Veľký nákup

V našom Tescu došlo k veľkému prevratu, všetko je tam hore nohami. Správnejšie by však bolo povedať, že práve teraz to tam má hlavu a pätu na správnom mieste. Je náramne zaujímavé, že až teraz, po desaťročí prevádzky naopak, tam má všetko svoju logiku. Nebudem to popisovať, najlepšie je vidieť na vlastné oči. Ale nie o tom som chcel točiť reč, to je číra náhoda, že som sa dnes, cestou z práce zastavil práve tam.

Nemal som žiaden pevný nákupný cieľ, iba sa mi ešte nechcelo domov. Niekto by povedal, že som mal radšej vstúpiť do seba na nejakom duchovnom mieste, lenže sama moja práca sa nazýva duševnou (nie duchovnou), tak sa mi občas žiada niečo materiálne. Viem, že keď je človek hladný, nemal by nakupovať potraviny, lebo je riziko, že nakúpi zbytočne veľa... To je zaujímavý poznatok, ku ktorému sa autorsky hlásim už dávnejšie.

Podobné je to aj pri náhodnej návšteve reštaurácie za účelom zažehnania hladu. Keď sa hladnými očami vpíjam do jedálneho lístka, všetko v ňom je lákavé a neviem sa rozhodnúť. Po skonzumovaní obrovskej porcie, ako je to u nás po revolúcii zvykom, si vždy pripomínam - nabudúce nechoď do reštaurácie keď si hladný, lebo sa prežerieš... Lenže aj to patrí do skupiny nesplniteľných želaní, keď som najedený, ani ma nenapadne čítať jedálny lístok a tak je to vždy rovnako.

Môj veľký nákup v Tescu zapríčinilo maslo. Nie to moje na hlave, ale tak nevídane široký sortiment výberu rôzne zabalených masiel (je to tak, obal niekedy predáva lepšie ako mladá usmiata predavačka). Schválne hovorím, že rôzne zabalených, lebo vnútri je aj tak v každom iba 82% masla. Najkrajšie zabalené bolo maslo s etiketou "Ručne balené maslo". Papierová geletka a v nej maslo v igelitovom vrecúšku, navrchu ručne zviazané námorníckym uzlom a na tom ešte papierový deklík. Kúpil som.

Druhé maslo z máslostroja som kúpil zabalené v "mastnom" papieri. Tak sa kedysi balilo maslo, kým nevynašli viacvrstvový staniol. Reminiscencie na minulosť sú lákavé. Aj módny názov "Biomaslo" brnká na city nevšednosti. Kto by už nenaletel na maslo BIO? Tie kravy si hádam aj zuby umývajú po každom dojení... A mnoho iných masiel tam ostalo na regáli, mnou príliš nepovšimnutých. Napríklad aj také Írske maslo a maslo zo Škótska (nie whisky)... Ceny boli riadne, len sa mi zdalo, že započítali do nich aj letiskové poplatky a cenu prachu zo sopky Ejakula...

Ak zhrniem môj veľký nákup, nakoniec pozostával iba z biomasla, z ručne baleného masla a zo štvrťkila májovej bryndze. Po domácom testovaní, hneď začerstva to jednoznačne na body vyhrala "májovka", na druhom mieste sa umiestnilo biomaslo (skutočná maslová chuť) a bronzová medaila sa ušla poslednému maslu, ručne balenému... Mojim favoritom však aj naďalej ostáva poľské maslo, ktoré som raz dostal v Kauflande, ktoré bolo neskutočne maslové...

Gastronomické zastavenie

Stravovanie na cestách je vždy dobrodružstvom, ak človek nechodieva pravidelne tou istou trasou. V sobotu sme išli z Vrútok na juh, keď v dopravných informáciách hlásili okolo Šturca uzávierku cesty. Operatívne som to teda v Príbovciach otočil na Prievidzu. Cesta je to, ako stará známa, viackrát sme po nej jazdili, ale tentokrát som vôbec nepremýšľal nad smerom, viedla ma totiž madam z Navigonu. Ona ešte nemá meno, ale budem jej musieť nejaké vymyslieť. Zatiaľ je jasné len to, že je to ONA.

