Jednoduchá spomienka

pre Antona

 https://youtu.be/L-JQ1q-13Ek?feature=shared

Bejvávalo...

Neuveriteľné, o Slovenskom rozhlase som písal:

v roku 2009:

"Zaujímavé informácie podávajú bez vlastného zaujatia, so snahou o nestrannosť. Výber hudby je robený s citom, striedajú rôzne žánre, tak ako sa logicky mení nálada poslucháča pri dlhých cestách. Hudbu striedajú zaujímavé diskusie, samozrejmosťou je kvalitný dopravný servis, proste je to u mňa jednotka v éteri."

v roku 2011:

Na informácie pre nás je (stále) najlepšie rádio Slovensko. Trochu mi vadí len to, že príliš často zdôrazňujú "autoreklamu":  "Počúvate rádio Slovensko!" (a iné časté reklamy).

 v roku 2012:

"Domáce rádiá prešli v našej domácnosti (novým) výberovým konaním, v ktorom opäť jednoznačne zvíťazil Slovenský rozhlas, teraz pod krídlami Zemkovej RTVS. Je to jediné naše solídne rádio a ešte na dôvažok je platené z našich poplatkov, tak to za to stojí.

v roku 2018:

"U nás bývalo naladené zásadne rádio Slovensko. Už nejaký čas skúšam iné stanice, lebo Slovenský rozhlas sa preorientoval (zopsul) na "komerčný štýl", hlavne vďaka niektorým moderátorkám, ktoré mi spôsobujú zvýšenú peristaltiku. Vraj "informačné rádio", ale snažia sa o (akože) vtipnosť aj pri správach o počasí. Proste "seriózne podaných správ" je tam ako šafránu. (myslím tým hlavne dikciu)"

a dnes: 

Veci sa menia, rádio Slovensko (RTVS) už nie je to čo bývalo. Zmenilo svoj charakter. Aké bude ďalej?

 

Návrat agenta 007

„Muž, ktorý položí otázku, je považovaný za blázna iba chvíľu, ale muž, ktorý se nepýta, je blázon na celý život.“ (Konfucius)

Opäť som ho stretol, obaja sme o niečo starší. Neviem, ako som sa zmenil ja, v zrkadle som (po oholení) stále rovnaký, no on sa zmenil. Namiesto hladkej tváre má dlhú sivú bradu, skoro ako Konfucius, ale spoznal som ho na prvý pohľad, aj on mňa.Tentokrát nekupoval salámu, ale pečivo a bol sám. 

Nerozprávali sme sa, ja som odchádzal od pečiva a on šiel práve tam. Ostala mi len jedna otázka, ako človek (muž) dospeje k tomu, aby si začal pestovať bradu? Asi je to módna záležitosť, alebo snaha o zmenu, lebo zmena vzhľadu iste pôsobí aj na charakter a správanie človeka. Niekedy to môže byť aj pozitívne. 

Skúšal som, dva týždne som sa neholil, ale nerobilo mi to dobre. Asi na to treba ísť trochu inak, len treba vedieť prečo. Ja neviem... Asi zo mňa nikdy nebude bradáč. O fúzoch ani nehovorím, tie by mi vadili, z praktického hľadiska, ešte viac. 

Módne trendy mi nič nehovoria, ale viem, že sa opakujú. Keď som mal 18, nosili sa široké nohavice, ale módny trend šiel k úzkym, potom vyhral praktický pohľad na vec a dnes máme opäť dobu úzkych nohavíc. 

Vybrali by ste si takúto bradu? Alebo podľa iného vzoru?

 

ps: súťaž o zápis do knihy rekordov ruším...

Bratislava

Keď v Bratislave stretnete peknú ženu, neotáčajte sa za ňou, oproti vám idú ďalšie. To je starší vtip o bratislavských kráskach. Ale pravdivý, aspoň v časoch našej mladosti to tak bolo. Ako je to teraz? Sú krásne, alebo ešte krajšie? 

V Bratislave som stretol okrem krásnych žien aj niekoľko známych osobností. Napríklad v Slovenskej národnej galérii som prehodil pár slov s fotografom Jurajom Bartošom, Magdou Vasáriovou, Stanislavom Štepkom a s ekológom Mikulášom Hubom. Je aj mnoho iných vzácnych ľudí, ktorých som mal to šťastie stretnúť. 

Je to tak, ja si ich pamätám, ale pre nich a mnoho ďalších som len zrnko maku v prachu ulice.

Obaly

"Zobali vrabci zobali, igelitové obaly..." Už Ivan Mládek a Banjo band si všimli ako nebezpečne plytváme obalmi. 

Nielen igelitové, ale aj tie tzv. ozdobné, aj z papiera pribaľujeme ku každému darčeku. Fľaša vína + obal, bonboniéra (samozrejme bonbóny sú zabalené) + obal. Stovka (teoreticky) ako úplatok + obal... Chlieb v igelite, uhorka v igelite (a tak ďalej). Raz sa v obaloch utopíme.

Raz to musí skončiť, veď ani pravdu nie je možné večne baliť do igelitu. 

 

Bratstvo a burčiak

Dnes ráno, keď som vošiel do najmenšej miestnosti v byte, práve tam hovoril Jan Werich o bratstve (bratrství) v roku 1968. Poznamenal, že hovorí o bratstve, aj keď brata nikdy nemal... Ono to je vlastne o niečom inom, ale páčila sa mi tá poznámka, hovoriť o niečom, čo nepoznám, tak som si hneď spomenul na to, ako som včera strihal hrozno, aj keď to neviem a nikdy sa to asi nenaučím.

