Sen ako AI

Snívalo sa mi o práci, riešil som môj aktuálny (virtuálny) problém. Bolo to niečo tak reálne, čo som cez deň predtým nestíhal. Dnes po pracovnom sne to išlo ako po masle, problém je vyriešený. Musím uznať, že niektoré sny sú užitočné, podobne ako niekedy aj tá plastová (umelá) inteligencia. Tak mi napadlo, že aj sny môžu byť ako umelá inteligencia (AI), len im treba porozumieť. Konečné slovo však musí povedať tá naša ľudská.

Na Facebooku sa objavilo zhodnotenie AI ako "plastová inteligencia", tak sa mi to zapáčilo, že som si to dovolil požičať. Je to celkom príznačné. Plasty, plastové vrecká a iné plasty sa objavili pred rokmi a rýchlo vošli do nášho života. Po rokoch sme prišli na to, aká to bola chyba, nesmelo sa vracajú papierové obaly. Plastové fľaše sa zálohujú a vracajú sa späť. 

- Objavil som v reklamnej správe ako konkurenčnú výhodu: 

"No AI training: Your documents are not used to train AI." 

Prvá lastovička, hádam sa ešte vrátime z kratšej cesty... 

V dolinách

Keby som bol pozvaný do relácie Inkognito, medzi svojimi záľubami by som musel spomenúť aj sledovanie televízie. Nie nejako otrocky, stáva sa často, že už o 20. hodine volím radšej knihu, alebo inú tichú prácu. Hlavný vysielací čas je pre mňa podvečer, to aktuálne znamená detektívka na STV a Duel.  Večerné programy bývajú tiež zaujímavé na "hlavných" kanáloch - STV, Markíza a Joj. Na STV aktuálne sledujeme "Vraždy v dolinách" a "Dunaj... na Markíze", prípadne "Dobre vedieť" a "Inkognito" na Joj. Ak je treba, urobíme si paralelný záznam ne neskoršie pozretie. 

Existuje veľa iných TV kanálov, ale tie sú viac či menej len do počtu. Na "dcérskych" kanáloch hlavných vysielačov sú zväčša reprízy a stariny - nezáujem. V detektívnom žánri, zdá sa mi, že sú dnes najčastejšie príbehy s názvom "Vraždy...", napríklad v v Oxforde, v Midsomeri v Kitzbuheli,… a kdekade inde. Napokon aj STV svojou najnovšou detektívkou naskočila na tento trend seriálom "Vraždy v dolinách". Asi je ťažké vymyslieť niečo lepšie, jednoduchšie je prebrať to čo sa zdá, že funguje. Kde sú tie časy keď nám stačilo meno slávneho detektíva Sherlock Holmes, či Hercule Poirot. 

Ak píšem o televíznych reláciách, nie sú to žiadne recenzie, len môj pohľad a dojmy. Pozitívne hodnotím napríklad premenovanie seriálu "Morden im Norden" (ktorý beží na STV) na seriál s názvom "Detektívi zo severu". Veď nie vždy ide len o vraždy, je to aj o  práci kriminalistov, o ich ľudských vzťahoch a niekedy celkom prijateľne vymyslené pútavé príbehy. Odpudzujúco na mňa pôsobí aj názov seriálu "Myšlienky vraha", alebo "Kosti". Je to akási degradácia človeka na zbierku kostí, či prezentácia manipulatívnych  myšlienkových pochodov vrahov. Nepozerám to, je to len dojem z názvu, ktorý sa objavuje na TV.  Úprimnosť nadovšetko.  

Priznávam, že som sa dobrovoľne zavesil pod slovenský seriál "Vraždy v dolinách", lebo je aj o peknej krajine v okolí Liptovského Mikuláša s vhodne volenými zábermi okolia a hôr. Spočiatku mi trochu nesedelo slabé vypointovanie* príbehu a tiež trochu umelé napojenie na ďalší príbeh. Mám radšej jednoznačné konce a samostatné príbehy. STV sa vraj rozhodla v tomto seriáli zatiaľ nepokračovať, čo je škoda (napriek názvu), lebo už si zvykáme na hercov v daných úlohách, ktorých sa celkom dobre zhostili. Pre úplnosť spomeniem ešte seriál "Hriech", ale ten ma nezaujal. Zvláštnu psychológiu príbehu celkom nechápem, ale to je asi môj problém...

Ospravedlňujem sa všetkým ostatným (seriálom) v televíznych kanáloch, že som ich tu nespomenul. Ak by to malo byť o všetkých, nestačil by na to tento elektronický papier... 

Vraždy v televízii "kdekoľvek" prežijeme... Ale čo mládež? Veď podľa reklamy "... budúcnosť je vaša." 

  

  * Slovo „vypointovanie“ (odvodené od slova pointa) znamená jasné vyjadrenie hlavnej myšlienky, záveru alebo zmyslu určitého príbehu, vtipu, rozhovoru či textu.  - podľa AI

Aktuálne (21. 10. 2026): 

STVR prekvapí novou kriminálkou: Najprv Vraždy v dolinách, teraz Záhady z údolia

 

 

        

    

Vo finiši života

Na sociálnych sieťach sa človek dozvie všeličo. Aj to, že život má vraj finiš (teda finále ako v športe). Ale kedy to je? Podľa mňa finiš začína narodením a končí skonom. Alebo inak, niet sa kam a prečo naháňať. Inou, zaujímavou otázkou je, kedy je človek starý? 

Podľa zásady, že "hľadáme dôkazy, ktoré potvrdzujú naše názory" som náhodou našiel myšlienku z diela ruského neurológa  Bechtereva, ktorého označujú za "otca objektívnej psychológie":

Sme živí dovtedy, kým sú v nás živé záujmy. Strata záujmov neprichádza naraz. Pomaly sa zakráda rokmi. Ak jej ustupujeme, preberá nad nami moc a jej dôsledkom je vyhasínanie ducha a nevyhnutné mentálne starnutie.

 Podľa Bechtereva je duch starý vtedy, keď je človek:

- príliš zásadový

- tvrdohlavý

- neochotný meniť názory a rozhodnutia 

- keď je uzavretý pred novým poznaním. 

