Blog náš každodenný

Daj nám dnes, aj keď to nie je k prežitiu nutné, vypestovaná závislosť si to žiada. Z času na čas sa pozriem aj do seba, aby som vedel aký som a kam kráčam. Týždenná prestávka v blogovaní sa nepáči ani mne. Je to tak, že bublinky námetov vo mne vyskakovali a vzápätí sa rozprskli bez úžitku. Obzerám sa aj vôkol seba, na svet v dosahu môjho zásobníka "RSS" a čo vidím? Nie výsosť Poľany hory, ale slobodné živorenie blogerov.

Najväčší "blogosvet mienkotvorný" je už zahľadený sám do seba a do veľkej politiky. Niekedy to vyzerá tak, ako keď si záhorák naloží slivky do suda a začnú kvasiť. Slivky sú v predtuche budúcej slivovice.  "Bublá" to tam a občas je na hladine aj pena. Omamné výpary sa rozplývajú po okolí, to je proste "iné kafe", taká zvláštna "social network", ale slobodný svet je tu mimo hlavného prúdu, na hobby platforme. Individualisti však aj tu prichádzajú k poznaniu, že v jednote je sila.          

Napríklad taká "sieťovka" Róberta Dydu mi začína pripadať celkom zaujímavá práve tým, že do nej prispieva pohyblivý kolektív autorov. Nemusím predsa čítať každý príspevok, ale viem, že tam občas nájdem stále žiariace "hviezdy" z blogu-sme. Aj tento trend ako na "sieťovke" mi začína byť sympatický. Aj to, ako tí ktorí majú čo povedať len tak od srdca a od duše hľadajú svoj mikrosvet, kde nejde o masovosť, o rekordy. Ide len o pokoj a pohodu s istotou, že sa vzájomne vieme "vypočuť" a niekedy aj pochopiť.

Ak som už začal o svojom "mikrosvete", musím spomenúť aj "priestor-net" Jána Maršálka, tiež slobodný "net", snažiaci sa o spojenie individualít do uvažujúceho kolektívu. Svojim zameraním je o niečo náročnejší, napriek tomu, alebo práve preto sa tam objavujú nekonformné názory, na prvý pohľad poznačené duchovnou sférou autorstva. Zdá sa mi, že aj tento smer je potrebný a zaujímavý pre mňa ako čitateľa i účastníka "vše obsahujúcej" diskusie o "Všehomíre".

Do tretice spomeniem (na jeden "spot" to stačí) ešte "rozhľadňu" Martina Mikláša, užitočný to blog, hĺbajúci o tajoch i o užitočnosti blogovania, nielen pre vlastné potešenie. Aj tu je vidieť snaha o kooperáciu na úrovni autorstva. Nuž teda, taký je asi trend. Dyda nadviazal na Filipovskú tradíciu, ale aj moje waboviny už majú čosi za sebou, "priestor-net" nadväzuje na  duchovnú tradíciu a rozhľadňa čerpá z bohatej skúsenosti na poli podnikania a marketingu. Je toto váš čas na kooperáciu s wabovinami? Stačí sa ozvať...


       

Reklama na reklamu

Jedna naša televízia vyhlásila pred niekoľkými dňami "najdepresívnejší" deň v roku. Akosi sa mi to nezdalo, ale dnes to už chápem. Kto sleduje naše komerčné televízie skôr, alebo neskôr musí prepadnúť pesimizmu. Tak napríklad "jojka", ktorá sa drží nalinkovanej línie seriálovej televízie sa v spravodajstve zameriava na čiernu kroniku. Je to obludné, ako dokázali z niekdajšej zastrčenej rubriky v novinách urobiť akože spravodajskú reláciu. Popri "promi" novinách o prominentoch a obe tieto kategórie majú spracované v bulvárnej forme. Marka si zase podľa mojich postrehov drží imidž straníckej televízie.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že stačí vypnúť TV prijímač, ale nie je to celkom tak. Webnoviny napísali, že televízie v SR odvysielali vlani viac než 637 tisíc reklám. Pomocou kalkulačky som prišiel k číslu  1745 reklám za deň. Neuveriteľné. Za hodinu je to priemerne 72 reklám (vo dne i v noci). Za reklamu vraj zaplatili zadávatelia 460 miliónov €. Po prepočte na staré koruny je to 13,8 miliardy Sk. Pekný balík, o ktorý sa televíziám oplatí biť bez ohľadu na diváka. A to hovoríme len o celoplošných televíziách.

