Dvadsať percent

Dá sa život deliť na percentá? V tomto blížiacom sa horúcom lete som dosť zamestnaný a preto často nemám čas a niekedy ani chuť na voľné filozofovanie. Ale predsa, vraj nám stanovili pre rozhlas povinných 20 % slovenskej hudobnej produkcie. Nie som si istý, či je to snaha naučiť nás dobrému vkusu, to asi nie, alebo je v tom len čisto ekonomický princíp - "kupujte slovenské výrobky". To posledné by som bral ako argument, aj keď ide aj o kvalitu.

S dobrým vkusom je to trochu nahnuté, lebo čo je vkusné a čo je pekné? Niečo je módne, ale nemusí to byť objektívne pekné. A môže byť krása objektívna? Keď som mal okolo dvadsiatky, tiež bolo všetko, teda aj v kultúre stanovené na percentá. Možno neboli napísané, ale bolo to tak. V tej postpubertálnej mladosti som si vyložil do okna rádioprijímač značky Talisman Tesla 308 U, naladil som Ö3 - ORF a na plné "pecky" som počúval vtedajšie "západné" hviezdy. To bola moja hudba skoro na 90 % voľného času.

Keď prišla teta, na tom istom rádiu si naladila "Kosut rádio" a počúvala čardáše, či "halgatá", lebo jej to pripomínalo mladé roky strávené v Budapešti. To bola jej hudba, pri ktorej relaxovala a vracala sa na Margit Sziget, kde tancovala s mladými husármi. Moja sestra mala rada ľudové pesničky, pre ňu boli také relácie veľkým potešením a často si spievala s rádiom a zapisovala si slová piesní. To bola jej obľúbená hudba. Všetci sme považovali za pekné a príjemné niečo iné.

Aj v hudbe platí, že proti gustu žiadna polemika neplatí. Tak to je v dobrom živote, že je pestrý a rôznorodý. Mladosť pominula, a naučili sme sa vnímať aj inú hudbu, ako sme preferovali v mladosti. Tak to chodí a je to dobre. Hudba je vyjadrením nálad, rôznych emócií, preto ju najredšej vnímame v súlade s našimi náladami a emóciami. To nie je možné vyjadriť v percentách. Napriek tomu by mal hudobný výber vo verejnoprávnom rozhlase tú rôznorodosť rešpektovať. A to platí aj pri výbere "cudzojazyčnej" produkcie.

Niekedy, keď počúvam slovenský rozhlas na svojich obľúbených miestach (dielňa, WC a auto) mám dojem, že tých 20 % by sa malo chápať aj tak, že najviac 20 %. Myslím tým na tie "ujúkavé" piesne  a piesne lacno kopírujúce módne trendy, ale aj na množstvo piesní s "nekvalitnými" textami. Pri tých "západných" je to jednoduchšie, keď človek nemá čas prekladať si všetky texty a "zvuky" do adekvátnej slovenčiny.

Ak ide o ten ekonomický princíp "kupujte naše...", tak je asi všetka kvalita pasé. Možno by bolo dobré držať sa nejakých 20 % aj u "cudzojazyčných". A čo tak uplatniť zvláštny prístup aj k českej produkcii? Je ako naša, alebo je "západná" a platia na ňu tie isté percentá? A čo iní spriatelení susedia? A čo hudba z východu? Neriešiteľný rébus. Ešte že je sobota a takáto exkurzia do hudobného sveta rádia je našťastie len nezáväzným mudrovaním.

Príjemnú nedeľu a pite statočne, i dostatočne (vodu)...

Minulosť - budúcnosť

Čo sú to všednosti? Len taká nezaujímavá časť života, alebo to, čo tvorí podstatu?  Možno je všednosťou 99 % všetkého. Sú to opakované činnosti, príhody a udalosti, aj všedné zážitky. To jedno percento sú veci, ktoré tvoria korenie. Soľ, ktorá je nad zlato. Tak teraz neviem, či výmena interiérových dverí, prvýkrát po 50-tich rokoch je všednosť, alebo dobrodružstvo.

Ako sa to vezme, ale asi je to to druhé, lebo už pri podrobnom meraní zárubne a starých dverí som objavil majstrovské kúsky "socialistických" murárov z minulého storočia. Pravdepodobne im tá zárubňa kdesi spadla a jedna časť ostala ohnutá smerom dovnútra. Aj tak ju tam jednoducho zamurovali, veď sa o stavbároch hovorilo, že všetko merajú s tolerančným rozsahom "cól sem - cól tam".

Skrátka a dobre, dvere im do toho rámu nesedeli, tak z nich v tom inkriminovanom úseku ubrali asi 10 mm a nikto si to až dodnes nevšimol. Vtedy sme sa tak tešili na nový byt, že také drobné chybičky nestáli ani za reč. Teraz, keď staré dvere doslúžili, ich výmena nebola vôbec jednoduchá. Bola tu možnosť, starú zárubňu vybúrať a dať tam novú, ale tým by sa celá akcia podstatne predražila a to ani nehovorím o prachu a neporiadku v celom byte.

Alternatívne riešenie sa našlo, dokonca výtvarne doriešené. Čiastočne obložená zárubňa, s pomocou miestneho stolára, ani nie veľmi nákladné. V tej chvíli, keď som uvažoval o alternatíve, som si spomenul na Londýnsky hotel na hotelovej  "Garden street" neďaleko Hyde Parku. Hotelové izby boli po čerstvej rekonštrukcii, všetko v poriadku, len dvere do kúpelne sa nedali zatvoriť. Vtedy mi napadlo, že naši "socialistickí" majstri sa presťahovali do Londýna.

Škoda sa hnevať na minulosť, vždy treba vychádzať z reality dneška, aj keď s poučením z minulosti. Tak to funguje aj u lekárov. Najradšej chodím k takému, s ktorým sa možno o chorobe, jej príznakoch, či prevencii ľudsky zhovárať. Bohužiaľ, aj táto realita sa začína "kaziť". Nedávno som sa lekára, špecialistu spýtal niečo týkajúce sa stanovenej diagnózy. Odmietol mi odpovedať, lebo to by vraj už bola konzultácia a za tú sa platí extra. Tak pre hrabivosť možno zanikne aj ľudský prístup tam, kde ho najviac čakáme. Česť výnimkám, ktoré (zatiaľ) potešia.

