Silvester

Silvester, ako posledný deň v roku je venovaný zábave, vtipom, humoru. Je to taký záverečný Prvý apríl, vlastne je to oveľa viac. Prvoaprílové vtipkovanie sa dá zopakovať kedykoľvek v roku, ale silvestrovské je definitívne posledné.

Rozhlas i televízie sa snažia prilákať svojich "zákazníkov" výberom tej najlepšej zábavy, z tvorby roka, ale aj z archívov blízkych i vzdialenejších.

Pokúšam sa spomenúť si na niečo zábavné a vtipné, čo sa mi v tomto roku stalo, nenachádzam nič... Tak si počkám, s čím prídete vy.

Vianočný čas...

Vianočný čas ladí ľudí do mäkších tónov. Píšu o spomienkach, aj o očakávaniach súčasných, či budúcich... Len málo sa nájde takých, čo tieto sviatky nemajú radi. Veď je to aj čas školských prázdnin a nepoznám školopovinné dieťa, ktoré by sa na prázdniny netešilo. A nepoznám rodičov, ktorí by sa nepotešili radosti svojich detí...

Nechcel som sa pridávať do prúdu oslavných a spomienkových vianočných slov. Vianoce sú podľa môjho chápania rodinným sviatkom, ale čo je to rodina? Je to len otec, matka, deti, vnúčatá, starí rodičia, bratia, sestry a ešte z druhého tretieho kolena... ?

Rodina je aj spoločenstvo príbuzných, ľudí ktorí majú príbuzné, podobné názory, alebo si tie svoje porovnávajú a vymieňajú... To je aj rodina, množstvo rodín, vzájomne poprepletaných v tomto i v príbuzných blogových spoločenstvách. Niekto môže namietnuť, že klasický blog je o niečom inom, možno. Ale aj o tomto.

Počas sviatočného večera sú rodiny pospolu, pri jednom stole. Táto veľká rodina ľudí píšucich, čítajúcich aj diskutujúcich a komentujúcich blogy, to urobí opačne. Na rozdiel od všedných dní roka, keď sa tu stretávajú, v tento nadchádzajúci Vianočný večer sa rozídu k tým ozajstným, štedrovečerným...

... a možno iba krátkou myšlienkou si spomenú na svojich duševne, literárne, básnicky, proste blogovo príbuzných... Ja to urobím v nedeľu večer.

Pleurotus ostreatus

Po slovensky Hliva ustricová, čakala na môj zásah do jej osudu. Rád varím, keď som hladný, tak prvým krokom k môjmu účinkovaniu v kuchyni je vždy hlad. Dnes sa mi podarilo dosiahnu potrebnú prahovú úroveň presne na obed. Príprava vstupných surovín, vrátane tepelného spracovania mi trvala 3/4 hodinu, konzumácia - pol hodinu... Dnes to začalo tak, že som ráno dostal základný pokyn od manželky:

- Tu máš hlivu, urob ju na obed, príprava je jednoduchá...

Než som sa spamätal, už bola preč. Jednoduchá príprava podľa mňa začala v googli hľadaním vhodného jednoduchého receptu... Nakoniec som všetky zamietol a použil som všetko vhodné, čo som doma našiel (keď už varím, nech je to dobré...), v tomto poradí:

- slanina, 4 cibule, jedna mrkva, dva petržleny, kúsok kalerábu, kúsok zeleru, hlivy, pol hlavy cesnaku, dva červené baranie rohy, 1 paradajka, trochu vegety, dve vajcia, soľ a zmes čierneho a zeleného korenia a nakoniec som pridal ešte 4 nakrájané kyslé uhorky...

Bol som prekvapený, aké to bolo dobré a svedčí o tom aj pochvala od manželky... Rýchle som vám o tom napísal, lebo keď nie som hladný, žiadne recepty si nepamätám. Dobrú chuť k vašim výtvorom v kuchyni. Fotografiu nemám, nemal som čas na také zábavky...

Mince na dne fontán

Fontány ma priťahujú, ale málokedy do nich hádžem mince, aby som sa k nim vrátil. Možno preto, že som poverčivý trochu iným spôsobom. Namiesto mincí vždy niečo zabudnem, alebo niečo nedokončím a to ma núti vrátiť sa znovu na známe miesta a veci dokončiť. Nie vždy je to moje vlastné rozhodnutie, alebo zábudlivosť najčastejšie sú na príčine okolnosti. Tie, čo nám spoluvytvárajú osud.

Niekoľko takýchto fiktívnych mincí mi už umožnilo vychutnať si návraty, ale je aj veľa takých, ktoré ešte len čakajú na svoju realizáciu a niektoré sa už asi nedočkajú.. Medzi tie, ktorým už prestávam veriť je aj výstup na Kriváň. Každý Slovák by tam vraj mal vystúpiť. Snažil som sa, ale tie osudové okolnosti boli proti.

Bol pekný augustový deň, zaparkovali sme pri Troch studničkách. Turistických skúseností sme ešte nemali veľa, tak sme si povedali, že v taký pekný slnečný deň pršať nebude a plášte do dažďa sme nechali v aute. Veľká chyba.

Keď sme už kráčali skalným terénom, s vrcholom takmer na dosah, z ničoho nič sa obloha zatiahla a o päť minút sme boli do nitky mokrí a obsypaní ľadovcom. To už ani nehovorím o bleskoch, ktoré sa preháňali po nízko položených oblakoch nad nami. Spätne to vidím ako bezprostredné ohrozenie života. Nebolo sa kde skryť, ani ostať na mieste nebolo zdravé. Rozhodli sme sa pre návrat. Pršalo, až kým sme nevošli do lesa.

Vtedy som si povedal, že mám dôvod sa tam znovu vrátiť. Okolnosti sa odvtedy nezhodli, pochodili sme veľa vrcholov, hrebeňoviek, nádherných dolín, mnohokrát až do dosiahnutia "svalovice", ale Kriváň stále čaká. Mám na jeho vrchole nevyzdvihnutú mincu. Možno raz...

.

Šarik a tí druhí

Mám rád návraty, tak som si nedávno dal nahrať časť zo seriálu Štyria tankisti a pes. Včera som mal čas si to pozrieť a bol som dosť sklamaný tým, ako bol seriál poplatný svojej dobe (Poľský TV seriál, ktorý prekonal všetky rekordy v sledovanosti vo svojej dobe).

