Opakované pravidelnosti

Pamätám si z detstva na pravidelnosti, ktoré mali týždňovú periodicitu. Ako inak, týždeň ako týždeň, málokedy sa stalo niečo výnimočné. Výnimočné boli prázdniny. Keď prišlo leto, nechali sme oblečenie doma a chodili sme len v trenírkach (červených) a v tričku. Aj keď pršalo, vtedy to bolo najzaujímavejšie, chodiť v blate a behať v daždi. To boli časy, keď ešte bolo blato a betónu, či asfaltu na cestách bolo málo.

Týždenný cyklus vyzeral asi takto: pondelok a utorok si nepamätám, ale streda bola tzv. múčny deň, varili sa jedlá z múky, teda rôzne rezance makové, či orechové. V stredu bývali aj koláče, alebo grenadír.  Štvrtok bolo treba niečo vymyslieť, ale piatok bol jasný bezmäsitý deň, niekedy možno aj formálny (čiastočný) pôst. Sobota bola zasvätená zemiakovej kaši s opraženou cibuľkou.Čo ostalo, prihrialo sa v nedeľu ráno ako výborné raňajky. Na podporu rastu bol hocikedy mastný chlieb, v lete s čerstvou cibuľkou zo záhrady.

Najlepšia bola nedeľa (Hana Hegerová spievala, že nedeľa je najhoršia...) V nedeľu bolo vždy mäso. Keď sa urodili holúbätá, boli pečené s vynikajúcou plnkou. To bola pochúťka. Alternatívou bolo kura z domáceho chovu, alebo zajac. Bývali aj kačky, ale to na jeseň, dobre vykŕmené. Husacina bola len na veľké sviatky, inak sa mäso chodilo kupovať k mäsiarovi. Spočiatku sa chovalo aj prasiatko, ale to boli jaternice a klobásy len raz do roka.

Aj sme boli po stránke jedla zásobení, pre prípad. Na povale bol veľký „susak” s priehradkami na tri druhy múky a visela tam aj veľká krabica, v ktorej boli zavesené vyúdené šunky. Nič nebolo zadarmo, na všetko bolo treba dozerať aj o hydinu a zvieratstvo sa bolo treba pravidelne starať. Sypať zrno, v lete nasekať listy z burgine, zošrotovať kukuricu a namiešať to kačiciam. V lete sme chodili husi pásť a zbierať klásky na pokosené polia. Neviem, aký je dnes život na dedine, ale aj tam sa to asi trochu zmenilo. Tu v meste ani deti nechodia do školy pešo. Ráno a po vyučovaní sú priľahlé ulice nadobro zatarasené autami starostlivých rodičov.

V dnešnej "modernej" dobe vo "veľkomeste" je to tak, ale pravidelnosti máme tiež, stále sa vyskytujú. Napríklad, tie s týždňovou opakovacou frekvenciou... V pondelok máme Bodamské jazero, Sľub, Vina a Ranč, v utorok je detektívka s Astrid a Rafaele, nekonečný seriál Dunaj (alias - nemocnica na okraji...) a nekonečné Inkognito. Streda patrí vraždán v... a Ranču. Vo štvrtok otvárajú Sieň slávy (alias Hollyvood) a samozrejme znova Dunaj k vašim službám. Skoro som zabudol, každý večer okrem víkendu máme Duel. Našťastie v piatok máme voľno, je nič...

Piatkové voľno je len virtuálne, lebo to je u nás upratovací deň a to znamená, utieranie prachu, hygiena na WC, v kúpeľni a vysávač hučí najmenej hodinu. V piatok nepíšem na blogy, piatok nie je vhodný na duševnú, ani inú umeleckú tvorbu. Keď sme sa už dostali až k blogom, raz padla taká veta, že kto bloguje 20 rokov, je svetoznámy, lebo už o sebe za ten čas napísal do sveta v článkoch skoro všetko o sebe. Nie priamo, ale za každým slovom, či vetou je vidieť človeka, a to stačí...

Básnik to povedal o stretnutí s človekom, ale aj na internet chodia ľudia. Ak na to, nedajbože  príde umelá inteligencia, preklepne si nás a vystaví patričnú dokumentáciu tajným službám, pre prípad. Možno mi neveríte, ale skúste si prečítať mojich 1220 článkov na wabovinách a uvidíte všetko. Všetko o mne je tu. A čosi aj o ľuďoch z komentárov (napríklad to, že sa kamsi stratili), aj o tých, ktorých som stretol.

Normalizácia opäť (slová, slová)

"Vo vyváženej spoločnosti musí po každej ne-normálnosti prísť normalizácia."

Krátky prehľad správ z internetu hovorí, že sme niekde na rozhraní (už veľmi dlho).  Nadpis je tučným písmom, motto kurzívou, ale telo textu je normálnou  veľkosťou "normálne". To je vyvážený princíp, aby sa texty dobre čítali. Obsah a myšlienky sú však najdôležitejšie. Pozrime sa, čo dne a denne píšu iní...

 

"Kolíková: Návrh ústavnej zmeny KDH, že rodičmi sú len matka a otec, by spoločnosť polarizoval."

        Rodič je ten, ktorí rodí a vychováva, nikdy inak... Práve opak spoločnosť polarizuje.

 
 "Spýtaj sa svojej ženy, ona ti povie, kto si." (Laitman), alebo "Keď potlačíte smútok, potlačíte aj radosť"  (Bronislava)

         Mohli by sme to aj otočiť: "Spýtaj sa svojho muža, kto si (aká si)." Smútok a radosť sú vždy výsledok niečoho..."

 "Ako Róm z juhu Slovenska som nikdy nezažil rasizmus." (Csicsó)

        Tak to má byť, to je normálne.

 

A múdri sa vyjadrujú jasne: 

        "Všetko je v našich hlavách. Ide o naše obrazovky, naše myslenie a naše vnímanie pravdy..." (Michael Miklaucic)

Ako všetko, aj múdrosti sa dajú relativizovať: "„Tvrdenia bez dôkazov možno odmietnuť aj bez dôkazov.“ (Dawkins)  Na záver ešte dve múdrosti:

  

„Dezinformácia nie je samostatná lož. Je to lož s účelom – zmanipulovať myslenie.“ (Chomsky)

„Keď raz naučíš ľudí veriť nezmyslom, uveria už čomukoľvek.“ (Voltaire)

 

 Na skutočný záver, ako pointu už len jedna múdrosť " O sexe sa hovorí tak často, že nadobúdam dojem, že naozaj jestvuje." (Javorský)

         Kedysi sa tak často hovorilo o socializme, až sme uverili, že existuje. Dnes sa často hovorí o demokracii a už skoro veríme, že existuje.

 

Amen

Žiadna búrka a povodeň nie je večná, po každej sa rozbúrené vody utíšia, pena opadne a prietok vody v rieke sa normalizuje.

Analóg, či digitál?

Každý vie, aký rozdiel je medzi tými dvomi pojmami. Analógový princíp znamená byť spojitý, plynule premenný (od nuly po nekonečno) a digitálny, číslicový svet je zložený z jednotiek a núl. Uznávaný je tzv. dvojkový (binárny) kód. Samozrejme, v počítačoch sa dá vyjadriť všetko od nuly až po nekonečno pomocou tých dvoch čísel 0 a 1. Počítače sú tak stvorené, len neviem, či s tým vystačí aj umelá inteligencia, nabudúce sa jej spýtam...

Ľudia sú na tom trochu inak. V princípe sme analógoví, lebo sa tak rodíme, Od malička poznáme veľa odtieňov pravdy a učia nás, že svet nie je čiernobiely. Potom je zvláštne, že sú medzi nami aj výnimky, niektorí ľudia sú založení, alebo preorientovaní na digitálny (čiernobiely) svet - poznajú len áno, alebo nie. Pravda, alebo lož. Pravda však musí byť tá pravá, teda ich jediná uznávaná pravda. Svojim spôsobom by sa takýto postoj dal nazvať vierou. Veria vo svoju (alebo prevzatú) pravdu. 

Digitálni ľudia sú sebavedomí, je ťažké s nimi komunikovať a bez komunikácie neexistuje vzťah, bez vzťahu začína osamelosť.

Holuby sa vracajú

Naposledy som písal o holuboch hrivňákoch na wabovinách v roku 2024, ale až v júni. V tomto roku sme v predstihu, "hrivňáci" sú už tu (za oknom). Znovu sadajú na parapet a hrkútajú ostošesť. Niektoré veci a javy sa vracajú v pravidelných intervaloch, podobne ako holub hrivňák z čeľade holubovitých. (ako aj Halleyho kométa z čeľade kométovitých). A tak je to dobre, že zabehaný poriadok sa (prudko) nemení. S holubmi to nie je vždy ružové, lebo pod ich obľúbeným stromom parkujú autá a niektorí vodiči ráno nachádzajú masívne znaky ich dobrého trávenia (myslím trávenia holubov). Ale to je maličkosť...

Aj všeličo iné sa nám vracia. Možno si, hlavne starší spomenú na raňajšie desaťminútovky v práci, keď sa nám snažili naši vedúci prezentovať dennú tlač, teda vtedajší oficiálny názor. Ja som si na to spomenul pri čítaní o záverečnom akte (desaťminútovke) v našom najnárodnejšom divadle. Zákon večného návratu sa opäť potvrdil. Nezáleží na tom, aký názor vnucujú divákom kultúrneho podujatia, ten princíp je rovnaký. A bude to mať pokračovanie, lebo Romana sa vraj chystá znovu do divadla. (Ona za to nemôže...) Hovorí sa, že kto nepozná svoju históriu, musí si ju zopakovať aj v desaťminútovkách. 

Tak je to, že všetko (a všetci) starne, len niektoré princípy nie a nie zostarnúť. Na druhej strane je dobre, že niektoré veci veľmi nestarnú. Napríklad tento môj monitor už má 15 rokov a stále na ňom nenachádzam žiadnu chybu. Každý deň beží od zapnutia po vypnutie. Vtedy ešte asi nemontovali do elektroniky to "udělátko", teda "kazítko" a veci žili svojim prirodzeným životom. 

