Stokrát opakovaná pravda

Pravda je len to, čo je dobrom všetkých (Ján Hus). Pravda podľa Tomáša Akvinského je zhoda veci a rozumu. Vynášať tvrdenia o pravde môžeme len na základe skúseností a vedomostí.(Pilát). Pravda je užitočný omyl (Nietzsche). Pravda oslobodzuje ale nie tak, ako práca, ktorá oslobodzuje od myslenia.

Chce človek vôbec poznať pravdu? Ak hľadáme pravdu, vždy ju nájdeme. Pravda je svedomie čo je v nás a čo je proti svedomiu, nie je pravda. Pravda je dôležitá z hľadiska nášho osobného rozhodovania, teda o pravde svojim spôsobom rozhodujeme sami. Je to naša pravda o veciach mimo nás i v nás.

Je ľahké uznať tú, či onú všeobecnú pravdu, lebo na ňu nemáme vplyv a ani sa nás priamo nedotýka. Pravda býva rozhodujúca a niekedy aj nepríjemná, ak sa týka našej osoby a musíme sa podľa nej rozhodnúť. V tom bode sa zvyčajne zapojí aj svedomie a morálne princípy svedomím a výchovou dané.

Opakovanie je matkou múdrosti. Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou (aj naopak) a pravda víťazí... Preto pozor na víťaznú pravdu! Lebo sa tiež hovorí, že za pravdu ťa aj z voza zhodia a keď ťa zhodia, nech to už stojí za tú pravdu.  

Morálny princíp bohatstva

Jiřinu Bohdalovú som mal najradšej v humorných scénkach, hlavne s Vladimírom Dvořákom. Možno práve preto mi v ostatných rokoch príliš nesadla vo vážnych úlohách. Výnimkou je jej najnovší televízny film venovaný jej 85. narodeninám "Každý milion dobrý",  ktorý uviedla ČT1 1. mája. Výborne zobrazené charaktery všetkých postáv, aj presvedčivá rola podnikateľky (Jiřina Bohdalová), umocňujú celkový dobrý dojem z filmu.

Podnikateľka so značným majetkom sa po automobilovej havárii rozhodne trochu inak nakladať so svojim majetkom, teda v smere veľkorysej pomoci slabším a odkázaným. Úbytok majetku alarmuje jej budúcich dedičov, ktorí začnú voči nej intrigovať. Najmä syn, ktorého do tejto pozície vháňa jeho manželka. Chcú zachrániť majetok pre seba. Príde to až tak ďaleko, že svoju matku chce súdne zbaviť svojprávnosti pri rozhodovaní o majetku.

Skončí to matkiným infarktom a syn sa spamätá zo svojho omylu a chce si matku udobriť, ale veľmi sebeckým spôsobom zastaví sanitku, ktorá odváža matku do nemocnice. A tu je tá scéna, keď on prosí matku o odpustenie a ona odmieta s ním hovoriť. Je to stret morálky a spravodlivosti. Pokora a žiadosť o odpustenie,  nedôvera a odplata. Ľudsky možno súhlasiť s pochopiteľným a spravodlivým  postojom matky, keď za "žiadosťou" o odpustenie je vidieť synovu vidinu návratu k dedičstvu. Zaprela materinskú lásku ako výchovný akt voči synovi. 

Ono je to v živote predsa len trochu zložitejšie ako vo filme, ale toto bol hlavne film, v ktorom dostala Bohdalová veľkú príležitosť zahrať vážnu charakterovú rolu. Jeden z mála filmov súčasnosti, ktorý núti k zamysleniu.      

Teória o tigrovi

Konečne celkom dobrá (česká) komédia zo slovenskej a českej produkcie. Dobrá, to znamená známku ako na školskom vysvedčení. Film ma pobavil a nielen mňa. Napriek tomu, že je to príbeh o ženách z kategórie panovačných, ktoré považujú svojho manžela v prvom rade za manžela, potom dlho nič a až niekde úplne vzadu, kde nedovidieť, vidia človeka.

Na druhej strane sú muži, ktorí sa snažia svojim (v prvom rade) manželkám, aspoň zhruba vyhovieť. Taká "teória tygra" však vedie ku krachu (vo filme). V reálnom živote existuje nespočetné množstvo možností (happy, or no happy) koncov.

Zaujímavý poznatok z kina - skupina žien v strednom veku, neďaleko nás, sa ohromne zabávala na ženských výrokoch vo filme a na iných vtipnostiach. Len som netušil, ako to myslia, či je to škodoradosť, alebo úprimná snaha ostať v rámci komédie a nefandiť žiadnej zo strán konfliktu. Ja som ostal v neutrálnej polohe pozorovateľa...

Čo k tomu ešte dodať? Hádam len toľko, že je to veľmi dobre zahrané (nielen Bartoška), aj keď mi tento film vzdialene, trošku pripomenul Trošku, teda jeho zábavné filmy. Napriek tomu je to aj film poučný, len neviem, komu ho radšej odporučiť na poučenie, či ženám alebo mužom. Z času na čas je dobré pozrieť sa do zrkadla a ešte k tomu sa aj z chuti zasmiať. 
__________

Teoria tygra (2016), Česká republika, Slovenská republika
Oficiálne motto: Komédia pre mužov, ktorí majú skúsenosť s manželstvom a pre ženy, ktoré majú skušenosti s mužmi.
Réžia Radek Bajgar, scenár Radek Bajgar, Mirka Zlatníková
Hrajú: Jiří Bartoška, Tatiana Vilhelmová, Jiří Havelka, Pavla Beretová, Jakub Kohák a ďalší

Agáva

Agáva, to nie je kaktus ani aloe, aj keď sa na seba trochu podobajú. Agáva má na liste špicatý tŕň a kvitne len raz za život. Zo stredu vtedy vyrastie vysoká stonka s množstvom kvetov. Po odkvitnutí rastlina odumrie a z jej pozostatkov vyrastú nové rastlinky. Taký je aj básnický predobraz príbehu slovenského filmu režiséra Ondreja Šulaja Agáva.

Metaforickou a éterickou agávou je mladá Ukrajinka Naďa (Katarína Šafaříková), ktorú si na južné Slovensko po 2. svetovej vojne, priviedol staviteľ mostov Hampl (Milan Kňažko). Mená v zátvorke sú rozhodne dôležité, lebo zásadne určujú charakter filmu. Rozhodne by som mal dať do zátvorky aj Milana Lasicu, ako staršieho unaveného lekára, ale s istým životným nadhľadom a skrytým optimizmom aký sa skrýva vo všetkých živých organizmoch.

Film nám nedovolil, aby sme sa nudili,napriek filmárskym "pauzám", ktoré zdôrazňujú nevypovedaný text. Aj dobrý detail dokáže zaujať ak je presvedčivý. Herci v tomto filme sú dosť presvedčiví. Prednosťou filmu je nezameniteľná atmosféra tej doby (1947) na slovenskom juhu. Viem o čom hovorím, žil som tam a aj preto ma táto stránka filmu zaujala.