Za reklamu teda každý obyvateľ Slovenska zaplatil 92 €, trojčlenná domácnosť 276 €. Na porovnanie - za verejnoprávnu TV zaplatí bežná domácnosť cca 56 € ročne. Tie reklamné peniaze neplatíme priamo, ale sú zahrnuté v cenách všetkých výrobkov. Tie sú zdrojom zisku výrobcov a dodávateľov, ktorí časť svojho zisku takto venujú televíziám, aby aj oni tvorili svoj zisk. Televízny program je popri tom len nutným zlom a cestou na ovplyvňovanie ľudí... Druhýkrát za to zaplatíme opäť všetci vo forme konzumu často dosť úbohých reklám a mediálneho masírovania. 


Popritom vraj zadávatelia využili menej ako 50% reklamného času, ktorý je k dispozícii podľa zákona. Boh nás chráň pred naplnením takéhoto zákona. O tom aká je naša reklama vtieravá a ktorá je "najvtieravejšia" sa v článku webnovín nič nepíše. Ameriku sme nedobehli, ale nie sme tak zlí. Tam sa vraj minulo na reklamu za 9 mesiacov minulého roku celkom 94 miliard USD. To vychádza približne 320 € ročne na obyvateľa. No veď ešte máme ďaleko k výkonnosti ich ekonomiky a ku stupňu ich blahobytu... Len sa touto cestou moc neponáhľajme.

Rutina

Sebakriticky priznávam, že som chlap, hrdina, občas dub a niekedy stroj. Chválil som sa, aký som poloprofesionálny pekár domáceho chleba. Dnes to už všetko nie je pravda, už nie som hrdina, ani dub, ale baran a pokazený stroj. Začalo to už na Silvestra. Bola mi pridelená úloha, upiecť silvestrovské oškvarkové pagáče. Ako kuchársky hrdina som zobral dva recepty a z každého som si vybral čo sa mi hodilo a piekol som krížené oškvarkové pagáče, dúfajúc že z toho vzídu mičurinské.

Dnes to už môžem priznať, zabudol som na soľ. Veď hovorím, dva recepty... Ako by som nevedel, že soľ je nad zlato. Pagáčiky svietili ako pozlátené, vajcový "prípečok" na povrchu sa ligotal, ale zlato to nebolo. Len dúfam, že sliepkam nášho domáceho dodávateľa vajec budú chutiť a vajcia budú znášať najbližší týždeň grátis. Verím, že im nejde o chuť, ale iba o príslušné výživné hodnoty bielkovín a uhlohydrátov a čo ja viem, čoho ešte. Na druhej strane moja silvestrovská kapustnica bola vynikajúca, o čom svedčí aj skutočnosť, že som ju sám ani po niekoľkých dňoch neodmietal.

Dnes som mal druhý Silvester. Teda aspoň čo sa týka soli. Rutina je dobrá vec, ale pri pečení chleba nie je dobré sa ponáhľať. Rutinne som zmiešal všetky suroviny len tak od oka a tak sa mi dnes podarilo upiecť chlieb vonkajšieho vzhľadu ako klasická tehla pálená (PT) a čo viac, bez štipky soli. Sliepkam ho nedám, až tak po vajciach netúžim! Aj keď je neslaný, je dobrý. Mne chutí (musí). Nabudúce zmením svoj rutinný prístup, teda aspoň ku chlebu. Sľubujem, že všetky suroviny riadne odvážim a namiešam presne podľa návodu. 

2,7%

Opakujem - 2,7 % a viac nemusím, všetci už vieme o čo ide. Znovu som objavil zvláštne a užitočné tlačidlo na diaľkovom ovládači s označením "MUTE". Najprv som si myslel, že je to na ovládanie rodičovského, či materského zámku (die Mutter), ale už viem, že sa tým zapína účinný doping na uši a dušu. Božské ticho namiesto reklamy. Ja viem, je tam ešte jedno podobné, červené. To je vyšší "level" pokoja.

Včera nám dokonca aj elektrické rozvody pripravili pokoj v najvyššej možnej úrovni. Vypadla nám elektrina na celom sídlisku skoro na dve hodiny. Čas určený na šmátranie po sviečkach a zápalkách, vhodný na spustenie temnej fantázie. Čas na zamyslenie a mierne obavy. Spustenie strachu na špacír. Veruže sme už zabudli ako vyzerá tma. Tá tieseň, ktorá padne na človeka, keď sa nemá čoho zachytiť ani doma, ani vonku. Kým sa nájdu sviečky a lampáše.

