Priority

Každý máme svoje preferencie, čo je práve teraz dôležité. Šiel som okolo troch robotníkov, ktorí kládli dlažbu na nový prístrešok pre kontajnery na domový odpad. Máme tu dve stanovištia, tak som sa ich v naivnej viere, že sú informovaní, spýtal či budú takto upravovať aj druhé stanovište. Prvý sa ozval muž v strednom veku, viditeľne cigán:

- Nám je to jedno, hlavne, že máme robotu... Pritom sa na moment oprel o lopatu, vzápätí nahadzoval piesok.

Hneď po ňom zareagoval štíhly mladík:

- Hlavne, aby nám zaplatili... Prácu pri tom neprerušil.

Najstarší mlčal a bez prestávky pracoval, ako by sa ho tá otázka netýkala. Veď bolo všetko povedané.

Pevné body

V pamäti si najradšej uschovávame príjemné zážitky a asociáciami k nim si oživujeme minulosť, aj keď vždy spomienky znamenajú aj nenávratný koniec. Všetko, čo sme zažili je stratené a mimo reality, ostáva iba film uložený v pamäti. Nič z prežitého sa nemôže zopakovať rovnako a to je deprimujúce.

Pred niekoľkými dňami som pozeral film, v ktorom bola scéna s hudbou a tanečným parketom (nie disko, ale živá kapela) a s prvými tónmi sa vyberali páry do klasického tanca. Tak ako to bolo za našich mladých čias. Spomienky a tóny hudby ma takmer zdvihli zo sedadla, reálne som cítil potrebu vziať partnerku do náručia a točiť sa a vznášať sa v rytme valčíka. To všetko s nádychom mierne bolestivej nostalgie za časmi, ktoré sa už nikdy nevrátia.

Minulosť života je ako film, často sa to spomína aj v súvislosti s prechodom na onen svet, vraj sa nám zobrazí všetko minulé ako film. Vcelku prijateľná predstava, ale ja si ten film občas púšťam aj tak, sám pre seba ako kino jedného diváka. Ten film má jednu zvláštnosť, sú v ňom aj fotografie, také dôležité momenty života, ktoré tvoria míľniky na ceste a sú skutočným zastavením času.

Presne tak, ako ako na fotografii, dá sa aj v pamäti zastaviť čas a pustiť si len niektoré obrazy ako pevné body, s ktorými sa spájajú príjemné chvíle. Mám ich za ten čas celkom peknú kôpku. Väčšina z nich sa pochopiteľne spája s mladosťou. Je to prienik do intímnych svetov, tak žiadne podrobnosti, veď každý z nás má ten svoj album najkrajších chvíľ vo svojom trezore a každý sa pri tých svojich môže zastaviť, aby načerpal presvedčenie, že nežil nadarmo.
.

Veľký Boris

Je nedeľa, tak som bol aj ja na omši v Prešove, ale iba prostredníctvom TV Lux, ale zážitok to bol vskutku autentický. V častých záberoch do obecenstva som hľadal svojich známych, ale nikoho som neobjavil, ani Miku, ani Katku a dokonca ani Mariána, takže na konci som nemal komu podať svoju virtuálnu ruku. Na omši je aj tak najdôležitejšia kázeň a táto prešovská ma naozaj zaujala.

Pán farár, na meno si nespomínam, tak len tak bez mena sa pokúsim zhrnúť to zvláštne. Teda pán farár v kázni spomínal publicistu Borisa Filana. Veľmi chválil jeho kritický postoj k dnešným našim médiám a v tom som s ním súhlasil, ale najkrajšie bolo, ako Filana povýšil na "Veľkého Borisa". Doslovne tak ho uviedol, že Veľký Boris povedal... Niečo mi to pripomenulo.

Kto sem občas chodí na waboviny vie, že Boris (Veľký) je aj môj obľúbenec, jeho rozprávanie zážitkov z ciest má zvláštny kolorit, ktorý ho u mňa radí ku známym českým "rozprávačom", k Donutilovi, Bolekovi Polívkovi a k ďalším kecalom. Ak by na Slovensku existovala Nobelova cena za rozprávanie a ja by som bol akademik, tak by som určite hlasoval za Borisa Filana.

Čo sa týka tej omše v Prešove, ono je to tak, bol som tam v duchu, ale duchovná účasť na omši sa neráta, tak som tam vlastne ani nebol! Tak to vychádza z toho, čo píšu na stránke televízie Lux:

"Sledovanie priameho prenosu sv. omše v žiadnom prípade nenahrádza účasť na sv. omši. Vysielame ho predovšetkým ako službu pre chorých a nepohyblivých."

