Titanský súboj v Maxe

U Anety som avizoval túto moju dojmovú recenziu (12:33), ktorá ešte nie je napísaná, tak si musím pohnúť a idem na vec.

V poslednom období po Avatarovi som si dal predsavzatie, že ak do kina, tak len na 3D. Predo mnou videli Súboj titanov už niekoľkí členovia rodiny, ich odporúčania boli pozitívne, tak som nenápadne vytvoril situáciu a išli sme do kina. Nie som pamätník starého súboja, tak moje očakávania boli otvorené každej možnosti v oblasti filmových dojmov.

Trnavský Max mi je sympatický už od Avatara, tak som sa celkom tešil. Miesto sme mali trochu bokom, ale vydržali sme nápor oneskorencov, ktorí sa počas reklám predierali cez nás na svoje lepšie miesta. Prekonali sme aj sklamanie z dvoch dlhých návštevníkov s vysokým posedom, presne v našom zornom poli, v dôsledku čoho som si dve hodiny naprával chrbticu vzpriameným sedením ako v škole.

Tak som zbieral malé drobné čierne bodíky ešte než začal film. Po nasadení 3D okuliarov som zaregistroval nápadné stmavnutie obrazu, na čo som si musel zvyknúť a ani priestor 3D nebol vo filme príliš dokonalý... Napriek všetkému som sa uvoľnil a sústredil som sa na film. Čakal som dynamiku, ale nie len takú z dynamickej kamery a nastrihaných kúskov scén. Táto umelá dynamika mi pripomenula prvú časť nášho najnovšieho Jánošíka.

Ani efekty a počítačové animácie v Súboji titanov nedosiahli výraznú úroveň Avatara (to je môj súčasný etalón :). Očakával som dokonalejšie spracovanie. Nebudem popisovať dej, ani masky a hercov, o tom píše zasvätene "Riddick", tí pre mňa nie sú až tak dôležití. Vcelku mi začiatok filmu pripadal dosť zdĺhavý a ani finále ma príliš nepresvedčilo.

Nebudem to viac naťahovať, môj zážitok s mládežou a pukancami na začiatku je rovnaký, ako popisuje Riddick, iba mobily nesvietili a ani napomádovaný pubertiak nesedel v našej blízkosti. Zo sály som vychádzal mierne rozčarovaný. Keď som hľadal číselné vyjadrenie môjho dojmu zo Súboja titanov a porovnanie s Avatarom (10 bodov), tento film dostal u mňa len 3 body.

Záverečný gól a isté vysvetlenie ma čakalo až doma vo forme správy, že Súboj titanov nebol natočený ako 3D, až dodatočne bol prepracovaný do tohto formátu. Neviem ako je to možné a či je to vôbec pravda, ale ak áno, tak by som podľa mojich zásad na tento film ani nemal ísť. O veľa by som neprišiel, ale ako sa hovorí, je lepšie raz vidieť film, ako dvakrát o ňom čítať...
________

Fundovaná recenzia: Mariňák Perseus... (Vojtěch Rynda, Lidové noviny)

Hudba sfér

Dnes to bude trochu osobné, tak tí čo ma nemajú radi osobne, nemusia to čítať :) Včera som náhodou, pozde večer chvíľu počúval a pozeral v TV Mariána Vargu, jeho hudbu a jeho interpretáciu vlastných skladieb. Pri tom som prišiel na to, že hudba je vlastne rovnaké "zázračno" ako duša človeka.

Hudba je súčasťou a možno aj podmienkou života, je jedinečným prejavom duše. Vidím Mariána Vargu, ako sa kláti nad klávesami, ale vidím aj jeho dušu, ktorú vkladá do hry aby poletovala priestorom. Cítim to a moja duša hltá tie tóny a melódie, obrazy vytvorené inou dušou. Hudba je súčasťou duše a spev vtákov je dôkazom faktu, že aj zvieratá majú svoju dušu.

Určite má dušu aj celý vesmír, veď pochádza od rovnakého stvoriteľa, ktorého sme si pomenovali Boh. Boh je dušou vesmíru a všetkých živých i neživých vecí v ňom. Všetko tu do seba zapadá a podriaďuje sa stanoveným zákonom v neustálom pohybe, v nekonečnej zmene. V relatívnom pokoji, či v kolíziách nutných pre zrod nových foriem.

Organová hudba to všetko najlepšie vyjadruje. Nie náhodou si našla miesto v kostoloch.

Môj vzťah k organovej hudbe pochádza z kostola. Bežný organista v dedinskom kostole príliš nevynikal, málokedy vybočil z naučenej melódie, ale raz prišiel na návštevu organista odniekiaľ z vesmíru, bol slepý a náš starý organ konečne dostal príležitosť ukázať, čo v ňom je. Chlapci vzadu ledva stačili ťahať mechy, babky sa vo vytržení začali pohoršovať kvôli "svetskej hudbe" v chráme.

Organová hudba je však iba jedna. Je rovnako božská, ako svetská. Napĺňa fyzikálny priestor i nehmotné duše v súzvuku a spolupatričnosti vesmíru.

Fa je fajn

Aby som bol úplne presný, facebook je fajn. Som na internete viac čitateľ ako autor, ale to tak asi tak vychádza u každého blogera. Na jeden stvorený spot mi pripadne tak odhadom cca 55 prečítaných. Najčastejšie čítam blogy na blog.sme.sk, ale už som prečítal aj niečo na novom blogovisku pravda.sk.

Obával som sa, že s blížiacimi voľbami bude stúpať krivka kvantity a klesať kvalita spotov. S prekvapením zisťujem, že to nie je až také zlé, dokonca sa objavujú sem tam aj seriózne spoločensko-politické úvahy a analýzy. Trochu sa zmiernila aj jednofarebnosť názorov, zdá sa, že obe pozičné strany sa chcú zapojiť do predvolebnej diskusie.

Keď už sme u diskusií, treba povedať, že aj tam sa zmiernili reaktívne tóny. Prvé internetové diskusie, na ktoré som v závere minulého storočia náhodne narazil, boli pre mňa šokujúce pre neuveriteľnú vulgárnosť a hroznú žumpu, ktorú tam niektorí vylievali. Našťastie tie časy sú už definitívne preč. Na blogu sme aj vďaka snahe adminov o čistotu diskusií. Je to chvályhodné.

Slušnej diskusii na blogoch prispel, podľa môjho názoru, tak trochu aj facebook, ktorý v užšom kruhu vstrebáva potrebu niektorých ľudí voľne a bez obalu sa vyjadrovať. Prekvapuje ma, že to dosť láka aj nežnejšiu polovičku nášho ľudstva... Aj by som tu niečo jemné zacitoval z vlastnej skúsenosti, ale klávesnica mi to nedovolí... :)
______________________________
pod čiarou: Zvláštnou bútľavou vŕbou sú na facebooku skupiny. Na ukážku niektoré:
Študentské
- Mám strašnou chuť se učit, ale naštěstí se umim ovládat... - 48 543 členov
- Kdybych trávil tolik času učením jako jsem na facebooku, byl bych Einstein! - 10 960 členov
Akože vtipné
- Je vedecky dokázané, že fajčenie skracuje vašu cigaretu - 26 066 členov
Akože degradujúce
- Keby debilizmus kvitol, tak niektorí ľudia chodia ako botanická záhrada...! - 14 456 členov
Akože eroticko-intímne
- Žena bez bruška je jak hrnček bez uška, žena bez riti je jak váza bez kvítí - 17 792 členov
- Mám malý prsa, protože spím na briše :D - 16 662 členov
A nakoniec vulgárne
- Som za kazdu p.covinu, ale ..... rozhodne volit nebudem... 26 182 členov
- Někdy je potřeba se na všechno vy.rat... - 18 563 členov
- Nervy v p..i - 274 členov

Kúpte si pravdu

Po sviatkoch vždy prichádzajú všedné dni. Je práve také obdobie, že všedností medzi sviatkami nie je veľa, o chvíľu tu bude prvý máj a po ňom rýchlo príde deviaty, vlastne ôsmy - Deň víťazstva nad fašizmom. Inak sa tomu hovorilo a ešte stále aj hovorí 'oslobodenie'. Nedávno, pri príležitosti oficiálnej návštevy z Ruska sa jednému politológovi nepáčilo, že sa u nás skončenie druhej svetovej vojny ešte stále nazýva oslobodením.

Tiež sa mu nepáčilo, že sa nám Rusi ešte neospravedlnili za rok 68. Bohumil Doležal však píše: "Gorbačov, Jelcin a Putin se omluvili za okupaci ČSR v roce 1968, Putin dokonce dvakrát..." Druhá vec je, čo bolo a čo bude ďalej. Kde je teda pravda a kde sú fakty? Svet už dávno nie je jednoznačný a možno ani nikdy nebol. Ku každej pravde existuje protipravda, len ktorá je tá pravá?

Pravda je často ako mačka vo vreci a nie je podstatné, či je to vrece hrubé, so záplatami, alebo vrecko maľované. Zdá sa však, že aj u pravdy platí, že obal predáva. Kedysi to bolo jednoduché, pravda sa hlásala v kostoloch, no dnešní mocní už majú svoju flexibilnú kazateľnicu v podobe mnohtvárnych médií. Sú účinnejšie, ich metódy sú premyslenejšie a pravdy balia do farebných maľovaných vriec podľa aktuálnej potreby.

Voliči, či čo a či onô?

Voličmi sme tu všetci občania, ktorí máme volebné právo. Tak sa nedávno aj volič Filip pridal k trendu, ktorý je už akýmsi blogovým folklórom, píše o voličoch SNS ako o menejcenných. Aby bolo jasné, prezradím, že nie som volič SNS, ale v tejto chvíli sa ich musím zastať a celkom rád by som urobil to čo Stella, keď sa oficiálne prihlásila za Rómku...

Filipovi nevadí, že si Francúzi (ich "blázniví národovci") chcú chrániť svoj jazyk pred nadmerným používaním "anglicizmov". To iba tí naši sú smiešni. Pravdu má v tom, že je to boj s veternými mlynmi po vzore istej románovej postavy z de la Mancha.

Život je zmena a aj jazyk sa vyvíja, píše v reakcii k článku u Filipa Ján Maršálek. Jazyk je ako horská riava, ktorá tečie a žblnkoce. Keď však bude príliš dlho pršať, divoká voda zaplaví okolie a odplaví domy. Preto nie je od veci niekde zvýšiť hrádze, prehĺbiť koryto a inde postaviť radšej domy vyššie. Najľahšie by bolo udržiavať poriadok na brehoch, nerobiť si tam príručné smetisko. Jednoducho, predísť nevratnej škode.

Niekomu vadí všetko, čo by mohlo mať čo i len nádych významu "národné". Tomu sa tiež hovorí: "Zabudol vôl, že teľaťom bol". A niekoľko ďalších porekadiel by sa dalo na ten prípad aplikovať. Aj také, že z vaničky sa vyleje aj dieťa...

Myslím si, že novým výrazom preberaným v novej oblasti, akou je aj IT komunikácia sa nevyhneme, ale v žiadnom prípade tento trend nie je potrebné podporovať a možno ani proti nemu pôsobiť silou, ktorá môže byť kontraproduktívna. Máme veľa takých slov, ktoré sú už natrvalo naše. Len si treba všímať aj názor odborníkov, jazykovedcov a diskutovať.

V zachovaní jazyka nevidím rozdiel medzi malým a veľkým národom. Angličtina má však trochu iný imidž, ako iné jazyky, lebo ňou hovoria mnohé národy, teda by sa dalo povedať, že "národný" rozmer prerástla a bola šírená aj "križiackymi" výpravami. Má síce po svete veľa "nárečí", "odnoží" a "špeciálností", ale základ je rovnaký. Čo sa stane, ak sa začnú ozývať anglickí puristi?

Francúzština má (mala) podobné ambície, ale už menšie šance, možno aj kvôli príchodu "IT civilizácie" z druhej strany, stať sa univerzálnou. K univerzálnosti v dorozumení možno raz svet dospeje, len aby sa nezopakoval princíp babylonskej veže.

Naši ľudia, keď chvíľu požijú v cudzine, radi vkladajú do svojej reči cudzie výrazy. Odlišujú sa tým od nás, domorodcov a upozorňujú na seba, že ovládajú aj iný jazyk, minimálne v napodobňovaní cudzieho akcentu. To však svedčí aj o tom, že svoj pôvodný jazyk zabúdajú, alebo sa nad ním neprávom vyvyšujú.
Komunikácia v četoch a v SMS je často iba medzinárodnou skomoleninou a detským kódom, z ktorého seriózna mládež skôr či neskôr vyrastie, v tom by som nevidel problém a riziko pre materský jazyk.

