Rúškovanie

Máme už dva roky dobu rúškovú. Typicky sa to prejavuje v televíznych programoch, najmä v spravodajstve a v rôznych diskusiách. Učíme sa rozonávať ľudí (a veriť, že je to ten, ktorého nám predstavili) podľa rúšok, nie podľa tváre. Až raz túto schopnosť stratíme, všetky diskusné relácie nebudú schopné repríz a ťažko budú slúžiť aj ako dokument.

Obrezka a vtáci

Neviem, či je "obrezka" spisovné slovo, ale nechcel som zavádzať slovíčkom "obriezka", aj keď má podobný význam. Na jeseň, či začiatkom zimy je obdobie na úpravu koruny stromov. Platí to aj pre takéto staršie stromy. Naša lipa má už skoro 200 rokov. Vždy na jeseň a v zime ju obsadzujú havrany. Viac sa dá povedať obrazom ako slovami, preto sú tu a začíname havraním zletom na konároch stromu:

   

Jarný rozkvet.

Plná letná sila a jesenné prefarbenie.

Výškové práce, odvážni muži na konároch stromu.

 

Hlava lipy malolistej, akoby čerstvo od holiča. Pokojný zimný spánok.
 

 

O čom sa hovorí

Keď sa stretne rodina, alebo známi, rozhovory sa vedú obyčajne o blízkych aktuálnych spoločenských témach. Až na záver sa zvyčajne skĺzne do politiky, čo je tiež spoločenská téma, ale značne riziková. S vyšším vekom diskutujúcich nastupujú aj rozhovory o chorobách (vlastných) a teraz aj o spoločenskej chorobe zvanej "covid". Spomínam si na mladé časy, na základne vojenskej službe, vtedy boli diskusie jasné, vždy skončili u jedla a pri ženách.

Predmet rozhovoru záleží aj od špecializácie účastníkov. Tak som mal včera možnosť diskutovať so špecialistom na elektroniku. Pracuje v módnej oblasti elektromobilov.  Museli sme sa teda logicky dostať aj k budúcnosti tejto "politiky", ktorá chce nahradiť spaľovacie motory v automobiloch elektrickými, čo by bolo v poriadku, len sa zdá, že nie sú domyslené všetky dôsledky tohto vývoja. V každom prípade by to malo dopad na energetiku a mnoho iných oblastí. Vyvolalo by to aj dramatické spoločenské zmeny. 

V aktuálnom rozhovore dnes nemožno vynechať ani choroby, presnejšie tú jedinú, o ktorej sa každodenne veľa nahovorí, ale málo povie. Týmito dvomi témami sme sa vlastne nenápadne dostali do oblasti politiky a to do tej najvyššej, až globálnej, o ktorej sa dnes už (ešte) nahlas nehovorí...

Čitateľský zápisník

Zápisník, v ktorom momentálne nie je nič... To je bohužiaľ pravda. Málo čítam knihy. Sledujem len dianie na internete a to je veľmi ďaleko od "normálneho" príjemného, alebo napínavého (románového) života. Tým nechcem povedať, že taký "normálny" si tu teraz žijeme, to zďaleka nie, veď to onô, ale ktovie, šikovný autor by z nás možno vykresal dajaký príbeh. Musíme vydržať, všetko ešte bude a možno už zajtra príde nejaká kniha s príbehom. 

Mám v zásobníku dve neprečítané knihy, jedna je príliš hrubá a druhá je o dejinách od Eduarda Chmelára. Ešte som nenašiel odvahu pustiť sa do Banášovho Štefánika, ani ponoriť sa do Rekonštrukcie slovenských dejín od bývalého kandidáta na prezidenta. Kým bude zvolený, určite to dočítam. A mám ešte jednu, ktorú som čítal aj písal: Waboviny, výber z blogového denníka 2006-2021 (prvé vydanie). 

Zajtra bude streda, o čom bude?

 

Včera nedeľa bola

 Aj náš "lokdovnový" program bol nedeľný, ale v podstate sa ničím nelíšil od všedných dní v tomto stave hybernácie. Neboli na obed rezne, ale fašírka so zemiakovou kašou a miešaným šalátom. Zdravotná prechádzka k labutiam...

Dovidenia v utorok.

Najlepšie počasie

 Na Titaniku bolo asi celkom slušné počasie a narazili na ľadovú kryhu. Na jednom televíznom kanáli majú najlepšie počasie. Nemám nič proti dobrému počasiu, dokonca túto reláciu najradšej pozerám zo všetkých počasí. Aj tak si myslím, vo všeobecnosti, že je trochu odvážne povedať "táto relácia je najlepšia" alebo, že tento rozhlas je "každým slovom vyladený". 

Superlatívy sú dnes obľúbenou formou v reklame, ale aj medzi ľuďmi sa to ujalo. Neviem prečo. Ak je všetko najlepšie, potom naozaj chýba "naj", lebo všetko je vyrovnané. Ostáva už len "naj, naj, alebo naj, naj, naj".

Povedať, že "tento seriál" je najlepší, je odvážne. Neviem prečo, nemám rád ani jeden seriál za najlepší. Na každom, z toho mála, ktoré pozerám, sa dajú nájsť pozitíva aj chybičky krásy. Ak by som to mal uzatvoriť, tak predsa len najlepším seriálom je "Najlepšie počasie". Vždy prináša nové informácie celkom slušnou, nenásilnou formou. Aj tak sa tie informácie niekedy nepotvrdia.   

Upratovanie

Môže sa zdať, že píšem o bežných veciach, o hlúpostiach. Upratovanie však nie je celkom obyčajná záležitosť, aj keď doma každý pravidelne upratuje. Z času na čas treba poupratovať aj priestory, na prvý pohľad neviditeľné. Napríklad takú špajzu, či komoru, alebo garáž. To sú priestory veľmi často používané na odkladanie momentálne nepotrebných vecí. Tam sa kopia bez ladu a skladu... Ale naozaj neviditeľná je myseľ, teda vlastná duša, vlastné emócie, ktoré je dobré tiež z času na čas poupratovať.

To vnútorné upratovanie je oveľa náročnejšie ako každodenné vysávanie, či utieranie prachu. Niekedy, keď je už naozaj zle, si to vyžiada aj spoluprácu nezainteresovaného odborníka, psychoanalytika. A to je už iná káva, o tom viac nemôžem písať, je to mimo mňa, nie som psychológ.

V istom zmysle každý človek uplatňuje v spoločenskom styku postupy, ktoré psychológovia preskúmali a spracovali do svojej vedy, do rôznych testov, ale prapôvod toho je v bežnom ľudskom spolupôsobení. Vzájomne sa hodnotíme, odhadujeme, čo je v tom druhom... Niekedy sa trafíme, inokedy sa môžeme aj mýliť, lebo každý jedinec používa isté "mimikry", chce sa ukázať v takom či onakom (lepšom) svetle. Hovorí sa tomu pretvárka, niekedy aj "dobrá výchova". Lepšia je však úprimnosť, hlavne ak je vzájomná. 

Tak dobrý deň! 

Alebo ako sa v týchto časoch hovorí: Pekný (ďalší) deň! 

Hlboký nádych bránicou a plný výdych, ako ako podľa jogy...

 

 

       

Duel

Názov článku má byť stručný a jasný, ale ak to inak nejde, môže byť aj nejasný... Je zrejmé, že tu ide o súboj, ale o aký, to je až v pointe. Dňa 8. februára 1837 sa Puškin stretol v súboji s milencom svojej ženy. Ten bol lepším strelcom a strelil Puškinovi do brucha. Z toho plynie poučenie, ak ste poeta, prípadne nevojak, nechajte milencov svojej ženy na pokoji. 

Sú predsa aj pokojnejšie duely, napríklad ten na TV Jednotka, kde sa každý deň "dueluje" vedomosťami. Často ma to láka, veď pri pozeraní tejto súťaže viem správne zodpovedať skoro všetky otázky (okrem športu), lenže doma na gauči sa ľahko háda. Kamery vedia byť neúprosné k hlbšie v podvedomí skrytým vedomostiam. 

Do tretice sú ešte k dispozícii aj manželské duely a tie môžu byť riadne ostré, preto ich neodporúčam. Leda, že by ste to brali ako športový tréning. Zvlášť po dlhšej tichej domácnosti sa dobrý duel priam žiada. Hlasivky už chcú svoje a susedia hádam prepáčia. Keď to inak nejde, v rámci núdzového stavu v psychologickej ponorke dobre padne aj ostrý manželský duel.

Asi mi unikla pointa, prečo je duel pozitívny? Pozrime sa do prírody, mnoho vecí začína súbojom, hlavne tie, pri ktorých ide o budúce potomstvo. Ľudské duely bývajú tvrdšie, ale pokiaľ nepadne súper s guľkou v bruchu, tak to prežijú obaja. Najlepšie, ak je to s úsmevom na tvári a podaním rúk.

 

 

 

Do tisíc a jednej noci

 Zdá sa, že sme tam, kde sme nechceli byť, je čas si to zapamätať, a hlavne prežiť. V každej dobe, aj keď je najhoršie, existujú rôzne možnosti. Najlepšie to vidieť na príbehu "Tisíc a jedna noc", kde Šahrazád rozprávala kráľovi počas tisíc a jednej noci príbehy, aby ju nepopravil. Boli to tak dlhé príbehy, že nikdy neskončili na svitaní. Len tak mimochodom, počas tých nocí porodila kráľovi troch synov... Z toho vidieť, že vždy sa dá nájsť v situácii niečo príjemne pozitívne. 

Podobne skončil aj Dalibor, ktorý sa vo väzení naučil hrať na husliach. My síce nie sme vo väzení, sme doma, tak maximálne je to len domáce... Ako to teda pozitívne aplikovať na našu situáciu? Blogovanie, prípadne diskusie bez invektív, aj to by mohla byť malá cesta z toho von. Nemáme síce tisíc nocí, len 90, ale aj to stojí za to. Zistil som "ohromný" nárast publika na tejto stránke (až 20 čitateľov...), tak dúfam, že vydržia tých 90 dní. Ja sa tu budem každý deň snažiť o zábavu, teda pribudne tu 90 nových článkov.

O čom budú? Ako som už minule naznačil, budú o všetkom a niekedy aj o ničom. Bolo by veľmi pekné, keby prišli aj otázky a inšpirácie z vašich komentárov. Sú od tejto chvíle otvorené pre každého. Držím nám palce v tomto imaginárnom svete.

Kde sú tie staré dobré časy?

Staré dobré časy sú vždy také, že sa strácajú v minulom čase. Spomínam si, ako aj tu bývalo veselo, keď si autori rozumeli s čitateľmi na slovo. Keď sa písalo, aj čítalo s porozumením, takmer každodenne. Každý deň stretnúť človeka... v tom to je. Kde sú tie časy, kde sú tí ľudia? Boli sme skoro ako jedna rodina, lebo rodina je vtedy, keď si ľudia navzájom rozumejú, keď sa vedia rozprávať. Keď vedia diskutovať, keď vedia diskutovať bez invektív za každým druhým slovom. 

