Po prečítaní knihy by si mal čitateľ nechať chvíľu doznievať zážitok z prečítaného života. Ten čas je rôzny, podľa pôsobivosti knihy, podľa žánru a podľa toho, ako silno čitateľ prežíva osudy románových postáv. Lebo nie každý osud človeka vplýva rovnako na každého čitateľa. O zvieracích osudoch z kníh ani nehovorím. Napríklad taká dvojica Bella a Sebastián, ťažko povedať, ktorý osud je dojímavejší. Takže, aká by mala byť hygienická prestávka medzi dvoma knihami?
Roboti to majú jednoduché, napríklad Číslo 5 z filmu "Číslo 5 ešte žije" prelistoval knihu rýchlosťou blesku a už ju mal v pamäti. Vzápätí ďalšiu a tak mal od večera do rána prehľad o všetkých ľudských osudoch a histórii. Podľa toho, na akú knižnicu natrafil. Lenže roboti to majú jednoduché, oni nemajú v programe emócie (možno raz budú mať, keď ich my stratíme). Dalo by sa to porovnať napríklad aj s vínom. Notorik je ako robot, vypije pohár vína a hneď môže ďalší.
Ochutnávač, znalec, však hodnotí víno inak, podľa zraku, čuchu a až na konci aj podľa chuti. U vína posudzuje zrakom predovšetkým čistotu, farbu a hustotu, prípadne aj šumivosť a perlenie. Čuchom posudzuje intenzitu vône odrody, pôvod, vek a zdravotný stav vína. Pre posúdenie chuťových vlastností nechá pôsobiť víno na všetky chuťové kanáliky svojho jazyka. To dosahuje prevaľovaním vína v ústach. Potom už všetko vie a ani nemusí ochutnávané víno vypiť.
Keby to tak bolo s knihami, stačilo by pozrieť si aký má obal, väzbu a ilustrácie, prípadne kvalitu papiera a typ písma. Vôňa knihy by však nemala byť rozhodujúca, len tie, ktoré sú tlačené zastaralou technikou a zapáchajú ako novinové denníky, by dostali to najhoršie hodnotenie aj bez prečítania. Pre chuť by stačilo prečítať zopár strán, nechať si ich poprevaľovať v duši a vypľuť, alebo dočítať. Komplexné zhodnotenie knihy preto môže zodpovedne urobiť len knižný notorik.
Pri striedaní kníh by však aj notorik mal zachovávať medzi dvomi knihami nejaký hygienický "predel". Predstavme si, že som práve dočítal detektívku, v ktorej sa od začiatku do konca vraždí, pátra a prenasleduje. Zlých pocitov a napätia sa treba zbaviť skôr, ako sa začítam do romantického príbehu, nebodaj do lyrickej poézie, inak by sa mi tie nesúrodé atmosféry mohli premiešavať a mohol by z toho byť lacný vínny strik. Radšej si preto nalejme čistého vína a medzi odrodami si vypláchnime ústa. Hoci aj televíznym seriálom, v ktorom naozaj o nič nejde.
2014/04/17
2014/04/12
Slanina ako symbol
Nebude zo psa slanina, ani z vlka baranica. Veru nie je nad dobrú slaninu. Takú dobrú v supermarkete nedostanete, len výnimočne. Včera som sa na takú zadíval, aj som si jej kusisko doniesol domov. Chuťová skúška dopadla výborne. Nakrájal som si ju na tenké pláty a voňala do ďaleka. Až mi to nosom krútilo a s čerstvým chlebom chutila ako v siedmom nebi.
Ešte pol dňa mi voňali ruky slaninou, ani dvojnásobné umývanie nepomohlo. Ale nech, za dobrú slaninovú vôňu sa netreba hanbiť. Ako v tej reklame, kde si dáma na pláži a v plavkách, prisadla k inej dáme v plavkách a hovorí: "Nádherne voniaš. Čo je to?" Tá druhá odpovie: "To som ja, to je vôňa môjho tela". Veru tak! Už aj jeden reklamný mág objavil silu prírody.
Slanina je aj symbol. Symbol, že človek patrí do prírody, je jej súčasťou. Podobne ako voňavý chlieb (prečítajte si Julinkinu pekáreň). Slanina je podobný symbol ako klasické maslo a pravá smotana, či pravý ovčí syr a slovenská bryndza. Mastný chlieb s mladou cibuľkou, či mesiačky rajčín, ešte teplé od slnka a paprika, jemne pálivá, práve obratá v záhrade.
Aj turistická saláma, pokrájaná na tenké krúžky a s kúskom masla vložená do žemle s kúskom uhorky. Taká niekdajšia obložená žemľa. Skromná, ale chutná a striedma. Nie ako hamburger, na ktorý si treba otvoriť veľké ústa ako ústie Dunaja do Čierneho mora. Aj chuť hamburgera je vhodná len k riadne vyhladovanému človeku. A kde takého dnes nájdete? Tak sa ukazujú symboly dávnej doby v porovnaní s dneškom.
Ešte pol dňa mi voňali ruky slaninou, ani dvojnásobné umývanie nepomohlo. Ale nech, za dobrú slaninovú vôňu sa netreba hanbiť. Ako v tej reklame, kde si dáma na pláži a v plavkách, prisadla k inej dáme v plavkách a hovorí: "Nádherne voniaš. Čo je to?" Tá druhá odpovie: "To som ja, to je vôňa môjho tela". Veru tak! Už aj jeden reklamný mág objavil silu prírody.
Slanina je aj symbol. Symbol, že človek patrí do prírody, je jej súčasťou. Podobne ako voňavý chlieb (prečítajte si Julinkinu pekáreň). Slanina je podobný symbol ako klasické maslo a pravá smotana, či pravý ovčí syr a slovenská bryndza. Mastný chlieb s mladou cibuľkou, či mesiačky rajčín, ešte teplé od slnka a paprika, jemne pálivá, práve obratá v záhrade.
Aj turistická saláma, pokrájaná na tenké krúžky a s kúskom masla vložená do žemle s kúskom uhorky. Taká niekdajšia obložená žemľa. Skromná, ale chutná a striedma. Nie ako hamburger, na ktorý si treba otvoriť veľké ústa ako ústie Dunaja do Čierneho mora. Aj chuť hamburgera je vhodná len k riadne vyhladovanému človeku. A kde takého dnes nájdete? Tak sa ukazujú symboly dávnej doby v porovnaní s dneškom.
2014/04/09
BMI radí
Nie že by som bol závislý od rôznych matematických výpočtov, tobôž nie od výpočtu indexu telesného stavu. Veď je jasné, že nie telo, ale duch robí človeka múdrym... Občas sa postavím na váhu. Leží v spálni, hneď veľa mojej postele, tak prečo nie. Nie vždy ma poteší. Aby som povedal pravdu, ešte nikdy ma nepotešila. Stalo sa to len výnimočne, po dlhšom pobyte v nemocnici. Vtedy mi ukázala o 5 kg menej ako je moja norma.
Pod pojmom "moja norma" rozumiem úroveň, na ktorú som sa dostal prirodzeným spôsobom, ako živý organizmus, ktorý rastie a rastie kým žije. Hrozivejšie je, ak človek zistí, že oblečenie, ktoré má rád, ho už nemá rád, lebo tu tlačí, tam je tesné. Vtedy treba obnovovať šatník. To aj niečo stojí a za tie peniaze by bola kopa dobrého jedla, aj piva na zapitie. Nuž ale, proti životu sa ísť nedá. Možno len mierne, striedmo jesť, aby sa človek cítil trochu lepšie.
V tom je problém. Keď už človek dospeje, nemal by tak prudko rásť ako v mladosti. Nedávno som stretol bývalého kolegu, prejavil sa trochu nevychovane. Spýtal sa ma, ako sa mám a vtom mu padli oči na moju stredovú časť tela a hneď si aj odpovedal, že iste dobre. Celkom ho chápem, lebo tiež sa občas prejavím takto nevychovane. Tentokrát sa ma to ale trocha dotklo, lebo pri svojej osemdesiatke ten kolega vyzerá ako atlét. Zapôsobilo to ako úder pod pás, lepšie povedaní, priamo na pás.
To ako človek vyzerá v brušnej časti iste svedčí aj o tom, ako sa človek pohybuje, či akú namáhavú prácu často vykonáva. Ten môj kolega toľko manuálnej práce nemá, ale pravidelne športuje. Je to v jeho povahe. Pohyb však nie je všetko. Športom sa dá dopracovať aj k rôznym úrazom a rýchlemu opotrebovaniu práve tej telesnej schránky. Takže so športom treba opatrne zaobchádzať. Nájsť si svoju správnu mieru, hlavne u nás usedených. Nedávno som sa opäť začal pokusne vážiť a ako vážený člen rodiny som hneď začal jesť o poznanie menej. A prejavilo sa to už o pár dní na mojom BMI.
Sedavý spôsob života je značne "zcivilizovaný" spôsob prežívania druhu "homo sapiens". Na prácu už máme zväčša stroje, tak iba myslíme a myslíme tiež, že preto sme. Na druhej strane, človek moderný a konzumný pri dlhšom sedení pociťuje túžbu pohybovať sa. A tak čo chvíľa, to vstáva od počítača a začne sa pohybovať. Zmysluplný pohyb najčastejšie smeruje do zariadenia zvaného "chladnička". Kruh sa uzatvára. Po konzumácii pohyb končí a začína sa fáza, ktorá je opakom bdenia, teda spanie zvané siesta.
A je to tu, BMI stúpa a stúpa. BMI kalkulačka (na konci tejto stránky, alebo tu aj s popisom) vám po zadaní vašich parametrov napíše, v lepšom prípade, toto:
Pod pojmom "moja norma" rozumiem úroveň, na ktorú som sa dostal prirodzeným spôsobom, ako živý organizmus, ktorý rastie a rastie kým žije. Hrozivejšie je, ak človek zistí, že oblečenie, ktoré má rád, ho už nemá rád, lebo tu tlačí, tam je tesné. Vtedy treba obnovovať šatník. To aj niečo stojí a za tie peniaze by bola kopa dobrého jedla, aj piva na zapitie. Nuž ale, proti životu sa ísť nedá. Možno len mierne, striedmo jesť, aby sa človek cítil trochu lepšie.
V tom je problém. Keď už človek dospeje, nemal by tak prudko rásť ako v mladosti. Nedávno som stretol bývalého kolegu, prejavil sa trochu nevychovane. Spýtal sa ma, ako sa mám a vtom mu padli oči na moju stredovú časť tela a hneď si aj odpovedal, že iste dobre. Celkom ho chápem, lebo tiež sa občas prejavím takto nevychovane. Tentokrát sa ma to ale trocha dotklo, lebo pri svojej osemdesiatke ten kolega vyzerá ako atlét. Zapôsobilo to ako úder pod pás, lepšie povedaní, priamo na pás.
To ako človek vyzerá v brušnej časti iste svedčí aj o tom, ako sa človek pohybuje, či akú namáhavú prácu často vykonáva. Ten môj kolega toľko manuálnej práce nemá, ale pravidelne športuje. Je to v jeho povahe. Pohyb však nie je všetko. Športom sa dá dopracovať aj k rôznym úrazom a rýchlemu opotrebovaniu práve tej telesnej schránky. Takže so športom treba opatrne zaobchádzať. Nájsť si svoju správnu mieru, hlavne u nás usedených. Nedávno som sa opäť začal pokusne vážiť a ako vážený člen rodiny som hneď začal jesť o poznanie menej. A prejavilo sa to už o pár dní na mojom BMI.
Sedavý spôsob života je značne "zcivilizovaný" spôsob prežívania druhu "homo sapiens". Na prácu už máme zväčša stroje, tak iba myslíme a myslíme tiež, že preto sme. Na druhej strane, človek moderný a konzumný pri dlhšom sedení pociťuje túžbu pohybovať sa. A tak čo chvíľa, to vstáva od počítača a začne sa pohybovať. Zmysluplný pohyb najčastejšie smeruje do zariadenia zvaného "chladnička". Kruh sa uzatvára. Po konzumácii pohyb končí a začína sa fáza, ktorá je opakom bdenia, teda spanie zvané siesta.
A je to tu, BMI stúpa a stúpa. BMI kalkulačka (na konci tejto stránky, alebo tu aj s popisom) vám po zadaní vašich parametrov napíše, v lepšom prípade, toto:
"Váš obvod pása začína byť neprehliadnuteľný. Bude vhodné, ak veľmi mierne upravíte svoje návyky. Mierna redukčná diéta by vám mohla pomôcť, ale chudnite pozvoľna, nie viac ako 2 kg za mesiac. Mali by ste začať celkom systematicky jesť (hahaha) a to v piatich dávkach denne."
Kalkulačka nevie, že ja jem aj šesť, ba niekedy aj osemkrát denne...
2014/04/05
Sezóna potkanov
Knihu "Sezóna potkanov" od Jozefa Banáša som konfrontoval s vlastnými skúsenosťami, lebo som tiež "aktívne" prežil rovnaké obdobie, aké je opisované v tejto knihe. K potkanom sa nehlásim, taký osud ma nestretol. Viem však, že takí ľudia boli a ešte určite aj sú. A ktovie, možno aj budú, lebo sú nezničiteľní a existujú, aby sme vedeli, čo je dobro a čo zlo.
Čo sa týka obdobia od roku 1948 až po 1989, môžem dosvedčiť, asi tak to u nás naozaj bolo. Po "nežnej" by sa dal vývoj charakterizovať skoro ako obrátený chod ľudských vzťahov. Pri štrnganí kľúčmi sme boli na bode nula, čistí ako ľalie poľné. Mali sme len "holé ruce" a nádej. Takú fiktívnu rovnakú štartovaciu čiaru. Ako sa ukázalo tá čiara nebola až tak rovnaká pre všetkých, ako sa nám vtedy zdalo.
Takí sme boli my, obyčajní ľudia a tak sa tvárili aj aktivisti, ktorí sa chystali zaujať miesta na výslní moci a bohatstva. Oni boli o krok pred národom, lebo vedeli alebo tušili viac. Rozbiehal sa nový mocenský boj. Vo výhode boli tí, ktorí boli informovanejší ako bežný občan. To boli nové, vznikajúce "elity". Všetko sa zmenilo a pomiešalo, dobré sa stalo zlým a zlé dobrým. Rušili poľnohospodárske družstvá, dokonca aj materské školy. Školstvo sme uvoľnili. Teraz s prekvapením zisťujeme, že to boli chyby. Stali sme sa niečim, čo sme vtedy možno ani nechceli. Taký je život, silnejší vyhráva a morálka sa prispôsobuje. Proste - sloboda - bez príkras...
Aj v princípe vládnutia sa prejavila sloboda. Sloboda, že všetko je možné, začali sa v spoločnosti uplatňovať praveké prírodné zákony a po pár rokoch sa o našej súčasnosti začalo hovoriť ako o praveku kapitalizmu. Pochopiteľne, aj v ekonomickom zmysle sme začínali spoločensky od nuly, teda "privatizáciou" dovtedy spoločného majetku. Všetko podľa zákona. Najprv sa však tie zákony správne učesali.
Dosť bolo mojich úvah vyvolaných knihou, ktorá je sondou, takmer cynickou analýzou a syntézou vtedajších čias až po súčasnosť. Ľudské osudy sú rozličné a nedajú sa generalizovať, ale tá vzorka spoločnosti, v knihe opisovaná, vyznieva veľmi prirodzene a tobôž pravdivo.
Rozprávačský štýl autora je, ako vždy, perfektný. To sa od neho už očakáva ako samozrejmosť a očakáva sa aj hlboká znalosť problematiky, o ktorej píše. Pozastavil som sa nad niektorými historickými udalosťami, niektoré som zažil takrečeno na vlastnej koži. Napríklad návštevu Nikitu Chruščova v Bratislave 31. mája 1961. Pancierový kabriolet "Čajka" a mávajúci chlap v slamenom klobúku.
Sloboda, to tak často skloňované slovo, malo vtedy celkom inú, exotickú príchuť. Kto vtedy chcel silou mocou slobodu nadovšetko, odišiel do vysnívaného raja. Dnes, keď v takom raji žijeme, nemáme kam ujsť. V bohatstve sme rozkročení na spôsob široko otvorených nožníc. Len Boh vraj presne vie, kto je dobrý a kto zlý. Bohatstvo je len fiktívny podstavec, na ktorom stojí stále len človek so svojim charakterom a morálkou. Sezóna potkanov je úžasná kniha pre pamätníkov, ale aj pre tých, čo sa už narodili do "slobody". Nie je to história od A do Zet, je to len príbeh ľudí z oboch strán zasadený do pravdivo zobrazenej reality.
_________________________________
Jozef Banáš Sezóna potkanov, IKAR 2011
Čo sa týka obdobia od roku 1948 až po 1989, môžem dosvedčiť, asi tak to u nás naozaj bolo. Po "nežnej" by sa dal vývoj charakterizovať skoro ako obrátený chod ľudských vzťahov. Pri štrnganí kľúčmi sme boli na bode nula, čistí ako ľalie poľné. Mali sme len "holé ruce" a nádej. Takú fiktívnu rovnakú štartovaciu čiaru. Ako sa ukázalo tá čiara nebola až tak rovnaká pre všetkých, ako sa nám vtedy zdalo.
Takí sme boli my, obyčajní ľudia a tak sa tvárili aj aktivisti, ktorí sa chystali zaujať miesta na výslní moci a bohatstva. Oni boli o krok pred národom, lebo vedeli alebo tušili viac. Rozbiehal sa nový mocenský boj. Vo výhode boli tí, ktorí boli informovanejší ako bežný občan. To boli nové, vznikajúce "elity". Všetko sa zmenilo a pomiešalo, dobré sa stalo zlým a zlé dobrým. Rušili poľnohospodárske družstvá, dokonca aj materské školy. Školstvo sme uvoľnili. Teraz s prekvapením zisťujeme, že to boli chyby. Stali sme sa niečim, čo sme vtedy možno ani nechceli. Taký je život, silnejší vyhráva a morálka sa prispôsobuje. Proste - sloboda - bez príkras...
Aj v princípe vládnutia sa prejavila sloboda. Sloboda, že všetko je možné, začali sa v spoločnosti uplatňovať praveké prírodné zákony a po pár rokoch sa o našej súčasnosti začalo hovoriť ako o praveku kapitalizmu. Pochopiteľne, aj v ekonomickom zmysle sme začínali spoločensky od nuly, teda "privatizáciou" dovtedy spoločného majetku. Všetko podľa zákona. Najprv sa však tie zákony správne učesali.
Dosť bolo mojich úvah vyvolaných knihou, ktorá je sondou, takmer cynickou analýzou a syntézou vtedajších čias až po súčasnosť. Ľudské osudy sú rozličné a nedajú sa generalizovať, ale tá vzorka spoločnosti, v knihe opisovaná, vyznieva veľmi prirodzene a tobôž pravdivo.
Rozprávačský štýl autora je, ako vždy, perfektný. To sa od neho už očakáva ako samozrejmosť a očakáva sa aj hlboká znalosť problematiky, o ktorej píše. Pozastavil som sa nad niektorými historickými udalosťami, niektoré som zažil takrečeno na vlastnej koži. Napríklad návštevu Nikitu Chruščova v Bratislave 31. mája 1961. Pancierový kabriolet "Čajka" a mávajúci chlap v slamenom klobúku.
Sloboda, to tak často skloňované slovo, malo vtedy celkom inú, exotickú príchuť. Kto vtedy chcel silou mocou slobodu nadovšetko, odišiel do vysnívaného raja. Dnes, keď v takom raji žijeme, nemáme kam ujsť. V bohatstve sme rozkročení na spôsob široko otvorených nožníc. Len Boh vraj presne vie, kto je dobrý a kto zlý. Bohatstvo je len fiktívny podstavec, na ktorom stojí stále len človek so svojim charakterom a morálkou. Sezóna potkanov je úžasná kniha pre pamätníkov, ale aj pre tých, čo sa už narodili do "slobody". Nie je to história od A do Zet, je to len príbeh ľudí z oboch strán zasadený do pravdivo zobrazenej reality.
_________________________________
Jozef Banáš Sezóna potkanov, IKAR 2011
2014/04/01
Sezóna...
Mám otvorené okno a v neďalekej materskej škole vypustili deti na dvor. To je kriku, viac ako v médiách na Slovensku pred poslednými prezidentskými voľbami. Na rozdiel od tej jednostrannej mediálnej kortešačky, tento detský džavot je oveľa príjemnejší a hlavne - dáva nádej do budúcnosti. Médiá nie. Potvrdil to aj Martin M. Šimečka v rozhovore pre českú televíziu v relácii Hyde Park. V Česku by, podľa neho, taký mediálne jednostranný tlak nebol mysliteľný. Nuž, je to tak, my nemáme opozíciu s koncepciou, my máme len politickú antikoncepciu, teraz aktuálne nazývanú "antifico".
Prezident je len jeden, ale aj s ním možno polemizovať. Napríklad v takej otázke prezidentského platu. Nemyslím tým len aktuálneho prezidenta, uvažujem vo všeobecnom rámci. Ako vyhlásil náš budúci, svoj prezidentský plat venuje na charitu. Ako je to technicky možné? V prvom rade, prezident, či iný úradník, zamestnanec štátu, nemôže odmietnuť plat, ktorý mu spoločnosť dáva ako odmenu za jeho úsilie, či v tomto prípade, aj za reprezentáciu. Jednak by to bolo protizákonné, lebo jeho plat stanovuje zákon a v druhom rade by to bolo vyjadrením neúcty voči spoločnosti.
Prakticky teda musí prevziať svoju výplatu a v tom prípade sú to už jeho peniaze. Dáva zo svojho. To je v poriadku, len takýto charitatívny dar by nemal spájať so svojim platom, aby vznikol dojem, že bude pre nás pracovať zadarmo. Skrátka a dobre, nech dá na charitu toľko ako zarobí a bude žiť zo svojho majetku, alebo môže dať aj viac, či menej. V každom prípade, krajšie by bolo, keby si plat, ktorý si zaslúži, ponechal a na charitu by dával niečo zo svojich iných ziskov, či majetku. Lebo takto tu vzniká podozrenie, že síce svoj plat dá na charitu, lebo očakáva zo svojej funkcie iné a oveľa zaujímavejšie prínosy. A ako sa to potom bude volať?
Prečo som článok nazval sezóna? Lebo práve som sa začítal do jednej sezóny, ktorá siaha od "víťazného" februára po víťazný november a vlastne až do dnešných čias.
Prezident je len jeden, ale aj s ním možno polemizovať. Napríklad v takej otázke prezidentského platu. Nemyslím tým len aktuálneho prezidenta, uvažujem vo všeobecnom rámci. Ako vyhlásil náš budúci, svoj prezidentský plat venuje na charitu. Ako je to technicky možné? V prvom rade, prezident, či iný úradník, zamestnanec štátu, nemôže odmietnuť plat, ktorý mu spoločnosť dáva ako odmenu za jeho úsilie, či v tomto prípade, aj za reprezentáciu. Jednak by to bolo protizákonné, lebo jeho plat stanovuje zákon a v druhom rade by to bolo vyjadrením neúcty voči spoločnosti.
Prakticky teda musí prevziať svoju výplatu a v tom prípade sú to už jeho peniaze. Dáva zo svojho. To je v poriadku, len takýto charitatívny dar by nemal spájať so svojim platom, aby vznikol dojem, že bude pre nás pracovať zadarmo. Skrátka a dobre, nech dá na charitu toľko ako zarobí a bude žiť zo svojho majetku, alebo môže dať aj viac, či menej. V každom prípade, krajšie by bolo, keby si plat, ktorý si zaslúži, ponechal a na charitu by dával niečo zo svojich iných ziskov, či majetku. Lebo takto tu vzniká podozrenie, že síce svoj plat dá na charitu, lebo očakáva zo svojej funkcie iné a oveľa zaujímavejšie prínosy. A ako sa to potom bude volať?
Prečo som článok nazval sezóna? Lebo práve som sa začítal do jednej sezóny, ktorá siaha od "víťazného" februára po víťazný november a vlastne až do dnešných čias.