O príbehu ľudí vo filme netreba hovoriť, je to, napriek zvláštnej dobe, skoro taký obyčajný ľudský príbeh manželstva a popritom aj lásky. Lásky nenaplnenej doplna podľa predstáv zúčastnených. Očakávaný tragický záver im dáva silu vášne. Ako v agáve, aj v Nadi prepukne túžba rozkvitnúť naplno. Tak trochu po lopate nám to podávajú tvorcovia filmu ako predobraz. To však na veci nič nemení, sú veci dôležité a tie ostatné. Aj dobrá fotografia musí mať správne zobrazený hlavný motív a nedôležité pozadie je potlačené do úzadia.

Historické pozadie tohto filmu tam je naznačené, akoby mimochodom, takže základnú líniu filmu predurčuje, ale neruší. Politické udalosti sú zašifrované v konaní niektorých postáv v začínajúcich konfliktoch.

Agáva je slovenský film, celkom príjemný a iste ho ocenia hlavne pamätníci tých čias. Svojou umeleckou úrovňou dal príležitosť našim hereckým klasikom, ktorí sa iste radi na tomto filme zabavili. Ukázali nám svoje mnohotvárne herecké skúsenosti. Zvláštne uznanie si zaslúži aj výkon Kataríny Šafaříkovej. Negatívne som vnímal výber herca na postavu Nadinho milenca (Marek Geišberg). Pre mňa to bola rola zahraná dosť nevýrazne.

Agáva, Slovensko, 2016
Režia, scenár: Ondrej Šulaj
Hrajú: Milan Kňažko, Katarína Šafaříková, Marek Geišberg, Milan Lasica, Diana Mórová, Attila Mokos, Pavol Šimun, Éva Bandor, Branislav Deák, Zuzana Porubjaková, Ivana Kuxová, Martin Nahálka, Zuzana Konečná, Lukáš Latinák a ďalší. 

____________________________________________________________

Rekapitulácia mojich filmových dojmov (v abecednom poradí názvu):

10 pravidel, jak sbalit holku - 10 pravidiel, jak sbalit holku

Agora - Bratislavský týždeň

Apocalypto - Apocalypto - bol som v kine

Avatar - Avatar a popcorn

Báthory - Báthory versus Jakubisko

Cinka panna - Cinka panna

Děditství, aneb… - To, čo sa nehovorí...

Deň konca sveta - Strangelet

Dojmy z Oskarov - Amerika je unavená

Dom - Dom, alebo dva domy

Druhá šanca - Dempseyho druhá šanca

Expedičná kamera, horské filmy - Festival

Gejša - Memoirs of a Geisha

Goyove prízraky - Goya's Ghosts

Gravitácia - Vesmírna gravitácia

Habermanov mlyn - Habermannov mlyn

Helga, 1967 - Helga a podobné katastrofy

Hranaři - Na hrane zákona

Jak Básnici nestrácejí naději - Básnici nestrácajú nádej

Jánošík, pravdivá história - Jánošííík...

Just Like Heaven - Pod sprchou

Kandidát - Slovenský kandidát

Krok do tmy - Krok do tmy

Kto je Mr. Johnson? - Kto je Mr. Johnson?

Kvaska, Medvídek - Aktuálne filmové a TV dojmy

Líbáš jako ďábel - Líbáš jako...

Lietajúci Cyprián - Cyprián a Svätopluk

Malé oslavy - Malé, neslávne oslavy

Marhuľový ostrov - Marhuľovica

Melódie môjho srdca - Nemám čas

Miluj ma alebo odíď - Miluj ma, alebo

Muzika - Konečne Muzika

Noe - Noe podľa komiksu

Obsluhoval som anglického kráľa - Obsluhoval som anglického kráľa

Od Fica po Fica - Čaro Vianoc

OMO, cesta do praveku - Pravda víťazí

Operácia Dunaj - Dunaj v Poľsku

Pokoj v duši - Pokoj v duši

Polčas rozpadu - Polčas rozpadu

Príbehy obyčajného šialenstva - Príbehy obyčajného šialenstva

Rodinka - Rodinka

Román pro muže - Román pre muža

Ružový panther - Clouseau alias Labuda

Seriál Hviezdna brána - Rodney žije

Skús ma rozosmiať - Babská jazda

Skyfall - James Bond

Súboj titanov - Titanský súboj v Maxe

Súmrak - Súmrak na plátne

Štyria tankisti a pes - Šarik a tí druhí

Te=oria všetkého - Teória všetkého

Tou de fer - Nitra, Trou de Fer

Touha (1960)- Túžba, z očí do očí

Ulovit miliardáře - Do roka a do dňa

Veľký blondýn… - Le Grand Blond...

Vojnový dokument - Vojnový dokument

Vymedzený čas - In Time

Na ostrie noža

Tak som sa zamyslel pri krájaní maďarskej klobásy nad nesmrteľnosťou chrústa. Prečo je to tak, že najčastejšou otázkou je "prečo"? Pamätám si z detstva na obložené žemle, ktoré sme kupovali a jedli hlavne pri cestovaní vlakom. Malá, z dnešného pohľadu, žemlička rozkrojená na vršok a spodok. Jedna časť bola natretá kúskom masla, na to vložený jeden, alebo dva tenučké krúžky lacnej (z dnešného pohľadu) salámy a výborne to chutilo, lebo sme boli stále hladní. 

Dobre si to pamätám, až do 30-tych narodenín som bol stále hladný. Nieže by som nejedol, ale trávilo mi veľmi dobre. Aj teraz mi trávi dobre, ale už som si zvykol na istú pravidelnosť a striedmu veľkosť porcií. Tak som si aj teraz pred chvíľou striedmo nakrájal kus salámy a k tomu ešte pár centimetrov maďarskej klobásy. Lebo "maďarská" je dobrý marketingový ťah predajcov v stánkoch. Len tak nasucho, bez masla. Nedal som si záležať na tenkosti plátkov, krájal som značne nahrubo. Taká je táto doba. Ktovie prečo?

Nechcel som tie salámové spomienky dohnať až na ostrie noža, lebo nože sú v tom nevinne. Sú ostré ako britva. Vedel by som nakrájať tenučké plátky, ale malé a lacné žemle sa už nepečú. Ani ostré nože nie sú vždy samozrejmosťou. Nedávno som všetky kuchynské nože nabrúsil novučičkým brúsnym prípravkom s diamantovým kotúčom. Sú ostré ako vzťahy medzi politikmi, zvlášť teraz po voľbách, keď ich intelekt brúsi vidina moci, peňazí a snaha o dobro pre všetkých (tam hore).

Návrat do "retra"

Dalo by sa povedať, že "retro" je akousi módou. Možno je zábavné pozrieť sa na minulosť nezaťaženú realitou a s patričným odstupom. Únik ako únik, či už ide o rozprávku, alebo nezávislý a nijako nás neohrozujúci pohľad na minulosť bez ideológie. Práve tá niekdajšia ideológia je to, nad čím sa už trochu usmievame. Zabúdame, že ideológia tu je aj dnes, len pekne prifarbená, ale ciele sú rovnaké.

