Najkrajšou formou (obdobím) lásky je zamilovanosť. Vzniká náhodne a spontánne, podľa navonok dobre maskovaných virtuálnych kritérií zachovania života. Nie vždy to vyjde na prvý pohľad a na prvý krát, lebo sme predsa omylní, aj naše zmysly sa často spletú. Na zamilovanosť je v angličtine veľmi priliehavý názov "Fall in love", teda, že padol do lásky. Z toho vidieť, že zamilovanosť má veľa spoločného s láskou, ktorá je osudová, do ktorej sa človek, hoci aj nechtiac prepadá.
Zamilovanosť silne ovplyvňuje naše zmysly, preto sa hovorí, že inak vonia seno koňom a inak zamilovaným. Naozaj som ešte nevidel zamilovaného človeka, ako prežúva seno, len sem-tam nejaké steblo trávy. Tráva je často svedkom i pozadím milovania zaľúbených. Zamilovaní nemajú k ničomu ďaleko, lebo vtedy sa všetko mení. Svet je iný a nebude už nikdy taký ako predtým. Tak to je a nevymyslel to G. W. Busch mladší, lebo sa to na svete opakuje od nepamäti. V ekonomike sú zamilovaní na úrovni prvotne-pospolnej spoločnosti. Pre tých, ktorí boli slabší v dejepise: to znamená, že panuje výmenný obchod, peniaze nerozhodujú o ničom.
Zamilovaní často objavujú čaro poézie, dokonca sa z nich stávajú na prechodné obdobie básnici bez honorára a bez sponzorov. Zamilovanosť môže byť šťastná, alebo nešťastná. Tá druhá končí rozchodom, presnejšie povedané novým subjektom pre zamilovanie. Paradoxne však tá nešťastná zamilovanosť môže byť niekedy pre zúčastnenú stranu šťastím. Zamilovanosť môže a často aj pokračuje milovaním. Niekedy aj láskou na celý život. O láske na celý život však neexistujú hodnoverne doložené archeologické vykopávky.
Iba jedna zamilovanosť zvyčajne končí manželstvom, ale v istých prípadoch sa tento postup opakuje aj niekoľko krát. Nie že by manželstvom láska skončila, len sa dostáva do inej formy, stáva sa každodenným zvykom a potrebou. Spočiatku je to milovanie plné lásky dvoch (zvyčajne), až kým prídu deti a z manželského zväzku sa stáva zväzok rodinný. Aj tu sa môže všetko opakovať a rodina sa rozrastie. Z ekonomického pohľadu je manželstvo v tejto fáze už akciovou spoločnosťou s dvomi konateľmi. Ak sa konatelia nevedia dohodnúť, spoločnosť prechádza do formy s ručením obmedzeným.
Neskôr, keď sa deti vydajú na vlastné dráhy, sa z manželov stávajú podielnici na rodinnom družstevníctve. Zastávajú síce dôležité a zodpovedné posty, ale to je všetko, ich kariérny postup je minimálny. Láska postupne prechádza do registrovaného partnerstva. Je ťažké odhadnúť, ktorá etapa manželstva je najdlhšia, ale najdôležitejšia je fáza akciovej spoločnosti, lebo vtedy sa tvorí zisk. Najkrajšia však je rozhodne tá časť s výmenným obchodovaním - zamilovanie (vávanie). Na sklonku kariéry sa, z ekonomického pohľadu, z manželstva stáva štátna príspevková organizácia, až kým postupne nedôjde k ich výmazu z obchodného registra.
2012/06/01
Reader a čas
Zvykol som si na čítanie novín a noviniek zo svojej čítačky. Tak ako si niekto ráno kúpi noviny, aby mal čo držať v ruke pri raňajkách tak to ja robím naopak. Raňajky si nosím ku klávesnici a k monitoru s internetovými novinami. Mám v čítačke skoro 130 zdrojov. Najviac je z toho blogov, a len zopár spravodajských portálov. Sú tam aj nejaké české a čosi z IT. Takzvané "mienkotvorné" noviny u mňa nemajú šancu, tie vynechávam, lebo si myslím, že noviny patria na papier a papier do trafiky.
Naozaj originálne internetové spravodajstvo musí vyzerať trochu inak ako staré dobré noviny. Vyplýva to z podstaty veci, ale aj z prístupu čitateľa. Asi nie je také jednoduché napísať dobrý spravodajský portál. Potom sa čudujeme, že si za to pýtajú milióny. Tým ale nechcem povedať, že tie milióny si naozaj zaslúžia... To je problém spravodajských aj komentátorských stránok "mienkotvorných" novín na internete. Ich problémom je, že chcú zachytiť všetko a to ešte starým dobrým novinárskym štýlom. Potom je z toho hybrid, kríženec novín a IT.
