Po veľkých zvratoch a po veľkých sviatkoch vždy musí prísť obdobie normalizácie. Z hľadiska gastronomického je (u nás) Veľká noc rovnako negatívna ako Vianoce. Množstvo rôzneho jedla, nezdravých dobrôt, to veru nie je nič pozitívne pre zdravie a hmotnosti tiel. Aj keď nedávno jeden americký lekár vyhlásil, že cholesterol nie je škodlivý, aj tak je to gastronomické hodovanie zdraviu neprospešné a tiež aj unavuje...
Som rád, že začala posviatočná normalizácia. Aj keď sú sviatky výnimočnou udalosťou, predsa len ten všedný deň je ľahší na žalúdok. Už nám všetci milí a najmilší odišli do svojich všedností a nám začala naša všedná všednosť. Netvrdím, že na dlho, lebo sviatky sa často nájdu aj tam, kde ich človek nečaká. Niektoré aj naopak, sú očakávané a tešíme sa na ne, lebo nie sú založené na hodovaní.
Už sa gastronomicky normalizujem. Namiesto regulárneho obeda (zo sviatočných zvyškov) som si namastil veľký krajec chleba dobrou bravčovou masťou s mladou cibuľkou a trochou soli. Pre zdravie je predsa treba niečo urobiť a podstúpiť...
2013/04/04
2013/03/31
Šunka, feferón a mobilný telefón
Zdá sa, že sa držím vlastnej rady, nepísať o tom, o čom práve píšu všetci. To ale neznamená, že neželám všetkým priateľom, či priaznivcom a všetkým, s ktorými sa kdekoľvek stretávam, pokojné prežitie Veľkonočných sviatkov. Želám ten sviatočný pokoj každému.
Napriek sviatočnému času, hlodajú vo mne tri námety na úvahu. V našich VIP kruhoch sa pred časom rozmohol zvyk konzumovať "prossciuto". Vraj je to lepšie ako naša šunka. Priznávam sa, že aj ja som si raz nechal priniesť "prosčuto" z Talianska, ale tá skúsenosť ma nezbavila túžby po chuti pravej slovenskej šunky. Možno to bolo len tým, že som nevedel, ako tie maximálne tenké plátky uložiť na chlieb. Slovenský veľkonočný čas je známy aj konzumáciou šunky, tak sa nám tento rok podarilo kúpiť od dôveryhodného zdroja pravú slovenskú šunku. Už neviem, prečo túžime po cudzej, keď máme doma takú dobrotu.
Hovorí sa, že naši južní susedia sú známi hlavne pestovaním kvalitných feferónov. Ale nielen oni, aj my si vieme dopestovať túto dobrotu. V minulom roku som neodhadol správne množstvo vysadených feferónov, tak mi už do Veľkej noci žiadna neostala a musel som si ich kúpiť v tom obchode, kde dostanete všetko od špendlíka až po lokomotívu a od maku po dyňu. Takmer všetko... Tam som kúpil feferónky zo Španielska. Pravdepodobne som nebol jediný slovenský pestovateľ, čo vlani neodhadol správne potrebu tejto dobroty, tak ju museli doviezť až tak z ďaleka. Škoda len, že tie španielske feferónky nie sú tak štipľavé ako naše.
Posledná vec, ktorá tu s Veľkou nocou vôbec nesúvisí sú mobilné telefóny. Vlastne ich znovuzrodenie. Lebo pod pojmom mobilný telefón už dnes v našom vysoko "precivilizovanom" svete myslíme všeličo a telefonovanie až na poslednom mieste. Istá firma, ktorá pôsobí aj na Slovensku však začala vyrábať mobilné telefóny, ktoré sa vracajú k podstate. Zatiaľ len pre indické deti, ktoré tak chcú ochrániť pred pornografiou. Ten telefón nemá displej, teda žiaden prístup na internet, nemá bluetooth, nemá SMS, ale má podporu GPS. GPS slúži na vyhľadanie majiteľa telefónu. Dajú sa do neho vložiť len štyri dôležité čísla, s ktorými je možná komunikácia. Má tlačítko SOS pre automatické privolanie pomoci.
Pridám ešte jednu príhodu z oblasti elektroniky. Celkom otvorene sa hovorí o politike plánovaného zastarávania elektroniky, napríklad takým zabudovaním "kurvítka", ale nielen tým, aj postupným uplatňovaním inovácií, ktoré sa dávkujú presne s tým cieľom morálneho zastarávania, aby sa podporil konzum a módne trendy. Pred pár rokmi sa mi objavila porucha na mobile, nefungoval mikrofón. Keďže to bolo na dovolenke, musel som si kúpiť nový. Doma sa mi podarilo ten mikrofón opraviť, ale už mi to nepomohlo, mal som nový. Takmer presne po dvoch rokoch sa "nový" pokazil, nedá sa v ňom nabíjať baterka. Ani sa nečudujem, lebo ten nabíjací konektor je tak zbytočne miniaturizovaný, že viac ako dva roky ani nemohol vydržať. Tak došlo na návrat k "starému" dobrému opravenému telefónu.
Nebolo to veľmi o Veľkej noci, ale život bežal všedne pred ňou a bude pokračovať aj po z mŕtvych vstaní a polievačke...
Napriek sviatočnému času, hlodajú vo mne tri námety na úvahu. V našich VIP kruhoch sa pred časom rozmohol zvyk konzumovať "prossciuto". Vraj je to lepšie ako naša šunka. Priznávam sa, že aj ja som si raz nechal priniesť "prosčuto" z Talianska, ale tá skúsenosť ma nezbavila túžby po chuti pravej slovenskej šunky. Možno to bolo len tým, že som nevedel, ako tie maximálne tenké plátky uložiť na chlieb. Slovenský veľkonočný čas je známy aj konzumáciou šunky, tak sa nám tento rok podarilo kúpiť od dôveryhodného zdroja pravú slovenskú šunku. Už neviem, prečo túžime po cudzej, keď máme doma takú dobrotu.
Hovorí sa, že naši južní susedia sú známi hlavne pestovaním kvalitných feferónov. Ale nielen oni, aj my si vieme dopestovať túto dobrotu. V minulom roku som neodhadol správne množstvo vysadených feferónov, tak mi už do Veľkej noci žiadna neostala a musel som si ich kúpiť v tom obchode, kde dostanete všetko od špendlíka až po lokomotívu a od maku po dyňu. Takmer všetko... Tam som kúpil feferónky zo Španielska. Pravdepodobne som nebol jediný slovenský pestovateľ, čo vlani neodhadol správne potrebu tejto dobroty, tak ju museli doviezť až tak z ďaleka. Škoda len, že tie španielske feferónky nie sú tak štipľavé ako naše.
Posledná vec, ktorá tu s Veľkou nocou vôbec nesúvisí sú mobilné telefóny. Vlastne ich znovuzrodenie. Lebo pod pojmom mobilný telefón už dnes v našom vysoko "precivilizovanom" svete myslíme všeličo a telefonovanie až na poslednom mieste. Istá firma, ktorá pôsobí aj na Slovensku však začala vyrábať mobilné telefóny, ktoré sa vracajú k podstate. Zatiaľ len pre indické deti, ktoré tak chcú ochrániť pred pornografiou. Ten telefón nemá displej, teda žiaden prístup na internet, nemá bluetooth, nemá SMS, ale má podporu GPS. GPS slúži na vyhľadanie majiteľa telefónu. Dajú sa do neho vložiť len štyri dôležité čísla, s ktorými je možná komunikácia. Má tlačítko SOS pre automatické privolanie pomoci.
Pridám ešte jednu príhodu z oblasti elektroniky. Celkom otvorene sa hovorí o politike plánovaného zastarávania elektroniky, napríklad takým zabudovaním "kurvítka", ale nielen tým, aj postupným uplatňovaním inovácií, ktoré sa dávkujú presne s tým cieľom morálneho zastarávania, aby sa podporil konzum a módne trendy. Pred pár rokmi sa mi objavila porucha na mobile, nefungoval mikrofón. Keďže to bolo na dovolenke, musel som si kúpiť nový. Doma sa mi podarilo ten mikrofón opraviť, ale už mi to nepomohlo, mal som nový. Takmer presne po dvoch rokoch sa "nový" pokazil, nedá sa v ňom nabíjať baterka. Ani sa nečudujem, lebo ten nabíjací konektor je tak zbytočne miniaturizovaný, že viac ako dva roky ani nemohol vydržať. Tak došlo na návrat k "starému" dobrému opravenému telefónu.
Nebolo to veľmi o Veľkej noci, ale život bežal všedne pred ňou a bude pokračovať aj po z mŕtvych vstaní a polievačke...
2013/03/22
Ide o to OTO
Všetky udalosti plynú okolo, či s nami. Plávame s nimi, ale niektoré idú pomimo tak rýchlo, že sa iba mihnú. Iné zdanlivo stoja v prúde času a trvajú večnosť. Nedávno som čítal taký vtip na večnosť, že aj dobré manželstvá sa rozpadávajú, ale tie zlé vydržia celú večnosť. Manželstvo však patrí z väčšej časi do súkromnej, až osobnej sféry a ja by som sa chcel porozhliadnuť po udalostiach viac-menej spoločenských, až politických a dokonca globálnych, čo plynú práve teraz, či nedávno odplávali a mysleli si, že uniknú mojej pozornosti.
Uniklo mi napríklad nedávne rozdávanie cien OTO 2012. Len tak mimochodom som zazrel tú "oto-šou" a to ma zaujalo natoľko, že som si dodatočne pozrel nominantov a najnovších držiteľov ankety. Bohužiaľ, či našťastie sa tá anketa týka zväčša programov, ktoré nie sú obvykle v mojom zornom poli, tak sa stalo, že z tých osobností poznám len veľmi málo ľudí. Poznám napríklad umenie a humor Magdy Pavelekovej. Poznám Jána Mečiara, jeho rozhovory na zvláštne témy v novinách na Jojke sa nedajú nevšimnúť. Poznám Jozefa Kubányiho z tej istej telky a z Tatier.
Poznám Zlaticu Puškárovú (kto by ju na Slovensku a v blízkom okolí nepoznal?). Nie je síce mojim "zlatým pokladom", ale je vcelku zábavná. Rozhlasákom sa ospravedlňujem, že ich podľa fotiek nepoznám, taktiež všetkým športovým komentátorom, tiež ich počúvam len v prípade, ak hráme vo finále na MS v hokeji a niekedy (zriedka) aj vo futbale. Andreja Bičana poznám na prvý pohľad a počutie, ale zvyčajne hneď prepínam. Vilo Rozboril je podobný sympaťák ako Zlatica Puškárová, ale už dávno (nikdy) som s ním neplakal.
Miro Žbirka patrí do nášho zlatého pokladu, to je rutinná záležitosť, ale stále živá. Zuzku Smatanovú poznám z počutia, z jej spevu aj z nejakého rozprávania v rozhlase. Lukáš Latinák sa mi tiež mihá v nejakých obrazoch. Ani Petru Polnišovú nemožno prehliadnuť, ale na úroveň "Partičky" som ešte "nedorástol". Petru ešte asi budem musieť objavovať na iných hereckých postoch. Inak mi je ľúto, že nie som "panelákový" typ. Preto mi všetky naše "moderné" seriály unikajú, rovnako ako ich protagonisti. Z panelákového seriálu som čosi videl, aj pozitívne si hodnotím zopár známych hercov stade.
