Zajtra sa definitívne skončí rok 2008 a bude to zároveň aj môj veľký deň. Dostal som za úlohu uvariť silvestrovskú kapustnicu. Vlastne som sa do tej role nominoval sám, je to posledná príležitosť v tomto roku dokázať niečo ozajstné. Musím sa priznať, že rád varím, ale len vtedy, keď som hladný a mám chuť na niečo výnimočne dobré...
Vyznieva to ako samochvála, pravda je, že nie vždy sa mi to tak podarí, ale zajtra sa budem snažiť nič nepokaziť. Takže ak by ste chceli recept, neviem ako na to, lebo ja kapustnicu nevarím podľa receptu, ale podľa chuti. Mám celkom jasnú predstavu o tom, ako by mala kapustnica chutiť a mám ju preto, lebo som našťastie práve teraz hladný, veď preto som sa rozpísal o jedle.
Mojim východiskom je dobrá klobása, trochu hovädzieho a o niečo viac bravčového mäsa a samozrejme kvalitná kyslá kapusta. Vynechal som niečo dôležité? Hádam iba feferónku a zemiaky na zahustenie, ostatné nechávam na fantáziu a improvizáciu. Hríby nie, tie som z môjho jedálneho lístka už dávno vynechal.
Aby bol silvestrovský deň kompletný treba ho niečim okoreniť. Tým korením by mal byť dobrý humor a zábava. Dúfam, že rozhlas a TV zajtra nesklamú, lebo sa nechystáme na silvestrovskú zábavu, aj šampus si otvoríme doma... Nesmúťte za slovenskou korunou, zmierte sa s Eurom...
Keby sme sa dovtedy nevideli, želám všetkým čitateľom wabovín (ale nielen im) príjemnú zábavu, veľa smiechu a radosti pred príchodom Nového a potom všetko najlepšie... Uvoľnite sa prosím! (túto vetu som si vypožičal, veď viete od koho...)
2008/12/30
2008/12/29
Clouseau alias Labuda
Ešte raz sa vraciam k Vianociam a bude to naposledy v tomto roku :). Sú také veci, ktoré prichádzajú tak pravidelne ako prichádzajú podobné sviatky. Na stole v obývačke sa nám usadil vianočný kvet, ktorý mi bráni v pokojnom pozeraní TV programu z gauča, tak ho prekladám podla svojej aktuálnej polohy, vždy na opačnú stranu. Taká maličkosť a poteší, len neviem koho.
To je niečo podobné, ako odkladací priestor pre diaľkové ovládače určiť tesne vedľa TV prijímača, ale dosť bolo sťažností... Rád by som sa vám s niečim pochválil, bohužiaľ, nič užitočné som v posledných dňoch neurobil. Iba dnes sa mi podarilo rozbiť sklenený pohár, ale neviem či je to dobré, alebo zlé a neviem ani čo to znamená. Vraj črepy prinášajú šťastie, ale platí to aj o vianočných črepoch?
Vianoce prinášajú aj kultúrne zážitky. Benefičný koncert v kostole sme zmeškali, tak celá moja vianočná kultúra pochádza z filmov. Najväčším zážitkom bolo zistenie, že Labuda je klasik, ktorého kopírujú už aj v Amerike. Pozeral som totiž film Ružový panter (USA, 2006) a skoro som spadol z gauča, keď som uvidel tú perfektnú scénu.
Inšpektor Clouseau (Steven Martin) kráča spolu s pomocníkom (Jean Reno) po parížskej ulici. Inšpektor má aktovku, presne ako Labuda vo "Vesničke", na hlave má baretku a kráča presne v štýle Mariána Labudu z filmu Vesničko má středisková, balansujúc aktovkou, poučuje svojho pomocníka. Super scéna, kvoli ktorej by si mal tento film pozrieť každý fanúšik Mariána Labudu..
Trailer - 40. sek., ale tento je lepší..
To je niečo podobné, ako odkladací priestor pre diaľkové ovládače určiť tesne vedľa TV prijímača, ale dosť bolo sťažností... Rád by som sa vám s niečim pochválil, bohužiaľ, nič užitočné som v posledných dňoch neurobil. Iba dnes sa mi podarilo rozbiť sklenený pohár, ale neviem či je to dobré, alebo zlé a neviem ani čo to znamená. Vraj črepy prinášajú šťastie, ale platí to aj o vianočných črepoch?
Vianoce prinášajú aj kultúrne zážitky. Benefičný koncert v kostole sme zmeškali, tak celá moja vianočná kultúra pochádza z filmov. Najväčším zážitkom bolo zistenie, že Labuda je klasik, ktorého kopírujú už aj v Amerike. Pozeral som totiž film Ružový panter (USA, 2006) a skoro som spadol z gauča, keď som uvidel tú perfektnú scénu.
Inšpektor Clouseau (Steven Martin) kráča spolu s pomocníkom (Jean Reno) po parížskej ulici. Inšpektor má aktovku, presne ako Labuda vo "Vesničke", na hlave má baretku a kráča presne v štýle Mariána Labudu z filmu Vesničko má středisková, balansujúc aktovkou, poučuje svojho pomocníka. Super scéna, kvoli ktorej by si mal tento film pozrieť každý fanúšik Mariána Labudu..
Trailer - 40. sek., ale tento je lepší..
2008/12/28
Hra pokračuje...
Ďalšie Vianoce sú preč, tak ako sa za chvíľu skončí aj rok 2008 v kalendári.
Súčasné Vianoce majú tri fázy priebehu. Prvá je, po skončení leta, očakávanie masívnej predvianočnej reklamnej kampane, všade tam, kde sa to len dá, druhá je samotná propagácia tovaru, služieb a zbytočností, pod pláštikom Santu (zriedkavejšie Mikuláša a Deda Mráza...), v mene Ježiška a Vianoc ako takých. Táto fáza býva najdlhšia a z hľadiska komercie je vlastne cieľom.
Samotné Vianoce sú v reklame podávané konzumentom ako na tanieri, je povzbudzovaný ich konzumný apetít a láska k blížnemu vo forme obdarovania a prekvapení...
Dávno zabudnutou formou Vianoc u nás sú biele Vianoce, keď v mraze vŕzga sneh a stromy sú prirodzene prizdobené na bielo. Doma je teplo, trochu tesno, lebo sa zišla celá rodina, ale aj preto majú k sebe všetci bližšie.
Vianoce 2008 som videl ako pokojné a v pohode, aj keď neboli zasnežené. Trochu mi pripomínali stroj, ktorý sa pohybuje zotrvačnosťou z kopca, ako všetko vo vesmíre do niektorej čiernej diery (viď ako príklad našu galaxiu). Rok čo rok sa opakujúce obrazy a zvyky poznačené tradíciou. To je vesmírny princíp, stále sa točí...
Čaká nás ešte Silvester, dobrá nálada, ohňostroje buchot a rachot, naša hymna a možno aj hymna Európy s Eurom a na úplný záver, kópia vlaňajšieho prípitku na Šťastný a veselý a Nech žije ON 2009!
Súčasné Vianoce majú tri fázy priebehu. Prvá je, po skončení leta, očakávanie masívnej predvianočnej reklamnej kampane, všade tam, kde sa to len dá, druhá je samotná propagácia tovaru, služieb a zbytočností, pod pláštikom Santu (zriedkavejšie Mikuláša a Deda Mráza...), v mene Ježiška a Vianoc ako takých. Táto fáza býva najdlhšia a z hľadiska komercie je vlastne cieľom.
Samotné Vianoce sú v reklame podávané konzumentom ako na tanieri, je povzbudzovaný ich konzumný apetít a láska k blížnemu vo forme obdarovania a prekvapení...
Dávno zabudnutou formou Vianoc u nás sú biele Vianoce, keď v mraze vŕzga sneh a stromy sú prirodzene prizdobené na bielo. Doma je teplo, trochu tesno, lebo sa zišla celá rodina, ale aj preto majú k sebe všetci bližšie.
Vianoce 2008 som videl ako pokojné a v pohode, aj keď neboli zasnežené. Trochu mi pripomínali stroj, ktorý sa pohybuje zotrvačnosťou z kopca, ako všetko vo vesmíre do niektorej čiernej diery (viď ako príklad našu galaxiu). Rok čo rok sa opakujúce obrazy a zvyky poznačené tradíciou. To je vesmírny princíp, stále sa točí...
Čaká nás ešte Silvester, dobrá nálada, ohňostroje buchot a rachot, naša hymna a možno aj hymna Európy s Eurom a na úplný záver, kópia vlaňajšieho prípitku na Šťastný a veselý a Nech žije ON 2009!
2008/12/24
Zvestovanie
"...Vianoce sú pozvánkou k stálej a trvalej radosti z príchodu a obnovovania. Nie slasť z jedla a drahých darčekov, ale z toho, že s niekým sme a niekto je kdesi pri nás ďaleko či blízko, prekračujúc hranice časopriestoru..."
2008/12/23
Vianoce tu a teraz
Vianoce sú tu, ani sme sa nenazdali, ale pomaly už ani nevieme, čo to znamená. Nemyslím na náboženskú stránku sviatku, ale na tú tradičnú, ktorá prevažuje. Kedysi, ťažko pracujúci roľník hrdlačil celé leto na poli od svitu do mrku, potom choval dobytok, hydinu a o všetko sa bolo treba starať.
Odtŕhal si od úst, aby sa rodina uživila a keď konečne prišli Vianoce, chcel mať plný stôl a všetkého hojno. Aspoň raz do roka... Preto sa zaužívalo také porekadlo, že "najedol sa ako sedliak na Vianoce". To je tradičná podoba našich Vianoc, aj keď sme z mesta. Táto podoba Vianoc v dnešnom svete prežíva, aj keď je neopodstatnená, nelogicky sa jej držíme.
Život sa už dávno zmenil, po celý rok máme na stole dostatok potravy a ani v práci (fyzickej) sa nepretrhneme, a predsa si myslíme, že na Vianoce musíme mať ešte viac... Kto potom poje všetky tie zákusky, koláče, polievky, vyprážané ryby, kapustnicu, hríbovú polievku, južné ovocie a kopu všetkých ostatných dobrôt, ktorými sú ovešané stromčeky?
Nuž, zase len my na to doplatíme, vyvaľujúci sa v teple pod televízorom, v milom kruhu rodiny, doháňame rozhovory, na ktoré sme celý rok zabúdali. V lepšom prípade sa vyberieme na sviatočnú vychádzku do lesa.
Komercionalizácia Vianoc teda nie je nič nové, ba práve naopak, tá tu vždy bola a je naša tradičná. Vianočné trhy v každom meste i mestečku a hádam aj na dedinách, sú ako žatva pre obchodníkov, ale takým zberom úrody sú aj iné podobné sviatky, ako je Valentín, Deň matiek, Deň otcov MDŽ a podobne.
Sú to Božie mlyny, ktoré nás takto postupne rozomieľajú na drobné. Podchvíľou sa snažíme z toho kolotoča vymaniť, ale ide to ťažko. Tak možno nabudúce už budú Vianoce skromnejšie a zdôvodníme to celosvetovou krízou, aby sme bol IN.
Možno sa na mňa nahneváte, že toto nie je typický oslavný článok v duchu významu Vianoc, lásky a porozumenia, ale takých je na blogoch neúrekom, načo sa opakovať...
______
Aj tak, želám všetkým pokojné Vianočné sviatky, aby vám na večer padal sneh a aby k vám zavítal bohatý Ježiško (alt. Dedo Mráz, Santa Claus, podľa vašej konfesie...)
:)
Odtŕhal si od úst, aby sa rodina uživila a keď konečne prišli Vianoce, chcel mať plný stôl a všetkého hojno. Aspoň raz do roka... Preto sa zaužívalo také porekadlo, že "najedol sa ako sedliak na Vianoce". To je tradičná podoba našich Vianoc, aj keď sme z mesta. Táto podoba Vianoc v dnešnom svete prežíva, aj keď je neopodstatnená, nelogicky sa jej držíme.
Život sa už dávno zmenil, po celý rok máme na stole dostatok potravy a ani v práci (fyzickej) sa nepretrhneme, a predsa si myslíme, že na Vianoce musíme mať ešte viac... Kto potom poje všetky tie zákusky, koláče, polievky, vyprážané ryby, kapustnicu, hríbovú polievku, južné ovocie a kopu všetkých ostatných dobrôt, ktorými sú ovešané stromčeky?
Nuž, zase len my na to doplatíme, vyvaľujúci sa v teple pod televízorom, v milom kruhu rodiny, doháňame rozhovory, na ktoré sme celý rok zabúdali. V lepšom prípade sa vyberieme na sviatočnú vychádzku do lesa.
Komercionalizácia Vianoc teda nie je nič nové, ba práve naopak, tá tu vždy bola a je naša tradičná. Vianočné trhy v každom meste i mestečku a hádam aj na dedinách, sú ako žatva pre obchodníkov, ale takým zberom úrody sú aj iné podobné sviatky, ako je Valentín, Deň matiek, Deň otcov MDŽ a podobne.
Sú to Božie mlyny, ktoré nás takto postupne rozomieľajú na drobné. Podchvíľou sa snažíme z toho kolotoča vymaniť, ale ide to ťažko. Tak možno nabudúce už budú Vianoce skromnejšie a zdôvodníme to celosvetovou krízou, aby sme bol IN.
Možno sa na mňa nahneváte, že toto nie je typický oslavný článok v duchu významu Vianoc, lásky a porozumenia, ale takých je na blogoch neúrekom, načo sa opakovať...
______
Aj tak, želám všetkým pokojné Vianočné sviatky, aby vám na večer padal sneh a aby k vám zavítal bohatý Ježiško (alt. Dedo Mráz, Santa Claus, podľa vašej konfesie...)
:)
2008/12/20
Vianočné prekvapenie
Extra svet tu ešte nie je, ale aj predvianočné nákupy majú svoje čaro. Takmer pravidelne, raz do roka chodím do istej drogérie na nákup. Celý rok niet dôvodu, aby som takto špecializovaný obchod navštívil, lebo užitočné veci každodennej potreby sa dajú kúpiť kdekoľvek v super obchodoch.
Všetko z chémie, čo ja potrebujem k existencii, sa dá spočítať na prstoch jednej ruky, a zväčša mi to chodí domov samé od seba, napríklad žiletky, krém na holenie a voda po holení ako dary od Ježiška k Ježiškovi. Zubnú pastu kupujem v lekárni, penu do kúpeľa kdekoľvek inde a tak podobne aj ostatné.
Do mojej drogérie som vkročil tesne pred zatváracou hodinou, ale nebol to úmysel, jednoducho je sobota a po všetkých ranných úkonoch je raz dva poludnie. Predavačka napriek pokročilej hodine bola veľmi milá, tak som si, ako vždy, dal vysvetliť, aký je rozdiel medzi parfumom, voňavkou a kolínskou... Ochotne mi všetko vysvetlila a začala sprejovať parfum po parfume na kúsky papiera a ja som glosoval...
- Tento mi pripomína ovocie, tamten exotiku južných morí, v tomto som zacítil jemný nádych eukalyptu a tamten mi pripomína zmes vodky a hruškovice... Desiaty bol vôňou ženy, ktorú dôverne poznám...
Hneď bolo v obchode veselo, len ma milá pani upozornila, že po troch vôňach sa znižuje rozlišovacia schopnosť nosa. Nezdalo sa mi to, lebo pre mňa bola každá z tých desiatich vôní iná... Až jedenásta bola tá pravá, ale neprezradím legendu, ktorú som jej prisúdil, to bude vianočné prekvapenie.
Všetko z chémie, čo ja potrebujem k existencii, sa dá spočítať na prstoch jednej ruky, a zväčša mi to chodí domov samé od seba, napríklad žiletky, krém na holenie a voda po holení ako dary od Ježiška k Ježiškovi. Zubnú pastu kupujem v lekárni, penu do kúpeľa kdekoľvek inde a tak podobne aj ostatné.
Do mojej drogérie som vkročil tesne pred zatváracou hodinou, ale nebol to úmysel, jednoducho je sobota a po všetkých ranných úkonoch je raz dva poludnie. Predavačka napriek pokročilej hodine bola veľmi milá, tak som si, ako vždy, dal vysvetliť, aký je rozdiel medzi parfumom, voňavkou a kolínskou... Ochotne mi všetko vysvetlila a začala sprejovať parfum po parfume na kúsky papiera a ja som glosoval...
- Tento mi pripomína ovocie, tamten exotiku južných morí, v tomto som zacítil jemný nádych eukalyptu a tamten mi pripomína zmes vodky a hruškovice... Desiaty bol vôňou ženy, ktorú dôverne poznám...
Hneď bolo v obchode veselo, len ma milá pani upozornila, že po troch vôňach sa znižuje rozlišovacia schopnosť nosa. Nezdalo sa mi to, lebo pre mňa bola každá z tých desiatich vôní iná... Až jedenásta bola tá pravá, ale neprezradím legendu, ktorú som jej prisúdil, to bude vianočné prekvapenie.
2008/12/18
Extra-intro
Občas je dobre, pozrieť sa do seba, systémom akejsi vnútornej osobnej psychológie. Už dávno som nadobudol presvedčenie, že človek sám nevie kto je, kým mu ľudia nepovedia, aký je. Až keď sa k vám donesú zvesti, ktoré sa o vás hovorievajú so stíšeným hlasom, ako dôverné tajomstvo, viete aký ste človek.
Až vtedy sa vám otvoria oči a viete čo si o sebe máte myslieť. Toto platí predovšetkým o charakterovom type "pozorovateľ" a introvert. Pozorovateľ vie všetko o okolitom svete, skúma charaktery ľudí a spoločenské zákonitosti, ale o sebe nevie zhola nič. Ak chce niečo vedieť o sebe, musí stretnúť blízku dušu, ktorá mu to dôverné prezradí.
Introvert sa hĺbi do svojho vnútra, každý deň sa prehodnocuje, vie o každom svojom duševnom hnutí, len nevie čo s tým. Najlepšie na svete je extrovertom, tí sa o seba nestarajú, stýkajú sa s ľuďmi, komunikujú, všetko vedia, poznajú jediné správne pravdy, riešia problémy ľudstva a vystavujú svoje pozitíva na obdiv svetu.
Ak si myslíte, že toto všetko nie je pravda, alebo ak ste náhodou odborník v psychológii a nesúhlasíte s ničím, je to váš problém, ja sa vraciam do svojej introvertnej ulity, odkiaľ vás budem chvíľu pozorovať a počkám si na priaznivý vietor, ktorý ma vynesie do extra sveta...
____
aj tu o tom: Carl Gustav Jung
Až vtedy sa vám otvoria oči a viete čo si o sebe máte myslieť. Toto platí predovšetkým o charakterovom type "pozorovateľ" a introvert. Pozorovateľ vie všetko o okolitom svete, skúma charaktery ľudí a spoločenské zákonitosti, ale o sebe nevie zhola nič. Ak chce niečo vedieť o sebe, musí stretnúť blízku dušu, ktorá mu to dôverné prezradí.
Introvert sa hĺbi do svojho vnútra, každý deň sa prehodnocuje, vie o každom svojom duševnom hnutí, len nevie čo s tým. Najlepšie na svete je extrovertom, tí sa o seba nestarajú, stýkajú sa s ľuďmi, komunikujú, všetko vedia, poznajú jediné správne pravdy, riešia problémy ľudstva a vystavujú svoje pozitíva na obdiv svetu.
Ak si myslíte, že toto všetko nie je pravda, alebo ak ste náhodou odborník v psychológii a nesúhlasíte s ničím, je to váš problém, ja sa vraciam do svojej introvertnej ulity, odkiaľ vás budem chvíľu pozorovať a počkám si na priaznivý vietor, ktorý ma vynesie do extra sveta...
____
Introvert je zameraný na vnútorný svet, je kľudný a zdržanlivý. Cíti sa lepšie medzi knihami ako medzi ľuďmi, voči nim je rezervovaný a zachováva si od nich odstup s výnimkou najbližších priateľov._____
Extrovert je družný, má veľa priateľov, stále potrebuje niekoho s kým by sa porozprával, neteší ho čítať alebo študovať osamote. Každý človek však môže byť aj introvert aj extrovert aj keď sú to protikladné tendencie...
aj tu o tom: Carl Gustav Jung
2008/12/15
Čo to znamená?
Už máme v novodobej histórii dvoch topánkových prezidentov. V roku 1960 to bol Nikita Chruščov, keď na pôde OSN búchal do kecpultu vlastnou topánkou, na protest proti obvineniu jeho krajiny z kolonializmu.
Teraz sa do análov zapísal súčasný najmocnejší muž sveta, v zmysle politickom (ale aj v iných zmysloch), ako topánkový. Na rozdiel od Nikitu, sa však neoháňal vlastnou topánkou, ale zisťoval veľkosť obuvi istého arabského novinára (Muntazir al-Zajdí).
Ktovie, čo to znamená? História sa vraj neopakuje, ale ktovie...
Teraz sa do análov zapísal súčasný najmocnejší muž sveta, v zmysle politickom (ale aj v iných zmysloch), ako topánkový. Na rozdiel od Nikitu, sa však neoháňal vlastnou topánkou, ale zisťoval veľkosť obuvi istého arabského novinára (Muntazir al-Zajdí).
Ktovie, čo to znamená? História sa vraj neopakuje, ale ktovie...
2008/12/13
Čierne a biele diery
Z Archimedovho výroku "dajte mi pevný bod a vychýlim zemeguľu z jej dráhy", by sa zdalo, že vo vesmíre neexistujú pevné body, ale zdá sa, že to nie je pravda, lebo princípom vesmíru je kolotoč, v ktorom sa všetko točí a čo sa točí, musí mať aj pevný bod.
Podľa najnovších teórií má každá galaxia vo svojom strede čiernu dieru. Aj naša Mliečna cesta ju má a drží nás aj s hviezdami silou svojej príťažlivosti v poslušnom krúžení už od čias veľkého tresku. Supermasívna čierna diera, ktorej hmota je miliónkrát až miliardukrát väčšia ako hmotnosť nášho slnka sa volá Sagitarius A*.
