Dá sa život deliť na percentá? V tomto blížiacom sa horúcom lete som dosť zamestnaný a preto často nemám čas a niekedy ani chuť na voľné filozofovanie. Ale predsa, vraj nám stanovili pre rozhlas povinných 20 % slovenskej hudobnej produkcie. Nie som si istý, či je to snaha naučiť nás dobrému vkusu, to asi nie, alebo je v tom len čisto ekonomický princíp - "kupujte slovenské výrobky". To posledné by som bral ako argument, aj keď ide aj o kvalitu.
S dobrým vkusom je to trochu nahnuté, lebo čo je vkusné a čo je pekné? Niečo je módne, ale nemusí to byť objektívne pekné. A môže byť krása objektívna? Keď som mal okolo dvadsiatky, tiež bolo všetko, teda aj v kultúre stanovené na percentá. Možno neboli napísané, ale bolo to tak. V tej postpubertálnej mladosti som si vyložil do okna rádioprijímač značky Talisman Tesla 308 U, naladil som Ö3 - ORF a na plné "pecky" som počúval vtedajšie "západné" hviezdy. To bola moja hudba skoro na 90 % voľného času.
Keď prišla teta, na tom istom rádiu si naladila "Kosut rádio" a počúvala čardáše, či "halgatá", lebo jej to pripomínalo mladé roky strávené v Budapešti. To bola jej hudba, pri ktorej relaxovala a vracala sa na Margit Sziget, kde tancovala s mladými husármi. Moja sestra mala rada ľudové pesničky, pre ňu boli také relácie veľkým potešením a často si spievala s rádiom a zapisovala si slová piesní. To bola jej obľúbená hudba. Všetci sme považovali za pekné a príjemné niečo iné.
Aj v hudbe platí, že proti gustu žiadna polemika neplatí. Tak to je v dobrom živote, že je pestrý a rôznorodý. Mladosť pominula, a naučili sme sa vnímať aj inú hudbu, ako sme preferovali v mladosti. Tak to chodí a je to dobre. Hudba je vyjadrením nálad, rôznych emócií, preto ju najredšej vnímame v súlade s našimi náladami a emóciami. To nie je možné vyjadriť v percentách. Napriek tomu by mal hudobný výber vo verejnoprávnom rozhlase tú rôznorodosť rešpektovať. A to platí aj pri výbere "cudzojazyčnej" produkcie.
Niekedy, keď počúvam slovenský rozhlas na svojich obľúbených miestach (dielňa, WC a auto) mám dojem, že tých 20 % by sa malo chápať aj tak, že najviac 20 %. Myslím tým na tie "ujúkavé" piesne a piesne lacno kopírujúce módne trendy, ale aj na množstvo piesní s "nekvalitnými" textami. Pri tých "západných" je to jednoduchšie, keď človek nemá čas prekladať si všetky texty a "zvuky" do adekvátnej slovenčiny.
Ak ide o ten ekonomický princíp "kupujte naše...", tak je asi všetka kvalita pasé. Možno by bolo dobré držať sa nejakých 20 % aj u "cudzojazyčných". A čo tak uplatniť zvláštny prístup aj k českej produkcii? Je ako naša, alebo je "západná" a platia na ňu tie isté percentá? A čo iní spriatelení susedia? A čo hudba z východu? Neriešiteľný rébus. Ešte že je sobota a takáto exkurzia do hudobného sveta rádia je našťastie len nezáväzným mudrovaním.
Príjemnú nedeľu a pite statočne, i dostatočne (vodu)...
2015/06/13
2015/06/05
Minulosť - budúcnosť
Čo sú to všednosti? Len taká nezaujímavá časť života, alebo to, čo tvorí podstatu? Možno je všednosťou 99 % všetkého. Sú to opakované činnosti, príhody a udalosti, aj všedné zážitky. To jedno percento sú veci, ktoré tvoria korenie. Soľ, ktorá je nad zlato. Tak teraz neviem, či výmena interiérových dverí, prvýkrát po 50-tich rokoch je všednosť, alebo dobrodružstvo.
Ako sa to vezme, ale asi je to to druhé, lebo už pri podrobnom meraní zárubne a starých dverí som objavil majstrovské kúsky "socialistických" murárov z minulého storočia. Pravdepodobne im tá zárubňa kdesi spadla a jedna časť ostala ohnutá smerom dovnútra. Aj tak ju tam jednoducho zamurovali, veď sa o stavbároch hovorilo, že všetko merajú s tolerančným rozsahom "cól sem - cól tam".
Skrátka a dobre, dvere im do toho rámu nesedeli, tak z nich v tom inkriminovanom úseku ubrali asi 10 mm a nikto si to až dodnes nevšimol. Vtedy sme sa tak tešili na nový byt, že také drobné chybičky nestáli ani za reč. Teraz, keď staré dvere doslúžili, ich výmena nebola vôbec jednoduchá. Bola tu možnosť, starú zárubňu vybúrať a dať tam novú, ale tým by sa celá akcia podstatne predražila a to ani nehovorím o prachu a neporiadku v celom byte.
Alternatívne riešenie sa našlo, dokonca výtvarne doriešené. Čiastočne obložená zárubňa, s pomocou miestneho stolára, ani nie veľmi nákladné. V tej chvíli, keď som uvažoval o alternatíve, som si spomenul na Londýnsky hotel na hotelovej "Garden street" neďaleko Hyde Parku. Hotelové izby boli po čerstvej rekonštrukcii, všetko v poriadku, len dvere do kúpelne sa nedali zatvoriť. Vtedy mi napadlo, že naši "socialistickí" majstri sa presťahovali do Londýna.
Škoda sa hnevať na minulosť, vždy treba vychádzať z reality dneška, aj keď s poučením z minulosti. Tak to funguje aj u lekárov. Najradšej chodím k takému, s ktorým sa možno o chorobe, jej príznakoch, či prevencii ľudsky zhovárať. Bohužiaľ, aj táto realita sa začína "kaziť". Nedávno som sa lekára, špecialistu spýtal niečo týkajúce sa stanovenej diagnózy. Odmietol mi odpovedať, lebo to by vraj už bola konzultácia a za tú sa platí extra. Tak pre hrabivosť možno zanikne aj ľudský prístup tam, kde ho najviac čakáme. Česť výnimkám, ktoré (zatiaľ) potešia.
Ako sa to vezme, ale asi je to to druhé, lebo už pri podrobnom meraní zárubne a starých dverí som objavil majstrovské kúsky "socialistických" murárov z minulého storočia. Pravdepodobne im tá zárubňa kdesi spadla a jedna časť ostala ohnutá smerom dovnútra. Aj tak ju tam jednoducho zamurovali, veď sa o stavbároch hovorilo, že všetko merajú s tolerančným rozsahom "cól sem - cól tam".
Skrátka a dobre, dvere im do toho rámu nesedeli, tak z nich v tom inkriminovanom úseku ubrali asi 10 mm a nikto si to až dodnes nevšimol. Vtedy sme sa tak tešili na nový byt, že také drobné chybičky nestáli ani za reč. Teraz, keď staré dvere doslúžili, ich výmena nebola vôbec jednoduchá. Bola tu možnosť, starú zárubňu vybúrať a dať tam novú, ale tým by sa celá akcia podstatne predražila a to ani nehovorím o prachu a neporiadku v celom byte.
Alternatívne riešenie sa našlo, dokonca výtvarne doriešené. Čiastočne obložená zárubňa, s pomocou miestneho stolára, ani nie veľmi nákladné. V tej chvíli, keď som uvažoval o alternatíve, som si spomenul na Londýnsky hotel na hotelovej "Garden street" neďaleko Hyde Parku. Hotelové izby boli po čerstvej rekonštrukcii, všetko v poriadku, len dvere do kúpelne sa nedali zatvoriť. Vtedy mi napadlo, že naši "socialistickí" majstri sa presťahovali do Londýna.
Škoda sa hnevať na minulosť, vždy treba vychádzať z reality dneška, aj keď s poučením z minulosti. Tak to funguje aj u lekárov. Najradšej chodím k takému, s ktorým sa možno o chorobe, jej príznakoch, či prevencii ľudsky zhovárať. Bohužiaľ, aj táto realita sa začína "kaziť". Nedávno som sa lekára, špecialistu spýtal niečo týkajúce sa stanovenej diagnózy. Odmietol mi odpovedať, lebo to by vraj už bola konzultácia a za tú sa platí extra. Tak pre hrabivosť možno zanikne aj ľudský prístup tam, kde ho najviac čakáme. Česť výnimkám, ktoré (zatiaľ) potešia.
2015/05/23
Zákony a zákonitosti
Zákony navrhuje vláda, či poslanci a schvaľuje ich parlament. Sú však aj také, ktoré nikto nevymyslel, ale sú a platia na zemi a hádam aj vo vesmíre. Napríklad taký Archimedov zákon, mohlo by sa zdať, že ho vymyslel Archimedes, ale on ho iba sformuloval na základe pozorovania istého javu. Povedal to jednoduchou vetou, aby sme si to ľahšie zapamätali.
Zákonitosti nemajú takú "právnu" silu, ale tiež sú odpozorované zo života a zväčša sa nimi dajú vysvetliť niektoré veci a udalosti. Zákon akcie a reakcie je zákon, ale uplatňuje sa aj v podobe zákonitosti. Napríklad, taká aktivita na internete je zvyčajne vyvážená pasivitou v skutočnom živote. A tiež naopak. Kto nemá čas na písanie hlúpostí, je aktívny v realite, zvyčajne žije naplno a málo píše. S písaním listov je to zase trochu inak.
Keď máte veľa dobrých nápadov a nerealizujete ich, časom sa unavia a stanú sa zabudnutými. Tak je to aj s témami článkov na blogu. Tento o zákonoch som zachytil včas. Za veľa nestojí, ale beriem ho a čakám, že použitý nápad vystrieda iný, možno lepší. Ako ten včerajší, ktorý som nerealizoval. Na vine bol sen... Sme ľudia a myslíme si, že sme jedinečné osobnosti. Pritom nám uniká, že nie sme sami, že v nás, vo vnútri niekto bdie, aj keď nedávame pozor, alebo spíme. Lenže kto? Som to ja, môj dvojník, alebo len kúsok môjho vlastného ja? Alebo anjel strážny?
Keby sme boli zložení z dvoch samostatných entít, naskytla by sa otázka, kto je číslo jeden a kto číslo dva? Aké sú naše kompetencie? Keď poviem, že ja si myslím, som to naozaj ja kto myslí, alebo len myslím, že myslím? Možno sú v tom už slávni psychológovia úplne doma a majú v tom jasno. Tak teda, ako to bolo včera, keď sen (to druhé ja, čo bdie keď spím) ma začne namotávať na erotické predstavy a keď ma erekcia zobudí, je to len silné nutkanie na močenie? Práve včas...
Preto pozor, to vnútorné "ja" nás veľmi dobre pozná...
Zákonitosti nemajú takú "právnu" silu, ale tiež sú odpozorované zo života a zväčša sa nimi dajú vysvetliť niektoré veci a udalosti. Zákon akcie a reakcie je zákon, ale uplatňuje sa aj v podobe zákonitosti. Napríklad, taká aktivita na internete je zvyčajne vyvážená pasivitou v skutočnom živote. A tiež naopak. Kto nemá čas na písanie hlúpostí, je aktívny v realite, zvyčajne žije naplno a málo píše. S písaním listov je to zase trochu inak.
Keď máte veľa dobrých nápadov a nerealizujete ich, časom sa unavia a stanú sa zabudnutými. Tak je to aj s témami článkov na blogu. Tento o zákonoch som zachytil včas. Za veľa nestojí, ale beriem ho a čakám, že použitý nápad vystrieda iný, možno lepší. Ako ten včerajší, ktorý som nerealizoval. Na vine bol sen... Sme ľudia a myslíme si, že sme jedinečné osobnosti. Pritom nám uniká, že nie sme sami, že v nás, vo vnútri niekto bdie, aj keď nedávame pozor, alebo spíme. Lenže kto? Som to ja, môj dvojník, alebo len kúsok môjho vlastného ja? Alebo anjel strážny?
Keby sme boli zložení z dvoch samostatných entít, naskytla by sa otázka, kto je číslo jeden a kto číslo dva? Aké sú naše kompetencie? Keď poviem, že ja si myslím, som to naozaj ja kto myslí, alebo len myslím, že myslím? Možno sú v tom už slávni psychológovia úplne doma a majú v tom jasno. Tak teda, ako to bolo včera, keď sen (to druhé ja, čo bdie keď spím) ma začne namotávať na erotické predstavy a keď ma erekcia zobudí, je to len silné nutkanie na močenie? Práve včas...
Preto pozor, to vnútorné "ja" nás veľmi dobre pozná...
2015/05/17
Teória relativity
Štyridsať rokov je číslo, ktoré u dvadsiatnika vzbudzuje súcit, u šesťdesiatnika tichú závisť. Štyridsať znamená plný výkon, čo mierne stúpa až po päťdesiat... Sedemdesiatka je nad vecou, čísla už padajú pomedzi prsty ako mak. A črtá sa čas, kedy sa svet obráti na prach... (podľa teórie relativity života)
2015/04/15
Nad Tatrou sa blýska
Dívam sa dolu na tri kopčeky, ten v strede volám Tatra a tie dva malé vedľa Tatry hádam budú vlastné sestry Matra a Fatra. V ušiach mi bzučí let čmeliaka a drobné ihličie mi padá na plecia. Skoro ako v rozprávke, ale vonku zúri aprílová jar. Psa už síce možno vyhnať von, ale gazda si musí prehodiť cez plecia, hlavne ráno, aj ľahký kožuch.
Jarná únava už dávno nemá svoju moc, puky orgovánu sa začínajú rozvíjať a ako Ariadnina niť nám ukazujú smer do leta s malým písmenom na začiatku. Aj v politike je to tak, ako v slovenskom prísloví, že na konci bič plieska. Najhorší je vždy ten, kto je aktuálne pri moci. Je to logické, tí druhí sú ne-mocní. Nemoce sú rôzne - somatické, psychosomatické a psychické.
Okrem nemocí sú tu ešte fóbie a fílie. To sú také ľahšie štádiá pokusu o (ne)mocnosť. Wikipédia ponúka široký zoznam fóbií, ale aj fílie. Každý záujemca si môže vybrať, ale radšej nie, lebo je to predsa skoro ako choroba. Potešilo ma, že tam nie sú uvedené žiadne z aktuálne v diskusiách omieľané fóbie a fílie s politicko-propagandistickým podtextom.
Zdá sa, že oficiálny internet si zatiaľ drží svoju úroveň. Pochopiteľne, neplatí to v oblasti propagandy, či už dobrovoľnej, takzvaní "trolovia". Vynárajú sa vždy na oboch stranách propagandistickej "polemiky" či zápasu, lebo "trolovia" nemôžu existovať bez protiváhy na druhej strane. Serióznosť nemožno očakávať ani v profesionálnej propagande, lenže tá už našťastie stráca dôveryhodnosť.
To o fóbiách a fíliách bol len taký malý úlet, o to vlastne nejde, ide tu o to trojvršie, ktoré mi padlo do oka pri strihaní vlasov. Strihám sa doma a aby som ušetril na pracích práškoch, sedím pri tom "hore bez". Z dlhej chvíle pozorujem svoje "soma" a čo vidím, keď sa pozriem dolu: Tatra, Matra a Fatra. Zdá sa, že je to istý prejav mužnosti, keď sa chlap pozrie na svoje "pandero" a uvidí Tatru aj Matru a Fatru. Kto neverí, nech si sadne hore bez a pozrie sa dolu...
Jarná únava už dávno nemá svoju moc, puky orgovánu sa začínajú rozvíjať a ako Ariadnina niť nám ukazujú smer do leta s malým písmenom na začiatku. Aj v politike je to tak, ako v slovenskom prísloví, že na konci bič plieska. Najhorší je vždy ten, kto je aktuálne pri moci. Je to logické, tí druhí sú ne-mocní. Nemoce sú rôzne - somatické, psychosomatické a psychické.
Okrem nemocí sú tu ešte fóbie a fílie. To sú také ľahšie štádiá pokusu o (ne)mocnosť. Wikipédia ponúka široký zoznam fóbií, ale aj fílie. Každý záujemca si môže vybrať, ale radšej nie, lebo je to predsa skoro ako choroba. Potešilo ma, že tam nie sú uvedené žiadne z aktuálne v diskusiách omieľané fóbie a fílie s politicko-propagandistickým podtextom.
Zdá sa, že oficiálny internet si zatiaľ drží svoju úroveň. Pochopiteľne, neplatí to v oblasti propagandy, či už dobrovoľnej, takzvaní "trolovia". Vynárajú sa vždy na oboch stranách propagandistickej "polemiky" či zápasu, lebo "trolovia" nemôžu existovať bez protiváhy na druhej strane. Serióznosť nemožno očakávať ani v profesionálnej propagande, lenže tá už našťastie stráca dôveryhodnosť.
To o fóbiách a fíliách bol len taký malý úlet, o to vlastne nejde, ide tu o to trojvršie, ktoré mi padlo do oka pri strihaní vlasov. Strihám sa doma a aby som ušetril na pracích práškoch, sedím pri tom "hore bez". Z dlhej chvíle pozorujem svoje "soma" a čo vidím, keď sa pozriem dolu: Tatra, Matra a Fatra. Zdá sa, že je to istý prejav mužnosti, keď sa chlap pozrie na svoje "pandero" a uvidí Tatru aj Matru a Fatru. Kto neverí, nech si sadne hore bez a pozrie sa dolu...
2015/04/12
Jarné unavenie
Prečo jarná a prečo únava? Únava je predsa niečo, čo človeka povzbudí k novým výkonom. Vezmite si napríklad taký beh, alebo iné telesné cvičenie, hoci aj prácu drevorubača - po práci a telesnej námahe nasleduje únava, ale aj istý pocit šťastia z dobre vykonanej práce (športu). Dávnejšie sa hovorilo to, čo dnes príliš neletí, že práca šľachtí človeka. Na druhej strane minulosti sa dokonca tvrdilo, že práca oslobodzuje... Dnes je to celkom inak, skoro ako v tom vtipe od susedov: "Nedělat a vydělat".
Jarná únava neprináša nič pozitívne, je to len prostá a nedefinovateľná únava bez zdanlivej príčiny a hlavne bez následného efektu v podobe "dobre vykonanej práce". Tak som o tom včera premýšľal pri chôdzi, lebo mi nič iné "rozumnejšie" nechodilo po rozume. Slnko pálilo ako v lete na Madagaskare a ja som sa vliekol domov padajúc z nohy na nohu. Spomínal som si na svieže každodenné chodenie do práce (po dobrom spánku), ktoré občas prináša pocit lietania tesne nad zemou.
Našťastie, táto jarná únava nepotrvá dlho. Jar prepukne v plnej kráse a únava sa stratí ako zlé správy v televízii vždy keď ju vypnem.
Jarná únava neprináša nič pozitívne, je to len prostá a nedefinovateľná únava bez zdanlivej príčiny a hlavne bez následného efektu v podobe "dobre vykonanej práce". Tak som o tom včera premýšľal pri chôdzi, lebo mi nič iné "rozumnejšie" nechodilo po rozume. Slnko pálilo ako v lete na Madagaskare a ja som sa vliekol domov padajúc z nohy na nohu. Spomínal som si na svieže každodenné chodenie do práce (po dobrom spánku), ktoré občas prináša pocit lietania tesne nad zemou.
Našťastie, táto jarná únava nepotrvá dlho. Jar prepukne v plnej kráse a únava sa stratí ako zlé správy v televízii vždy keď ju vypnem.
2015/04/09
Murári
Poznáte tú slovenskú ľudovú pesničku: Murári, murári, kdeže ste sa vzali...? Alebo tak nejako to je. Zamyslel som sa teda nad tým, ako vznikajú murári, či slobodní murári, teda slobodnomurári. Musel som sa zamyslieť, lebo ja aj pri práci myslím. Tak som nasypal hotovú maltu "feinputz" do kýbla a prilial som odporúčané množstvo vody. A myslel som na slobodnomurárov, ako to asi oni robili, keď nebol feinputz a iné podobné malty.
Ako som tak myslel, zobral som svoju najvýkonnejšiu vŕtačku s nasadeným a hodne veľkým miešadlom, teda v porovnaní s malým kýblom... Strčil som to do prášku s vodou a spustil. Bol to okamih a malta bola premiešaná a zároveň celá kuchyňa ohodená kvapľami z malty. Sodoma a Gomora. Tak som to naozaj nemyslel, asi som myslel príliš sústredene, ale o niečom inom. Moja spadnutá omietka čakala v inej izbe. Myslel som, že byť murárom nie je tak ťažké, ale je!
Murárčina je veru zaujímavá, ale chce to chvíľu trpezlivosti a učenia. Najlepšie na chybách, alebo skúsenostiach iných. Miesto po odpadnutej omietke malo len nejakých 36 dm2, ale hrúbka tej priepasti sa pohybovala od 0,6 po 2 cm. Spotreboval som celých 5 kg malty a bolo to tak akurát. Zarovnával som poldruhametrovou latou, ale aj tak som musel povrch ešte dopracovať akrylátovým tmelom.
Dá sa povedať, že dielo sa podarilo. Myslím, teda som presvedčený, že vtedajší murári zo štátneho podniku, neviemakosavolal, odviedli na úseku omietok fušerskú prácu (a nielen tam). Mne opadla omietka zo steny, ale susedovi spadol kus stropu. Päťkrát ho vtedy amatérsky nanášal späť, až kým sa mu tam predsa len udržal. Tiež som len taký amatérsky murár, ale verím, že tento kus omietky ma prežije v plnej kráse.
Ako som tak myslel, zobral som svoju najvýkonnejšiu vŕtačku s nasadeným a hodne veľkým miešadlom, teda v porovnaní s malým kýblom... Strčil som to do prášku s vodou a spustil. Bol to okamih a malta bola premiešaná a zároveň celá kuchyňa ohodená kvapľami z malty. Sodoma a Gomora. Tak som to naozaj nemyslel, asi som myslel príliš sústredene, ale o niečom inom. Moja spadnutá omietka čakala v inej izbe. Myslel som, že byť murárom nie je tak ťažké, ale je!
Murárčina je veru zaujímavá, ale chce to chvíľu trpezlivosti a učenia. Najlepšie na chybách, alebo skúsenostiach iných. Miesto po odpadnutej omietke malo len nejakých 36 dm2, ale hrúbka tej priepasti sa pohybovala od 0,6 po 2 cm. Spotreboval som celých 5 kg malty a bolo to tak akurát. Zarovnával som poldruhametrovou latou, ale aj tak som musel povrch ešte dopracovať akrylátovým tmelom.
Dá sa povedať, že dielo sa podarilo. Myslím, teda som presvedčený, že vtedajší murári zo štátneho podniku, neviemakosavolal, odviedli na úseku omietok fušerskú prácu (a nielen tam). Mne opadla omietka zo steny, ale susedovi spadol kus stropu. Päťkrát ho vtedy amatérsky nanášal späť, až kým sa mu tam predsa len udržal. Tiež som len taký amatérsky murár, ale verím, že tento kus omietky ma prežije v plnej kráse.
2015/04/01
Môže za to Zuzana
Reklama je veľký mág a aj keď jej v zásade neverím, niekedy na ňu naletím. Tentokrát za to môže Zuzana, ale aj ja mám na tom svoj podiel nerozvážnosti. Sedel som v takej malej miestnosti s deravou stoličkou a dumal nad nesmrteľnosťou chrústa. V pozadí, nad hlavou mi hralo rádio Slovensko. Počúval som, ale nevnímal. Až keď boli vyslovené slová "blog Zuzany" zapadli do známej ryhy v mozgu a zbystril som pozornosť. Neskoro, súvislosti mi unikli!