Drobné technické a logické chyby, tie sa stávajú aj v Hollywoodskych veľkofilmoch. Tu ma prekvapili prekvapivo nedôveryhodne natočené bojové scény a bitky. Na druhej strane, treba tiež pripustiť, že aj niektoré súčasné americké seriály a filmy trpia nedostatkom súdnosti a tendenčnosťou... To nie je výčitka, len konštatovanie, veď sú to vlastne rozprávky... Je známy vtip o Mc Gyverovi a o istom bavičovi zo susednej tv scény, že jeden vie z h...a urobiť výbušninu a druhý chutnú pomazánku...

Pre oživenie mojich spomienok stačil jeden diel tohto seriálu, viac sa mi nežiada. Počkám si ešte na Baróna Goldringa... a bulharský seriál Nájdete nás na každom kilometri... :)

Historický šerm

video.....

Staré topánky

Vo vzťahu medzi ľuďmi sa dosť často uplatňuje formálnosť. Veď aj ustálená forma pozdravu má znaky formálnosti.

Čím bližšie sú vzťahy ľudí, tým viac sa stráca formálnosť, ale úplne sa nikdy nevytratí, lebo by to po čase zničilo vzťah. Z formálnosti sa stáva zvyk. Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa... Tiež sa hovorí, že manželstvo je aj zvyk. Ak tam má zvyk svoje oprávnenie a to iste má, tak sa zákonite musia uplatniť aj niektoré znaky formálnosti.

Ak milenec osloví svoju zamilovanú "miláčik" "drahá" alebo inak "nežne" je to vyjadrením lásky, dôvery a všetkého toho, čo sa inak jedným slovom vyjadriť nedá... Podobné oslovenia sa často zachovávajú aj v spolužití, v manželstve. Postupne, stálym opakovaním získavajú znak formálnosti. Zúčastnení si to často ani neuvedomujú a okolití pozorovatelia to po čase môžu vnímať aj ako pretvárku, lebo sami dobre vedia, ako to chodí...

Núka sa otázka: Je dobré dať v manželstve (alebo v podobnom vzťahu muža a ženy...) priestor niektorým formálnostiam, v pozdrave, v oslovení (a našlo by sa ešte viac možností...)? Myslím, že áno, lebo je to v podstate zvyk a zvyk je veľmi pohodlný... Zvyk je ako staré, dobre vychodené, pohodlné topánky.

.

O knihe, ktorú som nečítal

Kto sa dokáže pozrieť do minulosti a pochopiť ju, dokáže predvídať budúcnosť. Ak niekto dovidí na samý začiatok, uvidí aj koniec.

To je stručne podstata tejto knihy, v ktorej autor skúma históriu ľudskej civilizácie na Zemi, ale aj tie udalosti, ktoré sa pravdepodobne odohrali ešte predtým a hľadá medzi nimi súvislosti. Zo súvislostí zisťuje trendy a z ich zhodnotenia usudzuje na možné smery vývoja našej civilizácia a ľudstva vôbec.

Zdalo by sa, že sú to dosť notoricky známe veci, ale autor je vo svojich záveroch originálny a veľmi istý. Podáva ich čitateľovi v záverečných kapitolách ako sci-fi príbeh, teda žiadne proroctvo, ale príbeh podložený svojimi úvahami a známou históriou ľudstva a planéty. Veľmi temný, pesimistický záverečný príbeh.

Kniha ešte nevyšla, takže žiadne ďalšie podrobnosti o autorovi a vydavateľovi neuvádzam. Nečítal som ju, a nečítal som ani rukopis. Všetko, čo o nej viem, som sa dozvedel v polhodinovom rozhovore s autorom... Doteraz napísal iba jednu jedinú knihu poviedok zo svojho života s historickým pozadím. Je napísaná ľahkým humorným štýlom, je optimistická. Tú som čítal...

Autora poznám veľmi dobre...

Zapísal som sa ako prvý záujemca o knihu a teším sa na ňu. Budem informovať...

.

Ad: o identite

Motto (od neznámeho autora z diskusie na blog.sme.sk):
"...čo je na blogoch iné ako keď čítaš nejakú knihu, je to, že podvedome máš strach, že je to pravda..."

Na ostrove sa schyľuje k búrke... To je značne prehnané tvrdenie, len sa otvorila stará a možno už večná polemika o virtualite na internete... Keďže som bol jednou stranou citovaný v diskusii, a keďže už citovaná stránka neexistuje, siahol som do archívu...

Môj článok na túto tému, s názvom "Identita" som napísal na blogu "Vesmírny prach" 18. marca 2006. Citujem z neho podstatné časti:

Jedna stránka anonymného blogovania je zvláštna - nikto sa nezaujíma o pôvodnú, skutočnú identitu blogera. Je to priestor, kde každý vstupuje s čistým štítom, na ktorý postupne pripína svoje trofeje v podobe návštevnosti a hodnotenia z diskusií. V tom je blogová spravodlivosť rovnaká pre každého.

Zamýšľam sa nad tým, kto som tu a nakoľko sa moja tunajšia virtuálna identita líši od tej skutočnej. Mohol by som písať o sebe, o tom ako vyzerám (doložiť fotografiami...), mohol by som priamo písať o svojom charaktere, zvykoch a pod. Bol by v tom však jeden háčik - nemuselo by to byť objektívne pravdivé, bol by to iba môj názor na seba.

Dobre, tak o sebe písať nebudem, aj tak by ste mi možno neverili, mohlo by to byť zavádzajúce. A vôbec, je pre nás autor článkov zaujímavý? Nie sú zaujímavejšie jeho názory, jeho zážitky, jeho informácie, jeho umenie akým ovláda svoj jazyk, slová verše, poéziu? Určite áno.

Čitateľa zaujme to, čo sa jeho samého nejakým spôsobom dotkne priamo, alebo nepriamo cez jeho osobné záľuby, prácu, city a podobne. Autor má záujem vypovedať to, čo považuje za svoju osobitnú zaujímavú výpoveď. Chce napísať o tom, o čom sa bežne nemá s kým, nechce, alebo nemôže rozprávať.

Sú témy, ku ktorým chcem čosi povedať každému a zároveň nikomu osobne. Tu je blog na to ako stvorený. Môžem voľne písať o čom chcem... Každým svojim článkom, však zároveň píšem aj o sebe. Čitateľ spoznáva postupne môj "osobnostný profil", vytvára si obraz o mne, vytvára si vzťah ku mne cez moje dielo...

