Anketa

Kedysi dávno (rok 2017) som napísal odpovede na otázky v zvláštnej ankete. Moje odpovede mi v archíve opäť zasvietili a možno by stálo za to niektoré si pripomenúť. Napríklad tieto: 

- Aký máš vzťah k vlastným fotografiám?

K vlastným fotografiám (k tým mojim autorským) mám priam príbuzenský a priateľský vzťah. Sú ako moje deti a mám ich rád. Ak bola táto otázka myslená na vlastný portrét, napríklad ten v občianskom preukaze, tak ostávam chladný... Sú aké sú. Ak si musím urobiť vlastnú fotografiu (autoportrét), tak sa s tým trápim ako profesionál - z dvesto záberov možno vyberiem dva. 

- Prečo sa niektorým témam v blogu vyhýbaš?

Nevyhýbam sa v blogu žiadnym témam, ale mám tento blog pre (vlastné) potešenie, tak si ho nebudem kaziť nevhodnými témami. Napríklad, taká politika a to čomu sa zvyčajne na blogoch (a v krčmách) hovorí "politika" a pritom je to bohapusté nadávanie na domnelého odporcu na druhej strane občianskej barikády. Zdá sa, že politika stratila svoje poctivé meno, ako hovorieval kedysi slušne jeden náš profesor: "Kopnem ťa tam, kde chrbtica stráca svoje poctivé meno." Niekedy sa politickej debate vyhnúť nedá, ale polemiku okolo nej nemám rád, lebo mám rád vlastný názor. 

- Dokážeš pochopiť to množstvo televíznych reklám?

Jednoduchá odpoveď na televízne a rozhlasové reklamy, ktoré sa nám vnucujú tam, kde sa deklaruje niečo diametrálne odlišné (umenie) by bola, že nie. Ale logicky chápem, že tento svet, táto civilizácia je v problémoch, do ktorých ju dostala snaha neustáleho rastu. Stabilita a rovnováha sú pojmy nežiadúce ale na tých stojí a padá vesmír... Zdá sa, že najviac rastie reklama (kvantitou, nie kvalitou). Reklama, to sú vlastne voľne obiehajúce peniaze s istým cieľom. Pri troche preháňania by sa dalo povedať, že sú to vlastne korupčné peniaze a korupcia je zjavne vlastná systému, v ktorom žijeme. 

- Ktorý moment v živote by si si rád zopakoval? 

Spomínam si len na jeden taký moment, ktorý by som si rád zopakoval, ale až potom, keď tu už nebudem. Je to moment narodenia. Ale vážne, mladosť prináša príjemné momenty hodné opakovania každodenne. Tak načo niektorý deň povyšovať nad iný? 

Kniha o p...

 Aby nedošlo k omylu, hneď doplním, že ide o "prdy" a to slovo používa vo svojej knihe aj autor ako spisovný výraz pre... pre prdy: 

"Prd je základné, najbežnejšie slovo. Stručné a výstižné a každý vie, o čom je reč."

 Aby ste si nemysleli, že ide len o to, ide aj o veľa iných javov, trápení a bolestí, ktorým treba porozumieť, aby sme vedeli, ako na to pre pohodu a zdravie. 

Nie je to také jednoduché, kniha "Keď sa brucho nadúva" od autora Doc. MUDr. Ladislav Kužela, PhD., MPH (až som sa zapotil) je plná ohromných množstiev dobrých rád do "jedenia", o vnútorných procesoch nášho tela, aj o opačnom konci trávenia. Internet je plný dobrých rád, ale ako je známe, na dobré rady z internetu je treba byť zvlášť opatrný, najmä na tie od tzv. "umelej inteligencie" (AI). Ona totiž neberie do úvahy kontext (myslím si) a tak rada pre nás nemusí byť správna. Naopak, doktor Ladislav Kužeľa sa pod svoje rady v knihe priamo podpisuje, takže sa mu dá veriť. 

V takejto stručnej zmienke o knihe by bolo možné "vypichnúť" zopár múdrych rád, ale nemá to zmysel, kniha je trvalým pomocníkom. Treba ju prečítať a potom sa encyklopedicky zamerať na záujmové body. Takpovediac na dennej báze. Ako píše autor o trávení - jedlo treba v ústach prežúvať aspoň 15 krát, aby sa premiešalo so slinami a rozomlelo tak, aby žalúdok nemal zbytočnú robotu a ľahko ho strávil. Podobne treba zažívať aj dobrú knihu. 

Pre rýchlu orientáciu je v knihe obsiahly register na vyhľadávanie podľa záujmových oblastí. (Tu ma bolí, tam ma tlačí a pod.) Ak ste si už túto knihu dennej potreby kúpili, gratulujem vám. Ak nie, je najvyšší čas ju začať čítať:

Doc. MUDr. Ladislava Kužela, PhD., MPH - Keď sa brucho nadúva, Ikar, 2025 (strán 296) 

Ďakujem

Titulky článkov sú dôležité. Málokto na internete číta všetko, na čo mu oči padnú, ale titulok láka... Ďakujem v titulku, lebo to je hlavná téma môjho krátkeho vyjadrenia. Druhou podstatnou zložkou článku je záver, teda pointa. Hovorí sa tomu aj "mať hlavu a pätu". 

O titulkoch v novinách sa (rozumne a zasvätene) rozpísal bloger Jaroslav Lipták:

"Keď titulok kričí hlasnejšie než článok - denne nás obklopujú údajne prelomové správy, šokujúce odhalenia a udalosti, ktoré všetko zmenia. Po otvorení článku však často zistíme, že najdramatickejší bol iba jeho názov... Otázkou je, koľko z toho, čo vidíme, je skutočne dôležitá informácia a koľko je iba hluk vytvorený preto, aby získal našu pozornosť."

Stotožňujem sa s tým aj s ďalšími názormi autora v tom článku. Pýta sa, prečo to robia aj "renomované" médiá? Sú dve možné odpovede - "pre zisk (získanie čitateľov)", alebo to už nie sú naozaj "renomované" média (iba boli). Fakt je, že podobne "titulkovo", s vykrikovaním sa správajú aj niektorí agresívni diskutéri. V diskusiách to často vyznieva ako pandémia (hlavne o politike a straníckosti). 

Autor ďalej píše, že zodpovednosť za "názov článku" (aj za obsah) nesie aj bloger.

Áno, aj ja zodpovedám za svoj titulok a ďakujem lekárom a sestričkám Kardiocentra Nitra, ale hlavne môjmu lekárovi v kardiologickej ambulancii č. 1 MUDr. Ľubošovi Roháčovi za príkladnú starostlivosť počas uplynulých 15 rokov, za možnosť žiť plný život so všetkým, čo k tomu patrí. Za ľudský prístup, za prívetivé sestričky, aj za nevšedný kúsok zmyslu pre humor. 

Ďakujem! 

