Silo

Podzemné silo ako negatív veľkomesta, to je základná myšlienka post-apokalyptickej ľudskej spoločnosti v románe amerického spisovateľa Hugh Howey. Zaujímavé je, že pred svojou prvou knihou (má ich už 5) pracoval ako kníhkupec, kapitán jachty, klampiar a audio-technik. Silo je sci-fi príbeh, aký by sme nechceli zažiť. Zem je zamorená niečím nedýchateľným a smrtiacim, čo zrejme vzniklo ako dôsledok nezmieriteľných ľudských vojen. V osemnástych podzemných "mestách", ktoré sú samostatne životaschopné, ale nespolupracujú ni o sebe nevedia, prežívajú generácie ľudí od narodenia až po smrť a ich mŕtve telá slúžia ako hnojivo pre výživu rastlín pestovaných tiež pod zemou. 

Každé silo má všetko potrebné na prežitie tisícov ľudí, od zdroja nafty, generovanie energie cez pestovanie rastlín, vrátane spracovateľského priemyslu v potrebnom rozsahu. Práve v tom je majstrovstvo autora (a zároveň problém) pri opise praktických detailov tej technológie. Celkom pochopiteľne, centrom (tajného) riadenia tejto dystopickej spoločnosti je oddelenie informačných technológií (IT). Formálne je spoločnosť riadená demokratickým systémom, ale s totalitnými praktikami a ovládaním z pozadia. 

Občas vznikajú vzbury a povstania, ktoré sú tvrdo potlačené a ide sa ďalej. Nie je kam utiecť... Taká podzemná obdoba reálnej spoločnosti v malom... V osemnástych podzemných silách, ktoré sú do detailov podobné, žije celé ľudstvo. Nie všade sa však veci a vzťahy vyvíjajú rovnako. Náš príbeh sa odohráva v dvoch silách 18 a 17. Jedno zvláda život s občasnými ťažkosťami, druhé skoro vymrelo. Najväčším problémom je tajomstvo, o ktorom sa ľudia nesmú dozvedieť... V podstate vládne cenzúra vyjadrovania, názorov a myslenia, lebo myslenie je nákazlivé.   

Nedávno som čítal inú post-apokalyptickú knihu od Jacqueline Harpman, ale tá je písaná z trocha iného zorného uhla. Tiež je to typ príbehu, ktorý by sa dal nazvať dystopiou, aj keď spočiatku trochu pripomína úspešný poľský film "Sexmisia". Tá žena, o ktorej je to nikdy nepoznala mužov, len svojich strážcov. Nejde tam o humor, alebo nadsádzku, ale o smutný príbeh skupiny žien, ktoré sa ocitli v podzemnom väzení, ani nevediac prečo. Netušili, či sa nachádzajú na našej planéte, alebo niekde inde. Keď sa náhodne dostanú z podzemného väzenia, zistia, že sú na celom svete samé, ľudstvo neexistuje. Len jedna prežije...  

V prípade "Sila" ide o opačný princíp, zem je neobývateľná a vybraní ľudia boli pred generáciami nasťahovaní do podzemia s cieľom záchrany ľudstva po "pripravovanej" vojne (podobnosť s realitou čisto náhodná). Vôbec nejde o fádny príbeh, aj keď naozaj nie je ľahké z takých jednotvárnych, ale záhadných a neskutočných okolností vyprodukovať dej a napätie. Autorovi sa však podarilo. Len občas to trochu zaškrípe pri opise technických detailov (alebo je v tom aj zásluha prekladu?). Silo v princípe vychádza z aktuálnych technických a technologických možností ľudstva, len pri predstave, čo to všetko muselo stáť, sa mi zdá, že tí, čo tie silá stavali museli mať "neobmedzené" prostriedky na stavbu a mali zároveň aj "neobmedzené" prostriedky na chystané zničenie vlastnej planéty - len nie na obyčajný život... A to je neprijateľné... 

 Hugh Howey, Silo, Albatros Media Slovakia, 2024

Jacqueline Harpman, Ja, čo som nikdy nepoznala mužov, IKAR, a.s. 2025

 

Okolnosti, kontext a dôsledky

"O pravde sa nediskutuje."

protiargument: "Pravda bez diskusie neexistuje."

 

"Umelá inteligencia vie všetko, čo sme kedy vedeli (napísali) my všetci."  Kde je teda pravda? Tam, kde je ticho, alebo tam kde sa diskutuje?  

 

"Ja vždy viem, kto je v letiskovej hale tajným agentom. Číta noviny." (V. Javorský) Pre novú dobu si musíme vyššie uvedené pozmeniť "Agenti síce čítajú, ale držia v ruke tablet (alebo mobil)". Kto by dnes čítal noviny, bol by podozrivý. To by sme však boli všetci tajní agenti (a nie sme?). Podobné je to aj s umelou inteligenciou, tá naša k tomu už dávno smerovala, lebo všetko, čo človek vymyslí, má kus jeho inteligencie, aj keď to funguje umelo. Keby umelá inteligencia nevznikla, museli by sme si ju teda vymyslieť. 

Nečudujme  sa, že je tu. Je to dôsledok dostupnej a fungujúcej (vymyslenej) technológie, ktorá predbehla doterajšie spoločenské, právne a iné princípy. Tie sa ťažšie vymýšľajú a ešte ťažšie realizujú. V technike a v technológii je to jasné, tu je plus, tam mínus, tam je akcia a tu reakcia... Otázkou je len to, čo s tou umelou jasnosťou? Ako žiť s vedomím, že je tu niečo (Niekto?), čo (Kto?) všetko vidí a sleduje (Veľký brat?) a za chvíľu bude všade, vo všetkom okolo nás a ovplyvňovať ovplyvniteľných, teda nás všetkých, lebo sme ľudia, nie nejakí umelí inteligenti.

"Umelá inteligencia musela zákonite vzniknúť ako dôsledok internetu." 

Takéto chápanie umelej inteligencie zďaleka nevystihuje celú šírku jej oblasti uplatnenia a záujmu jej tvorcov. Sú oblasti a je ich veľa, kde umelá inteligencia zvládne mnoho zložitých organizačných, či výrobných úloh (automatizácia v priemysle, personalizovaná medicína, dopravné riadiace systémy...). Len či nám vždy povie len pravdu, čistú pravdu ako pred súdom? Bude to mať zákonite dopad na ľudskú spoločnosť, s tým treba počítať, lebo sme "len ľudia". Ako na to, by nám možno mohla poradiť práve umelá inteligencia, ale nezabudnúť pritom tú na našu originálnu, ľudskú... 

Prežila len jediná

Táto kniha od Riley Sagera má ako lákadlo text "New York Times bestseller" a myslím, že celkom oprávnene. Už som ju raz spomínal medzi svojimi novinkami že vraj je to "gotický triler" inšpirovaný skutočnými udalosťami. Už som ju dočítal a moje dojmy sú excelentné. Málokedy život napíše taký strhujúci príbeh, aby sa o ňom dal napísať taký bestseller. 