Či je to tak, alebo nie, to je z pohľadu človeka úplne jedno, sú to veci vzdialenejšie ako sám Boh na nebi, ale zaujímavé je ako ľudia, prichádzajú na takéto a podobné teórie. Je to samozrejme založené na pozorovaniach, ale každý jav je treba aj nejako interpretovať a zasadiť ho do iných známych súvislostí.
Ak príjmeme hypotézu, že veci v makro i mikro vesmíre sú podobné, je šanca, že raz niekto príde na podstatu vesmíru, lebo vesmír nosíme aj v sebe, vrátane jeho hmotnej i nehmotnej podstaty. Podľa vedeckých hypotéz, aj čierne diery majú svoju "dušu" a tou je istý druh žiarenia, energia, ktorú vyžarujú, napriek faktu, že všetko, vrátane svetla pohltia.
V súvislosti s podobnosťou je zaujímavá snaha vedcov "stvoriť" miniatúrnu čiernu dieru v urýchľovači CERN. Hľadá sa častica, ktorú ešte nikto nevidel, nikto nevie aké má vlastnosti, ale už má meno. A čo keď práve ona drží naše atómy pohromade a keď ju odstránia, skolabuje svet?
Existuje nová teória, že čierne diery nemusia mať formu superhustej hmoty v malom bode, ale môže to byť super prázdna dutina obalená superhustým hmotným obalom... Zdá sa, že neexistujú hranice ľudskej fantázie. Tá moja mi hovorí, že ak sú čierne diery, musia byť aj biele, ktorým sa hovorí - svetlo na konci tunela...
Podľa najnovších teórií má každá galaxia vo svojom strede čiernu dieru. Aj naša Mliečna cesta ju má a drží nás aj s hviezdami silou svojej príťažlivosti v poslušnom krúžení už od čias veľkého tresku. Supermasívna čierna diera, ktorej hmota je miliónkrát až miliardukrát väčšia ako hmotnosť nášho slnka sa volá Sagitarius A*.
Či je to tak, alebo nie, to je z pohľadu človeka úplne jedno, sú to veci vzdialenejšie ako sám Boh na nebi, ale zaujímavé je ako ľudia, prichádzajú na takéto a podobné teórie. Je to samozrejme založené na pozorovaniach, ale každý jav je treba aj nejako interpretovať a zasadiť ho do iných známych súvislostí.
Ak príjmeme hypotézu, že veci v makro i mikro vesmíre sú podobné, je šanca, že raz niekto príde na podstatu vesmíru, lebo vesmír nosíme aj v sebe, vrátane jeho hmotnej i nehmotnej podstaty. Podľa vedeckých hypotéz, aj čierne diery majú svoju "dušu" a tou je istý druh žiarenia, energia, ktorú vyžarujú, napriek faktu, že všetko, vrátane svetla pohltia.
V súvislosti s podobnosťou je zaujímavá snaha vedcov "stvoriť" miniatúrnu čiernu dieru v urýchľovači CERN. Hľadá sa častica, ktorú ešte nikto nevidel, nikto nevie aké má vlastnosti, ale už má meno. A čo keď práve ona drží naše atómy pohromade a keď ju odstránia, skolabuje svet?
Existuje nová teória, že čierne diery nemusia mať formu superhustej hmoty v malom bode, ale môže to byť super prázdna dutina obalená superhustým hmotným obalom... Zdá sa, že neexistujú hranice ľudskej fantázie. Tá moja mi hovorí, že ak sú čierne diery, musia byť aj biele, ktorým sa hovorí - svetlo na konci tunela...
2008/12/10
Stalo sa
Kúpite si od mesta parkovacie miesto na ulici, teda parkujete na súkromnom pozemku. Ak vám to miesto obsadí niekto cudzí, máte veľký problém...
Zavoláte na políciu, tam vám oznámia, že na súkromnom pozemku môže polícia zasahovať iba v ohrození života, takže nespratníka môžte dať odtiahnuť na vlastné náklady a potom si od neho tieto vymáhať v občianskoprávnom konaní na súde...
Zavoláte na políciu, tam vám oznámia, že na súkromnom pozemku môže polícia zasahovať iba v ohrození života, takže nespratníka môžte dať odtiahnuť na vlastné náklady a potom si od neho tieto vymáhať v občianskoprávnom konaní na súde...
Stratený svet nádejí
Nečítam bulvár, ale mám rád titulky článkov, ktoré sú príťažlivo tajomné ale zároveň neklamú o obsahu, iba ho skrývajú v hmle s prísľubom prekvapenia, niečo ako svetlo na konci tunela...
Stačí jedna veta na úvahu? Inšpiroval ma článok tu
Stačí jedna veta na úvahu? Inšpiroval ma článok tu
2008/12/08
Kondiciogram
Príznakom takejto polohy na dne je fakt, že človek nedokáže sformulovať vlastný názor, iba sekundovať názorom iných... Na vnútornú diskusiu som si teda pozval bútľavú vŕbu.Mladí vraj dnes trávia pri počítači viac ako 6 hodín denne, tak ja som podľa toho "super mladý", lebo ak to počítam zjednodušene, sedím tu 3 hodiny doobeda, 3 poobede a 3 večer, resp. v noci, Nejasné, je iba to, čo robím v medzičase...
Super časom bola moja dovolenka, keď som za tri týždne nestrávil pri PC ani 3 hodiny a prežil som to bez úhony. Ešte menej mi chýbala televízia, rádio a noviny. Preto neverím na závislosť, ani na to, že by sme dnes bez počítačov a médií neprežili. Bol by to iný život, taký skutočnejší a pripadali by sme si ako na dovolenke...
V druhom prípade ide o spoločenský text, ktorý síce používa bežné vyjadrovacie prostriedky, ale zaujímavé na ňom je to, že smeruje k vopred stanovenému cieľu, čo sa občas aplikuje aj v diskusiách o politike. Dedičný hriech je možno v našej podstate, ale tým jeho úloha končí, sme ľudia takí akí sme, o iných sa nevie. Ostatné je už o našich vzťahoch, prijatých pravidlách, o etike.
Kresťanské hodnoty z hľadiska morálky sú ideálom, ku ktorému sa ľudstvo v už dve tisícročia striedavo približovalo a vzďaľovalo a tak to ide ďalej. Vždy existovala materiálna žiadostivosť a zaslepenosť pri voľbe prostriedkov. Riešením má byť aplikovanie spravodlivosti spojenej s láskou. Ibaže zväčša to tak chodí, že spravodlivosť určujú mocní a láska ostáva všetkým ostatným.
Spojiť srdcia a zjednocovať vôle, čo to vlastne znamená? Inak povedané, mať ideu, ktorá vie ľudí spojiť aby žili v láske a dosahovali isté ciele. Bez cieľa nie je žiadne ľudské snaženie. Jednoduchým, trvalým a jasným cieľom je prežiť a zachovať rod.
Silným fiktívnym cieľom náboženstva je nesmrteľnosť, život po živote, ktorý sľubuje kresťanstvo, ale aj iné náboženstvá. Ostáva iba, presvedčiť ľudí o sile toho neviditeľného cieľa a zároveň im zabezpečiť tie dva základné, v ktorých hrá dominantnú úlohu láska pozemská...
2008/12/06
Búrlivé výšiny
Každý týždeň má svoje charakteristické zvláštnosti vyvolávajúce v ľuďoch emócie, ale niekedy aj depresie. Ten minulý týždeň mal niekoľko menších i väčších erupcií všeobecného adrenalínu, spomeniem tu iba jednu...
Už druhýkrát som náhodou natrafil na večernú reláciu STV2 "Na tému", kde sa hovorilo o žurnalistike. Nebudem menovať zúčastnených, to nie je dôležité, dôležitý je obsah diskusie a názory v nej vyslovené. V stručnosti - hľadali chyby v novinárskej práci u nás a snažili sa analyzovať príčiny a tak trochu aj špekulovať o možnostiach zlepšenia. Teda diskusia v zásade objektívna a vecná.
Nechcel som menovať účastníkov diskusie, ale je pravda, že tam neboli aktívni novinári z našich mienkotvorných a bulvárnych médií. Po tejto stránke by sa to dalo považovať za nevyváženosť, ale na druhej strane, nevidím dôvod, prečo by ktokoľvek nemohol diskutovať o žurnalistike (alebo o varení piva) bez prítomnosti aktívnych žurnalistov (pivovarníkov).
So žurnalistikou (aj s pivom) sa totiž takmer každý nejakým spôsobom denne stýka. Viem si predstaviť, ako by dopadla diskusná relácia, kde by prítomným odborníkom sekundovali aktívni žurnalisti, hoci aj v pomere 50/50. Netvrdím, že by taká diskusia nemala význam, ale asi by skĺzla aj do osobných invektív.
Reakcia strážcov čistoty žurnalistiky na blogu sme dokazuje, že asi mám pravdu, keď v úvode článku o relácii tróni kádrový posudok všetkých zúčastnených, teda zase raz je dôležité, kto hovorí a nie čo hovorí... Mojej pamäti sa takýto konfrontačný prístup prieči a prieči sa mi aj vlastníctvo "jedinej správnej" pravdy.
Už druhýkrát som náhodou natrafil na večernú reláciu STV2 "Na tému", kde sa hovorilo o žurnalistike. Nebudem menovať zúčastnených, to nie je dôležité, dôležitý je obsah diskusie a názory v nej vyslovené. V stručnosti - hľadali chyby v novinárskej práci u nás a snažili sa analyzovať príčiny a tak trochu aj špekulovať o možnostiach zlepšenia. Teda diskusia v zásade objektívna a vecná.
Nechcel som menovať účastníkov diskusie, ale je pravda, že tam neboli aktívni novinári z našich mienkotvorných a bulvárnych médií. Po tejto stránke by sa to dalo považovať za nevyváženosť, ale na druhej strane, nevidím dôvod, prečo by ktokoľvek nemohol diskutovať o žurnalistike (alebo o varení piva) bez prítomnosti aktívnych žurnalistov (pivovarníkov).
So žurnalistikou (aj s pivom) sa totiž takmer každý nejakým spôsobom denne stýka. Viem si predstaviť, ako by dopadla diskusná relácia, kde by prítomným odborníkom sekundovali aktívni žurnalisti, hoci aj v pomere 50/50. Netvrdím, že by taká diskusia nemala význam, ale asi by skĺzla aj do osobných invektív.
Reakcia strážcov čistoty žurnalistiky na blogu sme dokazuje, že asi mám pravdu, keď v úvode článku o relácii tróni kádrový posudok všetkých zúčastnených, teda zase raz je dôležité, kto hovorí a nie čo hovorí... Mojej pamäti sa takýto konfrontačný prístup prieči a prieči sa mi aj vlastníctvo "jedinej správnej" pravdy.
2008/12/04
Monkovitosť
Vždy keď si natieram maslo na chlieb, spomeniem si na seriálového hrdinu Monka, ktorému v českom dabingu hovoria "Mank" a v slovenskom "Monk". Je to paradox, že práve Monkovi, ktorý je seriálovým perfekcionalistom a úzkostlivo dbá o čistotu všetkého, sa také niečo u nás prihodilo.
Neviem, či naozaj existuje taká odchýlka, alebo si to autor seriálu vymyslel ako príťažlivú zaujímavosť, ale v malom rozsahu sa takáto vlastnosť dá nájsť skoro u každého. Odráža sa to napríklad aj v tom, ako si niekto vie urobiť a udržiavať poriadok na pracovnom stole. Dokonca existujú rôzne vedecké teórie o tom, ako majú byť uložené veci podľa zásad ergonómie.
Niekedy prehnané vnímanie poriadku a čistoty plodí aj konflikty. Cestoval som raz s jedným vyššie položeným zamestnancom nápravného ústavu (basy) a sťažoval sa na svoju ženu, že je chorobne čistotná, až to vyústilo do rozvodu. Jeho argument o prehnanej poriadkumilovnosti ženy vraj súd plne akceptoval a rozvod netrval dlhšie ako pol hodiny...
To bol prípad extrémneho prejavu "monkovitosti", ale som presvedčený, že v každej rodine sa nájde niekto, kto určuje, kde ktorá vec má svoje miesto a trvá na tom, aby to ostatní dodržiavali. Ja som v tomto smere absolútne tolerantný k sebe, najradšej odkladám veci práve tam, kde ich nabudúce budem hľadať pri spomienkovom spätnom chode, ale uznávam, že to nie je systémové riešenie... O mojom pracovnom stole radšej ani nehovorím.
Pri natieraní masla na chlieb sa však správam celkom systémovo. V prvom rade, chlieb musí mať hrúbku aspoň 1,5 cm a nevadí, ak sa k jednému koncu jeho hrúbka zväčšuje. Nenávidím strojom krájaný chlieb. Ten hrubý koniec, padne za vlasť ako posledný. Chlieb mastím tak, aby som ho pri jedení držal v ľavej ruke, pričom palec je na dolnej kôrke a prsty na vrchnej. V tomto postupe spočíva moja "monkovitosť".
Nabudúce: klasika o šnurovaní topánok :)
Neviem, či naozaj existuje taká odchýlka, alebo si to autor seriálu vymyslel ako príťažlivú zaujímavosť, ale v malom rozsahu sa takáto vlastnosť dá nájsť skoro u každého. Odráža sa to napríklad aj v tom, ako si niekto vie urobiť a udržiavať poriadok na pracovnom stole. Dokonca existujú rôzne vedecké teórie o tom, ako majú byť uložené veci podľa zásad ergonómie.
Niekedy prehnané vnímanie poriadku a čistoty plodí aj konflikty. Cestoval som raz s jedným vyššie položeným zamestnancom nápravného ústavu (basy) a sťažoval sa na svoju ženu, že je chorobne čistotná, až to vyústilo do rozvodu. Jeho argument o prehnanej poriadkumilovnosti ženy vraj súd plne akceptoval a rozvod netrval dlhšie ako pol hodiny...
To bol prípad extrémneho prejavu "monkovitosti", ale som presvedčený, že v každej rodine sa nájde niekto, kto určuje, kde ktorá vec má svoje miesto a trvá na tom, aby to ostatní dodržiavali. Ja som v tomto smere absolútne tolerantný k sebe, najradšej odkladám veci práve tam, kde ich nabudúce budem hľadať pri spomienkovom spätnom chode, ale uznávam, že to nie je systémové riešenie... O mojom pracovnom stole radšej ani nehovorím.
Pri natieraní masla na chlieb sa však správam celkom systémovo. V prvom rade, chlieb musí mať hrúbku aspoň 1,5 cm a nevadí, ak sa k jednému koncu jeho hrúbka zväčšuje. Nenávidím strojom krájaný chlieb. Ten hrubý koniec, padne za vlasť ako posledný. Chlieb mastím tak, aby som ho pri jedení držal v ľavej ruke, pričom palec je na dolnej kôrke a prsty na vrchnej. V tomto postupe spočíva moja "monkovitosť".
Nabudúce: klasika o šnurovaní topánok :)
2008/12/02
Bodka za Eurom
Po dnešku som si povedal, že o Eure nechcem do Nového roku ani počuť, ale nedá mi, aby som sa nezmienil o milej vecičke, ktorá dnes prišla poštou. Je to konverzná karta, čo je podľa mňa veľmi praktická pomôcka pre orientáciu v cenách Sk a €Je to hologram, na ktorom sú hodnoty v Sk aj v €. Na tejto nekvalitnej snímke v hornej časti vidieť hodnotu v korunách, dolu vidieť (bold) hodnoty v €. Obe hodnoty sa zobrazujú tak, že sa kartička nakláňa a porovnáva sa príslušné pole tabuľky. Jednoduchšia "kalkulačka" pre približnú orientáciu už hádam ani nemôže byť.
Made in China
Keď som povedal, že o Eure nič viac, tak to platí, odteraz budem písať iba o zábavných vecičkách. Takou je aj "magnetický podávač" Made in China.
Je to vec, ktorá by mi v minulosti bola náramne užitočná pri hľadaní drobných magnetických predmetov (skrutky, matice, klince a pod.). Na obrázku je teleskopický podávač zložený, po roztiahnutí má dĺžku asi 80 cm.
Na konci je silný magnet, ktorému nič neodolá. Pri prvej skúške som touto vecičkou roztriedil nerezové príbory od železných... Nehrdzavejúca oceľ totiž nie je magnetická.
Užitočná vecička za pár šupov, akurát neviem, na čo mi teraz bude, ale možno sa zíde, pre prípad. Jediným problémom ako u podobných maličkostí bude - nájsť ju práve vo chvíli, keď je potrebná. Len ju nesmiem odložiť k starým magnetickým disketám 3,5", ak sa ešte vôbec dajú čítať, musím si to overiť, preveriť antivírusom staré typy vírusov...
Posteľ
Nedávno som dostal za úlohu zmontovať novú posteľ, rozloženú v niekoľkých balíkoch. Operácia sa podarila, posteľ sa narodila zdravá a silná. Stačil k tomu obyčajný, ale aj elektrický skrutkovač, aby to šlo rýchlejšie. Mal som súčasne zmontovať aj nočný stolík, ale v návode mal napísané, že k tomu potrebujem aj vodováhu... Netuším na čo, lebo je to iba pár dosák, ale predpis je predpis, tak som to zatiaľ odložil a zháňam vodováhu. Môže byť aj Made in China...
2008/12/01
Eurobalíček prvého dňa
Na blogoch sa rozhorely fakle novej eurokampane. Do predaja prišli eurobalíčky a to je príležitosť natrieskať po hlavách dôchodcom... Čo už, keď tých príležitostí, byť nad vecou nie je až tak veľa.
Pošta plná nervóznych dôchodcov... Píše Zuzana, aj germa sa sťažuje, že sa už minuli... Je mi to ľúto, ale také veci sa stávajú. Vážne, je to úžasná udalosť, ktorú nemožno obísť mlčaním... Srandy nikdy nebolo dosť, tak si tu aj ja pribalím jeden eurobalíček (alebo štyri), ako to vidím a ako som zareagoval.
Šiel som na poštu okolo obeda, balíčky už nemali, vraj ich vypredali počas dvoch hodín, hneď ráno. Nepýtal som sa, kto ich vykúpil, ani ma to nezaujímalo, keď nemajú, idem ďalej. Ten balíček mi pripadal ako vhodný suvenír, či pamiatka na pohnuté dni vstupu do eurozóny... Balíček prvého dňa, tak nejako to aj filatelisti majú zaužívané.
Nie som naozaj numizmatik, na to je už príliš neskoro, ale mať taký balíček prvého dňa, prečo nie? Tak som zašiel do prvej banky z desiatich na námestí, posadili ma na stoličku a že vraj, koľko chcem tých balíčkov? Tak som sa rozhodol pre štyri... Naozaj iba na pamiatku pre seba, pre ženu a pre rodinu, ktorá dočasne žije v zahraničí (v eurozóne... :), nech neprídu o ten adrenalín.
Na reálnu platbu už dávno mám poodkladanú kopu mincí zo zahraničných ciest a na začiatku roka aj tak budú brať aj Slovenské koruny, veď nikto si to nenačasuje tak presne, že by na Silvestra o polnoci minul posledný slovenský Halier a použil prvý Eurocent...
Pri nákupe eurobalíčka som nezažil žiadne tlačenice (asi som nekonfliktný typ...), ani dôchodcovia mi nenanávali, tak načo o tom píšem? To sa predsa nenosí...
Doplňujúci dovetok z médií (2. 12. 2008):
"Vzhľadom na mimoriadne vysoký záujem o kúpu štartovacích balíčkov vo veľkých množstvách (stovky a tisíce kusov), sa Národná banka Slovenska rozhodla obmedziť ich predaj na svojich pracoviskách na 10 kusov na osobu," informovala agentúru SITA hovorkyňa NBS Jana Kováčová.
Zdroj: Aktuality (SITA)
Pošta plná nervóznych dôchodcov... Píše Zuzana, aj germa sa sťažuje, že sa už minuli... Je mi to ľúto, ale také veci sa stávajú. Vážne, je to úžasná udalosť, ktorú nemožno obísť mlčaním... Srandy nikdy nebolo dosť, tak si tu aj ja pribalím jeden eurobalíček (alebo štyri), ako to vidím a ako som zareagoval.
Šiel som na poštu okolo obeda, balíčky už nemali, vraj ich vypredali počas dvoch hodín, hneď ráno. Nepýtal som sa, kto ich vykúpil, ani ma to nezaujímalo, keď nemajú, idem ďalej. Ten balíček mi pripadal ako vhodný suvenír, či pamiatka na pohnuté dni vstupu do eurozóny... Balíček prvého dňa, tak nejako to aj filatelisti majú zaužívané.
Nie som naozaj numizmatik, na to je už príliš neskoro, ale mať taký balíček prvého dňa, prečo nie? Tak som zašiel do prvej banky z desiatich na námestí, posadili ma na stoličku a že vraj, koľko chcem tých balíčkov? Tak som sa rozhodol pre štyri... Naozaj iba na pamiatku pre seba, pre ženu a pre rodinu, ktorá dočasne žije v zahraničí (v eurozóne... :), nech neprídu o ten adrenalín.
Na reálnu platbu už dávno mám poodkladanú kopu mincí zo zahraničných ciest a na začiatku roka aj tak budú brať aj Slovenské koruny, veď nikto si to nenačasuje tak presne, že by na Silvestra o polnoci minul posledný slovenský Halier a použil prvý Eurocent...
Pri nákupe eurobalíčka som nezažil žiadne tlačenice (asi som nekonfliktný typ...), ani dôchodcovia mi nenanávali, tak načo o tom píšem? To sa predsa nenosí...
Doplňujúci dovetok z médií (2. 12. 2008):
"Vzhľadom na mimoriadne vysoký záujem o kúpu štartovacích balíčkov vo veľkých množstvách (stovky a tisíce kusov), sa Národná banka Slovenska rozhodla obmedziť ich predaj na svojich pracoviskách na 10 kusov na osobu," informovala agentúru SITA hovorkyňa NBS Jana Kováčová.
