On a Ona

Nečudujme sa, že z extrémov sa stávajú všednosti. Pri záplave správ o nešťastiach, katastrofách a extrémizme v novinových správach, v televízii, v kinách, v knihách a všade inde. Dostáva sa to do myslenia ovplyvniteľných jednotlivcov. Do istej miery sa však dá každý človek ovplyvniť tým, čo sa deje okolo neho.

Všimnime si súčasné, ale už dlhšie trvajúce paradoxy a globálne trendy: Ľudí je stále viac, zem nás neuživí. Áut je stále viac, nafta sa míňa, ale tisíce áut chrlia automobilky denne. Cena palív neodvratne stúpa. Potravín je málo, bude ešte menej a rastie ich cena. Z vrcholnej pozície v potravinovom reťazci sa nedá ustúpiť. A to radšej nehovorím o vode, o globálnom otepľovaní (ochladzovaní) a pod. Vesmírne katastrofy, zrážka s kométou a iné špekulatívne varianty s koncom sveta sú mimo konkurencie.

Vo výrobe energie tápeme. Jedni tvrdia, že výroba z jadra je slepou uličkou a obrovským rizikom a chcú túto cestu opustiť.  Iní naopak, plánujú stavbu ďalších elektrární. V tomto akosi nefunguje globálny názor. Možno však ide len o taktický presun výroby do iných lokalít. Pre úplnosť, spomeňme si na 6. a 9. august 1945 v Hirošime a Nagasaki. Spomeňme si, že odvtedy sa v USA a ZSSR uskutočnilo viac ako 2000 jadrových testovacích výbuchov. V súčasnosti vlastní jadrové zbrane celkom 9 - 10 štátov.    

Bohatstvo sveta je rozdeľované nerovnomerne, zvyšujú sa rozdiely medzi bohatstvom a chudobou, tým rastie aj napätie v spoločnosti. Globálne i lokálne. Silní stále veria silovým riešeniam. Najlepšie v podobe katastrof a keď to inak nejde, tak sú na rade vojny. Vojna pre šírenie demokracie, pre ochranu civilistov a pod. Navonok je to tak, ale vojna je v každom prípade logický paradox. Vojna je lov v rámci vlastného druhu a riadi sa pravekými a asi aj večnými pudmi... Pud sebazáchovy, alebo zničenia?

Do balíka opatrení proti rastu počtu ľudí na zemeguli patrí aj čínska politika znižovania vlastnej populácie. Patrí tam aj propagácia inej sexuálnej orientácie. A možno tam patrí aj švédsky experiment s materskou škôlkou, kde vraj chcú vychovávať deti bez zámen ON a ONA (Cítiť sa mužom alebo ženou je vraj len sociálny konštrukt). To sa už riadne približuje fraške a iste je to proti prírode (ale tá sa aj tak nevzdá) i proti gramatike. Otázne však je, či aj ľudstvo nie je proti sebe. Možno je čas začať myslieť viac na seba a svet nechať svetu. 



 

Trikrát a dosť

Neviem prečo trikrát treba pokúšať osud v oblasti zločinu. To potom vyzerá, ako by sa tie prvé dva zločiny trestali len tak, "pro forma". V oblasti holenia mi je zásada trikrát a dosť celkom jasná. Vyskúšal som holiaci strojček s piatimi britmi za sebou a vrátil som sa k trom. Ten "päťbritový" mi síce vydržal dosť dlho, ale že by holenie s ním bolo tak zázračne dobré, to sa nedá povedať. Navyše ten tzv. "zástrihový" brit je nebezpečný, dvakrát mi zarezal do ucha. Takže 5 za sebou sa mi neosvedčilo, vrátil som sa k trom. Trikrát a dosť tu určite stačí.

Druhá dilema pri holení je: "pena, či gél". Otestoval som holenie pod obojím, výrobky tej istej firmy a musím priznať že gélová reklama  má pravdu, gél má lepší zvuk. Na druhej strane, pena je lepšia na holenie. Brity sa nešmýkajú, ale holia. Tak som ostal pri pene a ukázalo sa, že to bol dobrý ťah. Dnes ráno som sa oholil penou a "trojbritovou" žiletkou. Potom som išiel na trh. Ako zvyčajne, stretol som troch známych a všetci ma poznali už z diaľky. Dokonca aj kolegyňa, ktorá inak chodí ako sfinga sa dnes na mňa usmiala. Trikrát.  