Niektoré veci sa musia dostať do mechanickej pamäti a tá sa najlepšie upevňuje pozorovaním starších a múdrejších. Starší a múdrejší sú už úzkoprofilový tovar, tak o strihaní hrozna mi ostal len starší odkaz mojej (mladšej) kolegyne, že "sila je len jedna"  a túto zásadu ju učil jej otec keď strihal hrozno. Držal som sa zásady a zredukoval som prúty podľa nej a preto dúfam, že na budúci rok budeme opäť piť aj burčiak.

 

Titulky

Niekedy (skoro vždy) stačí čítať titulky novín, alebo článkov na blogu. Platí to však len pre zorientovaných čitateľov... 

Dnes boli v titulkoch aj tieto myšlienky a informácie bez komentára:

To, že Matovič pomenoval svoju stranu Slovensko, je prejav chorej mysle a cynizmu - Matovičovo vystúpenie v parlamente šokovalo, v inom štáte by ho vypli -  Čaputová použila pri vymenovaní Matovičovej a Ficovej vlády dvojaký meter - Oslavujme, čo sa oslavovať patrí: 30. a nie 28. október - Ukrajinský Naftogaz stopne dodávky plynu do Európy - Rusi chcú skonfiškovať majetok EÚ, ak siahne na ich zmrazené aktíva - Nemusíme slepo prijímať, čo nám EÚ diktuje - Neberte si svoje orgány do neba, potrebujú ich tu na Zemi -  Zabitých bolo už vyše osemtisíc Palestínčanov - Na zbrojárskom priemysle nie je nič neetické, tvrdí šéf NATO - Prečo je príroda taká krásna a ľudia nie?

Človek vzpriamený

Alebo inak aj Homo erectus, podrobnosti sú na stránke wikipedie. Tento pojem mi prišiel na myseľ dnes, keď som v daždi kráčal po ulici čiastočne zatopenej vodou. Vnuklo mi to myšlienku, že sme vlastne chodiaci ľudia, aj keď väčšina z nás namiesto nôh najčastejšie používa zadok. Keby to prešlo do vedeckej terminológie, tak by sme sa museli premenovať na Homo sedens (po slovensky Človek sediaci), ale tak ďaleko som nechcel ísť.

Chodenie na vlastných nohách je naša dávna prirodzenosť, ktorá sa zatiaľ u človeka zachovala, aj keď v stále menšej miere. Najradšej sa presúvame v sede. Dnešný dážď mi však potvrdil moju voľbu - na chodenie si obuť kvalitné topánky. Je čas prezúvania, odložiť sandále a obuť si kvalitnú trekingovú, či turistickú obuv. Tak to každú jeseň robíme aj s našim veľkým bratom - autom, meníme mu letné na zimné pneumatiky. 

Poďme znovu chodiť!

Present-day

Aby som bol zrozumiteľný, myslím tým súčasnosť. 

"Faktom je, že súčasnosť už nie je taká pestrá ako minulosť, keď sa každý deň odvíjal nový príbeh. O budúcnosti radšej nehovorím. Aká bude a či bude? Držte mi (si) palce a vlejte si do stránok na internete trochu optimizmu." 

(copy paste from)

Teória relativity

Čas beží, lebo všetko je v pohybe. Vnímanie času je iná kategória. Človek má v živote niekoľko období, či etáp, ktoré trvajú rozdielny čas, ale aj vnímanie toho času človekom je rôzne. Ak si spomeniem na ostatných 20 rokov, zdá sa mi, že ubehli náramne rýchlo. Asi to bude tým, že som sa nenudil, čas plynul napĺňaný rôznymi aktivitami. ako záhrada, cestovanie, ale aj návštevy lekárov, sem tam nejaká operácia, ale aj aktívna "literárna" činnosť na internete v blogoch a čítanie kníh. Nebudem tu uvádzať údaje z mojej súkromnej štatistiky, ale je to naozaj zaujímavé obdobie. Želám si pokračovanie v takomto tempe, aj keď to znamená, že opäť mi ten čas uletí ako vták.

Drobnosti

Mám taký aktuálny projekt, napísať každý deň jednu krátku myšlienku (alebo aspoň jednu bezmyšlienkovú vetu) od dnešného dňa každý deň. Chcem sa dostať do knihy rekordov (ha, ha, ha). Neviem síce, či taká kniha rekordov v tejto sfére existuje, ak nie budem si ju musieť vymyslieť. 

- Ahoj, máme vládu.  

Čo práve píšu iní (bez komentára):

Čaputová vymenovala štvrtú vládu Róberta Fica - Konečne máme novú vládu - Noví ministri sa zišli na prvej schôdzi - Naď bude poradcom českej ministerky obrany (...) - Oľano sa premenovalo na Slovensko (?) - Stoltenberg: Musíme vyrábať viac zbraní, aby sme vyhoveli potrebám Ukrajiny

Varíme podľa internetu

Všetky kuchárske knihy starých materí blednú pri internetových vyhľadávačoch na tému varenie a recepty. Nielen internet, ale aj televízne kanály sú plné varenia a hlavne receptov od výmyslu sveta. Dokonca aj bez servítky. Hádam len rozhlas nevarí... Alebo som niečo prehliadol (prepočul)?

Dajte nejaký dobrý recept do diskusie.

Ja ponúkam (recyklujem), trochu opozdene letný šalát k bravčovému rezňu. 