Je mi ľúto za starými dobrými časmi. Neviem, čím to je, že boli také dobré. Boli sme mladší? To rozhodne áno, ale v tom nie je všetko. Človek je mladý, kým tak myslí. Kým je zhovievavý k iným, kým ľuďom rozumie a nepotrebuje k tomu psychologický rozbor, ani prečítať kopu múdrych článkov na internete. Tam sa nájde všetko, ako sa hovorí, od špendlíka po lokomotívu. Kto číta papierové noviny, má zúžený obzor, nechá sa viesť. Pravda, v novinách nie sú diskusie ako na internete, preto sú jednoznačné. 

Kto ešte píše staré dobré blogy o všetkom aj o ničom, ale pekne? Len tak, sadnúť si ku klávesnici a premýšľať. Tak aby sa tam neobjavilo ani slovo o reálnej politike, lebo tá sa nezaobíde bez invektív a tobôž dnes nie o téme, ktorá nás prenasleduje už dobré dva roky. Kde sa všetci, aj pán Žinčica, vyjadrujú len ku "kauzám" naservírovaným, ako keď dáte psovi misku plnú psou konzervou. Kde netreba prácne triediť zrno od pliev, kde ešte stále platí, to utopické - že pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Boli to naše staré dobré časy.  

A kto teraz?

 Kto teraz bude učiť slovenských moderátorov, že reč nie je prekážková dráha, ani atletický ovál? Nuž a prečo sa pýtam? Lebo. Lebo sa mi nepáči, (stále ešte) rýchle rapotanie pred mikrofónom u niektorých moderátorov. Napríklad také dobré ráno v slovenskom rozhlase prestalo byť dobré od čias, keď sa toto verejno prospešné rádio zmenilo na "kvázi komerčné". Už som to raz niekde spomenul, že sa tam stratila akákoľvek vážnosť a "niekdajšia" solídnosť vyjadrovania a tým vlastne (u mňa) padla aj dôveryhodnosť. 

Ak by som náhodou chcel kvázi humorné neviazané "klábosenie", hoci aj "akože" humorné, naladil by som si hociktoré iné (tzv. komerčné) rádio a nesťažoval by som sa, lebo to sú oni, čo naháňajú "prachy" z reklamy a domnievajú sa, že to poslucháči očakávajú a majú radi. Opak je pravdou. Skutočný život je diametrálne odlišný od reklamných spotov. 

O reklamách preto radšej nehovorím, nemá zmysel sa vyjadrovať, lebo väčšina reklám s detinskými textami, s detskou rečou a zle hranou radostnou úprimnosťou nad zľavami tovaru, či nad tým, že ku šťastiu nám už nič iné netreba, len niečo si kúpiť čo vlastne ani nepotrebujeme. Ak mi reklamný mág na konci zaspieva "an-drea-šop", to ma skôr odradí a keď naozaj nemusím, nepôjdem tam.  Posledná veta ešte k tomu "nášmu" rádiu - neskutočné množstvo "somo-reklamy" (samochvály) skutočne zavelí "preladiť", ale kam?

Čo sa týka reklám je možné podobne hodnotiť aj reklamy v televíznej oblasti rtv:s, ale najmä v komerčných TV. Zdá sa, že reklamy sú ich spoločným menovateľom. Málokedy sa nejaká vydarí, ale po stom opakovaní sa stratí humor aj sviežosť nápadu. Nie som si istý, či sa reklamné spoty učia robiť v nejakej osobitnej škole, ale fakt je, že sú značne mimo realitu a hlavne mimo vkusu publika (česť niektorým občasným výnimkám). Keby len boli s vkusom mimo, ale oni priam nabádajú sledovateľov, aby si vkus kazili. 

Spomínam pri tejto príležitosti na Milana Lasicu, ako vedel rozprávať pekne, zrozumiteľne a s myšlienkou na myšlienku... Rozprával s porozumením. Kto bude teraz dávať príklad našim hercom? 

 

 

 

Čakáreň špeciál

Dva týždne som chodil do špecializovanej rehabilitačnej čakárne. Sedával som na pohodlnej stoličke a predo mnou na stene visela reklama na "plynové injekcie", "kineziotaping" a "systém SM". To sa mi každý deň zapisovalo do očného pozadia, aj som si to preštudoval, čo je to a na čo je to dobré. Na mne to, našťastie, neskúšali. Mal som jednoduchšie, celkom príjemné procedúry, ktoré platí poisťovňa. Aj tak som sa druhý týždeň radšej posadil oproti nápisu "Hasiaci prístroj", len tak, pre zmenu.

Rehabilitačné stredisko ma vrátilo do minulosti, keď som tam občas chodil ako zamestnanec firmy ponaprávať si následky sedavého zamestnania. Tentokrát som si nechal naprávať zlozvyky z ničnerobenia a zo sedenia pri počítači, čo je, z hľadiska kostí, kĺbov a svalstva, skoro to isté. Alebo je to oveľa horšie, ako robiť niečo užitočné prostredníctvom telesných štruktúr. Ani sem už toľko nepíšem, ale o to viac čítam. A je to škoda, lebo občas mám dobré nápady, aj lepšie ako tento...   

Bazén na cvičenie (plávanie) mi okrem "pracovnej" minulosti pripomenul aj obdobie dospievania. Vtedy bola voda na kúpalisku, či v jazere, tou pravou životnou inšpiráciou a vitálnym prostredím. Veď dievčatá v plavkách a tak podobne... Na jazere bývalo plávanie vzrušujúce pre jeho veľkosť a isté riziká, kúpaliská zase mávali nezameniteľný "odor" chlórovanej vody. Dnes by sa to mohlo nazvať "aromaterapia".  

Vo vani s mohutnými podvodnými tryskami mi chýbala hudba, aj keď v hukote vodopádu by ju sotva bolo počuť. To mi zase pripomenulo soľnú jaskyňu v istých kúpeľoch na východe, kde bola k pokojnému relaxu s dýchaním slaného vzduchu pustená na pozadí "ezoterická" hudba. Príliš mi nesedela, tak som v tej jaskyni vymyslel špeciálny audio scenár s pracovným názvom "les a ja". To je ale na dlhšie rozprávanie, tak možno inokedy. Záujemcom predám licenciu, ohláste sa.

Ďalšia oblasť mojich spomienok je spojená s občasným pobytom v tomto rehabilitačnom zariadení v minulosti a sú to ľudia, teda sestričky, ktoré už majú veľmi dlhú prax a ešte stále sú v plnom nasadení a stále sa vedia aj usmievať, napriek tomu, že sú tam celý deň ako na kolotoči. Podobne sa už snažia aj nové, mladé a štíhle sestry. Pred rokmi som mal nepohyblivé rameno a po rehabilitačnom cvičení na tomto oddelení sa všetko vrátilo do normálu a ruka je dodnes ako nová.

Človek, teda pacient zažije v čakárni všeličo. Ľudia bývajú zhovorčiví, no teraz je tu taká zvláštna doba, všetci sme zahalení, maskovaní respirátormi na najdôležitejšej časti tváre. Ľudia už toľko nehovoria, komunikácia viazne. Učíme sa rozprávať očami. Proste sci-fi. Najlepšie je vo vode, tam sme odhalení (čiastočne). Tých 15 minút v bazéne je najlepších na spomínanie.

Som vďačný pani doktorke, ktorá nás dôkladne, ale s porozumením "preklepla" pri vstupnej prehliadke a naordinovala nám potrebné rehabilitačné procedúry. Našťastie, nie je taká rázna, ako pred viacerými rokmi jej predchodkyňa, spomínam si, bolo to v roku 2009.  

K narodeninám

Náš najmenší bude mať jeden rok, tak vznikol nápad zhotoviť mu niečo pre cvičenie jeho prvotných aktivít. Postavil som mu "Activ board". Vzory som našiel na internete...

Základná doska je zostavená z tatranského profilu, všetko je zlepené a zoskrutkované. Všetko potrebné z elektroniky (bzučiak, časovací obvod) je v priestore pod základnou doskou. 

Popis jednotlivých častí

1 – Bicyklová húkačka, zaujme deti a priláka rodičov…
2 – Potrubie, potrubná doprava (guličky a pod) a môže slúžiť aj ako držiak tužky.
3 – Mechanický zvonček, ručne ovládané kladivko cvičí sa jemné uchytenie.
4 – Otočný ovládač, precvičenie jemných otočných pohybov.
5 – Otočný prvok so záclonovým štipcom.
6 – Medvedík – vešiačik.
7 – plastový trojuholník príprava na geometriu.
8 – Žirafa ako pravítko, podobne ako č. 7.
9 – Šnurovačka – premyslené pohyby s presne určeným cieľom.
10 – Otočné koliesko s magnetickým kotúčom, cvičenie jemných úchytov.  
11, 12, 13 – Ovládacie tlačidlo elektronickej časti. Po stlačení sa podľa voľby na vypínačoch 12 a 13 mení zvuk zariadenia. Ak je zapnutý spínač 12, bliká červená LED nad vypínačom. Ak je zapnutý spínač 13, ozýva sa prerušovaný tón a LED bliká. Ak sú zapnuté oba spínače, mení sa prerušovaný cyklus zvuku aj svetla. Zariadenie je aktívne len pokiaľ je stlačené tlačidlo 11 (šetrenie batérie ). Batéria je vymeniteľná z vonkajšej časti dosky.
14 – Kalkulačka - plne funkčná.
15 – Zámok s kľučkou, možno hýbať kľučkou ako v realite.
16 – Kľúč k zámku na retiazke je funkčný, po zastrčení do vložky ním možno točiť.

 

Osmička

 Významom číslic a vzťahmi medzi číslami a životom sa zaoberá numerológia. Niečo na tom bude, nedávno na mňa zapôsobila skutočná osmička. Skoro som dostal morskú chorobu. Sadol som si na bicykel a odrazu som si spomenul na nočnú plavbu zo Sicílie na Maltu. Nielen ja, ale aj obsah žalúdka sa mi začal kolísať. Napriek tomu som z bicykla nezosadol, niečo predsa vydržím... Len či to vydrží aj zadné koleso s osmičkou? Vydržalo. 

Prešlo pár dní, stal sa so mňa dočasne chodec, napriek tomu, že v garáži máme tri bicykle a ďalší doma (s osmičkou). Nasledovala analýza problému. To koleso už bolo pred ôsmimi rokmi nanovo odborne vypletené a vycentrované. Napriek tomu ma neunieslo. Majster asi použil slabé "špice" (s ohľadom na moju váhu?). Ten bicykel značky Liberta má ešte len 53 rokov a možno je už v kategórii "veterán", škoda by ho bolo recyklovať.  

Už píšem dlho, tak poďme na pointu... 

