Som lenivý, alebo mi prsty odvykli od klávesnice? Tak či onak, je tu téma, ktorá sa mi už dlhšie povaľuje v hlave. Potrebujem ju odtiaľ dostať von. Obed som už dovaril (paprikáš s klobásou), tak môžem začať s písaním.
Rádio je dnes už takmer zabudnutý fenomén, ale to je iba zdanie. Pretože jazdíme autami, tam vnútri je rádio neodmysliteľnou súčasťou cesty. Z tradície sa zachováva aj v domácnostiach. Dnes pichnú rádio do všetkého, čo je pripojené na elektrinu, alebo má baterky. Prehrávač CD má rádio, každý budík je "rádiobudík", hodiny sú kombinované s rádiom a dokonca aj na WC máme automaticky hrajúce rádio. To má svoje výhody, často sa dozvieme aj to, čo sme nechceli. Nevýhodou je, že ak sa preberá zaujímavá téma, bývam akosi dobrovoľne nútený si tam posedieť dlhšie, aby som počkal na pointu, alebo aspoň na koniec odseku.
Rádio je najčastejšie o hudbe, teda hlavne v aute. Doma naopak, aspoň u nás je rádio zaujímavé hlavne kvôli správam a diskusiám, ktoré bývajú zaujímavejšie ako tie pod "lampou". Tak sme sa dostali k tomu, čo vlastne rádio je. Ide totiž o obsah, nie o frekvencie a zväčša ani o kvalitu reprodukcie, ak je informačná hodnota vysoká. V našom éteri je kopec rádiových vysielačov. Kedysi to bolo jednoduché, bol Slovenský rozhlas a Hviezda. Tá bola spravodajská, kombinovaná s "populárnou" hudbou. Tie správy vtedy boli takmer o ničom, nič nové sa zväčša nedialo a aj to, čo by mohlo byť dôležité, bolo zabalené v presolenej omáčke.
Vráťme sa však do našej súčasnosti. Pri dlhšej jazde autom zväčša hľadám hudbu, ktorá by mi práve v danej situácii ladila s náladou. Istý čas som pri cestách pociťoval nedostatok "vážnej" hudby. Domáce rádiá prešli v našej domácnosti akýmsi výberovým konaním, v ktorom jednoznačne zvíťazil Slovenský rozhlas. Teraz pod krídlami Zemkovej RTVS. Je to jediné naše solídne rádio a ešte na dôvažok je platené z našich verejnoprospešných poplatkov, tak to za to stojí. Aj z dôvodu jednoduchosti sú všetky naše rádiá naladené na Rádio Slovensko. Stačí zapnúť hociktoré a už to ide. Samozrejme, aj v tej malej miestnôstke (kde aj poslanci NRSR chodia pešo) je naladené Slovensko.
Zvykli sme si počúvať Rádiožurnál na pravé poludnie, Od istého času mu konkurujú TV noviny na Jojke. Veď majú lepšiu pozíciu, lebo sa hovorí, že lepšie je raz vidieť aako dvakrát počuť. Rádiožurnál je vlastne náš hlavný referenčný program. Občas počúvame sobotný zábavník, alebo aj rozprávanie Borisa Filana. Najťažšie je odísť z WC v prebiehajúcej zaujímavej diskusii, povedzme, že na tému Vesmír, či iné spoločensky zaujímavé témy (aj nočné diskusie sú lákadlom na dlhší pobyt). Dalo by sa pokračovať v počúvaní pri hociktorom inom rádiu, alebo aj pri "rádiobudíku", ale byt je zväčša okupovaný televíziou. Jediné, na čom som si nezvykol, sú internetové rádiá. Ostávam verný klasike so Slovenskom.
Zdá sa, že rádio ešte dlho ostane nažive. Aj dávno zabudnuté gramofóny znova ožívajú. Prichádzame na to, že nie je všetko pravé javorové v digitálnej dokonalosti. Tak ako je vzrušujúce ladenie orchestra pred koncertom, tak je aj praskot starých platní osviežením a umocnením zážitku.
Do počúvania.
2012/04/24
2012/04/19
Sheep-hot-dog
V Amerike vynašli hot-dog (horúci pes, alebo párok v rožku). Môj patentovateľný vynález som internacionálne nazval sheep-hot-dog. Správne sa sheep-dog prekladá ako ovčiak. Slovenský ekvivalent anglického názvu pre môj vynález by bol bryndza v rožku. To vecne zodpovedá podstate vynálezu. Slovenská bryndza je nenapodobiteľná dobrota, tak ju treba jesť pri každej príležitosti a hlavne v máji, keď je aj bryndza májová. Príprava je veľmi jednoduchá. Vezmete do rúk chrumkavý čerstvý rožok odkrojíte oba konce a prstom urobíte z každej strany dieru v rožku. Potom stačí obe diery nadiať bryndzou a je to! Dobrú chuť.
Recenzie
Pôvodne som si myslel, že recenzia je činnosť určená len hlavám odborníkov, ale podľa Wikipédie, aj podľa logiky veci mi vychádza, že odborné posúdenie (odborná recenzia) je len jedna z viacerých možností. Vykonávanie recenzie môže byť v istých kontextoch aj kritikou. Recenzia dokonca existuje aj ako publicistický žáner. Veľmi zaujímavá činnosť, nič nevymýšľať, len kritizovať (chváliť) diela iných. Posudzovanie umeleckého, alebo vedeckého diela pred jeho zverejnením sa ukazuje ako užitočná pomoc dielu.
Mám v tomto smere nejaké praktické skúsenosti, aj keď svoje "recenzie" nenazývam tak, ale vyhlasujem ich za moje dojmy z literatúry a iných umeleckých diel, či predstavení. Ak vynecháme tie "profesionálne" recenzie odborníkov, tak si myslím, že každý má právo posudzovať veci a diela, s ktorými sa zoznámi a nadobudne k nim nejaký vzťah. Aj bežnom živote tak konáme. Porovnávanie a v zápätí posudzovanie vecí a javov je akýmsi základom poznania. Najprv novú vec porovnáme so svojimi skúsenosťami a potom ju môžeme posudzovať.
Recenzie sa vyskytujú aj na stránkach internetových obchodov, kde môže každý užívateľ, ktorý si danú vec zakúpil, napísať o svojej skúsenosti s výrobkom. Tak môže prípadne aj varovať potenciálnych zákazníkov pred nákupom danej veci. Tiež som sa nedávno nechal odradiť. Zvažoval som kúpu gramofónu (kto by nevedel čo je to gramofón, nech si odskočí na Wikipédiu). Skrátka, keď som už mal vybratý výrobok, pozrel som si recenziu zákazníka a nenašiel som v nej nič pozitívne, len samé nedostatky daného výrobku. Kúpa sa nekoná, hľadám ďalej.
Recenzie teda môžu byť aj užitočné a žiadané. V oblasti umenia a vedy sú dokonca akýmsi povinným prvkom spätnej väzby, ktorá núti autora k zamysleniu, prípadne k budúcemu zlepšeniu diela. Toľko stačilo, prišiel čas, aby som vyšiel s mojou pointou na tému recenzie. K napájaniu počítača používam sieťovú rozbočku s vypínačom. Je to praktické, keď všetko povypínam, je to vlastne hlavný vypínač napájania. Zistil som, že mám nadmernú spotrebu týchto rozbočiek, už dve skončili s nefunkčným vypínačom to je to veľké červené na konci).
Opravovanie nie je z hľadiska bezpečnosti odporúčané, aj keď je pre šikovného elektrikára možné. Náhrada nespoľahlivého plastového vypínača s krátkou životnosťou takým istým typom je zase len dočasným riešením. Moje odporúčanie znie - nekupovať takýto dočasný výrobok, ale radšej iný typ, s iným vypínačom a prípadne aj s rozšírením na ochranu zariadení pred prepätím. To je na dnes všetko. Veľa slov pre nič a za nič. Keď tie slová na internete sú také lacné...
Mám v tomto smere nejaké praktické skúsenosti, aj keď svoje "recenzie" nenazývam tak, ale vyhlasujem ich za moje dojmy z literatúry a iných umeleckých diel, či predstavení. Ak vynecháme tie "profesionálne" recenzie odborníkov, tak si myslím, že každý má právo posudzovať veci a diela, s ktorými sa zoznámi a nadobudne k nim nejaký vzťah. Aj bežnom živote tak konáme. Porovnávanie a v zápätí posudzovanie vecí a javov je akýmsi základom poznania. Najprv novú vec porovnáme so svojimi skúsenosťami a potom ju môžeme posudzovať.
Recenzie sa vyskytujú aj na stránkach internetových obchodov, kde môže každý užívateľ, ktorý si danú vec zakúpil, napísať o svojej skúsenosti s výrobkom. Tak môže prípadne aj varovať potenciálnych zákazníkov pred nákupom danej veci. Tiež som sa nedávno nechal odradiť. Zvažoval som kúpu gramofónu (kto by nevedel čo je to gramofón, nech si odskočí na Wikipédiu). Skrátka, keď som už mal vybratý výrobok, pozrel som si recenziu zákazníka a nenašiel som v nej nič pozitívne, len samé nedostatky daného výrobku. Kúpa sa nekoná, hľadám ďalej.
Recenzie teda môžu byť aj užitočné a žiadané. V oblasti umenia a vedy sú dokonca akýmsi povinným prvkom spätnej väzby, ktorá núti autora k zamysleniu, prípadne k budúcemu zlepšeniu diela. Toľko stačilo, prišiel čas, aby som vyšiel s mojou pointou na tému recenzie. K napájaniu počítača používam sieťovú rozbočku s vypínačom. Je to praktické, keď všetko povypínam, je to vlastne hlavný vypínač napájania. Zistil som, že mám nadmernú spotrebu týchto rozbočiek, už dve skončili s nefunkčným vypínačom to je to veľké červené na konci).
Opravovanie nie je z hľadiska bezpečnosti odporúčané, aj keď je pre šikovného elektrikára možné. Náhrada nespoľahlivého plastového vypínača s krátkou životnosťou takým istým typom je zase len dočasným riešením. Moje odporúčanie znie - nekupovať takýto dočasný výrobok, ale radšej iný typ, s iným vypínačom a prípadne aj s rozšírením na ochranu zariadení pred prepätím. To je na dnes všetko. Veľa slov pre nič a za nič. Keď tie slová na internete sú také lacné...
2012/04/17
Sudcovi mrkvu
Nie som futbalový fanúšik, ale aj tak som bol niekoľkokrát na futbale. Najkrajší z mojich futbalov bol pred rokmi zápas Slovana s domácou Trnavou. Toľko nadávok a sprostých slov som nikdy predtým nepočul. Z "lingvistického" hľadiska to teda bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Tak či onak, bolo to dávno, dnes to asi vyzerá na štadiónoch trochu inak (lepšie?). Videl som, tiež dávno, niekoľko dedinských futbalových zápasov. Tam to bývalo z jazykového hľadiska trochu miernejšie. Pokriky ako "sudcovi mrkvu" boli vtedy to najsilnejšie, čo sa dalo počuť.
Mrkva je teda, podľa futbalového sveta symbolom neschopnosti, či skôr zaujatosti a nespravodlivosti sudcu. Niekedy to však bývala len verbálna odplata rozhodcovi za spravodlivé pískanie proti domácim, keď napríklad nechcel odpískať jedenástku voči hosťom. Neviem prečo práve mrkva, možno preto, že sa tak trochu podobá na sudcovskú píšťalu a surová sa tiež dáva do úst. Mimochodom, surová mrkva je veľmi chutná, aj keď odborníci v poslednom čase tvrdia, že v uvarenej mrkve sa zachovajú niektoré jej vitamíny v stráviteľnejšej forme.
Nerád podlieham všeobecným tlakom a cudzím názorom, hlavne tým čo sa tvária vedecky ako "Bifidus Reguláris" a podobne. Stále mi chutí mrkva v stave, ako ju futbaloví priaznivci občas ponúkajú svojim nespravodlivým rozhodcom. A vôbec, snažím sa stravovať zdravo a to znamená podľa toho, čo mi chutí. Teraz mi chutí surová mrkva a je mi jedno, či nejaká zložka bude v mojich črevách ťažšie spracovaná. Niekedy však človek v bežnom živote urobí takú vec, za ktorú by si naozaj zaslúžil tú symbolickú mrkvu z futbalu. Mne teraz chutí surová mrkva "de facto", ale možno by som si zaslúžil aj tú symbolickú.
________
Toto bola náhrada za sľubovaný "sobotník". Trh sa totiž nekonal a ja som nenatrafil na inú náhradnú tému... :)
Mrkva je teda, podľa futbalového sveta symbolom neschopnosti, či skôr zaujatosti a nespravodlivosti sudcu. Niekedy to však bývala len verbálna odplata rozhodcovi za spravodlivé pískanie proti domácim, keď napríklad nechcel odpískať jedenástku voči hosťom. Neviem prečo práve mrkva, možno preto, že sa tak trochu podobá na sudcovskú píšťalu a surová sa tiež dáva do úst. Mimochodom, surová mrkva je veľmi chutná, aj keď odborníci v poslednom čase tvrdia, že v uvarenej mrkve sa zachovajú niektoré jej vitamíny v stráviteľnejšej forme.
Nerád podlieham všeobecným tlakom a cudzím názorom, hlavne tým čo sa tvária vedecky ako "Bifidus Reguláris" a podobne. Stále mi chutí mrkva v stave, ako ju futbaloví priaznivci občas ponúkajú svojim nespravodlivým rozhodcom. A vôbec, snažím sa stravovať zdravo a to znamená podľa toho, čo mi chutí. Teraz mi chutí surová mrkva a je mi jedno, či nejaká zložka bude v mojich črevách ťažšie spracovaná. Niekedy však človek v bežnom živote urobí takú vec, za ktorú by si naozaj zaslúžil tú symbolickú mrkvu z futbalu. Mne teraz chutí surová mrkva "de facto", ale možno by som si zaslúžil aj tú symbolickú.
________
Toto bola náhrada za sľubovaný "sobotník". Trh sa totiž nekonal a ja som nenatrafil na inú náhradnú tému... :)
2012/04/13
Tatársky piatok trinásteho
Neverím na žiadne nešťastné piatky, ale dnes sa ma osud snažil
presvedčiť, že nešťastná trinástka dokáže narobiť neplechu. Najprv to
lepšie, pozvali ma na oslavu 20. výročia založenie istej firmy, ktorá mi
občas dá trochu zarobiť. Vždy to dobre padne, tak som šiel. Na prvý
pohľad by sa zdalo, že to bude super a aj by bolo, lebo som si dal
tatársky biftek a to sa mi stalo naposledy pred tridsiatimi rokmi. Kvôli
iným povinnostiam som však musel milú spoločnosť kolegov a kolegýň po hodine
opustiť.
Nešťastím pre mňa bolo, že som tým predčasným odchodom prišiel o tradičné pečené prasiatko, ktoré prišlo na rad neskôr. Doma som si potom robil čaj po anglicky, teda čaj s mliekom. Za tým účelom som otvoril plnotučné mlieko. Tie "odmliečnené" mlieka s nízkym obsahom tuku nemám rád. Otvorenú krabicu s mliekom som dával do chladničky a keď som mu robil miesto, vypadla mi z rúk plastová fľaša s tatárskou omáčkou. Normálne by sa nemalo stať nič, ale tá fľaša sa pri páde rozbila. Podlaha pred chladničkou bola ochutená nešťastnou tatárskou omáčkou. To je už hodné piatku trinásteho.
Zajtra je sobota s číslom 14, bude to šťastný deň, o čom som presvedčený a bude o tom aj zajtrajší "sobotník" (ak nebude, tak to nebol šťastný deň).
Nešťastím pre mňa bolo, že som tým predčasným odchodom prišiel o tradičné pečené prasiatko, ktoré prišlo na rad neskôr. Doma som si potom robil čaj po anglicky, teda čaj s mliekom. Za tým účelom som otvoril plnotučné mlieko. Tie "odmliečnené" mlieka s nízkym obsahom tuku nemám rád. Otvorenú krabicu s mliekom som dával do chladničky a keď som mu robil miesto, vypadla mi z rúk plastová fľaša s tatárskou omáčkou. Normálne by sa nemalo stať nič, ale tá fľaša sa pri páde rozbila. Podlaha pred chladničkou bola ochutená nešťastnou tatárskou omáčkou. To je už hodné piatku trinásteho.
Zajtra je sobota s číslom 14, bude to šťastný deň, o čom som presvedčený a bude o tom aj zajtrajší "sobotník" (ak nebude, tak to nebol šťastný deň).
2012/04/12
Sociálna sieťovina
Na internete je tlačenica sociálnych sietí. Každá by svojim členom zniesla aj modré z neba. Tak si ich skúsme vymenovať (podľa wikipedie):
Ešte by som pridal sieťovku "g+", ale výpočet by tým zrejme neskončil, toto sú len tie najväčšie. Nikto asi nepozná všetky a bolo by to aj zbytočné. Pre jedného človeka stačí "nula" sociálnych sietí až "jedna". Na svojej ceste internetom som stretol Facebook, Myspace, Orkut, Hi5, netLog a samozrejme g+. Prichádzalo to postupne, nie v tomto poradí ako som ich vymenoval. Ako by mi blogy nestačili. V blogosfére som pomerne skromný, mám dva živé blogy a tri príležitostné. Nie že by som to chcel, ale tak som dospieval na časovej osi od prvých nesmelých krokov až k internetovej dospelosti.
Prvou sieťou do ktorej som nešťastne spadol bol Orkut. Nič pozitívne mi to neprinieslo, len poznatok, že odkedy to prevzal Google, nedá sa stade zutekať, leda ak zrušením svojho Google konta (na ktorom je už čosi navešané). Ktosi ma medzičasom nahovoril na Hi5 a sám odtiaľ na to rýchlo zutekal. Na Myspace som vstúpil kvôli nejakej hudbe, bol tam vtedy ktosi z príbuzenstva. NetLog, ani neviem prečo. Na Facebook som sa dal v čase, keď sa hovorilo, že kto tam nie je, neexistuje a ja myslím, teda som tam. Poslednou sieťou, ktorá ma mala dobrovoľne zachrániť pred "samotou" je g+.
Ani neviem prečo ešte aj to "g plus", ale je to všetko tak googlovsky navzájom posplietané, Gmail s Picasou a blogosférou a ktovie ešte s čím. Možno je tá pluska dobrá, ale jeden sa nemôže roztrhať do toľkých bludných kruhov, leda ak by objasnil záhadu kruhov v obilí. Z času na čas mi príde kulantný email s upozornením, že na tej a tej sociálnej sieti mám málo priateľov a že už som tam dávno nebol a že by ma niekto chcel vidieť a ja tam nemám fotku. A tak podobne. Radšej som vymazal z pamäti tie prístupové heslá. Priatelia v kruhoch, tak sa na mňa nehnevajte, chystám sa totiž prejsť od všeobecného zamerania k úzko smerovanej špecializácii.