Do žiadneho iného som sa nedostal pre svoj prirodzený postoj, neviazať sa na televíznu nekonečnosť. Keby som teda zhrnul všetky seriály - náhodne mám odpozorovaný Panelák, sem tam uviaznem aj na Profesionáloch a to je hádam všetko z našich luhov a hájov. Všetkým ostatným panelákovým a iným seriálovým hercom a tvorcom sa tiež ospravedlňujem, že ich poctivo nesledujem. Veď je dosť iných divákov... Možno nabudúce. Chcel som dnes písať viac aj o inom, ale keď som už napísal všetko o tom ako ten OTO, musím to ostatné nechať zase trochu odplynúť v čase a až potom o tom.
Uniklo mi napríklad nedávne rozdávanie cien OTO 2012. Len tak mimochodom som zazrel tú "oto-šou" a to ma zaujalo natoľko, že som si dodatočne pozrel nominantov a najnovších držiteľov ankety. Bohužiaľ, či našťastie sa tá anketa týka zväčša programov, ktoré nie sú obvykle v mojom zornom poli, tak sa stalo, že z tých osobností poznám len veľmi málo ľudí. Poznám napríklad umenie a humor Magdy Pavelekovej. Poznám Jána Mečiara, jeho rozhovory na zvláštne témy v novinách na Jojke sa nedajú nevšimnúť. Poznám Jozefa Kubányiho z tej istej telky a z Tatier.
Poznám Zlaticu Puškárovú (kto by ju na Slovensku a v blízkom okolí nepoznal?). Nie je síce mojim "zlatým pokladom", ale je vcelku zábavná. Rozhlasákom sa ospravedlňujem, že ich podľa fotiek nepoznám, taktiež všetkým športovým komentátorom, tiež ich počúvam len v prípade, ak hráme vo finále na MS v hokeji a niekedy (zriedka) aj vo futbale. Andreja Bičana poznám na prvý pohľad a počutie, ale zvyčajne hneď prepínam. Vilo Rozboril je podobný sympaťák ako Zlatica Puškárová, ale už dávno (nikdy) som s ním neplakal.
Miro Žbirka patrí do nášho zlatého pokladu, to je rutinná záležitosť, ale stále živá. Zuzku Smatanovú poznám z počutia, z jej spevu aj z nejakého rozprávania v rozhlase. Lukáš Latinák sa mi tiež mihá v nejakých obrazoch. Ani Petru Polnišovú nemožno prehliadnuť, ale na úroveň "Partičky" som ešte "nedorástol". Petru ešte asi budem musieť objavovať na iných hereckých postoch. Inak mi je ľúto, že nie som "panelákový" typ. Preto mi všetky naše "moderné" seriály unikajú, rovnako ako ich protagonisti. Z panelákového seriálu som čosi videl, aj pozitívne si hodnotím zopár známych hercov stade.
Do žiadneho iného som sa nedostal pre svoj prirodzený postoj, neviazať sa na televíznu nekonečnosť. Keby som teda zhrnul všetky seriály - náhodne mám odpozorovaný Panelák, sem tam uviaznem aj na Profesionáloch a to je hádam všetko z našich luhov a hájov. Všetkým ostatným panelákovým a iným seriálovým hercom a tvorcom sa tiež ospravedlňujem, že ich poctivo nesledujem. Veď je dosť iných divákov... Možno nabudúce. Chcel som dnes písať viac aj o inom, ale keď som už napísal všetko o tom ako ten OTO, musím to ostatné nechať zase trochu odplynúť v čase a až potom o tom.
2013/03/16
TV zabávač(ka)
"Talkšou" ako žáner televíznej zábavy, je už dosť "opozeraná", stále však veľmi obľúbená u televíznych tvorcov a zrejme aj u divákov. Je to pochopiteľné, lebo výroba takého programu iste nie je drahá. Možno je ešte lacnejšia, efektívnejšia a jednoduchšia ako výroba "sitkomu", ktorý je dnes väčšinovým zábavným žánrom vo vlastnej i prevzatej štruktúre väčšiny televízií a tiež sa zrejme považuje za základ výnosnosti.
V "talkšou" príde hlavný "šoumen", alebo aj "šoumenka", zavolá si iných "šoumenov" ergo kamarátov a známych zo "smotánky", z divadla, či z filmu, teda samé "celebrity" a dohodnú si približný scenár, otázky a okruhy tém a môže sa začať točiť. Občas je vhodné "zapípnutie", aby divákov lákala pikantnosť rozhovoru. Čo sa nehodí, to neskôr vystrihnú a čo sa nepodarilo, to sa ľahko zopakuje. Natáča sa ako doma v "obývačke", teda v intímnom prostredí, čo diváci "žerú".
Z mojich obľúbených českých zabávačov spomeniem Karla Šípa (stále dobrý), Jana Krausa (u mňa klesajúci), Miroslava Donutila (stále dobrý, aj keď sa už musí opakovať). Je ich tam, za riekou Moravou, trochu viac, aj dobrých. Zo Slovenska musím historicky spomenúť Milana Markoviča v jeho dávnych rozhlasových zábavných reláciách. V ponovembrovej televízii presedlal na politickú satiru, ale tam sa mu až tak nedarilo, až nakoniec odišiel "satirovať" do Česka, kde ho istý čas "brali".
Politická satira je totiž dosť poplatná jej straníckym "objednávateľom" (ak ich má a zväčša ich má) a to pochopiteľne divákov drsne rozdeľuje na politických záujemcov a na tých, čo prichádzajú o očakávanú zábavu. Zo zábavy sa stáva politika. Z tých nepolitických sa u nás jeden čas darilo Petrovi Marcinovi, aj Milanovi Kňažkovi. Niečo medzi politikou a zábavou bolo slávne "7 s.r.o." a tiež aj Dereš Andrášiho s Vacvalovou. Mojim kritériám vyhovel aj Boris Filan vo svojom "Gala". Všímam si však aj nové pokusy na obrazovke, zaregistroval som Boleka Polívku a Jiřinu Bohdalovú.
Najkrajšiu originálnu politickú satiru robila (robí) Zuzana Bubílková, ale až keď svoje pôsobenie presunula do českej scény. Neviem, či je česká spoločnosť tolerantnejšia k politickej sebakritike, alebo to len nás (mňa :) tak nebolí. Zuzana mala svojho času dobrého učiteľa, zabávača Ota Černého v relácii "Co týden dal". Bolek je pre mňa číslo jeden z "Manéže" a tiež z jeho filmov, ale tieto jeho rozhovory ma nijako neoslovili, pripomenulo mi to starú pravdu, že keď dvaja robia to isté, výsledok nemusí byť to isté.
Podobne vnímam aj excelentnú dámu po boku Vladimíra Dvořáka z nezabudnuteľného "Televarieté", ale aj z mnohých filmov, Jiřinu Bohdalovú. Táto rola zabávača na moderný spôsob jej (podľa môjho názoru) tiež veľmi nesadla. No veď v rámci dnešnej silnej konkurencie sa to časom vyjasní. Berte to tak, že toto je len môj divácky pohľad do zákulisia televíznej zábavy. Odborníci môžu mať na to celkom iný názor, to vopred uznávam. Uvidíme časom, ako to dopadne. Ja budem sledovať hlavne našich, ak sa nejakí nájdu... Ale po pravde, aj tí českí umelci sú stále naši.
V "talkšou" príde hlavný "šoumen", alebo aj "šoumenka", zavolá si iných "šoumenov" ergo kamarátov a známych zo "smotánky", z divadla, či z filmu, teda samé "celebrity" a dohodnú si približný scenár, otázky a okruhy tém a môže sa začať točiť. Občas je vhodné "zapípnutie", aby divákov lákala pikantnosť rozhovoru. Čo sa nehodí, to neskôr vystrihnú a čo sa nepodarilo, to sa ľahko zopakuje. Natáča sa ako doma v "obývačke", teda v intímnom prostredí, čo diváci "žerú".
Z mojich obľúbených českých zabávačov spomeniem Karla Šípa (stále dobrý), Jana Krausa (u mňa klesajúci), Miroslava Donutila (stále dobrý, aj keď sa už musí opakovať). Je ich tam, za riekou Moravou, trochu viac, aj dobrých. Zo Slovenska musím historicky spomenúť Milana Markoviča v jeho dávnych rozhlasových zábavných reláciách. V ponovembrovej televízii presedlal na politickú satiru, ale tam sa mu až tak nedarilo, až nakoniec odišiel "satirovať" do Česka, kde ho istý čas "brali".
Politická satira je totiž dosť poplatná jej straníckym "objednávateľom" (ak ich má a zväčša ich má) a to pochopiteľne divákov drsne rozdeľuje na politických záujemcov a na tých, čo prichádzajú o očakávanú zábavu. Zo zábavy sa stáva politika. Z tých nepolitických sa u nás jeden čas darilo Petrovi Marcinovi, aj Milanovi Kňažkovi. Niečo medzi politikou a zábavou bolo slávne "7 s.r.o." a tiež aj Dereš Andrášiho s Vacvalovou. Mojim kritériám vyhovel aj Boris Filan vo svojom "Gala". Všímam si však aj nové pokusy na obrazovke, zaregistroval som Boleka Polívku a Jiřinu Bohdalovú.
Najkrajšiu originálnu politickú satiru robila (robí) Zuzana Bubílková, ale až keď svoje pôsobenie presunula do českej scény. Neviem, či je česká spoločnosť tolerantnejšia k politickej sebakritike, alebo to len nás (mňa :) tak nebolí. Zuzana mala svojho času dobrého učiteľa, zabávača Ota Černého v relácii "Co týden dal". Bolek je pre mňa číslo jeden z "Manéže" a tiež z jeho filmov, ale tieto jeho rozhovory ma nijako neoslovili, pripomenulo mi to starú pravdu, že keď dvaja robia to isté, výsledok nemusí byť to isté.
Podobne vnímam aj excelentnú dámu po boku Vladimíra Dvořáka z nezabudnuteľného "Televarieté", ale aj z mnohých filmov, Jiřinu Bohdalovú. Táto rola zabávača na moderný spôsob jej (podľa môjho názoru) tiež veľmi nesadla. No veď v rámci dnešnej silnej konkurencie sa to časom vyjasní. Berte to tak, že toto je len môj divácky pohľad do zákulisia televíznej zábavy. Odborníci môžu mať na to celkom iný názor, to vopred uznávam. Uvidíme časom, ako to dopadne. Ja budem sledovať hlavne našich, ak sa nejakí nájdu... Ale po pravde, aj tí českí umelci sú stále naši.
2013/03/09
Veľký deň prezidenta
Česko má nového prezidenta. Vypočul som si jeho úvodný prejav a nesklamal ma. Najväčší ohlas malo jeho negatívne hodnotenie "podstatnej časti" českých médií. Takmer na úrovni mafií a extrémistických skupín. V tomto bode sme asi ako bývalí "spoluštátnici" a "postkomunisti" veľmi podobní. Pravda je, že na Zemana som v tých voľbách netipoval a preto som bol zvedavý, ako zvládne ten úvod.