Tma mi pripomenula časy piplania sa v tmavej komore (aké vzdialené), ale aj rumunskú "nežnú" revolúciu. Prichádzali vtedy správy, že niekde sú v tej zime ľudia bez elektriny a vykurovania.  Hrozné pomyslieť, aká zraniteľná je táto naša civilizácia. Na druhej strane som si pomyslel, že asi tak vyzerá aj záhadná temná energia čo vypĺňa väčšinu nášho známeho vesmíru.

Niekto hovorí, že tma neexistuje, že je to len nedostatok svetla, ale tá temná predstava, čo  sme voči nej len malé nič, straší myseľ. Temnota ma vrátila do detstva, keď ešte celé nebo nebolo poulične osvetlené. Na sklonku leta sme pod hviezdami šúpali hory kukurice, hľadali sme na nebi Veľký voz a rozprávali si hrôzostrašné príbehy. Zimomriavky, úžasný čas detstva... Vráťme sa však do reality a k téme: opakujem - 2,7 %.

:)

Zmrzlina

Začnem hneď skraja... Práve počúvam debatu (diskusiu?) Hrabka s jedným starým "politológom" a s jedným mladým o financovaní politických strán. Ja by som k tomu navrhol, aby strany boli povinné zverejniť (na internete) svoje kompletné účtovníctvo. Veď nejde o podnikanie, ani o biznis (hádam). To je všetko, čo som k tomu chcel povedať.

K Palinovej a Giffordsovej nemám čo dodať, to už zdanlivo doznieva. Tá ich súvislosť sa v médiách málo zdôrazňuje. Podobnosť s niektorými vyjadreniami diskutérov (aj zopár autorov) na blogoch pred poslednými (ostatnými) našimi slobodnými voľbami sa priam núka.

Novinka z dnešného spravodajstva je z Haiti. Nie, ešte tam nie je všetko O.K., ale americkí biológovia tam prišli na prevratný objav - objavili šesť druhov kriticky ohrozených žiab. Zdá sa, že problém žiab na Haiti sa dostal na cestu úspešného riešenia...

Laco znovu bloguje a nemá záujem umelo vytvárať diskusie pod svojim blogom (aj sa mu darí). Nechce byť kontroverzný. Stačí, keď zacituje niektoré pasáže z MF Dnes o pevnosti českej koruny. Komentáre tam nemá žiadne (doteraz), veď o dobrých správach netreba diskutovať... To ma teší (aspoň to).


Motto na záver:  
"Většina lidí nemluví, pouze citují. Skoro všechno, co říkají, bychom klidně mohli dát do uvozovek; je to totiž dávno zděděno, nezrozeno v okamžiku svého užití. Citáty, toť zmrzlina pro každou příležitost.”
(Ch.Morgenstern)

V jedálni a podobne

Hovorí sa, že životnosť blogera sú dva roky. Zdá sa mi, že už nadsluhujem a chcel by som za to nejaké body naviac. Kto by mi ich však dal? Blogovanie je ako jednosmerná ulica, dá sa ísť tam, ale naspäť cesta nevedie. Z času na čas si kladiem otázku, ako ďalej? O čom písať? Niečo zábavné, špecializované, alebo písať o všetkom? Napríklad do  kategórie zábavy to, ako náš vedúci rozbil v jedálni po obede dva taniere. Stačilo vidieť potešenie  na tvárach všetkých prítomných kolegov, to bolo zábavné.

Ak však nechcem písať o banalitách všedného dňa, ak nechcem písať o politike (tá je riziková) tak už skoro nemám o čom. Moje rubriky v tomto blogu vznikali náhodne, podľa momentálnej potreby. Čo keby som pridal ešte jednu, takú všeobjímajúcu: o ničom...? Kolega bloger na "rozhľadni" ponúka návody ako na to, o čom písať. Aj Adam Debnár píše o inšpirácii (správny bloger (vraj) berie inšpiráciu zo svojho života), lenže uviesť teóriu do praxe býva ťažšie.

