Dnešný sobotný súhrn začínam konštatovaním, že waboviny sú blog, ktorý píšem v rozpore so všetkými zásadami zaručujúcimi úspech. Otázne je, aký úspech očakávam. Povedzme si, že úspechom by mohol byť fakt, že už je tu 717 článkov a ešte stále píšem. Tento blog bol vytvorený v auguste 2006 a stránka bola otvorená za ten čas najmenej 68 tisíc krát. Niektoré články považujem neskromne za nadčasové a čitateľné aj po rokoch. Je to môj názor, každý čitateľ má iste ten svoj. Na stránke je výborný vyhľadávací nástroj Google, ktorým sa ľahko dajú vyhľadávať články v blogu. Je tu aj časový zoznam článkov podľa názvu a zoznam podľa rubrík. Sú to potrebné nástroje na orientáciu. Dnešná doba je taká, že najdôležitejšie je vedieť hľadať. Sme takmer v biblických časoch: kto hľadá, ten nájde...
Včera som začal čítať novú knihu. Zatiaľ ju nebudem menovať, poviem niečo len o spôsobe, ako sa ku mne dostala. Náhodou som zašiel do kníhkupectva kúpiť ako dar kuchársky kalendár. Aby som neodišiel naľahko, prikúpil som k daru aj knihu, ktorá bola na vrchole knižného rebríčka. Teda vlastne ležala na vrchu kopy kníh. Daroval som ju žene a keď ju dva dni nezačala čítať, začal som ja. Prvé dojmy sú zmiešané, dobré aj zlé. Dobré je, že kniha je vytlačená na hrubom papieri, teda nie je tak objemná ako sa zdá, jej hrúbka je daná hrúbkou papiera. Zlé je, že má tvrdú väzbu a pri čítaní v posteli ma pichajú rohy tej tvrdej väzby do dlaní. Navrhujem vylepšenie - tvrdú väzbu kníh robiť v rohoch zaoblenú. Hovorí sa však, že obsah je dôležitejší ako forma. Z obsahu som zatiaľ absorboval 10 kapitol. Je ich celkom 38, plus epilóg a poďakovanie.
Zajtra je sobota a LOZ sa nevzdáva. Ani ja. Už rok bojujem so sedmičkou v oknách (Windows 7). Musím povedať, že prechod z XP na 7 je dosť náročný. Je to asi dané spôsobom myslenia tvorcov, ktoré je diametrálne odlišné od môjho. Zvykol som si vidieť do vnútra počítača, do rozmiestnenia svojich dát a súborov. Preto mi vadí, ak chce systém moje dáta organizovať sám. Napríklad cez medzičlánok "knižnice". Pre mňa je to absolútne neprijateľné a zbytočné, tak isto ako pomenovanie mojich adresárov na "obrázky", "dokumenty", "videá" a podobne. Mám svoje mená a svoje príbuzenstvo. Tiež mi nevyhovuje nový spôsob vyhľadávania. Radšej používam externé pomôcky. Na vyhľadávanie mám "Everything". Je rýchly a nájde vždy to čo chcem. Na svoje dáta mám vlastné adresáre. Namiesto "knižníc" mám rýchly prístup k mojim adresám cez program "Chameleon Folder". Výborná vecička.
Keď už som u okien, spomenul som si na systémy, ktoré mi prešli cez ruky od čias PMD 85, kde bol jednoduchý programovací jazyk Basic. V ňom som si napísal zopár programov. Na PMD som hrával výbornú hru Manic Miner. Super hra. V práci som začínal na systéme DOS, neskôr sa objavil Windows 3.11, ale to bola len akási nadstavba DOS-u. Pravé okná boli až W-95. Občas padli na nos, ale dali sa pomerne rýchlo preinštalovať. Neskôr ich nahradil W-98 a ešte neskôr Windows XP. Tie boli najlepšie. Vynechal som W-2000 a Vistu. Nechtiac som teraz zakotvil na sedmičke, ale taký je už vývoj IT. V podstate je to v pohode. Nastavil som si klasický vzhľad bez zbytočných kudrliniek a ide to. Najviac ma hnevajú spomenuté knižnice a pokazené vyhľadávanie.
Toľko by vari stačilo na zajtrajší sobotník. Na trh sa už nechodí, je zima. Skoro by som zabudol na "dva nože" v titulku. Tie som vyhral (a hneď aj stratil) v žrebovacej súťaži podľa telefónneho zoznamu. Zavolala mi jedna pani, že som v ich firme vyhral dva keramické nože. Reku fajn, tak mi ich pošlite. Ale že to nie, oni mi ich donesú osobne, aby som bol vtedy a vtedy doma. Vraj nič za to neplatím, je to úplne zadarmo. Tak som súhlasil, že budem doma, nech prídu. Až potom sa začala vyjadrovať zrozumiteľnejšie, že to je ich reklamná akcia a ja musím zabezpečiť k sebe aspoň 5 ľudí, že budú prezentovať svoje výrobky a potrvá to najviac hodinu. Začal som v duchu počítať: prenájom bytu na propagačnú akciu, organizačné zabezpečenie, pozvanie hostí na vlastné náklady, teda pohostenie (káva, sušienky) a ak nepočítam vlastný čas, tak mi to vychádza cca na 35 € a to je za dva keramické nože (zadarmo) dosť. Keby to bola povedala na začiatku, mohli si ušetriť čas a telefónne poplatky.
2011/12/02
2011/11/30
Konšpiračná teória
Keď sa blížili voľby, všetci amatérski publicisti písali o svojich stranách, teraz všetci píšu o lekároch a voľby sa tiež blížia. Bál som sa tejto témy, ako čert kríža, lebo nemožno sa verejne postaviť proti svojim dobrodincom... A teraz hádajte, koho tým myslím. Na tom vôbec nezáleží, lebo sa nevyznám. Chodím pravidelne ku svojim lekárom, občas sa aj vzájomne obdarujeme úsmevom. Len ja som vždy tým, čo berie a lekár tým, čo dáva. To však nie je o peniazoch.
Božie mlyny už dlho melú lekárskych odborárov a odbory zase melú vládu. Dalo by sa povedať, že ide o dialóg, ale vskutku ide o dialóg slepého s hluchým. Až sa z toho občas dvíha žalúdok. Už neviem, ako do toho vidieť, ako vážiť argumenty na jednej i druhej strane a vôbec prečo, keď môj hlas je len hlasom volajúceho na púšti? Asi nikto nevie, čo je naozaj za týmto sporom, preto niekto vyslovil názor, že je za tým politika z pozadia.
Politika je za všetkým. Je vôbec dôležité, kto ťahá za odborárske nitky, alebo kto je skrytý za vládou? Vždy tam niekto je, keby nebol, nastalo by politické vákuum. V historicky nedávnych časoch, s presahom do súčasnej súčasnosti sa hovorievalo, že politici klamú (ale vždy tí druhí), až sa hory zelenajú (okrem iného). Fakt to tak vyzerá, ak sledujeme vyjadrenia politikov od revolučných čias, cez dvojnásobné platy, dekriminalizáciu drog, cez premiérku až po ministra, ktorý nás mal brániť.
Nesmieme však dať na čistý význam slov v politike, kde sa vždy stavia pozícia voči opozícii, lebo o pravde vždy rozhodujú súvislosti. Tak isto nesmieme posudzovať históriu len podľa mien, stratili by sme zdravý sedliacky rozum a tiež tie súvislosti. Keby sme však vychádzali z premisy nevieryhodnosti politikov, prišli by sme na originálnu konšpiračnú teóriu. Pán minister a pán predseda odborov uzavreli tajnú dohodu na dosiahnutie spoločného cieľa.
Základom je nedohodnúť sa a doviesť udalosti k takmer absurdnému koncu. Potom sa plánované veci pohnú plánovaným smerom. A je to! Už sa s týmto problémom viac nemusím trápiť, táto teória je upokojujúca. Môžeme si byť istí, že udalosti sa nakoniec zvrtnú k prospechu slovenských pacientov, ku ktorým bohužiaľ tiež patrím (to je tiež súčasťou konšpiračnej teórie a falošného proroctva). Lebo lekári liečia, ale uzdravuje vraj iba pozitívne myslenie.
Božie mlyny už dlho melú lekárskych odborárov a odbory zase melú vládu. Dalo by sa povedať, že ide o dialóg, ale vskutku ide o dialóg slepého s hluchým. Až sa z toho občas dvíha žalúdok. Už neviem, ako do toho vidieť, ako vážiť argumenty na jednej i druhej strane a vôbec prečo, keď môj hlas je len hlasom volajúceho na púšti? Asi nikto nevie, čo je naozaj za týmto sporom, preto niekto vyslovil názor, že je za tým politika z pozadia.
Politika je za všetkým. Je vôbec dôležité, kto ťahá za odborárske nitky, alebo kto je skrytý za vládou? Vždy tam niekto je, keby nebol, nastalo by politické vákuum. V historicky nedávnych časoch, s presahom do súčasnej súčasnosti sa hovorievalo, že politici klamú (ale vždy tí druhí), až sa hory zelenajú (okrem iného). Fakt to tak vyzerá, ak sledujeme vyjadrenia politikov od revolučných čias, cez dvojnásobné platy, dekriminalizáciu drog, cez premiérku až po ministra, ktorý nás mal brániť.
Nesmieme však dať na čistý význam slov v politike, kde sa vždy stavia pozícia voči opozícii, lebo o pravde vždy rozhodujú súvislosti. Tak isto nesmieme posudzovať históriu len podľa mien, stratili by sme zdravý sedliacky rozum a tiež tie súvislosti. Keby sme však vychádzali z premisy nevieryhodnosti politikov, prišli by sme na originálnu konšpiračnú teóriu. Pán minister a pán predseda odborov uzavreli tajnú dohodu na dosiahnutie spoločného cieľa.
Základom je nedohodnúť sa a doviesť udalosti k takmer absurdnému koncu. Potom sa plánované veci pohnú plánovaným smerom. A je to! Už sa s týmto problémom viac nemusím trápiť, táto teória je upokojujúca. Môžeme si byť istí, že udalosti sa nakoniec zvrtnú k prospechu slovenských pacientov, ku ktorým bohužiaľ tiež patrím (to je tiež súčasťou konšpiračnej teórie a falošného proroctva). Lebo lekári liečia, ale uzdravuje vraj iba pozitívne myslenie.
2011/11/26
Nitra, Trou de Fer
Premietaniu filmu predchádzala autorská prezentácia dokumentárnej tvorby Pavla Barabáša. Aj z krátkych ukážok z viacerých filmov bolo zrejmé, že pre tvorcov týchto dokumentov je náš svet tak akurát ak nie trochu malý. Ak niekto vie o doteraz neobjavenom mieste na svete, dajte vedieť... Mňa prvýkrát zaujal už pred štyrmi rokmi filmom OMO, cesta do praveku. Po zhliadnutí zostrihov z ostatných Barabášových dokumentárnych filmov viem, že mám v tomto smere veľké medzery, ktoré budem musieť vyplniť.
K autorskému rozprávaniu Pavla Barabáša sa pridal aj Miroslav Dušek, ktorý bol akýmsi "duchovným otcom" expedíciu do Trou de Fer na ostrove Reunion. Miroslav Dušek bol v rozhovore tým akčnejším členom, čo iste vyplýva z jeho dobrodružnej povahy profesionálneho "adrenalínového" športovca. Z rozprávania oboch účastníkov expedície sme sa dozvedeli mnoho zaujímavých podrobností.
Film Trou de Fer neporovnávam s filmom OMO, aj keď sú oba špičkovým zážitkom, tento je svojim spôsobom jedinečný. Už aj tým, že prírodný úkaz Trou de Fer (Železná diera - na stránke je podrobný opis expedície) je výnimočne krásny a divoký a nikde inde na svete sa nevyskytuje. Film nás vtiahol priamo do deja, boli sme virtuálnymi účastníkmi expedície. Neuveriteľné výšky zlaňovania, mohutné vodopády pralesná príroda a to všetko plné nebezpečenstva na každom kroku. A čo sa stane, ak sa lano s horolezcom roztočí? Zakrúti sa vám hlava, súdim podľa môjho zážitku z filmu.
Predstava, že pri zdolávaní strmých stien cez padajúcu vodu, pri pralesných pochodoch s mačetami, či unášaní dravým prúdom vody z piatich vodopádov, museli myslieť aj na filmovanie, ktoré by malo dejovú líniu je obdivuhodná. Tvorcovia tohto diela odviedli kusisko poctivej práce na mieste, ale aj pri technickom spracovaní záberov z expedície. Výsledok preto dáva vynikajúci divácky zážitok. U mňa patrí tento film k zlatému dokumentárnemu fondu.
Trou de Fer (Železná diera), SR 2011
Scenár, réžia, kamera: Pavol Barabáš
Strih: Róbert Karovič
Hudba: Michal Novinski
Účinkujú: Miroslav Dušek, Jaroslav Holeček, Natália Borecká, Pavol Barabáš, Martin Chroumal
Produkcia: K2 Studio, s.r.o.
Pod čiarou: Martinus už ponúka DVD s filmom.
2011/11/24
Sudoku
Nedá mi, aby som nepopísal môj včerajší deň. Všetko šlo celkom dobre, až nakoniec som vyviedol niečo, čo som nemal. Výnimočne som zase presedel skoro celé dopoludnie v čakárni. Bola to nuda, sedel som sám v kúte miestnosti a čakal na doktora ako štvrtý v poradí. Videl som na vlastné oči, ako vyzerá závislosť.
Ľudia rôznych značiek postupne plnili čakáreň. Väčšina mala obuté "botasky" a oblečené rifle rôznych odtieňov. Odlišovali sa najmä blúzkami (ženy), fúzami (muži) a ostatným horným oblečením. U niektorých (žien) boli zaujímavé aj vlasy. Našlo sa zopár šedín, nejaká tá plešinka (okrem mojej) a dve až tri bujné ženské hlavy. Dlhé vlasy padajúce na plecia si dáma oproti občas prečesala prstami, ako by vedela o ich dôležitosti. Dávali tvári výraz.
Posledná skupinka, ktorú som ešte zažil čakajúc, bola jednotná trojka. Boli to dve ženy a jeden muž približne 17 rokov. Matka sa dala odlíšiť len bližším skúmaním vrások. Trojica si hneď po usadení vytiahla perá a sudoku. Všetci traja ako na povel, začali myslieť v číslach od 1 do 9 (najväčšou chybou sudoku je, že nepozná nulu). Musel som si uvedomiť, že kým prišli, aj ja som mal v ruke pero a mini sudoku. Pripadalo mi to, ako keby chceli práve mne nastaviť zrkadlo.
Nový rok je ešte ďaleko, ale predsavzal som si, že už nikdy sudoku do čakárne nevezmem.
Pointa:
Kedysi som sám stvoril sudoku, ľahké a jediné a dal som ho na waboviny (nelinkujem :). Odvtedy sa to moje malé "sudokielko" často umiestňuje na prvom mieste v čítanosti wabovín. Nie že by som mu to závidel, ale fakticky je na ňom moja pridaná hodnota (oproti iným článkom), celkom zanedbateľná. Myslím si. Odteraz budú mať hľadači sudoku u mňa alternatívu.
Ľudia rôznych značiek postupne plnili čakáreň. Väčšina mala obuté "botasky" a oblečené rifle rôznych odtieňov. Odlišovali sa najmä blúzkami (ženy), fúzami (muži) a ostatným horným oblečením. U niektorých (žien) boli zaujímavé aj vlasy. Našlo sa zopár šedín, nejaká tá plešinka (okrem mojej) a dve až tri bujné ženské hlavy. Dlhé vlasy padajúce na plecia si dáma oproti občas prečesala prstami, ako by vedela o ich dôležitosti. Dávali tvári výraz.
Posledná skupinka, ktorú som ešte zažil čakajúc, bola jednotná trojka. Boli to dve ženy a jeden muž približne 17 rokov. Matka sa dala odlíšiť len bližším skúmaním vrások. Trojica si hneď po usadení vytiahla perá a sudoku. Všetci traja ako na povel, začali myslieť v číslach od 1 do 9 (najväčšou chybou sudoku je, že nepozná nulu). Musel som si uvedomiť, že kým prišli, aj ja som mal v ruke pero a mini sudoku. Pripadalo mi to, ako keby chceli práve mne nastaviť zrkadlo.
Nový rok je ešte ďaleko, ale predsavzal som si, že už nikdy sudoku do čakárne nevezmem.
Pointa:
Kedysi som sám stvoril sudoku, ľahké a jediné a dal som ho na waboviny (nelinkujem :). Odvtedy sa to moje malé "sudokielko" často umiestňuje na prvom mieste v čítanosti wabovín. Nie že by som mu to závidel, ale fakticky je na ňom moja pridaná hodnota (oproti iným článkom), celkom zanedbateľná. Myslím si. Odteraz budú mať hľadači sudoku u mňa alternatívu.
2011/11/23
Stratený v Oklahome
V titulku tohto článku nie je gramatická chyba, aj keď oficiálny názov divadelného predstavenia o ktoré tu ide, od amerického autora Tracy Letts, sa volá Stratení v Oklahome. Ja som sa akosi strácal pri tomto činohernom predstavení v SND. Scenár Stratených v Oklahome je koncipovaný podobne ako niektoré americké filmy, že dej sa dlho rozohráva a až v závere sa konflikt a jeho rozuzlenie dynamizuje. V tomto prípade to bol kontrast medzi prvým a druhým dejstvom. Dôležitý je dojem, s akým odchádzajú diváci z divadla...
To, čo teraz napíšem, pripíšem na vrub iba sám sebe a mojej nepripravenosti na činohru. Mám totiž v tomto smere časové medzery, naposledy som videl v SND inscenáciu Tanec toreádorov, a to bolo v roku 2009.
Na začiatku Oklahomy sa mi zdalo, že to budú dialógy plné vzletných múdrostí ("život je veľmi dlhý..."), ale nebolo to tak. Pomalé rozohrávanie ma "čičíkalo" a do celkom bdelého stavu ma privádzali až hudobné predely. Zato druhé dejstvo bolo plné nečakaných zvratov. Ja, čo sa ťažšie orientujem v našich rodinných vzťahoch, som bol úplne stratený v tejto zvláštnej americkej rodine. Tu sa dokonca v priebehu zauzlovania a rozuzlovanie vzťahy doslova menili, a tak boli zrazu z milencov brat a sestra. Alebo to nabaľovanie rodiny o vzťahy "by side" (bokovky) u nás nie je až tak často takmer legalizované.
Mám dojem, že práve v tých rozdieloch americkej rodiny a našej, bola dosť veľká príčina môjho ťažšieho prijímania diela. Hereckým výkonom hviezd v tomto predstavení však nie je čo vyčítať. Snáď iba občasná nezrozumiteľnosť v tichých pasážach pre vyššie rady sedadiel v hľadisku. Popravde, až v druhom dejstve vydávali herci zo seba veľa energie, dialógy boli dynamické, slová výčitiek úprimne nevyberavé tak, ako to pri ostrých rodinných škriepkach býva. Môj celkový dojem bol, že som nahliadol do možno typickej americkej rodiny, ktorá má svojské kultúrne špecifiká a ľudia v nej sa ocitajú nečakane v rôznych krajných polohách, či už ide o emócie, alebo praktické záujmy.
Impozantné bolo plné hľadisko, ktoré patrične aj reagovalo na hru. Celkom zaslúžene nakoniec odmenilo hru aj veľkým záverečným potleskom a povstaním zo sedadiel. Nakoniec si dovolím aj jednu poznámku na adresu publika. V hre sa občas vyskytli aj "ostrejšie" slová zo špeciálneho slovníka. Zaznamenal som napríklad slovo "ko...iny" (nechcem citovať), ktoré si tam v krátkom slede za sebou zopakovali herci celkom 6 krát. Na toto slovo zakaždým reagovalo obecenstvo stupňovaným zborovým smiechom. Zjavne to bolo asi pre divákov osviežujúce, ako feferónka v hovädzej polievke. Jediný, koho to veľmi nerozosmialo som bol asi ja. Nuž, bol som viac pozorovateľ ako divák. Mea culpa.
Nečakajte na záver odo mňa žiadne odporúčanie, lebo lepšie je raz vidieť, ako trikrát čítať "recenziu". Ako som povedal, sú to len moje dojmy. Odborníci to môžu vidieť trochu inak:
- Zuzana Uličianska na kultúra.sme.sk píše o hlbšom odkaze z Ameriky.- Zaujímavý záver je v recenzii na hnonline.sk: "Aj mnohí Američania označili Lettsove dielo, ocenené Pulitzerovou cenou, za bulvár s prvkami telenovely a sitkomu, v ktorom nechýbajú hysterické scény a príliš veľa otravného kriku".
Pre úplnosť:
preklad: Martin Solotruk
réžia: Peter Mikulík
hrajú: Dušan Jamrich Emília Vašáryová, Diana Mórová, Richard Stanke František Kovár, Branislav Bystriansky a ďalší (podrobnosti tu).
2011/11/21
Mám chuť
Mám chuť, zobrať si príklad z vojenskej kontrarozviedky a niekoho odpočuť. Ale koho, keď je tu také ticho? Dokonca aj "televidenie" som vypol, aj sused konečne vypol svoje rádio, ktoré nás dnes celý deň otravovalo. Odišiel kamsi do sveta a nechal hrať rádio, či čo, na plné pecky, až sa nám steny zachvievali v basových hĺbkach. Som dosť náročný poslucháč a mám rád celé spektrum tónov, hlavne v hudbe. Nestačia mi hlboké tóny bez vyšších harmonických, orezaných stavebnými konštrukciami.
Mám rád aj kvalitné obrazy. Napriek tomu hovorievam, že najdôležitejší je obsah, posolstvo fotografie. Trochu mi však záleží aj na technickej kvalite. Špecifické požiadavky mám na portréty. Zväčša čakám, že na obraze budú oči, nos, ústa a dokonca aj celá tvár. Zdá sa vám to celkom samozrejmé? No nie je to vždy tak. Napríklad na takom fejsbúku. Nebudem prezrádzať súvislosti, trafené husi aj tak možno zagágajú. Čo by ste povedali napríklad na takéto portréty:
- Dáma, stojaca v rohu starej ruiny, sklonená na ňu. Otočená ku mne zadnou časťou svojich riflí. Pekný výhľad na krajinu. Nie že by som také zábery aj ja nerobil, dokonca mám taký, skoro navlas podobný. Moja dáma síce nie je rusovlasá, ale inak je tá podoba dokonalá. Vždy keď tento profil uvidím, niečo sa vo mne vzoprie, taký pocit nespravodlivosti, že som nedostal to, čo som očakával.
Iný portrét ženy, vlastne len kúsok z nej, hoc aj ten najkrajší, vyvoláva vo mne pocit prázdna, studne hlbokej. Aj sa mi tie jej pery páčia, dokonca niekde som napísal, že sú tým najdôležitejším prvkom na obraze ženy, ale bez očí to predsa len nie je to pravé javorové.
Od posledných volieb (a čoskoro budú ďalšie) sa stalo zvykom, fotografické prevtelovanie. Vtedy si niektorí dávali namiesto seba fotku istého nenávideného a zároveň milovaného politika, označenú ako akty "X". Dnes môžeme nájsť dámu prevtelenú do múdreho psíka, ktorý práve našiel kopu hríbov. Atypický je aj cyklista, ktorí si na odpočívadle dáva do tela energiu v kombinácii pivo a káva.
Radšej to už nechám tak, lebo ma tu nájdu priatelia z fejsu a budem mať po chlebe. Začnú sa mi odpisovať z mojich kruhov. Vlastne tie kruhy nehrozia, tie sú na G+ a tam je zatiaľ ticho po chodníku.