Zákony a zákonitosti

Zákony navrhuje vláda, či poslanci a schvaľuje ich parlament. Sú však aj také, ktoré nikto nevymyslel, ale sú a platia na zemi a hádam aj vo vesmíre. Napríklad taký Archimedov zákon, mohlo by sa zdať, že ho vymyslel Archimedes, ale on ho iba sformuloval na základe pozorovania istého javu. Povedal to jednoduchou vetou, aby sme si to ľahšie zapamätali.

Zákonitosti nemajú takú "právnu" silu, ale tiež sú odpozorované zo života a zväčša sa nimi dajú vysvetliť niektoré veci a udalosti. Zákon akcie a reakcie je zákon, ale uplatňuje sa aj v podobe zákonitosti. Napríklad, taká aktivita na internete je zvyčajne vyvážená pasivitou v skutočnom živote. A tiež naopak. Kto nemá čas na písanie hlúpostí, je aktívny v realite, zvyčajne žije naplno a málo píše. S písaním listov je to zase trochu inak.

Keď máte veľa dobrých nápadov a nerealizujete ich, časom sa unavia a stanú sa zabudnutými. Tak je to aj s témami článkov na blogu. Tento o zákonoch som zachytil včas. Za veľa nestojí, ale beriem ho a čakám, že použitý nápad vystrieda iný, možno lepší. Ako ten včerajší, ktorý som nerealizoval. Na vine bol sen... Sme ľudia a myslíme si, že sme jedinečné osobnosti. Pritom nám uniká, že nie sme sami, že v nás, vo vnútri niekto bdie, aj keď nedávame pozor, alebo spíme. Lenže kto? Som to ja, môj dvojník, alebo len kúsok môjho vlastného ja? Alebo anjel strážny?

Keby sme boli zložení z dvoch samostatných entít, naskytla by sa otázka, kto je číslo jeden a kto číslo dva? Aké sú naše kompetencie? Keď poviem, že ja si myslím, som to naozaj ja kto myslí, alebo len myslím, že myslím? Možno sú v tom už slávni psychológovia úplne doma a majú v tom jasno. Tak teda, ako to bolo včera, keď sen (to druhé ja, čo bdie keď spím) ma začne namotávať na erotické predstavy a keď ma erekcia zobudí, je to len silné nutkanie na močenie? Práve včas...

Preto pozor, to vnútorné "ja" nás veľmi dobre pozná...

Teória relativity

Štyridsať rokov je číslo, ktoré u dvadsiatnika vzbudzuje súcit, u šesťdesiatnika tichú závisť. Štyridsať znamená plný výkon, čo mierne stúpa až po päťdesiat... Sedemdesiatka je nad vecou, čísla už padajú pomedzi prsty ako mak. A črtá sa čas, kedy sa svet obráti na prach...  (podľa teórie relativity života)

Nad Tatrou sa blýska

Dívam sa dolu na tri kopčeky, ten v strede volám Tatra a tie dva malé vedľa Tatry hádam budú vlastné sestry Matra a Fatra. V ušiach mi bzučí let čmeliaka a drobné ihličie mi padá na plecia. Skoro ako v rozprávke, ale vonku zúri aprílová jar. Psa už síce možno vyhnať von, ale gazda si musí prehodiť cez plecia, hlavne ráno, aj ľahký kožuch.

Jarná únava už dávno nemá svoju moc, puky orgovánu sa začínajú rozvíjať a ako Ariadnina niť nám ukazujú smer do leta s malým písmenom na začiatku. Aj v politike je to tak, ako v slovenskom prísloví, že na konci bič plieska. Najhorší je vždy ten, kto je aktuálne pri moci. Je to logické, tí druhí sú ne-mocní. Nemoce sú rôzne - somatické, psychosomatické a psychické. 

Okrem nemocí sú tu ešte fóbie a fílie. To sú také ľahšie štádiá pokusu o (ne)mocnosť. Wikipédia ponúka široký zoznam fóbií, ale aj fílie. Každý záujemca si môže vybrať, ale radšej nie, lebo je to predsa skoro ako choroba. Potešilo ma, že tam nie sú uvedené žiadne z aktuálne v diskusiách omieľané fóbie a fílie s politicko-propagandistickým podtextom.

Zdá sa, že oficiálny internet si zatiaľ drží svoju úroveň. Pochopiteľne, neplatí to v oblasti propagandy, či už dobrovoľnej, takzvaní "trolovia". Vynárajú sa vždy na oboch stranách propagandistickej "polemiky" či zápasu, lebo "trolovia" nemôžu existovať bez protiváhy na druhej strane. Serióznosť nemožno očakávať ani v profesionálnej propagande, lenže tá už našťastie stráca dôveryhodnosť. 

To o fóbiách a fíliách bol len taký malý úlet, o to vlastne nejde, ide tu o to trojvršie, ktoré mi padlo do oka pri strihaní vlasov. Strihám sa doma a aby som ušetril na pracích práškoch, sedím pri tom "hore bez". Z dlhej chvíle pozorujem svoje "soma" a čo vidím, keď sa pozriem dolu: Tatra, Matra a Fatra. Zdá sa, že je to istý prejav mužnosti, keď sa chlap pozrie na svoje "pandero" a uvidí Tatru aj Matru a Fatru. Kto neverí, nech si sadne hore bez a pozrie sa dolu...

Jarné unavenie

Prečo jarná a prečo únava? Únava je predsa niečo, čo človeka povzbudí k novým výkonom. Vezmite si napríklad taký beh, alebo iné telesné cvičenie, hoci aj prácu drevorubača - po práci a telesnej námahe nasleduje únava, ale aj istý pocit šťastia z dobre vykonanej práce (športu). Dávnejšie sa hovorilo to, čo dnes príliš neletí, že práca šľachtí človeka. Na druhej strane minulosti sa dokonca tvrdilo, že práca oslobodzuje... Dnes je to celkom inak, skoro ako v tom vtipe od susedov: "Nedělat a vydělat".

Jarná únava neprináša nič pozitívne, je to len prostá a nedefinovateľná únava bez zdanlivej  príčiny a hlavne bez následného efektu v podobe "dobre vykonanej práce". Tak som o tom včera premýšľal pri chôdzi, lebo mi nič iné "rozumnejšie" nechodilo po rozume. Slnko pálilo ako v lete na Madagaskare a ja som sa vliekol domov padajúc z nohy na nohu. Spomínal som si na svieže každodenné chodenie do práce (po dobrom spánku), ktoré občas prináša pocit lietania tesne nad zemou.

Našťastie, táto jarná únava nepotrvá dlho. Jar prepukne v plnej kráse a únava sa stratí ako zlé správy v televízii vždy keď ju vypnem.

