Politický adrenalín

Na stránke www.aktuality.sk je článok o dvanástich hrozných poslancoch EP. Môžeme byť hrdí, máme v tom zozname svojho zástupcu: Peter Šťastný. Posúďte sami:

V zdôvodnení sa hovorí, že inicioval vo frakcii EPP-ED vznik monitorovacej skupiny pre Slovensko napriek tomu, že Slovensko má demokraticky zvolený parlament a legitímnu vládu, čím vznikol dojem, že na Slovensku chýba demokratický systém a nerešpektujú sa ľudské práva a práva občanov.

Škrtám ho zo svojej kandidátnej listiny a s ním aj oficiálnu kandidátku strany č. 5.

Čas úvah

Neviem, ako to urobiť, aby úvaha nevyznela len ako odraz momentálnej nálady autora. Písať v "depke" je odvážne. Ľudia s umeleckým nadaním si môžu dovoliť aj to, lebo aj negatívne emócie pôsobia na čitateľa, vyvolávajú súcit, zlosť, škodoradosť, jednoducho záujem a podobne, ale čo ja, keď ma už čitatelia upozorňujú na veľké medzery?

Včera som sa už chytal pomyselného pera zastrčeného pod klávesnicou, ale ma zaskočil pracovný príkaz, aby som uvaril niečo jednoduché na obed. Namiesto listovania stránkami gurmána som vzal peňaženku s párom drobných a zašiel som do neďalekého supermarketu a tam som sa zahral na fajnšmekra.

Osem balíčkov s bravčovým stehnom som prebral, kým som našiel ten najkrajší kúsok. Podotýkam, že ešte som nevedel, čo z toho bude. Potom mi padol do oka krásny veľký zeler a bolo rozhodnuté, bude to bravčové na zeleri. Poistil som to ešte slaninou a čínskou kapustou na šalát.

Predpokladám, že recept nečakáte, tá výsledná chuť je aj tak jasná. Dopadlo to výborne, nie som vôbec v šoku, pred jedlom som si dal, za náprstok moku... čo to táram, bol to riadny aperitív (50 ml) Staroslovanskej hrušky s extra veľkými kúskami ovocia, veď nie som krtko od deda Mládka. Chutilo. Aj hotové dielo podporené ešte kúskom feferónky a varenými zemiakmi chutilo výborne, tak nepíš o tom!

Popritom všetkom, život plynie za oknami svojim zúrivým tempom - ešte neskončila finančná kríza, ktorá sa postupne prelieva do morálnej krízy človečenstva, už sú za dverami ďalšie voľby do systému na zvládnutie našej európskej spoločnosti a za oknami sú aj prejavy klimatických zmien, za ktoré sami (ne)môžeme... Tak plynie bezvýznamný čas...

Život nás učí

Potreboval som narýchlo umyť auto, tak som zašiel do samoobslužnej autoumyvárky na mincový automat. Platí sa pol eurom, prvý mi pustil vodu asi na 20 sekúnd a mala to byť minúta. Druhý ešte kratšie. Na tretiu a štvrtú mincu som skúsil šampón, ale ten ani necekol. Už som tušil, že z tohto "lacného" umývanie nič nebude.

Zašiel som reklamovať do kancelárie zlodejstvo automatu. Po dvoch telefonátoch mi slečna usmievavá oznámila, že mám počkať kým príde technik, lebo je v meste a príde asi za 15 minút. Nevydržal som čakať ani 10 minút, ušiel som so stratou 2 € do najbližšej automatickej umyvárne, kde som zaplatil za kompletné umytie 10 €, teda spolu ma to umývanie stálo 12.

Poučenie: Do zlodejskej samoobslužnej umývačky už nikdy viac...

Cestou domov som zašiel do supermarketu, mal som domov priniesť šalát k obedu. Chcel som kúpiť aj zopár lacných rožkov, ale pri zásobníku stál starší pán so šedinami a neohrozene strkal svoju prednú končatinu hlboko do kopy rožkov holými rukami preberal a obchytkával tučné rožky do nekonečna. Zrazu mi zašla chuť na čerstvé pečivo.

Poučenie: Vyšší vek a šediny nie sú zárukou múdrosti a ohľaduplnosti...

