Silo

Podzemné silo ako negatív veľkomesta, to je základná myšlienka post-apokalyptickej ľudskej spoločnosti v románe amerického spisovateľa Hugh Howey. Zaujímavé je, že pred svojou prvou knihou (má ich už 5) pracoval ako kníhkupec, kapitán jachty, klampiar a audio-technik. Silo je sci-fi príbeh, aký by sme nechceli zažiť. Zem je zamorená niečím nedýchateľným a smrtiacim, čo zrejme vzniklo ako dôsledok nezmieriteľných ľudských vojen. V osemnástych podzemných "mestách", ktoré sú samostatne životaschopné, ale nespolupracujú ni o sebe nevedia, prežívajú generácie ľudí od narodenia až po smrť a ich mŕtve telá slúžia ako hnojivo pre výživu rastlín pestovaných tiež pod zemou. 

Každé silo má všetko potrebné na prežitie tisícov ľudí, od zdroja nafty, generovanie energie cez pestovanie rastlín, vrátane spracovateľského priemyslu v potrebnom rozsahu. Práve v tom je majstrovstvo autora (a zároveň problém) pri opise praktických detailov tej technológie. Celkom pochopiteľne, centrom (tajného) riadenia tejto dystopickej spoločnosti je oddelenie informačných technológií (IT). Formálne je spoločnosť riadená demokratickým systémom, ale s totalitnými praktikami a ovládaním z pozadia. 

Občas vznikajú vzbury a povstania, ktoré sú tvrdo potlačené a ide sa ďalej. Nie je kam utiecť... Taká podzemná obdoba reálnej spoločnosti v malom... V osemnástych podzemných silách, ktoré sú do detailov podobné, žije celé ľudstvo. Nie všade sa však veci a vzťahy vyvíjajú rovnako. Náš príbeh sa odohráva v dvoch silách 18 a 17. Jedno zvláda život s občasnými ťažkosťami, druhé skoro vymrelo. Najväčším problémom je tajomstvo, o ktorom sa ľudia nesmú dozvedieť... V podstate vládne cenzúra vyjadrovania, názorov a myslenia, lebo myslenie je nákazlivé.   

Nedávno som čítal inú post-apokalyptickú knihu od Jacqueline Harpman, ale tá je písaná z trocha iného zorného uhla. Tiež je to typ príbehu, ktorý by sa dal nazvať dystopiou, aj keď spočiatku trochu pripomína úspešný poľský film "Sexmisia". Tá žena, o ktorej je to nikdy nepoznala mužov, len svojich strážcov. Nejde tam o humor, alebo nadsádzku, ale o smutný príbeh skupiny žien, ktoré sa ocitli v podzemnom väzení, ani nevediac prečo. Netušili, či sa nachádzajú na našej planéte, alebo niekde inde. Keď sa náhodne dostanú z podzemného väzenia, zistia, že sú na celom svete samé, ľudstvo neexistuje. Len jedna prežije...  

V prípade "Sila" ide o opačný princíp, zem je neobývateľná a vybraní ľudia boli pred generáciami nasťahovaní do podzemia s cieľom záchrany ľudstva po "pripravovanej" vojne (podobnosť s realitou čisto náhodná). Vôbec nejde o fádny príbeh, aj keď naozaj nie je ľahké z takých jednotvárnych, ale záhadných a neskutočných okolností vyprodukovať dej a napätie. Autorovi sa však podarilo. Len občas to trochu zaškrípe pri opise technických detailov (alebo je v tom aj zásluha prekladu?). Silo v princípe vychádza z aktuálnych technických a technologických možností ľudstva, len pri predstave, čo to všetko muselo stáť, sa mi zdá, že tí, čo tie silá stavali museli mať "neobmedzené" prostriedky na stavbu a mali zároveň aj "neobmedzené" prostriedky na chystané zničenie vlastnej planéty - len nie na obyčajný život... A to je neprijateľné... 

