Nie že by som ho nemal strategicky, ale takticky a fakticky mi chýba v tomto čase. Len čo som to dopísal, už je to minulosť... Vraciam sa do reality v čase aktuálneho zaneprázdnenia. Neprázdny znamená plný, alebo skoro plný, teda mám plno roboty. Alebo sú to len (zbytočné) starosti? Možno sú to v detailoch aj hlúposti čo mi bránia v tej akože poriadnej "práci". Keď si to na prstoch jednej ruky spočítam, je každý nový deň veľmi podobný tomu predchádzajúcemu. Tento spôsob leta je už raz taký.
Dopoludnia chodím plávať, potom sa nechám masírovať v perličkovej vani. To je tá príjemnejšia časť dňa. Voda v bazéne mi vždy pripomenie mladosť, tie vodné pary nasýtené chlórom a ľudským potom sú hmlovinou spomienok na prvé zábery vo vode a ten slastný pocit ponorenia sa do bezváhovosti dáva nesmrteľnosť. Obed je u nás takým starým zvykom, že by sa podľa neho dali nastavovať hodinky. Keby som bol kostolník, mohol by som tesne pred obedom zapnúť zvony na veži. Teoreticky, lebo aj to je dnes už isto iste automatizované.
Po obede nastávajú aktuálne letné "vedrá" To je síce český výraz pre nadmerné letné horúčavy, ale vraj aj vedrá naplnené vodou ho (to české "vedro") môžu zmierniť. Na chladnejšej strane budovy je dobré, hneď po obede si trochu "pohovieť". Môže to znamenať aj spánok, veľmi dobre a príjemne sa tak zabíja letný čas siesty. Podmienkou je, aby bol obed letne ľahký, ako také jemné a vzdušné odenie mladej ženy práve vystupujúcej spopod sprchy. (To bol úlet). Deň sa končí podvečernou prácou, tentokrát naozaj - polievaním záhrady.
A tak to ide zo dňa na deň, až kým nezaprší...
Nabudúce:
"O smart-fónoch" a možno aj "O mantre" a potom možno aj "O ľudovej demokracii" (to len aby som nezabudol :)
2013/06/19
2013/06/15
Keby som bol minister
Určite by som sa pripútal na prednom aj na zadnom sedadle v aute. A nikde by som sa neponáhľal, ani keby som mal za šoféra kaskadéra. Človek si predsa musí vážiť svoj život, inak by mu nikto neuveril, že si váži životy iných ľudí. O ponáhľaní vraj už Komenský povedal: "Veškeré kvaltování toliko pro hovada dobré jest". Ale pozrime sa na to z pohľadu moderného marketingu. Mnohí vyznávajú napríklad poriadok na pracovnom stole ako základ kvalitnej kancelárskej práce.
Ešte dôležitejšie je, mať poriadok vo svojom čase. Čas sa nedá oklamať. Takže, keby som bol ministrom, nevzdal by som sa zásad bezpečnosti a poriadku vo svojom čase... Teraz by som mal napísať niečo o svojom časovom poriadku, ale pravda je, že je dosť náhodný, a nezávislý od práce, ktorá ma čaká. To by sa na ministerstvo nehodilo. Preto sa radšej na tú funkciu nehlásim. Jediné čo môžem povedať zodpovedne je, že bezpečnostných pásov by som sa nevzdal a zásadne by som sa neponáhľal na zmeškané stretnutia.
Ešte dôležitejšie je, mať poriadok vo svojom čase. Čas sa nedá oklamať. Takže, keby som bol ministrom, nevzdal by som sa zásad bezpečnosti a poriadku vo svojom čase... Teraz by som mal napísať niečo o svojom časovom poriadku, ale pravda je, že je dosť náhodný, a nezávislý od práce, ktorá ma čaká. To by sa na ministerstvo nehodilo. Preto sa radšej na tú funkciu nehlásim. Jediné čo môžem povedať zodpovedne je, že bezpečnostných pásov by som sa nevzdal a zásadne by som sa neponáhľal na zmeškané stretnutia.
2013/06/01
Prší
Najhoršie pre blogera je, keď nemá o čom písať, keď chce písať a nemyslí mu to v písmenách, ale len tak inak. Je to blogersky zlé, lebo bloger je len vtedy blogerom keď píše. Keď nepíše, už nie je. Ako tá stará múdrosť hovorí, že ten kto nemyslí, nie je. Alebo je to naopak, podľa klasika: "Myslím, teda som". Cogito. Ešte že myslím a píšem, teda som. Lenže málo píšem, teda málo som. Je to niečo podobné, ako keď človek ochorie, hneď má hlavu plnú starostí, ako sa z toho dostať a myslí na všeličo, aj na zdravotné sestričky. Keď je zdravý, ani ho nenapadne, že existujú aj doktori a lieky, nemocnice a zdravotné poisťovne. Tie síce neliečia, ale sú.
Riadne som sa tu zamotal do vlastného krížového výsluchu, vlastnej mlčiacej entity... Tak mi treba! Teraz už naozaj neviem, či som, alebo nie som a pritom je sobota a toto nie je sobotník. Leda ak nejaký humorník. Kurník. Vôbec nemám tušenie, čo som (psst). Ticho po chodníku, všade je pokoj. Nič mimoriadne sa v poslednom čase neudialo a nedeje sa. To je tak, keď po vzrušujúcich dňoch a zážitkoch nastane akési duchovné vákuum. Duša, ktorá počas spoznávania cudzích krajín rastie nezvyčajne rýchlo, sa potom musí prispôsobiť obyčajnej všednej strave. Zdá sa, že všetko je naozaj tak ako má byť. Byť, či nebyť? Nie Hamlet, to dnes nie je aktuálna otázka. Všetko riadne plynie, záleží len na počasí...
Riadne som sa tu zamotal do vlastného krížového výsluchu, vlastnej mlčiacej entity... Tak mi treba! Teraz už naozaj neviem, či som, alebo nie som a pritom je sobota a toto nie je sobotník. Leda ak nejaký humorník. Kurník. Vôbec nemám tušenie, čo som (psst). Ticho po chodníku, všade je pokoj. Nič mimoriadne sa v poslednom čase neudialo a nedeje sa. To je tak, keď po vzrušujúcich dňoch a zážitkoch nastane akési duchovné vákuum. Duša, ktorá počas spoznávania cudzích krajín rastie nezvyčajne rýchlo, sa potom musí prispôsobiť obyčajnej všednej strave. Zdá sa, že všetko je naozaj tak ako má byť. Byť, či nebyť? Nie Hamlet, to dnes nie je aktuálna otázka. Všetko riadne plynie, záleží len na počasí...
2013/05/28
Na margo "litter" a literatúry
Bola to náhoda, že som sa práve teraz, ocitol v Londýne. Práve teraz, keď nedávno vyšla čerstvá kniha Dana Browna Inferno (14. mája bola zverejnená po celom svete naraz). Na Slovensku vraj bude dostupná už v septembri, veď nie sme nejaké "béčko". Tak hovorí náš malý knižný predajca. Nebolo to priamo v Londýne, ale na letisku Stansted v "duty free" šope kde som držal anglické vydanie Inferna chvíľu v ruke. Ťažká a objemná kniha to je a ešte k tomu aj v angličtine.
Prelistoval som ju zbežne, aj by som si ju kúpil, ale malo to niekoľko drobných "ale". Predovšetkým, moja beletristická angličtina nie je tak silná, aby som také čítanie mohol považovať za pôžitok. Bola by to vlastne ťažká práca. Tiež cena už bola v čase môjho odletu domov nedostižná, napriek "akože" zníženej cene. Opatrne som ju vložil späť do regálu s nápisom Sci-fi - bestseller a dal som sa na dlhé čakanie.
Isteže, Dan Brown nie je môj obdivovaný spisovateľ, ale mám rád to napätie, ktoré jeho knihy vo mne vyvolávajú. Je to lepšie ako ísť do kina. Nepatrím ani k tým, ktorí si dávajú podpisovať knihy na autogramiádach. Na Londýnsky pobyt som si však priniesol inú literatúru, aj keď neviem, aký je to žáner, ba dokonca dodnes neviem presne o čom to je, lebo som stihol prečítať len dve prvé kapitoly. Nie že by mi Londýn priniesol rušný nočný život, ale denná únava a plnosť zážitkov stačili na môj pokojný spánok.
Keď som to už spomenul, prezradím tú knihu - je to "Prototyp Eva" od Pištu Vandala. Čo by som zapieral, naozaj narába so slovami vandalsky, napriek tomu, že sa už dnes hovorí, že Vandali ani neboli takí "vandali", ale celkom civilizovaný národ, či čo to vtedy podnikalo skupinové zájazdy do cudzích zemí. Dnes sa cestuje oveľa ľahšie a rýchlejšie. Svedčia o tom preplnené lietadlá, obsadené vlaky, autobusy a metrá v čase špičky.
Vandalov Prototyp Eva budem v tejto súvislosti považovať za zahraničnú literatúru, lebo som si ju sem priniesol z Londýna, či aspoň cez Londýn. Teraz doma si ju dočítam s nohami po americky vyloženými na stole. To sľubujem autorovi, nech sa na mňa nehnevá a možno svoj predbežný "náčrt" názoru na jeho knihu poopravím a doplním neskôr. Veď človek nie je živý len poéziou, aj umelecká literatúra odráža realitu a má preto v duši tiež svoje miesto.
A keď som už v tom Anglicku, tak ešte to, že v uliciach majú také veľké nádoby s nápisom "LITTER". Najprv som tak trochu úmyselne prehliadal to dvojité "T" a konštatoval som, že tá nádoba má najmenej 60 litrov. Potom som začal uvažovať, či to nemá nejakú spojitosť s literatúrou. Zavrhol som to, aspoň v súvislosti s tou krásnou literatúrou, ktorá nás často duchovne živí a aj inak zabáva a povzbudzuje našu endokrinnú sústavu. A ešte na záver, v uliciach bolo občas vidieť nápisy: "TO LET". Pri nich som si v duchu vkladal do medzery písmeno "I" a vychádzala mi z toho iná turistická atrakcia: "TOILET".
Prelistoval som ju zbežne, aj by som si ju kúpil, ale malo to niekoľko drobných "ale". Predovšetkým, moja beletristická angličtina nie je tak silná, aby som také čítanie mohol považovať za pôžitok. Bola by to vlastne ťažká práca. Tiež cena už bola v čase môjho odletu domov nedostižná, napriek "akože" zníženej cene. Opatrne som ju vložil späť do regálu s nápisom Sci-fi - bestseller a dal som sa na dlhé čakanie.
Isteže, Dan Brown nie je môj obdivovaný spisovateľ, ale mám rád to napätie, ktoré jeho knihy vo mne vyvolávajú. Je to lepšie ako ísť do kina. Nepatrím ani k tým, ktorí si dávajú podpisovať knihy na autogramiádach. Na Londýnsky pobyt som si však priniesol inú literatúru, aj keď neviem, aký je to žáner, ba dokonca dodnes neviem presne o čom to je, lebo som stihol prečítať len dve prvé kapitoly. Nie že by mi Londýn priniesol rušný nočný život, ale denná únava a plnosť zážitkov stačili na môj pokojný spánok.
Keď som to už spomenul, prezradím tú knihu - je to "Prototyp Eva" od Pištu Vandala. Čo by som zapieral, naozaj narába so slovami vandalsky, napriek tomu, že sa už dnes hovorí, že Vandali ani neboli takí "vandali", ale celkom civilizovaný národ, či čo to vtedy podnikalo skupinové zájazdy do cudzích zemí. Dnes sa cestuje oveľa ľahšie a rýchlejšie. Svedčia o tom preplnené lietadlá, obsadené vlaky, autobusy a metrá v čase špičky.
Vandalov Prototyp Eva budem v tejto súvislosti považovať za zahraničnú literatúru, lebo som si ju sem priniesol z Londýna, či aspoň cez Londýn. Teraz doma si ju dočítam s nohami po americky vyloženými na stole. To sľubujem autorovi, nech sa na mňa nehnevá a možno svoj predbežný "náčrt" názoru na jeho knihu poopravím a doplním neskôr. Veď človek nie je živý len poéziou, aj umelecká literatúra odráža realitu a má preto v duši tiež svoje miesto.
A keď som už v tom Anglicku, tak ešte to, že v uliciach majú také veľké nádoby s nápisom "LITTER". Najprv som tak trochu úmyselne prehliadal to dvojité "T" a konštatoval som, že tá nádoba má najmenej 60 litrov. Potom som začal uvažovať, či to nemá nejakú spojitosť s literatúrou. Zavrhol som to, aspoň v súvislosti s tou krásnou literatúrou, ktorá nás často duchovne živí a aj inak zabáva a povzbudzuje našu endokrinnú sústavu. A ešte na záver, v uliciach bolo občas vidieť nápisy: "TO LET". Pri nich som si v duchu vkladal do medzery písmeno "I" a vychádzala mi z toho iná turistická atrakcia: "TOILET".
2013/05/20
Eufória
Niečo málo o eufórii. A možno ani nie, možno som chcel o niečom inom, lebo podľa encyklopédie je eufória niečo neprirodzene chorobné. Je to stav vyznačujúci sa, spravidla (zdanlivo bezdôvodne), pocitom subjektívnej spokojnosti, blaženosti, veľmi dobrej nálady a prehnanej podnikavosti (wikipedia). Zatiaľ by to šlo, dobrá nálada nemusí mať akurátny dôvod, vždy je lepšia ako zlá. Dokonca aj podnikavosť sa môže v živote dobre uplatniť. Definícia však hovorí, že eufória vzniká najmä po konzumácii návykových látok, ale aj pri psychózach a pri ochoreniach mozgu, či iných dôležitých orgánov.
Po tom všetkom by som sa uspokojili aj s obyčajným pocitom šťastia a dobrej nálady odvodenej z pocitu dobre vykonanej práce. Lebo práca, keď je, tak neutečie a vždy nás počká. Myslím si tiež, že práca nie je návyková, ale aj to býva rôzne, teda ako u koho. Sú aj tzv. workoholici, ktorí sa prácou predávkovali a už nevedia ako prestať. My, ktorí si prácu radi odkladáme na zajtra a na pozajtra sa však workoholizmu nemusíme obávať. Tak, či onak sa nám môže občas prihodiť, že nás pohltí bezdôvodná eufória. Aj bez predchádzajúceho varovania, takmer z ničoho. Častejšie však z nejakej hlúposti, ako mňa včera chytila tá bezdôvodná potvora - dostal som nový smartfón.
Už na druhý deň som vedel, že je to (pre mňa) zbytočnosť (človek sa niekedy učí aj na vlastnej eufórii). Chiméra ma chytila a po krátkom potešení ma pustila do prázdna. Tak ako som predtým túžil po smartfóne (príklady priťahujú), tak po euforickom dni začínam túžiť po tom najmenšom telefóne. Zdôrazňujem, po "telefóne", ktorý nevie nič iné, len to, na čo bol stvorený, teda telefónovať. Nekúpim si ho, lebo tuším, že by ma tá potvora veľmi rýchlo opäť pustila do prázdna. Oveľa príjemnejšia je však eufória z ľudí, ktorí sú dobrí a zachovajú sa k nám prekvapivo priateľsky. Tak ako nedávno, keď som daroval svoju príležitostnú báseň predstaviteľovi obce a on ju bez varovania nechal predviesť na verejnom zhromaždení obce. To vydrží o trochu viac...
Po tom všetkom by som sa uspokojili aj s obyčajným pocitom šťastia a dobrej nálady odvodenej z pocitu dobre vykonanej práce. Lebo práca, keď je, tak neutečie a vždy nás počká. Myslím si tiež, že práca nie je návyková, ale aj to býva rôzne, teda ako u koho. Sú aj tzv. workoholici, ktorí sa prácou predávkovali a už nevedia ako prestať. My, ktorí si prácu radi odkladáme na zajtra a na pozajtra sa však workoholizmu nemusíme obávať. Tak, či onak sa nám môže občas prihodiť, že nás pohltí bezdôvodná eufória. Aj bez predchádzajúceho varovania, takmer z ničoho. Častejšie však z nejakej hlúposti, ako mňa včera chytila tá bezdôvodná potvora - dostal som nový smartfón.
Už na druhý deň som vedel, že je to (pre mňa) zbytočnosť (človek sa niekedy učí aj na vlastnej eufórii). Chiméra ma chytila a po krátkom potešení ma pustila do prázdna. Tak ako som predtým túžil po smartfóne (príklady priťahujú), tak po euforickom dni začínam túžiť po tom najmenšom telefóne. Zdôrazňujem, po "telefóne", ktorý nevie nič iné, len to, na čo bol stvorený, teda telefónovať. Nekúpim si ho, lebo tuším, že by ma tá potvora veľmi rýchlo opäť pustila do prázdna. Oveľa príjemnejšia je však eufória z ľudí, ktorí sú dobrí a zachovajú sa k nám prekvapivo priateľsky. Tak ako nedávno, keď som daroval svoju príležitostnú báseň predstaviteľovi obce a on ju bez varovania nechal predviesť na verejnom zhromaždení obce. To vydrží o trochu viac...
2013/05/19
Kríza ako taká
Kríza vraj prináša obrodu, či znovuzrodenie. Platí to aj u globálnej finančnej krízy? Možno, ktovie. Podľa zásady, že život si vždy nájde svoju cestu, k znovuzrodeniu iste príde. Otázne je len, kto prežije a koľko bude popola. Je to pesimizmus, alebo realita? Veľa otázok a málo odpovedí. Len ľudia s depresiami vraj vidia svet taký, aký naozaj je. Aby som to uviedol na správnu mieru, ja nie som v depresii, teda svet vidím lepší ako je. Inak povedané, iný nemáme a iný ani mať nebudeme, tak načo sa s tým trápiť. Ochranou proti kríze a depresii je vraj pozitívne myslenie. To je zároveň posledné spochybnenie v tomto odseku.
Existujú aj iné závažné krízy, ako tá finančná, či ekonomická. Napríklad taká kríza morálky, či spolužitia v manželstve. Tá vraj prichádza každých sedem rokov, ako malá násobilka - 7, 14, 21, 28, 35, 42, 49 atď. V toto ohľade som práve v medziobdobí... Existuje však aj tvorivá kríza, tá najčastejšie postihuje umeleckú brandžu. Tvorivosť sa však očakáva aj u iných, prozaickejších povolaní. Vlastne sa očakáva všade, aj keď ju v reáli nachádzame len sporadicky a teoreticky. Je aj blogovanie tvorivou činnosťou? Asi áno, ale... Ako u koho a ako kedy. Najlepšie je na to nemyslieť a tvorivo písať. Blogovanie je mladé, tak ešte o ňom neexistujú štatistiky o výskyte tvorivých kríz. Vedci, ktorí nemajú čo skúmať, by sa nad tým mohli zamyslieť.
Toľko tu píšem o krízach, tak by som sa už mal priznať, že som práve jednu prekonal. Alebo nie, len život išiel iným smerom. Aspoň dúfam, že som už naplno tu, lebo píšem, teda som. A možno je toto len moja planá nádej a moje tvorivé prázdniny budú ešte chvíľu pokračovať. Optimista verí v obrodu, pesimista vie, že je to vo hviezdach. Pozitívne myslenie povzbudzuje, ale cesty myslenia sú nekonečné a nekonečne variabilné, ak človek myslí.
Na jednom psychologickom portáli mysleli a prišli na zaujímavý dôvod pre spoplatnenie svojich múdrostí a rád: "Preto, že naši čitatelia sú samí inteligenti a reklamou sa príliš nedajú ovplyvniť, tak o náš inzertný priestor nie je záujem..." (voľný preklad). Teda, aby sme prežili, musíte nám zaplatiť vy. Ak ste inteligentní, plaťte! Už mi je teda jasné, prečo nie je záujem o reklamu na wabovinách. Napriek tomu aj naďalej budú waboviny prístupné všetkým mysliacim bytostiam zadarmo, ako doteraz...
Existujú aj iné závažné krízy, ako tá finančná, či ekonomická. Napríklad taká kríza morálky, či spolužitia v manželstve. Tá vraj prichádza každých sedem rokov, ako malá násobilka - 7, 14, 21, 28, 35, 42, 49 atď. V toto ohľade som práve v medziobdobí... Existuje však aj tvorivá kríza, tá najčastejšie postihuje umeleckú brandžu. Tvorivosť sa však očakáva aj u iných, prozaickejších povolaní. Vlastne sa očakáva všade, aj keď ju v reáli nachádzame len sporadicky a teoreticky. Je aj blogovanie tvorivou činnosťou? Asi áno, ale... Ako u koho a ako kedy. Najlepšie je na to nemyslieť a tvorivo písať. Blogovanie je mladé, tak ešte o ňom neexistujú štatistiky o výskyte tvorivých kríz. Vedci, ktorí nemajú čo skúmať, by sa nad tým mohli zamyslieť.
Toľko tu píšem o krízach, tak by som sa už mal priznať, že som práve jednu prekonal. Alebo nie, len život išiel iným smerom. Aspoň dúfam, že som už naplno tu, lebo píšem, teda som. A možno je toto len moja planá nádej a moje tvorivé prázdniny budú ešte chvíľu pokračovať. Optimista verí v obrodu, pesimista vie, že je to vo hviezdach. Pozitívne myslenie povzbudzuje, ale cesty myslenia sú nekonečné a nekonečne variabilné, ak človek myslí.
Na jednom psychologickom portáli mysleli a prišli na zaujímavý dôvod pre spoplatnenie svojich múdrostí a rád: "Preto, že naši čitatelia sú samí inteligenti a reklamou sa príliš nedajú ovplyvniť, tak o náš inzertný priestor nie je záujem..." (voľný preklad). Teda, aby sme prežili, musíte nám zaplatiť vy. Ak ste inteligentní, plaťte! Už mi je teda jasné, prečo nie je záujem o reklamu na wabovinách. Napriek tomu aj naďalej budú waboviny prístupné všetkým mysliacim bytostiam zadarmo, ako doteraz...
2013/05/07
Poste restante
Zásielku si musíte vyzdvihnúť na pošte. Alebo aj inak, pošta si vyzdvihne niečo naviac. Vždy keď idem platiť účty na poštu, najprv si doma urobím súčet, vrátane poplatkov. Tentokrát mi vyšlo číslo 193 €. Pani za prepážkou si tie tri poukážky spočítala tiež a žiadala po mne 197 €. Bol som mierne zaskočený, že by som sa pomýlil? To bolo málo pravdepodobné, lebo som to doma spočítaval "matematicky" aj so zaokrúhlenými číslami z hlavy a všetko mi sedelo.