Šaty a človek

V predchádzajúcom článku som sa zaoberal pohľadom na ľudskú nahotu, niekto by si mohol myslieť, že som propagátor nudizmu, ale nie je to tak. Som individualista a patrím k plavkovej väčšine. Všetky spolky, hoc aj na základe nahoty, sú mi proti srsti, som ochotný združovať sa len do relatívne voľných a oblečených spoločenstiev.

Výchova nepustí, v otázke FKK som neutrál, ktorý síce patrí k tradičnej väčšine, ale nemá podstatné výhrady proti inej kultúre prirodzenej voľnosti. Pravdou je, že kultúra "naturizmu" pri pohľade z vonku má istú príťažlivosť (možno neopodstatnenú), ako som to načrtol v predchádzajúcom článku...

Na isté vyváženie by som teraz rád opísal svoj dojem z iného priestoru, ale v podobne ľudskej záležitosti. Bolo to na termálnom kúpalisku s vynikajúcou horúcou vodou, ktorá má podobné zloženie ako voda v Mŕtvom mori a je na isté spektrum chorôb liečivá.

Bolo to moje prvé plávanie v tomto roku, tak som si to patrične užíval, ale aj posedenie v preplnených bazénoch s horúcou morskou vodou na moju kostru pôsobilo blahodarne. Z dlhej chvíle som pozoroval ľudí a robil som si malú súkromnú štatistiku o obraze československého (...) národa, lebo také býva zloženie návštevníkov kúpaliska.

Vyšlo mi to tak, že prevládajúca väčšina nás sú ľudia stredného a vyššieho veku, zväčša chlapi s pupkami, s boľavými chrbticami a plešinou, alebo so šedinami. O ženách v tejto vzorke tiež nemožno povedať, že sú štíhle a mladistvo krásne, aj keď vcelku zásadne krajšie ako muži, čo je pochopiteľné...

Samozrejme, že je to dané liečebným charakterom kúpeľov, kde si poväčšine chodia ľudia liečiť neduhy nadobudnuté opotrebením prácou, nesprávnymi návykmi a tiež aj vekom. Túto súkromnú mini štatistiku som tu uviedol s cieľom priblížiť dané prostredie, v ktorom sa tentokrát moje pozorovanie uskutočnilo.

Naskytol sa mi tam v hojnom počte pohľad na ľudí v strednom veku a starších, zväčša s nadváhou a poznačených životom. V plavkách. Vnímal som ich stav s pochopením a realisticky, lebo už začínam chápať aj ja, o čom je život...

Zaujímavý zlom nastal, v čase odchodu, keď sa výletníci prezliekli z plaviek do civilného oblečenia. Už to neboli polonahé telá s nedokonalými postavami a neistou chôdzou, ale zrazu to boli vážení páni a ctihodné dámy... Oblečenie zmenilo ich fazónu na spoločensky obvyklú a tak som ich hneď vnímal v duchu tej starej pravdy, že šaty robia človeka.

Donaha

Najdôležitejším lákadlom článku je nadpis. Už druhý deň mi hlavou blúdi nahota, ale nie v takom prenesenom význame slova, že nič, len prázdno v makovici, láka ma nahota ľudskej prirodzenosti. Nedávno som čítal, že už aj na jednom slovenskom termálnom kúpalisku otvorili nudistickú sekciu, na streche jednej z budov areálu kúpaliska.

Je tam vraj bazén a všetko čo k tomu patrí a je to tak vysoko, že z okolia tam nemožno ani z ďaleka nahliadnuť. To jediné mi tam pripadá trochu proti zmyslu nahoty, skrývať svoje nahé telá pred zvedavcami zvonka... To aby som si objednal vyhliadkový let helikoptérou, keď sa budem chcieť pokochať... Trochu drahé krochkanie...

Ale teraz už vážne, na nahote je niečo príťažlivé. Už raz som tu o tom písal, ako som vnímal ženy na pláži v prevedení hore bez, na Istrii a bol som prekvapený, ako sa ženy jedna od druhej líšia, už to neboli uniformované manekýnky v plavkách, ale každá pútala "nenápadné zraky" inou formou svojej príťažlivosti. Vtedy sa predo mnou otvoril nádherný svet pestrosti ženskej krásy...

Bolo to prekvapivé, milé aj vzrušujúce. Vidieť a tváriť sa, že nevidím, už to samé je vzrušujúce ako zahryznutie do zakázaného ovocia... Nemal som príležitosť k rozhovoru s takto odetou ženou a stále ma to láka, skúmať sám seba, kam by moje oči a hlavne myseľ hoc aj periférne stále blúdili. A to hovorím len o "hore bez" :).

