Odseky prakticky

Pred 13 rokmi sa tu písalo čosi o odsekoch v článkoch na blogu. Niečo z tej teórie sa už asi dostalo aj do literárnej praxe. 

Citujem voľne z článku z júla 2009 (waboviny):

"Niečo na tých odsekoch bude, aj keď klasická literárna veda má iste v odsekoch jasno, internet a zvlášť blogy si žiadajú svoje, iný prístup k textu. Aspoň si to myslím... Pravdou je, že ja som sa ku krátkym odsekom dopracoval celkom logicky ako čitateľ blogov. Možno až úporne sa snažím dodržiavať istú maximálnu veľkosť odseku. Niekedy je to dosť obtiažne, lebo odsek za odsekom by mali predsa na seba logicky nadväzovať a zároveň byť akousi samostatnou myšlienkou. Ako čitateľ, nemám rád dlhé odseky, lebo sa to ťažko číta. Písanie by malo byť tak trochu aj o empatii, pochopiť čitateľa a pritom nestratiť zo svojej výpovede autorskú myšlienku a nezahodiť pointu."

1. Praktická ukážka z knihy vydanej v roku 2022, dlhé odseky, klasik píše dve stránky, len dva odseky:

 2. Praktická ukážka z knihy vydanej tiež v roku 2022, krátke odseky ako v mojich článkoch na blogu:

...

 

Rok blázna a iné oné

Riadením osudu, či plánovanou náhodou, sa mi dostala do rúk kniha Juraja Štubniaka a René Skalného Rok blázna. Doslova a do písmena a nepustil som ju z rúk, kým som ju nedočítal. Výnimkou bol len čas na posedenie v istej malej miestnosti a na nutnú osobnú hygienu. Pustil som ju z rúk (nie však zo zreteľa) aj pri príprave mäsa na varenie guláša a pri čistení zemiakov,  lebo guláš je u nás mojou doménou (a vydaril sa).

Za rok blázna si ľahko dosadíte príslušnú magickú číslovku (2020) a z pamäte vylovíte svoje ešte čerstvé spomienky na vlastné paralelné deje v tomto pamätnom roku, o ktorom sa raz budú učiť deti na základných školách. Nie je vopred zaručené ako ho budú hodnotiť, lebo je známe, že história je len jedna, ale jej hodnotenie sa prispôsobuje potrebám danej doby. Jedno čerstvé hodnotenie je v tejto knihe. 

Dosť bolo úvah o histórii, už som dostatočne naladený na štýl humoru a sarkazmus, aký uplatnili autori v tejto knihe. Mám rád humor, aj keď ide o vážne veci. V tomto prípade ide o to, byť, či nebyť, ale zdá sa, že zatiaľ sme to prežili s celkom obstojným telesným i duševným zdravím a to sa počíta. Koniec koncov aj blázon v ponímaní cirkusového klauna by mal prispievať k duševnej pohode, záleží len na prijímateľovi.

Rok blázna je v podstate životopisná esej autorov, ale na druhej strane treba zdôrazniť, že to nie je ich autobiografia, ale nastavené "zrkadlo" zvláštnej dobe, ktorá je bláznivo "oplodnená" udalosťami dejinného významu, ktoré znamenajú možno aj prerod tohto nášho malého sveta. Žiadna planéta vo vesmíre na nás pohostinne nečaká, máme len túto jednu, napriek optimistickým vyjadreniam niektorých vedcov. 

A o tom to je, ako hovorieva Pitkin v záveroch svojich vystúpení. Táto kniha je v tomto zmysle aj apel na nás, na každého, aby každý začal myslieť (a konať) s vedomím, že treba začať od seba, aby sa nestalo to, čo autori vložili do záverečnej apokalyptickej kapitoly. 

Aby som neskončil len tak, s konštatovaním, že Rok blázna nie je detektívka, ale číta sa ako detektívka, aj keď sa týka všeobecne známych udalostí nedávnej doby a tak trochu aj "perspektívou" budúceho chodu dejín, ktorú si mysliaci človek neželá. 

Nechcem citovať pasáže z knihy, ale voľne povedané, Juraj Štubniak hodnotí prácu médií, ktoré sa snažia o to, aby "plebs" nezačal kriticky uvažovať a pýtať sa. Televízia podľa neho v kvalite poklesla príliš nízko (mierne povedané). S tým súvisí aj všeobecná snaha mocných zmonopolizovať si pravdu a pokles morálky.

Páčili sa mi takmer básnické, neotrepané metafory a humorná nadsádzka vo vyjadrovaní sa o vážnych takmer tragických udalostiach, lebo humor je, ako je známe, korením života, či už je to život ľahký, alebo ťažký. Všetko nakoniec dobre dopadne, cituje autor Johna Lennona... Od neho je aj tento výrok: “Žijeme vo svete, kde sa musíme skrývať, keď sa milujeme, zatiaľ čo násilie sa praktizuje za denného svetla.”

Juraj Štubniak & René Skalný, Rok blázna (satira, ktorá spoľahlivo urazí každého), Bez náhubku, o.z., Bratislava 2022 

       

 

 

Populácia seniorov

Tento slovný paškvil zaznel z úst "vychytenej" moderátorky (rádio S...). Predovšetkým, populácia, to sme my všetci, aj keď sme rôzne starí. Označovať seniorov, teda starších ľudí za niečo extra ako vyčlenenú "populáciu seniorov" je nehoráznosť a nepochopenie významu slov. Alebo je to niečo oveľa horšie. Možno hovoriť o skupine s podobnými znakmi, ale nie je to iná odlišná populácia. Je naša, sme to my... 

