Kúpte si v 13, 14, 15, 16, 17, atď

Obchodná politika softwarových spoločností je často neodbytná. Mali sme operačné okná, ani neviem koľko ich už bolo - napríklad 95, 98, astala vista, sedem, osem a čoskoro bude desať. Každý z nich bol dobrý, do istej miery a do istého času. Spočiatku systém fungoval nezávisle, ale od 98 už čiastočne sledovaný z "nebies". Teraz sú okná úplne závisle na "cloude". Kvôli vylepšeniam. Niekedy sa zdá, že hackeri sú  súčasťou obchodnej politiky softwarových spoločností. 

Napríklad taký ZPS. Vyskúšal som verziu 13, padla mi do ruky ako uliata, tak som si ten program pri ponuke verzie 14 kúpil. Nie je dôležité, za koľko, dostal som zľavu ako vo výpredaji. O chvíľu ponúkali verziu 15. Tiež za tú originálnu cenu (orientačne). Len čo som si zvykol, bola tu ponuka na verziu 16. Za rovnakú cenu. Už ponúkajú verziu 17, tiež za tú istú sumu. V každej novinke je zopár drobných vylepšení, ale...

Predstavte si, keby som si kúpil od verzie 13 každú novinku, už by som zaplatil za (v podstate) ten istý základný program 5x. Ďakujem. Už by to bolo podobné ako ponúka istá firma istý program s prívlastkom 365, ktorý treba každý rok zaplatiť znova. Ešte sofistikovanejšie je, neukladať si svoje výtvory doma, ale niekde na opačnom konci sveta.

Ktosi kdesi napísal, že takzvané "sociálne" siete sú najlepším sledovacím nástrojom. A keby len to a keby len  tie. Už v sci-fi aktoch X sa píše: Všetko je v oblakoch (či vo hviezdach?). Je to tak. Aj keď  "sci-fi žáner zanikol, sci-fi práve žijeme, ostáva len fantastika" (voľne podľa eseje O. Herca).


  

Odchody

Zobrala poloprázdny kufrík a vybehla z domu. Navždy. Už sa nikdy nevráti domov. To je scéna z knihy, ktorú práve čítam. Aké je to ľahké pre mladého človeka. Ľahké sú odchody z domu. Stačí poloprázdny kufrík, pohľad do svetlej budúcnosti a celý svet je zrazu novou scénou pre divadlo zvané život.

Časom si okrem rodiny, zvykáme aj na rôzne maličkosti, ktoré sa spájajú s domovom. Zdanlivo bezvýznamné, ale v súhrne, aj jednotlivo tvoria široký pojem domova, tvoria rekvizity našich spomienok a tie sú stále bohatšie. Už nestačí malý kufrík, aby sme sa zbalili. Sme spojení s mnohými vecami, ktoré by nám v cudzom svete veľmi chýbali. Zdanlivo.

Keď odchádzame na dlhšiu dovolenku, všetko milé a priateľské nechávame doma. Premyslíme si celý dovolenkový pobyt, aby sme si zbalili to čo nutne potrebujeme a pribalili aj to, čo nám trochu pripomenie pojem domova. Preto tie veľké cestovateľské kufre. Pre tie zdanlivé zbytočnosti, bez ktorých by sme prežili, ale s ktorými nám je lepšie.

Čím sme starší, tým ťažšie je zbaliť sa na dlhší pobyt mimo domova. Keď je zle, keď príde náhla choroba, či úraz, odvezú nás tak ako práve sme a prežijeme aj bez domova. Ak prežijeme. V lepšom prípade prežijeme, inak prídeme o pojem domova. Potom nás odprevadia do neznáma. S niečim najnutnejším na zakrytie nahoty. Aby sme sa ešte naposledy podobali na civilizovaného človeka, ktorý tu žil. V tom lepšom prípade.   

Prieskum VM

Na produkovanie prieskumov verejnej mienky máme niekoľko agentúr. Pracujú aj na objednávku, takže zrejme plnia aj príkazy objednávateľa. Zvyčajne používajú na zisťovanie stavu verejnej mienky svojich  "respondentov". Tí by mali predstavovať pomer, v akom existujú rozhodujúce skupiny obyvateľov. Výsledky výskumov verejnej mienky od rôznych organizácií sa odlišujú, ale nie veľmi, lebo by to bolo podozrivé.

Výskum "verejnej" mienky sa dá urobiť aj súkromne, rozhovormi v okruhu svojich známych. Nedávno som si takto urobil "štatistický" prehľad o stave našej spoločnosti. Málokto vám povie, že všetko je v najlepšom poriadku, tak ako má byť. Je to pochopiteľné a prirodzené, tí čo podnikajú majú problémy, ale keby ich nemali, nebolo by to hádam ani podnikanie s istým stupňom rizika. Tí, ktorí živoria, tí sa snažia len žiť každodenne...

Tí ktorí žijú, musia sa starať o každodenné prežitie z mála svojich príjmov a rôznymi druhmi snažení. Tiež nie sú spokojní, až na malé výnimky ľudí nenáročných, ktorí nečítajú noviny a nepozerajú televíziu, len chcú žiť. Paradoxom však je, že cieľom médií je tvarovať verejnú mienku istým daným smerom práve u tých, ktorí chcú hlavne žiť. Buď majú vzbudiť spokojnosť "más", alebo ich vyburcovať k "revolúcii", podľa aktuálnej potreby.

Tak som si povedal, po takomto súkromnom mini prieskume, že podnikatelia majú zásadne negatívny názor na realitu v ktorej žijú, ale sú aj výnimky, ktoré okrem sťažností na prostredie aj žijú. Spokojne a plnohodnotne. Tým nemyslím len dovolenky v najdrahších destináciách.Vraj sa to prostredie stále zhoršuje, na vládnucich úrovniach štátu sú vraj neschopní ľudia. Záhadou ostáva, kde sú tí schopní, čo to vedia lepšie.