Naopak flexibilita, emocionálnosť a schopnosť prispôsobiť sa okolnostiam nás chránia pred úpadkom mysle. 

Poučenie: Buďme mladí napriek veku.  

 

W-cezar

Vždy keď stretneme vzácneho človeka, prežívame malý sviatok. Niekedy aj väčší. Nedávno som na STVR videl udeľovanie cien CE/ZA/AR 2026 (cena za architektúru). V zajatí architektúry som začal skúmať z tohto aspektu architektúru nášho bytového interiéru. Voľba padla a cenu za architektúru 2026 u nás získal interiér nášho WC. Otvoríte dvere, rozsvieti sa svetlo a začne hrať slovenské rádio "Regina". Toaletný papier je poruke, bidetová spŕška v dosahu. Nad umývadlom je správne formované zrkadlo, hodiny a dvojica mačiatok...

Načo veľa slov, stačí obrázok:

Hulákači a iné aktuality

Kde sa vzali, tu sa vzali (ako v rozprávke), namiesto obecenstva divákov máme v niektorých televíznych "šou" hulákačov. Tak som ich nazval preto, že namiesto potlesku najviac počuť ujúkanie a hulákanie, proste hluk. Čím viac, tým lepšie. Možno ich k tomu vedie režijné povzbudenie - buďte hluční. Predpokladám, že je to honorované a tak sa "diváci" snažia. Miško (v Inkognite) podľa toho usudzuje, aký je vzácny štvrtý tajný hosť.  

V "našom obľúbenom" inkognite a iste sa to ozýva aj niekde inde. Dalo by sa povedať, že je to príznak doby, táto doba je hlučná. Aby bolo jasné, Inkognito pozerám a patrí k tomu zábavnejšiemu na TV JOJ.

Z domova: Keď otvorím "prieskumníka" vo Windows 11, pri objemných externých diskoch to chvíľu trvá a zobrazí sa hláška: "Pracujeme na tom". Vtedy sa vždy zamyslím, že koľko ich tam je a prečo nepracujú rýchlejšie? 

Na internete sú však aj onakvejšie aktuality, z ktorých pre dnes vyberám (ten prvý sklon dobre poznám):

1. Máme sklon hľadať dôkazy, ktoré potvrdzujú naše názory, a ignorovať tie opačné (confirmation bias).(bronislava.) 

2. Niečo ku konfliktom v spolužití - Tón hlasu ovplyvňuje našu emočnú reakciu viac než samotný obsah slov (bronislava)

3. Sebavedomie pôsobí ako dôveryhodnosť. Hlasitosť pôsobí ako pravda.(U. Eco)

4. Pre úroveň našej verejnej diskusie je typické - jačíme, bľačíme, osočujeme sa, nevieme si prísť na meno, a pritom ani nepočúvame, čo ten druhý hovorí. (fakt)

5. Riešenie problému klesajúcej pôrodnosti:  Elon Musk, ktorý (vraj) má 14 detí so štyrmi ženami, už roky varuje pred kolapsom populácie spôsobeným poklesom pôrodnosti v Amerike a na Západe.

6. Nepovažujem za správne meniť kritiku na nenávisť alebo na snahu zredukovať celé dielo človeka na jedno jediné rozhodnutie. Môžeme nesúhlasiť s konkrétnym vystúpením, môžeme sa rozhodnúť nepodporovať jeho ďalšiu tvorbu alebo otvorene povedať, že nás sklamal. To všetko patrí do slobodnej diskusie. Nemali by sme však automaticky prisudzovať človeku úmysly, ktoré nepoznáme, ani zabúdať na všetko dobré, čo za roky vytvoril. (Holzer)

7. Je evidentné, že dielo Jozefa Banáša, Idioti v politike, je nadčasové. (Štefan Švec)

8. Čitateľov pribúda. Každý spisovateľ má aspoň jedného (Vlado Javorský) (Koľko ich bude mať tento článok?)

Do tucta múdrostí mi chýbajú štyri...  Dajte do diskusie.

... dodatok, ako do diskusie k téme: Včera som si pozrel Inkognito z roku 2015 a naozaj, diváci tlieskali vo vhodných chvíľach veľmi slušne. Žiadne hulákanie. Znamená to posun k ukričanej dobe?

 

Šťastie

Mal som šťastie, našiel som v prachu lesnej cesty 5 centovú mincu. Aj to je šťastie, veď keby sme to prepočítali výmenným kurzom spätne na koruny, bolo by to asi 1,5 Sk (dnes nič, len šťastie). Ako sa v istom starom filme hovorí: "Co je to štěstí? Muška jenom zlatá." Šťastím je aj dobrá životná filozofia. Môže mať veľa podôb, môže byť aj trochu pesimistická, ale aspoň so štipkou optimizmu: 

Hlboko vo vnútri
ozýva sa chlad jesene,
keď stojac na rázcestí vieme,
že jedného dňa dozrieme.

A hoc kvapky šťastia, či priazne
dopadajú viac tam a málo tu,
občas býva nevýslovne krásne
letieť životom len tak 

podľa inštinktu... (MC)

"Na veršoch je pekné to, že si tam každý niečo individuálne pre seba nájde, buď niečo zo svojich myšlienok, zo svojho života, zo svojich prianí a snov, trebárs aj spomienok alebo len ľubozvučné slovné spojenia, ktoré ho privádzajú do úžasu..." (z diskusie na blogu)

Už sa chcem vrátiť z cesty lásky clivo,
vzdialený poznať lásky príťažlivosť.
Chcem človeka, čo pozná bôľ jak srdce,
na ceste lásky hviezdu, čo by viedla.
Vravia, že cieľ môj tam, kde býva ona,
a ja veľakrát už prešiel vedľa.
Chcem potrestanie, také potrestanie,
ktoré ma znovu zvedie páchať viny.

(Madžáz Melódie)

Dunaj klesá pri Komárne...