Možno by bolo načase uvedomiť si, že všetci sme sa narodili, boli sme deti, prežili sme dospelosť a ak máme šťastie, dožijeme sa aj seniorského veku, ale preto sa z nás nestane nová "populácia seniorov", je to len prirodzený príznak života človeka. 

V rádiu, zvlášť ak je to verejnoprávne rádio, by sa malo "moderovať" trochu vážnejšie, nezrýchľovať reč až do absurdna, nemoderovať ako medzi susedkami na trhu, nehrať vo veľkom hudbu, ktorú kedysi hrávali na rádiu Luxemburg a O3 a tiež sa mierniť so "spievanou" samo-reklamou, ako to už kedysi dávno robil M. Markovič v jednej relácii a spomínané O3.. 

    

Cigarety

Fajčenie, kedysi tak rozšírené, už našťastie upadá do zabudnutia. Tiež som kedysi dávno fajčil, s malými prestávkami, takmer 20 rokov. Skončil som jedného pekného dňa, keď som si povedal, že už mi fajčenie neprináša nič nové a to staré nestojí za (budúce) zdravotné problémy. Zo dňa na deň a ešte pol roka som mal abstinenčné príznaky. Vydržal som a som rád, že fungujem na čistý vzduch. 

Fajčenie postupne vymizlo aj z filmov a televíznych seriálov (zdá sa, že je to minulosť). Až donedávna. 

Elektronická cigareta je zariadenie, ktoré bolo vyvinuté a patentované v Číne v roku 2006. Toto zariadenie vytvára aerosol podobný cigaretovému dymu ohriatím kvapalnej náplne. Tento aerosol potom užívateľ elektronickej cigarety vťahuje do pľúc a vydychuje. (wikipédia)

Z definície je jasné, že vlastne ide o vdychovanie nejakých pár, či aerosolu. To môže obsahovať nejaké prísady, ale o tom som sa veľa nedozvedel. Píše sa len, že obsahujú nikotín a niekoľko iných látok. Útechou má byť, že vraj, z dlhodobého hľadiska  sú e-cigarety oveľa bezpečnejšie ako fajčenie. 

V každom prípade sa mi to na TV obrazovke, vo filme, či v seriáli, ako bývalému fajčiarovi, nepáči. Okrem toho, to vyfukovanie pár mi pripadá značne neprirodzené a vôbec netuším, prečo sa to zrazu začína objavovať na televíznych obrazovkách. Vlastne tak trochu tuším...  

Snúbenci

Manželstvo ako inštitúcia sa uzatvára pred svetskou, alebo cirkevnou autoritou. Podmienkou je splnenie viacerých požiadavok zákona o rodine: 

"§ 1 - ods. (3) Muž a žena, ktorí chcú spolu uzavrieť manželstvo (ďalej len „snúbenci“), majú vopred poznať navzájom svoje charakterové vlastnosti a svoj zdravotný stav."

To je veľmi zaujímavý odsek zákona, skúsme si ho rozmeniť na drobné a podeliť to aj dnešnými spoločenskými (a technickými) pomermi.

Spoznať charakterové vlastnosti snúbenca je veľmi ťažké, ale v snúbeneckom pomere je to, okrem telesných dotykov a intímností to základné, o čo im ide. Otázkou je, nakoľko sa v tomto spoznávaní objavuje a spoznáva pravda, lebo každý sa snaží, vedome, alebo nevedomky, ukázať sa pred partnerom v tom najlepšom svetle. 

Vieme tiež, že ak sú dvaja práve zaľúbení, treba u nich rátať s prirodzenou "slepotou" zaľúbených, ktorá im maľuje všetko na partnerovi ružovými farbami. Úsudok o charaktere preto môže byť dosť neistý. No nech je aký je, vždy je nejaký, ale nedá sa dokladovať žiadnym certifikátom. 

Myslím si, že charakter človeka sa v podstate nemení, návyky zafixované v detstve ostávajú veľmi dlho, možno navždy, ale tiež je pravda, že "starnutím" sa charakter prejavuje vypuklejšie, keď pominie zaľúbenosť, vystupujú "hrany" na povrch. Dalo by sa povedať, že až spätne uvidíme, aký bol človek v mladosti naozaj.

Spoznávanie charakteru partnera ovplyvňuje aj akási "psychologická" schopnosť "sledovateľa", pochopiť jednotlivé náznaky, ich súvislosti a prípadné dôsledky. V súvislosti s manželstvom sa niekedy hovorí, že protiklady sa priťahujú, ale len Boh a psychológovia vedia, či je to naozaj tak... Manželstvo je, povedané matematickou rečou, rovnica o dvoch neznámych, doplnená neskôr o spoločných menovateľov. 

Nechajme charakterové vlastnosti bokom, sú dosť ťažko uchopiteľné v danom stave a pozrime sa na zdravotný stav. Zdravotný stav je značne časovo závislý pojem, lebo čo je dnes, sa zajtra môže zmeniť, ale tu je dôležité východisko, aktuálny stav pred rozhodujúcim krokom. Možno by sa k zdravotnému stavu dali pripojiť aj niektoré moderné závislosti - internet a sociálne siete. 