 Hugh Howey, Silo, Albatros Media Slovakia, 2024

Jacqueline Harpman, Ja, čo som nikdy nepoznala mužov, IKAR, a.s. 2025

 

Okolnosti, kontext a dôsledky

"O pravde sa nediskutuje."

protiargument: "Pravda bez diskusie neexistuje."

 

"Umelá inteligencia vie všetko, čo sme kedy vedeli (napísali) my všetci."  Kde je teda pravda? Tam, kde je ticho, alebo tam kde sa diskutuje?  

 

"Ja vždy viem, kto je v letiskovej hale tajným agentom. Číta noviny." (V. Javorský) Pre novú dobu si musíme vyššie uvedené pozmeniť "Agenti síce čítajú, ale držia v ruke tablet (alebo mobil)". Kto by dnes čítal noviny, bol by podozrivý. To by sme však boli všetci tajní agenti (a nie sme?). Podobné je to aj s umelou inteligenciou, tá naša k tomu už dávno smerovala, lebo všetko, čo človek vymyslí, má kus jeho inteligencie, aj keď to funguje umelo. Keby umelá inteligencia nevznikla, museli by sme si ju teda vymyslieť. 

Nečudujme  sa, že je tu. Je to dôsledok dostupnej a fungujúcej (vymyslenej) technológie, ktorá predbehla doterajšie spoločenské, právne a iné princípy. Tie sa ťažšie vymýšľajú a ešte ťažšie realizujú. V technike a v technológii je to jasné, tu je plus, tam mínus, tam je akcia a tu reakcia... Otázkou je len to, čo s tou umelou jasnosťou? Ako žiť s vedomím, že je tu niečo (Niekto?), čo (Kto?) všetko vidí a sleduje (Veľký brat?) a za chvíľu bude všade, vo všetkom okolo nás a ovplyvňovať ovplyvniteľných, teda nás všetkých, lebo sme ľudia, nie nejakí umelí inteligenti.

"Umelá inteligencia musela zákonite vzniknúť ako dôsledok internetu." 

Takéto chápanie umelej inteligencie zďaleka nevystihuje celú šírku jej oblasti uplatnenia a záujmu jej tvorcov. Sú oblasti a je ich veľa, kde umelá inteligencia zvládne mnoho zložitých organizačných, či výrobných úloh (automatizácia v priemysle, personalizovaná medicína, dopravné riadiace systémy...). Len či nám vždy povie len pravdu, čistú pravdu ako pred súdom? Bude to mať zákonite dopad na ľudskú spoločnosť, s tým treba počítať, lebo sme "len ľudia". Ako na to, by nám možno mohla poradiť práve umelá inteligencia, ale nezabudnúť pritom tú na našu originálnu, ľudskú... 

Prežila len jediná

Táto kniha od Riley Sagera má ako lákadlo text "New York Times bestseller" a myslím, že celkom oprávnene. Už som ju raz spomínal medzi svojimi novinkami že vraj je to "gotický triler" inšpirovaný skutočnými udalosťami. Už som ju dočítal a moje dojmy sú excelentné. Málokedy život napíše taký strhujúci príbeh, aby sa o ňom dal napísať taký bestseller. 

Hlavná postava tohto príbehu Virginia Hopeová, ktorá v knihe vystupuje zväčša pod iným menom, sa v skutočnosti dožila 101 rokov. Možno aj preto, že mnoho rokov ležala po tragickej udalosti paralyzovaná, tak že mohla hýbať len ľavou rukou. Napriek všetkému, jediný orgán, ktorý jej perfektne fungoval, bol mozog. Nechcem prezrádzať, ako to bolo s jej paralýzou, to patrí k bodom, ktoré čakajú na rozlúsknutie až nakoniec. 

Tejto knihe nemôžem nič vyčítať, keď sa už príbeh rozbehne, tradične po stránke č. 100, už napätie len stúpa a je ťažké ju odložiť. Jej špecialitou je fakt, že tu vystupuje pomerne dosť postáv, čitateľ však dokáže sledovať ich premeny a zaradiť ich konanie na správne miesto. Žánrovo je to tak trochu detektívka, lebo od začiatku sa pátra po páchateľovi (alebo páchateľoch) troch vrážd. Neskôr pribudne ešte jedna. 

