Vždy ma mrle žerú, keď sa nado mnou vypína windows (seven). (X-péčko bolo v tomto smere sympatickejšie). Pri vypínajúcej sa sedmičke som maličký ako mravček. Keď sa ONA tak dlho vypína nado mnou, ja mám už mnoho "bytov" v hlave pripravených na iné riešenia. Tá situácia mi vždy pripomenie Vatikán a jednu náboženskú pieseň: "V sedmobrežnom kruhu Ríma, kde sa Petra chrám vypína...". Je to tak, Petrov chrám sa naozaj vypína nad nami. Ale prečo windows? Nikdy nepochopím, čo vlastne robí ten nešťastný systém s mojim počítačom a to za mojim chrbtom, keď ja som už dávno skončil.
V škole nás učili, že rýchlosť prúdenia elektriny je rovnaká ako rýchlosť svetla vo vákuu, tak by to všetko, čo robí PC pri vypínaní, malo trvať iba chvíľu - šup sem, šup tam a je ticho. Chápem, že sa tam točí aj disková mechanika a hlavičky skáču z pozície na pozíciu, ale prečo, keď je všetkému koniec, ako som sám rozhodol? Veď už je "vsjo jásno", všetko skončené, treba len vypnúť zdroj. Záhadou mi je, čo tam vlastne robí? Že by si zapisoval budúci bod obnovenia, pre prípad svojho vlastného zlyhania? Ej veru, nedôvera ku vlastným schopnostiam je zlá vec. Nakoniec, ten bod obnovenia by si mal udržiavať priebežne. Či nie? (to je otázka pre autorov systému).
A ešte jedna poznámka k vlastníckym vzťahom. Od istého času sa ma pýta, textový (office) procesor, keď ho vypínam, či chcem, aby ten rozpracovaný súbor "dočasne" uložil na môj počítač. Ešte že tak, že počítač je môj... Možno aj ja som dočasný a môj počítač tiež. Len "cloud" je večný, ako to božské oko, čo vidí všetko okolo i v nás.
2013/08/03
2013/07/30
Nepredajné
Z času na čas sa niekto zamyslí nad významom čítania kníh. Aký je teda môj postoj ku knihám? Čítam rád, ale hlavne som rád čítaval, keď som bol mladý. Tak je to správne, v mladosti treba čítať najviac. Neskôr prichádza reálny život so svojimi príbehmi a záhadami. V mladosti som prečítal najviac kníh na meter štvorcový... Potom sa to v dôsledku iných životných funkcií postupne, mierne redukovalo, až som dospel k tomu, že si čítanie vychutnávam pomerne zriedka - aby mi nezovšednelo.
Vo veku, keď som už začal pociťovať čítacie naplnenie, som si začal knihy vyberať. Odvtedy si nemyslím, že v každej knihe je niečo dobré a preto sa ju oplatí prečítať. Už viem, že hľadať ihlu v kope sena nemá zmysel, vychádza zlý pomer cena/výkon. Mával som také sezónne obdobia, keď som čítal najradšej detektívky, potom som prešiel na scifi, neskôr bola hitom odborná literatúra, najmä technická. Často som sa venoval aj knižnému bádaniu v oblasti fotografie a neskôr som doháňal svoje medzery v elektronike a v počítačoch.
V základnej škole sme museli čítať tzv. "povinnú" literatúru. Už to môžem povedať, neprečítal som všetky odporúčané knihy. Aj vtedy to bolo tak, že stačilo napísať referát a vedieť zasvätene rozprávať o obsahu knihy. Neskôr som to doháňal. Na otázku, prečo čítam, musím odpovedať v závislosti od druhu literatúry. Beletriu čítam pre pobavenie, odborné knihy pre vedomosti a vzdelanie, scifi pre podnecovanie fantázie a poéziu pre úžasné splynutie s duchom básnických metafor.
Vo všeobecnosti môžem povedať, že som čítal knihy, aby som spoznával svet z rôznych strán a uhlov, aby som videl ako vidia svet iní. Čaro spoznávania sveta cez knihy sa však s vekom stráca. Je málo nepoznaného, aj keď to vyznieva neskromne. Sám život je čoraz objemnejšou knihou. Všetko plynie a všetko sa mení. Tak sa mení aj vzťah ku knihe. Moderná doba priniesla blogovanie, ktoré dáva príležitosť nazrieť aj na druhú stranu barikády, ktorá delí autora od čitateľa. Nepredá sa zvyčajne toľko "výtlačkov" ako v prípade úspešnej papierovej knihy a na každej stránke je razítko s nápisom "NEPREDAJNÉ".
Vo veku, keď som už začal pociťovať čítacie naplnenie, som si začal knihy vyberať. Odvtedy si nemyslím, že v každej knihe je niečo dobré a preto sa ju oplatí prečítať. Už viem, že hľadať ihlu v kope sena nemá zmysel, vychádza zlý pomer cena/výkon. Mával som také sezónne obdobia, keď som čítal najradšej detektívky, potom som prešiel na scifi, neskôr bola hitom odborná literatúra, najmä technická. Často som sa venoval aj knižnému bádaniu v oblasti fotografie a neskôr som doháňal svoje medzery v elektronike a v počítačoch.
V základnej škole sme museli čítať tzv. "povinnú" literatúru. Už to môžem povedať, neprečítal som všetky odporúčané knihy. Aj vtedy to bolo tak, že stačilo napísať referát a vedieť zasvätene rozprávať o obsahu knihy. Neskôr som to doháňal. Na otázku, prečo čítam, musím odpovedať v závislosti od druhu literatúry. Beletriu čítam pre pobavenie, odborné knihy pre vedomosti a vzdelanie, scifi pre podnecovanie fantázie a poéziu pre úžasné splynutie s duchom básnických metafor.
Vo všeobecnosti môžem povedať, že som čítal knihy, aby som spoznával svet z rôznych strán a uhlov, aby som videl ako vidia svet iní. Čaro spoznávania sveta cez knihy sa však s vekom stráca. Je málo nepoznaného, aj keď to vyznieva neskromne. Sám život je čoraz objemnejšou knihou. Všetko plynie a všetko sa mení. Tak sa mení aj vzťah ku knihe. Moderná doba priniesla blogovanie, ktoré dáva príležitosť nazrieť aj na druhú stranu barikády, ktorá delí autora od čitateľa. Nepredá sa zvyčajne toľko "výtlačkov" ako v prípade úspešnej papierovej knihy a na každej stránke je razítko s nápisom "NEPREDAJNÉ".
2013/07/27
Leto za trest
Tak veru, vraj toto leto je trestom za to, že nezadržiavame vodu. Teda nezadržiavame vodu v teréne, máme slabý pitný režim krajiny. Také jednoduché, lenže čo potom, keď vodu zadržíme, vytvoria sa mraky a tie sa nám poberú mírnix-dírnix k susedom do inej časti sveta? Aj na to je riešenie - musia to robiť všetci. Bohužiaľ, tak ešte nikdy nebolo, aby sme sa všetci dohodli na niečom dobrom. Maximálne tak na znížení zla a to v tomto prípade nestačí. Nie som proti vode, keď dopíšem, dám si aspoň sprchu a čaj. Tá myšlienka o vode v krajine má tiež logiku, len ako začať a u koho?
Je sobota, ale o aktuálnom evergreene - o paródii na českú a slovenskú hymnu písať nebudem. Dobré paródie, aj improvizácie mám rád, sú soľou umenia, tak ako humor vo vážnych situáciách. Jasné je aj to, že nie každý má zmysel pre humor. Aj to je jasné, že každý z nás má trochu iné preferencie v umení. Hnevá ma len jedno, že kapela, ktorá stroskotala pri tvorbe svojho názvu, sa takto pokúša o publicitu. A darí sa jej to. Nie tá paródia je hanbou, ale meno tej kapely omieľané v médiách. Mám rád slobodné myslenie, aj v umení, ale toto je už ďaleko za hranicou slušnosti. Chápem, že tá sa dnes nenosí, ale neviem prečo... Bohužiaľ je to tak, ale verím, že čas pre dobrú výchovu sa nutne musí vrátiť.
Z iného kraja je názor plynúci z akéhosi prieskumu, že "...viac ako polovica Rusov dáva prednosť pravidlám a poriadku pred dodržiavaním ľudských práv.". Zaklincoval to aj názov článku: "Většina Rusů stále pro stabilitu na úkor demokracie". Tá otázka porovnáva neporovnateľné. Je vari poriadok a dodržiavanie pravidiel v rozpore s ľudskými právami? Nie je, práve naopak. A úplne nezmyselné je to, čo sa snaží napovedať názov článku, že stabilita ukrajuje z demokracie, teda demokracia je nestabilná. Aj keď to tak často je, nie je to základný rys a podstata demokracie. Chápem, že podobné články sú určené nemysliacim čitateľom. Moje odporúčanie pre dnešok a navždy znie:
- Čítajte, ale myslite.
Príjemnú sobotu a dodržiavajte pitný režim v sebe i v krajine...
Je sobota, ale o aktuálnom evergreene - o paródii na českú a slovenskú hymnu písať nebudem. Dobré paródie, aj improvizácie mám rád, sú soľou umenia, tak ako humor vo vážnych situáciách. Jasné je aj to, že nie každý má zmysel pre humor. Aj to je jasné, že každý z nás má trochu iné preferencie v umení. Hnevá ma len jedno, že kapela, ktorá stroskotala pri tvorbe svojho názvu, sa takto pokúša o publicitu. A darí sa jej to. Nie tá paródia je hanbou, ale meno tej kapely omieľané v médiách. Mám rád slobodné myslenie, aj v umení, ale toto je už ďaleko za hranicou slušnosti. Chápem, že tá sa dnes nenosí, ale neviem prečo... Bohužiaľ je to tak, ale verím, že čas pre dobrú výchovu sa nutne musí vrátiť.
Z iného kraja je názor plynúci z akéhosi prieskumu, že "...viac ako polovica Rusov dáva prednosť pravidlám a poriadku pred dodržiavaním ľudských práv.". Zaklincoval to aj názov článku: "Většina Rusů stále pro stabilitu na úkor demokracie". Tá otázka porovnáva neporovnateľné. Je vari poriadok a dodržiavanie pravidiel v rozpore s ľudskými právami? Nie je, práve naopak. A úplne nezmyselné je to, čo sa snaží napovedať názov článku, že stabilita ukrajuje z demokracie, teda demokracia je nestabilná. Aj keď to tak často je, nie je to základný rys a podstata demokracie. Chápem, že podobné články sú určené nemysliacim čitateľom. Moje odporúčanie pre dnešok a navždy znie:
- Čítajte, ale myslite.
