Pravda a kaleráby

Pravda víťazí a aby bolo jasné s kým, teda s láskou. Problém je v tom, že každý má svoju pravdu a svoju lásku. Ak sa dvaja zhodnú, je to veľký úspech. Niektoré pravdy vyzerajú ako kaleráby tlačené do hlavy baranom. Napríklad taká cynická obluda tiež tlačí kaleráby. Tie svoje. Humor a satira sú soľou zeme. A kde je spravodlivosť v humore? Asi v tom, že kto nemá rád kaleráby, dá si radšej kapustu, alebo sviečkovú na smotane.

Ako v londýnskom metre

Situácie sa niekedy vzájomne podobajú, aj keď sú diametrálne odlišné. Napríklad tá príhoda z metra na okružnej trase medzi Liverpool Street a Paddington v Londýne. Niekde, asi v blízkosti nejakej strednej školy, nastúpilo zo dvadsať študentov. Posadali si a ticho sedeli, zaneprázdnený ťukaním do svojich smartfónov. Keď sa u nás zíde širšia rodina, chvíľami je to ako v tom metre.

Každý dostane heslo na moju wifinu a už si všetci ťukajú do svojich ajpódov, či smartfónov, tabletov a podobne. Môj stolný počítač ostáva len pre mňa. Ak nie som pohodlný a nepripojím na net tiež cez svoj telefón. Tým nechcem povedať, že by naše rozhovory viazli ako medzi mladými v metre, to určite nie, ale keď je už všetko povedané, spájame sa so svojimi svetmi každý po svojom. 

Reč rúk, mimiky a gest

V cudzine (a nielen tam) sa niekedy dorozumievame rečou rúk, mimiky a gest. Niekedy aj nohami, keď nás bijú, tak treba utekať. Reč rúk je skoro jasná, vieme naznačiť privolanie, odsúvanie preč, a zopätými rukami prosíme najvyššiu inštanciu o zľutovanie. Iným príkladom reči rúk je činnosť policajta v križovatke, alebo nebodaj pri havárii na ceste. A keď sme u toho, aj dopravné značky hovoria svojou rečou. Bohužiaľ, niektorí ich "nepočúvajú" a iní sú značkoví, či značkovaní analfabeti, povznesení nad život...

Mimikou zväčša vyjadrujeme svoje emócie. Je to zvláštne, v poslednom čase často čítam, najmä v takzvaných "ženských" románoch opisy mimiky. Občas to pôsobí groteskne. Záleží na majstrovi, či nájde tú správnu mieru pre čitateľské pochopenie zámeru. Lebo je pravda, že literatúra je veľmi podobná hudbe. Tam je výsledok závislý od autora, od nástroja, od interpreta a nakoniec aj od poslucháča. Pri knihe je to reťazec: autor - kniha - čitateľ. Takže, keď hovoríme o knihe (píšeme recenziu), vždy ide o spolupôsobenie autora a čitateľa.

Mimika je dôležitá pri rozhovore naživo. Dosť ťažko sa vyjadruje v písomnej forme, preto ktosi vymyslel emotikony (smajlíky). Gestá sp ručné, ale aj "hlavové". Áno, či nie sa učia deti od malička. Len v Bulharsku kývajú naopak, preto pri Čiernom mori opatrne... Myslím si, že gestá a mimika sú veľmi dôležité a často aj príjemné, ale niektoré gestá sú dokonca zákonom chránené a nesmú sa používať v niektorých situáciách, lebo nie sú v súlade s dopravnými predpismi... Keď vám však niekto z diaľky naznačí niečo a vy z diaľky okamžite pochopíte a odpoviete. S pridaným "smajlíkom" naživo, to je milé.

 

Krátka predpoveď budúcna

"Bolo to naozajstné spojenie sna s realitou. Môj sen o zatvárajúcej sa bráničke sa odohral o zlomok sekundy skôr, ako sa udalosť naozaj stala. Je to prvý dokázaný prípad predvídania budúcnosti?" (sny a realita...)

Máme doma paranormálny gauč. Ako už z citácie z môjho staršieho článku vyplýva, na našom paranormálnom gauči sa predbieha čas. A možno sa posúva celý časopriestor na chvíľu do inej dimenzie.
Dnes som opäť náhodou zaspal po obede na gauči pri TV. Program, ktorý bežal nie je dôležitý. Zo sna som precitol do vedomia tým, že v nasledujúcej sekunde mi zazvoní telefón. A telefón naozaj zazvonil. Zmocnil sa ma neuveriteľne zvláštny pocit predvídania budúcnosti, ktorý som tu zažil už druhýkrát.

Je zrejmé, že predvídavá intuícia predsa existuje. Alebo je to spomalením vnímaním pri prebúdzaní?

Aj dušu možno vymeniť

Hlavne na bicykli, ak nemáme bezdušovú pneumatiku...

Práca

Práca je to, čo musíme, všetko ostatné je zábava. Aj písať úvahy, blogy, eseje, či básne, všetko je práca ak to musíme. Podmienkou zábavy je, mať z tej činnosti radosť. Ale radosť možno mať aj z práce. Mám takú skúsenosť, že po tejto "duševnej", či intelektuálnej práci sa mi žiada kompenzovať svoju námahu aj niečim, čo prináša hmatateľný výsledok. Hoci aj uvariť niečo dobré, lebo zmontovať v dielni nový vynález.

Drobnosti majstrov

Keď som si v sobotu uťahoval opasok, myslím ten naozajstný opasok, nie tú činnosť v prenesenom zmysle slova, uvedomil som si, ako nás niekedy potešia aj maličkosti. Nešlo o nejaký obyčajný opasok, ale o opasok z pravej kože. Nosil som ho najmenej 40 rokov, takmer denne. Poctivo som ho z nohavíc vyťahoval, keď som si menil nohavice a súkal ho do ďalších. Nosil som ho do práce, aj na slávnostné príležitosti. Mal takú prírodnú farbu, ktorá sa hodí ku každým nohaviciam.

Opasok ako majstrovské dielo opaskára, či remenára. Ani Google pravopis také remeslá v slovenskom jazyku nepozná a núti ma opraviť chybné výrazy. Neopravím... Nech to už bol ktokoľvek, je to určite ručná práca. Aj pracka je tradičná, jednoduchá, zo železa (nehrdzavejúca). Pamätám si, že keď som si ho kupoval, bol na moju štíhlu líniu trochu dlhý, tak som ho mierne skrátil. Aby som si ho mohol prispôsobiť rôznej dennej dobe (pred obedom a po obede), medzi niektorými dierkami som nadieroval ďalšie, pre jemnejšiu reguláciu.

Taký je to majstrovský kus a prežil celé moje dejiny. Koľkokrát ten opasok videl padať moje nohavice k nohám... Dnes už mám aj niekoľko novších, tento historický exemplár nosím len na nohaviciach do záhrady. Som mu za jeho dlhoročnú službu vďačný. Vďačný aj preto, že jeho dierky mi stále pasujú pred obedom, aj po obede. Z nových opaskov mám najradšej jeden, ktorý je založený na analógovej technike. Tie opasky s dierkami sú vlastne digitálne. Predbehli dobu. Analógový nemá dierky, funguje na princípe trenia a možno ho nastaviť na každý rozmer brucha (ergo, pásu). Na milimeter presne.

Zrod konzumenta

Myslel som si, že som človek tvorivý a darilo sa mi tento autoportrét úspešne obhajovať. Fotil som, písal som články na svoj blog. Toto obdobie považujem za aktívne. Neviem ešte, či o tom píšem oprávnene v minulom čase. Faktom však je, že zo svojich aktivít na internete akosi ustupujem. Je to nezdravý jav. Neznamená to, že by som bol menej na internete, len sa plazivo mením na pasívneho konzumenta.

Po stanovení diagnózy je treba nasadiť príslušnú liečbu. Ako zmeniť konzumenta na aktívneho tvorcu?  Viem, že všetci nemôžu byť tvorcami, ale ja nechcem byť čistý konzument. Mám tušenie, čo je v pozadí môjho prechodu ku konzumácii. Jednoducho - istá "sociálna sieť". Sociálne siete ničia tvorivosť. Je to silné tvrdenie. Každý sa tomu vplyvu môže brániť a zachovať si tvorivosť, ale to všetko chce cieľavedomý prístup a istú energiu. 

Sociálna sieť je jednoduchá a ľahko prístupná. Jednoducho sa tam dajú nahodiť fotky a napísať status o akejkoľvek banálnosti. Prečíta si to zopár "priateľov" a to je všetko slová aj obrazy rýchlo miznú v čiernej diere.  S internetom je to ako s rečou - čo raz vypoviete, nemôžete vziať späť. Čas beží a statusy sa valia do uzatvoreného kruhu "priateľov" ako hlušina. Občas napíšete niečo, čo ste ani nechceli. Na druhej strane je nezmazateľný archív.

Sociálna sieť je niečo podobné, ako káblová televízia. Ak prepadnete jej pozeraniu, zistíte po čase, že sa tam všetko opakuje. Ponúkaný "kultúrny" kruh je uzatvorený. Je to bludný kruh. Všetko je unifikované. Aj zábava, aj spravodajstvo. Množstvo kanálov, ktorými tečie v podstate to isté. Nie je to skepsa, len pochopenie reality. Kto myslí a pozoruje svet, na mnohé príde sám. Fakty nepustia a pravda je vo hviezdach. Niet úniku, ostáva len začať počúvať samého seba. A tvoriť slovom aj vlastnými rukami.   

Krok do tmy

Krok do tmy je film v réžii Miloslava Luthera. Jeho dej sa odohráva v 50-tych rokoch minulého storočia a vo svojej podstate nadväzuje na lokálny partizánsky príbeh z vojnových čias 2. svetovej vojny. Je to obdobie, ktoré som čiastočne zažil ako pozorovateľ, s výnimkou partizánskej činnosti, na to som bol ešte malé decko v predškolskom veku. Na také, filmársky stvárnené udalosti, ktoré som zažil takpovediac na vlastnej koži, sa pozerám aj z historicky hodnotiaceho aspektu.

Je jasné, že od filmového, či knižného príbehu sa nemá a nedá očakávať naprosto dokonalá pravdivosť, ale od príbehu zasadeného do historického kontextu sa dá očakávať pravdepodobnosť a pravdivý historický kontext. Z môjho pohľadu sú všetky postavy v tomto filme pravdepodobné a možné. Takí a podobní ľudia naozaj existovali.

Vo filme je zaujímavo vykreslená manipulovateľnosť mocných s  ľuďmi, čo vidieť najmä pri získavaní agentov ŠTB.  V skutočnosti neboli zriedkavé vymyslené obvinenia a vyhrážanie, ktoré sa radikálne obrátilo po "podpise" spolupráce. Tak sa vlastne totalitný systém posilňoval a prehlboval. Film je v tomto ohľade naozaj dobrým príkladom, pre pochopenie vtedajšej závislosti a strachu z prenasledovania.  Naozaj stačil strach, nikým nedefinovaný, ale skrytý v mnohých náznakoch.

Samotný film môžem hodnotiť, ako mierny návrat k tradičnej slovenskej filmovej klasike. Myslím to tak, že je vážny a tragický, takmer bez úsmevu. Všetko, o čo sa usilujú kladné, či záporné postavy, je vážne myslené a nezmieriteľné stanoviská prinášajú konflikty. Za pozitívum tohto filmu považujem aj to, že sám nehodnotí, vyznieva v podstate neutrálne, s tým, že je na divákovi, aby si utvoril svoj názor, ale ten je viac-menej jednoznačný. Film teda nenavádza, ale ukazuje.

V retrospektívnej časti filmu autor využíva skôr také proti partizánske praktiky, ale s ohľadom na skutočnosť, že ide o lokálnu záležitosť, tento pohľad divákovi nevnucuje a nezovšeobecňuje ho. V princípe sme ľudia a príliš sa nemeníme, či vtedy alebo dnes, nachádzame mnoho podobností, len metódy sa prispôsobujú a modernizujú. Aj v tom je poučenie z filmu Krok do tmy. Čo dodať? Predpokladám, že na Slovensku tento film nepriláka masy divákov, ale tí, čo prídu nebudú sklamaní, ak nebudú čakať len pobavenie z príbehu.

O hereckých a iných stránkach sa dočítate v iných recenziách. Prekvapila ma, hlavne spočiatku zaujímavá kamera, ktorá oživovala pomalšie sa rozbiehajúci príbeh. Herci boli dobre obsadení a svoje úlohy zvládali veľmi dobre. Moje tradičné výhrady patria k akustickej stránke (premietania) filmu, ale tá je v mnohom  silne ovplyvnená danou reprodukčnou technikou kina.


Hodnotenie filmu podľa Webnovín: "Krok do tmy je ľúbostná dráma z obdobia päťdesiatych rokov minulého storočia." - Áno, dá sa to aj tak povedať, vo filme je "milostný trojuholník" a tiež dostatok erotických scén, ako to už dnes chodí... Ale vulgarizmy som si ani nevšimol...


Na hlbší rozbor historického pozadia sa podujala kultúra.sme.sk.

Stránka filmu na facebooku: Krok do tmy.  

---------------
Krok do tmy,  Slovensko 2014 
réžia: Miloslav Luther 
scenár: Miloslav Luther, Marián Puobiš 
kamera: Igor Luther 
hrajú: Marko Igonda, Monika Haasová, Kristýna Boková, Miroslav Donutil, Péter Nádašdi, Ady Hajdu, Atilla Mokoš, Marián Geišberg, Boris Farkaš a ďalší.

Uhorková sezóna

Začalo leto a s ním aj obvyklá uhorková sezóna. Uhorky sme v tomto roku vynechali zo svojho pestovateľského plánu, ale zdá sa, že trh nám to bohate vynahradí. Prvou lastovičkou uhorkovej sezóny sú takzvané "kvašáky", teda správne kvasené uhorky v slanom náleve. Tá naša prvá lastovička priletela, už ani neviem od koho a bola silnou inšpiráciou.

Boli to také, netypicky malé nakladačky a boli vynikajúcej chuti. Keď som také malé uvidel na sobotňajšom trhu, a ešte k tomu za cenu ďaleko pod cenou súčasnej sezónnej zeleniny, neváhal som a kúpil som dve kilá. Už sú naložené a naštartované pevnou kôrkou chleba. Potrvá im to pár dní, budem ich pozorovať a o deň, či dva aj ochutnávať.

