Diskusia

... diskusia, aká už po Novom roku nebude (sci-fi)!

Hejtovanie (hejtnutie), príslušná osoba je hejter, príslušný prejav sa niekedy označuje aj ako hejt (pochádza z angl. hate = nenávidieť) je hovorový výraz (neologizmus) pomerne nejednoznačného významu, ktorý môže znamenať:

- negatívne hodnotenie príspevkov na sociálnych sieťach

- vyjadrovanie (nevhodným spôsobom) nesúhlasného postoja resp. že sa danej osobe niečo nepáči, kritizovanie, najmä na internete, a to aj bez prejavenia nenávisti

- nenávistný prejav (angl. hate speech) je verejný prejav, ktorý podnecuje k hanobeniu a nenávisti.  (wikipedia)

Nenávistné prejavy sú podľa slovenskej legislatívy trestné - prejavenie nenávisti najmä na internete (najmä pre inakosť, t.j. rasu, etnickú príslušnosť, pohlavie a pod., ale niekedy aj z iných dôvodov, napr. voči známej osobe a pod.) Hejt môže byť aj nárečovo pokrik na kone či kravy, aby išli napravo...

V Česku je to tiež tak podobne... 

Čítajte pozorne, lebo v budúcom roku už takéto hejty nebudú! Túto "hejtovinu" som si zostavil a povypisoval, aby sme sa na Silvestra zasmiali (nikoho nemenujem, žiaden "nickname" z reality tu nie je). Podobnosť je čiste náhodná (autentická je len gramatika a štylistika z minulých diskusií). Diskusia v 21. storočí (na internete), ktorá sa už (dúfam) nebude opakovať. Skondenzoval som to, lebo tie staré diskusie sú zdĺhavé a ťažko čitateľné...

NECH ZIJU DEMOKRATI- BLIZI SA HLBOKA ORBA - Všetko je to jedna ,,mafianska" banda, okrem HS - obyčajných ľudí ! - Čo je HS? - Však BUZ..ANTI vnucujú svoj názor NASILU VŠETKÝM… - Aký pán, taký krám. - ...oni majú zas iné meno? Už nie sú Slovensko? - Tazka a blba tema.… - No nechcel som nič napísať ale najväčšie hejty a invektívy som zaregistroval od Demokratov. Zaregistroval si odo mňa nejaké hejty? - no možno by pomohlo pozrieť sa na situáciu s nadhľadom... - Prehnané ego robí z týchto osobností nepríjemných ľudí, ale predovšetkým narúša kolektívne puto, ktoré je nevyhnutné na splnenie akejkoľvek zložitejšej úlohy založenej na spolupráci. - Toto je už v poriadku? Nadávať do retardov a hejtovať -

Kto toho už má dosť, nech skočí na poslednú vetu...

- veľmi si vás vážim prosím vás dajte aspoň pár príkladov kto a kedy či to niekto nenarafičil , len aby si zase niekto mohol kopnúť - dala som vam otázky.. ani na jednu ste mi neodpovedal..pýtala som sa, ci vam nevadí, ze jaro nad bol na jednom pódiu s orbanovskym podporovateľom pelleho s gubikom..tak prosím, nezavadzajte.. - Ako chvíľku čítam, už sú aj tu útočné komentáre, zbytočné a detinské hádky, chytanie za slová apod.  - Nikdy som toho zákerného, mentálne úchylného a narcistického exota nevolil a nikdy ani nebudem.- No a teraz mrkni čo sa stalo - ľanoUltras sa zomkli a svojho Spasiteľa urputne bránia - A hlavne si myslím, že ostatní naši politici, je jedno odkiaľ sú, už nežijú v realite. Ale rešpektujem Tvoje uvedené stanovisko. Ešteže tu máme kúsok demokracie.  - Nemám rád takéto spory a ťahanie sa za slovíčka a najradšej by som tento príspevok zmazal. Ale tým by som ustúpil tým, ktorí ho vlastne vyprovokovali a tak ho nechám. Nech si každý urobí vlastný úsudok. Takže už mi prišli aj hejtujúce správy. Jasný znak, že som sa nemýlil. .  - trolla máš doma, sledujem ťa 6 rokov. Ešte si ma neblokla? Ako všetkých ostatných, čo si dovolili niečo ti napísať? - ty si ma kedy skúšala, trollko? A z čoho?, -  minaš ho až priveľa a dlho a zbytočne. Ú mňa si dávno prepadla. Už to musím napísať. Nepáči sa mi, ako prívrženci HS okamžite a systematicky hejtujú kohokoľvek, kto nevelebí ich stranu a vodcu. Ja som nikdy nikomu svoj názor nevnucoval a aj práve pre toto NIKDY HS voliť nebudem.