To je moja nová identita na anonymnom blogu. Tu začína účinkovať spätná väzba, tu už musím postupovať podľa novo vytváranej identity, rešpektovať ju a byť k nej zodpovedný... Anonymita sa stáva formálnou.

Túto úvahu som nepísal ako morálne ani iné poučenie. Bolo to iba zamyslenie nad tým, kto som a čo tu na blogu vlastne chcem. Chcem, aby ma čitatelia poznali iba "z mojich rečí", podľa toho čo, o čom a ako hovorím. Z tej krajšej stránky (...), ako možno ani ja sám seba nepoznám. Ja totiž viem o sebe oveľa viac...

Slová, vety, myšlienky a informácie, o ktorých tu píšem vyberám a tvarujem. Predkladám vám svoj "umelecky stvárnený autoportrét", zatiaľ pri slabom intímnom osvetlení, nie fotografiu. Ešte, že nie som slávny maliar, možno by som si pre vás aj ucho odrezal...

Uplynulo 8 mesiacov, všeličo sa zmenilo, bolo leto, slnečné dni, ale aj búrky a hromobitie. Myslím však, že podstata ostala zachovaná. Nechcem súdiť, kto má pravdu, lebo z nej má každý kúsok... (za to ma nebite, je to môj názor). Najväčší problém je nájsť rovnaké vyjadrovacie prostriedky, pomenovať veci a podstatu problému, o ktorom sa hovorí, aby sme hovorili o tom istom...

O "virtualite na nete" sa už tu, aj inde popísalo veľa. Každý autor píše podľa svojich skúseností. Tak je to dobre, len by to chcelo občas viacej tolerancie k inému názoru. Keď niekto preferuje priateľstvo postavené na výmene slov, je to jeho vec, ak niekto túži stretnúť priateľa zoči voči, je to jeho voľba. Nikto nemá právo tvrdiť, že len tak, alebo onak je to jedine správne.
.

Podobnosť čiste náhodná...

Mám takú teóriu, že všetko ľudské poznanie pochádza z pozorovania a z porovnávania. Dá sa to dokumentovať aj na fotografiách. Niekedy, ak je na snímku zložitejšia štruktúra, a obrázok je otočený, pôsobí len svojimi líniami, farbou, či štruktúrou, ktorá sa na prvý pohľad nemusí podobať na nič známe. Alebo sa na niečo podobá, čo to vlastne nie je. Má to zvláštne čaro záhad. Čaro zmizne, hneď, ako si obrázok otočím do správnej polohy.



Ale o tom som vlastne nechcel... Všimol som si, že niekedy prisudzujem podobné vlastnosti podobne vyzerajúcim ľuďom. To môže riadne sklamať, ale zväčša mi to vychádza. Jeden kolega sa nápadne podobá na iného, tak som im automaticky prisúdil podobné vlastnosti a vyšlo to.

Podobne mi to skoro vždy sedelo aj s menami, hlavne ženskými. Eva je vždy Eva, Mária je Mária, Božena je Božena.... (tie mená som použil náhodne, ako príklad...). Možno aj ja mám niekde dvojníka, ktorý má podobné vlastnosti. Keby som ho stretol, hneď by som vedel, na čom som...

007

Postavil som sa do radu pred pultom s lahôdkami. Predo mnou stála mladá sympatická dáma, čo priťahovala moju pozornosť svojim vzhľadom a tiež nákupom. Vyberala si salámy a mäsové výrobky s rôznou štruktúrou rezu. Ja som mal chuť na zavináče.

Obďaleč postával s nákupným vozíkom môj bývalý kolega. Obzeral sa po okoloidúcich ženách. Tiež to rád robím, ale teraz som bol zaujatý pestrosťou nákupu ženy predo mnou a tiež som odhadoval, pre koho to asi chystá. Napadlo ma, že to musí byť nejaký veľký labužník.

Než som to stačil domyslieť, bol pri nej - môj bývalý kolega. Úsmev na tvári vyjadroval nefalšovanú pohodu, aj dáma predo mnou sa srdečne usmiala on mi podával ruku so slovami: dovoľ, aby som ti predstavil svoju manželku... Veľmi ma potešilo. Zaželal som mu dobrú chuť k tým dobrotám a po niekoľkých spomienkových vetách sme sa rozlúčili.

Zo supermarketu som odchádzal pešo, nemám to ďaleko. Kolega s mladou manželkou práve odfrčali na športovom aute s pekným EČV - 007. Uznanlivo som za ním kývol. Ak je naozaj 007, bude to len jedna z jeho krásnych žien...

Vyhrala Trnava

Dnes sme si doma hodili korunou, kam pôjdeme za kultúrou, do Nitry, alebo do Trnavy? Vyhrala Trnava 2:1.

Od divadla sme sa vybrali smerom k futbalovému štadiónu, kde sa práve dohrával pre Trnavu rovnako víťazný zápas. Naša cesta však viedla do Západoslovenského múzea, kde sme chceli vidieť hlavne výstavu Trnavská paleta. Podarilo sa a niektoré diela boli celkom zaujímavé. Pekná bola aj výstava plagátov. Na ukážku jeden:

Farby a vône

Svet je farebný aj voňavý. Sú vône, ktoré sú nám milé, po ktorých nám tečú slinky na jedlo, alebo v nás vyvolávajú príjemné predstavy. Kedysi v mladosti, som raz dostal cukríky s výraznou chuťou a vôňou, po akej som potom tajne túžil dlhé roky.

Od detstva som sa s ňou nestretal, až raz... V jedálni, kde sme chodili na obedy predávala stravné lístky jedna milá pani. Nič zvláštne, iba raz som pri nej zacítil tú vôňu detstva a exotiky, a bol som vo vytržení. Nevedel som to pomenovať, nebol som istý, nevedel som, odkiaľ sa tá nádherná vôňa šíri.

Po niekoľkých dňoch som nabral dosť odvahy a spýtal som sa na pôvod tej omamnej vône. Po chvíli váhania som dostal odpoveď - bol to parfum s výraznou vôňou eukalyptu. Odvtedy viem, ako sa volá vôňa diaľav, čo ma nosí do detstva... Keď zavanie okolo mňa, som stratený a kráčam za ňou...

.

Západ slnka

Západ slnka neznamená, že všetko končí...

