Občas nastáva taká chvíľa v živote, že sa človek musí rozhodnúť. Ak je tá chvíľa dlhá, tak sa tomu hovorí rozhodovanie. Niekedy je ťažké sa rozhodnúť. Ja dokonca tvrdím, že rozhodovanie je zo všetkého najťažšie, lebo už aj Jozef Švejk vo svojej knihe hovoril, že vždy sú dve možnosti a to je problém, ktorému sa hovorí dilema.
Z národov hoc sme rôznych, všetci za jedno chceme sa biť... Tak nás niekedy nútili spievať, ale už viem že to nie je celkom tak. Síce nám ide všetkým v živote o to jediné dôležité, ale medzi tým dôležitým nám ide aj o zábavu a všelijaké iné malichernosti. Prácu radšej nespomínam, tá prichádza sama od seba, lebo by sme sa bez nej umlátili od nudy.Tak to je, že občas sa musíme rozhodovať, čo urobíme.
Rozhodovanie, aj keď je strašne ťažké, niekedy je celkom zábavné a poskytuje "rozhodcovi" isté potešenie. Nie však každému. Sú ľudia, ktorí keď sa raz rozhodnú, už si myslia, že niet inej cesty. Ale, ako už Švejk správne spomenul tie dve možnosti, prečo by sme si tú dilemu nevychutnali? Uvediem príklad: Chodíme po meste, a mňa napadne, že by som mal zájsť do železiarstva kúpiť nejakú dôležitú vec. Žene to radšej nepoviem, lebo ona by to považovala za nemenné rozhodnutie a musel by som si už to železo kúpiť.
K danej predajni je to ešte najmenej dvesto metrov a iba ja viem, o čom sa rozhodujem. Viem, že mám ešte hŕbu času na rozhodovanie. Nie na rozhodnutie, to je dielom okamihu, ale na rozhodovanie... Stále mám čas sa rozhodnúť. Čas beží, ale nádherných 5 minút mám na to, aby som si urobil vnútorný prieskum verejnej mienky. Kúpiť, či nekúpiť? (Také malé švajčiarske referendum). Najprv to vyzerá 60:40, potom sa to presúva na opačnú stranu, až to skončí v neutrálnej polohe. Balansujem chvíľu na hrane až do posledného kroku, do poslednej sekundy. A kráčam s rozhodnutím - ďalej po ulici. S potešením, že som práve ušetril 20 €. Tých 5 minút rozhodovania stálo za to.
2014/02/10
2014/02/08
Sobota ako na zaoceánskej lodi
Pravda je, že som sa ešte na zaoceánskej lodi neplavil, ale na jednom veľkom trajekte už áno. Aj taká nočná plavba je podobná všednej zimnej sobote človeka bez rytmického striedania práce, zábavy a oddychu. Na tom trajekte som strávil celú noc bez vlastnej kajuty a myslel som si, že to bude brnkačka, veď loď má sedem poschodí a na každom je čosi otvorené celú noc. Po pár hodinách mi to už liezlo krkom a musel som si nájsť nejaké teplé miestečko na driemoty.
To bol iba príklad, ako sa cíti človek keď jeho svetom je jedna stolička pri počítači. Žiadne striedanie dobrého a zlého, stále len sivosť monitora. Trochu to preháňam, aj pri klávesnici sa dá sem tam zažiť trochu zábavy, ale len odtiaľ potiaľ. Po istom čase si tu človek musí pripadať ako hokejista na trestnej lavici. Všetci sa tam, za plexisklom, bijú o naše každodenné víťazstvá a tu, ako by sa ani čas trestu neodpočítaval. Je tu také ročné obdobie bez inšpirácie. Zima - nezima a jarné klíčky v nedohľadne.
O dva týždne to už bude o niečo lepšie, zasejem prvé jarné semená a celý týždeň budem čakať, kedy sa ukážu prvé lístočky. Možno o mesiac aj trhovisko ožije. V tejto zime sa mi odcudzila aj televízia. Nepozerám žiadne stanice s reklamou. Aj televízie sú ako zaoceánske lode, zábava len odtiaľ potiaľ a potom sa všetko opakuje, od zábradlia ku zábradliu. Už sa teším, že na obzore sa zjaví nejaký prístav, napríklad v podobe tej záhrady.
To bol iba príklad, ako sa cíti človek keď jeho svetom je jedna stolička pri počítači. Žiadne striedanie dobrého a zlého, stále len sivosť monitora. Trochu to preháňam, aj pri klávesnici sa dá sem tam zažiť trochu zábavy, ale len odtiaľ potiaľ. Po istom čase si tu človek musí pripadať ako hokejista na trestnej lavici. Všetci sa tam, za plexisklom, bijú o naše každodenné víťazstvá a tu, ako by sa ani čas trestu neodpočítaval. Je tu také ročné obdobie bez inšpirácie. Zima - nezima a jarné klíčky v nedohľadne.
O dva týždne to už bude o niečo lepšie, zasejem prvé jarné semená a celý týždeň budem čakať, kedy sa ukážu prvé lístočky. Možno o mesiac aj trhovisko ožije. V tejto zime sa mi odcudzila aj televízia. Nepozerám žiadne stanice s reklamou. Aj televízie sú ako zaoceánske lode, zábava len odtiaľ potiaľ a potom sa všetko opakuje, od zábradlia ku zábradliu. Už sa teším, že na obzore sa zjaví nejaký prístav, napríklad v podobe tej záhrady.
2014/01/31
Dievčatá
Motto: Mastný chlieb je preto mastný, aby na ňom lepšie držala cibuľa...
Zdanlivo nesúvisiace motto s dievčatami, o ktorých tu bude reč, sem skutočne pasuje, podobne ako dobrá metafora do básne. Nerád by som opisoval od iných blogerov, mám totiž kamaráta, ktorý sa volá Fero. Ja ho však pre účel tejto metafory premenujem na Peťa. Tak som včera šiel s Peťom do nemenovaného kauf landu a hneď za tými automatickými dverami sa vrhli na Peťa dve šťúple dievčatá. Že im hneď padol do oka, ako ho uvideli. Peťo je naozaj fešák, ani som sa im nečudoval, že mňa si ani nevšimli.
Po úvodných vychvaľovaniach jeho príťažlivosti a krásy, skáčuc si navzájom do rečí, mu začali ponúkať voňavky. Najnovšie modely, rovno z Paríža, si hneď kvapkali na zápästie a Peťo na, ňuchaj či sú voňavé. Isteže neváhal, aj keď na tých štíhlych devách boli najzaujímavejšie práve tie voňavky. Vraj to sú extra fajnové pánske, ale majú aj dámske voňavky. Peťo sa začudoval, že načo sú pánom voňavky, veď do Veľkej noci je ešte ďaleko. Vraj keby sa páni voňavkovali, potierali by tým svoje skvelé feromóny. V duchu som mu dal za pravdu.
Potom vytiahli zo škatuľky aj dámske voňadlá a hneď s otázkou, či by sa za ženou, takto navoňanou neotočil? Peťo súhlasil, veď on sa otáča skoro za každou, aj bez voňaviek. Vtedy si spomenul, že by sa mu vlastne jedna dámska vôňa aj hodila. Nie na seba, ale ako dar jednej dáme k sviatku. Vlastne to je aj také "Valentínske" obdobie, že by možno aj jednu kúpil, teda záleží od ceny, ale hádam takých 5 eur by za to dal. Dievčatá skoro spadli z nôh keď tú sumu vyslovil. V Paríži to vraj predávajú po 140 eur, ale že sme európska chudoba (a nie sme hlupáci), tak oni nám to v rámci reklamnej akcie predávajú za púhych 50 eur.
Peťov záujem v tom číselnom okamihu klesol na spodnú priečku jeho peňaženky, tam kde odkladá drobné a po otočke na jednej nohe sa chystal odísť bez rozlúčky. Katastrofu predaja vtom zachránila práve pribehnuvšia "holka". Teda, treba uznať, že to už bola kočka a to naozaj, lebo spustila svoju naučenú reč v spisovnej češtine (no jo, šéfka.) a dievčatá stíchli. Nebudem to popisovať, lebo to bolo to isté ako mali naučené slovenské devuchy, len finalizácia bola sofistikovanejšia. Najprv ponúkla pánsku aj dámsku vôňu spolu za "padesát". Peťo ostal tvrdý. Potom za 40 a Peťo zase nič, aj keď mu šepkala do ucha, len hlavou krútil.
Jednačka, ako v tureckom bazáre, keď Slovák nevie po turecky a Turek po slovensky. Nebudem napínať, nakoniec Peťo dostal jednu dámsku "voňavú vodu" za desať eur (a bolo vidieť, že aj druhá strana je veľmi spokojná s tou sumou). Vraj, aby to nikomu nepovedal (tiež zašvitorila do uška), že to dostal tak lacno, lebo by im mohol pokaziť ďalšie obchody. Aj také býva niekedy obchodné tajomstvo. Peťo samozrejme zložil sľub mlčanlivosti, inak by o tom napísal sám. Našťastie ja som nič nepodpísal (ani nekúpil), tak píšem. A prečo to motto? Nuž, iste aj cibuľa je dobrým prostriedkom na maskovanie tých oných feromónov.
2014/01/24
Deň D a hodina H
Takto sa niekedy označujú dôležité termíny, medzníky a hlavne počiatky. Aj náš budúci prezident sa dočká svojho dňa a svojej hodiny. Hovoriť o minútach a sekundách by však bolo príliš odvážne. Chcem si tiež stanoviť taký deň D, ktorý by ma posunul niekam do lepších čias. Čas však beží plynulo a vždy naplno, nerátajúc čas. Tak sa mi z času na čas nahromadí na stole (na stoloch) kopec rozrobených a nedokončených úloh. Nie je to vždy práca, často je to aj zábava, ale to je už záležitosť uhla pohľadu.
Z môjho pohľadu je už každá práca zábavou a každá zábava je zároveň prácou. Napríklad také písanie článkov do blogu. Spočiatku to bola úžasná zábava, kým sa z toho nestala práca. Ale tá práca je stále zábavná. Do istej miery. Tak ako skoro všetko je relatívne aj toto. Zlý čas nastáva vtedy, keď si hovorím "mal by som to robiť", ale nerobím to, lebo sa vrhám do inej práce. Zaujímavejšej, či dôležitejšej. Aj to záleží od toho, aké mám práve záujmové poreferencie. Odborne a módne sa tomu teraz hovorí "prokrastinácia".
Je to taký osobný "multitasting". Tú disciplínu zvládajú počítače bez problémov, lebo na to boli stvorené. Spätne to však pôsobí aj na človeka s prívlastkom "počítačový". Dovtedy nám na PC chodia súbežné procesy, až sa vrece roztrhne a robíme to tak isto. Takú reťaz gordických zauzlení človeka (muža) môže preťať len zopár ľudí. V škole je to učiteľ, v práci šéf a doma žena.
Zdalo by sa, že skákanie z úlohy na úlohu má aj svoje pozitíva. Keď ma prestane zaujímať to, čo práve robím, vrhnem sa čerstvo na ďalšiu akciu v poradí, alebo aj mimo poradia. Vpolitike je to trochu inak. Tam sú pevne dané obdobia sejby nádejí a potom zber úrody. Kandidáti hovoria inak ako prezidenti. Najprv sú sľuby, často nereálne, potom je reálna politika. V rámci možností. Všimol som si jedného kandidáta na plagáte. Sľubuje, že bude silný prezident. Ja by som to nemohol povedať, nechodím do posilňovne.