Je to žena s ráznym ale zrozumiteľným vyjadrovaním, ostrá ako učiteľka základnej školy, keď dostane triedu lajdákov. Takmer generál. Často ju zlostím, ako aj teraz keď som ju naprogramoval na trasu cez Šturec a odbočil som neohlásene na Prievidzu. Dlho ma napomínala, aby som sa otočil späť, vymýšľala rôzne odbočky, kam som mal zabočiť, ale ja som sa stále držal svojho, odvrával som a nechal som ju rozčuľovať sa. Človek by si myslel, že elektronická madam sa nebude správať emocionálne, ale opak je pravdou.

Keď ma už po stý raz nabádala, aby som sa otočil a vrátil späť, cítil som v jej hlase zúfalstvo, až mi jej začalo byť ľúto a skoro som podľahol kúzlu jej osobnosti. Veď to poznáte - slušne vychovaný chlap a dáma... Urobili by sme im čo im na očiach vidíme (niekedy). Tak sme došli až do Prievidze a tam ONA rezignovala na priebežný cieľ a začala ma opäť v pokoji navigovať na juh Slovenska. Cítil som, že aj jej odľahlo. Odkedy ju mám, zažil som s ňou aj zopár veselých príhod. Ako napríklad tú na parkovisku pri železničnej stanici v Štúrove.

Zaparkoval som, odpojil som madam od palubnej siete a len tak som si ju strčil do vrecka na košeli, aby ma hriala... Tak, ako myslíte, telo na telo... Ako som tak kráčal ku stanici, pred vchodom sa rozprávali dvaja taxikári a práve tam sa z ničoho nič ozvala moja milá príkazovým tónom: "Ste v slepej uličke, otočte sa!" V tom momente som si pripadal ako tajný agent FBI. Teda už ako trochu prezradený. Tváril som sa, že nič a ona, potvora to ešte raz zopakovala. Taxikári zabudli o čom viedli reč a nechápavo sa začali okolo seba obzerať, potom za mnou a ja zase nič, až som sa stratil vo vstupnej hale stanice.

Tak toto bol iba trochu dlhší úvod do ohlásenej gastronomickej situácie... Už ani neviem, ako sa tá dedina volala kde sme sa zastavili na obed, ale reštaurácia sa volala Drevená dedina, alebo dedinka... Drevená chalupa, štýlovo zariadená, zdalo sa, že to bude v pohode. Objednal som si cesnačku takú jednoduchú bez smotany a "tajomstvo čiernej hory"(Čiernohorský rezeň v zemiakovom cestíčku posypaný syrom). Cesnačka bola fajn.

Tajomstvo čiernohorské by som hodnotil známkou 5 (z desiatich) a oblohu nulou. Ak to vôbec možno nazvať oblohou. Tú by som bol rád dal zjesť kuchárovi. To som ešte nevidel, tak drzo a lajdácky naservírovaný tanier. Všetky krúžky uhorky boli povädnuté až povrchovo zaschnuté, paradajky rovnako a trocha kapusty, tá jediná bola jedlá. Malo to všetky znaky oblohy zo včerajšieho dňa, ktoré pozbierali z tanierov po včerajších hosťoch. To všetko naložené na obschnutom vrchnom liste šalátu, ktorého okraje už zo záhrady boli žlto lemované.

Tak som bol z toho v šoku, že som sa ani nesťažoval. Nabudúce to tak nenechám. Sľubujem.

Kreativita

Pôvodne som chcel písať o duši, ale nedá mi, aby som si nevšimol veľkú hromadu článkov i fotiek z nedeľného "pride" pochodu v Bratislave. Už to tak vyzerá, ako kedysi, keď sa vykrikovalo z hlavného prúdu: "Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku". Nuž, tak len stojím a nestačím sa čudovať diskusiám, ktoré nikam nevedú, kde nie sú jasné pravidlá a pojmy, kde je všetko naopak a aj tolerantní sú netolerantní...

Viac o tom už ani slovo...


Niektoré veci v živote berieme tak ako idú, nezaujíma nás prečo je to tak. O funkciu iných sa zaujímame viac. Niekedy je to len čistá zvedavosť, inokedy to môže pomôcť pochopiť daný dej a napomáha to aj jeho úspešnému priebehu. Ako príklad môžem uviesť snahu obéznych o schudnutie, výsledok sa dostaví skôr a istejšie, ak človek pozná mechanizmus príjmu kalórií a výdaja energie a snaží sa podľa toho upraviť svoj životný rytmus. Len sa pri tom nesmie narušiť žiaden prirodzený regulačný systém organizmu.