2014/03/31
Noe podľa komiksu
V časopise Rytmus života som sa dočítal, že predstaviteľ Noema vo filme Noe chcel na premieru filmu pozvať aj pápeža Františka. Pápež to vraj odmietol a iste dobre urobil. Keby som bol pápežom a mal by som len zopár základných informácií o tomto filme, tiež by som to odmietol. Keby som bol mal včera tie základné informácie o tomto filme, tiež by som včera radšej sedel doma, ako v kine. Ale ešte som ich nemal...
Tak sa stalo, že som šiel do kina úplne neinformovaný a až dodatočne som sa dozvedel, že ten film nebol natočený podľa Biblie, ale ako námet mu poslúžil komiks. Proste "Amerika". To samé o sebe veľa hovorí. Skutočne je to trochu rozprávka, trochu antické báje a trochu aj akčný "trhák", ktorý si nerobí žiadne starosti s pravdepodobnosťou príbehu, ani s realitou popisovanou v Biblii, ani s obrazovými prostriedkami použitými vo filme.
Napriek tomu, názvom vzbudzuje dojem, že práve o ten biblický príbeh ide.
Možno poviete, že všetko je to o miere vkusu a vlastných kultúrnych preferenciách. Áno, aj tak je to! Nedávno sa jeden diskutujúci na blogu.sme vyjadril tak necitlivo a s odporom na adresu dychovej hudby, až mi prišlo ľúto všetkých dychovkárov. Doma som si potom schválne pustil SENZI TV, kde dávajú aj dychovku a nevychádzal som z úžasu, aká je to príjemná hudba. Hlavne v porovnaní s rôznymi modernými (vraj) hudobnými smermi. A aké príjemné asociácie na mladosť môže dychovka vyvolať. U nás, čo si viac pamätáme.
Tak sa stalo, že som šiel do kina úplne neinformovaný a až dodatočne som sa dozvedel, že ten film nebol natočený podľa Biblie, ale ako námet mu poslúžil komiks. Proste "Amerika". To samé o sebe veľa hovorí. Skutočne je to trochu rozprávka, trochu antické báje a trochu aj akčný "trhák", ktorý si nerobí žiadne starosti s pravdepodobnosťou príbehu, ani s realitou popisovanou v Biblii, ani s obrazovými prostriedkami použitými vo filme.
Napriek tomu, názvom vzbudzuje dojem, že práve o ten biblický príbeh ide.
Možno poviete, že všetko je to o miere vkusu a vlastných kultúrnych preferenciách. Áno, aj tak je to! Nedávno sa jeden diskutujúci na blogu.sme vyjadril tak necitlivo a s odporom na adresu dychovej hudby, až mi prišlo ľúto všetkých dychovkárov. Doma som si potom schválne pustil SENZI TV, kde dávajú aj dychovku a nevychádzal som z úžasu, aká je to príjemná hudba. Hlavne v porovnaní s rôznymi modernými (vraj) hudobnými smermi. A aké príjemné asociácie na mladosť môže dychovka vyvolať. U nás, čo si viac pamätáme.
2014/03/30
Neskorý zber
Na poéziu je potrebný patričný stav človeka. Občas mávam také stavy, keď rozumiem básňam a niekedy dokonca zo mňa aj niečo poetické vyjde (nie to, čo si myslíte). Ale dosť bolo invektív, poďme rovno k veci a tou je taká malá zbierka poézie od Benjamína Škreka s názvom Neskorý zber. Je to knižka s veselými ilustráciami Pavla Šebáka. Celá tá knižka je veselá, tak ako sú veselé aj jej básne a aforizmy.
Veď uznajte, už aj to hlavné motto je nabité humorom: "JE FAKT, ŽE MA VYCHOVALA ULICA - ALE HLAVNÁ". Aj vedľajšie motto knihy je plné smiechu: "Smejte sa, smejte sa, smejte sa, ale vážne". Dosť bolo citácií, lebo keby som v nich ďalej pokračoval, musel by som citovať aj priateľské, až fejsbúkovské, venovanie vpísané vlastnoručne autorom knihy pre mňa.
Priznávam, bolo to už dosť dávno, ešte vlani, keď mi došla pošta až z Trnavy a v balíku bol "neskorý zber", ako to kvalitné víno. Porušil som všetky zásady dobrého čítania poézie a hneď som si sadol do kresla a čítal a čítal a v duchu som si aj recitoval tie krátke verše nabité humornými múdrosťami, či naopak - múdrym humorom.
Keď o nič nejde, ide vlastne o všetko. Tak je skrytá iskra v básnickej forme "neskorého zberu", ako sa skrýva slnko vo víne. Našťastie som si túto knižku nechal na poličke v dosahu mojej ľavice (ľavej ruky) a keďže dobre sedí v ruke, znovu som sa začítal. Veď má všetkých 5 knižných "P", ale aj "k" a "s", to jest, že je krátka a stručná, a na každú príležitosť.
Básnické umenie Benjamína Škreka ma oslovuje už dávnejšie, inak nehodnotím, ale prijímam. Tak ako sa prijíma dobré víno, hoci aj pod obojím (aj keď nie som evanjelik). Vďaka za dobrú náladu a nevtieravé poučenia, vtipné ako sám život.
Benjamín Škreko: Neskorý zber
ilustrácie: Pavol Šebák
TRIPSOFT 2011
Veď uznajte, už aj to hlavné motto je nabité humorom: "JE FAKT, ŽE MA VYCHOVALA ULICA - ALE HLAVNÁ". Aj vedľajšie motto knihy je plné smiechu: "Smejte sa, smejte sa, smejte sa, ale vážne". Dosť bolo citácií, lebo keby som v nich ďalej pokračoval, musel by som citovať aj priateľské, až fejsbúkovské, venovanie vpísané vlastnoručne autorom knihy pre mňa.
Priznávam, bolo to už dosť dávno, ešte vlani, keď mi došla pošta až z Trnavy a v balíku bol "neskorý zber", ako to kvalitné víno. Porušil som všetky zásady dobrého čítania poézie a hneď som si sadol do kresla a čítal a čítal a v duchu som si aj recitoval tie krátke verše nabité humornými múdrosťami, či naopak - múdrym humorom.
Keď o nič nejde, ide vlastne o všetko. Tak je skrytá iskra v básnickej forme "neskorého zberu", ako sa skrýva slnko vo víne. Našťastie som si túto knižku nechal na poličke v dosahu mojej ľavice (ľavej ruky) a keďže dobre sedí v ruke, znovu som sa začítal. Veď má všetkých 5 knižných "P", ale aj "k" a "s", to jest, že je krátka a stručná, a na každú príležitosť.
Básnické umenie Benjamína Škreka ma oslovuje už dávnejšie, inak nehodnotím, ale prijímam. Tak ako sa prijíma dobré víno, hoci aj pod obojím (aj keď nie som evanjelik). Vďaka za dobrú náladu a nevtieravé poučenia, vtipné ako sám život.
Benjamín Škreko: Neskorý zber
ilustrácie: Pavol Šebák
TRIPSOFT 2011
2014/03/29
10 pravidiel, ako...
Ako "sbalit holku". "Holka" je Slovenka po mame a Francúzka po otcovi, diplomatovi. Ten čo ju balí s otcovou pomocou je český (večný) študent astronómie. Ako to prebieha a ako to skončí, o tom je celý film. Prostredie na jednej strane nóbl, šľahnuté francúzskou aristokraciou, na druhej strane šľahnuté "mariškou". Uznáte, že to príliš nejde dohromady. Alebo že by šlo?
Je to filmový príbeh jednej, akoby začínajúcej lásky, či zamilovanosti. Koniec je "happy", veď ako inak v komédii, ktorá je tak trocha "crazy". Zábava vcelku vydržateľná, s výborným hereckým výkonom Miroslava Donutila, s jeho pragmatickými návodmi, ako dievčatá zaručene zbaliť. Za pozornosť stojí pravidlo číslo 10 - ak sa to nepodarí, kašľať na to, nájsť si inú.
Tereza Nvotová je fajn, Matouš Ruml trochu lepší, ale dohromady im to vo filme veľmi nejde. Celkové skóre filmu (podľa mňa) - slabší priemer. Nenáročná zábava, ak divák príde do kina dobrovoľne zabiť čas.
-
10 pravidel jak sbalit holku
ČR, komédia, réžia Karel Janák, hrajú: Matouš Ruml, Jan Dolanský, Jakub Prachař, Miroslav Donutil, Tereza Nvotová a ďalší...
Je to filmový príbeh jednej, akoby začínajúcej lásky, či zamilovanosti. Koniec je "happy", veď ako inak v komédii, ktorá je tak trocha "crazy". Zábava vcelku vydržateľná, s výborným hereckým výkonom Miroslava Donutila, s jeho pragmatickými návodmi, ako dievčatá zaručene zbaliť. Za pozornosť stojí pravidlo číslo 10 - ak sa to nepodarí, kašľať na to, nájsť si inú.
Tereza Nvotová je fajn, Matouš Ruml trochu lepší, ale dohromady im to vo filme veľmi nejde. Celkové skóre filmu (podľa mňa) - slabší priemer. Nenáročná zábava, ak divák príde do kina dobrovoľne zabiť čas.
-
10 pravidel jak sbalit holku
ČR, komédia, réžia Karel Janák, hrajú: Matouš Ruml, Jan Dolanský, Jakub Prachař, Miroslav Donutil, Tereza Nvotová a ďalší...
2014/03/22
Ako sa píšu romány
Veľmi jednoducho. Dnes ráno na svitaní sa mi o tom snívalo. Sny sú často veľmi užitočné, hlavne pre spisovateľov. Taký spisovateľ ešte ani nie je istý, či ešte spí, alebo sa už zobúdza a jeho myseľ už kreslí obrazy a príhody, ktoré sa síce nestali, ale mohli by sa stať. Dnes to bolo aj so mnou úplne jasné, spal som ako spisovateľ. Kedysi sa hovorilo, je hladný ako spisovateľ, ale dnes to už našťastie neplatí.
Takže: On kráčal po ulici, takej aké sú práve teraz, jarnej. Stromy už nesmelo pučali, tu i tam sa ligotal zlatý dážď. On stretol niekoľko známych tvárí, ktoré ho príliš nezaujali, až sa v jeho zornom poli ocitla Ona.
V tom sne to pokračovalo ďalej, ale to už poznáte ako to chodí keď sa stretnú oči, ktoré si v okamihu položia otázku a v tom istom okamihu si na ňu aj odpovedia. Nebudem to tu rozvádzať, nie som spisovateľ. Keby som bol spisovateľ už by som to naťukal do klávesnice a príbeh by bol na svete. Z toho plynie poučenie, že skoro všetci sme, či môžeme byť spisovateľmi. Jedine, že by sme sa ešte nenaučili písať. Lebo čítať vie každý. Niekedy sa však zdá, že je to naopak - každý píše a málokto to číta.
Už v materskej škole sa učíme tú riekanku, ktorá nás zároveň učí aj základom matematiky: "Píšem, píšem, písaničku, až napíšem šestnásť, kto neverí, nech spočíta...". Základom dobrého písania však stále ostávajú sny. Potenciálnym spisovateľom je len ten, kto vie snívať. Sny sú súčasťou života, rovnako ako smrť.
Tou vetou by som vari mohol dnešný sobotník skončiť, ale... Vždy je nejaké ´ale´ a týmto "ale" je nadanie, či talent na pútavé rozprávanie príhod. Preto sa mnohí držíme čítania a písanie nechávame povolaným.
Takže: On kráčal po ulici, takej aké sú práve teraz, jarnej. Stromy už nesmelo pučali, tu i tam sa ligotal zlatý dážď. On stretol niekoľko známych tvárí, ktoré ho príliš nezaujali, až sa v jeho zornom poli ocitla Ona.
V tom sne to pokračovalo ďalej, ale to už poznáte ako to chodí keď sa stretnú oči, ktoré si v okamihu položia otázku a v tom istom okamihu si na ňu aj odpovedia. Nebudem to tu rozvádzať, nie som spisovateľ. Keby som bol spisovateľ už by som to naťukal do klávesnice a príbeh by bol na svete. Z toho plynie poučenie, že skoro všetci sme, či môžeme byť spisovateľmi. Jedine, že by sme sa ešte nenaučili písať. Lebo čítať vie každý. Niekedy sa však zdá, že je to naopak - každý píše a málokto to číta.
Už v materskej škole sa učíme tú riekanku, ktorá nás zároveň učí aj základom matematiky: "Píšem, píšem, písaničku, až napíšem šestnásť, kto neverí, nech spočíta...". Základom dobrého písania však stále ostávajú sny. Potenciálnym spisovateľom je len ten, kto vie snívať. Sny sú súčasťou života, rovnako ako smrť.
Tou vetou by som vari mohol dnešný sobotník skončiť, ale... Vždy je nejaké ´ale´ a týmto "ale" je nadanie, či talent na pútavé rozprávanie príhod. Preto sa mnohí držíme čítania a písanie nechávame povolaným.
2014/03/15
Prší
Prší a ešte bude, na kosti sa dá spoľahnúť. Padla na mňa z toho akási poetická, zádumčivá nálada. Napíšem o tom báseň, to bude paráda. Než som sa dostal ku klávesnici, pršať prestalo a aj tie kĺby, síce s pomocou fastumgélu, ale predsa začali veštiť slnečné počasie. Taká je tvrdá realita. Niekedy zádumčivosť prejde, aj keď by sme ju chceli zdržať. Škoda toho dažďa, bol tak príjemný...
2014/03/13
Do spoločnosti
Pred časom som písal o tom, ako chodia do spoločnosti naše autá. Chodiť do spoločnosti je dôležité aj pre človeka. Ten, kto má svoje zamestnanie, alebo firmu, má tam aj svoje spoločenské kontakty. S tými by celkom dobre vystačil, ale chýbala by mu kultúra a hlavne hudba. Nepotreboval by to len v prípade, že pracuje v oblasti kultúry, alebo sám je tvorcom kultúrnych hodnôt.
To však nie je môj prípad. Z hľadiska internetu som skôr publicista, ako umelec, ale ani jedno, ani druhé zaradenie na mňa nesedí ako tá povestná nádoba na sedací sval. Kto sem občas príde, vie o čom točím. Pracovať na internete síce vytvára možnosti styku s inými ľuďmi, ale len vo virtuálnej rovine a to nestačí. Kam teda do spoločnosti?
Hamletovská otázka, ale Hamletovu odpoveď nepoznám. Shakespeare nevedel čo je internet, mal to teda veľmi jednoduché. Jeho otec vyrábal rukavičky a on si vybral niečo tak vznešené, ako je umenie písať a vymýšľať hry o živote. Keby žil dnes, začínal by ako bloger na blogspote a v prípade, že by jeho otec žil na Slovensku, bol by skôr krajčír ako rukavičkár a jeho syn by začínal ako VIP bloger na blog.sme.sk.
Kam teda v dnešnej dobe do spoločnosti v prípade človeka bez zamestnania, žijúceho z bohatej renty? Ten prívlastok je dosť nepravdepodobný, ale predsa. Divadlá a koncerty sú pre slávnostnejšie príležitosti, tak hovorme o všednom dni. Všedne sa chodí do prírody, ale tam nie je dostatok ľudskej spoločnosti. Tak nám ostáva už len nejaký záujmový klub, alebo obchod. Super a hyper market v modernej reči, chrám konzumnej spoločnosti.
To však nie je môj prípad. Z hľadiska internetu som skôr publicista, ako umelec, ale ani jedno, ani druhé zaradenie na mňa nesedí ako tá povestná nádoba na sedací sval. Kto sem občas príde, vie o čom točím. Pracovať na internete síce vytvára možnosti styku s inými ľuďmi, ale len vo virtuálnej rovine a to nestačí. Kam teda do spoločnosti?
Hamletovská otázka, ale Hamletovu odpoveď nepoznám. Shakespeare nevedel čo je internet, mal to teda veľmi jednoduché. Jeho otec vyrábal rukavičky a on si vybral niečo tak vznešené, ako je umenie písať a vymýšľať hry o živote. Keby žil dnes, začínal by ako bloger na blogspote a v prípade, že by jeho otec žil na Slovensku, bol by skôr krajčír ako rukavičkár a jeho syn by začínal ako VIP bloger na blog.sme.sk.
Kam teda v dnešnej dobe do spoločnosti v prípade človeka bez zamestnania, žijúceho z bohatej renty? Ten prívlastok je dosť nepravdepodobný, ale predsa. Divadlá a koncerty sú pre slávnostnejšie príležitosti, tak hovorme o všednom dni. Všedne sa chodí do prírody, ale tam nie je dostatok ľudskej spoločnosti. Tak nám ostáva už len nejaký záujmový klub, alebo obchod. Super a hyper market v modernej reči, chrám konzumnej spoločnosti.
2014/03/05
Kód1
Tajomstvo kódu jeden bolo odhalené. K literárnej tvorbe Jozefa Banáša mám pozitívny vzťah, aj keď som doteraz prečítal, z piatich dostupných kníh, ležiacich na poličke, ešte len dve. Možno som zaujatý, ale najviac sa mi páčila kniha inšpirovaná reálnym politickým životom, príznačne nazvaná Idioti v politike. Knihy čítam takmer pravidelne, jednu za mesiac. Je to svojim spôsobom udržiavanie istého kontaktu so svetom a tiež virtuálny návrat do mladosti, keď som z kníh čerpal prvotné informácie o svete a o ľudskej spoločnosti.
Kód1 je o človeku, ktorý je z mäsa a kostí, ako my všetci. Obsahovo je to taká malá alternatívna Biblia. Príbeh, ktorý takto ešte hádam ani nebol v literatúre spracovaný. Nie nadarmo niektorí kritici hovoria o Banášovi ako a slovenskom Danovi Brownovi. Každé takéto prirovnanie však má aj svoje "háčiky". Dan Brown píše o Templároch, o údajných cirkevných tajomstvách, ale o samotnom Kristovi a jeho živote a smrti zatiaľ len okrajovo. Banáš tu rozvíja svoj fiktívny príbeh do detailov a do kontroverznej hĺbky.
Voči štylistike autora nemožno mať námietky, jeho knihy sa dobre čítajú. V tomto príbehu sa dej rozvíja v dvoch rovinách, ako cestovanie súčasníkov po stopách Ježiša a v druhom pláne aj o živote a "východných" Ježišových cestách. Ako každý autor, aj Banáš vkladá do svojich kníh vlastné názory, postrehy a tu aj kopu múdrostí z historických prameňov, ale aj zo svojich ciest. V prílohe knihy je aj niekoľko fotografií z jeho cestovania. Čitateľ preto môže chvíľami nadobudnúť mylný dojem, že ide o literatúru faktu.
Samotný literárny príbeh ma až tak nezaujal, zaujímavé sú však filozofické a náboženské úvahy a múdrosti, ktorých je v knihe pomerne dosť. Dej nie je príliš zložitý. Okrem ženy, ktorá hľadá vyliečenie z rakoviny a preto cestuje s manželom do Jeruzalema a do Kašmíru, je v príbehu zapletená aj Vatikánska tajná služba, čo vytvára akési latentné napätie. Všetko nakoniec do seba pekne zapadá. Pri čítaní som si poznačil niekoľko úvah, ktoré ma zaujali a nad ktorými sa možno zamyslieť (voľne interpretované):
- Ľudia majú choroby od večných výčitiek a nespokojnosti. Mali by sa tešiť zo života... Stačí čítať blogy na politické a spoločenské témy a hlavne diskusie k nim (nie vždy sa to dá nazvať diskusiou) a človek z toho po čase dozaista ochorie.
- Muž a žena sú dva póly, ktoré tvoria základnú jednotku jestvovania. Spolu tvoria jednotu a jednota je rovnovážna a prirodzená. Istým spôsobom sa dotkol aj súčasnej politiky a médií - ak sú naše slová a myšlienky len predpokladom, nesmieme ich vysloviť nahlas ako pravdivé. Na druhej strane platí, že ak sa v médiách vysloví domnienka, hoci aj s označením "vraj", semienko nepravdy môže klíčiť a to sa aj využíva.
- A ešte: Dogma nie je nič iné, ako dôkaz nedostatku dôkazov. Kto o sebe tvrdí, že je majiteľom pravdy, ten je s najväčšou pravdepodobnosťou majiteľom lži... Na vieru stačí vlastné rozhodnutie, ale na pochybnosti je treba rozum, skúsenosti, vzdelanie, múdrosť. K tomu nie je potrebné nič dodať. Pochybnosti je dobré uplatňovať pri čítaní každej knihy...
Nemám v úmysle hodnotiť prečítaný príbeh ako alternatívnu realitu, je to predsa len kniha, fikcia komponovaná tak, aby si získala čo najviac čitateľov, hoc aj tým, že bude kontroverzná. To robí aj Dan Brown. Aj tak sa v dnešnom svete dosahuje úspech a úspešný predaj kníh.
V doslove ku knihe Kód1 píše autor otvorene: "Mojou ambíciou bolo napísať príbeh, a nie učebnicu histórie, primäť k zamysleniu, a nie presviedčať, pravdu hľadať, a nie vlastniť.
Kód1 je o človeku, ktorý je z mäsa a kostí, ako my všetci. Obsahovo je to taká malá alternatívna Biblia. Príbeh, ktorý takto ešte hádam ani nebol v literatúre spracovaný. Nie nadarmo niektorí kritici hovoria o Banášovi ako a slovenskom Danovi Brownovi. Každé takéto prirovnanie však má aj svoje "háčiky". Dan Brown píše o Templároch, o údajných cirkevných tajomstvách, ale o samotnom Kristovi a jeho živote a smrti zatiaľ len okrajovo. Banáš tu rozvíja svoj fiktívny príbeh do detailov a do kontroverznej hĺbky.
Voči štylistike autora nemožno mať námietky, jeho knihy sa dobre čítajú. V tomto príbehu sa dej rozvíja v dvoch rovinách, ako cestovanie súčasníkov po stopách Ježiša a v druhom pláne aj o živote a "východných" Ježišových cestách. Ako každý autor, aj Banáš vkladá do svojich kníh vlastné názory, postrehy a tu aj kopu múdrostí z historických prameňov, ale aj zo svojich ciest. V prílohe knihy je aj niekoľko fotografií z jeho cestovania. Čitateľ preto môže chvíľami nadobudnúť mylný dojem, že ide o literatúru faktu.
Samotný literárny príbeh ma až tak nezaujal, zaujímavé sú však filozofické a náboženské úvahy a múdrosti, ktorých je v knihe pomerne dosť. Dej nie je príliš zložitý. Okrem ženy, ktorá hľadá vyliečenie z rakoviny a preto cestuje s manželom do Jeruzalema a do Kašmíru, je v príbehu zapletená aj Vatikánska tajná služba, čo vytvára akési latentné napätie. Všetko nakoniec do seba pekne zapadá. Pri čítaní som si poznačil niekoľko úvah, ktoré ma zaujali a nad ktorými sa možno zamyslieť (voľne interpretované):
- Ľudia majú choroby od večných výčitiek a nespokojnosti. Mali by sa tešiť zo života... Stačí čítať blogy na politické a spoločenské témy a hlavne diskusie k nim (nie vždy sa to dá nazvať diskusiou) a človek z toho po čase dozaista ochorie.
- Muž a žena sú dva póly, ktoré tvoria základnú jednotku jestvovania. Spolu tvoria jednotu a jednota je rovnovážna a prirodzená. Istým spôsobom sa dotkol aj súčasnej politiky a médií - ak sú naše slová a myšlienky len predpokladom, nesmieme ich vysloviť nahlas ako pravdivé. Na druhej strane platí, že ak sa v médiách vysloví domnienka, hoci aj s označením "vraj", semienko nepravdy môže klíčiť a to sa aj využíva.
- A ešte: Dogma nie je nič iné, ako dôkaz nedostatku dôkazov. Kto o sebe tvrdí, že je majiteľom pravdy, ten je s najväčšou pravdepodobnosťou majiteľom lži... Na vieru stačí vlastné rozhodnutie, ale na pochybnosti je treba rozum, skúsenosti, vzdelanie, múdrosť. K tomu nie je potrebné nič dodať. Pochybnosti je dobré uplatňovať pri čítaní každej knihy...
