Čas sa naplnil

Sľúbil som napísať jeden článok každý de po dobu 90 dní. Ten čas sa naplnil a odteraz budem písať len ak budem mať o čom (keď sa mi bude chcieť). Úplná názorová sloboda. príjemné dni želám.

Čas zrodu zemiakov

Všetko raz začína a všetko raz aj končí. Napríklad také zemiaky na jar začínajú klíčiť aby z každého klíčka vyrástol nový zemiak. V lete alebo na jeseň ich vykopeme a bude z nich zemiaková kaša, alebo zemiaky mastené maslom. Niektoré skončia pečené v trúbe. Keď sme boli malí, založili sme si na lúke ohník a piekli sme zemiaky v pahrebe. Aj my sme ako zemiaky, náš čas musíme prežiť. Nevieme, čo bude zajtra, ale zemiaky, ak ich zasadíme, vyrastú.

Utorkové zamyslenie

Ospravedlňujem sa tým šiestim čitateľom, ktorí si včera otvorili moju prázdnu stránku wabovín. Nie, nebola to cenzúra, tá sa dnes robí inak, bol to len "modrý" pondelok. Pamätníci vedia, že v dávnych časoch sa síce chodilo do roboty po víkende, ale s pracovnou morálkou a tobôž s pondelkovým výkonom to nebola žiadna sláva. Dnešná doba je iná, každý deň rovnaký, aj výkony sú rovnaké každý deň. Proste 50 odtieňov šedej...

Ja tiež pracujem "home office", ale na pondelkovom výkone sa to včera odrazilo ako kedysi. Nemiešam síce maltu, na wabovinách môžem pracovať aj systémom "copy-paste", môžem sa vrátiť do minulosti. Faktom je, že súčasnosť už nie je taká pestrá ako minulosť, keď sa každý deň odvíjal nový príbeh. O budúcnosti radšej nehovorím. Aká bude a či bude? Držte mi (si) palce a vlejte si do stránok na internete trochu optimizmu.  

Jazyk symbolických adries

Počítače pracujú zásadne len podľa programu. Na najnižšej úrovni riadenia sú spúšťané inštrukcie, "strojového kódu", ktoré sú pevne dané. Táto zbierka inštrukcií je všetko čo počítač dokáže, ale robí to presne, veľmi rýchlo a môže robiť súčasne viac operácií (multitasting). Procesor nič iné nevie, len vykonať to, čo mu káže spustená inštrukcia. Strojový kód by sa dal prirovnať k obyčajným vojakom, ktorí nemyslia, vykonávajú len rozkazy veliteľa. 

Nad vojakmi (nad strojovým kódom) je vyšší jazyk symbolických adries. Ten zase realizuje príkazy z vyššieho velenia, teda plní úlohy, kombinuje inštrukcie podľa zadania programátora. Tento jazyk je aj pre človeka trochu čitateľnejší, už to nie sú samé nezáživné čísla v dvojkovej sústave, ale zapamätateľné symboly. Program napísaný v jazyku symbolických adries sa do  procesorovej reči prekladá pomocou assemblera (prekladača). 

Nad tým všetkým sú skutočné programovacie jazyky rôzne orientované. V týchto jazykoch vzniká program, napísaný takmer ľudskou rečou podľa zámeru objednávateľa. Iné formy ľudského vyjadrovania nie sú vhodné na jednoznačný a systémový opis problému a jeho riešenia. Celý tento systém je podobný, ako v bežnom živote, v organizácii spoločnosti. 

Na začiatku je problém, objednávateľ riešenia a na konci vykonávateľ. Ako v politike. Preto je za všetky zlé (aj dobré) rozhodnutia zodpovedný politik (objednávateľ), nie počítač.

Procesor

Baker street 2019

Chcel som dnes písať o domácich zvieratách (foto), ale podarilo sa nám kúpiť chlieb s veľkým "CH". Už 30 rokov mi nechutí chlieb, ktorý sa predáva v super a hyper aj v malých "marketoch". Pekárske remeslo zrejme vymizlo z tohto kraja. Výborný chlieb som jedol naposledy pred pár rokmi v Székesfehérvári. 