Počítačová gramotnosť patrí dnes už samozrejme k základnej úrovni vzdelania a počítačové zručnosti sa viac-menej predpokladajú. Sociálne siete sú však špecifickým svetom, napriek otvorenosti je to niečo ako "uzavretá spoločnosť". Položme si teda, ako snúbenci otázku, čo s tým? V záujme dodržania "ducha" zákona, by si mali snúbenci povedať aj o doterajšom "pobyte" na sociálnych sieťach, aj o prípadnom blogovaní. 

Nemyslím, že by si mali odovzdať vzájomne prístupové heslá a kódy, lebo to je záležitosť výsostne osobná, ako napríklad listové tajomstvo (platí to aj o elektronickej pošte). Dalo by sa povedať, že úprimnosť nadovšetko, ale spojená aj s veľkým kusom dôvery. 

 Upozornenie:

Táto úvaha je čiste v rovine laickej, preto jej závery berte s rezervou a prípadné praktické otázky konzultujte s príslušnými odborníkmi.

Chodíme

Človek múdry (vraj), ktorý zväčša sedí, by sa mal premenovať na človeka sediaceho. Sedíme doma, sedíme v škole, sedíme v aute, či v autobuse a aj keď bežíme, najradšej pri tom sedíme na bicykli. Pomaly zabúdame chodiť. Často chodíme po meste, vlastne vozíme sa po meste, horko ťažko vystúpime z auta, urobíme pár (neistých) krokov a v cieli zase sedíme. 

Dnes som to skúsil opačne, chodil som hodinu po cudzom meste krajského formátu a mal som čo robiť, aby som nadobudol istotu chôdze. Nie všetky chodníky v meste sú tak hladké ako preferované cyklotrasy. Asi po polhodine sa mi to už celkom zapáčilo a nerád som si znova sadol v čakárni u lekára špecialistu. Je krásne chodiť na vlastných nohách.

Kedysi, keď som ešte musel každé ráno (včasné ráno) chodiť pešo (až k autobusu...), sa mi občas stávalo, že som zacítil pôžitok z chôdze (nielen z chôdze). V tom je čaro návratov, keď skočíte do bazéna s chlórovanou vodou a pred očami máte mladosť, alebo keď chodíte pešo a nesťažujete si ani vnútorne, v tom je tiež návrat. Nie do mladosti, ale aspoň o 10, 20, 30, 40 rokov späť k mladosti.    

Evolúcia

Keď sme boli malí, teda až do vyvrcholenia puberty, nosili sme zásadne trenírky. Červené, modré, maximálne biele s lampasami. Na telocviku, alebo aj inde, bolo hneď jasné, kto je ľavičiar a kto pravičiar. Ja som bol vždy vľavo... Neskôr prišli slipy, takže delenie na pravičiarov a ľavičiarov skončilo. To by sme mohli považovať za prirodzený vývoj, teda evolúciu.

Evolúcii sa vymyká to, čo sa stalo s bielizňou a šatstvom v novodobej histórii v časoch moderného ľudového kapitalizmu. V šatstve a v bielizni vždy bola nášivka s logom výrobcu, prípadne s pracími odporúčaniami vzadu a hore, na golieri v strede. Všetko bolo jasné aj pri obliekaní. Až do revolučných zmien súčasnosti. Táto "revolučná" doba ma stále trochu mätie, najmä pri obliekaní, lebo sa nachádzame v prechodnom období. 

Niektoré nášivky sú ešte po starom v strede a vzadu, iné sú vľavo a dolu. Zdanlivá maličkosť, ale signalizuje príklon k ľavičiarstvu. Aj v politike je to tak, úspešné môžu byť už len ľavicové strany (otázka je len to, čo je to ľavicová politika). Trochu som na pomykove, ako je to s našou ľudovo-kapitalistickou armádou. Vlastne my už armádu nemáme, len profesionálne odzbrojené sily Slovenskej republiky.

Možno sa v ozbrojených silách tiež niečo zmenilo (okrem výzbroje, zmenou svetových strán), kedysi za čias ČS ľudovej armády sa začínalo pochodovať vykročením ľavou nohou a poddôstojníci vykrikovali "levá, levá..." Nie je mi jasné, čo kričia dnes. Ako sa v tomto zjednotili s členmi paktu? Možno "pravá, pravá...", ale vlastne, keď sa v oblečení prechádza na ľavú stranu, mohlo by sa aj pochodovať ľavou nohou... 

U vojakov však nie je dôležité, ako pochodujú, ale kam smerujú a či majú nabité.

Medveď vs. tučniak

Hľadal som v obchode letnú nočnú košeľu. Nerád spím v pyžame, najmä doma a v letných horúčavách a spať len tak, hore bez je mierne rizikové, občas sa vyskytne prievan. Super výrobok mi ponúkli od tradičnej slovenskej firmy "Slovenka". Lenže, chyba lávky, ako sa hovorí v Česku - na prsiach je nažehlený farebný výjav s tučniakom a s tromi malými tučniačatmi. Nieže by to nebolo pekné a vcelku aj vkusné, ale...

 Ale prečo slovenský výrobok s tučniakom, keď máme nášho obľúbeného predátora (vegetariána) medveďa. Je už dosť dlho slušne mediálne propagovaný, tak prečo nie na košeli? Celkom bez srandy si myslím, že by tá nočná košeľa išla na dračku. A možno aj všeličo iné s medveďom. 

Tento moje foto dreveného medveďa, ale tiež naháňa strach (Reštaurácia Žákovič, Trenčianske Bohuslavice). Našli by sa aj mierumilovnejšie medvedice aj s medvieďatami. Hor sa fotografi na medveďa (ale opatrne)!