Z môjho pohľadu je už každá práca zábavou a každá zábava je zároveň prácou. Napríklad také písanie článkov do blogu. Spočiatku to bola úžasná zábava, kým sa z toho nestala práca. Ale tá práca je stále zábavná. Do istej miery. Tak ako skoro všetko je relatívne aj toto. Zlý čas nastáva vtedy, keď si hovorím "mal by som to robiť", ale nerobím to, lebo sa vrhám do inej práce. Zaujímavejšej, či dôležitejšej. Aj to záleží od toho, aké mám práve záujmové poreferencie. Odborne a módne sa tomu teraz hovorí "prokrastinácia".
Je to taký osobný "multitasting". Tú disciplínu zvládajú počítače bez problémov, lebo na to boli stvorené. Spätne to však pôsobí aj na človeka s prívlastkom "počítačový". Dovtedy nám na PC chodia súbežné procesy, až sa vrece roztrhne a robíme to tak isto. Takú reťaz gordických zauzlení človeka (muža) môže preťať len zopár ľudí. V škole je to učiteľ, v práci šéf a doma žena.
Zdalo by sa, že skákanie z úlohy na úlohu má aj svoje pozitíva. Keď ma prestane zaujímať to, čo práve robím, vrhnem sa čerstvo na ďalšiu akciu v poradí, alebo aj mimo poradia. Vpolitike je to trochu inak. Tam sú pevne dané obdobia sejby nádejí a potom zber úrody. Kandidáti hovoria inak ako prezidenti. Najprv sú sľuby, často nereálne, potom je reálna politika. V rámci možností. Všimol som si jedného kandidáta na plagáte. Sľubuje, že bude silný prezident. Ja by som to nemohol povedať, nechodím do posilňovne.
2014/01/18
Prezidentský začiatok
Posledný vlaňajší článok som začínal tým, že ešte je ďaleko do Silvestra. Silvester je teda medzník, možno väčší ako Nový rok. Dnes je opäť ďaleko k Silvestru a rok už beží na plné obrátky. Len aktuálny politicko - spoločenský život mi akosi uniká. Ani k tomu prezidentskému aktu som sa ešte nevyjadril, ale posledný úrčite nebudem. Na blogoch sa už, zväčša pravicovo naladení brigádnici pustili do svojej nadpráce.
Je to nepríjemné, ak je človek svojim charakterom príliš naklonený na jednu stranu. Zvlášť, ak ide o prezidenta republiky. Svoj názor som tu už raz vyslovil. Som proti straníckym kandidátom práve preto, že tí sú charakterovo naklonení na jednu, či druhú stranu. Tobôž taký kandidát nemôže vyhlasovať, že chce byť prezidentom pre všetkých obyvateľov Slovenska.
Aktuálna situácia s roztrhnutým kandidátskym vrecom je zložitá. Výber je síce veľmi široký, ale znovu dokazuje, že kvantita nezaručuje kvalitu. V tom vreci máme všetko, od známych, až veľmi známych osobností, až po neznáme veličiny. Otázkou je aj to, či nebude treba zaviesť funkciu prezidenta "na dohodu" a či majú prezidentskí kandidáti ako dôchodcovia potom platiť odvody do všetkých odvodňovacích kanálov.
Nie som proti dôchodcom! Božechráň, to by som si nedovolil, lebo to nemá logiku skúseností. A vôbec, súperenie medzi mladými a starými tiež nemá logiku, lebo platí len súperenie v oblasti vedomostí, rozhľadu, charakteru, stratégie a taktiky pri riešení akýchkoľvek a hlavne nepredvídateľných problémov. Prezident ťažko môže sľubovať, že urobí to, či ono. Na to sú povolaní iní. On musí mať nad všetkým dohľad, prehľad a nadhľad. Má k tomu kompletný štáb odborníkov, ktorých si musí vybrať, aby obsiahol celú šírku spoločenskej problematiky. Aj preto musí byť hlavne stratég, ale hlavne charakter, ktorý presvedčí.
Ťažko radiť a radenie tu ani nemá zmysel. Každý sa musí rozhodovať sám. Ja to budem mať ťažké, pred časom som navrhoval Milana Kňažka, lebo ma presvedčil svojim postojom k minulosti a k súčasnosti. Bohužiaľ, teraz, keď už začala kampaň, presviedča o niečom trochu inom. Nemyslím si, že prezident má byť v opozícii voči vláde. Nemá ani na všetko prikyvovať a v tom je to umenie - pôsobiť pozitívne a argumentačne. A znovu som u stratégie.
Máme už dosť veľa skúseností s prezidentami, počnúc tým prvým v nešťastnej konfrontácii s vládou, cez druhého, ktorý sa dostal do súdneho sporu s republikou až ku súčasnosti, ktorej síce nemožno vyčítať straníckosť, lebo v KSČ bol iba chvíľu, jeho strana HZD bola účelovým zoskupením proti Mečiarovi, s ktorým súperil a zvíťazil aj v prezidentských voľbách 2004. Na to všetci jeho kritici s krátkou pamäťou zabudli.
Tak teda, dnes máme 15 kandidátov. Historicky najvyššia kvantita. Osem z nich poznám, osobne som sa stretol s tromi, takže mám možnosť osobného výberu. Milana Kňažka do toho nepočítam, ako herca sme ho stretávali často. Osobne a politicky len z veľkej diaľky, na námestí SNP v roku 1989, kde tvoril "koridor".
S Róbertom Ficom som sa stretol na krátky (náhodný) rozhovor za čias Dzurindovej vlády, s Petrom Osuským sme si nepadli do noty, aj keď sme boli na jednej strane barikády. Problém totiž nikdy nie je v tom, čo bolo, ale v tom, čo bude. Viliama Fischera som stretol za zvláštnych okolností v nemocnici. Príjemný človek a vynikajúci lekár.
Siedmych kandidátov nepoznám ani osobne, ani sprostredkovane, tých nemenujem, ale z mojej voľby vypadávajú, lebo nie je reálne, aby som si o nich urobil za tak krátky čas do volieb predstavu. A vôbec, pozitívne spoznávať človeka počas jeho volebnej agitácie je takmer nemožné. Ostávajú mi teda na voľbu známe a všeobecne známe tváre. Naschváľ hovorím o tvárach, lebo je zvykom, že prezidentskú tvár dávame aj na známky a známky chceme mať pekné.
K Róbertovi Ficovi skoro niet čo dodať, "vsjo jásno". Okrem známych predpokladov jeho voľba skrýva aj zopár neznámych - hlavne rekonštrukciu vlády a zmenenú situáciu v jeho vysielajúcej strane.
Ján Čarnogurský, veľmi známa postava, ale už dlhší čas bol mimo slovenskej politiky. Historicky je známy jeho výrok o slovenskej hviezdičke. Právnici niekedy veci príliš prešpekulujú.
Pavel Hrušovský by pasoval na poštovú známku veľmi dobre, má skúseností na rozdávanie, len jeho prílišná orientácia jedným smerom ho v podstate radí medzi silne stranícky zaťažených kandidátov.
Milan Kňažko, ako môj kandidát to má ťažké, aby nepodľahol nástrahám predvolebnej kampane a radám svojich poradcov. Nemal by avizovať konfrontačný postoj ku vláde. S vládou musí mať predsa prezident rovnaké ciele, čo však nevylučuje argumentačnú diskusiu. Tiež sa odvolávať na historické udalosti spred dvadsiatich rokov nie je rozumné. Prešli sme búrlivým vývojom a nech sa to zoberie z hociktorej strany, zaujíma nás budúcnosť. Štrganie kľúčov je už našťastie len peknou legendou.
Ešte by som sa zastavil u Radoslava Procházku. Spočiatku, kým nešlo o prezidentskú kandidatúru, som ho vnímal ako premýšľavého politika, čo je dobré. V kampani však začína sľubovať veci, ktorým neverím, a zrejme sú len jeho predvolebnou taktikou. Vystúpil z KDH, čo mu umožnilo byť nezávislým. Ťažká voľba to bude.
Je to nepríjemné, ak je človek svojim charakterom príliš naklonený na jednu stranu. Zvlášť, ak ide o prezidenta republiky. Svoj názor som tu už raz vyslovil. Som proti straníckym kandidátom práve preto, že tí sú charakterovo naklonení na jednu, či druhú stranu. Tobôž taký kandidát nemôže vyhlasovať, že chce byť prezidentom pre všetkých obyvateľov Slovenska.
Aktuálna situácia s roztrhnutým kandidátskym vrecom je zložitá. Výber je síce veľmi široký, ale znovu dokazuje, že kvantita nezaručuje kvalitu. V tom vreci máme všetko, od známych, až veľmi známych osobností, až po neznáme veličiny. Otázkou je aj to, či nebude treba zaviesť funkciu prezidenta "na dohodu" a či majú prezidentskí kandidáti ako dôchodcovia potom platiť odvody do všetkých odvodňovacích kanálov.
Nie som proti dôchodcom! Božechráň, to by som si nedovolil, lebo to nemá logiku skúseností. A vôbec, súperenie medzi mladými a starými tiež nemá logiku, lebo platí len súperenie v oblasti vedomostí, rozhľadu, charakteru, stratégie a taktiky pri riešení akýchkoľvek a hlavne nepredvídateľných problémov. Prezident ťažko môže sľubovať, že urobí to, či ono. Na to sú povolaní iní. On musí mať nad všetkým dohľad, prehľad a nadhľad. Má k tomu kompletný štáb odborníkov, ktorých si musí vybrať, aby obsiahol celú šírku spoločenskej problematiky. Aj preto musí byť hlavne stratég, ale hlavne charakter, ktorý presvedčí.
Ťažko radiť a radenie tu ani nemá zmysel. Každý sa musí rozhodovať sám. Ja to budem mať ťažké, pred časom som navrhoval Milana Kňažka, lebo ma presvedčil svojim postojom k minulosti a k súčasnosti. Bohužiaľ, teraz, keď už začala kampaň, presviedča o niečom trochu inom. Nemyslím si, že prezident má byť v opozícii voči vláde. Nemá ani na všetko prikyvovať a v tom je to umenie - pôsobiť pozitívne a argumentačne. A znovu som u stratégie.
Máme už dosť veľa skúseností s prezidentami, počnúc tým prvým v nešťastnej konfrontácii s vládou, cez druhého, ktorý sa dostal do súdneho sporu s republikou až ku súčasnosti, ktorej síce nemožno vyčítať straníckosť, lebo v KSČ bol iba chvíľu, jeho strana HZD bola účelovým zoskupením proti Mečiarovi, s ktorým súperil a zvíťazil aj v prezidentských voľbách 2004. Na to všetci jeho kritici s krátkou pamäťou zabudli.
Tak teda, dnes máme 15 kandidátov. Historicky najvyššia kvantita. Osem z nich poznám, osobne som sa stretol s tromi, takže mám možnosť osobného výberu. Milana Kňažka do toho nepočítam, ako herca sme ho stretávali často. Osobne a politicky len z veľkej diaľky, na námestí SNP v roku 1989, kde tvoril "koridor".
S Róbertom Ficom som sa stretol na krátky (náhodný) rozhovor za čias Dzurindovej vlády, s Petrom Osuským sme si nepadli do noty, aj keď sme boli na jednej strane barikády. Problém totiž nikdy nie je v tom, čo bolo, ale v tom, čo bude. Viliama Fischera som stretol za zvláštnych okolností v nemocnici. Príjemný človek a vynikajúci lekár.
Siedmych kandidátov nepoznám ani osobne, ani sprostredkovane, tých nemenujem, ale z mojej voľby vypadávajú, lebo nie je reálne, aby som si o nich urobil za tak krátky čas do volieb predstavu. A vôbec, pozitívne spoznávať človeka počas jeho volebnej agitácie je takmer nemožné. Ostávajú mi teda na voľbu známe a všeobecne známe tváre. Naschváľ hovorím o tvárach, lebo je zvykom, že prezidentskú tvár dávame aj na známky a známky chceme mať pekné.
