Veselého Silvestra želám! A PF 2022
Počet mojich blogov v roku 2021: 825/24 1052/45
Počet mojich fotografických záberov v roku 2021: 10400, 58 GB
Jeden policajný na záver (dňa, roka):
Idú dvaja policajti večer parkom a jeden si potrebuje odskočiť na veľkú. Za chvíľu se ozve "Fero, mohol by si mi podať baterku?" "To si chceš na to hovno posvietiť?" "Nie, to som už mal trikrát v ruke, ale hľadám obušok..."
PF
Ani jeden som sám nevymyslel, sú to len také, ktoré ma v poslednom čase zaujali (rozosmiali). Hovorí sa, "Povedz mi, čo čítaš a ja ti poviem, kto si". Platí to aj o vtipoch? Možno, tak trochu áno.
- Ako každý rok, chystám sa zase kúpiť na zimu nejaký zájazd, ale teraz to urobím inak.Až vo chvíli, keď s nami začnú stroje vtipkovať, sa dočkáme umelej inteligencie.
- Ako to myslíš?
- No, pred tromi rokmi som kúpil zájazd na Bahamy a moja žena otehotnela. Predvlani som kúpil zájazd na Bermudy a žena zase otehotnela. Vlani som kúpil zájazd na Kanárske ostrovy a zase otehotnela. Tento rok to urobím inak, pôjdem s ňou aj ja.
"Dobrý deň, to je rádio? Ja som dnes našla peňaženku a bolo v nej tridsať tisíc eur. A bol tam aj lístoček s adresou. Miloš N..., Pališakova 8, Bratislava. Zahrajte mu prosím pesničku..."
Nerozlučná dvojica milencov: ON a OFF.
Na silvestrovskej zábave príde chlapík za muzikantmi:
– Prosím vás, môžete zahrať hymnu?
– Teraz, na zábave?
– Áno, chcem ísť domov a nejaká žena mi sedí na klobúku.
Neuveriteľné, že onedlho sa skončí tento rok 2021 a budeme si musieť zvykať na nový. Na kapustnicu sa vrhnem až vo štvrtok, ale všetky suroviny už sú v pohotovosti. Okrem kapustnice treba nachystať aj riadnu náplň humoru do silvestrovských až novoročných výbuchov radosti. Na televíziu sa nemožno spoliehať, tak kde vziať a nekradnúť? Bývalý Roháč bol v tomto smere výborným zdrojom veselosti.
Nič také už dnes u nás bohužiaľ neexistuje. Aj tú hromadu odložených Roháčov, ktorú som dlho skladoval som v nádeji na lepšie časy humoru vyhodil do papierového kontajnera. Práve som dočítal zaujímavú humornú knihu "Spovedné tajomstvo", ktorú napísal a vydal v roku 2018 Peter Valo (vianočný dar, ďakujem). Je v nej kopa srandy, ale sranda je trochu zvláštny druh humoru.
V stručnosti ide o príbehy žurnalistu na základnej vojenskej službe v Čsl. ľudovej armáde. To mi celkom pozitívne rezonovalo s mojimi skúsenosťami (a pripomenulo Švejka), aj keď moje vyjadrovanie je na hony vzdialené od natívneho vojenského slangu tých čias ako ho použil Peter Valo. V ďalších príhodách sa Valo pohybuje v okruhoch novinárskych reálií tých bizarných čias.
Možno súhlasiť s tým, ako opísal vtedajšieho ducha doby Peter Valo. Zabŕdol aj do obdobia poslednej (bodaj by) vojny a čo je obdivuhodné, opísal, takpovediac "zvnútra" aj tzv. nežnú revolúciu, keď sa zo súdruhov stávali podnikatelia a budovatelia kapitalizmu. Boli to tiež časy plné srandy. A hádam aj dnes, keď sa neuznaní revolucionári dostali k moci, sranda v zmysle Valových príhod pokračuje. Len to už začína byť vážne.
Na ukážku:
Myšlienky sú silnejšie ako zbrane... prečo by sme mali nechať myšlienky našim nepriateľom? Kto rozhodne o tom, ktoré myšlienky sú správne? No predsa my (UV)
Sprivatizoval firmu ako malinu. O pol roka ju vytuneloval a predal. Peniaze vrazil do siete reštaurácií s hracími automatmi.
