Vznik človeka z Avatara

Najlepšie nápady sa rodia ráno, dnes sa mi narodili dvojičky, ale celý deň som na ne nemal čas, tak sa rozplynuli ako hmla po okolí. Iba na jeden som si spomenul a vyzerá dobre, ale aj tak si ho radšej nechám na ďalšie ráno. Pred spaním budem naň myslieť, aby sa mi nad ránom znova pripomenul a vykryštalizoval, len prosím sen nie o pol piatej ako dnes, ale radšej o tri hodiny neskôr.

Nebudem vás dnes mátať náhodnou myšlienkou o tom, že nie je žiaden podstatný rozdiel medzi živou a neživou hmotou, lebo všetko vo vesmíre je v pohybe, iba u temnej hmoty to nie je isté. Dnes ma na tón scifi naladil článok Patrika Habdáka: Vznik ľudstva, ktorý som práve dočítal a našťastie sa nestotožňujem s ničím v tom článku.

Ak deklarovaný ateista argumentuje náboženskými dogmami, už nemôže byť hodnoverný ani náhodou. Takže ide len o zábavnú "šou" autora. Najkrajšie to v diskusii vyjadril Jiří Ščobák: "Použiť Avatara ako argument vzniku našej civilizácie pomocou mimozemšťanov. Uaaauw!!!!!!! To som ešte nepočul! To je tak šialené, až klikám na karmu!"
(dovolil som si ten citát preložiť z češtiny).

Zdá sa, že silnejšie ako mimozemšťania na nás útočia scenáristi scifi príbehov.

Makové slíže a internetové špagety

Žiadne "Horkýže slíže", ale také klasické makom bodkované slíže som mal dnes na večeru. Uvedomujem si, že v tomto storočí sú makové slíže anachronizmom, ale nemám rád ani tie dlhé talianske, nechutne pováľané v rajčinovej omáčke.

Beriem naše makové slíže len ako protiváhu špagetám. Kedysi sa o makových slížoch hovoril taký nechutný vtip, radšej ho nebudem pripomínať... Píšem o nich len preto, lebo mi ešte spočívajú v žalúdku a možno neverbálne ovplyvnili tento spot... Stali sa mojou dnešnou pálčivou aktualitou.

Medzičasom sa aj vonku vo svete odohralo veľa významných udalostí, ale mám pocit, že kto chodí na web, už má všetky aktuality viacnásobne prečítané. Určite ste čítali aj o tom, ako pápež vyzval kňazov aby blogovali, priam biblickou vetou: Choďte (a učte všetky národy) a blogujte! My ostatní sa budeme naďalej milovať a množiť (ale opatrne). Zemeguľu nemáme nafukovaciu, ale v milovaní nám nič nebráni, to je zadarmo a jesť to nepýta.

Niektoré témy sa cez naše blogy prevaľujú ako mraky cez hlavný hrebeň Roháčov, odkiaľ znova padajú do údolia... Napríklad taká komunikácia, o tej som písal len toť nedávno a už o nej čítam úžasné zaujímavosti v Ivaninom blogu na "sme", ako o základnom kameni každého živého spoločenstva. Zaujala ma tam táto príznačná veta:

"Internetová komunikácia mení základné pravidlá našej komunikácie a my sa ocitneme v neznámych vodách ľudských emócií bez ľudskej tváre."

Zvláštny stav ľudí bez ľudskej tváre, to sme my, tu na internete.

Aj keď je živá reč sprevádzaná neverbálnou komunikáciou, aj tu má "reč tela" istú formu danú podprahovým sledovaním vyjadrovacích prostriedkov, štýlu a formy písaného slova. Čitateľ podvedome vníma aj gramatiku, aj použitie diakritiky, aj správne položené čiarky, aj to, či autor píše zľahka, vážne alebo s humorom. To však nemusí byť badateľné na prvý pohľad ako pravopisné chyby.

Aj to všetko "neverbálne" dopĺňa obsah internetovej komunikácie. Z tohto pohľadu vyznievajú smiešne občasné diskusie o tom, či je dôležitejší obsah, alebo forma... Tie "neverbálne" signály pisateľa, môžu byť v rozpore s písanou informáciou a prezradia o autorovi oveľa viac ako by očakával. Sú pravdivé, lebo autor ich dáva na známosť takpovediac podvedome - priamo "z klávesnice".

