Cinka panna

Bol som na kultúre, videl som film Cinka Panna. Je to vcelku pekný romantický príbeh, zasadený do historickej reality 18. storočia. Môj celkový dojem však nebol príliš dobrý, čo má na svedomí, okrem iného aj fakt, že film pôsobí dosť nesúrodo. Nie je to film typicky slovenský (nech sa na mňa režisér nehnevá), ani maďarský, ani český, aj keď tie tri vplyvy sa tam dajú vypozorovať.

Jemne farebne tónované scény sú v súlade s romantikou, náladové sekvencie s koňmi sú výborné. Čo sa týka zostrihania, trochu mi vadilo dvojnásobné zaradenie (inak peknej) identickej snímky letu bocianov a fakt, že spočiatku dávala filmu umelú dynamiku "freehand" kamera až tak, že som si to začal uvedomovať.

Najslabším miestom filmu sú herecké výkony, predovšetkým hlavná predstaviteľka (Anna Gurji) ma nepresvedčila, ale ani typovo sa na tú rolu príliš nehodila. Myslím Cinku Pannu v jej dospelom veku, nie malé dievča, ktoré hralo veľmi dobre rolu dievčaťa odháňaného od huslí... Jej otec bol dobrý a tiež Martin Huba v úlohe zemepána, hlavne v závere exceloval.

Úsmevná bola snaha kameramana a strihača, nasnímať zábery hrajúcej Cinky s huslami tak, aby to bolo v synchróne a realistické, napriek tomu sa to nedarilo. Práve v týchto záberoch mi veľmi chýbal výraz huslistky, ktorá má talent a oddáva sa hre... Ona pri hraní celkom nezaujate aj konverzovala, ale možno sú moje predstavy príliš "súčasné"...

Film je označovaný ako "hudobný", ale hudba okrem záveru zväčša pôsobila len ako "filmová", dotvárajúca atmosféru. A to už radšej nehovorím o Gottovi pod záverečnými titulkami... Skoro by som zabudol, v krčmových scénach bol zaradený aj akýsi Juraj, ktorý sa chystal bohatým brať a chudobným dávať... Priam Jakubiskovský moment...

Môj celkový dojem kazilo aj kino, ktoré bolo zaplnené do posledného miesta a v mojom okolí sa náhodou nachádzalo niekoľko rušivých elementov - za chrbtom si občas dosť hlasne komentovali dej, vpravo i vľavo dvakrát zvonil mobil a dve dievčatá predo mnou mi niekoľkokrát zasvietili do očí mobilom, lebo nemohli vydržať 120 minút bez sms komunikácie. Ale to už je o kultúre v inom zmysle...

King size

Niekedy je ťažké, trafiť sa presne do čierneho, inokedy sa to podarí, ani nevedno ako. Vždy keď som mal príležitosť zasadnúť s kolegami, alebo s inak spriaznenou spoločnosťou do pohodlných kresiel "pubu", mal som svoju neprekročiteľnú hranicu pre dodržanie pitného režimu, teda ten správny objemový formát.

Trochu odbočím od témy, neviem či ste si všimli, že tie správne "puby" (po starom krčmy), dnes majú celkom pohodlné sedenie, aby odtiaľ chlap (to zdôrazňujem...) len tak rýchlo nezutekal. Marketing a menežment sa dnes nosí a bez týchto propriet sa podnikateľ s ľudským šťastím (a nielen on...) ďaleko nedostane.

Spomínam si (ďalšie odbočenie...) na roky tesne nasledujúce po "nežnej revolúcii", keď sa istý známy podnikateľ so šťastím iných podnikateľov vyjadril, že už prišiel na to, že on sám, pán Podnikateľ, si nemôže ceny dávať len tak od brucha, ale musí pri tom aj trochu uvažovať... Mal šťastie, že na to prišiel včas, asi preto prežil vo svojom "raji" dodnes.

Ale nie o tom som chcel, chcel som o svojej norme pitného režimu pri spoločenských sedeniach s kamarátmi, o svojom formáte... Nie som (už) konzument tvrdého alkoholu, ani "betónovej" kombinácie borovička s pivom, ani na víno som sa neprisal. Stačí mi dobré pivko a k tomu nejaké tie slané mandle, alebo keď to inak nejde, stačia "buráky".