Vrany vo vetre

Jedna vrana ešte zimu nerobí...

PC nekonečno

Vždy, keď zapínam počítač, očakávam, čo mi povie a vždy je to rovnaké (až na občasné výnimky). Neviem prečo, ale podvedome čakám na nejakú zmenu, či nepríde s niečim novým... Má predsa svoju hlavu - svoj procesor, ktorý operuje s mojimi i jeho údajmi, ktoré by mohol skombinovať do novej myšlienky...

Zapínam ho vždy s vierou v jeho dobrý zdravotný stav... Spočiatku mával problémy detského veku, bol slabý, veľa si nezapamätal, a vedel toho o dosť menej ako dnes. Postaral som sa mu o dobrú výchovu, zabezpečil som mu všeobecné, aj odborné vzdelanie. Niekoľkonásobne sa mu zvýšila kapacita pamäte a viacnásobne si zvýšil svoju rýchlosť a pohotovosť.

Je silnejší, aj múdrejší, napriek tomu sa občas zasekne a nepohne s ním ani stádo volov. Nepomáha dohováranie, ani umelé dýchanie... Zaberá iba šoková terapia resetom. Nestáva sa to našťastie už tak často ako kedysi, ale aj tak mi vŕta v hlave, prečo? Mohla by to byť zákerná viróza... Musím mu nasadiť penicilín, alebo stačí acylpyrín?

Možno to bude tým, že som ho pred pár rokmi oživoval v znamení barana... A možno som iba netrpezlivý, keby som čakal, možno by sa rozbehol sám. Možno o minútu, o deň, možno o niekoľko rokov a možno až v počítačovom nekonečne... Vie niekto, koľko je počítačové nekonečno?

Blogger beta...

Niekoľko technických poznámok k (môjmu) beta blogu...

Podklad (pozadie)

Blogger beta, sa má isté vylepšenia, ktoré zjednodušujú vlastné úpravy. Skúšam meniť pozadie, považujem to za prvok, ktorým sa dá zdôrazniť atmosféra, samozrejme pri zachovaní čitateľnosti, aby text bol dostatočne kontrastný voči podkladu. Mám rád vo veciach istý systém a poriadok, na druhej strane však musí byť zachovaná variabilita, zmena je dôležitá rovnako, ako zvyk...

Fotografia

Podobne ako odtieň podkladu, je významným prvkom stránky aj fotografia. Mohla by byť moja, mohol by som tam dať nejaké zviera :), alebo krajinku s motívom práve aktuálnym. Vhodnosť občasnej zmeny je v prípade fotografie ešte významnejšia ako možnosť zmeny podkladu (aj v prípade, že by to bol autoportrét...).

Iné

- Na stránke, mi trochu prekáža umiestnenie počítadiel, ale zatiaľ som neprišiel na spôsob, ako ich umiestniť inde.
- Viete o tom, že pri poklepaní na fotografiu, alebo podklad v oblasti fotografie, sa táto zobrazí v originálnej veľkosti, ako bola "uploadovaná" na blog?
- Som spokojný s vyriešením zoskupovania spotov do rubrík. Samozrejme, popisy v blogu je možné jazykovo aj inak prispôsobovať.

Všetky tieto pripomienky a hodnotenia sa týkajú mnou zvoleného "vzoru", pri iných vzoroch sa dá postupovať obdobne.

V komentároch uvítam aj kritické postrehy a pripomienky...

.

Príbeh jedného dňa

Stretnutie na okraji mesta

Inšpirovaný Silviiným blogom, skúsim popísať časť môjho včerajšieho dňa:

Diaľnica (rýchlostná cesta), cieľ Trnava, vlastne nie celá, iba jej začiatok. Mám dohodnuté blogerské ministretnutie na pokraji Trnavy. Kolega z Ďalekého východu sa vracia domov z Bratislavy a má mi čosi odovzdať.

Meškám 10 minút, tak letím na úrovni maximálnej dovolenej rýchlosti. Auto naráža na dlhé vlákna a chuchvalce pavučín. Babie leto je vo svojej vrcholnej forme. Kto iný, ako pavúky, by mal vedieť, kde sa práve nachádza počasie?.

Meškanie som skrátil na 5 minút. Ďalšiu minútu strácam hľadaním Opel Astry na parkovisku, až zbadám mávajúce ruky. Stretnutie je veľmi krátke, pozdravy a 3 vety z každej strany, preberám CD s folklórom a už sa lúčime, lebo čas beží a na Východ je ďaleko.

Doma si vychutnávam nádherné zborové spevy pripomínajúce moju, našu mladosť.

________
Pod čiarou: Trnava je kultúrne mesto, práve zisťujem, že som premeškal jej hudobnú jeseň...

Le Grand Blond...

Veľký blondín s čiernou topánkou má už 34 rokov, ale nič nestratil so svojho nádherného humoru. Strávil som s ním dnešné popoludnie vo veľmi príjemnej atmosfére, kde nechýbali ani slzy smiechu... Nie nadarmo sa o ňom píše, že je na poprednom mieste v rebríčku francúzskych veselohier. Situačný humor, ktorým je film doslova prešpikovaný, nestratil nič na svojej príťažlivosti. Možno ani pri jeho premiére, kedysi dávno, som sa tak nenasmial, ako dnes. O hereckých výkonoch ani nehovorím, tie sú excelentné. Povedať viac, by bolo len opakovaním...


Žáner: komédia Réžia: William Tannen Hudba: Vladimir Cosma Hrajú: Pierre Richard Bernard Blier Jean Rochefort

Návraty do histórie

Dnešný deň som sa na chvíľu vrátil do histórie.

Prvý návrat smeroval len niekoľko rokov dozadu, aby som bol presnejší, do roku 1988, kedy vznikali moje prvé rodinné videá. Poviete si, čo je to za históriu? Veď to bolo nedávno... To je pravda, ale deti, ktoré sa vtedy ledva naučili chodiť, dnes chodia na vysokú...

Každý rok najmenej dve spoločné rodinné udalosti, najmenej hodina videozáznamu. Neskôr, záznamy z výletov a dovoleniek... Nechcem sa chváliť, ale aj po rokoch som nadmieru spokojný s vtedajšou mojou kamerovou a režijnou prácou. Nechválim sa, len kriticky hodnotím to, čo som dnes niekoľko hodín sledoval na obrazovke.