Keď mi vydala 2 €, podržal som ich v otvorenej dlani a reklamoval som celkovú sumu. Trvalo to chvíľu, než to akosi v počítači sčítala ešte raz a skromne sa opravila, že je to naozaj 193 €. A ešte nelogicky dodala, aby bol zmätok dokonalý: "Veď som vám dala aj 5 eurovku". Nie, nedala! To by potom nesedelo jej pôvodne zahlásené číslo. Dlaň som mal stále otvorenú s dvomi eurami. Trik jej teda nevyšiel, musela z kasy vybrať ešte tú chýbajúcu 5 eurovku.
Z toho plynie poučenie: pred platením účtov na pošte (možno aj inde) sa treba dobre pripraviť a trvať na svojom.
Keď mi vydala 2 €, podržal som ich v otvorenej dlani a reklamoval som celkovú sumu. Trvalo to chvíľu, než to akosi v počítači sčítala ešte raz a skromne sa opravila, že je to naozaj 193 €. A ešte nelogicky dodala, aby bol zmätok dokonalý: "Veď som vám dala aj 5 eurovku". Nie, nedala! To by potom nesedelo jej pôvodne zahlásené číslo. Dlaň som mal stále otvorenú s dvomi eurami. Trik jej teda nevyšiel, musela z kasy vybrať ešte tú chýbajúcu 5 eurovku.
Z toho plynie poučenie: pred platením účtov na pošte (možno aj inde) sa treba dobre pripraviť a trvať na svojom.
2013/04/30
Na Mars
Istá spoločnosť začína organizovať lety na Mars. Presne tak, let na Mars! Len na Mars, späť nie. Stačí zaplatiť poplatok 25 dolárov a dostanete sa do širšieho výberu. Dobrý nápad, lepší ako pyramídová hra. Niekomu by radi zaplatili ten poplatok sponzori. Len aby letel. Komu vy?
2013/04/26
Piatnik
Keď som bol malý, na hracích kartách sa objavoval nápis Piatnik. Nevedel som, čo to znamená, dnes to už vie každý, lebo je to aj na internete. V tomto článku to však neznamená nič, čo by mohlo pochádzať z internetu, alebo aj naopak - všetko. Je proste piatok a to je deň zasvätený pôstu a "copy-paste". Svoje diétne jedlo - zemiakovú kašu s opraženou cibuľkou som už zbaštil, na palube je nálada výborná, poďme plnou parou na internet.
Medzihra:
Seriály v službách propagandy.
"Najmä české televízne stanice ponúkajú v poslednom čase jeden normalizačný seriál za druhým".
- Jednoducho Mária, možno sa tie dnešné, rovnako ako tie v minulosti, v službách prejedajú.
Neplačte pre starších (pre mladých)
Keď som mal 25 rokov, môj kolega mal 40. Ľutoval som ho (a patrične uctil), že je tak starý a život má už v podstate za sebou. Nebola to pravda, ostávalo mu ešte 11. Teraz si hovorím, že keď som mal 40, bol som mladík a celý život som mal pred sebou. Kto by si pomyslel, že práve Adela Banášová, mladé dievča, sa rozpíše na obranu staroby: "Možno raz prestaneme v médiách hystericky retušovať všetky vrásky". Verí, že staršiu generáciu raz budú mladší vnímať normálne, nie ako exotickú menšinu. Raz možno všetci pochopia, že mladí, to sme my, starší a starí, to sme tiež my, tí šťastnejší, čo tam dospejú.
A ešte raz Adela:
"... život nestojí na žúroch, sexuálnych zážitkoch a množstve úplne identických víkendových opíc.". Súhlasím, opice som už dávno zanechal zoo záhradám.
Hra pokračuje...
Medzihra:
Už dávnejšie sa chystám na Divoké víno, ale ešte ho nechám chvíľu uležať (v hlave). V poslednom čase ma celkom zaujali básnici a básničky (poetky). Ako sa s časom menia, rastú a opakujú. Láka ma to, ale nateraz stačilo, pointa budúcich období by sa nemala prezrádzať.
Seriály v službách propagandy.
"Najmä české televízne stanice ponúkajú v poslednom čase jeden normalizačný seriál za druhým".
- Jednoducho Mária, možno sa tie dnešné, rovnako ako tie v minulosti, v službách prejedajú.
Neplačte pre starších (pre mladých)
Keď som mal 25 rokov, môj kolega mal 40. Ľutoval som ho (a patrične uctil), že je tak starý a život má už v podstate za sebou. Nebola to pravda, ostávalo mu ešte 11. Teraz si hovorím, že keď som mal 40, bol som mladík a celý život som mal pred sebou. Kto by si pomyslel, že práve Adela Banášová, mladé dievča, sa rozpíše na obranu staroby: "Možno raz prestaneme v médiách hystericky retušovať všetky vrásky". Verí, že staršiu generáciu raz budú mladší vnímať normálne, nie ako exotickú menšinu. Raz možno všetci pochopia, že mladí, to sme my, starší a starí, to sme tiež my, tí šťastnejší, čo tam dospejú.
A ešte raz Adela:
"... život nestojí na žúroch, sexuálnych zážitkoch a množstve úplne identických víkendových opíc.". Súhlasím, opice som už dávno zanechal zoo záhradám.
Hra pokračuje...
2013/04/23
Vesmírne katastrofy
Keď sa z televíznych kanálov valí riava seriálov, najradšej počúvam (občas na to aj mrknem) dokumenty o vesmíre. Som teda v tomto smere patrične "informovaný" a viem, že hlavnou silou vesmíru je gravitácia, teda spolčovanie sa hmoty. Aj ľudia sa radi zhromažďujú. Práve to spolčovanie hmoty sa často deje aj spôsobom katastrof, teda zrážkami a výbuchmi, proste z iného uhla - katastrofami. Ľudské zhromažďovanie tiež niekedy náhodne a niekedy cielene prináša katastrofy. Sú to tie, ktoré sa nás negatívne dotýkajú a môžu byť všeobecné (globálne), lokálne, či osobné. Inou ľudskou katastrofou je osamelosť.
Sme sebci, organizačne závislí na okolitej spoločnosti. Sme síce výnimoční (z aspektu nášho ega), ale z hľadiska vesmíru sme zanedbateľným živočíchom. Sme prach a do prachovej formy sa raz všetci vrátime. Ako včera, keď som otvoril dvere do garáže a zamyslene (ako mysliaci a cítiaci tvor) som vkročil dnu. Periférne som vnímal malého pavúka, ktorý sa tiež snažil vojsť dnu. Tak som kráčal a zrazu som si uvedomil neodvratnú katastrofickú kolíziu. Moja topánka došliapla na pavúka. Zdanlivo malá vesmírna katastrofa a nečakaný, nepredvídateľný koniec jednej pozemskej bytosti.
Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, pavúkoch a iných tvoroch. Neživej hmote je to jedno, ako sú usporiadané jej atómy. V dnešnej dobe (podobne ako v každej inej, len inak), sa dejú aj také katastrofy, nad ktorými ostáva rozum (zdravý sedliacky, proste náš) stáť. Chytil som sa na internetovú udičku a chcel som si pozrieť "možnú" katastrofu v Šútove. Zosunul sa kus svahu v kameňolome a jedna televízia (možno všetky) tam hneď bola. Po strávení asi dvojminútovej reklamy (hlavný to účel katastrofy), ktorá sa nedá zrušiť, som sa dostal k jadru pudla. Áno, spadol svah, nikomu sa nič nestalo a odborníci už majú riešenie na stabilizáciu svahu. Teda ako?
Inou katastrofou, takpovediac sofistikovanejšou je katastrofa, ktorá sa stala študentovi z Medzilaboriec. Nepodarilo sa mu zorganizovať prednášku istého kanadského novinára (nemenovať, mohla by to byť nevyžiadaná reklama). Hotové nešťastie pre naše školstvo, tak to aspoň zaznievalo v diskusii. Obávam sa, že to nešťastie je práve v podobnom myslení, teda v opačnom kúte vzdelanosti. Netreba to približovať, každý si to aj tak otočí ako chce. Podľa niektorých je pravda niekde inde. Nešťastím je vraj jeden moderátor, ktorý si dovolil viesť diskusiu spôsobom, ktorý sa tu praktizoval veľmi dlho a nikomu to nevadilo. Zdá sa, že pravda je ako palica, ktorá má dva konce.
Je tu nová televízna relácia (diskusie pre vybraných zástupcov mládeže) Colnica. Česko - Slovenský televízny publicistický projekt a tiež si príliš nezadá s objektivitou z našej strany. Ak hovorím o prvej časti, jednostrannosť bola naozaj cítiť v našom dokumente. Vo výbere dokumentu totiž tvorcovia siahli po značne politicky "angažovanejšom" dielku preferovanej dokumentaristky. Česko uviedlo predvolebné rozhovory s obyčajnými ľuďmi. Úplne neutrálne postoje a vyvážený zber názorov.
V druhej časti "Colnice" to už bola skoro obyčajná "debata", názory zúčastnených mladých. Dokumenty boli spoločne produkované, jeden ako názorová anketa o cieľoch a predstavách mladých "dvadsiatnikov" (Česko i Slovensko) v rôznych sférach života a druhý o historickom vývoji Česka za posledných 20 rokov, podaný zostrihom autentických obrázkov a podfarbený trochou trochu sileného humoru známych českých zabávačov. Zaoberal sa výlučne Českom. O prvom dokumente môžem povedať len toľko, že bol formálne autentický a značne podobný dokumentu, ktorý pred 30-timi rokmi točili istí mládežníci, s kamerou a mikrofónom prvýkrát na pleci a v ruke.
S mladosťou sa vždy a vo všeobecnosti spája optimizmus, revolučnosť a často i naivita. To bolo naznačené v replike o dvadsaťročných, čo ešte nemajú predstavu, čo v živote chcú dosiahnuť. Majú vraj na to ešte dosť času. Ak si spomeniem na svoje mladé predstavy, mal som ideu, že v živote určite dosiahnem veľa, nejaký dôležitý objav, alebo vynález. Niet nič istejšie ako taká idea. Nič svetoborné som z toho nedosiahol, ale celý život ma to viedlo v snahe o riešenie problémov, hlavne v technickej oblasti, ktorej som sa venoval. Toto mladý človek potrebuje, vedieť, že všetko je možné! Na to má každý mladý človek, len nie všetci si to tak jasne uvedomujú. Pre mladých je celá budúcnosť "gombičkou", okrem toho, čo bude zajtra.
Sme sebci, organizačne závislí na okolitej spoločnosti. Sme síce výnimoční (z aspektu nášho ega), ale z hľadiska vesmíru sme zanedbateľným živočíchom. Sme prach a do prachovej formy sa raz všetci vrátime. Ako včera, keď som otvoril dvere do garáže a zamyslene (ako mysliaci a cítiaci tvor) som vkročil dnu. Periférne som vnímal malého pavúka, ktorý sa tiež snažil vojsť dnu. Tak som kráčal a zrazu som si uvedomil neodvratnú katastrofickú kolíziu. Moja topánka došliapla na pavúka. Zdanlivo malá vesmírna katastrofa a nečakaný, nepredvídateľný koniec jednej pozemskej bytosti.
Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, pavúkoch a iných tvoroch. Neživej hmote je to jedno, ako sú usporiadané jej atómy. V dnešnej dobe (podobne ako v každej inej, len inak), sa dejú aj také katastrofy, nad ktorými ostáva rozum (zdravý sedliacky, proste náš) stáť. Chytil som sa na internetovú udičku a chcel som si pozrieť "možnú" katastrofu v Šútove. Zosunul sa kus svahu v kameňolome a jedna televízia (možno všetky) tam hneď bola. Po strávení asi dvojminútovej reklamy (hlavný to účel katastrofy), ktorá sa nedá zrušiť, som sa dostal k jadru pudla. Áno, spadol svah, nikomu sa nič nestalo a odborníci už majú riešenie na stabilizáciu svahu. Teda ako?
Inou katastrofou, takpovediac sofistikovanejšou je katastrofa, ktorá sa stala študentovi z Medzilaboriec. Nepodarilo sa mu zorganizovať prednášku istého kanadského novinára (nemenovať, mohla by to byť nevyžiadaná reklama). Hotové nešťastie pre naše školstvo, tak to aspoň zaznievalo v diskusii. Obávam sa, že to nešťastie je práve v podobnom myslení, teda v opačnom kúte vzdelanosti. Netreba to približovať, každý si to aj tak otočí ako chce. Podľa niektorých je pravda niekde inde. Nešťastím je vraj jeden moderátor, ktorý si dovolil viesť diskusiu spôsobom, ktorý sa tu praktizoval veľmi dlho a nikomu to nevadilo. Zdá sa, že pravda je ako palica, ktorá má dva konce.
Je tu nová televízna relácia (diskusie pre vybraných zástupcov mládeže) Colnica. Česko - Slovenský televízny publicistický projekt a tiež si príliš nezadá s objektivitou z našej strany. Ak hovorím o prvej časti, jednostrannosť bola naozaj cítiť v našom dokumente. Vo výbere dokumentu totiž tvorcovia siahli po značne politicky "angažovanejšom" dielku preferovanej dokumentaristky. Česko uviedlo predvolebné rozhovory s obyčajnými ľuďmi. Úplne neutrálne postoje a vyvážený zber názorov.
V druhej časti "Colnice" to už bola skoro obyčajná "debata", názory zúčastnených mladých. Dokumenty boli spoločne produkované, jeden ako názorová anketa o cieľoch a predstavách mladých "dvadsiatnikov" (Česko i Slovensko) v rôznych sférach života a druhý o historickom vývoji Česka za posledných 20 rokov, podaný zostrihom autentických obrázkov a podfarbený trochou trochu sileného humoru známych českých zabávačov. Zaoberal sa výlučne Českom. O prvom dokumente môžem povedať len toľko, že bol formálne autentický a značne podobný dokumentu, ktorý pred 30-timi rokmi točili istí mládežníci, s kamerou a mikrofónom prvýkrát na pleci a v ruke.
S mladosťou sa vždy a vo všeobecnosti spája optimizmus, revolučnosť a často i naivita. To bolo naznačené v replike o dvadsaťročných, čo ešte nemajú predstavu, čo v živote chcú dosiahnuť. Majú vraj na to ešte dosť času. Ak si spomeniem na svoje mladé predstavy, mal som ideu, že v živote určite dosiahnem veľa, nejaký dôležitý objav, alebo vynález. Niet nič istejšie ako taká idea. Nič svetoborné som z toho nedosiahol, ale celý život ma to viedlo v snahe o riešenie problémov, hlavne v technickej oblasti, ktorej som sa venoval. Toto mladý človek potrebuje, vedieť, že všetko je možné! Na to má každý mladý človek, len nie všetci si to tak jasne uvedomujú. Pre mladých je celá budúcnosť "gombičkou", okrem toho, čo bude zajtra.
2013/04/16
Ganguro
Keby dnes žil Jiří Wolker, nenapísal by baladu "o očích topičových", ale skôr by napísal baladu o "očích celebritních". Aj Juan Alberto Sanchis-Gimeno z Universidad de Valencia s kolegami skúmali oči žien (aj mužov). Vraj je to už vedecky dokázané, že muži sa ako prvé pozerajú ženám do oči (teda nie na oči, ale do nich). V tomto prípade neverím vedcom, lebo podľa môjho výskumu sú oči len preriférnym vodítkom pre priamy pohľad na ženské pery. Má to svoje opodstatnenie hlavne v dnešnej dobe.
Včera som sa zadíval na ústa Haline Pawlowskej v jej staršom vydaní zo záznamu ČT1 a iste aj na ústa jej hostí. Musel som, aby som odpozoroval, o čom hovoria. Oči by mi v tom určite nepomohli, aj keď tie "halinárske" sú mnohovravné. Je to tak, už aj čeština je z niektorých úst ťažko zrozumiteľná. A tak je to aj u slovenských rýchlopalných celebrít v televízii. Chcel som sem vložiť krátky úsek z preslovu Haliny, ako hádanku, ale narazil som na technické problémy. Určite by ste nevylúštili, o čom hovorí. Možno iba nejaký egyptológ.
Tie ženské oči ma stále mátajú, lebo som ráno pri raňajkách pozeral televízne ráno. Priviedlo ma to na takéto "očné" myšlienky. Spomínaní vedci z Universidad de Valencia prišli aj na to, že normálne oči sú "emetropné". Neviem čo to znamená, vraj tento aspekt doteraz nikto neskúmal. Farba očí má mnoho významov a pletie sa aj do charakteru osoby. Ľudia s modrými očami sú vraj v živote menej úspešní. Ešte že tak (nemám modré!), relativita dovoľuje rôzne vysvetlenia. Po dnešku si však myslím, že nie farba očí je dôležitá, ale že o charaktere viac hovorí očné okolie.
Čo je to očné okolie, to ešte vedci neskúmali. V tomto smere mám prvenstvo. Moderná doba nám, teda hlavne ženám, priniesla očné okolie. To je to, čo sa nachádza v bezprostrednej blízkosti oka. Podľa očného okolia rozoznávame ženy, ktoré majú oči (ako dve studničky) a tie, ktoré majú namiesto toho dve čierne diery. Možno to ani nie je príznak moderny, veď už aj Kleopatra (nie tá z Turca) si pred zánikom veľkej ríše farbila očné okolie. A ak sa nemýlim, chytila na to dvoch rímskych cisárov. Tak to teda je. Aj slovenská ľudová si spieva "Oči, oči, čierne oči...". Opakom čiernych očí (okolia), ale inak to isté, je "ganguro".
Čítajte aj:
Čítanie z očí
Ideálna žena
Pozrite si do očí
Janko Jesenský:
Jeho oči
Elán:
Básnik by povedal, že máš oči ako súmrak nad milovaným mestom
Ešte aj poetka...
A z domácej dielne: Oči, Oči ako zrkadlo duše
A niečo, čo s týmto článkom vôbec nesúvisí: Prívlastky, ale je.
_________________________________________
Včera som sa zadíval na ústa Haline Pawlowskej v jej staršom vydaní zo záznamu ČT1 a iste aj na ústa jej hostí. Musel som, aby som odpozoroval, o čom hovoria. Oči by mi v tom určite nepomohli, aj keď tie "halinárske" sú mnohovravné. Je to tak, už aj čeština je z niektorých úst ťažko zrozumiteľná. A tak je to aj u slovenských rýchlopalných celebrít v televízii. Chcel som sem vložiť krátky úsek z preslovu Haliny, ako hádanku, ale narazil som na technické problémy. Určite by ste nevylúštili, o čom hovorí. Možno iba nejaký egyptológ.
Tie ženské oči ma stále mátajú, lebo som ráno pri raňajkách pozeral televízne ráno. Priviedlo ma to na takéto "očné" myšlienky. Spomínaní vedci z Universidad de Valencia prišli aj na to, že normálne oči sú "emetropné". Neviem čo to znamená, vraj tento aspekt doteraz nikto neskúmal. Farba očí má mnoho významov a pletie sa aj do charakteru osoby. Ľudia s modrými očami sú vraj v živote menej úspešní. Ešte že tak (nemám modré!), relativita dovoľuje rôzne vysvetlenia. Po dnešku si však myslím, že nie farba očí je dôležitá, ale že o charaktere viac hovorí očné okolie.
Čo je to očné okolie, to ešte vedci neskúmali. V tomto smere mám prvenstvo. Moderná doba nám, teda hlavne ženám, priniesla očné okolie. To je to, čo sa nachádza v bezprostrednej blízkosti oka. Podľa očného okolia rozoznávame ženy, ktoré majú oči (ako dve studničky) a tie, ktoré majú namiesto toho dve čierne diery. Možno to ani nie je príznak moderny, veď už aj Kleopatra (nie tá z Turca) si pred zánikom veľkej ríše farbila očné okolie. A ak sa nemýlim, chytila na to dvoch rímskych cisárov. Tak to teda je. Aj slovenská ľudová si spieva "Oči, oči, čierne oči...". Opakom čiernych očí (okolia), ale inak to isté, je "ganguro".
Čítajte aj:
Čítanie z očí
Ideálna žena
Pozrite si do očí
Janko Jesenský:
Jeho oči
Elán:
Básnik by povedal, že máš oči ako súmrak nad milovaným mestom
Ešte aj poetka...
A z domácej dielne: Oči, Oči ako zrkadlo duše
A niečo, čo s týmto článkom vôbec nesúvisí: Prívlastky, ale je.
_________________________________________
emetropia, správny pomer medzi lomivosťou optických prostredí a optickou osou
Zdroj: http://www.cudzieslova.sk
Zdroj: http://www.cudzieslova.sk
2013/04/13
Láska za peniaze
RTVS miluje Slovensko za peniaze. Aby nedošlo k omylu, tú reláciu kúpili pre nás zo zahraničia. Veď ako by aj mohli sami vymyslieť taký nápad, že "Milujem Slovensko". Lepšie je byť uniformovaným kultúrnym vojakom na poli kultúrnej revolúcie sveta. Lebo, nemyslime si, že milujeme iba Slovensko, už milujú aj Česko a takú lásku si kúpili aj v Belgicku, Francúzsku, Bulharsku, Chorvátsku, ale aj v Číne a ktovie kde ešte inde.
2013/04/12
Právo mlčať
Medzi základné ľudské práva patrí aj právo na názor. Základné ľudské práva sú tie, ktoré sme si sebe a našim potomkom prisúdili hneď po narodení. Listoval som vo svojej encyklopédii (wiki) a nenašiel som kompletný výpočet tých práv, ktoré som vraj nadobudol už pri príchode na svet. Možno som nepozorný, alebo som hľadal iba krátko. Zistil som len, že medzi tie základy patrí právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, slobodu prejavu, slobodu svedomia, ďalej právo spolčovať sa a zhromažďovať a iné...
Právo na život je jasné, keď už si tu, nemá právo ťa nikto poslať naspäť. Osobná sloboda a bezpečnosť úzko súvisia, ale už sú obe podmienené rôznymi okolnosťami, ktoré radšej nebudem rozoberať. Sloboda svedomia je hádam to najistejšie právo človeka, to mu naozaj nikto nemôže vziať. Toho sa najčastejšie človek vzdáva sám a dobrovoľne. S tým súvisí morálka spoločnosti, ktorá môže byť v súlade so svedomím jednotlivca, alebo ju jednotlivec ignoruje. Tak to je, tu nič nehodnotím.
