Hokejové pagáče

Už čoskoro budeme mať po hokeji, naši to zvládli perfektne športovo a ani zlatá medaila by už na tom nič nezmenila. Bronzová by bola vynikajúcou odmenou za ich športové zápolenie, ale bez ohľadu na ďalšie udalosti, už teraz dosiahli to najcennejšie, hrali čestne a virtuózne, na úrovni najlepšej svetovej štvorky.

Hokej spomínam len preto, že včera v noci som pozeral dve tretiny a tú tretiu, najkrajšiu som prespal. Dnes som si ju pozrel zo záznamu a veľmi sa mi to páčilo, tá tretina bola skutočne super. Dokonca aj sledovanie zo záznamu, malo pre mňa ešte jedno veľké plus - vôbec som sa nestrachoval o výsledok, vedel som ako, (že dobre) to skončí a naozaj to tak aj skončilo. Žiaden zbytočný adrenalín, radosť z naplnenia známej vízie, akoby som nahliadol do budúcnosti cez minulosť...

Na počesť dobrej hry som sa rozhodol, že si upečiem oškvarkové pagáče, aj keď to vraj nie je v súlade so zdravou výživou, naviac sú tam oškvarky z nedávnej zabíjačky a to je tiež podľa niektorých estétov nemorálne. Nuž neviem, ako je to naozaj, mohol by som sa odvolať na nejaký citát z Biblie, ale aj tak by som sa z toho morálne nevymotal, lebo sa nechystám na dráhu vegetariána.

O konzumácii bravčoviny v Biblii asi nič nie je (ale nie som si istý), je tam určite o ovciach, o obetných baránkoch a ešte aj o rybách. Po ošípaných by som sa musel zamyslieť aj nad úbohými kvasinkami, veď aj to sú božie tvory, ktoré pravidelne zneužívame, necháme ich vyrásť v ceste a potom ich natvrdo upečieme a zjeme, hoci aj v takej nezdravej dobrote ako je makový závin.

V tejto chvíli ešte neviem, ako dopadne moja dnešná kuchárska akcia, nemám veľkú prax v pečení a naviac som dnes nepostupoval presne podľa receptu. Suroviny som nemiesil ručne, ale som to všetko nasypal do domácej pekárničky a na programe č. 13 som to nechal zamiesiť a vykysnúť. Tá trinástka neveští nič dobré, ale nechám sa prekvapiť.

Už musím končiť, pagáče treba hodiť do rúry. O pol hodinu sa rozhodne, kto vyhral...

Aktualizované 16:10 SEČ, vonku z rúry, na tanieri:

Priateľstvo za koňa!

Dovolil som si parafrázovať výrok Richarda III. "Kráľovstvo za koňa" (A Horse! A Horse! My kingdom for a horse!). Myslím, že i on by namiesto koňa hľadal priateľa, keby v tej dobe existoval internet a facebook. Isteže, darovať kráľovstvo je v istej dejinnej chvíli ničím, proti úprimnému priateľstvu. Priateľstvo sa totiž nedá zaplatiť žiadnym kráľovstvom, tobôž nie takým, ktoré sa kráľovi práve sype cez prsty.

Facebook je fenomén doby, ktorý sa objavil a vzniesol do nebotyčnej výšky "Alexandrijského stĺpa", ako o svojom talente kedysi napísal A. S. Puškin v básni "Pamjatnik". S tým rozdielom, že popri facebooku vznikli nové talenty paralelných konkurenčných odnoží takzvaných sociálnych sietí. Tak si myslím, že názov "sociálne siete" je značne nepresný, lebo v skutočnosti ide o spoločenské siete, aspoň v mojom chápaní.

Vstúpil som tam, napriek tomu, že som nepodľahol sloganu, že kto tam nie je, neexistuje. Priamym podnetom bolo vyjadrenie istého blogera, že je to dokonalý priestor pre úprimné komentáre k jeho blogom. Ukázalo sa, že je to skôr zbožné želanie ako fakt a aj ten môj bloger už dnes priznáva, že je to trochu inak, akási moderná rozpoltenosť človeka deliaceho sa na rôzne siete, široko rozkročeného a nestabilného.