 

Varené zemiaky

Varené zemiaky sú novým úzkym profilom reštaurácií na Slovensku. Stalo sa mi už 4x (na rôznych miestach), že mi namiesto varených zemiakov priniesli bravčový rezeň s hranolkami, opekanými zemiakmi, alebo s "americkými". (Batáty ešte našťastie nie). Dúfam, že v tom nie je žiadna politika. Štatisticky je to len kvapka v mori, ale už na ďalší prieskum tejto otázky nemám chuť (dám si palacinky), varené zemiaky nechám na amerických vedcov...  

Čiste technicky, s varenými zemiakmi je robota, treba vodu, v ktorej sa varia priviesť do varu a držať ich tam cca 30 minút (energetická náročnosť). Samozrejme, že vodu nemožno zabudnúť posoliť, inak zemiaky nemajú chuť. Naopak, opekané, americké zemiaky a hranolky sú asi uskladnené ako polotovar v mrazničke, stačí vybrať príslušnú dávku a hodiť ju do stále rozpálenej fritézy (predpokladám) a za chvíľu to môže ísť na tanier. 

Ale k vyprážanému rezňu sú hranolky, opekance, či americké zemiaky suché a dvojnásobný horor. Najlepšia je zemiaková kaša (ale proti "gustu" a chuti nikoho nič nemám :).

363

Klamlivý titulok článku sa nemusí oplatiť, ale skúsil som. Nechcem totiž písať o paragrafoch, lebo to nie je moja doména, ani ten, toľko omieľaný 363. Skôr by som sa chcel pozrieť na zúbky televíznym moderátorkám. Upútala ma moderátorka (sympatická dáma s perfektným účesom) v spravodajstve. Viedla vzdialený rozhovor na výsostne odbornú tému, v ktorej asi ani ona nie je celkom doma. 

Moderátor nemusí byť odborník na všetko, ale otázky, ktoré ona kládla druhej strane boli odborne tak fundované, až to pôsobilo dojmom, že vie viac, ako ten, ktorého spovedá. Preto z toho plynula istá nevyváženosť - kto koho vlastne spovedá a kto tie pojmy vysvetľuje nám laikom.

Asi to čítala z čítačky a niekto jej to pripravil (možno ona sama). To by mi nevadilo, len ten herecký prejav bol tak priezračný, že to pôsobilo neprirodzene. Skôr by som prijal. keby mala v ruke papier a akože sa tam občas pozrela. To by bolo fajn. Sú situácie, kedy papier nepustí... Pamätáme si ešte na "naivné" otázky, ktoré kedysi úspešne kládol pod lampou istý, kedysi slávny moderátor. Možno trochu tej úprimnej naivity, ktorá sa očakáva, by bolo na mieste aj v spravodajstve (všetko s mierou).

Nemenujem tú televíziu, aj keď by som mohol, lenže ja už koncesionárske poplatky neplatím, aj keď som poberateľ elektriny. 

Ešte k tomu číslu "363" - viem, že za čísla už padol nejaký rozsudok, dúfam, že toto číslo je aspoň zatiaľ bez poškvrny. Lebo čísel je veľa a aj paragrafov, na ktoré platia iné paragrafy a tak podobne  a tak ďalej... 

Stereotyp (psycho)

Oficiálnu definíciu stereotypu podľa Wikipédie radšej nebudem citovať, je príliš zložitá, ale to nevadí, budem radšej voľne uvažovať o význame stereotypu, respektíve o dôležitosti zbavovania sa stereotypov, ako o tom píše Adam Grant v knihe "Ešte si to premysli". Inak povedané, tvrdí, že zmeniť názor na vec je prirodzené a vhodné, ak sa zmenia vonkajšie podmienky a fakty. Nemeniť názor je vraj pohodlné.

Pravda je, že knihu som ešte neprečítal, tak zatiaľ iba voľne fabulujem o jej obsahu vychádzajúc z prvých 10 strán. Aj tak sa mi zdá, nabádanie na prispôsobovanie vlastného názoru zmeneným podmienkam ako zásah do (vlastnej) osobnosti. Ak by to bolo vyžadované tlakom zvonka, mohlo by to byť považované aj za manipuláciu zvanú niekedy aj "brainwashing", takže pozor!  

Kedysi sa hovorilo: "dôveruj, ale preveruj! Aj to, čo na prvý pohľad vyzerá ako fakt (lebo čert nespí), môže byť aj niečo iné. Moderné "hoaxy" sú guľaté a túlajú sa svetom (aj internetom) krížom, krážom. Pri čítaní psychologických kníh platí dvojnásobne zásada opatrnosti pri preberaní názorov autora. Poučiť sa áno, ale vnímať kriticky, s nadhľadom. Spomínam si na Freuda, ako pri formulovaní svojich teórií o psychoanalýze menil svoje názory podľa aktuálnych nových poznatkov, takže aj on. 

V tejto oblasti psychológie nikdy nie sme na konečnej. Všetko sa hýbe, plynie a vyvíja sa. Uvedomme si, že nesprávne uchopená, cielene manipulatívna psychológia (so zlým úmyslom) môže byť v dnešnej dobe svetovlády prostredníctvom médií, aj zbraňou typu HN.  Ešte raz sa na záver ospravedlňujem autorovi knihy, ktorú ešte len budem čítať, je v tom úplne nevinne. Veď uvidíme keď dočítam, ešte si to premyslím...