Hlavná postava tohto príbehu Virginia Hopeová, ktorá v knihe vystupuje zväčša pod iným menom, sa v skutočnosti dožila 101 rokov. Možno aj preto, že mnoho rokov ležala po tragickej udalosti paralyzovaná, tak že mohla hýbať len ľavou rukou. Napriek všetkému, jediný orgán, ktorý jej perfektne fungoval, bol mozog. Nechcem prezrádzať, ako to bolo s jej paralýzou, to patrí k bodom, ktoré čakajú na rozlúsknutie až nakoniec. 

Tejto knihe nemôžem nič vyčítať, keď sa už príbeh rozbehne, tradične po stránke č. 100, už napätie len stúpa a je ťažké ju odložiť. Jej špecialitou je fakt, že tu vystupuje pomerne dosť postáv, čitateľ však dokáže sledovať ich premeny a zaradiť ich konanie na správne miesto. Žánrovo je to tak trochu detektívka, lebo od začiatku sa pátra po páchateľovi (alebo páchateľoch) troch vrážd. Neskôr pribudne ešte jedna. 

Trochu som tento detektívny príbeh s výborne podávaným napätím a rozuzlení prirovnával k tzv. severským kriminálkam od J. Nesba. Aj keď úloha detektíva tu nijako neexceluje, skôr naopak, ale je to amatérske pátranie zdravotnej sestry, ošetrovateľky ťažko chorých. Istou zvláštnosťou, s ktorou som sa inde nestretol, je striedanie opisu deja a výpoveďou Lenory podozrievanej z trojnásobnej vraždy rozdielnym typom aj veľkosťou písma. Takže sú potrebné kvalitné okuliare... 

Slovenský preklad vyšiel vo vydavateľstve Dot  

Riley Sager, Prežila len jediná, DOT. vydavateľstvo s.r.o. 2025, preložila Ľubica Dvončová. Je dostupná vo vydavateľstve DOT. aj vo viacerých knižných domoch, napríklad Martinus, Pantha Rhei, alebo Bux.  

Moja kniha mi bola darovaná v rámci rodiny, ďakujem. 

Pre záujemcov o obšírnu (skutočnú)  recenziu tejto knihy odporúčam.  

 

 

Múdrosti invázneho "nositeľa"

Pri čítaní článkov na internete občas objavíme múdrosti, ale často sa ich objektivita stráca vo vlastnom egu autora, prípadne v politickej manipulácii a propagande. Autor často len nadŕža svojim obľúbencom, čo je vlastne v dôsledkoch to isté - objektivita sa stráca, je skoro nemožná. Ak ide o názory, každý má možnosť ich prezentovať, ale nemal by ich podávať ako fakty. Na prvý pohľad je aj spomínaný článok od "Karola" o sociálnych médiách "múdry" a je o autoroch, ktorí píšu na internete. Zaujal ma, lebo som nedávno absolvoval akúsi anketu na soc. sieti o jej užitočnosti a bol som značne zhovievavý. Titulok článku láka: 

„Sociálne médiá zapríčinili inváziu idiotov, pretože im dali rovnaké právo vyjadrovať sa ako nositeľom Nobelovej ceny“.  

Veľmi múdro povedané, háčik je len v tom, kto určí kto je idiot a kto nie? Večný problém cenzorov. Zdá sa, že autor si myslí, že on je povolaný posudzovať názory iných. Vysvetľuje to tak, že podľa neho sú idioti tí, ktorí majú iný (politický) názor ako on a vyjadril to vo vete:   

"Takto vzniká osobnosť bez zakotvenia, manipulovateľná a fascinovaná jednoduchými vysvetleniami … čiže typický Slovák, typický volič posttotalitných strán … Smeru, Hlasu, Republiky, SNS a pod."

Aj on je zrejme typický Slovák (píše po slovensky), so všetkým čo kydá na Slovákov aj keď zrejme obdivuje (a volí) iné politické strany (asi post revolučné...), ale tá jeho veta s politickým stanoviskom musí normálnemu čitateľovi (a skutočnému demokratovi) zdvihnúť žalúdok, spolu so zaradením autora práve do ním menovanej inváznej skupiny uvedenej v názve jeho článku. 

Na ilustráciu aj jeden hlas (pomerne slušne formulovaný) z diskusie k článku, ako spravodlivý bumerang:

- veď ani ty (Karol) nevieš, čo je to hanba a stále si presvedčený, že si vzorom múdrosti a morálky. Politické strany, ktoré ti prekážajú nazveš "posttotalitnými" a pritom si neuvedomuješ, že mediálna "hviezda", ktorá sa preslávila výrokom "o pravde sa nediskutuje" je nadšenou roztlieskavačkou politických strán, ktoré ty považuješ za demokratické. (ramgad)

Tá vec s "idiotmi" má aj druhú stránku. Jedni píšu, iní čítajú. V tom je istá spravodlivá samoregulácia. Bohužiaľ, stav je taký, že nenávistné prejavy, ako napríklad spomínaný článok sú u značnej časti čitateľov dosť preferované a to nielen pozitívne, ale aj negatívne a v diskusii to zvyčajne iskrí v demagogických súbojoch, málokedy vecne. Prispieva to k rozdeleniu rozdelenej spoločnosti a to je zlé a netýka sa to len spomínaného "blogoviska", ale aj iných a tiež sociálnych sietí a bohužiaľ aj reality.

 

Živé koncerty

Bol som na koncerte Mireille Mathieu v sále Incheby (veľká hala, sedenie na obyčajných stoličkách a Mireillle som počúval z jedného veľkého reproduktora), videl a počul som Zaz v priestoroch NTC (akustický tlak ma skoro uzemnil...) a nedávno, v trochu komornejšom prostredí kinosály, som zažil koncert Vojtu Nedvěda s kapelou (tiež tam niekde vzadu sedel zvukár...). Prečo ľudia chodia na živé koncerty? V istom zmysle to ani nie sú živé koncerty, lebo vždy je to spev a hudba reprodukovaná cez snímače, mikrofóny a mohutné reproduktorové súpravy. Hudba a spev sú vnášané do davu super výkonne, s príslušným skreslením aj keď účinkujúci sú naživo. Štúdiové nahrávky, to je vždy niečo iné.