Dá sa argumentovať aj tým, že kde inde by som sa dozvedel toľko zaujímavostí o kolektíve priateľov? Prebiehajú neoficiálne súťaže, kto bude mať viac priateľov? Človek sa tam dozvedá často i veci, ktoré by sa mu nemali dostať do očí. Niečo z toho možno považovať za dokonalý spam, ale sú tam aj "statusy" osobností, ktoré sú vtipné a múdre zároveň. Na facebookovských základných komunitách je zvláštna ešte jedna vec a tou je politické staníctvo, ktoré sa tam z neznámych dôvodov prelialo z materských blogov.

Politika je podľa mňa v priamom rozpore s normálnym ľudským priateľstvom, ktoré si nekladie žiadne podmienky, lebo politika sa stále o niečo usiluje, niekoho presviedča o svojej pravde, je to snaha o získanie moci. Politika je síce predmetom aj na všeobecnú diskusiu, ale diskutujúci by v tom prípade mali diskutovať, nie osočovať oponenta. Aj tak si myslím, že by politika mala mať svoje špeciálne fórum. Tak si to myslím a tak by ma to uspokojovalo.

Keď sa to tak vezme, aj výkrik Richarda III. "Kráľovstvo za koňa" bol silne politicky motivovaný. Politika je všade okolo nás, všetci sme politicky činné verejné osoby. Ibaže naše kráľovstvá nestoja ani za koňa, tak núkame priateľstvo. Čo je viac? Neponúkame ho príliš lacno?

Avatar a popcorn

V domácej pohode dojedám pukance, čo mi ostali z kina Max. Správne tušíte, že ma osud konečne zavial na Avatara. O filme sa už veľa popísalo, veľa som o ňom čítal. Pod vplyvom rôznorodých recenzií som postupne prechádzal od stavu vysokého záujmu až po takmer úplný nezáujem. Bola to iba náhoda, že som si dnes vybral parkovisko pri kine Max, ktoré je mimo centra Trnavy, aby som si užil aj trochu pešej chôdze za povinnosťami v centre.

Keď sme tam už boli, bolo logické zájsť sa poinformovať o filmoch, ktoré práve bežia. Tak sme sa zastavili pri pokladni kina práve 10 minút pred začiatkom 3D projekcie Avatara. Prvotný záujem o film už iste poklesol, ale aj tak nás tam sedelo najmenej sto. Predstavenie netrvalo dlho - vôbec som sa nenudil, ale v reálnom čase sa našli dvaja diváci v našom rade, ktorí si museli v polovičke filmu odskočiť (ja nie :).

Žánrovo som film vnímal spočiatku ako bežný scifi príbeh s trocha inovovaným dejom, aký tu ešte nebol. Neskôr som ho o kúsok posunul ku sfére rozprávok. Spôsobila to technológia 3D, ktorá tu bola absolútne dokonalá. Počas filmu ma netrápili úvahy o tom, nakoľko je film založený na živých hercoch a nakoľko je dopracovaný v digitálnom štúdiu, výsledok bol presvedčivý. Veľký podiel na výsledku mal iste aj citlivý dynamický strih.

Samotný príbeh mal u mňa dve paralelné roviny. Jednou je už spomínaná rovina mierne modifikovaného scifi príbehu s využitím dostupnej trikovej techniky, teda vlastne moderná rozprávka. Herecké obsadenie bolo fajn, hlavne v "domorodej populácii" a u Avatarov. Zvláštne bolo, že na mňa pôsobil príbeh lásky Avatara celkom prirodzene a príjemne. Neprekročil medze dané dobrým vkusom, nebol celkom ľudský, ale napriek tomu presvedčivý. Všetky postavy domorodcov boli perfektne zahrané, ale ani "druhá strana" nehrala zle.