Vedci kdesi na (divokom) západe zase objavili čiernu skrinku v našom mozgu. Skúmali vzťahy medzi tvorivosťou a mentálnym zdravím a prišli na to, že oba tieto stavy majú pravdepodobne spoločnú hranicu a niekedy aj presah. Táto veta ma zaujala, lebo som laik: "Laik by očakával, že kreatívny človek má aj z biologického hľadiska v mozgu čosi „navyše“..." V skutočnosti je to vraj práve naopak (o koliesko menej?), podobne ako u ľudí s diagnózou schizofrénia.

Zjednodušene povedané, v mozgu vraj máme také miesto, cez ktoré sa prenášajú informácie a vnemy na ďalšie spracovanie, či na skúmanie ich vzťahov v logickom centre. Je to akýsi filter, ktorý prenesie do vedomia bežného človeka len veci, ktoré sú potrebné pre jeho bežný život. U nadmieru kreatívnych ľudí filter nefunguje tak prísne, sito je riedke a preto je možné v mozgu kreatívca viac kombinovať a objavovať logické súvislosti, ktoré iným unikajú.

Ak však tieto "neodfiltrované" informácie prejdú do mozgu s neurologickou poruchou, vytvárajú tam neskutočné bludné predstavy a asociácie. Tento veľmi laický popis problematiky si môžete osvetliť prečítaním originálneho článku o nadpriemernej tvorivosti, lebo ja som to nemusel správne pochopiť a možno je môj filter iba takého bežného typu s hustým sitom... Mne z toho vychádza zaujímavý poznatok, že aj tie "najduchovnejšie" veci sú možno len dôsledkom správneho, či neobvyklého usporiadania základných kamienkov v hlave.

Teraz sa už ani nečudujem, že Dan Brown sa vo svojej knihe Stratený symbol pokúšal ľudskú dušu odvážiť... Čisté bláznovstvo, a nepochopenie podstaty je to, lebo duša nie je hmota, je iba jej prejavom, takpovediac prejavom múdrej omáčky (softvéru)... Váženie duše človeka je niečo podobné, ako by sme chceli exaktne hľadať dušu softvéru napríklad v počítači tým, že by sme porovnávali hmotnosť funkčného a pokazeného počítača.

Často keď sa pozrieme do oddaných psích očí, alebo do "tváre" iných tvorov, prvé čo nás napadne je: Čo si asi ten psík práve myslí? A to je neklamný dôkaz toho, že aj iné tvory myslia, len nevieme ako, lebo rozprávajú inou rečou. Na záver si ešte dovolím uviesť výsledok vlastného pozorovania vlastnej kreativity zhrnutý do múdrej vety: "Kreativitu ovplyvňuje aj spôsob sedenia pri písaní. Ak sedím (až ležím) pohodlne, kreativita oproti sedeniu so vzpriamenou chrbticou klesá..."

Klesá, ba doslova padá aj teraz, až na nulu...

Príjemnú nedeľu.

Investovanie v čakárni

Opäť som sa zúčastnil na pozorovaní pacientov v čakárni našej doktorky a zároveň na pracovnej konferencii. Bol som objednaný na desiatu hodinu, ale pre istotu som prišiel o hodinu skôr a aj tak som skončil ako posledný vybavený pacient o pol štvrtej odpoludnia. Na troch ďalších smútiacich pacientov sa už neušlo.

Bolo to zvláštne, trochu iné ako obvykle. Sadol som si najprv k najkrajšej žene v čakárni, aj keď čítala knihu a hneď som s ňou začal nadväzovať nezáväzný rozhovor. Slovo dalo slovo a o pol hodiny, keď som sa spýtal na meno, vysvitlo že je to dcéra môjho bývalého kolegu. Tiež som sa predstavil a nakoniec sme skončili medzi priateľmi na facebooku.

Tesne pred poludním sa vo dverách objavil môj šéf, s ktorým som mal po vizite dohodnuté pracovné konanie. Ukázalo sa, že ma nejde súriť, ale tiež prišiel ako pacient. Tak sme napokon, až do chvíle keď ma doktorka zavolala, pracovali. Dnes sa to dá. Pracovať sa dá v sede, aj za pochodu.