Keď som dal dolu plášť, pozrel som sa na jeho technické a výrobné údaje. Výrobený bol v Číne, to ma neprekvapilo, aj keď neviem, ako som sa k nemu dostal, ale už dobrých pár rokov mi slúžil. Ešte zaujímavejší údaj je maximálne zaťaženie  80 kg a to je problém (ak majú v Číne rovnaké kilogramy ako my), lebo ja to koleso trvale zaťažujem váhou o 18% vyššou. Ak zoberiem do úvahy dynamické namáhanie, je to ešte viac...

Vsjo jásno, čem bukvy?

Tri anjelské bytosti

 Mohol by som povedať, že to boli traja mušketieri dobroty a štvrtý bol d'Artagnan, vlastne to bola doktorka a tie anjelské bytosti boli sestričky. Sestričky zarúškované, ako sa na túto dobu a prostredie operačnej sály sluší a patrí. Všetci sme boli za rúškami, len oči vraveli to podstatné. Najlepšia asistentka ma neúnavne sprevádzala celou operáciou. Slovný doprovod, neustále informácie o všetkom dianí okolo mňa, to bolo niečo úžasné. Ani som sa nestihol poďakovať a už ma viezli zo sály. Dodatočne ďakujem všetkým zúčastneným sestričkám, doktorke a hlavne mojej úžasnej asistentke. Aj keď rúško na tvári, oči neklamú... Ďakujem.    

Naše zdravotníctvo žije vďaka ľuďom, humánnej tradícii, vďaka skúseným doktorom i mladosti novej generácie sestier, ktoré sú korením oživujúcim pacientov.

Heuréka!

 V čakárni istej nemocnice, špeciálneho oddelenia čakalo najmenej 40 ľudí (hlásaná norma na daný rozmer je najviac 20). Vekové rozloženie od 25 (odhad) až do 99 (odhad). Všetko prebiehalo normálne, hýbal sa občas iba vzduch, čo vôbec nevadilo, lebo sme boli všetci "orúškovaní" v maskách. Mierny vánok v úzkej chodbe zavanul pri príchode nového pacienta. Rýchlo, až zbesilo zadulo pri prechode mladšieho zdravotníka, alebo doktora. Doktor sa pozná podľa fonendoskopu na krku, sestrička podľa príjemne tvarovaných proporcií v bielom "outfite".

Ako hovorím vyššie, u nás je všetko v norme, zdravotníctvo beží na plné obrátky a kvalitne. Len tých pacientov je veľa... Veľmi zaujímavý postreh, mladá dvojica - on mal rifle s tromi veľkými dierami, teda celé kolená vonku, tretia diera aby mu bolo vidieť, aké má "boxerky". Ona bola úplne slušivo mladícky nahodená. V tej chvíli som bol "bezdomovec", teda bez vlastnej stoličky som len tak postával v priestore, keď sa uvoľnili dve stoličky vedľa nich. Mladá si hneď sadla, on sa pozrel na mňa a usúdil, že ešte nie som dosť starý, aby mi ponúkol miesto (aj tak by som bol odmietol, nie som ja ešte tak starý).

Skutočne ma potešil, nepasujem sa vo všeobecnosti za "dedka", dokonca som bol čerstvo oholený, ale to dnes nevidieť na prvý pohľad. Len jeden pacient oproti bol taký, že mu biela brada trčala spopod rúška. Hneď bolo jasné, že je to "kmeť" aj keď, možno ešte nemal dôchodkový vek. 

Na lekára som nečakal dlho, len cca 2,5 hodiny, potom mal doktor so mnou trpezlivosť asi tak 5 minút a že ma chce ešte raz vidieť, aby som prišiel opäť do čakárne  asi o dva týždne. Možno bude mať na mňa viac času, len dúfam, že už sa nebudú vonku čerti ženiť ako dnes. 

Mimochodom, pri čakaní som na chvíľu získal čakárenské miesto na uvoľnenej stoličke vedľa mladšieho pacienta, čakateľa na náročnú operáciu. Na chvíľu nechal "tetris" v mobile a spýtal sa, čo ma trápi. Tak som ho stručne, zhruba poinformoval. On sa posťažoval na trenčiansku nemocnicu, odkiaľ prichádza a kde mu nepomohli. Medzi rečou mi popísal svoju nedávnu diagnostickú príhodu a to nemal robiť, lebo sa takmer presne zhodovala s mojou príhodou spred niekoľkých rokov. 

Tak aj takto si môžu pacienti upresňovať svoje diagnózy... Niet nad to, porozprávať sa s pacientmi v čakárni u lekára, len si musíte vopred vybrať vhodné oddelenie, podľa toho, kde vás to pichá.

Zdravíčko!

Múdre veci

 Pointu tohto prípadu uvediem hneď na začiatku, nemám rád "múdre" veci, teda tie, čo si dávajú moderný prívlastok "smart". Je to tak trochu averzia voči "AI", inak povedané, nemám rád umelú inteligenciu. Ešte lepšie to vystihuje veta: "Nemám rád, keď niekto myslí za mňa". 

Chápem, že každý človek, ktorý niečo navrhuje, konštruuje, vyrába či vylepšuje, musí myslieť. Bohužiaľ, niekedy sa to nepodarí. Inokedy to vypadne ako samoúčelný vtip, bez praktického úžitku. Najmä ak to myslenie postupuje ako "AI". Malý príklad samoúčelného vylepšenia:   

Z ukážky je jasné, že ide prakticky o rovnaký hriankovač, zmenilo sa umiestnenie ovládacích prvkov. Možno existuje nejaká vnútorná logika, prečo to navrhovateľ urobil, ale z hľadiska užívateľa je to zmena, ktorá priniesla len to, že si bude musieť zvykať na nové polohy. Zvyk je totiž to, s čím konštruktér nepočítal, alebo zanedbal to. Mohlo by to byť aj naopak, výsledok z pohľadu zvyku by bol ten istý. Ak je však zmena pozitívna (užívateľsky príjemná), časom si človek zvykne, a to je dôved, prečo nezaznávam inovácie ako také, len tie nevydarené.

Zaujímavým prípadom inovácií, vylepšení, "upgradov" sú zmeny v mobilných či počítačových systémoch a aplikáciach. Príde vám napríklad aktualizácia systéme a nestačíte sa čudovať, niektoré veci sú vynechané, iné sú naopak, ale funkcia je rovnaká... Ako príklad z mobilu: šípku na návrat som mal vpravo, po aktualizácii je vľavo. 

Iný príklad, inšpirovaný knihou Čierne leto (M. W. Craven) "Čierne zrkadlo na displeji (mobilu) sa zmenilo na farebné aplikácie, ktoré mu väčšinou nič nehovorili, a keby aj vedel, na čo sú, nepoužíval by ich." Tak toto mi hneď zarezonovalo v očiach. Rovno zo života "moderného" človeka. 

Buďte smart a čítajte!

 

 

Tretia dávka nádeje

 Najprv som bol principiálne (asi na 50%) proti najnovšej vakcinácii, ale okolnosti a "osud" zmenili môj názor. Som za. Všetko prebehlo bez problémov... Najviac ma oslovila a priniesla nádej na návrat do normálneho života tretia dávka.

Bolo to pekný deň, 8. marec, ako na objednávku k MDŽ. Nikdy som tento sviatok zvlášť neoslavoval, aj keď som sa zúčastňoval všeobecných "zhromaždení" kolektívu, bolo to viac-menej len aby som nevybočil z davu. To neznamená, že by som si nevážil ženy, práve naopak, vždy boli mojou pozitívnou inšpiráciou, boli a sú to múzy. 

Tretia dávka mojej vakcinácie nebola od Pficera, ani od Putina, dala mi ju sestrička, keď som jej zagratuloval k sviatku. Podala mi ruku a to ľudské gesto, dotyk rúk bolo prísľubom na návrat do normálneho života viac ako všetky ostatné vakcíny. 

Ivan Mládek 1975

Ivan Mládek na scénu
(Scenár AV programu na Malú scénu)

Neopatrný křeček (https://youtu.be/M5QsE3UvCSo)

Ivan Mládek 34 ročný inžinier, majster banja a humoru, bývalý varietný umelec, dnes držiteľ Bielej vrany je vedúci skupiny Banjo Band. Bol to seriózne vyzerajúci mladý muž zanietený pre tradičný jazz a swing. Vážnosť ho opustila po absolvovaní školy a vojenčiny. Vzal do ruky bendžo, a ako hovoria odborníci, vie s týmto nástrojom u nás a na širokom okolí, narábať najlepšie.
   
Dobrý den (https://youtu.be/4OBOcWSR1ZE)

Zložitými cestami, ktoré by mohli slúžiť ako podklad pre humoristický román, založil skupinu Banjo Band. Odvtedy šíria svojimi pesničkami humor po celej republike, v rozhlase i v televízii.

Míval jsem klobouk (https://youtu.be/wD2A99MnnV8)  

Vzostup skupinu Banjo Band však nebol jednoduchý. Mnoho ľudí ich malo spoočiatku za bláznov. Postupom času si však našli cestu k publiku.

Špagety v prášku (https://youtu.be/NV-AdTHbAa4)

Pesničková produkcia Ivana Mládka a skupiny Banjo Band vyvolala polemiku na stránkach časopisu Mladý svět, v ktorej sa ozvali rôzne protichodné hlasy. Na ukážku, iba niektoré z nich:

S.H. Praha, 21 rokov - ... Všetky jeho melódie sú veľmi podobné, ako sa ľudovo hovorí, na jedno kopyto. Najotrasnejším zážitkom bola pre mňa pieseň „o akejsi krave, ktorá si narieka, že ju stále za cecíky ťahajú a jej lahôdku jej ochutnať nedajú“. Tiež pieseň v ktorej sa hovorí o dvoch dievčatách, „ktoré sa išli pozrieť na kamarátkinu halenku“, postráda inteligenciu...

Oto, no toto (https://youtu.be/7v4fWjuz-wc)

M.S. Praha - Pokiaľ ide o hudobný prejav kapely, je to vec celkom jednoznačná. Je to výborné, perfektné a presné. A hovorí vám to človek, ktorého najobľúbenejším autorom je Beethoven.

I.K. Přísčovice - Jeden z našich popredných kritikov povedal o Mládkovi a o muzike Banjo Band, že je korením našej populárnej hudby. Ja, ako predavačka gramofónových platní to môžem potvrdiť.

Čs. ženský (https://youtu.be/qZCTdNTUVg4)

E.G. Rakovník - Myslím si, že človek v 34 rokoch by mal mať iný rozum, než skladať také pitomosti. A ešte k tomu s vysokoškolským vzdelaním...

Ach ouvej (https://youtu.be/5L55Ehintvk)

L.M. Křelov - Sú to pesničky s jednoduchou, ale peknou melódiou a s humorným textom. Naviac, plne zodpovedajú dnešnému životu, proste, tak to medzi ľuďmi chodí...

Kam s ním (Mogulom) (https://youtu.be/B-CwNVy9vwk)

Vážení priatelia, na spestrenie dnešného programu mám pre vás pripravenú aj krátku prednášku na tému „Čo s voľným časom?“ (Po prestávke) (https://youtu.be/fpSDJCtCIl8)

OBETA

Ellison Cooperová si dala záležať na príťažlivosti svojho románu „Obeta“ aj tým, že načrela do vyššej americkej a teda aj do svetovej politiky.