Príjemnú sobotu a dodržiavajte pitný režim v sebe i v krajine...
2013/07/20
Nakladačky
Uhorková sezóna je v plnom prúde. Zavarili sme, čo sa dalo a naložil som aj "kvašáky". O deň, o dva by mali byť schopné konzumácie. Nálev je už správne zakalený a pracuje. Robil som ich podľa prastarého receptu mojej starej matere. No, možno to bola vlastná mať, lebo stará mama to už nestíhala. Skrátka, ide o to, že som sa nedal zlákať "poľským" receptom, ktorý uverejnila na svojom blogu Malgorzata Wojcieszynská. Nie že by na recepte záležalo, veď uhorky aj tak boli nakúpené v supermarkete a je dosť možné, že ich doviezli toť, možno až zo Zakopaného. Nám sa uhorky neurodili, možno preto, že sme ich tento rok nezasadili.
Uhorková sezóna sa zvykne dodržiavať aj v médiách. Tento rok sa bratia Česi a ich pán prezident postarali o patričné letné senzácie, takže je o čom písať. Aj my doma (na Slovensku) máme horúce témy, ku ktorým sa každý, kto nestojí na chodníku, musí vyjadriť. Nech už je to pohoda na Pohode, prezidentské brepty, alebo generálny prokurátor-neprokurátor. Tam sa to akosi médiám vyšmyklo. Veď to trvalo dosť dlho a veci sa konečne vyjasňujú. Zase niekto s "nedostatočnými" príjmami bude pýtať od štátu (teda od nás) peniaze. No, ale to je vysoká politika, do ktorej ťažko zvonku a zdola prenikať.
Žiada sa mi zase, po dlhšom čase niečo pozitívne. Nie je to žiadne klišé, je to taká jednoduchá túžba vydýchnuť si a zažiť trochu radosti aj z toho, že žijem v spoločnosti, ktorá sa aj napriek problémom, snaží žiť. Nie len nadávať. Znie to jednoducho, ale žiť, nie je len byť.
Uhorková sezóna sa zvykne dodržiavať aj v médiách. Tento rok sa bratia Česi a ich pán prezident postarali o patričné letné senzácie, takže je o čom písať. Aj my doma (na Slovensku) máme horúce témy, ku ktorým sa každý, kto nestojí na chodníku, musí vyjadriť. Nech už je to pohoda na Pohode, prezidentské brepty, alebo generálny prokurátor-neprokurátor. Tam sa to akosi médiám vyšmyklo. Veď to trvalo dosť dlho a veci sa konečne vyjasňujú. Zase niekto s "nedostatočnými" príjmami bude pýtať od štátu (teda od nás) peniaze. No, ale to je vysoká politika, do ktorej ťažko zvonku a zdola prenikať.
Žiada sa mi zase, po dlhšom čase niečo pozitívne. Nie je to žiadne klišé, je to taká jednoduchá túžba vydýchnuť si a zažiť trochu radosti aj z toho, že žijem v spoločnosti, ktorá sa aj napriek problémom, snaží žiť. Nie len nadávať. Znie to jednoducho, ale žiť, nie je len byť.
2013/07/17
Pravdovravnosť
Pravdovravnosť je veľmi pekná vlastnosť. Vyznieva ako opak klamania, ale nie je to pravda. Medzi pravdou a klamstvom je široké pole spoločenskej pretvárky. Vravím pravdu, ale čo je to pravda? Človek, ktorý tvrdí, že za každých okolností je treba hovoriť pravdu a sám sa vyhlasuje za pravdovravného, sa často mýli. Mýli sa, lebo takýmto tvrdením v skutočnosti naznačuje, že ON pozná pravdu a jedine to je pravda, čo on hovorí. To je cesta do pekla. Možno je to nadnesené tvrdenie, ale naozaj je to tak, lebo kto z nás pozná celú pravdu?
Pravdovravnosť je vraj pekná, ale medzi ľuďmi sa viac hodnotí diplomacia, inak povedané - spoločenský takt a tolerancia. Pravdu a jedine pravdu musíme hovoriť len pred súdom (a pri sobáši), inak nás dostihne ruka zákona. Pred súdom však ide viac-menej o fakty a svedectvá. Pravda je často omyl, lebo to, čo považujeme za pravdu, nemusí byť vždy v súlade so skutočnosťou, teda to nie je pravda podľa filozofie. Človeka, ktorí tvrdí, že pravda je vždy na jeho strane, možno istým spôsobom považovať za sebeckého.
Kto verí len sebe, je v skutočnosti sebec a klame sám seba. Zdalo by sa, že človek "vlastniaci" neomylnú pravdu, by mal byť vždy spokojný a za pravdovravnosť by mal byť spoločnosťou patrične oceňovaný. V skutočnosti to tak nie je. Ľudia, ktorí za každých okolností tvrdia, že hovoria len pravdu (to, o čom si myslia, že je pravda), sa nedočkajú uznania. Pravda podľa Tomáša Akvinského (wikipedia) je zhoda veci a rozumu. Podľa neho môže byť pravda iba jedna, pretože pochádza od Boha. Tomášom Akvinským by som teda mohol s filozofovaním o pravde skončiť, ale nie je to tak jednoduché a jednoznačné, aj keď vierou sa všetko začína aj končí.
Poznanie je v objavovaní a porovnávaní a to platí aj o pravde. Ľudskí myslitelia sa v našej známej historickej dobe často zamýšľali nad pravdou a vždy to definovali trochu inak. Hegel napríklad tvrdí, že pravda je celok, Nietzsche hovorí, že pravda je užitočný omyl a Kipling píše, že pravda je prvá obeť vojny. Keby sme to otočili: Pravda prežije len v pokoji a v mieri. Lenže ľudstvo vedie takmer nepretržité, malé či veľké, studené, či ozajstné vojny. A tak je to často aj medzi nami.
Pravdovravnosť je vraj pekná, ale medzi ľuďmi sa viac hodnotí diplomacia, inak povedané - spoločenský takt a tolerancia. Pravdu a jedine pravdu musíme hovoriť len pred súdom (a pri sobáši), inak nás dostihne ruka zákona. Pred súdom však ide viac-menej o fakty a svedectvá. Pravda je často omyl, lebo to, čo považujeme za pravdu, nemusí byť vždy v súlade so skutočnosťou, teda to nie je pravda podľa filozofie. Človeka, ktorí tvrdí, že pravda je vždy na jeho strane, možno istým spôsobom považovať za sebeckého.
Kto verí len sebe, je v skutočnosti sebec a klame sám seba. Zdalo by sa, že človek "vlastniaci" neomylnú pravdu, by mal byť vždy spokojný a za pravdovravnosť by mal byť spoločnosťou patrične oceňovaný. V skutočnosti to tak nie je. Ľudia, ktorí za každých okolností tvrdia, že hovoria len pravdu (to, o čom si myslia, že je pravda), sa nedočkajú uznania. Pravda podľa Tomáša Akvinského (wikipedia) je zhoda veci a rozumu. Podľa neho môže byť pravda iba jedna, pretože pochádza od Boha. Tomášom Akvinským by som teda mohol s filozofovaním o pravde skončiť, ale nie je to tak jednoduché a jednoznačné, aj keď vierou sa všetko začína aj končí.
Poznanie je v objavovaní a porovnávaní a to platí aj o pravde. Ľudskí myslitelia sa v našej známej historickej dobe často zamýšľali nad pravdou a vždy to definovali trochu inak. Hegel napríklad tvrdí, že pravda je celok, Nietzsche hovorí, že pravda je užitočný omyl a Kipling píše, že pravda je prvá obeť vojny. Keby sme to otočili: Pravda prežije len v pokoji a v mieri. Lenže ľudstvo vedie takmer nepretržité, malé či veľké, studené, či ozajstné vojny. A tak je to často aj medzi nami.
2013/07/11
O čom sa hovorí v krčme
Hamletovi je to už jasné, ale o čom sa dnes hovorí v slovenských krčmách? To je otázka. To som sa spýtal bývalého kolegu, inak novinára a fotografistu a neskôr po revolúcii aj krčmára. Ja totiž už dávno nechodím do krčmy, stal sa zo mňa nechutný abstinent, tak som bol zvedavý, o čom sa to tam zvyčajne točí. Myslel som si, že o politike, ale to vraj už dávno nie je témou krčmových debát. Maximálne tak nejaký týždeň pred voľbami a potom skepsa. Hovorí sa vraj o tom, čo ľudí zaujíma a politika to rozhodne nie je. Krčmy rezignovali na politické otázky a komentáre. Krčmová politika sa preniesla do vyšších sfér, na internet.
Tak o čom sa teda zhovárajú poslední mohykáni pri pive? Hlavne o peniazoch a aj o robote. Čo koho trápi, kto má robotu a kto nie, prípadne prečo a pár nadávok. Ako s peniazmi a ako bez nich? V súvislosti s peniazmi mám aj ja trochu zlé svedomie, lebo som sa nedávno nezachoval správne, podľa základného inštinktu. Robil som po dlhšom čase poriadok v garáži a objavil som tam aj nejaké staré hriechy. Sčítané a podčiarknuté - starý šijací stroj po babičkinej babke, nepoužívanú pumpu zo starej záhrady, starú leštičku fotografií, akumulátor z auta a ešte kopu drobností. Mohol som to vyložiť na pľac a avizovať "zberačom", aby si to odviezli do zberu, ale chcel som to mať z krku hneď.
Tak som to naložil a sám som sa postavil do radu v zberni starého železa za pár pravidelných zberačov. Trochu mi to bolo trápne, ale bol som aj zvedavý, koľko to bude vážiť. A bolo toho dosť. Dostal som za to malú hotovosť a v prvom momente som mal úmysel, dať to "kolegom", aby si urobili pekný deň v krčme, no zaváhal som a nedal som nikomu nič. Nejde o nič svetoborné, ale spomenul som si vtedy na slová prvého človeka, ktorý vkročil na Mesiac: Malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo! Ja som tentokrát človečí krok neurobil, preto ani ľudstvo nemohlo urobiť skok.