Mám rád aj kvalitné obrazy. Napriek tomu hovorievam, že najdôležitejší je obsah, posolstvo fotografie. Trochu mi však záleží aj na technickej kvalite. Špecifické požiadavky mám na portréty. Zväčša čakám, že na obraze budú oči, nos, ústa a dokonca aj celá tvár. Zdá sa vám to celkom samozrejmé? No nie je to vždy tak. Napríklad na takom fejsbúku. Nebudem prezrádzať súvislosti, trafené husi aj tak možno zagágajú. Čo by ste povedali napríklad na takéto portréty:
- Dáma, stojaca v rohu starej ruiny, sklonená na ňu. Otočená ku mne zadnou časťou svojich riflí. Pekný výhľad na krajinu. Nie že by som také zábery aj ja nerobil, dokonca mám taký, skoro navlas podobný. Moja dáma síce nie je rusovlasá, ale inak je tá podoba dokonalá. Vždy keď tento profil uvidím, niečo sa vo mne vzoprie, taký pocit nespravodlivosti, že som nedostal to, čo som očakával.
Iný portrét ženy, vlastne len kúsok z nej, hoc aj ten najkrajší, vyvoláva vo mne pocit prázdna, studne hlbokej. Aj sa mi tie jej pery páčia, dokonca niekde som napísal, že sú tým najdôležitejším prvkom na obraze ženy, ale bez očí to predsa len nie je to pravé javorové.
Od posledných volieb (a čoskoro budú ďalšie) sa stalo zvykom, fotografické prevtelovanie. Vtedy si niektorí dávali namiesto seba fotku istého nenávideného a zároveň milovaného politika, označenú ako akty "X". Dnes môžeme nájsť dámu prevtelenú do múdreho psíka, ktorý práve našiel kopu hríbov. Atypický je aj cyklista, ktorí si na odpočívadle dáva do tela energiu v kombinácii pivo a káva.
Radšej to už nechám tak, lebo ma tu nájdu priatelia z fejsu a budem mať po chlebe. Začnú sa mi odpisovať z mojich kruhov. Vlastne tie kruhy nehrozia, tie sú na G+ a tam je zatiaľ ticho po chodníku.
2011/11/19
In Time
Názvom článku trochu provokujem, ide o americký sci-fi thriller s takýmto originálnym názvom. V češtine "Vyměřený čas" a u nás tiež jednoducho "Vymedzený čas". Čas vymedzený na film je 109 minút, plus úvodné kinoreklamy.Vymedzený čas na opis dojmov nemám, ale nie je toho veľa, čo by som chcel povedať.
V prvom rade, žáner sci-fi bol tentokrát posadený takmer výhradne do oblasti spoločenských vzťahov. Do ďalekej, ale skôr blízkej budúcnosti. Reálne však veľmi blízky súčasnej realite. To je druhý aspekt, ktorý vidieť v tomto filme. Podstatnou ideou filmu je totiž to, že namiesto peňazí beží spoločnosť na hodnotách času.
Každý človek má vymedzený čas a po dovŕšení istého veku si musí čas dokupovať, alebo zarobiť, inak zomiera. V podstate naša realita, len slovo "peniaze" zamenili za slovo "čas" a slovo "banka" za "správca času".
Čas je samozrejme rozdelený extrémne nerovnomerne (podobnosť čiste náhodná), bohatí majú k dispozícii tisíce a milióny rokov, chudáci musia v potu tváre bojovať o každodenné prežitie. Celý systém je nastavený na neustále zvyšovanie ziskov bohatých.
Tretí pohľad je o ľudskom príbehu, ktorý je vlastne prepracovaním dávneho filmu "Bonnie and Clyde". To je v kinematografii príznakom nedostatku invencie, ale v podstate nie je kam ísť, keď ľudské osudy sú veľmi podobné, mení sa len prostredie a úroveň techniky.
Technickú stránku tohto sci-fi príbehu vo filme bližšie nešpecifikujú, nie je to ani potrebné. Stručne by sa dalo povedať, že tento film je sociálnou satirou na súčasnosť, podanou akosi v druhom pláne, aby to príliš nekričalo, ale to je na inú diskusiu. Film tiež naznačuje, ako to môže skončiť. Pre múdrych je teda varovaním.
V prvom rade, žáner sci-fi bol tentokrát posadený takmer výhradne do oblasti spoločenských vzťahov. Do ďalekej, ale skôr blízkej budúcnosti. Reálne však veľmi blízky súčasnej realite. To je druhý aspekt, ktorý vidieť v tomto filme. Podstatnou ideou filmu je totiž to, že namiesto peňazí beží spoločnosť na hodnotách času.
Každý človek má vymedzený čas a po dovŕšení istého veku si musí čas dokupovať, alebo zarobiť, inak zomiera. V podstate naša realita, len slovo "peniaze" zamenili za slovo "čas" a slovo "banka" za "správca času".
Čas je samozrejme rozdelený extrémne nerovnomerne (podobnosť čiste náhodná), bohatí majú k dispozícii tisíce a milióny rokov, chudáci musia v potu tváre bojovať o každodenné prežitie. Celý systém je nastavený na neustále zvyšovanie ziskov bohatých.
Tretí pohľad je o ľudskom príbehu, ktorý je vlastne prepracovaním dávneho filmu "Bonnie and Clyde". To je v kinematografii príznakom nedostatku invencie, ale v podstate nie je kam ísť, keď ľudské osudy sú veľmi podobné, mení sa len prostredie a úroveň techniky.
Technickú stránku tohto sci-fi príbehu vo filme bližšie nešpecifikujú, nie je to ani potrebné. Stručne by sa dalo povedať, že tento film je sociálnou satirou na súčasnosť, podanou akosi v druhom pláne, aby to príliš nekričalo, ale to je na inú diskusiu. Film tiež naznačuje, ako to môže skončiť. Pre múdrych je teda varovaním.
2011/11/18
Ako švajčiarske hodinky
Niekedy sa mi zdá, že všetko už bolo povedané, tak načo ďalšie slová. Výber wabovín z "lepších čias" je už na svete v tlačenej podobe. Mohol by som začať novú éru. Mohol by som zlikvidovať aj televízor v tejto miestnosti, lebo často ruší moje kruhy. Tak ako aj teraz, stupídnymi reklamami.Vypínam ho, lebo v prípade našich reklám neplatí to staré, že opakovanie je matkou múdrosti, ale práve naopak, opakovaním sa z pravdy stáva lož.
Nedávno som uskutočnil takú malú súkromnú štatistiku reklám na jednom z komerčných televíznych kanálov. Prebiehalo to tak, že som si zaznamenal celé vysielanie od 16. hodiny do polnoci. Potom som urobil niečo úplne opačné, ako zvyknem robiť pri bežnom zázname. Čo najrýchlejšie som prebehol programy a sledoval som len reklamné vysielanie. Veru tak, bolo to niečo otrasné. Dve hodiny nič iné, len reklamy, jedna horšia ako druhá.
Najhoršie bolo sledovať tie isté úbohé reklamy niekoľkokrát za sebou. Ale vydržal som. Tu sú moje štatistické zistenia:
- Za 8 hodín bolo odvysielaných 16 reklamných blokov, teda priemerne dva bloky za hodinu.
- Až na niekoľko výnimiek, bola dĺžka reklamného bloku 8 minút. Takmer presne, ako švajčiarske hodinky.
- Dĺžka úseku medzi reklamami bolo minimálne 7 minút, maximálne 50 minút, ale najčastejšie to bolo okolo 20 minút.
- V tomto intervale 8 hodín bolo venované reklame približne 26 % vysielacieho času.
Najpôsobivejšie (na nervy) sú reklamné bloky zaradené niekoľko minút pred skončením filmu. Úžasný, aj keď veľmi priehľadný psychologický manéver. Zlaté verejnoprávne televízie, ako STV, alebo ČT, kde neprerušujú vysielanie programu reklamou.
Nedávno som uskutočnil takú malú súkromnú štatistiku reklám na jednom z komerčných televíznych kanálov. Prebiehalo to tak, že som si zaznamenal celé vysielanie od 16. hodiny do polnoci. Potom som urobil niečo úplne opačné, ako zvyknem robiť pri bežnom zázname. Čo najrýchlejšie som prebehol programy a sledoval som len reklamné vysielanie. Veru tak, bolo to niečo otrasné. Dve hodiny nič iné, len reklamy, jedna horšia ako druhá.
Najhoršie bolo sledovať tie isté úbohé reklamy niekoľkokrát za sebou. Ale vydržal som. Tu sú moje štatistické zistenia:
- Za 8 hodín bolo odvysielaných 16 reklamných blokov, teda priemerne dva bloky za hodinu.
- Až na niekoľko výnimiek, bola dĺžka reklamného bloku 8 minút. Takmer presne, ako švajčiarske hodinky.
- Dĺžka úseku medzi reklamami bolo minimálne 7 minút, maximálne 50 minút, ale najčastejšie to bolo okolo 20 minút.
- V tomto intervale 8 hodín bolo venované reklame približne 26 % vysielacieho času.
Najpôsobivejšie (na nervy) sú reklamné bloky zaradené niekoľko minút pred skončením filmu. Úžasný, aj keď veľmi priehľadný psychologický manéver. Zlaté verejnoprávne televízie, ako STV, alebo ČT, kde neprerušujú vysielanie programu reklamou.
2011/11/13
Nemám čas
Nemám na nič čas, to je dobrá výhovorka, keď sa človek nechá rozptyľovať všetkým možným a na poctivé blogovanie kašle. Teda, nie že by som chcel zanedbávať písanie, ale akosi mi to nevychádza. Ale už to hádam bude lepšie, lebo horšie už bolo.
Dnes som videl úžasný film Melódie môjho srdca v TV. Úžasný (alebo ja som mal úžasnú náladu) v tom zmysle, že to bolo o chlapcovi s mimoriadnym hudobným nadaním. A ešte niečo, bol výborne a presvedčivo zahraný, až tak, že v závere skoro skĺzol do filmového klišé. Šťastné konce sú už raz také, potešia nás a ak sú dobré, aj dojmú. Proste hudba a šťastný koniec príbehu nenechajú jedno oko suché. Asi mám hudobný deficit, musím to čoskoro napraviť. V minulých dňoch som odmietol zaujímavý klavírny koncert, nasledujúcu príležitosť si už nenechám vziať. Alebo, že by som si zahral na fujare?
Okrem pozerania filmu som dnes urobil aj jednu zaujímavú vec. Zahral som sa na čitateľa wabovín. Urobil som si výber z môjho blogového denníka, ktorý obsahuje 65 článkov uverejnených v rokoch 2006 - 2009. Je to taký pokus, čitateľský mini prieskum. Výtlačok posielam čitateľom mimo okruhu internetu na získanie spätnej väzby. Bolo to čítanie aj pre mňa celkom užitočné, lebo ma prinútilo urobiť na tých článkoch dodatočnú jazykovú korektúru a priznávam sa, že z textu vypadlo veľa trojbodkových koncov. Prechádzam na jedno-bodkové konce viet...
:-)
Dnes som videl úžasný film Melódie môjho srdca v TV. Úžasný (alebo ja som mal úžasnú náladu) v tom zmysle, že to bolo o chlapcovi s mimoriadnym hudobným nadaním. A ešte niečo, bol výborne a presvedčivo zahraný, až tak, že v závere skoro skĺzol do filmového klišé. Šťastné konce sú už raz také, potešia nás a ak sú dobré, aj dojmú. Proste hudba a šťastný koniec príbehu nenechajú jedno oko suché. Asi mám hudobný deficit, musím to čoskoro napraviť. V minulých dňoch som odmietol zaujímavý klavírny koncert, nasledujúcu príležitosť si už nenechám vziať. Alebo, že by som si zahral na fujare?
Okrem pozerania filmu som dnes urobil aj jednu zaujímavú vec. Zahral som sa na čitateľa wabovín. Urobil som si výber z môjho blogového denníka, ktorý obsahuje 65 článkov uverejnených v rokoch 2006 - 2009. Je to taký pokus, čitateľský mini prieskum. Výtlačok posielam čitateľom mimo okruhu internetu na získanie spätnej väzby. Bolo to čítanie aj pre mňa celkom užitočné, lebo ma prinútilo urobiť na tých článkoch dodatočnú jazykovú korektúru a priznávam sa, že z textu vypadlo veľa trojbodkových koncov. Prechádzam na jedno-bodkové konce viet...
:-)
2011/11/04
Germa radí...
Najhorší je nerozhodný stav vecí. Napríklad dnes, chcel som písať o jednom neuváženom výroku našej premiérky, potom sa mi núkala úvaha na tému "zajtra". Premiérka je v hektickom období rozhodovania o sebe a ešte ju ťažia aj naše štátne, ale aj európske záležitosti. Musí vyťahovať horúce gaštany z pahreby, aj keď ich tam sama piecť nedala. Problémom je, že ak pre nás nejaký nevytiahne, prídeme aj o tie gaštany na stromoch pod Gýmešom. Tak som radšej politiku nechal bokom.
"Zajtra" ma oslovilo ústami jednej bývalej kolegyne, čo ma už dávno nevidela a teraz keď ma zbadala, hneď vyriekla nado mnou svoj ortieľ, vraj som pribral. Tak neviem či má pravdu, ale moja domáca váha, ak neklame, sa vychyľuje už dlho stále rovnako. Musel som na taký úder z "voleja" reagovať, tak som neopatrne zahlásil, že od zajtra prestanem jesť. Zamrzelo ma to, lebo viem, že do zajtra vyhladnem a nerád dávam prázdne sľuby. Keď som však nad tým zauvažoval, tak som sa upokojil. Zajtra totiž neexistuje, vždy je len dnes. Takže dnes musím jesť, zajtra nie.
Vyhladnutý som potom narazil na Germin blog, v ktorom varí a pečie dobroty. Tentokrát upiekla zákusok s tekvicou. Zaujalo ma to, lebo som bol hladný, tak som si recept vytlačil a keď som dostal od ženy povolenie na pečenie, dal som sa do svojej tekvice. Tú som práve nedávno doniesol z tržnice, takú tú lahôdkovú na pečenie. Tak sa z nej kúsok ušiel do zákusku. Všetko prebehlo naprosto presne podľa návodu, len sa mi to spravilo trochu hustejšie ako je na strednom Slovensku zvykom, ale nevadí, nabudúce budem múdrejší, len neviem ako.
Nebudem tu dokumentovať priebeh ani výsledok, dokumenty som hodil na svoj foto-blog, tam sa môžete presvedčiť na vlastné oči. Výsledok bol podľa očakávania veľmi dobrý. To podstatné - tekvica tam v chuťovej zmesi zaznieva len veľmi decentne, inak je to tradičný zákusok, aký sa u nás pečie na veľké sviatky. Možno by som nabudúce dal, oproti návodu od Germy, trochu menej cukru. Vďaka za recept. Nabudúce vyskúšam aj germinu cviklovú polievku. My sme dnes mali ako polievku demikát a bol vynikajúci.
Germáni Gurmáni skúste demikát...
"Zajtra" ma oslovilo ústami jednej bývalej kolegyne, čo ma už dávno nevidela a teraz keď ma zbadala, hneď vyriekla nado mnou svoj ortieľ, vraj som pribral. Tak neviem či má pravdu, ale moja domáca váha, ak neklame, sa vychyľuje už dlho stále rovnako. Musel som na taký úder z "voleja" reagovať, tak som neopatrne zahlásil, že od zajtra prestanem jesť. Zamrzelo ma to, lebo viem, že do zajtra vyhladnem a nerád dávam prázdne sľuby. Keď som však nad tým zauvažoval, tak som sa upokojil. Zajtra totiž neexistuje, vždy je len dnes. Takže dnes musím jesť, zajtra nie.
Vyhladnutý som potom narazil na Germin blog, v ktorom varí a pečie dobroty. Tentokrát upiekla zákusok s tekvicou. Zaujalo ma to, lebo som bol hladný, tak som si recept vytlačil a keď som dostal od ženy povolenie na pečenie, dal som sa do svojej tekvice. Tú som práve nedávno doniesol z tržnice, takú tú lahôdkovú na pečenie. Tak sa z nej kúsok ušiel do zákusku. Všetko prebehlo naprosto presne podľa návodu, len sa mi to spravilo trochu hustejšie ako je na strednom Slovensku zvykom, ale nevadí, nabudúce budem múdrejší, len neviem ako.
Nebudem tu dokumentovať priebeh ani výsledok, dokumenty som hodil na svoj foto-blog, tam sa môžete presvedčiť na vlastné oči. Výsledok bol podľa očakávania veľmi dobrý. To podstatné - tekvica tam v chuťovej zmesi zaznieva len veľmi decentne, inak je to tradičný zákusok, aký sa u nás pečie na veľké sviatky. Možno by som nabudúce dal, oproti návodu od Germy, trochu menej cukru. Vďaka za recept. Nabudúce vyskúšam aj germinu cviklovú polievku. My sme dnes mali ako polievku demikát a bol vynikajúci.
2011/11/02
Lawrence a Andrea
Natrafil som na rozhovor Andrei Vadkerti s Larrym Kingom na TA3 a vypočul som si to až do konca. Bolo to fajn, ľudské rozprávanie a aj otázky boli na úrovni. Andrea bola suverénna a aj jej angličtina znela úplne prirodzene. Bol to emotívne, ale vecne vedený rozhovor. Andrea má za to u mňa "k plus" :)
2011/10/29
Ukrajina 1980
V roku 1980 som sa dal nahovoriť na cestu autobusom do Kyjeva - na
výstavu úspechov ukrajinského národného hospodárstva, cca 1200 km. Cestovali sme Karosou, to je taká historická značka autobusu v dobovej turistickej úprave.
Cesta bola rozdelená na niekoľko úsekov. Prvú noc sme strávili ešte doma, na Morskom oku. Odtiaľ sme ráno vyrazili k hraniciam. "Sovieti" nám tam skonfiškovali všetky cestovné zásoby jedla, ktoré sme si, netušiac čo sa s nimi stane, nakúpili na cestu a podrobili nás dôkladnej prehliadke.
Zvláštnym spôsobom na nás zapôsobila široká Ukrajinská krajina. Cesty boli zväčša lemované hustým stromoradím, takže sme len občas uvideli šíre ukrajinské lány, aj tie čo ležali neobrobené. Všetky tunely a mosty strážili vojaci. V dedinách stáli domy dosť ďaleko, za bielymi latkovými plotmi.
Na každej dôležitej križovatke bolo stanovište milície. Mali o všetkom prehľad. Večer, za šera sa muselo jazdiť len s parkovacími svetlami. Na Ukrajine sme mali prvú zastávku v Užhorode, kde sme aj obedovali. Pred stravovaním v ZSSR nás doma varovali ale možno preto, že sme boli len na Ukrajine, nemôžem sa na stravu sťažovať. Druhú zastávku sme mali vo Ľvove.
Cieľom našej cesty bol Kyjev a v ňom spomenutá výstava úspechov, ktorá bola pre nás až taká zaujímavá, že sme na jej prehliadku s ťažkým srdcom obetovali až pol hodinu. Najsilnejším zážitkom bolo vidieť partiu údržbárov na strechy jedného pavilónu. Opravárenská čata sa skladala zo samých žien, ktoré poctivo pracovali s horúcou smolou pri izolovaní strechy. Jediný muž v skupine bol ich vedúci, ktorý dozeral na prácu a fajčil machorku opretý o múrik.
Druhým šokujúcim poznatkom boli žobrajúce deti v uliciach Kyjeva. Vtedy to bolo u nás niečo nepredstaviteľné. Z mesta si pamätám len obchodný dom "GUM" s otrasnými toaletami - jediná misa v malej miestnosti pre ženy i mužov, kde sa čakalo v zmiešanej fronte. Spiatočná cesta prebehla bez zvláštnych udalostí a najkrajším zážitkom bol prechod našich hraníc. Potešili sme sa krásnej a útulnej slovenskej krajine s nádhernými dedinami, kvalitnými cestami. Vtedy pre nás platilo to známe, že všade dobre a doma najlepšie.
Cesta bola rozdelená na niekoľko úsekov. Prvú noc sme strávili ešte doma, na Morskom oku. Odtiaľ sme ráno vyrazili k hraniciam. "Sovieti" nám tam skonfiškovali všetky cestovné zásoby jedla, ktoré sme si, netušiac čo sa s nimi stane, nakúpili na cestu a podrobili nás dôkladnej prehliadke.
Zvláštnym spôsobom na nás zapôsobila široká Ukrajinská krajina. Cesty boli zväčša lemované hustým stromoradím, takže sme len občas uvideli šíre ukrajinské lány, aj tie čo ležali neobrobené. Všetky tunely a mosty strážili vojaci. V dedinách stáli domy dosť ďaleko, za bielymi latkovými plotmi.
Na každej dôležitej križovatke bolo stanovište milície. Mali o všetkom prehľad. Večer, za šera sa muselo jazdiť len s parkovacími svetlami. Na Ukrajine sme mali prvú zastávku v Užhorode, kde sme aj obedovali. Pred stravovaním v ZSSR nás doma varovali ale možno preto, že sme boli len na Ukrajine, nemôžem sa na stravu sťažovať. Druhú zastávku sme mali vo Ľvove.
Cieľom našej cesty bol Kyjev a v ňom spomenutá výstava úspechov, ktorá bola pre nás až taká zaujímavá, že sme na jej prehliadku s ťažkým srdcom obetovali až pol hodinu. Najsilnejším zážitkom bolo vidieť partiu údržbárov na strechy jedného pavilónu. Opravárenská čata sa skladala zo samých žien, ktoré poctivo pracovali s horúcou smolou pri izolovaní strechy. Jediný muž v skupine bol ich vedúci, ktorý dozeral na prácu a fajčil machorku opretý o múrik.
Druhým šokujúcim poznatkom boli žobrajúce deti v uliciach Kyjeva. Vtedy to bolo u nás niečo nepredstaviteľné. Z mesta si pamätám len obchodný dom "GUM" s otrasnými toaletami - jediná misa v malej miestnosti pre ženy i mužov, kde sa čakalo v zmiešanej fronte. Spiatočná cesta prebehla bez zvláštnych udalostí a najkrajším zážitkom bol prechod našich hraníc. Potešili sme sa krásnej a útulnej slovenskej krajine s nádhernými dedinami, kvalitnými cestami. Vtedy pre nás platilo to známe, že všade dobre a doma najlepšie.
2011/10/28
ČSR
Československá republika prešla za historický krátky čas, od 28. októbra 1918 do 31. decembra 1992, rôznymi metamorfózami. Keby bola vydržala, dnes by mala 93, skončila však vo veku 74 rokov. Včera v Lampe diskutovali aj o konci federácie Česka a Slovenska v roku 1992.Premietli aj dokumentárny záznam z rokovaní Federálneho zhromaždenia k tej udalosti. Dnes už našťastie nie sú ústrednou témou stanoviská za a proti rozdeleniu, už je čas pozrieť sa na tie udalosti s odstupom a historicky.
Zaujímavý bol ten dokument, vidieť vtedajších poslancov ako relatívne mladých ľudí, vrátane Klausa. Bol to čas, keď sa rozhodovalo o konci federácie, ale v podstate išlo už len o formu a detaily rozdelenia. Rozhodnutia o rozdelení sa pripravovali na oboch stranách dlho pred záverečnými formuláciami. Už od novembra `89 sa objavovali problémy vo vzájomných vzťahoch dvoch federatívnych republík, a akejsi asymetrickej federácii. Postupne narastala nervozita na oboch stranách a stupňovali sa vzájomné výčitky, kto na koho dopláca.