V zásade sa drží dvoch dejových línií, ktoré sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú. Jednou z nich je vnútorná (personálna) politika v organizácii FBI, ktorú definuje aj ako mocenský nástroj vyššej politiky. Táto dejová vrstva je zdôraznená hlavne na začiatku, ale v časti kriminálneho prípadu je len pozadím osobného príbehu hlavnej postavy, neurologičky Sayer.

Neurologička FBI Sayer Altairová sa zotavuje z následkov zranenia, keď ju poveria vyšetrovaním prípadu záhadného nálezu ľudských kostier v jaskyni národného parku. Kostry sú staré takmer 20 rokov, ale sú medzi nimi aj dve nové mŕtvoly, ktoré prípad aktualizujú. Do pátrania je zapojený celý štáb odborníkov, okrem iných aj agent FBI Mawell Cho so svojou pátracou sučkou Kona, ktorá svojim citlivým nosom vlastne spustí celú lavínu udalostí.

Stavba príbehu s dvomi základnými dejovými líniami a s presahom na svetové dianie i oblasť neurologických štúdií ľudského mozgu psychopatov je zárukou pútavosti príbehu Obeta. Udalosti tiež  nadväzujú na starodávny grécky rituál obetovania živého človeka Bohom. Nechcem prezrádzať, kto je vrah, ale pri čítaní budete podozrievať viacerých. Kto to bude, nakoniec uznáte, že bolo ťažké na to prísť...

Nechcem polemizovať s názormi autorky prezentovanými v knihe, ale niektoré pasáže sú skutočne na zamyslenie. Zvážte tieto citácie z rozhovoru Sayer s anonymným psychopatom:

„Sérioví vrahovia, ktorých skúmate, sú veľmi prosté duše. Prečo by som márnil čas zabíjaním jednej ženy? Usmerňujem tok dejín. Vyhlasujem vojny a potom sa dívam do očí vdov, ktoré som stvoril.V rukách držím milióny ľudských životov. K dispozícii mám celé armády a svetových vodcov, ktorí plnia moju vôľu.“ (str. 90)

„Zatiaľ nevynašli testovaciu súpravu na odhaľovanie sériových vrahov. Nemám čarovný prútik, ktorým by som mávla nad človekom a zistila, či je inteligentný psychopat, ktorý ma chce oklamať. To nedokáže nikto, lebo sérioví vrahovia sú prefíkaní, disciplinovaní a rovnako ako niektorí politici, bez výčitiek svedomia ničia životy nevinných ľudí v mene svojich vlastných cieľov.“ (str. 148) 

Poslednú ukážku možno brať aj ako isté varovanie: 

„Sayer vedela, že v skutočnosti jej nie je do smiechu. Obom bolo jasné, že človek sa nemôže ponoriť hlboko do temnej ľudskej mysle a vynoriť sa z nej nepoškodený, akoby zázrakom ešte celý.“ (str. 183)

----

Ellison Cooperová, Obeta, Ikar 2020 

https://www.bux.sk/knihy/451479-obeta.html

 (131 222)

 

 

Inkognito

Zábavná televízna relácia, ale aj "Naše současnost za pět set". To bola iná zábavná relácia v časoch, keď ešte nebolo GDPR, ale bola (akože) cenzúra...  Dnes sme všetci inkognito. Zahalené tváre počnúc premiérom, prezidentkou a poslancami. Vláda inkognita. Na ulici stretávame, ak sa odvážime vyjsť von, neznámych známych. Nie je to tak dávno, čo sa nám nezdali zahalené tváre na účastníkoch protestov. A dnes je zahalený celý svet. Presnejšie - ľudia, lebo na externé živočíchy to ešte neprišlo.

Všimol som si na facebooku vinníka. S láskavým dovolením autora uverejňujem jeho varovanie:

Koronavírus – výkričník

Pýtam sa prečo,

prečo ma nemá nikto rád,

a tak,

iba len SARS je mi kamarát.

Som predsa celkom maličký.

No vraj veľké škody robiť viem.

Ale i tak,

dovoľte mi sa vás spýtať,

ja nemôžem si plniť sen?

Tisícky ľudí nakaziť,

tisíckam rovy otvoriť.

Tisíce lietadiel prizemniť,

ovzdušie planéty našej prečistiť

a hlavne - ľuďom oči otvoriť?

Aby konečne sa spamätali,

prestali sa neustále,

za chimérami hnať,

byť bohatším, mať sa lepšie.

Viem, ľudská to túžba odveká,

no nesmie byť tak,

že zbylé štyri pätiny,

biedu budú ďalej trieť,

žiť neustále s vedomím,

že nič lepšie v živote ich nečaká.

Som koronavírus – výkričník.

Nie, nechcem sa

na vztýčený prst Pána Boha hrať,

no rád by som chcel vám iba povedať,

že o päť minút dvanásť dávno nám už minulo.

Tých pár minút čo ľudstvu ešte zostalo,

treba lepšie na záchranu ľudstva využiť.

Spamätať sa, prehodnotiť, že i inak sa dá,

a zrazu zistíme,

na planéte našej takto krásne ešte nebolo,

šťastnejšie a spokojnejšie sa dá tu žiť.

Iba toľko som chcel vám povedať,

ja koronavírus - výkričník.

Nie je to nič osobné,

to iba memento je ľudstvu poslané.

Je to moja výzva na zmenu,

možno jedna z posledných.

Ak nie, nuž treba myslieť na zánik.

J.J. Matejka

Zmena beží a postupuje. Začalo to uzemnením jedného typu lietadla, potom toto a lietať sa takmer prestalo. Fakt je, že sme ľudia, čo majú žiť na zemi. Príliš sme sa rozpŕchli po zemeguli. Vraj nás ničí ozónová diera, ale pridávame na orbitu novú sieť 5G... Aby sme mali múdre chladničky, televízory a tak podobne.

Vraj otepľujeme zem, treba zatvoriť elektrárne, fabriky. A prestať lietať medzi kontinentami, na Mesiac, na Mars atď. Prevážať tovar hore a dolu. Nejesť mäso, lebo aj dobytok (okrem nás) produkuje metán... Spoločným menovateľom toho všetkého sme my. Nie človek, ale ľudstvo. Tento čas je podobný prechodu všežravca na vegeteriánstvo. Nie vegánstvo, lebo potravinový reťazec by nemal byť prerušený... 

Žiadna výzva na koniec.

Je čas uvedomiť si seba a iné tvory na zemi. Sme síce ľudia, ale som aj Človek so svojim okolím. A čomu slúži globalizácia?      

(130850)

Černá čára na zdi

Černá čára na zdi, bílá vedle ní... Pamätná šelaková platňa na gramofóne s trúbou a ručnou kľukou, to je moja asociácia z detstva. Prvé stretnutie s gramofónovým umením. Mali sme doma celkom peknú zbierku takýchto platní s otáčkami 76 za minútu. Mojim číslom 2 bola pesnička "Mám ja devět kanárú" (z filmu "Uličnice"). Zlaté časy.

Černá čára na zdi, bílá vedle ní,
vždyť jsi nebyl první, nejsi poslední.
Nebudu si přece s tebou kazit pleť.
Černá čára, bílá čára, popsaná je zeď.

No jo, popsaná je zeď, ale ešte to stále píše. Niekedy len tak, ako sa hovorilo kedysi: Zapíšeme to čiernou kriedou do komína. Čas je "zeď", teda je to skôr "múr nárekov", ale vpisovali sme tam podľa nálady a často aj s potešením. Píšme, kým sa dá... A so šťastím a s úsmevom v srdci.  

(130819)

Prípad mŕtveho nebožtíka

Najprv to bol rozhovor s režisérom filmu "Prípad mŕtveho nebožtíka" Miroslavom Šmídmajerom v nejakom internetovom médiu. Bral som to ako pozvanie do kina, mám totiž celkom rád absurdnosti vo filme. Netušil som, že zájdu s preháňaním až tak ďaleko, že občas sa strácal kontakt s tým, čo vlastne parodovali.

Nevadí, aj tak čas plynul v pohode. Obsadenie kina sa vôbec nedalo porovnávať so "Sviňou", okrem nás dvoch tam bolo ešte asi 20 mladých, ale o týždeň ho aj tak budú opakovať. Vďaka mládeži sme občas začuli aj úprimný smiech v niektorých pasážach filmu. Dva-trikrát som sa dokonca aj ja nezdržal smiechu.


Režisér sa v tom rozhovore vyjadril, že tento jeho film si divák vezme buď s "potešením", alebo ho bude "nenávidieť". Vraj sa nenájde nič medzi tým... Nuž, ja som ostal na polceste medzi týmito dvomi možnosťami. Absurdnosť deja a jednotlivých situácií sa totiž blížila k úrovni seriálu "Horná Dolná" a ten naozaj nemusím. Druhým mantinelom pre moje vnímanie takejto komédie sú filmy Trošku. Teda aj tento mi tak trošku pripomínal Trošku.

Najväčším pozitívom bolo to, že dej filmu (v tomto čase) absolútne nezabŕdol do politiky, aj keď politika je skoro všade okolo nás a teda nebol "sviňa".


(130606)    

Prečo?

Prečo majú Apollón, Venuša a veľa iných bohov rôzne tváre a rôzne telá? A nielen oni, aj všetci na klasických obrazoch v múzeách sú obrazom aktuálnych živých ľudí, svedectvom doby. Lebo ich tvorili rozdielni umelci. Za každým Apolónom, za každou Venušou je živý človek, model, či autorova fantázia.

Múzeum

Good blog Post

Good blog Post - je dôkazom, že reklama musí byť pozitívna, ale ani tak nemusí byť účinná. Neklikol som na odkaz, ktorý nasledoval za pochvalou: "Good blog Post" a nič to so mnou neurobilo. Je to dôsledok 30 ročného "výcviku" na internete a v spoločnosti. Áno, už oslavujeme tridsiatku... Fakticky aj tá oslava pôsobí ako trochu zatuchnutá. Vyzerá to ako s tým nebožtíkom, že o ňom len v dobrom. A o zlo sme sa zaslúžili sami, tak o ňom mlčme. História za nič nemôže.

Osudy sa týkajú len jednotlivcov. Čo v globále vyzerá ako dobré, hoci aj štatisticky podložené, individuálne môže pôsobiť dobre, ale aj zle. Preto nie je dobré generalizovať históriu na základe vlastného osudu. Náš osud (to čo sme prežili) ovplyvňuje náš názor, preto nemôže byť objektívny.  

A vo tom to je!


(130345)

Dokonalý svet

Všetko od počiatku sveta má svoj systém a poriadok, aj keď sme tu ešte my neboli. Všetko má svoju hodnotu, svoje postavenie a miesto vedľa iných vecí. Tak podobne to platí aj o živých tvoroch. Všade panuje poriadok vo veciach, vo vzťahoch, nie dokonalosť, len poriadok. Čo je to poriadok? Je to aktuálny stav vecí, ale čo je potom neporiadok?