K Róbertovi Ficovi skoro niet čo dodať, "vsjo jásno". Okrem známych predpokladov jeho voľba skrýva aj zopár neznámych - hlavne rekonštrukciu vlády a zmenenú situáciu v jeho vysielajúcej strane.
Ján Čarnogurský, veľmi známa postava, ale už dlhší čas bol mimo slovenskej politiky. Historicky je známy jeho výrok o slovenskej hviezdičke. Právnici niekedy veci príliš prešpekulujú.
Pavel Hrušovský by pasoval na poštovú známku veľmi dobre, má skúseností na rozdávanie, len jeho prílišná orientácia jedným smerom ho v podstate radí medzi silne stranícky zaťažených kandidátov.
Milan Kňažko, ako môj kandidát to má ťažké, aby nepodľahol nástrahám predvolebnej kampane a radám svojich poradcov. Nemal by avizovať konfrontačný postoj ku vláde. S vládou musí mať predsa prezident rovnaké ciele, čo však nevylučuje argumentačnú diskusiu. Tiež sa odvolávať na historické udalosti spred dvadsiatich rokov nie je rozumné. Prešli sme búrlivým vývojom a nech sa to zoberie z hociktorej strany, zaujíma nás budúcnosť. Štrganie kľúčov je už našťastie len peknou legendou.
Ešte by som sa zastavil u Radoslava Procházku. Spočiatku, kým nešlo o prezidentskú kandidatúru, som ho vnímal ako premýšľavého politika, čo je dobré. V kampani však začína sľubovať veci, ktorým neverím, a zrejme sú len jeho predvolebnou taktikou. Vystúpil z KDH, čo mu umožnilo byť nezávislým. Ťažká voľba to bude.
2013/12/28
Len tak a horoskop
Ešte je ďaleko do Silvestra, tak len tak, z nudy si zaspomínam na jednu udalosť, čo sa mi objavila na monitore.Zaujal ma môj horoskop na rok 2014. Čakajú ma veľké zmeny, ktoré mi prinesú väčšiu stabilitu. K tomu budem potrebovať zrelý úsudok. Ovšemže, tie udalosti, ktoré by ma ani vo sne nenapadli, sa nedajú naplánovať, teda prídu prekvapivo... (Ibaže, keď už o tom viem, prekvapenie ma neprekvapí). Môj život vraj bude obohatený a skvalitnený.
Nemám sa ničoho báť, moje hviezdy majú dobré postavenie. Budem hlavným hercom svojho života a zároveň režisérom nového spôsobu svojho myslenia. Uff. Moja životná dvojrola ma teda čaká v tomto novom roku. Trochu ma mrzí, že ako herec som sa nikdy v živote neprejavoval. Keď už, tak skôr ako mím, čo mlčí, ale nesvedčí. Obrovské zmeny ma vraj čakajú aj v kariérnom postupe. Bude to ťažké obdobie, plné bezsenných nocí. Veď nič nie je dané zadarmo, ani úspech.
Planéta Urán vraj zabezpečí, že budem oveľa spoločenskejší ako doteraz. Budem týmovým hráčom a budem pomáhať iným. Pokiaľ ide o lásku a romantiku, vraj bude ťažké uspokojiť moje očakávania. Teraz mi to nasľuboval horoskop a už sa mám obávať? Nemám sa však veľmi báť, lebo nie vždy môže mať človek všetko naraz a hneď. Ešteže tak, že ma nič naozaj zlé nečaká, len možno trochu menej dobrôt, ako by som teraz, po prečítaní horoskopu, chcel.
Prečítal som si aj niektoré komentáre trafených a zaujatých čitateľov horoskopu: Vodnár aj Váha píšu, že to na nich sadlo presne ako pečiatka na úradné lajstro, len Levica sa sťažuje na spolužitie s Rybou, vraj už nikdy viac! Málokto sa tam sťažuje, tak sa nebudem ani ja.
Chceli by ste linku na ten úžasný horoskop pre všetkých? Nedám, zájdite si do veštiarne sami.
Nemám sa ničoho báť, moje hviezdy majú dobré postavenie. Budem hlavným hercom svojho života a zároveň režisérom nového spôsobu svojho myslenia. Uff. Moja životná dvojrola ma teda čaká v tomto novom roku. Trochu ma mrzí, že ako herec som sa nikdy v živote neprejavoval. Keď už, tak skôr ako mím, čo mlčí, ale nesvedčí. Obrovské zmeny ma vraj čakajú aj v kariérnom postupe. Bude to ťažké obdobie, plné bezsenných nocí. Veď nič nie je dané zadarmo, ani úspech.
Planéta Urán vraj zabezpečí, že budem oveľa spoločenskejší ako doteraz. Budem týmovým hráčom a budem pomáhať iným. Pokiaľ ide o lásku a romantiku, vraj bude ťažké uspokojiť moje očakávania. Teraz mi to nasľuboval horoskop a už sa mám obávať? Nemám sa však veľmi báť, lebo nie vždy môže mať človek všetko naraz a hneď. Ešteže tak, že ma nič naozaj zlé nečaká, len možno trochu menej dobrôt, ako by som teraz, po prečítaní horoskopu, chcel.
Prečítal som si aj niektoré komentáre trafených a zaujatých čitateľov horoskopu: Vodnár aj Váha píšu, že to na nich sadlo presne ako pečiatka na úradné lajstro, len Levica sa sťažuje na spolužitie s Rybou, vraj už nikdy viac! Málokto sa tam sťažuje, tak sa nebudem ani ja.
Chceli by ste linku na ten úžasný horoskop pre všetkých? Nedám, zájdite si do veštiarne sami.
2013/12/19
Čas pozdravov
Vianoce a Nový rok produkujú mnoho želaní aj na internete, preto sa pridávam k tomuto hlavnému prúdu. Nepridávam sa zatiaľ k "prezidentománii", ani k mejdanu u susedov. Ešte ani nebilancujem, na to bude čas neskôr, v novom roku.
Posielam srdečný pozdrav zemeguli, horám, lesom a vodám... Sviatočnú pohodu a poetické splynutie so svojimi blízkymi želám priateľom, pravidelným čitateľom i náhodným okoloidúcim.
Mám rád všedné veci, aj tie bývajú občas poetické, ale sviatky to majú vo svojom popise zakódované. Poézia je o pozdvihnutí ducha na vyššiu úroveň. Slová a rýmy v myšlienkach sú už len technikou, danou alebo nedanou nadaním.
Tak nech sa vám darí až do Silvestra a potom každý deň o krok viac...
Veselé Vianoce a šťastný Nový!
Posielam srdečný pozdrav zemeguli, horám, lesom a vodám... Sviatočnú pohodu a poetické splynutie so svojimi blízkymi želám priateľom, pravidelným čitateľom i náhodným okoloidúcim.
Mám rád všedné veci, aj tie bývajú občas poetické, ale sviatky to majú vo svojom popise zakódované. Poézia je o pozdvihnutí ducha na vyššiu úroveň. Slová a rýmy v myšlienkach sú už len technikou, danou alebo nedanou nadaním.
Tak nech sa vám darí až do Silvestra a potom každý deň o krok viac...
Veselé Vianoce a šťastný Nový!
2013/12/08
Vesmír
Pôvodne som chcel túto úvahu nazvať "Koniec sveta", alebo "Stvorenie sveta", ale nechcem konkurovať historickým textom, tak len takto všeobecne. Biblia nás učí ako došlo ku stvoreniu sveta za tých počiatočných sedem dní. Nakoniec poznávame, že to neboli také dni, ako my poznáme, ale boli to milióny, až miliardy našich pozemských obehov okolo slnka. Keďže však predtým nebolo ani slnko, ani zem, ani vesmír, bolo len to známe "slovo", ktorým to začalo, tak pred ním neexistoval ani čas, ktorým by sa to dalo merať.
Skrátka a dobre, stvorenie sa nám, Pozemšťanom, riadne oddialilo do hĺbok minulosti a ani diskutovaný koniec sveta nebol a nemohol byť v roku 2000. Musíme si uvedomiť, že čas beží pre nás celkom priaznivo, buďme radi. Koniec príde určite, ale zrejme nie o 2000 rokov, ale o nejakých, najmenej miliónov rokov, či až miliardy, kým nás slnko nadobro nespáli. To sa týka zeme, ale osud ľudstva je trochu aj v našich rukách. Máme šťastie, že žijeme v strednom obdobá zemegule, takmer v raji. Máme sa dobre a nemali by sme si to škrabať.
Šťastím i nešťastím ľudstva je jeho rozum. Rozumom chápeme kúsok sveta, aj kúsok seba, no zďaleka nechápeme všetko. To čo nechápeme, to si nahrádzame fantáziou, ktorá je nekonečná a to je trochu problém. Myslíme si, že myslíme, ale niekedy sú to len dojmy a zbožné želania. Často myslíme aj za iných a to býva ešte väčší problém. Nemyslíme však všetci rovnako. Kto pracuje, myslí hlavne na prácu, kto ju nemá, ten vymýšľa. Chceme sa mať lepšie. Vždy. Nech už by sme sa mali mať akokoľvek, vždy sa chceme mať lepšie.
Mať sa lepšie, je motorom nášho pozemského snaženia. Niekedy je "lepšie" zredukované na "prežitie", potom "dôstojné prežitie" a nakoniec blahobyt. Bohužiaľ, to platí o chudobných, ale aj o bohatých. Nenásytnosť sa paradoxne s bohatstvom zvyšuje, aj keď by bol logický opak. Civilizácia by mala riešiť ľudské vzťahy ku spokojnosti ľudí. Bohužiaľ je spokojnosť nedosiahnuteľný cieľ. Nachádza sa v nekonečne. Lebo sme súčasťou Celku a života. A on už je taký.
Skrátka a dobre, stvorenie sa nám, Pozemšťanom, riadne oddialilo do hĺbok minulosti a ani diskutovaný koniec sveta nebol a nemohol byť v roku 2000. Musíme si uvedomiť, že čas beží pre nás celkom priaznivo, buďme radi. Koniec príde určite, ale zrejme nie o 2000 rokov, ale o nejakých, najmenej miliónov rokov, či až miliardy, kým nás slnko nadobro nespáli. To sa týka zeme, ale osud ľudstva je trochu aj v našich rukách. Máme šťastie, že žijeme v strednom obdobá zemegule, takmer v raji. Máme sa dobre a nemali by sme si to škrabať.
Šťastím i nešťastím ľudstva je jeho rozum. Rozumom chápeme kúsok sveta, aj kúsok seba, no zďaleka nechápeme všetko. To čo nechápeme, to si nahrádzame fantáziou, ktorá je nekonečná a to je trochu problém. Myslíme si, že myslíme, ale niekedy sú to len dojmy a zbožné želania. Často myslíme aj za iných a to býva ešte väčší problém. Nemyslíme však všetci rovnako. Kto pracuje, myslí hlavne na prácu, kto ju nemá, ten vymýšľa. Chceme sa mať lepšie. Vždy. Nech už by sme sa mali mať akokoľvek, vždy sa chceme mať lepšie.
Mať sa lepšie, je motorom nášho pozemského snaženia. Niekedy je "lepšie" zredukované na "prežitie", potom "dôstojné prežitie" a nakoniec blahobyt. Bohužiaľ, to platí o chudobných, ale aj o bohatých. Nenásytnosť sa paradoxne s bohatstvom zvyšuje, aj keď by bol logický opak. Civilizácia by mala riešiť ľudské vzťahy ku spokojnosti ľudí. Bohužiaľ je spokojnosť nedosiahnuteľný cieľ. Nachádza sa v nekonečne. Lebo sme súčasťou Celku a života. A on už je taký.