---
kulantný príd. ‹f› kniž. prehnane zdvorilý, ochotný, príjemný v konaní (najmä obchodnom): k-é konanie; k-á cena primeraná, prijateľná; (Slovník cudzích slov, akademický)
Ešte by som pridal sieťovku "g+", ale výpočet by tým zrejme neskončil, toto sú len tie najväčšie. Nikto asi nepozná všetky a bolo by to aj zbytočné. Pre jedného človeka stačí "nula" sociálnych sietí až "jedna". Na svojej ceste internetom som stretol Facebook, Myspace, Orkut, Hi5, netLog a samozrejme g+. Prichádzalo to postupne, nie v tomto poradí ako som ich vymenoval. Ako by mi blogy nestačili. V blogosfére som pomerne skromný, mám dva živé blogy a tri príležitostné. Nie že by som to chcel, ale tak som dospieval na časovej osi od prvých nesmelých krokov až k internetovej dospelosti.
Prvou sieťou do ktorej som nešťastne spadol bol Orkut. Nič pozitívne mi to neprinieslo, len poznatok, že odkedy to prevzal Google, nedá sa stade zutekať, leda ak zrušením svojho Google konta (na ktorom je už čosi navešané). Ktosi ma medzičasom nahovoril na Hi5 a sám odtiaľ na to rýchlo zutekal. Na Myspace som vstúpil kvôli nejakej hudbe, bol tam vtedy ktosi z príbuzenstva. NetLog, ani neviem prečo. Na Facebook som sa dal v čase, keď sa hovorilo, že kto tam nie je, neexistuje a ja myslím, teda som tam. Poslednou sieťou, ktorá ma mala dobrovoľne zachrániť pred "samotou" je g+.
Ani neviem prečo ešte aj to "g plus", ale je to všetko tak googlovsky navzájom posplietané, Gmail s Picasou a blogosférou a ktovie ešte s čím. Možno je tá pluska dobrá, ale jeden sa nemôže roztrhať do toľkých bludných kruhov, leda ak by objasnil záhadu kruhov v obilí. Z času na čas mi príde kulantný email s upozornením, že na tej a tej sociálnej sieti mám málo priateľov a že už som tam dávno nebol a že by ma niekto chcel vidieť a ja tam nemám fotku. A tak podobne. Radšej som vymazal z pamäti tie prístupové heslá. Priatelia v kruhoch, tak sa na mňa nehnevajte, chystám sa totiž prejsť od všeobecného zamerania k úzko smerovanej špecializácii.
---
kulantný príd. ‹f› kniž. prehnane zdvorilý, ochotný, príjemný v konaní (najmä obchodnom): k-é konanie; k-á cena primeraná, prijateľná; (Slovník cudzích slov, akademický)
2012/04/11
Reset
Ak sa počítač zašmodrchá a nejde ďalej, pomôže mu reset. Tak a podobne to treba občas urobiť aj s tým PC, čo nosíme v hlave. Zbaviť sa na chvíľu všetkých starostí, dopriať si ticha, alebo sa vrhnúť na nejaké umenie. Umenie totiž povznáša myseľ do nezvyčajných metafor. Možno to neplatí pre ľudí, ktorí sa umením živia, to neviem posúdiť. Našťastie pre nás, existuje veľa umeleckých smerov, kde sa môžeme nájsť a hlavne existuje hudba, ktorá povznesie každého ducha.
My ne-umelci, pragmaticky zameraní na každodennú lopotu, v potu tváre si zarábať na každodenný chlieb, sa necháme zdvíhať do výšav všetkým čo znamená umenie a talent, všetkým čo presahuje všedný deň. Zvláštne miesto v tom má hudba. Ale aj literatúra a najmä poézia. Vnímať básnické vyjadrovanie je nádhera, ale nie vždy sa to čitateľovi podarí. Je na to potrebné isté duševné (emocionálne) rozpoloženie. Tým skôr sa to dá predpokladať u básnikov pri tvorbe.
K tomu, aby vznikla dobrá báseň je treba kus talentu a tiež to zvláštne rozpoloženie, ktoré tvorí mosty s budúcim čitateľom. Z toho by sa dalo odvodiť, že básnici sú šťastní ľudia, lebo sa často nachádzajú v stave emocionálneho povznesenia, alebo naopak - aj smútok je zdrojom silných emócií. Často musia padať do stavu "resetu", ktorý ich núti vyjadrovať sa v rýmoch, v rytme nálady slov podať svoje rozpoloženie zahalené do metafor.
My ne-umelci, pragmaticky zameraní na každodennú lopotu, v potu tváre si zarábať na každodenný chlieb, sa necháme zdvíhať do výšav všetkým čo znamená umenie a talent, všetkým čo presahuje všedný deň. Zvláštne miesto v tom má hudba. Ale aj literatúra a najmä poézia. Vnímať básnické vyjadrovanie je nádhera, ale nie vždy sa to čitateľovi podarí. Je na to potrebné isté duševné (emocionálne) rozpoloženie. Tým skôr sa to dá predpokladať u básnikov pri tvorbe.
K tomu, aby vznikla dobrá báseň je treba kus talentu a tiež to zvláštne rozpoloženie, ktoré tvorí mosty s budúcim čitateľom. Z toho by sa dalo odvodiť, že básnici sú šťastní ľudia, lebo sa často nachádzajú v stave emocionálneho povznesenia, alebo naopak - aj smútok je zdrojom silných emócií. Často musia padať do stavu "resetu", ktorý ich núti vyjadrovať sa v rýmoch, v rytme nálady slov podať svoje rozpoloženie zahalené do metafor.
2012/04/08
Aktualita
Krátke, neaktuálne zamyslenie...
Aktualita je, podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka, časová vec, správa. Sú také obdobia, keď čítame a píšeme aktuálne o práve prichádzajúcich, alebo prebiehajúcich udalostiach. Takmer všetci o tom píšu a kto píše inak, ten pláva proti prúdu.
Kedysi za panovania prezidenta Gottwalda vymysleli taký slogan: Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku. Našťastie to nie je celkom tak, slobodná vôla človeku občas radí na chvíľu stáť, len tak na chodníku a slobodne myslieť. Neplávať s prúdom, ale proti nemu.
Nie je to počin, ktorý by človeka vyniesol do vyšších sfér, lebo je známe, že v kolektíve je sila. To však neznamená, že mimo kolektívu nemôže existovať rozum. Dav má isté prvky spoločného konania, je synchronizovaný v činoch, ale jeho kolektívne myslenie nie je celkom porovnateľné s myslením jednotlivca. V každom kolektíve totiž nutne vyniknú osobnosti, ktoré ho ďalej vedú, myslia a určujú smer.
Aktualita je, podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka, časová vec, správa. Sú také obdobia, keď čítame a píšeme aktuálne o práve prichádzajúcich, alebo prebiehajúcich udalostiach. Takmer všetci o tom píšu a kto píše inak, ten pláva proti prúdu.
Kedysi za panovania prezidenta Gottwalda vymysleli taký slogan: Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku. Našťastie to nie je celkom tak, slobodná vôla človeku občas radí na chvíľu stáť, len tak na chodníku a slobodne myslieť. Neplávať s prúdom, ale proti nemu.
Nie je to počin, ktorý by človeka vyniesol do vyšších sfér, lebo je známe, že v kolektíve je sila. To však neznamená, že mimo kolektívu nemôže existovať rozum. Dav má isté prvky spoločného konania, je synchronizovaný v činoch, ale jeho kolektívne myslenie nie je celkom porovnateľné s myslením jednotlivca. V každom kolektíve totiž nutne vyniknú osobnosti, ktoré ho ďalej vedú, myslia a určujú smer.
2012/04/07
Nová nádej
O Veľkom piatku sa na rôznych miestach popísalo dosť a téma je už asi vyčerpaná. Ja nemám čo by som k tomu dodal, objaví sa znova o rok. Včerajší veľký sviatok je o niečom inom, ale keďže nie je okrúhly, tak radšej o ňom pomlčím, lebo patrí do sféry súkromnej.
Na budúci týždeň začne pre mňa nová jar. V sobotu začnem chodiť na trhovisko, nakupovať skorú zeleninu a neskoré ovocie. Ak sa bude dať, tak aj občasné námety na "sobotník". Na sklonku zimy som mal pocit, že veci okolo mňa sa nehýbu, ba chvíľami sa mi zdalo, že sa nehýbu tým správnym smerom. Jar prináša novú nádej, nový a správny smer. Dá sa to tak povedať, lebo na rozdiel od politiky, nový život je naozaj tým jediným správnym smerom, ktorý poznáme.
Na budúci týždeň začne pre mňa nová jar. V sobotu začnem chodiť na trhovisko, nakupovať skorú zeleninu a neskoré ovocie. Ak sa bude dať, tak aj občasné námety na "sobotník". Na sklonku zimy som mal pocit, že veci okolo mňa sa nehýbu, ba chvíľami sa mi zdalo, že sa nehýbu tým správnym smerom. Jar prináša novú nádej, nový a správny smer. Dá sa to tak povedať, lebo na rozdiel od politiky, nový život je naozaj tým jediným správnym smerom, ktorý poznáme.
2012/04/04
Tradičná kuchyňa
Opäť ma napadla (alebo mi napadla?) dobrá myšlienka, ako urobiť príťažlivý titulok článku. O jedlo, teda o kuchyňu sa zaujíma každý. Jesť sa musí, aj keby na chlieb nebolo. Popravde však nechcem uvažovať o receptoch, ani by som práve teraz, po obede a po patričnej sieste nemohol. Lebo už som ja raz taký kuchár, že varím (dobre) len vtedy, keď som hladný. Tak, či onak, skromne očakávam prílev čitateľov priamo z vyhľadávačov google a nudle, ale aj z iných. Samozrejme, že tých pár stálych čitateľov, ktorým nevadí občas prežuť aj prázdnu slamu, vítam osobitne srdečne.
Sranda musí byť, hlavne keď je človek najedený a má dobrú náladu. Vraj smiech trénuje bránicu a podporuje trávenie. Otázne je len to, čo sa v takej sýtej hlave urodí. Veď posúďte sami, lebo mne to teraz má rodiť a vy by ste mali zbierať plné klasy. Neašpirujem na žiadnu literárnu cenu, len si robím radosť z každodenného. No nie celkom z každodenného písania, lebo svoje plodné dni striedam umne s neplodnými. Viem, že je to strata času a života podľa zásady "carpe diem". Žiť sa musí pravidelne, kontinuálne a každodenne (v noci sa zväčša spí). Aj stretnúť človeka s básňou každodenne.
Každodenné písanie vo všetkých známych dejinných epochách ústilo do písania "denníčkov". Pamätám si však, že "vtedy" si "denníček" písali hlavne dievčatá. V denníčku nesmelo chýbať ani vážne varovanie: Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj! Taký denníček putoval od prispievateľa ku prispievateľovi a písali sa do neho hlavne vtipné všeobecne známe venovacie frázy. V autorkách sa už vtedy rodili poetky a výtvarné umelkyne, až kým neprišli na tie iné radostné stránky života. Dnes sa zápisníku odborne hovorí "diár" (zápisník s kalendárom na denné záznamy) a píše sa tam spravidla pravidelne a každodenne. Teda aspoň by sa malo.
Bol som onoho času na vojne, presnejšie na základnej vojenskej službe, tak mi akákoľvek pravidelnosť dodnes trochu zaváňa prísnosťou a rozkazovaním. "Diárujem" preto radšej nepravidelne. V kasárňach sme mali vylepené veľké čínske heslo: Urob každý deň jednu vec proti svojej vôli a plnenie tvojich povinností nebude pre teba ťažké. To heslo je mierne kontraproduktívne a možno aj kontra-indikované voči pohodlnému životu. Proti "gustu" však neplatia žiadne námietky, tak si každý hľadá svoju cestu k čiastkovým i ku konečnému cieľu. Aj v diári.
Keď som už vymyslel taký úderný titulok článku, musím na chvíľu aj do kuchyne. Tradičná kuchyňa v našej (staršej) generácii je založená na varení vo veľkom hrnci (na Vianoce a Veľkú noc v kotli), aby bolo aj na večeru a na zajtra a niekedy aj na pozajtre a popozajtre. Na ospravedlnenie si potom vymysleli slogan, že guláš je najlepší na tretí deň. To je síce pravda, ale nie každé jedlo je guláš v tom lepšom zmysle slova. Lebo musíme myslieť aj na kvalitu. To isté sa hovorí aj o "silvestrovskej" kapustnici (mňam), ale tým končím a žiadne iné jedlo nepripúšťam do kategórie "repete".
Som totiž mladý (duchom) a preto sa dožadujem iného, inovatívneho prístupu. Napríklad také rýdzo "minútkové" varenie, iné na každú príležitosť a náležite pestré, len pre daný počet osôb a jeden, maximálne dva chody. Ľahko sa mi to hovorí lebo už nemám (telesne) osemnásť a tobôž moje telo už nepožaduje enormné množstvo energie pre enormné množstvo aktivity. Preto nemám rád ani reštaurácie, kde sa predbiehajú vo veľkosti mastných porcií, len aby bola aj cena mastná. Preferujem kvalitu pred kvantitou.
Hádam som to tu a teraz "jazykovo" príliš neprehnal, nepatrí sa používať za každú cenu množstvo cudzích slov, keď máme dosť aj tých našich. Hlavne takto po predvolebnej kampani. Je to tak, ale takýto blogový "denníček", ergo diár musí niečim upútať pozornosť čitateľa a to v každom odseku. Len autor musí prísť na to, čo je v danom okamihu prekvapujúce a príťažlivé. V každom prípade však najväčšie prekvapenie musí prísť v pointe. Tam musí článok celkom logicky skončiť a bodka nestačí. Len vymyslieť a nekradnúť... Opäť teda hľadám pointu, ale nečrtá sa mi žiadna. Leda ak tá, že po dobrom jedle a sieste sa niekedy treba ponáhľať niekam. Tak sa tu majte, ja bežím.
Sranda musí byť, hlavne keď je človek najedený a má dobrú náladu. Vraj smiech trénuje bránicu a podporuje trávenie. Otázne je len to, čo sa v takej sýtej hlave urodí. Veď posúďte sami, lebo mne to teraz má rodiť a vy by ste mali zbierať plné klasy. Neašpirujem na žiadnu literárnu cenu, len si robím radosť z každodenného. No nie celkom z každodenného písania, lebo svoje plodné dni striedam umne s neplodnými. Viem, že je to strata času a života podľa zásady "carpe diem". Žiť sa musí pravidelne, kontinuálne a každodenne (v noci sa zväčša spí). Aj stretnúť človeka s básňou každodenne.
Každodenné písanie vo všetkých známych dejinných epochách ústilo do písania "denníčkov". Pamätám si však, že "vtedy" si "denníček" písali hlavne dievčatá. V denníčku nesmelo chýbať ani vážne varovanie: Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj! Taký denníček putoval od prispievateľa ku prispievateľovi a písali sa do neho hlavne vtipné všeobecne známe venovacie frázy. V autorkách sa už vtedy rodili poetky a výtvarné umelkyne, až kým neprišli na tie iné radostné stránky života. Dnes sa zápisníku odborne hovorí "diár" (zápisník s kalendárom na denné záznamy) a píše sa tam spravidla pravidelne a každodenne. Teda aspoň by sa malo.
Bol som onoho času na vojne, presnejšie na základnej vojenskej službe, tak mi akákoľvek pravidelnosť dodnes trochu zaváňa prísnosťou a rozkazovaním. "Diárujem" preto radšej nepravidelne. V kasárňach sme mali vylepené veľké čínske heslo: Urob každý deň jednu vec proti svojej vôli a plnenie tvojich povinností nebude pre teba ťažké. To heslo je mierne kontraproduktívne a možno aj kontra-indikované voči pohodlnému životu. Proti "gustu" však neplatia žiadne námietky, tak si každý hľadá svoju cestu k čiastkovým i ku konečnému cieľu. Aj v diári.
Keď som už vymyslel taký úderný titulok článku, musím na chvíľu aj do kuchyne. Tradičná kuchyňa v našej (staršej) generácii je založená na varení vo veľkom hrnci (na Vianoce a Veľkú noc v kotli), aby bolo aj na večeru a na zajtra a niekedy aj na pozajtre a popozajtre. Na ospravedlnenie si potom vymysleli slogan, že guláš je najlepší na tretí deň. To je síce pravda, ale nie každé jedlo je guláš v tom lepšom zmysle slova. Lebo musíme myslieť aj na kvalitu. To isté sa hovorí aj o "silvestrovskej" kapustnici (mňam), ale tým končím a žiadne iné jedlo nepripúšťam do kategórie "repete".
Som totiž mladý (duchom) a preto sa dožadujem iného, inovatívneho prístupu. Napríklad také rýdzo "minútkové" varenie, iné na každú príležitosť a náležite pestré, len pre daný počet osôb a jeden, maximálne dva chody. Ľahko sa mi to hovorí lebo už nemám (telesne) osemnásť a tobôž moje telo už nepožaduje enormné množstvo energie pre enormné množstvo aktivity. Preto nemám rád ani reštaurácie, kde sa predbiehajú vo veľkosti mastných porcií, len aby bola aj cena mastná. Preferujem kvalitu pred kvantitou.
Hádam som to tu a teraz "jazykovo" príliš neprehnal, nepatrí sa používať za každú cenu množstvo cudzích slov, keď máme dosť aj tých našich. Hlavne takto po predvolebnej kampani. Je to tak, ale takýto blogový "denníček", ergo diár musí niečim upútať pozornosť čitateľa a to v každom odseku. Len autor musí prísť na to, čo je v danom okamihu prekvapujúce a príťažlivé. V každom prípade však najväčšie prekvapenie musí prísť v pointe. Tam musí článok celkom logicky skončiť a bodka nestačí. Len vymyslieť a nekradnúť... Opäť teda hľadám pointu, ale nečrtá sa mi žiadna. Leda ak tá, že po dobrom jedle a sieste sa niekedy treba ponáhľať niekam. Tak sa tu majte, ja bežím.
2012/03/30
Žinčica
Toto je vlastne reklama na dobrý osviežujúci nápoj, na skutočnú žinčicu z Oravy. Ak chcete pravú bryndzu, najlepšie je, objednať si ju zo Zázrivej. Stačí si objednať kilo a pol bryndze, plus nejaké korbáčiky, donesú vám to až do bytu. Ako všimné za tak veľký nákup vám donesú aj fľašu tej najpravejšej žinčice. Chcem byť optimistický, tak preto som začal týmto príjemným zážitkom.
Teraz som však v koncoch, ako pokračovať optimisticky. Myslím, myslím a teda som. Je to dosť pozitívne, myslieť si, že stačí byť? Asi nie, ale niekedy aj to je veľký úspech. Mám ešte niekoľko krátkodobých cieľov, mám aj strednodobé, iba tie čo sa bežia na dlhé trate ma momentálne nezaujímajú. Dobré je, že sa mi vracia chuť do písania.