Nedávno som sa rozprával s technikom istej kapely, aké má kvalitné "basáky", že mu ich všetci na koncertoch závidia. Je to tak, kto si chce vychutnať kvalitnú hudbu, ide na komorný koncert "unplugget" (odpojený od elektriny), alebo si pustí doma hudbu z CD. Na veľké koncerty sa chodí hlavne pre zážitky z podujatia a pre živý kontakt publika s hudobníkmi, či spevákmi. Kvalita reprodukcie je druhoradá. Napriek tomu, dobrý zvukár dokáže kapelu akusticky (ak chce) "vyrovnať" a vtesnať do daných priestorov. Lenže veľký priestor je tak nesúrodý, že je ťažké vyhovieť každému poslucháčovi. Nie vždy sa taký šikovný zvukár v pozadí za scénou nachádza. Potom trpia ušné bubienky aj vkus poslucháčov... 

Otázka pre ChatGPT (dnes je to v móde) ohľadom kvality reprodukcie zvuku na koncertoch spevákov a skupín vyprodukovala približne takúto odpoveď:

Hi-Fi (high fidelity) je o prirodzenej dynamike, na ktorú vplýva akustika priestoru (odrazy, dozvuky a rezonancie), ktorá skresľuje zvuk. Za tých okolnosť je veľmi ťažké dosiahnuť verné podanie. Sú v tom aj mixy a rôzne efekty. Živý mix obsahuje množstvo efektov (reverb, delay, autotune, backing tracky). Zväčša ide o estetickú voľbu, nie o „verné“ znenie. Speváci často používajú in-ear monitory, prednahraté vrstvy alebo dokonca playback, aby zneli konzistentne. Zvyšuje to „produkčnú kvalitu“, ale vzďaľuje sa to od autentického Hi-Fi. Cieľom je emocionálny zážitok, nie neutrálna reprodukcia. Hi-Fi teda nie je primárnou prioritou.

Je pochopiteľné, že veľké koncerty sa robia pre zvýšenie popularity speváka, či skupiny (teda aj pre podporu predaja ich nahrávok a samozrejme aj pre konkrétny finančný efekt a ľudia to berú, chodia na koncerty... Nieže by som to všetko nevedel, ale dôležité je, že AI (umelá inteligencia, ktorá vie všetko, lebo my spolu vieme všetko) nepriamo potvrdila, že ak chceme počuť kvalitnú reprodukciu hudby, hoci aj doma, potrebujeme kľud a pohodu, kvalitnú zvukovú reproduktorovú sústavu, prípadne aj dobrú spoločnosť. Ak chceme vidieť obľúbeného speváka, či kapelu, ideme na koncert. Je to vždy naše rozhodnutie a vieme, do čoho ideme. To je dôležité vedieť. 

Sestričky z kúpeľov

Moje zážitky z čakární u lekárov sa nedávno zmnohonásobili. Môže za to kúpeľná liečba v istých (slávnych, ako inak) slovenských kúpeľoch. Nebudem ich menovať, stačí spomenúť schody a čistý les. V ordináciách najčastejšie stretneme jednu sestričku a jedného lekára, tu sa stretneme s lekárom len na začiatku a na konci, ak sa nestane niečo mimoriadne, ale sestričiek je na každý deň aj desať, pri každej procedúre iná a všetky príjemne usmievavé. 

Do kúpeľov na liečenie chodia hlavne starší ľudia, ktorí si našetrili všelijaké životné a zdravotné šrámy. Mladých tu stretnete málokedy a keď, tak najčastejšie v úlohe osviežujúceho doprovodu... Postaršie tváre nás (starších) nútia rozmýšľať, ako ten vážený pán, či vážená dáma vyzerali pred rokmi? Možno sme sa už niekedy a niekde stretli (v lepších časoch). 

Možno by bolo zaujímavé tie tváre omladiť, ale nie každý má v očiach umelú inteligenciu... Napriek tomu, keď sledujem ľudí v čakárňach, skúšam to, ale zatiaľ som nenašiel zhodu so žiadnou minulosťou. Raz to hádam vyjde a vrátime sa do mladosti. Sestričky, to je trochu iná kategória, sú zväčša mladé a plné života. Tie netreba omladzovať, skôr by bolo treba omladiť sám seba... Aj na to čiastočne slúžia kúpeľné procedúry. Stojí za to absolvovať takúto lekciu. 

V rehabilitačnom oddelení hrá nevtieravá hudba. Na hudbu v pozadí som trochu citlivý, najmä na takých miestach, ako je soľná jaskyňa, či "biovak", lebo tam to pomáha zaháňať nudu a stres. Hudba zároveň podnecuje predstavivosť a vyvoláva príjemné spomienky. Sestra v perličke si tiež púšťa hudbu, ktorá jej pri práci pomáha odháňať stres. Nevyzvedal som, kde sa u mladej ženy berie stres,  lebo všetci máme svoje tajné stresové zdroje.

V bazénoch, kde sa sedí nie je hudba a aj rozhovory sú zakázané, tam panuje ticho a iná pohoda. Bazénové sestričky sú milé, vedia, že naše intimity musia ostať zamknuté. Obdivoval som sestru v oddelení kyslíkovej terapie. V sále má 10 kresiel, 10 pacientov a rovnaký počet prístrojov na produkciu kyslíka. Každý prístroj má displej s časovým údajom priebehu. Sestrička má zrejme vynikajúci zrak, občas vojde do stredu miestnosti, urobí otočku o 360° a vie, čo ukazujú displeje., aký je stav jednotlivých procedúr.

Pointou dnešnej úvahy nie je nič iné, len zdravie. Zdravie, aj za cenu námahy vynaloženej cielene aj na zlepšovanie kondície pacientov, či klientov. Tých procedúr je veľa, ale tri sú nevyhnutné, pre každého aj trochu nudné, ale cítime sa po nich plní a spokojní. Že ktoré sú to? (raňajky, obed a večera)  

(Na motívy obrazu Heleny Lengyelovej z výstavy)

Ťažká dilema

Dilema je podľa slovníka nevyhnutnosť voliť medzi dvomi protichodnými možnosťami. Moja dilema nie je nijako mučivá, ale každý deň sa musím rozhodovať, ktorú knihu vziať do rúk. Obe sú ťažké (svojou hmotnosťou). Moja situácia však nie je až taká ťažká, skôr by som povedal, že je celkom príjemná. Mať na dosah dve dobré knihy, to nie je zlé. Aby som príliš nenapínal, ide o tieto dve knihy:

Prvá, ktorou som začal je "Prežila len jediná" od Riley Sagera. Ako píšu o nej, že je to "gotický triler z pera autora bestsellerov inšpirovaný skutočnými udalosťami. Ešte som neprečítal 100 strán, ale už sa mi ťažko odkladala, keď som dostal do rúk moju prvú čínsku knihu "Problém troch telies" autora Liou Cch´-Sin a dostal som sa do ťažiska napínavého príbehu, u ktorého je ťažké rozoznať, čo je realita, čo je vedecká fantastika a čo je naozaj. 