 Vesmír nie je dokonalý, je taký aký je vďaka rozmanitosti a zdanlivému chaosu. Keď však príde na lámanie chleba, všetko do seba pekne zapadne, symetria dobra a zla vytvorí jednotu. Keby nebolo neporiadku, nebolo by treba robiť poriadok. Z toho plynie, že veci a ich miesto by mali obsahovať istú myšlienku, účel - pre inú vec, človeka, myšlienku, ktorá s nimi súvisí.

Keby nebolo neporiadku, museli by sme si ho urobiť... 

(129279)

  

Čítanie s porozumením

Čítanie s porozumením je hotová veda, ale písať s porozumením, na to už treba hádam aj celkom iné oné, teda akési (poroz)umenie. Málo píšem a niekedy sám seba nečítam s porozumením. Niet dosť času na pozastavenie sa k porozumeniu seba samého, nieto ešte porozumieť blízkym... A veci sa dejú tak, ako by ich niekto naháňal.

My, starší sa často rozprávame o chorobách, hlavne o tom, ako sme ich prekabátili, radíme si. Tuto ma bolí, ale včera inde... Ako v tom vtipe u doktora: "Slečna, kde vás to pichá?" Slečna sa začervenie a odpovedá, že na chate. Dobre je, keď to bolí každý deň niekde inde. Bez bolesti sa vraj budí len mŕtvy. Včera som bol v Bystrici a tak ma bolelo... Dnes ma bolí doma.

Dlho som sem nepísal, vyšiel som z "cviku". Nájsť prekvapivú pointu je náramne ťažké. Skúsim hádam takto triviálne: Nie som starý a nič ma nebolí... Ha, ha, ha...


P.Č: (pod čiarou): Práve teraz mám na wabovinách 992 článkov, plus 8 nedokončených konceptov. Keď tie koncepty (alebo iných 8 článkov) budú publikované, bude veľká oslava, alebo, ako sa hovorí, bude Big Bang...

(129278)

Palacinky

Čerstvá aktualita dňa, ale na rovinu poviem, nemám ich rád. Vždy keď ich uvidím na tanieri, spomeniem si na Anderov vtip, ako robil palacinky a Piťo ich stačil priebežne jesť. Určite viete, ako to skončilo. Ja nie som ako Piťo, ale aj tak mi do žalúdka palacinky nepasujú. Dnes je to tak, na obed boli palacinky, ale rádio sa už nedá počúvať ani na WC.

V tej malej miestnosti je také automatické rádio, keď si človek sadne, hneď začne hrať. Bývalo tam naladené zásadne rádio Slovensko. Už nejaký čas skúšam iné stanice, lebo Slovenský rozhlas sa preorientoval (zopsul) na "komerčný" štýl, hlavne vďaka niektorým moderátorkám, ktoré mi spôsobujú zvýšenú peristaltiku.

Vraj "informačné rádio", ale zosmiešňujú aj správy o počasí. Proste, žiadna seriózna správa. Vlastne dnes ťažko takú serióznu a pravdivú správu zohnať. Kedysi jeden môj kolega vravieval na správy v novinách: "Ani opak nie je pravdou". Tak či onak, v tej miestnosti mám radšej svätý pokoj, preto od istého času radšej rádio vypínam. Aj keď nie sú na obed palacinky ako dnes.  

A keby ste si náhodou nespomenuli, ako končia palacinky u Andera, tak vám poviem - Ander dal Piťovi poslednú a ten mu zahlásil, že tú poslednú má v ústach a na prvej už sedí.  

(127 793)

Monológ manažéra

Sú ľudia, nad 40 (50, 60, 70) rokov veku, s ktorými je ťažké uskutočniť dialóg. Nepustia vás k slovu. Maroša som stretol na stanici, cestoval vlakom. Poznám ho dlhé roky, býval to dosť vysoko postavený manažér, tak mi bolo divné, že cestuje vlakom.

   "To mám za babku (zadarmo), tam aj späť, to sa mi oplatí. Auto je drahé, to máš..." a začal v hlave kalkulovať. Do uší mi tlačil výsledky, vie, ako byť asertívny.

   "Áno, hovorím, ale pohodlie a tak."
   "V tomto veku potrebujem hlavne pohyb, nie voziť sa v aute."

Ekologicky myslí a ekologicky koná. Prerušil ma a začal monológ o svojich príjmoch, ktoré sa mi ani nesnívajú a on už zavŕšil sedemdesiatku. K tomu sa vraj dopracoval cez známosti. Celý život ich zbieral a pestoval...

   Nie, nespýtal som sa ho, čo robí... Načo aj? Toľko vplyvných známych nemám a nebudem mať do konca života. Radšej som stíchol a nechal som plynúť jeho monológ o tom, ako trávi dovolenky v jednom zo svojich hotelových apartmánov. Len som prikyvoval, aj tak sa viac nedalo, vlak už brzdil.

(127740)

Večnosť

Reálny svet človeka je len zlomkom večnosti, ale fantázia mu umožňuje  obsiahnuť večnosť celú. V nej sa môže pohybovať od vzniku svetov až po ich zánik.Čo vlastne znamená pojem večnosť? Je to ohraničený úsek času začínajúci v nekonečne a končiaci v nekonečne? Je to kruh bez začiatku a konca. Je to beh jedným smerom, alebo sa možno aj vrátiť?

Prach si a na prach sa obrátiš, hovorí sa v Biblii a pripomína to náš vymyslený zákon o zachovaní energie a hmoty vo vesmíre. Nič sa neničí, nič sa nevytvára iba sa všetko mení. Každá zmena je krokom vpred, z hľadiska nášho času.

Čas je zmena a zmena je pohyb a pohyb je základom života. Ak sa raz vesmírna hmota nahustí do jedného bodu, bude v ňom tak tesne, že sa zastavia všetky pohyby a zastaví sa aj čas. Systém bez pohybu je zdanlivo stabilný, ale tento zahustený bod nie. Bude stačiť len slovo a všetko sa začne znova veľkým treskom.

Vraj, možno, ale na tom už nezáleží...

(127172)

Audio paradoxy

Cez Vianoce bolo viac času na sledovanie televízie, na jej hodnotenie. Možno máme zlý TV prijímač, aj keď má len 10 rokov, ale niekedy nie som spokojný s kvalitou zvuku. Nie vždy, len pri niektorých filmoch, ale hlavne pri seriáloch. Novodobé seriály priniesli so sebou taký zvláštny jav, ktorý sa spočiatku zdal byť inovatívny, ale čo je veľa, to je príliš.

V prvom rade ide o "zcivilnenie" hereckého prejavu v seriáloch, keď akože prehnane "prirodzená" reč občas pôsobí, ako by sa hercom nechcelo a spôsobuje to nezrozumiteľnosť. V druhom rade, keď tú reč podfarbia, trocha samoúčelne, hudbou, nezrozumiteľnosť ešte stúpa. Niekedy je ten hudobný "podmaz" naozaj rušivý. Problém je možno aj v pomere "vybudenia" mikrofónov a hudby, či ruchu pozadia.

Pre schopného zvukára by to mala byť alfa a omega, ale to sa dnes akosi nenosí. Určité náznaky zlepšenia som však už zachytil. Problém hlasitosti je zrejmý aj v kinách. Gaučový televízny divák z paneláku si čoskoro uvedomí akúsi nepohodu z príliš hlasitého zvuku. A možno ani nevie, prečo je taký ohučaný, keď vyjde z kina. No ale povedzte niečo premietačovi...

Do istej miery túto situáciu chápem, lebo viem, že kedysi v začiatkoch Hi-Fi hnutia a amatérskych konštrukcií zvukovej techniky sme sa predbiehali v tom, kto má silnejší zosilňovač a výkonnejšie reprosústavy. Vtedy sa však ešte snažili (amatérski) zvukári aj o to "hi-fi", teda o kvalitu reprodukcie. Vývoj smeroval neúprosne k veľkým ohučaným koncertom a to sa prenieslo do celej audiovizuálnej tvorby. Hádam by bolo načase hľadať cestu k inej kvalite aj vo zvukovej sfére.    



(127040)

Internet

Podľa niekoho je to to najhoršie, čo ľudia vymysleli (to tvrdia hlavne tí, ktorí ho nepoužívajú). Faktom však je, že internet je sila, ktorá ľudí spojila do jedného sveta. Otázne je len, ako sa s tým ľudstvo vyrovná.  Všetko je tu dovolené, všetko tu je. Zatiaľ. Pravdou je, že už sa nejaký čas ozývajú hlasy, že ľudí tu treba kontrolovať, nebodaj strážiť, sledovať a trestať za sledovanie niektorých stránok. Zažili sme to už, v trochu inej podobe, ale ako sa hovorí, aj demokracia musí niekam smerovať...

Nemyslím si, že internet je zlo nad všetkými zlami, možno práve opak tohto tvrdenia je pravdou. Keby pravda objektívne existovala. Všetko je relatívne, ale hovorí sa, že kedysi, keď Afričania uvideli belocha na bicykli, smiali sa mu, že je lenivý. A kde sme už dnes? Málokto chodí pešo, ak tak na turistiku. Niektorí opäť vyťahujú bicykle. Stal sa z nás človek sedavý... Sedíme najviac pri monitore počítača (ako kto...).

Sedenie s internetom má aj jednu veľkú výhodu. Ľudia sedia doma a nemusia cestovať po svete aby spoznali ďaleké kraje. Lebo diaľky lákajú a potom je nebo ukrižované nespočetnými viditeľnými aj neviditeľnými kondenzačnými čiarami. Sedenie má aj tu svoju logiku, v lietadle sa nedá bicyklovať, teda sedíme len tak a sem tam niečo zjeme. Strašidelné je, že lietať by chceli všetci, napriek tomu, že všetko majú doma na stole, či v "lone" na monitore.

Lietanie a cestovanie vo vzduchovej vrstve sveta (ale aj na zemi v autách) požiera veľa energie, spotrebováva množstvo kyslíka a premieňa ho na skleníkové plyny. To isté platí aj o raketách, ktorými sa lieta mimo našej atmosféry. Plytváme energiou, ktorú máme tu na zemi. Kedysi niekto vymyslel pojem "trvale udržateľný rozvoj". To sme si zmenili za trvalý rast a konzum. Zachráni nás jedine ten zlý internet.

125695

Za Čiarou

Tak už som teda za Čiarou. Nehovorím, že je to zlý film, ale ani zázrak to nie je. Je to úplne normálny napínavý príbeh a či sa v ňom niečo skrýva, to vôbec nie je dôležité. Pre slovenského diváka možno, lebo mnoho ľudí je chorobne závislých na politike s negatívnymi prvkami. Tento film však v žiadnom prípade nie je o politike (a preto je úspešný, ale hlavne pre marketingovú prípravu potenciálnych záujemcov). Politika je v pozadí každého príbehu, inak to nejde. 