Bolo mi jasné, že ide o reklamu na nejaké noviny, pravdepodobne tie jednoduché z troch písmen, len som nevedel, či dnes, alebo zajtra vyjdú so Zuzanou. Aby som nič neprepásol, bleskovo som ukončil akciu a vyrazil som do najbližšieho obchodu kúpiť denník a pre istotu dva. Jeden troj-písmenkový a druhý minimalizovaný na jedno písmeno. To je zaujímavý slovenský trend.
Niektoré noviny strácajú písmenká.
Podstata tlače tkvie v denníkoch, takže najprv čo som našiel v enku. Veľmi ľahká recenzia - vraj máme hľadať 4 strany k 1. aprílu. Hneď tá prvá tak vypadá, tak listujem ďalej. Šport je netypicky na strane 4 a 5, ten vynechám. Strana 7 mi pripadá ako zaujímavosti z internetu (čo dnes už nie je na internete?). Nový liek na obezitu myší, či o pocitoch zverov pred zemetrasením. Hľadajte ďalej...
Osmička má krátke správy a obsiahly článok o jednom diktátorovi. V rámci prvo aprílovej hádanky neprezradím, o ktorého ide. Zvyšok sú komentáre a tie netreba komentovať a vraj 1. apríl. Na ten sa tie záverečné stránky veľmi nepodobajú, lebo je to zase o komentovanej politike. Moje hľadanie humoru v en sa končí neúspechom. S úspechom som sa tak dopracoval k rozhovoru o abstinencii na poslednej strane.
Tá strana v tomto denníku asi ostane poslednou na dlhý čas. Zdá sa mi, že noviny sú podobne neprakticky riešené ako webová stránka, takže ďakujem.
Úsmev, veď je Prvý apríl...
Na ten druhý denník som už nenašiel odvahu. Zuzana tam nie je. Možno zajtra.
Bolo mi jasné, že ide o reklamu na nejaké noviny, pravdepodobne tie jednoduché z troch písmen, len som nevedel, či dnes, alebo zajtra vyjdú so Zuzanou. Aby som nič neprepásol, bleskovo som ukončil akciu a vyrazil som do najbližšieho obchodu kúpiť denník a pre istotu dva. Jeden troj-písmenkový a druhý minimalizovaný na jedno písmeno. To je zaujímavý slovenský trend.
Niektoré noviny strácajú písmenká.
Napríklad, kedysi dávno vychádzala Smena, myslím, že to bol "orgán" vtedajšieho mládežníckeho zväzu, taký dorast dospelej Pravdy z ÚV. Istý čas vychádzala popri Smene aj taká nestála hviezda - Zmena. Neskôr sa Smena transformovala na Sme a úplne najneskôr sa zo Sme odštiepil íver a tak vzniklo veľké N. Vraví sa, že keď sa rúbe les, triesky lietajú, ale toto asi nebol ten prípad. Toľko z histórie, ktorá nemá s dnešnou mojou príhodou nič spoločné. Prípadná podobnosť môže byť iba dielom náhody.Na kúpu dvoch denníkov som doplatil. Doslova, stálo ma to "majlant". Veď počujte - žena mi pred odchodom strčila do rúk lístoček, na ktorom boli názvy týždenníkov, ale radšej ich neuvediem, aby som im nerobil zbytočnú reklamu. Išlo o "Časopis s dobrým vkusom", "Veľkonočný TV program", "Krížovky - skvelá zábava a výhry pre celú rodinu" a posledný, vraj "zo života", tak ako tepe v nás.
Podstata tlače tkvie v denníkoch, takže najprv čo som našiel v enku. Veľmi ľahká recenzia - vraj máme hľadať 4 strany k 1. aprílu. Hneď tá prvá tak vypadá, tak listujem ďalej. Šport je netypicky na strane 4 a 5, ten vynechám. Strana 7 mi pripadá ako zaujímavosti z internetu (čo dnes už nie je na internete?). Nový liek na obezitu myší, či o pocitoch zverov pred zemetrasením. Hľadajte ďalej...
Osmička má krátke správy a obsiahly článok o jednom diktátorovi. V rámci prvo aprílovej hádanky neprezradím, o ktorého ide. Zvyšok sú komentáre a tie netreba komentovať a vraj 1. apríl. Na ten sa tie záverečné stránky veľmi nepodobajú, lebo je to zase o komentovanej politike. Moje hľadanie humoru v en sa končí neúspechom. S úspechom som sa tak dopracoval k rozhovoru o abstinencii na poslednej strane.
Tá strana v tomto denníku asi ostane poslednou na dlhý čas. Zdá sa mi, že noviny sú podobne neprakticky riešené ako webová stránka, takže ďakujem.
Úsmev, veď je Prvý apríl...
Na ten druhý denník som už nenašiel odvahu. Zuzana tam nie je. Možno zajtra.
2015/03/06
Teória všetkého
Teória je niečo neoverené, tak berte všetko v tejto úvahe ako čistú teóriu, lebo ešte som si z toho nič neoveril. Až na nejaké drobnosti. Včera som videl prekvapivo dobrý film, ale keď si uvedomíme, že to nie je z produkcie Hollywoodu, tak je to hneď pochopiteľnejšie. Človeka, ako filmového diváka rozbolí hlava už len pri pomyslení na kvázi "amatérsku" dynamickú kameru, ktorá vo veľkom filmovom priemysle beží na plné obrátky a rýchlosťou blesku strihá optické vnemy. Áno, aj strih sa potom robí ľahšie, lebo je to zmes, v ktorej sa hádam ani strihač nakoniec nevyzná a o to asi ide.
Teória všetkého je dojímavý príbeh, perfektne zahraný. Najviac mi v ňom imponuje herectvo hrané výrazom tváre, aj v detailnom zobrazení. Podobne ako v našom filme Dom. Samotný príbeh Stephena Hawkinga je neuveriteľný a vo filme tak hodnoverne zobrazený, že divák ho musí prežívať naplno. Žiadna scéna neskĺzne do klišé ani do gýču a to je v takomto príbehu naozaj úspech. Nechcem hovoriť o slzách vyvolaných niektorými scénami, ale aj to patrí k dobrému filmu, ktorý nie je len zlátaninou akčných scén.
Pravda je tiež to, že z filmu o slávnom vedcovi sa nedozvieme veľa o fyzikálnych princípoch vesmíru, ktoré by sme už z popularizačných článkov nepoznali. Pravda je aj to, že Hawking nakoniec, ani doteraz, nerozlúštil hádanku, či existuje Boh alebo len nekonečný vesmír, či nejaká záhadná božská častica, ktorá za všetko môže. Možno už prišiel na to, že kým existuje mysliace ľudstvo, bude existovať aj tá Vyššia moc, ktorú nikdy ľudský rozum nepochopí a preto v mysliach ostane tá neprebádateľná možnosť navždy. Aj Boh spĺňa kritériá hľadané teóriou všetkého.
Zdá sa, že naša fyzika nie je vrcholom pravdy, alebo inak povedané, nikdy ju nespoznáme v celej šírke jej vesmírnej rozmanitosti. Napriek tomu, že z vesmírnej podstaty sme stvorení. S tým súvisí aj vo filme naznačená viera v matematiku. Nie som teoretický matematik, tak matematike ako zázraku veľmi neverím. Na jednoduchý matematicko-fyzikálny vzťah od Einsteina (E=m*c2) sme si už zvykli, je tak prostý, ale dospieť k podobnému vzťahu aplikovateľnému na všetko je asi nemysliteľné. Ani keby geniálny matematik popísal všetky čierne tabule sveta.
Ťažko uveriť, že by sa sliepka dopátrala svojej podstaty, čo bolo skôr, ona alebo jej vajce? Ja si myslím, že najskôr musel byť kohút. Ale to je len moja teória všetkého slepačieho. Čím sa vlastne odlišuje človek od sliepok a kohútov? A mohli by sme ísť ďalej, na celú prírodu platí individuálne, aj kolektívne sebectvo - každá burinka, aj každý strom sa snaží vyrásť tak vysoko, aby dosiahli k slnečným lúčom, z ktorých žijú. A každý život sa snaží o svoju nesmrteľnosť. Keby sme však rozmýšľali vo formáte vesmíru, či Boha, boli by sme len zrnkom prachu a naša duša vetrom v dobre zazátkovanej fľaši od piva.
Teória všetkého je dojímavý príbeh, perfektne zahraný. Najviac mi v ňom imponuje herectvo hrané výrazom tváre, aj v detailnom zobrazení. Podobne ako v našom filme Dom. Samotný príbeh Stephena Hawkinga je neuveriteľný a vo filme tak hodnoverne zobrazený, že divák ho musí prežívať naplno. Žiadna scéna neskĺzne do klišé ani do gýču a to je v takomto príbehu naozaj úspech. Nechcem hovoriť o slzách vyvolaných niektorými scénami, ale aj to patrí k dobrému filmu, ktorý nie je len zlátaninou akčných scén.
Pravda je tiež to, že z filmu o slávnom vedcovi sa nedozvieme veľa o fyzikálnych princípoch vesmíru, ktoré by sme už z popularizačných článkov nepoznali. Pravda je aj to, že Hawking nakoniec, ani doteraz, nerozlúštil hádanku, či existuje Boh alebo len nekonečný vesmír, či nejaká záhadná božská častica, ktorá za všetko môže. Možno už prišiel na to, že kým existuje mysliace ľudstvo, bude existovať aj tá Vyššia moc, ktorú nikdy ľudský rozum nepochopí a preto v mysliach ostane tá neprebádateľná možnosť navždy. Aj Boh spĺňa kritériá hľadané teóriou všetkého.
Zdá sa, že naša fyzika nie je vrcholom pravdy, alebo inak povedané, nikdy ju nespoznáme v celej šírke jej vesmírnej rozmanitosti. Napriek tomu, že z vesmírnej podstaty sme stvorení. S tým súvisí aj vo filme naznačená viera v matematiku. Nie som teoretický matematik, tak matematike ako zázraku veľmi neverím. Na jednoduchý matematicko-fyzikálny vzťah od Einsteina (E=m*c2) sme si už zvykli, je tak prostý, ale dospieť k podobnému vzťahu aplikovateľnému na všetko je asi nemysliteľné. Ani keby geniálny matematik popísal všetky čierne tabule sveta.
Ťažko uveriť, že by sa sliepka dopátrala svojej podstaty, čo bolo skôr, ona alebo jej vajce? Ja si myslím, že najskôr musel byť kohút. Ale to je len moja teória všetkého slepačieho. Čím sa vlastne odlišuje človek od sliepok a kohútov? A mohli by sme ísť ďalej, na celú prírodu platí individuálne, aj kolektívne sebectvo - každá burinka, aj každý strom sa snaží vyrásť tak vysoko, aby dosiahli k slnečným lúčom, z ktorých žijú. A každý život sa snaží o svoju nesmrteľnosť. Keby sme však rozmýšľali vo formáte vesmíru, či Boha, boli by sme len zrnkom prachu a naša duša vetrom v dobre zazátkovanej fľaši od piva.
2015/02/20
Karma daná horoskopom
Žijeme v ére horoskopov. Horoskopy triedia ľudí podľa hviezd, v akých sa narodili. Je to tak, niekto je panna alebo aj panic. Iný zase vodník, či podvodník a niekto je baran a keď je baran, nemôže byť ovca. Horoskopy sa píšu na každú príležitosť. Kto by nechcel vedieť, ako sa mu bude dariť zajtra? A práve v tom je to. Horoskopy povzbudzujú. Ešte nikdy som nečítal, že zajtrajšok bude katastrofa a nič dobré, bez možnosti to snažením napraviť alebo, že keď som baran, som v háji, lebo sa v spoločnosti nepresadím.
Každý človek, ktorý sa už raz narodil, má už podľa horoskopu určené svoje miesto v živote (v spoločnosti). Napríklad ten spomínaný baran je predurčený k tomu, aby mal tvrdú hlavu a niekedy aj baranie rohy. Ešte dobre, že mu nie sú súdené parohy. Zvyčajne. Niektoré veci však nie sú dané dátumom narodenia ani horoskopom. Spomínam často barana, lebo to znamenie dobre poznám. Niežeby to znamenie určovalo môj osud, ten má iné parametre a smerníky.
Nalejme si však čistého vína do pohára so svojim znamením zverokruhu - je v horoskopoch naozaj osud? Alebo je to len psychologické tvarovanie človeka, ktoré niekto niekedy dávno vymyslel a amatérski, či profesionálni psychológovia to vylepšovali k spokojnosti zákazníkov? Presne podľa pravidla stokrát opakovanej lži. Svedčí to o štrukturovaní ľudskej spoločnosti, o deľbe údelu a o miere slobody človeka v spoločnosti.
Rovnosť v nerovnosti je predurčením osudu človeka jeho okolím. A okolím je všetko od rodiny až po globálny svet. Horoskop je ako každodenne predpovedaný rizikový stupeň v rámci správ o počasí. Najprv varuje, neskôr ním možno vyvolať to riziko. Sme tvarovateľní, teda sme do istej miery ovce. Aj barani. Čím viac sa bude písať o riziku vojny, tým k nej budeme bližšie a keď príde, už si len povieme, že to je osud, lebo sme sa narodili pod takými hviezdami.
Každý človek, ktorý sa už raz narodil, má už podľa horoskopu určené svoje miesto v živote (v spoločnosti). Napríklad ten spomínaný baran je predurčený k tomu, aby mal tvrdú hlavu a niekedy aj baranie rohy. Ešte dobre, že mu nie sú súdené parohy. Zvyčajne. Niektoré veci však nie sú dané dátumom narodenia ani horoskopom. Spomínam často barana, lebo to znamenie dobre poznám. Niežeby to znamenie určovalo môj osud, ten má iné parametre a smerníky.
Nalejme si však čistého vína do pohára so svojim znamením zverokruhu - je v horoskopoch naozaj osud? Alebo je to len psychologické tvarovanie človeka, ktoré niekto niekedy dávno vymyslel a amatérski, či profesionálni psychológovia to vylepšovali k spokojnosti zákazníkov? Presne podľa pravidla stokrát opakovanej lži. Svedčí to o štrukturovaní ľudskej spoločnosti, o deľbe údelu a o miere slobody človeka v spoločnosti.
Rovnosť v nerovnosti je predurčením osudu človeka jeho okolím. A okolím je všetko od rodiny až po globálny svet. Horoskop je ako každodenne predpovedaný rizikový stupeň v rámci správ o počasí. Najprv varuje, neskôr ním možno vyvolať to riziko. Sme tvarovateľní, teda sme do istej miery ovce. Aj barani. Čím viac sa bude písať o riziku vojny, tým k nej budeme bližšie a keď príde, už si len povieme, že to je osud, lebo sme sa narodili pod takými hviezdami.
2015/02/01
Facebook ma má
Ma má v hrsti, aspoň tak trochu. Nebolo to tak od začiatku, aj som trikrát odišiel, ale on vo svojej programovej pamäti tušil, alebo vedel, že sa vrátim. Vrátil som sa a teraz hovorím, že okrem negatív sa rysujú aj jeho niektoré, celkom príjemné stránky. Zosobňujem si ho, lebo neviem ako to inak vyjadriť. Sú však za tým menom ľudia a len ľudia sú vždy za pozitívom príjemnosti.
Skoro by som povedal, že tí takzvaní priatelia, sú vlastne rodina a rodina sa u nás práve teraz omieľa zo všetkých strán. Ja vnímam z nej to dobré, nie som zatvrdnutý pesimista. Okrem skutočnej rodiny sú v mojom "rodinnom" okruhu aj obyčajní priatelia. Aj tí prešli u mňa prirodzeným vývojom, neboli stvorení, ale sa menia evolúciou priateľstva.
Vo vývoji bývajú aj slepé uličky, tak som si niektorých odložil mimo svojich kruhov a niektorí možno vyhodili mňa. To je prirodzený vývoj a tam, kde sa veci a priateľstvá vyvíjajú, tam je život. Viem, že svojim spôsobom sa nás snaží usmerňovať aj systém facebooku. Aj reklamy a ponuky už dáva podľa našich trendov, ktoré sleduje.
Fakt je, že sme tam sledovaní, viem to a nehodnotím, či je to dobré alebo zlé. Poviem a napíšem len veci s týmto vedomím. Keby som nechcel, odídem. Je množstvo iných takzvaných sociálnych sietí, ale vždy je len jedna taká, ako miesto kde som sa narodil (ako "sociál") alebo kde bývam (najčastejšie). Aj iní sa snažia byť virtuálnym domovom, aby mohli čerpať a uskladňovať naše múdre slová. Majú smolu, len jeden môže byť prvý.
Facebook je zlý, lebo ma oberá o moju blogovú kreativitu. Je jednoduché, dať mu fotky pre relatívne malý okruh priateľov, nie je náročný na komentáre, na súvislosti. Ktovie prečo, ale je to tak. Záleží mu na kvantite. Lajkuje sa len do plusu. Dá sa to síce odvolať, ale statusy, aj fotky rýchlo upadajú do zabudnutia, takže "odlajkovanie" sa nekoná. Ostávame v teplom ovzduší, pri kachliach priazne svojich blízkych.
Skoro by som povedal, že tí takzvaní priatelia, sú vlastne rodina a rodina sa u nás práve teraz omieľa zo všetkých strán. Ja vnímam z nej to dobré, nie som zatvrdnutý pesimista. Okrem skutočnej rodiny sú v mojom "rodinnom" okruhu aj obyčajní priatelia. Aj tí prešli u mňa prirodzeným vývojom, neboli stvorení, ale sa menia evolúciou priateľstva.
Vo vývoji bývajú aj slepé uličky, tak som si niektorých odložil mimo svojich kruhov a niektorí možno vyhodili mňa. To je prirodzený vývoj a tam, kde sa veci a priateľstvá vyvíjajú, tam je život. Viem, že svojim spôsobom sa nás snaží usmerňovať aj systém facebooku. Aj reklamy a ponuky už dáva podľa našich trendov, ktoré sleduje.
Fakt je, že sme tam sledovaní, viem to a nehodnotím, či je to dobré alebo zlé. Poviem a napíšem len veci s týmto vedomím. Keby som nechcel, odídem. Je množstvo iných takzvaných sociálnych sietí, ale vždy je len jedna taká, ako miesto kde som sa narodil (ako "sociál") alebo kde bývam (najčastejšie). Aj iní sa snažia byť virtuálnym domovom, aby mohli čerpať a uskladňovať naše múdre slová. Majú smolu, len jeden môže byť prvý.
Facebook je zlý, lebo ma oberá o moju blogovú kreativitu. Je jednoduché, dať mu fotky pre relatívne malý okruh priateľov, nie je náročný na komentáre, na súvislosti. Ktovie prečo, ale je to tak. Záleží mu na kvantite. Lajkuje sa len do plusu. Dá sa to síce odvolať, ale statusy, aj fotky rýchlo upadajú do zabudnutia, takže "odlajkovanie" sa nekoná. Ostávame v teplom ovzduší, pri kachliach priazne svojich blízkych.
2015/01/24
Neurčitá zóna a farebný svet
Niekedy sa zdá, že svet je len čierny alebo biely a nič medzi tým. Vlastne to ani nie je o svete, ale o nás, o ľuďoch. Skutočnosť je iná, čierna a biela sú extrémy, skutočný život sa žije v neurčitej zóne, v mnohých odtieňoch sivej všednosti. Všednosť je len občas pretkaná farebnými svetlami šťastia a niekedy aj ohňostrojom, bleskami a dúhou. Zdá sa, že v dnešnom svete sú vyrovnanosť a nadhľad veľmi vzácne vlastnosti. Ako by prevládli krajnosti.
Časť svojho života sme presunuli na internet. Obávame sa, že nás niekto sleduje. Také nelogické, veď sami sa zdôverujeme všetkým. Je len na nás, čo povieme. Potom sa bičujeme v diskusiách, mnohí sa tam snažia spláchnuť svoje starosti až tak, že sa vrhajú na krajné medze neurčitej zóny života. Sú temne jasní a svietia len čiernou farbou svojich slov, aby vynikli. Biela ich neláka, lebo je príliš blízka sivej všednosti.
Petr Bílek píše na webe LN, že písať na internet je ako splachovať na záchode, že žijeme v dobe splachovacej. Napriek tomu, alebo práve preto píšeme. Niekto splachuje svoje vedomosti, či umenie a niekto svoje konečné produkty krajnosti. Internet sa plní niečim, čo možno ani nestojí za to uchovávať na večné časy. Jedine ako zdroj živín v nejakom budúcom hnojive na výživu rastlín a človeka. Veda a príroda to dokážu, na to sa spoliehame a dovtedy hľadáme to, čo nás tam môže potešiť.
S nadhľadom a so znalosťou princípov internetu sa môžeme poučiť. Neveriť všetkému, čo nosia veľké médiá. Internet má (zatiaľ) aj názorovú protistranu do diskusie. V oficialitách je tiež trocha pravdy, ale treba vedieť čítať medzi riadkami. Tak ako kedysi, v dobe, ktorú označujeme ako "totalita". Vtedy bol oficiálny názor médií taký, že múdry ľudia si často hovorili: Ani opak toho, čo píšu v novinách nie je pravdou.
Schizofrenické prostredie nám diktovalo dvojtvárnosť. Iné vonku, iné doma. Príčinou toho bol strach. Taký neidentifikovateľný, ktorý sme si ani neuvedomovali, ale asi tam bol v spojení s naučenou poslušnosťou. Dnes je iná doba, všetci kričia a kto kričí viac, má viac (zdanlivej) pravdy. Ako by sa pravda dala kvantifikovať. Možno ten, kto viac kričí, sa aj viac bojí.
Najťažšie je, orientovať sa v pravdách a polopravdách. Kto na to kašle, koná podľa silnejšieho hlasu. Viď blížiace sa referendum... Je zlé, že je, ale keď je, treba odpovedať podľa pravdy, nie podľa sily hlasu poloprávd.
Časť svojho života sme presunuli na internet. Obávame sa, že nás niekto sleduje. Také nelogické, veď sami sa zdôverujeme všetkým. Je len na nás, čo povieme. Potom sa bičujeme v diskusiách, mnohí sa tam snažia spláchnuť svoje starosti až tak, že sa vrhajú na krajné medze neurčitej zóny života. Sú temne jasní a svietia len čiernou farbou svojich slov, aby vynikli. Biela ich neláka, lebo je príliš blízka sivej všednosti.
Petr Bílek píše na webe LN, že písať na internet je ako splachovať na záchode, že žijeme v dobe splachovacej. Napriek tomu, alebo práve preto píšeme. Niekto splachuje svoje vedomosti, či umenie a niekto svoje konečné produkty krajnosti. Internet sa plní niečim, čo možno ani nestojí za to uchovávať na večné časy. Jedine ako zdroj živín v nejakom budúcom hnojive na výživu rastlín a človeka. Veda a príroda to dokážu, na to sa spoliehame a dovtedy hľadáme to, čo nás tam môže potešiť.
S nadhľadom a so znalosťou princípov internetu sa môžeme poučiť. Neveriť všetkému, čo nosia veľké médiá. Internet má (zatiaľ) aj názorovú protistranu do diskusie. V oficialitách je tiež trocha pravdy, ale treba vedieť čítať medzi riadkami. Tak ako kedysi, v dobe, ktorú označujeme ako "totalita". Vtedy bol oficiálny názor médií taký, že múdry ľudia si často hovorili: Ani opak toho, čo píšu v novinách nie je pravdou.
Schizofrenické prostredie nám diktovalo dvojtvárnosť. Iné vonku, iné doma. Príčinou toho bol strach. Taký neidentifikovateľný, ktorý sme si ani neuvedomovali, ale asi tam bol v spojení s naučenou poslušnosťou. Dnes je iná doba, všetci kričia a kto kričí viac, má viac (zdanlivej) pravdy. Ako by sa pravda dala kvantifikovať. Možno ten, kto viac kričí, sa aj viac bojí.
Najťažšie je, orientovať sa v pravdách a polopravdách. Kto na to kašle, koná podľa silnejšieho hlasu. Viď blížiace sa referendum... Je zlé, že je, ale keď je, treba odpovedať podľa pravdy, nie podľa sily hlasu poloprávd.