Byť, či nebyť? To je otázka aj pre  Tomáša Bellu. Po tom ako rozbehol najväčší slovenský blog na SME, rieši iný problém, ktorý trápi veľké noviny - veľký počet diskutujúcich na blogoch (mňa skôr trápi malý počet :). V krajine s 5,5 miliónom obyvateľov navštívi stránky novín SME za mesiac až 1,5 milióna čitateľov. Veľké noviny v priestore strednej Európy sú na tom podobne, preto vymýšľajú spôsoby, ako obmedziť počet diskutujúcich. Na "západe" to už vraj niekde funguje.

Vraj sa to darí jednak tým, že sa ruší anonymita, treba sa prihlásiť pod vlastným menom, fotografiou a skutočnou adresou. V reakcii sa potom objaví meno, aj bydlisko autora. Spôsob, ktorý presadzuje firma "PIANO", je združenie viacerých médií a ich sprístupnenie cez jednotný poplatok. Je to cesta, ktorá síce zodpovedá trhovému princípu "samoregulácie" pôsobením ponuky a dopytu, ale ktovie, či naozaj povedie k zvýšeniu kvality príspevkov. Alebo už potom nikdy nebude internet tým, čím býval. 

Písanie včera a dnes

Toto je hosťovský príspevok, ktorého autorom je Ján Maršálek, básnik, publicista a bloger.  

Voľakedy (pred rokom 1989) sa medzi mladými literátmi položartom polovážne hovorilo, že je ľahšie vydať dcéru ako knihu. V tých časoch bolo treba prekonať viacero prekážok, ktoré nesúviseli priamo s tvorbou. Knižne publikovať mohol málokto, všetko bolo pod kontrolou vládnucej strany, jej ideológov a politrukov.

Dnes je situácia úplne iná. Cenzúra neexistuje a autor si môže svoje dielo vydať aj vlastným nákladom. Netreba nijaké potvrdenia ani povolenia, v podstate stačí jediné – mať alebo získať dostatok peňazí na vydanie (o problémoch s propagáciou, distribúciou a predajom teraz pomlčím).

Niekomu sa môže zdať, že peňazí je všade málo, ale množstvo vydávaných titulov svedčí skôr o opaku. Náš knižný trh je doslova zahltený. Lenže s nárastom kvantity a pri úplne chýbajúcej regulácii (literárna kritika stratila renomé) došlo k poklesu kvality. Na scénu (ba i na výslnie) sa dostali aj grafomani a za spisovateľov sa pasujú viacerí spomedzi takzvaných celebrít, ktorí v živote neprečítali hádam ani jednu poriadnu knihu.

Z tohto pohľadu je to ešte horšie vo sfére internetu, kde odpadá ešte aj ten finančný problém, a tak sme svedkami neraz úbohých pokusov o akúsi publicistiku alebo beletriu. Najhoršie je, že väčšina takýchto pisateľov – blogerov si ani neuvedomuje svoje zlyhania (trebárs v gramatike). A to nehovorím o rozbujnenom a divne tolerovanom porušovaní autorských práv, čiže, jednoducho povedané, o kradnutí textov, fotografií a iných zložiek duševného vlastníctva.

Bežný čitateľ je neraz dezorientovaný. Nevie si z neprehľadnej ponuky vybrať, nedokáže včas rozlíšiť skutočnú hodnotu a brak. Príklad za všetky: Jedna známa sa mi zdôverila s tým, že si pred časom kúpila knižku istého slovenského autora (meno teraz nie je dôležité), zaujal ju príťažlivý (no zároveň zavádzajúci) názov. Keď sa doma pustila do čítania, zostala v miernom šoku. Ako povedala, s takou mierou vulgárnosti sa ešte nestretla...

Pravda, spomínané záležitosti majú hlbšie pozadie, súvisia tiež s otázkou slobody a zodpovednosti. Pretože čím viac slobody máme, čím väčšie sú naše možnosti, tým väčšia je naša zodpovednosť, či už si to uvedomujeme a pripúšťame alebo nie. Vedieť si správne vybrať patrí k umeniu dobre žiť!

Autorom príspevku je Ján Maršálek – básnik, publicista a bloger, ktorý okrem iného rediguje internetovú stránku PriestorNet, zameranú na glosovanie spoločenského diania.