V komentároch (a zajtra budú) čakám hlavne silvestrovské vtipy :)
Náš dnešný kalendár gratuluje Ivanám, Ivonám a Ivám. Pridávam sa aj ja, nech sa vám darí aj po zvyšok tohto roka a celý budúci tiež. Kedysi tak rozšírený spôsob gratulácií prostredníctvom písomných pozdravov akosi ustupuje do pozadia. Cena telefonického rozhovoru, či SMS je tak malá, že sa to s cenou špeciálneho pozdravu a ešte poštovného nedá ani porovnávať.
Sú však ešte dodnes držitelia tradície posielania pozdravov prostredníctvom papierovej pošty.
Iste ste si všimli, že na našich poštových známkach už nie je vytlačená cena v SK, ani v €. Prečo asi? Lebo tá cena by rýchlo prestala byť v súlade s aktuálnou cenou poštovného, ktorú si inkasuje pošta (SP). Zároveň je to akási príprava na privátne poštové služby aj iných organizácií (myslím si). Na tohtoročných našich pozdravoch sa však nájdu aj staršie známky s eurami (0,65 €).
Malá galéria poštových známok SR a ČR:
Dnes ráno, práve pri čistenie zemiakov do držkovej polievky z vrecka som sa zamyslel nad dávnym výrokom Sokrata, vo svojej dobe veľmi kontroverzná bytosť. Nie že by som nevedel, ako ošúpať dva zemiaky, ale každá mechanická činnosť, úkony, pri ktorých nie je nutné premýšľať, ma zvádza a privádza k mysliteľským filozofiám.
Samozrejmou snahou človeka je spoznávať nové veci (a pri tom nezabudnúť na staršie), snaha vedieť viac. Ovšem vedieť všetko, obvykle skončí podľa Sokrata a človek musí konštatovať, že (ešte) nevie nič, s porovnaním s celou múdrosťou ľudstva a vesmíru. Snaha vedieť viac, môže vyústiť aj do snahy "vedieť všetko".
Vedieť všetko, je značne ošemetné, lebo s vedením všetkého o všetkom sa spája aj obrovská zodpovednosť. Je totiž obrovský rozdiel medzi "vedieť všetko" a "vedieť o všetkom". Vedieť všetko nakoniec skončí súzvučne so Sokratom - Viem, že nič neviem, ale vedieť o všetkom je cesta k moci nad všetkým.
Vedieť o všetkom, je skoro to isté, ako všetko ovládnuť. Je to prvý krok, za ktorým nasleduje logicky cenzúra názorov a konania. Tretím krokom je kompletný totalitný systém. Vedieť o všetkom znamená mať všade kamery, mikrofóny, sledovať každé slovo na internete a v novinách a nevhodné vymazávať. Tento postup sa v histórii totalitných režimov objavuje prudko, po krízach, či po spoločenských katastrofách.
Druhý postup nastolenia totality je systémom "varenie žaby". Ide o neschopnosť ľudí uvedomovať si hrozby, ktoré sa neobjavia náhle, ale prichádzajú pomaly a postupne narastajú. S pokorou si síce môžeme hovoriť so Sokratom: "Viem, že nič neviem", ale žaba sa už varí.
Vianočné obdarovávanie už máme za sebou, všetci sa tešíme, nikto nekalkuluje a to je dobre. Čaká nás silvestrovský záver roka, ktorý si pamätáme ako plný humoru. Najprv to bývali estrády z rozhlasu, František Dibarbora a ujo z Detvy. Neskôr na chvíľu zažiaril Milan Markovič. Dnešní humoristi sa nechytajú ani zďaleka. Je to škoda, lenže dnes je taká doba, že za srandu sa považuje len to, čo sa vysmieva z aktuálnych, alebo ešte nedávnych politikov.
V televízii sme tiež zažili obdobie rozkvitu humoru. Rádi spomíname na staré "Silvestre", na českých protagonistov nám blízkeho humoru, na Lasicu a Satinského... Aj v TV Silvestroch v posledných rokoch prevláda všeličo, len kvalitný humor akosi chýba. Neočakávame preto príliš od tohto najnovšieho, ale radi sa dáme prekvapiť.