Mám celkom rád takéto uhorkové sezóny, keď sa práve nezačína žiadna vojna. Bohužiaľ, už dávno pred príchodom tohto leta to začalo, už horia ohníčky na viacerých svetových stranách, ale aktéri sa zatiaľ len pripravujú v takzvanom studenom variante.

Ten posledný známy šialenec to svoje ťaženie nazval bleskovou vojnou, ale nebolo to také bleskové, ako si želal a božie mlyny ho spravodlivo rozmetali. Tak nech sa stane podobne aj s jeho možnými nasledovateľmi, ale radšej preventívne. Lepšie bude, ak sa uhorková sezóna stane našim každodenným chlebom. Navždy a nech múzy nemlčia.

Maličkosti

Aj malé veci môžu mať veľký význam. Niekedy človeka poteší aj maličkosť, banalita. A vlastne, čo je to šťastie? Podľa filmovej klasiky: "muška jenom malá..." To nie je len tak, to musel autorovi vnuknúť sám život. Keď ho dlho nestretlo veľké šťastie, potešil sa aj malému. Poznám to z vlastnej skúsenosti, dva mesiace som nosil topánky s veľmi dlhými šnúrkami. Prekážalo mi to, ale čo s novými topánkami? Inak boli (sú) pohodlné, len sa mi tie šnúrky niekoľkokrát zachytili o stredové ložisko bicykla pri pedálovaní, ale našťastie sa mi nezamotali na schodisku a nepolámal som si kosti.

Maličkosť, ktorá nepoteší a hnevá pri každom obúvaní aj vyzúvaní a ešte aj pri bicyklovaní. Proste taký malý súkromný horor. Včera dosiahla vrchol moja trpezlivosť. Vzal som nožnice a všetky štyri konce šnúrok som rázne odstrihnutím skrátil o 12 cm. Odvtedy som šťastný, je to pohoda, nosiť tieto všedné, trochu vyčaptané topánky s krátkymi šnúrkami. Maličkosť a koľko šťastia mi spôsobila. Sú aj iné maličkosti, ktoré potešia, dokonca si myslím, že ich je viac ako tých veľkých šťastí. Už sa teším, ako prekonám virózu, ktorá ma už skoro týždeň trápi. To bude o jedného šťastného človeka na zemi viac.

Aspoň na chvíľu, kým nepríde nejaké iné malé (ne)šťastíčko.    
 

Šťastné okamihy

Každý deň sa nájdu nejaké šťastné okamihy a jeden sa nájde skoro v každom všednom unudenom dni ako je tento. Stačí tak málo, pevné rozhodnutie vypnúť televízor a hneď je svet krajší. Nie že by bola nuda konkrétnou a úplnou charakteristikou dnešného dňa, ale niektoré fakty ma prinútili otvoriť si editor tohto blogu. Existuje množstvo podnetov, ktoré na mňa doliehajú aj v takomto naoko všednom dni. Napríklad, kniha ktorú čítam je iná, ako jej slovenský názov. Bulvár a komercia sa vkradla aj do názvov kníh, v domnienke, že extrémistický názov predáva lepšie.

Čo už, názvy naozaj priťahujú, ale "vylepšiť" si obchodnú bilanciu názvom, ktorý nesedí, to ma stresuje. Stresových faktorov je dnes viac. Jeden pochádza aj z politiky. Je tu začiatok týždňa, tak mu radšej nebudem venovať pozornosť, ani robiť reklamu. Z mojej klávesnice by dnes k politike aj tak vyšla len značne negatívna reklama. Nejde ani o apokalypsu, ale aj o tej už istý čas premýšľam a možno výsledok hodím na "papier". Zatiaľ si však iba vyjasňujem pojmy. Lebo jasné pojmy robia dobrých priateľov, ale aj každý problém riešiteľnejším.

Niekedy je to tak, že bez vyjasnenia si pojmov sa problém ani nedá vyriešiť, lebo nevieme o čom hovoríme, teda každý zúčastnený hovorí o niečom inom. V takom prípade sa často použije meč a gordický uzol sa presekne, ako to urobil v roku 333 pred Kristom Alexander Veľký. Sekaním sa však vyrieši problém len na krátky čas. Tak beží čas a naše uzly sa zamotávajú a niet toho, kto by ich rozmotal. Spejeme teda k tomu ráznemu koncu? Verím, že nie, ale inú odpoveď momentálne nemám, lebo ešte som si neujasnil pojmy. Možno to stihnem kým sa dopracujem k apokalypse o zmysle dejín a pravdy.

________________________
Začiatok definície z wikipedie: Apokalypsa (po grécky – apokalypsis „zjavenie, odhalenie“) je staroveký literárny druh. Väčšinou ide o spisy, v ktorých nejakému človeku je skrze nebeského prostredníka zjavená nadprirodzená pravda, zvyčajne o dejinách a ich zmysle...

Konce

Niektoré dni sa jednoducho nevydaria. Toto je jeden z nich. Nesťažujem sa, len si to sem zaznamenávam, aby som si uvedomil, že každý koniec je zároveň začiatkom niečoho iného. Čo to bude tentokrát, to ešte netuším. Vraví sa, že palica má dva konce a možno aj dni majú dva konce. Jeden ráno a druhý večer. Jeden držím ja a druhý niekto iný. Neoplatí sa však chváliť, ani haniť deň pred večerom. Počkám.

Vraj sú dnes voľby, ktovie ako dopadnú, ale iste veľmi dobre. Veď o nič nejde, je to len taká všedná, politicko-generačná výmena. Kto by si myslel, že s voľbami príde nová éra, ten by sa mýlil. Ona príde tak, či onak, voľby nerozhodujú. To sa stáva len výnimočne. Častejšie sa stávajú iné prekvapenia. Napríklad také, ako nedodržanie slova. Zaujímavé je to - ako možno držať slovo? Dalo by sa povedať že je ľahšie slovo dodržať, ako sa ho držať. Nie vždy je to pravda, niekedy je všetko naopak.

Keď fúka silný vietor, je dobré držať sa aspoň slova a topiaci sa chytá aj plávajúcej slamky. Veru, aj slovo môže byť oporou, keď prídu životné vetry. Dnes je taký svet, že málokto vám dá slovo len tak z ničoho nič. A keď dá, aj tak možno nedodrží. Žiadna istota. Len výnimoční ľudia vedia dodržať slovo. Takých ľudí sa možno držať v zlých časoch. Ktosi predpovedal, dal slovo, že dnes a zajtra budú na Slovensku búrky. Dnes už je to celkom jasné, že toto slovo u nás nebude dodržané. Aj keď ešte nie je polnoc a zajtra je nedeľa.

Škatule

Odkedy jeden prezidentský kandidát vyhlasoval, že je silný, všímam si aj kondíciu každého kandidáta. Dnes mi padli do poštovej schránky štyria. Traja boli mäkkí a jeden tvrdý. Vlastne nie celkom tvrdý, iba natvrdlý. Taký ten polokartón. To asi preto, ak by som si chcel dal jeho navštívenku za klobúk. To si teda rozhodne nedám. Tých troch mäkkých som ľahko skrkval a hodil do koša (separovane), len s tým natvrdlým som sa trochu potrápil.

Čoskoro sa uvidí, či do tých nadnárodných volieb prídu ešte ďalší, v rôznom stupni tvrdosti. Ich cieľ je však pevne predurčený - pre nich vidina dobrého príjmu, pre mňa separovaný zber odpadu. Voľby sú ako divadlo, alebo ešte lepšie ako film. Je to zábava, keď herec (herečka) spadne do zemskej pukliny pri hrozivom zemetrasení a visí tam ako na háku, za jednu ruku, ale už je pod ním kamera, ktorá to sníma. Hrôza pomyslieť, ale ak je tam kamera, je tam celý štáb a puklina je iste vyrobená z tvrdého papiera a ostatné pozadie je dokreslené ako omaľovánka v počítači.

Zrazu je po hororovej scéne, keď si človek uvedomí, že vlastne o nič nejde, všetko je vopred určené, herci majú naštudovaný scenár a réžia nedovolí žiadne veľké odchýlky. V Česku sa tomu hovorí: Škatule, hejbejte se!   

V pohode

V pohode je často opakované úslovie. Vo filmoch už pôsobí ako klišé. Keď niekoho zasiahne guľka, alebo postihne iné nešťastie, prítomní spoluúčinkujúci sa hneď pýtajú, či je v pohode, či je O.K. a podobne. Ja som v pohode, dostal som lístok, na ktorom bolo napísané všetko, čo mám priniesť z obchodu. Kráčalo sa mi tam a späť ako po dovolenke.

Vlastne je to fakt, teda pravda, že sme sa včera vrátili z dovolenky. Mohlo by sa síce diskutovať o tom, či je to naozaj pravda, ale fakty nepustia. Mohli by sme úspešne spochybniť výraz "dovolenka", lebo dôchodcovi a nezamestnanému je už dovolené všetko. Všetko, na čo si našetril v lepších časoch. Faktom však je, že dnes mám ľahký krok, podobne ako pred rokmi, keď som tu o tom písal ako povznesený.   

Píšem tu o tom, čo vidím, čo počujem, čo zažívam okolo i vnútri seba. Mám výhodu, že tu nado mnou nebdie žiaden admin a povinnosť, že čo napíšem, pod to sa musím aj podpísať. Zaujíma ma však, čo si o tom myslí tých pár verných čitateľov. Jeden, ktorého názor si vážim si okrem iného myslí, že:

- Tvoje články sú síce malé, ale sú zo života a prinášajú uvoľnenie. 

 Takmer ako v TV - Uvoľnite sa prosím. To je fajn a to ma teší. Zdá sa, že sú aj trocha návykové, lebo píše:

- Dnes už od nich niečo očakávam. Je to vzrušenie, o čom to bude? Keď som ešte nepoznala dobre tvoj štýl práce, vždy som bola prekvapená, ako sa udalosti od úvodu ku koncu úplne zmenia.

Zmena je život a prekvapenia sú soľou, bez ktorej ani chlieb nemá svoju chuť. Tiež mám rád také prekvapenia, ktoré prichádzajú s pointou príbehu.

- Píšeš veľmi zrozumiteľne, nepoužívaš žiadne zbytočné inotaje a nepredstaviteľné myšlienky.

Inotaje sú zbytočné, keď nič neutajujú. Nepoužívať slová, ktoré sú bežné, ale také, ktoré čitateľa iba navedú na myslenú trajektóriu je zábavné a navodzuje podobné pocity ako dobrá poézia.

- Tvoj text môžem čítať s ľahkosťou a nemusím sa zaoberať zbytočnými myšlienkami nad tým, čo si to asi chcel povedať. Tvoje smerovanie má jasný cieľ s tým, že dokážeš z určitej myšlienky doviesť čitateľov k úplne novej idei, vlastne k tomu, čo si nám chcel povedať. 

Toto ma teší hádam najviac, práve ten záver, že viem čitateľa doviesť tam, kam som chcel, teda povedať to, čo som chcel povedať, lebo najdôležitejšie je to, čo je na konci. Veď  sa aj hovorí, že najlepšie sa smeje ten, kto sa smeje na konci. Pokiaľ nemá, ako sa hovorí, dlhé vedenie. Blog nie je len o humore a smiechu, ale bez tých dvoch ingrediencií by ani tá pointa veľmi nechutila.

Záverečný odsek z listu, ktorý som dostal, musím odcitovať od slova do slova, lebo, ako inak - je na konci a preto je najdôležitejší, aj prekvapivý.

- Trochu iné to je pri písaní o tvojich pocitoch z prečítaných kníh. Tam sa mi páči to, že sa nesnažíš knihu hodnotiť, ale dokážeš napísať to, ako ťa prečítané dielo ovplyvnilo, čo si pri čítaní pociťoval alebo aj to, čo ti vadilo alebo chýbalo. Píšeš to spôsobom, ktorý dokáže človeka, akoby vtiahnuť do deja a vytvoríš túžbu alebo aj presvedčenie si knihu prečítať alebo aj určite nie.

Vďaka I.M., dnes budem v pohode!

Kniha

Každá kniha má dve stránky - jedna je materiálna a druhá je duchovná, skrytá vo vnútri knihy, v texte. Ktorá je dôležitejšia, to je nenáležitá otázka, lebo by mali byť v súlade. Keď sa niekto pýta, či je v texte dôležitejší obsah, alebo forma, alebo či bazírovať na gramatike. Také otázky sa blížia nezmyselnosťou až k otázke, či bola skôr sliepka, alebo vajce. Nám, ktorí sme pochopili svet v ktorom žijeme, je jasné, že najprv bola evolúcia (keď si odmyslíme Veľký tresk, či stvorenie)...

Aj o čítaní kníh možno rozvíjať siahodlhé diskusie a kto sa už raz naučil čítať, naučil sa aj myslieť a uvažovať o poslaní kníh, o ich histórii aj o ich budúcnosti. Tiež čítam, ale najradšej sa držím aktuálnej reality. Ak človek často číta, všimne si aj niektoré formálne stránky štýlu, či autorské nadbiehanie momentálnym módnym trendom. Nedávno som čítal knihu, v ktorej sa dej rozvíjal veľmi pomaly, postupne sa to tempo zvyšovalo a vyvrcholenie nastalo až tesne pred koncom.

Taktiež som si všimol, pri čítaní prekladov z cudzieho jazyka, že kvalita slovenského textu rôzne kolíše. To neporovnávam s originálom, ale len tú slovenskú verziu vnímam aj po tejto stránke, lebo krása reči a jej primeranosť sa podieľa na celkovom dojme z knihy. Zaujímavé bývajú aj rôzne opisy neopísateľných javov. Napríklad také, ktoré po viacnásobnom zopakovaní pôsobia ako klišé, skoro až ako básnické metafory:

- všimol si, ako mu potemneli oči
- zdvihol ľavý kútik úst a žiarivo sa na mňa pozrel
- zadíval sa do diaľky, čo prezrádzalo, že sa vrátil do minulosti

a podobne, skoro ako pre filmový scenár. Povedal by som, že to sú také, skoro mimo zmyslové (až nezmyselné) vnímania čítaného textu. Zamýšľanie sa nad knihou nie je však až tak nezmyselné, človek v nej vníma niečo v súzvuku a s niečim nesúhlasí. Až vtedy je kniha prínosná pre čitateľa, keď si vie o nej utvoriť vlastný názor. Keď pochopí metafory a ich pozitívny, či negatívny vzťah k životu. V každom prípade má po prečítaní knihy novú skúsenosť, ktorej síce nemusí podľahnúť, ale ktorú zažije v rovine reálnej aj v rovine emotívnej. Zrelá osobnosť zlému nepodľahne, lebo si vie vybrať.