... ale márne (spieva Lasica). Nebojte sa, nechcem písať o seriáli "Dunaj...", ktorý včera opäť začal. Tam sa nič nezmenilo, dej sa (veľmi) pomaly rozvíja, ale to je u seriálov typické. Nechcem ani o zvukovej stránke seriálu, ktorá je rovnaká ako predtým... V tejto súvislosti som si spomenul na informáciu z časopisu "21. století", že človek urobí denne 35 tisíc rozhodnutí, ale nie všetky sú prejavom jeho slobodnej vôle. Vraj 99 %  z rozhodnutí je "nevedomých", náš mozog ich urobí za nás, tak nech vás neprekvapí, keď seriál Dunaj... prestanem sledovať. 

O klesaní toho reálneho Dunaja sa počas tohto leta napísalo dosť, takže ani to nie je moja voľba. Tu ide znova o český časopis "21. století", ktorý mi tak trochu pripomína niekdajší časopis "100+1 zahraničných zaujímavostí". Existuje aj dnes taká stránka, ale 21. storočie má širší záber v popularizácii vedeckých poznatkov. V najnovšom čísle (september 2026) ma zaujala diskusia o pojmoch "vedomie" a "duša". Pojem duše sa vraj v diskusiách stráca a nahradzuje ho pojem vedomie. V bežnom rozhovore sa už "duša" takmer nikdy nepoužíva (možno s výnimkou náboženstva). 

Kto slovo duša "vykostil" a prečo? ... zmysel slova vedomie sa ustálil už v 17. storočí. Kto sme, a čo je duša ako substancia sú dve oddelené otázky. Vedomie je to, čo máme priamo k dispozícii – pamäť, sebauvedomenie, prežívanie. Odborný jazyk sa odvtedy drží tejto definície". (voľne podľa 21. století)

Nechajme dušu, ona je a bude aj bez ohľadu na ustálené pojmy a pozrime sa radšej na naše vedomie, ktoré súvisí s našim myslením. Vedci zistili, že myslenie máme tzv. pomalé a rýchle. Pomalé myslenie je analytické a vedomé, rýchle znamená automatické a nevedomé. Stojí za to, si tento článok prečítať. Praktický dopad môže byť aj v tom, aby sme si uvedomili, ako s nami môžu pomocou marketingových trikov manipulovať cez ovládanie nášho podvedomia (reklama, politika). 

https://youtu.be/UtF3W5Vs5tU?si=NT-XA8YCOHLngX5R 

 

  

 

V čom je problém?

 "To, o čo ide, sa vojnou nikdy nezačína a vojnou sa nikdy nekončí."

Z internetu: 

- Nový smer politiky: "Odluka štátu od politických subjektov".

- Kto šíri "poplašné správy o katastrofálnom suchu"?

- Všetko čo je dnes technicky možné, je zlé, ak sa dostane do nesprávnych rúk.

- Deti sa neučia z toho, čo im rodičia hovoria, ale z toho, čo každý deň vidia. (aj z TV a z mobilov)

- Naša typická verejná diskusia - krik, osočovanie, škatuľkovanie, ale nepočúvame, čo ten druhý hovorí...

- Smútime za starými dobrými časmi. Aj naši vnuci raz budú (Vlado Javorský).

- Je možné pripraviť niekoho o rozum ak predtým žiaden nemal?

Problém je v tom, že kto drží pero, ten píše pravidlá. AI nikdy nie je úplne neutrálna. Každý model v sebe nesie kultúrne a filozofické kódovanie svojich tvorcov.

Upozornenie: Tento príspevok bol vytvorený človekom, bez asistencie umelej inteligencie:  

Je to zvláštne, čítam Orwellov román 1984 (nadčasové dielo o absolútnej moci), tak ma zaujala štatistika, ktorá by nepochybne potešila Stranu z Orwellovho románu 1984 ... dĺžka viet sa výrazne skrátila, pričom priemerná veta v románe je dnes o tretinu kratšia než pred sto rokmi.  Orwellov román ma zaujal, aj keď sa ťažko číta pre zvláštny štýl a neuveriteľnú fantastiku podobnú istým aspektom nášho minulého života aj súčasnosti zároveň a najmä budúcnosti. A to je problém. Opatrnosti nikdy nie je dosť. 

Upozornenie: Nasledujúci príspevok bol vytvorený AI GPT–5.4 nano:  

„Transvizor“ je v románe 1984 fiktívny prístroj, ktorý slúži na sledovanie a kontrolu ľudí – v praxi ako „oko“ systému. Orwell ním vystihuje, že štát je schopný pozerať sa na jednotlivcov takmer nepretržite, a že ľudia sa majú správať tak, ako by boli stále pod dohľadom. (https://duck.ai/chat?t=ffab)

... 

Podobnosť čisto náhodná, máme kamery a televíziu a hlavne internet a mobily. Aj Jules Verne sa vo svojom románe, pri opise cesty na Mesiac držal aktuálne známeho stavu techniky, ale v princípe predvídal budúce udalosti. 

 

 

 

Zuby

Vo chvíľach medzi snom a bdením som dnes písal malý horor, ktorý mal šťastne skončiť a aj tak skončil. To je iné kafe, ako sedieť v čakárni a pozorovať spolupacientov.

Čakal som, čo sa bude diať a prišlo to. Keď ma zavolali, sadol som si do kresla a prvé, čo so mnou zubár urobil, bolo, že ma nastavil do skoro ležiacej polohy. Spomenul som si na ten vtip o žene a zubárovi, ale to je o inom...  Pri prvotnej manipulácii s kreslom mi zahlásil cenu za výkon, súhlasil som.  Nasledovalo otvorenie úst a keby len to, na papuľu mi nasadil umelé "otvorené ústa". Pripadalo mi to ako tá slávna "Anča" v malom. Niektorí zubári v takomto stave vraj s pacientom rozprávajú, ale tento môj nie. Po ľavici som mal sestričku, ktorá lekárovi asistovala, ale do deja nezasahovala. Dala mi slnečné okuliare, lebo hodinu som sa mal slniť pod lampami. 