Bola to hektická doba, keď sa každý deň čosi menilo. Písala sa história záveru federácie ČSFR. Trvalo to tri roky a potom prišlo vyvrcholenie a uvoľnenie. Začala sa cesta dvoch samostatných štátov. Stále to nebola prechádzka ružovým sadom, vzájomné obviňovania a slovné útoky sa rozdelením neskončili. Na českej strane, celkom bezdôvodne, dlhšie pretrvávala akási urazenosť, povýšenectvo a vo vzťahu k Slovensku sa v médiách uplatňoval postoj, ako by Slovensko neexistovalo. Len pre negatívne správy sa našiel priestor.
Odporcovia rozdelenia na Slovensku sa pýtali, či sa tu teraz budeme mať lepšie, či už budeme mať menej problémov. Realisticky som na také otázky odpovedal, že až teraz nám začnú skutočné problémy. A bola to pravda. Chvíľu to vyzeralo tak, že medzi Slovenskom a západom je akási virtuálna železná opona. Vraj kvôli Mečiarovi. Nebola to pravda, bolo to pre iné ekonomické záujmy, ktoré Mečiar nebol ochotný naplniť. To ostatné už naši súčasníci poznajú ako zápas médií o demokraciu, ale stále išlo o to, ako hovorieval Václav Klaus, o peniaze až v prvom rade.
Patrí sa zaspomínať, boli to pekné časy v Československu. Lebo sme tam žili a boli sme mladí. V histórii neexistujú návraty po rovnakej trajektórii, vždy sa čosi mení. Dnes už naše televízie opäť spájajú talenty "Československa". Zdá sa, že to nikomu nevadí, veď kultúrne sme na rovnakej vlne, to je pravda. Len tie peniaze nás trochu delia. Po tohtoročnej dovolenke v Čechách mám pocit, že by bolo lepšie, keby sa už aj u nich platilo Eurom. Až potom by to bola paráda v strednej Európe. Žiadne "vekslovanie", rovnaké meny, priame porovnávanie cien a súťaž, kto je lepší. Takto sme stále lepší my...
Zaujímavý bol ten dokument, vidieť vtedajších poslancov ako relatívne mladých ľudí, vrátane Klausa. Bol to čas, keď sa rozhodovalo o konci federácie, ale v podstate išlo už len o formu a detaily rozdelenia. Rozhodnutia o rozdelení sa pripravovali na oboch stranách dlho pred záverečnými formuláciami. Už od novembra `89 sa objavovali problémy vo vzájomných vzťahoch dvoch federatívnych republík, a akejsi asymetrickej federácii. Postupne narastala nervozita na oboch stranách a stupňovali sa vzájomné výčitky, kto na koho dopláca.
Bola to hektická doba, keď sa každý deň čosi menilo. Písala sa história záveru federácie ČSFR. Trvalo to tri roky a potom prišlo vyvrcholenie a uvoľnenie. Začala sa cesta dvoch samostatných štátov. Stále to nebola prechádzka ružovým sadom, vzájomné obviňovania a slovné útoky sa rozdelením neskončili. Na českej strane, celkom bezdôvodne, dlhšie pretrvávala akási urazenosť, povýšenectvo a vo vzťahu k Slovensku sa v médiách uplatňoval postoj, ako by Slovensko neexistovalo. Len pre negatívne správy sa našiel priestor.
Odporcovia rozdelenia na Slovensku sa pýtali, či sa tu teraz budeme mať lepšie, či už budeme mať menej problémov. Realisticky som na také otázky odpovedal, že až teraz nám začnú skutočné problémy. A bola to pravda. Chvíľu to vyzeralo tak, že medzi Slovenskom a západom je akási virtuálna železná opona. Vraj kvôli Mečiarovi. Nebola to pravda, bolo to pre iné ekonomické záujmy, ktoré Mečiar nebol ochotný naplniť. To ostatné už naši súčasníci poznajú ako zápas médií o demokraciu, ale stále išlo o to, ako hovorieval Václav Klaus, o peniaze až v prvom rade.
Patrí sa zaspomínať, boli to pekné časy v Československu. Lebo sme tam žili a boli sme mladí. V histórii neexistujú návraty po rovnakej trajektórii, vždy sa čosi mení. Dnes už naše televízie opäť spájajú talenty "Československa". Zdá sa, že to nikomu nevadí, veď kultúrne sme na rovnakej vlne, to je pravda. Len tie peniaze nás trochu delia. Po tohtoročnej dovolenke v Čechách mám pocit, že by bolo lepšie, keby sa už aj u nich platilo Eurom. Až potom by to bola paráda v strednej Európe. Žiadne "vekslovanie", rovnaké meny, priame porovnávanie cien a súťaž, kto je lepší. Takto sme stále lepší my...
2011/10/26
Jan Kraus vie čo hovorí
Výnimočne som si včera pozrel tú časť Adela-šou, kde ona akože griluje Krausa. Nič také sa však nekonalo, rozprával hlavne on a bolo to stále o niečom, ani slovo o ničom. To sa však o otázkach Adely nedá povedať. Recesiu zavŕšila žuvačkovou bublinou.
Tá relácia mi preto pripadla ako jedna veľká žuvačková bublina. Nepomohli ani traja vyvolení nahrávači v pozadí. Ba práve naopak, Sajfa použil medzi rečou jeden (a možno v relácii aj viac) hrubý krčmový výraz pri odovzdávaní svojej žuvačky do rúk protagonistky relácie. I tak sa hádam dá (relatívne) vyzdvihnúť hlavný predstaviteľ, že pozadie poklesne. Inak, je bohužiaľ pravda, že je to akýsi, dúfam že prechodný, módny trend.
U mňa je to jasné, dlho nebudem skúšať túto reláciu. Kraus absolútne obstál, keď nepodľahol bulvárnemu tlaku. Je zabávač a to je rozdiel. Mám dojem, že k Adele išiel v tomto čase hlavne z marketingových dôvodov, lebo od piatka začína svoju obnovenú "slovenskú" kariéru, tentokrát na TA3.
Tá relácia mi preto pripadla ako jedna veľká žuvačková bublina. Nepomohli ani traja vyvolení nahrávači v pozadí. Ba práve naopak, Sajfa použil medzi rečou jeden (a možno v relácii aj viac) hrubý krčmový výraz pri odovzdávaní svojej žuvačky do rúk protagonistky relácie. I tak sa hádam dá (relatívne) vyzdvihnúť hlavný predstaviteľ, že pozadie poklesne. Inak, je bohužiaľ pravda, že je to akýsi, dúfam že prechodný, módny trend.
U mňa je to jasné, dlho nebudem skúšať túto reláciu. Kraus absolútne obstál, keď nepodľahol bulvárnemu tlaku. Je zabávač a to je rozdiel. Mám dojem, že k Adele išiel v tomto čase hlavne z marketingových dôvodov, lebo od piatka začína svoju obnovenú "slovenskú" kariéru, tentokrát na TA3.
2011/10/24
Cimpr-campr
Mám taký hlúpy zvyk, že sedávam v miestnosti kde beží televízor. Najradšej ho mám vtedy, keď je vypnutý zvuk. Dá sa vypnúť aj obraz, ale to ma napadne vždy až po TV novinách. Vypnutý zvuk je ideálny hlavne pri reklamách. Najväčším zlom na reklamách je ich neustále opakovanie, omieľanie do nekonečna. Tento mediálny prízrak som si prvýkrát uvedomil už v čase hlbokej totality. Vtedy bola v rozhlase moja najpočúvanejšia stanica "Hviezda". Bola to taká spravodajská a hudobná stanica, podobne ako mnoho dnešných, ak nie všetky.
Stávalo sa, že bolo treba urobiť dôkladnejšiu údržbu môjho ľudového vozítka značky SKODA, tak som sa na celé dopoludnie presťahoval do garáže, kde som vykonal všetky predpísané, aj nepredpísané úkony. Medzi tie periférne patrilo aj podoťahovanie všetkých skrutiek, aby auto držalo nasledujúcich 5 km pohromade. Len sa na to muselo ísť opatrne, lebo menej dôležitejšie skrutky neznášali veľkú silu a radi sa ukrútili. Ale nie o tom som tu dnes chcel uvažovať. Pri práci som počúval rádio, stanicu Hviezda.
Každú polhodinu sa opakovali tie isté nezaujímavé správy o tom, čo strana, vláda a Veľký brat... Reklamy vtedy ešte neboli v masovej miere ako dnes, ale tie opakujúce sa bezduché správy boli po niekoľkonásobnom vypočutí horšie ako reklama.
Naša reklama v televízii i v rozhlase je rovnako zameraná. Je bohužiaľ dosť podobná uponáhľanému životu a detinským naivným predstavám. Som presvedčený, že ľudí najčastejšie zaujme práve svojimi negatívnymi stránkami. Tvorcovia reklám si asi myslia, že čím horšia a stupídnejšia reklama, tým lepšie.
Už dlhšie sa chystám urobiť recenziu reklamného vysielania. Zaznamenať všetky reklamy dňa, zhodnotiť ich úroveň, rozobrať a roztrhať ich na cimpr-campr.
Stávalo sa, že bolo treba urobiť dôkladnejšiu údržbu môjho ľudového vozítka značky SKODA, tak som sa na celé dopoludnie presťahoval do garáže, kde som vykonal všetky predpísané, aj nepredpísané úkony. Medzi tie periférne patrilo aj podoťahovanie všetkých skrutiek, aby auto držalo nasledujúcich 5 km pohromade. Len sa na to muselo ísť opatrne, lebo menej dôležitejšie skrutky neznášali veľkú silu a radi sa ukrútili. Ale nie o tom som tu dnes chcel uvažovať. Pri práci som počúval rádio, stanicu Hviezda.
Každú polhodinu sa opakovali tie isté nezaujímavé správy o tom, čo strana, vláda a Veľký brat... Reklamy vtedy ešte neboli v masovej miere ako dnes, ale tie opakujúce sa bezduché správy boli po niekoľkonásobnom vypočutí horšie ako reklama.
Naša reklama v televízii i v rozhlase je rovnako zameraná. Je bohužiaľ dosť podobná uponáhľanému životu a detinským naivným predstavám. Som presvedčený, že ľudí najčastejšie zaujme práve svojimi negatívnymi stránkami. Tvorcovia reklám si asi myslia, že čím horšia a stupídnejšia reklama, tým lepšie.
Už dlhšie sa chystám urobiť recenziu reklamného vysielania. Zaznamenať všetky reklamy dňa, zhodnotiť ich úroveň, rozobrať a roztrhať ich na cimpr-campr.
2011/10/19
Oblaky
Aj neúspech môže byť inšpiráciou k článku. Neúspešne som sa pokúšal poslať príspevok do diskusie pod článkom 4M "Nesťahujte dáta hore-dolu". V podstate išlo o to, že používanie "cloudu" na ukladanie objemných dát je náročné na čas a teda nabáda k nejakému rozumnejšiemu prístupu. Pre mňa nepochopiteľné je, že by som si mal z internetu niečo stiahnuť (napr. film) a potom si ho, pre prípad, odložiť na svoj "oblačný" priestor.
Mne sa celý tento systém "cloudu" zdá byť značne nejasný, ako z diaľky dobre vyzerajúce trasovisko. Lebo sa pri ňom nič nehovorí o dôležitosti vlastných dát, ako by bolo jedno, či ide o fotku z výletu, alebo nákres a popis vlastnej patentovej prihlášky pred jej podaním na patentový úrad. V tom je to klausovské "nedorozumění". Alebo inak povedané: niekomu je to úplne jasné a práve preto sa o tom nehovorí.
V realite aj v "oblakoch" musí človek vedieť čo robí, inak je zle. A v tom je, aká-taká istota.
A ešte na záver malý citát sám zo seba, z neodoslaného diskusného príspevku:
"Za dôležité považujem tie dáta, ktoré sú mnou "vlastnoručne" zhotovené a získané vlastnou tvorivou činnosťou. Tie podľa mňa, nepatria na "cloud", lebo to odporuje základným princípom súkromného vlastníctva, na ktorom je založená spoločnosť."
Mne sa celý tento systém "cloudu" zdá byť značne nejasný, ako z diaľky dobre vyzerajúce trasovisko. Lebo sa pri ňom nič nehovorí o dôležitosti vlastných dát, ako by bolo jedno, či ide o fotku z výletu, alebo nákres a popis vlastnej patentovej prihlášky pred jej podaním na patentový úrad. V tom je to klausovské "nedorozumění". Alebo inak povedané: niekomu je to úplne jasné a práve preto sa o tom nehovorí.
V realite aj v "oblakoch" musí človek vedieť čo robí, inak je zle. A v tom je, aká-taká istota.
A ešte na záver malý citát sám zo seba, z neodoslaného diskusného príspevku:
"Za dôležité považujem tie dáta, ktoré sú mnou "vlastnoručne" zhotovené a získané vlastnou tvorivou činnosťou. Tie podľa mňa, nepatria na "cloud", lebo to odporuje základným princípom súkromného vlastníctva, na ktorom je založená spoločnosť."
2011/10/17
Čože je to päťdesiatka?
Zvláštny je ten čas. Ubehlo len 50 rokov a my sa opäť stretávame. Pritom to nie je tak dávno, v spomienkach sa vynárajú časy, keď sme sa trochu obávali skúšobnej maturitnej komisie, ale každý nejako inak. Ja som odložil bokom všetko, okrem ruštiny. Z tej som to mal nahnuté, lebo už pol roka pred maturitou som programovo zanedbával tento jazyk.
Prejavilo sa to aj na známkach, tak som si nemohol dovoliť žiadne maturitné zlyhanie. Ani ja, ani moja učiteľka si to nemohla dovoliť, preto mi pri ruskej gramatike výdatne pomohla s príčastím minulým trpným. To sa nezabúda. Aj tak dodnes neviem, čo je to, ale už to môžem prezradiť, všetko je premlčané. Na premlčanie študentských prehreškov stačí aj pol života, nieto skoro celý.
Je to v starej pamäti, ako sme vtedy vzájomne súperili a niekdy si aj pomáhali. Bolo nás 35, mali sme zložité vzťahy, niekto bol v pohode, na iného si bolo treba dať pozor, ale až teraz je jasné, že to bola dobrá škola do života. Nie je to tak dávno, čo som dostal záruku na moju šťastnú budúcnosť a potom to ostalo len na mojich pleciach. Tak to asi malo byť, život sa najlepšie učí natvrdo, hodením do vody.
Bol to osud prísnejší, ako vtedy prideľované umiestenky do zamestnania. Vyšlo to dobre, prežil som a aj som sa naučil plávať. Nesťažujem sa, lebo minulosť nedáva alternatívu. Tak sme sa aj včera, už po niekoľkýkrát stretli s minulosťou. Z našej triedy ostali len dve tretiny, ale sme stále tá istá 4. B. Stále sú to kamaráti, aj keď len na pár hodín a raz za 5 rokov, ale vtedy akosi naplno. Vďaka za to poznanie spolupatričnosti.
Tých pár hodín bolo strašne málo na rozhovory každý s každým. Nikto z nás sa nezmenil, každý je taký aký bol vtedy, len vlastné charakterové črty a životné čiary máme, istejšie ako v počítači, zapísané vo vráskach. Sme chlapi, čo vážia viac ako decká po maturite. Teda fakt je, že len dievčatá sú krajšie :). Tí odvážnejší z nás prežili svoj život v Kanade a teraz len kvôli chvíľke stretnutia s nami prileteli domov. Stať sa na chvíľu opäť členom triedneho kolektívu 4. B.
Rozhovory po 50-tich rokoch sú iné ako bývali predtým, už nevystavujeme svoje maximá životných úspechov na obdiv, už nás viac tešia vnúčatá a pokoj v duši. Osem z nás už odišlo tam, odkiaľ niet návratu. Som presvedčený, že sa tam stretli a stále si majú o čom rozprávať, na čo spomínať. Majte sa tam fajn. Určite spomínajú aj na tie šťastné roky mladosti, ktoré si teraz vážime oveľa viac ako vtedy.
Stále sme jedna trieda, stále sme tí istí, len už máme lepší prehľad o tom, čo je život. Ale učiť a stretávať sa budeme ďalej. Kým sa bude dať...
Prejavilo sa to aj na známkach, tak som si nemohol dovoliť žiadne maturitné zlyhanie. Ani ja, ani moja učiteľka si to nemohla dovoliť, preto mi pri ruskej gramatike výdatne pomohla s príčastím minulým trpným. To sa nezabúda. Aj tak dodnes neviem, čo je to, ale už to môžem prezradiť, všetko je premlčané. Na premlčanie študentských prehreškov stačí aj pol života, nieto skoro celý.
Je to v starej pamäti, ako sme vtedy vzájomne súperili a niekdy si aj pomáhali. Bolo nás 35, mali sme zložité vzťahy, niekto bol v pohode, na iného si bolo treba dať pozor, ale až teraz je jasné, že to bola dobrá škola do života. Nie je to tak dávno, čo som dostal záruku na moju šťastnú budúcnosť a potom to ostalo len na mojich pleciach. Tak to asi malo byť, život sa najlepšie učí natvrdo, hodením do vody.
Bol to osud prísnejší, ako vtedy prideľované umiestenky do zamestnania. Vyšlo to dobre, prežil som a aj som sa naučil plávať. Nesťažujem sa, lebo minulosť nedáva alternatívu. Tak sme sa aj včera, už po niekoľkýkrát stretli s minulosťou. Z našej triedy ostali len dve tretiny, ale sme stále tá istá 4. B. Stále sú to kamaráti, aj keď len na pár hodín a raz za 5 rokov, ale vtedy akosi naplno. Vďaka za to poznanie spolupatričnosti.
Tých pár hodín bolo strašne málo na rozhovory každý s každým. Nikto z nás sa nezmenil, každý je taký aký bol vtedy, len vlastné charakterové črty a životné čiary máme, istejšie ako v počítači, zapísané vo vráskach. Sme chlapi, čo vážia viac ako decká po maturite. Teda fakt je, že len dievčatá sú krajšie :). Tí odvážnejší z nás prežili svoj život v Kanade a teraz len kvôli chvíľke stretnutia s nami prileteli domov. Stať sa na chvíľu opäť členom triedneho kolektívu 4. B.
Rozhovory po 50-tich rokoch sú iné ako bývali predtým, už nevystavujeme svoje maximá životných úspechov na obdiv, už nás viac tešia vnúčatá a pokoj v duši. Osem z nás už odišlo tam, odkiaľ niet návratu. Som presvedčený, že sa tam stretli a stále si majú o čom rozprávať, na čo spomínať. Majte sa tam fajn. Určite spomínajú aj na tie šťastné roky mladosti, ktoré si teraz vážime oveľa viac ako vtedy.
Stále sme jedna trieda, stále sme tí istí, len už máme lepší prehľad o tom, čo je život. Ale učiť a stretávať sa budeme ďalej. Kým sa bude dať...
2011/10/14
Dom, alebo dva domy
Filmový príbeh "DOM" je o "kuse života ťažkého". Nie celkom v zmysle poézie Jiřího Wolkera, len taký dojem som z filmu získal, že je to film o ťažkom živote všetkých zúčastnených. Rodina žijúca tesne pri sebe, ale komunikatívne na míle vzdialená od seba. Otec, staviteľ domu (Miroslav Krobot) je tak presvedčivý, že keby sa úplne na konci filmu, keď chmáry trochu ustúpia, iba pousmial, bolo by to proti všetkému, čo vo filme stelesňovala jeho tvár. Napriek tomu som to očakával, aspoň náznak, ale márne.
Staršia dcéra, šťastne z lásky nešťastne vydatá, sa zmieta v existenčných problémoch, ale aj tak sa s manželom milujú, aj keď ich stíha jedna smola za druhou, veď majú dve deti a inú cestu si ani nevedia predstaviť. Tvrdé hlavy vo filme dominujú. Mladšia, maturantka, sa nešťastne zapletie so ženatým učiteľom, čo urýchli jej dospievanie, dá jej to smer, ale pred tým si musí užiť slasti i žiale rozchodu, ktorý je nevyhnutný.
Smršť nedorozumení a nepochopenia, ktorá sa ženie plátnom až do záverečného vyvrcholenia, sa akosi logicky, ale samovoľne končí a s tým padajú aj kamene zo sŕdc divákov. Po záverečnej scéne filmu divák čaká záver, akýsi happy end, ale ten sa nekoná, idú titulky. Titulky v úvode filmu akosi čakáme, ale nechodia, okrem názvu, treba si počkať na záver.
Čo povedať laicky k filmu? Je to film, kde sa toho veľa nenahovorí, ale o to viac sa tam zobrazujú ľudské duše. Duše sú hlavným komunikátorom medzi postavami. Duše predstavované nie (len) očami, ako sa hovorí, že sú oknom do duše, ale celým výrazom tváre. Len v tvári je vidieť všetko a tvár je hereckým nástrojom, ktorý zvládajú len výborní herci.
Tento film nám dovolí čítať reč duše postáv z tvárí hercov. Film je skutočne založený na hereckých výrazoch a k tomu prispôsobenej kamere, ktorá je síce miestami dynamická, ale ak to posúva dej, dovolí nám skúmať tú pôsobivú nemú reč. Práve toto herci zvládli na výbornú. Skoro by som povedal, že filmom nás nesú výborné fotografické portréty postáv v rôznych životných momentoch a v nemých dialógoch. V nich je to najdôležitejšie pre pochopenie vzťahov.
Vynikajúco zahraný otec, zacyklovaný v starostiach, ktoré nenachádzajú želanú odozvu v rodine, stavia dom pre obe svoje dcéry. Nevďačná úloha. Výborne a bez zbytočného pátosu je zahraná postava maturantky. Nádherná žena, nielen krásou, ale aj svojimi omylmi, živelnosťou a výrazom citových pohnutí. Proste žena na prahu dospelosti. Tie citové pohnutia u nej trochu plávajú na povrchu, ale tak sa to dá očakávať aj u reálnej dospievajúcej ženy. Všetky postavy majú u mňa výbornú známku. A ešte jedna krátka chvíľa sa mi veľmi páčila - hra na organe v kostole.
Dobrý film.
DOM, Slovenská republika, Česká republika, rok 2011
Námet, scenár a réžia: Zuzana Liová
Kamera: Jan Baset Střítežský, Juraj Chlpík
Hrajú: Miroslav Krobot (Imrich, v slovenskom znení Ľubomír Paulovič), Judit Bárdos (Eva), Taťjana Medvecká, (Viera, v slovenskom znení Táňa Radeva), Marián Mitaš (Jakub), Marek Geišberg (Milan), Lucia Jašková (Jana), Ester Kadlecová Geislerová (Hana, v slovenskom znení Ela Lehotská), Ivan Romančík (Karol), Jana Oľhová (Milanova matka), Attila Mokos (kňaz)
Staršia dcéra, šťastne z lásky nešťastne vydatá, sa zmieta v existenčných problémoch, ale aj tak sa s manželom milujú, aj keď ich stíha jedna smola za druhou, veď majú dve deti a inú cestu si ani nevedia predstaviť. Tvrdé hlavy vo filme dominujú. Mladšia, maturantka, sa nešťastne zapletie so ženatým učiteľom, čo urýchli jej dospievanie, dá jej to smer, ale pred tým si musí užiť slasti i žiale rozchodu, ktorý je nevyhnutný.
Smršť nedorozumení a nepochopenia, ktorá sa ženie plátnom až do záverečného vyvrcholenia, sa akosi logicky, ale samovoľne končí a s tým padajú aj kamene zo sŕdc divákov. Po záverečnej scéne filmu divák čaká záver, akýsi happy end, ale ten sa nekoná, idú titulky. Titulky v úvode filmu akosi čakáme, ale nechodia, okrem názvu, treba si počkať na záver.