Film Čiara je dobre zahraný, aj natočený a zostrihaný. Je to o čistom pašeráctve na dvoch stranách hranice a o mafiánskych praktikách a tak trochu aj o korupcii strážcov hranice v danom mieste a čase. Nie je to o tom, ako sa žije na východe, toto je tak malý výsek z normálneho života na našom "ďalekom východe", že sa to absolútne nedá zovšeobecňovať. Z hereckých výkonov a zo stvárnenia príbehu som mal skôr dojem, že to všetko sa odohralo v Bratislave medzi Bratislavčanmi.

 :) 

Inak dobrý...

Namiesto titulnej informácie o tvorcoch filmu:  http://www.ciara.sk/

(125540)

Som vážny, teda som

Bolo by načase vrátiť sa do reality, zamyslieť sa nad aktualitami verejného života, lebo neradno chvíľu postáť, blíži sa doba, keď bude platiť znova to staré "nerudovské": "Kdo chvíli stál, už stojí opodál". Tak mi prišla na um taká zbytočná myšlienka, odtrhnutá od reality - zamyslel som sa nad obrazmi svätých. Videl som ich už dosť, ale nepamätám sa, že by sa niektorý svätec usmieval. Ani usmievavé sochy svätých som nevidel.

Možno je to preto, že byť svätým je vážna vec a pri vzývaní Boha je radno byť vážny, alebo s výrazom duchovna, veď u svätcov ide vždy o ich duchovný život.

Vážnych ľudí dnes ľud nemá rád. Kto nie je šašo, nie je celebritou, a preto dnes nemáme svätých. Skúšam si spomenúť na sochy pohanských bohov, alebo iné antické sochy a tiež sa tam smiech nevyskytuje. Smiech je asi vo výtvarnom umení považovaný za niečo neľudské, napriek tomu, že vraj práve smiech nás oddeľuje od zvierat. Takže, keďže sme vážni, nič nás od nich neoddeľuje, sme na jednej lodi Zem.

"125 341"

Dýnom (s) Dánom

Je to zvláštne, práve som dočítal knihu, ktorú napísal Dominik Dán ako svoju 14. detektívku. V tomto roku vydal svoju 23. knihu. "Na podpätkoch" už u mňa ležala dosť dlho, až teraz som nabral odvahu zahĺbiť sa do Dánovej detektívnej "latiny". Keď som prvýkrát uvidel Dánove knihy na poličke malého kníhkupectva, bolo ich tam najmenej 11, dostal som strach, a až neskôr som si náhodne vybral túto.

Dominik Dán je úspešný autor, ale pri výbere kníh sa riadim inými kritériami, najradšej mám také, ktoré majú svoju osobitnú históriu nadobúdania. Výber je dôležitým základom úspechu. Detektívka je oddychovým žánrom a ja žánre rád striedam. Nedávno som objavil nového autora detektívok, vraj je to tiež bývalý kriminalista (a bývalý Dánov kolega) Václav Neuer, ktorý na mňa zapôsobil sviežim dojmom ("Vražda s pridanou hodnotou"), ale poďme radšej k "lodičkám" s vysokým podpätkom u Dána.

Človek si niektoré veci všimne až dodatočne, tak som sa po prečítaní vrátil k úvodnému citátu o tom, že "žena je pôvodcom činu" (Vergílius). Teraz mi je to už jasné a keby som si to bol lepšie všimol, odhalil by som páchateľa o pár desiatok strán skôr. Nakoniec, aj názov knihy vrhá tieň na ženy...

Asi do polovice knihy je to celkom príjemné oddychové čítanie. Viac-menej píše o spoločenskom živote a konverzácii policajtov na krajskom oddelení vrážd, menej o samotnom pátraní po zločincoch. Ten spoločenský aj "rodinný" život postáv je však aj sám o sebe dosť zaujímavý.

Špeciálnu "policajne-úradnícku" konverzáciu spomínam preto, že autor si nedáva pred ústa (pred klávesnicu) servítku, aby odfiltroval výrazové hrubosti, a preto jeho opisovanie rečí policajtov pôsobí veľmi realistickým dojmom. Aspoň si to myslím, lebo som tam ešte nikdy nebol. Nie je to však násilné, zapadá to do atmosféry daného prostredia veľmi dobre.

Už si pomaly zvykám, že v takýchto knihách a vôbec v dnešnej literatúre sa ťažko hľadá niečo "krásne". Spisovatelia sa snažia priblížiť aj jazykom knihy priemerným čitateľským masám. Potom si môžeme oprávnene klásť otázku: o čo vlastne v literatúre ide?

Zase som odbočil z Nášho mesta, v ktorom sa dej detektívky odohráva. V čitateľskej recenzii by som nemal prezradiť pointu, teda záver príbehu, ak tam nejaký vôbec je. Musím priznať, že tento záver bol na detektívku dosť netypický, nikto nebol potrestaný za zločiny, okrem dvoch nevinných. Mafie a zločinci s bielymi goliermi (či s vysokými opätkami) ostávajú v pokoji. Možno ich v pokračovaní priviedol Dominik Dán pred sudcu a pridelil im aj spravodlivý trest.

Tak som už všetko povedal, záverom len toľko, že je to celkom slušné čítanie na dlhé chvíle, keď človek nečaká bohvie čo. Autor aj tu zrejme zužitkoval svoje príbehové skúsenosti z praxe a uplatnil svoju spisovateľskú rutinu.

Dominik Dán, Na podpätkoch, Slovart, 2011

Niečo viac o obsahu knihy (z iného uhla) nájdete tu.
______
(124476) 
{984}

   

Na margo podnetov

Bez komentára (02 júna 2011)
   Väčšina ľudí (a niekedy aj autorov) na internete asi nevie, čo je to komentár. Komentár je publicistický útvar, ktorý sa podobá správe, ale dopĺňa ju o osobné hodnotenie a o starostlivo zdôvodnené závery. Môže byť aj diskusia k článkom na internete komentárom? Mohla by byť, keby bola k danej téme. Ako však hodnotiť neúčasť v diskusii? Hovorí sa, že mlčať je zlato. Aj mlčanie je názor vyjadrujúci vzdialenosť od témy, nesúhlas, či nezáujem a nezaujatie. Mlčanie sa však nedá kvantifikovať... Pravdou je, že bez slov sa nedostaneme do (názorového) konfliktu.

Prečo? (14 novembra 2011)
   Prečo majú Apolón, Venuša a veľa iných božstiev rôzne tváre a rôzne telá? Asi preto, lebo ich stvorili rozdielni umelci. Áno, aj. Aj preto, lebo za každým Apolónom aj za každou Venušou je iný živý človek danej doby...
http://listverse.com/miscellaneous/top-10-color-classical-reproductions/
http://dardel.info/museum/Museum4.html

Varíme podľa internetu (02 augusta 2013)
   Všetky kuchárske knihy starých materí blednú pri internetových vyhľadávačoch. Nielen televízie, ale aj internet je plný varenia a receptov od výmyslu sveta.

Obrazy (02 augusta 2013)
   Bolo by načase, vrátiť sa do reality, zamyslieť sa nad aktualitami verejného života. Tak mi prišla na um taká zbytočná myšlienka, čiastočne odtrhnutá od reality - zamyslel som sa nad obrazmi svätých. Videl som ich už veľa, ale nepamätám sa, že by sa na niektorom obraze niektorý svätec usmieval. Ani usmievavé sochy svätých som nevidel. Možno je to preto, že byť svätým je vážna vec a pri vzývaní Boha je radno byť vážnym, alebo mať výraz duchovna v obličaji, veď u svätcov ide vždy o ich duchovný svet.
   Skúšam si spomenúť na sochy pohanských bohov, alebo iné antické sochy, tiež sa tam smiech nevyskytuje. Smiech je zrejme v tomto umení považovaný za niečo neľudské, napriek tomu, že vraj práve smiech nás oddeľuje od zvierat.

Ľudová demokracia (18 augusta 2013)
   Československá socialistická republika (ČSSR) tu bola od 11. júla 1960 do 28. marca 1990. V novinách, vtedy v šesťdesiatom písali o tom, ako prezident a prvý tajomník Antonín Novotný vyhlásil, že už sme vyriešili bytový problém a dobudovali sme socializmus. V roku 1990 sa názov republiky na krátky čas, po "pomlčkovej vojne" zmenil na Česko-Slovenská republika a potom na Česká a Slovenská Federatívna Republika rozpadla z vôle ľudu (prostredníctvom jeho zástupcov).
   Vznik Československa bol vyvrcholením úsilia o spojenie Čechov a Slovákov v jednom štáte. Hranice ČSR stanovila Parížska mierová konferencia a potvrdili ich medzinárodné dohody podpísané v rokoch 1919-20. Od počiatku bol zdôrazňovaný demokratický charakter štátu, so slobodou tlače, zhromažďovania a s ďalšími demokratickými vymoženosťami. Boli zrušené šľachtické tituly...

Na úvod pokračovania (04 januára 2014)
   Život človeka začína len raz, preto žiaden iný úvod už nemá taký význam, ako ten jedinečný. Každý ďalší začiatok je len pokračovaním iného. Je to jedno veľké divadelné predstavenie, jedna literárna séria. Na začiatku máme najviac energie a optimizmu. Všetko je však relatívne.

Uzly (21 júla 2014)
   Uzol je perfektný vynález ľudstva. Bez uzlov by sa technický pokrok nepohol z miesta. Viažeme ich denne na topánkach, horolezci pri lezení a na nich a na karabínkach visí ich život. Známy je aj námornícky uzol. Možno však máme na topánkach suchý zips a uzly i mašličky sme už poslali do histórie. Suchý zips je ďalším dôsledkom ľudskej lenivosti, tak ako každý dobrý vynález. Zaväzovať uzly je stále dobré vedieť. Niekedy je však dôležitejšie rozuzlovanie.
   Moderná doba nám priniesla aj množstvo nechcených uzlov na kábloch nabíjačiek. K mobilom, k fotoaparátom, k počítačom a k iným zariadeniam. Výrobcovia mobilov vymýšľajú ku každému typu inú nabíjačku. Skúste si spočítať, koľko nabíjačiek, USB káblov a iných šnúr máte doma. Vedci a technici však už pracujú na zjednotení nabíjačiek a na ich bezdrôtovom pripájaní. Svitá nám na menej zauzlované časy. Niekedy sa však zauzlia aj ľudské vzťahy a niekedy až do podoby gordického uzla preferujúceho rázny rez.

A predsa sa točí (27 augusta 2014)
   A predsa sa točí tá stará, až staroveká myšlienka. Stále je tu a dnes ma oslovila prostredníctvom bicyklovej reťaze. Mám starý bicykel, dožil sa už 45 rokov, zodral niekoľko plášťov a trochu viac duší, ale reťaz má stále originálnu a prevody sa stále ešte točia. Nie je to jediné, čo sa stále točí. Točí sa pivo, aj keď už do krčmy nechodím často. Točia sa na Slovensku filmy, aj keď sa chvíľu zdalo, že to niekde škrípe, predsa sa točí.