Naše knihy

Často sa hovorí a vzdychá, že ľudia prestávajú čítať knihy, ale stále viac ľudí píše. Je to tak, že všetci máme čo povedať, ale málokto je ochotný a vie počúvať. Počet domácich spisovateľov stúpa, ale zaplavuje nás aj literatúra z celého sveta. Tá je veľkou konkurenciou domácej tvorby. Naši noví spisovatelia však rýchlo nasadli na trendy sveta a naučili sa napodobňovať ho vyjadrovacími prostriedkami a štýlom. Plávajú zväčša v prúde "modernej" doby.  Každý kto píše, chce aj predávať.

Možno práve internet môže za to, že nastal búrlivý rast počtu pisateľov. Kvalita príbehov, invencia, jazyk a štýl písania, to je trochu iná otázka. Na internete si každý môže jednoducho odskúšať svoje literárne nadanie a čitateľský ohlas. Do istej miery sa do takejto literatúry dostáva marketing ako čertovo kopýtko, ako sa stať úspešne predajným autorom. Vydanie "papierovej" knihy je dnes veľmi jednoduché. Existujú malí, aj veľký vydavatelia, ktorí sa o všetko postarajú.

Stačí mať peniaze a na začiatok veľmi nepočítať s ich návratnosťou. Tak je vlastne vydanie knihy neistou investíciou, pokiaľ nemá autor solventného sponzora, ktorý ho chce podporiť z akéhosi rozmaru, pre svoje vlastné potešenie. Alebo sa uchádzať o granty, čo je však celkom iná parketa a šikmá plocha. Najmä pre osamelého začiatočníka. Presadiť sa na trhu je dosť ťažké, ak autor nemá trhák, ktorý by zaručoval "best" predaj. Distribútori kníh majú často v ponuke aj sto tisíc titulov. To všetko sa nedá ani dostatočne propagovať na internetovej stránke, preto sa tam objavuje len časť ponuky.  

Do propagácie na stránkach distribútorov kníh sa dostávajú v prvom rade "bestsellery" a knihy, z ktorých sa predá najmenej 800 kusov. Knihy pod týmto číslom sa už považujú za ležiaky. Najhoršie na tom sú básnické zbierky. Aj v tej oblasti je množstvo nových, neznámych poetov vydávajúcich knihy v malých vydavateľstvách (na vlastné náklady) v počtoch iba niekoľko stoviek výtlačkov. Predaj kníh je obchod ako každý iný. Tak to vidia distribútori kníh. Preto dostáva prednosť Dan Brown a iní podobní. 

Situácia je teda vážna, nie však zúfalá. Robiť umenie je ťažké a biznis je biznis. Písanie na internet je zadarmo. Zatiaľ. Čítanie tiež. Zatiaľ. Kniha nezomiera, len nadobúda iný, konzumný charakter. Často stačí prečítať a zahodiť. Niekedy je ťažko aj dočítať. Ktovie ako by sa dnes predávali niekdajšie edície Hviezdoslavovej knižnice (slovenská klasika), či SPKK, alebo KPP (poézia). Jedine ak by boli v exkluzívnej väzbe, vhodné zberateľskej vášne bohatých. Ale možno sa mýlim.

Akí sú (sme)?

Miloš Zeman sa nedávno v jednej televíznej relácii odvolával na sociologický prieskum, ktorý ktosi v Čechách urobil o inteligencii národa (nebol to Juraj Krampol). Výsledkom toho prieskumu malo byť, že blbcov (pitomců) je v Česku asi 30%. Neskôr, keď sa Miloš dostal k internetovým diskusiám, vraj nadobudol dojem, že ich nie je 30%, ale najmenej 70%. Čo to môže znamenať? Že blbcov je viac, ako sa zdá, alebo z ľudí robia blbcov internetové diskusie? To bolo dávno a keďže som optimista, myslím si, že podiel blbcov v diskusiách je už o veľa nižší.

Vráťme sa však k téme: Akí sú Česi?  Čo si o tom myslí psychiater Cyril Höschl?
(A potom, akí sme my?)    


Výraz "pitomec" má v češtine význam: 
vůl, hlupák, idiot, blbec, pošetilec, trouba, blázen 
V slovenčine je "blbec" hlupák, truľo, idiot

 

Alternatíva k oblakom

Zdá sa, že trend v oblasti PC smeruje k zjednodušeniu OS do takej miery, že by to bol v podstate internetový prehliadač. Počítač by si vyžadoval len minimum programového vybavenia. Aplikácie a tým aj dôležité dáta by boli na webe v "oblakoch". Výhodou je ich dostupnosť odvšadiaľ. Všetky nevýhody sú tiež v "oblakoch".