Raz sme tam zablúdili, celá skupina plavkatých na riadnu nudistickú pláž a zbadali sme sa až keď sme ich videli hrať volejbal - muži i ženy vyskakovali za loptou a cimprlátka im poletovali vzduchom. Tam nebol čas hodnotiť dojmy, lebo hneď ako sme zistili svoj omyl, vycúvali sme do bezpečne odetého priestoru. Skrátka, verejná nahota je lákavá a pre celoživotného plavkáča je to terra inkognita, nepreskúmaný terén, mapa s nápisom Hic sunt leones...

Nehovorím, že v súkromí sme si to nevyskúšali, to by sme neboli ľudia, aby sme svoje tajné chúťky neskúsili v praxi, ako raz keď sme si sadli štyria k jednej veľkej bonboniére a chutnali sme bonbóny až kým neostala za pár minút prázdna. Tak sme si vo štvorici splnili detský sen o tom, že nás raz zatvoria do cukrárne a budeme jesť iba samé dobroty.

Len k tej verejnej nahote na pláži akosi nedošlo...
Stále tu však isté šance sú, hoci aj v Štúrove na streche...

Rodová rovnosť

Neviem či je to náhoda, alebo riadenie osudu, že som v predchádzajúcom článku vynechal akurát kandidátku, ktorá je expertkou v otázke rovnosti.

Neviem presne čo tá rodová rovnosť obnáša v expertných záležitostiach, do akej miery sa máme vzájomne vyrovnať, ale dúfam, že niektoré aspekty ostanú navždy antagonistické, ale nie v zmysle nepriateľstva, ale v zmysle toho pravého spojenia protikladov a nezrovnateľných rozdielností, čo do seba niekedy tak nádherne zapadajú...

Ale o tom som nechcel, to je záležitosť pre expertov rovnosti, do ktorej sa obyčajný muž nemôže rozumieť... Inak to celé chápem, ako deľbu práce a údelu v spolužití, na základe rovnosti, ale tá rovnosť je skôr v rovine ideovej a filozofickej, v žiadnom prípade nie v rovine otrocky matematickej.

Niekde do rodovej rovnosti musia vstupovať aj schopnosti a predpoklady dané telesnou stavbou, aj údelom, lebo ženy budú vždy privádzať na svet deti a do rodovej rovnosti na pracovisku vstupujú aj všeobecné kritériá vzdelania, inteligencie, pracovnej disciplíny, výkonu a mnoho iných maličkostí, ktoré zvyčajne zamestnávatelia hodnotia ako mieru prispenia pracovníka k zisku podniku.

Nakoniec celú rodovú rovnosť možno zredukovať na rovnosť šancí... Rovnaká štartovacia čiara pre súťaž, ale kde ju narysovať? V okamihu narodenia sme rovní ako už nikdy potom, že dievčatá cikajú inak ako chlapci, to je len taký malý detail. Rodové rozdiely do nás vnáša inštinkt prírody a tak trochu potom aj výchova.

To rozdelenie v puberte je nutné, aby sa mohli nájsť páry vhodné k pokračovaniu rodu, lebo zblízka je vidieť len detaily a celok sa stráca, preto musia pohlavia hľadať partnerov s dostatočným odstupom. Potom opäť prichádza k miernemu zjednoteniu na pracoviskách, až nakoniec príde čas, kedy nastane absolútna rodová rovnovsť - v domove dôchodcov.

Kandidátna listina č. 18

Za dverami sú opäť voľby. Práve som dostal informačné materiály a zoznam kandidátov. Vcelku zábavné, keď si uvedomím, že naposledy som počul o europoslancoch pri posledných eurovoľbách... Asi som nepozorný sledovač poslancov. Vlastne ani neviem, prečo by mali počas funkčného obdobia komunikovať s voličmi, majú svoju stoličku a iste aj plno starostí, čo s tým.

€-poslanci sú iste dostatočne zabezpečení, majú plat, aj cestovné náhrady a ktovie, čo ešte. Čas trávia cestovaním a občasným sedením kdesi ďaleko a vysoko. Možno by bolo dobré, keby to bolo tak zariadené, ako v tom vtipe o súdruhovi Žinčicovi, kto ešte nebol poslanec, nech sa prihlási... Časom by sme sa tam všetci vystriedali a všetci by sme boli uspokojení.