Takto zoširoka som sa dostal ku podstate a tou je "sloboda prejavu". To je naozaj pekná a užitočná sloboda, ale vždy sú tam dve strany tej istej mince. Na jednej strane je ten čo sa slobodne prejavuje, na druhe ten, kto ten prejav musí, má, alebo môže vnímať. Lebo nebolo kodifikované právo byť počúvaným. Nikomu nemožno prikázať, že toho a toho človeka musíš počúvať, to by už bola nesloboda. Preto má aj bloger právo komentár k jeho článku zmazať, ak sa mu nepáči, alebo nehodí do krámu.
Je to síce za vlasy pritiahnutá argumentácia, ale zdá sa, že naozaj sú aj takí blogeri, ktorí píšu pre svoje vlastné potešenie a nie sú radi, keď im niekto oponuje. Pritakávanie im nevadí, na to majú také svojsky asymetrické právo. V slobodnom svete má totiž každý právo počúvať to, čo uzná za vhodné. Niekedy sa hovorí, že kto mlčí, ten svedčí. Tak by sa dali chápať aj prázdne stránky na komentovanie názoru blogera. Nie je to však celkom pravda. V tomto prípade, kto mlčí, môže byť aj mlčiaci oponent. Ovšem, bez diskusie. A to sa potom nikto nedozvie. Tento odsek trochu nezvykle zväčším, lebo mi tu ešte chýba taká podružná pointa: Medzi základné ľudské práva patrí aj právo mlčať. Preto neplatí, že kto nejde s nami, je proti nám, lebo ktovie, čo si myslí a čo mu hovorí svedomie...
A je to.
Právo na život je jasné, keď už si tu, nemá právo ťa nikto poslať naspäť. Osobná sloboda a bezpečnosť úzko súvisia, ale už sú obe podmienené rôznymi okolnosťami, ktoré radšej nebudem rozoberať. Sloboda svedomia je hádam to najistejšie právo človeka, to mu naozaj nikto nemôže vziať. Toho sa najčastejšie človek vzdáva sám a dobrovoľne. S tým súvisí morálka spoločnosti, ktorá môže byť v súlade so svedomím jednotlivca, alebo ju jednotlivec ignoruje. Tak to je, tu nič nehodnotím.
Takto zoširoka som sa dostal ku podstate a tou je "sloboda prejavu". To je naozaj pekná a užitočná sloboda, ale vždy sú tam dve strany tej istej mince. Na jednej strane je ten čo sa slobodne prejavuje, na druhe ten, kto ten prejav musí, má, alebo môže vnímať. Lebo nebolo kodifikované právo byť počúvaným. Nikomu nemožno prikázať, že toho a toho človeka musíš počúvať, to by už bola nesloboda. Preto má aj bloger právo komentár k jeho článku zmazať, ak sa mu nepáči, alebo nehodí do krámu.
Je to síce za vlasy pritiahnutá argumentácia, ale zdá sa, že naozaj sú aj takí blogeri, ktorí píšu pre svoje vlastné potešenie a nie sú radi, keď im niekto oponuje. Pritakávanie im nevadí, na to majú také svojsky asymetrické právo. V slobodnom svete má totiž každý právo počúvať to, čo uzná za vhodné. Niekedy sa hovorí, že kto mlčí, ten svedčí. Tak by sa dali chápať aj prázdne stránky na komentovanie názoru blogera. Nie je to však celkom pravda. V tomto prípade, kto mlčí, môže byť aj mlčiaci oponent. Ovšem, bez diskusie. A to sa potom nikto nedozvie. Tento odsek trochu nezvykle zväčším, lebo mi tu ešte chýba taká podružná pointa: Medzi základné ľudské práva patrí aj právo mlčať. Preto neplatí, že kto nejde s nami, je proti nám, lebo ktovie, čo si myslí a čo mu hovorí svedomie...
A je to.
2013/04/04
Normalizácia
Po veľkých zvratoch a po veľkých sviatkoch vždy musí prísť obdobie normalizácie. Z hľadiska gastronomického je (u nás) Veľká noc rovnako negatívna ako Vianoce. Množstvo rôzneho jedla, nezdravých dobrôt, to veru nie je nič pozitívne pre zdravie a hmotnosti tiel. Aj keď nedávno jeden americký lekár vyhlásil, že cholesterol nie je škodlivý, aj tak je to gastronomické hodovanie zdraviu neprospešné a tiež aj unavuje...
Som rád, že začala posviatočná normalizácia. Aj keď sú sviatky výnimočnou udalosťou, predsa len ten všedný deň je ľahší na žalúdok. Už nám všetci milí a najmilší odišli do svojich všedností a nám začala naša všedná všednosť. Netvrdím, že na dlho, lebo sviatky sa často nájdu aj tam, kde ich človek nečaká. Niektoré aj naopak, sú očakávané a tešíme sa na ne, lebo nie sú založené na hodovaní.
Už sa gastronomicky normalizujem. Namiesto regulárneho obeda (zo sviatočných zvyškov) som si namastil veľký krajec chleba dobrou bravčovou masťou s mladou cibuľkou a trochou soli. Pre zdravie je predsa treba niečo urobiť a podstúpiť...
Som rád, že začala posviatočná normalizácia. Aj keď sú sviatky výnimočnou udalosťou, predsa len ten všedný deň je ľahší na žalúdok. Už nám všetci milí a najmilší odišli do svojich všedností a nám začala naša všedná všednosť. Netvrdím, že na dlho, lebo sviatky sa často nájdu aj tam, kde ich človek nečaká. Niektoré aj naopak, sú očakávané a tešíme sa na ne, lebo nie sú založené na hodovaní.
Už sa gastronomicky normalizujem. Namiesto regulárneho obeda (zo sviatočných zvyškov) som si namastil veľký krajec chleba dobrou bravčovou masťou s mladou cibuľkou a trochou soli. Pre zdravie je predsa treba niečo urobiť a podstúpiť...
2013/03/31
Šunka, feferón a mobilný telefón
Zdá sa, že sa držím vlastnej rady, nepísať o tom, o čom práve píšu všetci. To ale neznamená, že neželám všetkým priateľom, či priaznivcom a všetkým, s ktorými sa kdekoľvek stretávam, pokojné prežitie Veľkonočných sviatkov. Želám ten sviatočný pokoj každému.
Napriek sviatočnému času, hlodajú vo mne tri námety na úvahu. V našich VIP kruhoch sa pred časom rozmohol zvyk konzumovať "prossciuto". Vraj je to lepšie ako naša šunka. Priznávam sa, že aj ja som si raz nechal priniesť "prosčuto" z Talianska, ale tá skúsenosť ma nezbavila túžby po chuti pravej slovenskej šunky. Možno to bolo len tým, že som nevedel, ako tie maximálne tenké plátky uložiť na chlieb. Slovenský veľkonočný čas je známy aj konzumáciou šunky, tak sa nám tento rok podarilo kúpiť od dôveryhodného zdroja pravú slovenskú šunku. Už neviem, prečo túžime po cudzej, keď máme doma takú dobrotu.
Hovorí sa, že naši južní susedia sú známi hlavne pestovaním kvalitných feferónov. Ale nielen oni, aj my si vieme dopestovať túto dobrotu. V minulom roku som neodhadol správne množstvo vysadených feferónov, tak mi už do Veľkej noci žiadna neostala a musel som si ich kúpiť v tom obchode, kde dostanete všetko od špendlíka až po lokomotívu a od maku po dyňu. Takmer všetko... Tam som kúpil feferónky zo Španielska. Pravdepodobne som nebol jediný slovenský pestovateľ, čo vlani neodhadol správne potrebu tejto dobroty, tak ju museli doviezť až tak z ďaleka. Škoda len, že tie španielske feferónky nie sú tak štipľavé ako naše.
Posledná vec, ktorá tu s Veľkou nocou vôbec nesúvisí sú mobilné telefóny. Vlastne ich znovuzrodenie. Lebo pod pojmom mobilný telefón už dnes v našom vysoko "precivilizovanom" svete myslíme všeličo a telefonovanie až na poslednom mieste. Istá firma, ktorá pôsobí aj na Slovensku však začala vyrábať mobilné telefóny, ktoré sa vracajú k podstate. Zatiaľ len pre indické deti, ktoré tak chcú ochrániť pred pornografiou. Ten telefón nemá displej, teda žiaden prístup na internet, nemá bluetooth, nemá SMS, ale má podporu GPS. GPS slúži na vyhľadanie majiteľa telefónu. Dajú sa do neho vložiť len štyri dôležité čísla, s ktorými je možná komunikácia. Má tlačítko SOS pre automatické privolanie pomoci.
Pridám ešte jednu príhodu z oblasti elektroniky. Celkom otvorene sa hovorí o politike plánovaného zastarávania elektroniky, napríklad takým zabudovaním "kurvítka", ale nielen tým, aj postupným uplatňovaním inovácií, ktoré sa dávkujú presne s tým cieľom morálneho zastarávania, aby sa podporil konzum a módne trendy. Pred pár rokmi sa mi objavila porucha na mobile, nefungoval mikrofón. Keďže to bolo na dovolenke, musel som si kúpiť nový. Doma sa mi podarilo ten mikrofón opraviť, ale už mi to nepomohlo, mal som nový. Takmer presne po dvoch rokoch sa "nový" pokazil, nedá sa v ňom nabíjať baterka. Ani sa nečudujem, lebo ten nabíjací konektor je tak zbytočne miniaturizovaný, že viac ako dva roky ani nemohol vydržať. Tak došlo na návrat k "starému" dobrému opravenému telefónu.
Nebolo to veľmi o Veľkej noci, ale život bežal všedne pred ňou a bude pokračovať aj po z mŕtvych vstaní a polievačke...
Napriek sviatočnému času, hlodajú vo mne tri námety na úvahu. V našich VIP kruhoch sa pred časom rozmohol zvyk konzumovať "prossciuto". Vraj je to lepšie ako naša šunka. Priznávam sa, že aj ja som si raz nechal priniesť "prosčuto" z Talianska, ale tá skúsenosť ma nezbavila túžby po chuti pravej slovenskej šunky. Možno to bolo len tým, že som nevedel, ako tie maximálne tenké plátky uložiť na chlieb. Slovenský veľkonočný čas je známy aj konzumáciou šunky, tak sa nám tento rok podarilo kúpiť od dôveryhodného zdroja pravú slovenskú šunku. Už neviem, prečo túžime po cudzej, keď máme doma takú dobrotu.
Hovorí sa, že naši južní susedia sú známi hlavne pestovaním kvalitných feferónov. Ale nielen oni, aj my si vieme dopestovať túto dobrotu. V minulom roku som neodhadol správne množstvo vysadených feferónov, tak mi už do Veľkej noci žiadna neostala a musel som si ich kúpiť v tom obchode, kde dostanete všetko od špendlíka až po lokomotívu a od maku po dyňu. Takmer všetko... Tam som kúpil feferónky zo Španielska. Pravdepodobne som nebol jediný slovenský pestovateľ, čo vlani neodhadol správne potrebu tejto dobroty, tak ju museli doviezť až tak z ďaleka. Škoda len, že tie španielske feferónky nie sú tak štipľavé ako naše.
Posledná vec, ktorá tu s Veľkou nocou vôbec nesúvisí sú mobilné telefóny. Vlastne ich znovuzrodenie. Lebo pod pojmom mobilný telefón už dnes v našom vysoko "precivilizovanom" svete myslíme všeličo a telefonovanie až na poslednom mieste. Istá firma, ktorá pôsobí aj na Slovensku však začala vyrábať mobilné telefóny, ktoré sa vracajú k podstate. Zatiaľ len pre indické deti, ktoré tak chcú ochrániť pred pornografiou. Ten telefón nemá displej, teda žiaden prístup na internet, nemá bluetooth, nemá SMS, ale má podporu GPS. GPS slúži na vyhľadanie majiteľa telefónu. Dajú sa do neho vložiť len štyri dôležité čísla, s ktorými je možná komunikácia. Má tlačítko SOS pre automatické privolanie pomoci.
Pridám ešte jednu príhodu z oblasti elektroniky. Celkom otvorene sa hovorí o politike plánovaného zastarávania elektroniky, napríklad takým zabudovaním "kurvítka", ale nielen tým, aj postupným uplatňovaním inovácií, ktoré sa dávkujú presne s tým cieľom morálneho zastarávania, aby sa podporil konzum a módne trendy. Pred pár rokmi sa mi objavila porucha na mobile, nefungoval mikrofón. Keďže to bolo na dovolenke, musel som si kúpiť nový. Doma sa mi podarilo ten mikrofón opraviť, ale už mi to nepomohlo, mal som nový. Takmer presne po dvoch rokoch sa "nový" pokazil, nedá sa v ňom nabíjať baterka. Ani sa nečudujem, lebo ten nabíjací konektor je tak zbytočne miniaturizovaný, že viac ako dva roky ani nemohol vydržať. Tak došlo na návrat k "starému" dobrému opravenému telefónu.
Nebolo to veľmi o Veľkej noci, ale život bežal všedne pred ňou a bude pokračovať aj po z mŕtvych vstaní a polievačke...
2013/03/22
Ide o to OTO
Všetky udalosti plynú okolo, či s nami. Plávame s nimi, ale niektoré idú pomimo tak rýchlo, že sa iba mihnú. Iné zdanlivo stoja v prúde času a trvajú večnosť. Nedávno som čítal taký vtip na večnosť, že aj dobré manželstvá sa rozpadávajú, ale tie zlé vydržia celú večnosť. Manželstvo však patrí z väčšej časi do súkromnej, až osobnej sféry a ja by som sa chcel porozhliadnuť po udalostiach viac-menej spoločenských, až politických a dokonca globálnych, čo plynú práve teraz, či nedávno odplávali a mysleli si, že uniknú mojej pozornosti.
Uniklo mi napríklad nedávne rozdávanie cien OTO 2012. Len tak mimochodom som zazrel tú "oto-šou" a to ma zaujalo natoľko, že som si dodatočne pozrel nominantov a najnovších držiteľov ankety. Bohužiaľ, či našťastie sa tá anketa týka zväčša programov, ktoré nie sú obvykle v mojom zornom poli, tak sa stalo, že z tých osobností poznám len veľmi málo ľudí. Poznám napríklad umenie a humor Magdy Pavelekovej. Poznám Jána Mečiara, jeho rozhovory na zvláštne témy v novinách na Jojke sa nedajú nevšimnúť. Poznám Jozefa Kubányiho z tej istej telky a z Tatier.
Poznám Zlaticu Puškárovú (kto by ju na Slovensku a v blízkom okolí nepoznal?). Nie je síce mojim "zlatým pokladom", ale je vcelku zábavná. Rozhlasákom sa ospravedlňujem, že ich podľa fotiek nepoznám, taktiež všetkým športovým komentátorom, tiež ich počúvam len v prípade, ak hráme vo finále na MS v hokeji a niekedy (zriedka) aj vo futbale. Andreja Bičana poznám na prvý pohľad a počutie, ale zvyčajne hneď prepínam. Vilo Rozboril je podobný sympaťák ako Zlatica Puškárová, ale už dávno (nikdy) som s ním neplakal.
Miro Žbirka patrí do nášho zlatého pokladu, to je rutinná záležitosť, ale stále živá. Zuzku Smatanovú poznám z počutia, z jej spevu aj z nejakého rozprávania v rozhlase. Lukáš Latinák sa mi tiež mihá v nejakých obrazoch. Ani Petru Polnišovú nemožno prehliadnuť, ale na úroveň "Partičky" som ešte "nedorástol". Petru ešte asi budem musieť objavovať na iných hereckých postoch. Inak mi je ľúto, že nie som "panelákový" typ. Preto mi všetky naše "moderné" seriály unikajú, rovnako ako ich protagonisti. Z panelákového seriálu som čosi videl, aj pozitívne si hodnotím zopár známych hercov stade.
Do žiadneho iného som sa nedostal pre svoj prirodzený postoj, neviazať sa na televíznu nekonečnosť. Keby som teda zhrnul všetky seriály - náhodne mám odpozorovaný Panelák, sem tam uviaznem aj na Profesionáloch a to je hádam všetko z našich luhov a hájov. Všetkým ostatným panelákovým a iným seriálovým hercom a tvorcom sa tiež ospravedlňujem, že ich poctivo nesledujem. Veď je dosť iných divákov... Možno nabudúce. Chcel som dnes písať viac aj o inom, ale keď som už napísal všetko o tom ako ten OTO, musím to ostatné nechať zase trochu odplynúť v čase a až potom o tom.
Uniklo mi napríklad nedávne rozdávanie cien OTO 2012. Len tak mimochodom som zazrel tú "oto-šou" a to ma zaujalo natoľko, že som si dodatočne pozrel nominantov a najnovších držiteľov ankety. Bohužiaľ, či našťastie sa tá anketa týka zväčša programov, ktoré nie sú obvykle v mojom zornom poli, tak sa stalo, že z tých osobností poznám len veľmi málo ľudí. Poznám napríklad umenie a humor Magdy Pavelekovej. Poznám Jána Mečiara, jeho rozhovory na zvláštne témy v novinách na Jojke sa nedajú nevšimnúť. Poznám Jozefa Kubányiho z tej istej telky a z Tatier.
Poznám Zlaticu Puškárovú (kto by ju na Slovensku a v blízkom okolí nepoznal?). Nie je síce mojim "zlatým pokladom", ale je vcelku zábavná. Rozhlasákom sa ospravedlňujem, že ich podľa fotiek nepoznám, taktiež všetkým športovým komentátorom, tiež ich počúvam len v prípade, ak hráme vo finále na MS v hokeji a niekedy (zriedka) aj vo futbale. Andreja Bičana poznám na prvý pohľad a počutie, ale zvyčajne hneď prepínam. Vilo Rozboril je podobný sympaťák ako Zlatica Puškárová, ale už dávno (nikdy) som s ním neplakal.
Miro Žbirka patrí do nášho zlatého pokladu, to je rutinná záležitosť, ale stále živá. Zuzku Smatanovú poznám z počutia, z jej spevu aj z nejakého rozprávania v rozhlase. Lukáš Latinák sa mi tiež mihá v nejakých obrazoch. Ani Petru Polnišovú nemožno prehliadnuť, ale na úroveň "Partičky" som ešte "nedorástol". Petru ešte asi budem musieť objavovať na iných hereckých postoch. Inak mi je ľúto, že nie som "panelákový" typ. Preto mi všetky naše "moderné" seriály unikajú, rovnako ako ich protagonisti. Z panelákového seriálu som čosi videl, aj pozitívne si hodnotím zopár známych hercov stade.
Do žiadneho iného som sa nedostal pre svoj prirodzený postoj, neviazať sa na televíznu nekonečnosť. Keby som teda zhrnul všetky seriály - náhodne mám odpozorovaný Panelák, sem tam uviaznem aj na Profesionáloch a to je hádam všetko z našich luhov a hájov. Všetkým ostatným panelákovým a iným seriálovým hercom a tvorcom sa tiež ospravedlňujem, že ich poctivo nesledujem. Veď je dosť iných divákov... Možno nabudúce. Chcel som dnes písať viac aj o inom, ale keď som už napísal všetko o tom ako ten OTO, musím to ostatné nechať zase trochu odplynúť v čase a až potom o tom.
2013/03/16
TV zabávač(ka)
"Talkšou" ako žáner televíznej zábavy, je už dosť "opozeraná", stále však veľmi obľúbená u televíznych tvorcov a zrejme aj u divákov. Je to pochopiteľné, lebo výroba takého programu iste nie je drahá. Možno je ešte lacnejšia, efektívnejšia a jednoduchšia ako výroba "sitkomu", ktorý je dnes väčšinovým zábavným žánrom vo vlastnej i prevzatej štruktúre väčšiny televízií a tiež sa zrejme považuje za základ výnosnosti.
V "talkšou" príde hlavný "šoumen", alebo aj "šoumenka", zavolá si iných "šoumenov" ergo kamarátov a známych zo "smotánky", z divadla, či z filmu, teda samé "celebrity" a dohodnú si približný scenár, otázky a okruhy tém a môže sa začať točiť. Občas je vhodné "zapípnutie", aby divákov lákala pikantnosť rozhovoru. Čo sa nehodí, to neskôr vystrihnú a čo sa nepodarilo, to sa ľahko zopakuje. Natáča sa ako doma v "obývačke", teda v intímnom prostredí, čo diváci "žerú".
Z mojich obľúbených českých zabávačov spomeniem Karla Šípa (stále dobrý), Jana Krausa (u mňa klesajúci), Miroslava Donutila (stále dobrý, aj keď sa už musí opakovať). Je ich tam, za riekou Moravou, trochu viac, aj dobrých. Zo Slovenska musím historicky spomenúť Milana Markoviča v jeho dávnych rozhlasových zábavných reláciách. V ponovembrovej televízii presedlal na politickú satiru, ale tam sa mu až tak nedarilo, až nakoniec odišiel "satirovať" do Česka, kde ho istý čas "brali".
Politická satira je totiž dosť poplatná jej straníckym "objednávateľom" (ak ich má a zväčša ich má) a to pochopiteľne divákov drsne rozdeľuje na politických záujemcov a na tých, čo prichádzajú o očakávanú zábavu. Zo zábavy sa stáva politika. Z tých nepolitických sa u nás jeden čas darilo Petrovi Marcinovi, aj Milanovi Kňažkovi. Niečo medzi politikou a zábavou bolo slávne "7 s.r.o." a tiež aj Dereš Andrášiho s Vacvalovou. Mojim kritériám vyhovel aj Boris Filan vo svojom "Gala". Všímam si však aj nové pokusy na obrazovke, zaregistroval som Boleka Polívku a Jiřinu Bohdalovú.
Najkrajšiu originálnu politickú satiru robila (robí) Zuzana Bubílková, ale až keď svoje pôsobenie presunula do českej scény. Neviem, či je česká spoločnosť tolerantnejšia k politickej sebakritike, alebo to len nás (mňa :) tak nebolí. Zuzana mala svojho času dobrého učiteľa, zabávača Ota Černého v relácii "Co týden dal". Bolek je pre mňa číslo jeden z "Manéže" a tiež z jeho filmov, ale tieto jeho rozhovory ma nijako neoslovili, pripomenulo mi to starú pravdu, že keď dvaja robia to isté, výsledok nemusí byť to isté.