Nemám v úmysle hodnotiť prečítaný príbeh ako alternatívnu realitu, je to predsa len kniha, fikcia komponovaná tak, aby si získala čo najviac čitateľov, hoc aj tým, že bude kontroverzná. To robí aj Dan Brown. Aj tak sa v dnešnom svete dosahuje úspech a úspešný predaj kníh.
V doslove ku knihe Kód1 píše autor otvorene: "Mojou ambíciou bolo napísať príbeh, a nie učebnicu histórie, primäť k zamysleniu, a nie presviedčať, pravdu hľadať, a nie vlastniť.
2014/03/01
Večer s madame
Bol to taký večer, nie prvý máj, len pozdný večer, ktorý trval skoro večnosť. Bol to divadelný večer s Madame Bovary v činohre SND. Vážny kus o osudoch ženy, jej manžela, jej milencov, všetkých dedinčanov a širšej rodiny. Emma bola vychovávaná v kláštore, ale to je mimo javiskovej inscenácie, sa vydala za Karola. Nie zlého, ale dobrého, až príliš dobrého a patrične naivného manžela, ktorý ju však miloval až do jej posledného dychu. Predtým ju však, doslova neuspokojenú, vrhá do náručia milencov.
Toľko k dejovej línii stačí, aby ste si predstavili, o čo ide. Aké to bolo predstavenie, to je ťažké opísať. Niekto vraví, že ak vydržal sedieť až do konca predstavenia, tak to bolo dobré. U mňa to platí, ale len v kine. Tam sa mi už stalo, že som v polčase odišiel (umelecky) neuspokojený, ako madame Bovary od doktora Karola za svojim milencom. V divadle je to iné, lebo tam sú zvyčajne pohodlné sedadlá, bez tých obručí na odloženie fliaš a pukancov.
Na madame som vydržal v pohode prvú polovicu a vydržal som (s väčším uspokojením) aj druhé, záverečné dejstvo. Celkový čas od prvej opony až po "klaňačku" bol asi 3,5 hodiny. Proste maratón. Opony už samozrejme, v divadle takej úrovne ako je SND, nie sú obvyklé, to len ako metafora začiatku a konca. Dokonca nikdy nie je isté, že herci budú hrať len na javisku. Aj pri tomto kuse s milovaním sa pohybovali, pre spestrenie, aj medzi divákmi. Dokonca sa milovali aj na balkóne. "Show must go on" a keď natiahnete ruku, môžete si na herca, či herečku (podľa preferencií) takmer siahnuť.
Jednoducho, môžem povedať, že som to videl, počul a nakoniec aj zvíťazil. Koho by som pochválil? V prvom rade, radu starších, teda hercov: František Kovár, Marián Geišberg a ešte jedného ďalšieho, ktorý chodil v čiernom oblečení. Aj všetci ostatní hrali fajn. Zopár pripomienok a postrehov mám takých všeobecných. Občas som nepočul, o čom si dvaja herci na opačnom konci javiska hovoria (sedel som vľavo v 5. rade). Občas mám dojem, že seriálová tvorba v televíziách trochu deformuje herecké prejavy, asi v tom zmysle, že tam sa snažia byť maximálne civilní, ale javisková reč má mať asi trochu iné parametre, ako seriálová (môj názor).
Doma si divák, v prípade potreby pridá, či uberie na hlasitosti. A keď sme u zvuku, je tu ďalšia pripomienka. Medzi niektorými scénami bola pustená reprodukovaná klavírna hudba, to je dobré, lebo hudobná reč je najzrozumiteľnejšia. V týchto hudobných klavírnych "predeloch" som trochu plával vo virtuálnom priestore. V dvojexpozícii som videl cez celé javisko jeden obrovský klavír. Takú predstavu vo mne vyvolala hlasitosť klavírnej hudby.
Možno som sedel blízko reproduktora, ale skôr si myslím, že je v tom zámer, len neviem aký. Divácka odozva na záver predstavenia bola, podľa mojich skúseností, trochu slabšia ako obvykle býva v SND. Ani sa nečudujem, po toľkom sedení sme boli všetci unavení. Menej je niekedy viac, aj čo sa týka kvanta času potrebného na divadelnú inscenáciu.
Iný, vážnejší názor na Madame Bovary...
Toľko k dejovej línii stačí, aby ste si predstavili, o čo ide. Aké to bolo predstavenie, to je ťažké opísať. Niekto vraví, že ak vydržal sedieť až do konca predstavenia, tak to bolo dobré. U mňa to platí, ale len v kine. Tam sa mi už stalo, že som v polčase odišiel (umelecky) neuspokojený, ako madame Bovary od doktora Karola za svojim milencom. V divadle je to iné, lebo tam sú zvyčajne pohodlné sedadlá, bez tých obručí na odloženie fliaš a pukancov.
Na madame som vydržal v pohode prvú polovicu a vydržal som (s väčším uspokojením) aj druhé, záverečné dejstvo. Celkový čas od prvej opony až po "klaňačku" bol asi 3,5 hodiny. Proste maratón. Opony už samozrejme, v divadle takej úrovne ako je SND, nie sú obvyklé, to len ako metafora začiatku a konca. Dokonca nikdy nie je isté, že herci budú hrať len na javisku. Aj pri tomto kuse s milovaním sa pohybovali, pre spestrenie, aj medzi divákmi. Dokonca sa milovali aj na balkóne. "Show must go on" a keď natiahnete ruku, môžete si na herca, či herečku (podľa preferencií) takmer siahnuť.
Jednoducho, môžem povedať, že som to videl, počul a nakoniec aj zvíťazil. Koho by som pochválil? V prvom rade, radu starších, teda hercov: František Kovár, Marián Geišberg a ešte jedného ďalšieho, ktorý chodil v čiernom oblečení. Aj všetci ostatní hrali fajn. Zopár pripomienok a postrehov mám takých všeobecných. Občas som nepočul, o čom si dvaja herci na opačnom konci javiska hovoria (sedel som vľavo v 5. rade). Občas mám dojem, že seriálová tvorba v televíziách trochu deformuje herecké prejavy, asi v tom zmysle, že tam sa snažia byť maximálne civilní, ale javisková reč má mať asi trochu iné parametre, ako seriálová (môj názor).
Doma si divák, v prípade potreby pridá, či uberie na hlasitosti. A keď sme u zvuku, je tu ďalšia pripomienka. Medzi niektorými scénami bola pustená reprodukovaná klavírna hudba, to je dobré, lebo hudobná reč je najzrozumiteľnejšia. V týchto hudobných klavírnych "predeloch" som trochu plával vo virtuálnom priestore. V dvojexpozícii som videl cez celé javisko jeden obrovský klavír. Takú predstavu vo mne vyvolala hlasitosť klavírnej hudby.
Možno som sedel blízko reproduktora, ale skôr si myslím, že je v tom zámer, len neviem aký. Divácka odozva na záver predstavenia bola, podľa mojich skúseností, trochu slabšia ako obvykle býva v SND. Ani sa nečudujem, po toľkom sedení sme boli všetci unavení. Menej je niekedy viac, aj čo sa týka kvanta času potrebného na divadelnú inscenáciu.
Iný, vážnejší názor na Madame Bovary...
2014/02/19
To, čo sa nehovorí...
Bolkovo "Dědictví, aneb, (...) to se neříká" láka do kina už len tým očakávaným "dedičstvom" po predchádzajúcej úspešnej, už takmer klasickej, komédii. Či chceme, alebo nie, reklama občas zaúčinkuje na konzumenta. Skrátka a dobre, strávil som celkom príjemných 106 minút v kine na tomto filme. Ale pravdu povediac, očakával som viac. Nie minút, ale smiechu a zábavy. Kino bolo plné a na konci sa ozval dokonca aj potlesk. Dvaja diváci tak vyjadrili svoje potešenie z filmu.
Je to komédia, tak láskavo píšu na csfd, ale v diskusných príspevkoch sa hovorí o niečom trošku inom. Mohol by som sa svojim názorom do tej diskusie pridať v podobnom duchu. Nie všetko sa vo filme a v živote podarí. V priebehu pozerania filmu som začal mať dojem, že je to trošku medzi "Bolkovinou" a "Troškovinou". Nie že by mi vadili Troškove komédie, to nie, ale je to taká "ľudová" zábava vhodná na nenáročné zabitie času po denných starostiach.
Tu to síce bolo so zábavou a humorom trochu skromnejšie, a po filme som mal dojem, že som akosi "prebolkovaný". Začal som byť na rozpakoch, či nabudúce pôjdem na Troškove "Babovřesky", ktoré sa prezentovali v reklame pred týmto filmom. Pravda je tiež, že som tie skoro dve hodiny vydržal sedieť na starej kino-stoličke bez problémov. Taký je už náš divák "rozmaznaný" televíznymi reklamami, že je rád keď ho počas filmu v kine nikto neruší. Všeličo iné mu odpustí.
Žiadne rušenie, s výnimkou tých zopár svietiacich mobilov na okolí a baby, ktorá si potme, s bleskom fotila návštevníkov svojho kina.
Dědictví aneb Kurva se neříká, Česko, komédia
Réžia: Robert Sedláček, scenár: Bolek Polívka, kamera: Michal Krejčí
Hrajú: Bolek Polívka, Arnošt Goldflam, Miroslav Donutil, Ivana Chýlková, Dagmar Veškrnová-Havlová a ďalší.
Je to komédia, tak láskavo píšu na csfd, ale v diskusných príspevkoch sa hovorí o niečom trošku inom. Mohol by som sa svojim názorom do tej diskusie pridať v podobnom duchu. Nie všetko sa vo filme a v živote podarí. V priebehu pozerania filmu som začal mať dojem, že je to trošku medzi "Bolkovinou" a "Troškovinou". Nie že by mi vadili Troškove komédie, to nie, ale je to taká "ľudová" zábava vhodná na nenáročné zabitie času po denných starostiach.
Tu to síce bolo so zábavou a humorom trochu skromnejšie, a po filme som mal dojem, že som akosi "prebolkovaný". Začal som byť na rozpakoch, či nabudúce pôjdem na Troškove "Babovřesky", ktoré sa prezentovali v reklame pred týmto filmom. Pravda je tiež, že som tie skoro dve hodiny vydržal sedieť na starej kino-stoličke bez problémov. Taký je už náš divák "rozmaznaný" televíznymi reklamami, že je rád keď ho počas filmu v kine nikto neruší. Všeličo iné mu odpustí.
Žiadne rušenie, s výnimkou tých zopár svietiacich mobilov na okolí a baby, ktorá si potme, s bleskom fotila návštevníkov svojho kina.
Dědictví aneb Kurva se neříká, Česko, komédia
Réžia: Robert Sedláček, scenár: Bolek Polívka, kamera: Michal Krejčí
Hrajú: Bolek Polívka, Arnošt Goldflam, Miroslav Donutil, Ivana Chýlková, Dagmar Veškrnová-Havlová a ďalší.
2014/02/15
Spravodlivá spoločnosť
Hneď v úvode treba povedať, že spravodlivá spoločnosť je utópiou, ale predsa, čo keby sme zaviedli akúsi ekonomickú rovnosť všetkých. Ja viem, že nie sme všetci pre spoločnosť rovnako dôležití. Napríklad takí dôchodcovia, tí už "boli" pre spoločnosť dôležití. Každý individuálne, ale v dôchodcovskom veku už rovnostársky, všetci na jednej lodi. Áno, dnes už predsa aj s ľúbivým zásluhovým princípom.
Zásluhový princíp platí v celej spoločnosti, globálne. Kto zarobí málo, kto má málo, až nič, má malé zásluhy až žiadne zásluhy a čím viac niekto zarobí a hlavne čím viac má, tým viac dostáva. Tak to bolo aj u nás až donedávna. Spravodlivá spoločnosť si povedala, že pre fungujúcich dôchodcov treba zrušiť zásluhovosť, aby sa viac ušlo tým, ešte aktívnym. Už sa dôchodky nezvyšujú percentuálne, ale o určitú sumu, každému rovnako. Skoro taký socialistický princíp - veď žalúdky máme všetci (skoro) rovnaké.
Skutočná spravodlivá spoločnosť by urobila to isté pre všetkých. Príjmy bankárov, podnikateľov, obchodníkov a iných, napríklad burzových špekulantov by neboli absolútne závislé od veľkosti ich zisku, ale mali by sa zvyšovať, podobne ako u dôchodcov, pevne stanovenou sumou. Tá by sa vypočítavala z celkovej prosperity danej spoločnosti. Zisk by bol jednoznačne určený na rozvoj, prípadne zníženie cien produkcie a podobne. Veď som hovoril, že ide o utópiu...
Zásluhový princíp platí v celej spoločnosti, globálne. Kto zarobí málo, kto má málo, až nič, má malé zásluhy až žiadne zásluhy a čím viac niekto zarobí a hlavne čím viac má, tým viac dostáva. Tak to bolo aj u nás až donedávna. Spravodlivá spoločnosť si povedala, že pre fungujúcich dôchodcov treba zrušiť zásluhovosť, aby sa viac ušlo tým, ešte aktívnym. Už sa dôchodky nezvyšujú percentuálne, ale o určitú sumu, každému rovnako. Skoro taký socialistický princíp - veď žalúdky máme všetci (skoro) rovnaké.
Skutočná spravodlivá spoločnosť by urobila to isté pre všetkých. Príjmy bankárov, podnikateľov, obchodníkov a iných, napríklad burzových špekulantov by neboli absolútne závislé od veľkosti ich zisku, ale mali by sa zvyšovať, podobne ako u dôchodcov, pevne stanovenou sumou. Tá by sa vypočítavala z celkovej prosperity danej spoločnosti. Zisk by bol jednoznačne určený na rozvoj, prípadne zníženie cien produkcie a podobne. Veď som hovoril, že ide o utópiu...
2014/02/12
Jednoduchosť vecí
"Jednoduchosť je vyriešená zložitosť. Je základným predpokladom úspechu pre každý produkt." (Constantin Brâncuşi). Každá zložitosť sa dá rozložiť na jednoduchosti. Zoberme si napríklad taký procesorový čip z počítača. Na prvý pohľad je to plastový kváder, ktorý má po obvode nespočetné množstvo nožičiek. Zdanlivá jednoduchosť, ktorá v sebe skrýva milióny ešte jednoduchších tranzistorov. Tranzistor, to je taká šikovná vecička, polovodičový prechod, ktorý za istých okolností nevedie elektrinu, ale ak má na svojej riadiacej elektróde elektrický náboj, tak sa ten prechod otvorí a vedie elektrický prúd. Podobne je usporiadaný aj celý vesmír. Z tých najmenších častíc sa skladá nekonečne zložité nekonečné všetko.
Niektoré internetové stránky sú okrem svojej informačnej hodnoty aj užitočné. Niektoré nie. A niektoré ani tak, ani inak. Užitočné sú tie stránky, ktoré nie sú písané systémom "čierne na bielom", ale naopak. Sú v nich také inverzné pravdy. Veľká čierna plocha na monitore je užitočná práve tou svojou čiernotou. Mám rád jednu takú stránku, ktorú si otváram vždy, keď mám pochybnosti o čistote monitora. Na čiernom podklade perfektne vynikne prach. Vtedy si vždy zoberiem antistatickú kefu, mám ju po ruke, prejdem nou po stránke zľava doprava a späť a monitor je čistý. Inak tú inverziu nemám rád, aj keď perfekcionalisti tvrdia, že čierne stránky nám šetria elektrickú energiu. Najviac a najradšej šetrím, vypnutím počítača. Dobrú noc.
Niektoré internetové stránky sú okrem svojej informačnej hodnoty aj užitočné. Niektoré nie. A niektoré ani tak, ani inak. Užitočné sú tie stránky, ktoré nie sú písané systémom "čierne na bielom", ale naopak. Sú v nich také inverzné pravdy. Veľká čierna plocha na monitore je užitočná práve tou svojou čiernotou. Mám rád jednu takú stránku, ktorú si otváram vždy, keď mám pochybnosti o čistote monitora. Na čiernom podklade perfektne vynikne prach. Vtedy si vždy zoberiem antistatickú kefu, mám ju po ruke, prejdem nou po stránke zľava doprava a späť a monitor je čistý. Inak tú inverziu nemám rád, aj keď perfekcionalisti tvrdia, že čierne stránky nám šetria elektrickú energiu. Najviac a najradšej šetrím, vypnutím počítača. Dobrú noc.
2014/02/10
Rozhodnutie
Občas nastáva taká chvíľa v živote, že sa človek musí rozhodnúť. Ak je tá chvíľa dlhá, tak sa tomu hovorí rozhodovanie. Niekedy je ťažké sa rozhodnúť. Ja dokonca tvrdím, že rozhodovanie je zo všetkého najťažšie, lebo už aj Jozef Švejk vo svojej knihe hovoril, že vždy sú dve možnosti a to je problém, ktorému sa hovorí dilema.
Z národov hoc sme rôznych, všetci za jedno chceme sa biť... Tak nás niekedy nútili spievať, ale už viem že to nie je celkom tak. Síce nám ide všetkým v živote o to jediné dôležité, ale medzi tým dôležitým nám ide aj o zábavu a všelijaké iné malichernosti. Prácu radšej nespomínam, tá prichádza sama od seba, lebo by sme sa bez nej umlátili od nudy.Tak to je, že občas sa musíme rozhodovať, čo urobíme.
Rozhodovanie, aj keď je strašne ťažké, niekedy je celkom zábavné a poskytuje "rozhodcovi" isté potešenie. Nie však každému. Sú ľudia, ktorí keď sa raz rozhodnú, už si myslia, že niet inej cesty. Ale, ako už Švejk správne spomenul tie dve možnosti, prečo by sme si tú dilemu nevychutnali? Uvediem príklad: Chodíme po meste, a mňa napadne, že by som mal zájsť do železiarstva kúpiť nejakú dôležitú vec. Žene to radšej nepoviem, lebo ona by to považovala za nemenné rozhodnutie a musel by som si už to železo kúpiť.
K danej predajni je to ešte najmenej dvesto metrov a iba ja viem, o čom sa rozhodujem. Viem, že mám ešte hŕbu času na rozhodovanie. Nie na rozhodnutie, to je dielom okamihu, ale na rozhodovanie... Stále mám čas sa rozhodnúť. Čas beží, ale nádherných 5 minút mám na to, aby som si urobil vnútorný prieskum verejnej mienky. Kúpiť, či nekúpiť? (Také malé švajčiarske referendum). Najprv to vyzerá 60:40, potom sa to presúva na opačnú stranu, až to skončí v neutrálnej polohe. Balansujem chvíľu na hrane až do posledného kroku, do poslednej sekundy. A kráčam s rozhodnutím - ďalej po ulici. S potešením, že som práve ušetril 20 €. Tých 5 minút rozhodovania stálo za to.
Z národov hoc sme rôznych, všetci za jedno chceme sa biť... Tak nás niekedy nútili spievať, ale už viem že to nie je celkom tak. Síce nám ide všetkým v živote o to jediné dôležité, ale medzi tým dôležitým nám ide aj o zábavu a všelijaké iné malichernosti. Prácu radšej nespomínam, tá prichádza sama od seba, lebo by sme sa bez nej umlátili od nudy.Tak to je, že občas sa musíme rozhodovať, čo urobíme.
Rozhodovanie, aj keď je strašne ťažké, niekedy je celkom zábavné a poskytuje "rozhodcovi" isté potešenie. Nie však každému. Sú ľudia, ktorí keď sa raz rozhodnú, už si myslia, že niet inej cesty. Ale, ako už Švejk správne spomenul tie dve možnosti, prečo by sme si tú dilemu nevychutnali? Uvediem príklad: Chodíme po meste, a mňa napadne, že by som mal zájsť do železiarstva kúpiť nejakú dôležitú vec. Žene to radšej nepoviem, lebo ona by to považovala za nemenné rozhodnutie a musel by som si už to železo kúpiť.
K danej predajni je to ešte najmenej dvesto metrov a iba ja viem, o čom sa rozhodujem. Viem, že mám ešte hŕbu času na rozhodovanie. Nie na rozhodnutie, to je dielom okamihu, ale na rozhodovanie... Stále mám čas sa rozhodnúť. Čas beží, ale nádherných 5 minút mám na to, aby som si urobil vnútorný prieskum verejnej mienky. Kúpiť, či nekúpiť? (Také malé švajčiarske referendum). Najprv to vyzerá 60:40, potom sa to presúva na opačnú stranu, až to skončí v neutrálnej polohe. Balansujem chvíľu na hrane až do posledného kroku, do poslednej sekundy. A kráčam s rozhodnutím - ďalej po ulici. S potešením, že som práve ušetril 20 €. Tých 5 minút rozhodovania stálo za to.
2014/02/08
Sobota ako na zaoceánskej lodi
Pravda je, že som sa ešte na zaoceánskej lodi neplavil, ale na jednom veľkom trajekte už áno. Aj taká nočná plavba je podobná všednej zimnej sobote človeka bez rytmického striedania práce, zábavy a oddychu. Na tom trajekte som strávil celú noc bez vlastnej kajuty a myslel som si, že to bude brnkačka, veď loď má sedem poschodí a na každom je čosi otvorené celú noc. Po pár hodinách mi to už liezlo krkom a musel som si nájsť nejaké teplé miestečko na driemoty.
To bol iba príklad, ako sa cíti človek keď jeho svetom je jedna stolička pri počítači. Žiadne striedanie dobrého a zlého, stále len sivosť monitora. Trochu to preháňam, aj pri klávesnici sa dá sem tam zažiť trochu zábavy, ale len odtiaľ potiaľ. Po istom čase si tu človek musí pripadať ako hokejista na trestnej lavici. Všetci sa tam, za plexisklom, bijú o naše každodenné víťazstvá a tu, ako by sa ani čas trestu neodpočítaval. Je tu také ročné obdobie bez inšpirácie. Zima - nezima a jarné klíčky v nedohľadne.
O dva týždne to už bude o niečo lepšie, zasejem prvé jarné semená a celý týždeň budem čakať, kedy sa ukážu prvé lístočky. Možno o mesiac aj trhovisko ožije. V tejto zime sa mi odcudzila aj televízia. Nepozerám žiadne stanice s reklamou. Aj televízie sú ako zaoceánske lode, zábava len odtiaľ potiaľ a potom sa všetko opakuje, od zábradlia ku zábradliu. Už sa teším, že na obzore sa zjaví nejaký prístav, napríklad v podobe tej záhrady.
To bol iba príklad, ako sa cíti človek keď jeho svetom je jedna stolička pri počítači. Žiadne striedanie dobrého a zlého, stále len sivosť monitora. Trochu to preháňam, aj pri klávesnici sa dá sem tam zažiť trochu zábavy, ale len odtiaľ potiaľ. Po istom čase si tu človek musí pripadať ako hokejista na trestnej lavici. Všetci sa tam, za plexisklom, bijú o naše každodenné víťazstvá a tu, ako by sa ani čas trestu neodpočítaval. Je tu také ročné obdobie bez inšpirácie. Zima - nezima a jarné klíčky v nedohľadne.
O dva týždne to už bude o niečo lepšie, zasejem prvé jarné semená a celý týždeň budem čakať, kedy sa ukážu prvé lístočky. Možno o mesiac aj trhovisko ožije. V tejto zime sa mi odcudzila aj televízia. Nepozerám žiadne stanice s reklamou. Aj televízie sú ako zaoceánske lode, zábava len odtiaľ potiaľ a potom sa všetko opakuje, od zábradlia ku zábradliu. Už sa teším, že na obzore sa zjaví nejaký prístav, napríklad v podobe tej záhrady.
2014/01/31
Dievčatá
Motto: Mastný chlieb je preto mastný, aby na ňom lepšie držala cibuľa...