Osobne som tiež podľahol jednej retrospektívnej záležitosti. Už sama domáca zabíjačka, na ktorej som bol inšpirovaný v rozhovoroch s mladšími, je príjemným a bezprostredným návratom do... Až do detstva. Bol som čerstvo oholený, na rozdiel od niektorých mladíkov z rodiny, a tak prišla reč aj na holenie. Téma celkom zaujímavá a živá, lebo sa vnucuje každý týždeň aspoň raz.

Raz za týždeň, to už je riadne strnisko a moderné päťnožové strojčeky toto lajdáctvo ťažko znášajú. Holenie síce znie skoro ako mach-3, ale kde nič, tu nič, britko kĺžu po povrchu. Už dlhšie preto preferujem dvojité, maximálne trojité kombajny. Zarastený mladík (nedávno oslávil len 50-tku) sa pochválil, že ostal navždy verný klasike so značkou Astra a chválil si to. Ten zaujímavý názor mi od tej chvíle vŕta v hlave.    

Zabíjačka a výslužka z nej sa už dávno minula, ale na Astru som si prednedávnom spomenul. V našom superobchode pod veľkou šopou Astru nemali, tak som sa uchýlil k inej, rovnako známej značke s dvomi mečmi. A je to, povedal som si. Dnes došlo na slávnostne obnovenú premiéru a zároveň na očakávaný a módny "retro" zážitok. Došlo, ale došiel aj na psa mráz.

Skutočne, vonku mierne mrzlo, ale aj tak som sa chcel ukázať v meste čerstvo oholený klasickou žiletkou, ktorá reže len jedným ostrím. Doslova a do písmena, reže všetko, čo vidí aj to čo skrýva pena. Skrátka, aby som to nepreťahoval, po holení som skončil klasicky "retro" dorezaný. Že by to bolo nedostatkom skúseností, alebo len podcenením pokroku? 

Takýto návrat do minulosti je dobrá vec. Jedna skúsenosť však stačí, vraciam sa do tohto moderného žiletkového storočia. Vlastne nie do tohto, ale do toho nedávno minulého, kde boli skvelé holiace strojčeky s dvomi, či s tromi čepeľami. A možno sa časom budeme vracať, z vyššej moci, ešte hlbšie... Ktovie, čím sa budeme holiť v jaskyni? Asi britvou z kameňa ale vlastne načo..? 

Vianočná kronika

Tieto Vianoce neboli zasnežené. Uplatnilo sa staré príslovie o Kataríne na ľade a Vianociach na blate. Pravdou však je aj to, že dnes už málokto vie, čo je to blato. Všetko okolo nás je vybetónované alebo vyasfaltované. Počasie sa však s príchodom Nového roku veľmi rýchlo znormalizovalo. Prišla ozajstná zima a napravila svoju pošramotenú povesť a zisky zimných stredísk.

Vianoce majú svoju povesť aj tradičnú formu v rodinách na štedrý večer. Potom prídu všednejšie dni s čakaním na Silvestra. V tých povianočných dňoch to môže nadobudnúť aj takú modernú podobu, keď veľká časť rodiny trávi večer spolu a zároveň každý po svojom. Jeden sleduje TV vysielanie, druhý má na kolenách laptop, ďalší surfuje na smartfóne.

Iní dvaja si dokonca tajne posielajú úsmevné vetičky prostredníctvom SMS správ. Zo stoličky na stoličku. Zjednocuje ich wifi router.

Telefóny už nie sú tým čím bývali. Stali sa vreckovými internetovými terminálmi. Pozoruhodné je, že funkcia "telefón" je už na druhej koľaji, mnoho viet sa posiela esemeskami, komunikuje sa cez  "čety", e-maily a na stránkach "sociálnych" sietí. Zdá sa to celé pritiahnuté za vlasy, ale ktovie, možno raz aj táto vlna opadne a stane sa všednou záležitosťou ako mnoho iných "vylepšení" života spoločnosti.  

Keby boli problémy len okolo elektroniky, bolo by to fajn a nádejné...

Star warsy

Zažívame ohromný reklamný boom okolo nového filmu Star Wars: Sila sa prebúdza. Len tak na okraj, zvyčajne sa prebúdza zlo, keď dobro zaspí. Veď vojny, aj keď sú nekonečným sprievodcom ľudstva, nemožno považovať za dobro. Keď inak nie, tak zo svojej podstaty ničenia, ktoré je opakom tvorby a stvorenia.

Videl som kedysi dávno jeden z dielov tejto fantasticky neskutočnej série filmov. Až tak neskutočnej (niekto hovorí, že rozprávkovej) že z filmu stoja za pozornosť už len filmové efekty. Aj tie sa však časom stanú všednými. Mám rád vedecko fantastické filmy, ale také, ktoré sú ľudskými príbehmi so všetkým, čo patrí k ľudskosti a tie, ktoré ešte nestratili kontakt s našim svetom.

Ľudstvo má svoj jedinečný domov tu na tejto zemi. Ani Mesiac, ani Mars a tobôž vzdialené hviezdy  nikdy nebudú našim domovom, jedine v rozprávkach. Život áno, ten je asi možný aj inde, lenže každý tvor má svoj svet, pre ktorý bol stvorený. Opustenie, či zničenie vlastného sveta je záhubou. Nech si myslí Stephen Hawking čo chce, ja verím, že nám bola daná na život len táto zem.

Barnumovská reklama Hviezdnych vojen ako "kultového" filmu, dokonca aj na verejnoprávnom rozhlase, mnou nepohne na cestu do kina a neopozriem si to ani doma. Nieže by som nevedel, čo je to zvedavosť, ale tento kult nevyznávam.

Ktovie, kam smeruje filmová tvorba, ktorá už ani nie je tvorbou, ale továrňou na formovanie myslenia más. Áno ide cielene o masy, ktoré okrem toho, že sa nechajú ľahko uniformne vyformovať želaným smerom, prinesú aj "money" a zaplatia si tak ďalšie kultové pokračovania virtuálnych masáží.

A čo majú Hviezdne vojny spoločné s týmto časom?

Nemajú nič spoločné s koncom tohto týždňa, ani s vianočnou pohodou, hoci našim spoločným menovateľom aj v tomto čase sú vojny pozemské a vzdušné. Niekedy sa mi zdá, že vojny odohrávajúce sa v tisíce svetelných rokov vzdialenom vesmíre by mi boli oveľa milšie ako tieto naše zemské nenávisti a ničenie toho, čo sme vytvorili. 


Veselé a pokojné Vianoce!