Jasné! Už nikdy viac.

O tom potom

 Už niekoľko dní som nepísal, už niekoľko dní som nepísal o umelej inteligencii. Práve počúvam spomínanie Borisa Filana o jeho detstve, tiež by som mohol. On skončil u Zuzany, tej na zneškodňovanie protipechotných mín. Aj o tých som už raz písal, že je to v podstate začiatok umelej inteligencie, síce veľmi primitívnej a sprostej, ale funguje automaticky (podľa vloženého programu). Tam to začalo. Dnes je už vraj oná umelá (nie umelecká) aj ako jazykový klam a spoločenský problém. Ako inak? Všetko okolo nás je aj spoločenský problém a niekedy hlavne to. 

Dalo by sa písať o nových externých výdavkoch našej únie, ale o tom budú písať všetci na smetisku internetu. Vraj je to len začiatok. Možno aj začiatok konca. Že je to len pôžička, ale realisti to vidia tak, že tá pôžička je v skutočnosti dar. Ja to vidím trochu inak, ale o tom potom, ak berieme do úvahy aj kontext s inými plánmi a zámermi. Nuž, asi sa máme príliš dobre, čosi si budeme musieť utiahnuť. Niektorí sa majú až príliš a kto sa má príliš, chce sa mať ešte lepšie. Sú v živote našťastie aj zaujímavejšie témy ako peniaze a zbrane na mlátenie prázdnej slamy v blogoch.

Väčšina ľudí vraj (?) nežije špatný život. Len žijú život, ktorý sa stal normou, teda podľa stálych, všeobecných pravidiel a dalo by sa povedať, že prežívajú bez fantázie. Alebo ich život pripomína kolotoč. Preto sa snažím písať, aj keď nemám o čom. Aby som odolal tlakom prostredia, na chvíľu sa zbavil zodpovednosti a úlohy, ktorá sa odo mňa čaká každodenne. Čo sa vlastne očakáva od dôchodcu? Aký výkon? Minúť penziu a podporiť tak ekonomiku štátu? Občas si kladiem aj tú hamletovskú otázku: Ako sa vlastne mám? 

Ostáva mi len prežívať, namiesto žiť? Čo by sa stalo, keby som si začal klásť tú nepríjemnú otázku, ako sa mám? Naučili sme sa prežívať (aj na dôchodku), ale mohli by sme aj žiť? Zredukujme tú otázku do jednoduchej psychológie, ktorá so životom až tak veľa spoločného nemá... Na internete sa dajú nájsť rôzne múdre rady aj na tému žitia. 

Možno je životom aj písanie článkov na blog, ktorý nemá veľa čitateľov (ako tento môj), teda je skoro súkromný a číta ho pár skalných priaznivcov, úzky kruh dávnych priateľov a náhodných čitateľov "cestujúcich životom". Možno sa aj to dá zaradiť do autorskej kategórie "žiť". Preto sa snažím a snažím sa to po sebe aj prečítať, opravovať chyby a nedostatky až po domnelú "dokonalosť".  Aj to je radosť a pocit tvorivosti, ktorý je blízky pocitu "žiť".

Myslím, že na dnes to bol dosť široký okruh tém, aj keď idú Vianoce (radšej ich v tom balaste oslavných slov nespomínať), lebo "pečie celé Slovensko" a keby len Slovensko, ale aj u nás sa to pečie hádam už dva týždne. Pár zákuskov ako pointa Vianoc 2025 musí stačiť.

 

 

 

 

Silo

Podzemné silo ako negatív veľkomesta, to je základná myšlienka post-apokalyptickej ľudskej spoločnosti v románe amerického spisovateľa Hugh Howey. Zaujímavé je, že pred svojou prvou knihou (má ich už 5) pracoval ako kníhkupec, kapitán jachty, klampiar a audio-technik. Silo je sci-fi príbeh, aký by sme nechceli zažiť. Zem je zamorená niečím nedýchateľným a smrtiacim, čo zrejme vzniklo ako dôsledok nezmieriteľných ľudských vojen. V osemnástych podzemných "mestách", ktoré sú samostatne životaschopné, ale nespolupracujú ni o sebe nevedia, prežívajú generácie ľudí od narodenia až po smrť a ich mŕtve telá slúžia ako hnojivo pre výživu rastlín pestovaných tiež pod zemou. 