Zdanlivo nesúvisiace motto s dievčatami, o ktorých tu bude reč, sem skutočne pasuje, podobne ako dobrá metafora do básne. Nerád by som opisoval od iných blogerov, mám totiž kamaráta, ktorý sa volá Fero. Ja ho však pre účel tejto metafory premenujem na Peťa. Tak som včera šiel s Peťom do nemenovaného kauf landu a hneď za tými automatickými dverami sa vrhli na Peťa dve šťúple dievčatá. Že im hneď padol do oka, ako ho uvideli. Peťo je naozaj fešák, ani som sa im nečudoval, že mňa si ani nevšimli.
Po úvodných vychvaľovaniach jeho príťažlivosti a krásy, skáčuc si navzájom do rečí, mu začali ponúkať voňavky. Najnovšie modely, rovno z Paríža, si hneď kvapkali na zápästie a Peťo na, ňuchaj či sú voňavé. Isteže neváhal, aj keď na tých štíhlych devách boli najzaujímavejšie práve tie voňavky. Vraj to sú extra fajnové pánske, ale majú aj dámske voňavky. Peťo sa začudoval, že načo sú pánom voňavky, veď do Veľkej noci je ešte ďaleko. Vraj keby sa páni voňavkovali, potierali by tým svoje skvelé feromóny. V duchu som mu dal za pravdu.
Potom vytiahli zo škatuľky aj dámske voňadlá a hneď s otázkou, či by sa za ženou, takto navoňanou neotočil? Peťo súhlasil, veď on sa otáča skoro za každou, aj bez voňaviek. Vtedy si spomenul, že by sa mu vlastne jedna dámska vôňa aj hodila. Nie na seba, ale ako dar jednej dáme k sviatku. Vlastne to je aj také "Valentínske" obdobie, že by možno aj jednu kúpil, teda záleží od ceny, ale hádam takých 5 eur by za to dal. Dievčatá skoro spadli z nôh keď tú sumu vyslovil. V Paríži to vraj predávajú po 140 eur, ale že sme európska chudoba (a nie sme hlupáci), tak oni nám to v rámci reklamnej akcie predávajú za púhych 50 eur.
Peťov záujem v tom číselnom okamihu klesol na spodnú priečku jeho peňaženky, tam kde odkladá drobné a po otočke na jednej nohe sa chystal odísť bez rozlúčky. Katastrofu predaja vtom zachránila práve pribehnuvšia "holka". Teda, treba uznať, že to už bola kočka a to naozaj, lebo spustila svoju naučenú reč v spisovnej češtine (no jo, šéfka.) a dievčatá stíchli. Nebudem to popisovať, lebo to bolo to isté ako mali naučené slovenské devuchy, len finalizácia bola sofistikovanejšia. Najprv ponúkla pánsku aj dámsku vôňu spolu za "padesát". Peťo ostal tvrdý. Potom za 40 a Peťo zase nič, aj keď mu šepkala do ucha, len hlavou krútil.
Jednačka, ako v tureckom bazáre, keď Slovák nevie po turecky a Turek po slovensky. Nebudem napínať, nakoniec Peťo dostal jednu dámsku "voňavú vodu" za desať eur (a bolo vidieť, že aj druhá strana je veľmi spokojná s tou sumou). Vraj, aby to nikomu nepovedal (tiež zašvitorila do uška), že to dostal tak lacno, lebo by im mohol pokaziť ďalšie obchody. Aj také býva niekedy obchodné tajomstvo. Peťo samozrejme zložil sľub mlčanlivosti, inak by o tom napísal sám. Našťastie ja som nič nepodpísal (ani nekúpil), tak píšem. A prečo to motto? Nuž, iste aj cibuľa je dobrým prostriedkom na maskovanie tých oných feromónov.
2014/01/24
Deň D a hodina H
Takto sa niekedy označujú dôležité termíny, medzníky a hlavne počiatky. Aj náš budúci prezident sa dočká svojho dňa a svojej hodiny. Hovoriť o minútach a sekundách by však bolo príliš odvážne. Chcem si tiež stanoviť taký deň D, ktorý by ma posunul niekam do lepších čias. Čas však beží plynulo a vždy naplno, nerátajúc čas. Tak sa mi z času na čas nahromadí na stole (na stoloch) kopec rozrobených a nedokončených úloh. Nie je to vždy práca, často je to aj zábava, ale to je už záležitosť uhla pohľadu.
Z môjho pohľadu je už každá práca zábavou a každá zábava je zároveň prácou. Napríklad také písanie článkov do blogu. Spočiatku to bola úžasná zábava, kým sa z toho nestala práca. Ale tá práca je stále zábavná. Do istej miery. Tak ako skoro všetko je relatívne aj toto. Zlý čas nastáva vtedy, keď si hovorím "mal by som to robiť", ale nerobím to, lebo sa vrhám do inej práce. Zaujímavejšej, či dôležitejšej. Aj to záleží od toho, aké mám práve záujmové poreferencie. Odborne a módne sa tomu teraz hovorí "prokrastinácia".
Je to taký osobný "multitasting". Tú disciplínu zvládajú počítače bez problémov, lebo na to boli stvorené. Spätne to však pôsobí aj na človeka s prívlastkom "počítačový". Dovtedy nám na PC chodia súbežné procesy, až sa vrece roztrhne a robíme to tak isto. Takú reťaz gordických zauzlení človeka (muža) môže preťať len zopár ľudí. V škole je to učiteľ, v práci šéf a doma žena.
Zdalo by sa, že skákanie z úlohy na úlohu má aj svoje pozitíva. Keď ma prestane zaujímať to, čo práve robím, vrhnem sa čerstvo na ďalšiu akciu v poradí, alebo aj mimo poradia. Vpolitike je to trochu inak. Tam sú pevne dané obdobia sejby nádejí a potom zber úrody. Kandidáti hovoria inak ako prezidenti. Najprv sú sľuby, často nereálne, potom je reálna politika. V rámci možností. Všimol som si jedného kandidáta na plagáte. Sľubuje, že bude silný prezident. Ja by som to nemohol povedať, nechodím do posilňovne.
Z môjho pohľadu je už každá práca zábavou a každá zábava je zároveň prácou. Napríklad také písanie článkov do blogu. Spočiatku to bola úžasná zábava, kým sa z toho nestala práca. Ale tá práca je stále zábavná. Do istej miery. Tak ako skoro všetko je relatívne aj toto. Zlý čas nastáva vtedy, keď si hovorím "mal by som to robiť", ale nerobím to, lebo sa vrhám do inej práce. Zaujímavejšej, či dôležitejšej. Aj to záleží od toho, aké mám práve záujmové poreferencie. Odborne a módne sa tomu teraz hovorí "prokrastinácia".
Je to taký osobný "multitasting". Tú disciplínu zvládajú počítače bez problémov, lebo na to boli stvorené. Spätne to však pôsobí aj na človeka s prívlastkom "počítačový". Dovtedy nám na PC chodia súbežné procesy, až sa vrece roztrhne a robíme to tak isto. Takú reťaz gordických zauzlení človeka (muža) môže preťať len zopár ľudí. V škole je to učiteľ, v práci šéf a doma žena.
Zdalo by sa, že skákanie z úlohy na úlohu má aj svoje pozitíva. Keď ma prestane zaujímať to, čo práve robím, vrhnem sa čerstvo na ďalšiu akciu v poradí, alebo aj mimo poradia. Vpolitike je to trochu inak. Tam sú pevne dané obdobia sejby nádejí a potom zber úrody. Kandidáti hovoria inak ako prezidenti. Najprv sú sľuby, často nereálne, potom je reálna politika. V rámci možností. Všimol som si jedného kandidáta na plagáte. Sľubuje, že bude silný prezident. Ja by som to nemohol povedať, nechodím do posilňovne.
2014/01/18
Prezidentský začiatok
Posledný vlaňajší článok som začínal tým, že ešte je ďaleko do Silvestra. Silvester je teda medzník, možno väčší ako Nový rok. Dnes je opäť ďaleko k Silvestru a rok už beží na plné obrátky. Len aktuálny politicko - spoločenský život mi akosi uniká. Ani k tomu prezidentskému aktu som sa ešte nevyjadril, ale posledný úrčite nebudem. Na blogoch sa už, zväčša pravicovo naladení brigádnici pustili do svojej nadpráce.
Je to nepríjemné, ak je človek svojim charakterom príliš naklonený na jednu stranu. Zvlášť, ak ide o prezidenta republiky. Svoj názor som tu už raz vyslovil. Som proti straníckym kandidátom práve preto, že tí sú charakterovo naklonení na jednu, či druhú stranu. Tobôž taký kandidát nemôže vyhlasovať, že chce byť prezidentom pre všetkých obyvateľov Slovenska.
Aktuálna situácia s roztrhnutým kandidátskym vrecom je zložitá. Výber je síce veľmi široký, ale znovu dokazuje, že kvantita nezaručuje kvalitu. V tom vreci máme všetko, od známych, až veľmi známych osobností, až po neznáme veličiny. Otázkou je aj to, či nebude treba zaviesť funkciu prezidenta "na dohodu" a či majú prezidentskí kandidáti ako dôchodcovia potom platiť odvody do všetkých odvodňovacích kanálov.
Nie som proti dôchodcom! Božechráň, to by som si nedovolil, lebo to nemá logiku skúseností. A vôbec, súperenie medzi mladými a starými tiež nemá logiku, lebo platí len súperenie v oblasti vedomostí, rozhľadu, charakteru, stratégie a taktiky pri riešení akýchkoľvek a hlavne nepredvídateľných problémov. Prezident ťažko môže sľubovať, že urobí to, či ono. Na to sú povolaní iní. On musí mať nad všetkým dohľad, prehľad a nadhľad. Má k tomu kompletný štáb odborníkov, ktorých si musí vybrať, aby obsiahol celú šírku spoločenskej problematiky. Aj preto musí byť hlavne stratég, ale hlavne charakter, ktorý presvedčí.
Ťažko radiť a radenie tu ani nemá zmysel. Každý sa musí rozhodovať sám. Ja to budem mať ťažké, pred časom som navrhoval Milana Kňažka, lebo ma presvedčil svojim postojom k minulosti a k súčasnosti. Bohužiaľ, teraz, keď už začala kampaň, presviedča o niečom trochu inom. Nemyslím si, že prezident má byť v opozícii voči vláde. Nemá ani na všetko prikyvovať a v tom je to umenie - pôsobiť pozitívne a argumentačne. A znovu som u stratégie.
Máme už dosť veľa skúseností s prezidentami, počnúc tým prvým v nešťastnej konfrontácii s vládou, cez druhého, ktorý sa dostal do súdneho sporu s republikou až ku súčasnosti, ktorej síce nemožno vyčítať straníckosť, lebo v KSČ bol iba chvíľu, jeho strana HZD bola účelovým zoskupením proti Mečiarovi, s ktorým súperil a zvíťazil aj v prezidentských voľbách 2004. Na to všetci jeho kritici s krátkou pamäťou zabudli.
Tak teda, dnes máme 15 kandidátov. Historicky najvyššia kvantita. Osem z nich poznám, osobne som sa stretol s tromi, takže mám možnosť osobného výberu. Milana Kňažka do toho nepočítam, ako herca sme ho stretávali často. Osobne a politicky len z veľkej diaľky, na námestí SNP v roku 1989, kde tvoril "koridor".
S Róbertom Ficom som sa stretol na krátky (náhodný) rozhovor za čias Dzurindovej vlády, s Petrom Osuským sme si nepadli do noty, aj keď sme boli na jednej strane barikády. Problém totiž nikdy nie je v tom, čo bolo, ale v tom, čo bude. Viliama Fischera som stretol za zvláštnych okolností v nemocnici. Príjemný človek a vynikajúci lekár.
Siedmych kandidátov nepoznám ani osobne, ani sprostredkovane, tých nemenujem, ale z mojej voľby vypadávajú, lebo nie je reálne, aby som si o nich urobil za tak krátky čas do volieb predstavu. A vôbec, pozitívne spoznávať človeka počas jeho volebnej agitácie je takmer nemožné. Ostávajú mi teda na voľbu známe a všeobecne známe tváre. Naschváľ hovorím o tvárach, lebo je zvykom, že prezidentskú tvár dávame aj na známky a známky chceme mať pekné.
K Róbertovi Ficovi skoro niet čo dodať, "vsjo jásno". Okrem známych predpokladov jeho voľba skrýva aj zopár neznámych - hlavne rekonštrukciu vlády a zmenenú situáciu v jeho vysielajúcej strane.
Ján Čarnogurský, veľmi známa postava, ale už dlhší čas bol mimo slovenskej politiky. Historicky je známy jeho výrok o slovenskej hviezdičke. Právnici niekedy veci príliš prešpekulujú.
Pavel Hrušovský by pasoval na poštovú známku veľmi dobre, má skúseností na rozdávanie, len jeho prílišná orientácia jedným smerom ho v podstate radí medzi silne stranícky zaťažených kandidátov.
Milan Kňažko, ako môj kandidát to má ťažké, aby nepodľahol nástrahám predvolebnej kampane a radám svojich poradcov. Nemal by avizovať konfrontačný postoj ku vláde. S vládou musí mať predsa prezident rovnaké ciele, čo však nevylučuje argumentačnú diskusiu. Tiež sa odvolávať na historické udalosti spred dvadsiatich rokov nie je rozumné. Prešli sme búrlivým vývojom a nech sa to zoberie z hociktorej strany, zaujíma nás budúcnosť. Štrganie kľúčov je už našťastie len peknou legendou.
Ešte by som sa zastavil u Radoslava Procházku. Spočiatku, kým nešlo o prezidentskú kandidatúru, som ho vnímal ako premýšľavého politika, čo je dobré. V kampani však začína sľubovať veci, ktorým neverím, a zrejme sú len jeho predvolebnou taktikou. Vystúpil z KDH, čo mu umožnilo byť nezávislým. Ťažká voľba to bude.
Je to nepríjemné, ak je človek svojim charakterom príliš naklonený na jednu stranu. Zvlášť, ak ide o prezidenta republiky. Svoj názor som tu už raz vyslovil. Som proti straníckym kandidátom práve preto, že tí sú charakterovo naklonení na jednu, či druhú stranu. Tobôž taký kandidát nemôže vyhlasovať, že chce byť prezidentom pre všetkých obyvateľov Slovenska.
Aktuálna situácia s roztrhnutým kandidátskym vrecom je zložitá. Výber je síce veľmi široký, ale znovu dokazuje, že kvantita nezaručuje kvalitu. V tom vreci máme všetko, od známych, až veľmi známych osobností, až po neznáme veličiny. Otázkou je aj to, či nebude treba zaviesť funkciu prezidenta "na dohodu" a či majú prezidentskí kandidáti ako dôchodcovia potom platiť odvody do všetkých odvodňovacích kanálov.
Nie som proti dôchodcom! Božechráň, to by som si nedovolil, lebo to nemá logiku skúseností. A vôbec, súperenie medzi mladými a starými tiež nemá logiku, lebo platí len súperenie v oblasti vedomostí, rozhľadu, charakteru, stratégie a taktiky pri riešení akýchkoľvek a hlavne nepredvídateľných problémov. Prezident ťažko môže sľubovať, že urobí to, či ono. Na to sú povolaní iní. On musí mať nad všetkým dohľad, prehľad a nadhľad. Má k tomu kompletný štáb odborníkov, ktorých si musí vybrať, aby obsiahol celú šírku spoločenskej problematiky. Aj preto musí byť hlavne stratég, ale hlavne charakter, ktorý presvedčí.
Ťažko radiť a radenie tu ani nemá zmysel. Každý sa musí rozhodovať sám. Ja to budem mať ťažké, pred časom som navrhoval Milana Kňažka, lebo ma presvedčil svojim postojom k minulosti a k súčasnosti. Bohužiaľ, teraz, keď už začala kampaň, presviedča o niečom trochu inom. Nemyslím si, že prezident má byť v opozícii voči vláde. Nemá ani na všetko prikyvovať a v tom je to umenie - pôsobiť pozitívne a argumentačne. A znovu som u stratégie.
Máme už dosť veľa skúseností s prezidentami, počnúc tým prvým v nešťastnej konfrontácii s vládou, cez druhého, ktorý sa dostal do súdneho sporu s republikou až ku súčasnosti, ktorej síce nemožno vyčítať straníckosť, lebo v KSČ bol iba chvíľu, jeho strana HZD bola účelovým zoskupením proti Mečiarovi, s ktorým súperil a zvíťazil aj v prezidentských voľbách 2004. Na to všetci jeho kritici s krátkou pamäťou zabudli.
Tak teda, dnes máme 15 kandidátov. Historicky najvyššia kvantita. Osem z nich poznám, osobne som sa stretol s tromi, takže mám možnosť osobného výberu. Milana Kňažka do toho nepočítam, ako herca sme ho stretávali často. Osobne a politicky len z veľkej diaľky, na námestí SNP v roku 1989, kde tvoril "koridor".
S Róbertom Ficom som sa stretol na krátky (náhodný) rozhovor za čias Dzurindovej vlády, s Petrom Osuským sme si nepadli do noty, aj keď sme boli na jednej strane barikády. Problém totiž nikdy nie je v tom, čo bolo, ale v tom, čo bude. Viliama Fischera som stretol za zvláštnych okolností v nemocnici. Príjemný človek a vynikajúci lekár.
Siedmych kandidátov nepoznám ani osobne, ani sprostredkovane, tých nemenujem, ale z mojej voľby vypadávajú, lebo nie je reálne, aby som si o nich urobil za tak krátky čas do volieb predstavu. A vôbec, pozitívne spoznávať človeka počas jeho volebnej agitácie je takmer nemožné. Ostávajú mi teda na voľbu známe a všeobecne známe tváre. Naschváľ hovorím o tvárach, lebo je zvykom, že prezidentskú tvár dávame aj na známky a známky chceme mať pekné.
K Róbertovi Ficovi skoro niet čo dodať, "vsjo jásno". Okrem známych predpokladov jeho voľba skrýva aj zopár neznámych - hlavne rekonštrukciu vlády a zmenenú situáciu v jeho vysielajúcej strane.
Ján Čarnogurský, veľmi známa postava, ale už dlhší čas bol mimo slovenskej politiky. Historicky je známy jeho výrok o slovenskej hviezdičke. Právnici niekedy veci príliš prešpekulujú.
Pavel Hrušovský by pasoval na poštovú známku veľmi dobre, má skúseností na rozdávanie, len jeho prílišná orientácia jedným smerom ho v podstate radí medzi silne stranícky zaťažených kandidátov.
Milan Kňažko, ako môj kandidát to má ťažké, aby nepodľahol nástrahám predvolebnej kampane a radám svojich poradcov. Nemal by avizovať konfrontačný postoj ku vláde. S vládou musí mať predsa prezident rovnaké ciele, čo však nevylučuje argumentačnú diskusiu. Tiež sa odvolávať na historické udalosti spred dvadsiatich rokov nie je rozumné. Prešli sme búrlivým vývojom a nech sa to zoberie z hociktorej strany, zaujíma nás budúcnosť. Štrganie kľúčov je už našťastie len peknou legendou.
Ešte by som sa zastavil u Radoslava Procházku. Spočiatku, kým nešlo o prezidentskú kandidatúru, som ho vnímal ako premýšľavého politika, čo je dobré. V kampani však začína sľubovať veci, ktorým neverím, a zrejme sú len jeho predvolebnou taktikou. Vystúpil z KDH, čo mu umožnilo byť nezávislým. Ťažká voľba to bude.
2013/12/28
Len tak a horoskop
Ešte je ďaleko do Silvestra, tak len tak, z nudy si zaspomínam na jednu udalosť, čo sa mi objavila na monitore.Zaujal ma môj horoskop na rok 2014. Čakajú ma veľké zmeny, ktoré mi prinesú väčšiu stabilitu. K tomu budem potrebovať zrelý úsudok. Ovšemže, tie udalosti, ktoré by ma ani vo sne nenapadli, sa nedajú naplánovať, teda prídu prekvapivo... (Ibaže, keď už o tom viem, prekvapenie ma neprekvapí). Môj život vraj bude obohatený a skvalitnený.
Nemám sa ničoho báť, moje hviezdy majú dobré postavenie. Budem hlavným hercom svojho života a zároveň režisérom nového spôsobu svojho myslenia. Uff. Moja životná dvojrola ma teda čaká v tomto novom roku. Trochu ma mrzí, že ako herec som sa nikdy v živote neprejavoval. Keď už, tak skôr ako mím, čo mlčí, ale nesvedčí. Obrovské zmeny ma vraj čakajú aj v kariérnom postupe. Bude to ťažké obdobie, plné bezsenných nocí. Veď nič nie je dané zadarmo, ani úspech.
Planéta Urán vraj zabezpečí, že budem oveľa spoločenskejší ako doteraz. Budem týmovým hráčom a budem pomáhať iným. Pokiaľ ide o lásku a romantiku, vraj bude ťažké uspokojiť moje očakávania. Teraz mi to nasľuboval horoskop a už sa mám obávať? Nemám sa však veľmi báť, lebo nie vždy môže mať človek všetko naraz a hneď. Ešteže tak, že ma nič naozaj zlé nečaká, len možno trochu menej dobrôt, ako by som teraz, po prečítaní horoskopu, chcel.
Prečítal som si aj niektoré komentáre trafených a zaujatých čitateľov horoskopu: Vodnár aj Váha píšu, že to na nich sadlo presne ako pečiatka na úradné lajstro, len Levica sa sťažuje na spolužitie s Rybou, vraj už nikdy viac! Málokto sa tam sťažuje, tak sa nebudem ani ja.
Chceli by ste linku na ten úžasný horoskop pre všetkých? Nedám, zájdite si do veštiarne sami.
Nemám sa ničoho báť, moje hviezdy majú dobré postavenie. Budem hlavným hercom svojho života a zároveň režisérom nového spôsobu svojho myslenia. Uff. Moja životná dvojrola ma teda čaká v tomto novom roku. Trochu ma mrzí, že ako herec som sa nikdy v živote neprejavoval. Keď už, tak skôr ako mím, čo mlčí, ale nesvedčí. Obrovské zmeny ma vraj čakajú aj v kariérnom postupe. Bude to ťažké obdobie, plné bezsenných nocí. Veď nič nie je dané zadarmo, ani úspech.
Planéta Urán vraj zabezpečí, že budem oveľa spoločenskejší ako doteraz. Budem týmovým hráčom a budem pomáhať iným. Pokiaľ ide o lásku a romantiku, vraj bude ťažké uspokojiť moje očakávania. Teraz mi to nasľuboval horoskop a už sa mám obávať? Nemám sa však veľmi báť, lebo nie vždy môže mať človek všetko naraz a hneď. Ešteže tak, že ma nič naozaj zlé nečaká, len možno trochu menej dobrôt, ako by som teraz, po prečítaní horoskopu, chcel.
Prečítal som si aj niektoré komentáre trafených a zaujatých čitateľov horoskopu: Vodnár aj Váha píšu, že to na nich sadlo presne ako pečiatka na úradné lajstro, len Levica sa sťažuje na spolužitie s Rybou, vraj už nikdy viac! Málokto sa tam sťažuje, tak sa nebudem ani ja.
Chceli by ste linku na ten úžasný horoskop pre všetkých? Nedám, zájdite si do veštiarne sami.
2013/12/19
Čas pozdravov
Vianoce a Nový rok produkujú mnoho želaní aj na internete, preto sa pridávam k tomuto hlavnému prúdu. Nepridávam sa zatiaľ k "prezidentománii", ani k mejdanu u susedov. Ešte ani nebilancujem, na to bude čas neskôr, v novom roku.
Posielam srdečný pozdrav zemeguli, horám, lesom a vodám... Sviatočnú pohodu a poetické splynutie so svojimi blízkymi želám priateľom, pravidelným čitateľom i náhodným okoloidúcim.
Mám rád všedné veci, aj tie bývajú občas poetické, ale sviatky to majú vo svojom popise zakódované. Poézia je o pozdvihnutí ducha na vyššiu úroveň. Slová a rýmy v myšlienkach sú už len technikou, danou alebo nedanou nadaním.
Tak nech sa vám darí až do Silvestra a potom každý deň o krok viac...
Veselé Vianoce a šťastný Nový!