Fušovanie do remesla básnikom...

Prší,
voda sa hmlí,
slová padajú
z neba do pekla
ako rosa
bezcitne lezú na dušu.
Sivý obzor
obraz času padá na nás
bez výstrahy
Oceľové mraky plynú
padajú a tlačia sa dolu
aby čoskoro pohltili zem
a men...

Šťastie je len muška malá

Nie dáma, ale pán

Toto je z rehabilitačného centra, kde som si aj dnes lebedil. Keď mi sestrička kázala ľahnúť si na brucho, hneď ma zarazila silná vôňa vanúca z lôžka. Aj som to skomentoval poznámkou, že tu predo mnou iste ležala patrične navoňaná dáma. Prekvapila ma odpoveďou, že nie dáma, ale pán. Tak som vzal na vedomie, že časy sa menia.

V prestávke som si šiel kúpiť, ako zvyčajne capucino z automatu. Nachystal som si 40 centov a ako prvú som tam hodil dvacku. Automat mi mincu vrátil a na displeji svietila nula. Skúsil som znova tú istú mincu, automat ju akceptoval, začal vrčať a na displeji sa rozsvietila suma 0,40 €. Od prekvapenia som skoro nestihol podložiť pohár. Proste som dieťa šťasteny.

Bonus

Keď sa na niekoho šťastie prilepí tak to chvíľu vydrží. Už pred týždňom mi volala jedna slečna, že som vyhral 70 € a že by som si ich mal vtedy a vtedy prísť tam a tam prevziať. Netušil som o čo ide, vraj som kedysi vyplnil nejaký dotazník a oni ma vylosovali. Najprv som tam nechcel ísť, ale keď mi ešte raz zavolala, tak som včera šiel.

Samozrejme, bola to prezentácia tovaru jednej Euro-firmy. Najprv nám, čo sme vyhrali rozdali "bonusové" poukážky a začali predvádzať svoj tovar. Kuchynský robot za 500 €, čo dokáže všetko, vrátane vypracovania cesta na knedle v priebehu pár minút. Super prístroj, ale aby som bol presný, ceny oznamovali až úplne na konci, aby nekazili dobrý dojem z predvádzania.

Okrem robota tam bol vákuovač do dlane na vákuové balenie potravín (za 350), sada japonských nožov za rovnakú cenu, sada špeciálneho riadu na varenie i pečenie za 800 a ešte zopár maličkostí, ako pol litra panenského oleja za 10 €. Tie komplety bolo možné kúpiť aj na splátky. Pokiaľ som tam bol, nikto si nič nekúpil, okrem niekoľkých fliaš oleja sa obchodom nedarilo.

Zbaštili sme večeru grátis a tešili sme sa z "bonusovej" výhry. Ako sa však doma ukázalo, v podmienkach je, že bonus 35 € bude poskytnutý len ako zľava na zájazd, alebo pobyt zakúpený v jednej CK, v minimálnej hodnote 350 €. Pri nižšej cene sa znižuje bonus na 10% z ceny. Podmienky sú stanovené a darovanému koňovi ani príliš na zuby nepozeráme, len ktovie, či si do roka k tomu koňovi dokúpime aj koč a stajňu...

Rytmus života

Chválim si tento rytmus života, v ktorom existuje internet a hlavne blogy. Nebyť blogov, musel by som sa viac starať o našu záhradku. Možno by to zvýšilo "árové" výnosy, ale iste by som sa aj viac, ale možno aj celkom zdravo na čerstvom vzduchu narobil. Nie je to tak, preto kvôli internetu kupujeme zemiaky a cibuľu od veľkopestovateľov. S našim cesnakom vydržíme do pol zimy, len papriky máme prebytok počas celej sezóny a paradajok tak akurát.

Rytmus života najčastejšie určujú naše žalúdky. Aj dnes ma žena rytmicky poslala kúpiť pol chleba, a ešte čosi, čo mi pripísala na papierikovú objednávku. Chcel som do supermarketu, ale nemal som 1€ na košík, tak som zašiel k pokladni, že si drobné zamením. Slečnu som požiadal o celé euro za moje drobné, ukázlo sa však, že mám iba 99 centov, tak mi to euro nedala, napriek prísľubu, že po nákupe to doplatím. Som síce podľa slečny nedôveryhodná osoba, ale slušňák, tak som poďakoval a kúpil som chlieb u konkurencie v špecializovanom obchodíku oproti.