Na otázku, ako rozpoznať dobrú literatúru? je ťažké odpovedať. Podľa mňa je to silne individuálne, pre každého čitateľa je to niečo iné. Tak ako život nie je len dobrý a zlý, tak aj literatúra má nespočetné množstvo dúhových odtieňov.
 

HVRN

Nedá mi, aby som sa nezamyslel nad novým televíznym formátom Michala Havrana. Občas som si niečo z jeho pera na stránke Je to tak prečítal. V zmysle jeho kritickej vety: "Kritické myslenie je viac ako vrcholový cynizmus.", nie som vrcholne cynický, ale zato primerane kritický. Aj k jeho názorom pristupujem kriticky a nie vždy s ním súhlasím. Tak podobne na mňa pôsobila aj prvá televízna relácia zo série "debát" na STV2. V relácii HVRN hádam ani nejde len o obsah, ale aj o formu jeho vyjadrenia.

Tá relácia bola svojim spôsobom zaujímavá. Bol to dosť netypiský výber hostí, hlavne dosť netypická téma, aj "kontroverzné" moderovanie a zvláštny, trochu odťažitý výber dokrútok. O konšpiračných teóriách sa dá vskutku hovoriť len v teoretickej rovine a paradoxom diskusie bol fakt, že sa snažili teórie napasovať na realitu a tiež dokladovať teórie realitou. Ak je už niečo známou realitou, už to nie je teória, tobôž nie konšpiračná. Konšpiračná teória (by) padla v okamihu zistenia skutočnej pravdy. To sa však stáva veľmi zriedka...

Tiež si myslím, že v istom zmysle si diskutéri zamieňali propagandu z pozície moci, či skutočné utajené (odtajnené) činy mocných s praxou konšpiračných teórií. Ale to píšem len ako príspevok do tej diskusie. Relácia pôsobila s ohľadom na danú tému dosť bizarne. To možno bol aj prvotný marketingový zámer, aby relácia prilákala divákov. Spočiatku bolo nepríjemné sledovať odstrihávanie myšlienok diskutujúcich moderátorom a tiež vzájomné skákanie si do reči. To malo zrejme vyvodiť dojem bezprostrednosti.

Skákanie do reči je zvláštny fenomén a povedal by som, že aj umenie. Z hostí pôsobil "najmiernejšie" Karel Hvížďala. Gustáv Murín zastával pozíciu vyznávača konšpirácie a tretí hosť Juraj Mesík práve naopak. Hádam ani samotné konšpiračné teórie nie sú až tak zaujímavé, ako ich vnútorný mechanizmus, psychológia ich tvorcov a prijímateľov ako aj dôvody ich vzniku. Často môžu byť aj umelo vytvárané, ako súčasť skrytej propagandy. V duchu hesla: Dajte ľudu chlieb a hry.

V diskusii ma viac ako rozoberanie podstaty konšpiračných teórií, zaujal skeptický názor diskutujúcich na "digitálnu" mládež dneška, ktorá je vraj zavalená množstvom informácií a z toho plynúcim "multitastingom". Z toho plynie povrchný príjem podnetov a nedostatok, či neschopnosť  hlbšieho myslenia (stratégie, či nadhľadu pre vytvorenie si vlastného názoru). Dôsledkom má byť ľahká ovplyvniteľnosť takých jedincov.

V zásade s tým môžem súhlasiť, aj keď samotná digitalizácia, či bezbrehý internet nie sú samé od seba podstatou stavu ovplyvniteľnosti. Negatívom a hrozbou je zneužívanie toho prostredia mierenou a dobre maskovanou  propagandou. Nuž, na internet sa naozaj dostáva mnoho hlúpostí (sorry), konšpirácií aj protichodných názorov, tváriacich sa vedecky a fundovane. Ale to by už hádam bol ďalší kúsok z nekonečného radu konšpiračných teórií, stačí len povedať, kto z mocných je za tým...

Botník

Mal som perfektný námet na dnešný sobotník, no ostal mi z neho len botník. Stratený sobotník teda dnes nahradím ukradnutou myšlienkou. 

Spomenul som si na dnešnú pálenicu Borisa Filana, cez ktorú sa prekáral s Pavlom Hamelom. Bolo to také voľné klábosenie o všeličom, aj o ich robote a spolupráci. Ako starí kamaráti. O také niečo podobné sa často snažia aj televízni moderátori v takzvanom "dobrom ráne", aj inde, ale je známe, že keď dvaja robia to isté, výsledok nie  je rovnaký. Filanovi to ide na jednotku a v slovenskej konkurencii ešte aj s hviezdičkou.

O čo mi vlastne ide? O mamin mastný chlieb, ktorý tam Filan spomenul. Tiež si spomínam rád na mastný chlieb mojej mamy. Bol natretý bravčovou masťou a na vrchu bola nakrájaná cibuľa, na jar mladá cibuľka vytrhnutá priamo zo zeme v záhrade. Samozrejme, bol aj posolený. Niekedy aj dvakrát, keď mi nešťastnou náhodou spadol na zem. Vtedy sa zvyčajne uplatnil zákon padajúceho mastného chleba a padol na tú namastenú stranu. To nám nevadilo, boli sme imúnni voči bežným nečistotám.

Neskôr som mal rád aj mastné chleby mojej tety. Bývala hneď pri škole, tak som si nenosil desiatu a cez veľkú prestávku som prešiel cez dieru v plote rovno k nej. To boli vzácne, chvíle a chleby boli hádam aj lepšie ako tie mamine, alebo som býval lepšie vyhladnutý. Niekedy bývala u nej aj polievka, najčastejšie zeleninová. Taká, čo je v nej nadrobno nakrájaná zelenina. Neskôr som zistil, že práve takú zvyčajne varia deťom v materských školách. Tá tetina polievka však aj tak chutila výborne.

Na revanš som tete chodil oberať čerešne do jej sadu, kde mala  aspoň 15 rôznych  druhov čerešní a višní. Najviac stromov bolo z odrody bielych čerešní. Tých som sa vždy, ako prvých, prejedol. Inak to nešlo, najprv sa najesť do sýtosti a potom už len oberať do košíka. Niekedy, keď bolo treba rýchlo naoberať, prišla aj teta do sadu a rozprávala sa so mnou. Aby som oberal a nejedol. Boli to zlaté časy detskej voľnosti a faktickej slobody, aká sa v dospelosti už nevyskytuje. Len v spomienkach.

Knižná psychohygiena

Po prečítaní knihy by si mal čitateľ nechať chvíľu doznievať zážitok z prečítaného života. Ten čas je rôzny, podľa pôsobivosti knihy, podľa žánru a podľa toho, ako silno čitateľ prežíva osudy románových postáv. Lebo nie každý osud človeka vplýva rovnako na každého čitateľa. O zvieracích osudoch z kníh ani nehovorím. Napríklad taká dvojica Bella a Sebastián, ťažko povedať, ktorý osud je dojímavejší.  Takže, aká by mala byť hygienická prestávka medzi dvoma knihami?

Roboti to majú jednoduché, napríklad Číslo 5 z filmu "Číslo 5 ešte žije" prelistoval knihu rýchlosťou blesku a už ju mal v pamäti. Vzápätí ďalšiu a tak mal od večera do rána prehľad o všetkých ľudských osudoch a histórii. Podľa toho, na akú knižnicu natrafil. Lenže roboti to majú jednoduché, oni nemajú v programe emócie (možno raz budú mať, keď ich my stratíme). Dalo by sa to porovnať napríklad aj s vínom. Notorik je ako robot, vypije pohár vína a hneď môže ďalší.

Ochutnávač, znalec, však hodnotí víno inak, podľa zraku, čuchu a až na konci aj podľa chuti. U vína posudzuje zrakom predovšetkým čistotu, farbu a hustotu, prípadne aj šumivosť a perlenie. Čuchom posudzuje intenzitu vône odrody, pôvod, vek a zdravotný stav vína. Pre posúdenie chuťových vlastností nechá pôsobiť víno na všetky chuťové kanáliky svojho jazyka. To dosahuje prevaľovaním vína v ústach. Potom už všetko vie a ani nemusí ochutnávané víno vypiť. 

Keby to tak bolo s knihami, stačilo by pozrieť si aký má obal, väzbu a ilustrácie, prípadne kvalitu papiera a typ písma. Vôňa knihy by však nemala byť rozhodujúca, len tie, ktoré sú tlačené zastaralou technikou a zapáchajú ako novinové denníky, by dostali to najhoršie hodnotenie aj bez prečítania. Pre chuť by stačilo prečítať zopár strán, nechať si ich poprevaľovať v duši a vypľuť, alebo dočítať. Komplexné zhodnotenie knihy preto môže zodpovedne urobiť len knižný notorik.

Pri striedaní kníh by však aj notorik mal zachovávať medzi dvomi knihami nejaký hygienický "predel". Predstavme si, že som práve dočítal detektívku, v ktorej sa od začiatku do konca  vraždí, pátra a prenasleduje. Zlých pocitov a napätia sa treba zbaviť skôr, ako sa začítam do romantického príbehu, nebodaj do lyrickej poézie, inak by sa mi tie nesúrodé atmosféry mohli premiešavať a mohol by z toho byť lacný vínny strik. Radšej si preto nalejme čistého vína a medzi odrodami si vypláchnime ústa. Hoci aj televíznym seriálom, v ktorom naozaj o nič nejde.

Slanina ako symbol

Nebude zo psa  slanina, ani z vlka baranica. Veru nie je nad dobrú slaninu. Takú dobrú v supermarkete nedostanete, len výnimočne. Včera som sa na takú zadíval, aj som si jej kusisko doniesol domov. Chuťová skúška dopadla výborne. Nakrájal som si ju na tenké pláty a voňala do ďaleka. Až mi to nosom krútilo a s čerstvým chlebom chutila ako v siedmom nebi.

Ešte pol dňa mi voňali ruky slaninou, ani dvojnásobné umývanie nepomohlo. Ale nech, za dobrú slaninovú vôňu sa netreba hanbiť.  Ako v tej reklame, kde si dáma na pláži a v plavkách, prisadla k inej dáme v plavkách  a hovorí: "Nádherne voniaš. Čo je to?" Tá druhá odpovie: "To som ja, to je vôňa môjho tela". Veru tak! Už aj jeden reklamný mág objavil silu prírody.

Slanina je aj symbol. Symbol, že človek patrí do prírody, je jej súčasťou. Podobne ako voňavý chlieb (prečítajte si Julinkinu pekáreň). Slanina je podobný symbol ako klasické maslo a pravá smotana, či pravý ovčí syr a slovenská bryndza. Mastný chlieb s mladou cibuľkou, či mesiačky rajčín, ešte teplé od slnka a paprika, jemne pálivá, práve obratá v záhrade.

Aj turistická saláma, pokrájaná na tenké krúžky a s kúskom masla vložená do žemle s kúskom uhorky. Taká niekdajšia obložená žemľa. Skromná, ale chutná a striedma. Nie ako hamburger, na ktorý si treba otvoriť veľké ústa ako ústie Dunaja do Čierneho mora. Aj chuť hamburgera je vhodná len k riadne vyhladovanému človeku. A kde takého dnes nájdete? Tak sa ukazujú symboly dávnej doby v porovnaní s dneškom.       

BMI radí

Nie že by som bol závislý od rôznych matematických výpočtov, tobôž nie od výpočtu indexu telesného stavu. Veď je jasné, že nie telo, ale duch robí človeka múdrym... Občas sa postavím na váhu. Leží v spálni, hneď veľa mojej postele, tak prečo nie. Nie vždy ma poteší. Aby som povedal pravdu, ešte nikdy ma nepotešila. Stalo sa to len výnimočne, po dlhšom pobyte v nemocnici. Vtedy mi ukázala o 5 kg menej ako je moja norma.

Pod pojmom "moja norma" rozumiem úroveň, na ktorú som sa dostal prirodzeným spôsobom, ako živý organizmus, ktorý rastie a rastie kým žije. Hrozivejšie je, ak človek zistí, že oblečenie, ktoré má rád, ho už nemá rád, lebo tu tlačí, tam je tesné. Vtedy treba obnovovať šatník. To aj niečo stojí a za tie peniaze by bola kopa dobrého jedla, aj piva na zapitie. Nuž ale, proti životu sa ísť nedá. Možno len mierne, striedmo jesť, aby sa človek cítil trochu lepšie.

V tom je problém. Keď už človek dospeje, nemal by tak prudko rásť ako v mladosti. Nedávno som stretol bývalého kolegu, prejavil sa trochu nevychovane. Spýtal sa ma, ako sa mám a vtom  mu padli oči na moju stredovú časť tela a hneď si aj odpovedal, že iste dobre. Celkom ho chápem, lebo tiež sa občas prejavím takto nevychovane. Tentokrát sa ma to ale trocha dotklo, lebo pri svojej osemdesiatke ten kolega vyzerá ako atlét. Zapôsobilo to ako úder pod pás, lepšie povedaní, priamo na pás.

To ako človek vyzerá v brušnej časti iste svedčí aj o tom, ako sa človek pohybuje, či akú namáhavú prácu často vykonáva. Ten môj kolega toľko manuálnej práce nemá, ale pravidelne športuje. Je to v jeho povahe. Pohyb však nie je všetko. Športom sa dá dopracovať aj k rôznym úrazom a rýchlemu opotrebovaniu práve tej telesnej schránky. Takže so športom treba opatrne zaobchádzať. Nájsť si svoju správnu mieru, hlavne u nás usedených. Nedávno som sa opäť začal pokusne vážiť a ako vážený člen rodiny som hneď začal jesť o poznanie menej. A prejavilo sa to už o pár dní na mojom BMI.