Trochu som tento detektívny príbeh s výborne podávaným napätím a rozuzlení prirovnával k tzv. severským kriminálkam od J. Nesba. Aj keď úloha detektíva tu nijako neexceluje, skôr naopak, ale je to amatérske pátranie zdravotnej sestry, ošetrovateľky ťažko chorých. Istou zvláštnosťou, s ktorou som sa inde nestretol, je striedanie opisu deja a výpoveďou Lenory podozrievanej z trojnásobnej vraždy rozdielnym typom aj veľkosťou písma. Takže sú potrebné kvalitné okuliare... 

Slovenský preklad vyšiel vo vydavateľstve Dot  

Riley Sager, Prežila len jediná, DOT. vydavateľstvo s.r.o. 2025, preložila Ľubica Dvončová. Je dostupná vo vydavateľstve DOT. aj vo viacerých knižných domoch, napríklad Martinus, Pantha Rhei, alebo Bux.  

Moja kniha mi bola darovaná v rámci rodiny, ďakujem. 

Pre záujemcov o obšírnu (skutočnú)  recenziu tejto knihy odporúčam.  

 

 

Múdrosti invázneho "nositeľa"

Pri čítaní článkov na internete občas objavíme múdrosti, ale často sa ich objektivita stráca vo vlastnom egu autora, prípadne v politickej manipulácii a propagande. Autor často len nadŕža svojim obľúbencom, čo je vlastne v dôsledkoch to isté - objektivita sa stráca, je skoro nemožná. Ak ide o názory, každý má možnosť ich prezentovať, ale nemal by ich podávať ako fakty. Na prvý pohľad je aj spomínaný článok od "Karola" o sociálnych médiách "múdry" a je o autoroch, ktorí píšu na internete. Zaujal ma, lebo som nedávno absolvoval akúsi anketu na soc. sieti o jej užitočnosti a bol som značne zhovievavý. Titulok článku láka: 

„Sociálne médiá zapríčinili inváziu idiotov, pretože im dali rovnaké právo vyjadrovať sa ako nositeľom Nobelovej ceny“.  

Veľmi múdro povedané, háčik je len v tom, kto určí kto je idiot a kto nie? Večný problém cenzorov. Zdá sa, že autor si myslí, že on je povolaný posudzovať názory iných. Vysvetľuje to tak, že podľa neho sú idioti tí, ktorí majú iný (politický) názor ako on a vyjadril to vo vete:   

"Takto vzniká osobnosť bez zakotvenia, manipulovateľná a fascinovaná jednoduchými vysvetleniami … čiže typický Slovák, typický volič posttotalitných strán … Smeru, Hlasu, Republiky, SNS a pod."

Aj on je zrejme typický Slovák (píše po slovensky), so všetkým čo kydá na Slovákov aj keď zrejme obdivuje (a volí) iné politické strany (asi post revolučné...), ale tá jeho veta s politickým stanoviskom musí normálnemu čitateľovi (a skutočnému demokratovi) zdvihnúť žalúdok, spolu so zaradením autora práve do ním menovanej inváznej skupiny uvedenej v názve jeho článku. 

Na ilustráciu aj jeden hlas (pomerne slušne formulovaný) z diskusie k článku, ako spravodlivý bumerang:

- veď ani ty (Karol) nevieš, čo je to hanba a stále si presvedčený, že si vzorom múdrosti a morálky. Politické strany, ktoré ti prekážajú nazveš "posttotalitnými" a pritom si neuvedomuješ, že mediálna "hviezda", ktorá sa preslávila výrokom "o pravde sa nediskutuje" je nadšenou roztlieskavačkou politických strán, ktoré ty považuješ za demokratické. (ramgad)

Tá vec s "idiotmi" má aj druhú stránku. Jedni píšu, iní čítajú. V tom je istá spravodlivá samoregulácia. Bohužiaľ, stav je taký, že nenávistné prejavy, ako napríklad spomínaný článok sú u značnej časti čitateľov dosť preferované a to nielen pozitívne, ale aj negatívne a v diskusii to zvyčajne iskrí v demagogických súbojoch, málokedy vecne. Prispieva to k rozdeleniu rozdelenej spoločnosti a to je zlé a netýka sa to len spomínaného "blogoviska", ale aj iných a tiež sociálnych sietí a bohužiaľ aj reality.