Tak o čom sa teda zhovárajú poslední mohykáni pri pive? Hlavne o peniazoch a aj o robote. Čo koho trápi, kto má robotu a kto nie, prípadne prečo a pár nadávok. Ako s peniazmi a ako bez nich? V súvislosti s peniazmi mám aj ja trochu zlé svedomie, lebo som sa nedávno nezachoval správne, podľa základného inštinktu. Robil som po dlhšom čase poriadok v garáži a objavil som tam aj nejaké staré hriechy. Sčítané a podčiarknuté - starý šijací stroj po babičkinej babke, nepoužívanú pumpu zo starej záhrady, starú leštičku fotografií, akumulátor z auta a ešte kopu drobností. Mohol som to vyložiť na pľac a avizovať "zberačom", aby si to odviezli do zberu, ale chcel som to mať z krku hneď.
Tak som to naložil a sám som sa postavil do radu v zberni starého železa za pár pravidelných zberačov. Trochu mi to bolo trápne, ale bol som aj zvedavý, koľko to bude vážiť. A bolo toho dosť. Dostal som za to malú hotovosť a v prvom momente som mal úmysel, dať to "kolegom", aby si urobili pekný deň v krčme, no zaváhal som a nedal som nikomu nič. Nejde o nič svetoborné, ale spomenul som si vtedy na slová prvého človeka, ktorý vkročil na Mesiac: Malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo! Ja som tentokrát človečí krok neurobil, preto ani ľudstvo nemohlo urobiť skok.
2013/07/05
Mantra
Mantra sa v dnešnej modernej dobe uplatňuje aj na internete. Často prerastá do masovej psychózy zapríčinenej emotívnym, zväčša negatívnym postojom k nejakej udalosti, k jednotlivcovi, či ku skupine. Je to tak lákavé pridať sa k mase, že mnohí neodolajú a aj bez znalosti danej problematiky sa snažia ešte emotívnejšie útočiť. Internet je predsa anonymný. Ale iba zdanlivo. V istej diskusii sa tvrdí, že aj my tu sme sledovaní. Pritom je to hlúposť, lebo nemá zmysel sledovať, či "odpočúvať" niekoho, kto dobrovoľne zverejňuje svoje názory a emócie na nástenke.
Prečítal som si niekoľko definícií slova mantra a dostal som sa k podstate, že mantra je vlastne chvenie. Slová, hlásky alebo zvuky, ktoré sa opakujú s cieľom dosiahnuť istý stav mysle - oslobodenie mysle od myslenia. Mantra môže byť hlasitá, alebo aj tichá. Slová a zvuky možno vydávať von, alebo si ich len v mysli opakovať. Jej najdôležitejším atribútom je teda opakovanie, až chvenie vyvolávajúce rytmický efekt s oslobodením mysle a myslenia. Mantra je teda aj jednoznačným základom pre filozofiu klamstva: "Tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou".
2013/06/28
Chemtrail
Konšpiračné teórie o "chemtrail" sú rozvíjané už od 90-tich rokov 20. storočia. Dokonca aj Ivan Mládek pred mnohými rokmi tento jav pozoroval, o čom svedčí jeho pieseň "Jóžin z bažin", v ktorej upozorňuje na jediný účinný prostriedok proti Jóžinovi - "práškovacie lietadlo". Faktom je, že tento jav existuje od pradávna, najmä na povrchu zeme.
V staroveku (ale až dodnes) zanechávali vo vzduchu chemické stopy len veľkí vtáci (upresňujem: veľké vtáky). Neskôr hlavne ženy. Možno už aj Kleopatra sa "voňavkovala" a zanechávala tak za sebou výraznú chemickú stopu, takzvaný "feromon". V každom prípade jej sadol na lep rímsky cisár Gaius Iulius Caesar aj Marcus Antonius. Vieme, ako skončili.
Dnes už nielen ženy, ale aj niektorí muži vnášajú do okolia svoje unifikované chemické feromóny rôznych značiek (Sodoma a Gomora...). Nie že by mi to prekážalo, ale napríklad na plavárni dokáže takáto chémia dosť znepríjemniť dobré pocity z chlóru a ľudského potu vo vodných parách. Podobným prípadom sú rôzne "osviežovače" vzduchu v autách. Keď som taký "osviežovač" prvýkrát objavil v požičanom aute, okamžite som ho vyhodil.
Medvediu službu robia často aj tie "smraďochy" v domácich toaletách a niekedy aj vo verejných WC. Prekryjú ten originálny koncový pach nášho produktu a potom dusia našich následníkov chemicky. V horšom prípade vytvoria neoddeliteľnú zmes prírody a chémie. V takom prípade je lepšie zapnúť ventilátor a pol hodinu počkať... Ak sa dá!
V staroveku (ale až dodnes) zanechávali vo vzduchu chemické stopy len veľkí vtáci (upresňujem: veľké vtáky). Neskôr hlavne ženy. Možno už aj Kleopatra sa "voňavkovala" a zanechávala tak za sebou výraznú chemickú stopu, takzvaný "feromon". V každom prípade jej sadol na lep rímsky cisár Gaius Iulius Caesar aj Marcus Antonius. Vieme, ako skončili.
Dnes už nielen ženy, ale aj niektorí muži vnášajú do okolia svoje unifikované chemické feromóny rôznych značiek (Sodoma a Gomora...). Nie že by mi to prekážalo, ale napríklad na plavárni dokáže takáto chémia dosť znepríjemniť dobré pocity z chlóru a ľudského potu vo vodných parách. Podobným prípadom sú rôzne "osviežovače" vzduchu v autách. Keď som taký "osviežovač" prvýkrát objavil v požičanom aute, okamžite som ho vyhodil.
Medvediu službu robia často aj tie "smraďochy" v domácich toaletách a niekedy aj vo verejných WC. Prekryjú ten originálny koncový pach nášho produktu a potom dusia našich následníkov chemicky. V horšom prípade vytvoria neoddeliteľnú zmes prírody a chémie. V takom prípade je lepšie zapnúť ventilátor a pol hodinu počkať... Ak sa dá!
2013/06/22
Homo Smart mobiliens
Všetko je dnes múdrejšie ako včera, teda je to "smart". Po našom by sa dalo povedať, že všetko je "inteligentné", alebo aspoň inteligentnejšie ako včera. Inteligencia znamená duševnú vyspelosť s chápavosťou a súdnosťou, čiže rozumové nadanie. Inteligencia môže byť prirodzená, ale aj umelá. Človek by mal byť len prirodzene inteligentný. Mobil, či počítač môžu byť inteligentné len umelo. Na druhej strane škrípe definícia inteligencie na tom, že stroje nemajú dušu. To len nejaký programátor, čiastočne ešte človek, im vdýchne kus svojej prirodzenej inteligencie, ale dušu si ponechá.
Zdanlivo všetko speje tak ako som naznačil, stroje sú stále inteligentnejšie a viacej "smart". Už nemáme telefóny, dokonca miznú aj tie mobilné. Namiesto nich vstávajú noví bojovníci v podobe "smartfónov". Smartfón, to je vlastne malý počítač, má vlastný operačný systém a vlastnú inteligenciu. Podobne sú na tom tablety. Všetko v jednom - telefonovanie, esemeskovanie, emailovanie, "browsovanie" po internete, bankové účty, platobný prostriedok a tak ďalej. Samozrejmosťou je fotografovanie a nahrávanie videa. Určite som na niečo zo "smart" funkcií zabudol... V čom je teda problém?
Problém je v tom, že celá tá umelá inteligencia je tam naočkovaná tým "programátorom", teda sa nás niekto snaží natiahnuť na kopyto svojej inteligencie Tvorí nám prostredie, ktoré nás má formovať, unifikovať do podoby stroja riadeného "múdrym" telefónom. Sčítaní jedinci si teraz pomyslia, že veď už Sibila to predpovedala, že takto bude vyzerať svet pred svojim koncom... Dajme tomu, že to je len starodávna konšpiračná teória, predsa sa nám zatiaľ žije celkom dobre a na konce nemyslíme. Každá doba má svoje formy, svoje inovácie a pre narastajúci počet ľudí na svete sa musí prispôsobiť aj organizácia spoločnosti.
Načo by nám bolo koleso, keby nám nepomáhalo prekonávať vzdialenosti a prenášať bremená? Keď sledujem tento "mudrlantský" smer v oblasti PC, hnevá ma len jedno, že každé ďalšie "zlepšenie" systému uberá užívateľovi z jeho užívateľských "práv". Po štarte vám nabehnú dlaždice a múdro vás lákajú ako v TV reklame - ťukni sem a uvidíš fotku, tu zase film a tak podobne. Mali by sme sa správaním podobať ako vajce vajcu?
Systém nám predajú v štádiu nedorobku a každý týždeň dvakrát vám ho doma na stole "vylepšujú". Máte pravdu, obyčajného užívateľa nezaujíma čo za deje za monitorom, ak tam má to, čo práve chce. Čo však s takými, čo chcú vedieť viac, čo chcú viac samostatnosti a počítačovej slobody? Hádam len naštartovať nejakú starú šunku s XP a odpojiť sa z internetu.
Zdanlivo všetko speje tak ako som naznačil, stroje sú stále inteligentnejšie a viacej "smart". Už nemáme telefóny, dokonca miznú aj tie mobilné. Namiesto nich vstávajú noví bojovníci v podobe "smartfónov". Smartfón, to je vlastne malý počítač, má vlastný operačný systém a vlastnú inteligenciu. Podobne sú na tom tablety. Všetko v jednom - telefonovanie, esemeskovanie, emailovanie, "browsovanie" po internete, bankové účty, platobný prostriedok a tak ďalej. Samozrejmosťou je fotografovanie a nahrávanie videa. Určite som na niečo zo "smart" funkcií zabudol... V čom je teda problém?
Problém je v tom, že celá tá umelá inteligencia je tam naočkovaná tým "programátorom", teda sa nás niekto snaží natiahnuť na kopyto svojej inteligencie Tvorí nám prostredie, ktoré nás má formovať, unifikovať do podoby stroja riadeného "múdrym" telefónom. Sčítaní jedinci si teraz pomyslia, že veď už Sibila to predpovedala, že takto bude vyzerať svet pred svojim koncom... Dajme tomu, že to je len starodávna konšpiračná teória, predsa sa nám zatiaľ žije celkom dobre a na konce nemyslíme. Každá doba má svoje formy, svoje inovácie a pre narastajúci počet ľudí na svete sa musí prispôsobiť aj organizácia spoločnosti.