 

Višňové 7 km

 

Rozhovor

Rozhovory sú základom porozumenia v dvojici, v rodine, v štáte aj medzi národmi globálne. 

Medzi pacientmi v čakárni u lekára je rozhovor korením čakania a je jedno, či je to "obvodný" lekár, alebo špecialista. Človek sa občas dozvie detailnejšie čo mu je, alebo čo by mu ešte mohlo byť... Len to nesmie brať ako "písmo sväté". Dôveruj, ale preveruj tu platí podobne ako pri informáciách na internete najmenej dvojnásobne. Vlastne ide len o zdieľanie osudov, v rozhovore sa vlastný osud ľahšie znáša... 

Na rozhovor iba slová nestačia, dôležitá je aj "neverbálna stránka komunikácie". Hrubosti v slovách neprinášajú nič pozitívne a zvyčajne inteligentný rozhovor ukončia. Ani zamračená, či nenávistná tvár a nepriateľské gestá nič v rozhovore neriešia a všetko zhoršujú. Najhorším typom "rozhovoru" je mlčanie a zachmúrená tvár. Úsmev otvára srdcia. Trochu problematické je ovládať výzor tváre, lebo časom sa vytvorí mimika zodpovedajúca dlhodobému stavu mysle, charakteru a prežitým emóciám, to partneri vidia a sledujú. 

A teraz, čo je nové vo svete (bublina internetu ešte ide):

- Dokážeme ešte vôbec fungovať bez "pripojenia" na internet? Bez internetu by sme prišli o pohodlie, ale aj o orientáciu v priestore a čase... Zamýšľa sa Jaroslav Lipták na svojom blogu. 

- Marián má problém, ale v skutočnosti nie on, ale tí druhí... Nech si každý hovorí čo chce. Muziku mal dobrú (Michael Jackson) – píše Marcel

- Už to začalo, objavil sa "zoznam" na ktorý je zlé (či dobré) dostať sa? (novodobá alter-štb, alebo alter-ušb?). Pozitívom je, že už sa prestalo hovoriť o alter-Mimi, lebo "main" má iný bulvárny objekt, ktorý síce nie je ani ryba, ani rak, ale dobre mu tak. Je o čom písať...

- Osel píše: Sociálne vzťahy z televíznych seriálov se nám vtlačia do  mozgu... Prišli na to vedci z Osaky. Zaujímavé čítanie. Bacha na Dunaj, Osud, Sľub a podobné. Tie menšinové nespomínam, lebo nie je na to dôvod - nepozerám.

- Štátna volebná komisia potvrdila neplatnosť referenda, účasť bola 16,13%  (Podľa očakávania a želania väčšiny).

- Objektivita je niečo ako pravda - netvrdím, že pravda je relatívna, ale nikdy ju nemôžeme celú poznať, je len našim konečným cieľom, podobne aj objektivita - v súčasnej teórii žurnalistiky sa jasne dochádza k záverom, že objektivita má byť len našou métou, ku ktorej máme byť nasmerovaní, má byť cieľom nášho snaženia, ale žiaden novinár nie je absolútne objektívny. (z diskusie na wabovinách, marec 2008, podľa Filipa). Relativita vzdelania bez ďalšieho komentára.

- Blog "volajte112" píše, vraj podľa Orwella: "Národ riadený médiami sa NIKDY nedozvie pravdu!"

- Britské listy píšu: "Priemerná hladina testosterónu u mužov sa za posledných 50 rokov znížila na polovicu (konštatujú  vedci). Očakávajú závažnú krízu v oblasti mužského reprodukčného zdravia, ku ktorej čiastočne prispieva obezita a cukrovka."

Na záver niečo úprimné a na telo:

"Priamosť pomenúva problém jasne. Arogancia znevažuje človeka. Úprimnosť môže byť nepríjemná, ale nepotrebuje ponižovanie, pohŕdavý tón ani demonštráciu nadradenosti. Vo chvíli, keď niekto druhému odopiera rešpekt a následne to nazve „otvorenosťou“, nezamieňa iba pojmy. Snaží sa zbaviť zodpovednosti za vlastné správanie." (Mária Zimová)

 

  

 

 

20 rokov W

Waboviny a zopár iných vytrvaleckých blogov na Slovensku, podobne ako facebook majú jednu malú spoločnú črtu: facebook je na scéne 22 rokov,  waboviny budú mať onedlho 20. Žiadne miesto v rebríčku najlepších, ale žijú... (aj ja). A o tom to je. Aký je vlastne charakter blogu wabovíny? Sem-tam sa v nich nájde aj nejaká myšlienka. Zvyčajne sa nachádza priamo v názve článku, lebo na názvoch záleží. Občas by v článkoch mala byť aj prekvapivá pointa, ako to predpisuje teória literatúry.

Waboviny považujem za môj internetový denník, preto nebojuje o milióny návštevníkov a nezarába mi na živobytie. Niekedy s humorom hovorím, že waboviny vznikajú v autorskej dvojici:  ja a život, preto je to môj denník. Diskusie bývali v dávnych pionierskych časoch blogovania nádherné, lebo vtedy sa pod článkami naozaj diskutovalo, vznikali virtuálne priateľstvá a vždy sa diskutovalo k danej téme bez osočovania a dôvodilo sa len argumentami.

Na okrúhle výročie sa patrí zaspomínať. Nie je to len moje spomínanie, iste si občas spomínajú aj tvorcovia podobných blogov z tých "lepších čias" a zároveň diskutujúci, veľmi slušne a vecne diskutujúci pod mojimi článkami. Nebudem menovať... A ktovie, či ešte ich blogy existujú? Niektoré som našiel, niektoré v akejsi hibernácii. Poznám aj blogera, ktorý odišiel do redakcie istých veľkých novín písať pravdu. Potom prešiel do tých čo strácajú písmenká. Stal sa slávnym, veď každý si vyberá svoju slávu a v konečnom dôsledku aj pamätník... Dúfam, že moji starí známi sú v pohode. Všetkých pekne pozdravujem.  

O blogovaní sa od začiatku diskutovalo aj na blogoch a občas aj teraz. Našiel som aktuálne (rozvinuté) myšlienky k téme blogovania z blogu Emila Sútora:  

Dnešná generácia je prvá v histórii, ktorá po sebe nezanechá len spomienky v hlavách ľudí alebo fotografie v albume. Zanechá po sebe celé digitálne verzie samých seba. A možno ešte stále úplne nevieme, čo to psychicky aj spoločensky znamená. Dnes existujú aj takí ľudia (priatelia), ktorých poznáme len z internetu, z ich príspevkov na sociálnych sieťach, z článkov a diskusných príspevkov na blogoch. Poznáme ich, svojim spôsobom, povrchne, ale akí sú v skutočnosti, to je otázne.