Po víťazstve bol plný eufórie, ale zdá sa, že čas, ktorý mal od volieb k prevzatiu funkcie, využil dokonale. Byť prezidentom štátu zrejme nie je žiadna sranda a to často zmení aj človeka. Zdá sa, podľa prvých príznakov, že ho jeho funkcia bude meniť pozitívnym smerom, teda k vážnosti ladiacej s úradom, ktorý bude zastávať 5 rokov. Dúfajme, že to bude v prospech Česka a tak trochu aj ku prospechu popradského piva...
Po víťazstve bol plný eufórie, ale zdá sa, že čas, ktorý mal od volieb k prevzatiu funkcie, využil dokonale. Byť prezidentom štátu zrejme nie je žiadna sranda a to často zmení aj človeka. Zdá sa, podľa prvých príznakov, že ho jeho funkcia bude meniť pozitívnym smerom, teda k vážnosti ladiacej s úradom, ktorý bude zastávať 5 rokov. Dúfajme, že to bude v prospech Česka a tak trochu aj ku prospechu popradského piva...
2013/03/03
TV požičovňa
Zabudnite na moje minulé zakašľanie o drakovi, niekedy sú tie staré rozprávky neskutočne neodbytné. Teraz už ide o niečo vážnejšie. Mám rád českú kultúru, alebo presnejšie českú kultúru prezentovanú v originálnej českej televízii, ale hojne aj v tých našich TV kanáloch.
Videopožičovne sa preorientovali na DVD, ale obaly (aj vnútornosti) ostali podobné. Teraz si už nepožičiavam to, čo sa bohato vyskytuje a do nekonečna opakuje v množstve televíznych staníc. A rastú nové, so starým programom. Niekedy si vyberám večerný program na internete v programovom týždenníku. Ak objavím film, ktorý som ešte nevidel (takých je málo), tak si pozriem aj podrobnejší popis a to býva kameň úrazu. Tie obrázky sú rovnaké, dokonca aj formát, ako v starej videopožičovni a obsah filmu je zväčša rovnako bezduchý.
Včera ma prekvapilo rozdeľovanie Českých levov. Bol to už dvadsiaty ceremoniál. Tie predchádzajúce si nepamätám, ale tento bol určite iný. Vcelku zaujímavá scéna bez zbytočných blikavých svetiel a rozbitého pozadia, až mi to navodilo myšlienku akéhosi návratu k tradičným hodnotám. Pre mňa to bolo rozhodne príjemnejšie a pokojnejšie, než som si v ostatných rokoch zvykol na podobné podujatia. Celkový dojem z moderovania však bol dosť rozpačitý. Ako na potvrdenie môjho dojmu sa v istom okamihu objavila v (polo) detailnom zábere zívajúca dáma.Keď som už pri filmoch, spomínam si na nedávne časy, keď ešte tu na okolí existovali videopožičovne. Keď tá naša ešte slúžila, občas som sa tam zastavil, len tak pre potešenie si vybrať zábavu podľa vlastného gusta na spestrenie večera. Bola to vhodná náhrada fádneho televízneho programu. Nejaký čas to šlo, ale dosť rýchlo som dospel do stavu, že tam už nebolo pre mňa nič príťažlivé. Len som pozeral na tie prebaly kaziet, čítal charakteristiky filmov a namiesto toho, aby ma to upútalo, zväčša ma odradili.
Videopožičovne sa preorientovali na DVD, ale obaly (aj vnútornosti) ostali podobné. Teraz si už nepožičiavam to, čo sa bohato vyskytuje a do nekonečna opakuje v množstve televíznych staníc. A rastú nové, so starým programom. Niekedy si vyberám večerný program na internete v programovom týždenníku. Ak objavím film, ktorý som ešte nevidel (takých je málo), tak si pozriem aj podrobnejší popis a to býva kameň úrazu. Tie obrázky sú rovnaké, dokonca aj formát, ako v starej videopožičovni a obsah filmu je zväčša rovnako bezduchý.
2013/03/02
Drak sa vracia
Drak sa vracia, chce žrať naše panny. Nedajme ich, nech si ide za dračicami do Drakolandy. Pánboh s nami a zlé preč.
2013/02/27
Poézia priečneho rezu
Dobrá poézia sa nemusí držať zabehnutých pravidiel, mala by byť osobitá, svojská. K poetickému stavu ma po čase priviedla poézia Jána Maršálka, v rozmermi malej zbierke, Priečny rez. Poézie nikdy nie je treba veľa, jej pôsobenie nezáleží na kvantite, preto nie sú malé zbierky, len veľké svojou jedinečnosťou.
Priečny rez ma prekvapil kultivovanosťou slov, básnickými skrývačkami, ale aj priamou rečou myšlienok. Sú to cesty a návraty je to doba a iná doba a čas...
CV knihy a autora nájdete na nete.
Priečny rez ma prekvapil kultivovanosťou slov, básnickými skrývačkami, ale aj priamou rečou myšlienok. Sú to cesty a návraty je to doba a iná doba a čas...
Len to, čo sa nám sníva _ nezdaní čas _ zvyšok draho zaplatíme.Tak hovorí básnik v úvode o čase. Všímam si v básni pravdy a myšlienky podané s gráciou a úctou k životu.
Už dlho utekám _ pred uvravenou svorkou _ túlavých slov.Taká je naozaj doba, veľa slov a málo povedaného. Aký je dobrý deň podľa básnika?
...kto mal v sebe radosť _ zaspieval si. _ Kto nechcel žiť _ prežil.Myšlienka pútnikov života:
...Idem _ lebo nevládzem _ stáť...Slovo ako hlavný nástroj básnika (a s ním myšlienka):
...čosi sa stalo _ vravy je hojnosť _ ale slov málo.Niečo, čo sa už musí povedať:
Nie - to už neutajím _ vec prerástla hranice _ môjho mlčania.Čo je to žiť?
Pospať si zopár nocí _ v izbe pre hostí _ potom sa ticho vložiť _ do rúk večnosti.
Aj to, čo je mimo _ je tajne v nás.A mnoho, mnoho iných príťažlivých myšlienok a poznaní nachádzam v poézii trenčianskeho rodáka Jána Maršálka, Priečny rez. Aj vďaka takýmto útlym knižkám sa nebojím o budúcnosť slovenskej poézie, lebo jej prítomnosť je silne badateľná. Vďaka za poetický večer.
CV knihy a autora nájdete na nete.
Ján Maršálek, Priečny rez, vydavateľstvo Post Scriptum, Bratislava 2012
2013/02/22
Lepšie ceny a smrť Jánošíkova
Možno som rodený pesimista, lebo keď počujem alebo čítam reklamné oznámenie: "lepšie ceny vo februári" (a pod), objaví sa mi k tomu hneď aj otázka, že pre koho sú tie ceny lepšie? Obchodník má iste niekoľko dobrých dôvodov pre ktoré je tá cena pre neho výhodná práve teraz a iste to nie sú pekné oči zákazníka. Zákazník ak uverí, tak nakúpi a nakúpi aj to čo práve, alebo vôbec nepotrebuje. Reklama účinkuje v prospech obchodu.
Niekedy nestačia ani "lepšie ceny", potom nastupujú "cenové bomby". Tomu sa už hovorí "bombastická reklama". Trochu miernejšie sú "cenové hity" kde sa útočí na konzumentov populárnej hudby. Takmer hororový je oznam pre otrlých: "cenový masaker". Do takého obchodu by som radšej nešiel, lebo by som sa nechcel nechať zmasakrovať, hoci aj cenou.
Z výpredajových akcií by sa mohlo zdať, že reklama znižuje cenu, lenže to treba vidieť "globálne". Pred akciou sa zrejme ceny vyšplhali tak vysoko, že už sú nereálne. Následný výpredaj ich teda z časti iba "normalizuje". Aj "podnikatelia" sa musia učiť svojmu remeslu. Istý majiteľ reštaurácie sa po rokoch podnikania priznal, že spočiatku si myslel, že on ako súkromník, si môže nahodiť ceny aké sa mu zachce. Po čase dospel k poznaniu, že to tak nefunguje. Musel sa obzerať, ako to robia iní a poriadne kalkulovať.
Reklama je všemocná čarodejka. Aspoň si to niektorí myslia. Aj včera večer mi zavolala jedna pani, vraj robí anketu "čo si myslíte o reklame?". Tak som jej povedal čo si myslím, že reklama nepridáva k tovaru hodnotu, len zvyšuje jeho cenu. Ani som nepočkal, čím ma chce odmeniť, lebo nič, ani anketa o reklame nie je zadarmo a položil som. Mám dobré telefónne číslo, všetci marketingoví "anketári" mi volajú. Alebo si tie čísla vzájomne posúvajú, zväčša so zlým úmyslom: "keď som ja nepochodila, nepochodíš ani ty". Zväčša sú to ženy, ale nájdu sa aj muži.
Kalkuluje sa aj v politike. Istý politik na sľubnom začiatku svojej kariéry povedal, že za prezidenta nechce kandidovať ako občiansky kandidát. Vraj by to nebolo poctivé, preto chce byť politickým kandidátom "novej pravice". Po zvolení sa však nechce pozerať na štát optikou "pravica-ľavica", ale zo širšieho uhla. Znie to ako "oxymoron": kandidovať s pravicou, ale potom vládnuť inak, širokospektrálne. Kto uverí, ten nakúpi... Zmena postoja po zvolení, na ktorú sme si už skoro zvykli, ale keď sa to vopred ohlási, je to (vraj) pravda. Predpokladám, že starú "pravicu" by chcel amputovať.
Ja by som už najradšej amputoval sneh z ciest, ale on len padá a padá. V Terchovej už chystajú spomienkové podujatia na Jánošíka. Budú aj Jánošíkové dni, lebo už uplynulo 300 rokov od jeho smrti. Zase bude plno rečí a úvah na blogoch a v "lepších" médiách o tom, či bol Jánošík hrdina, alebo zbojník. Legenda sem, legenda tam. Ako keby nebolo o čom. Ale do Terchovej by sa oplatilo zájsť aj v polovici marca. Bude tam veselo, skoro ako v lepšej televízii: jarmok remesiel, domáca zakáľačka, stretnutie Jánošíka s Aničkou a aj vešanie na šibenici... A mnoho iného.
Niekedy nestačia ani "lepšie ceny", potom nastupujú "cenové bomby". Tomu sa už hovorí "bombastická reklama". Trochu miernejšie sú "cenové hity" kde sa útočí na konzumentov populárnej hudby. Takmer hororový je oznam pre otrlých: "cenový masaker". Do takého obchodu by som radšej nešiel, lebo by som sa nechcel nechať zmasakrovať, hoci aj cenou.
Z výpredajových akcií by sa mohlo zdať, že reklama znižuje cenu, lenže to treba vidieť "globálne". Pred akciou sa zrejme ceny vyšplhali tak vysoko, že už sú nereálne. Následný výpredaj ich teda z časti iba "normalizuje". Aj "podnikatelia" sa musia učiť svojmu remeslu. Istý majiteľ reštaurácie sa po rokoch podnikania priznal, že spočiatku si myslel, že on ako súkromník, si môže nahodiť ceny aké sa mu zachce. Po čase dospel k poznaniu, že to tak nefunguje. Musel sa obzerať, ako to robia iní a poriadne kalkulovať.