Paradoxne, keď sme mali jeden, či dva kanály, bolo humoru viac, ako teraz keď ich máme 120. A na Nový rok sme vždy mávali prejav prezidenta, len teraz nebude prezident, ale prezidentka. Vlastne je to jedno, v novoročnom prejave nikdy nebolo nič zaujímavé, ale aj tam sa občas dala nájsť sranda. Tak nech aj teraz bude.
Tentokrát to nebude nič svetoborné, len také obyčajné ponožky. Kedysi sa vyrábali ponožky tak, že jedna bola pravá a druhá ľavá. V dnešných časoch je to už jedno, máme dve rovnaké ponožky. Asi je to dané tým, že sa na ich výrobu používajú elastické materiáli a tak sa každá prispôsobí každej nohe. Príslušne sa pri nosení vytvarujú. Záhadou je, prečo sa pri opätovnom obúvaní dostane pravá na ľavú nohu a naopak.
Sú veci medzi nebom a zemou, ktoré sa dejú samé od seba...
Dobrú chuť ku štedrovečernej večeri!
Čierne a biele, oheň a voda, dobro a zlo... Ťažká filozofická dilema. Jedno bez druhého na svete, ktorý poznáme, neexistuje. Hádam len tej vody je tu našťastie viac. Dôležitá je vraj rovnováha, lebo na rovnováhe je založený celý vesmír. Každé narušenie rovnováhy vo vesmíre sa trestá výbuchom, zrážkou, katastrofou. Potom nastáva nová rovnováha, kde už to staré dobro neplatí, a staré zlo z minulosti sa môže transformovať na dobro, vzniká život. Menia sa len pozorovateľské postoje.
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kapor, najväčší zo všetkých. Živá váha 4,5 kg. Okrem neho plávalo v tej nádrži najmenej 20 ďalších, ale pomaly sa ich počet znižoval. Nových už nedovezú. Aj tak to chodí v prírode, chvíľu si kapor pláva v bahne, chvíľu na tanieri v trojitom obale ako podkovička a kolobeh v tejto časti potravinového reťazca je ukončený.
Je lepší vyprážaný kapor, alebo rybie filé z mrazničky? To je otázka.
Kniha je len to, čo je v papierovej forme napísané a vydané. Sú aj elektronické knihy, ale to už je iná kategória, e-život. Tak či onak, pri výpadku internetu ostane e-ľuďom len to, čo majú vo vlastných médiách, teda v počítači, na externých diskoch, USB kľúčoch, či na DVD a podobne. Pri výpadku elektriny to všetko ostáva živé len na určitý čas, do vybitia batérií. Potom už len u tých, ktorí si vedia vyrobiť elektrickú energie z vetra, slnka, alebo dynamami zo svojej kinetickej energie.
V papierovej, klasickej forme:
som práve dočítal: Eduard Chmelár, Rekonštrukcia slovenských dejín
začal som čítať: Radoslav Procházka, Brychtov boj
Spotreba energie na svete rastie a nie sú to len autá, či továrne, ale napríklad aj počítače a internetové servery.
Nebudete veriť, ale správna chôdza je tiež predmetom rehabilitačnej telesnej výchovy. Nielen chôdza, ale aj správne sedenie a ležanie. Zdá sa, že to všetci ovládame, ale teoreticky a prakticky každý človek chodí po svojom a inak. Každý má svoj štýl, svoje prešľapovanie, svoje knísanie a tak podobne. Niekto zabúda správne prenášať váhu, iný málo ohýba kolená a tak podobne.
Mal som kolegu, ktorý chodil tak, že najprv hlava a telo a nohy až potom doháňali jeho tempo. Proste, bol taký dôležitý, že všade sa ponáhľal až ho jeho nohy nestačili dobiehať. Napriek tomu, akýmsi zázrakom udržiaval svoju stabilitu.
V rehabilitačnej čakárni sedela včera, o dve stoličky ďalej, jedna mladá pani, ktorá už asi absolvovala sériu cvičení správneho sedenia. Jej chrbát útlej postavy bol rovný ako pravítko. Jej výhodou bolo, že prsia ju príliš nezaťažovali, len tak akurát. To ja sa musím kontrolovať, aby som hlavu dvíhal pohľadom do výšky "prvého poschodia", ako nás učila rehabilitačná sestra.