Môj vedúci si vybavoval telefonáty každých 15 minút a medzitým sme rozoberali problematiku stredných zdrojov znečisťovania ovzdušia v džungli právnych predpisov. Je to vraj tak, že bez mačety sa cez naše úradné pralesy nedá prejsť. Chvíľami sme zapájali do diskusie aj ostatných účastníkov konferencie, aby nemali dlhú chvíľu.

V kultúrnejších krajinách to vraj funguje tak, že projekt sa zrealizuje a keď je hotový, príde ku kolaudácii pri ktorej musí investor preukázať dodržanie všetkých noriem a platných pravidiel. Ak obstojí, môže začať vyrábať. Ak nie, má smolu, nadarmo vyhodil peniaze.

Naša právna logika je taká, že najprv treba schváliť projekt, integrovane aj stavebne a vybaviť stavebné povolenie. Až potom môže začať realizácia. Má to svoju logiku, ale tú socialistickú z minulosti, keď všetky investičné prostriedky patrili štátu, tak si ich takýmto postupom chránil. Ale už je 20 rokov po...

Kultúrna a gastronomická nostalgia

Nostalgia, ale nie ako túžba po niečom vzdialenom, skôr spomienka oprášená od páchnuceho nánosu niekdajšej reality. Taká nostalgia môže mať rôzne príčiny. Ako dnes večer, keď som ostal sedieť pri filme "Poprask na ceste E4" z roku Pána 1979 (presnejšie z dávneho roku súdruhov...). Československá komédia, ale lepšie by jej sedelo pravdivé označenie Česká.

Český humor znášam celkom dobre, znesiem dosť vysoké dávky. Táto komédia z pozdne socialistickej reality je založená hlavne na vtedajších hereckých hviezdach, ktoré vcelku milujem, aj keď sa dali nahovoriť do prostoduchých rolí strojníkov, šoférov cigánov a otrhancov, ale aj vedúcich majstrov a kontrolórov. Proste na tú dobu typické postavy súdruhov.

Viac ako vtedy, pôsobia dnes oslovenia súdruh a súdružka dosť komicky, aj keby to nebola komédia, ale na vtip to nestačí. Nechcem film recenzovať, len nostalgicky spomínam na tie časy, ktoré nám tak realisticky priblížila TV joj. Dokonca sa im aj dvakrát roztrhol film s krátkou prestávkou bez reklamy, ako kedysi v malom dedinskom kine keď nešikovný premietač menil kotúče. Dokonalá ilúzia, až mi z toho naskakovala husia koža.

Inú, gastronomickú nostalgiu som zažil a doslova strávil pred pár dňami na druhej strane Dunaja v malom meste Győr, neďaleko Medveďova. Kedysi, keď sme tam chodievali častejšie, bolo to spestrené o hraničné kontroly a príslušný nákupný adrenalín. Teraz sme len pochodili pamätihodnosti mesta a keďže už bol pokročilý čas obeda, zašli sme do najbližšieho "étterem".

Bolo to v mestskom dome a ako sa ukázalo, bola to akási mestská závodná jedáleň, kde ponúkali jednotné menu, skladajúce sa z hustej polievky so širokými fliačkami a zemiakmi a hlavným chodom bola biela zemiaková omáčka s niekoľkými kúskami perkeltu s červenou paprikovou šťavou. Taká starodávna dedinská klasika bývala raz do týždňa aj u nás. Tak som si zaspomínal na časy, keď ešte mama varila...

Do polievky som si hodil za pol lyžičky "čípoš" paprikovej pasty aby lepšie chutila a naozaj chutila, hádam až príliš. Keď som dojedal bielo červenú omáčku s kúskami mäsa, už som tušil, že to nebude príliš kóšer... Nie tak, ako si myslíte, môj žalúdok znesie veľa, ale už pri odchode z mesta som sa cítil ako ten vlk, čo mu horár zašil do brucha kamenie namiesto babky a Karkulky. Pravdu povediac, ani tie dve by som tam nechcel mať.

Naplno sa to prejavilo už pri Mosonmagyaróváre, ale hrdinsky som to vydržal až domov. Nepomohol ani Carbontox. Ťažká to bola noc a ťažký aj ďalší deň. Bola to daň za moju nostalgickú nenažranosť. Odteraz si budem pamätať, že aj spomienky na staré časy je dobré dávkovať si iba v primeranom množstve. Preexponovanie spôsobuje žalúdočné problémy. Nech sa na mňa súdruhovia v Maďarsku a Česku nehnevajú.