Reklama je všemocná čarodejka. Aspoň si to niektorí myslia. Aj včera večer mi zavolala jedna pani, vraj robí anketu "čo si myslíte o reklame?". Tak som jej povedal čo si myslím, že reklama nepridáva k tovaru hodnotu, len zvyšuje jeho cenu. Ani som nepočkal, čím ma chce odmeniť, lebo nič, ani anketa o reklame nie je zadarmo a položil som. Mám dobré telefónne číslo, všetci marketingoví "anketári" mi volajú. Alebo si tie čísla vzájomne posúvajú, zväčša so zlým úmyslom: "keď som ja nepochodila, nepochodíš ani ty". Zväčša sú to ženy, ale nájdu sa aj muži.
Kalkuluje sa aj v politike. Istý politik na sľubnom začiatku svojej kariéry povedal, že za prezidenta nechce kandidovať ako občiansky kandidát. Vraj by to nebolo poctivé, preto chce byť politickým kandidátom "novej pravice". Po zvolení sa však nechce pozerať na štát optikou "pravica-ľavica", ale zo širšieho uhla. Znie to ako "oxymoron": kandidovať s pravicou, ale potom vládnuť inak, širokospektrálne. Kto uverí, ten nakúpi... Zmena postoja po zvolení, na ktorú sme si už skoro zvykli, ale keď sa to vopred ohlási, je to (vraj) pravda. Predpokladám, že starú "pravicu" by chcel amputovať.
Ja by som už najradšej amputoval sneh z ciest, ale on len padá a padá. V Terchovej už chystajú spomienkové podujatia na Jánošíka. Budú aj Jánošíkové dni, lebo už uplynulo 300 rokov od jeho smrti. Zase bude plno rečí a úvah na blogoch a v "lepších" médiách o tom, či bol Jánošík hrdina, alebo zbojník. Legenda sem, legenda tam. Ako keby nebolo o čom. Ale do Terchovej by sa oplatilo zájsť aj v polovici marca. Bude tam veselo, skoro ako v lepšej televízii: jarmok remesiel, domáca zakáľačka, stretnutie Jánošíka s Aničkou a aj vešanie na šibenici... A mnoho iného.
2013/02/16
Asteroid
Včera okolo nás preletel veľký asteroid. Malý spadol na zem. Na TV Barrandov začali dávať prvý trezorový seriál z československej produkcie roku 1989. Režisér z neho po "nežnej" odmietol vystrihať sovietskych súdruhov, tak šiel (seriál) do trezoru. Ďalší dôkaz, že o všetkom rozhodujú ľudia. Ľudia rozhodujú a ľudia píšu. Nie národy, nie republiky. Aj Rasťo Piško píše. Úvod jeho postrehu o poslancoch síce rýchlo stratil platnosť, na šéfovi UPN sa už dohodli. Veď by to bola škoda, nechať taký dobrý "flek" neobsadený.
Tak to už niekedy s kritikou býva. Mňa však viac zaujalo jeho rozprávanie o využívaní archívov v STV (už bývalej). Nekritizuje prístup konkrétnych ľudí a to je chyba, lebo "my Slováci" sme nezostavovali "milú insitnú a neškodnú" reláciu Noc v archíve. Dalo by sa úspešne pochybovať, či je to "milá" relácia. Mne taká vôbec nepripadá, skôr naopak, ako by jej hlavným cieľom bolo "nás Slovákov" maximálne zosmiešniť. Samozrejme aj tých niekdajších tvorcov televízneho programu. Ako by záznamy zostrihali s konkrétnym cieľom.
Česká televízia koncipuje svoje spomienkové strihy premyslene, s cieľom diváka potešiť a zabaviť. A darí sa jej to vynikajúco. Na rozdiel od čiernej "noci v archíve". Niekto by mohol argumentovať, že oni toho kvalitného majú z minulosti viac. Je to pravda, lenže to z minulosti je aj naše spoločné. Dnes nie je možné, ani žiaduce preparovať minulosť a skalpelom oddeliť v kultúre to, čo bolo kedysi spojené. To ostane spojené "nafurt". Veď napríklad seriál Nemocnica na okraji mesta je stále živý a spoločný. Aj vďaka vynikajúcemu Ladislavovi Chudíkovi.
Chudíka som videl aj v tom spomínanom seriáli z roku 1989 (vo štvrtok pokračuje) a musel som s uspokojením konštatovať, že je to náš vynikajúci herec a dával punc dokonalosti aj českým seriálom z československej éry. Čo keby sme sa už raz poučili aj od Českej televízie, že by sme prestali s nenávisťou voči sebe a začali sa snažiť o kultivovanú televíznu zábavu? Niečo by sa určite našlo aj v našom archíve, len by sa k tomu musel zvoliť iný prístup. A nielen v zábave, aj v historických návratoch do minulosti. Česká televízia v tom dáva mnoho príkladov.
Prečo by sme sa nemohli poučiť? Minulosť je predsa naša, treba sa na ňu pozrieť pravdivo, ale bez umelo živenej nenávisti.
Tak to už niekedy s kritikou býva. Mňa však viac zaujalo jeho rozprávanie o využívaní archívov v STV (už bývalej). Nekritizuje prístup konkrétnych ľudí a to je chyba, lebo "my Slováci" sme nezostavovali "milú insitnú a neškodnú" reláciu Noc v archíve. Dalo by sa úspešne pochybovať, či je to "milá" relácia. Mne taká vôbec nepripadá, skôr naopak, ako by jej hlavným cieľom bolo "nás Slovákov" maximálne zosmiešniť. Samozrejme aj tých niekdajších tvorcov televízneho programu. Ako by záznamy zostrihali s konkrétnym cieľom.
Je príznačné pre nejakých konkrétnych ľudí, že my dnes už nemáme ani Slovenskú televíziu, len akési "spojené kráľovstvo" RTVS. Aj to sa niekedy prezentuje ako prechodný stav, lebo už reportéri strkajú pod nos mikrofóny s nápisom "RTV". Nechcem to ďalej domýšľať, lebo bude niekto argumentovať, že štvorpísmenková skratka sa tam nezmestí a že to nie je "európske".Rasťo Piško by si želal aby takáto relácia išla do hĺbky, pomenovala pocity, krivdy. A tam by chcel menovať konkrétnych ľudí, ktorí nám ubližovali. Tlieskam pozitívne odhaleniu, že Česká televízia (stále česká) pracuje s archívom systematicky a premyslene. Naozaj ich strihové zábavné relácie v poslednom období sú nadmieru zábavné a lahodiace oku i uchu. Nie je v nich žiadne zosmiešňovanie, žiadna nenávisť voči sebe... Lebo stále sme to MY, čo tvoríme, len konkrétni ľudia sa menia.
Česká televízia koncipuje svoje spomienkové strihy premyslene, s cieľom diváka potešiť a zabaviť. A darí sa jej to vynikajúco. Na rozdiel od čiernej "noci v archíve". Niekto by mohol argumentovať, že oni toho kvalitného majú z minulosti viac. Je to pravda, lenže to z minulosti je aj naše spoločné. Dnes nie je možné, ani žiaduce preparovať minulosť a skalpelom oddeliť v kultúre to, čo bolo kedysi spojené. To ostane spojené "nafurt". Veď napríklad seriál Nemocnica na okraji mesta je stále živý a spoločný. Aj vďaka vynikajúcemu Ladislavovi Chudíkovi.
Chudíka som videl aj v tom spomínanom seriáli z roku 1989 (vo štvrtok pokračuje) a musel som s uspokojením konštatovať, že je to náš vynikajúci herec a dával punc dokonalosti aj českým seriálom z československej éry. Čo keby sme sa už raz poučili aj od Českej televízie, že by sme prestali s nenávisťou voči sebe a začali sa snažiť o kultivovanú televíznu zábavu? Niečo by sa určite našlo aj v našom archíve, len by sa k tomu musel zvoliť iný prístup. A nielen v zábave, aj v historických návratoch do minulosti. Česká televízia v tom dáva mnoho príkladov.
Prečo by sme sa nemohli poučiť? Minulosť je predsa naša, treba sa na ňu pozrieť pravdivo, ale bez umelo živenej nenávisti.
2013/02/11
Na vrchole pyramídy
Vrchol našej rozhlasovej pyramídy je niekde na úrovni základov. Z hľadiska hudobného umenia je to symbolické, lebo tam často predvádzajú vrcholné hudobné diela špičkoví interpreti. Organové koncerty pod pyramídou Slovenského rozhlasu, stanice Devín sú už roky známe a stretávajú sa so záujmom publika. Vypočul som si tam už organové diela v predvedení viacerých slovenských i zahraničných interpretov. V uplynulú nedeľu to bola Daniela Belancová.
Recitál Daniely Belancovej bol výborne zostavený, boli tam diela klasikov z rôznych období vývoja organovej hudby. Výber skladieb presne zodpovedal mojim kritériám na príjemné počúvanie organovej hudby. Jej interpretácia bola perfektná až tak, že som začal mať dojem, že ženy sú lepšie organistky ako muži. Ale nejde o žiadne škatuľkovanie, poznám veľa výborných organistov, a je jedno, či je to muž, alebo žena. Záleží len na talente a precíznom prístupe.
Do tohto koncertu boli zaradené skladby, ktoré nepatria k tým najčastejšie interpretovaným a práve to bolo zaujímavé. Zväčša šlo o skladby bohato štrukturované, využívajúce široký rozsah tónov a súzvukov. Pri porovnaní s prvým koncertom tohtoročnej 16. sezóny organových koncertov pod pyramídou s Christianom Schmittom, ma Daniela Belancová zaujala oveľa viac. K samotnej hudbe nie je treba veľa slov, je to v oblasti pocitovej. Preto odporúčam archív Slovenského rozhlasu: Daniela Belancová pod pyramídou.
Príjemné počúvanie.
(V potlesku budete počuť aj mňa :)
Recitál Daniely Belancovej bol výborne zostavený, boli tam diela klasikov z rôznych období vývoja organovej hudby. Výber skladieb presne zodpovedal mojim kritériám na príjemné počúvanie organovej hudby. Jej interpretácia bola perfektná až tak, že som začal mať dojem, že ženy sú lepšie organistky ako muži. Ale nejde o žiadne škatuľkovanie, poznám veľa výborných organistov, a je jedno, či je to muž, alebo žena. Záleží len na talente a precíznom prístupe.
Do tohto koncertu boli zaradené skladby, ktoré nepatria k tým najčastejšie interpretovaným a práve to bolo zaujímavé. Zväčša šlo o skladby bohato štrukturované, využívajúce široký rozsah tónov a súzvukov. Pri porovnaní s prvým koncertom tohtoročnej 16. sezóny organových koncertov pod pyramídou s Christianom Schmittom, ma Daniela Belancová zaujala oveľa viac. K samotnej hudbe nie je treba veľa slov, je to v oblasti pocitovej. Preto odporúčam archív Slovenského rozhlasu: Daniela Belancová pod pyramídou.
Príjemné počúvanie.
(V potlesku budete počuť aj mňa :)
10.2.2013 - DANIELA BELANCOVÁ (Slovensko)
Johann Sebastian Bach (1685-1750) Koncert a mol (podľa Vivaldiho), BWV 593 II. Adagio, III. Allegro
Felix Mendelssohn-Bartholdy (1809-1847) Sonáta B dur, č.4, op.65
Allegro con brio. Andante religioso. Allegretto. Allegro maestoso e vivace.