2015/01/10
Zhody a nezhody
Nikto nie je dokonalý, ani ja. Keď idem nakupovať, cestou premýšľam nad obsahom nového článku a keď začnem písať, myslím na to, čo som zabudol kúpiť. Niekedy však aj cesta je cieľ, teda aspoň v zmysle inšpirácie. Ako dnes keď som stretol "vyznávačov". Nič proti nim, trochu sme podebatovali o neuchopiteľných témach života, smrti a večnosti. Toto však má byť viac o zhodách ako o nezhodách. O večnosti možno niekedy inokedy. Poďme radšej hneď k "údenáčom".
Nedávno som pri pulte v jednom "super" obchode dostal chuť na údenáča. Kým som sa dostal k slovu, predavačka obslúžila zákazníka vedľa mňa. Tiež chcel to isté, ale zdôraznil, že nechce údeného sleďa ale makrelu. Sleď má totiž viac kostí a nie je taký chutný ako makrela. Prekvapilo ma to, lebo presne takú skúsenosť mám aj ja s údenáčmi. Čistá zhoda. Len na doplnenie, makrela bola výborná a ani pri pokladni sa im tentokrát nepodarilo oklamať ma...
Podobná, čistá zhoda nastala aj nedávno pri telefonáte so spolužiakom. Keď prišla reč na televíziu, podotkol, že v relácii "Nikto nie je dokonalý" ho iritujú časté zábery na dievčatá, ktoré odhaľujúc svojevnady nie vnady, ale zuby, sa stále rovnako natriasajú. Úžasná "smiechová" vibračná poloha, ale keď sa to v každej relácii notoricky a často opakuje, prestáva to byť smiešne. Nemohol som inak, len vyjadriť so spolužiakom svoju zhodu.
Niežeby som fandil starým protagonistom, Andrášimu s Vacvalovou, mali tiež svoje stereotypy, ktoré ma po rokoch odrádzali od sledovania tejto relácie, ale zdá sa, že noví protagonisti stratili moju priazeň ešte skôr. Možno ani nie vlastnou vinou, lebo za kamerou vždy stojí kameraman a hlavne režisér vyberá, čo sa nechá a čo sa vystrihne.
Nedávno som pri pulte v jednom "super" obchode dostal chuť na údenáča. Kým som sa dostal k slovu, predavačka obslúžila zákazníka vedľa mňa. Tiež chcel to isté, ale zdôraznil, že nechce údeného sleďa ale makrelu. Sleď má totiž viac kostí a nie je taký chutný ako makrela. Prekvapilo ma to, lebo presne takú skúsenosť mám aj ja s údenáčmi. Čistá zhoda. Len na doplnenie, makrela bola výborná a ani pri pokladni sa im tentokrát nepodarilo oklamať ma...
Podobná, čistá zhoda nastala aj nedávno pri telefonáte so spolužiakom. Keď prišla reč na televíziu, podotkol, že v relácii "Nikto nie je dokonalý" ho iritujú časté zábery na dievčatá, ktoré odhaľujúc svoje
Niežeby som fandil starým protagonistom, Andrášimu s Vacvalovou, mali tiež svoje stereotypy, ktoré ma po rokoch odrádzali od sledovania tejto relácie, ale zdá sa, že noví protagonisti stratili moju priazeň ešte skôr. Možno ani nie vlastnou vinou, lebo za kamerou vždy stojí kameraman a hlavne režisér vyberá, čo sa nechá a čo sa vystrihne.
2015/01/01
Silvester, Silvester
Tak nám, pani Müllerová, začal nový rok. Čo bude s Ferdinandom a so Švejkom, či prídu alebo nebudú, to sa ešte len dozvieme. Niekto by povedal, že Nový rok začína o polnoci na Silvestra, ale nie je to pravda. Nový rok predsa začína dňom a nie nocou. Obzvlášť, ak je to noc prehýrená v spoločenskej zábave. Preto tvrdím, že Nový rok začína ráno, keď sa zobudíme po opici. Na Silvestra končí starý a rád si to predlžuje až do rána.
Môj nový rok 2015 začal teda dnešným ránom, asi o šiestej hodine. Je to príliš skoro na všedný deň, nieto na sviatok počiatku roka. Čo robiť, keď už spánok odletel? Asi to bude preto, že moja opica včera neprišla. Dá sa totiž oslavovať aj s mierou. Opica môže byť rôzna, niektorá je veľká ako slon, iná je len taká maličičká, z druhu opíc na pokraji vymretia. Ťažký je život presvedčeného abstinenta.
Je po silvestrovskej oslave, sranda končí a začína život vážny. Je to škoda, lebo s humorom sa ľahšie žije. Vtipy sú ako voda, podporujú rast spokojnosti človeka. Sú ako voda "čo ma drží nad vodou" (spieva Elán a Jožo Ráž s Luciou). S vodou majú ešte jednu podobnosť, ako voda koluje v prírode, tak aj vtipy a anekdoty sa točia medzi ľuďmi. Stále dokola, lebo nestarnú. Zdanlivo ustupujú do histórie, ale vzápätí sa vracajú s novými interpretmi a starými okolnosťami. História aj vtipy sa opakujú.
Ten minulý Silvester, čo sa práve minul, bol dobrý. Hlavne pre nás, čo sme silvestrovali ako "gaučoví" povaľači s televíznou zábavou. Spočiatku som bol skeptik, neveril som že sa zasmejem, ale niekoľkokrát sa mi to podarilo. Nechcem vyzdvihovať žiadnu stanicu, snažili sa všetci, bolo to vidieť, aj počuť. Dokonca som s obľubou pozeral aj na najväčšiu hviezdu TV manéže Česka a Slovenska.
Teraz si budete myslieť, že myslím na Izera, či Marcina alebo inú hviezdu - Helenu Vondráčkovú. Nie.
Myslím na Adelu Banášovú. Teda, len v spomienke na jej včerajší večer v televízii. Bravúrne zvládala moderovanie Česka a Slovenska. Aj vďaka výbornej kamere, slušnej, nerozbitej scéne a tiež vďaka zákulisiu tých, ktorí navrhujú kostýmy a celkovú úpravu ľudí vstupujúcich pred kameru. Samozrejme, Adela bola tentokrát už po večeri a pohybovala sa na svojom poste i v reči s prirodzenou suverenitou a prehľadom. Skoro by som povedal, že takto by mohla vyzerať nová škola českého a slovenského moderovania.
Od včera uznávam aj mladú a strednú (samozrejme aj staršiu a najstaršiu) generáciu slovenských hercov, aj tých "seriálových". Tým nechcem povedať, že začnem pozerať nekonečné seriály a nízko rozpočtovú zábavu bez vkusu... Scénky u Petra Marcina boli super, na profesionálnej úrovni. Aj vďaka účinkujúcim hosťom a scenáru. Zdena Studénková, Jozef Vajda, Peter Nagy, Helena Vondráčková, ale tiež eskamotér humoru a kúzelníctva Zděnek Izer boli vo vynikajúcej forme. Predviedli komické herectvo nehrané, ale žité.
Všetko, čo som tu napísal, je môj čistý dojem z večera, bez rozlišovania kde sa to uskutočnilo, v ktorej televízii a tiež vyhlasujem, že som TV sledoval bez silvestrovskej opice, ktorá by mohla môj úsudok skresliť. Blahoželám tým, ktorých som spomenul aj všetkým, ktorí nám včera priniesli dobrú zábavu. Verím, že ani vo všedných dňoch, ktoré prichádzajú, nebudeme bez toho humorného korenia na profesionálnej úrovni. Bolo by načase. Som rád aj preto, že v takejto zábave už nedominuje len český humor, ale Slováci a Česi sa aj v srande vyrovnali a to je fajn.
Myslím, že tento trend silvestrovskej zábavy prekonal aj staré, retro Silvestre z dávnych dôb hereckých hviezd, hlavne českých. Teším sa na ďalší Silvester. Nech žije 2015 a pripravuje sa 2016!
_________________________
Podkladom pre tieto úvahy boli hlavne tieto relácie: silvestrovská Chart show a silvestrovské vydanie relácie Neskoro večer.
Môj nový rok 2015 začal teda dnešným ránom, asi o šiestej hodine. Je to príliš skoro na všedný deň, nieto na sviatok počiatku roka. Čo robiť, keď už spánok odletel? Asi to bude preto, že moja opica včera neprišla. Dá sa totiž oslavovať aj s mierou. Opica môže byť rôzna, niektorá je veľká ako slon, iná je len taká maličičká, z druhu opíc na pokraji vymretia. Ťažký je život presvedčeného abstinenta.
Je po silvestrovskej oslave, sranda končí a začína život vážny. Je to škoda, lebo s humorom sa ľahšie žije. Vtipy sú ako voda, podporujú rast spokojnosti človeka. Sú ako voda "čo ma drží nad vodou" (spieva Elán a Jožo Ráž s Luciou). S vodou majú ešte jednu podobnosť, ako voda koluje v prírode, tak aj vtipy a anekdoty sa točia medzi ľuďmi. Stále dokola, lebo nestarnú. Zdanlivo ustupujú do histórie, ale vzápätí sa vracajú s novými interpretmi a starými okolnosťami. História aj vtipy sa opakujú.
Ten minulý Silvester, čo sa práve minul, bol dobrý. Hlavne pre nás, čo sme silvestrovali ako "gaučoví" povaľači s televíznou zábavou. Spočiatku som bol skeptik, neveril som že sa zasmejem, ale niekoľkokrát sa mi to podarilo. Nechcem vyzdvihovať žiadnu stanicu, snažili sa všetci, bolo to vidieť, aj počuť. Dokonca som s obľubou pozeral aj na najväčšiu hviezdu TV manéže Česka a Slovenska.
Teraz si budete myslieť, že myslím na Izera, či Marcina alebo inú hviezdu - Helenu Vondráčkovú. Nie.
Myslím na Adelu Banášovú. Teda, len v spomienke na jej včerajší večer v televízii. Bravúrne zvládala moderovanie Česka a Slovenska. Aj vďaka výbornej kamere, slušnej, nerozbitej scéne a tiež vďaka zákulisiu tých, ktorí navrhujú kostýmy a celkovú úpravu ľudí vstupujúcich pred kameru. Samozrejme, Adela bola tentokrát už po večeri a pohybovala sa na svojom poste i v reči s prirodzenou suverenitou a prehľadom. Skoro by som povedal, že takto by mohla vyzerať nová škola českého a slovenského moderovania.
Od včera uznávam aj mladú a strednú (samozrejme aj staršiu a najstaršiu) generáciu slovenských hercov, aj tých "seriálových". Tým nechcem povedať, že začnem pozerať nekonečné seriály a nízko rozpočtovú zábavu bez vkusu... Scénky u Petra Marcina boli super, na profesionálnej úrovni. Aj vďaka účinkujúcim hosťom a scenáru. Zdena Studénková, Jozef Vajda, Peter Nagy, Helena Vondráčková, ale tiež eskamotér humoru a kúzelníctva Zděnek Izer boli vo vynikajúcej forme. Predviedli komické herectvo nehrané, ale žité.
Všetko, čo som tu napísal, je môj čistý dojem z večera, bez rozlišovania kde sa to uskutočnilo, v ktorej televízii a tiež vyhlasujem, že som TV sledoval bez silvestrovskej opice, ktorá by mohla môj úsudok skresliť. Blahoželám tým, ktorých som spomenul aj všetkým, ktorí nám včera priniesli dobrú zábavu. Verím, že ani vo všedných dňoch, ktoré prichádzajú, nebudeme bez toho humorného korenia na profesionálnej úrovni. Bolo by načase. Som rád aj preto, že v takejto zábave už nedominuje len český humor, ale Slováci a Česi sa aj v srande vyrovnali a to je fajn.
Myslím, že tento trend silvestrovskej zábavy prekonal aj staré, retro Silvestre z dávnych dôb hereckých hviezd, hlavne českých. Teším sa na ďalší Silvester. Nech žije 2015 a pripravuje sa 2016!
_________________________
Podkladom pre tieto úvahy boli hlavne tieto relácie: silvestrovská Chart show a silvestrovské vydanie relácie Neskoro večer.
2014/12/29
RTVS pred Silvestrom
Už dávnejšie mám výhradu voči kvalite zvuku v správach RTVS. Celkom to nechápem. Ide o to, že niektoré nástupy, hlavne v štúdiu, čo je ešte podivnejšie vyskočia s úrovňou hore a pôsobí to dosť neprofesionálne. U iných TV som si to nevšimol, dokonca aj v reportážach z terénu je to v podstate dobré. Pôsobí to ako mikrofón s automatickým nastavovaním úrovne, po tichu úroveň vybudenia zosilňovača narastá. Nástup reči potom "vystrelí" a vzápätí nastaví správnu úroveň.
Na príčine môže byť skutočne používanie nevhodnej automatiky, prípadne nesprávna manipulácia s ňou. Alebo nie, len jednoducho zvukár zaspí. Neviem prečo to tak je, ale dúfam, že po Novom roku to bude lepšie. Lebo chtiac, či nechtiac budem musieť prejsť na pozeranie televíznych novín Markízy. Od zajtra už budem písať len veselo. Až do konca roku.
Na príčine môže byť skutočne používanie nevhodnej automatiky, prípadne nesprávna manipulácia s ňou. Alebo nie, len jednoducho zvukár zaspí. Neviem prečo to tak je, ale dúfam, že po Novom roku to bude lepšie. Lebo chtiac, či nechtiac budem musieť prejsť na pozeranie televíznych novín Markízy. Od zajtra už budem písať len veselo. Až do konca roku.
2014/12/19
Všetko v jednom
Predvianočný čas, je aj časom trhov a predaja všemožných zbytočností. Občas sa podarí kúpiť aj niečo užitočné. Pre každého je užitočné niečo iné. Bez nadšenia prechádzam okolo stánkov so sladkosťami, vrátane neodmysliteľného skalického trdelníka a krowiek. Bez záujmu míňam aj cigánsku pečienku a pančované nápoje. Na pravý skalický trdelník treba ísť do Skalice ku Františkánom. Zastavil som sa pri klobásach z Békešskej Čaby. Keď si už dali takú námahu, kúpil som jednu. Trochu ma sklamali, lebo v Tešedíkove robia lepšie.
To bolo predvčerom, včera tam už tie klobásy neboli, len stánok miestneho mäsiara. Nekúpil som nič a nemal som v úmysle kupovať klobásy ani v "kamennej" predajni neďaleko trhoviska. Keď som však uvidel, že starú predajňu s neochotnými predavačkami zrušili a je tam nová firma, neodolal som. Príjemne ma prekvapili usmiate a ochotné predavačky aj ponuka na ochutnanie niektorých výrobkov. Na základe ochutnávky som sa rozhodol pre hrubú klobásu značky "Árpi bácsi, štipľavá" z Eliášoviec a neobanoval som, je výborná.
Cestou domov ma oslovil pouličný predajca kníh, aby som si kúpil knihu. Nemal som záujem, niesol som si pre potešenie klobásu. V tých knihách sú vraj staré indické védy, tie najstaršie a najväčšie múdrosti, staré 5000 rokov. Aj tak som odmietol, ani na cenu som sa nepýtal. Niektoré mali najmenej 500 strán, silné čítanie. Nedávno som sa dočítal na internete že tie texty sú v podstate oveľa mladší výtvor, tak som mu to povedal. Vraj je to tak, že záleží na tom, kto čomu verí. S tým som musel súhlasiť, o viere sa nediskutuje. Keď zbadal (zacítil), že mám v taške klobásu, povedal, že som požierač mŕtvol a na svoje očistenie si zopakoval mantru: Hare Krišna.
To bolo predvčerom, včera tam už tie klobásy neboli, len stánok miestneho mäsiara. Nekúpil som nič a nemal som v úmysle kupovať klobásy ani v "kamennej" predajni neďaleko trhoviska. Keď som však uvidel, že starú predajňu s neochotnými predavačkami zrušili a je tam nová firma, neodolal som. Príjemne ma prekvapili usmiate a ochotné predavačky aj ponuka na ochutnanie niektorých výrobkov. Na základe ochutnávky som sa rozhodol pre hrubú klobásu značky "Árpi bácsi, štipľavá" z Eliášoviec a neobanoval som, je výborná.
Cestou domov ma oslovil pouličný predajca kníh, aby som si kúpil knihu. Nemal som záujem, niesol som si pre potešenie klobásu. V tých knihách sú vraj staré indické védy, tie najstaršie a najväčšie múdrosti, staré 5000 rokov. Aj tak som odmietol, ani na cenu som sa nepýtal. Niektoré mali najmenej 500 strán, silné čítanie. Nedávno som sa dočítal na internete že tie texty sú v podstate oveľa mladší výtvor, tak som mu to povedal. Vraj je to tak, že záleží na tom, kto čomu verí. S tým som musel súhlasiť, o viere sa nediskutuje. Keď zbadal (zacítil), že mám v taške klobásu, povedal, že som požierač mŕtvol a na svoje očistenie si zopakoval mantru: Hare Krišna.
2014/12/13
Je to tak
Každá doba si vytvára vlastné znaky, alebo inak aj charakter(istiku). Začnem z druhého konca. Poézia je stará ako písmo, veď aj klinovým písmom napísaný epos o Gilgamešovi svedčí o charaktere tej dávnej doby. Už vtedy sa básnici a zapisovatelia legiend zamýšľali nad tým, kto sme a kam (a ako) smerujeme. Epos o Gilgamešovi pochádza z čias siedmeho storočia pred Kristom, ale jeho základ pochádza vraj až z doby 2000 rokov pred našim letopočtom.
Nič nové pod týmto slnkom. Básnici zrejme existujú, odkedy je tento svet svetom ľudí. Čo nás k tomu vedie, aby sme pekne rozprávali (písali) o peknom, alebo len pekne o všetkom? Píše sa aj o nepeknom, ale to je iná kapitola. Epos o Gilgamešovi je o hľadaní nesmrteľnosti. Aké aktuálne v každej dobe. Vykresľuje údel človeka, ktorý mu bol určený osudom. Lenže osud je a vždy bol len o prežitej skúsenosti a aký bude, určujú snahy človeka, príroda a náhody.
"Keď naprší a uschne, blato ostáva..." Dopĺňam tento citát z básne Martiny Bolekovej - blato ostáva, len je suché a často sa mení na prach a prachom ostáva až kým nenaprší. Preto, lebo básne sú aj o lietaní v myšlienkach, len tak z kvetu na kvet. Básne sa píšu sebe, iným a ešte raz sebe pre potešenie. Vždy sú preto aj o básnikovi.
Básne sú ako obrazy, tiež ich možno kategorizovať ako klasiku, modernu, aj kubizmus sa v nich dá nájsť. Je to aj (podľa básne Martiny Bolekovej)...
Báseň je aj výstižné svedectvo o charaktere svojej doby (našej, súčasnej a možno každej):
____________________________________________________
Martina Boleková (o nej tu) získala 3. cenu v literárnej súťaži Básne 2010. Zbierku vydal Koloman Kertész Bagala a literárnyklub s.r.o. v roku 2011 v edícii Literárny pluk. Obsahuje diela 10 ocenených autorov.
PS:
Toto nie je recenzia, tá (možno v zátvorke) príde neskôr.
Tu je (oficiálna) recenzia: Básne 2010 (výborná)
Nič nové pod týmto slnkom. Básnici zrejme existujú, odkedy je tento svet svetom ľudí. Čo nás k tomu vedie, aby sme pekne rozprávali (písali) o peknom, alebo len pekne o všetkom? Píše sa aj o nepeknom, ale to je iná kapitola. Epos o Gilgamešovi je o hľadaní nesmrteľnosti. Aké aktuálne v každej dobe. Vykresľuje údel človeka, ktorý mu bol určený osudom. Lenže osud je a vždy bol len o prežitej skúsenosti a aký bude, určujú snahy človeka, príroda a náhody.
"Keď naprší a uschne, blato ostáva..." Dopĺňam tento citát z básne Martiny Bolekovej - blato ostáva, len je suché a často sa mení na prach a prachom ostáva až kým nenaprší. Preto, lebo básne sú aj o lietaní v myšlienkach, len tak z kvetu na kvet. Básne sa píšu sebe, iným a ešte raz sebe pre potešenie. Vždy sú preto aj o básnikovi.
Básne sú ako obrazy, tiež ich možno kategorizovať ako klasiku, modernu, aj kubizmus sa v nich dá nájsť. Je to aj (podľa básne Martiny Bolekovej)...
... obraz
na ktorom sa rútiš do seba
ako by som predsa len bola tvoja
narušená statika.
Báseň je aj výstižné svedectvo o charaktere svojej doby (našej, súčasnej a možno každej):
amenTak jednoduché a výstižné: Namiesto náruče otvárať ústa! Rozvážne, ale aj premyslene, cielene a úskočne a podlo a v službách vyšších, či nižších mét kohosi. Tak to iste poetka nemyslela, ale je to tak.
namiesto náruče
som rozvážne otvorila ústa
____________________________________________________
Martina Boleková (o nej tu) získala 3. cenu v literárnej súťaži Básne 2010. Zbierku vydal Koloman Kertész Bagala a literárnyklub s.r.o. v roku 2011 v edícii Literárny pluk. Obsahuje diela 10 ocenených autorov.
PS:
Toto nie je recenzia, tá (možno v zátvorke) príde neskôr.
Tu je (oficiálna) recenzia: Básne 2010 (výborná)
2014/12/10
Ďakujem
Ďakujem vám za všetky predvianočné komerčné ponuky v elektronickej pošte na nákup vecí, ktoré práve v tomto období vôbec nepotrebujem a ani po ňom iste potrebovať nebudem. Ak budem niečo potrebovať, dám vám vedieť, alebo prídem osobne. Tým nechcem naznačiť, aby ste mi tie, podľa vás nevyhnutné potreby, chodili ponúkať osobne. Božechráň!
Občas naozaj niečo potrebujem. Hoci aj pre šťastie, či pre akútnu potrebu. Keď sa niečo pokazí alebo zaúčinkuje škriatok zabudovaný do každého moderného výrobku, treba to dať draho opraviť, alebo kúpiť nový, lepší výrobok. Lepší znamená plánovaný kúsok pravidelnej inovácie, hlavne z dôvodu lákania spotrebiteľov na novú kvalitu. Škriatok sa teda stará o kolobeh materiálu a práce v prírode.
Napríklad, taká žehlička. Nedávno sa porúčala naša najnovšia, vo veku necelých dvoch rokov. Ešte by bola vhodná na uplatnenie reklamácie. Len keby existoval od nej bloček z predajne. Pre akútnu potrebu manželka otvorila skriňu v komore a vypadlo z nej 5 podobných žehličiek vo výslužbe. Funkčná bola len jedna, tá najstaršia chudera. V nej ešte nebolo zabudované to "kurvítko", škriatok, ktorý sa stará o to, aby sa výrobok pokazil tesne po uplynutí záruky.
Občas naozaj niečo potrebujem. Hoci aj pre šťastie, či pre akútnu potrebu. Keď sa niečo pokazí alebo zaúčinkuje škriatok zabudovaný do každého moderného výrobku, treba to dať draho opraviť, alebo kúpiť nový, lepší výrobok. Lepší znamená plánovaný kúsok pravidelnej inovácie, hlavne z dôvodu lákania spotrebiteľov na novú kvalitu. Škriatok sa teda stará o kolobeh materiálu a práce v prírode.
Napríklad, taká žehlička. Nedávno sa porúčala naša najnovšia, vo veku necelých dvoch rokov. Ešte by bola vhodná na uplatnenie reklamácie. Len keby existoval od nej bloček z predajne. Pre akútnu potrebu manželka otvorila skriňu v komore a vypadlo z nej 5 podobných žehličiek vo výslužbe. Funkčná bola len jedna, tá najstaršia chudera. V nej ešte nebolo zabudované to "kurvítko", škriatok, ktorý sa stará o to, aby sa výrobok pokazil tesne po uplynutí záruky.