Dnes opäť, chlieb náš každodenný mi chutí. Kváskový pšeničný chlieb je od doposiaľ neznámej firmy "Baker street 2019". Upiecť chlieb je také jednoduché - stačí voda, soľ, um a cit pekára (podľa Baker street). Podrobnosti receptu nepoznám, ale stále cítim v ústach chuť toho chleba. 

Nezvyknem klamať, tak pripájam ešte zopár domácich zvierat:

   

 

Nabudúce, čo si budete želať...

Zo života hmyzu

Za slniečka, skoro zrána,

vstala včielka, vybúvaná.

Vstala – a už letí, hej!
po lúčine zelenej.

(Ľudmila Podjavorinská)

 

 

 

Zajtra bude hydina  a podobné domáce zvieratstvo...

Kvety

 Kvety nič nepokazia...

Zajtra: Hmyz

Nič

Nič a prázdno, ostali len spomienky. Budúcnosť? Nemôžem to slovo vysloviť, lebo všetci ho majú plné ústa a ja chcem niečo iné. Chcem budúcnosť v kontinuu. Sme už perfektne rozdelení, sme dobrí a zlí. Len nikto nevie, kto je kto. Zdá sa vám, že je to zmätočné, že je to pesimistické? Ani nie. Bohužiaľ.  

Televízia súkromne historicky

Len zopár exotov tvrdí, že nepozerá televízny program, ale možno, že do zóny otrockého nepozerania TV smerujeme dobrovoľne, či nie, všetci. Bez televízie sa dá žiť. Horšie by to bolo bez internetu, lebo cez internet sú už prepojené žily a nervy systému koexistencie modernej spoločnosti. Účty, platby, obchod, financie, zábava a informácie. Prvotné ľudské spoločnosti internet nepotrebovali. Bez neho sa tam raz možno vráti aj naša. 

Pre človeka nie je internet dôležitý, dôležitý je však pre ľudskú spoločnosť, lebo si naň už vypestovala "závislosť". Prvý televízny prijímač, ktorý vyzeral ako veľké rádio s malou obrazovkou som videl u nás na dedine niekedy v roku 1956-1957. Na programe bol nejaký balet, alebo to bol hokej, to už neviem. 

O rok na to kúpila naša škola veľký televízor, boli sme ho pomôcť priniesť zo železničnej stanice do školy s našim učiteľom. Postavili sme ho na stôl, strčili do zásuvky a pozerali sme na úžasné zrnenie. Anténa ešte nebola namontovaná. Neskôr, už ako rodina sme si kúpili na pôžičku prvý československý televízor značky Orchidea (1964), ktorý mal ako prvý hranatú obrazovku a asymetrické usporiadanie. 

Vyrábal sa od 1964 do 1966 v Pardubiciach. Dokúpil som si k nemu diaľkové ovládanie na kábli. Dal sa ním nastaviť jas a kontrast a vypnúť televízor. Bol to pokrok, lebo tzv. CRT televízory mali odporúčanú pozorovaciu vzdialenosť najmenej 5x uhlopriečku. Tento TV prijímač nám vydržal veľmi dlho. 

Každých 8 rokov bolo treba vymeniť obrazovku. Samozrejmosťou bolo namontovať do neho "viedenský" zvukový modul. Nesjôr som do neho namontoval aj senzorové ovládanie prepínania kanálov. Naša Orchidea takto vydržala prakticky až do roku 1988, kedy doslúžila a nahradil ju farebný televízor Rubin-Tesla. 

Rubin-Tesla nám dlho nevydržal, dokonca sme kvôli nemu pozerali našu "revolúciu" s vynechaním jednej farebnej zložky. V medziobdobí opráv sme mali (na výpomoc) malý rumunský čiernobiely televízor, už neviem akej značky. Éru LED televízorov sme začali spoľahlivým "Panasonic Viera" (80 cm) a ako záložný je malý Samsung.   

 

Taká bola a je naša televízna história...