Dilema

Mám dilemu, hoci nestojím (nesedím) pred rozhodovaním o dvoch (nie dobrých) možnostiach. Už sú predo mnou tri možnosti, ale neviem ako sa to odborne nazýva. Ak sa človek nevie rozhodnúť medzi tromi možnosťami, vyberie si štvrtú. Tak som začal písať úvahu o dileme. 

Rozhodovanie sa medzi danými možnosťami je vždy to najťažšie, ak nie sú obe možnosti veľmi dobré. Podobné je to aj pri možnostiach, ktoré sú dobré rovnako. Každé rozhodnutie určuje smer ďalšieho vývoja udalostí. Pri písaní úvah o "nesmrteľnosti chrústa" to však nie je až tak zničujúce rozhodnutie. Chrúst ako chrúst...

Trochu to priblížim, nie príliš, ale aspoň naznačím, že som chcel písať o umelej inteligencii a nie som si istý, či moja inteligencia na to stačí. Odborníci a vedci z tejto oblasti už o tom popísali množstvo papiera, ale im sa nechcem miešať do atramentu. Aj tak si o umelej inteligencii myslím svoje a s tým nemôžem ísť do verejnej diskusie, ak chcem ostať v rámci slušnosti.

Druhá "dilema" sa týka ľudských vzťahov, teda hlavne vzťahu muž - žena s cieľom založiť si rodinu a vychovať deti. Takýto vzťah môže skončiť ako v rozprávkach "a potom žili šťastne až do smrti", alebo trochu realistickejšie skorým, alebo neskorším rozvodom, nedajbože fyzickým násilím. Tým nemyslím, že muž bije ženu, ale aj naopak a "bitie" neznamená len fyzické násilie, ale aj to tvrdšie - psychické. 

Trochu zavádzajúce v tejto "dileme" o vzťahoch bývajú romantické príbehy z románov, ktoré si vymýšľajú romantici vždy, keď sa zdá, že romantika pôjde dobre na odbyt v kníhkupectvách. V romantických rozprávkach sa často vyskytuje hľadanie "toho pravého", či "tej pravej" na lásku. Lebo, ako vieme, láska je základ všetkého dobrého a pekného. 

Praktici a filozofi, ale aj psychológovia by sa iste zamysleli nad tým, ako to naozaj funguje. Existuje pre jedinca na celom svete len jeden "ten pravý"?  Asi nie, lebo do pravosti vždy zasahuje aj okolie a okolnosti. Dokonca sa stáva, že kvôli okolnostiam sa stretnú dvaja, ktorí si nie až tak padnú do oka, ale čo robiť? Potom sa môže stať a stáva sa, že toho pravého s údivom uvidia trochu neskôr a oheň je na streche. 

Uznajte, že písať o životných dilemách nie je len tak ľahko. Tak som sa nedávno chcel zamyslieť nad kultúrou, teda hlavne nad hudobnou kultúrou dneška. Ako z blata do kaluže pre mysliaceho tvora v dnešných časoch. Uniformná kultúra, to je asi to správne hodnotenie našej súčasnosti. Aj keď sa zdá byť pestrá, prevláda jeden vzor, teda tá správna "západná kultúra". 

Náš sused si nosí do záhrady výkonné rádio a dáva to vždy na vedomie okoliu príslušnými decibelmi. Zariadenie je to kvalitné, harmonické skreslenie nepočuteľné a hudba kultúrna. Ovšem, aby bolo jasné aj kultúra musí mať prívlastok, ako som už spomenul. Samozrejme, v tomto prípade nejde o tzv. vážnu hudbu, tá ostáva chvála Bohu v klasickej forme a je prakticky nemenná. 

Práve u suseda v záhrade som včera počul piesne s anglickým textom (prevažne), ale boli tam aj srbské, ale celkový dojem bol rovnaký, ani jednej, ani druhej som poriadne nerozumel a inak sa to podobalo ako vajce vajcu. Priznám sa však, že niekedy si myslím, že je dobré ak človek textu nerozumie, nenarúša to dobrý dojem z hudby. Narážam tým na niektoré infantilné texty slovenských piesní. Ale nájdu sa aj skvosty s kvalitnou textúrou aj myšlienkou.

Viem, že by sa najmä v kultúre nemalo takto nálepkovať, ale keď je to fakt, čo s tým? Priznajme si, že v posledných (-dsiatich) "demokratických" rokoch počúvame hlavne, okrem našej domácej tvorby a ľudoviek, najmä piesne s anglickými textami a rytmami. 

Nepamätám si, kedy som naposledy v našom "informačnom" rádiu, či inde počul, napríklad maďarské, čínske, či nebodaj ruské piesne. Nie že by mi nejako chýbali, ale jednotvárnosť unavuje. A to nechcem hovoriť o televíznych kanáloch, kde sa všetko reprízuje stokrát na stovke kanálov a to isté platí aj o infantilnej reklame.

    

Múdry ako rádio

... či hlúpy ako...? Nie, hovorí sa, že je hlúpy ako tágo (tam je pekná zbierka prirovnaní). Pamätám si ešte z detstva, že sa to slovné spojenie "múdry ako rádio" používalo na označenie osoby, ktorá sa vystatuje, že je múdry. Skrátka, bolo to pejoratívne označenie pre hlupáka, ktorý si myslí, že  všetko vie a nad inými sa preto povyšuje. Príklad použitia daného spojenia z modernej doby som našiel v istom denníku (19. decembra 2021):

"Prečo neodstúpil on, keď je múdry ako rádio, odpovedal predseda parlamentu... na kritiku..."

