Dnes ráno ma zobudil sen. Nie je to nič zvláštne, sny prichádzajú a odchádzajú vždy keď sa im zachce a často ich vzápätí zabúdame. Ten dnešný som si presne zapamätal, mal takú zvláštnu symboliku.
Bol som na hudobnom podujatí, ale na scéne nebol orchester. V sále boli voľne rozmiestnené stoličky a pri nich rozložené hudobné nástroje. Sedel som v prvom rade, predo mnou bola trojica bubnov.
Vedel som, že budeme hrať z nôt, ktoré sme dostali namiesto programu. Bol som z toho mierne vykoľajený, lebo v notách na bubon sa nevyznám... Bál som sa, že zabubnujem vtedy keď nemám a moje bubny nezaznejú vtedy, keď by mali.
Nikto v sále mi nevedel poradiť, ako na to a začiatok koncertu sa nezadržateľne blížil. Moje napätie narastalo, keď na scénu vstúpil dirigent. Postavil sa čelom k nám, poklepal na dirigentský pult, zdvihol dirigentskú paličku a.... zobudil som sa.
Sen ako každý iný, založený na minulosti, možno pomiešaný s podvedome očakávanou budúcnosťou... Znamená to, že v novom roku nás čakajú veľké zmeny, alebo je to len dôsledok nedávneho rozhovoru o životných peripetiách? Ktovie...
Viem že sny, podobne ako Novoročné predsavzatia, sa zriedkakedy naplnia, ale čo keď predsa? Mať tak božský snár, vedel by som, aká bude naša budúcnosť... Vedel by som, že všetko bude naopak, že od zajtra bude tak, ako ešte nebolo...
2007/12/31
2007/12/30
2007/12/28
Možno príde aj kúzelník
Posledný deň v roku je u nás tradične vyhradený zábave. Keď sme boli malí, zabával nás rozhlas, neskôr sme postúpili do mládežníckej reality silvestrovských tanečných zábav s neodmysliteľnou tombolou...Potom sme trochu spohodlneli, tak sa ťažisko zábavy presunulo k obrazovke TV prijímača... Spomíname radi na čierno-biele Silvestre s Menšíkom a inými hviezdami tých čias, ktorým dnešné "superstár" v humore nesiahajú ani po členky.
Dnes si môžeme vyberať z množstva kanálov, ale náš humor dostal nejakú nákazlivú chorobu, zvulgárnel, rádoby zľudovel a stráca pointu. Viditeľne sa internacionalizuje (ako sa dnes hovorí na všetko: "globalizuje sa"), kopíruje cudzie vzory a nie je schopný prísť s niečím vlastným (česť výnimkám), čo by zabralo doma, prípadne bolo schopné vstúpiť do "globálu".
Reality show sa valia svetom a prevalcovali aj nás... Produktom sú nové "hviezdy" a "celebrity" - aj sláva zlacnela... Zabávajú (?) nás relácie typu SOS, Susedia, Mafstory a Dríšľakoviny... Isteže to nie je kompletný výpočet, ale tieto sú najviac vidieť... Tak vážne, čo nám na Silvestra pripravili slovenské televízie?
Markíza má od rána rozprávkovú časť typu "S čerty nejsou žerty", večer otvárajú Susedia, potom Aj múdry schybí a končí to (estrádna?) dvojhodinovka Super Silvester - uvidíme, či to nebude superstárovka...
Jednotka sa spolieha na filmy (staré osvedčené..?), k večeru sa bude Janko Króner štylizovať za humoristu s Hopla a v medzičase Dríšľakoviny potešenia našich východniarov... Ako vata do pol jedenástej budú Snouborďáci a hlavná silvestrovská "estráda" bude poznačená zúfalým volaním S.O.S.
Jojka má filmy od rána až do večera, možno si pozriem francúzsku akčnú komédiu Preteky (ku podivu som to ešte nevidel). Večer je tiež komplet filmový, teda estrádne pole prenechávajú konkurencii, ale do polnoci ma žiaden film nezaujal, takže pre mňa to bude večer bez Jojky.
K českým staniciam sa nevyjadrujem, ale je dobré, že ich máme...:) Nakoniec, aj tak ja nebudem v našej rozšírenej silvestrovskej spoločnosti držiteľom televízneho ovládača, tak načo sa vzrušovať...?
Ak budete tráviť Silvestra pri TV ako ja, ako televízni diváci, nebudem vám závidieť, ak máte vlastnú zábavu, alebo živé zábavné a tanečné spoločenstvo, verím, že budete na tom lepšie, želám vám to úprimne a aj ja sa budem snažiť o prirodzené úsmevy bez umelej podpory "keep smiling"... :)
V každom prípade želám všetkým čitateľom, ktorí sem zablúdili, veselú silvestrovskú zábavu a Šťastný Nový rok 2008 !!!
2007/12/25
Pre muža to najlepšie...
Vianočný čas doznieva, rodina sa rozišla, tak prichádza na rad blog a testovanie vianočných darov... Dostal som holiacu súpravu Fusion Power... Bolo by predčasné tento pomerne drahý nástroj hodnotiť po jeho prvom použití, tak môžem opísať len svoje prvé dojmy.
Doteraz som používal Mach3 Turbo a podotýkam, že s jednou žiletkou sa holím už vyše roka. Od holenia s Fusion som čakal v súlade s reklamou výrazné zlepšenie, pre jemné oholenie som však musel tak ako so starou súpravou aplikovať ťahy v oboch smeroch...
Prínos vibrácií (ktoré sú na dotyk celkom príjemné) na kvalitu holenia som nespozoroval, skôr naopak - zdá sa mi, že vibrovanie ako by spôsobovalo "preskakovanie " chĺpkov, preto na dokonalé oholenie som musel vibrátor vypnúť...
Predbežný záver z prvého odskúšania by teda bol taký, že tri nože sú optimum, pridanie ďalších dvoch neprináša výrazné zlepšenie a vibrátor je celkom slušný marketingový ťah výrobcu. No a ďalej som dostal... to však už nie je predmetom tohto testovania...
Doteraz som používal Mach3 Turbo a podotýkam, že s jednou žiletkou sa holím už vyše roka. Od holenia s Fusion som čakal v súlade s reklamou výrazné zlepšenie, pre jemné oholenie som však musel tak ako so starou súpravou aplikovať ťahy v oboch smeroch...
Prínos vibrácií (ktoré sú na dotyk celkom príjemné) na kvalitu holenia som nespozoroval, skôr naopak - zdá sa mi, že vibrovanie ako by spôsobovalo "preskakovanie " chĺpkov, preto na dokonalé oholenie som musel vibrátor vypnúť...
Predbežný záver z prvého odskúšania by teda bol taký, že tri nože sú optimum, pridanie ďalších dvoch neprináša výrazné zlepšenie a vibrátor je celkom slušný marketingový ťah výrobcu. No a ďalej som dostal... to však už nie je predmetom tohto testovania...
2007/12/23
pf 2008
Takto naísané pf vraj hovorí samé za seba všetko... Ale predsa dodám niekoľko slov, aj keď Vianocami je to naokolo preplnené, napríklad na najväčšom slovenskom blogu (blog.sme.sk) bolo za posledné tri mesiace vložených viac ako 150 článkov o Vianociach a to ešte nie je koniec. Vianoce tam tromfli aj takú obľúbenú tému malých i veľkých blogerov, akou sú "ficoviny"...
Zaujalo ma však vcelku príhodné bilancovanie a články hlavne od pamätníkov na tému, čo je to blog a blogovanie. Paradoxné je, že práve pamätníci a zakladatelia blogov sa vplyvom času mohli dostať na menšinovú pozíciu, lebo také weblogy, založené na odkazovaní, z počiatkov blogovania, dnes už dávno nie sú tým čím boli, blog sa stal hlavne verejným publikovaním.
Možno nie som kompetentný o tom hovoriť, lebo som tu ešte len niečo viac ako tri roky a nikdy som nehľadal vzory v "susedných" blogoch, ale snažil som sa blogovanie napasovať na môj "profil" nájsť v blogovaní to, čo mne umožní prezentovať svoju prácu (záľubu) a moje "tajné" myšlienkové pochody a to sa mi, dúfam, aj darilo...
Tak ako každé konanie jednotlivca v ľudskej spoločnosti, ani blogovanie sa nezaobíde bez kooperácie, bez odozvy publika je publikovanie na nič, bez spätnej väzby zanikne. Spätná väzba našťastie funguje, lebo zatiaľ je na webe viac čitateľov, ako blogerov... Aj blogeri sú čitatelia a tak si vzájomne čítame svoje výtvory, vzájomne sa ovplyvňujeme a tak to tu vlastne udržiavame pri živote.
Ak by som sa mal stručne zamyslieť nad tým, čo je vlastne to blogovanie, sformulovať nejakú základnú charakteristiku, vyšlo by mi, že je to akési vyvieranie, gejzír od vnútorného pretlaku, alebo aj ejakulácia z duševnej erekcie... A aby som nezaostal za hlavným prúdom - želám všetkým čitateľom aj podobne postihnutým blogerom príjemné prežitie Vianoc a najlepší Nový rok...
Zaujalo ma však vcelku príhodné bilancovanie a články hlavne od pamätníkov na tému, čo je to blog a blogovanie. Paradoxné je, že práve pamätníci a zakladatelia blogov sa vplyvom času mohli dostať na menšinovú pozíciu, lebo také weblogy, založené na odkazovaní, z počiatkov blogovania, dnes už dávno nie sú tým čím boli, blog sa stal hlavne verejným publikovaním.
Možno nie som kompetentný o tom hovoriť, lebo som tu ešte len niečo viac ako tri roky a nikdy som nehľadal vzory v "susedných" blogoch, ale snažil som sa blogovanie napasovať na môj "profil" nájsť v blogovaní to, čo mne umožní prezentovať svoju prácu (záľubu) a moje "tajné" myšlienkové pochody a to sa mi, dúfam, aj darilo...
Tak ako každé konanie jednotlivca v ľudskej spoločnosti, ani blogovanie sa nezaobíde bez kooperácie, bez odozvy publika je publikovanie na nič, bez spätnej väzby zanikne. Spätná väzba našťastie funguje, lebo zatiaľ je na webe viac čitateľov, ako blogerov... Aj blogeri sú čitatelia a tak si vzájomne čítame svoje výtvory, vzájomne sa ovplyvňujeme a tak to tu vlastne udržiavame pri živote.
Ak by som sa mal stručne zamyslieť nad tým, čo je vlastne to blogovanie, sformulovať nejakú základnú charakteristiku, vyšlo by mi, že je to akési vyvieranie, gejzír od vnútorného pretlaku, alebo aj ejakulácia z duševnej erekcie... A aby som nezaostal za hlavným prúdom - želám všetkým čitateľom aj podobne postihnutým blogerom príjemné prežitie Vianoc a najlepší Nový rok...
2007/12/19
Kde to ľudia berú?
Ráno, po polhodine v práci sedím pri počítači a pozvoľna si uvedomujem diskomfort v oblasti chrbta... Kolega už vybavuje telefonáty, on chodí do práce o hodinu skôr ako ja, už má za sebou aj rannú kávu. Vtedy si všímam, že okno pri ktorom sedí je otvorené na vetračku. Jasné, to je jeho systém, radiátory nahodiť naplno a otvoriť okná.
Vtom vojde do miestnosti kolega z výroby a prvé čo zahlási: Máte tu ťažký vzduch, čo si nevyvetráte! Automaticky mi oči padli na jedno otvorené okno, aj na druhé a obe sú otvorené už najmenej pol hodiny. Nezmohol som sa na nič, iba na protiotázku: Ťažký vzduch, to je ako ťažká voda?
Môj kolega je praktik, hneď si spomína na vzorec ťažkej vody: Molekula vody, v ktorej sú atómy vodíka nahradené atómami deutéria... ale ako je to vo vzduchu, nevie... jedine že by molekula kyslíka bola nahradená molekulou metánu z výfuku... V duchu sa pýtam, kam na to kolega z výroby chodí, lebo keď tam prídem ja, vždy sa zľahka dusím v ich chemických vôňach a výrobných smradoch...
Po obede som musel ísť do výrobne overiť jednu vec. Popíšem iba vektory môjho pohybu... Už vstupná miestnosť, z ktorej sa vstupuje do výrobne mi dala zabrať, lebo tam bolo neprimerane horúco. Na prízemí som si pomyslel, že to nájdem sám. Obišiel som halu, ale žiadne dvere neviedli tam kam som chcel. Tak som si to nechal vysvetliť vo velíne.
- Choďte výťahom na štvrté, zo štvrtého zídete po schodoch na tretie a tam sú dvere do toho priestoru... Fajn, je to jasné. Trvalo 5 minút než sa dostavil výťah. Netrpím klaustrofóbiou, ale v tomto miniatúrnom výťahu je tesno aj pre jedného, našťastie je dosť rýchly. Dvere sa zatvorili a stúpal som daným smerom. Trasoval som sa presne podľa inštrukcií...
O poschodie nižšie som našiel dvere, za nimi ďalšie a myslel som, že som tam, ale nebol som. Žiadne iné dvere som nenašiel, akciu som vzdal a chcel som ísť domov... vrátil som sa späť cez tie jediné dvere, ale ocitol som sa na schodišti... Ako je to možné? Dal som sa do hľadania dverí, ktorými som tam prišiel, hore po schodišti, dolu po schodišti, ale tie ktorými som tam vstúpil zmizli.
Nervozita stúpala, ale k panike som mal ešte ďaleko. Na všetkých poschodiach strašidelného schodišťa som otváral dvere, ale tie vždy viedli do iného nadmerne hlučného priestoru, z ktorého sa do výrobne nedalo dostať, dvere boli jednosmerné, s guličkou. Vtom som zbadal výťah a myslel som si, že mám vyhraté....
Dvere výťahu sa otvorili, nastúpil som, dvere sa zatvorili a stlačil som cieľový gombík a nič. Stlačil som ďalší a nič, iba na prízemie to zasvietilo, ale výťah sa aj tak nepohol. Dvere ostávali zatvorené, stláčal som gombík na otváranie dverí a nič. Zatvorené. Začal som vyzváňať pre obsluhu, vraj servis 24 hodín, tam bolo napísané.
Dvere sa stále neotvárali, výťah sa nepohol. Skúsil som dvere otvoriť manuálne, hrubou silou a dvere na druhý pokus povolili. Rýchlo som vypadol späť na mysteriózne schodište. Spomenul som si na turistické pravidlo, že každá rieka tečie do doliny a teda k ľuďom... Tak to musí byť aj so schodišťom - celkom dolu musí byť východ... a bol, boli tam dvere a neboli zamknuté... Heuréka!
______________________________________
Ospravedlnenie čitateľom: V ostatnom čase píšem dlhé veci, viem a sľubujem, že sa polepším... :)
Vtom vojde do miestnosti kolega z výroby a prvé čo zahlási: Máte tu ťažký vzduch, čo si nevyvetráte! Automaticky mi oči padli na jedno otvorené okno, aj na druhé a obe sú otvorené už najmenej pol hodiny. Nezmohol som sa na nič, iba na protiotázku: Ťažký vzduch, to je ako ťažká voda?
Môj kolega je praktik, hneď si spomína na vzorec ťažkej vody: Molekula vody, v ktorej sú atómy vodíka nahradené atómami deutéria... ale ako je to vo vzduchu, nevie... jedine že by molekula kyslíka bola nahradená molekulou metánu z výfuku... V duchu sa pýtam, kam na to kolega z výroby chodí, lebo keď tam prídem ja, vždy sa zľahka dusím v ich chemických vôňach a výrobných smradoch...
Po obede som musel ísť do výrobne overiť jednu vec. Popíšem iba vektory môjho pohybu... Už vstupná miestnosť, z ktorej sa vstupuje do výrobne mi dala zabrať, lebo tam bolo neprimerane horúco. Na prízemí som si pomyslel, že to nájdem sám. Obišiel som halu, ale žiadne dvere neviedli tam kam som chcel. Tak som si to nechal vysvetliť vo velíne.
- Choďte výťahom na štvrté, zo štvrtého zídete po schodoch na tretie a tam sú dvere do toho priestoru... Fajn, je to jasné. Trvalo 5 minút než sa dostavil výťah. Netrpím klaustrofóbiou, ale v tomto miniatúrnom výťahu je tesno aj pre jedného, našťastie je dosť rýchly. Dvere sa zatvorili a stúpal som daným smerom. Trasoval som sa presne podľa inštrukcií...
O poschodie nižšie som našiel dvere, za nimi ďalšie a myslel som, že som tam, ale nebol som. Žiadne iné dvere som nenašiel, akciu som vzdal a chcel som ísť domov... vrátil som sa späť cez tie jediné dvere, ale ocitol som sa na schodišti... Ako je to možné? Dal som sa do hľadania dverí, ktorými som tam prišiel, hore po schodišti, dolu po schodišti, ale tie ktorými som tam vstúpil zmizli.
Nervozita stúpala, ale k panike som mal ešte ďaleko. Na všetkých poschodiach strašidelného schodišťa som otváral dvere, ale tie vždy viedli do iného nadmerne hlučného priestoru, z ktorého sa do výrobne nedalo dostať, dvere boli jednosmerné, s guličkou. Vtom som zbadal výťah a myslel som si, že mám vyhraté....
Dvere výťahu sa otvorili, nastúpil som, dvere sa zatvorili a stlačil som cieľový gombík a nič. Stlačil som ďalší a nič, iba na prízemie to zasvietilo, ale výťah sa aj tak nepohol. Dvere ostávali zatvorené, stláčal som gombík na otváranie dverí a nič. Zatvorené. Začal som vyzváňať pre obsluhu, vraj servis 24 hodín, tam bolo napísané.
Dvere sa stále neotvárali, výťah sa nepohol. Skúsil som dvere otvoriť manuálne, hrubou silou a dvere na druhý pokus povolili. Rýchlo som vypadol späť na mysteriózne schodište. Spomenul som si na turistické pravidlo, že každá rieka tečie do doliny a teda k ľuďom... Tak to musí byť aj so schodišťom - celkom dolu musí byť východ... a bol, boli tam dvere a neboli zamknuté... Heuréka!
______________________________________
Ospravedlnenie čitateľom: V ostatnom čase píšem dlhé veci, viem a sľubujem, že sa polepším... :)
2007/12/17
Virtuálna realita minulosti
Minulosť, to je paralelný svet, ktorý existuje v našich spomienkach. Hovorí sa, že keď človek zomiera, vidí celý svoj život ako film. Základnou vlastnosťou filmu však je jeho priebeh v čase a v takýchto chvíľach už zvyčajne nie je dosť času na film... Preto si myslím, že človek uvidí iba niekoľko základných obrázkov zo svojej minulosti.
Podľa môjho názoru sa nám v pamäti ukladajú len jednotlivé snímky, nie film, ale fotografie (memografie). Scény z tých obrazov si dokážeme premietnuť v zlomku sekundy, nie je ich veľa, sú to len tie najdôležitejšie, ktoré nás v danom čase silne ovplyvnili. Tie sú uložené v najvyššej vrstve spomienok.
Možno je to kvôli úspore miesta v pamäti, že sú naše spomienky ukladané vo forme obrazov. Je to logické, ak si uvedomíme, koľko miesta v počítači zaberie pár fotiek v porovnaní s filmom z tej istej udalosti. Koľko zbytočnej výplne je v každom filme, koľko scén ktoré nie sú dôležité, iba naťahujú čas na obvyklé dve hodiny, za ktoré sme si zaplatili.
Pri sledovaní starého filmu, ktorý sme už videli, na začiatku neviem o čom to presne je až do chvíle keď sa nám niektorý záber filmu prebudí pamäť a v tom momente si spomenieme na celý dej. Stačí jeden obrázok a vieme o čo ide. Tak je to i v našej pamäti - rozhodujúci obrázok je uložený v okamžite dostupnej (operačnej) pamäti, za ním niekde v hĺbke (na HD) sú ďalšie obrazy k nemu priradené... Stvoriteľ musel veľmi dobre ovládať prácu s počítačom...
Naša hlava pracuje racionálne, vie že na zachovanie spomienok stačí uložiť zopár fotografií a celý dej sa pred vnútorným zrakom obnoví, dôležité snímky vystúpia z hĺbky na povrch. Nič múdrejšie ako rozum som zatiaľ nestretol...
Hovorí sa, že sny sú iba čierno-biele, ale niektorí ľudia vravia, že majú aj farebné. Podobne je to so spomienkami, lebo spomienky sú vlastne uložené sny. Preto si myslím, že aj spomienky sú iba čierno-biele, ale informácia o dôležitých alebo výrazných farbách, vôňach alebo zvukoch sa uchováva ako atribút príslušnej fotografie.