Sedavý spôsob života je značne "zcivilizovaný" spôsob prežívania druhu "homo sapiens". Na prácu už máme zväčša stroje, tak iba myslíme a myslíme tiež, že preto sme. Na druhej strane, človek moderný a konzumný pri dlhšom sedení pociťuje túžbu pohybovať sa. A tak čo chvíľa, to vstáva od počítača a začne sa pohybovať. Zmysluplný pohyb najčastejšie smeruje do zariadenia zvaného "chladnička". Kruh sa uzatvára. Po konzumácii pohyb končí a začína sa fáza, ktorá je opakom bdenia, teda spanie zvané siesta.

A je to tu, BMI stúpa a stúpa. BMI kalkulačka (na konci tejto stránky, alebo tu aj s popisom) vám po zadaní vašich parametrov napíše, v lepšom prípade, toto:  

"Váš obvod pása začína byť neprehliadnuteľný. Bude vhodné, ak veľmi mierne upravíte svoje návyky. Mierna redukčná diéta by vám mohla pomôcť, ale chudnite pozvoľna, nie viac ako 2 kg za mesiac. Mali by ste začať celkom systematicky jesť (hahaha) a to v piatich dávkach denne."

 

Kalkulačka nevie, že ja jem aj šesť, ba niekedy aj osemkrát denne...

 

Sezóna potkanov

Knihu "Sezóna potkanov" od Jozefa Banáša som konfrontoval s vlastnými  skúsenosťami, lebo som tiež "aktívne" prežil rovnaké obdobie, aké je opisované v tejto knihe. K potkanom sa nehlásim, taký osud ma nestretol. Viem však, že takí ľudia boli a ešte určite aj sú. A ktovie, možno aj budú, lebo sú nezničiteľní a existujú, aby sme vedeli, čo je dobro a čo zlo.

Čo sa týka obdobia od roku 1948 až po 1989, môžem dosvedčiť, asi tak to u nás naozaj bolo. Po "nežnej" by sa dal vývoj charakterizovať skoro ako obrátený chod ľudských vzťahov. Pri štrnganí kľúčmi sme boli na bode nula, čistí ako ľalie poľné. Mali sme len "holé ruce" a nádej. Takú fiktívnu rovnakú štartovaciu čiaru. Ako sa ukázalo tá čiara nebola až  tak rovnaká pre všetkých, ako sa nám vtedy zdalo.

Takí sme boli my, obyčajní ľudia a tak sa tvárili aj aktivisti, ktorí sa chystali zaujať miesta na výslní moci a bohatstva. Oni boli o krok pred národom, lebo vedeli alebo tušili viac. Rozbiehal sa nový mocenský boj. Vo výhode boli tí, ktorí boli informovanejší ako bežný občan. To boli nové, vznikajúce "elity". Všetko sa zmenilo a pomiešalo, dobré sa stalo zlým a zlé dobrým. Rušili poľnohospodárske družstvá, dokonca aj materské školy. Školstvo sme uvoľnili. Teraz s prekvapením zisťujeme, že to boli chyby. Stali sme sa niečim, čo sme vtedy možno ani nechceli. Taký je život, silnejší vyhráva a morálka sa prispôsobuje. Proste - sloboda - bez príkras...  

Aj v princípe vládnutia sa prejavila sloboda. Sloboda, že všetko je možné, začali sa v spoločnosti uplatňovať praveké prírodné zákony a po pár rokoch sa o našej súčasnosti začalo hovoriť ako o praveku kapitalizmu. Pochopiteľne, aj v ekonomickom zmysle sme začínali spoločensky od nuly, teda "privatizáciou" dovtedy spoločného majetku. Všetko podľa zákona. Najprv sa však tie zákony správne učesali.

Dosť bolo mojich úvah vyvolaných knihou, ktorá je sondou, takmer cynickou analýzou a syntézou vtedajších čias až po súčasnosť. Ľudské osudy sú rozličné a nedajú sa generalizovať, ale tá vzorka spoločnosti, v knihe opisovaná, vyznieva veľmi prirodzene a tobôž pravdivo.

Rozprávačský štýl autora je, ako vždy, perfektný. To sa od neho už očakáva ako samozrejmosť a očakáva sa aj hlboká znalosť problematiky, o ktorej píše. Pozastavil som sa nad niektorými historickými udalosťami, niektoré som zažil takrečeno na vlastnej koži. Napríklad návštevu Nikitu Chruščova v Bratislave 31. mája 1961. Pancierový kabriolet "Čajka" a mávajúci chlap v slamenom klobúku.

Sloboda, to  tak často skloňované slovo, malo vtedy celkom inú, exotickú príchuť. Kto vtedy chcel silou mocou slobodu nadovšetko, odišiel do vysnívaného raja. Dnes, keď v takom raji žijeme, nemáme kam ujsť. V bohatstve sme rozkročení na spôsob široko otvorených nožníc. Len Boh vraj presne vie, kto je dobrý a kto zlý. Bohatstvo je len fiktívny podstavec, na ktorom stojí stále len človek so svojim charakterom a morálkou. Sezóna potkanov je úžasná kniha pre pamätníkov, ale aj pre tých, čo sa už narodili do "slobody". Nie je to história od A do Zet, je to len príbeh ľudí z oboch strán zasadený do pravdivo zobrazenej reality. 

_________________________________
Jozef Banáš Sezóna potkanov, IKAR 2011

Sezóna...

Mám otvorené okno a v neďalekej materskej škole vypustili deti na dvor. To je kriku, viac ako v médiách na Slovensku pred poslednými prezidentskými voľbami. Na rozdiel od tej jednostrannej mediálnej kortešačky, tento detský džavot je oveľa príjemnejší a hlavne - dáva nádej do budúcnosti. Médiá nie. Potvrdil to aj Martin M. Šimečka v rozhovore pre českú televíziu v relácii Hyde Park. V Česku by, podľa neho, taký mediálne jednostranný tlak nebol mysliteľný. Nuž, je to tak, my nemáme opozíciu s koncepciou, my máme len politickú antikoncepciu, teraz aktuálne nazývanú "antifico".

Prezident je len jeden, ale aj s ním možno polemizovať. Napríklad v takej otázke prezidentského platu. Nemyslím tým len aktuálneho prezidenta, uvažujem vo všeobecnom rámci. Ako vyhlásil náš budúci, svoj prezidentský plat  venuje na charitu. Ako je to technicky možné? V prvom rade, prezident, či iný úradník, zamestnanec štátu, nemôže odmietnuť plat, ktorý mu spoločnosť dáva ako odmenu za jeho úsilie, či v tomto prípade, aj za reprezentáciu. Jednak by to bolo protizákonné, lebo jeho plat stanovuje zákon a v druhom rade by to bolo vyjadrením neúcty voči spoločnosti.

Prakticky teda musí prevziať svoju výplatu a v tom prípade sú to už jeho peniaze. Dáva zo svojho. To je v poriadku, len takýto charitatívny dar by nemal spájať so svojim platom, aby vznikol dojem, že bude pre nás pracovať zadarmo. Skrátka a dobre, nech dá na charitu toľko ako zarobí a bude žiť zo svojho majetku, alebo môže dať aj viac, či menej. V každom prípade, krajšie by bolo, keby si plat, ktorý si zaslúži, ponechal a na charitu by dával niečo zo svojich iných ziskov, či majetku. Lebo takto tu vzniká podozrenie, že síce svoj plat dá na charitu, lebo očakáva zo svojej funkcie iné a oveľa zaujímavejšie prínosy. A ako sa to potom bude volať?

Prečo som článok nazval sezóna? Lebo práve som sa začítal do jednej sezóny, ktorá siaha od "víťazného" februára po víťazný november a vlastne až do dnešných čias. 

 

Noe podľa komiksu

V časopise Rytmus života som sa dočítal, že predstaviteľ Noema vo filme Noe chcel na premieru filmu pozvať aj pápeža Františka. Pápež to vraj odmietol a iste dobre urobil. Keby som bol pápežom a mal by som len zopár základných informácií o tomto filme, tiež by som to odmietol. Keby som bol mal včera tie základné informácie o tomto filme, tiež by som včera radšej sedel doma, ako v kine. Ale ešte som ich nemal...

Tak sa stalo, že som šiel do kina úplne neinformovaný a až dodatočne som sa dozvedel, že ten film nebol natočený podľa Biblie, ale ako námet mu poslúžil komiks. Proste "Amerika". To samé o sebe veľa hovorí. Skutočne je to trochu rozprávka, trochu antické báje a trochu aj  akčný "trhák", ktorý si nerobí žiadne starosti s pravdepodobnosťou príbehu, ani s realitou popisovanou v Biblii, ani s obrazovými prostriedkami použitými vo filme.

Napriek tomu, názvom vzbudzuje dojem, že práve o ten biblický príbeh ide.

Možno poviete, že všetko je to o miere vkusu a vlastných kultúrnych preferenciách. Áno, aj tak je to! Nedávno sa jeden diskutujúci na blogu.sme vyjadril tak necitlivo a s odporom na adresu dychovej hudby, až mi prišlo ľúto všetkých dychovkárov. Doma som si potom schválne pustil SENZI TV, kde dávajú aj dychovku a nevychádzal som z úžasu, aká je to príjemná hudba. Hlavne v porovnaní s rôznymi modernými (vraj) hudobnými smermi. A aké príjemné asociácie na mladosť môže dychovka vyvolať. U nás, čo si viac pamätáme.
 

Neskorý zber

Na poéziu je potrebný patričný stav človeka. Občas mávam také stavy, keď rozumiem básňam a niekedy dokonca zo mňa aj niečo poetické vyjde (nie to, čo si myslíte). Ale dosť bolo invektív, poďme rovno k veci a tou je taká malá zbierka poézie od Benjamína Škreka s názvom Neskorý zber. Je to knižka s veselými ilustráciami Pavla Šebáka. Celá tá knižka je veselá, tak ako sú veselé aj jej básne a aforizmy.

Veď uznajte, už aj to hlavné motto je nabité humorom: "JE FAKT, ŽE MA VYCHOVALA ULICA - ALE HLAVNÁ". Aj vedľajšie motto knihy je plné smiechu: "Smejte sa, smejte sa, smejte sa, ale vážne".  Dosť bolo citácií, lebo keby som v nich ďalej pokračoval, musel by som citovať aj priateľské, až fejsbúkovské, venovanie vpísané vlastnoručne autorom knihy pre mňa.

Priznávam, bolo to už dosť dávno, ešte vlani, keď mi došla pošta až z Trnavy a v balíku bol "neskorý zber", ako to kvalitné víno. Porušil som všetky zásady dobrého čítania poézie a hneď som si sadol do kresla a čítal a čítal a v duchu som si aj recitoval tie krátke verše nabité humornými múdrosťami, či naopak - múdrym humorom.

Keď o nič nejde, ide vlastne o všetko. Tak je skrytá iskra v básnickej forme "neskorého zberu", ako sa skrýva slnko vo víne. Našťastie som si túto knižku nechal na poličke v dosahu mojej ľavice (ľavej ruky) a keďže dobre sedí v ruke, znovu som sa začítal. Veď má všetkých 5 knižných "P", ale aj "k" a "s", to jest, že je krátka a stručná, a na každú príležitosť.

Básnické umenie Benjamína Škreka ma oslovuje už dávnejšie, inak nehodnotím, ale prijímam. Tak  ako sa prijíma dobré víno, hoci aj pod obojím (aj keď nie som evanjelik). Vďaka za dobrú náladu a nevtieravé poučenia, vtipné ako sám život.       


Benjamín Škreko: Neskorý zber
ilustrácie: Pavol Šebák 
TRIPSOFT 2011

10 pravidiel, ako...

Ako "sbalit holku". "Holka" je Slovenka po mame a Francúzka po otcovi, diplomatovi. Ten čo ju balí s otcovou pomocou je český (večný) študent astronómie. Ako to prebieha a ako to skončí, o tom je celý film. Prostredie na jednej strane nóbl, šľahnuté francúzskou aristokraciou, na druhej strane šľahnuté "mariškou". Uznáte, že to príliš nejde dohromady. Alebo že by šlo?

Je to filmový príbeh jednej, akoby začínajúcej lásky, či zamilovanosti. Koniec je "happy", veď ako inak v komédii, ktorá je tak trocha "crazy". Zábava vcelku vydržateľná, s výborným hereckým výkonom Miroslava Donutila, s jeho pragmatickými návodmi, ako dievčatá zaručene zbaliť. Za pozornosť stojí pravidlo číslo 10 - ak sa to nepodarí, kašľať na to, nájsť si inú.

Tereza Nvotová je fajn, Matouš Ruml trochu lepší, ale dohromady im to vo filme veľmi nejde. Celkové skóre filmu (podľa mňa) - slabší priemer. Nenáročná zábava, ak divák príde do kina dobrovoľne zabiť čas.
 
-
10 pravidel jak sbalit holku
ČR, komédia, réžia Karel Janák, hrajú: Matouš Ruml, Jan Dolanský, Jakub Prachař, Miroslav Donutil, Tereza Nvotová a ďalší...

Ako sa píšu romány

Veľmi jednoducho. Dnes ráno na svitaní sa mi o tom snívalo. Sny sú často veľmi užitočné, hlavne pre spisovateľov. Taký spisovateľ ešte ani nie je istý, či ešte spí, alebo sa už zobúdza a jeho myseľ už kreslí obrazy a príhody, ktoré sa síce nestali, ale mohli by sa stať. Dnes to bolo aj so mnou úplne jasné, spal som ako spisovateľ. Kedysi sa hovorilo, je hladný ako spisovateľ, ale dnes to už našťastie neplatí.

Takže: On kráčal po ulici, takej aké sú práve teraz, jarnej. Stromy už nesmelo pučali, tu i tam sa ligotal zlatý dážď. On stretol niekoľko známych tvárí, ktoré ho príliš nezaujali, až sa v jeho zornom poli ocitla Ona.

V tom sne to pokračovalo ďalej, ale to už poznáte ako to chodí keď sa stretnú oči, ktoré si v okamihu položia otázku a v tom istom okamihu si na ňu aj odpovedia. Nebudem to tu rozvádzať, nie som spisovateľ. Keby som bol spisovateľ už by som to naťukal do klávesnice a príbeh by bol na svete. Z toho plynie poučenie, že skoro všetci sme, či môžeme byť spisovateľmi. Jedine, že by sme sa ešte nenaučili písať. Lebo čítať vie každý. Niekedy sa však zdá, že je to naopak - každý píše a málokto to číta.