Zdroj: Aktuality (SITA)
2008/11/26
Cinka panna
Bol som na kultúre, videl som film Cinka Panna. Je to vcelku pekný romantický príbeh, zasadený do historickej reality 18. storočia. Môj celkový dojem však nebol príliš dobrý, čo má na svedomí, okrem iného aj fakt, že film pôsobí dosť nesúrodo. Nie je to film typicky slovenský (nech sa na mňa režisér nehnevá), ani maďarský, ani český, aj keď tie tri vplyvy sa tam dajú vypozorovať.
Jemne farebne tónované scény sú v súlade s romantikou, náladové sekvencie s koňmi sú výborné. Čo sa týka zostrihania, trochu mi vadilo dvojnásobné zaradenie (inak peknej) identickej snímky letu bocianov a fakt, že spočiatku dávala filmu umelú dynamiku "freehand" kamera až tak, že som si to začal uvedomovať.
Najslabším miestom filmu sú herecké výkony, predovšetkým hlavná predstaviteľka (Anna Gurji) ma nepresvedčila, ale ani typovo sa na tú rolu príliš nehodila. Myslím Cinku Pannu v jej dospelom veku, nie malé dievča, ktoré hralo veľmi dobre rolu dievčaťa odháňaného od huslí... Jej otec bol dobrý a tiež Martin Huba v úlohe zemepána, hlavne v závere exceloval.
Úsmevná bola snaha kameramana a strihača, nasnímať zábery hrajúcej Cinky s huslami tak, aby to bolo v synchróne a realistické, napriek tomu sa to nedarilo. Práve v týchto záberoch mi veľmi chýbal výraz huslistky, ktorá má talent a oddáva sa hre... Ona pri hraní celkom nezaujate aj konverzovala, ale možno sú moje predstavy príliš "súčasné"...
Film je označovaný ako "hudobný", ale hudba okrem záveru zväčša pôsobila len ako "filmová", dotvárajúca atmosféru. A to už radšej nehovorím o Gottovi pod záverečnými titulkami... Skoro by som zabudol, v krčmových scénach bol zaradený aj akýsi Juraj, ktorý sa chystal bohatým brať a chudobným dávať... Priam Jakubiskovský moment...
Môj celkový dojem kazilo aj kino, ktoré bolo zaplnené do posledného miesta a v mojom okolí sa náhodou nachádzalo niekoľko rušivých elementov - za chrbtom si občas dosť hlasne komentovali dej, vpravo i vľavo dvakrát zvonil mobil a dve dievčatá predo mnou mi niekoľkokrát zasvietili do očí mobilom, lebo nemohli vydržať 120 minút bez sms komunikácie. Ale to už je o kultúre v inom zmysle...
Jemne farebne tónované scény sú v súlade s romantikou, náladové sekvencie s koňmi sú výborné. Čo sa týka zostrihania, trochu mi vadilo dvojnásobné zaradenie (inak peknej) identickej snímky letu bocianov a fakt, že spočiatku dávala filmu umelú dynamiku "freehand" kamera až tak, že som si to začal uvedomovať.
Najslabším miestom filmu sú herecké výkony, predovšetkým hlavná predstaviteľka (Anna Gurji) ma nepresvedčila, ale ani typovo sa na tú rolu príliš nehodila. Myslím Cinku Pannu v jej dospelom veku, nie malé dievča, ktoré hralo veľmi dobre rolu dievčaťa odháňaného od huslí... Jej otec bol dobrý a tiež Martin Huba v úlohe zemepána, hlavne v závere exceloval.
Úsmevná bola snaha kameramana a strihača, nasnímať zábery hrajúcej Cinky s huslami tak, aby to bolo v synchróne a realistické, napriek tomu sa to nedarilo. Práve v týchto záberoch mi veľmi chýbal výraz huslistky, ktorá má talent a oddáva sa hre... Ona pri hraní celkom nezaujate aj konverzovala, ale možno sú moje predstavy príliš "súčasné"...
Film je označovaný ako "hudobný", ale hudba okrem záveru zväčša pôsobila len ako "filmová", dotvárajúca atmosféru. A to už radšej nehovorím o Gottovi pod záverečnými titulkami... Skoro by som zabudol, v krčmových scénach bol zaradený aj akýsi Juraj, ktorý sa chystal bohatým brať a chudobným dávať... Priam Jakubiskovský moment...
Môj celkový dojem kazilo aj kino, ktoré bolo zaplnené do posledného miesta a v mojom okolí sa náhodou nachádzalo niekoľko rušivých elementov - za chrbtom si občas dosť hlasne komentovali dej, vpravo i vľavo dvakrát zvonil mobil a dve dievčatá predo mnou mi niekoľkokrát zasvietili do očí mobilom, lebo nemohli vydržať 120 minút bez sms komunikácie. Ale to už je o kultúre v inom zmysle...
2008/11/25
King size
Niekedy je ťažké, trafiť sa presne do čierneho, inokedy sa to podarí, ani nevedno ako. Vždy keď som mal príležitosť zasadnúť s kolegami, alebo s inak spriaznenou spoločnosťou do pohodlných kresiel "pubu", mal som svoju neprekročiteľnú hranicu pre dodržanie pitného režimu, teda ten správny objemový formát.
Pivo totiž treba zajedať, aby to mal žalúdok vyvážené. Tu neplatí to známe diétne "oddelená strava". Kedysi sa dokonca hovorievalo (pri pive), že na obličkové problémy je najlepšia "plzeň", lebo po konzumácií troch "plzní" správne obličky vylúčia 2 litre prefiltrovanej kvapaliny s ďalekým dostrelom. Neviem, či je to pravda, ale vie to v konečnej fáze urobiť ten správny tlak.
Nejako sa neviem dostať k pointe tejto zmätenej úvahy... Ide mi o vyjadrenie toho formátu. V minulosti mi vyhovovali tri pivá na dobrý večer, preto mi fľaškové pivo doma nikdy nechutilo. Buď sa človek narobí s otváraním fliaš, a kam s nimi potom a treba ich vrátiť do predajne, jednoducho, samá komplikácia. Alebo tú jednu nestojí za to ani otvoriť.
To všetko je už minulosť. Došlo k naplneniu mojich pivných snov a pivovary začali plniť svoje výrobky do 1,5 litrových plastových fliaš, ako ekvivalent formátu troch pív... To je ten správny rozmer, ten správny formát! Keby to boli cigarety, bol by na nich honosný nápis: King size... Takže, chlapci a dievčatá (nad18), ak sa vám podarí zanedbať pitný režim, je tu dobrá rada: dajte si King Size...
Trochu odbočím od témy, neviem či ste si všimli, že tie správne "puby" (po starom krčmy), dnes majú celkom pohodlné sedenie, aby odtiaľ chlap (to zdôrazňujem...) len tak rýchlo nezutekal. Marketing a menežment sa dnes nosí a bez týchto propriet sa podnikateľ s ľudským šťastím (a nielen on...) ďaleko nedostane.
Spomínam si (ďalšie odbočenie...) na roky tesne nasledujúce po "nežnej revolúcii", keď sa istý známy podnikateľ so šťastím iných podnikateľov vyjadril, že už prišiel na to, že on sám, pán Podnikateľ, si nemôže ceny dávať len tak od brucha, ale musí pri tom aj trochu uvažovať... Mal šťastie, že na to prišiel včas, asi preto prežil vo svojom "raji" dodnes.Ale nie o tom som chcel, chcel som o svojej norme pitného režimu pri spoločenských sedeniach s kamarátmi, o svojom formáte... Nie som (už) konzument tvrdého alkoholu, ani "betónovej" kombinácie borovička s pivom, ani na víno som sa neprisal. Stačí mi dobré pivko a k tomu nejaké tie slané mandle, alebo keď to inak nejde, stačia "buráky".
Pivo totiž treba zajedať, aby to mal žalúdok vyvážené. Tu neplatí to známe diétne "oddelená strava". Kedysi sa dokonca hovorievalo (pri pive), že na obličkové problémy je najlepšia "plzeň", lebo po konzumácií troch "plzní" správne obličky vylúčia 2 litre prefiltrovanej kvapaliny s ďalekým dostrelom. Neviem, či je to pravda, ale vie to v konečnej fáze urobiť ten správny tlak.
Nejako sa neviem dostať k pointe tejto zmätenej úvahy... Ide mi o vyjadrenie toho formátu. V minulosti mi vyhovovali tri pivá na dobrý večer, preto mi fľaškové pivo doma nikdy nechutilo. Buď sa človek narobí s otváraním fliaš, a kam s nimi potom a treba ich vrátiť do predajne, jednoducho, samá komplikácia. Alebo tú jednu nestojí za to ani otvoriť.
To všetko je už minulosť. Došlo k naplneniu mojich pivných snov a pivovary začali plniť svoje výrobky do 1,5 litrových plastových fliaš, ako ekvivalent formátu troch pív... To je ten správny rozmer, ten správny formát! Keby to boli cigarety, bol by na nich honosný nápis: King size... Takže, chlapci a dievčatá (nad18), ak sa vám podarí zanedbať pitný režim, je tu dobrá rada: dajte si King Size...
2008/11/24
A bolo svetlo
Nedávno som opisoval svoj servisný deň, kde hral hlavnú úlohu spínač svetiel v aute. Po výmene v servise, ten nový vydržal dva týždne. Presne ako pôvodný, aj on vypovedal funkčnosť v dosť nepríjemnej situácii. Do predajne nábytku v Bratislave som prišiel v odpoludňajších hodinách. Nejaký čas som sa tam zdržal a keď som odchádzal, nedali sa mi v aute rozsvietiť svetlá. Je povinné svietenie, tak čo teraz?
Nepríjemnú situáciu som na mieste nevedel nijako vyriešiť, tak som to riskoval, ešte bolo svetlo, prešiel som cez niekoľko križovatiek, asi dva kilometre do dcérinho bytu. Keďže nebola doma, zvolal som telefonicky zbytok rodiny, aby mi pomohli. Cestou som prikázal kúpiť nový spínač a ja som zatiaľ v garáži odmontoval palubnú dosku s nešťastným spínačom.
Nebol to problém, dokonca som to zvládol v oveľa lepšom čase ako nedávno odborník v servise. Niekedy sa oplatí majstrom pozerať na prsty. Spínač som zo zvedavosti rozobral a zistil som, že je vnútorne poškodený, neopraviteľný. Môj rodinný pomocník mi priniesol spínač, ale ako naschvál, nebol to ten, ktorý som potreboval.
Nevhodný spínač mu v predajni vymenili bez problémov, hneď som ho odskúšal, fungoval... Ale iba chvíľu. Po montáži sa ukázalo, že už neprepína, vlastne áno, ibaže sa nevracia späť, pri prepnutí som ho musel vyťahovať, akoby tam nebola vratná pružinka. Ako sa neskôr ukázalo, sú tam dve, ale jedna pri montáži nejakou náhodou vypadla...
S nedokončenou montážou, ale so svetlami som už po tme došiel domov. Na druhý deň nastala fáza jemnej mechaniky - rozobral som z cvičných dôvodov ešte raz pôvodný spínač do najmenších detailov a potom ten najnovší. Pochopil som princíp, odhalil som dôvod nefunkčnosti, okrem pružiny to bola aj malá nepresnosť na jednej dôležitej súčasti, ktorá sa našťastie dala opraviť...
A bolo svetlo, ako po akcii za starých čias... Pamätám si ešte na časy starých Škodoviek, keď bolo nanajvýš potrebné jazdiť, hlavne na dlhšie cesty, so sadou dôležitých náhradných dielcov a nielen to, šofér musel vedieť opravu zrealizovať na mieste v teréne... Takmer všetko sa dalo (niekedy muselo) urobiť šikovnou svojpomocou.
Staré Škodovky boli stavané s heslom "dorob si doma". Dnes je to fajn. Kúpite si auto a na prvú prehliadku idete po 30 tis. km, medzitým iba tankujete benzín, dolievate vodu do ostrekovača, dáte nahodiť sezónne pneumatiky a počítač vás upozorní na každú náhodnú anomáliu, aj na termín servisnej prehliadky...
Spoľahlivosť áut sa po technickej stránke približuje lietadlám. Len keby sa niektorí šoféri nesnažili tromfnúť pilotov.
Nepríjemnú situáciu som na mieste nevedel nijako vyriešiť, tak som to riskoval, ešte bolo svetlo, prešiel som cez niekoľko križovatiek, asi dva kilometre do dcérinho bytu. Keďže nebola doma, zvolal som telefonicky zbytok rodiny, aby mi pomohli. Cestou som prikázal kúpiť nový spínač a ja som zatiaľ v garáži odmontoval palubnú dosku s nešťastným spínačom.
Nebol to problém, dokonca som to zvládol v oveľa lepšom čase ako nedávno odborník v servise. Niekedy sa oplatí majstrom pozerať na prsty. Spínač som zo zvedavosti rozobral a zistil som, že je vnútorne poškodený, neopraviteľný. Môj rodinný pomocník mi priniesol spínač, ale ako naschvál, nebol to ten, ktorý som potreboval.
Nevhodný spínač mu v predajni vymenili bez problémov, hneď som ho odskúšal, fungoval... Ale iba chvíľu. Po montáži sa ukázalo, že už neprepína, vlastne áno, ibaže sa nevracia späť, pri prepnutí som ho musel vyťahovať, akoby tam nebola vratná pružinka. Ako sa neskôr ukázalo, sú tam dve, ale jedna pri montáži nejakou náhodou vypadla...
S nedokončenou montážou, ale so svetlami som už po tme došiel domov. Na druhý deň nastala fáza jemnej mechaniky - rozobral som z cvičných dôvodov ešte raz pôvodný spínač do najmenších detailov a potom ten najnovší. Pochopil som princíp, odhalil som dôvod nefunkčnosti, okrem pružiny to bola aj malá nepresnosť na jednej dôležitej súčasti, ktorá sa našťastie dala opraviť...
A bolo svetlo, ako po akcii za starých čias... Pamätám si ešte na časy starých Škodoviek, keď bolo nanajvýš potrebné jazdiť, hlavne na dlhšie cesty, so sadou dôležitých náhradných dielcov a nielen to, šofér musel vedieť opravu zrealizovať na mieste v teréne... Takmer všetko sa dalo (niekedy muselo) urobiť šikovnou svojpomocou.
Staré Škodovky boli stavané s heslom "dorob si doma". Dnes je to fajn. Kúpite si auto a na prvú prehliadku idete po 30 tis. km, medzitým iba tankujete benzín, dolievate vodu do ostrekovača, dáte nahodiť sezónne pneumatiky a počítač vás upozorní na každú náhodnú anomáliu, aj na termín servisnej prehliadky...
Spoľahlivosť áut sa po technickej stránke približuje lietadlám. Len keby sa niektorí šoféri nesnažili tromfnúť pilotov.
2008/11/22
Hudba sfér z tévé
Je sobota večer, zamýšľam sa nad životom, prečo tak letí okolo, prečo sa občas nezastaví, prečo je niekedy človek sám, prečo je niekedy na chvíľu rád sám a inokedy osamelý v dave? Takéto pozastavenie mi prináša hudba, ktorá vedie myšlienky k samote i k splynutiu s vesmírom zároveň.
Aj televízia vie niekedy urobiť takú jednoduchú úprimnú radosť, ktorá ma naladí na vlnu duchovna. Zastavím realitu a ostane len vnútorné vnímanie pocitov. V takýchto prípadoch si uvedomujem narastajúci deficit tej správnej hudby v našom živote. Za mlada sme žili s hudbou tak prirodzene, že sme si ani neuvedomovali, aká je dôležitá.
Neviem kedy sa to stalo, ale akosi plazivo sa hudba z nášho života vytratila, stala sa čímsi sviatočným a vzácnym. Dlhá absencia potom vyvoláva abstinenčné príznaky tušenú samotu, niečo nám chýba, len nevieme v tom okamihu a niekedy dosť dlho prísť na to, čo to je. Potom začujeme HUDBU, ktorá zaznie ako naša skrytá túžba.
Hudba, ktorá je jednoduchá, lebo aj život je v podstate geniálne jednoduchý, životný motív sa objavuje v rôznych obmenách, rastie i klesá a plynie v čase, ktorý ostal stáť v úcte pred motívmi hudobného rozprávania a vnímania bez slov. Vzácne chvíle i keď doma, pred obrazovkou... (Dnes ČT2)
Aj televízia vie niekedy urobiť takú jednoduchú úprimnú radosť, ktorá ma naladí na vlnu duchovna. Zastavím realitu a ostane len vnútorné vnímanie pocitov. V takýchto prípadoch si uvedomujem narastajúci deficit tej správnej hudby v našom živote. Za mlada sme žili s hudbou tak prirodzene, že sme si ani neuvedomovali, aká je dôležitá.
Neviem kedy sa to stalo, ale akosi plazivo sa hudba z nášho života vytratila, stala sa čímsi sviatočným a vzácnym. Dlhá absencia potom vyvoláva abstinenčné príznaky tušenú samotu, niečo nám chýba, len nevieme v tom okamihu a niekedy dosť dlho prísť na to, čo to je. Potom začujeme HUDBU, ktorá zaznie ako naša skrytá túžba.
Hudba, ktorá je jednoduchá, lebo aj život je v podstate geniálne jednoduchý, životný motív sa objavuje v rôznych obmenách, rastie i klesá a plynie v čase, ktorý ostal stáť v úcte pred motívmi hudobného rozprávania a vnímania bez slov. Vzácne chvíle i keď doma, pred obrazovkou... (Dnes ČT2)
2008/11/20
Rekapitulácia dňa
Keby som si urobil rekapituláciu dnešného dňa, našiel by som tam niekoľko prípadov dobrých skutkov. Najprv som stretol dve dievčatá s pokladničkami na detskú onkológiu a neodolal som ich výzve, prispel som.
Potom som bol na pošte, k okienku prišlo asi 12 ročné dievča a chcelo podať list. Pani za prepážkou ho odvážila a pýtala si 14 korún, dievča malo iba 10, tak sa chystala smutná odísť, ale som ju zdržal a dal som jej chýbajúce 4 koruny. Maličkosť, ale poteší...
Na pošte som si prevzal istú vyššiu sumu peňazí, tak mi napadlo poštárke nechať 10 Sk, lebo bola milá a spýtala sa ma v akých bankovkách to chcem vyplatiť... Zase maličkosť na jednej i druhej strane, ale mne to za ten úsmev stálo.
Iba jeden dnešný zážitok nebol taký pozitívny, bol som v kine na filme Tropická búrka. Ani nebudem uvádzať ďalšie údaje o tvorcoch a filme, aby ste na to náhodou nešli. Ohromná akčná kravina, inak to neviem priliehavejšie nazvať a pritom recenzie boli výborné...
Moje dnešné skóre 3:1 v prospech dobrých skutkov :)
Potom som bol na pošte, k okienku prišlo asi 12 ročné dievča a chcelo podať list. Pani za prepážkou ho odvážila a pýtala si 14 korún, dievča malo iba 10, tak sa chystala smutná odísť, ale som ju zdržal a dal som jej chýbajúce 4 koruny. Maličkosť, ale poteší...
Na pošte som si prevzal istú vyššiu sumu peňazí, tak mi napadlo poštárke nechať 10 Sk, lebo bola milá a spýtala sa ma v akých bankovkách to chcem vyplatiť... Zase maličkosť na jednej i druhej strane, ale mne to za ten úsmev stálo.
Iba jeden dnešný zážitok nebol taký pozitívny, bol som v kine na filme Tropická búrka. Ani nebudem uvádzať ďalšie údaje o tvorcoch a filme, aby ste na to náhodou nešli. Ohromná akčná kravina, inak to neviem priliehavejšie nazvať a pritom recenzie boli výborné...
Moje dnešné skóre 3:1 v prospech dobrých skutkov :)
2008/11/19
Čakanie na doktora
Je to dávno, čo som písal o ľuďoch v čakárni, dnes sa mi tá príležitosť nechtiac vrátila. Vyskúšal som si nové pracoviská súkromných lekárov. Čakárne už nie sú tým priestranstvom, kde by sa zmestilo veľa ľudí, hoci dobrých sa zmestí vždy viac. Úzke chodbičky, doslovný labyrint, po obvode rozmiestnené stoličky. Ak tadiaľ chcete prejsť, všetci sediaci sa musia stiahnuť.
Ako to vyzerá vnútri, v ambulanciách, to neviem, ale u môjho špecialistu patrí vstupná miestnosť sestričke a ďalšia lekárovi. Doktor už nesedí u písacieho stola s dodatočne umiestneným počítačom a tlačiarňou niekde naboku, ale jeho hlavným administratívnym nástrojom je počítač. Ten môj je asi chudobný, lebo ešte má pred sebou monitor CRT.
V novom postavení sa zmenil prístup k pacientom, keďže som tam bol prvýkrát, doktor vstal zo svojej stoličky, predstavil sa (ja tiež) a až potom začala komunikácia, systémom otázok a odpovedí. Prístrojové vybavenie, ak to môžem posúdiť, žiadny moderný zázrak. Videl som nedávno novú modernú nemocnicu a tam ambulancie vyzerali trochu inak.
V čakárni sme sedeli "face to face", dych na dych, takže nebolo možné rozprávať tak, aby to všetci nepočuli. Tak som si nechtiac vypočul kompletnú diagnózu mladého pána so šiltovkou na hlave, ako vykladal karty na stôl susediacej dáme. Aby som bol presný, ten rozhovor najprv prebiehal v maďarčine, takže som veľa nerozumel, o to viac som vnímal decibely hlasu...
To je taká zaujímavá vec - maďarčina obvykle znie hrozne dynamicky, na vyšších úrovniach akustického tlaku. Asi po desiatich minútach si uvedomil, že priateľ dámy, ktorý sedel vedľa nej z druhej strany, nerozumie jeho reči, tak prešiel na slovenčinu a tam znovu začali moje problémy so zrozumiteľnosťou, lebo automaticky znížil hlasitosť na slovenskú úroveň. Také symbolické...
Dnes môžem byť so sebou spokojný, lebo som sa tu vyjadril k hlavnému prúdu Slovensko - Maďarských konfrontácií posledných dní a zároveň som už skoro tradične nakukol do čara novej čakárenskej reality. Veľa zaujímavých typov som tam nevidel, lebo okrem tých troch, štyroch mladých boli všetky stoličky obsadené ľuďmi hodne nad 60 a to sú iné, vážnejšie príbehy...