Pivo totiž treba zajedať, aby to mal žalúdok vyvážené. Tu neplatí to známe diétne "oddelená strava". Kedysi sa dokonca hovorievalo (pri pive), že na obličkové problémy je najlepšia "plzeň", lebo po konzumácií troch "plzní" správne obličky vylúčia 2 litre prefiltrovanej kvapaliny s ďalekým dostrelom. Neviem, či je to pravda, ale vie to v konečnej fáze urobiť ten správny tlak.

Nejako sa neviem dostať k pointe tejto zmätenej úvahy... Ide mi o vyjadrenie toho formátu. V minulosti mi vyhovovali tri pivá na dobrý večer, preto mi fľaškové pivo doma nikdy nechutilo. Buď sa človek narobí s otváraním fliaš, a kam s nimi potom a treba ich vrátiť do predajne, jednoducho, samá komplikácia. Alebo tú jednu nestojí za to ani otvoriť.

To všetko je už minulosť. Došlo k naplneniu mojich pivných snov a pivovary začali plniť svoje výrobky do 1,5 litrových plastových fliaš, ako ekvivalent formátu troch pív... To je ten správny rozmer, ten správny formát! Keby to boli cigarety, bol by na nich honosný nápis: King size... Takže, chlapci a dievčatá (nad18), ak sa vám podarí zanedbať pitný režim, je tu dobrá rada: dajte si King Size...

A bolo svetlo

Nedávno som opisoval svoj servisný deň, kde hral hlavnú úlohu spínač svetiel v aute. Po výmene v servise, ten nový vydržal dva týždne. Presne ako pôvodný, aj on vypovedal funkčnosť v dosť nepríjemnej situácii. Do predajne nábytku v Bratislave som prišiel v odpoludňajších hodinách. Nejaký čas som sa tam zdržal a keď som odchádzal, nedali sa mi v aute rozsvietiť svetlá. Je povinné svietenie, tak čo teraz?

Nepríjemnú situáciu som na mieste nevedel nijako vyriešiť, tak som to riskoval, ešte bolo svetlo, prešiel som cez niekoľko križovatiek, asi dva kilometre do dcérinho bytu. Keďže nebola doma, zvolal som telefonicky zbytok rodiny, aby mi pomohli. Cestou som prikázal kúpiť nový spínač a ja som zatiaľ v garáži odmontoval palubnú dosku s nešťastným spínačom.

Nebol to problém, dokonca som to zvládol v oveľa lepšom čase ako nedávno odborník v servise. Niekedy sa oplatí majstrom pozerať na prsty. Spínač som zo zvedavosti rozobral a zistil som, že je vnútorne poškodený, neopraviteľný. Môj rodinný pomocník mi priniesol spínač, ale ako naschvál, nebol to ten, ktorý som potreboval.

Nevhodný spínač mu v predajni vymenili bez problémov, hneď som ho odskúšal, fungoval... Ale iba chvíľu. Po montáži sa ukázalo, že už neprepína, vlastne áno, ibaže sa nevracia späť, pri prepnutí som ho musel vyťahovať, akoby tam nebola vratná pružinka. Ako sa neskôr ukázalo, sú tam dve, ale jedna pri montáži nejakou náhodou vypadla...

S nedokončenou montážou, ale so svetlami som už po tme došiel domov. Na druhý deň nastala fáza jemnej mechaniky - rozobral som z cvičných dôvodov ešte raz pôvodný spínač do najmenších detailov a potom ten najnovší. Pochopil som princíp, odhalil som dôvod nefunkčnosti, okrem pružiny to bola aj malá nepresnosť na jednej dôležitej súčasti, ktorá sa našťastie dala opraviť...

A bolo svetlo, ako po akcii za starých čias... Pamätám si ešte na časy starých Škodoviek, keď bolo nanajvýš potrebné jazdiť, hlavne na dlhšie cesty, so sadou dôležitých náhradných dielcov a nielen to, šofér musel vedieť opravu zrealizovať na mieste v teréne... Takmer všetko sa dalo (niekedy muselo) urobiť šikovnou svojpomocou.

Staré Škodovky boli stavané s heslom "dorob si doma". Dnes je to fajn. Kúpite si auto a na prvú prehliadku idete po 30 tis. km, medzitým iba tankujete benzín, dolievate vodu do ostrekovača, dáte nahodiť sezónne pneumatiky a počítač vás upozorní na každú náhodnú anomáliu, aj na termín servisnej prehliadky...