Načo by nám bolo koleso, keby nám nepomáhalo prekonávať vzdialenosti a prenášať bremená? Keď sledujem tento "mudrlantský" smer v oblasti PC, hnevá ma len jedno, že každé ďalšie "zlepšenie" systému uberá užívateľovi z jeho užívateľských "práv". Po štarte vám nabehnú dlaždice a múdro vás lákajú ako v TV reklame - ťukni sem a uvidíš fotku, tu zase film a tak podobne. Mali by sme sa správaním podobať ako vajce vajcu?
Systém nám predajú v štádiu nedorobku a každý týždeň dvakrát vám ho doma na stole "vylepšujú". Máte pravdu, obyčajného užívateľa nezaujíma čo za deje za monitorom, ak tam má to, čo práve chce. Čo však s takými, čo chcú vedieť viac, čo chcú viac samostatnosti a počítačovej slobody? Hádam len naštartovať nejakú starú šunku s XP a odpojiť sa z internetu.
2013/06/19
Nemám čas
Nie že by som ho nemal strategicky, ale takticky a fakticky mi chýba v tomto čase. Len čo som to dopísal, už je to minulosť... Vraciam sa do reality v čase aktuálneho zaneprázdnenia. Neprázdny znamená plný, alebo skoro plný, teda mám plno roboty. Alebo sú to len (zbytočné) starosti? Možno sú to v detailoch aj hlúposti čo mi bránia v tej akože poriadnej "práci". Keď si to na prstoch jednej ruky spočítam, je každý nový deň veľmi podobný tomu predchádzajúcemu. Tento spôsob leta je už raz taký.
Dopoludnia chodím plávať, potom sa nechám masírovať v perličkovej vani. To je tá príjemnejšia časť dňa. Voda v bazéne mi vždy pripomenie mladosť, tie vodné pary nasýtené chlórom a ľudským potom sú hmlovinou spomienok na prvé zábery vo vode a ten slastný pocit ponorenia sa do bezváhovosti dáva nesmrteľnosť. Obed je u nás takým starým zvykom, že by sa podľa neho dali nastavovať hodinky. Keby som bol kostolník, mohol by som tesne pred obedom zapnúť zvony na veži. Teoreticky, lebo aj to je dnes už isto iste automatizované.
Po obede nastávajú aktuálne letné "vedrá" To je síce český výraz pre nadmerné letné horúčavy, ale vraj aj vedrá naplnené vodou ho (to české "vedro") môžu zmierniť. Na chladnejšej strane budovy je dobré, hneď po obede si trochu "pohovieť". Môže to znamenať aj spánok, veľmi dobre a príjemne sa tak zabíja letný čas siesty. Podmienkou je, aby bol obed letne ľahký, ako také jemné a vzdušné odenie mladej ženy práve vystupujúcej spopod sprchy. (To bol úlet). Deň sa končí podvečernou prácou, tentokrát naozaj - polievaním záhrady.
A tak to ide zo dňa na deň, až kým nezaprší...
Nabudúce:
"O smart-fónoch" a možno aj "O mantre" a potom možno aj "O ľudovej demokracii" (to len aby som nezabudol :)
Dopoludnia chodím plávať, potom sa nechám masírovať v perličkovej vani. To je tá príjemnejšia časť dňa. Voda v bazéne mi vždy pripomenie mladosť, tie vodné pary nasýtené chlórom a ľudským potom sú hmlovinou spomienok na prvé zábery vo vode a ten slastný pocit ponorenia sa do bezváhovosti dáva nesmrteľnosť. Obed je u nás takým starým zvykom, že by sa podľa neho dali nastavovať hodinky. Keby som bol kostolník, mohol by som tesne pred obedom zapnúť zvony na veži. Teoreticky, lebo aj to je dnes už isto iste automatizované.
Po obede nastávajú aktuálne letné "vedrá" To je síce český výraz pre nadmerné letné horúčavy, ale vraj aj vedrá naplnené vodou ho (to české "vedro") môžu zmierniť. Na chladnejšej strane budovy je dobré, hneď po obede si trochu "pohovieť". Môže to znamenať aj spánok, veľmi dobre a príjemne sa tak zabíja letný čas siesty. Podmienkou je, aby bol obed letne ľahký, ako také jemné a vzdušné odenie mladej ženy práve vystupujúcej spopod sprchy. (To bol úlet). Deň sa končí podvečernou prácou, tentokrát naozaj - polievaním záhrady.
A tak to ide zo dňa na deň, až kým nezaprší...
Nabudúce:
"O smart-fónoch" a možno aj "O mantre" a potom možno aj "O ľudovej demokracii" (to len aby som nezabudol :)
2013/06/15
Keby som bol minister
Určite by som sa pripútal na prednom aj na zadnom sedadle v aute. A nikde by som sa neponáhľal, ani keby som mal za šoféra kaskadéra. Človek si predsa musí vážiť svoj život, inak by mu nikto neuveril, že si váži životy iných ľudí. O ponáhľaní vraj už Komenský povedal: "Veškeré kvaltování toliko pro hovada dobré jest". Ale pozrime sa na to z pohľadu moderného marketingu. Mnohí vyznávajú napríklad poriadok na pracovnom stole ako základ kvalitnej kancelárskej práce.
Ešte dôležitejšie je, mať poriadok vo svojom čase. Čas sa nedá oklamať. Takže, keby som bol ministrom, nevzdal by som sa zásad bezpečnosti a poriadku vo svojom čase... Teraz by som mal napísať niečo o svojom časovom poriadku, ale pravda je, že je dosť náhodný, a nezávislý od práce, ktorá ma čaká. To by sa na ministerstvo nehodilo. Preto sa radšej na tú funkciu nehlásim. Jediné čo môžem povedať zodpovedne je, že bezpečnostných pásov by som sa nevzdal a zásadne by som sa neponáhľal na zmeškané stretnutia.
Ešte dôležitejšie je, mať poriadok vo svojom čase. Čas sa nedá oklamať. Takže, keby som bol ministrom, nevzdal by som sa zásad bezpečnosti a poriadku vo svojom čase... Teraz by som mal napísať niečo o svojom časovom poriadku, ale pravda je, že je dosť náhodný, a nezávislý od práce, ktorá ma čaká. To by sa na ministerstvo nehodilo. Preto sa radšej na tú funkciu nehlásim. Jediné čo môžem povedať zodpovedne je, že bezpečnostných pásov by som sa nevzdal a zásadne by som sa neponáhľal na zmeškané stretnutia.
2013/06/01
Prší
Najhoršie pre blogera je, keď nemá o čom písať, keď chce písať a nemyslí mu to v písmenách, ale len tak inak. Je to blogersky zlé, lebo bloger je len vtedy blogerom keď píše. Keď nepíše, už nie je. Ako tá stará múdrosť hovorí, že ten kto nemyslí, nie je. Alebo je to naopak, podľa klasika: "Myslím, teda som". Cogito. Ešte že myslím a píšem, teda som. Lenže málo píšem, teda málo som. Je to niečo podobné, ako keď človek ochorie, hneď má hlavu plnú starostí, ako sa z toho dostať a myslí na všeličo, aj na zdravotné sestričky. Keď je zdravý, ani ho nenapadne, že existujú aj doktori a lieky, nemocnice a zdravotné poisťovne. Tie síce neliečia, ale sú.
Riadne som sa tu zamotal do vlastného krížového výsluchu, vlastnej mlčiacej entity... Tak mi treba! Teraz už naozaj neviem, či som, alebo nie som a pritom je sobota a toto nie je sobotník. Leda ak nejaký humorník. Kurník. Vôbec nemám tušenie, čo som (psst). Ticho po chodníku, všade je pokoj. Nič mimoriadne sa v poslednom čase neudialo a nedeje sa. To je tak, keď po vzrušujúcich dňoch a zážitkoch nastane akési duchovné vákuum. Duša, ktorá počas spoznávania cudzích krajín rastie nezvyčajne rýchlo, sa potom musí prispôsobiť obyčajnej všednej strave. Zdá sa, že všetko je naozaj tak ako má byť. Byť, či nebyť? Nie Hamlet, to dnes nie je aktuálna otázka. Všetko riadne plynie, záleží len na počasí...
Riadne som sa tu zamotal do vlastného krížového výsluchu, vlastnej mlčiacej entity... Tak mi treba! Teraz už naozaj neviem, či som, alebo nie som a pritom je sobota a toto nie je sobotník. Leda ak nejaký humorník. Kurník. Vôbec nemám tušenie, čo som (psst). Ticho po chodníku, všade je pokoj. Nič mimoriadne sa v poslednom čase neudialo a nedeje sa. To je tak, keď po vzrušujúcich dňoch a zážitkoch nastane akési duchovné vákuum. Duša, ktorá počas spoznávania cudzích krajín rastie nezvyčajne rýchlo, sa potom musí prispôsobiť obyčajnej všednej strave. Zdá sa, že všetko je naozaj tak ako má byť. Byť, či nebyť? Nie Hamlet, to dnes nie je aktuálna otázka. Všetko riadne plynie, záleží len na počasí...
2013/05/28
Na margo "litter" a literatúry
Bola to náhoda, že som sa práve teraz, ocitol v Londýne. Práve teraz, keď nedávno vyšla čerstvá kniha Dana Browna Inferno (14. mája bola zverejnená po celom svete naraz). Na Slovensku vraj bude dostupná už v septembri, veď nie sme nejaké "béčko". Tak hovorí náš malý knižný predajca. Nebolo to priamo v Londýne, ale na letisku Stansted v "duty free" šope kde som držal anglické vydanie Inferna chvíľu v ruke. Ťažká a objemná kniha to je a ešte k tomu aj v angličtine.
Prelistoval som ju zbežne, aj by som si ju kúpil, ale malo to niekoľko drobných "ale". Predovšetkým, moja beletristická angličtina nie je tak silná, aby som také čítanie mohol považovať za pôžitok. Bola by to vlastne ťažká práca. Tiež cena už bola v čase môjho odletu domov nedostižná, napriek "akože" zníženej cene. Opatrne som ju vložil späť do regálu s nápisom Sci-fi - bestseller a dal som sa na dlhé čakanie.
