Zahraničná dovolenka

Blíži sa leto a preto myslíme na letné vrátka za hranicami všedných dní. Pracujem na tom, za hranicu všednosti sa nejako dostať. Naše kolesá sa otočia smerom na juh, tam kam aj vtáci odlietajú aspoň raz za rok, kamsi až do Sátoraújhely, na vežu hradu Šomoška...

Veď hej, iba som chcel povedať, že som si začal zahrávať s maďarskou kartou pri telefonickej rezervácii hotela v Šiatorskej Bukovinke. Ľavou rukou som držal telefón a pravou som gestikuloval pri preklade mojich želaní do posunkovej reči, lebo maďarskou kartou nehrávam často.

...

Autám i bicyklom na jar svedčí údržba, lebo kto maže ten sa vezie, hlavne dolu kopcom. I ja sa snažím udržovať "sa" v kondícii, tak som si zase posedel v čakárni lekára na servisnú prehliadku. Je to povznášajúce, sedieť dve hodiny v kolektíve starších ľudí s rôznymi neduhmi, človek sa hneď cíti zdravší a zdravší.

V každom geriatrickom kolektíve sa však nájde aj zopár mladých tiel, a nájdu sa aj generačné prierezy, ako dnes. Mal som šťastie, že oproti mne sedela matka s dcérou, ako by si z oka vypadli. Dával som si pozor aby tie moje ostávali pevne na svojom mieste, ale vnímal som i periférne...

Dcéra štíhla kráska okolo 18, pôsobila ako vŕbový prútik plný miazgy, matka - žena so všetkým, čo k tomu pojmu patrí, obe mali rifle, čierny pulóver sporo kryjúci plecia, ostro rezané pery podľa Afrodity, klasický profil hodný geniálneho umelca... Musíme si začať zvykať na jarné dažde a krásne ženy...

Úplne od veci

Vonku zúri víchrica volebného ošiaľu a vietor roznáša štipľavú papriku. Ktovie, kto ju dopestoval? Mám dojem, že ma to už vôbec nezaujíma, lebo niet lepšej voľby. So zvyšovaním svojich šancí sa obaja aktéri od seba, ale aj odo mňa stále vzďaľujú. Hovorí sa, že podľa peria poznáš vtáka a podľa rečí človeka. Tak je už skoro všetko jasné, lebo reči strácajú úroveň.

Chcel som písať od veci, ktorou sa ešte stále zaoberá veľa aktívnych agitátorov, ale ten úvod mi nejako ušiel. Skrátka, dnes ráno som sa venoval kuchárskemu remeslu. Vlastne to bola taká studená kuchyňa, trochu ma omrzel takmer nemenný štýl a rytmus našich raňajok, tak som sa ujal funkcie na základe hlasu mojich chuťových kalíškov.

Rovnaké suroviny ako obvykle, ale iný postup. Paradajka krájaná na drobno, k tomu paprika rovnako nadrobno, jedna menšia cibuľa, pokrájané kúsky šunkovej salámy a navrch nastrúhaný syr. V závere ochutené čiernym korením, štipkou soli a trochou octu. Chutilo.

Večerná fantázia bola založená na syroch - niva, tavený syr v črievku, drobné kocky tvrdého syra a zbytok bryndze. Všetko dobre premiešané, servírované na veľkom tanieri, po obvode ozdobenom rezancami z výbornej slaniny... Ako príloha čerstvý chlieb, za čo ma asi Gabriel nepochváli...

Zajtra vstanem a budem meškať jednu hodinu... Celý deň v rozhlasových správach pripomínali, že nočné vlaky budú ráno prichádzať s hodinovým meškaním, teda aj ja. Nuž, neviem, kto urobí raňajky...?

Šrotovné na vlastnej koži

Už vyše roka som uvažoval o výmene starého auta za nové, tak mi "šrotovné" prišlo ako na zavolanie. V stručnosti popíšem, ako to prebiehalo, aj keď si myslím, že môj postup bol dosť netypický, lebo to bola výmena doslova kus za kus a bez auta som nebol ani pol dňa.

Už niekoľko týždňov pred spustením akcie som si robil prieskum trhu a upresňoval som hlavné parametre nového auta, takže keď v nedeľu zasadla rodinná rada, ktorá výmenu schválila, hlavné rysy už boli jasné.