Myslím si, že rozdielnosť chôdze je u ľudí prirodzená. Je v nej vplyv okolia, profesie a dobre, že je to tak. Takto môžeme už z diaľky rozoznávať svojich známych podľa spôsobu, ako sa pohybujú. Je to súčasť "vlastnoručného" podpisu každej osoby, hlavne v tejto "orúškovanej" dobe. Choďte teda narovnaní, ale dajte o sebe tak trochu vedieť aj svojim vizuálnym "podpisom".
Veteš je gramaticky ženský rod, knižný a zastaraný výraz pre starú, dlho používanú nepotrebnú vec. Aj gramatika Google to podčiarkuje ako nevhodné, nespisovné slovo.Tak sa nedá nič robiť, musím písať o niečom inom a núkajú sa Vianoce. Nie tak, ako si to väčšina ľudí z našej kultúry predstavuje. Ide o veci súvisiace s Vianocami, ako sú rôzne ozdoby na stromček, vetvičky a slovo "purpura".
Neviem, čo to znamená, lebo purpur (mužský rod) je sýtočervené farbivo s nádychom do fialova, vyrábané v staroveku z morských živočíchov. Ten výraz má mnoho významov, napríklad poľa Wikipédie je to aromatická zmes korenia, drevených smolných pilín alebo triesok a vonných bylín, ktoré slúžia k vytváraniu aromatických vôní a dymu na Vianoce. Dnes máme miesto toho rôzne spreje a ženy voňavky.
Podľa inej definície je "purpura" zriedkavý zdravotný problém, ktorý sa vyznačuje výskytom červených škvŕn na koži. Lieči sa pomocou krémov bohatých na vitamín K. Z uvedeného plynie, že ak niekto spomenie purpuru v období Vianoc, ide zrejme o aromatickú zmes korenia a z toho plynúce vône.
My tie vône nepoznáme, nesypeme korenie na rozpálenú platňu, ale dôverne poznáme vôňu dlhoročne zhromažďovaných ozdôb na stromček, rôznych elektrických sviečok, už niekoľko rokov z úsporných LED diód. Výhodou všetkých týchto ekologicky uschovávaných vecí je to, že sa vyťahujú len na pár týždňov, teda nepadá na ne prach storočí a šetria našu zem a prírodu.
Aby som nezabudol, želám vám všetkým príjemné prežitie Vianoc hoci sú pod patronátom lokdovnu. Do purpury si dajte aj trochu dezinfekcie a zaspomínajte na roky, keď boli Vianoce tak naozaj.
Opäť sedávam v čakárni u lekára. Po týždni už začínam rozoznávať sestry, ale aj niektorých pacientov. Nie je to také jednoduché, všetci majú na tvári rúško, alebo respirátor. Rozpoznávať ľudí len podľa očí je dosť ťažké, tak som sa zameral na iné telesné proporcie. Po týždni mi to už ide, rozoznávam sestričky aj z diaľky, aj zozadu. U žien ešte trochu pomáha účes, ale na to sa dnes už veľmi nedá spoľahnúť. Videl som už v čakárni aj mladíka s chvostom, aký nosievali kedysi len ženy.
Dnes som bol inšpirovaný čítačkou elektronických kníh Kindle. Klasická kniha je nenahraditeľná, ale na takéto "cestovanie" za zdravím, by bola vhodná aj čítačka. Škoda, že mi to skôr nenapadlo, mohol som sa obdarovať už k Vianociam. Tak hádam do budúcich Vianoc.
Namiesto troch bodiek si dosaďte rajón podľa vlastných skúseností. Len nepečte až do Veľkej noci.
1024 je prirodzené číslo a dá sa vyjadriť ako druhá mocnina čísla 32. Okrem toho je to takmer dokonalé číslo a zároveň najnižšie štvorcové číslo. Pekne vyzerá aj v dvojkovej sústave: 10000000000. Škoda, že som premeškal príležitosť osláviť 1024 článkov na tomto blogu. Je to tak, tento článok už má poradové číslo 1036 a to je už celkom obyčajné číslo, alebo aj nie, lebo je to vraj Anjelské číslo. Je to aj číslo odtieňa fasádnej farby.