Na našej dvojke RTVS som si tento týždeň všimol dve relácie. Podobné svojim rámcom, ale trochu iné prístupom moderátora, témou i hosťami. Prvá bola od Havrana. Z hostí som poznal len  jedného. Témou bola "apokalypsa", teda smery vývoja ľudskej spoločnosti a s tým súvisiace možnosti konca sveta (ľudstva, čo je presnejšie). Téma v týchto časoch aktuálnejšia ako v roku 2012, keď mal nastať koniec sveta podľa majského kalendára.

Nebudem komentovať moderovanie besedy skákaním do reči, to je teraz módne ako to zvláštne cestovanie v čase spôsobom: "vidíme sa zajtra". Uznávam, že niekedy sa to bez toho skákania nedá, ale treba to vedieť. Mal som kolegu, ktorému bolo ťažké skočiť do reči, ale bez toho by som sa nebol dostal k slovu. Po čase som sa to naučil, ale musel som sledovať jeho dýchacie periódy.

Aby som sa vrátil k besede,  zaujali ma názory a vyjadrenia Ondreja Herca, lebo práve čítam jeho knihu "Dobre organizovaný netvor". Je to síce kniha o fantastike v literatúre, ale stojí na reálnom pohľade na realitu ľudskej spoločnosti v historickom kontexte. Vyjadrenia sú tam tvrdé, ale podopreté citáciou rôznych autorov zo sveta. Objektívne musím uznať, že to vyznieva ako veľmi potrebná a aktuálna diagnóza našej "civilizovanej" spoločnosti.

Druhou reláciou bola Lampa s Hríbom. Tu by som hádam skonštatoval len to, že v besedách o fyzike a vesmíre sa mu darí oveľa viac ako v politike a v spoločenských otázkach. Vo fyzike totiž divák celkom prirodzene chápe, že práve naivné otázky smerujú k fundovaným, ale laicky pochopiteľným vyjadreniam odborníkov.

V politike to neplatí, lebo politike sa rozumieme všetci (myslíme si to). Skrátka, tá diskusia o potrebe byť v organizácii NATO vyznela ako tlak na jednu bránku bez brankára. Zaklincoval to sám Hríb, keď povedal, že on by do takejto diskusie nikdy nepozval napríklad Jána Čarnogurského, lebo má iný (vraj extrémistický) názor. Čosi mi to pripomenulo, teda časy dávno minulé, ktoré sa nám takto okľukou vracajú ako ozvena.    

Zajtra

Zajtra je pojem, ktorý sme si vymysleli, aby nám nebolo smutno, že žijeme len dnes. Na druhej strane, chvála Bohu, že máme zajtra, nemusíme všetko zvládnuť dnes, niečo odložíme na zajtra. Šťastní ľudia veria na zajtrajšok a spoliehajú sa naň. Aj to je jeden zo spôsobov, ako byť šťastným, netreba hneď "pro pírko přes plot skočit", aj zajtra bude dnes.

Neviem prečo ma dobré nápady prenasledujú vždy na cestách. Je to škoda, lebo keď zaparkujem doma, je po nápadoch. Jazdím už osobným autom dosť dlho, nemám proti autám žiadne výhrady. Len jednu. Alebo dve? O tej jednej ani neviem, či sa to hodí dať na papier, aj keď to má istú súvislosť s papierom. Toaletným. Predstavte si tú situáciu, že ste mali na obed bryndzové halušky so žinčicou.

Po obede sadnete do auta a zakrátko sa ocitnete k kolóne, ktorej sa hovorí "zápcha". A vy v aute, po pol hodine dlhého státia a občasného posunutia, dospejete k úplne opačnému záveru. Čo s tým? Diaľnice nie sú posiate parkoviskami s kompletným vybavením. Určite vás napadne, že podľa vzoru moderných výletných autobusov by mali na každé sedadlo auta montovať aj také malé chemické oné.

Druhú vec, ktorú odporúčam výrobcom automobilov, by som nazval Notebúk, keby už tento výraz nebol zaužívaný v inej oblasti. Stačil by zápisník, ktorý by sa nasadil na hlavu a zapisoval by automaticky myšlienky do textového súboru v externej pamäti hlavy. Ešte by som odporúčal šifrovanie na úrovni vodičovho IQ, aby sa citlivé informácie nedostali do nepovolaných rúk. Ostatné bude zajtra...

Jesenné hry

Je to možno paradox, ale aj v jesennom čase príroda intenzívne žije. Nastávajú v nej veľké zmeny a zmena je predsa život. Aj keď ide o prípravu na spánok a odumieranie detailných častí rastlín. Veď aj my, čo sa nazývame najinteligentnejšími tvormi, po čase odídeme ako tie jesenné listy. Hľadal som vo svojom živote opakovaný jesenný princíp, ale nič také som neobjavil. Hádam iba mierna zmena nálad a koniec letného stravovania. Znamená to, menej zeleniny z blízkeho okolia a tá sa nedá nahradiť rajčinami zo Španielska, ani paprikou z Maroka.

Tak či onak, spoločenské zmeny s príchodom tejto jesene prichádzajú medzi nás. Akoby sa začalo obdobie prejedania, aj na najvyššej európskej úrovni sa "griluje". Keby to nebolo smutné, bolo by smiešne pomenovať skúšanie schopností nových "aparátčikov" na úrovni "komisie" grilovaním. Médiá však potrebujú svoju hru a nám tým len dokazujú, že ide o hru. Keď si však pozrieme platy týchto funkcionárov, už to nie je obyčajná hra, ale pyramídový hazard. 

Európska komisia však myslí aj na budúcnosť, stará sa o životné prostredie. Napríklad aj tak, že chce zakázať olovo v "guľkách". Náboje do strelných zbraní sa teda nebudú môcť vyrábať z olova, lebo olovo je jedovaté. Už sa nemusíme obávať, v prípade vojny, že sa otrávime, keď nás niekto postrelí, či zastrelí. Podobne aj zajace, vtáky a lesná zver budú lovené bez olova, ekologicky.