Synchronizácia uzlov a času

Synchronizácia je uvedenie vecí do súladu, do spoločného rytmu. Aspoň tak to píše wikipedia. Podľa tej definície som momentálne asynchrónny s behom času. Včera v piatok som po čase napísal sobotník a dnes v nedeľu to nebude inak. Zase len také víkendové mlátenie vymláteného obilia. V tomto okamihu odtiaľto odchádza znechutený čitateľ, ak by sa náhodou nejaký vyskytol.

Takže, už ďalej píšem slobodne, len tak pre seba...

Uzly, ich vznik a rozuzľovanie, sa v živote vyskytujú takmer každodenne, ale niekedy na nich visí osud človeka (horolezca, námorníka, obesenca) a niekedy aj celá história (vojen) ľudstva. To sú potom "gordické uzly".  Ten pôvodný uzol pochádzal z Frýgie a zauzlovali ho, kto iní než bohovia. Veštba hovorila, že kto uzol rozviaže, stane sa pánom Ázie. Podarilo sa to až  Alexandrovi Veľkému, ale iba trikom - rozťal ho.

Od čias Alexandra je gordický uzol symbolom ťažko riešiteľného problému. Odvtedy, ale aj vždy predtým, sa gordickými uzlami začínali, ale aj končili, všetky vojny. Zdá sa, že história sa opakuje príliš často. Kocky si páni mocní opäť hodili o Áziu a tá je tesne spojená s Európou. Niekto opäť chce vytasiť meč kvôli krádeži moci a bohatstva. Alexander sa potom síce stal kráľom, ale iba na veľmi krátku dobu. História, aj keď sa opakuje, nič neodpúšťa.

Nič nie je večné a ani sláva, či moc netrvajú dlho. Každé vojenské víťazstvo je zárodkom budúcej (spravidla väčšej) prehry. Stačí si zopakovať učebnicu histórie. Zdá sa, že víťazstvo vo vojne vždy otvorí novú "pandorinu" skrinku a stáva sa "pyrrhovým" víťazstvom. Tá je prehrou nás všetkých.

Ľudstvo nemá pamäť.

Vráťme sa však k životu. Moja pamäť funguje veľmi dobre. Keď som mal ešte len málo rokov (bolo to v roku 1955), môj starší bratranec, chemik, horolezec a elektrotechnik ma naučil viazať námornícky uzol. Tak som sa naučil viazať tento "sofistikovaný" uzol, aj keď som námorníkom nikdy nechcel byť. Včera, pri domácej oslave, som si na to spomenul a predviedol som prítomným "svoj" námornícky uzol, ktorý mi ostal v mechanickej pamäti rúk rovných 50 rokov a naučil som ho viazať ďalšie generácie.

Rád počúvam "spojky" s Lasicom, ale aj Borisa Filana v "pálenici". Kvôli humoru a pre hudbu z "respíria", ktorá so mnou synchronizuje. Základom je humor a kto ho má, nemôže sa ocitnúť v extrémnej polohe (voľne som si to osvojil podľa Lasicu v dnešných "spojkách"). Páči sa mi na týchto reláciách to, že o sebe nehovoria veľa, len sprostredkovane cez spomienky na spriaznené duše z umeleckého prostredia v minulosti. Vďačne a s miernym humorom. Majú na to dôvod, lebo si veľa pamätajú a tých spriaznených duší tiež majú neúrekom.

Na "dvojbodky" od "Alenky" z ríše divov som si ešte nezvykol, má síce svoj svojský humor, ale ešte nemá toľko spomienok ako "spojkári", či Boris Filan cestovateľských postrehov.

Možno by som sa mohol nechať inšpirovať "spojkami", či "dvojbodkami" (len nie bodkou na začiatku slova, lebo to nemá v sebe humor, teda...).  Internet a najmä "sociálne" siete sú vhodnou platformou na virtuálne priateľstvá. Včera som sa zobudil príliš skoro, tak som si sadol k počítaču a tam tiež niekto akurát nemohol spať. Anton (AP) celú noc písal. Nuž, veď je to spisovateľ a básnik. U spisovateľa, a tobôž u básnika, sa berie nespavá noc podobne, ako keby mal nočnú smenu operátor chemickej prevádzky, či baník.

Len neviem, či aj baníci chodia ťažiť v noci, preto radšej idem dospávať včerajšiu noc...
 
Namiesto pointy sú tu heslá na zapamätanie z tohto nedeľného "sobotníka":
synchronizácia času (nie uzlov), pamäť a symetria - základné princípy života a umenia.

Inak výnimočne (alebo ako vždy) bez pointy, ale bez mediálneho kriku.

Bicyklovanie a iné jazdy

Hovorí sa, že kto sa raz naučil bicyklovať, už to nikdy nezabudne. Poznám to, lebo som to zažíval kedysi dávno na bicykli, ale aj na motocykli Jawa 250 "pérák". Bol to nezmar, rok výroby 1948 a najazdil som na ňom cca 30 tisíc kilometrov. Prvýkrát som si na toho "koňa" vysadol 8 rokov po absolvovaní vodičských skúšok podľa vyhlášky MV č. 141/1960. Medzi tým, tých 8 rokov som chodil pešo, na bicykli, vlakom a autobusom.

Keď som teda sedel prvýkrát na mojej Jawe, najprv som si vyskúšal jej maximálny rýchlostný limit. Vytiahol som z nej 110 km/hod. Bol to slušný výkon na vtedajších cestách (1968). Tá prvá jazda v dvoch etapách merala spolu 500 km. Tiež slušný výkon na "čerstvého" neojazdeného šoféra. 5 rokov som si dával na hlavu zelenú prilbu a kožené rukavice na ruky. Niekoľkokrát som zmokol do nitky.

Na motorke sa zvyčajne jazdí len od jari do jesene. Cez zimu som ju hibernoval v garáži. Na Veľkú noc som ju nedočkavo vyťahoval v nádeji, že bez problémov naštartuje. Nikdy s ňou nebol problém, Po prvých metroch som bol v pohode aj ja, v sedle ako doma. Je to ako s tým bicyklovaním - keď to už raz viete, je to v hlave, v rukách a v nohách pevne zafixované.

Nová skúsenosť mi po kúpe auta značky Škoda. Stačilo však prvých 20 km a bol som za volantom ako doma. Ako doma som býval aj v garáži - tu skontrolovať olej, dotiahnuť skrutky (všetky), aj hlavu valca v pravidelných intervaloch zábehu. Dnes už netreba nič doťahovať, na roboty v automobilkách je spoľahnutie.

Prečo o tom dnes píšem, v piatok a k tomu ako "sobotník"? Cítim sa ako vtedy, pred začiatkom motocyklovej sezóny, po zimnom spánku. V ostatnom čase sem píšem v intervaloch, v akých bývajú noty na bubon. Posledná medzera má 24 dní. Nič nesľubujem, uvidíme. V medzičase som nezaháľal, "neblogovo" som urobil kusisko užitočnej práce. A vo tom to je!          