Antonova skrinka

Je podobná tej od Pandory, v ktorej sa ukrývalo dobro aj zlo. Trápenia, strasti a choroby zatvorené v skrinke, ktorú Pandora otvorila, boli uvoľnené medzi ľudí. Pandora skrinku rýchlo zatvorila, ale to už na dne skrinky ostala len nádej. Tento starý mýtus sa zachoval v rôznych verziách, podobne, ako sa píšu ľudské dejiny, vyberáme si, čo sa nám akurát hodí... Čo je pre niekoho utrpením, inému môže prinášať radosť aj nádej. Nádej je symbolicky aj na dne Pandorinej skrinky od Antona Pižurného.

Antonova zbierka (OZ Paradajz 2013) obsahuje 64 básní, ktoré sú lyrickou výpoveďou človeka postihnutého láskou, ale aj sklamaním a ktorému nakoniec ostáva to najdôležitejšie: nádej. Prvá časť knihy je o Bielej vdove, so záhadným podtitulom - Štrnásta komnata.

Oceán vzdúva sa, je na obzore loď,
ktorá však čakala na iných dvoch.
Rozbité srdce na dno hĺbky vhoď.
Hojdajúc klesne tam, kde sídli Boh. 
 (V strede zeme)

Priprav sa na cestu. Novú a rovnú.
(To ešte nevieš, že má tvar kruhu)
Choď stále za srdcom. Nemôžeš uhnúť.
Máš možnosť jedinú, nijakú druhú.
(Dúha je most)

 

Stále iba na začiatku.
Sadím v duši ľalie
Vychutnaj si chvíľu krátku.
Preži, čo ťa zabije.
(Kľúč ukuj)

 

Ťažko sa opisuje štýl básnickej reči, najlepšie je precítiť ju aspoň v krátkych ukážkach. To platí všeobecne o poézii, lebo poézia sa nečíta, ale prežíva. Na zbierku Pandorina skrinka sa musí čitateľ uvoľniť a precítiť to, čo sa skrýva v zvláštnych metaforách, spájať si to, čo sa zdá byť nespojiteľné a nakoniec prežívať budúcu nádej.

 

Anton Pižurný, Pandorina skrinka, OZ Paradajz 2013

Druhé vydanie ilustrovala Mária Šefferová.

 

 

 

TRT+I

Je po politike, tej predvolebnej, teraz by mal začať ťažký (ale radostný) život, ale nie je to tak. Zdá sa, že sme sa zamotali v mediálnej vojne, ktorá kraľovala na našom mediálnom území dlho pred voľbami. TRT nie je spisovné slovo zo slovníka slovenského jazyka, ale stará skratka pre "siedmu veľmoc", teda Tlač-Rozhlas-Televízia. Čo je to siedma veľmoc v starom ponímaní? Nuž, to sú noviny a časopisy, rozhlas je stále rozhlas a televízia je ešte stále televízia. 

Už je to dávno, čo sa zmenila štruktúra vlastníkov médií. Okrem tzv. verejnoprávnej "rozhlasotelevízie" máme tu presilu súkromných médií. Siedma veľmoc teda už nie je v réžii štátu a informuje nás podľa želania jej vlastníkov. Ako ukazuje posledné obdobie (každé predvolebné), stal sa z teoretickej veľmoci aj silný nástroj politiky. Keby išlo len o náš komplex TRT, tieto voľby by dopadli inak. Je tu však v 21. storočí aj INTERNET. Internet je (zatiaľ) voľná, slobodná platforma nahradzujúca komplex TRT a preto tieto voľby dopadli inak, ako plánovala siedma veľmoc.

Po voľbách sa mi žiada trocha humoru a veselosti, tak som si chcel kúpiť nejakú veselú "tlač" (od papierových novín som si našťastie odvykol, ako mnoho iných ľudí), tak som sa rozhodol pre špecializovaný časopis Kocúrkovo. Mám rád humor, aj satiru a iróniu, tak padla moja voľba na tento "Nezávislý humoristicko-satirický mesačník" číslo 10/23. Je to síce slabý odvar grafickej úrovne Roháča, tentokrát je dokonca mierne kontaminovaný povolebnou satirou, ale zopár úsmevov sa našlo.

Pri tejto príležitosti som skúsil nájsť na internete "Dikobraz", čo bol kedysi ako vlastný brat Roháča a vychádzal v Česku. Našiel som. O časopise Roháč je len zmienka v minulom čase.  A čo sa týka úrovne humoru v týchto moderných variantoch humoru? Asi by som to povedal metaforou "Horná-Dolná".

Je čas prezradiť pointu tejto "politickej" úvahy. Podľa výsledkovej povolebnej mapy je jasná jedna vec: Slováci sú digitálne zruční (okrem BA), čítajú a nechávajú sa inšpirovať skôr názormi na internetových "alternatívach" než správami a komentármi na médiách "hlavného prúdu", ktoré robili všetko čo mohli. Dávna skratka siedmej veľmoci bude asi obohatená o ôsmu a skratka bude TRT+I, len dúfam, že z alternatívy sa nestane hlavný prúd.  

Voľ ty len, a byť radšej...

 Stretol som starého priateľa a ako inak, prišla reč aj na parlamentné voľby. Že je to tu všetko na kočku a jeho už nikto nedostane k voľbám... Chyba! Je to oportunizmus. Človek ktorý svoje myslenie a konanie prispôsobuje podľa očakávaných výhod je oportunista, aj keď v tomto prípade je vari jedinou výhodou pohodlnosť a zbavenie sa, hoc aj teoretickej zodpovednosti. Je pohodlné nemať názor (ignorance is bliss), a keď to zase dopadne zle, "ja som radšej nešiel k voľbám", ale následky ponesieme všetci, aj nevoliči. 

