Ja a pes, či pes a ja

Odborníci iste vedia, ako sa má (dá) komunikovať so psom. U domácich psích maznáčikoch je to jasné, tam si určite rozumejú, lebo každodenný kontakt a spolužitie človeka a psa musí vyústiť do dorozumievacej reči doplnenej gestami, či mimikou. To by bola dobrá téma na diskusiu s "priateľmi" psov. Ja som však nikdy nedospel k častejším kontaktom s psou inteligenciou. 

Raz som bol na návšteve v jednom dome, kde mali psa. Keď som odchádzal, začal na mňa zlostne brechať. Nebol veľký, bol by som sa ubránil (topánky čosi vydržia), ale volil som komunikačný prístup. Začal som pískať (nie na prstoch) a zrejme som zvolil správne tóny, lebo psisko zmenilo chovanie a už sme boli kamaráti. Tú melódiu (poradie tónov) som si zapamätal a odvtedy to používam v rozhovoroch s nepriateľskými priateľmi človeka.

Najnovší prípad ma stretol nedávno v Kláštore pod Znievom. Stalo sa to na miestnom futbalovom ihrisku, kráčal som ku stredu hracej plochy a to vyprovokovalo huňatého obrancu štadióna a dával to jasne najavo, že som neohlásený hosť. Nedal som sa odstrašiť, došiel som až ku stredu ihriska a on pokračoval z druhej strany. Keď už bol dosť blízko, začal som mu "prepískavať" moju melódiu priateľstva. Brechanie sa trochu zmiernilo a ja som ostal stáť na stredovej čiare. Prišiel ku mne, už ticho a priateľsky nabral pachy z mojich tenisiek a tváril sa, že ako nič, len sa tu prechádzame... Funguje to!

Namiesto pointy kto by chcel recyklovať moje staršie psie príhody, tak tu sú: 

Pes, či mačka?

 Vytrhnutá stránka 3

    Nešťastný piatok

Aby to nebolo tak suché, kopírujem ešte výber z múdrostí iného staršieho článku (2011/04/06):

To, čo my voláme civilizáciou, je len snaha človeka vnútiť svoje hodnoty svetu prírody.
(Bailard v knihe Hrobka od K. Moss)

Do džungle demokracie sa hodí iba ten, kto zdravo vidí len cudzie chyby.
(Ľubomír Feldek)

Ideál je to, čo nie je.
(ja)

Ak ja chcem byť ako on, kto potom bude ako ja?
(Marián Béreš)

Hovorí sa, že 90 percent televízneho vysielania je odpad. Lenže 90 percent čohokoľvek je odpad.
(Gene Roddenberry)

Naši politici preferujú Slovákov. Na nikoho iného nekašlú.
(D. Mika)

Každý predsa vie, že v knihách sa píše konečná a úplná pravda, zatiaľ čo vety na webe píše kdejaký pes alebo šimpanz.
(Nič mimoriadne)

Keď ruka ruku myje, tváre môžu ostať špinavé.
(voľne podľa pravdy)

Osamelí ľudia venujú zvýšenú pozornosť záporným sociálnym podnetom.
(veda.sme.sk)

Demokracia niektorým vyhovuje len ak majú väčšinu.
(M. Tkáč)

Čo človek nezažije na tomto svete, v druhom márne čaká.
(ja)

Minulosť je všade okolo nás a je stále silnejšia ako budúcnosť.
(ja)

Jedine Chuck Norris dokáže z USA urobiť USB :-) 

(Jozef Kuric)

 

  

 

Koncert v aréne NTC

 Po dlhšom čase sme boli na koncerte. Neviem či je to správny názov takéhoto podujatia, lebo vo viacerých aspektoch ma prekvapilo. V inom aspekte mi zase potvrdilo niečo veľmi dobre známe. Ešte sme ani poriadne nevstúpili do arény a už sa ozvalo burácanie hromu, ako by vystrelili salvu z hajmarsov. Rýchlo sme sa zbavili strachu, hrdinsky sme udržali rovnováhu a vstúpili do hrmenia bez bleskov, aj keď sveteľná šou by mohla byť prirovnaná k aktívnemu  bleskozvodu. Sedenie na tribúne bolo vcelku pohodlné, v porovnaní s mládežou, ktorá pod pódiom stála v plnom počte.Hala NTC bola plne obsadená aj obstáta.

Prišli sme, lebo sme chceli počuť Zaz. Keď sme si sadli, Zaz ešte odpočívala v zákulisí a na scéne excelovala akási domáca hviezdička so svojou kapelou (meno mi ostalo neznáme). Spievala pochopiteľne zásadne anglicky, ale občas prehovorila ku "svojim" divákom aj po domácky, aká je šťastná, že prvýkrát spieva pred takým obrovským publikom. Publikum napriek tomu, že prišli kvôli Zaz, burácalo aj pri jej výkonoch nadšením. Basy burácali v neskutočných úrovniach decibelov. Podobný pocit ako kedysi, keď na železnice pricválala lokomotíva s názvom "Sergej". Proste chvenie vnútorností v rytme "hudby".