Murári

Poznáte tú slovenskú ľudovú pesničku: Murári, murári, kdeže ste sa vzali...? Alebo tak nejako to je. Zamyslel som sa teda nad tým, ako vznikajú murári, či slobodní murári, teda slobodnomurári. Musel som sa zamyslieť, lebo ja aj pri práci myslím. Tak som nasypal hotovú maltu "feinputz" do kýbla a prilial som odporúčané množstvo vody. A myslel som na slobodnomurárov, ako to asi oni robili, keď nebol feinputz a iné podobné malty.

Ako som tak myslel, zobral som svoju najvýkonnejšiu vŕtačku s nasadeným a hodne veľkým miešadlom, teda v porovnaní s malým kýblom... Strčil som to do prášku s vodou a spustil. Bol to okamih a malta bola premiešaná a zároveň celá kuchyňa ohodená kvapľami z malty. Sodoma a Gomora. Tak som to naozaj nemyslel, asi som myslel príliš sústredene, ale o niečom inom. Moja spadnutá omietka čakala v inej izbe. Myslel som, že byť murárom nie je tak ťažké, ale je!

Murárčina je veru zaujímavá, ale chce to chvíľu trpezlivosti a učenia. Najlepšie na chybách, alebo skúsenostiach iných. Miesto po odpadnutej omietke malo len nejakých 36 dm2, ale hrúbka tej priepasti sa pohybovala od 0,6 po 2 cm. Spotreboval som celých 5 kg malty a bolo to tak akurát. Zarovnával som poldruhametrovou latou, ale aj tak som musel povrch ešte dopracovať akrylátovým tmelom.

Dá sa povedať, že dielo sa podarilo. Myslím, teda som presvedčený, že vtedajší murári zo štátneho podniku, neviemakosavolal, odviedli na úseku omietok fušerskú prácu (a nielen tam). Mne opadla omietka zo steny, ale susedovi spadol kus stropu. Päťkrát ho vtedy amatérsky nanášal späť, až kým sa mu tam predsa len udržal. Tiež som len taký amatérsky murár, ale verím, že tento kus omietky ma prežije v plnej kráse.    

Môže za to Zuzana

Reklama je veľký mág a aj keď jej v zásade neverím, niekedy na ňu naletím. Tentokrát za to môže Zuzana, ale aj ja mám na tom svoj podiel nerozvážnosti. Sedel som v takej malej miestnosti s deravou stoličkou a dumal nad nesmrteľnosťou chrústa. V pozadí, nad hlavou mi hralo rádio Slovensko. Počúval som, ale nevnímal. Až keď boli vyslovené slová "blog Zuzany" zapadli do známej ryhy v mozgu a zbystril som pozornosť. Neskoro, súvislosti mi unikli!

Bolo mi jasné, že ide o reklamu na nejaké noviny, pravdepodobne tie jednoduché z troch písmen, len som nevedel, či dnes, alebo zajtra vyjdú so Zuzanou. Aby som nič neprepásol, bleskovo som ukončil akciu a vyrazil som do najbližšieho obchodu kúpiť denník a pre istotu dva. Jeden troj-písmenkový a druhý minimalizovaný na jedno písmeno. To je zaujímavý slovenský trend.

Niektoré noviny strácajú písmenká. 

Napríklad, kedysi dávno vychádzala Smena, myslím, že to bol "orgán" vtedajšieho mládežníckeho zväzu, taký dorast dospelej Pravdy z ÚV. Istý čas vychádzala popri Smene aj taká nestála hviezda - Zmena. Neskôr sa Smena transformovala na Sme a úplne najneskôr sa zo Sme odštiepil íver a tak vzniklo veľké N. Vraví sa, že keď sa rúbe les, triesky lietajú, ale toto asi nebol ten prípad. Toľko z histórie, ktorá nemá s dnešnou mojou príhodou nič spoločné. Prípadná podobnosť môže byť iba dielom náhody.

Na kúpu dvoch denníkov som doplatil. Doslova, stálo ma to "majlant". Veď počujte - žena mi pred odchodom strčila do rúk lístoček, na ktorom boli názvy týždenníkov, ale radšej ich neuvediem, aby som im nerobil zbytočnú reklamu. Išlo o "Časopis s dobrým vkusom", "Veľkonočný TV program", "Krížovky - skvelá zábava a výhry pre celú rodinu" a posledný, vraj "zo života", tak ako tepe v nás.   

Podstata tlače tkvie v denníkoch, takže najprv čo som našiel v enku. Veľmi ľahká recenzia - vraj máme hľadať 4 strany k 1. aprílu. Hneď tá prvá tak vypadá, tak listujem ďalej. Šport je netypicky na strane 4 a 5, ten vynechám. Strana 7 mi pripadá ako zaujímavosti z internetu (čo dnes už nie je na internete?). Nový liek na obezitu myší, či o pocitoch zverov pred zemetrasením. Hľadajte ďalej...

Osmička má krátke správy a obsiahly článok o jednom diktátorovi. V rámci prvo aprílovej hádanky neprezradím, o ktorého ide.  Zvyšok sú komentáre a tie netreba komentovať a vraj 1. apríl. Na ten sa tie záverečné stránky veľmi nepodobajú, lebo je to zase o komentovanej politike. Moje hľadanie humoru v en sa končí neúspechom. S úspechom som sa tak dopracoval k rozhovoru o abstinencii na poslednej strane.

Tá strana v tomto denníku asi ostane poslednou na dlhý čas. Zdá sa mi, že noviny sú podobne neprakticky riešené ako webová stránka, takže ďakujem.

Úsmev, veď je Prvý apríl...

 
Na ten druhý denník som už nenašiel odvahu. Zuzana tam nie je. Možno zajtra. 

Teória všetkého

Teória je niečo neoverené, tak berte všetko v tejto úvahe ako čistú teóriu, lebo ešte som si z toho nič neoveril. Až na nejaké drobnosti. Včera som videl prekvapivo dobrý film, ale keď si uvedomíme, že to nie je z produkcie Hollywoodu, tak je to hneď pochopiteľnejšie. Človeka, ako filmového diváka rozbolí hlava už len pri pomyslení na kvázi "amatérsku" dynamickú kameru, ktorá vo veľkom filmovom priemysle beží na plné obrátky a rýchlosťou blesku strihá optické vnemy. Áno, aj strih sa potom robí ľahšie, lebo je to zmes, v ktorej sa hádam ani strihač nakoniec nevyzná a o to asi ide.