Druhá otázka je, koho hodiť do urny? Rozhodne nikoho, kto má v reči plno fráz a prázdnych hesiel. Rozhodne nie toho, kto chce bojovať proti niečomu a niekomu. Ten bojuje hlavne za seba a svoje výhody. Ale hlavné je, nepočúvať prázdne reči (sľuby), radšej sa pozrieť dozadu za chrbát toho lídra. Vidieť skutky, ktoré ho pravdivo definujú. Pri čítaní programov (kto ich ešte má?), tak s porozumením a hlavne čítať hlavne medzi riadkami. 

A voľ ty len, lebo inak tvoj hlas rozdelia medzi budúcich víťazov volieb a zodpovednosti sa aj tak nezbavíš! 

 

Pravdu, vždy len pravdu

Dobrá zásada, alebo?

Predovšetkým treba povedať, že kto vždy hovorí pravdu, musí ju poznať (myslí si, že ju pozná). Kto však vždy pozná pravdu? Nikto. Pozrime sa preto na význam, obsah pojmu "pravda". Pravda je totiž aj filozofickou kategóriou. Niekedy sa zdá, že ju má každý.

Podľa kritéria absolútnosti, nemennosti a úplnosti je: absolútna pravda a relatívna pravda,  podľa logiky existuje: faktová pravda a logická pravda

Mohli by sme rozoberať množstvo iných názorov na pravdu, ale bolo by to ako nosenie dreva do lesa, veď je tu internet  a každý si aj tak myslí, že vie čo je pravda. Tak len zopár už zapísaných myšlienok zo siete:

- Podľa Tomáša Akvinského je to zhoda veci a rozumu. Podľa Aristotela je to zhoda nášho poznania s vecou, ktorú poznávame, zhoda myslenia s bytím. Podľa inštrumentalistov je pravda moc našich myšlienok pôsobiť. Podľa Kiplinga je pravda prvou obeťou vojny. Podľa iného názoru je to zhoda našich výrokov so skutočnosťou, pričom kritérium tejto zhody je v logickej neprotirečivosti samých výrokov.

A toto možno ani nie je o pravde, ale je to pravda: Nietszche vraví, že každý človek sa snaží dostať do nadradeného postavenia nad inými. K tomu vedú dve cesty – silní pracujú na zveľaďovaní seba samých, slabí pracujú na zhadzovaní iných.

Z trochu iného súdka sú "polopravdy", ktoré sú niekedy horšie ako lži.  Z úplne iného súdka je "pravda" v "propagande" (propaganda je príbuznou reklamy).

Podľa Richarda Shepherda je pravda pružná komodita, (Neprirodzené úmrtia). Nie je nemenná a nezáleží od faktov, ale od definície... a preto existujú aj iné verzie pravdy. (Dostali sme sa na začiatok).

Logický návrat k úvodu by mohol byť pointou tejto úvahy, ale nie je. Stretol som ženu, ktorá o sebe tvrdila, že vždy, za každých okolností hovorí pravdu. Myslím si, že to môže povedať len človek so sklonom k manipulácii, alebo k násiliu, lebo je veľa právd a pravda je závislá aj od kontextu... Alebo sa mýlim a je to ešte zložitejšie. Niekedy stačí neklamať!

Priatelia a priateľstvo

Už dávnejšie ma omínala téma priateľstva. V prvom rade si treba ujasniť pojmy, kam sa však pre vysvetlenie obrátiť? Do slovníka slovenského jazyka, alebo do wikipédie, či len proste do googlu a nevynechať umelú inteligenciu, lebo tam je už (asi) všetko v jednom... S UI by som bol opatrný, lebo umelá inteligencia logicky poskytne len umelú syntézu a ja potrebujem najprv faktický a ľudský rozbor problému (pojmu).

Takmer vo všetkých charakteristikách je uvedené, že priateľstvo je zhodné s láskou. Na rozdiel od lásky však priatelia nie sú fyzicky (sexuálne) priťahovaní svojimi náprotivkami (to je predsa jasné). Wikipédia to ďalej podrobne rozvíja, teda kto by v tom nemal úplne jasno, môže sa tam pozrieť a identifikovať sa. 

Kto teda môže byť priateľ? 

a) Môže to byť duchovne a podobne blízka osoba, priaznivec, stúpenec, podporovateľ... (pozor, nie podnikateľ)

Kto je skutočný priateľ?

b) Skutočný priateľ je ten, kto ťa drží za ruku a dotýka sa tvojho srdca...

 Z toho plynú ďalšie otázky:

- Máme skutočných priateľov a do akej kategórie patria priatelia na fejsbúku? Koľko priateľov môže mať človek? (Či už tam, alebo naozaj...?)

Ak postupujeme podľa bodu a), môže mať priateľa každý. Podľa bodu b) to už nie je také isté.

Priateľa a kamaráta už budeme po takejto úvahe ľahšie rozpoznávať. Priateľ stojí v tých najťažších chvíľach pri nás, podá nám pomocnú ruku, ak to najviac potrebujeme. Z toho plynie poznatok, že kto nikdy nebol v núdzi, nenašiel priateľa... Ale kto má len samé slnečné dni? Myslím si, že kamarátov býva v živote viac. Striedajú sa podľa prostredia, podľa životnej etapy. Nájdu sa v každom kolektíve. Priateľov si treba hľadať oveľa pozornejšie a priateľstvo môže pretrvať cez rôzne životné etapy.