2014/12/06
Špagát a symetria naoko
Ako na špagáte som sa dostal z Londýna do symetrie. Začal som totiž čítať knihu Alexandry Potterovej "Čo nové kočka?", ktorá v úvode začína opisom ulíc v jednej štvrti Londýna a to mi hneď bolo veľmi blízke. Londýn je od nás dosť ďaleko, ale kto tam už raz bol, musí mať toto mesto rád, aj keď si uvedomí jeho chyby. Možno to ani nie sú chyby, len jeho svojrázna tvár.
Spomenul som si na pokojnú atmosféru Londýna, vyváženú celkom symetricky ruchom ulíc v centre mesta nadmerne rušnou dopravou. Na Piccadilly Circus, ktorý vôbec nie je tak honosný, ako sa zdá z obrázkov a pohľadníc, na celkom príjemný Chinatown. Zo spomienok nemôžem vynechať parky, hlavne Hyde Park a hotel na Sussex Gardens s malou izbičkou v podkroví.
Tá izba v starom hoteli bola tesne po rekonštrukcii, ktorú práve dokončili majstri hovoriaci neznámou rečou, ale výučný list by som im hneď zobral, keby to šlo. Dvere do kúpelne opravili tak, že sa nedali zatvárať. Zase kus symetrie, honosnosť a dokonalosť Londýna vyvážená lajdáckou remeselnou prácou, to poteší. Napriek tomu, anglické raňajky s perfektne opraženou slaninou, klobáskami a hlavne fazuľovou paradajkovou omáčkou boli vynikajúce.
Nie že by tam nebola kopa iných jedál a nápojov na výber, ale tá fazuľa so slaninou bola takým motorom, s ktorým som prechodil celý deň Londýnom.Videli sme všetko, aj keď je to nemožné, teda aspoň všetko, čo sme chceli a všetko to, čo človeku s nadhľadom dá predstavu o takom meste ako je Londýn. So slnkom i dažďom, múzeá a galérie, staré i nové dominanty mesta. Proste symetria, ktorá je základom aj v umení, aj v architektúre, aj medzi ľuďmi.
Ľudia v Londýne sú svetoví. Doslova zo všetkých kútov sveta. Aj reštaurácie a puby. Na hlavné jedlo v neskoré popoludnie sme vystriedali kuchyňu anglickú, taliansku, indickú a ešte jednu, ktorú si nepamätám. V každej národnej jedálni sme mali aj ich národné pivo. Len v indickej sme nejedli štýlovo - pravou rukou, ale príborom, ako doma. Kto by po takých zážitkoch a pripomenutí v knihe Alexandry Potterovej nepomyslel na symetriu?
Pre fundovaný a symetrický prechod do symetrie som použil wikipédiu. Odvážne som sa začítal do odbornej práce "Symetria vo fyzike" od Juraja Hámorníka z Lieskovca (2008) a následne do študentských referátov, kde som našiel presnú kópiu Juraja Hámorníka od autora "ivana123". Krásna symetria aj na internete. Aj internet je tak trochu umeleckou disciplínou, lebo aj tam existuje čarovná symetria "copy - paste".
Bez ohľadu na kópiu, musím uznať, že odborné pojednanie O symetrii vo fyzike ma zaujalo. Hlavne ten všeobecný úvod do symetrie, ale aj spôsob aplikácie pojmu do vedeckej fyziky.
Zvoľna, po poslednom uzle na fiktívnom špagáte už prechádzam na záver tejto mojej symetrickej úvahy, teda k akejsi pointe píšuceho čitateľa. Nie spisovateľa, lebo spisovateľ píše a píše a číta len recenzie na svoje diela (ak ich ešte číta) a to nie je symetrické. Správny človek sa vyvažuje do symetrie čítania a písania. Koľko prečítaš, toľko napíš (o tom, zhruba) . Upresňujem ešte raz: zhruba, teda približne, aspoň ako naoko.
Aktualizácia:
Chcete si tú inšpiratívnu knihu o kočke a Londýne kúpiť? Je v BUXe...
Spomenul som si na pokojnú atmosféru Londýna, vyváženú celkom symetricky ruchom ulíc v centre mesta nadmerne rušnou dopravou. Na Piccadilly Circus, ktorý vôbec nie je tak honosný, ako sa zdá z obrázkov a pohľadníc, na celkom príjemný Chinatown. Zo spomienok nemôžem vynechať parky, hlavne Hyde Park a hotel na Sussex Gardens s malou izbičkou v podkroví.
Tá izba v starom hoteli bola tesne po rekonštrukcii, ktorú práve dokončili majstri hovoriaci neznámou rečou, ale výučný list by som im hneď zobral, keby to šlo. Dvere do kúpelne opravili tak, že sa nedali zatvárať. Zase kus symetrie, honosnosť a dokonalosť Londýna vyvážená lajdáckou remeselnou prácou, to poteší. Napriek tomu, anglické raňajky s perfektne opraženou slaninou, klobáskami a hlavne fazuľovou paradajkovou omáčkou boli vynikajúce.
Nie že by tam nebola kopa iných jedál a nápojov na výber, ale tá fazuľa so slaninou bola takým motorom, s ktorým som prechodil celý deň Londýnom.Videli sme všetko, aj keď je to nemožné, teda aspoň všetko, čo sme chceli a všetko to, čo človeku s nadhľadom dá predstavu o takom meste ako je Londýn. So slnkom i dažďom, múzeá a galérie, staré i nové dominanty mesta. Proste symetria, ktorá je základom aj v umení, aj v architektúre, aj medzi ľuďmi.
Ľudia v Londýne sú svetoví. Doslova zo všetkých kútov sveta. Aj reštaurácie a puby. Na hlavné jedlo v neskoré popoludnie sme vystriedali kuchyňu anglickú, taliansku, indickú a ešte jednu, ktorú si nepamätám. V každej národnej jedálni sme mali aj ich národné pivo. Len v indickej sme nejedli štýlovo - pravou rukou, ale príborom, ako doma. Kto by po takých zážitkoch a pripomenutí v knihe Alexandry Potterovej nepomyslel na symetriu?
Pre fundovaný a symetrický prechod do symetrie som použil wikipédiu. Odvážne som sa začítal do odbornej práce "Symetria vo fyzike" od Juraja Hámorníka z Lieskovca (2008) a následne do študentských referátov, kde som našiel presnú kópiu Juraja Hámorníka od autora "ivana123". Krásna symetria aj na internete. Aj internet je tak trochu umeleckou disciplínou, lebo aj tam existuje čarovná symetria "copy - paste".
Bez ohľadu na kópiu, musím uznať, že odborné pojednanie O symetrii vo fyzike ma zaujalo. Hlavne ten všeobecný úvod do symetrie, ale aj spôsob aplikácie pojmu do vedeckej fyziky.
Kto by nesúhlasil, nech si ten citát prečíta ešte raz, je tam napísané zhruba to, že symetria je všade, ale zhruba (aspoň, iba). Čistá a dokonalá symetria sa u živých organizmov nenosí, chápe ju len matematika a geometria."Symetria, či už si to uvedomujeme alebo nie, nás obklopuje na každom kroku. Či už pri obliekaní (napríklad keď si obliekate ponožky, mali by byt symetrické, aspoň zhruba), pri počúvaní hudby (zvuk do pravého alebo ľavého ucha), alebo v podstate pri akejkoľvek činnosti."
Zvoľna, po poslednom uzle na fiktívnom špagáte už prechádzam na záver tejto mojej symetrickej úvahy, teda k akejsi pointe píšuceho čitateľa. Nie spisovateľa, lebo spisovateľ píše a píše a číta len recenzie na svoje diela (ak ich ešte číta) a to nie je symetrické. Správny človek sa vyvažuje do symetrie čítania a písania. Koľko prečítaš, toľko napíš (o tom, zhruba) . Upresňujem ešte raz: zhruba, teda približne, aspoň ako naoko.
Aktualizácia:
Chcete si tú inšpiratívnu knihu o kočke a Londýne kúpiť? Je v BUXe...
2014/11/24
Ste sme, či en?
Ani Shakespeare by nevymyslel ťažšiu dilemu pre Hamleta, keby to písal dnes. Pozrel som sa konečne k tým, čo "nie sú ako oni" ale sú len "en". Len čas ukáže, čo znamená veľké "N". Vraj nezávislosť, ale pre skeptikov nemá u nás nezávislosť, ani niekde inde v tomto svete, pravdivú definíciu. Proste sme a budeme, ako keby nezávislosť neexistovala. Všetci sme na niečom závislí.
Vo sfére novín sa nezávislosť ani nedá očakávať. Zaujímavé bude to, či vznikne názorová konkurencia starého a nového myslenia. Kde je staré a kde nové? No, zatiaľ na oboch stranách mince je staré. Možno bude konkurencia, len v reklamnom priestore, o ktorý nakoniec a hlavne ide. Možno budú písať rovnako, tam aj tam (tamtamy počuť ďaleko). Zatiaľ sa zdá, že ide o zhodu na dvoch rôznych portáloch, teda zvýšila sa kvantita.
V oblasti blogov "sme" a "en" to asi nebude dlho vyzerať inak, ako doteraz. Zdvojením bude zdôraznená kvantita. Zdá sa však, že prvotnou kategóriou (a nadlho dominantnou) bude hlavne na "en" politika v rovnakom ponímaní ako doteraz na "sme". Ako by to aj mohlo byť inak, keď zlaté jadro starých "kádrov" emigrovalo zo "sme na "en"? Uvidíme, ako sa hovorí. Jadro je tam, kde sa čosi deje. Nechýba tam ani bloger, ktorý svojich čitateľov nazýva "debilkovia". To je perspektíva.
Vo sfére novín sa nezávislosť ani nedá očakávať. Zaujímavé bude to, či vznikne názorová konkurencia starého a nového myslenia. Kde je staré a kde nové? No, zatiaľ na oboch stranách mince je staré. Možno bude konkurencia, len v reklamnom priestore, o ktorý nakoniec a hlavne ide. Možno budú písať rovnako, tam aj tam (tamtamy počuť ďaleko). Zatiaľ sa zdá, že ide o zhodu na dvoch rôznych portáloch, teda zvýšila sa kvantita.
V oblasti blogov "sme" a "en" to asi nebude dlho vyzerať inak, ako doteraz. Zdvojením bude zdôraznená kvantita. Zdá sa však, že prvotnou kategóriou (a nadlho dominantnou) bude hlavne na "en" politika v rovnakom ponímaní ako doteraz na "sme". Ako by to aj mohlo byť inak, keď zlaté jadro starých "kádrov" emigrovalo zo "sme na "en"? Uvidíme, ako sa hovorí. Jadro je tam, kde sa čosi deje. Nechýba tam ani bloger, ktorý svojich čitateľov nazýva "debilkovia". To je perspektíva.
2014/11/15
Novembrový bezdomovec
Stál na rohu rušnej ulice, na hlave mal "budajku" a v rukách trápil gitaru. Spieval svojim neškoleným hlasom, ako jeho slávny vzor: "Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len...". Z vrecka ošumelej vetrovky mu trčala nedopitá fľaša vína od neznámeho darcu. Charita sa ešte stále nosí. Pani v strednom veku sa pri ňom zastavila, chvíľu zasnene počúvala a keď prestal spievať, podotkla:
- A teraz zaštrngajte kľúčmi!
- Aj by som zaštrngal, aby sa všetko vrátilo, ale ja už kľúče nemám.
- A teraz zaštrngajte kľúčmi!
- Aj by som zaštrngal, aby sa všetko vrátilo, ale ja už kľúče nemám.
2014/11/07
Proč to udělal?
Hneď to preložím: Prečo to urobil? Mám na mysli českého prezidenta a jeho nedávny významný rozhovor z Lán. Nieže by som mal chuť vracať sa k tomu, čo české médiá odvtedy preberajú ako najdôležitejšiu vnútro a možno aj zahraničnú udalosť. Aby som bol presný, nezaoberajú sa vôbec, ale vôbec tým, čo povedal, len tým okrajovým českým vulgarizmom. V angličtine to nikomu nevadí. Na internete v diskusiách sa občas dohadovali opravári článkov o tom, čo je dôležitejšie: obsah, alebo forma? Tu je príklad toho, čo je dôležitejšie pre médiá: forma. Forma je vhodná k tomu, aby sa nehovorilo o obsahu. A vo to de...
2014/10/22
Kúpte si v 13, 14, 15, 16, 17, atď
Obchodná politika softwarových spoločností je často neodbytná. Mali sme operačné okná, ani neviem koľko ich už bolo - napríklad 95, 98, astala vista, sedem, osem a čoskoro bude desať. Každý z nich bol dobrý, do istej miery a do istého času. Spočiatku systém fungoval nezávisle, ale od 98 už čiastočne sledovaný z "nebies". Teraz sú okná úplne závisle na "cloude". Kvôli vylepšeniam. Niekedy sa zdá, že hackeri sú súčasťou obchodnej politiky softwarových spoločností.
Napríklad taký ZPS. Vyskúšal som verziu 13, padla mi do ruky ako uliata, tak som si ten program pri ponuke verzie 14 kúpil. Nie je dôležité, za koľko, dostal som zľavu ako vo výpredaji. O chvíľu ponúkali verziu 15. Tiež za tú originálnu cenu (orientačne). Len čo som si zvykol, bola tu ponuka na verziu 16. Za rovnakú cenu. Už ponúkajú verziu 17, tiež za tú istú sumu. V každej novinke je zopár drobných vylepšení, ale...
Predstavte si, keby som si kúpil od verzie 13 každú novinku, už by som zaplatil za (v podstate) ten istý základný program 5x. Ďakujem. Už by to bolo podobné ako ponúka istá firma istý program s prívlastkom 365, ktorý treba každý rok zaplatiť znova. Ešte sofistikovanejšie je, neukladať si svoje výtvory doma, ale niekde na opačnom konci sveta.
Ktosi kdesi napísal, že takzvané "sociálne" siete sú najlepším sledovacím nástrojom. A keby len to a keby len tie. Už v sci-fi aktoch X sa píše: Všetko je v oblakoch (či vo hviezdach?). Je to tak. Aj keď "sci-fi žáner zanikol, sci-fi práve žijeme, ostáva len fantastika" (voľne podľa eseje O. Herca).
Napríklad taký ZPS. Vyskúšal som verziu 13, padla mi do ruky ako uliata, tak som si ten program pri ponuke verzie 14 kúpil. Nie je dôležité, za koľko, dostal som zľavu ako vo výpredaji. O chvíľu ponúkali verziu 15. Tiež za tú originálnu cenu (orientačne). Len čo som si zvykol, bola tu ponuka na verziu 16. Za rovnakú cenu. Už ponúkajú verziu 17, tiež za tú istú sumu. V každej novinke je zopár drobných vylepšení, ale...
Predstavte si, keby som si kúpil od verzie 13 každú novinku, už by som zaplatil za (v podstate) ten istý základný program 5x. Ďakujem. Už by to bolo podobné ako ponúka istá firma istý program s prívlastkom 365, ktorý treba každý rok zaplatiť znova. Ešte sofistikovanejšie je, neukladať si svoje výtvory doma, ale niekde na opačnom konci sveta.
Ktosi kdesi napísal, že takzvané "sociálne" siete sú najlepším sledovacím nástrojom. A keby len to a keby len tie. Už v sci-fi aktoch X sa píše: Všetko je v oblakoch (či vo hviezdach?). Je to tak. Aj keď "sci-fi žáner zanikol, sci-fi práve žijeme, ostáva len fantastika" (voľne podľa eseje O. Herca).
2014/10/21
Odchody
Zobrala poloprázdny kufrík a vybehla z domu. Navždy. Už sa nikdy nevráti domov. To je scéna z knihy, ktorú práve čítam. Aké je to ľahké pre mladého človeka. Ľahké sú odchody z domu. Stačí poloprázdny kufrík, pohľad do svetlej budúcnosti a celý svet je zrazu novou scénou pre divadlo zvané život.
Časom si okrem rodiny, zvykáme aj na rôzne maličkosti, ktoré sa spájajú s domovom. Zdanlivo bezvýznamné, ale v súhrne, aj jednotlivo tvoria široký pojem domova, tvoria rekvizity našich spomienok a tie sú stále bohatšie. Už nestačí malý kufrík, aby sme sa zbalili. Sme spojení s mnohými vecami, ktoré by nám v cudzom svete veľmi chýbali. Zdanlivo.
Keď odchádzame na dlhšiu dovolenku, všetko milé a priateľské nechávame doma. Premyslíme si celý dovolenkový pobyt, aby sme si zbalili to čo nutne potrebujeme a pribalili aj to, čo nám trochu pripomenie pojem domova. Preto tie veľké cestovateľské kufre. Pre tie zdanlivé zbytočnosti, bez ktorých by sme prežili, ale s ktorými nám je lepšie.
Čím sme starší, tým ťažšie je zbaliť sa na dlhší pobyt mimo domova. Keď je zle, keď príde náhla choroba, či úraz, odvezú nás tak ako práve sme a prežijeme aj bez domova. Ak prežijeme. V lepšom prípade prežijeme, inak prídeme o pojem domova. Potom nás odprevadia do neznáma. S niečim najnutnejším na zakrytie nahoty. Aby sme sa ešte naposledy podobali na civilizovaného človeka, ktorý tu žil. V tom lepšom prípade.
Časom si okrem rodiny, zvykáme aj na rôzne maličkosti, ktoré sa spájajú s domovom. Zdanlivo bezvýznamné, ale v súhrne, aj jednotlivo tvoria široký pojem domova, tvoria rekvizity našich spomienok a tie sú stále bohatšie. Už nestačí malý kufrík, aby sme sa zbalili. Sme spojení s mnohými vecami, ktoré by nám v cudzom svete veľmi chýbali. Zdanlivo.
Keď odchádzame na dlhšiu dovolenku, všetko milé a priateľské nechávame doma. Premyslíme si celý dovolenkový pobyt, aby sme si zbalili to čo nutne potrebujeme a pribalili aj to, čo nám trochu pripomenie pojem domova. Preto tie veľké cestovateľské kufre. Pre tie zdanlivé zbytočnosti, bez ktorých by sme prežili, ale s ktorými nám je lepšie.
Čím sme starší, tým ťažšie je zbaliť sa na dlhší pobyt mimo domova. Keď je zle, keď príde náhla choroba, či úraz, odvezú nás tak ako práve sme a prežijeme aj bez domova. Ak prežijeme. V lepšom prípade prežijeme, inak prídeme o pojem domova. Potom nás odprevadia do neznáma. S niečim najnutnejším na zakrytie nahoty. Aby sme sa ešte naposledy podobali na civilizovaného človeka, ktorý tu žil. V tom lepšom prípade.
2014/10/11
Prieskum VM
Na produkovanie prieskumov verejnej mienky máme niekoľko agentúr. Pracujú aj na objednávku, takže zrejme plnia aj príkazy objednávateľa. Zvyčajne používajú na zisťovanie stavu verejnej mienky svojich "respondentov". Tí by mali predstavovať pomer, v akom existujú rozhodujúce skupiny obyvateľov. Výsledky výskumov verejnej mienky od rôznych organizácií sa odlišujú, ale nie veľmi, lebo by to bolo podozrivé.
Výskum "verejnej" mienky sa dá urobiť aj súkromne, rozhovormi v okruhu svojich známych. Nedávno som si takto urobil "štatistický" prehľad o stave našej spoločnosti. Málokto vám povie, že všetko je v najlepšom poriadku, tak ako má byť. Je to pochopiteľné a prirodzené, tí čo podnikajú majú problémy, ale keby ich nemali, nebolo by to hádam ani podnikanie s istým stupňom rizika. Tí, ktorí živoria, tí sa snažia len žiť každodenne...
Tí ktorí žijú, musia sa starať o každodenné prežitie z mála svojich príjmov a rôznymi druhmi snažení. Tiež nie sú spokojní, až na malé výnimky ľudí nenáročných, ktorí nečítajú noviny a nepozerajú televíziu, len chcú žiť. Paradoxom však je, že cieľom médií je tvarovať verejnú mienku istým daným smerom práve u tých, ktorí chcú hlavne žiť. Buď majú vzbudiť spokojnosť "más", alebo ich vyburcovať k "revolúcii", podľa aktuálnej potreby.
Tak som si povedal, po takomto súkromnom mini prieskume, že podnikatelia majú zásadne negatívny názor na realitu v ktorej žijú, ale sú aj výnimky, ktoré okrem sťažností na prostredie aj žijú. Spokojne a plnohodnotne. Tým nemyslím len dovolenky v najdrahších destináciách.Vraj sa to prostredie stále zhoršuje, na vládnucich úrovniach štátu sú vraj neschopní ľudia. Záhadou ostáva, kde sú tí schopní, čo to vedia lepšie.
Na našej dvojke RTVS som si tento týždeň všimol dve relácie. Podobné svojim rámcom, ale trochu iné prístupom moderátora, témou i hosťami. Prvá bola od Havrana. Z hostí som poznal len jedného. Témou bola "apokalypsa", teda smery vývoja ľudskej spoločnosti a s tým súvisiace možnosti konca sveta (ľudstva, čo je presnejšie). Téma v týchto časoch aktuálnejšia ako v roku 2012, keď mal nastať koniec sveta podľa majského kalendára.
Nebudem komentovať moderovanie besedy skákaním do reči, to je teraz módne ako to zvláštne cestovanie v čase spôsobom: "vidíme sa zajtra". Uznávam, že niekedy sa to bez toho skákania nedá, ale treba to vedieť. Mal som kolegu, ktorému bolo ťažké skočiť do reči, ale bez toho by som sa nebol dostal k slovu. Po čase som sa to naučil, ale musel som sledovať jeho dýchacie periódy.
Aby som sa vrátil k besede, zaujali ma názory a vyjadrenia Ondreja Herca, lebo práve čítam jeho knihu "Dobre organizovaný netvor". Je to síce kniha o fantastike v literatúre, ale stojí na reálnom pohľade na realitu ľudskej spoločnosti v historickom kontexte. Vyjadrenia sú tam tvrdé, ale podopreté citáciou rôznych autorov zo sveta. Objektívne musím uznať, že to vyznieva ako veľmi potrebná a aktuálna diagnóza našej "civilizovanej" spoločnosti.
Druhou reláciou bola Lampa s Hríbom. Tu by som hádam skonštatoval len to, že v besedách o fyzike a vesmíre sa mu darí oveľa viac ako v politike a v spoločenských otázkach. Vo fyzike totiž divák celkom prirodzene chápe, že práve naivné otázky smerujú k fundovaným, ale laicky pochopiteľným vyjadreniam odborníkov.
V politike to neplatí, lebo politike sa rozumieme všetci (myslíme si to). Skrátka, tá diskusia o potrebe byť v organizácii NATO vyznela ako tlak na jednu bránku bez brankára. Zaklincoval to sám Hríb, keď povedal, že on by do takejto diskusie nikdy nepozval napríklad Jána Čarnogurského, lebo má iný (vraj extrémistický) názor. Čosi mi to pripomenulo, teda časy dávno minulé, ktoré sa nám takto okľukou vracajú ako ozvena.
Výskum "verejnej" mienky sa dá urobiť aj súkromne, rozhovormi v okruhu svojich známych. Nedávno som si takto urobil "štatistický" prehľad o stave našej spoločnosti. Málokto vám povie, že všetko je v najlepšom poriadku, tak ako má byť. Je to pochopiteľné a prirodzené, tí čo podnikajú majú problémy, ale keby ich nemali, nebolo by to hádam ani podnikanie s istým stupňom rizika. Tí, ktorí živoria, tí sa snažia len žiť každodenne...
Tí ktorí žijú, musia sa starať o každodenné prežitie z mála svojich príjmov a rôznymi druhmi snažení. Tiež nie sú spokojní, až na malé výnimky ľudí nenáročných, ktorí nečítajú noviny a nepozerajú televíziu, len chcú žiť. Paradoxom však je, že cieľom médií je tvarovať verejnú mienku istým daným smerom práve u tých, ktorí chcú hlavne žiť. Buď majú vzbudiť spokojnosť "más", alebo ich vyburcovať k "revolúcii", podľa aktuálnej potreby.