Posielam srdečný pozdrav zemeguli, horám, lesom a vodám... Sviatočnú pohodu a poetické splynutie so svojimi blízkymi želám priateľom, pravidelným čitateľom i náhodným okoloidúcim.
Mám rád všedné veci, aj tie bývajú občas poetické, ale sviatky to majú vo svojom popise zakódované. Poézia je o pozdvihnutí ducha na vyššiu úroveň. Slová a rýmy v myšlienkach sú už len technikou, danou alebo nedanou nadaním.
Tak nech sa vám darí až do Silvestra a potom každý deň o krok viac...
Veselé Vianoce a šťastný Nový!
2013/12/08
Vesmír
Pôvodne som chcel túto úvahu nazvať "Koniec sveta", alebo "Stvorenie sveta", ale nechcem konkurovať historickým textom, tak len takto všeobecne. Biblia nás učí ako došlo ku stvoreniu sveta za tých počiatočných sedem dní. Nakoniec poznávame, že to neboli také dni, ako my poznáme, ale boli to milióny, až miliardy našich pozemských obehov okolo slnka. Keďže však predtým nebolo ani slnko, ani zem, ani vesmír, bolo len to známe "slovo", ktorým to začalo, tak pred ním neexistoval ani čas, ktorým by sa to dalo merať.
Skrátka a dobre, stvorenie sa nám, Pozemšťanom, riadne oddialilo do hĺbok minulosti a ani diskutovaný koniec sveta nebol a nemohol byť v roku 2000. Musíme si uvedomiť, že čas beží pre nás celkom priaznivo, buďme radi. Koniec príde určite, ale zrejme nie o 2000 rokov, ale o nejakých, najmenej miliónov rokov, či až miliardy, kým nás slnko nadobro nespáli. To sa týka zeme, ale osud ľudstva je trochu aj v našich rukách. Máme šťastie, že žijeme v strednom obdobá zemegule, takmer v raji. Máme sa dobre a nemali by sme si to škrabať.
Šťastím i nešťastím ľudstva je jeho rozum. Rozumom chápeme kúsok sveta, aj kúsok seba, no zďaleka nechápeme všetko. To čo nechápeme, to si nahrádzame fantáziou, ktorá je nekonečná a to je trochu problém. Myslíme si, že myslíme, ale niekedy sú to len dojmy a zbožné želania. Často myslíme aj za iných a to býva ešte väčší problém. Nemyslíme však všetci rovnako. Kto pracuje, myslí hlavne na prácu, kto ju nemá, ten vymýšľa. Chceme sa mať lepšie. Vždy. Nech už by sme sa mali mať akokoľvek, vždy sa chceme mať lepšie.
Mať sa lepšie, je motorom nášho pozemského snaženia. Niekedy je "lepšie" zredukované na "prežitie", potom "dôstojné prežitie" a nakoniec blahobyt. Bohužiaľ, to platí o chudobných, ale aj o bohatých. Nenásytnosť sa paradoxne s bohatstvom zvyšuje, aj keď by bol logický opak. Civilizácia by mala riešiť ľudské vzťahy ku spokojnosti ľudí. Bohužiaľ je spokojnosť nedosiahnuteľný cieľ. Nachádza sa v nekonečne. Lebo sme súčasťou Celku a života. A on už je taký.
Skrátka a dobre, stvorenie sa nám, Pozemšťanom, riadne oddialilo do hĺbok minulosti a ani diskutovaný koniec sveta nebol a nemohol byť v roku 2000. Musíme si uvedomiť, že čas beží pre nás celkom priaznivo, buďme radi. Koniec príde určite, ale zrejme nie o 2000 rokov, ale o nejakých, najmenej miliónov rokov, či až miliardy, kým nás slnko nadobro nespáli. To sa týka zeme, ale osud ľudstva je trochu aj v našich rukách. Máme šťastie, že žijeme v strednom obdobá zemegule, takmer v raji. Máme sa dobre a nemali by sme si to škrabať.
Šťastím i nešťastím ľudstva je jeho rozum. Rozumom chápeme kúsok sveta, aj kúsok seba, no zďaleka nechápeme všetko. To čo nechápeme, to si nahrádzame fantáziou, ktorá je nekonečná a to je trochu problém. Myslíme si, že myslíme, ale niekedy sú to len dojmy a zbožné želania. Často myslíme aj za iných a to býva ešte väčší problém. Nemyslíme však všetci rovnako. Kto pracuje, myslí hlavne na prácu, kto ju nemá, ten vymýšľa. Chceme sa mať lepšie. Vždy. Nech už by sme sa mali mať akokoľvek, vždy sa chceme mať lepšie.
Mať sa lepšie, je motorom nášho pozemského snaženia. Niekedy je "lepšie" zredukované na "prežitie", potom "dôstojné prežitie" a nakoniec blahobyt. Bohužiaľ, to platí o chudobných, ale aj o bohatých. Nenásytnosť sa paradoxne s bohatstvom zvyšuje, aj keď by bol logický opak. Civilizácia by mala riešiť ľudské vzťahy ku spokojnosti ľudí. Bohužiaľ je spokojnosť nedosiahnuteľný cieľ. Nachádza sa v nekonečne. Lebo sme súčasťou Celku a života. A on už je taký.
2013/11/20
Od Adama a Evy
Raz do roka je u nás a v priľahlom Česku najdiskutovanejším dátumom 17. november 1989. Veľa sa hovorí o pocitoch z toho dňa, niekto hovorí o jeho dôsledkoch, ale málokto sa zamýšľa stručne, jasne a fakticky, bez emócií o pozadí a súvislostiach toho detailného aktu "nežnej" v prelomovom období strednej Európy a sveta. Tiež by som mohol vyloviť niekoľko emotívnych spomienok, ktoré naozaj pretrvávajú. Pri hodnotení minulosti mám však radšej fakty a súvislosti. Aj tu platí, pri hľadaní pravdy, tá známa základná otázka: Kto má z toho prospech?
Prežili sme už 24 rokov kontinuálnych postupných zmien prechodu od minulosti k novej minulosti. Udivuje ma, ako sa najviac rozohňujú v hodnotení tých udalostí mladíci, ktorý z tej "minulosti" skoro nič nezažili. Možno len aký-taký útlak od učiteľky v materskej škole. V poslednom čase sa v médiách aj v blogoch udomácnil pojem "spomienkový sentiment", čo má degradovať spomienky starších na ich mladosť. Spomienky a zvlášť na mladosť si však nikto nedá zobrať.
Nepáči sa mi, keď sa do spomienok na "nežnú" silou, mocou montuje ideológia, aj keď tam jej bol celý kopec a bola hnacou silou masových zhromaždení. Život je predsa o niečom inom a jediná ideológia, ktorá už pretrvala v ľudstvu veky, je viera v Boha. Život sa však mení, ľudstvo prekonávalo krízy a rast a vojny, aby sa dostalo na dnešnú úroveň. Historicky diferencovane, niekde viac, inde menej. Ani minulý režim nebol jednoliatym obdobím, iné boli pomery tesne po februári 48, iné v 50-tich rokoch a výkrikom do tmy bol rok 1968.
Od augusta 68 až do "nežnej" sme žili obdobie normalizácie pod patronátom Varšavského paktu a ekonomicky oddelene od západného sveta. Bolo ťažké žiť pod politickým aj vojenským tlakom, zvlášť preto, že už v tom 68. sme uvideli záblesk slobody. Pravdou je, že najdôležitejším faktorom slobody je ekonomika, z hľadiska jednotlivca to znamená mať sa dobre, ba čo viac, mať sa stále lepšie a lepšie, aspoň tak, ako tí druhí. Chybou však je, ak to čakáme od vlád. Vláda síce tvorí podmienky, ale čakať že sa budem mať lepšie, že mi to niekto zabezpečí, je chyba.
Je celkom uveriteľné, že ten prechod zo "socializmu" do kapitalizmu bol organizovaný silami starého režimu a že v zásade mali dohodnutý postup s novými exponentami. To vedeli len oni a ľud mal svoju eufóriu. Tí čo mali informácie a prostriedky na prechod do inej ekonomickej dimenzie, hneď po "nežnej" formovali ekonomické prostredie podľa svojich predstáv a potrieb. Nie podľa rečí na tribúnach, aj tie sa vyvíjali a menili. Dalo by sa zhrnúť, že to, čo tu máme dnes, je naplnenie ich predstáv a cieľov. Má to však ešte mnoho iných súvislostí, ktoré tu v krátkosti nie je možné spomenúť.
Podstatné je vedieť, že za každých okolností sa historicky presadia aktívni a informovaní ľudia, ktorí sa dostanú k moci. A tak to ide od stvorenia sveta. Vlastne nie, len od tých čias, kedy boli Adam a Eva vyhnaní z Raja.
Súčasnú mediálnu situáciu pekne zhrnul istý diskutér na blogu:
"... urobiť zodpovedným za všetko, čo sa na Slovensku udialo pod vládnutím všelijakých vlád, dočasnej, pravicových, ľavicových, koaličných od novembra 89 doteraz, do kritiky jednej vlády, tejto súčasnej, zhodiť marazmus spoločnosti, jej beznádej na Smer, Fica, jeho ministrov je... vyslovená neférovosť." (navirk)
Prežili sme už 24 rokov kontinuálnych postupných zmien prechodu od minulosti k novej minulosti. Udivuje ma, ako sa najviac rozohňujú v hodnotení tých udalostí mladíci, ktorý z tej "minulosti" skoro nič nezažili. Možno len aký-taký útlak od učiteľky v materskej škole. V poslednom čase sa v médiách aj v blogoch udomácnil pojem "spomienkový sentiment", čo má degradovať spomienky starších na ich mladosť. Spomienky a zvlášť na mladosť si však nikto nedá zobrať.
Nepáči sa mi, keď sa do spomienok na "nežnú" silou, mocou montuje ideológia, aj keď tam jej bol celý kopec a bola hnacou silou masových zhromaždení. Život je predsa o niečom inom a jediná ideológia, ktorá už pretrvala v ľudstvu veky, je viera v Boha. Život sa však mení, ľudstvo prekonávalo krízy a rast a vojny, aby sa dostalo na dnešnú úroveň. Historicky diferencovane, niekde viac, inde menej. Ani minulý režim nebol jednoliatym obdobím, iné boli pomery tesne po februári 48, iné v 50-tich rokoch a výkrikom do tmy bol rok 1968.
Od augusta 68 až do "nežnej" sme žili obdobie normalizácie pod patronátom Varšavského paktu a ekonomicky oddelene od západného sveta. Bolo ťažké žiť pod politickým aj vojenským tlakom, zvlášť preto, že už v tom 68. sme uvideli záblesk slobody. Pravdou je, že najdôležitejším faktorom slobody je ekonomika, z hľadiska jednotlivca to znamená mať sa dobre, ba čo viac, mať sa stále lepšie a lepšie, aspoň tak, ako tí druhí. Chybou však je, ak to čakáme od vlád. Vláda síce tvorí podmienky, ale čakať že sa budem mať lepšie, že mi to niekto zabezpečí, je chyba.
Je celkom uveriteľné, že ten prechod zo "socializmu" do kapitalizmu bol organizovaný silami starého režimu a že v zásade mali dohodnutý postup s novými exponentami. To vedeli len oni a ľud mal svoju eufóriu. Tí čo mali informácie a prostriedky na prechod do inej ekonomickej dimenzie, hneď po "nežnej" formovali ekonomické prostredie podľa svojich predstáv a potrieb. Nie podľa rečí na tribúnach, aj tie sa vyvíjali a menili. Dalo by sa zhrnúť, že to, čo tu máme dnes, je naplnenie ich predstáv a cieľov. Má to však ešte mnoho iných súvislostí, ktoré tu v krátkosti nie je možné spomenúť.
Podstatné je vedieť, že za každých okolností sa historicky presadia aktívni a informovaní ľudia, ktorí sa dostanú k moci. A tak to ide od stvorenia sveta. Vlastne nie, len od tých čias, kedy boli Adam a Eva vyhnaní z Raja.
Súčasnú mediálnu situáciu pekne zhrnul istý diskutér na blogu:
"... urobiť zodpovedným za všetko, čo sa na Slovensku udialo pod vládnutím všelijakých vlád, dočasnej, pravicových, ľavicových, koaličných od novembra 89 doteraz, do kritiky jednej vlády, tejto súčasnej, zhodiť marazmus spoločnosti, jej beznádej na Smer, Fica, jeho ministrov je... vyslovená neférovosť." (navirk)
2013/11/13
Sme, či nie sme?
Občas mávam dlhú chvíľu a vtedy mám neskutočné nápady. Napríklad také, že kúpiť si noviny! Miro Žbirka síce radí: "Kúp si knihu!", ale za centy vo vrecku to vychádza len tak-tak na noviny. Nie že by to človek dnes nejako zvlášť potreboval, naozaj iba z dlhej chvíle a z nedostatku iných zábav. Keď už človeka prestanú baviť krížovky, vlak stále mešká a ani televízor nie je poruke. Sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo. A kde je dnes najviac srandy, no predsa v novinách. V denníkoch je jej kopec každý deň.
Mládež to má jednoduché, čumí si na ruky a ťuká do svojich smartfónov. Lenže my, starší sme boli vychovávaní ako spoločenské tvory, žiada sa nám inej komunikácie a keď nie je s kým, aj noviny poslúžia. Noviny boli v minulých časoch potrebnejšie a viacúčelové. Dnes nie, už nie sú často ani na čítanie. Zaujímavé je, že na rozdiel od novín, krížovky nepodliehajú bulvárnemu vkusu. Existujú rôzne typy, od tých klasických, cez švédske, dvojsmerné, osemsmerové a mnoho iných variet. Najkrajšie sú však tie maľované, čo ich asi vymyslel nejaký výrobca ceruziek, alebo "večných" pier. Tie mám rád a preto som aj veľkým spotrebiteľom večnosti v perách.
Do žúp vraj vstúpili extrémy, čítam v novinách... Najprv som si myslel, že je to kačica, ale nie je. Naozaj, napríklad taká Bratislava sa ukázala ako extrémistická. No a Banská Bystrica by bola druhá, to už stačí na množné číslo. V Bratislave je to už skoro jasné, teda aspoň v poslaneckých laviciach BSK. O Freša sa ešte bude biť. Bolo by pekné, keby zvíťazil ženský princíp, značne by sa nám v tom smere vylepšili "genderové" štatistiky. Kotleba v Bystrici šancu nemá, napriek veľkej reklame, ktorú mu v tomto čase robia médiá dobrovoľne. A tak by mohli skončiť naše dva extrémy.
Mládež to má jednoduché, čumí si na ruky a ťuká do svojich smartfónov. Lenže my, starší sme boli vychovávaní ako spoločenské tvory, žiada sa nám inej komunikácie a keď nie je s kým, aj noviny poslúžia. Noviny boli v minulých časoch potrebnejšie a viacúčelové. Dnes nie, už nie sú často ani na čítanie. Zaujímavé je, že na rozdiel od novín, krížovky nepodliehajú bulvárnemu vkusu. Existujú rôzne typy, od tých klasických, cez švédske, dvojsmerné, osemsmerové a mnoho iných variet. Najkrajšie sú však tie maľované, čo ich asi vymyslel nejaký výrobca ceruziek, alebo "večných" pier. Tie mám rád a preto som aj veľkým spotrebiteľom večnosti v perách.
Do žúp vraj vstúpili extrémy, čítam v novinách... Najprv som si myslel, že je to kačica, ale nie je. Naozaj, napríklad taká Bratislava sa ukázala ako extrémistická. No a Banská Bystrica by bola druhá, to už stačí na množné číslo. V Bratislave je to už skoro jasné, teda aspoň v poslaneckých laviciach BSK. O Freša sa ešte bude biť. Bolo by pekné, keby zvíťazil ženský princíp, značne by sa nám v tom smere vylepšili "genderové" štatistiky. Kotleba v Bystrici šancu nemá, napriek veľkej reklame, ktorú mu v tomto čase robia médiá dobrovoľne. A tak by mohli skončiť naše dva extrémy.
2013/10/27
Vesmírna gravitácia
Gravitácia musí byť všade, inak by sme sa rozišli na veky. Nie len my ľudia, ale všetko čo má hmotnú podstatu. Vari by ostal existovať iba duch, teda aj naše duše by v prázdnote poletovali priestorom. Aj tak by sa asi navzájom priťahovali, komunikovali by a zhlukovali by sa na základe všeplatnej duchovnej gravitácie.
Vo filme Gravitácia hrá hlavnú úlohu gravitácia, to je na prvý pohľad jasné. Napriek tomu je však skoro počas celého filmu zemská príťažlivosť v úzadí, mimo dosah. Aj keď tam všade skutočne je, ale podľa našich pozemských kritérií len taká maličká, že ju necítiť. Je viditeľná hlavne zotrvačnosť. Hmota sa nezaprie, ak sa už raz rozbehne, tak ide. Gravitácia je 3D film, založený na priestorovom pocite a na okuliaroch. Aj som sa párkrát musel uhnúť, aby ma netrafili úlomky satelitného prachu.
Nemyslím si, že som polvolaný kritizovať hodnovernosť natočenia vesmírnych scén, či zodpovedajú vesmírnej fyzike. V každom prípade to bolo úžasné, pozorovať tú slobodu priestoru a nekonečnú nemohúcnosť človeka v skafandri. Nepochopiteľné bolo, že ten, ktorý mal pohonný raketový mechanizmus na chrbte, sa tam spočiatku len tak bez príčiny krútil okolo tých čo pracovali. Neskôr mu chýbalo palivo, keď išlo do tuhého.
Vo filme je zachovaný aj politický princíp, známy z mnohých filmov - my sme tí dobrí, oni sú horší a tí tretí sú buď tak, alebo onak. Niektorí diváci a recenzenti zvažujú, či je opodstatnené tvrdiť, že je to film žánru sci-fi. Ja si myslím, že do tejto kategórie sa radí hlavne tým, že napriek tomu, že všetky stanice a moduly sú prakticky zničené, Sandra sa dostáva od ISS k ruskej a potom aj k čínskej stanici a vždy sa jej podarí oživiť posledný modul na prežitie. Aj na ten posledný úsek, režírovaný zemskou príťažlivosťou.
Neuveriteľné je aj to, že by sa jedna z kooperujúcich strán vesmírneho prieskumu rozhodla zničiť raketou svoju starú družicu a vopred by si nespočítala, aké to bude mať dôsledky. Nuž ale, príbeh musí mať úvod zauzlenie, aj rozuzlenie. Napriek všetkému si myslím, že je to dobrý film, trochu iný ako dávna Vesmírna odysea. Taký, stojaci jednou nohou na pevnej zemi a druhou na polceste ku sci-fi.
Star Trek a jemu podobné odnože sú však o niečom celkom inom, sú odtrhnuté od reálneho života. Napriek tomu, že sa stal akýmsi kultom. Myslím si, že film Hviezdna brána a najmä nadväzujúci seriál so svojimi variáciami je oveľa bližší ľudskej podstate. Či už sa to týka túžby po vedomostiach, túžby dominovať, či túžby po rýchlom získaní cudzích poznatkov a túžby spoznať aj "druhý" spravodlivý svet. Vo "hviezdnych bránach" sa uplatňuje aj vrcholne ľudský princíp: najprv niečo pokaziť a potom to zázračne napraviť. Ale to už je iná oblasť, než gravitácia.
Gravitácia (Gravity), Thriller, Sci-Fi
Réžia: Alfonso Cuarón
Scenár: Alfonso Cuarón, Jonás Cuarón, Rodrigo García
Kamera: Emmanuel Lubezki
Hudba: Steven Price
Hrajú: Sandra Bullock, George Clooney
Vo filme Gravitácia hrá hlavnú úlohu gravitácia, to je na prvý pohľad jasné. Napriek tomu je však skoro počas celého filmu zemská príťažlivosť v úzadí, mimo dosah. Aj keď tam všade skutočne je, ale podľa našich pozemských kritérií len taká maličká, že ju necítiť. Je viditeľná hlavne zotrvačnosť. Hmota sa nezaprie, ak sa už raz rozbehne, tak ide. Gravitácia je 3D film, založený na priestorovom pocite a na okuliaroch. Aj som sa párkrát musel uhnúť, aby ma netrafili úlomky satelitného prachu.
Nemyslím si, že som polvolaný kritizovať hodnovernosť natočenia vesmírnych scén, či zodpovedajú vesmírnej fyzike. V každom prípade to bolo úžasné, pozorovať tú slobodu priestoru a nekonečnú nemohúcnosť človeka v skafandri. Nepochopiteľné bolo, že ten, ktorý mal pohonný raketový mechanizmus na chrbte, sa tam spočiatku len tak bez príčiny krútil okolo tých čo pracovali. Neskôr mu chýbalo palivo, keď išlo do tuhého.
Vo filme je zachovaný aj politický princíp, známy z mnohých filmov - my sme tí dobrí, oni sú horší a tí tretí sú buď tak, alebo onak. Niektorí diváci a recenzenti zvažujú, či je opodstatnené tvrdiť, že je to film žánru sci-fi. Ja si myslím, že do tejto kategórie sa radí hlavne tým, že napriek tomu, že všetky stanice a moduly sú prakticky zničené, Sandra sa dostáva od ISS k ruskej a potom aj k čínskej stanici a vždy sa jej podarí oživiť posledný modul na prežitie. Aj na ten posledný úsek, režírovaný zemskou príťažlivosťou.
Neuveriteľné je aj to, že by sa jedna z kooperujúcich strán vesmírneho prieskumu rozhodla zničiť raketou svoju starú družicu a vopred by si nespočítala, aké to bude mať dôsledky. Nuž ale, príbeh musí mať úvod zauzlenie, aj rozuzlenie. Napriek všetkému si myslím, že je to dobrý film, trochu iný ako dávna Vesmírna odysea. Taký, stojaci jednou nohou na pevnej zemi a druhou na polceste ku sci-fi.
Star Trek a jemu podobné odnože sú však o niečom celkom inom, sú odtrhnuté od reálneho života. Napriek tomu, že sa stal akýmsi kultom. Myslím si, že film Hviezdna brána a najmä nadväzujúci seriál so svojimi variáciami je oveľa bližší ľudskej podstate. Či už sa to týka túžby po vedomostiach, túžby dominovať, či túžby po rýchlom získaní cudzích poznatkov a túžby spoznať aj "druhý" spravodlivý svet. Vo "hviezdnych bránach" sa uplatňuje aj vrcholne ľudský princíp: najprv niečo pokaziť a potom to zázračne napraviť. Ale to už je iná oblasť, než gravitácia.
Gravitácia (Gravity), Thriller, Sci-Fi
Réžia: Alfonso Cuarón
Scenár: Alfonso Cuarón, Jonás Cuarón, Rodrigo García
Kamera: Emmanuel Lubezki
Hudba: Steven Price
Hrajú: Sandra Bullock, George Clooney
2013/10/17
Gravitácia v živote na zemi
Aj v dospievaní je zemská (i ženská) príťažlivosť základom našej súdržnosti. Pôsobí všade a niekde dokonca aj nepriamo, ako v tom vtipe, ktorý dávali nedávni vo vtipe za stovku. Čosi také, že pre muža je zle, keď prížažlivosť zemská je silnejšia ako príťažlivosť ženská. Dospievajúca mužská mládež ešte iste nevie, o čom to je, lebo ešte má úplne jasno v týchto základných príťažlivostiach, respektíve v tej jednej a tú druhú vníma len teoreticky, prípadne literárne a v poetických metaforách.
Neviem, ako je to u ženského pokolienia, kedy sa u nich stáva gravitácia k protikladom príťažlivou. Bude to asi vtedy, keď objavia svoje body "G". Z dievčaťa sa vtedy stáva prvýkrát žena a z chlapca začína trčať biologický muž. Intímne sa to spozná ťažkými erotickými snami a "polúciami". Teda tak to je u začínajúceho chlapa. Čo cítia dievčatá pri prvej menštruácii, to je pre mňa veľká neznáma. Možno to berú ako výzvu a zároveň, tie zodpovednejšie, aj ako výstrahu. Život začína naplno a vážne. Bolo to pekné obdobie, len škoda, že to bolo tak dávno...