Čo povedať laicky k filmu? Je to film, kde sa toho veľa nenahovorí, ale o to viac sa tam zobrazujú ľudské duše. Duše sú hlavným komunikátorom medzi postavami. Duše predstavované nie (len) očami, ako sa hovorí, že sú oknom do duše, ale celým výrazom tváre. Len v tvári je vidieť všetko a tvár je hereckým nástrojom, ktorý zvládajú len výborní herci.
Tento film nám dovolí čítať reč duše postáv z tvárí hercov. Film je skutočne založený na hereckých výrazoch a k tomu prispôsobenej kamere, ktorá je síce miestami dynamická, ale ak to posúva dej, dovolí nám skúmať tú pôsobivú nemú reč. Práve toto herci zvládli na výbornú. Skoro by som povedal, že filmom nás nesú výborné fotografické portréty postáv v rôznych životných momentoch a v nemých dialógoch. V nich je to najdôležitejšie pre pochopenie vzťahov.
Vynikajúco zahraný otec, zacyklovaný v starostiach, ktoré nenachádzajú želanú odozvu v rodine, stavia dom pre obe svoje dcéry. Nevďačná úloha. Výborne a bez zbytočného pátosu je zahraná postava maturantky. Nádherná žena, nielen krásou, ale aj svojimi omylmi, živelnosťou a výrazom citových pohnutí. Proste žena na prahu dospelosti. Tie citové pohnutia u nej trochu plávajú na povrchu, ale tak sa to dá očakávať aj u reálnej dospievajúcej ženy. Všetky postavy majú u mňa výbornú známku. A ešte jedna krátka chvíľa sa mi veľmi páčila - hra na organe v kostole.
Dobrý film.
DOM, Slovenská republika, Česká republika, rok 2011
Námet, scenár a réžia: Zuzana Liová
Kamera: Jan Baset Střítežský, Juraj Chlpík
Hrajú: Miroslav Krobot (Imrich, v slovenskom znení Ľubomír Paulovič), Judit Bárdos (Eva), Taťjana Medvecká, (Viera, v slovenskom znení Táňa Radeva), Marián Mitaš (Jakub), Marek Geišberg (Milan), Lucia Jašková (Jana), Ester Kadlecová Geislerová (Hana, v slovenskom znení Ela Lehotská), Ivan Romančík (Karol), Jana Oľhová (Milanova matka), Attila Mokos (kňaz)
2011/10/13
Sme a budeme
Zvláštna doba vyžaduje zvláštne činy, tak som prekročil svoj tieň a kúpil som si noviny značky SME. Potešiteľné bolo, že okrem koncovej ceny (s DPH) 45 centov som už nedoplácal žiadne podiely do piana. Pritom tieto noviny zo stredy 12. 10. 2011 sú plné komentárov. Tie sú síce monotematické, ale v takej historickej chvíli padnutia (pravicovej) vlády je to ospravedlniteľné. Začal to Matúš Kostelný so svojim straníckym stĺpčekom. Radičovej koniec vraj neprinesie nič dobré. Zdá sa však, že sulíkovci vykonali len to, k čomu smerovali od začiatku. Teda by mohli byť spokojní, keby sa boli občas pozreli do toho politického zrkadla.
Pravica tak prvýkrát (?) u nás zlyhala, ale pozitívne je, že na pomoc prišla ľavica. Nie na pomoc pravici, ale na pomoc Slovensku. A vôbec je zvláštne, že v blogoch a diskusiách sa toľko píše o správnej pravici a zlej ľavici. Pravicový Matovič dokáže vysloviť názor, že väčšina voličov si želá pravicu. Hádam len zbožné želanie, alebo klapky na očiach. Bolo by načase dospieť a prestať sa nezmyselne deliť na pravicu a ľavicu. Dajme priechod spravodlivosti a uznajme, že aj ľaváci majú právo na život. Pravica bez ľavice je chromá a naopak tiež.
Páčil sa mi emotívny záver Radičovej, v ktorom nezabudla ani na silnú výčitku voči médiám. Na lepšie noviny to však asi nebude stačiť.
Pravica tak prvýkrát (?) u nás zlyhala, ale pozitívne je, že na pomoc prišla ľavica. Nie na pomoc pravici, ale na pomoc Slovensku. A vôbec je zvláštne, že v blogoch a diskusiách sa toľko píše o správnej pravici a zlej ľavici. Pravicový Matovič dokáže vysloviť názor, že väčšina voličov si želá pravicu. Hádam len zbožné želanie, alebo klapky na očiach. Bolo by načase dospieť a prestať sa nezmyselne deliť na pravicu a ľavicu. Dajme priechod spravodlivosti a uznajme, že aj ľaváci majú právo na život. Pravica bez ľavice je chromá a naopak tiež.
Páčil sa mi emotívny záver Radičovej, v ktorom nezabudla ani na silnú výčitku voči médiám. Na lepšie noviny to však asi nebude stačiť.
2011/10/06
Revolučné tlačítko "like"
Rád sa vyjadrujem k niečomu, čo ma pozitívne zaujalo, ale ani oponovanie iným názorom mi nie je cudzie. Adam Debnár píše vo svojom článku o užitočnosti tlačítka "like", teda o pozitívnom hodnotení článkov na internete a zatracuje alternatívne "dislike". Poviem rovno, že mne to pripadá značne nevyvážené a nespravodlivé, ale aj odtrhnuté od reality. Akoby virtuálny svet bol niečo iné, ako ten ozajstný a ako by to tak malo ostať na veky vekov.
Predstavte si, o koľko viac čitateľov by vyjadrilo svoj názor napríklad k tomuto článku, keby mali k dispozícii "like" aj "dislake"... Osamotené tlačítko "like" nie je skutočnou spätnou väzbou. Myslím, že spoločnosť aj internetové komunity na to časom prídu. Táto situácia má svoj predobraz v situácii okolo "piana". Na úplne voľnom internete, ktorý sa bil o návštevníkov, sa odrazu kladú prekážky "nespoplatneným" návštevníkom a čuduj sa svete, funguje to. Funguje to najmä v tom smere, že množstvo zbytočných, bezobsažných a tiež hrubých vyjadrení k veci a aj od veci bolo pozitívne odfiltrovaných.
Vrátim sa k pokusu, ktorý prebiehal istý čas na blog.sme.sk, keď zaviedli pod článkami voľbu: "Články tohto autora už nikdy viac nechcem čítať". Bolo to trochu tvrdé a nedokonalé, ale výhodné pre čitateľa hlavne v predvolebných kortešačkách, ale aj v iných prípadoch. Ten zoznam si čitateľ mohol kedykoľvek vymazať a začať s čistým štítom znova. Autor sa však o takomto negatívnom hodnotení nikdy nedozvedel.
Po krátkom čase tento autorský "dislike" z neznámych dôvodov zrušili. Možno práve pre podobné pseudo-argumenty, ktoré uvádza vo svojom článku Adam. Až potom som si uvedomil, ako mi to chýba. Využíval som to, aj keď sa priznávam, že vždy len na krátku dobu, lebo zakaždým som bol zvedavý, čo sa tam skrýva, tak som zoznam vymazával.
Dá sa argumentovať "pre" aj "proti", ale aj tak si myslím, že negatívna spätná väzba autorom chýba. Určite by mala odraz v istej sebakritike, čo by bolo k dobru veci. Pravdou je, že aj v pozitívnom "karmovaní" a v čítanosti článku sa dá nájsť prvok relatívnej spätnej väzby. Napriek všetkému by som bol za takú "čistú" negáciu ako je "unlike". Je jedno, či by bola zverejnená alebo viditeľná len autorovi. Bol by to kus úprimnosti na nete.
Predstavte si, o koľko viac čitateľov by vyjadrilo svoj názor napríklad k tomuto článku, keby mali k dispozícii "like" aj "dislake"... Osamotené tlačítko "like" nie je skutočnou spätnou väzbou. Myslím, že spoločnosť aj internetové komunity na to časom prídu. Táto situácia má svoj predobraz v situácii okolo "piana". Na úplne voľnom internete, ktorý sa bil o návštevníkov, sa odrazu kladú prekážky "nespoplatneným" návštevníkom a čuduj sa svete, funguje to. Funguje to najmä v tom smere, že množstvo zbytočných, bezobsažných a tiež hrubých vyjadrení k veci a aj od veci bolo pozitívne odfiltrovaných.
Vrátim sa k pokusu, ktorý prebiehal istý čas na blog.sme.sk, keď zaviedli pod článkami voľbu: "Články tohto autora už nikdy viac nechcem čítať". Bolo to trochu tvrdé a nedokonalé, ale výhodné pre čitateľa hlavne v predvolebných kortešačkách, ale aj v iných prípadoch. Ten zoznam si čitateľ mohol kedykoľvek vymazať a začať s čistým štítom znova. Autor sa však o takomto negatívnom hodnotení nikdy nedozvedel.
Po krátkom čase tento autorský "dislike" z neznámych dôvodov zrušili. Možno práve pre podobné pseudo-argumenty, ktoré uvádza vo svojom článku Adam. Až potom som si uvedomil, ako mi to chýba. Využíval som to, aj keď sa priznávam, že vždy len na krátku dobu, lebo zakaždým som bol zvedavý, čo sa tam skrýva, tak som zoznam vymazával.
Dá sa argumentovať "pre" aj "proti", ale aj tak si myslím, že negatívna spätná väzba autorom chýba. Určite by mala odraz v istej sebakritike, čo by bolo k dobru veci. Pravdou je, že aj v pozitívnom "karmovaní" a v čítanosti článku sa dá nájsť prvok relatívnej spätnej väzby. Napriek všetkému by som bol za takú "čistú" negáciu ako je "unlike". Je jedno, či by bola zverejnená alebo viditeľná len autorovi. Bol by to kus úprimnosti na nete.
2011/10/01
Rozšírená typológia osobnosti
Jeden z najväčších mysliteľov 20. storočia Carl Gustav Jung usilovne bádal vo vnútornom svete človeka. Zaoberal sa vzťahmi vlastného "ja" na rôznych úrovniach vedomia a nevedomia. Inšpiroval básnikov, filozofov, teológov rovnako ako literárnych vedcov a psychológov. Osobnosti delil podľa temperamentu v závislosti na prístupe k okolitému svetu. Podľa toho stanovil dve základné typológie (wikipedia):
Pri polievke som periférne sledoval správanie 16-tich spolujedákov a delil som ich na introvertov a extrovertov. Ako sa to pozná? Introvert, keď dojedá polievku, nakloní si tanier k sebe, aby nabral čo najviac polievky na lyžicu. Extroverti nakláňajú tanier od seba, aby všetci videli, ako im to ide od ruky. Pomer I/E bol 10/4.
Nie vždy sa človek stretne s ľuďmi pri polievke, a potom nevie, či má tú česť s intro-, alebo extro- vertom. Viem však ešte najmenej o jednej zvláštnej situácii, keď sa to dá bezpečne rozoznať. Napríklad v takej záhradkovej osade. Introverti si nechajú všetky zbytky rastlín a zapracujú ich do kompostu, aby neprichádzali o živú hmotu. Extroverti sa snažia vyviesť čo najviac zeleného odpadu do zberného kontajnera. Žiaľ, tento výskum som nedokončil, mám teraz veľa práce v záhrade. Neprezradím však, či kompostujem, alebo vyvážam.
Mám veľa skúseností z priamych i nepriamych pozorovaní ľudí a ako všetci, som teda aj psychológ amatér, tak som si dovolil rozšíriť Jungovú typológiu o ďalší typ:
kontrovert - je to človek v podstate introvertný, ale navonok sa prejavuje ako extrovert s nadmerne kritickým pohľadom na všetko, čo on sám nevymyslí, nenapíše a tak podobne. Nechce byť členom žiadneho spoločenstva, ktoré sám neuzná, hlavne sa dištancuje od svojho národa a od svojho štátu. Za toto rozšírenie vďačím najmä diskutérom, ale aj autorom na najlepšom a najväčšom blogovacom systéme Slovenska. Ale aj inde možno nájsť také typy. Keď si rozhodíte siete po internetovej sieti, určite ich objavíte. Nebuďte prekvapení, ak nájdete aj takých, čo sa dištancujú sami od seba a od svojho narodenia.
introvert - človek žijúcí predovšetkým svojím vnútorným životom, avšak veľmi vnímavý ku svojmu okoliu, premýšlavý, empatický pozorovateľ, rozvážný vo svojom jednaní a opatrný vo svojich citoch. Má sklony k mlčanlivosti v prípade neexistencie relevantného tématu, preferuje nepriamu komunikáciu (e-maily, listy, SMS) pred hovorom... V prípade nutnosti je však po určitú dobu schopný sa správať ako extrovert. Často žije spomienkami na minulosť.Niekedy sa hovorí, že každý človek je pre seba aj psychológom.Teda aspoň ja to hovorím, preto skúmam spoločenské javy a pozorujem chovanie ľudí. Nedávno som sa zúčastnil jednej spoločenskej udalosti, na ktorej sa podával kompletný obed aj s polievkou. Taký ten obligátny hovädzí vývar s rezancami.
extrovert - človek žijúcí navonok - povrchný a spontánny. Ľahko komunikuje a dokáže zahajovať a udržovať rozhovor „o ničom“, jedná rozhodne a rýchlo až zbrklo. Po citovej stránke je veľmi otvorený ale jeho city sú taktiež povrchné a je menej vnímavý k svojmu okoliu, ale zato je veľmi adaptabilný... K spokojnosti potrebuje byť v centre diania, najlepšie aj pozornosti, preto sa rád objavuje na akciách s väčším množstvom ľudí. Extrovert je podla Junga realista a praktik.
Pri polievke som periférne sledoval správanie 16-tich spolujedákov a delil som ich na introvertov a extrovertov. Ako sa to pozná? Introvert, keď dojedá polievku, nakloní si tanier k sebe, aby nabral čo najviac polievky na lyžicu. Extroverti nakláňajú tanier od seba, aby všetci videli, ako im to ide od ruky. Pomer I/E bol 10/4.
Nie vždy sa človek stretne s ľuďmi pri polievke, a potom nevie, či má tú česť s intro-, alebo extro- vertom. Viem však ešte najmenej o jednej zvláštnej situácii, keď sa to dá bezpečne rozoznať. Napríklad v takej záhradkovej osade. Introverti si nechajú všetky zbytky rastlín a zapracujú ich do kompostu, aby neprichádzali o živú hmotu. Extroverti sa snažia vyviesť čo najviac zeleného odpadu do zberného kontajnera. Žiaľ, tento výskum som nedokončil, mám teraz veľa práce v záhrade. Neprezradím však, či kompostujem, alebo vyvážam.
Mám veľa skúseností z priamych i nepriamych pozorovaní ľudí a ako všetci, som teda aj psychológ amatér, tak som si dovolil rozšíriť Jungovú typológiu o ďalší typ:
kontrovert - je to človek v podstate introvertný, ale navonok sa prejavuje ako extrovert s nadmerne kritickým pohľadom na všetko, čo on sám nevymyslí, nenapíše a tak podobne. Nechce byť členom žiadneho spoločenstva, ktoré sám neuzná, hlavne sa dištancuje od svojho národa a od svojho štátu. Za toto rozšírenie vďačím najmä diskutérom, ale aj autorom na najlepšom a najväčšom blogovacom systéme Slovenska. Ale aj inde možno nájsť také typy. Keď si rozhodíte siete po internetovej sieti, určite ich objavíte. Nebuďte prekvapení, ak nájdete aj takých, čo sa dištancujú sami od seba a od svojho narodenia.
2011/09/30
2011/09/28
Stručne a jasne
Najdôležitejšou časťou článku je názov, potom prvý odsek. Tam sa dozviem, o čo ide, či mám čítať ďalej, skočiť na záver, či nečítať. Najlepšie články sú potom tie, kde autor v krátkom záverečnom odseku zhrnie svoju myšlienku (ak ju má). Tam netreba čítať dlhé tirády.
2011/09/27
Dnes
Viem, aký je dôležitý názov článku, napriek tomu píšem Dnes. Konečne som dospel k prestávke v práci, ktorá ma už nejaký čas zamestnáva. Tá práca, matka pokroku (:-) nemusí byť nutne spojená s fyzickou námahou. Tá duševná tiež občas zrodí pokrok. Hodnotenie pokrokovosti a užitočnosti akejkoľvek práce je značne problematické. Ale tiež sa hovorí, že lenivosť núti lenivcov vymýšľať vynálezy na uľahčenie práce.
Niekedy pokrok vedie prvotne do záhuby. Napríklad také pokrokové zbraňové systémy. Súčasný trend je totiž taký, neničiť materiálové hodnoty, ale ani nezabíjať ľudí. Ľudia sú tiež vhodným materiálom, ktorý pri správnej manipulácii poslúži k tvorbe bohatstva víťazov. Hovorím, že zatiaľ je to tak, aj keď hodnota ľudského života vo vojne je vyvážená zachovaním vlastného.
V čase studenej vojny boli aj pokusy, zachovať materiálne hodnoty a zároveň hromadne zabiť ľudí. Mala k tomu slúžiť tzv. neutrónová bomba. Dnešné trendy vedú k rastu závislosti spoločnosti na informačných technológiách. Zoberte ľuďom počítače, platobné terminály, karty, vymažte záznamy v bankách, na serveroch, zmefunkčnite všetko v čom je elektronika (skoro vo všetkom) a máte vyhraté. Plač, škrípanie zubov a chaos.
Platí to, že čím vyspelejšia je technológia, tým je zraniteľnejšia. Vo vojenstve je to vždy tak, že žiadna zbraň sa nepoužije, kým proti nej nemáme vymyslenú ochranu. Preto zatiaľ arzenály jadrových bômb mlčia. Proti nim niet ochrany. Nedávno som sa dočítal, že aj proti "neviditeľným" lietadlám existujú radary, ktoré ich vidia. A je to. Dôležitý je moment prekvapenia a psychologický účinok na protivníka. Preto stále nové a nové verzie.
Kto je nám (im) dnes protivník? V bipolárnom svete to bolo jasné, východ proti západu a naopak. Jedna šestina sveta na jednej strane a ostatní na strane druhej. Dnes sme na jednej lodi, musíme sa biť medzi sebou, svoj so svojim. Zmysel vojny ako takej nám uniká. Armády strácajú prvotný obranný význam, stávajú sa poriadkovou políciou. Dnes je to tak. Kto má silu, má aj moc a má moc, ba čo by len moc, lebo kto má moc, ten chce najviac.
Niekedy pokrok vedie prvotne do záhuby. Napríklad také pokrokové zbraňové systémy. Súčasný trend je totiž taký, neničiť materiálové hodnoty, ale ani nezabíjať ľudí. Ľudia sú tiež vhodným materiálom, ktorý pri správnej manipulácii poslúži k tvorbe bohatstva víťazov. Hovorím, že zatiaľ je to tak, aj keď hodnota ľudského života vo vojne je vyvážená zachovaním vlastného.
V čase studenej vojny boli aj pokusy, zachovať materiálne hodnoty a zároveň hromadne zabiť ľudí. Mala k tomu slúžiť tzv. neutrónová bomba. Dnešné trendy vedú k rastu závislosti spoločnosti na informačných technológiách. Zoberte ľuďom počítače, platobné terminály, karty, vymažte záznamy v bankách, na serveroch, zmefunkčnite všetko v čom je elektronika (skoro vo všetkom) a máte vyhraté. Plač, škrípanie zubov a chaos.
Platí to, že čím vyspelejšia je technológia, tým je zraniteľnejšia. Vo vojenstve je to vždy tak, že žiadna zbraň sa nepoužije, kým proti nej nemáme vymyslenú ochranu. Preto zatiaľ arzenály jadrových bômb mlčia. Proti nim niet ochrany. Nedávno som sa dočítal, že aj proti "neviditeľným" lietadlám existujú radary, ktoré ich vidia. A je to. Dôležitý je moment prekvapenia a psychologický účinok na protivníka. Preto stále nové a nové verzie.
Kto je nám (im) dnes protivník? V bipolárnom svete to bolo jasné, východ proti západu a naopak. Jedna šestina sveta na jednej strane a ostatní na strane druhej. Dnes sme na jednej lodi, musíme sa biť medzi sebou, svoj so svojim. Zmysel vojny ako takej nám uniká. Armády strácajú prvotný obranný význam, stávajú sa poriadkovou políciou. Dnes je to tak. Kto má silu, má aj moc a má moc, ba čo by len moc, lebo kto má moc, ten chce najviac.
2011/09/18
Zajtra
Čo bude zajtra? To niekto tuší, ale nikto to nevie s istotou. Hovorí sa, že netreba odkladať na zajtra to, čo môžeme spraviť dnes. Lenivci poznajú aj variant so slovíčkom pozajtra. Neodkladať na zajtra, čo môžem spraviť pozajtra. Ďalej sa to môže stupňovať popozajtra a tak ďalej až do nekonečna. Keď si poviem, že zajtra to urobím, tak sa mi v duchu vynorí niečo veľké, takmer nekonečný časopriestor. Ešte sa na to môžem vyspať. Zajtra je v mojom ponímaní času vzdialené ako svetelný deň.
Tá predstava priestoru, ktorý je predo mnou až do zajtra je neskutočne lákavá. Zajtra je skoro ako nikdy, zajtra vôbec nemusí prísť. Relativita času servírovaná po sekundách však uberá z predstavy časopriestoru "zajtra". A pritom ide len o 24 hodín. Aký zmysel má teda urobiť veci dnes? Nepredbiehame tým čas, ktorý by sme mohli žiť? Veď ak to odložíme, hoc len na zajtra, získame deň pre seba. To čo je urobené, to sa stráca v minulosti. Vpred nás posúva len to, čo nás čaká. Len perspektíva zajtrajška je motorom života.
Tá predstava priestoru, ktorý je predo mnou až do zajtra je neskutočne lákavá. Zajtra je skoro ako nikdy, zajtra vôbec nemusí prísť. Relativita času servírovaná po sekundách však uberá z predstavy časopriestoru "zajtra". A pritom ide len o 24 hodín. Aký zmysel má teda urobiť veci dnes? Nepredbiehame tým čas, ktorý by sme mohli žiť? Veď ak to odložíme, hoc len na zajtra, získame deň pre seba. To čo je urobené, to sa stráca v minulosti. Vpred nás posúva len to, čo nás čaká. Len perspektíva zajtrajška je motorom života.
2011/09/15
Blcha
Z dvoch nezávislých dôvodov máme na WC automaticky spúšťané rádio. Jeden je podobný tomu, ako si tam niekto berie noviny, alebo krížovky a druhý je zároveň signalizáciou, že je práve obsadené a nehodno sa zdržiavať v blízkosti tých dverí z dvoch príčin, ktoré nebudem špecifikovať. Prémiový úžitok je daný informáciami plynúcimi neustále z éteru. Na informácie pre nás je najlepšie rádio Slovensko. Trochu mi vadí len to, že príliš často zdôrazňujú, že "počúvate rádio Slovensko".
Je to reklama a reklama ako taká, prirodzene odpudzuje. Je to asi tým, že v ľudskej povahe je vyzdvihovať vlastnú povahu, teda robiť si akúsi mini reklamu. A tiež je známe, že dve navzájom podobné veci (viď magnetizmus) sa vzájomne odpudzujú. Pán spisovateľ Pišťánek síce tvrdí opak (to mám tiež z rádia), dokonca sa nezmyselne odvoláva na fyziku. Tvrdí, že vžitý názor o tom, ako sa (v partnerstve) protiklady priťahujú, je hlúposť. Vo fyzike je to naopak, ale v ľudských vzťahoch to zase nie je až také jednoduché a jednoznačné.