Volám sa...

Ale nie som Marián ako v tej reklame, kde si ON skonštruuje všetko, čo bude chcieť. Hovorí sa, že Nomen omen, teda že meno predznamenáva niečo z vlastností človeka. Znamená to aj pomenovanie osoby, alebo miesta, ktoré vystihuje nejakú jeho charakteristickú vlastnosť. V duchu dnešných obáv, aby nás niekto neoklamal (neohaxoval) si všímame meno autora, čím sa obvykle vyznačuje vo svojich textoch na internete (v novinách, v časopisoch, ale aj v knihách).

Pri postupujúcej cenzúre internetových stránok a obrovskej prevahe tzv. "mainstreemu" sa môžeme čudovať, že tu ešte taká obava je (možno práve preto). No ale dobre, aj v článkoch, ktoré sú akože nezávadné, je dobré vedieť si vyberať. 

Je známe, že človek radšej číta to, čo potvrdzuje jeho názory, je blízke jeho mentalite. Aj z toho plynie vlastná "autocenzúra", keď sa niekto vyjadruje neomalene, gramaticky a štylisticky nesprávne, nabudúce si už jeho článok neprečítam, ale ani v prípade, že ho nachytám pri klamstve. Podobne je to  aj keď je niekto neobjektívny a extrémistický. A je úplne jedno, kam jeho extrémy smerujú. 

Pri istom spoločenskom rozhovore som sa nedávno vyjadril, že keďže som už zverejnil tisíce svojich názorových článkov, že vlastne som na internete takmer nahý, kto chce, vie o mne všetko (až na ten figový list). 

Samozrejme, také "všetko" nikdy nie je stopercentné, lebo poznanie závisí aj od úrovne myslenia pozorovateľa. Tak ako je to so mnou, tak je to s každým, kto na internet už hodil istý počet svojich názorových článkov. Viem to z praxe, mám vytipovaných niekoľko autorov (a je ich dosť), u ktorých mi stačí jeho meno (Nomen omen), aby som ho neotváral, lebo viem, ako a o čom píše.    

Ak niekto postupuje podobne, nemôže sa mu stať, že by čítal (a veril) názorom, či domnelým faktom od autora, ktorého takto pozná. Rád si však prečíta názory ľudí, ktorých pozná v dobrom. Toto všetko platí samozrejme aj o médiách "hlavného prúdu" a možno o nich ešte viac.  Ak ma niekto raz oklame, druhýkrát sa mu to nemôže podariť a nastupuje označenie v zmysle: Nomen omen.

Kontext

Kontext znamená významovú súvislosť slov, javov alebo udalostí. Toľko iba stručne z opisu významu tohto slova. Súvislosti, teda kontext sú veľmi dôležité pri hodnotení javov, vecí a udalosti. Ak neberieme do úvahy súvislosti, môžeme sa mýliť v hodnotení, môžeme veci nesprávne chápať. Nemôžem, napríklad povedať, že moja babka bola nešťastná, lebo nemala práčku a musela prať bielizeň ručne v drevenom koryte. Tým by som zanedbal súvislosti, teda dôležitý kontext (práčky vtedy neexistovali) a z pravdy sa stáva hodnotiaca lož, či polopravda, čo je ešte horšie. Spomeňme ešte v tejto súvislosti aj súdnu prax, keď súd zvažuje aj poľahčujúce okolnosti, čo je v tom prípade kontext.

Kto sme?

Hovorili nám, že človek pochádza z opice. Je to pravda? Ako sa to vezme, ešte stále sme sa nezbavili niektorých opičích inštinktov. Skúste počúvať nejakú TV šou vo vedľajšej miestnosti, kde nevidíte obraz, alebo aj pri televízore so zavretými očami. Obecenstvo a niekedy aj účinkujúcich ťažko rozoznáte od stáda opíc. To hulákanie a temné dunenie ako sa bijú do pŕs nepustí. Možno to však bude v niečom inom, lebo stádo opíc som ešte nikdy nevidel ani nepočul, hádam iba vo filmoch. V Zoo sú opice obvykle tiché.

 

 

My poslucháči

Som poslucháč, ako mnoho iných poriadnych chlapcov. Každú chvíľu mi to pripomínajú rozhlasoví "hlásatelia". Aj tak sa pýtam, prečo nie sme "počúvači"? V televízii sa nehanbia a oslovujú nás ako diviakov (čo kecám, sme tam poctiví diváci). Len preto, že počúvame rozhlas, sme poslucháči, ako tí, čo večne iba poslúchajú, či už doma, alebo v republike? Sme poslucháči preto, že poslúchame? Žiadne protesty, žiadne manifestácie... Ide o to, že koho vlastne poslúchame. 

Dnes je piatok trinásteho a ja som sa ponevieral po istej poliklinike, čakajúc na osobu s označením VIP. Zašiel som aj do bufetu, všade s respirátorom, len som nevedel ako s tým popíjať kávu a zajedať lekvárovo-tvarohový koláč, dosť slabo prepečený, ale horúci, ako by ho práve z pece vytiahli. Bufetárka mi dala povolenie, dať si dolu respirátor. Respirátor sem a tam a voda z fľaše na zapitie.