Eugene Gigout (1844-1925) Scherzo Grand choeur dialogué
César Franck (1822-1890) Prelúdium, fúga a variácia h mol, op. 18
Louis Vierne (1870-1937) Pi?ces de fantaisie Feux Follets, č.4, op. 53
Charles Marie-Widor (1844 -1937) Symfónia č.5 f mol, op. 42 I. Allegro vivace
2013/02/05
Prakolektív a praslužby
Na záver jednej časti Hviezdnej brány sa usadil Jack O’Neill so Samanthou Carterovou na brehu jazera pri O’Neillovej chate a tvárili sa, že chytajú ryby, hoci tam žiadne nie sú. Pohoda. Sem tam nejaká nezáväzná veta a v pozadí sa motá Daniel Jackson a Teal’c. Bez slov chystajú grilovačku. Každý robí to čo chce a to čo treba, žiadne povely, žiadna organizácia a všetko klape. Absolútny súlad v absolútnom kolektíve. Tak to asi bolo aj v kolektíve u pračloveka a tak to býva pri dovolenkách na chate.
Vidím to ako dnes. Na terase chaty sedia dve osoby, dolu pod nimi je trávnik, vpravo je ohnisko. Zakladám oheň a ktosi už krája mäso na guláš. Iný čistí cibuľu a ostatnú zeleninu. Deti sa hrajú s loptou, triafajú do basketbalového koša vedľa chaty. Slnečný deň a čistý vzduch lesa už o hodinu prifarbuje vôňa guláša. Pri tom všetkom sa z času na čas vedie nezáväzný rozhovor o zajtrajšom výlete. Akurát rybník je ďaleko, tak ryby chytať nebudeme. Taký obyčajný dovolenkový prakolektív.
Iveta Bartošová spieva "Léto, léto mí...". Tá vidina leta je stále lákavejšia. Je zima a odchádza ako keby sa jej nechcelo. Aj tak onedlho zasejem papriku, aby vyklíčila ešte na rozkúrených radiátorových rebrách. Inak sú tu len všedné dni. Raz za mesiac zaplatím účty a čakám na ďalšiu platbu aj svojmu mobilnému operátorovi. Platím na pošte, tak mi to vyhovuje. Raz za mesiac mám zaistený cieľ vychádzky. Niekedy treba chvíľu čakať, niekedy nie.
Môj operátor mi píše: Plaťte naše faktúry jednoduchšie a bez čakania. Platba cez náš samoobslužný terminál stojí len 0,7 €! Super! Na pošte platím za to isté 0,4 €... Niet nad dobré služby.
Vidím to ako dnes. Na terase chaty sedia dve osoby, dolu pod nimi je trávnik, vpravo je ohnisko. Zakladám oheň a ktosi už krája mäso na guláš. Iný čistí cibuľu a ostatnú zeleninu. Deti sa hrajú s loptou, triafajú do basketbalového koša vedľa chaty. Slnečný deň a čistý vzduch lesa už o hodinu prifarbuje vôňa guláša. Pri tom všetkom sa z času na čas vedie nezáväzný rozhovor o zajtrajšom výlete. Akurát rybník je ďaleko, tak ryby chytať nebudeme. Taký obyčajný dovolenkový prakolektív.
Iveta Bartošová spieva "Léto, léto mí...". Tá vidina leta je stále lákavejšia. Je zima a odchádza ako keby sa jej nechcelo. Aj tak onedlho zasejem papriku, aby vyklíčila ešte na rozkúrených radiátorových rebrách. Inak sú tu len všedné dni. Raz za mesiac zaplatím účty a čakám na ďalšiu platbu aj svojmu mobilnému operátorovi. Platím na pošte, tak mi to vyhovuje. Raz za mesiac mám zaistený cieľ vychádzky. Niekedy treba chvíľu čakať, niekedy nie.
Môj operátor mi píše: Plaťte naše faktúry jednoduchšie a bez čakania. Platba cez náš samoobslužný terminál stojí len 0,7 €! Super! Na pošte platím za to isté 0,4 €... Niet nad dobré služby.
2013/02/03
Miluj ma, alebo
Film Miluj ma, alebo odíď, má spoločného menovateľa s filmom Lietajúci Cyprián v slovenskej režisérke Mariana Čengel Solčanskej, pôvodom z Nitry. Nitru spomínam úmyselne, lebo jej najnovší film Miluj ma, alebo odíď sa natáčal neďaleko jej rodného mesta. Niektoré interiéry sú zo Šale a hlavná časť príbehu sa odohráva v chalupe na brehu Váhu v Nededi. Aj z toho dôvodu asi mal v Šalianskom kine úspech, no nielen preto.
Z môjho pohľadu, poviem hneď na úvod, je to výborný film vďaka perfektnému stvárneniu psychológie postáv ale aj vďaka vynikajúcej kamere, dobrému strihu a nefalšovanému životnému príbehu. Je zvláštne, že úvod filmu vo mne vyvolával pocit, že to bude na spôsob sériovo produkovaných televíznych seriálov. Našťastie sa to rýchlo zmenilo a strhujúce scény "všedného" života postáv nás vtiahli do realistickej, až naturalistickej atmosféry malého mesta.
Práve to nahliadnutie do zákulisia formálnosti mi evokovalo spomienky na filmy z čias "socialistického realizmu". Nie pre podobnosť, ale ako protipól formálnemu realizmu tých čias. Tým nechcem povedať, že v tých dávnych rokoch sa nenatočilo niekoľko dobrých filmov, lebo vznikli aj také, ktoré pravdivo zobrazili zákulisie vtedajšieho ťažkého života. Rozmýšľal som, ako tento štýl Mariány Solčanskej nazvať a vyšlo mi, že je to realizmus všedného života. Nie každého sa dotknú príbehy postáv v tomto filme, ale sú tak pravdivo stvárnené, že musím priznať, že iste také existujú a nie kdesi ďaleko.
K samotnému príbehu, je to príbeh ženy čerstvo rozvedenej, ale aj jej dcéry z prvého manželstva, jej dvoch kamarátok. Jedna z nich sa priznáva k najstaršiemu remeslu a druhá k nezáujmu o sex s ňou od jej manžela. Dcéra z prvého manželstva sa cíti zanedbávaná, len mladšia dcéra je ešte plná životných očakávaní a berie oboch rodičov, ako by navždy bola ich. V niekoľkých scénach filmu sa to hemží, obrazne povedané, "pípaním", ale sú to situácie, kde skutočný rozhovor asi tak prebieha, teda je to funkčné a výraznejšie to vykresľuje charaktery a situáciu.
Ženské trio vo filme dáva tušiť, že je to film o ženských problémoch, že je to film pre ženy. Aj preto, lebo v hlavnej mužskej úlohe je Marko Igonda ako čerstvo rozvedený manžel, ktorý poletuje okolo žien dosť nezúčastnene (seriálovo). Z opačnej strany je síce o neho záujem, ale on má už novú milenku, aj keď v jednej scéne na chalupe s bývalou ženou sa nevyhne sexu. Vcelku mi tam rola Marka pripadala ako čerešnička na opekaných zemiakoch. Nie je to chyba, len to podtrhuje fakt, že je to celé o ženskej stránke problému, o ženskom myslení.
Musím v závere ešte raz vyzdvihnúť kameru, ale aby som nebol len pozitívny, poviem, že záverečná pieseň mi pripadla ako povinná jazda, prílepok na oživenie titulkov.
Oporúčanie: Miluj ma, alebo odíď je výborný slovenský film, treba ho vidieť aj preto, aby sme si uvedomili, že dobrý film sa dá natočiť aj na rovine, že ten rovinatý kraj má tiež svoje príťažlivé lokality i tváre ľudí a život pulzujúci s dynamikou ako kdekoľvek inde na svete.
Miluj ma alebo odíď
Dráma
Slovensko, 2012, 95 min
Réžia: Mariana Čengelová - Solčanská
Hrajú: Marko Igonda, Éva Bandor, Diana Pavlačková, Elena Podzámska, Ivan Palúch
Z môjho pohľadu, poviem hneď na úvod, je to výborný film vďaka perfektnému stvárneniu psychológie postáv ale aj vďaka vynikajúcej kamere, dobrému strihu a nefalšovanému životnému príbehu. Je zvláštne, že úvod filmu vo mne vyvolával pocit, že to bude na spôsob sériovo produkovaných televíznych seriálov. Našťastie sa to rýchlo zmenilo a strhujúce scény "všedného" života postáv nás vtiahli do realistickej, až naturalistickej atmosféry malého mesta.
Práve to nahliadnutie do zákulisia formálnosti mi evokovalo spomienky na filmy z čias "socialistického realizmu". Nie pre podobnosť, ale ako protipól formálnemu realizmu tých čias. Tým nechcem povedať, že v tých dávnych rokoch sa nenatočilo niekoľko dobrých filmov, lebo vznikli aj také, ktoré pravdivo zobrazili zákulisie vtedajšieho ťažkého života. Rozmýšľal som, ako tento štýl Mariány Solčanskej nazvať a vyšlo mi, že je to realizmus všedného života. Nie každého sa dotknú príbehy postáv v tomto filme, ale sú tak pravdivo stvárnené, že musím priznať, že iste také existujú a nie kdesi ďaleko.
K samotnému príbehu, je to príbeh ženy čerstvo rozvedenej, ale aj jej dcéry z prvého manželstva, jej dvoch kamarátok. Jedna z nich sa priznáva k najstaršiemu remeslu a druhá k nezáujmu o sex s ňou od jej manžela. Dcéra z prvého manželstva sa cíti zanedbávaná, len mladšia dcéra je ešte plná životných očakávaní a berie oboch rodičov, ako by navždy bola ich. V niekoľkých scénach filmu sa to hemží, obrazne povedané, "pípaním", ale sú to situácie, kde skutočný rozhovor asi tak prebieha, teda je to funkčné a výraznejšie to vykresľuje charaktery a situáciu.
Ženské trio vo filme dáva tušiť, že je to film o ženských problémoch, že je to film pre ženy. Aj preto, lebo v hlavnej mužskej úlohe je Marko Igonda ako čerstvo rozvedený manžel, ktorý poletuje okolo žien dosť nezúčastnene (seriálovo). Z opačnej strany je síce o neho záujem, ale on má už novú milenku, aj keď v jednej scéne na chalupe s bývalou ženou sa nevyhne sexu. Vcelku mi tam rola Marka pripadala ako čerešnička na opekaných zemiakoch. Nie je to chyba, len to podtrhuje fakt, že je to celé o ženskej stránke problému, o ženskom myslení.
Musím v závere ešte raz vyzdvihnúť kameru, ale aby som nebol len pozitívny, poviem, že záverečná pieseň mi pripadla ako povinná jazda, prílepok na oživenie titulkov.
Oporúčanie: Miluj ma, alebo odíď je výborný slovenský film, treba ho vidieť aj preto, aby sme si uvedomili, že dobrý film sa dá natočiť aj na rovine, že ten rovinatý kraj má tiež svoje príťažlivé lokality i tváre ľudí a život pulzujúci s dynamikou ako kdekoľvek inde na svete.