Už v materskej škole sa učíme tú riekanku, ktorá nás zároveň učí aj základom matematiky: "Píšem, píšem, písaničku, až napíšem šestnásť, kto neverí, nech spočíta...". Základom dobrého písania však stále ostávajú sny. Potenciálnym spisovateľom je len ten, kto vie snívať. Sny sú súčasťou života, rovnako ako smrť.

Tou vetou by som vari mohol dnešný sobotník skončiť, ale... Vždy je nejaké ´ale´ a týmto "ale" je nadanie, či talent na pútavé rozprávanie príhod. Preto sa mnohí držíme čítania a písanie nechávame povolaným.  

Prší

Prší a ešte bude, na kosti sa dá spoľahnúť. Padla na mňa z toho akási poetická, zádumčivá nálada. Napíšem o tom báseň, to bude paráda. Než som sa dostal ku klávesnici, pršať prestalo a aj tie kĺby, síce s pomocou fastumgélu, ale predsa začali veštiť slnečné počasie. Taká je tvrdá realita. Niekedy zádumčivosť prejde, aj keď by sme ju chceli zdržať. Škoda toho dažďa, bol tak príjemný...    

Do spoločnosti

Pred časom som písal o tom, ako chodia do spoločnosti naše autá. Chodiť do spoločnosti je dôležité aj pre človeka. Ten, kto má svoje zamestnanie, alebo firmu, má tam aj svoje spoločenské kontakty. S tými by celkom dobre vystačil, ale chýbala by mu kultúra a hlavne hudba. Nepotreboval by to len v prípade, že pracuje v oblasti kultúry, alebo sám je tvorcom kultúrnych hodnôt.

To však nie je môj prípad. Z hľadiska internetu som skôr publicista, ako umelec, ale ani jedno, ani druhé  zaradenie na mňa nesedí ako tá povestná nádoba na sedací sval. Kto sem občas príde, vie o čom točím. Pracovať na internete síce vytvára možnosti styku s inými ľuďmi, ale len vo virtuálnej rovine a to nestačí. Kam teda do spoločnosti?

Hamletovská otázka, ale Hamletovu odpoveď nepoznám. Shakespeare nevedel čo je internet, mal to teda veľmi jednoduché. Jeho otec vyrábal rukavičky a on si vybral niečo tak vznešené, ako je umenie písať a vymýšľať hry o živote. Keby žil dnes, začínal by ako bloger na blogspote a v prípade, že by jeho otec žil na Slovensku, bol by skôr krajčír ako rukavičkár a jeho syn by začínal ako VIP bloger na blog.sme.sk.

Kam teda v dnešnej dobe do spoločnosti v prípade človeka bez zamestnania, žijúceho z bohatej renty?  Ten prívlastok je dosť nepravdepodobný, ale predsa. Divadlá a koncerty sú pre slávnostnejšie príležitosti, tak hovorme o všednom dni. Všedne sa chodí do prírody, ale tam nie je dostatok ľudskej spoločnosti. Tak nám ostáva už len nejaký záujmový klub, alebo obchod. Super a hyper market v modernej reči, chrám konzumnej spoločnosti.  

Kód1

Tajomstvo kódu jeden bolo odhalené. K literárnej tvorbe Jozefa Banáša mám pozitívny vzťah, aj keď som doteraz prečítal, z piatich dostupných kníh, ležiacich na poličke, ešte len dve. Možno som zaujatý, ale najviac sa mi páčila kniha inšpirovaná reálnym politickým životom, príznačne nazvaná Idioti v politike. Knihy čítam takmer pravidelne, jednu za mesiac. Je to svojim spôsobom  udržiavanie istého kontaktu so svetom a tiež virtuálny návrat do mladosti, keď som z kníh čerpal prvotné informácie o svete a o ľudskej spoločnosti.

Kód1 je o človeku, ktorý je z mäsa a kostí, ako my všetci. Obsahovo je to taká malá alternatívna Biblia. Príbeh, ktorý takto ešte hádam ani nebol v literatúre spracovaný. Nie nadarmo niektorí kritici hovoria o Banášovi ako a slovenskom Danovi Brownovi. Každé takéto prirovnanie však má aj svoje "háčiky". Dan Brown píše o Templároch, o údajných cirkevných tajomstvách, ale o samotnom Kristovi a jeho živote a smrti zatiaľ len okrajovo. Banáš tu rozvíja svoj fiktívny príbeh do detailov a do kontroverznej hĺbky.

Voči štylistike autora nemožno mať námietky, jeho knihy sa dobre čítajú. V tomto príbehu sa dej rozvíja v dvoch rovinách, ako cestovanie súčasníkov po stopách Ježiša a v druhom pláne aj o živote a "východných" Ježišových cestách. Ako každý autor, aj Banáš vkladá do svojich kníh vlastné názory, postrehy a tu aj kopu múdrostí z historických prameňov, ale aj zo svojich ciest. V prílohe knihy je aj niekoľko fotografií z jeho cestovania. Čitateľ preto môže chvíľami nadobudnúť mylný dojem, že ide o literatúru faktu.

Samotný literárny príbeh ma až tak nezaujal, zaujímavé sú však filozofické a náboženské úvahy a múdrosti, ktorých je v knihe pomerne dosť. Dej nie je príliš zložitý. Okrem ženy, ktorá hľadá vyliečenie z rakoviny a preto cestuje s manželom do Jeruzalema a do Kašmíru, je v príbehu zapletená aj Vatikánska tajná služba, čo vytvára akési latentné  napätie. Všetko nakoniec do seba pekne zapadá. Pri čítaní som si poznačil niekoľko úvah, ktoré ma zaujali a nad ktorými sa možno zamyslieť (voľne interpretované):

- Ľudia majú choroby od večných výčitiek a nespokojnosti. Mali by sa tešiť zo života... Stačí čítať blogy na politické a spoločenské témy a hlavne diskusie k nim (nie vždy sa to dá nazvať diskusiou) a človek z toho po čase dozaista ochorie.  

- Muž a žena sú dva póly, ktoré tvoria základnú jednotku jestvovania. Spolu tvoria jednotu a jednota je rovnovážna a prirodzená. Istým spôsobom sa dotkol aj súčasnej politiky a médií - ak sú naše slová a myšlienky len predpokladom, nesmieme ich vysloviť nahlas ako pravdivé. Na druhej strane platí, že ak sa v médiách vysloví domnienka, hoci aj s označením "vraj", semienko nepravdy môže klíčiť a to sa aj využíva.

- A ešte:  Dogma nie je nič iné, ako dôkaz nedostatku dôkazov. Kto o sebe tvrdí, že je majiteľom pravdy, ten je s najväčšou pravdepodobnosťou majiteľom lži... Na vieru stačí vlastné rozhodnutie, ale na pochybnosti je treba rozum, skúsenosti, vzdelanie, múdrosť. K tomu nie je potrebné nič dodať. Pochybnosti je dobré uplatňovať pri čítaní každej knihy...

Nemám v úmysle hodnotiť prečítaný príbeh ako alternatívnu realitu, je to predsa len kniha, fikcia komponovaná tak, aby si získala čo najviac čitateľov, hoc aj tým, že bude kontroverzná. To robí aj Dan Brown. Aj tak sa v dnešnom svete dosahuje úspech a úspešný predaj kníh.

V doslove ku knihe Kód1 píše autor otvorene: "Mojou ambíciou bolo napísať príbeh, a nie učebnicu histórie, primäť k zamysleniu, a nie presviedčať, pravdu hľadať, a nie vlastniť.     

Večer s madame

Bol to taký večer, nie prvý máj, len pozdný večer, ktorý trval skoro večnosť. Bol to divadelný večer s  Madame Bovary v činohre SND.  Vážny kus o osudoch ženy, jej manžela, jej milencov, všetkých dedinčanov a širšej rodiny. Emma bola vychovávaná v kláštore, ale to je mimo javiskovej inscenácie, sa vydala za Karola. Nie zlého, ale dobrého, až príliš dobrého a patrične naivného manžela, ktorý ju však miloval až do jej posledného dychu. Predtým ju však, doslova neuspokojenú, vrhá do náručia milencov.

Toľko k dejovej línii stačí, aby ste si predstavili, o čo ide. Aké to bolo predstavenie, to je ťažké opísať. Niekto vraví, že ak vydržal sedieť až do konca predstavenia, tak to bolo dobré. U mňa to platí, ale len v kine. Tam sa mi už stalo, že som v polčase odišiel (umelecky) neuspokojený, ako madame Bovary od doktora Karola za svojim milencom. V divadle je to iné, lebo tam sú zvyčajne pohodlné sedadlá, bez tých obručí na odloženie fliaš a pukancov. 

Na madame som vydržal v pohode prvú polovicu a vydržal som (s väčším uspokojením) aj druhé, záverečné dejstvo. Celkový čas od prvej opony až po "klaňačku" bol asi 3,5 hodiny. Proste maratón. Opony už samozrejme, v divadle takej úrovne ako je SND, nie sú obvyklé, to len ako metafora začiatku a konca. Dokonca nikdy nie je isté, že herci budú hrať len na javisku. Aj pri tomto kuse s milovaním sa pohybovali, pre spestrenie, aj medzi divákmi. Dokonca sa milovali aj na balkóne. "Show must go on" a keď natiahnete ruku, môžete si na herca, či herečku (podľa preferencií) takmer siahnuť.

Jednoducho, môžem povedať, že som to videl, počul a nakoniec aj zvíťazil. Koho by som pochválil? V prvom rade, radu starších, teda hercov: František Kovár, Marián Geišberg a ešte jedného ďalšieho, ktorý chodil v čiernom oblečení. Aj všetci ostatní hrali fajn. Zopár pripomienok a postrehov mám takých všeobecných. Občas som nepočul, o čom si dvaja herci na opačnom konci javiska hovoria (sedel som vľavo v 5. rade). Občas mám dojem, že seriálová tvorba v televíziách trochu deformuje herecké prejavy, asi v tom zmysle, že tam sa snažia byť maximálne civilní, ale javisková reč má mať asi trochu iné parametre, ako seriálová (môj názor).

Doma si divák, v prípade potreby pridá, či uberie na hlasitosti. A keď sme u zvuku, je tu ďalšia pripomienka. Medzi niektorými scénami bola pustená reprodukovaná klavírna hudba, to je dobré, lebo hudobná reč je najzrozumiteľnejšia. V týchto hudobných klavírnych "predeloch" som trochu plával vo virtuálnom priestore. V dvojexpozícii som videl cez celé javisko jeden obrovský klavír. Takú predstavu vo mne vyvolala hlasitosť klavírnej hudby.

Možno som sedel blízko reproduktora, ale skôr si myslím, že je v tom zámer, len neviem aký. Divácka odozva na záver predstavenia bola, podľa mojich skúseností, trochu slabšia ako obvykle býva v SND. Ani sa nečudujem, po toľkom sedení sme boli všetci unavení. Menej je niekedy viac, aj čo sa týka kvanta času potrebného na divadelnú inscenáciu.


Iný, vážnejší názor na Madame Bovary...

To, čo sa nehovorí...

Bolkovo "Dědictví, aneb, (...) to se neříká" láka do kina už len tým očakávaným "dedičstvom" po predchádzajúcej úspešnej, už takmer klasickej, komédii. Či chceme, alebo nie, reklama občas zaúčinkuje na konzumenta. Skrátka a dobre, strávil som celkom príjemných 106 minút v kine na tomto filme. Ale pravdu povediac, očakával som viac. Nie minút, ale smiechu a zábavy. Kino bolo plné a na konci sa ozval dokonca aj potlesk. Dvaja diváci tak vyjadrili svoje potešenie z filmu.

Je to komédia, tak láskavo píšu na csfd, ale v diskusných príspevkoch sa hovorí o niečom trošku inom. Mohol by som sa svojim názorom do tej diskusie pridať v podobnom duchu. Nie všetko sa vo filme a v živote podarí. V priebehu pozerania filmu som začal mať dojem, že je to trošku medzi "Bolkovinou" a "Troškovinou". Nie že by mi vadili Troškove komédie, to nie, ale je to taká "ľudová" zábava vhodná na nenáročné zabitie času po denných starostiach.

Tu to síce bolo so zábavou a humorom trochu skromnejšie, a po filme som mal dojem, že som akosi "prebolkovaný". Začal som byť na rozpakoch, či nabudúce pôjdem na Troškove "Babovřesky", ktoré sa prezentovali v reklame pred týmto filmom. Pravda je tiež, že som tie skoro dve hodiny vydržal sedieť na starej kino-stoličke bez problémov. Taký je už náš divák "rozmaznaný" televíznymi reklamami, že je rád keď ho počas filmu v kine nikto neruší. Všeličo iné mu odpustí.

Žiadne rušenie, s výnimkou tých zopár svietiacich mobilov na okolí a baby, ktorá si potme, s bleskom fotila návštevníkov svojho kina.


Dědictví aneb Kurva se neříká, Česko, komédia
Réžia: Robert Sedláček, scenár: Bolek Polívka, kamera: Michal Krejčí
Hrajú: Bolek Polívka, Arnošt Goldflam, Miroslav Donutil, Ivana Chýlková, Dagmar Veškrnová-Havlová a ďalší.

Spravodlivá spoločnosť

Hneď v úvode treba povedať, že spravodlivá spoločnosť je utópiou, ale predsa, čo keby sme zaviedli akúsi ekonomickú rovnosť všetkých. Ja viem, že nie sme všetci pre  spoločnosť rovnako dôležití. Napríklad takí dôchodcovia, tí už "boli" pre spoločnosť dôležití. Každý individuálne, ale v dôchodcovskom veku už rovnostársky, všetci na jednej lodi. Áno, dnes už predsa aj s ľúbivým zásluhovým princípom.