 

Živé koncerty

Bol som na koncerte Mireille Mathieu v sále Incheby (veľká hala, sedenie na obyčajných stoličkách a Mireillle som počúval z jedného veľkého reproduktora), videl a počul som Zaz v priestoroch NTC (akustický tlak ma skoro uzemnil...) a nedávno, v trochu komornejšom prostredí kinosály, som zažil koncert Vojtu Nedvěda s kapelou (tiež tam niekde vzadu sedel zvukár...). Prečo ľudia chodia na živé koncerty? V istom zmysle to ani nie sú živé koncerty, lebo vždy je to spev a hudba reprodukovaná cez snímače, mikrofóny a mohutné reproduktorové súpravy. Hudba a spev sú vnášané do davu super výkonne, s príslušným skreslením aj keď účinkujúci sú naživo. Štúdiové nahrávky, to je vždy niečo iné.

Nedávno som sa rozprával s technikom istej kapely, aké má kvalitné "basáky", že mu ich všetci na koncertoch závidia. Je to tak, kto si chce vychutnať kvalitnú hudbu, ide na komorný koncert "unplugget" (odpojený od elektriny), alebo si pustí doma hudbu z CD. Na veľké koncerty sa chodí hlavne pre zážitky z podujatia a pre živý kontakt publika s hudobníkmi, či spevákmi. Kvalita reprodukcie je druhoradá. Napriek tomu, dobrý zvukár dokáže kapelu akusticky (ak chce) "vyrovnať" a vtesnať do daných priestorov. Lenže veľký priestor je tak nesúrodý, že je ťažké vyhovieť každému poslucháčovi. Nie vždy sa taký šikovný zvukár v pozadí za scénou nachádza. Potom trpia ušné bubienky aj vkus poslucháčov... 

Otázka pre ChatGPT (dnes je to v móde) ohľadom kvality reprodukcie zvuku na koncertoch spevákov a skupín vyprodukovala približne takúto odpoveď:

Hi-Fi (high fidelity) je o prirodzenej dynamike, na ktorú vplýva akustika priestoru (odrazy, dozvuky a rezonancie), ktorá skresľuje zvuk. Za tých okolnosť je veľmi ťažké dosiahnuť verné podanie. Sú v tom aj mixy a rôzne efekty. Živý mix obsahuje množstvo efektov (reverb, delay, autotune, backing tracky). Zväčša ide o estetickú voľbu, nie o „verné“ znenie. Speváci často používajú in-ear monitory, prednahraté vrstvy alebo dokonca playback, aby zneli konzistentne. Zvyšuje to „produkčnú kvalitu“, ale vzďaľuje sa to od autentického Hi-Fi. Cieľom je emocionálny zážitok, nie neutrálna reprodukcia. Hi-Fi teda nie je primárnou prioritou.

Je pochopiteľné, že veľké koncerty sa robia pre zvýšenie popularity speváka, či skupiny (teda aj pre podporu predaja ich nahrávok a samozrejme aj pre konkrétny finančný efekt a ľudia to berú, chodia na koncerty... Nieže by som to všetko nevedel, ale dôležité je, že AI (umelá inteligencia, ktorá vie všetko, lebo my spolu vieme všetko) nepriamo potvrdila, že ak chceme počuť kvalitnú reprodukciu hudby, hoci aj doma, potrebujeme kľud a pohodu, kvalitnú zvukovú reproduktorovú sústavu, prípadne aj dobrú spoločnosť. Ak chceme vidieť obľúbeného speváka, či kapelu, ideme na koncert. Je to vždy naše rozhodnutie a vieme, do čoho ideme. To je dôležité vedieť.