Pandémia

 Je známa vec, že titulok článku priláka čitateľov, ktorí si článok otvoria. Čím je "bulvárnejší", tým je úspešnejší. Teda, aspoň naoko, lebo čitateľ, ktorý článok otvorí a po prečítaní prvých riadkov ostane sklamaný, viac nepríde. Poznám to aj zo svojej čitateľskej praxe. Mám takto zaradených autorov, ktorých články otváram , po istých skúsenostiach, len omylom. 

Druhá vec, prečo niektorých nečítam, je daná tým, že ich názory na svet, na život už poznám a sú diametrálne odlišné od mojich. Nie je to o nejakom nepriateľstve, ale napísaných textov na internete je obrovské množstvo a človek si naozaj musí urobiť výber podľa vlastných preferencií. O preberaní cudzích názorov som písal včera, tak o tom dnes už nemusím. 

Iná vec sú knihy. Kým dostanete knihu do rúk, prejde mnohými rukami ľudí, ktorí sa okrem autora sa podieľajú na jej spracovaní. V tom je akási istota v rešpektovaní všeobecných princípov vládnucich v danej spoločnosti, či v tematickej skupine. Aby mal čitateľ plný zážitok z knihy, musí ju čítať s porozumením. To je také dnes zaužívané klišé, čítať s porozumením. 

Čítať s porozumením znamená, že nielen čítam, ale pri tom aj myslím, rozmýšľam a chápem. Kniha, na rozdiel od filmu, otvára dvere vlastnej fantázii čitateľa. Preto sa niekedy stáva, že vidieť film nakrútený podľa knihy, ktorú som prečítal, je sklamaním. Moju fantáziu neprekonal, a niekedy aj sklamal. Dôležitú rolu pri tom má aj "prvý dojem". Inak povedané, nerád miešam tieto dva umelecké smery.  

Druhou stránkou knihy je jej obsah. Je zvyčajne o živote, ktorý je najzaujímavejší tým, že je vymyslený. Knihy nemajú žiadne obmedzenia, autor si môže vymýšľať až do štádia "fantasy" alebo sci-fi. Aby sa to neplietlo, delí sa literatúra na žánre. Podobne, ako na internete, je to aj v materiálnom svete, vyberáme si knihy podľa vlastných preferencií, záujmov a vkusu. To býva akousi zárukou, že knihu prečítame s porozumením. Niekedy sa však človek netrafí a odíde sklamaný.

Čo je teda "pandémia" z titulku? Je to "bulvárne lákadlo", alebo naznačenie témy príspevku plynúcej z aktuálnej situácie v čitateľských preferenciách? Pandémia dnes môže byť lákadlom, ale aj odpudivým slovom, ktorého už máme dosť. Dôležité je, mať dosť dobrých kníh, aby "čitateľ" prežil. Čo je dobrá kniha, to už vyplýva, tak trochu aj z celého tohto textu... 

Korektúry

Všeličo treba poopraviť, skorigovať, dať na správnu mieru. Napríklad aj taký text pripravovaný do tlačiarne, alebo do novín. Ale aj na internet a do blogu. Aj pri písaní komentárov je dobré prečítať si to po sebe. Bývam prekvapený, keď po sebe kontrolujem čo som napísal. O preklepy nie je núdza, klávesnica je vrtkavá. Kontrola je vhodná a potrebná, ak chceme svoje myšlienky zverejniť kultivovane. 

Kontrola musí nastupovať aj pri čítaní cudzích textov. Mohli by to byť módne "hoaxy", ale aj pravda vydávaná za hoax. Proste názor, ktorý má každý človek ten svoj, ale pravda je niečo iné. Pravda je potvrdený fakt. To neznamená, že názory nemôžu byť rôzne. Názory, už tým, že sú vlastné (ak sú), plnia aj funkciu ochrany vlastných záujmov. Integrita osobnosti nepustí. 

Kto preberá cudzie názory, preberá zároveň aj cudzie záujmy. V tom je logika, tak pozor na cudzie názory. Preto sa korekciám pri ich vnímaní a osvojovaní, nemôžeme vyhnúť.   

 

Parný stroj

Rok sa rozbieha ako parný stroj, pekne pomaly, plynule. Mal som rád parné stroje na lokomotívach. Vykláňať sa z okna vlaku však nebolo dobré. Aj keď ste mali na očiach okuliare, nejaká tá sadzička sa vždy dostala do oka. 

Vôňa dymu zo spáleného koksu bola celkom príjemná, ale len chvíľu. V tuneli sa obvykle rozsvecovali svetlá vo vagóne. Niekedy nie a vtedy boli možné blízke kontakty tretieho druhu. Ak bolo s kým. Parné rušne už nechodia, rúška rozdeľujú a blízke stretnutia už nie sú možné...

Pes, či mačka?

Rozhodli sme sa, že treba do domácnosti nového člena, len sme neboli zajedno, či to má byť pes, alebo mačka. My sme doma nemali psa, len mačku. S mačkou sa dá všelijako zabávať. Stačí krátke pohladenie a už pradie. Spokojnosť nadovšetko. Mačkám sa prideľujú rôzne vlastnosti, ja som im pripisoval len jednu, sú to najinteligentnejšie tvory na zemi. Nemusíte so mnou súhlasiť, ja to stále tak vidím. Pes je priateľ človeka a to hovorí za všetko. 

Mačka je osobnosť sama pre seba. Váži si dom, v ktorom býva a kde jej dajú najesť, za odmenu chytá myši. S každou chytenou myšou sa príde pochváliť. Pes je priateľ aj sa prejavuje ako priateľ, ale ľudskí priatelia nie sú vždy navždy, niekedy sa z priateľov stávajú najhorší nepriatelia a to nie vždy tak, aby ste sa na to mohli pripraviť. Poznám prípady podnikateľských priateľov, ktorí okradli svojho blízkeho priateľa tak dokonale, že mu nič neostalo. 

Ak ide o člena panelákovej domácnosti, tak neviem, ani pes, ani mačka tam príliš nesedia. Poznal som aj mačky domáce bytové, rozmaznané, panovačné a tučné. Pravda je, že keď som do takého bytu prišiel, nemali ma radi a prskali na mňa. Možno som narúšal ich osobnosť. Mám kolegu, ktorý má čierneho kocúra a žije s ním v byte. Zrejme sa im darí, chodí ho aj na okolité trávniky venčiť. Pekne na obojku si ho vodí a kocúr nemá šancu skočiť na bezprizorné mačky. A možno je toho zlozvyku natrvalo zbavený (ten kocúr).

Psov mám inak rád. Keď prechádzame uličkami rodinných domov, teším sa, keď ma zaregistrujú a štekaním pozdravia. Vždy reagujem pískaním vyjadrujúcim podriadenie a priateľstvo. Zväčša na to reagujú upokojením. Tú melódiu som si raz vyskúšal u sestrinho psa a ten sa na ten zvuk plazil predo mnou. Len treba dodržať správny tón. So psami sa dá aj rozprávať. 

Raz ma vítal na salaši obrovský slovenský čuvač. Nechal som ho ovoňať tašku aj topánky a potom som mu povedal, nech ma odvedie k bačovi. Otočil sa a viedol ma správnym smerom. Pes ma pohrýzol len raz. Bol to susedov pes, volal sa Pulo. Mal som vtedy asi 5 rokov a nie som istý, kto z nás dvoch bol provokatér. So zvieratami je to ako s ľuďmi. 

Medzi zvieratami sa nájdu priatelia, ale za spolubývajúceho do bytu by som radšej zobral mačku. Je menšia a je to osobnosť súca na zasvätené rozhovory, hoci aj o politike, neoponuje. Má síce ostré drápy, ale slabšie zuby.

 

Peter Valo z vlaňajška

Knihu Petra Valu "Zabíjal som štát" som dočítal ešte vlani (31. decembra 2021). Zvláštna kniha príbehov slovenských postáv v období od roku 1938 do 1945. Je o vojakoch, ktorí majú v popise práce zabíjanie, presnejšie by sa dalo povedať, že sa to točí okolo slovenských letcov, ktorí hádzali bomby najprv na Maďarov, potom na Poliakov, neskôr na Rusov a nakoniec na Nemcov. Tak sa tu točila v tom období história, ako kohút na streche.

Opisuje životy obyčajných ľudí (zaujímavé spojenie "obyčajní ľudia"), ktorí vlastne o ničom nerozhodovali, snažili sa len, aby bola sranda bez ohľadu na to, kto práve sedí v ministerských kreslách. Je to aj o postavách, ktoré prechádzali z aktívnej služby v jednom režime do služby v druhom a potom aj v treťom režime a vždy boli nenahraditeľní. Žiadne trvalé politické presvedčenie, žiadna extra ideológia, v podstate len slúžili. Komu tí slúžili? Vlastným záujmom. 