Tak som si povedal, po takomto súkromnom mini prieskume, že podnikatelia majú zásadne negatívny názor na realitu v ktorej žijú, ale sú aj výnimky, ktoré okrem sťažností na prostredie aj žijú. Spokojne a plnohodnotne. Tým nemyslím len dovolenky v najdrahších destináciách.Vraj sa to prostredie stále zhoršuje, na vládnucich úrovniach štátu sú vraj neschopní ľudia. Záhadou ostáva, kde sú tí schopní, čo to vedia lepšie.
Na našej dvojke RTVS som si tento týždeň všimol dve relácie. Podobné svojim rámcom, ale trochu iné prístupom moderátora, témou i hosťami. Prvá bola od Havrana. Z hostí som poznal len jedného. Témou bola "apokalypsa", teda smery vývoja ľudskej spoločnosti a s tým súvisiace možnosti konca sveta (ľudstva, čo je presnejšie). Téma v týchto časoch aktuálnejšia ako v roku 2012, keď mal nastať koniec sveta podľa majského kalendára.
Nebudem komentovať moderovanie besedy skákaním do reči, to je teraz módne ako to zvláštne cestovanie v čase spôsobom: "vidíme sa zajtra". Uznávam, že niekedy sa to bez toho skákania nedá, ale treba to vedieť. Mal som kolegu, ktorému bolo ťažké skočiť do reči, ale bez toho by som sa nebol dostal k slovu. Po čase som sa to naučil, ale musel som sledovať jeho dýchacie periódy.
Aby som sa vrátil k besede, zaujali ma názory a vyjadrenia Ondreja Herca, lebo práve čítam jeho knihu "Dobre organizovaný netvor". Je to síce kniha o fantastike v literatúre, ale stojí na reálnom pohľade na realitu ľudskej spoločnosti v historickom kontexte. Vyjadrenia sú tam tvrdé, ale podopreté citáciou rôznych autorov zo sveta. Objektívne musím uznať, že to vyznieva ako veľmi potrebná a aktuálna diagnóza našej "civilizovanej" spoločnosti.
Druhou reláciou bola Lampa s Hríbom. Tu by som hádam skonštatoval len to, že v besedách o fyzike a vesmíre sa mu darí oveľa viac ako v politike a v spoločenských otázkach. Vo fyzike totiž divák celkom prirodzene chápe, že práve naivné otázky smerujú k fundovaným, ale laicky pochopiteľným vyjadreniam odborníkov.
V politike to neplatí, lebo politike sa rozumieme všetci (myslíme si to). Skrátka, tá diskusia o potrebe byť v organizácii NATO vyznela ako tlak na jednu bránku bez brankára. Zaklincoval to sám Hríb, keď povedal, že on by do takejto diskusie nikdy nepozval napríklad Jána Čarnogurského, lebo má iný (vraj extrémistický) názor. Čosi mi to pripomenulo, teda časy dávno minulé, ktoré sa nám takto okľukou vracajú ako ozvena.
2014/10/07
Zajtra
Zajtra je pojem, ktorý sme si vymysleli, aby nám nebolo smutno, že žijeme len dnes. Na druhej strane, chvála Bohu, že máme zajtra, nemusíme všetko zvládnuť dnes, niečo odložíme na zajtra. Šťastní ľudia veria na zajtrajšok a spoliehajú sa naň. Aj to je jeden zo spôsobov, ako byť šťastným, netreba hneď "pro pírko přes plot skočit", aj zajtra bude dnes.
Neviem prečo ma dobré nápady prenasledujú vždy na cestách. Je to škoda, lebo keď zaparkujem doma, je po nápadoch. Jazdím už osobným autom dosť dlho, nemám proti autám žiadne výhrady. Len jednu. Alebo dve? O tej jednej ani neviem, či sa to hodí dať na papier, aj keď to má istú súvislosť s papierom. Toaletným. Predstavte si tú situáciu, že ste mali na obed bryndzové halušky so žinčicou.
Po obede sadnete do auta a zakrátko sa ocitnete k kolóne, ktorej sa hovorí "zápcha". A vy v aute, po pol hodine dlhého státia a občasného posunutia, dospejete k úplne opačnému záveru. Čo s tým? Diaľnice nie sú posiate parkoviskami s kompletným vybavením. Určite vás napadne, že podľa vzoru moderných výletných autobusov by mali na každé sedadlo auta montovať aj také malé chemické oné.
Druhú vec, ktorú odporúčam výrobcom automobilov, by som nazval Notebúk, keby už tento výraz nebol zaužívaný v inej oblasti. Stačil by zápisník, ktorý by sa nasadil na hlavu a zapisoval by automaticky myšlienky do textového súboru v externej pamäti hlavy. Ešte by som odporúčal šifrovanie na úrovni vodičovho IQ, aby sa citlivé informácie nedostali do nepovolaných rúk. Ostatné bude zajtra...
Neviem prečo ma dobré nápady prenasledujú vždy na cestách. Je to škoda, lebo keď zaparkujem doma, je po nápadoch. Jazdím už osobným autom dosť dlho, nemám proti autám žiadne výhrady. Len jednu. Alebo dve? O tej jednej ani neviem, či sa to hodí dať na papier, aj keď to má istú súvislosť s papierom. Toaletným. Predstavte si tú situáciu, že ste mali na obed bryndzové halušky so žinčicou.
Po obede sadnete do auta a zakrátko sa ocitnete k kolóne, ktorej sa hovorí "zápcha". A vy v aute, po pol hodine dlhého státia a občasného posunutia, dospejete k úplne opačnému záveru. Čo s tým? Diaľnice nie sú posiate parkoviskami s kompletným vybavením. Určite vás napadne, že podľa vzoru moderných výletných autobusov by mali na každé sedadlo auta montovať aj také malé chemické oné.
Druhú vec, ktorú odporúčam výrobcom automobilov, by som nazval Notebúk, keby už tento výraz nebol zaužívaný v inej oblasti. Stačil by zápisník, ktorý by sa nasadil na hlavu a zapisoval by automaticky myšlienky do textového súboru v externej pamäti hlavy. Ešte by som odporúčal šifrovanie na úrovni vodičovho IQ, aby sa citlivé informácie nedostali do nepovolaných rúk. Ostatné bude zajtra...
2014/10/01
Jesenné hry
Je to možno paradox, ale aj v jesennom čase príroda intenzívne žije. Nastávajú v nej veľké zmeny a zmena je predsa život. Aj keď ide o prípravu na spánok a odumieranie detailných častí rastlín. Veď aj my, čo sa nazývame najinteligentnejšími tvormi, po čase odídeme ako tie jesenné listy. Hľadal som vo svojom živote opakovaný jesenný princíp, ale nič také som neobjavil. Hádam iba mierna zmena nálad a koniec letného stravovania. Znamená to, menej zeleniny z blízkeho okolia a tá sa nedá nahradiť rajčinami zo Španielska, ani paprikou z Maroka.
Tak či onak, spoločenské zmeny s príchodom tejto jesene prichádzajú medzi nás. Akoby sa začalo obdobie prejedania, aj na najvyššej európskej úrovni sa "griluje". Keby to nebolo smutné, bolo by smiešne pomenovať skúšanie schopností nových "aparátčikov" na úrovni "komisie" grilovaním. Médiá však potrebujú svoju hru a nám tým len dokazujú, že ide o hru. Keď si však pozrieme platy týchto funkcionárov, už to nie je obyčajná hra, ale pyramídový hazard.
Európska komisia však myslí aj na budúcnosť, stará sa o životné prostredie. Napríklad aj tak, že chce zakázať olovo v "guľkách". Náboje do strelných zbraní sa teda nebudú môcť vyrábať z olova, lebo olovo je jedovaté. Už sa nemusíme obávať, v prípade vojny, že sa otrávime, keď nás niekto postrelí, či zastrelí. Podobne aj zajace, vtáky a lesná zver budú lovené bez olova, ekologicky.
Vŕta mi ale v hlave otázka, akým materiálom bude olovo nahradené. Plasty to asi nebudú, lebo nemajú dostatočne veľkú hmotnosť a streľba by bola nepresná. Čo teda? Najskôr, vychádzajúc zo skúsenosti z "moderných" vojen, to bude ochudobnený urán. A je to! Ťažký, presný a pôsobí aj dlho po streľbe. Tešme sa...
Tak či onak, spoločenské zmeny s príchodom tejto jesene prichádzajú medzi nás. Akoby sa začalo obdobie prejedania, aj na najvyššej európskej úrovni sa "griluje". Keby to nebolo smutné, bolo by smiešne pomenovať skúšanie schopností nových "aparátčikov" na úrovni "komisie" grilovaním. Médiá však potrebujú svoju hru a nám tým len dokazujú, že ide o hru. Keď si však pozrieme platy týchto funkcionárov, už to nie je obyčajná hra, ale pyramídový hazard.
Európska komisia však myslí aj na budúcnosť, stará sa o životné prostredie. Napríklad aj tak, že chce zakázať olovo v "guľkách". Náboje do strelných zbraní sa teda nebudú môcť vyrábať z olova, lebo olovo je jedovaté. Už sa nemusíme obávať, v prípade vojny, že sa otrávime, keď nás niekto postrelí, či zastrelí. Podobne aj zajace, vtáky a lesná zver budú lovené bez olova, ekologicky.
Vŕta mi ale v hlave otázka, akým materiálom bude olovo nahradené. Plasty to asi nebudú, lebo nemajú dostatočne veľkú hmotnosť a streľba by bola nepresná. Čo teda? Najskôr, vychádzajúc zo skúsenosti z "moderných" vojen, to bude ochudobnený urán. A je to! Ťažký, presný a pôsobí aj dlho po streľbe. Tešme sa...
2014/09/17
Múry a murári
Téma múrov nie je politická, ale skôr historická. Ktovie odkedy sa stavajú múry na ochranu vlastnej civilizácie pred barbarmi, ale najznámejší je Veľký čínsky múr. Je to systém opevnení v severnej Číne, o ktorom sa hovorilo, že je to jediná stavba na zemi, ktorú vidieť z vesmíru, teda z obežnej dráhy okolo zeme. Veľký čínsky múr má celkovú dĺžku 6700 km.
Čínsky múr bol postavený "nedávno", stavali ho od 15. do 17. storočia. Vraj sa tam dávno predtým stavali podobné opevnenia. Múr mal chrániť Čínu pred mongolskými vpádmi. Nie je mi celkom jasné, nakoľko ju ochránil, ale dnes už patrí len medzi svetové kultúrne dedičstvo a Čina žije obvyklým spôsobom v spolupráci so svetom.
Ešte skôr ako čínsky múr, bol Rimanmi v Anglicku postavený "Hadriánov val". Začali ho stavať v roku 122, bol dlhý len 117 km a siahal od Severného mora po Írske more. Boli v ňom zabudované pevnosti a vedľa neho viedla cesta. Rímsku ríšu nezachránil. Je tiež súčasťou svetového dedičstva UNESCO, teda to čo sa z neho zachovalo.
Z novodobých múrov treba spomenúť "berlínsky múr" a v súvislosti s ním aj "železnú oponu", ktorá sa tiahla po hraniciach "socialistického tábora" so Západom. Berlínsky múr je známym symbolom studenej vojny. Vydržal 28 rokov, keď padol spolu so železnou oponou. Zdá sa, že myšlienka murovania múrov sa ujala aj v "modernej" západnej civilizácii. Po zbúraní berlínskeho múra bola myšlienka múrov a železných opôn opäť oživená.
V roku 2006 vybudovali Spojené štáty 1100 km dlhý "sofistikovaný" múr na hranici s Mexikom. Mal zabrániť nelegálnym imigrantom v prenikaní do USA a tiež mal slúžiť proti pašovaniu drog z Mexika. Do istej miery sem patria aj súčasné "schengenské hranice" EÚ.
Múry postavené v Čechách a neskôr aj na Slovensku sa označujú ako "segregačné", lebo ich postavili na ochranu obyvateľov v mestách pred neprispôsobivými susedmi. Na Slovensku ich je vraj až 14. Do istej miery sem patria aj múry a bariéry okolo víl a honosných domov zbohatlíkov.
No a to najnovšie nakoniec... Ukrajinský premiér Arsenij Jaceňuk potvrdil začiatok prác na múre, ktorého vybudovanie na takmer 2000 kilometrov dlhej hranici ešte v júni navrhol gubernátor Dnepropetrovskej oblasti Ihor Kolomojský. Odhad nákladov sa vtedy pohyboval na úrovni 100 miliónov eur. Zrejme je už aj dodávateľ jasný, lebo v niektorých úsekoch ho začali stavať...
Niet sa čo čudovať, poučení i nepoučení z murovania histórie je veľa. Že by za tým boli slobodní murári? Otázne je, kam nás to dovedie a k čomu to bude dobré.
Zdroj informácií: wikipedia, internet
Čínsky múr bol postavený "nedávno", stavali ho od 15. do 17. storočia. Vraj sa tam dávno predtým stavali podobné opevnenia. Múr mal chrániť Čínu pred mongolskými vpádmi. Nie je mi celkom jasné, nakoľko ju ochránil, ale dnes už patrí len medzi svetové kultúrne dedičstvo a Čina žije obvyklým spôsobom v spolupráci so svetom.
Ešte skôr ako čínsky múr, bol Rimanmi v Anglicku postavený "Hadriánov val". Začali ho stavať v roku 122, bol dlhý len 117 km a siahal od Severného mora po Írske more. Boli v ňom zabudované pevnosti a vedľa neho viedla cesta. Rímsku ríšu nezachránil. Je tiež súčasťou svetového dedičstva UNESCO, teda to čo sa z neho zachovalo.
Z novodobých múrov treba spomenúť "berlínsky múr" a v súvislosti s ním aj "železnú oponu", ktorá sa tiahla po hraniciach "socialistického tábora" so Západom. Berlínsky múr je známym symbolom studenej vojny. Vydržal 28 rokov, keď padol spolu so železnou oponou. Zdá sa, že myšlienka murovania múrov sa ujala aj v "modernej" západnej civilizácii. Po zbúraní berlínskeho múra bola myšlienka múrov a železných opôn opäť oživená.
Vo svete sa vyskytli aj iné "opony" tzv. "bambusová opona", bola obdobou európskej železnej opony vo východnej Ázii. Kaktusová opona bola vysadená na Kube v roku 1961 kubánskou armádou v dĺžke 13 km pozdĺž severovýchodného plota oddeľujúceho americkú základňu v provincii Guantánamo. Neskôr bola doplnená americkými a kubánskymi mínovými poľami v "zemi nikoho". Označenie "ľadová opona" bolo používané pre hranicu medzi USA a ZSSR v Beringovom prielive.V roku 2000 začal Izrael stavať ochranný múr - bezpečnostnú bariéru okolo západného brehu. Múr má viac ako 400 km a skladá sa z vysokého múra a oplotenia z ostnatého drôtu. Medzinárodný súdny dvor vyzval Izrael na odstránenie múra, ale toto rozhodnutie nebolo záväzné, tak múr stojí.
V roku 2006 vybudovali Spojené štáty 1100 km dlhý "sofistikovaný" múr na hranici s Mexikom. Mal zabrániť nelegálnym imigrantom v prenikaní do USA a tiež mal slúžiť proti pašovaniu drog z Mexika. Do istej miery sem patria aj súčasné "schengenské hranice" EÚ.
Múry postavené v Čechách a neskôr aj na Slovensku sa označujú ako "segregačné", lebo ich postavili na ochranu obyvateľov v mestách pred neprispôsobivými susedmi. Na Slovensku ich je vraj až 14. Do istej miery sem patria aj múry a bariéry okolo víl a honosných domov zbohatlíkov.
No a to najnovšie nakoniec... Ukrajinský premiér Arsenij Jaceňuk potvrdil začiatok prác na múre, ktorého vybudovanie na takmer 2000 kilometrov dlhej hranici ešte v júni navrhol gubernátor Dnepropetrovskej oblasti Ihor Kolomojský. Odhad nákladov sa vtedy pohyboval na úrovni 100 miliónov eur. Zrejme je už aj dodávateľ jasný, lebo v niektorých úsekoch ho začali stavať...
Niet sa čo čudovať, poučení i nepoučení z murovania histórie je veľa. Že by za tým boli slobodní murári? Otázne je, kam nás to dovedie a k čomu to bude dobré.
Zdroj informácií: wikipedia, internet
2014/09/13
Kremrola má dva konce
Zvláštne sú tie konce, ktoré sa tvária ako začiatky, kým sa do kremrole niekto nezahryzne. Je to otázka náhodného výberu, ale nikdy to nie je jasné. Keď sa už zahryzneme do jedného konca kremrole, odrazu sa stane z toho konca začiatok. Ten druhý koniec ostane navždy koncom. Tak je to aj s letom, akonáhle raz začne, už sa môžeme dočkať len jeho konca. Tomu, čo je medzi začiatkom a koncom leta, sa hovorí uhorková sezóna.
V tomto roku sa urodilo dosť uhoriek. Užili sme si z nich niekoľkokrát aj "kvašáky" a máme naložené aj na zimu. Symbolicky som dnes na trhu kúpil posledné kilo malých nakladačiek, ktoré som naložil do slaného nálevu, aby z nich boli posledné tohtoročné "kvašáky". Ktovie, čo nám prinesie jeseň. Dúfam, že nebude horúca, len zahmlená a trochu sychravá. Taká má byť. Nech potom prvý sneh prinesie prvú a (poslednú) zimnú snehovú radosť, aby sme sa tešili na skorý príchod jari.
Leto bolo horúce, ale už sa teploty miernia. Dokonca nastalo aj prímerie a hrany hláv štátov sa postupne obrusujú. Hádam len okrem tej našej. Všeličo sa vyjasnilo, všeličo sa globálne pospájalo do súvislostí. Stačí čítať aj medzi riadkami internetu, ako kedysi v novinách. Nedávno som videl a počul peknú diskusiu na čt2 Zábavné na nej bolo to, ako jedna strana argumentovala: Je to tak, ako ja tvrdím, lebo aj všetci Holanďania si to tak myslia a to je múdry národ.
U nás si niektorí jednotlivci hovoria, že my sme hlúpy národ, teda ak tá argumentácia platí aj opačne (a prečo by neplatila?), hlúpy je ten, kto to hovorí a ak to hovorí hlupák, nie je jeho výrok pravdivý. Logika nepustí a sranda musí byť. Mal by to byť trend tejto jesene, isté upokojenie a humorný nadhľad, lebo jeseni nesvedčí, keď je horúca.
Tak a už je po mojej sobotňajšej kremroli, téma i ja sme boli mierne vyčerpaní. Nieže by už nebolo o čom, ale treba aj pracovať, nielen klábosiť. Mimochodom, od dnešného dňa si zavádzam presne stanovenú pracovnú dobu. Každý deň odrobiť dve hodiny na niečom užitočnom. Aj keby nebolo čo. S výnimkou soboty a nedele, aby som bol synchrónny s pracujúcimi. Tí majú 8 hodinovú pracovnú dobu, ale vieme dobre ako to chodí, tiež robia len dve hodiny (okrem výnimiek).
Určite mi ostane čas na podobné neužitočné písanie ako toto.
V tomto roku sa urodilo dosť uhoriek. Užili sme si z nich niekoľkokrát aj "kvašáky" a máme naložené aj na zimu. Symbolicky som dnes na trhu kúpil posledné kilo malých nakladačiek, ktoré som naložil do slaného nálevu, aby z nich boli posledné tohtoročné "kvašáky". Ktovie, čo nám prinesie jeseň. Dúfam, že nebude horúca, len zahmlená a trochu sychravá. Taká má byť. Nech potom prvý sneh prinesie prvú a (poslednú) zimnú snehovú radosť, aby sme sa tešili na skorý príchod jari.
Leto bolo horúce, ale už sa teploty miernia. Dokonca nastalo aj prímerie a hrany hláv štátov sa postupne obrusujú. Hádam len okrem tej našej. Všeličo sa vyjasnilo, všeličo sa globálne pospájalo do súvislostí. Stačí čítať aj medzi riadkami internetu, ako kedysi v novinách. Nedávno som videl a počul peknú diskusiu na čt2 Zábavné na nej bolo to, ako jedna strana argumentovala: Je to tak, ako ja tvrdím, lebo aj všetci Holanďania si to tak myslia a to je múdry národ.
U nás si niektorí jednotlivci hovoria, že my sme hlúpy národ, teda ak tá argumentácia platí aj opačne (a prečo by neplatila?), hlúpy je ten, kto to hovorí a ak to hovorí hlupák, nie je jeho výrok pravdivý. Logika nepustí a sranda musí byť. Mal by to byť trend tejto jesene, isté upokojenie a humorný nadhľad, lebo jeseni nesvedčí, keď je horúca.
Tak a už je po mojej sobotňajšej kremroli, téma i ja sme boli mierne vyčerpaní. Nieže by už nebolo o čom, ale treba aj pracovať, nielen klábosiť. Mimochodom, od dnešného dňa si zavádzam presne stanovenú pracovnú dobu. Každý deň odrobiť dve hodiny na niečom užitočnom. Aj keby nebolo čo. S výnimkou soboty a nedele, aby som bol synchrónny s pracujúcimi. Tí majú 8 hodinovú pracovnú dobu, ale vieme dobre ako to chodí, tiež robia len dve hodiny (okrem výnimiek).
Určite mi ostane čas na podobné neužitočné písanie ako toto.
2014/09/11
Televízny výber
Ponuka programov na televíznych kanáloch je dnes a denne obrovská. Na prvý pohľad. Na druhý pohľad je tam obrovský prebytok kanálov. Znakom súčasnej epochy sú seriály a samozrejme reklamy, ktoré sa vnucujú všade ako matka múdrosti. Nemal by som však o reklamách takto nepekne písať, lebo vždy keď začne reklama, prepínam inde. Aj reklamní mágovia to vedia, preto časy na reklamné vysielanie synchronizujú. Neviem, ako sa tomu hovorí odborne, asi kartel.
Kartel je dohoda medzi organizáciami, ktorá obmedzuje, alebo eliminuje konkurenciu s cieľom maximalizovať zisky (voľne podľa wikipedie). V TV reklamách to má priamy dopad na televíznych divákov. Nie v tom, že by šaleli po tovaroch a službách vyzdvihnutých do neba v reklame, ale pozitívne v tom, že počas reklamy divák plní príkazy pitného režimu, teda ide sa napiť. V lepšom prípade je to len voda z vodovodu, ktorá je u nás ešte pitná. V ďalšom reklamnom bloku sa ide zbaviť prebytočných tekutín.
Nezanedbateľný dopad reklamných prestávok je aj v tom, že diváci priberajú na váhe. Pochopiteľne, nebudú len tak nečinne sedieť, tak si v tej prestávke zobnú do niečoho, čo je podľa odborníkov značne nezdravé. Komerčný kolotoč pokračuje - obézni diváci majú vyššiu spotrebu potravín, viac platia za spotrebovanú vodu, viac zamestnávajú textilných výrobcov, lekárov a v konečnom dôsledku podporia najprosperujúce odvetvie za každého režimu - hrobárov a kamenárov. To je konečný faraónsky efekt.
Vďaka televíznym reklamám, naša (svetová) spoločnosť primerane prosperuje. Nie je však reklama ako reklama. Tie slovenské sú často extra naivne detsky primitívne a cirkusácky dotieravo nepríjemné. Česť tým dvom výnimkám, ktoré sa objavia, tak asi raz za polrok. RTVS má reklamy v programoch zakázané zákonom a patrične si to pripisuje ako vlastnú zásluhu. Nevadí, aj tak je dobré, že sa aspoň takto odlišuje od tých, ktoré sú zamerané výlučne na zisky majiteľov.