A hlavne, malé herečky boli a sú super, dnes by sa povedalo, že boli super zabávačky.

Staré záznamy prepisujem na DVD nosiče. Z digitálnej podoby sa dajú zhotoviť ukážkové videá... Ak sa to naučím a naučím sa vkladať ich na web, niektoré vám predvediem. Nebude to hneď, som len na začiatku cesty... Teším sa na budúcnosť.

Druhý návrat do histórie ani nebol návratom v pravom zmysle slova. Do minulosti ma vrhla moderátorka rádia Slovensko, keď na príhodu istého poslucháča o konfiškácii rozhlasových prijímačov skonštatovala, že to bolo určite v roku 1968... Nielen, že je to hrubé skreslenie, lebo v tom roku sa nič také nedialo, bolo by to proti logike, lebo vtedajšie "obe strany" mali svoje vysielanie a rádioprijímače tak boli nástrojmi propagandy oboch strán.

Konfiškácia rádioprijímačov sa mohla stať v ojedinelých prípadoch, po "víťaznom februári", alebo nebodaj ešte v čase vojny. Vtedajšia vláda sa naozaj obávala rozhlasového vysielania zo západu. Premiestniť to do roku 1968 je naozaj možné len hrubou neznalosťou histórie.

Tak mi pri tejto príležitosti napadlo, že naozaj potrebujeme posilniť historickú pamäť národa, otázka je len, či sa tak má diať v špeciálnych ústavoch pamäti národa, keď máme aj také niečo ako Historický ústav SAV...

Návrat úsmevu

Spomenul som si na Úsmev, jeden z článkov predčasne vymazaných z môjho blogu. Tu je jeho "remake":


Úsmev je dar, ktorý si možno vymieňať, s úsmevom možno uzatvárať bártrové obchody. Možno ho zdediť po otcovi (matke), ale sú situácie, keď úsmev môže aj zamrznúť. Je to úžasná investícia, ktorá pomáha a zbližuje, len niekedy aj bolí.

Môžete si vybrať typ úsmevu na každú príležitosť: figliarsky, posmešný, škodoradostný aj potlačený (pri tlačení kapusty...). V skutočnosti existuje nekonečné množstvo úsmevov rôznych odtieňov. Sú aj úsmevy, ktoré na prvý pohľad nevidieť. Sú ľudia, ktorí majú na rôzne príležitosti úsmevy očíslované (nasadil svoj úsmev č. 3...).

Úsmev je výsadou ľudí, zvieratá ho vraj nepoznajú. Myslím, že o tom by sa dalo polemizovať. Na druhej strane, časť ľudstva verí, že Boh nás stvoril na svoj obraz, ale na zobrazeniach Boha, ani na obrazoch svätých som nevidel úsmev... Jasné, maľovali to ľudia...

Časť ľudí sa domnieva, že pochádzame (podľa Darwina - zjednodušene...) z opice, teda by im mal byť úsmev cudzí, lebo zvieratá sa vraj nesmejú (usmievam sa... :-)). Dokonca v krvi niektorých ľudí objavili tzv. opičí faktor RH... Majú ho tí, ktorí pochádzajú z opice a nevedia sa smiať?

Ale vážne. Niektorí ľudia naozaj svoj úsmev zdedili a majú ho vo svojich základných rysoch tváre. Iní sa smejú len vtedy, keď majú na to dôvod... :-). Niektorí sa rehocú, chichocú až sa steny trasú... Ja patrím k tým druhým, ktorí sa smejú len v prípade smiešností... Rád sa aj rehocem, najčastejšie pri domácich videách. To aby aj susedia vedeli, že som veselý (občas) ako František Krištof. :-)

Osobitnou skupinou úsmevu sú smajlíky, ale tie nebudem rozoberať, nie som dnes na smajlíky naladený, aj keď som ich v texte niekoľko použil, aby ste videli, kedy sa smejem a kedy sa vysmievam...

Úsmev na každý deň, prosím... dnes číslo 3, (4, 5, 6...) lebo je slnečný deň.

Kto nevie, čo je to úsmev, musí si "zagoogliť"... Úsmev, ako dar... Úsmev Mona Lízy... Neodpustiteľný je hlavne chýbajúci úsmev... Úsmev - úžasná investícia... Vždy je dôvod na úsmev... Kino Úsmev... Úsmev pomáha tomuto svetu... Úsmev zbližuje... Úsmev - CK pre deti... ale aj Keď úsmev bolí....

Podľa slovníka slovenského jazyka: úsmev - výraz tváre, ktorý vyjadruje príjemné stavy, pocity, príp. iróniu (obyčajne pohybmi svalov okolo úst): milý, figliarsky úsmev, posmešný, škodoradostný úsmev, potlačiť úsmev;

úsmevček -a m. zdrob. expr.

.

Jeseň so slovami...

Na prvý pohľad by sa zdalo, že modrý zvonček patrí k jari. Je to tak, no tento je skutočný z dnešného dňa. Rozkvitol v jeseni a onedlho ho prekvapí zima. Napriek tomu rozkvitol do plnej krásy. Teší sa z lúčov slnka, v závetrí na stráni. Má právo na život? Na život, ktorý neprinesie plody? Niekto povie, že príroda sa zbláznila. Nie je to pravda, ona má svoje nemenné pravidlá. Aj jesenné kvety majú farbu a vôňu. Neďaleko rozkvitli lesné jahody. Už nedozrejú, ale skúsili to... S nádejou na niekoľko slnečných chvíľ...

.

Jeseň je tu

Netreba ju pripomínať, ale predsa niekoľkými pohľadmi do záhrady, ktorá začína pustnúť. Je sucho, len listy na stromoch sa ešte držia. Ostatné dopovedia fotografie...











.

Boh

Je zjednotenie, je neovplyvniteľná vyššia moc, je najvyšší.
Je stvoriteľ prírodných zákonov, náš stvoriteľ, náš otec.
Je náš spoločenský duch, ktorý nám dáva silu.
Je láska, lebo iné ani nemôže byť.
Je náš, je stvorený na náš obraz, zaujíma sa o všetko, o čo sa zaujímame my, hľadá riešenia pre nás.
Vchádza do nás, je v našich myšlienkach.
Bol na počiatku a je stále s nami, rastie v nás.