Dosť bolo čísel,podstata je v niečom inom. Včera som písal o básnikovi Apollinairovi a samého ma to zaujalo, také obnovené čítanie z minulosti. Zajtra sa teda pozriem na zúbok Alexandrovi Sergejevičovi Puškinovi. Pri tej príležitosti si zarecitujem Pamätník, ktorý sme sa naučili naspamäť rok pred maturitou a stále sa drží v hlave.
Siahol som do archívu pre toto poučenie. V edícii KPP (Klub přátel poezie) vyšla táto kniha v roku 1965. To v tých dávno zabudnutých časoch to bolo tak, knihy sme si nekupovali len v kamenných obchodoch, ale aj na "dobierku" poštou (aká novina). Z edičného programu sme si vyberali knihy pre nás zaujímavé a objednali sme si tituly na celý rok.
Básne v tejto zbierke vyšli v preklade Karla Čapka, Adolfa Kroupu a Milana Kunderu. Samozrejmosťou bol v tom čase aj pribalený singel s nahrávkou niektorých básní.Ako motto som si vzal myšlienku od Vítězslava Nezvala:
"Bez tohto básnika by nebola poézia dvadsiateho storočia..."
Veľmi zaujímavé sú aj úvodné state Milana Kunderu, z ktorých vyberám:
"Každý národ má svoju vlastnú `históriu` svetovej literatúry."
Apollinaire bol podľa neho utopista, ktorý veril v šťastnú budúcnosť ľudstva plynúcu z rozvoja vedy a techniky.
Ó, kdyby čas dal aby stroje
konečne začali přemýšlet...
(Kopce)
A ten čas, zdá sa, že nadišiel... Len všetko ostatné ostalo utópiou.
"Apollinaire vo svojich básňach zrušil starú kompozíciu básne založenú na logickom rozvíjaní obrazu, či myšlienky a objavil kompozíciu novú, založenú na voľnom prúde vedomia, bez prechodu a často bez zjavného logického sledu nesúvislé prvky, pocity, úvahy, spomienky." (M. Raymond)
Konečne mi je jasné, čo znamená to voľné, neviazané veršovanie 21. storočia a kde pramení... Vďaka Milan Kundera.
"Každý je básnikom... ale veľkí básnici a veľkí umelci majú spoločenské poslanie: Ustavične obnovovať ľudské videnie prírody. Bez básnikov by boli ľudia unavení z jednotvárnosti prírody."
O tom by sa dalo polemizovať...
Nedá sa verne sprostredkovať to všetko pestré, čo v tej knihe je. Je ju treba držať v ruke a bez zjavného logického sledu sledovať pocity, úvahy, spomienky, hoc aj tie vlastné. Hlavne tie.
Bolo to dávno, leteli sme do Prahy ako rizikoví cestujúci. Tak sa hovorilo pasažierom, ktorí nemali dopredu objednané letenky na príslušný let. Tak sme prišli do Bratislavy autom a reku, skúsime, či budú mať dve voľné letenky. A mali. Tak sme po chvíli odpochodovali k hučiacemu stroju IL-18. Usadili sme sa hneď za pilotnou kabínou a na tej prepážke bol látkový záves. Hukot motorov sa zdvojnásobil, keď sa lietadlo presúvalo na štartovaciu pozíciu.
Na štarte zabrzdil a pridal plyn, už som si myslel, že to tie turbovrtuľové motory roztrhne, ale nič, pridal ešte a odbrzdil. Rozbehli sme sa po bratislavskej dráhe a na konci sa k nám naklonila záclonka pred nami asi pod uhlom 30°, ale to už vibrácie tlmil vzduch a leteli sme rovno nad Senec. Bol to môj prvý let a to ešte takto ako rizikový pasažier. Zabudol som, že pred nástupom do lietadla sme si dali ešte v bufete po dva poldeci niečoho ostrého.