Zásluhový princíp platí v celej spoločnosti, globálne. Kto zarobí málo, kto má málo, až nič, má malé zásluhy až žiadne zásluhy a čím viac niekto zarobí a hlavne čím viac má, tým viac dostáva. Tak to bolo aj u nás až donedávna. Spravodlivá spoločnosť si povedala, že pre fungujúcich dôchodcov treba zrušiť zásluhovosť, aby sa viac ušlo tým, ešte aktívnym. Už sa dôchodky nezvyšujú percentuálne, ale o určitú sumu, každému rovnako. Skoro taký socialistický princíp - veď žalúdky máme všetci (skoro) rovnaké.   

Skutočná spravodlivá spoločnosť by urobila to isté pre všetkých. Príjmy bankárov, podnikateľov, obchodníkov a iných, napríklad burzových špekulantov by neboli absolútne závislé od veľkosti ich zisku, ale mali by sa zvyšovať, podobne ako u dôchodcov, pevne stanovenou sumou. Tá by sa vypočítavala z celkovej prosperity danej spoločnosti. Zisk by bol jednoznačne určený na rozvoj, prípadne zníženie cien produkcie a podobne. Veď som hovoril, že ide o utópiu...     

Jednoduchosť vecí

"Jednoduchosť je vyriešená zložitosť. Je základným predpokladom úspechu pre každý produkt." (Constantin Brâncuşi). Každá zložitosť sa dá rozložiť na jednoduchosti. Zoberme si napríklad taký procesorový čip z počítača. Na prvý pohľad je to plastový kváder, ktorý má po obvode nespočetné množstvo nožičiek. Zdanlivá jednoduchosť, ktorá v sebe skrýva milióny ešte jednoduchších tranzistorov. Tranzistor, to je taká šikovná vecička, polovodičový prechod, ktorý za istých okolností nevedie elektrinu, ale ak má na svojej riadiacej elektróde elektrický náboj, tak sa ten prechod otvorí a vedie elektrický prúd. Podobne je usporiadaný aj celý vesmír. Z tých najmenších častíc sa skladá nekonečne zložité nekonečné všetko.

Niektoré internetové stránky sú okrem svojej informačnej hodnoty aj užitočné. Niektoré nie. A niektoré ani tak, ani inak. Užitočné sú tie stránky, ktoré nie sú písané systémom  "čierne na bielom", ale naopak. Sú v nich také inverzné pravdy. Veľká čierna plocha na monitore je užitočná práve tou svojou čiernotou. Mám rád jednu takú stránku, ktorú si otváram vždy, keď mám pochybnosti o čistote monitora. Na čiernom podklade perfektne vynikne prach. Vtedy si vždy zoberiem antistatickú kefu, mám ju po ruke, prejdem nou po stránke zľava doprava a späť a monitor je čistý.  Inak tú inverziu nemám rád, aj keď perfekcionalisti tvrdia, že čierne stránky nám šetria elektrickú energiu. Najviac a najradšej šetrím, vypnutím počítača. Dobrú noc.

Rozhodnutie

Občas nastáva taká chvíľa v živote, že sa človek musí rozhodnúť. Ak je tá chvíľa dlhá, tak sa tomu hovorí rozhodovanie. Niekedy je ťažké sa rozhodnúť. Ja dokonca tvrdím, že rozhodovanie je zo všetkého najťažšie, lebo už aj Jozef Švejk vo svojej knihe hovoril, že vždy sú dve možnosti a to je problém, ktorému sa hovorí dilema.

Z národov hoc sme rôznych, všetci za jedno chceme sa biť... Tak nás niekedy nútili spievať, ale už viem že to nie je celkom tak. Síce nám ide všetkým v živote o to jediné dôležité, ale medzi tým dôležitým nám ide aj o zábavu a všelijaké iné malichernosti. Prácu radšej nespomínam, tá prichádza sama od seba, lebo by sme sa bez nej umlátili od nudy.Tak to je, že občas sa musíme rozhodovať, čo urobíme.

Rozhodovanie, aj keď je strašne ťažké, niekedy je celkom zábavné a poskytuje "rozhodcovi" isté potešenie. Nie však každému. Sú ľudia, ktorí keď sa raz rozhodnú, už si myslia, že niet inej cesty. Ale, ako už Švejk správne spomenul tie dve možnosti, prečo by sme si tú dilemu nevychutnali? Uvediem príklad: Chodíme po meste, a mňa napadne, že by som mal zájsť do železiarstva kúpiť nejakú dôležitú vec. Žene to radšej nepoviem, lebo ona by to považovala za nemenné rozhodnutie a musel by som si už to železo kúpiť.

K danej predajni je to ešte najmenej dvesto metrov a iba ja viem, o čom sa rozhodujem. Viem, že mám ešte hŕbu času na rozhodovanie. Nie na rozhodnutie, to je dielom okamihu, ale na rozhodovanie... Stále mám čas sa rozhodnúť. Čas beží, ale nádherných 5 minút mám na to, aby som si urobil vnútorný prieskum verejnej mienky. Kúpiť, či nekúpiť? (Také malé švajčiarske referendum). Najprv to vyzerá 60:40, potom sa to presúva na opačnú stranu, až to skončí v neutrálnej polohe. Balansujem chvíľu na hrane až do posledného kroku, do poslednej sekundy. A kráčam s rozhodnutím - ďalej po ulici. S potešením, že som práve ušetril 20 €. Tých 5 minút rozhodovania stálo za to.

Sobota ako na zaoceánskej lodi

Pravda je, že som sa ešte na zaoceánskej lodi neplavil, ale na jednom veľkom trajekte už áno. Aj taká nočná plavba je podobná všednej zimnej sobote človeka bez rytmického striedania práce, zábavy a oddychu. Na tom trajekte som strávil celú noc bez vlastnej kajuty a myslel som si, že to bude brnkačka, veď loď má sedem poschodí a na každom je čosi otvorené celú noc. Po pár hodinách mi to už liezlo krkom a musel som si nájsť nejaké teplé miestečko na driemoty.

To bol iba príklad, ako sa cíti človek keď jeho svetom je jedna stolička pri počítači. Žiadne striedanie dobrého a zlého, stále len sivosť monitora. Trochu to preháňam, aj pri klávesnici sa dá sem tam zažiť trochu zábavy, ale len odtiaľ potiaľ. Po istom čase si tu človek musí pripadať ako hokejista na trestnej lavici. Všetci sa tam, za plexisklom, bijú o naše každodenné víťazstvá a tu, ako by sa ani čas trestu neodpočítaval. Je tu také ročné obdobie bez inšpirácie. Zima - nezima a jarné klíčky v nedohľadne.

O dva týždne to už bude o niečo lepšie, zasejem prvé jarné semená a celý týždeň budem čakať, kedy sa ukážu prvé lístočky. Možno o mesiac aj trhovisko ožije. V tejto zime sa mi odcudzila aj televízia. Nepozerám žiadne stanice s reklamou. Aj televízie sú ako zaoceánske lode, zábava len odtiaľ potiaľ a potom sa všetko opakuje, od zábradlia ku zábradliu. Už sa teším, že na obzore sa zjaví nejaký prístav, napríklad v podobe tej záhrady.

Dievčatá

Motto: Mastný chlieb je preto mastný, aby na ňom lepšie držala cibuľa...

Zdanlivo nesúvisiace motto s dievčatami, o ktorých tu bude reč, sem skutočne pasuje, podobne ako dobrá metafora do básne. Nerád by som opisoval od iných blogerov, mám totiž kamaráta, ktorý sa volá Fero. Ja ho však pre účel tejto metafory premenujem na Peťa. Tak som včera šiel s Peťom do nemenovaného kauf landu a hneď za tými automatickými dverami sa vrhli na Peťa dve šťúple dievčatá. Že im hneď padol do oka, ako ho uvideli. Peťo je naozaj fešák, ani som sa im nečudoval, že mňa si ani nevšimli. 

Po úvodných vychvaľovaniach jeho príťažlivosti a krásy, skáčuc si navzájom do rečí, mu začali ponúkať voňavky. Najnovšie modely, rovno z Paríža, si hneď kvapkali na zápästie a Peťo na, ňuchaj či sú voňavé. Isteže neváhal, aj keď na tých štíhlych devách boli najzaujímavejšie práve tie voňavky. Vraj to sú extra fajnové pánske, ale majú aj dámske voňavky. Peťo sa začudoval, že načo sú pánom voňavky, veď do Veľkej noci je ešte ďaleko. Vraj keby sa páni voňavkovali, potierali by tým svoje skvelé feromóny. V duchu som mu dal za pravdu.

Potom vytiahli zo škatuľky aj dámske voňadlá a hneď s otázkou, či by sa za ženou, takto navoňanou neotočil? Peťo súhlasil, veď on sa otáča skoro za každou, aj bez voňaviek. Vtedy si spomenul, že by sa mu vlastne jedna dámska vôňa aj hodila. Nie na seba, ale ako dar jednej dáme k sviatku. Vlastne to je aj také "Valentínske" obdobie, že by možno aj jednu kúpil, teda záleží od ceny, ale hádam takých 5 eur by za to dal. Dievčatá skoro spadli z nôh keď tú sumu vyslovil. V Paríži to vraj predávajú po 140 eur, ale že sme európska chudoba (a nie sme hlupáci), tak oni nám to v rámci reklamnej akcie predávajú za púhych 50 eur. 

Peťov záujem v tom číselnom okamihu klesol na spodnú priečku jeho peňaženky, tam kde odkladá drobné  a po otočke na jednej nohe sa chystal odísť bez rozlúčky. Katastrofu predaja vtom zachránila práve pribehnuvšia "holka". Teda, treba uznať, že to už bola kočka a to naozaj, lebo spustila svoju naučenú reč v spisovnej češtine (no jo, šéfka.) a dievčatá stíchli. Nebudem to popisovať, lebo to bolo to isté ako mali naučené slovenské devuchy, len finalizácia bola sofistikovanejšia. Najprv ponúkla pánsku aj dámsku vôňu spolu za "padesát". Peťo ostal tvrdý. Potom za 40 a Peťo zase nič, aj keď mu šepkala do ucha, len hlavou krútil. 

Jednačka, ako v tureckom bazáre, keď Slovák nevie po turecky a Turek po slovensky. Nebudem napínať, nakoniec Peťo dostal jednu dámsku "voňavú vodu" za desať eur (a bolo vidieť, že aj druhá strana je veľmi spokojná s tou sumou). Vraj, aby to nikomu nepovedal (tiež zašvitorila do uška), že to dostal tak lacno, lebo by im mohol pokaziť ďalšie obchody. Aj také býva niekedy obchodné tajomstvo. Peťo samozrejme zložil sľub mlčanlivosti, inak by o tom napísal sám. Našťastie ja som nič nepodpísal (ani nekúpil), tak píšem. A prečo to motto? Nuž, iste aj cibuľa je dobrým prostriedkom na maskovanie tých oných feromónov.

Deň D a hodina H

Takto sa niekedy označujú dôležité termíny, medzníky a hlavne počiatky. Aj náš budúci prezident sa dočká svojho dňa a svojej hodiny. Hovoriť o minútach a sekundách by však bolo príliš odvážne. Chcem si tiež stanoviť taký deň D, ktorý by ma posunul niekam do lepších čias. Čas však beží plynulo a vždy naplno, nerátajúc čas. Tak sa mi z času na čas nahromadí na stole (na stoloch) kopec rozrobených a nedokončených úloh. Nie je to vždy práca, často je to aj zábava, ale to je už záležitosť uhla pohľadu.

Z môjho pohľadu je už každá práca zábavou a každá zábava je zároveň prácou. Napríklad také písanie článkov do blogu. Spočiatku to bola úžasná zábava, kým sa z toho nestala práca. Ale tá práca je stále zábavná. Do istej miery. Tak ako skoro všetko je relatívne aj toto. Zlý čas nastáva vtedy, keď si hovorím "mal by som to robiť", ale nerobím to, lebo sa vrhám do inej práce. Zaujímavejšej, či dôležitejšej. Aj to záleží od toho, aké mám práve záujmové poreferencie. Odborne a módne sa tomu teraz hovorí "prokrastinácia".

Je to taký osobný "multitasting". Tú disciplínu zvládajú počítače bez problémov, lebo na to boli stvorené. Spätne to však pôsobí aj na človeka s prívlastkom "počítačový". Dovtedy nám na PC chodia súbežné procesy, až sa vrece roztrhne a robíme to tak isto. Takú reťaz gordických zauzlení človeka (muža) môže preťať len zopár ľudí. V škole je to učiteľ, v práci šéf a doma žena.

Zdalo by sa, že skákanie z úlohy na úlohu má aj svoje pozitíva. Keď ma prestane zaujímať to, čo práve robím, vrhnem sa čerstvo na ďalšiu akciu v poradí, alebo aj mimo poradia. Vpolitike je to trochu inak. Tam sú pevne dané obdobia sejby nádejí a potom zber úrody. Kandidáti hovoria inak ako prezidenti. Najprv sú sľuby, často nereálne, potom je reálna politika. V rámci možností. Všimol som si jedného kandidáta na plagáte. Sľubuje, že bude silný prezident. Ja by som to nemohol povedať, nechodím do posilňovne. 

Prezidentský začiatok

Posledný vlaňajší článok som začínal tým, že ešte je ďaleko do Silvestra. Silvester je teda medzník, možno väčší ako Nový rok. Dnes je opäť ďaleko k Silvestru a rok už beží na plné obrátky. Len aktuálny politicko - spoločenský život mi akosi uniká. Ani k tomu prezidentskému aktu som sa ešte nevyjadril, ale posledný úrčite nebudem. Na blogoch sa už, zväčša pravicovo naladení brigádnici pustili do svojej nadpráce.

Je to nepríjemné, ak je človek svojim charakterom príliš naklonený na jednu stranu. Zvlášť, ak ide o prezidenta republiky. Svoj názor som tu už raz vyslovil. Som proti straníckym kandidátom práve preto, že tí sú charakterovo naklonení na jednu, či druhú stranu. Tobôž taký kandidát nemôže vyhlasovať, že chce byť prezidentom pre všetkých obyvateľov Slovenska.

Aktuálna situácia s roztrhnutým kandidátskym vrecom je zložitá. Výber je síce veľmi široký, ale znovu dokazuje, že kvantita nezaručuje kvalitu. V tom vreci máme všetko, od známych, až veľmi známych osobností, až po neznáme veličiny. Otázkou je aj to, či nebude treba zaviesť funkciu prezidenta "na dohodu" a či majú prezidentskí kandidáti ako dôchodcovia potom platiť odvody do všetkých odvodňovacích kanálov.

