Nedeľa

Voľný deň, kostol, na výlety, alebo len jednoduchý relax s nohami na stole. Kedysi bola nedeľa jediným dňom bez práce. Ľudia sa vyobliekali do sviatočného, niekedy aj s kravatou. Dobrý obed to zaklincoval. Nebolo mäso každý deň. Pamätám si, že piatočný pôst sa dodržiaval, aj streda bola s múčnym jedlom. V sobotu bola múčna kaša (fučka) s opraženou cibuľkou. 

V nedeľu tradične vyprážané rezne so zemiakmi a v lete s uhorkovým, alebo rajčinovým šalátom. Vo výnimočných dňoch, keď sa urodili, boli v nedeľu pečené holuby s plnkou. Dnes už jedia pečené holúbätá hádam len v Austrálii. 

Na dedinskom dvore vždy behalo niekoľko kusov hydiny: sliepky, husi aj kačice. V zajačích klietkach bolo vždy niekoľko kusov pripravených na spestrenie našej stravy. Keď som bol malý, mali sme aj kozu. Kozie mlieko som nechcel piť, preto ma naši vždy oklamali, že je tá kávička z kravského mlieka. Hádam to nie je ani dnes vzácnosť, že deťom niečo nechutí. 

Na nové chute si človek musí zvyknúť. A niekedy aj zabudnúť. Na chuť materského mlieka si už naozaj nepamätám. Inak zjem všetko, odmietam len hríby z neznámeho zdroja.       

Dobrú chuť, ak ste ešte neobedovali (nevečerali, a pod.)

 

Fotografia

Fotografia je fenomén starý približne 196 rokov. Podľa definície je fotografia umenie i veda využívajúca svetlo k vytvoreniu trvalého obrazového záznamu. Pôvodne sa to dialo chemickým procesom, dnes hlavne pomocou snímacieho čipu. Klasická fotografia na svetlo citlivý film bola iste náročnejšia, bolo treba nastaviť expozíciu v závislosti na svetelných podmienkach, buď odhadom, alebo pomocou expozimetra. Neskôr to všetko zvládala automatika, bolo treba nastaviť len citlivosť filmu. 

V digitálnej dobe netreba nič nastavovať, všetko riadi automatika (malý robot schovaný vnútri aparátu). Ani zaostrovať netreba. Pamäťové médiá obsiahnu veľké množstvo záberov, tak ani šetriť miestom nie je treba. Je to obrovská výhoda a zjednodušenie, ale na druhej strane to zvádza fotografa k neuváženému "cvakaniu", veď doma sa z toho niečo vyberie (tiež to tak robím). Doma je s takou databázou fotografií potom viac roboty ako pri fotení v teréne. Tak, či onak, dôležitý je len výsledok. 

Fotografia musí povedať niečo o objekte fotografie, ale aj o autorovom pohľade na svet, ak má byť dobrá. Osobitným prípadom je dokumentárna fotografia, ktorá má hlavne verne zobrazovať danú realitu. Druhý protipól je "umelecká fotografia". Na tú sa kladú zvýšené estetické požiadavky. Mala by formálne aj obsahovo smerovať k dokonalosti. Ľahko sa to hovorí, ale život nie je čierno-biely. Čiernobiela fotografia je zvláštny druh fotografie, niekedy má opodstatnenie, ale vyžaduje si špeciálny prístup a jasný zámer.

Neznamená to, že keď farebnú fotografiu zbavíme farieb, dostaneme čierno-bielu. Tak to nefunguje, lebo č-b fotografia má trochu iné vyjadrovacie prostriedky a postupy. Ostáva už len čosi povedať o obrazovej kompozícii, ktorá je aj u fotografie nadmieru dôležitá. Dôležitý je aj názov fotografie. Kompozícia je samostatná pasáž z fotografického umenia, tak radšej z nej na dnes vycúvam. Vlastne som chcel písať o niečom úplne inom (už neviem o čom), ale k tomu som sa nedostal ani pol slovom.

Po dlhých rečiach ešte pár ilustrácií z archívu:

Ľudia robia kraviny

... podceňujú lavíny. To nie je odraz reality, len som si zaspomínal na Ivana Mládka. Ľudia hlavne pracujú, aby mali z čoho žiť. Práca je, svojim spôsobom, náplňou života. Niekto si môže myslieť, že podstatný je v živote relax (láska), spoznávanie krajín a ľudí, ale to je len, ako sa kedysi hovorilo, nadstavba. Jedno bez druhého by človeka naozaj netešilo. Všetko s mierou, to je základ. Nuda je hádam horšia ako práca. Kto to nezažil, neuverí.  

V našich mladých časoch sme každý deň v škole spievali "Pieseň práce": 

Tá práca matka pokroku a s ňou armáda po boku...

V originále je "armáda otroků", ale ja si to takto pamätám. Heslá o práci využívali aj iné režimy a nikdy v nich nešlo o potešenie z práce. Keby som to mal spievať dnes, armádu by som rozhodne z práce vynechal. Keď pracuje armáda, je zle a možno aj najhoršie. Na prácu by sme v modernom svete najradšej poslali "roboty", ako to vymyslel Karel Čapek už v roku 1921 vo svojej sci-fi dráme RUR. 

V roku 1920 sa narodil vedec a spisovateľ sci-fi románov Isaac Asimov, klasik žánru sci-fi a vynálezca "nultého zákona robotiky" pre humanoidné roboty. Humanoidný robot po ňom neskôr dostal meno ASIMO.

Od Asimova sa môžeme poučiť aj v inom - nikdy vraj nemal dosť vtipov a humoru.

Všetko na našom svete bolo vymyslené dobre, bohužiaľ "ľudia robia kraviny" (I.M.) a všetko dobré hneď preinačia na zlé, proti niekomu. Tá premena dobrého na zlé však vždy trvá nejakú dobu. Dnes je vo svete techniky a robotiky veľa dobrého (napríklad, "slobodný" internet), tak sa tešme optimisticky, že to ešte chvíľu vydrží.

  

Tiene, časť druhá

Duša a telo sú spojené do jedného celku, len dušu nie je na prvý pohľad vidieť. Na detailné pozorovanie duše sa sústreďujú psychológovia, psychoanalytici a psychiatri. Tí posledne menovaní sa vlastne zameriavajú až na následky porúch duše. Psychológovia sú vzdelaní ľudia, zameraní na vedu študujúcu kognitívne procesy a afektívne stavy (Wikipédia). Z tej definície nie som múdry, ale v praxi som poznal zopár psychológov, najmä pri testoch, ktoré nám občas dajú urobiť naši vedúci. 

Poznal som psychológa, bol to kamarát, ktorý ma jednu hodinu presviedčal, aby som sa zapojil do istej pyramídovej hry (nemenujem). Vysvetlil mi všetky výhody toho kroku a boli to obrovské perspektívy blížiace sa k šesťcifernej hodnote vtedajšej meny. Za celý čas rozhovoru neobjavil ani jednu jedinú nevýhodu. Nepresvedčil ma, lebo som to považoval za sci-fi. Neexistujú na svete veci, ktoré by nevrhali nejaké tiene... Tieň síce nič nehovorí o podstate, ale dáva možnosť tušiť niečo o forme. Bez tieňa je narušená rovnováha sveta. 

Tiene na duši sú iba chybou v programe a sú relatívne. Einstein musel o tom niečo vedieť, keď vymyslel teóriu relativity. Podobne relatívny je aj pojem "normálnosť". Pozrieme sa do zrkadla a vidíme normálneho človeka, ale keď kráčame ulicou, sme radi, že všetci, ktorých stretneme, sú iní. Na prvý pohľad je každý normálny, ale nie podľa mojej normy zo zrkadla. 

Možno sa podobáme v duši. Hovorí sa, "stretol spriaznenú dušu", a myslí sa obvykle na niečo iné... Berieme rôznorodosť ako fakt a tomu sa hovorí tolerancia. Ale čo je empatia?  Trochu viac ako tolerancia, lebo ide aj o pochopenie duše toho druhého, ani nie o spriaznenosť, len o pochopenie. Pochopte, že toto sú len moje laické úvahy. Sľubujem, že sa polepším a nabudúce budem písať o "niečom inom". 

 

Tiene

Už na začiatku tejto série každodenností som zverejnil nesmelú výzvu na poskytovanie námetov pre vážne i nevážne úvahy o čomkoľvek. Aj "o čomkoľvek" je dobrý námet, ale ťažký, preto si ho nechávam na neskôr, nech ešte trochu dozreje. Dnes je tu malá slávnosť, dostal som prvý čitateľský námet s jednoduchým názvom "Tiene". Dalo by sa povedať, či napísať, podľa českej kreslenej rozprávky "A je to". Alebo niečo ako Pat a Mat, ale to som už použil.

