Kedysi dávno som zostrojil dekodér časového znamenia rozhlasu a ten mi pri každom znamení nastavil presný čas. Nebolo to až tak náročné, lebo to bývalo v tých časoch presne definované frekvenciou, počtom a dĺžkou jednotlivých impulzov. Dnes, v čase diverzifikácie rozhlasov, keď už ani čas nie je istý, by to bolo takmer nemožné.
Bolo by však užitočné vymyslieť niečo podobné na televíznu reklamu. Zariadenie na automatické vypnutie zvuku a obrazu počas reklamy. Predstavte si, že odrazu sa na obrazovke namiesto reklamy objaví napríklad akvárium s rybičkami a ticho, alebo príjemná hudba.
Aké kritériá by sa dali použiť na automatickú identifikáciu reklamy? Na Slovensku by to bolo dosť jednoduché, len by to chcelo nejaký elektronický obvod na emočné hodnotenie reči. Ak by sa vo zvuku objavil nabubrelý či infantilný prejav či neprimeraná intonácia, hneď by bolo jasné, že ide o reklamu.
Druhým kritériom by bola postupne vytváraná databáza začiatku reklamných šotov. Tá by sa potom neustále porovnávala s reklamou naživo a jasne by ju odhalila.Alternatívne, pre milovníkov bulváru a hltačov neužitočných informácií by sa pustila nová reklama na monitor, ale už jej opakovanie by bolo blokované.
Tretím kritériom by mohla byť pravdivosť. Elektronický obvod by odhalil klamstvo v reklame, alebo aj zavádzanie a zamlčiavanie pravdy v reklamnom slogane a takúto reklamu by následne zablokoval.
Pre masochistov a psychických hazardérov by bolo na diaľkovom ovládaní aj tlačidlo na odblokovanie blokovania reklamy. Verím, že čas na blokovanie reklamy raz príde. Alebo ľudstvo dostane rozum prirodzenou cestou.
2011/06/01
2011/05/31
Balónik na scéne
Spomínam si na vyjadrenia politikov okolo pána Sulíka, keď si fakticky robili srandu z tajnej voľby prokurátora a potom na obrátené garde, keď slávnostne vyhlásil (spolu s premiérkou), že tajnú voľbu sväto-sväte zabezpečí. Nikto z novinárov im ten zásadný obrat nepripomínal. Zmena situácie mení reč a postoje. Tiež si spomínam, na časy pred voľbami, ako stál v jednom šíku s médiami proti Ficovi (myslím), a dnes sa čuduje, že istý denník sa snaží robiť to isté, len osoby a obsadenia sa trochu zmenili. On teraz vraví z nového postu, že "odtiaľ potiaľ".
Ktovie, čo bude potom, ak sa dostane "potiaľ"? Z pozície moci ťažko očakávať pohladenie v rukavičkách. Vyzerá to tak, že jediná oblasť, kde je všetko možné, je politika. Skutočnosť videná objektívne (vidím) je však taká, že médiá sú k tejto vláde veľmi láskavé. Do istej miery je to pochopiteľné, lebo ju pomáhali stavať na nohy a čo sa týka verejnoprávnej, tá už je "v norme", veď sa tam vrátil Hríb... Sulík píše vo svojom blogu o situácii pred voľbami "... lebo aj SME potrebuje upútať voličov...", čím hodnotí politický zástoj daného média na jednej lodi s vtedajšou opozíciou. Pred voľbami totiž ani z pohľadu novín nie sme čitatelia, ale voliči. Otázkou je, čo sme po voľbách?
Ktovie, čo bude potom, ak sa dostane "potiaľ"? Z pozície moci ťažko očakávať pohladenie v rukavičkách. Vyzerá to tak, že jediná oblasť, kde je všetko možné, je politika. Skutočnosť videná objektívne (vidím) je však taká, že médiá sú k tejto vláde veľmi láskavé. Do istej miery je to pochopiteľné, lebo ju pomáhali stavať na nohy a čo sa týka verejnoprávnej, tá už je "v norme", veď sa tam vrátil Hríb... Sulík píše vo svojom blogu o situácii pred voľbami "... lebo aj SME potrebuje upútať voličov...", čím hodnotí politický zástoj daného média na jednej lodi s vtedajšou opozíciou. Pred voľbami totiž ani z pohľadu novín nie sme čitatelia, ale voliči. Otázkou je, čo sme po voľbách?
2011/05/28
Časy sa menia
Hovorí sa, že život je zmena a niekedy to tak v živote aj vyznieva. Pre život nie je žiadna zmena škodlivá a tvrdá, ak sa uskutoční v správnom čase a primeranou rýchlosťou. Napríklad také revolúcie, sú bolestivé hlavne pre tých, proti ktorým sú namierené, ale v dôsledkoch často aj proti všetkým. Chvíľu to trvá, kým opadne revolučná eufória a potom znova nastupuje všedný, tvrdý život so zmenami. Keď opadne pena, veci sa vracajú do normálu. Taký je kolobeh života spoločnosti - od revolúcie k normalizácii a späť.
Malé a postupné plazivé zmeny neškodia, sú vítané. Napríklad mojou doménou bolo piecť chlieb v domácej pekárničke. Nedávno som bol odstavený, pekárske žezlo prevzala žena. Bolo to náhle, ale zatiaľ mi necháva v kompetencii nákup chlebovej múky a technickú stránku veci - strčiť kábel do siete, nastaviť parametre programu a stlačiť tlačítko "štart". Pozitívum zmeny je v tom, že sa jej darí piecť chutný chlieb, lebo kvalita môjho už, z dôvodu presýtenia opakovanou činnosťou, klesala.
Dnes je sobota a ja si môžem dovoliť písať sobotník kvôli ďalšej náhlej zmene. V sobotu som zvyčajne chodil na tržnicu pokochať sa čerstvou zeleninou a postretať známych. Dnes ma predbehla žena, tak ja sedím a píšem sobotník... Dokonca mi kúpila aj noviny (značku neprezradím). Aj takto sa občas prejaví emancipácia v rodine. Uvidíme sa teda opäť o týždeň, ak zase zmeškám tržnicu.
Malé a postupné plazivé zmeny neškodia, sú vítané. Napríklad mojou doménou bolo piecť chlieb v domácej pekárničke. Nedávno som bol odstavený, pekárske žezlo prevzala žena. Bolo to náhle, ale zatiaľ mi necháva v kompetencii nákup chlebovej múky a technickú stránku veci - strčiť kábel do siete, nastaviť parametre programu a stlačiť tlačítko "štart". Pozitívum zmeny je v tom, že sa jej darí piecť chutný chlieb, lebo kvalita môjho už, z dôvodu presýtenia opakovanou činnosťou, klesala.
Dnes je sobota a ja si môžem dovoliť písať sobotník kvôli ďalšej náhlej zmene. V sobotu som zvyčajne chodil na tržnicu pokochať sa čerstvou zeleninou a postretať známych. Dnes ma predbehla žena, tak ja sedím a píšem sobotník... Dokonca mi kúpila aj noviny (značku neprezradím). Aj takto sa občas prejaví emancipácia v rodine. Uvidíme sa teda opäť o týždeň, ak zase zmeškám tržnicu.
2011/05/23
Eniki, beniki, bum a rum
Tak už som sčítaný, odčítaný aj prečítaný.
Vyplnenie troch dotazníkov mi zabralo "takových nejmíň" 5 minút a ani som sa nerozčúlil. V tej súvislosti mi napadla jedna súvislosť s istou situáciou z románu, ktorý som práve dočítal. Ide o to, že dotyčný mních čítal na latríne zakázanú knihu a keď ho tam odhalil opát, hodil knihu do hnedej riedkej zmesi v diere. Nepomohlo mu to, trochu sa jeho prenasledovatelia pohrabali v tej mase a knihu aj tak vytiahli...
No a v čom je podobnosť? Skoro v ničom, len že tam bol hrozný smrad. Ako vždy, keď sa niekto babre v tom riedkom...
Vyplnenie troch dotazníkov mi zabralo "takových nejmíň" 5 minút a ani som sa nerozčúlil. V tej súvislosti mi napadla jedna súvislosť s istou situáciou z románu, ktorý som práve dočítal. Ide o to, že dotyčný mních čítal na latríne zakázanú knihu a keď ho tam odhalil opát, hodil knihu do hnedej riedkej zmesi v diere. Nepomohlo mu to, trochu sa jeho prenasledovatelia pohrabali v tej mase a knihu aj tak vytiahli...
No a v čom je podobnosť? Skoro v ničom, len že tam bol hrozný smrad. Ako vždy, keď sa niekto babre v tom riedkom...
2011/05/19
Je tu Yeti
Je to tu, leto
Myslím (na leto), teda som. Leto je tu, nie meteorologicky ani geograficky, ale to nevadí, fakticky je tu jar, hoc leto vnímam technicky a symptomaticky. Spolu s kalendárnou jarou to synergicky spôsobuje to, čo si Američania už dávno zakázali. Príznaky sú jasné: Vytiahol som tmavé okuliare, vnímam odhalené poprsia žien a fronty pri zmrzlinovom stánku. Aj úsmevy, ktoré neostanú nepovšimnuté.
Havária
Stal som sa nedávno účastníkom dopravnej nehody, čelného stretu v plnej rýchlosti. Obete na životoch neboli, ani zranenia účastníkov. Stalo sa to v neprehľadnej zákrute a na vine som bol (na 90%) ja. Dokonca nedošlo ani k priamemu dotyku našich vozidiel, obaja sme to ubrzdili s rezervou 5 cm. Na vine som bol ja, lebo som išiel po nesprávnej strane cesty a obaja sme jazdili pomerne rýchlo.
Našťastie máme, výborné brzdy dobrý postreh a rýchlu reakciu. Aj vďaka nedávno vykonanej jarnej servisnej prehliadke môjho 40 ročného bicykla mi fungujú obe brzdy. Kolega z garáže to mal ľahšie, on jazdí na celkom novom horskom bicykli. Krútite hlavou, ale keď sa môžu čelne zraziť v 100 kilometrovej rýchlosti dvaja motocyklisti, prečo by sa nemohli zraziť dvaja cyklisti?
Myslím (na leto), teda som. Leto je tu, nie meteorologicky ani geograficky, ale to nevadí, fakticky je tu jar, hoc leto vnímam technicky a symptomaticky. Spolu s kalendárnou jarou to synergicky spôsobuje to, čo si Američania už dávno zakázali. Príznaky sú jasné: Vytiahol som tmavé okuliare, vnímam odhalené poprsia žien a fronty pri zmrzlinovom stánku. Aj úsmevy, ktoré neostanú nepovšimnuté.
Havária
Stal som sa nedávno účastníkom dopravnej nehody, čelného stretu v plnej rýchlosti. Obete na životoch neboli, ani zranenia účastníkov. Stalo sa to v neprehľadnej zákrute a na vine som bol (na 90%) ja. Dokonca nedošlo ani k priamemu dotyku našich vozidiel, obaja sme to ubrzdili s rezervou 5 cm. Na vine som bol ja, lebo som išiel po nesprávnej strane cesty a obaja sme jazdili pomerne rýchlo.
Našťastie máme, výborné brzdy dobrý postreh a rýchlu reakciu. Aj vďaka nedávno vykonanej jarnej servisnej prehliadke môjho 40 ročného bicykla mi fungujú obe brzdy. Kolega z garáže to mal ľahšie, on jazdí na celkom novom horskom bicykli. Krútite hlavou, ale keď sa môžu čelne zraziť v 100 kilometrovej rýchlosti dvaja motocyklisti, prečo by sa nemohli zraziť dvaja cyklisti?
By The Way (The Way)
Nedávno mi odporúčali pozrieť si film "The Way". Martin Sheen v ňom hrá amerického lekára, ktorý prichádza do Francúzska pre popol svojho dospelého syna (Emilio Estevez), ktorý sa zabil v búrke v Pyrenejach počas púte do Santiaga de Compostela. Tá púť je známa ako cesta svätého Jakuba. Otec túži pochopiť lepšie svojho syna, preto sa vydá na cestu, dokončiť to čo syn začal. Ostáva mu ešte 800 km s ruksakom na chrbte... Na ceste sa stretáva ľudí z celého sveta, ktorí podobne ako on hľadajú zmysel života.
Toľko stručne o filme. Podarilo sa mi vidieť z neho zatiaľ len polovicu, takže moje dojmy ešte nie sú kompletné, preto si pomôžem veršami básnika, ktorý sa stal očitým svedkom celej tejto filmovej cesty (na plátne)...
Santiago de Compostela
(Púť k Sv.Jakubovi)
Nie,
nebude to recenzia na film The Way,
iným je to súdiť určené.
Ja iba vyznať by som sa Vám chcel,
prečo, častokrát počas filmu,
slzy z oka svojho som si strel.
Je to film o láske.
Nie o láske prchavej a prelietavej.
Nie o láske nenaplnenej,
ba nie je to ani o láske k žene.
Je to niečo úplne iné,
niečo podvedomé, ba často i netušené.
Je to láska otcovská,
láska otca k synovi,
ktorý jeho baťoh a sny,
si na svoje plecia vzal,
aby púť jeho smrťou prerušenú,
k svätému Jakubovi,
do Santiago de Compostela,
za syna svojho vykonal.
Bolelo ma srdce s ním,
kým púť tú miesto syna vykonal
a zalial ma príboj slaných sĺz,
presne taký, ako ten,
na brehoch Atlantiku,
do ktorého , spopolnené telo,
milovaného syna vysypal.
Nie, nemusíte vidieť tento film.
Moje vyznanie nie je ani tak otcom určené,
len by som strašne chcel,
nech každé jedno dieťa vie,
a nezaleží vôbec či to dcéra lebo syn,
ako ho jeho otec miluje,
ako mu strašne chýba,
že neustále na neho myslí,
ze casto sa mu o nom prisni
a ako by často chcel byť strážcom, anjelom,
čo nad miláčikom jeho bdie.
J.J.M
a tu tiež...
Toľko stručne o filme. Podarilo sa mi vidieť z neho zatiaľ len polovicu, takže moje dojmy ešte nie sú kompletné, preto si pomôžem veršami básnika, ktorý sa stal očitým svedkom celej tejto filmovej cesty (na plátne)...
Santiago de Compostela
(Púť k Sv.Jakubovi)
Nie,
nebude to recenzia na film The Way,
iným je to súdiť určené.
Ja iba vyznať by som sa Vám chcel,
prečo, častokrát počas filmu,
slzy z oka svojho som si strel.
Je to film o láske.
Nie o láske prchavej a prelietavej.
Nie o láske nenaplnenej,
ba nie je to ani o láske k žene.
Je to niečo úplne iné,
niečo podvedomé, ba často i netušené.
Je to láska otcovská,
láska otca k synovi,
ktorý jeho baťoh a sny,
si na svoje plecia vzal,
aby púť jeho smrťou prerušenú,
k svätému Jakubovi,
do Santiago de Compostela,
za syna svojho vykonal.
Bolelo ma srdce s ním,
kým púť tú miesto syna vykonal
a zalial ma príboj slaných sĺz,
presne taký, ako ten,
na brehoch Atlantiku,
do ktorého , spopolnené telo,
milovaného syna vysypal.
Nie, nemusíte vidieť tento film.
Moje vyznanie nie je ani tak otcom určené,
len by som strašne chcel,
nech každé jedno dieťa vie,
a nezaleží vôbec či to dcéra lebo syn,
ako ho jeho otec miluje,
ako mu strašne chýba,
že neustále na neho myslí,
ze casto sa mu o nom prisni
a ako by často chcel byť strážcom, anjelom,
čo nad miláčikom jeho bdie.
J.J.M
a tu tiež...
2011/05/14
90-60-90
Tak je konečne zase sobota a ja si môžem písať čo sa mi zachce. Prší a to je fajn pre záhradu. Tie čísla v titulku nie sú ideálne ženské miery (aj keď sú...), ale je to o záhrade: zasadil som 90 paprík, 60 rajčín, len tú záverečnú deväťdesiatku neviem k čomu priradiť. Cesnakov je 150, mladá cibuľka každý deň mení svoj počet a bezulitných slimákov nemám spočítaných. Dúfam, že ich je "o viac menej", ako o toho jedného, čo mi dnes v extáze skoro na hlavu spadol. Niekedy nás (našu papriku) musí zachraňovať chémia.
Človek vraj nie je len chlebom živý, tak sa pozrime na kultúru a politiku. Dnešné popoludnie s dažďom za oknom som si spríjemnil videami Ester Kočičkovej. Podstata úspechu umenia je vždy na strane prijímateľa, a ja som bol dnes na jej roztopašný štýl správne naladený. Po kultúre som si urobil na facebooku odporúčaný Brain Age Test. Zistil som, že sčítanie a odčítanie, aj násobenie a delenie malých čísel mi ide stále výborne. Zdá sa, že je to celkom zábavná stránka, možno sa k nej ešte vrátim. O politike dnes radšej pomlčím, lebo "ona" je ako "žena", vždy o peniazoch a politici v nej preferujú jednosmernú premávku - k sebe...
Človek vraj nie je len chlebom živý, tak sa pozrime na kultúru a politiku. Dnešné popoludnie s dažďom za oknom som si spríjemnil videami Ester Kočičkovej. Podstata úspechu umenia je vždy na strane prijímateľa, a ja som bol dnes na jej roztopašný štýl správne naladený. Po kultúre som si urobil na facebooku odporúčaný Brain Age Test. Zistil som, že sčítanie a odčítanie, aj násobenie a delenie malých čísel mi ide stále výborne. Zdá sa, že je to celkom zábavná stránka, možno sa k nej ešte vrátim. O politike dnes radšej pomlčím, lebo "ona" je ako "žena", vždy o peniazoch a politici v nej preferujú jednosmernú premávku - k sebe...
2011/05/09
Marhuľovica
Nebolo to v tom filme ani raz povedané, ale domnievam sa, že vo filme "Marhuľový ostrov" sa spíjali marhuľovicou. Podivný príbeh normálnych ľudí, ktorí sa nechali od začiatku až do konca unášať osudom. Príbeh dvoch bratov a ich otca, v ktorom hrala hlavnú osudovú úlohu žena (Szidi Tobias). V oficiálnych recenziách sa píše, že je to "príbeh silnej ženy, ktorá miluje a túži byť milovaná... ako my všetci..."
Áno, ale v tom filme sa milujú všetci, až na jedného, ktorý miluje tajne a keď už môže je odmietaný, tak to nevydrží a skončí na strome... Pred ním to bol jeho brat, ktorý sa chcel polepšiť, lenže v prílišnej snahe byť lepším, sa utopil. A úplne na začiatku filmu to bol ich otec, ktorý sa tak zamiloval, že mu puklo srdce. A centrom, príčinou a osudom toho všetkého bola žena. Jedna žena.
Môj hlavný dojem z filmu je, že je to silný príbeh, ktorému sa nedá filmársky nič vyčítať. Niežeby bol dokonalý, ale má veľa presvedčivých a silných scén a to, spolu s príbehom a vášňou, stačí aby bol presvedčivý. Napriek tomu všetkému, Cinemax v Trnave zíval prázdnotou. Napočítal som v sále 15 ľudí. Nie že by mi to vadilo, len to vnímam ako zaujímavý fakt.
Ešte zaujímavejšie je, že ho nehrajú v "prime time" a nehrajú ho každý deň. V Dunajskom Cinemaxe ho majú na programe až od 20. mája. Je to filmový príbeh odohrávajúci sa na rovine južného Slovenska, tak by som predpokladal, že tam bude oň veľký divácky záujem. Zdá sa že to zatiaľ tak nie je, že cesty osudu filmov sú nevyspytateľné. Je to škoda, lebo je to film predovšetkým o realite tunajšieho života.
Realita života na juhu Slovenska je tu podaná bez príkras, ľudsky sa podobá životu v každom inom prostredí, ale tu má svoju zvláštnu farbu, charakteristickú porozumením s použitím minima slov, v dvoch rôznych jazykoch. Samotný príbeh je zobrazený v životných epizódach, kde časová os nie je kompletná aby sa divák dozvedel len to najdôležitejšie.