Čo si asi má myslieť človek v takom stave, keď má plastové ústa dokorán a čaká na mučiace nástroje, ktoré za chvíľu prídu. Neprišli, prvá bola injekcia proti bolesti. Dnes majú takú účinnú náplň a striekačku s tenkou ihlou, že ani neviete, kam a kedy vám to pichnú. Následky a napoly omráčené gamby potom trvajú skoro 3 hodiny. Mimochodom, keď som si mal po "akte" vypláchnuť ústa, polovica vody tiekla mimo, necítil som polovicu úst. Takmer hodinu trvajúca operácia na záchranu jediného zuba mi pripadala ako bežný výkon gynekológa (odkiaľ to viem?). Nie, že by išlo o podobnosť, ale ani tu, ani na tom stole pacient (pacientka) nevidí na pracovisko lekára.  

Človek s priestorovým videním a s trochou predstavivosti musí nemo sledovať všetky úkony na vlastnej ozubenej časti úst. Alebo rozmýšľať nad nesmrteľnosťou chrústa, či písať v duchu poviedku. V zubnej ambulancii, v ústach pacienta sa pritom striedajú rýchlobežné vŕtačky, pomalobežné frézky, odsávačky zrkadlá a iné špeciálne nástroje a chemikálie. Z doktora vidí pacient len jeho špeciálne očné lupy. Znudený pacient sa pokúša predstaviť si čo sa to tam vo vnútri robí. Skúša odhadnúť technologický postup a možné dopady. V digitálnom veku si musí pripadať ako produkt 3D tlačiarne. 

Zubári, ktorý pracujú pre zdravotnú poisťovňu (sú ešte takí?) to majú ťažké, všetky úkony musia opísať, evidovať a nahlásiť. Poisťovne to potom prísne kontrolujú pomocou špeciálnych kontrolórov. Súkromníci, teda zubári podnikatelia tieto starosti nemajú, majú len jednu starosť, ako podnikatelia vytvoriť zisk. Za moju operáciu som zaplatil podľa dohody... radšej pomlčím koľko, ale aj tak to bolo v súhrne trochu viac ako znela dohoda. Asi mám tvrdé zuby.

Keď som sa zobudil, bolo strašne horúco...  

 

 

   

Anketa

Kedysi dávno (rok 2017) som napísal odpovede na otázky v zvláštnej ankete. Moje odpovede mi v archíve opäť zasvietili a možno by stálo za to niektoré si pripomenúť. Napríklad tieto: 

- Aký máš vzťah k vlastným fotografiám?

K vlastným fotografiám (k tým mojim autorským) mám priam príbuzenský a priateľský vzťah. Sú ako moje deti a mám ich rád. Ak bola táto otázka myslená na vlastný portrét, napríklad ten v občianskom preukaze, tak ostávam chladný... Sú aké sú. Ak si musím urobiť vlastnú fotografiu (autoportrét), tak sa s tým trápim ako profesionál - z dvesto záberov možno vyberiem dva. 

- Prečo sa niektorým témam v blogu vyhýbaš?

Nevyhýbam sa v blogu žiadnym témam, ale mám tento blog pre (vlastné) potešenie, tak si ho nebudem kaziť nevhodnými témami. Napríklad, taká politika a to čomu sa zvyčajne na blogoch (a v krčmách) hovorí "politika" a pritom je to bohapusté nadávanie na domnelého odporcu na druhej strane občianskej barikády. Zdá sa, že politika stratila svoje poctivé meno, ako hovorieval kedysi slušne jeden náš profesor: "Kopnem ťa tam, kde chrbtica stráca svoje poctivé meno." Niekedy sa politickej debate vyhnúť nedá, ale polemiku okolo nej nemám rád, lebo mám rád vlastný názor. 

- Dokážeš pochopiť to množstvo televíznych reklám?

Jednoduchá odpoveď na televízne a rozhlasové reklamy, ktoré sa nám vnucujú tam, kde sa deklaruje niečo diametrálne odlišné (umenie) by bola, že nie. Ale logicky chápem, že tento svet, táto civilizácia je v problémoch, do ktorých ju dostala snaha neustáleho rastu. Stabilita a rovnováha sú pojmy nežiadúce ale na tých stojí a padá vesmír... Zdá sa, že najviac rastie reklama (kvantitou, nie kvalitou). Reklama, to sú vlastne voľne obiehajúce peniaze s istým cieľom. Pri troche preháňania by sa dalo povedať, že sú to vlastne korupčné peniaze a korupcia je zjavne vlastná systému, v ktorom žijeme. 

- Ktorý moment v živote by si si rád zopakoval? 

Spomínam si len na jeden taký moment, ktorý by som si rád zopakoval, ale až potom, keď tu už nebudem. Je to moment narodenia. Ale vážne, mladosť prináša príjemné momenty hodné opakovania každodenne. Tak načo niektorý deň povyšovať nad iný? 

Kniha o p...

 Aby nedošlo k omylu, hneď doplním, že ide o "prdy" a to slovo používa vo svojej knihe aj autor ako spisovný výraz pre... pre prdy: 

"Prd je základné, najbežnejšie slovo. Stručné a výstižné a každý vie, o čom je reč."

 Aby ste si nemysleli, že ide len o to, ide aj o veľa iných javov, trápení a bolestí, ktorým treba porozumieť, aby sme vedeli, ako na to pre pohodu a zdravie. 

Nie je to také jednoduché, kniha "Keď sa brucho nadúva" od autora Doc. MUDr. Ladislav Kužela, PhD., MPH (až som sa zapotil) je plná ohromných množstiev dobrých rád do "jedenia", o vnútorných procesoch nášho tela, aj o opačnom konci trávenia. Internet je plný dobrých rád, ale ako je známe, na dobré rady z internetu je treba byť zvlášť opatrný, najmä na tie od tzv. "umelej inteligencie" (AI). Ona totiž neberie do úvahy kontext (myslím si) a tak rada pre nás nemusí byť správna. Naopak, doktor Ladislav Kužeľa sa pod svoje rady v knihe priamo podpisuje, takže sa mu dá veriť. 

V takejto stručnej zmienke o knihe by bolo možné "vypichnúť" zopár múdrych rád, ale nemá to zmysel, kniha je trvalým pomocníkom. Treba ju prečítať a potom sa encyklopedicky zamerať na záujmové body. Takpovediac na dennej báze. Ako píše autor o trávení - jedlo treba v ústach prežúvať aspoň 15 krát, aby sa premiešalo so slinami a rozomlelo tak, aby žalúdok nemal zbytočnú robotu a ľahko ho strávil. Podobne treba zažívať aj dobrú knihu. 