Medzi krátkodobé ciele patrí nové kreslo k počítaču. Rodina ma presvedčila, že si ho zaslúžim, aj keď som už tri otočné stoličky rozlámal. Nie že by som toľko vážil, ale často som ich používal v nepredpokladaných polohách. Práve preto bude nosnosť nového kresla až 150 kg. Pre istotu, lebo písať je niekedy drina, hlavne vtedy, ak predtým treba prečítať všetky novosti a príspevky zo spriatelených blogov.
Dnes budem dobre spať spánkom spravodlivých. Zaslúžil som sa o svoj denný chlebíček v podobe príspevku na wabovinách. Nie je to málo, aj keď by som chcel viac. Asi už bolo dosť o mne, mal by som sa poohliadnuť aj po iných spoločenských témach. Hádam aj na tie sa nájde čas, ak mi udrú do nosa. Voľby sú už "pasé", teraz nastupuje všedná rutina. Hoc aj na tému "žinčica".
Teraz som však v koncoch, ako pokračovať optimisticky. Myslím, myslím a teda som. Je to dosť pozitívne, myslieť si, že stačí byť? Asi nie, ale niekedy aj to je veľký úspech. Mám ešte niekoľko krátkodobých cieľov, mám aj strednodobé, iba tie čo sa bežia na dlhé trate ma momentálne nezaujímajú. Dobré je, že sa mi vracia chuť do písania.
Medzi krátkodobé ciele patrí nové kreslo k počítaču. Rodina ma presvedčila, že si ho zaslúžim, aj keď som už tri otočné stoličky rozlámal. Nie že by som toľko vážil, ale často som ich používal v nepredpokladaných polohách. Práve preto bude nosnosť nového kresla až 150 kg. Pre istotu, lebo písať je niekedy drina, hlavne vtedy, ak predtým treba prečítať všetky novosti a príspevky zo spriatelených blogov.
Dnes budem dobre spať spánkom spravodlivých. Zaslúžil som sa o svoj denný chlebíček v podobe príspevku na wabovinách. Nie je to málo, aj keď by som chcel viac. Asi už bolo dosť o mne, mal by som sa poohliadnuť aj po iných spoločenských témach. Hádam aj na tie sa nájde čas, ak mi udrú do nosa. Voľby sú už "pasé", teraz nastupuje všedná rutina. Hoc aj na tému "žinčica".
2012/03/26
Týždeň pred a po
Politika sa mi stále dostáva pred oči, len mi teraz nikto nemôže vyčítať, že som neprišiel k volebnej urne. Prvýkrát. Nezvyklé je, že z dlhej chvíle a z nedostatku iných príležitostí, som si prečítal týždeň s bodkou pred aj za. Ten predvolebný, ale aj smútočné vydanie po voľbách. Grafiku povolebnej titulnej strany pochváliť nemôžem, je odpudivá. Pripomenulo mi to najhoršie obdobie na facebooku.
Pozoruhodné je, že v jednom článku predvolebného čísla som našiel jednu múdru myšlienku, o ktorej som sa tu chcel trochu rozpísať. Teraz ju hľadám a ako by sa vyparila, niet jej. Tak to niekedy býva, zmení sa uhol pohľadu, Dunajom pretečie veľa vody, či vodopády múdrosti vyschnú a predvolebná múdrosť je preč. Naozaj mám ťažké obdobie, ani čítanie kníh mi nejde.
Knihy by som radšej písal, ale môj vydavateľ ešte nemá sponzorov. Život ide nezadržateľne ďalej a v krokových zmenách. Neprelieva sa zo skalky na skalku, ale padá vodopádom. Myslel som si, že múdrosť je výsadou starších, ale aj to sa mení. Dnes už aj dorastajúce deti uvažujú o živote (by the way), ale načo veľa rečí, prečítajte si originál od xoxo.
Pozoruhodné je, že v jednom článku predvolebného čísla som našiel jednu múdru myšlienku, o ktorej som sa tu chcel trochu rozpísať. Teraz ju hľadám a ako by sa vyparila, niet jej. Tak to niekedy býva, zmení sa uhol pohľadu, Dunajom pretečie veľa vody, či vodopády múdrosti vyschnú a predvolebná múdrosť je preč. Naozaj mám ťažké obdobie, ani čítanie kníh mi nejde.
Knihy by som radšej písal, ale môj vydavateľ ešte nemá sponzorov. Život ide nezadržateľne ďalej a v krokových zmenách. Neprelieva sa zo skalky na skalku, ale padá vodopádom. Myslel som si, že múdrosť je výsadou starších, ale aj to sa mení. Dnes už aj dorastajúce deti uvažujú o živote (by the way), ale načo veľa rečí, prečítajte si originál od xoxo.
2012/03/22
Bezbrehé ticho
Tycho Brahe (1546-1601), pôvodným menom Tyge Ottesen Brahe (wikipedia), bol význačný dánsky astronóm. Napriek tomu, asi sa zaoberal dôležitejšími vecami astronómie, ako je ticho vo vesmíre. Ani mňa by ticho len tak nenapadlo, keby ma neinšpirovala kniha, ktorú som práve začal čítať. Začína totiž tichom v troch rôznych podobách.
Nezmieňuje sa o "vesmírnom" tichu, ale ja si myslím, že tam všade medzi hviezdami a planétami je to naozajstné ticho, ak za ticho považujeme neschopnosť prostredia, šíriť a odrážať zvukové vlny nášho počuteľného spektra. Ale ktovie ako je to, ak je tam namiesto vákua rozfúkaná neznáma temná hmota? Ticho teda dokonale oddeľuje vesmírne svety. Našťastie, lebo by sme sa z toho hluku asi zbláznili, v takom priestore musí byť života až, až...
Najviac ma z toho pozemského ticha č. 1 zaujalo jeho narušenie vetrom, dažďom, búrkou a hlavne morským vlnobitím. Bájna predstava detstva s bosými nohami v blate a daždi. Druhé je ticho noci v ľudskom obydlí, kde všetci spia vo svojom klbku, oddelení od seba vesmírnou prázdnotou izby. To tretie radšej nespomeniem, lebo vtedy už my jednotlivci nebudeme počuť ani plač pozostalých.
Zdá sa, že som tú dnešnú pointu spackal... Tak to dopadne, keď sa inšpirujem vo vonkajšom vesmíre. Tentokrát som začal vzdychať podľa "Načo" z denníka DH, aj keď som niekde inde ako on, píšem, aby bolo napísané. Ostáva len tá otázka, načo? A aj keď to vyznieva pesimisticky, je v tom zakódovaný optimizmus.
Nezmieňuje sa o "vesmírnom" tichu, ale ja si myslím, že tam všade medzi hviezdami a planétami je to naozajstné ticho, ak za ticho považujeme neschopnosť prostredia, šíriť a odrážať zvukové vlny nášho počuteľného spektra. Ale ktovie ako je to, ak je tam namiesto vákua rozfúkaná neznáma temná hmota? Ticho teda dokonale oddeľuje vesmírne svety. Našťastie, lebo by sme sa z toho hluku asi zbláznili, v takom priestore musí byť života až, až...
Najviac ma z toho pozemského ticha č. 1 zaujalo jeho narušenie vetrom, dažďom, búrkou a hlavne morským vlnobitím. Bájna predstava detstva s bosými nohami v blate a daždi. Druhé je ticho noci v ľudskom obydlí, kde všetci spia vo svojom klbku, oddelení od seba vesmírnou prázdnotou izby. To tretie radšej nespomeniem, lebo vtedy už my jednotlivci nebudeme počuť ani plač pozostalých.
Zdá sa, že som tú dnešnú pointu spackal... Tak to dopadne, keď sa inšpirujem vo vonkajšom vesmíre. Tentokrát som začal vzdychať podľa "Načo" z denníka DH, aj keď som niekde inde ako on, píšem, aby bolo napísané. Ostáva len tá otázka, načo? A aj keď to vyznieva pesimisticky, je v tom zakódovaný optimizmus.
2012/03/21
Svetlo a tma
Tma vraj neexistuje, je len nedostatok svetla. Tieň je miesto s menším prídelom svetla. Podobne je na tom deň a noc. Noc neexistuje, je to len chvíľa bez jasného svetla. To sa nám totiž stále rúti rovno a bez viditeľných zákrut. Tak isto neexistuje ani sen, je to len vnímanie reality so zatvorenými očami. Je presahom dňa do noci, je svetlom v tieni a niekedy je bádaním v minulosti.
2012/03/20
Ťažké knihy
Človek sa niekedy dostane do situácie, keď sa musí zásadne rozhodnúť a tiež do takej, ktorá je hrozne ťažká. Práve to sa mi nedávno stalo. Začalo to celkom nenápadne, dostal som sa do stavu, kedy som musel predpokladať, že budem mať veľa času na čítanie kníh.
Vďaka celkom zaujímavým recenziám som sa rozhodol pre knihu od Antoine Bello: Falzifikátori. Malo to byť o Lajke, o prvom psovi vo vesmíre, ktorý nikdy neexistoval, o Krištofovi Kolumbusovi, ktorý neobjavil Ameriku či o falošných archívoch Stasi... A možno to o tom aj je, prečítal som len kapitolu Reykjavik, čo ma príliš neoslovilo. Knihu som musel odložiť, lebo bola veľmi ťažká - 423 strán a v závere poznámka: Príbeh pokračuje. Skutočne ťažká kniha, veď váži 625 g a to je v mäkkej väzbe.
V knihe sa píše o technológiách, akými sa pozmeňujú dejinné udalosti. Konečne, je známe, že históriu ľudstva vždy píšu (a prepisujú víťazi). Napriek neúspechu s falšovateľmi dejín ma ešte stále lákala história, tak som si kúpil niečo ľahšie z histórie (len 175 strán a 222 g) Terry Deary: Dvadsiate storočie, s podtitulom, Hrôzostrašná história (no nekúp to...). Celkom by som sa zhodoval s hodnotením Anny Taškej z Litcentra, keby...
Keby som sa predtým trochu nezačítal do Falzifikátorov. Začal som hodnotiť tú druhú knihu, teda Dvadsiate storočie ako jeden z pokusov prispôsobiť si históriu. Ani to by hádam nebolo to najhoršie, lebo kniha je určená deťom vo Veľkom Anglicku, dokonca doplnená akoby komiksovými obrázkami. Je to skutočne ľahká detská kniha, len celkom nechápem zámer slovenského vydavateľa (Slovart), že tú knihu o histórii dvadsiateho storočia videného len cez úzky priezor anglických zámerov anglického autora vydal na Slovensku. Prečítal som ju, lebo mi nezaťažila ruky, ale veľmi nezaťažila ani ten môj kašovitý útvar v lebke.
Vyvrcholením tejto ťažkej situácie je kniha, ktorú práve otváram (835 strán, 1027 g čistej váhy v mäkkom balení). Tak či onak, asi dostane prednosť pred falšovateľmi histórie, aj keď je na pohľad oka i rúk ťažká. Zatiaľ o nej viac, ani menej nepoviem. Mám strach múdreho muža...
V každom prípade, toto je začiatok novej éry na wabovinách po vynútenej prestávke. Dúfam a verím.
Vďaka celkom zaujímavým recenziám som sa rozhodol pre knihu od Antoine Bello: Falzifikátori. Malo to byť o Lajke, o prvom psovi vo vesmíre, ktorý nikdy neexistoval, o Krištofovi Kolumbusovi, ktorý neobjavil Ameriku či o falošných archívoch Stasi... A možno to o tom aj je, prečítal som len kapitolu Reykjavik, čo ma príliš neoslovilo. Knihu som musel odložiť, lebo bola veľmi ťažká - 423 strán a v závere poznámka: Príbeh pokračuje. Skutočne ťažká kniha, veď váži 625 g a to je v mäkkej väzbe.
V knihe sa píše o technológiách, akými sa pozmeňujú dejinné udalosti. Konečne, je známe, že históriu ľudstva vždy píšu (a prepisujú víťazi). Napriek neúspechu s falšovateľmi dejín ma ešte stále lákala história, tak som si kúpil niečo ľahšie z histórie (len 175 strán a 222 g) Terry Deary: Dvadsiate storočie, s podtitulom, Hrôzostrašná história (no nekúp to...). Celkom by som sa zhodoval s hodnotením Anny Taškej z Litcentra, keby...
Keby som sa predtým trochu nezačítal do Falzifikátorov. Začal som hodnotiť tú druhú knihu, teda Dvadsiate storočie ako jeden z pokusov prispôsobiť si históriu. Ani to by hádam nebolo to najhoršie, lebo kniha je určená deťom vo Veľkom Anglicku, dokonca doplnená akoby komiksovými obrázkami. Je to skutočne ľahká detská kniha, len celkom nechápem zámer slovenského vydavateľa (Slovart), že tú knihu o histórii dvadsiateho storočia videného len cez úzky priezor anglických zámerov anglického autora vydal na Slovensku. Prečítal som ju, lebo mi nezaťažila ruky, ale veľmi nezaťažila ani ten môj kašovitý útvar v lebke.
Vyvrcholením tejto ťažkej situácie je kniha, ktorú práve otváram (835 strán, 1027 g čistej váhy v mäkkom balení). Tak či onak, asi dostane prednosť pred falšovateľmi histórie, aj keď je na pohľad oka i rúk ťažká. Zatiaľ o nej viac, ani menej nepoviem. Mám strach múdreho muža...
V každom prípade, toto je začiatok novej éry na wabovinách po vynútenej prestávke. Dúfam a verím.
2012/03/05
Koho?
V jednej predvolebnej ankete na internete som zodpovedal hŕbu otázok o politike a o verejnom živote. Vyšlo mi, že mojim preferenciám najlepšie vyhovuje program istého hnutia. To je však len virtuálna rovina. Prečo to tak nie je aj v skutočnosti? Lebo je tu vždy istý rozpor medzi slovami a činmi. Dokonca, často je rozpor aj medzi slovami a slovami. Rozpor medzi (predvolebnými) slovami a (povolebnými) činmi sa dostaví za každých okolností, po každej voľbe, ale predsa len, koho?
Napravo, či naľavo, na tom dnes už veľmi nezáleží, to sú len zásterky. Rozhodujú ľudia a hlavne širšie okolnosti, ktoré stanovujú hranice našim želaniam. Mnoho ľudí z politiky sme už spoznali. Niektorí sa prejavili, iní ešte nemali príležitosť a chceli by. Napriek tomu ich poznáme, lebo najviac možno veriť tej ich civilizačnej sile v pozadí - mať moc (so všetkými súvislosťami). Hádam len u jednej koalície možno veriť sľubom. Aspoň niektorým. Ak sľúbia, že budú privatizovať, tak aj budú a "okolnosti" im zatlieskajú. V inom často klamú, alebo sa mýlia.
Pred voľbami je vždy problematické vylúpnuť racionálne jadro zo slov. Niekedy sa to pozná ľahko, že tí čo kričia klamú, alebo sa jednoducho mýlia. A možno len pre istotu nezarátali do kalkulácií okolnosti, aby to vyznelo krajšie. Naša vnútorná politika totiž už nie je len naša. Bola iba chvíľu. Podobne ako naša ekonomika už dávno nie je naša. Len ľudia ostali. Osamotení. O pár dní skončia sľuby a život pôjde ďalej. K pevnému bodu ďalších štyroch rokov. Dúfajme, že v pokoji.
Napravo, či naľavo, na tom dnes už veľmi nezáleží, to sú len zásterky. Rozhodujú ľudia a hlavne širšie okolnosti, ktoré stanovujú hranice našim želaniam. Mnoho ľudí z politiky sme už spoznali. Niektorí sa prejavili, iní ešte nemali príležitosť a chceli by. Napriek tomu ich poznáme, lebo najviac možno veriť tej ich civilizačnej sile v pozadí - mať moc (so všetkými súvislosťami). Hádam len u jednej koalície možno veriť sľubom. Aspoň niektorým. Ak sľúbia, že budú privatizovať, tak aj budú a "okolnosti" im zatlieskajú. V inom často klamú, alebo sa mýlia.
Pred voľbami je vždy problematické vylúpnuť racionálne jadro zo slov. Niekedy sa to pozná ľahko, že tí čo kričia klamú, alebo sa jednoducho mýlia. A možno len pre istotu nezarátali do kalkulácií okolnosti, aby to vyznelo krajšie. Naša vnútorná politika totiž už nie je len naša. Bola iba chvíľu. Podobne ako naša ekonomika už dávno nie je naša. Len ľudia ostali. Osamotení. O pár dní skončia sľuby a život pôjde ďalej. K pevnému bodu ďalších štyroch rokov. Dúfajme, že v pokoji.
2012/03/03
Nevyvážená telka
Pozerám sa na nový vzhľad TV obrazovky a padám. Vľavo hore je kanálové logo, ku ktorému je prilepená textová reklama na budúcu kanálovú reláciu. Vpravo hore je skromné koliesko s arabskou číslovkou - vek vhodnosti (vraj). Niektoré relácie by mali byť nevhodné až do 90 rokov, potom je to aj tak jedno. Vpravo dolu je vyskakovacia grafika alebo animovaná reklama. Niekedy je blikajúca. Už nič rušivejšie sa nedá vymyslieť (a o to v TV (reklame) ide). Len ľavý dolný ROH zíva prázdnotou. Vymyslite prosím už niečo vážení dolniaci a ľavičiari pre vyváženie televíznej zábavy!
2012/02/29
Kam sme došli
Kto to vie? Pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou, ale natrápi sa pri tom. Nenávisť necháme bokom, s pravdou príliš nesúvisí. Pravda je vďačnou témou úvah, ale písať o pravde ešte neznamená písať pravdu. Zdá sa, že hranica medzi pravdou a "nepravdou" nie je nijako výrazná. Niekedy lož bije do očí a pravda sedí zastrčená v kúte. Ak si uvedomíme, že aj zamlčanie pravdy možno v istých súvislostiach považovať za lož, tak je orientácia v pravde ešte zložitejšia. Hlavne v politike.
Psychologička Zuzana Podkonická sa v diskusiu na TV JOJ (34:20 min.) vyjadrila, že každý z nás klame 10 až 200 krát denne. Ešte som svoje denné klamstvá nepočítal, ale pri takej frekvencii blogovania sa iste nemusím hanbiť :). Hrozivé je to číslo, ale vraj najčastejšie klameme s dobrým úmyslom. Ešte že tak, že rozhodujúci je úmysel. A čo dôsledky lží? Sú oblasti, kde sa čistá pravda ani nepredpokladá, napríklad v tej politike. Možno ani nejde o pravdu či lož, možno ide len o to, že omylom považujeme sľuby a chvastúnstvo za vyslovenie pravdy.