Moja predstava počítača budúcnosti je iná, tiež smeruje k zjednodušeniam, ale v opačnom smere ako sú "oblaky". Domáci PC by bol vybavený jednoduchým systémom, zjednodušenými kancelárskymi aplikáciami, prípadne iným špeciálnym softwérom podľa zamerania užívateľa. Dáta by sa ukladali na externé úložiská.   

Systém by bol nezávislý od siete, neobsahoval by internetový prehliadač, žiaden antivírus, len vstupnú bránu na kontrolu dát. Komunikácia s vonkajším prostredím by bola výlučne prostredníctvom USB pamätí. Neboli by žiadne aktualizácie systému, lebo pre svoju jednoduchosť by bol raz a navždy dokonalý.

Mohol by to byť druhý počítač v domácnosti, alebo v kancelárii, popri PC orientovanom na "cloud".

Posledná kniha

Máme za sebou prechod do nového desaťročia, aj prvý deň z roku 2011 a veľmi ma to neoslovuje. Už bolo toľko takých prechodov, že mi zovšedneli. Na silvestrovské relácie humoru a zábavy sme sa kedysi tešili a z akejsi zotrvačnosti od toho dňa stále niečo očakávame. Možno je chybou očakávať zábavu od televíznych programov. Zábava je len jedna, kedysi ju prinášala monopolná ČS televízia, tak sa jej to občas podarilo. Dnes je veľa kanálov, zábava sa medzi nimi rozdrobila a humor vyprchal nadobro. Všade niečo málo a nikde nič, čo by zaujalo.

Zhodou okolností som vošiel do konca roku s knihou v ruke, bol to vlastne vianočný dar zabudnutý v garáži. Nejakým zvláštnym omylom som tú knihu kúpil a potom som nevedel komu knihu s takým titulom a grafickým stvárnením prebalu darovať, tak ostala pre mňa. Uznajte, že knihu s názvom "Nauč ma umierať" nemožno nikomu darovať a na Vianoce ani náhodou. A to som ešte nevedel o čom a ako to v nej stojí. Zlákala ma reklama a zvedavosť, lebo autor, okrem iného aj bloguje. Veď aj prvého "matkina" som si kúpil len z čírej kolegiálnej zvedavosti. Dopadlo to aj teraz podobne...

Pavel "Hirax" Baričák na zadnej strane svojej knihy upozorňuje čitateľa, ba priam sa mu vyhráža, že keď knihu nedočíta po stranu 60, príde o časť svojho života. Tak som sa pochopiteľne snažil a nebola to až taká lopotina. Píše na tých stranách celkom svižne, aj keď myseľ pri čítaní musí byť sústredená, lebo príbeh špikuje svojou filozofiou. Odmenou je, neviem ako to nazvať, dej husto popretkávaný akýmsi literárnym pornom. Len dúfam, že som sa týmto výrazom nespreneveril dobrým mravom... Ako som už minule napísal, tento druh hrubého vyjadrovania pri opise intímností je pre dnešnú literatúru rýchleho potešenia, lacných efektov a emócií celkom príznačný.

Baričákovi tu však treba priznať veľkú snahu o priblíženie jeho zvláštnej životnej filozofie. Aj príbehy jeho postáv sú zvláštne. Prostredie v ktorom sa dej odohráva je pre mňa "neprebádané". To mudrovanie by mohlo byť pozitívum, len po prvej šesťdesiatke strán sa mu venuje viac ako bolo pre mňa v tomto čase únosné. Dej sa rozvíja v inej naklonenej rovine ako na začiatku. Smeruje cez rôzne peripetie a prekážky ku zdarnému trojnásobnému "happy endu".  Nechcem viac prezrádzať z dejovej osnovy, lebo príbeh v celej jeho šírke a hĺbke patrí do rúk konečného čitateľa, platiteľa dočasne zvýšenej DPH.

Môj (ne)odporúčací hlas k tejto knihe tu radšej nenapíšem. Rozhodovanie o kúpe, či nekúpe je výsadou, ale aj rizikom každého potenciálneho čitateľa... Toto bola moja posledná kniha v roku 2010. Krátko po tom, ako som ju odložil do knižnice, hodiny odbili polnoc, šampanské iskrilo a rok 2010 skončil.
________________________________________
Pavel "Hirax" Baričák: Nauč ma umierať, Hladohlas 2010