Krížovky a sudoku

Pri lúštení krížoviek sa človek niečo naučí, ale ten súbor získavaných vedomostí je dosť obmedzený. Tak maximálne na rozsah jedného krížovkárskeho slovníka. Mnoho výrazov sa často opakuje, dokonca sú také, ktoré sú typické hlavne pre krížovky. Ak si kúpite krížovkársky časopis, ľahko rozoznáte "rukopis" známeho autora podľa jeho obľúbených výrazov. 

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že lúštenie krížoviek človeka časom prestane tešiť, práve pre tú triviálnosť riešení. K tomu prispieva aj obsah skrytých "múdrostí", ktoré sa objavujú v tajničkách, lebo aj súčet všetkých "múdrostí" sveta nie je nekonečný a súbor obľúbených, či vtipných je ešte menej. Záleží to najmä od autora. Kreatívny zostavovateľ krížovky si vymyslí aj vlastné, neotrepané múdrosti a už je čo riešiť.

Krížovky pre mňa časom zovšedneli tak, že som sa o ne prestal zaujímať. Novinkou, ktorú som pred pár rokmi objavil, boli krížovky s poprehadzovanou legendou. To už bolo "iné kafe" náročnosti. Kvôli nim som začal znovu kupovať krížovkársky časopis. Na trhu sa po krížovkách objavilo aj sudoku, ako nádejná konkurencia krížovky.

Sudoku mi spočiatku nedávalo zmysel, neprináša žiaden cieľ, obsahuje len 9 číslic a žiadne slová, či myšlienky. Skrátka, len spôsob ako zabiť čas. Slabá pointa, ale časom ma to chytilo. Riešenie sudoku si vyžaduje prehľad a kombinačné schopnosti. Vlastnosti, ktoré mnohým politikom chýbajú (zabíjanie času im nechýba). Asi je to preto, že sa nenaučili riešiť sudoku.

Nabudúce si preto zvoľme len tých, ktorí majú prehľad, kombinačné schopnosti a sú dobrí v lúštení sudoku.

007

Práve keď sa na hodinách objavil údaj 007, prerušil som svoje spanie a tak sa cítim ako James Bond. Ako agent 007 s právom, zabíjať čas.V skutočnosti som ešte nespal, len som tak po ležiačky v duchu pracoval na mojom zajtrajšom pracovnom rozvrhu. Bude to náročný deň, mám daný termín a záverečné "titulky" niekedy bývajú náročnejšie, ako celá mesačná práca.

Nechcel som tu písať o práci, keď sú aj onakvejšie a zábavnejšie veci, to len tak pracovne uvádzam úvahu o zabíjaní času. Koľko ho vlastne máme, to nikto nevie. Skúsení ľudia hovoria, že máme žiť tak, ako by tento deň bol náš posledný. Netreba to však preháňať, je zbytočné sa naháňať za chimérami, lebo to čo nestihneme tu, už nikdy nebude pre nás dôležité. Byť tu v tejto chvíli je to, o čo ide.

Vnútorný vesmír

Vesmír, ako ho poznáme, má svoje nemenné pravidlá a svoju večnosť. Nič v ňom nie je náhodné, nič nie je nehybné. Sú len relatívne pevné body, okolo ktorých sa všetko točí. Vesmír je rovnováha a jej neustále hľadanie. Presne tak to funguje aj u ľudí (u zvierat, u vtákov aj v rastlinách). Naše telá majú svoj vnútorný vesmír, kde všetko beží a točí sa podľa rovnakých pravidiel, ako tam vonku.

Jediné, čo sa vyčleňuje z vesmírnych pravidiel a zákonov, je "ŽIVOT".  Život v tomto zmysle by sa mal písať s veľkým začiatočným písmenom. Pozrime sa len na seba - sme ohraničení dvomi bodmi v čase, od bodu A po bod B, nič viac. Ostáva len stopa v piesku, alebo v snehu. Na istý čas. Stopy zanecháva aj vesmír. Náš pohyb životom však nepodlieha žiadnym vesmírnym pravidlám.

Smerovanie od bodu A po bod B sa nedá ničím definovať, hoci aj na nás pôsobí univerzálna sila gravitácie, rôzne vesmírne a pozemské vplyvy. Naše konanie sa riadi len našim vedomím a možnosťami okolia. Máme slobodnú vôľu a máme možnosť aj povinnosť rozhodovať sa. Svoj vnútorný vesmír si riadime sami. Tak je to u všetkého živého. Rozdiely sú iba v potrebách a limitoch možností.

Život s veľkým Ž je výnimočný. Ku svojmu vzniku potrebuje dlhú cestu, alebo vyššie rozhodnutie a trvá od počiatku až po svoj zánik v rôznych formách, ktoré sa stále viac vzďaľujú vesmírnym pravidlám univerzálnosti. Je nedeľa a patrí sa myslieť aj na dušu, lebo aj dušou sme spojení s vesmírom, ktorý sme si nevymysleli, ale je to jediné, čo poznáme.

Vesmír je v nás a vedie naše myšlienky od bodu A po bod B.

Slová, len slová

Slová sú údelom novinárov a v dobe televíznej, aj príslušné obrazy. Škoda len, že to niektorí a skoro všetci, berú doslovne. Ich "spravodajstvo", komentáre, to sú len slová, slová a slová.

To be, or not

Dnes je sobota a ja mám na stole piatkové noviny. Som teda (sme) pozadu s informáciami. Je možné, že dnešné noviny sú oveľa lepšie, ako tie včerajšie, ale možno je to nemožné. Prikláňam sa k tomu nemožnému. Papierové noviny už patria k ohrozenému druhu ľudských produktov trávenia udalostí. Je to tak aj s tými internetovými verziami, len tam sa to stráca akosi bez potreby recyklácie.

Najdokonalejším zužitkovaním druhotných surovín je, neprodukovať ich a v tom je internet ako médium v nespornej výhode. Ale dosť bolo sobotného klábosenia, poďme k veci hmatateľnej, teda k novinám.

Nebudem tie včerajšie (tým myslím naozaj včerajšie, nie v prenesenom zmysle) menovať, aby sa ich to nedotklo, lebo chcem byť a teda som objektívne kritický voči nim (aj voči iným). Moje včerajšie noviny som si kúpil za prekvapivo vysokú (pre mňa) cenu 80 centov. Vraj preto, že je v nich vložená špeciálna príloha.

Špeciálne prílohy, to je taký zvláštny fenomén, do ktorého sa zhrnú všeobecne známe a dostupné informácie o viac, či menej špeciálnej problematike. Dalo by sa povedať, že je to ako opakovanie matky, či otca múdrostí, teda internetu. Už som aj zabudol, o čom to bolo, lebo som to nečítal pozorne.

Podstatou novín, ktoré sa snažia byť za každú cenu "mienkotvorné" je však niečo iné, nie len marketingová podpora svojho vlastného predaja. Kedysi sa mienkotvornými nazývali stranícke noviny (všetky), lebo zásadne "stranili" jedinej správnej pravde. Dnes je pravda iná a tí správni novinári jej strania za každú cenu ako voľakedy. Kedysi sa tomu hovorilo "nadpráca".