Faktom je, že v spoločenskom živote, teda v politike, sa vždy klamalo (aj pretvárka je istý druh klamstva), klame sa a asi aj bude, lebo moc je veľká čarodejka. Aj dobré úmysly a dobré predsavzatia možno po čase kategorizovať ako vedomé, či nevedomé klamstvo. Alebo proste ako omyl, zlé zadanie, nesprávne vstupné informácie, nedokonalá analýza a závery, či neschopnosť zastávať danú funkciu. To sa dá vidieť v politike často. Iná situácia je v osobných a partnerských vzťahoch. Tam ide o viac.
Psychologička Zuzana Podkonická sa v diskusiu na TV JOJ (34:20 min.) vyjadrila, že každý z nás klame 10 až 200 krát denne. Ešte som svoje denné klamstvá nepočítal, ale pri takej frekvencii blogovania sa iste nemusím hanbiť :). Hrozivé je to číslo, ale vraj najčastejšie klameme s dobrým úmyslom. Ešte že tak, že rozhodujúci je úmysel. A čo dôsledky lží? Sú oblasti, kde sa čistá pravda ani nepredpokladá, napríklad v tej politike. Možno ani nejde o pravdu či lož, možno ide len o to, že omylom považujeme sľuby a chvastúnstvo za vyslovenie pravdy.
Faktom je, že v spoločenskom živote, teda v politike, sa vždy klamalo (aj pretvárka je istý druh klamstva), klame sa a asi aj bude, lebo moc je veľká čarodejka. Aj dobré úmysly a dobré predsavzatia možno po čase kategorizovať ako vedomé, či nevedomé klamstvo. Alebo proste ako omyl, zlé zadanie, nesprávne vstupné informácie, nedokonalá analýza a závery, či neschopnosť zastávať danú funkciu. To sa dá vidieť v politike často. Iná situácia je v osobných a partnerských vzťahoch. Tam ide o viac.
2012/02/27
Závislosť
Ak sa človeku nedostáva niečo, na čo si zvykol na čom je nejakým spôsobom závislý, pociťuje to ako nepohodu a nespravodlivosť. Nerád ostávam v takomto stave dlhšie, lebo mám pocit, že mi čosi dôležité uniká pomedzi prsty. Chýba mi to.
Existujú rôzne náhražky, no tie nie sú rovnocenné originálu. Pred časom som kdesi (tu na okraji sveta) napísal, že život možno naplniť žitím, alebo čítaním kníh. Nie je to pravda, aspoň nie celá. Kniha je len slabou náhražkou života.
Podstatnou esenciou života je HUDBA. Hudba je nenahraditeľná pre naše zdravie, je duševným vitamínom "C". Ak chýba dlhší čas, objavujú sa abstinenčné príznaky. Duša stráca imunitu. Bez hudby si človek často ani nezaslzí dojatím a dojatie je duševným adrenalínom.
Amerika je unavená
Rád píšem o svojich dojmoch z filmov. Ešte radšej píšem o prvých dojmoch, ak sú. Občas píšem aj o svojich povrchných dojmoch. V každom prípade sú to moje vlastné dojmy, od nikoho si ich nepožičiavam. Ktovie, kam by som mal zaradiť dojmy zo včerajšieho prideľovania Oskarov? Sú prvé, ale tak trochu aj povrchné. Napriek tomu si z nich robím ďalekosiahle závery.
Vo filmovom priemysle som v poslednom desaťročí (možno viac) zaregistroval nadvládu dynamickej kamery nad klasikou. Tá istá bláznivá dynamičnosť sa objavuje aj v zostrihu scén. Divák má dojem, že svet sa skladá z kratučkých okamihov a že profesionálna stabilná kamera je "out". V móde je "kvázi" amatérska kamera. Áno, je to móda. Už to obletelo svet, tá vlna zanechala stopu aj na Slovensku a v Česku tiež.
Včerajšia "oscarová" slávnosť mi dáva nádej, že táto hlúpa módna vlna upadá. Filmári sa vrátia ku svojim koreňom, prestanú sa módne opičiť po dynamike kamery a strihu. Hádam objavia stabilnú a dokonale premyslenú kameru a hádam opäť dospejeme k tomu, že filmy budú robiť hlavne herci a nie len štáb okolo nich. Tvár herca (dobrého) je totiž to, čo vyjadruje dušu a svet ľudí.
Dobrým príkladom takého prístupu je pre mňa slovenský film "Dom".
Vo filmovom priemysle som v poslednom desaťročí (možno viac) zaregistroval nadvládu dynamickej kamery nad klasikou. Tá istá bláznivá dynamičnosť sa objavuje aj v zostrihu scén. Divák má dojem, že svet sa skladá z kratučkých okamihov a že profesionálna stabilná kamera je "out". V móde je "kvázi" amatérska kamera. Áno, je to móda. Už to obletelo svet, tá vlna zanechala stopu aj na Slovensku a v Česku tiež.
Včerajšia "oscarová" slávnosť mi dáva nádej, že táto hlúpa módna vlna upadá. Filmári sa vrátia ku svojim koreňom, prestanú sa módne opičiť po dynamike kamery a strihu. Hádam objavia stabilnú a dokonale premyslenú kameru a hádam opäť dospejeme k tomu, že filmy budú robiť hlavne herci a nie len štáb okolo nich. Tvár herca (dobrého) je totiž to, čo vyjadruje dušu a svet ľudí.
Dobrým príkladom takého prístupu je pre mňa slovenský film "Dom".
2012/02/26
Trikrát a dosť
Zásada "trikrát a dosť" zavedená v trestnom práve vyzerá na prvý pohľad dobre a dokonca aj spravodlivo. Na druhý pohľad, teda z opačného konca spoločnosti, by mohla navodzovať atmosféru, že až pri treťom opakovaní zločinu rovnakej kategórie ide o ošemetnú záležitosť s nedoziernymi následkami pre páchateľa. Iste to tak naozaj nie je, ale ten pohľad môže dávať páchateľom akýsi pocit odkladu "definitívy".
Nie som potenciálne postihnuteľný touto zásadou, ale aj tak mám k nej spomenutú výhradu. Podobnú zásadu však uplatňujem aj ja doma v kuchyni. Pri čistení starých zemiakov uchopím každý zemiak trikrát a dosť. Prvým krokom je vyrezanie klíčkov a hrubých viditeľných kazov na povrchu nožom. Druhou fázou je očistenie povrchu škrabkou. Nakoniec nožom dočistím všetky drobnosti, opláchnem a rozkrájam do hrnca.
Zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by proti tomuto postupu "trikrát a dosť" protestoval.
2012/02/24
Večné istoty
Donedávna existovala jediná istota a tou bola nemenná a neprekročiteľná rýchlosť svetla.Vedci, túžiaci po nových objavoch, ju spochybnili. Dnes už ani to nie je isté, vraj išlo iba o chybné zapojenie káblov. Negácia negovanej istoty znamená jej návrat?
Kde už je Archimedes, čo žiadal iba pevný bod, aby mohol pohnúť planétou Zem? Iste netušil, že svetlo je niečo, čo okolo nás lieta rýchlosťou 299 792 458 metrov za sekundu. Samozrejme iba vo vákuu a iste len cez deň, lebo v noci svetlo spí ako slnko. Žiarovky sa nepočítajú...
Sedíme a nestačíme sa čudovať, ako sa ohýbajú základné pravdy. Všetko je relatívne, aj "Homo erectus", čo sa zmenil na "Homo sapiens" už nie je to čo býval. Zliezli sme zo stromov a začali sme chodiť. Myslíme, teda si myslíme, že sme. A sedíme. Nielen v base, sedíme vždy a všade, pri každej príležitosti.
Vítame návštevu a prvé čo jej núkame: "Sadnite si, prosím". Často sedíme so založenými rukami a chodíme na rôzne "sedenia". Hádam iba niektoré recepcie, vďaka "švédskym" stolom sa konajú postojačky. Sedíme vo vlaku, v autobuse a najmä v aute. Tam asi najviac. Na koni sedia už iba výnimočne úspešní jedinci. Z výšky hľadia na svet pod nimi.
Už teda nie sme "erectus", rôzne sa ukláňame a veľa spoločensky i nespoločensky sedíme. Mýlime sa, ak sa nazývame "Homo sapiens". Mýli sa aj Wikipedia keď píše, že Človek rozumný je jediný žijúci druh človeka, že ostatné druhy vyhynuli. Zdá sa však, že v detailnom pohľade sa "Človek rozumný" vyskytuje zriedkavejšie, ako by sa zdalo.
Kde už je Archimedes, čo žiadal iba pevný bod, aby mohol pohnúť planétou Zem? Iste netušil, že svetlo je niečo, čo okolo nás lieta rýchlosťou 299 792 458 metrov za sekundu. Samozrejme iba vo vákuu a iste len cez deň, lebo v noci svetlo spí ako slnko. Žiarovky sa nepočítajú...
Sedíme a nestačíme sa čudovať, ako sa ohýbajú základné pravdy. Všetko je relatívne, aj "Homo erectus", čo sa zmenil na "Homo sapiens" už nie je to čo býval. Zliezli sme zo stromov a začali sme chodiť. Myslíme, teda si myslíme, že sme. A sedíme. Nielen v base, sedíme vždy a všade, pri každej príležitosti.
Vítame návštevu a prvé čo jej núkame: "Sadnite si, prosím". Často sedíme so založenými rukami a chodíme na rôzne "sedenia". Hádam iba niektoré recepcie, vďaka "švédskym" stolom sa konajú postojačky. Sedíme vo vlaku, v autobuse a najmä v aute. Tam asi najviac. Na koni sedia už iba výnimočne úspešní jedinci. Z výšky hľadia na svet pod nimi.
Už teda nie sme "erectus", rôzne sa ukláňame a veľa spoločensky i nespoločensky sedíme. Mýlime sa, ak sa nazývame "Homo sapiens". Mýli sa aj Wikipedia keď píše, že Človek rozumný je jediný žijúci druh človeka, že ostatné druhy vyhynuli. Zdá sa však, že v detailnom pohľade sa "Človek rozumný" vyskytuje zriedkavejšie, ako by sa zdalo.
2012/02/22
Budíček...
Ja čas, po čase napísať niečo o ničom, lebo nič o niečom tu už bolo.
Tak som to zložito uviedol, že som medzitým zabudol, o čom to malo byť. To je asi nedostatok nás mysliteľov, že máme veľa myšlienok a niekedy nevieme vybrať tú správnu v pravý čas. Včera som mal len dve myšlienky, tak bolo ľahké zaumieniť si, že "zajtra o nich napíšem". Dnes mám najmenej tri, len neviem o čom sú, lebo mi uniká prítomnosť do minulosti.
Kašlať na myšlienky, skúsim napísať niečo len tak, bezmyšlienkovite. Písať bez myšlienky je podobné, ako zverejniť fotografiu bez obsahu. Mohla by mať správnu kompozíciu, technickú úroveň, ale keď tam nie je nič čo by upútalo zrak, je to zlá fotka. A tu, keď chýba myšlienka, je to zlý text.
Najradšej píšem o knihách, lebo v nich je život a myslenie autora. Aj o ľuďoch v čakárni u lekára sa dobre píše. Niekedy je čas na pozorovanie až pridlhý, včera som bol podozrivo rýchlo vybavený. Až tak, že som sa slečny v červenom a s knihou od Chaima Potoka nestačil povypytovať na všetko, čo som chcel.
Našťastie som jej nestihol dať ani odkaz na tento blog, teda môžem smelo napísať, že bola celkom sympatická. Tá slečna. Včera boli všetci sympatickí. Aj doktorke som prezradil, po odbornom vyšetrení, že je sympatická. Nie tak priamo, ale širokým oblúkom. Že to správne pochopila, prezradil jej úsmev, aj úsmev ambulantnej sestry.
Odchádzam s myšlienkou, nabudúce si lepšie strážiť myšlienky.
Tak som to zložito uviedol, že som medzitým zabudol, o čom to malo byť. To je asi nedostatok nás mysliteľov, že máme veľa myšlienok a niekedy nevieme vybrať tú správnu v pravý čas. Včera som mal len dve myšlienky, tak bolo ľahké zaumieniť si, že "zajtra o nich napíšem". Dnes mám najmenej tri, len neviem o čom sú, lebo mi uniká prítomnosť do minulosti.
Kašlať na myšlienky, skúsim napísať niečo len tak, bezmyšlienkovite. Písať bez myšlienky je podobné, ako zverejniť fotografiu bez obsahu. Mohla by mať správnu kompozíciu, technickú úroveň, ale keď tam nie je nič čo by upútalo zrak, je to zlá fotka. A tu, keď chýba myšlienka, je to zlý text.
Najradšej píšem o knihách, lebo v nich je život a myslenie autora. Aj o ľuďoch v čakárni u lekára sa dobre píše. Niekedy je čas na pozorovanie až pridlhý, včera som bol podozrivo rýchlo vybavený. Až tak, že som sa slečny v červenom a s knihou od Chaima Potoka nestačil povypytovať na všetko, čo som chcel.
Našťastie som jej nestihol dať ani odkaz na tento blog, teda môžem smelo napísať, že bola celkom sympatická. Tá slečna. Včera boli všetci sympatickí. Aj doktorke som prezradil, po odbornom vyšetrení, že je sympatická. Nie tak priamo, ale širokým oblúkom. Že to správne pochopila, prezradil jej úsmev, aj úsmev ambulantnej sestry.
Odchádzam s myšlienkou, nabudúce si lepšie strážiť myšlienky.
2012/02/14
Hore bez
Kedysi bývali okná plné muškátov. Vraj kvôli smradu, ktorý odháňa muchy a komáre. Iná doba prináša iné metódy, na oknách sa čoraz častejšie objavujú orchidey. Z hľadiska zápachu (sorry) si môžu podať ruky s muškátmi. Problém je len v tom, že orchidey sú vnútri a teda neplašia muchy, ale nás. Konkrétne mňa. Istým riešením by bolo, zabudnúť ich poliať. Alebo čakať, kým ich EU v rámci ekologickej normotvorby nezakáže?
Nikdy nepíšem bez diakritiky, ak niekomu píšem. Ale vážim si aj seba, tak aj pre seba tak píšem. Výnimkou sú len e-maily Slovákom do neznámej cudziny a správy SMS. Tie už vôbec nemilujem, lebo to čo vyťukám do SMS za 5 minút, vybavím telefonicky za pol minúty. Tak načo sa trápiť, aj tak na SMS nezbohatnem.
Pre istotu a pre tie výnimočné prípady som si nainštaloval "stripovací" program. Odstráni diakritiku na šup. Škoda len, že to nevie aj naopak. Taký múdry program(átor) sa ešte nenarodil a to je škoda. Asi to bude preto, že pri písaní s diakritikou musí spisovateľ aj myslieť a to zatiaľ žiaden program nedokáže.
Niekedy v "talku" napíšem niečo aj bez diakritiky. Keď chcem byť záhadný. Lebo pri texte bez príslušných dĺžňov a mäkčeňov, teda "hore bez", čitateľ nikdy nemá istotu, čo chcel básnik, alebo pragmatik povedať. Stáva sa aj opak, teda čitateľ číta opak toho, čo je napísané. Akosi naschvál tuší to, čo by nemal. Tento prípad "striptízu" by som mohol uzatvoriť konštatovaním, že "bezdiakritika" v slovenskom texte (ale aj v Česku určite) je prinajlepšom dvojzmyselná.
Nikdy nepíšem bez diakritiky, ak niekomu píšem. Ale vážim si aj seba, tak aj pre seba tak píšem. Výnimkou sú len e-maily Slovákom do neznámej cudziny a správy SMS. Tie už vôbec nemilujem, lebo to čo vyťukám do SMS za 5 minút, vybavím telefonicky za pol minúty. Tak načo sa trápiť, aj tak na SMS nezbohatnem.
Pre istotu a pre tie výnimočné prípady som si nainštaloval "stripovací" program. Odstráni diakritiku na šup. Škoda len, že to nevie aj naopak. Taký múdry program(átor) sa ešte nenarodil a to je škoda. Asi to bude preto, že pri písaní s diakritikou musí spisovateľ aj myslieť a to zatiaľ žiaden program nedokáže.
Niekedy v "talku" napíšem niečo aj bez diakritiky. Keď chcem byť záhadný. Lebo pri texte bez príslušných dĺžňov a mäkčeňov, teda "hore bez", čitateľ nikdy nemá istotu, čo chcel básnik, alebo pragmatik povedať. Stáva sa aj opak, teda čitateľ číta opak toho, čo je napísané. Akosi naschvál tuší to, čo by nemal. Tento prípad "striptízu" by som mohol uzatvoriť konštatovaním, že "bezdiakritika" v slovenskom texte (ale aj v Česku určite) je prinajlepšom dvojzmyselná.
2012/02/13
Polemický monológ s knihou
V predchádzajúcom článku som spomenul knihu Elisabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj. Písal som to v stave istého nadšenia zo štýlu, akým je kniha napísaná, teda aspoň jej prvá tretina. Dočítal som do polovice a ďalej som nevládal.
Tá prvá časť ma priviedla k názoru, že človek rád preberá pri hodnotení diela štýl, akým je kniha napísaná. Tak by som teda mal písať, či rozprávať o tejto knihe. Ona "Píše ľahko, vzletne a plynulo, je to o svete, o cestovaní, o Bohu a samozrejme o umení a duchovnej sfére". (To som napísal ja). To je stručne povedané a tak by som mal teraz písať aj ja - ľahko, vzletne a plynulo. No, nie je to také ľahké, ako sa zdá. Ale človek by rád...
V časti zážitkov z Indie sa pre môj vkus príliš rozširuje o meditáciách, o rôznych technikách, ako sa priblížiť k Bohu, aj keď ten je vlastne v nás. Tak sa to tam popisuje. Tam to pre mňa strácalo príťažlivosť, stránku za stránkou, lebo sa nechystám do žiadneho "ašrámu". Teraz trochu polemiky s Elisabeth Gilbertovou (voľná interpretácia):
- Ľudská myseľ je opičia, Myšlienky skáču z konára na konár.Prečo si hovoríme, keď navštívime krásne miesto, že sa tam chceme vrátiť, keď tam práve sme? Tiež zaujímavý myšlienkový zvrat z knihy.
(Niekedy naozaj)
- Človek je tým, na čo myslí.
(S tým by sa dalo teoreticky súhlasiť. Ak myslí napríklad na sex, je sexuálne príťažlivý?)
- Problémom myšlienok je to, že nikdy nie sme tam, kde práve sme.
(Iste, sme všade a nikde, pokiaľ nemeditujeme.)
- Skáčeme z minulosti do budúcnosti ale málokedy visíme v prítomnosti.
(Prítomnosť je pritom večná, je vždy! Ale stále iná.)
Z kapitol o meditáciách ma zaujal názor, že práve meditácia je snaha o sústredenie myslenia na prítomnosť, zbaviť sa postranných myšlienok. Z toho mi vychádza (ak to preženiem), že vrcholným cieľom meditácie je nemyslieť, prestať skákať zo stromu na strom (ako opica) a ustrnúť v jednej prítomnosti. Mantra je teda nástroj na vedenie myšlienok v stále menších kruhoch, až na jej vrchole zastanú na jednom bode, teda na bode nemyslenia a podľa teórie mantry je to v bode na okraji "pobrežia božskosti".