Príbeh sa začína čínskou kultúrnou revolúciou, hroznými nepredstaviteľnými činmi pre nás. To bola minulosť a pokračuje po rokoch v čínskej vedeckej komunite. Kam sa dostaneme, to ešte neviem, ale už je v mojej dileme na prvom mieste. V tej knihe je všetko, napätie, fantastika a psychológia, všetko poprepletané v strhujúcom príbehu. A to zďaleka ešte neviem všetko... 

Riley Sager, Prežila len jediná, DOT vydavateľstvo, s.r.o., 2025

Liou Cch´-Sin, Problém troch telies, IKAR a.s., 2025   

Vo vlaku

Sedím doma a zamýšľam sa nad rozhovorom dvoch mysliacich ľudí počas cestovania vo vlaku. Záver vyústil do otázky: "Pripravujeme sa na krízy a skúšky, ktoré nás čakajú?"  Lebo "... sme na okraji priepasti. Ak neprecitneme, stratíme štátnu samostatnosť aj slobodu."  

Nič viac, nič menej...

Nie je dôležité, o čom bol celý rozhovor, ak sa stretnú dvaja neznámi ľudia, najprv sa "oťukávajú" aby vedeli s kým majú tú česť. Títo dvaja sa vzácne zhodli na téme, aj na postojoch k nej a to je bohužiaľ v našej spoločnosti a možno aj vo svete výnimočné. Sme rozdelení mocnými sveta podľa hesla z dávnych čias: "divide et impera" (rozdeľ a panuj) v názoroch na spoločenské napredovanie a život. Inak žijeme v pohode a často niektorí aj v blahobyte. Možno aj preto. Konzumná spoločnosť, ktorá si žije na vysokej konzumnej nohe.  

Zdá sa, že na obzore sú naozaj krízy a skúšky (nič nie je večné a žiaden strom nerastie do neba). Nedajbože vojna, o ktorú sa niektorí mocní mocne usilujú. Vojna znamená úpadok, biedu, chaos a rozvrat zaužívaného systému. Múdri ľudia varujú, urobte niečo, kým je ešte čas. Na každom z nás záleží. Každý by mal niečo urobiť, ale sila je v jednote. Musí sa zobudiť spoločnosť 

(Zastavme ich bratia...)

Do istej miery mi toto obdobie (na Slovensku, ale aj vo formáte Svet) pripomína jar 1968 a Dubčeka... Zdá sa, že história je naozaj nepoučiteľná a opakuje sa...

(Na podnet myšlienok Jána Maršálka z článku: Neukončený rozhovor)

 

15 minút na zeleno

Motto: "Nezmysly, ktoré o vás povedia (napíšu...) ľudia, sú často o nich, nie o vás." (voľne podľa Bronislavy)

Pozrime sa na aktuálne masívne podporovanú cyklistiku. Peniaze sa sypú do cyklistickej infraštruktúry, ako by na tom závisela pekná budúcnosť. A možno na tom aj trochu visí, ak berieme do úvahy "15 minútové mestá" a ten kontext. Z iného pohľadu ide o opačný smer ako u benzínových a naftových áut - v cyklistike (a v kolobežkách) sa namiesto lacného, prospešného a vrcholne ekologického spôsobu dopravy pomocou vlastného tela a pedálov rozširuje baterkový pohon.

Čo je to 15-minútové mesto? Podľa tohto konceptu z 20. storočia by sa mal každý obyvateľ mesta dostať k základnej občianskej vybavenosti do pätnástich minút chôdze. Či už je to obchod, pošta, detské ihrisko alebo park, žiadna služba by nemala byť od seba vzdialená ďalej než pätnásť minút.

Autá tvoria podľa klimatických alarmistov neúmerné množstvo emisií na našich cestách, takže je zrejmé, prečo by bola táto schéma navrhnutá na zníženie ich používania atraktívna. Nehovoriac o zdravotných výhodách chôdze alebo bicyklovania.  

Z hľadiska tzv. grindílu by bolo ideálne keby v prvom rade začalo uplatňovanie baterkovej technológie vo vojenstve. Viete si predstaviť tanky a obrnené vozidlá poháňané lítiovými baterkami? Alebo aj vojaci na baterky? To by bola krása, žiadne svetové vojny by sa nekonali, maximálne len také malé, susedské. Aj stíhačky 6. generácie na baterky by krátko po vzlete museli pristáť a dobiť si batérie. Ich užitočné zaťaženie by tvorili vlastné batérie, takže na bomby by nebolo miesto. Utópia, alebo dystópia vojenstva? V každom prípade by Zem bola príjemným a pokojným miestom na život.  Bohužiaľ, lacné drony s AI tú predstavu trochu kazia... 

Koncept 15 minútového mesta je na prvý pohľad pekný, ako sú pekné všetky technické vynálezy ľudstva. Prvá oblasť, kde sa nové vynálezy uplatňujú je obvykle vo výrobe nových typov zbraní a tie sú vždy namierené proti ľuďom, okrem poľovníckych. Ktovie, kam smeruje koncepcia 15 minútových miest?

Sloboda a sloboda prejavu

Zaujal ma článok Filipa T. Holzera na blogu Pravda "O etike a morálnych princípoch". V našej modernej spoločnosti môže každý vyjadriť svoj názor hlavne na sociálnych sieťach. Ani do rozhlasu, či televízie nemusíte písať listy, stačí, keď pošlete "hlasovku", alebo rovno video. Na sieťach to ide priamo na obrazovky tých, čo bažia po informáciách. Informácií do mobilov a PC sa valí toľko, že bez vlastného filtra budete skoro zahltený. 

Autor toho článku si však všíma fakt, že "morálne systémy a hodnotové rámce  sú porušované, alebo úplne ignorované". Odporúčam, prečítať si to celé, vrátane záverečného poučenia. Nezáleží na tom, či ste autor verejných textov, alebo čitateľ, lebo sa to bytostne dotýka aj komentárov a diskusií na internete. Povedal by som, že tie zásady by mali byť alfou a omegou konania každého, ale hlavne každého kto sa, hoc len raz, oháňal právom na slobodou prejavu. Inak nejde o slobodu, ale o prvky chaosu. 

 

 

 

 

 

 

Kvarky a antikvarky

Písať o umelej inteligencii na internete je už dnes skoro ako nosiť drevo do lesa. Umelá inteligencia začína žiť svojim vlastným (naprogramovaným) životom. V žiadnom okamihu by sme ale nemali zabúdať na to, že je to nástroj a nástrojom aj ostane. Záleží len na tom,  kto ho bude držať v rukách a čo s jeho pomocou urobí (nie čo urobí ona!)

Zaujímavé je, že aj umelá inteligencia je ženského rodu (aspoň gramaticky), takže kto sa má v nej vyznať? Toľko by hádam stačilo ako úvodné slovo  k úvodnému slovu (a nielen k nemu) septembrového časopisu Quark, ktorý má byť takou malou časticou (ako kvark) z 30 ročnej histórie tohto časopisu, tak toto číslo je aj o tom jubileu. 