Nie je to o žiadnych hrdinoch, lebo obyčajný človek sa stane hrdinom len zo strachu, alebo pri nepriaznivých výnimočných okolnostiach. Inak povedané, táto kniha je, okrem srandy hlavne o prežití doby, o postoji k štátu, ktorý je vlastne akýmsi kabátom chrániacim človeka pred protivenstvami doby, zaručuje prežitie. Spomenul som si na knihu "Bombardér t-2990 sa odmlčal" Viléma Bufku z úplne iného aspektu i miesta udalostí.

V knihe Petra Valu plnej ľudských príbehov, ktoré sú fantasticky napísané, sa nenájde žiaden pátos ani nič také podobné ako nemiestne emócie. Sú v nej situácie slovenských pilotov na východnom fronte, letecké súboje aj frontový život.

Na ilustráciu malá ukážka z knihy:

Kým si nezačneme vážiť kráľa, ktorého sme mali, dovtedy si budeme voliť stále väčšie hovädo, čo bude hovädiť našu minulosť a o dušu presviedčať naše deti, že sme tu vlastne ani neboli..

Peter Valo, Zabíjal som štát (po 29. rokoch), druhé vydanie, vydal Peter Valo, 2014.     

Cesta

Snívalo sa mi o cestovaní, nie na Nový rok, ale až dnes nadránom. Čo to znamená? Hádam aj to, že sme včera viedli dialóg o cestovaní v tomto začínajúcom roku. Alebo sa pozriem do Snára? Čo hovorí snár o snívaní s témou "cesta" (Ikar,1990)?

Cesta

- blúdiť po nej - Všetka tvoja námaha je zbytočná
- dlhá - Nedosiahneš úspech
- ísť po nej - Stretneš starých priateľov
- kľukatá - Opustí ťa šťastie
- po mori - Nečakane ťa pošlú na služobnú cestu do cudziny
- rovná cesta - Máš dobrý život
- s križovatkami - Musíš sa rozhodnúť medzi dobrom a zlom
- so spoločnosťou - Budú ťa ohovárať
- zlá cesta - Budeš smutný

Zo snára je jasné, že snívať o ceste a o cestovaní sa neoplatí. Má to len jeden pozitívny prínos, ak je cesta rovná, idealisticky to potvrdzuje, že máš dobrý život. V mojom sne som blúdil, dokonca ani navigácia nefungovala. Bola to dlhá cesta, kľukatá s križovatkami a viedla aj do stratena, že som sa musel vracať. No a vrchol všetkého je dopravný prostriedok, najprv to bol motocykel, potom auto (Škoda 100) a úplne najnešťastnejšie bolo, že som mal v aute aj spoločnosť.  

Budú ma ohovárať! Ale kto? Hovorí sa síce, že zle je dostať sa do rečí, ale horšie je byť vzduch, o ktorom nikto nehovorí, aj keď ho všetci dýchajú. Fakt, všetka moja námaha je zbytočná...

Nový rok 2022

Tak nám opäť začal nový rok. Kým sa toto deje, je stále dobre. Zdá sa, že Nový rok sa začína o polnoci na Silvestra, ale nie je to tak. Nový rok začína dňom a nie nocou. Preto je jasné, že nový rok sa začína až keď sa zobudíme po opici. Starý sa zo Silvestra prehupne až ráno 1. januára. Novoročné predsavzatie preto patria do rána, ale platia aj po celý deň, tie polnočné neplatia.

V tomto roku, ako už viackrát, sme začínali inak, opica neprišla. Po Silvestrovi sranda končí a začína život vážny. Je to škoda, lebo s humorom sa ľahšie žije. Vtipy sú ako voda, podporujú spokojnosť človeka so žitím, lepšie sa to šmýka. Ako voda v prírode, tak aj vtipy sa točia stále dokola, lebo nestarnú. Zdanlivo ustupujú do histórie, ale vzápätí sa vracajú. História aj vtipy sa opakujú, v novom obsadení hercami.

Počas silvestrovského večera sme boli televízni konzumenti. Spočiatku som bol skeptik, neveril som že sa zasmejem, ale niekoľkokrát sa mi to podarilo. Nechcem vyzdvihovať žiaden TV kanál, lebo žiadnu pozitívnu inováciu som nepostrehol. Paradoxne, najväčší úspech mali staré, opakované silvestrovské estrády a vtipné scénky, hlavne z obdobia starého dobrého Československa. 

Väčšina televízií si na Silvestra necháva tzv. silvestrovské vydanie obľúbených relácií, ale napríklad Inkognito nie je vhodné na tento účel, len si silvestrovaním kazí reputáciu. Je to relácia všedného dňa a Silvester je výnimočný. Podobne by sa to dalo povedať takmer o všetkých strihových programoch založených na podobnom prístupe zabitia dvoch múch jednou ranou, spoliehajúc sa na "obľúbenosť" relácie.

Ospravedlňujem sa vám, pravidelným čitateľom wabovín, že som si tu aj ja požičal niekoľko viet zo starých koncov, či začiatkov rokov minulých, ale podobnosť osláv, ktoré veľa znamenajú, ale nič neprinášajú (mali by len zábavu a minimum poučenia), je veľmi jasná. Blahoželám tým, ktorých som tu v náznakoch spomenul aj tým, ktorí už svoju silvestrovskú estrádu dohrali, že nám včera priniesli trocha dobrej zábavy. 

Ostatní nech sa viac snažia opäť o rok.

A teraz už poďme na predsavzatia, priamo do terénu, teda na scénu života.

Bilancia roka

Veselého Silvestra želám! A PF 2022

Počet mojich blogov v roku 2021: 825/24  1052/45 

Počet mojich fotografických záberov v roku 2021: 10400,  58 GB

Jeden policajný na záver (dňa, roka):

Idú dvaja policajti večer parkom a jeden si potrebuje odskočiť na veľkú. Za chvíľu se ozve "Fero, mohol by si mi podať baterku?" "To si chceš na to hovno posvietiť?" "Nie, to som už mal trikrát v ruke, ale hľadám obušok..."

PF

 

 

Vtipy v predvečer sviatku

 Ani jeden som sám nevymyslel, sú to len také, ktoré ma v poslednom čase zaujali (rozosmiali). Hovorí sa, "Povedz mi, čo čítaš a ja ti poviem, kto si". Platí to aj o vtipoch? Možno, tak trochu áno.

- Ako každý rok, chystám sa zase kúpiť na zimu nejaký zájazd, ale teraz to urobím inak.
- Ako to myslíš?
- No, pred tromi rokmi som kúpil zájazd na Bahamy a moja žena otehotnela. Predvlani som kúpil zájazd na Bermudy a žena zase otehotnela. Vlani som kúpil zájazd na Kanárske ostrovy a zase otehotnela. Tento rok to urobím inak, pôjdem s ňou aj ja.

Až vo chvíli, keď s nami začnú stroje vtipkovať, sa dočkáme umelej inteligencie.

"Dobrý deň, to je rádio? Ja som dnes našla peňaženku a bolo v nej tridsať tisíc eur. A bol tam aj lístoček s adresou. Miloš N..., Pališakova 8, Bratislava. Zahrajte mu prosím pesničku..."

Nerozlučná dvojica milencov: ON a OFF.

Na silvestrovskej zábave príde chlapík za muzikantmi:
– Prosím vás, môžete zahrať hymnu?
– Teraz, na zábave?
– Áno, chcem ísť domov a nejaká žena mi sedí na klobúku.

 

Spovedné tajomstvo

Neuveriteľné, že onedlho sa skončí tento rok 2021 a budeme si musieť zvykať na nový. Na kapustnicu sa vrhnem až vo štvrtok, ale všetky suroviny už sú v pohotovosti. Okrem kapustnice treba nachystať aj riadnu náplň humoru do silvestrovských až novoročných výbuchov radosti. Na televíziu sa nemožno spoliehať, tak kde vziať a nekradnúť? Bývalý Roháč bol v tomto smere výborným zdrojom veselosti. 

Nič také už dnes u nás bohužiaľ neexistuje. Aj tú hromadu odložených Roháčov, ktorú som dlho skladoval som v nádeji na lepšie časy humoru vyhodil do papierového kontajnera. Práve som dočítal zaujímavú humornú knihu "Spovedné tajomstvo", ktorú napísal a vydal v roku 2018 Peter Valo (vianočný dar, ďakujem). Je v nej kopa srandy, ale sranda je trochu zvláštny druh humoru. 

V stručnosti ide o príbehy žurnalistu na základnej vojenskej službe v Čsl. ľudovej armáde. To mi celkom pozitívne rezonovalo s mojimi skúsenosťami (a pripomenulo Švejka), aj keď moje vyjadrovanie je na hony vzdialené od natívneho vojenského slangu tých čias ako ho použil Peter Valo. V ďalších príhodách sa Valo pohybuje v okruhoch novinárskych reálií tých bizarných čias. 

Možno súhlasiť s tým, ako opísal vtedajšieho ducha doby Peter Valo. Zabŕdol aj do obdobia poslednej (bodaj by) vojny a čo je obdivuhodné, opísal, takpovediac "zvnútra" aj tzv. nežnú revolúciu, keď sa zo súdruhov stávali podnikatelia a budovatelia kapitalizmu. Boli to tiež časy plné srandy. A hádam aj dnes, keď sa neuznaní revolucionári dostali k moci, sranda v zmysle Valových príhod pokračuje. Len to už začína byť vážne.