Znovu som sa presvedčil, že keby nebolo dôchodcov, lekári by asi chodili po žobraní a to už ani nehovorím o farmaceutickom priemysle, ktorý by bez dôchodcov skolaboval... Tak a je to! Ešte raz si to po sebe prečítam, urobím si čiarku do denníka a dám si plus do karmy... No čo už, musím si sám, keď to tu nikto nečíta...
Ako to vyzerá vnútri, v ambulanciách, to neviem, ale u môjho špecialistu patrí vstupná miestnosť sestričke a ďalšia lekárovi. Doktor už nesedí u písacieho stola s dodatočne umiestneným počítačom a tlačiarňou niekde naboku, ale jeho hlavným administratívnym nástrojom je počítač. Ten môj je asi chudobný, lebo ešte má pred sebou monitor CRT.
V novom postavení sa zmenil prístup k pacientom, keďže som tam bol prvýkrát, doktor vstal zo svojej stoličky, predstavil sa (ja tiež) a až potom začala komunikácia, systémom otázok a odpovedí. Prístrojové vybavenie, ak to môžem posúdiť, žiadny moderný zázrak. Videl som nedávno novú modernú nemocnicu a tam ambulancie vyzerali trochu inak.
V čakárni sme sedeli "face to face", dych na dych, takže nebolo možné rozprávať tak, aby to všetci nepočuli. Tak som si nechtiac vypočul kompletnú diagnózu mladého pána so šiltovkou na hlave, ako vykladal karty na stôl susediacej dáme. Aby som bol presný, ten rozhovor najprv prebiehal v maďarčine, takže som veľa nerozumel, o to viac som vnímal decibely hlasu...
To je taká zaujímavá vec - maďarčina obvykle znie hrozne dynamicky, na vyšších úrovniach akustického tlaku. Asi po desiatich minútach si uvedomil, že priateľ dámy, ktorý sedel vedľa nej z druhej strany, nerozumie jeho reči, tak prešiel na slovenčinu a tam znovu začali moje problémy so zrozumiteľnosťou, lebo automaticky znížil hlasitosť na slovenskú úroveň. Také symbolické...
Dnes môžem byť so sebou spokojný, lebo som sa tu vyjadril k hlavnému prúdu Slovensko - Maďarských konfrontácií posledných dní a zároveň som už skoro tradične nakukol do čara novej čakárenskej reality. Veľa zaujímavých typov som tam nevidel, lebo okrem tých troch, štyroch mladých boli všetky stoličky obsadené ľuďmi hodne nad 60 a to sú iné, vážnejšie príbehy...
Znovu som sa presvedčil, že keby nebolo dôchodcov, lekári by asi chodili po žobraní a to už ani nehovorím o farmaceutickom priemysle, ktorý by bez dôchodcov skolaboval... Tak a je to! Ešte raz si to po sebe prečítam, urobím si čiarku do denníka a dám si plus do karmy... No čo už, musím si sám, keď to tu nikto nečíta...
2008/11/17
Večer na tému...
Hríb už nie je Hríb! To je len také podobenstvo, že po niekoľkých reláciách STV2 Večer na tému... mám dojem, že je tu relácia hodná verejnoprávnej televízie, diskusia v pravom slova zmysle, s vopred neurčeným výsledkom. Viem, že som týmto názorom pobúril masy z blogu.sme, ale fakty (alebo názor) nepustia.
Má to menej osobného šarmu moderátora, napriek tomu otvorenosť týchto diskusií ma uspokojuje. Dnes o výročí slávneho Novembra. Najviac sa mi páčil výrok Vladimíra Ondruša, že komunizmus skončil vyhlásením Václava Klausa, že nepozná rozdiel medzi čistými a špinavými peniazmi, tým fakticky odštartoval kapitalizmus od piky... (nie je to citát, iba výklad jeho slov)...
Má to menej osobného šarmu moderátora, napriek tomu otvorenosť týchto diskusií ma uspokojuje. Dnes o výročí slávneho Novembra. Najviac sa mi páčil výrok Vladimíra Ondruša, že komunizmus skončil vyhlásením Václava Klausa, že nepozná rozdiel medzi čistými a špinavými peniazmi, tým fakticky odštartoval kapitalizmus od piky... (nie je to citát, iba výklad jeho slov)...
2008/11/16
Trnavská novéna
Ani neviem ako, odrazu som bol v Trnavskom Dóme sv. Mikuláša na slávnostnej omši k trojstému výročiu slzenia obrazu Panny Márie Trnavskej, ktorú celebroval arcibiskup Sokol. Podľa tradície, Panna Mária Trnavská ochránila mesto pred Turkami a tiež pred morom...
Videl som kostol, Baziliku minor plnú Trnavčanov, ktorý nezabúdajú. Počúval som podmaňujúcu zborovú recitáciu odriekavania litánií k Panne Márii, skoro zabudnuté cirkevné spevy.
Najviac ma potešil nezabudnuteľný zvuk starého organu, bezpečne som ho spoznával keď sa mu v exponovaných pasážach charakteristicky zachvieval hlas. A to všetko prostredníctvom priameho prenosu TV LUX...
2008/11/14
Historici a legendy
Ustav pamäti národa bude mať problémy v práci, ak aj na nás dopadne krátka pamäť, ako píšu české "lidovky" v článku "Záhada: Proč zmizely kádrové spisy...
Pre mňa je to trochu smiešna záhada, lebo pamäť mi stále dobre slúži a bolo to len toť nedávno, keď nám aj na Slovensku podnikové "kádrové a personálne útvary" vrátili všetky osobné kádrové materiály, ktoré na nás v rokoch totalitného režimu zozbierali.
Dôvod bol jednoduchý - išlo o zbierku osobných údajov, na ktoré má človek právo ochrany. Tak sa to aspoň vtedy politicky zdôvodňovalo, lebo vraj išlo o neoprávnené zhromažďovanie týchto hodnotení.
Čo už, prešiel krátky čas, problém je na stole, zatiaľ v Česku (lebo po každej revolúcii nastáva obdobie normalizácie...). Lidové noviny (LN) o tom píšu:
Podľa LN "Pamětníci si již dnes nevybavují..." skrátka, dnes sa hľadá akýsi fiktívny vinník, ktorý by sa priznal k tomu, že takýto postup inicioval a schválil a pozadie celej veci je vraj nejasné aj historikom...
Ono ani nejde tak o kádrové materiály obyčajných ľudí, ale o materiály pracovníkov a šéfov vo významných inštitúciách ako sú ministerstvá, súdy a prokuratúra, aspoň tak to zdôrazňujú české LN. Tento kúsok mozaiky po-novembrového vývoja vrhá istý tieň na tie udalosti a pripomína nám, pamätníkom, že niektorí ľudia sa zorientovali skôr, ako to nám všetkým došlo...
Keď som si onoho času listoval vrátenými kádrovými materiálmi, čudoval som sa, načo toľko fráz a hlúpostí niekedy niekomu bolo? Asi na nič, bola to iba daň nenásytnej systémovej byrokracii a systém bol, zrejme podľa cudzieho vzoru, nastavený na chytanie väčších rýb. Zároveň to bola akási poistka v rukách mocnejších, že niečo na teba máme, tak nevyskakuj...
Čudujem sa, že pozadie celej tej veci je nejasné historikom, keď na to stačí obyčajný sedliacky rozum, alebo zodpovedanie otázky - kto z toho mal prospech? Keby som im ponúkol tie moje, asi by nemali záujem ale tie, ktoré by o niečom dôležitom svedčili, sú už iste dávno v prachu...
Tu sa ukazuje, aké ťažké to mali podvodníci v starovekej Mezopotámii, keď sa zápisnice o ich prešľapoch, na hlinených tabuľkách zachovali dodnes. Neskôr stačilo zapáliť hoci aj Alexandrijskú knižnicu a historici, aj poctiví kultúrne scivilizovaní občania sa mohli od jedu rozpučiť.
Naše kompromitujúce papiere dobre horia a moderné médiá majú aj tú výhodu, že malým zásahom sa dá všetko zmazať a pritom sa ani z komína nezadymí... Horšie bude, keď sa uzákoní začínajúci trend centrálne uschovávaných dát v úložiskách, do ktorých je možné vkladať, ale vymazávať nie...
Nečudujem sa historikom z "ústavu", že sa spoliehajú na pamätníkov, lebo aj kedysi, keď chudoba nemala na atrament, história sa podávala ústnym podaním cez generácie a tak vznikali legendy, teda je to návrat k podstate...
A potom, zrejme je ešte stále lepšie na niektoré veci si nespomenúť, lebo to čo bolo pred necelými dvadsiatimi rokmi, je viac súčasnosť ako história.
Celý článok v LN
_______________
Alexandrijská knižnica:
...jednou z najpravdepodobnejších príčin jej zničenia bol jej požiar, ktorý založil G. Julius Cézar. Knižnica vtedy pravdepodobne z veľkej časti zhorela a za cisára Theodosia (okolo r. 382) bola definitívne zničená...
Pre mňa je to trochu smiešna záhada, lebo pamäť mi stále dobre slúži a bolo to len toť nedávno, keď nám aj na Slovensku podnikové "kádrové a personálne útvary" vrátili všetky osobné kádrové materiály, ktoré na nás v rokoch totalitného režimu zozbierali.
Dôvod bol jednoduchý - išlo o zbierku osobných údajov, na ktoré má človek právo ochrany. Tak sa to aspoň vtedy politicky zdôvodňovalo, lebo vraj išlo o neoprávnené zhromažďovanie týchto hodnotení.
Čo už, prešiel krátky čas, problém je na stole, zatiaľ v Česku (lebo po každej revolúcii nastáva obdobie normalizácie...). Lidové noviny (LN) o tom píšu:
Rozdanie kádrových spisov zamestnancom po novembri 1989 narušilo neskoršie previerky a historický výskum komunistického režimu.V článku sa ďalej píše, že
...v prvých týždňoch po 17. novembri 1989 si zamestnanci rozobrali kádrové spisy, ktoré boli na nich vedené."Tak tu moja skúsenosť hovorí niečo celkom iné - zamestnanci si nerozobrali tieto materiály, ale zamestnávatelia im ich rozdali, iný postup si v tom čase ani neviem predstaviť.
Podľa LN "Pamětníci si již dnes nevybavují..." skrátka, dnes sa hľadá akýsi fiktívny vinník, ktorý by sa priznal k tomu, že takýto postup inicioval a schválil a pozadie celej veci je vraj nejasné aj historikom...
Ono ani nejde tak o kádrové materiály obyčajných ľudí, ale o materiály pracovníkov a šéfov vo významných inštitúciách ako sú ministerstvá, súdy a prokuratúra, aspoň tak to zdôrazňujú české LN. Tento kúsok mozaiky po-novembrového vývoja vrhá istý tieň na tie udalosti a pripomína nám, pamätníkom, že niektorí ľudia sa zorientovali skôr, ako to nám všetkým došlo...
Keď som si onoho času listoval vrátenými kádrovými materiálmi, čudoval som sa, načo toľko fráz a hlúpostí niekedy niekomu bolo? Asi na nič, bola to iba daň nenásytnej systémovej byrokracii a systém bol, zrejme podľa cudzieho vzoru, nastavený na chytanie väčších rýb. Zároveň to bola akási poistka v rukách mocnejších, že niečo na teba máme, tak nevyskakuj...
Čudujem sa, že pozadie celej tej veci je nejasné historikom, keď na to stačí obyčajný sedliacky rozum, alebo zodpovedanie otázky - kto z toho mal prospech? Keby som im ponúkol tie moje, asi by nemali záujem ale tie, ktoré by o niečom dôležitom svedčili, sú už iste dávno v prachu...
Tu sa ukazuje, aké ťažké to mali podvodníci v starovekej Mezopotámii, keď sa zápisnice o ich prešľapoch, na hlinených tabuľkách zachovali dodnes. Neskôr stačilo zapáliť hoci aj Alexandrijskú knižnicu a historici, aj poctiví kultúrne scivilizovaní občania sa mohli od jedu rozpučiť.
Naše kompromitujúce papiere dobre horia a moderné médiá majú aj tú výhodu, že malým zásahom sa dá všetko zmazať a pritom sa ani z komína nezadymí... Horšie bude, keď sa uzákoní začínajúci trend centrálne uschovávaných dát v úložiskách, do ktorých je možné vkladať, ale vymazávať nie...
Nečudujem sa historikom z "ústavu", že sa spoliehajú na pamätníkov, lebo aj kedysi, keď chudoba nemala na atrament, história sa podávala ústnym podaním cez generácie a tak vznikali legendy, teda je to návrat k podstate...
A potom, zrejme je ešte stále lepšie na niektoré veci si nespomenúť, lebo to čo bolo pred necelými dvadsiatimi rokmi, je viac súčasnosť ako história.
Celý článok v LN
_______________
Alexandrijská knižnica:
...jednou z najpravdepodobnejších príčin jej zničenia bol jej požiar, ktorý založil G. Julius Cézar. Knižnica vtedy pravdepodobne z veľkej časti zhorela a za cisára Theodosia (okolo r. 382) bola definitívne zničená...
Sen a palacinky
Dnes ráno som vstával s odtlačkom sna v hlave. Kto mi ho tam vložil, ja predsa nie? Sen prichádza spravidla nepozorovane a hlavne v noci, keď spím a "ja" o sebe nerozhodujem. Prichádza, kedy sa "mu" zachce, bez môjho vedomia... Komu sa to zachce a kto je ten "mu"? Kto je môj sen, keď to nie som ja, ani moje vedomie?
Takéto múdre úvahy, otázky bez odpovedí mi vírili hlavou hneď ráno, ako som sa zobudil zo sna. Bol to "hrôzostrašný" sen o štatistike (!). Mal som za úlohu (kto mi ju dal?) zistiť, koľko je v našom kraji evanjelikov a koľko katolíkov... Výsledok bol ten, že v tom sne som sa začal zamýšľať nad tým, prečo sa takto delíme, keď dúfame, že Boh je len jeden?
A prečo sa delíme na národy a prečo hovoríme rôznymi jazykmi, keď myslíme rovnako, alebo aspoň veľmi podobne? Bolo to vždy tak, alebo pred biblickou stavbou Babylonskej veže všetci ľudia hovorili jedným jazykom? Asi ich bolo tak málo, že to inak ani nešlo... Potom sa im otvorili obzory a diaľky priniesli cudzincov ako stavebnú výpomoc.
V tom to asi je, tie otvorené obzory pospájali svety rôznych kultúr... Čo je to vlastne kultúra a čo je civilizácia? Stačí vziať do ruky slovník, alebo wikipédiu a je to jasné... Ibaže, prečo sa nezamyslieť? Mali sme tu iba jedného Adama a jednu Evu? Alebo sa ľudia najprv rozišli do sveta a žili dlhé veky oddelene, až kým niekoho unudeného nenapadlo postaviť vežu, ktorá by siahala až do Neba.
Je v tom vývoj, ktorý prebieha od mínusu k plusu a potom naopak. Je v tom akási sínusovka, ale prečo práve ona? Je v tom samoregulačný princíp vesmíru? Ktovie, možno sa národy opäť spoja a budú hovoriť jednou rečou, možno aj farba pleti sa časom unifikuje a vzrastom sa vyrovnáme tak, že sa skoro od seba nerozoznáme a začneme znovu, nepoučení stavať Babylonskú vežu siahajúcu až na Mars a ku hviezdam...
A budeme znovu vyhnaní z Raja.
Viem, že to nesedí s biblickým príbehom, ale je iná doba, myslíme na to isté, ibaže trochu inak. Tak ako ja som ráno premýšľal o svojom sne a teraz ma už tieto fantázie opúšťajú, lebo ich nahrádza čosi iné. To iné leží o pár poschodí nižšie ako hlava... No tak sa priznám, sú to palacinky s lekvárom, tvarohom a kakaom a to je veľká systémová zmena, tak už bežím, aby som nedopadol ako Piťo od Andera...
Takéto múdre úvahy, otázky bez odpovedí mi vírili hlavou hneď ráno, ako som sa zobudil zo sna. Bol to "hrôzostrašný" sen o štatistike (!). Mal som za úlohu (kto mi ju dal?) zistiť, koľko je v našom kraji evanjelikov a koľko katolíkov... Výsledok bol ten, že v tom sne som sa začal zamýšľať nad tým, prečo sa takto delíme, keď dúfame, že Boh je len jeden?
A prečo sa delíme na národy a prečo hovoríme rôznymi jazykmi, keď myslíme rovnako, alebo aspoň veľmi podobne? Bolo to vždy tak, alebo pred biblickou stavbou Babylonskej veže všetci ľudia hovorili jedným jazykom? Asi ich bolo tak málo, že to inak ani nešlo... Potom sa im otvorili obzory a diaľky priniesli cudzincov ako stavebnú výpomoc.
V tom to asi je, tie otvorené obzory pospájali svety rôznych kultúr... Čo je to vlastne kultúra a čo je civilizácia? Stačí vziať do ruky slovník, alebo wikipédiu a je to jasné... Ibaže, prečo sa nezamyslieť? Mali sme tu iba jedného Adama a jednu Evu? Alebo sa ľudia najprv rozišli do sveta a žili dlhé veky oddelene, až kým niekoho unudeného nenapadlo postaviť vežu, ktorá by siahala až do Neba.
Je v tom vývoj, ktorý prebieha od mínusu k plusu a potom naopak. Je v tom akási sínusovka, ale prečo práve ona? Je v tom samoregulačný princíp vesmíru? Ktovie, možno sa národy opäť spoja a budú hovoriť jednou rečou, možno aj farba pleti sa časom unifikuje a vzrastom sa vyrovnáme tak, že sa skoro od seba nerozoznáme a začneme znovu, nepoučení stavať Babylonskú vežu siahajúcu až na Mars a ku hviezdam...
A budeme znovu vyhnaní z Raja.
Viem, že to nesedí s biblickým príbehom, ale je iná doba, myslíme na to isté, ibaže trochu inak. Tak ako ja som ráno premýšľal o svojom sne a teraz ma už tieto fantázie opúšťajú, lebo ich nahrádza čosi iné. To iné leží o pár poschodí nižšie ako hlava... No tak sa priznám, sú to palacinky s lekvárom, tvarohom a kakaom a to je veľká systémová zmena, tak už bežím, aby som nedopadol ako Piťo od Andera...
2008/11/10
Cesta Styx
Podľa povesti je rieka Styx hranicou medzi svetom živých a ríšou mŕtvych. Voda rieky Styx robí tých, čo sa v nej vykúpu, nezraniteľnými – preto sa v nej napríklad kúpal aj Achilles. Na druhej strane bola voda vraj jedovatá, údajne ňou otrávili aj Alexandra Veľkého. (wikipedia)My máme, nad Nitrou "cestu smrti" a nikto na nej, nemá istotu návratu. Bola nedeľa, okolo obeda, keď som sa vydal na túto cestu. Minimálny "trafik" dával istotu a pohodlie, pocit nesmrteľnosti, aký asi mal Achilles... Jazda podľa najlepšieho vedomia a svedomia, teda podľa pravidiel.
Spiatočná cesta v nedeľňajšom podvečere bola diametrálne odlišná. Jazda s maximálnou opatrnosťou a predvídavosťou, aby ma tá voda neotrávila ako Alexandra...
Potme je cesta dosť neprehľadná, keď sa v protismere stovkou rúti súvislý rad svetiel a nedočkavci sa tlačia na môj kufor, čakajúc na svoju životnú príležitosť, aby mohli vyraziť vpred a boli prví v cieli, zase o auto bližšie k čelu kolóny, alebo tam, kde nechcú byť...
V takýchto kliešťach to nie je dvakrát príjemné, napriek tomu si držím odstup primeraný rýchlosti a mokrej vozovke. Z času na čas zisťujem, že som nad sto, ale nedá sa príliš tlmiť dynamika kolóny... Som spokojný, keď som na konci, nikam sa neponáhľam, iba chcem dôjsť v zdraví domov...
Biela čiara, dve neprerušované biele čiary, ani zákaz predbiehania pre niektoré ešpézetky zo začiatku abecedy neznamenajú žiadne prekážky v predbiehaní. Aj preto sa pre mnohých táto cesta premenila na cestu do záhrobia.
2008/11/04
Servisný deň
Inak povedané, deň venovaný údržbe a opravám hmotných i nehmotných záležitostí, alias "deň blbec".
Hneď ráno som v garáži našiel slepca, čo ani za svet nechcel rozsvietiť svoje lampy. Havarovaný hlavný spínač svetiel a to som sa ponáhľal do práce. Neostalo mi nič iné, len s ním skočiť do servisu, kde som na to konto nechal päťstovku.
Keď som už bol tak rozbehnutý, nahodil som do kufra aj zimné pneumatiky a v pneuservise som nechal 780 Sk. To preto, lebo som si tie zimné dal pred vyvážením aj umyť. Taký luxus... Aby to bolo komplet, zašiel som ešte na poštu zaplatiť mesačné poplatky za byt TV, rádio a podobné hlúposti. Toľko tuším ani za mesiac nezarobím...
Aha, a ešte sa s nami rozlúčil aj televízor, ale ten už dnes nebudem pitvať, nech si počká až keď budem mať náladu na ďalší servisný deň... Veď aj tak to asi skončí iba stanovením posmrtnej diagnózy. Dovtedy budeme bežať na piatom kolese, teda na "rezerve".
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Na bežný servis povrchu počítačového monitora používam takú jemnú chlpatú antistatickú (alebo statickú?) kefu. Existuje aj špeciálny roztok na čistenie LCD monitorov, ale pri cene 500 Sk za malú fľaštičku, ostávam pri obyčajnej vlhkej optickej handre. Za veľké peniaze chcem primerane veľké veci...
Tá drastická operácia čistenia monitora sa aj tak koná len v mimoriadnych prípadoch, keď sa zídu pri monitore nadšenci, ktorí cítia potrebu ukázať prstom presne na ten ktorý zaujímavý pixel a tak nechávajú svoju biometrickú stopu nevyužitú na mieste, kde neskôr ruší moje kruhy, alebo chudák monitor schytá kvapôčkovú infekciu kýchajúcej obsluhy... Ešte že je zaočkovaný.