Veci majú farbu a vôňu, ktorá nám je známa, preto si ju k príslušnému obrazu priradíme pri spomienke, lebo napr. vlčie maky sú vždy červené... Potom sa môže zdať, že fotky sú uložené vo farbách, ale nie je to tak. Funguje to aj naopak, ak zacítime nejakú vôňu, začujeme zvuk, v pamäti to automaticky vyvolá pridružený obraz - spomienku na udalosť, na niečo, na niekoho.
U mňa je to tak, ale nemusíte so mnou súhlasiť, každý to môže vidieť po svojom, ja vidím iba do svojej hlavy... ale pozor, lebo vedci vraj prišli na to, že niektoré naše spomienky sú falošné, vytvorili sme si ich sami.
____________________________
Upozornenie: toto je iba laická úvaha. Ak sa chcete o spmienkach dozvedieť niečo viac nájdete to tu a tu .
Podľa môjho názoru sa nám v pamäti ukladajú len jednotlivé snímky, nie film, ale fotografie (memografie). Scény z tých obrazov si dokážeme premietnuť v zlomku sekundy, nie je ich veľa, sú to len tie najdôležitejšie, ktoré nás v danom čase silne ovplyvnili. Tie sú uložené v najvyššej vrstve spomienok.
Možno je to kvôli úspore miesta v pamäti, že sú naše spomienky ukladané vo forme obrazov. Je to logické, ak si uvedomíme, koľko miesta v počítači zaberie pár fotiek v porovnaní s filmom z tej istej udalosti. Koľko zbytočnej výplne je v každom filme, koľko scén ktoré nie sú dôležité, iba naťahujú čas na obvyklé dve hodiny, za ktoré sme si zaplatili.
Pri sledovaní starého filmu, ktorý sme už videli, na začiatku neviem o čom to presne je až do chvíle keď sa nám niektorý záber filmu prebudí pamäť a v tom momente si spomenieme na celý dej. Stačí jeden obrázok a vieme o čo ide. Tak je to i v našej pamäti - rozhodujúci obrázok je uložený v okamžite dostupnej (operačnej) pamäti, za ním niekde v hĺbke (na HD) sú ďalšie obrazy k nemu priradené... Stvoriteľ musel veľmi dobre ovládať prácu s počítačom...
Naša hlava pracuje racionálne, vie že na zachovanie spomienok stačí uložiť zopár fotografií a celý dej sa pred vnútorným zrakom obnoví, dôležité snímky vystúpia z hĺbky na povrch. Nič múdrejšie ako rozum som zatiaľ nestretol...
Hovorí sa, že sny sú iba čierno-biele, ale niektorí ľudia vravia, že majú aj farebné. Podobne je to so spomienkami, lebo spomienky sú vlastne uložené sny. Preto si myslím, že aj spomienky sú iba čierno-biele, ale informácia o dôležitých alebo výrazných farbách, vôňach alebo zvukoch sa uchováva ako atribút príslušnej fotografie.
Veci majú farbu a vôňu, ktorá nám je známa, preto si ju k príslušnému obrazu priradíme pri spomienke, lebo napr. vlčie maky sú vždy červené... Potom sa môže zdať, že fotky sú uložené vo farbách, ale nie je to tak. Funguje to aj naopak, ak zacítime nejakú vôňu, začujeme zvuk, v pamäti to automaticky vyvolá pridružený obraz - spomienku na udalosť, na niečo, na niekoho.
U mňa je to tak, ale nemusíte so mnou súhlasiť, každý to môže vidieť po svojom, ja vidím iba do svojej hlavy... ale pozor, lebo vedci vraj prišli na to, že niektoré naše spomienky sú falošné, vytvorili sme si ich sami.
____________________________
Upozornenie: toto je iba laická úvaha. Ak sa chcete o spmienkach dozvedieť niečo viac nájdete to tu a tu .
2007/12/15
Poznámky k bodu č. 4 a 7
Zaujal ma bod číslo 4 v stopárkinom desatore: "Keď nemáš o čom písať a nevkusne, neľudsky a nekresťansky sa nudíš, píš o zmysle života". Popravde, dali by sa k bodu 4 dopísať aj iné témy, podľa vlastného zamerania blogera, ale zmysel života, dáva možnosť tárať o čomkoľvek...
Akýmsi významovým doplnkom bodu 4 je bod 7, ktorý radí: "Nepodliehaj davovej psychóze. Keď budú všetci blogeri zaplavovať internet emotívnymi článkami o nejakej kauze, just píš o niečom celkom inom. Napríklad o zmysle života".
Mojim "zmyslom života" býva denník príhod skutočných, aj vymyslených... Najlepším dňom na také písanie je piatok, vtedy sú všetky dojmy aktívnej časti týždňa pohromade, človek je nasýtený zážitkami aj emóciami a potrebuje sa vyprázdniť.
Už je sobota, premeškal som správny čas a navyše ma zobudila suseda, keď začala vyklepávať bravčové rezne... To vždy signalizuje, že nad nami je nedeľa, alebo inak významný deň. Niečo však nie je v poriadku, lebo mi vo WC kvapká voda zo stropu a keď som hore zvonil, nikto mi neotváral....
Pozerám sa na teplomer, vonku je -5 a to sa mi nepáči.... Keby tak k tomu nasnežilo, trošku, nie príliš, len tak akurát, aby bolo všetko biele s čiernymi bodkami havranov a vrán, aby vzduchom poletovali tie veľké chumáče snehových vločiek... A týmto by som mal atmosféru Vianoc vybavenú...
V sobotu ráno chodia okolo smetiari a s buchotom nahadzujú vrecia so separovaným papierom na vlečku. V tomto sme dobrí, na zber papiera sme boli vycvičení ešte v minulom režime. Aspoň čosi nevyvrátiteľne dobré z minulosti...
Včera v práci som mal chvíľu voľna, tak som sa pokúšal urobiť si do "notebooku" zopár poznámok k prehľadu udalostí týždňa. Vzal som teda do ruky večné pero a nič... Najviac ma vie nahnevať, keď "večné pero" prestane písať.... Čo je to za večnosť, ktorá každú chvíľu končí?
Z poznámok nebolo nič, ostala iba moja vlastná operačná pamäť. Cestou domov som mal policajný doprovod cez celé mesto. Ako obyčajne v piatok, bolo to posúvanie sa z pozície na pozíciu, tentokrát spestrené novučičkým policajným autom v tesnom závese. Viete si predstaviť ten povznášajúci pocit bezpečnosti, ale aj zodpovednosti za každý meter jazdy pod kontrolou..?
Na viac hriechov si nepamätám... Možno ešte jeden - v utorok som písal o zlomenom ráme okuliarov, iste by ste chceli vedieť, ako to dopadlo... Najprv dobrá správa - do 24 hodín mi to opravili v jednej z optík, za stovku. Zlá správa je, že to bolo bez záruky a oprava vydržala len 24 hodín.
Včera večer som si sadol ku zlomeným okuliarom sám, so spájkovačkou, kúskom drôtu a za štvrť hodiny to bolo opäť v poriadku a technicky správne aj so spevnením miesta lomu... Tentokrát s mojou vlastnou zárukou najmenej do doby, kým si zarobím na nové okuliare...
Dovtedy ma pri stretnutí môžete spoznávať podľa mierne asymetrického rámu okuliarov, ale aj podľa plešiny, veľkých uší a krivého nosa ako obyčajne... :)
Akýmsi významovým doplnkom bodu 4 je bod 7, ktorý radí: "Nepodliehaj davovej psychóze. Keď budú všetci blogeri zaplavovať internet emotívnymi článkami o nejakej kauze, just píš o niečom celkom inom. Napríklad o zmysle života".
Mojim "zmyslom života" býva denník príhod skutočných, aj vymyslených... Najlepším dňom na také písanie je piatok, vtedy sú všetky dojmy aktívnej časti týždňa pohromade, človek je nasýtený zážitkami aj emóciami a potrebuje sa vyprázdniť.
Už je sobota, premeškal som správny čas a navyše ma zobudila suseda, keď začala vyklepávať bravčové rezne... To vždy signalizuje, že nad nami je nedeľa, alebo inak významný deň. Niečo však nie je v poriadku, lebo mi vo WC kvapká voda zo stropu a keď som hore zvonil, nikto mi neotváral....
Pozerám sa na teplomer, vonku je -5 a to sa mi nepáči.... Keby tak k tomu nasnežilo, trošku, nie príliš, len tak akurát, aby bolo všetko biele s čiernymi bodkami havranov a vrán, aby vzduchom poletovali tie veľké chumáče snehových vločiek... A týmto by som mal atmosféru Vianoc vybavenú...
V sobotu ráno chodia okolo smetiari a s buchotom nahadzujú vrecia so separovaným papierom na vlečku. V tomto sme dobrí, na zber papiera sme boli vycvičení ešte v minulom režime. Aspoň čosi nevyvrátiteľne dobré z minulosti...
Včera v práci som mal chvíľu voľna, tak som sa pokúšal urobiť si do "notebooku" zopár poznámok k prehľadu udalostí týždňa. Vzal som teda do ruky večné pero a nič... Najviac ma vie nahnevať, keď "večné pero" prestane písať.... Čo je to za večnosť, ktorá každú chvíľu končí?
Z poznámok nebolo nič, ostala iba moja vlastná operačná pamäť. Cestou domov som mal policajný doprovod cez celé mesto. Ako obyčajne v piatok, bolo to posúvanie sa z pozície na pozíciu, tentokrát spestrené novučičkým policajným autom v tesnom závese. Viete si predstaviť ten povznášajúci pocit bezpečnosti, ale aj zodpovednosti za každý meter jazdy pod kontrolou..?
Na viac hriechov si nepamätám... Možno ešte jeden - v utorok som písal o zlomenom ráme okuliarov, iste by ste chceli vedieť, ako to dopadlo... Najprv dobrá správa - do 24 hodín mi to opravili v jednej z optík, za stovku. Zlá správa je, že to bolo bez záruky a oprava vydržala len 24 hodín.
Včera večer som si sadol ku zlomeným okuliarom sám, so spájkovačkou, kúskom drôtu a za štvrť hodiny to bolo opäť v poriadku a technicky správne aj so spevnením miesta lomu... Tentokrát s mojou vlastnou zárukou najmenej do doby, kým si zarobím na nové okuliare...
Dovtedy ma pri stretnutí môžete spoznávať podľa mierne asymetrického rámu okuliarov, ale aj podľa plešiny, veľkých uší a krivého nosa ako obyčajne... :)
2007/12/12
Politická angažovanosť a etika
Angažovať sa možno v rôznych oblastiach, jednou nich je aj publicistika a v širšom chápaní i blogovanie. Znamená to byť aktívny, pre niečo pracovať, niečo presadzovať. Samotné angažovanie nemožno hodnotiť ako pozitívne alebo negatívne (etické, či neetické) bez zohľadnenia podstaty veci o ktorú sa človek usiluje.
V minulosti sa za angažovaných novinárov považovali tí, ktorí aktívne podporovali vtedajší režim, ktorí preň robili takzvanú „nadprácu“. Výrazom „nadpráca“ sa označovalo napomáhanie zlej veci, nadpráca pre dobro bola a je vítaná. Angažovaní novinári kedysi v médiách obhajovali vtedajšiu „jedinú správnu“ pravdu.
Dnes máme pluralitný demokratický systém a slobodu slova, preto angažovanosť v zmysle napomáhania jedinej monopolnej strane stráca zmysel. Možno sa angažovať spoločensky, ale aj politicky pre niektorú zo strán, no nemožno sa angažovať pre „jediný správny“ názor, či postoj, lebo taký proste neexistuje (aj keď si to občas niektorí myslia).
Spoločenskú pravdu dosahujeme zväčša formou kompromisných riešení ku ktorým sa dostávame argumentovaním na podklade faktov, presviedčaním, diskusiou a nakoniec konsenzom, či hlasovaním v inštitucionálnej forme. Možno sa o pravdu usilovať naoko nezaujate (nestranne) s nadhľadom, ale aj so zanietením a angažovane.
Mať jasno v týchto pojmoch, je obzvlášť dôležité pre novinárov. O tom, že s tým mávajú problémy, svedčia aj novinárske „etické kódexy“, ktoré majú pre tú ťažko postihnuteľnú oblasť etiky stanoviť nejaké medze a pravidlá.
Problém etiky v angažovanosti je stále v podstate veci, teda v názore, ktorý ten angažovaný novinár obhajuje, či háji svoj jediný správny názor (iný netoleruje), alebo je pripravený na diskusiu s oponentmi.
Etický problém je aj v tom čo sa často stáva, že novinár vopred vie, aký je ten správny názor a tomu sa snaží prispôsobiť fakty. Podľa toho formuluje svoje otázky a vedie rozhovor tak, aby dospel k vopred stanovenému cieľu. Tí čo to robia podceňujú inteligenciu čitateľa.
Ten kto hodnotí druhého by sa mal snažiť o objektivitu a nepodľahnúť sile vlastného presvedčenia. V tom je zase etický problém posudzovateľa, problém jeho vlastného stanoviska, za ktoré sa on sám angažuje. Lebo je fakt, že všetci sme hodnotení, všetci sa vzájomne nejakým spôsobom porovnávame, hľadáme polohu svojho ega...
V praxi sa málokedy stáva, aby bol novinár naozaj nestranný, nezaujatý, to by bola skutočne rarita a veľmi labilná pozícia, je to ideál a ako vieme, ideály sú nedosiahnuteľné, preto sa novinári takmer vždy nakláňajú nejakým smerom, podliehajú vplyvom prostredia, tlakom politiky, majiteľov novín, šéfov, všeobecnej mienke, a podľa svojich (prevzatých, nanútených ale aj vlastných) postojov verejnú mienku ovplyvňujú.
Čitatelia novinárskych výtvorov, publicistiky médií sa dajú masovo ovládať ako stádo, dajú sa viesť k stanoveným náladám a cieľom. Jednotlivci sa radi zaradia, lebo je to pohodlné... Sú iste aj výnimky, keď sa človek snaží byť objektívny a mať vlastný názor. Je to však ťažšia pozícia, základom ktorej je citlivé zvažovanie predkladaných správ, názorov, vylúčenie ich nekritického preberania, neškatuľkovať ľudí na dobrých a zlých podľa politickej príslušnosti.
Napriek tomu, že sa k politickým článkom na blogoch (často podprahovej úrovne), zásadne nevyjadrujem, mám svoj názor na politiku. Považujem ju stále za objektívne spoločensky nevyhnutnú oblasť, verím že robiť politiku, byť politikom je poslanie a služba verejnosti, ale možno ju robiť poctivo aj nečestne, múdro aj diletantsky, ako čokoľvek iné...
Cieľom politiky je a musí byť spravovanie vecí verejných pre všeobecný prospech (nie som z inej planéty). Ten však nemožno vždy dosiahnuť u všetkých naraz a v rovnakej miere, to je overené našou nie tak dávnou politickou minulosťou.
Politická moc a moc vo všeobecnosti kriví charaktery, aj to je známe, preto sa bude politický systém vždy iba zdokonaľovať a svoje ideály ku ktorým sa hlási nikdy nedosiahne. Netreba sa preto vzdávať úsilia o každodennú kontrolu politiky a hlavne politikov, lebo moc musí mať nad sebou kontrolu, musí mať svojich oponentov, od nich totiž vo veľkej miere záleží ako to s ňou a hlavne s nami dopadne.
Inšpirované úvahou: fillosa 11. 12. 2007 na Bútľavej vŕbe...
V minulosti sa za angažovaných novinárov považovali tí, ktorí aktívne podporovali vtedajší režim, ktorí preň robili takzvanú „nadprácu“. Výrazom „nadpráca“ sa označovalo napomáhanie zlej veci, nadpráca pre dobro bola a je vítaná. Angažovaní novinári kedysi v médiách obhajovali vtedajšiu „jedinú správnu“ pravdu.
Dnes máme pluralitný demokratický systém a slobodu slova, preto angažovanosť v zmysle napomáhania jedinej monopolnej strane stráca zmysel. Možno sa angažovať spoločensky, ale aj politicky pre niektorú zo strán, no nemožno sa angažovať pre „jediný správny“ názor, či postoj, lebo taký proste neexistuje (aj keď si to občas niektorí myslia).
Spoločenskú pravdu dosahujeme zväčša formou kompromisných riešení ku ktorým sa dostávame argumentovaním na podklade faktov, presviedčaním, diskusiou a nakoniec konsenzom, či hlasovaním v inštitucionálnej forme. Možno sa o pravdu usilovať naoko nezaujate (nestranne) s nadhľadom, ale aj so zanietením a angažovane.
Mať jasno v týchto pojmoch, je obzvlášť dôležité pre novinárov. O tom, že s tým mávajú problémy, svedčia aj novinárske „etické kódexy“, ktoré majú pre tú ťažko postihnuteľnú oblasť etiky stanoviť nejaké medze a pravidlá.
Problém etiky v angažovanosti je stále v podstate veci, teda v názore, ktorý ten angažovaný novinár obhajuje, či háji svoj jediný správny názor (iný netoleruje), alebo je pripravený na diskusiu s oponentmi.
Etický problém je aj v tom čo sa často stáva, že novinár vopred vie, aký je ten správny názor a tomu sa snaží prispôsobiť fakty. Podľa toho formuluje svoje otázky a vedie rozhovor tak, aby dospel k vopred stanovenému cieľu. Tí čo to robia podceňujú inteligenciu čitateľa.
Ten kto hodnotí druhého by sa mal snažiť o objektivitu a nepodľahnúť sile vlastného presvedčenia. V tom je zase etický problém posudzovateľa, problém jeho vlastného stanoviska, za ktoré sa on sám angažuje. Lebo je fakt, že všetci sme hodnotení, všetci sa vzájomne nejakým spôsobom porovnávame, hľadáme polohu svojho ega...
V praxi sa málokedy stáva, aby bol novinár naozaj nestranný, nezaujatý, to by bola skutočne rarita a veľmi labilná pozícia, je to ideál a ako vieme, ideály sú nedosiahnuteľné, preto sa novinári takmer vždy nakláňajú nejakým smerom, podliehajú vplyvom prostredia, tlakom politiky, majiteľov novín, šéfov, všeobecnej mienke, a podľa svojich (prevzatých, nanútených ale aj vlastných) postojov verejnú mienku ovplyvňujú.
Čitatelia novinárskych výtvorov, publicistiky médií sa dajú masovo ovládať ako stádo, dajú sa viesť k stanoveným náladám a cieľom. Jednotlivci sa radi zaradia, lebo je to pohodlné... Sú iste aj výnimky, keď sa človek snaží byť objektívny a mať vlastný názor. Je to však ťažšia pozícia, základom ktorej je citlivé zvažovanie predkladaných správ, názorov, vylúčenie ich nekritického preberania, neškatuľkovať ľudí na dobrých a zlých podľa politickej príslušnosti.
Napriek tomu, že sa k politickým článkom na blogoch (často podprahovej úrovne), zásadne nevyjadrujem, mám svoj názor na politiku. Považujem ju stále za objektívne spoločensky nevyhnutnú oblasť, verím že robiť politiku, byť politikom je poslanie a služba verejnosti, ale možno ju robiť poctivo aj nečestne, múdro aj diletantsky, ako čokoľvek iné...
Cieľom politiky je a musí byť spravovanie vecí verejných pre všeobecný prospech (nie som z inej planéty). Ten však nemožno vždy dosiahnuť u všetkých naraz a v rovnakej miere, to je overené našou nie tak dávnou politickou minulosťou.
Politická moc a moc vo všeobecnosti kriví charaktery, aj to je známe, preto sa bude politický systém vždy iba zdokonaľovať a svoje ideály ku ktorým sa hlási nikdy nedosiahne. Netreba sa preto vzdávať úsilia o každodennú kontrolu politiky a hlavne politikov, lebo moc musí mať nad sebou kontrolu, musí mať svojich oponentov, od nich totiž vo veľkej miere záleží ako to s ňou a hlavne s nami dopadne.
Inšpirované úvahou: fillosa 11. 12. 2007 na Bútľavej vŕbe...
2007/12/11
Osudový deň
Nešťastie vraj nechodí po horách, ale po ľuďoch. Hneď ráno v garáži som zistil, že nemám u seba doklady. Keď som ich hľadal, praskol mi rám mojich najlepších okuliarov, sklo padlo niekam do neznáma, tak som "poslepiačky" prešiel autom asi kilometer z garáže k domu po doklady a náhradné okuliare. Čakal som do tretice ďalšiu smolu, ale neprišla...
Vlastne ju osud plánoval, ale tretie nešťastie z knihy osudu sa nestalo, lebo svojou pozornosťou a pohotovosťou som mu zabránil. Na ceste v obci, dodávka predo mnou nečakane a bez výstrahy začala odbočovať vpravo, preto náhle pribrzdila.