Stranícke kandidátky mi vôbec nevyhovujú, ja by som radšej volil svojich známych, hoci aj naprieč celým politickým spektrom, len podľa osobných sympatií... Ktovie ako by to v takom prípade dopadlo? Pre názornosť som si zostavil vlastný výber zo zapísaných kandidátov, ktorých poznám aspoň z počutia:

Moja listina č. 18 (podľa zásady, že každý máme svojich známych).

1. Jozef Mihál - občas si prečítam jeho praktické rady z daňovej poradne.
2. Eduard Chmelár - bloger a človek, ktorý sa snaží myslieť objektívne.
3. Sergej Kozlík - od euro-poslancovania, málo o ňom počuť.
4. Peter Baco - matne si ešte na neho spomínam, tuším, že pôdohospodárstvo.
5. Irena Belohorská - vzácna žena, podobne ako Sergej.
6. Boris Zala - krajan s impozantnou bradou.
7. Monika Flašíková-Beňová - spomínam si na ňu s jedným priezviskom.
8. Ľubica Trubíniová - značkovaná zelená, ak sa nemýlim.
9. Milan Barlog - bloger a strážca parku (ak je to on?).
10. Eduard Kukan - krajan bez brady a bez fúzov.
11. Peter Šťastný - kto by nepoznal nášho Golonku?
12. Aleksander Slafkovský - ak sa nemýlim bývalý primátor L. Mikuláša.
13.Pavel Titl - bloger (ak je to on)
14. Ivan Barin - bloger (ak je to on)
15. Vladimír Palko - v čerstvej pamäti
16. Peter Osuský - osobne, ale s iným názorom na zdravotníctvo.
17. Alojz Rakús - jasné, bývalí ministri sa zapíšu.
18. František Mikloško - kandidát na prezidenta a poslanec s humorom.
19. Pavol Minárik - neviem odkiaľ, ale už som o ňom počul.
20. Rudolf Bauer - ako primátor Košíc.
21. Edit Bauer - občas ju stretnem v termále DS.
22. Karol Ondriaš - len z počutia.
23. Rafael Rafaj - aktivista SNS, ktorý sa stihol presláviť.
24. Ibrahim Maiga - sranda musí byť, aj keby nebolo o čom spievať.
25. Martin Fronc - no známa postava, aj svojim zjavom.

Keďže volíme iba 13 poslancov, z týchto mojich známych by som musel polovicu vyhodiť. Možno by som našiel aj dvoch na zakrúžkovanie...


Dodatočne: mea culpa, nejakým zvláštnym riadením osudu som na zelenej listine prehliadol Oľgu Pietruchovú a pritom ona je neprehliadnuteľná... :) dávam jej poradové číslo 26.


Poznámka: Tento text nie je o reálnej politike, je iba pokusom o úsmev nad politikou.

Kartičkovanie

Keď som bol malý, občas mi teta Helena rozprávala príbehy z biblie. Rozprávala mi aj o tajuplných Sybiliných proroctvách o konci sveta. Vtedy sa vraj budú zmenšovať rozdiely medzi pohlaviami, ženy budú nosiť nohavice ako muži. (Len tak mi napadá, že v biblických časoch asi tiež nebol veľký rozdiel medzi oblečením muža a ženy...)

Peniaze sa prestanú používať, na všetko budú kartičky... Nepredstaviteľné v polovici minulého storočia, ale dnes je to všetko tak, ako v proroctve. V peňaženkách nosíme karty namiesto peňazí a ženy už tak dlho nosia nohavice, že sa nám v nich niekedy dokonca páčia viac, ako v ženských šatách.

Nedávno ma nahovorili v jednej lekárni, že mi vypíšu kartičku a na ňu budem dostávať u nich zľavu pri nákupoch. Mám kartičku aj na nákup nábytku vo veľkopredajni, kde už asi nikdy nič nekúpim, mám kartu na čerpanie benzínu, kde zbieram body... V Amerike vraj dokonca zlodeji otvárajú dvere kreditnou kartičkou (to mám zo starších filmov, dnes už otvárajú dvere pištoľou...).

