Súzvuk s mladosťou

Všetky hodiny v byte mi dnes ukazujú zlý čas. Meškám vo svojich zámeroch
presne jednu hodinu, nie som v časovej realite, som teda neviditeľný
a môžem pokojne konverzovať sám so sebou. Ako inak,
na takomto zastrčenom kúte blogoviska?

Po nedávnom zážitku z poézie som sa opäť, po čase ocitol na hudobnej produkcii. Hudba je taký zvláštny fenomén, tam platí stupnica, ktorá má ešte menej písmen ako spisovateľská abeceda a napriek tomu vznikajú stále nové skladby, podobne ako aj nové, neopakovateľné literárne diela, stále s tou istou abecedou. Výhodou hudby je aj to, že ju netreba prekladať do iných rečí... A môže ju vnímať aj hudobný analfabet :)

V Pálffyho paláci sa začal večer skladbou Modlitba od Gregora Regeša. Napriek môjmu vopred určenému kritickému postoju ma hneď táto úvodná skladba zaujala a možno najviac zo všetkých, pre svoju jednoduchosť a príjemnú melodiku. Priznávam sa, že na toto podujatie ma priviedla aj túžba vypočuť si 5 drobností pre sólové violoncello od Tomáša Sýkoru.

Moja obľuba tohto nástroja má dve príčiny - mám neskutočný zážitok z prvého počutia neprekonateľného Dvořákovho violoncellového koncertu a tiež preto ho mám rád, okrem jeho zvuku, že tento úžasný nástroj často obsluhujú zväčša krásne ženy. Na tomto koncerte ho zvierala Katarína Kleinová, bohužiaľ som ju zo svojho sedadla veľmi nevidel, iba slák občas vyskočil nad hlavy divákov.

Matúš Wiederman uviedol svoju AMYGDALU, zaujímavé syntetické dielko, pripomenulo mi naše staré dobré časy, keď sme experimentovali s reprodukovaným zvukom v Hifiklube. Teraz chýbala vizuálna zložka, ale práve preto mala fantázia pole neorané. Amygdala je miesto v našom mozgu s primárnou úlohou spracovať vonkajšie podnety na emocionálne reakcie. Ak to tak autor myslel, podarilo sa.

Vypočuli sme si husľové kvarteto od Petra Koronthályho, aj kvarteto bez jedného hráča ako klavírne trio od Pavla Bizoňa. Čerešničkou na torte bol sólový spev (Eliška Cílková) a záverečný zbor Martina Jánošíka, Salve Regina. Od Lukáša Sommera sme dostali dynamické klavírne sólo
s názvom Býti básnikem...

Už v úvode som začal svoju laickú úvahu o hudbe, na záver by som rád odpovedal na otázku Elišky Cílkovej, ako vnímam hudbu mladých autorov.

Moje všeobecné poznanie je, že v hudbe je možné stále znova a znova objavovať nové spôsoby, prichádzať na nové melódie a kombinácie tónov. Ukázalo sa to aj na tomto koncerte, v skladbách sa objavovali drobné experimenty a bola tam aj výrazná snaha o jedinečnosť, odlíšiť sa v dobrom od klasických vzorov.

_________________
Prehliadka mladých skladateľov, 5. ročník, česká a slovenská najmladšia generácia hudobných skladateľov (z koncertu 26.3. 2010, 17:00, Pálffyho palác, Bratislava).

Srdce je a bije

Ťažko sa mi píše o poézii Evy Leškovej, keď ju už pochválili také veličiny ako Ľubomír Feldek a Daniel Hevier. Na druhej strane, odborné posudky ma vôbec nemýlia, sú v pohode. Pohoda je obzvlášť dôležitá aj pri čítaní, presnejšie pri vnímaní poézie. Najmä ak nie je vo viazaných veršoch. Alebo naopak?

Už istý čas žijem obklopený voľne píšucimi básnikmi, tak už takto formulovanú poéziu vnímam celkom prirodzene a zdá sa, že ju už začínam aj chápať a mať ju radšej ako tú, pevne zviazanú rýmom. Moje vnímanie dobrej poézie sa silne transformuje do pocitov, podľa ktorých ju prijímam, alebo nechápem. Poézia je ako most, ktorý spája autora s čitateľom na vyššej duchovnej úrovni.