Herci v tomto filme žijú tak, ako život naozaj beží. Alebo bežal v nedávnej i dávnejšej minulosti. Svadba, akých som sám zažil niekoľko. Mozaika, akú poznám z mladosti. Szidi Tobias zahrala úžasne, ale aj všetci ostatní herci. Je to film, pri ktorom sa divák nechá unášať vášňami skrytými i zjavnými, kde sú osudové rozhodnutia brané ako každodenná všednosť, pritom však s poetickou metaforou, kde dej beží a unáša jeho protagonistov "in natura". Vrátane vkusných, ale silných erotických scén. Dráma skončí, ale život zasiaty v duši ženy rastie ďalej...
Marhuľový ostrov, SR 2011, scenár: Peter Lipovský, réžia: Peter Bebjak, hrajú: Szidi Tobias, Attila Mokos, Peter Nádasdi, György Cserhalmi a iní. Slovenská premiéra: 14. apríla
Áno, ale v tom filme sa milujú všetci, až na jedného, ktorý miluje tajne a keď už môže je odmietaný, tak to nevydrží a skončí na strome... Pred ním to bol jeho brat, ktorý sa chcel polepšiť, lenže v prílišnej snahe byť lepším, sa utopil. A úplne na začiatku filmu to bol ich otec, ktorý sa tak zamiloval, že mu puklo srdce. A centrom, príčinou a osudom toho všetkého bola žena. Jedna žena.
Môj hlavný dojem z filmu je, že je to silný príbeh, ktorému sa nedá filmársky nič vyčítať. Niežeby bol dokonalý, ale má veľa presvedčivých a silných scén a to, spolu s príbehom a vášňou, stačí aby bol presvedčivý. Napriek tomu všetkému, Cinemax v Trnave zíval prázdnotou. Napočítal som v sále 15 ľudí. Nie že by mi to vadilo, len to vnímam ako zaujímavý fakt.
Ešte zaujímavejšie je, že ho nehrajú v "prime time" a nehrajú ho každý deň. V Dunajskom Cinemaxe ho majú na programe až od 20. mája. Je to filmový príbeh odohrávajúci sa na rovine južného Slovenska, tak by som predpokladal, že tam bude oň veľký divácky záujem. Zdá sa že to zatiaľ tak nie je, že cesty osudu filmov sú nevyspytateľné. Je to škoda, lebo je to film predovšetkým o realite tunajšieho života.
Realita života na juhu Slovenska je tu podaná bez príkras, ľudsky sa podobá životu v každom inom prostredí, ale tu má svoju zvláštnu farbu, charakteristickú porozumením s použitím minima slov, v dvoch rôznych jazykoch. Samotný príbeh je zobrazený v životných epizódach, kde časová os nie je kompletná aby sa divák dozvedel len to najdôležitejšie.
Herci v tomto filme žijú tak, ako život naozaj beží. Alebo bežal v nedávnej i dávnejšej minulosti. Svadba, akých som sám zažil niekoľko. Mozaika, akú poznám z mladosti. Szidi Tobias zahrala úžasne, ale aj všetci ostatní herci. Je to film, pri ktorom sa divák nechá unášať vášňami skrytými i zjavnými, kde sú osudové rozhodnutia brané ako každodenná všednosť, pritom však s poetickou metaforou, kde dej beží a unáša jeho protagonistov "in natura". Vrátane vkusných, ale silných erotických scén. Dráma skončí, ale život zasiaty v duši ženy rastie ďalej...
Marhuľový ostrov, SR 2011, scenár: Peter Lipovský, réžia: Peter Bebjak, hrajú: Szidi Tobias, Attila Mokos, Peter Nádasdi, György Cserhalmi a iní. Slovenská premiéra: 14. apríla
2011/05/03
Chaos
Obloha sčernela, ako by chcela naznačiť stav tohto sveta. Depresívne pôsobí vyjadrenie našej premiérky, že po prípadnom zvolení Trnku zavládne chaos. Nerozumiem. Kto je zodpovedný za "krajinu"? Kde už možno čakať nejakú oporu, keď nám predsedníčka vlády sľubuje chaos?
2011/04/30
Vanitas vanitatum
Ako každý autor, aj ja si občas myslím, že v mojich článkoch sú tie najväčšie múdrosti. Ak nie najväčšie, tak aspoň veľké. A ak nie veľké, tak aspoň jedna maličká ako zrnko piesku v mori slov. Alebo ani to nie.Chvíľu som mlčal, ako by "nebolo o čom". "O čom" je vždy prienik množiny udalostí a mojej ne-lenivosti. Niekedy si však poviem aj to slávne: "Márnosť nad márnosť". Je to tak, že ak vás bolí zub, tak všetko ostatné je márnosť nad márnosť a svet sa točí okolo zubára (zubárky).
- Ešte sa poriadne neskončila kráľovská svadba, Viliam s Kate vraj mali skvelý svadobný deň a už je tu hokej. Začali sme dosť rozpačito. V prvom rade Sisa predviedla seba, nie našu hymnu, potom "Bratislavčania"" vypískali svojho Vtáčnika. Zrejme pískal aj Mikuláš... Dostatočne rozpačité to bolo na to, aby sme sa potom pomaly preorientovali na hokej. Zápas zo Slovincami (podľa môjho názoru) vyšiel perfektne, presne podľa mojich predpokladov. Najviac som sa obával toho, že naši dajú prvý gól. Našťastie sa to nestalo a dali ho oni... K hokeju sa však rozhodne nechcem odborne vyjadrovať, len tak zo všeobecného nadhľadu.
- Vraj chceme kolonizovať vesmír. Ja teda určite nie, osídľovať vesmír je predsa božská záležitosť a žiaden iný tvor nemá oprávnenie siať svoje semeno na iných planétach. Alebo je to inak? S kolonizáciou vesmíru sa spája aj etický a ekonomický problém. Zdalo by sa, že ak má firma alebo štát dosť prostriedkov na lietanie k Marsu, tak teda nech lieta, ale to sa predsa dotýka všetkých nás, dotýka sa to našej zeme. Odvážajú sa kamsi do neznáma naše hmoty, naša energia, naša zem. Môže to dokonca narušiť vesmírnu rovnováhu. Nie som presvedčený o tom, že že by nám to malo byť všetko jedno. Áno, pokrok a vízie, to je za tým, len aby tu na zemi neostalo prázdno a čierna diera.
- Vo vojne sme dosiahli ďalší historický úspech - NATO zasiahlo Kaddáfího sídlo, zničená je knižnica... A potom, že história sa neopakuje. Od Ninive a kráľa Aššurbanipala, cez Alexandriu až po dnešok je to stále o tom istom, menia sa len prostriedky ničenia.
Stále je teda okolo nás "ekšn", len doma je pokoj a márnosť nad márnosť sa (zatiaľ) nekoná.
2011/04/22
Pápežský celok a detail
Pápež zrejme sledoval televízny záznam zo zhromaždenia veriacich na námestí sv. Petra v Ríme, ktoré sa uskutočnilo na Kvetnú nedeľu. Včera vyslovil ľútosť nad tým, že kresťania sa stali z veľkej časti neveriacimi ľuďmi vzdialenými Bohu.
Videl som priamy prenos z tej nedele a všímal som si (vďaka kameramanom) impozantné celky zhromaždeného ľudu i detaily tvárí jednotlivcov. Videl som tiež istý rozdiel, medzi dojmom z veľkého zhromaždenia a tým, čo bolo vidieť v tvárach ľudí. Zhromaždenie ako celok ukazuje záujem o cirkevné dianie, na tvárach ľudí však vidieť hlavne radosť z účasti na veľkom a výnimočnom stretnutí. Byť zrnkom piesku v púšti poteší, ale človek potom čaká na prídel svojej dennej vlahy, ktorá ho udržuje pri živote.
Na tvárach jednotlivcov preto vidieť obyčajnú ľudskú radosť i starosť o vlastný život, či tomu podobné emócie. A tak je to zrejme dobre, Boh (každého) zhromaždenia je výsledkom snaženia organizátorov a charizmy vedúcej osobnosti. A tak to možno aj musí byť a tak je to ľudské, lebo cesta k imaginárnemu nebu vedie vždy len individuálnou pozemskou úsečkou, ohraničenou narodením a smrťou. V línii priamky danej tradíciou.
Inej cesty na Zemi niet. Preto si nemyslím, že ľudia, hoci aj zo Západu, sú vzdialení Bohu, lebo Boh sa neskrýva v dave, tam je len súčtom a znásobením snaženia organizátorov, aj keď by sa mohlo zdať, že je hlavne tam ale skutočne živý je len v duši každého človeka a v jeho vzťahu k ostatným.
Videl som priamy prenos z tej nedele a všímal som si (vďaka kameramanom) impozantné celky zhromaždeného ľudu i detaily tvárí jednotlivcov. Videl som tiež istý rozdiel, medzi dojmom z veľkého zhromaždenia a tým, čo bolo vidieť v tvárach ľudí. Zhromaždenie ako celok ukazuje záujem o cirkevné dianie, na tvárach ľudí však vidieť hlavne radosť z účasti na veľkom a výnimočnom stretnutí. Byť zrnkom piesku v púšti poteší, ale človek potom čaká na prídel svojej dennej vlahy, ktorá ho udržuje pri živote.
Na tvárach jednotlivcov preto vidieť obyčajnú ľudskú radosť i starosť o vlastný život, či tomu podobné emócie. A tak je to zrejme dobre, Boh (každého) zhromaždenia je výsledkom snaženia organizátorov a charizmy vedúcej osobnosti. A tak to možno aj musí byť a tak je to ľudské, lebo cesta k imaginárnemu nebu vedie vždy len individuálnou pozemskou úsečkou, ohraničenou narodením a smrťou. V línii priamky danej tradíciou.
Inej cesty na Zemi niet. Preto si nemyslím, že ľudia, hoci aj zo Západu, sú vzdialení Bohu, lebo Boh sa neskrýva v dave, tam je len súčtom a znásobením snaženia organizátorov, aj keď by sa mohlo zdať, že je hlavne tam ale skutočne živý je len v duši každého človeka a v jeho vzťahu k ostatným.
2011/04/15
Deň do večnosti
Bol tu čas, keď som sa skoro týždeň nudil. Prejavilo sa to aj navonok ako abstinenčný príznak z nedostatku internetu. Prestali ma zaujímať krížovky, ani sudoku už nezaberalo, tak som sa vybral do terénu. Zaumienil som si, že by mi pomohla dobrá kniha, tak som mieril do "veľkopredajne" Panta Rhei v nemenovanom supermarkete. S tou predajňou už mám isté nedobré skúsenosti, ale teraz som vôbec nevedel čo chcem, len toľko, aby to bolo rýchle čítanie.
Ako prvý mi udrel do očí Malý princ, ktorého som ešte nikdy nečítal, až to niekedy pociťujem ako civilizačný nedostatok v mojej výchove. Každý to čítal, len ja som "out", ale nech, nech vytŕčam z davu... Práve som nemal náladu na detské čítanie, tak som hľadal ďalej. Váľajú sa tam knihy na veľkých hromadách, hneď vedľa princa ležal nedotknutý štós Michala Kováča, stačil mi pohľad na obálku a mal som dosť. Vedľa neho leží podobná kopa Buša mladšieho, tiež neprosím. Už som čakal, že v ďalšej kope budú vybrané spisy V. I. Lenina.
Neboli. Našťastie. Vtedy mi napadla spásna myšlienka, vybrať si niečo z poézie. Poézia je dobre ukrytá vo vysokých úzkych regáloch. Podľa zásady, čo letí musí byť navrchu a čo nejde, to skryjeme. Spolu stojí česká i slovenská poézia, ako sestra pri sestre. Tam som hľadal podľa hrúbky knihy, lebo dobrého veľa netreba. Nenašiel som nič, čo by ma zaujalo štýlom, alebo obsahom. V poézii je riziko, že človek narazí na veľké lásky, alebo veľké sklamania a to som nechcel. Už som to skoro vzdal, keď prišiel ďalší nápad - keď niet dobrých básní, napíš si nejaké sám, veď času máš dosť. Kúpim si zošit, pero mám a čo ešte treba k poézii?
Už som odchádzal a okolo mňa v únikovej uličke som mával na pozdrav Dánovi, Urbaníkovej, Lasicovi a ďalším. Matkinovi som len odkázal: Aj ja teba. Nakoniec ma predsa chytila spisovateľská celebrita Jozef Banáš. Nie kvôli jeho próze, ani kvôli sláve slávnej dcéry, ktorú nepozerám ale preto, že keď som zobral do rúk jeho Deň do večnosti, po niekoľkých ukážkach som sa rozhodol - v nasledujúci večer ma bude zabávať on. A zabavil, stálo to za to.
Nazval by som to poéziou všedného dňa a plného života. Trochu mi to pripomenulo zbierku Evy Leškovej Srdce je blbec, ktorá má čestné miesto po mojej ľavici v skrinke pri počítači a tam skončí aj Jozef Banáš kvôli tej príbuznosti... Deň do večnosti je úžasná zbierka básní podľa môjho gusta, ktorá ma oslovila aj napriek tomu, že som sa snažil o kritický prístup. Aj keď nie všetky básne v nej majú u mňa rovnakú ozvenu, tie súzvučné rozhodujú.
Básne Jozefa Banáša ma oslovili aj svojou jednoduchosťou a výpoveďou o životných pravdách, múdrostiach a emocionálnych zážitkoch vyjadrených akoby chladnou hlavou, tak nejako chlapsky. Príjemne sa vnímajú zvláštne metafory a myšlienkové zvraty v závere básne, s pointou ako v dobrej poviedke, či fejtóne. Bol to pre mňa dobrý obchod a príjemný večer.
__________________________________
Jozef Banáš: Deň do večnosti, vydal Kelion, 2010
Ako prvý mi udrel do očí Malý princ, ktorého som ešte nikdy nečítal, až to niekedy pociťujem ako civilizačný nedostatok v mojej výchove. Každý to čítal, len ja som "out", ale nech, nech vytŕčam z davu... Práve som nemal náladu na detské čítanie, tak som hľadal ďalej. Váľajú sa tam knihy na veľkých hromadách, hneď vedľa princa ležal nedotknutý štós Michala Kováča, stačil mi pohľad na obálku a mal som dosť. Vedľa neho leží podobná kopa Buša mladšieho, tiež neprosím. Už som čakal, že v ďalšej kope budú vybrané spisy V. I. Lenina.
Neboli. Našťastie. Vtedy mi napadla spásna myšlienka, vybrať si niečo z poézie. Poézia je dobre ukrytá vo vysokých úzkych regáloch. Podľa zásady, čo letí musí byť navrchu a čo nejde, to skryjeme. Spolu stojí česká i slovenská poézia, ako sestra pri sestre. Tam som hľadal podľa hrúbky knihy, lebo dobrého veľa netreba. Nenašiel som nič, čo by ma zaujalo štýlom, alebo obsahom. V poézii je riziko, že človek narazí na veľké lásky, alebo veľké sklamania a to som nechcel. Už som to skoro vzdal, keď prišiel ďalší nápad - keď niet dobrých básní, napíš si nejaké sám, veď času máš dosť. Kúpim si zošit, pero mám a čo ešte treba k poézii?
Už som odchádzal a okolo mňa v únikovej uličke som mával na pozdrav Dánovi, Urbaníkovej, Lasicovi a ďalším. Matkinovi som len odkázal: Aj ja teba. Nakoniec ma predsa chytila spisovateľská celebrita Jozef Banáš. Nie kvôli jeho próze, ani kvôli sláve slávnej dcéry, ktorú nepozerám ale preto, že keď som zobral do rúk jeho Deň do večnosti, po niekoľkých ukážkach som sa rozhodol - v nasledujúci večer ma bude zabávať on. A zabavil, stálo to za to.
Nazval by som to poéziou všedného dňa a plného života. Trochu mi to pripomenulo zbierku Evy Leškovej Srdce je blbec, ktorá má čestné miesto po mojej ľavici v skrinke pri počítači a tam skončí aj Jozef Banáš kvôli tej príbuznosti... Deň do večnosti je úžasná zbierka básní podľa môjho gusta, ktorá ma oslovila aj napriek tomu, že som sa snažil o kritický prístup. Aj keď nie všetky básne v nej majú u mňa rovnakú ozvenu, tie súzvučné rozhodujú.
Básne Jozefa Banáša ma oslovili aj svojou jednoduchosťou a výpoveďou o životných pravdách, múdrostiach a emocionálnych zážitkoch vyjadrených akoby chladnou hlavou, tak nejako chlapsky. Príjemne sa vnímajú zvláštne metafory a myšlienkové zvraty v závere básne, s pointou ako v dobrej poviedke, či fejtóne. Bol to pre mňa dobrý obchod a príjemný večer.
__________________________________
Jozef Banáš: Deň do večnosti, vydal Kelion, 2010
Desať rozdielov
Bývala to taká obľúbená hra, maliar nakreslil dva obrázky a bolo treba nájsť desať drobných rozdielov. Rozdiely boli nebadané, v detailoch. Nedávno ma napadlo niečo podobné, ale bez nakreslených obrázkov: Nájdite 10 rozdielov medzi bratislavským šoférom a vodičom z vidieka... Začal som hľadať, ale 10 som ich nenašiel. Možno prídete na ďalšie, mne tieto padli do oka:
- Bratislavčan jazdí "telo na telo" bez ohľadu na rýchlosť, vidiečan si necháva pred sebou primeraný odstup podľa aktuálnej rýchlosti. Blavákov to náramne škrie, neznesú tú medzeru a snažia sa do nej za každú cenu pichnúť.
- Vidiečan nevpáli do križovatky na červenú, na rozdiel od Bratislavčana, ktorý v tom vidí jasnú príležitosť vyniknúť.
- Bratislavčan si vynucuje prechod do iného pruhu a keď robí vidiečan to isté, Bratislavčan sa čuduje a ako trúba trúbi.
Inak sa v Bratislave jazdí celkom fajn, dá sa stretnúť aj ústretovosť a slušnosť za volantom, ale u pozorovaných dám som si to akosi nevšimol... :)
Ešte pridám jeden postreh z diaľnice Bratislava - Trnava. Obmedzenie na 110 sa už vžíva do praxe, cesta medzi Trnavou a Bratislavou sa podobá takej pekne rozťahanej kolóne (v exponovanom čase), autá idú v dvoch pruhoch vedľa seba, zväčša aj s odstupom približne tých 70 m. Tretí pruh by bol zbytočný, keby sa občas nevyskytol nejaký odvážny náhlivec.
Dva pravé pruhy sa pohybujú s rozdielom v rýchlosti max. 10 km/h, čo je približne rozdiel v rýchlosti 110 km/h podľa tachometra a podľa GPS. Oba pruhy sú teda v zásade v rámci limitu, s nejakou malou toleranciou. Má to svoju logiku, veď policajti nevidia na tachometer vo vozidle a presnosť merania GPS by mala byť v súlade so skutočnosťou (a s ich meraním). Jediné, čo je tam pre šoféra obmedzujúce, je sledovanie tachometra, alebo jazda podľa tempomatu. O to uvoľnenejšie sa potom cíti, keď je už za vodou (za Trnavou) a môže to dotlačiť na 130 (140 podľa tachometra). Len má chvíľu stiesnený pocit, že jeden pruh mu chýba.
- Bratislavčan jazdí "telo na telo" bez ohľadu na rýchlosť, vidiečan si necháva pred sebou primeraný odstup podľa aktuálnej rýchlosti. Blavákov to náramne škrie, neznesú tú medzeru a snažia sa do nej za každú cenu pichnúť.
- Vidiečan nevpáli do križovatky na červenú, na rozdiel od Bratislavčana, ktorý v tom vidí jasnú príležitosť vyniknúť.
- Bratislavčan si vynucuje prechod do iného pruhu a keď robí vidiečan to isté, Bratislavčan sa čuduje a ako trúba trúbi.