Vo všeobecnosti sa radšej podrobujem rytmu života s internetom, ako rytmu podľa papierových novín. Keď sa mi výnimočne zažiada zapáchajúceho novinového papiera, tak si kúpim istý, vraj mienkotvorný denník, aj keď ho v podstate považujem za polovičný bulvár a moju mienku nemá šancu utvoriť, maximálne si vytvorím mienku o úrovni novín. Párkrát som sa už nechal dobehnúť nabubrelou reklamou na prílohy, v ktorých nakoniec zvyčajne nie je nič nové, ani zaujímavé, iba zopakovanie všeobecne známych faktov...

Aby som nezabudol, na tom papieriku som mal dnes napísaný okrem pol chleba aj časopis Rytmus života. Nemám rád ten "rytmus", lebo vždy keď ho kupujem sa červenám a ospravedlňujem sa, že ten bulvár nie je pre mňa, ale pre moju ženu. Sám by som taký časopis ani neprelistoval. Aby ste si o mne nemysleli, že nakupujem len podľa papierika, tak som dnes namiesto polovičky kúpil chlieb celý a k nemu ešte balíček pekárenských slaných tyčiniek a lákavo vyzerajúci turecký med (mňam) ako odmenu za cestu s rytmom života.

Zdravie a mediálny humor

Relax...

Opäť som tu a rekapitulujem si udalosti posledných dní. Po prvom dni rehabilitácie, som bol mierne unavený, ale včera som už pozoroval zvláštny jav. Keď som kráčal zo strediska, uvedomoval som si to jemné príjemné chvenie svalstva nôh s pocitom istoty, že kráčam na súhre svalov a nie na kostiach obalených mäsom...

Moje rameno, vďaka ultrazvukovej masáži a rašelinovým zábalom tiež získava svoju starú hybnosť, rozšírilo si svoje limity, za čo ma moja doktorka o dva týždne iste pochváli. Chválim si hlavne podvodnú masáž na novom zariadení rehabilitačného strediska, a samozrejme plávanie v bazéne, to je bodkou za perfektným relaxom, aj vďaka príjemným sestričkám.

Opäť som si obnovil prax môjho vlastného plaveckého štýlu rýchleho plávania, z čoho mám radosť a dávam si predsavzatie, že v plávaní budem pokračovať vo veľkom plaveckom bazéne. Dopracovať sa k vlastnému štýlu plávania, považujem za svoj novátorský úspech. Nie, nemám to patentované, kto chce môže sa prísť pozrieť o dva týždne do veľkého olympijského bazéna na bezplatnú ukážku a prevzatie licencie :)

Mediálna patapolitika...

Nemohol som toto dnešné malé pousmiatie označiť ako politika, lebo je to pre osoby znalé skôr oblasť humoru v tomto priestore (okolo GPS 48°N, 17°E). Správa z médií: "Slovensko kleslo v slobode tlače o 37 priečok". Pre dnes končím a čakám ako zareaguje slovenská pobočka "tej organizácie" na moju mediálnu slobodu prejavu. Predpokladám že skočím o 37 priečok vyššie.

Keď príde kocúr

Starší český film o kocúrovi, ktorý mal zvláštne okuliare.

Jedného dňa priniesol do mesta kúzelník kocúra, ktorý mal nasadené okuliare. Večer sa konalo divadelné predstavenie, ktoré paroduje život v meste. Na konci predstavenia zložila asistentka kúzelníka kocúrovi okuliare a každý z obyvateľov mesta sa vyfarbil podľa svojej povahy. Kocúr zmizol a v meste nastala trma-vrma. (...)

Kocúr s okuliarmi sa znovu objavil a napísal zaujímavú vetu:

"...uspokojiť sa s tým, že divák si sám urobí názor je v našej krajinke rizikom." (...)

Ja dodávam len, že by to mohlo dopadnúť ako v tom filme, všetci by sa nám vyfarbili podľa povahy, skrytých skutočných zámerov a neviditeľného pozadia, teda podľa pravdy a to by bolo rizikové, politická "scéna" by sa možno postavila z hlavy na nohy, alebo naopak...

Kto sa tu teda bojí zázračného kocúra? Kto si myslí, že vlastný názor je nebezpečný?