Zdalo by sa, že to je teda stav podobný spánku, ale nie je to tak. Sny v spánku sú v duchovnom kontakte s telom, v ktorom sa tvoria. Nejde teda o žiaden dotyk s božskou nekonečnosťou.
Asi by som si mohol povedať spolu s autorkou, že na meditáciu sa mi hodí citát z filmu Čeľuste: "Budeme potrebovať väčší čln". Keďže člny sú už raz a navždy rozdané, mantra asi ostane navždy mimo mňa.
Poznámka:
Nič z tohto polemického dialógu neberte vážne, nič to nie je, len voľne poletujúce myšlienky vyprovokované knihou Elisabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj.
_____________________________________
Film je vraj podobne rozpačitý ako kniha...
Alebo výstižný názov pre recenziu filmu: Nuda v Indii.
... dodatočne odporúčam túto najkrajšiu recenziu filmu.
2012/02/11
Prerušený celibát
Práve dnes som sa rozhodol, na chvíľu prerušiť internetový celibát. Medzitým, v medzičase som sa vrhol na obcovanie s knihami. Sú plné dojmov a života, len ten skutočný nenahradia. Dočítal som Spasiteľa od Jo Nesba, detektívka každým "coulem", potom konečne svojho prvého Coelha: Víťaz je sám. Tiež detektívka, ale fakticky bez detektívov.
Autor sa viac rozširuje o filmovom festivale v Canes a popritom tam účinkuje zvláštny typ šialeného vraha. Tie opisy miesta festivalu boli celkom príjemné mojim spomienkam, ale príliš veľa detailov zo snaženia nádejných filmových hviezdičiek a zákulisia festivalu.
Najnovšie som vzal do rúk babský román Elizabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj. Nie je až taký babský, ale ten pohľad ženy na život je zaujímavý. Píše ľahko, vzletne a plynulo. A je to o svete, o cestovaní, o Bohu a samozrejme o umení a duchovnej sfére. Zatiaľ stále naozaj zaujímavo. Ešte neviem, ako skončí, ale verím jej. Verím životu v knihách aj mimo.
Moja prestávka sa končí, dopísania nabudúce.
Autor sa viac rozširuje o filmovom festivale v Canes a popritom tam účinkuje zvláštny typ šialeného vraha. Tie opisy miesta festivalu boli celkom príjemné mojim spomienkam, ale príliš veľa detailov zo snaženia nádejných filmových hviezdičiek a zákulisia festivalu.
Najnovšie som vzal do rúk babský román Elizabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj. Nie je až taký babský, ale ten pohľad ženy na život je zaujímavý. Píše ľahko, vzletne a plynulo. A je to o svete, o cestovaní, o Bohu a samozrejme o umení a duchovnej sfére. Zatiaľ stále naozaj zaujímavo. Ešte neviem, ako skončí, ale verím jej. Verím životu v knihách aj mimo.
Moja prestávka sa končí, dopísania nabudúce.
2012/01/27
Minca času
Blogy sú vo svojej podstate podenkovou žurnalistikou. To obvykle z hľadiska aktuálnosti, ale často aj z aspektu kvality. Chcem veriť, že toto nie je môj prípad ( :-)) Každý človek (aj bloger, ak je človek) verí, že je svojim spôsobom výnimočný. A naozaj je a musí byť, lebo každý jedinec je v myslení jedinečný. V tom som asi aj ja tým najobyčajnejším človekom. Tiež si všeličo namýšľam a domýšľam...
Práve sa chystám urobiť taký malý pokus. Dva, či tri týždne sem nenapíšem ani slovo, budem len sledovať, ako klesá (stúpa :) čítanosť článkov z archívu mojich wabovín. Nebudem reagovať na diskusiu, ale nie je zakázaná. Chcem vedieť či to tento blog prežije. Šance sú. Je tu vyhľadávanie v blogu, stačí napísať slovo a otvorí sa konzerva duše mojej (fí ha, to mi teda vyšlo :) na danú tému.
Je tu "obsah wabovín" podľa dátumu, je tu "zoznam rubrík" zoradený podľa abecedy (v zátvorkách je počet príspevkov na danú tému). Niet nič ľahšie, ako sa naladiť na moju nôtu. Ostáva mi len dúfať (aj vám, ak máte čas určený na bohapusté čítanie starých myšlienok), že tam nájdete niečo zaujímavé a nadčasové. Viem, že čas sú peniaze a v dnešnej dobe nimi mrháme, aj keď si stále myslíme, že ich nemáme dosť. Padnú do dlane a pomedzi prsty von. Ako čas.
Trvácnosť a platnosť múdrych myšlienok je dôležitá, niektoré sa dajú použiť (aj zneužiť - viď politika) podľa potreby a príležitosti. Niečo zhasne s najmenším vánkom času. Hádžem teda práve teraz svoju testovaciu mincu do fontány.
Práve sa chystám urobiť taký malý pokus. Dva, či tri týždne sem nenapíšem ani slovo, budem len sledovať, ako klesá (stúpa :) čítanosť článkov z archívu mojich wabovín. Nebudem reagovať na diskusiu, ale nie je zakázaná. Chcem vedieť či to tento blog prežije. Šance sú. Je tu vyhľadávanie v blogu, stačí napísať slovo a otvorí sa konzerva duše mojej (fí ha, to mi teda vyšlo :) na danú tému.
Je tu "obsah wabovín" podľa dátumu, je tu "zoznam rubrík" zoradený podľa abecedy (v zátvorkách je počet príspevkov na danú tému). Niet nič ľahšie, ako sa naladiť na moju nôtu. Ostáva mi len dúfať (aj vám, ak máte čas určený na bohapusté čítanie starých myšlienok), že tam nájdete niečo zaujímavé a nadčasové. Viem, že čas sú peniaze a v dnešnej dobe nimi mrháme, aj keď si stále myslíme, že ich nemáme dosť. Padnú do dlane a pomedzi prsty von. Ako čas.
Trvácnosť a platnosť múdrych myšlienok je dôležitá, niektoré sa dajú použiť (aj zneužiť - viď politika) podľa potreby a príležitosti. Niečo zhasne s najmenším vánkom času. Hádžem teda práve teraz svoju testovaciu mincu do fontány.
2012/01/24
Jo Nesbo
Čítanie je droga, ktorá sa človeku po čase vypomstí neuveriteľným spôsobom. Ako som už kdesi povedal, človek buď žije svoj život, alebo číta cudzie.
Možnože sú tie písmená v knihách natreté zvláštnou omamujúcou farbou, čo nás vťahuje do deja a odrezáva od života. Keby som bol spisovateľ a keby som písal detektívky tak dobre ako súčasný najlepší európsky autor Jo Nesbo, tak by som si to určite vybral za námet ďalšieho thrilleru.
Čitateľ vystupuje ako obeť tajného sprisahania. Číta v posteli najnovšiu detektívku o 14 ročnom dievčati, ktoré bolo znásilnené v tábore Armády spásy na latríne. Únava mu zatvára oči, je presvedčený, že to je pozdnou nočnou hodinou. Odloží knihu a zaspáva v tej najpohodlnejšej polohe.
Zrazu má pocit, že je svieži a čosi ho budí. Nie, ešte sa naozaj nezobúdza, to je predsa sen. Vo sne číta knihu. Drží ju v ruke, ale vidí len časť osvetlenú kužeľom svetla. Jasne vidí tlačený text, číta slová a vety. Ba priam mu vstupujú do hlavy a slová sa menia na významy, vety na myšlienky. Rozprávajú mu strašidelný príbeh.
Je to ako naozaj, až kým sa nezobudí. Potom sa naozaj zobudí a v hlave má knihu. Otázkou je len to, kto ju napísal?
Možnože sú tie písmená v knihách natreté zvláštnou omamujúcou farbou, čo nás vťahuje do deja a odrezáva od života. Keby som bol spisovateľ a keby som písal detektívky tak dobre ako súčasný najlepší európsky autor Jo Nesbo, tak by som si to určite vybral za námet ďalšieho thrilleru.
Čitateľ vystupuje ako obeť tajného sprisahania. Číta v posteli najnovšiu detektívku o 14 ročnom dievčati, ktoré bolo znásilnené v tábore Armády spásy na latríne. Únava mu zatvára oči, je presvedčený, že to je pozdnou nočnou hodinou. Odloží knihu a zaspáva v tej najpohodlnejšej polohe.
Zrazu má pocit, že je svieži a čosi ho budí. Nie, ešte sa naozaj nezobúdza, to je predsa sen. Vo sne číta knihu. Drží ju v ruke, ale vidí len časť osvetlenú kužeľom svetla. Jasne vidí tlačený text, číta slová a vety. Ba priam mu vstupujú do hlavy a slová sa menia na významy, vety na myšlienky. Rozprávajú mu strašidelný príbeh.
Je to ako naozaj, až kým sa nezobudí. Potom sa naozaj zobudí a v hlave má knihu. Otázkou je len to, kto ju napísal?
Karpatský oblúk
Karpatský oblúk, ako geografický pojem predstavuje horský masív, tiahnúci sa veľkou časťou územia Európy. Jeho dĺžka je približne 1500 km. Najvyšší vrch je náš a volá sa Gerlachovský štít (2655 m n.m.). Oblúk začína v Bratislave a končí v Srbsku, južne od Železných vrát.
Karpatský oblúk prechádza cez niekoľko domovských krajín: Rakúsko, Česko, Slovensko, Poľsko, Ukrajina, Rumunsko, Maďarsko a Srbsko. A práve v tom je môj gastronomický problém "T" versus "K". Nedávno som si v susednom meste kúpil "Karpatskú klobásu" vo veľkom obchode "T" a bola výborná.
Včera mi došli zásoby, tak som zašiel do nášho veľkého obchodu "K" a mali tam tiež "Karpatskú klobásu", tak som si kúpil. Chuťou je však o triedu horšia, síce ešte jedlá, ale úplne iná chuť. Obsahuje viac pálivého korenia a ani s kvalitou mäsa to nie je zrovnateľné s klobásou pochádzajúcou z "T".
Tak vznikla moja asociácia s Karpatským oblúkom. Ten môj klobásový karpatský oblúk má dva konce, jeden je "K" a druhý "T". Medzi nimi je zrejme široká škála kvalitatívnych odchýlok, od najhoršej po najlepšiu. To je bohužiaľ naša súčasnosť, nedá sa spoľahnúť ani na značku.
Nutne potrebujeme stabilitu, bez nej bude každá ves, iný pes. Tak ako vraví protagonista jednej farby z politického spektra. Psí záprah musí mať všetkých psov podobnej výkonnosti.
Karpatský oblúk prechádza cez niekoľko domovských krajín: Rakúsko, Česko, Slovensko, Poľsko, Ukrajina, Rumunsko, Maďarsko a Srbsko. A práve v tom je môj gastronomický problém "T" versus "K". Nedávno som si v susednom meste kúpil "Karpatskú klobásu" vo veľkom obchode "T" a bola výborná.
Včera mi došli zásoby, tak som zašiel do nášho veľkého obchodu "K" a mali tam tiež "Karpatskú klobásu", tak som si kúpil. Chuťou je však o triedu horšia, síce ešte jedlá, ale úplne iná chuť. Obsahuje viac pálivého korenia a ani s kvalitou mäsa to nie je zrovnateľné s klobásou pochádzajúcou z "T".
Tak vznikla moja asociácia s Karpatským oblúkom. Ten môj klobásový karpatský oblúk má dva konce, jeden je "K" a druhý "T". Medzi nimi je zrejme široká škála kvalitatívnych odchýlok, od najhoršej po najlepšiu. To je bohužiaľ naša súčasnosť, nedá sa spoľahnúť ani na značku.
Nutne potrebujeme stabilitu, bez nej bude každá ves, iný pes. Tak ako vraví protagonista jednej farby z politického spektra. Psí záprah musí mať všetkých psov podobnej výkonnosti.
2012/01/21
Túto rundu platím (varím) ja
Tak som si včera zaspomínal na Waldemara keď som chystal obed pre 5 ľudí. Nie som kuchár, ale k tomu hádam ani nemusím byť. Keby to malo byť pre 70 ľudí, to by už bolo niečo iné.
Mnohé profesie sa dajú zvládnuť aj s dostatkom prirodzenej inteligencie a s trochou sedliackeho rozumu. Napríklad taký vodoinštalatér, na to ani nemusí mať človek vysokú školu.
Pred pár dňami sa mi stalo, že bolo treba vymeniť vodovodnú batériu v kuchyni. Žiaden problém, ten nastal až keď som zistil, že ani jeden z dvoch ventilov na trase dokonale netesní. Našťastie išlo len o kvapkanie, a to som stačil zachytávať do podloženej nádobky. Asi tak ako to kedysi Vlasta Burian vo filme deklaroval: Ad vitrum adlatum (do prinesenej nádoby).
Všetko dobre dopadlo, nikoho som nevytopil.
Takých prípadov fušovania odborníkom do remesla by sa našlo viac. Trochu ma prekvapilo, len keď sa mi zdravotný brat v nemocnici na chirurgii priznal, že je vyučený automechanik. A tak nejako pristupoval aj k sádrovaniu zlomeniny.
Mnohé profesie sa dajú zvládnuť aj s dostatkom prirodzenej inteligencie a s trochou sedliackeho rozumu. Napríklad taký vodoinštalatér, na to ani nemusí mať človek vysokú školu.
Pred pár dňami sa mi stalo, že bolo treba vymeniť vodovodnú batériu v kuchyni. Žiaden problém, ten nastal až keď som zistil, že ani jeden z dvoch ventilov na trase dokonale netesní. Našťastie išlo len o kvapkanie, a to som stačil zachytávať do podloženej nádobky. Asi tak ako to kedysi Vlasta Burian vo filme deklaroval: Ad vitrum adlatum (do prinesenej nádoby).
Všetko dobre dopadlo, nikoho som nevytopil.
Takých prípadov fušovania odborníkom do remesla by sa našlo viac. Trochu ma prekvapilo, len keď sa mi zdravotný brat v nemocnici na chirurgii priznal, že je vyučený automechanik. A tak nejako pristupoval aj k sádrovaniu zlomeniny.
2012/01/18
Môj džob
Občas sa stávajú také veci, že posledný kúsok chleba je tvrdý ako kameň a človek namiesto žitia číta. Z chladničky vyjedá posledný trojuholník taveného syra, ktorý zapíja kávou. Ešte že tá existuje ako životabudič. Len či to čítanie stojí za to, či je ten vstrebávaný život vhodnou náhražkou skutočného života, to už je iná otázka. Kniha je síce vec, ktorú niekto považuje za božstvo, ale nie každá má tú božskú auru.
Momentálne sa cítim ako zamestnanec firmy, ktorá mi za odmenu leda ak vynadá. Som čitateľ a kto je viac? Spýtal by sa kedysi baník? Som čitateľ čo nepočíta s ničím iným, len s knihou, v ktorej je na každých 25 strán jedna životná múdrosť. Ktovie, či je to málo alebo dosť. Vlastne to ani nie je kniha, ktorú by bolo možné uchopiť a potom založiť do knižnice. Je to len "súlistie" 150 husto popísaných strán textu.
Momentálne sa cítim ako zamestnanec firmy, ktorá mi za odmenu leda ak vynadá. Som čitateľ a kto je viac? Spýtal by sa kedysi baník? Som čitateľ čo nepočíta s ničím iným, len s knihou, v ktorej je na každých 25 strán jedna životná múdrosť. Ktovie, či je to málo alebo dosť. Vlastne to ani nie je kniha, ktorú by bolo možné uchopiť a potom založiť do knižnice. Je to len "súlistie" 150 husto popísaných strán textu.
- S každou robotou je to takto, platia presne toľko, aby v nej človek vydržal, presne toľko aby sa na ňu nevy...al a neukázal im päty. A možno je to len znak úrovne nášho kapitalizmu. A možno príznak novodobého otroctva.
- Naozaj je zvláštne chodiť do práce a robiť niečo, v čom sa vôbec nevyznáme, pričom sa od nás očakáva, že budeme vynikajúcimi odborníkmi.Čakajú ma ešte štyri múdrosti, ak bude aj naďalej dodržaná doterajšia frekvencia ich výskytu. Možno sa ani nedá povedať, že som v tejto práci čitateľ a možno to ani nie je práca. Povedať, že som teraz čitateľ, by bolo veľmi nepresné. Skôr by som povedal, že som čítač, ak nechcem skĺznuť do anglickej terminológie. Ak to celé dočítam, asi budem po-čítač.
2012/01/13
Ako na to
Vopred upozorňujem, že toto nie je recept vhodný nasledovania. Stalo sa mi, že som si mal uvariť niečo na obed. Tak mi v prvom momente napadol guláš, ako jedlo vhodné a chutné, pritom nenáročné na prípravu. To by som však musel ísť nakúpiť mäso. Zmenil som námet na kapustnicu, tiež je to jednoduché a klobása je v chladničke. Lenže nemám kapustu...
Kapustnica za zmenila na ešte jednoduchšiu záležitosť, zemiaky pečené v šupke. Umyl som 6 veľkých zemiakov, potom mi napadlo, že bude jednoduchšie ich uvariť. Keď som ich už mal v ruke, tak som ich ošúpal, dal som vodu so soľou na oheň. Do toho som pokrájal na drobno očistené zemiaky. Keď už boli skoro dovarené, dostal som zjednodušujúci nápad: uvariť klobásu v zemiakoch.
Stalo sa tak, klobásu som rozdelil na dva kusy a dal som variť pod hladinu zemiakov. Keď sa mi zdalo, že už je uvarená, pripadlo mi rozumné ju nakrájať na drobné kúsky. Tak som aj urobil a vrátil som všetko do zemiakov. Blížilo sa vyvrcholenie, ale ešte som vzal nástroj na pretláčanie zemiakov a zo všetkého som urobil kašu. Kaša vyzerala dobre, len bola trochu riedka, tak som ju zahustil hladkou múkou.
Klobásová kaša na tanieri vyzerala, skoro ako hustý zemiakový paprikáš, ale ešte si to pýtalo niečo navrch. Nie opraženú cibuľku, to by už bolo veľa, ale maslo... Tak som rozložil kúsky masla po povrchu kaše a mňam, je po obede.
Kapustnica za zmenila na ešte jednoduchšiu záležitosť, zemiaky pečené v šupke. Umyl som 6 veľkých zemiakov, potom mi napadlo, že bude jednoduchšie ich uvariť. Keď som ich už mal v ruke, tak som ich ošúpal, dal som vodu so soľou na oheň. Do toho som pokrájal na drobno očistené zemiaky. Keď už boli skoro dovarené, dostal som zjednodušujúci nápad: uvariť klobásu v zemiakoch.