Môj starý počítač tiež ešte nebol z tých dnešných "moderných". Má 10 rokov a jeho jedinou chybou je, že stále chodí tak ako bolo na počiatku, tak je aj dnes, teda nezrýchľuje, ako by mi bolo milé. A ešte jednu všeobecnú chybu zahlásim - každú chvíľu (relatívne) sa mu mení operačný systém, ako som už písal minule, od čísla sedem až po jedenásť a ktovie, kde to skončí... Trochu sa zlepšil, keď som mu vymenil HDD za SSD. 

Ešte jednu "zhovadilosť" som s ním urobil - nainštaloval som mu namiesto okien linux (naspäť cesta nemožná). 

A je to!

 

Priame a nepriame reči

Nebude to o gramatike ani o štylistike, aj keď sa to týka obsahu aj formy nášho vyjadrovania. Vychádzam z nasledujúceho "domnelého" akože múdreho a vtipného vyjadrenia na sociálnej sieti:

Skúsme si to rozobrať, aj keď vtipy sa obvykle nerozoberajú (je to vtipné?). Autor predovšetkým tvrdí, že niektorí ľudia sú svine. Iste, ale v takomto vyjadrení to môže vziať na seba hocikto (aj keď práve "sviňa" asi nie).

Niečo dobré je v každom človeku, to nakoniec tvrdí aj táto vtipná hláška. Hľadať "niečo dobré" v človeku je podobné, ako hľadať pravdu, lebo pravda aj "to dobré" môže byť občas relatívne. V zmysle nášho osobného postoja, názoru, či pocitu, posudzujeme, čo je dobré a čo je pravda (pre nás)... Nie je to možno pekné, ale je to úprimné, ak si to priznáme.  

Najprv treba mať jasno v pojmoch. Čo je dobré, posudzujeme zväčša vo vzťahu k sebe, či k inej blízkej entite. O pravde možno povedať, že jedinou dokázateľnou pravdou je fakt, ktorý sa reálne dá dokázať. Sú však aj také pravdy, ktoré platia za určitých podmienok. Trochu inak sa posudzuje klamstvo.

Na tomto "vtipe" je nepríjemné to, že vlastne obviňuje všeobecne každého, aj keď hovorí, že svine sú len niektorí (ale kto?), svoje obvinenie musí skúmať každý, kto to číta. Tak som sa po zrelej úvahe rozhodol, že to nie je o mne a hľadať dobro  v ľuďoch neprestanem. 

(Štylistika je jazykovedná disciplína, ktorá skúma výrazové prostriedky a kompozíciu  jazykových prejavov, pri komunikácii medzi ľuďmi. Každý text má svoj obsah a formu.)

We are the World

 Jediná entita, ktorá vie dať svet dohromady je umelá inteligencia...

Anjeli v hlave

 Heslá sú výkriky, keď myšlienkam dôjdu argumenty. (V. Javorský)

 Vedci radi skúmajú všetko neznáme. Niektorí ľudia vraj majú v hlave akýsi "anjelský vzor" a tvrdia, že vidia rôzne nadprirodzené bytosti, vrátane anjelov. 

Že niekto vidí niečo, čo iní nevidia, ešte nemusí znamenať, že tí druhí mimo nich sú zaslepení. Najmä v politickom zmysle to môže znamenať aj presný opak. 

 

Inventúra v živote

 Napísala ARIA UI z prehliadača OPERA

Inventúra je slovo, ktoré v bežnom živote zvyčajne spájame s ekonomickým svetom a presným zrátaním tovaru v sklade. V živote človeka však má oveľa hlbší a osobnejší význam. Je to proces, ktorý sa odohráva v každom z nás, v tichých chvíľach, keď sa zastavíme a zamyslíme sa nad svojim životom, nad tým, čo sme dosiahli, čo sme stratili a čo nás ešte čaká. Je to čas na sebapoznanie, na konfrontáciu s vlastnými myšlienkami, pocitmi a činmi.

Inventúra je vlastne naše vnútorné bilancovanie. Ako keby sme si otvorili skrinku s našimi spomienkami, s našimi snami a sklamaniami, s našimi víťazstvami a prehrami. Prechádzame sa po tejto skrini, vyberáme jednotlivé položky a skúmame ich zblízka. Niektoré z nich nám vyvolajú úsmev na tvári, iné nám pripomenú bolestné chvíle, ktoré by sme najradšej zabudli. Ale aj tie najťažšie spomienky majú svoj význam. Učia nás, formujú nás a dávajú nám silu prekročiť ťažké obdobia.

V priebehu inventúry si uvedomujeme, že život je neustály pohyb, neustála zmena. To, čo bolo včera dôležité, dnes už nemusí byť. To, po čom sme kedysi túžili, dnes už možno považujeme za nepodstatné. Inventúra nám umožňuje prehodnotiť naše priority, naše ciele a naše sny. Možno zistíme, že sme sa v živote vydali na nesprávnu cestu, alebo že sme stratili zo zreteľa niečo dôležité. Ale práve toto uvedomenie nám môže otvoriť nové možnosti a smerovať nás k zmysluplnejšiemu životu.

Pre mňa je inventúra aj časom na vďačnosť. Vďačnosť za všetko dobré, čo sa mi v živote stalo, za ľudí, ktorí ma milujú a podporujú, za zdravie a za všetky malé radosti, ktoré mi život ponúka. Vďačnosť mi umožňuje vidieť svet v pozitívnom svetle a nájsť v ňom krásu aj v tých najbežnejších veciach.

Inventúra je proces, ktorý by sme si mali dopriať pravidelne. Nie je to niečo, čo sa robí len raz za život. Je to niečo, čo by sme mali robiť v pravidelných intervaloch, aby sme si udržiavali kontakt so sebou samými, s našimi pocitmi a s našimi snami. Je to proces, ktorý nám umožňuje rásť, učiť sa a žiť zmysluplnejší život.

Ak poznáte autora tohto textu, musíte mať zvláštny pocit, keď čítate:   

"Pre mňa je inventúra aj časom na vďačnosť."  

Ako si predstaviť tú osobu, ktorá to píše? A taký pocit budeme mať odteraz pri čítaní textov na internete a asi nielen tam. Ak bude UI písať prejavy politikom (a možno im ich už aj píše). Možno bude lepšie, tým, čo čítajú svoje texty z papiera, radšej neveriť, lebo cez nich nás môže ovládnuť UI. 

Na porovnanie uvádzam môj starý článok o inventúre v živote (recyklovaný v roku 2006), možno v ňom nájdete podobné myšlienkové pochody a možno trochu "človečiny" a možno ani nie:   

Zatvorené, inventúra. Takýto oznam občas visí na dverách zatvorenej predajne. Na inventúru v živote nie sú žiadne predpisy. Niekedy príde z ničoho nič, dvere sa zatvoria a my vonku nevieme, ako to skončí. Personál vnútri zatiaľ spočítava všetky pre a všetky proti. Má dať - dal, nedal...

Musí sa dosiahnuť rovnosť, vyváženosť. Musí sa vyčistiť stôl, aby život plynul ako predtým. Stopy a jazvy po prehrách, sa však odstrániť nedajú... Sú to znaky prehry, alebo trofeje po víťaznom boji. Aby naše inventúry dopadli dobre, musíme byť pripravení a rátať aj s neplánovanou inventúrou... Aj s tou záverečnou.

 

Doba pokročila

"Doba pokročila, krčmové reči nahradili blogeri a youtuberi..." (T. S.)
  Dodávam, že vo väčšej miere ich praktizujú diskutéri pod článkami.

Je to paradox, ale kto prestal chodiť do krčmy, inú možnosť nemá. Spoločnosť je tak názorovo rozdelená, že nemá zmysel o politike debatovať ani v rodine... Veď do roka a do dna, ako povedal Kozina Lomikarovi - "hin sa ukáže" a to platí aj v politike, pravda vypláva na povrch. Tým nemyslím nič konkrétne, žiadne konkrétne osoby, lebo aj v krčme sa diskutuje o všetkom a o ničom a je celkom jedno, kto sedí oproti. A  pritom tam sedávajú tí najväčší odborníci na všetko (u blogerov detto). Po záverečnej si nikto aj tak na nič nespomenie. Reči sa hovoria, chlieb sa je a pivo sa vychutnáva.

Každý si občas kladie otázku, prečo práve ja, prečo práve teraz a prečo práve tu? Len občas vieme odpoveď. Tomu sa hovorí osud, aj keď ten ako predurčenie (vraj) neexistuje. 

Otázkou je, kedy príde záverečná na blogerov a youtuberov? Možno to skončí, ako vždy - ako pre koho. Kedysi, keď sa voda sypala a piesok lial, sa hovorilo:  "Ak hovoríš, tak nepíš! Ak píšeš, tak nepodpisuj! Ak podpíšeš, tak sa nečuduj!"  Ako je to dnes a ako bude zajtra? Možno bude ako (ešte) nebolo...

Čo "vraj" o našej dobe píšu iní?

- V Čechách zavedú povinnú angličtinu od prvej triedy ZDŠ. Za protektorátu sa učila povinne nemčina, za socializmu ruština (od štvrtej), a teraz angličtina. (blog.pravda) ... (Koľko jazykov máš, toľkokrát si človekom...)