Na ukážku: 

Myšlienky sú silnejšie ako zbrane... prečo by sme mali nechať myšlienky našim nepriateľom? Kto rozhodne o tom, ktoré myšlienky sú správne? No predsa my (UV)

Sprivatizoval firmu ako malinu. O pol roka ju vytuneloval a predal. Peniaze vrazil do siete reštaurácií s hracími automatmi.

V komentároch (a zajtra budú) čakám hlavne silvestrovské vtipy :)

Ivona

Náš dnešný kalendár gratuluje Ivanám, Ivonám a Ivám. Pridávam sa aj ja, nech sa vám darí aj po zvyšok tohto roka a celý budúci tiež. Kedysi tak rozšírený spôsob gratulácií prostredníctvom písomných pozdravov akosi ustupuje do pozadia. Cena telefonického rozhovoru, či SMS je tak malá, že sa to s cenou špeciálneho pozdravu a ešte poštovného nedá ani porovnávať. 

Sú však ešte dodnes držitelia tradície posielania pozdravov prostredníctvom papierovej pošty. 

Iste ste si všimli, že na našich poštových známkach už nie je vytlačená cena v SK, ani v €. Prečo asi? Lebo tá cena by rýchlo prestala byť v súlade s aktuálnou cenou poštovného, ktorú si inkasuje pošta (SP). Zároveň je to akási príprava na privátne poštové služby aj iných organizácií (myslím si). Na tohtoročných našich pozdravoch sa však nájdu aj staršie známky s eurami (0,65 €).   

Malá galéria poštových známok SR a ČR:

Viem, že nič neviem

Dnes ráno, práve pri čistenie zemiakov do držkovej polievky z vrecka som sa zamyslel nad dávnym výrokom Sokrata, vo svojej dobe veľmi kontroverzná bytosť. Nie že by som nevedel, ako ošúpať dva zemiaky, ale každá mechanická činnosť, úkony, pri ktorých nie je nutné premýšľať, ma zvádza a privádza k mysliteľským filozofiám. 

Samozrejmou snahou človeka je spoznávať nové veci (a pri tom nezabudnúť na staršie), snaha vedieť viac. Ovšem vedieť všetko, obvykle skončí podľa Sokrata a človek musí konštatovať, že (ešte) nevie nič, s porovnaním s celou múdrosťou ľudstva a vesmíru. Snaha vedieť viac, môže vyústiť aj do snahy "vedieť všetko". 

Vedieť všetko, je značne ošemetné, lebo s vedením všetkého o všetkom sa spája aj obrovská zodpovednosť. Je totiž obrovský rozdiel medzi "vedieť všetko" a "vedieť o všetkom". Vedieť všetko nakoniec skončí súzvučne so Sokratom - Viem, že nič neviem, ale vedieť o všetkom je cesta k moci nad všetkým. 

Vedieť o všetkom, je skoro to isté, ako všetko ovládnuť. Je to prvý krok, za ktorým nasleduje logicky cenzúra názorov a konania. Tretím krokom je kompletný totalitný systém. Vedieť o všetkom znamená mať všade kamery, mikrofóny, sledovať každé slovo na internete a v novinách a nevhodné vymazávať. Tento postup sa v histórii totalitných režimov objavuje prudko, po krízach, či po spoločenských katastrofách. 

Druhý postup nastolenia totality je systémom "varenie žaby". Ide o neschopnosť ľudí uvedomovať si hrozby, ktoré sa neobjavia náhle, ale prichádzajú pomaly a postupne narastajú. S pokorou si síce môžeme hovoriť so Sokratom: "Viem, že nič neviem", ale žaba sa už varí.

Dary

 Vianočné obdarovávanie už máme za sebou, všetci sa tešíme, nikto nekalkuluje a to je dobre. Čaká nás silvestrovský záver roka, ktorý si pamätáme ako plný humoru. Najprv to bývali estrády z rozhlasu, František Dibarbora a ujo z Detvy. Neskôr na chvíľu zažiaril Milan Markovič. Dnešní humoristi sa nechytajú ani zďaleka. Je to škoda, lenže dnes je taká doba, že za srandu sa považuje len to, čo sa vysmieva z aktuálnych, alebo ešte nedávnych politikov. 

V televízii sme tiež zažili obdobie rozkvitu humoru. Rádi spomíname na staré "Silvestre", na českých protagonistov nám blízkeho humoru, na Lasicu a Satinského... Aj v TV Silvestroch v posledných rokoch prevláda všeličo, len kvalitný humor akosi chýba. Neočakávame preto príliš od tohto najnovšieho, ale radi sa dáme prekvapiť. 

Paradoxne, keď sme mali jeden, či dva kanály, bolo humoru viac, ako teraz keď ich máme 120. A na Nový rok sme vždy mávali prejav prezidenta, len teraz nebude prezident, ale prezidentka. Vlastne je to jedno, v novoročnom prejave nikdy nebolo nič zaujímavé, ale aj tam sa občas dala nájsť sranda. Tak nech aj teraz bude.

Pravá a ľavá

Tentokrát to nebude nič svetoborné, len také obyčajné ponožky. Kedysi sa vyrábali ponožky tak, že jedna bola pravá a druhá ľavá. V dnešných časoch je to už jedno, máme dve rovnaké ponožky. Asi je to dané tým, že sa na ich výrobu používajú elastické materiáli a tak sa každá prispôsobí každej nohe. Príslušne sa pri nosení vytvarujú. Záhadou je, prečo sa pri opätovnom obúvaní dostane pravá na ľavú nohu a naopak. 

Sú veci medzi nebom a zemou, ktoré sa dejú samé od seba... 

Dobrú chuť ku štedrovečernej večeri!

Dobro a zlo

Čierne a biele, oheň a voda, dobro a zlo... Ťažká filozofická dilema. Jedno bez druhého na svete, ktorý poznáme, neexistuje. Hádam len tej vody je tu našťastie viac. Dôležitá je vraj rovnováha, lebo na rovnováhe je založený celý vesmír. Každé narušenie rovnováhy vo vesmíre sa trestá výbuchom, zrážkou, katastrofou. Potom nastáva nová rovnováha, kde už to staré dobro neplatí, a staré zlo z minulosti sa môže transformovať na dobro, vzniká život. Menia sa len pozorovateľské postoje.

Kapor, či morská ryba

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kapor, najväčší zo všetkých. Živá váha 4,5 kg. Okrem neho plávalo v tej nádrži najmenej 20 ďalších, ale pomaly sa ich počet znižoval. Nových už nedovezú. Aj tak to chodí v prírode, chvíľu si kapor pláva v bahne, chvíľu na tanieri v trojitom obale ako podkovička a kolobeh v tejto časti potravinového reťazca je ukončený. 

Je lepší vyprážaný kapor, alebo rybie filé z mrazničky? To je otázka.

Kniha

Kniha je len to, čo je v papierovej forme napísané a vydané. Sú aj elektronické knihy, ale to už je iná kategória, e-život. Tak či onak, pri výpadku internetu ostane e-ľuďom len to, čo majú vo vlastných médiách, teda v počítači, na externých diskoch, USB kľúčoch, či na DVD a podobne. Pri výpadku elektriny to všetko ostáva živé len na určitý čas, do vybitia batérií. Potom už len u tých, ktorí si vedia vyrobiť elektrickú energie z vetra, slnka, alebo dynamami zo svojej kinetickej energie.   

V papierovej, klasickej forme:

som práve dočítal: Eduard Chmelár, Rekonštrukcia slovenských dejín

začal som čítať: Radoslav Procházka, Brychtov boj

Energia

Spotreba energie na svete rastie a nie sú to len autá, či továrne, ale napríklad aj počítače a internetové servery.

Správna chôdza

Nebudete veriť, ale správna chôdza je tiež predmetom rehabilitačnej telesnej výchovy. Nielen chôdza, ale aj správne sedenie a ležanie. Zdá sa, že to všetci ovládame, ale teoreticky a prakticky každý človek chodí po svojom a inak. Každý má svoj štýl, svoje prešľapovanie, svoje knísanie a tak podobne. Niekto zabúda správne prenášať váhu, iný málo ohýba kolená a tak podobne. 

Mal som kolegu, ktorý chodil tak, že najprv hlava a telo a nohy až potom doháňali jeho tempo. Proste, bol taký dôležitý, že všade sa ponáhľal až ho jeho nohy nestačili dobiehať. Napriek tomu, akýmsi zázrakom udržiaval svoju stabilitu.

V rehabilitačnej čakárni sedela včera, o dve stoličky ďalej, jedna mladá pani, ktorá už asi absolvovala sériu cvičení správneho sedenia. Jej chrbát útlej postavy bol rovný ako pravítko. Jej výhodou bolo, že prsia ju príliš nezaťažovali, len tak akurát. To ja sa musím kontrolovať, aby som hlavu dvíhal pohľadom do výšky  "prvého poschodia", ako nás učila rehabilitačná sestra.