Teória všetkého je dojímavý príbeh, perfektne zahraný. Najviac mi v ňom imponuje herectvo hrané výrazom tváre, aj v detailnom zobrazení. Podobne ako v našom filme Dom. Samotný príbeh Stephena Hawkinga je neuveriteľný a vo filme tak hodnoverne zobrazený, že divák ho musí prežívať naplno. Žiadna scéna neskĺzne do klišé ani do gýču a to je v takomto príbehu naozaj úspech. Nechcem hovoriť o slzách vyvolaných niektorými scénami, ale aj to patrí k dobrému filmu, ktorý nie je len zlátaninou akčných scén.

Pravda je tiež to, že z filmu o slávnom vedcovi sa nedozvieme veľa o fyzikálnych princípoch vesmíru, ktoré by sme už z popularizačných článkov nepoznali. Pravda je aj to, že Hawking nakoniec, ani doteraz, nerozlúštil hádanku, či existuje Boh alebo len nekonečný vesmír, či nejaká záhadná božská častica, ktorá za všetko môže. Možno už prišiel na to, že kým existuje mysliace ľudstvo, bude existovať aj tá Vyššia moc, ktorú nikdy ľudský rozum nepochopí a preto v mysliach ostane tá neprebádateľná možnosť navždy. Aj Boh spĺňa kritériá hľadané teóriou všetkého.

Zdá sa, že naša fyzika nie je vrcholom pravdy, alebo inak povedané, nikdy ju nespoznáme v celej šírke jej vesmírnej rozmanitosti. Napriek tomu, že z vesmírnej podstaty sme stvorení. S tým súvisí aj vo filme naznačená viera v matematiku. Nie som teoretický matematik, tak matematike ako zázraku veľmi neverím. Na jednoduchý matematicko-fyzikálny vzťah od Einsteina (E=m*c2) sme si už zvykli, je tak prostý, ale dospieť k podobnému vzťahu aplikovateľnému na všetko je asi nemysliteľné. Ani keby geniálny matematik popísal všetky čierne tabule sveta.

Ťažko uveriť, že by sa sliepka dopátrala svojej podstaty, čo bolo skôr, ona alebo jej vajce? Ja si myslím, že najskôr musel byť kohút. Ale to je len moja teória všetkého slepačieho. Čím sa vlastne odlišuje človek od sliepok a kohútov? A mohli by sme ísť ďalej, na celú prírodu platí individuálne, aj kolektívne sebectvo - každá burinka, aj každý strom sa snaží vyrásť tak vysoko, aby dosiahli k slnečným lúčom, z ktorých žijú. A každý život sa snaží o svoju nesmrteľnosť. Keby sme však rozmýšľali vo formáte vesmíru, či Boha, boli by sme len zrnkom prachu a naša duša vetrom v dobre zazátkovanej fľaši od piva.    


 

Karma daná horoskopom

Žijeme v ére horoskopov. Horoskopy triedia ľudí podľa hviezd, v akých sa narodili. Je to tak, niekto je panna alebo aj panic. Iný zase vodník, či podvodník a niekto je baran a keď je baran, nemôže byť ovca. Horoskopy sa píšu na každú príležitosť. Kto by nechcel vedieť, ako sa mu bude dariť zajtra? A práve v tom je to. Horoskopy povzbudzujú. Ešte nikdy som nečítal, že zajtrajšok bude katastrofa a nič dobré, bez možnosti to snažením napraviť alebo, že keď som baran, som v háji, lebo sa v spoločnosti nepresadím.

Každý človek, ktorý sa už raz narodil, má už podľa horoskopu určené svoje miesto v živote (v spoločnosti). Napríklad ten spomínaný baran je predurčený k tomu, aby mal tvrdú hlavu a niekedy aj baranie rohy. Ešte dobre, že mu nie sú súdené parohy. Zvyčajne. Niektoré veci však nie sú dané dátumom narodenia ani horoskopom. Spomínam často barana, lebo to znamenie dobre poznám. Niežeby to znamenie určovalo môj osud, ten má iné parametre a smerníky.

Nalejme si však čistého vína do pohára so svojim znamením zverokruhu - je v horoskopoch naozaj osud? Alebo je to len psychologické tvarovanie človeka, ktoré niekto niekedy dávno vymyslel a amatérski, či profesionálni psychológovia to vylepšovali k spokojnosti zákazníkov? Presne podľa pravidla stokrát opakovanej lži. Svedčí to o štrukturovaní ľudskej spoločnosti, o deľbe údelu a o miere slobody človeka v spoločnosti.

Rovnosť v nerovnosti je predurčením osudu človeka jeho okolím. A okolím je všetko od rodiny až po globálny svet. Horoskop je ako každodenne predpovedaný rizikový stupeň v rámci správ o počasí. Najprv varuje, neskôr ním možno vyvolať to riziko. Sme tvarovateľní, teda sme do istej miery ovce. Aj barani. Čím viac sa bude písať o riziku vojny, tým k nej budeme bližšie a keď príde, už si len povieme, že to je osud, lebo sme sa narodili pod takými hviezdami.

Facebook ma má

Ma má v hrsti, aspoň tak trochu. Nebolo to tak od začiatku, aj som trikrát odišiel, ale on vo svojej programovej pamäti tušil, alebo vedel, že sa vrátim. Vrátil som sa a teraz hovorím, že okrem negatív sa rysujú aj jeho niektoré, celkom príjemné stránky. Zosobňujem si ho, lebo neviem ako to inak vyjadriť. Sú však za tým menom ľudia a len ľudia sú vždy za pozitívom príjemnosti.

Skoro by som povedal, že tí takzvaní priatelia, sú vlastne rodina a rodina sa u nás práve teraz omieľa zo všetkých strán. Ja vnímam z nej to dobré, nie som zatvrdnutý pesimista. Okrem skutočnej rodiny sú v mojom "rodinnom" okruhu aj obyčajní priatelia. Aj tí prešli u mňa prirodzeným vývojom, neboli stvorení, ale sa menia evolúciou priateľstva.

Vo vývoji bývajú aj slepé uličky, tak som si niektorých odložil mimo svojich kruhov a niektorí možno vyhodili mňa. To je prirodzený vývoj a tam, kde sa veci a priateľstvá vyvíjajú, tam je život. Viem, že svojim spôsobom sa nás snaží usmerňovať aj systém facebooku. Aj reklamy a ponuky už dáva podľa našich trendov, ktoré sleduje.