Cavalier King

Dnešná horúčava nás vytiahla z domu k vode. Nebola to voda na kúpanie, ale rybníky v jednej dedine medzi Nitrou a Hlohovcom. V tom kraji sú aj krajšie rybníky, ale pri tomto sme ešte neboli. Auto sme odstavili pri kostole, tam je to najbezpečnejšie, Pán Boh a pán farár sú zárukou istoty. Kráčali sme hore ulicou a obdivovali sme veľké dedinské dvory a domy po oboch stranách ulice.

Psy nás veľmi nevyrušujú, predpokladáme, že sú bezpečne na svojom výsostnom území. V tom teple sa im ani nechcelo brechať. Až pri jednom dome sa ozval výstražný štekot. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, bránu sme už míňali, keď odrazu sa ozvalo: "žuch", krátke zavytie a ticho. Hrozivé ticho. Vrátil som sa k bránke a psa nikde. Vedľa brány bola otvorená vodomerná šachta.

Nahol som sa dovnútra a tam dolu, v hĺbke skoro dva metre sa točil dokola Cavalier King. Ticho, zrejme dezorientovaný z náhlej zmeny sa neprestával pohybovať v kruhu. Zapískal som na neho priateľským, upokojujúcim tónom, aj som sa mu začal prihovárať. Po chvíľke ma zaregistroval a prestal sa točiť. Pozeral na mňa už uspokojený, tušil, že sa postarám o jeho záchranu.

Tak sa aj stalo. Trvalo mi chvíľu, než som sa dozvonil domácich. Najprv vyšla žena a keď som jej vysvetlil o čo ide, zavolala manžela a ten psíka zo šachty vyslobodil. Vraj chcel šachtu vyvetrať, aby tam nebolo vlhko a poklop nechal mimo. Psík si v zápale povinností strážcu nevšimol, že v jeho teréne je otvorená diera a skončilo to nešťastným pádom.

Keď sme sa o hodinu vracali k autu okolo domu, King nás zaregistroval z diaľky dvora, ale už sa nerozbehol k bráne, len krátkym priateľským zašteknutím poďakoval za záchranu. Šachta sa vetrala len cez úzku štrbinu. Okolo rybníkov sa udialo ešte všeličo iné, ale táto príhoda, naprosto skutočná bola tým nezabudnuteľným zážitkom dňa.
 

Rozpaky

Zablúdil som do malého knižného obchodu. Boli u nás dva, jeden sa nedávno porúčal. Na 25 tisíc obyvateľov sú asi dva knižné obchodíky veľa. Samozrejme, že knihy vo veľkom predáva aj Kaufland a aj v Tescu som videl také regály. Ale predsa v tých malých je to iné. Predavačky vedia niekedy poradiť, ba niekedy aj odradiť.

Moja orientácia v pultoch s knihami je veľmi zlá. Dá sa povedať, že keď vidím pred sebou toľko pekných (farebne) kníh, som celkom dezorientovaný. To je tak, keď človek vlezie do obchodu a nevie čo chce (nemá to napísané na kuse papiera). Ani dnes to nebolo iné, tak som sa najprv spýtal predavačky na najnovšie prírastky. Ukázala mi na rad kníh hneď po jej pravici.

Prekvapilo ma, že väčšinu z nich napísali ženy. Muži už hádam zabudli písať? A ak píšu, tak je to vlastne Matkin, čo je (ako je známe) zase len žena. Nie že by som im nedôveroval, ale nemám odvahu. Na rozdiel od všednej reality, mám nedôveru k ženám z obálok ženských románov. Výnimkou je Kate Mossová so svojimi historickými exkurziami, tá si ma získala.

Zamýšľam sa nad tým, prečo je to tak a vychádza mi len jedno, že ženy píšu "ženské" romány. Sme naučení vnímať svet z pohľadu muža (muži) a ten žensky chápaný svet nám akosi nesedí. Možno máme obavu, že by ubudlo z našej mužnosti a pribrali sme ženskosť a to by bola pohroma. Pre obe strany ringu. Priznávam, že sa nevyznám ani v slovenských "mužských" autoroch. Dotkol som sa ich len v poézii.