Prvý deň

Pochodili sme niekoľko bližších i vzdialenejších výstavných siení autopredajcov rôznych značiek. V Škode nám ponúkli celkom dobre vybavenú verziu novej Fabie. Vo Fabii som pred časom absolvoval iba nejakých 20 km, ale necítil som sa tam ako doma. Fabia ma neoslovuje ani svojou škodováckou krásou, tak sme ju zaradili na koniec poradia, ako núdzové riešenie.

Druhý bol Fiat, dvaja ochotní predavači ešte nemali príliš veľa roboty, kolotoč sa iba rozbiehal. Vyskúšal som si dobre vybavené Grande Punto, posadil som sa za volant a to bol prvý moment, ktorý pôsobil pozitívne. Vo vybavení 6 airbagov, ABS, rádio a všetky tie taľafatky, elektrické ovládanie okien, zrkadiel, počítač, centrál, nastavenie volantu, sedadla a podobne.

Na parkovisku pred Peugeotom sme zbadali C-trojku a hneď tam sme ju odmietli, akosi nepasovala do krámu. Nasledovala moja stará známa 206-tka, na takej som v minulom roku najazdil cca 10 tis. km. Celkom slušné pekné žihadielko, trochu nepresné radenie mechanickej prevodovky, ale bol to môj horúci tip.

Keď som si však v predajni sadol za volant, vadilo mi, že pravé koleno mám zastrčené medzi volantom a stredovým panelom bez možnosti pohybu. Rozdiel oproti tej, na ktorej som jazdil bol v tvare a rozmeroch stredového panela. Už ten prvý dojem ma odrádzal a 206-ka sa tak dostala na koniec radu až za Fabiu.

Na spiatočnej ceste sme sa znovu zastavili vo Fiate, podrobnejšie som sa zoznámil s veľkým Puntom a to rozhodlo. S predavačom sme dohodli, pristavenie vozidla o dva dni, presne o 11:00 s tým, že po zaplatení sa vezieme domov na Grande Punto. Nasledovala ešte krátka návšteva v neďalekých autovrakoch a podobná organizačná dohoda o zošrotovaní starého.

Druhý deň

Veľmi jednoduchá akcia - zabezpečenie financovania, ale aj tam sa vyskytlo zopár riešiteľných prekážok.

Tretí deň

Starým autom sme absolvovali jeho poslednú cestu do autorizovaného autovrakoviska a po srdcervúcej rozlúčke sme ho ponechali napospas osudu. S protokolom sme skočili do neďalekej predajne a po podpise zmluvy a zaplatení, na pravé poludnie sme vyrazili na najbližšiu čerpačku pohonných hmôt a do domovskej garáže...

Ešte v ten istý deň som absolvoval odhlásenie starého, zrušenie starých poistiek a ešte raz aj predajňu, aby mali doklady pre "šrotovné" komplet. Všetko na novom aute...

Dva týždne po...

S dočasným číslom a so zákonným poistením predajcu vraj možno jazdiť celý rok. Dva týždne trvalo doručenie technického preukazu od importéra do predajne, zatiaľ som na tachometri natočil prvú tisícku kilometrov. Konečne som mohol dostať vlastné EČV a po vrátení dočasných čísel, mi v predajni vystavili posledný dokument - servisnú knižku s lehotami záruky.

Tak sa končí starý príbeh a začína sa nový...

Mravce v obývačke

Nebojujte proti mravcom v byte, chovajte si ich... Je to jednoduché, ak si kúpite umelú mravčiu výživu v špeciálnom "akváriu". Potom stačí nachytať v záhrade zo dvadsať mravcov a o ostatné, i o vašu zábavu sa už postarajú oni...

zdroj: foto alza

mea culpa

Mám taký zlozvyk, že vo svojich článkoch rád prechádzam z jednej témy na druhú a niekedy to vypáli do nepochopenia. Takže sa ospravedlňujem a vysvetľujem:

Môj predchádzajúci článok mal dve témy, ktoré inak spolu absolútne nesúvisia. Pod pojmom "drahí analytici" som myslel v dobrom na všetkých čitateľov blogov, ktorí čítajú a hodnotia, na nikoho konkrétneho. Konkrétne ručím iba za seba :) lebo som pravidelný čitateľ mnohých blogov a trochu sa poznám.