Keby som nebol urobil rýchly úhybný manéver a okamžite nepribrzdil, rozbil by som si pravé svetlo na aute... Len tak - tak a dopadlo by to podobne ako s okuliarmi.
Z toho plynie poučenie: Osud mieni a človek mení... alebo je to naopak?
Vlastne ju osud plánoval, ale tretie nešťastie z knihy osudu sa nestalo, lebo svojou pozornosťou a pohotovosťou som mu zabránil. Na ceste v obci, dodávka predo mnou nečakane a bez výstrahy začala odbočovať vpravo, preto náhle pribrzdila.
Keby som nebol urobil rýchly úhybný manéver a okamžite nepribrzdil, rozbil by som si pravé svetlo na aute... Len tak - tak a dopadlo by to podobne ako s okuliarmi.
Z toho plynie poučenie: Osud mieni a človek mení... alebo je to naopak?
2007/12/07
Vizuálne efekty
Scéna prvá - slnečné ráno
Cesta do práce, krátko po východe slnka. Slnko hrá hlavnú úlohu v spätnom zrkadlovom efekte, keď sa auto otočí na západ, vo všetkých zrkadlách zažiari, silne zabliká veľká ohnivo-oranžová žiara čo môže oslepiť.
Keď som ten úžasný východ slnka v spätnom zrkadle uvidel prvýkrát, trochu ma to vystrašilo, bolo to ako keby mi niekto zozadu zablikal silnými reflektormi.
Scéna druhá - hviezdy a doprava na cestách
Tento efekt nie je každodenný, možno povedať, že našťastie, aj keď z toho dnešného som mal veľmi dobrý dojem. Vchádzal som z vedľajšej cesty do rušnej svetelnej križovatky, pri výpadku svetelnej signalizácie, v rannej špičke.
Prekvapilo ma, že vozidlá na hlavnej aj na vedľajších cestách plynulo prechádzali križovatkou, takpovediac na základe konsenzu, empatie a slušnosti. Začíname vari myslieť v duchu porozumenia, alebo to bolo dané zvláštnym postavením hviezd?
Scéna tretia - Mr. Bean, alebo Chaplin?
Najsmiešnejší úsek ranného cestovania je rozbitý železničný prejazd na konci mesta. Protiidúce autá na rozbitom koľajisku mi pripomínajú smiešne pohyby Ch. Chaplina, alebo Mr. Beana, ako sa tam kolíšu zboka na bok a žmurkajú svojimi rozsvietenými očami.
To priecestie je tak rozbité, že každý vodič bez výnimky dodržiava a hlboko podlieza pod maximálnu dovolenú rýchlosť 10 km/h. Na prejazde sú dve koľaje, jedna je funkčná, druhá je nepoužiteľná, obe jej koľajnice sú tak uvoľnené, že pri prechode áut sa rozkmitajú s amplitúdou až 10 centimetrov.
Medzihra - obedová scéna - žáner sci-fi
Nie je to tak dávno, čo som chválil našu podnikovú kuchyňu aj preto, že nám nedávajú príliš veľké porcie, ale to čo som uvidel dnes na tanieri mi vyrazilo dych. Hovädzí plátok s konštantnou hrúbkou v celom profile horko ťažko dva milimetre.
K tomu hovädziemu nič, čo som si šetril a uštipoval z neho po kúskoch ako pre myšku, boli knedle a omáčka. Chuť výborná, len ten plátok vo mne vzbudil podozrenie, že v našej kuchyni majú na rezanie mäsa nainštalovanú nejakú mimozemskú laserovú rezačku mäsa.
Scéna štvrtá - robiť dobre môže byť aj zlé
Za mestom bola mokrá cesta po nočnom daždi. Situácia bola taká, že som nemohol predbehnúť nákladnú Tatru pred sebou, tak som sa za ňou vliekol sedemdesiatkou až do ďalšej dediny. Šofér s Tatrou sa stiahol celkom na kraj, akoby gesto: veď predbiehaj...
Nedalo sa, tak jeho dobrá snaha prinášala iba oblak rozprášeného bahna z krajnice a tie kvapôčky sa hneď po dopade na moje čelné sklo menili na šedý povlak, cez ktorý nie je vidieť. Zväčšenie odstupu príliš nepomáhalo, tak stierače a ostrekovač pracovali naplno.
Scéna piata, záverečná - červená žiara v spätnom zrkadle
Spiatočná cesta vedie na východ, uháňal som si po prekonaní špičkových nástrah a slimačieho tempa v meste po diaľnici v ľavom pruhu. Tachometer som veľmi nesledoval, keď som v spätnom zrkadle zaregistroval čierny VW Passat ešte rýchlejší... Za čelným sklom mu svietili dve červené svetlá.
Stiahol som sa vpravo a Passat hneď predo mňa, vtedy sa mu za zadným sklom rozsvietil veľký nápis STOP POLÍCIA a začal spomaľovať... Ostatné je už hádam jasné... Pritlačený k zvodidlu som bol perfektne obslúžený, ani som nemusel vystúpiť z auta... Kontrola dokladov a mastná pokuta za prekročenie maximálnej dovolenej rýchlosti ma neminula...
______
Dodatok:
Všetko tu napísané je pravdou, iba posledného príbehu som sa zúčastnil len ako pozorovateľ...
Spomínané mesto = Trnava
.
Cesta do práce, krátko po východe slnka. Slnko hrá hlavnú úlohu v spätnom zrkadlovom efekte, keď sa auto otočí na západ, vo všetkých zrkadlách zažiari, silne zabliká veľká ohnivo-oranžová žiara čo môže oslepiť.
Keď som ten úžasný východ slnka v spätnom zrkadle uvidel prvýkrát, trochu ma to vystrašilo, bolo to ako keby mi niekto zozadu zablikal silnými reflektormi.
Scéna druhá - hviezdy a doprava na cestách
Tento efekt nie je každodenný, možno povedať, že našťastie, aj keď z toho dnešného som mal veľmi dobrý dojem. Vchádzal som z vedľajšej cesty do rušnej svetelnej križovatky, pri výpadku svetelnej signalizácie, v rannej špičke.
Prekvapilo ma, že vozidlá na hlavnej aj na vedľajších cestách plynulo prechádzali križovatkou, takpovediac na základe konsenzu, empatie a slušnosti. Začíname vari myslieť v duchu porozumenia, alebo to bolo dané zvláštnym postavením hviezd?
Scéna tretia - Mr. Bean, alebo Chaplin?
Najsmiešnejší úsek ranného cestovania je rozbitý železničný prejazd na konci mesta. Protiidúce autá na rozbitom koľajisku mi pripomínajú smiešne pohyby Ch. Chaplina, alebo Mr. Beana, ako sa tam kolíšu zboka na bok a žmurkajú svojimi rozsvietenými očami.
To priecestie je tak rozbité, že každý vodič bez výnimky dodržiava a hlboko podlieza pod maximálnu dovolenú rýchlosť 10 km/h. Na prejazde sú dve koľaje, jedna je funkčná, druhá je nepoužiteľná, obe jej koľajnice sú tak uvoľnené, že pri prechode áut sa rozkmitajú s amplitúdou až 10 centimetrov.
Medzihra - obedová scéna - žáner sci-fi
Nie je to tak dávno, čo som chválil našu podnikovú kuchyňu aj preto, že nám nedávajú príliš veľké porcie, ale to čo som uvidel dnes na tanieri mi vyrazilo dych. Hovädzí plátok s konštantnou hrúbkou v celom profile horko ťažko dva milimetre.
K tomu hovädziemu nič, čo som si šetril a uštipoval z neho po kúskoch ako pre myšku, boli knedle a omáčka. Chuť výborná, len ten plátok vo mne vzbudil podozrenie, že v našej kuchyni majú na rezanie mäsa nainštalovanú nejakú mimozemskú laserovú rezačku mäsa.
Scéna štvrtá - robiť dobre môže byť aj zlé
Za mestom bola mokrá cesta po nočnom daždi. Situácia bola taká, že som nemohol predbehnúť nákladnú Tatru pred sebou, tak som sa za ňou vliekol sedemdesiatkou až do ďalšej dediny. Šofér s Tatrou sa stiahol celkom na kraj, akoby gesto: veď predbiehaj...
Nedalo sa, tak jeho dobrá snaha prinášala iba oblak rozprášeného bahna z krajnice a tie kvapôčky sa hneď po dopade na moje čelné sklo menili na šedý povlak, cez ktorý nie je vidieť. Zväčšenie odstupu príliš nepomáhalo, tak stierače a ostrekovač pracovali naplno.
Scéna piata, záverečná - červená žiara v spätnom zrkadle
Spiatočná cesta vedie na východ, uháňal som si po prekonaní špičkových nástrah a slimačieho tempa v meste po diaľnici v ľavom pruhu. Tachometer som veľmi nesledoval, keď som v spätnom zrkadle zaregistroval čierny VW Passat ešte rýchlejší... Za čelným sklom mu svietili dve červené svetlá.
Stiahol som sa vpravo a Passat hneď predo mňa, vtedy sa mu za zadným sklom rozsvietil veľký nápis STOP POLÍCIA a začal spomaľovať... Ostatné je už hádam jasné... Pritlačený k zvodidlu som bol perfektne obslúžený, ani som nemusel vystúpiť z auta... Kontrola dokladov a mastná pokuta za prekročenie maximálnej dovolenej rýchlosti ma neminula...
______
Dodatok:
Všetko tu napísané je pravdou, iba posledného príbehu som sa zúčastnil len ako pozorovateľ...
Spomínané mesto = Trnava
.
2007/12/05
STOP nehodám
Čo nevidieť, sú tu Vianoce a s nimi zdanlivý, alebo skutočný pokoj. Šťastní sú tí, ktorí si naplánovali pobyt v atraktívnom prostredí hôr, alebo odlietajú do teplých krajín ako lastovičky. Horšie to budú mať tí, ktorí sa uspokoja s "teplom domova" pod obrazovkou televízneho prijímača, s množstvom dobrôt na preplnenom stole.
Dary pre svojich blízkych už iste máte, ja mám iba jeden nápad (tak trochu ukradnutý...):
Česká televízia má zaujímavú občasnú minútovú reláciu STOP, s krátkymi radami pre motoristov.. Napadlo mi, že by bolo užitočné zverejňovať na internete (alebo aj TV vysielaní) situačné náčrty, alebo ešte lepšie animáciu priebehu závažných, ale aj menej závažných dopravných nehôd s poukázaním na chyby a príčiny nehody - pre poučenie...
Dary pre svojich blízkych už iste máte, ja mám iba jeden nápad (tak trochu ukradnutý...):
Česká televízia má zaujímavú občasnú minútovú reláciu STOP, s krátkymi radami pre motoristov.. Napadlo mi, že by bolo užitočné zverejňovať na internete (alebo aj TV vysielaní) situačné náčrty, alebo ešte lepšie animáciu priebehu závažných, ale aj menej závažných dopravných nehôd s poukázaním na chyby a príčiny nehody - pre poučenie...
2007/12/04
Kde sú tí iní?
Citát z webu:
"Nestýkajte sa s ľuďmi, ktorí sa neustále sťažujú, nariekajú, fňukajú, a takisto sa vyhýbajte cynikom."
"Nestýkajte sa s ľuďmi, ktorí sa neustále sťažujú, nariekajú, fňukajú, a takisto sa vyhýbajte cynikom."
2007/12/01
Ako počasie
Včera som cestou do práce stretol sneženie. Najprv iba tak, ako by niekto sneh na ceste zametal neviditeľnou metlou, presýpal sa z miesta na miesto a na vozovke kreslil zvláštne lietajúce krivky.
Snehové vločky, riedko poletujúce sa lepili na čelné sklo, sledoval som ich ako sa premieňajú na kvapky vody. Nechcelo sa im skĺznuť - už ako voda sa držali na skle, chveli sa vo vetre až kým sa nespojili s ďalšou vločkou - až potom spolu skĺzli na kapotu.
Bolo to divadlo, odvádzajúce pozornosť, ale netrvalo dlho, za mestom sa sniežik premenil na riadnu fujavicu, na ceste bolo za chvíľu takmer 5 cm snehu, viditeľnosť sa skrátila, stierači kmitali naplno a ja som sa výnimočne do práce nenáhlil.
Tešil som sa z jazdy s novými zimnými pneumatikami na zasneženej ceste, užíval som si prvú poriadnu zimnú pohodu v snehovej fujavici vo vykúrenom aute... Takú zimu mám rád. Tešil som sa na prvý riadny sobotný výlet do zasneženého lesa...
Aušak... človek mieni, zima mení... na počasie nikdy nie je spoľahnutie. Dnes tu bol pravý opak peknej zimnej nálady, sneh zmizol tak rýchlo, ako rýchlo napadol. Zdá sa mi, že politické predpovede sú spoľahlivejšie, ako tie o počasí... A čo je ešte horšie, moja nálada kopíruje výkyvy počasia...
Dnes pokles o 3 body...
Snehové vločky, riedko poletujúce sa lepili na čelné sklo, sledoval som ich ako sa premieňajú na kvapky vody. Nechcelo sa im skĺznuť - už ako voda sa držali na skle, chveli sa vo vetre až kým sa nespojili s ďalšou vločkou - až potom spolu skĺzli na kapotu.
Bolo to divadlo, odvádzajúce pozornosť, ale netrvalo dlho, za mestom sa sniežik premenil na riadnu fujavicu, na ceste bolo za chvíľu takmer 5 cm snehu, viditeľnosť sa skrátila, stierači kmitali naplno a ja som sa výnimočne do práce nenáhlil.
Tešil som sa z jazdy s novými zimnými pneumatikami na zasneženej ceste, užíval som si prvú poriadnu zimnú pohodu v snehovej fujavici vo vykúrenom aute... Takú zimu mám rád. Tešil som sa na prvý riadny sobotný výlet do zasneženého lesa...
Aušak... človek mieni, zima mení... na počasie nikdy nie je spoľahnutie. Dnes tu bol pravý opak peknej zimnej nálady, sneh zmizol tak rýchlo, ako rýchlo napadol. Zdá sa mi, že politické predpovede sú spoľahlivejšie, ako tie o počasí... A čo je ešte horšie, moja nálada kopíruje výkyvy počasia...
Dnes pokles o 3 body...
2007/11/27
Cesta do praveku spomienok
Je zimné slnečné ráno, nízko letiace slnko robí aj malým autám veľký tieň. Môj tieň má dve veľké uši, lebo smerujem presne na západ. Rádio Expres hlási možnosť poľadovice na celom západnom Slovensku. Radar mojich očí je nastavený na povrch vozovky, žiadne varovanie, žiadna výstraha. Ľad nemá dôvod líznuť suchú cestu prvej triedy, ani diaľnicu na mojom úseku.Som v pohode, aj keď trochu meškám. Z parkoviska práve niekto odchádza a uvoľňuje mi jediné možné miesto pre môjho malého dravca s levom na kapote. Prepínam na úsporný režim, cestou od vrátnice na pracovisko sa hrabem vo včerajších spomienkach. Dominuje im vernisáž nádherných obrazov amatérskej maliarky Márie Liškovej, mojej niekdajšej kolegyne.
Toľko starých známych sa málokedy zíde na jednom mieste. S každým by som sa rád vrátil o značný počet rokov dozadu, lovím v pamäti zabudnuté mená a tváre. Niektoré sa vôbec nezmenili, akoby sa im zastavil čas. Uvedomujem si pravidlo, podľa ktorého sa vrásky zapisujú do tvárí ľudí - nie je to len ťažký život, ale hlavne vzťah k životu, či človek dokáže pozitívne myslieť.
Pozitívne myslenie, o ktorom sa tak často hovorí má svoj zmysel, má svoj overený vplyv na kvalitu života. Píšem si do hlavy túto múdrosť ako sledujem ľudí z mojej minulosti. Ten má síce šedivú hlavu, ale na pozadí tváre vidieť nemiznúci úsmev - je stále taký aký býval pred rokmi.. Kolegyňa, ktorá prežila ťažké roky, sa mi prihovára s úsmevom na tvári presne taká ako vtedy, ako by práve vstávala zo svojej kancelárskej stoličky.
Dávam si tieto veci do súvislostí, skúmam svoje vlastné postoje a zisťujem, že v zásade sa dívam na svet cez dostatočne ružové okuliare, ale v oblasti úsmevov mám veľa zmeškaného na vlastný neprospech... Som skúpy na úsmev, vždy k nemu hľadám dôvod, no nie vždy ho nachádzam. Už viem, že len úsmev je cestou do budúcnosti, že trvale zamračená tvár je krokom späť...
Foto z vernisáže: M. Lišková: Poľné kvety na stole
2007/11/24
Ťukanda
Ľudský svet sa žije hlavne v mladosti... Vtedy nasávame život plnými pľúcami, každým pórom pokožky a celou dušou. Učíme sa rýchlo, spoznávame zákony prírody a spoločnosti v ktorej žijeme. Prežívame najväčšie lásky a najväčšie sklamania.
Rozprávame a učíme sa občas aj múdro mlčať a počúvať iných. Človek je tvor spoločenský, k prežitiu potrebuje rozhovor. Keď sa nemá s kým rozprávať, prihovára sa aj baranom, kravám i skalám a bútľavým vŕbam, alebo rozpráva sám so sebou a naťukáva vety do počítača...
Ak človek dlho mlčí, už nežije...
Upozornenie: Ako každá múdrosť, aj táto má len obmedzenú platnosť - podľa situácie a momentálnej potreby, ale v zásade je pravdivá, ak akceptujeme množstvo výnimiek :).
Rozprávame a učíme sa občas aj múdro mlčať a počúvať iných. Človek je tvor spoločenský, k prežitiu potrebuje rozhovor. Keď sa nemá s kým rozprávať, prihovára sa aj baranom, kravám i skalám a bútľavým vŕbam, alebo rozpráva sám so sebou a naťukáva vety do počítača...
Ak človek dlho mlčí, už nežije...
Upozornenie: Ako každá múdrosť, aj táto má len obmedzenú platnosť - podľa situácie a momentálnej potreby, ale v zásade je pravdivá, ak akceptujeme množstvo výnimiek :).
2007/11/23
Výrazné postavy
Niekedy je najťažšie vrátiť sa do zabehaných koľají, keď sa reťaz každodenných príhod a postrehov pretrhne. Niektoré udalosti zapadnú do zabudnutia, iné rýchlo strácajú svoju aktuálnosť a o iných je lepšie nehovoriť...Tak napríklad práca, ktorá povinne prináša každý deň niečo nové, tentokrát akosi zovšednela. Asi to bude tým, že z krátkych zadaní sa prešlo na dlhšie termínovanú úlohu. Neobjavujú sa ani pitoreskné postavičky, o ktorých by sa dali písať romány. Naokolo na pracovisku sú len takí normálni, obyčajní ľudia, ťažko sa hľadajú výrazné postavy pre opis...
Iba včera som objavil mladú blondínu, toho času zafarbenú na havraniu čerň, holdujúcu silným motorkám. Jej koníčkom je Honda s objemom motora 1 liter. Objavil som aj kolegu, ktorý fotografuje a ukázal mi svoj album vlastných fotografií, ktorý si sám zhotovil. Prekrásne dielo obsahuje 60 fotografií s krátkymi textami... Hneď som si povedal: Aj ja chcem!
Dnes, po dlhšom čase som skúsil relaxovať vo vodnom živle... Podvodná masáž, trysková masáž, perličkový kúpeľ, horúca voda a plávanie v osviežujúcej, jemne chladivej vode. Tak trochu v malom som skúšal napodobniť germu... Ani tam nebolo výrazných postáv, možno iba jedna, s dvomi výraznými G-bodmi (GPOS)...
2007/11/20
Oslava
Osláviť možno výročie narodenia, meno, ale aj štátny alebo cirkevný sviatok. Pripomínať si významné udalosti je poučné, lebo na minulosti staviame budúcnosť.
Aj prácu si možno uctiť v rôznych podobách - modli sa a pracuj, práca - matka pokroku, práca oslobodzuje... Od pradávna, od čias keď sa z opice stal človek (alebo od čias, keď boli Adam s Evou vyhnaní z raja) sa začal písať nekončiaci príbeh ľudskej práce. Tej práce, ktorá prináša každodenný chlieb a bez ktorej nie sú koláče.
Práca je jedným z pilierov života. Druhým je jedlo a tretím je spánok a odpočinok. Milovanie možno zaradiť k oddychu, ale svojim spôsobom aj k práci, lebo milovanie je prácou na pokračovaní rodu, úsilím o zachovanie života. Človek potrebuje svoj každodenný kúsok práce, bez ktorej nemôže žiť...