Vŕta mi ale v hlave otázka, akým materiálom bude olovo nahradené. Plasty to asi nebudú, lebo nemajú dostatočne veľkú hmotnosť a streľba by bola nepresná. Čo teda? Najskôr, vychádzajúc zo skúsenosti z "moderných" vojen, to bude ochudobnený urán. A je to! Ťažký, presný a pôsobí aj dlho po streľbe. Tešme sa... 

Múry a murári

Téma múrov nie je politická, ale skôr historická. Ktovie odkedy sa stavajú múry na ochranu vlastnej civilizácie pred barbarmi, ale najznámejší je Veľký čínsky múr. Je to systém opevnení v severnej Číne, o ktorom sa hovorilo, že je to jediná stavba na zemi, ktorú vidieť z vesmíru, teda z obežnej dráhy okolo zeme. Veľký čínsky múr má celkovú dĺžku 6700 km.

Čínsky múr bol postavený "nedávno", stavali ho od 15. do 17. storočia. Vraj sa tam dávno predtým  stavali podobné opevnenia. Múr mal chrániť Čínu pred mongolskými vpádmi. Nie je mi celkom jasné, nakoľko ju ochránil, ale dnes už patrí len medzi svetové kultúrne dedičstvo a Čina žije obvyklým spôsobom v spolupráci so svetom.

Ešte skôr ako čínsky múr, bol Rimanmi v Anglicku postavený "Hadriánov val". Začali ho stavať v roku 122, bol dlhý len 117 km a siahal od Severného mora po Írske more. Boli v ňom zabudované pevnosti a vedľa neho viedla cesta. Rímsku ríšu nezachránil. Je tiež súčasťou svetového dedičstva UNESCO, teda to čo sa z neho zachovalo.

Z novodobých múrov treba spomenúť "berlínsky múr" a v súvislosti s ním aj "železnú oponu", ktorá sa tiahla po hraniciach "socialistického tábora" so Západom. Berlínsky múr je známym symbolom studenej vojny. Vydržal 28 rokov, keď padol spolu so železnou oponou. Zdá sa, že myšlienka murovania múrov sa ujala aj v "modernej" západnej civilizácii. Po zbúraní berlínskeho múra bola myšlienka múrov a železných opôn opäť oživená.

Vo svete sa vyskytli aj iné "opony" tzv. "bambusová opona", bola obdobou európskej železnej opony vo východnej Ázii. Kaktusová opona bola vysadená na Kube v roku 1961 kubánskou armádou v dĺžke 13 km pozdĺž severovýchodného plota oddeľujúceho americkú základňu v provincii Guantánamo. Neskôr bola doplnená americkými a kubánskymi mínovými poľami v "zemi nikoho". Označenie "ľadová opona" bolo používané pre hranicu medzi USA a ZSSR v Beringovom prielive.

V roku 2000 začal Izrael stavať ochranný múr - bezpečnostnú bariéru okolo západného brehu. Múr má viac ako 400 km a skladá sa z vysokého múra a oplotenia z ostnatého drôtu. Medzinárodný súdny dvor vyzval Izrael na odstránenie múra, ale toto rozhodnutie nebolo záväzné, tak múr stojí.

V roku 2006 vybudovali Spojené štáty 1100 km dlhý "sofistikovaný" múr na hranici s Mexikom. Mal zabrániť nelegálnym imigrantom v prenikaní do USA a tiež mal slúžiť proti pašovaniu drog z Mexika. Do istej miery sem patria aj súčasné "schengenské hranice" EÚ.

Múry postavené v Čechách a neskôr aj na Slovensku sa označujú ako "segregačné", lebo ich postavili na ochranu obyvateľov v mestách pred neprispôsobivými susedmi. Na Slovensku ich je vraj až 14. Do istej miery sem patria aj múry a bariéry okolo víl a honosných domov zbohatlíkov.

No a to najnovšie nakoniec... Ukrajinský premiér Arsenij Jaceňuk potvrdil začiatok prác na múre, ktorého vybudovanie na takmer 2000 kilometrov dlhej hranici ešte v júni navrhol gubernátor Dnepropetrovskej oblasti Ihor Kolomojský. Odhad nákladov sa vtedy pohyboval na úrovni 100 miliónov eur. Zrejme je už aj dodávateľ jasný, lebo v niektorých úsekoch ho začali stavať...




Niet sa čo čudovať, poučení i nepoučení z murovania histórie je veľa. Že by za tým boli slobodní murári? Otázne je, kam nás to dovedie a k čomu to bude dobré.



Zdroj informácií: wikipedia, internet

Kremrola má dva konce

Zvláštne sú tie konce, ktoré sa tvária ako začiatky, kým sa do kremrole niekto nezahryzne. Je to otázka náhodného výberu, ale nikdy to nie je jasné. Keď sa už zahryzneme do jedného konca kremrole, odrazu sa stane z toho konca začiatok. Ten druhý koniec ostane navždy koncom. Tak je to aj s letom, akonáhle raz začne, už sa môžeme dočkať len jeho konca. Tomu, čo je medzi začiatkom a koncom leta, sa hovorí uhorková sezóna.

V tomto roku sa urodilo dosť uhoriek. Užili sme si z nich niekoľkokrát aj "kvašáky" a máme naložené aj na zimu. Symbolicky som dnes na trhu kúpil posledné kilo malých nakladačiek, ktoré som naložil do slaného nálevu, aby z nich boli posledné tohtoročné "kvašáky". Ktovie, čo nám prinesie jeseň. Dúfam, že nebude horúca, len zahmlená a trochu sychravá. Taká má byť. Nech potom prvý sneh prinesie prvú a (poslednú) zimnú snehovú radosť, aby sme sa tešili na skorý príchod jari.