Vráťme sa však k rádiu, Slovensko je fajn, ale máme aj onakvejšie stanice. Nedávno sa mi náhodou podarilo naladiť Reginu. To je také ľudovejšie rádio a pozná sa to hlavne vtedy keď hrajú jubilantom. Teraz je v našich rádiách hlavnou témou rozhlasové jubileum. Musím dodať, že to už je v rámci novej štruktúry RTVS (aby sa pani generálna neurazila), aj keď pre ňu je rádio už len takou "bokovkou", ale aj tak ide v zabehnutých koľajach.
Už ani neviem, kde to bolo, či na Slovensku, alebo v Regine, raz ako tak sedím a počúvam, zahlásili rozprávku pred spaním. Samozrejme to bola spomienková relácia z roku dávno minulého, keď ešte existovalo kino "Čas". Vtedy sa tomu hovorilo aj "blcháreň". Neviem potvrdiť, ani vyvrátiť opodstatnenosť toho pomenovania, lebo som nikdy nemal šťastie priniesť si odtiaľ blchu domov.
Tá rozprávka bola práve o tom, ako si ľudia odniesli z kina domov také malé stvorenie a veľmi sa mu potešili, hlavne deti. Zosmutneli, až keď z ich babky blcha neopatrne odskočila nevedno kam, asi susedke do vlasov. Taká bola realita, tie časy neboli až tak odtrhnuté od života, ani rozhlas. Aj o blchách v kine sa hovorilo otvorene.
Pokiaľ viem, kino na Poštovej ulici už dávno neexistuje. Kino Čas bola inak výborná vec. Keď vonku pršalo, tam sa dalo za korunu presedieť aj niekoľko hodín. Raz som tam dokonca presedel celý futbalový zápas, lebo sa mi nechcelo sedieť na tribúne zápasu, ktorý chcel silou mocou vidieť môj príbuzný, veľký fanda do futbalu. Bol to totiž v tom dni už druhý zápas, prvý sme videli a "počuli" v Trnave. Tam som si vypočul toľko nadávok a vulgárností, ako nikdy predtým, ani potom.
Kino Čas bola dobrá vec, hádam až na tie povestné blchy. Spomínam si, že v tom kine z času na čas chodila uvádzačka s takým ručným rozprašovačom a postrekovala nás ako voňavkou na veľkonočný pondelok. Vždy som si myslel, že je to kvôli smradu, ale už nie som si istý, či to náhodou nebol postrek proti blchám. Preto som sa šťastne vyhol blche domácej. Bol som v podstate šťastný ako blcha. Ktovie prečo sa to tak hovorí?
Na svete poznáme asi 1 600 druhov bĺch, na Slovensku žije do 100 druhov. Dĺžka života blchy sa pohybuje od niekoľkých mesiacov po tri roky. (wikipedia)
Je to reklama a reklama ako taká, prirodzene odpudzuje. Je to asi tým, že v ľudskej povahe je vyzdvihovať vlastnú povahu, teda robiť si akúsi mini reklamu. A tiež je známe, že dve navzájom podobné veci (viď magnetizmus) sa vzájomne odpudzujú. Pán spisovateľ Pišťánek síce tvrdí opak (to mám tiež z rádia), dokonca sa nezmyselne odvoláva na fyziku. Tvrdí, že vžitý názor o tom, ako sa (v partnerstve) protiklady priťahujú, je hlúposť. Vo fyzike je to naopak, ale v ľudských vzťahoch to zase nie je až také jednoduché a jednoznačné.
Vráťme sa však k rádiu, Slovensko je fajn, ale máme aj onakvejšie stanice. Nedávno sa mi náhodou podarilo naladiť Reginu. To je také ľudovejšie rádio a pozná sa to hlavne vtedy keď hrajú jubilantom. Teraz je v našich rádiách hlavnou témou rozhlasové jubileum. Musím dodať, že to už je v rámci novej štruktúry RTVS (aby sa pani generálna neurazila), aj keď pre ňu je rádio už len takou "bokovkou", ale aj tak ide v zabehnutých koľajach.
Už ani neviem, kde to bolo, či na Slovensku, alebo v Regine, raz ako tak sedím a počúvam, zahlásili rozprávku pred spaním. Samozrejme to bola spomienková relácia z roku dávno minulého, keď ešte existovalo kino "Čas". Vtedy sa tomu hovorilo aj "blcháreň". Neviem potvrdiť, ani vyvrátiť opodstatnenosť toho pomenovania, lebo som nikdy nemal šťastie priniesť si odtiaľ blchu domov.
Tá rozprávka bola práve o tom, ako si ľudia odniesli z kina domov také malé stvorenie a veľmi sa mu potešili, hlavne deti. Zosmutneli, až keď z ich babky blcha neopatrne odskočila nevedno kam, asi susedke do vlasov. Taká bola realita, tie časy neboli až tak odtrhnuté od života, ani rozhlas. Aj o blchách v kine sa hovorilo otvorene.
Pokiaľ viem, kino na Poštovej ulici už dávno neexistuje. Kino Čas bola inak výborná vec. Keď vonku pršalo, tam sa dalo za korunu presedieť aj niekoľko hodín. Raz som tam dokonca presedel celý futbalový zápas, lebo sa mi nechcelo sedieť na tribúne zápasu, ktorý chcel silou mocou vidieť môj príbuzný, veľký fanda do futbalu. Bol to totiž v tom dni už druhý zápas, prvý sme videli a "počuli" v Trnave. Tam som si vypočul toľko nadávok a vulgárností, ako nikdy predtým, ani potom.
Kino Čas bola dobrá vec, hádam až na tie povestné blchy. Spomínam si, že v tom kine z času na čas chodila uvádzačka s takým ručným rozprašovačom a postrekovala nás ako voňavkou na veľkonočný pondelok. Vždy som si myslel, že je to kvôli smradu, ale už nie som si istý, či to náhodou nebol postrek proti blchám. Preto som sa šťastne vyhol blche domácej. Bol som v podstate šťastný ako blcha. Ktovie prečo sa to tak hovorí?
Na svete poznáme asi 1 600 druhov bĺch, na Slovensku žije do 100 druhov. Dĺžka života blchy sa pohybuje od niekoľkých mesiacov po tri roky. (wikipedia)
2011/09/04
Muži v nádeji
Trnava je milé mesto, najmä večer. Bohužiaľ sme tam dnes večer neostali, aj keď sme mali v pôvodnom pláne aj organový koncert. Akosi nás unavil oddychový film "Muži v nádeji". Nečakal som od toho filmu žiaden zázrak, skôr iba dve hodiny voľnej zábavy.
Úvod bol dosť rozpačitý, vlastne tak nejako to pokračovalo až do momentu, keď došlo k tragédii. Potom sa už diali skoro samé vážne veci, s tým že žolík manželskej nevery sa posúval z jednej strany na druhú, aby nikto neostal ukrivdený. Do filmu vložili aj jeden starší vtip a zopár scén obvyklých v podobných filmoch. Proste, osvedčené triky z komédií, ale decentne. Herecky, pri tom obsadení ani nemožno mať výhrady.
Na stránke csfd ma zaujal diskusný príspevok od "KarelR" ktorý vidí podstatu príbehu takto:
"Nejdřív člověk nevěří vlastním očím, potom se celkem slušně baví, a nakonec kroutí hlavou nad tím, kam to všechno směřovalo."
Úvod bol dosť rozpačitý, vlastne tak nejako to pokračovalo až do momentu, keď došlo k tragédii. Potom sa už diali skoro samé vážne veci, s tým že žolík manželskej nevery sa posúval z jednej strany na druhú, aby nikto neostal ukrivdený. Do filmu vložili aj jeden starší vtip a zopár scén obvyklých v podobných filmoch. Proste, osvedčené triky z komédií, ale decentne. Herecky, pri tom obsadení ani nemožno mať výhrady.
Na stránke csfd ma zaujal diskusný príspevok od "KarelR" ktorý vidí podstatu príbehu takto:
"Nejdřív člověk nevěří vlastním očím, potom se celkem slušně baví, a nakonec kroutí hlavou nad tím, kam to všechno směřovalo."
2011/08/31
Čo je lepšie?
Na stránkach priestornet.com "ktoré sú závislé od etiky" prebehla krátka anketa na tému Človek a internet. Jedna z otázok znela: Aký je váš vzťah k internetu a v čom vidíte klady a zápory jeho rozšírenia?
Otázka je to všedná a zároveň aktuálna, ako otázky na akúkoľvek inú ľudskú činnosť, ktorá oslovuje verejnosť. Mohli by sme sa pýtať na vzťah ku knihám, k ich čítaniu, ako to občas vydavateľstvá robia v záujme predaja kníh, mohli by sme sa pýtať na vzťah k supermarketom alebo k malým obchodíkom. Chcem tým naznačiť, že internet je podobne ako tie iné veci, každodennou príležitosťou a záleží len na nás (na mne), ako často a na čo ho použijem.
Internet je už stálou súčasťou života ľudskej spoločnosti, len neviem nakoľko je jeho "pevnou" súčasťou, lebo je istým spôsobom zraniteľný. Je stále v oblakoch (cloud) a z tých niekedy zaprší a premočená "elektronika" je nanič. Čítal som niekde, že servery, na ktorých sú všetky naše "múdrosti", sú riadne zabezpečené a možno aj v podzemí, takže sa myslí na ich bezpečnosť a zadné vrátka zálohovaním.
Hovoriť o prospešnosti, či škodlivosti internetu je rovnaké, ako hovoriť o škodlivosti, či prospešnosti čohokoľvek iného. Skôr si myslím, že napriek jeho otvorenosti sú s ním spojené rovnaké riziká ako s inými médiami, teda možnosť ovplyvňovať ľudí. Globalizovaná spoločnosť však musí mať aj nejaké nástroje a technológie vládnutia, či chceme, alebo nie. Internet pritom dáva ľuďom istú ilúziu slobody.
Ľudská spoločnosť je prostredím, v ktorom jednotlivci žijú podobne ako príroda je prostredím pre všetko živé. Preto vždy bude existovať život jednotlivca s podobnými potrebami ako kedykoľvek v histórii. Vždy bude platiť, že máme rovnaké žalúdky, aj keď nebudú rovnako plnené.
Kým budú existovať dve rozdielne pohlavia, bude existovať aj nejaká forma rodiny. Otázna je budúcnosť národov, ale logicky tu nejaká hierarchická štruktúra spoločnosti, hoc aj globalizovanej, vždy bude. Jazyk zjednocuje, ale zároveň aj (prospešne) oddeľuje. To všetko sa rozvíja aj vplyvom člobveka na spoločnosť, ale aj opačne. S tým sa musíme naučiť žiť, kým nás nezačnú sťahovaťna Mars.
Otázka je to všedná a zároveň aktuálna, ako otázky na akúkoľvek inú ľudskú činnosť, ktorá oslovuje verejnosť. Mohli by sme sa pýtať na vzťah ku knihám, k ich čítaniu, ako to občas vydavateľstvá robia v záujme predaja kníh, mohli by sme sa pýtať na vzťah k supermarketom alebo k malým obchodíkom. Chcem tým naznačiť, že internet je podobne ako tie iné veci, každodennou príležitosťou a záleží len na nás (na mne), ako často a na čo ho použijem.
Internet je už stálou súčasťou života ľudskej spoločnosti, len neviem nakoľko je jeho "pevnou" súčasťou, lebo je istým spôsobom zraniteľný. Je stále v oblakoch (cloud) a z tých niekedy zaprší a premočená "elektronika" je nanič. Čítal som niekde, že servery, na ktorých sú všetky naše "múdrosti", sú riadne zabezpečené a možno aj v podzemí, takže sa myslí na ich bezpečnosť a zadné vrátka zálohovaním.
Hovoriť o prospešnosti, či škodlivosti internetu je rovnaké, ako hovoriť o škodlivosti, či prospešnosti čohokoľvek iného. Skôr si myslím, že napriek jeho otvorenosti sú s ním spojené rovnaké riziká ako s inými médiami, teda možnosť ovplyvňovať ľudí. Globalizovaná spoločnosť však musí mať aj nejaké nástroje a technológie vládnutia, či chceme, alebo nie. Internet pritom dáva ľuďom istú ilúziu slobody.
Ľudská spoločnosť je prostredím, v ktorom jednotlivci žijú podobne ako príroda je prostredím pre všetko živé. Preto vždy bude existovať život jednotlivca s podobnými potrebami ako kedykoľvek v histórii. Vždy bude platiť, že máme rovnaké žalúdky, aj keď nebudú rovnako plnené.
Kým budú existovať dve rozdielne pohlavia, bude existovať aj nejaká forma rodiny. Otázna je budúcnosť národov, ale logicky tu nejaká hierarchická štruktúra spoločnosti, hoc aj globalizovanej, vždy bude. Jazyk zjednocuje, ale zároveň aj (prospešne) oddeľuje. To všetko sa rozvíja aj vplyvom člobveka na spoločnosť, ale aj opačne. S tým sa musíme naučiť žiť, kým nás nezačnú sťahovaťna Mars.
2011/08/25
Partnerské násilie
Je to príbeh, ktorý vraj napísal sám život. Prihodil sa Caroline Bréhatovej a opísala ho v knihe: Milovala som manipulátora. Nerád vnikám do intimity cudzích osudov na podklade "skutočných príbehov", kde sa odo mňa očakáva istý postoj a reálne zaujatie stanoviska. V románoch sú obvykle veci, ktoré sú síce podobné životu, sú presvedčivé, ale nikdy sa tak ako sú opísané vlastne nestali. Vzťah dvoch ľudí som vždy považoval za ich intímnu záležitosť. Násilie však už nemôže byť takou intímnou záležitosťou.
Negatívne na mňa zapôsobil predslov ku knihe, ktorý napísala Violaine Gueritaulová. Predslov ma vtiahol do problematiky partnerského násilia takpovediac politicky a štatisticky, čo som vôbec nepotreboval. Samotný príbeh je písaný celkom pútavou formou, aj keď neobsahuje prevratné zlomy a napätie. Skôr opisuje na prvý pohľad nenápadné a postupné zmeny divného partnerského vzťahu medzi ňou a jej partnerom. Niekoľko rokov spoznáva to, čo je čitateľovi jasné už oveľa skôr aj vďaka predslovu.
Takže, ak by som mal knihu hodnotiť, musel by som to urobiť v dvoch rovinách. Literárne si myslím, že je na dobrej úrovni. O príbehu by sa dalo povedať, s ohľadom na uvádzané štatistiky v predslove, že opisuje dosť častý prípad nevhodného spojenia dvoch odlišných jedincov. Nakoniec sa však ukázalo, že manžel Caroline trpel akousi hraničnou psychickou poruchou osobnosti, ktorú u neho vypestovala jeho podobne postihnutá matka. Z tohto pohľadu to možno bol dosť zvláštny prípad. Zo strany Caroline išlo o zamilovanosť a lásku, založenú na povrchnom hodnotení, nepodloženú skutočnými kvalitami muža. Nuž veru, láska zvyčajne nevychádza z psychologických posudkov a kalkulácií...
Svoju rolu tu hralo aj rozdielne kultúrne prostredie z ktorého vychádzali. Ona z Francúzkeho vidieka, on ambiciózny spevák v New Yorku. Zamilovala sa do jeho perfektného vzhľadu, do jeho mužskej krásy. Do jeho kowbojských čižmičiek. Láska viedla postupne k stále väčšiemu ospravedlňovaniu jeho chýb, neúprimného správania voči nej a narastajúcim prejavom jeho egoizmu. Až do jej zásadného rozhodnutia. V každom prípade, život v New Yorku má svoje zvláštne črty, ktoré človek z kontinentálnej Európy chápe trochu ťažšie.
Tým som sa vlastne dostal k tomu druhému pohľadu na príbeh, teda k diskusii na tému násilia v partnerských vzťahoch. Som proti násiliu, jednoznačne proti fyzickému aj psychickému, aj keď to nemám napísané ako motto blogu. Opačný názor by asi nikto nedeklaroval. U fyzického násilia sa akosi automaticky predpokladá že skôr bude násilníkom muž, aj keď to tak nemusí byť vždy. Táto kniha nás však vedie k tomu, že k fyzickému násiliu môže dochádzať aj ako dôsledok psychického narušenia, ako vystupňovanie psychického tlaku.
Psychika je pôvodcom a príčinou takmer všetkých emócií, dobrých či zlých. Ak by sme však ostali len v rovine psychického násilia (neviem aká je štatistika a či vôbec taká existuje) povedal by som, že tam je mužsko-ženské skóre absolútne vyrovnané. Tým samozrejme nechcem ospravedlňovať jedno, či druhé. V partnerskom vzťahu ide vždy o individuálnu hru a súhru dvoch osobností, vzájomné dopĺňanie sa a akúsi pozitívnu konkurenciu. Rozumní a citliví partneri vedia že sú hranice, ktoré by nikdy nemali vzájomne prekročiť. A v tom to je.
Hádam len toľko o tejto knihe malého rozsahu (160 strán). Okrem nesúrodého predslovu by som ju bral pozitívne, napriek tomu, že to nie je oblasť môjho záujmu. Dala mi možnosť nazrieť do vnútra zvláštneho partnerského vzťahu na podklade pomerov veľkého mesta, inak ako napríklad v seriáli Sex v meste.
_____________________________________________________________________
Caroline Bréhatová: Milovala som manipulátora (psychické násilie v partnerskom živote), Ikar 2011
Preklad: Oľga Hirnerová
Negatívne na mňa zapôsobil predslov ku knihe, ktorý napísala Violaine Gueritaulová. Predslov ma vtiahol do problematiky partnerského násilia takpovediac politicky a štatisticky, čo som vôbec nepotreboval. Samotný príbeh je písaný celkom pútavou formou, aj keď neobsahuje prevratné zlomy a napätie. Skôr opisuje na prvý pohľad nenápadné a postupné zmeny divného partnerského vzťahu medzi ňou a jej partnerom. Niekoľko rokov spoznáva to, čo je čitateľovi jasné už oveľa skôr aj vďaka predslovu.
Takže, ak by som mal knihu hodnotiť, musel by som to urobiť v dvoch rovinách. Literárne si myslím, že je na dobrej úrovni. O príbehu by sa dalo povedať, s ohľadom na uvádzané štatistiky v predslove, že opisuje dosť častý prípad nevhodného spojenia dvoch odlišných jedincov. Nakoniec sa však ukázalo, že manžel Caroline trpel akousi hraničnou psychickou poruchou osobnosti, ktorú u neho vypestovala jeho podobne postihnutá matka. Z tohto pohľadu to možno bol dosť zvláštny prípad. Zo strany Caroline išlo o zamilovanosť a lásku, založenú na povrchnom hodnotení, nepodloženú skutočnými kvalitami muža. Nuž veru, láska zvyčajne nevychádza z psychologických posudkov a kalkulácií...
Svoju rolu tu hralo aj rozdielne kultúrne prostredie z ktorého vychádzali. Ona z Francúzkeho vidieka, on ambiciózny spevák v New Yorku. Zamilovala sa do jeho perfektného vzhľadu, do jeho mužskej krásy. Do jeho kowbojských čižmičiek. Láska viedla postupne k stále väčšiemu ospravedlňovaniu jeho chýb, neúprimného správania voči nej a narastajúcim prejavom jeho egoizmu. Až do jej zásadného rozhodnutia. V každom prípade, život v New Yorku má svoje zvláštne črty, ktoré človek z kontinentálnej Európy chápe trochu ťažšie.
Tým som sa vlastne dostal k tomu druhému pohľadu na príbeh, teda k diskusii na tému násilia v partnerských vzťahoch. Som proti násiliu, jednoznačne proti fyzickému aj psychickému, aj keď to nemám napísané ako motto blogu. Opačný názor by asi nikto nedeklaroval. U fyzického násilia sa akosi automaticky predpokladá že skôr bude násilníkom muž, aj keď to tak nemusí byť vždy. Táto kniha nás však vedie k tomu, že k fyzickému násiliu môže dochádzať aj ako dôsledok psychického narušenia, ako vystupňovanie psychického tlaku.
Psychika je pôvodcom a príčinou takmer všetkých emócií, dobrých či zlých. Ak by sme však ostali len v rovine psychického násilia (neviem aká je štatistika a či vôbec taká existuje) povedal by som, že tam je mužsko-ženské skóre absolútne vyrovnané. Tým samozrejme nechcem ospravedlňovať jedno, či druhé. V partnerskom vzťahu ide vždy o individuálnu hru a súhru dvoch osobností, vzájomné dopĺňanie sa a akúsi pozitívnu konkurenciu. Rozumní a citliví partneri vedia že sú hranice, ktoré by nikdy nemali vzájomne prekročiť. A v tom to je.
Hádam len toľko o tejto knihe malého rozsahu (160 strán). Okrem nesúrodého predslovu by som ju bral pozitívne, napriek tomu, že to nie je oblasť môjho záujmu. Dala mi možnosť nazrieť do vnútra zvláštneho partnerského vzťahu na podklade pomerov veľkého mesta, inak ako napríklad v seriáli Sex v meste.
_____________________________________________________________________
Caroline Bréhatová: Milovala som manipulátora (psychické násilie v partnerskom živote), Ikar 2011
Preklad: Oľga Hirnerová
2011/08/22
Admin
Admin bližšie neurčeného webu:
"Prosíme diskutujúcich, aby nepoužívali vulgarizmy a dodržiavali kultúru diskusie. Inak zavedieme piano"
"Prosíme diskutujúcich, aby nepoužívali vulgarizmy a dodržiavali kultúru diskusie. Inak zavedieme piano"
2011/08/21
Dunaj v Poľsku
Operácia Dunaj je poľský film. Z tohto faktu teda prirodzene vychádzajú aj jeho tvorcovia, čo je na filme vidieť. Na stránke csfd je zaujímavé označenie filmu "komedie/drama" a pod tým "Česko/Polsko". Vysvetľujem si to tak, že z českej strany je to komédia a z poľskej dráma. Ale vážne, bral som to skôr ako absurdnú komédiu, než drámu, lebo na drámu to bolo príliš absurdné (až na jeden moment). História je len akýmsi vedľajším aspektom filmu.
Ide o príchod jedného starého poľského tanku v rámci "bratskej" okupácie ČSSR piatimi armádami "spojencov" v roku 1968 do malej českej dedinky v pohraničí. Tam sa im podarilo tankovým spôsobom zakotviť v "hospode". Z účastníkov okupačného konfliktu v hospode sa postupne stáva miestna skupina česko-poľského priateľstva. Pri dobrom jedle a pri pive je svet vždy krajší.
Napriek všetkému, je v tom filme jedna silná scéna, ktorú som vyššie dal do zátvoriek, ktorá hovorí za všetko, za celý film. Pri strete poľského tanku zo sovietskym tankom, Sovieti vystrelia dávku zo samopalu a náhodne zasiahnu hluchonemé dievča z hospody. Bolek Polívka ju berie do náručia a odnáša domov. Poľský veliteľ sa vtedy spýta, čím oni môžu pomôcť? Na to reaguje Bolek v takom zmysle, že radšej nie, že už "pomohli" dosť...
Operácia Dunaj, réžia: Jacek Glomb
Hrajú: Zbigniew Zamachowski, Maciej Stuhr, Jiří Menzel, Martha Issová, Jan Budař, Bolek Polívka, Vojtěch Dyk, Jaroslav Dušek, Eva Holubová, Monika Zoubková, Rudolf Hrušínský ml., Tomasz Kot
Napriek všetkému, je v tom filme jedna silná scéna, ktorú som vyššie dal do zátvoriek, ktorá hovorí za všetko, za celý film. Pri strete poľského tanku zo sovietskym tankom, Sovieti vystrelia dávku zo samopalu a náhodne zasiahnu hluchonemé dievča z hospody. Bolek Polívka ju berie do náručia a odnáša domov. Poľský veliteľ sa vtedy spýta, čím oni môžu pomôcť? Na to reaguje Bolek v takom zmysle, že radšej nie, že už "pomohli" dosť...