Rádio

Rádio je dobrá vec, ale nesmie sa to s ním preháňať. Kedysi rádio prichádzalo do domácnosti dnes je to naopak. V rádiách sa kecá ako doma, diskusie sú také, že domácnosť vťahujú do rádia. Ja mám radšej tú starú koncepciu, keď rádio prichádza k nám. Rádio má len jednu veľkú výhodu, že ho môžeme vypnúť a tak zabrániť tomu, aby nás vsalo do seba, do svojich (akože našich) problémov. 

Rádiá sú rôzne a teraz nemám na mysli rozhlasové stanice, lebo to je skoro jedno, všetky majú rovnaký rozprávačský mód, či je to tzv. verejnoprávne médium alebo komerčné, len tým druhým ide v prvom rade o peniaze. Prvým ide o moc. V rádiu je najdôležitejšou vecou reč a tá dokáže zabaviť, ale aj otráviť. S hudbou je to jednoduchšie, ak mi neladí rytmus alebo melódia, preladím alebo odchádzam. Aj v hudobnej produkcii sú však prvky reči (texty piesní), ktoré môžu byť, ale nemusia byť vydarené. 

Piesne sú v podstate zhudobnenou poéziou a ak tá poézia nemá patričné kvality, hudobné pozadie, ani rytmus jej nepomôže, len zdôrazní jej chyby. Prijímanie hudby záleží aj od vkusu poslucháča. Odkiaľ pramenia moje skúsenosti? Kedysi sme počúvali hudbu z kvalitného rádia a z reproduktorových sústav v kvalite hi-fi. To je minulosť, dnes je iná doba, máme "kuchynské" rádio, WC rádio, dielenské rádio a rádio v aute.

Rádio v aute je na tom asi najlepšie, často je spoločníkom, ktorému netreba odpovedať na otázky. Zapíname ho v pravý čas, keď nám chýba spoločnosť, ktorá drží bdelý stav vodiča. Ak rádio ruší, okamžite ho vypíname. V aute slúži rádio hlavne ako pozadie, keď sa pasažierom nechce rozprávať aj ako informácia o situácii na cestách. Občas príde k slovu aj CD prehrávač s obľúbeným hudobným žánrom alebo s vtipným rozprávaním. Dalo by sa povedať, že rádio je dobrý sluha, ale zlý pán. 

Príroda, krajina

 Príroda nikdy nesklame

 

Kyslé uhorky

Jasným signálom leta je uhorková sezóna, včerajší obed s kyslými uhorkami je jasným signálom končiaceho zimného obdobia. Boli dobré, ale čerstvým paradajkám sa to nevyrovná. Myslím tým naozaj na čerstvé, lebo tieto skleníkové, hydroponické, v umelom spánku privezené z Afriky, Španielska a podobne, môžu o rajčinovej chuti len snívať. Verím na jar, ktorá prinesie jar aj k nám. 

 

Sladké zemiaky

Konzumácia batátov je vraj dobrou prevenciou rakoviny, degeneratívnych očných chorôb, depresií a srdcovo-cievnych ochorení. Skoro by sa dalo povedať, že batáty sú na všetko. Nie na dve veci, ako sa hovorí, ale na všetko. Včera sme začali preventívne konzumovať túto zvláštnosť. Bol som v pomykove, či to mám jesť sladké, alebo si to môžem posoliť?

Čo by sa stalo, keby niekto tie sladké zemiaky geneticky upravil, aby neboli sladké? Boli by lepšie (a jedlé)? A vôbec, čo by bolo, keby bolo všetko inak? Občas sa podobné otázky na verejných fórach vyskytnú. Dokonca aj v knihe, ktorú práve čítam, sa vyskytla podobná otázka v školskom zadaní, že čo by bolo keby vyhral ten, čo prehral bitku? Na to sa kedysi odpovedalo: Keby pes ne..al, tak by ho roztrhlo.  

Zdá sa to byť celkom lákavé, meniť históriu. Fakty sa síce zmeniť nedajú, ale sem, tam niečo zamlčať, to sa dá. Tak, že sa "pozabudne" na niektoré okolnosti. Najprv len tak, čo by bolo keby bolo, alebo nebolo to, či ono. Históriu nemožno meniť, ale menia sa názory na ňu. Na jednej strane je to pochopiteľné, na druhej strane, hodnotiť dobu podľa iných okolností než aké boli, nie je pravdivé. Ide o ten koncept zmeny, či zamlčania okolností.