Upozornenie: Táto úvaha možno nie je "genderovo" korektná, je viac o biológii než o filozofii :)
Neviem, ako je to u ženského pokolienia, kedy sa u nich stáva gravitácia k protikladom príťažlivou. Bude to asi vtedy, keď objavia svoje body "G". Z dievčaťa sa vtedy stáva prvýkrát žena a z chlapca začína trčať biologický muž. Intímne sa to spozná ťažkými erotickými snami a "polúciami". Teda tak to je u začínajúceho chlapa. Čo cítia dievčatá pri prvej menštruácii, to je pre mňa veľká neznáma. Možno to berú ako výzvu a zároveň, tie zodpovednejšie, aj ako výstrahu. Život začína naplno a vážne. Bolo to pekné obdobie, len škoda, že to bolo tak dávno...
Upozornenie: Táto úvaha možno nie je "genderovo" korektná, je viac o biológii než o filozofii :)
2013/10/14
Slovenský kandidát
Po dlhšom čase píšem a som tu. Bol som v kine na novom slovenskom filme Kandidát. Rád chodím na slovenské filmy, nie je ich tak veľa aby sa to nedalo stíhať. Vcelku môžem konštatovať pozitívny trend vývoja kvality našich filmov. Samozrejme, nájdu sa aj prepadáky, ale tie sa nájdu aj u "veľkého brata"...
Ku Kandidátovi som sa dostal čistou náhodou a náhodou som sa tesne pred tým dozvedel niečo o jednom zo scenáristov a to bolo to dráždivé, čo ma bezprostredne nútilo kúpiť si lístok na tento film. Trochu som sa tešil, ako ho skritizujem, lebo... Skrátka tak bolo a po 15 minútovej úvodnej reklame (v TV bývajú aj 20 minútové) začal film. Hneď, priamo a bez varovania, úvodné titulky skoro ako z detskej vystrihovačky mali navodiť atmosféru modernej pretechnizovanej doby.
Druhým typickým znakom kina bola vysoká úroveň akustického tlaku v sále, ale to ide ako vždy, hlavne na konto premietačov, trochu nahluchlých a trochu závislých na všeobecnej mienke davu, že čo je hlasité, to je pekné. Podobne ako sa kedysi na vojne hovorilo, že čo je mokré, to je čisté, preto sa chodby pred kontrolou zhora riadne polievali vodou. Ale aby som neodbočoval, to sú len tie vonkajšie znaky premietania filmov v multikinách. Trochu ma znechutilo hneď na začiatku, že ten začiatok je takmer zhodný s trajlerom, ktorý visí na internete. Obával som sa, že tých pár klišé bude všetko "lákavé", čo vo filme je...
Nebolo to tak, film sa začal rozbiehať celkom "moderným" štýlom, teda dynamickou kamerou, aj zrýchlenými presunmi auta, čo v tých momentoch poukazovalo na grotesku. Štýl filmu, to je druhá vec, ktorá stojí za zmienku, totiž v oficiálnom označovaní sa uvádza, že je to thriller / komédia. S tým sa dá celkom súhlasiť, len by som k tej komédii jemne pridal aj "bláznivá". To je nakoniec pozitívom filmu, že sa neorientuje na aktuálnu politickú situáciu na Slovensku, aj keď je o prezidentskej voľbe. Tým sa stáva trochu nadčasovým, lebo naša "kapitalistická" spoločnosť sa asi tak skoro nezmení a isté liečivé "kvapky" potrebuje ako soľ.
Isté styčné body s našou konkrétnou realitou tam však sú, ale iba v náznakoch a to je dobre, lebo voľby skončia a reklamní mágovia ostanú bašovať ďalej. Bohužiaľ taký je svet, že reklama si často myslí, že je večná a že si môže dovoliť všetko, že dokáže aj nemožné. Pravdou však je, že reklama sa môže a niekedy sa aj obracia proti vlastnému zmyslu.
Prvá polovica filmu vyniká množstvom vulgarizmov, teda hrubosťou vyjadrovania "mocných". Akoby spojenie moc a peniaze zároveň znamenalo hrubosť a prízemnosť. Ako by neboli iné formy vedenia pracovného kolektívu, len spupná nadradenosť šéfa, hlavne keď je zároveň majiteľ. Také sú dnes vzory vo filmovom svete a tak sa aj menší tvorcovia snažia byť veľkými.
Ešte sa vrátim k hercom, hoci nie som sledovač jojkárskych a iných seriálov a zo všetkých seriálov mám len taký nejasný obraz, ako grafity toho posledného grafitového umelca. Keď som uvidel hlavného predstaviteľa so strniskom ako Martin Dejdar v jednom slabšom českom seriáli, mal som taký prvý dojem, že som doma a omylom pozerám panelák (a či čo). Ale uznávam, že to je len môj malý problém nedostatočnej informovanosti. Inak môžem hercov vo filme len pochváliť, a dokonca odpúšťam aj tomu jednému scenáristovi (nemenujem). Stvárnenie všetkých rolí bolo dokonale hodnoverné, aj u tých, akože podradnejších, ale také tam vlastne ani neboli. Každá rola bola v tom príbehu nosnou. Ako sa hovorí, niet malých rolí v živote.
Skoro by som zabudol prezradiť pointu detektívneho trileru... Radšej nie, lebo sa oplatí ísť do kina a nechať sa prekvapiť. Prekvapenie tam je, aj keď trochu tušené a je tam samozrejme aj politické pozadie, veď ako inak pri voľbe prezidenta v "rozvíjajúcej sa demokracii". Divák ostane po celý čas v istom, trochu "seriálovom" napätí, ale dočká sa. Rozhodne ten film je položený na dobrých hereckých výkonoch postáv hodnoverne stvárnených (aj vďaka dobrej réžii). Zrejmé je aj isté komediálne zveličenie. Páčila sa mi aj jedna perfektná scéna Česko-Slovenskej prestrelky. S humorom totiž ďalej zájdeme...
V kine s nami boli zväčša mladí ľudia. Chválim, že pri vyslovených vulgarizmoch tam nebola až taká ozvena, len ojedinelé zareagovanie. To je prísľub do budúcnosti. Mám rád slovenskú filmovú tvorbu, držím jej palce. Preto som možno trochu menej objektívny, ale nech, lebo by som filmárov rád povzbudil. Aj keď poukážem na to, čo sa mi nezdá najlepšie. V tomto filme sú pozitíva a hlavne celkovú úroveň stvárnenia príbehu, pre jeho nadčasovosť, chválim.
Ku Kandidátovi som sa dostal čistou náhodou a náhodou som sa tesne pred tým dozvedel niečo o jednom zo scenáristov a to bolo to dráždivé, čo ma bezprostredne nútilo kúpiť si lístok na tento film. Trochu som sa tešil, ako ho skritizujem, lebo... Skrátka tak bolo a po 15 minútovej úvodnej reklame (v TV bývajú aj 20 minútové) začal film. Hneď, priamo a bez varovania, úvodné titulky skoro ako z detskej vystrihovačky mali navodiť atmosféru modernej pretechnizovanej doby.
Druhým typickým znakom kina bola vysoká úroveň akustického tlaku v sále, ale to ide ako vždy, hlavne na konto premietačov, trochu nahluchlých a trochu závislých na všeobecnej mienke davu, že čo je hlasité, to je pekné. Podobne ako sa kedysi na vojne hovorilo, že čo je mokré, to je čisté, preto sa chodby pred kontrolou zhora riadne polievali vodou. Ale aby som neodbočoval, to sú len tie vonkajšie znaky premietania filmov v multikinách. Trochu ma znechutilo hneď na začiatku, že ten začiatok je takmer zhodný s trajlerom, ktorý visí na internete. Obával som sa, že tých pár klišé bude všetko "lákavé", čo vo filme je...
Nebolo to tak, film sa začal rozbiehať celkom "moderným" štýlom, teda dynamickou kamerou, aj zrýchlenými presunmi auta, čo v tých momentoch poukazovalo na grotesku. Štýl filmu, to je druhá vec, ktorá stojí za zmienku, totiž v oficiálnom označovaní sa uvádza, že je to thriller / komédia. S tým sa dá celkom súhlasiť, len by som k tej komédii jemne pridal aj "bláznivá". To je nakoniec pozitívom filmu, že sa neorientuje na aktuálnu politickú situáciu na Slovensku, aj keď je o prezidentskej voľbe. Tým sa stáva trochu nadčasovým, lebo naša "kapitalistická" spoločnosť sa asi tak skoro nezmení a isté liečivé "kvapky" potrebuje ako soľ.
Isté styčné body s našou konkrétnou realitou tam však sú, ale iba v náznakoch a to je dobre, lebo voľby skončia a reklamní mágovia ostanú bašovať ďalej. Bohužiaľ taký je svet, že reklama si často myslí, že je večná a že si môže dovoliť všetko, že dokáže aj nemožné. Pravdou však je, že reklama sa môže a niekedy sa aj obracia proti vlastnému zmyslu.
Prvá polovica filmu vyniká množstvom vulgarizmov, teda hrubosťou vyjadrovania "mocných". Akoby spojenie moc a peniaze zároveň znamenalo hrubosť a prízemnosť. Ako by neboli iné formy vedenia pracovného kolektívu, len spupná nadradenosť šéfa, hlavne keď je zároveň majiteľ. Také sú dnes vzory vo filmovom svete a tak sa aj menší tvorcovia snažia byť veľkými.
Ešte sa vrátim k hercom, hoci nie som sledovač jojkárskych a iných seriálov a zo všetkých seriálov mám len taký nejasný obraz, ako grafity toho posledného grafitového umelca. Keď som uvidel hlavného predstaviteľa so strniskom ako Martin Dejdar v jednom slabšom českom seriáli, mal som taký prvý dojem, že som doma a omylom pozerám panelák (a či čo). Ale uznávam, že to je len môj malý problém nedostatočnej informovanosti. Inak môžem hercov vo filme len pochváliť, a dokonca odpúšťam aj tomu jednému scenáristovi (nemenujem). Stvárnenie všetkých rolí bolo dokonale hodnoverné, aj u tých, akože podradnejších, ale také tam vlastne ani neboli. Každá rola bola v tom príbehu nosnou. Ako sa hovorí, niet malých rolí v živote.
Skoro by som zabudol prezradiť pointu detektívneho trileru... Radšej nie, lebo sa oplatí ísť do kina a nechať sa prekvapiť. Prekvapenie tam je, aj keď trochu tušené a je tam samozrejme aj politické pozadie, veď ako inak pri voľbe prezidenta v "rozvíjajúcej sa demokracii". Divák ostane po celý čas v istom, trochu "seriálovom" napätí, ale dočká sa. Rozhodne ten film je položený na dobrých hereckých výkonoch postáv hodnoverne stvárnených (aj vďaka dobrej réžii). Zrejmé je aj isté komediálne zveličenie. Páčila sa mi aj jedna perfektná scéna Česko-Slovenskej prestrelky. S humorom totiž ďalej zájdeme...
V kine s nami boli zväčša mladí ľudia. Chválim, že pri vyslovených vulgarizmoch tam nebola až taká ozvena, len ojedinelé zareagovanie. To je prísľub do budúcnosti. Mám rád slovenskú filmovú tvorbu, držím jej palce. Preto som možno trochu menej objektívny, ale nech, lebo by som filmárov rád povzbudil. Aj keď poukážem na to, čo sa mi nezdá najlepšie. V tomto filme sú pozitíva a hlavne celkovú úroveň stvárnenia príbehu, pre jeho nadčasovosť, chválim.
2013/09/28
Abcdef-z
Citácia abecedy v titulku naznačuje množstvo námetov, ktoré sa tadiaľto v medzičase prehnali. Bohužiaľ všetky mimo klávesnice. Waboviny teda zívajú prázdnotou a už dlhší čas pripomínajú noty na bubon. Vidieť to aj na poklese návštevnosti. To by však nemuselo byť, lebo v archíve sa nachádza dosť "múdrostí", ktoré sú vhodné aj na opakovanie. Čo bolo, to bolo a terazky ideme ďalej...
Včera som zadal 31 DKP a ďalších príslušných údajov do bločkovej lotérie, teraz som v napätí, aká výhra sa mi ujde. Ak to bude viac ako 1000 €, objednám si nejakú luxusnú jesennú dovolenku.Ak to bude menej, aj tak to poteší. Ak to nebude nič, bude to absolútne podľa skutočného očakávania. Nič sa nedeje, bločková lotéria má veľa etáp a konzumný život prináša stále nové a nové bločky. Tak toto bolo písmeno "B" a "L" ako bločková lotéria. Ešte mi ostáva veľa písmen.
Včera som zadal 31 DKP a ďalších príslušných údajov do bločkovej lotérie, teraz som v napätí, aká výhra sa mi ujde. Ak to bude viac ako 1000 €, objednám si nejakú luxusnú jesennú dovolenku.Ak to bude menej, aj tak to poteší. Ak to nebude nič, bude to absolútne podľa skutočného očakávania. Nič sa nedeje, bločková lotéria má veľa etáp a konzumný život prináša stále nové a nové bločky. Tak toto bolo písmeno "B" a "L" ako bločková lotéria. Ešte mi ostáva veľa písmen.
2013/09/20
Nový telefón
Taký obyčajný titulok a napriek tomu sa pod ním skrýva zaujímavý článok (sic). Skutočne to bude o telefóne a nepriamo aj o jeho majiteľovi. Musím to však upresniť, bude to o dvoch telefónoch, z ktorých každý má inú charakteristiku a "charakter". Jeden je "múdry", teda "smart" a druhý je "hlúpy", teda len taký obyčajný "fón".
Pred nejakým časom som sa zmodernizoval, namiesto starého mobilu, ktorý sa, ako to v dnešných časoch býva, asi po dvoch rokoch odobral do večných lovíšť. Nie že by sa pokazil, to nie, pokazil sa iba konektor, cez ktorý sa nabíja batéria. Taká maličkosť, ale bez nej to nejde. Nejaký čas som batériu nabíjal v ešte staršom mobile, kde kupodivu pasovala a konektor fungoval. Len tá výmena a neustále štartovanie ma skoro prestalo baviť.
Kúpil som si teda môj prvý "smartfón", lebo keď už, tak nech to je to najlepšie. Práca s ním je jednoduchá, tak intuitívna, že aj pravnučka, ktorá nemá ešte ani rok, si na ňom vie spustiť hudbu z Youtube. Neklamem, mám na to aj videodôkaz. Skrátka, úplná spokojnosť. Až na to, že nabíjať ho treba každý druhý, tretí deň. Výhodná vecička, má to wifi, foťák aj dátové pripojenie na internet. Doma to človek nevyužije, ale na cestách je to vítané.
Raz mi došla hláška, že by som mal aktualizovať operačný systém. Iste to poznáte, to je to, s čím každú chvíľu otravujú "okná" od úrovne 7 vyššie. Reaálne pomýšľam na to, že by už bol čas prejsť na inú platformu. Nepáči sa mi, že niekto myslí za mňa, a hlavne za mojim chrbtom, potom mi pošle nejaký nedorobok, či vylepšenie, ktoré je nevítanou zmenou k horšiemu, ktorý o dva dni zase musí opravovať. Človek má v obchode pocit, že kupuje hotový výrobok a pritom je to len polotovar.
Vráťme sa však k múdrosti mobilov. V tom mojom smartfóne mám (mal som) dve karty od dvoch operátorov. Taká vymyslenosť z čias, keď ešte konkurenčná súťaž nespôsobila skoro naprostú podobnosť programov u operátorov. V tomto prípade však z toho vyšiel riadny rachot. Odsúhlasil som tú inštaláciu aktualizácie systému, veď to bolo prvé sťahovanie. Prekvapenie došlo až vo faktúre, keď mi môj najlepší operátor za to naúčtoval 30 €. Keby som to bol sťahoval cez "druhého" mal by som to za jedno euro! To človeka, mierne povedané, nahnevá.
Nahnevaný som neváhal, zašiel som k "druhému", kde som si kúpil ten najhlúpejší telefón. Potešili sa, lebo také dnes už nikto nechce, len ja. Tak som svojho "najlepšieho" operátora preložil do "najhlúpejšieho" telefónu, kde z neho ostal len "fón". Koľko prevoláš, toľko zaplatíš. Wow. Žiadne pripojenie, ani modrý blesk, ani fotoaparát, proste nič, len telefón. Vlastne má jednu "múdrosť" - ledkové svietidlo. A čo je ešte dôležitejšie, treba ho nabíjať raz za dva týždne. Teraz rovnako aj ten smartfón (ktorý je vypnutý).
Smartfón beriem so sebou a zapínam len na cestách a keď sa stretnem s pravnučkou, aby si vybrala vhodnú hudbu. Ak mi teda budete volať, volajte radšej na telefón, nie na smartfón.
Pred nejakým časom som sa zmodernizoval, namiesto starého mobilu, ktorý sa, ako to v dnešných časoch býva, asi po dvoch rokoch odobral do večných lovíšť. Nie že by sa pokazil, to nie, pokazil sa iba konektor, cez ktorý sa nabíja batéria. Taká maličkosť, ale bez nej to nejde. Nejaký čas som batériu nabíjal v ešte staršom mobile, kde kupodivu pasovala a konektor fungoval. Len tá výmena a neustále štartovanie ma skoro prestalo baviť.
Kúpil som si teda môj prvý "smartfón", lebo keď už, tak nech to je to najlepšie. Práca s ním je jednoduchá, tak intuitívna, že aj pravnučka, ktorá nemá ešte ani rok, si na ňom vie spustiť hudbu z Youtube. Neklamem, mám na to aj videodôkaz. Skrátka, úplná spokojnosť. Až na to, že nabíjať ho treba každý druhý, tretí deň. Výhodná vecička, má to wifi, foťák aj dátové pripojenie na internet. Doma to človek nevyužije, ale na cestách je to vítané.
Raz mi došla hláška, že by som mal aktualizovať operačný systém. Iste to poznáte, to je to, s čím každú chvíľu otravujú "okná" od úrovne 7 vyššie. Reaálne pomýšľam na to, že by už bol čas prejsť na inú platformu. Nepáči sa mi, že niekto myslí za mňa, a hlavne za mojim chrbtom, potom mi pošle nejaký nedorobok, či vylepšenie, ktoré je nevítanou zmenou k horšiemu, ktorý o dva dni zase musí opravovať. Človek má v obchode pocit, že kupuje hotový výrobok a pritom je to len polotovar.
Niekedy mám pocit, že tie diery v systéme, ako v ementáli, tam naschvál vkladajú, aby potom mohli užívateľov nerušene kontrolovať. A ktovie, čo iné sa ešte pod tým skrýva. To nie je paranoja, ale zrejme reálny stav vecí. Veď je to divné, že prístup s najvyššou prioritou, do môjho (vášho) počítača má niekto zvonka. Nekontrolovateľne. Dokonca som niekde čítal, že na internete je zakázané používať nerozlúštiteľný kód... Maximálna sloboda internetu, veď kto nemá čo skrývať, nemá sa čoho obávať. Kto sa chce skrývať, nejde na internet...
Vráťme sa však k múdrosti mobilov. V tom mojom smartfóne mám (mal som) dve karty od dvoch operátorov. Taká vymyslenosť z čias, keď ešte konkurenčná súťaž nespôsobila skoro naprostú podobnosť programov u operátorov. V tomto prípade však z toho vyšiel riadny rachot. Odsúhlasil som tú inštaláciu aktualizácie systému, veď to bolo prvé sťahovanie. Prekvapenie došlo až vo faktúre, keď mi môj najlepší operátor za to naúčtoval 30 €. Keby som to bol sťahoval cez "druhého" mal by som to za jedno euro! To človeka, mierne povedané, nahnevá.
Nahnevaný som neváhal, zašiel som k "druhému", kde som si kúpil ten najhlúpejší telefón. Potešili sa, lebo také dnes už nikto nechce, len ja. Tak som svojho "najlepšieho" operátora preložil do "najhlúpejšieho" telefónu, kde z neho ostal len "fón". Koľko prevoláš, toľko zaplatíš. Wow. Žiadne pripojenie, ani modrý blesk, ani fotoaparát, proste nič, len telefón. Vlastne má jednu "múdrosť" - ledkové svietidlo. A čo je ešte dôležitejšie, treba ho nabíjať raz za dva týždne. Teraz rovnako aj ten smartfón (ktorý je vypnutý).
Smartfón beriem so sebou a zapínam len na cestách a keď sa stretnem s pravnučkou, aby si vybrala vhodnú hudbu. Ak mi teda budete volať, volajte radšej na telefón, nie na smartfón.
2013/09/02
Verte, či neverte
Nedávno som písal o "vôňach" a "smradoch", ale na jednu príhodu som zabudol. Iste poznáte ten nepríjemný pach z alkoholických zvratkov. Tak také niečo som pred nedávnom zacítil vo svojej pracovni, ale za svet som si nevedel spomenúť, kedy som naposledy vypil nadmerné množstvo alkoholu. Rozhodne to nebolo v tomto storočí, ale tak dávno, že si to ani nepamätám.
Začali sme hľadať príčinu, teda zdroj toho zvláštneho pachu, ktorý bol tak neodbytný, že sa vôbec nedal vyvetrať. Na koberci, pod stolom, za gaučom a tak. A nič. Potom som si spomenul, že keď som to po prvýkrát zacítil, tlačil som nejaké dokumenty na laserovej tlačiarni. A vinník bol na svete! Je tam nejaká chémia, zohrieva sa to na istú teplotu. Len bolo divné, že to bolo cítiť aj keď som týždeň tlačiareň nezapol. Potom to zrazu prestalo. A nebolo cítiť ani vtedy, keď som zapol tlačiareň. To bolo fajn, ale bolo to podozrivé.
Pred pár dňami, keď som sa vrátil z mesta, som potreboval vytlačiť niekoľko strán textu. Podivný závan sa znova objavil. Napriek tomu som už na tlačiareň veľmi neveril. Začal som skúmať situáciu, spätne som dedukoval vplyv všetkých možných okolností. Zistil som, že ten zápach sa objavil vtedy, keď som sa vrátil z obchodu. Možno som niečo zvláštne kúpil... A kúpil som žuvačky. V oboch prípadoch to boli tie s číslom 5 a zelené. Aj majster tesár sa občas poseká. Stačilo privoňať a preniesť žuvačky do inej izby - pracovňa ostala čistá a smrad sa presťahoval. Výsledok vyšetrovania je teda jasný, tlačiareň je v tom nevinne.
Len neviem, kde budem odteraz skladovať ostávajúce žuvačky, lebo na počudovanie, žuvať sa dajú... Isteže, viackrát také nekúpim.
Začali sme hľadať príčinu, teda zdroj toho zvláštneho pachu, ktorý bol tak neodbytný, že sa vôbec nedal vyvetrať. Na koberci, pod stolom, za gaučom a tak. A nič. Potom som si spomenul, že keď som to po prvýkrát zacítil, tlačil som nejaké dokumenty na laserovej tlačiarni. A vinník bol na svete! Je tam nejaká chémia, zohrieva sa to na istú teplotu. Len bolo divné, že to bolo cítiť aj keď som týždeň tlačiareň nezapol. Potom to zrazu prestalo. A nebolo cítiť ani vtedy, keď som zapol tlačiareň. To bolo fajn, ale bolo to podozrivé.
Pred pár dňami, keď som sa vrátil z mesta, som potreboval vytlačiť niekoľko strán textu. Podivný závan sa znova objavil. Napriek tomu som už na tlačiareň veľmi neveril. Začal som skúmať situáciu, spätne som dedukoval vplyv všetkých možných okolností. Zistil som, že ten zápach sa objavil vtedy, keď som sa vrátil z obchodu. Možno som niečo zvláštne kúpil... A kúpil som žuvačky. V oboch prípadoch to boli tie s číslom 5 a zelené. Aj majster tesár sa občas poseká. Stačilo privoňať a preniesť žuvačky do inej izby - pracovňa ostala čistá a smrad sa presťahoval. Výsledok vyšetrovania je teda jasný, tlačiareň je v tom nevinne.