Hovorí sa, že najlepší priatelia sú v rodine, medzi rodičmi a deťmi. Priatelia by mohli byť aj manželia... Ak nie, je to zlé, lebo priateľstvo má protiklad v nepriateľstve, láska v nenávisti a hranica medzi tým je tenká... 

 

Jeden deň BB

Základom úspešného článku je názov, ale aj patrične kontroverzná téma. Vypísal som si články jedného dňa, ktoré ma niečim zaujali. Bolo to na svätého Valentína, dalo by sa čakať, že články sa budú točiť okolo valentínskej komercie, alebo budú plné lásky a vyznaní. Politika je len v pozadí.

- Daj si relax, nabáda blogerka a iná hľadá pointu v Eure.
- Článok o konformite je ako šitý na societu mládežníckych blogerov a diskutérov.
- Kristína sa ocitla v rozprávkovom snení: kde bolo, tam bolo...
- Zdenko sa vytasil maďarskými kačkami v hlavnej úlohe bez slov.
- Marek sleduje červenú žiaru nad Melbourne - Slovák v Austrálii.
- Katarína už vie, ako na finančnú situáciu
- Tomáš vyzýva: medzinárodná výzva pre tento deň.
- Zidealizuj si ma! Hľadanie pravých lások...

Alexandra píše o pravej láske:

"Pri množstve ľudí koľko poznám ma desí predstava že niektorí chalani zdieľajú rovnakú ideu, čo sa týka hľadania pravej životnej partnerky. Budú cítiť vraj ktorá to je. Bude voňať po jahodách alebo sa im zrýchli tep? Čo keď ich oklame aj vlastné EKG?"

(Recyklované zo starých konceptov)

Ja a pes, či pes a ja

Odborníci iste vedia, ako sa má (dá) komunikovať so psom. U domácich psích maznáčikoch je to jasné, tam si určite rozumejú, lebo každodenný kontakt a spolužitie človeka a psa musí vyústiť do dorozumievacej reči doplnenej gestami, či mimikou. To by bola dobrá téma na diskusiu s "priateľmi" psov. Ja som však nikdy nedospel k častejším kontaktom s psou inteligenciou. 

Raz som bol na návšteve v jednom dome, kde mali psa. Keď som odchádzal, začal na mňa zlostne brechať. Nebol veľký, bol by som sa ubránil (topánky čosi vydržia), ale volil som komunikačný prístup. Začal som pískať (nie na prstoch) a zrejme som zvolil správne tóny, lebo psisko zmenilo chovanie a už sme boli kamaráti. Tú melódiu (poradie tónov) som si zapamätal a odvtedy to používam v rozhovoroch s nepriateľskými priateľmi človeka.

Najnovší prípad ma stretol nedávno v Kláštore pod Znievom. Stalo sa to na miestnom futbalovom ihrisku, kráčal som ku stredu hracej plochy a to vyprovokovalo huňatého obrancu štadióna a dával to jasne najavo, že som neohlásený hosť. Nedal som sa odstrašiť, došiel som až ku stredu ihriska a on pokračoval z druhej strany. Keď už bol dosť blízko, začal som mu "prepískavať" moju melódiu priateľstva. Brechanie sa trochu zmiernilo a ja som ostal stáť na stredovej čiare. Prišiel ku mne, už ticho a priateľsky nabral pachy z mojich tenisiek a tváril sa, že ako nič, len sa tu prechádzame... Funguje to!

Namiesto pointy kto by chcel recyklovať moje staršie psie príhody, tak tu sú: 

Pes, či mačka?

 Vytrhnutá stránka 3

    Nešťastný piatok

Aby to nebolo tak suché, kopírujem ešte výber z múdrostí iného staršieho článku (2011/04/06):

To, čo my voláme civilizáciou, je len snaha človeka vnútiť svoje hodnoty svetu prírody.
(Bailard v knihe Hrobka od K. Moss)

Do džungle demokracie sa hodí iba ten, kto zdravo vidí len cudzie chyby.
(Ľubomír Feldek)

Ideál je to, čo nie je.
(ja)

Ak ja chcem byť ako on, kto potom bude ako ja?
(Marián Béreš)

Hovorí sa, že 90 percent televízneho vysielania je odpad. Lenže 90 percent čohokoľvek je odpad.
(Gene Roddenberry)

Naši politici preferujú Slovákov. Na nikoho iného nekašlú.
(D. Mika)

Každý predsa vie, že v knihách sa píše konečná a úplná pravda, zatiaľ čo vety na webe píše kdejaký pes alebo šimpanz.
(Nič mimoriadne)

Keď ruka ruku myje, tváre môžu ostať špinavé.
(voľne podľa pravdy)

Osamelí ľudia venujú zvýšenú pozornosť záporným sociálnym podnetom.
(veda.sme.sk)

Demokracia niektorým vyhovuje len ak majú väčšinu.
(M. Tkáč)

Čo človek nezažije na tomto svete, v druhom márne čaká.
(ja)

Minulosť je všade okolo nás a je stále silnejšia ako budúcnosť.
(ja)

Jedine Chuck Norris dokáže z USA urobiť USB :-) 

(Jozef Kuric)

 

  

 

Koncert v aréne NTC

 Po dlhšom čase sme boli na koncerte. Neviem či je to správny názov takéhoto podujatia, lebo vo viacerých aspektoch ma prekvapilo. V inom aspekte mi zase potvrdilo niečo veľmi dobre známe. Ešte sme ani poriadne nevstúpili do arény a už sa ozvalo burácanie hromu, ako by vystrelili salvu z hajmarsov. Rýchlo sme sa zbavili strachu, hrdinsky sme udržali rovnováhu a vstúpili do hrmenia bez bleskov, aj keď sveteľná šou by mohla byť prirovnaná k aktívnemu  bleskozvodu. Sedenie na tribúne bolo vcelku pohodlné, v porovnaní s mládežou, ktorá pod pódiom stála v plnom počte.Hala NTC bola plne obsadená aj obstáta.