Hotel

Toto nie je ani náhodou pokus o prekonanie príťažlivosti rovnomenného románu z hotelového prostredia, je to pohľad z druhej strany, teda zo strany prijímateľa hotelovej služby. Nie som Artúr, ani Roman (čo je "Base Jumper") a vôbec nie som Jana Kirchner, ktorá s vami a len s vami všetko dokáže (a tak stále dokola)... Jednoducho "som kto som...".

Zvláštne a príznačné je, že pri dojednávaní podmienok ubytovania v hoteli, v etape záujmu o rezerváciu sa stretávam len so samými príjemnými ľuďmi. U mňa to platí všeobecne, až na jednu výnimku, keď bola na vine jazyková bariéra. Pri ubytovaní a najmä pri účtovaní pobytu už také všeobecné pravidlo neplatí. Včera bolo moje účtovanie spojené s úsmevmi a s obojstrannou spokojnosťou.

Našli sa však z mojej strany aj sťažnosti, ktoré som sa snažil sformulovať do kultivovanej podoby, v záujme zlepšenia stavu, pre budúcnosť. Nebol som totiž spokojný s organizáciou stráženého parkoviska, pri ktorom si musel zákazník sám obehať kľúč, odomknúť ťažkú závoru a tiež ju obslúžiť, odparkovať a vrátiť kľúč. Parkovací postup bol nepríjemný hlavne ráno pri výjazde. Za túto "službu" požadujú príplatok 2,5 €/noc.

Ak sú poplatky vopred oznámené, tak je na zákazníkovi či službu využije, alebo nie. Fakt je, že na tomto hotelovom parkovisku som celý čas videl iba nemecké značky a jediné slovenské auto bolo moje. Možno aj za to môže jazyková bariéra... Ostatní Slováci a Česi (bola ich menšina) parkovali voľne na úzkej ceste a tam, kde sa okolo hotela dalo. Ušetrili.

Tých niekoľko dní v tomto hoteli som strávil s rodinou a to ma priviedlo k myšlienke, ktorá stojí za patentovanie. Nabudúce, ak budem hľadať hotelové ubytovanie dám si podmienku, že na izbe nesmie byť TV prijímač, alebo ak aj bude, musí mať zablokované "markízácke" a "jojkárske" kanály. Pravda je, že kvôli nim som sa snažil zaspať čím skôr, aby som to nemusel ani počúvať.

Nie vždy je dobré (zvlášť na dovolenke), aby sa človek cítil v hoteli tak ako doma :).

...

Aby som bol konkrétny, hotel sa menuje... ale radšej nie, za reklamu mi neplatia. Len toľko, že je na konci slepej ulice, po ktorej sa ďalej dostanete len pešo, asi 500 m do kúpeľného centra. Naokolo les, nádherná príroda a potôčik, ale nie veľmi hlučný - proste rajská flóra.

Azylový dom

Včera som požiadal o azyl v azylovom dome "Second hand". V pätách som mal hrozivé búrkové mračná a prvé obrovské kvapky ma dostihli práve pred vchodom do tejto špeciálnej predajne použitých odevov. Je to ľahká prízemná stavba z prefabrikovaných dielcov, vlastne "drevený" barak plný "značkovej" veteše, pôsobiacej lacným dojmom (aj ceny o tom svedčia) rovnako ako samotná stavba.

Je to zvláštne prostredie obnosenej elegancie, ktorá ma vôbec nenadchýna a vyšité značky mi pripomínajú púťové atrakcie, či americký western. Presúval som sa medzi regálmi sem tam, obchytkával som čiesi staré háby navoňané vôňou pracích práškov a aviváže. Vonku lialo ako z krhle, zvuk dažďa použil plochú strechu ako veľký bubon. Na rozhovor s unudenou predavačkou som v tom hluku nemal chuť, len som sa nechal nasmerovať k regálom s ľahkými vetrovkami, aby som vyzeral ako kupujúci spoluobčan.

V tom kúte s vetrovkami som odhaľoval štítky s informáciou o materiálovom vyhotovení a hlavne o veľkosti. Ani jedna nemala dostatočný počet "eXtenzií", všetky boli pre moju telesnú schránku nedostatočné. Okolo dámskych blúzok som sa iba prešuchol, tiež boli akési ploché, nič pre mňa. Stále pršalo a ja som nechal svoj dáždnik doma. V secondhande s dažďom nepočítali, lebo regál s použitými parazólmi som tam nevidel.