Aj keď taký človek odíde (aj nenávratne), pocítime ťažko opísateľný smútok. Sme tu súčasťou spoločnej bubliny. Zdá sa, že online vzťahy nevnímame len tak povrchne, ako sa zdá. Niekoho roky sledujeme, čítame jeho názory, reakcie či životné momenty, tak je prirodzené, že si vytvárame pocit blízkosti. Čo raz bude s nami, s našimi profilmi, fotkami, statusmi, komentármi a správami, keď tu už nebudeme? Budú nám ľudia ďalej písať gratulácie k narodeninám? 

 

 

 

 

Kvantové počítače a temný les

Kvantové počítače sú jednou z tém 7. čísla časopisu 21. storočie. Preto, že o kvantových počítačoch skoro nič neviem, téma ma zaujala. Kvantové počítače sú veľmi rýchle, ale to čo vypočítajú vraj náramne rýchlo zabudnú. Super. Možno by bolo jednoduchšie, keby nepočítali... 

Nórsky vedci však už vedia prečo je to tak (a čo na to americkí vedci?). Kvantové technológie sa vyvíjajú závratným tempom. Usudzuje sa tak preto, že známe firmy do toho investujú miliardy dolárov. Z toho sa dá spätne usudzovať, že kde tečú peniaze, tam sa veci rozumu riešia rýchlo.  Alebo - čím viac peňazí, tým viac rozumu. 

Záver je napriek dolárom však taký, že kvantová budúcnosť je nejasná. 

Singularita (ojedinelý, jedinečný) je výraz pre výnimočný bod v inak spojitom priebehu nejakého deja, funkcie a pod. Napríklad technologická singularita je to výnimočný "bod", či obdobie, súvisiace s exponenciálnym rozvojom výpočtových technológií vo futurológii a v "science fiction". 

Z iného súdka: "Ak počítame s technologickou singularitou ako s teoretickým bodom vo vývoji vedeckej civilizácie, tak dva roky po tom, ako umelá inteligencia dosiahne ekvivalent ľudskej inteligencie, sa zdvojnásobí výkon počítačov, za ďalšie dva roky sa dosiahne singularita umelej inteligencie. Singularita, ktorá je za hranicou nášho reálneho chápania zmení život ľudí na zemi, alebo ho zmení tak, že ho znemožní..." ...

Taktiež vhodné do "science fiction". 

A sme doma, vo fantázii so singularitou aj s kvantovými počítačmi...  Ak sa nad budúcnosťou zamyslíme, asi prídeme na to, že technológie sa nemôžu (a nebudú) donekonečna vyvíjať takým tempom aby sme sa rýchlo blížili k technologickej "singularite" (a malo by to vôbec zmysel?). 

Niektoré "science fiction" sa vracajú do minulosti a nemusí to byť práve doba kamenná. Skúsme si predstaviť taký nešťastný zlomový bod, že z nejakého dôvodu zaniknú dnešné technológie (počítače, mobily, CD aj staré magnetické pásky). Nič z našich vedomostí sa nezachová na magnetických, ani na elektronických nosičoch. Naše fotky, naše články, naše vášnivé diskusie, nič z toho nebude existovať. 

Múdrosti zapísané kedysi do kameňa klinovým písmom, alebo hieroglyfmi sme našli po tisícročiach. Náš papier zhorí, USB kľúče sa budú dať použiť len ako podložka pod nohy stola, z počítačov budú užitočné skrinky na skladovanie zemiakov (tie staršie, väčšie) a podobne to bude so všetkými elektronickými archívmi. Nič pre budúce generácie. Aké budú bez našich vedomostí? Aký vplyv tá "strata" bude mať na ľudí? 

Skončí sa globalizácia (po starom internacionalizmus). Ľudia sa logicky budú držať v blízkosti svojho domova (ak nejaký budú mať), spoločenstvá sa zmenšia na základné bunky (rodiny) a svoj chlieb si budú dorábať v potu tváre (loviť, siať, kradnúť iným). Bude to krok späť, alebo konečný raj na zemi so šťastnými ľuďmi, kým ich znova archanjel Jophiel nevyženie z rajskej záhrady. A tak sa opäť uzatvorí náš božský kruh...

Temný les, predpokladá po 400 rokoch človeka vesmírneho. Napadlo mi, že by bolo zaujímavé napísať sci-fi o živote ľudí na našej zemi práve o 400 rokov, ale rozhodne nie ako o "vesmírčanoch" ako v Temnom lese, lebo človek je človekom len keď žije na zemi a vesmír je iba jeho okolím a ľudstvu nikto nepríde na pomoc s trstenicou a keď tak možno s vesmírnou guľovnicou, ako o tom píše Liou Cch'-sin v Temnom lese.       

Aktuality

Niečo sa mi nazbieralo v odpadkovom koši z internetu, ale mám aj jednu vlastnú aktualitu. 

- Viktória Hellenbart napísala úžasný kritický článok o situácii v médiach. Kto si to pozorne prečíta, musí súhlasiť, že je to tak ako píše: "Založme organizáciu na ochranu občana pred „slobodou“ médií."  Trochu mi to zarezonovalo s mojou nedávnou úvahou.

Viktória okrem iného o médiách píše: 

"... výstup z činnosti ministerstva, vlády alebo iného štátneho orgánu, ktorý je dôležitou informáciou pre verejnosť, nie je poskytovaný neutrálnou formou informácie, ale prešpikovaný komentármi a hodnotiacimi úsudkami média."  Samozrejme, aj vyvolávaním emócií želaným (ich) smerom. Nemožno nesúhlasiť. "Slobodu médií a tým aj práva občanov na prístup k informáciám obmedzujú najmä médiá."  Konečne to všetko niekto povedal nahlas...

- Zaujal ma z blogu Pravda aj ďalší článok: "Provokácia nie je náhoda. Je to technológia". Je to viac-menej o politických provokáciách, ale možno sa nad tým zamyslieť aj vo sfére vzťahov...

- Z môjho súdka mám toto: Príjemne ma prekvapilo ticho. Nezvyčajné ticho na domácom WC. Normálne tam hrá rádio, ale dnes bolo ticho. Aktuálne už rádio opravujem, tak že blahodárne ticho dlho (asi) nevydrží. Potom opäť naladím moje obľúbené rádio Regina západ.

Od istého času je Regina lepšia ako originálne Slovensko. Upokojuje ma pestrosť programov, hudba aj z ľudovej tvorby a príjemné rozhovory. Všetky hlasy moderátorov, ktoré tam zaznejú, sú príjemné, žiadna okatá manipulácia s emóciami (okrem reklám, ale tie sú všeobecne nanič).

Regina je lepšia a pestrejšia. Na rozdiel od niektorých iných rádií, ktoré stále hrajú napríklad jemné melódie, či jednostranne preferovanú západnú hudbu, na Regine je všetko, dokonca nedávno som zachytil aj maďarský ľudový žáner a to už dlho nebývalo... Ruské sa zatiaľ (asi) neodvážili... Nie, že by mi to chýbalo, ale je to tiež súčasť našej kultúrnej minulosti.