Panské huncútstvo

V sobotu by sa nemalo hovoriť o politike, zvlášť by sa o nej nemalo hovoriť hneď po obede, lebo to neprispieva k pokojnému tráveniu. Ako k tomu prídem po perfektných francúzskych zemiakoch, aby som počúval ako sa hádajú dve nezmieriteľné poslankyne o tom, či sa sudcovia boja, alebo nie. Každá má svoju pravdu a drží sa jej ako pes ježa, tak načo "diskutovať".

Aj tak neviem, prečo by sa mali sudcovia báť, veď v hre na policajtov a zlodejov sa boja iba zlodeji. Nie je už toho panského huncútstva príliš, keď už aj tí, ktorí by mali byť absolútne nestranní a riadiť sa iba zákonmi, začínajú rebéliu? Že by to boli oneskorené dozvuky novembra, alebo nahrávka na smeč pred blížiacimi sa voľbami? Mám taký nepríjemný pocit, že takých ešte bude obojstranne viac.

Vina a trest

Mal by som sa vrátiť na zem, vyjadrovať sa jednoduchšie, sedieť pri počítači vzpriamenejšie, žiadne nakláňanie, nedajbože pozeranie bokom na monitor, či sledovať blogy v polohe ležiaceho strelca. Škodí to. Musím sebakriticky priznať, že občasné cvičenie nič nerieši, keď sa celý deň pri stole rôzne krčím a vykrúcam. Hádam ma nasledujúca rehabilitácia naučí vážiť si prirodzené polohy.

Svoje poučenie čerpám tentokrát od lekárky, špecialistky rehabilitačného oddelenia nášho strediska. Dal som sa k nej odporúčať, nevediac čo ma tam čaká. Keď som sa jej posťažoval a opísal svoje boľavé miesta, zacvičila s mojimi ramenami a spustila svoj monológ.

- Všetci ste pohodlní a leniví, čím starší, tým lenivejší. Nemáte správne návyky a potom sa sťažujete, že vás niečo bolí.

Mea culpa, mea maxima culpa... V tom prívale múdrych slov, poučení a výčitiek som klesol na pacientskú stoličku a len som civel na tvár doktorky, ako by som hluchonemo odzeral z jej pier.

- Keď vás bolí ruka, myslíte si, že je to len ruka. Nie je to tak, ak bolí ruka, bolí celé telo a všetko aj tak pochádza z krčnej chrbtice, nesprávne používanej hlavou...

Oprel som sa o stôl, ako mám vo zvyku, pre lepšie sústredenie.

- Neopierajte sa, sadnite si rovno!

Opäť som sa vystrel do zvislice a poslušne som pritakával ďalej. Poviem vám, že to bolo ako sprcha, akú som si vari zaslúžil už dávnejšie. V tej chvíli spadla zo mňa všetka lenivosť, ostala len vina a vina, no aj tak som sa tešil na príjemnú stránku rehabilitácie, keď si budem lebediť na lôžku, vyhrievaný horúcim zábalom na citlivých miestach kostry a kĺbov.

Potom sa nechám nadnášať vzdušnými perličkami a masírovať podvodnou tryskou... Tú masáž mám najradšej. Na záver kúry si jemne poplávam v krátkom bazéne s príjemnou vodou v slastnom stave bez tiaže, vdychujúc vodné pary ako vôňu mladosti. Božské uvoľnenie. Každý deň, najmenej o tri hodiny menej času stráveného pri monitore. Taký trest beriem s potešením...

Orientácie

Orientácia PC

Bože môj, kam to smerujeme? Už aj počítače majú svoju orientáciu. Kto by to o nich povedal? Dočítal som sa, že Firefox 3.6 bude vedieť rozpoznávať orientáciu počítača. Úžasný výdobytok techniky. Ja pri ňom sedím dosť dlho a neviem, či je môj PC samec, alebo samica. Zisťovať jeho orientáciu by mi ani nenapadlo... :)

Orientácia podľa názvu článkov

Všeobecne je známe, že názov článku je dôležitý. Niekedy je pútavejší ako ostatný text. Pri čítaní článkov na blogoch postupujem tak, že si najprv prečítam názov, ak zaberie, otvorím ho na pozadí a idem ďalej. Ak mám pochybnosť, prečítam si aj perex... Niekedy však, pri pútavých názvoch sa mi už niekoľkokrát stalo, že som omylom otvoril aj Lužinského vierozvestujúci článok (pre istotu nelinkujem...).