2013/11/20
Od Adama a Evy
Raz do roka je u nás a v priľahlom Česku najdiskutovanejším dátumom 17. november 1989. Veľa sa hovorí o pocitoch z toho dňa, niekto hovorí o jeho dôsledkoch, ale málokto sa zamýšľa stručne, jasne a fakticky, bez emócií o pozadí a súvislostiach toho detailného aktu "nežnej" v prelomovom období strednej Európy a sveta. Tiež by som mohol vyloviť niekoľko emotívnych spomienok, ktoré naozaj pretrvávajú. Pri hodnotení minulosti mám však radšej fakty a súvislosti. Aj tu platí, pri hľadaní pravdy, tá známa základná otázka: Kto má z toho prospech?
Prežili sme už 24 rokov kontinuálnych postupných zmien prechodu od minulosti k novej minulosti. Udivuje ma, ako sa najviac rozohňujú v hodnotení tých udalostí mladíci, ktorý z tej "minulosti" skoro nič nezažili. Možno len aký-taký útlak od učiteľky v materskej škole. V poslednom čase sa v médiách aj v blogoch udomácnil pojem "spomienkový sentiment", čo má degradovať spomienky starších na ich mladosť. Spomienky a zvlášť na mladosť si však nikto nedá zobrať.
Nepáči sa mi, keď sa do spomienok na "nežnú" silou, mocou montuje ideológia, aj keď tam jej bol celý kopec a bola hnacou silou masových zhromaždení. Život je predsa o niečom inom a jediná ideológia, ktorá už pretrvala v ľudstvu veky, je viera v Boha. Život sa však mení, ľudstvo prekonávalo krízy a rast a vojny, aby sa dostalo na dnešnú úroveň. Historicky diferencovane, niekde viac, inde menej. Ani minulý režim nebol jednoliatym obdobím, iné boli pomery tesne po februári 48, iné v 50-tich rokoch a výkrikom do tmy bol rok 1968.
Od augusta 68 až do "nežnej" sme žili obdobie normalizácie pod patronátom Varšavského paktu a ekonomicky oddelene od západného sveta. Bolo ťažké žiť pod politickým aj vojenským tlakom, zvlášť preto, že už v tom 68. sme uvideli záblesk slobody. Pravdou je, že najdôležitejším faktorom slobody je ekonomika, z hľadiska jednotlivca to znamená mať sa dobre, ba čo viac, mať sa stále lepšie a lepšie, aspoň tak, ako tí druhí. Chybou však je, ak to čakáme od vlád. Vláda síce tvorí podmienky, ale čakať že sa budem mať lepšie, že mi to niekto zabezpečí, je chyba.
Je celkom uveriteľné, že ten prechod zo "socializmu" do kapitalizmu bol organizovaný silami starého režimu a že v zásade mali dohodnutý postup s novými exponentami. To vedeli len oni a ľud mal svoju eufóriu. Tí čo mali informácie a prostriedky na prechod do inej ekonomickej dimenzie, hneď po "nežnej" formovali ekonomické prostredie podľa svojich predstáv a potrieb. Nie podľa rečí na tribúnach, aj tie sa vyvíjali a menili. Dalo by sa zhrnúť, že to, čo tu máme dnes, je naplnenie ich predstáv a cieľov. Má to však ešte mnoho iných súvislostí, ktoré tu v krátkosti nie je možné spomenúť.
Podstatné je vedieť, že za každých okolností sa historicky presadia aktívni a informovaní ľudia, ktorí sa dostanú k moci. A tak to ide od stvorenia sveta. Vlastne nie, len od tých čias, kedy boli Adam a Eva vyhnaní z Raja.
Súčasnú mediálnu situáciu pekne zhrnul istý diskutér na blogu:
"... urobiť zodpovedným za všetko, čo sa na Slovensku udialo pod vládnutím všelijakých vlád, dočasnej, pravicových, ľavicových, koaličných od novembra 89 doteraz, do kritiky jednej vlády, tejto súčasnej, zhodiť marazmus spoločnosti, jej beznádej na Smer, Fica, jeho ministrov je... vyslovená neférovosť." (navirk)
Prežili sme už 24 rokov kontinuálnych postupných zmien prechodu od minulosti k novej minulosti. Udivuje ma, ako sa najviac rozohňujú v hodnotení tých udalostí mladíci, ktorý z tej "minulosti" skoro nič nezažili. Možno len aký-taký útlak od učiteľky v materskej škole. V poslednom čase sa v médiách aj v blogoch udomácnil pojem "spomienkový sentiment", čo má degradovať spomienky starších na ich mladosť. Spomienky a zvlášť na mladosť si však nikto nedá zobrať.
Nepáči sa mi, keď sa do spomienok na "nežnú" silou, mocou montuje ideológia, aj keď tam jej bol celý kopec a bola hnacou silou masových zhromaždení. Život je predsa o niečom inom a jediná ideológia, ktorá už pretrvala v ľudstvu veky, je viera v Boha. Život sa však mení, ľudstvo prekonávalo krízy a rast a vojny, aby sa dostalo na dnešnú úroveň. Historicky diferencovane, niekde viac, inde menej. Ani minulý režim nebol jednoliatym obdobím, iné boli pomery tesne po februári 48, iné v 50-tich rokoch a výkrikom do tmy bol rok 1968.
Od augusta 68 až do "nežnej" sme žili obdobie normalizácie pod patronátom Varšavského paktu a ekonomicky oddelene od západného sveta. Bolo ťažké žiť pod politickým aj vojenským tlakom, zvlášť preto, že už v tom 68. sme uvideli záblesk slobody. Pravdou je, že najdôležitejším faktorom slobody je ekonomika, z hľadiska jednotlivca to znamená mať sa dobre, ba čo viac, mať sa stále lepšie a lepšie, aspoň tak, ako tí druhí. Chybou však je, ak to čakáme od vlád. Vláda síce tvorí podmienky, ale čakať že sa budem mať lepšie, že mi to niekto zabezpečí, je chyba.
Je celkom uveriteľné, že ten prechod zo "socializmu" do kapitalizmu bol organizovaný silami starého režimu a že v zásade mali dohodnutý postup s novými exponentami. To vedeli len oni a ľud mal svoju eufóriu. Tí čo mali informácie a prostriedky na prechod do inej ekonomickej dimenzie, hneď po "nežnej" formovali ekonomické prostredie podľa svojich predstáv a potrieb. Nie podľa rečí na tribúnach, aj tie sa vyvíjali a menili. Dalo by sa zhrnúť, že to, čo tu máme dnes, je naplnenie ich predstáv a cieľov. Má to však ešte mnoho iných súvislostí, ktoré tu v krátkosti nie je možné spomenúť.
Podstatné je vedieť, že za každých okolností sa historicky presadia aktívni a informovaní ľudia, ktorí sa dostanú k moci. A tak to ide od stvorenia sveta. Vlastne nie, len od tých čias, kedy boli Adam a Eva vyhnaní z Raja.
Súčasnú mediálnu situáciu pekne zhrnul istý diskutér na blogu:
"... urobiť zodpovedným za všetko, čo sa na Slovensku udialo pod vládnutím všelijakých vlád, dočasnej, pravicových, ľavicových, koaličných od novembra 89 doteraz, do kritiky jednej vlády, tejto súčasnej, zhodiť marazmus spoločnosti, jej beznádej na Smer, Fica, jeho ministrov je... vyslovená neférovosť." (navirk)
2013/11/13
Sme, či nie sme?
Občas mávam dlhú chvíľu a vtedy mám neskutočné nápady. Napríklad také, že kúpiť si noviny! Miro Žbirka síce radí: "Kúp si knihu!", ale za centy vo vrecku to vychádza len tak-tak na noviny. Nie že by to človek dnes nejako zvlášť potreboval, naozaj iba z dlhej chvíle a z nedostatku iných zábav. Keď už človeka prestanú baviť krížovky, vlak stále mešká a ani televízor nie je poruke. Sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo. A kde je dnes najviac srandy, no predsa v novinách. V denníkoch je jej kopec každý deň.
Mládež to má jednoduché, čumí si na ruky a ťuká do svojich smartfónov. Lenže my, starší sme boli vychovávaní ako spoločenské tvory, žiada sa nám inej komunikácie a keď nie je s kým, aj noviny poslúžia. Noviny boli v minulých časoch potrebnejšie a viacúčelové. Dnes nie, už nie sú často ani na čítanie. Zaujímavé je, že na rozdiel od novín, krížovky nepodliehajú bulvárnemu vkusu. Existujú rôzne typy, od tých klasických, cez švédske, dvojsmerné, osemsmerové a mnoho iných variet. Najkrajšie sú však tie maľované, čo ich asi vymyslel nejaký výrobca ceruziek, alebo "večných" pier. Tie mám rád a preto som aj veľkým spotrebiteľom večnosti v perách.
Do žúp vraj vstúpili extrémy, čítam v novinách... Najprv som si myslel, že je to kačica, ale nie je. Naozaj, napríklad taká Bratislava sa ukázala ako extrémistická. No a Banská Bystrica by bola druhá, to už stačí na množné číslo. V Bratislave je to už skoro jasné, teda aspoň v poslaneckých laviciach BSK. O Freša sa ešte bude biť. Bolo by pekné, keby zvíťazil ženský princíp, značne by sa nám v tom smere vylepšili "genderové" štatistiky. Kotleba v Bystrici šancu nemá, napriek veľkej reklame, ktorú mu v tomto čase robia médiá dobrovoľne. A tak by mohli skončiť naše dva extrémy.
Mládež to má jednoduché, čumí si na ruky a ťuká do svojich smartfónov. Lenže my, starší sme boli vychovávaní ako spoločenské tvory, žiada sa nám inej komunikácie a keď nie je s kým, aj noviny poslúžia. Noviny boli v minulých časoch potrebnejšie a viacúčelové. Dnes nie, už nie sú často ani na čítanie. Zaujímavé je, že na rozdiel od novín, krížovky nepodliehajú bulvárnemu vkusu. Existujú rôzne typy, od tých klasických, cez švédske, dvojsmerné, osemsmerové a mnoho iných variet. Najkrajšie sú však tie maľované, čo ich asi vymyslel nejaký výrobca ceruziek, alebo "večných" pier. Tie mám rád a preto som aj veľkým spotrebiteľom večnosti v perách.
Do žúp vraj vstúpili extrémy, čítam v novinách... Najprv som si myslel, že je to kačica, ale nie je. Naozaj, napríklad taká Bratislava sa ukázala ako extrémistická. No a Banská Bystrica by bola druhá, to už stačí na množné číslo. V Bratislave je to už skoro jasné, teda aspoň v poslaneckých laviciach BSK. O Freša sa ešte bude biť. Bolo by pekné, keby zvíťazil ženský princíp, značne by sa nám v tom smere vylepšili "genderové" štatistiky. Kotleba v Bystrici šancu nemá, napriek veľkej reklame, ktorú mu v tomto čase robia médiá dobrovoľne. A tak by mohli skončiť naše dva extrémy.
2013/10/27
Vesmírna gravitácia
Gravitácia musí byť všade, inak by sme sa rozišli na veky. Nie len my ľudia, ale všetko čo má hmotnú podstatu. Vari by ostal existovať iba duch, teda aj naše duše by v prázdnote poletovali priestorom. Aj tak by sa asi navzájom priťahovali, komunikovali by a zhlukovali by sa na základe všeplatnej duchovnej gravitácie.
Vo filme Gravitácia hrá hlavnú úlohu gravitácia, to je na prvý pohľad jasné. Napriek tomu je však skoro počas celého filmu zemská príťažlivosť v úzadí, mimo dosah. Aj keď tam všade skutočne je, ale podľa našich pozemských kritérií len taká maličká, že ju necítiť. Je viditeľná hlavne zotrvačnosť. Hmota sa nezaprie, ak sa už raz rozbehne, tak ide. Gravitácia je 3D film, založený na priestorovom pocite a na okuliaroch. Aj som sa párkrát musel uhnúť, aby ma netrafili úlomky satelitného prachu.