Len neviem, kde budem odteraz skladovať ostávajúce žuvačky, lebo na počudovanie, žuvať sa dajú... Isteže, viackrát také nekúpim.
2013/08/27
Mám, či nemám...
Zamilovaní niekedy používajú kvet margarétky, aby zistili, či ich ten jej, alebo tá jeho majú radi. Sú veci, ktoré máme radi aj keď práve nie sme zamilovaní. A sú tiež veci, ktoré nemáme radi. Za žiadnych okolností ich nemáme radi. Aby som nepísal do vetra, spomeniem niekoľko vecí, ktoré napríklad ja, nemám rád. Nemám rád, lepšie povedané, nemal som nikdy rád vojenskú disciplínu a vojenské poriadky. "Komínky" šatstva na nočnom stolíku, či naukladané veci v skrini, to mi nikdy nevoňalo.
Pochopiteľne, že som preto nemal rád rozkazy a nerád som ich aj vydával. Som asi muž "konsenzu", najradšej sa dohodnem, aj keby malo ísť o rozumný kompromis.
Tak hlboko som tu nechcel rozoberať svoju vlastnú podstatu, skôr len také maličkosti zo všedného života. Chcel som len povedať, napríklad, že nemám rád, keď sa v byte naukladajú kvetináče na okenný parapet. Možno to niekomu pripadá pekné, ale okno tým stráca svoju poctivú funkciu. Nevadia mi muškáty zvonka, či na balkóne. V dnešnej dobe sa však už namiesto muškátov "nosia" orchideje. Nie že by boli krajšie, ale sú módne, ale je fakt, že nemajú takú prenikavú vôňu ako muškáty.
Nemám rád tie umelé "smrady", ktoré niektorí precitlivelí jednotlivci rozprašujú po použití toalety. Namiesto prirodzenej "vône", ktorá sa aj tak rýchlo "vyparí" cez vetracie otvory, lebo metán je ľahší ako vzduch a snaží sa čím skôr vyletieť hore komínom. Tie "smrádečky" naopak, sú ťažšie ako vzduch, preto sa "rozplazia" po celom byte, kde vytrvalo otravujú prirodzenú klímu dosť dlho. Skutočne, je asi pravdivé tvrdenie jednej reklamy, že tieto prípravky neprekryjú zápach, ale ho nahradia. Za cenu otravy ovzdušia niečim iným.
Na dnes tých negatív bolo dosť. Nabudúce, niekedy možno napíšem aj niečo pozitívne, čo mám rád. Ak také niečo objavím :).
Pochopiteľne, že som preto nemal rád rozkazy a nerád som ich aj vydával. Som asi muž "konsenzu", najradšej sa dohodnem, aj keby malo ísť o rozumný kompromis.
Tak hlboko som tu nechcel rozoberať svoju vlastnú podstatu, skôr len také maličkosti zo všedného života. Chcel som len povedať, napríklad, že nemám rád, keď sa v byte naukladajú kvetináče na okenný parapet. Možno to niekomu pripadá pekné, ale okno tým stráca svoju poctivú funkciu. Nevadia mi muškáty zvonka, či na balkóne. V dnešnej dobe sa však už namiesto muškátov "nosia" orchideje. Nie že by boli krajšie, ale sú módne, ale je fakt, že nemajú takú prenikavú vôňu ako muškáty.
Nemám rád tie umelé "smrady", ktoré niektorí precitlivelí jednotlivci rozprašujú po použití toalety. Namiesto prirodzenej "vône", ktorá sa aj tak rýchlo "vyparí" cez vetracie otvory, lebo metán je ľahší ako vzduch a snaží sa čím skôr vyletieť hore komínom. Tie "smrádečky" naopak, sú ťažšie ako vzduch, preto sa "rozplazia" po celom byte, kde vytrvalo otravujú prirodzenú klímu dosť dlho. Skutočne, je asi pravdivé tvrdenie jednej reklamy, že tieto prípravky neprekryjú zápach, ale ho nahradia. Za cenu otravy ovzdušia niečim iným.
Na dnes tých negatív bolo dosť. Nabudúce, niekedy možno napíšem aj niečo pozitívne, čo mám rád. Ak také niečo objavím :).
Stalo sa
Aj na benzínovom čerpadle by sa niekedy dalo zbohatnúť. Včera som natankoval za 30 €, platil som 50 eurovou bankovkou. Milá pani, s nadmiernou nadváhou sa mi zadívala do očí a z 50 mi vydala 30 €. Podržal som v ruke ten výdavok a čakal som, čo bude. Nič. Tak som sa spýtal, či mám odísť, alebo to prepočíta? Zase nič. Tak som sa pozrel na účtenku a hovorím, že je tam 30 €. Až keď som to vyslovil, pokladníčka sa zbadala a 10 € si zobrala späť. Jej pocity som nedokázal odhadnúť, ale začervenanie to nebolo. Možno ma chcela obdarovať... Poctivec už ani na pumpe nezarobí.
2013/08/20
Poriadok musí byť
Tak nejako to je, náš život sa vždy riadi nejakým poriadkom. Aj na stole, či v počítači musíme mať čisto, aby sme sa v tom všetkom vyznali. Čo je to vlastne poriadok a čo je upratovanie? Poriadok, to je niečo, čo je v podstate proti prírode, ak si nemyslíme, že aj človek je súčasťou prírody. Ak spadáme pod pojem "príroda" aj my, je všetko čo robíme prirodzené. Či už ide o "neporiadok", alebo upratovanie. Pravdou je, že všetko v živote i v prírode má svoj poriadok. Dokonca aj katastrofy majú svoj predurčený scenár.
Na úvod iba toľko, teraz niečo o mojom "upratovaní". Najčastejšie upratujem v počítači. Pri aktívnom surfovaní často sťahujem rôzne programy a skúšam, či spĺňajú moje predstavy. Ak nie, idú bez milosti do koša. Po niekoľkých inštaláciách a odinštalovaniach je vhodné poupratovať. Na to mám zase niekoľko ďalších dobrých programov. A tak to ide dokola. Poriadok musí byť hlavne v dátovom archíve, kde sú vlastné údaje a dáta (to najcennejšie). Texty, dokumenty, fotografie, videá, záložné kópie, aj zálohy vlastných blogov. Dosť široká agenda, ktorá zaberie hodne miesta.
Aby som sa v tom vyznal i po rokoch, (a nielen ja), musí v tom byť systém. Pod slovom systém tu myslím také usporiadanie, v ktorom sa dá čo najľahšie hľadať. Lebo celá človečia múdrosť je založená na porovnávaní a v modernej dobe aj na hľadaní. Preto sa stali vyhľadávače nosným systémom internetu. Darmo by tam niekde boli celé encyklopédie a vedomosti pridávané denne v miliónoch bytov, keby sme sa v tom nevedeli rýchlo orientovať. Nemalo by to tú správnu pointu a zmysel.
Ak sa nehodláme spoľahnúť na "dáta v oblakoch", musíme mať doma svoj vlastný archív. Taký malý domáci nedobytný sejf na jednotky a nuly. Lebo čo nám je vzácne, to si chránime. O poriadku a systéme usporiadania vecí na pracovnom stole sa už veľa popísalo existujú o tom aj (srandovné) vedecké štúdie. V praxi však vždy vychádzame z vlastných podmienok, zo svojho štýlu práce a osobných preferencií. A vychádzame aj zo svojej "pracovnej", či "zábavnej" náplne trávenia času pred monitorom. Kto má počítač len na hranie, nestará sa o poriadok.
Na úvod iba toľko, teraz niečo o mojom "upratovaní". Najčastejšie upratujem v počítači. Pri aktívnom surfovaní často sťahujem rôzne programy a skúšam, či spĺňajú moje predstavy. Ak nie, idú bez milosti do koša. Po niekoľkých inštaláciách a odinštalovaniach je vhodné poupratovať. Na to mám zase niekoľko ďalších dobrých programov. A tak to ide dokola. Poriadok musí byť hlavne v dátovom archíve, kde sú vlastné údaje a dáta (to najcennejšie). Texty, dokumenty, fotografie, videá, záložné kópie, aj zálohy vlastných blogov. Dosť široká agenda, ktorá zaberie hodne miesta.
Aby som sa v tom vyznal i po rokoch, (a nielen ja), musí v tom byť systém. Pod slovom systém tu myslím také usporiadanie, v ktorom sa dá čo najľahšie hľadať. Lebo celá človečia múdrosť je založená na porovnávaní a v modernej dobe aj na hľadaní. Preto sa stali vyhľadávače nosným systémom internetu. Darmo by tam niekde boli celé encyklopédie a vedomosti pridávané denne v miliónoch bytov, keby sme sa v tom nevedeli rýchlo orientovať. Nemalo by to tú správnu pointu a zmysel.
Ak sa nehodláme spoľahnúť na "dáta v oblakoch", musíme mať doma svoj vlastný archív. Taký malý domáci nedobytný sejf na jednotky a nuly. Lebo čo nám je vzácne, to si chránime. O poriadku a systéme usporiadania vecí na pracovnom stole sa už veľa popísalo existujú o tom aj (srandovné) vedecké štúdie. V praxi však vždy vychádzame z vlastných podmienok, zo svojho štýlu práce a osobných preferencií. A vychádzame aj zo svojej "pracovnej", či "zábavnej" náplne trávenia času pred monitorom. Kto má počítač len na hranie, nestará sa o poriadok.
2013/08/14
Dobrý sen
Nie, nebojte sa, nebudem zase písať o sne, aj keď tento bol príjemný. Len som chcel, podľa zásad "feng shui", vykompenzovať zlý dojem zo "zlého sna" v minulom článku. So snami je to ako v živote, po zlom musí nutne nasledovať lepší. Nech robím, čo robím, zo sna sa vždy zobudím!
2013/08/11
Zlý sen
Sny sú zvláštne, najmä keď sa nalepia na realitu. Tak mám rozčítanú knihu, v ktorej autorka opisuje svoje príhody z horskej turistiky. Zatiaľ som pri jej ťažkých začiatkoch, keď má nabalený ruksak, ktorý ani nevládze zdvihnúť zo zeme, ale nakoniec si ho navalí na chrbát a prekoná s ním 5 km v horskom teréne. Bolo mi ťažko, keď som to včera večer čítal, ale to nič nie je proti tomu, čo ma čakalo nad ránom v hroznom sne.
Poslali ma na pracovnú cestu do mesta vzdialeného len 5 km, ale pešo a s ruksakom, ktorý vážil najmenej 40 kg (skoro polovica mojej telesnosti). Šli sme traja, kolegovia naľahko a ja ten ruksak. Cesta viedla rozbahneným horským terénom, stále hore do kopca. Kolegovia sa mi, pochopiteľne, skoro stratili z dohľadu a na horskej lúke som mal problém, aby som nezablúdil. Nakoniec som došiel do cieľa. Bola to okresná nemocnica a moji dvaja kolegovia už rokovali s primárom oddelenia.
Nechcel som ich vyrušovať, tak som čakal na chodbe, kde bola jedna posteľ a v nej ležal iný bývalý kolega, vychudnutý a s divnými fúzami. Skoro som ho nespoznal. Povedal, že sa má dobre, ale to už asi myslel na to, že jeho trápenie sa čoskoro skončí... Aby som to uviedol na pravú mieru, tá moja rozčítaná kniha začína tým, ako autorke ochorela mama na rakovinu a v priebehu krátkej doby zomrela. Ani vo sne sa teda nič nedeje náhodne.
Nerád delím knihy na "mužské" a "ženské", ale tejto by som v tejto fáze dal ochotne prívlastok "ženský" román. Veru tak, napísala ho žena, je o žene, ktorá putuje sama divočinou, niečo ako románová autobiografia. Opisuje svoj ťažký život a svoje vážne rozhodnutia po smrti matky, rozvod, striedanie milencov len dvakrát za týždeň... A medzitým pričuchnutie k drogám. Proste iný svet za veľkou mlákou. Taký zlý sen, ktorý ale, dúfam, skončí oveľa lepšie.
Tú knihu nebudem menovať, lebo z nej mám prečítanú iba malú časť, dúfam, že sa to zlepší. Najkrajšie na tom je to, že to je vraj román o turistike. Musí byť, ale zatiaľ som s ňou prešiel len prvých 5 km s tým najťažším batohom na svete.
Rada na záver: Nečítajte ťažké knihy pred spaním...
Poslali ma na pracovnú cestu do mesta vzdialeného len 5 km, ale pešo a s ruksakom, ktorý vážil najmenej 40 kg (skoro polovica mojej telesnosti). Šli sme traja, kolegovia naľahko a ja ten ruksak. Cesta viedla rozbahneným horským terénom, stále hore do kopca. Kolegovia sa mi, pochopiteľne, skoro stratili z dohľadu a na horskej lúke som mal problém, aby som nezablúdil. Nakoniec som došiel do cieľa. Bola to okresná nemocnica a moji dvaja kolegovia už rokovali s primárom oddelenia.
Nechcel som ich vyrušovať, tak som čakal na chodbe, kde bola jedna posteľ a v nej ležal iný bývalý kolega, vychudnutý a s divnými fúzami. Skoro som ho nespoznal. Povedal, že sa má dobre, ale to už asi myslel na to, že jeho trápenie sa čoskoro skončí... Aby som to uviedol na pravú mieru, tá moja rozčítaná kniha začína tým, ako autorke ochorela mama na rakovinu a v priebehu krátkej doby zomrela. Ani vo sne sa teda nič nedeje náhodne.
Nerád delím knihy na "mužské" a "ženské", ale tejto by som v tejto fáze dal ochotne prívlastok "ženský" román. Veru tak, napísala ho žena, je o žene, ktorá putuje sama divočinou, niečo ako románová autobiografia. Opisuje svoj ťažký život a svoje vážne rozhodnutia po smrti matky, rozvod, striedanie milencov len dvakrát za týždeň... A medzitým pričuchnutie k drogám. Proste iný svet za veľkou mlákou. Taký zlý sen, ktorý ale, dúfam, skončí oveľa lepšie.
Tú knihu nebudem menovať, lebo z nej mám prečítanú iba malú časť, dúfam, že sa to zlepší. Najkrajšie na tom je to, že to je vraj román o turistike. Musí byť, ale zatiaľ som s ňou prešiel len prvých 5 km s tým najťažším batohom na svete.
Rada na záver: Nečítajte ťažké knihy pred spaním...
2013/08/07
Podmienky leta
V priateľskom vzťahu si možno klásť podmienky, ale to skutočné je založené na niečom inom. Podobné je to aj s láskou. To ozajstné priateľstvo si nekladie podmienky - buď je, alebo nie je. Takže vlastne tu nemám o čom písať. Buď zmením titulok, alebo prestanem písať. Aj tak, najmenej dvaja ľudia z desiatich súdia, že moje články na tomto blogu sú zložité a nejasné. Niekomu to vyhovuje, inému nie. Mne áno. Dnes to však prekračuje aj moje únosné medze, tak ako toto tropické leto. Nekladiem si podmienky pre život, beriem to, čo prináša. Niekomu to vyhovuje, inému nie. Z jedného uhla je to pokora, z iného slabosť. Čo je potom poznanie hraníc vlastných možností? Na všetko v živote je potrebná energia, paradoxne aj na "nič nerobenie". Aj leto, ak je také extrémne, si žiada svoje. Niektoré šance spáli a my ani nevieme prečo.
2013/08/03
Windows sa vypína
Vždy ma mrle žerú, keď sa nado mnou vypína windows (seven). (X-péčko bolo v tomto smere sympatickejšie). Pri vypínajúcej sa sedmičke som maličký ako mravček. Keď sa ONA tak dlho vypína nado mnou, ja mám už mnoho "bytov" v hlave pripravených na iné riešenia. Tá situácia mi vždy pripomenie Vatikán a jednu náboženskú pieseň: "V sedmobrežnom kruhu Ríma, kde sa Petra chrám vypína...". Je to tak, Petrov chrám sa naozaj vypína nad nami. Ale prečo windows? Nikdy nepochopím, čo vlastne robí ten nešťastný systém s mojim počítačom a to za mojim chrbtom, keď ja som už dávno skončil.
V škole nás učili, že rýchlosť prúdenia elektriny je rovnaká ako rýchlosť svetla vo vákuu, tak by to všetko, čo robí PC pri vypínaní, malo trvať iba chvíľu - šup sem, šup tam a je ticho. Chápem, že sa tam točí aj disková mechanika a hlavičky skáču z pozície na pozíciu, ale prečo, keď je všetkému koniec, ako som sám rozhodol? Veď už je "vsjo jásno", všetko skončené, treba len vypnúť zdroj. Záhadou mi je, čo tam vlastne robí? Že by si zapisoval budúci bod obnovenia, pre prípad svojho vlastného zlyhania? Ej veru, nedôvera ku vlastným schopnostiam je zlá vec. Nakoniec, ten bod obnovenia by si mal udržiavať priebežne. Či nie? (to je otázka pre autorov systému).
A ešte jedna poznámka k vlastníckym vzťahom. Od istého času sa ma pýta, textový (office) procesor, keď ho vypínam, či chcem, aby ten rozpracovaný súbor "dočasne" uložil na môj počítač. Ešte že tak, že počítač je môj... Možno aj ja som dočasný a môj počítač tiež. Len "cloud" je večný, ako to božské oko, čo vidí všetko okolo i v nás.
V škole nás učili, že rýchlosť prúdenia elektriny je rovnaká ako rýchlosť svetla vo vákuu, tak by to všetko, čo robí PC pri vypínaní, malo trvať iba chvíľu - šup sem, šup tam a je ticho. Chápem, že sa tam točí aj disková mechanika a hlavičky skáču z pozície na pozíciu, ale prečo, keď je všetkému koniec, ako som sám rozhodol? Veď už je "vsjo jásno", všetko skončené, treba len vypnúť zdroj. Záhadou mi je, čo tam vlastne robí? Že by si zapisoval budúci bod obnovenia, pre prípad svojho vlastného zlyhania? Ej veru, nedôvera ku vlastným schopnostiam je zlá vec. Nakoniec, ten bod obnovenia by si mal udržiavať priebežne. Či nie? (to je otázka pre autorov systému).
A ešte jedna poznámka k vlastníckym vzťahom. Od istého času sa ma pýta, textový (office) procesor, keď ho vypínam, či chcem, aby ten rozpracovaný súbor "dočasne" uložil na môj počítač. Ešte že tak, že počítač je môj... Možno aj ja som dočasný a môj počítač tiež. Len "cloud" je večný, ako to božské oko, čo vidí všetko okolo i v nás.
2013/07/30
Nepredajné
Z času na čas sa niekto zamyslí nad významom čítania kníh. Aký je teda môj postoj ku knihám? Čítam rád, ale hlavne som rád čítaval, keď som bol mladý. Tak je to správne, v mladosti treba čítať najviac. Neskôr prichádza reálny život so svojimi príbehmi a záhadami. V mladosti som prečítal najviac kníh na meter štvorcový... Potom sa to v dôsledku iných životných funkcií postupne, mierne redukovalo, až som dospel k tomu, že si čítanie vychutnávam pomerne zriedka - aby mi nezovšednelo.
Vo veku, keď som už začal pociťovať čítacie naplnenie, som si začal knihy vyberať. Odvtedy si nemyslím, že v každej knihe je niečo dobré a preto sa ju oplatí prečítať. Už viem, že hľadať ihlu v kope sena nemá zmysel, vychádza zlý pomer cena/výkon. Mával som také sezónne obdobia, keď som čítal najradšej detektívky, potom som prešiel na scifi, neskôr bola hitom odborná literatúra, najmä technická. Často som sa venoval aj knižnému bádaniu v oblasti fotografie a neskôr som doháňal svoje medzery v elektronike a v počítačoch.
V základnej škole sme museli čítať tzv. "povinnú" literatúru. Už to môžem povedať, neprečítal som všetky odporúčané knihy. Aj vtedy to bolo tak, že stačilo napísať referát a vedieť zasvätene rozprávať o obsahu knihy. Neskôr som to doháňal. Na otázku, prečo čítam, musím odpovedať v závislosti od druhu literatúry. Beletriu čítam pre pobavenie, odborné knihy pre vedomosti a vzdelanie, scifi pre podnecovanie fantázie a poéziu pre úžasné splynutie s duchom básnických metafor.
Vo všeobecnosti môžem povedať, že som čítal knihy, aby som spoznával svet z rôznych strán a uhlov, aby som videl ako vidia svet iní. Čaro spoznávania sveta cez knihy sa však s vekom stráca. Je málo nepoznaného, aj keď to vyznieva neskromne. Sám život je čoraz objemnejšou knihou. Všetko plynie a všetko sa mení. Tak sa mení aj vzťah ku knihe. Moderná doba priniesla blogovanie, ktoré dáva príležitosť nazrieť aj na druhú stranu barikády, ktorá delí autora od čitateľa. Nepredá sa zvyčajne toľko "výtlačkov" ako v prípade úspešnej papierovej knihy a na každej stránke je razítko s nápisom "NEPREDAJNÉ".
Vo veku, keď som už začal pociťovať čítacie naplnenie, som si začal knihy vyberať. Odvtedy si nemyslím, že v každej knihe je niečo dobré a preto sa ju oplatí prečítať. Už viem, že hľadať ihlu v kope sena nemá zmysel, vychádza zlý pomer cena/výkon. Mával som také sezónne obdobia, keď som čítal najradšej detektívky, potom som prešiel na scifi, neskôr bola hitom odborná literatúra, najmä technická. Často som sa venoval aj knižnému bádaniu v oblasti fotografie a neskôr som doháňal svoje medzery v elektronike a v počítačoch.
V základnej škole sme museli čítať tzv. "povinnú" literatúru. Už to môžem povedať, neprečítal som všetky odporúčané knihy. Aj vtedy to bolo tak, že stačilo napísať referát a vedieť zasvätene rozprávať o obsahu knihy. Neskôr som to doháňal. Na otázku, prečo čítam, musím odpovedať v závislosti od druhu literatúry. Beletriu čítam pre pobavenie, odborné knihy pre vedomosti a vzdelanie, scifi pre podnecovanie fantázie a poéziu pre úžasné splynutie s duchom básnických metafor.
Vo všeobecnosti môžem povedať, že som čítal knihy, aby som spoznával svet z rôznych strán a uhlov, aby som videl ako vidia svet iní. Čaro spoznávania sveta cez knihy sa však s vekom stráca. Je málo nepoznaného, aj keď to vyznieva neskromne. Sám život je čoraz objemnejšou knihou. Všetko plynie a všetko sa mení. Tak sa mení aj vzťah ku knihe. Moderná doba priniesla blogovanie, ktoré dáva príležitosť nazrieť aj na druhú stranu barikády, ktorá delí autora od čitateľa. Nepredá sa zvyčajne toľko "výtlačkov" ako v prípade úspešnej papierovej knihy a na každej stránke je razítko s nápisom "NEPREDAJNÉ".
2013/07/27
Leto za trest
Tak veru, vraj toto leto je trestom za to, že nezadržiavame vodu. Teda nezadržiavame vodu v teréne, máme slabý pitný režim krajiny. Také jednoduché, lenže čo potom, keď vodu zadržíme, vytvoria sa mraky a tie sa nám poberú mírnix-dírnix k susedom do inej časti sveta? Aj na to je riešenie - musia to robiť všetci. Bohužiaľ, tak ešte nikdy nebolo, aby sme sa všetci dohodli na niečom dobrom. Maximálne tak na znížení zla a to v tomto prípade nestačí. Nie som proti vode, keď dopíšem, dám si aspoň sprchu a čaj. Tá myšlienka o vode v krajine má tiež logiku, len ako začať a u koho?
Je sobota, ale o aktuálnom evergreene - o paródii na českú a slovenskú hymnu písať nebudem. Dobré paródie, aj improvizácie mám rád, sú soľou umenia, tak ako humor vo vážnych situáciách. Jasné je aj to, že nie každý má zmysel pre humor. Aj to je jasné, že každý z nás má trochu iné preferencie v umení. Hnevá ma len jedno, že kapela, ktorá stroskotala pri tvorbe svojho názvu, sa takto pokúša o publicitu. A darí sa jej to. Nie tá paródia je hanbou, ale meno tej kapely omieľané v médiách. Mám rád slobodné myslenie, aj v umení, ale toto je už ďaleko za hranicou slušnosti. Chápem, že tá sa dnes nenosí, ale neviem prečo... Bohužiaľ je to tak, ale verím, že čas pre dobrú výchovu sa nutne musí vrátiť.