Nové názvy vešané u nás na obdiv, ako Eurovea, River Park či City Gate nám asi budú chvíľu znieť cudzo a kde sa to dá, tam možno v nejakej deformovanej (pre-formovanej) podobe zľudovejú a prežijú. Tieto pomenovania sú v skutočnosti symbolom iných, oveľa dôležitejších vplyvov. Sú dokladom investícií zvonka, sú dokladom straty vlastného vplyvu a vlastníctva. Nehodnotím, či je to dnes dobré, alebo zlé, to ukáže až čas.

Sme na ceste do budúcnosti, len by sme sa mali občas pozrieť aj do mapy, kam tá cesta vedie. A to platí aj o nových prvkoch v jazyku. Z pohľadu prirodzeného jazykového vývoja je aj Filipova (a iných) aktivita trochu "naivná, úsmevná a neškodná", ako to sám píše o jemu cudzích snahách o zachovanie čistoty jazyka.

K citovaným obohateniam tu rád pridám svoj názor, aj keď mi je jasné, že ide iba o náhodný výber:
- díky - škaredé slovo, slovenčine neprirodzené, aj keď samovoľne často vylezie pod vplyvom odslúženej vojenčiny s Čechmi (takých je veľa, mne sa páči napríklad "vole" :)...
- prúser - za istých okolností znie krajšie ako vymyslený novotvar "prieser" :), ale krajšia, aj keď rovnako nepríjemná je šlamastika...
- beťár - už trochu zastaralé slovo, postupne z nášho jazyka odchádza, spolu s beťármi v politike (dúfajme).
- banovať - je naše slovo, už dávno banujeme po našom a po všeličom, najčastejšie však zbytočne banujeme za mladosťou...
- valach, bryndza - čo by sme robili bez bryndze? Je to čisté a naše ako repa.
- šuster - je remeslo, ktoré pomaly vymiera (obuvník je celkom praktické a pekné) to slovo sa určite zachová ako spomienka na bývalého prezidenta... :)
- mordovať - trochu zastaralé, dnes sa jednoducho vraždí na všetky možné spôsoby, hlavne vo filmoch z ďaleka, ale učíme sa aj my...
- fušer - bohužiaľ, ešte nezaniká a bude asi žiť, kým bude žiť sladko veľa fušerov. V tejto súvislosti sa mi páči česká tvorivosť, keď pred časom vymysleli úsmevný výraz pre svoje nepodarky "Ček-šmejd".
- pasáž - to sme si pekne prispôsobili a radi si skracujeme dlhú cestu v realite, aj obrazne...
- banka - ako by to nebolo naše? Čo by sme robili bez peňazí v banke, asi by sme museli robiť!
- tenor, fakt, trend, kvalita - tie slová sú O.K. (oukej :), jasné a stručné... Fakty sú nutné, inak by nás pravda utĺkla čapicami...

Prekážajú mi výrazy ako cool (kúl, či kůl ? sa hodí skôr do češtiny), fresh a fast food (do "fastfúdu" nechodím, mám radšej slušné, normálne jedlo) a "kúl v ploce" by sem ani nechceu byť... :).

Však načo nosiť drevo do lesa, keď máme doma slovník cudzích slov a tam to všetko, čo sme si už osvojili je. A v nových vydaniach, po čase uvidíme čo sme kolektívne (národne (sorry)) akceptovali.

Filip si nemusí robiť vrásky, aj tak všetko pôjde svojou prirodzenou cestou, ktorá je kolektívnym rozumom a ten sa vždy presadí. Tak ako v týchto voľbách, tak aj v budúcich a v jazykovej perspektíve určite.

Nakoniec iba toľko, že nemám nič proti voličom žiadnej strany, moje zmýšľanie je zatiaľ stále demokratické. Tento spot (článok) ale aj blog (voľný štýl slovného exhibicionizmu) s takým cudzím názvom waboviny (o jeho genéze niekedy inokedy) odporúčam v rovnakej miere jazykovým puristom, ako aj anti-puristom...
(purgatórium = očistec)

______________________________________
...myslené do značnej miery s humorom a do značnej miery vážne,
ako substitúcia môjho vstupu pod článok, ktorý bol náhodou zverejnený
práve vo výročný deň mojich narodenín (happy :), tak sa ma nepriamo dotýka :))).

Mea culpa

Konečne je po sviatkoch, prežil som ich. Včera, keď odišla návšteva a stoly ostali obťažkané prebytočnými dobrotami, neodolal som im. Boli tam pagáčiky, ktoré sa rozplývajú na jazyku, cukríky s povrchom nasýteným chilli papričkami, rumové pralinky a čokoláda z "kindervajec", aj malé čokoládové vajíčka z horkej čokolády, proste Veľká noc so všetkými nuansami.

Všetko som ochutnával až ma to unavilo a šiel som spať. Spal som iba do jednej, potom som chvíľu sedel pri PC a ďalšie dve hodiny s krížovkami. Katastrofálna noc s ťažkým žalúdkom. Som rád, že je to už za mnou. Zisťujem, že mám radšej prvý a ôsmy máj, ako Vianoce a Veľkú noc. Tieto štátne sviatky sa totiž spravidla nesvätia obžerstvom... Moja chyba, moja chyba, moja najväčšia chyba.

Éblablabla

Ani sme sa nenazdali a je to tu. Už dávno som sa tak netešil na príchod veľkých sviatkov (a veľkého voľna) ako teraz. Už je to tu a zrazu neviem čo som čakal... Prácu, ktorá ma už mesiac zaberala celého, som skončil a teraz mám pocit, že mi navždy odišiel starý dobrý známy. Ja viem, že príde ďalší, úplne nový a úplne neznámy a tiež sa s ním budem ťažko lúčiť vo finále.

Pre prácu som zanedbával všetky moje blogy, všetky kontá na "facebooku" a neviem, čo ešte všetko som zanedbal. Vo chvíľach krátkeho oddychu som sa predsa len občas začítal do noviniek zo zrkadlového sveta virtuálu. Aj som objavil niekoľko krásnych vecí, a niektoré by som bol rád aj ja sám vymyslel.

Život má rôzne definície, ale ani jedna nie je kompletná. Kompletný je len ON sám, vtedy je však už neskoro. Život plynie od počiatku až po konečník. FWD tvrdí, že desktopové počítače budú za tri roky bezpredmetné. Pre mňa je to nepríjemné, lebo mienim ostať desktopový a tým pádom aj nemoderný. Vlastne to tvrdí Google a s ním nesúhlasím vo viacerých bodoch.

Skúsil som dnes odinštalovať jeho Chrome a nepochodil som. Vie niekto ako sa to robí? Alebo zaujmem polohu ležiaceho strelca, odstrelím všetky súbory, ktoré sa začínajú na "Goog" a potom nechám prečistiť register od zbytočností... Nemám rád programy, ktoré chcú myslieť za mňa, ktoré chcú byť mojim utajeným podvedomím.

Som rád, že som sa v poslednom čase dokázal "vnútorne" odinštalovať od čítania politických "blogentárov". To slovo som si z praktických dôvodov vymyslel pre blogerské blúznenie o politike. Hej, ja tiež občas neodolám a padnem do tej jamy levovej... Z politiky sa mi naposledy rátal článok o tom, ako istý politik nezradil ľavicu, ale ONA zradila jeho... I tak še da. A vôbec, siahodlhé osobné súboje na verejnosti sú náramne intelektuálnym zábavným čítaním.

Žijeme v tomto čase aj vedou, resp. s vedou, teraz najčastejšie s tou z CERN-u. Ako obyčajne, všetko je inak, čierna diera nie je rizikom, lebo zistili, že čierne diery nepohlcujú všetko. Iba svetlo, ale temnú hmotu ignorujú. Staneme sa tmou a sme v bezpečí. Je to iba zhoda okolností, že v CERN-e chystajú nový experiment v roku 2012? Vôbec to nesúvisí s Mayským kalendárom... Ešte že je dnes prvý apríl. :)

To všetko nie je nič proti tomu, čo vymysleli Francúzi. Aj u nich sa darí anglicizmom, presne ako u nás. Tiež majú nejaký ten ústav na ochranu jazyka, či čo, preto vypísali súťaž pre študentov, aby vymysleli náhrady za anglické výrazy v oblasti IT. Oni majú dokonca pomenovanie pre ten jazyk "frangličtina". To je nesmierne inšpirujúce.

Najkrajší je návrh na premenovanie "chatu" (čet) - ten by sa mohol ujať bez problémov aj u nás: "e-blabla". Nádherné a plnovýznamové pomenovanie pre väčšinu diaľkových virtuálnych rozhovorov. Hlasujem za domestikovanie "éblabla" na celom svete...

Pravda je vo hviezdach

Rozhodol som sa, že dnes napíšem strašne dlhý, ale strašne zaujímavý článok. Čítajte ďalej...
.
.
.
.
.
Rozhodol som sa, že dnes napíšem strašne dlhý, ale strašne zaujímavý článok. Čítajte ďalej...

Rozhodol som sa, že dnes napíšem strašne dlhý, ale strašne zaujímavý článok. Čítajte ďalej...
.
.
.
.
.
Rozhodol som sa, že dnes napíšem strašne dlhý, ale strašne zaujímavý článok. Čítajte ďalej...



!lírpa ývrP

:)

Súzvuk s mladosťou

Všetky hodiny v byte mi dnes ukazujú zlý čas. Meškám vo svojich zámeroch
presne jednu hodinu, nie som v časovej realite, som teda neviditeľný
a môžem pokojne konverzovať sám so sebou. Ako inak,
na takomto zastrčenom kúte blogoviska?

Po nedávnom zážitku z poézie som sa opäť, po čase ocitol na hudobnej produkcii. Hudba je taký zvláštny fenomén, tam platí stupnica, ktorá má ešte menej písmen ako spisovateľská abeceda a napriek tomu vznikajú stále nové skladby, podobne ako aj nové, neopakovateľné literárne diela, stále s tou istou abecedou. Výhodou hudby je aj to, že ju netreba prekladať do iných rečí... A môže ju vnímať aj hudobný analfabet :)

V Pálffyho paláci sa začal večer skladbou Modlitba od Gregora Regeša. Napriek môjmu vopred určenému kritickému postoju ma hneď táto úvodná skladba zaujala a možno najviac zo všetkých, pre svoju jednoduchosť a príjemnú melodiku. Priznávam sa, že na toto podujatie ma priviedla aj túžba vypočuť si 5 drobností pre sólové violoncello od Tomáša Sýkoru.

Moja obľuba tohto nástroja má dve príčiny - mám neskutočný zážitok z prvého počutia neprekonateľného Dvořákovho violoncellového koncertu a tiež preto ho mám rád, okrem jeho zvuku, že tento úžasný nástroj často obsluhujú zväčša krásne ženy. Na tomto koncerte ho zvierala Katarína Kleinová, bohužiaľ som ju zo svojho sedadla veľmi nevidel, iba slák občas vyskočil nad hlavy divákov.

Matúš Wiederman uviedol svoju AMYGDALU, zaujímavé syntetické dielko, pripomenulo mi naše staré dobré časy, keď sme experimentovali s reprodukovaným zvukom v Hifiklube. Teraz chýbala vizuálna zložka, ale práve preto mala fantázia pole neorané. Amygdala je miesto v našom mozgu s primárnou úlohou spracovať vonkajšie podnety na emocionálne reakcie. Ak to tak autor myslel, podarilo sa.

Vypočuli sme si husľové kvarteto od Petra Koronthályho, aj kvarteto bez jedného hráča ako klavírne trio od Pavla Bizoňa. Čerešničkou na torte bol sólový spev (Eliška Cílková) a záverečný zbor Martina Jánošíka, Salve Regina. Od Lukáša Sommera sme dostali dynamické klavírne sólo
s názvom Býti básnikem...

Už v úvode som začal svoju laickú úvahu o hudbe, na záver by som rád odpovedal na otázku Elišky Cílkovej, ako vnímam hudbu mladých autorov.

Moje všeobecné poznanie je, že v hudbe je možné stále znova a znova objavovať nové spôsoby, prichádzať na nové melódie a kombinácie tónov. Ukázalo sa to aj na tomto koncerte, v skladbách sa objavovali drobné experimenty a bola tam aj výrazná snaha o jedinečnosť, odlíšiť sa v dobrom od klasických vzorov.