Partition o "mastičkároch" bola úplne, ale úplne o iných životných situáciach, mimo internetu a blogov. Veď kto by sa tu vedel červenať doslova? :) Táto časť, napriek tomu, že vyznieva ako oslava falošných úsmevov, je v skutočnosti o spoločenskom takte a vychádza z mojej pozitívnej životnej skúsenosti.

Ale nič v blogoch netreba brať do slova a do písmenka...

Takže ešte raz, mea culpa...

Drahí analytici a mastičkári

Hneď na začiatku musím "dovysvetliť" v názve použitý pojem "analytik". V mojom aktuálnom vnímaní sveta a ľudskej spoločnosti, si skrývam pod tento pojem pravidelných čitateľov môjho blogu konkrétne, ale je to možné aplikovať na všetky blogy. Keďže aj zem je guľatá, podobne ako internet, možno hovoriť o blogovej sfére.

Pre menej chápavých (vy to nečítajte...) malé vysvetlenie - každý pravidelný čitateľ blogu si postupne vytvára akýsi psychologický obraz autora. Pravdaže, ide aj o témy, aj o informačný, alebo kultúrno-zábavný obsah blogu, ale mentálny obraz autora si vytvárame v podvedomí, na ktoré často zabúdame a odrazu zistíme, že hop - a je tu lidoop...

Teda témou tohto môjho krátkeho písomného vstupu na vaše monitory, ste vy sami (v pozadí za kulisami aj ja). Za prívlastok "drahí" sa ospravedlňujem, lebo je to taký malý krôčik do súkromia, za hranicu intimity. Veď sme ešte neboli ani predstavení a niekto nemá rád rúcanie spoločenských stereotypov...

Ja viem, že vy, aj vy tam a tu, ma už máte prečítaného, ale tvárime sa spoločne, že sa tu iba náhodne stretávame. Tváriť sa, je veľmi užitočný a často príjemný stav ľudskej neverbálnej komunikácie. Viem to, zažil som to neraz aj na vlastnej koži, presnejšie na vlastných očiach.

Stane sa vám napríklad nejaký hrozný "priešvih" (česky průšvih, franc. pépin, íli máleňkaja katastrófa po russki), alebo sa dopustíte neodpustiteľného fopa (v originále foeaux peaux) a myslíte si, že ľudia, hlavne známi a ešte viac priatelia sa na vás budú mračiť a zazerať, nedajbože sa vysmievať, vášmu zdravému rumencu?

Nie!

Všetci sa na vás budú milo (existuje aj pojem "mílius", ale o tom potom) a blahosklonne usmievať aby ste si mysleli, že svet je len váš a je plný krás... Uvedomíte si ako vás všetci milujú a s vďakou prijmete túto nádhernú spoločenskú pretvárku, ako dar Boží a svet bude opäť krajší.

Nevadí, že viete čo je za tými úsmevmi, úsmev je aj tak mastičkou na dušu.

Medziholie volieb

Je tu medzivolebný čas, tak sa hádam ani neoplatí písať o niečom normálnom. Všetci agitátori na blogoch už druhýkrát zdôraznili verejne, že budú voliť Ivetu.. Hádam iba jedna výnimka, čierna ovca na smeblogu, bude voliť Ivana, veď mu aj v diskusii nandali, až to nie je zaujímavé. Horšia je viróza, ktorá si v závere minulého týždňa na mňa sadla obkročmo. To zase nezaujíma čitateľov môjho blogu...

Mohol by som písať niečo o prírastku do rodiny, ale ešte neboli krstiny, tak radšej počkám... Akosi nemám chuť venovať sa viacerým témam odrazu a každá jednotlivá nie je dostatočne nosná. Postupujem per partes, čakám na vyriešenie jedného problému, potom príde na rad ďalší a ďalší. Nekonečný rad problémov.

Možno budú aj nejaké príjemnejšie témy, možno naozaj príde jar a snáď aj leto.