Prišli sme, lebo sme chceli počuť Zaz. Keď sme si sadli, Zaz ešte odpočívala v zákulisí a na scéne excelovala akási domáca hviezdička so svojou kapelou (meno mi ostalo neznáme). Spievala pochopiteľne zásadne anglicky, ale občas prehovorila ku "svojim" divákom aj po domácky, aká je šťastná, že prvýkrát spieva pred takým obrovským publikom. Publikum napriek tomu, že prišli kvôli Zaz, burácalo aj pri jej výkonoch nadšením. Basy burácali v neskutočných úrovniach decibelov. Podobný pocit ako kedysi, keď na železnice pricválala lokomotíva s názvom "Sergej". Proste chvenie vnútorností v rytme "hudby".

Tešil som sa, že až príde na scénu Zaz, bude to jemne kultivovanejšie. Márne. Zaz prišla a priniesla na scénu okrem burácania aj dynamiku v speve, ale aj v pohyboch, ktoré rozpohybovali mladú masu publika, čo sa chvíľami podobalo tzv. modernému tancu - knísanie zboka na bok, výzvy k potlesku a tak podobne.  Pripomenulo mi to precvičovanie spartakiády (dnes už málokto vie, čo bola spartakiáda). Chvíľami boli reproduktory vyvažované aj občasnými výkrikmi poslucháčstva. Oveľa silnejší však bol výskot istej dámy vľavo asi dva rady za mnou. Proste taká ušná záľaha. 

Zaz bola úžasná, prišlo aj na jej slávne evergreeny a to bolo vyvrcholenie nadšenia diváctva. Môj záverečný dojem z masového živého koncertu je však taký, že ak si chcem "vypočuť" a vychutnať Zaz pustím si zas Zaz radšej doma z youtube, lebo mám rád aspoň akú-takú hi-fi kvalitu. To bolo teda asi všetko, čo ma prekvapilo na koncerte Zaz. Neprekvapilo ma, že zvukári už dobre nepočujú alebo, že podliehajú klamu, že mladí diváci dobre nepočujú... Podobný trend sa ujal aj v moderných kinách. Technika balšája, no kultúra ešte burácajúcejšia.

            

Štyri pády natvrdo

Slovenčina má 6 pádov, predtým mala sedem. Ja mám štyri, ale tvrdé.

Prvý pád (NOMINATÍV): Kto? Čo? Ja, bicykel a taška so zeleninou. Bolo to dávno, náhlil som sa na bicykli s textilnou taškou so zeleninou na riadidlách (presne tak, ako sa to nemá). Skončilo to ako číslo z cirkusu - artista šliape do pedálov, naberá rýchlosť a keď je dostatočne veľká, taška za zachytí do otáčajúceho sa predného kolesa. Koleso ostáva stáť na mieste, ja a zvyšok bicykla sme sa pohybovali ďalej okolo osi predného kolesa. Nádherným oblúkom som letel dopredu. Moja zotrvačná hmota je dosť veľká, preto som dopadol ako prvý, bicykel za mnou. Vo vzduchu som sa otočil a chystal som sa dopadnúť ako keď sa nacvičuje džudo-kotúľ. Prvé je pravé plece a kotúľať sa plynulo po chrbte. Skončil som vzorne natiahnutý ako na žinenke v telocvični. Okamžite som vstal, bol som celý, ani ranka, žiadna bolesť, žiadne odreniny... Pozdravil som slušne prítomné obecenstvo s vystrašenými tvárami. Po malej úprave bol aj bicykel pojazdný. Následky teda prakticky žiadne, až na to nedobrovoľné predstavenie pred susedmi v záhrade. Poučenie č. 1 – nedávať tašku na riadidlá bicykla.

Druhý pád (GENITÍV): Od koho? Od čoho? Opäť bicykel a ja. Tiež to bolo dávno, v historickej dobe. Spúšťal som sa dolu miernym svahom z mosta a chcel som odbočiť doľava. Obzrel som sa za seba, nič nešlo, tak som ešte predpisovo ukázal zmenu smeru ľavou rukou (neviem pre koho). Trochu som to prehnal, balans bol príliš veľký, nezvládol som rovnováhu a skončil som na kolenách a na rukách, ako Ján Pavol Druhý, keď pozdravil našu rodnú zem pri prvej návšteve Slovenska. Hneď mi toto prirovnanie napadlo ako som tam bol sklonený k zemi, takmer som sa dotýkal ústami slovenského cestného asfaltu. Mal som šťastie. A následky? Na prvý pohľad nič, ešte hodinu som bicykloval po meste. Až doma som zistil že mám zodraté nohavice na ľavom kolene a pod tým už zaschnutú odreninu. A opäť som si z nehody niečo odniesol – poučenie č. 2, že na ceste netreba podceňovať ani jednoduché nacvičené manévre.