_________________
Prehliadka mladých skladateľov, 5. ročník, česká a slovenská najmladšia generácia hudobných skladateľov (z koncertu 26.3. 2010, 17:00, Pálffyho palác, Bratislava).

Srdce je a bije

Ťažko sa mi píše o poézii Evy Leškovej, keď ju už pochválili také veličiny ako Ľubomír Feldek a Daniel Hevier. Na druhej strane, odborné posudky ma vôbec nemýlia, sú v pohode. Pohoda je obzvlášť dôležitá aj pri čítaní, presnejšie pri vnímaní poézie. Najmä ak nie je vo viazaných veršoch. Alebo naopak?

Už istý čas žijem obklopený voľne píšucimi básnikmi, tak už takto formulovanú poéziu vnímam celkom prirodzene a zdá sa, že ju už začínam aj chápať a mať ju radšej ako tú, pevne zviazanú rýmom. Moje vnímanie dobrej poézie sa silne transformuje do pocitov, podľa ktorých ju prijímam, alebo nechápem. Poézia je ako most, ktorý spája autora s čitateľom na vyššej duchovnej úrovni.

Páčila sa mi táto zbierka Evy Leškovej aj preto, že ma priviedla k zamysleniu nad poéziou. Básne sa nedajú vnímať slovami, musí ich človek vnímať celou dušou i srdcom. Slová nie sú podstatné a Eva ich vyberá tak, aby bol skutočný význam skrytý nie v slovách, ale v slovných medzerách a medzi riadkami, mimo textu. V tom je krása ktorú som tu objavil.

V mojich dojmoch sa aktuálne opieram o porovnávanie s poéziou Milana Rúfusa, Dany Janebovej a iných ešte neznámych básnikov z okolia. Feldeka som bohužiaľ už dávno nečítal, budem to musieť napraviť... Aj keď sa básne mojich obľúbených autorov v mnohom líšia, jedno majú spoločné - vlastnú osobitú cestu maľovania svojich myšlienok a poetických pocitov. K tomu nemusí ísť o veľké hrdinské činy, ale stačia aj drobné, často prekvapujúce postrehy zo života.

Držím palce každému tvorcovi a v poézii zvlášť, lebo je tak nedostižná pre človeka bez talentu a tak príjemná, ak sa blíži k dokonalosti. Fandím odteraz aj Eve Leškovej, pre jej osobitosť, skryté vyjadrovanie cez zvláštne, neobvyklé metafory. Jej myšlienky i emócie sú pekne zabalené tak, aby si ich čitateľ zľahka dopĺňal svojou vlastnou fantáziou.

Ešte dodám, že básne v tejto zbierke sa nesú v ľahkom, až zľahčujúcom tóne s príjemným humorom. Ťažko mi je vybrať vhodnú ukážku, pri čítaní som mal vybrané tri. Pravda je, že takéto útle knižočky treba čítať jedným dychom, až vtedy sa dá splynúť s fluidom okolo slov i nevypovedaných metafor.

Na ukážku...

Pri sviečke

Zem sa už nekrúti

Hlava sa sklonila

Vlasy zametajú noc

V mihotavom svetle

Spomaliť dych


Oddialiť

Ostrosť videnia

______________________________________________
Eva Lešková, Srdce je blbec, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2007

Všednosť

Iveta Radičová je na mojom fejsbúku dosť osamelá. Máme spolu iba 11 spoločných priateľov, ale to ma vôbec netrápi, lebo mám iné všedné starosti. Napríklad aj to, že zase ma poslali do mesta kúpiť plus jeden deň. Kúpte si deň! Toľko som si to opakoval, až som nakoniec nevedel, či mám kúpiť plus jeden, alebo plus sedem... Rozhodol rozdiel v cene a fakt, že to nemali byť noviny na čítanie, ale ako pomôcka na umývanie okien a na to je vraj najlepší plus jeden deň, je na jemnom papieri.

Aj tak si myslím, že ani jeden, ani sedem nie sú príliš vhodné na čítanie a ani v umývaní okien sa veľmi nevyznám. Naša novinárka (predavačka novín v stánku) ma dobrovoľne a dôkladne poučila ako na umývanie okien s novinami, aj keď som ju o to nežiadal. Ona vraj kedysi umývala okná v tunajšej vládnej budove, tak to dobre pozná. Vyslúžila si za tie rady odo mňa len 30 centov, veď aj centy sú na niečo dobré, aj keď tak nevyzerajú.

Predovšetkým, do "jarovej" vody načim pridať trochu octu, aby tá jar tak veľmi nesmrdela. Okrem novín je dobré použiť aj klasické plienky, len musia byť čisté, najlepšie ešte nepoužité. Kde však v dnešnej dobe jednorázových plienok zobrať tie klasické? Do vody je tiež dobré pridať aj prášok do pečiva, len to som nepochopil na čo. Treba vyskúšať.

Pri zmienke o vôni jari som si aj ja spomenul na vôňu jari zo starého, ale jarého fejtónu Karla Čapka a začal som vnímať tie zmeny, ktoré ešte nevidieť, ale už ich cítiť vo vzduchu a hneď sa mi ľahšie dýchalo. Mám rád jar, so všetkým čo prináša. Aj ženy, ktoré v jarnom rozmare voňajú akosi inak a krajšie.

p.s.

Nezabudol som na srdce, ktoré je blbec. Už ho mám v sebe, len nech sa trochu upokojí, dám sem svoje dojmy...

:)

Diskusia

Včera bola lampa o vlastenectve. Téma už dostatočne prežutá a čiastočne zbavená prudkých emócií v súvislosti s "vlasteneckým zákonom". Bol som zvedavý, ako sa zafarbí Hríbov lakmusový papierik, ponorený do názorov diskutujúcich. Základom diskusie je vždy výmena názorov a rozoberanie problematiky z rôznych aspektov, ale predpokladom istého dorozumenia je vyjasnenie si pojmov.

Vo včerajšej Lampe som registroval pozitívne i negatívne postoje k vlastenectvu názory vyprovokované zákonom. To je v konečnom dôsledku asi jediným prínosom tohto zákona, že rozvíril diskusiu o vlastenectve, ktoré je u každého človeka prítomné akosi prirodzene, že si to ani neuvedomuje. Je to ako dýchať vzduch, pokiaľ ho je dostatok, netreba na dýchanie ani myslieť. Moderátor sa snažil dávať svojim hosťom aj sugestívne otázky, aby sa prejavili a niekedy sa zdalo, že ich chce niekam nasmerovať, ale to Hríb robí v každej relácii.

Skvelou ukážkou človeka s jasnou argumentáciou, dobrou analýzou problematiky a správnym pomenovaním vecí, aj keď nakoniec vždy zo svojej národnostnej pozície, bol Kálmán Petőcz. Veľmi jasne, ale aj diplomaticky formuloval svoje vstupy Ľudovít Černák. S týmito dvomi je zrejme radosť diskutovať. Aby bolo jasné, tu sa nezaoberám postojmi účastníkov diskusie v iných sférach, ide mi len o dojmy z tejto včerajšej diskusie pod lampou, ktorú som sledoval.

Daniel Hevier u mňa obhájil svoj trochu skeptický postoj umelca a individualistu, to sa dá akceptovať, človek ktorý vytvára duchovné, či iné hodnoty prospešné celej spoločnosti, vôbec nepotrebuje hlasno a slovami deklarovať svoje vlastenectvo, to hovorí samé za seba. Zvláštnymi postojmi sa prezentoval historik Milan Zemko. Akoby sa snažil o historizujúci pohľad, ale niekedy sa mi zdalo, že sa nechal príliš ovplyvniť moderátorom. Tak trochu nerozhodné...

Skoro by som bol v tejto rekapitulácii zabudol na prítomnú dámu, Luciu Piussi. Akosi ma ničím nezaujala. Mal som dojem, že opakovaním svojich negatívnych postojov, špeciálne ku slovenskému vlastenectvu, plnila dohodnutý scenár relácie, ako oponent ostatným účastníkom. Možno aj pre ňu bola diskusia, poučením, podobne ako pre divákov. Stačilo iba chcieť a trochu pozitívne myslieť o svojej domovine, či vlasti.

Diva, ktorá sa diví

Dostal som prácu, už nie som nezamestnaný. Nesťažujem sa, lebo nemám čas, pracujem. Pred časom kolovalo také zistenie, že čítame texty povrchne, podľa prvého a posledného písmena v slove. Poprahedzované písnemá vo vnúrti slvoa vôbec nevadia. 11. marca mi padol zrak na titulok článku, ktorý som prečítal takto: Mladík zabil vlka... pri opakovanom čítaní som už prečítal skutočný titulok: Mladíka zabil vlak... To je to rýchle čítanie.

Blogovanie je sedenie pri počítači, ale aj tak je to istý relax po práci pri počítači. Čítal som nedávno, že aj Diva sa diví. Je to neuveriteľné, ale aj na tomto portáli sa nájdu zaujímavé veci. Toto bolo o "flirtovaní a gramatike". Zdanlivo nesúvisiace činnosti, ale opak je pravdou, vo virtuálnych flirtoch sú jediným dôležitým nástrojom potešenia slová. Adam Zajac sa v článku zamýšľa nad úrovňou gramatiky v pokecoch pri flirtovaní.

Nedá mi, aby som necitoval niektoré pasáže, napríklad takúto vetu:
- "Najtrápnejšie sa cítim vo chvíli, keď si začnem vymieňať RPčky so slečnou, ktorá robí také školácke chyby, že sa splaší aj môj antivírový program."
Najkrajšia myšlienka je však táto:
- "...kto podceňuje perfekcionizmus v narábaní s jazykom, podceňuje možno aj základnú slušnosť, čestnosť, dôveru."
- "Vadí mi ľahostajnosť a nedôslednosť. Aj keby išlo iba o nevinný flirt. Nielen šaty robia človeka. Slová takisto."
Vrelo odporúčam prečítať si celý článok na Dive, ktorá sa diví... Hlavne tým, ktorí si myslia, že dôležitejší je obsah ako forma.

______
Všetky gramatické chibi v tomto článku som urobil úmyselne... :)

Obnovený sci-fi seriál

Za starých, zlých čias sme v politike počúvali výlučne jednostranne orientované komentáre, teda neobjektívne, s povinným skloňovaním slova socializmus. Dnešná mládež Slovenska si nemôže pamätať aké to bolo, keď sa po "novembri" objavil prvý politický komentár z ktorého kričala maximálna snaha o nestrannú objektívnosť. Pre mňa to bolo ako živá voda.

Žiaľ tento štýl sa neujal nadlho, do politických úvah sa opäť vkradla stranícka neobjektívnosť. Dokonca aj politológovia sa už škatuľkujú na dobrých a zlých...Na blogoch sa potichu vytráca názorová pluralita a hlavne jej tolerovanie v diskusiách, kde často chýba vecnosť vyjadrovania. Existujú však aj svetlé výnimky, keď sa autor (diskutujúci) odváži mať iný názor ako väčšina a kolegovia diskutéri ho nevypoklonkujú s posmeškami a osobnými urážkami.

Na Nove začali opakovať seriál Hviezdna brána SG1. Potešilo ma to, lebo tieto najstaršie diely som nevidel. Kto číta waboviny vie, že nie som televízny maniak, SG je jediný seriál, ktorý sledujem, ak ho náhodou objavím. Aj na blogoch už teda začal predvolebný seriál skladaním poklôn vlastným protagonistom. Stále je v hre aj problematické delenie na pravých a ľavých, akoby všetkým nešlo o naše dobro...

V tejto súvislosti mi vždy napadne, ako jeden bývalý zakladateľ strany, ktorá vládla 40 rokov, spomínal na ich zakladajúci zjazd slovami: Viete, vtedy bola len sociálna demokracia, ale v nej boli jedni praví a my sme boli ľaví, tak sme si založili novú stranu... Dnes sa strany delia na inom, "osobnostnom" princípe. Našťastie už nie je šanca, že by sa tí ľaví opäť dostali k moci, aj keď "ľavých" politikov máme v každej časti spektra dosť. A keby len ľavých, ale aj kľavých...

Jánošík...

Vidieť Jánošíka - dajte si pozor, lebo vás niekto okradne. Je to náhoda, práve som dnes popoludní na istom spoločenskom webe videl fotky národného hrdinu, ako protestuje sám proti sebe. Teda, akože proti vlasteneckému zákonu, ale mne to pripadá silne kontraproduktívne. Nuž, niekedy je každý spôsob dobrý na zviditeľnenie.