Základná škola je miestom, kde sa človek môže naučiť najviac a najľahšie... Ja som sa začal učiť angličtinu keď som mal 50 rokov a som aj za to vďačný. Ruštinu sme sa učili od štvrtej triedy ZŠ. V praxi som ju príliš nevyužil, raz som dokonca na jej slabú znalosť doplatil (bolo to v krčme), inak prispela len k lepšej orientácii v "teréne". Nemčinu nás učili neskôr 3 roky ako nepovinný predmet, jej praktický dopad na život bol menší ako neskôr u angličtiny, ktorú som sa aktívne učil v podstate len 3 mesiace (som taký nedouk, ale vo svete sa už nestratím...). Dôležité bolo, že som dokázal vnímať "ducha" toho ľudového jazyka. Angličtín je vraj na svete veľa (učil som sa americkú) a niekedy sa (vraj) nedohovorí Američan s Londýnčanom. Asi tak, ako náš Záhorák s Východniarom... Veľkú úlohu v mojej angličtine zohrali počítače a software, s ktorým som pracoval. Svet počítačov sa odvtedy neskutočne rozšíril, bez neho by sme nemali čo držať v rukách a nestali by sme sa blogermi, či youtubermi (to ako by nám zakázali chodiť do krčmy).

- Ľudia na internete píšu často a podľa ich niektorých výlevov v článkoch a komentároch vidieť, že sú tam aj vulgárni nadutí agresívni obmedzenci a hulváti toho najhrubšieho zrna (najčastejšie v diskusiách). A potom sa čudujeme, že sú medzi nimi aj schopní všetkého. Samozrejme, ak to takto niekto napíše, je jasné, že on medzi takých nepatrí (nechce patriť...).

Nabudúce: esej od umelej inteligencie AI – Aria

  

 

Urodilo sa (dávno)

Niekde tu v okolí som čítal, že život je polemika, diskusia. Bez nej vraj neexistuje pravda. Pripomenulo mi to jednu, zatiaľ rozsiahlu diskusiu pod článkom. Dávam to tu do pozornosti, aj keď tá diskusia nie je uzavretá a nikdy nebude:

-----------------------------------------------------------------------------------------------

08 október 2006

Boh

Je zjednotenie, je neovplyvniteľná vyššia moc, je najvyšší.

Je stvoriteľ prírodných zákonov, náš stvoriteľ, náš otec.

Je náš spoločenský duch, ktorý nám dáva silu.

Je láska, lebo iné ani nemôže byť.

Je náš, je stvorený na náš obraz, zaujíma sa o všetko, o čo sa zaujímame my, hľadá riešenia pre nás.

Vchádza do nás, je v našich myšlienkach.

Bol na počiatku a je stále s nami, rastie v nás.

Ovláda spoločenstvo ľudí, mocní vládnu v jeho mene, lebo je to jednoduchšie a účinnejšie, vládnuť v mene niekoho, ako sám byť diktátorom. Iba zvieratá žijú bez Boha, v tom sa od nich odlišujeme.

Človek sa stal človekom len preto, že má Boha.

Rubrika: o vesmíre

-----------------------------------------------------------------------------------------------

25 komentárov:

-----------------------------------------------------------------------------------------------

hogo 08 október, 2006 13:51 - wabt , zaujímavé, no pre ateistu kontroverzné vyznanie... :)

Praješ si, aby zostalo len tvojim osobným vyznaním, či je možné chápať ho aj ako pozvanie k zamysleniu a polemike?

hogo 08 október, 2006 14:44 - Hm, pri "druhom čítaní" sa mi text javí inak...

takže z polemiky asi nič nebude :)).

wabt 08 október, 2006 15:09 - hogo , nie je to žiadne vyznanie, a nie je to ani o teizme, či ateizme, nie je to o náboženstve, je to len zamyslenie nad svetom a nad nami v ňom. Ako keď červík zdvihne hlavu a zistí, že ten svet je nejaký pustý, že je v ňom sám...

A polemika? Veď život sa skladá z predlemík, lemík a polemík...

elisabeth 08 október, 2006 15:15 - Prave dnes som pocula velmi jednoduchu detsku uvahu na tuto temu. Citujem: Boh nam dal zivot a prirodu. Je na nas, ako tuto moznost vyuzijeme a nie je jeho chybou, ked nieco spravime zle.

Kde ze ma tvoj clanok plusko? Posielam.

wabt 08 október, 2006 16:52

elisabeth , to bola len malá sonda a neviem, či dobrá... Inde... bola podobná téma v niekoľkých článkoch, tak som si to skúsil predstaviť, ako by to mohlo byť, ale neviem ako to je...

mia08 október, 2006 19:40 - ,,Ovláda spoločenstvo ľudí, mocní vládnu v jeho mene, lebo je to jednoduchšie a účinnejšie, vládnuť v mene niekoho, ako sám byť diktátorom". Nie je mi jasné,wabt , čo si touto vetou chcel povedať...on nás neovláda, dal nám slobodnú vôľu rozhodovať, ako s ňou naložíme, je len na nás, z tej vety to vychádza, akoby bol on v skutočnosti diktátorom, preto je pre mocných výhodné vládnuť v jeho mene.. alebo aj to je možné, že som jej vôbec, ale vôbec neporozumela..

ostatné je veľmi pekné a veľmi výstižné..

wabt 08 október, 2006 20:28 - mia, vychádzam z toho, že mocní zvyknú zdôrazňovať, že boli poverení Prozreteľnosťou. Ja si myslím, že tak iba skrývajú svoje neobmedzené ambície. Možno som to zle formuloval. Máme slobodnú vôlu, ale len v medziach svojich ľudských možností. Beh sveta, vesmíru určuje On.

mia08 október, 2006 22:17 - wabt , s týmto tvojím vysvetlením súhlasím ,,Beh sveta, vesmíru určuje On", aj naše osudy riadi.. dal nám iba ten priestor, ktorý je ohraničený mantinelmi, v tých sa pohybujeme podľa svojich možností a schopností, ale kam nás dovedú...fátum..

hogo 09 október, 2006 11:42 - wabt , mia, tak tu sa už ateistovi nedá nezastarieť... :) wabt , na jednej strane píšeš “Je náš, je stvorený na náš obraz...” čo chápem tak, že je výplodom ľudského ducha, na druhej strane tvrdíš “Beh sveta, vesmíru určuje On”. Vnímam v týchto dvoch vyjadreniach zásadný rozpor. S prvým (v interpretácii, ktorú som uviedol) súhlasím, s druhým nie...

     Ak pre účely tejto (po)lemiky :) prijmem predpoklad, že Boh jestvuje, potom sa pýtam: z čoho plynie tvrdenie “(Boh) Je láska, lebo iné ani nemôže byť.”?

Prečo by Boh nemohol byť aj niečím iným než láska? A ďalej, môže vari človek o Bohu robiť akékoľvek absolútne súdy???

     “Iba zvieratá žijú bez Boha” ... z čoho to plynie? Nie sú vari zvieratá, rastliny a všetko živé tiež jeho výtvorom, jeho dielom, nevdýchol im tiež život?  Sú vari všetky živé tvory (s výnimkou človeka) len na úrovni neživých vecí?  Načo im teda Boh vdýchol život, ak nemajú aj dušu, i keď menej rozvinutú než človek? mia, píšeš, že “aj naše osudy riadi..“... kam sa teda podela slobodná vôľa, ktorú nám dal a pre ktorú sme boli vyhnaní z raja s biľagom dedičného hriechu???

mia09 október, 2006 13:48 - hogo , nemaj mi to za zlé, ale nebudem rozvíjať diskusiu na túto tému s ateistom..:) môj názor na to z minulosti iste poznáš :) viera je osobná vec každého, aj tu som iba vyjadrila súhlas s wabt om i pochybnosť o jednej vete.. nič viac..

hogo 09 október, 2006 14:09 - mia, rešpektujem tvoje rozhodnutie, no je mi ho ľúto, mohli sme si tu pekne popolemizovať (keď už ku mne na blog polemizovať nechodíš... ;(). Veď ja som taký holubičí ateista :), mne nejde o to, aby som ti vieru vyvracal, bral či znevažoval. Len by som rád isté veci (aj v prístupe veriacich k viere a v ich predstavách o Bohu) lepšie pochopil... nič viac... :)

wabt 09 október, 2006 14:34 - hogo , rozdiel je v tom, že ja sa nebijem za svoj názor, ja na seba nechám pôsobiť aj tvoj, platí to, čo som už povedal, nesporím sa o ateizmus, len sa zamýšľam nad svetom, vesmírom, nad vecami, ktoré často nie je možné dokázať, ani vyvrátiť.

     Správne si pochopil, že v mojej úvahe je skrytý rozpor. Nešlo mi o jednoznačné tvrdenia, dalo by sa len povedať, že myslím a kto myslí, má aj pochybnosti. Vieš, že o viere niet diskusií, tá je každého vnútorným presvedčením a netreba ju dokazovať.

     Beh sveta a vesmíru určuje On... Kto je to? Boh, alebo súbor prírodných zákonov, ktoré ustanovil, alebo nejako vznikli. Nejako vzniknúť museli, vnikli z narušenia rovnováhy tak, aby ju znova dosiahli?         Nemôžeš slová mojej úvahy brať tak úzko a jednoznačne. Chápem, že tvoj postoj je jednoznačný, si ateista (ako si sa vyjadril). Je to tvoje presvedčenie, ja také nemám.

     Ak príjmeme predpoklad, že Boh existuje, je to pojem a môžem si ho naplniť svojou predstavou, a nikto nám ju nevyvráti, lebo to sa nedá (dokázať, ani vyvrátiť, je to v oblasti viery). Tak prečo v pojme Boh nemôžem vidieť dobro a lásku (aj niečo iné...)? Prečo nemôžem veriť, že dobro a láska ma privedú k ďalším dobrým veciam?

     Človek nerobí súdy o Bohu, súdi iba svoje vlastné predstavy a ňom. O zvieratách, to som iba domýšľal, lebo mi nie je známe, že by zvieratá podobne ako ľudia mali svoju ideológiu, svoju filozofiu stvárnenú v nami viditeľných prejavoch. To neznamená, že nemajú dušu, duša je o prejavoch života. Tu naozaj narazíš na rozpor, o ktorom som hovoril... (...stvorený na náš obraz). Duša ešte neznamená uvedomenie si Boha (dušu máš aj keď si ateista, dúfam...).