Zaplietol som sa celkom nechcene do reklám a zabudol som na to, čím sú reklamy prerušované, na seriály z unifikovaného radu zahraničnej i našej produkcie. Nie som síce odborník na posudzovanie seriálovej tvorby, len občas si nedobrovoľne nejaký pozriem, aby som bol informovaný. Niekedy človek musí podpísať informovaný súhlas, napríklad u lekára, že vie o čo ide. V súvislosti s TV seriálmi a filmami v televízii by som však mohol podpísať len informovaný nesúhlas.
Na mojom zozname by bolo množstvo, asi väčšina seriálov a mnoho filmov, ktoré už nie sú vhodné ani pre mňa ako pamätníka, lebo sa tak často a do omrzenia opakujú. Možno som náročný a nebaví ma tematika vrážd vo filmoch, lebo je toho veľa. Nebavia ma filmy a seriály o vojakoch a o vojne. Asi som pacifista, alebo som presýtený hrdinami s tvrdou päsťou, či takými, ktorí najprv strieľajú a potom rozmýšľajú. V seriáloch mi prekážajú veční herci v nekonečných "príbehoch". Len lásky je málo a tým nemyslím sex (v meste).
Programová ponuka televíznych kanálov je dnes a denne obrovská. Na prvý pohľad. Na druhý pohľad je tam obrovský prebytok kanálov.
Kartel je dohoda medzi organizáciami, ktorá obmedzuje, alebo eliminuje konkurenciu s cieľom maximalizovať zisky (voľne podľa wikipedie). V TV reklamách to má priamy dopad na televíznych divákov. Nie v tom, že by šaleli po tovaroch a službách vyzdvihnutých do neba v reklame, ale pozitívne v tom, že počas reklamy divák plní príkazy pitného režimu, teda ide sa napiť. V lepšom prípade je to len voda z vodovodu, ktorá je u nás ešte pitná. V ďalšom reklamnom bloku sa ide zbaviť prebytočných tekutín.
Nezanedbateľný dopad reklamných prestávok je aj v tom, že diváci priberajú na váhe. Pochopiteľne, nebudú len tak nečinne sedieť, tak si v tej prestávke zobnú do niečoho, čo je podľa odborníkov značne nezdravé. Komerčný kolotoč pokračuje - obézni diváci majú vyššiu spotrebu potravín, viac platia za spotrebovanú vodu, viac zamestnávajú textilných výrobcov, lekárov a v konečnom dôsledku podporia najprosperujúce odvetvie za každého režimu - hrobárov a kamenárov. To je konečný faraónsky efekt.
Vďaka televíznym reklamám, naša (svetová) spoločnosť primerane prosperuje. Nie je však reklama ako reklama. Tie slovenské sú často extra naivne detsky primitívne a cirkusácky dotieravo nepríjemné. Česť tým dvom výnimkám, ktoré sa objavia, tak asi raz za polrok. RTVS má reklamy v programoch zakázané zákonom a patrične si to pripisuje ako vlastnú zásluhu. Nevadí, aj tak je dobré, že sa aspoň takto odlišuje od tých, ktoré sú zamerané výlučne na zisky majiteľov.
Zaplietol som sa celkom nechcene do reklám a zabudol som na to, čím sú reklamy prerušované, na seriály z unifikovaného radu zahraničnej i našej produkcie. Nie som síce odborník na posudzovanie seriálovej tvorby, len občas si nedobrovoľne nejaký pozriem, aby som bol informovaný. Niekedy človek musí podpísať informovaný súhlas, napríklad u lekára, že vie o čo ide. V súvislosti s TV seriálmi a filmami v televízii by som však mohol podpísať len informovaný nesúhlas.
Na mojom zozname by bolo množstvo, asi väčšina seriálov a mnoho filmov, ktoré už nie sú vhodné ani pre mňa ako pamätníka, lebo sa tak často a do omrzenia opakujú. Možno som náročný a nebaví ma tematika vrážd vo filmoch, lebo je toho veľa. Nebavia ma filmy a seriály o vojakoch a o vojne. Asi som pacifista, alebo som presýtený hrdinami s tvrdou päsťou, či takými, ktorí najprv strieľajú a potom rozmýšľajú. V seriáloch mi prekážajú veční herci v nekonečných "príbehoch". Len lásky je málo a tým nemyslím sex (v meste).
Programová ponuka televíznych kanálov je dnes a denne obrovská. Na prvý pohľad. Na druhý pohľad je tam obrovský prebytok kanálov.
2014/09/09
Dobrý deň a dovidenia
Čítal som: Asi by bolo ťažké, nájsť dnes v Európe človeka, ktorý by sa niečoho neobával. Je to tak, obávame sa stále niečoho. Aj v minulosti to tak bolo, keď nás strašili peršingy, ponorky a iné moderné vynálezy. Dnes už sú tie strašiaky, akože na našej strane, tak nás strašia strašiaky z druhej strany, z opozície sveta. Otázka je, ktoré sú na strašenie lepšie, tie z našich pozícií, alebo tie opozičné? Kedysi sme tu mali sklady cudzích zbraní, tak sme mali dôvod na obavy. A zase to tak bude.
No predsa o nič nejde, apokalypsa berie všetko... Máme vedu a jedného vedeckého génia, ktorý vraj hovorí, že počas experimentu s Higgsovým bozónom v podmienkach Zeme môže vzniknúť nestabilný bozón, ktorý bude svojráznym tunelom medzi „klamným a skutočným vákuom“. V dôsledku prelomu v poli Higgsa prejde celý Vesmír do iného fyzického stavu. Daný prechod bude pritom okamžitý. Nebudeme mať čas ani na krátke začudovanie sa a budeme všetci okamžite na "druhom" svete... Bez posledného súdu.
No predsa o nič nejde, apokalypsa berie všetko... Máme vedu a jedného vedeckého génia, ktorý vraj hovorí, že počas experimentu s Higgsovým bozónom v podmienkach Zeme môže vzniknúť nestabilný bozón, ktorý bude svojráznym tunelom medzi „klamným a skutočným vákuom“. V dôsledku prelomu v poli Higgsa prejde celý Vesmír do iného fyzického stavu. Daný prechod bude pritom okamžitý. Nebudeme mať čas ani na krátke začudovanie sa a budeme všetci okamžite na "druhom" svete... Bez posledného súdu.
2014/09/07
Biela čokoládka
Sladké slovo "čokoládka" som niekedy dávno začul u elektrikárov.Tak humorne nazývali lámaciu svorkovnicu, ktorá v tých časoch bývala vždy z hnedej hmoty. Elektrikár si z nej podľa potreby, ako z čokolády, odlomil dvojicu, alebo trojicu svoriek. Ako je nám všetkým známe, dnes je všetko inak. Čokolády sú hnedé, ale aj biele a majú rôzne veľkosti.
Nedávno mi prestala fungovať klávesnica. Aj vy ste si všimli, že píšem menej, s intenzitou blížiacou sa k nule za týždeň. Môže za to aj tá moja klávesnica a trošku aj čokoláda. Nie že by nebolo o čom, skrátka a dobre, každého učím, že pri počítači sa neje. Kto však má učiť mňa, keď tu sedím sám? Tak si sem nosím (občas) aj tanier so zeleninou, či s ovocím. Raz aj gulášovú polievku (no toto!).
Tak som si sem dovolil priniesť aj čokoládu. Všetko bolo dobré, kým som jedol tú hnedú, ale raz som skúsil bielu. A to som nemal robiť, lebo taký maličký kúsok z nej odletel na klávesnicu. A keby len tak niekde zapadol, nič by sa nestalo, v pohode by sa usadil niekde na plošný spoj a spolu-prenášal by moje digitálne dáta. Ale on nie, spadol medzi dve klávesy a tam sa premenil na lepidlo.
Spojil dve susedné klávesy do neregistrovaného partnerstva. Kým som na to prišiel, každý tabulátor priniesol na monitor aj bodkočiarku. Dá sa to vymazať, ale my, čo máme radi všetko tak akurát, takéto zmeny nemáme radi. Keďže som príčinu neregistrovanej a nenormálnej funkcie hneď neobjavil, rozhodol som sa kúpiť novú klávesnicu.
Mala byť iba náhradnou z núdze, tak som si vybral tú najlacnejšiu. Dokonca v najbližšom supermarkete, čo je takmer hriech pri nákupe počítačového príslušenstva. Všetko sa tým na mojom stole zdanlivo vrátilo do normálu, ale predsa. Skúste vymeniť svetlú klávesnicu za čiernu. Nezvyknete si. Okrem toho, tá lacná čierna má nízke a nízkozdvihové klávesy. Po komforte s klávesnicou vysokou si nezvyknete.
Na horšie sa ťažšie zvyká. Navyše, tá nová je Česko - Slovenská. Ak ste už skúsili samostatné Slovensko, nezvyknete si tak ľahko... Z týchto mnohých príčin som začal špekulovať, ako sa vrátiť ku svojej starej. A podarilo sa, ani som ju nemusel rozoberať! Objavil som a odstránil tú bielu čokoládku medzi tabulátorom a bodkočiarkou, kde sa zmenila na sekundové lepidlo. Už zaregistrovanú súhru som zrušil a všetko je v norme. Začínam písať...
Z príbehu plynie poučenie: Keď čokoládu, tak hnedú. Ušetríte.
Nedávno mi prestala fungovať klávesnica. Aj vy ste si všimli, že píšem menej, s intenzitou blížiacou sa k nule za týždeň. Môže za to aj tá moja klávesnica a trošku aj čokoláda. Nie že by nebolo o čom, skrátka a dobre, každého učím, že pri počítači sa neje. Kto však má učiť mňa, keď tu sedím sám? Tak si sem nosím (občas) aj tanier so zeleninou, či s ovocím. Raz aj gulášovú polievku (no toto!).
Tak som si sem dovolil priniesť aj čokoládu. Všetko bolo dobré, kým som jedol tú hnedú, ale raz som skúsil bielu. A to som nemal robiť, lebo taký maličký kúsok z nej odletel na klávesnicu. A keby len tak niekde zapadol, nič by sa nestalo, v pohode by sa usadil niekde na plošný spoj a spolu-prenášal by moje digitálne dáta. Ale on nie, spadol medzi dve klávesy a tam sa premenil na lepidlo.
Spojil dve susedné klávesy do neregistrovaného partnerstva. Kým som na to prišiel, každý tabulátor priniesol na monitor aj bodkočiarku. Dá sa to vymazať, ale my, čo máme radi všetko tak akurát, takéto zmeny nemáme radi. Keďže som príčinu neregistrovanej a nenormálnej funkcie hneď neobjavil, rozhodol som sa kúpiť novú klávesnicu.
Mala byť iba náhradnou z núdze, tak som si vybral tú najlacnejšiu. Dokonca v najbližšom supermarkete, čo je takmer hriech pri nákupe počítačového príslušenstva. Všetko sa tým na mojom stole zdanlivo vrátilo do normálu, ale predsa. Skúste vymeniť svetlú klávesnicu za čiernu. Nezvyknete si. Okrem toho, tá lacná čierna má nízke a nízkozdvihové klávesy. Po komforte s klávesnicou vysokou si nezvyknete.
Na horšie sa ťažšie zvyká. Navyše, tá nová je Česko - Slovenská. Ak ste už skúsili samostatné Slovensko, nezvyknete si tak ľahko... Z týchto mnohých príčin som začal špekulovať, ako sa vrátiť ku svojej starej. A podarilo sa, ani som ju nemusel rozoberať! Objavil som a odstránil tú bielu čokoládku medzi tabulátorom a bodkočiarkou, kde sa zmenila na sekundové lepidlo. Už zaregistrovanú súhru som zrušil a všetko je v norme. Začínam písať...
Z príbehu plynie poučenie: Keď čokoládu, tak hnedú. Ušetríte.
2014/08/13
Pravda a kaleráby
Pravda víťazí a aby bolo jasné s kým, teda s láskou. Problém je v tom, že každý má svoju pravdu a svoju lásku. Ak sa dvaja zhodnú, je to veľký úspech. Niektoré pravdy vyzerajú ako kaleráby tlačené do hlavy baranom. Napríklad taká cynická obluda tiež tlačí kaleráby. Tie svoje. Humor a satira sú soľou zeme. A kde je spravodlivosť v humore? Asi v tom, že kto nemá rád kaleráby, dá si radšej kapustu, alebo sviečkovú na smotane.
2014/08/08
Ako v londýnskom metre
Situácie sa niekedy vzájomne podobajú, aj keď sú diametrálne odlišné. Napríklad tá príhoda z metra na okružnej trase medzi Liverpool Street a Paddington v Londýne. Niekde, asi v blízkosti nejakej strednej školy, nastúpilo zo dvadsať študentov. Posadali si a ticho sedeli, zaneprázdnený ťukaním do svojich smartfónov. Keď sa u nás zíde širšia rodina, chvíľami je to ako v tom metre.
Každý dostane heslo na moju wifinu a už si všetci ťukajú do svojich ajpódov, či smartfónov, tabletov a podobne. Môj stolný počítač ostáva len pre mňa. Ak nie som pohodlný a nepripojím na net tiež cez svoj telefón. Tým nechcem povedať, že by naše rozhovory viazli ako medzi mladými v metre, to určite nie, ale keď je už všetko povedané, spájame sa so svojimi svetmi každý po svojom.
Každý dostane heslo na moju wifinu a už si všetci ťukajú do svojich ajpódov, či smartfónov, tabletov a podobne. Môj stolný počítač ostáva len pre mňa. Ak nie som pohodlný a nepripojím na net tiež cez svoj telefón. Tým nechcem povedať, že by naše rozhovory viazli ako medzi mladými v metre, to určite nie, ale keď je už všetko povedané, spájame sa so svojimi svetmi každý po svojom.
2014/07/28
Reč rúk, mimiky a gest
V cudzine (a nielen tam) sa niekedy dorozumievame rečou rúk, mimiky a gest. Niekedy aj nohami, keď nás bijú, tak treba utekať. Reč rúk je skoro jasná, vieme naznačiť privolanie, odsúvanie preč, a zopätými rukami prosíme najvyššiu inštanciu o zľutovanie. Iným príkladom reči rúk je činnosť policajta v križovatke, alebo nebodaj pri havárii na ceste. A keď sme u toho, aj dopravné značky hovoria svojou rečou. Bohužiaľ, niektorí ich "nepočúvajú" a iní sú značkoví, či značkovaní analfabeti, povznesení nad život...
Mimikou zväčša vyjadrujeme svoje emócie. Je to zvláštne, v poslednom čase často čítam, najmä v takzvaných "ženských" románoch opisy mimiky. Občas to pôsobí groteskne. Záleží na majstrovi, či nájde tú správnu mieru pre čitateľské pochopenie zámeru. Lebo je pravda, že literatúra je veľmi podobná hudbe. Tam je výsledok závislý od autora, od nástroja, od interpreta a nakoniec aj od poslucháča. Pri knihe je to reťazec: autor - kniha - čitateľ. Takže, keď hovoríme o knihe (píšeme recenziu), vždy ide o spolupôsobenie autora a čitateľa.
Mimika je dôležitá pri rozhovore naživo. Dosť ťažko sa vyjadruje v písomnej forme, preto ktosi vymyslel emotikony (smajlíky). Gestá sp ručné, ale aj "hlavové". Áno, či nie sa učia deti od malička. Len v Bulharsku kývajú naopak, preto pri Čiernom mori opatrne... Myslím si, že gestá a mimika sú veľmi dôležité a často aj príjemné, ale niektoré gestá sú dokonca zákonom chránené a nesmú sa používať v niektorých situáciách, lebo nie sú v súlade s dopravnými predpismi... Keď vám však niekto z diaľky naznačí niečo a vy z diaľky okamžite pochopíte a odpoviete. S pridaným "smajlíkom" naživo, to je milé.
Mimikou zväčša vyjadrujeme svoje emócie. Je to zvláštne, v poslednom čase často čítam, najmä v takzvaných "ženských" románoch opisy mimiky. Občas to pôsobí groteskne. Záleží na majstrovi, či nájde tú správnu mieru pre čitateľské pochopenie zámeru. Lebo je pravda, že literatúra je veľmi podobná hudbe. Tam je výsledok závislý od autora, od nástroja, od interpreta a nakoniec aj od poslucháča. Pri knihe je to reťazec: autor - kniha - čitateľ. Takže, keď hovoríme o knihe (píšeme recenziu), vždy ide o spolupôsobenie autora a čitateľa.
Mimika je dôležitá pri rozhovore naživo. Dosť ťažko sa vyjadruje v písomnej forme, preto ktosi vymyslel emotikony (smajlíky). Gestá sp ručné, ale aj "hlavové". Áno, či nie sa učia deti od malička. Len v Bulharsku kývajú naopak, preto pri Čiernom mori opatrne... Myslím si, že gestá a mimika sú veľmi dôležité a často aj príjemné, ale niektoré gestá sú dokonca zákonom chránené a nesmú sa používať v niektorých situáciách, lebo nie sú v súlade s dopravnými predpismi... Keď vám však niekto z diaľky naznačí niečo a vy z diaľky okamžite pochopíte a odpoviete. S pridaným "smajlíkom" naživo, to je milé.
2014/07/23
Krátka predpoveď budúcna
"Bolo to naozajstné spojenie sna s realitou. Môj sen o zatvárajúcej sa bráničke sa odohral o zlomok sekundy skôr, ako sa udalosť naozaj stala. Je to prvý dokázaný prípad predvídania budúcnosti?" (sny a realita...)Máme doma paranormálny gauč. Ako už z citácie z môjho staršieho článku vyplýva, na našom paranormálnom gauči sa predbieha čas. A možno sa posúva celý časopriestor na chvíľu do inej dimenzie.
Dnes som opäť náhodou zaspal po obede na gauči pri TV. Program, ktorý bežal nie je dôležitý. Zo sna som precitol do vedomia tým, že v nasledujúcej sekunde mi zazvoní telefón. A telefón naozaj zazvonil. Zmocnil sa ma neuveriteľne zvláštny pocit predvídania budúcnosti, ktorý som tu zažil už druhýkrát.
Je zrejmé, že predvídavá intuícia predsa existuje. Alebo je to spomalením vnímaním pri prebúdzaní?
2014/07/22
2014/07/21
Práca
Práca je to, čo musíme, všetko ostatné je zábava. Aj písať úvahy, blogy, eseje, či básne, všetko je práca ak to musíme. Podmienkou zábavy je, mať z tej činnosti radosť. Ale radosť možno mať aj z práce. Mám takú skúsenosť, že po tejto "duševnej", či intelektuálnej práci sa mi žiada kompenzovať svoju námahu aj niečim, čo prináša hmatateľný výsledok. Hoci aj uvariť niečo dobré, lebo zmontovať v dielni nový vynález.
2014/07/15
Drobnosti majstrov
Keď som si v sobotu uťahoval opasok, myslím ten naozajstný opasok, nie tú činnosť v prenesenom zmysle slova, uvedomil som si, ako nás niekedy potešia aj maličkosti. Nešlo o nejaký obyčajný opasok, ale o opasok z pravej kože. Nosil som ho najmenej 40 rokov, takmer denne. Poctivo som ho z nohavíc vyťahoval, keď som si menil nohavice a súkal ho do ďalších. Nosil som ho do práce, aj na slávnostné príležitosti. Mal takú prírodnú farbu, ktorá sa hodí ku každým nohaviciam.
Opasok ako majstrovské dielo opaskára, či remenára. Ani Google pravopis také remeslá v slovenskom jazyku nepozná a núti ma opraviť chybné výrazy. Neopravím... Nech to už bol ktokoľvek, je to určite ručná práca. Aj pracka je tradičná, jednoduchá, zo železa (nehrdzavejúca). Pamätám si, že keď som si ho kupoval, bol na moju štíhlu líniu trochu dlhý, tak som ho mierne skrátil. Aby som si ho mohol prispôsobiť rôznej dennej dobe (pred obedom a po obede), medzi niektorými dierkami som nadieroval ďalšie, pre jemnejšiu reguláciu.
Taký je to majstrovský kus a prežil celé moje dejiny. Koľkokrát ten opasok videl padať moje nohavice k nohám... Dnes už mám aj niekoľko novších, tento historický exemplár nosím len na nohaviciach do záhrady. Som mu za jeho dlhoročnú službu vďačný. Vďačný aj preto, že jeho dierky mi stále pasujú pred obedom, aj po obede. Z nových opaskov mám najradšej jeden, ktorý je založený na analógovej technike. Tie opasky s dierkami sú vlastne digitálne. Predbehli dobu. Analógový nemá dierky, funguje na princípe trenia a možno ho nastaviť na každý rozmer brucha (ergo, pásu). Na milimeter presne.
Opasok ako majstrovské dielo opaskára, či remenára. Ani Google pravopis také remeslá v slovenskom jazyku nepozná a núti ma opraviť chybné výrazy. Neopravím... Nech to už bol ktokoľvek, je to určite ručná práca. Aj pracka je tradičná, jednoduchá, zo železa (nehrdzavejúca). Pamätám si, že keď som si ho kupoval, bol na moju štíhlu líniu trochu dlhý, tak som ho mierne skrátil. Aby som si ho mohol prispôsobiť rôznej dennej dobe (pred obedom a po obede), medzi niektorými dierkami som nadieroval ďalšie, pre jemnejšiu reguláciu.
Taký je to majstrovský kus a prežil celé moje dejiny. Koľkokrát ten opasok videl padať moje nohavice k nohám... Dnes už mám aj niekoľko novších, tento historický exemplár nosím len na nohaviciach do záhrady. Som mu za jeho dlhoročnú službu vďačný. Vďačný aj preto, že jeho dierky mi stále pasujú pred obedom, aj po obede. Z nových opaskov mám najradšej jeden, ktorý je založený na analógovej technike. Tie opasky s dierkami sú vlastne digitálne. Predbehli dobu. Analógový nemá dierky, funguje na princípe trenia a možno ho nastaviť na každý rozmer brucha (ergo, pásu). Na milimeter presne.
2014/07/13
Zrod konzumenta
Myslel som si, že som človek tvorivý a darilo sa mi tento autoportrét úspešne obhajovať. Fotil som, písal som články na svoj blog. Toto obdobie považujem za aktívne. Neviem ešte, či o tom píšem oprávnene v minulom čase. Faktom však je, že zo svojich aktivít na internete akosi ustupujem. Je to nezdravý jav. Neznamená to, že by som bol menej na internete, len sa plazivo mením na pasívneho konzumenta.
Po stanovení diagnózy je treba nasadiť príslušnú liečbu. Ako zmeniť konzumenta na aktívneho tvorcu? Viem, že všetci nemôžu byť tvorcami, ale ja nechcem byť čistý konzument. Mám tušenie, čo je v pozadí môjho prechodu ku konzumácii. Jednoducho - istá "sociálna sieť". Sociálne siete ničia tvorivosť. Je to silné tvrdenie. Každý sa tomu vplyvu môže brániť a zachovať si tvorivosť, ale to všetko chce cieľavedomý prístup a istú energiu.
Sociálna sieť je jednoduchá a ľahko prístupná. Jednoducho sa tam dajú nahodiť fotky a napísať status o akejkoľvek banálnosti. Prečíta si to zopár "priateľov" a to je všetko slová aj obrazy rýchlo miznú v čiernej diere. S internetom je to ako s rečou - čo raz vypoviete, nemôžete vziať späť. Čas beží a statusy sa valia do uzatvoreného kruhu "priateľov" ako hlušina. Občas napíšete niečo, čo ste ani nechceli. Na druhej strane je nezmazateľný archív.
Sociálna sieť je niečo podobné, ako káblová televízia. Ak prepadnete jej pozeraniu, zistíte po čase, že sa tam všetko opakuje. Ponúkaný "kultúrny" kruh je uzatvorený. Je to bludný kruh. Všetko je unifikované. Aj zábava, aj spravodajstvo. Množstvo kanálov, ktorými tečie v podstate to isté. Nie je to skepsa, len pochopenie reality. Kto myslí a pozoruje svet, na mnohé príde sám. Fakty nepustia a pravda je vo hviezdach. Niet úniku, ostáva len začať počúvať samého seba. A tvoriť slovom aj vlastnými rukami.