Inak sa v Bratislave jazdí celkom fajn, dá sa stretnúť aj ústretovosť a slušnosť za volantom, ale u pozorovaných dám som si to akosi nevšimol... :)
Ešte pridám jeden postreh z diaľnice Bratislava - Trnava. Obmedzenie na 110 sa už vžíva do praxe, cesta medzi Trnavou a Bratislavou sa podobá takej pekne rozťahanej kolóne (v exponovanom čase), autá idú v dvoch pruhoch vedľa seba, zväčša aj s odstupom približne tých 70 m. Tretí pruh by bol zbytočný, keby sa občas nevyskytol nejaký odvážny náhlivec.
Dva pravé pruhy sa pohybujú s rozdielom v rýchlosti max. 10 km/h, čo je približne rozdiel v rýchlosti 110 km/h podľa tachometra a podľa GPS. Oba pruhy sú teda v zásade v rámci limitu, s nejakou malou toleranciou. Má to svoju logiku, veď policajti nevidia na tachometer vo vozidle a presnosť merania GPS by mala byť v súlade so skutočnosťou (a s ich meraním). Jediné, čo je tam pre šoféra obmedzujúce, je sledovanie tachometra, alebo jazda podľa tempomatu. O to uvoľnenejšie sa potom cíti, keď je už za vodou (za Trnavou) a môže to dotlačiť na 130 (140 podľa tachometra). Len má chvíľu stiesnený pocit, že jeden pruh mu chýba.
2011/04/12
Na okraj
Ak bloger napíše svoj článok v stave emocionálneho rozpoloženia, tak to zvyčajne zapôsobí aj na čitateľa. Niekedy pozitívne, ale často aj negatívne. Keď však chce niekto zanietene písať o politike len na základe obsahu hoc aj mienkotvorných médií a domnienok, mal by si najprv nechať vychladnúť hlavu a vyvetrať emócie. Chladná hlava totiž zvyčajne reprezentuje rozum.
Keby v politike neboli preexponované emócie, nebolo by ani vojen a nikdy by sa nehovorilo, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Začína to kvapkou slova a končí povodňou. Bohužiaľ, politika je vždy boj o prístup k moci a inak to asi nebude, preto v rozhodujúcich chvíľach používa a svätí všetky dostupné, aj emocionálne prostriedky na ovládnutie davu, lebo aj pri úniku na "betla" v mariáši sa hovorí - v národe je sila (alebo, s....a trhá gate).
Keby v politike neboli preexponované emócie, nebolo by ani vojen a nikdy by sa nehovorilo, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Začína to kvapkou slova a končí povodňou. Bohužiaľ, politika je vždy boj o prístup k moci a inak to asi nebude, preto v rozhodujúcich chvíľach používa a svätí všetky dostupné, aj emocionálne prostriedky na ovládnutie davu, lebo aj pri úniku na "betla" v mariáši sa hovorí - v národe je sila (alebo, s....a trhá gate).
2011/04/10
Rohatka a západka
Rohatka a západka, to je taký malý technický zázrak. Dvojica strojných súčiastok perfektne spolupracuje na tom, aby sa koliesko otáčalo len jedným smerom. Spätný chod nedovolí, jedine zásahom z vonku. Na rovnakom princípe fungujú ceny benzínu. Naspäť cesta nemožná, len vpred sa ísť musí... Práve mi to vyšlo tak, že som natankoval po zvýšení ceny. Je to však relatívne, lebo ak sa pozriem do blízkej budúcnosti, tak som vlastne natankoval pred zvýšením.Sarkozy začal stavať kanál, ktorý spojí Seinu a Rýn. Hnacím motorom vraj bola finančná kríza a veľké ambície prezidenta (prezidentské voľby). Vodné dielo bude mať 106 km a malo by byť hotové do roku 2016. Z ciest na lode sa presunie pol milióna kamiónov. Investície sú odpoveďou Francúzska na krízu. Núka sa paralela s našim dávnym plánom na splavnenie Váhu a ďalších tokov, či výstavbu plavebných kanálov. Obávam sa, že túto krízu sme premeškali a ktovie, kedy budeme mať my ambiciózneho prezidenta, či predsedu vlády?
LN upozorňujú, že v priebehu nasledujúceho týždňa príde ku spoplatneniu aktuálneho vydania LN, ale aj archívu. Takže kto si nepriplatí, už si tento článok o zákaze vjazdu starých áut do niektorých českých miest neprečíta. Začína sa nová éra Piano. Všetko raz skončí, prečo nie lacný spravodajský internet? Všetko ide hore, nielen benzín. Tu je idea jasná, za kvalitu si vraj treba tiež priplatiť. Veď uvidíme, ako to dopadne. Dobrá správa je, že na wabovinách nemienim zvyšovať kvalitu.
2011/04/08
Joj, noviny JOJ
TV JOJ porazila RTVS, lepšie povedané, zlikvidovala poludňajší Rádiožurnál Slovenského rozhlasu. Čím to je, že Slovenský rozhlas klesá? Že by to bolo tým, že bývalá generálna riaditeľka, rieši veci neriešiteľné celkom inde? Aj internetová stránka rozhlasu ostala visieť vo vzduchoprázdne neprehľadná a zrejme nedokončená.
Mali sme doma taký zvyk, že počas obeda, ktorý začína vždy presne o 12-tej hodine sme počúvali reláciu Rádiožurnál, teraz už namiesto toho sledujeme poludňajšie noviny na TV JOJ. Sú síce trochu zvláštne, ale na počutie vecné a pestré. Pozitívne je aj to, že správy nepodávajú emocionálne podfarbené, ako je to zvykom na Markíze, kde mám často dojem, že sa vnucujú do priazne diváka.
Mali sme doma taký zvyk, že počas obeda, ktorý začína vždy presne o 12-tej hodine sme počúvali reláciu Rádiožurnál, teraz už namiesto toho sledujeme poludňajšie noviny na TV JOJ. Sú síce trochu zvláštne, ale na počutie vecné a pestré. Pozitívne je aj to, že správy nepodávajú emocionálne podfarbené, ako je to zvykom na Markíze, kde mám často dojem, že sa vnucujú do priazne diváka.
2011/04/06
Babská jazda
Začnem sa sťažovať na osud, možno sa polepší. Chceli sme ísť do kina v Trnave a nakoniec sme skončili v Dunajskej Strede. Tomu sa hovorí osud, alebo inak aj nešťastie. Nie že by sme sa tam nevedeli dohovoriť, to nie, bežnú konverzáciu sme vzájomne zvládali, ale zložitejšie veci už boli menej zrozumiteľné. To nehovorím o filme, ten bol našťastie so slovenskými titulkami. Obrovské nedorozumenie bolo v tom, že táto filmová premiéra bola v skutočnosti prezentačnou akciou nejakej voňavkovej firmy, a niekoľko ďalších firiem iného zamerania, ktoré pre istotu nebudem menovať.
Obnášalo to najprv to, že cena vstupenky bola o 1,00 € vyššia ako obvykle, vraj je v tom aj tombola. Povedzme, že hej. Film mal začať o 18:30, ale keďže "prezentácia" zvaná "Babská jazda" na dedine nikdy nezačína včas, začiatok filmu sa (pre mňa nedobrovoľne) začal s hodinovým meškaním. Keby len to, ale som sa tiež nedobrovoľne poučil, čo je to "kúčovanie" (od slova couch). Teda asi tak by som to zjednodušil, že je to podľa slov prednášajúcej, sedenie v kaviarni a rozprávanie sa s klientmi. Žiadne radenie, ale hlavne hľadanie cieľov a riešení krok za krokom... Budiš, ešte celkom čulí sme to strávili.
Aby som nezabudol aj na pozitíva, za vložené euro dostal každý z nás pohár sektu, rôzne propagačné tlačoviny, balíček čaju, pol kubického centimetra nejakej voňavky a poukaz na menu v nejakej reštaurácii za 5 €. Nie je však jasné, či je to cenový limit, ktorý si treba zaplatiť, alebo menu v hodnote 5 € zdarma. To sa uvidí až tam, alebo asi neuvidí, lebo nemám rád veľké porcie... Kto by si myslel, že to bol koniec, veľmi by sa mýlil. Po filme bola ešte prednáška o tom, ako sa má ozdobiť Veľkonočný stôl. A potom tombola, ktorá už bez nás, ktovie ako dopadla a pohostenie s kúskom pizze. Za ten záver ovšem neručím, lebo som radšej sadol za volant a dal si doma mastný chlieb s cibuľou.
Koho by po tom všetkom ešte zaujímalo, aký to vlastne bol film? Ale predsa, išlo o film z americkej produkcie "Skús ma rozosmiať" (Just Go with It), akože inak, romantická komédia. V niekdajších videopožičovniach by sa rýchlo premiestnil medzi zábavné ležiaky. Popravde trochu mierne drsná komédia vo vyjadrovaní i v použitých gagoch. Našlo sa v nej aj niekoľko miest vhodných na zasmiatie a jedna scéna typu "doják". Nie veľmi dojímavá, len jemne precítená "pravá láska". O príbehu pri takejto komédii radšej pomlčím, bola by to škoda slov. Ako obvykle ide o baby a chlapov a to všetko medzi nimi náležite roztopašné.
Nebudem sa vyjadrovať v štýle odporúčam/neodporúčam, lebo dnes by som nebol, z pochopiteľných dôvodov, filmársky objektívny. Mal som chuť sa zabaviť, ale po únave z hodinového odkladu s nudnou prezentáciou mi už nálada k humoru padla na nižšiu úroveň. A ešte jeden postreh, nakoľko to bolo bez nášho vedomia organizované ako babská jazda, tak som v sále spočítal chlapov, boli sme štyria, teda pomer muži/ženy 4:50. A ešte jedna príjemná vec, v kine sme sedeli vedľa mladého páru a hneď po pozdrave sme začali rozhovor a po niekoľkonásobnej výmene viet a názorov sme zistili, že sme susedia a bývame v susedných domoch. Svet je malý.
_______________
Oficiálna stránka: http://www.justgowithit-movie.com/
Réžia: Dennis Dugan, Scenár: Allan Loeb, Timothy Dowling, kamera: Theo van de Sande, hudba: Rupert Gregson-Williams, hrajú: Adam Sandler, Brooklyn Decker, Jennifer Aniston, Nicole Kidman, Timothy Dalton
Obnášalo to najprv to, že cena vstupenky bola o 1,00 € vyššia ako obvykle, vraj je v tom aj tombola. Povedzme, že hej. Film mal začať o 18:30, ale keďže "prezentácia" zvaná "Babská jazda" na dedine nikdy nezačína včas, začiatok filmu sa (pre mňa nedobrovoľne) začal s hodinovým meškaním. Keby len to, ale som sa tiež nedobrovoľne poučil, čo je to "kúčovanie" (od slova couch). Teda asi tak by som to zjednodušil, že je to podľa slov prednášajúcej, sedenie v kaviarni a rozprávanie sa s klientmi. Žiadne radenie, ale hlavne hľadanie cieľov a riešení krok za krokom... Budiš, ešte celkom čulí sme to strávili.
Aby som nezabudol aj na pozitíva, za vložené euro dostal každý z nás pohár sektu, rôzne propagačné tlačoviny, balíček čaju, pol kubického centimetra nejakej voňavky a poukaz na menu v nejakej reštaurácii za 5 €. Nie je však jasné, či je to cenový limit, ktorý si treba zaplatiť, alebo menu v hodnote 5 € zdarma. To sa uvidí až tam, alebo asi neuvidí, lebo nemám rád veľké porcie... Kto by si myslel, že to bol koniec, veľmi by sa mýlil. Po filme bola ešte prednáška o tom, ako sa má ozdobiť Veľkonočný stôl. A potom tombola, ktorá už bez nás, ktovie ako dopadla a pohostenie s kúskom pizze. Za ten záver ovšem neručím, lebo som radšej sadol za volant a dal si doma mastný chlieb s cibuľou.
Koho by po tom všetkom ešte zaujímalo, aký to vlastne bol film? Ale predsa, išlo o film z americkej produkcie "Skús ma rozosmiať" (Just Go with It), akože inak, romantická komédia. V niekdajších videopožičovniach by sa rýchlo premiestnil medzi zábavné ležiaky. Popravde trochu mierne drsná komédia vo vyjadrovaní i v použitých gagoch. Našlo sa v nej aj niekoľko miest vhodných na zasmiatie a jedna scéna typu "doják". Nie veľmi dojímavá, len jemne precítená "pravá láska". O príbehu pri takejto komédii radšej pomlčím, bola by to škoda slov. Ako obvykle ide o baby a chlapov a to všetko medzi nimi náležite roztopašné.
Nebudem sa vyjadrovať v štýle odporúčam/neodporúčam, lebo dnes by som nebol, z pochopiteľných dôvodov, filmársky objektívny. Mal som chuť sa zabaviť, ale po únave z hodinového odkladu s nudnou prezentáciou mi už nálada k humoru padla na nižšiu úroveň. A ešte jeden postreh, nakoľko to bolo bez nášho vedomia organizované ako babská jazda, tak som v sále spočítal chlapov, boli sme štyria, teda pomer muži/ženy 4:50. A ešte jedna príjemná vec, v kine sme sedeli vedľa mladého páru a hneď po pozdrave sme začali rozhovor a po niekoľkonásobnej výmene viet a názorov sme zistili, že sme susedia a bývame v susedných domoch. Svet je malý.
_______________
Oficiálna stránka: http://www.justgowithit-movie.com/
Réžia: Dennis Dugan, Scenár: Allan Loeb, Timothy Dowling, kamera: Theo van de Sande, hudba: Rupert Gregson-Williams, hrajú: Adam Sandler, Brooklyn Decker, Jennifer Aniston, Nicole Kidman, Timothy Dalton
Reedícia múdrosti
Moja rubrika "Perly ducha" sa preplnila a ľúto mi je zmazať tie múdre vety, tak som sa rozhodl ich tu znova vydať napospas čitateľom wabovín ako riadne mimoriadny článok.
To, čo my voláme civilizáciou, je len snaha človeka vnútiť svoje hodnoty svetu prírody.
(Bailard v knihe Hrobka od K. Moss)
Do džungle demokracie sa hodí iba ten, kto zdravo vidí len cudzie chyby.
(Ľubomír Feldek)
Ideál je to, čo nie je.
(ja)
Ak ja chcem byť ako on, kto potom bude ako ja?
(Marián Béreš)
Hovorí sa, že 90 percent televízneho vysielania je odpad. Lenže 90 percent čohokoľvek je odpad.
(Gene Roddenberry)
Naši politici preferujú Slovákov. Na nikoho iného nekašlú.
(D. Mika)
Každý predsa vie, že v knihách sa píše konečná a úplná pravda, zatiaľ čo vety na webe píše kdejaký pes alebo šimpanz.
(Nič mimoriadne)
Keď ruka ruku myje, tváre môžu ostať špinavé.
(voľne podľa pravdy)
Osamelí ľudia venujú zvýšenú pozornosť záporným sociálnym podnetom.
(veda.sme.sk)
Demokracia niektorým vyhovuje len ak majú väčšinu.
(M. Tkáč)
Čo človek nezažije na tomto svete, v druhom márne čaká.
(ja)
Minulosť je všade okolo nás a je stále silnejšia ako budúcnosť.
(ja)
(Bailard v knihe Hrobka od K. Moss)
Do džungle demokracie sa hodí iba ten, kto zdravo vidí len cudzie chyby.
(Ľubomír Feldek)
Ideál je to, čo nie je.
(ja)
Ak ja chcem byť ako on, kto potom bude ako ja?
(Marián Béreš)
Hovorí sa, že 90 percent televízneho vysielania je odpad. Lenže 90 percent čohokoľvek je odpad.
(Gene Roddenberry)
Naši politici preferujú Slovákov. Na nikoho iného nekašlú.
(D. Mika)
(Nič mimoriadne)
Keď ruka ruku myje, tváre môžu ostať špinavé.
(voľne podľa pravdy)
Osamelí ľudia venujú zvýšenú pozornosť záporným sociálnym podnetom.
(veda.sme.sk)
(M. Tkáč)
Čo človek nezažije na tomto svete, v druhom márne čaká.
(ja)
Minulosť je všade okolo nás a je stále silnejšia ako budúcnosť.
(ja)
Jedine Chuck Norris dokáže z USA urobiť USB :-)
2011/04/01
Karty sú už rozdané
Keďže je dnes piatok, chcel som pôvodne zaradiť túto úvahu do novej rubriky označenej ako "piatnik", analogicky ako "sobotník", ale včas som cúvol, keď som si spomenul na svoju "pravidelnú" rubriku "sobotník". Asi nie som stvorený pre pevne zošnurované poriadky. Preto ma ani niekdajšia povinná vojenčina vôbec, ale vôbec nebavila. Napriek tomu to nepovažujem za stratené roky, lebo som tam získal svoje najúplnejšie elektronické dovzdelanie z logických obvodov, a to v čase, keď ešte logike kraľovali miniatúrne elektrónky.
Poďme však k novotvaru "piatnik", ktorý som zavrhol aj pre zhodu s názvom tradičnej viedenskej firmy PIATNIK na výrobu hracích kariet. Už keď som bol malý, som si všimol na kartách tento názov, lebo karty boli vtedy našou domácou televíziou, učebnicou postrehu, len nie modlitebnou knižkou ako v piesni o balíčku kariet. Ostali mi len pekné kartárske spomienky. Dnes už máme karty založené v spodnom šuplíku ako rodinnú relikviu.
O niečo menej optimisticky, ale o to skutočnejšie na mňa zapôsobil nedávny článok Ludvíka Vaculíka o jarnom uvažovaní na sklonku jesene:
Niekedy je to tak, že karty sú už rozdané a človek nazrie do seba a svet si to ani nevšimne a točí sa ďalej ku svojmu nekonečnu. V pravidelných cykloch podľa mayského kalendára sa blížime k niečomu veľkému. Uvoľnite sa preto prosím, začína víkend. Možno poprší, tak vytiahnite svoj balíček kariet a vstúpte do seba. Lebo je dôležité, v prvom rade, poznať seba samého.
Poďme však k novotvaru "piatnik", ktorý som zavrhol aj pre zhodu s názvom tradičnej viedenskej firmy PIATNIK na výrobu hracích kariet. Už keď som bol malý, som si všimol na kartách tento názov, lebo karty boli vtedy našou domácou televíziou, učebnicou postrehu, len nie modlitebnou knižkou ako v piesni o balíčku kariet. Ostali mi len pekné kartárske spomienky. Dnes už máme karty založené v spodnom šuplíku ako rodinnú relikviu.
O niečo menej optimisticky, ale o to skutočnejšie na mňa zapôsobil nedávny článok Ludvíka Vaculíka o jarnom uvažovaní na sklonku jesene:
"Pořád píšu: o všem, co mě napadne. Vůbec nečekám, že to bude mít nějaký účinek. Dělám to pro sebe, osvědčilo se mi to: je to zdravé. A jsem i jinak jaksi smířlivější. Nemusím mít na všecko názor, a co si myslíte vy, to mi už vůbec nevadí." (zdroj: Literárky v síti)
Niekedy je to tak, že karty sú už rozdané a človek nazrie do seba a svet si to ani nevšimne a točí sa ďalej ku svojmu nekonečnu. V pravidelných cykloch podľa mayského kalendára sa blížime k niečomu veľkému. Uvoľnite sa preto prosím, začína víkend. Možno poprší, tak vytiahnite svoj balíček kariet a vstúpte do seba. Lebo je dôležité, v prvom rade, poznať seba samého.
2011/03/31
2011/03/30
Onegin
Zo študentských čias mi pri spomienke na Eugena Onegina stále naskočí list Tatiany Oneginovi. My sme sa ho učili v slovenskom preklade. Škoda, možno v originále podľa Puškina to zneje lepšie. Z Puškina mi ostal iba originál kompletného "Pamjatnika". Nech už boli metódy našich učiteľov aké boli, niečo večné nám predsa do mladých hláv natlačili.