V internetovej komunikácii odpadá možnosť posudzovať výroky podľa vzhľadu autora, aj keď máme občas k dispozícii fotografiu, v skutočnosti ten moment na nej môže ponúkať úplne iný profil osoby, než aký má v skutočnosti. Fotografia môže byť teda klamlivým a dosť rizikovým momentom.

Možno som sa až príliš o tomto aspekte (aj) blogovania rozpísal, ale ak niekoho táto téma zaujala, odporúčam prečítať si originálny článok Ivany O'Deen: Komunikácia bez tváre, aj keď je dlhý, je plný pravdivého obsahu.

.

Paramnézia

Súvislosti: John Ruskin (1819-1900)

Pokrok je dobrý, len treba dávať pozor, aby nás nezničil.
Umenie ukazuje, čo znamená byť civilizovaným.

Boh je okamihom uvedomenia si samého seba.
Naše duše stoja za ich záchranu.

Príroda je základ morálky.
Biblia je len metafora.

Birmingham Museums & Art Gallery

Komunikácia

Aby bolo jasné, radšej hneď upresním, že chcem písať o komunikácii medzi ľuďmi, teda o vzájomnom poskytovaní myšlienok, ich výmenu. Pri komunikácii, bez ohľadu na jej formu, ide o myšlienky formulované do slov a viet. Tak ako sme sa to kedysi učili, že veta je povedaná, alebo napísaná myšlienka. Myšlienke však vždy predchádza v hlave nejaký myšlienkový pochod na jej sformulovanie do vety.

Nájdu sa však autori, ktorí namiesto hotových myšlienok vyťukávajú do klávesnice svoje holé i rozvinuté myšlienkové pochody. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o to isté, ale nie je to tak. Aj slabší rečníci často prednášajú poslucháčom svoje myšlienkové pochody. Ich prejav je obrazom ich myslenia a často sa to pozná množstvom odbočení od hlavnej témy. Poslucháča to po čase začne unavovať.

V rečovom prejave sa to ešte dá ako tak zniesť, lebo veľa slov nám ide jedným uchom dnu a druhým von, ale v písomnej forme je to už trochu zložitejšie. Myšlienkové pochody prezentované písomnou formou v takom surovom stave sú potom často dosť náročné na pochopenie.

Situáciu môže vylepšiť formátovanie textu, teda odbočenia a menej dôležité veci jasne odlíšiť typom písma, odsekmi, odsadením a podobne. Dobrou prevenciou pred zmätočnými textami je opätovné a pozorné prečítanie vlastného textu pred jeho zverejnením, so snahou pochopiť podstatu len na základe napísaného, ale pritom sledovať aj slovosled a pravopis...

Opravovať a opravovať a vymazávať nepotrebné slová, vety, odseky a niekedy aj celý článok. (Veru neviem, či som sa práve dnes dostatočne pridŕžal vlastných rád...)

A ešte niečo v závere, na odľahčenie témy (toto už nemusíte čítať):

Bolo to v Mníchove, kráčal som po ulici, keď pri mne zastavilo auto a spolujazdec sa ma po nemecky spýtal, ako sa dostane na nejakú ulicu. Odpovedal som mu tiež svojou nemčinou s ospravedlnením, že neviem. Poďakoval sa a pokračovali v ceste. Keď som sa za nimi obzrel, zbadal som na aute českú ŠPZ.

Je milé, keď človeka v cudzine turisti pokladajú za domorodca.

Guten Tag, auf Wiedersehen!

Internet

Vraj žijeme v dobe nedočítaných strán, nad tým sa zamýšľa na svojom blogu Ján Maršálek. Už dávnejšie som si všimol, že pri hľadaní vo vyhľadávačoch by som vystačil s jednou stránkou. Len veľmi zriedka sa preklikávam na ďalšiu a preklikať sa až na koniec zoznamu je zväčša nemožné. Ak niečo nenájdem na prvej strane, tak radšej spresním výraz a hľadám znova a znova sa spolieham na prvú stránku. Je to tiež komplex nedočítaných strán?