Spoľahlivosť áut sa po technickej stránke približuje lietadlám. Len keby sa niektorí šoféri nesnažili tromfnúť pilotov.

Hudba sfér z tévé

Je sobota večer, zamýšľam sa nad životom, prečo tak letí okolo, prečo sa občas nezastaví, prečo je niekedy človek sám, prečo je niekedy na chvíľu rád sám a inokedy osamelý v dave? Takéto pozastavenie mi prináša hudba, ktorá vedie myšlienky k samote i k splynutiu s vesmírom zároveň.

Aj televízia vie niekedy urobiť takú jednoduchú úprimnú radosť, ktorá ma naladí na vlnu duchovna. Zastavím realitu a ostane len vnútorné vnímanie pocitov. V takýchto prípadoch si uvedomujem narastajúci deficit tej správnej hudby v našom živote. Za mlada sme žili s hudbou tak prirodzene, že sme si ani neuvedomovali, aká je dôležitá.

Neviem kedy sa to stalo, ale akosi plazivo sa hudba z nášho života vytratila, stala sa čímsi sviatočným a vzácnym. Dlhá absencia potom vyvoláva abstinenčné príznaky tušenú samotu, niečo nám chýba, len nevieme v tom okamihu a niekedy dosť dlho prísť na to, čo to je. Potom začujeme HUDBU, ktorá zaznie ako naša skrytá túžba.

Hudba, ktorá je jednoduchá, lebo aj život je v podstate geniálne jednoduchý, životný motív sa objavuje v rôznych obmenách, rastie i klesá a plynie v čase, ktorý ostal stáť v úcte pred motívmi hudobného rozprávania a vnímania bez slov. Vzácne chvíle i keď doma, pred obrazovkou... (Dnes ČT2)

Rekapitulácia dňa

Keby som si urobil rekapituláciu dnešného dňa, našiel by som tam niekoľko prípadov dobrých skutkov. Najprv som stretol dve dievčatá s pokladničkami na detskú onkológiu a neodolal som ich výzve, prispel som.

Potom som bol na pošte, k okienku prišlo asi 12 ročné dievča a chcelo podať list. Pani za prepážkou ho odvážila a pýtala si 14 korún, dievča malo iba 10, tak sa chystala smutná odísť, ale som ju zdržal a dal som jej chýbajúce 4 koruny. Maličkosť, ale poteší...

Na pošte som si prevzal istú vyššiu sumu peňazí, tak mi napadlo poštárke nechať 10 Sk, lebo bola milá a spýtala sa ma v akých bankovkách to chcem vyplatiť... Zase maličkosť na jednej i druhej strane, ale mne to za ten úsmev stálo.

Iba jeden dnešný zážitok nebol taký pozitívny, bol som v kine na filme Tropická búrka. Ani nebudem uvádzať ďalšie údaje o tvorcoch a filme, aby ste na to náhodou nešli. Ohromná akčná kravina, inak to neviem priliehavejšie nazvať a pritom recenzie boli výborné...

Moje dnešné skóre 3:1 v prospech dobrých skutkov :)

Čakanie na doktora

Je to dávno, čo som písal o ľuďoch v čakárni, dnes sa mi tá príležitosť nechtiac vrátila. Vyskúšal som si nové pracoviská súkromných lekárov. Čakárne už nie sú tým priestranstvom, kde by sa zmestilo veľa ľudí, hoci dobrých sa zmestí vždy viac. Úzke chodbičky, doslovný labyrint, po obvode rozmiestnené stoličky. Ak tadiaľ chcete prejsť, všetci sediaci sa musia stiahnuť.

Ako to vyzerá vnútri, v ambulanciách, to neviem, ale u môjho špecialistu patrí vstupná miestnosť sestričke a ďalšia lekárovi. Doktor už nesedí u písacieho stola s dodatočne umiestneným počítačom a tlačiarňou niekde naboku, ale jeho hlavným administratívnym nástrojom je počítač. Ten môj je asi chudobný, lebo ešte má pred sebou monitor CRT.

V novom postavení sa zmenil prístup k pacientom, keďže som tam bol prvýkrát, doktor vstal zo svojej stoličky, predstavil sa (ja tiež) a až potom začala komunikácia, systémom otázok a odpovedí. Prístrojové vybavenie, ak to môžem posúdiť, žiadny moderný zázrak. Videl som nedávno novú modernú nemocnicu a tam ambulancie vyzerali trochu inak.