Ovláda spoločenstvo ľudí, mocní vládnu v jeho mene, lebo je to jednoduchšie a účinnejšie, vládnuť v mene niekoho, ako sám byť diktátorom. Iba zvieratá žijú bez Boha, v tom sa od nich odlišujeme.

Človek sa stal človekom len preto, že má Boha.

.

Z novín a časopisov

Oplatí sa minúť nejakú tú korunku, vlastne desiatky korún, na nákup novín a časopisov.
Občas sa dozviete zaujímavosť, napríklad o novom fotoaparáte, ktorý je malý zázrak:










Ale neskúšajte si to porovnávať na internete... a tešte sa, že už sme tam.

- - -
Občas sa dozviete zaujímavosť, napríklad, že prichádza jeseň... Skočte do jeseňe a vyhrajte skvelé ceny, prečo nie? Titul Nového špeciálu neprezradím...










- - -
A keď toho máte dosť, kúpte si nejaký bulvár, napríklad o hviezdach, sú tam dobré recepty:

















Neskúšal som to, ak sa niekomu podarí upiecť tvarohovú žemlu zo špaget, slaniny a feferónky atď., napíšte do "Mauacek"...
- - -

Stávajú sa také veci...

Blogy nie sú ničím ohraničené. Mohli by sme ich analyzovať z rôznych aspektov a nachádzali by sme tisíce odpovedí. V každom prípade, písať o blogoch na blogu býva vďačné, takéto úvahy si nájdu svojich čitateľov a diskutérov.

Povedzme si pravdu, tu na tomto našom malom slovenskom blogovom piesočku vo veľkom svete netu, sme ako na dedine kde každý každého pozná. A nemusí to byť len podľa mena, stačí podľa nicka, teda podľa prezývky, veď aj na dedínách to tak býva.

Kto ešte nemá prezývku, nech sa prihlási na obecnom úrade u súdruha, teda dnes u pána starostu Žinčicu...

Hogo občas načrie do psychológie blogov, vlastne do psychológie blogerov, celkom s úspechom. Vidieť, že s blogmi už čosi preskákal... Dokonca by nás, blogerov, chcel monitorovať a virtuálne zachraňovať... No nie osobne, to bola len taká voľná úvaha o autoroch a o tom, čo písu a ako píšu.

Nie, nech hogo neprotestuje, nechcem písať o ňom, to bolo len také odbočenie od mojej témy. " Len nie vždy je to aj v skutočnosti také, ako sa "tvári" na blogu..." píše v diskusii k tomu článku u hoga silviah... A to je kameň úrazu a zároveň zdroj záhad, prekvapení, zaujímavosti a príťažlivosti... Aké je to v skutočnosti? Kto je to v skutočnosti?

"To se nikto nedoví, ty múj kvítku madový..." by sme si mohli zaspievať v duchu našich dávnejších tradícií...

Ale čo, keď raz stretneme človeka namiesto blogera? Mal som to šťastie, že niekoľko z nich som stretol osobne a boli medzi nimi aj vzácne osobnosti, ktoré mi svietia na blogovom nebi ako hviezdy... Alebo oslňujú svojou peknotou ako kvietky trvalky...

Viacerých by som rád stretol, ale nemal som (zatiaľ) to šťastie. Také šťastie sa nesmie uponáhľať. Všetko má svoj čas a stretnutie s človekom tiež.

Súhlasím s Hogom, blogy majú veľkú budúcnosť. Prinesú ľuďom kontakty, o ktoré ich pripraví život v podzemí. Nie, to nebol omyl, to som hovoril o časoch, po dosiahnutí civilizačného vrcholu ľudstva... (Ha-ha, máme čas... máme?). Po zmúdrení a vytriezvení.

:-)



Napísané z príležitosti chystaného blogerského stretnutia.... s...JHB

Vytrhnutá stránka 3

O psoch a mačkách...

Kto vyrastal na dedine, musí mať nejaký vzťah ku psom. Dobrý, alebo zlý, to záleží od skúseností najmä z mladosti.

Pes na dedine je predovšetkým strážny, alebo poľovnícky. Zdalo by sa, že psy na dedine majú raj, ale nemusí to byť pravda. Často sú celý deň uviazaní na reťazi, zaháňaní do búdy, alebo zatvorení v malom priestore.

K našej domácnosti vždy patrila mačka, alebo dve. Mačky sa starali sa predovšetkým o svoje veci, chytali myši, vyhrievali sa na slnku, dali sa hladkať a spokojne priadli. Tak trochu nás využívali pre svoje pohodlie, doplnkovú stravu a hlavne v zime sa chodili dovnútra zohrievať.

Mačky považujem za celkom rozumné bytosti... Sú milé, sú prítulné, majú nás radi rovnako ako my ich. Ak je im občas ublížené, nehnevajú sa dlho a nepomstia sa.

Pes je priateľ svojho pána, so všetkými možnými následkami, čo to môže priniesť. Priateľ sa niekedy aj nahnevá, urazí, pomstí... mačka chce žiť v pohode a radšej na všetko zlé zabudne. Psy ako miláčikovia sa po čase, začnú podobať na svojho pána a majiteľa (alebo naopak), bytový pes je obrazom rodiny, v ktorej žije.

Rád komunikujem so psami, keď sú za plotom, ale aj priamo. Mám pre psov dva druhy pískaných pozdravov, na ktoré reagujú podobne. Jeden je upokojujúci a druhý je výzva (to pre tých lenivejších, ktorým sa ani štekať nechce).

Môj pomer dobrého ku zlému je veľmi vysoký pre dobré vzťahy ku psom. So zhovorčivými psami sa dá dohovoriť, ako s ľuďmi, ktorí nie sú skúpi na slovo...Horší sú tí, čo nebrešú, ale hneď hryzú.


2006/07/18

Kauflandia a kupecké počty

Kauflandia je veľké nákupné územie. Nie je ďaleko, preto tam chodíme pravidelne nakupovať. Nedávno nám pokladníčka omylom zaúčtovala jeden tovar dvakrát, ale zistili sme to doma, tak sme to nereklamovali. Nakoniec, tá suma v porovnaní so súčtom cien celého nákupu nebola príliš veľká. Dnes sa mala situácia zopakovať...

S neveľkým nákupom sme vošli k pokladni s našou milou (skôr iba peknou) pokladníčkou, lebo práve bola voľná. Vynášací dopravník od pokladne spustila naplno tak, že na konci sa tlačil jogurt do klobásy a maslo chcelo skočiť dolu... Našťastie sa nič nestalo... (zatiaľ).