Myslím si, že rozdielnosť chôdze je u ľudí prirodzená. Je v nej vplyv okolia, profesie a dobre, že je to tak. Takto môžeme už z diaľky rozoznávať svojich známych podľa spôsobu, ako sa pohybujú. Je to súčasť "vlastnoručného" podpisu každej osoby, hlavne v tejto "orúškovanej" dobe. Choďte teda narovnaní, ale dajte o sebe tak trochu vedieť aj svojim vizuálnym "podpisom".

Veteš

Veteš je gramaticky ženský rod, knižný a zastaraný výraz pre starú, dlho používanú nepotrebnú vec. Aj gramatika Google to podčiarkuje ako nevhodné, nespisovné slovo.Tak sa nedá nič robiť, musím písať o niečom inom a núkajú sa Vianoce. Nie tak, ako si to väčšina ľudí z našej kultúry predstavuje. Ide o veci súvisiace s Vianocami, ako sú rôzne ozdoby na stromček, vetvičky a slovo "purpura". 

Neviem, čo to znamená, lebo purpur (mužský rod) je sýtočervené farbivo s nádychom do fialova, vyrábané v staroveku z morských živočíchov. Ten výraz má mnoho významov, napríklad poľa Wikipédie je to  aromatická zmes korenia, drevených smolných pilín alebo triesok a vonných bylín, ktoré slúžia k vytváraniu aromatických vôní a dymu na Vianoce. Dnes máme miesto toho rôzne spreje a ženy voňavky. 

Podľa inej definície je "purpura" zriedkavý zdravotný problém, ktorý sa vyznačuje výskytom červených škvŕn na koži. Lieči sa pomocou krémov bohatých na vitamín K. Z uvedeného plynie, že ak niekto spomenie purpuru v období Vianoc, ide zrejme o aromatickú zmes korenia a z toho plynúce vône. 

My tie vône nepoznáme, nesypeme korenie na rozpálenú platňu, ale dôverne poznáme vôňu dlhoročne zhromažďovaných ozdôb na stromček, rôznych elektrických sviečok, už niekoľko rokov z úsporných LED diód. Výhodou všetkých týchto ekologicky uschovávaných vecí je to, že sa vyťahujú len na pár týždňov, teda nepadá na ne prach storočí a šetria našu zem a prírodu.

Aby som nezabudol, želám vám všetkým príjemné prežitie Vianoc hoci sú pod patronátom lokdovnu. Do purpury si dajte aj trochu dezinfekcie a zaspomínajte na roky, keď boli Vianoce tak naozaj. 

 

Orientácie

Opäť sedávam v čakárni u lekára. Po týždni už začínam rozoznávať sestry, ale aj niektorých pacientov. Nie je to také jednoduché, všetci majú na tvári rúško, alebo respirátor. Rozpoznávať ľudí len podľa očí je dosť ťažké, tak som sa zameral na iné telesné proporcie. Po týždni mi to už ide, rozoznávam sestričky aj z diaľky, aj zozadu. U žien ešte trochu pomáha účes, ale na to sa dnes už veľmi nedá spoľahnúť. Videl som už v čakárni aj mladíka s chvostom, aký nosievali kedysi len ženy. 

Dnes som bol inšpirovaný čítačkou elektronických kníh Kindle. Klasická kniha je nenahraditeľná, ale na takéto "cestovanie" za zdravím, by bola vhodná aj čítačka. Škoda, že mi to skôr nenapadlo, mohol som sa obdarovať už k Vianociam. Tak hádam do budúcich Vianoc.

No comment

 Dnes bez komentára.

Pečie celé...

 Namiesto troch bodiek si dosaďte rajón podľa vlastných skúseností. Len nepečte až do Veľkej noci.

1024

1024 je prirodzené číslo a dá sa vyjadriť ako druhá mocnina čísla 32. Okrem toho je to takmer dokonalé číslo a zároveň najnižšie štvorcové číslo. Pekne vyzerá aj v dvojkovej sústave: 10000000000. Škoda, že som premeškal príležitosť osláviť 1024 článkov na tomto blogu. Je to tak, tento článok už má poradové číslo 1036 a to je už celkom obyčajné číslo, alebo aj nie, lebo je to vraj Anjelské číslo. Je to aj číslo odtieňa fasádnej farby. 

Dosť bolo čísel,podstata je v niečom inom. Včera som písal o básnikovi Apollinairovi a samého ma to zaujalo, také obnovené čítanie z minulosti. Zajtra sa teda pozriem na zúbok Alexandrovi Sergejevičovi Puškinovi. Pri tej príležitosti si zarecitujem Pamätník, ktorý sme sa naučili naspamäť rok pred maturitou a stále sa drží v hlave.

 

Apollinaire, Alkoholy života

 Siahol som do archívu pre toto poučenie. V edícii KPP (Klub přátel poezie) vyšla táto kniha v roku 1965. To v tých dávno zabudnutých časoch to bolo tak, knihy sme si nekupovali len v kamenných obchodoch, ale aj na "dobierku" poštou (aká novina). Z edičného programu sme si vyberali knihy pre nás zaujímavé a objednali sme si tituly na celý rok. 

Básne v tejto zbierke vyšli v preklade Karla Čapka, Adolfa Kroupu a Milana Kunderu. Samozrejmosťou bol v tom čase aj pribalený singel s nahrávkou niektorých básní.Ako motto som si vzal myšlienku od Vítězslava Nezvala: 

"Bez tohto básnika by nebola poézia dvadsiateho storočia..."   

Veľmi zaujímavé sú aj úvodné state Milana Kunderu, z ktorých vyberám:   

"Každý národ má svoju vlastnú `históriu` svetovej literatúry."  

Apollinaire bol podľa neho utopista, ktorý veril v šťastnú budúcnosť ľudstva plynúcu z rozvoja vedy a techniky. 

Ó, kdyby čas dal aby stroje
konečne začali přemýšlet...         

(Kopce)

A ten čas, zdá sa, že nadišiel... Len všetko ostatné ostalo utópiou. 

"Apollinaire vo svojich básňach zrušil starú kompozíciu básne založenú na logickom rozvíjaní obrazu, či myšlienky a objavil kompozíciu novú, založenú na voľnom prúde vedomia, bez prechodu a často bez zjavného logického sledu nesúvislé prvky, pocity, úvahy, spomienky."  (M. Raymond) 

Konečne mi je jasné, čo znamená to voľné, neviazané veršovanie 21. storočia a kde pramení... Vďaka Milan Kundera.

"Každý je básnikom... ale veľkí básnici a veľkí umelci majú spoločenské poslanie: Ustavične obnovovať ľudské videnie prírody. Bez básnikov by boli ľudia unavení z jednotvárnosti prírody."

O tom by sa dalo polemizovať...

Nedá sa verne sprostredkovať to všetko pestré, čo v tej knihe je. Je ju treba držať v ruke a bez zjavného logického sledu sledovať pocity, úvahy, spomienky, hoc aj tie vlastné. Hlavne tie. 

 

Let do Prahy a do Burgasu

 Bolo to dávno, leteli sme do Prahy ako rizikoví cestujúci. Tak sa hovorilo pasažierom, ktorí nemali dopredu objednané letenky na príslušný let. Tak sme prišli do Bratislavy autom a reku, skúsime, či budú mať dve voľné letenky. A mali. Tak sme po chvíli odpochodovali k hučiacemu stroju IL-18. Usadili sme sa hneď za pilotnou kabínou a na tej prepážke bol látkový záves. Hukot motorov sa zdvojnásobil, keď sa lietadlo presúvalo na štartovaciu pozíciu. 

Na štarte zabrzdil a pridal plyn, už som si myslel, že to tie turbovrtuľové motory roztrhne, ale nič, pridal ešte a odbrzdil. Rozbehli sme sa po bratislavskej dráhe a na konci sa k nám naklonila záclonka pred nami asi pod uhlom 30°, ale to už vibrácie tlmil vzduch a leteli sme rovno nad Senec. Bol to môj prvý let a to ešte takto ako rizikový pasažier. Zabudol som, že pred nástupom do lietadla sme si dali ešte v bufete po dva poldeci niečoho ostrého. 

Praha bola pred nami asi o 45 minút a všetko skončilo šťastne. Naspäť sme leteli tou istou linkou a aj ten len bol bez problémov. To však už bol môj druhý let. Prešlo mnoho rokov, kým som sa znovu dostal do lietadla. Bol to TU154 a leteli sme na dovolenku do Bulharska. Všetko v pohode, až na spiatočný let. Na letisku v Burgase nás nechali čakať 4 hodiny a nič nám nepovedali. Okolo lietadla bol čulý pohyb, asi odstraňovali nejakú poruchu. 

