Múdrosti invázneho "nositeľa"

Pri čítaní článkov na internete občas objavíme múdrosti, ale často sa ich objektivita stráca vo vlastnom egu autora, prípadne v politickej manipulácii a propagande. Autor často len nadŕža svojim obľúbencom, čo je vlastne v dôsledkoch to isté - objektivita sa stráca, je skoro nemožná. Ak ide o názory, každý má možnosť ich prezentovať, ale nemal by ich podávať ako fakty. Na prvý pohľad je aj spomínaný článok od "Karola" o sociálnych médiách "múdry" a je o autoroch, ktorí píšu na internete. Zaujal ma, lebo som nedávno absolvoval akúsi anketu na soc. sieti o jej užitočnosti a bol som značne zhovievavý. Titulok článku láka: 

„Sociálne médiá zapríčinili inváziu idiotov, pretože im dali rovnaké právo vyjadrovať sa ako nositeľom Nobelovej ceny“.  

Veľmi múdro povedané, háčik je len v tom, kto určí kto je idiot a kto nie? Večný problém cenzorov. Zdá sa, že autor si myslí, že on je povolaný posudzovať názory iných. Vysvetľuje to tak, že podľa neho sú idioti tí, ktorí majú iný (politický) názor ako on a vyjadril to vo vete:   

"Takto vzniká osobnosť bez zakotvenia, manipulovateľná a fascinovaná jednoduchými vysvetleniami … čiže typický Slovák, typický volič posttotalitných strán … Smeru, Hlasu, Republiky, SNS a pod."

Aj on je zrejme typický Slovák (píše po slovensky), so všetkým čo kydá na Slovákov aj keď zrejme obdivuje (a volí) iné politické strany (asi post revolučné...), ale tá jeho veta s politickým stanoviskom musí normálnemu čitateľovi (a skutočnému demokratovi) zdvihnúť žalúdok, spolu so zaradením autora práve do ním menovanej inváznej skupiny uvedenej v názve jeho článku. 

Na ilustráciu aj jeden hlas (pomerne slušne formulovaný) z diskusie k článku, ako spravodlivý bumerang:

- veď ani ty (Karol) nevieš, čo je to hanba a stále si presvedčený, že si vzorom múdrosti a morálky. Politické strany, ktoré ti prekážajú nazveš "posttotalitnými" a pritom si neuvedomuješ, že mediálna "hviezda", ktorá sa preslávila výrokom "o pravde sa nediskutuje" je nadšenou roztlieskavačkou politických strán, ktoré ty považuješ za demokratické. (ramgad)

Tá vec s "idiotmi" má aj druhú stránku. Jedni píšu, iní čítajú. V tom je istá spravodlivá samoregulácia. Bohužiaľ, stav je taký, že nenávistné prejavy, ako napríklad spomínaný článok sú u značnej časti čitateľov dosť preferované a to nielen pozitívne, ale aj negatívne a v diskusii to zvyčajne iskrí v demagogických súbojoch, málokedy vecne. Prispieva to k rozdeleniu rozdelenej spoločnosti a to je zlé a netýka sa to len spomínaného "blogoviska", ale aj iných a tiež sociálnych sietí a bohužiaľ aj reality.

 

Živé koncerty

Bol som na koncerte Mireille Mathieu v sále Incheby (veľká hala, sedenie na obyčajných stoličkách a Mireillle som počúval z jedného veľkého reproduktora), videl a počul som Zaz v priestoroch NTC (akustický tlak ma skoro uzemnil...) a nedávno, v trochu komornejšom prostredí kinosály, som zažil koncert Vojtu Nedvěda s kapelou (tiež tam niekde vzadu sedel zvukár...). Prečo ľudia chodia na živé koncerty? V istom zmysle to ani nie sú živé koncerty, lebo vždy je to spev a hudba reprodukovaná cez snímače, mikrofóny a mohutné reproduktorové súpravy. Hudba a spev sú vnášané do davu super výkonne, s príslušným skreslením aj keď účinkujúci sú naživo. Štúdiové nahrávky, to je vždy niečo iné.

Nedávno som sa rozprával s technikom istej kapely, aké má kvalitné "basáky", že mu ich všetci na koncertoch závidia. Je to tak, kto si chce vychutnať kvalitnú hudbu, ide na komorný koncert "unplugget" (odpojený od elektriny), alebo si pustí doma hudbu z CD. Na veľké koncerty sa chodí hlavne pre zážitky z podujatia a pre živý kontakt publika s hudobníkmi, či spevákmi. Kvalita reprodukcie je druhoradá. Napriek tomu, dobrý zvukár dokáže kapelu akusticky (ak chce) "vyrovnať" a vtesnať do daných priestorov. Lenže veľký priestor je tak nesúrodý, že je ťažké vyhovieť každému poslucháčovi. Nie vždy sa taký šikovný zvukár v pozadí za scénou nachádza. Potom trpia ušné bubienky aj vkus poslucháčov... 