Kedysi dávno práca a telesný pohyb patrili nerozlučne k sebe. Dnes to už tak nie je. Práca ostala prácou a kondícia sa udržiava športom a cvičením. Práca už nie je len námaha, pri ktorej tečie z čela pot... Mnohí pracujú iba hlavou, cez počítače a možno nie je ďaleko doba, keď budú hlavy inštalované priamo do počítačov...
Práca je aj dopracovanie sa k pointe príbehu...
Začal som oslavou, chcel som sa zamyslieť nad nedávnym oslavným oparom nad vrcholkami blogov "sme", nad slohovými prácami k aktuálnemu politickému a spoločenskému výročiu, ale nechcem nosiť drevo do lesa s monokultúrou, trochu vzdialenou tomu sviatku, tak som radšej skončil v nikdy nekončiacom príbehu o práci...
Aj prácu si možno uctiť v rôznych podobách - modli sa a pracuj, práca - matka pokroku, práca oslobodzuje... Od pradávna, od čias keď sa z opice stal človek (alebo od čias, keď boli Adam s Evou vyhnaní z raja) sa začal písať nekončiaci príbeh ľudskej práce. Tej práce, ktorá prináša každodenný chlieb a bez ktorej nie sú koláče.
Práca je jedným z pilierov života. Druhým je jedlo a tretím je spánok a odpočinok. Milovanie možno zaradiť k oddychu, ale svojim spôsobom aj k práci, lebo milovanie je prácou na pokračovaní rodu, úsilím o zachovanie života. Človek potrebuje svoj každodenný kúsok práce, bez ktorej nemôže žiť...
Kedysi dávno práca a telesný pohyb patrili nerozlučne k sebe. Dnes to už tak nie je. Práca ostala prácou a kondícia sa udržiava športom a cvičením. Práca už nie je len námaha, pri ktorej tečie z čela pot... Mnohí pracujú iba hlavou, cez počítače a možno nie je ďaleko doba, keď budú hlavy inštalované priamo do počítačov...
Práca je aj dopracovanie sa k pointe príbehu...
Začal som oslavou, chcel som sa zamyslieť nad nedávnym oslavným oparom nad vrcholkami blogov "sme", nad slohovými prácami k aktuálnemu politickému a spoločenskému výročiu, ale nechcem nosiť drevo do lesa s monokultúrou, trochu vzdialenou tomu sviatku, tak som radšej skončil v nikdy nekončiacom príbehu o práci...
2007/11/13
Kam sa stráca elán?
Nielen môj, ale aj v najbližšom okolí. Je to realita, alebo je to iba moje zdanie? Čítam dosť blogov, ale mnohé iba povrchne zhodnotím a idem ďalej... Nedokážem sa začítať do únavnej šedej vrstvy tejto sféry, nedokážem hľadať ihlu v kope sena, čakám na gejzír, alebo aspoň vodopád. Čakám na burácajúci zvuk a spŕšku jemných kvapiek vody.
Nemám rád články, ktoré sa tvária múdro, mám rád tie čo múdre sú. Nevoňajú mi tie s ambíciou, ako by chceli získať honorár za počet slov, lebo chápem veci aj keď sú vypovedané stručne a jasne. Mám rád tie, ktoré vedia pútať každým nasledujúcim slovom. Jednoducho by som povedal, že ma oslovujú "kvalitné" veci, ale to som už na šikmej ploche definície kvality.
Sebakriticky - chyba je asi vo mne... Napriek tomu sú dni, v ktorých objavujem skvosty prozaického ducha, alebo nádielku múz, ktoré otvárajú hlavy básnikom. Klenoty ako stvorené pre človeka, ktorý si nepotrpí na okrasy, ale rád vníma krásu v jej podstate. Tak prosím, nemlčte klenotníci, určite tu nie som jediný zákazník..!
Nemám rád články, ktoré sa tvária múdro, mám rád tie čo múdre sú. Nevoňajú mi tie s ambíciou, ako by chceli získať honorár za počet slov, lebo chápem veci aj keď sú vypovedané stručne a jasne. Mám rád tie, ktoré vedia pútať každým nasledujúcim slovom. Jednoducho by som povedal, že ma oslovujú "kvalitné" veci, ale to som už na šikmej ploche definície kvality.
Sebakriticky - chyba je asi vo mne... Napriek tomu sú dni, v ktorých objavujem skvosty prozaického ducha, alebo nádielku múz, ktoré otvárajú hlavy básnikom. Klenoty ako stvorené pre človeka, ktorý si nepotrpí na okrasy, ale rád vníma krásu v jej podstate. Tak prosím, nemlčte klenotníci, určite tu nie som jediný zákazník..!
2007/11/11
2007/11/10
Zdržíme sa minimálne
Chodíte do spoločnosti? Páni si nahodia slušný oblek, dámy veľkú róbu a odkráčame na kultúrne a spoločenské podujatia. Ak máme psa, tak ho musíme chodiť pravidelne venčiť. Ak máme auto, aj s ním musíme chodiť do spoločnosti...
Kultúrny človek sa za prácou i za kultúrou vozí vo svojom aute. Naštartuje ho, dá ho umyť, naleje doňho benzín a vyrazí do práce. Do práce sa chodí jednotne, v takzvaných dopravných špičkách, čo je čas určený na spoločenské stretnutia áut. Je to podobné ako u blogerov - bloger môže písať doma samostatne, ale kým nechodí na tzv. blogostretká, nie je kompletným blogerom...
Autá sa v kolóne posúvajú pomaly, krok za krokom, chvíľu postoja, vzájomne sa okukávajú, občas na seba zablikajú od vzrušenia a tie najviac nabudené energiou do seba aj ťuknú... Sú autá, ktoré chcú byť všade prvé, náhlia sa po rýchlostných cestách i diaľniciach bez ohľadu na prekážky, vydávajú zo seba kinetickú energiu po milióny rokov nahromadenú v surovej nafte..
Niektoré autá sú na cestách každý deň, iné iba na veľké sviatky. Sviatočné autá jazdia opatrne, až provokatívne, čím zdržiavajú tie rýchle, každodenne venčené... Pri venčení autá vydávajú rôzne zvuky, z výfuku im vystupujú splodiny horenia a občas kvapká aj akási tekutina... V kolóne a v zápche sa navzájom otravujú výfukovými plynmi. Kyslíka je však zatiaľ dosť.
Šoféri po sebe pokukujú, sledujú svojich predjazdcov, radia, zrýchľujú a brzdia. Počúvajú pri tom hudbu z jemných melódií prekladanú správami o dopravnej situácii, o haváriách na cestách, o mŕtvych ľuďoch aj o mŕtvych autách..
Slová sa jemne obtierajú o uši...
"Na križovatke sa zrazili tri autá, dvaja ľudia zomreli na mieste nehody a dvoch odviezli do nemocnice s ťažkými zraneniami... Jeden pruh je neprejazdný, dopravu riadia policajti.... Zdržíte sa minimálne..." Zdržíme sa minimálne, tak len rýchlo vpred, k nášmu cieľu, veď ešte nie sme na rade...
Kultúrny človek sa za prácou i za kultúrou vozí vo svojom aute. Naštartuje ho, dá ho umyť, naleje doňho benzín a vyrazí do práce. Do práce sa chodí jednotne, v takzvaných dopravných špičkách, čo je čas určený na spoločenské stretnutia áut. Je to podobné ako u blogerov - bloger môže písať doma samostatne, ale kým nechodí na tzv. blogostretká, nie je kompletným blogerom...
Autá sa v kolóne posúvajú pomaly, krok za krokom, chvíľu postoja, vzájomne sa okukávajú, občas na seba zablikajú od vzrušenia a tie najviac nabudené energiou do seba aj ťuknú... Sú autá, ktoré chcú byť všade prvé, náhlia sa po rýchlostných cestách i diaľniciach bez ohľadu na prekážky, vydávajú zo seba kinetickú energiu po milióny rokov nahromadenú v surovej nafte..
Niektoré autá sú na cestách každý deň, iné iba na veľké sviatky. Sviatočné autá jazdia opatrne, až provokatívne, čím zdržiavajú tie rýchle, každodenne venčené... Pri venčení autá vydávajú rôzne zvuky, z výfuku im vystupujú splodiny horenia a občas kvapká aj akási tekutina... V kolóne a v zápche sa navzájom otravujú výfukovými plynmi. Kyslíka je však zatiaľ dosť.
Šoféri po sebe pokukujú, sledujú svojich predjazdcov, radia, zrýchľujú a brzdia. Počúvajú pri tom hudbu z jemných melódií prekladanú správami o dopravnej situácii, o haváriách na cestách, o mŕtvych ľuďoch aj o mŕtvych autách..
Slová sa jemne obtierajú o uši...
"Na križovatke sa zrazili tri autá, dvaja ľudia zomreli na mieste nehody a dvoch odviezli do nemocnice s ťažkými zraneniami... Jeden pruh je neprejazdný, dopravu riadia policajti.... Zdržíte sa minimálne..." Zdržíme sa minimálne, tak len rýchlo vpred, k nášmu cieľu, veď ešte nie sme na rade...
2007/11/07
Veľa slov
Veľa slov môže uškodiť myšlienke. Ak pri rozhovore začnem premýšľať o človeku, ktorý rozpráva a nemyslím na význam jeho slov, môže byť na príčine príliš rozvláčne rozprávanie (alebo je to príťažlivá žena :). Ľudia, čo svoj príbeh "šperkujú" množstvom zbytočných slov a odbočeniami od témy, sa obvykle radi počúvajú.
Za všetko môže synchronizácia verbálneho prejavu s myslením. Človek nemôže rozprávať rýchlejšie, ako myslí, ak sa o to pokúsi, odbočuje, opakuje sa, alebo tára hlúposti... Dobrý rečník musí byť ako dobrý hráč šachu - musí vidieť niekoľko viet dopredu... Rozdiel je len v rýchlosti - šachista má na myslenie pohodu a čas, rečník nie. Jeho myslenie musí mať synchrónny predstih.
Vypovedané slovo už nemožno stiahnuť späť ani stádom volov. Písomný prejav je oproti ústnemu v obrovskej výhode. Napísané slová a vety je možné vygumovať, prepísať, nikomu neukázať a zahodiť... Svoj text si môžem pred zverejnením viackrát prečítať a vnímať ho z pozície čitateľa. Výhoda, ktorá čitateľa oprávňuje k prísnejšiemu posudzovaniu...
Za všetko môže synchronizácia verbálneho prejavu s myslením. Človek nemôže rozprávať rýchlejšie, ako myslí, ak sa o to pokúsi, odbočuje, opakuje sa, alebo tára hlúposti... Dobrý rečník musí byť ako dobrý hráč šachu - musí vidieť niekoľko viet dopredu... Rozdiel je len v rýchlosti - šachista má na myslenie pohodu a čas, rečník nie. Jeho myslenie musí mať synchrónny predstih.
Vypovedané slovo už nemožno stiahnuť späť ani stádom volov. Písomný prejav je oproti ústnemu v obrovskej výhode. Napísané slová a vety je možné vygumovať, prepísať, nikomu neukázať a zahodiť... Svoj text si môžem pred zverejnením viackrát prečítať a vnímať ho z pozície čitateľa. Výhoda, ktorá čitateľa oprávňuje k prísnejšiemu posudzovaniu...
2007/11/06
Ako v starom Ríme
Všetci berú, ako za dávnych čias keď senátori, štátny úradníci a hádam aj sám cisár brali úplatky a provízie za vybavenie vecí žiadateľov... Senátor, či úradník, keď zobral úplatok, cítil sa zaviazaný tú vec vybaviť. Pokladal to za vec svojej cti...
Tí čo brali sa báli iba tých, ktorí nebrali... Kto neberie, je podozrivý, lebo za tým postojom je niečo neobvyklé - kto neberie, chce sa odlíšiť od masy, je to fanatik čo kašle na rodinu a sleduje len svoje vysoké politické ciele, je to nebezpečný karierista...
______________________________________________________
Tí čo brali sa báli iba tých, ktorí nebrali... Kto neberie, je podozrivý, lebo za tým postojom je niečo neobvyklé - kto neberie, chce sa odlíšiť od masy, je to fanatik čo kašle na rodinu a sleduje len svoje vysoké politické ciele, je to nebezpečný karierista...
______________________________________________________
"...ak sa v zdravotníctve zaužíva, že kvalitne ošetrený je len ten, kto dá úplatok, čo marginalizované skupiny? Chudobní sa v korupčnej spoločnosti dostávajú ešte viac na perifériu." (KN)
"Dnes každý slobodne hlavne nadáva, študuje sa s pomocou peňaženiek a kradne sa verejne a podľa zákona. Kedysi som bol aj proti úplatkom..." (Marek)
2007/11/05
5 korunový príbeh
Hovorí sa, že kto nemá v hlave, má v pätách... Zaparkoval som auto v garáži a pokračoval som do mesta na poštu zaplatiť niekoľko podlžností a niečo si aj vyinkasovať... Žiadne veľké peniaze, ale ostal som v pluse, tak som sa chystal aj na malý nákup potravín.
Kým som sa dostal k okienku, všetko som si spočítal a odčítal, aby som tak trénoval svoje matematické neuróny... Kufrík som položil na dolnú poličku pod okienkom, hotovosť som si riadne prepočítal, všetko sedelo, dokonca som urobil niečo, čo nezvyknem robiť - nechal som poštárke 5 Sk...
Odkráčal som spokojný sám so sebou, naštartoval som svoj 35 ročný bicykel a zľahka som sa presunul proti vetru do Kauflandu, o pár ulíc ďalej. Pri košíkoch som začal cítiť, že mi niečo chýba... Jasné - kufrík... Okamžite som nabral opačný kurz a rýchlym tempom som trielil k pošte. V duchu som kalkuloval, o čo môžem prísť...
Z hľadiska hodnôt nič moc.. ale sú veci, ktoré sú nenahraditeľné už aj tým, že nikdy naisto nebudem vedieť presne čo tam vlastne bolo... Aj kufrík už má svoje roky, ale drží sa výborne, ľúto by mi bolo za ním...
Matne si spomínam - je tam oceľový meter za 160 Sk, kalkulačka za 25, USB kľúč (64 MB - smiešnosť z dnešného pohľadu...), okuliare a dokonca optická myš za 600, ktorú si nosím do roboty... Neuveriteľné, ale oni mi tam dali k počítaču archaickú myš s guličkou...
Mrzelo by ma, že by som prišiel o návod na obsluhu auta, s ktorým už dva týždne jazdím a neviem zbaviť palubné hodiny letného času... Práve dnes som si zobral domov príručku, že si to doma nalistujem...
To všetko mi prebehlo hlavou kým som sa sklonil k okienku s mojou pokladníčkou, lebo na poličke kufrík nebol... Vzácna pani ma hneď spoznala, vzala kufrík a podala mi ho so slovami, že nejaká pani si to všimla a kufrík jej dala odložiť. Vďaka, nie nadarmo sa hovorí, že za všetkým (dobrým) treba vidieť ženu...
Teraz by ste čakali moje obvyklé klišé, že poštárka sa na mňa pri odovzdávaní kufríka usmiala a ja som sa roztápal vďačnosťou... Nie! Ostala naprosto nezúčastnená, s vážnou tvárou... Za 5 korún sa predsa neusmeje... A ja, spokojný a zadychčaný a vďačný i tej neznámej dobrej žene.
Kým som sa dostal k okienku, všetko som si spočítal a odčítal, aby som tak trénoval svoje matematické neuróny... Kufrík som položil na dolnú poličku pod okienkom, hotovosť som si riadne prepočítal, všetko sedelo, dokonca som urobil niečo, čo nezvyknem robiť - nechal som poštárke 5 Sk...
Odkráčal som spokojný sám so sebou, naštartoval som svoj 35 ročný bicykel a zľahka som sa presunul proti vetru do Kauflandu, o pár ulíc ďalej. Pri košíkoch som začal cítiť, že mi niečo chýba... Jasné - kufrík... Okamžite som nabral opačný kurz a rýchlym tempom som trielil k pošte. V duchu som kalkuloval, o čo môžem prísť...
Z hľadiska hodnôt nič moc.. ale sú veci, ktoré sú nenahraditeľné už aj tým, že nikdy naisto nebudem vedieť presne čo tam vlastne bolo... Aj kufrík už má svoje roky, ale drží sa výborne, ľúto by mi bolo za ním...
Matne si spomínam - je tam oceľový meter za 160 Sk, kalkulačka za 25, USB kľúč (64 MB - smiešnosť z dnešného pohľadu...), okuliare a dokonca optická myš za 600, ktorú si nosím do roboty... Neuveriteľné, ale oni mi tam dali k počítaču archaickú myš s guličkou...
Mrzelo by ma, že by som prišiel o návod na obsluhu auta, s ktorým už dva týždne jazdím a neviem zbaviť palubné hodiny letného času... Práve dnes som si zobral domov príručku, že si to doma nalistujem...
To všetko mi prebehlo hlavou kým som sa sklonil k okienku s mojou pokladníčkou, lebo na poličke kufrík nebol... Vzácna pani ma hneď spoznala, vzala kufrík a podala mi ho so slovami, že nejaká pani si to všimla a kufrík jej dala odložiť. Vďaka, nie nadarmo sa hovorí, že za všetkým (dobrým) treba vidieť ženu...
Teraz by ste čakali moje obvyklé klišé, že poštárka sa na mňa pri odovzdávaní kufríka usmiala a ja som sa roztápal vďačnosťou... Nie! Ostala naprosto nezúčastnená, s vážnou tvárou... Za 5 korún sa predsa neusmeje... A ja, spokojný a zadychčaný a vďačný i tej neznámej dobrej žene.
2007/11/04
Nejasná správa o konci sveta
Rád si požičiavam osvedčené titulky. V tomto prípade ide len o taký malý svet, o jeden malý byt. Keď chlap ostane dva dni sám doma, myslí si, že svet je gombička, že ten byt, tak ako ho našiel uprataný, o dva dni odovzdá v rovnakom stave na ďalšie používanie. Chyba lávky, alebo ako sa dnes hovorí - chyba v programe.
Keď som sám, môžem si čokoľvek, kdekoľvek odložiť, len tak na moment, veď mi to nikto nepreloží inam a o chvíľu to tam nájdem. Ani tanier, či príbor netreba za každým použitím hneď umývať... Vlastne načo príbor? Stačia ruky a povedzme si, ešte nôž, maximálne lyžica, na vojne zvaná "bager". Veď načo sa zaoberať detailami, my chlapi riešime dôležité veci...
O dva dni prichádza Sodoma a Gomora v podobe spustošeného bytu... Tu sú reklamné letáky na stoličke, tam kopa neumytého riadu (kde sa vzala?), omrvinky z chleba tam, kde by sa vôbec nemali dostať, videokazety roztiahnuté na podlahe v obývačke ako vejár, ostatná technika s klbkom pospletaných káblov okolo...
Nehovorím o šatstve, tu niečo domáce, tam zase "out", veď ešte dnes pôjdem von... Lenže čas slobody sa neúprosne skracuje, byt sa musí dostať nejakým zázrakom do pôvodného stavu... Kedy to mám zvládnuť, kde začať a ako na to? To sú horúce otázky dneška. Neviem, aký na to majú systém ženy? Hej, musí to byť v systéme...!
Tak mi napadlo, že na vytvorenie systému je najlepší počítač... On má rozum a veľa si pamätá... Otváram líščie okná, automaticky nabieham na blogy... čo je nové? Po pol hodine unavený z čítania podobných táranín o ničom, ťukám na voľbu "Nový príspevok" a píšem tieto svoje táraniny... To je bludný kruh, to je koniec sveta... Vzdávam to a zajtra sa budem kajať.
Keď som sám, môžem si čokoľvek, kdekoľvek odložiť, len tak na moment, veď mi to nikto nepreloží inam a o chvíľu to tam nájdem. Ani tanier, či príbor netreba za každým použitím hneď umývať... Vlastne načo príbor? Stačia ruky a povedzme si, ešte nôž, maximálne lyžica, na vojne zvaná "bager". Veď načo sa zaoberať detailami, my chlapi riešime dôležité veci...
O dva dni prichádza Sodoma a Gomora v podobe spustošeného bytu... Tu sú reklamné letáky na stoličke, tam kopa neumytého riadu (kde sa vzala?), omrvinky z chleba tam, kde by sa vôbec nemali dostať, videokazety roztiahnuté na podlahe v obývačke ako vejár, ostatná technika s klbkom pospletaných káblov okolo...
Nehovorím o šatstve, tu niečo domáce, tam zase "out", veď ešte dnes pôjdem von... Lenže čas slobody sa neúprosne skracuje, byt sa musí dostať nejakým zázrakom do pôvodného stavu... Kedy to mám zvládnuť, kde začať a ako na to? To sú horúce otázky dneška. Neviem, aký na to majú systém ženy? Hej, musí to byť v systéme...!