Miluj ma alebo odíď
Dráma
Slovensko, 2012, 95 min
Réžia: Mariana Čengelová - Solčanská
Hrajú: Marko Igonda, Éva Bandor, Diana Pavlačková, Elena Podzámska, Ivan Palúch
2013/01/31
Prezident republiky aktuálne
Nemajte obavy, nechcem písať o novom českom prezidentovi. Slobodne si vybrali z ponúkanej ponuky. Zvolili si skúseného politika, ktorého dobre poznajú. Druhá vec je, aké sú tie skúsenosti, ale sú čitateľné, čo je dôležité. Pre nás je dôležité, aby sa v budúcnosti vyjadroval o Slovensku krajšie ako doteraz. Myslím hlavne na popradské pivo a náš najmilší mienkotvorný denník. Slušnosť a diplomacia nadovšetko.
Začal som s tým, o čom som nechcel. Nechcem písať ani o našom súčasnom prezidentovi, to je vyššia moc, do ktorej radšej nič nehovorím. Ak dobre počítam, ďalšie voľby prezidenta budú na budúci rok, preto je čas zamýšľať sa nad novým prezidentom. Objavujú sa rôzne mená, ale bohužiaľ ma ani jedno zatiaľ neoslovilo pozitívne. Iveta Radičová správne a niekoľkokrát povedala nie. Na to sa síce nemožno spoliehať, ale predpoklad je taký.
Ján Čarnogurský už začal zbierať podpisy na svoju kandidatúru, to bude určite silný kandidát, ale ja mu nedávam veľké šance. Sme totiž dosť zaťažení na minulosť. V dielni KDH inak nevidím žiadneho prezidentsky vhodného kandidáta. Z hľadiska vystupovania by mi sedel Pavol Hrušovský, lebo si myslím, že prezident by mal mať v prvom rade vážny výraz tváre a nemal by byť vo svojom prejave humorista. Preto nepočítam ani s Františkom Mikloškom. Problematické je naviazanie na ideológiu a s tým spojené jednoznačné postoje. Róbert Fico je naopak, príliš vážny na takú funkciu.
Myslím si, že najlepšie by bolo pri príležitosti prezidentovania zabudnúť na všetky naše hlavné politické strany a ich protagonistov, aj na všetky politické strany výťahového typu a na všetkých "starých" osvedčených politikov. Najlepšie by bolo nájsť kandidáta kdekoľvek, rozvážneho a múdreho. Ešte lepšie by bolo, keby taký na seba upozornil verejnosť svojou rozvážnou múdrosťou sám. Lebo niekoho niekam nútiť nie je fér a ani to neprináša požadovaný efekt. Mám jeden taký návrh, celkom solídny a zdôvodniteľný... Nejde o moju osobu, aj keď som rozvážny a tak podobne.
Keby nebol Boris Filan tak trochu a niekedy aj viac, humoristom, jeho vyjadrovacie schopnosti sú sympatické, aj postava. Trochu riziková pre taký úrad je jeho prostorekosť a priamosť. Preto radšej a teraz celkom vážne navrhujem za kandidáta na prezidenta Milana Kňažka. Milan Kňažko je mladší ako Ivan Gašparovič, má bohaté herecké, ale aj politické skúsenosti, videl našu spoločnosť z oboch strán, bol symbolom "novembra", spolupracoval s Václavom Havlom aj s Vladimírom Mečiarom, dokonca bol chvíľu aj ministrom zahraničných vecí.
Všetko sú to dobré skúsenosti pre zodpovedného politika. Jeho názory prešli pozitívnou premenou času bez príklonu k politickým ideológiám. Má môj hlas.
Začal som s tým, o čom som nechcel. Nechcem písať ani o našom súčasnom prezidentovi, to je vyššia moc, do ktorej radšej nič nehovorím. Ak dobre počítam, ďalšie voľby prezidenta budú na budúci rok, preto je čas zamýšľať sa nad novým prezidentom. Objavujú sa rôzne mená, ale bohužiaľ ma ani jedno zatiaľ neoslovilo pozitívne. Iveta Radičová správne a niekoľkokrát povedala nie. Na to sa síce nemožno spoliehať, ale predpoklad je taký.
Ján Čarnogurský už začal zbierať podpisy na svoju kandidatúru, to bude určite silný kandidát, ale ja mu nedávam veľké šance. Sme totiž dosť zaťažení na minulosť. V dielni KDH inak nevidím žiadneho prezidentsky vhodného kandidáta. Z hľadiska vystupovania by mi sedel Pavol Hrušovský, lebo si myslím, že prezident by mal mať v prvom rade vážny výraz tváre a nemal by byť vo svojom prejave humorista. Preto nepočítam ani s Františkom Mikloškom. Problematické je naviazanie na ideológiu a s tým spojené jednoznačné postoje. Róbert Fico je naopak, príliš vážny na takú funkciu.
Myslím si, že najlepšie by bolo pri príležitosti prezidentovania zabudnúť na všetky naše hlavné politické strany a ich protagonistov, aj na všetky politické strany výťahového typu a na všetkých "starých" osvedčených politikov. Najlepšie by bolo nájsť kandidáta kdekoľvek, rozvážneho a múdreho. Ešte lepšie by bolo, keby taký na seba upozornil verejnosť svojou rozvážnou múdrosťou sám. Lebo niekoho niekam nútiť nie je fér a ani to neprináša požadovaný efekt. Mám jeden taký návrh, celkom solídny a zdôvodniteľný... Nejde o moju osobu, aj keď som rozvážny a tak podobne.
Keby nebol Boris Filan tak trochu a niekedy aj viac, humoristom, jeho vyjadrovacie schopnosti sú sympatické, aj postava. Trochu riziková pre taký úrad je jeho prostorekosť a priamosť. Preto radšej a teraz celkom vážne navrhujem za kandidáta na prezidenta Milana Kňažka. Milan Kňažko je mladší ako Ivan Gašparovič, má bohaté herecké, ale aj politické skúsenosti, videl našu spoločnosť z oboch strán, bol symbolom "novembra", spolupracoval s Václavom Havlom aj s Vladimírom Mečiarom, dokonca bol chvíľu aj ministrom zahraničných vecí.
Všetko sú to dobré skúsenosti pre zodpovedného politika. Jeho názory prešli pozitívnou premenou času bez príklonu k politickým ideológiám. Má môj hlas.
2013/01/27
Čevabčiči
Všední dny tak jak jdou za sebou po řadě,
pusté a prázdné jsou v nejlepším případě...
nejhorší je neděle.
pusté a prázdné jsou v nejlepším případě...
nejhorší je neděle.
Nesťažujem sa, len mám rád túto pieseň Hany Hegerovej. Včera bola sobota a zajtra si budem spievať "Včera nedele byla..." V sobotu som počúval starého známeho Borisa (12. minúta) ako desať minút opisoval niečo malé, skoro ako šúľanec, ale čo má tisíc rôznych chutí. Také obyčajné čevabčiči , až mi tiekli sliny a nás čakali na obed šišky. Trochu to vylepšovala výborná krúpová polievka. Ono je to tak, jar a leto sa nedá ničím nahradiť. Každú sobotu chodím na trh, potom sa ľahko píšu sobotníky.
Sobotník je odľahčovací žáner, slovo na nedeľu je už o poznanie vážnejšia vec. Na nedeľné slová som ešte nedorástol. Poučenia z biblie sú síce stále platné, ale múdrostí bolo aj okrem nej vyslovených aj napísaných strašne veľa. Škoda len, že každá múdrosť má rub aj líce a život je potom ešte zložitejší. Aj taká jednoduchá kulinárska vec ako čevabčiči na tisíc spôsobov je potom zložitá. Moja skúsenosť hovorí, že nie každé jedlo sa vždy podarí. Záleží aj na prílohách a spôsobe podania. Fantázia je dôležitá, už cítim tú vôňu a tisíc chutí!
2013/01/21
Slovom vážne
Dosť bolo vážnosti na tomto blogu, dosť bolo politiky a umenia v politike, či politiky v umení, dosť bolo aj vážnej hudby! Fíha, to posledné beriem späť, vážna hudba mi nevadí, ba práve naopak. Pri vážnej hudbe klasikov sa dobre myslí v mysli a niekedy aj v hlave. Práve včera som mal hlavu plnú klasiky, až som sa z toho zadychčal. Bolo to mojou chybou, lebo v snehovej kalamite treba na cestách použiť inú cestovnú kalkuláciu, ako v lete. Obzvlášť to platí pre Bratislavu.
V tejto sezóne (ne)šťastnej trinástky sa práve začali organové koncerty pod Pyramídou. To je dobré znamenie, aj keď ešte nestačili odhádzať sneh okolo pyramídy, už sa ide na vec. Ešte že je tá pyramída obrátená, inak by bolo viac snehu na odhadzovanie. Takže, ako hovorím, dobehli sme akurát presne na začiatok rozhlasového hlásenia stanice Devín o koncerte Christiana Schmitta z Nemecka.
Tu sa musím vrátiť k úvahám o organovej hudbe ako takej. Isteže som ju počul prvýkrát v našom kostole, ale vážne som ju začal vnímať až keď som si sám postavil malý organ pre vlastné neumelé improvizácie. Aj to prispelo k tomu, že teraz, keď som už pánom svojho času, som začal navštevovať koncerty skutočných majstrov.
Je potešujúce, že medzi našimi mladými organistami je aj niekoľko vynikajúcich žien. Z tých najznámejších môžem menovať Moniku Melcovú, Bernadettu Šuňavskú, Zuzanu Ferjenčíkovú. Teším sa aj na najbližší recitál pod Pyramídou, na Danielu Belancovú. Mužov sa neodvažujem menovať, hádam len z "klasikov" spomeniem: Ferdinand Klinda, J.V. Michalko a potom aj Imrich Szabó. Z mladých Ľuboš Ihring, Peter Sochuľák a nezabudnuteľný Stanislav Šurín z koncertu so Slovenskou filharmóniou v Dóme.
Organová hudba musí mať niekoľko základných pilierov, jedným je samotný nástroj, druhým priestor, tretím skladateľ, jeho skladba a na vrchole tej pyramídy je interpret.
Z koncertných sál, či organov v Bratislave poznám "dôverne" sálu pod Pyramídou, Dóm sv. Martina a nový organ vo filharmónii. Okrem toho ešte poznám aj chrámové organy v Nitre u Piaristov, v Banskej Bystrici katedrálny kostol sv. Františka Xaverského a vo Zvolene kostol sv. Alžbety. Spočiatku bol mojou jednotkou organ pod Pyramídou, teraz sa rozhodujem medzi filharmóniou a Dómom sv. Martina, aj keď všetky považujem za vynikajúce nástroje a priestory, ale s istými počuteľnými odlišnosťami v maličkostiach. Zamyslieť sa nad tým, to dnes nie je mojim cieľom.
Sám seba považujem za náročnejšieho poslucháča organovej hudby, napriek tomu bol Christian Schmitt pre mňa novým poznaním. Jeho repertoár na tomto koncerte bol výnimočný, sústredený na (pre mňa) menej známe diela známych autorov. Odzneli diela Bartholdyho, Essla, Bacha, Vidora, Rotha a v závere oslňujúci Reger. Obecenstvo koncertnej sály bolo nadmieru spokojné a vyžiadalo si aj prídavok. Koncert bol vysielaný v priamom prenose na stanici RTVS Devín.