To, čo sa stalo, sa už nikdy nestane inak, ale aj to je hlúposť, lebo to, čo sa stane má voľné pole pôsobnosti a to je vlastne budúcnosť. Budúcnosť vieme meniť, vieme ju ovplyvniť. Východisko k budúcnosti je však vždy v minulosti. Historia magistra vitae, ako hovorí starý Cicero. Ak zabudneme na to, čo hovorí história (faktami a okolnosťami), riskujeme, že ju zažijeme rovnako ešte raz a možno s ťažšími dôsledkami.   

Etapy, méty a predsavzatia

Niekto hovorí, že život je krátky, ale nie je to pravda. Predstavte si, že by ste mali naplánovať život človeka podrobne, povedzme na sto rokov. Nemožné. Sú síce krajiny, kde aj nemožné je možné, ale do rozprávok sa radšej nemontujem. 

Večer pred spaním si hovoríme, tak čo nás čaká zajtra? Určite niečo, lebo keby nič, tak by to bolo hrozné nedorozumenie. Mňa teraz, napríklad, čaká každý deň nový článok, úvaha na waboviny. Že to skoro nikto nečíta, to je druhá vec, ale to už nie je môj problém, aj tak je to méta. V písaní sa už dávno zhodujem s Milanom Lasicom, keď kdesi kedysi povedal, že najťažšie je napísať prvú vetu a potom to už ide. Už ich tu mám 10, tak by sa mali vety sypať ako plevy z mláťačky.

Nie všetky predsavzatia a méty sa naplnia v každej etape. Treba byť v tomto smere trochu skromným. Okrem takej zábavy, ako je písanie úvah, či esejí, alebo poviedok, sú aj iné méty, ak to tak možno nazvať, napríklad upratovanie. Ešte väčšou métou je veľké upratovanie. Malé upratovanie znamená malý neporiadok, veľké sa robí pri veľkom... Ale nie o tom som chcel písať. 

Život sa delí na etapy. Nie že by to bolo treba, ale tak to naozaj chodí. Už ako malí si hovoríme, až raz budem veľký. Potom ideme do školy, tá má od začiatku svoje zvláštne etapy a v nich sa čaká na prázdniny. Cez prázdniny sa žije. Škola je teda jasná, etapovite sa míňa a speje k čiastkovým métam, k vysvedčeniam. Po absolvovaní všetkých škôl sa začína "žiť". 

Je to tak, lebo človek žije len preto, aby žil a tvoril (všeličo) a nemal by prestať tvoriť nikdy, lebo "netvorenie" znamená koniec. V podstate je jedno, čo človek tvorí, len aby tvoril. Sú síce povolania, v ktorých sa demoluje vytvorené, ale to je vždy len začiatok novej tvorby niekoho iného. To už je o ľudskej spoločnosti.

Nechcem prirovnávať ľudí ku spoločenstvu mravcov, alebo včiel, ale fakt je, že najdôležitejšie vo včelstve sú robotnice. Nie, že by matka bola zbytočná, má svoje poslanie, bez ktorého by neboli ani robotnice. To je systém prežitia. A trúdy? Sú nad matkou, ale nie je ich veľa. Pre matku sú dôležité. Potom ich vyháňajú. 

Dostal som sa veľmi ďaleko od dnešnej etapovej témy, mal by som sa vrátiť k pointe. Neplánujte si teda celý život, stačí mať méty a predsavzatia. Každý deň, aby bolo čo plniť a dosahovať. Métou sú prázdniny, aj začiatok nového (školského) roka. Predsavzatia si nedávajte na Nový rok, ale každý deň a nemusia byť veľké, lebo aj malé méty sú dobré.