Príroda je stále fádna, nemám chuť vziať do ruky, fotoaparát, ani štetec. Hádam len staré zrúcaniny sa teraz lepšie vypínajú za stromami bez lístia. Chcelo by to nejaký trhák kontrastujúci so šedou realitou. O jednom viem, je z oblasti vedy a výskumu a bude šokujúco prekvapivý. Už nejaký čas tvrdo pracujem na štúdiu istých dokumentov.

Úsmevy, reklama a darované kone

O význame úsmevu v komunikácii ľudí, hádam nikto nepochybuje. Aj tu som sa úsmevom zaoberal, štatisticky už 10 krát a najpodrobnejšie v článku Návrat úsmevu. Nie vždy je význam úsmevu jednoznačný, alebo je asi v mojej povahe, vykladať si jednoduché gestá zložito...

Mám na to tri čerstvé príklady, jeden je od mojej zubárky, ktorá sa poctivo zaoberala jedným mojim zubom, na tri etapy skúšala, dobrusovala a vŕtala a zakaždým nešetrila ani úsmevmi. I ja som nešetril, ak mi dala na chvíľu vydýchnuť, snažil som sa byť vtipný.

Pointa prišla v závere prác, keď som sa zaujímal o technológiu, aby som pochopil, prečo to treba urobiť tak dôkladne. Odpovedala mi v zmysle, že to musí byť urobené dokonale, lebo však si za to platím z vlastného vrecka. V tom momente som sa asi neusmieval... Asi je rozdiel, či platím keš, alebo moja poisťovňa. I tak še da...

Tak aj bolo, zaplatil som si za úkony v plnej výške, aj keď tomu celkom nerozumiem, lebo tentokrát mám porobené všetky povinné preventívne prehliadky. Dotknutý zub bol niekoľko dní potom dosť nepríjemne citlivý, ale už to prešlo a opäť som schopný úsmevu.

Druhý prípad je od obvodného lekára. Snažil som sa byť verný svojmu celoživotnému zdravotnému obvodu, ale posledný rok sa tam menia lekári ako na bežiacom páse, len sestra je rovnaká a to taká, ktorá sa nikdy neusmeje.

Včera som sa rozhodol, že predsa prejdem do iného obvodu, k mladej perspektívnej lekárke a ešte mladšej a krajšej sestričke. Veď som ešte celkom perspektívny pacient. Na starom obvode som chytil starú (služobne) sestru a požiadal som ju, aby ma vyškrtla z ich evidencie.

Urobila to bez slova a keď mi podávala kartu, prvýkrát čo ju poznám, sa milo usmiala. O význame toho úsmevu som potom premýšľal nasledujúci poldeň, ale aj tak ostal pre mňa záhadou.

Hovorí sa, že darovanému koňovi sa nemá pozerať na zuby, ale po včerajšej príhode z Tesca odporúčam, pozrieť sa každému koňovi na zuby. Odchádzal som zo supermarketu s prázdnymi rukami, tak som sa zastavil pri celkom známej "tetke", ktorá tam predáva svoje tekvicové jadierka.

Vzal som si balíček v igelite za 2 €, tetka sa na mňa usmiala a podala mi ešte jeden menší balíček, že som dnes prvý zákazník u nej, tak mi to dáva navyše. Keď dávajú, treba brať. Vzal som ten reklamný balíček a doma som ho hneď otvoril. A to som nemal robiť, lebo tam boli jadierka nechutné, niektoré s nádychom pliesne, z nejakých starých zásob.

S úsmevom darovaný konský reklamný balíček vzápätí putoval do netriedeného komunálneho odpadu. V tomto prípade dodatočne konštatujem, že úsmev tetušky bol reklamne kyslý a falošný, ako jej darovaný balíček a už sa pri nej nikdy viac nezastavím. Niekedy má reklama aj opačný účinok, ako sa očakáva.

Písala mi Iveta

Je to tak, dostal som list od Ivety, v ktorom mi píše, že to spolu dokážeme. Viem, že žijeme v zlomovom období, ale viem aj to, že takých zlomových období sme už veľa prežili. Čo nás čaká, nikto nevie, ale je lepšie čakať ťažké časy a potom byť príjemne prekvapený.