Spiatočná cesta bola plná vzdušných prepadlísk, až tak, že sa to blížilo bezváhovému stavu. Budapešť sme videli s nočným osvetlením, nad Brnom bola búrka a nič sme nevideli. Z klimatizácie sa začal šíriť zvláštny zápach, niečo ako acetón. Bol to horor. Na pražskom letisku niektorí cestujúci bozkávali rodnú zem, šťastní, že to skončilo. Stihli sme aj nočný rýchlik z Prahy do Bratislavy. Pekná dovolenka to bola, Bulharsko v tom čase bolo len o stupienok nižšie ak Juhoslávia. 

Dnešná spomienka bola inšpirovaná rozhlasovou reláciou Borisa Filana.

Záchrana planéty

Kde kto dnes zachraňuje planétu, tak som sa odhodlal zachrániť kúsok z nej. Aj myšlienky sa časom množia, zapĺňajú priestor a tak často vzniká neprehľadná kopa odpadu, ktorý treba roztriediť a časť aj recyklovať. Našťastie, tých čo sa hodia na nové použitie máme dosť. Tak to medzi nami chodí, kto je človek, má čo recyklovať a čím väčšie "Č", tým je toho viac. Najznámejší (ako pre koho) prípad je u mňa básnik, Charles Baudelaire, ktorý sa narodil 9. apríla 1821 v Paríži. V jednej svojej básni triedi svoje spomienky (Spleen, úryvok v preklade Svatopluka Kadleca):

"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk."  

Hořké propasti, KPP, Československý spisovatel, Praha 1966

Je toho podstatne viac, na čo by sa dalo spomínať a nenechať to odísť do stratena v komunálnom odpade. Nabudúce: Alkoholy života, Apollinaire

Bilancia

Koniec roka je príležitosťou na hodnotenie našich aktivít. Bilancovanie sa však posúva vždy o dĺžku núdzového stavu. Nedá sa nič robiť, pripravte si súvahu k najbližšej Veľkej Noci. Zimný spánok pokračuje.

Sneženie

Sneženie je prezliekanie krajiny do nočnej košele. Noc je opakom dňa a sneh je opakom leta. Zasnežená krajina je zjednotená. Ľudia ožívajú, asi je to dané kontrastom farieb. Na bielom podklade je všetko jasnejšie. Aj myšlienky sa zjednocujú a sú jasnejšie. Ostáva len dúfať, že to vydrží až do leta, alebo aspoň do jari. Držme si palce. Spoločne.

Rodina a hudba

Keď všetci odídu, rodina ostáva. Hudba nikdy neodíde, len ju musíme počúvať. Hudba je ako poézia, má melódiu a rytmus. Pravdaže, myslím tým na "dobrú" hudbu. Samozrejme, myslím aj na dobrú rodinu. Tým nechcem naznačiť, že by rodina mohla byť aj zlá. Veď aj v rodine sú chvíle nesúladu, ale tie sa ľahšie prekonávajú. Aj v hudbe sa v akýchsi neštandardných prúdoch môže vyskytovať nesúlad, ale obvykle je to vtedy, ak ide o módny výkrik, či vyjadrenie nezdravého ducha doby. Nakoniec, ak sa všetko má na dobré obrátiť, melódia (a rodina) zvíťazí.

 

  

Návštevníci a osud

Návštevnosť Wabovín klesá. Neviem prečo, veď tu nie je potrebný ani respirátor a či ste zaočkovaní, to nikto nekontroluje. Ale vážne, nemám s tým problém, píšem si tu pre seba a náhodných okoloidúcich a teraz aj pre naplnenie sľubu 1000 noci v karanténe. Veď už to aj oficiálne ohlásili, že tak skoro to neskončí. Ja som to predpovedal, je to osud. S tou návštevnosťou je to v poriadku, veď kto by čítal takéto nezaujímavé monológy?

Čo je osud? Je to niečo, čo je každému dané, alebo to len tak vyzerá. Ja si myslím, že osud môže byť to, čo už bolo, ale v žiadnom prípade to, čo bude. Čo bude, to určujú mnohé parametre života a prostredia, v ktorom žijeme. Aj ľudia okolo nás. Najlepšou pomôckou osudu je humor, zábava a smiech. V dnešnej dobe najlepšie hurónsky smiech, patrične hlučný. Tak sme in. Alebo je to inak?

Čítanie s porozumením

 Čítanie s porozumením je termín, ktorý vznikol pri sledovaní článkov na internete. Je ich tak veľa, že jeden to nemôže stíhať, pokiaľ by nechcel sedieť celý deň pri počítači. Bola by to aj hlúposť a hlúpostí je na internete viac, ako je pekné. Človek si musí nájsť sito, filter v čítaní článkov. Takým hrubým sitom je v prvom rade titulok. Podľa novinárskych zásad, by mal titulok obsahovať podstatnú informáciu. Sú však aj výnimky, keď titulok obsahuje nejaký lákavý výkrik bulvárneho typu.

Takže, podľa titulku možno články celkom úspešne triediť a zamietať. Neplatí tu to známe, že v každom článku je niečo dobré (múdre). Internet je naozaj veľká kopa sena a hľadať v ňom drobné úlomky perál by bola sizyfovská práca. Pri častej návšteve "blogoviska" a spravodajských portálov sa vyprofilujú autori článkov na zaujímavých, možných a nemožných. Nemožných treba automaticky vynechať a hneď je obzor jasnejší. Odrádzajú aj dlhé články s "filozofickými" úvahami. Tie sú dobré maximálne na zabitie času, ak nie je do čoho strčiť nos. 

Už končím, len ešte zopár príkladov na titulkovanie, keď stačí prečítať titulok a hneď je jasné o čo ide. Keď poznáme názory autora a problematika je jasná, aj vtedy je to jasné, netreba čítať. 

Príklady z internetu dnešného dňa:

"Kolíkovej novela Trestného zákona v časti o dezinformáciách odporuje princípom demokracie" -Všetko je jasné, laik v práve nemusí ďalej čítať.
"Ako ukryť fotky pred zvedavcami: Fotky Google pridali novú funkciu" 
- zaujímavá téma, kto by dnes nepoužíval Fotky Google?
ŠTÁT CHCE PREVZIAŤ ZODPOVEDNOSŤ ZA NEŽIADUCE ÚČINKY VAKCÍNY
- Konečne, ale určite v tom bude nejaký háčik.
"Kežmarčanka v svojej knihe prezrádza ako sa zbaviť bolestí chrbtice"
- Prečítal som, ale nakoniec je to reklama na knihu...
"Bratislava - Zaujímavé fasády na Leškovej ulici"
- seriál fotografií zo zákutia Bratislavy s podporou Fondu na podporu umenia, to sa oplatí pozrieť.
"Strata menštruácie kvôli diéte? Aj to vám hrozí"
- úzko špecializované na skupinu čitateľov...
"Prezidentka v pondelok rozsvieti vianočný stromček pred Prezidentským palácom"
- marketing našej prezidentky, netreba čítať.
"Trh s elektromobilmi čaká podľa analytika nasledujúcich desať rokov strmá rastová krivka"
- Odvážne tvrdenie, po vzostupe sa asi príde na problém s použitými batériami, ako s čipmi pre autá. 
„Vyzeralo to tak, že svetový automobilový trh sa nasýtil a pandémia situáciu na strane dopytu len ďalej zhoršila. Keď sa dopyt začal vracať, priemysel čelil novým problémom s dodávkami polovodičov,” vysvetlil analytik.

Niekoľko slov o reklame

 Zdá sa, že reklama je fenomén ekonomický, bez ktorého sa ani lístok na strome nepohne. Apokalypsa bilbordov už asi prehrmela, teraz je nápor na televízie. Čítal som, že RTV: chce po športovom kanáli otvoriť ďalší, len neviem prečo. U Markízy je to jasné, má toľko požiadavok na reklamu, že jej terajší vysielací čas nestačí. Musela by vlastný program prerušovať častejšie, a to sa už nedá... Preto chce z tohto dôvodu otvoriť svoj nový kanál. Bude plný reklamy. Máme sa na čo tešiť. A tak to ide vo všetkých podobných televíziách.

Otázka je, kto to celé platí? Poplatky firiem za reklamu v konečnom dôsledku zaplatia spotrebitelia ich produktov. Tak už to chodí v konzumnej spoločnosti. No a čo tam budú dávať? Všetko, čo už niekedy dávali. Tak to chodí aj teraz, niekoľko nosných filmov sa pravidelne opakuje, raz na jednej TV, druhýkrát na druhej, potom aj na n-tej. Vyplýva to zo zákona o zachovaní hmoty a energie. A diváci televízie sa množia podľa božieho príkazu: Milujte sa a množte sa.

Jediné čo chýba, je invencia. Hovorí sa, že existuje 70 typov filmových scenárov a tie sa stále recyklujú,  opakovane používajú. Novátorské by bolo recyklovať televízne prijímače ako elektronický odpad. Alebo použiť vo vhodnej chvíli vypínač. Alebo nezapínať TV. Uvedomuje si dnes niekto, že televízor je v domácnosti elektrický (svietiaci) spotrebič s najväčším príkonom? Napríklad ten náš starší TV (80 cm) má príkon 140 W. Najmodernejšie smart s uhlopriečkou 40" môžu mať 95W. 