Podobne vnímam aj excelentnú dámu po boku Vladimíra Dvořáka z nezabudnuteľného "Televarieté", ale aj z mnohých filmov, Jiřinu Bohdalovú. Táto rola zabávača na moderný spôsob jej (podľa môjho názoru) tiež veľmi nesadla. No veď v rámci dnešnej silnej konkurencie sa to časom vyjasní. Berte to tak, že toto je len môj divácky pohľad do zákulisia televíznej zábavy. Odborníci môžu mať na to celkom iný názor, to vopred uznávam. Uvidíme časom, ako to dopadne. Ja budem sledovať hlavne našich, ak sa nejakí nájdu... Ale po pravde, aj tí českí umelci sú stále naši.
V "talkšou" príde hlavný "šoumen", alebo aj "šoumenka", zavolá si iných "šoumenov" ergo kamarátov a známych zo "smotánky", z divadla, či z filmu, teda samé "celebrity" a dohodnú si približný scenár, otázky a okruhy tém a môže sa začať točiť. Občas je vhodné "zapípnutie", aby divákov lákala pikantnosť rozhovoru. Čo sa nehodí, to neskôr vystrihnú a čo sa nepodarilo, to sa ľahko zopakuje. Natáča sa ako doma v "obývačke", teda v intímnom prostredí, čo diváci "žerú".
Z mojich obľúbených českých zabávačov spomeniem Karla Šípa (stále dobrý), Jana Krausa (u mňa klesajúci), Miroslava Donutila (stále dobrý, aj keď sa už musí opakovať). Je ich tam, za riekou Moravou, trochu viac, aj dobrých. Zo Slovenska musím historicky spomenúť Milana Markoviča v jeho dávnych rozhlasových zábavných reláciách. V ponovembrovej televízii presedlal na politickú satiru, ale tam sa mu až tak nedarilo, až nakoniec odišiel "satirovať" do Česka, kde ho istý čas "brali".
Politická satira je totiž dosť poplatná jej straníckym "objednávateľom" (ak ich má a zväčša ich má) a to pochopiteľne divákov drsne rozdeľuje na politických záujemcov a na tých, čo prichádzajú o očakávanú zábavu. Zo zábavy sa stáva politika. Z tých nepolitických sa u nás jeden čas darilo Petrovi Marcinovi, aj Milanovi Kňažkovi. Niečo medzi politikou a zábavou bolo slávne "7 s.r.o." a tiež aj Dereš Andrášiho s Vacvalovou. Mojim kritériám vyhovel aj Boris Filan vo svojom "Gala". Všímam si však aj nové pokusy na obrazovke, zaregistroval som Boleka Polívku a Jiřinu Bohdalovú.
Najkrajšiu originálnu politickú satiru robila (robí) Zuzana Bubílková, ale až keď svoje pôsobenie presunula do českej scény. Neviem, či je česká spoločnosť tolerantnejšia k politickej sebakritike, alebo to len nás (mňa :) tak nebolí. Zuzana mala svojho času dobrého učiteľa, zabávača Ota Černého v relácii "Co týden dal". Bolek je pre mňa číslo jeden z "Manéže" a tiež z jeho filmov, ale tieto jeho rozhovory ma nijako neoslovili, pripomenulo mi to starú pravdu, že keď dvaja robia to isté, výsledok nemusí byť to isté.
Podobne vnímam aj excelentnú dámu po boku Vladimíra Dvořáka z nezabudnuteľného "Televarieté", ale aj z mnohých filmov, Jiřinu Bohdalovú. Táto rola zabávača na moderný spôsob jej (podľa môjho názoru) tiež veľmi nesadla. No veď v rámci dnešnej silnej konkurencie sa to časom vyjasní. Berte to tak, že toto je len môj divácky pohľad do zákulisia televíznej zábavy. Odborníci môžu mať na to celkom iný názor, to vopred uznávam. Uvidíme časom, ako to dopadne. Ja budem sledovať hlavne našich, ak sa nejakí nájdu... Ale po pravde, aj tí českí umelci sú stále naši.
2013/03/09
Veľký deň prezidenta
Česko má nového prezidenta. Vypočul som si jeho úvodný prejav a nesklamal ma. Najväčší ohlas malo jeho negatívne hodnotenie "podstatnej časti" českých médií. Takmer na úrovni mafií a extrémistických skupín. V tomto bode sme asi ako bývalí "spoluštátnici" a "postkomunisti" veľmi podobní. Pravda je, že na Zemana som v tých voľbách netipoval a preto som bol zvedavý, ako zvládne ten úvod.
Po víťazstve bol plný eufórie, ale zdá sa, že čas, ktorý mal od volieb k prevzatiu funkcie, využil dokonale. Byť prezidentom štátu zrejme nie je žiadna sranda a to často zmení aj človeka. Zdá sa, podľa prvých príznakov, že ho jeho funkcia bude meniť pozitívnym smerom, teda k vážnosti ladiacej s úradom, ktorý bude zastávať 5 rokov. Dúfajme, že to bude v prospech Česka a tak trochu aj ku prospechu popradského piva...
Po víťazstve bol plný eufórie, ale zdá sa, že čas, ktorý mal od volieb k prevzatiu funkcie, využil dokonale. Byť prezidentom štátu zrejme nie je žiadna sranda a to často zmení aj človeka. Zdá sa, podľa prvých príznakov, že ho jeho funkcia bude meniť pozitívnym smerom, teda k vážnosti ladiacej s úradom, ktorý bude zastávať 5 rokov. Dúfajme, že to bude v prospech Česka a tak trochu aj ku prospechu popradského piva...
2013/03/03
TV požičovňa
Zabudnite na moje minulé zakašľanie o drakovi, niekedy sú tie staré rozprávky neskutočne neodbytné. Teraz už ide o niečo vážnejšie. Mám rád českú kultúru, alebo presnejšie českú kultúru prezentovanú v originálnej českej televízii, ale hojne aj v tých našich TV kanáloch.
Videopožičovne sa preorientovali na DVD, ale obaly (aj vnútornosti) ostali podobné. Teraz si už nepožičiavam to, čo sa bohato vyskytuje a do nekonečna opakuje v množstve televíznych staníc. A rastú nové, so starým programom. Niekedy si vyberám večerný program na internete v programovom týždenníku. Ak objavím film, ktorý som ešte nevidel (takých je málo), tak si pozriem aj podrobnejší popis a to býva kameň úrazu. Tie obrázky sú rovnaké, dokonca aj formát, ako v starej videopožičovni a obsah filmu je zväčša rovnako bezduchý.
Včera ma prekvapilo rozdeľovanie Českých levov. Bol to už dvadsiaty ceremoniál. Tie predchádzajúce si nepamätám, ale tento bol určite iný. Vcelku zaujímavá scéna bez zbytočných blikavých svetiel a rozbitého pozadia, až mi to navodilo myšlienku akéhosi návratu k tradičným hodnotám. Pre mňa to bolo rozhodne príjemnejšie a pokojnejšie, než som si v ostatných rokoch zvykol na podobné podujatia. Celkový dojem z moderovania však bol dosť rozpačitý. Ako na potvrdenie môjho dojmu sa v istom okamihu objavila v (polo) detailnom zábere zívajúca dáma.Keď som už pri filmoch, spomínam si na nedávne časy, keď ešte tu na okolí existovali videopožičovne. Keď tá naša ešte slúžila, občas som sa tam zastavil, len tak pre potešenie si vybrať zábavu podľa vlastného gusta na spestrenie večera. Bola to vhodná náhrada fádneho televízneho programu. Nejaký čas to šlo, ale dosť rýchlo som dospel do stavu, že tam už nebolo pre mňa nič príťažlivé. Len som pozeral na tie prebaly kaziet, čítal charakteristiky filmov a namiesto toho, aby ma to upútalo, zväčša ma odradili.
Videopožičovne sa preorientovali na DVD, ale obaly (aj vnútornosti) ostali podobné. Teraz si už nepožičiavam to, čo sa bohato vyskytuje a do nekonečna opakuje v množstve televíznych staníc. A rastú nové, so starým programom. Niekedy si vyberám večerný program na internete v programovom týždenníku. Ak objavím film, ktorý som ešte nevidel (takých je málo), tak si pozriem aj podrobnejší popis a to býva kameň úrazu. Tie obrázky sú rovnaké, dokonca aj formát, ako v starej videopožičovni a obsah filmu je zväčša rovnako bezduchý.
2013/03/02
Drak sa vracia
Drak sa vracia, chce žrať naše panny. Nedajme ich, nech si ide za dračicami do Drakolandy. Pánboh s nami a zlé preč.
2013/02/27
Poézia priečneho rezu
Dobrá poézia sa nemusí držať zabehnutých pravidiel, mala by byť osobitá, svojská. K poetickému stavu ma po čase priviedla poézia Jána Maršálka, v rozmermi malej zbierke, Priečny rez. Poézie nikdy nie je treba veľa, jej pôsobenie nezáleží na kvantite, preto nie sú malé zbierky, len veľké svojou jedinečnosťou.
Priečny rez ma prekvapil kultivovanosťou slov, básnickými skrývačkami, ale aj priamou rečou myšlienok. Sú to cesty a návraty je to doba a iná doba a čas...
CV knihy a autora nájdete na nete.
Priečny rez ma prekvapil kultivovanosťou slov, básnickými skrývačkami, ale aj priamou rečou myšlienok. Sú to cesty a návraty je to doba a iná doba a čas...
Len to, čo sa nám sníva _ nezdaní čas _ zvyšok draho zaplatíme.Tak hovorí básnik v úvode o čase. Všímam si v básni pravdy a myšlienky podané s gráciou a úctou k životu.
Už dlho utekám _ pred uvravenou svorkou _ túlavých slov.Taká je naozaj doba, veľa slov a málo povedaného. Aký je dobrý deň podľa básnika?
...kto mal v sebe radosť _ zaspieval si. _ Kto nechcel žiť _ prežil.Myšlienka pútnikov života:
...Idem _ lebo nevládzem _ stáť...Slovo ako hlavný nástroj básnika (a s ním myšlienka):
...čosi sa stalo _ vravy je hojnosť _ ale slov málo.Niečo, čo sa už musí povedať:
Nie - to už neutajím _ vec prerástla hranice _ môjho mlčania.Čo je to žiť?
Pospať si zopár nocí _ v izbe pre hostí _ potom sa ticho vložiť _ do rúk večnosti.
Aj to, čo je mimo _ je tajne v nás.A mnoho, mnoho iných príťažlivých myšlienok a poznaní nachádzam v poézii trenčianskeho rodáka Jána Maršálka, Priečny rez. Aj vďaka takýmto útlym knižkám sa nebojím o budúcnosť slovenskej poézie, lebo jej prítomnosť je silne badateľná. Vďaka za poetický večer.
CV knihy a autora nájdete na nete.
Ján Maršálek, Priečny rez, vydavateľstvo Post Scriptum, Bratislava 2012
2013/02/22
Lepšie ceny a smrť Jánošíkova
Možno som rodený pesimista, lebo keď počujem alebo čítam reklamné oznámenie: "lepšie ceny vo februári" (a pod), objaví sa mi k tomu hneď aj otázka, že pre koho sú tie ceny lepšie? Obchodník má iste niekoľko dobrých dôvodov pre ktoré je tá cena pre neho výhodná práve teraz a iste to nie sú pekné oči zákazníka. Zákazník ak uverí, tak nakúpi a nakúpi aj to čo práve, alebo vôbec nepotrebuje. Reklama účinkuje v prospech obchodu.
Niekedy nestačia ani "lepšie ceny", potom nastupujú "cenové bomby". Tomu sa už hovorí "bombastická reklama". Trochu miernejšie sú "cenové hity" kde sa útočí na konzumentov populárnej hudby. Takmer hororový je oznam pre otrlých: "cenový masaker". Do takého obchodu by som radšej nešiel, lebo by som sa nechcel nechať zmasakrovať, hoci aj cenou.
Z výpredajových akcií by sa mohlo zdať, že reklama znižuje cenu, lenže to treba vidieť "globálne". Pred akciou sa zrejme ceny vyšplhali tak vysoko, že už sú nereálne. Následný výpredaj ich teda z časti iba "normalizuje". Aj "podnikatelia" sa musia učiť svojmu remeslu. Istý majiteľ reštaurácie sa po rokoch podnikania priznal, že spočiatku si myslel, že on ako súkromník, si môže nahodiť ceny aké sa mu zachce. Po čase dospel k poznaniu, že to tak nefunguje. Musel sa obzerať, ako to robia iní a poriadne kalkulovať.
Reklama je všemocná čarodejka. Aspoň si to niektorí myslia. Aj včera večer mi zavolala jedna pani, vraj robí anketu "čo si myslíte o reklame?". Tak som jej povedal čo si myslím, že reklama nepridáva k tovaru hodnotu, len zvyšuje jeho cenu. Ani som nepočkal, čím ma chce odmeniť, lebo nič, ani anketa o reklame nie je zadarmo a položil som. Mám dobré telefónne číslo, všetci marketingoví "anketári" mi volajú. Alebo si tie čísla vzájomne posúvajú, zväčša so zlým úmyslom: "keď som ja nepochodila, nepochodíš ani ty". Zväčša sú to ženy, ale nájdu sa aj muži.
Kalkuluje sa aj v politike. Istý politik na sľubnom začiatku svojej kariéry povedal, že za prezidenta nechce kandidovať ako občiansky kandidát. Vraj by to nebolo poctivé, preto chce byť politickým kandidátom "novej pravice". Po zvolení sa však nechce pozerať na štát optikou "pravica-ľavica", ale zo širšieho uhla. Znie to ako "oxymoron": kandidovať s pravicou, ale potom vládnuť inak, širokospektrálne. Kto uverí, ten nakúpi... Zmena postoja po zvolení, na ktorú sme si už skoro zvykli, ale keď sa to vopred ohlási, je to (vraj) pravda. Predpokladám, že starú "pravicu" by chcel amputovať.
Ja by som už najradšej amputoval sneh z ciest, ale on len padá a padá. V Terchovej už chystajú spomienkové podujatia na Jánošíka. Budú aj Jánošíkové dni, lebo už uplynulo 300 rokov od jeho smrti. Zase bude plno rečí a úvah na blogoch a v "lepších" médiách o tom, či bol Jánošík hrdina, alebo zbojník. Legenda sem, legenda tam. Ako keby nebolo o čom. Ale do Terchovej by sa oplatilo zájsť aj v polovici marca. Bude tam veselo, skoro ako v lepšej televízii: jarmok remesiel, domáca zakáľačka, stretnutie Jánošíka s Aničkou a aj vešanie na šibenici... A mnoho iného.
Niekedy nestačia ani "lepšie ceny", potom nastupujú "cenové bomby". Tomu sa už hovorí "bombastická reklama". Trochu miernejšie sú "cenové hity" kde sa útočí na konzumentov populárnej hudby. Takmer hororový je oznam pre otrlých: "cenový masaker". Do takého obchodu by som radšej nešiel, lebo by som sa nechcel nechať zmasakrovať, hoci aj cenou.
Z výpredajových akcií by sa mohlo zdať, že reklama znižuje cenu, lenže to treba vidieť "globálne". Pred akciou sa zrejme ceny vyšplhali tak vysoko, že už sú nereálne. Následný výpredaj ich teda z časti iba "normalizuje". Aj "podnikatelia" sa musia učiť svojmu remeslu. Istý majiteľ reštaurácie sa po rokoch podnikania priznal, že spočiatku si myslel, že on ako súkromník, si môže nahodiť ceny aké sa mu zachce. Po čase dospel k poznaniu, že to tak nefunguje. Musel sa obzerať, ako to robia iní a poriadne kalkulovať.
Reklama je všemocná čarodejka. Aspoň si to niektorí myslia. Aj včera večer mi zavolala jedna pani, vraj robí anketu "čo si myslíte o reklame?". Tak som jej povedal čo si myslím, že reklama nepridáva k tovaru hodnotu, len zvyšuje jeho cenu. Ani som nepočkal, čím ma chce odmeniť, lebo nič, ani anketa o reklame nie je zadarmo a položil som. Mám dobré telefónne číslo, všetci marketingoví "anketári" mi volajú. Alebo si tie čísla vzájomne posúvajú, zväčša so zlým úmyslom: "keď som ja nepochodila, nepochodíš ani ty". Zväčša sú to ženy, ale nájdu sa aj muži.
Kalkuluje sa aj v politike. Istý politik na sľubnom začiatku svojej kariéry povedal, že za prezidenta nechce kandidovať ako občiansky kandidát. Vraj by to nebolo poctivé, preto chce byť politickým kandidátom "novej pravice". Po zvolení sa však nechce pozerať na štát optikou "pravica-ľavica", ale zo širšieho uhla. Znie to ako "oxymoron": kandidovať s pravicou, ale potom vládnuť inak, širokospektrálne. Kto uverí, ten nakúpi... Zmena postoja po zvolení, na ktorú sme si už skoro zvykli, ale keď sa to vopred ohlási, je to (vraj) pravda. Predpokladám, že starú "pravicu" by chcel amputovať.
Ja by som už najradšej amputoval sneh z ciest, ale on len padá a padá. V Terchovej už chystajú spomienkové podujatia na Jánošíka. Budú aj Jánošíkové dni, lebo už uplynulo 300 rokov od jeho smrti. Zase bude plno rečí a úvah na blogoch a v "lepších" médiách o tom, či bol Jánošík hrdina, alebo zbojník. Legenda sem, legenda tam. Ako keby nebolo o čom. Ale do Terchovej by sa oplatilo zájsť aj v polovici marca. Bude tam veselo, skoro ako v lepšej televízii: jarmok remesiel, domáca zakáľačka, stretnutie Jánošíka s Aničkou a aj vešanie na šibenici... A mnoho iného.
2013/02/16
Asteroid
Včera okolo nás preletel veľký asteroid. Malý spadol na zem. Na TV Barrandov začali dávať prvý trezorový seriál z československej produkcie roku 1989. Režisér z neho po "nežnej" odmietol vystrihať sovietskych súdruhov, tak šiel (seriál) do trezoru. Ďalší dôkaz, že o všetkom rozhodujú ľudia. Ľudia rozhodujú a ľudia píšu. Nie národy, nie republiky. Aj Rasťo Piško píše. Úvod jeho postrehu o poslancoch síce rýchlo stratil platnosť, na šéfovi UPN sa už dohodli. Veď by to bola škoda, nechať taký dobrý "flek" neobsadený.
Tak to už niekedy s kritikou býva. Mňa však viac zaujalo jeho rozprávanie o využívaní archívov v STV (už bývalej). Nekritizuje prístup konkrétnych ľudí a to je chyba, lebo "my Slováci" sme nezostavovali "milú insitnú a neškodnú" reláciu Noc v archíve. Dalo by sa úspešne pochybovať, či je to "milá" relácia. Mne taká vôbec nepripadá, skôr naopak, ako by jej hlavným cieľom bolo "nás Slovákov" maximálne zosmiešniť. Samozrejme aj tých niekdajších tvorcov televízneho programu. Ako by záznamy zostrihali s konkrétnym cieľom.
Česká televízia koncipuje svoje spomienkové strihy premyslene, s cieľom diváka potešiť a zabaviť. A darí sa jej to vynikajúco. Na rozdiel od čiernej "noci v archíve". Niekto by mohol argumentovať, že oni toho kvalitného majú z minulosti viac. Je to pravda, lenže to z minulosti je aj naše spoločné. Dnes nie je možné, ani žiaduce preparovať minulosť a skalpelom oddeliť v kultúre to, čo bolo kedysi spojené. To ostane spojené "nafurt". Veď napríklad seriál Nemocnica na okraji mesta je stále živý a spoločný. Aj vďaka vynikajúcemu Ladislavovi Chudíkovi.
Chudíka som videl aj v tom spomínanom seriáli z roku 1989 (vo štvrtok pokračuje) a musel som s uspokojením konštatovať, že je to náš vynikajúci herec a dával punc dokonalosti aj českým seriálom z československej éry. Čo keby sme sa už raz poučili aj od Českej televízie, že by sme prestali s nenávisťou voči sebe a začali sa snažiť o kultivovanú televíznu zábavu? Niečo by sa určite našlo aj v našom archíve, len by sa k tomu musel zvoliť iný prístup. A nielen v zábave, aj v historických návratoch do minulosti. Česká televízia v tom dáva mnoho príkladov.
Prečo by sme sa nemohli poučiť? Minulosť je predsa naša, treba sa na ňu pozrieť pravdivo, ale bez umelo živenej nenávisti.
Tak to už niekedy s kritikou býva. Mňa však viac zaujalo jeho rozprávanie o využívaní archívov v STV (už bývalej). Nekritizuje prístup konkrétnych ľudí a to je chyba, lebo "my Slováci" sme nezostavovali "milú insitnú a neškodnú" reláciu Noc v archíve. Dalo by sa úspešne pochybovať, či je to "milá" relácia. Mne taká vôbec nepripadá, skôr naopak, ako by jej hlavným cieľom bolo "nás Slovákov" maximálne zosmiešniť. Samozrejme aj tých niekdajších tvorcov televízneho programu. Ako by záznamy zostrihali s konkrétnym cieľom.
Je príznačné pre nejakých konkrétnych ľudí, že my dnes už nemáme ani Slovenskú televíziu, len akési "spojené kráľovstvo" RTVS. Aj to sa niekedy prezentuje ako prechodný stav, lebo už reportéri strkajú pod nos mikrofóny s nápisom "RTV". Nechcem to ďalej domýšľať, lebo bude niekto argumentovať, že štvorpísmenková skratka sa tam nezmestí a že to nie je "európske".Rasťo Piško by si želal aby takáto relácia išla do hĺbky, pomenovala pocity, krivdy. A tam by chcel menovať konkrétnych ľudí, ktorí nám ubližovali. Tlieskam pozitívne odhaleniu, že Česká televízia (stále česká) pracuje s archívom systematicky a premyslene. Naozaj ich strihové zábavné relácie v poslednom období sú nadmieru zábavné a lahodiace oku i uchu. Nie je v nich žiadne zosmiešňovanie, žiadna nenávisť voči sebe... Lebo stále sme to MY, čo tvoríme, len konkrétni ľudia sa menia.