Z uvedeného porovnávania novín a internetového spravodajstva mi celkom logicky vyšlo "piano". Prečo by som nemal platiť za niečo, čo mi donesú až domov na monitor? Je pravda, že za "donášku" platím, ale neplatím za noviny. Skutočný problém "piana" je však v inom. Je to krok späť, krok od voľného internetu k plateným službám. Našťastie, tých voľných a často aj lepších spravodajských portálov je zatiaľ viac. No a komentáre? Tie sú naozajstnou slabinou našich novín. Vôbec nevadí, že sú pod "pianom", lebo sú také aké sú. Asi nemáme naozajstných komentátorov.
Spomínate si (starší) ešte, aké boli komentáre za "socializmu"? Nejde ani o to, že skoro v každej vete bolo slovo "socializmus" alebo jeho iná gramatická forma. To v prvom rade kazilo písaný štýl alebo pílilo uši poslucháčom. Svojho času, keď nastúpil na trón Ludvik Svoboda, ťažko sa mu to slovo vyslovovalo, ale tiež musel... Keď sa časy zmenili, začalo sa všetko slobodne komentovať. Najprv ideologicky v duchu novej doby a komentovali hlavne, práve vyliahnutí politici. Ešte nám bolo hej a tešili sme sa na nové lepšie časy. Starší už po niekoľkýkrát opakovane.
Z ideologických komentárov sa prešlo nebadane ku komentárom "zaujatým". To sú také, ktoré sa snažia straniť nejakej "strane", ale aj napodobňovať v názoroch trend západných médií. Lebo teraz je tam naša Mekka. Akosi sme vynechali medziobdobie, kedy by sa mohlo smelo, nezaujate a so snahou o pravdivosť komentovať. A pravdivosť znamená aj obhajobu vlastných záujmov spoločnosti, na ktorej tie noviny rastú. Vždy však je len tak, ako je a bude tak ako bude. Tak aj môj slobodný komentár zapadne do zabudnutia, ak si ho náhodou niekto prečíta.
Na záver sa vrátim k "času". Môj "reader" je aj mojimi hodinkami a kalendárom v jednom. Dva v jednom, aké aktuálne... Niekedy ho len prebehnem očami a začítam sa do niektorých správ a komentárov, či blogov. Niekedy sa stane, že aj celý týždeň, ba niekdy aj viac, sa nedostanem k svojej počítačovej čítačke. Potom je tá moja ONA katastrofálne preplnená. Čo s tým? Existuje jediná správna cesta - všetko označiť za prečítané a vymazať tak existenciu času v danom období. Aj tak niekedy beží čas, že sa prepadá do veľkej diery v internete.
Naozaj originálne internetové spravodajstvo musí vyzerať trochu inak ako staré dobré noviny. Vyplýva to z podstaty veci, ale aj z prístupu čitateľa. Asi nie je také jednoduché napísať dobrý spravodajský portál. Potom sa čudujeme, že si za to pýtajú milióny. Tým ale nechcem povedať, že tie milióny si naozaj zaslúžia... To je problém spravodajských aj komentátorských stránok "mienkotvorných" novín na internete. Ich problémom je, že chcú zachytiť všetko a to ešte starým dobrým novinárskym štýlom. Potom je z toho hybrid, kríženec novín a IT.
Z uvedeného porovnávania novín a internetového spravodajstva mi celkom logicky vyšlo "piano". Prečo by som nemal platiť za niečo, čo mi donesú až domov na monitor? Je pravda, že za "donášku" platím, ale neplatím za noviny. Skutočný problém "piana" je však v inom. Je to krok späť, krok od voľného internetu k plateným službám. Našťastie, tých voľných a často aj lepších spravodajských portálov je zatiaľ viac. No a komentáre? Tie sú naozajstnou slabinou našich novín. Vôbec nevadí, že sú pod "pianom", lebo sú také aké sú. Asi nemáme naozajstných komentátorov.
Spomínate si (starší) ešte, aké boli komentáre za "socializmu"? Nejde ani o to, že skoro v každej vete bolo slovo "socializmus" alebo jeho iná gramatická forma. To v prvom rade kazilo písaný štýl alebo pílilo uši poslucháčom. Svojho času, keď nastúpil na trón Ludvik Svoboda, ťažko sa mu to slovo vyslovovalo, ale tiež musel... Keď sa časy zmenili, začalo sa všetko slobodne komentovať. Najprv ideologicky v duchu novej doby a komentovali hlavne, práve vyliahnutí politici. Ešte nám bolo hej a tešili sme sa na nové lepšie časy. Starší už po niekoľkýkrát opakovane.