Účtenku položila tak, aby bola nedostupná, tak som si ju vyžiadal a poprosil som manželku, aby skontrolovala počty... A to som zrejme nemal robiť. Rýchlo blokovala ďalší nákup a snažila sa, aby sa nám tovary pomiešali. Zvládol som to. Jej náhlivosť však pokračovala a tak sa po chvíli ocitol na zemi akýsi margarín vo veľkom balení a plechovka piva.

Pokladníčka to brala s pokojom Angličana, bez slovka (ospravedlnenia) sa najprv pokochala svojim dielom. Ja, ako slušne vychovaný chlapec som sa zohol pre škatuľu s margarínom a plechovku piva, ktorá ležala v margarínovom kopci. Polovica margarínu mi ostala na prstoch... Keby to bola šľahačka mohol som si ju z prstov zlízať, ale takto som iba hľadal niečo na utretie...

Na tvári predavačky sa nepohol ani sval, pivo poutierala do handry, neviem, čo urobila s margarínom... Jej ústa nevyslovili ani slovo, nie tak vetu pre ospravedlnenie.
Aj tak to býva v tej cudzej krajine Kaulandii.

Na bločku tento krát počty sedeli.


Akákoľvek podobnosť so skutočnými reáliami je čisto náhodná.

Straty

Je celkom bežné, že stále niečo strácame a stále niečo nové objavujeme. Človek sa vie s mnohými stratami vyrovnať, vynahradiť si stratu niečím iným. Niektoré straty však ani čas nepochová do zabudnutia. Najťažšou z nich je strata dôvery. Strata dôvery v niekoho, alebo strata dôvery niekoho v nás.

Stal som sa dvojníkom

Opäť prišiel čas mojej návštevy holiča a ako je dobrým zvykom, chcel som dať pokosiť môj trávnik "kombajnom" s nástavcom č. 2, alebo 3. Chvíľu sme o tom viedli s majstrom polemiku, skončili sme na dvojke. Majster medzitým ešte premazal mašinku a ja som zasadol do kresla pred zrkadlom.

Po prvom ťahu spredu dozadu polemika o nástavci pokračovala... Či tá dvojka predsa len nie je príliš nízka... Keď sme sa dopracovali k polovičke, bola to iba chvíľa, majster si všimol, že nemá nasadený žiaden nástavec. Na chvíľu som ustrnul, ale bolo jasné, že cesta späť nie je možná...

Tak som sa náhodne stal možným dvojníkom Bruce Willisa (som voľný, ponuky zasielajte mailom). Ak ma zajtra stretnete, spoznáte ma podľa priloženej fotky. S napätím očakávam, či ma vpustia do areálu firmy, kde pracujem...


Photo Bruce Willis by Steve Granitz/WireImage.com

Namiesto spánku...

Kde nechodí spánok, tam príde lekár... Alebo je to inak? Tak, či onak, včera to so spánkom u mňa nevyzeralo príliš dobre. A vedľa v izbe spal lekár. Ja nie, tak som preberal možnosti, ako o tom "zablogovať"... Prišiel som na názov jedného budúceho spotu, aj na hlavnú myšlienku, ktorú už dávnejšie hľadám.

Bude to o ľuďoch, také jemné dotyky, mesiac po udalosti. Mám ich v archíve veľa. Veľakrát som si ich odvtedy pozeral. Už sú to moji známi a zdá sa, že dobrí známi. Niečo ma k nim priťahovalo... a rozhodnutie padlo, keď aj z opačného konca sveta mi naznačili, že už je čas... Zdá sa vám to záhadné, ale nie je to až tak...

Po včerajšom (dnešnom) bdení, hodinu po polnoci som prišiel na to, že to príťažlivé ťažisko sú ľudia... Tí ľudia s dotykmi len cez objektív fotoaparátu. To niekedy stačí, aj takto spoznať človeka. Už by som na tom pracoval, iba že dnes by som potreboval lekára naozaj. A možno by stačil paralen...



Instead of sleep....

Where sleep doesen't come, there comes the doctor...Or is it differently? No matter how it is, yesterday it didn't look very good with my sleep, although a doctor was sleeping in the next room. I couldn't fall asleep, so I was thinking about ways how I could "blog" about it.I made up the title for a future "spot", and even the main theme, for which i've been looking for quite a long time.

It will be about people, soft touches, a month after the event. I have many of them in my archive. I saw them many times since then. Now, they are people i know, and it seems, they are my friends.. Something attracted me to them....And the decision came, when from the other side of the world they told me, that it's time... It might seem mysterious to you, but it is not so....

After yesterday's vigilance, an hour after midnight, i realized that the thing that attracts me, are people....Those people with connection only through the photocamera. Sometimes it's enough, even this is a way how to get to know someone. I would have been working on it, but today I seriously need a doctor. Maybe a panadol would do the trick....

Preklad: Nik

Stopy

Kráčame po Svete a zanechávame na ňom svoje stopy. Potom sa niečo stane a snažíme sa stopy zahladiť... Ničíme svoje (i iných...) dielo. Prečo?

Stopy v piesku sa dajú zahladiť, zaveje ich aj sám čas. Stopy a dotyky v ľuďoch nie. Nedajú sa zrušiť, nedajú sa vymazať, sú večné. Až do skončenia večnosti človeka.

Rovnováha

Inšpirované blogom JOEABY študenta z Malty:

To slovo nemá rozmer, hovorí o delení hodnôt, množstva, sily, hmoty, myslenia a energie. Ak by rovnováha ideálne existovala, žili by sme v raji. Vo všetkom čo vidíme, v živote i v čase však rovnováha chýba. Keby bol čas vyvážený, zastavil by sa a nastalo by nekonečno.

Keby boli chemické látky v rovnováhe, nepoznali by sme oheň, nevedeli by sme dýchať.
Ak by moc bola vyvážená našou intuíciou, nebolo by totalitných, ani demokratických systémov.
Ak by boli hormóny v rovnováhe, stratili by sme svoju sexualitu...

........

Zamyslime sa nad dynamickou podstatou vesmíru, stojacou nad všetkým a možno aj nad časom. Všetko je v pohybe, od najmenších častíc až po obrovské hviezdy a čierne diery vťahujúce z okolia aj svetlo. Pri tom všetkom nevyvážení, pri zdanlivo chaotickom pohybe chodíme po krásnej pevnej zemi a žijeme svoj život...