Praha bola pred nami asi o 45 minút a všetko skončilo šťastne. Naspäť sme leteli tou istou linkou a aj ten len bol bez problémov. To však už bol môj druhý let. Prešlo mnoho rokov, kým som sa znovu dostal do lietadla. Bol to TU154 a leteli sme na dovolenku do Bulharska. Všetko v pohode, až na spiatočný let. Na letisku v Burgase nás nechali čakať 4 hodiny a nič nám nepovedali. Okolo lietadla bol čulý pohyb, asi odstraňovali nejakú poruchu.
Spiatočná cesta bola plná vzdušných prepadlísk, až tak, že sa to blížilo bezváhovému stavu. Budapešť sme videli s nočným osvetlením, nad Brnom bola búrka a nič sme nevideli. Z klimatizácie sa začal šíriť zvláštny zápach, niečo ako acetón. Bol to horor. Na pražskom letisku niektorí cestujúci bozkávali rodnú zem, šťastní, že to skončilo. Stihli sme aj nočný rýchlik z Prahy do Bratislavy. Pekná dovolenka to bola, Bulharsko v tom čase bolo len o stupienok nižšie ak Juhoslávia.
Dnešná spomienka bola inšpirovaná rozhlasovou reláciou Borisa Filana.
Kde kto dnes zachraňuje planétu, tak som sa odhodlal zachrániť kúsok z nej. Aj myšlienky sa časom množia, zapĺňajú priestor a tak často vzniká neprehľadná kopa odpadu, ktorý treba roztriediť a časť aj recyklovať. Našťastie, tých čo sa hodia na nové použitie máme dosť. Tak to medzi nami chodí, kto je človek, má čo recyklovať a čím väčšie "Č", tým je toho viac. Najznámejší (ako pre koho) prípad je u mňa básnik, Charles Baudelaire, ktorý sa narodil 9. apríla 1821 v Paríži. V jednej svojej básni triedi svoje spomienky (Spleen, úryvok v preklade Svatopluka Kadleca):
"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk."
Hořké propasti, KPP, Československý spisovatel, Praha 1966
Je toho podstatne viac, na čo by sa dalo spomínať a nenechať to odísť do stratena v komunálnom odpade. Nabudúce: Alkoholy života, Apollinaire
Koniec roka je príležitosťou na hodnotenie našich aktivít. Bilancovanie sa však posúva vždy o dĺžku núdzového stavu. Nedá sa nič robiť, pripravte si súvahu k najbližšej Veľkej Noci. Zimný spánok pokračuje.
Sneženie je prezliekanie krajiny do nočnej košele. Noc je opakom dňa a sneh je opakom leta. Zasnežená krajina je zjednotená. Ľudia ožívajú, asi je to dané kontrastom farieb. Na bielom podklade je všetko jasnejšie. Aj myšlienky sa zjednocujú a sú jasnejšie. Ostáva len dúfať, že to vydrží až do leta, alebo aspoň do jari. Držme si palce. Spoločne.
Keď všetci odídu, rodina ostáva. Hudba nikdy neodíde, len ju musíme počúvať. Hudba je ako poézia, má melódiu a rytmus. Pravdaže, myslím tým na "dobrú" hudbu. Samozrejme, myslím aj na dobrú rodinu. Tým nechcem naznačiť, že by rodina mohla byť aj zlá. Veď aj v rodine sú chvíle nesúladu, ale tie sa ľahšie prekonávajú. Aj v hudbe sa v akýchsi neštandardných prúdoch môže vyskytovať nesúlad, ale obvykle je to vtedy, ak ide o módny výkrik, či vyjadrenie nezdravého ducha doby. Nakoniec, ak sa všetko má na dobré obrátiť, melódia (a rodina) zvíťazí.
Návštevnosť Wabovín klesá. Neviem prečo, veď tu nie je potrebný ani respirátor a či ste zaočkovaní, to nikto nekontroluje. Ale vážne, nemám s tým problém, píšem si tu pre seba a náhodných okoloidúcich a teraz aj pre naplnenie sľubu 1000 noci v karanténe. Veď už to aj oficiálne ohlásili, že tak skoro to neskončí. Ja som to predpovedal, je to osud. S tou návštevnosťou je to v poriadku, veď kto by čítal takéto nezaujímavé monológy?