Z ideologických komentárov sa prešlo nebadane ku komentárom "zaujatým". To sú také, ktoré sa snažia straniť nejakej "strane", ale aj napodobňovať v názoroch trend západných médií. Lebo teraz je tam naša Mekka. Akosi sme vynechali medziobdobie, kedy by sa mohlo smelo, nezaujate a so snahou o pravdivosť komentovať. A pravdivosť znamená aj obhajobu vlastných záujmov spoločnosti, na ktorej tie noviny rastú. Vždy však je len tak, ako je a bude tak ako bude. Tak aj môj slobodný komentár zapadne do zabudnutia, ak si ho náhodou niekto prečíta.
Na záver sa vrátim k "času". Môj "reader" je aj mojimi hodinkami a kalendárom v jednom. Dva v jednom, aké aktuálne... Niekedy ho len prebehnem očami a začítam sa do niektorých správ a komentárov, či blogov. Niekedy sa stane, že aj celý týždeň, ba niekdy aj viac, sa nedostanem k svojej počítačovej čítačke. Potom je tá moja ONA katastrofálne preplnená. Čo s tým? Existuje jediná správna cesta - všetko označiť za prečítané a vymazať tak existenciu času v danom období. Aj tak niekedy beží čas, že sa prepadá do veľkej diery v internete.
2012/05/31
Vajce vajcu
Melóny žlté cukrové s priemerom 10 centimetrov, plus mínus 1 milimeter, naskladané v úhľadných radoch a stĺpcoch žiarili včera v regáloch super marketu. Ako to tí Španieli, Holanďania a podobní robia? A čo robia s tými, ktoré prerástli svojich bratov, alebo nedorástli? Je to niečo ako s tými krivými šalátovými uhorkami, ktoré úradníkom v Bruseli nechutia. Tak je to aj s rajčinami, sú ako by ich mala jedna mater. Tam je aspoň aká taká konkurencia, veľkostných odrôd je viacej.
Škoda len, že tie unifikované paradajky nemajú paradajkovú chuť a vôňu. Ale už sa aj na tom pracuje, vedci v Amerike vyskúmali, čo dáva paradajkám chuť a vôňu. Nie je ďaleko doba, keď ich geneticky zmodifikujú, alebo ich budú pred expedíciou do chudobnejších krajín postrekovať nejakou voňavkou. Toľko správy zo sveta a z domova, čo nás dnes nepáli a čo nehasíme. Melón som si nakoniec kúpil ale nebola to dobrá kúpa, bol dozretý len na 25%, zbytok chutil ako surový baklažán.
Sú však aj dôležitejšie veci na svete, napríklad taká otázka vzniku života na zemi (vo vesmíre). Túto aktuálnu otázku sme riešili aj včera na schôdzi domového výboru. Dospeli sme až k vyššej moci a ďalej ani krok. Presiahlo to rozmer našich mozgových buniek. Jeden tvrdil, že vesmírny výskum nám ešte otvorí oči, ďalší tvrdil, že vesmírny výskum nikam nevedie a že je to bohapusté mrhanie pozemskými energiami a to nehovoril o zbytočnom spaľovaní kyslíka a znečisťovaní pozemského prostredia.
Pán poslanec Lipšic odchádza. To je dnes kardinálna otázka, že čo ďalej v jeho kariére. Odchádza od kresťanov, takže je to vlastne, v ponímaní z minulosti, kacír alebo reformátor. Našťastie, poslednú bosorku vraj upálili pred 200 rokmi a Jána Husa skoro pred 600 rokmi. Niet sa teda čoho obávať. Reformátori tu však ani dnes nemajú na ružiach ustlané. Našťastie, ani ja odchod pána Lipšica nevnímam ako problém, len ako podružnú kuriozitu. Aj Zemková zvažuje odchod z RTV(S) a nič to na kvalite programov STV nezmení.
Škoda len, že tie unifikované paradajky nemajú paradajkovú chuť a vôňu. Ale už sa aj na tom pracuje, vedci v Amerike vyskúmali, čo dáva paradajkám chuť a vôňu. Nie je ďaleko doba, keď ich geneticky zmodifikujú, alebo ich budú pred expedíciou do chudobnejších krajín postrekovať nejakou voňavkou. Toľko správy zo sveta a z domova, čo nás dnes nepáli a čo nehasíme. Melón som si nakoniec kúpil ale nebola to dobrá kúpa, bol dozretý len na 25%, zbytok chutil ako surový baklažán.
Sú však aj dôležitejšie veci na svete, napríklad taká otázka vzniku života na zemi (vo vesmíre). Túto aktuálnu otázku sme riešili aj včera na schôdzi domového výboru. Dospeli sme až k vyššej moci a ďalej ani krok. Presiahlo to rozmer našich mozgových buniek. Jeden tvrdil, že vesmírny výskum nám ešte otvorí oči, ďalší tvrdil, že vesmírny výskum nikam nevedie a že je to bohapusté mrhanie pozemskými energiami a to nehovoril o zbytočnom spaľovaní kyslíka a znečisťovaní pozemského prostredia.