Isteže, Dan Brown nie je môj obdivovaný spisovateľ, ale mám rád to napätie, ktoré jeho knihy vo mne vyvolávajú. Je to lepšie ako ísť do kina. Nepatrím ani k tým, ktorí si dávajú podpisovať knihy na autogramiádach. Na Londýnsky pobyt som si však priniesol inú literatúru, aj keď neviem, aký je to žáner, ba dokonca dodnes neviem presne o čom to je, lebo som stihol prečítať len dve prvé kapitoly. Nie že by mi Londýn priniesol rušný nočný život, ale denná únava a plnosť zážitkov stačili na môj pokojný spánok.
Keď som to už spomenul, prezradím tú knihu - je to "Prototyp Eva" od Pištu Vandala. Čo by som zapieral, naozaj narába so slovami vandalsky, napriek tomu, že sa už dnes hovorí, že Vandali ani neboli takí "vandali", ale celkom civilizovaný národ, či čo to vtedy podnikalo skupinové zájazdy do cudzích zemí. Dnes sa cestuje oveľa ľahšie a rýchlejšie. Svedčia o tom preplnené lietadlá, obsadené vlaky, autobusy a metrá v čase špičky.
Vandalov Prototyp Eva budem v tejto súvislosti považovať za zahraničnú literatúru, lebo som si ju sem priniesol z Londýna, či aspoň cez Londýn. Teraz doma si ju dočítam s nohami po americky vyloženými na stole. To sľubujem autorovi, nech sa na mňa nehnevá a možno svoj predbežný "náčrt" názoru na jeho knihu poopravím a doplním neskôr. Veď človek nie je živý len poéziou, aj umelecká literatúra odráža realitu a má preto v duši tiež svoje miesto.
A keď som už v tom Anglicku, tak ešte to, že v uliciach majú také veľké nádoby s nápisom "LITTER". Najprv som tak trochu úmyselne prehliadal to dvojité "T" a konštatoval som, že tá nádoba má najmenej 60 litrov. Potom som začal uvažovať, či to nemá nejakú spojitosť s literatúrou. Zavrhol som to, aspoň v súvislosti s tou krásnou literatúrou, ktorá nás často duchovne živí a aj inak zabáva a povzbudzuje našu endokrinnú sústavu. A ešte na záver, v uliciach bolo občas vidieť nápisy: "TO LET". Pri nich som si v duchu vkladal do medzery písmeno "I" a vychádzala mi z toho iná turistická atrakcia: "TOILET".
Prelistoval som ju zbežne, aj by som si ju kúpil, ale malo to niekoľko drobných "ale". Predovšetkým, moja beletristická angličtina nie je tak silná, aby som také čítanie mohol považovať za pôžitok. Bola by to vlastne ťažká práca. Tiež cena už bola v čase môjho odletu domov nedostižná, napriek "akože" zníženej cene. Opatrne som ju vložil späť do regálu s nápisom Sci-fi - bestseller a dal som sa na dlhé čakanie.
Isteže, Dan Brown nie je môj obdivovaný spisovateľ, ale mám rád to napätie, ktoré jeho knihy vo mne vyvolávajú. Je to lepšie ako ísť do kina. Nepatrím ani k tým, ktorí si dávajú podpisovať knihy na autogramiádach. Na Londýnsky pobyt som si však priniesol inú literatúru, aj keď neviem, aký je to žáner, ba dokonca dodnes neviem presne o čom to je, lebo som stihol prečítať len dve prvé kapitoly. Nie že by mi Londýn priniesol rušný nočný život, ale denná únava a plnosť zážitkov stačili na môj pokojný spánok.
Keď som to už spomenul, prezradím tú knihu - je to "Prototyp Eva" od Pištu Vandala. Čo by som zapieral, naozaj narába so slovami vandalsky, napriek tomu, že sa už dnes hovorí, že Vandali ani neboli takí "vandali", ale celkom civilizovaný národ, či čo to vtedy podnikalo skupinové zájazdy do cudzích zemí. Dnes sa cestuje oveľa ľahšie a rýchlejšie. Svedčia o tom preplnené lietadlá, obsadené vlaky, autobusy a metrá v čase špičky.
Vandalov Prototyp Eva budem v tejto súvislosti považovať za zahraničnú literatúru, lebo som si ju sem priniesol z Londýna, či aspoň cez Londýn. Teraz doma si ju dočítam s nohami po americky vyloženými na stole. To sľubujem autorovi, nech sa na mňa nehnevá a možno svoj predbežný "náčrt" názoru na jeho knihu poopravím a doplním neskôr. Veď človek nie je živý len poéziou, aj umelecká literatúra odráža realitu a má preto v duši tiež svoje miesto.
A keď som už v tom Anglicku, tak ešte to, že v uliciach majú také veľké nádoby s nápisom "LITTER". Najprv som tak trochu úmyselne prehliadal to dvojité "T" a konštatoval som, že tá nádoba má najmenej 60 litrov. Potom som začal uvažovať, či to nemá nejakú spojitosť s literatúrou. Zavrhol som to, aspoň v súvislosti s tou krásnou literatúrou, ktorá nás často duchovne živí a aj inak zabáva a povzbudzuje našu endokrinnú sústavu. A ešte na záver, v uliciach bolo občas vidieť nápisy: "TO LET". Pri nich som si v duchu vkladal do medzery písmeno "I" a vychádzala mi z toho iná turistická atrakcia: "TOILET".
2013/05/20
Eufória
Niečo málo o eufórii. A možno ani nie, možno som chcel o niečom inom, lebo podľa encyklopédie je eufória niečo neprirodzene chorobné. Je to stav vyznačujúci sa, spravidla (zdanlivo bezdôvodne), pocitom subjektívnej spokojnosti, blaženosti, veľmi dobrej nálady a prehnanej podnikavosti (wikipedia). Zatiaľ by to šlo, dobrá nálada nemusí mať akurátny dôvod, vždy je lepšia ako zlá. Dokonca aj podnikavosť sa môže v živote dobre uplatniť. Definícia však hovorí, že eufória vzniká najmä po konzumácii návykových látok, ale aj pri psychózach a pri ochoreniach mozgu, či iných dôležitých orgánov.
Po tom všetkom by som sa uspokojili aj s obyčajným pocitom šťastia a dobrej nálady odvodenej z pocitu dobre vykonanej práce. Lebo práca, keď je, tak neutečie a vždy nás počká. Myslím si tiež, že práca nie je návyková, ale aj to býva rôzne, teda ako u koho. Sú aj tzv. workoholici, ktorí sa prácou predávkovali a už nevedia ako prestať. My, ktorí si prácu radi odkladáme na zajtra a na pozajtra sa však workoholizmu nemusíme obávať. Tak, či onak sa nám môže občas prihodiť, že nás pohltí bezdôvodná eufória. Aj bez predchádzajúceho varovania, takmer z ničoho. Častejšie však z nejakej hlúposti, ako mňa včera chytila tá bezdôvodná potvora - dostal som nový smartfón.
Už na druhý deň som vedel, že je to (pre mňa) zbytočnosť (človek sa niekedy učí aj na vlastnej eufórii). Chiméra ma chytila a po krátkom potešení ma pustila do prázdna. Tak ako som predtým túžil po smartfóne (príklady priťahujú), tak po euforickom dni začínam túžiť po tom najmenšom telefóne. Zdôrazňujem, po "telefóne", ktorý nevie nič iné, len to, na čo bol stvorený, teda telefónovať. Nekúpim si ho, lebo tuším, že by ma tá potvora veľmi rýchlo opäť pustila do prázdna. Oveľa príjemnejšia je však eufória z ľudí, ktorí sú dobrí a zachovajú sa k nám prekvapivo priateľsky. Tak ako nedávno, keď som daroval svoju príležitostnú báseň predstaviteľovi obce a on ju bez varovania nechal predviesť na verejnom zhromaždení obce. To vydrží o trochu viac...
Po tom všetkom by som sa uspokojili aj s obyčajným pocitom šťastia a dobrej nálady odvodenej z pocitu dobre vykonanej práce. Lebo práca, keď je, tak neutečie a vždy nás počká. Myslím si tiež, že práca nie je návyková, ale aj to býva rôzne, teda ako u koho. Sú aj tzv. workoholici, ktorí sa prácou predávkovali a už nevedia ako prestať. My, ktorí si prácu radi odkladáme na zajtra a na pozajtra sa však workoholizmu nemusíme obávať. Tak, či onak sa nám môže občas prihodiť, že nás pohltí bezdôvodná eufória. Aj bez predchádzajúceho varovania, takmer z ničoho. Častejšie však z nejakej hlúposti, ako mňa včera chytila tá bezdôvodná potvora - dostal som nový smartfón.
Už na druhý deň som vedel, že je to (pre mňa) zbytočnosť (človek sa niekedy učí aj na vlastnej eufórii). Chiméra ma chytila a po krátkom potešení ma pustila do prázdna. Tak ako som predtým túžil po smartfóne (príklady priťahujú), tak po euforickom dni začínam túžiť po tom najmenšom telefóne. Zdôrazňujem, po "telefóne", ktorý nevie nič iné, len to, na čo bol stvorený, teda telefónovať. Nekúpim si ho, lebo tuším, že by ma tá potvora veľmi rýchlo opäť pustila do prázdna. Oveľa príjemnejšia je však eufória z ľudí, ktorí sú dobrí a zachovajú sa k nám prekvapivo priateľsky. Tak ako nedávno, keď som daroval svoju príležitostnú báseň predstaviteľovi obce a on ju bez varovania nechal predviesť na verejnom zhromaždení obce. To vydrží o trochu viac...
2013/05/19
Kríza ako taká
Kríza vraj prináša obrodu, či znovuzrodenie. Platí to aj u globálnej finančnej krízy? Možno, ktovie. Podľa zásady, že život si vždy nájde svoju cestu, k znovuzrodeniu iste príde. Otázne je len, kto prežije a koľko bude popola. Je to pesimizmus, alebo realita? Veľa otázok a málo odpovedí. Len ľudia s depresiami vraj vidia svet taký, aký naozaj je. Aby som to uviedol na správnu mieru, ja nie som v depresii, teda svet vidím lepší ako je. Inak povedané, iný nemáme a iný ani mať nebudeme, tak načo sa s tým trápiť. Ochranou proti kríze a depresii je vraj pozitívne myslenie. To je zároveň posledné spochybnenie v tomto odseku.