Operácia Dunaj, réžia: Jacek Glomb
Hrajú: Zbigniew Zamachowski, Maciej Stuhr, Jiří Menzel, Martha Issová, Jan Budař, Bolek Polívka, Vojtěch Dyk, Jaroslav Dušek, Eva Holubová, Monika Zoubková, Rudolf Hrušínský ml., Tomasz Kot
2011/08/20
Dálnice
Po týždni lietania po českých cestách a "dálnicích" mám ešte stále pocit, že sa vznášam. O začiatkoch diaľnic sa kedysi v Česku hovorieval vtip, že "dálnice je kus hezký cesty a dál nic". Už to dávno neplatí, sú tam mestá, kde najazdíte desiatky kilometrov, než sa vymotáte z jedného smeru na druhý a to už ani nehovorím o matke českých miest, Prahe.
Čo sa týka kvality povrchu, to sú české diaľnice kapitola sama o sebe a možno aj svetový unikát. Ak náhodou vojdete na diaľnicu pri Jihlave smerom na Brno, tak zažijete unikátny pocit jazdy na "tankodrome" a kultúrny šok. Ak by niekto nevedel, čo je to tankodrom, tak isté vysvetlenie je na tejto stránke, z ktorej citujem:
Negeneralizujem, niektoré nové cesty majú celkom slušný povrch, ale zďaleka nie všetky, čo ma dosť prekvapuje. V okolí Přerova by sa také príklady našli. Inak v Hřensku, ktoré vlani postihla veľká povodeň, pobrala im mosty a poničila cesty, sa na opravách usilovne pracuje, veď je sezóna... Most cez riečku Kamenice ešte nie je hotový, v ťažkom teréne ešte len zakladajú stavbu a jazdí sa po provizórnom premostení. Treba povedať aj to, že na prístupových cestách opravujú staré, zničené úseky ciest pomerne rýchlo.
A keď sme už v Hřensku, tak do Drážďan je to na skok. Od čias DDR sa tam dosť zmenilo. Aj cesty sú dobré, slušne prejazdné aj vysoko v horských obciach Saského Švajčiarska. Ceská "dálnice" je v poslednom úseku pred riekou Moravou dobrá, ale aj tak príchod na Slovensko bol pôžitkom. Niet nad to, keď je doma poriadok.
Čo sa týka kvality povrchu, to sú české diaľnice kapitola sama o sebe a možno aj svetový unikát. Ak náhodou vojdete na diaľnicu pri Jihlave smerom na Brno, tak zažijete unikátny pocit jazdy na "tankodrome" a kultúrny šok. Ak by niekto nevedel, čo je to tankodrom, tak isté vysvetlenie je na tejto stránke, z ktorej citujem:
Dálnice D1 připomíná tankodrom, její stav je zoufalý. Ačkoliv odborníci na dopravu prohlašují, že D jednička je na konci své životnosti, jízda v pravém pruhu jasně dokazuje, že komunikace je po smrti.Neviem, ako by som to lepšie opísal. Keď som tam vošiel, mojou prvou myšlienkou bolo, nájsť čím skôr únikovú cestu z automobilového pekla. Nakoniec som vydržal, bol pracovný deň, takže na tej ceste bolo dosť nákladných áut, ako dôvod pre takmer trvalú jazdu v ľavom rýchlom pruhu, ktorý je ešte "konzumovateľný". Len ten rýchly pruh bol dosť preplnený, a samozrejme rýchly na medziach maxima, lebo všetci domáci to tak praktizujú.
Negeneralizujem, niektoré nové cesty majú celkom slušný povrch, ale zďaleka nie všetky, čo ma dosť prekvapuje. V okolí Přerova by sa také príklady našli. Inak v Hřensku, ktoré vlani postihla veľká povodeň, pobrala im mosty a poničila cesty, sa na opravách usilovne pracuje, veď je sezóna... Most cez riečku Kamenice ešte nie je hotový, v ťažkom teréne ešte len zakladajú stavbu a jazdí sa po provizórnom premostení. Treba povedať aj to, že na prístupových cestách opravujú staré, zničené úseky ciest pomerne rýchlo.
A keď sme už v Hřensku, tak do Drážďan je to na skok. Od čias DDR sa tam dosť zmenilo. Aj cesty sú dobré, slušne prejazdné aj vysoko v horských obciach Saského Švajčiarska. Ceská "dálnice" je v poslednom úseku pred riekou Moravou dobrá, ale aj tak príchod na Slovensko bol pôžitkom. Niet nad to, keď je doma poriadok.
2011/08/11
Zipsová kauza
Nechtiac som si overil škodlivosť odkladania dôležitých vecí na zajtra. Pred dvomi mesiacmi sa mi pokazil zips na vetrovke, ktorú v lete beriem na seba v prípade zlého počasia. Leto bolo pekné (:-), tak som sa bez nej stále vedel zaobísť. Žena ma aj tak obdeň posielala ku krajčírke (ženy myslia na všetko, ale kto by ich počúval): "Daj si vymeniť ten zips u krajčírky". Je tu jediná v meste, ktorá také veci robí. Ja som mal stále čas, veď nehorí. Sú aj dôležitejšie veci. Napríklad surfovanie po internete, čítanie blogov, písanie blogov a diskutovanie.
Medzičasom som predsa urobil míľový krok k mierovému riešeniu v tejto veci. Kúpil som si zips potrebnej dĺžky a nebolo to jednoduché, pochodil som kvôli tomu niekoľko predajní s galantériou. Krajčírku som stále odkladal na zajtra. Až tento týždeň som si stanovil ako hraničný, že teda k nej konečne zájdem. Chyba lávky, krajčírka má celý mesiac dovolenku. Čo teraz? Spomenul som si na časy, keď sme mali starý šijací stroj, takú storočnú mašinku a raz som v rámci stávky ušil normálne dlhé nohavice, len aby som dokázal rodine, že to nie je nič ťažké.
Ten stroj už čaká na hutnícke recyklovanie, ale je tu čosi iné. Spomenul som si, že kdesi je odložený pomerne moderný elektrický šijací stroj. Od nápadu nebolo ďaleko k realizácii. Lámacím nožom som vypáral starý zips, odfúkol som pod stôl staré nite a dal som sa do šitia. Dopadlo to dobre. Až na malú chybičku krásy, ale tú našťastie zvonka nie je vidieť. Inak to funguje na sto percent. Ušetril som najmenej 5 €. Tak aj zlé veci sú niekedy na niečo dobré. Ak by ste potrebovali vymeniť zips na vetrovke, napíšte mi, aspoň si zarobím.
Medzičasom som predsa urobil míľový krok k mierovému riešeniu v tejto veci. Kúpil som si zips potrebnej dĺžky a nebolo to jednoduché, pochodil som kvôli tomu niekoľko predajní s galantériou. Krajčírku som stále odkladal na zajtra. Až tento týždeň som si stanovil ako hraničný, že teda k nej konečne zájdem. Chyba lávky, krajčírka má celý mesiac dovolenku. Čo teraz? Spomenul som si na časy, keď sme mali starý šijací stroj, takú storočnú mašinku a raz som v rámci stávky ušil normálne dlhé nohavice, len aby som dokázal rodine, že to nie je nič ťažké.
Ten stroj už čaká na hutnícke recyklovanie, ale je tu čosi iné. Spomenul som si, že kdesi je odložený pomerne moderný elektrický šijací stroj. Od nápadu nebolo ďaleko k realizácii. Lámacím nožom som vypáral starý zips, odfúkol som pod stôl staré nite a dal som sa do šitia. Dopadlo to dobre. Až na malú chybičku krásy, ale tú našťastie zvonka nie je vidieť. Inak to funguje na sto percent. Ušetril som najmenej 5 €. Tak aj zlé veci sú niekedy na niečo dobré. Ak by ste potrebovali vymeniť zips na vetrovke, napíšte mi, aspoň si zarobím.
Wikipédia:
Prokrastinácia (z latinského pro crastinus – na zajtrajšok) je označenie pre chorobné odkladanie dôležitých úloh na neskôr (na zajtra)... Postihnutý má vo zvyku tráviť čas nepodstatnými činnosťami, ako sú napríklad surfovanie po internete, pričom dôležité úlohy odkladá na neskôr.
2011/08/06
Sobota
Som plný dojmov z dnešnej tržnice, aj keď na vrchole sezóny je dosť jednotvárna. Všetci ponúkajú papriku, rajčiny aj koreňovú zeleninu a ovocie, ktoré už my máme takpovediac za sebou, teda slivky a jablká. Novinkou sú černice, tie sa v tomto roku urodili obzvlášť veľké a je ich veľa. Bol to výnimočne dobrý černicový rok. Aj na tanieri, tu vedľa klávesnice (kde by sa vôbec nemalo jesť), mi svieti černicový koláč. Jeho oči čierne na mňa trochu kyslasto žmurkajú. Je výborný, až mi tečú slinky v podmienenom reflexe.
Človek sa však nesýti len koláčmi, ale aj chlebom. Po roku jedenia chleba z domácej pekárničky (nič zlé proti nemu nemám) som dnes kúpil "dedinský chlieb". Taký, čo má priemer skoro pol metra a výšku na vrchole poľany až 20 cm. To je chlieb, ktorý nie je treba mazať maslom, alebo masťou, stačí k nemu zopár paradajok úhľadne naporcovaných a štipľavá paprika. Všetko pekne na tanieri a jesť zásadne holými rukami. Nakoniec vypijeme paradajkovú šťavu, ktorá ostala na tanieri priamo z taniera.
To je chlieb, ktorý sa ani vo sne nedá nakrájať na krájacej mašine. Krájanie takéhoto chleba si vyžaduje ostrý nôž, aby bol krajec pekný. Pri krájaní si ho opierame o hrudník ako milenku pred milovaním a po akte si z košele slastne oprášime múku. Do úst si vložíme neodolateľný kus voňavého chleba.
Človek sa však nesýti len koláčmi, ale aj chlebom. Po roku jedenia chleba z domácej pekárničky (nič zlé proti nemu nemám) som dnes kúpil "dedinský chlieb". Taký, čo má priemer skoro pol metra a výšku na vrchole poľany až 20 cm. To je chlieb, ktorý nie je treba mazať maslom, alebo masťou, stačí k nemu zopár paradajok úhľadne naporcovaných a štipľavá paprika. Všetko pekne na tanieri a jesť zásadne holými rukami. Nakoniec vypijeme paradajkovú šťavu, ktorá ostala na tanieri priamo z taniera.
To je chlieb, ktorý sa ani vo sne nedá nakrájať na krájacej mašine. Krájanie takéhoto chleba si vyžaduje ostrý nôž, aby bol krajec pekný. Pri krájaní si ho opierame o hrudník ako milenku pred milovaním a po akte si z košele slastne oprášime múku. Do úst si vložíme neodolateľný kus voňavého chleba.
2011/08/01
Oči ako zrkadlo duše?
Môžete si, na prvý pohľad myslieť, že som sa práve vrátil z krátkej dovolenky, ale nie je to tak. V duchu sa už nejaký čas zaoberám guľovitým orgánom zraku, ktorý je zdvojený a uložený uložený v hlave. Niekedy sa hovorí, že oči sú oknom do duše. Ako okno to však príliš nevyhovuje, lebo niektoré sú čierne, iné sivé, či modré, hnedé, alebo dokonca modro-zelené.
Oči často bolia, štípu a slzia. Sú situácie, kedy ich otvárame dokorán a čudujeme sa. Inokedy zatvárame oči pred niečim hrozným, alebo v očakávaní niečoho slastného. Aj to je príklad toho, že ak chceme človeku nahliadnuť do duše, otvorené oči nie sú vždy nutnou podmienkou. Ráno oči otvárame, potom ich máme celý deň otvorené, vnímame pozorne svet i ľudí. Ak príde koniec, zatvoríme oči naposledy.
Keď sliedime, ani okom nemihneme, aby nám nič neušlo. Pred očami sa nám môžu robiť kruhy, v nich sa niekedy iskrí. Len ten pohľad do duše mi celkom nesedí. Buďme chvíľu na pevnej zemi, nechajme básnické inotaje a priznajme si, že samotný pohľad do očí nič neznamená. Nedovolí nám nahliadnuť do duše človeka. Napriek tomu si to myslíme, a niekedy z prvého pohľadu preskočí iskra. Pokojne môžete mať pri tom na očiach aj tmavé okuliare, ak má iskra peskočiť, tak preskočí.
Oči sú tým pevným bodom stretu, ale do duše vidieť len vtedy, keď v periférii nášho zraku vnímame ústa. Zakryme žene ústa, zahalme jej hlavu a duša je preč, darmo sa jej dívame do očí. Oči sú len pevným bodom, aby sme správne periférne vnímali ženské pery. Tie vnemy vedú priamo do našej duše. Oči môžu byť v tomto prípade básnickým symbolom, ale bez pier a ostatných mimických svalov tváre neuvidíme nič z duše, žiadnu hĺbku.
_________________________________________________
... Moju teóriu si môžete ľahko overiť na fotografických portrétoch ľudí.
Oči často bolia, štípu a slzia. Sú situácie, kedy ich otvárame dokorán a čudujeme sa. Inokedy zatvárame oči pred niečim hrozným, alebo v očakávaní niečoho slastného. Aj to je príklad toho, že ak chceme človeku nahliadnuť do duše, otvorené oči nie sú vždy nutnou podmienkou. Ráno oči otvárame, potom ich máme celý deň otvorené, vnímame pozorne svet i ľudí. Ak príde koniec, zatvoríme oči naposledy.
Keď sliedime, ani okom nemihneme, aby nám nič neušlo. Pred očami sa nám môžu robiť kruhy, v nich sa niekedy iskrí. Len ten pohľad do duše mi celkom nesedí. Buďme chvíľu na pevnej zemi, nechajme básnické inotaje a priznajme si, že samotný pohľad do očí nič neznamená. Nedovolí nám nahliadnuť do duše človeka. Napriek tomu si to myslíme, a niekedy z prvého pohľadu preskočí iskra. Pokojne môžete mať pri tom na očiach aj tmavé okuliare, ak má iskra peskočiť, tak preskočí.
Oči sú tým pevným bodom stretu, ale do duše vidieť len vtedy, keď v periférii nášho zraku vnímame ústa. Zakryme žene ústa, zahalme jej hlavu a duša je preč, darmo sa jej dívame do očí. Oči sú len pevným bodom, aby sme správne periférne vnímali ženské pery. Tie vnemy vedú priamo do našej duše. Oči môžu byť v tomto prípade básnickým symbolom, ale bez pier a ostatných mimických svalov tváre neuvidíme nič z duše, žiadnu hĺbku.
_________________________________________________
... Moju teóriu si môžete ľahko overiť na fotografických portrétoch ľudí.
2011/07/26
Kacír u mňa
Aneta Čižmáriková, neúnavná recenzentka zhodnotila slovenské knižné vydanie románu "Kacír". To mi pripomenulo, že nedávno som tú knihu tiež dočítal. Anetina recenzia je komplexná a fundovaná, môj pohľad sú iba dojmy z prečítaného:
Mám šťastie na ženy, na tie v literatúre. Nie je to tak dávno, čo som prečítal všetky knihy od Kate Mossovej a potom ma zaujal Kacír S. J. Parrisovej.
"Kacír" je román z obdobia stredoveku, čo je ďalším spoločným znakom kníh Kate Mossovej a S. J. Parrisovej. Aj téma príbehov je podobná, týka sa náboženských rozporov a bojov tej doby. Dej "historickej detektívky" Kacír sa odohráva v roku 1583 na univerzitnej pôde v Oxforde. Hlavnou postavou je historická osobnosť Giordano Bruno, čo je trochu zvláštne aj preto, že príbeh je vyrozprávaný v 1. osobe. Veľmi mi to nesedelo.
Giordano Bruno začal svoj život ako dominikánsky mních v Miláne. Kvôli čítaniu zakázaných kníh ho chceli postaviť pred inkvizíciu, preto ušiel z kláštora a postupne pôsobil na rôznych miestach Európy. Detektívnou zápletkou sú tri záhadné vraždy s okázalými náboženskými motívmi. Dej sa odohráva v anglikánskom Anglicku s tajným prežívaním zakázanej rímsko-katolíckej cirkvi.
V stredovekých reáliách sa rozvíja pútavý detektívny príbeh, ktorý Giordano Bruno vyrieši k spokojnosti svojich kráľovských „sponzorov“. Bruno pri svojom krátkom pobyte na univerzite pôsobí ako tajný agent kráľovnej. Ako vyobcovaný z rímskej cirkvi má zvláštne postavenie v prostredí medzi utajenými starými prívržencami Ríma a nariadeným štátnym náboženstvom. Jeho osobným cieľom je na univerzite prezentovať svoje kozmické teórie. V tom ostáva nepochopený.
Pútavosť príbehu, aj historické pozadie mi pripomenulo aj knihy Dana Browna. Hlavne historické pozadie vytvára istú podobnosť. Kacír však neoplýva neuveriteľnými tajomstvami a ohromujúcimi starými múdrosťami v takom rozsahu, ako je to známe u Dana Browna. Je tu vlastne len zhánka po starej, veľmi vzácnej stratenej knihe. Inak je dej absolútne realisticky detektívny, aj keď v závere dosť pritiahnutý za vlasy.
Na záver musím skonštatovať, že kniha je napísaná pútavým štýlom a dobre sa číta. Kapitoly deja sú radené za sebou v reálnej časovej postupnosti, čo veľmi uľahčuje sledovanie príbehu.
Všetky faktografické údaje o knihe nájdete na blogu Anety.
Mám šťastie na ženy, na tie v literatúre. Nie je to tak dávno, čo som prečítal všetky knihy od Kate Mossovej a potom ma zaujal Kacír S. J. Parrisovej.
"Kacír" je román z obdobia stredoveku, čo je ďalším spoločným znakom kníh Kate Mossovej a S. J. Parrisovej. Aj téma príbehov je podobná, týka sa náboženských rozporov a bojov tej doby. Dej "historickej detektívky" Kacír sa odohráva v roku 1583 na univerzitnej pôde v Oxforde. Hlavnou postavou je historická osobnosť Giordano Bruno, čo je trochu zvláštne aj preto, že príbeh je vyrozprávaný v 1. osobe. Veľmi mi to nesedelo.
Giordano Bruno začal svoj život ako dominikánsky mních v Miláne. Kvôli čítaniu zakázaných kníh ho chceli postaviť pred inkvizíciu, preto ušiel z kláštora a postupne pôsobil na rôznych miestach Európy. Detektívnou zápletkou sú tri záhadné vraždy s okázalými náboženskými motívmi. Dej sa odohráva v anglikánskom Anglicku s tajným prežívaním zakázanej rímsko-katolíckej cirkvi.
V stredovekých reáliách sa rozvíja pútavý detektívny príbeh, ktorý Giordano Bruno vyrieši k spokojnosti svojich kráľovských „sponzorov“. Bruno pri svojom krátkom pobyte na univerzite pôsobí ako tajný agent kráľovnej. Ako vyobcovaný z rímskej cirkvi má zvláštne postavenie v prostredí medzi utajenými starými prívržencami Ríma a nariadeným štátnym náboženstvom. Jeho osobným cieľom je na univerzite prezentovať svoje kozmické teórie. V tom ostáva nepochopený.
Pútavosť príbehu, aj historické pozadie mi pripomenulo aj knihy Dana Browna. Hlavne historické pozadie vytvára istú podobnosť. Kacír však neoplýva neuveriteľnými tajomstvami a ohromujúcimi starými múdrosťami v takom rozsahu, ako je to známe u Dana Browna. Je tu vlastne len zhánka po starej, veľmi vzácnej stratenej knihe. Inak je dej absolútne realisticky detektívny, aj keď v závere dosť pritiahnutý za vlasy.
Na záver musím skonštatovať, že kniha je napísaná pútavým štýlom a dobre sa číta. Kapitoly deja sú radené za sebou v reálnej časovej postupnosti, čo veľmi uľahčuje sledovanie príbehu.
Všetky faktografické údaje o knihe nájdete na blogu Anety.
2011/07/24
On a Ona
Nečudujme sa, že z extrémov sa stávajú všednosti. Pri záplave správ o nešťastiach, katastrofách a extrémizme v novinových správach, v televízii, v kinách, v knihách a všade inde. Dostáva sa to do myslenia ovplyvniteľných jednotlivcov. Do istej miery sa však dá každý človek ovplyvniť tým, čo sa deje okolo neho.
Všimnime si súčasné, ale už dlhšie trvajúce paradoxy a globálne trendy: Ľudí je stále viac, zem nás neuživí. Áut je stále viac, nafta sa míňa, ale tisíce áut chrlia automobilky denne. Cena palív neodvratne stúpa. Potravín je málo, bude ešte menej a rastie ich cena. Z vrcholnej pozície v potravinovom reťazci sa nedá ustúpiť. A to radšej nehovorím o vode, o globálnom otepľovaní (ochladzovaní) a pod. Vesmírne katastrofy, zrážka s kométou a iné špekulatívne varianty s koncom sveta sú mimo konkurencie.
Vo výrobe energie tápeme. Jedni tvrdia, že výroba z jadra je slepou uličkou a obrovským rizikom a chcú túto cestu opustiť. Iní naopak, plánujú stavbu ďalších elektrární. V tomto akosi nefunguje globálny názor. Možno však ide len o taktický presun výroby do iných lokalít. Pre úplnosť, spomeňme si na 6. a 9. august 1945 v Hirošime a Nagasaki. Spomeňme si, že odvtedy sa v USA a ZSSR uskutočnilo viac ako 2000 jadrových testovacích výbuchov. V súčasnosti vlastní jadrové zbrane celkom 9 - 10 štátov.
Bohatstvo sveta je rozdeľované nerovnomerne, zvyšujú sa rozdiely medzi bohatstvom a chudobou, tým rastie aj napätie v spoločnosti. Globálne i lokálne. Silní stále veria silovým riešeniam. Najlepšie v podobe katastrof a keď to inak nejde, tak sú na rade vojny. Vojna pre šírenie demokracie, pre ochranu civilistov a pod. Navonok je to tak, ale vojna je v každom prípade logický paradox. Vojna je lov v rámci vlastného druhu a riadi sa pravekými a asi aj večnými pudmi... Pud sebazáchovy, alebo zničenia?
Do balíka opatrení proti rastu počtu ľudí na zemeguli patrí aj čínska politika znižovania vlastnej populácie. Patrí tam aj propagácia inej sexuálnej orientácie. A možno tam patrí aj švédsky experiment s materskou škôlkou, kde vraj chcú vychovávať deti bez zámen ON a ONA (Cítiť sa mužom alebo ženou je vraj len sociálny konštrukt). To sa už riadne približuje fraške a iste je to proti prírode (ale tá sa aj tak nevzdá) i proti gramatike. Otázne však je, či aj ľudstvo nie je proti sebe. Možno je čas začať myslieť viac na seba a svet nechať svetu.
Všimnime si súčasné, ale už dlhšie trvajúce paradoxy a globálne trendy: Ľudí je stále viac, zem nás neuživí. Áut je stále viac, nafta sa míňa, ale tisíce áut chrlia automobilky denne. Cena palív neodvratne stúpa. Potravín je málo, bude ešte menej a rastie ich cena. Z vrcholnej pozície v potravinovom reťazci sa nedá ustúpiť. A to radšej nehovorím o vode, o globálnom otepľovaní (ochladzovaní) a pod. Vesmírne katastrofy, zrážka s kométou a iné špekulatívne varianty s koncom sveta sú mimo konkurencie.