Páčila sa mi táto zbierka Evy Leškovej aj preto, že ma priviedla k zamysleniu nad poéziou. Básne sa nedajú vnímať slovami, musí ich človek vnímať celou dušou i srdcom. Slová nie sú podstatné a Eva ich vyberá tak, aby bol skutočný význam skrytý nie v slovách, ale v slovných medzerách a medzi riadkami, mimo textu. V tom je krása ktorú som tu objavil.

V mojich dojmoch sa aktuálne opieram o porovnávanie s poéziou Milana Rúfusa, Dany Janebovej a iných ešte neznámych básnikov z okolia. Feldeka som bohužiaľ už dávno nečítal, budem to musieť napraviť... Aj keď sa básne mojich obľúbených autorov v mnohom líšia, jedno majú spoločné - vlastnú osobitú cestu maľovania svojich myšlienok a poetických pocitov. K tomu nemusí ísť o veľké hrdinské činy, ale stačia aj drobné, často prekvapujúce postrehy zo života.

Držím palce každému tvorcovi a v poézii zvlášť, lebo je tak nedostižná pre človeka bez talentu a tak príjemná, ak sa blíži k dokonalosti. Fandím odteraz aj Eve Leškovej, pre jej osobitosť, skryté vyjadrovanie cez zvláštne, neobvyklé metafory. Jej myšlienky i emócie sú pekne zabalené tak, aby si ich čitateľ zľahka dopĺňal svojou vlastnou fantáziou.

Ešte dodám, že básne v tejto zbierke sa nesú v ľahkom, až zľahčujúcom tóne s príjemným humorom. Ťažko mi je vybrať vhodnú ukážku, pri čítaní som mal vybrané tri. Pravda je, že takéto útle knižočky treba čítať jedným dychom, až vtedy sa dá splynúť s fluidom okolo slov i nevypovedaných metafor.

Na ukážku...

Pri sviečke

Zem sa už nekrúti

Hlava sa sklonila

Vlasy zametajú noc

V mihotavom svetle

Spomaliť dych


Oddialiť

Ostrosť videnia

______________________________________________
Eva Lešková, Srdce je blbec, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2007

Všednosť

Iveta Radičová je na mojom fejsbúku dosť osamelá. Máme spolu iba 11 spoločných priateľov, ale to ma vôbec netrápi, lebo mám iné všedné starosti. Napríklad aj to, že zase ma poslali do mesta kúpiť plus jeden deň. Kúpte si deň! Toľko som si to opakoval, až som nakoniec nevedel, či mám kúpiť plus jeden, alebo plus sedem... Rozhodol rozdiel v cene a fakt, že to nemali byť noviny na čítanie, ale ako pomôcka na umývanie okien a na to je vraj najlepší plus jeden deň, je na jemnom papieri.

Aj tak si myslím, že ani jeden, ani sedem nie sú príliš vhodné na čítanie a ani v umývaní okien sa veľmi nevyznám. Naša novinárka (predavačka novín v stánku) ma dobrovoľne a dôkladne poučila ako na umývanie okien s novinami, aj keď som ju o to nežiadal. Ona vraj kedysi umývala okná v tunajšej vládnej budove, tak to dobre pozná. Vyslúžila si za tie rady odo mňa len 30 centov, veď aj centy sú na niečo dobré, aj keď tak nevyzerajú.

Predovšetkým, do "jarovej" vody načim pridať trochu octu, aby tá jar tak veľmi nesmrdela. Okrem novín je dobré použiť aj klasické plienky, len musia byť čisté, najlepšie ešte nepoužité. Kde však v dnešnej dobe jednorázových plienok zobrať tie klasické? Do vody je tiež dobré pridať aj prášok do pečiva, len to som nepochopil na čo. Treba vyskúšať.

Pri zmienke o vôni jari som si aj ja spomenul na vôňu jari zo starého, ale jarého fejtónu Karla Čapka a začal som vnímať tie zmeny, ktoré ešte nevidieť, ale už ich cítiť vo vzduchu a hneď sa mi ľahšie dýchalo. Mám rád jar, so všetkým čo prináša. Aj ženy, ktoré v jarnom rozmare voňajú akosi inak a krajšie.

p.s.

Nezabudol som na srdce, ktoré je blbec. Už ho mám v sebe, len nech sa trochu upokojí, dám sem svoje dojmy...

:)

Diskusia

Včera bola lampa o vlastenectve. Téma už dostatočne prežutá a čiastočne zbavená prudkých emócií v súvislosti s "vlasteneckým zákonom". Bol som zvedavý, ako sa zafarbí Hríbov lakmusový papierik, ponorený do názorov diskutujúcich. Základom diskusie je vždy výmena názorov a rozoberanie problematiky z rôznych aspektov, ale predpokladom istého dorozumenia je vyjasnenie si pojmov.