Pán poslanec Lipšic odchádza. To je dnes kardinálna otázka, že čo ďalej v jeho kariére. Odchádza od kresťanov, takže je to vlastne, v ponímaní z minulosti, kacír alebo reformátor. Našťastie, poslednú bosorku vraj upálili pred 200 rokmi a Jána Husa skoro pred 600 rokmi. Niet sa teda čoho obávať. Reformátori tu však ani dnes nemajú na ružiach ustlané. Našťastie, ani ja odchod pána Lipšica nevnímam ako problém, len ako podružnú kuriozitu. Aj Zemková zvažuje odchod z RTV(S) a nič to na kvalite programov STV nezmení.
2012/05/26
Drobné
Drobné mince sú ťažšie ako je ich váha vo finančnom svete. Možno aj preto sa opäť špekuluje o ich zrušení. Vraj už čoskoro môžu byť naše peňaženky ľahšie. Len aby to nebolo obrazne povedané. Včera bola tá správa o možnosti zrušenia jedno a dvoj centových mincí v Aktualitách, dnes tam už nie je, namiesto mincí tam dali aktualitu o Richardovi Levie srdce. Ktovie čo to znamená? Na druhej strane, vydanie jedno jedno eurových bankoviek by bolo super. Aj to by odľahčilo (okrem iného) naše peňaženky. Nosili by sme iba jednu pamätnú eurovku kvôli nákupným košíkom (ak by sme mali na to). Dobré je, že euro žije...
Rezané kvety sú vraj v domácnosti nebezpečné a hodia sa len na cintorín. Tie kvitnúce kytice majú jednu zlú vlastnosť, že "voňajú". Niekomu taká trvalá "aromaterapia" môže byť nepríjemná. Veď je známe, že čistý vzduch je nadovšetko. Kvety ozdobné listom sú preto do bytu oveľa vhodnejšie. Nie však do spálne, tam by nemali byť žiadne iné dýchajúce stvorenia okrem nás. Najvhodnejšie by boli do bytu stromy (palmy a rôzne bonsaje - Japonci to majú premyslené). Možno si ešte spomeniete na dávnu éru muškátov, ktoré sa pestovali na balkónoch a okenných parapetoch zvonka. Asi pre ich charakteristický "odor" boli vonku. Dnes sú namiesto muškátov v oknách "in" orchidey.
Na záver už len jedno pozastavenie vo verejnoprávnej televízii Slovenska.Je to vlastne taký malý hlavolam:
Skúste uhádnuť, aká firma sa to prezentuje na slovenskej obrazovke. RTL to nie je a nie je to ani RTVS!
Rezané kvety sú vraj v domácnosti nebezpečné a hodia sa len na cintorín. Tie kvitnúce kytice majú jednu zlú vlastnosť, že "voňajú". Niekomu taká trvalá "aromaterapia" môže byť nepríjemná. Veď je známe, že čistý vzduch je nadovšetko. Kvety ozdobné listom sú preto do bytu oveľa vhodnejšie. Nie však do spálne, tam by nemali byť žiadne iné dýchajúce stvorenia okrem nás. Najvhodnejšie by boli do bytu stromy (palmy a rôzne bonsaje - Japonci to majú premyslené). Možno si ešte spomeniete na dávnu éru muškátov, ktoré sa pestovali na balkónoch a okenných parapetoch zvonka. Asi pre ich charakteristický "odor" boli vonku. Dnes sú namiesto muškátov v oknách "in" orchidey.
Na záver už len jedno pozastavenie vo verejnoprávnej televízii Slovenska.Je to vlastne taký malý hlavolam:
Skúste uhádnuť, aká firma sa to prezentuje na slovenskej obrazovke. RTL to nie je a nie je to ani RTVS!
2012/05/24
Kupecké počty?
Mobilné telefónne a dátové siete sú výborným biznisom, kde je asi dovolené všetko. Najkrajšie sú akciové ponuky. Telefonujem obvykle veľmi málo, som samotár a takého v istej spoločnosti nemilujú, preto sa ma snažia dostať tam, kde by som bol platným telefonistom.
Ide o to, že terajších 50 minút za 6 € mi absolútne stačí, len v exponovaných mesiacoch to prečerpám. Telefón mám len ako telefón a SMS používam zriedka, radšej volám. Týmto som už prezradil o sebe veľa dôležitých informácii, ale inkognito operátora som zachoval...
Dnes mi poslali esemesku s ponukou na nový telefón so zľavou 40 €, ak si (výhodne) zmením paušál na 18 € mesačne (hahaha). Ide o to, že by som platil mesačne o 12 € viac ako doteraz, telefonoval by som rovnako, teda žiadne zvýšené nároky na operátora.