Tá druhá časť nového príslovia je drasticky realistická. Okradli ma síce len o 15 €, ale bolo to značne nepríjemné. Asi mám smolu na dámy za poštovou prepážkou. Zvyčajne si pri platení účtov všetky položky vopred spočítam a pripravím si presnú sumu, aby to šlo hladko. Dnes som mal len dve položky, tak som prípravu zanedbal.

Pošta bola prázdna, pri priehradke som bol sám. Platil som bankovkami, len včera vyliahnutými z bankomatu, všetko nové kúsky. Do požadovanej sumy mi chýbali necelé 3 €, tie som nemal. V peňaženke som sa chvíľu prehŕňal, hľadajúc 5 €, ale nebola tam ani jedna, iba tie nové dvacky. Vzal som jednu s poznámkou, že menšie nemám. Dáma za okienkom všetko zhrabla, hodila do pokladne a capla mi na okno zopár mincí. Ozval som sa slušne, že ešte 15 € a ona, že veď som jej dal 5 €...

Žiaden svedok v intímnej vzdialenosti nestál, bolo tu len rozhodné tvrdenie jednej a druhej strany. Keď som ju vyzval, aby mi tú 5 € ukázala, vytiahla nejakú ošúchanú, čo rozhodne nebola z mojej peňaženky. Mal som sa ísť sťažovať? Nešiel som, nemal som náladu na hádanie. Tak či onak, môj pokoj v duši najmenej pre dnešok je v r...i. (sorry). Vykašlal som sa na to, ale na tú dámu si dám nabudúce bacha.

Vlastne si v budúcnosti dám bacha na celú poštu. Tak teda, zajtra doobeda pracujem ako vlastenec, takpovediac na oltár vlasti, na podporu ženskej rovnoprávnosti. Nebudú predsa u nás zbíjať len kadejakí chlapci z Terchovej...

Česká povaha na pretrase

Rád by som zmiernil zlý dojem z mojej kritiky relácie Partička niečim pozitívnym. Už včera sa mi naskytla príležitosť, len som nestíhal. Na ČT1 som sledoval talk show Karla Šípa s tromi hosťami, ktorých mená mi nič nehovorili, ale to nevadí. Bolo to ako liečebná kúra v Karlových Varoch a thajská masáž dohromady. Teda úžasný nápor najmä na bránicu vo chvíľach nezadržateľného rehotu. Humor Karla Šípa mám rád, je uvoľňujúci a pritom inteligentný. Jeho relácie by sa mohli požívať ako inštruktážne videá v škole humoru, keby taká existovala.

Páni hostia Karla Šípa presne sadli k danej téme. Slavomír Hubálek, psychológ, ktorý sa profesionálne zaoberá otázkou českej povahy, Mariusz Szczygiel, poľský novinár a publicista a nakoniec Američan Jon Davis, odborník na IT a PR žijúci v Prahe. Všetci náramne vtipní, na spôsob anglického humoru, čo mi vyhovuje. Poliak hovoril pomerne dobre česky, Američana som si musel dešifrovať spôsobom simultánneho prekladania do českej hovorovej reči, ale to vôbec neubralo na humorných replikách. Kto mi neverí, nech beží rovno do archívu ČT1.

Partička

Občas by som si rád zahral partičku šachu, ale nemám s kým. Kedysi som hrával v klube, alebo aj v krčme. V klube sme raz hrali dvaja proti jednému, celoštátnemu šachovému majstrovi a vyhrali sme. To bolo moje najväčšie víťazstvo v šachu, aj keď v skutočnosti len s polovičnou zásluhou. Alebo taký mariáš, to bývali vynikajúce partičky na zabitie času a dlhých večerov. Na stole zopár pohárov, v jednej ruke karty a v druhej to dymiace čudo. Na začiatku som vždy vyhrával, ale po polnoci som všetko prehral. Niekedy som musel doplatiť aj 5 korún a to už nebola malá suma.

Na vojne nás kartársky trénoval veliteľ roty a naučil nás hrať dokonca aj taroky. To bola hra! Každá karta mala svoje meno, jedno krajšie ako druhé. Jediným problémom bolo, že veliteľa nikto z nás mladších nevedel obohrať. Bol to najlepší hráč kariet v celej varšavskej zmluve a možno i v nato. Boli aj iní experti, väčšina však excelovala najmä v alkoholickom trojboji. Všetko je preč, sú to už len staré zatuchnuté časy, na ktoré nehodno spomínať, aj keď zatiaľ sa ešte môže...

Aj včera som si dal po dlhom čase partičku, takú pasívnu pri televízore. Ešte dnes mám z nej v ústach pachuť prízemnosti a v žalúdku istý nepríjemný reflex. Musím uznať, že štyria herci boli v tých hrách, ktoré mali úroveň hier iskričiek a pionierov v letných táboroch, celkom prirodzení. A práve to bol ich najväčší nedostatok, okrem všetkého ostatného primitívneho, od nápadu až k realizácii.

Už nikdy viac takúto partičku pri TV, odteraz jedine tie zo spomienok. Iba ak by sa našiel niekto, kto by sa prihlásil na moju výzvu k šachovej partičke. V najhoršom prípade by mohla byť aj virtuálna...

Vlastenec je gól do vlastnej brány

Neviem, prečo odporcovia tzv. vlasteneckého zákona tak penia v blogosfére, veď vlastenectvo je okrem iného aj stav pozitívneho myslenia, preto nenávistné výpady, aj keď vyvolané možno nezmyselným zákonom, nemajú s vlastenectvom nič spoločné a tobôž nie vyhlasovanie sa za anti-vlastenca a svetoobčana. Svetoobčania sme všetci, ale sú aj menšie, stále významné spoločenstvá, v ktorých žijeme v každodennom dotyku a máme s nimi pozitívne vzťahy.

Vlastenectvo sa nosí všade na svete, či už v Amerike, alebo Európe a nemusíme ani chodiť ďaleko a je všetko v poriadku. Oni to majú historicky zažité, my sa ešte len učíme. Myslím, že je úplne normálne, ak má človek dobrý vzťah ku svojej rodine, ku svojim priateľom, ku krajine v ktorej žije, i k národu, ktorého rečou hovorí od malička. Nie je normálne sa toho všetkého vzdávať v ošiali nejakej politickej nedomyslenosti.

Už to tak vyzerá, že každý kto udrží v ruke pero a v nohaviciach to onô, sa musí vyjadriť k tomuto zákonu a tým mu všetci nechtiac prisudzujú a schvaľujú super dôležitosť. Kto sa ešte nevyjadril, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu... Najviac sa mi páčila úvaha na stránke 4M s názvom "Zvykneme si aj na hymnu". Najprv to vyznieva ako rezignácia, ale v závere je to nostalgický humor o Žurnáli v kinách. Veď sú aj takéto dôležitosti :)

***
Keď som sa tu už začal navážať do internetových médií, čo mi iste niektorí čitatelia spočítajú, tak spomeniem ešte niekoľko aktualít z Aktualít...

*- Na východnej diaľnici sa zrazilo viac ako 20 áut. Vážna vec, našťastie sa to obišlo bez vážnejších zranení. Kto to zapríčinil?

"Podľa dostupných informácii, sa vraj pod nehodu podpísala hustá ranná hmla..."

Dá sa teda predpokladať, že hmla neprispôsobila svoju hustotu a rýchlosť pohybu, stavu a povahe vozidiel i vodičov na ceste...

*- V Anglicku dostal pokutu vodič, ktorý za jazdy mimo obce vypustil psa na vôdzke (to slovo mi nejako nechcelo opustiť klávesnicu), aby sa vyvenčil. Chudák pes, musel to robiť za jazdy, svoje exkrementy riadne rozkúskovať. Videl som však aj u nás venčenie psa autom, síce v teréne a bez vôdzky. Bol to zvláštny, futuristický pohľad - auto s pohonom na všetky štyri kolesá a jeho pes...

*- Moja záverečná aktualita z aktualít je prekvapivá. Čítam, že: Svadby lesbičiek a gejov sú už aj vo Washingtone legálne... Zvláštne, že ma to vôbec neprekvapuje, veď ani doteraz nikto neskúmal pohlavnú orientáciu mladomanželov... Prečo by sa nemohol gej oženiť s lesbičkou, alebo naopak?

Kľúčové slová a posol jari

Kľúčové slová sú v jazykovede také slová v texte, ktoré sa v ňom vyskytujú častejšie, než je obvyklé. V blogoch sú to slová, ktoré sa tak často vyskytujú, až sa po čase stávajú tak častými, že čitatelia ich prehliadajú ako neviditeľné. Dokonca nezriedka pôsobia tak, že čitateľ číta text len dovtedy, kým nenatrafí na niektoré z kľúčových slov.

Oslovil ma nedávno menší muž: "Pánko, kúpte si motorovú pílu." Ponúkali mi už holiaci strojček, ďalekohľad, ale táto ponuka prevýšila všetky doterajšie - motorová píla s plnou nádržou benzínu tu bola prvýkrát. Odolal som a dobre som urobil. V dnešných aktualitách som sa totiž dočítal pravdu. Nie tú Pravdu, s ktorou sa páve obchoduje, ale pravdu o tom, že tie ponúkané píly sú falošné. Nie som zaťažený na značkový tovar, ale kvalita a výkon musia byť.

V istom tajnom výskumnom stredisku v Amerike bol úspešne dovŕšený tajný výskum gravitácie prevratným objavom. Zistilo sa, že gravitácia je základnou vlastnosťou tzv. temnej hmoty, ktorá vo vesmíre prevažuje a nachádza sa všade, teda i v subatomárnom priestore, kde je príčinou gravitačných síl. Aplikácia nových poznatkov vraj čoskoro umožní lokálne eliminovať gravitačné pole, alebo ho umelo vytvoriť. Tento princíp umožní už čoskoro lacné medziplanetárne lety a iné neuveriteľné zázraky.

Počasie sa nám dramatizuje, ako nás už dávno varuje meteorológ Peter Jurčovič. Mnohí už netrpezlivo čakáme na príchod jari, keď sa objavia prvé lastovičky. Ja som sa už dočkal, objavila sa mi v byte prvá lastovička reinkarnovaná do mušej podoby. Vlastne je to jedno, či sa povie lastovička, alebo mucha. Lastovičky síce odlietajú na juh a muchy sa len zašijú do špár a čakajú na jarné slnko. V každom prípade je prvá mucha vítaným po-zimným povzbudením. Ale iba tá prvá. Česť jej pamiatke.

Hokejové pagáče

Už čoskoro budeme mať po hokeji, naši to zvládli perfektne športovo a ani zlatá medaila by už na tom nič nezmenila. Bronzová by bola vynikajúcou odmenou za ich športové zápolenie, ale bez ohľadu na ďalšie udalosti, už teraz dosiahli to najcennejšie, hrali čestne a virtuózne, na úrovni najlepšej svetovej štvorky.

Hokej spomínam len preto, že včera v noci som pozeral dve tretiny a tú tretiu, najkrajšiu som prespal. Dnes som si ju pozrel zo záznamu a veľmi sa mi to páčilo, tá tretina bola skutočne super. Dokonca aj sledovanie zo záznamu, malo pre mňa ešte jedno veľké plus - vôbec som sa nestrachoval o výsledok, vedel som ako, (že dobre) to skončí a naozaj to tak aj skončilo. Žiaden zbytočný adrenalín, radosť z naplnenia známej vízie, akoby som nahliadol do budúcnosti cez minulosť...

Na počesť dobrej hry som sa rozhodol, že si upečiem oškvarkové pagáče, aj keď to vraj nie je v súlade so zdravou výživou, naviac sú tam oškvarky z nedávnej zabíjačky a to je tiež podľa niektorých estétov nemorálne. Nuž neviem, ako je to naozaj, mohol by som sa odvolať na nejaký citát z Biblie, ale aj tak by som sa z toho morálne nevymotal, lebo sa nechystám na dráhu vegetariána.

O konzumácii bravčoviny v Biblii asi nič nie je (ale nie som si istý), je tam určite o ovciach, o obetných baránkoch a ešte aj o rybách. Po ošípaných by som sa musel zamyslieť aj nad úbohými kvasinkami, veď aj to sú božie tvory, ktoré pravidelne zneužívame, necháme ich vyrásť v ceste a potom ich natvrdo upečieme a zjeme, hoci aj v takej nezdravej dobrote ako je makový závin.