     

Archív cloud

Pozrel som sa na definíciu cloudu: 

Definícia cloudu sa môže zdať nejasná, ale v podstate je to termín používaný na opis globálnej siete serverov, z ktorých každý má jedinečnú funkciu. Cloud nie je fyzická entita, ale namiesto toho je to rozsiahla sieť vzdialených serverov po celom svete, ktoré sú navzájom spojené a majú fungovať ako jeden ekosystém.
    Tieto servery sú navrhnuté tak, aby ukladali a spravovali údaje, spúšťali aplikácie alebo doručovali obsah alebo službu, ako sú streamované videá, webová pošta, kancelársky softvér alebo sociálne médiá. Namiesto prístupu k súborom a údajom z miestneho alebo osobného počítača k nim pristupujete online z akéhokoľvek zariadenia s pripojením na internet – informácie budú dostupné kdekoľvek a kedykoľvek ich budete potrebovať. 

Napriek tomu, že tá definícia je nejasná, je z nej všetko jasné. Všetci sme v "oblakoch", keď používame gmail a s tým spojené všetky služby:

Vyhľadávanie - Mapy - YouTube - Správy - Gmail - Meet - Chat - Kontakt - Disk - Kalendár - Prekladač -  Fotky - Duo - Chrome - Finance - Dokumenty - Tabuľky - Prezentácie - Knihy - Blogger - Hangouts - Keep - Jamboard - Trieda - Earth - Zbierky - Umenie - Google Ads - Cestovanie - Formuláre

Našiel som tam aj tie, ktoré bežne používam (bold).  

Google nie je jediný, kto ponúka cloud. Má to výhodu, že cez internetové spojenie sa k týmto dátam dostanete z každého svojho zariadenia a kdekoľvek na svete, kde je prístup na internet. Ak ten zmizne, nedostanete sa nikde. Čo je však doma, to je doma a to sa počíta. Rozhoduje sa každý sám za seba. 

Čo bude zajtra, neviem.

Archív 002 - HD

Organizácia vlastného archívu fotografií je základ budúcej prehľadnosti a schopnosti, nájsť v ňom veci podľa tém, alebo času vzniku. Keď som začal zhromažďovať svoje fotografie v archíve, vedel som, že si musím zvoliť jednoduchý systém, ktorý vydrží dlho a bude tak jednoduchý, že ho dodržím aj pri maximálnej lenivosti, proste za každých okolností. Vtedy som začal používať na úpravu fotografií program Zoner. Označovanie adresárov som zjednotil na formáte:

rok-mesiac-deň-názov lokality, alebo heslo, napr. 2022-02-22_Bratislava

formát premenovaných súborov, premenovaných hneď po stiahnutí z karty do počítača podľa databázy exif: 2022-02-22_08-15-06-001 - posledné trojčíslie je rozlišovacie poradové číslo pre prípad, že dva súbory vznikli v rovnakej sekunde a zároveň to vyjadruje pôvodné poradie snímku na karte. 

Z HD počítača treba súbory občas zálohovať na externý disk, minimálne raz do roka. Držať dlhodobo archív na HD by asi bolo zbytočné. Aktuálne súbory na internet sú vždy upravené a uložené v špeciálnej databáze. 

V prípade potreby vstupu do archívu stačí pripojiť externý disk. Vyhľadávanie súborov prostredníctvom Windowsu je najhoršie aké poznám, tak som skúsil FileLocator Late odporúčam toto riešenie.

Zajtra pôjdeme do oblakov, teda do cloudu...

 

Archív 001

Archív je pamäť, uloženie toho, čo stojí za zachovanie pre seba, alebo aj pre iných. To, čo je v archíve obvykle časom nadobúda vyššiu hodnotu a stáva sa zaujímavým. Archívne sú aj spomienky (tie dobré). Ak hovorím o archíve, myslím tým hlavne na archív fotografií. V ére klasickej fotografie išlo o archív negatívov, ktoré sa museli starostlivo uložiť označiť a zaevidovať, lebo orientácia v položkách archívu je v budúcnosti veľmi dôležitá.   

Popri archívnych negatívoch sa ukladali rodinné fotografie do fotoalbumov. Albumy rodinných fotografií bývali spestrením rodinných návštev, niekedy možno pre návštevníkov trochu nudné, ale bývali svedkom absolvovaných dovoleniek, rastu detí, obvykle až do doby kým sa osamostatnili. Keď to zhrnieme, v dobe "analógovej" nebol problém s archiváciou. Najstaršia zachovaná fotografia v našom archíve je cca z roku 1870. Zachovala sa v papierovej forme. V dnešnej dobe nie je problém preniesť obrazy do digitálnej podoby.