Nie som proti dôchodcom! Božechráň, to by som si nedovolil, lebo to nemá logiku skúseností. A vôbec, súperenie medzi mladými a starými tiež nemá logiku, lebo platí len súperenie v oblasti vedomostí, rozhľadu, charakteru, stratégie a taktiky pri riešení akýchkoľvek a hlavne nepredvídateľných problémov. Prezident ťažko môže sľubovať, že urobí to, či ono. Na to sú povolaní iní. On musí mať nad všetkým dohľad,  prehľad a nadhľad. Má k tomu kompletný štáb odborníkov, ktorých si musí vybrať, aby obsiahol celú šírku spoločenskej problematiky. Aj preto musí byť hlavne stratég, ale hlavne charakter, ktorý presvedčí.

Ťažko radiť a radenie tu ani nemá zmysel. Každý sa musí rozhodovať sám. Ja to budem mať ťažké, pred časom som navrhoval Milana Kňažka, lebo ma presvedčil svojim postojom k minulosti a k súčasnosti. Bohužiaľ, teraz, keď už začala kampaň, presviedča o niečom trochu inom. Nemyslím si, že prezident má byť v opozícii voči vláde. Nemá ani na všetko prikyvovať a v tom je to umenie - pôsobiť pozitívne a  argumentačne. A znovu som u stratégie.

Máme už dosť veľa skúseností s prezidentami, počnúc tým prvým v nešťastnej konfrontácii s vládou, cez druhého, ktorý sa dostal do súdneho sporu s republikou až ku súčasnosti, ktorej síce nemožno vyčítať straníckosť, lebo v KSČ bol iba chvíľu, jeho strana HZD bola účelovým zoskupením proti Mečiarovi, s ktorým súperil a zvíťazil aj v prezidentských voľbách 2004. Na to všetci jeho kritici s krátkou pamäťou zabudli.

Tak teda, dnes máme 15 kandidátov. Historicky najvyššia kvantita. Osem z nich poznám, osobne som sa stretol s tromi, takže mám možnosť osobného výberu. Milana Kňažka do toho nepočítam, ako herca sme ho stretávali často. Osobne a politicky len z veľkej diaľky, na námestí SNP v roku 1989, kde tvoril "koridor".

S Róbertom Ficom som sa stretol na krátky (náhodný) rozhovor za čias Dzurindovej vlády, s Petrom Osuským sme si nepadli do noty, aj keď sme boli na jednej strane barikády. Problém totiž nikdy nie je v tom, čo bolo, ale v tom, čo bude. Viliama Fischera som stretol za zvláštnych okolností v nemocnici. Príjemný človek a vynikajúci lekár.

Siedmych kandidátov nepoznám ani osobne, ani sprostredkovane, tých nemenujem, ale z mojej voľby vypadávajú, lebo nie je reálne, aby som si o nich urobil za tak krátky čas do volieb predstavu. A vôbec, pozitívne spoznávať človeka počas jeho volebnej agitácie je takmer nemožné.  Ostávajú mi teda na voľbu známe a všeobecne známe tváre. Naschváľ hovorím o tvárach, lebo je zvykom, že prezidentskú tvár dávame aj na známky a známky chceme mať pekné.

K Róbertovi Ficovi skoro niet čo dodať, "vsjo jásno". Okrem známych predpokladov jeho voľba skrýva aj zopár neznámych - hlavne rekonštrukciu vlády a zmenenú situáciu v jeho vysielajúcej strane.

Ján Čarnogurský, veľmi známa postava, ale už dlhší čas bol mimo slovenskej politiky. Historicky je známy jeho výrok o slovenskej hviezdičke. Právnici niekedy veci príliš prešpekulujú.

Pavel Hrušovský by pasoval na poštovú známku veľmi dobre, má skúseností na rozdávanie, len jeho prílišná orientácia jedným smerom ho v podstate radí medzi silne stranícky zaťažených kandidátov.

Milan Kňažko, ako môj kandidát to má ťažké, aby nepodľahol nástrahám predvolebnej kampane a radám svojich poradcov. Nemal by avizovať konfrontačný postoj ku vláde. S vládou musí mať predsa prezident rovnaké ciele, čo však nevylučuje argumentačnú diskusiu. Tiež sa odvolávať na historické udalosti spred dvadsiatich rokov nie je rozumné. Prešli sme búrlivým vývojom a nech sa to zoberie z hociktorej strany, zaujíma nás budúcnosť. Štrganie kľúčov je už našťastie len peknou legendou.

Ešte by som sa zastavil u Radoslava Procházku. Spočiatku, kým nešlo o prezidentskú kandidatúru, som ho vnímal ako premýšľavého politika, čo je dobré. V kampani však začína sľubovať veci, ktorým neverím, a zrejme sú len jeho predvolebnou taktikou. Vystúpil z KDH, čo mu umožnilo byť nezávislým. Ťažká voľba to bude.

Len tak a horoskop

Ešte je ďaleko do Silvestra, tak len tak, z nudy si zaspomínam na jednu udalosť, čo sa mi objavila na monitore.Zaujal ma môj horoskop na rok 2014. Čakajú ma veľké zmeny, ktoré mi prinesú väčšiu stabilitu. K tomu budem potrebovať zrelý úsudok. Ovšemže, tie udalosti, ktoré by ma ani vo sne nenapadli,  sa nedajú naplánovať, teda prídu prekvapivo... (Ibaže, keď už o tom viem, prekvapenie ma neprekvapí). Môj život vraj bude obohatený a skvalitnený.

Nemám sa ničoho báť, moje hviezdy majú dobré postavenie. Budem hlavným hercom svojho života a zároveň režisérom nového spôsobu svojho myslenia. Uff. Moja životná dvojrola ma teda čaká v tomto novom roku. Trochu ma mrzí, že ako herec som sa nikdy v živote neprejavoval. Keď už, tak skôr ako mím, čo mlčí, ale nesvedčí. Obrovské zmeny ma vraj čakajú aj v kariérnom postupe. Bude to ťažké obdobie, plné bezsenných nocí. Veď nič nie je dané zadarmo, ani úspech.

Planéta Urán vraj zabezpečí, že budem oveľa spoločenskejší ako doteraz. Budem týmovým hráčom a budem pomáhať iným. Pokiaľ ide o lásku a romantiku, vraj bude ťažké uspokojiť moje očakávania. Teraz mi to nasľuboval horoskop a už sa mám obávať? Nemám sa však veľmi báť, lebo nie vždy môže mať človek všetko naraz a hneď. Ešteže tak, že ma nič naozaj zlé nečaká, len možno trochu menej dobrôt, ako by som teraz, po prečítaní horoskopu, chcel.

Prečítal som si aj niektoré komentáre trafených a zaujatých čitateľov horoskopu: Vodnár aj Váha píšu, že to na nich sadlo presne ako pečiatka na úradné lajstro, len Levica sa sťažuje na spolužitie s Rybou, vraj už nikdy viac! Málokto sa tam sťažuje, tak sa nebudem ani ja.

Chceli by ste linku na ten úžasný horoskop pre všetkých? Nedám, zájdite si do veštiarne sami.

Čas pozdravov

Vianoce a Nový rok produkujú mnoho želaní aj na internete, preto sa pridávam k tomuto hlavnému prúdu. Nepridávam sa zatiaľ k "prezidentománii", ani k mejdanu u susedov. Ešte ani nebilancujem, na to bude čas neskôr, v novom roku.

Posielam srdečný pozdrav zemeguli, horám, lesom a vodám... Sviatočnú pohodu a poetické splynutie so svojimi blízkymi želám priateľom, pravidelným čitateľom i náhodným okoloidúcim.

Mám rád všedné veci, aj tie bývajú občas poetické, ale sviatky to majú vo svojom popise zakódované. Poézia je o pozdvihnutí ducha na vyššiu úroveň. Slová a rýmy v myšlienkach sú už len technikou, danou alebo nedanou nadaním.

Tak nech sa vám darí až do Silvestra a potom každý deň o krok viac...

Veselé Vianoce a šťastný Nový!

Vesmír

Pôvodne som chcel túto úvahu nazvať "Koniec sveta", alebo "Stvorenie sveta", ale nechcem konkurovať historickým textom, tak len takto všeobecne. Biblia nás učí ako došlo ku stvoreniu sveta za tých počiatočných sedem dní. Nakoniec poznávame, že to neboli také dni, ako my poznáme, ale boli to milióny, až miliardy našich pozemských obehov okolo slnka. Keďže však predtým nebolo ani slnko, ani zem, ani  vesmír, bolo len to známe "slovo", ktorým to začalo, tak pred ním neexistoval ani čas, ktorým by sa to dalo merať.

Skrátka a dobre, stvorenie sa nám, Pozemšťanom, riadne oddialilo do hĺbok minulosti a ani diskutovaný koniec sveta nebol a nemohol byť v roku 2000. Musíme si uvedomiť, že čas beží pre nás celkom priaznivo, buďme radi. Koniec príde určite, ale zrejme nie o 2000 rokov, ale o nejakých, najmenej miliónov rokov, či až miliardy, kým nás slnko nadobro nespáli. To sa týka zeme, ale osud ľudstva je trochu aj v našich rukách. Máme šťastie, že žijeme v strednom obdobá zemegule, takmer v raji. Máme sa dobre a nemali by sme si to škrabať.

Šťastím i nešťastím ľudstva je jeho rozum. Rozumom chápeme kúsok sveta, aj kúsok seba, no zďaleka nechápeme všetko. To čo nechápeme, to si nahrádzame fantáziou, ktorá je nekonečná a to je trochu problém. Myslíme si, že myslíme, ale niekedy sú to len dojmy a zbožné želania. Často myslíme aj za iných a to býva ešte väčší problém. Nemyslíme však všetci rovnako. Kto pracuje, myslí hlavne na prácu, kto ju nemá, ten vymýšľa. Chceme sa mať lepšie. Vždy. Nech už by sme sa mali mať akokoľvek, vždy sa chceme mať lepšie.

Mať sa lepšie, je motorom nášho pozemského snaženia. Niekedy je "lepšie" zredukované na "prežitie", potom "dôstojné prežitie" a nakoniec blahobyt. Bohužiaľ, to platí o chudobných, ale aj o bohatých. Nenásytnosť sa paradoxne s bohatstvom zvyšuje, aj keď by bol logický opak. Civilizácia by mala riešiť ľudské vzťahy ku spokojnosti ľudí. Bohužiaľ je spokojnosť nedosiahnuteľný cieľ. Nachádza sa v nekonečne. Lebo sme súčasťou Celku a života. A on už je taký.      

Od Adama a Evy

Raz do roka je u nás a v priľahlom Česku najdiskutovanejším dátumom  17. november 1989. Veľa sa hovorí o pocitoch z toho dňa, niekto hovorí o jeho dôsledkoch, ale málokto sa zamýšľa stručne, jasne a fakticky, bez emócií o pozadí a súvislostiach toho detailného aktu "nežnej" v prelomovom období strednej Európy a sveta. Tiež by som mohol vyloviť niekoľko emotívnych spomienok, ktoré naozaj pretrvávajú. Pri hodnotení minulosti mám však radšej fakty a súvislosti. Aj tu platí, pri hľadaní pravdy, tá známa základná otázka: Kto má z toho prospech?

Prežili sme už 24 rokov kontinuálnych postupných zmien prechodu od minulosti k novej minulosti. Udivuje ma, ako sa najviac rozohňujú v hodnotení tých udalostí mladíci, ktorý z tej "minulosti" skoro nič nezažili. Možno len aký-taký útlak od učiteľky v materskej škole. V poslednom čase sa v médiách aj v blogoch udomácnil pojem "spomienkový sentiment", čo má degradovať spomienky starších na ich mladosť. Spomienky a zvlášť na mladosť si však nikto nedá zobrať.

Nepáči sa mi, keď sa do spomienok na "nežnú" silou, mocou montuje ideológia, aj keď tam jej bol celý kopec a bola hnacou silou masových zhromaždení. Život je predsa o niečom inom a jediná ideológia, ktorá už pretrvala v ľudstvu veky, je viera v Boha. Život sa však mení, ľudstvo prekonávalo krízy a rast a vojny, aby sa dostalo na dnešnú úroveň. Historicky diferencovane, niekde viac, inde menej. Ani minulý režim nebol jednoliatym obdobím, iné boli pomery tesne po februári 48, iné v 50-tich rokoch a výkrikom do tmy bol rok 1968.

Od augusta 68 až do "nežnej" sme žili obdobie normalizácie pod patronátom Varšavského paktu a ekonomicky oddelene od západného sveta. Bolo ťažké žiť pod politickým aj vojenským tlakom, zvlášť preto, že už v tom 68. sme uvideli záblesk slobody. Pravdou je, že najdôležitejším faktorom slobody je ekonomika, z hľadiska jednotlivca to znamená mať sa dobre, ba čo viac, mať sa stále lepšie a lepšie, aspoň tak, ako tí druhí. Chybou však je, ak to čakáme od vlád. Vláda síce tvorí podmienky, ale čakať že sa budem mať lepšie, že mi to niekto zabezpečí, je chyba.

Je celkom uveriteľné, že ten prechod zo "socializmu" do kapitalizmu bol organizovaný silami starého režimu a že v zásade mali dohodnutý postup s novými exponentami. To vedeli len oni a ľud mal svoju eufóriu. Tí čo mali informácie a prostriedky na prechod do inej ekonomickej dimenzie, hneď po "nežnej" formovali ekonomické prostredie podľa svojich predstáv a potrieb. Nie podľa rečí na tribúnach, aj tie sa vyvíjali a menili. Dalo by sa zhrnúť, že to, čo tu máme dnes, je naplnenie ich predstáv a cieľov. Má to však ešte mnoho iných súvislostí, ktoré tu v krátkosti nie je možné spomenúť.

Podstatné je vedieť, že za každých okolností sa historicky presadia aktívni a informovaní ľudia, ktorí sa dostanú k moci. A tak to ide od stvorenia sveta. Vlastne nie, len od tých čias, kedy boli Adam a Eva vyhnaní z Raja.  