Zľavu na môj telefón by tak mali za 100 dní späť a pri ročnej viazanosti čistý zisk naviac o 144 €. Nehovoriac o tom, že za telefón by som doplatil jeho cenu v hotovosti pri kúpe. Som teda na vážkach, či byť fanúškom môjho operátora a dotovať ho ročne sumou 144 € (4338 Sk), alebo prihliadať na vlastný záujem.
Alternatíva je prejsť k inému operátorovi, kde mi ponúknu to isté, lenže v zelenom. Tak to chodí v "konkurenčnom" prostredí. Ak u nového poviete, že ste platili 6 € mesačne, ponúknu vám to isté, len aby vás dostali. Ostatné príde časom.
Ide o to, že terajších 50 minút za 6 € mi absolútne stačí, len v exponovaných mesiacoch to prečerpám. Telefón mám len ako telefón a SMS používam zriedka, radšej volám. Týmto som už prezradil o sebe veľa dôležitých informácii, ale inkognito operátora som zachoval...
Dnes mi poslali esemesku s ponukou na nový telefón so zľavou 40 €, ak si (výhodne) zmením paušál na 18 € mesačne (hahaha). Ide o to, že by som platil mesačne o 12 € viac ako doteraz, telefonoval by som rovnako, teda žiadne zvýšené nároky na operátora.
Zľavu na môj telefón by tak mali za 100 dní späť a pri ročnej viazanosti čistý zisk naviac o 144 €. Nehovoriac o tom, že za telefón by som doplatil jeho cenu v hotovosti pri kúpe. Som teda na vážkach, či byť fanúškom môjho operátora a dotovať ho ročne sumou 144 € (4338 Sk), alebo prihliadať na vlastný záujem.
Alternatíva je prejsť k inému operátorovi, kde mi ponúknu to isté, lenže v zelenom. Tak to chodí v "konkurenčnom" prostredí. Ak u nového poviete, že ste platili 6 € mesačne, ponúknu vám to isté, len aby vás dostali. Ostatné príde časom.
2012/05/22
Dozrievanie poézie
Niekdy sa mi zdá, po skúsenostiach z čítania básní na internete, že existuje malá i veľká poézia. Nedá sa povedať, ktorá je lepšia, či krajšia, lebo to všetko záleží do značnej miery od naladenia čitateľa. Pochopiteľne, aj poetická forma, rýmy či rytmus, bohatstvo metafor a myšlienky môžu pripraviť čitateľa na plnohodnotný zážitok. Mám rád "veľkú" i "malú" poéziu. Tú moju veľkú píšu slávni a renomovaní básnici, klasici pevne zakotvení, ale aj súčasníci, ktorých poézia živí.
Rád čítam malú poéziu zviazanú v malých knižočkách vydaných vlastným nákladom, prvé ale aj opakované pokusy autorov uchovať svoje dielo v knižnej forme. Na internete je to trochu iné, skúša sa vo väčšom rozsahu. Nič to nestojí a odozva je takmer okamžitá. Čitateľ má veľký výber zdrojov, nevýhodou je práve to oddeľovanie "zrna" od "pliev". To je daň za modernu. Pravdou je, že v tom množstve možno objavovať aj skvosty, ktoré sa bohužiaľ nikdy nedostanú na papier.
Dozrievanie je taká malá knižka od Ľudmily Kunikovej-Šamkovej. Kniha sa mi náhodou dostala do rúk a ja mám najradšej také "knihy s históriou", ktoré sa v mojich rukách ocitnú ako súčasť nejakého príbehu, teda majú so mnou "historickú" súvislosť. Zväčša nechodím za knihou, ale knihy chodia za mnou svojou vlastnou cestou. Básnická zbierka Dozrievanie je intímnou lyrikou o láske, o vzťahoch v dozrievaní. Nie je mojou úlohou hodnotiť básnický štýl, ale je jasné, že je to takzvaný "voľný verš".
Básne v tejto zbierke sú intímnou lyrikou. Každá obsahuje aj istý dej a osobnú výpoveď, či vyznanie. Oslovilo ma niekoľko básní svojou jednoduchou krásou a myšlienkou. Na záver ešte dve ukážky z knihy:
Kniha je bohato ilustrovaná abstraktnými maľbami Alexandry Šamkovej. Vyšla vo vydavateľstve Limerick v roku 2012.
Rád čítam malú poéziu zviazanú v malých knižočkách vydaných vlastným nákladom, prvé ale aj opakované pokusy autorov uchovať svoje dielo v knižnej forme. Na internete je to trochu iné, skúša sa vo väčšom rozsahu. Nič to nestojí a odozva je takmer okamžitá. Čitateľ má veľký výber zdrojov, nevýhodou je práve to oddeľovanie "zrna" od "pliev". To je daň za modernu. Pravdou je, že v tom množstve možno objavovať aj skvosty, ktoré sa bohužiaľ nikdy nedostanú na papier.