Po starom to už nepôjde, aj to je stará pravda, ale pokiaľ sa neupresní, čo je staré a čo nové, tak sa to ukazuje na rovnako. Z nového sa rýchlo stáva staré. Najrýchlejšie sa veci menia zo starého na nové revolúciami a tie aj lámu časy radikálne.

Len toť, nedávno sme prešli zlomovou revolúciou, aj keď nežnou, nie som presvedčený, že permanentná revolúcia je to pravé javorové. My, obyčajní ľudia sa denno denne staviame k práci a tak sa snažíme dostáť svojmu právu na slušný život. Aj k tomu je treba odvaha a hlavne chuť do života. Vnútorná osobná energia.

Naše Slovensko chceme mať čo najkrajšie, vzdelané a spravodlivé. Vždy a v každej dobe sme to chceli. Len to sebavedomie nám paradoxne v istých časoch mocných vládcov chýbalo. Dnes máme ombudsmana na obhajovanie záujmov a práv občanov, preto by náš prezident mal byť trochu inak orientovaný, v zmysle ústavných povinností.

Iveta je pripravená a chce byť aktívna doma aj v zahraničí, aby sa postavila za všetkých slušných ľudí v tejto krajine. A v tom je problém... Kto sa postaví za tú ostávajúcu väčšinu? Kto sa postaví za mňa? Lebo keď si riadne vyspytujem svedomie, zistím, že občas kašlem na slušnosť, niekedy dokonca použijem aj neslušné slová...

Pravda je a s tým súhlasím - spolu to dokážeme, ale v prvom rade každý za seba a až potom hodiť kameňom. Máme už svoje skúsenosti, mali sme tu už raz konfrontačnú kombináciu prezidenta a vlády a ja si hovorím, že nikdy viac. Prezident je povinný zastávať záujmy tejto krajiny, doma i vonku a nerobiť len vláde politickú opozíciu.

Nezdá sa vám to, čo som napísal, také frázovité a bez konkrétneho obsahu? Možno, reagoval som len na témy z listu a navyše som tým porušil svoje predsavzatie, že k voľbám sa už nebudem vyjadrovať, ale čo som mal robiť, keď som dostal list, patrí sa napísať odpoveď...

Neuveriteľné

Miloslav Kalousek, český minister financií:

"Trápí mě, že nadpoloviční část zisku českých bank není z úvěrového byznysu, ale z poplatků..."


Zdroj:
Lidovky (ČTK)

Koho bude voliť Wabt...

Nadpisom článku som urobil zadosť masovému trendu veľmi dôležitých ľudí, vyjadrovať sa aj opakovane a verejne o svojich volebných preferenciách v našich blížiacich sa prezidentských voľbách. Touto dlhou vetou bez konkrétnej odpovede som tu skončil túto zaujímavú tému, aj keď bez tej jedine správnej odpovede.

Oveľa zaujímavejším námetom mojej úvahy je dobré jedlo, hlavne v čase, keď som dobre najedený a dobre naladený, čo spolu dosť súvisí. Viem, že na okolí (tu, tu, tu aj tu) sa nachádza väčšie množstvo gurmánov, gurmetov a tiež kuchárov a kuchárok, ktorým nechcem a ani nemôžem konkurovať, ale mi, po dnešnej večeri nedá. Inšpiroval som sa v Bratislave.
Neviem, ako sa to volá, videl som to v reštaurácii Jánošíkov dvor, pri ružinovskom cintoríne, veľmi slušný, malý rodinný podnik. No ale k veci... Na tanieri sa to leskne bielymi a zelenými haluškami od špenátovej omáčky a v tom špenáte sú kúsky kuracích pŕs, rovnako veľké ako halušky. Dá sa na to pri prvom pohľade pozrieť dvojako, ale ochutnávka presvedčí.

Súmrak na plátne

Včera sme boli v kine, na filme Súmrak. Nevedel som na čo ideme, nechal som sa presvedčiť bez predchádzajúcej prípravy. Skončilo to neslávne, moja prvá reakcia po skončení filmu bola, že je to neskutočná somarina (chcel som napísať kravina, ale to sa nehodí).