Leto bolo horúce, ale už sa teploty miernia. Dokonca nastalo aj prímerie a hrany hláv štátov sa postupne obrusujú. Hádam len okrem tej našej. Všeličo sa vyjasnilo, všeličo sa globálne pospájalo do súvislostí. Stačí čítať aj medzi riadkami internetu, ako kedysi v novinách. Nedávno som videl a počul peknú diskusiu na čt2 Zábavné na nej bolo to, ako jedna strana argumentovala: Je to tak, ako ja tvrdím, lebo aj všetci Holanďania si to tak myslia a to je múdry národ.

U nás si niektorí jednotlivci hovoria, že my sme hlúpy národ, teda ak tá argumentácia platí aj opačne (a prečo by neplatila?), hlúpy je ten, kto to hovorí a ak to hovorí hlupák, nie je jeho výrok pravdivý. Logika nepustí a sranda musí byť. Mal by to byť trend tejto jesene, isté upokojenie a humorný nadhľad, lebo jeseni nesvedčí, keď je horúca.

Tak a už je po mojej sobotňajšej kremroli, téma i ja sme boli mierne vyčerpaní. Nieže by už nebolo o čom, ale treba aj pracovať, nielen klábosiť. Mimochodom, od dnešného dňa si zavádzam presne stanovenú pracovnú dobu. Každý deň odrobiť dve hodiny na niečom užitočnom. Aj keby nebolo čo. S výnimkou soboty a nedele, aby som bol synchrónny s pracujúcimi. Tí majú 8 hodinovú pracovnú dobu, ale vieme dobre ako to chodí, tiež robia len dve hodiny (okrem výnimiek).

Určite mi ostane čas na podobné neužitočné písanie ako toto.

   

Televízny výber

Ponuka programov na televíznych kanáloch je dnes a denne obrovská. Na prvý pohľad. Na druhý pohľad je tam obrovský prebytok kanálov. Znakom súčasnej epochy sú seriály a samozrejme reklamy, ktoré sa vnucujú všade ako matka múdrosti. Nemal by som však o reklamách takto nepekne písať, lebo vždy keď začne reklama, prepínam inde. Aj reklamní mágovia to vedia, preto časy na reklamné vysielanie synchronizujú. Neviem, ako sa tomu hovorí odborne, asi kartel.

Kartel je dohoda medzi organizáciami, ktorá obmedzuje, alebo eliminuje konkurenciu s cieľom maximalizovať zisky (voľne podľa wikipedie). V TV reklamách to má priamy dopad na televíznych divákov. Nie v tom,  že by šaleli po tovaroch a službách vyzdvihnutých do neba v reklame, ale pozitívne v tom, že počas reklamy divák plní príkazy pitného režimu, teda ide sa napiť. V lepšom prípade je to len voda z vodovodu, ktorá je u nás ešte pitná. V ďalšom reklamnom bloku sa ide zbaviť prebytočných tekutín.

Nezanedbateľný dopad reklamných prestávok je aj v tom, že diváci priberajú na váhe. Pochopiteľne, nebudú len tak nečinne sedieť, tak si v tej prestávke zobnú do niečoho, čo je podľa odborníkov značne nezdravé. Komerčný kolotoč pokračuje - obézni diváci majú vyššiu spotrebu potravín, viac platia za spotrebovanú vodu, viac zamestnávajú textilných výrobcov, lekárov a v konečnom dôsledku podporia najprosperujúce odvetvie za každého režimu - hrobárov a kamenárov. To je konečný faraónsky efekt.

Vďaka televíznym reklamám, naša (svetová) spoločnosť primerane prosperuje. Nie je však reklama ako reklama. Tie slovenské sú často extra naivne detsky primitívne a cirkusácky dotieravo nepríjemné. Česť tým dvom výnimkám, ktoré sa objavia, tak asi raz za polrok. RTVS má reklamy v programoch zakázané zákonom a patrične si to pripisuje ako vlastnú zásluhu. Nevadí, aj tak je dobré, že sa aspoň takto odlišuje od tých, ktoré sú zamerané výlučne na zisky majiteľov.

Zaplietol som sa celkom nechcene do reklám a zabudol som na to, čím sú reklamy prerušované, na seriály z unifikovaného radu zahraničnej i našej produkcie. Nie som síce odborník na posudzovanie seriálovej tvorby, len občas si nedobrovoľne nejaký pozriem, aby som bol informovaný. Niekedy človek musí podpísať informovaný súhlas, napríklad u lekára, že vie o čo ide. V súvislosti s TV seriálmi a filmami v televízii by som však mohol podpísať len informovaný nesúhlas.

Na mojom zozname by bolo množstvo, asi väčšina seriálov a mnoho filmov, ktoré už nie sú vhodné ani pre mňa ako pamätníka, lebo sa tak často a do omrzenia opakujú. Možno som náročný a nebaví ma tematika vrážd vo filmoch, lebo je toho veľa. Nebavia ma filmy a seriály o vojakoch a o vojne. Asi som pacifista, alebo som presýtený hrdinami s tvrdou päsťou, či takými, ktorí najprv strieľajú a potom rozmýšľajú. V seriáloch mi prekážajú veční herci v nekonečných "príbehoch". Len lásky je málo a tým nemyslím sex (v meste).

Programová ponuka televíznych kanálov je dnes a denne obrovská. Na prvý pohľad. Na druhý pohľad je tam obrovský prebytok kanálov.
 

Dobrý deň a dovidenia

Čítal som: Asi by bolo ťažké, nájsť dnes v Európe človeka, ktorý by sa niečoho neobával. Je to tak, obávame sa stále niečoho. Aj v minulosti to tak bolo, keď nás strašili peršingy, ponorky a iné moderné vynálezy. Dnes už sú tie strašiaky, akože na našej strane, tak nás strašia strašiaky z druhej strany, z opozície sveta. Otázka je, ktoré sú na strašenie lepšie, tie z našich pozícií, alebo tie opozičné? Kedysi sme tu mali sklady cudzích zbraní, tak sme mali dôvod na obavy. A zase to tak bude.