Česká televízia koncipuje svoje spomienkové strihy premyslene, s cieľom diváka potešiť a zabaviť. A darí sa jej to vynikajúco. Na rozdiel od čiernej "noci v archíve". Niekto by mohol argumentovať, že oni toho kvalitného majú z minulosti viac. Je to pravda, lenže to z minulosti je aj naše spoločné. Dnes nie je možné, ani žiaduce preparovať minulosť a skalpelom oddeliť v kultúre to, čo bolo kedysi spojené. To ostane spojené "nafurt". Veď napríklad seriál Nemocnica na okraji mesta je stále živý a spoločný. Aj vďaka vynikajúcemu Ladislavovi Chudíkovi.
Chudíka som videl aj v tom spomínanom seriáli z roku 1989 (vo štvrtok pokračuje) a musel som s uspokojením konštatovať, že je to náš vynikajúci herec a dával punc dokonalosti aj českým seriálom z československej éry. Čo keby sme sa už raz poučili aj od Českej televízie, že by sme prestali s nenávisťou voči sebe a začali sa snažiť o kultivovanú televíznu zábavu? Niečo by sa určite našlo aj v našom archíve, len by sa k tomu musel zvoliť iný prístup. A nielen v zábave, aj v historických návratoch do minulosti. Česká televízia v tom dáva mnoho príkladov.
Prečo by sme sa nemohli poučiť? Minulosť je predsa naša, treba sa na ňu pozrieť pravdivo, ale bez umelo živenej nenávisti.
2013/02/11
Na vrchole pyramídy
Vrchol našej rozhlasovej pyramídy je niekde na úrovni základov. Z hľadiska hudobného umenia je to symbolické, lebo tam často predvádzajú vrcholné hudobné diela špičkoví interpreti. Organové koncerty pod pyramídou Slovenského rozhlasu, stanice Devín sú už roky známe a stretávajú sa so záujmom publika. Vypočul som si tam už organové diela v predvedení viacerých slovenských i zahraničných interpretov. V uplynulú nedeľu to bola Daniela Belancová.
Recitál Daniely Belancovej bol výborne zostavený, boli tam diela klasikov z rôznych období vývoja organovej hudby. Výber skladieb presne zodpovedal mojim kritériám na príjemné počúvanie organovej hudby. Jej interpretácia bola perfektná až tak, že som začal mať dojem, že ženy sú lepšie organistky ako muži. Ale nejde o žiadne škatuľkovanie, poznám veľa výborných organistov, a je jedno, či je to muž, alebo žena. Záleží len na talente a precíznom prístupe.
Do tohto koncertu boli zaradené skladby, ktoré nepatria k tým najčastejšie interpretovaným a práve to bolo zaujímavé. Zväčša šlo o skladby bohato štrukturované, využívajúce široký rozsah tónov a súzvukov. Pri porovnaní s prvým koncertom tohtoročnej 16. sezóny organových koncertov pod pyramídou s Christianom Schmittom, ma Daniela Belancová zaujala oveľa viac. K samotnej hudbe nie je treba veľa slov, je to v oblasti pocitovej. Preto odporúčam archív Slovenského rozhlasu: Daniela Belancová pod pyramídou.
Príjemné počúvanie.
(V potlesku budete počuť aj mňa :)
Recitál Daniely Belancovej bol výborne zostavený, boli tam diela klasikov z rôznych období vývoja organovej hudby. Výber skladieb presne zodpovedal mojim kritériám na príjemné počúvanie organovej hudby. Jej interpretácia bola perfektná až tak, že som začal mať dojem, že ženy sú lepšie organistky ako muži. Ale nejde o žiadne škatuľkovanie, poznám veľa výborných organistov, a je jedno, či je to muž, alebo žena. Záleží len na talente a precíznom prístupe.
Do tohto koncertu boli zaradené skladby, ktoré nepatria k tým najčastejšie interpretovaným a práve to bolo zaujímavé. Zväčša šlo o skladby bohato štrukturované, využívajúce široký rozsah tónov a súzvukov. Pri porovnaní s prvým koncertom tohtoročnej 16. sezóny organových koncertov pod pyramídou s Christianom Schmittom, ma Daniela Belancová zaujala oveľa viac. K samotnej hudbe nie je treba veľa slov, je to v oblasti pocitovej. Preto odporúčam archív Slovenského rozhlasu: Daniela Belancová pod pyramídou.
Príjemné počúvanie.
(V potlesku budete počuť aj mňa :)
10.2.2013 - DANIELA BELANCOVÁ (Slovensko)
Johann Sebastian Bach (1685-1750) Koncert a mol (podľa Vivaldiho), BWV 593 II. Adagio, III. Allegro
Felix Mendelssohn-Bartholdy (1809-1847) Sonáta B dur, č.4, op.65
Allegro con brio. Andante religioso. Allegretto. Allegro maestoso e vivace.
Eugene Gigout (1844-1925) Scherzo Grand choeur dialogué
César Franck (1822-1890) Prelúdium, fúga a variácia h mol, op. 18
Louis Vierne (1870-1937) Pi?ces de fantaisie Feux Follets, č.4, op. 53
Charles Marie-Widor (1844 -1937) Symfónia č.5 f mol, op. 42 I. Allegro vivace
2013/02/05
Prakolektív a praslužby
Na záver jednej časti Hviezdnej brány sa usadil Jack O’Neill so Samanthou Carterovou na brehu jazera pri O’Neillovej chate a tvárili sa, že chytajú ryby, hoci tam žiadne nie sú. Pohoda. Sem tam nejaká nezáväzná veta a v pozadí sa motá Daniel Jackson a Teal’c. Bez slov chystajú grilovačku. Každý robí to čo chce a to čo treba, žiadne povely, žiadna organizácia a všetko klape. Absolútny súlad v absolútnom kolektíve. Tak to asi bolo aj v kolektíve u pračloveka a tak to býva pri dovolenkách na chate.
Vidím to ako dnes. Na terase chaty sedia dve osoby, dolu pod nimi je trávnik, vpravo je ohnisko. Zakladám oheň a ktosi už krája mäso na guláš. Iný čistí cibuľu a ostatnú zeleninu. Deti sa hrajú s loptou, triafajú do basketbalového koša vedľa chaty. Slnečný deň a čistý vzduch lesa už o hodinu prifarbuje vôňa guláša. Pri tom všetkom sa z času na čas vedie nezáväzný rozhovor o zajtrajšom výlete. Akurát rybník je ďaleko, tak ryby chytať nebudeme. Taký obyčajný dovolenkový prakolektív.
Iveta Bartošová spieva "Léto, léto mí...". Tá vidina leta je stále lákavejšia. Je zima a odchádza ako keby sa jej nechcelo. Aj tak onedlho zasejem papriku, aby vyklíčila ešte na rozkúrených radiátorových rebrách. Inak sú tu len všedné dni. Raz za mesiac zaplatím účty a čakám na ďalšiu platbu aj svojmu mobilnému operátorovi. Platím na pošte, tak mi to vyhovuje. Raz za mesiac mám zaistený cieľ vychádzky. Niekedy treba chvíľu čakať, niekedy nie.
Môj operátor mi píše: Plaťte naše faktúry jednoduchšie a bez čakania. Platba cez náš samoobslužný terminál stojí len 0,7 €! Super! Na pošte platím za to isté 0,4 €... Niet nad dobré služby.
Vidím to ako dnes. Na terase chaty sedia dve osoby, dolu pod nimi je trávnik, vpravo je ohnisko. Zakladám oheň a ktosi už krája mäso na guláš. Iný čistí cibuľu a ostatnú zeleninu. Deti sa hrajú s loptou, triafajú do basketbalového koša vedľa chaty. Slnečný deň a čistý vzduch lesa už o hodinu prifarbuje vôňa guláša. Pri tom všetkom sa z času na čas vedie nezáväzný rozhovor o zajtrajšom výlete. Akurát rybník je ďaleko, tak ryby chytať nebudeme. Taký obyčajný dovolenkový prakolektív.
Iveta Bartošová spieva "Léto, léto mí...". Tá vidina leta je stále lákavejšia. Je zima a odchádza ako keby sa jej nechcelo. Aj tak onedlho zasejem papriku, aby vyklíčila ešte na rozkúrených radiátorových rebrách. Inak sú tu len všedné dni. Raz za mesiac zaplatím účty a čakám na ďalšiu platbu aj svojmu mobilnému operátorovi. Platím na pošte, tak mi to vyhovuje. Raz za mesiac mám zaistený cieľ vychádzky. Niekedy treba chvíľu čakať, niekedy nie.
Môj operátor mi píše: Plaťte naše faktúry jednoduchšie a bez čakania. Platba cez náš samoobslužný terminál stojí len 0,7 €! Super! Na pošte platím za to isté 0,4 €... Niet nad dobré služby.
2013/02/03
Miluj ma, alebo
Film Miluj ma, alebo odíď, má spoločného menovateľa s filmom Lietajúci Cyprián v slovenskej režisérke Mariana Čengel Solčanskej, pôvodom z Nitry. Nitru spomínam úmyselne, lebo jej najnovší film Miluj ma, alebo odíď sa natáčal neďaleko jej rodného mesta. Niektoré interiéry sú zo Šale a hlavná časť príbehu sa odohráva v chalupe na brehu Váhu v Nededi. Aj z toho dôvodu asi mal v Šalianskom kine úspech, no nielen preto.
Z môjho pohľadu, poviem hneď na úvod, je to výborný film vďaka perfektnému stvárneniu psychológie postáv ale aj vďaka vynikajúcej kamere, dobrému strihu a nefalšovanému životnému príbehu. Je zvláštne, že úvod filmu vo mne vyvolával pocit, že to bude na spôsob sériovo produkovaných televíznych seriálov. Našťastie sa to rýchlo zmenilo a strhujúce scény "všedného" života postáv nás vtiahli do realistickej, až naturalistickej atmosféry malého mesta.
Práve to nahliadnutie do zákulisia formálnosti mi evokovalo spomienky na filmy z čias "socialistického realizmu". Nie pre podobnosť, ale ako protipól formálnemu realizmu tých čias. Tým nechcem povedať, že v tých dávnych rokoch sa nenatočilo niekoľko dobrých filmov, lebo vznikli aj také, ktoré pravdivo zobrazili zákulisie vtedajšieho ťažkého života. Rozmýšľal som, ako tento štýl Mariány Solčanskej nazvať a vyšlo mi, že je to realizmus všedného života. Nie každého sa dotknú príbehy postáv v tomto filme, ale sú tak pravdivo stvárnené, že musím priznať, že iste také existujú a nie kdesi ďaleko.
K samotnému príbehu, je to príbeh ženy čerstvo rozvedenej, ale aj jej dcéry z prvého manželstva, jej dvoch kamarátok. Jedna z nich sa priznáva k najstaršiemu remeslu a druhá k nezáujmu o sex s ňou od jej manžela. Dcéra z prvého manželstva sa cíti zanedbávaná, len mladšia dcéra je ešte plná životných očakávaní a berie oboch rodičov, ako by navždy bola ich. V niekoľkých scénach filmu sa to hemží, obrazne povedané, "pípaním", ale sú to situácie, kde skutočný rozhovor asi tak prebieha, teda je to funkčné a výraznejšie to vykresľuje charaktery a situáciu.
Ženské trio vo filme dáva tušiť, že je to film o ženských problémoch, že je to film pre ženy. Aj preto, lebo v hlavnej mužskej úlohe je Marko Igonda ako čerstvo rozvedený manžel, ktorý poletuje okolo žien dosť nezúčastnene (seriálovo). Z opačnej strany je síce o neho záujem, ale on má už novú milenku, aj keď v jednej scéne na chalupe s bývalou ženou sa nevyhne sexu. Vcelku mi tam rola Marka pripadala ako čerešnička na opekaných zemiakoch. Nie je to chyba, len to podtrhuje fakt, že je to celé o ženskej stránke problému, o ženskom myslení.
Musím v závere ešte raz vyzdvihnúť kameru, ale aby som nebol len pozitívny, poviem, že záverečná pieseň mi pripadla ako povinná jazda, prílepok na oživenie titulkov.
Oporúčanie: Miluj ma, alebo odíď je výborný slovenský film, treba ho vidieť aj preto, aby sme si uvedomili, že dobrý film sa dá natočiť aj na rovine, že ten rovinatý kraj má tiež svoje príťažlivé lokality i tváre ľudí a život pulzujúci s dynamikou ako kdekoľvek inde na svete.
Miluj ma alebo odíď
Dráma
Slovensko, 2012, 95 min
Réžia: Mariana Čengelová - Solčanská
Hrajú: Marko Igonda, Éva Bandor, Diana Pavlačková, Elena Podzámska, Ivan Palúch
Z môjho pohľadu, poviem hneď na úvod, je to výborný film vďaka perfektnému stvárneniu psychológie postáv ale aj vďaka vynikajúcej kamere, dobrému strihu a nefalšovanému životnému príbehu. Je zvláštne, že úvod filmu vo mne vyvolával pocit, že to bude na spôsob sériovo produkovaných televíznych seriálov. Našťastie sa to rýchlo zmenilo a strhujúce scény "všedného" života postáv nás vtiahli do realistickej, až naturalistickej atmosféry malého mesta.
Práve to nahliadnutie do zákulisia formálnosti mi evokovalo spomienky na filmy z čias "socialistického realizmu". Nie pre podobnosť, ale ako protipól formálnemu realizmu tých čias. Tým nechcem povedať, že v tých dávnych rokoch sa nenatočilo niekoľko dobrých filmov, lebo vznikli aj také, ktoré pravdivo zobrazili zákulisie vtedajšieho ťažkého života. Rozmýšľal som, ako tento štýl Mariány Solčanskej nazvať a vyšlo mi, že je to realizmus všedného života. Nie každého sa dotknú príbehy postáv v tomto filme, ale sú tak pravdivo stvárnené, že musím priznať, že iste také existujú a nie kdesi ďaleko.
K samotnému príbehu, je to príbeh ženy čerstvo rozvedenej, ale aj jej dcéry z prvého manželstva, jej dvoch kamarátok. Jedna z nich sa priznáva k najstaršiemu remeslu a druhá k nezáujmu o sex s ňou od jej manžela. Dcéra z prvého manželstva sa cíti zanedbávaná, len mladšia dcéra je ešte plná životných očakávaní a berie oboch rodičov, ako by navždy bola ich. V niekoľkých scénach filmu sa to hemží, obrazne povedané, "pípaním", ale sú to situácie, kde skutočný rozhovor asi tak prebieha, teda je to funkčné a výraznejšie to vykresľuje charaktery a situáciu.
Ženské trio vo filme dáva tušiť, že je to film o ženských problémoch, že je to film pre ženy. Aj preto, lebo v hlavnej mužskej úlohe je Marko Igonda ako čerstvo rozvedený manžel, ktorý poletuje okolo žien dosť nezúčastnene (seriálovo). Z opačnej strany je síce o neho záujem, ale on má už novú milenku, aj keď v jednej scéne na chalupe s bývalou ženou sa nevyhne sexu. Vcelku mi tam rola Marka pripadala ako čerešnička na opekaných zemiakoch. Nie je to chyba, len to podtrhuje fakt, že je to celé o ženskej stránke problému, o ženskom myslení.
Musím v závere ešte raz vyzdvihnúť kameru, ale aby som nebol len pozitívny, poviem, že záverečná pieseň mi pripadla ako povinná jazda, prílepok na oživenie titulkov.
Oporúčanie: Miluj ma, alebo odíď je výborný slovenský film, treba ho vidieť aj preto, aby sme si uvedomili, že dobrý film sa dá natočiť aj na rovine, že ten rovinatý kraj má tiež svoje príťažlivé lokality i tváre ľudí a život pulzujúci s dynamikou ako kdekoľvek inde na svete.
Miluj ma alebo odíď
Dráma
Slovensko, 2012, 95 min
Réžia: Mariana Čengelová - Solčanská
Hrajú: Marko Igonda, Éva Bandor, Diana Pavlačková, Elena Podzámska, Ivan Palúch
2013/01/31
Prezident republiky aktuálne
Nemajte obavy, nechcem písať o novom českom prezidentovi. Slobodne si vybrali z ponúkanej ponuky. Zvolili si skúseného politika, ktorého dobre poznajú. Druhá vec je, aké sú tie skúsenosti, ale sú čitateľné, čo je dôležité. Pre nás je dôležité, aby sa v budúcnosti vyjadroval o Slovensku krajšie ako doteraz. Myslím hlavne na popradské pivo a náš najmilší mienkotvorný denník. Slušnosť a diplomacia nadovšetko.
Začal som s tým, o čom som nechcel. Nechcem písať ani o našom súčasnom prezidentovi, to je vyššia moc, do ktorej radšej nič nehovorím. Ak dobre počítam, ďalšie voľby prezidenta budú na budúci rok, preto je čas zamýšľať sa nad novým prezidentom. Objavujú sa rôzne mená, ale bohužiaľ ma ani jedno zatiaľ neoslovilo pozitívne. Iveta Radičová správne a niekoľkokrát povedala nie. Na to sa síce nemožno spoliehať, ale predpoklad je taký.
Ján Čarnogurský už začal zbierať podpisy na svoju kandidatúru, to bude určite silný kandidát, ale ja mu nedávam veľké šance. Sme totiž dosť zaťažení na minulosť. V dielni KDH inak nevidím žiadneho prezidentsky vhodného kandidáta. Z hľadiska vystupovania by mi sedel Pavol Hrušovský, lebo si myslím, že prezident by mal mať v prvom rade vážny výraz tváre a nemal by byť vo svojom prejave humorista. Preto nepočítam ani s Františkom Mikloškom. Problematické je naviazanie na ideológiu a s tým spojené jednoznačné postoje. Róbert Fico je naopak, príliš vážny na takú funkciu.
Myslím si, že najlepšie by bolo pri príležitosti prezidentovania zabudnúť na všetky naše hlavné politické strany a ich protagonistov, aj na všetky politické strany výťahového typu a na všetkých "starých" osvedčených politikov. Najlepšie by bolo nájsť kandidáta kdekoľvek, rozvážneho a múdreho. Ešte lepšie by bolo, keby taký na seba upozornil verejnosť svojou rozvážnou múdrosťou sám. Lebo niekoho niekam nútiť nie je fér a ani to neprináša požadovaný efekt. Mám jeden taký návrh, celkom solídny a zdôvodniteľný... Nejde o moju osobu, aj keď som rozvážny a tak podobne.
Keby nebol Boris Filan tak trochu a niekedy aj viac, humoristom, jeho vyjadrovacie schopnosti sú sympatické, aj postava. Trochu riziková pre taký úrad je jeho prostorekosť a priamosť. Preto radšej a teraz celkom vážne navrhujem za kandidáta na prezidenta Milana Kňažka. Milan Kňažko je mladší ako Ivan Gašparovič, má bohaté herecké, ale aj politické skúsenosti, videl našu spoločnosť z oboch strán, bol symbolom "novembra", spolupracoval s Václavom Havlom aj s Vladimírom Mečiarom, dokonca bol chvíľu aj ministrom zahraničných vecí.
Všetko sú to dobré skúsenosti pre zodpovedného politika. Jeho názory prešli pozitívnou premenou času bez príklonu k politickým ideológiám. Má môj hlas.
Začal som s tým, o čom som nechcel. Nechcem písať ani o našom súčasnom prezidentovi, to je vyššia moc, do ktorej radšej nič nehovorím. Ak dobre počítam, ďalšie voľby prezidenta budú na budúci rok, preto je čas zamýšľať sa nad novým prezidentom. Objavujú sa rôzne mená, ale bohužiaľ ma ani jedno zatiaľ neoslovilo pozitívne. Iveta Radičová správne a niekoľkokrát povedala nie. Na to sa síce nemožno spoliehať, ale predpoklad je taký.
Ján Čarnogurský už začal zbierať podpisy na svoju kandidatúru, to bude určite silný kandidát, ale ja mu nedávam veľké šance. Sme totiž dosť zaťažení na minulosť. V dielni KDH inak nevidím žiadneho prezidentsky vhodného kandidáta. Z hľadiska vystupovania by mi sedel Pavol Hrušovský, lebo si myslím, že prezident by mal mať v prvom rade vážny výraz tváre a nemal by byť vo svojom prejave humorista. Preto nepočítam ani s Františkom Mikloškom. Problematické je naviazanie na ideológiu a s tým spojené jednoznačné postoje. Róbert Fico je naopak, príliš vážny na takú funkciu.
Myslím si, že najlepšie by bolo pri príležitosti prezidentovania zabudnúť na všetky naše hlavné politické strany a ich protagonistov, aj na všetky politické strany výťahového typu a na všetkých "starých" osvedčených politikov. Najlepšie by bolo nájsť kandidáta kdekoľvek, rozvážneho a múdreho. Ešte lepšie by bolo, keby taký na seba upozornil verejnosť svojou rozvážnou múdrosťou sám. Lebo niekoho niekam nútiť nie je fér a ani to neprináša požadovaný efekt. Mám jeden taký návrh, celkom solídny a zdôvodniteľný... Nejde o moju osobu, aj keď som rozvážny a tak podobne.
Keby nebol Boris Filan tak trochu a niekedy aj viac, humoristom, jeho vyjadrovacie schopnosti sú sympatické, aj postava. Trochu riziková pre taký úrad je jeho prostorekosť a priamosť. Preto radšej a teraz celkom vážne navrhujem za kandidáta na prezidenta Milana Kňažka. Milan Kňažko je mladší ako Ivan Gašparovič, má bohaté herecké, ale aj politické skúsenosti, videl našu spoločnosť z oboch strán, bol symbolom "novembra", spolupracoval s Václavom Havlom aj s Vladimírom Mečiarom, dokonca bol chvíľu aj ministrom zahraničných vecí.
Všetko sú to dobré skúsenosti pre zodpovedného politika. Jeho názory prešli pozitívnou premenou času bez príklonu k politickým ideológiám. Má môj hlas.
2013/01/27
Čevabčiči
Všední dny tak jak jdou za sebou po řadě,
pusté a prázdné jsou v nejlepším případě...
nejhorší je neděle.
pusté a prázdné jsou v nejlepším případě...
nejhorší je neděle.