Väčší žrúti energie v domácnosti sú len práčka, chladnička a kuchynské spotrebiče. Ale televízor, v bežnej domácnosti, beží najdlhšie a to sa počíta. Počítajú sa aj drobné spotrebiče, trvale pripojené k sieti, ako napr. hodiny, wifi a rôzne nabíjačky, ale aj počítač, ak sa využíva aktívne. Ak príde výpadok siete, budeme vedľa, ako jedľa. Budeme si pískať a hrať na fúkacej harmonike.

Bez slov

 ... Niet čo dodať, všetko je jasné, načo viac slov.

Rúškovanie

Máme už dva roky dobu rúškovú. Typicky sa to prejavuje v televíznych programoch, najmä v spravodajstve a v rôznych diskusiách. Učíme sa rozonávať ľudí (a veriť, že je to ten, ktorého nám predstavili) podľa rúšok, nie podľa tváre. Až raz túto schopnosť stratíme, všetky diskusné relácie nebudú schopné repríz a ťažko budú slúžiť aj ako dokument.

Obrezka a vtáci

Neviem, či je "obrezka" spisovné slovo, ale nechcel som zavádzať slovíčkom "obriezka", aj keď má podobný význam. Na jeseň, či začiatkom zimy je obdobie na úpravu koruny stromov. Platí to aj pre takéto staršie stromy. Naša lipa má už skoro 200 rokov. Vždy na jeseň a v zime ju obsadzujú havrany. Viac sa dá povedať obrazom ako slovami, preto sú tu a začíname havraním zletom na konároch stromu:

   

Jarný rozkvet.

Plná letná sila a jesenné prefarbenie.

Výškové práce, odvážni muži na konároch stromu.

 

Hlava lipy malolistej, akoby čerstvo od holiča. Pokojný zimný spánok.
 

 

O čom sa hovorí

Keď sa stretne rodina, alebo známi, rozhovory sa vedú obyčajne o blízkych aktuálnych spoločenských témach. Až na záver sa zvyčajne skĺzne do politiky, čo je tiež spoločenská téma, ale značne riziková. S vyšším vekom diskutujúcich nastupujú aj rozhovory o chorobách (vlastných) a teraz aj o spoločenskej chorobe zvanej "covid". Spomínam si na mladé časy, na základne vojenskej službe, vtedy boli diskusie jasné, vždy skončili u jedla a pri ženách.

Predmet rozhovoru záleží aj od špecializácie účastníkov. Tak som mal včera možnosť diskutovať so špecialistom na elektroniku. Pracuje v módnej oblasti elektromobilov.  Museli sme sa teda logicky dostať aj k budúcnosti tejto "politiky", ktorá chce nahradiť spaľovacie motory v automobiloch elektrickými, čo by bolo v poriadku, len sa zdá, že nie sú domyslené všetky dôsledky tohto vývoja. V každom prípade by to malo dopad na energetiku a mnoho iných oblastí. Vyvolalo by to aj dramatické spoločenské zmeny. 

V aktuálnom rozhovore dnes nemožno vynechať ani choroby, presnejšie tú jedinú, o ktorej sa každodenne veľa nahovorí, ale málo povie. Týmito dvomi témami sme sa vlastne nenápadne dostali do oblasti politiky a to do tej najvyššej, až globálnej, o ktorej sa dnes už (ešte) nahlas nehovorí...

Čitateľský zápisník

Zápisník, v ktorom momentálne nie je nič... To je bohužiaľ pravda. Málo čítam knihy. Sledujem len dianie na internete a to je veľmi ďaleko od "normálneho" príjemného, alebo napínavého (románového) života. Tým nechcem povedať, že taký "normálny" si tu teraz žijeme, to zďaleka nie, veď to onô, ale ktovie, šikovný autor by z nás možno vykresal dajaký príbeh. Musíme vydržať, všetko ešte bude a možno už zajtra príde nejaká kniha s príbehom. 

Mám v zásobníku dve neprečítané knihy, jedna je príliš hrubá a druhá je o dejinách od Eduarda Chmelára. Ešte som nenašiel odvahu pustiť sa do Banášovho Štefánika, ani ponoriť sa do Rekonštrukcie slovenských dejín od bývalého kandidáta na prezidenta. Kým bude zvolený, určite to dočítam. A mám ešte jednu, ktorú som čítal aj písal: Waboviny, výber z blogového denníka 2006-2021 (prvé vydanie). 

Zajtra bude streda, o čom bude?

 

Včera nedeľa bola

 Aj náš "lokdovnový" program bol nedeľný, ale v podstate sa ničím nelíšil od všedných dní v tomto stave hybernácie. Neboli na obed rezne, ale fašírka so zemiakovou kašou a miešaným šalátom. Zdravotná prechádzka k labutiam...

Dovidenia v utorok.

Najlepšie počasie

 Na Titaniku bolo asi celkom slušné počasie a narazili na ľadovú kryhu. Na jednom televíznom kanáli majú najlepšie počasie. Nemám nič proti dobrému počasiu, dokonca túto reláciu najradšej pozerám zo všetkých počasí. Aj tak si myslím, vo všeobecnosti, že je trochu odvážne povedať "táto relácia je najlepšia" alebo, že tento rozhlas je "každým slovom vyladený". 

Superlatívy sú dnes obľúbenou formou v reklame, ale aj medzi ľuďmi sa to ujalo. Neviem prečo. Ak je všetko najlepšie, potom naozaj chýba "naj", lebo všetko je vyrovnané. Ostáva už len "naj, naj, alebo naj, naj, naj".

Povedať, že "tento seriál" je najlepší, je odvážne. Neviem prečo, nemám rád ani jeden seriál za najlepší. Na každom, z toho mála, ktoré pozerám, sa dajú nájsť pozitíva aj chybičky krásy. Ak by som to mal uzatvoriť, tak predsa len najlepším seriálom je "Najlepšie počasie". Vždy prináša nové informácie celkom slušnou, nenásilnou formou. Aj tak sa tie informácie niekedy nepotvrdia.   

Upratovanie

Môže sa zdať, že píšem o bežných veciach, o hlúpostiach. Upratovanie však nie je celkom obyčajná záležitosť, aj keď doma každý pravidelne upratuje. Z času na čas treba poupratovať aj priestory, na prvý pohľad neviditeľné. Napríklad takú špajzu, či komoru, alebo garáž. To sú priestory veľmi často používané na odkladanie momentálne nepotrebných vecí. Tam sa kopia bez ladu a skladu... Ale naozaj neviditeľná je myseľ, teda vlastná duša, vlastné emócie, ktoré je dobré tiež z času na čas poupratovať.

To vnútorné upratovanie je oveľa náročnejšie ako každodenné vysávanie, či utieranie prachu. Niekedy, keď je už naozaj zle, si to vyžiada aj spoluprácu nezainteresovaného odborníka, psychoanalytika. A to je už iná káva, o tom viac nemôžem písať, je to mimo mňa, nie som psychológ.

V istom zmysle každý človek uplatňuje v spoločenskom styku postupy, ktoré psychológovia preskúmali a spracovali do svojej vedy, do rôznych testov, ale prapôvod toho je v bežnom ľudskom spolupôsobení. Vzájomne sa hodnotíme, odhadujeme, čo je v tom druhom... Niekedy sa trafíme, inokedy sa môžeme aj mýliť, lebo každý jedinec používa isté "mimikry", chce sa ukázať v takom či onakom (lepšom) svetle. Hovorí sa tomu pretvárka, niekedy aj "dobrá výchova". Lepšia je však úprimnosť, hlavne ak je vzájomná. 

Tak dobrý deň! 

Alebo ako sa v týchto časoch hovorí: Pekný (ďalší) deň! 

Hlboký nádych bránicou a plný výdych, ako ako podľa jogy...

 

 

       

Duel

Názov článku má byť stručný a jasný, ale ak to inak nejde, môže byť aj nejasný... Je zrejmé, že tu ide o súboj, ale o aký, to je až v pointe. Dňa 8. februára 1837 sa Puškin stretol v súboji s milencom svojej ženy. Ten bol lepším strelcom a strelil Puškinovi do brucha. Z toho plynie poučenie, ak ste poeta, prípadne nevojak, nechajte milencov svojej ženy na pokoji. 

Sú predsa aj pokojnejšie duely, napríklad ten na TV Jednotka, kde sa každý deň "dueluje" vedomosťami. Často ma to láka, veď pri pozeraní tejto súťaže viem správne zodpovedať skoro všetky otázky (okrem športu), lenže doma na gauči sa ľahko háda. Kamery vedia byť neúprosné k hlbšie v podvedomí skrytým vedomostiam. 

Do tretice sú ešte k dispozícii aj manželské duely a tie môžu byť riadne ostré, preto ich neodporúčam. Leda, že by ste to brali ako športový tréning. Zvlášť po dlhšej tichej domácnosti sa dobrý duel priam žiada. Hlasivky už chcú svoje a susedia hádam prepáčia. Keď to inak nejde, v rámci núdzového stavu v psychologickej ponorke dobre padne aj ostrý manželský duel.