Dialóg prostredníctvom monológu (18 februára 2015)
   Zhoda  názoru môže byť na smiech ale aj na údenáče.

Nevesta hôľ (24 októbra 2015)
   Keď mi povedali, že to predstavenie trvá tri hodiny, trochu som sa obával, či to nebude nuda. Nebola.

Moja mama varí lepšie (07 februára 2016)
   Veru tak, ale nemám to z televízie. Povedala mi to naša trojročná pravnučka.

Objavili nové galaxie (12 februára 2016)
   Ďaleko...

Slovo robí človeka (29 apríla 2016)
   Na prvý pohľad robia človeka šaty, na prvé počutie slová. Stáva sa však, že obdivujeme človeka, ale len do chvíle kým neotvorí ústa. Na internete, na blogoch a tzv. sociálnych sietiach platí to druhé, teda bernou mincou sú slová. Slová tu zvyčajne predstavujú myšlienky, alebo len suché informácie, teda fakty a v druhom pláne (niekedy aj v prvom) tvoria obraz autora, vykresľujú jeho duševné obzory a charakter.
   Písanie je niečo podobné ako striptíz, lebo odhaľuje autorské myslenie. Stáva sa, že niekto sa odhalí veľmi rýchlo a ľahko, čím môže získať, ale aj stratiť sympatie. Človeka, aj na internete, niekedy možno prirovnávať k zvieracím druhom, resp. k tomu, aký charakter sme im v našich bájkach nadelili. Sova je múdra, vlk je "vlčí", hyena, šakal a sup sú mrchožrúti.
   V prírode je všetko vyvážené, vzájomne užitočné, aj keď sa navzájom zvieratá požierajú, existujú spoločne. Nejako inak je to (malo by byť) medzi nami. Radi stretneme človeka, hoci aj každý deň aspoň raz. Bohužiaľ, vo vypätých situáciách sa medzi nami na internete objavujú aj mrchožrúti

Snívať (28 júla 2016)
   Snívanie je pre človeka ako odvrátená strana Mesiaca pre pozemšťana. Je tam svet, ktorý existuje, ale nikdy ho neuvidíme na vlastné oči. Kto sa bojí lietať, či plaviť sa loďou do ďalekých miest, môže len snívať o Austrálii a iných protinožcoch, či o Američanoch.

Rubrika: za všetky drobné...
[123372]

Slivkový lekvár

Ani neviem ako a už varím slivkový lekvár. Pozbieral som opadané slivky. Bolo ich presne 4 kg. Na slivovicu málo, ale aj lekvár sa v zime hodí. Napríklad na palacinky, ale tie radšej nespomínať, lebo práve dnes sme ich mali na obed ako hlavný chod. Palacinky mi vždy pripomenú ten chutný Anderov vtip o tom, ako varil palacinky a Piťo mu ich stačil jesť. Až po tú poslednú, keď zahlásil, že na prvej už sedí.

Viem, že sa to nehodí do vážneho textu taký odvážny vtip, ale ja som to nevymyslel, to Ander. Mal by som radšej písať o uhorkovom šaláte, do ktorého aktuálne pridávame 9 percentný ocot značky KISKO, ale ten bol včera ku francúzskym zemiakom. Nechcem tým naznačiť, že je tu letná uhorková sezóna, lebo sa dejú veci ktoré by sa nemali diať. Médiá sa naozaj nemôžu sťažovať, že by nemali o čom plácať.

Je mi smutno z toho, čo sa udialo v posledných dňoch. Analytici zo všetkých strán to už rozobrali na drobné aj strategické dosahy. Prekvapilo ma, ako bol hodnotený turecký prevrat. Najprv, takmer jednoznačne, že to si zorganizoval sám prezident, len mi bolo podozrivé, že "analytici" známych kvalít z hlavného prúdu to tvrdili takmer s istotou. Spozornel som, lebo to naoko nebolo v súlade s oficiálnymi postojmi.

Kedysi jeden môj kolega hovorieval, že čo napíše Pravda nie je pravda a ani opak nie je pravdou. Podobné je to dnes s niektorými "analytikmi", u ktorých je niekedy opak pravdou, ale neraz ani ten. 

[123247] 
       

Stokrát opakovaná pravda

Pravda je len to, čo je dobrom všetkých (Ján Hus). Pravda podľa Tomáša Akvinského je zhoda veci a rozumu. Vynášať tvrdenia o pravde môžeme len na základe skúseností a vedomostí.(Pilát). Pravda je užitočný omyl (Nietzsche). Pravda oslobodzuje ale nie tak, ako práca, ktorá oslobodzuje od myslenia.

Chce človek vôbec poznať pravdu? Ak hľadáme pravdu, vždy ju nájdeme. Pravda je svedomie čo je v nás a čo je proti svedomiu, nie je pravda. Pravda je dôležitá z hľadiska nášho osobného rozhodovania, teda o pravde svojim spôsobom rozhodujeme sami. Je to naša pravda o veciach mimo nás i v nás.

Je ľahké uznať tú, či onú všeobecnú pravdu, lebo na ňu nemáme vplyv a ani sa nás priamo nedotýka. Pravda býva rozhodujúca a niekedy aj nepríjemná, ak sa týka našej osoby a musíme sa podľa nej rozhodnúť. V tom bode sa zvyčajne zapojí aj svedomie a morálne princípy svedomím a výchovou dané.

Opakovanie je matkou múdrosti. Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou (aj naopak) a pravda víťazí... Preto pozor na víťaznú pravdu! Lebo sa tiež hovorí, že za pravdu ťa aj z voza zhodia a keď ťa zhodia, nech to už stojí za tú pravdu.  

Morálny princíp bohatstva

Jiřinu Bohdalovú som mal najradšej v humorných scénkach, hlavne s Vladimírom Dvořákom. Možno práve preto mi v ostatných rokoch príliš nesadla vo vážnych úlohách. Výnimkou je jej najnovší televízny film venovaný jej 85. narodeninám "Každý milion dobrý",  ktorý uviedla ČT1 1. mája. Výborne zobrazené charaktery všetkých postáv, aj presvedčivá rola podnikateľky (Jiřina Bohdalová), umocňujú celkový dobrý dojem z filmu.

Podnikateľka so značným majetkom sa po automobilovej havárii rozhodne trochu inak nakladať so svojim majetkom, teda v smere veľkorysej pomoci slabším a odkázaným. Úbytok majetku alarmuje jej budúcich dedičov, ktorí začnú voči nej intrigovať. Najmä syn, ktorého do tejto pozície vháňa jeho manželka. Chcú zachrániť majetok pre seba. Príde to až tak ďaleko, že svoju matku chce súdne zbaviť svojprávnosti pri rozhodovaní o majetku.

Skončí to matkiným infarktom a syn sa spamätá zo svojho omylu a chce si matku udobriť, ale veľmi sebeckým spôsobom zastaví sanitku, ktorá odváža matku do nemocnice. A tu je tá scéna, keď on prosí matku o odpustenie a ona odmieta s ním hovoriť. Je to stret morálky a spravodlivosti. Pokora a žiadosť o odpustenie,  nedôvera a odplata. Ľudsky možno súhlasiť s pochopiteľným a spravodlivým  postojom matky, keď za "žiadosťou" o odpustenie je vidieť synovu vidinu návratu k dedičstvu. Zaprela materinskú lásku ako výchovný akt voči synovi. 

Ono je to v živote predsa len trochu zložitejšie ako vo filme, ale toto bol hlavne film, v ktorom dostala Bohdalová veľkú príležitosť zahrať vážnu charakterovú rolu. Jeden z mála filmov súčasnosti, ktorý núti k zamysleniu.      

Teória o tigrovi

Konečne celkom dobrá (česká) komédia zo slovenskej a českej produkcie. Dobrá, to znamená známku ako na školskom vysvedčení. Film ma pobavil a nielen mňa. Napriek tomu, že je to príbeh o ženách z kategórie panovačných, ktoré považujú svojho manžela v prvom rade za manžela, potom dlho nič a až niekde úplne vzadu, kde nedovidieť, vidia človeka.

Na druhej strane sú muži, ktorí sa snažia svojim (v prvom rade) manželkám, aspoň zhruba vyhovieť. Taká "teória tygra" však vedie ku krachu (vo filme). V reálnom živote existuje nespočetné množstvo možností (happy, or no happy) koncov.

Zaujímavý poznatok z kina - skupina žien v strednom veku, neďaleko nás, sa ohromne zabávala na ženských výrokoch vo filme a na iných vtipnostiach. Len som netušil, ako to myslia, či je to škodoradosť, alebo úprimná snaha ostať v rámci komédie a nefandiť žiadnej zo strán konfliktu. Ja som ostal v neutrálnej polohe pozorovateľa...

Čo k tomu ešte dodať? Hádam len toľko, že je to veľmi dobre zahrané (nielen Bartoška), aj keď mi tento film vzdialene, trošku pripomenul Trošku, teda jeho zábavné filmy. Napriek tomu je to aj film poučný, len neviem, komu ho radšej odporučiť na poučenie, či ženám alebo mužom. Z času na čas je dobré pozrieť sa do zrkadla a ešte k tomu sa aj z chuti zasmiať. 
__________

Teoria tygra (2016), Česká republika, Slovenská republika
Oficiálne motto: Komédia pre mužov, ktorí majú skúsenosť s manželstvom a pre ženy, ktoré majú skušenosti s mužmi.
Réžia Radek Bajgar, scenár Radek Bajgar, Mirka Zlatníková
Hrajú: Jiří Bartoška, Tatiana Vilhelmová, Jiří Havelka, Pavla Beretová, Jakub Kohák a ďalší

Agáva

Agáva, to nie je kaktus ani aloe, aj keď sa na seba trochu podobajú. Agáva má na liste špicatý tŕň a kvitne len raz za život. Zo stredu vtedy vyrastie vysoká stonka s množstvom kvetov. Po odkvitnutí rastlina odumrie a z jej pozostatkov vyrastú nové rastlinky. Taký je aj básnický predobraz príbehu slovenského filmu režiséra Ondreja Šulaja Agáva.

Metaforickou a éterickou agávou je mladá Ukrajinka Naďa (Katarína Šafaříková), ktorú si na južné Slovensko po 2. svetovej vojne, priviedol staviteľ mostov Hampl (Milan Kňažko). Mená v zátvorke sú rozhodne dôležité, lebo zásadne určujú charakter filmu. Rozhodne by som mal dať do zátvorky aj Milana Lasicu, ako staršieho unaveného lekára, ale s istým životným nadhľadom a skrytým optimizmom aký sa skrýva vo všetkých živých organizmoch.

Film nám nedovolil, aby sme sa nudili,napriek filmárskym "pauzám", ktoré zdôrazňujú nevypovedaný text. Aj dobrý detail dokáže zaujať ak je presvedčivý. Herci v tomto filme sú dosť presvedčiví. Prednosťou filmu je nezameniteľná atmosféra tej doby (1947) na slovenskom juhu. Viem o čom hovorím, žil som tam a aj preto ma táto stránka filmu zaujala.