Druhú rovinu filmu vidím v jeho myšlienkach. V tomto smere to nie je film o nejakých mimozemských rasách a ľuďoch, ale výlučne o ľudskej psychológii. Konečne, kde by sme my ľudia došli k nejakej inej? Druhá rovina ponúka aj paralely so súčasnými predstavami o vzťahu človeka k prírode, o drancovaní matičky Zeme. Núka aj podobnosť s absolútnymi mocenskými ambíciami s neobmedzenou technickou a vojenskou mocou zo sústredeného bohatstva sveta.

Som rád, že som tento film videl a môžem ho odporúčať ako celkom zábavný s možnosťou zamyslenia sa.

Dan be over...

Je to tu, včera som dočítal Stratený symbol. Dá sa povedať, že Dan Brown ma nesklamal ani tentokrát, aj keď to vyjadrujem s podmienkami... Teda musím povedať, že napätie narastie hneď v úvode a drží sa takmer na rovnakej úrovni až do konca. Vlastne až do konca nie, lebo napätie končí v kapitole 129. Posledné tri kapitoly a záver sú už iba vysvetľovaním, filozofickými úvahami o biblii, o vzťahu amerického národa k nej a tiež v náznaku o zblížení dvoch protagonistov príbehu.

Zvláštny je môj podhľad na tému, ktorá sa nesie celým napínavým dejom a v závere prináša zvrat, presne vypočítaný na efekt. Vlk je sýty a ovca ostala celá... Výhrady cirkvi sú podľa mňa úplne neopodstatnené. Existujú vraj záhady a mocné staré múdrosti dávnych národov, ktoré raz prinesú ľudstvu ohromnú zmenu k dobru. To je čitateľsky fascinujúce, ale príliš nejasné a v oblakoch. Niekedy ma udivuje obdivovanie vyspelosti dávnych civilizácií, keď sa špekuluje o tom, že všetko tu už raz bolo a my to len znovu objavujeme. Ktovie?

Vezmime si napríklad egyptské pyramídy. Je v nich podľa mňa duch staviteľov a možno aj vedomostí, ktoré strážili kňazi a potom len kvantum ľudskej práce, teda realizácia nahromadeného bohatstva panovníka, pre umožnenie jeho "posmrtného" rozmaru. To bola tá pravá a skutočná viera v posmrtný život, alebo strach pred odchodom z pozemského blahobytu faraóna. Prejav tvrdej totalitnej moci.

Náboženstvo je fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo od čias starovekého Egypta a myslím si, že to zodpovedá dobe, keď sa ľudia prvýkrát zjednotili do veľkého a silného kolektívu, ktorý potreboval ústrednú "ideu" pre podporu centrálnej moci panovníka. Bola to zároveň doba osobného, ale aj kolektívneho uvedomenia si človeka. Doba, keď si ľudia začal klásť otázky o tom, kto sme a kam kráčame (a odpoveď dodnes nenachádzame)...

Dan Brown v tejto knihe nevybočil zo svojich osvedčených princípov, ktoré zaručujú čitateľský úspech. Úspech "bestselleru" je v jeho predajnosti a to je hlavné kritérium. Podružný, ale nemenej dôležitý efekt je, že aj prípadnú ďalšiu knihu si čitateľ kúpi. Osobne si myslím, že pokles napätia v závere nemusel byť, ale je to len môj dojem. Film natočený podľa tohto scenára by som asi nechcel vidieť. Ale aj to je len skúsenosť z predchádzajúceho filmového stvárnenia kníh Dana Browna a podľa mňa trochu aj nevhodného výberu predstaviteľa Langdona vo filmoch.