Ku stvoreniu tieňov nie je treba skoro nič, ale svetlo je bezpodmienečne nutné. Tiež je nutný objekt, alebo subjekt, ktorý tieň vrhá. Bez svetla niet tieňov. Svetlo a tieň, to je ako dobro a zlo, alebo láska a nenávisť. Niekto hovorí, že bez svetla niet šťastia v živote. Žijeme na svete, ktorý bez svetla nie je možný, teda táto základná podmienka šťastia tu je automatický prítomná. Podobne je to aj s láskou, aj tá je tu automaticky prítomná. Alebo nie? Láska má mnoho foriem, existuje nekonečné množstvo prejavov lásky. Aj jej tieňov...

Mnoho reálnych veci sme si preniesli do zástupnej formy slov, ktoré sú často len len slovami, ale nejako sa musíme dorozumievať, sme tvory spoločenské.

 (pokračovanie zajtra a možno aj o tieňoch na duši).

Denníky

Kedysi dávno bolo zvykom dievčat, že si písali denník. Vraj je to užitočná vec, ako píše istý bloger na blogovisku sme.sk. Poväčšine som s ním súhlasil, aj keď pod pojmom denník si možno predstavovať všeličo. Tie dievčatá si kedysi písali pekné denníky, dali si do nich vpisovať rôzne venovania od kamarátok, spolužiakov a aj od iných spriaznených duší. Do ich denníčkov sa aj kreslilo (kytice a tak podobne). Najčastejšia fráza, ktorá v denníku nesmela chýbať bola: "Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj". Básnické črievko sa hodnotilo už vtedy. 

Odkiaľ to všetko viem? Mal som tri sestry. Aj dospievajúce dievky si občas ešte písali denník, ale už to neboli detské veršovačky, skôr intímne záležitosti, ktoré neboli určené pre širšie okolie. Mali charakter spovedníka. Obvykle sa končili, pri prvej (či poslednej) vážnej známosti a ocitli sa v koši (v skartovačke), pre istotu, lebo ako sa v rozprávkach hovorí: "Potom sa vzali a žili šťastne až do smrti". Dospelácke denníky skoro vymizli, ale príchod internetu a blogovania im dodal novú energiu. 

Internetové denníky už nie sú to, čo kedysi bývali denníčky. Sú to, viac-menej vážne pokusy o literárnu tvorbu, zväčša neumelé, niekedy úprimné, ale aj fabulované (vymyslené). Vraj tak autor najlepšie spoznáva sám seba. No, skúste si niečo zo svojich zážitkov napísať a potom to po sebe prečítať. Môžete byť prekvapení. Veľmi zaujímavé je aj čítanie svojich výtvorov po dlhšom časovom odstupe. Nielen, že sa dozviete o sebe aj to, čo by ste inak nevedeli, ale sa aj dozviete "kto som a kam kráčam" a zabavíte sa. 

Poznám to dobre z mojich wabovín. Nezáleží na tom, koľko čitateľov si ma otvorí, ja to čítam, ako by to napísal niekto neznámy... Po rokoch som si dal vytlačiť súbor vybratých článkov (fejtóny, eseje, poviedky, či len denníky?). Na literárnej forme až tak nezáleží, ide aj o zrkadlenie histórie doby, v ktorej boli písané. Doba sa zákonite musí prejaviť v príbehoch, lebo súvislostiam sa nikdy nedá vyhnúť. 

Uvedomujem si, že táto doba s tvárami zahalenými, je historicky archívne (vo videách) znehodnotená už od začiatku. A to by hádam mohla byť bodka za dnešnou úvahou, historický odkaz na okolnosti doby.

Komárom

Opäť je tu staršia inšpirácia od Borisa. V jednej sobotnej relácii rozprával sugestívne o novom Komárňanskom moste, že som to chcel vidieť na vlastné oči. Stalo sa, bola nedeľa, tak bol most dokonale opustený, len slnko svietilo oproti z juhu. Malá ukážka jeho technickej krásy z našej strany:

 

 

 

Horná dolná

Požičal som si toto slovné spojenie, ale nechcem písať o seriáli Horná Dolná, lenže je to symbolom niečoho, čo už možno aj zľudovelo ako prípad nevšednej bláznivosti v televíznych kanáloch. Pomenovať to bláznivou komédiou (crazy) je slabé ako dvakrát varené vrecko čaju. Horná dolná je viac, lepšie povedať, je menej.

Všetka česť iným názorom, ale ja to beriem ako etalón čohosi, čo sa nedá nazvať hlúposťou, ale neviem to inak pomenovať. Ako v tej reklame na úroky v banke: vyššie, ešte vyššie... len tu to ide nižšie, ešte nižšie. Taká ľudová zábava do krčmy. Ale teraz vlastne krčmy neexistujú... 

Nedávno sme sa zapozerali do nového televízneho seriálu Hranica. Už je to minulosť, lebo sme prišli k názoru, že je to "Horná dolná", len v zelenom.

Brno

Mám rád sobotné rozprávačské relácie a dialógy Borisa Filana. Dnes boli na tému Brno a to ma priviedlo ku spomienkam na toto mesto. Netvrdím, že ho poznám (to mesto), hádam len niektoré miesta a miestečká. Moja posledná návšteva Brna sa uskutočnila v roku 1989, bolo to týždňové školenie o PC technikách na Brnenskej priehrade. Bolo tam fajn, spomínam si, ako sme sa rehotali na známom prejave Milouše, ktorý sa už vtedy cítil ako kôl v plote. Odvtedy najradšej obchádzam Brno po "diaľnici".

Zo školenia sme odišli o deň skôr, ale len do mesta. Prespali sme jednu noc v hoteli neďaleko divadla Bratří Mrštíku (možno sa dnes už volá inak). Večer sme (s kolegom) išli na film Forest Gump a po kine na námestie Svobody, kde sa konala "revolučná" manifestácia. Za alebo proti, to už zmazal čas. Na všetkých prístupoch k námestiu stáli policajné hliadky, ale nezasahovali do priebehu. Vypočuli sme si prejavy a na druhý deň ráno vlakom domov. 

Iná návšteva v Brne bola za nejakým iným účelom, ale bolo to niekoľko rokov ešte pred "revolúciou" a bolo to zamerané tak trochu smerom ku kultúre a k audiovizuálnej technike. Premietali sa tam, okrem iného, "tajne" zaznamenané farebné klipy z rakúskej TV. Pekné farebné obrázky s Amandou Lear. Ráno som išiel z hotela Voronež smerom k výstavisku, potom "šalinou" niekam pod Petrov na pracovné stretnutie.

Ešte raz dávno, za študentských čias, som reprezentoval Slovensko na šachovom turnaji. Bolo to v nejakom študentskom domove na Cihlářskej ulici. Majstrom som sa nestal, ale nejaké remízy som uhral. Bol to spoločenský zájazd (družobný) s tamojšou školou. Potulkami Moravou sme sa zastavili aj pri Macoche a v Ostrave. 

Raz, dávno, ale už neviem kedy to bolo, som bol na Špilberku v kazematách, kde mučili väzňov tak, že ich zamurovali a nechali im kvapkať vodu na hlavu. Odvtedy sa v istých situáciách hovorí - kvapká ti na karbid... Alebo je všetko inak?

Šach-Mat

Dostal som šach-mat aj s osobným poďakovaním. Našťastie mi v tom liste vyká a dodržal aj gramatické pravidlá písania listov, inak by som sa nahneval. To je len jeden z príbehov Pat a Mat. Nerád to priznávam, beriem to ako mat v šachovej partii. Zrejme som ešte tak ďaleko morálne nedorástol, aby som odmietol 300 € príspevok do rodinného rozpočtu. 

Ako som včera napísal, už sa objavili, ako naschvál, nejaké neplánované výdavky a čo nevidieť, príde čas platenia rôznych pravidelných daní, poplatkov, poistiek a služieb, tak neviem, či tých 300 bubákov bude stačiť. Nevadí, uskromníme sa. Vďaka pani poštárka.

Deň B

Rozhodujúce dni sa obyčajne označujú ako deň "D". Môžu byť dobré, ale nemusia. Deň, ktorý je zlý sa označuje deň "B", to znamená deň blbec. Blbec je asi české slovo, ale veľmi dobre rozumieme blbcom aj na Slovensku. Deň blbec je taký deň, keď sa všetko kazí. 

Včera sme mali jeden taký vzorový deň blbec, najprv sa pokazil mlynček na kávu a hneď za ním sekáč a krájač zeleniny. Mali už dávno svoje dobré služobné roky za sebou, ale to neznamená, že by mali odísť do večných zberných surovín naraz.  

Za dňom blbec nasledoval deň D a to je deň, keď sa v našej domácnosti objavil nový lepší mlynček na kávu aj nový elektrický sekáč na zeleninu. Mlynček sme odskúšali, je výkonnejší, tichší a dobre melie. Zeleninový sekáč vyskúšame zajtra, ale o tom tu už nebude aktuálna reportáž.

Ostrekovač

Občas treba doplniť nádržku ostrekovača v aute, lebo dobrý výhľad je základom dobrého šoférovania. Ostrekovač v aute je veľmi dôležitý, podobne ako pravdivé informácie o faktoch pri rozhodovaní. 