Otázka pre ChatGPT (dnes je to v móde) ohľadom kvality reprodukcie zvuku na koncertoch spevákov a skupín vyprodukovala približne takúto odpoveď:

Hi-Fi (high fidelity) je o prirodzenej dynamike, na ktorú vplýva akustika priestoru (odrazy, dozvuky a rezonancie), ktorá skresľuje zvuk. Za tých okolnosť je veľmi ťažké dosiahnuť verné podanie. Sú v tom aj mixy a rôzne efekty. Živý mix obsahuje množstvo efektov (reverb, delay, autotune, backing tracky). Zväčša ide o estetickú voľbu, nie o „verné“ znenie. Speváci často používajú in-ear monitory, prednahraté vrstvy alebo dokonca playback, aby zneli konzistentne. Zvyšuje to „produkčnú kvalitu“, ale vzďaľuje sa to od autentického Hi-Fi. Cieľom je emocionálny zážitok, nie neutrálna reprodukcia. Hi-Fi teda nie je primárnou prioritou.

Je pochopiteľné, že veľké koncerty sa robia pre zvýšenie popularity speváka, či skupiny (teda aj pre podporu predaja ich nahrávok a samozrejme aj pre konkrétny finančný efekt a ľudia to berú, chodia na koncerty... Nieže by som to všetko nevedel, ale dôležité je, že AI (umelá inteligencia, ktorá vie všetko, lebo my spolu vieme všetko) nepriamo potvrdila, že ak chceme počuť kvalitnú reprodukciu hudby, hoci aj doma, potrebujeme kľud a pohodu, kvalitnú zvukovú reproduktorovú sústavu, prípadne aj dobrú spoločnosť. Ak chceme vidieť obľúbeného speváka, či kapelu, ideme na koncert. Je to vždy naše rozhodnutie a vieme, do čoho ideme. To je dôležité vedieť. 

Sestričky z kúpeľov

Moje zážitky z čakární u lekárov sa nedávno zmnohonásobili. Môže za to kúpeľná liečba v istých (slávnych, ako inak) slovenských kúpeľoch. Nebudem ich menovať, stačí spomenúť schody a čistý les. V ordináciách najčastejšie stretneme jednu sestričku a jedného lekára, tu sa stretneme s lekárom len na začiatku a na konci, ak sa nestane niečo mimoriadne, ale sestričiek je na každý deň aj desať, pri každej procedúre iná a všetky príjemne usmievavé. 

Do kúpeľov na liečenie chodia hlavne starší ľudia, ktorí si našetrili všelijaké životné a zdravotné šrámy. Mladých tu stretnete málokedy a keď, tak najčastejšie v úlohe osviežujúceho doprovodu... Postaršie tváre nás (starších) nútia rozmýšľať, ako ten vážený pán, či vážená dáma vyzerali pred rokmi? Možno sme sa už niekedy a niekde stretli (v lepších časoch). 

Možno by bolo zaujímavé tie tváre omladiť, ale nie každý má v očiach umelú inteligenciu... Napriek tomu, keď sledujem ľudí v čakárňach, skúšam to, ale zatiaľ som nenašiel zhodu so žiadnou minulosťou. Raz to hádam vyjde a vrátime sa do mladosti. Sestričky, to je trochu iná kategória, sú zväčša mladé a plné života. Tie netreba omladzovať, skôr by bolo treba omladiť sám seba... Aj na to čiastočne slúžia kúpeľné procedúry. Stojí za to absolvovať takúto lekciu. 

V rehabilitačnom oddelení hrá nevtieravá hudba. Na hudbu v pozadí som trochu citlivý, najmä na takých miestach, ako je soľná jaskyňa, či "biovak", lebo tam to pomáha zaháňať nudu a stres. Hudba zároveň podnecuje predstavivosť a vyvoláva príjemné spomienky. Sestra v perličke si tiež púšťa hudbu, ktorá jej pri práci pomáha odháňať stres. Nevyzvedal som, kde sa u mladej ženy berie stres,  lebo všetci máme svoje tajné stresové zdroje.