Čitateľsky som spokojný s tým, ako som prežil dva dni s knihou v ruke. Doslova, lebo kniha má tú nespornú výhodu oproti počítaču, že ju možno čítať všade, dokonca aj na onom intímnom mieste, kde je sám aj pán kráľ... S touto knihou som si splnil aj svoju naplánovanú dennú pohybovú aktivitu - chodil som s ňou po byte, cez tri miestnosti a čítal som. Jeden okruh meral 50 krokov, to je cca 25 m. Prešiel som ho za 1 minútu, teda za hodinu to bolo 1,5 km a 3000 krokov. A tak som pookrial na tele i na duši...

Dan one: Symboly a klišé

Stratený symbol sa predáva raketovým tempom, ako o tom píšu aktuality. Tentokrát som k tomu prispel aj ja. Už mám prečítaných 15 kapitol, nič nechcem prezrádzať, len ma zaujala veta v spomínanom článku z aktualít:

"Od prvej strany Danovi čitatelia pocítia hrôzu pritom, ako budú sledovať suverénneho Roberta Langdona pri jeho novom objave v nečakanom, novom prostredí."

Až tak by som to nepreháňal, asi neviem, čo je to hrôza, ale zimomriavky mi ešte nenaskočili. Všimol som si však, ako autor šikovne strieda dejové kapitoly, čím udržiava isté napätie a záujem čitateľa na vysokej úrovni, tak ako je to u neho zvykom.

Od začiatku napínavý dej neposúva len Langdon, ale aj zvláštne neskutočná postava votrelca, majstra maskovania a tiež vedkyňa s vedou, ktorá ani nie je vedou a napriek tomu má spôsobiť absolútny prerod ľudstva...

A v čom vidím klišé? Zacitujem z pasáže o "dávnych textoch", v ktorých sú zabudnuté múdrosti a objavy. Sú v nich popísané záhady, ktoré sa ešte len chystáme objaviť. Ide o scénu v knižnici:

"Jej brat zložil veľký zaprášený text... stĺpec zaprášených kníh na písacom stole bol čoraz vyšší".

Prišlo mi trochu úsmevné to priradenie, že stará kniha je zaprášená kniha (alebo naopak), hoc aj v klimatizovanej miestnosti... Je to drobnosť, ale človek ak nie je celkom pohltený textom, uvedomuje si aj "prkotinky".

Čítam ďalej...

Stratený symbol sa našiel

Našiel sa tam, kde som ho najmenej čakal.

Najnovšiu knihu Dana Browna som si objednal s mesačným predstihom v Martinuse. V pondelok mi oznámili, že už je na ceste a dnes som ju aj uvidel, bohužiaľ nie u poštára, ale v dvoch veľkých škatuliach v obchodnom supermarkete Kaufland. Celá hŕba ich tam ležala, Stratené symboly zabalené po dvoch exemplároch v zmršťovacej fólii, len môj sa ešte nenašiel, trčí niekde na pošte za nekresťanské poštovné.

Hnevá ma to, ale čo nemôžem ovplyvniť, nad tým sa nebudem rozčuľovať. Vraj už v 17. storočí povedal J. A. Komenský, že "Veškeré rozčilováni enem pro hovada dobré jest". Druhýkrát už teda nebudem tak zbrklo objednávať nové (dobre predajné) bestsellery, ale si zájdem do obchodného domu, kde dostať všetko, od prosa po lokomotívu. Tam som si kúpil aspoň múku a pečiem chlieb. Vraj to upokojuje.

Dobrá novina je, že od včera mám novú hračku.

Na jednom serveri mali "free-day", zadarmo ponúkali Zoner Photo Studio 12, tak som na to skočil a hneď som ho aj nainštaloval, lebo to bola podmienka pre získanie bezplatnej licencie. Odvčera teda mám hračku, ktorá ma očarila svojou rýchlosťou i vlastnosťami. Doteraz som bol zvyknutý na jednoduchosť editora IrfanView, lebo na Photoshop nemám a Gimp mi nevyhovuje.

Zoner dvanástka mi sadla presne do ruky, ako veľký plzenský Prazdroj. Tak sa zatiaľ majte pekne, ja sa idem hrať.