Myslím si, že náhlenie a nedočítanie článkov na internete (rýchle prebehnutie) je často tým najlepším prístupom. V tom množstve rôznorodých a neoverených informácií, dobrých i zlých názorov, sa človek musí čím ďalej tým viac spoliehať na vlastný výber a rýchly úsudok, lebo inak by skončil zahltený balastom, skončil by unavený a neinformovaný vo veci ktorá ho priviedla k monitoru.

Výhodou blogovania je, že človek ktorý píše, má šancu že jeho slová sa dostanú k mnohým čitateľom. Hovorí sa však, že je veľa povolaných, ale málo vyvolených. Nie vždy bude pisateľ "vypočutý", nie vždy bude aj pochopený a málokedy sa stane, že jeho slová v čitateľovi rozozvučia rovnakú strunu, s akou autor písal svoj článok. Také sú podmienky blogovania, s tým sa nedá nič robiť, len písať zaujímavo a čakať na odozvu.

Vraj internet zvádza k povrchnosti. Ja si to nemyslím. Skúsme to porovnať s novinami. Novinové články sa píšu na princípe obrátenej pyramídy, najdôležitejší fakt je v titulku, spresnený v podtitulku a až potom rozvinutý do podrobností. Zjednodušuje to orientáciu čitateľa. Nikto zrejme nečíta noviny od prvého písmena až po posledné. Obrátená pyramída má výhodu aj v tom, že v prípade nedostatku miesta možno škrtať v článku vety od konca, od menej dôležitých informácií.

V blogoch to funguje trochu inak, zvyčajne neexistuje šéfredaktor, ani korektor, ani cenzúra, preto nemá kto vymazávať balastné informácie. Korekciu si musí urobiť až sám čitateľ. V takomto "internetovom" prístupe čitateľa však nevidím žiaden problém, nepovažujem ho za povrchnejší ako prístup čitateľa k článkom v novinách. Všetko je vecou záujmu a hlavne možnosti a schopnosti orientácie.

Internet je proste nový fenomén, s ktorým sa dá žiť rovnako ako s novinami, navyše poskytuje takmer neobmedzené množstvo najnovších (aj historických) informácií v každom čase. V praxi nahradil encyklopédie a tiež postupne vytláča zo života noviny. Pritom netvrdím, že noviny zaniknú, ale musia si nájsť svoje nové miesto v systéme ovplyvňovania a manipulácie más (hovorí sa, že tlač je siedmou veľmocou).

Tlač vo svojej materiálnej forme je značne lokálna a v mocenských nástrojoch siedmej veľmoci už dávnejšie kraľuje televízia a chytá sa jej už aj internet. Tieto elektronické média majú veľa spoločného a zdá sa, že trend smeruje k ich zjednocovaniu. Najnovšie sa presadzuje aj mobilný internet, integrovaný do telefónov. Nastupuje diverzifikácia prístupov, ale paradoxne aj globálna unifikácia informačného obsahu. Technický pokrok nezastavíme, ale treba dávať pozor, aby nás nezničil...

Čo s tým? Asi nič, len prijímať internetový pokrok ako fakt, ako systém začlenený do života, rovnako ako bola kedysi prijatá a využitá kníhtlač pre rozšírenie vzdelania. Pre nás je internet ešte čerstvou inováciou, ale mladí ľudia rastú v ňom, berú ho s prirodzenosťou, s akou sme my brali do rúk noviny. Zamýšľať sa však stále treba nad zraniteľnosťou globálneho systému.

Treba si uvedomiť, aká sila sa sústreďuje v databázach vedomostí, aj vo vlastnení detailných informácií o ľuďoch, ktorí ich tam dobrovoľne odovzdávajú. Uvedomiť si, čo by znamenalo narušenie, nebodaj zničenie tohto systému. Kto si zvykol, alebo pracuje každodenne s internetom, ťažko si už vie predstaviť stratu svojich dôležitých informácií a život bez nich. Možno by to bol návrat k podstate života, na strom prírody.

Desaťminútovka

Máme tu znova piatok, je čas zaspomínať na staré časy. Pre istotu som ich nenazval dobrými, lebo tie sú, ako pre koho... Vtedy, za onoho času sa v kolektívoch povinne dobrovoľne robieval aj prehľad tlače, taká ranná desaťminútovka. Niekto dostal za úlohu ten prehľad urobiť, obvykle za trest, alebo aj namiesto odmeny.