 - Na záver krátkych "správ" odporúčam seriál na mojom druhom obľúbenom blogu pod názvom "Povinná nenávisť". Nie aby ste sa nenávideli, ale je to realistické hodnotenie stavu spoločnosti. Je tam všetko, čo si treba uvedomiť o dnešnom svete i u nás, hlavne v médíách a v diskusiách pod nimi a hlavne, kam nás to môže dostať... 

 

 

 

Alternatíva a influencia

Alternatíva je niečo iné, obvykle je to iná porovnateľná možnosť voľby. Influencia znamená vplyv, pôsobenie. Na internete to znamená zvláštne súkromné podnikanie osôb mimo formálnych pravidiel podnikania.  

Dr. Marián Kluvanec definuje  pojem „influencer” v článku takto: 

- Nie je to skutočná práca, zamestnanie, ani živnosť, bez ohľadu na to, ako to má ošetrené „na papieri” a koľko mu svieti v daňovom priznaní. Je to len „hviezda” vlastnej, inscenovanej reality show, ktorá predáva ľuďom sny.Influencer je marketér s prvkami narcizmu, rafinovaný obchodník, a v niektorých prípadoch by sa dokonca dalo hovoriť o šarlatánstve. Vpád influencerov do médií dominantnej kultúry svedčí o tom, že schopnosť generovať zisk je cenená nadovšetko.

O téme nenávisti píše vo svojich blogoch Jaromír Juklíček. Aj blogy sú vlastne svojim spôsobom "alternatívou", teda je to publicistika mimo "hlavného prúdu". Bloger píše o stave spoločnosti s "povinnou" nenávisťou v článkoch aj v diskusiách:

- Pokiaľ si niekto myslí, že neustále vybičovávanie emócií v politike alebo v športe je len neškodné štekanie za klávesnicou, hlboko sa mýli. Toto je ochlokracia, vláda urevaného davu, ktorá v pokročilom štádiu dokáže úplne zničiť civilizáciu.

Alternatíva v publicistike predovšetkým neznamená automaticky niečo horšie ako "hlavný prúd", ale ani naopak. Faktom je, že médiá, nech už sú tlačené, televízne, alebo internetové v ľubovoľnom formáte, sú predovšetkým o názoroch a na tie má každý právo. Tzv. "hlavný prúd" by však mal byť hlavne o faktoch a informáciách (hovorí sa tomu vyváženosť, nestrannosť), menej by mali byť o ovplyvňovaní (influencia). Správy typu: "vraj sa stalo" by mali byť striktne oddelené od informácií a faktov (bulvár). 

S prekvapením som sa dočítal v sci-fi románe "Temný les", že aj o 400 rokov sa vraj budú ľudia obávať médií, aby sa to čo nechcú, v médiách neobjavilo. Je to samozrejme fikcia, ale každá fikcia má základ v realite, ktorú autor vníma, reflektuje a vychádza z nej. Zdá sa, že médiá budú večné... Mne z toho plynie závažná otázka, aké je vlastne postavenie médií? Je to naozaj, ako sa hovorilo kedysi "siedma veľmoc"? V tom prípade je to možno prvok mimo rámca demokracie, rozhodne aj mimo rámca štátov s ohľadom na vlastníctvo médií.  

Iste, je to aj otázka rozsahu a veľkosti moci veľmoci a každá veľmoc má ľudí v pozadí, ktorí určujú stratégiu a smer. Demokracia je založená hlavne na rovnosti práv (a povinností), ale aj  na možnosti vyjadriť slobodne svoj názor. Aj názor však môže byť manipulatívny a kto silnejšie kričí, vyhráva (konečná - ochlokracia). V starom Grécku to bolo jednoduché, na Agore sa zrejme presadil ten, kto mal silný hlas. Našou "Agorou" sú médiá a to je náš, stále nedoriešený spoločenský a mocenský problém. Možno raz bude doriešený a možno to bude v nekonečne...   

V zlých časoch máme teda aspoň "alternatívu" v podobe osviežujúcich potôčkov mimo hlavného prúdu informácií (aj názorov). Nemci by si v takomto prípade vzdychli: Gott sei dank (chvála Bohu). Mimochodom, tzv. "mainstream" (médiá hlavného prúdu) nie je celkom možné považovať za "oficiálne", hoci pracujú na základe štátnych licencií a rámcových zákonných pravidiel, lebo sú, okrem verejnoprospešných, ovládané ich majiteľmi a vyjadrujú a pôsobia so stratégiou a taktikou súkromného kapitálu.  Alternatíva, pokiaľ viem, je tiež v súkromných rukách, ale je malá, s menšími možnosťami. Devízou alternatívy preto musí byť pravda.  

Do politiky

Zdá sa, že už aj dobrí blogeri (aj tzv. diskutéri) sa orientujú hlavne na politiku. Je politika také bahnisko, v ktorom sa každému prasiatku skvele bahní? Čaká tam aj amatérskeho novinára sláva a úspech? Možno aspoň virtuálne. Tu sa stále bránim "kafrať" do politiky, aj keď ona hovorí ku každému a do všetkého bez výnimky. 

Bohužiaľ, často a takmer pravidelne, z historického pohľadu, je (zlá) politika počiatočným štádiom vojny, alebo aj tak, ako to povedal bývalý pruský generál Carl von Clausewitz: “Vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami."? Vyznieva to ako "hamletovská" otázka, keď sa pýtam: "Ako urobiť politiku lepšou?" Byť, či nebyť? Tak nejako sa pýtajú dnešní hrobári ľudstva.  

Normálny život však ide inými chodníčkami. Ľudská spoločnosť musí byť organizovaná tak, aby si v nej každý človek našiel svoje miesto, aby sa nestratil v piesku púšte, v hlbokom lese, alebo v džungli mesta... Všetky úspešné spoločnosti v prírode sú usporiadané na princípe pyramídy. Najnižšie je ľudí najviac, ale tvoria základ stability a hore sú tí najschopnejší. 

Bohužiaľ, niekedy sa hore dostanú "ľudia" schopní všetkého.

 

 

 

 

Trnavské korzo

Pustil som si Trnavské korzo z CD "Krásny zapadák" a naštartovalo mi to spomienky na dávne bratislavské korzovanie. Bolo to v prvom ročníku strednej školy, býval som na internáte. Na izbe nás bolo 12, ako tých apoštolov. Naša izba bola priechodná, išlo sa cez nás do "dvojky", v ktorej v tom roku bývali dvaja veľkí frajeri, štvrtáci Peter a Pavol, ktorí mali trochu veľkopanské spôsoby voči nám bažantom, ako to bývalo na vojenčine  - mazáci a bažanti. 