V bazénoch, kde sa sedí nie je hudba a aj rozhovory sú zakázané, tam panuje ticho a iná pohoda. Bazénové sestričky sú milé, vedia, že naše intimity musia ostať zamknuté. Obdivoval som sestru v oddelení kyslíkovej terapie. V sále má 10 kresiel, 10 pacientov a rovnaký počet prístrojov na produkciu kyslíka. Každý prístroj má displej s časovým údajom priebehu. Sestrička má zrejme vynikajúci zrak, občas vojde do stredu miestnosti, urobí otočku o 360° a vie, čo ukazujú displeje., aký je stav jednotlivých procedúr.

Pointou dnešnej úvahy nie je nič iné, len zdravie. Zdravie, aj za cenu námahy vynaloženej cielene aj na zlepšovanie kondície pacientov, či klientov. Tých procedúr je veľa, ale tri sú nevyhnutné, pre každého aj trochu nudné, ale cítime sa po nich plní a spokojní. Že ktoré sú to? (raňajky, obed a večera)  

(Na motívy obrazu Heleny Lengyelovej z výstavy)

Ťažká dilema

Dilema je podľa slovníka nevyhnutnosť voliť medzi dvomi protichodnými možnosťami. Moja dilema nie je nijako mučivá, ale každý deň sa musím rozhodovať, ktorú knihu vziať do rúk. Obe sú ťažké (svojou hmotnosťou). Moja situácia však nie je až taká ťažká, skôr by som povedal, že je celkom príjemná. Mať na dosah dve dobré knihy, to nie je zlé. Aby som príliš nenapínal, ide o tieto dve knihy:

Prvá, ktorou som začal je "Prežila len jediná" od Riley Sagera. Ako píšu o nej, že je to "gotický triler z pera autora bestsellerov inšpirovaný skutočnými udalosťami. Ešte som neprečítal 100 strán, ale už sa mi ťažko odkladala, keď som dostal do rúk moju prvú čínsku knihu "Problém troch telies" autora Liou Cch´-Sin a dostal som sa do ťažiska napínavého príbehu, u ktorého je ťažké rozoznať, čo je realita, čo je vedecká fantastika a čo je naozaj. 

Príbeh sa začína čínskou kultúrnou revolúciou, hroznými nepredstaviteľnými činmi pre nás. To bola minulosť a pokračuje po rokoch v čínskej vedeckej komunite. Kam sa dostaneme, to ešte neviem, ale už je v mojej dileme na prvom mieste. V tej knihe je všetko, napätie, fantastika a psychológia, všetko poprepletané v strhujúcom príbehu. A to zďaleka ešte neviem všetko... 

Riley Sager, Prežila len jediná, DOT vydavateľstvo, s.r.o., 2025

Liou Cch´-Sin, Problém troch telies, IKAR a.s., 2025   

Vo vlaku

Sedím doma a zamýšľam sa nad rozhovorom dvoch mysliacich ľudí počas cestovania vo vlaku. Záver vyústil do otázky: "Pripravujeme sa na krízy a skúšky, ktoré nás čakajú?"  Lebo "... sme na okraji priepasti. Ak neprecitneme, stratíme štátnu samostatnosť aj slobodu."  

Nič viac, nič menej...

Nie je dôležité, o čom bol celý rozhovor, ak sa stretnú dvaja neznámi ľudia, najprv sa "oťukávajú" aby vedeli s kým majú tú česť. Títo dvaja sa vzácne zhodli na téme, aj na postojoch k nej a to je bohužiaľ v našej spoločnosti a možno aj vo svete výnimočné. Sme rozdelení mocnými sveta podľa hesla z dávnych čias: "divide et impera" (rozdeľ a panuj) v názoroch na spoločenské napredovanie a život. Inak žijeme v pohode a často niektorí aj v blahobyte. Možno aj preto. Konzumná spoločnosť, ktorá si žije na vysokej konzumnej nohe.  

Zdá sa, že na obzore sú naozaj krízy a skúšky (nič nie je večné a žiaden strom nerastie do neba). Nedajbože vojna, o ktorú sa niektorí mocní mocne usilujú. Vojna znamená úpadok, biedu, chaos a rozvrat zaužívaného systému. Múdri ľudia varujú, urobte niečo, kým je ešte čas. Na každom z nás záleží. Každý by mal niečo urobiť, ale sila je v jednote. Musí sa zobudiť spoločnosť 

(Zastavme ich bratia...)

Do istej miery mi toto obdobie (na Slovensku, ale aj vo formáte Svet) pripomína jar 1968 a Dubčeka... Zdá sa, že história je naozaj nepoučiteľná a opakuje sa...

(Na podnet myšlienok Jána Maršálka z článku: Neukončený rozhovor)