Existujú aj iné závažné krízy, ako tá finančná, či ekonomická. Napríklad taká kríza morálky, či spolužitia v manželstve. Tá vraj prichádza každých sedem rokov, ako malá násobilka - 7, 14, 21, 28, 35, 42, 49 atď. V toto ohľade som práve v medziobdobí... Existuje však aj tvorivá kríza, tá najčastejšie postihuje umeleckú brandžu. Tvorivosť sa však očakáva aj u iných, prozaickejších povolaní. Vlastne sa očakáva všade, aj keď ju v reáli nachádzame len sporadicky a teoreticky. Je aj blogovanie tvorivou činnosťou? Asi áno, ale... Ako u koho a ako kedy. Najlepšie je na to nemyslieť a tvorivo písať. Blogovanie je mladé, tak ešte o ňom neexistujú štatistiky o výskyte tvorivých kríz. Vedci, ktorí nemajú čo skúmať, by sa nad tým mohli zamyslieť.
Toľko tu píšem o krízach, tak by som sa už mal priznať, že som práve jednu prekonal. Alebo nie, len život išiel iným smerom. Aspoň dúfam, že som už naplno tu, lebo píšem, teda som. A možno je toto len moja planá nádej a moje tvorivé prázdniny budú ešte chvíľu pokračovať. Optimista verí v obrodu, pesimista vie, že je to vo hviezdach. Pozitívne myslenie povzbudzuje, ale cesty myslenia sú nekonečné a nekonečne variabilné, ak človek myslí.
Na jednom psychologickom portáli mysleli a prišli na zaujímavý dôvod pre spoplatnenie svojich múdrostí a rád: "Preto, že naši čitatelia sú samí inteligenti a reklamou sa príliš nedajú ovplyvniť, tak o náš inzertný priestor nie je záujem..." (voľný preklad). Teda, aby sme prežili, musíte nám zaplatiť vy. Ak ste inteligentní, plaťte! Už mi je teda jasné, prečo nie je záujem o reklamu na wabovinách. Napriek tomu aj naďalej budú waboviny prístupné všetkým mysliacim bytostiam zadarmo, ako doteraz...
Existujú aj iné závažné krízy, ako tá finančná, či ekonomická. Napríklad taká kríza morálky, či spolužitia v manželstve. Tá vraj prichádza každých sedem rokov, ako malá násobilka - 7, 14, 21, 28, 35, 42, 49 atď. V toto ohľade som práve v medziobdobí... Existuje však aj tvorivá kríza, tá najčastejšie postihuje umeleckú brandžu. Tvorivosť sa však očakáva aj u iných, prozaickejších povolaní. Vlastne sa očakáva všade, aj keď ju v reáli nachádzame len sporadicky a teoreticky. Je aj blogovanie tvorivou činnosťou? Asi áno, ale... Ako u koho a ako kedy. Najlepšie je na to nemyslieť a tvorivo písať. Blogovanie je mladé, tak ešte o ňom neexistujú štatistiky o výskyte tvorivých kríz. Vedci, ktorí nemajú čo skúmať, by sa nad tým mohli zamyslieť.
Toľko tu píšem o krízach, tak by som sa už mal priznať, že som práve jednu prekonal. Alebo nie, len život išiel iným smerom. Aspoň dúfam, že som už naplno tu, lebo píšem, teda som. A možno je toto len moja planá nádej a moje tvorivé prázdniny budú ešte chvíľu pokračovať. Optimista verí v obrodu, pesimista vie, že je to vo hviezdach. Pozitívne myslenie povzbudzuje, ale cesty myslenia sú nekonečné a nekonečne variabilné, ak človek myslí.
Na jednom psychologickom portáli mysleli a prišli na zaujímavý dôvod pre spoplatnenie svojich múdrostí a rád: "Preto, že naši čitatelia sú samí inteligenti a reklamou sa príliš nedajú ovplyvniť, tak o náš inzertný priestor nie je záujem..." (voľný preklad). Teda, aby sme prežili, musíte nám zaplatiť vy. Ak ste inteligentní, plaťte! Už mi je teda jasné, prečo nie je záujem o reklamu na wabovinách. Napriek tomu aj naďalej budú waboviny prístupné všetkým mysliacim bytostiam zadarmo, ako doteraz...
2013/05/07
Poste restante
Zásielku si musíte vyzdvihnúť na pošte. Alebo aj inak, pošta si vyzdvihne niečo naviac. Vždy keď idem platiť účty na poštu, najprv si doma urobím súčet, vrátane poplatkov. Tentokrát mi vyšlo číslo 193 €. Pani za prepážkou si tie tri poukážky spočítala tiež a žiadala po mne 197 €. Bol som mierne zaskočený, že by som sa pomýlil? To bolo málo pravdepodobné, lebo som to doma spočítaval "matematicky" aj so zaokrúhlenými číslami z hlavy a všetko mi sedelo.
Keď mi vydala 2 €, podržal som ich v otvorenej dlani a reklamoval som celkovú sumu. Trvalo to chvíľu, než to akosi v počítači sčítala ešte raz a skromne sa opravila, že je to naozaj 193 €. A ešte nelogicky dodala, aby bol zmätok dokonalý: "Veď som vám dala aj 5 eurovku". Nie, nedala! To by potom nesedelo jej pôvodne zahlásené číslo. Dlaň som mal stále otvorenú s dvomi eurami. Trik jej teda nevyšiel, musela z kasy vybrať ešte tú chýbajúcu 5 eurovku.
Z toho plynie poučenie: pred platením účtov na pošte (možno aj inde) sa treba dobre pripraviť a trvať na svojom.
Keď mi vydala 2 €, podržal som ich v otvorenej dlani a reklamoval som celkovú sumu. Trvalo to chvíľu, než to akosi v počítači sčítala ešte raz a skromne sa opravila, že je to naozaj 193 €. A ešte nelogicky dodala, aby bol zmätok dokonalý: "Veď som vám dala aj 5 eurovku". Nie, nedala! To by potom nesedelo jej pôvodne zahlásené číslo. Dlaň som mal stále otvorenú s dvomi eurami. Trik jej teda nevyšiel, musela z kasy vybrať ešte tú chýbajúcu 5 eurovku.
Z toho plynie poučenie: pred platením účtov na pošte (možno aj inde) sa treba dobre pripraviť a trvať na svojom.
2013/04/30
Na Mars
Istá spoločnosť začína organizovať lety na Mars. Presne tak, let na Mars! Len na Mars, späť nie. Stačí zaplatiť poplatok 25 dolárov a dostanete sa do širšieho výberu. Dobrý nápad, lepší ako pyramídová hra. Niekomu by radi zaplatili ten poplatok sponzori. Len aby letel. Komu vy?
2013/04/26
Piatnik
Keď som bol malý, na hracích kartách sa objavoval nápis Piatnik. Nevedel som, čo to znamená, dnes to už vie každý, lebo je to aj na internete. V tomto článku to však neznamená nič, čo by mohlo pochádzať z internetu, alebo aj naopak - všetko. Je proste piatok a to je deň zasvätený pôstu a "copy-paste". Svoje diétne jedlo - zemiakovú kašu s opraženou cibuľkou som už zbaštil, na palube je nálada výborná, poďme plnou parou na internet.
Medzihra:
Seriály v službách propagandy.
"Najmä české televízne stanice ponúkajú v poslednom čase jeden normalizačný seriál za druhým".
- Jednoducho Mária, možno sa tie dnešné, rovnako ako tie v minulosti, v službách prejedajú.
Neplačte pre starších (pre mladých)
Keď som mal 25 rokov, môj kolega mal 40. Ľutoval som ho (a patrične uctil), že je tak starý a život má už v podstate za sebou. Nebola to pravda, ostávalo mu ešte 11. Teraz si hovorím, že keď som mal 40, bol som mladík a celý život som mal pred sebou. Kto by si pomyslel, že práve Adela Banášová, mladé dievča, sa rozpíše na obranu staroby: "Možno raz prestaneme v médiách hystericky retušovať všetky vrásky". Verí, že staršiu generáciu raz budú mladší vnímať normálne, nie ako exotickú menšinu. Raz možno všetci pochopia, že mladí, to sme my, starší a starí, to sme tiež my, tí šťastnejší, čo tam dospejú.
A ešte raz Adela:
"... život nestojí na žúroch, sexuálnych zážitkoch a množstve úplne identických víkendových opíc.". Súhlasím, opice som už dávno zanechal zoo záhradám.
Hra pokračuje...
Medzihra:
Už dávnejšie sa chystám na Divoké víno, ale ešte ho nechám chvíľu uležať (v hlave). V poslednom čase ma celkom zaujali básnici a básničky (poetky). Ako sa s časom menia, rastú a opakujú. Láka ma to, ale nateraz stačilo, pointa budúcich období by sa nemala prezrádzať.
Seriály v službách propagandy.
"Najmä české televízne stanice ponúkajú v poslednom čase jeden normalizačný seriál za druhým".
- Jednoducho Mária, možno sa tie dnešné, rovnako ako tie v minulosti, v službách prejedajú.
Neplačte pre starších (pre mladých)
Keď som mal 25 rokov, môj kolega mal 40. Ľutoval som ho (a patrične uctil), že je tak starý a život má už v podstate za sebou. Nebola to pravda, ostávalo mu ešte 11. Teraz si hovorím, že keď som mal 40, bol som mladík a celý život som mal pred sebou. Kto by si pomyslel, že práve Adela Banášová, mladé dievča, sa rozpíše na obranu staroby: "Možno raz prestaneme v médiách hystericky retušovať všetky vrásky". Verí, že staršiu generáciu raz budú mladší vnímať normálne, nie ako exotickú menšinu. Raz možno všetci pochopia, že mladí, to sme my, starší a starí, to sme tiež my, tí šťastnejší, čo tam dospejú.
A ešte raz Adela:
"... život nestojí na žúroch, sexuálnych zážitkoch a množstve úplne identických víkendových opíc.". Súhlasím, opice som už dávno zanechal zoo záhradám.
Hra pokračuje...
2013/04/23
Vesmírne katastrofy
Keď sa z televíznych kanálov valí riava seriálov, najradšej počúvam (občas na to aj mrknem) dokumenty o vesmíre. Som teda v tomto smere patrične "informovaný" a viem, že hlavnou silou vesmíru je gravitácia, teda spolčovanie sa hmoty. Aj ľudia sa radi zhromažďujú. Práve to spolčovanie hmoty sa často deje aj spôsobom katastrof, teda zrážkami a výbuchmi, proste z iného uhla - katastrofami. Ľudské zhromažďovanie tiež niekedy náhodne a niekedy cielene prináša katastrofy. Sú to tie, ktoré sa nás negatívne dotýkajú a môžu byť všeobecné (globálne), lokálne, či osobné. Inou ľudskou katastrofou je osamelosť.