Je sympatické, ak autorka uvádza, že informácie získala aj od umelej inteligencie a tie si (podľa nej) treba poriadne overiť, lebo umelá inteligencia rada halucinuje. (Halucinácie sú nepravé zmyslové vnemy, ktoré sa môžu zdať reálne, ale v skutočnosti vznikajú v centrálnom nervovom systéme jedinca. U umelej inteligencie zrejme vznikajú "halucinácie" nesprávnym posúdením relevancie nadmerného množstva dostupných informácií.) Vyjadrila presvedčenie, že v určitom smere umelá inteligencia ešte dlho nenahradí človeka z pohľadu ľudského chápania vecí a ich významu, nenahradí naše myslenie, spomienky či zmysel pre humor (podľa mňa nikdy). Preto ju logicky musíme brať stále ako stroj. 

Druhý významový styčný bod v "úvodnom slove" Quarku som našiel v súvislosti s mobilnými telefónmi, ako sa ich svet (a náš tiež) zmenil za posledných 30 rokov od "telefónov" typu tehlička, až po "smartfóny", ktoré sú síce aj na telefonovanie ale aj na mnoho iných vecí a  nosíme ich vo vrecku (všade) ako mobilnú kanceláriu a zábavné centrum (niekto viac a niekto menej užitočne). A kazia nám deti. Otázkou je, aká je a bude v mobiloch bezpečnosť našich vlastných dát (správy, fotky, názory a pod.), ale to je rovnaký problém ako u počítačov a tabletov. 

História vývinu mobilných telefónov je celkom zaujímavá. Kedysi sa rozprávali vtipy, o mobiloch, že vraj v Rusku majú najväčší mobil na svete, ale história sa oklamať nedá: Ruský mobilný telefón (1957) vážil iba 70 gramov a zmestil sa do dlane. Jeho predaj sa začal už v roku 1963 a mal dosah 30 kilometrov. Samozrejme, vývoj mobilov začal na opačnej svetovej strane, aby nedošlo k omylu. Môj prvý mobil Nokia 5110 ma potešil až v roku 2007, keď sme odhlásili pevnú linku, takže ešte nemá 30 ročné jubileum.

Ostávajú mi na klávesnici ešte antikvarky. Neviem čo s nimi, ale sa mi to páčilo, že ako všetko na svete má svoj protiklad - hmota antihmotu, dobro má zlo a tak musia mať aj kvarky svoje antikvarky.  Nepomýľte si ich s antikvariátom, alebo s akváriom...

Blog aj podľa Pravdy

Alebo aj o blogovaní podľa wabovín. O blogoch a blogovaní som písal viackrát a vždy sa to stretlo s diskusiou na danú tému. Teraz to asi nebude inak (alebo to bude presne naopak). 

Inšpiroval som sa článkom na blogu Pravda (3. augusta 2025), v ktorom píše Anton o blogovaní ako o novej forme komunikácie. Tento blog (waboviny) píšem od augusta 2006. Podľa Antona je blogovanie "výzvou pre starý systém masovej komunikácie". Zaujal ma jeho záverečný postoj k aktuálnej a dlhodobej situácii v blogovaní, kde by chcel vidieť väčšiu pestrosť tém a nie len: 

"... a nie len dookola stále: Fico – Matovič – Trump – Putin…" (Anton)

Súhlasím s Antonom (to sú témy, ktoré tu nájdete len okrajovo a výnimočne). 

Na porovnanie, vrátil som sa do starších názorov na blogovanie z wabovín:

Motto od neznámeho autora: "...čo je na blogoch iné ako keď čítaš knihu, je to, že podvedome máš strach, že to, čo čítaš je pravda..."

*2006/11... Na "blogovisko" vstupuje každý autor s čistým štítom, na ktorý postupne pripína svoje trofeje (výhry a prehry) v podobe návštevnosti a hodnotenia z diskusií. V tom je spravodlivosť rovnaká pre každého, ale každým článkom autor zároveň píše aj o sebe (svoj osud). Čitateľ spoznáva jeho "osobnostný profil", vytvára si obraz o ňom, prípadne si vytvára k nemu vzťah cez jeho dielo...

*2007/02... čítam a plním si hlavu novými informáciami, srdce novými emóciami, občas niečo pridám do diskusie a zrazu zisťujem, že moja zamýšľaná téma, môj nápad, môj vlastný postreh je proti tomu všetkému strašne maličký... K slovu sa hlási neodbytná otázka: Písať, či nepísať? To je ako byť, či nebyť, lenže v zelenom. 

*2007/07... "blogujem" od apríla 2006, ale prvý blog som si založil o rok skôr. K blogom som sa dostal pri hľadaní možnosti zverejňovania fotografií. Potom sa to nejako zvrtlo, stal som sa čitateľom a neskôr aj autorom vlastného (názorového) blogu. 

*2010/08... okolo blogov sa logicky vytvárajú čitateľské "kluby". Ich nepísané (alebo písané) členstvo sa časom mení, aj keď "skalní" čitatelia ostávajú... (a stále ich je menej)

*2010/10...  Začínam si zvykať na vlastné prázdne reči... Naozaj sú odrazom môjho myslenia? Alebo len hľadajú iné slová, aby s nimi založili spoločenstvo príbuzných slov? Musím provokovať, naraziť na odpor, aby si ma všimli? 

...

Quark 8/25

Augustový úvodník Quarku je ako sen, hlavne začiatok textu je o snoch. Nielen o tých, čo sa nám snívajú, ale hlavne o tých, ktoré máme a ktoré si (občas) plníme. Aj časopis Quark chce plniť sny čitateľov a chce si plniť aj ten svoj - byť najzaujímavejším časopisom. To je ale veľmi neskromné želanie a posúva sa skoro až do utópie...

... ranná šálka kávy pomáha ženám zdravo starnúť...  Vraj dve šálky kávy denne sú potenciálne prospešné (ženám) a šance sa zvyšujú až do 5 šálok denne (keď čítam takéto články, mám pocit, že ich sponzoruje zväz dodávateľov kávy, alebo tak nejako). Ale to nie je to, čo ma v tomto čísle zaujalo. Výber článkov by sa dal nazvať pêle-mêle - pestré všeličo (kedysi tak nazývali rubriku zaujímavostí v časopise Mladý svět). 

V dnešnej informačnej dobe sa dajú získavať informácie priebežne zo všetkých oblastí vedy a poznania aj na internete, ak si človek dá pozor, aby nebral všetko doslovne a vie si vyberať, myslieť a používať vlastnú hlavu, aby vedel rozlišovať medzi pravdou a zavádzaním (moderne - hoax). Trochu detailnejšie som sa preto pozrel na článok o tom "Ako študovať na vysokej škole?". Zaujal ma, ale nie preto, že by som sa chystal študovať, nejde o mňa, možno len o štúdium na univerzite 3. veku, ale ani to nie je môj prípad.