Fakt je, že sme tam sledovaní, viem to a nehodnotím, či je to dobré alebo zlé. Poviem a napíšem len veci s týmto vedomím. Keby som nechcel, odídem. Je množstvo iných takzvaných sociálnych sietí, ale vždy je len jedna taká, ako miesto kde som sa narodil (ako "sociál") alebo kde bývam (najčastejšie). Aj iní sa snažia byť virtuálnym domovom, aby mohli čerpať a uskladňovať naše múdre slová. Majú smolu, len jeden môže byť prvý.

Facebook je zlý, lebo ma oberá o moju blogovú kreativitu. Je jednoduché, dať mu fotky pre relatívne malý okruh priateľov, nie je náročný na komentáre, na súvislosti. Ktovie prečo, ale je to tak. Záleží mu na kvantite. Lajkuje sa len do plusu. Dá sa to síce odvolať, ale statusy, aj fotky rýchlo upadajú do zabudnutia, takže "odlajkovanie" sa nekoná. Ostávame v teplom ovzduší, pri kachliach priazne svojich blízkych.    

 
     

Neurčitá zóna a farebný svet

Niekedy sa zdá, že svet je len čierny alebo biely a nič medzi tým. Vlastne to ani nie je o svete, ale o nás, o ľuďoch. Skutočnosť je iná, čierna a biela sú extrémy, skutočný život sa žije v neurčitej zóne, v mnohých odtieňoch sivej všednosti. Všednosť je len občas pretkaná farebnými svetlami šťastia a niekedy aj ohňostrojom, bleskami a dúhou. Zdá sa, že v dnešnom svete sú vyrovnanosť a nadhľad veľmi vzácne vlastnosti. Ako by prevládli krajnosti.

Časť svojho života sme presunuli na internet. Obávame sa, že nás niekto sleduje. Také nelogické, veď sami sa zdôverujeme všetkým. Je len na nás, čo povieme. Potom sa bičujeme v diskusiách, mnohí sa tam snažia spláchnuť svoje starosti až tak, že sa vrhajú na krajné medze neurčitej zóny života. Sú temne jasní a svietia len čiernou farbou svojich slov, aby vynikli. Biela ich neláka, lebo je príliš blízka sivej všednosti.

Petr Bílek píše na webe LN, že písať na internet je ako splachovať na záchode, že žijeme v dobe splachovacej. Napriek tomu, alebo práve preto píšeme. Niekto splachuje svoje vedomosti, či umenie a niekto svoje konečné produkty krajnosti. Internet sa plní niečim, čo možno ani nestojí za to uchovávať na večné časy. Jedine ako zdroj živín v nejakom budúcom hnojive na výživu rastlín a človeka. Veda a príroda to dokážu, na to sa spoliehame a dovtedy hľadáme to, čo nás tam môže potešiť.

S nadhľadom a so znalosťou princípov internetu sa môžeme poučiť. Neveriť všetkému, čo nosia veľké médiá. Internet má (zatiaľ) aj názorovú protistranu do diskusie. V oficialitách je tiež trocha pravdy, ale treba vedieť čítať medzi riadkami. Tak ako kedysi, v dobe, ktorú označujeme ako "totalita". Vtedy bol oficiálny názor médií taký, že múdry ľudia si často hovorili: Ani opak toho, čo píšu v novinách nie je pravdou.

Schizofrenické prostredie nám diktovalo dvojtvárnosť. Iné vonku, iné doma. Príčinou toho bol strach. Taký neidentifikovateľný, ktorý sme si ani neuvedomovali, ale asi tam bol v spojení s naučenou poslušnosťou. Dnes je iná doba, všetci kričia a kto kričí viac, má viac (zdanlivej) pravdy. Ako by sa pravda dala kvantifikovať. Možno ten, kto viac kričí, sa aj viac bojí.

Najťažšie je, orientovať sa v pravdách a polopravdách. Kto na to kašle, koná podľa silnejšieho hlasu. Viď blížiace sa referendum... Je zlé, že je, ale keď je, treba odpovedať podľa pravdy, nie podľa sily hlasu poloprávd.

Zhody a nezhody

Nikto nie je dokonalý, ani ja. Keď idem nakupovať, cestou premýšľam nad obsahom nového článku a keď začnem písať, myslím na to, čo som zabudol kúpiť. Niekedy však aj cesta je cieľ, teda aspoň v zmysle inšpirácie. Ako dnes keď som stretol "vyznávačov". Nič proti nim, trochu sme podebatovali o neuchopiteľných témach života, smrti a večnosti. Toto však má byť viac o zhodách ako o nezhodách. O večnosti možno niekedy inokedy. Poďme radšej hneď k "údenáčom".

Nedávno som pri pulte v jednom "super" obchode dostal chuť na údenáča. Kým som sa dostal k slovu, predavačka obslúžila zákazníka vedľa mňa. Tiež chcel to isté, ale zdôraznil, že nechce údeného sleďa ale makrelu. Sleď má totiž viac kostí a nie je taký chutný ako makrela. Prekvapilo ma to, lebo presne takú skúsenosť mám aj ja s údenáčmi. Čistá zhoda. Len na doplnenie, makrela bola výborná a ani pri pokladni sa im tentokrát nepodarilo oklamať ma...

Podobná, čistá zhoda nastala aj nedávno pri telefonáte so spolužiakom. Keď prišla reč na televíziu, podotkol, že v relácii "Nikto nie je dokonalý" ho iritujú časté zábery na dievčatá, ktoré  odhaľujúc svoje vnady nie vnady, ale zuby, sa stále rovnako natriasajú. Úžasná "smiechová" vibračná poloha, ale keď sa to v každej relácii notoricky a často opakuje, prestáva to byť smiešne. Nemohol som inak, len vyjadriť so spolužiakom svoju zhodu.

Niežeby som fandil starým protagonistom, Andrášimu s Vacvalovou, mali tiež svoje stereotypy, ktoré ma po rokoch  odrádzali od sledovania tejto relácie, ale zdá sa, že noví protagonisti stratili moju priazeň ešte skôr. Možno ani  nie vlastnou vinou, lebo za kamerou vždy stojí kameraman a hlavne režisér vyberá, čo sa nechá a čo sa vystrihne.

Silvester, Silvester

Tak nám, pani Müllerová, začal nový rok. Čo bude s Ferdinandom a so Švejkom, či prídu alebo nebudú, to sa ešte len dozvieme. Niekto by povedal, že Nový rok začína o polnoci na Silvestra, ale nie je to pravda. Nový rok predsa začína dňom a nie nocou. Obzvlášť, ak je to noc prehýrená v spoločenskej zábave. Preto tvrdím, že Nový rok začína ráno, keď sa zobudíme po opici. Na Silvestra končí starý a rád si to predlžuje až do rána.