Čo je osud? Je to niečo, čo je každému dané, alebo to len tak vyzerá. Ja si myslím, že osud môže byť to, čo už bolo, ale v žiadnom prípade to, čo bude. Čo bude, to určujú mnohé parametre života a prostredia, v ktorom žijeme. Aj ľudia okolo nás. Najlepšou pomôckou osudu je humor, zábava a smiech. V dnešnej dobe najlepšie hurónsky smiech, patrične hlučný. Tak sme in. Alebo je to inak?
Čítanie s porozumením je termín, ktorý vznikol pri sledovaní článkov na internete. Je ich tak veľa, že jeden to nemôže stíhať, pokiaľ by nechcel sedieť celý deň pri počítači. Bola by to aj hlúposť a hlúpostí je na internete viac, ako je pekné. Človek si musí nájsť sito, filter v čítaní článkov. Takým hrubým sitom je v prvom rade titulok. Podľa novinárskych zásad, by mal titulok obsahovať podstatnú informáciu. Sú však aj výnimky, keď titulok obsahuje nejaký lákavý výkrik bulvárneho typu.
Takže, podľa titulku možno články celkom úspešne triediť a zamietať. Neplatí tu to známe, že v každom článku je niečo dobré (múdre). Internet je naozaj veľká kopa sena a hľadať v ňom drobné úlomky perál by bola sizyfovská práca. Pri častej návšteve "blogoviska" a spravodajských portálov sa vyprofilujú autori článkov na zaujímavých, možných a nemožných. Nemožných treba automaticky vynechať a hneď je obzor jasnejší. Odrádzajú aj dlhé články s "filozofickými" úvahami. Tie sú dobré maximálne na zabitie času, ak nie je do čoho strčiť nos.
Už končím, len ešte zopár príkladov na titulkovanie, keď stačí prečítať titulok a hneď je jasné o čo ide. Keď poznáme názory autora a problematika je jasná, aj vtedy je to jasné, netreba čítať.
Príklady z internetu dnešného dňa:
"Kolíkovej novela Trestného zákona v časti o dezinformáciách odporuje princípom demokracie" -Všetko je jasné, laik v práve nemusí ďalej čítať.
"Ako ukryť fotky pred zvedavcami: Fotky Google pridali novú funkciu"
- zaujímavá téma, kto by dnes nepoužíval Fotky Google?
ŠTÁT CHCE PREVZIAŤ ZODPOVEDNOSŤ ZA NEŽIADUCE ÚČINKY VAKCÍNY
- Konečne, ale určite v tom bude nejaký háčik.
"Kežmarčanka v svojej knihe prezrádza ako sa zbaviť bolestí chrbtice"
- Prečítal som, ale nakoniec je to reklama na knihu...
"Bratislava - Zaujímavé fasády na Leškovej ulici"
- seriál fotografií zo zákutia Bratislavy s podporou Fondu na podporu umenia, to sa oplatí pozrieť.
"Strata menštruácie kvôli diéte? Aj to vám hrozí"
- úzko špecializované na skupinu čitateľov...
"Prezidentka v pondelok rozsvieti vianočný stromček pred Prezidentským palácom"
- marketing našej prezidentky, netreba čítať.
"Trh s elektromobilmi čaká podľa analytika nasledujúcich desať rokov strmá rastová krivka"
- Odvážne tvrdenie, po vzostupe sa asi príde na problém s použitými batériami, ako s čipmi pre autá.
„Vyzeralo to tak, že svetový automobilový trh sa nasýtil a pandémia situáciu na strane dopytu len ďalej zhoršila. Keď sa dopyt začal vracať, priemysel čelil novým problémom s dodávkami polovodičov,” vysvetlil analytik.
Zdá sa, že reklama je fenomén ekonomický, bez ktorého sa ani lístok na strome nepohne. Apokalypsa bilbordov už asi prehrmela, teraz je nápor na televízie. Čítal som, že RTV: chce po športovom kanáli otvoriť ďalší, len neviem prečo. U Markízy je to jasné, má toľko požiadavok na reklamu, že jej terajší vysielací čas nestačí. Musela by vlastný program prerušovať častejšie, a to sa už nedá... Preto chce z tohto dôvodu otvoriť svoj nový kanál. Bude plný reklamy. Máme sa na čo tešiť. A tak to ide vo všetkých podobných televíziách.