V článku sa píše, že človek si zapamätá  z toho čo číta asi 10%, z počutého 20%, 30% z obrazovej informácie, 70% z z toho čo počuje, vidí a o čom sa rozpráva a až 90% z toho čo sám aktívne vykonáva.

Skrátka, na učenie je najlepšie zapojiť najviac zmyslov a ešte lepšie je spojiť učenie s praxou. A sme u toho, že v minulosti boli najlepšie tzv. "priemyselné školy", v ktorých išlo o pevné spojenie teórie s praxou (tak trochu aj učňovské školy). V článku sa ďalej píše, že existuje osem druhov inteligencie. Dúfam, že do toho nepočítajú tú "umelú" (UI).

Najmenej obľúbené je učenie "naspamäť", tzv. "biflovanie" (ale niekedy sa tomu nedá vyhnúť). Zaujímavé sú aj mnemotechnické pomôcky, niekedy nás učili na zapamätanie si obojakých spoluhlások: pzsvbrmf = poza lesa vyberal mi fialky. Inde učili niečo iné, ja som si to takto uložil a platí to dodnes. 

V štúdiu a v učení sa je ešte veľa zaujímavého, ale o tom je lepšie dočítať článok v Quarku č. 8/25, alebo v knihe z vydavateľstva "UK Veda", z ktorej článok vychádza, skoro ako recenzia. 

Trochu od veci je moje vlastné skúmanie v kuchyni "Ako zistiť na prvý pohľad, či je nôž ostrý, alebo tupý? Napríklad, pri krájaní paradajok, je dobré vziať taký nôž, ktorý má perfektné ostrie. Môj postup je jednoduchý: otočím nôž ostrím hore a hľadám odraz svetla na reznej hrane. Ak ho nenájdem, je všetko v poriadku, nôž je ostrý. Ak na reznej hrane uvidím líniu odrazu svetla, nôž je (na paradajky, aj na mäso) tupý, treba ho nabrúsiť.   

Toto bolo spojenie teórie s praxou, teda na 90% si to zapamätáte...

- . - 

Poučenie od časopisu k internetu: Quark (kvark), je člen skupiny elementárnych subatomárnych častíc, ktoré interagujú prostredníctvom silnej interakcie a o ktorých sa predpokladá, že patria medzi základné zložky hmoty... (boli časy, keď bol najmenšou čiastkou hmoty atóm, ale časy sa menia...)

Z čakárne

Dávno som nebol u lekára, tak si musím niečo o pacientoch z čakárne vymyslieť. 

... bolo to u lekára špecialistu, u ktorého sa čaká podľa potvrdenej objednávky. Moja čakacia lehota bola niečo vyše mesiaca, ale nebolo to nič akútne, tak v pohode som prežil. V pomerne priestornej čakárni som po príchode zaregistroval 5 pacientov predo mnou. Ako zvyčajne som sa začal zaoberať vnímaním čakajúcich a veru bolo to zaujímavé. 

Pomerne mladý pacient, športového vzhľadu v krátkych nohaviciach a s ruksakom na chrbte bol nervózny. Nesadol si, len chodil z miesta na miesto, krížom krážom ako na chodeckom tréningu, zrejme aby nevyšiel z formy. Prišiel na kontrolu. Len dvaja sme tam boli na objednávku a ja som mal byť prvý. Ostatných, ktorí prišli len na kontrolu vybavil lekár a sympatická sestrička asi za 30 minút. 

Začal som sledovať svoje alfa vlny, ale nedarilo sa mi, bál som sa, že zaspím. Keď sme ostali sami dvaja objednávkoví, začali sme konverzovať o svojich diagnózach. Tak sa to zvyčajne robí, pacienti si vymieňajú skúsenosti (a chvália sa, alebo sťažujú). V jednej diagnóze sme zistili zhodu, tak sme si povedali, ako to zvládame. Keďže išlo o problém s chodidlom, odporúčal som spávať v ponožkách. Tiež som sa o tom niekde na internete dočítal. 

Lekárom však nikdy nehovorte, že máte informácie z internetu, niektorí vás preto odmietnu. 

V družnom rozhovore mi moja spolu čakajúca prezradila, že má problém aj s prstami na ruke zapríčinený chemoterapiou. Vďaka Bohu, v tom sme sa diagnosticky nestretli. Vzápätí ma zavolali do ordinácie. 

Na záver, predsa len aj niečo z internetu, zo stránky "osel.cz". Je to o vedeckom výskume (so zapojením UI) o tzv. "zombie reflexe". Vedci odhalili, že:

"ľudský mozog aktivuje imunitné bunky prvej línie obrany, ktoré se hneď pustia do patogénov hlava nehlava, už aj vtedy, keď zbadáme nemocného človeka." 

Veru, oplatí sa chodiť k lekárom, tam najčastejšie (v čakárni) stretneme nemocného človeka... 

Len treba veriť, že UI sa nepomýlila a nie je to naopak.

 

 

Zotrvačnosti

Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa, tak preto človek rád robí to, na čo si zvykol. Inšpiroval ma opäť úvodník, tentokrát z časopisu CHIP,  v ktorom sa zamýšľa šéfredaktor nad osudom a budúcnosťou počítačov, tak ako ich poznáme doma alebo v práci. Čo bude s počítačmi? Vraj to vypadá tak, že: 

"stojíme na prahu doby, keď počítač možno prestane znamenať "bednu" s Windows a klávesnicou". "Možno to bude zariadenie, ktoré nám porozumie, bude s nami viesť dialóg a pochopí kontext...  

Tu som sa zastavil a začal som sa obávať doby, keď počítač pochopí kontext... Inak povedané, ten "počítač", keď pochopí kontext, bude vedieť, možno lepšie a viac ako ja, čo chcem a kam smerujem... Nakoniec, možno k tomu nebude potrebovať ani mňa, lebo bude myslieť za mňa. Hrozná predstava, ako sci-fi podľa zle napísaného scenára.  

Možno to však ešte nie je tak horúce, umelá inteligencia je, napriek fantastickým predstavám stroj, ktorý bude potrebovať na svoj "život" kopu energie a keď jej nebude mať dosť, najprv zhlúpne a potom skončí na smetisku dejín. Opäť nastane na Zemi éra ľudí (ak to prežijú). 

Naučili sme sa žiť s počítačmi (niektorí nie) a vznikla akási závislosť, s ktorou chceme zo zotrvačnosti žiť ďalej. Je to skoro ako manželstvo, nemusí byť vydarené, ale ak vznikla závislosť, v zotrvačnosti v ňom chceme žiť ďalej. 

Freelancer

V nedeľnej kázni odznelo: "Každý človek občas zatúži mať pocit že je stredom vesmíru." 