Tak mi napadlo, že na vytvorenie systému je najlepší počítač... On má rozum a veľa si pamätá... Otváram líščie okná, automaticky nabieham na blogy... čo je nové? Po pol hodine unavený z čítania podobných táranín o ničom, ťukám na voľbu "Nový príspevok" a píšem tieto svoje táraniny... To je bludný kruh, to je koniec sveta... Vzdávam to a zajtra sa budem kajať.
2007/11/02
2007/10/31
Zakliata Trnava
Dva kilometre pred Trnavou, v smere od Šelpíc, sa zastavil život. Kolóna áut sa vôbec nehýbala, potom po kúskoch, proste nuda. Vtedy som dostal nápad , zdokumentovať ten postup...
Po prvú svetelnú križovatku za pol hodiny...
Celkový čas prejazdu mestom: 60 minút... Ráno to bolo ešte horšie, pokazila sa svetelná signalizácia na prechode trate v smere do Šelpíc. Závora hore, ale červené svetlo bliká... Pohlo sa to až keď dvaja železniční policajti nastúpili namiesto blikajúcich červených svetiel.
V nasledujúcich dňoch sa budem vyhýbať Trnave širokým oblúkom.... ale všade to bude zlé. Šťastné cesty ! ... a vráťte sa od svojich zosnulých živí a zdraví...
Po prvú svetelnú križovatku za pol hodiny...
Celkový čas prejazdu mestom: 60 minút... Ráno to bolo ešte horšie, pokazila sa svetelná signalizácia na prechode trate v smere do Šelpíc. Závora hore, ale červené svetlo bliká... Pohlo sa to až keď dvaja železniční policajti nastúpili namiesto blikajúcich červených svetiel.V nasledujúcich dňoch sa budem vyhýbať Trnave širokým oblúkom.... ale všade to bude zlé. Šťastné cesty ! ... a vráťte sa od svojich zosnulých živí a zdraví...
2007/10/29
24 hodín a jedna radosť
Rád by som urobil hrubú čiaru za dnešným dňom, ale v živote hrubé čiary nefungujú. Život sa skladá iba z malých a veľkých radostí a bolestí. Niekedy mám pocit, že radosť je len jedna, ani malá, ani veľká, lebo radosti sa nedajú porovnávať veľkosťou, ale iba okolnosťami, v ktorých prichádzajú.
Práca mi dnes dala to, čo sa od nej očakáva (okrem výplaty) - uspokojenie plynúce z úspešného doriešenia projektu, hoci aj v osemnástom variante, vyjadrené pochvalou od zväčša neprístupnej šéfky, pred rozvinutou hasičskou zástavou... Myslím, že jedno takéto uspokojenie na deň stačí.
Záver môjho dňa bol poznačený zlosťou na istého pána architekta, ktorý postavil dva rady garáží s takou malou medzerou, že ani také malé auto ako je Peugeot 206 nie je ľahké vopchať do chlievika. Je to stará história, ale až teraz prišlo aj na mňa.
Keď si predstavím, že dvakrát za deň tam budem cúvať, je mi zle. To rozhodne musí vyvážiť nejaká "veľká" radosť v každom z budúcich dní... alebo aspoň taká maličká... pani vedúca prosím, aspoň úsmev...
Práca mi dnes dala to, čo sa od nej očakáva (okrem výplaty) - uspokojenie plynúce z úspešného doriešenia projektu, hoci aj v osemnástom variante, vyjadrené pochvalou od zväčša neprístupnej šéfky, pred rozvinutou hasičskou zástavou... Myslím, že jedno takéto uspokojenie na deň stačí.
Záver môjho dňa bol poznačený zlosťou na istého pána architekta, ktorý postavil dva rady garáží s takou malou medzerou, že ani také malé auto ako je Peugeot 206 nie je ľahké vopchať do chlievika. Je to stará história, ale až teraz prišlo aj na mňa.
Keď si predstavím, že dvakrát za deň tam budem cúvať, je mi zle. To rozhodne musí vyvážiť nejaká "veľká" radosť v každom z budúcich dní... alebo aspoň taká maličká... pani vedúca prosím, aspoň úsmev...
2007/10/27
ZMENA ADRESY
Oznamujem všetkým, že som zmenil adresu môjho blogu, prosím tých, ktorí majú "waboviny" v odkazoch, aby si namiesto (http://imadein.blogspot.com/) vložili novú adresu:
http://waboviny.blogspot.com/
ďakujem
...
http://waboviny.blogspot.com/
ďakujem
...
Mária
Na počiatku sme videli prázdnu jamu, asi tak 2x1m, hlbokú skoro 2 m a po stranách dva kopce hliny...
Zdravas Mária... sestra, amen.
Na jar v roku 1948 priviezli na konskom povoze dieťa s matkou. To bola prvá dlhá cesta Márie. Ponáhľali sa, lebo ju chcela vidieť stará mama. Keď ju uvidela, krátko na to spokojne zomrela.Medzi vencami a kyticami kvetov ležala pokojne Mária, vedľa nej v zamyslení jej tri deti...
Keď mala Mária 2 roky, ešte nevedela rozprávať, iba niekoľko slov. Zrazu začala z ničoho nič čisto rozprávať.Rodina vyjadruje sústrasť pozostalým, ženy v sále začínajú odriekavať mariánske litánie...
Mária bola najmladšia, preto ju všetci mali radi. Polovičnou sirotou sa stala vo svojich troch rokoch... Na otcových pleciach ostali štyri deti.Pane, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa. Kriste zmiluj sa. Kriste zmiluj sa. Svätá Mária, oroduj za nás...
Ťažké roky nového režimu jej detstvo príliš nepoznačili, vďaka rodine, ktorá sa postarala o výchovu detí.Nekonečný prúd litánií drása myseľ i srdce... Poklop truhly navždy zakryje Márii výhľad na tento svet...
Stredoškolské štúdiá ukončila pod láskavým dohľadom otca. Začal jej všedný každodenný život.Mladý kňaz sa lúči v mene zosnulej s týmto svetom a končí s vierou a nádejou v nekonečný život...
Zakrátko prišiel manžel a neskôr aj tri deti... Aj otec u nej našiel dôstojné miesto na prežitie staroby.Z chóru sa ozvali anjelské spevy. Nádherný zbor ženských hlasov spieva známe cirkevné piesne s novými ľudskými slovami... Ten zbor nás odprevádza na to konečné miesto...
Mária sa nikdy na nič nesťažovala, vychovala svoje deti, najprv spolu s manželom a po jeho odchode sama, až do poslednej chvíle.Spev žien a modlitba nad čerstvým hrobom:
Zdravas Mária... sestra, amen.
2007/10/22
Stroj času nefunguje
Dopravná špička v meste vrcholí. Nenáhlim sa domov, je mi celkom dobre, sedieť v aute a počúvať hudbu z rádia. Sedím, radím, pridávam, brzdím... Spojka, rýchlosť, jemne plyn a neutrál.... a tak donekonečna.
Po desiatich minútach sa mi dokonca raz podarilo zasunúť dvojku. Tak som dnes v Trnave strávil dvadsať minút. Automaticky, ako stroj sledujem slimačiu premávku pred sebou, aj v zrkadle a z rádia ma varuje hlas: Spomaľ máš privysokú rýchlosť... Inštinktívne brzdím.
To je dnešná doba - rýchla, len autá sa občas zaseknú a vlečú sa slimačím tempom v našom náhlení.
Pri ďalšom semafore stojím, aj keď je zelený, za križovatkou nie je pre mňa miesto, tak sa v duchu pokúšam vrátiť do pokojného sveta (?) dávnej minulosti, do čias našich starých rodičov a prarodičov (do čias aj krvavých vojen).
Ako by vnímali náš súčasný životný štýl, techniku a kultúru? Aký by bol ich reálny život našimi súčasnými očami? Cestovanie strojom času ma prenáša do minulosti. Pokúšam sa spojiť súčasnosť s minulosťou - nedá sa, nezhodnosť v mnohých aspektoch.
Nohy sú unavené od ustavičného šliapania na pedále. Túžim po rýchlej jazde, vraciam sa z minulosti do dneška. Na kruháku je už voľno, radím a zrýchľujem, už je dobre. Aj jemné melódie sú jemnejšie, rytmus rytmickejší.
Som voľný, ručičku držím na maxime a míňam nákladiaky... o chvíľu som doma, v našej milovanej súčasnosti... Rád som naladený na súčasnosť a nechápem prečo nás chcú niektorí ľudia vrátiť do minulosti?
Po desiatich minútach sa mi dokonca raz podarilo zasunúť dvojku. Tak som dnes v Trnave strávil dvadsať minút. Automaticky, ako stroj sledujem slimačiu premávku pred sebou, aj v zrkadle a z rádia ma varuje hlas: Spomaľ máš privysokú rýchlosť... Inštinktívne brzdím.
To je dnešná doba - rýchla, len autá sa občas zaseknú a vlečú sa slimačím tempom v našom náhlení.
Pri ďalšom semafore stojím, aj keď je zelený, za križovatkou nie je pre mňa miesto, tak sa v duchu pokúšam vrátiť do pokojného sveta (?) dávnej minulosti, do čias našich starých rodičov a prarodičov (do čias aj krvavých vojen).
Ako by vnímali náš súčasný životný štýl, techniku a kultúru? Aký by bol ich reálny život našimi súčasnými očami? Cestovanie strojom času ma prenáša do minulosti. Pokúšam sa spojiť súčasnosť s minulosťou - nedá sa, nezhodnosť v mnohých aspektoch.
Nohy sú unavené od ustavičného šliapania na pedále. Túžim po rýchlej jazde, vraciam sa z minulosti do dneška. Na kruháku je už voľno, radím a zrýchľujem, už je dobre. Aj jemné melódie sú jemnejšie, rytmus rytmickejší.
Som voľný, ručičku držím na maxime a míňam nákladiaky... o chvíľu som doma, v našej milovanej súčasnosti... Rád som naladený na súčasnosť a nechápem prečo nás chcú niektorí ľudia vrátiť do minulosti?
2007/10/20
Jedna pani povedala...
Vlastne to nebola pani, bol to Jano. Bol s manželkou na fláme a čosi vypil, tak si za volant sadla jeho žena.
Keď vchádzali do úzkej uličky, náhlivo ich obchádzalo auto, v zúženom priestore tak nešťastne, že na oboch autách odrazilo zrkadlá...
Jano so ženou boli prekvapení, keď vystúpili, že to bolo policajné auto s policajtmi z miestneho oddelenia...
Šofér - policajt začal zoširoka:
- Tak čo včul? Jano hneď zistil, že policajt je neistý, zaduploval:
- Čo včul, čo včul? Vy ste sa tam strkali, na vašej strane bola prekážka, mali ste počkať. Čo teraz? Teraz zavoláme policajtov...
- Akých policajtov? Veď my sme policajti..!
- Zavoláme normálnych policajtov... Nedal sa Jano a iste myslel na dopravákov. Zabralo to.
- Veď ja vám to zaplatím, dajte si to opraviť, začal z druhého konca policajt, mám tu 500 korún, vezmite si ich a keď to bude opravené, doplatím... Jano sa okúňal, že až potom...
- Len si ich zoberte, ja sa poznám, keď vám ich nedám, aj tak ich miniem na hlúposti, dôvodil policajt.
Jano sa nechal presvedčiť. Dal auto opraviť, stálo to 1500 a už na to skoro zabudol, keď sa po mesiaci ozval policajt a poctivo vyrovnal svoj dlh, aj keď nebol "normálny"... len sa mu nezdalo, že to bolo také drahé, ale čo už? Dobrí policajti ešte nevymreli.
Keď vchádzali do úzkej uličky, náhlivo ich obchádzalo auto, v zúženom priestore tak nešťastne, že na oboch autách odrazilo zrkadlá...
Jano so ženou boli prekvapení, keď vystúpili, že to bolo policajné auto s policajtmi z miestneho oddelenia...
Šofér - policajt začal zoširoka:
- Tak čo včul? Jano hneď zistil, že policajt je neistý, zaduploval:
- Čo včul, čo včul? Vy ste sa tam strkali, na vašej strane bola prekážka, mali ste počkať. Čo teraz? Teraz zavoláme policajtov...
- Akých policajtov? Veď my sme policajti..!
- Zavoláme normálnych policajtov... Nedal sa Jano a iste myslel na dopravákov. Zabralo to.
- Veď ja vám to zaplatím, dajte si to opraviť, začal z druhého konca policajt, mám tu 500 korún, vezmite si ich a keď to bude opravené, doplatím... Jano sa okúňal, že až potom...
- Len si ich zoberte, ja sa poznám, keď vám ich nedám, aj tak ich miniem na hlúposti, dôvodil policajt.
Jano sa nechal presvedčiť. Dal auto opraviť, stálo to 1500 a už na to skoro zabudol, keď sa po mesiaci ozval policajt a poctivo vyrovnal svoj dlh, aj keď nebol "normálny"... len sa mu nezdalo, že to bolo také drahé, ale čo už? Dobrí policajti ešte nevymreli.
Dule
Keďže som už zjedol posledné papriky a rajčiny z vlastnej záhrady, tak som sa prvýkrát po dlhom čase pozrel na trh.
Ponuka bola celkom slušná, paprika sa dala nakúpiť za 15 až 20 korún, rajčiny od 15 do 40 Sk. Tie lacné za nič nestáli, tie drahé mi nepripadali príliš výhodné, ale natrafil som na cenu 18 Sk, trhovník sa ich už chcel zbaviť, tak som kúpil skoro 3 kg za 40 korún a sú veľmi pekné, zdravé...
Inú zeleninu som nekupoval, iba pár kúskov brokolice do dnešnej polievky a pár dúl od môjho dodávateľa tabakových priesad... To už mnohí hádam ani nevedia, čo za ovocie sú dule.
Dula (Cydonia) je za surova nejedlá avšak upravená chutí výborne. V starom grécku bola symbolom lásky a plodnosti. Čerstvé plody sú nejedlé, ale sušia sa nakrájané na lupienky pri teplote do 50 °C.
Semená dule sa nejedia, lebo obsahujú toxické látky. Sušené plody sa používajú pri žalúdočných problémoch a bolestiach krku, ďalej proti hnačke a krvácaniu. Robia sa z nich výborné kompóty, a marmelády.
Dule sa dávajú do skríň, bielizeň prevoňajú a ich vôňa zároveň odpudzuje hmyz, takže sa dajú použiť ako ochrana proti moliam..
Ponuka bola celkom slušná, paprika sa dala nakúpiť za 15 až 20 korún, rajčiny od 15 do 40 Sk. Tie lacné za nič nestáli, tie drahé mi nepripadali príliš výhodné, ale natrafil som na cenu 18 Sk, trhovník sa ich už chcel zbaviť, tak som kúpil skoro 3 kg za 40 korún a sú veľmi pekné, zdravé...
Inú zeleninu som nekupoval, iba pár kúskov brokolice do dnešnej polievky a pár dúl od môjho dodávateľa tabakových priesad... To už mnohí hádam ani nevedia, čo za ovocie sú dule.
Dula (Cydonia) je za surova nejedlá avšak upravená chutí výborne. V starom grécku bola symbolom lásky a plodnosti. Čerstvé plody sú nejedlé, ale sušia sa nakrájané na lupienky pri teplote do 50 °C.
Semená dule sa nejedia, lebo obsahujú toxické látky. Sušené plody sa používajú pri žalúdočných problémoch a bolestiach krku, ďalej proti hnačke a krvácaniu. Robia sa z nich výborné kompóty, a marmelády.
Dule sa dávajú do skríň, bielizeň prevoňajú a ich vôňa zároveň odpudzuje hmyz, takže sa dajú použiť ako ochrana proti moliam..
2007/10/17
Po práci legraci
Vypomohol som si (opäť) českou klasikou od Jana Wericha, dúfam, že to na mňa nikto nepichne jazykovednému ústavu... Úžasne sa mi vydaril začiatok nového pracovného cyklu. Ja totiž pracujem na trojmesačné cykly, tri mesiace v práci, potom tri mesiace prázdnin. A tak dokolečka to ide, výnimkou je iba leto, v lete nepracujem zo zásady, lebo je teplo.
Kým som prázdninoval, nastalo v práci niekoľko významných zmien, o ktorých tu samozrejme nebudem písať, ešte to, aby si to prečítal môj šéf a letel by som. Prekvapilo ma, že naše oddelenie už nesedí na druhom poschodí, ale na prízemí. Tie podlažia sa podobajú ako vajce vajcu, tak vo mne ostal zvláštny pocit, že duchom som na druhom a telom na prízemí.
Pôsobilo to na mňa ako mágio (neviem čo je to mágio, ale znie to vzletne a záhadne). Vždy keď som vyšiel z pracovne na chodbu, mal som pocit, že sa vznášam. Pocitovo som kráčal po chodbe druhého poschodia a zároveň som cítil nízku úroveň našej súčasnosti... Bol to napriek tomu príjemný pocit, tak som často vychádzal z miestnosti načerpať trochu magického stavu beztiaže...
Práca je vo svojej podstate inšpiratívna. Nikdy sa mi doma pri PC nerojilo v hlave toľko námetov a príbehov, ako prvé dva dni v práci (veď ma za to aj niektorí v diskutujúci pochválili). Musel som vziať do ruky pero, zošit a písať a písať. Musel som tie myšlienky zachytiť, aby sa nevyparili. Viete, že lebka je pórovitá a niektoré veci sa tak po čase z hlavy vyparia..?
Spočiatku som nemal prístupové heslo do môjho konta, pracovať som nemohol :), tak som iba vymýšľal. Nebudem viac prezrádzať, z mojich začiatkov, iste by vás ani nezaujalo rozprávanie o tom, ako sa naša podniková kuchyňa zopsula, ale novinka z Trnavy možno áno.
- viete, že v Trnave pokračujú vo výstavbe severného obchvatu mesta? Prvá etapa bude dokončená na budúci rok a druhá v roku 2009... To je dobrá správa. Tu je originál výkresu obchvatu.. Čo k tomu dodať? Po práci zábavu a srandičky, to tak má byť...
Spomenul som tu Jana Wericha, bol to múdry a vtipný pán a preto, že máme po práci, doprajte si aj trochu humoru ...... Neobanujete..!
Kým som prázdninoval, nastalo v práci niekoľko významných zmien, o ktorých tu samozrejme nebudem písať, ešte to, aby si to prečítal môj šéf a letel by som. Prekvapilo ma, že naše oddelenie už nesedí na druhom poschodí, ale na prízemí. Tie podlažia sa podobajú ako vajce vajcu, tak vo mne ostal zvláštny pocit, že duchom som na druhom a telom na prízemí.
Pôsobilo to na mňa ako mágio (neviem čo je to mágio, ale znie to vzletne a záhadne). Vždy keď som vyšiel z pracovne na chodbu, mal som pocit, že sa vznášam. Pocitovo som kráčal po chodbe druhého poschodia a zároveň som cítil nízku úroveň našej súčasnosti... Bol to napriek tomu príjemný pocit, tak som často vychádzal z miestnosti načerpať trochu magického stavu beztiaže...
Práca je vo svojej podstate inšpiratívna. Nikdy sa mi doma pri PC nerojilo v hlave toľko námetov a príbehov, ako prvé dva dni v práci (veď ma za to aj niektorí v diskutujúci pochválili). Musel som vziať do ruky pero, zošit a písať a písať. Musel som tie myšlienky zachytiť, aby sa nevyparili. Viete, že lebka je pórovitá a niektoré veci sa tak po čase z hlavy vyparia..?
Spočiatku som nemal prístupové heslo do môjho konta, pracovať som nemohol :), tak som iba vymýšľal. Nebudem viac prezrádzať, z mojich začiatkov, iste by vás ani nezaujalo rozprávanie o tom, ako sa naša podniková kuchyňa zopsula, ale novinka z Trnavy možno áno.
- viete, že v Trnave pokračujú vo výstavbe severného obchvatu mesta? Prvá etapa bude dokončená na budúci rok a druhá v roku 2009... To je dobrá správa. Tu je originál výkresu obchvatu.. Čo k tomu dodať? Po práci zábavu a srandičky, to tak má byť...
Spomenul som tu Jana Wericha, bol to múdry a vtipný pán a preto, že máme po práci, doprajte si aj trochu humoru ...... Neobanujete..!
2007/10/16
Autocenzúra
V hlave mávam, kopu nápadov na písanie, ale nie všetky sa dostanú von. Hlava je ako väzenie pre myšlienky. Je to prísne strážený objekt z ktorého vychádzajú slová, ktoré si už svoje odsedeli, dostali amnestiu, alebo proste prišiel ich čas. Ich príchod na svet musí byť vždy schválený príslušným cenzorom.