V tejto chvíli ešte neviem, ako dopadne moja dnešná kuchárska akcia, nemám veľkú prax v pečení a naviac som dnes nepostupoval presne podľa receptu. Suroviny som nemiesil ručne, ale som to všetko nasypal do domácej pekárničky a na programe č. 13 som to nechal zamiesiť a vykysnúť. Tá trinástka neveští nič dobré, ale nechám sa prekvapiť.

Už musím končiť, pagáče treba hodiť do rúry. O pol hodinu sa rozhodne, kto vyhral...

Aktualizované 16:10 SEČ, vonku z rúry, na tanieri:

Priateľstvo za koňa!

Dovolil som si parafrázovať výrok Richarda III. "Kráľovstvo za koňa" (A Horse! A Horse! My kingdom for a horse!). Myslím, že i on by namiesto koňa hľadal priateľa, keby v tej dobe existoval internet a facebook. Isteže, darovať kráľovstvo je v istej dejinnej chvíli ničím, proti úprimnému priateľstvu. Priateľstvo sa totiž nedá zaplatiť žiadnym kráľovstvom, tobôž nie takým, ktoré sa kráľovi práve sype cez prsty.

Facebook je fenomén doby, ktorý sa objavil a vzniesol do nebotyčnej výšky "Alexandrijského stĺpa", ako o svojom talente kedysi napísal A. S. Puškin v básni "Pamjatnik". S tým rozdielom, že popri facebooku vznikli nové talenty paralelných konkurenčných odnoží takzvaných sociálnych sietí. Tak si myslím, že názov "sociálne siete" je značne nepresný, lebo v skutočnosti ide o spoločenské siete, aspoň v mojom chápaní.

Vstúpil som tam, napriek tomu, že som nepodľahol sloganu, že kto tam nie je, neexistuje. Priamym podnetom bolo vyjadrenie istého blogera, že je to dokonalý priestor pre úprimné komentáre k jeho blogom. Ukázalo sa, že je to skôr zbožné želanie ako fakt a aj ten môj bloger už dnes priznáva, že je to trochu inak, akási moderná rozpoltenosť človeka deliaceho sa na rôzne siete, široko rozkročeného a nestabilného.

Dá sa argumentovať aj tým, že kde inde by som sa dozvedel toľko zaujímavostí o kolektíve priateľov? Prebiehajú neoficiálne súťaže, kto bude mať viac priateľov? Človek sa tam dozvedá často i veci, ktoré by sa mu nemali dostať do očí. Niečo z toho možno považovať za dokonalý spam, ale sú tam aj "statusy" osobností, ktoré sú vtipné a múdre zároveň. Na facebookovských základných komunitách je zvláštna ešte jedna vec a tou je politické staníctvo, ktoré sa tam z neznámych dôvodov prelialo z materských blogov.

Politika je podľa mňa v priamom rozpore s normálnym ľudským priateľstvom, ktoré si nekladie žiadne podmienky, lebo politika sa stále o niečo usiluje, niekoho presviedča o svojej pravde, je to snaha o získanie moci. Politika je síce predmetom aj na všeobecnú diskusiu, ale diskutujúci by v tom prípade mali diskutovať, nie osočovať oponenta. Aj tak si myslím, že by politika mala mať svoje špeciálne fórum. Tak si to myslím a tak by ma to uspokojovalo.

Keď sa to tak vezme, aj výkrik Richarda III. "Kráľovstvo za koňa" bol silne politicky motivovaný. Politika je všade okolo nás, všetci sme politicky činné verejné osoby. Ibaže naše kráľovstvá nestoja ani za koňa, tak núkame priateľstvo. Čo je viac? Neponúkame ho príliš lacno?

Avatar a popcorn

V domácej pohode dojedám pukance, čo mi ostali z kina Max. Správne tušíte, že ma osud konečne zavial na Avatara. O filme sa už veľa popísalo, veľa som o ňom čítal. Pod vplyvom rôznorodých recenzií som postupne prechádzal od stavu vysokého záujmu až po takmer úplný nezáujem. Bola to iba náhoda, že som si dnes vybral parkovisko pri kine Max, ktoré je mimo centra Trnavy, aby som si užil aj trochu pešej chôdze za povinnosťami v centre.

Keď sme tam už boli, bolo logické zájsť sa poinformovať o filmoch, ktoré práve bežia. Tak sme sa zastavili pri pokladni kina práve 10 minút pred začiatkom 3D projekcie Avatara. Prvotný záujem o film už iste poklesol, ale aj tak nás tam sedelo najmenej sto. Predstavenie netrvalo dlho - vôbec som sa nenudil, ale v reálnom čase sa našli dvaja diváci v našom rade, ktorí si museli v polovičke filmu odskočiť (ja nie :).

Žánrovo som film vnímal spočiatku ako bežný scifi príbeh s trocha inovovaným dejom, aký tu ešte nebol. Neskôr som ho o kúsok posunul ku sfére rozprávok. Spôsobila to technológia 3D, ktorá tu bola absolútne dokonalá. Počas filmu ma netrápili úvahy o tom, nakoľko je film založený na živých hercoch a nakoľko je dopracovaný v digitálnom štúdiu, výsledok bol presvedčivý. Veľký podiel na výsledku mal iste aj citlivý dynamický strih.

Samotný príbeh mal u mňa dve paralelné roviny. Jednou je už spomínaná rovina mierne modifikovaného scifi príbehu s využitím dostupnej trikovej techniky, teda vlastne moderná rozprávka. Herecké obsadenie bolo fajn, hlavne v "domorodej populácii" a u Avatarov. Zvláštne bolo, že na mňa pôsobil príbeh lásky Avatara celkom prirodzene a príjemne. Neprekročil medze dané dobrým vkusom, nebol celkom ľudský, ale napriek tomu presvedčivý. Všetky postavy domorodcov boli perfektne zahrané, ale ani "druhá strana" nehrala zle.

Druhú rovinu filmu vidím v jeho myšlienkach. V tomto smere to nie je film o nejakých mimozemských rasách a ľuďoch, ale výlučne o ľudskej psychológii. Konečne, kde by sme my ľudia došli k nejakej inej? Druhá rovina ponúka aj paralely so súčasnými predstavami o vzťahu človeka k prírode, o drancovaní matičky Zeme. Núka aj podobnosť s absolútnymi mocenskými ambíciami s neobmedzenou technickou a vojenskou mocou zo sústredeného bohatstva sveta.

Som rád, že som tento film videl a môžem ho odporúčať ako celkom zábavný s možnosťou zamyslenia sa.

Dan be over...

Je to tu, včera som dočítal Stratený symbol. Dá sa povedať, že Dan Brown ma nesklamal ani tentokrát, aj keď to vyjadrujem s podmienkami... Teda musím povedať, že napätie narastie hneď v úvode a drží sa takmer na rovnakej úrovni až do konca. Vlastne až do konca nie, lebo napätie končí v kapitole 129. Posledné tri kapitoly a záver sú už iba vysvetľovaním, filozofickými úvahami o biblii, o vzťahu amerického národa k nej a tiež v náznaku o zblížení dvoch protagonistov príbehu.

Zvláštny je môj podhľad na tému, ktorá sa nesie celým napínavým dejom a v závere prináša zvrat, presne vypočítaný na efekt. Vlk je sýty a ovca ostala celá... Výhrady cirkvi sú podľa mňa úplne neopodstatnené. Existujú vraj záhady a mocné staré múdrosti dávnych národov, ktoré raz prinesú ľudstvu ohromnú zmenu k dobru. To je čitateľsky fascinujúce, ale príliš nejasné a v oblakoch. Niekedy ma udivuje obdivovanie vyspelosti dávnych civilizácií, keď sa špekuluje o tom, že všetko tu už raz bolo a my to len znovu objavujeme. Ktovie?

Vezmime si napríklad egyptské pyramídy. Je v nich podľa mňa duch staviteľov a možno aj vedomostí, ktoré strážili kňazi a potom len kvantum ľudskej práce, teda realizácia nahromadeného bohatstva panovníka, pre umožnenie jeho "posmrtného" rozmaru. To bola tá pravá a skutočná viera v posmrtný život, alebo strach pred odchodom z pozemského blahobytu faraóna. Prejav tvrdej totalitnej moci.

Náboženstvo je fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo od čias starovekého Egypta a myslím si, že to zodpovedá dobe, keď sa ľudia prvýkrát zjednotili do veľkého a silného kolektívu, ktorý potreboval ústrednú "ideu" pre podporu centrálnej moci panovníka. Bola to zároveň doba osobného, ale aj kolektívneho uvedomenia si človeka. Doba, keď si ľudia začal klásť otázky o tom, kto sme a kam kráčame (a odpoveď dodnes nenachádzame)...

Dan Brown v tejto knihe nevybočil zo svojich osvedčených princípov, ktoré zaručujú čitateľský úspech. Úspech "bestselleru" je v jeho predajnosti a to je hlavné kritérium. Podružný, ale nemenej dôležitý efekt je, že aj prípadnú ďalšiu knihu si čitateľ kúpi. Osobne si myslím, že pokles napätia v závere nemusel byť, ale je to len môj dojem. Film natočený podľa tohto scenára by som asi nechcel vidieť. Ale aj to je len skúsenosť z predchádzajúceho filmového stvárnenia kníh Dana Browna a podľa mňa trochu aj nevhodného výberu predstaviteľa Langdona vo filmoch.

Čitateľsky som spokojný s tým, ako som prežil dva dni s knihou v ruke. Doslova, lebo kniha má tú nespornú výhodu oproti počítaču, že ju možno čítať všade, dokonca aj na onom intímnom mieste, kde je sám aj pán kráľ... S touto knihou som si splnil aj svoju naplánovanú dennú pohybovú aktivitu - chodil som s ňou po byte, cez tri miestnosti a čítal som. Jeden okruh meral 50 krokov, to je cca 25 m. Prešiel som ho za 1 minútu, teda za hodinu to bolo 1,5 km a 3000 krokov. A tak som pookrial na tele i na duši...

Dan one: Symboly a klišé

Stratený symbol sa predáva raketovým tempom, ako o tom píšu aktuality. Tentokrát som k tomu prispel aj ja. Už mám prečítaných 15 kapitol, nič nechcem prezrádzať, len ma zaujala veta v spomínanom článku z aktualít:

"Od prvej strany Danovi čitatelia pocítia hrôzu pritom, ako budú sledovať suverénneho Roberta Langdona pri jeho novom objave v nečakanom, novom prostredí."

Až tak by som to nepreháňal, asi neviem, čo je to hrôza, ale zimomriavky mi ešte nenaskočili. Všimol som si však, ako autor šikovne strieda dejové kapitoly, čím udržiava isté napätie a záujem čitateľa na vysokej úrovni, tak ako je to u neho zvykom.

Od začiatku napínavý dej neposúva len Langdon, ale aj zvláštne neskutočná postava votrelca, majstra maskovania a tiež vedkyňa s vedou, ktorá ani nie je vedou a napriek tomu má spôsobiť absolútny prerod ľudstva...

A v čom vidím klišé? Zacitujem z pasáže o "dávnych textoch", v ktorých sú zabudnuté múdrosti a objavy. Sú v nich popísané záhady, ktoré sa ešte len chystáme objaviť. Ide o scénu v knižnici:

"Jej brat zložil veľký zaprášený text... stĺpec zaprášených kníh na písacom stole bol čoraz vyšší".

Prišlo mi trochu úsmevné to priradenie, že stará kniha je zaprášená kniha (alebo naopak), hoc aj v klimatizovanej miestnosti... Je to drobnosť, ale človek ak nie je celkom pohltený textom, uvedomuje si aj "prkotinky".

Čítam ďalej...

Stratený symbol sa našiel

Našiel sa tam, kde som ho najmenej čakal.

Najnovšiu knihu Dana Browna som si objednal s mesačným predstihom v Martinuse. V pondelok mi oznámili, že už je na ceste a dnes som ju aj uvidel, bohužiaľ nie u poštára, ale v dvoch veľkých škatuliach v obchodnom supermarkete Kaufland. Celá hŕba ich tam ležala, Stratené symboly zabalené po dvoch exemplároch v zmršťovacej fólii, len môj sa ešte nenašiel, trčí niekde na pošte za nekresťanské poštovné.

Hnevá ma to, ale čo nemôžem ovplyvniť, nad tým sa nebudem rozčuľovať. Vraj už v 17. storočí povedal J. A. Komenský, že "Veškeré rozčilováni enem pro hovada dobré jest". Druhýkrát už teda nebudem tak zbrklo objednávať nové (dobre predajné) bestsellery, ale si zájdem do obchodného domu, kde dostať všetko, od prosa po lokomotívu. Tam som si kúpil aspoň múku a pečiem chlieb. Vraj to upokojuje.