Môj zvláštny azyl trval asi 15 minút, keď sa zvuk dažďa ustálil na minimálnej hodnote. Poďakoval som sa predavačke za prístrešie a bez zdvorilostného nákupu som odišiel do čisto prepraného vzduchu. Bol čistý ako krátko po stvorení sveta. Bez náznaku chemických prímesí, bez aviváže a bez poletujúcich peľových zrniek. Nie že by mi peľové zrnká vadili, veď patria do prírody (rovnako ako medveď), len pre úplnosť som si na ne spomenul.

Májový dážď - v chladničke raj. Tak si to dnes opakujeme, aby sme sa nejako odseparovali od múdrosti našich predkov. Spomenul som si v tej čistej pohodičke na mojich 55 rajčín, ktoré som včera vysadil v záhrade. Iste sa mi poďakujú za vhodný termín ich uvedenia do života a dúfam, že v lete sa mi poďakujú aj za túto výdatnú májovú zálievku. Nech im dažďová voda padne na zdravie a ich chutné plody na môj úžitok.

Nitra, Ars Organi

3. ročník medzinárodného organového festivalu sa začal v nedeľu 25. apríla 2010 v Piaristickom kostole sv. Ladislava úvodným koncertom Davida Di Fiore(1962) zo Seattle v USA. Od roku 2007 vyučuje hru na organe, liturgickú hru a improvizáciu na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku (podrobnejšie životopisné údaje a o udalosti, aj na tejto stránke).

Nebudem písať o oficialitách, pre mňa bolo zvláštnosťou, že si umelec neželal potlesk počas koncertu, ale až na úplný záver. Bol to zvláštny a silný zážitok, spôsob hry, zvuk organu a akustika kostola zneli v dokonalej súhre. Už úvodná skladba Toccata a fúga d mol od J. S. Bacha nasadila vysokú úroveň celého koncertu. Krásne, jasné a čisté tóny, neuveriteľná virtuozita interpreta. Pre mňa nový zážitok z organovej hudby.

Tento koncert ma priviedol k podobenstvu organovej hudby, k pyramíde, kde štyri rohy základne tvoria: skladateľ, skladba, nástroj a priestor chrámu. Nad tým všetkým stojí interpret a udáva výšku vrcholu pyramídy. V tomto prípade to bola pyramída značne vysoká...

O organe nemám bližšie informácie, je trojmanuálový a podľa môjho názoru znie nádherne v akusticky vynikajúcom priestore najväčšieho nitrianskeho chrámu.





Druhý koncert sa uskutočnil o týždeň v Evanjelickom kostole Sv. Ducha, v absolútnom kontraste moderného kostola so všetkým, čo k tomu patrí, oproti historickej budove chrámu z roku 1789. Interpretom bol István Mátyás (Maďarsko). V repertoári sa objavili okrem Bacha a Schumana aj skladby maďarských autorov.

Očakával som so záujmom aj Ave Mária od Ferenca Liszta (lebo hrával v bratislavskom Dóme), ale neoslovila ma. Dojem z tohto koncertu sa nevyrovnal zážitku z koncertu v Piaristickom kostole, moderný interier ma akusticky vôbec nenadchol nadmernou ozvenou v málo členitom interiéri, ani organ (dvojmanuálový) svojim zvukom v tom priestore.

V nasledujúcu nedeľu sa predstaví opäť v Piaristickom kostole domáca interpretka Mária Plšeková a pribudne aj trúbka Leonarda Leeba z Rakúska. Trúbka vraj v tom kostole znie úžasne. V ďalších dvoch pokračovaniach zaznejú skladby v podaní Mareka Štrbáka (Slovensko) a Pavla Kohouta z Českej republiky, na striedačku v týchto dvoch Nitrianskych kostoloch.

Fw: Jarná hra

Niekedy môžu byť návraty celkom zaujímavé, tak som sa vrátil v čase do apríla 2006, vytiahol som a oprášil jarný spot z môjho pra-blogu, keď sa ešte voda sypala a piesok sa lial...