Nemusím opisovať dej, je v recenziách, vraj to je film pre tínedžerov, tak to by sedelo. Od istého času nemám rád upírske filmy, lebo je to spojenie neskutočna s realitou (kto verí na upírov, môže mi oponovať). Scifi mi nevadí, lebo tam je to jasné, všetko je vymyslené, je to zvyčajne o vzdialenej technickej budúcnosti, ktorá má s realitou spojitosť iba cez všeobecné ľudské myslenie.

V závere filmu je scéna, kde sedí otec Belly pri stole a oproti nemu upír, ktorý miluje jeho dcéru. Nič zvláštne, len chvíľu ticho sedia a to vyvolalo tínedžerské pišťanie všetkých (okrem nás dvoch), ako teraz v Eurovíznej súťaži na STV. Doteraz som nepochopil, čo ich vzrušilo... Fakt je, že upír mal taký smiešny účes, ale to sa teraz nosí...

(Zajtra idem k holičovi, lebo už sa začínam ponášať na tínedžera).

Jediné, čo ma na filme potešilo, boli pekné panoramatické zábery lesov a hôr, trikové sekvencie a akčné scény, také rýchle, že ich bolo ťažké sledovať... Upíri sú vraj neskutočne rýchli.

Málo slov...

Dnes je ten starý dobrý sviatok žien, ktorý sme v minulosti povinne a uniformne oslavovali. Sviatok sa zachoval dodnes, ženy sú stále krajšie a krajšie, iba forma pripomínania našej krajšej polovice sa trochu zmenila. Už sa neorganizujú tie spoločenské večierky zmiešaných pracovných kolektívov, už to nie je povinné...

Trvalo to dlho, tak som sa ešte nevymanil celkom zo súkromnej opozície voči tomuto sviatku, ktorý som vtedy považoval za oficiálny štátny, ale nech je to tak, ako sa to vyvíja, v duchu želám ženám stále to isté, čo som želal vždy, totiž lásku, úctu a zdravie a nezáleží na poradí, najlepšie všetko spolu a ešte na dôvažok, každej žene toho správneho muža podľa jej predstáv. Bez formalít, iba tak, úprimne.

Aperitív na sobotu

Cez víkend obedujeme presne o dvanástej a k obedu máme vždy aj Slovenský rozhlas. U nás je to najpočúvanejšie rádio, takpovediac kuchynské. V sobotu prichádzam do kuchyne o niečo skôr, aby som si vypočul ešte pred prvou lyžicou, ako aperitív, pálenicu Borisa Filana.

Borisa rád počúvam, aj keď niektorí ľudia si myslia, že si svoje príbehy o cestách po svete vymýšľa, ja sa s tým nezaťažujem, obdivujem jeho rečnícku zdatnosť, ktorou sa blíži k českým "bavičom", ktorí vedia plynule rozprávať hodiny, hoci aj o ničom.

Jasné, že Boris tú dokonalosť nikdy nedosiahne, lebo to sa ani nedá, slovenčina si vynucuje celkom iné tempo. Spomínam si ešte na Ivetu Malachovskú, ako raz, keď bolo najvyššou métou moderátorov odrapotať za krátky čas čo najviac slov, že to chvíľami strácalo zrozumiteľnosť a účelnosť.

Boris Filan nie je taký a ani sa nikdy nesnažil o ten nezadržateľný prúd slov, lebo jemu by to ani k postave nepasovalo. Veľký chlap nemôže byť zároveň aj rýchly. U veľkých medveďov to tak nie je, lebo vraj taký medvedisko s 300 kilami váhy, vie nabrať rýchlosť až 50 km/h a to by som si už pred ním netrúfal ujsť, aj keď mám menej ako tretinu z jeho hmotnosti.

Vrátim sa ešte na moment k Borisovi, keď som spomenul, že ho konzumujeme ako aperitív, mal by som dopovedať, čo vlastne pijeme... Je to neľahké rozhodovanie, lebo vodku, ani borovičku mi nepripomína, skôr by som ho tipoval na niečo cudzokrajné, napríklad tequilu, ktorá pochádza z Mexickej dediny Tequila.