K prehľadu stačili jedny noviny, lebo aj tak vo všetkých bol iba ten jeden jednofarebne šedivý odraz života strany a vlády, so štafážou nezaujímavých šablónovitých vecí o "pracujúcich", ktorí stále prekračovali plány a vytvárali tak nadprodukciu, ktorá pochopiteľne rozlaďovala dokonale naplánované socialistické napredovanie, až to raz muselo skončiť fiaskom.

Autor desaťminútovky si zakrúžkoval príslušné titulky v novinách, prípadne aj perex a to potom predčítal driemajúcemu kolektívu BSP. Dnes sme už na vyššom stupni vývoja, máme blogy a internet, taká desaťminútovka by sa zvládla pohodlne systémom copy-paste... Keby som bol napríklad ja určený urobiť prehľad tohto týždňa, vyzeralo by to možno takto:

- Rusko financuje zhotovenie kozmickej lode s jadrovým pohonom. Projekt by mohol byť pripravený už v roku 2012 a za ďalších 9 rokov by mala byť loď postavená, schopná cesty na Mars. Z toho je jasné, že Rusko neverí na avizovaný koniec sveta v roku 2012, alebo rátajú s presídlením na Mars...

- Ešte jedna smiešna správa zo serveru aktuality.sk, píše sa v nej o záhadnom vesmírnom objekte, ktorý mal včera preletieť okolo zeme v tesnej blízkosti. V tej správe, pôvodom zo "SITA" sa píše doslova toto: "...Preto výskumníci uvažujú, či by nemohlo ísť o úlomok vesmírneho odpadu - napríklad vrtuľu z rakety." Že vraj vrtuľa z rakety, vtipné... Ha ha ha.

- Austrálsky vedci zase excelovali inak, posvietili si na ľudí, čo denne sedia pred televízorom aspoň hodinu, teda na nás všetkých. Vraj každá taká hodina zvyšuje riziko úmrtia na akúkoľvek príčinu o 11%, riziko úmrtia na rakovinu o 9% a na srdcovo cievne ochorenia o 18%. Vychádzajúc z tohto výskumu som už niekoľko rokov viacnásobne mŕtvy, aj keď neberiem do úvahy iné škodlivé faktory.

Na záver niečo z (vraj) mužskej logiky:

- Čestný muž nikdy nepodvádza viac ako jednu ženu naraz.
- Každá žena spomína s láskou na muža, ktorý si ju chcel vziať. Každý muž na ženu, ktorá ho odmietla.

Blognutie do politiky

Tak to vychádza, ako by som v tomto blogu naschvál postupoval neprofesionálne. Stále porušujem pravidlo, prispievať pravidelne. Možno aj preto, že tu nie som profesionál. Trochu ma uspokojuje fakt, že nie som sám, kto všeobecné, ale i vlastné zásady nedodržiava. Napríklad, ak je k blogu umožnená diskusia, mal by na pripomienky a názory reagovať autor.

Môj "status" sa občas mení a podľa toho aj píšem. Vždy som sa však snažil vyhýbať vyjadrovaniu svojich názorov na politiku, bohužiaľ aj túto zásadu som v ostatnom čase dosť zanedbával. Aj nedávne udalosti na cestách ma vyprovokovali k písaniu, len som to našťastie nedal na blog. Veď posúďte sami, že som dobre urobil, keď som takýto pohľad do politiky zamlčal:

Nedeľa býva v znamení politiky, čo je na škodu veci, lebo keď ľudia prídu z kostola a sadnú si k obedu, nemali by počúvať hádky politikov. Hádam len s výnimkou politických diskusií na telo v najbližšej krčme pri pive.

V televíznych debatách by mal byť vždy iba jeden politik, aby sa nemal s kým hádať. Niekedy je to až smiešne, keď oponent každú repliku začína slovami pán (ten a ten) klamete a zavádzate. Taký stereotyp by mali používať politici len vtedy, keď nemajú argumenty. A bolo by (je) to jasné.

To som si myslel v nedeľu, ale odvtedy prehrmeli cez naše územie nájazdy húkajúcich kamiónov, oproti ktorým sú nedeľné politické diskusie slabým odvarom. Tak som si pri tej príležitosti spomenul na rok 1973, keď po štrajkoch autodopravcov v Chile vzal moc do svojich rúk generál Pinochet na dlhých 17 rokov. Scenár i riziká sú podobné, len dúfam, že taký generál sa u nás ešte nenarodil.