Môj nový rok 2015 začal teda dnešným ránom, asi o šiestej hodine. Je to príliš skoro na všedný deň, nieto na sviatok počiatku roka. Čo robiť, keď už spánok odletel? Asi to bude preto, že moja opica včera neprišla. Dá sa totiž oslavovať aj s mierou. Opica môže byť rôzna, niektorá je veľká ako slon, iná je len taká maličičká, z druhu opíc na pokraji vymretia. Ťažký je život presvedčeného abstinenta.

Je po silvestrovskej oslave, sranda končí a začína život vážny. Je to škoda, lebo s humorom sa ľahšie žije. Vtipy sú ako voda, podporujú rast spokojnosti človeka. Sú ako voda "čo ma drží nad vodou" (spieva Elán a Jožo Ráž s Luciou). S vodou majú ešte jednu podobnosť, ako voda koluje v prírode, tak aj vtipy a anekdoty sa točia medzi ľuďmi. Stále dokola, lebo nestarnú. Zdanlivo ustupujú do histórie, ale vzápätí sa vracajú s novými interpretmi a starými okolnosťami. História aj vtipy sa opakujú.

Ten minulý Silvester, čo sa práve minul, bol dobrý. Hlavne pre nás, čo sme silvestrovali ako "gaučoví" povaľači s televíznou zábavou. Spočiatku som bol skeptik, neveril som že sa zasmejem, ale niekoľkokrát sa mi to podarilo. Nechcem vyzdvihovať žiadnu stanicu, snažili sa všetci, bolo to vidieť, aj počuť. Dokonca som s obľubou pozeral aj na najväčšiu hviezdu TV manéže Česka a Slovenska.

Teraz si budete myslieť, že myslím na Izera, či Marcina alebo inú hviezdu - Helenu Vondráčkovú. Nie.

Myslím na Adelu Banášovú. Teda, len v spomienke na jej včerajší večer v televízii. Bravúrne zvládala moderovanie Česka a Slovenska. Aj vďaka výbornej kamere, slušnej, nerozbitej scéne a tiež vďaka zákulisiu tých, ktorí navrhujú kostýmy a celkovú úpravu ľudí vstupujúcich pred kameru. Samozrejme, Adela bola tentokrát už po večeri a pohybovala sa na svojom poste i v reči s prirodzenou suverenitou a prehľadom. Skoro by som povedal, že takto by mohla vyzerať nová škola českého a slovenského moderovania.

Od včera uznávam aj mladú a strednú (samozrejme aj staršiu a najstaršiu) generáciu slovenských hercov, aj tých "seriálových". Tým nechcem povedať, že začnem pozerať nekonečné seriály a nízko rozpočtovú zábavu bez vkusu... Scénky u Petra Marcina boli super, na profesionálnej úrovni. Aj vďaka účinkujúcim hosťom a scenáru. Zdena Studénková, Jozef Vajda, Peter Nagy, Helena Vondráčková, ale tiež eskamotér humoru a kúzelníctva Zděnek Izer boli vo vynikajúcej forme. Predviedli komické herectvo nehrané, ale žité.  


Všetko, čo som tu napísal, je môj čistý dojem z večera, bez rozlišovania kde sa to uskutočnilo, v ktorej televízii  a tiež vyhlasujem, že som TV sledoval bez silvestrovskej opice, ktorá by mohla môj úsudok skresliť.  Blahoželám tým, ktorých som spomenul aj všetkým, ktorí nám včera priniesli dobrú zábavu. Verím, že ani vo všedných dňoch, ktoré prichádzajú, nebudeme bez toho humorného korenia na profesionálnej úrovni. Bolo by načase. Som rád aj preto, že v takejto zábave už nedominuje len český humor, ale Slováci a Česi sa aj v srande vyrovnali a to je fajn.

Myslím, že tento trend silvestrovskej zábavy prekonal aj staré, retro Silvestre z dávnych dôb hereckých hviezd, hlavne českých. Teším sa na ďalší Silvester. Nech žije 2015 a pripravuje sa 2016!

_________________________
Podkladom pre tieto úvahy boli hlavne tieto relácie: silvestrovská Chart show a silvestrovské vydanie relácie Neskoro večer.

RTVS pred Silvestrom

Už dávnejšie mám výhradu voči kvalite zvuku v správach RTVS. Celkom to nechápem. Ide o to, že niektoré nástupy, hlavne v štúdiu, čo je ešte podivnejšie vyskočia s úrovňou hore a pôsobí to dosť neprofesionálne. U iných TV som si to nevšimol, dokonca aj v reportážach z terénu je to v podstate dobré. Pôsobí to ako mikrofón s automatickým nastavovaním úrovne, po tichu úroveň vybudenia zosilňovača narastá. Nástup reči potom "vystrelí" a vzápätí nastaví správnu úroveň.

Na príčine môže byť skutočne používanie nevhodnej automatiky, prípadne nesprávna manipulácia s ňou. Alebo nie, len jednoducho zvukár zaspí. Neviem prečo to tak je, ale dúfam, že po Novom roku to bude lepšie. Lebo chtiac, či nechtiac budem musieť prejsť na pozeranie televíznych novín Markízy. Od zajtra už budem písať len veselo. Až do konca roku.

Všetko v jednom

Predvianočný čas, je aj časom trhov a predaja všemožných zbytočností. Občas sa podarí kúpiť aj niečo užitočné. Pre každého je užitočné niečo iné. Bez nadšenia prechádzam okolo stánkov so sladkosťami, vrátane neodmysliteľného skalického trdelníka a krowiek. Bez záujmu míňam aj  cigánsku pečienku a pančované nápoje. Na pravý skalický trdelník treba ísť do Skalice ku Františkánom. Zastavil som sa pri klobásach z Békešskej Čaby. Keď si už dali takú námahu, kúpil som jednu. Trochu ma sklamali, lebo v Tešedíkove robia lepšie.

To bolo predvčerom, včera tam už tie klobásy neboli, len stánok miestneho mäsiara. Nekúpil som nič a nemal som v úmysle kupovať klobásy ani v "kamennej" predajni neďaleko trhoviska. Keď som však uvidel, že starú predajňu s neochotnými predavačkami  zrušili a je tam nová firma, neodolal som. Príjemne ma prekvapili usmiate a ochotné predavačky aj ponuka na ochutnanie niektorých výrobkov. Na základe ochutnávky som sa rozhodol pre hrubú klobásu značky "Árpi bácsi, štipľavá" z Eliášoviec a neobanoval som, je výborná.