Tretí pád (DATÍV): Komu, čomu? Bez bicykla, ale s českými turistami. Český raj, zámok Humprecht na kopečku a silný dážď. Ako turisti sme čakali na otvorenie zámku postávajúc na úzkom ochodze s výškou asi 0,7 m. Z dlhej chvíle som fotil. Fotografista potrebuje odstup, tak som urobil úkrok dozadu a už som letel horeznačky dolu. Chránil som fotoaparát ako oko v hlave a spomínal som si na pieseň Ivana Mládka „… padaj trochu doprava, pod náma je výprava…“ Českí turisti v nemom úžase sledovali toto kvalitné divadlo, ale žiaden potlesk. Padanie v daždi bolo jemné, nič sa mi nestalo a prehliadku zámku som absolvoval s ostatnými.Už si pripadám ako nepoučený.

Štvrtý pád: (AKUZATÍV) Koho, čoho? (dúfam, že posledný). Už sa aj bojím napísať, že to zase bolo z bicykla. Na vine bola zelenina. Zvolil som inú trasu do supermarketu ako obyčajne. Odbočil som z cesty na úzky betónový chodník v pravom uhle. Zadné koleso sa zošmyklo z chodníka (do diery asi 10 cm) a tak som tú zákrutu nevybral. Odniesla si to pri dopade na betón ruka. Poučenie? Dajte pokoj, už žiadne neberiem, je to asi osud...

Hodina H

Pevné miesto v realite určuje hodina H. Hodinu H sme si vymysleli ako začiatok niečoho. Mohol by to byť aj deň D, alebo mesiac M, či rok R... To je blbosť! Mesiace a roky, to je celá večnosť. Einsteina s jeho teóriou relativity aj tak nedobehneme. Čas nám beží a míňa sa každý deň, každou sekundou. Jedine básnici so svojou poéziou vedia zastaviť čas, alebo ho aj rozbehnúť. Narýchlo si neviem spomenúť na žiadneho básnika, ktorý by túto moju teóriu vedel potvrdiť (pomôž si sám, aj Pán Boh ti potom pomôže...).

Slová v hmlistom opare
digitálna mena
za sklom
hrmiace falše
mrznúca rosa
na konci nosa
amen a znova
láska večná
Tristan, Izolda
zrodenie dobra
len slová v daždi
zaniknú raz a navždy.

 

Inteligencia - umelá

O umelej inteligencii sa už popísalo a pohovorilo dosť, len je tu stále otázka, či sú nám jasné pojmy. Ide hlavne o to, kde sú hranice UI (AI) a či vôbec sú... Myslím tým na hranicu medzi prirodzenou a umelou inteligenciou. Existuje?  

Isaac Asimov stanovil tri základné zákony pre umelú inteligenciu (Robota). Odporúčam prečítať si jeho životopis a zoznámiť sa so zákonmi:

1. Robot nesmie ublížiť človeku alebo svojou nečinnosťou dopustiť, aby mu bolo ublížené.
2. Robot musí poslúchnuť človeka, okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým zákonom.
3. Robot sa musí chrániť pred poškodením, okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým alebo druhým zákonom.
   

 Nechcem byť zlý, ale už prvý zákon, podobne ako mnohé iné sa v praxi, na škodu človeka nedodržiava. Ak necháme hranicu medzi človekom a robotom dostatočne širokú, medzi robotov možno zaradiť aj rôzne sofistikované nástražné výbušné systémy (zneužívané i používané) a tie sú vždy namierené proti človeku. Aj taká nášľapná mína je v podstate umelou inteligenciou, síce s veľmi biednou inteligenciou, ale robí presne to, čo je do nej vložené, vrátane auto-deštrukcie, po ktorej už neublíži. Je to UI, alebo stroj?  

Mimochodom, Asimova ako spisovateľa  kritizovali pre nedostatok sexu a pre málo mimozemšťanov v jeho dielach. A to je vážny nedostatok. Dnes sa to obrátilo na druhú stranu - ani sci-fi sa nezaobíde bez sexu, teda toho ľudského, lebo mimozemšťania sa obvykle rozmnožujú bunkovým delením...

Akákoľvek inteligencia je vždy len programom, ktorý bol do nej vložený. Môže sa učiť, zdokonalovať, ale vždy len na princípoch základného softvéru a "železa". Momentálne letí svetom umelá inteligencia ako prekladateľ textu. To je bohumilá činnosť a myslím, že aj prospešná. Zatiaľ vraj vyžadujú jej preklady ľudskú kontrolu, ale neskôr vari už nebude treba. Tu narážam na svoju vieru a presvedčenie - nikdy to nebude dokonalé...

Oblastí na využitie UI sa iste nájde veľa a mnohé budú iste aj užitočné. Pre koho? Pre človeka, ktorého nahradia a možno aj oberú o prácu? Už dnes to robia tam, kde by sa človek unudil jednotvárnosťou procesu. Umelá inteligencia je vo svojej podstate záležitosť "lingvistiky" - je len na nás, čo nazveme umelou inteligenciou. Bohužiaľ, ako vždy umelú inteligenciu v prvom rade pchajú do zbraňových systémov. A to samé o sebe je flagrantné porušenie prvého Asimovho zákona. 

Pre autorov sci-fi: Navrhujem štvrtý zákon, aby každý robot bol opatrený vypínačom (najlepšie diaľkovým), na ktorý robot nebude mať žiaden dosah. 