Pre rýchlu orientáciu je v knihe obsiahly register na vyhľadávanie podľa záujmových oblastí. (Tu ma bolí, tam ma tlačí a pod.) Ak ste si už túto knihu dennej potreby kúpili, gratulujem vám. Ak nie, je najvyšší čas ju začať čítať:

Doc. MUDr. Ladislava Kužela, PhD., MPH - Keď sa brucho nadúva, Ikar, 2025 (strán 296) 

Ďakujem

Titulky článkov sú dôležité. Málokto na internete číta všetko, na čo mu oči padnú, ale titulok láka... Ďakujem v titulku, lebo to je hlavná téma môjho krátkeho vyjadrenia. Druhou podstatnou zložkou článku je záver, teda pointa. Hovorí sa tomu aj "mať hlavu a pätu". 

O titulkoch v novinách sa (rozumne a zasvätene) rozpísal bloger Jaroslav Lipták:

"Keď titulok kričí hlasnejšie než článok - denne nás obklopujú údajne prelomové správy, šokujúce odhalenia a udalosti, ktoré všetko zmenia. Po otvorení článku však často zistíme, že najdramatickejší bol iba jeho názov... Otázkou je, koľko z toho, čo vidíme, je skutočne dôležitá informácia a koľko je iba hluk vytvorený preto, aby získal našu pozornosť."

Stotožňujem sa s tým aj s ďalšími názormi autora v tom článku. Pýta sa, prečo to robia aj "renomované" médiá? Sú dve možné odpovede - "pre zisk (získanie čitateľov)", alebo to už nie sú naozaj "renomované" média (iba boli). Fakt je, že podobne "titulkovo", s vykrikovaním sa správajú aj niektorí agresívni diskutéri. V diskusiách to často vyznieva ako pandémia (hlavne o politike a straníckosti). 

Autor ďalej píše, že zodpovednosť za "názov článku" (aj za obsah) nesie aj bloger.

Áno, aj ja zodpovedám za svoj titulok a ďakujem lekárom a sestričkám Kardiocentra Nitra, ale hlavne môjmu lekárovi v kardiologickej ambulancii č. 1 MUDr. Ľubošovi Roháčovi za príkladnú starostlivosť počas uplynulých 15 rokov, za možnosť žiť plný život so všetkým, čo k tomu patrí. Za ľudský prístup, za prívetivé sestričky, aj za nevšedný kúsok zmyslu pre humor. 

Ďakujem! 

 

Višňové 7 km

 

Rozhovor

Rozhovory sú základom porozumenia v dvojici, v rodine, v štáte aj medzi národmi globálne. 

Medzi pacientmi v čakárni u lekára je rozhovor korením čakania a je jedno, či je to "obvodný" lekár, alebo špecialista. Človek sa občas dozvie detailnejšie čo mu je, alebo čo by mu ešte mohlo byť... Len to nesmie brať ako "písmo sväté". Dôveruj, ale preveruj tu platí podobne ako pri informáciách na internete najmenej dvojnásobne. Vlastne ide len o zdieľanie osudov, v rozhovore sa vlastný osud ľahšie znáša... 

Na rozhovor iba slová nestačia, dôležitá je aj "neverbálna stránka komunikácie". Hrubosti v slovách neprinášajú nič pozitívne a zvyčajne inteligentný rozhovor ukončia. Ani zamračená, či nenávistná tvár a nepriateľské gestá nič v rozhovore neriešia a všetko zhoršujú. Najhorším typom "rozhovoru" je mlčanie a zachmúrená tvár. Úsmev otvára srdcia. Trochu problematické je ovládať výzor tváre, lebo časom sa vytvorí mimika zodpovedajúca dlhodobému stavu mysle, charakteru a prežitým emóciám, to partneri vidia a sledujú. 

A teraz, čo je nové vo svete (bublina internetu ešte ide):

- Dokážeme ešte vôbec fungovať bez "pripojenia" na internet? Bez internetu by sme prišli o pohodlie, ale aj o orientáciu v priestore a čase... Zamýšľa sa Jaroslav Lipták na svojom blogu. 

- Marián má problém, ale v skutočnosti nie on, ale tí druhí... Nech si každý hovorí čo chce. Muziku mal dobrú (Michael Jackson) – píše Marcel

- Už to začalo, objavil sa "zoznam" na ktorý je zlé (či dobré) dostať sa? (novodobá alter-štb, alebo alter-ušb?). Pozitívom je, že už sa prestalo hovoriť o alter-Mimi, lebo "main" má iný bulvárny objekt, ktorý síce nie je ani ryba, ani rak, ale dobre mu tak. Je o čom písať...

- Osel píše: Sociálne vzťahy z televíznych seriálov se nám vtlačia do  mozgu... Prišli na to vedci z Osaky. Zaujímavé čítanie. Bacha na Dunaj, Osud, Sľub a podobné. Tie menšinové nespomínam, lebo nie je na to dôvod - nepozerám.

- Štátna volebná komisia potvrdila neplatnosť referenda, účasť bola 16,13%  (Podľa očakávania a želania väčšiny).

- Objektivita je niečo ako pravda - netvrdím, že pravda je relatívna, ale nikdy ju nemôžeme celú poznať, je len našim konečným cieľom, podobne aj objektivita - v súčasnej teórii žurnalistiky sa jasne dochádza k záverom, že objektivita má byť len našou métou, ku ktorej máme byť nasmerovaní, má byť cieľom nášho snaženia, ale žiaden novinár nie je absolútne objektívny. (z diskusie na wabovinách, marec 2008, podľa Filipa). Relativita vzdelania bez ďalšieho komentára.

- Blog "volajte112" píše, vraj podľa Orwella: "Národ riadený médiami sa NIKDY nedozvie pravdu!"

- Britské listy píšu: "Priemerná hladina testosterónu u mužov sa za posledných 50 rokov znížila na polovicu (konštatujú  vedci). Očakávajú závažnú krízu v oblasti mužského reprodukčného zdravia, ku ktorej čiastočne prispieva obezita a cukrovka."