Presunul som sa k polici s tými normálnymi knihami, k "mužským" románom a zistil som, že naozaj aj tu mám mám veľké medzery. Nič od Dána som nečítal a má tam celkom pekný rad kníh. Aj som jednu vzal do ruky, potom druhú a tretiu, ale rozhodnúť som sa nevedel. Kde začať a nebyť sklamaný? Nechal som rozhodnutie na budúcnosť.

Moje rozpaky v obchode s knihami asi pramenia z nedostatku praktickej motivácie. Všetky knihy, ktoré som v ostatnom čase čítal a bolo ich pomerne dosť, sa ku mne dostali akosi samé od seba, nejakou cestou, ktorou mi ich osud posunul do rúk. Neviem to vyjadriť, ale dalo by sa to zistiť akousi súkromnou knižnou štatistikou. Musím si do svojej čitateľskej databázy dopísať cestu každej knihy ku mne. Bude to zaujímavé, sľubujem.

Ktovie ako je to na internete a v blogoch, tiež sa delí a delia na mužské a ženské? Nemyslím, že by som sa pri písaní štylizoval do nejakej polohy, som rád, keď sa nájdu čitatelia z oboch táborov, preto ma dnes prekvapila ponuka na spoluprácu s istým "ženským" webom. Neviem čo s tým, nie som zvyklý na takú pestrosť dúhových farieb.

V podstate ani nejde o nejakú tvorivú spoluprácu, len o vzájomné odkazovanie na príspevky a teší ma, že si ma všimli, len ešte neviem, ako by sa cítili waboviny v rubrike "ženské blogy"? Ktovie. Čo si o tom myslíte? 

"Nedávno sme objavili vaše blogy waboviny.blogspot.com a w-obrazy.blogspot.com, ktoré hodnotíme veľmi pozitívne." 

Ďakujem.

Že nebolo o čom

Ale dnes už je.

Je po polnoci a toto je teda zo včerajška. Zapozeral som sa do filmu z tieňov, v ktorom bola kopa múdrostí a hlavne jedna mi sadla ako sa hovorí, presne na šerbeľ. Tak poďme k veci. Už viem prečo my, ľudia inteligentní čo sme sa naučili čítať (a písať) (ako-tak), čítame knihy (píšeme knihy {blogy}) - čítame (píšeme) ich pre poznanie, že nie sme sami na svete. Iní však hovoria a tiež majú pravdu, že milujeme preto, aby sme poznali, že nie sme sami.

Páčila sa mi aj veta, že človek nemôže žiť pre minulosť, musí ju nechať odísť. Dalo by sa to však aj otočiť, že niekedy minulosť ostane a odíde človek. Vlastne nie iba niekedy, ale vždy je to tak, keď človek odíde bez návratu. Z podobného súdka je aj to o bolesti a šťastí - bolesť čo príde je súčasťou dnešného šťastia. A platí aj prevrátená hodnota tejto múdrosti - dnešná bolesť je súčasťou budúcej chvíľky šťastia.

O filme, ktorý som pred polnocou dopozeral nepoviem ani slovo, ale pozorný čitateľ ho iste uhádne. Hral tam A. Hopkins a odohráva sa to v Oxforde. Od istého času mám blízko do Oxfordu a práve to mi niečo pripomenulo. Toto však nie je recenzia. A keď som už spomenul recenziu, ešte jeden citát si dovolím aplikovať na život. Je to vtipná replika z filmu na urážku:

- Snažíte sa ma uraziť, alebo ste proste hlupák?

Jednoducho a stručne, trafená hus nezagágala, len zabudla zatvoriť ústa. Kiežby aj tá z mojej reality zabudla gágať. Samozrejme, toto nie je o žiadnom čitateľovi wabovín (božechráň), má to dosah oveľa ďalej, tam kde ani tento blog nedosiahne a trafená hus preto gágať nebude. Lebo nerád odpovedám na hrubosti rovnakou mincou.

Hodina duchov sa pomaly končí, tak si dám (aj vám) dobrú noc.