Cestou domov ma oslovil pouličný predajca kníh, aby som si kúpil knihu. Nemal som záujem, niesol som si pre potešenie klobásu. V tých knihách sú vraj staré indické védy, tie najstaršie a najväčšie múdrosti, staré 5000 rokov. Aj tak som odmietol, ani na cenu som sa nepýtal. Niektoré mali najmenej 500 strán, silné čítanie. Nedávno som sa dočítal na internete že tie texty sú v podstate oveľa mladší výtvor, tak som mu to povedal. Vraj je to tak, že záleží na tom, kto čomu verí. S tým som musel súhlasiť, o viere sa nediskutuje. Keď zbadal (zacítil), že mám v taške klobásu, povedal, že som požierač mŕtvol a na svoje očistenie si zopakoval mantru: Hare Krišna.     

Je to tak

Každá doba si vytvára vlastné znaky, alebo inak aj charakter(istiku). Začnem z druhého konca. Poézia je stará ako písmo, veď aj klinovým písmom napísaný epos o Gilgamešovi svedčí o  charaktere tej dávnej doby. Už vtedy sa básnici a zapisovatelia legiend zamýšľali nad tým, kto sme a kam (a ako) smerujeme. Epos o Gilgamešovi pochádza z čias siedmeho storočia pred Kristom, ale jeho základ pochádza vraj až z doby 2000 rokov pred našim letopočtom.

Nič nové pod týmto slnkom. Básnici zrejme existujú, odkedy je tento svet svetom ľudí. Čo nás k tomu vedie, aby sme pekne rozprávali (písali) o peknom, alebo len pekne o všetkom? Píše sa aj o nepeknom, ale to je iná kapitola. Epos o Gilgamešovi je o hľadaní nesmrteľnosti. Aké aktuálne v každej dobe. Vykresľuje údel človeka, ktorý mu bol určený osudom. Lenže osud je a vždy bol len o prežitej skúsenosti a aký bude, určujú snahy človeka, príroda a náhody.

"Keď naprší a uschne, blato ostáva..." Dopĺňam tento citát z básne Martiny Bolekovej - blato ostáva, len je suché a často sa mení na prach a prachom ostáva až kým nenaprší. Preto, lebo básne sú aj o lietaní v myšlienkach, len tak z kvetu na kvet. Básne sa píšu sebe, iným a ešte raz sebe pre potešenie. Vždy sú preto aj o básnikovi.

Básne sú ako obrazy, tiež ich možno kategorizovať ako klasiku, modernu, aj kubizmus sa v nich dá nájsť. Je to aj (podľa básne Martiny Bolekovej)...

... obraz
na ktorom sa rútiš do seba
ako by som predsa len bola tvoja
narušená statika.

Báseň je aj výstižné svedectvo o charaktere svojej doby (našej, súčasnej a možno každej):

amen
namiesto náruče
som rozvážne otvorila ústa

Tak jednoduché a výstižné: Namiesto náruče otvárať ústa! Rozvážne, ale aj premyslene, cielene a úskočne a podlo a v službách vyšších, či nižších mét kohosi. Tak to iste poetka nemyslela, ale je to tak.


____________________________________________________

Martina Boleková (o nej tu) získala 3. cenu v literárnej  súťaži Básne 2010. Zbierku vydal Koloman Kertész Bagala a literárnyklub s.r.o. v roku 2011 v edícii Literárny pluk. Obsahuje diela 10 ocenených autorov.

PS:

Toto nie je recenzia, tá (možno v zátvorke) príde neskôr.

Tu je (oficiálna) recenzia: Básne 2010  (výborná)

Ďakujem

Ďakujem vám za všetky predvianočné komerčné ponuky v elektronickej pošte na nákup vecí, ktoré práve v tomto období vôbec nepotrebujem a ani po ňom iste potrebovať nebudem. Ak budem niečo potrebovať, dám vám vedieť, alebo prídem osobne. Tým nechcem naznačiť, aby ste mi tie, podľa vás  nevyhnutné potreby, chodili ponúkať osobne. Božechráň!

Občas naozaj niečo potrebujem. Hoci aj pre šťastie, či pre akútnu potrebu. Keď sa niečo pokazí alebo zaúčinkuje škriatok zabudovaný do každého moderného výrobku, treba to dať draho opraviť, alebo kúpiť nový, lepší výrobok. Lepší znamená plánovaný kúsok pravidelnej inovácie, hlavne z dôvodu lákania spotrebiteľov na novú kvalitu. Škriatok sa teda stará o kolobeh materiálu a práce v prírode.

Napríklad, taká žehlička. Nedávno sa porúčala naša najnovšia, vo veku necelých dvoch rokov. Ešte by bola vhodná na uplatnenie reklamácie. Len keby existoval od nej bloček z predajne. Pre akútnu potrebu manželka otvorila skriňu v komore a vypadlo z nej 5 podobných žehličiek vo výslužbe. Funkčná bola len jedna, tá najstaršia chudera. V nej ešte nebolo zabudované to "kurvítko", škriatok, ktorý sa stará o to, aby sa výrobok pokazil tesne po uplynutí záruky.  

Špagát a symetria naoko

Ako na špagáte som sa dostal z Londýna do symetrie. Začal som totiž čítať knihu Alexandry Potterovej "Čo nové kočka?", ktorá v úvode začína opisom ulíc v jednej štvrti Londýna a to mi hneď bolo veľmi blízke. Londýn je od nás dosť ďaleko, ale kto tam už raz bol, musí mať toto mesto rád, aj keď si uvedomí jeho chyby. Možno to ani nie sú chyby, len jeho svojrázna tvár.

Spomenul som si na pokojnú atmosféru Londýna, vyváženú celkom symetricky ruchom ulíc v centre mesta nadmerne rušnou dopravou. Na Piccadilly Circus, ktorý vôbec nie je tak honosný, ako sa zdá z obrázkov a pohľadníc, na celkom príjemný Chinatown. Zo spomienok nemôžem vynechať parky, hlavne Hyde Park a hotel na Sussex Gardens s malou izbičkou v podkroví. 