Súčasnú mediálnu situáciu pekne zhrnul istý diskutér na blogu: 

"... urobiť zodpovedným za všetko, čo sa na Slovensku udialo pod vládnutím všelijakých vlád, dočasnej, pravicových, ľavicových, koaličných od novembra 89 doteraz, do kritiky jednej vlády, tejto súčasnej, zhodiť marazmus spoločnosti, jej beznádej na Smer, Fica, jeho ministrov je... vyslovená neférovosť." (navirk)

Sme, či nie sme?

Občas mávam dlhú chvíľu a vtedy mám neskutočné nápady. Napríklad také, že kúpiť si noviny! Miro Žbirka síce radí: "Kúp si knihu!", ale za centy vo vrecku to vychádza len tak-tak na noviny. Nie že by to človek dnes nejako zvlášť potreboval, naozaj iba z dlhej chvíle a z nedostatku iných zábav. Keď už človeka prestanú baviť krížovky, vlak stále mešká a ani televízor nie je poruke. Sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo. A kde je dnes najviac srandy, no predsa v novinách. V denníkoch je jej kopec každý deň.

Mládež to má jednoduché, čumí si na ruky a ťuká do svojich smartfónov. Lenže my, starší sme boli vychovávaní ako spoločenské tvory, žiada sa nám inej komunikácie a keď nie je s kým, aj noviny poslúžia. Noviny boli v minulých časoch potrebnejšie a viacúčelové. Dnes nie, už nie sú často ani na čítanie. Zaujímavé je, že na rozdiel od novín, krížovky nepodliehajú bulvárnemu vkusu. Existujú rôzne typy, od tých klasických, cez švédske, dvojsmerné, osemsmerové a mnoho iných variet. Najkrajšie sú však tie maľované, čo ich asi vymyslel nejaký výrobca ceruziek, alebo "večných" pier. Tie mám rád a preto som aj veľkým spotrebiteľom večnosti v perách.

Do žúp vraj vstúpili extrémy, čítam v novinách... Najprv som si myslel, že je to kačica, ale nie je. Naozaj, napríklad taká Bratislava sa ukázala ako extrémistická. No a Banská Bystrica by bola druhá, to už stačí na množné číslo. V Bratislave je to už skoro jasné, teda aspoň v poslaneckých laviciach BSK. O Freša sa ešte bude biť. Bolo by pekné, keby zvíťazil ženský princíp, značne by sa nám v tom smere vylepšili "genderové" štatistiky. Kotleba v Bystrici šancu nemá, napriek veľkej reklame, ktorú mu v tomto čase robia médiá dobrovoľne. A tak by mohli skončiť naše dva extrémy.

Vesmírna gravitácia

Gravitácia musí byť všade, inak by sme sa rozišli na veky. Nie len my ľudia, ale všetko čo má hmotnú podstatu. Vari by ostal existovať iba duch, teda aj naše duše by v prázdnote poletovali priestorom. Aj tak by sa asi navzájom priťahovali, komunikovali by a zhlukovali by sa na základe všeplatnej duchovnej gravitácie.

Vo filme Gravitácia hrá hlavnú úlohu gravitácia, to je na prvý pohľad jasné. Napriek tomu je však skoro počas celého filmu zemská príťažlivosť v úzadí, mimo dosah. Aj keď tam všade skutočne je, ale podľa našich pozemských kritérií len taká maličká, že ju necítiť. Je viditeľná hlavne zotrvačnosť. Hmota sa nezaprie, ak sa už raz rozbehne, tak ide. Gravitácia je 3D film, založený na priestorovom pocite a na okuliaroch. Aj som sa párkrát musel uhnúť, aby ma netrafili úlomky satelitného prachu. 

Nemyslím si, že som polvolaný kritizovať hodnovernosť natočenia vesmírnych scén, či zodpovedajú vesmírnej fyzike. V každom prípade to bolo úžasné, pozorovať tú slobodu priestoru a nekonečnú nemohúcnosť človeka v skafandri. Nepochopiteľné bolo, že ten, ktorý mal pohonný raketový mechanizmus na chrbte, sa tam spočiatku len tak bez príčiny krútil okolo tých čo pracovali. Neskôr mu chýbalo palivo, keď išlo do tuhého.

Vo filme je zachovaný aj politický princíp, známy z mnohých filmov - my sme tí dobrí, oni sú horší a tí tretí sú buď tak, alebo onak. Niektorí diváci a recenzenti zvažujú, či je opodstatnené tvrdiť, že je to film žánru sci-fi. Ja si myslím, že do tejto kategórie sa radí hlavne tým, že napriek tomu, že všetky stanice a moduly sú prakticky zničené, Sandra sa dostáva od ISS k ruskej a potom aj k čínskej stanici a vždy sa jej podarí oživiť posledný modul na prežitie. Aj na ten posledný úsek, režírovaný zemskou príťažlivosťou.

Neuveriteľné je aj to, že by sa jedna z kooperujúcich strán vesmírneho prieskumu rozhodla zničiť raketou svoju starú družicu a vopred by si nespočítala, aké to bude mať dôsledky. Nuž ale, príbeh musí mať úvod zauzlenie, aj rozuzlenie. Napriek všetkému si myslím, že je to dobrý film, trochu iný ako dávna Vesmírna odysea. Taký, stojaci jednou nohou na pevnej zemi a druhou na polceste ku sci-fi.

Star Trek a jemu podobné odnože sú však o niečom celkom inom, sú odtrhnuté od reálneho života. Napriek tomu, že sa stal akýmsi kultom. Myslím si, že film Hviezdna brána a najmä nadväzujúci seriál so svojimi variáciami je oveľa bližší ľudskej podstate. Či už sa to týka túžby po vedomostiach, túžby dominovať, či túžby po rýchlom získaní cudzích poznatkov a túžby spoznať aj "druhý" spravodlivý svet. Vo "hviezdnych bránach" sa uplatňuje aj vrcholne ľudský princíp: najprv niečo pokaziť a potom to zázračne napraviť. Ale to už je iná oblasť, než gravitácia.

Gravitácia (Gravity), Thriller, Sci-Fi
Réžia: Alfonso Cuarón
Scenár: Alfonso Cuarón, Jonás Cuarón, Rodrigo García
Kamera: Emmanuel Lubezki
Hudba: Steven Price
Hrajú: Sandra Bullock, George Clooney     

Gravitácia v živote na zemi

Aj v dospievaní je zemská (i ženská) príťažlivosť základom našej súdržnosti. Pôsobí všade a niekde dokonca aj nepriamo, ako v tom vtipe, ktorý dávali nedávni vo vtipe za stovku. Čosi také, že pre muža je zle, keď prížažlivosť zemská je silnejšia ako príťažlivosť ženská. Dospievajúca mužská mládež ešte iste nevie, o čom to je, lebo ešte má úplne jasno v týchto základných príťažlivostiach, respektíve v tej jednej a tú druhú vníma len teoreticky, prípadne literárne a v poetických metaforách.

Neviem, ako je to u ženského pokolienia, kedy sa u nich stáva gravitácia k protikladom príťažlivou. Bude to asi vtedy, keď objavia svoje body "G". Z dievčaťa sa vtedy stáva prvýkrát žena a z chlapca začína trčať biologický muž. Intímne sa to spozná ťažkými erotickými snami a "polúciami". Teda tak to je u začínajúceho chlapa. Čo cítia dievčatá pri prvej menštruácii, to je pre mňa veľká neznáma.  Možno to berú ako výzvu a zároveň, tie zodpovednejšie, aj  ako výstrahu. Život začína naplno a vážne. Bolo to pekné obdobie, len škoda, že to bolo tak dávno...

Upozornenie: Táto úvaha možno nie je "genderovo" korektná, je viac o biológii než o filozofii :)

Slovenský kandidát

Po dlhšom čase píšem a som tu. Bol som v kine na novom slovenskom filme Kandidát. Rád chodím na slovenské filmy, nie je ich tak veľa aby sa to nedalo stíhať. Vcelku môžem konštatovať pozitívny trend vývoja kvality našich filmov. Samozrejme, nájdu sa aj prepadáky, ale tie sa nájdu aj u "veľkého brata"...

Ku Kandidátovi som sa dostal čistou náhodou a náhodou som sa tesne pred tým dozvedel niečo o jednom zo scenáristov a to bolo to dráždivé, čo ma bezprostredne nútilo kúpiť si lístok na tento film. Trochu som sa tešil, ako ho skritizujem, lebo... Skrátka tak bolo a po 15 minútovej úvodnej reklame (v TV bývajú aj 20 minútové) začal film. Hneď, priamo a bez varovania, úvodné titulky skoro ako z detskej vystrihovačky mali navodiť atmosféru modernej pretechnizovanej doby.

Druhým typickým znakom kina bola vysoká úroveň akustického tlaku v sále, ale to ide ako vždy, hlavne na konto premietačov, trochu nahluchlých a trochu závislých na všeobecnej mienke davu, že čo je hlasité, to je pekné. Podobne ako sa kedysi na vojne hovorilo, že čo je mokré, to je čisté, preto sa chodby pred kontrolou zhora riadne polievali vodou. Ale aby som neodbočoval, to sú len tie vonkajšie znaky premietania filmov v multikinách. Trochu ma znechutilo hneď na začiatku, že ten začiatok je takmer zhodný s trajlerom, ktorý visí na internete. Obával som sa, že tých pár klišé bude všetko "lákavé", čo vo filme je...

Nebolo to tak, film sa začal rozbiehať celkom "moderným" štýlom, teda dynamickou kamerou, aj zrýchlenými presunmi auta, čo v tých momentoch poukazovalo na grotesku. Štýl filmu, to je druhá vec, ktorá stojí za zmienku, totiž v oficiálnom označovaní sa uvádza, že je to thriller / komédia. S tým sa dá celkom súhlasiť, len by som k tej komédii jemne pridal aj "bláznivá". To je nakoniec pozitívom filmu, že sa neorientuje na aktuálnu politickú situáciu na Slovensku, aj keď je o prezidentskej voľbe. Tým sa stáva trochu nadčasovým, lebo naša "kapitalistická" spoločnosť sa asi tak skoro nezmení a isté liečivé "kvapky" potrebuje ako soľ.

Isté styčné body s našou konkrétnou realitou tam však sú, ale iba v náznakoch a to je dobre, lebo voľby skončia a reklamní mágovia ostanú bašovať ďalej. Bohužiaľ taký je svet, že reklama si často myslí, že je večná a že si môže dovoliť všetko, že dokáže aj nemožné. Pravdou však je, že reklama sa môže a niekedy sa aj obracia proti vlastnému zmyslu.

Prvá polovica filmu vyniká množstvom vulgarizmov, teda hrubosťou vyjadrovania "mocných". Akoby spojenie moc a peniaze zároveň znamenalo hrubosť a prízemnosť. Ako by neboli iné formy vedenia pracovného kolektívu, len spupná nadradenosť šéfa, hlavne keď je zároveň majiteľ. Také sú dnes vzory vo filmovom svete a tak sa aj menší tvorcovia snažia byť veľkými.

Ešte sa vrátim k hercom, hoci nie som sledovač jojkárskych a iných seriálov a zo všetkých seriálov mám len taký nejasný obraz, ako grafity toho posledného grafitového umelca. Keď som uvidel hlavného predstaviteľa so strniskom ako Martin Dejdar v jednom slabšom českom seriáli, mal som taký prvý dojem, že som doma a omylom pozerám panelák (a či čo). Ale uznávam, že to je len môj malý problém nedostatočnej informovanosti. Inak môžem hercov vo filme len pochváliť, a dokonca odpúšťam aj tomu jednému scenáristovi (nemenujem). Stvárnenie všetkých rolí bolo dokonale hodnoverné, aj u tých, akože podradnejších, ale také tam vlastne ani neboli. Každá rola bola v tom príbehu nosnou. Ako sa hovorí, niet malých rolí v živote.

Skoro by som zabudol prezradiť pointu detektívneho trileru... Radšej nie, lebo sa oplatí ísť do kina a nechať sa prekvapiť. Prekvapenie tam je, aj keď trochu tušené a je tam samozrejme aj politické pozadie, veď ako inak pri voľbe prezidenta v "rozvíjajúcej sa demokracii". Divák ostane po celý čas v istom, trochu "seriálovom" napätí, ale dočká sa. Rozhodne ten film je položený na dobrých hereckých výkonoch postáv hodnoverne stvárnených (aj vďaka dobrej réžii). Zrejmé je aj isté komediálne zveličenie. Páčila sa mi aj jedna perfektná scéna Česko-Slovenskej prestrelky. S humorom totiž ďalej zájdeme...

V kine s nami boli zväčša mladí ľudia. Chválim, že pri vyslovených vulgarizmoch tam nebola až taká ozvena, len ojedinelé zareagovanie. To je prísľub do budúcnosti. Mám rád slovenskú filmovú tvorbu, držím jej palce. Preto som možno trochu menej objektívny, ale nech, lebo by som filmárov rád povzbudil. Aj keď poukážem na to, čo sa mi nezdá najlepšie. V tomto filme sú pozitíva a hlavne celkovú úroveň stvárnenia príbehu, pre jeho nadčasovosť, chválim.   

Abcdef-z

Citácia abecedy v titulku naznačuje množstvo námetov, ktoré sa tadiaľto v medzičase prehnali. Bohužiaľ všetky mimo klávesnice. Waboviny teda zívajú prázdnotou a už dlhší čas pripomínajú noty na bubon. Vidieť to aj na poklese návštevnosti. To by však nemuselo byť, lebo v archíve sa nachádza dosť "múdrostí", ktoré sú vhodné aj na opakovanie. Čo bolo, to bolo a terazky ideme ďalej...

Včera som zadal 31 DKP a ďalších príslušných údajov do bločkovej lotérie, teraz som v napätí, aká výhra sa mi ujde. Ak to bude viac ako 1000 €, objednám si nejakú luxusnú jesennú dovolenku.Ak to bude menej, aj tak to poteší. Ak to nebude nič, bude to absolútne podľa skutočného očakávania. Nič sa nedeje, bločková lotéria má veľa etáp a konzumný život prináša stále nové a nové bločky. Tak toto bolo písmeno "B" a "L" ako bločková lotéria. Ešte mi ostáva veľa písmen.