Tento večer v SND som neorganizoval ja a až do poslednej chvíle som si myslel, že ideme na operu. S operou som už v priateľskom vzťahu, s baletom si až tak nahlas netykám. Dôležité je, že i tam je hudba, v tomto prípade hudba ruského velikána Čajkovského. Preorientoval som sa teda na balet a môžem povedať, že som s potešením kvitoval, že nemusím čítať libreto na sveteľnej tabuli.
Prvé dejstvo bolo pre mňa takým skúšobným, aby som sa zorientoval v deji cez hudbu a tanečné gestá i kreácie. Musím ale povedať, že scéna v prvom dejstve príliš neoslnila, bola maximálne jednoduchá a chladná, ničím nepripomínajúca ruské reálie. Zato začiatok druhého dejstva priniesol v snových predstavách Tatiany, scénickú dynamiku vytvorenú veľkorozmernou projekciou a bohatým zadymením. V hudobnej zložke s tým ladila tretia veta z Čajkovského symfónie č. 3 D-dur, op. 29 s perfektným precíteným huslovým partom. Orchester svoju rolu zvládal perfektne až do konca a plná sála SND ho ocenila búrlivým potleskom pri klaňačke dirigenta Martina Gigaca.
Baletné predstavenie Onegina mi napriek zmene mojich prvotných očakávaní prinieslo plný zážitok zo symbiózy Čajkovského hudby s baletnými výkonmi súboru a s Puškinovým príbehom. Vďaka za príjemný večer aj mojej rodine a známym, ktorí boli s nami.
________________
Balet SND v Bratislave a Balet ŠD v Košiciach: A. S. Puškin, P. I. Čajivskij, V. Medvedev - Onegin.
Baletná dráma v dvoch dejstvách
Tento večer v SND som neorganizoval ja a až do poslednej chvíle som si myslel, že ideme na operu. S operou som už v priateľskom vzťahu, s baletom si až tak nahlas netykám. Dôležité je, že i tam je hudba, v tomto prípade hudba ruského velikána Čajkovského. Preorientoval som sa teda na balet a môžem povedať, že som s potešením kvitoval, že nemusím čítať libreto na sveteľnej tabuli.
Prvé dejstvo bolo pre mňa takým skúšobným, aby som sa zorientoval v deji cez hudbu a tanečné gestá i kreácie. Musím ale povedať, že scéna v prvom dejstve príliš neoslnila, bola maximálne jednoduchá a chladná, ničím nepripomínajúca ruské reálie. Zato začiatok druhého dejstva priniesol v snových predstavách Tatiany, scénickú dynamiku vytvorenú veľkorozmernou projekciou a bohatým zadymením. V hudobnej zložke s tým ladila tretia veta z Čajkovského symfónie č. 3 D-dur, op. 29 s perfektným precíteným huslovým partom. Orchester svoju rolu zvládal perfektne až do konca a plná sála SND ho ocenila búrlivým potleskom pri klaňačke dirigenta Martina Gigaca.
Baletné predstavenie Onegina mi napriek zmene mojich prvotných očakávaní prinieslo plný zážitok zo symbiózy Čajkovského hudby s baletnými výkonmi súboru a s Puškinovým príbehom. Vďaka za príjemný večer aj mojej rodine a známym, ktorí boli s nami.
________________
Balet SND v Bratislave a Balet ŠD v Košiciach: A. S. Puškin, P. I. Čajivskij, V. Medvedev - Onegin.
Baletná dráma v dvoch dejstvách
2011/03/28
Martinove štruktúry a detaily
Také je zameranie výstavy fotografií Martina Nikodýma. Maxi formát fotografií je pôsobivý, ale aj náročný na technické spracovanie. Nemyslím tým možnosti počítačovej digitálnej tlače, tie sú bez pochyby schopné všetkého, ale myslím na kvalitu prvotného záznamu na digitálny snímač. To znamená aj kvalitne kresliaci objektív a dostatočne veľký počet zosnímaných pixelov. Na makro zábery k tomu ešte špeciálny makro objektív. Čerešničkou na torte je potom videnie autora, jeho nápad a kompozícia.
Veľkoformátové fotografie Martina Nikodýma sú na prvý pohľad jednoduché, ale dá sa v nich nájsť autorský zámer. Zaujala ma napríklad štruktúra popraskanej vysušenej pôdy. Takmer pravidelné vzorky prasklín vypĺňajú plochu v perspektívnom zmenšovaní, ale v celej hĺbke ostré. Iný zámer je vidieť na zábere rozkvitnutej lúky s minimálnou hĺbkou ostrosti, ktorá vrství kvietky do dvoch rovín - ostrej a neostrej. Inak zvláštny je obraz púpav, na prvý pohľad neurčitá kompozícia núti pozorovateľa hľadať autorský zámer a ak sa podarí, nájde ho.
Je trochu rizikové takto opisovať výstavu fotografií, keď to nie je možné dokumentovať obrazom. Tak na záver spomeniem už len niektoré motívy, a môžete si ich vlastnou predstavivosťou vykresliť (pre mňa je to skúška vizuálnej pamäte) - pohľad zhora na kľačiacich moslimov v bielom, pohľad do koruny stromu so širokého uhla (pekné), jediný trs trávy, okolo neho okruh červenej zeme a zvyšok obrazu je suchá tráva (super). Mozaiku plní aj niekoľko vcelku zaujímavých detailov s rybami.
Na obraze vyplnenom chili papričkami sa mi zbehli slinky, ale na detailnom zobrazení červených baraních rohov som si všimol, že technika nezvládla kresbu v červenej farbe.Ešte hádam treba spomenúť detail obyčajného trávnika, zelená štruktúra, ale pre moje oko nič zaujímavé, len tá odvaha dať to na výstavu. Táto bola u mňa hodnotená najnižšie, ale vypočul som si aj presne opačný názor. Možno, že niekto má rád zelené...
Galéria aj z vystavených fotografií je na galery.art.sk
Veľkoformátové fotografie Martina Nikodýma sú na prvý pohľad jednoduché, ale dá sa v nich nájsť autorský zámer. Zaujala ma napríklad štruktúra popraskanej vysušenej pôdy. Takmer pravidelné vzorky prasklín vypĺňajú plochu v perspektívnom zmenšovaní, ale v celej hĺbke ostré. Iný zámer je vidieť na zábere rozkvitnutej lúky s minimálnou hĺbkou ostrosti, ktorá vrství kvietky do dvoch rovín - ostrej a neostrej. Inak zvláštny je obraz púpav, na prvý pohľad neurčitá kompozícia núti pozorovateľa hľadať autorský zámer a ak sa podarí, nájde ho.
Je trochu rizikové takto opisovať výstavu fotografií, keď to nie je možné dokumentovať obrazom. Tak na záver spomeniem už len niektoré motívy, a môžete si ich vlastnou predstavivosťou vykresliť (pre mňa je to skúška vizuálnej pamäte) - pohľad zhora na kľačiacich moslimov v bielom, pohľad do koruny stromu so širokého uhla (pekné), jediný trs trávy, okolo neho okruh červenej zeme a zvyšok obrazu je suchá tráva (super). Mozaiku plní aj niekoľko vcelku zaujímavých detailov s rybami.
Na obraze vyplnenom chili papričkami sa mi zbehli slinky, ale na detailnom zobrazení červených baraních rohov som si všimol, že technika nezvládla kresbu v červenej farbe.Ešte hádam treba spomenúť detail obyčajného trávnika, zelená štruktúra, ale pre moje oko nič zaujímavé, len tá odvaha dať to na výstavu. Táto bola u mňa hodnotená najnižšie, ale vypočul som si aj presne opačný názor. Možno, že niekto má rád zelené...
Galéria aj z vystavených fotografií je na galery.art.sk
2011/03/26
Time out
Včera som si vzal oddychový čas. Odmietol som obrábať záhradu, radšej som sa vybral do slnkom vyhriatych ulíc. A veru, bolo tam skoro ako v lete, 22°C na slnku. Zvláštne bolo, že som tam šiel pešo, lebo môj bicykel pred pár dňami vypustil zadnú dušu. Prvý jarný defekt ma trochu potrápil, našiel som síce doma súpravu na lepenie duší, ale lepidlo bolo úplne vyparené. Tak som si z pozície pešca vychutnával iný pohľad na svet a na ľudí, lebo ulice boli plné príjemnej človečiny.
Medzi ľuďmi si človek musí vypočuť všeličo. Napríklad, dvojica mladých ľudí, ona s pončom na krku, on s ruksakom, keď ma míňali konverzovali zvláštnym spôsobom. Zachytil som vetu slečny: "Nebudem predsa s tebou chodiť za každou (p... píp)". Hádka na ulici mi pripadá úplne samozrejmá, poznám to, ale to slovo z úst dámy, ktorá bola inak krásna ako figurína vo výklade, ma prekvapilo. On zrejme chcel zabočiť a ona ho upodozrievala, že len preto, lebo... Nemohol som odolať potešeniu z "dežavú".
Medzi ľuďmi si človek musí vypočuť všeličo. Napríklad, dvojica mladých ľudí, ona s pončom na krku, on s ruksakom, keď ma míňali konverzovali zvláštnym spôsobom. Zachytil som vetu slečny: "Nebudem predsa s tebou chodiť za každou (p... píp)". Hádka na ulici mi pripadá úplne samozrejmá, poznám to, ale to slovo z úst dámy, ktorá bola inak krásna ako figurína vo výklade, ma prekvapilo. On zrejme chcel zabočiť a ona ho upodozrievala, že len preto, lebo... Nemohol som odolať potešeniu z "dežavú".
2011/03/24
Bublanina
V živote človeka sa striedajú rôzne obdobia, menia sa "preferencie". Niekedy sa mení aj okruh ľudí, s ktorými komunikujeme a vždy tak zbierame svoje ťažko, či ľahko nadobudnuté životné skúsenosti. Učíme sa žiť, až si raz uvedomíme, že práve teraz sme tak múdri, že už to ďalej nevydržíme a musíme tú svoju múdrosť realizovať na poslucháčoch, čitateľoch (blogujeme) a tak podobne.Vtedy človek prichádza na trh s vlastnou múdrou kožou. Je to obdobie, kedy si uvedomujeme, že každá druhá (alebo aj prvá) veta, ktorú vyslovíme, je neuveriteľne múdra. Vek nerozhoduje, lebo je to rôzne. Jeden k tomu dospeje už ako adolescent, iný na to potrebuje takmer celý život. Človek nachádzajúci sa v tomto štádiu vývoja jednoducho nemôže dopustiť, aby ľudstvo prišlo o to jeho jedinečné múdro. Niekto si včas uvedomí, že na podobné múdra prišli už dávno milióny iných ľudí, presne ako on a zmĺkne. Iný nie, a potom dožíva svoj život s pocitom blaha z vlastnej dokonalosti.
Toľko na úvod k môjmu dnešnému blogovaniu... Teraz neviem, o čom som vlastne chcel písať? Aha, "bublanina". Ale nebude to recept na chutný koláč, aj keď sa to jedla týka. Včera sme mali pirohy, také varené trojuholníčky plnené tvarohom, na cibuľke s maslom. K tomu je tradične kyslé mlieko. Úžasná kombinácia. Lepšia je už len domáca klobása s feferónkami, zapíjaná žinčicou. Koniec koncov sa to okrem iného prejavuje ako zvláštna akustická bublanina...
:)
2011/03/20
Aššurbanipal
Aššurbanipal (668-627 BC), posledný veľký kráľ Asýrie, postavil veľké paláce a knižnicu v Ninive. Bola to najväčšia knižnica vo vtedajšom svete. Dal do nej pozvážať a prepísať množstvo zápisov na hlinených tabuľkách, aj na papyrusoch. Touto knižnicou sa inšpiroval aj Alexander veľký, keď zakladal inú slávnu knižnicu v Alexandrii.
Knižnica v Ninive vyhorela, podobne neskôr aj Alexandrijská. Šťastím knižnice v Ninive bolo, že zápisy klinovým písmom na hlinených tabuľkách nezhoreli. Požiar ich nezničil, hlina je našťastie nehorľavá, ale urobil z nich pálené tehličky a tak ich uchoval po tisícročia pod pieskom ako vzácnu keramiku. Pri archeologických vykopávkach v Ninive sa našli desaťtisíce tabuliek.
Literatúra z územia Mezopotámie je písaná v sumerskom jazyku klinovým písmom. Pri vykopávkach v Ninive a v ďalších sumerských mestách sa našli zapísané mýty o stvorení sveta, zaklínadlá, hymny, účtovné záznamy a iné všedné veci administratívy. Na jedenástich tabuľkách sa zachovalo aj najstaršie literárne dielo - Epos o Gilgamešovi, ktoré opisuje púť uruckého kráľa Gilgameša, syna smrteľníka a bohyne.
Okrem kroniky, mytologických a náboženských textov sa našli aj texty zmlúv a kráľovských dekrétov, ale aj dokumenty z medicíny a astronómie. Múdrosti prežili zachované na dátových nosičoch tej doby, ktoré sa ukázali ako vhodné na historické posolstvo. Alexandrijská knižnica mala smolu, že tam, všetko čo bolo na papyrusových zvitkoch, zhorelo. Múdrosti zhoreli, ale život vo vesmíre šiel ďalej svojou cestou.
Ktovie, čo vykopú naši nasledovníci, evolučne stvárnený novým prostredím tejto zeme o tisíce rokov? Počítače a hard-disky CD, DVD a Blue ray disky budú úhľadne spečené do beztvarej hmoty. Opo sapiens budú skúmať naše plastové fľaše ako náboženský artefakt akejsi dávnej vyspelej civilizácie. Budú potešení, keď nájdu ložiská rádioaktívneho materiálu, podobne ako sme sa my potešili v danom čase uhliu a potom rope.
A život vo vesmíre pôjde ďalej svojou cestou.
Ktovie, či už nenastal čas na prepis našich úžasných vedomostí (a blogov) klinovým písmom do hlinených tabuliek? Pre istotu vypáliť a zasypať pieskom...
Knižnica v Ninive vyhorela, podobne neskôr aj Alexandrijská. Šťastím knižnice v Ninive bolo, že zápisy klinovým písmom na hlinených tabuľkách nezhoreli. Požiar ich nezničil, hlina je našťastie nehorľavá, ale urobil z nich pálené tehličky a tak ich uchoval po tisícročia pod pieskom ako vzácnu keramiku. Pri archeologických vykopávkach v Ninive sa našli desaťtisíce tabuliek.
Literatúra z územia Mezopotámie je písaná v sumerskom jazyku klinovým písmom. Pri vykopávkach v Ninive a v ďalších sumerských mestách sa našli zapísané mýty o stvorení sveta, zaklínadlá, hymny, účtovné záznamy a iné všedné veci administratívy. Na jedenástich tabuľkách sa zachovalo aj najstaršie literárne dielo - Epos o Gilgamešovi, ktoré opisuje púť uruckého kráľa Gilgameša, syna smrteľníka a bohyne.
Okrem kroniky, mytologických a náboženských textov sa našli aj texty zmlúv a kráľovských dekrétov, ale aj dokumenty z medicíny a astronómie. Múdrosti prežili zachované na dátových nosičoch tej doby, ktoré sa ukázali ako vhodné na historické posolstvo. Alexandrijská knižnica mala smolu, že tam, všetko čo bolo na papyrusových zvitkoch, zhorelo. Múdrosti zhoreli, ale život vo vesmíre šiel ďalej svojou cestou.
Ktovie, čo vykopú naši nasledovníci, evolučne stvárnený novým prostredím tejto zeme o tisíce rokov? Počítače a hard-disky CD, DVD a Blue ray disky budú úhľadne spečené do beztvarej hmoty. Opo sapiens budú skúmať naše plastové fľaše ako náboženský artefakt akejsi dávnej vyspelej civilizácie. Budú potešení, keď nájdu ložiská rádioaktívneho materiálu, podobne ako sme sa my potešili v danom čase uhliu a potom rope.
A život vo vesmíre pôjde ďalej svojou cestou.
Ktovie, či už nenastal čas na prepis našich úžasných vedomostí (a blogov) klinovým písmom do hlinených tabuliek? Pre istotu vypáliť a zasypať pieskom...
2011/03/18
Doktor Lucky a stredovek
Zvláštna konštelácia Mesiaca voči Zemi a iným planétam spôsobila neobvyklý úkaz, že som si večer sadol k TV a sledoval som doktora Luckého. Možno k tomu prispel malou mierou aj fakt, že som práve dočítal krížovú ságu od Kate Mossovej, Labyrint. Vzápätí som dostal otázku, čím to je, že táto kniha sa stala svetovým bestsellerom? Zaujímavá otázka,ktorá zrejme nemá jednoznačnú odpoveď. Je to prostý fakt, z ktorého sa dá skôr spätne odvodiť stav globalizovanej spoločnosti, než naopak.
Neviem, "čo chcel básnik povedať", ale mne táto kniha hovorí aj o tom, ako sa ľudské dejiny opakujú, hovorí o podobnosti súčasnosti s minulosťou. Technický pokrok a iná úroveň blahobytu "vyspelej" súčasnej spoločnosti sú jedinečné, to nepopieram, ale ak sa zamyslíme nad konaním zainteresovaných postáv v stredoveku a v súčasnosti, v honbe za "tajomstvami" grálu, tak to vychádza naprosto rovnako. Sledovanie, prenasledovanie, mučenie a bezohľadné vraždy. A nemyslím si, že je to len výmysel autorky, vychádza to z reality.
Škoda, že si autori a tvorcovia tohto seriálu nepozreli aj (pôvodnú) Nemocnicu na okraji mesta, ktorá je aj dynamickou akustickou lahôdkou. To nie je len pastva pre oči, ale aj pre uši. Na to netreba zabúdať. Doktor Joj Lucky sa dosť viditeľne inšpiroval typom postavy "Dr. House", čo by mi nevadilo, keby to nebolo tak okaté. Inak tejto TV uznávam jej seriálové zameranie, aj keď ja mám na seriály inak vyhranený názor. Myslím si, že je to pre nich celkom dobrá škola a hádam sa v tom po pár rokoch zdokonalia.
(Ha - napísal som článok v dvoch paralelných dejových líniách, ako Kate Mossová román).
_________
Dr. Ludsky - podobnosť čiste náhodná :)
Aké sú teda atribúty Labyrintu? Predovšetkým je to problematika stredoveku a rozporuplnosti náboženského kvasenia vtedajšej spoločnosti a istá paralela so súčasnosťou. Pomerne jednoduchá dejová línia ozvláštnená prelínaním dvoch dejov v minulosti a v prítomnosti. Spojenie dvoch dejových línií cez "duchovný" princíp predstáv a videní. Tento princíp sa opakuje vo všetkých troch knihách Kate Moss, čo môže byť pri prípadnom ďalšom pokračovaní v podobnom duchu, trochu problematické a triviálne.
Neviem, "čo chcel básnik povedať", ale mne táto kniha hovorí aj o tom, ako sa ľudské dejiny opakujú, hovorí o podobnosti súčasnosti s minulosťou. Technický pokrok a iná úroveň blahobytu "vyspelej" súčasnej spoločnosti sú jedinečné, to nepopieram, ale ak sa zamyslíme nad konaním zainteresovaných postáv v stredoveku a v súčasnosti, v honbe za "tajomstvami" grálu, tak to vychádza naprosto rovnako. Sledovanie, prenasledovanie, mučenie a bezohľadné vraždy. A nemyslím si, že je to len výmysel autorky, vychádza to z reality.