No predsa o nič nejde, apokalypsa berie všetko...  Máme vedu a jedného vedeckého génia, ktorý vraj hovorí, že počas experimentu s Higgsovým bozónom v podmienkach Zeme môže vzniknúť nestabilný bozón, ktorý bude svojráznym tunelom medzi „klamným a skutočným vákuom“. V dôsledku prelomu v poli Higgsa prejde celý Vesmír do iného fyzického stavu. Daný prechod bude pritom okamžitý. Nebudeme mať čas ani na krátke začudovanie sa a budeme všetci okamžite na "druhom" svete... Bez posledného súdu.

Biela čokoládka

Sladké slovo "čokoládka" som niekedy dávno začul u elektrikárov.Tak humorne nazývali lámaciu svorkovnicu, ktorá v tých časoch bývala vždy z hnedej hmoty. Elektrikár si z nej podľa potreby, ako z čokolády,  odlomil dvojicu, alebo trojicu svoriek. Ako je nám všetkým známe, dnes je všetko inak. Čokolády sú hnedé, ale aj biele a majú rôzne veľkosti. 

Nedávno mi prestala fungovať klávesnica. Aj vy ste si všimli, že píšem menej, s intenzitou blížiacou sa k nule za týždeň. Môže za to aj tá moja klávesnica a trošku aj čokoláda. Nie že by nebolo o čom, skrátka a dobre, každého učím, že pri počítači sa neje. Kto však má učiť mňa, keď tu sedím sám? Tak si sem nosím (občas) aj tanier so zeleninou, či s ovocím. Raz aj gulášovú polievku (no toto!).

Tak som si sem dovolil priniesť aj čokoládu. Všetko bolo dobré, kým som jedol tú hnedú, ale raz som skúsil bielu. A to som nemal robiť, lebo taký maličký kúsok z nej odletel na klávesnicu. A keby len tak niekde zapadol, nič by sa nestalo, v pohode by sa usadil niekde na plošný spoj a spolu-prenášal by moje digitálne dáta. Ale on nie, spadol medzi dve klávesy a tam sa premenil na lepidlo.

Spojil dve susedné klávesy do neregistrovaného partnerstva. Kým som na to prišiel, každý tabulátor priniesol na monitor aj bodkočiarku. Dá sa to vymazať, ale my, čo máme radi všetko tak akurát, takéto zmeny nemáme radi. Keďže som príčinu neregistrovanej a nenormálnej funkcie hneď neobjavil, rozhodol som sa kúpiť novú klávesnicu.

Mala byť iba náhradnou z núdze, tak som si vybral tú najlacnejšiu. Dokonca v najbližšom supermarkete, čo je takmer hriech pri nákupe počítačového príslušenstva. Všetko sa tým na mojom stole zdanlivo vrátilo do normálu, ale predsa. Skúste vymeniť svetlú klávesnicu za čiernu. Nezvyknete si. Okrem toho, tá lacná čierna má nízke a nízkozdvihové klávesy. Po komforte s klávesnicou vysokou si nezvyknete.

Na horšie sa ťažšie zvyká. Navyše, tá nová je  Česko - Slovenská. Ak ste už skúsili samostatné Slovensko, nezvyknete si tak ľahko... Z týchto mnohých príčin som začal špekulovať, ako sa vrátiť ku svojej starej. A podarilo sa, ani som ju nemusel rozoberať! Objavil som a odstránil tú bielu čokoládku medzi tabulátorom a bodkočiarkou, kde sa zmenila na sekundové lepidlo. Už zaregistrovanú súhru som zrušil a všetko je v norme. Začínam písať...

Z príbehu plynie poučenie: Keď čokoládu, tak hnedú. Ušetríte. 

Pravda a kaleráby

Pravda víťazí a aby bolo jasné s kým, teda s láskou. Problém je v tom, že každý má svoju pravdu a svoju lásku. Ak sa dvaja zhodnú, je to veľký úspech. Niektoré pravdy vyzerajú ako kaleráby tlačené do hlavy baranom. Napríklad taká cynická obluda tiež tlačí kaleráby. Tie svoje. Humor a satira sú soľou zeme. A kde je spravodlivosť v humore? Asi v tom, že kto nemá rád kaleráby, dá si radšej kapustu, alebo sviečkovú na smotane.

Ako v londýnskom metre

Situácie sa niekedy vzájomne podobajú, aj keď sú diametrálne odlišné. Napríklad tá príhoda z metra na okružnej trase medzi Liverpool Street a Paddington v Londýne. Niekde, asi v blízkosti nejakej strednej školy, nastúpilo zo dvadsať študentov. Posadali si a ticho sedeli, zaneprázdnený ťukaním do svojich smartfónov. Keď sa u nás zíde širšia rodina, chvíľami je to ako v tom metre.

Každý dostane heslo na moju wifinu a už si všetci ťukajú do svojich ajpódov, či smartfónov, tabletov a podobne. Môj stolný počítač ostáva len pre mňa. Ak nie som pohodlný a nepripojím na net tiež cez svoj telefón. Tým nechcem povedať, že by naše rozhovory viazli ako medzi mladými v metre, to určite nie, ale keď je už všetko povedané, spájame sa so svojimi svetmi každý po svojom. 

Reč rúk, mimiky a gest

V cudzine (a nielen tam) sa niekedy dorozumievame rečou rúk, mimiky a gest. Niekedy aj nohami, keď nás bijú, tak treba utekať. Reč rúk je skoro jasná, vieme naznačiť privolanie, odsúvanie preč, a zopätými rukami prosíme najvyššiu inštanciu o zľutovanie. Iným príkladom reči rúk je činnosť policajta v križovatke, alebo nebodaj pri havárii na ceste. A keď sme u toho, aj dopravné značky hovoria svojou rečou. Bohužiaľ, niektorí ich "nepočúvajú" a iní sú značkoví, či značkovaní analfabeti, povznesení nad život...