Vnútri, v hlave sa z myšlienok skladajú zo slov vety, niekedy sa ťažko hľadajú slová, inokedy sú hneď po ruke. Hlava je vlastne taká malá pôrodnica, teda "gynda" slov. Nie sú tam síce lekári, iba tí slovní cenzori, ktorí pomáhajú slovám na svet.
Autocenzúru nevozíme v autách, ale nosíme ju v hlavách. Tam niekde, medzi šedou kôrou a ústnou dutinou je taká neviditeľná diera, cez ktorú sa rodia zo slov schválené vety. Vety môžu byť holé, alebo rafinovane zaobalené. Niektoré sú iba výkrikom, či vzdychom.
Ústa sú pôrodným otvorom slov. Zväčša sú dosť veľké, slová vychádzajú ľahko a bez pôrodných bolestí. Niekedy sa vrátia ako bumerang. Tam hore v hlave sedia vážni páni v čiernych oblekoch a pečiatkujú každú kompletnú sadu slov.
Dámy sú tam tiež, kontrolujú slová a slovné spojenia pre vyjadrenie pocitov. Dámy sú v ľahkom odeve, ktorý zdôrazňuje ich vnady, aby tak pútali a rozptyľovali pozornosť pánov cenzorov. Občas sa stáva, že pre tie vzrušené pohľady páni zanedbajú svoje cenzorské povinnosti a pustia na svet aj hovadiny, vulgarizmy, či erotické súvetia a vzdychy precházdajúce do tvrdého porna.
Nuž, veru tak je to na tomto svete, aj v našich mužských hlavách - za všetkým je žena. Neviem ako to funguje v hlavách krásnych žien... To ešte stále neviem...
Niekedy slová neprichádzajú na svet cez ústny otvor, ale sa rodia takými smiešnymi pohybmi ruky s perom po papieri, alebo ťukaním do klávesnice... Pôrodu myšlienok rukou sa hovorí masturbácia...
Je to paradox, ale v modernej dobe sa takto rodí veľa slov, hlavne v blogosfére....
______________________________________________________
Citlivým povahám sa ospravedlňujem, dnes mám vypnutú autocenzúru (to tie ženy)...
Vnútri, v hlave sa z myšlienok skladajú zo slov vety, niekedy sa ťažko hľadajú slová, inokedy sú hneď po ruke. Hlava je vlastne taká malá pôrodnica, teda "gynda" slov. Nie sú tam síce lekári, iba tí slovní cenzori, ktorí pomáhajú slovám na svet.
Autocenzúru nevozíme v autách, ale nosíme ju v hlavách. Tam niekde, medzi šedou kôrou a ústnou dutinou je taká neviditeľná diera, cez ktorú sa rodia zo slov schválené vety. Vety môžu byť holé, alebo rafinovane zaobalené. Niektoré sú iba výkrikom, či vzdychom.
Ústa sú pôrodným otvorom slov. Zväčša sú dosť veľké, slová vychádzajú ľahko a bez pôrodných bolestí. Niekedy sa vrátia ako bumerang. Tam hore v hlave sedia vážni páni v čiernych oblekoch a pečiatkujú každú kompletnú sadu slov.
Dámy sú tam tiež, kontrolujú slová a slovné spojenia pre vyjadrenie pocitov. Dámy sú v ľahkom odeve, ktorý zdôrazňuje ich vnady, aby tak pútali a rozptyľovali pozornosť pánov cenzorov. Občas sa stáva, že pre tie vzrušené pohľady páni zanedbajú svoje cenzorské povinnosti a pustia na svet aj hovadiny, vulgarizmy, či erotické súvetia a vzdychy precházdajúce do tvrdého porna.
Nuž, veru tak je to na tomto svete, aj v našich mužských hlavách - za všetkým je žena. Neviem ako to funguje v hlavách krásnych žien... To ešte stále neviem...
Niekedy slová neprichádzajú na svet cez ústny otvor, ale sa rodia takými smiešnymi pohybmi ruky s perom po papieri, alebo ťukaním do klávesnice... Pôrodu myšlienok rukou sa hovorí masturbácia...
Je to paradox, ale v modernej dobe sa takto rodí veľa slov, hlavne v blogosfére....
______________________________________________________
Citlivým povahám sa ospravedlňujem, dnes mám vypnutú autocenzúru (to tie ženy)...
2007/10/15
Chodím s novou priateľkou
Omladol som pri nej najmenej o 10 rokov. Je pekná, aj keď mnohé iné sú krajšie, ale na tejto sa mi páči jej jednoduchá krása, nenáročnosť prešpikovaná prvkami dokonalosti. Jej tvary sú rovnako príťažlivé, ako prísľuby, ktoré skrýva pod svojim povrchom.
Viem, že žiadna nie je dokonalá... Medzi dobré vlastnosti tejto mojej patrí mladícka dynamika, poslušnosť a snaha urobiť do bodky presne to, čo si želám. Dokonca niektoré moje želania, vykonáva lepšie, rýchlejšie a rafinovanejšie, ako by som si to urobil sám, bez jej premyslených postupov...
Trochu ma omamuje jej silná vôňa, ale akceptujem to, lebo je to vôňa mladosti, ktorá časom vyprchá. Je naozaj poslušná, ľahko sa dá ovládať a usmerňovať aj pri najrýchlejších pohyboch. Stačí sa jemne dotknúť niektorých citlivých bodov a ozve sa z nej hudba sfér. Obľúbil som si ju na prvý pohľad, dnes ráno...
Bohužiaľ nie je celkom moja, patrí inému, mojou je iba dočasne... Je to firemná Pežótka 206...
Viem, že žiadna nie je dokonalá... Medzi dobré vlastnosti tejto mojej patrí mladícka dynamika, poslušnosť a snaha urobiť do bodky presne to, čo si želám. Dokonca niektoré moje želania, vykonáva lepšie, rýchlejšie a rafinovanejšie, ako by som si to urobil sám, bez jej premyslených postupov...
Trochu ma omamuje jej silná vôňa, ale akceptujem to, lebo je to vôňa mladosti, ktorá časom vyprchá. Je naozaj poslušná, ľahko sa dá ovládať a usmerňovať aj pri najrýchlejších pohyboch. Stačí sa jemne dotknúť niektorých citlivých bodov a ozve sa z nej hudba sfér. Obľúbil som si ju na prvý pohľad, dnes ráno...
Bohužiaľ nie je celkom moja, patrí inému, mojou je iba dočasne... Je to firemná Pežótka 206...
2007/10/13
Pravda víťazí
Kúpil som si Pravdu a s ňou aj DVD "OMO - cesta do praveku".
Bol to vynikajúci nápad, výnimočne silný zážitok z dokumentárneho filmu Pavla Barabáša z plavby dravou Etiópskou riekou OMO, na okolí prales, bez spojenia s technickým svetom... Stretnutia s ľuďmi z kmeňov žijúcich v priamom spojení s prírodou, ako pred tisícročiami, vo svojom svete, z nášho pohľadu v praveku...
Bol som uchvátený hlavne výbornou kamerou, ktorá nepodľahla súčasným módnym trendom, bola absolútne pravdivá. Tak som ju vnímal. Na pozadí pokojných, aj dynamických záberov som obdivoval prácu kameramana v prostredí plnom možných zvratov a prekvapení.
Tento film mi pripomenul dávne doby cestovateľov Zigmunda a Haznelku a môžem konštatovať, že sa nič nezmenilo, stále sú na zemi miesta, kde akoby sa zastavil čas, ale nie život... Stále sú na svete ľudia, ktorých túžba po dobrodružstve vedie do neznámych kútov sveta...
Okolo rieky Omo žijú ľudia na úrovni svojich skromných každodenných potrieb, pracovať pre každodenné jedlo, každodenný úlovok a potom sa celkom prirodzene aj zabaviť spevom a rytmickým tancom. Majú svoje ideály krásy, často chodia úplne nahí.
Ale majú aj svoj svet bojov, vojen medzi kmeňmi... Nič sa v zásade nezmenilo po stáročia, len namiesto luku a šípov majú samopaly...
Som vďačný sám sebe za ten výborný nápad, kúpiť si Pravdu s DVD a nie iné noviny, som vďačný Pavlovi Barabášovi a jeho odvážnym cestovateľom, ktorí podstúpili dobrodružstvo v praveku sveta. Šesť odvážlivcov na rafte, odkázaných len na seba.
...
"Najlepší expedičný film" OMO - cesta do praveku
scenár, strih, réžia: Pavol Barabáš
kamera: Pavol Barabáš
hudba: Michal Ničík
Bol to vynikajúci nápad, výnimočne silný zážitok z dokumentárneho filmu Pavla Barabáša z plavby dravou Etiópskou riekou OMO, na okolí prales, bez spojenia s technickým svetom... Stretnutia s ľuďmi z kmeňov žijúcich v priamom spojení s prírodou, ako pred tisícročiami, vo svojom svete, z nášho pohľadu v praveku...
Bol som uchvátený hlavne výbornou kamerou, ktorá nepodľahla súčasným módnym trendom, bola absolútne pravdivá. Tak som ju vnímal. Na pozadí pokojných, aj dynamických záberov som obdivoval prácu kameramana v prostredí plnom možných zvratov a prekvapení.
Tento film mi pripomenul dávne doby cestovateľov Zigmunda a Haznelku a môžem konštatovať, že sa nič nezmenilo, stále sú na zemi miesta, kde akoby sa zastavil čas, ale nie život... Stále sú na svete ľudia, ktorých túžba po dobrodružstve vedie do neznámych kútov sveta...
Okolo rieky Omo žijú ľudia na úrovni svojich skromných každodenných potrieb, pracovať pre každodenné jedlo, každodenný úlovok a potom sa celkom prirodzene aj zabaviť spevom a rytmickým tancom. Majú svoje ideály krásy, často chodia úplne nahí.
Ale majú aj svoj svet bojov, vojen medzi kmeňmi... Nič sa v zásade nezmenilo po stáročia, len namiesto luku a šípov majú samopaly...
Som vďačný sám sebe za ten výborný nápad, kúpiť si Pravdu s DVD a nie iné noviny, som vďačný Pavlovi Barabášovi a jeho odvážnym cestovateľom, ktorí podstúpili dobrodružstvo v praveku sveta. Šesť odvážlivcov na rafte, odkázaných len na seba.
...
"Najlepší expedičný film" OMO - cesta do praveku
scenár, strih, réžia: Pavol Barabáš
kamera: Pavol Barabáš
hudba: Michal Ničík
2007/10/12
Dnes u mňa neprší
Ľudia sa často rozčuľujú nad chovaním iných, niekedy sa zdá, že oprávnene, inokedy je to na zváženie... Tak mi včera mladá (sympatická) suseda povedala: - Pán sused, neserte ma! Uznajte, že som nemohol voči dáme reagovať adekvátne, tak som sa na ňu iba usmial a ona zmiernila reč..
Celkom rád s touto susedou diskutujem, aj keď som v takom prípade v menšinovom postavení, lebo už som stratil niekdajšiu prax v skoku do reči... Som iste zvláštny človek, lebo málokto sa s ňou pustí do vážnej debaty. Problém je v tom, že z jej dlhého prejavu, s viacnásobne opakovaným motívom je treba vybrať racionálne jadro a to ostatné si nevšímať...
Nedávno ma v telefóne začala oslovovať "Môj zlatý..." (podotýkam, že nemáme spolu žiadne techtle-mechtle), až sa mi srdce rozbúšilo, ale nezaváhal som a hneď som jej to vrátil rovnakou mincou, čo ju trochu zarazilo, prezradila to krátka pauza v prúde slov, v ktorej si ten film pustila ešte raz a pochopila že nie sme z tej istej planéty...
Nezadržateľné prúdy slov mi v zásade nevadia, dokonca v ženských prúdoch sa niekedy nechám unášať vlastnou fantáziou a potom mám problém nadviazať niť... :) Vadí mi, ak sa tie vlny nekonečne opakujú, aj keď sa hovorí, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, toto viacnásobné omývanie tou istou vodou mi nepripadá očistné...
Taký pestrofarebný je náš život, každý má niečo za ušami, každý má inú povahu, schopnosti a talenty... Preto som ku každej odchýlke od normálu (čo je to normál?), od mojej predstavy (človek ako ja...) veľmi tolerantný... Dokonca až tak, že si hovorím - veď ľudská povaha je ako počasie... škoda sa rozčuľovať, že prší, páli slnko, alebo mrzne a sneží, to je vyššia moc...
Hlavné je, že každý deň (každý človek) je iný.
Celkom rád s touto susedou diskutujem, aj keď som v takom prípade v menšinovom postavení, lebo už som stratil niekdajšiu prax v skoku do reči... Som iste zvláštny človek, lebo málokto sa s ňou pustí do vážnej debaty. Problém je v tom, že z jej dlhého prejavu, s viacnásobne opakovaným motívom je treba vybrať racionálne jadro a to ostatné si nevšímať...
Nedávno ma v telefóne začala oslovovať "Môj zlatý..." (podotýkam, že nemáme spolu žiadne techtle-mechtle), až sa mi srdce rozbúšilo, ale nezaváhal som a hneď som jej to vrátil rovnakou mincou, čo ju trochu zarazilo, prezradila to krátka pauza v prúde slov, v ktorej si ten film pustila ešte raz a pochopila že nie sme z tej istej planéty...
Nezadržateľné prúdy slov mi v zásade nevadia, dokonca v ženských prúdoch sa niekedy nechám unášať vlastnou fantáziou a potom mám problém nadviazať niť... :) Vadí mi, ak sa tie vlny nekonečne opakujú, aj keď sa hovorí, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, toto viacnásobné omývanie tou istou vodou mi nepripadá očistné...
Taký pestrofarebný je náš život, každý má niečo za ušami, každý má inú povahu, schopnosti a talenty... Preto som ku každej odchýlke od normálu (čo je to normál?), od mojej predstavy (človek ako ja...) veľmi tolerantný... Dokonca až tak, že si hovorím - veď ľudská povaha je ako počasie... škoda sa rozčuľovať, že prší, páli slnko, alebo mrzne a sneží, to je vyššia moc...
Hlavné je, že každý deň (každý človek) je iný.
2007/10/11
Zrod vegetariána
Aj veľké rozhodnutia sú niekedy úžasne jednoduché a ľahké, tak som sa dnes rozhodol stať sa vegetariánom. Ako hovorím, bolo to veľmi ľahké, lebo na obed (aj na večeru) som mal také dobre vypražené chutnučké fašírky z bravčového mäsa a k tomu dobre pomastené varené zemiaky s petržlenovou vňaťou ozdobené.
Čo vám budem hovoriť, jednoducho pochúťka... K večeri ešte pribudla navrch štrúdľa v dvoch variantoch - jedna jablkovo-orechová, druhá hruškovo-maková. Niet lepšieho klinca po fašírke ako dobre naplnený závin a keď je človek tak dobre napapaný, začne vymýšľať hlúposti, až kým ho nepremôže únava z dobre urobeného jedla.
Kým som zdriemol, povedal som si, že takto to ďalej nejde, predsa len treba prejsť na racionálnu výživu, lebo nech je fašírka akokoľvek chutná, je to len kus mletého opáleného mäsa a to vraj nie je zdravé. Ja už som taký, keď som dobre najedený, aj hladovku by som držal, pravda, len kým znovu nevyhladnem.
Tak sa vo mne v tejto chvíli zrodil vegetarián... No veď uvidíme, ako dlho mu to vydrží... už mám aj zajtrajšie raňajky naplánované - ako prasiatko - kukuričné vložky (asi malo byť vločky...) s čokoládovou príchuťou nasypané do smotanového jogurtu... už sa teším na ráno... len neviem, ako prespím túto noc naplnenú fašírkami.
Čo vám budem hovoriť, jednoducho pochúťka... K večeri ešte pribudla navrch štrúdľa v dvoch variantoch - jedna jablkovo-orechová, druhá hruškovo-maková. Niet lepšieho klinca po fašírke ako dobre naplnený závin a keď je človek tak dobre napapaný, začne vymýšľať hlúposti, až kým ho nepremôže únava z dobre urobeného jedla.
Kým som zdriemol, povedal som si, že takto to ďalej nejde, predsa len treba prejsť na racionálnu výživu, lebo nech je fašírka akokoľvek chutná, je to len kus mletého opáleného mäsa a to vraj nie je zdravé. Ja už som taký, keď som dobre najedený, aj hladovku by som držal, pravda, len kým znovu nevyhladnem.
Tak sa vo mne v tejto chvíli zrodil vegetarián... No veď uvidíme, ako dlho mu to vydrží... už mám aj zajtrajšie raňajky naplánované - ako prasiatko - kukuričné vložky (asi malo byť vločky...) s čokoládovou príchuťou nasypané do smotanového jogurtu... už sa teším na ráno... len neviem, ako prespím túto noc naplnenú fašírkami.
2007/10/09
Heuréka
Našiel som to! Konečne už viem, že slepé črevo nie je appendix a appendix nie je zbytočný...
Takže slečna z vtipu, ktorá chce za mierny poplatok ukazovať miesto kde jej vyoperovali slepé črevo, vlastne myslí na appedix, lebo pri operácii "slepého čreva" sa vždy odstraňuje iba appendix, nie slepé črevo...
Slečna sa nemá čím chváliť, lebo tento tenký výbežok má podľa najnovších teórií veľký význam pri obnove črevnej mikroflóry...
Páni doktori (alebo vrátnici v nemocnici, ako sa kedysi hovorievalo) by nemali len tak, na počkanie odstraňovať tento vzácny kúsok... :)
Viac informácií: osel
Takže slečna z vtipu, ktorá chce za mierny poplatok ukazovať miesto kde jej vyoperovali slepé črevo, vlastne myslí na appedix, lebo pri operácii "slepého čreva" sa vždy odstraňuje iba appendix, nie slepé črevo...
Slečna sa nemá čím chváliť, lebo tento tenký výbežok má podľa najnovších teórií veľký význam pri obnove črevnej mikroflóry...
Páni doktori (alebo vrátnici v nemocnici, ako sa kedysi hovorievalo) by nemali len tak, na počkanie odstraňovať tento vzácny kúsok... :)
Viac informácií: osel
2007/10/06
Ig ceny
Po dlhšom čase som sa dobre zabavil na článku z "osla" o udeľovaní cien "Ig Nobel 2007". Ceny Ig Nobel udeľujú každoročne v Cambridge (USA). V stručnosti o niektorých tohtoročných ocenneniach...
Cena mieru
- armáde za výskum s cieľom zostrojiť zbraň, ktorá z vojakov urobí vzájomne sexuálne príťažlivé osoby, zbraň nazývaná aj "gay bomba".
Letectvo
- cenu získal kolektív z univerzity v Quilmes za výskum pôsobenia Viagry na škrečkov pri prekonávaní časových pásiem.
Výživa
- za vynález polievkovej misy s konštantnou hladinou a výskum prejedania sa ľudí v blahobyte...
Fyzika
- za štúdium obrazcov na pokrčenom obruse...
Chémia
- cena za projekt na produkciu umelej vanilky z maštaľného hnoja...
...
Myslím, že to stačí na priblíženie americkej "cimermanológie", podrobnosti nájdete na stránke Ig Nobel ceny 2007
.
Cena mieru
- armáde za výskum s cieľom zostrojiť zbraň, ktorá z vojakov urobí vzájomne sexuálne príťažlivé osoby, zbraň nazývaná aj "gay bomba".
Letectvo
- cenu získal kolektív z univerzity v Quilmes za výskum pôsobenia Viagry na škrečkov pri prekonávaní časových pásiem.
Výživa
- za vynález polievkovej misy s konštantnou hladinou a výskum prejedania sa ľudí v blahobyte...
Fyzika
- za štúdium obrazcov na pokrčenom obruse...
Chémia
- cena za projekt na produkciu umelej vanilky z maštaľného hnoja...
...
Myslím, že to stačí na priblíženie americkej "cimermanológie", podrobnosti nájdete na stránke Ig Nobel ceny 2007
.
2007/10/05
Pizza zadarmo
Niekde, už ani neviem kde, som čítal odkaz na nejedlé waboviny. Dnes preto chcem, aby boli jedlé aspoň virtuálne..Tiež som sa niekde, už ani neviem kde vyjadril, že pizzu nemám rád... Teraz to chcem uviesť na pravú mieru, lebo to neznamená, že by som ju nezjedol, iba ju príliš nemilujem (citite ten jemný rozdiel - mať rád a milovať?). Mám radšej jednoduché jedlá, ako slanina, bryndza, mastný chlieb s cibuľou.. :)
Trochu to preháňam, ale fakt je, že pizza je taliansky vynález, tak ako rôzne cestoviny a špagety, okrem makových slížov a šúľancov, tie sú naše, tie si nedáme... Aj pizza sa už dostáva do našej kuchyne, len stále neviem ako ju treba písať... V krátkom slovníku je uvedená ako pizza a číta sa ako picca, ale ja by som to vyslovil jednoducho pica...