Každé silo má všetko potrebné na prežitie tisícov ľudí, od zdroja nafty, generovanie energie cez pestovanie rastlín, vrátane spracovateľského priemyslu v potrebnom rozsahu. Práve v tom je majstrovstvo autora (a zároveň problém) pri opise praktických detailov tej technológie. Celkom pochopiteľne, centrom (tajného) riadenia tejto dystopickej spoločnosti je oddelenie informačných technológií (IT). Formálne je spoločnosť riadená demokratickým systémom, ale s totalitnými praktikami a ovládaním z pozadia. 

Občas vznikajú vzbury a povstania, ktoré sú tvrdo potlačené a ide sa ďalej. Nie je kam utiecť... Taká podzemná obdoba reálnej spoločnosti v malom... V osemnástych podzemných silách, ktoré sú do detailov podobné, žije celé ľudstvo. Nie všade sa však veci a vzťahy vyvíjajú rovnako. Náš príbeh sa odohráva v dvoch silách 18 a 17. Jedno zvláda život s občasnými ťažkosťami, druhé skoro vymrelo. Najväčším problémom je tajomstvo, o ktorom sa ľudia nesmú dozvedieť... V podstate vládne cenzúra vyjadrovania, názorov a myslenia, lebo myslenie je nákazlivé.   

Nedávno som čítal inú post-apokalyptickú knihu od Jacqueline Harpman, ale tá je písaná z trocha iného zorného uhla. Tiež je to typ príbehu, ktorý by sa dal nazvať dystopiou, aj keď spočiatku trochu pripomína úspešný poľský film "Sexmisia". Tá žena, o ktorej je to nikdy nepoznala mužov, len svojich strážcov. Nejde tam o humor, alebo nadsádzku, ale o smutný príbeh skupiny žien, ktoré sa ocitli v podzemnom väzení, ani nevediac prečo. Netušili, či sa nachádzajú na našej planéte, alebo niekde inde. Keď sa náhodne dostanú z podzemného väzenia, zistia, že sú na celom svete samé, ľudstvo neexistuje. Len jedna prežije...  

V prípade "Sila" ide o opačný princíp, zem je neobývateľná a vybraní ľudia boli pred generáciami nasťahovaní do podzemia s cieľom záchrany ľudstva po "pripravovanej" vojne (podobnosť s realitou čisto náhodná). Vôbec nejde o fádny príbeh, aj keď naozaj nie je ľahké z takých jednotvárnych, ale záhadných a neskutočných okolností vyprodukovať dej a napätie. Autorovi sa však podarilo. Len občas to trochu zaškrípe pri opise technických detailov (alebo je v tom aj zásluha prekladu?). Silo v princípe vychádza z aktuálnych technických a technologických možností ľudstva, len pri predstave, čo to všetko muselo stáť, sa mi zdá, že tí, čo tie silá stavali museli mať "neobmedzené" prostriedky na stavbu a mali zároveň aj "neobmedzené" prostriedky na chystané zničenie vlastnej planéty - len nie na obyčajný život... A to je neprijateľné... 

 Hugh Howey, Silo, Albatros Media Slovakia, 2024

Jacqueline Harpman, Ja, čo som nikdy nepoznala mužov, IKAR, a.s. 2025

 

Okolnosti, kontext a dôsledky

"O pravde sa nediskutuje."

protiargument: "Pravda bez diskusie neexistuje."

 

"Umelá inteligencia vie všetko, čo sme kedy vedeli (napísali) my všetci."  Kde je teda pravda? Tam, kde je ticho, alebo tam kde sa diskutuje?  

 

"Ja vždy viem, kto je v letiskovej hale tajným agentom. Číta noviny." (V. Javorský) Pre novú dobu si musíme vyššie uvedené pozmeniť "Agenti síce čítajú, ale držia v ruke tablet (alebo mobil)". Kto by dnes čítal noviny, bol by podozrivý. To by sme však boli všetci tajní agenti (a nie sme?). Podobné je to aj s umelou inteligenciou, tá naša k tomu už dávno smerovala, lebo všetko, čo človek vymyslí, má kus jeho inteligencie, aj keď to funguje umelo. Keby umelá inteligencia nevznikla, museli by sme si ju teda vymyslieť. 