Neboli to zlí chalani a občas nás aj niečomu z vyššej sféry študentstva naučili. Nakoniec sme sa skamarátili. Peter bol obor, niečo cez dva metre, takže ísť s ním na korzo bola vždy sranda. Medzi zaujímavosti patrila napríklad aj chôdza jednou nohou po chodníku a druhou po ceste. Ak sme boli aspoň traja, bol to pútavý pohľad pre okoloidúcich. Vyskúšajte si to niekedy, je to super hojdačka, ale radšej na pešej zóne (dnes sa tak volá korzo). 

S Pavlom, ktorý bol originálny srandista, som raz išiel dolu námestím SNP (vtedy bolo Stalinovo) a vždy keď sa k nám blížila zaujímavá "kočka" (a v Bratislave ich vtedy nebolo málo), začal oduševnene a nahlas rozprávať strhujúci príbeh o tom, ako prišiel k hroznému úrazu. Pritom aj simuloval jednu nohu kratšiu, alebo nejaký iný neduh. V tom rozprávaní sa vyskytovali aj hrôzostrašné témy o tom, ako bol vraj kedysi pyrotechnik a vybuchol mu v ruke granát. Na mladé dievčatá (aj my sme boli mladí) to vždy zabralo a potešili nás výrazy ich zdesenia... Pekné spomienky. 

Inou kapitolou je ozajstné novodobé trnavské korzo, ktoré vlastne nepoznám. To som zažil len ako spomienkové v roku  2018 s Vladimírom Voštinárom (z inkognita) v hlavnej úlohe. Už tiež zapadlo do spomienok.

 

Naša kvetinová história

 Aj na kvety môžeme mať rôzny uhol pohľadu z hľadiska histórie. V našej obývačke bola na začiatku pestrá skladba kvetov. Na tróne sa týčila palma Howea forsteriana, najprv mladá, ale vydržala na rovnakom mieste v byte 35 rokov. Spolu s palmou mal výsostné postavenie (na skrini) Pothos epipremnum aureum (ľudovo zvaný "hlúpy, alebo divý Jano").  Veľmi dekoratívny a vďačný bol Šachor "táto rostlina túží mať nohy stále ponorené ve vode. Za dostatek vlahy se odvďačí nevšedným pôvabom" píšu o nej.  Naozaj to tak bolo, narástla do výšky vyše 2 metrov a bola krásna. 

 

S touto historickou trojicou dominoval ešte do výšky vedený filodendron. To bolo najkrajšie obdobie nášho bytu (tzv. bytový antropocén...). 

 

V medziobdobí vývoja obývačky sa vyskytovalo množstvo iných, aj módnych druhov, napríklad "svokrine jazyky" (Sansevieria), filodendron scandens, dokonca aj neúspešný pokus o pestovanie paprade. Občas sa vyskytla aj orchidea. Čas beží a bežal aj medzi kvetinami, niektoré ostávali dlho, iné sa striedali. Tak sme sa dopracovali až k dnešnej historickej epoche, keď nastala éra zvaná "zemiokulkas". Pozitívne je, že sa znovu objavil Pothos epipremnum aureum (divný Janko). Veľmi často, vlastne pravidelne raz do roka, sa na oknách objavujú aj kolónie rajčiaka jedlého a rovnako veľké kolónie Capsicum annum (paprika zeleninová). Našťastie len skoro na jar, potom sa tešíme na leto.  

 

 

Múdry ako herec

"... herci majú akýsi „širší pohľad“ na spoločnosť, pretože majú viac „načítané..."

Núka sa tu hamletovská otázka "Čo je viac?" Napríklad, ja som v mladosti prečítal najmenej 800 kníh, okrem učebníc a tiež nedávno - za 20 posledných rokov som prečítal asi 200 kníh. Je to málo, alebo veľa? Fakt je, že herci sa svoje texty učia naspamäť, ale ja o prečítaných knihách aj píšem. Tým sa nechcem porovnávať s hercami, mám rád dobrých hercov. Herci na scéne však majú, pre istotu, na predstavení aj šepkára.  Ja nemám. Pri natáčaní filmov a hlavne seriálov má asi najdôležitejšiu úlohu strihač (a lepič). Aby sme nezabudli na filmy, koľko filmov ste videli v kine? Ktohovie. A koľko filmov ste videli v televízii? Ktovie. Seriály nepočítam, lebo tie nie sú o múdrostiach, ale o zabíjaní času (česť výnimkám).  

Často hľadám pri čítaní kníh aj to, čo nie je v prvom pláne v napísaných slovách, či vetách. Hľadám skryté významy, konfrontujem príbehy s realitou života. Kedysi sa nás v škole pýtali: "Čo tým básnik chcel povedať?" To sú tie dôležité "kontexty", ktoré veľa napovedia aj dnes a na knihách je zaujímavé práve to hľadanie.  Kedysi sa pejoratívne  hovorievalo  príliš múdrym ľuďom "si múdry ako rádio"(to si pamätám). To sa dnes v jednom nemenovanom rozhlase ujalo v úplne opačnom význame: zavolaj, budeš "múdry ako rádio".  Pôvodne sa to myslelo naopak. Aj istý politik to raz v tom "našom" starom zmysle použil o inom politikovi (že vraj vrana vrane...). Písal o tom pred časom istý denník. Ktovie, či sa aj toto ujme ako nový bonmot (v akom význame):  "Si múdry ako herec!"  

Super-inteligencia

Do diskusie v blogu  Superinteligencia AI - utópia spojenca alebo dystopia vyhynutia?

Najväčšia hrozba zo strany "superinteligencie" je  v tom, že ľudstvo spohodlnie, ergo zhlúpne, teda postupne zanikne jeho prirodzená inteligencia. Super AI bude bez ľudí tiež zbytočná a neprežije... Možno sa tak stane s mnohými ľuďmi, len výnimoční jedinci, si zachovajú svoju inteligenciu. Možno bude trochu  zdeformovaná ľudskou túžbou po moci. Zmocnia sa vlády nad hlupákmi, aj nad AI a na krídlach "superinteligencie" budú vládnuť "svetu". To je mierne poetické vyjadrenie, ale princíp je jasný.

- Predstavte si svet, kde AI tisíckrát prevyšuje ľudskú inteligenciu – buď ako záchranca civilizácie, alebo ako jej koniec... 

Už samotná predstava kvantifikácie inteligencie - veľká, väčšia, super - je filozoficky nesprávna a scestná. Inteligencia, ktorá ničí inú inteligenciu nie je super, ale je primitívna, aj keď by to robila  technicky super inteligentne.                                         

- Najlepší prípad: AI ako ultimátny spojenec ľudstva... Superinteligentná AI by radikálne vylepšila ľudský život. Predstav si... AI, ktorá je tisíckrát chytrejšia ako my, s dokonalou schopnosťou riešiť problémy. 