Nesťažujem sa, len mám rád túto pieseň Hany Hegerovej. Včera bola sobota a zajtra si budem spievať "Včera nedele byla..." V sobotu som počúval starého známeho Borisa (12. minúta) ako desať minút opisoval niečo malé, skoro ako šúľanec, ale čo má tisíc rôznych chutí. Také obyčajné čevabčiči , až mi tiekli sliny a nás čakali na obed šišky. Trochu to vylepšovala výborná krúpová polievka. Ono je to tak, jar a leto sa nedá ničím nahradiť. Každú sobotu chodím na trh, potom sa ľahko píšu sobotníky.
Sobotník je odľahčovací žáner, slovo na nedeľu je už o poznanie vážnejšia vec. Na nedeľné slová som ešte nedorástol. Poučenia z biblie sú síce stále platné, ale múdrostí bolo aj okrem nej vyslovených aj napísaných strašne veľa. Škoda len, že každá múdrosť má rub aj líce a život je potom ešte zložitejší. Aj taká jednoduchá kulinárska vec ako čevabčiči na tisíc spôsobov je potom zložitá. Moja skúsenosť hovorí, že nie každé jedlo sa vždy podarí. Záleží aj na prílohách a spôsobe podania. Fantázia je dôležitá, už cítim tú vôňu a tisíc chutí!
2013/01/21
Slovom vážne
Dosť bolo vážnosti na tomto blogu, dosť bolo politiky a umenia v politike, či politiky v umení, dosť bolo aj vážnej hudby! Fíha, to posledné beriem späť, vážna hudba mi nevadí, ba práve naopak. Pri vážnej hudbe klasikov sa dobre myslí v mysli a niekedy aj v hlave. Práve včera som mal hlavu plnú klasiky, až som sa z toho zadychčal. Bolo to mojou chybou, lebo v snehovej kalamite treba na cestách použiť inú cestovnú kalkuláciu, ako v lete. Obzvlášť to platí pre Bratislavu.
V tejto sezóne (ne)šťastnej trinástky sa práve začali organové koncerty pod Pyramídou. To je dobré znamenie, aj keď ešte nestačili odhádzať sneh okolo pyramídy, už sa ide na vec. Ešte že je tá pyramída obrátená, inak by bolo viac snehu na odhadzovanie. Takže, ako hovorím, dobehli sme akurát presne na začiatok rozhlasového hlásenia stanice Devín o koncerte Christiana Schmitta z Nemecka.
Tu sa musím vrátiť k úvahám o organovej hudbe ako takej. Isteže som ju počul prvýkrát v našom kostole, ale vážne som ju začal vnímať až keď som si sám postavil malý organ pre vlastné neumelé improvizácie. Aj to prispelo k tomu, že teraz, keď som už pánom svojho času, som začal navštevovať koncerty skutočných majstrov.
Je potešujúce, že medzi našimi mladými organistami je aj niekoľko vynikajúcich žien. Z tých najznámejších môžem menovať Moniku Melcovú, Bernadettu Šuňavskú, Zuzanu Ferjenčíkovú. Teším sa aj na najbližší recitál pod Pyramídou, na Danielu Belancovú. Mužov sa neodvažujem menovať, hádam len z "klasikov" spomeniem: Ferdinand Klinda, J.V. Michalko a potom aj Imrich Szabó. Z mladých Ľuboš Ihring, Peter Sochuľák a nezabudnuteľný Stanislav Šurín z koncertu so Slovenskou filharmóniou v Dóme.
Organová hudba musí mať niekoľko základných pilierov, jedným je samotný nástroj, druhým priestor, tretím skladateľ, jeho skladba a na vrchole tej pyramídy je interpret.
Z koncertných sál, či organov v Bratislave poznám "dôverne" sálu pod Pyramídou, Dóm sv. Martina a nový organ vo filharmónii. Okrem toho ešte poznám aj chrámové organy v Nitre u Piaristov, v Banskej Bystrici katedrálny kostol sv. Františka Xaverského a vo Zvolene kostol sv. Alžbety. Spočiatku bol mojou jednotkou organ pod Pyramídou, teraz sa rozhodujem medzi filharmóniou a Dómom sv. Martina, aj keď všetky považujem za vynikajúce nástroje a priestory, ale s istými počuteľnými odlišnosťami v maličkostiach. Zamyslieť sa nad tým, to dnes nie je mojim cieľom.
Sám seba považujem za náročnejšieho poslucháča organovej hudby, napriek tomu bol Christian Schmitt pre mňa novým poznaním. Jeho repertoár na tomto koncerte bol výnimočný, sústredený na (pre mňa) menej známe diela známych autorov. Odzneli diela Bartholdyho, Essla, Bacha, Vidora, Rotha a v závere oslňujúci Reger. Obecenstvo koncertnej sály bolo nadmieru spokojné a vyžiadalo si aj prídavok. Koncert bol vysielaný v priamom prenose na stanici RTVS Devín.
V tejto sezóne (ne)šťastnej trinástky sa práve začali organové koncerty pod Pyramídou. To je dobré znamenie, aj keď ešte nestačili odhádzať sneh okolo pyramídy, už sa ide na vec. Ešte že je tá pyramída obrátená, inak by bolo viac snehu na odhadzovanie. Takže, ako hovorím, dobehli sme akurát presne na začiatok rozhlasového hlásenia stanice Devín o koncerte Christiana Schmitta z Nemecka.
Tu sa musím vrátiť k úvahám o organovej hudbe ako takej. Isteže som ju počul prvýkrát v našom kostole, ale vážne som ju začal vnímať až keď som si sám postavil malý organ pre vlastné neumelé improvizácie. Aj to prispelo k tomu, že teraz, keď som už pánom svojho času, som začal navštevovať koncerty skutočných majstrov.
Je potešujúce, že medzi našimi mladými organistami je aj niekoľko vynikajúcich žien. Z tých najznámejších môžem menovať Moniku Melcovú, Bernadettu Šuňavskú, Zuzanu Ferjenčíkovú. Teším sa aj na najbližší recitál pod Pyramídou, na Danielu Belancovú. Mužov sa neodvažujem menovať, hádam len z "klasikov" spomeniem: Ferdinand Klinda, J.V. Michalko a potom aj Imrich Szabó. Z mladých Ľuboš Ihring, Peter Sochuľák a nezabudnuteľný Stanislav Šurín z koncertu so Slovenskou filharmóniou v Dóme.
Organová hudba musí mať niekoľko základných pilierov, jedným je samotný nástroj, druhým priestor, tretím skladateľ, jeho skladba a na vrchole tej pyramídy je interpret.
Z koncertných sál, či organov v Bratislave poznám "dôverne" sálu pod Pyramídou, Dóm sv. Martina a nový organ vo filharmónii. Okrem toho ešte poznám aj chrámové organy v Nitre u Piaristov, v Banskej Bystrici katedrálny kostol sv. Františka Xaverského a vo Zvolene kostol sv. Alžbety. Spočiatku bol mojou jednotkou organ pod Pyramídou, teraz sa rozhodujem medzi filharmóniou a Dómom sv. Martina, aj keď všetky považujem za vynikajúce nástroje a priestory, ale s istými počuteľnými odlišnosťami v maličkostiach. Zamyslieť sa nad tým, to dnes nie je mojim cieľom.
Sám seba považujem za náročnejšieho poslucháča organovej hudby, napriek tomu bol Christian Schmitt pre mňa novým poznaním. Jeho repertoár na tomto koncerte bol výnimočný, sústredený na (pre mňa) menej známe diela známych autorov. Odzneli diela Bartholdyho, Essla, Bacha, Vidora, Rotha a v závere oslňujúci Reger. Obecenstvo koncertnej sály bolo nadmieru spokojné a vyžiadalo si aj prídavok. Koncert bol vysielaný v priamom prenose na stanici RTVS Devín.
2013/01/16
Pánisova identita
Ku každému článku sa snažím zvoliť priliehavú menovku, označenie, napríklad kultúrne, či filmové dojmy, zábava a podobne. Teraz som v rozpakoch, nič sa mi sem nehodí, aj keď som plný dojmov. Bohužiaľ sú takmer všetky negatívne. Vyšlo mi to tak, že som dnes videl film od Zuzany Piussy - Krehká identita. Pravdu povediac, vôbec to nebolo krehké, ale dosť tvrdé. Nechápem.
Nechápem názov, ktorý evokuje dojem, že ide o "slovenskú identitu". Nie je to pravda, je to o identite Stanislava Pánisa, okrajovej figúrky slovenského politického spektra minulosti. Celý film je o ňom, s ním a pre neho. Intímne nazeranie a načúvanie za chrbtom modliacich sa žien nesvedčí o dobrých úmysloch. Popravde, keby som premietal zostrih z hociktorého môjho dovolenkového videa, bolo by to filmársky rozhodne lepšie, preto ma tento film kvalitou sklamal.
O filmárskych kvalitách tohto "dokumentu na objednávku" ani nie je možné písať, lebo to v podstate nie je film, sú to surové zábery bez akejkoľvek filmárskej, či zvukovej kvality. A to nehovorím o obsahu, o zobrazení intimity náboženských aktov účinkujúcich systémom skrytej kamery. A toto je vydávané za "krehkú identitu". Pri troche súdnosti by hádam aj samotní účinkujúci tento film odmietli.
Jednu vec na tom filme však musím pochváliť a tou sú perfektné anglické titulky... To samo o sebe svedčí o klientele, ktorej bol zrejme tento film určený. Bohužiaľ, podáva veľmi pokrivený a nepravdivý obraz slovenskej identity. A podporil to slovenský audiovizuálny fond. Aj český...
Nechápem názov, ktorý evokuje dojem, že ide o "slovenskú identitu". Nie je to pravda, je to o identite Stanislava Pánisa, okrajovej figúrky slovenského politického spektra minulosti. Celý film je o ňom, s ním a pre neho. Intímne nazeranie a načúvanie za chrbtom modliacich sa žien nesvedčí o dobrých úmysloch. Popravde, keby som premietal zostrih z hociktorého môjho dovolenkového videa, bolo by to filmársky rozhodne lepšie, preto ma tento film kvalitou sklamal.
O filmárskych kvalitách tohto "dokumentu na objednávku" ani nie je možné písať, lebo to v podstate nie je film, sú to surové zábery bez akejkoľvek filmárskej, či zvukovej kvality. A to nehovorím o obsahu, o zobrazení intimity náboženských aktov účinkujúcich systémom skrytej kamery. A toto je vydávané za "krehkú identitu". Pri troche súdnosti by hádam aj samotní účinkujúci tento film odmietli.
Jednu vec na tom filme však musím pochváliť a tou sú perfektné anglické titulky... To samo o sebe svedčí o klientele, ktorej bol zrejme tento film určený. Bohužiaľ, podáva veľmi pokrivený a nepravdivý obraz slovenskej identity. A podporil to slovenský audiovizuálny fond. Aj český...
2013/01/15
Inverzia
Inverzia je vo všeobecnosti obrat, zvrat, premena. Špeciálne v meteorológii ide o teplotnú inverziu, teda zvýšenie teploty vo väčších výškach oproti teplote v menších výškach. Dôsledkom toho sú aj nezvyklé optické javy v prírode. Na wikipédii existuje ešte niekoľko podružných definícií, ale definíciu spoločenskej inverzie tam nenájdete. K tejto úvahe o inverzii ma inšpiroval titulok v blogu Miroslavy Kernovej, že ministerka má problém s redaktorkou Markízy. Nie že by ma to prekvapilo, veď kto by nemal problém s Markízou?
Nielen Markíza, ale aj SME ma utvrdilo v tom, že u nás existuje aj spoločenská inverzia. V rozhovore na SME Martin M. Šimečka píše, že "novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu". Znie to veľmi prirodzene a logicky. Ale tiež tvrdí, že "SME nehľadá pravdu, lebo ju pozná a písaním ju len potvrdzuje..."
Vedieť pravdu je veľmi ošemetné, lebo to môže spôsobiť, že človek ju prestane hľadať a ocitne sa v omyle. Tento stav by sa dal chápať ako istá spoločenská inverzia novinárskej práce a poslania. Zo zrkadla sa stáva kazateľ. Inak povedané, ak médiá robia politiku, politici sa cítia dotknutí, že im lezú do kapusty. Pravda potom trčí za dverami, nastáva inverzia. Dôsledkom je strata dôvery v médiá a zhovievavosť ľudí k osudu politikov.
Nielen Markíza, ale aj SME ma utvrdilo v tom, že u nás existuje aj spoločenská inverzia. V rozhovore na SME Martin M. Šimečka píše, že "novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu". Znie to veľmi prirodzene a logicky. Ale tiež tvrdí, že "SME nehľadá pravdu, lebo ju pozná a písaním ju len potvrdzuje..."
Vedieť pravdu je veľmi ošemetné, lebo to môže spôsobiť, že človek ju prestane hľadať a ocitne sa v omyle. Tento stav by sa dal chápať ako istá spoločenská inverzia novinárskej práce a poslania. Zo zrkadla sa stáva kazateľ. Inak povedané, ak médiá robia politiku, politici sa cítia dotknutí, že im lezú do kapusty. Pravda potom trčí za dverami, nastáva inverzia. Dôsledkom je strata dôvery v médiá a zhovievavosť ľudí k osudu politikov.
2013/01/10
Proti
Môj predchádzajúci článok mal stručný názov "ZA". Aby ste si
nemysleli, že som zásadne za všetko, tentokrát som toto nazval PROTI. Dnes je "in" a
"cool" protestovať, byť proti a niekedy aj "Proti všem"
a proti všetkému. Frflať a nadávať, že za plotom u suseda je všetko
lepšie a krajšie, len doma bieda. To je taká módna ľudská vlastnosť. Netvrdím, že len u nás je to tak, ale
niekto vidí len našu domovinu ako to najhoršie, čo nás mohlo stretnúť.
Nečudujem sa istému televíznemu protagonistovi, čo kladie naivné otázky, že jeho odpovede v diskusii na jednej českej stanici o Slovensku a o našej súčasnosť boli tiež naivné. Táto situácia nie je však tak jednoznačná, ako sa na prvý pohľad zdá. Niekedy to vyzerá ako neustále pokusy o zmanipulovanie verejnej mienky a nabáda to k opatrnosti, či nebodaj ku konšpiračným úvahám. Nie celkom bez príčiny. Je známe, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou. Je tiež známe, že stokrát zamlčaná pravda je v skutočnosti lož.
Česi už dvíhajú svoje hlasy za nového prezidenta a aj my už začíname byť netrpezliví. V minulom článku som vyjadril svoju podporu najkrajšej kandidátke. Dnes keď už sranda končí, dávam svoj hlas Jánovi Fischerovi. Vo "Vtipe za stovku" odpovedal na otázku o korupcii tak perfektne, že ma presvedčil o pragmatickom prístupe k veci. Povedal niečo v tom zmysle, že tí čo najviac "bojujú" proti korupcii by si mali najprv pozametať pred vlastným prahom.V každom prípade si myslím, že keď je niekto prezident, malo by sa k nemu pristupovať ako k prezidentovi.
Týždeň tiež priniesol čosi podivné, čo sa vymyká zdravému rozumu. Chápem oslavu súčasného vedenia STV, ale tak nekriticky by sa nemalo pristupovať k tej "zázračnej" zmene. U nás je to tak, objektívny pohľad je neznámou veličinou, existuje len stranícke videnie. Raz napravo, druhýkrát naľavo. Nechce sa mi to rozvádzať, stačí si prečítať článok s otáznikom a zázrak je hotový. Objektívne nevidím v spravodajstve STV veľkú zmenu, hádam len v tom, že sa snažia zrýchliť reč...
Čo sa týka ostatných programov, to je na dlhý čas. Divákov je ľahko stratiť, ale ťažko sa vracajú späť. Našťastie tomu napomáhajú komerčné televízie svojimi "jóbovkami" namiesto novín. Ale držme im palce, aby bola STV aspoň tak dobrá ako ČT. Nie som proti tomu.
Nečudujem sa istému televíznemu protagonistovi, čo kladie naivné otázky, že jeho odpovede v diskusii na jednej českej stanici o Slovensku a o našej súčasnosť boli tiež naivné. Táto situácia nie je však tak jednoznačná, ako sa na prvý pohľad zdá. Niekedy to vyzerá ako neustále pokusy o zmanipulovanie verejnej mienky a nabáda to k opatrnosti, či nebodaj ku konšpiračným úvahám. Nie celkom bez príčiny. Je známe, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou. Je tiež známe, že stokrát zamlčaná pravda je v skutočnosti lož.
Česi už dvíhajú svoje hlasy za nového prezidenta a aj my už začíname byť netrpezliví. V minulom článku som vyjadril svoju podporu najkrajšej kandidátke. Dnes keď už sranda končí, dávam svoj hlas Jánovi Fischerovi. Vo "Vtipe za stovku" odpovedal na otázku o korupcii tak perfektne, že ma presvedčil o pragmatickom prístupe k veci. Povedal niečo v tom zmysle, že tí čo najviac "bojujú" proti korupcii by si mali najprv pozametať pred vlastným prahom.V každom prípade si myslím, že keď je niekto prezident, malo by sa k nemu pristupovať ako k prezidentovi.
Týždeň tiež priniesol čosi podivné, čo sa vymyká zdravému rozumu. Chápem oslavu súčasného vedenia STV, ale tak nekriticky by sa nemalo pristupovať k tej "zázračnej" zmene. U nás je to tak, objektívny pohľad je neznámou veličinou, existuje len stranícke videnie. Raz napravo, druhýkrát naľavo. Nechce sa mi to rozvádzať, stačí si prečítať článok s otáznikom a zázrak je hotový. Objektívne nevidím v spravodajstve STV veľkú zmenu, hádam len v tom, že sa snažia zrýchliť reč...
Čo sa týka ostatných programov, to je na dlhý čas. Divákov je ľahko stratiť, ale ťažko sa vracajú späť. Našťastie tomu napomáhajú komerčné televízie svojimi "jóbovkami" namiesto novín. Ale držme im palce, aby bola STV aspoň tak dobrá ako ČT. Nie som proti tomu.
2013/01/04
Za
"Volte pro naši zemi, volte mne!" Toto mi utkvelo v pamäti ako motto prezidentskej kampane v Česku. Náhodou som si nechal v pozadí tieto predvolebné reklamné šoty z ČT a zistil som, že reklama je furt len reklama. Úžasné. Hotové panoptikum ideálov. Proste zábavný program, až na to viacnásobné opakovanie. Kedysi som si myslel, že Miloš Zeman je najlepší český komik súčasnosti, dnes viem, že ich majú oveľa viac (my tiež, aby ste si nemysleli). Ťažká voľba by to bola pre mňa, našťastie som z tejto voľby vyradený. Keby však predsa, volil by som Janu Bobošíkovú, je najkrajšia a to je pri poštových známkach dobré kritérium.
:)
:)
Na horný okraj
Konečne som sa zbavil ťažkých myšlienok z ťažkých vianočných jedál. Už opäť vidím jasnú budúcnosť ľudstva a samozrejme aj moju. Potešilo ma, že svet neskončil podľa Mayov, sme predsa len onakvejšia civilizácia. Už zase čítam zmysluplné reči na internete. Napríklad aj to, ako Daniel Hevier pranieruje negatívny jav kváriaci ľudskú spoločnosť, teda prázdne reči, paradoxne plné jedu, zlomyseľnosti a zloželaní... Ja nám želám len dobré a neteší ma značne rozšírený negativizmus v rečiach. Nuž ale, čo môžeme robiť s takýmto stádovým efektom? Len začať od seba, tak ako nám to radí pán prezident. Odteraz len plné reči a dobromyseľnosť so štipkou humoru a občasnou kritikou, ale bez znižovania vážnosti a ľudskej dôstojnosti, teda nenadávať.
2013/01/02
Čo bolo, to bolo
Teraz už iba spomíname. Na wabovinách som, v práve minulom roku, napísal 96 článkov. Prekvapuje ma to, lebo som mal skoro dvojmesačný výpadok z aktívnej činnosti. Na začiatku bola Novoročná úvaha, dosť málo podobná tejto, ale aj tak jej platnosť trvá naďalej. Tomu sa hovorí "trvalé hodnoty", alebo inak: klasika. Na ilustráciu, aby ste nemuseli klikať o rok späť, je tu malý výňatok z malej, rok starej úvahy:
"... čo sa vlastne stalo? Skoro nič. Slnko je tam, kde býva vždy a mesiac svieti v noci."
Vo verejných vyjadreniach je vždy najdôležitejšia pravda a tá tam je ako vyšitá. Klamať by som si tu ani nedovolil... A to isté by mohli konštatovať všetky médiá. Nespočetné výnimky potvrdzujú toto pravidlo, lebo aj zamlčanie pravdy je často príznakom úmyselného klamstva. A vôbec, je dôležitá pravda alebo fakty?
V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť nový zdroj úvah a komentárov na našom internete, ktorý ma nedávno zaujal. Začal som ho sledovať, lebo niektorých autorov, ktorí tam píšu, poznám ešte z éry minulej. Napríklad Milana Markoviča a z novodobých "humoristických" postáv Rasťa Piška. Ale to sú len "hviezdy", ktoré priťahujú pozornosť. Píšu tam aj iní.
Píšem o "AM reporte" preto, že sa tam práve píše o "bulvarizácii" médií (taká sympaticky otrepaná téma), tak ako to vidí magazín Axess. Stručne asi toľko, že klesajúci dopyt po papierových novinách sa snažia vydavatelia zvýšiť "bulvarizáciou", čo však účinkuje len krátkodobo a paradoxne vedie k dlhodobej strate záujemcov o noviny.
Druhá myšlienka, ktorá ma v AM reporte zaujala je, že noviny z hľadiska správ strácajú zmysel, lebo píšu o tom, čo sa už aktuálne opísalo na internete (v televízii ukázalo). V novinách sa tak objavujú správy až s niekoľkohodinovým oneskorením. Budúcnosť teda majú, podľa Axess, hlavne "intelektuálnejšie" časopisy (dnes sú u nás aj tie značne zbulvarizované). Dobrá správa by to bola, ak dovtedy nezabudneme čítať.
Aj Pavol Múdry (šéf IPI na Slovensku - medzinárodný novinársky inštitút) hovorí, okrem iného, že najviac mu chýbajú v našich médiách žánre a vadí mu ich povrchné informovanie. Tiež si myslím, že spravodajstvo sa často mieša s komentárom. To má iste aj politický kontext, lebo ak sa niečo podáva ako správa a pritom je to v skutočnosti zaujatý (stranícky) komentár, je jasné, že ide o skrytú agitáciu.