Odbočil som do Talianska a pritom som chcel práve o slovenskej pizzi, lebo tak ako sa v slovníku, aklimatizovala, zaradila sa aj medzi typické slovenské jedlá... Neveríte? Včera som dostal letáčik,z neďalekej pizzerie a v ponuke sú okrem iného aj takéto lahôdky:
Gazdovská pikantná - saláma, klobása, feferóny, cibuľa
Maďarská - syr, debrecínska šunka, feferóny, cibuľa
Chlapská - syr, saláma, tabasco, vajce, feferóny, cibuľa
Dračí dych - syr, šunka, olomoucke syrečky, cesnak .... mňam
Bačov sen - smotana, syr, oštiepok, slanina, klobása .... NOVINKA
a konečne aj:
Pizza - posúch - cesnakovo-olivový olej
Na záver silný reklamný ťah: PIZZA ZADARMO !!! Každá jedenásta zadarmo!
Tak neviem, hádam ani dve by som nezvládol... ale poriadny chlap by mohol a hneď by ho aj zapísali do Guinnessovej knihy rekordov...
2007/10/03
Poetické zamyslenie
Ak máte náladu na čítanie poézie a chcete sa jej rýchlo zbaviť, zadajte do gúglu výrazy: básne, poézia... Garantujem, že po prečítaní niekoľkých básní zo stránok, z akéhokoľvek výberu, stratíte chuť na poéziu, na dlhší čas...
Každý deň stretnúť úsmev
Niekedy je to tak, že odrazu je tma... Znie to až neuveriteľne, že včera išlo o to, stretnúť človeka každodenne a nielen to, stretnúť človeka s úsmevom.. Čo môže byť viac? Doma, v meste kde som prežil život, takýchto ľudí stretávam často, možno aj každý deň.
Sú to starí známi, kolegovia z práce, alebo len ľudia, ktorých rozoznávam z diaľky podľa spôsobu chôdze, podľa zvyčajného oblečenia a nakoniec aj podľa tváre a niekedy aj podľa mena. Stačí len naznačiť úsmev, byť prvý a stretnem človeka s úsmevom. Je jedno, či na ulici, či v obchode, ale aj hocikde inde, lebo všade tu som doma.
Tak som si pomyslel, aké by to bolo, presťahovať sa do iného mesta, do neznáma... Bol by som odrazu sám? Kto z ľudí by mi bol človekom a kto by opätoval môj úsmev?
Sú to starí známi, kolegovia z práce, alebo len ľudia, ktorých rozoznávam z diaľky podľa spôsobu chôdze, podľa zvyčajného oblečenia a nakoniec aj podľa tváre a niekedy aj podľa mena. Stačí len naznačiť úsmev, byť prvý a stretnem človeka s úsmevom. Je jedno, či na ulici, či v obchode, ale aj hocikde inde, lebo všade tu som doma.
Tak som si pomyslel, aké by to bolo, presťahovať sa do iného mesta, do neznáma... Bol by som odrazu sám? Kto z ľudí by mi bol človekom a kto by opätoval môj úsmev?
2007/10/02
Zastavenie
Viem, že by sa patrilo napísať viac ako jednu vetu, ale niekedy aj tá jedna stačí podnietiť fantáziu. Niekedy dokonca aj fantáziu diskutujúcich.. O diskutéroch však len v dobrom, lebo oni sú korením blogu, ich si treba vážiť a ja si ich vážim.. Tých verných, aj tých druhých, ktorí sa tu len tak náhodne zastavia (zastavili) a pridajú (pridali) svoj názor počas uplynulých 17 mesiacov k mojim 162 zamysleniam na wabovinách...
Ďakujem...
___________
motto pod čiarou:
Ďakujem...
___________
motto pod čiarou:
"Kvalita a osobnost bloggera formuje i kvalitu komentářů. Pod skvělým blogem jsou skvělé komentáře, pod hloupým blogem jsou hloupé komentáře..."
(z diskusie k článku "Psát blog je stále těžší a těžší")
2007/09/29
2007/09/27
Stav pohody a večne mladé ženy
Vždy keď sa dostanem do stavu pohody, čas začína plynúť zdanlivo pomalšie, všetko stíham, nič mi neutečie, na všetko mám čas... Zakaždým však nasleduje druhá fáza - zistenie, že čas sa kamsi stratil a už ho niet, že dobré predsavzatia odplávali spolu s ním... Nasleduje fáza tretia, naháňanie zmeškaného času a stres.
Stav pohody sa dá pri niektorých nepríjemných, ale nevyhnutných činnostiach aj vsugerovať. Jednou z takých je pre mňa aj návšteva lekára, presnejšie povedané: vysedávanie v čakárni. Niekedy mi pomôže autosugescia pokoja, inokedy sledovanie spolutrpiacich, málokedy pomôžu krížovky, alebo sudoku a nikdy mi nepomôžu noviny.
Noviny ma vťahujú do imaginárneho rozporuplného sveta politiky, ktorý je v týchto chvíľach čakania tak veľmi vzdialený. Noviny rušia môj stav pokoja. Najradšej sledujem ľudí, niekedy ma priťahujú rozhovory s nimi, sú takí (zvyčajne opačného pohlavia :), ktorí priam vyzývajú k príjemnému rozhovoru.
Včera to nedopadlo celkom podľa tejto schémy, vedľa mňa síce sedela žena z dvojice (podľa mňa v rovnakom veku), ale keď som ju oslovil, či ona čaká na lekára, alebo jej manžel, ohradila sa, že to nie je manžel, ale syn... Aj tak vynikajúco môžu vyzerať niektoré ženy v istom príťažlivom veku... Ostal som z toho značne prekvapený, nenachádzal som ďalších slov, až ma zachránila výzva:
Ďalší, prosím...
Stav pohody sa dá pri niektorých nepríjemných, ale nevyhnutných činnostiach aj vsugerovať. Jednou z takých je pre mňa aj návšteva lekára, presnejšie povedané: vysedávanie v čakárni. Niekedy mi pomôže autosugescia pokoja, inokedy sledovanie spolutrpiacich, málokedy pomôžu krížovky, alebo sudoku a nikdy mi nepomôžu noviny.
Noviny ma vťahujú do imaginárneho rozporuplného sveta politiky, ktorý je v týchto chvíľach čakania tak veľmi vzdialený. Noviny rušia môj stav pokoja. Najradšej sledujem ľudí, niekedy ma priťahujú rozhovory s nimi, sú takí (zvyčajne opačného pohlavia :), ktorí priam vyzývajú k príjemnému rozhovoru.
Včera to nedopadlo celkom podľa tejto schémy, vedľa mňa síce sedela žena z dvojice (podľa mňa v rovnakom veku), ale keď som ju oslovil, či ona čaká na lekára, alebo jej manžel, ohradila sa, že to nie je manžel, ale syn... Aj tak vynikajúco môžu vyzerať niektoré ženy v istom príťažlivom veku... Ostal som z toho značne prekvapený, nenachádzal som ďalších slov, až ma zachránila výzva:
Ďalší, prosím...
2007/09/23
Letecký večer
"Deň bez áut" som venoval autu, aby si trochu užilo, tak som v ňom presedel 350 km... Povinnosť nepustila... Inak to bolo v pohode, dvakrát som prekvapil rakúskych policajtov slušnou jazdou s neprekročením maximálne dovolenej rýchlosti... Inak pochodil istý kolega z Levíc, ktorému vypísali pekne mastný šek.Na našich cestách bol vcelku pokoj, teda aspoň na mojej trase. Chcel som sa previezť kompou z Vojky do Kyselice, tam bolo nabité a plavci si práve dali polhodinovú pauzu, to ma rozladilo, radšej som prešiel do Gabčíkova. Gabčíkovo, ako naposledy, iba jedna komora v prevádzke, na druhej sa stále pracuje a zistil som, že riadiaca veža VD je rajom pre netopiere, v podvečer mali letecký večer spolu s čajkami.
2007/09/21
Čas lúčenia
Ktosi odchádza, že by to bolo leto? Našťastie neexistujú absolútne konce, vždy spolu s koncom niečo iné začína... Napríklad teraz, po lete príde (dúfam) ešte babie leto, alebo hneď jeseň?
Niekomu sa končí dovolenka, moja ešte chvíľu potrvá, len sa nebezpečne blíži čas nového nástupu do práce. Nie že by som sa práce bál, práca je výzvou, vzrušením aj naplnením...
Len aby ma niekto nevzal doslova... Myslím len na vzrušenie plynúce z tvorivej činnosti, z účasti na veciach veľkých a spoločenských... Práca môže byť aj adrenalínovým športom...
Tak sa lúčim, šťastnú cestu, šťastný let... do babieho leta.
Dúfam, že prichádzajúci čas prinesie nové príbehy všedného dňa, že spomienky na leto nás budú ešte chvíľu hriať a budeme aktívne spomínať.
Niekomu sa končí dovolenka, moja ešte chvíľu potrvá, len sa nebezpečne blíži čas nového nástupu do práce. Nie že by som sa práce bál, práca je výzvou, vzrušením aj naplnením...
Len aby ma niekto nevzal doslova... Myslím len na vzrušenie plynúce z tvorivej činnosti, z účasti na veciach veľkých a spoločenských... Práca môže byť aj adrenalínovým športom...
Tak sa lúčim, šťastnú cestu, šťastný let... do babieho leta.
Dúfam, že prichádzajúci čas prinesie nové príbehy všedného dňa, že spomienky na leto nás budú ešte chvíľu hriať a budeme aktívne spomínať.
2007/09/15
Záhady a ja
Mám rád záhady vesmíru, toho hlbokého, ktorý sa podľa najnovších teórií neustále rozpína a mám rád aj svoj vnútorný vesmír, ktorý pulzuje a v ktorom sa vlastne všetko moje odohráva... Ak zanikne ten môj, prestane existovať aj celý hlboký vesmír... Nie je to vôbec pesimistická predstava, lebo môj vesmír zatiaľ žije pre tento deň a teší sa zo svojej existencie...Čo je to šťastie? Povestná muška malá, ktorá je tu a pri najmenšom závane vzlietne a už jej niet? Nie také šťastie mám na mysli, ktoré je v okamihoch, ale to, ktoré je v samotnej existencii, v samotnom bytí, v existencii vlastného vnútorného jedinečného sveta. Tam sa odohrávajú moje príbehy poznania, zápasy o bytie s hlbokým vesmírom, aj tie šťastné chvíľky, ktoré život vystužujú ako oceľ spevňuje betón.
Z čoho sa skladá život? Aj takými strategickými otázkami sa občas zaoberá môj vesmír a dochádza k záveru, že je to pohyb a oscilácia okolo nuly... Nikdy nenastáva stav trvalého šťastia a keď je človek na dne, má najväčšiu šancu, že zajtra to bude lepšie a nikdy sa nezastaví na nule, iba raz, na konci sveta....
2007/09/11
Mágia čísel
Neaktuálny dátum: 9. 9. 2007 _ 2 + 7 = 9 _ tri deviatky: 9 + 9 + 9 = 27 _ 2 + 7 = 9
... nie je to "ground zero", fotil som to 9. 9. 2007 ...
11. 9. 2001 sme sa vyvaľovali na morskej pláži v Slieme... Správu nám oznámil David, on ju dostal prostredníctvom mobilu... večer sme sedeli a tŕpli pri monitore u Vlastíka, čo z toho bude?
...
Ako občerstvenie sa podávala polovica chladeného melóna pre každého, len tak, dlabať lyžicou... bol to najlepší južanský melón, aký som kedy jedol, len obavy z letu späť, domov kazili ďalšie dni dovolenky.
11. 9. 2001 _ 2 + 9 + 3 = 14 _ 1 + 4 = 5
No nič, iba som si pripomenul...
... nie je to "ground zero", fotil som to 9. 9. 2007 ...
11. 9. 2001 sme sa vyvaľovali na morskej pláži v Slieme... Správu nám oznámil David, on ju dostal prostredníctvom mobilu... večer sme sedeli a tŕpli pri monitore u Vlastíka, čo z toho bude?...
Ako občerstvenie sa podávala polovica chladeného melóna pre každého, len tak, dlabať lyžicou... bol to najlepší južanský melón, aký som kedy jedol, len obavy z letu späť, domov kazili ďalšie dni dovolenky.
11. 9. 2001 _ 2 + 9 + 3 = 14 _ 1 + 4 = 5
No nič, iba som si pripomenul...
2007/09/10
Dobrý deň
Aby vás to nemýlilo, to "Dobrý deň" v titulku je iba pozdrav... Deň skoro ako každý iný, so závislosťou na blogosfére... Čítanie cudzích príbehov, názorov, postojov, úvah a tak podobne, berie energiu potrebnú k vlastnému písaniu.... Písanie a čítanie - sú to spojené nádoby - čím viac blogov prečítam, tým menej sa mi chce potom písať. Možno mi niekto v diskusii poradí, aby som čítal ešte viac :)Existujú aj výnimky, ak niektorý spot je tak podnetný, že ma vyprovokuje k reakcii, alebo k rozvinutiu myšlienky. Dnes bol taký iba jeden, ale neprezradím, ktorý to bol... Bol veľmi dlhý, prečítal som iba prvé a posledné tri odstavce... V prvých bol istý náznak zaujímavosti a záver som si prečítal zo zvedavosti, čo chcel autor povedať. Bolo to jednoduché, už ho nemiluje... jasne a stručne povedané...
Ten (a mnohé iné z mojej čítačky) vyčerpali dnes moju slovnú energiu.
2007/09/06
Zlý deň
Niekedy sa tomu hovorí "depka"... Ja hovorím že je to len problém komunikácie s okolím... Ak sa človek dostane do defenzívy, je deprimovaný, smutný, nešťastný a nenachádza cestu k ľuďom, je nepríjemne sám, aj keď si nahovára, že nechce nikoho, nechá sa deptať...
Mojim riešením je - prevziať iniciatívu, najlepšie svojim pozitívnym vstupom do priestoru medzi ľuďmi v okolí. Dať o sebe vedieť, dať vedieť o svojej aktivite, ožiť, na "depku" okamžite zabudnúť, ako by nikdy neexistovala.
Je úplne jedno, s čím vstúpime do priestoru, hlavne, aby to bolo pozitívne a suverénne vystúpenie, bez známok predchádzajúcej "depky"... Je to zázračná metóda.... kto neverí, nech to vyskúša... :)
Mojim riešením je - prevziať iniciatívu, najlepšie svojim pozitívnym vstupom do priestoru medzi ľuďmi v okolí. Dať o sebe vedieť, dať vedieť o svojej aktivite, ožiť, na "depku" okamžite zabudnúť, ako by nikdy neexistovala.
Je úplne jedno, s čím vstúpime do priestoru, hlavne, aby to bolo pozitívne a suverénne vystúpenie, bez známok predchádzajúcej "depky"... Je to zázračná metóda.... kto neverí, nech to vyskúša... :)
2007/09/04
Hviezdne predurčenie
Nedávno som si uvedomil, že takmer všetky moje články a úvahy sú pozitívne ladené. Nie že by mi to vadilo, som v tom nevinne, určili mi to hviezdy, som v znamení Barana...
Nevadí mi to, lebo tento môj nedostatok vyvažujú iní, ak by mi pozitívne myslenie niekto vyčítal, s čistým svedomím sa priznám, viem o tom. Dokonca sa mi stáva, že začnem písať kritický postreh a kým prídem k pointe, je z toho zmierlivé pohladenie.
Aj teraz, chcel som písať o horoskopoch, o návrhu na zmenu základných charakteristík ľudí podľa znamení a nakoniec je z toho iba mierne kritický pohľad na moje vlastné blogové schémy... Lebo hodnotiť ľudí, aj keď podľa hviezd, je veľmi ťažké...
Horoskopy považujem viac-menej za zábavné čítanie, tak predsa len prezradím, o čo ide v mojom návrhu: Baran je baran, ale ja tvrdím, že Vodnár je väčší a Ryba je najväčší baran....
(Akákoľvek podobnosť s realitou a s osobami je čiste náhodná...)
Nevadí mi to, lebo tento môj nedostatok vyvažujú iní, ak by mi pozitívne myslenie niekto vyčítal, s čistým svedomím sa priznám, viem o tom. Dokonca sa mi stáva, že začnem písať kritický postreh a kým prídem k pointe, je z toho zmierlivé pohladenie.
Aj teraz, chcel som písať o horoskopoch, o návrhu na zmenu základných charakteristík ľudí podľa znamení a nakoniec je z toho iba mierne kritický pohľad na moje vlastné blogové schémy... Lebo hodnotiť ľudí, aj keď podľa hviezd, je veľmi ťažké...
Horoskopy považujem viac-menej za zábavné čítanie, tak predsa len prezradím, o čo ide v mojom návrhu: Baran je baran, ale ja tvrdím, že Vodnár je väčší a Ryba je najväčší baran....
(Akákoľvek podobnosť s realitou a s osobami je čiste náhodná...)
2007/08/31
Vážne tváre
Slávnosti, recepcie, vernisáže, vstup len pre pozvaných... Muži dôležití a vážni... Manželky hrdé na svojich dôležitých mužov... Decentné poháre vína, úsmevy len s prípitkami medzi dôležitými. Prečo nie pre každého navôkol? Prečo nezľaviť zo svojej dôležitosti pri spoločenskej udalosti?
Prestretý stôl sa prehýba pod množstvom dobrôt, malé prasiatko zaplatilo životom... Ale aj hus a kačka. Rozhovory, promenáda, sledujem tváre, z ktorých sa dá čítať... Mám svoju v pohode? Ležérne prechádzam súbežne i protibežne... Som hodnotený mužmi - som dôležitý? Usmejem sa len sem tam - má to efekt, vstupujem do súkromia...
Ženy vnímajú inak ženy a inak mňa... Čítajú z mojej knihy... Zatváram list, obraciam na prázdnu stránku. Rozhovor so ženou je udalosť hodná trémy... Aj ona ju má a to ma jej (trémy) zbavuje... Vďaka za milú spoločnosť...
...
Prestretý stôl sa prehýba pod množstvom dobrôt, malé prasiatko zaplatilo životom... Ale aj hus a kačka. Rozhovory, promenáda, sledujem tváre, z ktorých sa dá čítať... Mám svoju v pohode? Ležérne prechádzam súbežne i protibežne... Som hodnotený mužmi - som dôležitý? Usmejem sa len sem tam - má to efekt, vstupujem do súkromia...
Ženy vnímajú inak ženy a inak mňa... Čítajú z mojej knihy... Zatváram list, obraciam na prázdnu stránku. Rozhovor so ženou je udalosť hodná trémy... Aj ona ju má a to ma jej (trémy) zbavuje... Vďaka za milú spoločnosť...
...
2007/08/30
Long drink
Napriek tomu, že už tu nie sú horúce letné dni, zvykám si na pinacoladu (rum, malibu, šľahačka, ananásový džús, ľad).
...ťažko si predstaviť kratší spot, ako tento "long drink"...
...ťažko si predstaviť kratší spot, ako tento "long drink"...
2007/08/29
Talent
Milujem "nenormálnosti" prejavujúce sa ako talent v umení, hlavne v hudbe. Hudba mi prináša to, čo sám nedokážem stvoriť, je pre mňa dušou sveta, je niečim, pre čo sa oplatí žiť, hudba je život...
Nikolka
Keď mala 5 rokov, pokúsila sa sotiť svojho tatina rovno z móla do mora... Našťastie sa to nepodarilo, ale ak by jej to vyšlo, mal by som unikátnu video sekvenciu, takto som zachytil iba neúspešný pokus, ako sa jej ocino sám a dobrovoľne naklonil nad vodu v snahe uvidieť lepšie na dielo pouličného maliara, Nikolka to zaregistrovala a nevinne do neho strčila, či to vybalansuje... Pravda je, zvládol to, aj keď adrenalín iste urobil svoje. Automaticky, hneď po zvládnutí náklonu nasledovala nefalšovaná a iste aj zaslúžená výchovná facka...
Aj po rokoch si túto pasáž, pri rodinných stretnutiach, vždy radi pripomenieme, spolu s niektorými ďalšími hviezdnymi výkonmi detí v rodine a mojej kamery...
Veľa šťastia Nika!
(ilustračné video...bez zvuku)
2007/08/23
Záhorácke oné...
Nie som v jedle prieberčivý, ale mám radšej jednoduché jedlá. Napríklad taká dobrá slanina s čerstvým chlebom a cibuľou, alebo hrianka s cesnakom... Kedysi, keď sme sa ešte nebáli šialených kráv, bol mojou pochúťkou aj tatársky biftek...