Tešil som sa, že až príde na scénu Zaz, bude to jemne kultivovanejšie. Márne. Zaz prišla a priniesla na scénu okrem burácania aj dynamiku v speve, ale aj v pohyboch, ktoré rozpohybovali mladú masu publika, čo sa chvíľami podobalo tzv. modernému tancu - knísanie zboka na bok, výzvy k potlesku a tak podobne.  Pripomenulo mi to precvičovanie spartakiády (dnes už málokto vie, čo bola spartakiáda). Chvíľami boli reproduktory vyvažované aj občasnými výkrikmi poslucháčstva. Oveľa silnejší však bol výskot istej dámy vľavo asi dva rady za mnou. Proste taká ušná záľaha. 

Zaz bola úžasná, prišlo aj na jej slávne evergreeny a to bolo vyvrcholenie nadšenia diváctva. Môj záverečný dojem z masového živého koncertu je však taký, že ak si chcem "vypočuť" a vychutnať Zaz pustím si zas Zaz radšej doma z youtube, lebo mám rád aspoň akú-takú hi-fi kvalitu. To bolo teda asi všetko, čo ma prekvapilo na koncerte Zaz. Neprekvapilo ma, že zvukári už dobre nepočujú alebo, že podliehajú klamu, že mladí diváci dobre nepočujú... Podobný trend sa ujal aj v moderných kinách. Technika balšája, no kultúra ešte burácajúcejšia.

            

Štyri pády natvrdo

Slovenčina má 6 pádov, predtým mala sedem. Ja mám štyri, ale tvrdé.

Prvý pád (NOMINATÍV): Kto? Čo? Ja, bicykel a taška so zeleninou. Bolo to dávno, náhlil som sa na bicykli s textilnou taškou so zeleninou na riadidlách (presne tak, ako sa to nemá). Skončilo to ako číslo z cirkusu - artista šliape do pedálov, naberá rýchlosť a keď je dostatočne veľká, taška za zachytí do otáčajúceho sa predného kolesa. Koleso ostáva stáť na mieste, ja a zvyšok bicykla sme sa pohybovali ďalej okolo osi predného kolesa. Nádherným oblúkom som letel dopredu. Moja zotrvačná hmota je dosť veľká, preto som dopadol ako prvý, bicykel za mnou. Vo vzduchu som sa otočil a chystal som sa dopadnúť ako keď sa nacvičuje džudo-kotúľ. Prvé je pravé plece a kotúľať sa plynulo po chrbte. Skončil som vzorne natiahnutý ako na žinenke v telocvični. Okamžite som vstal, bol som celý, ani ranka, žiadna bolesť, žiadne odreniny... Pozdravil som slušne prítomné obecenstvo s vystrašenými tvárami. Po malej úprave bol aj bicykel pojazdný. Následky teda prakticky žiadne, až na to nedobrovoľné predstavenie pred susedmi v záhrade. Poučenie č. 1 – nedávať tašku na riadidlá bicykla.

Druhý pád (GENITÍV): Od koho? Od čoho? Opäť bicykel a ja. Tiež to bolo dávno, v historickej dobe. Spúšťal som sa dolu miernym svahom z mosta a chcel som odbočiť doľava. Obzrel som sa za seba, nič nešlo, tak som ešte predpisovo ukázal zmenu smeru ľavou rukou (neviem pre koho). Trochu som to prehnal, balans bol príliš veľký, nezvládol som rovnováhu a skončil som na kolenách a na rukách, ako Ján Pavol Druhý, keď pozdravil našu rodnú zem pri prvej návšteve Slovenska. Hneď mi toto prirovnanie napadlo ako som tam bol sklonený k zemi, takmer som sa dotýkal ústami slovenského cestného asfaltu. Mal som šťastie. A následky? Na prvý pohľad nič, ešte hodinu som bicykloval po meste. Až doma som zistil že mám zodraté nohavice na ľavom kolene a pod tým už zaschnutú odreninu. A opäť som si z nehody niečo odniesol – poučenie č. 2, že na ceste netreba podceňovať ani jednoduché nacvičené manévre.

Tretí pád (DATÍV): Komu, čomu? Bez bicykla, ale s českými turistami. Český raj, zámok Humprecht na kopečku a silný dážď. Ako turisti sme čakali na otvorenie zámku postávajúc na úzkom ochodze s výškou asi 0,7 m. Z dlhej chvíle som fotil. Fotografista potrebuje odstup, tak som urobil úkrok dozadu a už som letel horeznačky dolu. Chránil som fotoaparát ako oko v hlave a spomínal som si na pieseň Ivana Mládka „… padaj trochu doprava, pod náma je výprava…“ Českí turisti v nemom úžase sledovali toto kvalitné divadlo, ale žiaden potlesk. Padanie v daždi bolo jemné, nič sa mi nestalo a prehliadku zámku som absolvoval s ostatnými.Už si pripadám ako nepoučený.