Stalo sa tak, klobásu som rozdelil na dva kusy a dal som variť pod hladinu zemiakov. Keď sa mi zdalo, že už je uvarená, pripadlo mi rozumné ju nakrájať na drobné kúsky. Tak som aj urobil a vrátil som všetko do zemiakov. Blížilo sa vyvrcholenie, ale ešte som vzal nástroj na pretláčanie zemiakov a zo všetkého som urobil kašu. Kaša vyzerala dobre, len bola trochu riedka, tak som ju zahustil hladkou múkou.
Klobásová kaša na tanieri vyzerala, skoro ako hustý zemiakový paprikáš, ale ešte si to pýtalo niečo navrch. Nie opraženú cibuľku, to by už bolo veľa, ale maslo... Tak som rozložil kúsky masla po povrchu kaše a mňam, je po obede.
Sprepitné
Včera mi došla kniha, doručená Slovenskou poštou. Od istého času mi poštárka nosí malé balíčky rovno do bytu. Za to som patrične vďačný. Dnes mi doručil knihu "alternatívny" doručovateľ, ani neviem aká je to firma, akýsi "expres". Patrí sa preto okomentovať priebeh doručenia.
Ráno o siedmej mi prišla SMS s tým, že dnes mi doručia zásielku a ak by som nebol doma, aby som zavolal na dané číslo. V pohode, som doma, tak nevolám. Po obede mi zavolal doručovateľ, že je pred domom, aby som si prišiel pre balíček. Prezul som si papuče, a šiel som pred dom. Keďže to bola dobierka (9,44€), platil som 10 eurovkou a výdavok som si vzal so slovami - Keďže som si pre zásielku prišiel dolu a nebola mi doručená do bytu, sprepitné patrí mne.
sprepitné [-o-; -ô, -í] s malá, obyč. peňažná odmena za preukázané služby, robotu, diškrécia
Ráno o siedmej mi prišla SMS s tým, že dnes mi doručia zásielku a ak by som nebol doma, aby som zavolal na dané číslo. V pohode, som doma, tak nevolám. Po obede mi zavolal doručovateľ, že je pred domom, aby som si prišiel pre balíček. Prezul som si papuče, a šiel som pred dom. Keďže to bola dobierka (9,44€), platil som 10 eurovkou a výdavok som si vzal so slovami - Keďže som si pre zásielku prišiel dolu a nebola mi doručená do bytu, sprepitné patrí mne.
sprepitné [-o-; -ô, -í] s malá, obyč. peňažná odmena za preukázané služby, robotu, diškrécia
2012/01/10
Pozitívne videnie
Tak rád by som napísal niečo pozitívne! Problém je v tom, že čisté pozitívum na svete hádam ani neexistuje. Všetko dobré má svoje ale, alebo ten povestný háčik. Napríklad tie nové úseky rýchlostnej cesty z Nitry do Banskej Bystrice. Konečne je už viac ako dva mesiace slávnostne otvorená, čo je pochopiteľne pozitívne. Ale už tam vraj bola aj hromadná havária. Dokonca zrazili na ceste aj stádo diviakov. Budovatelia sú tiež prekvapení, že na nej jazdí dvakrát toľko vozidiel, ako sa rátalo. Tomu veľmi nerozumiem, veď pri plánovaní sa musí počítať s rezervou.
Ďalšia vec je, že Google mapy ešte túto cestu nezaregistrovali, nie je na mapách (R1 je na satelitných snímkoch až od Mlyňan). Tiež by som sa čudoval, ale keby som bol investor, prípadne majiteľ tej cesty, asi by som preventívne Google mapy informoval a žiadal o zaradenie úseku. Chápem, že inak tú cestu zaregistrujú až pri novom snímkovaní terénu. To isté sa týka aj aktualizácie máp pre GPS. Tam je to možno zložitejšie, lebo je viacero typov navigácií a máp, ale tiež by som čakal, že investor poskytne mapové podklady pre zaradenie cesty.
Ukončím tento pozitívno-negatívny spot humorom, presnejšie citáciou z jedného zaujímavého článku:
"Angličtina má jednu důležitou vlastnost. Můžete mluvit dlouho, nic neříct, ale přitom neznít hloupě."
Že by len angličtina?
Viď originál...
Ďalšia vec je, že Google mapy ešte túto cestu nezaregistrovali, nie je na mapách (R1 je na satelitných snímkoch až od Mlyňan). Tiež by som sa čudoval, ale keby som bol investor, prípadne majiteľ tej cesty, asi by som preventívne Google mapy informoval a žiadal o zaradenie úseku. Chápem, že inak tú cestu zaregistrujú až pri novom snímkovaní terénu. To isté sa týka aj aktualizácie máp pre GPS. Tam je to možno zložitejšie, lebo je viacero typov navigácií a máp, ale tiež by som čakal, že investor poskytne mapové podklady pre zaradenie cesty.
Ukončím tento pozitívno-negatívny spot humorom, presnejšie citáciou z jedného zaujímavého článku:
"Angličtina má jednu důležitou vlastnost. Můžete mluvit dlouho, nic neříct, ale přitom neznít hloupě."
Že by len angličtina?
Viď originál...
2012/01/07
Gorila píše
Kto sa ešte nevyjadril ku Gorile, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. Starý vtip o súdruhovi Žinčicovi z času na čas ožíva. Chcel by som vedieť, či všetci čo píšu o Gorile, vedia o čo ide (najmä v pozadí). Ja teda neviem, len tak hmlisto, napriek tomu, že mám uši i oči otvorené. Objavili sa nejaké dokumenty, o ktorých vraj nie je isté ani to, či sú pravé, alebo nie a za všetkým je ako korunný svedok jeden novinár. Ten zároveň tvrdí, že tá kauza sa nevyšetrí a iste aj vie prečo. Je to takto veľmi zjednodušene povedané, ale ako kostra príbehu na okraj opičích tancov to stačí. Vraj ide o odpočúvanie a korupciu na vysokých postoch.
V každom prípade to načasovanie určite ovplyvnili blížiace sa voľby, lebo ide o záležitosť staršieho dáta. Ten mediálny a hlavne blogerský boom mi trochu pripomína staré časy, keď sa "pracujúci" vyjadrovali k rôznym vtedajším kauzám (napríklad 2000 slov, Charta 77, anticharta a pod.), ale o samotnej podstate sa nehovorilo a ani veľmi nevedelo. Na "blogu.sme" bolo na tému "Gorila" napísaných za posledné tri mesiace 46 článkov a to asi nie je konečné číslo, aj keď frekvencia výskytu má klesajúcu tendenciu. Ktovie, čo ešte prinesie predvolebný zápas o korytá.
Korupcia je hrozná vec. V tejto súvislosti som si uvedomil, že najčastejšie sa hovorí o korupcii a vplyve domácich zbohatlých subjektov a menej už o korupcii súvisiacej s nadnárodnými monopolmi, ktoré po privatizácii spravujú naše lukratívne strategické monopoly a médiá. Ktovie prečo, veď ľudia sme rovnakí? Podobný zmätok mám aj vo vzťahu k dvom subjektom, ktoré sa tu v pozadí silných politických strán najčastejšie spomínajú - J@T a Penta. A to samozrejme vo vzťahu k dvom silným stranám, lebo slabé nerozhodujú, nech sa to A.M. páči, alebo nie.
A nakoniec, kto má politikov korumpovať, keď nie bohaté subjekty? My chudobní na to nemáme :)
V každom prípade to načasovanie určite ovplyvnili blížiace sa voľby, lebo ide o záležitosť staršieho dáta. Ten mediálny a hlavne blogerský boom mi trochu pripomína staré časy, keď sa "pracujúci" vyjadrovali k rôznym vtedajším kauzám (napríklad 2000 slov, Charta 77, anticharta a pod.), ale o samotnej podstate sa nehovorilo a ani veľmi nevedelo. Na "blogu.sme" bolo na tému "Gorila" napísaných za posledné tri mesiace 46 článkov a to asi nie je konečné číslo, aj keď frekvencia výskytu má klesajúcu tendenciu. Ktovie, čo ešte prinesie predvolebný zápas o korytá.
Korupcia je hrozná vec. V tejto súvislosti som si uvedomil, že najčastejšie sa hovorí o korupcii a vplyve domácich zbohatlých subjektov a menej už o korupcii súvisiacej s nadnárodnými monopolmi, ktoré po privatizácii spravujú naše lukratívne strategické monopoly a médiá. Ktovie prečo, veď ľudia sme rovnakí? Podobný zmätok mám aj vo vzťahu k dvom subjektom, ktoré sa tu v pozadí silných politických strán najčastejšie spomínajú - J@T a Penta. A to samozrejme vo vzťahu k dvom silným stranám, lebo slabé nerozhodujú, nech sa to A.M. páči, alebo nie.
A nakoniec, kto má politikov korumpovať, keď nie bohaté subjekty? My chudobní na to nemáme :)
2012/01/05
Crash report
Inak povedané, správa o havárii, také malé intímne krimi noviny. Mám len jednu hlavnú zlú správu, aj keď sa mi dnes prihodila ešte jedna menšia katastrofa, o tej budem písať niekedy inokedy. Poďme teda k veci: havaroval mi môj počítačový systém. Do môjho systému patrí okrem počítača aj monitor, tlačiareň, kopa rôzneho príslušenstva od myší (mám ich viac v rezerve) cez klávesnicu a tlačiareň až po celú kopu káblov. Tie najviac vzrušujú moju ženu, vždy jojká keď ich vidí. Samozrejme, do systému neodmysliteľne patrí aj stôl a stolička.
Už by mohlo byť jasné, ktorý komponent z tohto systému mi dnes havaroval. Áno, zradila ma stolička. Všetky počítačové stoličky sú poddimenzované, už podo mnou havarovali tri a každá bola inej konštrukcie. Nie, nemám nad sto, dovolené zaťaženie stoličky si pri kúpe vždy overujem, aby som bol v limite. S nami, čo sme stále ľudia, by mali výrobcovia stoličiek predsa počítať. Tiež by mali rátať s tým, že PC stolička nie je len na sedenie, ale aj na "polo-ležanie".
Už aj v kámasutre sa píše, že polohy treba striedať a pri dlhej práci na počítači to platí dupľovane. Teoretici a doktori síce hovoria, že chrbtica by mala byť vzpriamená, potom bazírujú na rôznych správnych uhloch, ale voda života tečie vždy samospádom dolu, s tým sa nedá nič robiť. Tak som sa dnes na stoličke trochu narovnal, smerom k vodorovnej polohe, operadlo zrazu strašne zarachotilo a bol som naozaj vodorovne prehnutý cez sedátko.
Pud sebazáchovy mi chránil hlavu, tak som to vyvažoval nohami. Jedna noha si to odniesla narazením o roh stola. Kosť nártu vydržala, len na povrchu sa objavilo trochu krvi, čo ani nestojí za reč. Chodiť môžem, tak som si hneď, za trest kúpil tú najjednoduchšiu kuchynskú stoličku s kovovým rámom. Nosnosť 120 kg, ale žiadne hojdanie nebude, lebo pri hojdaní sa záťaž zvyšuje koeficientom 1,8 a v tom je u PC stoličiek zakopaný pes.
Už by mohlo byť jasné, ktorý komponent z tohto systému mi dnes havaroval. Áno, zradila ma stolička. Všetky počítačové stoličky sú poddimenzované, už podo mnou havarovali tri a každá bola inej konštrukcie. Nie, nemám nad sto, dovolené zaťaženie stoličky si pri kúpe vždy overujem, aby som bol v limite. S nami, čo sme stále ľudia, by mali výrobcovia stoličiek predsa počítať. Tiež by mali rátať s tým, že PC stolička nie je len na sedenie, ale aj na "polo-ležanie".
Už aj v kámasutre sa píše, že polohy treba striedať a pri dlhej práci na počítači to platí dupľovane. Teoretici a doktori síce hovoria, že chrbtica by mala byť vzpriamená, potom bazírujú na rôznych správnych uhloch, ale voda života tečie vždy samospádom dolu, s tým sa nedá nič robiť. Tak som sa dnes na stoličke trochu narovnal, smerom k vodorovnej polohe, operadlo zrazu strašne zarachotilo a bol som naozaj vodorovne prehnutý cez sedátko.
2012/01/02
Novoročná úvaha
Je tu Nový rok. Teší sa každý kto má nohy, ľudia skáču od radosti. Ale čo sa vlastne stalo? Skoro nič. Slnko je tam, kde býva vždy a mesiac svieti v noci. Čas letí preč bez viditeľných zaváhaní. Nuž, taký je život, lebo plynie. Nezastaví sa ani na okamih, ani s úderom polnoci. Nastala zmena ročného čísla a zmena je vlastnosť života. Tak to plynie, mení sa a opakuje stále. V tom je božský poriadok. My to len opisujeme a číslujeme a myslíme si, že bez nás by to nešlo, ale ide. Aj my plynieme, meníme sa, opakujeme sa. Z pokolenia na pokolenie.
2011/12/30
Bez jasného dôvodu
Koniec roka sa blíži nezadržateľne. Zajtra je Silvestra, malo by sa bilancovať, presnejšie povedané - zabávať. Silvester je náš alternatívny prvý apríl. Našťastie máme aspoň tie dva veselé dni v roku. Zatiaľ je to tak, ale možno to tak v budúcnosti nebude. Znova sa objavili noví kalendároví reformátori a chcú zrušiť koniec roka. Posledným mesiacom by síce bol december, ale za ním by nasledoval ešte jeden extra týždeň. Ale iba v niektorých rokoch. Proste naprogramovaný zmätok.
Budúci rok má mať inú extra novinku - smartfóny. Vraj majú nahradiť noviny na toalete a to sa mi nezdá. Kedysi sa tam naozaj používali noviny, ale tie dnešné sa už ani na to nehodia. Neskôr prišla éra jemného papiera a dodnes používame na ten účel tie špeciálne "zvitky" jemného "toaletného". Možno niekde stále používajú noviny, ale ja sa nechystám presedlať na smartfón, ani na "fun-fón". Ostávam pri krížovkách a akusticky pri Slovenskom rozhlase. Keby ste sa však chystali do Indie, vezmite si hoci aj omývateľný smartfón, ale predtým si pozrite inštruktážne video.
V oblasti ľudských práv možno svitá na lepšie časy. Doteraz totiž Amerika kritizovala Rusko za nedodržiavanie ľudských práv, ale teraz už aj Moskva kritizuje USA za podobné nedostatky. To stojí za pozornosť. Možno sa začína nová doba globálnej "glasnosti". Možno je to tak, že pravda je síce vo hviezdach, ale raz aj tak zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Nechajme však veľkú politiku, lebo v nej nespočívajú ľudské práva (a povinnosti). Tie sa budú musieť čoskoro rozšíriť aj na opice a holuby. Lebo nielen opice, ale aj holuby si to už vedia spočítať.
Aj z tohto krátkeho prehľadu je vidieť, že koniec roka pôsobí humorne aj v internetových médiách. Aspoň na konci roka sa z nich môžeme smiať bez toho, aby sme pri tom uronili aj nejakú tú slzu nad ich stavom. Najväčší objav roka aj tak urobila istá nezisková organizácia v Amerike (ako inak). Zistili, že čoraz viac ľudí surfuje po internete bez jasného dôvodu. Ešte že ten výskum urobila "nezisková" organizácia. Inak by bolo stačilo, aby sa ma opýtali a mohlo im to byť jasné aj bez výskumu. Ja dokonca aj píšem na internet bez jasného dôvodu.
Na stránke aktuálne.cz píšu o dvanástich zariadeniach IT, ktoré si v budúcom roku zaslúžia našu pozornosť. S radosťou konštatujem, že ani jedno nebude (našťastie) v centre mojej pozornosti. Ostávam na aktuálnej technickej úrovni, už sa nehrám. Mám na to celkom jasný dôvod - z detských nohavíc som už vyrástol.
Budúci rok má mať inú extra novinku - smartfóny. Vraj majú nahradiť noviny na toalete a to sa mi nezdá. Kedysi sa tam naozaj používali noviny, ale tie dnešné sa už ani na to nehodia. Neskôr prišla éra jemného papiera a dodnes používame na ten účel tie špeciálne "zvitky" jemného "toaletného". Možno niekde stále používajú noviny, ale ja sa nechystám presedlať na smartfón, ani na "fun-fón". Ostávam pri krížovkách a akusticky pri Slovenskom rozhlase. Keby ste sa však chystali do Indie, vezmite si hoci aj omývateľný smartfón, ale predtým si pozrite inštruktážne video.
V oblasti ľudských práv možno svitá na lepšie časy. Doteraz totiž Amerika kritizovala Rusko za nedodržiavanie ľudských práv, ale teraz už aj Moskva kritizuje USA za podobné nedostatky. To stojí za pozornosť. Možno sa začína nová doba globálnej "glasnosti". Možno je to tak, že pravda je síce vo hviezdach, ale raz aj tak zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Nechajme však veľkú politiku, lebo v nej nespočívajú ľudské práva (a povinnosti). Tie sa budú musieť čoskoro rozšíriť aj na opice a holuby. Lebo nielen opice, ale aj holuby si to už vedia spočítať.
Aj z tohto krátkeho prehľadu je vidieť, že koniec roka pôsobí humorne aj v internetových médiách. Aspoň na konci roka sa z nich môžeme smiať bez toho, aby sme pri tom uronili aj nejakú tú slzu nad ich stavom. Najväčší objav roka aj tak urobila istá nezisková organizácia v Amerike (ako inak). Zistili, že čoraz viac ľudí surfuje po internete bez jasného dôvodu. Ešte že ten výskum urobila "nezisková" organizácia. Inak by bolo stačilo, aby sa ma opýtali a mohlo im to byť jasné aj bez výskumu. Ja dokonca aj píšem na internet bez jasného dôvodu.
Na stránke aktuálne.cz píšu o dvanástich zariadeniach IT, ktoré si v budúcom roku zaslúžia našu pozornosť. S radosťou konštatujem, že ani jedno nebude (našťastie) v centre mojej pozornosti. Ostávam na aktuálnej technickej úrovni, už sa nehrám. Mám na to celkom jasný dôvod - z detských nohavíc som už vyrástol.
2011 - končí sa rok,
končím svoj blog.
Po Novom, v Dvanástom,
začnem ho po novom
(no zbohom).
V dobrej nálade (na zdravie)
nech žije Nový rok
dvetisíc dvanásty
a so šťastím aj ďalší...
(2013-ty)
2011/12/28
Symphonie nº 3 "Allegro maestoso"
Život je poézia, či próza?
Ako kedy, ale vždy má čosi spoločné s poéziou aj s prózou.
Čo je vlastne rozlišovacím znakom poézie?
Zdá sa, že je to rým, ale aj rytmus.
Hlavne ten a samozrejme myšlienka.
Bez myšlienky sa neoplatí vysloviť slovo, tobôž vetu.
Myšlienka môže byť priamym, alebo nepriamym vyjadrením emócie.