Niekedy si ho pri počúvaní predstavujem v širokom mexickom klobúku, s ledabolo prehodeným ponchom a zaprášenými sandálmi, ako sedí za hrubo otesaným stolom v krčme na terase a pred sebou má tequilu, citrón a soľničku s rozhlasovým mikrofónom... A obed mi hneď lepšie chutí...

Čo je za?

" za slovami

existuje svet kde nefungujú pravidlá
podľa ktorých sme zvykli myslieť... "

Odpísané u susedov, tu...

Niektoré veci sa vracajú

Niektoré veci sa vracajú, škoda, že mladosť nie. Nemusia to byť len "Dobří holubi, co se vracejí...", urobil som si dnes holubník z ordinácie môjho zubára... Vletím dnu a o pol hodiny som von, ale opäť sa vraciam a tak stále dokolečka, zase o týždeň, až kým niekoho (niečo) nepohryziem.

Nie je to také horúce, ako sa ľahko napíše, jednoducho som po dlhšom čase pristúpil na údržbu svojho chrupu. Je to chvíľami otravné, zvykám si na pachuť gumových rukavíc v puse, držím sa operadiel, keď ide vrták do živého, ale dúfam, že výsledok bude stáť za to a čoskoro budem celkom spokojný človek (Csc).

Chvíľu som si posedel v čakárni a snažil som sa, ako obvykle, nadviazať pozorovací kontakt. Najkrajší objekt študoval zo svojho veľkého zošita múdrosti ekonomiku marketingu. V tom som dosť veľký laik, tak mi to ako predmet konverzácie veľmi nesedelo. Začal som sa preto vyzvedať na školu a tak. Veľa som sa nedozvedel, zubárka nás po chvíľke rozdelila, ale mali sme na seba šťastie ešte dvakrát, raz v čakárni na zubný RTG a potom medzi dvermi ordinácie, kde sme sa striedali.

Nebudem tu popisovať, ako vyzerala tá mladá, pekná študentka, veď mladosť je krása a krása je mladá bez výhrad... Na poslednú chvíľu som jej ešte stačil vložiť do dlane vizitku s adresou môjho blogu, tak sa tu možno objaví pod nejakým záhadným "nickom" a opäť sa stretneme...

Naučte sa nerozmýšľať

Je taká televízna reklama a nie je dôležité čo propaguje, ale pripadá mi to zvrátené ako reklama na nebo: Hrešte, pán Boh sa poteší a prídete do neba! Naučiť sa nerozmýšľať je ťažké, ak si už človek z nedostatku tejto výzvy zvykol myslieť od okamihu narodenia na svet, až po horúcu súčasnosť.

Televízne reklamy (na našich kanáloch a asi aj inde) sú často tvorené podľa tohto hesla - nerozmýšľať. Viem, že existujú prepracované psychologické postupy masového ohlupovania a manipulácie s ľuďmi, ale nie som istý, či niektorí tvorcovia televíznych reklám už o tom niečo počuli.

Možno práve kvôli tým sofistikovaným prístupom z literatúry, sú tie reklamy tak často strelené, aby upútali a je jedno či v dobrom, alebo v zlom... Tým nemyslím vtip a humor, lebo vtipné prísady rád vidím a počujem aj v reklame. Ale aj s vtipnými reklamami je jeden kardinálny problém - opakovaný vtip totiž už nie je vtip, ale fraška.

Napriek mnohým nezmyselnostiam, ma súčasné televízne "prestávky" svojim spôsobom fascinujú ako nevyčerpateľný zdroj tých najnezmyselnejších slovných a významových spojení, ale nielen jednotlivo, ale aj ako reklamný blok.

Zvlášť je to vypuklé, ak do jedného filmu nastrkajú 3 až štyri bloky, niekedy presne opakované. Prvý reklamný blok strčia už 3 min. po začiatku filmu a 3 min. pred koncom detektívky znova. Po tom záverečnom bloku vám povedia už len meno vraha, ktorého ste aj tak už dávno odhalili.

Aby to bolo ešte krajšie, niektoré reklamné bloky počas opakovania v jednom filme, modifikujú na spôsob bájnej telenovely Jednoducho Mária. Raz si dám tú námahu a zachytím všetky texty z reklamných blokov niektorej komerčnej TV a dám ich sem, ale ktovie, či tie bláboly majú copyright?