V tejto sezóne (ne)šťastnej trinástky sa práve začali organové koncerty pod Pyramídou. To je dobré znamenie, aj keď ešte nestačili odhádzať sneh okolo pyramídy, už sa ide na vec. Ešte že je tá pyramída obrátená, inak by bolo viac snehu na odhadzovanie. Takže, ako hovorím, dobehli sme akurát presne na začiatok rozhlasového hlásenia stanice Devín o koncerte Christiana Schmitta z Nemecka.
Tu sa musím vrátiť k úvahám o organovej hudbe ako takej. Isteže som ju počul prvýkrát v našom kostole, ale vážne som ju začal vnímať až keď som si sám postavil malý organ pre vlastné neumelé improvizácie. Aj to prispelo k tomu, že teraz, keď som už pánom svojho času, som začal navštevovať koncerty skutočných majstrov.
Je potešujúce, že medzi našimi mladými organistami je aj niekoľko vynikajúcich žien. Z tých najznámejších môžem menovať Moniku Melcovú, Bernadettu Šuňavskú, Zuzanu Ferjenčíkovú. Teším sa aj na najbližší recitál pod Pyramídou, na Danielu Belancovú. Mužov sa neodvažujem menovať, hádam len z "klasikov" spomeniem: Ferdinand Klinda, J.V. Michalko a potom aj Imrich Szabó. Z mladých Ľuboš Ihring, Peter Sochuľák a nezabudnuteľný Stanislav Šurín z koncertu so Slovenskou filharmóniou v Dóme.
Organová hudba musí mať niekoľko základných pilierov, jedným je samotný nástroj, druhým priestor, tretím skladateľ, jeho skladba a na vrchole tej pyramídy je interpret.
Z koncertných sál, či organov v Bratislave poznám "dôverne" sálu pod Pyramídou, Dóm sv. Martina a nový organ vo filharmónii. Okrem toho ešte poznám aj chrámové organy v Nitre u Piaristov, v Banskej Bystrici katedrálny kostol sv. Františka Xaverského a vo Zvolene kostol sv. Alžbety. Spočiatku bol mojou jednotkou organ pod Pyramídou, teraz sa rozhodujem medzi filharmóniou a Dómom sv. Martina, aj keď všetky považujem za vynikajúce nástroje a priestory, ale s istými počuteľnými odlišnosťami v maličkostiach. Zamyslieť sa nad tým, to dnes nie je mojim cieľom.
Sám seba považujem za náročnejšieho poslucháča organovej hudby, napriek tomu bol Christian Schmitt pre mňa novým poznaním. Jeho repertoár na tomto koncerte bol výnimočný, sústredený na (pre mňa) menej známe diela známych autorov. Odzneli diela Bartholdyho, Essla, Bacha, Vidora, Rotha a v závere oslňujúci Reger. Obecenstvo koncertnej sály bolo nadmieru spokojné a vyžiadalo si aj prídavok. Koncert bol vysielaný v priamom prenose na stanici RTVS Devín.
2013/01/16
Pánisova identita
Ku každému článku sa snažím zvoliť priliehavú menovku, označenie, napríklad kultúrne, či filmové dojmy, zábava a podobne. Teraz som v rozpakoch, nič sa mi sem nehodí, aj keď som plný dojmov. Bohužiaľ sú takmer všetky negatívne. Vyšlo mi to tak, že som dnes videl film od Zuzany Piussy - Krehká identita. Pravdu povediac, vôbec to nebolo krehké, ale dosť tvrdé. Nechápem.
Nechápem názov, ktorý evokuje dojem, že ide o "slovenskú identitu". Nie je to pravda, je to o identite Stanislava Pánisa, okrajovej figúrky slovenského politického spektra minulosti. Celý film je o ňom, s ním a pre neho. Intímne nazeranie a načúvanie za chrbtom modliacich sa žien nesvedčí o dobrých úmysloch. Popravde, keby som premietal zostrih z hociktorého môjho dovolenkového videa, bolo by to filmársky rozhodne lepšie, preto ma tento film kvalitou sklamal.
O filmárskych kvalitách tohto "dokumentu na objednávku" ani nie je možné písať, lebo to v podstate nie je film, sú to surové zábery bez akejkoľvek filmárskej, či zvukovej kvality. A to nehovorím o obsahu, o zobrazení intimity náboženských aktov účinkujúcich systémom skrytej kamery. A toto je vydávané za "krehkú identitu". Pri troche súdnosti by hádam aj samotní účinkujúci tento film odmietli.
Jednu vec na tom filme však musím pochváliť a tou sú perfektné anglické titulky... To samo o sebe svedčí o klientele, ktorej bol zrejme tento film určený. Bohužiaľ, podáva veľmi pokrivený a nepravdivý obraz slovenskej identity. A podporil to slovenský audiovizuálny fond. Aj český...
Nechápem názov, ktorý evokuje dojem, že ide o "slovenskú identitu". Nie je to pravda, je to o identite Stanislava Pánisa, okrajovej figúrky slovenského politického spektra minulosti. Celý film je o ňom, s ním a pre neho. Intímne nazeranie a načúvanie za chrbtom modliacich sa žien nesvedčí o dobrých úmysloch. Popravde, keby som premietal zostrih z hociktorého môjho dovolenkového videa, bolo by to filmársky rozhodne lepšie, preto ma tento film kvalitou sklamal.
O filmárskych kvalitách tohto "dokumentu na objednávku" ani nie je možné písať, lebo to v podstate nie je film, sú to surové zábery bez akejkoľvek filmárskej, či zvukovej kvality. A to nehovorím o obsahu, o zobrazení intimity náboženských aktov účinkujúcich systémom skrytej kamery. A toto je vydávané za "krehkú identitu". Pri troche súdnosti by hádam aj samotní účinkujúci tento film odmietli.
Jednu vec na tom filme však musím pochváliť a tou sú perfektné anglické titulky... To samo o sebe svedčí o klientele, ktorej bol zrejme tento film určený. Bohužiaľ, podáva veľmi pokrivený a nepravdivý obraz slovenskej identity. A podporil to slovenský audiovizuálny fond. Aj český...
2013/01/15
Inverzia
Inverzia je vo všeobecnosti obrat, zvrat, premena. Špeciálne v meteorológii ide o teplotnú inverziu, teda zvýšenie teploty vo väčších výškach oproti teplote v menších výškach. Dôsledkom toho sú aj nezvyklé optické javy v prírode. Na wikipédii existuje ešte niekoľko podružných definícií, ale definíciu spoločenskej inverzie tam nenájdete. K tejto úvahe o inverzii ma inšpiroval titulok v blogu Miroslavy Kernovej, že ministerka má problém s redaktorkou Markízy. Nie že by ma to prekvapilo, veď kto by nemal problém s Markízou?
Nielen Markíza, ale aj SME ma utvrdilo v tom, že u nás existuje aj spoločenská inverzia. V rozhovore na SME Martin M. Šimečka píše, že "novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu". Znie to veľmi prirodzene a logicky. Ale tiež tvrdí, že "SME nehľadá pravdu, lebo ju pozná a písaním ju len potvrdzuje..."
Vedieť pravdu je veľmi ošemetné, lebo to môže spôsobiť, že človek ju prestane hľadať a ocitne sa v omyle. Tento stav by sa dal chápať ako istá spoločenská inverzia novinárskej práce a poslania. Zo zrkadla sa stáva kazateľ. Inak povedané, ak médiá robia politiku, politici sa cítia dotknutí, že im lezú do kapusty. Pravda potom trčí za dverami, nastáva inverzia. Dôsledkom je strata dôvery v médiá a zhovievavosť ľudí k osudu politikov.
Nielen Markíza, ale aj SME ma utvrdilo v tom, že u nás existuje aj spoločenská inverzia. V rozhovore na SME Martin M. Šimečka píše, že "novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu". Znie to veľmi prirodzene a logicky. Ale tiež tvrdí, že "SME nehľadá pravdu, lebo ju pozná a písaním ju len potvrdzuje..."
Vedieť pravdu je veľmi ošemetné, lebo to môže spôsobiť, že človek ju prestane hľadať a ocitne sa v omyle. Tento stav by sa dal chápať ako istá spoločenská inverzia novinárskej práce a poslania. Zo zrkadla sa stáva kazateľ. Inak povedané, ak médiá robia politiku, politici sa cítia dotknutí, že im lezú do kapusty. Pravda potom trčí za dverami, nastáva inverzia. Dôsledkom je strata dôvery v médiá a zhovievavosť ľudí k osudu politikov.
2013/01/10
Proti
Môj predchádzajúci článok mal stručný názov "ZA". Aby ste si
nemysleli, že som zásadne za všetko, tentokrát som toto nazval PROTI. Dnes je "in" a
"cool" protestovať, byť proti a niekedy aj "Proti všem"
a proti všetkému. Frflať a nadávať, že za plotom u suseda je všetko
lepšie a krajšie, len doma bieda. To je taká módna ľudská vlastnosť. Netvrdím, že len u nás je to tak, ale
niekto vidí len našu domovinu ako to najhoršie, čo nás mohlo stretnúť.
Nečudujem sa istému televíznemu protagonistovi, čo kladie naivné otázky, že jeho odpovede v diskusii na jednej českej stanici o Slovensku a o našej súčasnosť boli tiež naivné. Táto situácia nie je však tak jednoznačná, ako sa na prvý pohľad zdá. Niekedy to vyzerá ako neustále pokusy o zmanipulovanie verejnej mienky a nabáda to k opatrnosti, či nebodaj ku konšpiračným úvahám. Nie celkom bez príčiny. Je známe, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou. Je tiež známe, že stokrát zamlčaná pravda je v skutočnosti lož.
Česi už dvíhajú svoje hlasy za nového prezidenta a aj my už začíname byť netrpezliví. V minulom článku som vyjadril svoju podporu najkrajšej kandidátke. Dnes keď už sranda končí, dávam svoj hlas Jánovi Fischerovi. Vo "Vtipe za stovku" odpovedal na otázku o korupcii tak perfektne, že ma presvedčil o pragmatickom prístupe k veci. Povedal niečo v tom zmysle, že tí čo najviac "bojujú" proti korupcii by si mali najprv pozametať pred vlastným prahom.V každom prípade si myslím, že keď je niekto prezident, malo by sa k nemu pristupovať ako k prezidentovi.
Týždeň tiež priniesol čosi podivné, čo sa vymyká zdravému rozumu. Chápem oslavu súčasného vedenia STV, ale tak nekriticky by sa nemalo pristupovať k tej "zázračnej" zmene. U nás je to tak, objektívny pohľad je neznámou veličinou, existuje len stranícke videnie. Raz napravo, druhýkrát naľavo. Nechce sa mi to rozvádzať, stačí si prečítať článok s otáznikom a zázrak je hotový. Objektívne nevidím v spravodajstve STV veľkú zmenu, hádam len v tom, že sa snažia zrýchliť reč...
Čo sa týka ostatných programov, to je na dlhý čas. Divákov je ľahko stratiť, ale ťažko sa vracajú späť. Našťastie tomu napomáhajú komerčné televízie svojimi "jóbovkami" namiesto novín. Ale držme im palce, aby bola STV aspoň tak dobrá ako ČT. Nie som proti tomu.