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Z času na čas vznikne konflikt aj v medziľudských a susedských vzťahoch, aj tie treba občas podrobiť servisnej prehliadke, tak som sa dnes udobril so susedkou. Povedala, že už sa nehnevá za to, ako som jej nedávno vyčítal nedbalé upratovanie spoločných priestorov... (a ja tiež... sa už nehnevám).
Z času na čas sa niekde v byte vypáli žiarovka, alebo sa pokazí 40 rokov perfektne fungujúci vypínač, pekne obrastený vrstvami starých náterov, ako teraz nedávno, asi pred mesiacom... Čo je veľa, to je aj na mňa, tak som sa dnes rozhodol nahradiť ho novým, funkčným..
Pekne jemne som sa pohral so starými hliníkovými vodičmi a dielo sa podarilo, len mi ešte trochu brní v prste, ako som naslineným ukazovákom kontroloval, či je fáza tam, kde má byť..
Nakoniec sa zo mňa stal, na pol hodiny, mechanik nábytkárskych závodov. Zmontoval som si pohodlné kreslo k počítaču, lebo staré, ktoré som pred rokmi kúpil vyradené za 50 korún, ma už neuspokojovalo...
Nie že by bolo nefunkčné, ale akosi "morálne" zastaralo. Nevydržal som tu sedieť dlhšie ako pol hodinu, čo ale na druhej strane možno považovať za pozitívum, lebo pracovné prestávky pri počítači sú nanajvýš potrebné.
Teraz mi je hej, keď je zo mňa veľký manager, čo sedí v rovnomennom kresle. Ani neviem ako skončiť tento denný záznam, lebo sa mi veľmi dobre píše... Keby ma tak mohol niekto zastúpiť, to by bolo fajn...
- Práve som si spomenul, ako to doriešim, máme doma výbornú slivovicu, tak si nalejem, a nech ona píše....
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Tá píše...
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Hneď ráno som v garáži našiel slepca, čo ani za svet nechcel rozsvietiť svoje lampy. Havarovaný hlavný spínač svetiel a to som sa ponáhľal do práce. Neostalo mi nič iné, len s ním skočiť do servisu, kde som na to konto nechal päťstovku.
Keď som už bol tak rozbehnutý, nahodil som do kufra aj zimné pneumatiky a v pneuservise som nechal 780 Sk. To preto, lebo som si tie zimné dal pred vyvážením aj umyť. Taký luxus... Aby to bolo komplet, zašiel som ešte na poštu zaplatiť mesačné poplatky za byt TV, rádio a podobné hlúposti. Toľko tuším ani za mesiac nezarobím...
Aha, a ešte sa s nami rozlúčil aj televízor, ale ten už dnes nebudem pitvať, nech si počká až keď budem mať náladu na ďalší servisný deň... Veď aj tak to asi skončí iba stanovením posmrtnej diagnózy. Dovtedy budeme bežať na piatom kolese, teda na "rezerve".
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Na bežný servis povrchu počítačového monitora používam takú jemnú chlpatú antistatickú (alebo statickú?) kefu. Existuje aj špeciálny roztok na čistenie LCD monitorov, ale pri cene 500 Sk za malú fľaštičku, ostávam pri obyčajnej vlhkej optickej handre. Za veľké peniaze chcem primerane veľké veci...
Tá drastická operácia čistenia monitora sa aj tak koná len v mimoriadnych prípadoch, keď sa zídu pri monitore nadšenci, ktorí cítia potrebu ukázať prstom presne na ten ktorý zaujímavý pixel a tak nechávajú svoju biometrickú stopu nevyužitú na mieste, kde neskôr ruší moje kruhy, alebo chudák monitor schytá kvapôčkovú infekciu kýchajúcej obsluhy... Ešte že je zaočkovaný.
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Z času na čas vznikne konflikt aj v medziľudských a susedských vzťahoch, aj tie treba občas podrobiť servisnej prehliadke, tak som sa dnes udobril so susedkou. Povedala, že už sa nehnevá za to, ako som jej nedávno vyčítal nedbalé upratovanie spoločných priestorov... (a ja tiež... sa už nehnevám).
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Z času na čas sa niekde v byte vypáli žiarovka, alebo sa pokazí 40 rokov perfektne fungujúci vypínač, pekne obrastený vrstvami starých náterov, ako teraz nedávno, asi pred mesiacom... Čo je veľa, to je aj na mňa, tak som sa dnes rozhodol nahradiť ho novým, funkčným..
Pekne jemne som sa pohral so starými hliníkovými vodičmi a dielo sa podarilo, len mi ešte trochu brní v prste, ako som naslineným ukazovákom kontroloval, či je fáza tam, kde má byť..
Nakoniec sa zo mňa stal, na pol hodiny, mechanik nábytkárskych závodov. Zmontoval som si pohodlné kreslo k počítaču, lebo staré, ktoré som pred rokmi kúpil vyradené za 50 korún, ma už neuspokojovalo...
Nie že by bolo nefunkčné, ale akosi "morálne" zastaralo. Nevydržal som tu sedieť dlhšie ako pol hodinu, čo ale na druhej strane možno považovať za pozitívum, lebo pracovné prestávky pri počítači sú nanajvýš potrebné.
Teraz mi je hej, keď je zo mňa veľký manager, čo sedí v rovnomennom kresle. Ani neviem ako skončiť tento denný záznam, lebo sa mi veľmi dobre píše... Keby ma tak mohol niekto zastúpiť, to by bolo fajn...
- Práve som si spomenul, ako to doriešim, máme doma výbornú slivovicu, tak si nalejem, a nech ona píše....
~~~~~~~~~~~~~~~~~
Tá píše...
~~~~~~~~~~~~~~~~~
2008/11/02
Číslo 5 ešte žije
...sú také dni, keď sa nič nedarí a potom prídu lepšie, alebo aspoň nádej na ne...Včera, dlho po polnoci som sa pokúšal oživiť môj starý skener na porte LPT1, pod systémom windows XP a nešlo to, tak som sa vzdal a skúsil som v oknách nainštalovať windows 98 na virtuálnej mašine. Zase nič.
...len blázon čas medzitým odpláva do neznáma v spomienkach...
Dnes ráno (10:30), po normálnom štarte windows XP som ho skúsil znovu zapnúť a on žije! Rozbehol sa a pracuje ako nový... Primax Colorado 600p, Made in China.
2008/10/31
Sviatok pozostalých
Oficiálne Sviatok všetkých svätých a po ňom hneď Spomienka na zosnulých. Každý svätý má teda dva sviatky - jeden samostatný a druhý spoločný. Tak či onak, začína to až zajtra, ale ja už dnes padám od únavy, lebo som porozvážal plný kufor chryzantém na cintoríny v širokom okolí. Preto dnes, lebo zajtra ma čaká druhá šichta.
Možno si poviete, že sa rúham, ale nie je to tak. Vyjadril som pietnú spomienku každému nášmu blízkemu zosnulému, nech ich pánboh oslávi, ako sa hovorievalo... Čo viac, sa dá urobiť? Ja si pri týchto príležitostiach, v rámci modlitby, najradšej spomínam na veselšie príhody zo života zosnulého. Iba v jednom prípade ide o trochu humornú pohrebnú spomienku.
Bolo dosť sychravo a všetci chlapi z rodiny (aj ja :) sme niesli truhlu s našou tetou k vykopanému hrobu. Vtedy sa to tak robilo. Všetko klapalo, len keď sme prišli k jame a chceli sme ju položiť na pripravené drúky, zistilo sa, že truhla je naopak, teda hlava bola tam, kde majú byť nohy a naopak...
Nestalo sa nič hrozné, čo by ste čakali, s rozmyslom a z posledných síl sme začali riešiť situáciu. Bolo to dosť náročné, urobiť kolo kolo mlynské na kopčekoch šmykľavej hliny, pred očami zástupov príbuzných a známych, ale v poriadku sme ju otočili.
Počas operácie "kolo-kolo" som si nevdojak predstavil tetu, ktorá mala svojský zmysel pre humor v každej situácii, ako sa tam vnútri pod fúzy usmieva a hneď mi bolo veselšie... Takže naozaj je to aj sviatok pozostalých, lebo všetko - radosti i starosti života ostávajú navždy iba na ich (na našich) pleciach...
Možno si poviete, že sa rúham, ale nie je to tak. Vyjadril som pietnú spomienku každému nášmu blízkemu zosnulému, nech ich pánboh oslávi, ako sa hovorievalo... Čo viac, sa dá urobiť? Ja si pri týchto príležitostiach, v rámci modlitby, najradšej spomínam na veselšie príhody zo života zosnulého. Iba v jednom prípade ide o trochu humornú pohrebnú spomienku.
Bolo dosť sychravo a všetci chlapi z rodiny (aj ja :) sme niesli truhlu s našou tetou k vykopanému hrobu. Vtedy sa to tak robilo. Všetko klapalo, len keď sme prišli k jame a chceli sme ju položiť na pripravené drúky, zistilo sa, že truhla je naopak, teda hlava bola tam, kde majú byť nohy a naopak...
Nestalo sa nič hrozné, čo by ste čakali, s rozmyslom a z posledných síl sme začali riešiť situáciu. Bolo to dosť náročné, urobiť kolo kolo mlynské na kopčekoch šmykľavej hliny, pred očami zástupov príbuzných a známych, ale v poriadku sme ju otočili.
Počas operácie "kolo-kolo" som si nevdojak predstavil tetu, ktorá mala svojský zmysel pre humor v každej situácii, ako sa tam vnútri pod fúzy usmieva a hneď mi bolo veselšie... Takže naozaj je to aj sviatok pozostalých, lebo všetko - radosti i starosti života ostávajú navždy iba na ich (na našich) pleciach...
2008/10/27
Moja najdrahšia
Začal som tak osobne, lebo som dostal list od mojej poisťovne so sumou zákonného poistenia vozidla na nasledujúci rok. To by bolo v poriadku, lenže tá suma je presne 3999,- Sk (132,78 €) s poznámkou, že v tej cene je započítaná celková výška bonusu 55% (slovom: päťdesiatpäť)...
Ak jednoducho uvažujem, tak bez bonusu by som mal platiť skoro 9 tis. Sk.
Pre zaujímavosť tu je niekoľko bodov vývoja ceny PZP v Sk:
rok ____ poistné__bonus _bez bonusu
2003 ...... 3456,- .....0% ........ 3456,-
2005 ...... 3968,- .....15% ........ 4668,-
2006 ...... 4076,- .....30% ........ 5952,-
2009 ...... 3999,- .....55% ........ 8886,-
Pozrel som sa na porovnanie výšky poistenia (do 1300 ccm) v rôznych poisťovniach ako nový vodič starého auta, teda bez bonusu pri rovnakej výške plnenia:
najlacnejšie ....... 3288,-
najdrahšie ....... 7400,-
moja je s bonusom 3999,- bez bonusu 8886,-
Pozdravujem ťa, moja najdrahšia, asi ti dám Zbohom...
Ak jednoducho uvažujem, tak bez bonusu by som mal platiť skoro 9 tis. Sk.
Pre zaujímavosť tu je niekoľko bodov vývoja ceny PZP v Sk:
rok ____ poistné__bonus _bez bonusu
2003 ...... 3456,- .....0% ........ 3456,-
2005 ...... 3968,- .....15% ........ 4668,-
2006 ...... 4076,- .....30% ........ 5952,-
2009 ...... 3999,- .....55% ........ 8886,-
Pozrel som sa na porovnanie výšky poistenia (do 1300 ccm) v rôznych poisťovniach ako nový vodič starého auta, teda bez bonusu pri rovnakej výške plnenia:
najlacnejšie ....... 3288,-
najdrahšie ....... 7400,-
moja je s bonusom 3999,- bez bonusu 8886,-
Pozdravujem ťa, moja najdrahšia, asi ti dám Zbohom...
2008/10/24
Joj, cigán
Včera som si spomenul na grófku Maricu, lebo si rád dávam ľudí a veci do vzájomných súvislostí. Takže v operete Emmericha Kálmána sa spieva známa pieseň "Joj, cigán..." a to mi chvíľami pripomenie naše komerčné televízne stanice, nielen Jojku.
Tým nechcem povedať, že vysielajú samé klamstvá, to božechráň, nie! Ani o takom niečom som nechcel hovoriť, to iba tie neodbytné asociácie... Teší ma, že máme ďalší slušný kanál na televízore s programom JOJ PLUS. Zopakovať si filmovú klasiku, nikdy nie je na škodu, ale dúfam, že to neskĺzne do hlbokého seriálového prepadliska.
Zatiaľ ma potešili Pierom Richardom, na druhej strane ma však sklamali ranným seriálom z archeologických vykopávok v Dallase... Akurát, keď ráno ide Dallas, musím raňajkovať sám, lebo by polovičke ušlo niečo z tých otrasných príbehov, ktoré už pozerá hádam štvrtýkrát... Nesťažujem sa, veď nič nie je dokonalé...
K TV programom mám viac výhrad ako pochvál... Aj dnes, pred chvíľou som čosi začul v TV a je jedno na akom kanáli, nejakú tú smotánku, celebritonoviny a či čo a bol to taký monotónne kolísavo spevavý hlas moderátorky, že keby som to mal počúvať dlhšie, určite dostanem morskú chorobu.
Podobne ma dojímajú správy o počasí, ktoré asi umelo zrýchľujú, lebo v realite by to nedokázala žiadna rosnička zomlieť tak rýchlo...
Na záver trochu vážnejšie spomeniem včerajšiu besedu na dvojke o sociálnom štáte. Nebolo to síce pod lampou, lebo lampa bola iba na okraji scény, ale téma to bola zaujímavá, aj diskusia zväčša vecná a podnetná. Vydržal som počúvať so záujmom až do konca.
Vraj aj na Joj plus budú dávať čosi také ako staré Pod lampou, aj s Hríbom.. To rozhodne vyskúšam a potom sa ozvem... (ťažká veta... :)
Dobrý večer.
Tým nechcem povedať, že vysielajú samé klamstvá, to božechráň, nie! Ani o takom niečom som nechcel hovoriť, to iba tie neodbytné asociácie... Teší ma, že máme ďalší slušný kanál na televízore s programom JOJ PLUS. Zopakovať si filmovú klasiku, nikdy nie je na škodu, ale dúfam, že to neskĺzne do hlbokého seriálového prepadliska.
Zatiaľ ma potešili Pierom Richardom, na druhej strane ma však sklamali ranným seriálom z archeologických vykopávok v Dallase... Akurát, keď ráno ide Dallas, musím raňajkovať sám, lebo by polovičke ušlo niečo z tých otrasných príbehov, ktoré už pozerá hádam štvrtýkrát... Nesťažujem sa, veď nič nie je dokonalé...
K TV programom mám viac výhrad ako pochvál... Aj dnes, pred chvíľou som čosi začul v TV a je jedno na akom kanáli, nejakú tú smotánku, celebritonoviny a či čo a bol to taký monotónne kolísavo spevavý hlas moderátorky, že keby som to mal počúvať dlhšie, určite dostanem morskú chorobu.
Podobne ma dojímajú správy o počasí, ktoré asi umelo zrýchľujú, lebo v realite by to nedokázala žiadna rosnička zomlieť tak rýchlo...
Na záver trochu vážnejšie spomeniem včerajšiu besedu na dvojke o sociálnom štáte. Nebolo to síce pod lampou, lebo lampa bola iba na okraji scény, ale téma to bola zaujímavá, aj diskusia zväčša vecná a podnetná. Vydržal som počúvať so záujmom až do konca.
Vraj aj na Joj plus budú dávať čosi také ako staré Pod lampou, aj s Hríbom.. To rozhodne vyskúšam a potom sa ozvem... (ťažká veta... :)
Dobrý večer.
2008/10/19
Reťazenie a kampane
Iste poznáte tú hru na šepkandu, keď sa kolektív posadí okolo okrúhleho stola a jeden pošepne svojmu susedovi nejakú zmysluplnú vetu, ktorú si pre istotu zapíše. Tak to ide dokola až sa správa dostane k jej pôvodcovi... Zábava spočíva v tom, ako sa správa viacnásobným ústnym podaním deformuje.
Podobná hra sa hrá aj na internete. Obvykle agentúra vydá nejakú správu, tej sa chytia internetové noviny a postavia z nej svoj článok. Ten si prečíta bloger a keďže nechce kopírovať, opíše tú správu svojimi slovami, čosi uberie a čosi pridá... To si prečíta ďalší bloger - nekopíruje, ale podá opäť vlastnú verziu a tak to ide do kolečka dokola...
Možností je veľa, občas sa stane, že v "čítačke" sa mi stretne naraz niekoľko takýchto správ. Stáva sa to dosť často, že mám v "čítačke" veľa ohniviek takých blogerských reťazí... Čím vážnejšia, alebo šokujúcejšia je tá udalosť, tým dlhšie vydrží krúžiť po blogerskom nebi.
Nemusí ísť vždy len o postupnosť, ľudia často vychádzajú z jedného známeho faktu a tento hodnotia paralelne a ako sa hovorí, koľko ľudí - toľko názorov. Nie vždy sa však názory líšia, občas to vyznie ako jednotná kampaň rovnakých stanovísk... Najčastejšie v komentovaní, či "hovadení" politiky.
Pravdou je aj to, že často si to nadrobia sami politici (nechcem menovať, ale o príklady nie je núdza). Politika je totiž ako futbal - každý mu rozumie, ale na ihrisko vždy vybehne iba jedenásť hráčov...
Podobná hra sa hrá aj na internete. Obvykle agentúra vydá nejakú správu, tej sa chytia internetové noviny a postavia z nej svoj článok. Ten si prečíta bloger a keďže nechce kopírovať, opíše tú správu svojimi slovami, čosi uberie a čosi pridá... To si prečíta ďalší bloger - nekopíruje, ale podá opäť vlastnú verziu a tak to ide do kolečka dokola...
Možností je veľa, občas sa stane, že v "čítačke" sa mi stretne naraz niekoľko takýchto správ. Stáva sa to dosť často, že mám v "čítačke" veľa ohniviek takých blogerských reťazí... Čím vážnejšia, alebo šokujúcejšia je tá udalosť, tým dlhšie vydrží krúžiť po blogerskom nebi.
Nemusí ísť vždy len o postupnosť, ľudia často vychádzajú z jedného známeho faktu a tento hodnotia paralelne a ako sa hovorí, koľko ľudí - toľko názorov. Nie vždy sa však názory líšia, občas to vyznie ako jednotná kampaň rovnakých stanovísk... Najčastejšie v komentovaní, či "hovadení" politiky.
Pravdou je aj to, že často si to nadrobia sami politici (nechcem menovať, ale o príklady nie je núdza). Politika je totiž ako futbal - každý mu rozumie, ale na ihrisko vždy vybehne iba jedenásť hráčov...
2008/10/18
Bolkoviny a iné
Obvykle potrebujem k písaniu nejaký impulz, alebo povestnú kvapku, po ktorej pohár pretečie. Dnes to boli Bolkoviny s Dášou Bláhovou. Dáša predviedla krátku ukážku zo svojho intímneho divadla, no o tom nechcem písať, to treba počuť. Teda aspoň počuť...Zakrátko k nám príde anglická kráľovná, už prebiehajú rozsiahle prípravy jej programu, zametajú sa cesty, maľujú obrubníky a tak podobne, veď to, my starší, dobre poznáme... Zabezpečuje sa policajná ochrana a napriek tomu sa na vytýčených trasách budú rušiť policajti.
Aby som bol presný, ide o tých spiacich policajtov, teda o spomaľovače premávky, retardéry. Predsa kráľovná a jej sprievod nebudú spomaľovať na každej ulici niekoľkokrát, to by boli udrncaní kým dorazia na Devín. Škoda, že nepríde aj k nám, celkom by ma potešilo, keby retardéry aj u nás demontovali.
A vôbec, myslím si že spomaľovače sú kolektívnym a pohodlne udeleným trestom slušnej väčšine vodičov. Na počesť kráľovnej by sme mali aspoň zredukovať počet týchto prekážok v cestnej premávke. Chystá sa zníženie maxima v obciach na 50 km/h, budú demontovať tisíce štyridsiatkových značiek, tak by to mohlo ísť aj bez spomaľovačov, veď už budeme k sebe dobrí...
Možno svitá na lepšie časy, Angličania už vymysleli retardér, ktorý je schovaný na úrovni cesty a nafúkne sa iba vtedy, ak vodič prekročí predpísanú rýchlosť. Zatiaľ sú spomaľovače u nás akousi novodobou módou. Pred časom sa ma spýtala suseda, prečo ešte na našej ulici nemáme retardér, keď všetky ulice okolo ho už majú?
2008/10/17
Plán "B"
Bolo to asi pred dvadsiatimi rokmi, keď sme sa naposledy chystali k túre na Ďumbier. Naše východisko bolo v Bystrej, v hoteli Biela Medvedica. Na Srdiečko sme sa doviezli autobusom, odtiaľ lanovkou až na Chopok a tam sa začal náš rozpačitý pochod na Ďumbier.
Keď sme dorazili do Demänovského sedla, začala ma omínať jedna topánka, tak sme zauvažovali o pláne "B", že zídeme žľabom dolu na modrú a tadiaľ ustúpime na Kosodrevinu a späť na Srdiečko. K zostupu strmým údolím nás zlákali oberači čučoriedok, ktorí sa tam pohybovali.
Bola to pekelná cesta, zostupy sú vždy najobávanejšou časťou túry a tento bol zvlášť extrémny a neznačkovaný, ale prežili sme ho.
Toto malé víťazstvo nás opäť povzbudilo a po krátkom váhaní a skonzumovaní zásob proviantu sme sa rozhodli, že predsa len na Ďumbier vystúpime, modrou cestou na Štefánikovu chatu a odtiaľ na vrchol. Bola to celkom pohodlná chôdza, aj keď trochu nekonečná pri obchádzaní hory kosodrevinou.