Na záver niečo úprimné a na telo:

"Priamosť pomenúva problém jasne. Arogancia znevažuje človeka. Úprimnosť môže byť nepríjemná, ale nepotrebuje ponižovanie, pohŕdavý tón ani demonštráciu nadradenosti. Vo chvíli, keď niekto druhému odopiera rešpekt a následne to nazve „otvorenosťou“, nezamieňa iba pojmy. Snaží sa zbaviť zodpovednosti za vlastné správanie." (Mária Zimová)

 

  

 

 

20 rokov W

Waboviny a zopár iných vytrvaleckých blogov na Slovensku, podobne ako facebook majú jednu malú spoločnú črtu: facebook je na scéne 22 rokov,  waboviny budú mať onedlho 20. Žiadne miesto v rebríčku najlepších, ale žijú... (aj ja). A o tom to je. Aký je vlastne charakter blogu wabovíny? Sem-tam sa v nich nájde aj nejaká myšlienka. Zvyčajne sa nachádza priamo v názve článku, lebo na názvoch záleží. Občas by v článkoch mala byť aj prekvapivá pointa, ako to predpisuje teória literatúry.

Waboviny považujem za môj internetový denník, preto nebojuje o milióny návštevníkov a nezarába mi na živobytie. Niekedy s humorom hovorím, že waboviny vznikajú v autorskej dvojici:  ja a život, preto je to môj denník. Diskusie bývali v dávnych pionierskych časoch blogovania nádherné, lebo vtedy sa pod článkami naozaj diskutovalo, vznikali virtuálne priateľstvá a vždy sa diskutovalo k danej téme bez osočovania a dôvodilo sa len argumentami.

Na okrúhle výročie sa patrí zaspomínať. Nie je to len moje spomínanie, iste si občas spomínajú aj tvorcovia podobných blogov z tých "lepších čias" a zároveň diskutujúci, veľmi slušne a vecne diskutujúci pod mojimi článkami. Nebudem menovať... A ktovie, či ešte ich blogy existujú? Niektoré som našiel, niektoré v akejsi hibernácii. Poznám aj blogera, ktorý odišiel do redakcie istých veľkých novín písať pravdu. Potom prešiel do tých čo strácajú písmenká. Stal sa slávnym, veď každý si vyberá svoju slávu a v konečnom dôsledku aj pamätník... Dúfam, že moji starí známi sú v pohode. Všetkých pekne pozdravujem.  

O blogovaní sa od začiatku diskutovalo aj na blogoch a občas aj teraz. Našiel som aktuálne (rozvinuté) myšlienky k téme blogovania z blogu Emila Sútora:  

Dnešná generácia je prvá v histórii, ktorá po sebe nezanechá len spomienky v hlavách ľudí alebo fotografie v albume. Zanechá po sebe celé digitálne verzie samých seba. A možno ešte stále úplne nevieme, čo to psychicky aj spoločensky znamená. Dnes existujú aj takí ľudia (priatelia), ktorých poznáme len z internetu, z ich príspevkov na sociálnych sieťach, z článkov a diskusných príspevkov na blogoch. Poznáme ich, svojim spôsobom, povrchne, ale akí sú v skutočnosti, to je otázne.

Aj keď taký človek odíde (aj nenávratne), pocítime ťažko opísateľný smútok. Sme tu súčasťou spoločnej bubliny. Zdá sa, že online vzťahy nevnímame len tak povrchne, ako sa zdá. Niekoho roky sledujeme, čítame jeho názory, reakcie či životné momenty, tak je prirodzené, že si vytvárame pocit blízkosti. Čo raz bude s nami, s našimi profilmi, fotkami, statusmi, komentármi a správami, keď tu už nebudeme? Budú nám ľudia ďalej písať gratulácie k narodeninám? 

 

 

 

 

Kvantové počítače a temný les

Kvantové počítače sú jednou z tém 7. čísla časopisu 21. storočie. Preto, že o kvantových počítačoch skoro nič neviem, téma ma zaujala. Kvantové počítače sú veľmi rýchle, ale to čo vypočítajú vraj náramne rýchlo zabudnú. Super. Možno by bolo jednoduchšie, keby nepočítali... 

Nórsky vedci však už vedia prečo je to tak (a čo na to americkí vedci?). Kvantové technológie sa vyvíjajú závratným tempom. Usudzuje sa tak preto, že známe firmy do toho investujú miliardy dolárov. Z toho sa dá spätne usudzovať, že kde tečú peniaze, tam sa veci rozumu riešia rýchlo.  Alebo - čím viac peňazí, tým viac rozumu. 

Záver je napriek dolárom však taký, že kvantová budúcnosť je nejasná. 

Singularita (ojedinelý, jedinečný) je výraz pre výnimočný bod v inak spojitom priebehu nejakého deja, funkcie a pod. Napríklad technologická singularita je to výnimočný "bod", či obdobie, súvisiace s exponenciálnym rozvojom výpočtových technológií vo futurológii a v "science fiction". 

Z iného súdka: "Ak počítame s technologickou singularitou ako s teoretickým bodom vo vývoji vedeckej civilizácie, tak dva roky po tom, ako umelá inteligencia dosiahne ekvivalent ľudskej inteligencie, sa zdvojnásobí výkon počítačov, za ďalšie dva roky sa dosiahne singularita umelej inteligencie. Singularita, ktorá je za hranicou nášho reálneho chápania zmení život ľudí na zemi, alebo ho zmení tak, že ho znemožní..." ...

Taktiež vhodné do "science fiction". 

A sme doma, vo fantázii so singularitou aj s kvantovými počítačmi...  Ak sa nad budúcnosťou zamyslíme, asi prídeme na to, že technológie sa nemôžu (a nebudú) donekonečna vyvíjať takým tempom aby sme sa rýchlo blížili k technologickej "singularite" (a malo by to vôbec zmysel?). 

Niektoré "science fiction" sa vracajú do minulosti a nemusí to byť práve doba kamenná. Skúsme si predstaviť taký nešťastný zlomový bod, že z nejakého dôvodu zaniknú dnešné technológie (počítače, mobily, CD aj staré magnetické pásky). Nič z našich vedomostí sa nezachová na magnetických, ani na elektronických nosičoch. Naše fotky, naše články, naše vášnivé diskusie, nič z toho nebude existovať. 