Po stanovení diagnózy je treba nasadiť príslušnú liečbu. Ako zmeniť konzumenta na aktívneho tvorcu? Viem, že všetci nemôžu byť tvorcami, ale ja nechcem byť čistý konzument. Mám tušenie, čo je v pozadí môjho prechodu ku konzumácii. Jednoducho - istá "sociálna sieť". Sociálne siete ničia tvorivosť. Je to silné tvrdenie. Každý sa tomu vplyvu môže brániť a zachovať si tvorivosť, ale to všetko chce cieľavedomý prístup a istú energiu.
Sociálna sieť je jednoduchá a ľahko prístupná. Jednoducho sa tam dajú nahodiť fotky a napísať status o akejkoľvek banálnosti. Prečíta si to zopár "priateľov" a to je všetko slová aj obrazy rýchlo miznú v čiernej diere. S internetom je to ako s rečou - čo raz vypoviete, nemôžete vziať späť. Čas beží a statusy sa valia do uzatvoreného kruhu "priateľov" ako hlušina. Občas napíšete niečo, čo ste ani nechceli. Na druhej strane je nezmazateľný archív.
Sociálna sieť je niečo podobné, ako káblová televízia. Ak prepadnete jej pozeraniu, zistíte po čase, že sa tam všetko opakuje. Ponúkaný "kultúrny" kruh je uzatvorený. Je to bludný kruh. Všetko je unifikované. Aj zábava, aj spravodajstvo. Množstvo kanálov, ktorými tečie v podstate to isté. Nie je to skepsa, len pochopenie reality. Kto myslí a pozoruje svet, na mnohé príde sám. Fakty nepustia a pravda je vo hviezdach. Niet úniku, ostáva len začať počúvať samého seba. A tvoriť slovom aj vlastnými rukami.
2014/07/10
Krok do tmy
Krok do tmy je film v réžii Miloslava Luthera. Jeho dej sa odohráva v 50-tych rokoch minulého storočia a vo svojej podstate nadväzuje na lokálny partizánsky príbeh z vojnových čias 2. svetovej vojny. Je to obdobie, ktoré som čiastočne zažil ako pozorovateľ, s výnimkou partizánskej činnosti, na to som bol ešte malé decko v predškolskom veku. Na také, filmársky stvárnené udalosti, ktoré som zažil takpovediac na vlastnej koži, sa pozerám aj z historicky hodnotiaceho aspektu.
Je jasné, že od filmového, či knižného príbehu sa nemá a nedá očakávať naprosto dokonalá pravdivosť, ale od príbehu zasadeného do historického kontextu sa dá očakávať pravdepodobnosť a pravdivý historický kontext. Z môjho pohľadu sú všetky postavy v tomto filme pravdepodobné a možné. Takí a podobní ľudia naozaj existovali.
Vo filme je zaujímavo vykreslená manipulovateľnosť mocných s ľuďmi, čo vidieť najmä pri získavaní agentov ŠTB. V skutočnosti neboli zriedkavé vymyslené obvinenia a vyhrážanie, ktoré sa radikálne obrátilo po "podpise" spolupráce. Tak sa vlastne totalitný systém posilňoval a prehlboval. Film je v tomto ohľade naozaj dobrým príkladom, pre pochopenie vtedajšej závislosti a strachu z prenasledovania. Naozaj stačil strach, nikým nedefinovaný, ale skrytý v mnohých náznakoch.
Samotný film môžem hodnotiť, ako mierny návrat k tradičnej slovenskej filmovej klasike. Myslím to tak, že je vážny a tragický, takmer bez úsmevu. Všetko, o čo sa usilujú kladné, či záporné postavy, je vážne myslené a nezmieriteľné stanoviská prinášajú konflikty. Za pozitívum tohto filmu považujem aj to, že sám nehodnotí, vyznieva v podstate neutrálne, s tým, že je na divákovi, aby si utvoril svoj názor, ale ten je viac-menej jednoznačný. Film teda nenavádza, ale ukazuje.
V retrospektívnej časti filmu autor využíva skôr také proti partizánske praktiky, ale s ohľadom na skutočnosť, že ide o lokálnu záležitosť, tento pohľad divákovi nevnucuje a nezovšeobecňuje ho. V princípe sme ľudia a príliš sa nemeníme, či vtedy alebo dnes, nachádzame mnoho podobností, len metódy sa prispôsobujú a modernizujú. Aj v tom je poučenie z filmu Krok do tmy. Čo dodať? Predpokladám, že na Slovensku tento film nepriláka masy divákov, ale tí, čo prídu nebudú sklamaní, ak nebudú čakať len pobavenie z príbehu.
O hereckých a iných stránkach sa dočítate v iných recenziách. Prekvapila ma, hlavne spočiatku zaujímavá kamera, ktorá oživovala pomalšie sa rozbiehajúci príbeh. Herci boli dobre obsadení a svoje úlohy zvládali veľmi dobre. Moje tradičné výhrady patria k akustickej stránke (premietania) filmu, ale tá je v mnohom silne ovplyvnená danou reprodukčnou technikou kina.
Hodnotenie filmu podľa Webnovín: "Krok do tmy je ľúbostná dráma z obdobia päťdesiatych rokov minulého storočia." - Áno, dá sa to aj tak povedať, vo filme je "milostný trojuholník" a tiež dostatok erotických scén, ako to už dnes chodí... Ale vulgarizmy som si ani nevšimol...
Na hlbší rozbor historického pozadia sa podujala kultúra.sme.sk.
Stránka filmu na facebooku: Krok do tmy.
---------------
Krok do tmy, Slovensko 2014
réžia: Miloslav Luther
scenár: Miloslav Luther, Marián Puobiš
kamera: Igor Luther
hrajú: Marko Igonda, Monika Haasová, Kristýna Boková, Miroslav Donutil, Péter Nádašdi, Ady Hajdu, Atilla Mokoš, Marián Geišberg, Boris Farkaš a ďalší.
Je jasné, že od filmového, či knižného príbehu sa nemá a nedá očakávať naprosto dokonalá pravdivosť, ale od príbehu zasadeného do historického kontextu sa dá očakávať pravdepodobnosť a pravdivý historický kontext. Z môjho pohľadu sú všetky postavy v tomto filme pravdepodobné a možné. Takí a podobní ľudia naozaj existovali.
Vo filme je zaujímavo vykreslená manipulovateľnosť mocných s ľuďmi, čo vidieť najmä pri získavaní agentov ŠTB. V skutočnosti neboli zriedkavé vymyslené obvinenia a vyhrážanie, ktoré sa radikálne obrátilo po "podpise" spolupráce. Tak sa vlastne totalitný systém posilňoval a prehlboval. Film je v tomto ohľade naozaj dobrým príkladom, pre pochopenie vtedajšej závislosti a strachu z prenasledovania. Naozaj stačil strach, nikým nedefinovaný, ale skrytý v mnohých náznakoch.
Samotný film môžem hodnotiť, ako mierny návrat k tradičnej slovenskej filmovej klasike. Myslím to tak, že je vážny a tragický, takmer bez úsmevu. Všetko, o čo sa usilujú kladné, či záporné postavy, je vážne myslené a nezmieriteľné stanoviská prinášajú konflikty. Za pozitívum tohto filmu považujem aj to, že sám nehodnotí, vyznieva v podstate neutrálne, s tým, že je na divákovi, aby si utvoril svoj názor, ale ten je viac-menej jednoznačný. Film teda nenavádza, ale ukazuje.
V retrospektívnej časti filmu autor využíva skôr také proti partizánske praktiky, ale s ohľadom na skutočnosť, že ide o lokálnu záležitosť, tento pohľad divákovi nevnucuje a nezovšeobecňuje ho. V princípe sme ľudia a príliš sa nemeníme, či vtedy alebo dnes, nachádzame mnoho podobností, len metódy sa prispôsobujú a modernizujú. Aj v tom je poučenie z filmu Krok do tmy. Čo dodať? Predpokladám, že na Slovensku tento film nepriláka masy divákov, ale tí, čo prídu nebudú sklamaní, ak nebudú čakať len pobavenie z príbehu.
O hereckých a iných stránkach sa dočítate v iných recenziách. Prekvapila ma, hlavne spočiatku zaujímavá kamera, ktorá oživovala pomalšie sa rozbiehajúci príbeh. Herci boli dobre obsadení a svoje úlohy zvládali veľmi dobre. Moje tradičné výhrady patria k akustickej stránke (premietania) filmu, ale tá je v mnohom silne ovplyvnená danou reprodukčnou technikou kina.
Hodnotenie filmu podľa Webnovín: "Krok do tmy je ľúbostná dráma z obdobia päťdesiatych rokov minulého storočia." - Áno, dá sa to aj tak povedať, vo filme je "milostný trojuholník" a tiež dostatok erotických scén, ako to už dnes chodí... Ale vulgarizmy som si ani nevšimol...
Na hlbší rozbor historického pozadia sa podujala kultúra.sme.sk.
Stránka filmu na facebooku: Krok do tmy.
---------------
Krok do tmy, Slovensko 2014
réžia: Miloslav Luther
scenár: Miloslav Luther, Marián Puobiš
kamera: Igor Luther
hrajú: Marko Igonda, Monika Haasová, Kristýna Boková, Miroslav Donutil, Péter Nádašdi, Ady Hajdu, Atilla Mokoš, Marián Geišberg, Boris Farkaš a ďalší.
2014/06/22
Uhorková sezóna
Začalo leto a s ním aj obvyklá uhorková sezóna. Uhorky sme v tomto roku vynechali zo svojho pestovateľského plánu, ale zdá sa, že trh nám to bohate vynahradí. Prvou lastovičkou uhorkovej sezóny sú takzvané "kvašáky", teda správne kvasené uhorky v slanom náleve. Tá naša prvá lastovička priletela, už ani neviem od koho a bola silnou inšpiráciou.
Boli to také, netypicky malé nakladačky a boli vynikajúcej chuti. Keď som také malé uvidel na sobotňajšom trhu, a ešte k tomu za cenu ďaleko pod cenou súčasnej sezónnej zeleniny, neváhal som a kúpil som dve kilá. Už sú naložené a naštartované pevnou kôrkou chleba. Potrvá im to pár dní, budem ich pozorovať a o deň, či dva aj ochutnávať.
Mám celkom rád takéto uhorkové sezóny, keď sa práve nezačína žiadna vojna. Bohužiaľ, už dávno pred príchodom tohto leta to začalo, už horia ohníčky na viacerých svetových stranách, ale aktéri sa zatiaľ len pripravujú v takzvanom studenom variante.
Ten posledný známy šialenec to svoje ťaženie nazval bleskovou vojnou, ale nebolo to také bleskové, ako si želal a božie mlyny ho spravodlivo rozmetali. Tak nech sa stane podobne aj s jeho možnými nasledovateľmi, ale radšej preventívne. Lepšie bude, ak sa uhorková sezóna stane našim každodenným chlebom. Navždy a nech múzy nemlčia.
Boli to také, netypicky malé nakladačky a boli vynikajúcej chuti. Keď som také malé uvidel na sobotňajšom trhu, a ešte k tomu za cenu ďaleko pod cenou súčasnej sezónnej zeleniny, neváhal som a kúpil som dve kilá. Už sú naložené a naštartované pevnou kôrkou chleba. Potrvá im to pár dní, budem ich pozorovať a o deň, či dva aj ochutnávať.
Mám celkom rád takéto uhorkové sezóny, keď sa práve nezačína žiadna vojna. Bohužiaľ, už dávno pred príchodom tohto leta to začalo, už horia ohníčky na viacerých svetových stranách, ale aktéri sa zatiaľ len pripravujú v takzvanom studenom variante.
Ten posledný známy šialenec to svoje ťaženie nazval bleskovou vojnou, ale nebolo to také bleskové, ako si želal a božie mlyny ho spravodlivo rozmetali. Tak nech sa stane podobne aj s jeho možnými nasledovateľmi, ale radšej preventívne. Lepšie bude, ak sa uhorková sezóna stane našim každodenným chlebom. Navždy a nech múzy nemlčia.
2014/06/07
Maličkosti
Aj malé veci môžu mať veľký význam. Niekedy človeka poteší aj maličkosť, banalita. A vlastne, čo je to šťastie? Podľa filmovej klasiky: "muška jenom malá..." To nie je len tak, to musel autorovi vnuknúť sám život. Keď ho dlho nestretlo veľké šťastie, potešil sa aj malému. Poznám to z vlastnej skúsenosti, dva mesiace som nosil topánky s veľmi dlhými šnúrkami. Prekážalo mi to, ale čo s novými topánkami? Inak boli (sú) pohodlné, len sa mi tie šnúrky niekoľkokrát zachytili o stredové ložisko bicykla pri pedálovaní, ale našťastie sa mi nezamotali na schodisku a nepolámal som si kosti.
Maličkosť, ktorá nepoteší a hnevá pri každom obúvaní aj vyzúvaní a ešte aj pri bicyklovaní. Proste taký malý súkromný horor. Včera dosiahla vrchol moja trpezlivosť. Vzal som nožnice a všetky štyri konce šnúrok som rázne odstrihnutím skrátil o 12 cm. Odvtedy som šťastný, je to pohoda, nosiť tieto všedné, trochu vyčaptané topánky s krátkymi šnúrkami. Maličkosť a koľko šťastia mi spôsobila. Sú aj iné maličkosti, ktoré potešia, dokonca si myslím, že ich je viac ako tých veľkých šťastí. Už sa teším, ako prekonám virózu, ktorá ma už skoro týždeň trápi. To bude o jedného šťastného človeka na zemi viac.
Aspoň na chvíľu, kým nepríde nejaké iné malé (ne)šťastíčko.
Maličkosť, ktorá nepoteší a hnevá pri každom obúvaní aj vyzúvaní a ešte aj pri bicyklovaní. Proste taký malý súkromný horor. Včera dosiahla vrchol moja trpezlivosť. Vzal som nožnice a všetky štyri konce šnúrok som rázne odstrihnutím skrátil o 12 cm. Odvtedy som šťastný, je to pohoda, nosiť tieto všedné, trochu vyčaptané topánky s krátkymi šnúrkami. Maličkosť a koľko šťastia mi spôsobila. Sú aj iné maličkosti, ktoré potešia, dokonca si myslím, že ich je viac ako tých veľkých šťastí. Už sa teším, ako prekonám virózu, ktorá ma už skoro týždeň trápi. To bude o jedného šťastného človeka na zemi viac.
Aspoň na chvíľu, kým nepríde nejaké iné malé (ne)šťastíčko.
2014/06/02
Šťastné okamihy
Každý deň sa nájdu nejaké šťastné okamihy a jeden sa nájde skoro v každom všednom unudenom dni ako je tento. Stačí tak málo, pevné rozhodnutie vypnúť televízor a hneď je svet krajší. Nie že by bola nuda konkrétnou a úplnou charakteristikou dnešného dňa, ale niektoré fakty ma prinútili otvoriť si editor tohto blogu. Existuje množstvo podnetov, ktoré na mňa doliehajú aj v takomto naoko všednom dni. Napríklad, kniha ktorú čítam je iná, ako jej slovenský názov. Bulvár a komercia sa vkradla aj do názvov kníh, v domnienke, že extrémistický názov predáva lepšie.
Čo už, názvy naozaj priťahujú, ale "vylepšiť" si obchodnú bilanciu názvom, ktorý nesedí, to ma stresuje. Stresových faktorov je dnes viac. Jeden pochádza aj z politiky. Je tu začiatok týždňa, tak mu radšej nebudem venovať pozornosť, ani robiť reklamu. Z mojej klávesnice by dnes k politike aj tak vyšla len značne negatívna reklama. Nejde ani o apokalypsu, ale aj o tej už istý čas premýšľam a možno výsledok hodím na "papier". Zatiaľ si však iba vyjasňujem pojmy. Lebo jasné pojmy robia dobrých priateľov, ale aj každý problém riešiteľnejším.
Niekedy je to tak, že bez vyjasnenia si pojmov sa problém ani nedá vyriešiť, lebo nevieme o čom hovoríme, teda každý zúčastnený hovorí o niečom inom. V takom prípade sa často použije meč a gordický uzol sa presekne, ako to urobil v roku 333 pred Kristom Alexander Veľký. Sekaním sa však vyrieši problém len na krátky čas. Tak beží čas a naše uzly sa zamotávajú a niet toho, kto by ich rozmotal. Spejeme teda k tomu ráznemu koncu? Verím, že nie, ale inú odpoveď momentálne nemám, lebo ešte som si neujasnil pojmy. Možno to stihnem kým sa dopracujem k apokalypse o zmysle dejín a pravdy.
________________________
Začiatok definície z wikipedie: Apokalypsa (po grécky – apokalypsis „zjavenie, odhalenie“) je staroveký literárny druh. Väčšinou ide o spisy, v ktorých nejakému človeku je skrze nebeského prostredníka zjavená nadprirodzená pravda, zvyčajne o dejinách a ich zmysle...
Čo už, názvy naozaj priťahujú, ale "vylepšiť" si obchodnú bilanciu názvom, ktorý nesedí, to ma stresuje. Stresových faktorov je dnes viac. Jeden pochádza aj z politiky. Je tu začiatok týždňa, tak mu radšej nebudem venovať pozornosť, ani robiť reklamu. Z mojej klávesnice by dnes k politike aj tak vyšla len značne negatívna reklama. Nejde ani o apokalypsu, ale aj o tej už istý čas premýšľam a možno výsledok hodím na "papier". Zatiaľ si však iba vyjasňujem pojmy. Lebo jasné pojmy robia dobrých priateľov, ale aj každý problém riešiteľnejším.
Niekedy je to tak, že bez vyjasnenia si pojmov sa problém ani nedá vyriešiť, lebo nevieme o čom hovoríme, teda každý zúčastnený hovorí o niečom inom. V takom prípade sa často použije meč a gordický uzol sa presekne, ako to urobil v roku 333 pred Kristom Alexander Veľký. Sekaním sa však vyrieši problém len na krátky čas. Tak beží čas a naše uzly sa zamotávajú a niet toho, kto by ich rozmotal. Spejeme teda k tomu ráznemu koncu? Verím, že nie, ale inú odpoveď momentálne nemám, lebo ešte som si neujasnil pojmy. Možno to stihnem kým sa dopracujem k apokalypse o zmysle dejín a pravdy.
________________________
Začiatok definície z wikipedie: Apokalypsa (po grécky – apokalypsis „zjavenie, odhalenie“) je staroveký literárny druh. Väčšinou ide o spisy, v ktorých nejakému človeku je skrze nebeského prostredníka zjavená nadprirodzená pravda, zvyčajne o dejinách a ich zmysle...
2014/05/24
Konce
Niektoré dni sa jednoducho nevydaria. Toto je jeden z nich. Nesťažujem sa, len si to sem zaznamenávam, aby som si uvedomil, že každý koniec je zároveň začiatkom niečoho iného. Čo to bude tentokrát, to ešte netuším. Vraví sa, že palica má dva konce a možno aj dni majú dva konce. Jeden ráno a druhý večer. Jeden držím ja a druhý niekto iný. Neoplatí sa však chváliť, ani haniť deň pred večerom. Počkám.
Vraj sú dnes voľby, ktovie ako dopadnú, ale iste veľmi dobre. Veď o nič nejde, je to len taká všedná, politicko-generačná výmena. Kto by si myslel, že s voľbami príde nová éra, ten by sa mýlil. Ona príde tak, či onak, voľby nerozhodujú. To sa stáva len výnimočne. Častejšie sa stávajú iné prekvapenia. Napríklad také, ako nedodržanie slova. Zaujímavé je to - ako možno držať slovo? Dalo by sa povedať že je ľahšie slovo dodržať, ako sa ho držať. Nie vždy je to pravda, niekedy je všetko naopak.
Keď fúka silný vietor, je dobré držať sa aspoň slova a topiaci sa chytá aj plávajúcej slamky. Veru, aj slovo môže byť oporou, keď prídu životné vetry. Dnes je taký svet, že málokto vám dá slovo len tak z ničoho nič. A keď dá, aj tak možno nedodrží. Žiadna istota. Len výnimoční ľudia vedia dodržať slovo. Takých ľudí sa možno držať v zlých časoch. Ktosi predpovedal, dal slovo, že dnes a zajtra budú na Slovensku búrky. Dnes už je to celkom jasné, že toto slovo u nás nebude dodržané. Aj keď ešte nie je polnoc a zajtra je nedeľa.
Vraj sú dnes voľby, ktovie ako dopadnú, ale iste veľmi dobre. Veď o nič nejde, je to len taká všedná, politicko-generačná výmena. Kto by si myslel, že s voľbami príde nová éra, ten by sa mýlil. Ona príde tak, či onak, voľby nerozhodujú. To sa stáva len výnimočne. Častejšie sa stávajú iné prekvapenia. Napríklad také, ako nedodržanie slova. Zaujímavé je to - ako možno držať slovo? Dalo by sa povedať že je ľahšie slovo dodržať, ako sa ho držať. Nie vždy je to pravda, niekedy je všetko naopak.
Keď fúka silný vietor, je dobré držať sa aspoň slova a topiaci sa chytá aj plávajúcej slamky. Veru, aj slovo môže byť oporou, keď prídu životné vetry. Dnes je taký svet, že málokto vám dá slovo len tak z ničoho nič. A keď dá, aj tak možno nedodrží. Žiadna istota. Len výnimoční ľudia vedia dodržať slovo. Takých ľudí sa možno držať v zlých časoch. Ktosi predpovedal, dal slovo, že dnes a zajtra budú na Slovensku búrky. Dnes už je to celkom jasné, že toto slovo u nás nebude dodržané. Aj keď ešte nie je polnoc a zajtra je nedeľa.
2014/05/20
Škatule
Odkedy jeden prezidentský kandidát vyhlasoval, že je silný, všímam si aj kondíciu každého kandidáta. Dnes mi padli do poštovej schránky štyria. Traja boli mäkkí a jeden tvrdý. Vlastne nie celkom tvrdý, iba natvrdlý. Taký ten polokartón. To asi preto, ak by som si chcel dal jeho navštívenku za klobúk. To si teda rozhodne nedám. Tých troch mäkkých som ľahko skrkval a hodil do koša (separovane), len s tým natvrdlým som sa trochu potrápil.
Čoskoro sa uvidí, či do tých nadnárodných volieb prídu ešte ďalší, v rôznom stupni tvrdosti. Ich cieľ je však pevne predurčený - pre nich vidina dobrého príjmu, pre mňa separovaný zber odpadu. Voľby sú ako divadlo, alebo ešte lepšie ako film. Je to zábava, keď herec (herečka) spadne do zemskej pukliny pri hrozivom zemetrasení a visí tam ako na háku, za jednu ruku, ale už je pod ním kamera, ktorá to sníma. Hrôza pomyslieť, ale ak je tam kamera, je tam celý štáb a puklina je iste vyrobená z tvrdého papiera a ostatné pozadie je dokreslené ako omaľovánka v počítači.
Zrazu je po hororovej scéne, keď si človek uvedomí, že vlastne o nič nejde, všetko je vopred určené, herci majú naštudovaný scenár a réžia nedovolí žiadne veľké odchýlky. V Česku sa tomu hovorí: Škatule, hejbejte se!
Čoskoro sa uvidí, či do tých nadnárodných volieb prídu ešte ďalší, v rôznom stupni tvrdosti. Ich cieľ je však pevne predurčený - pre nich vidina dobrého príjmu, pre mňa separovaný zber odpadu. Voľby sú ako divadlo, alebo ešte lepšie ako film. Je to zábava, keď herec (herečka) spadne do zemskej pukliny pri hrozivom zemetrasení a visí tam ako na háku, za jednu ruku, ale už je pod ním kamera, ktorá to sníma. Hrôza pomyslieť, ale ak je tam kamera, je tam celý štáb a puklina je iste vyrobená z tvrdého papiera a ostatné pozadie je dokreslené ako omaľovánka v počítači.