V čakárni sme sedeli "face to face", dych na dych, takže nebolo možné rozprávať tak, aby to všetci nepočuli. Tak som si nechtiac vypočul kompletnú diagnózu mladého pána so šiltovkou na hlave, ako vykladal karty na stôl susediacej dáme. Aby som bol presný, ten rozhovor najprv prebiehal v maďarčine, takže som veľa nerozumel, o to viac som vnímal decibely hlasu...

To je taká zaujímavá vec - maďarčina obvykle znie hrozne dynamicky, na vyšších úrovniach akustického tlaku. Asi po desiatich minútach si uvedomil, že priateľ dámy, ktorý sedel vedľa nej z druhej strany, nerozumie jeho reči, tak prešiel na slovenčinu a tam znovu začali moje problémy so zrozumiteľnosťou, lebo automaticky znížil hlasitosť na slovenskú úroveň. Také symbolické...

Dnes môžem byť so sebou spokojný, lebo som sa tu vyjadril k hlavnému prúdu Slovensko - Maďarských konfrontácií posledných dní a zároveň som už skoro tradične nakukol do čara novej čakárenskej reality. Veľa zaujímavých typov som tam nevidel, lebo okrem tých troch, štyroch mladých boli všetky stoličky obsadené ľuďmi hodne nad 60 a to sú iné, vážnejšie príbehy...

Znovu som sa presvedčil, že keby nebolo dôchodcov, lekári by asi chodili po žobraní a to už ani nehovorím o farmaceutickom priemysle, ktorý by bez dôchodcov skolaboval... Tak a je to! Ešte raz si to po sebe prečítam, urobím si čiarku do denníka a dám si plus do karmy... No čo už, musím si sám, keď to tu nikto nečíta...

Večer na tému...

Hríb už nie je Hríb! To je len také podobenstvo, že po niekoľkých reláciách STV2 Večer na tému... mám dojem, že je tu relácia hodná verejnoprávnej televízie, diskusia v pravom slova zmysle, s vopred neurčeným výsledkom. Viem, že som týmto názorom pobúril masy z blogu.sme, ale fakty (alebo názor) nepustia.

Má to menej osobného šarmu moderátora, napriek tomu otvorenosť týchto diskusií ma uspokojuje. Dnes o výročí slávneho Novembra. Najviac sa mi páčil výrok Vladimíra Ondruša, že komunizmus skončil vyhlásením Václava Klausa, že nepozná rozdiel medzi čistými a špinavými peniazmi, tým fakticky odštartoval kapitalizmus od piky... (nie je to citát, iba výklad jeho slov)...

Trnavská novéna

Ani neviem ako, odrazu som bol v Trnavskom Dóme sv. Mikuláša na slávnostnej omši k trojstému výročiu slzenia obrazu Panny Márie Trnavskej, ktorú celebroval arcibiskup Sokol. Podľa tradície, Panna Mária Trnavská ochránila mesto pred Turkami a tiež pred morom...

Videl som kostol, Baziliku minor plnú Trnavčanov, ktorý nezabúdajú. Počúval som podmaňujúcu zborovú recitáciu odriekavania litánií k Panne Márii, skoro zabudnuté cirkevné spevy.


Najviac ma potešil nezabudnuteľný zvuk starého organu, bezpečne som ho spoznával keď sa mu v exponovaných pasážach charakteristicky zachvieval hlas. A to všetko prostredníctvom priameho prenosu TV LUX...

Historici a legendy

Ustav pamäti národa bude mať problémy v práci, ak aj na nás dopadne krátka pamäť, ako píšu české "lidovky" v článku "Záhada: Proč zmizely kádrové spisy...

Pre mňa je to trochu smiešna záhada, lebo pamäť mi stále dobre slúži a bolo to len toť nedávno, keď nám aj na Slovensku podnikové "kádrové a personálne útvary" vrátili všetky osobné kádrové materiály, ktoré na nás v rokoch totalitného režimu zozbierali.

Dôvod bol jednoduchý - išlo o zbierku osobných údajov, na ktoré má človek právo ochrany. Tak sa to aspoň vtedy politicky zdôvodňovalo, lebo vraj išlo o neoprávnené zhromažďovanie týchto hodnotení.

Čo už, prešiel krátky čas, problém je na stole, zatiaľ v Česku (lebo po každej revolúcii nastáva obdobie normalizácie...). Lidové noviny (LN) o tom píšu:

Rozdanie kádrových spisov zamestnancom po novembri 1989 narušilo neskoršie previerky a historický výskum komunistického režimu.