Môj prvý tatarák bol na návšteve u spriatelenej rodiny a pretože on bol (mladý) lekár a lekári v tej dobe dostali u mäsiara tie najlepšie kúsky, mal výbornú surovinu na tatársky biftek. Spočiatku som na to surové mäso a surové vajce hľadel s nedôverou, ale korenie ma presvedčilo, že chuť bude dobrá.
Bola. Do zlatava opečené hrianky, na to surové mäso premiešané s kopcom čierneho kerenia a s vajcom, chrumkali sme a vychutnávali... Samozrejme, zapíjalo sa to dobrým vínkom, možno trochu nadmieru, lebo záverečná reč prišla až neskoro po polnoci... Ráno mi nič nebolo, žiadne následky, len na druhý deň v práci prišla krátka nevoľnosť od žalúdka, ale tá možno bola od slabých raňajok...
Tatársky biftek som si odvtedy dal ešte niekoľkokrát, stále mi to chutilo. Dnes by som už nemal odvahu. Som opatrný na jedlá, ktoré sú mi cudzie, a na jedlá, ktoré sú vyhlásené za rizikové a tých stále pribúda (po čase aj ubúda)... Vzdal som sa hríbov, aj keď mi chutia, len do rizika z amatérskych zberov sa mi nechce. Z toho košíka uznávam len hlivu...
Dnes som dostal na stôl niečo, čo mi moje chuťové bunky nechceli uznať za dobrotu. Vraj sa to volá "záhorácke kurča". Aj som si pozrel recept, ale uznajte, či to môže byť dobré: kura, slanina (zatiaľ to ide..), mrkva, petržlen, zeler (záleží na množstve a pomere, ak sa to preženie, je zle), cibuľa, bobkový list (!), nové korenie ! a ten zbytok: soľ, cukor, múka, biele víno a olej...
Zle sa to číta, ak čítate Život odporúčam tento recept radšej neskúšať... Ale nemyslite si, že som nejako rozmaznaný, naozaj zjem všetko (čo je dobré), čo mi schvália moje chuťové receptory... A nielen oni. Práve dnes som sa dočítal u osla, že aj naše črevá majú svoje chuťové bunky a čo sa im nepozdáva, toho sa chcú rýchlo zbaviť...
Kde je pointa? No, ani tak narýchlo neviem, tak končím a bežím...
(Upozornenie: akákoľvek podobnosť so skutočnosťou a s mojim dnešným obedom je čiste náhodná...:)
Môj prvý tatarák bol na návšteve u spriatelenej rodiny a pretože on bol (mladý) lekár a lekári v tej dobe dostali u mäsiara tie najlepšie kúsky, mal výbornú surovinu na tatársky biftek. Spočiatku som na to surové mäso a surové vajce hľadel s nedôverou, ale korenie ma presvedčilo, že chuť bude dobrá.
Bola. Do zlatava opečené hrianky, na to surové mäso premiešané s kopcom čierneho kerenia a s vajcom, chrumkali sme a vychutnávali... Samozrejme, zapíjalo sa to dobrým vínkom, možno trochu nadmieru, lebo záverečná reč prišla až neskoro po polnoci... Ráno mi nič nebolo, žiadne následky, len na druhý deň v práci prišla krátka nevoľnosť od žalúdka, ale tá možno bola od slabých raňajok...
Tatársky biftek som si odvtedy dal ešte niekoľkokrát, stále mi to chutilo. Dnes by som už nemal odvahu. Som opatrný na jedlá, ktoré sú mi cudzie, a na jedlá, ktoré sú vyhlásené za rizikové a tých stále pribúda (po čase aj ubúda)... Vzdal som sa hríbov, aj keď mi chutia, len do rizika z amatérskych zberov sa mi nechce. Z toho košíka uznávam len hlivu...
Dnes som dostal na stôl niečo, čo mi moje chuťové bunky nechceli uznať za dobrotu. Vraj sa to volá "záhorácke kurča". Aj som si pozrel recept, ale uznajte, či to môže byť dobré: kura, slanina (zatiaľ to ide..), mrkva, petržlen, zeler (záleží na množstve a pomere, ak sa to preženie, je zle), cibuľa, bobkový list (!), nové korenie ! a ten zbytok: soľ, cukor, múka, biele víno a olej...
Zle sa to číta, ak čítate Život odporúčam tento recept radšej neskúšať... Ale nemyslite si, že som nejako rozmaznaný, naozaj zjem všetko (čo je dobré), čo mi schvália moje chuťové receptory... A nielen oni. Práve dnes som sa dočítal u osla, že aj naše črevá majú svoje chuťové bunky a čo sa im nepozdáva, toho sa chcú rýchlo zbaviť...
Kde je pointa? No, ani tak narýchlo neviem, tak končím a bežím...
(Upozornenie: akákoľvek podobnosť so skutočnosťou a s mojim dnešným obedom je čiste náhodná...:)
2007/08/21
Plavu si ani nevím jak...
Dnes k nám prišla milá, vzácna návšteva, s ktorou sme po 3 ročnej prestávke išli na plaváreň. Stálo to za to, voda bola výborná, dráhy relatívne voľné, žiadne narážanie a čo je hlavné, ukázalo sa, že ani s plaveckou kondíciou to nie je také zlé...
Vždy, keď sa po dlhšej prestávke dostanem k vode, v prvom rade vnímam jej vôňu, lebo mi pripomenie bláznivé roky, keď sme celé dni vystrájali na kúpaliskách, keď sme tam nachádzali svoje prvé nesmelé, ešte skoro detské lásky. Dnešná vôňa vody bola tak trochu výnimočná, čistá. Nebol v nej prebytok chlóru, ani parfumy dievčat.
Po plavbe nasledovala večerná pizzeria, vybral som si číslo 59, mexickú, aj keď som sa trochu obával, aby nebola ako tá, pred niekoľkými rokmi v Terchovej, keď som po prvej tretine chcel volať hasičov. Nebola taká, mala do Mexika veľmi ďaleko. Na ilúziu nestačilo zopár vyschnutých fazuliek, ani jedna rozkrojená feferónka.
Posledná zastávka bola v Tescu na malý nákup, len také drobnosti, niečo do kuchyne, sadu lacných pier, vrecká na ľad a pár kúskov Margot a Hubert De Luxe... Po predchádzajúcich silných zážitkoch sa mi nechcelo príliš náhliť, tak som len tak ležérne vkladal veci do vrecka a úplne automaticky som sa spýtal pokladníčky, či ju nezdržujem.
- Mám dosť času... odpovedala a naozaj za mnou nikto nečakal, jej úsmev ma na chvíľu zarazil, tak som len tak mimochodom, aby reč nestála, hodil do placu otázku:
- A máte aj večer čas? stálo to za to, jej mlčanie, ale aj výraz prekvapenia, pobavenia a možno aj súhlasu... Vzal som svoj nákup a radšej som po zmysle jej mlčania nepátral...
Vždy, keď sa po dlhšej prestávke dostanem k vode, v prvom rade vnímam jej vôňu, lebo mi pripomenie bláznivé roky, keď sme celé dni vystrájali na kúpaliskách, keď sme tam nachádzali svoje prvé nesmelé, ešte skoro detské lásky. Dnešná vôňa vody bola tak trochu výnimočná, čistá. Nebol v nej prebytok chlóru, ani parfumy dievčat.
Po plavbe nasledovala večerná pizzeria, vybral som si číslo 59, mexickú, aj keď som sa trochu obával, aby nebola ako tá, pred niekoľkými rokmi v Terchovej, keď som po prvej tretine chcel volať hasičov. Nebola taká, mala do Mexika veľmi ďaleko. Na ilúziu nestačilo zopár vyschnutých fazuliek, ani jedna rozkrojená feferónka.
Posledná zastávka bola v Tescu na malý nákup, len také drobnosti, niečo do kuchyne, sadu lacných pier, vrecká na ľad a pár kúskov Margot a Hubert De Luxe... Po predchádzajúcich silných zážitkoch sa mi nechcelo príliš náhliť, tak som len tak ležérne vkladal veci do vrecka a úplne automaticky som sa spýtal pokladníčky, či ju nezdržujem.
- Mám dosť času... odpovedala a naozaj za mnou nikto nečakal, jej úsmev ma na chvíľu zarazil, tak som len tak mimochodom, aby reč nestála, hodil do placu otázku:
- A máte aj večer čas? stálo to za to, jej mlčanie, ale aj výraz prekvapenia, pobavenia a možno aj súhlasu... Vzal som svoj nákup a radšej som po zmysle jej mlčania nepátral...
2007/08/17
Múdrosti osla
Objavil som OSLA, presnejšie www.osel.cz... (Objective Source E-Learning)
Dozvedel som sa:
- že sexuálnu túžbu žien možno zvýšiť náplasťou (okrem iného...:) Aplikácia testosterónu viedla k nárastu sexuálnych aktivít z podnetu ženy 4,4 x... (zdroj: osel)
Predtým, ako si objednáte náplať, pre istotu si to spočítajme na kalkulačke... :)
- že českí vedci odhalili tajomstvo tropického pralesa... Zistili napríklad, že druhové zloženie chrobákov na rozsiahlych územiach pralesa sa príliš nelíši. Niektoré druhy hmyzu trávia celý život najedinej rastline... Príkladná vernosť. (zdroj: osel)
- že obnoviteľné zdroje energie sú proti prírode... Odvážny odborník pred nimi varuje a chváli jadrovú energetiku. Podľa neho, práve klasické obnoviteľné zdroje energie, teda predovšetkým slnko, vietor a biomasa sú závažným ohrozením prírodného prostredia a biodiverzity. Jeho argumentácii nechýba logika. (zdroj: osel)
- ako rýchlo sa pohybujú naše spermie? To je otázka, čo sa z toho dá usúdiť a čo s tým má spoločné kofeín... Porovnávali sa rôzni primáti a zistilo sa, že čím promiskuitnejší život vedú, tým rýchlejšie majú spermie (preto sa takým odporúča ochrana...:) (zdroj: osel)
- chcete sa pozrieť na Mesiac? Už je to možné... Všetky snímky z misie Apollo sú zverejnené. (zdroj: osel)
snímky Apollo
A mnoho ďalších zaujímavostí, aj prevratných noviniek, o čom svedčí niekoľko ďalších titulov:
Červené krvinky nejsou jen přenašeči kyslíku
Nízký cholesterol zvyšuje riziko rakoviny
Proč během nemoci tolik spíme?
Po narození máme v břiše invazi
...
Dozvedel som sa:
- že sexuálnu túžbu žien možno zvýšiť náplasťou (okrem iného...:) Aplikácia testosterónu viedla k nárastu sexuálnych aktivít z podnetu ženy 4,4 x... (zdroj: osel)
Predtým, ako si objednáte náplať, pre istotu si to spočítajme na kalkulačke... :)
- že českí vedci odhalili tajomstvo tropického pralesa... Zistili napríklad, že druhové zloženie chrobákov na rozsiahlych územiach pralesa sa príliš nelíši. Niektoré druhy hmyzu trávia celý život najedinej rastline... Príkladná vernosť. (zdroj: osel)
- že obnoviteľné zdroje energie sú proti prírode... Odvážny odborník pred nimi varuje a chváli jadrovú energetiku. Podľa neho, práve klasické obnoviteľné zdroje energie, teda predovšetkým slnko, vietor a biomasa sú závažným ohrozením prírodného prostredia a biodiverzity. Jeho argumentácii nechýba logika. (zdroj: osel)
- ako rýchlo sa pohybujú naše spermie? To je otázka, čo sa z toho dá usúdiť a čo s tým má spoločné kofeín... Porovnávali sa rôzni primáti a zistilo sa, že čím promiskuitnejší život vedú, tým rýchlejšie majú spermie (preto sa takým odporúča ochrana...:) (zdroj: osel)
- chcete sa pozrieť na Mesiac? Už je to možné... Všetky snímky z misie Apollo sú zverejnené. (zdroj: osel)
snímky Apollo
A mnoho ďalších zaujímavostí, aj prevratných noviniek, o čom svedčí niekoľko ďalších titulov:
Červené krvinky nejsou jen přenašeči kyslíku
Nízký cholesterol zvyšuje riziko rakoviny
Proč během nemoci tolik spíme?
Po narození máme v břiše invazi
...
2007/08/11
Recyklujem peniaze
Život je kolobeh vecí. V škole sme sa učili o kolobehu vody v prírode. Človek vymyslel peniaze, aby obiehali stále dokola ako voda, preto sa im niekedy hovorí aj obeživo. Jednou z možností, ako urýchliť točenie peňazí, je recyklovať ich...
Čas od času je treba v domácnosti urobiť poriadok, veci nakopené sa zotriedia a určí sa podiel na recykláciu... Najlepšie sa recykluje papier, to už máme zažité od školských čias ako zber starého papiera. Tak som dal na kopu staré časopisy a bola to kopa obsahujúca asi 300 exemplárov rôznych odborných ale aj bulvárnych a ženských časopisov (kvalitná farebná tlač)...
Periodiká z oblasti elektroniky a počítačov je zbytočné odkladať, pokiaľ si nechcete založiť oblastný historický archív, lebo vývoj ide tak rýchlo dopredu, že rok staré informácie zostarli najmenej o päť rokov, čo bolo pravdou včera, už dnes neplatí... Tieto odborné periodiká však dnes nie sú lacné.
O ženských časopisoch a o bulvári ani nehovorím, tieto dve kategórie majú k sebe (podľa mňa) veľmi blízko a ich aktuálnosť je veľmi obmedzená. Dokonca aj rôzne rady, ako si upevniť zdravie, ako schudnúť a tak podobne, strácajú cveng, lebo prichádzajú noví odborníci, ktorý zavrhujú to čo platilo a prichádzajú s tým, čo platilo predtým...
Pre názornosť budem predpokladať, že v tom recyklovanom vreci je každý exemplár v priemernej nadobúdacej cene 50 Sk, čo je dosť nízky odhad, spolu teda dnes recyklujem hodnotu 15 tisíc Sk... Je to naša produkcia za tri roky. Dobre, poviete si, že kupujeme informácie a nie papier...
To je síce pravda, pre zberateľa starého papiera to má len hodnotu papiera, ale informácie, ktoré som získal zostarli spolu so mnou, rýchlo stratili svoju hodnotu (ja dúfam, nie! :). Mohol som na nich stavať, mohol som napredovať... Stále však platí, že recyklujem mojich 15 tis. Sk a vidím ich namiesto vreca plného starých časopisov. Kedy sa mi vrátia?
Čas od času je treba v domácnosti urobiť poriadok, veci nakopené sa zotriedia a určí sa podiel na recykláciu... Najlepšie sa recykluje papier, to už máme zažité od školských čias ako zber starého papiera. Tak som dal na kopu staré časopisy a bola to kopa obsahujúca asi 300 exemplárov rôznych odborných ale aj bulvárnych a ženských časopisov (kvalitná farebná tlač)...
Periodiká z oblasti elektroniky a počítačov je zbytočné odkladať, pokiaľ si nechcete založiť oblastný historický archív, lebo vývoj ide tak rýchlo dopredu, že rok staré informácie zostarli najmenej o päť rokov, čo bolo pravdou včera, už dnes neplatí... Tieto odborné periodiká však dnes nie sú lacné.
O ženských časopisoch a o bulvári ani nehovorím, tieto dve kategórie majú k sebe (podľa mňa) veľmi blízko a ich aktuálnosť je veľmi obmedzená. Dokonca aj rôzne rady, ako si upevniť zdravie, ako schudnúť a tak podobne, strácajú cveng, lebo prichádzajú noví odborníci, ktorý zavrhujú to čo platilo a prichádzajú s tým, čo platilo predtým...
Pre názornosť budem predpokladať, že v tom recyklovanom vreci je každý exemplár v priemernej nadobúdacej cene 50 Sk, čo je dosť nízky odhad, spolu teda dnes recyklujem hodnotu 15 tisíc Sk... Je to naša produkcia za tri roky. Dobre, poviete si, že kupujeme informácie a nie papier...
To je síce pravda, pre zberateľa starého papiera to má len hodnotu papiera, ale informácie, ktoré som získal zostarli spolu so mnou, rýchlo stratili svoju hodnotu (ja dúfam, nie! :). Mohol som na nich stavať, mohol som napredovať... Stále však platí, že recyklujem mojich 15 tis. Sk a vidím ich namiesto vreca plného starých časopisov. Kedy sa mi vrátia?
2007/08/09
Malta v lete
Je leto, čas lenivenia a práca je stále viac spojená s potom. Tá manuálna, ktorej sa mi v posledných dňoch trochu ušlo... Súvisela s prestavbou bytu, venoval som sa stolárskemu remeslu, ale obdivoval som remeslo murárske. To je aj dnes tá pravá "makačka" a toto remeslo naozaj patrí iba trénovaným chlapom a chlapcom, ktorí majú výdrž, ale aj trochu výtvarného cítenia.
Pri murárskych prácach, pri omietkach, pri murovaní už netreba klasickú miešačku, ani cement, štrk, či piesok. Na každú príležitosť, na každý účel sa dá kúpiť hotová malta, stačí len doliať vodu a do vŕtačky nasadiť miešadlo, riadne premiešať a malta je hotová. Pri omietaní príde na rad klasické náradie, ale technológia je trochu zmodernizovaná.
Najprv sa nahodí vrstva malty, na to sa pritlačí sieťka, hladítkom sa uhladí a je to! Ľahko sa to hovorí, ale v skutočnosti je to sled množstva opakovaných pohybov, až kým oko murára nie je spokojné. Dobrý murár musí byť perfekcionista. Naberie lyžicou maltu, obtrie je na hladík, oblúkom ju rozotrie po stene, potom zarovnáva a zarovnáva, pridá maltu, zarovnáva, zahladí a tak dookola, monotónne stále to isté...
Podobné je to aj pri murovaní. Tam prichádza k slovu zúbkovaný hladík, ktorým sa zrovnomerní nanášaná malta. Zase to nejde len tak, je to množstvo opakovaných pohybov a činností... Naniesť maltu, zrovnať, položiť kváder, priložiť latu s vodováhou, doklepnúť kváder a tak stále dokolečka, na nič sa nesmie zabudnúť.
Sledoval som dvoch "našich" murárov ako im to pekne ide, len som bol trochu nesvoj, lebo asi nemám ich trpezlivosť. Nakoniec som sa odvážil, položiť im otázku:
- Čo ste vyštudovali, v čom ste sa vyučili? Ani jeden nie je vyučený murár, jeden sa vyučil za autoelektrikára, druhý za chemika. Ich profesia by ich vraj neuživila na požadovanej úrovni. Murárčinu ich naučil život, škola ich nadarmo trápila. Na stavbe môžu robiť čokoľvek, sú univerzálni robotníci tretieho tisícročia...
Pri murárskych prácach, pri omietkach, pri murovaní už netreba klasickú miešačku, ani cement, štrk, či piesok. Na každú príležitosť, na každý účel sa dá kúpiť hotová malta, stačí len doliať vodu a do vŕtačky nasadiť miešadlo, riadne premiešať a malta je hotová. Pri omietaní príde na rad klasické náradie, ale technológia je trochu zmodernizovaná.
Najprv sa nahodí vrstva malty, na to sa pritlačí sieťka, hladítkom sa uhladí a je to! Ľahko sa to hovorí, ale v skutočnosti je to sled množstva opakovaných pohybov, až kým oko murára nie je spokojné. Dobrý murár musí byť perfekcionista. Naberie lyžicou maltu, obtrie je na hladík, oblúkom ju rozotrie po stene, potom zarovnáva a zarovnáva, pridá maltu, zarovnáva, zahladí a tak dookola, monotónne stále to isté...
Podobné je to aj pri murovaní. Tam prichádza k slovu zúbkovaný hladík, ktorým sa zrovnomerní nanášaná malta. Zase to nejde len tak, je to množstvo opakovaných pohybov a činností... Naniesť maltu, zrovnať, položiť kváder, priložiť latu s vodováhou, doklepnúť kváder a tak stále dokolečka, na nič sa nesmie zabudnúť.
Sledoval som dvoch "našich" murárov ako im to pekne ide, len som bol trochu nesvoj, lebo asi nemám ich trpezlivosť. Nakoniec som sa odvážil, položiť im otázku:
- Čo ste vyštudovali, v čom ste sa vyučili? Ani jeden nie je vyučený murár, jeden sa vyučil za autoelektrikára, druhý za chemika. Ich profesia by ich vraj neuživila na požadovanej úrovni. Murárčinu ich naučil život, škola ich nadarmo trápila. Na stavbe môžu robiť čokoľvek, sú univerzálni robotníci tretieho tisícročia...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)