Dozrievanie je taká malá knižka od Ľudmily Kunikovej-Šamkovej. Kniha sa mi náhodou dostala do rúk a ja mám najradšej také "knihy s históriou", ktoré sa v mojich rukách ocitnú ako súčasť nejakého príbehu, teda majú so mnou "historickú" súvislosť. Zväčša nechodím za knihou, ale knihy chodia za mnou svojou vlastnou cestou. Básnická zbierka Dozrievanie je intímnou lyrikou o láske, o vzťahoch v dozrievaní. Nie je mojou úlohou hodnotiť básnický štýl, ale je jasné, že je to takzvaný "voľný verš".
Básne v tejto zbierke sú intímnou lyrikou. Každá obsahuje aj istý dej a osobnú výpoveď, či vyznanie. Oslovilo ma niekoľko básní svojou jednoduchou krásou a myšlienkou. Na záver ešte dve ukážky z knihy:
Kniha je bohato ilustrovaná abstraktnými maľbami Alexandry Šamkovej. Vyšla vo vydavateľstve Limerick v roku 2012.
2012/05/19
Líbáš jako...
Líbáš jako ďábel je výborný film. V popise sa síce píše, že je to situačná komédia, ale vnímal som ju skôr ako bláznivú komédiu. To však platí len pre druhú polovicu filmu, lebo o prvej nič neviem. Je to jeden z mála filmov, pri ktorom som zaspal. Tentoraz dokonale, hneď od úvodných titulkov. Vraj som aj chrápal, ale nebolo to asi tak hrozné, lebo ma nik kvôli takej prkotine nebudil. No veď sa v podstate nič nestalo, vo veľkej sále sedelo len desať filmu chtivých divákov (a to som ešte dvoch pridal).
V "maximálnom" kine bolo doslova komorné prostredie, pohodlné kreslá a žiadne pukance, ktoré by ma rušili a udržiavali v bdelom stave. Druhá polovica filmu, ktorú som videl však stála za to. Super akčná bláznivá komédia, ako by to ani nebol český film. Veď tam hrala aj Kamila Magálová a hrala dobre. Celé herecké obsadenie bolo, ako keď do bábovky dáte namiesto múky len samé hrozienka. Tento krát to však nebolo na škodu. Konečne, pozrite si oficiálny popis filmu na stránke CSFD. A nezabudnite si prelúskať aj diskusiu.
Diskusia tam budí dojem, že český filmový divák je strašne náročný, ale asi v tom bude aj niečo iné. Rozosmial ma názor, že "Magálová slovenský akcent nikdy skrýt nedokáže" (a prečo by aj mala?). V skutočnosti hovorila česky výborne, ako Slovenka, ktorá už najmenej rok žije v Česku. Na druhej strane, ešte som nepočul českého herca, ktorý by vedel pekne rozprávať po slovensky, bez českého akcentu, zrejme chýba snaha. Ale dosť, lebo to nie je námet mojich dojmov z tohto filmu.
S filmom "Líbáš jako ďábel" som bol vcelku spokojný (druhá polovica), lenže budem si ho musieť pozrieť ešte raz. Za to moje odpočinkové "schrupnutie" vari ten film ani nemôže. Bolo to tak, že pred kinom sme si urobili hodinový pochod mestom a tesne pred začiatkom predstavenia, príjemne unavený, som si dal vynikajúcu čínsku kyslo-pálivú polievku. Bola naozaj výborná a dobre sa mi po nej spalo. Moje záverečné odporúčanie k tomuto filmu, ale aj vo všeobecnosti teda znie: pred českou akčnou filmovou komédiou si nikdy nedávajte čínsku polievku.
V "maximálnom" kine bolo doslova komorné prostredie, pohodlné kreslá a žiadne pukance, ktoré by ma rušili a udržiavali v bdelom stave. Druhá polovica filmu, ktorú som videl však stála za to. Super akčná bláznivá komédia, ako by to ani nebol český film. Veď tam hrala aj Kamila Magálová a hrala dobre. Celé herecké obsadenie bolo, ako keď do bábovky dáte namiesto múky len samé hrozienka. Tento krát to však nebolo na škodu. Konečne, pozrite si oficiálny popis filmu na stránke CSFD. A nezabudnite si prelúskať aj diskusiu.
Diskusia tam budí dojem, že český filmový divák je strašne náročný, ale asi v tom bude aj niečo iné. Rozosmial ma názor, že "Magálová slovenský akcent nikdy skrýt nedokáže" (a prečo by aj mala?). V skutočnosti hovorila česky výborne, ako Slovenka, ktorá už najmenej rok žije v Česku. Na druhej strane, ešte som nepočul českého herca, ktorý by vedel pekne rozprávať po slovensky, bez českého akcentu, zrejme chýba snaha. Ale dosť, lebo to nie je námet mojich dojmov z tohto filmu.