V komunikácii, v diskusii, ale aj v reklamne je dôležité aj oslovenie osloveného nádejného partnera. U nás je taká obyčaj, kamaráti si medzi sebou tykajú. Neznámym, ktorých si chceme uctiť, alebo niečo od nich chceme, zvykneme vykať. Na vojenčine bol kedysi taký zvyk, že všetci sme si tykali, okrem vyšších veliteľských funkcií. 

Kedysi dávno sa používalo aj "onikanie" na oslovovanie starých rodičov, dnes už viac-menej len ako paródia. 

Niekde inde vo svete majú iné obyčaje, veľmi nerozlišujú tykanie a vykanie (napr. angličtina to nerozlišuje). Mnohé reklamné agentúry, ktoré pôsobia v tomto našom kultúrnom prostredí to nevedia. Nie, že by na tom až tak záležalo, ale je fakt, že reklama, ktorá mi tyká ako malému hlúpemu chlapcovi u mňa nemá šancu.  

Deti

 Deti sú radosť aj starosť. Pôvodne som dnes chcel písať o istej pani ministerke, ktorá má starosť o seniorov, tak si zmyslela, že ich za nás obdaruje z rozpočtu republiky a každému kúpi darček. Podmienkou by malo byť absolvovanie kurzu základných počítačových zručností, takže nie každému, len tým, ktorí ešte tie znalosti nemajú. Bohužiaľ som mimo, lebo s počítačom som pracoval profesionálne najmenej 25 rokov. Ťažko v dnešnom svete hľadať spravodlivosť. Spravodlivé sú dnes už hádam len deti. Tak asi do dvoch rokov. 

Máme doma dve dvojročné dvojčatá a tie si spravodlivo premenili náš byt na hraciu plochu. Všetko je na hranie. Nie je to tak dávno a pamätáme si naše detské roky, keď sme mali na hranie nielen byt, ale aj dvor, neďaleký háj a hádam aj celú dedinu. Hračky neboli tak sofistikované, vrcholom bol drevený koník ručne vyrezávaný a pre dievčence rôzne handrové bábiky. Bolo to šťastné detstvo, aj keď vojna práve skončila a možno práve preto. Vzdialené spomienky, ale odrazu sú tak blízke. 

Sviečková na smotane s feferónkou

Pôvodne som chcel písať o bratstve, ale chuť včerajšieho obeda zvíťazila nad bratstvom. Bratstvo sa dá vyjadriť aj v gastronómii - české jedlo s maďarským prvkom feferónu uvarené a skonzumované na Slovensku, to je takmer medzinárodné bratstvo, je to viac, ako bratstvo chudobných francúzskych revolucionárov s buržoáziou a šľachtou namierené proti kráľovi. Naša sviečková mieri len tam, kde mieria všetky ostatné, s láskou uvarené a upečené jedlá.   

Trochu vážne by sa dalo povedať, že ani skutočné bratstvo nie je zárukou pokoja a mieru. Spomeňme si na Svätoplukove prúty, ktoré odovzdal s mierovým  posolstvom spolupráce svojim trom synom. Po jeho smrti sa začala veľká ríša rozpadať pre ich rozbroje. Poučenie je teda jedna vec, ale bratské spolužitie je úplne iná vec. Iné druhy bratskej pomoci sú nám známe aj z nedávnej minulosti, ale Svätopluk aj tak mal pravdu, v jednote je sila.

V Česku majú aj pokračovanie tejto múdrosti, ale to sa do slušného článku nehodí, ostaňme radšej u sviečkovej a pri feferónkach. Tvorba v oblasti gastronómie nie je ničím usmerňovaná, dokonca isté porekadlo hovorí, že o chuti do jedla sa nediskutuje. Kým je chuť, je všetko. Modernisti síce vymýšľajú všelijaké diéty, ale podľa mňa je chuť najdôležitejšia. 

Zdá sa, že keby sme sa stravovali podľa internetu, bola by naša strava veľmi pestrá, ale tak to bolo aj v minulosti, len internet nebol. Raz sa dočítate, že toto je škodlivé a nemali by ste to jesť (väčšinou sú to tie dobré a chutné jedlá), inokedy je zdravé niečo úplne iné. Je to skoro ako striedanie ročných období a sezón.Horšie je, keď sa za ročné obdobie považuje aj módny trend. 

Dobrú chuť! Nech žije bratstvo, ale aj sesterstvo!

 

 

 

  

Rovnosť

Na začiatku Veľkej francúzskej revolúcie dobyli väznicu Bastila pod heslom "Sloboda-Rovnosť-Bratstvo". Nerád by som sa zaoberal históriou, toho je plný internet, ako skoro všetkého. Ak chcete napríklad uvariť dobrú mäsovú polievku, nalistujte si recept na internete. Keby len jeden, je ich tam ako maku. Internet je veľká všeobecná encyklopédia (zatiaľ). Napriek tomu, že je dosť nespoľahlivá, je to aj tak encyklopédia. 

Všetko, čo sa dnes napíše na internete, je založené na princípe rovnosti. Píšem, že "dnes", lebo to nemusí trvať večne. Vypnúť internet je rovnako ľahké ako vypnúť žiarovku v obývačke, a to nehovoríme o obľúbenom hesle "blockaut", značne podobnému heslu "lockdown", ktoré majú už aj niektorí mocní dneška najradšej. Verme, že sa to u nás nestane (to prvé).

Internet je svetový fenomén, takže vypnutie jednej krajiny nie je až tak zaujímavé, ako vypnúť všetko. Elektronika je našou súčasťou, to je fakt. Bez nej by sme dnes už boli ako bez rúk. A to, čo nás čaká, vlastne už je to tak trochu tu, je 5G. Nedávno som bol u suseda, ktorý si prerába byt na svoj obraz (už pol roka na tom robí) a u neho už 5G funguje.

Je to veľká výhoda, keď si môže rozsvietiť svetlo v obývačke aj keď nie je doma a podobne. Ovládať všetko z kresla, cez mobil je úžasná vec. Človek príde domov, sadne si a už sa nemusí vôbec hýbať. Na hýbanie má predsa fitnescentrum. Zabúdame len na jedno, že bez pohybu sa mení naše prostredie a prostredie je to, čo mení aj naše telo. A keby len telo, na lenivosť sa ľahko zvyká aj duševne. 

Aký teda bude človek budúcnosti v sci-fi románoch? Malý a tučný? Nie! Veľký a tučný, lebo potravy je dosť a jesť sa bude furt. Vo "fantastike" všetko záleží od preferencií autora, možno aj rovnosť. O tom však silne pochybujem, lebo vývoj smeruje k iným métam.

Sloboda

Sloboda je to, o čom sa veľa hovorí, ale málokto si pod tým predstavuje to isté. Absolútna sloboda človeka môže existovať len na opustenom ostrove. V spoločenstve ľudí je sloboda vždy relatívnym pojmom. Preto boli vymyslené základné ľudské práva. Sú to tie, ktoré  prislúchajú každému človeku od narodenia. Z toho je jasné, že človek je slobodný len chvíľu po narodení, potom sa musí prispôsobovať výchove rodičov, školy a iných okoloidúcich.

Neskôr ho vychováva ulica aj ihriská. Keď začne rozumieť materinskej reči a iným rečiam, naučí sa čítať, začnú ho vychovávať knihy, noviny, časopisy a najmä elektronické médiá a internet. To už je paľba ako na frontovej línii. Vtedy je už sloboda v háji zelenom. Trochu z nej sa zakuklí niekde v hlave, trochu v srdci a kopa slobody ostane v bruchu, lebo "proti gustu žiaden dišputát"... 

Dospelák sa začne prispôsobovať aktuálnej vláde, písaným aj nepísaným zákonom, zákonom globálnym, aj všetkým fyzikálnym a vesmírnym zákonom.

Sloboda sa začne vnímať ako značne relatívny pojem. Rešpektuje okolie, susedov, spoločnosť reprezentovanú štátom a rôznymi spoločenskými organizáciami, dokonca aj tzv. "neziskovými" organizáciami. Nastupuje fáza života, kvôli ktorej to všetko robíme, byť osožným spoločnosti - mať vlastné deti, vlastné pracovné zaradenie. Pracovať vo firmách 45 rokov pri páse, pri stroji, alebo pri počítači, ktorý sa na rozdiel od obsluhy, stále aktualizuje.

Záverečná fáza, ktorej sa kedysi hovorilo "zaslúžený odpočinok" môže skončiť ako depozit v špecializovanom zariadení. Slobodné okolie začne bedákať nad najohrozenejším typom človeka, preto mu poskytujú výhody prednostného špeciálneho ošetrenia. Nemám na mysli eutanáziu... Úplne nakoniec sa dosahuje absolútna sloboda pod heslom "odpočívaj v pokoji".

Pandémia

 Je známa vec, že titulok článku priláka čitateľov, ktorí si článok otvoria. Čím je "bulvárnejší", tým je úspešnejší. Teda, aspoň naoko, lebo čitateľ, ktorý článok otvorí a po prečítaní prvých riadkov ostane sklamaný, viac nepríde. Poznám to aj zo svojej čitateľskej praxe. Mám takto zaradených autorov, ktorých články otváram , po istých skúsenostiach, len omylom. 