Kvôli objektívnosti nesmiem zabudnúť na výborný rozprávačský štýl Kate Mossovej, aj keď ho vnímam len cez preklad Maríny a Vladimíra Gálisových. Rozprávačský štýl Kate by som pripodobnil "bestsellerovému" štýlu Dana Browna (opieram sa len o svoj čitateľský obzor...). V Labyrinte je pomerne rozsiahly, ale ešte stráviteľný opis reálií, čo je celkom pochopiteľné v stredoveku, ktorý nám je značne vzdialený, ale zaujímavý je aj opis súčasnosti turisticky atraktívnych miest.Po dočítaní dobrej knihy ostáva v čitateľovi kúsok "intelektuálneho vákua", ako keď tuhý fajčiar odrazu prestane. Tak to bolo aj s touto knihou. Ostáva mi ešte Hrobka, ale možno, kým sa k nej (nie do nej) dostanem, tak Kate Mossová napíše ďalší román... Včerajšie vákuum mi teda, aj kvôli Mesiacu, vyplnil doktor Lucky. Aby som vyjadril svoj "globálny" dojem, stačí, ak poviem, že ma doktor monotónnosťou svojho hlasu uspával. Celkom nechápem túto prehnanú pseudo snahu o "prirodzenosť", ktorá mne pripadá neprirodzená.
Škoda, že si autori a tvorcovia tohto seriálu nepozreli aj (pôvodnú) Nemocnicu na okraji mesta, ktorá je aj dynamickou akustickou lahôdkou. To nie je len pastva pre oči, ale aj pre uši. Na to netreba zabúdať. Doktor Joj Lucky sa dosť viditeľne inšpiroval typom postavy "Dr. House", čo by mi nevadilo, keby to nebolo tak okaté. Inak tejto TV uznávam jej seriálové zameranie, aj keď ja mám na seriály inak vyhranený názor. Myslím si, že je to pre nich celkom dobrá škola a hádam sa v tom po pár rokoch zdokonalia.
(Ha - napísal som článok v dvoch paralelných dejových líniách, ako Kate Mossová román).
_________
Dr. Ludsky - podobnosť čiste náhodná :)
2011/03/15
Mimochodom, o počasí
Leto k nám prišlo zvláštne, tak odrazu a bez ohlásenia. Stromy nestihli napučať a jar tu ešte nie je. V meste náhlivo otvorili všetky zmrzlinárne a mládež na pešej zóne už s pôžitkom líže svoje kopčeky. Ja som zasial prvé semienka - reďkvičku troch rôznych farieb a hrášok.Aj papriková sadba už na mňa kýva z okna, že by sa radi osamostatnili, lebo materský črepník už predvčerom prerástli. Nezvyknem sa vyjadrovať k budúcnosti, nerád prorokujem, ale zajtra určite budem presádzať moje papričky. Keď musíš, tak musíš, ale urobím to rád. Potom budem opäť čakať ako naberú silu len z vody a novej zeme.
Je neuveriteľné, ako z takého malého semienka vyrastie rastlina schopná plodiť svoje deti. A stále sa to opakuje, rok čo rok. Napriek tomu ma to každú jar udivuje, ale aj teší. Tie semienka reďkvičiek a hrášok pritlačený pod vrstvou zeme vôbec nevyzerajú, že by tam malo o pár týždňov niečo pekné a chutné vyrásť.
Toto zvláštne, predčasné leto, na ktoré sa zvrtla jar, ma trochu desí. Chytá ma obava, či sa stromy a všetko rastlinstvo stihne zazelenieť. Verím im. Už mi tá ich zelená veľmi chýba. Aj môjmu objektívu. O dobrých úmysloch "počasia" by ma presvedčil tichý jarný dážď. A ešte keby tak, popri všetkom, z neho pršal optimizmus. Verím, že aj to príde.
2011/03/14
Vidieť Carcassone
Čitatelia wabovín už vedia, prečo spomínam práve Carcassone. Nedávno som totiž dočítal knihu Zimní duchovia od Kate Mossovej. Dej knihy sa odohráva vo Francúzsku, práve neďaleko Carcassone (Kate s rodinou býva striedavo vo West Sussex a v Carcassone). Aby toho nebolo dosť, už som zase v Kate Mossovej Labyrinte (nakoniec si nechávam príznačne Hrobku). Aj v Labyrinte je rovnaká tématika zo začiatku 13. storočia.
Dej sa opäť odohráva na juhu Francúzska, priamo v Carcassone. Zatiaľ mám za sebou iba jednu tretinu knihy (postupujem ako v hokeji). Kto by po takom nápore starých reálií nezatúžil pozrieť si kultúrne dedičstvo Unesco - hradby Château Comtal na internete, alebo na vlastné oči, či na vlastný objektív? Len ten horeuvedený múdry citát, vytrhnutý práve z Hrobky ma trochu brzdí. Že by už potom mohlo skončiť moje blogové obdobie? Najlepšie je vyskúšať, veď uvidíme...
Carcassone vraj ročne navštívia 3 milióny turistov. Na porovnanie, zámok Neuschwangau v Bavorsku navštívi len milión. V blízkosti Carcassone, v dedine Limoux vraj vynašli šumivé víno. Potom im ale ten nápad ukradol Dom Perignon. A niekto si myslí, že sa kradne len u nás... Ťažké to boli časy, keď katolícke križiacke vojská viedli vojnu proti vlastným kacírom, doma v Európe.
Neďaleký Avignon založili starí Rimania. Najväčší rozvoj zažil počas obdobia, keď sa stal sídlom siedmych pápežov a neskôr aj protipápežov. Bolo to v rokoch 1309 až 1377. Mesto patrilo cirkvi až do roku 1791, kedy ho anektovala nová Francúzska republika. Južné Francúzsko je posiate množstvom miest a mestečiek zvučných mien s bohatou históriou a dobrým vínom. Virtuálne vám teda pripíjam na zdravie vínom z Carcassone, pod hradbami Château Comtal v La Cotte de Mailles.
2011/03/12
Manželstvo zlatého rezu
Dnes sa budem rúhať a dotknem sa posvätného stavu manželského, ako spolužitia muža a ženy. Muž a žena sú dve rovnoprávne ľudské bytosti a predsa sú značne nerovnako obdarené telom srdcom i dušou. Nebudem sa rozpisovať o tých rozdielnostiach na tele i na duši, tie bývajú dosť zjavné. Bezpochyby je medzi mužom a ženou aj veľa podobností.
V spoločnosti sa z času na čas volá po rovnosti pohlaví (v práci, v odmeňovaní a pod). V manželstve však už z princípu "MUŽ a ŽENA" (všimnite si rozdielny počet písmen v tých dvoch slovách...) to nie je celkom dobre možné. Hádam iba v "registrovanom" partnerstve, v obojstranne výhodnej právnej zmluve na dobu určitú. Taká kooperácia je potom symetrická, právne definovaná, ale zároveň odporujúca estetickým pravidlám "zlatého rezu". Tým ale nechcem povedať, že "kooperácia" v medzi manželmi by nemohla byť "vzájomne výhodná". Práve tým "napätím" z rozdielnosti vzniká príťažlivosť a vzájomne výhodné dopĺňanie...
"...zlatý rez je taký kompozičný princíp, ktorý rieši harmonické vzťahy, alebo harmonickým - súladným - spôsobom rieši vzťahy jednotlivých zložiek diela a to tak, aby sa čo najbližšie priblížili k tomu ideálu krásy, ktorý sa pokladá za platný v tom období, keď dielo vzniká." (forus)
V spoločnosti sa z času na čas volá po rovnosti pohlaví (v práci, v odmeňovaní a pod). V manželstve však už z princípu "MUŽ a ŽENA" (všimnite si rozdielny počet písmen v tých dvoch slovách...) to nie je celkom dobre možné. Hádam iba v "registrovanom" partnerstve, v obojstranne výhodnej právnej zmluve na dobu určitú. Taká kooperácia je potom symetrická, právne definovaná, ale zároveň odporujúca estetickým pravidlám "zlatého rezu". Tým ale nechcem povedať, že "kooperácia" v medzi manželmi by nemohla byť "vzájomne výhodná". Práve tým "napätím" z rozdielnosti vzniká príťažlivosť a vzájomne výhodné dopĺňanie...
Dobré manželstvo je teda umením, je ako výtvarné dielo - obraz. Umelec vie, že centrálna kompozícia a symetria nepôsobia esteticky, teda sa príliš nehodia do umenia. Do harmonického spolužitia sa skôr hodí pravidlo "zlatého rezu". Teda nie symetria a naprostá vyváženosť, ale istá miera nerovnosti, prirodzeného esteticky pôsobiaceho napätia medzi prvkami obrazu.
2011/03/08
Brassica rapa
Z obrázku je jasné, že latinský názov v titulku (Brassica rapa L. var. esculenta DC) patrí zelenine so slovenským názvom Vodnica (Okrúhlica). Obsahuje vápnik, draslík, sodík a železo, ale hlavne je jemná a chutná. Dokonca by som povedal, že je aj tolerantná, lebo jej vôbec nevadí, že v Bratislave ju predávajú pod označením "reďkovka". Napriek tomu, keď som ju uvidel na pulte stánku so zeleninou, nemohol som odolať. Neváhal som ani chvíľu a nakúpil som dva zväzky po 3 kusy. Ešte dve mám...Nedávno som kdesi čítal takú zásadnú vetu o zásadách, ktorá sa mi celkom zapáčila:
"Zásady sú dobrá vec, len sa nesmú brať príliš zásadne". Keď som už pri hľadaní v mojom poznámkovom bloku, tak som práve natrafil na profesora Hawkinsa, ktorý pred časom pripustil, že najzásadnejšou silou vesmíru je gravitácia. Dokonca ju v istom zmysle stotožnil s "božským" stvoriteľským princípom. Niečo podobné sa objavilo aj vo filme Agora, kde vedkyňa prichádza na to, že bez gravitácie by sme my, ani vesmír, nemohli existovať. Tak mi to vnuklo pozmenené vďakyvzdanie: "Deo gra(vitá)tias".
Z iného súdka, nedávno som dostal e-mail od heleny:
Hello DearLovely Helena!
Its really a pleaseure to come along your profile in the site,
my name is helena kassala and search for honest partner for friendship and hope you do not mind if you do not mind please reply me back so that i can tell
you more about myself and exchange picture too
Lovely helena
Svoju odpoveď nedám preložiť googlu, ako si to urobila ty, to sa predsa pri tak intímnom návrhu nerobí. "But, I am a pleaseure too". Fotku ti neposielam, ale ak trváš na mojej fotke, stiahni sú túto, tu hore. Ubezpečujem ťa, že je naozaj moja, sám som ju nasnímal dnes večer. Lovely Brassica rapa.
2011/03/06
Čo nebolo v novinách
V Bratislave mám veľa miest, ku ktorým ma viažu príjemné spomienky. Keď sa ma rodina spýtala, kde by som najradšej zašiel s nimi na záverečnú večeru týždenného pobytu, tak som začal loviť reštaurácie v spomienkach. Tu ani Google neporadí, aj keď ponúka široký výber. Našiel som teda niekoľko príjemných miest, len tak, po pamäti. Vo výbere sa ocitla čárda pri Veľkom Draždiaku, kde sme kedysi svadbovali, Jánošíkov dvor, kde sme už niekoľkokrát jedli a reštaurácia pod hradom pri NRSR. Tá a Lebenfinger sa mi zdali príliš nóbl na ukončenie pracovného týždňa.
Nakoniec vyhrala reštaurácia Romantika, kde sme boli naposledy pred piatimi rokmi. Iba raz, ale mám v nej zakotvené dva pevné body. Jedným je Hríb, teda "ten Hríb spod lampy", ktorý tam vtedy tiež večeral a druhým je viedenská roštenka. Tú tam robia perfektnú. Takú hromadu chutne opraženej cibule inde nedostanete. Hádam iba u Zlatého Bažanta v Banskej Bystrici. Spomienky sa potvrdili, uhorkový šalát neodolateľne rozvoniaval a roštenka bola možno aj lepšia ako vtedy. Len Hríba vedľa nebolo... Čašník síce potvrdil, že tam stále chodieva a že aj včera tam bol. Nie že by mi chýbal, ja hríby, okrem hlivy ústricovej, globálne vynechávam z jedálnička.
Tak zase o 5 rokov sa stretneme v Romantike... a možno príde aj Hríb.
Nakoniec vyhrala reštaurácia Romantika, kde sme boli naposledy pred piatimi rokmi. Iba raz, ale mám v nej zakotvené dva pevné body. Jedným je Hríb, teda "ten Hríb spod lampy", ktorý tam vtedy tiež večeral a druhým je viedenská roštenka. Tú tam robia perfektnú. Takú hromadu chutne opraženej cibule inde nedostanete. Hádam iba u Zlatého Bažanta v Banskej Bystrici. Spomienky sa potvrdili, uhorkový šalát neodolateľne rozvoniaval a roštenka bola možno aj lepšia ako vtedy. Len Hríba vedľa nebolo... Čašník síce potvrdil, že tam stále chodieva a že aj včera tam bol. Nie že by mi chýbal, ja hríby, okrem hlivy ústricovej, globálne vynechávam z jedálnička.
Tak zase o 5 rokov sa stretneme v Romantike... a možno príde aj Hríb.
2011/03/05
Bratislavský týždeň
Práca oslobodzuje, tento krát oslobodila aj mňa. Hlavne od písania na blog. Popri práci som skúsil aj trochu kultúry so Zuzanou Krónerovou na lodi a jeden film. Už som tu spomínal Rodinku a Čiernu labuť, k tomu pribudla Agora. Film, ktorý bol na internete dosť kritizovaný. Nepozeral som sa naň cez prizmu náboženstva, aj keď sa tej problematiky priamo dotýka. Zaujímal ma hlavne príbeh, ľudské posolstvo. Príbeh bol spracovaný na vcelku priemernej úrovni a posolstvom je ľudská mocibažnosť, jej víťazstvo a pád. Tak ako sa to opakuje stále, až do dnešných čias. Menia sa len slová.
* * *
V Bratislave sa mi podarilo odpočuť jeden krátky rozhovor. Bolo to pri smetiakoch, kde sa pristavila akási žena a tej druhej so smeťami ponúkala drahé hodinky. Len za 30 €, so slovami: "Kúpte si hodinky, sú strašne drahé, dám vám ich len za 30 eur. Dnes ráno som ich ukradla v Poluse..." Tak mi pri tom napadlo, je to zlodejka, alebo klamárka? Skôr by som tipoval na to druhé, predaj lacného pašovaného tovaru pod drahou značkou a zlodejina je len ako marketingový ťah, ktorý sa dnes nosí... Hodinky som nevidel, ale na prvý pohľad sa ich kvalita určite nedá posúdiť. Pre mňa je to aj tak nezaujímavý artikel, lebo odkedy nosím mobil, moje náramkové hodinky odpočívajú v pokoji.
* * *
Na záver ešte pár slov o divadle v podpalubí. Bol to jeden kultúrny večer so stále krásnou večernou panorámou Bratislavy z petržalského brehu Dunaja. Loď Adyho Hajdu osloví hlavne "kaviarenskou" časťou, kde obsluhujú čašníci s "čiernymi sukňami". To píšem preto, že podobne sa vyjadrila Kate Mossová v románe z prostredia južného Francúzska Zimní duchovia, ktorý som práve vtedy dočítal. V lodnej kaviarni podávajú okrem iného aj výborný mätový čaj. V divadelnej časti monodráma, divadlo jedného herca, či "one-woman show".
Videl som niečo také prvýkrát a navyše v prostredí demontovanej strojovne bývalej lode. Obyčajné stoličky pre 150 divákov a herečka na dosah ruky, na to si treba chvíľu zvykať. Mal som dojem, že aj Zuzana Krónerová v postave osamelej starnúcej ženy Shirley Valentine si na nás zvyká a naplno sa uvoľnila až v druhej polovici po prestávke. Do kultúrneho zážitku toho večera si určite právom vkladám tri rovnocenné dojmy: večernú panorámu mesta, mätový čaj na lodi a čašníkov v čiernych sukniach, rovnako ako ťažko skúšané hlasivky bosej Zuzany Krónerovej na podlahe strojovne, ktorá znamená svet.
W. Russel: Shirley Valentine - one-woman show Zuzany Kronerovej v divadele na lodi A. Hajdu.
* * *
V Bratislave sa mi podarilo odpočuť jeden krátky rozhovor. Bolo to pri smetiakoch, kde sa pristavila akási žena a tej druhej so smeťami ponúkala drahé hodinky. Len za 30 €, so slovami: "Kúpte si hodinky, sú strašne drahé, dám vám ich len za 30 eur. Dnes ráno som ich ukradla v Poluse..." Tak mi pri tom napadlo, je to zlodejka, alebo klamárka? Skôr by som tipoval na to druhé, predaj lacného pašovaného tovaru pod drahou značkou a zlodejina je len ako marketingový ťah, ktorý sa dnes nosí... Hodinky som nevidel, ale na prvý pohľad sa ich kvalita určite nedá posúdiť. Pre mňa je to aj tak nezaujímavý artikel, lebo odkedy nosím mobil, moje náramkové hodinky odpočívajú v pokoji.
* * *
Na záver ešte pár slov o divadle v podpalubí. Bol to jeden kultúrny večer so stále krásnou večernou panorámou Bratislavy z petržalského brehu Dunaja. Loď Adyho Hajdu osloví hlavne "kaviarenskou" časťou, kde obsluhujú čašníci s "čiernymi sukňami". To píšem preto, že podobne sa vyjadrila Kate Mossová v románe z prostredia južného Francúzska Zimní duchovia, ktorý som práve vtedy dočítal. V lodnej kaviarni podávajú okrem iného aj výborný mätový čaj. V divadelnej časti monodráma, divadlo jedného herca, či "one-woman show".
Videl som niečo také prvýkrát a navyše v prostredí demontovanej strojovne bývalej lode. Obyčajné stoličky pre 150 divákov a herečka na dosah ruky, na to si treba chvíľu zvykať. Mal som dojem, že aj Zuzana Krónerová v postave osamelej starnúcej ženy Shirley Valentine si na nás zvyká a naplno sa uvoľnila až v druhej polovici po prestávke. Do kultúrneho zážitku toho večera si určite právom vkladám tri rovnocenné dojmy: večernú panorámu mesta, mätový čaj na lodi a čašníkov v čiernych sukniach, rovnako ako ťažko skúšané hlasivky bosej Zuzany Krónerovej na podlahe strojovne, ktorá znamená svet.
W. Russel: Shirley Valentine - one-woman show Zuzany Kronerovej v divadele na lodi A. Hajdu.
2011/02/26
Čierna a biela labuť
Nedávno prebehla dosť rozsiahla a búrlivá diskusia k článku D. Berana na Sieťovke. Našťastie sa autor príliš nerozpisoval o filmovom príbehu, tak moja zvedavosť rástla, podobne ako aj na podklade kontroverznej diskusie. To sú práve tie ťahy, pôsobiace ako reklama. Skrátka a dobre, musel som to vidieť, aby som nebalansoval medzi dvomi protichodnými názormi. Podarilo sa, ale nie som na tom oveľa lepšie.
Čierna labuť je film, v ktorom malo kontrastovať niečo naprosto normálne, ako je krása reprezentovaná hudbou a baletom s niečim narušeným, s psychickou poruchou osobnosti. Nemám rád také filmy a seriály, ktoré sa zaoberajú napríklad "myšlienkami zločinca", ale to je môj problém. Vlastne ani hororové filmy už veľmi nemusím. Nikdy by som nešiel na film o Kajínkovi, alebo Devínsky masaker, či Texaský masaker motorovou pílou. Je to porovnanie značne krívajúce, ale istá podobnosť tu predsa je.
Môj dojem, neovplyvnený recenziami a rozprávaním očitých svedkov, bol dosť rozpačitý. Musím priznať, že tam boli aj mierne nudné pasáže. Vcelku som sa však nenudil, ako na českom filme Rodinka (viď môj predchádzajúci postreh). Mám dojem, že hudby tam bolo trochu málo na môj vkus. To čo spomína autor hore uvedeného článku ako hlavný obsah filmu (čo to dalo jemu), som registroval len okrajovo a čiastočne. Rozhodne to nebol zámer autorov filmu, ani hlavný motív príbehu.