Jej ruky sú...

"Neviem, či to nie je barbarstvo, prečítať na posedenie celú zbierku básní, ale táto zbierka ma tak zaujala, že som neodolal."

Takto som začínal písať o básnickej zbierke Milana Rúfusa "Ako stopy v snehu". Nedalo mi, aby som aj týchto niekoľko slov o prvej básnickej zbierke Dany Janebovej "Moje ruky sú láska", nezačal rovnako, po pravde.

Jej básne sú zrelé, sú o láske a vzťahoch. Sú o žene, ktorá nevzdychá, ale nádhernými originálnymi metaforami kreslí obrazy svojich precítení tak, že čitateľ sa ponára do jemne načrtnutej atmosféry deja každej básne. Milostné obrazy metaforicky kreslí tak, že z nich cítiť vôňu tiel i dotyky rúk.

V piesni pre lásku

v mojom srdci čítaj
kým je priezračné
kým doňho zimný prievan
fúkať nezačne...

Dana Janebová: Moje ruky sú láska, 2009, Spoločnosť autorov umeleckej literatúry, edícia Kniha - Suvenír

Od Bugára ku hviezdam

Je načase odpútať sa od vážnych vecí, od vlastného vnútra, od svedomia a morálky civilizovanej spoločnosti a poobzerať sa po okolí, čo sa deje v reálnom a internetovom svete, až po vesmír...

Tak som sa dočítal o vyjadrení Bugára, že o autonómii už netreba hovoriť, ale teba hovoriť o jej upevnení, teda že by sa do vnútorných vecí menšín nemal miešať štát... A je to. Stačí už len definovať, čo sú to vnútorné veci menšín. On v tom má jasno...

Oveľa zaujímavejšia je správa, že na Marse jestvovali veľké jazerá vody. Bolo to vraj pred tromi miliardami rokov. Z toho plynie poučenie, že o tri miliardy rokov možno aj naša zem bude vyzerať podobne ako dnes vyzerá Mars. Kanálov už máme vykopaných dosť. Chvíľami mám dojem, že čoskoro dozrejú uhorky a začne ich sezóna.

Z úplne iného súdka je zlá správa, že populárne body "G" na ženskom tele neexistujú. Anglický vedci výskumom dokázali, že tie body sú iba fikciou. Vlastne, aby som bol presný, nemá ho 1800 anglických žien, ktoré sa na výskume zúčastnili. Je to ťažká rana pre mužov, keď sa vedecky potvrdilo, že ženy svoj G-bod iba predstierajú. Možno by bolo dobré ten výskum zopakovať u nás... Dúfam však, že týmto nie je spochybnený môj nedávny výskum bodov GPOS.

Na záver som chcel pripojiť ešte jednu informáciu z ďalekého vesmíru, ktorý na mňa začal od istého času gravitačne pôsobiť. Na základe správy z astronomických pozorovaní, som vypracoval všeobecnú hypotézu o živých bytostiach na najvyššom stupni vývoja vo vesmíre. Pre jej prelomovú závažnosť ju radšej podrobne spracujem v samostatnom článku. Dovidenia nabudúce.

Civilizácia

Bude to znieť ako hádanka, čo je vlastne civilizácia?

V diskusii "ima" hovorí:

"Podla wikipedie je civilizácia úroveň spoločenského vývoja, ktorý dosiahla určitá spoločnosť, súhrn jej materiálnych a duchovných výdobytkov.

V klasickom myslení: súhrn fenoménov náboženských, intelektuálnych, politických atď. a im zodpovedajúcich hodnôt, ktoré charakterizujú národy, preberajúce grécko-rímsku tradíciu a kresťanstvo. Klasické myslenie stavia takto civilizáciu etnocentricky proti divošstvu a barbarstvu.

V modernej vede: vlastnosť akejkoľvek spoločnosti, napr. civilizácia amazonská, civilizácia čínska, civilizácia španielska atď. V anglosaskej antropológii sa tomto zmysle hovorí väčšinou o kultúre."

A kladie novú otázku:
Kedy začína a kedy končí civilizácia, kde sú jej hraničné body?