    Všetky tvory, všetky veci majú toho istého autora, pochádzajú z toho istého okamihu času (big-beng? a evolúcia...). Slobodná vôla nám bola daná, resp. máme ju, ale fakt je, že má ohraničenia okolnosťami, prostredím, energiou, spoločnosťou, autocenzúrou (svedomím, morálkou, výchovou) atď. Vieme kto, alebo čo riadi pohyby planét, vznik nových hviezd, ich zánik? Príroda, jej zákony... Dobre a tie sa kde vzali? Nechcel som polemiku na náboženských základoch, chcel som sa iba zamyslieť nad svojimi predstavami.

hogo 09 október, 2006 15:33 - wabt , tvoje zamyslenie v samotnom texte na blogu i v tomto komentári je zaujímavé a podnetné, a nebolo/nie je mojou ambíciou ti v ňom niečo vyvracať. Išlo/ide mi skôr o proces približovania sa k pravde. Ak v zamyslení vidím tvrdenie a neviem nič o jeho zdrojoch, jednoducho ma zaujíma, o čo sa to tvrdenie opiera ("Je láska, lebo iné ani nemôže byť."). Nič viac, nič menej... :)

elisabeth 09 október, 2006 16:34 - hogo : Definícia "vyššieho bytia" ako láskavého je veľmi trefná. Totiž nenávistná "vyššia bytosť" by mala možnosť ľudské pokolenie vyhubiť - tak ako my hubíme tvory.....čiže jej vzťah k nám musí byť pozitívny - dávajúci...

hogo 09 október, 2006 16:53 - elisabeth, smrteľnosť možno považovať za pokus o hubenie (ktorému živé tvory vzdorujú plodením ďalších generácií) a „vyššiu bytosť“, ktorá nám ju dala do vienka, možno považovať za nenávistnú... čiže jej vzťah k nám za negatívny - trestajúci...

wabt 09 október, 2006 17:02 - hogo, ak môžem reagovať, plodenie (množenie) je spôsob prežitia, je to len technológia, ktorá zároveň prináša nutné zlepšenia, to nie je hubenie, smrť je zákonitá len po odovzdaní informácií pokračovateľom, keď už je život zabezpečený...

hogo 09 október, 2006 17:21 - wabt, nevravím, že hubením je plodenie (množenie), ale smrteľnosť. A že plodenie je technológia, ktorá prináša nutné zlepšenia? Áno, lenže je to technológia evolúcie, nie Boha. Podľa kreacionistickej koncepcie vzniku života Boh stvoril človeka na svoj obraz, tzn. stvoril ho viac-menej dokonalého a nejaké zlepšenia by veru nutné nemali byť... kto by si trúfol opravovať božie dielo?

Vravíš, že smrť je zákonitá len po odovzdaní informácií pokračovateľom? A čo smrť nemluvniat a nedospelých detí?

vzduch09 október, 2006 18:50 - Táto debata má aj pointu?

wabt 09 október, 2006 19:03 - vzduch, sám si to zapointoval.

vzduch09 október, 2006 19:15 - :-)

hogo 10 október, 2006 07:19 - vzduch, štandardne vecný príspevok. ;)

elisabeth 10 október, 2006 16:13 - hogo : plodenie bez zániku by bolo nelogické - príroda nepozná taký variant a keďže chápanie vyššej bytosti vychádza z ľudského chápania prírody, tento argument nie je dobrý. Ak niečo vznikne, musí to logicky aj zanikať. vzduch - teokratické diskusie sa zdajú veľa ľuďom bez pointy, preto sa do nich nezapájajú.

hogo 10 október, 2006 17:34 - elisabeth , logika, podľa ktorej "ak niečo vznikne, musí to aj zaniknúť", je logika empirickej skúsenosti smrteľných bytostí žijúcich v ohraničenom priestore. Platí takáto logika aj tvárou v tvár večnosti, nekonečnu, nesmrteľnosti? Dá sa pre také tvrdenie získať alebo z niečoho odvodiť nejaký vierohodný dôkaz?

elisabeth 10 október, 2006 18:13 - hogo - nesmrteľnosť, večnosť, nekonečno sú tie pravé výrazy viery v niečo vyššie ako je empirická skúsenosť smrteľníka s okolitým kolobehom vzniku a zániku. Tam, kde konči tento druh logiky začína viera.

    Vierohodný dôkaz podľa mňa viera mať nemôže. Potom to už totiž nie je viera, lebo keď viem, ako prečo atď, už tomu nemusím veriť - môžem to vedieť, odvodiť si to, získať dôkaz.

hogo 10 október, 2006 18:30 - elisabeth , nežiadal som o dôkaz viery, ale o dôkaz tvrdenia "ak niečo vznikne, musí to aj zaniknúť"... No sťahujem túto otázku, odpoveď na ňu vari ani nie je až tak zásadná, ďakujem za výmenu názorov a prajem pekný večer. :)

 

Aj takéto a podobné diskusie sa viedli na internete nedávno (pred takmer dvadsiatymi rokmi), čo je z hľadiska súčasnosti (2025) neuveriteľné...

Vojny

Ľudská história je bohatá na vojny. Vojny nutné na prežitie, vojny na získavanie nových území, národov, otrokov, alebo len tak ako pokračovanie politiky... Najprv sa bojovalo systémom „muž proti mužovi” (neskôr kôň proti koňovi a rytieri i kone sa chránili brnením). Pri "moderných" veľkých vojnách bojovali armády vojakov proti armádam vojakov. Utvorila sa frontová línia, bojovalo sa zo zákopu proti zákopu. Potom prišli na rad tanky a iná technika, bol to tank proti tanku, kanón proti kanónu, lietadlo proti lietadlu. Umierali vojaci a v zázemí strádala ekonomika chorá preorientovaním na výrobu zbraní. A múzy mlčali. 

Dnes síce existuje akási frontová línia, ale bojuje sa aj bez nej, zo zázemia do zázemia... Vojaci sú v maximálnom bezpečí ako operátori "dronov" a bezpilotných lietadiel (pilotov by bolo škoda). Aj rakety lietajú ako bomby. Vojaci útočia z bezpečia krytov na ciele ďaleko za frontovou líniou. Aj tí na línii sú dokonale vystrojení, hádam majú aj nepriestrelné vesty. Do vojny sú zapojené "obranné" ekonomiky všetkých zúčastnených. Do "práce" vojakov sú zapojené všetky pozemné aj vesmírne technické prostriedky. Vojenská technika sa najlepšie overuje v praxi, teda vojna je súčasťou "inovácií" a v tom je riziko technického pokroku. Doma (si myslíme, že) sme v bezpečí, kým niekoho kdesi nenapadne, že môže beztrestne potrestať aj nevinných... Niektorí už vraj majú pripravené podzemné kryty so zásobami na prežitie...

Keď hovoríme o vojnách, treba spomenúť aj ich nedávne a súčasné formy. Pamätáme si ešte "studenú" vojnu, v ktorej nepadlo veľa výstrelov, ale boj medzi ekonomickými sústavami bol tvrdý a nezmieriteľný. Okrem toho existoval tzv. "tretí svet", ktorý sa učil od "vyspelých civilizácií". Najnovším vynálezom je tzv. "hybridná" vojna, ktorá môže byť aj zástupná. Bohvie čo je to, alebo je to všetko, čo nám napadne. Často sa o tom hovorí, napríklad aj vo Wikipédii:

(stručne) "Hybridná vojna je vo vojenskej stratégii zmes konvenčnej vojny, nekonvenčnej vojny a kybernetickej vojny..."  

Hurá, máme počítače, techniku, ale aj vesmír...  

Podľa tejto definície je "hybridná vojna" akýsi vojnový "voľný štýl". V športe dáva voľný štýl zápasníkovi takmer úplnú voľnosť záberov, v hybridnej vojne, zdá sa, nie sú žiadne obmedzenia. 

Úplne nakoniec spomeniem, že sú aj vojny "svetové", ale aj lokálne, obmedzené, neobmedzený terorizmus a iné špeciálne vojenské operácie, ale v lepšom prípade to môže byť aj vojna diplomatov. Len nukleárnu vojnu by som do zoznamu vojen nezaradil, aj keď v tej poslednej (?) svetovej bola trochu naznačená.      

Ako pointu na záver dávam (aby bola sranda) výrok Vlada Javorského z blogu: 

-    Nespomínam si, žeby za ostatných sto rokov skrachovala nejaká zbrojárska firma. 

p.s. Všetko tu je len laická úvaha pozorovateľa sveta a ľudstva. Riaďte sa v živote vlastnými vedomosťami a skúsenosťami... ale pozor na zdroje informácií.

 

Jedenáste okná

"Pri tvorbe nového se netreba báť chýb,
lebo sú súčasťou učenia a rastu."(FB)

Zažil som "na vlastnej koži" operačné systémy od MS DOS po Windows s rôznymi číslami až po súčasnú jedenástku. Verzia 3.11. bola zvláštnosť, ale v praxi skoro na nič. Sympatický bol Windows 95, aj trochu pozmenený Windows 98. Windows Me som vynechal a neujal sa. XP z roku 2001 bol (mojou) hviezdou a bolo ťažké sa s ním rozlúčiť. Vistu z roku 2006 som vynechal, podobne ako mnoho iných užívateľov, neujal sa.  Windows 7 z roku 2009 opäť zažiaril, škoda bolo z neho odísť. Windows 8 a 8.1 som mal na laptope, nahradila ho desiatka, s ňou je to lepšie, ale už je oznámené, že skončí. S  tým skončením "podpory" je to paradoxné, užívateľ (ja) sa teší, že už nebude zdržiavaný neustálymi "vylepšovaním", hoc aj za cenu istého bezpečnostného rizika. 

Na aktuálnom hlavnom stroji (bolo ich niekoľko) som si Windows 10 z roku 2015, ani neviem prečo, vymenil za jedenástku. Škoda bolo desiatky, aj pivo 10 som mal najradšej...