Ale môže byť aj racionálne vysloveným slovom.
Ak sa nad tým zamyslíme, podobne to funguje aj v próze.
Tam si to čitateľ až tak neuvedomuje, nevníma rytmus, ale je tam.
Niekedy aj rým, ale ten iba zriedka.
O rytme v próze ešte neboli napísané žiadne teoretické pravidlá, ale tie hádam ani nie je treba.
Rytmus je zmena, ktorá je vlastná životu.
Myslím si, že ak v texte nie je obsiahnutý tento životný princíp, čítanie sa stáva nudným.
Tretia vlastnosť poézie je vonkajšia forma.
Tak tu teraz píšem báseň v prozaickej forme.
Najkrajšiu formu má hudba.
Počúvam organovú hudbu.
Blíži sa finále.
L. Vierne Symphonie nº 3 "Allegro maestoso" Juan Maria Pedrero, organ
Ako kedy, ale vždy má čosi spoločné s poéziou aj s prózou.
Čo je vlastne rozlišovacím znakom poézie?
Zdá sa, že je to rým, ale aj rytmus.
Hlavne ten a samozrejme myšlienka.
Bez myšlienky sa neoplatí vysloviť slovo, tobôž vetu.
Myšlienka môže byť priamym, alebo nepriamym vyjadrením emócie.
Ale môže byť aj racionálne vysloveným slovom.
Ak sa nad tým zamyslíme, podobne to funguje aj v próze.
Tam si to čitateľ až tak neuvedomuje, nevníma rytmus, ale je tam.
Niekedy aj rým, ale ten iba zriedka.
O rytme v próze ešte neboli napísané žiadne teoretické pravidlá, ale tie hádam ani nie je treba.
Rytmus je zmena, ktorá je vlastná životu.
Myslím si, že ak v texte nie je obsiahnutý tento životný princíp, čítanie sa stáva nudným.
Tretia vlastnosť poézie je vonkajšia forma.
Tak tu teraz píšem báseň v prozaickej forme.
Najkrajšiu formu má hudba.
Počúvam organovú hudbu.
Blíži sa finále.
L. Vierne Symphonie nº 3 "Allegro maestoso" Juan Maria Pedrero, organ
2011/12/26
Frndžalica od Pacha
Ešte sa mi nechce spať, tak počúvam svoje obľúbené yutube hity. Že ktoré sú to? to prezradím nabudúce. Momentálne som ešte pod dojmom filmu "Posledné prázdniny" a teším sa na Pacha, ktorého si pozriem zajtra zo záznamu.
Hybského zbojníka si vychutnám, lebo tam má tú svoju slávnu frndžalicu. Takej frndžalice som si dnes uhol, doslova za náprstok (5 ml) a vyrazilo mi to dych. Pravda je, že od tvrdého alkoholu som si akosi odvykol, ale netušil som, že elixír môže mať takú silu, že budem chrliť oheň a síru.
Bolo to tak, že mi Ježiško priniesol elixír menom Klosterfrau Melissengeist a ten kláštorný duch je silnejší ako dobrá slivovica. Vraj je v tom výťažok zo 14-tich bylín a slivovica má len slivku. Súkromne som si preto kláštorného ducha od troch mníšok premenoval na Pachovu frndžalicu.
Hybského zbojníka si vychutnám, lebo tam má tú svoju slávnu frndžalicu. Takej frndžalice som si dnes uhol, doslova za náprstok (5 ml) a vyrazilo mi to dych. Pravda je, že od tvrdého alkoholu som si akosi odvykol, ale netušil som, že elixír môže mať takú silu, že budem chrliť oheň a síru.
Bolo to tak, že mi Ježiško priniesol elixír menom Klosterfrau Melissengeist a ten kláštorný duch je silnejší ako dobrá slivovica. Vraj je v tom výťažok zo 14-tich bylín a slivovica má len slivku. Súkromne som si preto kláštorného ducha od troch mníšok premenoval na Pachovu frndžalicu.
2011/12/23
Vianočné stoly
Vianoce sú aspoň taký veľký fenomén ako politika v predvolebnom čase, ako katastrofa, alebo mimoriadna udalosť celosvetového významu. V tom zmysle, že každý bloger sa k nim musí vyjadriť (aspoň raz). A blogerom je dnes skoro každý, kto sa naučil ovládať klávesnicu. Sviatky pokoja a radosti na jednej strane. Na druhej strane je tu prípravný zhon a stres, aby sme nakúpili všetko čo sme mali (alebo to, čo sme ešte nemali).
Je tu však aj duchovná tradícia Vianoc, tú už mnohí neovládajú, mnohým je cudzia a mnohí podľa nej nekonajú. Ostáva len to ústredné motto z kalendára: "Štedrý deň". Tomu dňu predchádza obdobie pečenia, potom sa varí vo veľkých hrncoch, aby aj gazdiná mala dva dni pokoja. Ilúzia Vianoc. Štedrý deň je plný paradoxov. Podľa tradície je to pôstny deň, ale večer sa naložia stoly množstvami tradičných chodov a tá večera je potom najdlhšia v roku. Štedré následky trvajú ešte dlhšie.
Pozitívom je zväčša to, že sa stretnú rodiny. Inak sú Vianočné dni náročné na sebadisciplínu. Kto by odolal trvale obloženým stolom so sladkosťami, sýtym jedlám, ktoré sa tradične musia, aj keď je zvyčajne pohybu menej. Kde sú zásady správnej výživy? Kto neodolá, odnesie si pár ďalších kíl z každého štedrého dňa. Preto po Vianociach a po prehýrenom Silvestri nasledujú tradičné Novoročné predsavzatia. Tie však prichádzajú neskoro, lebo nie je dobré chytať býka za chvost.
Dobrú chuť!
Je tu však aj duchovná tradícia Vianoc, tú už mnohí neovládajú, mnohým je cudzia a mnohí podľa nej nekonajú. Ostáva len to ústredné motto z kalendára: "Štedrý deň". Tomu dňu predchádza obdobie pečenia, potom sa varí vo veľkých hrncoch, aby aj gazdiná mala dva dni pokoja. Ilúzia Vianoc. Štedrý deň je plný paradoxov. Podľa tradície je to pôstny deň, ale večer sa naložia stoly množstvami tradičných chodov a tá večera je potom najdlhšia v roku. Štedré následky trvajú ešte dlhšie.
Pozitívom je zväčša to, že sa stretnú rodiny. Inak sú Vianočné dni náročné na sebadisciplínu. Kto by odolal trvale obloženým stolom so sladkosťami, sýtym jedlám, ktoré sa tradične musia, aj keď je zvyčajne pohybu menej. Kde sú zásady správnej výživy? Kto neodolá, odnesie si pár ďalších kíl z každého štedrého dňa. Preto po Vianociach a po prehýrenom Silvestri nasledujú tradičné Novoročné predsavzatia. Tie však prichádzajú neskoro, lebo nie je dobré chytať býka za chvost.
Dobrú chuť!
2011/12/22
Čas pozdravení
Reagujem na príspevok z predchádzajúcej diskusie, aby som písal kratšie texty.
Chcel som napísať niečo o vianočných pozdravoch, tých tradičných, ktoré už dnes málokto posiela. E-mailové pozdravy, alebo SMS sú dosť neosobné (najmä tie hromadné), chýba na nich vlastnoručný podpis odosielateľa. Sú príliš suché, chladné a zvlášť na Vianoce bývajú gýčovité a bez fantázie. Cítiť z nich vôňu serverov - suchý vzduch, horúce plasty a hluk ventilátorov.
Zažime tento rok pokojné Vianoce bez počítačov a vypnime si mobily.
Chcel som napísať niečo o vianočných pozdravoch, tých tradičných, ktoré už dnes málokto posiela. E-mailové pozdravy, alebo SMS sú dosť neosobné (najmä tie hromadné), chýba na nich vlastnoručný podpis odosielateľa. Sú príliš suché, chladné a zvlášť na Vianoce bývajú gýčovité a bez fantázie. Cítiť z nich vôňu serverov - suchý vzduch, horúce plasty a hluk ventilátorov.
Zažime tento rok pokojné Vianoce bez počítačov a vypnime si mobily.
2011/12/21
Pinzeta
V tejto úvahe vychádzam čiastočne z voľnej interpretácie myšlienky Borisa Filana, ktorú nedávno vyslovil v rozhovore s Andreou Vadkerti na TA3. Domovom človeka je vraj duša a duša je niečo, čo sa nedá presne
definovať, ale obklopuje to človeka ako "aura". Za normálnych okolností
je duša komprimovaná, lebo sa dotýka iných duší, ktoré ju stláčajú a
rušia. Je voľná len vtedy, keď je človek sám. Vtedy môže duša expandovať
aj nad výšku Everestu. Záleží už len od okolností, od vnímania
pozitívnych javov, napríklad keď je človek sám v prírode.
Písať o politike je lákavé a nezáväzné a je to ako písať správy o udalostiach v zahraničí, keď je doma pokoj. Politika je totiž niekde mimo osobného sveta, ale aj mimo rodiny a mimo vlastného domu. Domov je svet, krajina, mesto, vlastný dom, byt alebo aj vlastná pracovňa, spálňa či obývačka v ňom. V konečnom dôsledku je však domov človeka jeho vnútro a jeho duša v ktorej je zabalený ako darček pod vianočným stromčekom. Hlavne ak je sám, alebo osamelý.
V domove i v dome je treba občas urobiť poriadok, lebo časom sa do domu nanosí veľa užitočných vecí a tie sa zase časom stávajú neužitočnými. Neužitočné sú aj tie veci, ktoré neležia na svojom obvyklom a náležitom mieste. Položiť napríklad diaľkové ovládanie televízora k televízoru je obvyklé, ale nie je to náležité. Lebo diaľkové ovládanie má byť správne "ďaleko" od ovládaného spotrebiča. To plynie z jeho diaľkovej podstaty.
V dome i v byte sú miestnosti so špecifickým určením. Takou najdôležitejšou miestnosťou je obvykle tá najmenšia (dve nuly), potom tá trochu väčšia s vaňou a ešte aj tá tretia najmenšia, teda kuchyňa. Ostatné už nie sú tak špecifické, dajú sa použiť na to aj na ono. Zvláštnou izbou je komora, či špajza. Účel špajze je jasný, je to zásobáreň potravín, akési proviantné zázemie pre rodinu.
Z hľadiska účelu je najuniverzálnejšou miestnosťou v byte komora. Je všestranne použiteľná na odkladanie vecí, ktoré práve teraz nie sú v byte potrebné. Je to výhoda komory, ale časom je to aj jej prameň skazy. Lebo odložené veci sa v byte zákonite hromadia a hromada má takú vlastnosť, že sa čoskoro stane neprehľadnou. Po perióde odkladania teda musí prísť na rad veľké upratovanie. Čím dlhší je úsek odkladania, tým väčšie býva upratovanie.
Naša komora je súčasne aj mojim občasným pracoviskom, dielňou. To človek zdedí, ak je raz šikovný, musí mať aj dielňu. V dielni je poriadok ešte dôležitejší ako v komore. Teda mal by byť. Ak sa však spojí dielňa s komorou a málo sa v dielni pracuje, účel sa preklápa na stranu komory. Na veľký poriadok mám svoj systém. Určím si jednu vec, ktorú musím nájsť a upratujem dovtedy, kým ju nenájdem. A to býva problém. Tentokrát som hľadal pinzetu. Upratovanie príde skrátka, lebo som ju našiel už v polovici snaženia. Preto mám odteraz poriadok v dielni na 50%.
Písať o politike je lákavé a nezáväzné a je to ako písať správy o udalostiach v zahraničí, keď je doma pokoj. Politika je totiž niekde mimo osobného sveta, ale aj mimo rodiny a mimo vlastného domu. Domov je svet, krajina, mesto, vlastný dom, byt alebo aj vlastná pracovňa, spálňa či obývačka v ňom. V konečnom dôsledku je však domov človeka jeho vnútro a jeho duša v ktorej je zabalený ako darček pod vianočným stromčekom. Hlavne ak je sám, alebo osamelý.
V domove i v dome je treba občas urobiť poriadok, lebo časom sa do domu nanosí veľa užitočných vecí a tie sa zase časom stávajú neužitočnými. Neužitočné sú aj tie veci, ktoré neležia na svojom obvyklom a náležitom mieste. Položiť napríklad diaľkové ovládanie televízora k televízoru je obvyklé, ale nie je to náležité. Lebo diaľkové ovládanie má byť správne "ďaleko" od ovládaného spotrebiča. To plynie z jeho diaľkovej podstaty.
V dome i v byte sú miestnosti so špecifickým určením. Takou najdôležitejšou miestnosťou je obvykle tá najmenšia (dve nuly), potom tá trochu väčšia s vaňou a ešte aj tá tretia najmenšia, teda kuchyňa. Ostatné už nie sú tak špecifické, dajú sa použiť na to aj na ono. Zvláštnou izbou je komora, či špajza. Účel špajze je jasný, je to zásobáreň potravín, akési proviantné zázemie pre rodinu.
Z hľadiska účelu je najuniverzálnejšou miestnosťou v byte komora. Je všestranne použiteľná na odkladanie vecí, ktoré práve teraz nie sú v byte potrebné. Je to výhoda komory, ale časom je to aj jej prameň skazy. Lebo odložené veci sa v byte zákonite hromadia a hromada má takú vlastnosť, že sa čoskoro stane neprehľadnou. Po perióde odkladania teda musí prísť na rad veľké upratovanie. Čím dlhší je úsek odkladania, tým väčšie býva upratovanie.
Naša komora je súčasne aj mojim občasným pracoviskom, dielňou. To človek zdedí, ak je raz šikovný, musí mať aj dielňu. V dielni je poriadok ešte dôležitejší ako v komore. Teda mal by byť. Ak sa však spojí dielňa s komorou a málo sa v dielni pracuje, účel sa preklápa na stranu komory. Na veľký poriadok mám svoj systém. Určím si jednu vec, ktorú musím nájsť a upratujem dovtedy, kým ju nenájdem. A to býva problém. Tentokrát som hľadal pinzetu. Upratovanie príde skrátka, lebo som ju našiel už v polovici snaženia. Preto mám odteraz poriadok v dielni na 50%.
2011/12/19
Drobnosti majstrov 1
Do pravého stĺpca wabovín vkladám rôzne múdre i menej múdre, ale zaujímavé alebo zvláštne výroky z internetu, aj z normálneho okolia. Tie výroky si vážim, lebo sú ako tá fialka, čo rastie na trenčianskom moste (nikto ju nesadil, sama sebou rastie...). Múdrostí je veľa a stĺpec tým rastie, preto ho treba občas poupratovať a postupne obnovovať. Aby už "opozerané" múdrosti nezapadli prachom, presúvam ich sem, kde budú aj naďalej dostupné.
"Keď Vás už doma ani v krčme nemá kto počúvať, alebo najradšej počúvate len sám seba, je čas stať sa blogerom."
(bloger)
"Nemyslite si, že socha je niečo trvalé. Najprv sa pod ňu kladú vence, neskôr dynamit."
(CFP)
Komentár bez piana: "Dnes sú výborné časy pre arogantných..."
Médiá zohrávajú v modernom svete podobnú úlohu, akú mala kedysi cirkev, rodina, školy či iné socializačné ustanovizne.
Zmyslom života je neustále hľadanie zmyslu života.
... je možné, že niektoré živočíchy sú na Zemi len dočasne a to môže byť aj prípad Človeka.
... jediné miesto, kde v dnešnej dobe ešte môžeme stretnúť primitívneho pračloveka, je práve internet.
(Tomáš L.)
Osud nie je vecou náhody, ale vecou rozhodnutia. Nie je to vec, na ktorú sa čaká, ale vec, ku ktorej sa dospeje.
(William Jennings Bryan)
Na samičke komára je sympatické, že nepije krv svojmu druhovi ale iným.
Žena je ženou, až keď má chlapa.
(zo života)
Bol ako slovenská ekonomika - príliš otvorený svetu, teda závislý na vonkajších stykoch. (w)
Citujem: "Moja manželka... patrí do skupiny tých šťastných žien, ktoré sa narodili až 250 rokov po tom, čo prestali upaľovať bosorky."
(Z blogu D. H.)
"Nostalgia je, keď sa chceme vrátiť, a nemáme kam." (Stas Jankovskij) (z blogu).
Slová lásky môžu časom stratiť platnosť, slová nenávisti platia neodvolateľne a navždy.
(pesimista)
"Část mozku, která je zodpovědná za dobré soužití s ostatními lidmi, potřebuje ke svému vývoji několik desetiletí života."
(psychologie.cz)
"Nedodržať slovo znamená niečo sľúbiť a urobiť opak. Ale prehodnotiť niečo v priebehu, to nie je nedodržanie slova."
(Grigorij M. relativizuje morálku)
Zakladateľ WikiLeaks označil populárnu sociálnu sieť za "najdesivejší špionážny nástroj, ktorý bol kedy vytvorený".
(živé.sk)
Dnes: "Meteorológovia varujú: Niekde čakajte silný dážď"Súvislosti:
(aktuálne.sk)
Perly ducha - o čo iné, než o perly ducha môže ísť pri slovách a vetách, ktoré sa rodia z myšlienok? Hovorí sa, že v každej knihe sa nájde niečo múdre. Niekedy je škoda čítať celú knihu, stačí len tá ojedinelá múdrosť. Podobne aj v článkoch na internete. Takéto "perly" teda šetria čas. Iste, je to môj len pohľad. Občas niečo nájdem. Ak sa dá, je tam vždy aj odkaz na originál.
Reedícia múdrostí - moja rubrika "Perly ducha" sa preplnila a ľúto mi je zmazať tie múdre vety, tak som sa rozhodl ich tu znova vydať napospas čitateľom wabovín ako riadne mimoriadny článok.
2011/12/18
Jana Eyrová
Na tento film som nechcel ísť, nakoniec ma rodina prehovorila, vraj to bude lepšie, ako surfovať po internete. A mali pravdu. Nie je to film, ktorý by som mohol porovnávať s tými, ktoré bežne produkuje Hollywood, ale aj tak mám predsa jedno približné prirovnanie.
Okrem oficiálneho označenia - romantický/dráma, by som ešte dodal, že podľa mňa obsahuje aj prvky hororu. Vychádzam z toho, že trikrát mi stuhla krv v žilách od prekvapenia. Neveril som, napríklad, že v miestnosti, ktorú nazývajú strašidelnou, sa naozaj stane niečo strašidelné. Moja chyba...
Film nás vtiahol do neuveriteľných podmienok života v Anglicku 19. storočia. Ľudia vtedy museli byť veľmi skromní a napriek tomu asi tiež zažívali svoje svetlé chvíľky šťastia ako my. Ani panské sídla by asi dnešným nárokom na bývanie nestačili a to nehovorím o ľudských vzťahoch a rozdelenej spoločnosti na živoriacu chudobu a nadradenú elitu.