V článku sa ďalej píše, že

...v prvých týždňoch po 17. novembri 1989 si zamestnanci rozobrali kádrové spisy, ktoré boli na nich vedené."

Tak tu moja skúsenosť hovorí niečo celkom iné - zamestnanci si nerozobrali tieto materiály, ale zamestnávatelia im ich rozdali, iný postup si v tom čase ani neviem predstaviť.

Podľa LN "Pamětníci si již dnes nevybavují..." skrátka, dnes sa hľadá akýsi fiktívny vinník, ktorý by sa priznal k tomu, že takýto postup inicioval a schválil a pozadie celej veci je vraj nejasné aj historikom...

Ono ani nejde tak o kádrové materiály obyčajných ľudí, ale o materiály pracovníkov a šéfov vo významných inštitúciách ako sú ministerstvá, súdy a prokuratúra, aspoň tak to zdôrazňujú české LN. Tento kúsok mozaiky po-novembrového vývoja vrhá istý tieň na tie udalosti a pripomína nám, pamätníkom, že niektorí ľudia sa zorientovali skôr, ako to nám všetkým došlo...

Keď som si onoho času listoval vrátenými kádrovými materiálmi, čudoval som sa, načo toľko fráz a hlúpostí niekedy niekomu bolo? Asi na nič, bola to iba daň nenásytnej systémovej byrokracii a systém bol, zrejme podľa cudzieho vzoru, nastavený na chytanie väčších rýb. Zároveň to bola akási poistka v rukách mocnejších, že niečo na teba máme, tak nevyskakuj...

Čudujem sa, že pozadie celej tej veci je nejasné historikom, keď na to stačí obyčajný sedliacky rozum, alebo zodpovedanie otázky - kto z toho mal prospech? Keby som im ponúkol tie moje, asi by nemali záujem ale tie, ktoré by o niečom dôležitom svedčili, sú už iste dávno v prachu...

Tu sa ukazuje, aké ťažké to mali podvodníci v starovekej Mezopotámii, keď sa zápisnice o ich prešľapoch, na hlinených tabuľkách zachovali dodnes. Neskôr stačilo zapáliť hoci aj Alexandrijskú knižnicu a historici, aj poctiví kultúrne scivilizovaní občania sa mohli od jedu rozpučiť.

Naše kompromitujúce papiere dobre horia a moderné médiá majú aj tú výhodu, že malým zásahom sa dá všetko zmazať a pritom sa ani z komína nezadymí... Horšie bude, keď sa uzákoní začínajúci trend centrálne uschovávaných dát v úložiskách, do ktorých je možné vkladať, ale vymazávať nie...

Nečudujem sa historikom z "ústavu", že sa spoliehajú na pamätníkov, lebo aj kedysi, keď chudoba nemala na atrament, história sa podávala ústnym podaním cez generácie a tak vznikali legendy, teda je to návrat k podstate...

A potom, zrejme je ešte stále lepšie na niektoré veci si nespomenúť, lebo to čo bolo pred necelými dvadsiatimi rokmi, je viac súčasnosť ako história.

Celý článok v LN


_______________

Alexandrijská knižnica:

...jednou z najpravdepodobnejších príčin jej zničenia bol jej požiar, ktorý založil G. Julius Cézar. Knižnica vtedy pravdepodobne z veľkej časti zhorela a za cisára Theodosia (okolo r. 382) bola definitívne zničená...

Sen a palacinky

Dnes ráno som vstával s odtlačkom sna v hlave. Kto mi ho tam vložil, ja predsa nie? Sen prichádza spravidla nepozorovane a hlavne v noci, keď spím a "ja" o sebe nerozhodujem. Prichádza, kedy sa "mu" zachce, bez môjho vedomia... Komu sa to zachce a kto je ten "mu"? Kto je môj sen, keď to nie som ja, ani moje vedomie?

Takéto múdre úvahy, otázky bez odpovedí mi vírili hlavou hneď ráno, ako som sa zobudil zo sna. Bol to "hrôzostrašný" sen o štatistike (!). Mal som za úlohu (kto mi ju dal?) zistiť, koľko je v našom kraji evanjelikov a koľko katolíkov... Výsledok bol ten, že v tom sne som sa začal zamýšľať nad tým, prečo sa takto delíme, keď dúfame, že Boh je len jeden?