Vo včerajšej Lampe som registroval pozitívne i negatívne postoje k vlastenectvu názory vyprovokované zákonom. To je v konečnom dôsledku asi jediným prínosom tohto zákona, že rozvíril diskusiu o vlastenectve, ktoré je u každého človeka prítomné akosi prirodzene, že si to ani neuvedomuje. Je to ako dýchať vzduch, pokiaľ ho je dostatok, netreba na dýchanie ani myslieť. Moderátor sa snažil dávať svojim hosťom aj sugestívne otázky, aby sa prejavili a niekedy sa zdalo, že ich chce niekam nasmerovať, ale to Hríb robí v každej relácii.

Skvelou ukážkou človeka s jasnou argumentáciou, dobrou analýzou problematiky a správnym pomenovaním vecí, aj keď nakoniec vždy zo svojej národnostnej pozície, bol Kálmán Petőcz. Veľmi jasne, ale aj diplomaticky formuloval svoje vstupy Ľudovít Černák. S týmito dvomi je zrejme radosť diskutovať. Aby bolo jasné, tu sa nezaoberám postojmi účastníkov diskusie v iných sférach, ide mi len o dojmy z tejto včerajšej diskusie pod lampou, ktorú som sledoval.

Daniel Hevier u mňa obhájil svoj trochu skeptický postoj umelca a individualistu, to sa dá akceptovať, človek ktorý vytvára duchovné, či iné hodnoty prospešné celej spoločnosti, vôbec nepotrebuje hlasno a slovami deklarovať svoje vlastenectvo, to hovorí samé za seba. Zvláštnymi postojmi sa prezentoval historik Milan Zemko. Akoby sa snažil o historizujúci pohľad, ale niekedy sa mi zdalo, že sa nechal príliš ovplyvniť moderátorom. Tak trochu nerozhodné...

Skoro by som bol v tejto rekapitulácii zabudol na prítomnú dámu, Luciu Piussi. Akosi ma ničím nezaujala. Mal som dojem, že opakovaním svojich negatívnych postojov, špeciálne ku slovenskému vlastenectvu, plnila dohodnutý scenár relácie, ako oponent ostatným účastníkom. Možno aj pre ňu bola diskusia, poučením, podobne ako pre divákov. Stačilo iba chcieť a trochu pozitívne myslieť o svojej domovine, či vlasti.

Diva, ktorá sa diví

Dostal som prácu, už nie som nezamestnaný. Nesťažujem sa, lebo nemám čas, pracujem. Pred časom kolovalo také zistenie, že čítame texty povrchne, podľa prvého a posledného písmena v slove. Poprahedzované písnemá vo vnúrti slvoa vôbec nevadia. 11. marca mi padol zrak na titulok článku, ktorý som prečítal takto: Mladík zabil vlka... pri opakovanom čítaní som už prečítal skutočný titulok: Mladíka zabil vlak... To je to rýchle čítanie.

Blogovanie je sedenie pri počítači, ale aj tak je to istý relax po práci pri počítači. Čítal som nedávno, že aj Diva sa diví. Je to neuveriteľné, ale aj na tomto portáli sa nájdu zaujímavé veci. Toto bolo o "flirtovaní a gramatike". Zdanlivo nesúvisiace činnosti, ale opak je pravdou, vo virtuálnych flirtoch sú jediným dôležitým nástrojom potešenia slová. Adam Zajac sa v článku zamýšľa nad úrovňou gramatiky v pokecoch pri flirtovaní.

Nedá mi, aby som necitoval niektoré pasáže, napríklad takúto vetu:
- "Najtrápnejšie sa cítim vo chvíli, keď si začnem vymieňať RPčky so slečnou, ktorá robí také školácke chyby, že sa splaší aj môj antivírový program."
Najkrajšia myšlienka je však táto:
- "...kto podceňuje perfekcionizmus v narábaní s jazykom, podceňuje možno aj základnú slušnosť, čestnosť, dôveru."
- "Vadí mi ľahostajnosť a nedôslednosť. Aj keby išlo iba o nevinný flirt. Nielen šaty robia človeka. Slová takisto."
Vrelo odporúčam prečítať si celý článok na Dive, ktorá sa diví... Hlavne tým, ktorí si myslia, že dôležitejší je obsah ako forma.