Už neviem, kam mám ukladať všetky tie kreditky a debetky a vernostné karty. Včera som bol v jednej lekárni a pri platení som vytiahol lekárenskú kartu, aby mi dali zľavu... Magistra sa len tak zbežne pozrela na moju kartičku a s úsmevom mi zahlásila, že zľavu mi nedá. Vzápätí som pochopil, keď som porovnal logo na jej visačke s mojou kartou - bola z konkurenčnej lekárne... Aj to má na svedomí koniec sveta.

Reklama na sprostosti

Niekedy to tak vypáli, že aj na blogu robíme reklamu hlúpostiam do neba volajúcim. Napríklad takouto vetou:

"...starí ľudia... sú dedinčania, možno mečiarovci, komunisti, kostolné baby, senilní sklerotici, ktorí neovládajú manažérsku angličtinu ani prácu s PC, majú divný vkus, divné zvyky, divné volebné správanie, sú závislí od zdravotnej starostlivosti, skrátka zavadzajú."

Ak by to tak malo byť,

tak normálny mladý človek, možno Dzurindovec, alebo SASák, s iskrivým intelektom, ovládajúci manažérsku angličtinu, zabúdajúci slovenskú gramatiku, ovládajúci prácu so zastaralým súdobým PC, má divný vkus nezrelej mladosti a pohŕda staršími, má divné zvyky, nosí výlučne značkové ošatenie, vo voľbách sa orientuje jediným správnym smerom a nechápe prečo existujú aj iné, je zdravý a vyšportovaný ako rybička, nikdy nezavadzia iným, ale jemu zavadzajú starší,

taký mladý človek nikdy nezostarne a hlavne, nezmúdrie.

(citát prevzatý z Bútľavej vŕby)

Reštauračné asociácie

Je to zvláštne, ako vedia niektoré vnemy vyvolať spomienky na iné prežité príjemnosti. Práve som dovečeral bravčové dusené na fazuľkách s perfektnou ryžou a ako na krídlach som sa ocitol v roku 1955 v reštaurácii III. cenovej skupiny v Sklených Tepliciach, oproti kúpaliska, kde som trávil niekoľko dní mimoriadnych prázdnin s bratrancom, ktorý ma tu prvýkrát učil "distingvovane" narábať s príborom.

On sa učil za kuchára, takže už bol spoločensky vzdelaný a ja obyčajný dedinský chalan. Bola to moja prvá reštaurácia v živote, stretol som tam dievča, moju prvú virtuálnu frajerku (očné kontakty a výmena adries :). Vlastne, keď to preberiem dopodrobna, nebola prvá, ale to je jedno, detských lások býva viac. Tá reštaurácia, ako všetky v tom čase, bola v čase obeda na roztrhanie. Niekedy sa čakalo aj pol hodiny, kým sa uvoľnil nejaký stôl.

Na tanieri som mal vtedy najčastejšie také jednoduché jedlo - vyprážaný rezeň so zemiakmi, k tomu polievka aj s pohárom minerálky tak asi za 8 - 12 Kčs. Na prvý pohľad úplne iná skúsenosť, ako dnešná večera, ale každá doba má svoju typickú atmosféru jedální, typické jedlá a aj ich typické chute, ktoré ak sú príjemné, pretrvávajú v spomienkach.

Za dávneho socializmu muselo byť všetko typizované, uniformné a tak aj do jedál, aj do klobás sa smelo dávať len predpísané množstvo pochutín. Ten svet reštauračných chutí bol preto trochu fádny. Až prišiel vysnívaný 68. rok a nastal zlom aj v ochucovaní jedál. V ére Dubčeka už mohli byť aj klobásy pikantné, tak ako sa robievali doma pri zabíjačkách, ku klobásam sa začali servírovať feferónky.

Pekári začali piecť "dubčekové rožky", veľké a chutné ako malá francúzska bageta (slintám :) a na chrumkavom povrchu pripečená hrubozrnná soľ. No proste, bola to úžasná jar i leto. Rusi prišli, ale stravovacie návyky Dubčekovej éry našťastie v reštauráciách pretrvali až do "nežnej". Až nástupom prvotného kapitalizmu sa opäť postupne začali meniť aj reštauračné jedlá.

Blahobyt a rozvrstvenie spoločnosti priniesli bohatosť chutí a porcie sa začali prispôsobovať tučným zadkom zbohatlíkov až tak, že keď si dnes objednáte v "nóbl" reštaurácii vyprážaný bravčový rezeň, na tanieri vám donesú dva. Jasné, že aj cena tomu zodpovedá a niet úniku z tejto situácie, lebo znižovaním dávok by musela byť znížená aj cena a tadiaľ je dnes cesta zarúbaná, darmo Dzurinda hlásal, že kde je vôľa, tam je i cesta...