Dobrá novina je, že od včera mám novú hračku.

Na jednom serveri mali "free-day", zadarmo ponúkali Zoner Photo Studio 12, tak som na to skočil a hneď som ho aj nainštaloval, lebo to bola podmienka pre získanie bezplatnej licencie. Odvčera teda mám hračku, ktorá ma očarila svojou rýchlosťou i vlastnosťami. Doteraz som bol zvyknutý na jednoduchosť editora IrfanView, lebo na Photoshop nemám a Gimp mi nevyhovuje.

Zoner dvanástka mi sadla presne do ruky, ako veľký plzenský Prazdroj. Tak sa zatiaľ majte pekne, ja sa idem hrať.

_______________
dodatok post 24 hod. (11. 2. 2010):
Stratený symbol už mám, prišiek z Martina naozaj expresne, poštárkou až do bytu... To len, že nakoniec som predsa spokojný a vrhám sa do čítania... Držte mi palce aby som sa sem popri čítaní občas dostal. :)

Rýdze blognutie oo-sude

Tak teda nič, svet ešte stojí, aj keď sa nám do slnečnej koróny nasťahovali nejaký ufóni, ako o tom píše osud. Ďalší bloger sa sťažuje vo svojom blogu, že na TV Joj (aj na iných komerčných kanáloch) nedávajú primerane významné správy do svojho spravodajstva, ale že tam často vkladajú bezvýznamné veci, ako napríklad o líške v kuríne, ktorými ohlupujú národ. Určite by sa však našli aj väčšie hlúposti ako tie o sliepkach...

Ja sa im ani nečudujem, tiež som si všimol, že mnohé bezvýznamne čerstvé veci v TV novinách, ako keby moderátorovi vypadli zo včerajšieho internetu. Dokonca nám na TV obrazovky vkladajú už aj tie nekvalitné videá z "youtube". Zdá sa, že ťažisko novôt sa predsa len presúva na internet. Je to zrejme v čase krízy tá najlacnejšia agentúra, aj keď je to často JPP. Možno ma raz prekvapia aj citovaním niektorých mojich wabovín...

Aj tento blog sa mi chvíľami mení pod rukami z originálneho myšlienkového kvasenia na "rýdze blognutia", ako to s obľubou nazýva istý klasik. Je totiž veľmi jednoduché písať o tom, čo som práve čítal inde a odkazovať. Môže z toho byť taká nekonečná recyklácia ako prežúvanie slamy z bachora v tlame prežúvavca, ak sa k tomu neprihodí nejaká iná pridaná hodnota.

Moja dnešná pridaná hodnota spočíva v jazyku, ale nie v tom, že by som sem pripichol jazyk z topánky. Ide o moje vnímanie písomného prejavu. Už raz som niekde napísal, že tú istú češtinu v rôznych článkoch vnímam rozdielne. Asi je to v tom, že niektorí autori píšu takpovediac spisovnou češtinou, na ktorú my zo Slovenska reagujeme pozitívne a iní píšu tzv. hovorovou formou češtiny, ktorá sa nám už nevníma tak jasne.

Podobné je to aj v hovorenej reči, ale tam k tomu často pristupuje aj hovorovo zdeformovaná výslovnosť. Na druhej strane spektra je potom kultivovaný verejný prejav spisovnou až umeleckou češtinou. Nedávno som si uvedomil, že často čítam články istého autora, ktorý píše komplet po slovensky, ale jeho vyjadrovanie vnímam ako české... Nie je to omyl, on používa slovenské slová, ale spája ich do akejsi českej hovorovej formy.

S tým trochu súvisí vyjadrenie nášho prozaika Petra Pišťáneka v rozhlasovej relácii Esprit, ktorý tvrdí, že slovenčina nemá hovorovú formu. To je však podľa mňa naprosté "nedorozumění" a myslím si, že slovenčina má mnoho hovorových foriem a nie sú to len nárečia. Keď sa však započúvate do súčasnej reči niektorých moderátorov, nadobudnete dojem, že práve to je bohužiaľ tá zjednocujúca hovorová forma slovenčiny aj so všetkými módnymi vplyvmi.

Možno to preháňam, ale tak to vnímam. Je to niečo podobné, ako keď Dara príde domov a rozpráva čisto slovensky, ale Slovák v tom počuje "češtinu". Možno som nezvolil ten najlepší príklad, ale iste mi rozumiete (teda, dúfam, že aspoň Slováci :)

Tak a "finito", ešte som sem chcel zaradiť niekoľko rýdzich blognutí, napríklad ten o slovenských sudcoch z prvotného kapitalizmu 21. storočia, z ktorých sa mi dvíha žalúdok (nemyslím tým futbalových rozhodcov), ale o tom možno nabudúce.

Stretneme sa v lese

Od zajtra začínam chodiť, tak ako si to vyžaduje môj človečí stav. Áno, aj váš. Vraj by sme mali denne urobiť 10 tisíc krokov pre udržanie zdravia, ale radšej 15 tisíc. Ľuboš Dojčan vo svojom článku odporúča 6 symbolických organizačných krokov k naplneniu tohto cieľa.

Tvrdí, že je lepšie chodiť do obchodu na menšie nákupy a častejšie. To beriem, už si nebudem písať lístočky a čo zabudnem, pre to sa znova vyberiem do obchodu. To sa zase nachodím...

V druhom kroku radí nechať auto v garáži a chodiť verejnou dopravou. To neberiem, lebo ani neviem čo je to verejná doprava. Veď ja mám do garáže dosť ďaleko, tak je auto zdrojom ďalších mojich užitočných krokov... Tiež radí zabudnúť na výťahy a chodiť pešo po schodoch. Iste býva na prvom poschodí, to sa mu ľahko radí, ale čo keď niekto býva na trinástom?

Neseďte, keď môžete chodiť, to beriem, veď keď chodím, tak nesedím. Dokonca aj pri telefonovaní chodím, v tom som celkom dobrý. Nikdy som síce netelefonoval dlho, ale teraz keď sú tak lacné hovory, doprajem si aj diaľkovú telefonickú konferenciu.

Jednu vec neviem zmeniť a tou je práca pri počítači, pri tej sa ťažko stojí. Ale možno by sa aj to dalo vyriešiť, keby som si zohnal taký kecpultík, aký používajú americkí prezidenti a namiesto čítacieho zariadenia si tam namontovať monitor...

Piaty tip ignorujem celý, psa si nekúpim. Možno až vtedy, keď budem mať vilu v nejakej slušnej vykričanej lokalite. Aby som sa stal psím sluhom, to teda rozhodne odmietam a nie som sám. Nedávno som čítal na internete takú psiu psychológiu, podľa ktorej domáci miláčikovia terorizujú svojich milujúcich majiteľov. Tak to nie, zvlášť teraz, keď svet zápasí s terorizmom...

Posledná rada ma tiež príliš neláka, vysadiť si trávnik a potom ho kosiť do zblbnutia ako bežný Angličan, čo chce mať pred domom anglický trávnik. Ja mám radšej vo všetkom slovenskú prirodzenosť a na trávniku, hoc aj tú našu naviatu lúčnu zmes. Veď aj tak sa často píše: nešliapte po trávniku, tak si to radšej odchodím niekde v lese.

Už aby prišla jar, lebo na lyžiach nerád chodím. Dúfam, že sa tam v lese čoskoro stretneme.

Potvorské sny

Niektoré sny sa snívajú až následne, po tom ako sa uskutočnia. Napríklad, minulý týždeň som bol u zubárky a snívalo sa mi s ňou až dnes. Nevysvetľujte si to zle, moja zubárka nie je čerstvá absolventka zubárskej fakulty a možno práve preto je odborne veľmi zdatná, perfektne plombuje brúsi i trhá. Jej sestrička je mladá, krásna a veselá (tak to má byť), ale do mojich snov sa jej nechce.

Niektoré sny sa diametrálne líšia od skutočnosti. Vo sne mi moja milá zubárka vytrhla dva dolné frontálne zuby, hrozná dupľovaná extrakcia. Ráno som sa zobudil s prievanom v hube a s ohromnou zubnou medzerou v sánke. Až pri zrkadle sa všetko vysvetlilo, zuby mám na svojom mieste. V skutočnosti som bol minulý týždeň iba na preventívnej prehliadke, teda žiadne trhanie nebolo.

A potom verte svojim snom!
Nielen, že niekedy chodia neskoro, ale ešte aj strašia katastrofickým scenárom.

Vznik človeka z Avatara

Najlepšie nápady sa rodia ráno, dnes sa mi narodili dvojičky, ale celý deň som na ne nemal čas, tak sa rozplynuli ako hmla po okolí. Iba na jeden som si spomenul a vyzerá dobre, ale aj tak si ho radšej nechám na ďalšie ráno. Pred spaním budem naň myslieť, aby sa mi nad ránom znova pripomenul a vykryštalizoval, len prosím sen nie o pol piatej ako dnes, ale radšej o tri hodiny neskôr.

Nebudem vás dnes mátať náhodnou myšlienkou o tom, že nie je žiaden podstatný rozdiel medzi živou a neživou hmotou, lebo všetko vo vesmíre je v pohybe, iba u temnej hmoty to nie je isté. Dnes ma na tón scifi naladil článok Patrika Habdáka: Vznik ľudstva, ktorý som práve dočítal a našťastie sa nestotožňujem s ničím v tom článku.

Ak deklarovaný ateista argumentuje náboženskými dogmami, už nemôže byť hodnoverný ani náhodou. Takže ide len o zábavnú "šou" autora. Najkrajšie to v diskusii vyjadril Jiří Ščobák: "Použiť Avatara ako argument vzniku našej civilizácie pomocou mimozemšťanov. Uaaauw!!!!!!! To som ešte nepočul! To je tak šialené, až klikám na karmu!"
(dovolil som si ten citát preložiť z češtiny).

Zdá sa, že silnejšie ako mimozemšťania na nás útočia scenáristi scifi príbehov.

Makové slíže a internetové špagety

Žiadne "Horkýže slíže", ale také klasické makom bodkované slíže som mal dnes na večeru. Uvedomujem si, že v tomto storočí sú makové slíže anachronizmom, ale nemám rád ani tie dlhé talianske, nechutne pováľané v rajčinovej omáčke.

Beriem naše makové slíže len ako protiváhu špagetám. Kedysi sa o makových slížoch hovoril taký nechutný vtip, radšej ho nebudem pripomínať... Píšem o nich len preto, lebo mi ešte spočívajú v žalúdku a možno neverbálne ovplyvnili tento spot... Stali sa mojou dnešnou pálčivou aktualitou.

Medzičasom sa aj vonku vo svete odohralo veľa významných udalostí, ale mám pocit, že kto chodí na web, už má všetky aktuality viacnásobne prečítané. Určite ste čítali aj o tom, ako pápež vyzval kňazov aby blogovali, priam biblickou vetou: Choďte (a učte všetky národy) a blogujte! My ostatní sa budeme naďalej milovať a množiť (ale opatrne). Zemeguľu nemáme nafukovaciu, ale v milovaní nám nič nebráni, to je zadarmo a jesť to nepýta.

Niektoré témy sa cez naše blogy prevaľujú ako mraky cez hlavný hrebeň Roháčov, odkiaľ znova padajú do údolia... Napríklad taká komunikácia, o tej som písal len toť nedávno a už o nej čítam úžasné zaujímavosti v Ivaninom blogu na "sme", ako o základnom kameni každého živého spoločenstva. Zaujala ma tam táto príznačná veta:

"Internetová komunikácia mení základné pravidlá našej komunikácie a my sa ocitneme v neznámych vodách ľudských emócií bez ľudskej tváre."

Zvláštny stav ľudí bez ľudskej tváre, to sme my, tu na internete.

Aj keď je živá reč sprevádzaná neverbálnou komunikáciou, aj tu má "reč tela" istú formu danú podprahovým sledovaním vyjadrovacích prostriedkov, štýlu a formy písaného slova. Čitateľ podvedome vníma aj gramatiku, aj použitie diakritiky, aj správne položené čiarky, aj to, či autor píše zľahka, vážne alebo s humorom. To však nemusí byť badateľné na prvý pohľad ako pravopisné chyby.

Aj to všetko "neverbálne" dopĺňa obsah internetovej komunikácie. Z tohto pohľadu vyznievajú smiešne občasné diskusie o tom, či je dôležitejší obsah, alebo forma... Tie "neverbálne" signály pisateľa, môžu byť v rozpore s písanou informáciou a prezradia o autorovi oveľa viac ako by očakával. Sú pravdivé, lebo autor ich dáva na známosť takpovediac podvedome - priamo "z klávesnice".