Nemyslím si, že som polvolaný kritizovať hodnovernosť natočenia vesmírnych scén, či zodpovedajú vesmírnej fyzike. V každom prípade to bolo úžasné, pozorovať tú slobodu priestoru a nekonečnú nemohúcnosť človeka v skafandri. Nepochopiteľné bolo, že ten, ktorý mal pohonný raketový mechanizmus na chrbte, sa tam spočiatku len tak bez príčiny krútil okolo tých čo pracovali. Neskôr mu chýbalo palivo, keď išlo do tuhého.
Vo filme je zachovaný aj politický princíp, známy z mnohých filmov - my sme tí dobrí, oni sú horší a tí tretí sú buď tak, alebo onak. Niektorí diváci a recenzenti zvažujú, či je opodstatnené tvrdiť, že je to film žánru sci-fi. Ja si myslím, že do tejto kategórie sa radí hlavne tým, že napriek tomu, že všetky stanice a moduly sú prakticky zničené, Sandra sa dostáva od ISS k ruskej a potom aj k čínskej stanici a vždy sa jej podarí oživiť posledný modul na prežitie. Aj na ten posledný úsek, režírovaný zemskou príťažlivosťou.
Neuveriteľné je aj to, že by sa jedna z kooperujúcich strán vesmírneho prieskumu rozhodla zničiť raketou svoju starú družicu a vopred by si nespočítala, aké to bude mať dôsledky. Nuž ale, príbeh musí mať úvod zauzlenie, aj rozuzlenie. Napriek všetkému si myslím, že je to dobrý film, trochu iný ako dávna Vesmírna odysea. Taký, stojaci jednou nohou na pevnej zemi a druhou na polceste ku sci-fi.
Star Trek a jemu podobné odnože sú však o niečom celkom inom, sú odtrhnuté od reálneho života. Napriek tomu, že sa stal akýmsi kultom. Myslím si, že film Hviezdna brána a najmä nadväzujúci seriál so svojimi variáciami je oveľa bližší ľudskej podstate. Či už sa to týka túžby po vedomostiach, túžby dominovať, či túžby po rýchlom získaní cudzích poznatkov a túžby spoznať aj "druhý" spravodlivý svet. Vo "hviezdnych bránach" sa uplatňuje aj vrcholne ľudský princíp: najprv niečo pokaziť a potom to zázračne napraviť. Ale to už je iná oblasť, než gravitácia.
Gravitácia (Gravity), Thriller, Sci-Fi
Réžia: Alfonso Cuarón
Scenár: Alfonso Cuarón, Jonás Cuarón, Rodrigo García
Kamera: Emmanuel Lubezki
Hudba: Steven Price
Hrajú: Sandra Bullock, George Clooney
Vo filme Gravitácia hrá hlavnú úlohu gravitácia, to je na prvý pohľad jasné. Napriek tomu je však skoro počas celého filmu zemská príťažlivosť v úzadí, mimo dosah. Aj keď tam všade skutočne je, ale podľa našich pozemských kritérií len taká maličká, že ju necítiť. Je viditeľná hlavne zotrvačnosť. Hmota sa nezaprie, ak sa už raz rozbehne, tak ide. Gravitácia je 3D film, založený na priestorovom pocite a na okuliaroch. Aj som sa párkrát musel uhnúť, aby ma netrafili úlomky satelitného prachu.
Nemyslím si, že som polvolaný kritizovať hodnovernosť natočenia vesmírnych scén, či zodpovedajú vesmírnej fyzike. V každom prípade to bolo úžasné, pozorovať tú slobodu priestoru a nekonečnú nemohúcnosť človeka v skafandri. Nepochopiteľné bolo, že ten, ktorý mal pohonný raketový mechanizmus na chrbte, sa tam spočiatku len tak bez príčiny krútil okolo tých čo pracovali. Neskôr mu chýbalo palivo, keď išlo do tuhého.
Vo filme je zachovaný aj politický princíp, známy z mnohých filmov - my sme tí dobrí, oni sú horší a tí tretí sú buď tak, alebo onak. Niektorí diváci a recenzenti zvažujú, či je opodstatnené tvrdiť, že je to film žánru sci-fi. Ja si myslím, že do tejto kategórie sa radí hlavne tým, že napriek tomu, že všetky stanice a moduly sú prakticky zničené, Sandra sa dostáva od ISS k ruskej a potom aj k čínskej stanici a vždy sa jej podarí oživiť posledný modul na prežitie. Aj na ten posledný úsek, režírovaný zemskou príťažlivosťou.
Neuveriteľné je aj to, že by sa jedna z kooperujúcich strán vesmírneho prieskumu rozhodla zničiť raketou svoju starú družicu a vopred by si nespočítala, aké to bude mať dôsledky. Nuž ale, príbeh musí mať úvod zauzlenie, aj rozuzlenie. Napriek všetkému si myslím, že je to dobrý film, trochu iný ako dávna Vesmírna odysea. Taký, stojaci jednou nohou na pevnej zemi a druhou na polceste ku sci-fi.
Star Trek a jemu podobné odnože sú však o niečom celkom inom, sú odtrhnuté od reálneho života. Napriek tomu, že sa stal akýmsi kultom. Myslím si, že film Hviezdna brána a najmä nadväzujúci seriál so svojimi variáciami je oveľa bližší ľudskej podstate. Či už sa to týka túžby po vedomostiach, túžby dominovať, či túžby po rýchlom získaní cudzích poznatkov a túžby spoznať aj "druhý" spravodlivý svet. Vo "hviezdnych bránach" sa uplatňuje aj vrcholne ľudský princíp: najprv niečo pokaziť a potom to zázračne napraviť. Ale to už je iná oblasť, než gravitácia.
Gravitácia (Gravity), Thriller, Sci-Fi
Réžia: Alfonso Cuarón
Scenár: Alfonso Cuarón, Jonás Cuarón, Rodrigo García
Kamera: Emmanuel Lubezki
Hudba: Steven Price
Hrajú: Sandra Bullock, George Clooney
2013/10/17
Gravitácia v živote na zemi
Aj v dospievaní je zemská (i ženská) príťažlivosť základom našej súdržnosti. Pôsobí všade a niekde dokonca aj nepriamo, ako v tom vtipe, ktorý dávali nedávni vo vtipe za stovku. Čosi také, že pre muža je zle, keď prížažlivosť zemská je silnejšia ako príťažlivosť ženská. Dospievajúca mužská mládež ešte iste nevie, o čom to je, lebo ešte má úplne jasno v týchto základných príťažlivostiach, respektíve v tej jednej a tú druhú vníma len teoreticky, prípadne literárne a v poetických metaforách.
Neviem, ako je to u ženského pokolienia, kedy sa u nich stáva gravitácia k protikladom príťažlivou. Bude to asi vtedy, keď objavia svoje body "G". Z dievčaťa sa vtedy stáva prvýkrát žena a z chlapca začína trčať biologický muž. Intímne sa to spozná ťažkými erotickými snami a "polúciami". Teda tak to je u začínajúceho chlapa. Čo cítia dievčatá pri prvej menštruácii, to je pre mňa veľká neznáma. Možno to berú ako výzvu a zároveň, tie zodpovednejšie, aj ako výstrahu. Život začína naplno a vážne. Bolo to pekné obdobie, len škoda, že to bolo tak dávno...
Upozornenie: Táto úvaha možno nie je "genderovo" korektná, je viac o biológii než o filozofii :)
Neviem, ako je to u ženského pokolienia, kedy sa u nich stáva gravitácia k protikladom príťažlivou. Bude to asi vtedy, keď objavia svoje body "G". Z dievčaťa sa vtedy stáva prvýkrát žena a z chlapca začína trčať biologický muž. Intímne sa to spozná ťažkými erotickými snami a "polúciami". Teda tak to je u začínajúceho chlapa. Čo cítia dievčatá pri prvej menštruácii, to je pre mňa veľká neznáma. Možno to berú ako výzvu a zároveň, tie zodpovednejšie, aj ako výstrahu. Život začína naplno a vážne. Bolo to pekné obdobie, len škoda, že to bolo tak dávno...
Upozornenie: Táto úvaha možno nie je "genderovo" korektná, je viac o biológii než o filozofii :)
2013/10/14
Slovenský kandidát
Po dlhšom čase píšem a som tu. Bol som v kine na novom slovenskom filme Kandidát. Rád chodím na slovenské filmy, nie je ich tak veľa aby sa to nedalo stíhať. Vcelku môžem konštatovať pozitívny trend vývoja kvality našich filmov. Samozrejme, nájdu sa aj prepadáky, ale tie sa nájdu aj u "veľkého brata"...
Ku Kandidátovi som sa dostal čistou náhodou a náhodou som sa tesne pred tým dozvedel niečo o jednom zo scenáristov a to bolo to dráždivé, čo ma bezprostredne nútilo kúpiť si lístok na tento film. Trochu som sa tešil, ako ho skritizujem, lebo... Skrátka tak bolo a po 15 minútovej úvodnej reklame (v TV bývajú aj 20 minútové) začal film. Hneď, priamo a bez varovania, úvodné titulky skoro ako z detskej vystrihovačky mali navodiť atmosféru modernej pretechnizovanej doby.
Druhým typickým znakom kina bola vysoká úroveň akustického tlaku v sále, ale to ide ako vždy, hlavne na konto premietačov, trochu nahluchlých a trochu závislých na všeobecnej mienke davu, že čo je hlasité, to je pekné. Podobne ako sa kedysi na vojne hovorilo, že čo je mokré, to je čisté, preto sa chodby pred kontrolou zhora riadne polievali vodou. Ale aby som neodbočoval, to sú len tie vonkajšie znaky premietania filmov v multikinách. Trochu ma znechutilo hneď na začiatku, že ten začiatok je takmer zhodný s trajlerom, ktorý visí na internete. Obával som sa, že tých pár klišé bude všetko "lákavé", čo vo filme je...
Nebolo to tak, film sa začal rozbiehať celkom "moderným" štýlom, teda dynamickou kamerou, aj zrýchlenými presunmi auta, čo v tých momentoch poukazovalo na grotesku. Štýl filmu, to je druhá vec, ktorá stojí za zmienku, totiž v oficiálnom označovaní sa uvádza, že je to thriller / komédia. S tým sa dá celkom súhlasiť, len by som k tej komédii jemne pridal aj "bláznivá". To je nakoniec pozitívom filmu, že sa neorientuje na aktuálnu politickú situáciu na Slovensku, aj keď je o prezidentskej voľbe. Tým sa stáva trochu nadčasovým, lebo naša "kapitalistická" spoločnosť sa asi tak skoro nezmení a isté liečivé "kvapky" potrebuje ako soľ.
Isté styčné body s našou konkrétnou realitou tam však sú, ale iba v náznakoch a to je dobre, lebo voľby skončia a reklamní mágovia ostanú bašovať ďalej. Bohužiaľ taký je svet, že reklama si často myslí, že je večná a že si môže dovoliť všetko, že dokáže aj nemožné. Pravdou však je, že reklama sa môže a niekedy sa aj obracia proti vlastnému zmyslu.
Prvá polovica filmu vyniká množstvom vulgarizmov, teda hrubosťou vyjadrovania "mocných". Akoby spojenie moc a peniaze zároveň znamenalo hrubosť a prízemnosť. Ako by neboli iné formy vedenia pracovného kolektívu, len spupná nadradenosť šéfa, hlavne keď je zároveň majiteľ. Také sú dnes vzory vo filmovom svete a tak sa aj menší tvorcovia snažia byť veľkými.