Nedokážem tento film posudzovať tak odborne, ani znalecky z hľadiska baletu, ako D. Beran, ani s rozhľadom Petra Breinera. Napriek tomu som sa pokúsil opísať môj divácky dojem. Žiadnu recenziu. Nemám však výhrady k filmárskym aspektom tohto filmu, skôr k príbehu, ako som už napísal, ktorý síce bol zvládnutý na patričnej úrovni, len môj vkus sa s ním trochu míňal... Vďaka za pozornosť, prispel som týmto svojou kvapkou do mora.
____________________
Čierna labuť (Black Swan)
USA 2010, Dráma/Thriller, Réžia: Darren Aronofsky
Hrajú: Natalie Portman, Mila Kunis, Vincent Cassel...
Čierna labuť je film, v ktorom malo kontrastovať niečo naprosto normálne, ako je krása reprezentovaná hudbou a baletom s niečim narušeným, s psychickou poruchou osobnosti. Nemám rád také filmy a seriály, ktoré sa zaoberajú napríklad "myšlienkami zločinca", ale to je môj problém. Vlastne ani hororové filmy už veľmi nemusím. Nikdy by som nešiel na film o Kajínkovi, alebo Devínsky masaker, či Texaský masaker motorovou pílou. Je to porovnanie značne krívajúce, ale istá podobnosť tu predsa je.
Môj dojem, neovplyvnený recenziami a rozprávaním očitých svedkov, bol dosť rozpačitý. Musím priznať, že tam boli aj mierne nudné pasáže. Vcelku som sa však nenudil, ako na českom filme Rodinka (viď môj predchádzajúci postreh). Mám dojem, že hudby tam bolo trochu málo na môj vkus. To čo spomína autor hore uvedeného článku ako hlavný obsah filmu (čo to dalo jemu), som registroval len okrajovo a čiastočne. Rozhodne to nebol zámer autorov filmu, ani hlavný motív príbehu.
Nedokážem tento film posudzovať tak odborne, ani znalecky z hľadiska baletu, ako D. Beran, ani s rozhľadom Petra Breinera. Napriek tomu som sa pokúsil opísať môj divácky dojem. Žiadnu recenziu. Nemám však výhrady k filmárskym aspektom tohto filmu, skôr k príbehu, ako som už napísal, ktorý síce bol zvládnutý na patričnej úrovni, len môj vkus sa s ním trochu míňal... Vďaka za pozornosť, prispel som týmto svojou kvapkou do mora.
____________________
Čierna labuť (Black Swan)
USA 2010, Dráma/Thriller, Réžia: Darren Aronofsky
Hrajú: Natalie Portman, Mila Kunis, Vincent Cassel...
2011/02/25
Rodinka
Nejakou náhodou som si nedávno pozrel český film Rodinka. To som nemal robiť, lebo teraz neviem, či je to naozaj film. Technicky je to iste film, vraj komédia, ale skôr iba rodinný sitcom. Teda "sitkom" u mňa nie je film. Prepadlo to u mňa na celej čiare. Skoro by som povedal, že sa to podobá na starý český film, teda nie vekom filmu, ale hercami, spôsobom "humoru" a tak. Podobá sa to tuctovej záľahe seriálov v televízii a ja seriály nemám rád (až na zopár výnimiek).
Z recenzií, ktoré som čítal dodatočne vyberám:
"Ne, není to dobrý film. Je to strašný film..." Píše Mr. Hlad
"Rodinka není film, nýbrž sestřih seriálu, ale hraje se v kinech." Píše i-dnes
Možno je to vytrhnuté z kontextu, ale vystihuje to podstatu. Poučenie do budúcnosti: najprv si prečítať recenzie a potom si prípadne pozrieť film.
________________________________
Rodinka
Komédia / rodinný
Réžia: Dušan Klein
Česko, 2010
Hrajú: Jana Štěpánková, Daniela Kolářová, Jaromír Hanzlík, Petr Forman, Lucie Vondráčková, Lenka Vlasáková, Josef Polášek, Naďa Konvalinková, Radek Zima, Tereza Kostková, Petr Kostka, Agáta Zimová, Veronika Svobodová, Markéta Frösslová, František Němec, Josef Alois Náhlovský
Z recenzií, ktoré som čítal dodatočne vyberám:
"Ne, není to dobrý film. Je to strašný film..." Píše Mr. Hlad
"Rodinka není film, nýbrž sestřih seriálu, ale hraje se v kinech." Píše i-dnes
Možno je to vytrhnuté z kontextu, ale vystihuje to podstatu. Poučenie do budúcnosti: najprv si prečítať recenzie a potom si prípadne pozrieť film.
________________________________
Rodinka
Komédia / rodinný
Réžia: Dušan Klein
Česko, 2010
Hrajú: Jana Štěpánková, Daniela Kolářová, Jaromír Hanzlík, Petr Forman, Lucie Vondráčková, Lenka Vlasáková, Josef Polášek, Naďa Konvalinková, Radek Zima, Tereza Kostková, Petr Kostka, Agáta Zimová, Veronika Svobodová, Markéta Frösslová, František Němec, Josef Alois Náhlovský
2011/02/23
Sme stále viac naklonení
To je pohladkanie, ku ktorému sa dnes priklonili v Rádiožurnále Slovenského rozhlasu (RTVS) a isto sa čoskoro naklonia aj ostatné spriatelené vládne médiá.
"Minister dopravy čoraz viac pripúšťa predĺženie širokorozchodnej železnice", úžasne milá formulácia. Čo už, keď musíš, tak musíš. Zvykáme si na obdobné postupy, ako keď minister financií vyhlásil, že dane zvyšovať nebudeme, ale to neznamená... A veru to vôbec neznamenalo nič iné, len to že sa dane zdvihnú. A už sú hore. Kto za to môže, je jasné. Za všetko zlé... Systémovo teraz rozdáme múku a cestoviny hladujúcim. Vyšší level je "lístkový prídelový systém", to sa mladá generácia bude čudovať.
"Minister dopravy čoraz viac pripúšťa predĺženie širokorozchodnej železnice", úžasne milá formulácia. Čo už, keď musíš, tak musíš. Zvykáme si na obdobné postupy, ako keď minister financií vyhlásil, že dane zvyšovať nebudeme, ale to neznamená... A veru to vôbec neznamenalo nič iné, len to že sa dane zdvihnú. A už sú hore. Kto za to môže, je jasné. Za všetko zlé... Systémovo teraz rozdáme múku a cestoviny hladujúcim. Vyšší level je "lístkový prídelový systém", to sa mladá generácia bude čudovať.
2011/02/18
Všednosti dňa
Všetko už bolo povedané. Globálna medzinárodná, aj domáca politika je jasná, niet čo komentovať. Aspoň pre dnešok mi stačia jednoduché príbehy a namiesto kultúry malý nákup v obchodnom centre. Vo vstupnom priestore ma vítali tri víly, štíhle ako prútik. Vyhliadli si ma k ankete o parfumoch, to zdôraznili hneď na začiatku, aby som si nemyslel, že mi chcú nejakú dráždivú vôňu nanútiť. V tom smere som však absolútny laik a nežné vône hodnotím len ako zhluk nevšedných molekúl poletujúcich vzduchom.
Víla, ktorá si ma vyhliadla spustila naučený monológ a už som bol doma. Pripomenulo mi to niekdajšie návštevy svedkov Jehovových, aj Strážnu vežu. Dobrý deň, som tá a tá, zdržím vás len minútku... atď. Vstúpil som jej radšej do monológu skôr než vyčerpá svoj naučený text a moje uši. Rozišli sme sa aj tak v dobrom, len sme si na záver, ako barterový obchod, vymenili úsmevy a poďakovania.
Stretnutím s vílami moje dnešné dialógy neskončili. Opodiaľ stál mlčiaci pán, ktorý si ma všímal už pri príchode. Asi ma ohodnotil ako náchylného k dobrým skutkom, aj moja peňaženka sa mu asi pozdávala, ale oslovil ma až keď som odchádzal. Tichým hlasom sa spýtal, či mu nemôžem dať nejaké drobné, že ešte od rána nič nejedol a to už bolo dosť po poludní. Nevyzeral na žobrajúceho, ale to dnes hádam ani nie je podmienkou, aby bol v otrhanom oblečení. Neviem prečo, ale dal som mu dve eurá s tým, že nech ich minie tak ako uzná za vhodné. Nepoďakoval, ale nevadí. Aj tak si to zapisujem ako dobrý skutok.
Podvečer sme boli medzi ľuďmi, len tak sme kráčali pomerne rušnou ulicou, keď vedľa nás zastavila dodávka. Šofér vystúpil s ponukou, či nekúpime domáci chlieb. Vraj upečený kdesi vo Veľkom Mederi. Odkedy si pečieme doma vlastnoručný chlieb, kupujeme pekárenský len občas, na spestrenie chuti. Tento však vyzeral veľmi príťažlivo, aj predajca sa tváril nenútene, ako keď stojí doma za pekárenským pultom. Na zadných sedadlách mal niekoľko čerstvých chlebov a ešte aj voňajúce bábovky, neodolali sme. Priložil by som aj fotografiu, ale už je z chleba i z bábovky len polovica.
Víla, ktorá si ma vyhliadla spustila naučený monológ a už som bol doma. Pripomenulo mi to niekdajšie návštevy svedkov Jehovových, aj Strážnu vežu. Dobrý deň, som tá a tá, zdržím vás len minútku... atď. Vstúpil som jej radšej do monológu skôr než vyčerpá svoj naučený text a moje uši. Rozišli sme sa aj tak v dobrom, len sme si na záver, ako barterový obchod, vymenili úsmevy a poďakovania.
Stretnutím s vílami moje dnešné dialógy neskončili. Opodiaľ stál mlčiaci pán, ktorý si ma všímal už pri príchode. Asi ma ohodnotil ako náchylného k dobrým skutkom, aj moja peňaženka sa mu asi pozdávala, ale oslovil ma až keď som odchádzal. Tichým hlasom sa spýtal, či mu nemôžem dať nejaké drobné, že ešte od rána nič nejedol a to už bolo dosť po poludní. Nevyzeral na žobrajúceho, ale to dnes hádam ani nie je podmienkou, aby bol v otrhanom oblečení. Neviem prečo, ale dal som mu dve eurá s tým, že nech ich minie tak ako uzná za vhodné. Nepoďakoval, ale nevadí. Aj tak si to zapisujem ako dobrý skutok.
Podvečer sme boli medzi ľuďmi, len tak sme kráčali pomerne rušnou ulicou, keď vedľa nás zastavila dodávka. Šofér vystúpil s ponukou, či nekúpime domáci chlieb. Vraj upečený kdesi vo Veľkom Mederi. Odkedy si pečieme doma vlastnoručný chlieb, kupujeme pekárenský len občas, na spestrenie chuti. Tento však vyzeral veľmi príťažlivo, aj predajca sa tváril nenútene, ako keď stojí doma za pekárenským pultom. Na zadných sedadlách mal niekoľko čerstvých chlebov a ešte aj voňajúce bábovky, neodolali sme. Priložil by som aj fotografiu, ale už je z chleba i z bábovky len polovica.
2011/02/16
Habermannov mlyn
Jozef Poláček na webnovinách o tomto filme v úvode napísal: "Ústrednou témou je odsun pôvodom nemeckého obyvateľstva po 2. svetovej vojne." To je trochu nepresné, lebo odsunu Nemcov po skončení vojny je venovaná len úvodná a záverečná časť. Všetko ostatné, roky 1938 až 1945 je o príčinách odsunu, o hromadení negatívnej energie. Film hovorí o vyhranení charakterov ľudí vystavených brutálnej sile okupácie a vojnovým pomerom. V extrémne ťažkom období nadradenosti nacizmu prerastá u ľudí pocit poníženia do agresivity, ktorá sa po vojne zmení na rovnako krutú odvetu.
Film predkladá divákovi príbehy ľudí veľmi presvedčivo, bez ohľadu na ideologické postoje, akoby zo stanoviska nezaujatého pozorovateľa. Celý film, okrem úvodných a záverečných scén, sa zaoberá príčinami neskoršieho odsunu, hľadá pochopenie toho činu ako bezprostredné vyústenie predchádzajúcich pomerov. Viac ľudské tragédie a zlyhania, ako politické postoje. Viac pomsta, ako boj. Jednotlivé charaktery sú vo filme perfektne zvládnuté. Habermann sa správa ako podnikateľ a majiteľ mlyna. Snaží sa o akúsi neutralitu, byť nad vecou, ale napriek tomu skončí v rukách davu tragicky.
Zaujalo ma aj herecké stvárnenie starostu (Andy Hryc), postava ako šitá Andymu na mieru. V závere stojí za pozornosť postava slúžky Elišky (Zuzana Krónerová). Výborne zahral vo filme aj Karol Roden a Jan Hrušínsky. Prekvapilo ma, že film má inú verziu pre Českú distribúciu a inú pre Nemecko. V čom sa asi môžu odlišovať?
S technickou stránkou filmu som bol spokojný, dej má rýchly spád, kamera takmer klasická, čo mi vyhovuje. Jediným nedostatkom filmu je audio mix, ktorý nekladie dôraz na zrozumiteľnosť dialógov, ale na hudobný podmaz. Tento nedostatok sa bohužiaľ objavuje vo viacerých českých filmoch, ale aj v niektorých slovenských. Pôsobí to na mňa dojmom, že niektorí zvukári strácajú sluch. Ako pozitívny prístup po zvukovej stránke môžem uviesť napríklad film "Ženy v pokušení". Je to síce úplne iný žáner, ale je pôžitkom vychutnávať si jeho dialógy.
Habermannov mlyn
Film predkladá divákovi príbehy ľudí veľmi presvedčivo, bez ohľadu na ideologické postoje, akoby zo stanoviska nezaujatého pozorovateľa. Celý film, okrem úvodných a záverečných scén, sa zaoberá príčinami neskoršieho odsunu, hľadá pochopenie toho činu ako bezprostredné vyústenie predchádzajúcich pomerov. Viac ľudské tragédie a zlyhania, ako politické postoje. Viac pomsta, ako boj. Jednotlivé charaktery sú vo filme perfektne zvládnuté. Habermann sa správa ako podnikateľ a majiteľ mlyna. Snaží sa o akúsi neutralitu, byť nad vecou, ale napriek tomu skončí v rukách davu tragicky.
Zaujalo ma aj herecké stvárnenie starostu (Andy Hryc), postava ako šitá Andymu na mieru. V závere stojí za pozornosť postava slúžky Elišky (Zuzana Krónerová). Výborne zahral vo filme aj Karol Roden a Jan Hrušínsky. Prekvapilo ma, že film má inú verziu pre Českú distribúciu a inú pre Nemecko. V čom sa asi môžu odlišovať?
S technickou stránkou filmu som bol spokojný, dej má rýchly spád, kamera takmer klasická, čo mi vyhovuje. Jediným nedostatkom filmu je audio mix, ktorý nekladie dôraz na zrozumiteľnosť dialógov, ale na hudobný podmaz. Tento nedostatok sa bohužiaľ objavuje vo viacerých českých filmoch, ale aj v niektorých slovenských. Pôsobí to na mňa dojmom, že niektorí zvukári strácajú sluch. Ako pozitívny prístup po zvukovej stránke môžem uviesť napríklad film "Ženy v pokušení". Je to síce úplne iný žáner, ale je pôžitkom vychutnávať si jeho dialógy.
Habermannov mlyn
Réžia: Juraj Herz
Hrajú: Mark Waschke, Karel Roden najml., Ben Becker, Hannah Herzsprung, Radek Holub, Wilson Gonzales Ochsenknecht, Zuzana Kronerová, Jan Hrušínský, Franziska Weisz, Andrej Hryc, Oldřich Kaiser, Martin Stránský a ďalší.
2011/02/15
Kauza králik
Všetci sa už vyjadrili k Matovičovi, niektorí aj opakovane, tak prečo nepridať vlastné postrehy? Celý prípad je v súlade s kontinuálnym tokom našej politiky od ostatných volieb. Len Matovič zdanlivo zmenil svoju rétoriku, už nenadáva na Fica, ale morálne zhadzuje bratov koaličníkov. Nieže by to bolo neuveriteľné, práve naopak. Táto "občianska" kauza mi však pripadá ako dobre rozohrané divadielko. Na javisku Matovič so Sulíkom a Bugárom, v pozadí možno Ivan so svojimi súkmeňovcami úspešne koná v ich podstatných veciach.
Osoby a obsadenie kauzy občianstvo na Slovensku sa mi ukazujú v celkom zaujímavom divadelnom svetle. Bugár - pracuje na svojej nemennej agende, presadiť krok za krokom silu svojej menšiny. Sulík - tomu je to absolútne fuk, on sa v tom nevyzná (ako sám zdôrazňuje). Pre neho sú alfou a omegou šachy v odvodoch. Premiérka múdro mlčí (znamenie rýb?), až nakoniec príde s podmanivým úsmevom a populisticky povie k tomu pár teplých slov. Mikuláš, vraj diplomat "par excellance", už svoje povedal ešte keď bol v opozícii, ktovie ako koná teraz. Možno tiež diplomaticky mlčí a čaká, ako sa to vyvrbí.
Matovič sa medzitým mediálne ligoce ako vyleštená šerifská hviezda. Jeho agendou je búriť tiché vody zákulisnej politiky. Nutne sa potrebuje názorovo osamostatniť a oddeliť, inak by sklamal sám seba. Je rád, že ho konečne vyhodili z klubu, kde bol cudzím elementom. V kauze cudzieho občianstva, ako jeden z dvoch, nemohol nevidieť to čo je tak jasné, že to bije do očí. Nedorozumenia okolo hlasovania boli iba sladkokyslou omáčkou, ktorá sa servíruje cez médiá. Tie to vďačne berú. Málokto hovorí o podstate. Tak to býva, médiá píšu to čo sa od nich čaká. Chleba je málo, tak sa servíruje omáčka a hry.
V celom tomto prípade vychádza ako jediný štátnik pán poslanec KDH Radoslav Procházka. Svoj odborný a ľudský názor formuloval na verejnosti jasne a jednoznačne. Naviac má aj návrh na riešenie v súlade so záujmami Slovenska, zodpovedajúci právu a spravodlivosti. Matovič sa k nemu, ako logicky mysliaci človek musel pridať a slovami obyčajných ľudí pomenoval problém.
Osoby a obsadenie kauzy občianstvo na Slovensku sa mi ukazujú v celkom zaujímavom divadelnom svetle. Bugár - pracuje na svojej nemennej agende, presadiť krok za krokom silu svojej menšiny. Sulík - tomu je to absolútne fuk, on sa v tom nevyzná (ako sám zdôrazňuje). Pre neho sú alfou a omegou šachy v odvodoch. Premiérka múdro mlčí (znamenie rýb?), až nakoniec príde s podmanivým úsmevom a populisticky povie k tomu pár teplých slov. Mikuláš, vraj diplomat "par excellance", už svoje povedal ešte keď bol v opozícii, ktovie ako koná teraz. Možno tiež diplomaticky mlčí a čaká, ako sa to vyvrbí.
Matovič sa medzitým mediálne ligoce ako vyleštená šerifská hviezda. Jeho agendou je búriť tiché vody zákulisnej politiky. Nutne sa potrebuje názorovo osamostatniť a oddeliť, inak by sklamal sám seba. Je rád, že ho konečne vyhodili z klubu, kde bol cudzím elementom. V kauze cudzieho občianstva, ako jeden z dvoch, nemohol nevidieť to čo je tak jasné, že to bije do očí. Nedorozumenia okolo hlasovania boli iba sladkokyslou omáčkou, ktorá sa servíruje cez médiá. Tie to vďačne berú. Málokto hovorí o podstate. Tak to býva, médiá píšu to čo sa od nich čaká. Chleba je málo, tak sa servíruje omáčka a hry.
V celom tomto prípade vychádza ako jediný štátnik pán poslanec KDH Radoslav Procházka. Svoj odborný a ľudský názor formuloval na verejnosti jasne a jednoznačne. Naviac má aj návrh na riešenie v súlade so záujmami Slovenska, zodpovedajúci právu a spravodlivosti. Matovič sa k nemu, ako logicky mysliaci človek musel pridať a slovami obyčajných ľudí pomenoval problém.