O príbehu ľudí vo filme netreba hovoriť, je to, napriek zvláštnej dobe, skoro taký obyčajný ľudský príbeh manželstva a popritom aj lásky. Lásky nenaplnenej doplna podľa predstáv zúčastnených. Očakávaný tragický záver im dáva silu vášne. Ako v agáve, aj v Nadi prepukne túžba rozkvitnúť naplno. Tak trochu po lopate nám to podávajú tvorcovia filmu ako predobraz. To však na veci nič nemení, sú veci dôležité a tie ostatné. Aj dobrá fotografia musí mať správne zobrazený hlavný motív a nedôležité pozadie je potlačené do úzadia.

Historické pozadie tohto filmu tam je naznačené, akoby mimochodom, takže základnú líniu filmu predurčuje, ale neruší. Politické udalosti sú zašifrované v konaní niektorých postáv v začínajúcich konfliktoch.

Agáva je slovenský film, celkom príjemný a iste ho ocenia hlavne pamätníci tých čias. Svojou umeleckou úrovňou dal príležitosť našim hereckým klasikom, ktorí sa iste radi na tomto filme zabavili. Ukázali nám svoje mnohotvárne herecké skúsenosti. Zvláštne uznanie si zaslúži aj výkon Kataríny Šafaříkovej. Negatívne som vnímal výber herca na postavu Nadinho milenca (Marek Geišberg). Pre mňa to bola rola zahraná dosť nevýrazne.

Agáva, Slovensko, 2016
Režia, scenár: Ondrej Šulaj
Hrajú: Milan Kňažko, Katarína Šafaříková, Marek Geišberg, Milan Lasica, Diana Mórová, Attila Mokos, Pavol Šimun, Éva Bandor, Branislav Deák, Zuzana Porubjaková, Ivana Kuxová, Martin Nahálka, Zuzana Konečná, Lukáš Latinák a ďalší. 

____________________________________________________________

Rekapitulácia mojich filmových dojmov (v abecednom poradí názvu):

10 pravidel, jak sbalit holku - 10 pravidiel, jak sbalit holku

Agora - Bratislavský týždeň

Apocalypto - Apocalypto - bol som v kine

Avatar - Avatar a popcorn

Báthory - Báthory versus Jakubisko

Cinka panna - Cinka panna

Děditství, aneb… - To, čo sa nehovorí...

Deň konca sveta - Strangelet

Dojmy z Oskarov - Amerika je unavená

Dom - Dom, alebo dva domy

Druhá šanca - Dempseyho druhá šanca

Expedičná kamera, horské filmy - Festival

Gejša - Memoirs of a Geisha

Goyove prízraky - Goya's Ghosts

Gravitácia - Vesmírna gravitácia

Habermanov mlyn - Habermannov mlyn

Helga, 1967 - Helga a podobné katastrofy

Hranaři - Na hrane zákona

Jak Básnici nestrácejí naději - Básnici nestrácajú nádej

Jánošík, pravdivá história - Jánošííík...

Just Like Heaven - Pod sprchou

Kandidát - Slovenský kandidát

Krok do tmy - Krok do tmy

Kto je Mr. Johnson? - Kto je Mr. Johnson?

Kvaska, Medvídek - Aktuálne filmové a TV dojmy

Líbáš jako ďábel - Líbáš jako...

Lietajúci Cyprián - Cyprián a Svätopluk

Malé oslavy - Malé, neslávne oslavy

Marhuľový ostrov - Marhuľovica

Melódie môjho srdca - Nemám čas

Miluj ma alebo odíď - Miluj ma, alebo

Muzika - Konečne Muzika

Noe - Noe podľa komiksu

Obsluhoval som anglického kráľa - Obsluhoval som anglického kráľa

Od Fica po Fica - Čaro Vianoc

OMO, cesta do praveku - Pravda víťazí

Operácia Dunaj - Dunaj v Poľsku

Pokoj v duši - Pokoj v duši

Polčas rozpadu - Polčas rozpadu

Príbehy obyčajného šialenstva - Príbehy obyčajného šialenstva

Rodinka - Rodinka

Román pro muže - Román pre muža

Ružový panther - Clouseau alias Labuda

Seriál Hviezdna brána - Rodney žije

Skús ma rozosmiať - Babská jazda

Skyfall - James Bond

Súboj titanov - Titanský súboj v Maxe

Súmrak - Súmrak na plátne

Štyria tankisti a pes - Šarik a tí druhí

Te=oria všetkého - Teória všetkého

Tou de fer - Nitra, Trou de Fer

Touha (1960)- Túžba, z očí do očí

Ulovit miliardáře - Do roka a do dňa

Veľký blondýn… - Le Grand Blond...

Vojnový dokument - Vojnový dokument

Vymedzený čas - In Time

Na ostrie noža

Tak som sa zamyslel pri krájaní maďarskej klobásy nad nesmrteľnosťou chrústa. Prečo je to tak, že najčastejšou otázkou je "prečo"? Pamätám si z detstva na obložené žemle, ktoré sme kupovali a jedli hlavne pri cestovaní vlakom. Malá, z dnešného pohľadu, žemlička rozkrojená na vršok a spodok. Jedna časť bola natretá kúskom masla, na to vložený jeden, alebo dva tenučké krúžky lacnej (z dnešného pohľadu) salámy a výborne to chutilo, lebo sme boli stále hladní. 

Dobre si to pamätám, až do 30-tych narodenín som bol stále hladný. Nieže by som nejedol, ale trávilo mi veľmi dobre. Aj teraz mi trávi dobre, ale už som si zvykol na istú pravidelnosť a striedmu veľkosť porcií. Tak som si aj teraz pred chvíľou striedmo nakrájal kus salámy a k tomu ešte pár centimetrov maďarskej klobásy. Lebo "maďarská" je dobrý marketingový ťah predajcov v stánkoch. Len tak nasucho, bez masla. Nedal som si záležať na tenkosti plátkov, krájal som značne nahrubo. Taká je táto doba. Ktovie prečo?

Nechcel som tie salámové spomienky dohnať až na ostrie noža, lebo nože sú v tom nevinne. Sú ostré ako britva. Vedel by som nakrájať tenučké plátky, ale malé a lacné žemle sa už nepečú. Ani ostré nože nie sú vždy samozrejmosťou. Nedávno som všetky kuchynské nože nabrúsil novučičkým brúsnym prípravkom s diamantovým kotúčom. Sú ostré ako vzťahy medzi politikmi, zvlášť teraz po voľbách, keď ich intelekt brúsi vidina moci, peňazí a snaha o dobro pre všetkých (tam hore).

Návrat do "retra"

Dalo by sa povedať, že "retro" je akousi módou. Možno je zábavné pozrieť sa na minulosť nezaťaženú realitou a s patričným odstupom. Únik ako únik, či už ide o rozprávku, alebo nezávislý a nijako nás neohrozujúci pohľad na minulosť bez ideológie. Práve tá niekdajšia ideológia je to, nad čím sa už trochu usmievame. Zabúdame, že ideológia tu je aj dnes, len pekne prifarbená, ale ciele sú rovnaké.

Osobne som tiež podľahol jednej retrospektívnej záležitosti. Už sama domáca zabíjačka, na ktorej som bol inšpirovaný v rozhovoroch s mladšími, je príjemným a bezprostredným návratom do... Až do detstva. Bol som čerstvo oholený, na rozdiel od niektorých mladíkov z rodiny, a tak prišla reč aj na holenie. Téma celkom zaujímavá a živá, lebo sa vnucuje každý týždeň aspoň raz.

Raz za týždeň, to už je riadne strnisko a moderné päťnožové strojčeky toto lajdáctvo ťažko znášajú. Holenie síce znie skoro ako mach-3, ale kde nič, tu nič, britko kĺžu po povrchu. Už dlhšie preto preferujem dvojité, maximálne trojité kombajny. Zarastený mladík (nedávno oslávil len 50-tku) sa pochválil, že ostal navždy verný klasike so značkou Astra a chválil si to. Ten zaujímavý názor mi od tej chvíle vŕta v hlave.    

Zabíjačka a výslužka z nej sa už dávno minula, ale na Astru som si prednedávnom spomenul. V našom superobchode pod veľkou šopou Astru nemali, tak som sa uchýlil k inej, rovnako známej značke s dvomi mečmi. A je to, povedal som si. Dnes došlo na slávnostne obnovenú premiéru a zároveň na očakávaný a módny "retro" zážitok. Došlo, ale došiel aj na psa mráz.

Skutočne, vonku mierne mrzlo, ale aj tak som sa chcel ukázať v meste čerstvo oholený klasickou žiletkou, ktorá reže len jedným ostrím. Doslova a do písmena, reže všetko, čo vidí aj to čo skrýva pena. Skrátka, aby som to nepreťahoval, po holení som skončil klasicky "retro" dorezaný. Že by to bolo nedostatkom skúseností, alebo len podcenením pokroku? 

Takýto návrat do minulosti je dobrá vec. Jedna skúsenosť však stačí, vraciam sa do tohto moderného žiletkového storočia. Vlastne nie do tohto, ale do toho nedávno minulého, kde boli skvelé holiace strojčeky s dvomi, či s tromi čepeľami. A možno sa časom budeme vracať, z vyššej moci, ešte hlbšie... Ktovie, čím sa budeme holiť v jaskyni? Asi britvou z kameňa ale vlastne načo..? 

Vianočná kronika

Tieto Vianoce neboli zasnežené. Uplatnilo sa staré príslovie o Kataríne na ľade a Vianociach na blate. Pravdou však je aj to, že dnes už málokto vie, čo je to blato. Všetko okolo nás je vybetónované alebo vyasfaltované. Počasie sa však s príchodom Nového roku veľmi rýchlo znormalizovalo. Prišla ozajstná zima a napravila svoju pošramotenú povesť a zisky zimných stredísk.

Vianoce majú svoju povesť aj tradičnú formu v rodinách na štedrý večer. Potom prídu všednejšie dni s čakaním na Silvestra. V tých povianočných dňoch to môže nadobudnúť aj takú modernú podobu, keď veľká časť rodiny trávi večer spolu a zároveň každý po svojom. Jeden sleduje TV vysielanie, druhý má na kolenách laptop, ďalší surfuje na smartfóne.

Iní dvaja si dokonca tajne posielajú úsmevné vetičky prostredníctvom SMS správ. Zo stoličky na stoličku. Zjednocuje ich wifi router.

Telefóny už nie sú tým čím bývali. Stali sa vreckovými internetovými terminálmi. Pozoruhodné je, že funkcia "telefón" je už na druhej koľaji, mnoho viet sa posiela esemeskami, komunikuje sa cez  "čety", e-maily a na stránkach "sociálnych" sietí. Zdá sa to celé pritiahnuté za vlasy, ale ktovie, možno raz aj táto vlna opadne a stane sa všednou záležitosťou ako mnoho iných "vylepšení" života spoločnosti.  

Keby boli problémy len okolo elektroniky, bolo by to fajn a nádejné...