Z iného kraja je názor plynúci z akéhosi prieskumu, že "...viac ako polovica Rusov dáva prednosť pravidlám a poriadku pred dodržiavaním ľudských práv.". Zaklincoval to aj názov článku: "Většina Rusů stále pro stabilitu na úkor demokracie". Tá otázka porovnáva neporovnateľné. Je vari poriadok a dodržiavanie pravidiel v rozpore s ľudskými právami? Nie je, práve naopak. A úplne nezmyselné je to, čo sa snaží napovedať názov článku, že stabilita ukrajuje z demokracie, teda demokracia je nestabilná. Aj keď to tak často je, nie je to základný rys a podstata demokracie. Chápem, že podobné články sú určené nemysliacim čitateľom. Moje odporúčanie pre dnešok a navždy znie:
- Čítajte, ale myslite.
Príjemnú sobotu a dodržiavajte pitný režim v sebe i v krajine...
Je sobota, ale o aktuálnom evergreene - o paródii na českú a slovenskú hymnu písať nebudem. Dobré paródie, aj improvizácie mám rád, sú soľou umenia, tak ako humor vo vážnych situáciách. Jasné je aj to, že nie každý má zmysel pre humor. Aj to je jasné, že každý z nás má trochu iné preferencie v umení. Hnevá ma len jedno, že kapela, ktorá stroskotala pri tvorbe svojho názvu, sa takto pokúša o publicitu. A darí sa jej to. Nie tá paródia je hanbou, ale meno tej kapely omieľané v médiách. Mám rád slobodné myslenie, aj v umení, ale toto je už ďaleko za hranicou slušnosti. Chápem, že tá sa dnes nenosí, ale neviem prečo... Bohužiaľ je to tak, ale verím, že čas pre dobrú výchovu sa nutne musí vrátiť.
Z iného kraja je názor plynúci z akéhosi prieskumu, že "...viac ako polovica Rusov dáva prednosť pravidlám a poriadku pred dodržiavaním ľudských práv.". Zaklincoval to aj názov článku: "Většina Rusů stále pro stabilitu na úkor demokracie". Tá otázka porovnáva neporovnateľné. Je vari poriadok a dodržiavanie pravidiel v rozpore s ľudskými právami? Nie je, práve naopak. A úplne nezmyselné je to, čo sa snaží napovedať názov článku, že stabilita ukrajuje z demokracie, teda demokracia je nestabilná. Aj keď to tak často je, nie je to základný rys a podstata demokracie. Chápem, že podobné články sú určené nemysliacim čitateľom. Moje odporúčanie pre dnešok a navždy znie:
- Čítajte, ale myslite.
Príjemnú sobotu a dodržiavajte pitný režim v sebe i v krajine...
2013/07/20
Nakladačky
Uhorková sezóna je v plnom prúde. Zavarili sme, čo sa dalo a naložil som aj "kvašáky". O deň, o dva by mali byť schopné konzumácie. Nálev je už správne zakalený a pracuje. Robil som ich podľa prastarého receptu mojej starej matere. No, možno to bola vlastná mať, lebo stará mama to už nestíhala. Skrátka, ide o to, že som sa nedal zlákať "poľským" receptom, ktorý uverejnila na svojom blogu Malgorzata Wojcieszynská. Nie že by na recepte záležalo, veď uhorky aj tak boli nakúpené v supermarkete a je dosť možné, že ich doviezli toť, možno až zo Zakopaného. Nám sa uhorky neurodili, možno preto, že sme ich tento rok nezasadili.
Uhorková sezóna sa zvykne dodržiavať aj v médiách. Tento rok sa bratia Česi a ich pán prezident postarali o patričné letné senzácie, takže je o čom písať. Aj my doma (na Slovensku) máme horúce témy, ku ktorým sa každý, kto nestojí na chodníku, musí vyjadriť. Nech už je to pohoda na Pohode, prezidentské brepty, alebo generálny prokurátor-neprokurátor. Tam sa to akosi médiám vyšmyklo. Veď to trvalo dosť dlho a veci sa konečne vyjasňujú. Zase niekto s "nedostatočnými" príjmami bude pýtať od štátu (teda od nás) peniaze. No, ale to je vysoká politika, do ktorej ťažko zvonku a zdola prenikať.
Žiada sa mi zase, po dlhšom čase niečo pozitívne. Nie je to žiadne klišé, je to taká jednoduchá túžba vydýchnuť si a zažiť trochu radosti aj z toho, že žijem v spoločnosti, ktorá sa aj napriek problémom, snaží žiť. Nie len nadávať. Znie to jednoducho, ale žiť, nie je len byť.
Uhorková sezóna sa zvykne dodržiavať aj v médiách. Tento rok sa bratia Česi a ich pán prezident postarali o patričné letné senzácie, takže je o čom písať. Aj my doma (na Slovensku) máme horúce témy, ku ktorým sa každý, kto nestojí na chodníku, musí vyjadriť. Nech už je to pohoda na Pohode, prezidentské brepty, alebo generálny prokurátor-neprokurátor. Tam sa to akosi médiám vyšmyklo. Veď to trvalo dosť dlho a veci sa konečne vyjasňujú. Zase niekto s "nedostatočnými" príjmami bude pýtať od štátu (teda od nás) peniaze. No, ale to je vysoká politika, do ktorej ťažko zvonku a zdola prenikať.
Žiada sa mi zase, po dlhšom čase niečo pozitívne. Nie je to žiadne klišé, je to taká jednoduchá túžba vydýchnuť si a zažiť trochu radosti aj z toho, že žijem v spoločnosti, ktorá sa aj napriek problémom, snaží žiť. Nie len nadávať. Znie to jednoducho, ale žiť, nie je len byť.
2013/07/17
Pravdovravnosť
Pravdovravnosť je veľmi pekná vlastnosť. Vyznieva ako opak klamania, ale nie je to pravda. Medzi pravdou a klamstvom je široké pole spoločenskej pretvárky. Vravím pravdu, ale čo je to pravda? Človek, ktorý tvrdí, že za každých okolností je treba hovoriť pravdu a sám sa vyhlasuje za pravdovravného, sa často mýli. Mýli sa, lebo takýmto tvrdením v skutočnosti naznačuje, že ON pozná pravdu a jedine to je pravda, čo on hovorí. To je cesta do pekla. Možno je to nadnesené tvrdenie, ale naozaj je to tak, lebo kto z nás pozná celú pravdu?
Pravdovravnosť je vraj pekná, ale medzi ľuďmi sa viac hodnotí diplomacia, inak povedané - spoločenský takt a tolerancia. Pravdu a jedine pravdu musíme hovoriť len pred súdom (a pri sobáši), inak nás dostihne ruka zákona. Pred súdom však ide viac-menej o fakty a svedectvá. Pravda je často omyl, lebo to, čo považujeme za pravdu, nemusí byť vždy v súlade so skutočnosťou, teda to nie je pravda podľa filozofie. Človeka, ktorí tvrdí, že pravda je vždy na jeho strane, možno istým spôsobom považovať za sebeckého.
Kto verí len sebe, je v skutočnosti sebec a klame sám seba. Zdalo by sa, že človek "vlastniaci" neomylnú pravdu, by mal byť vždy spokojný a za pravdovravnosť by mal byť spoločnosťou patrične oceňovaný. V skutočnosti to tak nie je. Ľudia, ktorí za každých okolností tvrdia, že hovoria len pravdu (to, o čom si myslia, že je pravda), sa nedočkajú uznania. Pravda podľa Tomáša Akvinského (wikipedia) je zhoda veci a rozumu. Podľa neho môže byť pravda iba jedna, pretože pochádza od Boha. Tomášom Akvinským by som teda mohol s filozofovaním o pravde skončiť, ale nie je to tak jednoduché a jednoznačné, aj keď vierou sa všetko začína aj končí.
Poznanie je v objavovaní a porovnávaní a to platí aj o pravde. Ľudskí myslitelia sa v našej známej historickej dobe často zamýšľali nad pravdou a vždy to definovali trochu inak. Hegel napríklad tvrdí, že pravda je celok, Nietzsche hovorí, že pravda je užitočný omyl a Kipling píše, že pravda je prvá obeť vojny. Keby sme to otočili: Pravda prežije len v pokoji a v mieri. Lenže ľudstvo vedie takmer nepretržité, malé či veľké, studené, či ozajstné vojny. A tak je to často aj medzi nami.
Pravdovravnosť je vraj pekná, ale medzi ľuďmi sa viac hodnotí diplomacia, inak povedané - spoločenský takt a tolerancia. Pravdu a jedine pravdu musíme hovoriť len pred súdom (a pri sobáši), inak nás dostihne ruka zákona. Pred súdom však ide viac-menej o fakty a svedectvá. Pravda je často omyl, lebo to, čo považujeme za pravdu, nemusí byť vždy v súlade so skutočnosťou, teda to nie je pravda podľa filozofie. Človeka, ktorí tvrdí, že pravda je vždy na jeho strane, možno istým spôsobom považovať za sebeckého.
Kto verí len sebe, je v skutočnosti sebec a klame sám seba. Zdalo by sa, že človek "vlastniaci" neomylnú pravdu, by mal byť vždy spokojný a za pravdovravnosť by mal byť spoločnosťou patrične oceňovaný. V skutočnosti to tak nie je. Ľudia, ktorí za každých okolností tvrdia, že hovoria len pravdu (to, o čom si myslia, že je pravda), sa nedočkajú uznania. Pravda podľa Tomáša Akvinského (wikipedia) je zhoda veci a rozumu. Podľa neho môže byť pravda iba jedna, pretože pochádza od Boha. Tomášom Akvinským by som teda mohol s filozofovaním o pravde skončiť, ale nie je to tak jednoduché a jednoznačné, aj keď vierou sa všetko začína aj končí.
Poznanie je v objavovaní a porovnávaní a to platí aj o pravde. Ľudskí myslitelia sa v našej známej historickej dobe často zamýšľali nad pravdou a vždy to definovali trochu inak. Hegel napríklad tvrdí, že pravda je celok, Nietzsche hovorí, že pravda je užitočný omyl a Kipling píše, že pravda je prvá obeť vojny. Keby sme to otočili: Pravda prežije len v pokoji a v mieri. Lenže ľudstvo vedie takmer nepretržité, malé či veľké, studené, či ozajstné vojny. A tak je to často aj medzi nami.
2013/07/11
O čom sa hovorí v krčme
Hamletovi je to už jasné, ale o čom sa dnes hovorí v slovenských krčmách? To je otázka. To som sa spýtal bývalého kolegu, inak novinára a fotografistu a neskôr po revolúcii aj krčmára. Ja totiž už dávno nechodím do krčmy, stal sa zo mňa nechutný abstinent, tak som bol zvedavý, o čom sa to tam zvyčajne točí. Myslel som si, že o politike, ale to vraj už dávno nie je témou krčmových debát. Maximálne tak nejaký týždeň pred voľbami a potom skepsa. Hovorí sa vraj o tom, čo ľudí zaujíma a politika to rozhodne nie je. Krčmy rezignovali na politické otázky a komentáre. Krčmová politika sa preniesla do vyšších sfér, na internet.
Tak o čom sa teda zhovárajú poslední mohykáni pri pive? Hlavne o peniazoch a aj o robote. Čo koho trápi, kto má robotu a kto nie, prípadne prečo a pár nadávok. Ako s peniazmi a ako bez nich? V súvislosti s peniazmi mám aj ja trochu zlé svedomie, lebo som sa nedávno nezachoval správne, podľa základného inštinktu. Robil som po dlhšom čase poriadok v garáži a objavil som tam aj nejaké staré hriechy. Sčítané a podčiarknuté - starý šijací stroj po babičkinej babke, nepoužívanú pumpu zo starej záhrady, starú leštičku fotografií, akumulátor z auta a ešte kopu drobností. Mohol som to vyložiť na pľac a avizovať "zberačom", aby si to odviezli do zberu, ale chcel som to mať z krku hneď.
Tak som to naložil a sám som sa postavil do radu v zberni starého železa za pár pravidelných zberačov. Trochu mi to bolo trápne, ale bol som aj zvedavý, koľko to bude vážiť. A bolo toho dosť. Dostal som za to malú hotovosť a v prvom momente som mal úmysel, dať to "kolegom", aby si urobili pekný deň v krčme, no zaváhal som a nedal som nikomu nič. Nejde o nič svetoborné, ale spomenul som si vtedy na slová prvého človeka, ktorý vkročil na Mesiac: Malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo! Ja som tentokrát človečí krok neurobil, preto ani ľudstvo nemohlo urobiť skok.
Tak o čom sa teda zhovárajú poslední mohykáni pri pive? Hlavne o peniazoch a aj o robote. Čo koho trápi, kto má robotu a kto nie, prípadne prečo a pár nadávok. Ako s peniazmi a ako bez nich? V súvislosti s peniazmi mám aj ja trochu zlé svedomie, lebo som sa nedávno nezachoval správne, podľa základného inštinktu. Robil som po dlhšom čase poriadok v garáži a objavil som tam aj nejaké staré hriechy. Sčítané a podčiarknuté - starý šijací stroj po babičkinej babke, nepoužívanú pumpu zo starej záhrady, starú leštičku fotografií, akumulátor z auta a ešte kopu drobností. Mohol som to vyložiť na pľac a avizovať "zberačom", aby si to odviezli do zberu, ale chcel som to mať z krku hneď.
Tak som to naložil a sám som sa postavil do radu v zberni starého železa za pár pravidelných zberačov. Trochu mi to bolo trápne, ale bol som aj zvedavý, koľko to bude vážiť. A bolo toho dosť. Dostal som za to malú hotovosť a v prvom momente som mal úmysel, dať to "kolegom", aby si urobili pekný deň v krčme, no zaváhal som a nedal som nikomu nič. Nejde o nič svetoborné, ale spomenul som si vtedy na slová prvého človeka, ktorý vkročil na Mesiac: Malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo! Ja som tentokrát človečí krok neurobil, preto ani ľudstvo nemohlo urobiť skok.
2013/07/05
Mantra
Mantra sa v dnešnej modernej dobe uplatňuje aj na internete. Často prerastá do masovej psychózy zapríčinenej emotívnym, zväčša negatívnym postojom k nejakej udalosti, k jednotlivcovi, či ku skupine. Je to tak lákavé pridať sa k mase, že mnohí neodolajú a aj bez znalosti danej problematiky sa snažia ešte emotívnejšie útočiť. Internet je predsa anonymný. Ale iba zdanlivo. V istej diskusii sa tvrdí, že aj my tu sme sledovaní. Pritom je to hlúposť, lebo nemá zmysel sledovať, či "odpočúvať" niekoho, kto dobrovoľne zverejňuje svoje názory a emócie na nástenke.
Prečítal som si niekoľko definícií slova mantra a dostal som sa k podstate, že mantra je vlastne chvenie. Slová, hlásky alebo zvuky, ktoré sa opakujú s cieľom dosiahnuť istý stav mysle - oslobodenie mysle od myslenia. Mantra môže byť hlasitá, alebo aj tichá. Slová a zvuky možno vydávať von, alebo si ich len v mysli opakovať. Jej najdôležitejším atribútom je teda opakovanie, až chvenie vyvolávajúce rytmický efekt s oslobodením mysle a myslenia. Mantra je teda aj jednoznačným základom pre filozofiu klamstva: "Tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou".
2013/06/28
Chemtrail
Konšpiračné teórie o "chemtrail" sú rozvíjané už od 90-tich rokov 20. storočia. Dokonca aj Ivan Mládek pred mnohými rokmi tento jav pozoroval, o čom svedčí jeho pieseň "Jóžin z bažin", v ktorej upozorňuje na jediný účinný prostriedok proti Jóžinovi - "práškovacie lietadlo". Faktom je, že tento jav existuje od pradávna, najmä na povrchu zeme.
V staroveku (ale až dodnes) zanechávali vo vzduchu chemické stopy len veľkí vtáci (upresňujem: veľké vtáky). Neskôr hlavne ženy. Možno už aj Kleopatra sa "voňavkovala" a zanechávala tak za sebou výraznú chemickú stopu, takzvaný "feromon". V každom prípade jej sadol na lep rímsky cisár Gaius Iulius Caesar aj Marcus Antonius. Vieme, ako skončili.
Dnes už nielen ženy, ale aj niektorí muži vnášajú do okolia svoje unifikované chemické feromóny rôznych značiek (Sodoma a Gomora...). Nie že by mi to prekážalo, ale napríklad na plavárni dokáže takáto chémia dosť znepríjemniť dobré pocity z chlóru a ľudského potu vo vodných parách. Podobným prípadom sú rôzne "osviežovače" vzduchu v autách. Keď som taký "osviežovač" prvýkrát objavil v požičanom aute, okamžite som ho vyhodil.
Medvediu službu robia často aj tie "smraďochy" v domácich toaletách a niekedy aj vo verejných WC. Prekryjú ten originálny koncový pach nášho produktu a potom dusia našich následníkov chemicky. V horšom prípade vytvoria neoddeliteľnú zmes prírody a chémie. V takom prípade je lepšie zapnúť ventilátor a pol hodinu počkať... Ak sa dá!
V staroveku (ale až dodnes) zanechávali vo vzduchu chemické stopy len veľkí vtáci (upresňujem: veľké vtáky). Neskôr hlavne ženy. Možno už aj Kleopatra sa "voňavkovala" a zanechávala tak za sebou výraznú chemickú stopu, takzvaný "feromon". V každom prípade jej sadol na lep rímsky cisár Gaius Iulius Caesar aj Marcus Antonius. Vieme, ako skončili.
Dnes už nielen ženy, ale aj niektorí muži vnášajú do okolia svoje unifikované chemické feromóny rôznych značiek (Sodoma a Gomora...). Nie že by mi to prekážalo, ale napríklad na plavárni dokáže takáto chémia dosť znepríjemniť dobré pocity z chlóru a ľudského potu vo vodných parách. Podobným prípadom sú rôzne "osviežovače" vzduchu v autách. Keď som taký "osviežovač" prvýkrát objavil v požičanom aute, okamžite som ho vyhodil.
Medvediu službu robia často aj tie "smraďochy" v domácich toaletách a niekedy aj vo verejných WC. Prekryjú ten originálny koncový pach nášho produktu a potom dusia našich následníkov chemicky. V horšom prípade vytvoria neoddeliteľnú zmes prírody a chémie. V takom prípade je lepšie zapnúť ventilátor a pol hodinu počkať... Ak sa dá!
2013/06/22
Homo Smart mobiliens
Všetko je dnes múdrejšie ako včera, teda je to "smart". Po našom by sa dalo povedať, že všetko je "inteligentné", alebo aspoň inteligentnejšie ako včera. Inteligencia znamená duševnú vyspelosť s chápavosťou a súdnosťou, čiže rozumové nadanie. Inteligencia môže byť prirodzená, ale aj umelá. Človek by mal byť len prirodzene inteligentný. Mobil, či počítač môžu byť inteligentné len umelo. Na druhej strane škrípe definícia inteligencie na tom, že stroje nemajú dušu. To len nejaký programátor, čiastočne ešte človek, im vdýchne kus svojej prirodzenej inteligencie, ale dušu si ponechá.
Zdanlivo všetko speje tak ako som naznačil, stroje sú stále inteligentnejšie a viacej "smart". Už nemáme telefóny, dokonca miznú aj tie mobilné. Namiesto nich vstávajú noví bojovníci v podobe "smartfónov". Smartfón, to je vlastne malý počítač, má vlastný operačný systém a vlastnú inteligenciu. Podobne sú na tom tablety. Všetko v jednom - telefonovanie, esemeskovanie, emailovanie, "browsovanie" po internete, bankové účty, platobný prostriedok a tak ďalej. Samozrejmosťou je fotografovanie a nahrávanie videa. Určite som na niečo zo "smart" funkcií zabudol... V čom je teda problém?
Problém je v tom, že celá tá umelá inteligencia je tam naočkovaná tým "programátorom", teda sa nás niekto snaží natiahnuť na kopyto svojej inteligencie Tvorí nám prostredie, ktoré nás má formovať, unifikovať do podoby stroja riadeného "múdrym" telefónom. Sčítaní jedinci si teraz pomyslia, že veď už Sibila to predpovedala, že takto bude vyzerať svet pred svojim koncom... Dajme tomu, že to je len starodávna konšpiračná teória, predsa sa nám zatiaľ žije celkom dobre a na konce nemyslíme. Každá doba má svoje formy, svoje inovácie a pre narastajúci počet ľudí na svete sa musí prispôsobiť aj organizácia spoločnosti.
Načo by nám bolo koleso, keby nám nepomáhalo prekonávať vzdialenosti a prenášať bremená? Keď sledujem tento "mudrlantský" smer v oblasti PC, hnevá ma len jedno, že každé ďalšie "zlepšenie" systému uberá užívateľovi z jeho užívateľských "práv". Po štarte vám nabehnú dlaždice a múdro vás lákajú ako v TV reklame - ťukni sem a uvidíš fotku, tu zase film a tak podobne. Mali by sme sa správaním podobať ako vajce vajcu?
Systém nám predajú v štádiu nedorobku a každý týždeň dvakrát vám ho doma na stole "vylepšujú". Máte pravdu, obyčajného užívateľa nezaujíma čo za deje za monitorom, ak tam má to, čo práve chce. Čo však s takými, čo chcú vedieť viac, čo chcú viac samostatnosti a počítačovej slobody? Hádam len naštartovať nejakú starú šunku s XP a odpojiť sa z internetu.
Zdanlivo všetko speje tak ako som naznačil, stroje sú stále inteligentnejšie a viacej "smart". Už nemáme telefóny, dokonca miznú aj tie mobilné. Namiesto nich vstávajú noví bojovníci v podobe "smartfónov". Smartfón, to je vlastne malý počítač, má vlastný operačný systém a vlastnú inteligenciu. Podobne sú na tom tablety. Všetko v jednom - telefonovanie, esemeskovanie, emailovanie, "browsovanie" po internete, bankové účty, platobný prostriedok a tak ďalej. Samozrejmosťou je fotografovanie a nahrávanie videa. Určite som na niečo zo "smart" funkcií zabudol... V čom je teda problém?
Problém je v tom, že celá tá umelá inteligencia je tam naočkovaná tým "programátorom", teda sa nás niekto snaží natiahnuť na kopyto svojej inteligencie Tvorí nám prostredie, ktoré nás má formovať, unifikovať do podoby stroja riadeného "múdrym" telefónom. Sčítaní jedinci si teraz pomyslia, že veď už Sibila to predpovedala, že takto bude vyzerať svet pred svojim koncom... Dajme tomu, že to je len starodávna konšpiračná teória, predsa sa nám zatiaľ žije celkom dobre a na konce nemyslíme. Každá doba má svoje formy, svoje inovácie a pre narastajúci počet ľudí na svete sa musí prispôsobiť aj organizácia spoločnosti.
Načo by nám bolo koleso, keby nám nepomáhalo prekonávať vzdialenosti a prenášať bremená? Keď sledujem tento "mudrlantský" smer v oblasti PC, hnevá ma len jedno, že každé ďalšie "zlepšenie" systému uberá užívateľovi z jeho užívateľských "práv". Po štarte vám nabehnú dlaždice a múdro vás lákajú ako v TV reklame - ťukni sem a uvidíš fotku, tu zase film a tak podobne. Mali by sme sa správaním podobať ako vajce vajcu?
Systém nám predajú v štádiu nedorobku a každý týždeň dvakrát vám ho doma na stole "vylepšujú". Máte pravdu, obyčajného užívateľa nezaujíma čo za deje za monitorom, ak tam má to, čo práve chce. Čo však s takými, čo chcú vedieť viac, čo chcú viac samostatnosti a počítačovej slobody? Hádam len naštartovať nejakú starú šunku s XP a odpojiť sa z internetu.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)