Druhá vec, prečo niektorých nečítam, je daná tým, že ich názory na svet, na život už poznám a sú diametrálne odlišné od mojich. Nie je to o nejakom nepriateľstve, ale napísaných textov na internete je obrovské množstvo a človek si naozaj musí urobiť výber podľa vlastných preferencií. O preberaní cudzích názorov som písal včera, tak o tom dnes už nemusím. 

Iná vec sú knihy. Kým dostanete knihu do rúk, prejde mnohými rukami ľudí, ktorí sa okrem autora sa podieľajú na jej spracovaní. V tom je akási istota v rešpektovaní všeobecných princípov vládnucich v danej spoločnosti, či v tematickej skupine. Aby mal čitateľ plný zážitok z knihy, musí ju čítať s porozumením. To je také dnes zaužívané klišé, čítať s porozumením. 

Čítať s porozumením znamená, že nielen čítam, ale pri tom aj myslím, rozmýšľam a chápem. Kniha, na rozdiel od filmu, otvára dvere vlastnej fantázii čitateľa. Preto sa niekedy stáva, že vidieť film nakrútený podľa knihy, ktorú som prečítal, je sklamaním. Moju fantáziu neprekonal, a niekedy aj sklamal. Dôležitú rolu pri tom má aj "prvý dojem". Inak povedané, nerád miešam tieto dva umelecké smery.  

Druhou stránkou knihy je jej obsah. Je zvyčajne o živote, ktorý je najzaujímavejší tým, že je vymyslený. Knihy nemajú žiadne obmedzenia, autor si môže vymýšľať až do štádia "fantasy" alebo sci-fi. Aby sa to neplietlo, delí sa literatúra na žánre. Podobne, ako na internete, je to aj v materiálnom svete, vyberáme si knihy podľa vlastných preferencií, záujmov a vkusu. To býva akousi zárukou, že knihu prečítame s porozumením. Niekedy sa však človek netrafí a odíde sklamaný.

Čo je teda "pandémia" z titulku? Je to "bulvárne lákadlo", alebo naznačenie témy príspevku plynúcej z aktuálnej situácie v čitateľských preferenciách? Pandémia dnes môže byť lákadlom, ale aj odpudivým slovom, ktorého už máme dosť. Dôležité je, mať dosť dobrých kníh, aby "čitateľ" prežil. Čo je dobrá kniha, to už vyplýva, tak trochu aj z celého tohto textu... 

Korektúry

Všeličo treba poopraviť, skorigovať, dať na správnu mieru. Napríklad aj taký text pripravovaný do tlačiarne, alebo do novín. Ale aj na internet a do blogu. Aj pri písaní komentárov je dobré prečítať si to po sebe. Bývam prekvapený, keď po sebe kontrolujem čo som napísal. O preklepy nie je núdza, klávesnica je vrtkavá. Kontrola je vhodná a potrebná, ak chceme svoje myšlienky zverejniť kultivovane. 

Kontrola musí nastupovať aj pri čítaní cudzích textov. Mohli by to byť módne "hoaxy", ale aj pravda vydávaná za hoax. Proste názor, ktorý má každý človek ten svoj, ale pravda je niečo iné. Pravda je potvrdený fakt. To neznamená, že názory nemôžu byť rôzne. Názory, už tým, že sú vlastné (ak sú), plnia aj funkciu ochrany vlastných záujmov. Integrita osobnosti nepustí. 

Kto preberá cudzie názory, preberá zároveň aj cudzie záujmy. V tom je logika, tak pozor na cudzie názory. Preto sa korekciám pri ich vnímaní a osvojovaní, nemôžeme vyhnúť.   

 

Parný stroj

Rok sa rozbieha ako parný stroj, pekne pomaly, plynule. Mal som rád parné stroje na lokomotívach. Vykláňať sa z okna vlaku však nebolo dobré. Aj keď ste mali na očiach okuliare, nejaká tá sadzička sa vždy dostala do oka. 

Vôňa dymu zo spáleného koksu bola celkom príjemná, ale len chvíľu. V tuneli sa obvykle rozsvecovali svetlá vo vagóne. Niekedy nie a vtedy boli možné blízke kontakty tretieho druhu. Ak bolo s kým. Parné rušne už nechodia, rúška rozdeľujú a blízke stretnutia už nie sú možné...

Pes, či mačka?

Rozhodli sme sa, že treba do domácnosti nového člena, len sme neboli zajedno, či to má byť pes, alebo mačka. My sme doma nemali psa, len mačku. S mačkou sa dá všelijako zabávať. Stačí krátke pohladenie a už pradie. Spokojnosť nadovšetko. Mačkám sa prideľujú rôzne vlastnosti, ja som im pripisoval len jednu, sú to najinteligentnejšie tvory na zemi. Nemusíte so mnou súhlasiť, ja to stále tak vidím. Pes je priateľ človeka a to hovorí za všetko. 

Mačka je osobnosť sama pre seba. Váži si dom, v ktorom býva a kde jej dajú najesť, za odmenu chytá myši. S každou chytenou myšou sa príde pochváliť. Pes je priateľ aj sa prejavuje ako priateľ, ale ľudskí priatelia nie sú vždy navždy, niekedy sa z priateľov stávajú najhorší nepriatelia a to nie vždy tak, aby ste sa na to mohli pripraviť. Poznám prípady podnikateľských priateľov, ktorí okradli svojho blízkeho priateľa tak dokonale, že mu nič neostalo. 

Ak ide o člena panelákovej domácnosti, tak neviem, ani pes, ani mačka tam príliš nesedia. Poznal som aj mačky domáce bytové, rozmaznané, panovačné a tučné. Pravda je, že keď som do takého bytu prišiel, nemali ma radi a prskali na mňa. Možno som narúšal ich osobnosť. Mám kolegu, ktorý má čierneho kocúra a žije s ním v byte. Zrejme sa im darí, chodí ho aj na okolité trávniky venčiť. Pekne na obojku si ho vodí a kocúr nemá šancu skočiť na bezprizorné mačky. A možno je toho zlozvyku natrvalo zbavený (ten kocúr).

Psov mám inak rád. Keď prechádzame uličkami rodinných domov, teším sa, keď ma zaregistrujú a štekaním pozdravia. Vždy reagujem pískaním vyjadrujúcim podriadenie a priateľstvo. Zväčša na to reagujú upokojením. Tú melódiu som si raz vyskúšal u sestrinho psa a ten sa na ten zvuk plazil predo mnou. Len treba dodržať správny tón. So psami sa dá aj rozprávať. 

Raz ma vítal na salaši obrovský slovenský čuvač. Nechal som ho ovoňať tašku aj topánky a potom som mu povedal, nech ma odvedie k bačovi. Otočil sa a viedol ma správnym smerom. Pes ma pohrýzol len raz. Bol to susedov pes, volal sa Pulo. Mal som vtedy asi 5 rokov a nie som istý, kto z nás dvoch bol provokatér. So zvieratami je to ako s ľuďmi. 

Medzi zvieratami sa nájdu priatelia, ale za spolubývajúceho do bytu by som radšej zobral mačku. Je menšia a je to osobnosť súca na zasvätené rozhovory, hoci aj o politike, neoponuje. Má síce ostré drápy, ale slabšie zuby.

 

Peter Valo z vlaňajška

Knihu Petra Valu "Zabíjal som štát" som dočítal ešte vlani (31. decembra 2021). Zvláštna kniha príbehov slovenských postáv v období od roku 1938 do 1945. Je o vojakoch, ktorí majú v popise práce zabíjanie, presnejšie by sa dalo povedať, že sa to točí okolo slovenských letcov, ktorí hádzali bomby najprv na Maďarov, potom na Poliakov, neskôr na Rusov a nakoniec na Nemcov. Tak sa tu točila v tom období história, ako kohút na streche.

Opisuje životy obyčajných ľudí (zaujímavé spojenie "obyčajní ľudia"), ktorí vlastne o ničom nerozhodovali, snažili sa len, aby bola sranda bez ohľadu na to, kto práve sedí v ministerských kreslách. Je to aj o postavách, ktoré prechádzali z aktívnej služby v jednom režime do služby v druhom a potom aj v treťom režime a vždy boli nenahraditeľní. Žiadne trvalé politické presvedčenie, žiadna extra ideológia, v podstate len slúžili. Komu tí slúžili? Vlastným záujmom. 

Nie je to o žiadnych hrdinoch, lebo obyčajný človek sa stane hrdinom len zo strachu, alebo pri nepriaznivých výnimočných okolnostiach. Inak povedané, táto kniha je, okrem srandy hlavne o prežití doby, o postoji k štátu, ktorý je vlastne akýmsi kabátom chrániacim človeka pred protivenstvami doby, zaručuje prežitie. Spomenul som si na knihu "Bombardér t-2990 sa odmlčal" Viléma Bufku z úplne iného aspektu i miesta udalostí.

V knihe Petra Valu plnej ľudských príbehov, ktoré sú fantasticky napísané, sa nenájde žiaden pátos ani nič také podobné ako nemiestne emócie. Sú v nej situácie slovenských pilotov na východnom fronte, letecké súboje aj frontový život.