Windows 11 je potvrdením fenoménu "vylepšovania". Človek si kúpi produkt, ale bez obligátnej dvojročnej záruky, potom mu ho stále za chodu opravujú... Ale aj v kúpe systému sa to trochu (podstatne) zmenilo, už si nekupujeme program na doživotie, ale na rok a  každý rok znovu. V podstate ide o prenájom. Konšpiračné teórie hovoria, že tak to bude v budúcnosti so všetkým... Ale kto by veril konšpiráciám? 

Užívateľ systému si na daný produkt (dá sa to ešte nazývať produktom?) zvykne, zopár vecí (možno maličkostí, ale príjemných) sa dostane do mechanickej pamäti a potom sa to pri prechode na "lepší" (možno) systém zmení, zakáže alebo nahradí niečím iným. Zmení sa idea a zmeny sa nedajú vrátiť späť. Niekedy len s pomocou externých utilít, ale len dočasu. Niekedy sa to staré vráti po čase späť, ako sa vracajú staré dobré časy... 

Niečo o kultúre

Ide mi tak trochu o kultúru filmovú, nie o Studenkovú a podobne... Nedávno som videl český film "Duše jako kaviár"  z roku 2004 (ocenenie: Český lev 2004). Tešil som sa, že uvidím niečo pohodové, ale akustická realita filmu vytvorila pravý opak. Z akéhosi neznámeho dôvodu bol zvuk dialógov trvale podfarbený akoby ruchom ulice a značne to rušilo očakávanú pohodu. Viete si predstaviť, že točíte film s reálnym zvukom v byte na prízemí na rušnej ulici a máte pritom otvorené okno? Stále rovnaký ruch, či v byte, vonku, alebo v aute?

Trailer si radšej nepúšťajte, ten je od toho (asi z reklamných dôvodov) očistený. Možno som zaostalý, alebo je to len tým, že si ešte pamätám (aj zvukovo) kvalitné filmy z minulosti a české komédie boli pojmom...

Berte toto ako jeden z diskusných príspevkov v hodnotení na CSFD o aspekte, ktorý tam nikto nespomenul, lebo pôsobí na diváka "podprahovo", ale masívne: "Typický český naprosto podprůměrný film o vztazích... prý komedie!"

Papierové noviny

 Z akéhosi chvíľkového rozmaru som si kúpil papierové noviny. Nebudem ich menovať, aj tak sú si všetky podobné ako vajce vajcu. Priznávam, neprečítal som ich celé, lebo ma v nich nič nezaujalo a čas čakania v čakárni sa minul pomerne rýchlo. Najlepšie hodnotím tri (možno staré) vtipy, tie boli (sú) fajnové.

Takže, ako by vyzeral dnešný vtip za stovku?

1. Slobodní muži túžia po peknej, múdrej, láskavej, nežnej a starostlivej žene. Ženatí tiež.

2. Moderný Móricko príde k lekárovi a ten mu prikazuje aby sa vyzliekol.  
  - Celkom?
  - Áno.
  - Aj mobil?

3. U zubára.
    - Pán doktor, ja sa strašne bojím plombovania zubov, že by som radšej rodila.
    - No tak si to rýchlo rozmyslite, lebo práve nastavujem kreslo.

Na záver už len stručne:

Noviny majú 24 strán, celostránková reklama je len na troch. Čo zaujímavé je na ostatných 21 stranách, okrem vtipov, krížovky a sudoku netuším, ale to čo hocikde inde nenájdete, je na strane 11:

Komédia (plná) omylov

Najkrajšia Shakespearova divadelná hra je tá,  ktorá má slovo komédia priamo v názve. V živote to býva trochu inak, najväčšie komédie sa tvária ako vážne drámy, ale aj tak bývajú plné omylov. Najmä v "kohúťom" zápase medzi vládou a opozíciou to často tak býva. Nie, nechcem písať o politike, to by som si tu nedovolil... Len by som rád spomenul komédiu, ktorá sa odohráva každodenne, najmä v diskusiách, hlavne na sociálnych sieťach. 

Keď niekto pridáva svoj hlas k "vychytenej" skupine  každodenne a nemá vlastný názor, ani nové argumenty, len tie prevzaté, možno to nazvať aj "oportunizmom" (pasívne, bezzásadové prispôsobovanie sa okolnostiam, nedodržanie zásad v prospech okamžitých výhod).

Tie výhody sú však vždy diskutabilné, ale také pritakávanie autora teší, lebo sa cíti silnejší ako člen "hlavného" prúdu. 

Diskusný príspevok je dôležitým nástrojom na vyjadrenie názoru, zapojenie sa do debaty alebo prezentáciu argumentov k určitej téme.

Takzvané "diskusné príspevky", ktoré sú bez argumentov, sa teda technicky ani nedajú považovať za diskusné, je to možno len hlas do zvláštnej ankety. Ako keď sa niekto zasmeje na nepodarenom vtipe a ďalší sa k nemu pridajú, aby nevzbudili pozornosť, že nepochopili pointu...

"Uistite sa, že vaše argumenty sú jasné, logické a dobre podložené."

Nakoniec sa odvolám na názor niekoho iného, lebo sa mi páči: "Mať vlastný názor je povinná vlastnosť človeka. Ak osoba nemá takýto názor, ak sú všetky jej závery založené na orgánoch tretích strán alebo všeobecne akceptovaných bludoch, potom táto osoba nie je osobou."

"Kde je málo slov, tam majú váhu." (William Shakespeare)

A to je koniec, alebo aj inak povedané... 

PS: Zamlčal som pointu: všeobecná diskusia o novej hudobnej úprave našej hymny...

Kapor bezšupinatý

Bol som pre vianočného kapra a je to riadny kus. Váži (vážil) presne 4 kilá..Vianočný čas je u nás taký. Všetky škatule sú už plné pečených sladkostí aj slaných dobrôt. To je prítomný čas. Aký bude budúci? Hneď po Novom roku budem vypasený ako ten vianočný kapor...

Sú však aj isté všeobecné náznaky (a kto počúva reklamy vie), že všetky ceny sú fajn a idú dolu vodou (v reklamách). Trochu iné je to v ozajstnom obchode aj s účtami, ktoré treba platiť každý mesiac pravidelne a načas. Ozval sa môj poskytovateľ internetu, že od nového roku budem platiť dvakrát viac. Vraj sa zvýšila DPH. Telefónny paušál mi tiež zvýšili, lebo DPH. O poisťovni ani nehovorím, oni sa vykašlali na DPH a išli asi o 50 % vyššie ako vlani. 

Hlavne, že budeme zdraví a doktorov nebudeme zamestnávať a keď náhodou, už sa budú na nás usmievať. Želám všetkým náhodným (aj tým dvom stálym) čitateľom Wabovín príjemné prežitie Vianoc a v Novom i celom roku 2025 so šťastím zníženú DPH.

                                                         

 

Diskusia?

 Diskusia k článku o politike na istom známom blogu (ale inde to nie je o nič lepšie, ani krajšie). Nie je to kópia diskusie, len malé zhodnotenie typických príspevkov...

- (dan) autorovi vyčíta, že obhajuje "nacionalistu, extrémistu a antivaxera” a zároveň ho zaraďuje do istej nenávidenej skupiny, teda osobný útok bez argumentov.
    - (dpu) pripája sa k (dan) a obvinenie autora rozširuje o to, že je narkoman.
        - (dan) rozvíja myšlienku z príspevku (dpu)
- (dfv)  pridáva sa konšpiračne k predchádzajúcim.
    - (dde) diskutuje k danej téme, rozvíja myšlienku, ale v závere sa ironicky usmieva.
        - (dšt) sa pýta (dde) ako to myslí?
- (dan) rozširuje zoznam nadávok a cíti sa urazený, že on v tej skupine nie je.
- (dmi) opäť zaškatuľkovaná invektíva voči autorovi článku.
    - (dpu) filozofujúca poznámka o dočasnosti ľudského bytia.
- (dza) rozširuje a ilustruje invektívu voči autorovi pomocou akéhosi obrázku a že sme v r...
    - (dpu) súhlasi so (dza).
        - (dza) si povzdychne OMG (Oh môj bože).
- (dmi) apeluje na slobodu prejavu, názoru, vyzýva na vyjadrenie.
    - (dpu) opakovanie invektív voči autorovi.
        - (dag) ironické zdôraznenie myšlienok diskutujúcich, ale so zakomponovaním istých politických strán do kontextu.
            - (dšp) „láme palicu” nad predchádzajúcim diskutérom.
- (dra) časť príspevku doslova: „+++++” a vyjadruje sa k téme s pozitívnym hodnotením myšlienky v článku.
    - (dag) sa nedá, ale k veci tvrdí, že je to zbytočné a samozrejme, pridá aj slovné útoky na určené osoby v istej skupine.
        - (dza) chváli (dag)
- (dšp) zapája do úvah istého speváka, ktorý kazí mládež. a nikto sa o to nestará.
    - (dto) toho speváka platí štát, alebo je to jeho biznis? Pýta sa ďalší. Ale (dšp) hneď radí k istej politickej strane.  
        - (dza) všetkých označil za narkomanov.
            - (dšp) ironizuje (dza)
- (dpa) vyčíta všetkým dvojaký meter (a v tom má asi pravdu)

Štatistika: celkom 24 diskusných príspevkov (otázne je, či je to naozaj diskusia). Z toho pozitívne hodnotenia, alebo čiastočne pozitívne a k veci celkom 4. Zvyšok sú nenávistné osočovania autora článku, alebo aj útoky navzájom medzi sebou (viac ako 80% nenávisti a osočovania) .  

    Toto hodnotenie sa netýka žiadneho skutočného diskusného fóra, ani žiadnych diskutujúcich. Zobrazuje len môj všeobecný dojem z diskusií pod článkami o politike. Označenie diskutujúcich v zátvorke je len pre orientáciu v texte.