Mimikou zväčša vyjadrujeme svoje emócie. Je to zvláštne, v poslednom čase často čítam, najmä v takzvaných "ženských" románoch opisy mimiky. Občas to pôsobí groteskne. Záleží na majstrovi, či nájde tú správnu mieru pre čitateľské pochopenie zámeru. Lebo je pravda, že literatúra je veľmi podobná hudbe. Tam je výsledok závislý od autora, od nástroja, od interpreta a nakoniec aj od poslucháča. Pri knihe je to reťazec: autor - kniha - čitateľ. Takže, keď hovoríme o knihe (píšeme recenziu), vždy ide o spolupôsobenie autora a čitateľa.

Mimika je dôležitá pri rozhovore naživo. Dosť ťažko sa vyjadruje v písomnej forme, preto ktosi vymyslel emotikony (smajlíky). Gestá sp ručné, ale aj "hlavové". Áno, či nie sa učia deti od malička. Len v Bulharsku kývajú naopak, preto pri Čiernom mori opatrne... Myslím si, že gestá a mimika sú veľmi dôležité a často aj príjemné, ale niektoré gestá sú dokonca zákonom chránené a nesmú sa používať v niektorých situáciách, lebo nie sú v súlade s dopravnými predpismi... Keď vám však niekto z diaľky naznačí niečo a vy z diaľky okamžite pochopíte a odpoviete. S pridaným "smajlíkom" naživo, to je milé.

 

Krátka predpoveď budúcna

"Bolo to naozajstné spojenie sna s realitou. Môj sen o zatvárajúcej sa bráničke sa odohral o zlomok sekundy skôr, ako sa udalosť naozaj stala. Je to prvý dokázaný prípad predvídania budúcnosti?" (sny a realita...)

Máme doma paranormálny gauč. Ako už z citácie z môjho staršieho článku vyplýva, na našom paranormálnom gauči sa predbieha čas. A možno sa posúva celý časopriestor na chvíľu do inej dimenzie.
Dnes som opäť náhodou zaspal po obede na gauči pri TV. Program, ktorý bežal nie je dôležitý. Zo sna som precitol do vedomia tým, že v nasledujúcej sekunde mi zazvoní telefón. A telefón naozaj zazvonil. Zmocnil sa ma neuveriteľne zvláštny pocit predvídania budúcnosti, ktorý som tu zažil už druhýkrát.

Je zrejmé, že predvídavá intuícia predsa existuje. Alebo je to spomalením vnímaním pri prebúdzaní?

Aj dušu možno vymeniť

Hlavne na bicykli, ak nemáme bezdušovú pneumatiku...

Práca

Práca je to, čo musíme, všetko ostatné je zábava. Aj písať úvahy, blogy, eseje, či básne, všetko je práca ak to musíme. Podmienkou zábavy je, mať z tej činnosti radosť. Ale radosť možno mať aj z práce. Mám takú skúsenosť, že po tejto "duševnej", či intelektuálnej práci sa mi žiada kompenzovať svoju námahu aj niečim, čo prináša hmatateľný výsledok. Hoci aj uvariť niečo dobré, lebo zmontovať v dielni nový vynález.

Drobnosti majstrov

Keď som si v sobotu uťahoval opasok, myslím ten naozajstný opasok, nie tú činnosť v prenesenom zmysle slova, uvedomil som si, ako nás niekedy potešia aj maličkosti. Nešlo o nejaký obyčajný opasok, ale o opasok z pravej kože. Nosil som ho najmenej 40 rokov, takmer denne. Poctivo som ho z nohavíc vyťahoval, keď som si menil nohavice a súkal ho do ďalších. Nosil som ho do práce, aj na slávnostné príležitosti. Mal takú prírodnú farbu, ktorá sa hodí ku každým nohaviciam.

Opasok ako majstrovské dielo opaskára, či remenára. Ani Google pravopis také remeslá v slovenskom jazyku nepozná a núti ma opraviť chybné výrazy. Neopravím... Nech to už bol ktokoľvek, je to určite ručná práca. Aj pracka je tradičná, jednoduchá, zo železa (nehrdzavejúca). Pamätám si, že keď som si ho kupoval, bol na moju štíhlu líniu trochu dlhý, tak som ho mierne skrátil. Aby som si ho mohol prispôsobiť rôznej dennej dobe (pred obedom a po obede), medzi niektorými dierkami som nadieroval ďalšie, pre jemnejšiu reguláciu.

Taký je to majstrovský kus a prežil celé moje dejiny. Koľkokrát ten opasok videl padať moje nohavice k nohám... Dnes už mám aj niekoľko novších, tento historický exemplár nosím len na nohaviciach do záhrady. Som mu za jeho dlhoročnú službu vďačný. Vďačný aj preto, že jeho dierky mi stále pasujú pred obedom, aj po obede. Z nových opaskov mám najradšej jeden, ktorý je založený na analógovej technike. Tie opasky s dierkami sú vlastne digitálne. Predbehli dobu. Analógový nemá dierky, funguje na princípe trenia a možno ho nastaviť na každý rozmer brucha (ergo, pásu). Na milimeter presne.

Zrod konzumenta

Myslel som si, že som človek tvorivý a darilo sa mi tento autoportrét úspešne obhajovať. Fotil som, písal som články na svoj blog. Toto obdobie považujem za aktívne. Neviem ešte, či o tom píšem oprávnene v minulom čase. Faktom však je, že zo svojich aktivít na internete akosi ustupujem. Je to nezdravý jav. Neznamená to, že by som bol menej na internete, len sa plazivo mením na pasívneho konzumenta.