Ešte sa vrátim k hercom, hoci nie som sledovač jojkárskych a iných seriálov a zo všetkých seriálov mám len taký nejasný obraz, ako grafity toho posledného grafitového umelca. Keď som uvidel hlavného predstaviteľa so strniskom ako Martin Dejdar v jednom slabšom českom seriáli, mal som taký prvý dojem, že som doma a omylom pozerám panelák (a či čo). Ale uznávam, že to je len môj malý problém nedostatočnej informovanosti. Inak môžem hercov vo filme len pochváliť, a dokonca odpúšťam aj tomu jednému scenáristovi (nemenujem). Stvárnenie všetkých rolí bolo dokonale hodnoverné, aj u tých, akože podradnejších, ale také tam vlastne ani neboli. Každá rola bola v tom príbehu nosnou. Ako sa hovorí, niet malých rolí v živote.
Skoro by som zabudol prezradiť pointu detektívneho trileru... Radšej nie, lebo sa oplatí ísť do kina a nechať sa prekvapiť. Prekvapenie tam je, aj keď trochu tušené a je tam samozrejme aj politické pozadie, veď ako inak pri voľbe prezidenta v "rozvíjajúcej sa demokracii". Divák ostane po celý čas v istom, trochu "seriálovom" napätí, ale dočká sa. Rozhodne ten film je položený na dobrých hereckých výkonoch postáv hodnoverne stvárnených (aj vďaka dobrej réžii). Zrejmé je aj isté komediálne zveličenie. Páčila sa mi aj jedna perfektná scéna Česko-Slovenskej prestrelky. S humorom totiž ďalej zájdeme...
V kine s nami boli zväčša mladí ľudia. Chválim, že pri vyslovených vulgarizmoch tam nebola až taká ozvena, len ojedinelé zareagovanie. To je prísľub do budúcnosti. Mám rád slovenskú filmovú tvorbu, držím jej palce. Preto som možno trochu menej objektívny, ale nech, lebo by som filmárov rád povzbudil. Aj keď poukážem na to, čo sa mi nezdá najlepšie. V tomto filme sú pozitíva a hlavne celkovú úroveň stvárnenia príbehu, pre jeho nadčasovosť, chválim.
Ku Kandidátovi som sa dostal čistou náhodou a náhodou som sa tesne pred tým dozvedel niečo o jednom zo scenáristov a to bolo to dráždivé, čo ma bezprostredne nútilo kúpiť si lístok na tento film. Trochu som sa tešil, ako ho skritizujem, lebo... Skrátka tak bolo a po 15 minútovej úvodnej reklame (v TV bývajú aj 20 minútové) začal film. Hneď, priamo a bez varovania, úvodné titulky skoro ako z detskej vystrihovačky mali navodiť atmosféru modernej pretechnizovanej doby.
Druhým typickým znakom kina bola vysoká úroveň akustického tlaku v sále, ale to ide ako vždy, hlavne na konto premietačov, trochu nahluchlých a trochu závislých na všeobecnej mienke davu, že čo je hlasité, to je pekné. Podobne ako sa kedysi na vojne hovorilo, že čo je mokré, to je čisté, preto sa chodby pred kontrolou zhora riadne polievali vodou. Ale aby som neodbočoval, to sú len tie vonkajšie znaky premietania filmov v multikinách. Trochu ma znechutilo hneď na začiatku, že ten začiatok je takmer zhodný s trajlerom, ktorý visí na internete. Obával som sa, že tých pár klišé bude všetko "lákavé", čo vo filme je...
Nebolo to tak, film sa začal rozbiehať celkom "moderným" štýlom, teda dynamickou kamerou, aj zrýchlenými presunmi auta, čo v tých momentoch poukazovalo na grotesku. Štýl filmu, to je druhá vec, ktorá stojí za zmienku, totiž v oficiálnom označovaní sa uvádza, že je to thriller / komédia. S tým sa dá celkom súhlasiť, len by som k tej komédii jemne pridal aj "bláznivá". To je nakoniec pozitívom filmu, že sa neorientuje na aktuálnu politickú situáciu na Slovensku, aj keď je o prezidentskej voľbe. Tým sa stáva trochu nadčasovým, lebo naša "kapitalistická" spoločnosť sa asi tak skoro nezmení a isté liečivé "kvapky" potrebuje ako soľ.
Isté styčné body s našou konkrétnou realitou tam však sú, ale iba v náznakoch a to je dobre, lebo voľby skončia a reklamní mágovia ostanú bašovať ďalej. Bohužiaľ taký je svet, že reklama si často myslí, že je večná a že si môže dovoliť všetko, že dokáže aj nemožné. Pravdou však je, že reklama sa môže a niekedy sa aj obracia proti vlastnému zmyslu.
Prvá polovica filmu vyniká množstvom vulgarizmov, teda hrubosťou vyjadrovania "mocných". Akoby spojenie moc a peniaze zároveň znamenalo hrubosť a prízemnosť. Ako by neboli iné formy vedenia pracovného kolektívu, len spupná nadradenosť šéfa, hlavne keď je zároveň majiteľ. Také sú dnes vzory vo filmovom svete a tak sa aj menší tvorcovia snažia byť veľkými.
Ešte sa vrátim k hercom, hoci nie som sledovač jojkárskych a iných seriálov a zo všetkých seriálov mám len taký nejasný obraz, ako grafity toho posledného grafitového umelca. Keď som uvidel hlavného predstaviteľa so strniskom ako Martin Dejdar v jednom slabšom českom seriáli, mal som taký prvý dojem, že som doma a omylom pozerám panelák (a či čo). Ale uznávam, že to je len môj malý problém nedostatočnej informovanosti. Inak môžem hercov vo filme len pochváliť, a dokonca odpúšťam aj tomu jednému scenáristovi (nemenujem). Stvárnenie všetkých rolí bolo dokonale hodnoverné, aj u tých, akože podradnejších, ale také tam vlastne ani neboli. Každá rola bola v tom príbehu nosnou. Ako sa hovorí, niet malých rolí v živote.
Skoro by som zabudol prezradiť pointu detektívneho trileru... Radšej nie, lebo sa oplatí ísť do kina a nechať sa prekvapiť. Prekvapenie tam je, aj keď trochu tušené a je tam samozrejme aj politické pozadie, veď ako inak pri voľbe prezidenta v "rozvíjajúcej sa demokracii". Divák ostane po celý čas v istom, trochu "seriálovom" napätí, ale dočká sa. Rozhodne ten film je položený na dobrých hereckých výkonoch postáv hodnoverne stvárnených (aj vďaka dobrej réžii). Zrejmé je aj isté komediálne zveličenie. Páčila sa mi aj jedna perfektná scéna Česko-Slovenskej prestrelky. S humorom totiž ďalej zájdeme...
V kine s nami boli zväčša mladí ľudia. Chválim, že pri vyslovených vulgarizmoch tam nebola až taká ozvena, len ojedinelé zareagovanie. To je prísľub do budúcnosti. Mám rád slovenskú filmovú tvorbu, držím jej palce. Preto som možno trochu menej objektívny, ale nech, lebo by som filmárov rád povzbudil. Aj keď poukážem na to, čo sa mi nezdá najlepšie. V tomto filme sú pozitíva a hlavne celkovú úroveň stvárnenia príbehu, pre jeho nadčasovosť, chválim.
2013/09/28
Abcdef-z
Citácia abecedy v titulku naznačuje množstvo námetov, ktoré sa tadiaľto v medzičase prehnali. Bohužiaľ všetky mimo klávesnice. Waboviny teda zívajú prázdnotou a už dlhší čas pripomínajú noty na bubon. Vidieť to aj na poklese návštevnosti. To by však nemuselo byť, lebo v archíve sa nachádza dosť "múdrostí", ktoré sú vhodné aj na opakovanie. Čo bolo, to bolo a terazky ideme ďalej...
Včera som zadal 31 DKP a ďalších príslušných údajov do bločkovej lotérie, teraz som v napätí, aká výhra sa mi ujde. Ak to bude viac ako 1000 €, objednám si nejakú luxusnú jesennú dovolenku.Ak to bude menej, aj tak to poteší. Ak to nebude nič, bude to absolútne podľa skutočného očakávania. Nič sa nedeje, bločková lotéria má veľa etáp a konzumný život prináša stále nové a nové bločky. Tak toto bolo písmeno "B" a "L" ako bločková lotéria. Ešte mi ostáva veľa písmen.
Včera som zadal 31 DKP a ďalších príslušných údajov do bločkovej lotérie, teraz som v napätí, aká výhra sa mi ujde. Ak to bude viac ako 1000 €, objednám si nejakú luxusnú jesennú dovolenku.Ak to bude menej, aj tak to poteší. Ak to nebude nič, bude to absolútne podľa skutočného očakávania. Nič sa nedeje, bločková lotéria má veľa etáp a konzumný život prináša stále nové a nové bločky. Tak toto bolo písmeno "B" a "L" ako bločková lotéria. Ešte mi ostáva veľa písmen.
2013/09/20
Nový telefón
Taký obyčajný titulok a napriek tomu sa pod ním skrýva zaujímavý článok (sic). Skutočne to bude o telefóne a nepriamo aj o jeho majiteľovi. Musím to však upresniť, bude to o dvoch telefónoch, z ktorých každý má inú charakteristiku a "charakter". Jeden je "múdry", teda "smart" a druhý je "hlúpy", teda len taký obyčajný "fón".
Pred nejakým časom som sa zmodernizoval, namiesto starého mobilu, ktorý sa, ako to v dnešných časoch býva, asi po dvoch rokoch odobral do večných lovíšť. Nie že by sa pokazil, to nie, pokazil sa iba konektor, cez ktorý sa nabíja batéria. Taká maličkosť, ale bez nej to nejde. Nejaký čas som batériu nabíjal v ešte staršom mobile, kde kupodivu pasovala a konektor fungoval. Len tá výmena a neustále štartovanie ma skoro prestalo baviť.
Kúpil som si teda môj prvý "smartfón", lebo keď už, tak nech to je to najlepšie. Práca s ním je jednoduchá, tak intuitívna, že aj pravnučka, ktorá nemá ešte ani rok, si na ňom vie spustiť hudbu z Youtube. Neklamem, mám na to aj videodôkaz. Skrátka, úplná spokojnosť. Až na to, že nabíjať ho treba každý druhý, tretí deň. Výhodná vecička, má to wifi, foťák aj dátové pripojenie na internet. Doma to človek nevyužije, ale na cestách je to vítané.
Raz mi došla hláška, že by som mal aktualizovať operačný systém. Iste to poznáte, to je to, s čím každú chvíľu otravujú "okná" od úrovne 7 vyššie. Reaálne pomýšľam na to, že by už bol čas prejsť na inú platformu. Nepáči sa mi, že niekto myslí za mňa, a hlavne za mojim chrbtom, potom mi pošle nejaký nedorobok, či vylepšenie, ktoré je nevítanou zmenou k horšiemu, ktorý o dva dni zase musí opravovať. Človek má v obchode pocit, že kupuje hotový výrobok a pritom je to len polotovar.
Vráťme sa však k múdrosti mobilov. V tom mojom smartfóne mám (mal som) dve karty od dvoch operátorov. Taká vymyslenosť z čias, keď ešte konkurenčná súťaž nespôsobila skoro naprostú podobnosť programov u operátorov. V tomto prípade však z toho vyšiel riadny rachot. Odsúhlasil som tú inštaláciu aktualizácie systému, veď to bolo prvé sťahovanie. Prekvapenie došlo až vo faktúre, keď mi môj najlepší operátor za to naúčtoval 30 €. Keby som to bol sťahoval cez "druhého" mal by som to za jedno euro! To človeka, mierne povedané, nahnevá.