S filmom "Líbáš jako ďábel" som bol vcelku spokojný (druhá polovica), lenže budem si ho musieť pozrieť ešte raz. Za to moje odpočinkové "schrupnutie" vari ten film ani nemôže. Bolo to tak, že pred kinom sme si urobili hodinový pochod mestom a tesne pred začiatkom predstavenia, príjemne unavený, som si dal vynikajúcu čínsku kyslo-pálivú polievku. Bola naozaj výborná a dobre sa mi po nej spalo. Moje záverečné odporúčanie k tomuto filmu, ale aj vo všeobecnosti teda znie: pred českou akčnou filmovou komédiou si nikdy nedávajte čínsku polievku.
2012/05/16
Čvirik
Pôvodne som chcel otitulkovať tento výkrik do tmy "tweet", ale bude to o jazyku, tak sa radšej držím toho svojho (nie od topánok). Jazykom sa dorozumievame, ale niekedy robíme aj iné neplechy. Niekedy do neho vkladáme nezmysly, alebo novoty, ktoré nám znejú "in". V hovorovej reči človek všeličo unesie, ale v médiách kde sa hovorí k "národu" už také slová ako "hosťka" a podobne, trochu falošne zarezonujú a zdvihnú nám (mne) adrenalín. Čo už, aj adrenalínové športy sú dnes "in". Pri médiách sa však nijako nezapotíme, leda ak od prekvapenia a úžasu.
Na ilustráciu, dnes (a denne) u mňa vedú tieto dva "in-tvary" z TV:
"dovolenka v rezorte", "klapkárd" a "hotel prdlajs", len dúfam, že som to správne napísal...
Samozrejme, že obľubujem aj tú reklamu s "pevnými hovie.kami" na ktoré sa mení správna životospráva psíka a mnoho ďalších.
Na dnes len toľko. Všetko ostatné potrebné na tento námet dnes napísal Filip Struhárik vo svojom dnešnom "tweete", pod mottom:
"Konečne som pochopil, na čo je Twitter (aj ja). To keď chcete poslať SMS a nemáte komu".
Esemesky nemám rád, radšej zavolám a keď som stručný, je to aj lacnejšie. Ozaj, čítali ste že v jednom americkom štáte už zakázali esemeskovať na ulici? Neviem, v ktorom, ale zase nás tí Amíci predbehli.
xixi
Na ilustráciu, dnes (a denne) u mňa vedú tieto dva "in-tvary" z TV:
"dovolenka v rezorte", "klapkárd" a "hotel prdlajs", len dúfam, že som to správne napísal...
Samozrejme, že obľubujem aj tú reklamu s "pevnými hovie.kami" na ktoré sa mení správna životospráva psíka a mnoho ďalších.
Na dnes len toľko. Všetko ostatné potrebné na tento námet dnes napísal Filip Struhárik vo svojom dnešnom "tweete", pod mottom:
"Konečne som pochopil, na čo je Twitter (aj ja). To keď chcete poslať SMS a nemáte komu".
Esemesky nemám rád, radšej zavolám a keď som stručný, je to aj lacnejšie. Ozaj, čítali ste že v jednom americkom štáte už zakázali esemeskovať na ulici? Neviem, v ktorom, ale zase nás tí Amíci predbehli.
xixi
2012/05/14
Tváre
Každý deň najmenej raz vidím jednu tvár, ktorú poznám najlepšie zo všetkých. Je aká je a je moja. Tak žije každý človek, seba pozná najlepšie podľa tváre. Máme zrkadlá a to nás odlišuje od zvierat. Oni najlepšie poznajú tváre tých, s ktorými sa stretnú, nie tú svoju. Alebo ešte lepšie poznajú svoju prenasledovanú korisť odzadu. Človek vďaka zrkadlu pozná najlepšie svoju tvár. Inak pozná dobre svoje ruky a tak trochu aj nohy. Tam poznanie seba samého končí. Ak mu neskôr narastie brucho, aj to sa zaradí medzí dobre známe časti tela, taká druhá tvár, ktorá ho predbieha.
Tvár je všeobecne považovaná za odznak človeka. Vyjadruje podstatu duše. Preto ju máme aj v preukazoch totožnosti. Tam je v pohľade spredu (en face). Ak pribudnú do osobného spisu človeka aj pohľady z boku, je zle. Zvyčajne si k tomu zoberú od neho aj odtlačky prstov a dnes už hádam aj biologické znamienka totožnosti. Celý človek sa v bežnom živote spoznáva až prostredníctvom fotografií a videa. Najlepšie sa poznajú TV a filmové "celebrity". Pre obyčajného človeka, ktorý sa často nefotí môžu byť fotografie a video obrovským prekvapením. Najlepšie sa však ľudia vzájomne spoznávajú na nudistickej pláži. Až tam uvidíme, čo je to za človeka. Až tam je jasné, kto je kto.