Mia z diskusií si myslí:

"Podľa nášho slov. slovníka je civilizácia ,,vyšší stupeň rozvoja spoločnosti, najmä v oblasti technického pokroku; kultúra takejto spoločnosti".

Slovo civilizácia má rôzne významy vzťahujúce sa k rôznym obdobiam ľudského vývoja. Ja civilizáciu príliš nespájam s pojmom vyspelosť... podľa mňa je pod pojem civilizácia zahrnuté ľudstvo samo od jeho počiatku, vyjadrujúce priebeh a zmeny jeho existencie.. Civilizácia pre mňa predstavuje jednu veľkú množinu s množstvom dielčich podmnožín. A kedy začala?... asi vtedy, keď náš prvý pra-prapredok zliezol zo stromu.. a ukončí sa zrejme zánikom človeka..."

_______

Citácia z blogu Magdy Kotulovej (myslím, že súvisí s témou):

„Kto je to človek? Inteligentný živočích, ktorý používa svoj mozog, tak ako používa vlk tesáky, zajac behy, tchor zápach, jastrab zobák a pazúry? Používa ho len v službách tej ohromnej zažívacej trubice, živočíšne do nej vrhajúc nové a nové sústa, až je nakoniec sám rovnako živočíšne pohltený ako sústo?

Ak je viac ako živočích, o čo je teda viac? Čím? Je viac iba o tú naliehavú otázku, na ktorú si nikdy nebude vedieť odpovedať?“... (orig. Milan Rúfus)

______

Rosa píše:

"Civilizácia je zmiešanina dobra a zla. Začína sa prvým nádychom a končí posledným výdychom...tak som sa zamyslela. :)"

______

... Skúsil som tu netradičnú formu, najprv vyvolať predbežnú diskusiu k téme a teraz je na rade moja pôvodne zamýšľaná úvaha... Inšpirovala ma k nej relácia v TV o histórii umenia, kde sa dejiny civilizácie dávali do priamej súvislosti s dejinami a rozvojom umenia. Výkladov pojmu "civilizácia" je iste veľa a je už dávno osvetlený z rôznych strán. Historicky existuje množstvo definícií, ale mne ide o tú moju dnešnú.

Myslím si, že civilizácia začínala tam, kde si človek začínal uvedomovať sám seba, keď bol nútený, alebo prišiel na to, že pre prežitie sa musí združovať do spoločenstva. Keď začal používať rozum aj na niečo iné, ako na uspokojenie žalúdka a svojich telesných potrieb (ako to vyjadril M. Rúfus). Použitie rozumu na tie iné smery je cestou pokroku v umení, ale aj v technike od vynálezu kolesa až k hľadaniu "božskej častice".

Ľudské civilizácie na svete vznikali aj zanikali. U niektorých zisťujeme s údivom, že úroveň ich žitia bola na vyššej úrovni ako sme predpokladali a napriek tomu zanikli. Dalo by sa povedať, že na ich troskách rástli nové, dokonalejšie. Taký je už raz život. Máme si teda myslieť, že kráčame k úrovni, ktorá sa blíži k našim ľudským možnostiam?

Ktovie, logicky by sa dalo odvodiť, že na troskách našej "technickej civilizácie" vyrastie nejaká dokonalejšia. Ale aká? Ešte technickejšia, alebo nejaká časticová, či virtuálna? Bolo by to možné, keby neexistovali od čias kráľovnej zo Sáby neustále potvrdzované predpovede konca sveta. Tým však nemusíme veriť, len musíme pochopiť ich význam a fakt, že neexistuje nekonečný rast, neexistuje nemenný osud vopred daný a že všetky predpovede sú iba varovaním.

Všetko raz skončí, a začne znova, len nevieme aká je ktorá perióda dlhá a čo vyrastie po našom poklese k nule... Vraj sa ľudstvo nikdy nepoučí z histórie. Jeden náznak tu však už je od čias, keď vznikla snaha o korekciu vývoja formou "trvale udržateľného rozvoja". Ale čo to znamená v praxi? Ako aplikovať reguláciu na tak nestabilný systém, ako je svetová ekonomika?