_______________
dodatok post 24 hod. (11. 2. 2010):
Stratený symbol už mám, prišiek z Martina naozaj expresne, poštárkou až do bytu... To len, že nakoniec som predsa spokojný a vrhám sa do čítania... Držte mi palce aby som sa sem popri čítaní občas dostal. :)

Rýdze blognutie oo-sude

Tak teda nič, svet ešte stojí, aj keď sa nám do slnečnej koróny nasťahovali nejaký ufóni, ako o tom píše osud. Ďalší bloger sa sťažuje vo svojom blogu, že na TV Joj (aj na iných komerčných kanáloch) nedávajú primerane významné správy do svojho spravodajstva, ale že tam často vkladajú bezvýznamné veci, ako napríklad o líške v kuríne, ktorými ohlupujú národ. Určite by sa však našli aj väčšie hlúposti ako tie o sliepkach...

Ja sa im ani nečudujem, tiež som si všimol, že mnohé bezvýznamne čerstvé veci v TV novinách, ako keby moderátorovi vypadli zo včerajšieho internetu. Dokonca nám na TV obrazovky vkladajú už aj tie nekvalitné videá z "youtube". Zdá sa, že ťažisko novôt sa predsa len presúva na internet. Je to zrejme v čase krízy tá najlacnejšia agentúra, aj keď je to často JPP. Možno ma raz prekvapia aj citovaním niektorých mojich wabovín...

Aj tento blog sa mi chvíľami mení pod rukami z originálneho myšlienkového kvasenia na "rýdze blognutia", ako to s obľubou nazýva istý klasik. Je totiž veľmi jednoduché písať o tom, čo som práve čítal inde a odkazovať. Môže z toho byť taká nekonečná recyklácia ako prežúvanie slamy z bachora v tlame prežúvavca, ak sa k tomu neprihodí nejaká iná pridaná hodnota.

Moja dnešná pridaná hodnota spočíva v jazyku, ale nie v tom, že by som sem pripichol jazyk z topánky. Ide o moje vnímanie písomného prejavu. Už raz som niekde napísal, že tú istú češtinu v rôznych článkoch vnímam rozdielne. Asi je to v tom, že niektorí autori píšu takpovediac spisovnou češtinou, na ktorú my zo Slovenska reagujeme pozitívne a iní píšu tzv. hovorovou formou češtiny, ktorá sa nám už nevníma tak jasne.

Podobné je to aj v hovorenej reči, ale tam k tomu často pristupuje aj hovorovo zdeformovaná výslovnosť. Na druhej strane spektra je potom kultivovaný verejný prejav spisovnou až umeleckou češtinou. Nedávno som si uvedomil, že často čítam články istého autora, ktorý píše komplet po slovensky, ale jeho vyjadrovanie vnímam ako české... Nie je to omyl, on používa slovenské slová, ale spája ich do akejsi českej hovorovej formy.

S tým trochu súvisí vyjadrenie nášho prozaika Petra Pišťáneka v rozhlasovej relácii Esprit, ktorý tvrdí, že slovenčina nemá hovorovú formu. To je však podľa mňa naprosté "nedorozumění" a myslím si, že slovenčina má mnoho hovorových foriem a nie sú to len nárečia. Keď sa však započúvate do súčasnej reči niektorých moderátorov, nadobudnete dojem, že práve to je bohužiaľ tá zjednocujúca hovorová forma slovenčiny aj so všetkými módnymi vplyvmi.

Možno to preháňam, ale tak to vnímam. Je to niečo podobné, ako keď Dara príde domov a rozpráva čisto slovensky, ale Slovák v tom počuje "češtinu". Možno som nezvolil ten najlepší príklad, ale iste mi rozumiete (teda, dúfam, že aspoň Slováci :)

Tak a "finito", ešte som sem chcel zaradiť niekoľko rýdzich blognutí, napríklad ten o slovenských sudcoch z prvotného kapitalizmu 21. storočia, z ktorých sa mi dvíha žalúdok (nemyslím tým futbalových rozhodcov), ale o tom možno nabudúce.