Vo výrobe energie tápeme. Jedni tvrdia, že výroba z jadra je slepou uličkou a obrovským rizikom a chcú túto cestu opustiť. Iní naopak, plánujú stavbu ďalších elektrární. V tomto akosi nefunguje globálny názor. Možno však ide len o taktický presun výroby do iných lokalít. Pre úplnosť, spomeňme si na 6. a 9. august 1945 v Hirošime a Nagasaki. Spomeňme si, že odvtedy sa v USA a ZSSR uskutočnilo viac ako 2000 jadrových testovacích výbuchov. V súčasnosti vlastní jadrové zbrane celkom 9 - 10 štátov.
Bohatstvo sveta je rozdeľované nerovnomerne, zvyšujú sa rozdiely medzi bohatstvom a chudobou, tým rastie aj napätie v spoločnosti. Globálne i lokálne. Silní stále veria silovým riešeniam. Najlepšie v podobe katastrof a keď to inak nejde, tak sú na rade vojny. Vojna pre šírenie demokracie, pre ochranu civilistov a pod. Navonok je to tak, ale vojna je v každom prípade logický paradox. Vojna je lov v rámci vlastného druhu a riadi sa pravekými a asi aj večnými pudmi... Pud sebazáchovy, alebo zničenia?
Do balíka opatrení proti rastu počtu ľudí na zemeguli patrí aj čínska politika znižovania vlastnej populácie. Patrí tam aj propagácia inej sexuálnej orientácie. A možno tam patrí aj švédsky experiment s materskou škôlkou, kde vraj chcú vychovávať deti bez zámen ON a ONA (Cítiť sa mužom alebo ženou je vraj len sociálny konštrukt). To sa už riadne približuje fraške a iste je to proti prírode (ale tá sa aj tak nevzdá) i proti gramatike. Otázne však je, či aj ľudstvo nie je proti sebe. Možno je čas začať myslieť viac na seba a svet nechať svetu.
2011/07/23
Trikrát a dosť
Neviem prečo trikrát treba pokúšať osud v oblasti zločinu. To potom vyzerá, ako by sa tie prvé dva zločiny trestali len tak, "pro forma". V oblasti holenia mi je zásada trikrát a dosť celkom jasná. Vyskúšal som holiaci strojček s piatimi britmi za sebou a vrátil som sa k trom. Ten "päťbritový" mi síce vydržal dosť dlho, ale že by holenie s ním bolo tak zázračne dobré, to sa nedá povedať. Navyše ten tzv. "zástrihový" brit je nebezpečný, dvakrát mi zarezal do ucha. Takže 5 za sebou sa mi neosvedčilo, vrátil som sa k trom. Trikrát a dosť tu určite stačí.
Druhá dilema pri holení je: "pena, či gél". Otestoval som holenie pod obojím, výrobky tej istej firmy a musím priznať že gélová reklama má pravdu, gél má lepší zvuk. Na druhej strane, pena je lepšia na holenie. Brity sa nešmýkajú, ale holia. Tak som ostal pri pene a ukázalo sa, že to bol dobrý ťah. Dnes ráno som sa oholil penou a "trojbritovou" žiletkou. Potom som išiel na trh. Ako zvyčajne, stretol som troch známych a všetci ma poznali už z diaľky. Dokonca aj kolegyňa, ktorá inak chodí ako sfinga sa dnes na mňa usmiala. Trikrát.
Druhá dilema pri holení je: "pena, či gél". Otestoval som holenie pod obojím, výrobky tej istej firmy a musím priznať že gélová reklama má pravdu, gél má lepší zvuk. Na druhej strane, pena je lepšia na holenie. Brity sa nešmýkajú, ale holia. Tak som ostal pri pene a ukázalo sa, že to bol dobrý ťah. Dnes ráno som sa oholil penou a "trojbritovou" žiletkou. Potom som išiel na trh. Ako zvyčajne, stretol som troch známych a všetci ma poznali už z diaľky. Dokonca aj kolegyňa, ktorá inak chodí ako sfinga sa dnes na mňa usmiala. Trikrát.
2011/07/17
Cavalier King
Dnešná horúčava nás vytiahla z domu k vode. Nebola to voda na kúpanie, ale rybníky v jednej dedine medzi Nitrou a Hlohovcom. V tom kraji sú aj krajšie rybníky, ale pri tomto sme ešte neboli. Auto sme odstavili pri kostole, tam je to najbezpečnejšie, Pán Boh a pán farár sú zárukou istoty. Kráčali sme hore ulicou a obdivovali sme veľké dedinské dvory a domy po oboch stranách ulice.
Psy nás veľmi nevyrušujú, predpokladáme, že sú bezpečne na svojom výsostnom území. V tom teple sa im ani nechcelo brechať. Až pri jednom dome sa ozval výstražný štekot. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, bránu sme už míňali, keď odrazu sa ozvalo: "žuch", krátke zavytie a ticho. Hrozivé ticho. Vrátil som sa k bránke a psa nikde. Vedľa brány bola otvorená vodomerná šachta.
Nahol som sa dovnútra a tam dolu, v hĺbke skoro dva metre sa točil dokola Cavalier King. Ticho, zrejme dezorientovaný z náhlej zmeny sa neprestával pohybovať v kruhu. Zapískal som na neho priateľským, upokojujúcim tónom, aj som sa mu začal prihovárať. Po chvíľke ma zaregistroval a prestal sa točiť. Pozeral na mňa už uspokojený, tušil, že sa postarám o jeho záchranu.
Tak sa aj stalo. Trvalo mi chvíľu, než som sa dozvonil domácich. Najprv vyšla žena a keď som jej vysvetlil o čo ide, zavolala manžela a ten psíka zo šachty vyslobodil. Vraj chcel šachtu vyvetrať, aby tam nebolo vlhko a poklop nechal mimo. Psík si v zápale povinností strážcu nevšimol, že v jeho teréne je otvorená diera a skončilo to nešťastným pádom.
Keď sme sa o hodinu vracali k autu okolo domu, King nás zaregistroval z diaľky dvora, ale už sa nerozbehol k bráne, len krátkym priateľským zašteknutím poďakoval za záchranu. Šachta sa vetrala len cez úzku štrbinu. Okolo rybníkov sa udialo ešte všeličo iné, ale táto príhoda, naprosto skutočná bola tým nezabudnuteľným zážitkom dňa.
Psy nás veľmi nevyrušujú, predpokladáme, že sú bezpečne na svojom výsostnom území. V tom teple sa im ani nechcelo brechať. Až pri jednom dome sa ozval výstražný štekot. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, bránu sme už míňali, keď odrazu sa ozvalo: "žuch", krátke zavytie a ticho. Hrozivé ticho. Vrátil som sa k bránke a psa nikde. Vedľa brány bola otvorená vodomerná šachta.
Nahol som sa dovnútra a tam dolu, v hĺbke skoro dva metre sa točil dokola Cavalier King. Ticho, zrejme dezorientovaný z náhlej zmeny sa neprestával pohybovať v kruhu. Zapískal som na neho priateľským, upokojujúcim tónom, aj som sa mu začal prihovárať. Po chvíľke ma zaregistroval a prestal sa točiť. Pozeral na mňa už uspokojený, tušil, že sa postarám o jeho záchranu.
Tak sa aj stalo. Trvalo mi chvíľu, než som sa dozvonil domácich. Najprv vyšla žena a keď som jej vysvetlil o čo ide, zavolala manžela a ten psíka zo šachty vyslobodil. Vraj chcel šachtu vyvetrať, aby tam nebolo vlhko a poklop nechal mimo. Psík si v zápale povinností strážcu nevšimol, že v jeho teréne je otvorená diera a skončilo to nešťastným pádom.
Keď sme sa o hodinu vracali k autu okolo domu, King nás zaregistroval z diaľky dvora, ale už sa nerozbehol k bráne, len krátkym priateľským zašteknutím poďakoval za záchranu. Šachta sa vetrala len cez úzku štrbinu. Okolo rybníkov sa udialo ešte všeličo iné, ale táto príhoda, naprosto skutočná bola tým nezabudnuteľným zážitkom dňa.
2011/07/11
Rozpaky
Zablúdil som do malého knižného obchodu. Boli u nás dva, jeden sa nedávno porúčal. Na 25 tisíc obyvateľov sú asi dva knižné obchodíky veľa. Samozrejme, že knihy vo veľkom predáva aj Kaufland a aj v Tescu som videl také regály. Ale predsa v tých malých je to iné. Predavačky vedia niekedy poradiť, ba niekedy aj odradiť.
Moja orientácia v pultoch s knihami je veľmi zlá. Dá sa povedať, že keď vidím pred sebou toľko pekných (farebne) kníh, som celkom dezorientovaný. To je tak, keď človek vlezie do obchodu a nevie čo chce (nemá to napísané na kuse papiera). Ani dnes to nebolo iné, tak som sa najprv spýtal predavačky na najnovšie prírastky. Ukázala mi na rad kníh hneď po jej pravici.
Prekvapilo ma, že väčšinu z nich napísali ženy. Muži už hádam zabudli písať? A ak píšu, tak je to vlastne Matkin, čo je (ako je známe) zase len žena. Nie že by som im nedôveroval, ale nemám odvahu. Na rozdiel od všednej reality, mám nedôveru k ženám z obálok ženských románov. Výnimkou je Kate Mossová so svojimi historickými exkurziami, tá si ma získala.
Zamýšľam sa nad tým, prečo je to tak a vychádza mi len jedno, že ženy píšu "ženské" romány. Sme naučení vnímať svet z pohľadu muža (muži) a ten žensky chápaný svet nám akosi nesedí. Možno máme obavu, že by ubudlo z našej mužnosti a pribrali sme ženskosť a to by bola pohroma. Pre obe strany ringu. Priznávam, že sa nevyznám ani v slovenských "mužských" autoroch. Dotkol som sa ich len v poézii.
Presunul som sa k polici s tými normálnymi knihami, k "mužským" románom a zistil som, že naozaj aj tu mám mám veľké medzery. Nič od Dána som nečítal a má tam celkom pekný rad kníh. Aj som jednu vzal do ruky, potom druhú a tretiu, ale rozhodnúť som sa nevedel. Kde začať a nebyť sklamaný? Nechal som rozhodnutie na budúcnosť.
Moje rozpaky v obchode s knihami asi pramenia z nedostatku praktickej motivácie. Všetky knihy, ktoré som v ostatnom čase čítal a bolo ich pomerne dosť, sa ku mne dostali akosi samé od seba, nejakou cestou, ktorou mi ich osud posunul do rúk. Neviem to vyjadriť, ale dalo by sa to zistiť akousi súkromnou knižnou štatistikou. Musím si do svojej čitateľskej databázy dopísať cestu každej knihy ku mne. Bude to zaujímavé, sľubujem.
Ktovie ako je to na internete a v blogoch, tiež sa delí a delia na mužské a ženské? Nemyslím, že by som sa pri písaní štylizoval do nejakej polohy, som rád, keď sa nájdu čitatelia z oboch táborov, preto ma dnes prekvapila ponuka na spoluprácu s istým "ženským" webom. Neviem čo s tým, nie som zvyklý na takú pestrosť dúhových farieb.
V podstate ani nejde o nejakú tvorivú spoluprácu, len o vzájomné odkazovanie na príspevky a teší ma, že si ma všimli, len ešte neviem, ako by sa cítili waboviny v rubrike "ženské blogy"? Ktovie. Čo si o tom myslíte?
Moja orientácia v pultoch s knihami je veľmi zlá. Dá sa povedať, že keď vidím pred sebou toľko pekných (farebne) kníh, som celkom dezorientovaný. To je tak, keď človek vlezie do obchodu a nevie čo chce (nemá to napísané na kuse papiera). Ani dnes to nebolo iné, tak som sa najprv spýtal predavačky na najnovšie prírastky. Ukázala mi na rad kníh hneď po jej pravici.
Prekvapilo ma, že väčšinu z nich napísali ženy. Muži už hádam zabudli písať? A ak píšu, tak je to vlastne Matkin, čo je (ako je známe) zase len žena. Nie že by som im nedôveroval, ale nemám odvahu. Na rozdiel od všednej reality, mám nedôveru k ženám z obálok ženských románov. Výnimkou je Kate Mossová so svojimi historickými exkurziami, tá si ma získala.
Zamýšľam sa nad tým, prečo je to tak a vychádza mi len jedno, že ženy píšu "ženské" romány. Sme naučení vnímať svet z pohľadu muža (muži) a ten žensky chápaný svet nám akosi nesedí. Možno máme obavu, že by ubudlo z našej mužnosti a pribrali sme ženskosť a to by bola pohroma. Pre obe strany ringu. Priznávam, že sa nevyznám ani v slovenských "mužských" autoroch. Dotkol som sa ich len v poézii.
Presunul som sa k polici s tými normálnymi knihami, k "mužským" románom a zistil som, že naozaj aj tu mám mám veľké medzery. Nič od Dána som nečítal a má tam celkom pekný rad kníh. Aj som jednu vzal do ruky, potom druhú a tretiu, ale rozhodnúť som sa nevedel. Kde začať a nebyť sklamaný? Nechal som rozhodnutie na budúcnosť.
Moje rozpaky v obchode s knihami asi pramenia z nedostatku praktickej motivácie. Všetky knihy, ktoré som v ostatnom čase čítal a bolo ich pomerne dosť, sa ku mne dostali akosi samé od seba, nejakou cestou, ktorou mi ich osud posunul do rúk. Neviem to vyjadriť, ale dalo by sa to zistiť akousi súkromnou knižnou štatistikou. Musím si do svojej čitateľskej databázy dopísať cestu každej knihy ku mne. Bude to zaujímavé, sľubujem.
Ktovie ako je to na internete a v blogoch, tiež sa delí a delia na mužské a ženské? Nemyslím, že by som sa pri písaní štylizoval do nejakej polohy, som rád, keď sa nájdu čitatelia z oboch táborov, preto ma dnes prekvapila ponuka na spoluprácu s istým "ženským" webom. Neviem čo s tým, nie som zvyklý na takú pestrosť dúhových farieb.
V podstate ani nejde o nejakú tvorivú spoluprácu, len o vzájomné odkazovanie na príspevky a teší ma, že si ma všimli, len ešte neviem, ako by sa cítili waboviny v rubrike "ženské blogy"? Ktovie. Čo si o tom myslíte?
"Nedávno sme objavili vaše blogy waboviny.blogspot.com a w-obrazy.blogspot.com, ktoré hodnotíme veľmi pozitívne."
Ďakujem.
Že nebolo o čom
Ale dnes už je.
Je po polnoci a toto je teda zo včerajška. Zapozeral som sa do filmu z tieňov, v ktorom bola kopa múdrostí a hlavne jedna mi sadla ako sa hovorí, presne na šerbeľ. Tak poďme k veci. Už viem prečo my, ľudia inteligentní čo sme sa naučili čítať (a písať) (ako-tak), čítame knihy (píšeme knihy {blogy}) - čítame (píšeme) ich pre poznanie, že nie sme sami na svete. Iní však hovoria a tiež majú pravdu, že milujeme preto, aby sme poznali, že nie sme sami.
Páčila sa mi aj veta, že človek nemôže žiť pre minulosť, musí ju nechať odísť. Dalo by sa to však aj otočiť, že niekedy minulosť ostane a odíde človek. Vlastne nie iba niekedy, ale vždy je to tak, keď človek odíde bez návratu. Z podobného súdka je aj to o bolesti a šťastí - bolesť čo príde je súčasťou dnešného šťastia. A platí aj prevrátená hodnota tejto múdrosti - dnešná bolesť je súčasťou budúcej chvíľky šťastia.
O filme, ktorý som pred polnocou dopozeral nepoviem ani slovo, ale pozorný čitateľ ho iste uhádne. Hral tam A. Hopkins a odohráva sa to v Oxforde. Od istého času mám blízko do Oxfordu a práve to mi niečo pripomenulo. Toto však nie je recenzia. A keď som už spomenul recenziu, ešte jeden citát si dovolím aplikovať na život. Je to vtipná replika z filmu na urážku:
- Snažíte sa ma uraziť, alebo ste proste hlupák?
Jednoducho a stručne, trafená hus nezagágala, len zabudla zatvoriť ústa. Kiežby aj tá z mojej reality zabudla gágať. Samozrejme, toto nie je o žiadnom čitateľovi wabovín (božechráň), má to dosah oveľa ďalej, tam kde ani tento blog nedosiahne a trafená hus preto gágať nebude. Lebo nerád odpovedám na hrubosti rovnakou mincou.
Hodina duchov sa pomaly končí, tak si dám (aj vám) dobrú noc.
Je po polnoci a toto je teda zo včerajška. Zapozeral som sa do filmu z tieňov, v ktorom bola kopa múdrostí a hlavne jedna mi sadla ako sa hovorí, presne na šerbeľ. Tak poďme k veci. Už viem prečo my, ľudia inteligentní čo sme sa naučili čítať (a písať) (ako-tak), čítame knihy (píšeme knihy {blogy}) - čítame (píšeme) ich pre poznanie, že nie sme sami na svete. Iní však hovoria a tiež majú pravdu, že milujeme preto, aby sme poznali, že nie sme sami.
Páčila sa mi aj veta, že človek nemôže žiť pre minulosť, musí ju nechať odísť. Dalo by sa to však aj otočiť, že niekedy minulosť ostane a odíde človek. Vlastne nie iba niekedy, ale vždy je to tak, keď človek odíde bez návratu. Z podobného súdka je aj to o bolesti a šťastí - bolesť čo príde je súčasťou dnešného šťastia. A platí aj prevrátená hodnota tejto múdrosti - dnešná bolesť je súčasťou budúcej chvíľky šťastia.
O filme, ktorý som pred polnocou dopozeral nepoviem ani slovo, ale pozorný čitateľ ho iste uhádne. Hral tam A. Hopkins a odohráva sa to v Oxforde. Od istého času mám blízko do Oxfordu a práve to mi niečo pripomenulo. Toto však nie je recenzia. A keď som už spomenul recenziu, ešte jeden citát si dovolím aplikovať na život. Je to vtipná replika z filmu na urážku:
- Snažíte sa ma uraziť, alebo ste proste hlupák?
Jednoducho a stručne, trafená hus nezagágala, len zabudla zatvoriť ústa. Kiežby aj tá z mojej reality zabudla gágať. Samozrejme, toto nie je o žiadnom čitateľovi wabovín (božechráň), má to dosah oveľa ďalej, tam kde ani tento blog nedosiahne a trafená hus preto gágať nebude. Lebo nerád odpovedám na hrubosti rovnakou mincou.
Hodina duchov sa pomaly končí, tak si dám (aj vám) dobrú noc.
2011/07/05
Komédia
Aktualita dnes 15:35:
Slovensko vráti do rozpočtu EÚ milióny eur
rubrika: EKONOMIKA
Aktualita dnes 17:03:
EÚ zo spoločného rozpočtu vráti Slovensku skoro 25 miliónov eur rubrika: DOMÁCE SPRÁVY
Vyberte si - ekonomika, alebo domáce správy?... EÚ sa rozhoduje rýchlo a operatívne, z hodiny na hodimu. :)
Slovensko vráti do rozpočtu EÚ milióny eur
rubrika: EKONOMIKA
Aktualita dnes 17:03:
EÚ zo spoločného rozpočtu vráti Slovensku skoro 25 miliónov eur rubrika: DOMÁCE SPRÁVY
Vyberte si - ekonomika, alebo domáce správy?... EÚ sa rozhoduje rýchlo a operatívne, z hodiny na hodimu. :)
2011/07/01
Pozor na gule
Dnes mi volala jedna pani, vraj som vyhral dve nové gule. Tak som ostal prekvapený, že načo mi budú a ona, že vraj sú to gule na pranie. Také gule čo sa vložia spolu s prádlom do pračky a už tam netreba dávať žiaden prášok. Super vec, skoro malý zázrak, otázka je len, čo v tých guliach naozaj je. Možno je v nich zatavený koncentrát pracích práškov, spolu s tou blbosťou (aviváž), čo dávajú ženy nakoniec do prania, aby sa nahradila prirodzená vôňa čistoty nejakým umelým smradom.
Skrátka a dobre, toľko ma presviedčala, že som skoro súhlasil. Ešte som sa pre istotu z mosta do prosta spýtal, aký je v tom háčik a ona, že vraj žiaden. Ich človek príde s tými guľami rovno k nám do bytu. Proste nič, len čistá výhra. Pre istotu som sa ešte spýtal, odkiaľ má moje číslo. Vraj zo zlatých stránok. Klamstvo, ale na to som prišiel až neskôr, keď som sa tam chcel nájsť. Na žiadnych zlatých stránkach nie som. Vyslovil som teda predbežný súhlas s akciou s krycím označením "guľové blesky".
Skoro vybavená vec, lebo na záver predsa len vyslovila jednu malú podmienku: "Keď náš človek donesie tie gule, musí byť v mojom byte prítomných 5 ľudí..." A bolo po komédii... V závere som jej povedal NO, že teda radšej "veľké guľové". A bolo "po ptákoch", ako sa hovorí v Česku. Prišiel som o gule, ale aspoň bezbolestne.
Skrátka a dobre, toľko ma presviedčala, že som skoro súhlasil. Ešte som sa pre istotu z mosta do prosta spýtal, aký je v tom háčik a ona, že vraj žiaden. Ich človek príde s tými guľami rovno k nám do bytu. Proste nič, len čistá výhra. Pre istotu som sa ešte spýtal, odkiaľ má moje číslo. Vraj zo zlatých stránok. Klamstvo, ale na to som prišiel až neskôr, keď som sa tam chcel nájsť. Na žiadnych zlatých stránkach nie som. Vyslovil som teda predbežný súhlas s akciou s krycím označením "guľové blesky".
Skoro vybavená vec, lebo na záver predsa len vyslovila jednu malú podmienku: "Keď náš človek donesie tie gule, musí byť v mojom byte prítomných 5 ľudí..." A bolo po komédii... V závere som jej povedal NO, že teda radšej "veľké guľové". A bolo "po ptákoch", ako sa hovorí v Česku. Prišiel som o gule, ale aspoň bezbolestne.
2011/06/30
Duša
Pred niekoľkými dňami som mal v úmysle napísať úvahu o duši. Potom sa cezo mňa prevalilo niekoľko dôležitých udalostí a prišli aj iné podnety.
Dnes pršalo a hlučné kvapky dažďa mi vnukli tému súvisiacu s dažďom. Takú hamletovskú otázku: Je lepší dlhší, alebo kratší? Po overení rozhodujúcich skutočností, teda po porovnaní so susedmi som sa presvedčil, že v tejto situácii je lepší kratší. Samozrejme, že ide o okenný parapet. Ten môj je dlhší (širší) ako u horného suseda, tak všetky kumulované kvapky dažďa z jeho okna padajú na môj parapet a sú hrozne hlučné. Sused podo mnou má z môjho veľkého parapetu zase výhodu, lebo moje kumulované kvapky míňajú jeho parapet a za dažďa je u neho ticho.
Občas sa ocitám v situácii kozmonauta v bezváhovom stave. Stáva sa to vždy, keď sa mi žiada lúštiť krížovky v polohe ležmo. Večné pero vtedy zaujme vodorovnú polohu, alebo až negatívnu voči normálu. Ta znamená pre náplň pera rovnaký problém, ako pre kozmonautov na obežnej dráhe. Američania to kedysi riešili zadaním tematickej úlohy na riešenie problému večného pera vo vesmíre. Vraj sa im to po veľkej snahe nakoniec podarilo. Rusi to riešili jednoducho, vybavením svojich kozmonautov obyčajnou ceruzou. Občas teda stojím pred opakovaným vesmírnym problémom. Ceruza sa mi nepozdáva, tak to asi vyriešim polohovaním lôžka.