Múdrosti zapísané kedysi do kameňa klinovým písmom, alebo hieroglyfmi sme našli po tisícročiach. Náš papier zhorí, USB kľúče sa budú dať použiť len ako podložka pod nohy stola, z počítačov budú užitočné skrinky na skladovanie zemiakov (tie staršie, väčšie) a podobne to bude so všetkými elektronickými archívmi. Nič pre budúce generácie. Aké budú bez našich vedomostí? Aký vplyv tá "strata" bude mať na ľudí? 

Skončí sa globalizácia (po starom internacionalizmus). Ľudia sa logicky budú držať v blízkosti svojho domova (ak nejaký budú mať), spoločenstvá sa zmenšia na základné bunky (rodiny) a svoj chlieb si budú dorábať v potu tváre (loviť, siať, kradnúť iným). Bude to krok späť, alebo konečný raj na zemi so šťastnými ľuďmi, kým ich znova archanjel Jophiel nevyženie z rajskej záhrady. A tak sa opäť uzatvorí náš božský kruh...

Temný les, predpokladá po 400 rokoch človeka vesmírneho. Napadlo mi, že by bolo zaujímavé napísať sci-fi o živote ľudí na našej zemi práve o 400 rokov, ale rozhodne nie ako o "vesmírčanoch" ako v Temnom lese, lebo človek je človekom len keď žije na zemi a vesmír je iba jeho okolím a ľudstvu nikto nepríde na pomoc s trstenicou a keď tak možno s vesmírnou guľovnicou, ako o tom píše Liou Cch'-sin v Temnom lese.       

Aktuality

Niečo sa mi nazbieralo v odpadkovom koši z internetu, ale mám aj jednu vlastnú aktualitu. 

- Viktória Hellenbart napísala úžasný kritický článok o situácii v médiach. Kto si to pozorne prečíta, musí súhlasiť, že je to tak ako píše: "Založme organizáciu na ochranu občana pred „slobodou“ médií."  Trochu mi to zarezonovalo s mojou nedávnou úvahou.

Viktória okrem iného o médiách píše: 

"... výstup z činnosti ministerstva, vlády alebo iného štátneho orgánu, ktorý je dôležitou informáciou pre verejnosť, nie je poskytovaný neutrálnou formou informácie, ale prešpikovaný komentármi a hodnotiacimi úsudkami média."  Samozrejme, aj vyvolávaním emócií želaným (ich) smerom. Nemožno nesúhlasiť. "Slobodu médií a tým aj práva občanov na prístup k informáciám obmedzujú najmä médiá."  Konečne to všetko niekto povedal nahlas...

- Zaujal ma z blogu Pravda aj ďalší článok: "Provokácia nie je náhoda. Je to technológia". Je to viac-menej o politických provokáciách, ale možno sa nad tým zamyslieť aj vo sfére vzťahov...

- Z môjho súdka mám toto: Príjemne ma prekvapilo ticho. Nezvyčajné ticho na domácom WC. Normálne tam hrá rádio, ale dnes bolo ticho. Aktuálne už rádio opravujem, tak že blahodárne ticho dlho (asi) nevydrží. Potom opäť naladím moje obľúbené rádio Regina západ.

Od istého času je Regina lepšia ako originálne Slovensko. Upokojuje ma pestrosť programov, hudba aj z ľudovej tvorby a príjemné rozhovory. Všetky hlasy moderátorov, ktoré tam zaznejú, sú príjemné, žiadna okatá manipulácia s emóciami (okrem reklám, ale tie sú všeobecne nanič).

Regina je lepšia a pestrejšia. Na rozdiel od niektorých iných rádií, ktoré stále hrajú napríklad jemné melódie, či jednostranne preferovanú západnú hudbu, na Regine je všetko, dokonca nedávno som zachytil aj maďarský ľudový žáner a to už dlho nebývalo... Ruské sa zatiaľ (asi) neodvážili... Nie, že by mi to chýbalo, ale je to tiež súčasť našej kultúrnej minulosti.

 - Na záver krátkych "správ" odporúčam seriál na mojom obľúbenom blogu pod názvom "Povinná nenávisť". Nie aby ste sa nenávideli, ale je to realistické hodnotenie stavu spoločnosti. Je tam všetko, čo si treba uvedomiť o dnešnom svete i u nás, hlavne v médíách a v diskusiách pod nimi a hlavne, kam nás to môže dostať... 

 

 

 

Alternatíva a influencia

Alternatíva je niečo iné, obvykle je to iná porovnateľná možnosť voľby. Influencia znamená vplyv, pôsobenie. Na internete to znamená zvláštne súkromné podnikanie osôb mimo formálnych pravidiel podnikania.  

Dr. Marián Kluvanec definuje  pojem „influencer” v článku takto: 

- Nie je to skutočná práca, zamestnanie, ani živnosť, bez ohľadu na to, ako to má ošetrené „na papieri” a koľko mu svieti v daňovom priznaní. Je to len „hviezda” vlastnej, inscenovanej reality show, ktorá predáva ľuďom sny.Influencer je marketér s prvkami narcizmu, rafinovaný obchodník, a v niektorých prípadoch by sa dokonca dalo hovoriť o šarlatánstve. Vpád influencerov do médií dominantnej kultúry svedčí o tom, že schopnosť generovať zisk je cenená nadovšetko.

O téme nenávisti píše vo svojich blogoch Jaromír Juklíček. Aj blogy sú vlastne svojim spôsobom "alternatívou", teda je to publicistika mimo "hlavného prúdu". Bloger píše o stave spoločnosti s "povinnou" nenávisťou v článkoch aj v diskusiách:

- Pokiaľ si niekto myslí, že neustále vybičovávanie emócií v politike alebo v športe je len neškodné štekanie za klávesnicou, hlboko sa mýli. Toto je ochlokracia, vláda urevaného davu, ktorá v pokročilom štádiu dokáže úplne zničiť civilizáciu.