Povedz mi, čo čítaš

 Nedávno som, po dlhom čase, stretol bývalého kolegu z práce a zaspomínali sme na staré časy. Prišla reč aj na súčasnú situáciu na našom bývalom pracovisku. Nemal som v úmysle načrieť do politiky, ale on zaviedol reč aj na túto šikmú rovinu... Ostal som v pozícii poslucháča, lebo viem, ako je naša spoločnosť rozdelená a dobré vzťahy z minulosti netreba kaziť. Prečo je to tak? On je spokojný so stavom jeho vecí, ale názor si tvorí (asi) podľa novín. Aj ja som (relatívne) spokojný. Z jeho postojov mi však bolo jasné, že číta iné noviny ako ja, ale inak si rozumieme.

Namiesto pointy len malé zamyslenie po sledovaní TV relácie s humorom rokov dávno minulých (Silvester)... Nájdite dva rozdiely medzi vtedy a dnes. 

- Vtedy sa humoristi tvárili vážne (lebo robiť humor, to nie je sranda) a diváci sa zabávali, smiali, prípadne aj tlieskali (napríklad slávne silvestrovské programy, ale aj  L+S a pod.).

- Dnes sa zabávajú hlavne humoristi (tiež herci a pod., napr. taká "partička") a diváci robia "hluk", prípadne aj zatlieskajú (sú za to platení), ale hlavne sa zabávajú herci, preto sa im v súčasnosti hovorí "zabávači".

Dotkol som sa hviezd

Hviezdami voláme tie objekty, ktoré žiaria vysoko na nebi a sú pre nás obyčajných pozemšťanov nedosiahnuteľné. Niektoré sa však na svojej dráhe ocitnú aj v našej blízkosti, alebo sa obyčajný človek povznesie na ich úroveň (vo fantázii, duchovne). Moje hviezdy som stretával vždy náhodne a náhodám vďačím za všetky tie vzácne stretnutia. K niektorým sa môžem vracať cez svoj archív spomienok. Pamätám si na stretnutia, s mojimi hviezdami, ale zväčša je to jednostranné, ja ich mám v pamäti a oni ostávajú v blaženej nevedomosti o stretnutí so mnou.

1958 - Bol som na premiére filmu Túžba (Vojtech Jasný, Jana Brejchová). Bol to debut Vojtecha Jasného v oblasti celovečerných filmov, originálny názov filmu bol "Touha". Bratislavská premiéra bola v kine Slovan (ak sa nemýlim), neskôr to bolo divadlo West a teraz už neviem, dávno som tam nebol. Prítomní boli herci aj režisér Vojtech Jasný. Pamätám si dobre na Janu Brejchovú, to bola dlho naša hviezda. Pred filmom bol, ako to bolo vtedy zvykom, kultúrny program. Zaujal ma najmä dynamický prednes Wolkrovej básne "Balada o očích topičových" „... Antoníne, topiči elektrárenský, do kotle přilož!“ hrmelo z pódia.

Jozef Banáš, spisovateľ, od ktorého som prečítal niekoľko kníh, bol na besede o svojich knihách v kúpeloch Dudince. Veľmi zaujímavé rozprávanie, kúpili sme si na pľaci 4 jeho knihy. V diskusii som reklamoval, že nespomenul svoju zbierku poézie. Priznal sa, že na ňu zabudol... Potom, po niekoľkých mojich recenziách jeho kníh, sme sa stretli párkrát, aj s Adelou raz na výstave keramiky jeho manželky. Posledné stretnutie bolo v kaviarni divadla Štúdio L+S, ktoré dopadlo trochu "nepredvídane".     

Fotograf Juraj Bartoš mal zaujímavú výstavu svojich fotografií (2009/09/18) v Bratislave, tam som mal príležitosť stretnúť sa so Stanislavom Štepkom, Magdou Vašáryovou a ekológom Mikulášom Hubom a ďalšími. Zaujímavé fotografie z minulosti. Všetkých pozdravujem.

So vzácnou pani fotografkou som sa stretol ešte raz v Bibiane.

Fantastické bolo stretnutie s Radimom Uzlom v Karlových Varoch. Naša skupinka stretla skupinku s Radimom a keďže sme sa poznali (jednostranne z TV relácií), pozdravil som ho a vznikol z toho krátky príjemný rozhovor. Úžasný človek, bral to úplne prirodzene.  Ostávajú spomienky na vzácnych ľudí...      

- 

Básnici

Slová sú len slabou napodobeninou myšlienok... Báseň, to sú rýmy, pred ktoré sa naskladajú myšlienky a emócie, alebo len ďalšie slová... Moderná báseň - myšlienky, emócie, alebo len slová, ktoré sa sem tam okorenia rýmom, alebo aj nie...

Lucia je známa z facebooku, ale aj na iných platformách a je literárne, aj poeticky aktívna. Nedávno ma zaujala jej báseň, skúsim ju rozobrať. Teda tú báseň, nie Luciu. Kedysi na základnej škole nás nútili "rozoberať" básne a iné literárne útvary "Čo chcel básnik povedať?". Dnes sa to už asi nevyžaduje, lebo školy prešli mnohonásobnými reformami s cieľom, aby sa deti učili len to čo chcú, veď načo by bol budúcim dospelým všeobecný rozhľad, keď od malička majú v rukách mobily? A google za ušami. Ale o tom som tu nechcel...

O básňach a o básnikoch som tu už párkrát písal (najmenej 6x), takže toto nie je nič výnimočné, môžem byť stručný, aj keď básnici sú rôzni a každý je iný. Nie som odborník na poéziu, som len čitateľ, ktorý (občas) číta s porozumením. Básnici bývajú aj profesionáli, ale to je extra trieda, napriek tomu sa mi z času na čas podarí objaviť perly ducha aj tu dolu medzi ľuďmi. Nedávno ma teda zaujala báseň Lucie "Nehovor mi to".

Nehovor mi to.
Nič mi nehovor, nechcem slová.
Iba ma drž.
Tma sa vypnúť nedá,
musíš zažať svetlo.
A všetko v tej tme je jedno.
Objatie láska teplo
nesmie žiť iba v hlave.
Nikto úplne sám
nemôže cítiť nádej,
ktorú stvoria  iba dvaja,
sama so sebou som sa už o tom
rozprávala.
Teraz zažni.
Nechcem slová.
Nehovor mi nič.
Nakresli do tmy dvere.
A zober ma tam, kde všetko zabudneme.

Slová sú nič proti dotykom a málo je mať lásku v hlave... Lucia sa nehrá s rýmami, všetko dáva ako fluidum do hlavy vnímavého čitateľa. Apollinaire by mal radosť ("... vo svojich básňach zrušil starú kompozíciu básne založenú na logickom rozvíjaní obrazu, či myšlienky a objavil kompozíciu novú, založenú na voľnom prúde vedomia, bez prechodu a často bez zjavného logického sledu nesúvislé prvky, pocity, úvahy, spomienky."...  M. Raymond)

Na danú tému zacitujem príležitostne ešte niečo majstrovské z Milana Rúfusa:

Láska sa noci nebojí.
Svietia jej hviezdne roje.
A v nepokojnom pokoji
verne si koná svoje. 

Benjamín Škreko je básnik, ako sa u nás hovorí, "par excellence", majster rýmov a excelentných myšlienkových pochodov, o tom niet pochýb. Zaujala ma ukážka z jeho nedávneho fb statusu:  

Aspoň veršom.

Po duši krásne spiacej ženy
perlivé tečie potokmi.
Zobuď sa, láska, odomkni,
omamný mok aj vo mne pení
a prvý lúč ho krášli zlatom!
Nikdy som nebol najsmelší,
nuž ti ním aspoň vo verši
premieňam na cit každý atóm.

Jedným slovom nádherné vyznanie mimo akýchkoľvek klišé, čistá básnická radosť.

Do tretice spomeniem ešte jedného nášho súčasníka, básnika a spisovateľa Antona Pižurného. Písal som o jeho Pandorinej skrinke a možno si čoskoro od neho prečítam aj nejakú povesť. 

DOTYK S NEKONEČNOM

Nežime len vo svojej
materiálnej
virtuálnej realite
a pocítime v každom okamihu
 večnosť.
A iba tak
sa môžeme stať
nesmrteľnými...

 Moje básnické pokusy, ak dovolíte, radšej zamlčím...

Cesty za zdravím

Nedávno som absolvoval krátky rozhovor so susedom na priedomí. Bol si zafajčiť (lebo je ešte mladý). Ja som dal definitívnu bodku za fajčením v deň svojich 40. narodenín a dobre som urobil. Mohlo to byť aj skôr, mal som dvakrát výpadok z fajčenia, že som nefajčil celý rok, ale vrátiť sa k tomu bolo (v tom čase) veľmi ľahké. Dnešné (parné) elektronické cigarety, to je niečo strašne škaredé. Mne to pripadá, ako by sa fajčiar vrátil do čias parných lokomotív.

Na úvod som zašiel príliš ďaleko do histórie. Náš sused našťastie nefajčí tie moderné chemické vyvíjače pary, ale klasické cigarety. Neviem, akú značku, ale to už ani nechcem vedieť. Na zábradlí má špeciálny popolník, ktorý je stále plný. Pozitívom je, že nefajčí doma (ako my, kedysi), ale na čerstvom vzduchu pred domom (a čo zelený údel?). Aj tak sa trochu čudujem, keďže je zdravotník a dokonca pracuje v  RZP (112). Debatovali sme len krátko, lebo sa ponáhľal na nočnú. Aktuálne zdravotnícke problémy sme nerozoberali, aj tak to vždy skončí na zvýšení platov a všetko je jasné.

Moje skúsenosti s lekármi, aj so sestričkami a vôbec so zdravotníckymi zariadeniami sú na 99 % pozitívne. Dokonca si rád posedím aj v čakárňach u lekárov, tam sa dajú zbierať zaujímavé námety na krátke poviedky, alebo len tak na uvažovanie o živote. Pre môjho suseda zdravotníka som vybral z wabovín zopár starších článkov o doktorských čakárňach, o lekároch, sestričkách a podobne:  

Kladivo na virózu  (2008)
S príchodom voľných dní prišla na mňa viróza. Ohlasovala sa miernymi príznakmi už v práci, ale včera vrcholila. Povedal som si, že potrebujem pokoj a teplý čaj s energetickými prísadami, tak som si vzal voľno aj na piatok a kurírujem sa...