Fotografovanie v tej dávnej analógovej dobe bolo úspornejšie, kinofilm síce bol drahý a mal len 36 políčok (Exakta a pod.). Filmový formát 6x6 (Flexaret a pod) ich mal ešte menej. Digitálne fotoaparáty priniesli pohodlné fotografovanie, ale priniesli aj obrovské plytvanie zábermi, lebo prakticky to nič nestojí, na kartu sa zmestí veľa fotiek. Posledným výkrikom modernej techniky sú mobilné telefóny so zabudovaným fotoaparátom a kamerou, ktoré sa už pomaly vyrovnávajú kvalitou bežným kompaktným digitálnym fotoaparátom. 

Staré analógové fotoaparáty sa presunuli do múzeí (česť výnimkám), podobne aj analógové a po nich aj digitálne kamery. Mobilný telefón uspokojí väčšinu amatérskych fotografov a kameramanov. Publikuje sa na internete, obvykle na sociálnych sieťach.

Výsledkom technickej modernizácie je, že dnes fotí každý aj "kameruje" každý a to v každej dennej i nočnej dobe. Vzniká tak obrovské množstvo balastu, veď to nič nestojí, a potom to vytriedime... Triedenie je značne prácna záležitosť, tak sa to málokedy urobí. Zodpovednejší jedinci spomedzi fotografov amatérov svoje fotky archivujú na počítačových HD, upravujú v špeciálnych programoch. Ešte zodpovednejší si robia zálohu na externých diskoch. Vyznať sa po rokoch v tom množstve je veľký problém, ak sme si hneď na začiatku nezaviedli jednoduchý, prehľadný, trvale udržateľný archívny systém a poriadok. 

O jednom archívnom systéme digitálnych fotografií nabudúce.

1870

fotoalbum 1958

Bratislavské črepiny

Čo fotiť v Bratislave, keď už všetko bolo nafotené?

 

 

Túto hudbu mám rád

Pozdravujem túto reláciu Slovenského rozhlasu, je jedna z najlepších. Tiež si rád zaspomínam na hudbu, ktorú mám rád. Nechcel som dnes písať o hudbe v Slovenskom rozhlase, ale trochu naozaj zaspomínať, ktorú hudbu mám rád. Mal som v živote také obdobie, keď mi záležalo na vernosti reprodukcie hudby nazývanej hi-fi. V obývačke sme mali len 2x20 W súpravu s kvalitnými troj-pásmovými reproduktorovými sústavami vlastnej výroby, aby sme nerušili susedov. V každom prípade to boli zvláštne a pekné časy domáceho počúvania hudby.

Nerozlišovali sme, čo je "vážna" hudba a čo iný žáner. Zdrojom signálu bol obvykle dobrý gramofón, magnetofón B58 a tuner Tesla Hifi ST100. Nadchýnali sme sa kvalitnou reprodukciou tónov. Čas bol však neúprosný, reproduktorové sústavy sú rozobraté, magnetofón je nemoderný, aj kazeťáky sú "out". Namiesto tunera máme kuchynské rádio s CD prehrávačom a s kazeťákom (na zvyšok starých CC kaziet. Hudba z Youtube cez počítačové reproduktory už nie je to pravé hi-fi. 

Pre oživenie pamäti spomeniem zopár titulov LP platní (abecedne), od každého autora je uvedený len jeden titul:

Al Jarreau, Al Jarreau; Allan Caddy, Tribute to E. Humperdinck; Armstrong Louis, 20 golden hits;
Avdlevski A., Ukrajinský národný zbor; Bach, Motetá pre zmiešané hlasy; Bartošová Iveta, Iveta Bartošová;
Brabec Jiří a iní, Expres; Česká filharmonie,  Bedřich Smetana: Má vlast; Dream Express, Just Wanna Dance with You;
Drupi, Drupi; Ekseption, Ekseption 5; Elán, Hodina slovenčiny; Elton John, Love songs; Evergreeny, Naše evergreeny; Fermáta, Dunajská legenda; Filipová Lenka, Řeka života; Gombitová Marika, 99 zápaliek; Gott Karel, To vám byl dobrý rok; Gulda Friedrich, Beathoven; Hammel P., Cyrano z predmestia; Hegerová Hana, Recital 2; Christoff Boris, Bulharské a ruské religionské; Janú Petra, Exploduj; Karajan Herbert, von Johan Strauss; Kocianová Jana, Večná hra; Kochanský, Marián, My nič, my muzikanti; Kuhmo festival, Prokofiev, Čajkovský a ďalší; Les Swingle singers, Johan Sebastian Bach; Lipa Peter a iní, Gustav Offermann a jeho sólisti; Lučenič L., Bodliak na plavkách ; Macošková Mária, Ej hoj, také som ja dievča; Mahler Gustav, Adagio zo Symfonie č. 10; Malásek Jiří, Romantický klavír; Malokarpatská, Na slovenské svadbě; Marta Kubišová, Songy a balady; Melódie, Melódie strieborného plátna; Mládek Ivan, Dobrý den; Mlsna Milan, Strýco Marcin koštuje; Modern Talking, Modern Talking; Nagy Peter, Chráň svoje bláznovstvá; Ráž J., Elán 3; Rogers Kenny, Greatest hits; Semafor, Zavěste prosim; Singers Unlimited, Čtyři z nás; Slabák Jan, Veselé Vánoční hody; Smoljak, Svěrák,   Dobytí sev. pólu-Cimrman; SND činohra, Na skle maľované; Strauss Richard, Don Juan, sym. Poem, Op. 20 Suchý Jiří a ďalší; Šimek Miroslav, Kursy první pomoci; Štepka Stanislav, Jánošííík; Urbánková Naďa, 24 hodin s Naďou; Vágner Karel, Duhová víla a setkání; Valach Gustav, Rozprávky; Valovič Vladimír, Revival Jazz Band; Vávra Víť., Koncert bez plakátu; Verdi Giuseppe, Quatro pezzi sacri; Vobruba Josef, Opus club 02; Vondráčková Helena, Múzy; Voskovec-Verich, Klobouk ve křoví; Zagorová Hana, Bludička; Zbor mníchov, Gregoriánsky chorál; Zmožek Jiří, Na české svadbě 2; Žbirka Miroslav, Sezónne lásky;

Na gramofón sme mali aj množstvo aktuálnych singlov. Boli to nádherné časy, stoja za spomienku aspoň so starým zoznamom. Potom prišla éra CD platní, v novej digitálnej kvalite, bez charakteristického šumu a praskania pri prehrávaní z gramofónových platní. 

Najkrajšie obdobie prišlo, keď sme začali pravidelne navštevovať živé koncerty, najmä pod Pyramídou, ale aj v kostoloch a chrámoch. Nášmu vkusu vtedy dominovala organová hudba. Obdivovali sme slovenských, ale aj zahraničných interpretov na organových koncertoch v mestách:

Nitra, Bratislava, Kremnica, Banská Bystrica, Martin, Trnava, Horné Saliby, Galanta, Žilina, Kunešov 

Tomu sa hovorí, staré dobré časy...

Pokus o slnečno

Dnes svieti slnko a teplomer zdolal jedenástku. Hlavne, že je veselo.   

Z roku 1973:

 

- Prečo sa víta Nový rok s pohárom v ruke?

- Lebo všetci nevedia piť z fľaše (Roháč)

 

- Každý spisovateľ má mozole na zadku (Murphy)   

 

Vymyslieť vtip nie je ľahké. Ešte som v živote žiaden nevymyslel. Nejaké sa síce stali, samé od seba, ale neboli vymyslené. Spomínam... možno nabudúce.

 

Odvolaná hranica

Neodvolávam ministrov ani premiéra, ale svoje predchádzajúce vyjadrenie (pred mesiacom) o seriáli Hranica. Vtedy som napísal: 

"Nedávno sme sa zapozerali do nového televízneho seriálu Hranica. Už je to minulosť, lebo sme prišli k názoru, že je to "Horná Dolná", len v zelenom."