Nečudujme  sa, že je tu. Je to dôsledok dostupnej a fungujúcej (vymyslenej) technológie, ktorá predbehla doterajšie spoločenské, právne a iné princípy. Tie sa ťažšie vymýšľajú a ešte ťažšie realizujú. V technike a v technológii je to jasné, tu je plus, tam mínus, tam je akcia a tu reakcia... Otázkou je len to, čo s tou umelou jasnosťou? Ako žiť s vedomím, že je tu niečo (Niekto?), čo (Kto?) všetko vidí a sleduje (Veľký brat?) a za chvíľu bude všade, vo všetkom okolo nás a ovplyvňovať ovplyvniteľných, teda nás všetkých, lebo sme ľudia, nie nejakí umelí inteligenti.

"Umelá inteligencia musela zákonite vzniknúť ako dôsledok internetu." 

Takéto chápanie umelej inteligencie zďaleka nevystihuje celú šírku jej oblasti uplatnenia a záujmu jej tvorcov. Sú oblasti a je ich veľa, kde umelá inteligencia zvládne mnoho zložitých organizačných, či výrobných úloh (automatizácia v priemysle, personalizovaná medicína, dopravné riadiace systémy...). Len či nám vždy povie len pravdu, čistú pravdu ako pred súdom? Bude to mať zákonite dopad na ľudskú spoločnosť, s tým treba počítať, lebo sme "len ľudia". Ako na to, by nám možno mohla poradiť práve umelá inteligencia, ale nezabudnúť pritom tú na našu originálnu, ľudskú... 

Prežila len jediná

Táto kniha od Riley Sagera má ako lákadlo text "New York Times bestseller" a myslím, že celkom oprávnene. Už som ju raz spomínal medzi svojimi novinkami že vraj je to "gotický triler" inšpirovaný skutočnými udalosťami. Už som ju dočítal a moje dojmy sú excelentné. Málokedy život napíše taký strhujúci príbeh, aby sa o ňom dal napísať taký bestseller. 

Hlavná postava tohto príbehu Virginia Hopeová, ktorá v knihe vystupuje zväčša pod iným menom, sa v skutočnosti dožila 101 rokov. Možno aj preto, že mnoho rokov ležala po tragickej udalosti paralyzovaná, tak že mohla hýbať len ľavou rukou. Napriek všetkému, jediný orgán, ktorý jej perfektne fungoval, bol mozog. Nechcem prezrádzať, ako to bolo s jej paralýzou, to patrí k bodom, ktoré čakajú na rozlúsknutie až nakoniec. 

Tejto knihe nemôžem nič vyčítať, keď sa už príbeh rozbehne, tradične po stránke č. 100, už napätie len stúpa a je ťažké ju odložiť. Jej špecialitou je fakt, že tu vystupuje pomerne dosť postáv, čitateľ však dokáže sledovať ich premeny a zaradiť ich konanie na správne miesto. Žánrovo je to tak trochu detektívka, lebo od začiatku sa pátra po páchateľovi (alebo páchateľoch) troch vrážd. Neskôr pribudne ešte jedna. 

Trochu som tento detektívny príbeh s výborne podávaným napätím a rozuzlení prirovnával k tzv. severským kriminálkam od J. Nesba. Aj keď úloha detektíva tu nijako neexceluje, skôr naopak, ale je to amatérske pátranie zdravotnej sestry, ošetrovateľky ťažko chorých. Istou zvláštnosťou, s ktorou som sa inde nestretol, je striedanie opisu deja a výpoveďou Lenory podozrievanej z trojnásobnej vraždy rozdielnym typom aj veľkosťou písma. Takže sú potrebné kvalitné okuliare... 

Slovenský preklad vyšiel vo vydavateľstve Dot  

Riley Sager, Prežila len jediná, DOT. vydavateľstvo s.r.o. 2025, preložila Ľubica Dvončová. Je dostupná vo vydavateľstve DOT. aj vo viacerých knižných domoch, napríklad Martinus, Pantha Rhei, alebo Bux.  

Moja kniha mi bola darovaná v rámci rodiny, ďakujem. 

Pre záujemcov o obšírnu (skutočnú)  recenziu tejto knihy odporúčam.