Kto bude zadávateľ problémov na riešenie? To je otázka smerovania. Pozrime sa na domestikované zvieratá - prasatá, hovädzí dobytok, hydina - ovládla ich "vyššia inteligencia", majú radikálne vylepšený život. Alebo nie? Zlý príklad? Možno, ale podobnosť nie je čiste náhodná. Medzi človekom a zvieratami ide predsa o ten istý inteligentný prístup - prežiť (pokiaľ možno príjemne). 

Nezabúdajme na to, že aj super umelá inteligencia má a bude vždy mať svojho "stvoriteľa". Tak sa dostávame k ideológii, ktorá platí ako základ morálky. Inteligencia musí byť (je len vtedy), ak je morálna (z nášho ľudského pohľadu). To nevylučuje možnosť využitia "umelej inteligencie" vyššou bytosťou - človekom ako pomocníka a nástroj. Tam je ideológia a morálka v jednom. Riziko je opäť len v tom, že tou "vyššou bytosťou" a stvoriteľom AI je človek...

- Ľudstvo by sa venovalo kreativite, umeniu a objavovaniu...

Utópia. Aký by bol zmysel umenia, kreativity a objavovania, keď "superinteligencia" aj to všetko zvládne lepšie namiesto nás? Ale pre koho? Bol by ešte človek schopný vnímať a posudzovať umenie, zmysel objavovania a tvorivosť?

- Najhorší prípad: Extinkcia alebo dystopia

Najhorší prípad je len jeden: pustiť AI z reťaze (vyjadrené symbolicky) a všetko ostatné je povedané v predchádzajúcom texte. Nikdy nezabudnúť na núdzový vypínač. Nezabúdať ani na chvíľu, že AI, hoc aj so "superinteligenciou", je nástroj a nikdy viac, než nástroj a nečakať od nej viac. Nevrhať sa do vody, kým nevieme plávať. 

Záverom len toľko: Osud umelej inteligencie a teda aj nás záleží od inteligencie ľudí (v každom jej druhu). Zbaviť sa inteligencie jej odovzdaním strojom nie je inteligentné. 

 

Dunaj, Sľub a Osud

Zdá sa, že seriálová tvorba v slovenských televíziách pomaly vyrastá z plienok. Kedysi dávno sme zažili časy, keď príbehmi z “Nemocnice na okraji mesta” žila celá "socialistická" spoločnosť u nás. Vtedy to bolo jasné, seriálová tvorba bola vzácna, ale skôr bola zameraná na ľahké zábavné žánre, ale "Nemocnica" bola "sága", preto zaujala všetky vrstvy "pracujúcich". Osudy postáv sa preberali pri cestovaní vlakom, autobusom, alebo aj v prestávkach na pracovisku a doktor Sova bol pojem.

V tejto dnešnej "novej" dobe už prehrmelo na našich obrazovkách množstvo seriálov domácich aj zahraničných. Viaceré (retro) seriály však slúžia len ako pozadie, aby sme mohli posúdiť, kam kráčame v oblasti televíznej kultúry. Osobne idú mimo mňa všetky staré konzervy ako Priatelia, či MASH, alebo kriminálky z amerických veľkomiest. Z kriminálok som zaregistroval zvláštny rukopis hlavne vo francúzskych seriáloch, lebo francúzsky film je u nás pojem kvality. V nemeckých seriáloch sa dá spoznať oblasť, v ktorej bol natočený (napríklad bývalá NDR). Špeciálne nám voňajú české krimi svojou ľudskou bezprostrednosťou konania postáv.   

Poďme však k seriálu "Dunaj k vašim službám". Už dlho nás drží v strehu, skoro ako kedysi tá  Nemocnica. Rozvíjajúce sa príbehy protagonistov, ich častá obmena a tým pádom aj oživenie deja, prispievajú k príťažlivosti  seriálu. Vnímame  a tešíme sa na pomerne jednoduchý dej každej časti, ale má to dynamiku na pozadí dejinných udalostí vojny a faktickej nemeckej okupácie. Excelentné herecké výkony si zaslúžia pochvalu, hlavne zvládnutie charakteru postáv až tak, že ich vystupovanie v inom žánri je ťažko uveriteľné, lebo sa zžili s charakterom postavy v Dunaji. Problematické sa ukázalo napríklad objavenie sa "Holubca" v relácii Vtip za stovku počas dramatických udalostí v "Dunaji".

Sľub na moju vlastnú škodu nepozerám pravidelne, ale to čo som videl má niečo, čo sa vymyká zo šablónovitého pohľadu na minulý režim na časy socializmu, najmä v školstve a v súvislostiach každodenného života spoločnosti aj v rodine. Absolútne normálne a prirodzene vyznieva pre pamätníkov aj oslovovanie súdruh, súdružka, lebo to nepôsobí ako nálepka. Herecké výkony v stvárnení charakterov osôb sú podobne ako v Dunaji uveriteľné a na výbornej úrovni. Pochopiteľne, aj dobové kostýmy a módny dizajn (look), rovnako ako v Dunaji, sú výborné a dokresľujú pravdivo atmosféru. Obdobie Dunaja som síce na vlastnej koži nezažil, ale seriál Sľub som zažil naplno od A do Zet.

Nakoniec by som rád ospieval aj seriál Osud, ale už sa nemôžem opakovať, lebo v Osude sú herecké výkony značne diferencované. Od vynikajúcich, až po "doplnkových". Netreba menovať, lebo divák to pozná na prvý (aj druhý) pohľad. Osud je tak trochu z celkom iného cesta. Moje pracovné hodnotenie bolo, že je to klasická "telenovela", alebo aj politicky zobrazenie "prvotného kapitalizmu". To sa samozrejme týka hlavne námetu, scenára, ale aj réžie. Niektoré scény vychádzajú značne naivne a nedotiahnuto. Autori postupujú ako by nemali pevný plán, ako by improvizovali. Tento seriál sledujem pravidelne, lebo ak sa človek zadíva do osudov ľudí, vedie ho to od dielu k dielu.

Spoločnou negatívnou črtou "modernej" seriálovej tvorby je nekvalitná práca so zvukom. V tomto prípade hádam s výnimkou Sľubu. V Sľube príjemne pôsobí výber dobovej hudby a piesní, čo výborne približuje atmosféru doby. Aj hudobné pozadie je vedené s citom. Na Dunaji a Osude rušivo pôsobí v niektorých scénach nepatričné hudobné pozadie až tak, že ruší zrozumiteľnosť dialógu. Neviem, čím to je, či zvukár, strihač, alebo za všetko je zodpovedná réžia. Považujem to za "detskú" chorobu, z ktorej slovenský seriál určite vyrastie. Držím palce.