Po stanovení diagnózy je treba nasadiť príslušnú liečbu. Ako zmeniť konzumenta na aktívneho tvorcu?  Viem, že všetci nemôžu byť tvorcami, ale ja nechcem byť čistý konzument. Mám tušenie, čo je v pozadí môjho prechodu ku konzumácii. Jednoducho - istá "sociálna sieť". Sociálne siete ničia tvorivosť. Je to silné tvrdenie. Každý sa tomu vplyvu môže brániť a zachovať si tvorivosť, ale to všetko chce cieľavedomý prístup a istú energiu. 

Sociálna sieť je jednoduchá a ľahko prístupná. Jednoducho sa tam dajú nahodiť fotky a napísať status o akejkoľvek banálnosti. Prečíta si to zopár "priateľov" a to je všetko slová aj obrazy rýchlo miznú v čiernej diere.  S internetom je to ako s rečou - čo raz vypoviete, nemôžete vziať späť. Čas beží a statusy sa valia do uzatvoreného kruhu "priateľov" ako hlušina. Občas napíšete niečo, čo ste ani nechceli. Na druhej strane je nezmazateľný archív.

Sociálna sieť je niečo podobné, ako káblová televízia. Ak prepadnete jej pozeraniu, zistíte po čase, že sa tam všetko opakuje. Ponúkaný "kultúrny" kruh je uzatvorený. Je to bludný kruh. Všetko je unifikované. Aj zábava, aj spravodajstvo. Množstvo kanálov, ktorými tečie v podstate to isté. Nie je to skepsa, len pochopenie reality. Kto myslí a pozoruje svet, na mnohé príde sám. Fakty nepustia a pravda je vo hviezdach. Niet úniku, ostáva len začať počúvať samého seba. A tvoriť slovom aj vlastnými rukami.   

Krok do tmy

Krok do tmy je film v réžii Miloslava Luthera. Jeho dej sa odohráva v 50-tych rokoch minulého storočia a vo svojej podstate nadväzuje na lokálny partizánsky príbeh z vojnových čias 2. svetovej vojny. Je to obdobie, ktoré som čiastočne zažil ako pozorovateľ, s výnimkou partizánskej činnosti, na to som bol ešte malé decko v predškolskom veku. Na také, filmársky stvárnené udalosti, ktoré som zažil takpovediac na vlastnej koži, sa pozerám aj z historicky hodnotiaceho aspektu.

Je jasné, že od filmového, či knižného príbehu sa nemá a nedá očakávať naprosto dokonalá pravdivosť, ale od príbehu zasadeného do historického kontextu sa dá očakávať pravdepodobnosť a pravdivý historický kontext. Z môjho pohľadu sú všetky postavy v tomto filme pravdepodobné a možné. Takí a podobní ľudia naozaj existovali.

Vo filme je zaujímavo vykreslená manipulovateľnosť mocných s  ľuďmi, čo vidieť najmä pri získavaní agentov ŠTB.  V skutočnosti neboli zriedkavé vymyslené obvinenia a vyhrážanie, ktoré sa radikálne obrátilo po "podpise" spolupráce. Tak sa vlastne totalitný systém posilňoval a prehlboval. Film je v tomto ohľade naozaj dobrým príkladom, pre pochopenie vtedajšej závislosti a strachu z prenasledovania.  Naozaj stačil strach, nikým nedefinovaný, ale skrytý v mnohých náznakoch.

Samotný film môžem hodnotiť, ako mierny návrat k tradičnej slovenskej filmovej klasike. Myslím to tak, že je vážny a tragický, takmer bez úsmevu. Všetko, o čo sa usilujú kladné, či záporné postavy, je vážne myslené a nezmieriteľné stanoviská prinášajú konflikty. Za pozitívum tohto filmu považujem aj to, že sám nehodnotí, vyznieva v podstate neutrálne, s tým, že je na divákovi, aby si utvoril svoj názor, ale ten je viac-menej jednoznačný. Film teda nenavádza, ale ukazuje.

V retrospektívnej časti filmu autor využíva skôr také proti partizánske praktiky, ale s ohľadom na skutočnosť, že ide o lokálnu záležitosť, tento pohľad divákovi nevnucuje a nezovšeobecňuje ho. V princípe sme ľudia a príliš sa nemeníme, či vtedy alebo dnes, nachádzame mnoho podobností, len metódy sa prispôsobujú a modernizujú. Aj v tom je poučenie z filmu Krok do tmy. Čo dodať? Predpokladám, že na Slovensku tento film nepriláka masy divákov, ale tí, čo prídu nebudú sklamaní, ak nebudú čakať len pobavenie z príbehu.

O hereckých a iných stránkach sa dočítate v iných recenziách. Prekvapila ma, hlavne spočiatku zaujímavá kamera, ktorá oživovala pomalšie sa rozbiehajúci príbeh. Herci boli dobre obsadení a svoje úlohy zvládali veľmi dobre. Moje tradičné výhrady patria k akustickej stránke (premietania) filmu, ale tá je v mnohom  silne ovplyvnená danou reprodukčnou technikou kina.


Hodnotenie filmu podľa Webnovín: "Krok do tmy je ľúbostná dráma z obdobia päťdesiatych rokov minulého storočia." - Áno, dá sa to aj tak povedať, vo filme je "milostný trojuholník" a tiež dostatok erotických scén, ako to už dnes chodí... Ale vulgarizmy som si ani nevšimol...


Na hlbší rozbor historického pozadia sa podujala kultúra.sme.sk.

Stránka filmu na facebooku: Krok do tmy.  

---------------
Krok do tmy,  Slovensko 2014 
réžia: Miloslav Luther 
scenár: Miloslav Luther, Marián Puobiš 
kamera: Igor Luther 
hrajú: Marko Igonda, Monika Haasová, Kristýna Boková, Miroslav Donutil, Péter Nádašdi, Ady Hajdu, Atilla Mokoš, Marián Geišberg, Boris Farkaš a ďalší.