Čo som to vlastne chcel povedať? Zase mám problém s pointou, ale už si zvykám. Musím sa teda vrátiť k dnešnej večeri, ktorá to svojou vynikajúcou chuťou všetko spôsobila a pritom to nebolo v reštaurácii, ale doma. Možno práve preto, že všade je dobre, ale doma sa varí najlepšie...

Brassica napus

Práve som sa vrátil z dovolenky, ktorá má prívlastok "slovenská", ale nie preto, že by to bola dovolenka, akú si organizujú typickí Slováci. Slovenskou bola v zmysle spoznávania doteraz pre mňa neznámych historických miest a objektov Slovenska so zameraním na južný stred.

Možno by nezaškodilo niekoľko čísel zo štatistiky, čo všetko sa stalo počas štyroch dovolenkových dní. Tak teda niečo z dopravy - 830 km po cestách rôznej kategórie, celkom skoro 15 hodín za volantom. Navštívil a zdokumentoval som 17 lokalít, do fotoarchívu mi pribudlo 1600 nových fotografií...

Boli to príjemné chvíle, strávené v úzkom rodinnom kruhu, ale aj pri stretnutí s doteraz neznámymi ľuďmi. Môj zápisník je plný dojmov z prírodných krás, čistého vzduchu lesa a jarnej prírody, lebo jar napriek všetkému skepticizmu, je v prírode práve teraz. Trochu zvláštne je, že žlté polia repky olejnej (Brassica napus) sú všade, len lánov s obilím je stále menej.

Budeme mať múku na chlieb?

Život podľa prírody

V prírode je všetko vopred určené, nič sa nedeje náhodne (osud a predurčenie)... Ak máte málo železa, na vine je váš železný problém, ktorý je skrytý vo vašej psychike. Zbavte sa ho, a hladina železa v krvi sa normalizuje... Všetky telesné neduhy a abnormality spôsobuje narušená psychika.

Ak poznáme telesný nedostatok, podľa neho môžeme určiť príčinu v psychike, ktorá ho spôsobila. Príčiny sú v ľudských vzťahoch, v duševnej traume. Platí to aj naopak, na každý mentálny problém sa časom vyvinie ako odozva telesná abnormalita, narušenie príslušného orgánu... Toľko veľmi nepresná a trochu zdeformovaná citácia jednej strany diskusie, ktorá ma dnes stretla.

Oponujem slovami, že nič nie je vopred určené, všetko je náhodné, udalosti a deje života i svetov sú vzájomne nadväzujúce a zmena jednej maličkosti ovplyvní mnoho nasledovných dejov, teda každý počin, viac či menej významný, svojim dielom pozmeňuje osud vecí i života vo svojom dosahu na budúcnosť.

Existuje len jedna pravda. Áno a tou je Boh, či príroda? Musím opäť oponovať, že pravda je relatívna a vždy platí len vo vzťahu niečoho k niečomu inému. Podobne sa to dá povedať aj o viacerých ľudských kategóriách, aj v otázke dobra a zla, lebo často dobro niekoho je priamo podmienené zlom iného alebo aj naopak.

Zachovanie života nie je ani dobrom, ani zlom, je to sám život, ktorý má svoj vnútorný mechanizmus zrodu, rastu klesania a umierania jeho entít. Vo vzťahoch v prírode (aj my sme jej súčasťou) je to aj vzájomné požieranie a boj medzi druhmi. Vo vzťahoch medzi živými matematika neplatí.

My, ľudia sa sami vnímame ako výnimočné prvky prírody, dohodli sme sa, že sme stvorení na obraz boží... Sme zahľadení do seba, sme mierou vecí i života. Všetko vo vesmíre je vo vzťahu k nám, sme stred, sme ego vesmíru... V spoločnosti máme svoje zákony, svoju etiku, pravidlá vzťahov slúžiace pre zachovanie nášho výnimočného rodu, bez nás Vesmír nemá žiadnu cenu pre nás.

Bola to krátka improvizovaná diskusia s odborníkom na život podľa prírody, ako začala, tak náhle aj skončila. A život beží ďalej podľa svojich vopred určených pravidiel, od náhody k náhode, od počiatku ku koncu...