3 plus jeden  (2007)
Čože je to päťdesiatka... Spievaval si kedysi F. K. Veselý. Niekedy si človek vypočuje aj to, čo nechce. Čakal som dnes u lekára, keď sa spoza rohu ozvalo hlasné zvítanie dvoch starých známych. Cestovali spolu v autobuse, ale spoznali sa až v čakárni, tak si vymieňali dojmy zo stretnutia...

Kontrola  (2012)
Bol som u doktora, veď každý tam raz musí. Nebol to obyčajný lekár, ale špecialista. Keď prišla reč na poisťovňu, upozornil ma, že v prípade zmeny špecialistu sa najprv musím od neho odhlásiť. Nerátam so zmenou, veď ani nemám dôvod, má sympatickú mladú sestričku, tak prečo pokúšať osud. Pravdou je, že som sa zatiaľ nepreukázal žiadnou pozornosťou a napriek tomu ma majú radi. Teda aspoň tá sestra, dúfam...

Všedný deň  (2009)
A je to tu, konečne začínajú všedné dni. Už ma nerozhádže ani voľba prezidenta, lebo mi je to všetko jedno, zapovedal som sa, že sa už s nikým nebudem hádať, ktorý kandidát je lepší, alebo krajší (vsjo jásno, načem bukvy?). Nebudem už robiť pozitívnu propagáciu žiadnemu z nich, taký pozitivista neexistuje...

Extrakcia  (2009)
Práve som si prečítal článok istého zubára z Austrálie, ktorý tvrdí, že zuby si treba umývať hneď po každom jedle, aspoň 3 - 4 minúty a po umytí (čistení) nevyplachovať vodou. Skúsil som si predstaviť, život bez chuti z jedla počas siesty, bez tých odložených zbytkov mäsa na špici špáradla, ale zároveň som si predstavil aj toho človeka, povolaním čistič zubov a húfy zubných lekárov a dentistov, žijúcich na hranici chudoby...

Experimentálny dôkaz  (2009)
Ráno som bol v nemocnici na preventívnej prehliadke, ale do 14-tej hodiny som sa k svojej lekárke nedostal. Nakoniec vyšla sestra, že doktorka je už unavená a končí, ale že príde jej syn, ktorý je tiež lekár a bude pokračovať on. Tak som čakal ďalej, až kým ma doktor nezavolal. Zvláštne bolo, že to bol urológ a všetci mu hovorili súdruh doktor...

Nová Sieťovka

Alias Sieťovky je "(pôvodne) nultý slovenský internetový magazín", na ktorom sa aktívne podieľal aj Jaro Filip a existuje od  15.1.1997. Od 11.7.2000 bola stránka hibernovaná, ale teraz, zdá sa, že naberá druhý dych. Sieťovka vraj nie je blog,  lebo články na nej publikované sú často „na objednávku“ a publikované len správcom domény. Chce to byť od začiatku internetový magazín. Správcom a vlastníkom domény je Róbert Dyda, a to je známe meno aj zo začiatkov blogovania na blogu.sme. Všimol som si, že viacero nových článkov napísal Milan Buno, väčšinou o nových knihách. Držím im palce. Sieťovku som objavil iba dnes, tak ešte nie som celkom zorientovaný.

Waboviny sú charakterovo "čistý blog", takmer súkromný na doméne "blogger.com", správcom a prispievateľom som sám, aj keď sa občas vyskytne výnimka a som ochotný spolupracovať, nemám veľa ponúk. Waboviny začínali v auguste 2006, to znamená, že "nultý slovenský magazín" bol pre mňa akýmsi internetovým vzorom. Napriek všetkému waboviny nevynechali ani jeden rok, ku dnešnému dňu tu je celkom 1206 článkov, ktoré sú tak trochu kronikou doby, ktorú žijeme. Články sú o všedných dňoch skoro denník, ale sú v nich aj recenzie kníh, filmov, a zamyslenia o "veľkých" udalostiach sveta a Slovenska. Len tej obyčajne politike, ktorá vždy niekomu "straní" sa cielene vyhýbam.

Boli časy, keď pod mojimi článkami bývala podnetná diskusia. Časy sa však trochu zmenili, vyprchal mladícky elán. Ak sa tu však moji bývalí diskutujúci, aj podobní blogeri po rokoch objavia, budem rád. Spomienkový optimizmus je dobrá vec. 

Sieťovka

 

Retro

„Retro štýl je napodobňujúci alebo vedome odvodený
zo životných štýlov, trendov, alebo umeleckých foriem
minulosti, vrátane hudby, módy, alebo postojov.”
(wikipédia)

 

Dali sme si polhodinku "retra" z oblasti hudby. V tajnom zákutí starého HD som našiel prepis ešte starších hudobných nahrávok, z ktorých niektoré pamätajú aj kazetový magnetofón. Z toho je jasné, že označenie "retro" majú zaslúžene. 

 

Nájde sa tam viac ako 300 titulov, na ilustráciu zopár známych:

Tom Jones, Backstreet Boys, Walking On Broken Glass, Tina Turner, Medulienka, Evita, Jezebel, Winnetou, Země Antilop, Večerný zvon, Discopribeh, Secret Garden, Milovanie v daždi, Po schodoch, Equinoxe, Tlaková níž, Prečo sa máme rozísť, Milan Lasica, Plesový marš, Mamma Mia, Ave Maria, Beethoven pre Elišku, Boney_M, Improvizace (moravska Afrika), Klub dôchodcov oslavuje, Serenade No. 13 in G-Dur K525, Shania Twain, Vomdráčková, Gudeamus...

Pointa je v niečom inom, toto sme si prehrávali na novom miniatúrnom zariadení "Music Player" (MK-311) (z čínskeho obchodu), ktoré tiež patrí do kategórie "retro", aj keď jeho reprodukcia hudby je neobvykle kvalitná. Bolo veľmi príjemné vypočuť si po mnohých rokoch skladby, ktoré nás kedysi tešili, ale prekvapilo ma pri počúvaní ticho. Vždy, keď skončila skladba, bolo "počuť" 5 - 10 sekúnd TICHO. To nádherné a príjemné ticho! Myslím to vážne, vyskúšajte si niekedy ticho medzi dvomi skladbami.      

 

 

Na margo DPH

 Mnohí tí, čo píšu na internete a takmer všetci notorickí diskutéri sa už vyjadrili k zvýšeniu DPH na knihy, tak to skúsim aj ja, ale tak nejako inak, porovnávaním. Kritici DPH na knihy zrejme veľa čítajú, a možno ani nie. Knihy môžu byť aj výstavné exponáty v obývačke, ako domnelý doklad o vzdelanosti. Podľa ohlasov sa zdá, akoby naše vydavateľstvá  nestačili knihy vydávať. Chodiť do knižníc kvôli knihám je dosť nepohodlné.

Pozrel som sa radšej našu knižnicu v obývačke, ktorá reprezentuje knižné vydavateľstvá minulosti a je tak trochu reprezentačným výberom tej doby. Máme plno kníh ešte z čias, keď boli knihy naozaj drahé (alebo, ako sa to vezme). Tak som skúsil na ilustráciu vybrať 11 "štatistických" kníh do tabuľky. Vtedy ešte boli v tiráži kníh všetky údaje, vrátane  nákladu a ceny:

Ťažko posúdiť, či boli vtedy knihy drahé, alebo nie. To musí každý sám podľa seba posúdiť. Vždy je to relatívne, alebo "ako pre koho". Ako mladá rodina sme kupovali asi tak 5 - 6 kníh za rok (cca 100 Kčs). Väčšinou to bolo z edície SPKK, kde sme si vybrali knihy z edičného plánu na celý rok a v priebehu roka postupne prichádzali po jednej, ako vyšli. Knihy, ktoré sme si objednali, sme v priebehu roka aj prečítali... Zvláštnou edíciou bola kvalitná poézia v českom "Klub přátel poezie" Naše portfólio čítania dopĺňal "Mladý svět"a Svätovojtešský kalendár.

Tak sa mi zdá, že vláda zabudla na časopisy. Tam by neškodilo zvýšiť DPH, možno by to malo vplyv na kvalitu obsahu. Tiež dodnes kupujeme časopisy (odborné, krížovky, humoristické, spoločenské a TV program) za približne 40 € mesačne. Bohužiaľ, hlavne tie spoločenské sa nápadne podobajú na niektoré TV seriály, časté reprízy omieľaných informácií a "vedomostí". 

Ešte tu mám doplnok k "štatistickej" tabuľke o knihách minulosti: 

Po zohľadnení hrubého mesačného príjmu v príslušných rokoch, v pomere k cenám kníh, mi vyšlo, že ceny kníh boli vo výške cca 1% z tohto priemerného príjmu. Nedokážem to porovnať s dneškom, lebo dnes je fantastický rozdiel v príjmoch. Pre bohatých DPH reálne nič neznamená a dôchodcovia? Tí už majú väčšinu svojich kníh prečítaných.   

Od roku 1991 do 2023  sa pohybovala priemerná mzda na Slovensku od 125 € po 1430 €. Ceny bežných kníh sa dnes pohybujú od 15 do 20 €. Ak zoberieme tú hornú hranicu a rok 2023, tak cena knihy je priemerne 1,3 % z priemernej mzdy. Priemerný starobný dôchodok je 576 €, tak pre dôchodcu stojí priemerná kniha skoro 3,4 % z dôchodku. 

Ak berieme do úvahy to, čo som napísal vyššie, že dôchodca už má väčšinu kníh prečítaných, tak sa to dá vydržať. Ak berieme do úvahy aj to, čo sa dnes v knihách píše (a vydáva), tak dôchodca to všetko už má zažité a možno aj vo vyššej kvalite.   