Čo znamená, mať pocit, že som stredom vesmíru? Stroskotanec, ktorý sa ocitol sám na opustenom ostrove, nemôže mať pocit, že je stredom vesmíru, lebo nemá vesmír. Vesmír sú ľudia, rodina, priatelia, kolegovia z práce, čitatelia kníh, článkov, esejí, blogov, poslucháči hudby, sledovatelia divadelných hier, aj poslucháči profesorských prednášok (do vesmíru nepatria účastníci masových politických zhromaždení, tie sú vždy o niečom inom, tam sa jedinec stráca v dave). Iste som všetky príležitosti byť stredom vesmíru nevymenoval, za ostatné sa ospravedlňujem.  

Neviem, či je tá citácia z kázne presná, ale zmysel z nej plynie jasne, človek chce pocítiť vlastnú jedinečnosť, vlastnú dôležitosť a to sa inak nedá, len byť dôležitý pre iného, iných (pre spoločnosť)!  

Sú ľudia, ktorí chcú meniť svet k lepšiemu a sú presvedčení, že každý človek je dôležitý, že na každom živote  záleží. Napriek tomu sa veľké hodnoty vytvárajú najmä v kolektíve. Aj kedysi to tak bolo, jednotlivec mohol byť hrdina, ale v kolektíve bola sila. Vzory sa preberali od "veľkého brata". Kto si pamätá, vie čo boli "stachanovci", vie čo boli hrdinovia práce a kolektívy BSP. 

Dnes nerobíme spoločenské podujatia ako za čias BSP, dnes sa kolektívy schádzajú na "Team buildingu", ale za tým istým účelom - utuženie pracovného kolektívu.    

Team building je budovanie tímu – je to organizovaná činnosť a aktivita zamestnancov mimo pracoviska, za účelom rozvoja a posilnenia tímového výkonu, "inovatívnym" a hravým spôsobom, ktorý napokon povedie k zlepšeniu spoločného pracovného výkonu. 

Sú však aj ľudia, ktorí radšej pracujú sami ako sólisti, alebo inak - ako samostatne zárobkovo činné osoby (SZČO). Živnosť tiež patrí do skupiny samostatnej zárobkovej činnosti, ale živnostník podniká podľa živnostenského zákona.

Inovatívnym typom voľnej činnosti je tzv. freelancer. Z názvu je jasné, že sme sa tentokrát inšpirovali iným veľkým bratom. Freelancer je zvyčajne živnostník alebo iná samostatne zárobkovo činná osoba. V Bratislave pre nich chystajú vybavené sídlo (aby sa necítili osamelí) a tam môžu mať pocit že sú stredom vesmíru. Možno to bude lepšie ako práca doma (home office). Freelanceri budú sídliť v budove bývalého obchodného domu Dunaj. Ak bude seriál o obchodnom dome Dunaj dosť dlhý, skončí ako Dom freelancer. 

Samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO) je fyzická osoba, ktorá vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť.

Prečítajte si celý článok na: https://www.podnikajte.sk/zivnost/kto-je-szco-a-co-je-szc-samostatna-zarobkova-cinnost © Podnikajte.sk

Samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO) je fyzická osoba, ktorá vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť.

Prečítajte si celý článok na: https://www.podnikajte.sk/zivnost/kto-je-szco-a-co-je-szc-samostatna-zarobkova-cinnost © Podnikajte.sk

 

Práca nie je všetko

Práca, ale čo s takou prácou, ktorá sa dnes volá "home-office"? Klasická práca, teda zamestnanie "v ofice" je potrebným korením života. Práca doma je nudná, žiadna zmena počas dňa, celý deň (a noc) stále ten istý kolektív okolo pracovníka (rodina), tá istá stolička a počítač. Nič proti rodine, nič lepšie nemáme, ale aj denná zmena prináša zdravý stereotyp. Človek pri "homofici" prichádza aj o zdravý pracovný a spoločenský status - kolegovia (a kolegyne), plno rečí o všetkom a o ničom, nielen o práci cibrí pozornosť a úsudok. Aj na pracovisku sa vytvára stereotyp, ale hlavne, že sa to strieda s tým domácim. 

Novodobým pracoviskom sú aj sociálne siete a blogy. Pre niekoho však stačí písať komentáre a niekto sa v nich rád vyjadruje ostro a štipľavo. Má jednoznačné postoje, vždy a všade rovnako, aj keď je to ďaleko od témy článku. Najčastejšie obhajuje svoje ideológie. Lebo nič iné taký komentár nie je, okrem uvoľňovania vlastnej negatívnej energie a služby naočkovanej ideológii. Ideológia bývala a dnes už zase je (vždy bola) prostriedok na zjednocovanie ľudí (oviec a baranov) v mene zvučných ideí a zahmlených cieľov ("aby sa naše deti mali lepšie" a podobne). Niekedy býva aj základom revolúcií, teda vzbury proti danému poriadku a volania po zmene. 

Zmena je život, ale je životom aj búranie domu? Záleží na uhle pohľadu. Hovorí sa tomu aj pokrok, progres. Záleží však na cieľoch toho pokroku a úprimnosti hlásateľov pokroku. Záleží hlavne na tom, či ideológia nie je len prostriedok dostať ľud (ovce a baranov) do jedného stáda proti inému stádu (povedané slovami Ezopových bájok). A to všetko pre tajomné a skryté ciele jednotlivca, alebo skupiny okolo neho. 

Ako teraz z tejto úvahy "vykorčuľovať" k didaktickému (ezopovskému) poučeniu? Asi tak, že každý človek sa učí aj na vlastných chybách, ale ľudstvo je v princípe nepoučiteľné, teda neostáva nič iné, len začať od seba, otvoriť očí, zapnúť vlastný rozum, lebo iný nemáme (ak máme) a rozmýšľať strategicky ako šachista, aspoň 5 ťahov vopred, rozmýšľať nad ťahmi súpera a odhaliť jeho skutočné ciele.

 

  

 

 

Nadbytok

Opäť som sa chytil na úvodník v časopise Quark, ktorý vydáva CVTI SR. Možno sa z toho stane moja tradícia. Mám rád také literárne formy, ktoré sa na nič nehrajú, ale hrajú sa so slovami. Quark vyzýva vedkyne a vedcov k spolupráci pri písaní popularizačných článkov z oblasti vedy pre tento časopis. 

Všimol som si, že redakcia použila viackrát toto nezvyčajné poradie: "vedkyne a vedcov", "čitateľkám a čitateľom"... Tak ako čitateľ som na druhej pozícii. Trochu mi to škrípe pri porovnaní so zaužívanou praxou, ale chápem to, lebo časopis vedie šéfredaktorka Mgr. Renáta Józsová a v tíme má redaktorku Mgr. Luciu Kralovičovú a pre spestrenie je tam aj Peter Javůrek. Dúfam, že som týmto neporušil GDPR, lebo toto sú verejné informácie udávané v časopise. 