Dnes je všetko inak, aj tie všedné veci z minulosti sa inak volajú. Pozrime sa teda, čo sa dá čítať zo včerajších novín, lebo všetko naozaj nie je určené každému čitateľovi. Napríklad ja, šport v novinách zásadne nečítam, preto ich začína čítať vždy od prvej strany. Zdá sa preto, že aj mne je určený úvodník, vlastne stĺpec Petra Schutza.

Stĺpček bol včera celkom slušný, snažil sa iba dospieť k vopred stanovenej méte, že sme zlí, teda horší ako v Česku. Lebo Fico! Pozoruhodné je to zosobnenie nás, našej republiky a všetkých nás v osobe Fica. Jožo Ráž spieva "Nie sme zlí...", stĺpček mu zásadne protirečí a spieva, že sme zlí. Každý, ako sa cíti a za seba.

Nedá sa povedať, že by v tých novinách nebolo aj niečo zábavné. Napríklad taký článok o Gorile, teda v tomto prípade vlastne o Sýrii, v ktorom čítam, že nie je vlastne jasné, kto je v tom prípade zlý a kto dobrý. To zaznieva skoro ako objektívny komentár. Ako v tom českom porekadle, ktoré je tak trochu i naše: "Každý chvilku tahá pilku". 

Niekedy sa zdá, že sme už tam, kde sme nechceli byť, teda v tých povestných svetlých zajtrajškoch. Nad hlavou a nocou nám lietajú vrtuľníky, nebo je prečiarknuté krížom krážom. Mraky už nie sú mraky a prší ktovie čo, ak vôbec prší. Noviny už nie sú novinami, lebo všetko (a ešte viac) vieme zo včerajšieho internetu a hovorí sa, že príde čas, keď bude "pilku tahat" iba jeden. 

To be, or not to be, that is the question.



 

Sedmička alebo desiatka?

To je dilema...

Pivo môže byť sedmička, desiatka, ale aj dvanástka a viacstupňové. Dvanástka je vraj ideál plný chutí, štrnástka je špeciál, z ktorého sa človek rýchlo opije. Stupne piva však nevyjadrujú priamo obsah alkoholu. Alkohol v pive vzniká kvasením cukrov a pred zakvasením sa pivo nazýva mladina. Percentuálny obsah cukru v mladine je tzv. extrakt. Stupne piva hovoria o tom, koľko percent extraktu obsahovala mladina pred zakvasením.

Sedmička pripomína staré časy, keď sa pivo  varilo ako nápoj pre pracovníkov v továrňach na uhasenie smädu, teda nie s cieľom dosiahnuť opojenie. O desiatke a vyššie to už neplatí. Chuťové vlastnosti by síce mali byť lepšie, ale k práci sa nehodia. Pracujem so sedmičkou (v zálohe mám 95), ale už mi núkajú desiatku. Osmička bola medzistupeň, také nedovarené pivo. Zdá sa však, že desiatka bude z prehriateho sladu.... Kde nič, tu nič, ale už sa o negatívach "desiny" popísalo veľa, ale o pozitívach ako šafránu.

Tvorcovia dokonca tvrdia, že už to nie je systém, ale služba a preto aj nás, verných sedmičke, lákajú na "zadarmo". Vraví sa, že darovanému koňovi netreba pozerať na zuby, ale s tým darovaním je to v tomto prípade trochu zvláštne. Nejde o dar, ale o výmenu. Ako keby som mal starý dobrý bicykel s namontovaným nákupným košom, aj s detskou sedačkou (napríklad "libertu"), s ktorým chodím na nákupy do najbližšieho super-obchodu a mal by som ho vymeniť za  Saganov špeciál. Úplné terno, ale čo s mojimi nákupmi?

Pointa je v tom, že ešte som nečítal ubezpečenie od autorov projektu "desať", že "neni tomu tak" ako sa píše. Napríklad, že ten keylogger tam nie je. Možno by niekto uveril...

 

Siete

Chodiť na sociálne siete a čítať cudzie statusy, pardon, statusy priateľov, je ako sedieť s niekym a počúvať a počúvať. Začínajúcu vlastnú myšlienku dokončia za mňa. Vyvoláva to márnu túžbu po komplexnosti. Začať niečo a dokončiť to. Dať tomu myšlienku s dôrazom a prekvapením v pointe. Internet nie je život, je to len zrkadlo a aj to často krivé. Aj tam sa dajú nájsť podobnosti so životom, ale život to nie je.

Neodsudzujem to internetové médium, poznám ho a poznám aj jeho spätné pôsobenie. Je to pozitívna spätná väzba, teda v tom zmysle, že posilňuje prvotný vzťah a bráni jeho prerušeniu. Je dobré to vedieť a občas zaradiť aj negatívnu väzbu. Nemusí to byť len niečo, môže to byť aj niekto, kto podá "pomocnú ruku". Negatívum môže byť nepríjemné, lebo trhá skryté nitky do sociálnych sietí a človek je "sociálny tvor". Sme dve bytosti, často viac a nikdy nie sme sami.

 

Rozmer duše

Čítam Valkýry od Paula Coelha a zaujalo ma slovné spojenie "zväčšila sa mi duša". Nalistoval som si jeho životopis a hodnotenie tvorby. Vraj vo svojich knihách hľadá to, čo väčšina spisovateľov, teda   porozumenie medzi ľuďmi. Ani Robinson na pustom ostrove nebol sám, musel hľadať porozumenie so svojim Piatkom, ale aj s kozou. Napriek hľadaniu, málokedy nachádzame porozumenie, lebo viac veríme slovám, ako ich významu. Pritom je jasné, že každé slovo môže mať niekoľko významov. Napríklad aj taká duša a jej rozmer.

Každá diskusia stojí a padá na porozumení. Nielen na porozumení slovám, ktoré sú v zásade dané, ale aj na ich farbe, obsahu a súvislostiach s ostatnými slovami vo vete, alebo lepšie povedané v myšlienke. Každá diskusia by preto mala začať tým, že si zadefinujeme význam rozhodujúcich slov. Zdá sa mi, že duša je vo svojej podstate veľmi široký pojem, lebo obvykle zahŕňa celý svet, teda všetku prírodu, aj to čo je nad ňou a to je zase duša. Veľká, všetko zahrňujúca duša.

Najťažšie je zadefinovať si význam takých pojmov, ktoré nie je možné uchopiť, uvidieť, ani počuť. Preto som mal vždy radšej náuku o strojoch, ako o elektrine. Nič však nie je dané definitívne a osud čiže okolnosti, ma naučili vnímať aj elektrinu ako dobrého priateľa. Možno raz porozumiem aj duši. Filozofické pojmy sme si vymysleli preto, aby sme mohli aj o pocitoch a stavoch duše diskutovať a pochopiť aj to nepochopiteľné. Vidieť na seba aj na iných zhora i zvnútra súčasne, ako zbiehanie koľajníc v nekonečne.