Na ilustráciu malá ukážka z knihy:

Kým si nezačneme vážiť kráľa, ktorého sme mali, dovtedy si budeme voliť stále väčšie hovädo, čo bude hovädiť našu minulosť a o dušu presviedčať naše deti, že sme tu vlastne ani neboli..

Peter Valo, Zabíjal som štát (po 29. rokoch), druhé vydanie, vydal Peter Valo, 2014.     

Cesta

Snívalo sa mi o cestovaní, nie na Nový rok, ale až dnes nadránom. Čo to znamená? Hádam aj to, že sme včera viedli dialóg o cestovaní v tomto začínajúcom roku. Alebo sa pozriem do Snára? Čo hovorí snár o snívaní s témou "cesta" (Ikar,1990)?

Cesta

- blúdiť po nej - Všetka tvoja námaha je zbytočná
- dlhá - Nedosiahneš úspech
- ísť po nej - Stretneš starých priateľov
- kľukatá - Opustí ťa šťastie
- po mori - Nečakane ťa pošlú na služobnú cestu do cudziny
- rovná cesta - Máš dobrý život
- s križovatkami - Musíš sa rozhodnúť medzi dobrom a zlom
- so spoločnosťou - Budú ťa ohovárať
- zlá cesta - Budeš smutný

Zo snára je jasné, že snívať o ceste a o cestovaní sa neoplatí. Má to len jeden pozitívny prínos, ak je cesta rovná, idealisticky to potvrdzuje, že máš dobrý život. V mojom sne som blúdil, dokonca ani navigácia nefungovala. Bola to dlhá cesta, kľukatá s križovatkami a viedla aj do stratena, že som sa musel vracať. No a vrchol všetkého je dopravný prostriedok, najprv to bol motocykel, potom auto (Škoda 100) a úplne najnešťastnejšie bolo, že som mal v aute aj spoločnosť.  

Budú ma ohovárať! Ale kto? Hovorí sa síce, že zle je dostať sa do rečí, ale horšie je byť vzduch, o ktorom nikto nehovorí, aj keď ho všetci dýchajú. Fakt, všetka moja námaha je zbytočná...

Nový rok 2022

Tak nám opäť začal nový rok. Kým sa toto deje, je stále dobre. Zdá sa, že Nový rok sa začína o polnoci na Silvestra, ale nie je to tak. Nový rok začína dňom a nie nocou. Preto je jasné, že nový rok sa začína až keď sa zobudíme po opici. Starý sa zo Silvestra prehupne až ráno 1. januára. Novoročné predsavzatie preto patria do rána, ale platia aj po celý deň, tie polnočné neplatia.

V tomto roku, ako už viackrát, sme začínali inak, opica neprišla. Po Silvestrovi sranda končí a začína život vážny. Je to škoda, lebo s humorom sa ľahšie žije. Vtipy sú ako voda, podporujú spokojnosť človeka so žitím, lepšie sa to šmýka. Ako voda v prírode, tak aj vtipy sa točia stále dokola, lebo nestarnú. Zdanlivo ustupujú do histórie, ale vzápätí sa vracajú. História aj vtipy sa opakujú, v novom obsadení hercami.

Počas silvestrovského večera sme boli televízni konzumenti. Spočiatku som bol skeptik, neveril som že sa zasmejem, ale niekoľkokrát sa mi to podarilo. Nechcem vyzdvihovať žiaden TV kanál, lebo žiadnu pozitívnu inováciu som nepostrehol. Paradoxne, najväčší úspech mali staré, opakované silvestrovské estrády a vtipné scénky, hlavne z obdobia starého dobrého Československa. 

Väčšina televízií si na Silvestra necháva tzv. silvestrovské vydanie obľúbených relácií, ale napríklad Inkognito nie je vhodné na tento účel, len si silvestrovaním kazí reputáciu. Je to relácia všedného dňa a Silvester je výnimočný. Podobne by sa to dalo povedať takmer o všetkých strihových programoch založených na podobnom prístupe zabitia dvoch múch jednou ranou, spoliehajúc sa na "obľúbenosť" relácie.

Ospravedlňujem sa vám, pravidelným čitateľom wabovín, že som si tu aj ja požičal niekoľko viet zo starých koncov, či začiatkov rokov minulých, ale podobnosť osláv, ktoré veľa znamenajú, ale nič neprinášajú (mali by len zábavu a minimum poučenia), je veľmi jasná. Blahoželám tým, ktorých som tu v náznakoch spomenul aj tým, ktorí už svoju silvestrovskú estrádu dohrali, že nám včera priniesli trocha dobrej zábavy. 

Ostatní nech sa viac snažia opäť o rok.

A teraz už poďme na predsavzatia, priamo do terénu, teda na scénu života.

Bilancia roka

Veselého Silvestra želám! A PF 2022

Počet mojich blogov v roku 2021: 825/24  1052/45 

Počet mojich fotografických záberov v roku 2021: 10400,  58 GB

Jeden policajný na záver (dňa, roka):

Idú dvaja policajti večer parkom a jeden si potrebuje odskočiť na veľkú. Za chvíľu se ozve "Fero, mohol by si mi podať baterku?" "To si chceš na to hovno posvietiť?" "Nie, to som už mal trikrát v ruke, ale hľadám obušok..."

PF

 

 

Vtipy v predvečer sviatku

 Ani jeden som sám nevymyslel, sú to len také, ktoré ma v poslednom čase zaujali (rozosmiali). Hovorí sa, "Povedz mi, čo čítaš a ja ti poviem, kto si". Platí to aj o vtipoch? Možno, tak trochu áno.

- Ako každý rok, chystám sa zase kúpiť na zimu nejaký zájazd, ale teraz to urobím inak.
- Ako to myslíš?
- No, pred tromi rokmi som kúpil zájazd na Bahamy a moja žena otehotnela. Predvlani som kúpil zájazd na Bermudy a žena zase otehotnela. Vlani som kúpil zájazd na Kanárske ostrovy a zase otehotnela. Tento rok to urobím inak, pôjdem s ňou aj ja.

Až vo chvíli, keď s nami začnú stroje vtipkovať, sa dočkáme umelej inteligencie.

"Dobrý deň, to je rádio? Ja som dnes našla peňaženku a bolo v nej tridsať tisíc eur. A bol tam aj lístoček s adresou. Miloš N..., Pališakova 8, Bratislava. Zahrajte mu prosím pesničku..."

Nerozlučná dvojica milencov: ON a OFF.

Na silvestrovskej zábave príde chlapík za muzikantmi:
– Prosím vás, môžete zahrať hymnu?
– Teraz, na zábave?
– Áno, chcem ísť domov a nejaká žena mi sedí na klobúku.

 

Spovedné tajomstvo

Neuveriteľné, že onedlho sa skončí tento rok 2021 a budeme si musieť zvykať na nový. Na kapustnicu sa vrhnem až vo štvrtok, ale všetky suroviny už sú v pohotovosti. Okrem kapustnice treba nachystať aj riadnu náplň humoru do silvestrovských až novoročných výbuchov radosti. Na televíziu sa nemožno spoliehať, tak kde vziať a nekradnúť? Bývalý Roháč bol v tomto smere výborným zdrojom veselosti. 

Nič také už dnes u nás bohužiaľ neexistuje. Aj tú hromadu odložených Roháčov, ktorú som dlho skladoval som v nádeji na lepšie časy humoru vyhodil do papierového kontajnera. Práve som dočítal zaujímavú humornú knihu "Spovedné tajomstvo", ktorú napísal a vydal v roku 2018 Peter Valo (vianočný dar, ďakujem). Je v nej kopa srandy, ale sranda je trochu zvláštny druh humoru. 

V stručnosti ide o príbehy žurnalistu na základnej vojenskej službe v Čsl. ľudovej armáde. To mi celkom pozitívne rezonovalo s mojimi skúsenosťami (a pripomenulo Švejka), aj keď moje vyjadrovanie je na hony vzdialené od natívneho vojenského slangu tých čias ako ho použil Peter Valo. V ďalších príhodách sa Valo pohybuje v okruhoch novinárskych reálií tých bizarných čias. 

Možno súhlasiť s tým, ako opísal vtedajšieho ducha doby Peter Valo. Zabŕdol aj do obdobia poslednej (bodaj by) vojny a čo je obdivuhodné, opísal, takpovediac "zvnútra" aj tzv. nežnú revolúciu, keď sa zo súdruhov stávali podnikatelia a budovatelia kapitalizmu. Boli to tiež časy plné srandy. A hádam aj dnes, keď sa neuznaní revolucionári dostali k moci, sranda v zmysle Valových príhod pokračuje. Len to už začína byť vážne.

Na ukážku: 

Myšlienky sú silnejšie ako zbrane... prečo by sme mali nechať myšlienky našim nepriateľom? Kto rozhodne o tom, ktoré myšlienky sú správne? No predsa my (UV)

Sprivatizoval firmu ako malinu. O pol roka ju vytuneloval a predal. Peniaze vrazil do siete reštaurácií s hracími automatmi.