Štvrtý pád: (AKUZATÍV) Koho, čoho? (dúfam, že posledný). Už sa aj bojím napísať, že to zase bolo z bicykla. Na vine bola zelenina. Zvolil som inú trasu do supermarketu ako obyčajne. Odbočil som z cesty na úzky betónový chodník v pravom uhle. Zadné koleso sa zošmyklo z chodníka (do diery asi 10 cm) a tak som tú zákrutu nevybral. Odniesla si to pri dopade na betón ruka. Poučenie? Dajte pokoj, už žiadne neberiem, je to asi osud...

Hodina H

Pevné miesto v realite určuje hodina H. Hodinu H sme si vymysleli ako začiatok niečoho. Mohol by to byť aj deň D, alebo mesiac M, či rok R... To je blbosť! Mesiace a roky, to je celá večnosť. Einsteina s jeho teóriou relativity aj tak nedobehneme. Čas nám beží a míňa sa každý deň, každou sekundou. Jedine básnici so svojou poéziou vedia zastaviť čas, alebo ho aj rozbehnúť. Narýchlo si neviem spomenúť na žiadneho básnika, ktorý by túto moju teóriu vedel potvrdiť (pomôž si sám, aj Pán Boh ti potom pomôže...).

Slová v hmlistom opare
digitálna mena
za sklom
hrmiace falše
mrznúca rosa
na konci nosa
amen a znova
láska večná
Tristan, Izolda
zrodenie dobra
len slová v daždi
zaniknú raz a navždy.

 

Inteligencia - umelá

O umelej inteligencii sa už popísalo a pohovorilo dosť, len je tu stále otázka, či sú nám jasné pojmy. Ide hlavne o to, kde sú hranice UI (AI) a či vôbec sú... Myslím tým na hranicu medzi prirodzenou a umelou inteligenciou. Existuje?  

Isaac Asimov stanovil tri základné zákony pre umelú inteligenciu (Robota). Odporúčam prečítať si jeho životopis a zoznámiť sa so zákonmi:

1. Robot nesmie ublížiť človeku alebo svojou nečinnosťou dopustiť, aby mu bolo ublížené.
2. Robot musí poslúchnuť človeka, okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým zákonom.
3. Robot sa musí chrániť pred poškodením, okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým alebo druhým zákonom.
   

 Nechcem byť zlý, ale už prvý zákon, podobne ako mnohé iné sa v praxi, na škodu človeka nedodržiava. Ak necháme hranicu medzi človekom a robotom dostatočne širokú, medzi robotov možno zaradiť aj rôzne sofistikované nástražné výbušné systémy (zneužívané i používané) a tie sú vždy namierené proti človeku. Aj taká nášľapná mína je v podstate umelou inteligenciou, síce s veľmi biednou inteligenciou, ale robí presne to, čo je do nej vložené, vrátane auto-deštrukcie, po ktorej už neublíži. Je to UI, alebo stroj?  

Mimochodom, Asimova ako spisovateľa  kritizovali pre nedostatok sexu a pre málo mimozemšťanov v jeho dielach. A to je vážny nedostatok. Dnes sa to obrátilo na druhú stranu - ani sci-fi sa nezaobíde bez sexu, teda toho ľudského, lebo mimozemšťania sa obvykle rozmnožujú bunkovým delením...

Akákoľvek inteligencia je vždy len programom, ktorý bol do nej vložený. Môže sa učiť, zdokonalovať, ale vždy len na princípoch základného softvéru a "železa". Momentálne letí svetom umelá inteligencia ako prekladateľ textu. To je bohumilá činnosť a myslím, že aj prospešná. Zatiaľ vraj vyžadujú jej preklady ľudskú kontrolu, ale neskôr vari už nebude treba. Tu narážam na svoju vieru a presvedčenie - nikdy to nebude dokonalé...

Oblastí na využitie UI sa iste nájde veľa a mnohé budú iste aj užitočné. Pre koho? Pre človeka, ktorého nahradia a možno aj oberú o prácu? Už dnes to robia tam, kde by sa človek unudil jednotvárnosťou procesu. Umelá inteligencia je vo svojej podstate záležitosť "lingvistiky" - je len na nás, čo nazveme umelou inteligenciou. Bohužiaľ, ako vždy umelú inteligenciu v prvom rade pchajú do zbraňových systémov. A to samé o sebe je flagrantné porušenie prvého Asimovho zákona. 

Pre autorov sci-fi: Navrhujem štvrtý zákon, aby každý robot bol opatrený vypínačom (najlepšie diaľkovým), na ktorý robot nebude mať žiaden dosah. 

(Umelá inteligencia mi našepkáva - nič z toho, čo je tu napísané, neberte vážne...)

Do pozrnosti: Novodobá  Analógia Asimových zákonov pre UI...