V protiklade s článkom v AM reporte, Pavol Múdry tvrdí, že noviny sa u nás robia pre intelektuálov a nie pre bežného čitateľa. Veľmi zaujímavý článok, aj keď so všetkým nesúhlasím.
Vari by som už mohol prezradiť dnešnú pointu, ale neurobím to, lebo kde nič nie je, ani "google" neberie. Ale predsa sa dotknem istého otrepaného faktu, že na internetových spravodajských serveroch sa niektoré správy (väčšina "dôležitých") pohybujú ako loptička na ping-pongu. Ešte lepšie by bolo prirovnanie s hrou "3D Pinball", ktorá sa nedávno vrátila do "okien". Rozdiel oproti hre je výrazný, za ping-pongové správy čitateľ nič nedostane. Nuž, ale všetci chcú písať o tom istom, lebo svet je len jeden. Preto aj ja niekedy kompilujem (múdro som to povedal).
:)
Veľa šťastia pri čítaní v roku 2013! Aj inde, aj všade. Len pri práci hýbte hlavne rozumom.
PF 2013
"... čo sa vlastne stalo? Skoro nič. Slnko je tam, kde býva vždy a mesiac svieti v noci."
Vo verejných vyjadreniach je vždy najdôležitejšia pravda a tá tam je ako vyšitá. Klamať by som si tu ani nedovolil... A to isté by mohli konštatovať všetky médiá. Nespočetné výnimky potvrdzujú toto pravidlo, lebo aj zamlčanie pravdy je často príznakom úmyselného klamstva. A vôbec, je dôležitá pravda alebo fakty?
V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť nový zdroj úvah a komentárov na našom internete, ktorý ma nedávno zaujal. Začal som ho sledovať, lebo niektorých autorov, ktorí tam píšu, poznám ešte z éry minulej. Napríklad Milana Markoviča a z novodobých "humoristických" postáv Rasťa Piška. Ale to sú len "hviezdy", ktoré priťahujú pozornosť. Píšu tam aj iní.
Píšem o "AM reporte" preto, že sa tam práve píše o "bulvarizácii" médií (taká sympaticky otrepaná téma), tak ako to vidí magazín Axess. Stručne asi toľko, že klesajúci dopyt po papierových novinách sa snažia vydavatelia zvýšiť "bulvarizáciou", čo však účinkuje len krátkodobo a paradoxne vedie k dlhodobej strate záujemcov o noviny.
Druhá myšlienka, ktorá ma v AM reporte zaujala je, že noviny z hľadiska správ strácajú zmysel, lebo píšu o tom, čo sa už aktuálne opísalo na internete (v televízii ukázalo). V novinách sa tak objavujú správy až s niekoľkohodinovým oneskorením. Budúcnosť teda majú, podľa Axess, hlavne "intelektuálnejšie" časopisy (dnes sú u nás aj tie značne zbulvarizované). Dobrá správa by to bola, ak dovtedy nezabudneme čítať.
Aj Pavol Múdry (šéf IPI na Slovensku - medzinárodný novinársky inštitút) hovorí, okrem iného, že najviac mu chýbajú v našich médiách žánre a vadí mu ich povrchné informovanie. Tiež si myslím, že spravodajstvo sa často mieša s komentárom. To má iste aj politický kontext, lebo ak sa niečo podáva ako správa a pritom je to v skutočnosti zaujatý (stranícky) komentár, je jasné, že ide o skrytú agitáciu.
V protiklade s článkom v AM reporte, Pavol Múdry tvrdí, že noviny sa u nás robia pre intelektuálov a nie pre bežného čitateľa. Veľmi zaujímavý článok, aj keď so všetkým nesúhlasím.
Vari by som už mohol prezradiť dnešnú pointu, ale neurobím to, lebo kde nič nie je, ani "google" neberie. Ale predsa sa dotknem istého otrepaného faktu, že na internetových spravodajských serveroch sa niektoré správy (väčšina "dôležitých") pohybujú ako loptička na ping-pongu. Ešte lepšie by bolo prirovnanie s hrou "3D Pinball", ktorá sa nedávno vrátila do "okien". Rozdiel oproti hre je výrazný, za ping-pongové správy čitateľ nič nedostane. Nuž, ale všetci chcú písať o tom istom, lebo svet je len jeden. Preto aj ja niekedy kompilujem (múdro som to povedal).
:)
Veľa šťastia pri čítaní v roku 2013! Aj inde, aj všade. Len pri práci hýbte hlavne rozumom.
PF 2013
2012/12/23
Čaro Vianoc
Pred Vianocami sa domácnosti menia na manufaktúru z odboru potravinárskej výroby. Je to ženský raj, keď sa zvyčajne nenudia a sú hlavnou postavou prípravného obdobia. Pečie sa a pečie sa, potom sa varí a vyvára. Najmenej dva týždne. Cez dva dni sviatkov sa už len prihrieva. Len riady sa umývajú, ale to už je pohoda. Tak to (vraj) chce tradícia zdedená od starých materí. Našťastie nemáme maštaľ, ani kone, ani kravy, ani kozy, ktorým by sme museli tiež pripraviť vianočný stôl a to oné, teda čaro Vianoc.
Vianoce sú aj časom bilancií. Sú skoro konečnou stanicou roka, preto sa už pred nimi dosť často hodnotí. Napríklad aj filmy. Najlepší slovenský film roka 2012 vraj bol dokument od Zuzany Piussi: "Od Fica po Fica". Človek aby sa bál chodiť do chladničky, ale aj do kina, že na neho vyskočí Fico. Našťastie to nie je v distribúcii kín, len na internete, kde si to možno pozrieť za piano, alebo aj bez.
V ankete vraj oslovili 300 ľudí, z toho sa zúčastnilo 132 (umelci, teoretici, organizátori, aktivisti novinári...). Jednoducho Mária, teda tí, čo sa vraj zaoberajú kultúrou. Teoreticky. Škoda, že sa neopýtali aj ľudí, lebo do kultúry sa rozumejú všetci (rovnako ako do politiky), nielen politicky angažovaní kamaráti. Aby bolo jasné, ja tu nehodnotím ten film, nevidel som ho. Keď som počul rozhovor so Zuzanou na niektorej českej stanici, stratil som chuť aj odvahu si to pozrieť. Nie som masochista.
Pravdu povediac, nevidel som žiaden z nových slovenských filmov vyrobených v roku 2012, len divadelnú adaptáciu filmu Tanec medzi črepinami. Bol to filmársky chudobný rok. Ani z "veľkej" svetovej produkcie ma nič neoslovilo. Z upírskych ság som už dávno vyrástol a možno je chyba na mojej strane. Človek však nie je len filmami živý, existuje aj iná kultúra. Napríklad hudba, tá nikdy nesklame. Alebo internet ako taký, aj tam sa občas nájde niečo kultúrne. Niekedy aj naopak a niekedy sa tam aj rozum zastaví. Aj takýto titulok prekvapí: Vydavatelia novín, za ktoré na internete neplatím, sú idioti.
Aby som nezabudol, okrem Zuzany Piussi bol hitom tohto roka aj Róbert Bezák. Médiá sú občas všemocné a davy tiež. Neuveriteľné je, že toľko ateistov, toľko kresťanov a iste aj všetkých ostatných nezainteresovaných sa muselo k tejto kauze vyjadriť. Len ja ešte nie, tak to týmto aspoň trochu naprávam. Vždy keď sa objaví niečo tak dôležité, že to všetkými pohne, mám také tušenie, že ide o niečo celkom iné, že treba čítať hlavne medzi riadkami, alebo nečítať. Tak ma to naučila história...
Internetu teda bolo aj v tomto roku habadej. Taktiež televízie. Dospel som do štádia, že televízor zapínam len ako zvukovú kulisu pri rozprávačských reláciách, alebo pri vtipoch. Inak len na vopred vybranú reláciu, najradšej zo záznamu. Pozerám teraz pravidelne len jeden jediný seriál, ale o tom som tu už písal. Tento rok sa zapísal do mojej histórie aj mediálne. Konečne som sa odhodlal pre kúpu gramofónu, takže občas si púšťam historické LP a SP platne. Nedávno som dokonca objavil starý walkman a staré magnetofónové nahrávky. Verte mi, že občas je to objavné.
Čaro Vianoc je podľa mňa hlavne v tom bilancovaní (popri náboženskej stránke), aj keď rok sa končí až Silvestrom, ale to je už o inej, vtipnej zábave. Po Novom roku zase príde na rad zábava vážna - prezidentský príhovor a slovo dostane štatistika. A tak sa postupne dostaneme do normálnych všedných koľají. Aj na blogoch sa objavia nové, svieže témy (dúfam). Aj čitatelia sa vrátia ku svojim obľúbeným stránkam, keď sa rodiny znova rozletia po celom svete. Čo nevidieť, bude nám malý.
Zahoďte starosti, jedzte, pite a pracujte až po Novom roku, ktorý bude úplne nový po tohtoročnom neúspešnom konci sveta. Alebo predsa sa niečo zmení k dobrému? .... Želajme si!
Vianoce sú aj časom bilancií. Sú skoro konečnou stanicou roka, preto sa už pred nimi dosť často hodnotí. Napríklad aj filmy. Najlepší slovenský film roka 2012 vraj bol dokument od Zuzany Piussi: "Od Fica po Fica". Človek aby sa bál chodiť do chladničky, ale aj do kina, že na neho vyskočí Fico. Našťastie to nie je v distribúcii kín, len na internete, kde si to možno pozrieť za piano, alebo aj bez.
V ankete vraj oslovili 300 ľudí, z toho sa zúčastnilo 132 (umelci, teoretici, organizátori, aktivisti novinári...). Jednoducho Mária, teda tí, čo sa vraj zaoberajú kultúrou. Teoreticky. Škoda, že sa neopýtali aj ľudí, lebo do kultúry sa rozumejú všetci (rovnako ako do politiky), nielen politicky angažovaní kamaráti. Aby bolo jasné, ja tu nehodnotím ten film, nevidel som ho. Keď som počul rozhovor so Zuzanou na niektorej českej stanici, stratil som chuť aj odvahu si to pozrieť. Nie som masochista.
Pravdu povediac, nevidel som žiaden z nových slovenských filmov vyrobených v roku 2012, len divadelnú adaptáciu filmu Tanec medzi črepinami. Bol to filmársky chudobný rok. Ani z "veľkej" svetovej produkcie ma nič neoslovilo. Z upírskych ság som už dávno vyrástol a možno je chyba na mojej strane. Človek však nie je len filmami živý, existuje aj iná kultúra. Napríklad hudba, tá nikdy nesklame. Alebo internet ako taký, aj tam sa občas nájde niečo kultúrne. Niekedy aj naopak a niekedy sa tam aj rozum zastaví. Aj takýto titulok prekvapí: Vydavatelia novín, za ktoré na internete neplatím, sú idioti.
Aby som nezabudol, okrem Zuzany Piussi bol hitom tohto roka aj Róbert Bezák. Médiá sú občas všemocné a davy tiež. Neuveriteľné je, že toľko ateistov, toľko kresťanov a iste aj všetkých ostatných nezainteresovaných sa muselo k tejto kauze vyjadriť. Len ja ešte nie, tak to týmto aspoň trochu naprávam. Vždy keď sa objaví niečo tak dôležité, že to všetkými pohne, mám také tušenie, že ide o niečo celkom iné, že treba čítať hlavne medzi riadkami, alebo nečítať. Tak ma to naučila história...
Internetu teda bolo aj v tomto roku habadej. Taktiež televízie. Dospel som do štádia, že televízor zapínam len ako zvukovú kulisu pri rozprávačských reláciách, alebo pri vtipoch. Inak len na vopred vybranú reláciu, najradšej zo záznamu. Pozerám teraz pravidelne len jeden jediný seriál, ale o tom som tu už písal. Tento rok sa zapísal do mojej histórie aj mediálne. Konečne som sa odhodlal pre kúpu gramofónu, takže občas si púšťam historické LP a SP platne. Nedávno som dokonca objavil starý walkman a staré magnetofónové nahrávky. Verte mi, že občas je to objavné.
Čaro Vianoc je podľa mňa hlavne v tom bilancovaní (popri náboženskej stránke), aj keď rok sa končí až Silvestrom, ale to je už o inej, vtipnej zábave. Po Novom roku zase príde na rad zábava vážna - prezidentský príhovor a slovo dostane štatistika. A tak sa postupne dostaneme do normálnych všedných koľají. Aj na blogoch sa objavia nové, svieže témy (dúfam). Aj čitatelia sa vrátia ku svojim obľúbeným stránkam, keď sa rodiny znova rozletia po celom svete. Čo nevidieť, bude nám malý.
Zahoďte starosti, jedzte, pite a pracujte až po Novom roku, ktorý bude úplne nový po tohtoročnom neúspešnom konci sveta. Alebo predsa sa niečo zmení k dobrému? .... Želajme si!
2012/12/12
Špagety á la Niva
Keby mi to niekto predpovedal, že dnes, keď máme v dátume samé dvanástky, že ja budem variť špagety s nivovou omáčkou, neuveril by som. Vlastne som pripravoval len tú nivovú omáčku. Jeden recept, z nejakého týždenníka mi dala žena a tri ďalšie som si stiahol od internetových kuchárok. Tie recepty neboli od Germy, ani od Rastíka, za to sa ospravedlňujem. Žiadne suroviny som nevážil, nič som neodmeriaval a zo všetkých receptov som si vybral to, čo sa mi hodilo. Inak je to môj obvyklý postup keď sa dostanem ku šporáku...
Najprv som opražil na keramickej panvici trochu slaniny, do toho na drobno nasekané dve veľké cibule a nakoniec rozdrvenú nivu a tekutý syr z "črievka". K tomu trochu čierneho korenia, štipku vegety a dva strúčky drobno nasekaného cesnaku. Záverom bolo treba upraviť konzistenciu zmesi na omáčku prostredníctvom smotany na varenie. Všetko sa vydarilo, aj špagety boli tuším "panzani čo nikdy nelepí". Nemám rád špagetové jedlá, to radšej zjem makové slíže, alebo ešte lepšie, makové šúlance (mňam).
Možno je to tým, že som pri varení primerane vyhladol, ale toto mi chutilo. Moja žena ma už dávnejšie upodozrieva, že to čo navarím ja, mi vždy chutí viac... Preto mi občas rada prenechá žezlo. Súhlasil by som s dovetkom, že mi chutí všetko dobré, bez ohľadu na kuchára. Takže moja omáčka mala obedový úspech. Na mojom tanieri som si však svoju vlastnú nivovú omáčku vylepšil kečupom. Tak mi to chutilo ešte viac, ale to na mňa neprezraďte... Takto som si dnes varením oddýchol od politiky na internete. Odporúčam.
p.s.
Aj toto ma dnes oslovilo.
S potešením oznamujem, že som nevydal žiadnu knihu (aj keď ma prsty svrbeli :).
Najprv som opražil na keramickej panvici trochu slaniny, do toho na drobno nasekané dve veľké cibule a nakoniec rozdrvenú nivu a tekutý syr z "črievka". K tomu trochu čierneho korenia, štipku vegety a dva strúčky drobno nasekaného cesnaku. Záverom bolo treba upraviť konzistenciu zmesi na omáčku prostredníctvom smotany na varenie. Všetko sa vydarilo, aj špagety boli tuším "panzani čo nikdy nelepí". Nemám rád špagetové jedlá, to radšej zjem makové slíže, alebo ešte lepšie, makové šúlance (mňam).
Možno je to tým, že som pri varení primerane vyhladol, ale toto mi chutilo. Moja žena ma už dávnejšie upodozrieva, že to čo navarím ja, mi vždy chutí viac... Preto mi občas rada prenechá žezlo. Súhlasil by som s dovetkom, že mi chutí všetko dobré, bez ohľadu na kuchára. Takže moja omáčka mala obedový úspech. Na mojom tanieri som si však svoju vlastnú nivovú omáčku vylepšil kečupom. Tak mi to chutilo ešte viac, ale to na mňa neprezraďte... Takto som si dnes varením oddýchol od politiky na internete. Odporúčam.
p.s.
Aj toto ma dnes oslovilo.
S potešením oznamujem, že som nevydal žiadnu knihu (aj keď ma prsty svrbeli :).
2012/12/11
Po lopate
Na aforizmoch je najkrajšie to, že nič nepodávajú po lopate, ale všetko cez taký fígeľ, že pointu a poučenie si musí čitateľ domyslieť. To pochopiteľne povzbudí čitateľovo sebavedomie a schuti sa usmeje. To posledné len vtedy, keď je to aforizmus dobrý. To je moja stručná definícia.
Aforizmov je zväčša ako šafránu, len v knihe Tomáša Uleja je ich plná kniha. Niektoré som čítal, ale na knihu som ešte nedorástol (vypredané...). Najkrajší aforizmus, ktorý som si zapamätal už v dávnej minulosti, je z vtedajšieho Roháča (meno autora si už netrúfam hádať, ale bol to známy aforista tých čias a možno i dneška):
Nakoniec sa dostávam k tomu, čo ma inšpirovalo k tejto úvahe o aforizmoch. Na stránke Priestor.net som si prečítal zopár aforizmov Tomáša Turnera. Mimochodom, všimli ste si, že aforista musí byť Tomáš? Viď Tomáš Ulej, Tomáš Janovic, Tomáš Turner... Takže to, čo ma dnes oslovilo v priestore od Tomáša Turnera, aj keď nie som alkoholik:
HROZBA ALKOHOLIKOVI:
Vždy môže niekto sedieť v krčme dlhšie ako ty.
MOJA TRANSFORMÁCIA:
Vždy môže niekto dlhšie sedieť pri počítači ako ja (ale je to málo pravdepodobné)
:).
Wikipédia hovorí, že aforizmus je stručný výrok, ktorý obsahuje vtipnú myšlienku. Je to filozofická forma, ktorá výstižne a pregnantne formuluje myšlienku, názor, nápad v niekoľkých vetách alebo dokonca len jednou vetou. Je to útvar, ktorý je príbuzný s maximou, sentenciou alebo esejou.Ideálne by bolo, keby bolo v praxi čo najviac vtipných viet a myšlienok. Bohužiaľ to tak nie je, lebo prevládajú vety smrteľne vážne, prázdne a málokedy vtipné. Veľkou výhodou aforizmov je ich stručnosť. Je to zvyčajne koncentrát múdrosti a vtipu bez zbytočného balastu. Najkrajšie sú tie, ktoré hovoria práve to, čo sme si mysleli, len sme to tak pekne nevedeli sformulovať. Popritom však existujú aj také aforizmy, ktoré sú trochu pritiahnuté za vlasy. Nič nie je dokonalé, tak to berieme ako nutný doplnok, aby sme mohli porovnávať, lebo je to ako u ľudí - sú dobrí, lepši a najlepší.
Aforizmov je zväčša ako šafránu, len v knihe Tomáša Uleja je ich plná kniha. Niektoré som čítal, ale na knihu som ešte nedorástol (vypredané...). Najkrajší aforizmus, ktorý som si zapamätal už v dávnej minulosti, je z vtedajšieho Roháča (meno autora si už netrúfam hádať, ale bol to známy aforista tých čias a možno i dneška):
Na gauči vzdychá, ležiac ako vrece, tak by som chcel robiť, ale sa mi nechce.Možno to ani nie je aforizmus, len je to taká múdrosť, ktorá vo mne zarezonovala a rezonuje dodnes...
Nakoniec sa dostávam k tomu, čo ma inšpirovalo k tejto úvahe o aforizmoch. Na stránke Priestor.net som si prečítal zopár aforizmov Tomáša Turnera. Mimochodom, všimli ste si, že aforista musí byť Tomáš? Viď Tomáš Ulej, Tomáš Janovic, Tomáš Turner... Takže to, čo ma dnes oslovilo v priestore od Tomáša Turnera, aj keď nie som alkoholik:
HROZBA ALKOHOLIKOVI:
Vždy môže niekto sedieť v krčme dlhšie ako ty.
MOJA TRANSFORMÁCIA:
Vždy môže niekto dlhšie sedieť pri počítači ako ja (ale je to málo pravdepodobné)
:).
2012/12/06
Prima Prim
Znova som objavil svoje staré náramkové hodinky PRIM. Nepotreboval som baterku pre ich oživenie, stačilo ich natiahnuť a idú ako hodinky. Aj k takýmto objavom a inšpiráciám vedie občas veľké upratovanie. Sú to moje prvé náramkové hodinky, ktoré som si kúpil z prvej výplaty. Stáli 320 Kčs a zvyšok výplaty z 960 Kčs mi musel vydržať na celý mesiac.
Aj tak to bola dobrá kúpa, presne si pamätám, ako ma skoro zastavila tá cena, ale vydržal som, veď to bol vtedy takmer výkrik módy, prvé československé hodinky s dátumovkou. Také hodinky boli zárukou, že už nikdy neprídem na rande neskoro, ale ani dátum si nespletiem s niektorým iným.
Už je to tak, že tie prvé veci nám navždy ostávajú v pamäti, ako tá Hammelová stužková. Naozaj si nepamätám, kedy som si kúpil, či dostal do daru svoje druhé, tretie, či n-té hodinky. Pamätám si však svoje prvé "digitálky", tie som dostal do daru a boli úžasné, ukazovali čas aj kompletný dátum. Pokrok sa nedá zadržať... Pamätám si, že stáli 600 Kčs a boli dovezené zo západného Nemecka.
Moje prvé digitálky mi vydržali dlho, nosil som ich stále, dával som ich dolu len na noc. Nakoniec doplatili na nedostatočnú odolnosť voči vlhkosti. Na displej sa im raz pri náročnejšej turistike dostal slaný pot. Išli ďalej a možno by šli dodnes, akurát ich obrazovka ostala spolovice čierna. Nič nie je večné a tak prišli na rad ďalšie digitálky až sa opäť objavilo analógové ukazovanie, ale na baterku.
Už je to tak, že tie prvé veci, prvé lásky a prvé stužkové nám ostávajú usadené v tej najpevnejšej pamäti. Až potom nasledujú druhé, tretie a tak ďalej... Niekedy to skončí ako s mojimi prvými digitálkami, človek si dobre zapamätá aj ich posledný výdych.