______
Všetky gramatické chibi v tomto článku som urobil úmyselne... :)

Obnovený sci-fi seriál

Za starých, zlých čias sme v politike počúvali výlučne jednostranne orientované komentáre, teda neobjektívne, s povinným skloňovaním slova socializmus. Dnešná mládež Slovenska si nemôže pamätať aké to bolo, keď sa po "novembri" objavil prvý politický komentár z ktorého kričala maximálna snaha o nestrannú objektívnosť. Pre mňa to bolo ako živá voda.

Žiaľ tento štýl sa neujal nadlho, do politických úvah sa opäť vkradla stranícka neobjektívnosť. Dokonca aj politológovia sa už škatuľkujú na dobrých a zlých...Na blogoch sa potichu vytráca názorová pluralita a hlavne jej tolerovanie v diskusiách, kde často chýba vecnosť vyjadrovania. Existujú však aj svetlé výnimky, keď sa autor (diskutujúci) odváži mať iný názor ako väčšina a kolegovia diskutéri ho nevypoklonkujú s posmeškami a osobnými urážkami.

Na Nove začali opakovať seriál Hviezdna brána SG1. Potešilo ma to, lebo tieto najstaršie diely som nevidel. Kto číta waboviny vie, že nie som televízny maniak, SG je jediný seriál, ktorý sledujem, ak ho náhodou objavím. Aj na blogoch už teda začal predvolebný seriál skladaním poklôn vlastným protagonistom. Stále je v hre aj problematické delenie na pravých a ľavých, akoby všetkým nešlo o naše dobro...

V tejto súvislosti mi vždy napadne, ako jeden bývalý zakladateľ strany, ktorá vládla 40 rokov, spomínal na ich zakladajúci zjazd slovami: Viete, vtedy bola len sociálna demokracia, ale v nej boli jedni praví a my sme boli ľaví, tak sme si založili novú stranu... Dnes sa strany delia na inom, "osobnostnom" princípe. Našťastie už nie je šanca, že by sa tí ľaví opäť dostali k moci, aj keď "ľavých" politikov máme v každej časti spektra dosť. A keby len ľavých, ale aj kľavých...

Jánošík...

Vidieť Jánošíka - dajte si pozor, lebo vás niekto okradne. Je to náhoda, práve som dnes popoludní na istom spoločenskom webe videl fotky národného hrdinu, ako protestuje sám proti sebe. Teda, akože proti vlasteneckému zákonu, ale mne to pripadá silne kontraproduktívne. Nuž, niekedy je každý spôsob dobrý na zviditeľnenie.

Tá druhá časť nového príslovia je drasticky realistická. Okradli ma síce len o 15 €, ale bolo to značne nepríjemné. Asi mám smolu na dámy za poštovou prepážkou. Zvyčajne si pri platení účtov všetky položky vopred spočítam a pripravím si presnú sumu, aby to šlo hladko. Dnes som mal len dve položky, tak som prípravu zanedbal.

Pošta bola prázdna, pri priehradke som bol sám. Platil som bankovkami, len včera vyliahnutými z bankomatu, všetko nové kúsky. Do požadovanej sumy mi chýbali necelé 3 €, tie som nemal. V peňaženke som sa chvíľu prehŕňal, hľadajúc 5 €, ale nebola tam ani jedna, iba tie nové dvacky. Vzal som jednu s poznámkou, že menšie nemám. Dáma za okienkom všetko zhrabla, hodila do pokladne a capla mi na okno zopár mincí. Ozval som sa slušne, že ešte 15 € a ona, že veď som jej dal 5 €...

Žiaden svedok v intímnej vzdialenosti nestál, bolo tu len rozhodné tvrdenie jednej a druhej strany. Keď som ju vyzval, aby mi tú 5 € ukázala, vytiahla nejakú ošúchanú, čo rozhodne nebola z mojej peňaženky. Mal som sa ísť sťažovať? Nešiel som, nemal som náladu na hádanie. Tak či onak, môj pokoj v duši najmenej pre dnešok je v r...i. (sorry). Vykašlal som sa na to, ale na tú dámu si dám nabudúce bacha.

Vlastne si v budúcnosti dám bacha na celú poštu. Tak teda, zajtra doobeda pracujem ako vlastenec, takpovediac na oltár vlasti, na podporu ženskej rovnoprávnosti. Nebudú predsa u nás zbíjať len kadejakí chlapci z Terchovej...