Sme sebci, organizačne závislí na okolitej spoločnosti. Sme síce výnimoční (z aspektu nášho ega), ale z hľadiska vesmíru sme zanedbateľným živočíchom. Sme prach a do prachovej formy sa raz všetci vrátime. Ako včera, keď som otvoril dvere do garáže a zamyslene (ako mysliaci a cítiaci tvor) som vkročil dnu. Periférne som vnímal malého pavúka, ktorý sa tiež snažil vojsť dnu. Tak som kráčal a zrazu som si uvedomil neodvratnú katastrofickú kolíziu. Moja topánka došliapla na pavúka. Zdanlivo malá vesmírna katastrofa a nečakaný, nepredvídateľný koniec jednej pozemskej bytosti.
Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, pavúkoch a iných tvoroch. Neživej hmote je to jedno, ako sú usporiadané jej atómy. V dnešnej dobe (podobne ako v každej inej, len inak), sa dejú aj také katastrofy, nad ktorými ostáva rozum (zdravý sedliacky, proste náš) stáť. Chytil som sa na internetovú udičku a chcel som si pozrieť "možnú" katastrofu v Šútove. Zosunul sa kus svahu v kameňolome a jedna televízia (možno všetky) tam hneď bola. Po strávení asi dvojminútovej reklamy (hlavný to účel katastrofy), ktorá sa nedá zrušiť, som sa dostal k jadru pudla. Áno, spadol svah, nikomu sa nič nestalo a odborníci už majú riešenie na stabilizáciu svahu. Teda ako?
Inou katastrofou, takpovediac sofistikovanejšou je katastrofa, ktorá sa stala študentovi z Medzilaboriec. Nepodarilo sa mu zorganizovať prednášku istého kanadského novinára (nemenovať, mohla by to byť nevyžiadaná reklama). Hotové nešťastie pre naše školstvo, tak to aspoň zaznievalo v diskusii. Obávam sa, že to nešťastie je práve v podobnom myslení, teda v opačnom kúte vzdelanosti. Netreba to približovať, každý si to aj tak otočí ako chce. Podľa niektorých je pravda niekde inde. Nešťastím je vraj jeden moderátor, ktorý si dovolil viesť diskusiu spôsobom, ktorý sa tu praktizoval veľmi dlho a nikomu to nevadilo. Zdá sa, že pravda je ako palica, ktorá má dva konce.
Je tu nová televízna relácia (diskusie pre vybraných zástupcov mládeže) Colnica. Česko - Slovenský televízny publicistický projekt a tiež si príliš nezadá s objektivitou z našej strany. Ak hovorím o prvej časti, jednostrannosť bola naozaj cítiť v našom dokumente. Vo výbere dokumentu totiž tvorcovia siahli po značne politicky "angažovanejšom" dielku preferovanej dokumentaristky. Česko uviedlo predvolebné rozhovory s obyčajnými ľuďmi. Úplne neutrálne postoje a vyvážený zber názorov.
V druhej časti "Colnice" to už bola skoro obyčajná "debata", názory zúčastnených mladých. Dokumenty boli spoločne produkované, jeden ako názorová anketa o cieľoch a predstavách mladých "dvadsiatnikov" (Česko i Slovensko) v rôznych sférach života a druhý o historickom vývoji Česka za posledných 20 rokov, podaný zostrihom autentických obrázkov a podfarbený trochou trochu sileného humoru známych českých zabávačov. Zaoberal sa výlučne Českom. O prvom dokumente môžem povedať len toľko, že bol formálne autentický a značne podobný dokumentu, ktorý pred 30-timi rokmi točili istí mládežníci, s kamerou a mikrofónom prvýkrát na pleci a v ruke.
S mladosťou sa vždy a vo všeobecnosti spája optimizmus, revolučnosť a často i naivita. To bolo naznačené v replike o dvadsaťročných, čo ešte nemajú predstavu, čo v živote chcú dosiahnuť. Majú vraj na to ešte dosť času. Ak si spomeniem na svoje mladé predstavy, mal som ideu, že v živote určite dosiahnem veľa, nejaký dôležitý objav, alebo vynález. Niet nič istejšie ako taká idea. Nič svetoborné som z toho nedosiahol, ale celý život ma to viedlo v snahe o riešenie problémov, hlavne v technickej oblasti, ktorej som sa venoval. Toto mladý človek potrebuje, vedieť, že všetko je možné! Na to má každý mladý človek, len nie všetci si to tak jasne uvedomujú. Pre mladých je celá budúcnosť "gombičkou", okrem toho, čo bude zajtra.
Sme sebci, organizačne závislí na okolitej spoločnosti. Sme síce výnimoční (z aspektu nášho ega), ale z hľadiska vesmíru sme zanedbateľným živočíchom. Sme prach a do prachovej formy sa raz všetci vrátime. Ako včera, keď som otvoril dvere do garáže a zamyslene (ako mysliaci a cítiaci tvor) som vkročil dnu. Periférne som vnímal malého pavúka, ktorý sa tiež snažil vojsť dnu. Tak som kráčal a zrazu som si uvedomil neodvratnú katastrofickú kolíziu. Moja topánka došliapla na pavúka. Zdanlivo malá vesmírna katastrofa a nečakaný, nepredvídateľný koniec jednej pozemskej bytosti.
Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, pavúkoch a iných tvoroch. Neživej hmote je to jedno, ako sú usporiadané jej atómy. V dnešnej dobe (podobne ako v každej inej, len inak), sa dejú aj také katastrofy, nad ktorými ostáva rozum (zdravý sedliacky, proste náš) stáť. Chytil som sa na internetovú udičku a chcel som si pozrieť "možnú" katastrofu v Šútove. Zosunul sa kus svahu v kameňolome a jedna televízia (možno všetky) tam hneď bola. Po strávení asi dvojminútovej reklamy (hlavný to účel katastrofy), ktorá sa nedá zrušiť, som sa dostal k jadru pudla. Áno, spadol svah, nikomu sa nič nestalo a odborníci už majú riešenie na stabilizáciu svahu. Teda ako?
Inou katastrofou, takpovediac sofistikovanejšou je katastrofa, ktorá sa stala študentovi z Medzilaboriec. Nepodarilo sa mu zorganizovať prednášku istého kanadského novinára (nemenovať, mohla by to byť nevyžiadaná reklama). Hotové nešťastie pre naše školstvo, tak to aspoň zaznievalo v diskusii. Obávam sa, že to nešťastie je práve v podobnom myslení, teda v opačnom kúte vzdelanosti. Netreba to približovať, každý si to aj tak otočí ako chce. Podľa niektorých je pravda niekde inde. Nešťastím je vraj jeden moderátor, ktorý si dovolil viesť diskusiu spôsobom, ktorý sa tu praktizoval veľmi dlho a nikomu to nevadilo. Zdá sa, že pravda je ako palica, ktorá má dva konce.
Je tu nová televízna relácia (diskusie pre vybraných zástupcov mládeže) Colnica. Česko - Slovenský televízny publicistický projekt a tiež si príliš nezadá s objektivitou z našej strany. Ak hovorím o prvej časti, jednostrannosť bola naozaj cítiť v našom dokumente. Vo výbere dokumentu totiž tvorcovia siahli po značne politicky "angažovanejšom" dielku preferovanej dokumentaristky. Česko uviedlo predvolebné rozhovory s obyčajnými ľuďmi. Úplne neutrálne postoje a vyvážený zber názorov.
V druhej časti "Colnice" to už bola skoro obyčajná "debata", názory zúčastnených mladých. Dokumenty boli spoločne produkované, jeden ako názorová anketa o cieľoch a predstavách mladých "dvadsiatnikov" (Česko i Slovensko) v rôznych sférach života a druhý o historickom vývoji Česka za posledných 20 rokov, podaný zostrihom autentických obrázkov a podfarbený trochou trochu sileného humoru známych českých zabávačov. Zaoberal sa výlučne Českom. O prvom dokumente môžem povedať len toľko, že bol formálne autentický a značne podobný dokumentu, ktorý pred 30-timi rokmi točili istí mládežníci, s kamerou a mikrofónom prvýkrát na pleci a v ruke.
S mladosťou sa vždy a vo všeobecnosti spája optimizmus, revolučnosť a často i naivita. To bolo naznačené v replike o dvadsaťročných, čo ešte nemajú predstavu, čo v živote chcú dosiahnuť. Majú vraj na to ešte dosť času. Ak si spomeniem na svoje mladé predstavy, mal som ideu, že v živote určite dosiahnem veľa, nejaký dôležitý objav, alebo vynález. Niet nič istejšie ako taká idea. Nič svetoborné som z toho nedosiahol, ale celý život ma to viedlo v snahe o riešenie problémov, hlavne v technickej oblasti, ktorej som sa venoval. Toto mladý človek potrebuje, vedieť, že všetko je možné! Na to má každý mladý človek, len nie všetci si to tak jasne uvedomujú. Pre mladých je celá budúcnosť "gombičkou", okrem toho, čo bude zajtra.
2013/04/16
Ganguro
Keby dnes žil Jiří Wolker, nenapísal by baladu "o očích topičových", ale skôr by napísal baladu o "očích celebritních". Aj Juan Alberto Sanchis-Gimeno z Universidad de Valencia s kolegami skúmali oči žien (aj mužov). Vraj je to už vedecky dokázané, že muži sa ako prvé pozerajú ženám do oči (teda nie na oči, ale do nich). V tomto prípade neverím vedcom, lebo podľa môjho výskumu sú oči len preriférnym vodítkom pre priamy pohľad na ženské pery. Má to svoje opodstatnenie hlavne v dnešnej dobe.
Včera som sa zadíval na ústa Haline Pawlowskej v jej staršom vydaní zo záznamu ČT1 a iste aj na ústa jej hostí. Musel som, aby som odpozoroval, o čom hovoria. Oči by mi v tom určite nepomohli, aj keď tie "halinárske" sú mnohovravné. Je to tak, už aj čeština je z niektorých úst ťažko zrozumiteľná. A tak je to aj u slovenských rýchlopalných celebrít v televízii. Chcel som sem vložiť krátky úsek z preslovu Haliny, ako hádanku, ale narazil som na technické problémy. Určite by ste nevylúštili, o čom hovorí. Možno iba nejaký egyptológ.