Asi mi unikla pointa, prečo je duel pozitívny? Pozrime sa do prírody, mnoho vecí začína súbojom, hlavne tie, pri ktorých ide o budúce potomstvo. Ľudské duely bývajú tvrdšie, ale pokiaľ nepadne súper s guľkou v bruchu, tak to prežijú obaja. Najlepšie, ak je to s úsmevom na tvári a podaním rúk.

 

 

 

Do tisíc a jednej noci

 Zdá sa, že sme tam, kde sme nechceli byť, je čas si to zapamätať, a hlavne prežiť. V každej dobe, aj keď je najhoršie, existujú rôzne možnosti. Najlepšie to vidieť na príbehu "Tisíc a jedna noc", kde Šahrazád rozprávala kráľovi počas tisíc a jednej noci príbehy, aby ju nepopravil. Boli to tak dlhé príbehy, že nikdy neskončili na svitaní. Len tak mimochodom, počas tých nocí porodila kráľovi troch synov... Z toho vidieť, že vždy sa dá nájsť v situácii niečo príjemne pozitívne. 

Podobne skončil aj Dalibor, ktorý sa vo väzení naučil hrať na husliach. My síce nie sme vo väzení, sme doma, tak maximálne je to len domáce... Ako to teda pozitívne aplikovať na našu situáciu? Blogovanie, prípadne diskusie bez invektív, aj to by mohla byť malá cesta z toho von. Nemáme síce tisíc nocí, len 90, ale aj to stojí za to. Zistil som "ohromný" nárast publika na tejto stránke (až 20 čitateľov...), tak dúfam, že vydržia tých 90 dní. Ja sa tu budem každý deň snažiť o zábavu, teda pribudne tu 90 nových článkov.

O čom budú? Ako som už minule naznačil, budú o všetkom a niekedy aj o ničom. Bolo by veľmi pekné, keby prišli aj otázky a inšpirácie z vašich komentárov. Sú od tejto chvíle otvorené pre každého. Držím nám palce v tomto imaginárnom svete.

Kde sú tie staré dobré časy?

Staré dobré časy sú vždy také, že sa strácajú v minulom čase. Spomínam si, ako aj tu bývalo veselo, keď si autori rozumeli s čitateľmi na slovo. Keď sa písalo, aj čítalo s porozumením, takmer každodenne. Každý deň stretnúť človeka... v tom to je. Kde sú tie časy, kde sú tí ľudia? Boli sme skoro ako jedna rodina, lebo rodina je vtedy, keď si ľudia navzájom rozumejú, keď sa vedia rozprávať. Keď vedia diskutovať, keď vedia diskutovať bez invektív za každým druhým slovom. 

Je mi ľúto za starými dobrými časmi. Neviem, čím to je, že boli také dobré. Boli sme mladší? To rozhodne áno, ale v tom nie je všetko. Človek je mladý, kým tak myslí. Kým je zhovievavý k iným, kým ľuďom rozumie a nepotrebuje k tomu psychologický rozbor, ani prečítať kopu múdrych článkov na internete. Tam sa nájde všetko, ako sa hovorí, od špendlíka po lokomotívu. Kto číta papierové noviny, má zúžený obzor, nechá sa viesť. Pravda, v novinách nie sú diskusie ako na internete, preto sú jednoznačné. 

Kto ešte píše staré dobré blogy o všetkom aj o ničom, ale pekne? Len tak, sadnúť si ku klávesnici a premýšľať. Tak aby sa tam neobjavilo ani slovo o reálnej politike, lebo tá sa nezaobíde bez invektív a tobôž dnes nie o téme, ktorá nás prenasleduje už dobré dva roky. Kde sa všetci, aj pán Žinčica, vyjadrujú len ku "kauzám" naservírovaným, ako keď dáte psovi misku plnú psou konzervou. Kde netreba prácne triediť zrno od pliev, kde ešte stále platí, to utopické - že pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Boli to naše staré dobré časy.  

A kto teraz?

 Kto teraz bude učiť slovenských moderátorov, že reč nie je prekážková dráha, ani atletický ovál? Nuž a prečo sa pýtam? Lebo. Lebo sa mi nepáči, (stále ešte) rýchle rapotanie pred mikrofónom u niektorých moderátorov. Napríklad také dobré ráno v slovenskom rozhlase prestalo byť dobré od čias, keď sa toto verejno prospešné rádio zmenilo na "kvázi komerčné". Už som to raz niekde spomenul, že sa tam stratila akákoľvek vážnosť a "niekdajšia" solídnosť vyjadrovania a tým vlastne (u mňa) padla aj dôveryhodnosť. 

Ak by som náhodou chcel kvázi humorné neviazané "klábosenie", hoci aj "akože" humorné, naladil by som si hociktoré iné (tzv. komerčné) rádio a nesťažoval by som sa, lebo to sú oni, čo naháňajú "prachy" z reklamy a domnievajú sa, že to poslucháči očakávajú a majú radi. Opak je pravdou. Skutočný život je diametrálne odlišný od reklamných spotov. 

O reklamách preto radšej nehovorím, nemá zmysel sa vyjadrovať, lebo väčšina reklám s detinskými textami, s detskou rečou a zle hranou radostnou úprimnosťou nad zľavami tovaru, či nad tým, že ku šťastiu nám už nič iné netreba, len niečo si kúpiť čo vlastne ani nepotrebujeme. Ak mi reklamný mág na konci zaspieva "an-drea-šop", to ma skôr odradí a keď naozaj nemusím, nepôjdem tam.  Posledná veta ešte k tomu "nášmu" rádiu - neskutočné množstvo "somo-reklamy" (samochvály) skutočne zavelí "preladiť", ale kam?

Čo sa týka reklám je možné podobne hodnotiť aj reklamy v televíznej oblasti rtv:s, ale najmä v komerčných TV. Zdá sa, že reklamy sú ich spoločným menovateľom. Málokedy sa nejaká vydarí, ale po stom opakovaní sa stratí humor aj sviežosť nápadu. Nie som si istý, či sa reklamné spoty učia robiť v nejakej osobitnej škole, ale fakt je, že sú značne mimo realitu a hlavne mimo vkusu publika (česť niektorým občasným výnimkám). Keby len boli s vkusom mimo, ale oni priam nabádajú sledovateľov, aby si vkus kazili. 

Spomínam pri tejto príležitosti na Milana Lasicu, ako vedel rozprávať pekne, zrozumiteľne a s myšlienkou na myšlienku... Rozprával s porozumením. Kto bude teraz dávať príklad našim hercom? 

 

 

 

Čakáreň špeciál

Dva týždne som chodil do špecializovanej rehabilitačnej čakárne. Sedával som na pohodlnej stoličke a predo mnou na stene visela reklama na "plynové injekcie", "kineziotaping" a "systém SM". To sa mi každý deň zapisovalo do očného pozadia, aj som si to preštudoval, čo je to a na čo je to dobré. Na mne to, našťastie, neskúšali. Mal som jednoduchšie, celkom príjemné procedúry, ktoré platí poisťovňa. Aj tak som sa druhý týždeň radšej posadil oproti nápisu "Hasiaci prístroj", len tak, pre zmenu.

Rehabilitačné stredisko ma vrátilo do minulosti, keď som tam občas chodil ako zamestnanec firmy ponaprávať si následky sedavého zamestnania. Tentokrát som si nechal naprávať zlozvyky z ničnerobenia a zo sedenia pri počítači, čo je, z hľadiska kostí, kĺbov a svalstva, skoro to isté. Alebo je to oveľa horšie, ako robiť niečo užitočné prostredníctvom telesných štruktúr. Ani sem už toľko nepíšem, ale o to viac čítam. A je to škoda, lebo občas mám dobré nápady, aj lepšie ako tento...   

Bazén na cvičenie (plávanie) mi okrem "pracovnej" minulosti pripomenul aj obdobie dospievania. Vtedy bola voda na kúpalisku, či v jazere, tou pravou životnou inšpiráciou a vitálnym prostredím. Veď dievčatá v plavkách a tak podobne... Na jazere bývalo plávanie vzrušujúce pre jeho veľkosť a isté riziká, kúpaliská zase mávali nezameniteľný "odor" chlórovanej vody. Dnes by sa to mohlo nazvať "aromaterapia".  

Vo vani s mohutnými podvodnými tryskami mi chýbala hudba, aj keď v hukote vodopádu by ju sotva bolo počuť. To mi zase pripomenulo soľnú jaskyňu v istých kúpeľoch na východe, kde bola k pokojnému relaxu s dýchaním slaného vzduchu pustená na pozadí "ezoterická" hudba. Príliš mi nesedela, tak som v tej jaskyni vymyslel špeciálny audio scenár s pracovným názvom "les a ja". To je ale na dlhšie rozprávanie, tak možno inokedy. Záujemcom predám licenciu, ohláste sa.