Prvé dva odseky tohto môjho tárania sú akýmsi neforemným úvodom a teraz by malo nasledovať niečo k veci, teda to, čo ma priviedlo k "peru" vo forme klávesnice. Nezvyklé je, že v tomto časopise čítam ako prvé úvodník. Zabáva ma nielen obsah, ktorý prináša témy z aktuálneho čísla, ale aj jeho forma, ktorá sa mi pozdáva. Svojim spôsobom (aj keď vzdialene a bez urážky) mi pripomína niektoré moje články tu na wabovinách. 

Skúste si niektoré (staršie) prečítať a potom môžete oponovať... Bývali aj v diskusiách iné časy: (píše Iveta 2022): Je zaujímavé, že aj dnešné mladé časy budú raz staré dobré časy... Tvoje staré dobré časy boli skvelé, keď na ne nezabúdaš a spomínaš s láskou. Alebo tu na moje články reaguje (Iveta 2025) takto: Podarilo sa ti to, má to hlavu aj pätu. Mne sa tvoje myšlienky páčia 👏

Môžem chcieť viac? Teším sa na augustové číslo Quarku a možno sa rozpíšem aj k niektorej aktuálnej téme. 

 

 

 

A alebo U?

O umelej "inteligencii" sa veľa napísalo a ešte sa veľa napíše. Až do konca sveta, či do konca umelej inteligencie? 

Inteligencia je rozsiahly pojem, ktorý zahŕňa schopnosť učiť sa (učiť sa, učiť sa, učiť sa - kto to povedal?), chápať, a riešiť problémy (aké a čie problémy?). 

V istom zmysle môže byť inteligencia umelá, ale len po určité hranice. Otázkou je, či si má UI navrhovať problémy na riešenie sama, alebo to ostane na nás? Existujú riešenia technických problémov, kde sú jasné pravidlá (matematicky presné), tam je možné uplatniť UI bez veľkých rozpakov. Je to nástroj a nástrojom by mal ostať.   

Ak sa vezmú všetky (ľudské) vedomosti sveta (internetu) a spracujú sa tak, že bude vytvorená nová syntetická múdrosť, bude to umelá inteligencia, alebo niečo ako bravčový guláš z kvalitných surovín? Kto bude kuchár a kto dodá suroviny, kde sú ľudskí autori? UI zrejme žiadne vlastné ciele nemá a to je dobre, len tie vložené a v tom je isté riziko. Ciele sú ľudské, to znamená, že môžu byť dobré aj zlé. 

Dajú sa morálne zásady, slušnosť a emócie integrovať do umelej inteligencie? Zásady sa medzi ľuďmi menia podľa doby a podľa účelu. A tu sme u podstaty problému - kto zadá účel a teda morálku riešenia? Ten, kto vlastní zdroje, teda internet? A komu to bude slúžiť? Tomu, kto to stvoril...

Najväčšie riziko je v možnosti manipulovania verejnej mienky, teda nástroj na politické použitie. Kto dnes rozozná, čo napísal človek a čo umelá inteligencia? Možno príde doba, že sa nebude dať veriť ničomu napísanému a to predchádza chaosu organizovanej spoločnosti.   

Pohľad z iného uhla:  

Inteligencia je pojem z psychológie  a psychológia vo svojej podstate nie je len štúdium správania, ale je to aj skúmanie našich duševných procesov a príčin ľudského konania. Psychológia nie je len o vedomostiach – je predovšetkým o vzťahu k sebe samému. Ako to aplikovať na umelú inteligenciu? 

Pojem „inteligencia“ vznikol z potreby použitia psychológie v praxi. Inteligencia je vlastne niečo ako „dôvtip, pochopenie, nápad“. Inteligencia je komplikovaný pojem, pretože sa na ňu môžeme pozerať z rôznych hľadísk a teda neexistuje jednotná definícia inteligencie. 

Inteligencia ako sociálna trieda vzdelaných a kultúrne osvietených jednotlivcov, ktorí sú považovaní za intelektuálnu elitu spoločnosti. Členovia inteligencie majú zvyčajne pokročilé znalosti, zručnosti kritického myslenia a kultúrny kapitál v oblastiach ako umenie, literatúra, veda, filozofia a politika. 

Inteligencia zohráva významnú úlohu pri formovaní verejnej mienky, ovplyvňovaní politických rozhodnutí a napredovaní spoločenských a kultúrnych zmien prostredníctvom svojich myšlienok, spisov a aktivizmu.  

Chceme aj toto vložiť "do rúk" umelej inteligencii?

Základom inteligencie je zrejme schopnosť myslenia a všetkého, čo s tým súvisí. A čo je to "myslenie"? Všeličo. Každé logické poznanie sa realizuje myslením. Myslenie je sprostredkovaný a zovšeobecnený odraz skutočnosti. Je to odraz podstatných vlastností príčinných vzťahov a zákonitých súvislostí v mozgu človeka. Myšlienku nemožno vnímať zmyslovými orgánmi... a to je kameň úrazu pre UI!

Umelá inteligencia je stroj. Náročný na energiu a zdroje informácií. Malo by sa k nej pristupovať z pozície neznámeho autora: Až vo chvíli, keď s nami začnú stroje vtipkovať, sa dočkáme umelej inteligencie.

Ešte názor z jednej diskusie o UI: ... umelá inteligencia len imituje inteligenciu. Imitovať inteligenciu je ťažké ale dá sa to. (stan021) 

Doslov (epilóg):

Nič z toho, čo je tu napísané, nie je výsledkom môjho bádania, je to len "guláš" uvarený z internetových vedomostí. Všetky závery z tejto úvahy sú "umelé" (myslel a hľadal som sám). Tieto laické pohľady do problematiky umelej inteligencie (UI)(AI) zďaleka nevyčerpávajú danú problematiku. Nezaoberajú sa technickou stránkou tvorby a použitia systémov UI, jej variabilitou a ani spôsobom vnímania a reakcie ľudskej spoločnosti na umelú inteligenciu, zvlášť v oblasti všeobecnej dôvery k verejným prejavom. Personalizácia (zľudšťovanie) UI do ľudskej podoby (ako v niektorých sci-fi filmoch) je preto obzvlášť zavádzajúce. Nie je tu spomenutá ani možnosť zneužitia UI.        

 

Jednou vetou

Počúval som rozhlasovú stanicu Regina v súvislosti s folklórnym festivalom vo Východnej a musím konštatovať, že čoho sa chytia ženy, to je fajn a na správnej ceste. Menovite ministerka PaedDr. Martina Šimkovičová, dočasne poverená riaditeľka NOC Eva Smolíková a generálna riaditeľka STVR Martina Flašíková. Ďakujem.