V internetovej komunikácii odpadá možnosť posudzovať výroky podľa vzhľadu autora, aj keď máme občas k dispozícii fotografiu, v skutočnosti ten moment na nej môže ponúkať úplne iný profil osoby, než aký má v skutočnosti. Fotografia môže byť teda klamlivým a dosť rizikovým momentom.

Možno som sa až príliš o tomto aspekte (aj) blogovania rozpísal, ale ak niekoho táto téma zaujala, odporúčam prečítať si originálny článok Ivany O'Deen: Komunikácia bez tváre, aj keď je dlhý, je plný pravdivého obsahu.

.

Paramnézia

Súvislosti: John Ruskin (1819-1900)

Pokrok je dobrý, len treba dávať pozor, aby nás nezničil.
Umenie ukazuje, čo znamená byť civilizovaným.

Boh je okamihom uvedomenia si samého seba.
Naše duše stoja za ich záchranu.

Príroda je základ morálky.
Biblia je len metafora.

Birmingham Museums & Art Gallery

Komunikácia

Aby bolo jasné, radšej hneď upresním, že chcem písať o komunikácii medzi ľuďmi, teda o vzájomnom poskytovaní myšlienok, ich výmenu. Pri komunikácii, bez ohľadu na jej formu, ide o myšlienky formulované do slov a viet. Tak ako sme sa to kedysi učili, že veta je povedaná, alebo napísaná myšlienka. Myšlienke však vždy predchádza v hlave nejaký myšlienkový pochod na jej sformulovanie do vety.

Nájdu sa však autori, ktorí namiesto hotových myšlienok vyťukávajú do klávesnice svoje holé i rozvinuté myšlienkové pochody. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o to isté, ale nie je to tak. Aj slabší rečníci často prednášajú poslucháčom svoje myšlienkové pochody. Ich prejav je obrazom ich myslenia a často sa to pozná množstvom odbočení od hlavnej témy. Poslucháča to po čase začne unavovať.

V rečovom prejave sa to ešte dá ako tak zniesť, lebo veľa slov nám ide jedným uchom dnu a druhým von, ale v písomnej forme je to už trochu zložitejšie. Myšlienkové pochody prezentované písomnou formou v takom surovom stave sú potom často dosť náročné na pochopenie.

Situáciu môže vylepšiť formátovanie textu, teda odbočenia a menej dôležité veci jasne odlíšiť typom písma, odsekmi, odsadením a podobne. Dobrou prevenciou pred zmätočnými textami je opätovné a pozorné prečítanie vlastného textu pred jeho zverejnením, so snahou pochopiť podstatu len na základe napísaného, ale pritom sledovať aj slovosled a pravopis...

Opravovať a opravovať a vymazávať nepotrebné slová, vety, odseky a niekedy aj celý článok. (Veru neviem, či som sa práve dnes dostatočne pridŕžal vlastných rád...)

A ešte niečo v závere, na odľahčenie témy (toto už nemusíte čítať):

Bolo to v Mníchove, kráčal som po ulici, keď pri mne zastavilo auto a spolujazdec sa ma po nemecky spýtal, ako sa dostane na nejakú ulicu. Odpovedal som mu tiež svojou nemčinou s ospravedlnením, že neviem. Poďakoval sa a pokračovali v ceste. Keď som sa za nimi obzrel, zbadal som na aute českú ŠPZ.

Je milé, keď človeka v cudzine turisti pokladajú za domorodca.

Guten Tag, auf Wiedersehen!

Internet

Vraj žijeme v dobe nedočítaných strán, nad tým sa zamýšľa na svojom blogu Ján Maršálek. Už dávnejšie som si všimol, že pri hľadaní vo vyhľadávačoch by som vystačil s jednou stránkou. Len veľmi zriedka sa preklikávam na ďalšiu a preklikať sa až na koniec zoznamu je zväčša nemožné. Ak niečo nenájdem na prvej strane, tak radšej spresním výraz a hľadám znova a znova sa spolieham na prvú stránku. Je to tiež komplex nedočítaných strán?

Myslím si, že náhlenie a nedočítanie článkov na internete (rýchle prebehnutie) je často tým najlepším prístupom. V tom množstve rôznorodých a neoverených informácií, dobrých i zlých názorov, sa človek musí čím ďalej tým viac spoliehať na vlastný výber a rýchly úsudok, lebo inak by skončil zahltený balastom, skončil by unavený a neinformovaný vo veci ktorá ho priviedla k monitoru.

Výhodou blogovania je, že človek ktorý píše, má šancu že jeho slová sa dostanú k mnohým čitateľom. Hovorí sa však, že je veľa povolaných, ale málo vyvolených. Nie vždy bude pisateľ "vypočutý", nie vždy bude aj pochopený a málokedy sa stane, že jeho slová v čitateľovi rozozvučia rovnakú strunu, s akou autor písal svoj článok. Také sú podmienky blogovania, s tým sa nedá nič robiť, len písať zaujímavo a čakať na odozvu.

Vraj internet zvádza k povrchnosti. Ja si to nemyslím. Skúsme to porovnať s novinami. Novinové články sa píšu na princípe obrátenej pyramídy, najdôležitejší fakt je v titulku, spresnený v podtitulku a až potom rozvinutý do podrobností. Zjednodušuje to orientáciu čitateľa. Nikto zrejme nečíta noviny od prvého písmena až po posledné. Obrátená pyramída má výhodu aj v tom, že v prípade nedostatku miesta možno škrtať v článku vety od konca, od menej dôležitých informácií.

V blogoch to funguje trochu inak, zvyčajne neexistuje šéfredaktor, ani korektor, ani cenzúra, preto nemá kto vymazávať balastné informácie. Korekciu si musí urobiť až sám čitateľ. V takomto "internetovom" prístupe čitateľa však nevidím žiaden problém, nepovažujem ho za povrchnejší ako prístup čitateľa k článkom v novinách. Všetko je vecou záujmu a hlavne možnosti a schopnosti orientácie.

Internet je proste nový fenomén, s ktorým sa dá žiť rovnako ako s novinami, navyše poskytuje takmer neobmedzené množstvo najnovších (aj historických) informácií v každom čase. V praxi nahradil encyklopédie a tiež postupne vytláča zo života noviny. Pritom netvrdím, že noviny zaniknú, ale musia si nájsť svoje nové miesto v systéme ovplyvňovania a manipulácie más (hovorí sa, že tlač je siedmou veľmocou).

Tlač vo svojej materiálnej forme je značne lokálna a v mocenských nástrojoch siedmej veľmoci už dávnejšie kraľuje televízia a chytá sa jej už aj internet. Tieto elektronické média majú veľa spoločného a zdá sa, že trend smeruje k ich zjednocovaniu. Najnovšie sa presadzuje aj mobilný internet, integrovaný do telefónov. Nastupuje diverzifikácia prístupov, ale paradoxne aj globálna unifikácia informačného obsahu. Technický pokrok nezastavíme, ale treba dávať pozor, aby nás nezničil...

Čo s tým? Asi nič, len prijímať internetový pokrok ako fakt, ako systém začlenený do života, rovnako ako bola kedysi prijatá a využitá kníhtlač pre rozšírenie vzdelania. Pre nás je internet ešte čerstvou inováciou, ale mladí ľudia rastú v ňom, berú ho s prirodzenosťou, s akou sme my brali do rúk noviny. Zamýšľať sa však stále treba nad zraniteľnosťou globálneho systému.

Treba si uvedomiť, aká sila sa sústreďuje v databázach vedomostí, aj vo vlastnení detailných informácií o ľuďoch, ktorí ich tam dobrovoľne odovzdávajú. Uvedomiť si, čo by znamenalo narušenie, nebodaj zničenie tohto systému. Kto si zvykol, alebo pracuje každodenne s internetom, ťažko si už vie predstaviť stratu svojich dôležitých informácií a život bez nich. Možno by to bol návrat k podstate života, na strom prírody.

Desaťminútovka

Máme tu znova piatok, je čas zaspomínať na staré časy. Pre istotu som ich nenazval dobrými, lebo tie sú, ako pre koho... Vtedy, za onoho času sa v kolektívoch povinne dobrovoľne robieval aj prehľad tlače, taká ranná desaťminútovka. Niekto dostal za úlohu ten prehľad urobiť, obvykle za trest, alebo aj namiesto odmeny.

K prehľadu stačili jedny noviny, lebo aj tak vo všetkých bol iba ten jeden jednofarebne šedivý odraz života strany a vlády, so štafážou nezaujímavých šablónovitých vecí o "pracujúcich", ktorí stále prekračovali plány a vytvárali tak nadprodukciu, ktorá pochopiteľne rozlaďovala dokonale naplánované socialistické napredovanie, až to raz muselo skončiť fiaskom.

Autor desaťminútovky si zakrúžkoval príslušné titulky v novinách, prípadne aj perex a to potom predčítal driemajúcemu kolektívu BSP. Dnes sme už na vyššom stupni vývoja, máme blogy a internet, taká desaťminútovka by sa zvládla pohodlne systémom copy-paste... Keby som bol napríklad ja určený urobiť prehľad tohto týždňa, vyzeralo by to možno takto:

- Rusko financuje zhotovenie kozmickej lode s jadrovým pohonom. Projekt by mohol byť pripravený už v roku 2012 a za ďalších 9 rokov by mala byť loď postavená, schopná cesty na Mars. Z toho je jasné, že Rusko neverí na avizovaný koniec sveta v roku 2012, alebo rátajú s presídlením na Mars...

- Ešte jedna smiešna správa zo serveru aktuality.sk, píše sa v nej o záhadnom vesmírnom objekte, ktorý mal včera preletieť okolo zeme v tesnej blízkosti. V tej správe, pôvodom zo "SITA" sa píše doslova toto: "...Preto výskumníci uvažujú, či by nemohlo ísť o úlomok vesmírneho odpadu - napríklad vrtuľu z rakety." Že vraj vrtuľa z rakety, vtipné... Ha ha ha.

- Austrálsky vedci zase excelovali inak, posvietili si na ľudí, čo denne sedia pred televízorom aspoň hodinu, teda na nás všetkých. Vraj každá taká hodina zvyšuje riziko úmrtia na akúkoľvek príčinu o 11%, riziko úmrtia na rakovinu o 9% a na srdcovo cievne ochorenia o 18%. Vychádzajúc z tohto výskumu som už niekoľko rokov viacnásobne mŕtvy, aj keď neberiem do úvahy iné škodlivé faktory.

Na záver niečo z (vraj) mužskej logiky:

- Čestný muž nikdy nepodvádza viac ako jednu ženu naraz.
- Každá žena spomína s láskou na muža, ktorý si ju chcel vziať. Každý muž na ženu, ktorá ho odmietla.

Blognutie do politiky

Tak to vychádza, ako by som v tomto blogu naschvál postupoval neprofesionálne. Stále porušujem pravidlo, prispievať pravidelne. Možno aj preto, že tu nie som profesionál. Trochu ma uspokojuje fakt, že nie som sám, kto všeobecné, ale i vlastné zásady nedodržiava. Napríklad, ak je k blogu umožnená diskusia, mal by na pripomienky a názory reagovať autor.

Môj "status" sa občas mení a podľa toho aj píšem. Vždy som sa však snažil vyhýbať vyjadrovaniu svojich názorov na politiku, bohužiaľ aj túto zásadu som v ostatnom čase dosť zanedbával. Aj nedávne udalosti na cestách ma vyprovokovali k písaniu, len som to našťastie nedal na blog. Veď posúďte sami, že som dobre urobil, keď som takýto pohľad do politiky zamlčal:

Nedeľa býva v znamení politiky, čo je na škodu veci, lebo keď ľudia prídu z kostola a sadnú si k obedu, nemali by počúvať hádky politikov. Hádam len s výnimkou politických diskusií na telo v najbližšej krčme pri pive.

V televíznych debatách by mal byť vždy iba jeden politik, aby sa nemal s kým hádať. Niekedy je to až smiešne, keď oponent každú repliku začína slovami pán (ten a ten) klamete a zavádzate. Taký stereotyp by mali používať politici len vtedy, keď nemajú argumenty. A bolo by (je) to jasné.

To som si myslel v nedeľu, ale odvtedy prehrmeli cez naše územie nájazdy húkajúcich kamiónov, oproti ktorým sú nedeľné politické diskusie slabým odvarom. Tak som si pri tej príležitosti spomenul na rok 1973, keď po štrajkoch autodopravcov v Chile vzal moc do svojich rúk generál Pinochet na dlhých 17 rokov. Scenár i riziká sú podobné, len dúfam, že taký generál sa u nás ešte nenarodil.