Nečudujem sa istému televíznemu protagonistovi, čo kladie naivné otázky, že jeho odpovede v diskusii na jednej českej stanici o Slovensku a o našej súčasnosť boli tiež naivné. Táto situácia nie je však tak jednoznačná, ako sa na prvý pohľad zdá. Niekedy to vyzerá ako neustále pokusy o zmanipulovanie verejnej mienky a nabáda to k opatrnosti, či nebodaj ku konšpiračným úvahám. Nie celkom bez príčiny. Je známe, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou. Je tiež známe, že stokrát zamlčaná pravda je v skutočnosti lož.
Česi už dvíhajú svoje hlasy za nového prezidenta a aj my už začíname byť netrpezliví. V minulom článku som vyjadril svoju podporu najkrajšej kandidátke. Dnes keď už sranda končí, dávam svoj hlas Jánovi Fischerovi. Vo "Vtipe za stovku" odpovedal na otázku o korupcii tak perfektne, že ma presvedčil o pragmatickom prístupe k veci. Povedal niečo v tom zmysle, že tí čo najviac "bojujú" proti korupcii by si mali najprv pozametať pred vlastným prahom.V každom prípade si myslím, že keď je niekto prezident, malo by sa k nemu pristupovať ako k prezidentovi.
Týždeň tiež priniesol čosi podivné, čo sa vymyká zdravému rozumu. Chápem oslavu súčasného vedenia STV, ale tak nekriticky by sa nemalo pristupovať k tej "zázračnej" zmene. U nás je to tak, objektívny pohľad je neznámou veličinou, existuje len stranícke videnie. Raz napravo, druhýkrát naľavo. Nechce sa mi to rozvádzať, stačí si prečítať článok s otáznikom a zázrak je hotový. Objektívne nevidím v spravodajstve STV veľkú zmenu, hádam len v tom, že sa snažia zrýchliť reč...
Čo sa týka ostatných programov, to je na dlhý čas. Divákov je ľahko stratiť, ale ťažko sa vracajú späť. Našťastie tomu napomáhajú komerčné televízie svojimi "jóbovkami" namiesto novín. Ale držme im palce, aby bola STV aspoň tak dobrá ako ČT. Nie som proti tomu.
2013/01/04
Za
"Volte pro naši zemi, volte mne!" Toto mi utkvelo v pamäti ako motto prezidentskej kampane v Česku. Náhodou som si nechal v pozadí tieto predvolebné reklamné šoty z ČT a zistil som, že reklama je furt len reklama. Úžasné. Hotové panoptikum ideálov. Proste zábavný program, až na to viacnásobné opakovanie. Kedysi som si myslel, že Miloš Zeman je najlepší český komik súčasnosti, dnes viem, že ich majú oveľa viac (my tiež, aby ste si nemysleli). Ťažká voľba by to bola pre mňa, našťastie som z tejto voľby vyradený. Keby však predsa, volil by som Janu Bobošíkovú, je najkrajšia a to je pri poštových známkach dobré kritérium.
:)
:)
Na horný okraj
Konečne som sa zbavil ťažkých myšlienok z ťažkých vianočných jedál. Už opäť vidím jasnú budúcnosť ľudstva a samozrejme aj moju. Potešilo ma, že svet neskončil podľa Mayov, sme predsa len onakvejšia civilizácia. Už zase čítam zmysluplné reči na internete. Napríklad aj to, ako Daniel Hevier pranieruje negatívny jav kváriaci ľudskú spoločnosť, teda prázdne reči, paradoxne plné jedu, zlomyseľnosti a zloželaní... Ja nám želám len dobré a neteší ma značne rozšírený negativizmus v rečiach. Nuž ale, čo môžeme robiť s takýmto stádovým efektom? Len začať od seba, tak ako nám to radí pán prezident. Odteraz len plné reči a dobromyseľnosť so štipkou humoru a občasnou kritikou, ale bez znižovania vážnosti a ľudskej dôstojnosti, teda nenadávať.
2013/01/02
Čo bolo, to bolo
Teraz už iba spomíname. Na wabovinách som, v práve minulom roku, napísal 96 článkov. Prekvapuje ma to, lebo som mal skoro dvojmesačný výpadok z aktívnej činnosti. Na začiatku bola Novoročná úvaha, dosť málo podobná tejto, ale aj tak jej platnosť trvá naďalej. Tomu sa hovorí "trvalé hodnoty", alebo inak: klasika. Na ilustráciu, aby ste nemuseli klikať o rok späť, je tu malý výňatok z malej, rok starej úvahy:
"... čo sa vlastne stalo? Skoro nič. Slnko je tam, kde býva vždy a mesiac svieti v noci."
Vo verejných vyjadreniach je vždy najdôležitejšia pravda a tá tam je ako vyšitá. Klamať by som si tu ani nedovolil... A to isté by mohli konštatovať všetky médiá. Nespočetné výnimky potvrdzujú toto pravidlo, lebo aj zamlčanie pravdy je často príznakom úmyselného klamstva. A vôbec, je dôležitá pravda alebo fakty?
V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť nový zdroj úvah a komentárov na našom internete, ktorý ma nedávno zaujal. Začal som ho sledovať, lebo niektorých autorov, ktorí tam píšu, poznám ešte z éry minulej. Napríklad Milana Markoviča a z novodobých "humoristických" postáv Rasťa Piška. Ale to sú len "hviezdy", ktoré priťahujú pozornosť. Píšu tam aj iní.
Píšem o "AM reporte" preto, že sa tam práve píše o "bulvarizácii" médií (taká sympaticky otrepaná téma), tak ako to vidí magazín Axess. Stručne asi toľko, že klesajúci dopyt po papierových novinách sa snažia vydavatelia zvýšiť "bulvarizáciou", čo však účinkuje len krátkodobo a paradoxne vedie k dlhodobej strate záujemcov o noviny.
Druhá myšlienka, ktorá ma v AM reporte zaujala je, že noviny z hľadiska správ strácajú zmysel, lebo píšu o tom, čo sa už aktuálne opísalo na internete (v televízii ukázalo). V novinách sa tak objavujú správy až s niekoľkohodinovým oneskorením. Budúcnosť teda majú, podľa Axess, hlavne "intelektuálnejšie" časopisy (dnes sú u nás aj tie značne zbulvarizované). Dobrá správa by to bola, ak dovtedy nezabudneme čítať.
Aj Pavol Múdry (šéf IPI na Slovensku - medzinárodný novinársky inštitút) hovorí, okrem iného, že najviac mu chýbajú v našich médiách žánre a vadí mu ich povrchné informovanie. Tiež si myslím, že spravodajstvo sa často mieša s komentárom. To má iste aj politický kontext, lebo ak sa niečo podáva ako správa a pritom je to v skutočnosti zaujatý (stranícky) komentár, je jasné, že ide o skrytú agitáciu.
V protiklade s článkom v AM reporte, Pavol Múdry tvrdí, že noviny sa u nás robia pre intelektuálov a nie pre bežného čitateľa. Veľmi zaujímavý článok, aj keď so všetkým nesúhlasím.
Vari by som už mohol prezradiť dnešnú pointu, ale neurobím to, lebo kde nič nie je, ani "google" neberie. Ale predsa sa dotknem istého otrepaného faktu, že na internetových spravodajských serveroch sa niektoré správy (väčšina "dôležitých") pohybujú ako loptička na ping-pongu. Ešte lepšie by bolo prirovnanie s hrou "3D Pinball", ktorá sa nedávno vrátila do "okien". Rozdiel oproti hre je výrazný, za ping-pongové správy čitateľ nič nedostane. Nuž, ale všetci chcú písať o tom istom, lebo svet je len jeden. Preto aj ja niekedy kompilujem (múdro som to povedal).
:)
Veľa šťastia pri čítaní v roku 2013! Aj inde, aj všade. Len pri práci hýbte hlavne rozumom.
PF 2013
"... čo sa vlastne stalo? Skoro nič. Slnko je tam, kde býva vždy a mesiac svieti v noci."
Vo verejných vyjadreniach je vždy najdôležitejšia pravda a tá tam je ako vyšitá. Klamať by som si tu ani nedovolil... A to isté by mohli konštatovať všetky médiá. Nespočetné výnimky potvrdzujú toto pravidlo, lebo aj zamlčanie pravdy je často príznakom úmyselného klamstva. A vôbec, je dôležitá pravda alebo fakty?
V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť nový zdroj úvah a komentárov na našom internete, ktorý ma nedávno zaujal. Začal som ho sledovať, lebo niektorých autorov, ktorí tam píšu, poznám ešte z éry minulej. Napríklad Milana Markoviča a z novodobých "humoristických" postáv Rasťa Piška. Ale to sú len "hviezdy", ktoré priťahujú pozornosť. Píšu tam aj iní.
Píšem o "AM reporte" preto, že sa tam práve píše o "bulvarizácii" médií (taká sympaticky otrepaná téma), tak ako to vidí magazín Axess. Stručne asi toľko, že klesajúci dopyt po papierových novinách sa snažia vydavatelia zvýšiť "bulvarizáciou", čo však účinkuje len krátkodobo a paradoxne vedie k dlhodobej strate záujemcov o noviny.
Druhá myšlienka, ktorá ma v AM reporte zaujala je, že noviny z hľadiska správ strácajú zmysel, lebo píšu o tom, čo sa už aktuálne opísalo na internete (v televízii ukázalo). V novinách sa tak objavujú správy až s niekoľkohodinovým oneskorením. Budúcnosť teda majú, podľa Axess, hlavne "intelektuálnejšie" časopisy (dnes sú u nás aj tie značne zbulvarizované). Dobrá správa by to bola, ak dovtedy nezabudneme čítať.
Aj Pavol Múdry (šéf IPI na Slovensku - medzinárodný novinársky inštitút) hovorí, okrem iného, že najviac mu chýbajú v našich médiách žánre a vadí mu ich povrchné informovanie. Tiež si myslím, že spravodajstvo sa často mieša s komentárom. To má iste aj politický kontext, lebo ak sa niečo podáva ako správa a pritom je to v skutočnosti zaujatý (stranícky) komentár, je jasné, že ide o skrytú agitáciu.
V protiklade s článkom v AM reporte, Pavol Múdry tvrdí, že noviny sa u nás robia pre intelektuálov a nie pre bežného čitateľa. Veľmi zaujímavý článok, aj keď so všetkým nesúhlasím.
Vari by som už mohol prezradiť dnešnú pointu, ale neurobím to, lebo kde nič nie je, ani "google" neberie. Ale predsa sa dotknem istého otrepaného faktu, že na internetových spravodajských serveroch sa niektoré správy (väčšina "dôležitých") pohybujú ako loptička na ping-pongu. Ešte lepšie by bolo prirovnanie s hrou "3D Pinball", ktorá sa nedávno vrátila do "okien". Rozdiel oproti hre je výrazný, za ping-pongové správy čitateľ nič nedostane. Nuž, ale všetci chcú písať o tom istom, lebo svet je len jeden. Preto aj ja niekedy kompilujem (múdro som to povedal).
:)
Veľa šťastia pri čítaní v roku 2013! Aj inde, aj všade. Len pri práci hýbte hlavne rozumom.
PF 2013
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)