V komentároch (a zajtra budú) čakám hlavne silvestrovské vtipy :)

Ivona

Náš dnešný kalendár gratuluje Ivanám, Ivonám a Ivám. Pridávam sa aj ja, nech sa vám darí aj po zvyšok tohto roka a celý budúci tiež. Kedysi tak rozšírený spôsob gratulácií prostredníctvom písomných pozdravov akosi ustupuje do pozadia. Cena telefonického rozhovoru, či SMS je tak malá, že sa to s cenou špeciálneho pozdravu a ešte poštovného nedá ani porovnávať. 

Sú však ešte dodnes držitelia tradície posielania pozdravov prostredníctvom papierovej pošty. 

Iste ste si všimli, že na našich poštových známkach už nie je vytlačená cena v SK, ani v €. Prečo asi? Lebo tá cena by rýchlo prestala byť v súlade s aktuálnou cenou poštovného, ktorú si inkasuje pošta (SP). Zároveň je to akási príprava na privátne poštové služby aj iných organizácií (myslím si). Na tohtoročných našich pozdravoch sa však nájdu aj staršie známky s eurami (0,65 €).   

Malá galéria poštových známok SR a ČR:

Viem, že nič neviem

Dnes ráno, práve pri čistenie zemiakov do držkovej polievky z vrecka som sa zamyslel nad dávnym výrokom Sokrata, vo svojej dobe veľmi kontroverzná bytosť. Nie že by som nevedel, ako ošúpať dva zemiaky, ale každá mechanická činnosť, úkony, pri ktorých nie je nutné premýšľať, ma zvádza a privádza k mysliteľským filozofiám. 

Samozrejmou snahou človeka je spoznávať nové veci (a pri tom nezabudnúť na staršie), snaha vedieť viac. Ovšem vedieť všetko, obvykle skončí podľa Sokrata a človek musí konštatovať, že (ešte) nevie nič, s porovnaním s celou múdrosťou ľudstva a vesmíru. Snaha vedieť viac, môže vyústiť aj do snahy "vedieť všetko". 

Vedieť všetko, je značne ošemetné, lebo s vedením všetkého o všetkom sa spája aj obrovská zodpovednosť. Je totiž obrovský rozdiel medzi "vedieť všetko" a "vedieť o všetkom". Vedieť všetko nakoniec skončí súzvučne so Sokratom - Viem, že nič neviem, ale vedieť o všetkom je cesta k moci nad všetkým. 

Vedieť o všetkom, je skoro to isté, ako všetko ovládnuť. Je to prvý krok, za ktorým nasleduje logicky cenzúra názorov a konania. Tretím krokom je kompletný totalitný systém. Vedieť o všetkom znamená mať všade kamery, mikrofóny, sledovať každé slovo na internete a v novinách a nevhodné vymazávať. Tento postup sa v histórii totalitných režimov objavuje prudko, po krízach, či po spoločenských katastrofách. 

Druhý postup nastolenia totality je systémom "varenie žaby". Ide o neschopnosť ľudí uvedomovať si hrozby, ktoré sa neobjavia náhle, ale prichádzajú pomaly a postupne narastajú. S pokorou si síce môžeme hovoriť so Sokratom: "Viem, že nič neviem", ale žaba sa už varí.

Dary

 Vianočné obdarovávanie už máme za sebou, všetci sa tešíme, nikto nekalkuluje a to je dobre. Čaká nás silvestrovský záver roka, ktorý si pamätáme ako plný humoru. Najprv to bývali estrády z rozhlasu, František Dibarbora a ujo z Detvy. Neskôr na chvíľu zažiaril Milan Markovič. Dnešní humoristi sa nechytajú ani zďaleka. Je to škoda, lenže dnes je taká doba, že za srandu sa považuje len to, čo sa vysmieva z aktuálnych, alebo ešte nedávnych politikov. 

V televízii sme tiež zažili obdobie rozkvitu humoru. Rádi spomíname na staré "Silvestre", na českých protagonistov nám blízkeho humoru, na Lasicu a Satinského... Aj v TV Silvestroch v posledných rokoch prevláda všeličo, len kvalitný humor akosi chýba. Neočakávame preto príliš od tohto najnovšieho, ale radi sa dáme prekvapiť. 

Paradoxne, keď sme mali jeden, či dva kanály, bolo humoru viac, ako teraz keď ich máme 120. A na Nový rok sme vždy mávali prejav prezidenta, len teraz nebude prezident, ale prezidentka. Vlastne je to jedno, v novoročnom prejave nikdy nebolo nič zaujímavé, ale aj tam sa občas dala nájsť sranda. Tak nech aj teraz bude.

Pravá a ľavá

Tentokrát to nebude nič svetoborné, len také obyčajné ponožky. Kedysi sa vyrábali ponožky tak, že jedna bola pravá a druhá ľavá. V dnešných časoch je to už jedno, máme dve rovnaké ponožky. Asi je to dané tým, že sa na ich výrobu používajú elastické materiáli a tak sa každá prispôsobí každej nohe. Príslušne sa pri nosení vytvarujú. Záhadou je, prečo sa pri opätovnom obúvaní dostane pravá na ľavú nohu a naopak. 

Sú veci medzi nebom a zemou, ktoré sa dejú samé od seba... 

Dobrú chuť ku štedrovečernej večeri!

Dobro a zlo

Čierne a biele, oheň a voda, dobro a zlo... Ťažká filozofická dilema. Jedno bez druhého na svete, ktorý poznáme, neexistuje. Hádam len tej vody je tu našťastie viac. Dôležitá je vraj rovnováha, lebo na rovnováhe je založený celý vesmír. Každé narušenie rovnováhy vo vesmíre sa trestá výbuchom, zrážkou, katastrofou. Potom nastáva nová rovnováha, kde už to staré dobro neplatí, a staré zlo z minulosti sa môže transformovať na dobro, vzniká život. Menia sa len pozorovateľské postoje.

Kapor, či morská ryba

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kapor, najväčší zo všetkých. Živá váha 4,5 kg. Okrem neho plávalo v tej nádrži najmenej 20 ďalších, ale pomaly sa ich počet znižoval. Nových už nedovezú. Aj tak to chodí v prírode, chvíľu si kapor pláva v bahne, chvíľu na tanieri v trojitom obale ako podkovička a kolobeh v tejto časti potravinového reťazca je ukončený. 

Je lepší vyprážaný kapor, alebo rybie filé z mrazničky? To je otázka.

Kniha

Kniha je len to, čo je v papierovej forme napísané a vydané. Sú aj elektronické knihy, ale to už je iná kategória, e-život. Tak či onak, pri výpadku internetu ostane e-ľuďom len to, čo majú vo vlastných médiách, teda v počítači, na externých diskoch, USB kľúčoch, či na DVD a podobne. Pri výpadku elektriny to všetko ostáva živé len na určitý čas, do vybitia batérií. Potom už len u tých, ktorí si vedia vyrobiť elektrickú energie z vetra, slnka, alebo dynamami zo svojej kinetickej energie.   

V papierovej, klasickej forme:

som práve dočítal: Eduard Chmelár, Rekonštrukcia slovenských dejín

začal som čítať: Radoslav Procházka, Brychtov boj

Energia

Spotreba energie na svete rastie a nie sú to len autá, či továrne, ale napríklad aj počítače a internetové servery.

Správna chôdza

Nebudete veriť, ale správna chôdza je tiež predmetom rehabilitačnej telesnej výchovy. Nielen chôdza, ale aj správne sedenie a ležanie. Zdá sa, že to všetci ovládame, ale teoreticky a prakticky každý človek chodí po svojom a inak. Každý má svoj štýl, svoje prešľapovanie, svoje knísanie a tak podobne. Niekto zabúda správne prenášať váhu, iný málo ohýba kolená a tak podobne. 

Mal som kolegu, ktorý chodil tak, že najprv hlava a telo a nohy až potom doháňali jeho tempo. Proste, bol taký dôležitý, že všade sa ponáhľal až ho jeho nohy nestačili dobiehať. Napriek tomu, akýmsi zázrakom udržiaval svoju stabilitu.

V rehabilitačnej čakárni sedela včera, o dve stoličky ďalej, jedna mladá pani, ktorá už asi absolvovala sériu cvičení správneho sedenia. Jej chrbát útlej postavy bol rovný ako pravítko. Jej výhodou bolo, že prsia ju príliš nezaťažovali, len tak akurát. To ja sa musím kontrolovať, aby som hlavu dvíhal pohľadom do výšky  "prvého poschodia", ako nás učila rehabilitačná sestra.

Myslím si, že rozdielnosť chôdze je u ľudí prirodzená. Je v nej vplyv okolia, profesie a dobre, že je to tak. Takto môžeme už z diaľky rozoznávať svojich známych podľa spôsobu, ako sa pohybujú. Je to súčasť "vlastnoručného" podpisu každej osoby, hlavne v tejto "orúškovanej" dobe. Choďte teda narovnaní, ale dajte o sebe tak trochu vedieť aj svojim vizuálnym "podpisom".