Po výdatných "druhých" raňajkách som hľadal istú miestnosť a keď som ju našiel, postavila sa mi do cesty wc-dáma s metlou, dosť široká na to, aby som neprešiel. No pasarán, hlesla ako v Španielsku v roku Pána 1936.

- Choďte o poschodie vyššie!

- Z väčšej výšky "to" lepšie padá dolu, zahlásil som a dal som sa hore schodmi k pánskemu cieľu.    

Pochopiteľne, že som sa v tej poliklinike pohyboval slušne oblečený, svetlá košeľa a tmavé moderné nohavice, také aké sa nosili pred 60. rokmi, proste elegán s iskrou v očiach. Oproti išla dáma v dobrých rokoch, no vlastne babička, zadívala sa mi do očí a oslovila ma:

- Pán doktor, povedzte mi, kde nájdem mamografiu. 

Našťastie som to vedel, a aj keď som nemal na krku fonendoskop, akosi som v tej chvíli povyrástol. A potom niekto hovorí, že piatok trinásteho je nešťastný deň. 

Je to naopak. 

Prvý apríl (druhý, tretí...)

Rád by som sem dal nejaký prvoaprílový vtip, ale nemám. Nastala doba chudobná na humor a obyčajné ľudské vtipy. Ešteže existuje sci-fi žáner, tak tu môžem napísať niečo, ako napríklad Einstein prišiel na svoju všeobecnú teóriu relativity. 

Raz večer si ľahol trochu unavený do postele a spal spánkom spravodlivých. Zobudil sa o druhej nočnej hodine (na odľahčenie istého orgánu) a keď si znovu ľahol do postele, mal pocit, že tak ľahko už nezaspí. S takým pocitom sa naozaj ťažko zaspáva, tak vstal z postele a s prekvapením zistil, že už sú štyri hodiny ranné. Hneď sa zamyslel nad tým, či náhodou nedošlo k politickému posunutiu hodín, ale nebolo to tak.

Neuveriteľné, teda spal znovu 2 hodiny a ani o tom nevedel, zdalo sa mu, že vôbec nespal. Vtedy mu napadlo, že aj čas je relatívny a hneď začal písať všeobecnú teóriu relativity. Dal to potom skontrolovať svojej manželke a tak sa to napokon dostalo do vedeckého sveta aj medzi nás, ľudí, ale stále nevieme, ako to myslel... Zrejme relatívne.

Abstrakcia

Abstrakcia je (podľa Wikipédie) "... stránka, forma poznania, spočívajúca v myšlienkovom odhliadnutí od mnohých vlastností predmetov a ich vzťahov a v oddelení, vyčlenení nejakej vlastnosti". Inak povedané, je to myšlienková manipulácia s realitou. Podľa jazykovedy je to "... filozofické odhliadnutie od nepodstatných znakov skúmaného javu, aby sa utvoril všeobecný pojem". Zriedkavo to môže znamenať aj "niečo neskutočné, neživotné, neexistujúce" a to sme už blízko fikcie.

S fikciou sme už na celkom tenkom ľade z hľadiska reality, lebo tá už nemusí byť ani extrahovaním skutočnosti, lebo podľa slovníka je to niečo vymyslené, neskutočné, či predstierané alebo zdanlivé. A to môže byť zase, z opačnej strany, veľmi blízko reality našej súčasnosti, čomu hovoria  (múdri) ľudia "hoax", ale až sem som sa nechcel dostať, lebo nie som medzi múdrymi obľúbený...

Zaujala ma abstrakcia vo výtvarnom umení, ale aj inde v živote. Fikcia nie, tam je všetko jasné. Môže byť ako vedecká (sci.fi) alebo "bohapustá", všeobecná fikcia. Abstrakcia sa často objavuje aj v poézii a ako už  bolo napísané, objavil ju Apollinaire, ktorý "... objavil kompozíciu novú, založenú na voľnom prúde vedomia, bez prechodu a často bez zjavného logického sledu nesúvislé prvky, pocity, úvahy, spomienky."  (M. Raymond).    

Zdá sa, že vytvoriť abstraktné výtvarné dielo je jednoduché, ale bez myšlienky, ktorá by sa v ňom mohla nájsť, to nebude ono. Asi preto sa návštevníci galérií dlhšie zastavujú pri abstraktných dielach, lebo hľadajú myšlienku. Tá môže byť z pohľadu diváka rôzna, ale keď je silná, môže prísť ku zhode dojmov a pocitov. Ocitáme sa vo virtuálnom svete, ktorý vytvoril autor. 

Niečo podobné platí aj v hudbe, aj keď hudba, ktorá vychádza z civilizačnej reality, má isté pravidlá a ich nerešpektovanie pociťujeme ako nesúlad, abstrakciu a disonanciu. 

V tejto súvislosti by bolo zaujímavé, porozmýšľať o tom, ako sa hudobné motívy ukladajú v pamäti. Možno je to podobné ako u všeobecných spomienok, ale hudba je predsa akási kontinuálna záležitosť, útržky nie sú prijateľné, chceme si spomenúť na celý motív. 

O.K., Idem si oživiť hudobné spomienky na to najlepšie (najlepšie je relatívny pojem) z klasiky:

https://youtu.be/NtypQ0skiug

Jazyk symbolických novinárov

Jazyk je prostriedok dorozumievania a niekedy aj naopak. Sú ľudia, aj novinári, ktorí majú veľa slov a málo (pravdivých) informácií v nich. Zamyslime sa nad tým, čo je pravda. Inak povedané, čoho je veľa, toho je príliš a pravde to neprospieva. Niekedy sa zdá, že kto kričí, má pravdu (alebo chce pravdu prekričať). Kedysi chodil po svete istý seriál s mottom: "Pravda je vo hviezdach". 