Alternatíva v publicistike predovšetkým neznamená automaticky niečo horšie ako "hlavný prúd", ale ani naopak. Faktom je, že médiá, nech už sú tlačené, televízne, alebo internetové v ľubovoľnom formáte, sú predovšetkým o názoroch a na tie má každý právo. Tzv. "hlavný prúd" by však mal byť hlavne o faktoch a informáciách (hovorí sa tomu vyváženosť, nestrannosť), menej by mali byť o ovplyvňovaní (influencia). Správy typu: "vraj sa stalo" by mali byť striktne oddelené od informácií a faktov (bulvár). 

S prekvapením som sa dočítal v sci-fi románe "Temný les", že aj o 400 rokov sa vraj budú ľudia obávať médií, aby sa to čo nechcú, v médiách neobjavilo. Je to samozrejme fikcia, ale každá fikcia má základ v realite, ktorú autor vníma, reflektuje a vychádza z nej. Zdá sa, že médiá budú večné... Mne z toho plynie závažná otázka, aké je vlastne postavenie médií? Je to naozaj, ako sa hovorilo kedysi "siedma veľmoc"? V tom prípade je to možno prvok mimo rámca demokracie, rozhodne aj mimo rámca štátov s ohľadom na vlastníctvo médií.  

Iste, je to aj otázka rozsahu a veľkosti moci veľmoci a každá veľmoc má ľudí v pozadí, ktorí určujú stratégiu a smer. Demokracia je založená hlavne na rovnosti práv (a povinností), ale aj  na možnosti vyjadriť slobodne svoj názor. Aj názor však môže byť manipulatívny a kto silnejšie kričí, vyhráva (konečná - ochlokracia). V starom Grécku to bolo jednoduché, na Agore sa zrejme presadil ten, kto mal silný hlas. Našou "Agorou" sú médiá a to je náš, stále nedoriešený spoločenský a mocenský problém. Možno raz bude doriešený a možno to bude v nekonečne...   

V zlých časoch máme teda aspoň "alternatívu" v podobe osviežujúcich potôčkov mimo hlavného prúdu informácií (aj názorov). Nemci by si v takomto prípade vzdychli: Gott sei dank (chvála Bohu). Mimochodom, tzv. "mainstream" (médiá hlavného prúdu) nie je celkom možné považovať za "oficiálne", hoci pracujú na základe štátnych licencií a rámcových zákonných pravidiel, lebo sú, okrem verejnoprospešných, ovládané ich majiteľmi a vyjadrujú a pôsobia so stratégiou a taktikou súkromného kapitálu.  Alternatíva, pokiaľ viem, je tiež v súkromných rukách, ale je malá, s menšími možnosťami. Devízou alternatívy preto musí byť pravda.  

Do politiky

Zdá sa, že už aj dobrí blogeri (aj tzv. diskutéri) sa orientujú hlavne na politiku. Je politika také bahnisko, v ktorom sa každému prasiatku skvele bahní? Čaká tam aj amatérskeho novinára sláva a úspech? Možno aspoň virtuálne. Tu sa stále bránim "kafrať" do politiky, aj keď ona hovorí ku každému a do všetkého bez výnimky. 

Bohužiaľ, často a takmer pravidelne, z historického pohľadu, je (zlá) politika počiatočným štádiom vojny, alebo aj tak, ako to povedal bývalý pruský generál Carl von Clausewitz: “Vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami."? Vyznieva to ako "hamletovská" otázka, keď sa pýtam: "Ako urobiť politiku lepšou?" Byť, či nebyť? Tak nejako sa pýtajú dnešní hrobári ľudstva.  

Normálny život však ide inými chodníčkami. Ľudská spoločnosť musí byť organizovaná tak, aby si v nej každý človek našiel svoje miesto, aby sa nestratil v piesku púšte, v hlbokom lese, alebo v džungli mesta... Všetky úspešné spoločnosti v prírode sú usporiadané na princípe pyramídy. Najnižšie je ľudí najviac, ale tvoria základ stability a hore sú tí najschopnejší. 

Bohužiaľ, niekedy sa hore dostanú "ľudia" schopní všetkého.

 

 

 

 

Trnavské korzo

Pustil som si Trnavské korzo z CD "Krásny zapadák" a naštartovalo mi to spomienky na dávne bratislavské korzovanie. Bolo to v prvom ročníku strednej školy, býval som na internáte. Na izbe nás bolo 12, ako tých apoštolov. Naša izba bola priechodná, išlo sa cez nás do "dvojky", v ktorej v tom roku bývali dvaja veľkí frajeri, štvrtáci Peter a Pavol, ktorí mali trochu veľkopanské spôsoby voči nám bažantom, ako to bývalo na vojenčine  - mazáci a bažanti. 

Neboli to zlí chalani a občas nás aj niečomu z vyššej sféry študentstva naučili. Nakoniec sme sa skamarátili. Peter bol obor, niečo cez dva metre, takže ísť s ním na korzo bola vždy sranda. Medzi zaujímavosti patrila napríklad aj chôdza jednou nohou po chodníku a druhou po ceste. Ak sme boli aspoň traja, bol to pútavý pohľad pre okoloidúcich. Vyskúšajte si to niekedy, je to super hojdačka, ale radšej na pešej zóne (dnes sa tak volá korzo). 

S Pavlom, ktorý bol originálny srandista, som raz išiel dolu námestím SNP (vtedy bolo Stalinovo) a vždy keď sa k nám blížila zaujímavá "kočka" (a v Bratislave ich vtedy nebolo málo), začal oduševnene a nahlas rozprávať strhujúci príbeh o tom, ako prišiel k hroznému úrazu. Pritom aj simuloval jednu nohu kratšiu, alebo nejaký iný neduh. V tom rozprávaní sa vyskytovali aj hrôzostrašné témy o tom, ako bol vraj kedysi pyrotechnik a vybuchol mu v ruke granát. Na mladé dievčatá (aj my sme boli mladí) to vždy zabralo a potešili nás výrazy ich zdesenia... Pekné spomienky. 

Inou kapitolou je ozajstné novodobé trnavské korzo, ktoré vlastne nepoznám. To som zažil len ako spomienkové v roku  2018 s Vladimírom Voštinárom (z inkognita) v hlavnej úlohe. Už tiež zapadlo do spomienok.