 

Chiméra

Chiméra je strašná a podivná beštia gréckych bájí a povestí.  Slovo "chiméra" sa používa aj na označenie preludu, vidiny, klamnej predstavy, či niečoho  nereálneho.  Internet je v prenesenom zmysle slova podobný ako chiméra - je to predstava, ktorú nemožno uchopiť a schovať do skrine... Internet je oveľa viac ako obraz na monitore, v smartfóne, či na tablete. 

S internetom priamo súvisí aj umelá inteligencia (AI). Bez internetu by nebola kompletná. AI sa vie dokonale uplatniť v sieti, možno ju považovať za nadstavbu internetu. Otázkou je len, komu dáva AI ten pravý, zamýšľaný zmysel? AI je tvárna, jej úlohy a zameranie môžu byť nasmerované želaným smerom. Internet s AI môže byť preto aj účinným nástrojom na formovanie názorov ľudí... 

Môžeme sa akademicky sporiť o to, či nám AI hovorí pravdu a len pravdu. Zároveň však musíme filozoficky rozobrať pojem "pravda", čo je pravda plynúca z cudzích (neoverených) informácií... Pravdou sú hlavne fakty, ale výber faktov, ich zoradenie dáva možnosť ovplyvňovať (skresľovať) realitu. Fakty sa vyberajú a radia tak, aby smerovali k cieľu, o ktorom chceme presvedčiť. Niekto to potom označí za polopravdu, ale aj tak sa to robí...

Od začiatku internetu bolo jasné, že fakty a názory uložené v jeho databázach možno využiť ich triedením, rozborom a vyhodnotením, ale až umelá inteligencia to skutočne dokáže, nájsť aj ihlu v kope sena. Umelá inteligencia môže byť užitočná v mnohých oblastiach aj vo vede, ale tu je reč o jej súvislostiach s internetom a s jej celosvetovým "obecenstvom".

Umelá inteligencia (AI) je technológia, ktorá umožňuje počítačom a strojom simulovať ľudské učenie, porozumenie, riešenie problémov, rozhodovanie, kreativitu a autonómiu. (IBM)

Umelá inteligencia neexistuje. Je to iba nástroj na ovládanie ľudí… Pojem umelá inteligencia je používaný nesprávne, ale vedome práve preto, aby pomocou tejto techniky mohli byť manipulované miliardy ľudí po celom svete. (I. Štubňa)

Jednou z vážnych otázok v súvislosti s jadrovými zbraňami je aj ich kombinácia s umelou inteligenciou. (M. Nanias) 

Keď niekto odmieta AI, často to nie je preto, že by bol „neandertálec“. Často je to preto, že AI narúša jeho predstavu o vlastnej hodnote, bojí sa, že jeho zručnosti prestanú byť potrebné, cíti sa stratený v rýchlosti zmien, má pocit, že svet mu uniká spod rúk. To nie je len technologický problém - je to psychologický a existenčný problém. (V. Čuchran)

Biely dom vydal rozsiahle nariadenie, ktorého cieľom je monitorovať a regulovať riziká umelej inteligencie a zároveň využiť jej potenciál. Toto úsilie je zamerané na riešenie rýchlo sa rozvíjajúcej technológie, ktorá vyvolala obavy svetových lídrov. (30. októbra 2023) 

Problémom je okrem iného aj to, že inteligencia je veľmi relatívna, podobne ako pravda. Vo veľkej miere závisí od názoru a očakávaní posudzujúcej osoby. (rojko)

 Čo bude potom? Prestaneme veriť svojím snom a vlastným ideálom. Prestaneme byť optimistami, ale aj pesimistami. My dokonca prestaneme byť i realistami. My totižto… Prestaneme byť. (allmarvellous)

Až sa umelá inteligencia naučí klamať, už nebude umelá. (...)

Všetko je to v názoroch na umelú inteligenciu. Existuje však (zatiaľ) aj tá ozajstná ľudská inteligencia a na tú sa treba spoliehať, veriť, overovať, myslieť a myslieť v súvislostiach.    

Bilancia času

Má dať -  dal, to je základ finančnej bilancie. Súvaha je základný účtovný výkaz k určitému okamihu (ku dňu účtovnej závierky). V živote je to inak, súvahu môžeme robiť každý deň. Sú však aj "významné dni" a existuje aj záverečná bilancia (tú urobia za nás iní). Významnými dňami sú obvykle okrúhle výročia, ale nemusia to byť len tie s nulou na konci. V životnej súvahe sa nepočítajú financie, lebo peniaze sú len dočasnou hodnotou. 

Námety a základná koncepcia článkov sa rodí v snoch (fáza REM), tesne pred prebudením. Málokedy sa mi však sníva definitívna verzia článku. Kým si ráno sadnem ku klávesnici, stane sa veľa vecí a menia sa aj myšlienkové postupy. Zväčša text kryštalizuje, ale sa aj mení. Spočiatku jasná pointa nadobúda nové formy a niekedy aj nový obsah. Zmena a prepisovanie sú základom literárnej tvorby (ak nemáte talent). Kontrola je v každom prípade dôležitá.

Dnes mi zmysel (pointa) môjho sna unikol, takže musím myslieť sám a v bdelom stave. Snívať (v zmysle očakávaní) možno len o budúcnosti. Na verejnosti zvyčajne ľudia píšu o aktuálnych udalostiach. Teraz napríklad o susedných voľbách píše skoro každý kto má klávesnicu.  Ja mám tri, ale o politike (a o vojne) nepíšem. Posielam ich tým virtuálne do zabudnutia. Momentálne sa ma teda žiadna aktualita nedotýka. 

Som pozadu, mám na stole tri neprečítané knihy (a dvoje pyžamá). Aj tak to môže dopadnúť, keď máte dôležité (trochu kostrbaté) životné výročie. 

 

 

 

 

 

Problémy rastu

 ... a rast problémov, tak sme kedysi glosovali našu osobnú situáciu súvisiacu s rastom. Dnes sa núka otázka: Ako je to s nami dnes? Problémy rastu rastú a je ich stále dosť. Nič nové pod slnkom. Často mlátime prázdnu slamu... Asi aj ja, ale píšem pre vlastné potešenie z mlátenia...

Začítal som sa do svojich nedávnych článkov na tomto blogu a chytila ma úzkosť, sú tak dobré, že už ťažko vymyslím niečo lepšie (...), novšie. Inovácie, teda niečo neobvyklé a nové sú základom rastu. A rast prináša aj problémy... Znamená to, že nepísať je bez problémov? Je to ako začarovaný kruh. 

Dajte mi tému a ja vychýlim zemeguľu (Archimedes).

Zdá sa vám, že takéto úvahy o blogovaní sú scestné? Ani nie! (málokedy používam výkričník, častejšie zátvorky). Zátvorka je odbočenie, výkričník vetu nadobro končí! To je koniec... Tri bodky pokračujú skryte v načatom, ale čo som načal? Otáznik je otázka. 