Práve preto sa vybral Paulo so svojou ženou Chris do púšte, kde mali stráviť 40 dní, aby rozšírili svoje duše. Táto vďačná literárna schéma mu je blízka, lebo asi o to isté sa pokúšal aj cestou na púti do Santiaga de Compostela v inej knihe. Aj mnohí iní tam chodia, aby sa našli, aby sa videli zvnútra a zároveň z nadhľadu. To je chvályhodné. Stačí uveriť, hľadieť za obzory sveta a zabudnúť na druhé vedomie, ktoré opakuje tie nestráviteľné denné všednosti, ako je starosť o telo, chlieb a víno a spánok v dobrej posteli.

Je to moja druhá kniha od Coelha a ešte som ju ani nedočítal. Hádam mi ku koncu dopovie to, čo začala a rozšíri sa moja duša. Najprv však zadefinovať obsah toho slova...    

Pekne a veľmi teplo

Táto fráza o počasí bola v médiách veľmi obľúbená. Až ma to začalo hnevať. Stráca to svoj povzbudivý efekt. Spočiatku som to komentoval slovami: Tak ako, bude pekne alebo veľmi teplo? Napriek tomu, že mám radšej leto (teplo), ako zimu už sa mi zdá tento spôsob leta trochu nešťastný.

Nejde až tak o mňa, znášam to veľmi dobre, ale chúďa záhrada už mierne trpí. Na papriku a rajčiny nedopustíme sucho, ale čo dozrievajúce slivky, jablká, černice a ostatné užitočné, či pekné rastlinstvo? Na ovocie sa voda málokedy nájde.

S prírodou to prestáva byť s kostolným poriadkom, aj ona sa začína správať ako ľudia, rozdeľuje svoje plody značne nerovnomerne. Niekomu nadelí povodeň, inému suchú trávu a púšť. Ešte dobre, že obilie dozrieva a žatva ide presne podľa plánu. Zdá sa, že chlieb by sme mali mať.

Preto v predpovediach počasia radšej pekne, ako veľmi teplo. Stačí obyčajné leto zo spomienok...

Návrat k sebe

Niekto putuje do Santiaga, iný ide na púť do Levoče s cieľom očistiť si dušu. Od čoho? No predsa od hriechov, teda ide o akúsi očistu vlastnej mysle a možno aj o odpustenie  hriechov. Na očistu pred ľuďmi a božím dohľadom sú aj iné inštitúcie. Pre niekoho je to spoveď s rozhrešením, pre iného previnilca polícia a spravodlivý súd. Udelený trest je ľudskou formou rozhrešenia. Podstata je veľmi podobná, spamätať sa a začať znova s čistým štítom, aj keď spoveď ostáva stále v intímnej duchovnej rovine. V skutočnosti ide hlavne o to, očistiť si vlastné svedomie pred sebou samým, nájsť seba samého. 

Pre osvieženie ducha existuje aj niekoľko ďalších možností. Napríklad unaviť telo zmysluplnou manuálnou prácou, alebo športom. Lebo je pravda, že hlavne v zdravom tele môže byť zdravý duch. Veľmi príjemný, pre telo i pre dušu, je vodný relax. Pláž, slnko a morská voda dokážu divy. Aj rieka, jazero, či obyčajné kúpalisko s chlórovanou alebo geotermálnou vodou tiež robia zázraky. Nám starším prináša voda zvláštnu prémiu v podobe vyvolania pocitu "Déjà vu", ktorý nás vracia do mladosti, keď sme chodili na kúpalisko ani nie tak kvôli relaxu, ale skôr pre pohľady na pekné dievčatá.

Vôňa vodného oparu, či s chlórom alebo bez neho, nie je obyčajnou aromaterapiou, je to niečo viac, je to zázračný všeliek na pohodu a príjemné spomienky. Len sa tým nechať unášať a neutopiť sa. Vôňa vody, vyvoláva pocit ľahkosti a splynutia. Voda je omladzujúca. Ponoriť sa na chvíľu pod hladinu, stať sa súčasťou vodného živlu, to je nádhera. V mori síce chýba chlórovaná voda (v mladosti sme aj tak nechodili často k moru), tam nás lieči vôňa a chuť soli. Spoločným menovateľom je stále voda. Voda ako "pitný režim", voda na kúpanie a plávanie a v týchto horúčavách aj osviežujúci dážď a vôňa vzduchu po daždi. Tak som si včera vzdychol a zhlboka sa nadýchol, že konečne prší! 


* Déjà vu -  z francúzštiny, doslova „Už videné“, označuje v psychológii jav, tiež nazývaný paramnézia, kedy má človek z ničoho nič intenzívny pocit niečoho už predtým prežitého, videného alebo počutého. (wikipedia)

Ja, robot

Robot je ten, čo robotuje. O robotoch máme zväčša skreslenú predstavu z fantastických kníh, a hlavne z filmov. S fantastickými filmami sa spája jeden paradox a možno aj viac. Ten, na ktorý myslím, je v tom, že čím viac fantázie vložia autori do filmu, tým je ten film nudnejší. Lebo filmy musia byť o nás, divákoch na tomto svete, inak sú "out of range" (myslím - mimo rozsahu nášho vnútorného záujmu). Náš záujem je zjavný, ale aj taký vnútorný, neuvedomelý. Ale nie o tom som chcel písať.

Ako si ja, alebo vy, predstavujeme robota? V prvom rade je to niečo, mechanicky vykonávajúce nejakú monotónnu činnosť. To je taká reálna predstava, s tou nemá nikto problém. Je len v dokonalej inštrukčnej báze s dokonalými pohybovými (krokovými) motormi, v precíznosti a v kvalite materiálov a zhotovenia. Druhá predstava robota je podobná.Základ tvorí podobne precízna mechanická konštrukcia doplnená o senzory spätnej väzby na úrovni audio a video vnemov. To znamená, že sa svojim spôsobom orientuje v priestore a čase.

Tretí typ robota vlastne ani nepatrí do tejto sféry úvah. To sú tie roboty, s "vlastným menom" ako ľudia, ktorí konajú ako ľudia, kombinujú vo svojej "mysli" svoj stav a stav okolia a hlavne, rozhodujú sa nezávisle od svojho prvotného zadania. Myslím si, že ani japonské roboty obsluhujúci v reštaurácii do tejto sféry nepatria. A tiež si myslím, že také roboty nikdy nebudú ľudským umom vytvorení, lebo by to bolo, ako vyrobiť automatický guľomet, ktorému by sa nedali vypnúť baterky a strieľal by na všetko, aj na svojho stvoriteľa - bez morálnych princípov, ktoré sa ťažko programujú.