Česká povaha na pretrase

Rád by som zmiernil zlý dojem z mojej kritiky relácie Partička niečim pozitívnym. Už včera sa mi naskytla príležitosť, len som nestíhal. Na ČT1 som sledoval talk show Karla Šípa s tromi hosťami, ktorých mená mi nič nehovorili, ale to nevadí. Bolo to ako liečebná kúra v Karlových Varoch a thajská masáž dohromady. Teda úžasný nápor najmä na bránicu vo chvíľach nezadržateľného rehotu. Humor Karla Šípa mám rád, je uvoľňujúci a pritom inteligentný. Jeho relácie by sa mohli požívať ako inštruktážne videá v škole humoru, keby taká existovala.

Páni hostia Karla Šípa presne sadli k danej téme. Slavomír Hubálek, psychológ, ktorý sa profesionálne zaoberá otázkou českej povahy, Mariusz Szczygiel, poľský novinár a publicista a nakoniec Američan Jon Davis, odborník na IT a PR žijúci v Prahe. Všetci náramne vtipní, na spôsob anglického humoru, čo mi vyhovuje. Poliak hovoril pomerne dobre česky, Američana som si musel dešifrovať spôsobom simultánneho prekladania do českej hovorovej reči, ale to vôbec neubralo na humorných replikách. Kto mi neverí, nech beží rovno do archívu ČT1.

Partička

Občas by som si rád zahral partičku šachu, ale nemám s kým. Kedysi som hrával v klube, alebo aj v krčme. V klube sme raz hrali dvaja proti jednému, celoštátnemu šachovému majstrovi a vyhrali sme. To bolo moje najväčšie víťazstvo v šachu, aj keď v skutočnosti len s polovičnou zásluhou. Alebo taký mariáš, to bývali vynikajúce partičky na zabitie času a dlhých večerov. Na stole zopár pohárov, v jednej ruke karty a v druhej to dymiace čudo. Na začiatku som vždy vyhrával, ale po polnoci som všetko prehral. Niekedy som musel doplatiť aj 5 korún a to už nebola malá suma.

Na vojne nás kartársky trénoval veliteľ roty a naučil nás hrať dokonca aj taroky. To bola hra! Každá karta mala svoje meno, jedno krajšie ako druhé. Jediným problémom bolo, že veliteľa nikto z nás mladších nevedel obohrať. Bol to najlepší hráč kariet v celej varšavskej zmluve a možno i v nato. Boli aj iní experti, väčšina však excelovala najmä v alkoholickom trojboji. Všetko je preč, sú to už len staré zatuchnuté časy, na ktoré nehodno spomínať, aj keď zatiaľ sa ešte môže...

Aj včera som si dal po dlhom čase partičku, takú pasívnu pri televízore. Ešte dnes mám z nej v ústach pachuť prízemnosti a v žalúdku istý nepríjemný reflex. Musím uznať, že štyria herci boli v tých hrách, ktoré mali úroveň hier iskričiek a pionierov v letných táboroch, celkom prirodzení. A práve to bol ich najväčší nedostatok, okrem všetkého ostatného primitívneho, od nápadu až k realizácii.

Už nikdy viac takúto partičku pri TV, odteraz jedine tie zo spomienok. Iba ak by sa našiel niekto, kto by sa prihlásil na moju výzvu k šachovej partičke. V najhoršom prípade by mohla byť aj virtuálna...

Vlastenec je gól do vlastnej brány

Neviem, prečo odporcovia tzv. vlasteneckého zákona tak penia v blogosfére, veď vlastenectvo je okrem iného aj stav pozitívneho myslenia, preto nenávistné výpady, aj keď vyvolané možno nezmyselným zákonom, nemajú s vlastenectvom nič spoločné a tobôž nie vyhlasovanie sa za anti-vlastenca a svetoobčana. Svetoobčania sme všetci, ale sú aj menšie, stále významné spoločenstvá, v ktorých žijeme v každodennom dotyku a máme s nimi pozitívne vzťahy.

Vlastenectvo sa nosí všade na svete, či už v Amerike, alebo Európe a nemusíme ani chodiť ďaleko a je všetko v poriadku. Oni to majú historicky zažité, my sa ešte len učíme. Myslím, že je úplne normálne, ak má človek dobrý vzťah ku svojej rodine, ku svojim priateľom, ku krajine v ktorej žije, i k národu, ktorého rečou hovorí od malička. Nie je normálne sa toho všetkého vzdávať v ošiali nejakej politickej nedomyslenosti.