Kráčam rušnou ulicou a vnímam protiidúcich chodcov - ženy a dievčatá, hlavne tie... Nad nami je modrá obloha s bielymi oblakmi, tak ako sa sluší na začiatok jari. A nielen to, aj dievčatá na ulici majú modré oči a je v nich vidno obláčiky...

Oči žien a dievčat sú rovnako pôsobivé s okuliarmi ako bez nich. Budia predstavivosť. Tie nežné tváre bohýň sa vznášajú v oblakoch jarných vôní. V ich sklách vidím celú modrú oblohu a svet. Za tou oblohou tuším ich skúmavé pohľady...

Tak to býva pri jarných stretnutiach - sledujeme dve oči oproti a oni sledujú nás. Je to vzrušujúci súboj dvoch párov očí. Kto vyhrá? Tvárim sa že nič, aj ona. Chcem vydržať až do víťazného konca, no nevydržím! Prehral som - usmial som sa na znak, že prijímam prehru.

Vzápätí aj tie druhé oči, tá anjelská tvár zobrazí úsmev. Preletí iskra a víťazstvo je spečatené. Vzájomne vyhral úsmev... A tak to ide celou ulicou. Jedno víťazstvo krajšie ako druhé. Dnešný deň si značím do kalendára ako Deň víťazstva.

(3 apríl 2006)

Keby som bol...

Keby som bol... Keby som bol vtáčkom ...

Ale keby som bol adminom "mienkotvorného" blogu, tento spot by som musel vyradiť z titulky a presunúť ho do súkromných, lebo o blogovaní sa vraj má písať iba súkromne. Našťastie som tu adminom iba sám sebe, nikto mi za blogovanie neplatí ani tu, ani v žiadnom inom serióznom blogovisku. Tak mi treba.

Dnes mám v úmysle písať aj o intímnosti najintímnejšej, o tom že som zlenivel a už sa mi nechce písať o ničom a najmä nie pravidelne. Načo aj, keď odozva je takmer nulová. Hoci je návštevnosť ustálená "niveau stabil" až mierny pokles, nestačí to na uspokojenie lenivého ega... Chýba tu to staré známe: Každý deň stretnúť človeka (to vraj stačí).

Nie že by nebolo o čom písať, každý deň sa niečo stane, ale súčasná atmosféra slovenskej i globálnej spoločnosti je nepriaznivá. Inter Arma (cooptativo) Silent Musae. Múzy mlčia, keď zúri boj o korytá. Okolo je mela, bije sa hlava nehlava, zväčša sprava doľava, facka za fackou sa valí... Výnimočne a dočasne bojujú o hlasy voličov. Niekedy aj proti zmyslu veci, lebo ak niekomu vynadajú do ľavákov, pravák sa z neho nikdy nestane.

Keby som bol prezidentom - to je už takmer historický exkurz do nedávnych osláv oslobodenia (hubári si to slovo môžu dať do úvodzoviek). Ale nechcel som o oslobodení, ani o zotročení, iba o pietnych miestach, ako sú cintoríny, hroby neznámych vojakov a podobne. Zakázal by som tam "parádemarš", dupanie a streľbu.

Vojaci, ktorí by vstupovali na cintorín, by dostali posledný vojenský povel "Pieta" ešte vonku a potom by už nesmeli pochodovať. Minútu ticha by stáli so sklonenou hlavou a "povely" by vydával veliteľ miernym civilným hlasom. Každý by začínal slovom Prosím... vzdajte úctu zosnulým minútou ticha... a na záver Ďakujem, alebo tak podobne.

Zdá sa, že proti kríze skladáme zbrane a flinty hádžeme do žita. Tá finančná prišla z Ameriky a zdá sa, že sa jej tu u nás zapáčilo, chcela by dostať európsky ekonomický azyl. Grécko a ďalší sa topia v neprekonateľných problémoch optimizmu "trvalo udržateľného" rastu... Aj menovú úniu už začína spochybňovať nejeden politológ. Škoda odkazovať na príslušné stránky, ja verím, že sa to "vyvrbí" pozitívne.



ps:

Štvrtková "lampa" o maďarskom "povolebnom" smerovaní bola vcelku zaujímavá. Maďarský smer naznačený v diskusii sa mi zdal byť vcelku realistický, aj po odfiltrovaní pochopiteľného nadšenia u diskutujúcich. Musíme dúfať, sledovať a sústrediť pozornosť na ekonomiku. Z toho žijeme...