Jej ruky sú...

"Neviem, či to nie je barbarstvo, prečítať na posedenie celú zbierku básní, ale táto zbierka ma tak zaujala, že som neodolal."

Takto som začínal písať o básnickej zbierke Milana Rúfusa "Ako stopy v snehu". Nedalo mi, aby som aj týchto niekoľko slov o prvej básnickej zbierke Dany Janebovej "Moje ruky sú láska", nezačal rovnako, po pravde.

Jej básne sú zrelé, sú o láske a vzťahoch. Sú o žene, ktorá nevzdychá, ale nádhernými originálnymi metaforami kreslí obrazy svojich precítení tak, že čitateľ sa ponára do jemne načrtnutej atmosféry deja každej básne. Milostné obrazy metaforicky kreslí tak, že z nich cítiť vôňu tiel i dotyky rúk.

V piesni pre lásku

v mojom srdci čítaj
kým je priezračné
kým doňho zimný prievan
fúkať nezačne...

Dana Janebová: Moje ruky sú láska, 2009, Spoločnosť autorov umeleckej literatúry, edícia Kniha - Suvenír

Od Bugára ku hviezdam

Je načase odpútať sa od vážnych vecí, od vlastného vnútra, od svedomia a morálky civilizovanej spoločnosti a poobzerať sa po okolí, čo sa deje v reálnom a internetovom svete, až po vesmír...

Tak som sa dočítal o vyjadrení Bugára, že o autonómii už netreba hovoriť, ale teba hovoriť o jej upevnení, teda že by sa do vnútorných vecí menšín nemal miešať štát... A je to. Stačí už len definovať, čo sú to vnútorné veci menšín. On v tom má jasno...

Oveľa zaujímavejšia je správa, že na Marse jestvovali veľké jazerá vody. Bolo to vraj pred tromi miliardami rokov. Z toho plynie poučenie, že o tri miliardy rokov možno aj naša zem bude vyzerať podobne ako dnes vyzerá Mars. Kanálov už máme vykopaných dosť. Chvíľami mám dojem, že čoskoro dozrejú uhorky a začne ich sezóna.

Z úplne iného súdka je zlá správa, že populárne body "G" na ženskom tele neexistujú. Anglický vedci výskumom dokázali, že tie body sú iba fikciou. Vlastne, aby som bol presný, nemá ho 1800 anglických žien, ktoré sa na výskume zúčastnili. Je to ťažká rana pre mužov, keď sa vedecky potvrdilo, že ženy svoj G-bod iba predstierajú. Možno by bolo dobré ten výskum zopakovať u nás... Dúfam však, že týmto nie je spochybnený môj nedávny výskum bodov GPOS.

Na záver som chcel pripojiť ešte jednu informáciu z ďalekého vesmíru, ktorý na mňa začal od istého času gravitačne pôsobiť. Na základe správy z astronomických pozorovaní, som vypracoval všeobecnú hypotézu o živých bytostiach na najvyššom stupni vývoja vo vesmíre. Pre jej prelomovú závažnosť ju radšej podrobne spracujem v samostatnom článku. Dovidenia nabudúce.

Civilizácia

Bude to znieť ako hádanka, čo je vlastne civilizácia?

V diskusii "ima" hovorí:

"Podla wikipedie je civilizácia úroveň spoločenského vývoja, ktorý dosiahla určitá spoločnosť, súhrn jej materiálnych a duchovných výdobytkov.

V klasickom myslení: súhrn fenoménov náboženských, intelektuálnych, politických atď. a im zodpovedajúcich hodnôt, ktoré charakterizujú národy, preberajúce grécko-rímsku tradíciu a kresťanstvo. Klasické myslenie stavia takto civilizáciu etnocentricky proti divošstvu a barbarstvu.

V modernej vede: vlastnosť akejkoľvek spoločnosti, napr. civilizácia amazonská, civilizácia čínska, civilizácia španielska atď. V anglosaskej antropológii sa tomto zmysle hovorí väčšinou o kultúre."

A kladie novú otázku:
Kedy začína a kedy končí civilizácia, kde sú jej hraničné body?

Mia z diskusií si myslí:

"Podľa nášho slov. slovníka je civilizácia ,,vyšší stupeň rozvoja spoločnosti, najmä v oblasti technického pokroku; kultúra takejto spoločnosti".

Slovo civilizácia má rôzne významy vzťahujúce sa k rôznym obdobiam ľudského vývoja. Ja civilizáciu príliš nespájam s pojmom vyspelosť... podľa mňa je pod pojem civilizácia zahrnuté ľudstvo samo od jeho počiatku, vyjadrujúce priebeh a zmeny jeho existencie.. Civilizácia pre mňa predstavuje jednu veľkú množinu s množstvom dielčich podmnožín. A kedy začala?... asi vtedy, keď náš prvý pra-prapredok zliezol zo stromu.. a ukončí sa zrejme zánikom človeka..."

_______

Citácia z blogu Magdy Kotulovej (myslím, že súvisí s témou):

„Kto je to človek? Inteligentný živočích, ktorý používa svoj mozog, tak ako používa vlk tesáky, zajac behy, tchor zápach, jastrab zobák a pazúry? Používa ho len v službách tej ohromnej zažívacej trubice, živočíšne do nej vrhajúc nové a nové sústa, až je nakoniec sám rovnako živočíšne pohltený ako sústo?

Ak je viac ako živočích, o čo je teda viac? Čím? Je viac iba o tú naliehavú otázku, na ktorú si nikdy nebude vedieť odpovedať?“... (orig. Milan Rúfus)

______

Rosa píše:

"Civilizácia je zmiešanina dobra a zla. Začína sa prvým nádychom a končí posledným výdychom...tak som sa zamyslela. :)"

______

... Skúsil som tu netradičnú formu, najprv vyvolať predbežnú diskusiu k téme a teraz je na rade moja pôvodne zamýšľaná úvaha... Inšpirovala ma k nej relácia v TV o histórii umenia, kde sa dejiny civilizácie dávali do priamej súvislosti s dejinami a rozvojom umenia. Výkladov pojmu "civilizácia" je iste veľa a je už dávno osvetlený z rôznych strán. Historicky existuje množstvo definícií, ale mne ide o tú moju dnešnú.

Myslím si, že civilizácia začínala tam, kde si človek začínal uvedomovať sám seba, keď bol nútený, alebo prišiel na to, že pre prežitie sa musí združovať do spoločenstva. Keď začal používať rozum aj na niečo iné, ako na uspokojenie žalúdka a svojich telesných potrieb (ako to vyjadril M. Rúfus). Použitie rozumu na tie iné smery je cestou pokroku v umení, ale aj v technike od vynálezu kolesa až k hľadaniu "božskej častice".

Ľudské civilizácie na svete vznikali aj zanikali. U niektorých zisťujeme s údivom, že úroveň ich žitia bola na vyššej úrovni ako sme predpokladali a napriek tomu zanikli. Dalo by sa povedať, že na ich troskách rástli nové, dokonalejšie. Taký je už raz život. Máme si teda myslieť, že kráčame k úrovni, ktorá sa blíži k našim ľudským možnostiam?

Ktovie, logicky by sa dalo odvodiť, že na troskách našej "technickej civilizácie" vyrastie nejaká dokonalejšia. Ale aká? Ešte technickejšia, alebo nejaká časticová, či virtuálna? Bolo by to možné, keby neexistovali od čias kráľovnej zo Sáby neustále potvrdzované predpovede konca sveta. Tým však nemusíme veriť, len musíme pochopiť ich význam a fakt, že neexistuje nekonečný rast, neexistuje nemenný osud vopred daný a že všetky predpovede sú iba varovaním.

Všetko raz skončí, a začne znova, len nevieme aká je ktorá perióda dlhá a čo vyrastie po našom poklese k nule... Vraj sa ľudstvo nikdy nepoučí z histórie. Jeden náznak tu však už je od čias, keď vznikla snaha o korekciu vývoja formou "trvale udržateľného rozvoja". Ale čo to znamená v praxi? Ako aplikovať reguláciu na tak nestabilný systém, ako je svetová ekonomika?

V dôsledku terajšieho krízového stavu sa už ozvalo aj racionálne volanie po prechode na životný štýl založený na hospodárstve potrieb, nie na ekonomike rastu (E. Chmelár). Ako však prispôsobiť rast ekonomiky rastu počtu ľudí na zemi žijúcich v priepastne odlišných podmienkach?

Na jednej strane bohatstvo, vysoká technika, pohodlný život v prebytku a v blahobyte, ktorý predbieha našu skutočnú civilizačnú úroveň a nesie riziko zániku civilizácie. Na druhej strane hladné krky "tretieho sveta", ktoré treba najprv zasýtiť, až potom nastane rozvoj ich civilizácie, ale v smere, ktorý si určia oni. Zdá sa, že civilizácia je nám daná ako danajský dar...

4.1.2010

Viera, nádej a láska

Tri abstraktné pojmy, ktoré sa v živote snažíme naplniť reálnym obsahom. Ešte stále sme v dosahu duchovného odkazu Vianoc, ktoré majú jednoznačnú súvislosť s vierou v kresťanského Boha. Pre začiatok roka je charakteristická nádej, že naše dobré nádeje sa reálne naplnia. Nádej na lásku je priebežná a nikdy nekončí.

V reálnom prejave som sledoval vieru na Nový rok prostredníctvom priameho televízneho prenosu z Dómu sv. Martina v Bratislave. Okrem iných nádejí som svoje nahliadnutie do Dómu spájal s nádejou, že sa veci okolo nového organu v tomto chráme Božom posunuli bližšie k realite. Bohužiaľ nič tomu nenasvedčuje.

Pod chórom hral orchester a s ním opäť iba malý lacný elektronický nástroj namiesto 30 miliónového organu s pôvabným menom Elisabeth. Ktovie čo je v tom a prečo sa veci nehýbu? Že by bol problém v delení diecézneho majetku po odchode arcibiskupa Sokola? Je to škoda, zdá sa že tentokrát prevážili materiálne hodnoty nad duchovnými a kultúrnymi.

Novoročný prejav...

Nie, ešte nie som prezident, ani to nebude o novoročnom prejave nášho prezidenta, kvôli ktorému tu ešte sedím, inak by som už bol na ceste do prírody. Všetko dobré do nového roku som už všetkým zaželal, tak už iba malé nahliadnutie do blízkej minulosti, ako sme sa v pohode prehupli sem, na číslo dverí 2010.

Nový rok je vždy novým začiatkom, ale rozhodne nie nejakým novým veľkým treskom, aj keď o polnoci sme boli blízko treskom-pleskom. Vrátim sa však na chvíľu pred Silvestra, deň pred ním som sledoval na STV Petra Marcina a jeho hostí, predovšetkým famózneho rozprávača Miroslava Donutila a úžasnú kapelu Funny Fellows (viď foto-inšpirácie) s očarujúcou speváčkou Zuzanou Haasovou.

Peter Marcin je v tejto relácii suverén a srší prirodzeným vtipom tak, že divák sa cíti veľmi príjemne a uvoľnene. Bol to výborný aperitív pred oslavou Silvestra. Na druhý deň, priamo v silvestrovských novinách, excelovala Markíza zaručene pravdivými správami o konci sveta. Mám zmysel pre humor, ale toto mi chvíľu ležalo v žalúdku, lebo som to nemohol stráviť.

Večer sme doma stavili všetko na jednu kartu, totiž dvojkartu STV1 a ČT1. Bol to dobrý tip, klasická estrádna forma po rokoch absencie takéhoto programu, padla na moju úrodnú a dúfam že aj českú a slovenskú, úrodnú pôdu. Ja som sa dobre zabával, iba scénka s "politickým nábojom" dvojice Skrúcaný, Piško mi tam logicky nesedela. Možno aj preto ju ČT1 zo svojho zostrihu vynechala.

Pýtali sa ma dnes doma, aké som si dal novoročné predsavzatie. Dal som si iba také tiché, že si nebudem dávať žiadne predsavzatia. Ono je to tak, že keby sme nemali kalendár, každé ráno by bolo Novým rokom, preto sa budem snažiť iba o to, aby som každý večer vymazal všetko zlé a každé ráno skúsim nájsť aspoň jeden moment, ktorý by mohol byť príjemným nosným motívom dňa. Samozrejme, popri inej užitočnej práci :)