V dôsledku terajšieho krízového stavu sa už ozvalo aj racionálne volanie po prechode na životný štýl založený na hospodárstve potrieb, nie na ekonomike rastu (E. Chmelár). Ako však prispôsobiť rast ekonomiky rastu počtu ľudí na zemi žijúcich v priepastne odlišných podmienkach?

Na jednej strane bohatstvo, vysoká technika, pohodlný život v prebytku a v blahobyte, ktorý predbieha našu skutočnú civilizačnú úroveň a nesie riziko zániku civilizácie. Na druhej strane hladné krky "tretieho sveta", ktoré treba najprv zasýtiť, až potom nastane rozvoj ich civilizácie, ale v smere, ktorý si určia oni. Zdá sa, že civilizácia je nám daná ako danajský dar...

4.1.2010

Viera, nádej a láska

Tri abstraktné pojmy, ktoré sa v živote snažíme naplniť reálnym obsahom. Ešte stále sme v dosahu duchovného odkazu Vianoc, ktoré majú jednoznačnú súvislosť s vierou v kresťanského Boha. Pre začiatok roka je charakteristická nádej, že naše dobré nádeje sa reálne naplnia. Nádej na lásku je priebežná a nikdy nekončí.

V reálnom prejave som sledoval vieru na Nový rok prostredníctvom priameho televízneho prenosu z Dómu sv. Martina v Bratislave. Okrem iných nádejí som svoje nahliadnutie do Dómu spájal s nádejou, že sa veci okolo nového organu v tomto chráme Božom posunuli bližšie k realite. Bohužiaľ nič tomu nenasvedčuje.

Pod chórom hral orchester a s ním opäť iba malý lacný elektronický nástroj namiesto 30 miliónového organu s pôvabným menom Elisabeth. Ktovie čo je v tom a prečo sa veci nehýbu? Že by bol problém v delení diecézneho majetku po odchode arcibiskupa Sokola? Je to škoda, zdá sa že tentokrát prevážili materiálne hodnoty nad duchovnými a kultúrnymi.

Novoročný prejav...

Nie, ešte nie som prezident, ani to nebude o novoročnom prejave nášho prezidenta, kvôli ktorému tu ešte sedím, inak by som už bol na ceste do prírody. Všetko dobré do nového roku som už všetkým zaželal, tak už iba malé nahliadnutie do blízkej minulosti, ako sme sa v pohode prehupli sem, na číslo dverí 2010.

Nový rok je vždy novým začiatkom, ale rozhodne nie nejakým novým veľkým treskom, aj keď o polnoci sme boli blízko treskom-pleskom. Vrátim sa však na chvíľu pred Silvestra, deň pred ním som sledoval na STV Petra Marcina a jeho hostí, predovšetkým famózneho rozprávača Miroslava Donutila a úžasnú kapelu Funny Fellows (viď foto-inšpirácie) s očarujúcou speváčkou Zuzanou Haasovou.

Peter Marcin je v tejto relácii suverén a srší prirodzeným vtipom tak, že divák sa cíti veľmi príjemne a uvoľnene. Bol to výborný aperitív pred oslavou Silvestra. Na druhý deň, priamo v silvestrovských novinách, excelovala Markíza zaručene pravdivými správami o konci sveta. Mám zmysel pre humor, ale toto mi chvíľu ležalo v žalúdku, lebo som to nemohol stráviť.

Večer sme doma stavili všetko na jednu kartu, totiž dvojkartu STV1 a ČT1. Bol to dobrý tip, klasická estrádna forma po rokoch absencie takéhoto programu, padla na moju úrodnú a dúfam že aj českú a slovenskú, úrodnú pôdu. Ja som sa dobre zabával, iba scénka s "politickým nábojom" dvojice Skrúcaný, Piško mi tam logicky nesedela. Možno aj preto ju ČT1 zo svojho zostrihu vynechala.

Pýtali sa ma dnes doma, aké som si dal novoročné predsavzatie. Dal som si iba také tiché, že si nebudem dávať žiadne predsavzatia. Ono je to tak, že keby sme nemali kalendár, každé ráno by bolo Novým rokom, preto sa budem snažiť iba o to, aby som každý večer vymazal všetko zlé a každé ráno skúsim nájsť aspoň jeden moment, ktorý by mohol byť príjemným nosným motívom dňa. Samozrejme, popri inej užitočnej práci :)