Tá izba v starom hoteli bola tesne po rekonštrukcii, ktorú práve dokončili majstri hovoriaci neznámou rečou, ale výučný list by som im hneď zobral, keby to šlo. Dvere do kúpelne opravili tak, že sa nedali zatvárať. Zase kus symetrie, honosnosť a dokonalosť Londýna vyvážená lajdáckou remeselnou prácou, to poteší. Napriek tomu, anglické raňajky s perfektne opraženou slaninou, klobáskami a hlavne fazuľovou paradajkovou omáčkou boli vynikajúce.

Nie že by tam nebola kopa iných jedál a nápojov na výber, ale tá fazuľa so slaninou bola takým motorom, s ktorým som prechodil celý deň Londýnom.Videli sme všetko, aj keď je to nemožné, teda aspoň všetko, čo sme chceli a všetko to, čo človeku s nadhľadom dá predstavu o takom meste ako je Londýn. So slnkom i dažďom, múzeá a galérie, staré i nové dominanty mesta. Proste symetria, ktorá je základom aj v umení, aj v architektúre, aj medzi ľuďmi.  

Ľudia v Londýne sú svetoví. Doslova zo všetkých kútov sveta. Aj reštaurácie a puby. Na hlavné jedlo v neskoré popoludnie sme vystriedali kuchyňu anglickú, taliansku, indickú a ešte jednu, ktorú si nepamätám. V každej národnej jedálni sme mali aj ich národné pivo. Len v indickej sme nejedli štýlovo - pravou rukou, ale príborom, ako doma. Kto by po takých zážitkoch a pripomenutí v knihe Alexandry Potterovej nepomyslel na symetriu? 

Pre fundovaný a symetrický prechod do symetrie som použil wikipédiu. Odvážne som sa začítal do odbornej práce "Symetria vo fyzike" od Juraja Hámorníka z Lieskovca (2008) a následne do študentských referátov, kde som našiel presnú kópiu Juraja Hámorníka od autora "ivana123". Krásna symetria aj na internete. Aj internet je tak trochu umeleckou disciplínou, lebo aj tam existuje čarovná symetria "copy - paste".

Bez ohľadu na kópiu, musím uznať, že odborné pojednanie O symetrii vo fyzike ma zaujalo. Hlavne ten všeobecný úvod do symetrie, ale aj spôsob aplikácie pojmu do vedeckej fyziky. 

"Symetria, či už si to uvedomujeme alebo nie, nás obklopuje na každom kroku. Či už pri obliekaní (napríklad keď si obliekate ponožky, mali by byt symetrické, aspoň zhruba), pri počúvaní hudby (zvuk do pravého alebo ľavého ucha), alebo v podstate pri akejkoľvek činnosti."

Kto by nesúhlasil, nech si ten citát prečíta ešte raz, je tam napísané zhruba to, že symetria je všade, ale zhruba (aspoň, iba). Čistá a dokonalá symetria sa u živých organizmov nenosí, chápe ju len matematika a geometria.

Zvoľna, po poslednom uzle na fiktívnom špagáte už prechádzam na záver tejto mojej symetrickej úvahy, teda k akejsi pointe píšuceho čitateľa. Nie spisovateľa, lebo spisovateľ píše a píše a číta len recenzie na svoje diela (ak ich ešte číta) a to nie je symetrické. Správny človek sa vyvažuje do symetrie čítania a písania. Koľko prečítaš, toľko napíš (o tom, zhruba) . Upresňujem ešte raz: zhruba, teda približne, aspoň ako naoko. 

Aktualizácia:

Chcete si tú inšpiratívnu knihu o kočke a Londýne kúpiť? Je v BUXe...
 

Ste sme, či en?

Ani Shakespeare by nevymyslel ťažšiu dilemu pre Hamleta, keby to písal dnes. Pozrel som sa konečne k tým, čo "nie sú ako oni" ale sú len "en". Len čas ukáže, čo znamená veľké "N". Vraj nezávislosť, ale pre skeptikov nemá u nás nezávislosť, ani niekde inde v tomto svete, pravdivú definíciu. Proste sme a budeme, ako keby nezávislosť neexistovala. Všetci sme na niečom závislí.

Vo sfére novín sa nezávislosť ani nedá očakávať. Zaujímavé bude to, či vznikne názorová konkurencia starého a nového myslenia. Kde je staré a kde nové? No, zatiaľ na oboch stranách mince je staré. Možno bude konkurencia, len v reklamnom priestore, o ktorý nakoniec a hlavne ide. Možno budú písať rovnako, tam aj tam (tamtamy počuť ďaleko). Zatiaľ sa zdá, že ide o zhodu na dvoch rôznych portáloch, teda zvýšila sa kvantita.

V oblasti blogov "sme" a "en" to asi nebude dlho vyzerať inak, ako doteraz. Zdvojením bude zdôraznená kvantita. Zdá sa však, že prvotnou kategóriou (a nadlho dominantnou) bude hlavne na "en" politika v rovnakom ponímaní ako doteraz na "sme". Ako by to aj mohlo byť inak, keď zlaté jadro starých "kádrov" emigrovalo zo "sme na "en"? Uvidíme, ako sa hovorí. Jadro je tam, kde sa čosi deje. Nechýba tam ani bloger, ktorý svojich čitateľov nazýva "debilkovia". To je perspektíva.

Novembrový bezdomovec

Stál na rohu rušnej ulice, na hlave mal "budajku" a v rukách trápil gitaru. Spieval svojim neškoleným hlasom, ako jeho slávny vzor: "Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len...". Z vrecka ošumelej vetrovky mu trčala nedopitá fľaša vína od neznámeho darcu. Charita sa ešte stále nosí. Pani v strednom veku sa pri ňom zastavila, chvíľu zasnene počúvala a keď prestal spievať, podotkla:
- A teraz zaštrngajte kľúčmi!  
- Aj by som zaštrngal, aby sa všetko vrátilo, ale ja už kľúče nemám.

Proč to udělal?

Hneď to preložím: Prečo to urobil? Mám na mysli českého prezidenta a jeho nedávny významný rozhovor z Lán. Nieže by som mal chuť vracať sa k tomu, čo české médiá odvtedy preberajú ako najdôležitejšiu vnútro a možno aj zahraničnú udalosť. Aby som bol presný, nezaoberajú sa vôbec, ale vôbec tým, čo povedal, len tým okrajovým českým vulgarizmom. V angličtine to nikomu nevadí. Na internete v diskusiách sa občas dohadovali opravári článkov o tom, čo je dôležitejšie: obsah, alebo forma? Tu je príklad toho, čo je dôležitejšie pre médiá: forma. Forma je vhodná k tomu, aby sa nehovorilo o obsahu. A vo to de...