Deti sa pýtajú, dospeláci oznamujú, ale niektorí aj rozkazujú (výkričník). Potom žije medzi nami aj taká menšina, ktorá myslí. Mysliaca menšina nepotrebuje špeciálnu ochranu, žiaden menšinový zákon.  Kto myslí, má za tri  hovorí stará (pokazená) múdrosť. Konfucius k tomu dodáva:

Človek môže múdro konať tromi spôsobmi: premýšľaním, napodobňovaním a učením sa na vlastných skúsenostiach (chybách).  

Pri písaní sa nedá nepremýšľať, ale dá sa napodobňovať, kopírovať (v modernom poňatí, v internetovej dobe sa tomu hovorí plagiát). Vlastné skúsenosti a chyby sa v mojich wabovinách príliš nenosia (skromnosť nadovšetko), je tu (teoreticky) spätná väzba formou komentárov a diskusií. Boli aj také časy, keď sme boli mladí a rozprávali sme sa. Aj tu, ale tomu sa už dlho hovorí "spomienkový optimizmus" alebo "staré dobré časy". 

Nikdy se nevrátí pohádka mládí

 

Temný les aktualizácia

Temný les je pokračovanie a hádam aj ukončenie čínskeho sci-fi príbehu "Problém troch telies" (ešte nemám prečítané všetko, je to rozsiahle dielo, preto budem túto správu o knihe aktualizovať). Tešil som sa na pokračovanie, lebo v závere "Problému troch telies" sa píše, že mimozemšťania prepadnú našu zem o 400 pozemských rokov. Za taký čas sa svet, teda ľudstvo mohlo riadne pripraviť na nevyhnutnosť.  Kolaboranti mimozemšťanov boli porazení, ale obranné plány Zeme sú odhalené. Ostáva posledná nádej naša myseľ, ktorá výskumníkom ostáva v boji proti mimozemskej civilizácii... 

Na začiatok malá ochutnávka myšlienok, či aktuálnych postrehov z knihy...

"Na život potrebujete hladkú trasu, ale aj smer."

"... šesťdesiatka je najlepší vek, lebo človek odhodí bremeno štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, no spomalenie a choroby sedemdesiatročných a osemdesiatročných ho ešte len čakajú." 

Okrem iného je v knihe zmienka o udalostiach medzi Spojenými štátmi a Venezuelou, čo znie čerstvo aktuálne.  Prvá časť knihy je zameraná na kreovanie vesmírnej flotily sveta pre boj s mimozemšťanmi. Tvorba a stavba vesmírnej flotily napreduje po storočiach. K dispozícii má ľudstvo len spomínaných 400 rokov. 

"Svet je v sračkách. Morálka už nie je to, čo bývala..."

Čítanie kníh má rôzne úrovne chápania. To, čo je vyjadrené slovami a vetami nie je všetko, čo chcel (povedal) autor. Myšlienky tvaruje kontext a daná doba. Spisovatelia sú, tak trochu aj zrkadlom doby. A keby som sa mal vrátiť k inému fenoménu dnešnej doby - k hercom, tí sú len zrkadlením, či "ampliónom" názoru tých, ktorí píšu romány a divadelné hry. (Toto bola moja "nadpráca", vyjadrenie môjho názoru, či dojmu.) Inak si myslím, že to spadá do oblasti hodnotenia psychológov, preto sa už musím konečne zavŕtať do "Super jednoduchej psychológie" (pre každého), ktorá mi zatiaľ nečinne leží vedľa "temného lesa".  

Čo by ste povedali ku knihe, ktorá opisuje vymyslený príbeh sci-fi siahajúci až do 400 rokov  budúcnosti a začína v našej horúcej súčasnosti? Hodnotí "kauzu Venezuela" a jej budúci význam vo svete, vyzdvihuje úlohu malých národov a normalizuje veľké štáty... O predsedovi Európskej rady píše ako o "opatrnom a skúsenom politikovi".

Píše, že kognitívne schopnosti zvierat sú oveľa rozvinutejšie ako sme si mysleli... Píše o kvantovom princípe na ktorom funguje náš mozog (ťažko tomu uverí, kto myslí po starom).

Na druhej strane, píše aj o špeciálnych postavách v rámci ľudstva zvolených OSN na 400 rokov, o "stratégoch", ktorí majú dostať neobmedzenú moc a prostriedky (štyria diktátori?), ktorí prežijú 400 rokov a zvíťazia nad mimozemšťanmi...  A možno sa dovtedy naučíme aj my priamej komunikácii myšlienkami (ako mimozemšťania z Alfa Centauri) a preto zanikne na Zemi lož, klamstvo a vojny...

Pokračovanie nabudúce. 

LIOU CCH´-SIN, Temný les, Ikar, a.s. 2026   

 

Ora et labora

Občas mi niekto vytkne, že používam cudzie slová, ale latinčina hádam nie je až taká cudzia, lebo je akýmsi základom našich civilizačných rečí. Neviem nakoľko ju ešte dnes používajú lekári, snáď len v odborných termínoch. Ani farári ju už nepoužívajú, čo je škoda, lebo latinská liturgia bola základom mojich vedomostí z latinčiny. Ale nie o tom som chcel písať...

Raz som si vypočul rozhovor dvoch Čechov, kde sa jeden sťažoval (alebo chválil?), že po päťdesiatke je strašne ukecaný. A potvrdilo sa mi to, naozaj som začal rozprávať aj keď som nemal čo povedať. Hovorím o mužoch, nie o ženách. U nich je to celkom iná kapitola. Väčšinou je to tak, že v pracovnom kolektíve sa  človek môže vyrozprávať, až ho bude "huba" bolieť. Výnimkou je stav zvaný "homofice". 

Po nástupe na dôchodok sa zvyčajne rapídne zmenší okruh "spolupracovníkov" a občas ani nie je nablízku niekto, s kým by sa dalo rozprávať (o niečom, alebo aj o ničom). Vyskytuje sa len otázka, čo s tým? Tu je každá rada drahá. V záujme zachovania zdravia a kognitívnych schopností by bolo veľmi dobré viesť zmysluplné (aj iné) rozhovory. 

Aby som dlho nerozprával (nepísal hlúposti), poberiem sa už priamo k pointe tejto úvahy. Ak ste sa dopracovali až tak ďaleko, že poberáte dôchodok (alebo inú rentu), nezabúdajte na zásadu: "modli sa a..." ale nie, s prácou je to v tom veku asi ťažšie, tak hlavne musíte chodiť a rozprávať (sa).  

Ak sa nemáte s kým rozprávať, tak aspoň píšte! Tu sa tomu hovorí blogy, ale aj komentáre, alebo diskusia. Nie tak ako je dnes vo zvyku - negativisticky, lebo to škodí zdraviu. Píšte optimisticky, a hlavne k veci. Pomôže vám to v udržiavaní kondície...