Počasie bolo typicky letné, horúčava a keď sme došli na chatu, našou hlavnou starosťou bolo niečo si vypiť. Keďže to bolo na chate, šetrili sme svoje vodné zásoby a ja som neodolal, dal som si (teplé) pivo. To mi nestačilo, tak som si k tomu pridal ešte horúci čaj... No, horúci moc nebol a bola to taká žbrnda osladená nejakým lepkavým sirupom, ale vypil som to...
Pokračovanie nebude o následkoch zvláštnej kombinácie nápojov, ale o ďalšom vývine udalostí. S ohľadom na stav nohy a iné okolnosti sme si povedali, že Ďumbier neodíde, že tam počká na našu budúcu túru a opäť sme prešli na plán "B". Pustili sme sa rovno dolu do Mlynnej doliny, smerom k Mýtu pod Ďumbierom.
Čakala nás jedna z najdlhších dolín v Nízkych Tatrách. Moje nohy dostali riadne zabrať, až tak, že v závere doliny som sa radšej vyzul a kráčal som po horúcom asfalte bosý. To bola úľava! Dolu v dedine sme chvíľu čakali na autobus do Bystrej, ale nakoniec sme do tretice prešli na plán "B" a rozhodli sme sa dokončiť to pešo až do našej Medvedice.
Na druhý deň ma čakala riadna svalovica. Do jedálne sa schádzalo cez jeden schodík (už tam nie je), ktorý som mal problém prekonávať. Dva dni boli našim hlavným záujmom len krátke vychádzky do okolia a hlavne sauna, ktorá bola k dispozícii len pre nás dvoch. Na tretí deň sme sa znova vydali na podobnú túru ibaže na druhej strane Chopku, s návratom cez dlhúúú Vajskovskú dolinu. Proste nepoučiteľní turisti....
______________
spomienka inšpirovaná germou
Keď sme dorazili do Demänovského sedla, začala ma omínať jedna topánka, tak sme zauvažovali o pláne "B", že zídeme žľabom dolu na modrú a tadiaľ ustúpime na Kosodrevinu a späť na Srdiečko. K zostupu strmým údolím nás zlákali oberači čučoriedok, ktorí sa tam pohybovali.
Bola to pekelná cesta, zostupy sú vždy najobávanejšou časťou túry a tento bol zvlášť extrémny a neznačkovaný, ale prežili sme ho.
Toto malé víťazstvo nás opäť povzbudilo a po krátkom váhaní a skonzumovaní zásob proviantu sme sa rozhodli, že predsa len na Ďumbier vystúpime, modrou cestou na Štefánikovu chatu a odtiaľ na vrchol. Bola to celkom pohodlná chôdza, aj keď trochu nekonečná pri obchádzaní hory kosodrevinou.
Počasie bolo typicky letné, horúčava a keď sme došli na chatu, našou hlavnou starosťou bolo niečo si vypiť. Keďže to bolo na chate, šetrili sme svoje vodné zásoby a ja som neodolal, dal som si (teplé) pivo. To mi nestačilo, tak som si k tomu pridal ešte horúci čaj... No, horúci moc nebol a bola to taká žbrnda osladená nejakým lepkavým sirupom, ale vypil som to...
Pokračovanie nebude o následkoch zvláštnej kombinácie nápojov, ale o ďalšom vývine udalostí. S ohľadom na stav nohy a iné okolnosti sme si povedali, že Ďumbier neodíde, že tam počká na našu budúcu túru a opäť sme prešli na plán "B". Pustili sme sa rovno dolu do Mlynnej doliny, smerom k Mýtu pod Ďumbierom.
Čakala nás jedna z najdlhších dolín v Nízkych Tatrách. Moje nohy dostali riadne zabrať, až tak, že v závere doliny som sa radšej vyzul a kráčal som po horúcom asfalte bosý. To bola úľava! Dolu v dedine sme chvíľu čakali na autobus do Bystrej, ale nakoniec sme do tretice prešli na plán "B" a rozhodli sme sa dokončiť to pešo až do našej Medvedice.
Na druhý deň ma čakala riadna svalovica. Do jedálne sa schádzalo cez jeden schodík (už tam nie je), ktorý som mal problém prekonávať. Dva dni boli našim hlavným záujmom len krátke vychádzky do okolia a hlavne sauna, ktorá bola k dispozícii len pre nás dvoch. Na tretí deň sme sa znova vydali na podobnú túru ibaže na druhej strane Chopku, s návratom cez dlhúúú Vajskovskú dolinu. Proste nepoučiteľní turisti....
______________
spomienka inšpirovaná germou
2008/10/15
Báthory versus Jakubisko
Konečne som videl najnovšieho Jakubiska. O filme Báthory som doteraz prečítal veľa názorov, posudkov aj odsudkov, s úľavou však konštatujem, že nič sa mi nepotvrdilo. Báthory je celkom obyčajný film, akých sú vo svete desiatky, ale na slovenské pomery je to trhák.
Podľa mňa je to príbeh ženy na historickom pozadí a nemám potrebu posudzovať, či sa to v skutočnosti stalo tak, ako to on zobrazil, alebo tak, ako je to v legende a v písomných svedectvách, lebo aj historicky zachovaný papier niekedy veľa znesie.
Ani Jakubisko celkom nezmazal obraz masovej vrahyne, aj on zobrazil svoju Erzsébeth ako vraždí, ako vie byť krutá, čo sa zrejme v tej dobe v panstve nosilo. Keby mala doma manžela, asi by to dopadlo inak... Presvedčivej lásky v tom filme nie je veľa.
Filmový príbeh bol pre mňa veľmi pravdepodobný, nemám výhrady voči žiadnej postave. Presvedčivý je aj v tom, že v boji o moc a majetky sa dodnes nerešpektujú všetky písané a nepísané pravidlá. Pre mňa normálny, dobrý film, ktorý dokázal upútať moju pozornosť plných 140 minút.
Mám iba dve výhrady, dve veci, ktoré tam nemuseli byť, lebo sú podľa mňa v príbehu nefunkčné a práve v nich som videl špecifický Jakubiskov podpis, lebo inak by ten film mohol natočiť rovnako, aj rovnako dobre, každý dobrý režisér. Tým nechcem zhadzovať kvalitu filmu, práve naopak.
A ktoré dve veci mi tam narúšali čistotu ne-jakubiskovského štýlu? Jednoznačne kolieskové korčule a padák... Inak vďaka za dobrý film...
Podľa mňa je to príbeh ženy na historickom pozadí a nemám potrebu posudzovať, či sa to v skutočnosti stalo tak, ako to on zobrazil, alebo tak, ako je to v legende a v písomných svedectvách, lebo aj historicky zachovaný papier niekedy veľa znesie.
Ani Jakubisko celkom nezmazal obraz masovej vrahyne, aj on zobrazil svoju Erzsébeth ako vraždí, ako vie byť krutá, čo sa zrejme v tej dobe v panstve nosilo. Keby mala doma manžela, asi by to dopadlo inak... Presvedčivej lásky v tom filme nie je veľa.
Filmový príbeh bol pre mňa veľmi pravdepodobný, nemám výhrady voči žiadnej postave. Presvedčivý je aj v tom, že v boji o moc a majetky sa dodnes nerešpektujú všetky písané a nepísané pravidlá. Pre mňa normálny, dobrý film, ktorý dokázal upútať moju pozornosť plných 140 minút.
Mám iba dve výhrady, dve veci, ktoré tam nemuseli byť, lebo sú podľa mňa v príbehu nefunkčné a práve v nich som videl špecifický Jakubiskov podpis, lebo inak by ten film mohol natočiť rovnako, aj rovnako dobre, každý dobrý režisér. Tým nechcem zhadzovať kvalitu filmu, práve naopak.
A ktoré dve veci mi tam narúšali čistotu ne-jakubiskovského štýlu? Jednoznačne kolieskové korčule a padák... Inak vďaka za dobrý film...
2008/10/14
Čína upadá
Ktovie, ako sa správne povie - bol som v Číne, alebo bol som na "číne"? V mojom prípade je správna tá druhá odpoveď. Bol som na "číne" a ešte dodávam, že to bolo naposledy. Zdá sa mi, že rôznymi čínskymi, thajskými a inými exotickými reštauráciami sa u nás roztrhlo vrece.
Rozmnožovanie čínskych vývarovní by v zásade nebol problém, ten väzí v kvalite. Čím väčšia kvantita - tým nižšia kvalita. Možno som trochu predpojatý, ale nečudujte sa mi, je pozdný večer (nie 1. máj) a ešte som nestrávil dnešný obed s názvom 8 zázrakov...
Zákazníkov získavajú relatívne nízkymi cenami, ale aj tak registrujem úpadok čínskej kuchyne na Slovensku. Je to hrozné, už ani paličky k jedlu nedávajú... Kde sú tie staré dobré časy, keď sme si doma pripravovali čínske špeciality a jedli sme ich paličkami?
...
Nabudúce:
Rozmnožovanie čínskych vývarovní by v zásade nebol problém, ten väzí v kvalite. Čím väčšia kvantita - tým nižšia kvalita. Možno som trochu predpojatý, ale nečudujte sa mi, je pozdný večer (nie 1. máj) a ešte som nestrávil dnešný obed s názvom 8 zázrakov...
Zákazníkov získavajú relatívne nízkymi cenami, ale aj tak registrujem úpadok čínskej kuchyne na Slovensku. Je to hrozné, už ani paličky k jedlu nedávajú... Kde sú tie staré dobré časy, keď sme si doma pripravovali čínske špeciality a jedli sme ich paličkami?
...
Nabudúce:
- Lamb kebab -
2008/10/10
Vraní orech
V záhrade nám vyrástol orech. Stáva sa, že vrany si niekde nájdu kvalitné orechy a nesú si ich v zobáku na bezpečné miesto, aby ho tam skonzumovali. A stane sa aj to, že niektorá ho za letu stratí. Tak pomáhajú migrácii orechov.
Ten náš oriešok vyrašil poblíž hrozna už pred štyrmi rokmi. Bol krásny, ako každý mladý orech. O starých orechových stromoch sa to nedá povedať, lebo pod svojou rozložitou korunou nedovolia vyrásť žiadnej inej rastlinke.
Náš krásny oriešok, vo svojej prvej sezóne pekne vyrástol, ibaže to bolo na nesprávnom mieste. Veruže, aj u orechov platí, že je dobré byť v správny čas na správnom mieste a nie naopak. Tak som ho na záver sezóny nemilosrdne odstrihol (bolo mi ho ľúto, ale čo už...).
V ďalšom roku, ako by sa nechumelilo, z orechového pníka vyrástli nové výhonky a tak sa snažil, že do jesene bol vyšší ako ten jeho vlaňajší predchodca. Pri oberačke hrozna padlo opäť hrozné rozhodnutie: Odstrániť orech! A stalo sa.
Nebudem vás napínať, všetko sa opakovalo každý rok - strom rástol, ja som strihal (ešte mi stačili nožnice, aj keď som sa pritom ponamáhal) až dodnes. Orech tam opäť stojí ako víťaz, väčší a krajší ako vlani a predvlani a predpredvlani a ja stojím znova pred osudovým rozhodnutím...
Byť, či nebyť orech....?
Možno by to ešte šlo - niekam ho presadiť, niekam, kde by ani po rokoch nezavadzal. Keď je taký odolný, možno by to vydržal. Hovorí sa, že mrcha zelina nevyhynie a zdá sa, že aj to, čo podstúpi v mladosti útrapy a ponižovanie, nakoniec predsa odolá a vyrastie na vysokého silného jedinca...
Ten náš oriešok vyrašil poblíž hrozna už pred štyrmi rokmi. Bol krásny, ako každý mladý orech. O starých orechových stromoch sa to nedá povedať, lebo pod svojou rozložitou korunou nedovolia vyrásť žiadnej inej rastlinke.
Náš krásny oriešok, vo svojej prvej sezóne pekne vyrástol, ibaže to bolo na nesprávnom mieste. Veruže, aj u orechov platí, že je dobré byť v správny čas na správnom mieste a nie naopak. Tak som ho na záver sezóny nemilosrdne odstrihol (bolo mi ho ľúto, ale čo už...).
V ďalšom roku, ako by sa nechumelilo, z orechového pníka vyrástli nové výhonky a tak sa snažil, že do jesene bol vyšší ako ten jeho vlaňajší predchodca. Pri oberačke hrozna padlo opäť hrozné rozhodnutie: Odstrániť orech! A stalo sa.
Nebudem vás napínať, všetko sa opakovalo každý rok - strom rástol, ja som strihal (ešte mi stačili nožnice, aj keď som sa pritom ponamáhal) až dodnes. Orech tam opäť stojí ako víťaz, väčší a krajší ako vlani a predvlani a predpredvlani a ja stojím znova pred osudovým rozhodnutím...
Byť, či nebyť orech....?
Možno by to ešte šlo - niekam ho presadiť, niekam, kde by ani po rokoch nezavadzal. Keď je taký odolný, možno by to vydržal. Hovorí sa, že mrcha zelina nevyhynie a zdá sa, že aj to, čo podstúpi v mladosti útrapy a ponižovanie, nakoniec predsa odolá a vyrastie na vysokého silného jedinca...
2008/10/09
Zabudnuté hrozno
V záhrade nám rastie hrozno. Správne som to napísal, ono rastie, teda napriek môjmu nezáujmu oň, takmer po celý rok. Skoro na jar ho síce ostrihám, tak ako sa strihajú hlavy u holiča - proste to, čo je dlhé - skrátiť...
Študoval som niekoľkokrát odbornú literatúru o spôsoboch strihania viniča, ale ako naschvál, vždy ma tá teória zastihla až keď bolo po praktickej činnosti a do roka som to zase zabudol. Tak tam ten vinič rastie, na jar rozkvitne, na jeseň dozreje a napriek všetkému, niekedy celkom bez problémov.
Nie je ho veľa, iba štyri korene akéhosi značkového klasického viniča stolovej odrody. Tento rok sa naň nejako zabudlo, lebo sme si zmysleli, že ideme na dlhú dovolenku, práve keď ono začalo dozrievať. Tak sa nám väčšina bobúľ zosušila a ostalo na strapcoch iba zopár tvrdo vyvolených.
To zabudnuté hrozno sme dnes objavili a po prvom ochutnaní sme pri ňom zakotvili, až kým sa nám nepodarilo pojesť takmer všetky sladučké a voňavé bobule... Bolo to super, loviť tie gulôčky a rovno s nimi do úst.
Žiadne umývanie, to hrozno nezažilo za celú sezónu žiadnu chemikáliu, okrem skorého jarného postreku a aj ten ma trochu mrzí a tá trocha usadeného vesmírneho prachu na jeho povrchu nám aspoň nahradí potrebný prídel minerálov...
Študoval som niekoľkokrát odbornú literatúru o spôsoboch strihania viniča, ale ako naschvál, vždy ma tá teória zastihla až keď bolo po praktickej činnosti a do roka som to zase zabudol. Tak tam ten vinič rastie, na jar rozkvitne, na jeseň dozreje a napriek všetkému, niekedy celkom bez problémov.
Nie je ho veľa, iba štyri korene akéhosi značkového klasického viniča stolovej odrody. Tento rok sa naň nejako zabudlo, lebo sme si zmysleli, že ideme na dlhú dovolenku, práve keď ono začalo dozrievať. Tak sa nám väčšina bobúľ zosušila a ostalo na strapcoch iba zopár tvrdo vyvolených.
To zabudnuté hrozno sme dnes objavili a po prvom ochutnaní sme pri ňom zakotvili, až kým sa nám nepodarilo pojesť takmer všetky sladučké a voňavé bobule... Bolo to super, loviť tie gulôčky a rovno s nimi do úst.
Žiadne umývanie, to hrozno nezažilo za celú sezónu žiadnu chemikáliu, okrem skorého jarného postreku a aj ten ma trochu mrzí a tá trocha usadeného vesmírneho prachu na jeho povrchu nám aspoň nahradí potrebný prídel minerálov...
Pri tejto príležitosti som si spomenul na jednu pozdne jesennú oberačku, z fabriky nás vyhnali do obrovského družstevného družobného vinohradu, kde sme v sychravom čase zbierali vraj to najvzácnejšie hrozno na výrobu vzácneho "ľadového" vína.Naše zabudnuté hrozno je taká koncentrovaná spomienka na slnečné dni mladosti, je to niečo ako neskorá láska, ktorá príde, aj keď ju už skoro nikto nečaká, ako sladký a voňavý koncentrát. Vlastne, aj v tých zabudnutých hroznách je chémia, ale taká prírodná, slnečná a vyvážená, ktorá je základom príťažlivosti, podobne ako u zamilovaných...
2008/10/08
Panelák a doktori
TV Joj by som premenoval na TV Panelák. Kam sa len pozriem v programe na týždeň, všade sa skvie Panelák (dnes 121). Nemám nič proti "pozeračom" tohto ani iných seriálov a možno tým, že to nesledujem, o veľa prichádzam. Popravde, nejaké kusy z paneláka som už videl, na niektorých hercov by som si možno aj zvykol, ako si človek zvykne na topánky, ktoré ho najprv tlačili ale potom sa vychodili (alebo vyčaptali).
Seriály ma až tak netrápia, aj keď som ich oponent, možno by som mal byť za ne televíziám vďačný, lebo mi šetria čas na iné, moje vlastné aktivity, ku ktorým patrí aj tento blog. Tu naokolo sa všeličo dozviem, dávam si dohromady mozaiku udalostí, veru je to niekedy lepšie ako prieskum verejnej mienky, alebo psychologický test...
Plynie tu zmysluplný život, pohybujú sa tu ľudia, amatérski aj profesionálni novinári, len si človek musí dať pozor, aby všetkému na prvé prečítanie neuveril. Samotný blog by mal byť interaktívnym priestorom medzi autorom a čitateľmi, ale niekedy stačí svoje myšlienky nahodiť do siete len pre vlastné potešenie (aby ste si nemysleli, že musíte k tomuto niečo povedať v diskusii :-).
A to je tá, moja dnešná pointa - mať každý deň z niečoho potešenie... Či na blogu, alebo v práci, v ľubovoľnej profesii. Logicky teda, ak niektorý deň nič nenapíšem, tak je jasné, že ma potešilo niečo ešte zmysluplnejšie... Ale ak veľa píšem a často píšem, nedostáva sa mi potešenia podľa vlastných predstáv inde... No tak povedzme, že to približne tak funguje.
V každej profesii musí mať človek občas nejaké potešenie, svetlé dni, vydarenú prácu, za ktorú ho pochvália, alebo len tak jednoducho sa ráno zobudí a idúc do práce zistí, že má čisté svedomie (na staré hriechy sa zabúda...). Taký je povznášajúci pocit z dobre vykonanej práce.
Včera u lekára ma prepadla taká myšlienka - kedy majú doktori dobrý pocit zo svojej práce, keď k nim chodia stále iba chorí ľudia? Aj keď sa vyliečia, po čase opäť prídu s tou istou, alebo inou chorobou. Musí to byť skľučujúce, zisťovať pacientovu anamnézu, kde ho bolí, potom záverečne skonštatovať diagnózu stanoviť terapiu a prognózu...
Prognózu vlastne ani pacientom nehovoria, ostáva často iba v ich svedomí.... Tak som včera, sediac oproti dobre vyvinutej slečne v čakárni, skúmal aký pacient je pre doktora ten najlepší a dospel som k názoru, že najlepší je pacient, ktorý príde s tým, že včera ho bolelo, ale už ho nebolí. Pre takých pacientov(tky) by som bol rád liečiteľom...
Seriály ma až tak netrápia, aj keď som ich oponent, možno by som mal byť za ne televíziám vďačný, lebo mi šetria čas na iné, moje vlastné aktivity, ku ktorým patrí aj tento blog. Tu naokolo sa všeličo dozviem, dávam si dohromady mozaiku udalostí, veru je to niekedy lepšie ako prieskum verejnej mienky, alebo psychologický test...
Plynie tu zmysluplný život, pohybujú sa tu ľudia, amatérski aj profesionálni novinári, len si človek musí dať pozor, aby všetkému na prvé prečítanie neuveril. Samotný blog by mal byť interaktívnym priestorom medzi autorom a čitateľmi, ale niekedy stačí svoje myšlienky nahodiť do siete len pre vlastné potešenie (aby ste si nemysleli, že musíte k tomuto niečo povedať v diskusii :-).
A to je tá, moja dnešná pointa - mať každý deň z niečoho potešenie... Či na blogu, alebo v práci, v ľubovoľnej profesii. Logicky teda, ak niektorý deň nič nenapíšem, tak je jasné, že ma potešilo niečo ešte zmysluplnejšie... Ale ak veľa píšem a často píšem, nedostáva sa mi potešenia podľa vlastných predstáv inde... No tak povedzme, že to približne tak funguje.
V každej profesii musí mať človek občas nejaké potešenie, svetlé dni, vydarenú prácu, za ktorú ho pochvália, alebo len tak jednoducho sa ráno zobudí a idúc do práce zistí, že má čisté svedomie (na staré hriechy sa zabúda...). Taký je povznášajúci pocit z dobre vykonanej práce.
Včera u lekára ma prepadla taká myšlienka - kedy majú doktori dobrý pocit zo svojej práce, keď k nim chodia stále iba chorí ľudia? Aj keď sa vyliečia, po čase opäť prídu s tou istou, alebo inou chorobou. Musí to byť skľučujúce, zisťovať pacientovu anamnézu, kde ho bolí, potom záverečne skonštatovať diagnózu stanoviť terapiu a prognózu...
Prognózu vlastne ani pacientom nehovoria, ostáva často iba v ich svedomí.... Tak som včera, sediac oproti dobre vyvinutej slečne v čakárni, skúmal aký pacient je pre doktora ten najlepší a dospel som k názoru, že najlepší je pacient, ktorý príde s tým, že včera ho bolelo, ale už ho nebolí. Pre takých pacientov(tky) by som bol rád liečiteľom...
2008/10/05
Píšem, teda som
To tvrdenie z nadpisu je možno trochu prehnané, ale je to tak, píšem a píšem plynulým strojopisom, lebo už nemusím hľadať písmenká na obdratej a neergonomickej klaviatúre ospalého laptopu. Píšem, teda som doma.
Stručný pohľad na moju dovolenku sa dá vydedukovať z mojich predchádzajúcich krátkych vstupov na túto pôdu, ktorá znamená svet.