Láska, čo iné môže byť nosným príbehom romantického filmu? Príbeh osudovej lásky je tu skomplikovaný nielen spoločenskou nerovnosťou, ale aj tajomným chovaním pána Rochestra, do ktorého sa zaľúbi vychovávateľka Jana Eyrová, ktorá vo svojom detstve nezažila žiadnu lásku, len samé ponižovanie. Napriek tomu si zachováva čistotu svojho citu a jasný rozum. To sa prejavuje aj v jej rozhovoroch so svojim pánom. Tragické vyústenie príbehu je zároveň odhalením temnej minulosti pána Rochestra.
Toľko filmový príbeh podľa rovnomenného románu Charlotte Brontëovej. Dve hodiny filmu je divák celkom zaujatý príbehom.
Spracovanie príbehu je "filmové" a celkom akceptovateľné (mám šťastie, že som knihu čítal veľmi dávno). Mám len taký dojem, napriek dobrým hereckým výkonom, že "osudová" láska bola stvárnená len v akejsi "vecnej" rovine. Aj záverečná scéna trochu jednoducho a nepresvedčivo ukončí film.
Hudobný sprievod filmu bol príjemný a ladil s dejom. Mne však predsa chýbala v danej sekvencii dlhšia pasáž hry na klavíri, keď tam už bol a pán Rochester vedel hrať.
---
Úplne pod čiarou sa ešte vrátim k tomu prirovnaniu - Jana Eyrová (2011) mi spracovaním a ladením trochu pripomenula slovenské filmy - Lietajúci Cyprián, Báthory, alebo Jánošíka.
Jana Eyrová, Velká Británie - USA, 2011
Réžia: Cary Fukunaga
Hudba: Dario Marianelli
Hrajú: Mia Wasikowska, Michael Fassbender, Jamie Bell, Holliday Grainger, Judi Dench, Craig Roberts, Sally Hawkins a ďalší.
Okrem oficiálneho označenia - romantický/dráma, by som ešte dodal, že podľa mňa obsahuje aj prvky hororu. Vychádzam z toho, že trikrát mi stuhla krv v žilách od prekvapenia. Neveril som, napríklad, že v miestnosti, ktorú nazývajú strašidelnou, sa naozaj stane niečo strašidelné. Moja chyba...
Film nás vtiahol do neuveriteľných podmienok života v Anglicku 19. storočia. Ľudia vtedy museli byť veľmi skromní a napriek tomu asi tiež zažívali svoje svetlé chvíľky šťastia ako my. Ani panské sídla by asi dnešným nárokom na bývanie nestačili a to nehovorím o ľudských vzťahoch a rozdelenej spoločnosti na živoriacu chudobu a nadradenú elitu.
Láska, čo iné môže byť nosným príbehom romantického filmu? Príbeh osudovej lásky je tu skomplikovaný nielen spoločenskou nerovnosťou, ale aj tajomným chovaním pána Rochestra, do ktorého sa zaľúbi vychovávateľka Jana Eyrová, ktorá vo svojom detstve nezažila žiadnu lásku, len samé ponižovanie. Napriek tomu si zachováva čistotu svojho citu a jasný rozum. To sa prejavuje aj v jej rozhovoroch so svojim pánom. Tragické vyústenie príbehu je zároveň odhalením temnej minulosti pána Rochestra.
Toľko filmový príbeh podľa rovnomenného románu Charlotte Brontëovej. Dve hodiny filmu je divák celkom zaujatý príbehom.
Spracovanie príbehu je "filmové" a celkom akceptovateľné (mám šťastie, že som knihu čítal veľmi dávno). Mám len taký dojem, napriek dobrým hereckým výkonom, že "osudová" láska bola stvárnená len v akejsi "vecnej" rovine. Aj záverečná scéna trochu jednoducho a nepresvedčivo ukončí film.
Hudobný sprievod filmu bol príjemný a ladil s dejom. Mne však predsa chýbala v danej sekvencii dlhšia pasáž hry na klavíri, keď tam už bol a pán Rochester vedel hrať.
---
Úplne pod čiarou sa ešte vrátim k tomu prirovnaniu - Jana Eyrová (2011) mi spracovaním a ladením trochu pripomenula slovenské filmy - Lietajúci Cyprián, Báthory, alebo Jánošíka.
Jana Eyrová, Velká Británie - USA, 2011
Réžia: Cary Fukunaga
Hudba: Dario Marianelli
Hrajú: Mia Wasikowska, Michael Fassbender, Jamie Bell, Holliday Grainger, Judi Dench, Craig Roberts, Sally Hawkins a ďalší.
2011/12/13
Slovenská ľudová
Anička dušička nechoď do hajíčka,
lebo ťa poštípe had lebo jašterička.
lebo ťa poštípe had lebo jašterička.
S politikmi netancujem, ale toto mi nedalo. Slovenská ľudová líderka začínajúcej straničky, sama obrúsená mnohými politickými vetrami, sa sťažuje na bývalého kolegu z najväčšej strany, ktorý vraj nežičí tým malým a začínajúcim straničkám. To by však nebolo to podstatné, lebo ako sa hovorí, každá líška svoj chvost chváli.
Pozoruhodné je to, že Anna to hodnotí ako nepochopenie demokracie zo strany veľkého lídra. A hneď pre neho nachádza vhodnú škatuľku s označením "boľševické". Ani to by u nás nebolo nič neobvyklé, politickí oponenti sa často zvyknú častovať politickými nadávkami. To je predsa tak ľudové. Kedysi dávno sa všetko zlé označovalo globálne za "protisocialistické" a bolo to dosť frekventované slovo.
Trochu budem špekulovať a odvodím si - podľa vyjadrení političky by sa dosiahla stabilita len veľkým počtom malých straničiek vo vláde. Lenže to už poznáme z praxe.
Krásne a dvojzmyselné je aj Annino vyjadrenie o politike ako o smetisku, kde kraľujú kohúti a sliepočkám nechcú dať príležitosť. My čo sme z dediny vieme, že tak to na smetisku vždy bolo a bude. Pravda je, že keď gazdiná na sedliackom dvore nasypala zrnie, sliepky pribehli vždy prvé a kohút až za nimi, lebo má väčšiu váhu. Teda je tu aj istý rozdiel medzi skutočnými a politickými sliepkami (brojlermi).
Anne sa nepáči, že vo všetkých stranách, ktoré majú väčšiu dôveru voličov sú politici, ktorí sú v politike príliš dlho. Zabúda na seba a na svoje politické roky. Ja viem, že u dámy sa o rokoch nemá hovoriť, ale predsa sa už poznáme dosť dlho. Mimochodom, slogan o "starých" politikoch (čo sa už nabalili) a mladých, ktorých to ešte len čaká, je práve teraz v móde u viacerých "mladých" lídroch.
Mladosť by vraj mala byť politickou legitimáciou a prostriedkom na ceste k (osobnému) cieľu. To platí vo všeobecnosti, ale v politike mladosti bohužiaľ (našťastie?) chýbajú obzory. Dnes teda len toľko na tému politických tancov a ľudoviek pred blízkymi voľbami.
________________________________________
Rozhovor o politickom strachu je na tejto stránke: aktuality.sk
2011/12/11
Na hrane zákona
Ktovie prečo mám vždy v nedeľu večer taký nepríjemný pocit, že niečo dobré, príjemné a slobodné končí a začínajú sa povinnosti? Aj včera to tak bolo, ale mal by som byť celkom spokojný, lebo som videl film, ktorý ma ešte stále v mysli zamestnáva. Musím o ňom premýšľať, bolo to, stručne povedané, ako obraz z doby rozvinutého kapitalizmu.
Neviem, ako by sa do slovenčiny preložil názov filmu "Hranaři". Hádam ako Na hrane zákona. Už aj to je veľmi jemné označenie korupcie na najvyšších miestach štátu a hospodárstva, lebo je to fakticky zlodejina a bezpracné obohacovanie sa na úkor poriadku a spoločnosti. Druhá vec je, kto sú tí ľudia zvaní "hranaři". Navonok úctyhodní kapitáni priemyslu, lobisti, poslanci a zabijaci v oblekoch. V skutočnosti bývalí veksláci, ŠTB-áci, KGB-áci a nad tým všetkým vyčnieva dozor "veľkého brata" lokálneho šéfa NSA ako "supervisora". To stále hovorím o českom filme Hranaři.
Je to dobrý film, ako celok núti k zamysleniu. Po stránke hereckého stvárnenia je excelentný. Pri takom hviezdnom obsadení sa ani nič iné neočakáva. Skutočne, tie charakterové stránky postáv boli vykreslené s patričnou hodnovernosťou a razanciou. Príbeh filmu je bizarný. Aj keď formálne ide len o jednu zákazku na stavbu nemocničného komplexu, pôsobí ako hodnoverná sonda do prostredia "smotánky" a elity spoločnosti. Vôbec nevadí, že je to príbeh zasadený do českých realít, jeho podstata je nám dôverne známa aj z našej súčasnosti.
Pri návšteve tohto filmu musí mať divák spočiatku trochu trpezlivosti, aby neupadol do nudy zo zmätku pri vkladaní množstva postáv do príbehu, ale oplatí sa vydržať. Nie je to srdcervúci príbeh, ale prináša svojim spôsobom nový pohľad. Je natočený s pragmatickým prehľadom a nadhľadom. Ani ukončenie filmu nie je nijako zvlášť romanticky sladkasté. Vo filme sa nájdu aj vraždy i vlastný odchod zo scény, ale aj úplne pragmatická záchrana zopár protagonistov útekom súkromným lietadlom do teplých krajín.
Pod dojmom z celého filmu som bol ochotný odpustiť začiatok a odchádzal som z kina zaujatý podstatou, myšlienkou filmu. V Čechách ohlasovali premiéru tohto filmu na 1. 12. 2011, ja som ho videl jedenásteho, teda moje hodnotenie je nezvyčajne čerstvé :) Film odporúčam aj preto, že v druhom pláne obsahuje aj prvky detektívky, ale hlavne pre celkový dojem a námet na zamyslenie.
Neviem, ako by sa do slovenčiny preložil názov filmu "Hranaři". Hádam ako Na hrane zákona. Už aj to je veľmi jemné označenie korupcie na najvyšších miestach štátu a hospodárstva, lebo je to fakticky zlodejina a bezpracné obohacovanie sa na úkor poriadku a spoločnosti. Druhá vec je, kto sú tí ľudia zvaní "hranaři". Navonok úctyhodní kapitáni priemyslu, lobisti, poslanci a zabijaci v oblekoch. V skutočnosti bývalí veksláci, ŠTB-áci, KGB-áci a nad tým všetkým vyčnieva dozor "veľkého brata" lokálneho šéfa NSA ako "supervisora". To stále hovorím o českom filme Hranaři.
Je to dobrý film, ako celok núti k zamysleniu. Po stránke hereckého stvárnenia je excelentný. Pri takom hviezdnom obsadení sa ani nič iné neočakáva. Skutočne, tie charakterové stránky postáv boli vykreslené s patričnou hodnovernosťou a razanciou. Príbeh filmu je bizarný. Aj keď formálne ide len o jednu zákazku na stavbu nemocničného komplexu, pôsobí ako hodnoverná sonda do prostredia "smotánky" a elity spoločnosti. Vôbec nevadí, že je to príbeh zasadený do českých realít, jeho podstata je nám dôverne známa aj z našej súčasnosti.
Pri návšteve tohto filmu musí mať divák spočiatku trochu trpezlivosti, aby neupadol do nudy zo zmätku pri vkladaní množstva postáv do príbehu, ale oplatí sa vydržať. Nie je to srdcervúci príbeh, ale prináša svojim spôsobom nový pohľad. Je natočený s pragmatickým prehľadom a nadhľadom. Ani ukončenie filmu nie je nijako zvlášť romanticky sladkasté. Vo filme sa nájdu aj vraždy i vlastný odchod zo scény, ale aj úplne pragmatická záchrana zopár protagonistov útekom súkromným lietadlom do teplých krajín.
Pod dojmom z celého filmu som bol ochotný odpustiť začiatok a odchádzal som z kina zaujatý podstatou, myšlienkou filmu. V Čechách ohlasovali premiéru tohto filmu na 1. 12. 2011, ja som ho videl jedenásteho, teda moje hodnotenie je nezvyčajne čerstvé :) Film odporúčam aj preto, že v druhom pláne obsahuje aj prvky detektívky, ale hlavne pre celkový dojem a námet na zamyslenie.
Hrajú: Saša Rašilov, Kateřina Brožová, Mirosllav Etzler, Vilma Cibulková, Jan Tříska, Jiří Langmajer, Martin Dejdar, Milan Kňažko, Václav Podstránecký, Michal Dlouhý, Norbert Lichý, Radim Fiala, Vladimír Kratina, Jiří Korn.
Kamera: Karel Fairraisl, hudba: Zdeněk Merta
...
Scenár: Oto Klempíř, Jiří Hubáček
Réžia: Tomáš Zelenka
Viac tu na oficiálnej stránke filmu.
2011/12/10
Euro napreduje
Podľa správ na ČT1 má Poľsko záujem čím skôr vstúpiť do Eurozóny. Konečne jedna dobrá správa, keby som bol "investor" začal by som euru veriť. Už mi tam chýba len Česko.
Dobrý večer.
Dobrý večer.
2011/12/07
Kalendáre
"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk", tak píše Ch. Baudelaire v preklade S. Kadleca. Básnik ďalej opisuje svoj starý sekretár, kde sú v zásuvkách naskladané spomienky. Nič nie je vraj horšie ako staré preplnené zásuvky skríň a sekretárov. Hlava je cintorín plný výčitiek, zoschnutých ruží a vôní čo páchnu. Je pyramídou v tmách a kryptou neznámou.
To bol básnický úvod podľa knihy z Československej edície KPP (1966). Dnešná úvaha je v podstate o čase v šuplíkoch. Začalo to jednoduchým nákupným príkazom pri mojej pracovnej ceste do mesta:
- A kúp mi aj kuchársky kalendár s receptami.
Tak sa aj stalo, čoskoro pôjde na stenu a potom, ako starý, do zásuvky so staršími vydaniami kalendárov. Ak sa tam ešte zmestí.
Kalendár našich gazdiniek, to je zvláštny fenomén, ktorý nám plní zásuvku na to určenú už dlhé roky. Obrazne plnil naše žalúdky a tým tak trochu aj naše životy. Ako mladí manželia sme mali aj takého spoločného menovateľa. Dobré jedlo sa treba naučiť variť, čerpať inšpiráciu zo skúseností iných. Podobne je to aj v iných manželských dôležitostiach. Niektoré zvláda príroda automaticky a neodolateľne, Kámasútra prichádza na rad až neskôr a úplne nakoniec, v modernej dobe, vari aj to Modré z neba, či ako sa to volá.
Ale nepredbiehajme, reč je tu o kalendároch. Náš kalendárový šuplík je už značne naplnený, možno bude treba po pár rokoch nejaké gastronomické spomienky vyhodiť. Možno v ňom raz urobím štatistiku, koľko sme zaplatili za všetky tie recepty pre gazdinky (v prepočte na euro kým to ešte platí). Bola by z toho asi najdrahšia kuchárska kniha na svete. S kalendármi je to tak, najprv sú zavesené, potom zvesené a keď sa už nezmestia (do kontajnera) do šuplíka, ich éra končí nadobro. To je osud.
2011/12/04
Jasnovidka
Idea náhodnosti bola vymyslení preto,
aby sa zabránilo pádu do neodvratnosti.
Tak veľmi sa sústreďovala na pozorovanie iných,
až jej uniklo, že aj ju si ľudia pozorne všímajú.
Prehnaný záujem o budúcnosť robí človeka
menej náchylným budúcnosť reálne žiť.
Debra Ginsberg, z knihy Jasnovidka
Po toľkých citáciách by sa patrilo povedať aj niečo z vlastnej hlavy. O mojej ceste ku knihe Debry Ginsbergovej Jasnovidka z vydavateľstva Arkus som písal pred dvomi dňami. Dnes som dočítal, moje čerstvé dojmy sú teda ešte teplé. Dej príbehu sa odohráva v rozpätí siedmych rokov, čiastočne na Floride, a hlavne v Kalifornii. Vo všetkých informáciách o tejto knihe sa dočítate, že je to o falošnej jasnovidke. Priznávam sa, že ja "pravých" jasnovidcov, ktorí by naozaj videli do budúcnosti, nepoznám.
Skutočne je to zvláštny svet, zvláštna spoločnosť, ktorá potrebuje ku svojmu fungovaniu poznať svoju budúcnosť, teda v podstate ilúziu poznania svojej budúcnosti. Iste je to všetko o znalosti ľudskej psychológie a to má svoje opodstatnenie, ak to niekomu pomôže, ale inak je iluzórne vidieť budúcnosť. Z falošnej jasnovidky sa v tomto príbehu nakoniec stáva žena, ktorá vidí duše mŕtvych, ktorá vidí udalosti krátko pred ich uskutočnením.
Stáva sa jej to v rámci okruhu ľudí, ktorým poskytuje svoje služby a ku ktorým ju viažu aj iné okolnosti. Stala sa súčasťou ich životov, tajným dôverníkom. Ten okruh má v skutočnosti dve roviny, jednu oficiálne viditeľnú a druhú prebiehajúcu skryte, ale aj tak každý vie, že tá druhá rovina existuje. Tou druhou rovinou sú sexuálne vzťahy mimo oficiálnych zväzkov. Tie ovplyvňujú danú spoločnosť z pozadia často rozhodujúcejším spôsobom ako tie oficiálne. Hlavne negatívne, za cenu krátkodobých pôžitkov.
Približne do polovice knihy sa čitateľ zoznamuje s osobami, ktoré vstupujú do deja a ktorých je pomerne dosť. Všetci, zdanlivo bez vzájomných kontaktov, nakoniec skončia vo vyvrcholení príbehu pospájaní rôznymi súvislosťami, ktoré si tak spisovateľka naservírovala na zauzlenie a rozuzlenie záhad. V príbehu ide nakoniec o objasnenie vraždy, ktorá spočiatku vyzerá ako nezmyselná. Čitateľ má aj tak na výber viacej podozrivých osôb z okruhu a záver je dostatočne prekvapujúci.
Delenie príbehu na kapitoly je celkom zrozumiteľné. Pri striedaní scén a osôb je vždy jasne zadefinovaná spojitosť, preto sa kniha dobre číta. Prostredie Floridy, či Kalifornie je pre nás dosť exotické a do istej miery aj život tamojšej (kapitalistickej) spoločnosti. Niektoré podobnosti s našou súčasnosťou sú však už celkom jasné (Kto si trúfa, nájde už aj u nás "jasnovidecké" služby). To zvyšuje aktuálnosť a príťažlivosť tejto knihy. Inak nemá veľké ambície, je to vcelku dobrý detektívny príbeh s využitím domnelých, aj "reálnych" jasnovideckých schopností.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)