Ďalšia oblasť mojich spomienok je spojená s občasným pobytom v tomto rehabilitačnom zariadení v minulosti a sú to ľudia, teda sestričky, ktoré už majú veľmi dlhú prax a ešte stále sú v plnom nasadení a stále sa vedia aj usmievať, napriek tomu, že sú tam celý deň ako na kolotoči. Podobne sa už snažia aj nové, mladé a štíhle sestry. Pred rokmi som mal nepohyblivé rameno a po rehabilitačnom cvičení na tomto oddelení sa všetko vrátilo do normálu a ruka je dodnes ako nová.

Človek, teda pacient zažije v čakárni všeličo. Ľudia bývajú zhovorčiví, no teraz je tu taká zvláštna doba, všetci sme zahalení, maskovaní respirátormi na najdôležitejšej časti tváre. Ľudia už toľko nehovoria, komunikácia viazne. Učíme sa rozprávať očami. Proste sci-fi. Najlepšie je vo vode, tam sme odhalení (čiastočne). Tých 15 minút v bazéne je najlepších na spomínanie.

Som vďačný pani doktorke, ktorá nás dôkladne, ale s porozumením "preklepla" pri vstupnej prehliadke a naordinovala nám potrebné rehabilitačné procedúry. Našťastie, nie je taká rázna, ako pred viacerými rokmi jej predchodkyňa, spomínam si, bolo to v roku 2009.  

K narodeninám

Náš najmenší bude mať jeden rok, tak vznikol nápad zhotoviť mu niečo pre cvičenie jeho prvotných aktivít. Postavil som mu "Activ board". Vzory som našiel na internete...

Základná doska je zostavená z tatranského profilu, všetko je zlepené a zoskrutkované. Všetko potrebné z elektroniky (bzučiak, časovací obvod) je v priestore pod základnou doskou. 

Popis jednotlivých častí

1 – Bicyklová húkačka, zaujme deti a priláka rodičov…
2 – Potrubie, potrubná doprava (guličky a pod) a môže slúžiť aj ako držiak tužky.
3 – Mechanický zvonček, ručne ovládané kladivko cvičí sa jemné uchytenie.
4 – Otočný ovládač, precvičenie jemných otočných pohybov.
5 – Otočný prvok so záclonovým štipcom.
6 – Medvedík – vešiačik.
7 – plastový trojuholník príprava na geometriu.
8 – Žirafa ako pravítko, podobne ako č. 7.
9 – Šnurovačka – premyslené pohyby s presne určeným cieľom.
10 – Otočné koliesko s magnetickým kotúčom, cvičenie jemných úchytov.  
11, 12, 13 – Ovládacie tlačidlo elektronickej časti. Po stlačení sa podľa voľby na vypínačoch 12 a 13 mení zvuk zariadenia. Ak je zapnutý spínač 12, bliká červená LED nad vypínačom. Ak je zapnutý spínač 13, ozýva sa prerušovaný tón a LED bliká. Ak sú zapnuté oba spínače, mení sa prerušovaný cyklus zvuku aj svetla. Zariadenie je aktívne len pokiaľ je stlačené tlačidlo 11 (šetrenie batérie ). Batéria je vymeniteľná z vonkajšej časti dosky.
14 – Kalkulačka - plne funkčná.
15 – Zámok s kľučkou, možno hýbať kľučkou ako v realite.
16 – Kľúč k zámku na retiazke je funkčný, po zastrčení do vložky ním možno točiť.

 

Osmička

 Významom číslic a vzťahmi medzi číslami a životom sa zaoberá numerológia. Niečo na tom bude, nedávno na mňa zapôsobila skutočná osmička. Skoro som dostal morskú chorobu. Sadol som si na bicykel a odrazu som si spomenul na nočnú plavbu zo Sicílie na Maltu. Nielen ja, ale aj obsah žalúdka sa mi začal kolísať. Napriek tomu som z bicykla nezosadol, niečo predsa vydržím... Len či to vydrží aj zadné koleso s osmičkou? Vydržalo. 

Prešlo pár dní, stal sa so mňa dočasne chodec, napriek tomu, že v garáži máme tri bicykle a ďalší doma (s osmičkou). Nasledovala analýza problému. To koleso už bolo pred ôsmimi rokmi nanovo odborne vypletené a vycentrované. Napriek tomu ma neunieslo. Majster asi použil slabé "špice" (s ohľadom na moju váhu?). Ten bicykel značky Liberta má ešte len 53 rokov a možno je už v kategórii "veterán", škoda by ho bolo recyklovať.  

Už píšem dlho, tak poďme na pointu... 

Keď som dal dolu plášť, pozrel som sa na jeho technické a výrobné údaje. Výrobený bol v Číne, to ma neprekvapilo, aj keď neviem, ako som sa k nemu dostal, ale už dobrých pár rokov mi slúžil. Ešte zaujímavejší údaj je maximálne zaťaženie  80 kg a to je problém (ak majú v Číne rovnaké kilogramy ako my), lebo ja to koleso trvale zaťažujem váhou o 18% vyššou. Ak zoberiem do úvahy dynamické namáhanie, je to ešte viac...

Vsjo jásno, čem bukvy?

Tri anjelské bytosti

 Mohol by som povedať, že to boli traja mušketieri dobroty a štvrtý bol d'Artagnan, vlastne to bola doktorka a tie anjelské bytosti boli sestričky. Sestričky zarúškované, ako sa na túto dobu a prostredie operačnej sály sluší a patrí. Všetci sme boli za rúškami, len oči vraveli to podstatné. Najlepšia asistentka ma neúnavne sprevádzala celou operáciou. Slovný doprovod, neustále informácie o všetkom dianí okolo mňa, to bolo niečo úžasné. Ani som sa nestihol poďakovať a už ma viezli zo sály. Dodatočne ďakujem všetkým zúčastneným sestričkám, doktorke a hlavne mojej úžasnej asistentke. Aj keď rúško na tvári, oči neklamú... Ďakujem.    

Naše zdravotníctvo žije vďaka ľuďom, humánnej tradícii, vďaka skúseným doktorom i mladosti novej generácie sestier, ktoré sú korením oživujúcim pacientov.

Heuréka!

 V čakárni istej nemocnice, špeciálneho oddelenia čakalo najmenej 40 ľudí (hlásaná norma na daný rozmer je najviac 20). Vekové rozloženie od 25 (odhad) až do 99 (odhad). Všetko prebiehalo normálne, hýbal sa občas iba vzduch, čo vôbec nevadilo, lebo sme boli všetci "orúškovaní" v maskách. Mierny vánok v úzkej chodbe zavanul pri príchode nového pacienta. Rýchlo, až zbesilo zadulo pri prechode mladšieho zdravotníka, alebo doktora. Doktor sa pozná podľa fonendoskopu na krku, sestrička podľa príjemne tvarovaných proporcií v bielom "outfite".

Ako hovorím vyššie, u nás je všetko v norme, zdravotníctvo beží na plné obrátky a kvalitne. Len tých pacientov je veľa... Veľmi zaujímavý postreh, mladá dvojica - on mal rifle s tromi veľkými dierami, teda celé kolená vonku, tretia diera aby mu bolo vidieť, aké má "boxerky". Ona bola úplne slušivo mladícky nahodená. V tej chvíli som bol "bezdomovec", teda bez vlastnej stoličky som len tak postával v priestore, keď sa uvoľnili dve stoličky vedľa nich. Mladá si hneď sadla, on sa pozrel na mňa a usúdil, že ešte nie som dosť starý, aby mi ponúkol miesto (aj tak by som bol odmietol, nie som ja ešte tak starý).

Skutočne ma potešil, nepasujem sa vo všeobecnosti za "dedka", dokonca som bol čerstvo oholený, ale to dnes nevidieť na prvý pohľad. Len jeden pacient oproti bol taký, že mu biela brada trčala spopod rúška. Hneď bolo jasné, že je to "kmeť" aj keď, možno ešte nemal dôchodkový vek. 

Na lekára som nečakal dlho, len cca 2,5 hodiny, potom mal doktor so mnou trpezlivosť asi tak 5 minút a že ma chce ešte raz vidieť, aby som prišiel opäť do čakárne  asi o dva týždne. Možno bude mať na mňa viac času, len dúfam, že už sa nebudú vonku čerti ženiť ako dnes. 

Mimochodom, pri čakaní som na chvíľu získal čakárenské miesto na uvoľnenej stoličke vedľa mladšieho pacienta, čakateľa na náročnú operáciu. Na chvíľu nechal "tetris" v mobile a spýtal sa, čo ma trápi. Tak som ho stručne, zhruba poinformoval. On sa posťažoval na trenčiansku nemocnicu, odkiaľ prichádza a kde mu nepomohli. Medzi rečou mi popísal svoju nedávnu diagnostickú príhodu a to nemal robiť, lebo sa takmer presne zhodovala s mojou príhodou spred niekoľkých rokov. 

Tak aj takto si môžu pacienti upresňovať svoje diagnózy... Niet nad to, porozprávať sa s pacientmi v čakárni u lekára, len si musíte vopred vybrať vhodné oddelenie, podľa toho, kde vás to pichá.

Zdravíčko!