Boli to nádherné týždne plné zážitkov a spoznávania európskej histórie, navyše s príjemnou pridanou hodnotou vo forme - ako inak - slnka a morskej vody... Vážne, to more je pre mňa nenahraditeľné z viacerých pohľadov, ale o tom som sa už v stručnosti vyjadril.
Musím povedať, že návrat do relatívne chladnej jesene z južných krajín, bol skokom z rozprávky do reality. Bol to však aj tak návrat celkom príjemný, aj vďaka pokojnému letu v zmodernizovanej verzii A319.
V najbližších dňoch, týždňoch a možno i mesiacoch ma čaká ťažká práca na usporadúvaní mojich vizuálnych spomienok, organizovanie archívu, triedenie, hodnotenie a vyraďovanie nekvalitného materiálu.
Lebo nie je umenie nasnímať vo Vatikáne 500 záberov, ale vybrať tých 10, ktoré majú čosi do seba. Bude to ťažká práca, ale už sa na ňu teším, lebo ma opäť povedie Talianskom od hlavy až k päte a k Etne.
Tak mi držte palce, aby mi ostal čas aj na pár slov o tom, ako žijem a kde ma tlačí topánka....
.....
Stručný pohľad na moju dovolenku sa dá vydedukovať z mojich predchádzajúcich krátkych vstupov na túto pôdu, ktorá znamená svet.
Boli to nádherné týždne plné zážitkov a spoznávania európskej histórie, navyše s príjemnou pridanou hodnotou vo forme - ako inak - slnka a morskej vody... Vážne, to more je pre mňa nenahraditeľné z viacerých pohľadov, ale o tom som sa už v stručnosti vyjadril.
Musím povedať, že návrat do relatívne chladnej jesene z južných krajín, bol skokom z rozprávky do reality. Bol to však aj tak návrat celkom príjemný, aj vďaka pokojnému letu v zmodernizovanej verzii A319.
V najbližších dňoch, týždňoch a možno i mesiacoch ma čaká ťažká práca na usporadúvaní mojich vizuálnych spomienok, organizovanie archívu, triedenie, hodnotenie a vyraďovanie nekvalitného materiálu.
Lebo nie je umenie nasnímať vo Vatikáne 500 záberov, ale vybrať tých 10, ktoré majú čosi do seba. Bude to ťažká práca, ale už sa na ňu teším, lebo ma opäť povedie Talianskom od hlavy až k päte a k Etne.
Tak mi držte palce, aby mi ostal čas aj na pár slov o tom, ako žijem a kde ma tlačí topánka....
.....
2008/10/03
More je
More je matkou života na zemi. Je slaná chuť v ústach, a chladný dych rýb. More je báseň s množstvom rýmov, je povznášajúcim rytmom a melódiou vĺn.
Veľa iných prirovnaní sa mi núka k tomu pocitu, byť súčasťou morského sveta na pobreží. More je aj pláž, ktorú mám rád, a mám ho rád, ako batéria čo miluje svoj elektrolyt, keď sa dobíja energiou.
More sú lode, lodičky a bárky kolíšuce sa na vlnách až po hranicu tolerovanú mojim žalúdkom. More sú tajomstvá dialok a vysnívané romantické ciele.
More je "more" nádherných žien zaliatych slnkom ako mušky v jantáre a každá je kráľovnou svojej krásy a každý deň, víly rodiace sa z peny morských vĺn, zvádzajú moje zmysly.
To je more...
....
Venované moru, Slieme a iným miestam, aj maltskej Venuši...
Veľa iných prirovnaní sa mi núka k tomu pocitu, byť súčasťou morského sveta na pobreží. More je aj pláž, ktorú mám rád, a mám ho rád, ako batéria čo miluje svoj elektrolyt, keď sa dobíja energiou.
More sú lode, lodičky a bárky kolíšuce sa na vlnách až po hranicu tolerovanú mojim žalúdkom. More sú tajomstvá dialok a vysnívané romantické ciele.
More je "more" nádherných žien zaliatych slnkom ako mušky v jantáre a každá je kráľovnou svojej krásy a každý deň, víly rodiace sa z peny morských vĺn, zvádzajú moje zmysly.
To je more...
....
Venované moru, Slieme a iným miestam, aj maltskej Venuši...
2008/09/30
Skúsenosti
Človek ich zbiera takmer každodenne v nekonečnom kolobehu. Niekedy ich možno považovať za neomylné pravdy... Jedna moja aktuálna hovorí:
- Nikdy nechoď fotografovať historické pamiatky s manželkou, dcérou, alebo frajerkou, lebo sa k pamiatkam nedostaneš a budeš postávať na ulici, alebo čučať na nezaujímavé handry ako dilino... Maximálne ťa môžu obviniť, že práve ich považuješ za ruinu...
- Nikdy nechoď fotografovať historické pamiatky s manželkou, dcérou, alebo frajerkou, lebo sa k pamiatkam nedostaneš a budeš postávať na ulici, alebo čučať na nezaujímavé handry ako dilino... Maximálne ťa môžu obviniť, že práve ich považuješ za ruinu...
Slovo o slove
Tak som si pomyslel, že keby nebolo nedorozumení a konfliktov, ľudská komunikácia by stratila logický zmysel. Nie že by bola úplne nezmyselná, našlo by sa viacero iných zmyslov, iba logika komunikácie by chýbala.
Keby nebolo konfliktov a nedorozumení, stačilo by nám na pritakávanie a podlizovanie sa potľapkanie po pleci, súhlasné zamrmlanie či zakrochkanie, alebo iba opičí škrek šťastia.
Ktovie, ako začala v dávnoveku ľudská komunikácia? Čo bolo skôr - verejný prejav, alebo kritika? Možno to začalo už prvým úderom oponenta kyjakom po chrbte rečníkovi, ako prejav nesúhlasu s vysloveným názorom, alebo naopak - kyjak bol rečou vyhlasovateľa názoru...
A tak nejako mierumilovne to začalo a pokračuje dodnes...
Keby nebolo konfliktov a nedorozumení, stačilo by nám na pritakávanie a podlizovanie sa potľapkanie po pleci, súhlasné zamrmlanie či zakrochkanie, alebo iba opičí škrek šťastia.
Ktovie, ako začala v dávnoveku ľudská komunikácia? Čo bolo skôr - verejný prejav, alebo kritika? Možno to začalo už prvým úderom oponenta kyjakom po chrbte rečníkovi, ako prejav nesúhlasu s vysloveným názorom, alebo naopak - kyjak bol rečou vyhlasovateľa názoru...
A tak nejako mierumilovne to začalo a pokračuje dodnes...
2008/09/28
Lampuka
Aj taký deň sa našiel, že zapršalo, tak sme sa venovali kultúre... Je to široký pojem, tak radšej o detailoch pomlčím. Iný slnečný deň, ktorý nevyšiel navnivoč sme strávili na pieskovej pláži, na opačnej strane ostrova, kvôli vetru, ktorý vanul až fúkal zo severu.
Piesočnaté pláže sú ako stvorené pre rodiny s malými deťmi. Tak som chvíľu pozoroval ratolesti v interakcii s ich rodičmi a dospel som k ďalšej objavnej pravde, ktorá sa zapíše do análov... Zistil som totiž, že najfotografovanejšími ľuďmi na svete sú osobnosti, o ktorých ešte nikto nič nevie.
Nikto nevie, čo z tých deťúreniec vyrastie, ale už sú albumy a harddisky preplnené ich fotografiami... A je to dobré, lebo v nich sú nádeje ľudstva.
Názov článku je zdanlivo od veci, ale nie je to tak. Lampuka (Coryphaena hippurus) je rybka, ktorá najradšej pláva okolo pobrežia a v blízkosti lodí a je vinikajúca na tanieri, o čom nás presvedčila jedna entita budúcnosti ľudstva - naša dcéra, ktorú sme hojne fotografovali keď bola malá a netušili sme, že raz z nej bude aj vynikajúca kuchárka...
Piesočnaté pláže sú ako stvorené pre rodiny s malými deťmi. Tak som chvíľu pozoroval ratolesti v interakcii s ich rodičmi a dospel som k ďalšej objavnej pravde, ktorá sa zapíše do análov... Zistil som totiž, že najfotografovanejšími ľuďmi na svete sú osobnosti, o ktorých ešte nikto nič nevie.
Nikto nevie, čo z tých deťúreniec vyrastie, ale už sú albumy a harddisky preplnené ich fotografiami... A je to dobré, lebo v nich sú nádeje ľudstva.
Názov článku je zdanlivo od veci, ale nie je to tak. Lampuka (Coryphaena hippurus) je rybka, ktorá najradšej pláva okolo pobrežia a v blízkosti lodí a je vinikajúca na tanieri, o čom nás presvedčila jedna entita budúcnosti ľudstva - naša dcéra, ktorú sme hojne fotografovali keď bola malá a netušili sme, že raz z nej bude aj vynikajúca kuchárka...
2008/09/27
Nikto nie je doma
Ešte stále pretrváva dovolenkové obdobie, iba dnes sa trochu zatiahlo, teda pôjdeme za spoznávaním prírodných krás... Aj také dni boli na našej dovolenke v stredomorí. Stredomorie pre mňa začína kdesi na úrovni Florencie a končí v Afrike.
Zvláštne je, že na Sicílii nás neokradli, to sme už boli extra opatrní, lebo rímske metro nás poučilo, teda našťastie iba jedného z nás okradli, ale o to dôkladnejšie. Hotovosť nestojí za reč, ale boli tam tri platobné karty a všetky osobné doklady, vrátane vodičáku, okrem pasu... Horor.
Vzápätí, pri blokovaní kariet, asi o 10 min., banky už mali evidované tri neúspešné pokusy o výber z každej... Najväčšie trampoty budú pri vybavovaní nových dokladov... Talianska polícia v Ríme bola ústretová, takže okrem tej zlodejiny nám už nič náladu nepokazilo... Nedali sme si pokaziť...
Zvláštne je, že na Sicílii nás neokradli, to sme už boli extra opatrní, lebo rímske metro nás poučilo, teda našťastie iba jedného z nás okradli, ale o to dôkladnejšie. Hotovosť nestojí za reč, ale boli tam tri platobné karty a všetky osobné doklady, vrátane vodičáku, okrem pasu... Horor.
Vzápätí, pri blokovaní kariet, asi o 10 min., banky už mali evidované tri neúspešné pokusy o výber z každej... Najväčšie trampoty budú pri vybavovaní nových dokladov... Talianska polícia v Ríme bola ústretová, takže okrem tej zlodejiny nám už nič náladu nepokazilo... Nedali sme si pokaziť...
2008/09/26
Stále slané spomienky
Tak som sa nechtiac zamyslel nad ľudstvom...
Sediac v starom anglickom autobuse, rozhliadol som sa a uvidel bohatú kolekciu ľudí sveta - Číňanku s malým okatým dievčatkom, nahnedlú Arabku v kroji, ale bez burky, za ňou zrejme Aneričan s hustým čiernym obrastom tváre a na záver taký správny černoch s dobiela zafarbeným kobercom krátkych kučeravých vlasov.
Zvyšok sme boli my, Europania rôznych národností a celkom vzadu ešte jedna slovenská rodina. Tu sme vo väčšine, ale ktovie, ako by dopadla podobná štatistika v MHD Eritrea...
Nikomu tu rôznorodosť nevadí, nikto sa s nikým nechce biť! Tak pozitívne končím svoju všeľudovú úvahu, keď pohľadom sledujem správne zhnednutú pokožku perfektne tvarovaného ženského tela v bikinovom nahodení... Hore bez je tu výslovne zakázané... Škoda...
Tie ženy, sú za všetkým a je pravda, že na svete sú to tie najkrajšie bytosti, čo je všeobecne známy fakt, tisíckrát overený, ale napriek tomu ho vítam ako nové poznanie, ako by som opäť objavil Ameriku a spokojný sa znovu ponáram do príjemne chladivých slaných morských vĺn...
Sediac v starom anglickom autobuse, rozhliadol som sa a uvidel bohatú kolekciu ľudí sveta - Číňanku s malým okatým dievčatkom, nahnedlú Arabku v kroji, ale bez burky, za ňou zrejme Aneričan s hustým čiernym obrastom tváre a na záver taký správny černoch s dobiela zafarbeným kobercom krátkych kučeravých vlasov.
Zvyšok sme boli my, Europania rôznych národností a celkom vzadu ešte jedna slovenská rodina. Tu sme vo väčšine, ale ktovie, ako by dopadla podobná štatistika v MHD Eritrea...
Nikomu tu rôznorodosť nevadí, nikto sa s nikým nechce biť! Tak pozitívne končím svoju všeľudovú úvahu, keď pohľadom sledujem správne zhnednutú pokožku perfektne tvarovaného ženského tela v bikinovom nahodení... Hore bez je tu výslovne zakázané... Škoda...
Tie ženy, sú za všetkým a je pravda, že na svete sú to tie najkrajšie bytosti, čo je všeobecne známy fakt, tisíckrát overený, ale napriek tomu ho vítam ako nové poznanie, ako by som opäť objavil Ameriku a spokojný sa znovu ponáram do príjemne chladivých slaných morských vĺn...
Prázdninové vynálezy
Je to tak, prázdniny a dovolenky prinášajú ľahšie myslenie, krátke úvahy, ktoré neriešia žiaden zo svetoborných problémov... Napriek tomu, keď som uvidel, ležiac na pláži, ako ťažko sa pohybuje vpred zastaralá nákladná loď, začal som premýšľať o vylepšení pohybu námorných lodí.
Nemajte obavy, svoj vynález tu nezverejním... Toho by sa hneď chytili v Amerike a moje milióny by boli v háji...
Ak ma však napadne ešte jedna podobná hlúposť zapríčinená horúcim slnkom, ktorá sa nedá speňažiť, tak to sem hodím za čerstva, aby ste sa zasmiali a keď skončia moje bezstarostné dni, začne pršať a príde jeseň, hlboko a zdĺhavo rozvláčne sa zamyslím nad osudom Sveta a ľudstva...
Hi...
Nemajte obavy, svoj vynález tu nezverejním... Toho by sa hneď chytili v Amerike a moje milióny by boli v háji...
Ak ma však napadne ešte jedna podobná hlúposť zapríčinená horúcim slnkom, ktorá sa nedá speňažiť, tak to sem hodím za čerstva, aby ste sa zasmiali a keď skončia moje bezstarostné dni, začne pršať a príde jeseň, hlboko a zdĺhavo rozvláčne sa zamyslím nad osudom Sveta a ľudstva...
Hi...
2008/09/24
Píniové jadierka
LOVEISGODISLOVE
...takýto nápis v autobuse ma inšpiroval k úvahe o Bohu v láske. Ak je na tom kúsok pravdy, Boha som stretol viackrát, ak počítam detské a študenstské stretnutia a všetky ostatné kontakty, aj tú pravú, aj tú, ktorá sa prevtelila do pokračovania života... Tak môžem aj dnes povedať, že verím v Boha...
O inom
...na pláži posobia dve silné veličiny: slnko a opaľovací krém so svojim ochranným faktorom. Preto je dôležité dbať o rovnomernosť pokrytia, aby sme k večeru nemali na tele záhadné červeno-biele obrazce... (z vlastnej skúsenosti...)
...takýto nápis v autobuse ma inšpiroval k úvahe o Bohu v láske. Ak je na tom kúsok pravdy, Boha som stretol viackrát, ak počítam detské a študenstské stretnutia a všetky ostatné kontakty, aj tú pravú, aj tú, ktorá sa prevtelila do pokračovania života... Tak môžem aj dnes povedať, že verím v Boha...
O inom
...na pláži posobia dve silné veličiny: slnko a opaľovací krém so svojim ochranným faktorom. Preto je dôležité dbať o rovnomernosť pokrytia, aby sme k večeru nemali na tele záhadné červeno-biele obrazce... (z vlastnej skúsenosti...)
2008/09/23
Kvapky z morskej vody
Hoc...
Na lodi sme a k básni
máme blíž,
hoc vietor fúka,
a more dráždi nos.
Je mi fajn,
aj keď odrazu
pod nosom mám jeden
slaný slíž...
Druhá slaná...
Na horizonte je dvadsať lodí,
no žiadna z nich
nepláva sem,
k pláži kde ležím ja
a plno iných
(polo)nahých
ludských tiel...
Na lodi sme a k básni
máme blíž,
hoc vietor fúka,
a more dráždi nos.
Je mi fajn,
aj keď odrazu
pod nosom mám jeden
slaný slíž...
Druhá slaná...
Na horizonte je dvadsať lodí,
no žiadna z nich
nepláva sem,
k pláži kde ležím ja
a plno iných
(polo)nahých
ludských tiel...
2008/09/22
Hory a ľudia
Keď sme sa blížili k mestu s nádhernými historickými pamiatkami, stavbami a kultúrou, pozrel som sa náhodou späť a zbadal som nádheru vysokých hôr, začal som premýšlať o kráse a vzácnosti ľudských výtvorov, porovnávať ich s hravosťou a prirodzenosťou prírodných krás.
Bolo to veľmi nerozhodné a prvý dojem z hôr bol tak silný, že na chvíľu značne prevýšil ľudského ducha zakliateho v pamiatkach našej histórie... Fantázia tvorcu prírody je a bola nevyčerpateľná, ľudia ju prekonávajú len svojou usilovnosťou, vzdelávaním sa, opakovaním a napodobňovaním prírody...
Bolo to veľmi nerozhodné a prvý dojem z hôr bol tak silný, že na chvíľu značne prevýšil ľudského ducha zakliateho v pamiatkach našej histórie... Fantázia tvorcu prírody je a bola nevyčerpateľná, ľudia ju prekonávajú len svojou usilovnosťou, vzdelávaním sa, opakovaním a napodobňovaním prírody...
2008/09/14
Osobnosti
Ako sa rodia osobnosti, to nikto nevie. Na poliach nerastú, v poli ich nesejú - sa spieva v ľudovej piesni... Alebo je to o láske? Láska, Bože láska.. áno! Aj tak by som rád vedel, kde sa medzi nami berú osobnosti a prečo nie sme všetci rovnakí?
Rodíme sa s rovnakým plačom, ale možno už aj ten plač je poznačený budúcim osudom - inak sa hlási na svet budúca osobnosť, inak vznetlivý človek a inak samotár. O tejto otázke sa už iste popísalo veľa múdrych slov, len mne sa práve teraz nechce hľadať ich, tak radšej špekulujem..
Človek dostáva s narodením a možno už priamo počatím, istú osobnostnú výbavu. Je v nej talent, prirodzená inteligencia, povahová predurčenosť. To všetko sa rozvíja vzdelaním a výchovou... Vzdelanie a výchova predstavujú kontinuitu ľudského života a súhrne sa prejavujú ako civilizácia.
Ešte jeden aspekt dotvára medzi nami obraz osobností - okolie človeka, prostredie a spoločnosť, ktorá vníma a hodnotí. Vlastné uvedomenie si, poznanie samého seba niekedy vedie k pocitu nadradenosti, alebo naopak - k pocitu menejcennosti.
Osobnosti dávajú o sebe vedieť akýmsi fluidom, je ich cítiť v slovách, v činoch i v múdrosti nevyslovenej. Existujú však aj falošné osobnosti, ktoré cieľavedome kreslia svoj obraz so znalosťou psychológie a ľudských pováh, na získanie prospechu pre seba. Takým sa niekedy hovorí: politici.......
Rodíme sa s rovnakým plačom, ale možno už aj ten plač je poznačený budúcim osudom - inak sa hlási na svet budúca osobnosť, inak vznetlivý človek a inak samotár. O tejto otázke sa už iste popísalo veľa múdrych slov, len mne sa práve teraz nechce hľadať ich, tak radšej špekulujem..
Človek dostáva s narodením a možno už priamo počatím, istú osobnostnú výbavu. Je v nej talent, prirodzená inteligencia, povahová predurčenosť. To všetko sa rozvíja vzdelaním a výchovou... Vzdelanie a výchova predstavujú kontinuitu ľudského života a súhrne sa prejavujú ako civilizácia.
Ešte jeden aspekt dotvára medzi nami obraz osobností - okolie človeka, prostredie a spoločnosť, ktorá vníma a hodnotí. Vlastné uvedomenie si, poznanie samého seba niekedy vedie k pocitu nadradenosti, alebo naopak - k pocitu menejcennosti.
Osobnosti dávajú o sebe vedieť akýmsi fluidom, je ich cítiť v slovách, v činoch i v múdrosti nevyslovenej. Existujú však aj falošné osobnosti, ktoré cieľavedome kreslia svoj obraz so znalosťou psychológie a ľudských pováh, na získanie prospechu pre seba. Takým sa niekedy hovorí: politici.......
2008/09/12
Papierové noviny
Dostal som príkaz uvariť na dnes obed. Moja voľba padla na zemiakovú kašu s do zlata opraženou cibuľkou a slaninou - jedlo ktoré mi chutí a ktoré dokážem pripraviť, dokonca som naň expert. Z komory som zobral asi dvadsať veľkých zemiakov, lebo zemiaková kaša zahustená múkou musí vydržať aj do nasledujúceho dňa ako pochúťka.
Človek mieni a hostia, ktorí sa dostavili o pol dňa skôr ako sa plánovalo, menia - ešte je len večer a už je po mojej kaši, ale poďme na začiatok... Zemiaky sa najlepšie čistia na novinách, aby sa šupky v závere integrovali v odpadkovom koši ako jeden balík. Tak som pri tej monotónnej práci uvažoval, či naozaj papierové noviny zaniknú?
Čítate noviny v papierovej podobe?
Nečítam, ale papierové noviny nezaniknú, lebo sú užitočné pri čistení zemiakov...
Človek mieni a hostia, ktorí sa dostavili o pol dňa skôr ako sa plánovalo, menia - ešte je len večer a už je po mojej kaši, ale poďme na začiatok... Zemiaky sa najlepšie čistia na novinách, aby sa šupky v závere integrovali v odpadkovom koši ako jeden balík. Tak som pri tej monotónnej práci uvažoval, či naozaj papierové noviny zaniknú?