Zrazu je po hororovej scéne, keď si človek uvedomí, že vlastne o nič nejde, všetko je vopred určené, herci majú naštudovaný scenár a réžia nedovolí žiadne veľké odchýlky. V Česku sa tomu hovorí: Škatule, hejbejte se!
2014/05/18
V pohode
V pohode je často opakované úslovie. Vo filmoch už pôsobí ako klišé. Keď niekoho zasiahne guľka, alebo postihne iné nešťastie, prítomní spoluúčinkujúci sa hneď pýtajú, či je v pohode, či je O.K. a podobne. Ja som v pohode, dostal som lístok, na ktorom bolo napísané všetko, čo mám priniesť z obchodu. Kráčalo sa mi tam a späť ako po dovolenke.
Vlastne je to fakt, teda pravda, že sme sa včera vrátili z dovolenky. Mohlo by sa síce diskutovať o tom, či je to naozaj pravda, ale fakty nepustia. Mohli by sme úspešne spochybniť výraz "dovolenka", lebo dôchodcovi a nezamestnanému je už dovolené všetko. Všetko, na čo si našetril v lepších časoch. Faktom však je, že dnes mám ľahký krok, podobne ako pred rokmi, keď som tu o tom písal ako povznesený.
Píšem tu o tom, čo vidím, čo počujem, čo zažívam okolo i vnútri seba. Mám výhodu, že tu nado mnou nebdie žiaden admin a povinnosť, že čo napíšem, pod to sa musím aj podpísať. Zaujíma ma však, čo si o tom myslí tých pár verných čitateľov. Jeden, ktorého názor si vážim si okrem iného myslí, že:
- Tvoje články sú síce malé, ale sú zo života a prinášajú uvoľnenie.
Takmer ako v TV - Uvoľnite sa prosím. To je fajn a to ma teší. Zdá sa, že sú aj trocha návykové, lebo píše:
- Dnes už od nich niečo očakávam. Je to vzrušenie, o čom to bude? Keď som ešte nepoznala dobre tvoj štýl práce, vždy som bola prekvapená, ako sa udalosti od úvodu ku koncu úplne zmenia.
Zmena je život a prekvapenia sú soľou, bez ktorej ani chlieb nemá svoju chuť. Tiež mám rád také prekvapenia, ktoré prichádzajú s pointou príbehu.
- Píšeš veľmi zrozumiteľne, nepoužívaš žiadne zbytočné inotaje a nepredstaviteľné myšlienky.
Inotaje sú zbytočné, keď nič neutajujú. Nepoužívať slová, ktoré sú bežné, ale také, ktoré čitateľa iba navedú na myslenú trajektóriu je zábavné a navodzuje podobné pocity ako dobrá poézia.
- Tvoj text môžem čítať s ľahkosťou a nemusím sa zaoberať zbytočnými myšlienkami nad tým, čo si to asi chcel povedať. Tvoje smerovanie má jasný cieľ s tým, že dokážeš z určitej myšlienky doviesť čitateľov k úplne novej idei, vlastne k tomu, čo si nám chcel povedať.
Toto ma teší hádam najviac, práve ten záver, že viem čitateľa doviesť tam, kam som chcel, teda povedať to, čo som chcel povedať, lebo najdôležitejšie je to, čo je na konci. Veď sa aj hovorí, že najlepšie sa smeje ten, kto sa smeje na konci. Pokiaľ nemá, ako sa hovorí, dlhé vedenie. Blog nie je len o humore a smiechu, ale bez tých dvoch ingrediencií by ani tá pointa veľmi nechutila.
Záverečný odsek z listu, ktorý som dostal, musím odcitovať od slova do slova, lebo, ako inak - je na konci a preto je najdôležitejší, aj prekvapivý.
- Trochu iné to je pri písaní o tvojich pocitoch z prečítaných kníh. Tam sa mi páči to, že sa nesnažíš knihu hodnotiť, ale dokážeš napísať to, ako ťa prečítané dielo ovplyvnilo, čo si pri čítaní pociťoval alebo aj to, čo ti vadilo alebo chýbalo. Píšeš to spôsobom, ktorý dokáže človeka, akoby vtiahnuť do deja a vytvoríš túžbu alebo aj presvedčenie si knihu prečítať alebo aj určite nie.
Vďaka I.M., dnes budem v pohode!
Vlastne je to fakt, teda pravda, že sme sa včera vrátili z dovolenky. Mohlo by sa síce diskutovať o tom, či je to naozaj pravda, ale fakty nepustia. Mohli by sme úspešne spochybniť výraz "dovolenka", lebo dôchodcovi a nezamestnanému je už dovolené všetko. Všetko, na čo si našetril v lepších časoch. Faktom však je, že dnes mám ľahký krok, podobne ako pred rokmi, keď som tu o tom písal ako povznesený.
Píšem tu o tom, čo vidím, čo počujem, čo zažívam okolo i vnútri seba. Mám výhodu, že tu nado mnou nebdie žiaden admin a povinnosť, že čo napíšem, pod to sa musím aj podpísať. Zaujíma ma však, čo si o tom myslí tých pár verných čitateľov. Jeden, ktorého názor si vážim si okrem iného myslí, že:
- Tvoje články sú síce malé, ale sú zo života a prinášajú uvoľnenie.
Takmer ako v TV - Uvoľnite sa prosím. To je fajn a to ma teší. Zdá sa, že sú aj trocha návykové, lebo píše:
- Dnes už od nich niečo očakávam. Je to vzrušenie, o čom to bude? Keď som ešte nepoznala dobre tvoj štýl práce, vždy som bola prekvapená, ako sa udalosti od úvodu ku koncu úplne zmenia.
Zmena je život a prekvapenia sú soľou, bez ktorej ani chlieb nemá svoju chuť. Tiež mám rád také prekvapenia, ktoré prichádzajú s pointou príbehu.
- Píšeš veľmi zrozumiteľne, nepoužívaš žiadne zbytočné inotaje a nepredstaviteľné myšlienky.
Inotaje sú zbytočné, keď nič neutajujú. Nepoužívať slová, ktoré sú bežné, ale také, ktoré čitateľa iba navedú na myslenú trajektóriu je zábavné a navodzuje podobné pocity ako dobrá poézia.
- Tvoj text môžem čítať s ľahkosťou a nemusím sa zaoberať zbytočnými myšlienkami nad tým, čo si to asi chcel povedať. Tvoje smerovanie má jasný cieľ s tým, že dokážeš z určitej myšlienky doviesť čitateľov k úplne novej idei, vlastne k tomu, čo si nám chcel povedať.
Toto ma teší hádam najviac, práve ten záver, že viem čitateľa doviesť tam, kam som chcel, teda povedať to, čo som chcel povedať, lebo najdôležitejšie je to, čo je na konci. Veď sa aj hovorí, že najlepšie sa smeje ten, kto sa smeje na konci. Pokiaľ nemá, ako sa hovorí, dlhé vedenie. Blog nie je len o humore a smiechu, ale bez tých dvoch ingrediencií by ani tá pointa veľmi nechutila.
Záverečný odsek z listu, ktorý som dostal, musím odcitovať od slova do slova, lebo, ako inak - je na konci a preto je najdôležitejší, aj prekvapivý.
- Trochu iné to je pri písaní o tvojich pocitoch z prečítaných kníh. Tam sa mi páči to, že sa nesnažíš knihu hodnotiť, ale dokážeš napísať to, ako ťa prečítané dielo ovplyvnilo, čo si pri čítaní pociťoval alebo aj to, čo ti vadilo alebo chýbalo. Píšeš to spôsobom, ktorý dokáže človeka, akoby vtiahnuť do deja a vytvoríš túžbu alebo aj presvedčenie si knihu prečítať alebo aj určite nie.
Vďaka I.M., dnes budem v pohode!
2014/05/04
Kniha
Každá kniha má dve stránky - jedna je materiálna a druhá je duchovná, skrytá vo vnútri knihy, v texte. Ktorá je dôležitejšia, to je nenáležitá otázka, lebo by mali byť v súlade. Keď sa niekto pýta, či je v texte dôležitejší obsah, alebo forma, alebo či bazírovať na gramatike. Také otázky sa blížia nezmyselnosťou až k otázke, či bola skôr sliepka, alebo vajce. Nám, ktorí sme pochopili svet v ktorom žijeme, je jasné, že najprv bola evolúcia (keď si odmyslíme Veľký tresk, či stvorenie)...
Aj o čítaní kníh možno rozvíjať siahodlhé diskusie a kto sa už raz naučil čítať, naučil sa aj myslieť a uvažovať o poslaní kníh, o ich histórii aj o ich budúcnosti. Tiež čítam, ale najradšej sa držím aktuálnej reality. Ak človek často číta, všimne si aj niektoré formálne stránky štýlu, či autorské nadbiehanie momentálnym módnym trendom. Nedávno som čítal knihu, v ktorej sa dej rozvíjal veľmi pomaly, postupne sa to tempo zvyšovalo a vyvrcholenie nastalo až tesne pred koncom.
Taktiež som si všimol, pri čítaní prekladov z cudzieho jazyka, že kvalita slovenského textu rôzne kolíše. To neporovnávam s originálom, ale len tú slovenskú verziu vnímam aj po tejto stránke, lebo krása reči a jej primeranosť sa podieľa na celkovom dojme z knihy. Zaujímavé bývajú aj rôzne opisy neopísateľných javov. Napríklad také, ktoré po viacnásobnom zopakovaní pôsobia ako klišé, skoro až ako básnické metafory:
- všimol si, ako mu potemneli oči
- zdvihol ľavý kútik úst a žiarivo sa na mňa pozrel
- zadíval sa do diaľky, čo prezrádzalo, že sa vrátil do minulosti
a podobne, skoro ako pre filmový scenár. Povedal by som, že to sú také, skoro mimo zmyslové (až nezmyselné) vnímania čítaného textu. Zamýšľanie sa nad knihou nie je však až tak nezmyselné, človek v nej vníma niečo v súzvuku a s niečim nesúhlasí. Až vtedy je kniha prínosná pre čitateľa, keď si vie o nej utvoriť vlastný názor. Keď pochopí metafory a ich pozitívny, či negatívny vzťah k životu. V každom prípade má po prečítaní knihy novú skúsenosť, ktorej síce nemusí podľahnúť, ale ktorú zažije v rovine reálnej aj v rovine emotívnej. Zrelá osobnosť zlému nepodľahne, lebo si vie vybrať.
Na otázku, ako rozpoznať dobrú literatúru? je ťažké odpovedať. Podľa mňa je to silne individuálne, pre každého čitateľa je to niečo iné. Tak ako život nie je len dobrý a zlý, tak aj literatúra má nespočetné množstvo dúhových odtieňov.
Aj o čítaní kníh možno rozvíjať siahodlhé diskusie a kto sa už raz naučil čítať, naučil sa aj myslieť a uvažovať o poslaní kníh, o ich histórii aj o ich budúcnosti. Tiež čítam, ale najradšej sa držím aktuálnej reality. Ak človek často číta, všimne si aj niektoré formálne stránky štýlu, či autorské nadbiehanie momentálnym módnym trendom. Nedávno som čítal knihu, v ktorej sa dej rozvíjal veľmi pomaly, postupne sa to tempo zvyšovalo a vyvrcholenie nastalo až tesne pred koncom.
Taktiež som si všimol, pri čítaní prekladov z cudzieho jazyka, že kvalita slovenského textu rôzne kolíše. To neporovnávam s originálom, ale len tú slovenskú verziu vnímam aj po tejto stránke, lebo krása reči a jej primeranosť sa podieľa na celkovom dojme z knihy. Zaujímavé bývajú aj rôzne opisy neopísateľných javov. Napríklad také, ktoré po viacnásobnom zopakovaní pôsobia ako klišé, skoro až ako básnické metafory:
- všimol si, ako mu potemneli oči
- zdvihol ľavý kútik úst a žiarivo sa na mňa pozrel
- zadíval sa do diaľky, čo prezrádzalo, že sa vrátil do minulosti
a podobne, skoro ako pre filmový scenár. Povedal by som, že to sú také, skoro mimo zmyslové (až nezmyselné) vnímania čítaného textu. Zamýšľanie sa nad knihou nie je však až tak nezmyselné, človek v nej vníma niečo v súzvuku a s niečim nesúhlasí. Až vtedy je kniha prínosná pre čitateľa, keď si vie o nej utvoriť vlastný názor. Keď pochopí metafory a ich pozitívny, či negatívny vzťah k životu. V každom prípade má po prečítaní knihy novú skúsenosť, ktorej síce nemusí podľahnúť, ale ktorú zažije v rovine reálnej aj v rovine emotívnej. Zrelá osobnosť zlému nepodľahne, lebo si vie vybrať.
Na otázku, ako rozpoznať dobrú literatúru? je ťažké odpovedať. Podľa mňa je to silne individuálne, pre každého čitateľa je to niečo iné. Tak ako život nie je len dobrý a zlý, tak aj literatúra má nespočetné množstvo dúhových odtieňov.
2014/05/01
HVRN
Nedá mi, aby som sa nezamyslel nad novým televíznym formátom Michala Havrana. Občas som si niečo z jeho pera na stránke Je to tak prečítal. V zmysle jeho kritickej vety: "Kritické myslenie je viac ako vrcholový cynizmus.", nie som vrcholne cynický, ale zato primerane kritický. Aj k jeho názorom pristupujem kriticky a nie vždy s ním súhlasím. Tak podobne na mňa pôsobila aj prvá televízna relácia zo série "debát" na STV2. V relácii HVRN hádam ani nejde len o obsah, ale aj o formu jeho vyjadrenia.
Tá relácia bola svojim spôsobom zaujímavá. Bol to dosť netypiský výber hostí, hlavne dosť netypická téma, aj "kontroverzné" moderovanie a zvláštny, trochu odťažitý výber dokrútok. O konšpiračných teóriách sa dá vskutku hovoriť len v teoretickej rovine a paradoxom diskusie bol fakt, že sa snažili teórie napasovať na realitu a tiež dokladovať teórie realitou. Ak je už niečo známou realitou, už to nie je teória, tobôž nie konšpiračná. Konšpiračná teória (by) padla v okamihu zistenia skutočnej pravdy. To sa však stáva veľmi zriedka...
Tiež si myslím, že v istom zmysle si diskutéri zamieňali propagandu z pozície moci, či skutočné utajené (odtajnené) činy mocných s praxou konšpiračných teórií. Ale to píšem len ako príspevok do tej diskusie. Relácia pôsobila s ohľadom na danú tému dosť bizarne. To možno bol aj prvotný marketingový zámer, aby relácia prilákala divákov. Spočiatku bolo nepríjemné sledovať odstrihávanie myšlienok diskutujúcich moderátorom a tiež vzájomné skákanie si do reči. To malo zrejme vyvodiť dojem bezprostrednosti.
Skákanie do reči je zvláštny fenomén a povedal by som, že aj umenie. Z hostí pôsobil "najmiernejšie" Karel Hvížďala. Gustáv Murín zastával pozíciu vyznávača konšpirácie a tretí hosť Juraj Mesík práve naopak. Hádam ani samotné konšpiračné teórie nie sú až tak zaujímavé, ako ich vnútorný mechanizmus, psychológia ich tvorcov a prijímateľov ako aj dôvody ich vzniku. Často môžu byť aj umelo vytvárané, ako súčasť skrytej propagandy. V duchu hesla: Dajte ľudu chlieb a hry.
V diskusii ma viac ako rozoberanie podstaty konšpiračných teórií, zaujal skeptický názor diskutujúcich na "digitálnu" mládež dneška, ktorá je vraj zavalená množstvom informácií a z toho plynúcim "multitastingom". Z toho plynie povrchný príjem podnetov a nedostatok, či neschopnosť hlbšieho myslenia (stratégie, či nadhľadu pre vytvorenie si vlastného názoru). Dôsledkom má byť ľahká ovplyvniteľnosť takých jedincov.
V zásade s tým môžem súhlasiť, aj keď samotná digitalizácia, či bezbrehý internet nie sú samé od seba podstatou stavu ovplyvniteľnosti. Negatívom a hrozbou je zneužívanie toho prostredia mierenou a dobre maskovanou propagandou. Nuž, na internet sa naozaj dostáva mnoho hlúpostí (sorry), konšpirácií aj protichodných názorov, tváriacich sa vedecky a fundovane. Ale to by už hádam bol ďalší kúsok z nekonečného radu konšpiračných teórií, stačí len povedať, kto z mocných je za tým...
Tá relácia bola svojim spôsobom zaujímavá. Bol to dosť netypiský výber hostí, hlavne dosť netypická téma, aj "kontroverzné" moderovanie a zvláštny, trochu odťažitý výber dokrútok. O konšpiračných teóriách sa dá vskutku hovoriť len v teoretickej rovine a paradoxom diskusie bol fakt, že sa snažili teórie napasovať na realitu a tiež dokladovať teórie realitou. Ak je už niečo známou realitou, už to nie je teória, tobôž nie konšpiračná. Konšpiračná teória (by) padla v okamihu zistenia skutočnej pravdy. To sa však stáva veľmi zriedka...
Tiež si myslím, že v istom zmysle si diskutéri zamieňali propagandu z pozície moci, či skutočné utajené (odtajnené) činy mocných s praxou konšpiračných teórií. Ale to píšem len ako príspevok do tej diskusie. Relácia pôsobila s ohľadom na danú tému dosť bizarne. To možno bol aj prvotný marketingový zámer, aby relácia prilákala divákov. Spočiatku bolo nepríjemné sledovať odstrihávanie myšlienok diskutujúcich moderátorom a tiež vzájomné skákanie si do reči. To malo zrejme vyvodiť dojem bezprostrednosti.
Skákanie do reči je zvláštny fenomén a povedal by som, že aj umenie. Z hostí pôsobil "najmiernejšie" Karel Hvížďala. Gustáv Murín zastával pozíciu vyznávača konšpirácie a tretí hosť Juraj Mesík práve naopak. Hádam ani samotné konšpiračné teórie nie sú až tak zaujímavé, ako ich vnútorný mechanizmus, psychológia ich tvorcov a prijímateľov ako aj dôvody ich vzniku. Často môžu byť aj umelo vytvárané, ako súčasť skrytej propagandy. V duchu hesla: Dajte ľudu chlieb a hry.
V diskusii ma viac ako rozoberanie podstaty konšpiračných teórií, zaujal skeptický názor diskutujúcich na "digitálnu" mládež dneška, ktorá je vraj zavalená množstvom informácií a z toho plynúcim "multitastingom". Z toho plynie povrchný príjem podnetov a nedostatok, či neschopnosť hlbšieho myslenia (stratégie, či nadhľadu pre vytvorenie si vlastného názoru). Dôsledkom má byť ľahká ovplyvniteľnosť takých jedincov.
V zásade s tým môžem súhlasiť, aj keď samotná digitalizácia, či bezbrehý internet nie sú samé od seba podstatou stavu ovplyvniteľnosti. Negatívom a hrozbou je zneužívanie toho prostredia mierenou a dobre maskovanou propagandou. Nuž, na internet sa naozaj dostáva mnoho hlúpostí (sorry), konšpirácií aj protichodných názorov, tváriacich sa vedecky a fundovane. Ale to by už hádam bol ďalší kúsok z nekonečného radu konšpiračných teórií, stačí len povedať, kto z mocných je za tým...
2014/04/26
Botník
Mal som perfektný námet na dnešný sobotník, no ostal mi z neho len botník. Stratený sobotník teda dnes nahradím ukradnutou myšlienkou.
Spomenul som si na dnešnú pálenicu Borisa Filana, cez ktorú sa prekáral s Pavlom Hamelom. Bolo to také voľné klábosenie o všeličom, aj o ich robote a spolupráci. Ako starí kamaráti. O také niečo podobné sa často snažia aj televízni moderátori v takzvanom "dobrom ráne", aj inde, ale je známe, že keď dvaja robia to isté, výsledok nie je rovnaký. Filanovi to ide na jednotku a v slovenskej konkurencii ešte aj s hviezdičkou.
O čo mi vlastne ide? O mamin mastný chlieb, ktorý tam Filan spomenul. Tiež si spomínam rád na mastný chlieb mojej mamy. Bol natretý bravčovou masťou a na vrchu bola nakrájaná cibuľa, na jar mladá cibuľka vytrhnutá priamo zo zeme v záhrade. Samozrejme, bol aj posolený. Niekedy aj dvakrát, keď mi nešťastnou náhodou spadol na zem. Vtedy sa zvyčajne uplatnil zákon padajúceho mastného chleba a padol na tú namastenú stranu. To nám nevadilo, boli sme imúnni voči bežným nečistotám.
Neskôr som mal rád aj mastné chleby mojej tety. Bývala hneď pri škole, tak som si nenosil desiatu a cez veľkú prestávku som prešiel cez dieru v plote rovno k nej. To boli vzácne, chvíle a chleby boli hádam aj lepšie ako tie mamine, alebo som býval lepšie vyhladnutý. Niekedy bývala u nej aj polievka, najčastejšie zeleninová. Taká, čo je v nej nadrobno nakrájaná zelenina. Neskôr som zistil, že práve takú zvyčajne varia deťom v materských školách. Tá tetina polievka však aj tak chutila výborne.
Na revanš som tete chodil oberať čerešne do jej sadu, kde mala aspoň 15 rôznych druhov čerešní a višní. Najviac stromov bolo z odrody bielych čerešní. Tých som sa vždy, ako prvých, prejedol. Inak to nešlo, najprv sa najesť do sýtosti a potom už len oberať do košíka. Niekedy, keď bolo treba rýchlo naoberať, prišla aj teta do sadu a rozprávala sa so mnou. Aby som oberal a nejedol. Boli to zlaté časy detskej voľnosti a faktickej slobody, aká sa v dospelosti už nevyskytuje. Len v spomienkach.
Spomenul som si na dnešnú pálenicu Borisa Filana, cez ktorú sa prekáral s Pavlom Hamelom. Bolo to také voľné klábosenie o všeličom, aj o ich robote a spolupráci. Ako starí kamaráti. O také niečo podobné sa často snažia aj televízni moderátori v takzvanom "dobrom ráne", aj inde, ale je známe, že keď dvaja robia to isté, výsledok nie je rovnaký. Filanovi to ide na jednotku a v slovenskej konkurencii ešte aj s hviezdičkou.
O čo mi vlastne ide? O mamin mastný chlieb, ktorý tam Filan spomenul. Tiež si spomínam rád na mastný chlieb mojej mamy. Bol natretý bravčovou masťou a na vrchu bola nakrájaná cibuľa, na jar mladá cibuľka vytrhnutá priamo zo zeme v záhrade. Samozrejme, bol aj posolený. Niekedy aj dvakrát, keď mi nešťastnou náhodou spadol na zem. Vtedy sa zvyčajne uplatnil zákon padajúceho mastného chleba a padol na tú namastenú stranu. To nám nevadilo, boli sme imúnni voči bežným nečistotám.
Neskôr som mal rád aj mastné chleby mojej tety. Bývala hneď pri škole, tak som si nenosil desiatu a cez veľkú prestávku som prešiel cez dieru v plote rovno k nej. To boli vzácne, chvíle a chleby boli hádam aj lepšie ako tie mamine, alebo som býval lepšie vyhladnutý. Niekedy bývala u nej aj polievka, najčastejšie zeleninová. Taká, čo je v nej nadrobno nakrájaná zelenina. Neskôr som zistil, že práve takú zvyčajne varia deťom v materských školách. Tá tetina polievka však aj tak chutila výborne.
Na revanš som tete chodil oberať čerešne do jej sadu, kde mala aspoň 15 rôznych druhov čerešní a višní. Najviac stromov bolo z odrody bielych čerešní. Tých som sa vždy, ako prvých, prejedol. Inak to nešlo, najprv sa najesť do sýtosti a potom už len oberať do košíka. Niekedy, keď bolo treba rýchlo naoberať, prišla aj teta do sadu a rozprávala sa so mnou. Aby som oberal a nejedol. Boli to zlaté časy detskej voľnosti a faktickej slobody, aká sa v dospelosti už nevyskytuje. Len v spomienkach.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)