Nahnevaný som neváhal, zašiel som k "druhému", kde som si kúpil ten najhlúpejší telefón. Potešili sa, lebo také dnes už nikto nechce, len ja. Tak som svojho "najlepšieho" operátora preložil do "najhlúpejšieho" telefónu, kde z neho ostal len "fón". Koľko prevoláš, toľko zaplatíš. Wow. Žiadne pripojenie, ani modrý blesk, ani fotoaparát, proste nič, len telefón. Vlastne má jednu "múdrosť" - ledkové svietidlo. A čo je ešte dôležitejšie, treba ho nabíjať raz za dva týždne. Teraz rovnako aj ten smartfón (ktorý je vypnutý).
Smartfón beriem so sebou a zapínam len na cestách a keď sa stretnem s pravnučkou, aby si vybrala vhodnú hudbu. Ak mi teda budete volať, volajte radšej na telefón, nie na smartfón.
Pred nejakým časom som sa zmodernizoval, namiesto starého mobilu, ktorý sa, ako to v dnešných časoch býva, asi po dvoch rokoch odobral do večných lovíšť. Nie že by sa pokazil, to nie, pokazil sa iba konektor, cez ktorý sa nabíja batéria. Taká maličkosť, ale bez nej to nejde. Nejaký čas som batériu nabíjal v ešte staršom mobile, kde kupodivu pasovala a konektor fungoval. Len tá výmena a neustále štartovanie ma skoro prestalo baviť.
Kúpil som si teda môj prvý "smartfón", lebo keď už, tak nech to je to najlepšie. Práca s ním je jednoduchá, tak intuitívna, že aj pravnučka, ktorá nemá ešte ani rok, si na ňom vie spustiť hudbu z Youtube. Neklamem, mám na to aj videodôkaz. Skrátka, úplná spokojnosť. Až na to, že nabíjať ho treba každý druhý, tretí deň. Výhodná vecička, má to wifi, foťák aj dátové pripojenie na internet. Doma to človek nevyužije, ale na cestách je to vítané.
Raz mi došla hláška, že by som mal aktualizovať operačný systém. Iste to poznáte, to je to, s čím každú chvíľu otravujú "okná" od úrovne 7 vyššie. Reaálne pomýšľam na to, že by už bol čas prejsť na inú platformu. Nepáči sa mi, že niekto myslí za mňa, a hlavne za mojim chrbtom, potom mi pošle nejaký nedorobok, či vylepšenie, ktoré je nevítanou zmenou k horšiemu, ktorý o dva dni zase musí opravovať. Človek má v obchode pocit, že kupuje hotový výrobok a pritom je to len polotovar.
Niekedy mám pocit, že tie diery v systéme, ako v ementáli, tam naschvál vkladajú, aby potom mohli užívateľov nerušene kontrolovať. A ktovie, čo iné sa ešte pod tým skrýva. To nie je paranoja, ale zrejme reálny stav vecí. Veď je to divné, že prístup s najvyššou prioritou, do môjho (vášho) počítača má niekto zvonka. Nekontrolovateľne. Dokonca som niekde čítal, že na internete je zakázané používať nerozlúštiteľný kód... Maximálna sloboda internetu, veď kto nemá čo skrývať, nemá sa čoho obávať. Kto sa chce skrývať, nejde na internet...
Vráťme sa však k múdrosti mobilov. V tom mojom smartfóne mám (mal som) dve karty od dvoch operátorov. Taká vymyslenosť z čias, keď ešte konkurenčná súťaž nespôsobila skoro naprostú podobnosť programov u operátorov. V tomto prípade však z toho vyšiel riadny rachot. Odsúhlasil som tú inštaláciu aktualizácie systému, veď to bolo prvé sťahovanie. Prekvapenie došlo až vo faktúre, keď mi môj najlepší operátor za to naúčtoval 30 €. Keby som to bol sťahoval cez "druhého" mal by som to za jedno euro! To človeka, mierne povedané, nahnevá.
Nahnevaný som neváhal, zašiel som k "druhému", kde som si kúpil ten najhlúpejší telefón. Potešili sa, lebo také dnes už nikto nechce, len ja. Tak som svojho "najlepšieho" operátora preložil do "najhlúpejšieho" telefónu, kde z neho ostal len "fón". Koľko prevoláš, toľko zaplatíš. Wow. Žiadne pripojenie, ani modrý blesk, ani fotoaparát, proste nič, len telefón. Vlastne má jednu "múdrosť" - ledkové svietidlo. A čo je ešte dôležitejšie, treba ho nabíjať raz za dva týždne. Teraz rovnako aj ten smartfón (ktorý je vypnutý).
Smartfón beriem so sebou a zapínam len na cestách a keď sa stretnem s pravnučkou, aby si vybrala vhodnú hudbu. Ak mi teda budete volať, volajte radšej na telefón, nie na smartfón.
2013/09/02
Verte, či neverte
Nedávno som písal o "vôňach" a "smradoch", ale na jednu príhodu som zabudol. Iste poznáte ten nepríjemný pach z alkoholických zvratkov. Tak také niečo som pred nedávnom zacítil vo svojej pracovni, ale za svet som si nevedel spomenúť, kedy som naposledy vypil nadmerné množstvo alkoholu. Rozhodne to nebolo v tomto storočí, ale tak dávno, že si to ani nepamätám.
Začali sme hľadať príčinu, teda zdroj toho zvláštneho pachu, ktorý bol tak neodbytný, že sa vôbec nedal vyvetrať. Na koberci, pod stolom, za gaučom a tak. A nič. Potom som si spomenul, že keď som to po prvýkrát zacítil, tlačil som nejaké dokumenty na laserovej tlačiarni. A vinník bol na svete! Je tam nejaká chémia, zohrieva sa to na istú teplotu. Len bolo divné, že to bolo cítiť aj keď som týždeň tlačiareň nezapol. Potom to zrazu prestalo. A nebolo cítiť ani vtedy, keď som zapol tlačiareň. To bolo fajn, ale bolo to podozrivé.
Pred pár dňami, keď som sa vrátil z mesta, som potreboval vytlačiť niekoľko strán textu. Podivný závan sa znova objavil. Napriek tomu som už na tlačiareň veľmi neveril. Začal som skúmať situáciu, spätne som dedukoval vplyv všetkých možných okolností. Zistil som, že ten zápach sa objavil vtedy, keď som sa vrátil z obchodu. Možno som niečo zvláštne kúpil... A kúpil som žuvačky. V oboch prípadoch to boli tie s číslom 5 a zelené. Aj majster tesár sa občas poseká. Stačilo privoňať a preniesť žuvačky do inej izby - pracovňa ostala čistá a smrad sa presťahoval. Výsledok vyšetrovania je teda jasný, tlačiareň je v tom nevinne.
Len neviem, kde budem odteraz skladovať ostávajúce žuvačky, lebo na počudovanie, žuvať sa dajú... Isteže, viackrát také nekúpim.
Začali sme hľadať príčinu, teda zdroj toho zvláštneho pachu, ktorý bol tak neodbytný, že sa vôbec nedal vyvetrať. Na koberci, pod stolom, za gaučom a tak. A nič. Potom som si spomenul, že keď som to po prvýkrát zacítil, tlačil som nejaké dokumenty na laserovej tlačiarni. A vinník bol na svete! Je tam nejaká chémia, zohrieva sa to na istú teplotu. Len bolo divné, že to bolo cítiť aj keď som týždeň tlačiareň nezapol. Potom to zrazu prestalo. A nebolo cítiť ani vtedy, keď som zapol tlačiareň. To bolo fajn, ale bolo to podozrivé.
Pred pár dňami, keď som sa vrátil z mesta, som potreboval vytlačiť niekoľko strán textu. Podivný závan sa znova objavil. Napriek tomu som už na tlačiareň veľmi neveril. Začal som skúmať situáciu, spätne som dedukoval vplyv všetkých možných okolností. Zistil som, že ten zápach sa objavil vtedy, keď som sa vrátil z obchodu. Možno som niečo zvláštne kúpil... A kúpil som žuvačky. V oboch prípadoch to boli tie s číslom 5 a zelené. Aj majster tesár sa občas poseká. Stačilo privoňať a preniesť žuvačky do inej izby - pracovňa ostala čistá a smrad sa presťahoval. Výsledok vyšetrovania je teda jasný, tlačiareň je v tom nevinne.
Len neviem, kde budem odteraz skladovať ostávajúce žuvačky, lebo na počudovanie, žuvať sa dajú... Isteže, viackrát také nekúpim.
2013/08/27
Mám, či nemám...
Zamilovaní niekedy používajú kvet margarétky, aby zistili, či ich ten jej, alebo tá jeho majú radi. Sú veci, ktoré máme radi aj keď práve nie sme zamilovaní. A sú tiež veci, ktoré nemáme radi. Za žiadnych okolností ich nemáme radi. Aby som nepísal do vetra, spomeniem niekoľko vecí, ktoré napríklad ja, nemám rád. Nemám rád, lepšie povedané, nemal som nikdy rád vojenskú disciplínu a vojenské poriadky. "Komínky" šatstva na nočnom stolíku, či naukladané veci v skrini, to mi nikdy nevoňalo.
Pochopiteľne, že som preto nemal rád rozkazy a nerád som ich aj vydával. Som asi muž "konsenzu", najradšej sa dohodnem, aj keby malo ísť o rozumný kompromis.
Tak hlboko som tu nechcel rozoberať svoju vlastnú podstatu, skôr len také maličkosti zo všedného života. Chcel som len povedať, napríklad, že nemám rád, keď sa v byte naukladajú kvetináče na okenný parapet. Možno to niekomu pripadá pekné, ale okno tým stráca svoju poctivú funkciu. Nevadia mi muškáty zvonka, či na balkóne. V dnešnej dobe sa však už namiesto muškátov "nosia" orchideje. Nie že by boli krajšie, ale sú módne, ale je fakt, že nemajú takú prenikavú vôňu ako muškáty.
Nemám rád tie umelé "smrady", ktoré niektorí precitlivelí jednotlivci rozprašujú po použití toalety. Namiesto prirodzenej "vône", ktorá sa aj tak rýchlo "vyparí" cez vetracie otvory, lebo metán je ľahší ako vzduch a snaží sa čím skôr vyletieť hore komínom. Tie "smrádečky" naopak, sú ťažšie ako vzduch, preto sa "rozplazia" po celom byte, kde vytrvalo otravujú prirodzenú klímu dosť dlho. Skutočne, je asi pravdivé tvrdenie jednej reklamy, že tieto prípravky neprekryjú zápach, ale ho nahradia. Za cenu otravy ovzdušia niečim iným.
Na dnes tých negatív bolo dosť. Nabudúce, niekedy možno napíšem aj niečo pozitívne, čo mám rád. Ak také niečo objavím :).
Pochopiteľne, že som preto nemal rád rozkazy a nerád som ich aj vydával. Som asi muž "konsenzu", najradšej sa dohodnem, aj keby malo ísť o rozumný kompromis.
Tak hlboko som tu nechcel rozoberať svoju vlastnú podstatu, skôr len také maličkosti zo všedného života. Chcel som len povedať, napríklad, že nemám rád, keď sa v byte naukladajú kvetináče na okenný parapet. Možno to niekomu pripadá pekné, ale okno tým stráca svoju poctivú funkciu. Nevadia mi muškáty zvonka, či na balkóne. V dnešnej dobe sa však už namiesto muškátov "nosia" orchideje. Nie že by boli krajšie, ale sú módne, ale je fakt, že nemajú takú prenikavú vôňu ako muškáty.
Nemám rád tie umelé "smrady", ktoré niektorí precitlivelí jednotlivci rozprašujú po použití toalety. Namiesto prirodzenej "vône", ktorá sa aj tak rýchlo "vyparí" cez vetracie otvory, lebo metán je ľahší ako vzduch a snaží sa čím skôr vyletieť hore komínom. Tie "smrádečky" naopak, sú ťažšie ako vzduch, preto sa "rozplazia" po celom byte, kde vytrvalo otravujú prirodzenú klímu dosť dlho. Skutočne, je asi pravdivé tvrdenie jednej reklamy, že tieto prípravky neprekryjú zápach, ale ho nahradia. Za cenu otravy ovzdušia niečim iným.