(Umelá inteligencia mi našepkáva - nič z toho, čo je tu napísané, neberte vážne...)

Do pozrnosti: Novodobá  Analógia Asimových zákonov pre UI...

 

All You Need Is Love

 Včera som počúval Jaromíra Nohavicu s jeho aktualizovanou piesňou "All You Need Is Love" podľa Johna Lennona a ostal mi v hlave refrén. Všetko, čo potrebujeme je láska (ak človek nie je hladný a má sa kde vyspať), všetko čo ešte potrebuje, je láska. Tiež sa hovorí, že láska ide cez žalúdok... Láska hory prenáša... Láska je možná aj k práci (ale neviem, či to ešte dnes platí, dnes platí asi niečo iné).  Práca, ktorá je zaujímavá a prínosná je tiež dobrá, ako ten chlieb. Potom už len hry lásky. 

https://youtu.be/_7xMfIp-irg

https://youtu.be/0RBiy00v_XQ

Bez nadpisu (tri bodky)

Ktosi sa raz vyjadril, že v novinách stačí čítať názvy článkov, aby ste všetko napísané pochopili. Je to zjednodušenie, ale má to racionálny základ, lebo podľa pravidiel žurnalistiky má mať článok štruktúru obrátenej pyramídy. Najdôležitejšia informácia je hore, teda nadpis článku je nosným prvkom. Šéfredaktor (alebo majiteľ) potom, v prípade potreby môže škrtnúť odspodu pár viet a zmysel článku ostane zachovaný.  

Skúsil som čítať len samotné názvy a uvažovať, či je treba čítať ďalej, alebo nie. Často je tá informácia v názve taká jasná (niekedy až taká jasná ako autor článku), že sa dá okamžite povedať podľa klasika: "Vsjo jásno, čem bukvy?" Výber mojich nadpisov:

Boj o pozemky trval štvrťstoročie. Posledný verdikt zabezpečil Košiciam daň... (boj o dane. Poznáte ten vtip, že koľko platíš dane? Ja nič, mne dáva zadarmo.)... Prezidentka napadla paragraf 363... (bude inzultácia?)... Budajovci chcú ešte raz skúsiť reformovať RTVS (božechráň)... Prezidentka UPOZORŇUJE na veľký problém... (malé vidíme všetci)... Eurokomisia urobila RÁZNY KROK... Fico ukázal ŠOKUJÚCE NAHRÁVKY... Exkluzívny rozhovor s umelou inteligenciou o demokracii (Ta ne? A s kým iným o demokracii?)... Pápež znova o homosexualite... Chaos v politike, chaos v spoločnosti... (čítal som knihu Teória chaosu. Jediná kniha, v ktorej chýbalo 10 dôležitých strán s pointou, takže neovládam ani teóriu.)... Kto po Františkovi... Milan Kňažko o prezidentoch: Kováč bol užitočný, Kiska škodlivý, Čaputová je niekde medzi tým... (Ešte by mal zhodnotiť ministrov zahraničných vecí)...

Nie, toto nebolo o politike, maximálne len odraz lesku našej milej spoločnosti. Veď o čom písať takto pre nikoho? Už som chcel písať o umelej inteligencii, ale stále ma niekto predbieha. Možno práve tá Umelá! Veľmi sľubná bola téma: "All You Need Is Love". Do tej sa nikto nehrnie. Časy keď sa spievalo o láske a o mieri sú dávno preč. Chcel som sa opakovať, lebo opakovanie je vraj matka, ale už neviem čoho.  

Nabudúce hádam napíšem niečo o stranách. Napríklad o ľavej strane a o pravej strane. Vždy keď si dávam okolo krku šál, najprv preložím ľavú stranu šálu na pravú stranu a pravou rukou pravú časť naľavo. Potom si oblečiem zimník (teraz v zime) a znovu pasujem šál - pravou rukou doľava, a až potom (navrch) ľavou doprava. Presne naopak, ako bez kabáta. Alebo je to predsa inak? Vyznajte sa potom v politike, keď sa nevyznáte ani vo svojich rukách...

Iveta, jedine Iveta...

 Len stručne a jasne, Iveta zdvihla zo stoličiek niektorých Trebišovčanov. Ja som pri nej v nedeľu zaspal a keď som sa zobudil vypol som TV prijímač a vzal som si do rúk knihu. Dalo by sa povedať, že ten seriál má na mňa pozitívny vplyv. Niektorí sa vyjadrili, že to je "Horná-Dolná", ale ak by sme to mali až tak zhovadiť, išlo by do toho vreca viacej seriálov, nielen na televízii s citoslovcom (ako ju na Pravde premenovala blogerka "rmontmartre"). 

Už som raz zvolil "Hornú-Dolnú" ako etalón riadne prízemnej zábavy (zábava na úrovni detských hier pre hercov, nie pre diváka, podobne ako tzv. "Partička" inde). 

Nebudem tu zdôrazňovať, že je to len môj názor, veď to je na blogoch zväčša samozrejmé. Pri tejto príležitosti si neodpustím trochu kopnúť aj do seriálu "Hranica". Najprv som ho zaradil do kategórie "Horná...", potom som to odvolal a tiež som sa vyjadril, že 40. diel seriálu bol najlepší, lebo som sa pri ňom skutočne nasmial. Potom to už bola viac-menej zvedavosť. Včera bol pondelok, "hraničiari" dávajú už druhú sériu a latka kvality im značne poklesla. Asi bol včera zvláštny deň, následky piatku trinásteho.