Nakoniec sa predsa vraciam ku svojej úvahe o duši. Duša je nesmierne dôležitá, ale dôležitý je aj plášť, tak som sa rozhodol opotrebovanú dušu aj plášť zadného kolesa bicykla vymeniť za nový. Začalo to tým, že som opravoval defekt a už vtedy som si všimol, že moja duša sa v jednom mieste nafukuje ako balón. Prejavilo sa to aj na plášti tak, že som bol pri jazde vystavený kolísaniu zodpovedajúcemu frekvenciou aktuálnej rýchlosti pohybu. Pripomínalo mi to veľmi nízku akustickú frekvenciu a o tej je známe, že je veľmi škodlivá. Nová duša jazdí perfektne, mám z toho dobrý pocit, aj keď ma to stálo 8€.
Dobrý pocit mám aj z Přemka Podlahu, ktorý dnes v TV oslávil svojich 50 rokov na televíznej obrazovke. Celkom príjemná spomienková a gratulačná relácia to bola. S patričným vtipom, veď to uvádzal Petr Rychlý (Natoč to!). Čo bude, keď odídu starí harcovníci? Ostanú len konzervy v archívoch. Prečo o tom píšem? Páčil sa mi vtip, dobrá rada z tej relácie, ktorý ma rozosmial:
- Viete ako sa dá ušetriť ráno 20 minút času?
- Jednoducho, dajte si raňajky už večer.
Dobrú chuť.
Dnes pršalo a hlučné kvapky dažďa mi vnukli tému súvisiacu s dažďom. Takú hamletovskú otázku: Je lepší dlhší, alebo kratší? Po overení rozhodujúcich skutočností, teda po porovnaní so susedmi som sa presvedčil, že v tejto situácii je lepší kratší. Samozrejme, že ide o okenný parapet. Ten môj je dlhší (širší) ako u horného suseda, tak všetky kumulované kvapky dažďa z jeho okna padajú na môj parapet a sú hrozne hlučné. Sused podo mnou má z môjho veľkého parapetu zase výhodu, lebo moje kumulované kvapky míňajú jeho parapet a za dažďa je u neho ticho.
Občas sa ocitám v situácii kozmonauta v bezváhovom stave. Stáva sa to vždy, keď sa mi žiada lúštiť krížovky v polohe ležmo. Večné pero vtedy zaujme vodorovnú polohu, alebo až negatívnu voči normálu. Ta znamená pre náplň pera rovnaký problém, ako pre kozmonautov na obežnej dráhe. Američania to kedysi riešili zadaním tematickej úlohy na riešenie problému večného pera vo vesmíre. Vraj sa im to po veľkej snahe nakoniec podarilo. Rusi to riešili jednoducho, vybavením svojich kozmonautov obyčajnou ceruzou. Občas teda stojím pred opakovaným vesmírnym problémom. Ceruza sa mi nepozdáva, tak to asi vyriešim polohovaním lôžka.
Nakoniec sa predsa vraciam ku svojej úvahe o duši. Duša je nesmierne dôležitá, ale dôležitý je aj plášť, tak som sa rozhodol opotrebovanú dušu aj plášť zadného kolesa bicykla vymeniť za nový. Začalo to tým, že som opravoval defekt a už vtedy som si všimol, že moja duša sa v jednom mieste nafukuje ako balón. Prejavilo sa to aj na plášti tak, že som bol pri jazde vystavený kolísaniu zodpovedajúcemu frekvenciou aktuálnej rýchlosti pohybu. Pripomínalo mi to veľmi nízku akustickú frekvenciu a o tej je známe, že je veľmi škodlivá. Nová duša jazdí perfektne, mám z toho dobrý pocit, aj keď ma to stálo 8€.
Dobrý pocit mám aj z Přemka Podlahu, ktorý dnes v TV oslávil svojich 50 rokov na televíznej obrazovke. Celkom príjemná spomienková a gratulačná relácia to bola. S patričným vtipom, veď to uvádzal Petr Rychlý (Natoč to!). Čo bude, keď odídu starí harcovníci? Ostanú len konzervy v archívoch. Prečo o tom píšem? Páčil sa mi vtip, dobrá rada z tej relácie, ktorý ma rozosmial:
- Viete ako sa dá ušetriť ráno 20 minút času?
- Jednoducho, dajte si raňajky už večer.
Dobrú chuť.
2011/06/20
Lomikare, Lomikare
Do roka a do dne, vyhrážal sa druhým svetom Ján Sladký Kozina pod šibenicou Lomikarovi. Tak prezývali Chodovia Maximiliána Lammingera z Albrechtova, ktorý ich pripravil o práva a majetky. Nič nové pod slnkom. Tak nejako sme sa to učili a od Lomikara možno pochádza aj moje dnešné knižné "déjà vu". Čítam knihu (to som už robil veľakrát), ale zvláštne je, že tú knihu som kúpil minulý týždeň, tešil som sa na ňu a sklamala ma.
Po prečítaní začiatku každej kapitoly sa mi otvárajú obzory toho, čo som už raz zažil. Dej v mojej hlave sa odvíja s predstihom asi desiatich strán, takže čítam už len podrobnosti známeho deja.
Možno by bolo jednoduchšie prečítať úvod kapitoly a skočiť na jej záver, ale užívam si to odkrývanie, objavovanie objaveného a zabudnutého. Strácam síce napätie, thriller je už tatam, mea culpa. Ostalo len trochu zvedavosti, ako rýchlo sa mi bude odkrývať dej v predstihu. Určite som tú knihu už čítal pred dvomi rokmi a určite som si ju, tak ako teraz, kúpil sám. Som asi ako ten "dežo co ví", ale až dodatočne...
O samotnej knihe nenapíšem nič, aby som jej náhodou neurobil reklamu, je to síce akože thriller, ale s prvkami politických klišé sveta rozdeleného na dobrých a na tých zlých. Tu je aj časť "dobrých" zlá, ale tak to už na svete chodí (a bude chodiť), aj Judáši patria do literatúry kým nezmúdrieme, alebo...
------
Ostáva len záverečná otázka, ako sa mi do titulku dostal Lomikar? Je to záhada a skrývačka a tiež "déjà vu" na zlého Lomikara.
Po prečítaní začiatku každej kapitoly sa mi otvárajú obzory toho, čo som už raz zažil. Dej v mojej hlave sa odvíja s predstihom asi desiatich strán, takže čítam už len podrobnosti známeho deja.
Možno by bolo jednoduchšie prečítať úvod kapitoly a skočiť na jej záver, ale užívam si to odkrývanie, objavovanie objaveného a zabudnutého. Strácam síce napätie, thriller je už tatam, mea culpa. Ostalo len trochu zvedavosti, ako rýchlo sa mi bude odkrývať dej v predstihu. Určite som tú knihu už čítal pred dvomi rokmi a určite som si ju, tak ako teraz, kúpil sám. Som asi ako ten "dežo co ví", ale až dodatočne...
O samotnej knihe nenapíšem nič, aby som jej náhodou neurobil reklamu, je to síce akože thriller, ale s prvkami politických klišé sveta rozdeleného na dobrých a na tých zlých. Tu je aj časť "dobrých" zlá, ale tak to už na svete chodí (a bude chodiť), aj Judáši patria do literatúry kým nezmúdrieme, alebo...
------
Ostáva len záverečná otázka, ako sa mi do titulku dostal Lomikar? Je to záhada a skrývačka a tiež "déjà vu" na zlého Lomikara.
2011/06/17
777 Posledný...
Dozvedel som sa strašné tajomstvo. Tak strašné, že keby to ľudia vedeli pred tisícročím, všetko by bolo inak. Ani ja už nikdy nebudem taký, aký som býval. Dostal som správu od svojho pradeda z CaK monarchie. Napísal mi list a priložil k nemu jeden starý rukopis, vlastne prepis nejakého dokumentu, napísaný na starom písacom stroji. Začítal som sa a nevychádzam z údivu. Všetko je inak a toto tajomstvo nesmiem nikomu prezradiť. Teda ani písať o tom na blogu...
Poďme teda do krčmy, kde som sa dozvedel iné hrozné tajomstvo. Bolo to v malej dedinke, kde sa v minulosti pásli ošípané voľne na lúkach pod lesom a strážili ich pastieri zvaní "kanási". To však nie je dôležité, naša súčasnosť je úplne iná, aj krčma je moderná a za kávu s čipsami slaninkovej chuti tam zaplatíte len Euro a desať centov. S odhodlaním som vytiahol z auta svoje ťažko skúšané kolená a keď som rozchodil 10 hodín sedenia za počítačom, vošiel som do krčmy zvanej "BAR".
V každej poriadnej dedinskej krčme nájdete, aj v tom najsilnejšom pracovnom čase, niekoľko stálych návštevníkov. Tak som sa na všetky svetové strany slušne pozdravil a prikročil rovno k pultu, za ktorým stál mladý barman. Svoju kávu a čipsy som dostal obratom, zaplatil som a šiel som si to skonzumovať na terasu. Bol pekný čas, len nad krčmou sa zdržiaval malý čierny mrak, z ktorého občas spadlo zopár kvapiek. Vôbec mi to nevadilo, ani som si nesadol, bol som rád, že stojím.
Kávu a čipsy som si položil na betónový múrik terasy a pozoroval som oblohu. Mrak sa čoskoro zväčšil, aj dávky vody sa zvýšili, tak som bol nútený prejsť ku stolu pod strechou terasy. Zvyšok skromného obeda som dojedal po sediačky. A vtom to došlo. Nie platenie, to som vybavil hneď na začiatku. Z dverí vyšiel chlap ako hora, odhadom najmenej 140 kg, vyzeral staticky dosť nevyvážený, lebo veľkú časť váhy mal vysunutú na prednej strane tela.
Chlap ako hora kráčal ťarbavo, tá hmotnosť mu robila dosť veľký problém aj s kolenami. Nasadol na miesto vodiča do auta pristaveného tesne pri vchode na terasu. Aby to nemal ďaleko. Po chvíli sa Škoda Fabia zatriasla a naklonila sa na ľavú stranu. Usúdil som, že šofér je ľavičiar. Až teraz prišlo to prekvapujúce tajomstvo, ktoré sa mi odhalilo pred očami i pred vnútorným zrakom. Ťažko kráčajúc vyšiel z krčmových dverí vysoký, ale chudý chlap, jednoznačne krivkajúc na obe strany v kolenách.
Pri bránke sa zastavil, chytil sa obomi rukami a postupným dvíhaním kolien rozcvičoval strečingovým spôsobom svoje postihnuté kĺby. Vtedy mi to došlo, že nielen dlhé sedenie pri počítači degeneruje kolená, ale aj dlhé sedenie v krčme.
Poďme teda do krčmy, kde som sa dozvedel iné hrozné tajomstvo. Bolo to v malej dedinke, kde sa v minulosti pásli ošípané voľne na lúkach pod lesom a strážili ich pastieri zvaní "kanási". To však nie je dôležité, naša súčasnosť je úplne iná, aj krčma je moderná a za kávu s čipsami slaninkovej chuti tam zaplatíte len Euro a desať centov. S odhodlaním som vytiahol z auta svoje ťažko skúšané kolená a keď som rozchodil 10 hodín sedenia za počítačom, vošiel som do krčmy zvanej "BAR".
V každej poriadnej dedinskej krčme nájdete, aj v tom najsilnejšom pracovnom čase, niekoľko stálych návštevníkov. Tak som sa na všetky svetové strany slušne pozdravil a prikročil rovno k pultu, za ktorým stál mladý barman. Svoju kávu a čipsy som dostal obratom, zaplatil som a šiel som si to skonzumovať na terasu. Bol pekný čas, len nad krčmou sa zdržiaval malý čierny mrak, z ktorého občas spadlo zopár kvapiek. Vôbec mi to nevadilo, ani som si nesadol, bol som rád, že stojím.
Kávu a čipsy som si položil na betónový múrik terasy a pozoroval som oblohu. Mrak sa čoskoro zväčšil, aj dávky vody sa zvýšili, tak som bol nútený prejsť ku stolu pod strechou terasy. Zvyšok skromného obeda som dojedal po sediačky. A vtom to došlo. Nie platenie, to som vybavil hneď na začiatku. Z dverí vyšiel chlap ako hora, odhadom najmenej 140 kg, vyzeral staticky dosť nevyvážený, lebo veľkú časť váhy mal vysunutú na prednej strane tela.
Chlap ako hora kráčal ťarbavo, tá hmotnosť mu robila dosť veľký problém aj s kolenami. Nasadol na miesto vodiča do auta pristaveného tesne pri vchode na terasu. Aby to nemal ďaleko. Po chvíli sa Škoda Fabia zatriasla a naklonila sa na ľavú stranu. Usúdil som, že šofér je ľavičiar. Až teraz prišlo to prekvapujúce tajomstvo, ktoré sa mi odhalilo pred očami i pred vnútorným zrakom. Ťažko kráčajúc vyšiel z krčmových dverí vysoký, ale chudý chlap, jednoznačne krivkajúc na obe strany v kolenách.
Pri bránke sa zastavil, chytil sa obomi rukami a postupným dvíhaním kolien rozcvičoval strečingovým spôsobom svoje postihnuté kĺby. Vtedy mi to došlo, že nielen dlhé sedenie pri počítači degeneruje kolená, ale aj dlhé sedenie v krčme.
Dodatok: Keby sme vychádzali z predpokladu, že všetko, čo sa napíše do blogu je pravda, pozorný čitateľ by z tohto opisu vedel identifikovať názov obce, čas, kedy sa to všetko udialo a ešte niekoľko drobných detailov z autorovho života. Keďže však v tejto chvíli tento predpoklad nemôžem potvrdiť, ani vyvrátiť, nič z toho napísaného nemusí byť pravdou.
Dokonca ani ten úvodný odstavec, ktorý som si požičal od vraj "talianskeho Dana Brovna" Carlo A. Martigli-ho z knihy Posledný strážca, ktorá práve vychádza v nemenovanom vydavateľstve.
2011/06/15
Štyri mačky
Včera mi prebehli cez cestu štyri mačky, našťastie ani jedna nebola čierna. Aj tak som očakával následky, ale nič zlé sa nestalo. Už som si myslel, že párny počet sa vzájomne vynuluje, ale nie je tomu tak - tento zvrat je z minulej éry a je mi protivný ako všetky mačacie povery dohromady, lebo mačky mám rád. Aj kočky v Česku (ale aj doma).
Dnes sa mi mačacie prebehy vypomstili, dopadol som ako insitný minister. Najprv som odišiel do garáže a až tam som zistil, že nemám kľúč. Ponáhľal som sa do práce, čas na cestu som mal presne vypočítaný do poslednej sekundy, takže to bol škrt cez rozpočet s návratom domov a znovu do garáže. Potom som musel letieť ako minister a nakoniec som aj tak meškal 10 minút.
Porada, na ktorú som sa ponáhľal skončila ako "hoplapo", tak sa kedysi hovorievalo poradám, ktoré boli o ničom, bez efektu. Som zrelý na ministerské kreslo. Alebo je to len obyčajná "hosipa", či združený mačací efekt?
Dnes sa mi mačacie prebehy vypomstili, dopadol som ako insitný minister. Najprv som odišiel do garáže a až tam som zistil, že nemám kľúč. Ponáhľal som sa do práce, čas na cestu som mal presne vypočítaný do poslednej sekundy, takže to bol škrt cez rozpočet s návratom domov a znovu do garáže. Potom som musel letieť ako minister a nakoniec som aj tak meškal 10 minút.
Porada, na ktorú som sa ponáhľal skončila ako "hoplapo", tak sa kedysi hovorievalo poradám, ktoré boli o ničom, bez efektu. Som zrelý na ministerské kreslo. Alebo je to len obyčajná "hosipa", či združený mačací efekt?
2011/06/11
Trhový klientelizmus
Podľa (zjednodušenej) definície, klientelizmus vzniká uprednostňovaním ponúk zo strany priateľov, kamarátov, kolegov či rodinných príslušníkov. Tak nejako to niekedy funguje aj v trhovom systéme na trhovisku. Aj dnes je sobota a ja som sa čiastočne správal podľa zásad klientelizmu.
Rajčiny som síce nakúpil u neznámej mladej trhovníčky (u mladých sa dobre nakupuje), lebo jej plody boli prirodzene vlastné, veľké a mäsité, ale neboli uniformné, ako tie z externej EÚ. To som bral ako záruku pravdivosti tvrdenia, že vyrástli tu neďaleko, v tomto kraji. Cestou domov som sa zastavil v malom obchodíku na kvalitné pečivo a tam mali tiež v ponuke aj rajčiny. Jedna ako by druhej z oka vypadla a všetky boli z veľkoskladu. Papriku som nekupoval, aj keď tá ponuka bola najsilnejšia a lákavá, lebo už včera som obral svoje prvé, čo chutia najlepšie.
Čerešne som kúpil od starkých, ktorých z trhoviska dobre poznám. Iní mali aj krajšie, ale prečo by som nepotešil známych? Od inej mojej obľúbenej trhovníčky som nechcel nič, ale za pozdrav a úsmev mi vnútila so zľavou svoj najväčší kel, aj keď som ho nemal v itinerári... No nekúp to! Klientelizmus ako vyšitý. Priesady ružičkového kelu som nakoniec kúpil tiež u známej babky "mäsiarky" (predáva mäsové výrobky), lebo nikto iný už také drobnosti neponúkal. Celý kraj je už v tomto čase zameraný na papriky.
Tento spôsob jari a leta je môj, vy asi máte iný, ale ja vám to nevyčítam. V tom je krása trhoviska, tu nikto na nikoho nenadáva, nikto sa na nikoho nevyhovára, nevyvyšuje sa ako v tom veľkom trhovom princípe politiky, že mu niekto pošliapal záhon a tak podobne. Dokonca niektorí politici (a "podnikatelia") sa neštítia ani hrubostí. My nie! My obyčajní ľudia nie sme, na rozdiel od politikov, dosadení do svojich rodín podľa zásad klientelizmu. Sme náhodný, prirodzený výber a viažu nás len tie rodinné a priateľské trhové vzťahy.
A slušnosť.
Rajčiny som síce nakúpil u neznámej mladej trhovníčky (u mladých sa dobre nakupuje), lebo jej plody boli prirodzene vlastné, veľké a mäsité, ale neboli uniformné, ako tie z externej EÚ. To som bral ako záruku pravdivosti tvrdenia, že vyrástli tu neďaleko, v tomto kraji. Cestou domov som sa zastavil v malom obchodíku na kvalitné pečivo a tam mali tiež v ponuke aj rajčiny. Jedna ako by druhej z oka vypadla a všetky boli z veľkoskladu. Papriku som nekupoval, aj keď tá ponuka bola najsilnejšia a lákavá, lebo už včera som obral svoje prvé, čo chutia najlepšie.
Čerešne som kúpil od starkých, ktorých z trhoviska dobre poznám. Iní mali aj krajšie, ale prečo by som nepotešil známych? Od inej mojej obľúbenej trhovníčky som nechcel nič, ale za pozdrav a úsmev mi vnútila so zľavou svoj najväčší kel, aj keď som ho nemal v itinerári... No nekúp to! Klientelizmus ako vyšitý. Priesady ružičkového kelu som nakoniec kúpil tiež u známej babky "mäsiarky" (predáva mäsové výrobky), lebo nikto iný už také drobnosti neponúkal. Celý kraj je už v tomto čase zameraný na papriky.
Tento spôsob jari a leta je môj, vy asi máte iný, ale ja vám to nevyčítam. V tom je krása trhoviska, tu nikto na nikoho nenadáva, nikto sa na nikoho nevyhovára, nevyvyšuje sa ako v tom veľkom trhovom princípe politiky, že mu niekto pošliapal záhon a tak podobne. Dokonca niektorí politici (a "podnikatelia") sa neštítia ani hrubostí. My nie! My obyčajní ľudia nie sme, na rozdiel od politikov, dosadení do svojich rodín podľa zásad klientelizmu. Sme náhodný, prirodzený výber a viažu nás len tie rodinné a priateľské trhové vzťahy.
A slušnosť.
2011/06/02
Malá a veľká
Pani premiérka mi včera objasnila kvantifikáciu korupcie. Vraj sa delí na malú a veľkú. To mi pripomenulo niečo, čo je v živote nevyhnutné. Myslím si, že bojovať proti korupcii, tej veľkej podľa vládneho programu je niečo podobné, ako keby veterné mlyny bojovali proti vetru. Na veľký vietor treba iné regulačné mechanizmy. Veď sa na to pozrime zblízka - v politických stranách sa dávajú dohromady kamaráti podobného zmýšľania. Tam vznikajú kamarátske okruhy veľkého formátu, ale aj tie malé.
Po voľbách víťazná strana (zoskupenie) zostavuje vládu a obsadzuje posty od najvyššieho po najnižšie svojimi ľuďmi. Akože odborníkmi. Po ďalších voľbách sa to celé zopakuje s novými okruhmi, alebo si len tí istí presadnú na iné stoličky a pretože nič nie je večné, daný čas treba využiť na realizáciu programov rastu kont a nových významných priateľstiev. Na vysokej úrovni. Ak treba, kamaráti predchádzajúcej moci sa odpíšu a namiesto nich nastúpia noví. Podľa programu idú pochopiteľne pri tejto výmene s cenou dolu...
Nedá sa očakávať, že verejné peniaze budú v najbližšej dobe spravovať ministri s mozgom napáleným na HDD (SSD). Aspoň zatiaľ nie. No a tá malá korupcia na úrovni lekárov, o ktorej hovorila pani premiérka? Asi mala na mysli niečo väčšie ako bonboniéru či fľašu vína, niečo také čo by sa dalo pokladať za chybu systému a keď už hovoríme o systémovej chybe, bumerang sa vracia späť ku vládnucej vláde. A už to nie je malý problém (malá korupcia) ale veľká vec. Nakoniec, aj oficiálne uprednostňovanie pacientov na základe ich solventnosti (ak to trochu preženieme) je vlastne legalizovaná systémová korupcia.
Po voľbách víťazná strana (zoskupenie) zostavuje vládu a obsadzuje posty od najvyššieho po najnižšie svojimi ľuďmi. Akože odborníkmi. Po ďalších voľbách sa to celé zopakuje s novými okruhmi, alebo si len tí istí presadnú na iné stoličky a pretože nič nie je večné, daný čas treba využiť na realizáciu programov rastu kont a nových významných priateľstiev. Na vysokej úrovni. Ak treba, kamaráti predchádzajúcej moci sa odpíšu a namiesto nich nastúpia noví. Podľa programu idú pochopiteľne pri tejto výmene s cenou dolu...
Nedá sa očakávať, že verejné peniaze budú v najbližšej dobe spravovať ministri s mozgom napáleným na HDD (SSD). Aspoň zatiaľ nie. No a tá malá korupcia na úrovni lekárov, o ktorej hovorila pani premiérka? Asi mala na mysli niečo väčšie ako bonboniéru či fľašu vína, niečo také čo by sa dalo pokladať za chybu systému a keď už hovoríme o systémovej chybe, bumerang sa vracia späť ku vládnucej vláde. A už to nie je malý problém (malá korupcia) ale veľká vec. Nakoniec, aj oficiálne uprednostňovanie pacientov na základe ich solventnosti (ak to trochu preženieme) je vlastne legalizovaná systémová korupcia.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)