A prečo sa delíme na národy a prečo hovoríme rôznymi jazykmi, keď myslíme rovnako, alebo aspoň veľmi podobne? Bolo to vždy tak, alebo pred biblickou stavbou Babylonskej veže všetci ľudia hovorili jedným jazykom? Asi ich bolo tak málo, že to inak ani nešlo... Potom sa im otvorili obzory a diaľky priniesli cudzincov ako stavebnú výpomoc.

V tom to asi je, tie otvorené obzory pospájali svety rôznych kultúr... Čo je to vlastne kultúra a čo je civilizácia? Stačí vziať do ruky slovník, alebo wikipédiu a je to jasné... Ibaže, prečo sa nezamyslieť? Mali sme tu iba jedného Adama a jednu Evu? Alebo sa ľudia najprv rozišli do sveta a žili dlhé veky oddelene, až kým niekoho unudeného nenapadlo postaviť vežu, ktorá by siahala až do Neba.

Je v tom vývoj, ktorý prebieha od mínusu k plusu a potom naopak. Je v tom akási sínusovka, ale prečo práve ona? Je v tom samoregulačný princíp vesmíru? Ktovie, možno sa národy opäť spoja a budú hovoriť jednou rečou, možno aj farba pleti sa časom unifikuje a vzrastom sa vyrovnáme tak, že sa skoro od seba nerozoznáme a začneme znovu, nepoučení stavať Babylonskú vežu siahajúcu až na Mars a ku hviezdam...

A budeme znovu vyhnaní z Raja.

Viem, že to nesedí s biblickým príbehom, ale je iná doba, myslíme na to isté, ibaže trochu inak. Tak ako ja som ráno premýšľal o svojom sne a teraz ma už tieto fantázie opúšťajú, lebo ich nahrádza čosi iné. To iné leží o pár poschodí nižšie ako hlava... No tak sa priznám, sú to palacinky s lekvárom, tvarohom a kakaom a to je veľká systémová zmena, tak už bežím, aby som nedopadol ako Piťo od Andera...

Cesta Styx

Podľa povesti je rieka Styx hranicou medzi svetom živých a ríšou mŕtvych. Voda rieky Styx robí tých, čo sa v nej vykúpu, nezraniteľnými – preto sa v nej napríklad kúpal aj Achilles. Na druhej strane bola voda vraj jedovatá, údajne ňou otrávili aj Alexandra Veľkého. (wikipedia)

My máme, nad Nitrou "cestu smrti" a nikto na nej, nemá istotu návratu. Bola nedeľa, okolo obeda, keď som sa vydal na túto cestu. Minimálny "trafik" dával istotu a pohodlie, pocit nesmrteľnosti, aký asi mal Achilles... Jazda podľa najlepšieho vedomia a svedomia, teda podľa pravidiel.

Spiatočná cesta v nedeľňajšom podvečere bola diametrálne odlišná. Jazda s maximálnou opatrnosťou a predvídavosťou, aby ma tá voda neotrávila ako Alexandra...

Potme je cesta dosť neprehľadná, keď sa v protismere stovkou rúti súvislý rad svetiel a nedočkavci sa tlačia na môj kufor, čakajúc na svoju životnú príležitosť, aby mohli vyraziť vpred a boli prví v cieli, zase o auto bližšie k čelu kolóny, alebo tam, kde nechcú byť...

V takýchto kliešťach to nie je dvakrát príjemné, napriek tomu si držím odstup primeraný rýchlosti a mokrej vozovke. Z času na čas zisťujem, že som nad sto, ale nedá sa príliš tlmiť dynamika kolóny... Som spokojný, keď som na konci, nikam sa neponáhľam, iba chcem dôjsť v zdraví domov...

Biela čiara, dve neprerušované biele čiary, ani zákaz predbiehania pre niektoré ešpézetky zo začiatku abecedy neznamenajú žiadne prekážky v predbiehaní. Aj preto sa pre mnohých táto cesta premenila na cestu do záhrobia.

Servisný deň

Inak povedané, deň venovaný údržbe a opravám hmotných i nehmotných záležitostí, alias "deň blbec".

Hneď ráno som v garáži našiel slepca, čo ani za svet nechcel rozsvietiť svoje lampy. Havarovaný hlavný spínač svetiel a to som sa ponáhľal do práce. Neostalo mi nič iné, len s ním skočiť do servisu, kde som na to konto nechal päťstovku.