Veteš

Veteš je gramaticky ženský rod, knižný a zastaraný výraz pre starú, dlho používanú nepotrebnú vec. Aj gramatika Google to podčiarkuje ako nevhodné, nespisovné slovo.Tak sa nedá nič robiť, musím písať o niečom inom a núkajú sa Vianoce. Nie tak, ako si to väčšina ľudí z našej kultúry predstavuje. Ide o veci súvisiace s Vianocami, ako sú rôzne ozdoby na stromček, vetvičky a slovo "purpura". 

Neviem, čo to znamená, lebo purpur (mužský rod) je sýtočervené farbivo s nádychom do fialova, vyrábané v staroveku z morských živočíchov. Ten výraz má mnoho významov, napríklad poľa Wikipédie je to  aromatická zmes korenia, drevených smolných pilín alebo triesok a vonných bylín, ktoré slúžia k vytváraniu aromatických vôní a dymu na Vianoce. Dnes máme miesto toho rôzne spreje a ženy voňavky. 

Podľa inej definície je "purpura" zriedkavý zdravotný problém, ktorý sa vyznačuje výskytom červených škvŕn na koži. Lieči sa pomocou krémov bohatých na vitamín K. Z uvedeného plynie, že ak niekto spomenie purpuru v období Vianoc, ide zrejme o aromatickú zmes korenia a z toho plynúce vône. 

My tie vône nepoznáme, nesypeme korenie na rozpálenú platňu, ale dôverne poznáme vôňu dlhoročne zhromažďovaných ozdôb na stromček, rôznych elektrických sviečok, už niekoľko rokov z úsporných LED diód. Výhodou všetkých týchto ekologicky uschovávaných vecí je to, že sa vyťahujú len na pár týždňov, teda nepadá na ne prach storočí a šetria našu zem a prírodu.

Aby som nezabudol, želám vám všetkým príjemné prežitie Vianoc hoci sú pod patronátom lokdovnu. Do purpury si dajte aj trochu dezinfekcie a zaspomínajte na roky, keď boli Vianoce tak naozaj. 

 

Orientácie

Opäť sedávam v čakárni u lekára. Po týždni už začínam rozoznávať sestry, ale aj niektorých pacientov. Nie je to také jednoduché, všetci majú na tvári rúško, alebo respirátor. Rozpoznávať ľudí len podľa očí je dosť ťažké, tak som sa zameral na iné telesné proporcie. Po týždni mi to už ide, rozoznávam sestričky aj z diaľky, aj zozadu. U žien ešte trochu pomáha účes, ale na to sa dnes už veľmi nedá spoľahnúť. Videl som už v čakárni aj mladíka s chvostom, aký nosievali kedysi len ženy. 

Dnes som bol inšpirovaný čítačkou elektronických kníh Kindle. Klasická kniha je nenahraditeľná, ale na takéto "cestovanie" za zdravím, by bola vhodná aj čítačka. Škoda, že mi to skôr nenapadlo, mohol som sa obdarovať už k Vianociam. Tak hádam do budúcich Vianoc.

No comment

 Dnes bez komentára.

Pečie celé...

 Namiesto troch bodiek si dosaďte rajón podľa vlastných skúseností. Len nepečte až do Veľkej noci.

1024

1024 je prirodzené číslo a dá sa vyjadriť ako druhá mocnina čísla 32. Okrem toho je to takmer dokonalé číslo a zároveň najnižšie štvorcové číslo. Pekne vyzerá aj v dvojkovej sústave: 10000000000. Škoda, že som premeškal príležitosť osláviť 1024 článkov na tomto blogu. Je to tak, tento článok už má poradové číslo 1036 a to je už celkom obyčajné číslo, alebo aj nie, lebo je to vraj Anjelské číslo. Je to aj číslo odtieňa fasádnej farby. 

Dosť bolo čísel,podstata je v niečom inom. Včera som písal o básnikovi Apollinairovi a samého ma to zaujalo, také obnovené čítanie z minulosti. Zajtra sa teda pozriem na zúbok Alexandrovi Sergejevičovi Puškinovi. Pri tej príležitosti si zarecitujem Pamätník, ktorý sme sa naučili naspamäť rok pred maturitou a stále sa drží v hlave.

 

Apollinaire, Alkoholy života

 Siahol som do archívu pre toto poučenie. V edícii KPP (Klub přátel poezie) vyšla táto kniha v roku 1965. To v tých dávno zabudnutých časoch to bolo tak, knihy sme si nekupovali len v kamenných obchodoch, ale aj na "dobierku" poštou (aká novina). Z edičného programu sme si vyberali knihy pre nás zaujímavé a objednali sme si tituly na celý rok. 

Básne v tejto zbierke vyšli v preklade Karla Čapka, Adolfa Kroupu a Milana Kunderu. Samozrejmosťou bol v tom čase aj pribalený singel s nahrávkou niektorých básní.Ako motto som si vzal myšlienku od Vítězslava Nezvala: 

"Bez tohto básnika by nebola poézia dvadsiateho storočia..."   

Veľmi zaujímavé sú aj úvodné state Milana Kunderu, z ktorých vyberám:   

"Každý národ má svoju vlastnú `históriu` svetovej literatúry."  

Apollinaire bol podľa neho utopista, ktorý veril v šťastnú budúcnosť ľudstva plynúcu z rozvoja vedy a techniky. 

Ó, kdyby čas dal aby stroje
konečne začali přemýšlet...         

(Kopce)

A ten čas, zdá sa, že nadišiel... Len všetko ostatné ostalo utópiou. 

"Apollinaire vo svojich básňach zrušil starú kompozíciu básne založenú na logickom rozvíjaní obrazu, či myšlienky a objavil kompozíciu novú, založenú na voľnom prúde vedomia, bez prechodu a často bez zjavného logického sledu nesúvislé prvky, pocity, úvahy, spomienky."  (M. Raymond) 

Konečne mi je jasné, čo znamená to voľné, neviazané veršovanie 21. storočia a kde pramení... Vďaka Milan Kundera.

"Každý je básnikom... ale veľkí básnici a veľkí umelci majú spoločenské poslanie: Ustavične obnovovať ľudské videnie prírody. Bez básnikov by boli ľudia unavení z jednotvárnosti prírody."

O tom by sa dalo polemizovať...

Nedá sa verne sprostredkovať to všetko pestré, čo v tej knihe je. Je ju treba držať v ruke a bez zjavného logického sledu sledovať pocity, úvahy, spomienky, hoc aj tie vlastné. Hlavne tie. 

 

Let do Prahy a do Burgasu

 Bolo to dávno, leteli sme do Prahy ako rizikoví cestujúci. Tak sa hovorilo pasažierom, ktorí nemali dopredu objednané letenky na príslušný let. Tak sme prišli do Bratislavy autom a reku, skúsime, či budú mať dve voľné letenky. A mali. Tak sme po chvíli odpochodovali k hučiacemu stroju IL-18. Usadili sme sa hneď za pilotnou kabínou a na tej prepážke bol látkový záves. Hukot motorov sa zdvojnásobil, keď sa lietadlo presúvalo na štartovaciu pozíciu. 

Na štarte zabrzdil a pridal plyn, už som si myslel, že to tie turbovrtuľové motory roztrhne, ale nič, pridal ešte a odbrzdil. Rozbehli sme sa po bratislavskej dráhe a na konci sa k nám naklonila záclonka pred nami asi pod uhlom 30°, ale to už vibrácie tlmil vzduch a leteli sme rovno nad Senec. Bol to môj prvý let a to ešte takto ako rizikový pasažier. Zabudol som, že pred nástupom do lietadla sme si dali ešte v bufete po dva poldeci niečoho ostrého. 

Praha bola pred nami asi o 45 minút a všetko skončilo šťastne. Naspäť sme leteli tou istou linkou a aj ten len bol bez problémov. To však už bol môj druhý let. Prešlo mnoho rokov, kým som sa znovu dostal do lietadla. Bol to TU154 a leteli sme na dovolenku do Bulharska. Všetko v pohode, až na spiatočný let. Na letisku v Burgase nás nechali čakať 4 hodiny a nič nám nepovedali. Okolo lietadla bol čulý pohyb, asi odstraňovali nejakú poruchu. 

Spiatočná cesta bola plná vzdušných prepadlísk, až tak, že sa to blížilo bezváhovému stavu. Budapešť sme videli s nočným osvetlením, nad Brnom bola búrka a nič sme nevideli. Z klimatizácie sa začal šíriť zvláštny zápach, niečo ako acetón. Bol to horor. Na pražskom letisku niektorí cestujúci bozkávali rodnú zem, šťastní, že to skončilo. Stihli sme aj nočný rýchlik z Prahy do Bratislavy. Pekná dovolenka to bola, Bulharsko v tom čase bolo len o stupienok nižšie ak Juhoslávia. 

Dnešná spomienka bola inšpirovaná rozhlasovou reláciou Borisa Filana.