No hej, ale v tom seriáli išlo o mimozemšťanov. 

Aj niektorí ľudia medzi nami sú ako mimozemšťania? 

Samo Chalúpka napísal: "Pravde žil som, krivdu bil som..." Mnohí (aj novinári) sa riadia heslom, že proti vetru sa nedá... (plávať), preto si najprv zisťujú, odkiaľ práve dnes fúka vietor... Keď sme boli malí, hovorili nám, že za pravdu ťa aj z voza zhodia a zdá sa, že život sa pod to už zase podpisuje každý deň. Novinári by mali byť zrkadlom doby. Niekedy však majú ďaleko do Benátok, ale bližšie ku krajine krivých zrkadiel.   

Sorry. A kto je tu dnes novinár? Každý kto (verejne) píše. Sú rôzne žánre aj v novinárskej praxi a tobôž v novinárskej teórii.  A obzvlášť dnes. Zatiaľ preto čítajte s porozumením a neberte cudzie názory ako fakty. Čítajte aj to, čo je medzi riadkami. 

Tréning podľa rádia

Vždy keď počúvam dopravné správy z rozhlasu, aplikujem na seba niečo podobné ako "autogénny tréning" zameraný na trénovanie pamäte a predstavivosti. Moje šoférske skúsenosti nie sú bohvieaké, nenajazdil som ešte milión kilometrov, len nejakých cca 450 tisíc km (Jawa 250, Škoda 100, Škoda Felícia kombi, Fiat GP). Zväčša to bolo na Slovensku, takže slovenský miestopis mám v malíčku.

Keď v dopravnom hlásení o situácii na cestách počujem, že tam a tam sa niečo stalo, či je nejaký problém, naskakuje mi predstavivosť a lietam z jedného miesta na druhé. Trénujem si tým pamäť a oživujem predstavivosť. A možno to pôsobí aj ako špeciálny autogénny tréning na uvoľnenie napätia. Vyskúšajte si to podľa dnešných dopravných správ...

Zjazdnosť, kontroly, radary (skrátené, neaktuálne):

Všetky sledované úseky diaľnic a rýchlostných ciest sú zjazdné... (predstava - naše diaľnice)

Pezinská Baba v oboch smeroch iba vozidlá do 7,5 tony

Huty zjazdné

Donovaly zjazdné

Šturec zjazdný
Dobšiná zjazdná
Čertovica zjazdná

Kremnické Bane zjazdné
Vernár zjazdný
Veľké Pole zjazdné
Makov zjazdný
Biela Hora zjazdná
Príslop prejazdný. uzatváraný pre vozidlá nad 10 m
Fačkov zjazdný uzatváraný pre vozidlá nad 10 m
Herlianske sedlo uzavreté
Šútovce uzavretý pre vozidlá nad 10 m.

Kompa Záhorská Ves - Angern ZMENA v časoch

Kompa vo Vojke premáva 5.00 - 23.00

Kompa Štúrovo - Ostrihom premáva
za Kokavou nad Rimavicou, v smere do Látok je za zákrutou odstavený neoznačený traktor.

CESTNÉ KONTROLY:
    za Studienkou, v smere do Malaciek
    za Trnavou, v smere do Modry
    D1 pri Voderadoch, v smere do Trnavy
    na výjazde zo Zvolena, v smere do Detvy
    v Zuberci na hlavnom ťahu v oboch smeroch
    za Dargovom v smere do Sečoviec
    za výjazdom z Michaloviec, v smere do Sobraniec
    v Košiciach na Fábryho v oboch smeroch
RADARY:
    D1 pri Voderadoch, v smere do Bratislavy
    D4 pri Jarovciach, v smere na D2
    D2 pri Kútoch, v smere do Česka
    D1 za Zelenčom, v smere do Trnavy
    R1 na úrovni Žarnovice, v smere do Žiaru nad Hronom
    Hybe na výjazde, v smere do Východnej
    Košice-Šaca merajú v oboch smeroch
    Humenné - vjazd do Kochanoviec
    Hanušovce nad Topľou - Lipníky
    vo Svinici, v smere na Dargov

Cestujte s nami, s dopravnými správami, prstom na mape, alebo s predstavou v hlave.

(Venované MJ z diskusie)

Ruská zmrzlina v úvodzovkách

Inšpiroval ma zaujímavý článok na webe, ktorý radšej nespomeniem a písalo sa tam o Ruskej zmrzline v súčasnosti:  

"Jednalo se o jakousi směs cukru, našlehaného ztuženého tuku a vybraných chemických dochucovadel, to vše sevřeno mezi dvě oplatky. Oplatky chutnaly jako kartonový papír a to mezi tím jako izolační pěna s cukrem."

Skrátka, že už to nie je to, čo bývalo. Neodolal som a kúpil som aktuálnu Ruskú zmrzlinu aj ja. Zjedol som ju, ale teraz musím konštatovať, že ten český gurmánsky popis jej konzumácie a chuti je veľmi blízko pravdy. Premenujte toto čudo na Ukrajinskú zmrzlinu a Ukrajinci vám nepoďakujú. Pokiaľ výrobca neprejde na iné suroviny, prípadne aj na inú technológiu, môže to premenovať ako chce, a nič sa nestane, ani politika nepomôže.