Aj tak to bola dobrá kúpa, presne si pamätám, ako ma skoro zastavila tá cena, ale vydržal som, veď to bol vtedy takmer výkrik módy, prvé československé hodinky s dátumovkou. Také hodinky boli zárukou, že už nikdy neprídem na rande neskoro, ale ani dátum si nespletiem s niektorým iným.
Už je to tak, že tie prvé veci nám navždy ostávajú v pamäti, ako tá Hammelová stužková. Naozaj si nepamätám, kedy som si kúpil, či dostal do daru svoje druhé, tretie, či n-té hodinky. Pamätám si však svoje prvé "digitálky", tie som dostal do daru a boli úžasné, ukazovali čas aj kompletný dátum. Pokrok sa nedá zadržať... Pamätám si, že stáli 600 Kčs a boli dovezené zo západného Nemecka.
Moje prvé digitálky mi vydržali dlho, nosil som ich stále, dával som ich dolu len na noc. Nakoniec doplatili na nedostatočnú odolnosť voči vlhkosti. Na displej sa im raz pri náročnejšej turistike dostal slaný pot. Išli ďalej a možno by šli dodnes, akurát ich obrazovka ostala spolovice čierna. Nič nie je večné a tak prišli na rad ďalšie digitálky až sa opäť objavilo analógové ukazovanie, ale na baterku.
Už je to tak, že tie prvé veci, prvé lásky a prvé stužkové nám ostávajú usadené v tej najpevnejšej pamäti. Až potom nasledujú druhé, tretie a tak ďalej... Niekedy to skončí ako s mojimi prvými digitálkami, človek si dobre zapamätá aj ich posledný výdych.
2012/11/30
Nový cool seroš
Trochu ma mrzí, že sa tak často vraciam k televíznym kanálom, ale na príčine je televízor v mojej pracovni. Bežia na ňom (v pozadí) digitálne, aj HD kanály. Už istý čas pozerám na Prima COOL Hviezdnu bránu. Je to pre mňa repríza, ale stále pri tom vydržím až do konca. Nesporne je to vydarený seriál. Je neuveriteľné, že počas Hviezdnej brány dávajú len jeden blok "COOL" reklám. Je krátky a špecificky český...
V závere bloku vždy ohlasujú nové programy. Čeština je naozaj ľudový jazyk a z času na čas preberá cudzie výrazy podobne ako slovenčina, ale my preberáme aj z češtiny. Opačne to asi nefunguje, iba vo formálnej deformácii ako napríklad "z Pezinoku" a podobne. S pobavením sú prijímané aj vtipy o tom, ako "pane báčo...". Spoločne sme v reklamách prebrali "klapkárd", alebo v kuchárskych reality šou "prošuto". Je to také svetové, keď sa bavia "celebrity" bez servítky a chvália si, aké výborné je to "prošuto".
Kam sa hrabe obyčajná slovenská prasačia šunka. V obraze to umocní veľký detail na herečkin (speváčkin) make-up s výrazne zamaskovanými vráskami a farbami ako v jednoduchej Márii. Taký je svet našej virtuálnej TV zábavy. Nedávno na COOL TV začali oznamovať nový "seroš" (rozumej, seriál) a to mi hneď primerane padlo do oka a najmä do uší. Nádherný novotvar pre češtinu. Hneď by som ho prevzal, dokonca niektorým TV kanálom na Slovensku by som dal podtitulok "Seroš TV".
V závere bloku vždy ohlasujú nové programy. Čeština je naozaj ľudový jazyk a z času na čas preberá cudzie výrazy podobne ako slovenčina, ale my preberáme aj z češtiny. Opačne to asi nefunguje, iba vo formálnej deformácii ako napríklad "z Pezinoku" a podobne. S pobavením sú prijímané aj vtipy o tom, ako "pane báčo...". Spoločne sme v reklamách prebrali "klapkárd", alebo v kuchárskych reality šou "prošuto". Je to také svetové, keď sa bavia "celebrity" bez servítky a chvália si, aké výborné je to "prošuto".
Kam sa hrabe obyčajná slovenská prasačia šunka. V obraze to umocní veľký detail na herečkin (speváčkin) make-up s výrazne zamaskovanými vráskami a farbami ako v jednoduchej Márii. Taký je svet našej virtuálnej TV zábavy. Nedávno na COOL TV začali oznamovať nový "seroš" (rozumej, seriál) a to mi hneď primerane padlo do oka a najmä do uší. Nádherný novotvar pre češtinu. Hneď by som ho prevzal, dokonca niektorým TV kanálom na Slovensku by som dal podtitulok "Seroš TV".
2012/11/29
CAPTCHA do TV
Citujem z wikipedie:
Spam je nevyžiadaná a hromadne posielaná správa prakticky rovnakého obsahu. Ide o zneužívanie elektronickej komunikácie...
Zväčša je používaný ako reklama, hoci za krátku históriu elektronickej komunikácie bol spam použitý aj z iných dôvodov. Existuje veľa rôznych médií, ktoré sú spamermi zneužívané.
Môže to byť napríklad e-mail, ale dopĺňam - môže to byť aj TRT (Tlač, Rozhlas, Televízia). Najviac nevyžiadaného spamu je v televízii.
Existuje teda spam - poslanie správy do diskusných skupín, alebo na mailovú adresu, ale najmasovejšie je spamovanie v televízii. Na zabránenie masového prístupu spamerov sa v súčasnosti používa systém CAPTCHA (captcha má zabezpečiť, že návštevník nie je robot, ale človek).
Mal by existovať podobný systém aj pre TV prijímače na strane diváka (televízia je totiž určená človeku, nie robotom), to znamená, že na začiatku reklamy by sa zobrazila "CAPTCHA" a kto ju správne neopíše, nemohol by pozerať nevyžiadanú reklamu. Počúval by ticho, alebo príjemnú hudbu a uvidel by nápis "PRESTÁVKA BUDE TRVAŤ 10 MINÚT" s odpočítavaním času. V prípade, že si divák robí záznam relácie, tak ten by sa v tomto čase zastavil. Bolo by to technicky pomerne jednoduché, keby sa chcelo.
Tak by to bolo logické, svet však ide opačným smerom. Istá firma si vraj dala patentovať princíp, ktorý by neumožnil dodatočné preskočenie, či vymazanie reklamy z vlastného záznamu programu. Spam dovedený do dokonalosti, ako nepodmienečný trest. Už chýba len to, aby z TV prijímačov zmizol vypínač.
Spam je nevyžiadaná a hromadne posielaná správa prakticky rovnakého obsahu. Ide o zneužívanie elektronickej komunikácie...
Zväčša je používaný ako reklama, hoci za krátku históriu elektronickej komunikácie bol spam použitý aj z iných dôvodov. Existuje veľa rôznych médií, ktoré sú spamermi zneužívané.
Môže to byť napríklad e-mail, ale dopĺňam - môže to byť aj TRT (Tlač, Rozhlas, Televízia). Najviac nevyžiadaného spamu je v televízii.
Existuje teda spam - poslanie správy do diskusných skupín, alebo na mailovú adresu, ale najmasovejšie je spamovanie v televízii. Na zabránenie masového prístupu spamerov sa v súčasnosti používa systém CAPTCHA (captcha má zabezpečiť, že návštevník nie je robot, ale človek).
Mal by existovať podobný systém aj pre TV prijímače na strane diváka (televízia je totiž určená človeku, nie robotom), to znamená, že na začiatku reklamy by sa zobrazila "CAPTCHA" a kto ju správne neopíše, nemohol by pozerať nevyžiadanú reklamu. Počúval by ticho, alebo príjemnú hudbu a uvidel by nápis "PRESTÁVKA BUDE TRVAŤ 10 MINÚT" s odpočítavaním času. V prípade, že si divák robí záznam relácie, tak ten by sa v tomto čase zastavil. Bolo by to technicky pomerne jednoduché, keby sa chcelo.
Tak by to bolo logické, svet však ide opačným smerom. Istá firma si vraj dala patentovať princíp, ktorý by neumožnil dodatočné preskočenie, či vymazanie reklamy z vlastného záznamu programu. Spam dovedený do dokonalosti, ako nepodmienečný trest. Už chýba len to, aby z TV prijímačov zmizol vypínač.
2012/11/25
Festival
V našom kine premietali filmy z festivalu horských filmov Expedičná kamera. Nemohol som to vynechať, ale je pravda, že po treťom dokumente som odišiel, tak sa nemôžem vyjadriť k celku. Športovcom, ktorí prevzali na seba úlohu kameramana, patrí vďaka a uznanie. Inak by sme mnohé exotické miesta, prírodné zvláštnosti a vrcholné výkony nikdy neuvideli . Technika miniatúrnych kamier dnes umožňuje to, čo by ešte pred časom nebolo mysliteľné.
Aj v tomto prípade však platí, že vyspelá technika je dobrý sluha, ale k úspechu iba ona samotná nestačí. K diváckemu úspechu je potrebná aj dokonalá postprodukcia. Strih a zasvätený komentár, či iné ozvučenie sú rovnako dôležité prvky pre diváka. Všetky dokumenty, ktoré som z Expedičnej kamery videl, boli ocenené. Z mojej strany teda nejde o žiadnu kritiku, len o vlastné dojmy.
Nórsko-Kanadský film Baffin Babes bol ocenený na ShAFF 2011 ako najlepší dobrodružný film. 4 ženy na lyžiach idú cez ľadový ostrov. 1200 km a 28 minút filmu. Prvky napätia sme zažívali pri ich prechode cez praskliny v ľadovci, aj pri stretnutiach s ľadovým medveďom. Najkrajší záber s medveďom si nechali na záver filmu. 4 ženy a dva psy, to je tak akurát dosť na to, aby cestou dochádzalo aj ku konfliktom a iným problémom. Niet sa čo čudovať, v takých extrémnych podmienkach sa to dá predpokladať. Vcelku zaujímavý dokument.
(Norsko, Kanada, 28 min., réžia: Baffin Babes, ocenenie: najlepší dobrodružný film – ShAFF 2011)
Bod, odkiaľ niet návratu, je o výprave špičkových horolezcov na nezlezený vrchol vo východnom Tibete. To, čo spočiatku vyznieva ako bežný dokument z príprav, sa nakoniec v jednom bode mení na kamerové zábery z pozostalosti troch horolezcov, ktorý svoj vrchol nedosiahli. Pôsobivý záver filmu, ktorý bol ocenený zvláštnou cenou poroty MHFF. Na festivalovom webe sa píše: "Pri tomto filme majú povolené plakať aj drsní horolezci".
(USA, Point of No Return, kamera a produkcia: Wade Johnson a Peter Mortimer, dĺžka: 24 minút)
Kriticky môžem hodnotiť kvalitu projekcie, ťažko čitateľné slovenské titulky (čo bola moja chyba lebo som si sadol ďaleko od plátna...). V pamäti mám ešte Barabášové filmy, ale to je vyšší "level" filmovej tvorby, čo prináša popri dobrodružstve aj estetické zážitky.
Aj v tomto prípade však platí, že vyspelá technika je dobrý sluha, ale k úspechu iba ona samotná nestačí. K diváckemu úspechu je potrebná aj dokonalá postprodukcia. Strih a zasvätený komentár, či iné ozvučenie sú rovnako dôležité prvky pre diváka. Všetky dokumenty, ktoré som z Expedičnej kamery videl, boli ocenené. Z mojej strany teda nejde o žiadnu kritiku, len o vlastné dojmy.
Nórsko-Kanadský film Baffin Babes bol ocenený na ShAFF 2011 ako najlepší dobrodružný film. 4 ženy na lyžiach idú cez ľadový ostrov. 1200 km a 28 minút filmu. Prvky napätia sme zažívali pri ich prechode cez praskliny v ľadovci, aj pri stretnutiach s ľadovým medveďom. Najkrajší záber s medveďom si nechali na záver filmu. 4 ženy a dva psy, to je tak akurát dosť na to, aby cestou dochádzalo aj ku konfliktom a iným problémom. Niet sa čo čudovať, v takých extrémnych podmienkach sa to dá predpokladať. Vcelku zaujímavý dokument.
(Norsko, Kanada, 28 min., réžia: Baffin Babes, ocenenie: najlepší dobrodružný film – ShAFF 2011)
Bod, odkiaľ niet návratu, je o výprave špičkových horolezcov na nezlezený vrchol vo východnom Tibete. To, čo spočiatku vyznieva ako bežný dokument z príprav, sa nakoniec v jednom bode mení na kamerové zábery z pozostalosti troch horolezcov, ktorý svoj vrchol nedosiahli. Pôsobivý záver filmu, ktorý bol ocenený zvláštnou cenou poroty MHFF. Na festivalovom webe sa píše: "Pri tomto filme majú povolené plakať aj drsní horolezci".
(USA, Point of No Return, kamera a produkcia: Wade Johnson a Peter Mortimer, dĺžka: 24 minút)
Kriticky môžem hodnotiť kvalitu projekcie, ťažko čitateľné slovenské titulky (čo bola moja chyba lebo som si sadol ďaleko od plátna...). V pamäti mám ešte Barabášové filmy, ale to je vyšší "level" filmovej tvorby, čo prináša popri dobrodružstve aj estetické zážitky.
2012/11/21
Mince na dne
Ešte raz sa vrátim do Tesca, ak platí to o minciach vhodených na dno. Začalo to hľadaním knihy Tomáša Uleja "ALE", ale ALE už v PanthaRei nemali. Vlastne v počítači ešte mali posledný kus, ale v regáli ho nemali. Vraj záhadne zmizol. Dobrá vizitka pre knihu, keď je taká príťažlivá, že ju niekto sprivatizuje bez platenia. Takže Tomáša nepoteším, ale možno poteším Janette Maziniovú, ak sa mi podarí prečítať jej novú knihu "Cigánka". Šanca tu je, už som začal čítať v čakárni autoservisu pri jesennej prehliadke mojich koní.
Kniha je chlieb náš každodenný. Aspoň pre nás, čo sme sa nenarodili priamo do počítačového sveta. Chlieb sa vyskytuje v mojich článkoch na wabovinách 27 krát, ale iba raz je v názve. Toto mal byť druhý výskyt, ale náhla inšpirácia zmenila titulok na tie mince. Chlieb sa pečie na rôznych miestach sveta rôzne. Ten náš je pre nás najlepší, ale niektorí Slováci v zahraničí si zvykli na iný chlieb a tvrdia, že ten je najlepší. Nuž, nech im je to odpustené, lebo proti gustu vraj nemožno nič namietať.
Dobrý chlieb má byť pekne opečený, musí mať chutnú kôrku a je voňavý. Vonia chlebom. Najlepší je samozrejme čerstvý. Musí mať bublinkovú štruktúru, má byť správne nadýchaný. Štruktúru chleba vytvárajú kvasinky, ktoré sa za nás obetujú. Prežijú svoj krátky život v ceste počas kysnutia a basta. Pre ne je to koniec sveta, pre nás každodenný začiatok. Hovorí sa, že keď nie je chlieb, sú dobré aj koláče, ale to nie je pravda. Viete prečo má mať dobrý chlieb tú bublinkovú štruktúru? Lebo chlieb s masťou (voňavou) sa vtiera do týchto bubliniek, aby to nevyzeralo veľmi blahobytne, keď sa je s mladou cibuľkou.
Ak ste dostali chuť na čerstvo upečený chlieb s masťou a mladou cibuľkou, tak mi je to ľúto, nemal som v úmysle dráždiť vaše chuťové kalíšky. Mince na dne fontán, to bolo prvé čo mi napadlo keď som si sadal k dnešnému obedu v reštaurácii Tesco. Nie, nebol to mastný chlieb ale klasika, vyprážaný rezeň s varenými zemiakmi a paradajkový šalát. A o to ide. Keď som si chcel nabrať šalátu, padol mi zrak na padnuté mince v šaláte. Jednu 5 centovku a dvadsať centov som potom lovil zo šalátu namiesto rajčín. Padli tam zrejme z mojej peňaženky pri platení.
Najhoršie na tom bolo to, že som na ten šalát mal chuť a nechcelo sa mi čakať na duplikát.
Kniha je chlieb náš každodenný. Aspoň pre nás, čo sme sa nenarodili priamo do počítačového sveta. Chlieb sa vyskytuje v mojich článkoch na wabovinách 27 krát, ale iba raz je v názve. Toto mal byť druhý výskyt, ale náhla inšpirácia zmenila titulok na tie mince. Chlieb sa pečie na rôznych miestach sveta rôzne. Ten náš je pre nás najlepší, ale niektorí Slováci v zahraničí si zvykli na iný chlieb a tvrdia, že ten je najlepší. Nuž, nech im je to odpustené, lebo proti gustu vraj nemožno nič namietať.
Dobrý chlieb má byť pekne opečený, musí mať chutnú kôrku a je voňavý. Vonia chlebom. Najlepší je samozrejme čerstvý. Musí mať bublinkovú štruktúru, má byť správne nadýchaný. Štruktúru chleba vytvárajú kvasinky, ktoré sa za nás obetujú. Prežijú svoj krátky život v ceste počas kysnutia a basta. Pre ne je to koniec sveta, pre nás každodenný začiatok. Hovorí sa, že keď nie je chlieb, sú dobré aj koláče, ale to nie je pravda. Viete prečo má mať dobrý chlieb tú bublinkovú štruktúru? Lebo chlieb s masťou (voňavou) sa vtiera do týchto bubliniek, aby to nevyzeralo veľmi blahobytne, keď sa je s mladou cibuľkou.
Ak ste dostali chuť na čerstvo upečený chlieb s masťou a mladou cibuľkou, tak mi je to ľúto, nemal som v úmysle dráždiť vaše chuťové kalíšky. Mince na dne fontán, to bolo prvé čo mi napadlo keď som si sadal k dnešnému obedu v reštaurácii Tesco. Nie, nebol to mastný chlieb ale klasika, vyprážaný rezeň s varenými zemiakmi a paradajkový šalát. A o to ide. Keď som si chcel nabrať šalátu, padol mi zrak na padnuté mince v šaláte. Jednu 5 centovku a dvadsať centov som potom lovil zo šalátu namiesto rajčín. Padli tam zrejme z mojej peňaženky pri platení.
Najhoršie na tom bolo to, že som na ten šalát mal chuť a nechcelo sa mi čakať na duplikát.
2012/11/17
Mayský kalendár mlčí
Nikto nevie, čo predpovedal mayský kalendár na dátum 17. november 1989. Bol to taký malý, nežný koniec starého sveta, keď nám tu, vo vtedajšej republike spadol kameň zo srdca. To bolo povznášajúce, ale mnohým ten kameň spadol na nohu (niekomu aj na hlavu). V každom prípade boli aj takí, ktorí už vtedy videli a vedeli, kam smerujeme. Informácie sa cenia a tieto sa im dokonale zúročili. Sťažujme si, že nám nie...
Zažil som tie dni, zhodou okolností v Brne na námestí Slobody a v repríze aj na námestí SNP v Bratislave. Nebudem tu spomínať, len ma zaujali niektoré správy z osláv 23. výročia.
Oveľa zábavnejšie sú požiadavky "memoranda" protestujúcich. Predovšetkým požadované rozpustenie parlamentu (smerovanie k anarchii?). Ešte veselšie je požadované zoštátnenie všetkých strategických podnikov (ha, ha, ha... za chyby sa platí), ale aj občianska kontrola verejnoprávnych médií (to by im určite pomohlo v konkurencii s komerčnými médiami, ale do hrobu). Nič nemám proti kontrole, ale toto mi už pripadá ako kontrola kontroly. Proste nejaká nová komisia alebo čosi také ako "trafika" pre niekoho, kto vie a vidí ďalej. Na meranie "ľudu" tu už predsa máme people metre, ale nepomáhajú.
Fakticky sme tak silne vyleteli zo socializmu, že sme dopadli hlboko na druhú stranu a stratili sme hlavne tie sociálne istoty. Inak to ani nemohlo dopadnúť, ale je nám fajn, máme aspoň slobodu. Darmo je, Mayský kalendár končí čo nevidieť a kto si neškrtol, už to nestihne.
Zažil som tie dni, zhodou okolností v Brne na námestí Slobody a v repríze aj na námestí SNP v Bratislave. Nebudem tu spomínať, len ma zaujali niektoré správy z osláv 23. výročia.
V Banskej Bystrici sa vraj zišlo na námestí 150 ľudí "aby vyjadrili svoju nespokojnosť s politickou a ekonomickou situáciou v krajine". Veď nespokojnosť je hnacou silou pokroku.Spontánne podujatie zorganizovalo "nezávislé združenie občanov", vystupujúce z pozadia hnutia "Berieme si späť svoju krajinu!", ktoré existuje už 3 týždne. Kto nejde s nami, je proti nám... Chcú späť svoju krajinu, ale čo ak si chcú zobrať aj našu?
Vraj sa tu 23 rokov klame a kradne spoločný majetok. Vznikli finančné skupiny, oligarchia a bujnie korupcia...Podľa wikipedie oligarchia je forma vlády, pri ktorej má moc v rukách len malá skupina osôb. Na druhej strane, čím väčšia skupina je tam, tým je to nákladnejšie. Demokracia je oveľa zložiteší systém a vyžaduje si neustálu diskusiu. Pre úplnosť, kto by nvedel čo je korupcia, môže sa tiež s dôverou obrátiť na definíciu wikipédie. Ja som si to pre istotu prečítal...
Oveľa zábavnejšie sú požiadavky "memoranda" protestujúcich. Predovšetkým požadované rozpustenie parlamentu (smerovanie k anarchii?). Ešte veselšie je požadované zoštátnenie všetkých strategických podnikov (ha, ha, ha... za chyby sa platí), ale aj občianska kontrola verejnoprávnych médií (to by im určite pomohlo v konkurencii s komerčnými médiami, ale do hrobu). Nič nemám proti kontrole, ale toto mi už pripadá ako kontrola kontroly. Proste nejaká nová komisia alebo čosi také ako "trafika" pre niekoho, kto vie a vidí ďalej. Na meranie "ľudu" tu už predsa máme people metre, ale nepomáhajú.
Fakticky sme tak silne vyleteli zo socializmu, že sme dopadli hlboko na druhú stranu a stratili sme hlavne tie sociálne istoty. Inak to ani nemohlo dopadnúť, ale je nám fajn, máme aspoň slobodu. Darmo je, Mayský kalendár končí čo nevidieť a kto si neškrtol, už to nestihne.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)