2011/02/11
Z prvej ruky
Včera som počúval diskusiu z prvej ruky na SRo (už RTVS), ktorú sledujem, dá sa povedať, že pravidelne. Reč bola o novele zákona o cudzom štátnom občianstve a o Matovičovom principiálnom stanovisku. Zaujímavé bolo, že Hrabko dosť vášnivo obhajoval koalíciu, až to vyzeralo na porušenie princípu verejnoprávnosti. Aspoň mne to tak pripadalo.
Dnes to mal oveľa ťažšie, lebo bola reč (aj) o vede a diaľniciach. Jeho hostia veľmi jasne argumentovali o nezmyselnosti a škodlivosti presunu peňazí z vedy na stavbu diaľnic. Že to môže zapríčiniť dlhodobé podfinancovanie vedy a tým aj stratu perspektívy rozvoja spoločnosti. Som za diaľnice, ale takýmto spôsobom nie, lebo som aj za vedu (a všetko čo sa pod tým pojmom skrýva).
Je to smutné, ale ukazuje sa, že PPP projekty na diaľnice neboli tým skutočným Čiernym Petrom. Možno sa časom ukáže čertovo kopýtko skryté v prekopaní celého systému financovania. Argumentácia, že naše deti by za diaľnice platili je úplne scestná. Každá generácia vždy platí svoj diel a nič nemá zadarmo. Tak to je vždy, platíme minulé dlhy, financujeme našu súčasnosť a čiastočne aj budúci život.
Dnes to mal oveľa ťažšie, lebo bola reč (aj) o vede a diaľniciach. Jeho hostia veľmi jasne argumentovali o nezmyselnosti a škodlivosti presunu peňazí z vedy na stavbu diaľnic. Že to môže zapríčiniť dlhodobé podfinancovanie vedy a tým aj stratu perspektívy rozvoja spoločnosti. Som za diaľnice, ale takýmto spôsobom nie, lebo som aj za vedu (a všetko čo sa pod tým pojmom skrýva).
Je to smutné, ale ukazuje sa, že PPP projekty na diaľnice neboli tým skutočným Čiernym Petrom. Možno sa časom ukáže čertovo kopýtko skryté v prekopaní celého systému financovania. Argumentácia, že naše deti by za diaľnice platili je úplne scestná. Každá generácia vždy platí svoj diel a nič nemá zadarmo. Tak to je vždy, platíme minulé dlhy, financujeme našu súčasnosť a čiastočne aj budúci život.
2011/02/10
Rodney žije
Myslel som si, že spolu s mojim obľúbeným seriálom odišiel aj dr. Rodney McKay z obzoru mojej obrazovky, ale nie je to pravda. Rodney žije, nie síce v obraze, ale vo zvuku určite.
V dnešnom seriáli "Vražedné čísla", ktorý sa vysiela v rovnakom čase ako sa vysielala Hviezdna brána, počúvam Rodneyho (0:50 min). Je to fajn, že niekto tak dobre známy ako on, na "oko" odišiel a hneď sa vrátil na "uši". Rozhodný, sebavedomý a zvučný hlas Libora Hrušku nemožno prepočuť.
Je to naozaj zvláštne, ako si človek dokáže spojiť reč herca z dabingu s konkrétnou postavou. Tak mi trochu bude chýbať obraz a temperament Davida Hewletta (dr. Rodney McKay) perfektne spojený s češtinou a temperamentom Libora Hrušku. Skutočný Libor Hruška mi však vôbec nepasuje k tomu hlasu a temperamentu, ale to možno iba preto, že ho nepoznám.
Možno budem preto tento seriál iba počúvať... Konečne, aj samotní česi hodnotia dabing Rodneya McCaya v podaní Libora Hrušku takto:
V dnešnom seriáli "Vražedné čísla", ktorý sa vysiela v rovnakom čase ako sa vysielala Hviezdna brána, počúvam Rodneyho (0:50 min). Je to fajn, že niekto tak dobre známy ako on, na "oko" odišiel a hneď sa vrátil na "uši". Rozhodný, sebavedomý a zvučný hlas Libora Hrušku nemožno prepočuť.
Je to naozaj zvláštne, ako si človek dokáže spojiť reč herca z dabingu s konkrétnou postavou. Tak mi trochu bude chýbať obraz a temperament Davida Hewletta (dr. Rodney McKay) perfektne spojený s češtinou a temperamentom Libora Hrušku. Skutočný Libor Hruška mi však vôbec nepasuje k tomu hlasu a temperamentu, ale to možno iba preto, že ho nepoznám.
Možno budem preto tento seriál iba počúvať... Konečne, aj samotní česi hodnotia dabing Rodneya McCaya v podaní Libora Hrušku takto:
- V ČR se na něho (Rodney McCay) asi nikdo lepší nenajde. Umí Rodneyho dobře vystihnout a i když má relativně jiný hlas, relativně to ani nevadí. Takže ok.
- Rodneyho známe již z SGC, Libor Hruška je pro něho asi nejlepší volba a těžko by hledali někoho jiného...
2011/02/08
Užitočné opakovanie
Opakovanie je vraj matkou múdrosti, ale kto je otec? Je to neuveriteľné, ale často sa stretávam s textami, ktorých autor neovláda, alebo absolútne ignoruje pravidlá písania textov. Zdvíha ma to zo stoličky viac, ako gramatické chyby. Aj tie sú rizikové, lebo človek sa častým opakovaním neučí len dobrému, ale aj zlému. Ako príklad uvádzam citáciu (blog.pravda):
"... vlastným menom tlmí nespravodlivé pomery a otázku,čo bude,keď ropné studne vyschnú?A tí,čo o tom rozmýšľajú stačia sa hmotne zabezpečiť..."
Z iného textu (blog.sme):
"No neviem , vyzerám ako nejaké... niečo podobné ?... pýta sa policajt ďalej ."
"Nie, nie som doktor , ako ste na to prišli ?"
To nie je kritika (príkladov by sa našlo viac), každý dnes píše tak ako mu ruka narástla, ale čitateľ vníma to čo je napísané. Preto krátke opakovanie niektorých pravidiel podľa platnej normy STN 01 6910 nezaškodí. Ustanovenia normy sú koncipované tak z pohľadu písacieho stroja, ako aj s pohľadu počítača pri vyhotovovaní písomností.
P.S. 1: Nedočítal som sa tam o tom, ako sa do textu umiestňujú smajlíky :)
P.S. 2: Domáca úloha pre snaživých - nájdite chyby v tomto mojom texte (okrem citácií) :)
"... vlastným menom tlmí nespravodlivé pomery a otázku,čo bude,keď ropné studne vyschnú?A tí,čo o tom rozmýšľajú stačia sa hmotne zabezpečiť..."
Z iného textu (blog.sme):
"No neviem , vyzerám ako nejaké... niečo podobné ?... pýta sa policajt ďalej ."
"Nie, nie som doktor , ako ste na to prišli ?"
To nie je kritika (príkladov by sa našlo viac), každý dnes píše tak ako mu ruka narástla, ale čitateľ vníma to čo je napísané. Preto krátke opakovanie niektorých pravidiel podľa platnej normy STN 01 6910 nezaškodí. Ustanovenia normy sú koncipované tak z pohľadu písacieho stroja, ako aj s pohľadu počítača pri vyhotovovaní písomností.
- Bodka, výkričník, otáznik, čiarka, bodkočiarka a dvojbodka sa píšu tesne za príslušným slovom bez medzery.Toto je len zopár príkladov, ako na to, norma je podstatne obsiahlejšia a zaoberá sa nielen úpravou textu, ale aj úpravou písomností. Je veľmi pravdepodobné, že tí ktorí robia takéto chyby sem neprídu, ale niekedy aj motyka vystrelí a hoci aj jedna jediná zachránená ovečka stojí za to :)
- Ak je text v zátvorkách súčasťou vetného celku, bodka sa píše za zátvorkou. Ak text v zátvorkách je celá veta, hoci i jednočlenná alebo kusá, bodka sa píše pred zátvorkou.
- Bodka sa nepíše na konci riadkov adresy (okrem skratiek), za dátumom, za menami autorov citátov, za nadpismi článkov, kapitol a pod., pokiaľ tieto časti textu stoja na samostatnom riadku a sú od ostatného textu graficky odlíšené. Bodka sa nepíše v tabuľkách (okrem oficiálnych skratiek) ani v legendách k tabuľkám a obrázkom.
- Zátvorky a úvodzovky priliehajú bez medzier z ľavej i pravej strany výrazu alebo vety uvedenej v zátvorkách alebo úvodzovkách. Prednostne sa používajú okrúhle zátvorky.
Na záver výberu ešte obľúbené:
- Tri bodky (vždy tri...) nahrádzajú vynechanú časť vety na začiatku, uprostred alebo na jej konci. Od ostatnej časti vety sa oddeľujú medzerou podľa toho, ktorú časť vety nahrádzajú.
P.S. 1: Nedočítal som sa tam o tom, ako sa do textu umiestňujú smajlíky :)
P.S. 2: Domáca úloha pre snaživých - nájdite chyby v tomto mojom texte (okrem citácií) :)
2011/02/07
Teplo, teplo...
Zimu som už slávnostne ukončil. Ešte by som sa mal zbaviť zimnej pneumatiky a jar môže začať. Zmenil som už aj "obutie" hlavy, zbavil som ju zimných vlasov. Som ústretový k holohlavým. Niekde som dokonca čítal, že vlasy nám nevypadávajú, len sa zmenšujú, až sa zmenšia do mikroskopických rozmerov, ale rastú ďalej. Potešilo ma, že je teda všetko tak, ako má byť.
Práve počúvam, že vládu už pália košické teplárne, potrebuje sa ich rýchlo zbaviť. Sami predstavitelia štátu tvrdia, že oni nie sú dobrými hospodármi. Dávajú si tým to najhoršie vysvedčenie. Privatizáciou teplární možno narastú odmeny manažmentu (aj odstupné) možno aj na dvojnásobok, akurát nikto zvonka už do toho nebude môcť hovoriť. Zaplatia to prirodzene odberatelia tepla. A štát (vláda) bude čistý.
Práve počúvam, že vládu už pália košické teplárne, potrebuje sa ich rýchlo zbaviť. Sami predstavitelia štátu tvrdia, že oni nie sú dobrými hospodármi. Dávajú si tým to najhoršie vysvedčenie. Privatizáciou teplární možno narastú odmeny manažmentu (aj odstupné) možno aj na dvojnásobok, akurát nikto zvonka už do toho nebude môcť hovoriť. Zaplatia to prirodzene odberatelia tepla. A štát (vláda) bude čistý.
2011/02/02
Clubcard
Dnešný deň som nadväzoval na svoje staré zvyky. Strávil som skoro hodinu v čakárni u lekára. Snažil som sa znalecky pozorovať prítomných pacientov, ale nič zvláštne sa nestalo. Len jedna pani sa na mňa hneď od začiatku milo usmievala, vraj sme sa už dávno nevideli. Je to pravda, doteraz neviem kam ten úsmev zaradiť. Je mi to ľúto, zmohol som sa len na opätovanie úsmevu.
Pre istotu som si preventívne kúpil papierové noviny, tie "čo sú" a dúfal som, že s nim zabijem kus času. Nebolo ho veľa, len som preletel titulky, niekoľko monotematických stránok o aktuálnom stave voľby generála prokurátorov a udalosti včerajšieho dňa zo včerajšieho televízneho a internetového spravodajstva. Na internete stačí kliknúť a je po novinách. Tieto som musel opatrovať spolu so svojou zdravotnou kartou až po ich ekologickú likvidáciu.
V supermarkete som sa zastavil cestou domov len tak, bez konkrétneho cieľa. Hneď pri vchode ma zastavil mladý muž predvádzajúci špeciálny rýchloobväz. Podal som mu testovací prst, vyzeralo to super a ani nepýtal celú ruku. Nekúpil som, cena bola vyššia o 3,- € ako môj odhad. V rámci 100 jarných kilometrov som prešiel obchodom bez ďalšieho odporu. Kúpil som iba kus dobre vyzerajúcej slaniny. Aj tak som pri pokladni získal špeciálny bonus: úsmev pokladníčky. A to nemám ani "clubcard".
Pre istotu som si preventívne kúpil papierové noviny, tie "čo sú" a dúfal som, že s nim zabijem kus času. Nebolo ho veľa, len som preletel titulky, niekoľko monotematických stránok o aktuálnom stave voľby generála prokurátorov a udalosti včerajšieho dňa zo včerajšieho televízneho a internetového spravodajstva. Na internete stačí kliknúť a je po novinách. Tieto som musel opatrovať spolu so svojou zdravotnou kartou až po ich ekologickú likvidáciu.
V supermarkete som sa zastavil cestou domov len tak, bez konkrétneho cieľa. Hneď pri vchode ma zastavil mladý muž predvádzajúci špeciálny rýchloobväz. Podal som mu testovací prst, vyzeralo to super a ani nepýtal celú ruku. Nekúpil som, cena bola vyššia o 3,- € ako môj odhad. V rámci 100 jarných kilometrov som prešiel obchodom bez ďalšieho odporu. Kúpil som iba kus dobre vyzerajúcej slaniny. Aj tak som pri pokladni získal špeciálny bonus: úsmev pokladníčky. A to nemám ani "clubcard".
2011/02/01
Zmena je život
Nemôžem si pomôcť, ale môj blog sa mi opäť páči (ha ha). Myslím tým na súlad obsahu a formy. Pritom to bolo tak jednoduché, pohrať sa s návrhom farieb a trochu doladiť celkový vzhľad. Som spokojný aj s usporiadaním rubrík. Napríklad:
Hádam mi tento vzhľad chvíľu vydrží. Keby to tak išlo aj s ľudskými vlastnosťami, ak sa niektorá neosvedčí, vymeniť ju, doladiť charakter a zosúladiť obsah s formou...
Vyhľadávanie - celkom užitočná vecička. Sám to občas používam keď hľadám niečo, o čom už mám len hmlistú predstavu. Napríklad "chlieb" sa nachádza v ôsmych článkoch. Odporúčam využívať.
Obľúbené príspevky - náhodou som objavil túto vymoženosť v ponuke blogspotu. Je to zoznam najčastejšie navštevovaných príspevkov (bolo za obdobie 7 dní, teraz som nastavil 30).
Perly ducha - o čo iné, než o perly ducha môže ísť pri slovách a vetách, ktoré sa rodia z myšlienok? Hovorí sa, že v každej knihe sa nájde niečo múdre. Niekedy je škoda čítať celú knihu, stačí len tá ojedinelá múdrosť. Podobne aj v článkoch na internete. Takéto "perly" teda šetria čas. Iste, je to môj len pohľad. Občas niečo nájdem. Ak sa dá, je tam vždy aj odkaz na originál.
Trvalé hodnoty - to hovorí samé za seba, trochu zamyslenia a trochu duchovna, pohľad do kultúrneho diania mimo hlavného prúdu, to nikdy nie je na škodu.
Technológia blogovania, tak som ošacoval zaujímavé rady a nápady, ako na to pri blogovaní. Jednoducho povedané návody, ako byť úspešným. To všetko na stránke "rozhľadňa". Časom možno pribudnú ďalšie.
Aktuality siete - to je pohľad do mojej čítačky aktualít "google reader". Potom je už len obsah wabovín a zoznam článkov podľa rubrík. To všetko pre každého, kto sa zaujíma o minulosť tohto môjho blogovania.
Hádam mi tento vzhľad chvíľu vydrží. Keby to tak išlo aj s ľudskými vlastnosťami, ak sa niektorá neosvedčí, vymeniť ju, doladiť charakter a zosúladiť obsah s formou...
2011/01/28
Blog náš každodenný
Daj nám dnes, aj keď to nie je k prežitiu nutné, vypestovaná závislosť si to žiada. Z času na čas sa pozriem aj do seba, aby som vedel aký som a kam kráčam. Týždenná prestávka v blogovaní sa nepáči ani mne. Je to tak, že bublinky námetov vo mne vyskakovali a vzápätí sa rozprskli bez úžitku. Obzerám sa aj vôkol seba, na svet v dosahu môjho zásobníka "RSS" a čo vidím? Nie výsosť Poľany hory, ale slobodné živorenie blogerov.
Najväčší "blogosvet mienkotvorný" je už zahľadený sám do seba a do veľkej politiky. Niekedy to vyzerá tak, ako keď si záhorák naloží slivky do suda a začnú kvasiť. Slivky sú v predtuche budúcej slivovice. "Bublá" to tam a občas je na hladine aj pena. Omamné výpary sa rozplývajú po okolí, to je proste "iné kafe", taká zvláštna "social network", ale slobodný svet je tu mimo hlavného prúdu, na hobby platforme. Individualisti však aj tu prichádzajú k poznaniu, že v jednote je sila.
Napríklad taká "sieťovka" Róberta Dydu mi začína pripadať celkom zaujímavá práve tým, že do nej prispieva pohyblivý kolektív autorov. Nemusím predsa čítať každý príspevok, ale viem, že tam občas nájdem stále žiariace "hviezdy" z blogu-sme. Aj tento trend ako na "sieťovke" mi začína byť sympatický. Aj to, ako tí ktorí majú čo povedať len tak od srdca a od duše hľadajú svoj mikrosvet, kde nejde o masovosť, o rekordy. Ide len o pokoj a pohodu s istotou, že sa vzájomne vieme "vypočuť" a niekedy aj pochopiť.
Ak som už začal o svojom "mikrosvete", musím spomenúť aj "priestor-net" Jána Maršálka, tiež slobodný "net", snažiaci sa o spojenie individualít do uvažujúceho kolektívu. Svojim zameraním je o niečo náročnejší, napriek tomu, alebo práve preto sa tam objavujú nekonformné názory, na prvý pohľad poznačené duchovnou sférou autorstva. Zdá sa mi, že aj tento smer je potrebný a zaujímavý pre mňa ako čitateľa i účastníka "vše obsahujúcej" diskusie o "Všehomíre".
Do tretice spomeniem (na jeden "spot" to stačí) ešte "rozhľadňu" Martina Mikláša, užitočný to blog, hĺbajúci o tajoch i o užitočnosti blogovania, nielen pre vlastné potešenie. Aj tu je vidieť snaha o kooperáciu na úrovni autorstva. Nuž teda, taký je asi trend. Dyda nadviazal na Filipovskú tradíciu, ale aj moje waboviny už majú čosi za sebou, "priestor-net" nadväzuje na duchovnú tradíciu a rozhľadňa čerpá z bohatej skúsenosti na poli podnikania a marketingu. Je toto váš čas na kooperáciu s wabovinami? Stačí sa ozvať...
Najväčší "blogosvet mienkotvorný" je už zahľadený sám do seba a do veľkej politiky. Niekedy to vyzerá tak, ako keď si záhorák naloží slivky do suda a začnú kvasiť. Slivky sú v predtuche budúcej slivovice. "Bublá" to tam a občas je na hladine aj pena. Omamné výpary sa rozplývajú po okolí, to je proste "iné kafe", taká zvláštna "social network", ale slobodný svet je tu mimo hlavného prúdu, na hobby platforme. Individualisti však aj tu prichádzajú k poznaniu, že v jednote je sila.
Napríklad taká "sieťovka" Róberta Dydu mi začína pripadať celkom zaujímavá práve tým, že do nej prispieva pohyblivý kolektív autorov. Nemusím predsa čítať každý príspevok, ale viem, že tam občas nájdem stále žiariace "hviezdy" z blogu-sme. Aj tento trend ako na "sieťovke" mi začína byť sympatický. Aj to, ako tí ktorí majú čo povedať len tak od srdca a od duše hľadajú svoj mikrosvet, kde nejde o masovosť, o rekordy. Ide len o pokoj a pohodu s istotou, že sa vzájomne vieme "vypočuť" a niekedy aj pochopiť.