Už to tak vyzerá, že každý kto udrží v ruke pero a v nohaviciach to onô, sa musí vyjadriť k tomuto zákonu a tým mu všetci nechtiac prisudzujú a schvaľujú super dôležitosť. Kto sa ešte nevyjadril, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu... Najviac sa mi páčila úvaha na stránke 4M s názvom "Zvykneme si aj na hymnu". Najprv to vyznieva ako rezignácia, ale v závere je to nostalgický humor o Žurnáli v kinách. Veď sú aj takéto dôležitosti :)

***
Keď som sa tu už začal navážať do internetových médií, čo mi iste niektorí čitatelia spočítajú, tak spomeniem ešte niekoľko aktualít z Aktualít...

*- Na východnej diaľnici sa zrazilo viac ako 20 áut. Vážna vec, našťastie sa to obišlo bez vážnejších zranení. Kto to zapríčinil?

"Podľa dostupných informácii, sa vraj pod nehodu podpísala hustá ranná hmla..."

Dá sa teda predpokladať, že hmla neprispôsobila svoju hustotu a rýchlosť pohybu, stavu a povahe vozidiel i vodičov na ceste...

*- V Anglicku dostal pokutu vodič, ktorý za jazdy mimo obce vypustil psa na vôdzke (to slovo mi nejako nechcelo opustiť klávesnicu), aby sa vyvenčil. Chudák pes, musel to robiť za jazdy, svoje exkrementy riadne rozkúskovať. Videl som však aj u nás venčenie psa autom, síce v teréne a bez vôdzky. Bol to zvláštny, futuristický pohľad - auto s pohonom na všetky štyri kolesá a jeho pes...

*- Moja záverečná aktualita z aktualít je prekvapivá. Čítam, že: Svadby lesbičiek a gejov sú už aj vo Washingtone legálne... Zvláštne, že ma to vôbec neprekvapuje, veď ani doteraz nikto neskúmal pohlavnú orientáciu mladomanželov... Prečo by sa nemohol gej oženiť s lesbičkou, alebo naopak?

Kľúčové slová a posol jari

Kľúčové slová sú v jazykovede také slová v texte, ktoré sa v ňom vyskytujú častejšie, než je obvyklé. V blogoch sú to slová, ktoré sa tak často vyskytujú, až sa po čase stávajú tak častými, že čitatelia ich prehliadajú ako neviditeľné. Dokonca nezriedka pôsobia tak, že čitateľ číta text len dovtedy, kým nenatrafí na niektoré z kľúčových slov.

Oslovil ma nedávno menší muž: "Pánko, kúpte si motorovú pílu." Ponúkali mi už holiaci strojček, ďalekohľad, ale táto ponuka prevýšila všetky doterajšie - motorová píla s plnou nádržou benzínu tu bola prvýkrát. Odolal som a dobre som urobil. V dnešných aktualitách som sa totiž dočítal pravdu. Nie tú Pravdu, s ktorou sa páve obchoduje, ale pravdu o tom, že tie ponúkané píly sú falošné. Nie som zaťažený na značkový tovar, ale kvalita a výkon musia byť.

V istom tajnom výskumnom stredisku v Amerike bol úspešne dovŕšený tajný výskum gravitácie prevratným objavom. Zistilo sa, že gravitácia je základnou vlastnosťou tzv. temnej hmoty, ktorá vo vesmíre prevažuje a nachádza sa všade, teda i v subatomárnom priestore, kde je príčinou gravitačných síl. Aplikácia nových poznatkov vraj čoskoro umožní lokálne eliminovať gravitačné pole, alebo ho umelo vytvoriť. Tento princíp umožní už čoskoro lacné medziplanetárne lety a iné neuveriteľné zázraky.

Počasie sa nám dramatizuje, ako nás už dávno varuje meteorológ Peter Jurčovič. Mnohí už netrpezlivo čakáme na príchod jari, keď sa objavia prvé lastovičky. Ja som sa už dočkal, objavila sa mi v byte prvá lastovička reinkarnovaná do mušej podoby. Vlastne je to jedno, či sa povie lastovička, alebo mucha. Lastovičky síce odlietajú na juh a muchy sa len zašijú do špár a čakajú na jarné slnko. V každom prípade je prvá mucha vítaným po-zimným povzbudením. Ale iba tá prvá. Česť jej pamiatke.