Stretneme sa v lese

Od zajtra začínam chodiť, tak ako si to vyžaduje môj človečí stav. Áno, aj váš. Vraj by sme mali denne urobiť 10 tisíc krokov pre udržanie zdravia, ale radšej 15 tisíc. Ľuboš Dojčan vo svojom článku odporúča 6 symbolických organizačných krokov k naplneniu tohto cieľa.

Tvrdí, že je lepšie chodiť do obchodu na menšie nákupy a častejšie. To beriem, už si nebudem písať lístočky a čo zabudnem, pre to sa znova vyberiem do obchodu. To sa zase nachodím...

V druhom kroku radí nechať auto v garáži a chodiť verejnou dopravou. To neberiem, lebo ani neviem čo je to verejná doprava. Veď ja mám do garáže dosť ďaleko, tak je auto zdrojom ďalších mojich užitočných krokov... Tiež radí zabudnúť na výťahy a chodiť pešo po schodoch. Iste býva na prvom poschodí, to sa mu ľahko radí, ale čo keď niekto býva na trinástom?

Neseďte, keď môžete chodiť, to beriem, veď keď chodím, tak nesedím. Dokonca aj pri telefonovaní chodím, v tom som celkom dobrý. Nikdy som síce netelefonoval dlho, ale teraz keď sú tak lacné hovory, doprajem si aj diaľkovú telefonickú konferenciu.

Jednu vec neviem zmeniť a tou je práca pri počítači, pri tej sa ťažko stojí. Ale možno by sa aj to dalo vyriešiť, keby som si zohnal taký kecpultík, aký používajú americkí prezidenti a namiesto čítacieho zariadenia si tam namontovať monitor...

Piaty tip ignorujem celý, psa si nekúpim. Možno až vtedy, keď budem mať vilu v nejakej slušnej vykričanej lokalite. Aby som sa stal psím sluhom, to teda rozhodne odmietam a nie som sám. Nedávno som čítal na internete takú psiu psychológiu, podľa ktorej domáci miláčikovia terorizujú svojich milujúcich majiteľov. Tak to nie, zvlášť teraz, keď svet zápasí s terorizmom...

Posledná rada ma tiež príliš neláka, vysadiť si trávnik a potom ho kosiť do zblbnutia ako bežný Angličan, čo chce mať pred domom anglický trávnik. Ja mám radšej vo všetkom slovenskú prirodzenosť a na trávniku, hoc aj tú našu naviatu lúčnu zmes. Veď aj tak sa často píše: nešliapte po trávniku, tak si to radšej odchodím niekde v lese.

Už aby prišla jar, lebo na lyžiach nerád chodím. Dúfam, že sa tam v lese čoskoro stretneme.

Potvorské sny

Niektoré sny sa snívajú až následne, po tom ako sa uskutočnia. Napríklad, minulý týždeň som bol u zubárky a snívalo sa mi s ňou až dnes. Nevysvetľujte si to zle, moja zubárka nie je čerstvá absolventka zubárskej fakulty a možno práve preto je odborne veľmi zdatná, perfektne plombuje brúsi i trhá. Jej sestrička je mladá, krásna a veselá (tak to má byť), ale do mojich snov sa jej nechce.

Niektoré sny sa diametrálne líšia od skutočnosti. Vo sne mi moja milá zubárka vytrhla dva dolné frontálne zuby, hrozná dupľovaná extrakcia. Ráno som sa zobudil s prievanom v hube a s ohromnou zubnou medzerou v sánke. Až pri zrkadle sa všetko vysvetlilo, zuby mám na svojom mieste. V skutočnosti som bol minulý týždeň iba na preventívnej prehliadke, teda žiadne trhanie nebolo.

A potom verte svojim snom!
Nielen, že niekedy chodia neskoro, ale ešte aj strašia katastrofickým scenárom.