Mal som to šťastie vidieť roboty pri práci. Boli to veľké zástupy robotov, ktoré vyrábajú autá. Nie že by vyrobili auto bez pomoci človeka, ale človek popri nich vykonáva, síce nevyhnutné a dôležité, ale predsa len pomocné práce. Kontrolu vykonáva tiež robot. Keď zistí odchýlku z normy, mimo povolenej tolerancie, bez škrupulí vráti výrobok na recykláciu. Ľudia tu vlastne robia prácu robota, mechanicky opakované činnosti, ktoré ešte roboty nezvládajú, alebo na také činnosti majú príliš veľkú "hlavu".

Tu je vhodné konštatovať, že robot na rozdiel od človeka, nemá rozum v "hlave", ale kdesi inde, na bezpečnejšom mieste a časť aj mimo "tela". Jeho hlava je jeho rukou a nástrojom. Je to robotický komplex, do ktorého zapadajú aj robotické vozíky. Keď vás taký vozík stretne, spustí klasickú hudbu. Nieže by bol hudobne vzdelaný, ale hudba je jeho klaksónom. Ak nezareagujete, zastaví sa v bezpečnej vzdialenosti. O všetkom, čo sa v hale deje, sú informovaní operátori výroby, ktorých poznáte podľa červenej farby trička. Sedia pri jednom, alebo viacerých sledovacích  monitoroch. Operátor hneď vie, kde je problém a ak treba posiela opravárov v žltých tričkách na miesto činu. Akú farbu majú pomocné ľudské sily, na to si už nespomínam.

Vidieť halu plnú robotov a len sem - tam nejakého človeka je zvláštny zážitok. Trochu rozprávkový, trochu sci-fi a trochu horor. Ľudská psychika to niekedy nechce akceptovať. Aj preto je každý človek vyškolený na vykonávanie viacerých pozícií a po každej prestávke sa striedajú na postoch. Cez dve polhodinové prestávky si ľudia môžu zajesť, popiť a pofajčiť (cigarety na vyhradených miestach vonku). Niekto venuje prestávku rozhovorom s kolegami a telefonovaním. Na páse pracujú (zriedka) aj ženy. Manažérom sa môže stať každý s príslušnými schopnosťami, škola nie je nevyhnutnou podmienkou. 

Roboty  svoj prestávkový čas prespia. Vychladnú ich horúce hlavy a šetria energiu. Taký je život robota a človeka na "páse". Neviem, ako to vnímali ľudia na prvých "pásoch" u Forda, ale tu je to tak. Náplasťou pre človeka je len pocit, že zarobí viac, ako je priemer inde. Nedá sa nič robiť, my ľudia dneška sme pod vplyvom informácií a dojmov hlavne z filmov, ale sladký život je vo sne, realita cez deň. A žiť sa musí. Ľudská spoločnosť je ako hora, či les. Proste je aká je. Les možno vyrúbať, narastie nový. Ľudia sa nezmenia, ani keď príde na rúbanie lesa, teda na revolúciu. Len všetko začne znova, škatule sa presúvajú, podstata ostáva ľudsky prirodzená.

Človek dneška už dnes nemusí cestovať po svete (aj keď môže ak na to má prostriedky) a spozná celý svet. Aj taký, ktorý existuje len vo fantázii scenáristov. Realita je len v nás, v robotoch, ktorí dostali inteligentný program.


 

A je to!

A je to, odteraz ste manželia. Táto veta sobášiacej poslankyne v Petržalke mi učarovala. A nielen táto veta. V súvislosti s tou svadbou sme zažili aj malý kus srandy. Tá sa však týkala našich svadobných príprav. Niekedy príde čas, doplniť si šatník, tak na túto svadbu sme usúdili, že potrebujem nový oblek. Voľba padla na takú sivú eleganciu, nič nebolo treba upravovať, ani týždennú hladovku som nemusel držať.

Keď prišiel ten očakávaný deň, naložili sme do auta svadobné dary a oblečenie s pracovnou rezervou. Mojou úlohou bolo zhotoviť "amatérsku" svadobnú fotoreportáž. Tá sa mala odohrať, ako je v Bratislave zvykom, v parku Janka Kráľa v Petržalke. Stretnúť sme sa mali až hodinu po obede, ale už o desiatej som bol netrpezlivý, tak som sa začal chystať. Vybral som sako z obalu a načiahol som sa po nohavice, no tých nebolo.

Nasledoval malý rodinný poplach a hľadanie zodpovedného nohavicového delikventa. Nič sme nevyriešili, ostávalo len veriť, že nohavice visia doma na inom vešiaku. Bol by som šiel na svadbu aj v pracovných nohaviciach a v sivom saku s kravatou, ale žena nesúhlasila. Ideme ti kúpiť nové nohavice, ktoré by sa hodili k saku! Rozhodla žena a nebolo úniku, namiesto parku sa išlo do neďalekého "super značkového" obchodu.

Po dlhom hľadaní sme nič nenašli, až v poslednej predajni sme našli sympatickú predavačku, ktorej sme sa zdôverili s celou našou svadobnou kalamitou. Mala z toho na tvári úsmev a pochopenie. Nechcela nás nechať v štichu, tak radila a poradila. Našla pre mňa vhodné tmavé nohavice, ktoré perfektne kontrastovali so sakom. Vyskúšal som a padlo rozhodnutie. Lenže boli príliš dlhé a čas na skracovanie už nebol. Vyzeralo to, že z obchodu nič nebude.

Predavačka sa nevzdávala a na moment odbehla do zákulisia, odkiaľ sa vrátila so svojim súkromným "šitíčkom". Vzala nohavice a po próbe na mojich nohách záložku zažehlila a na dvoch miestach potom prišila. Odišli sme s vďakou a ja aj s novými nohavicami.

Tu by mohla táto príhoda skončiť, ale naša dcéra medzitým zistila, že jej manžel nemá vhodné ponožky. V čase, keď som ja už mašíroval za nevestou, ženíchom a oficiálnym fotografom do parku, pochodili spolu ten istý supermarket ako my. Náhoda chcela, aby dospeli do rovnakého oddelenia ako my s nohavicami. Čírou náhodou sa ich ujala tá istá predavačka a ako to majú ženy vo zvyku, dcéra tej milej slečne vyklopila celý svoj problém so svadobnými ponožkami pre manžela.

Keďže sme sa u predavačky dobre zapísali, hneď si na nás spomenula, dcére veselo podotkla, že práve tu boli dvaja, ktorí sa tiež ponáhľali na svadbu vnučky a zabudli si doma nohavice. Naši mladí sa so smiechom priznali, že to boli jej rodičia... Predavačka mala výborný deň. Predala jedny nohavice a jedny ponožky. A nasmiala sa na nás a na tej zhode príhod spolu s našimi mladými.

Svadba dobre dopadla, bolo veselo ako v obchode. Aj pani poslankyňa to s veselosťou priklincovala, keď po dvojnásobnom súhlase dvoch milých snúbencov zahlásila vetu, ktorá vojde do histórie zborov pre občianske záležitosti pri svadobných úradoch:

A je to, odteraz ste manželia...

Veľa šťastia Maťa a Ivan na vašej novej ceste!