Otázka je, kto to celé platí? Poplatky firiem za reklamu v konečnom dôsledku zaplatia spotrebitelia ich produktov. Tak už to chodí v konzumnej spoločnosti. No a čo tam budú dávať? Všetko, čo už niekedy dávali. Tak to chodí aj teraz, niekoľko nosných filmov sa pravidelne opakuje, raz na jednej TV, druhýkrát na druhej, potom aj na n-tej. Vyplýva to zo zákona o zachovaní hmoty a energie. A diváci televízie sa množia podľa božieho príkazu: Milujte sa a množte sa.
Jediné čo chýba, je invencia. Hovorí sa, že existuje 70 typov filmových scenárov a tie sa stále recyklujú, opakovane používajú. Novátorské by bolo recyklovať televízne prijímače ako elektronický odpad. Alebo použiť vo vhodnej chvíli vypínač. Alebo nezapínať TV. Uvedomuje si dnes niekto, že televízor je v domácnosti elektrický (svietiaci) spotrebič s najväčším príkonom? Napríklad ten náš starší TV (80 cm) má príkon 140 W. Najmodernejšie smart s uhlopriečkou 40" môžu mať 95W.
Väčší žrúti energie v domácnosti sú len práčka, chladnička a kuchynské spotrebiče. Ale televízor, v bežnej domácnosti, beží najdlhšie a to sa počíta. Počítajú sa aj drobné spotrebiče, trvale pripojené k sieti, ako napr. hodiny, wifi a rôzne nabíjačky, ale aj počítač, ak sa využíva aktívne. Ak príde výpadok siete, budeme vedľa, ako jedľa. Budeme si pískať a hrať na fúkacej harmonike.
Máme už dva roky dobu rúškovú. Typicky sa to prejavuje v televíznych programoch, najmä v spravodajstve a v rôznych diskusiách. Učíme sa rozonávať ľudí (a veriť, že je to ten, ktorého nám predstavili) podľa rúšok, nie podľa tváre. Až raz túto schopnosť stratíme, všetky diskusné relácie nebudú schopné repríz a ťažko budú slúžiť aj ako dokument.
Neviem, či je "obrezka" spisovné slovo, ale nechcel som zavádzať slovíčkom "obriezka", aj keď má podobný význam. Na jeseň, či začiatkom zimy je obdobie na úpravu koruny stromov. Platí to aj pre takéto staršie stromy. Naša lipa má už skoro 200 rokov. Vždy na jeseň a v zime ju obsadzujú havrany. Viac sa dá povedať obrazom ako slovami, preto sú tu a začíname havraním zletom na konároch stromu:
Jarný rozkvet.
Keď sa stretne rodina, alebo známi, rozhovory sa vedú obyčajne o blízkych aktuálnych spoločenských témach. Až na záver sa zvyčajne skĺzne do politiky, čo je tiež spoločenská téma, ale značne riziková. S vyšším vekom diskutujúcich nastupujú aj rozhovory o chorobách (vlastných) a teraz aj o spoločenskej chorobe zvanej "covid". Spomínam si na mladé časy, na základne vojenskej službe, vtedy boli diskusie jasné, vždy skončili u jedla a pri ženách.
Predmet rozhovoru záleží aj od špecializácie účastníkov. Tak som mal včera možnosť diskutovať so špecialistom na elektroniku. Pracuje v módnej oblasti elektromobilov. Museli sme sa teda logicky dostať aj k budúcnosti tejto "politiky", ktorá chce nahradiť spaľovacie motory v automobiloch elektrickými, čo by bolo v poriadku, len sa zdá, že nie sú domyslené všetky dôsledky tohto vývoja. V každom prípade by to malo dopad na energetiku a mnoho iných oblastí. Vyvolalo by to aj dramatické spoločenské zmeny.
V aktuálnom rozhovore dnes nemožno vynechať ani choroby, presnejšie tú jedinú, o ktorej sa každodenne veľa nahovorí, ale málo povie. Týmito dvomi témami sme sa vlastne nenápadne dostali do oblasti politiky a to do tej najvyššej, až globálnej, o ktorej sa dnes už (ešte) nahlas nehovorí...