Keď som už bol tak rozbehnutý, nahodil som do kufra aj zimné pneumatiky a v pneuservise som nechal 780 Sk. To preto, lebo som si tie zimné dal pred vyvážením aj umyť. Taký luxus... Aby to bolo komplet, zašiel som ešte na poštu zaplatiť mesačné poplatky za byt TV, rádio a podobné hlúposti. Toľko tuším ani za mesiac nezarobím...

Aha, a ešte sa s nami rozlúčil aj televízor, ale ten už dnes nebudem pitvať, nech si počká až keď budem mať náladu na ďalší servisný deň... Veď aj tak to asi skončí iba stanovením posmrtnej diagnózy. Dovtedy budeme bežať na piatom kolese, teda na "rezerve".

~~~~~~~~~~~~~~~~~

Na bežný servis povrchu počítačového monitora používam takú jemnú chlpatú antistatickú (alebo statickú?) kefu. Existuje aj špeciálny roztok na čistenie LCD monitorov, ale pri cene 500 Sk za malú fľaštičku, ostávam pri obyčajnej vlhkej optickej handre. Za veľké peniaze chcem primerane veľké veci...

Tá drastická operácia čistenia monitora sa aj tak koná len v mimoriadnych prípadoch, keď sa zídu pri monitore nadšenci, ktorí cítia potrebu ukázať prstom presne na ten ktorý zaujímavý pixel a tak nechávajú svoju biometrickú stopu nevyužitú na mieste, kde neskôr ruší moje kruhy, alebo chudák monitor schytá kvapôčkovú infekciu kýchajúcej obsluhy... Ešte že je zaočkovaný.

~~~~~~~~~~~~~~~~~

Z času na čas vznikne konflikt aj v medziľudských a susedských vzťahoch, aj tie treba občas podrobiť servisnej prehliadke, tak som sa dnes udobril so susedkou. Povedala, že už sa nehnevá za to, ako som jej nedávno vyčítal nedbalé upratovanie spoločných priestorov... (a ja tiež... sa už nehnevám).

~~~~~~~~~~~~~~~~~

Z času na čas sa niekde v byte vypáli žiarovka, alebo sa pokazí 40 rokov perfektne fungujúci vypínač, pekne obrastený vrstvami starých náterov, ako teraz nedávno, asi pred mesiacom... Čo je veľa, to je aj na mňa, tak som sa dnes rozhodol nahradiť ho novým, funkčným..

Pekne jemne som sa pohral so starými hliníkovými vodičmi a dielo sa podarilo, len mi ešte trochu brní v prste, ako som naslineným ukazovákom kontroloval, či je fáza tam, kde má byť..

Nakoniec sa zo mňa stal, na pol hodiny, mechanik nábytkárskych závodov. Zmontoval som si pohodlné kreslo k počítaču, lebo staré, ktoré som pred rokmi kúpil vyradené za 50 korún, ma už neuspokojovalo...

Nie že by bolo nefunkčné, ale akosi "morálne" zastaralo. Nevydržal som tu sedieť dlhšie ako pol hodinu, čo ale na druhej strane možno považovať za pozitívum, lebo pracovné prestávky pri počítači sú nanajvýš potrebné.

Teraz mi je hej, keď je zo mňa veľký manager, čo sedí v rovnomennom kresle. Ani neviem ako skončiť tento denný záznam, lebo sa mi veľmi dobre píše... Keby ma tak mohol niekto zastúpiť, to by bolo fajn...

- Práve som si spomenul, ako to doriešim, máme doma výbornú slivovicu, tak si nalejem, a nech ona píše....

~~~~~~~~~~~~~~~~~

Tá píše...

~~~~~~~~~~~~~~~~~

Číslo 5 ešte žije

...sú také dni, keď sa nič nedarí a potom prídu lepšie, alebo aspoň nádej na ne...
...len blázon čas medzitým odpláva do neznáma v spomienkach...

Včera, dlho po polnoci som sa pokúšal oživiť môj starý skener na porte LPT1, pod systémom windows XP a nešlo to, tak som sa vzdal a skúsil som v oknách nainštalovať windows 98 na virtuálnej mašine. Zase nič.

Dnes ráno (10:30), po normálnom štarte windows XP som ho skúsil znovu zapnúť a on žije! Rozbehol sa a pracuje ako nový... Primax Colorado 600p, Made in China.