Nová Utópia

 Doba pokročila, krčmové reči nahradili blogeri a youtuberi... (Tomáš Stanislav)

Názov „utópia“ pochádza od Thomasa Mora, ktorý napísal dielo „Utópia“. Utópia je "nejestvujúce miesto" podľa súboru predstáv o budúcich ideálnych stavoch spolužitia ľudí v ideálnom usporiadaní spoločnosti. Prvotným vzorom pre  všetky utópie je Platónovo dielo „Štát“. Utopický žáner sa neskôr stal populárny v literatúre i vo filme. (wikipédia) Platónovo dielo "Štát" som nečítal, ale skúšal som si predstaviť, ako by mohla taká "Utópia" vyzerať na základe našej aktuálnej reality a situácie ľudstva, ktorá vôbec nie je ideálna. Logicky som sa dostal do kategórie žánru sci-fi.  

Začnem napríklad takým "moderným" výrazom "Green Deal". Ten by mal byť východiskom k záchrane sveta. Príznačné je, že sa hovorí o záchrane sveta a myslí sa tým (zdá sa), obetovanie ľudstva na záchranu planéty (ak ľudstvo spôsobuje otepľovanie, treba začať tam...). Nebudem sa hádať o tom, prečo vznikol problém s klímou, prečo má byť všetko zelené (len stromov je stále menej). Za vinníka je označovaný CO2, tak proti nemu bojujme! V Utópii je to dobré východisko do budúcej ideálnej spoločenskej dohody a zhody. Zelená agenda má však zmysel, len ak zachytí všetky oblasti života spoločnosti, teda aj techniku a technológie, ale nie v zmysle ich zničenia. Zelená agenda by nemala ubrať zo životnej energie ani zo životnej úrovne spoločnosti, či jednotlivca. Zdá sa, že je to v konečnom dôsledku oxymoron, ale v Utópii je možné všetko. 

Malá vsuvka k problému: Čo tak začať armádami a zozelenieť vojny? Začať vojenskými autami, tankami, lietadlami. Koľko fosílnych palív ide na vojny? Nehovoriac o energii potrebnej na výrobu zbraní... Keby "zelený údel" prerobil tanky a obrnené vozidlá, či lietadlá na baterky, CO2 by bledlo od závisti... Aj na výrobe výbušnín (to je tiež energia), aj na ich použití vo vojne by sa poriadne množstvo CO2 ušetrilo. Samozrejme, energia nie je z luftu, treba ju z niečoho dostať, premeniť, lebo zákon o zachovaní energie hádam ešte platí (energia nevzniká a nezaniká, ale sa len premieňa z jednej formy na druhú) Riešením je hľadať voľnú energiu. Premena energie a jej spotreba však spôsobuje aj jej úniky vo forme tepla a to má za následok otepľovanie... A stále sme v slepej uličke aj s Utópiou.   

Vývoj techniky a technológie trval storočia, aj ich presmerovanie do inej kvality tiež bude reálne asi trvať storočia. V oblasti súkromných vozidiel to už začalo, elektrifikuje sa doprava na preplnených cestách, aj keď trochu nepremyslene, lebo plné uplatnenie elektrických áut v rozsahu v akom sú dnes na cestách benzínové a naftové, by si vyžiadalo "presun" energie z oblasti fosílnych palív (alebo jadra) do oblasti výroby elektriny. Elektrina zo "zelených" zdrojov s takou kapacitou a pohotovosťou nie je a možno ani nebude k dispozícii. Znamenalo by to aj podstatne iné (väčšie) a "nárazové" zaťaženie elektrických rozvodných sietí a infraštruktúry. Všetko sa dá zariadiť, ale je na to potrebný čas. Aj v Utópii.

Zelená budúcnosť bude mať výrazný vplyv na vzťahy a spoločenské správanie ľudí a to sa nedá tak ľahko zariadiť ani v Utópii. Tie cesty sú tvrdé. Trvá to dlhšie, ako vymyslieť novú technológiu, či techniku. A v tom je problém. S ľuďmi je stále nejaký problém... Nechajme teda utópiu tam kam patrí (umelecké žánre pre pobavenie). Utópia je nerealizovateľná, je to ako "perpetum mobile" v ľudských vzťahoch. Vymyslime niečo prevratné, vesmírne. Veru, zabudol som na vesmírne lety. Tiež potrebujú energiu a nie málo. Nemám riešenie. Zatiaľ sa tešme z problémov starého dobrého sveta, lebo podľa vedcov (a podľa superpočítača)  vraj náš svet môže zaniknúť už o 250 miliónov rokov... Podľa iných vedcov tu budeme "ešte jednu miliardu rokov" a to už stojí za to snažiť sa žiť v súlade sprírodou...

80 rokov

Nie, nejde tu o moje okrúhle výročie, ale o nedávne 80. výročie začatia SNP. Už dávno som v (S)TV nepozeral oficiálne prejavy tak dlho ako teraz. Napriek tomu, že boli oficiálne, boli ľudsky zrozumiteľné a to sa dalo počuť naposledy v 68. roku a odvtedy dlho nič podobné. Dúfam, že to neskončí ako vtedy zásahom "spriatelených" armád. Zdá sa, že tie najviac "spriatelené" by boli v prvom slede, tak ako vtedy, ale stačilo spomienok na minulosť, dôležitá je budúcnosť. 

Vydržal som pri týchto oslavách sledovať dokonca aj 2,5 hodinovú vojenskú prehliadku. Moskva nám ju iste závidela... Keď si to tak spočítam, naša armáda (cca 3000 vojakov) plus zastúpené malé jednotky NATO, tak potom to netrvalo až tak dlho. Trochu mi vadilo, že sa tá kolóna pestrej zmesi vojenských útvarov a armádneho vybavenia vlečie tak pomaly. Keby boli trochu zrýchlili, mohli tú prehliadku skrátiť na polovicu. 

V každom prípade, nová STVR si zaslúži odo mňa prvú veľkú pochvalu za zvládnutie tohto dňa. Všetko bolo vyrovnané, vyvážené a pekné. Bola tam aj hra na city, aj informačná náplň. Konečne vieme, kde sú dislokované naše vojenské útvary... Nebudem ich menovať, všetko bolo v komentároch. Chýbalo mi trochu viac informácií o cudzích vojakoch u nás, napríklad počty, umiestnenie a tiež druh vojska, v čom nás chránia a s akou technikou (vojenské tajomstvo?). 

Tak už teda opäť máme dve stíhačky a dokonca vraj aj s našimi pilotmi, ktorí sa predviedli nad hlavami divákov po paráde s vlajkovými výsadkármi. Zdalo sa mi, že helikoptér bolo málo, ale asi som z daného uhla obrazovky nevidel všetko. Gala večer som už nepozeral, ale videl som "práskanie" bičmi. Súhrnne môžem povedať, že to bol nezvyčajne pekný deň, ktorý mal perfektne premyslený scenár a jeho realizácia bola do najmenších detailov účinná.    

P.S. 

Toto nepíšem preto, aby som sa zaradil do húfu tých, ktorí o oslavách 80. výročia SNP píšu tak, či naopak, ale píšem to len preto, aby som si zaznamenal môj (a nielen môj) dobrý dojem, že náš život sa normalizuje (to nemyslím ako frázu) a nadobúda postupne vyváženú formu. Dúfam.

Vrchnáčiky a iné oné

Videl som na fb správu žiadajúcu eposlancov: "Vážení poslanci EP, ak chcete zabodovať u svojich voličov, iniciujte zákaz pripevňovania vrchnákov na PET fľaše! (AP)" 

Ja by som to tak nevidel, jednak tie vrchnáčiky nevidím ako zásadný problém, určite mi takto nepadne pod stôl, ale vrchnáčik na lane je ako výchovná facka decku a ono si to zapamätá. Takže zrušenie pripútania vrchnáčikov by naozaj nič nestálo (ani ich ponechanie). Tak či onak aj tak si ten vrchnáčik každý smädný človek môže odtrhnúť sám. 

Je tu však iný problém, ktorý vidím ako aktívny cyklista (po novom "bajker"): Toľko sa pohovorilo, aj urobilo na chodníkoch pre cyklistov, aj v mestách, ale v mestách a sídliskách sa zabudlo na nich. Predstavte si ulicu dlhú až 100 m a na nej sú dve také blbosti krížom cez celú cestu, hovorí sa tomu "retardér", alebo spomaľovač a spomaľuje to aj cyklistu (bajkera). Na každej "blbosti" dvakrát nadskočí a nabudúce pôjde radšej po chodníku pre chodcov. 

Takže moja výzva znie: "Prikážte skrátiť každý retardér v intraviláne miest a obcí na každej strane o cca 25 cm ako ústretový krok pre cyklistov a ich plynulú jazdu. Koniec koncov, aj retardéry by sa mohli zrušiť, veď sme sa už naučili a facka zaúčinkovala."

Vtedy, keď začínali retardéry spomaľovať našu súčasnosť, zavádzali sa aj na základe žiadostí obyvateľov: "Dajte aj na našu ulicu spomaľovač, lebo už ho majú všetci okolo, len my nie!" Teraz by sa to mohlo otočiť: "Dajte ho preč, nech sme aj my normálni s našou ulicou."

Dnes je zajtra, bez pointy ale s hlavnou myšlienkou v strede (nie v stredu, dnes je štvrtok).  

Zajtra

 Zajtra je univerzálna príslovka, urobím to, napíšem to zajtra. Zajtra si to prečítam (po sebe) a zajtra to zverejním. Zajtra je univerzálny princíp "prokrastinácie", ale môže to byť aj špecifický umelecký postup autora, osvedčený postup na zachytávanie chýb textových, aj myšlienkových, na opravu štylizácie viet, až to bude takmer dokonalé. Niekto proti "zajtra" bojuje, ale veď prečo bojovať proti približovaniu sa k "dokonalosti"? Problém je len v tom, že zajtra sa nesmie použiť opakovane (ako zvyk) na tú istú úlohu. Takže toto zverejním už dnes.  A kde je pointa? Príde zajtra.