Uhorková sezóna

Začalo leto a s ním aj obvyklá uhorková sezóna. Uhorky sme v tomto roku vynechali zo svojho pestovateľského plánu, ale zdá sa, že trh nám to bohate vynahradí. Prvou lastovičkou uhorkovej sezóny sú takzvané "kvašáky", teda správne kvasené uhorky v slanom náleve. Tá naša prvá lastovička priletela, už ani neviem od koho a bola silnou inšpiráciou.

Boli to také, netypicky malé nakladačky a boli vynikajúcej chuti. Keď som také malé uvidel na sobotňajšom trhu, a ešte k tomu za cenu ďaleko pod cenou súčasnej sezónnej zeleniny, neváhal som a kúpil som dve kilá. Už sú naložené a naštartované pevnou kôrkou chleba. Potrvá im to pár dní, budem ich pozorovať a o deň, či dva aj ochutnávať.

Mám celkom rád takéto uhorkové sezóny, keď sa práve nezačína žiadna vojna. Bohužiaľ, už dávno pred príchodom tohto leta to začalo, už horia ohníčky na viacerých svetových stranách, ale aktéri sa zatiaľ len pripravujú v takzvanom studenom variante.

Ten posledný známy šialenec to svoje ťaženie nazval bleskovou vojnou, ale nebolo to také bleskové, ako si želal a božie mlyny ho spravodlivo rozmetali. Tak nech sa stane podobne aj s jeho možnými nasledovateľmi, ale radšej preventívne. Lepšie bude, ak sa uhorková sezóna stane našim každodenným chlebom. Navždy a nech múzy nemlčia.

Maličkosti

Aj malé veci môžu mať veľký význam. Niekedy človeka poteší aj maličkosť, banalita. A vlastne, čo je to šťastie? Podľa filmovej klasiky: "muška jenom malá..." To nie je len tak, to musel autorovi vnuknúť sám život. Keď ho dlho nestretlo veľké šťastie, potešil sa aj malému. Poznám to z vlastnej skúsenosti, dva mesiace som nosil topánky s veľmi dlhými šnúrkami. Prekážalo mi to, ale čo s novými topánkami? Inak boli (sú) pohodlné, len sa mi tie šnúrky niekoľkokrát zachytili o stredové ložisko bicykla pri pedálovaní, ale našťastie sa mi nezamotali na schodisku a nepolámal som si kosti.

Maličkosť, ktorá nepoteší a hnevá pri každom obúvaní aj vyzúvaní a ešte aj pri bicyklovaní. Proste taký malý súkromný horor. Včera dosiahla vrchol moja trpezlivosť. Vzal som nožnice a všetky štyri konce šnúrok som rázne odstrihnutím skrátil o 12 cm. Odvtedy som šťastný, je to pohoda, nosiť tieto všedné, trochu vyčaptané topánky s krátkymi šnúrkami. Maličkosť a koľko šťastia mi spôsobila. Sú aj iné maličkosti, ktoré potešia, dokonca si myslím, že ich je viac ako tých veľkých šťastí. Už sa teším, ako prekonám virózu, ktorá ma už skoro týždeň trápi. To bude o jedného šťastného človeka na zemi viac.

Aspoň na chvíľu, kým nepríde nejaké iné malé (ne)šťastíčko.    
 

Šťastné okamihy

Každý deň sa nájdu nejaké šťastné okamihy a jeden sa nájde skoro v každom všednom unudenom dni ako je tento. Stačí tak málo, pevné rozhodnutie vypnúť televízor a hneď je svet krajší. Nie že by bola nuda konkrétnou a úplnou charakteristikou dnešného dňa, ale niektoré fakty ma prinútili otvoriť si editor tohto blogu. Existuje množstvo podnetov, ktoré na mňa doliehajú aj v takomto naoko všednom dni. Napríklad, kniha ktorú čítam je iná, ako jej slovenský názov. Bulvár a komercia sa vkradla aj do názvov kníh, v domnienke, že extrémistický názov predáva lepšie.

Čo už, názvy naozaj priťahujú, ale "vylepšiť" si obchodnú bilanciu názvom, ktorý nesedí, to ma stresuje. Stresových faktorov je dnes viac. Jeden pochádza aj z politiky. Je tu začiatok týždňa, tak mu radšej nebudem venovať pozornosť, ani robiť reklamu. Z mojej klávesnice by dnes k politike aj tak vyšla len značne negatívna reklama. Nejde ani o apokalypsu, ale aj o tej už istý čas premýšľam a možno výsledok hodím na "papier". Zatiaľ si však iba vyjasňujem pojmy. Lebo jasné pojmy robia dobrých priateľov, ale aj každý problém riešiteľnejším.

Niekedy je to tak, že bez vyjasnenia si pojmov sa problém ani nedá vyriešiť, lebo nevieme o čom hovoríme, teda každý zúčastnený hovorí o niečom inom. V takom prípade sa často použije meč a gordický uzol sa presekne, ako to urobil v roku 333 pred Kristom Alexander Veľký. Sekaním sa však vyrieši problém len na krátky čas. Tak beží čas a naše uzly sa zamotávajú a niet toho, kto by ich rozmotal. Spejeme teda k tomu ráznemu koncu? Verím, že nie, ale inú odpoveď momentálne nemám, lebo ešte som si neujasnil pojmy. Možno to stihnem kým sa dopracujem k apokalypse o zmysle dejín a pravdy.

________________________
Začiatok definície z wikipedie: Apokalypsa (po grécky – apokalypsis „zjavenie, odhalenie“) je staroveký literárny druh. Väčšinou ide o spisy, v ktorých nejakému človeku je skrze nebeského prostredníka zjavená nadprirodzená pravda, zvyčajne o dejinách a ich zmysle...