Orientácia podľa ročného obdobia

Jeseň a iné časti roka sú motívom a orientáciou mnohých článkov. Veľkých fotografických impresií, ale aj dlhých a krátkych poetických zamyslení. Raz by sme mali vyhlásiť súťaž o najvoňavejšiu oslavu jesene. Tentokrát by u mňa vyhrala vôňa jesene podľa Angeliky:

Jeseň je neskutočne krásna, vďaka farebnému lístiu... dokončenie odporúčam v originálnej úprave u Angeliky... Želám Vám peknú farebnú jeseň...

Včerajšie skóre dažďa

Prší tak ako málokedy, kvapky padajú kolmo k zemi, ticho v bezvetrí.

Odpoludňajšia siesta bola ako po najlepšom slovenskom seriáli na jojke - polievka, už tretíkrát ohrievaná nie je bohvie čo. Vraj najviac seriálov je tam, ale kde sú tie dobré? A vraj, kto chce falošne všetko najlepšie, otvorí si angeliku. Ktovie ako je to, ale u nás bývajú často polievky nekonečné ako juhoamerický seriál.

Vonku hrmí, október sa tvári ako august, na stole spomienka na dnešné premiérové lečo. To sa po letnej záhradkárskej sezóne javí ako repríza starého českého filmu s Vlastom Burianom. Stokrát som ho videl, ale stále chutí. Veď sa nesťažujem (au, nebite ma..!).

Vonku sa situácia mení. Domáci versus hostia, s prevahou víťazí dážď, čo začal hnaný náhlym vetrom, bubnovať do parapetov. Ktovie dokedy a kto zvíťazí večer?

Singularita

Relatívne pravidelná odchýlka od celkového trendu počasia nás udivuje stále viac. Počítame s technologickou singularitou ako s teoretickým bodom vo vývoji vedeckej civilizácie. Očakávame zrýchlenie technologického pokroku do nekonečna, čo prevýši všetky naše predpovede.

Dospeli sme k bodu anomálneho chovania veličín, dochádza k narušeniu nášho časopriestoru. Nehomogenita bodového charakteru nás kvári, spolu s gravitačnou singularitou a nekonečným zakrivením časopriestorového kontinua. Na hranici čiernej, bielej a červej diery nás čaká počiatočná singularita Veľkého tresku.

Dva roky po tom, ako umelá inteligencia dosiahne ekvivalent ľudskej inteligencie, sa zdvojnásobí výkon počítačov, za ďalšie dva roky sa dosiahne singularita umelej inteligencie. Singularita, ktorá je za hranicou nášho reálneho chápania skončí jedinou veľkou čiernou dierou a Vesmír sa zhmotní do jediného nehmotného bodu aby zakrátko nastal nový Veľký tresk.

______________
Seriózna literatúra:
Cudzie slová
Keby, možno...
AITPLUS
wikipedia
a Gábor

PC drevorubač.sk

Zvykne sa hovorievať, že muž (chlap?) by mal postaviť dom, zasadiť strom a splodiť syna. Asi nie som bohvieaký chlap, lebo dom za mňa postavili Pozemné stavby, národný podnik, strom som zasadil, keď som mal 7 rokov. Zapichol som vŕbový prútik na brehu nášho potoka a keď som mal 14, zoťal som ho ako chlap. Mal priemer 25 cm vo výške jedného metra. Bola to vŕba štíhla, lebo som ju celý čas tvaroval a vyháňal som ju do neba. So synom to tiež nedopadlo presne podľa plánu, ale myslím, že dve dcéry sú aspoň za jedného syna.

Dobrý chlap musí byť robotník, alebo aspoň športovec, no ja som radšej stál za rysovacou doskou, ktorá sa napokon zmenila na počítač. Jedno horšie ako druhé. Pracovať s nabrúsenou tužkou a gumovať a znovu ťahať čiary a vyznať sa v tom, alebo si zvyknúť na neskutočné veci na monitore, nájsť v nich prehľad a tvorivé zaľúbenie. Ale našiel som a dopracoval som sa až k obvyklým následkom vysedávania pri počítači, teda dopracoval som sa k okuliarom a k tým občasným kĺbovým neduhom z neprirodzených pohybov a dlhého sedenia.

Veď to poznáte, my chlapi sme zvyknutí na iné, oveľa smiešnejšie pohyby. Nedávno som písal o svojom PC ramene a už nejaký čas skúšam na to pohybovú terapiu. Ráno keď sa nikto nedíva cvičím prostné s ramenami a s trupom, ako na celoštátnej spartakiáde. Zdá sa, že mi to pomáha a tiež mi to patrične zdvíha sebavedomie. Chodím vyrovnanejší vnútorne i navonok. Pred týždňom sa mi naskytla nová príležitosť stať sa chlapom. V záhrade nám vyschla 20 ročná broskyňa a bolo ju treba odstrániť, práca ako stvorená pre drevorubača a chlapa...