Ak som už začal o svojom "mikrosvete", musím spomenúť aj "priestor-net" Jána Maršálka, tiež slobodný "net", snažiaci sa o spojenie individualít do uvažujúceho kolektívu. Svojim zameraním je o niečo náročnejší, napriek tomu, alebo práve preto sa tam objavujú nekonformné názory, na prvý pohľad poznačené duchovnou sférou autorstva. Zdá sa mi, že aj tento smer je potrebný a zaujímavý pre mňa ako čitateľa i účastníka "vše obsahujúcej" diskusie o "Všehomíre".
Do tretice spomeniem (na jeden "spot" to stačí) ešte "rozhľadňu" Martina Mikláša, užitočný to blog, hĺbajúci o tajoch i o užitočnosti blogovania, nielen pre vlastné potešenie. Aj tu je vidieť snaha o kooperáciu na úrovni autorstva. Nuž teda, taký je asi trend. Dyda nadviazal na Filipovskú tradíciu, ale aj moje waboviny už majú čosi za sebou, "priestor-net" nadväzuje na duchovnú tradíciu a rozhľadňa čerpá z bohatej skúsenosti na poli podnikania a marketingu. Je toto váš čas na kooperáciu s wabovinami? Stačí sa ozvať...
2011/01/21
Reklama na reklamu
Jedna naša televízia vyhlásila pred niekoľkými dňami "najdepresívnejší" deň v roku. Akosi sa mi to nezdalo, ale dnes to už chápem. Kto sleduje naše komerčné televízie skôr, alebo neskôr musí prepadnúť pesimizmu. Tak napríklad "jojka", ktorá sa drží nalinkovanej línie seriálovej televízie sa v spravodajstve zameriava na čiernu kroniku. Je to obludné, ako dokázali z niekdajšej zastrčenej rubriky v novinách urobiť akože spravodajskú reláciu. Popri "promi" novinách o prominentoch a obe tieto kategórie majú spracované v bulvárnej forme. Marka si zase podľa mojich postrehov drží imidž straníckej televízie.
Na prvý pohľad by sa zdalo, že stačí vypnúť TV prijímač, ale nie je to celkom tak. Webnoviny napísali, že televízie v SR odvysielali vlani viac než 637 tisíc reklám. Pomocou kalkulačky som prišiel k číslu 1745 reklám za deň. Neuveriteľné. Za hodinu je to priemerne 72 reklám (vo dne i v noci). Za reklamu vraj zaplatili zadávatelia 460 miliónov €. Po prepočte na staré koruny je to 13,8 miliardy Sk. Pekný balík, o ktorý sa televíziám oplatí biť bez ohľadu na diváka. A to hovoríme len o celoplošných televíziách.
Za reklamu teda každý obyvateľ Slovenska zaplatil 92 €, trojčlenná domácnosť 276 €. Na porovnanie - za verejnoprávnu TV zaplatí bežná domácnosť cca 56 € ročne. Tie reklamné peniaze neplatíme priamo, ale sú zahrnuté v cenách všetkých výrobkov. Tie sú zdrojom zisku výrobcov a dodávateľov, ktorí časť svojho zisku takto venujú televíziám, aby aj oni tvorili svoj zisk. Televízny program je popri tom len nutným zlom a cestou na ovplyvňovanie ľudí... Druhýkrát za to zaplatíme opäť všetci vo forme konzumu často dosť úbohých reklám a mediálneho masírovania.
Popritom vraj zadávatelia využili menej ako 50% reklamného času, ktorý je k dispozícii podľa zákona. Boh nás chráň pred naplnením takéhoto zákona. O tom aká je naša reklama vtieravá a ktorá je "najvtieravejšia" sa v článku webnovín nič nepíše. Ameriku sme nedobehli, ale nie sme tak zlí. Tam sa vraj minulo na reklamu za 9 mesiacov minulého roku celkom 94 miliard USD. To vychádza približne 320 € ročne na obyvateľa. No veď ešte máme ďaleko k výkonnosti ich ekonomiky a ku stupňu ich blahobytu... Len sa touto cestou moc neponáhľajme.
Na prvý pohľad by sa zdalo, že stačí vypnúť TV prijímač, ale nie je to celkom tak. Webnoviny napísali, že televízie v SR odvysielali vlani viac než 637 tisíc reklám. Pomocou kalkulačky som prišiel k číslu 1745 reklám za deň. Neuveriteľné. Za hodinu je to priemerne 72 reklám (vo dne i v noci). Za reklamu vraj zaplatili zadávatelia 460 miliónov €. Po prepočte na staré koruny je to 13,8 miliardy Sk. Pekný balík, o ktorý sa televíziám oplatí biť bez ohľadu na diváka. A to hovoríme len o celoplošných televíziách.
Za reklamu teda každý obyvateľ Slovenska zaplatil 92 €, trojčlenná domácnosť 276 €. Na porovnanie - za verejnoprávnu TV zaplatí bežná domácnosť cca 56 € ročne. Tie reklamné peniaze neplatíme priamo, ale sú zahrnuté v cenách všetkých výrobkov. Tie sú zdrojom zisku výrobcov a dodávateľov, ktorí časť svojho zisku takto venujú televíziám, aby aj oni tvorili svoj zisk. Televízny program je popri tom len nutným zlom a cestou na ovplyvňovanie ľudí... Druhýkrát za to zaplatíme opäť všetci vo forme konzumu často dosť úbohých reklám a mediálneho masírovania.
Popritom vraj zadávatelia využili menej ako 50% reklamného času, ktorý je k dispozícii podľa zákona. Boh nás chráň pred naplnením takéhoto zákona. O tom aká je naša reklama vtieravá a ktorá je "najvtieravejšia" sa v článku webnovín nič nepíše. Ameriku sme nedobehli, ale nie sme tak zlí. Tam sa vraj minulo na reklamu za 9 mesiacov minulého roku celkom 94 miliard USD. To vychádza približne 320 € ročne na obyvateľa. No veď ešte máme ďaleko k výkonnosti ich ekonomiky a ku stupňu ich blahobytu... Len sa touto cestou moc neponáhľajme.
2011/01/16
Rutina
Sebakriticky priznávam, že som chlap, hrdina, občas dub a niekedy stroj. Chválil som sa, aký som poloprofesionálny pekár domáceho chleba. Dnes to už všetko nie je pravda, už nie som hrdina, ani dub, ale baran a pokazený stroj. Začalo to už na Silvestra. Bola mi pridelená úloha, upiecť silvestrovské oškvarkové pagáče. Ako kuchársky hrdina som zobral dva recepty a z každého som si vybral čo sa mi hodilo a piekol som krížené oškvarkové pagáče, dúfajúc že z toho vzídu mičurinské.
Dnes to už môžem priznať, zabudol som na soľ. Veď hovorím, dva recepty... Ako by som nevedel, že soľ je nad zlato. Pagáčiky svietili ako pozlátené, vajcový "prípečok" na povrchu sa ligotal, ale zlato to nebolo. Len dúfam, že sliepkam nášho domáceho dodávateľa vajec budú chutiť a vajcia budú znášať najbližší týždeň grátis. Verím, že im nejde o chuť, ale iba o príslušné výživné hodnoty bielkovín a uhlohydrátov a čo ja viem, čoho ešte. Na druhej strane moja silvestrovská kapustnica bola vynikajúca, o čom svedčí aj skutočnosť, že som ju sám ani po niekoľkých dňoch neodmietal.
Dnes som mal druhý Silvester. Teda aspoň čo sa týka soli. Rutina je dobrá vec, ale pri pečení chleba nie je dobré sa ponáhľať. Rutinne som zmiešal všetky suroviny len tak od oka a tak sa mi dnes podarilo upiecť chlieb vonkajšieho vzhľadu ako klasická tehla pálená (PT) a čo viac, bez štipky soli. Sliepkam ho nedám, až tak po vajciach netúžim! Aj keď je neslaný, je dobrý. Mne chutí (musí). Nabudúce zmením svoj rutinný prístup, teda aspoň ku chlebu. Sľubujem, že všetky suroviny riadne odvážim a namiešam presne podľa návodu.
Dnes to už môžem priznať, zabudol som na soľ. Veď hovorím, dva recepty... Ako by som nevedel, že soľ je nad zlato. Pagáčiky svietili ako pozlátené, vajcový "prípečok" na povrchu sa ligotal, ale zlato to nebolo. Len dúfam, že sliepkam nášho domáceho dodávateľa vajec budú chutiť a vajcia budú znášať najbližší týždeň grátis. Verím, že im nejde o chuť, ale iba o príslušné výživné hodnoty bielkovín a uhlohydrátov a čo ja viem, čoho ešte. Na druhej strane moja silvestrovská kapustnica bola vynikajúca, o čom svedčí aj skutočnosť, že som ju sám ani po niekoľkých dňoch neodmietal.
Dnes som mal druhý Silvester. Teda aspoň čo sa týka soli. Rutina je dobrá vec, ale pri pečení chleba nie je dobré sa ponáhľať. Rutinne som zmiešal všetky suroviny len tak od oka a tak sa mi dnes podarilo upiecť chlieb vonkajšieho vzhľadu ako klasická tehla pálená (PT) a čo viac, bez štipky soli. Sliepkam ho nedám, až tak po vajciach netúžim! Aj keď je neslaný, je dobrý. Mne chutí (musí). Nabudúce zmením svoj rutinný prístup, teda aspoň ku chlebu. Sľubujem, že všetky suroviny riadne odvážim a namiešam presne podľa návodu.
2011/01/15
2,7%
Opakujem - 2,7 % a viac nemusím, všetci už vieme o čo ide. Znovu som objavil zvláštne a užitočné tlačidlo na diaľkovom ovládači s označením "MUTE". Najprv som si myslel, že je to na ovládanie rodičovského, či materského zámku (die Mutter), ale už viem, že sa tým zapína účinný doping na uši a dušu. Božské ticho namiesto reklamy. Ja viem, je tam ešte jedno podobné, červené. To je vyšší "level" pokoja.
Včera nám dokonca aj elektrické rozvody pripravili pokoj v najvyššej možnej úrovni. Vypadla nám elektrina na celom sídlisku skoro na dve hodiny. Čas určený na šmátranie po sviečkach a zápalkách, vhodný na spustenie temnej fantázie. Čas na zamyslenie a mierne obavy. Spustenie strachu na špacír. Veruže sme už zabudli ako vyzerá tma. Tá tieseň, ktorá padne na človeka, keď sa nemá čoho zachytiť ani doma, ani vonku. Kým sa nájdu sviečky a lampáše.
Tma mi pripomenula časy piplania sa v tmavej komore (aké vzdialené), ale aj rumunskú "nežnú" revolúciu. Prichádzali vtedy správy, že niekde sú v tej zime ľudia bez elektriny a vykurovania. Hrozné pomyslieť, aká zraniteľná je táto naša civilizácia. Na druhej strane som si pomyslel, že asi tak vyzerá aj záhadná temná energia čo vypĺňa väčšinu nášho známeho vesmíru.
Niekto hovorí, že tma neexistuje, že je to len nedostatok svetla, ale tá temná predstava, čo sme voči nej len malé nič, straší myseľ. Temnota ma vrátila do detstva, keď ešte celé nebo nebolo poulične osvetlené. Na sklonku leta sme pod hviezdami šúpali hory kukurice, hľadali sme na nebi Veľký voz a rozprávali si hrôzostrašné príbehy. Zimomriavky, úžasný čas detstva... Vráťme sa však do reality a k téme: opakujem - 2,7 %.
:)
Včera nám dokonca aj elektrické rozvody pripravili pokoj v najvyššej možnej úrovni. Vypadla nám elektrina na celom sídlisku skoro na dve hodiny. Čas určený na šmátranie po sviečkach a zápalkách, vhodný na spustenie temnej fantázie. Čas na zamyslenie a mierne obavy. Spustenie strachu na špacír. Veruže sme už zabudli ako vyzerá tma. Tá tieseň, ktorá padne na človeka, keď sa nemá čoho zachytiť ani doma, ani vonku. Kým sa nájdu sviečky a lampáše.
Tma mi pripomenula časy piplania sa v tmavej komore (aké vzdialené), ale aj rumunskú "nežnú" revolúciu. Prichádzali vtedy správy, že niekde sú v tej zime ľudia bez elektriny a vykurovania. Hrozné pomyslieť, aká zraniteľná je táto naša civilizácia. Na druhej strane som si pomyslel, že asi tak vyzerá aj záhadná temná energia čo vypĺňa väčšinu nášho známeho vesmíru.
Niekto hovorí, že tma neexistuje, že je to len nedostatok svetla, ale tá temná predstava, čo sme voči nej len malé nič, straší myseľ. Temnota ma vrátila do detstva, keď ešte celé nebo nebolo poulične osvetlené. Na sklonku leta sme pod hviezdami šúpali hory kukurice, hľadali sme na nebi Veľký voz a rozprávali si hrôzostrašné príbehy. Zimomriavky, úžasný čas detstva... Vráťme sa však do reality a k téme: opakujem - 2,7 %.
:)
2011/01/13
Zmrzlina
Začnem hneď skraja... Práve počúvam debatu (diskusiu?) Hrabka s jedným starým "politológom" a s jedným mladým o financovaní politických strán. Ja by som k tomu navrhol, aby strany boli povinné zverejniť (na internete) svoje kompletné účtovníctvo. Veď nejde o podnikanie, ani o biznis (hádam). To je všetko, čo som k tomu chcel povedať.
K Palinovej a Giffordsovej nemám čo dodať, to už zdanlivo doznieva. Tá ich súvislosť sa v médiách málo zdôrazňuje. Podobnosť s niektorými vyjadreniami diskutérov (aj zopár autorov) na blogoch pred poslednými (ostatnými) našimi slobodnými voľbami sa priam núka.
Novinka z dnešného spravodajstva je z Haiti. Nie, ešte tam nie je všetko O.K., ale americkí biológovia tam prišli na prevratný objav - objavili šesť druhov kriticky ohrozených žiab. Zdá sa, že problém žiab na Haiti sa dostal na cestu úspešného riešenia...
Laco znovu bloguje a nemá záujem umelo vytvárať diskusie pod svojim blogom (aj sa mu darí). Nechce byť kontroverzný. Stačí, keď zacituje niektoré pasáže z MF Dnes o pevnosti českej koruny. Komentáre tam nemá žiadne (doteraz), veď o dobrých správach netreba diskutovať... To ma teší (aspoň to).
Motto na záver:
"Většina lidí nemluví, pouze citují. Skoro všechno, co říkají, bychom klidně mohli dát do uvozovek; je to totiž dávno zděděno, nezrozeno v okamžiku svého užití. Citáty, toť zmrzlina pro každou příležitost.”
(Ch.Morgenstern)
K Palinovej a Giffordsovej nemám čo dodať, to už zdanlivo doznieva. Tá ich súvislosť sa v médiách málo zdôrazňuje. Podobnosť s niektorými vyjadreniami diskutérov (aj zopár autorov) na blogoch pred poslednými (ostatnými) našimi slobodnými voľbami sa priam núka.
Novinka z dnešného spravodajstva je z Haiti. Nie, ešte tam nie je všetko O.K., ale americkí biológovia tam prišli na prevratný objav - objavili šesť druhov kriticky ohrozených žiab. Zdá sa, že problém žiab na Haiti sa dostal na cestu úspešného riešenia...
Laco znovu bloguje a nemá záujem umelo vytvárať diskusie pod svojim blogom (aj sa mu darí). Nechce byť kontroverzný. Stačí, keď zacituje niektoré pasáže z MF Dnes o pevnosti českej koruny. Komentáre tam nemá žiadne (doteraz), veď o dobrých správach netreba diskutovať... To ma teší (aspoň to).
Motto na záver:
"Většina lidí nemluví, pouze citují. Skoro všechno, co říkají, bychom klidně mohli dát do uvozovek; je to totiž dávno zděděno, nezrozeno v okamžiku svého užití. Citáty, toť zmrzlina pro každou příležitost.”
(Ch.Morgenstern)
2011/01/12
V jedálni a podobne
Hovorí sa, že životnosť blogera sú dva roky. Zdá sa mi, že už nadsluhujem a chcel by som za to nejaké body naviac. Kto by mi ich však dal? Blogovanie je ako jednosmerná ulica, dá sa ísť tam, ale naspäť cesta nevedie. Z času na čas si kladiem otázku, ako ďalej? O čom písať? Niečo zábavné, špecializované, alebo písať o všetkom? Napríklad do kategórie zábavy to, ako náš vedúci rozbil v jedálni po obede dva taniere. Stačilo vidieť potešenie na tvárach všetkých prítomných kolegov, to bolo zábavné.
Ak však nechcem písať o banalitách všedného dňa, ak nechcem písať o politike (tá je riziková) tak už skoro nemám o čom. Moje rubriky v tomto blogu vznikali náhodne, podľa momentálnej potreby. Čo keby som pridal ešte jednu, takú všeobjímajúcu: o ničom...? Kolega bloger na "rozhľadni" ponúka návody ako na to, o čom písať. Aj Adam Debnár píše o inšpirácii (správny bloger (vraj) berie inšpiráciu zo svojho života), lenže uviesť teóriu do praxe býva ťažšie.
Byť, či nebyť? To je otázka aj pre Tomáša Bellu. Po tom ako rozbehol najväčší slovenský blog na SME, rieši iný problém, ktorý trápi veľké noviny - veľký počet diskutujúcich na blogoch (mňa skôr trápi malý počet :). V krajine s 5,5 miliónom obyvateľov navštívi stránky novín SME za mesiac až 1,5 milióna čitateľov. Veľké noviny v priestore strednej Európy sú na tom podobne, preto vymýšľajú spôsoby, ako obmedziť počet diskutujúcich. Na "západe" to už vraj niekde funguje.
Vraj sa to darí jednak tým, že sa ruší anonymita, treba sa prihlásiť pod vlastným menom, fotografiou a skutočnou adresou. V reakcii sa potom objaví meno, aj bydlisko autora. Spôsob, ktorý presadzuje firma "PIANO", je združenie viacerých médií a ich sprístupnenie cez jednotný poplatok. Je to cesta, ktorá síce zodpovedá trhovému princípu "samoregulácie" pôsobením ponuky a dopytu, ale ktovie, či naozaj povedie k zvýšeniu kvality príspevkov. Alebo už potom nikdy nebude internet tým, čím býval.
Ak však nechcem písať o banalitách všedného dňa, ak nechcem písať o politike (tá je riziková) tak už skoro nemám o čom. Moje rubriky v tomto blogu vznikali náhodne, podľa momentálnej potreby. Čo keby som pridal ešte jednu, takú všeobjímajúcu: o ničom...? Kolega bloger na "rozhľadni" ponúka návody ako na to, o čom písať. Aj Adam Debnár píše o inšpirácii (správny bloger (vraj) berie inšpiráciu zo svojho života), lenže uviesť teóriu do praxe býva ťažšie.
Byť, či nebyť? To je otázka aj pre Tomáša Bellu. Po tom ako rozbehol najväčší slovenský blog na SME, rieši iný problém, ktorý trápi veľké noviny - veľký počet diskutujúcich na blogoch (mňa skôr trápi malý počet :). V krajine s 5,5 miliónom obyvateľov navštívi stránky novín SME za mesiac až 1,5 milióna čitateľov. Veľké noviny v priestore strednej Európy sú na tom podobne, preto vymýšľajú spôsoby, ako obmedziť počet diskutujúcich. Na "západe" to už vraj niekde funguje.
Vraj sa to darí jednak tým, že sa ruší anonymita, treba sa prihlásiť pod vlastným menom, fotografiou a skutočnou adresou. V reakcii sa potom objaví meno, aj bydlisko autora. Spôsob, ktorý presadzuje firma "PIANO", je združenie viacerých médií a ich sprístupnenie cez jednotný poplatok. Je to cesta, ktorá síce zodpovedá trhovému princípu "samoregulácie" pôsobením ponuky a dopytu, ale ktovie, či naozaj povedie k zvýšeniu kvality príspevkov. Alebo už potom nikdy nebude internet tým, čím býval.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)