Na dnes tých negatív bolo dosť. Nabudúce, niekedy možno napíšem aj niečo pozitívne, čo mám rád. Ak také niečo objavím :).
Stalo sa
Aj na benzínovom čerpadle by sa niekedy dalo zbohatnúť. Včera som natankoval za 30 €, platil som 50 eurovou bankovkou. Milá pani, s nadmiernou nadváhou sa mi zadívala do očí a z 50 mi vydala 30 €. Podržal som v ruke ten výdavok a čakal som, čo bude. Nič. Tak som sa spýtal, či mám odísť, alebo to prepočíta? Zase nič. Tak som sa pozrel na účtenku a hovorím, že je tam 30 €. Až keď som to vyslovil, pokladníčka sa zbadala a 10 € si zobrala späť. Jej pocity som nedokázal odhadnúť, ale začervenanie to nebolo. Možno ma chcela obdarovať... Poctivec už ani na pumpe nezarobí.
2013/08/20
Poriadok musí byť
Tak nejako to je, náš život sa vždy riadi nejakým poriadkom. Aj na stole, či v počítači musíme mať čisto, aby sme sa v tom všetkom vyznali. Čo je to vlastne poriadok a čo je upratovanie? Poriadok, to je niečo, čo je v podstate proti prírode, ak si nemyslíme, že aj človek je súčasťou prírody. Ak spadáme pod pojem "príroda" aj my, je všetko čo robíme prirodzené. Či už ide o "neporiadok", alebo upratovanie. Pravdou je, že všetko v živote i v prírode má svoj poriadok. Dokonca aj katastrofy majú svoj predurčený scenár.
Na úvod iba toľko, teraz niečo o mojom "upratovaní". Najčastejšie upratujem v počítači. Pri aktívnom surfovaní často sťahujem rôzne programy a skúšam, či spĺňajú moje predstavy. Ak nie, idú bez milosti do koša. Po niekoľkých inštaláciách a odinštalovaniach je vhodné poupratovať. Na to mám zase niekoľko ďalších dobrých programov. A tak to ide dokola. Poriadok musí byť hlavne v dátovom archíve, kde sú vlastné údaje a dáta (to najcennejšie). Texty, dokumenty, fotografie, videá, záložné kópie, aj zálohy vlastných blogov. Dosť široká agenda, ktorá zaberie hodne miesta.
Aby som sa v tom vyznal i po rokoch, (a nielen ja), musí v tom byť systém. Pod slovom systém tu myslím také usporiadanie, v ktorom sa dá čo najľahšie hľadať. Lebo celá človečia múdrosť je založená na porovnávaní a v modernej dobe aj na hľadaní. Preto sa stali vyhľadávače nosným systémom internetu. Darmo by tam niekde boli celé encyklopédie a vedomosti pridávané denne v miliónoch bytov, keby sme sa v tom nevedeli rýchlo orientovať. Nemalo by to tú správnu pointu a zmysel.
Ak sa nehodláme spoľahnúť na "dáta v oblakoch", musíme mať doma svoj vlastný archív. Taký malý domáci nedobytný sejf na jednotky a nuly. Lebo čo nám je vzácne, to si chránime. O poriadku a systéme usporiadania vecí na pracovnom stole sa už veľa popísalo existujú o tom aj (srandovné) vedecké štúdie. V praxi však vždy vychádzame z vlastných podmienok, zo svojho štýlu práce a osobných preferencií. A vychádzame aj zo svojej "pracovnej", či "zábavnej" náplne trávenia času pred monitorom. Kto má počítač len na hranie, nestará sa o poriadok.
Na úvod iba toľko, teraz niečo o mojom "upratovaní". Najčastejšie upratujem v počítači. Pri aktívnom surfovaní často sťahujem rôzne programy a skúšam, či spĺňajú moje predstavy. Ak nie, idú bez milosti do koša. Po niekoľkých inštaláciách a odinštalovaniach je vhodné poupratovať. Na to mám zase niekoľko ďalších dobrých programov. A tak to ide dokola. Poriadok musí byť hlavne v dátovom archíve, kde sú vlastné údaje a dáta (to najcennejšie). Texty, dokumenty, fotografie, videá, záložné kópie, aj zálohy vlastných blogov. Dosť široká agenda, ktorá zaberie hodne miesta.
Aby som sa v tom vyznal i po rokoch, (a nielen ja), musí v tom byť systém. Pod slovom systém tu myslím také usporiadanie, v ktorom sa dá čo najľahšie hľadať. Lebo celá človečia múdrosť je založená na porovnávaní a v modernej dobe aj na hľadaní. Preto sa stali vyhľadávače nosným systémom internetu. Darmo by tam niekde boli celé encyklopédie a vedomosti pridávané denne v miliónoch bytov, keby sme sa v tom nevedeli rýchlo orientovať. Nemalo by to tú správnu pointu a zmysel.
Ak sa nehodláme spoľahnúť na "dáta v oblakoch", musíme mať doma svoj vlastný archív. Taký malý domáci nedobytný sejf na jednotky a nuly. Lebo čo nám je vzácne, to si chránime. O poriadku a systéme usporiadania vecí na pracovnom stole sa už veľa popísalo existujú o tom aj (srandovné) vedecké štúdie. V praxi však vždy vychádzame z vlastných podmienok, zo svojho štýlu práce a osobných preferencií. A vychádzame aj zo svojej "pracovnej", či "zábavnej" náplne trávenia času pred monitorom. Kto má počítač len na hranie, nestará sa o poriadok.
2013/08/14
Dobrý sen
Nie, nebojte sa, nebudem zase písať o sne, aj keď tento bol príjemný. Len som chcel, podľa zásad "feng shui", vykompenzovať zlý dojem zo "zlého sna" v minulom článku. So snami je to ako v živote, po zlom musí nutne nasledovať lepší. Nech robím, čo robím, zo sna sa vždy zobudím!
2013/08/11
Zlý sen
Sny sú zvláštne, najmä keď sa nalepia na realitu. Tak mám rozčítanú knihu, v ktorej autorka opisuje svoje príhody z horskej turistiky. Zatiaľ som pri jej ťažkých začiatkoch, keď má nabalený ruksak, ktorý ani nevládze zdvihnúť zo zeme, ale nakoniec si ho navalí na chrbát a prekoná s ním 5 km v horskom teréne. Bolo mi ťažko, keď som to včera večer čítal, ale to nič nie je proti tomu, čo ma čakalo nad ránom v hroznom sne.
Poslali ma na pracovnú cestu do mesta vzdialeného len 5 km, ale pešo a s ruksakom, ktorý vážil najmenej 40 kg (skoro polovica mojej telesnosti). Šli sme traja, kolegovia naľahko a ja ten ruksak. Cesta viedla rozbahneným horským terénom, stále hore do kopca. Kolegovia sa mi, pochopiteľne, skoro stratili z dohľadu a na horskej lúke som mal problém, aby som nezablúdil. Nakoniec som došiel do cieľa. Bola to okresná nemocnica a moji dvaja kolegovia už rokovali s primárom oddelenia.
Nechcel som ich vyrušovať, tak som čakal na chodbe, kde bola jedna posteľ a v nej ležal iný bývalý kolega, vychudnutý a s divnými fúzami. Skoro som ho nespoznal. Povedal, že sa má dobre, ale to už asi myslel na to, že jeho trápenie sa čoskoro skončí... Aby som to uviedol na pravú mieru, tá moja rozčítaná kniha začína tým, ako autorke ochorela mama na rakovinu a v priebehu krátkej doby zomrela. Ani vo sne sa teda nič nedeje náhodne.
Nerád delím knihy na "mužské" a "ženské", ale tejto by som v tejto fáze dal ochotne prívlastok "ženský" román. Veru tak, napísala ho žena, je o žene, ktorá putuje sama divočinou, niečo ako románová autobiografia. Opisuje svoj ťažký život a svoje vážne rozhodnutia po smrti matky, rozvod, striedanie milencov len dvakrát za týždeň... A medzitým pričuchnutie k drogám. Proste iný svet za veľkou mlákou. Taký zlý sen, ktorý ale, dúfam, skončí oveľa lepšie.
Tú knihu nebudem menovať, lebo z nej mám prečítanú iba malú časť, dúfam, že sa to zlepší. Najkrajšie na tom je to, že to je vraj román o turistike. Musí byť, ale zatiaľ som s ňou prešiel len prvých 5 km s tým najťažším batohom na svete.
Rada na záver: Nečítajte ťažké knihy pred spaním...
Poslali ma na pracovnú cestu do mesta vzdialeného len 5 km, ale pešo a s ruksakom, ktorý vážil najmenej 40 kg (skoro polovica mojej telesnosti). Šli sme traja, kolegovia naľahko a ja ten ruksak. Cesta viedla rozbahneným horským terénom, stále hore do kopca. Kolegovia sa mi, pochopiteľne, skoro stratili z dohľadu a na horskej lúke som mal problém, aby som nezablúdil. Nakoniec som došiel do cieľa. Bola to okresná nemocnica a moji dvaja kolegovia už rokovali s primárom oddelenia.
Nechcel som ich vyrušovať, tak som čakal na chodbe, kde bola jedna posteľ a v nej ležal iný bývalý kolega, vychudnutý a s divnými fúzami. Skoro som ho nespoznal. Povedal, že sa má dobre, ale to už asi myslel na to, že jeho trápenie sa čoskoro skončí... Aby som to uviedol na pravú mieru, tá moja rozčítaná kniha začína tým, ako autorke ochorela mama na rakovinu a v priebehu krátkej doby zomrela. Ani vo sne sa teda nič nedeje náhodne.
Nerád delím knihy na "mužské" a "ženské", ale tejto by som v tejto fáze dal ochotne prívlastok "ženský" román. Veru tak, napísala ho žena, je o žene, ktorá putuje sama divočinou, niečo ako románová autobiografia. Opisuje svoj ťažký život a svoje vážne rozhodnutia po smrti matky, rozvod, striedanie milencov len dvakrát za týždeň... A medzitým pričuchnutie k drogám. Proste iný svet za veľkou mlákou. Taký zlý sen, ktorý ale, dúfam, skončí oveľa lepšie.
Tú knihu nebudem menovať, lebo z nej mám prečítanú iba malú časť, dúfam, že sa to zlepší. Najkrajšie na tom je to, že to je vraj román o turistike. Musí byť, ale zatiaľ som s ňou prešiel len prvých 5 km s tým najťažším batohom na svete.
Rada na záver: Nečítajte ťažké knihy pred spaním...
2013/08/07
Podmienky leta
V priateľskom vzťahu si možno klásť podmienky, ale to skutočné je založené na niečom inom. Podobné je to aj s láskou. To ozajstné priateľstvo si nekladie podmienky - buď je, alebo nie je. Takže vlastne tu nemám o čom písať. Buď zmením titulok, alebo prestanem písať. Aj tak, najmenej dvaja ľudia z desiatich súdia, že moje články na tomto blogu sú zložité a nejasné. Niekomu to vyhovuje, inému nie. Mne áno. Dnes to však prekračuje aj moje únosné medze, tak ako toto tropické leto. Nekladiem si podmienky pre život, beriem to, čo prináša. Niekomu to vyhovuje, inému nie. Z jedného uhla je to pokora, z iného slabosť. Čo je potom poznanie hraníc vlastných možností? Na všetko v živote je potrebná energia, paradoxne aj na "nič nerobenie". Aj leto, ak je také extrémne, si žiada svoje. Niektoré šance spáli a my ani nevieme prečo.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)