V mladosti som zopár stromov vyklčoval, tak som zvolil túto klasickú metódu. Odkopal som korene v priemere asi 1,5 metra do hĺbky skoro pol metra a všetky bočné korene, ktoré som objavil, som odsekal starou sekerou. Prácu som si dávkoval ako liek, každý deň kúsok, aj som si kúpil novú sekeru a ťal som do toho, skoro živého dreva, až triesky lietali. Stal sa so mňa drevorubač, večer vždy unavený, ale hrdý na mierne pokroky.

Najkrajšie bolo, že sekera zaťažovala práve tú boľavú ruku, ale kĺb pri práci vôbec neprotestoval. Začal som si teda s novou sekerou užívať. Strom stále odolával. Spodné korene má zrejme tak silné, že odstránenie bočných nestačilo. Zmenil som taktiku, že ho spílim, ako to robievajú dobrovoľní drevorubači v Slovenskom raji. Jama bola dosť veľká, tak môj rez vyšiel zhruba v úrovni terénu, ale malou pílkou som vždy iba kúsok narezal, potom som sekerou urobil zásek a tak postupne som zmenšil prierez pod 40% a víťazstvo bolo moje.

Neviem čo bude ďalej, tá práca so sekerou sa mi zapáčila. Ak by ste vedeli o nejakom strome, ktorý treba vyrúbať, alebo nakálať drevo na zimu, zavolajte mi. Kontakt je na stránke www.pcsekera.sk . Na monitor som si vylepil nové heslo:

"Sekerou proti počítačovému ramenu!"

Experimentálny dôkaz

Ráno som bol v nemocnici na preventívnej prehliadke, ale do 14-tej hodiny som sa k svojej lekárke nedostal. Nakoniec vyšla sestra, že doktorka je už unavená a končí, ale že príde jej syn, ktorý je tiež lekár a bude pokračovať on. Tak som čakal ďalej, až kým ma doktor nezavolal. Zvláštne bolo, že to bol urológ a všetci mu hovorili súdruh doktor...

Keď som vošiel do ordinácie, sestra ma hneď poslala do vedľajšej miestnosti, načúrať do pohára. V tej miestnosti už bol jeden pacient s pohárom, ja som si zobral litrovú odmerku z poličky pod oknom a začal som. Naplnil som ju do troch štvrtín, parádny výkon. Zvláštne bolo, že môj moč v nádobe nebol šedý, ako by sa vo sne dalo očakávať, ale mal peknú žltučkú farbu.

Prekvapene som sa díval na svoj močopudný produkt a hneď som si pomyslel, že sny naozaj môžu byť aj farebné... Po farebnom prekvapení som sa zobudil a ponáhľal som sa tam, kam ma súdruh doktor posielal... Taký sen sa mi dnes nadránom prisnil, aby ma zobudil. Experimentálne som teda dokázal, že sny môžu byť farebné, ale aj varovné.

Príznaky dňa

Príznaky určujú, aký bude deň...

Najprv som sa dozvedel, že na obed bude zelenina s haluškami, tak som vedel, že bude nanič deň, proste celkom stratený deň pre mäsožravca.

Potom som zistil, že som klasik, lebo moje dielo bolo citované na facebooku v súvislosti s históriou hlavného mesta, síce bez uvedenia môjho autorstva, ale ja som ho poznal na prvý pohľad... Ako by slnko vykuklo spoza mraku v škraboške :).

Nakoniec sa všetko obrátilo k dobrému, keď som si uvedomil, že na facebooku sa nájdu aj skutoční priatelia. Nestačí to na príjemný deň? Uvidíme...

A ešte post scriptum príznak (prízrak tajomna):

Čítal som krátke filozofické pojednanie u Martina Pilníka s názvom: "Naplánovaním udalosti nad ňou strácate kontrolu". To sa mi strašne páči, lebo strašne nerád strácam kontrolu nad svojimi udalosťami. O ďalších dnešných plánoch preto radšej nehovorím a zakrývam ich plášťom tajomna.

Martin zakázal u seba diskusiu, tak aspoň tu k jeho úvahám poznamenávam:

Iným názvom pre kompromis je improvizácia..... A hneď je to lepšie!

Uvidíme večer...