Čas kráča obrovskými krokmi a všetko mení. My, s našim svetom sme kdesi v ňom stratení, v maličkej pomlčke, v zlomku vesmírnej sekundy, vo svojom krátkom vymedzenom úseku a v zdanlivom pokoji. Čím to je, že sme tak malí, že sme nič a predsa sme...?

Vytrhnuté listy 2

Občas sa stane, že niekto vytrhne listy z popísaného denníka. Potom niekto tie listy nájde a prečíta si ich obsah . Niekedy to za to stojí. Tu je jeden z nich...

Inventúra

Zatvorené, inventúra. Takýto oznam občas visí na dverách zatvorenej predajne. Na inventúru v živote nie sú žiadne predpisy. Niekedy príde z ničoho nič, dvere sa zatvoria a my vonku nevieme, ako to skončí. Personál vnútri zatiaľ spočítava všetky pre a všetky proti. Má dať - dal, nedal...

Musí sa dosiahnuť rovnosť, vyváženosť. Musí sa vyčistiť stôl, aby život plynul ako predtým. Stopy a jazvy po prehrách, sa však odstrániť nedajú... Sú to znaky prehry, alebo trofeje po víťaznom boji. Aby naše inventúry dopadli dobre, musíme byť pripravení a rátať aj s neplánovanou inventúrou... Aj s tou záverečnou.

2006 0425

Vytrhnuté listy 1

Občas sa stane, že niekto vytrhne listy z popísaného denníka. Potom niekto tie listy nájde a prečíta si ich obsah . Niekedy to za to stojí. Tu je jeden z nich...

Stratený deň

Niektoré dni sa stratia a nevedno kam. Dnešný som stratil v blogosfére. Blúdil som po okolitých stránkach plných slov a viac, či menej múdrych myšlienok, príbehov a vyznaní...

Musím zmeniť svoj prístup k čítaniu na nete, podobne, ako som to pred časom urobil s knihami. Je to ťažké, ale snažím sa čítať len knihy, u ktorých je predpoklad, že ma zaujmú svojou informačnou, kultúrnou, alebo hoci len zábavnou hodnotou, či vzrušujúcim príbehom. Skrátka, dobré knihy od dobrých autorov.

Myslím si, že nestačí sa riadiť tvrdením, že v každej knihe je čosi dobré, kúsok pravdy, akýsi príbeh a poznanie (niekedy len poznanie, že autor to spackal). Vo všeobecnosti je to pravda, ale už nie som ochotný prehádzať kopu slamy, aby som našiel zrnko pšenice, či hľadať ihlu v kope sena...

(20060313)

Dajte mi pevný bod

a pohnem zemeguľou... zopakoval som si v duchu s Archimedom, keď som dopil prvý dúšok piva "Veľkopopovický Kozel" z plechovky. Malo zvláštnu, trochu inú chuť. Začal som v drobnom písme hľadať dátum výroby a spotreby. Bol som v limite, padol mi však do oka údaj o mieste výroby: Badapešť!

Veľkopopovický Kozel vyrobený v Budapešti... Gambrinus z Hurbanova... Made in China vyrobené na Taiwane... Volkswagen z Bratislavy... Možno dnes ešte niečomu veriť?

V globálnom svete sa už na značku nemožno spoľahnúť, nehovorí nič o mieste výroby tovaru. Niet pevných bodov na zemi...

.

Skúmal som G-body

Hneď podotýkam, že nejde o Grafenbergove body, ale o body označované ako GPOS - Gravity Point of Surface, (skrátene G-bod) teda gravitačný bod na povrchu. Inak povedané, je to hľadanie a skúmanie bodu, oblasti na ľudskom tele, alebo na odeve, ktorá priťahuje ako prvá zraky okoloidúcich.

Vyzerá to na prvý pohľad dosť nevedecky, ale zaoberajú sa tým seriózne výskumné tímy. Napadlo ma to dnes, keď som zabíjal čas čakaním na VIP (veľmi dôležitú osobu). Sústredil som sa na ľudí, ktorých som stretal. Priznávam, prevažovali ženy. U mužov by som aj tak nevedel posúdiť relevantnosť pozorovania.

Po hodine pomalej chôdze sem a tam, som bol síce príjemne unavený, ale zabitý čas som už neopovažoval za zabitý. Výsledky pozorovania som si nezapisoval, tak nemôžem predložiť štatistiku prieskumu, môžem len potvrdiť, že to bolo zaujímavé. Odporúčam vyskúšať, keď budete na ulici čakať na Veľmi dôležitú osobu, ktorá mešká...

.

Vincent Dubois, organ

Dóm sv. Mikuláša v Trnave, 13. augusta 2006, 20:00

Bach bol D Dur, teda ťažký a pochmúrny, Cézar Franck v h mol jemnejší, Mozart f mol typicky hravo mozartovský... Francúzi - Louis Vierne a Marcel Dupré (fis mol a g mol) jemno kontrastní a typicky francúzski, motívy harmoniky z Paríža, slávna a búrlivá história až po súčasnosť autora.
Fakt je, že Francúzi v podaní Francúza (Vincent Dubois) boli najkrajší. Až tak, že sme si vyaplaudovali prídavok.
Starý organ, Rieger Otto-Budapest, opus 1894, rok 1912, robil čo mohol, hlavne u Bacha dostal riadne zabrať, potom to už lepšie znášal...

Rozdiel medzi pohodlím koncertnej siene a hudbou v kostole je cítiť... V kostole sú tvrdšie a neanatomicky tvarované sedadlá, najvhodnejšie na modlenie, na čo sú vlastne určené... Zvláštnosťou kostola je vnímanie hudby odzadu.
Starý historický organ je vzácny, ale krištáľovo čistý zvuk moderného nástroja (napríklad pod Pyramídou) mi predsa len viac imponuje. Akustika kostola, úžasná vec, aj keď mám pocit, že organ ju až tak nepotrebuje (kacírsky názor...). Zato pri choráli bude chrámová akustika excelovať...


Nedeľa, 17. septembra 2006, 11:30 v katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave:
GREGORIÁNSKY CHORÁL PRI LITURGII - Schola Gregoriana Pragensis
... a ďalšie koncerty v rámci Trnavských organových dní 2006

foto interpreta: Programový bulletin Trnavských organových dní 2006