Čítate noviny v papierovej podobe?
Nečítam, ale papierové noviny nezaniknú, lebo sú užitočné pri čistení zemiakov...
2008/09/11
Organové koncerty
V utorok 16. septembra začína v Košickom Evanjelickom kostole 38. Medzinárodný organový koncert.
V nedeľu, 21. septembra o 19.30 hod. vystúpi naša slovenská organistka
Monika Melcová
Monika Melcová pôsobí v Paríži a od septembra začína učiť na Musikene v San Sebastian.
Ostatné koncerty:
16. 9. Košice - Dom umenia o 19.00 h
Hayo BOEREMA /Holandsko
Koncert podporilo Veľvyslanectvo Holandského kráľovstva v Bratislave
25. 9. Košice - Dóm sv. Alžbety o 19.30 h
Juan Maria PEDRERO /Španielsko
Koncert podporilo Veľvyslanectvo Španielskeho kráľovstva
30. 9. Košice - Dóm sv. Alžbety o 19.30
Felix GUBSER /Švajčiarsko
Koncert podporila Pro Helvetia
Podrobný program podujatia je na port.sk
Odporúčam a závidím Košičanom...
V nedeľu, 21. septembra o 19.30 hod. vystúpi naša slovenská organistka
Monika Melcová
Monika Melcová pôsobí v Paríži a od septembra začína učiť na Musikene v San Sebastian.
Ostatné koncerty:
16. 9. Košice - Dom umenia o 19.00 h
Hayo BOEREMA /Holandsko
Koncert podporilo Veľvyslanectvo Holandského kráľovstva v Bratislave
25. 9. Košice - Dóm sv. Alžbety o 19.30 h
Juan Maria PEDRERO /Španielsko
Koncert podporilo Veľvyslanectvo Španielskeho kráľovstva
30. 9. Košice - Dóm sv. Alžbety o 19.30
Felix GUBSER /Švajčiarsko
Koncert podporila Pro Helvetia
Podrobný program podujatia je na port.sk
Odporúčam a závidím Košičanom...
2008/09/09
Skutil som Kutyila
Tak som si včera večer po prvýkrát zakutil, až sa z toho vykutil "Kutyil", alebo podľa nápisu na pracovných odevoch účinkujúcich iba "Kutil"? Nie že by mi tá jemná schíza na jojke nejako zvlášť prekážala, len tým zrejme chceli dať jasne najavo, v čom je jadro pudla srandy.
V niektorých vtipoch sa používa maďarský prízvuk, podobne ako aj v iných jazykoch sa nesprávnou výslovnosťou identifikujú cudzinci, alebo isté skupiny obyvateľstva, jojka však v tomto seriáli (a nielen v ňom), povýšila tento spôsob reči takmer na slovenské nárečie, akýsi druh záhoráčtiny, čo možno ani nie je ďaleko od pravdy, len už je toho trochu priveľa. Navyše v tomto seriáli chýba originálny vtip.
Mediálne.sk píše, že na Kutyila sa pozeralo 190 tis. divákov, ktorí sa však už po reklame na záver seriálu nevrátili (ani sa nečudujem, ani ja som sa nevrátil), napriek tomu ich vraj bolo dosť, vysoko nad priemerom jojky... Sú to len čísla, aj keď nepustia, na druhej strane, o štatistike a o píplmetroch si myslím svoje.
Nepresvedčili ma herecké výkony hlavných postáv, také to neustále nervózne vrtenie zadkom, hraná hlúposť, ktorá však v scénke so susedom farárom bola absolútne presvedčivá a ten dojem sa mi potom preniesol na celý seriál.
Na jojku som si opäť preladil, keď tam už bežal ďalší seriál Profesionáli. Niečo podobné, ibaže v normálnej reči a s pokojnejšími i kultivovanejšími hereckými prejavmi.
Prvý dojem, možno aj obsadením a policajnou tématikou, mi pripomenul Mafstory z opačného konca... Lebo tak to v komediálnom svete musí byť - keď sú hlúpi mafiáni, musia k nim byť pripasovaní aj hlúpi policajti.
V niektorých vtipoch sa používa maďarský prízvuk, podobne ako aj v iných jazykoch sa nesprávnou výslovnosťou identifikujú cudzinci, alebo isté skupiny obyvateľstva, jojka však v tomto seriáli (a nielen v ňom), povýšila tento spôsob reči takmer na slovenské nárečie, akýsi druh záhoráčtiny, čo možno ani nie je ďaleko od pravdy, len už je toho trochu priveľa. Navyše v tomto seriáli chýba originálny vtip.
Mediálne.sk píše, že na Kutyila sa pozeralo 190 tis. divákov, ktorí sa však už po reklame na záver seriálu nevrátili (ani sa nečudujem, ani ja som sa nevrátil), napriek tomu ich vraj bolo dosť, vysoko nad priemerom jojky... Sú to len čísla, aj keď nepustia, na druhej strane, o štatistike a o píplmetroch si myslím svoje.
Nepresvedčili ma herecké výkony hlavných postáv, také to neustále nervózne vrtenie zadkom, hraná hlúposť, ktorá však v scénke so susedom farárom bola absolútne presvedčivá a ten dojem sa mi potom preniesol na celý seriál.
Na jojku som si opäť preladil, keď tam už bežal ďalší seriál Profesionáli. Niečo podobné, ibaže v normálnej reči a s pokojnejšími i kultivovanejšími hereckými prejavmi.
Prvý dojem, možno aj obsadením a policajnou tématikou, mi pripomenul Mafstory z opačného konca... Lebo tak to v komediálnom svete musí byť - keď sú hlúpi mafiáni, musia k nim byť pripasovaní aj hlúpi policajti.
2008/09/07
Občasná dávka emócií
Keď si človek zvykne na svoju dávku emócií, tak musí z času na čas na tie naše hory vybehnúť... Tak sme sa dnes dostali až na jedno výletné stredisko v Považskom Inovci, kde pečú ryby, ktoré si zákazník môže sám chytiť. Rybárčenia som sa vzdal, stačilo mi, že som toho pečeného pstruha jemne poobracal na tanieri...
Vlastne s tým tanierom som to trošku prehnal, servíruje sa tam turisticky - na plastovej tácke a ryba je položená na bielom kartóne (z krabice od topánok :), chuťovky v podobe kyslých uhoriek a baraních rohov sú v plastovej miske a chlieb so servítkou a plastovou vidličkou v igelitovom vrecku... S pstruhom (ťažko sa to číta...) nie je veľa práce a vidličke sa na dubovom stole dá pomôcť aj voľnou rukou...
Skrátka - stolovanie na úrovni plastového stredoveku. Nikomu to samozrejme nevadí, k jedlu v prírode sa predsa pristupuje inak ako doma - je to konzumácia s cieľom získania energie pre návrat domov a ak sú zachované chuťové kvality, je to všetko "oukej", ako sa u nás hovorí. Naviac, aj hygienické zázemie tejto bufetovej prevádzky je zatiaľ na špičkovej úrovni.
Len mi nepadol dobre rozhovor dvoch žien pri vedľajšom stole, ktorý som si nechtiac vypočul - o tragédii autobusu v Chorvátsku... Mladá žena na margo jazdenia v závere skonštatovala, že jej manžel jazdí takmer podľa predpisov, občas dodržiava aj rýchlostné limity, ale ona nie!
Znelo to dosť vystatovačne a hrdinsky... Možno ju ešte nechytili a možno má zatiaľ šťastie ona i tí, ktorí sa pohybujú v jej okolí, ale bohužiaľ na našich cestách jazdí veľa podobných povahových klonov, čo sa vymykajú z pravidiel v túžbe po zvláštnych, neľudských emóciách...
Vlastne s tým tanierom som to trošku prehnal, servíruje sa tam turisticky - na plastovej tácke a ryba je položená na bielom kartóne (z krabice od topánok :), chuťovky v podobe kyslých uhoriek a baraních rohov sú v plastovej miske a chlieb so servítkou a plastovou vidličkou v igelitovom vrecku... S pstruhom (ťažko sa to číta...) nie je veľa práce a vidličke sa na dubovom stole dá pomôcť aj voľnou rukou...
Skrátka - stolovanie na úrovni plastového stredoveku. Nikomu to samozrejme nevadí, k jedlu v prírode sa predsa pristupuje inak ako doma - je to konzumácia s cieľom získania energie pre návrat domov a ak sú zachované chuťové kvality, je to všetko "oukej", ako sa u nás hovorí. Naviac, aj hygienické zázemie tejto bufetovej prevádzky je zatiaľ na špičkovej úrovni.
Len mi nepadol dobre rozhovor dvoch žien pri vedľajšom stole, ktorý som si nechtiac vypočul - o tragédii autobusu v Chorvátsku... Mladá žena na margo jazdenia v závere skonštatovala, že jej manžel jazdí takmer podľa predpisov, občas dodržiava aj rýchlostné limity, ale ona nie!
Znelo to dosť vystatovačne a hrdinsky... Možno ju ešte nechytili a možno má zatiaľ šťastie ona i tí, ktorí sa pohybujú v jej okolí, ale bohužiaľ na našich cestách jazdí veľa podobných povahových klonov, čo sa vymykajú z pravidiel v túžbe po zvláštnych, neľudských emóciách...
2008/09/04
Písanie a čítanie
Hovorí sa, že dobrý spisovateľ musí najprv veľa čítať. Myslím, že na blogoch to má aj svoje negatíva. Vždy keď si zaumienim, že prečítam všetko čo ma zaujíma, už sa k písaniu nedostanem... Možno je to môj zvláštny prípad a možno si aj niekto myslí, že čím menej píšem, tým lepšie... Možno.
Zvláštne hádam nie je to, že písanie ma teší, a že píšem pre čitateľa - teoreticky od jedného až po nekonečno, ale v praxi som rád, ak si môj blog otvorí 30 - 40 čitateľov, z ktorých si možno tretina naozaj niečo s uspokojením prečíta...
Pred mesiacom sa objavil v tejto sfére zaujímavý projekt - označenie 10 najhorších blogov mesiaca. Odvážne, ale aj zaujímavé.
Z hľadiska literárneho štýlu nie sú tieto (zatiaľ tie dva) satiricko-ironicky-kritické články o kolegoch blogeroch žiadnym skvostom a možno každý z nás by si urobil iný zoznam, ale už len tá odvaha menovať 10 najhorších a pripojiť k tomu svoj názor, je pozitívna... (lebo - priznajme si, nie je všetko zlato, čo sa ligoce... a tiež preto, že môj blog sa tam neumiestnil :)
Rád by som využil túto príležitosť na označenie jedného zo svojich "topten" z opačného konca spektra, teda podľa mňa najlepšieho čítania: D-FENS blog. Je tam všetko, čo od blogu očakávam - dobrý čitateľný štýl napriek tomu, že je v češtine, je to ľahké a zrozumiteľné čítanie, vždy to má obsah, aj grády i humor.
Isteže, to nie je jediný z dobrých blogov, ktoré poznám... Všetkým ostatným deviatim z mojej "topten" sa dnes ospravedlňujem, nechávam si ich v rezerve, ak zase nebudem mať o čom písať, napíšem o vás...
Zvláštne hádam nie je to, že písanie ma teší, a že píšem pre čitateľa - teoreticky od jedného až po nekonečno, ale v praxi som rád, ak si môj blog otvorí 30 - 40 čitateľov, z ktorých si možno tretina naozaj niečo s uspokojením prečíta...
Pred mesiacom sa objavil v tejto sfére zaujímavý projekt - označenie 10 najhorších blogov mesiaca. Odvážne, ale aj zaujímavé.
Z hľadiska literárneho štýlu nie sú tieto (zatiaľ tie dva) satiricko-ironicky-kritické články o kolegoch blogeroch žiadnym skvostom a možno každý z nás by si urobil iný zoznam, ale už len tá odvaha menovať 10 najhorších a pripojiť k tomu svoj názor, je pozitívna... (lebo - priznajme si, nie je všetko zlato, čo sa ligoce... a tiež preto, že môj blog sa tam neumiestnil :)
Rád by som využil túto príležitosť na označenie jedného zo svojich "topten" z opačného konca spektra, teda podľa mňa najlepšieho čítania: D-FENS blog. Je tam všetko, čo od blogu očakávam - dobrý čitateľný štýl napriek tomu, že je v češtine, je to ľahké a zrozumiteľné čítanie, vždy to má obsah, aj grády i humor.
Isteže, to nie je jediný z dobrých blogov, ktoré poznám... Všetkým ostatným deviatim z mojej "topten" sa dnes ospravedlňujem, nechávam si ich v rezerve, ak zase nebudem mať o čom písať, napíšem o vás...
2008/09/02
Jazdil som s Garminom
V týchto pohnutých dňoch novej techniky som si nekúpil iPhone, ale som si dal rande s novou technikou GPS navigácie. Prekvapivo jasné a zrozumiteľné informácie od slečny, ktorú sme familiárne nazvali Garfield, aj keď to asi bol kocúr, veď vo svete kreslených rozprávok na pohlaví až tak nezáleží...
Trochu sme tú slečnu Garfield potrápili, keď sme, nedbajúc na jej rady, odbočili do smeru, ktorý jej nepasoval do naučenej schémy. Slečna si z toho ale nič nerobila, iba naše uši škodoradostne zaregistrovali jej skrývané roztrpčenie v hlase, keď zakaždým zahlásila, že prepočítava trasu. Nech počíta, zatiaľ sme tu, my ľudia za volantom, páni.
Fakt je to výborná vec, aj keď z iného pohľadu je to kráčanie v ústrety orwellovskej budúcnosti, keď budeme všetci sledovaní neúnavnými robotmi, nateraz takto dobrovoľne na vlastné náklady, keď nebude na svete zločincov ani zločinnosť, lebo každý zlý skutok bude zapísaný v registroch a odhalený v zlomku sekundy.
Okrem Garmina, ktorý nesie "made in" istých východoázijských tigrov, som sa stretol aj s naozajstnou elektronickou Čínou a nebol to žiaden iPhone, ale riadny mobilný televízor s telefónom a čojaviem ešte aj s čím.
Pred časom, keď som si kupoval svoj súčasný mobil, chcel som, aby to bol model, ktorý vie telefonovať, veľa si pamätať a okrem toho nemusí vedieť nič. Od včera, keď som uvidel ten čínsky zázrak s TV prijímačom som zmenil názor...
Môj nový mobil musí mať v sebe kvalitný TV tuner... Že načo? To ešte neviem, ale prídem na to! A stačila by mi aj taká Čína v cene 100 € vrátane dopravy...
Trochu sme tú slečnu Garfield potrápili, keď sme, nedbajúc na jej rady, odbočili do smeru, ktorý jej nepasoval do naučenej schémy. Slečna si z toho ale nič nerobila, iba naše uši škodoradostne zaregistrovali jej skrývané roztrpčenie v hlase, keď zakaždým zahlásila, že prepočítava trasu. Nech počíta, zatiaľ sme tu, my ľudia za volantom, páni.
Fakt je to výborná vec, aj keď z iného pohľadu je to kráčanie v ústrety orwellovskej budúcnosti, keď budeme všetci sledovaní neúnavnými robotmi, nateraz takto dobrovoľne na vlastné náklady, keď nebude na svete zločincov ani zločinnosť, lebo každý zlý skutok bude zapísaný v registroch a odhalený v zlomku sekundy.
Okrem Garmina, ktorý nesie "made in" istých východoázijských tigrov, som sa stretol aj s naozajstnou elektronickou Čínou a nebol to žiaden iPhone, ale riadny mobilný televízor s telefónom a čojaviem ešte aj s čím.
Pred časom, keď som si kupoval svoj súčasný mobil, chcel som, aby to bol model, ktorý vie telefonovať, veľa si pamätať a okrem toho nemusí vedieť nič. Od včera, keď som uvidel ten čínsky zázrak s TV prijímačom som zmenil názor...
Môj nový mobil musí mať v sebe kvalitný TV tuner... Že načo? To ešte neviem, ale prídem na to! A stačila by mi aj taká Čína v cene 100 € vrátane dopravy...
2008/09/01
Nečítajte noviny...
Celá informácia, ktorú vám chcem odovzdať je: Nečítajte noviny v posteli... Nehovoriac o tom, že posteľ je určená na spanie a iné príjemné veci, noviny so svojim tlačiarenským pachom nepatria do spálne, nie je to zdravé...
Taktiež by v spálni nemala byť žiadna elektronika. Ťažko sa však vyhnúť elektronickým budíkom, lebo občas sa treba nechať zobudiť mimo nášho ustáleného raňajšieho času.V žiadnom prípade by som neodporúčal položiť si na noc vedľa hlavy mobil, ani TV prijímač, alebo rádio v spálni...
Okrem zdravotných hľadísk sa dá novinám pred spaním vyčítať aj zbytočné vnášanie stresu z prijatých informácií i zo spôsobu ich podania, ale aj z občasnej snahy novín o manipuláciu s našim myslením, čo môže byť pred spaním zvlášť nepríjemné a môžu byť z toho zlé sny. To isté platí aj o televízii.
Tak teda, dobrú noc, čistý vzduch a atmosféru bez zbytočných stresov pred spaním...
Taktiež by v spálni nemala byť žiadna elektronika. Ťažko sa však vyhnúť elektronickým budíkom, lebo občas sa treba nechať zobudiť mimo nášho ustáleného raňajšieho času.V žiadnom prípade by som neodporúčal položiť si na noc vedľa hlavy mobil, ani TV prijímač, alebo rádio v spálni...
Okrem zdravotných hľadísk sa dá novinám pred spaním vyčítať aj zbytočné vnášanie stresu z prijatých informácií i zo spôsobu ich podania, ale aj z občasnej snahy novín o manipuláciu s našim myslením, čo môže byť pred spaním zvlášť nepríjemné a môžu byť z toho zlé sny. To isté platí aj o televízii.
Tak teda, dobrú noc, čistý vzduch a atmosféru bez zbytočných stresov pred spaním...
2008/08/30
Malé veľkomesto
Málokedy máme patent na rozum, tak dobre padne pozrieť sa občas aj ďalej ako za vlastné humno... Zhodou okolností som sa nedávno presvedčil, že poľský jazyk nie je až tak nezrozumiteľný, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Pre istotu som si však zavolal k prekladu článku "W małym dużym mieście" z blogu autora wschody słońca odborníka na slovo vzatého - Jureka, ktorému týmto ďakujem...
Úvaha autora ma presvedčila aj o tom, že nielen jazyk, ale aj myšlienky sú nám celkom zrozumiteľné.
S jeho súhlasom vám tieto myšlienky v preklade ponúkam.
Autor pôvodného článku: wschody słońca
Bialystok - mapa
Bialystok - oficiálna stránka
Úvaha autora ma presvedčila aj o tom, že nielen jazyk, ale aj myšlienky sú nám celkom zrozumiteľné.
S jeho súhlasom vám tieto myšlienky v preklade ponúkam.
V malom veľkomeste je všetko, ale v mikroskopických rozmeroch. Ľudia sú nedôverčiví, podozrievaví, nepreniknuteľne uzavretí, nesympatickí, nekultúrni, alebo naivní a prostoduchí až na hranice možností.
Preukazujú sa vysokoškolským vzdelaním a za každú cenu sa chcú odrezať od svojich dedinských, alebo robotníckych koreňov s celým nadobudnutým majetkom a sprievodným blahobytom - pohŕdajú, či zatracujú ľudí s nižším vzdelaním, jednoduchých, priamočiarych a prostoduchých.
Vyčkávanie na útok, ktorý vôbec nemusí prísť, byť schúlený a pripravovať sa na skok, na obranu pred útokom, ktorý v reálnych podmienkach častokrát neexistuje ani v úmysloch.
Opakovaná skúsenosť sa časom zakóduje do myslenia a organizmus je pripravený brániť sa, ako keby k útoku skutočne prišlo. Žiadny prejav dôvery, žiadne podstúpenie rizika s otvorením prístupu do svojho lepšieho sveta, odhalením svojej lepšej podstaty. Nestojí to za ten strach, alebo zľaknutie sa z možného opakovaného ublíženia.
Naivita posunutá k hraniciam absurdna, vedomé, či podvedomé nevnímanie zla, to je tiež obranná reakcia. Veľa zla totiž môže spôsobiť, že človek sa už nedokáže zdvihnúť a u citlivejších osôb môže viesť až k psychickej poruche. Takže lepšie je nevnímať zlo, tak sa svet zdá byť lepším, prijateľnejším. Časom sa dostaví ľahostajnosť a naivná viera v dobrého a zlého človeka.
Kde ostal človek, ktorý sa nebojí, ktorý pozná svoje možnosti i hranice možností iných ľudí, ktorý pochopil zložitosť ľudskej prirodzenosti, ktorá nie je ani dobrá, ani zlá, ale ktorá v každom osobitnom prípade inklinuje k dobru alebo zlu inak.
Kde je človek, ktorý chce dôverovať, uvedomujúc si následky a poznajúci cenu, ktorú môže zaplatiť keď sa znovu sklame?
Kde je človek, ktorý vie, že bez dôvery sa nedá vybudovať pozitívny vzťah s druhým človekom i napriek podozreniam?
Kde je slobodný človek, bez komplexu menejcennosti, ktorý nepadá do samoľúbosti a narcizmu?
Kde je človek, ktorý sa nezľakne sveta vzdialenejšieho, než je jeho malé veľkomesto, človek cítiaci sa dobre tu, aj v New Yorku, Bruseli, či v Ríme?
Človek otvorený svetu, ktorý vie o svojej krehkosti, človek tvrdo kráčajúci po zemi s triezvym hodnotením vecí, ktorý dokáže otvoriť cestu do svojho sveta iným, ktorý je schopný obdariť dôverou.
Sme každodenne odkázaní na nedôveru a podozrievavosť vo vzťahoch, byť stále v strehu, na malé i veľké zrady, na túžbu po odvete, na narcizmus, snobstvo a vlastnú nafúkanosť?
Samozrejme, zovšeobecňujem, ale niečo na tom je, preto je ťažko žiť v malom provinčnom meste.
Autor pôvodného článku: wschody słońca
Bialystok - mapa
Bialystok - oficiálna stránka
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)