Záchrana planéty

Kde kto dnes zachraňuje planétu, tak som sa odhodlal zachrániť kúsok z nej. Aj myšlienky sa časom množia, zapĺňajú priestor a tak často vzniká neprehľadná kopa odpadu, ktorý treba roztriediť a časť aj recyklovať. Našťastie, tých čo sa hodia na nové použitie máme dosť. Tak to medzi nami chodí, kto je človek, má čo recyklovať a čím väčšie "Č", tým je toho viac. Najznámejší (ako pre koho) prípad je u mňa básnik, Charles Baudelaire, ktorý sa narodil 9. apríla 1821 v Paríži. V jednej svojej básni triedi svoje spomienky (Spleen, úryvok v preklade Svatopluka Kadleca):

"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk."  

Hořké propasti, KPP, Československý spisovatel, Praha 1966

Je toho podstatne viac, na čo by sa dalo spomínať a nenechať to odísť do stratena v komunálnom odpade. Nabudúce: Alkoholy života, Apollinaire

Bilancia

Koniec roka je príležitosťou na hodnotenie našich aktivít. Bilancovanie sa však posúva vždy o dĺžku núdzového stavu. Nedá sa nič robiť, pripravte si súvahu k najbližšej Veľkej Noci. Zimný spánok pokračuje.

Sneženie

Sneženie je prezliekanie krajiny do nočnej košele. Noc je opakom dňa a sneh je opakom leta. Zasnežená krajina je zjednotená. Ľudia ožívajú, asi je to dané kontrastom farieb. Na bielom podklade je všetko jasnejšie. Aj myšlienky sa zjednocujú a sú jasnejšie. Ostáva len dúfať, že to vydrží až do leta, alebo aspoň do jari. Držme si palce. Spoločne.

Rodina a hudba

Keď všetci odídu, rodina ostáva. Hudba nikdy neodíde, len ju musíme počúvať. Hudba je ako poézia, má melódiu a rytmus. Pravdaže, myslím tým na "dobrú" hudbu. Samozrejme, myslím aj na dobrú rodinu. Tým nechcem naznačiť, že by rodina mohla byť aj zlá. Veď aj v rodine sú chvíle nesúladu, ale tie sa ľahšie prekonávajú. Aj v hudbe sa v akýchsi neštandardných prúdoch môže vyskytovať nesúlad, ale obvykle je to vtedy, ak ide o módny výkrik, či vyjadrenie nezdravého ducha doby. Nakoniec, ak sa všetko má na dobré obrátiť, melódia (a rodina) zvíťazí.

 

  

Návštevníci a osud

Návštevnosť Wabovín klesá. Neviem prečo, veď tu nie je potrebný ani respirátor a či ste zaočkovaní, to nikto nekontroluje. Ale vážne, nemám s tým problém, píšem si tu pre seba a náhodných okoloidúcich a teraz aj pre naplnenie sľubu 1000 noci v karanténe. Veď už to aj oficiálne ohlásili, že tak skoro to neskončí. Ja som to predpovedal, je to osud. S tou návštevnosťou je to v poriadku, veď kto by čítal takéto nezaujímavé monológy?

Čo je osud? Je to niečo, čo je každému dané, alebo to len tak vyzerá. Ja si myslím, že osud môže byť to, čo už bolo, ale v žiadnom prípade to, čo bude. Čo bude, to určujú mnohé parametre života a prostredia, v ktorom žijeme. Aj ľudia okolo nás. Najlepšou pomôckou osudu je humor, zábava a smiech. V dnešnej dobe najlepšie hurónsky smiech, patrične hlučný. Tak sme in. Alebo je to inak?

Čítanie s porozumením

 Čítanie s porozumením je termín, ktorý vznikol pri sledovaní článkov na internete. Je ich tak veľa, že jeden to nemôže stíhať, pokiaľ by nechcel sedieť celý deň pri počítači. Bola by to aj hlúposť a hlúpostí je na internete viac, ako je pekné. Človek si musí nájsť sito, filter v čítaní článkov. Takým hrubým sitom je v prvom rade titulok. Podľa novinárskych zásad, by mal titulok obsahovať podstatnú informáciu. Sú však aj výnimky, keď titulok obsahuje nejaký lákavý výkrik bulvárneho typu.

Takže, podľa titulku možno články celkom úspešne triediť a zamietať. Neplatí tu to známe, že v každom článku je niečo dobré (múdre). Internet je naozaj veľká kopa sena a hľadať v ňom drobné úlomky perál by bola sizyfovská práca. Pri častej návšteve "blogoviska" a spravodajských portálov sa vyprofilujú autori článkov na zaujímavých, možných a nemožných. Nemožných treba automaticky vynechať a hneď je obzor jasnejší. Odrádzajú aj dlhé články s "filozofickými" úvahami. Tie sú dobré maximálne na zabitie času, ak nie je do čoho strčiť nos. 

Už končím, len ešte zopár príkladov na titulkovanie, keď stačí prečítať titulok a hneď je jasné o čo ide. Keď poznáme názory autora a problematika je jasná, aj vtedy je to jasné, netreba čítať. 

Príklady z internetu dnešného dňa:

"Kolíkovej novela Trestného zákona v časti o dezinformáciách odporuje princípom demokracie" -Všetko je jasné, laik v práve nemusí ďalej čítať.
"Ako ukryť fotky pred zvedavcami: Fotky Google pridali novú funkciu" 
- zaujímavá téma, kto by dnes nepoužíval Fotky Google?
ŠTÁT CHCE PREVZIAŤ ZODPOVEDNOSŤ ZA NEŽIADUCE ÚČINKY VAKCÍNY
- Konečne, ale určite v tom bude nejaký háčik.
"Kežmarčanka v svojej knihe prezrádza ako sa zbaviť bolestí chrbtice"
- Prečítal som, ale nakoniec je to reklama na knihu...
"Bratislava - Zaujímavé fasády na Leškovej ulici"
- seriál fotografií zo zákutia Bratislavy s podporou Fondu na podporu umenia, to sa oplatí pozrieť.
"Strata menštruácie kvôli diéte? Aj to vám hrozí"
- úzko špecializované na skupinu čitateľov...
"Prezidentka v pondelok rozsvieti vianočný stromček pred Prezidentským palácom"
- marketing našej prezidentky, netreba čítať.
"Trh s elektromobilmi čaká podľa analytika nasledujúcich desať rokov strmá rastová krivka"
- Odvážne tvrdenie, po vzostupe sa asi príde na problém s použitými batériami, ako s čipmi pre autá. 
„Vyzeralo to tak, že svetový automobilový trh sa nasýtil a pandémia situáciu na strane dopytu len ďalej zhoršila. Keď sa dopyt začal vracať, priemysel čelil novým problémom s dodávkami polovodičov,” vysvetlil analytik.

Niekoľko slov o reklame

 Zdá sa, že reklama je fenomén ekonomický, bez ktorého sa ani lístok na strome nepohne. Apokalypsa bilbordov už asi prehrmela, teraz je nápor na televízie. Čítal som, že RTV: chce po športovom kanáli otvoriť ďalší, len neviem prečo. U Markízy je to jasné, má toľko požiadavok na reklamu, že jej terajší vysielací čas nestačí. Musela by vlastný program prerušovať častejšie, a to sa už nedá... Preto chce z tohto dôvodu otvoriť svoj nový kanál. Bude plný reklamy. Máme sa na čo tešiť. A tak to ide vo všetkých podobných televíziách.

Otázka je, kto to celé platí? Poplatky firiem za reklamu v konečnom dôsledku zaplatia spotrebitelia ich produktov. Tak už to chodí v konzumnej spoločnosti. No a čo tam budú dávať? Všetko, čo už niekedy dávali. Tak to chodí aj teraz, niekoľko nosných filmov sa pravidelne opakuje, raz na jednej TV, druhýkrát na druhej, potom aj na n-tej. Vyplýva to zo zákona o zachovaní hmoty a energie. A diváci televízie sa množia podľa božieho príkazu: Milujte sa a množte sa.

Jediné čo chýba, je invencia. Hovorí sa, že existuje 70 typov filmových scenárov a tie sa stále recyklujú,  opakovane používajú. Novátorské by bolo recyklovať televízne prijímače ako elektronický odpad. Alebo použiť vo vhodnej chvíli vypínač. Alebo nezapínať TV. Uvedomuje si dnes niekto, že televízor je v domácnosti elektrický (svietiaci) spotrebič s najväčším príkonom? Napríklad ten náš starší TV (80 cm) má príkon 140 W. Najmodernejšie smart s uhlopriečkou 40" môžu mať 95W. 

Väčší žrúti energie v domácnosti sú len práčka, chladnička a kuchynské spotrebiče. Ale televízor, v bežnej domácnosti, beží najdlhšie a to sa počíta. Počítajú sa aj drobné spotrebiče, trvale pripojené k sieti, ako napr. hodiny, wifi a rôzne nabíjačky, ale aj počítač, ak sa využíva aktívne. Ak príde výpadok siete, budeme vedľa, ako jedľa. Budeme si pískať a hrať na fúkacej harmonike.

Bez slov

 ... Niet čo dodať, všetko je jasné, načo viac slov.