Tie ženské oči ma stále mátajú, lebo som ráno pri raňajkách pozeral televízne ráno. Priviedlo ma to na takéto "očné" myšlienky. Spomínaní vedci z Universidad de Valencia prišli aj na to, že normálne oči sú "emetropné". Neviem čo to znamená, vraj tento aspekt doteraz nikto neskúmal. Farba očí má mnoho významov a pletie sa aj do charakteru osoby. Ľudia s modrými očami sú vraj v živote menej úspešní. Ešte že tak (nemám modré!), relativita dovoľuje rôzne vysvetlenia. Po dnešku si však myslím, že nie farba očí je dôležitá, ale že o charaktere viac hovorí očné okolie.
Čo je to očné okolie, to ešte vedci neskúmali. V tomto smere mám prvenstvo. Moderná doba nám, teda hlavne ženám, priniesla očné okolie. To je to, čo sa nachádza v bezprostrednej blízkosti oka. Podľa očného okolia rozoznávame ženy, ktoré majú oči (ako dve studničky) a tie, ktoré majú namiesto toho dve čierne diery. Možno to ani nie je príznak moderny, veď už aj Kleopatra (nie tá z Turca) si pred zánikom veľkej ríše farbila očné okolie. A ak sa nemýlim, chytila na to dvoch rímskych cisárov. Tak to teda je. Aj slovenská ľudová si spieva "Oči, oči, čierne oči...". Opakom čiernych očí (okolia), ale inak to isté, je "ganguro".
Čítajte aj:
Čítanie z očí
Ideálna žena
Pozrite si do očí
Janko Jesenský:
Jeho oči
Elán:
Básnik by povedal, že máš oči ako súmrak nad milovaným mestom
Ešte aj poetka...
A z domácej dielne: Oči, Oči ako zrkadlo duše
A niečo, čo s týmto článkom vôbec nesúvisí: Prívlastky, ale je.
_________________________________________
Včera som sa zadíval na ústa Haline Pawlowskej v jej staršom vydaní zo záznamu ČT1 a iste aj na ústa jej hostí. Musel som, aby som odpozoroval, o čom hovoria. Oči by mi v tom určite nepomohli, aj keď tie "halinárske" sú mnohovravné. Je to tak, už aj čeština je z niektorých úst ťažko zrozumiteľná. A tak je to aj u slovenských rýchlopalných celebrít v televízii. Chcel som sem vložiť krátky úsek z preslovu Haliny, ako hádanku, ale narazil som na technické problémy. Určite by ste nevylúštili, o čom hovorí. Možno iba nejaký egyptológ.
Tie ženské oči ma stále mátajú, lebo som ráno pri raňajkách pozeral televízne ráno. Priviedlo ma to na takéto "očné" myšlienky. Spomínaní vedci z Universidad de Valencia prišli aj na to, že normálne oči sú "emetropné". Neviem čo to znamená, vraj tento aspekt doteraz nikto neskúmal. Farba očí má mnoho významov a pletie sa aj do charakteru osoby. Ľudia s modrými očami sú vraj v živote menej úspešní. Ešte že tak (nemám modré!), relativita dovoľuje rôzne vysvetlenia. Po dnešku si však myslím, že nie farba očí je dôležitá, ale že o charaktere viac hovorí očné okolie.
Čo je to očné okolie, to ešte vedci neskúmali. V tomto smere mám prvenstvo. Moderná doba nám, teda hlavne ženám, priniesla očné okolie. To je to, čo sa nachádza v bezprostrednej blízkosti oka. Podľa očného okolia rozoznávame ženy, ktoré majú oči (ako dve studničky) a tie, ktoré majú namiesto toho dve čierne diery. Možno to ani nie je príznak moderny, veď už aj Kleopatra (nie tá z Turca) si pred zánikom veľkej ríše farbila očné okolie. A ak sa nemýlim, chytila na to dvoch rímskych cisárov. Tak to teda je. Aj slovenská ľudová si spieva "Oči, oči, čierne oči...". Opakom čiernych očí (okolia), ale inak to isté, je "ganguro".
Čítajte aj:
Čítanie z očí
Ideálna žena
Pozrite si do očí
Janko Jesenský:
Jeho oči
Elán:
Básnik by povedal, že máš oči ako súmrak nad milovaným mestom
Ešte aj poetka...
A z domácej dielne: Oči, Oči ako zrkadlo duše
A niečo, čo s týmto článkom vôbec nesúvisí: Prívlastky, ale je.
_________________________________________
emetropia, správny pomer medzi lomivosťou optických prostredí a optickou osou
Zdroj: http://www.cudzieslova.sk
Zdroj: http://www.cudzieslova.sk
2013/04/13
Láska za peniaze
RTVS miluje Slovensko za peniaze. Aby nedošlo k omylu, tú reláciu kúpili pre nás zo zahraničia. Veď ako by aj mohli sami vymyslieť taký nápad, že "Milujem Slovensko". Lepšie je byť uniformovaným kultúrnym vojakom na poli kultúrnej revolúcie sveta. Lebo, nemyslime si, že milujeme iba Slovensko, už milujú aj Česko a takú lásku si kúpili aj v Belgicku, Francúzsku, Bulharsku, Chorvátsku, ale aj v Číne a ktovie kde ešte inde.
2013/04/12
Právo mlčať
Medzi základné ľudské práva patrí aj právo na názor. Základné ľudské práva sú tie, ktoré sme si sebe a našim potomkom prisúdili hneď po narodení. Listoval som vo svojej encyklopédii (wiki) a nenašiel som kompletný výpočet tých práv, ktoré som vraj nadobudol už pri príchode na svet. Možno som nepozorný, alebo som hľadal iba krátko. Zistil som len, že medzi tie základy patrí právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, slobodu prejavu, slobodu svedomia, ďalej právo spolčovať sa a zhromažďovať a iné...
Právo na život je jasné, keď už si tu, nemá právo ťa nikto poslať naspäť. Osobná sloboda a bezpečnosť úzko súvisia, ale už sú obe podmienené rôznymi okolnosťami, ktoré radšej nebudem rozoberať. Sloboda svedomia je hádam to najistejšie právo človeka, to mu naozaj nikto nemôže vziať. Toho sa najčastejšie človek vzdáva sám a dobrovoľne. S tým súvisí morálka spoločnosti, ktorá môže byť v súlade so svedomím jednotlivca, alebo ju jednotlivec ignoruje. Tak to je, tu nič nehodnotím.
Takto zoširoka som sa dostal ku podstate a tou je "sloboda prejavu". To je naozaj pekná a užitočná sloboda, ale vždy sú tam dve strany tej istej mince. Na jednej strane je ten čo sa slobodne prejavuje, na druhe ten, kto ten prejav musí, má, alebo môže vnímať. Lebo nebolo kodifikované právo byť počúvaným. Nikomu nemožno prikázať, že toho a toho človeka musíš počúvať, to by už bola nesloboda. Preto má aj bloger právo komentár k jeho článku zmazať, ak sa mu nepáči, alebo nehodí do krámu.
Je to síce za vlasy pritiahnutá argumentácia, ale zdá sa, že naozaj sú aj takí blogeri, ktorí píšu pre svoje vlastné potešenie a nie sú radi, keď im niekto oponuje. Pritakávanie im nevadí, na to majú také svojsky asymetrické právo. V slobodnom svete má totiž každý právo počúvať to, čo uzná za vhodné. Niekedy sa hovorí, že kto mlčí, ten svedčí. Tak by sa dali chápať aj prázdne stránky na komentovanie názoru blogera. Nie je to však celkom pravda. V tomto prípade, kto mlčí, môže byť aj mlčiaci oponent. Ovšem, bez diskusie. A to sa potom nikto nedozvie. Tento odsek trochu nezvykle zväčším, lebo mi tu ešte chýba taká podružná pointa: Medzi základné ľudské práva patrí aj právo mlčať. Preto neplatí, že kto nejde s nami, je proti nám, lebo ktovie, čo si myslí a čo mu hovorí svedomie...
A je to.
Právo na život je jasné, keď už si tu, nemá právo ťa nikto poslať naspäť. Osobná sloboda a bezpečnosť úzko súvisia, ale už sú obe podmienené rôznymi okolnosťami, ktoré radšej nebudem rozoberať. Sloboda svedomia je hádam to najistejšie právo človeka, to mu naozaj nikto nemôže vziať. Toho sa najčastejšie človek vzdáva sám a dobrovoľne. S tým súvisí morálka spoločnosti, ktorá môže byť v súlade so svedomím jednotlivca, alebo ju jednotlivec ignoruje. Tak to je, tu nič nehodnotím.
Takto zoširoka som sa dostal ku podstate a tou je "sloboda prejavu". To je naozaj pekná a užitočná sloboda, ale vždy sú tam dve strany tej istej mince. Na jednej strane je ten čo sa slobodne prejavuje, na druhe ten, kto ten prejav musí, má, alebo môže vnímať. Lebo nebolo kodifikované právo byť počúvaným. Nikomu nemožno prikázať, že toho a toho človeka musíš počúvať, to by už bola nesloboda. Preto má aj bloger právo komentár k jeho článku zmazať, ak sa mu nepáči, alebo nehodí do krámu.
Je to síce za vlasy pritiahnutá argumentácia, ale zdá sa, že naozaj sú aj takí blogeri, ktorí píšu pre svoje vlastné potešenie a nie sú radi, keď im niekto oponuje. Pritakávanie im nevadí, na to majú také svojsky asymetrické právo. V slobodnom svete má totiž každý právo počúvať to, čo uzná za vhodné. Niekedy sa hovorí, že kto mlčí, ten svedčí. Tak by sa dali chápať aj prázdne stránky na komentovanie názoru blogera. Nie je to však celkom pravda. V tomto prípade, kto mlčí, môže byť aj mlčiaci oponent. Ovšem, bez diskusie. A to sa potom nikto nedozvie. Tento odsek trochu nezvykle zväčším, lebo mi tu ešte chýba taká podružná pointa: Medzi základné ľudské práva patrí aj právo mlčať. Preto neplatí, že kto nejde s nami, je proti nám, lebo ktovie, čo si myslí a čo mu hovorí svedomie...
A je to.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)