Už to neplatí, odvolávam to vyjadrenie o seriáli Hranica a nie je to tým, že by som zmenil svoje estetické cítenie. Nie je pravda, že som ho prestal pozerať, dokonca je pravda, že ma (po mesiaci) zaujal tak, že to tu chcem povedať. Áno, je to žáner trochu podobný Hornej Dolnej, ale realizácia sa vydarila oveľa lepšie ako tam. Je to o ľudskej hlúposti tam i tu, ale v Hranici je menej urážlivých a zneucťujúcich scén. Je tam veľký diel nadsádzky, irónie a zobrazenie negatívnych charakterových vlastností postáv a to zaujme.

Samotný príbeh v tomto prípade nie je dôležitý, pašovanie ako zápletka dáva veľa možností na situačný humor, vhodný na výsmech, aj keď tam ide aj o celkovú spoločenskú a ekonomickú situáciu ľudí v Krivom. Mimochodom, Obec Krivé existuje, ale nemá s týmto seriálom nič spoločné. Nie je na ukrajinskej hranici, ale skôr na poľskej. Ostal som pri sledovaní tohto seriálu aj preto, že som podobné prostredie zažil (nie pašovanie, len "ďaleký" východ) a môžem povedať, že seriál je v istých súvislostiach karikatúrou blízkou realite. 

Najdôležitejšia vec, prečo ho stále pozerám, sú však herecké výkony u všetkých hercov, ktorí dokonale stvárnili dané postavy. Je to charakterová symfónia. Sú presvedčiví, dokonca až tak, že chvíľami mám dojem, že nehrajú postavu, ale seba. To svedčí aj o dobrom výbere hercov na charakterové postavy. Priliehavý je aj podtitul seriálu na stránke: "Za všetkým hľadaj ženu". Je to trochu predobraz sveta, v ktorom by o všetkom rozhodovali ženy (sorry).  

Ešte k typológii postáv v seriáli, je to pestrá zmes charakterov, dostatok hlúposti na pranierovanie, ale hlavne, presvedčivé stvárnenie a veľmi vyrovnané herecké kvality. Nemôžem všetkých menovať, ale aspoň šéfku pašerákov Zorku (Hana Gregorová), skoro som ju nepoznal, bola ako ozajstná šéfka z Krivého. Dosť bolo mojej chvály, aj tak sa to nedozvedia. Toto už neodvolám a vydržím až do 80. časti seriálu sedieť na...  gauči.

Foto postáv.

Sčot

Nedávno bola v relácii Duel otázka, čo je to "sčot", po našom počítadlo. Počítadlo nie je počítač, ani kalkulačka, je to jednoduchý prípravok na malé počty. V podstate ide o detskú hračku, ktorú už asi nik neocení. V niektorých krajinách vraj vedia "sčot" používať k neuveriteľným počtárskym úlohám. Guličky počítadla sú v počítadle ako pamäťové bunky. Najjednoduchším počítadlom sú prsty na rukách. Tie majú k dispozícii deti, odkedy ich rodičia naučia ukázať, "Ukáž, koľko máš rokov?".

My sme v škole rýchlo prešli od prstov a počítadiel k počítaniu spamäti. Prsty nám spočiatku zakazovali. Dnes sa také memorovanie odmieta, ale fakt je, že stále viem "malú násobilku" použiť kdekoľvek, svedčí o tom, že to nebolo na škodu. Malá násobilka sa hodí (hodila sa) často aj v praktickom živote. Prvú kalkulačku som si kúpil kedysi dávno v Tuzexe. Nazbierali sa mi nejaké "bony" za devízy ušetrené na pracovnej ceste (v Poľsku), tak som sa jedného dňa postavil do radu pred bratislavským Tuzexom.

Kúpil som si za asi 80 bonov obyčajnú kalkulačku, ktorá vedela základné počtárske úkony a bol som z toho "šťastný". Nevydržala dlho, musel som ju reklamovať. Potom bola fajn, ale nakoniec skončila zabudovaná do zariadenia "čítač 100 MHz". Bolo to v časoch, keď ešte nebolo jednoduché zohnať vhodný displej.  Kalkulačka ako špeciálny displej riadený obvodmi čítača (vlastná konštrukcia):