Tak ďaleko, až k nudistom som ani nechcel zájsť. Charakter človeka oblečeného spoznávame najčastejšie podľa tváre. Vidíme mu do očí, ale rozhodujúca je tvár. Aj to, či má čisté ruky. Obrazne. U nás sa rozhovoru dvoch hovorí "z očí do očí", ale sú národy, ktoré to vidia komplexne, preto si hovoria "face to face". To v prípade priateľstva. Inak môžeme poznať človeka aj z odvrátenej strany. Sme ľudia, tak na chrbát a na odvrátenú tvár vidíme inému človeku často až vtedy, keď od nás odchádza.
Tvár je všeobecne považovaná za odznak človeka. Vyjadruje podstatu duše. Preto ju máme aj v preukazoch totožnosti. Tam je v pohľade spredu (en face). Ak pribudnú do osobného spisu človeka aj pohľady z boku, je zle. Zvyčajne si k tomu zoberú od neho aj odtlačky prstov a dnes už hádam aj biologické znamienka totožnosti. Celý človek sa v bežnom živote spoznáva až prostredníctvom fotografií a videa. Najlepšie sa poznajú TV a filmové "celebrity". Pre obyčajného človeka, ktorý sa často nefotí môžu byť fotografie a video obrovským prekvapením. Najlepšie sa však ľudia vzájomne spoznávajú na nudistickej pláži. Až tam uvidíme, čo je to za človeka. Až tam je jasné, kto je kto.
Tak ďaleko, až k nudistom som ani nechcel zájsť. Charakter človeka oblečeného spoznávame najčastejšie podľa tváre. Vidíme mu do očí, ale rozhodujúca je tvár. Aj to, či má čisté ruky. Obrazne. U nás sa rozhovoru dvoch hovorí "z očí do očí", ale sú národy, ktoré to vidia komplexne, preto si hovoria "face to face". To v prípade priateľstva. Inak môžeme poznať človeka aj z odvrátenej strany. Sme ľudia, tak na chrbát a na odvrátenú tvár vidíme inému človeku často až vtedy, keď od nás odchádza.
2012/05/05
Sviatky
Ospravedlňujem sa všetkým blogerom, čitateľom a diskutérom, ktorých by sa dotkol môj predchádzajúci článok. Vychádzal som len z čiste mojich poznatkov, z toho ako ja sám pristupujem k blogu. Nič iné o nikom, lebo viem, že všetci píšeme hlavne pre radosť.
Nedávno sa rozprúdila diskusia o počte našich štátnych sviatkov. Vraj ich je 15, ale keď som si ich spočítal, máme ich len 5. Je to:
1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky
5. júl - Sviatok svätého Cyrila a Metoda
29. august - Výročie SNP
1. september - Deň ústavy Slovenskej republiky
Okrem toho máme v roku 2012 ďalšie dni pracovného pokoja (niektoré sú pohyblivé):
6. januára - Zjavenie Pána - Traja králi
6. apríla - Veľký piatok
9. apríla - Veľkonočný pondelok
1. máj - Sviatok práce
8. mája - Deň víťazstva nad fašizmom
15. septembra - Sedembolestná panna Mária
1. novembra - Sviatok všetkých svätých
24. decembra - Štedrý deň
25. decembra -Prvý sviatok vianočný
26. decembra -Druhý sviatok vianočný
Dohromady máme v tomto roku 15 dní pracovného voľna. 17. novembra pripadá na sobotu, 1. a 15. september je sobota a 1. január je nedeľa. Zaujímavé je, že Veľký piatok je vždy v piatok a Veľkonočný pondelok vždy v pondelok po Veľkej noci.
Ak zbilancujeme tento rok, z počtu 15 dní pracovného voľna je skutočne len 11 dní. Každý rok je to trochu inak.
1. január je zároveň Nový rok a ten bol odjakživa voľný. Neprichádza do úvahy toto meniť.
5. júl je nový sviatok, je cirkevný, ale v podstate aj historicky významný deň, vymoženosť novej doby.
29. august je tradičný sviatok s tak dlhou tradíciou, na ktorú nemožno zabudnúť pre chvíľkový rozmar.
1. september je tiež nový sviatok spojený s prijatím našej ústavy. Zároveň je to symbolický začiatok školského roku, to by sa malo zdôrazniť.
Niektoré dni nám pripomínajú nedávnu históriu. K cirkevným sa nebudem vyjadrovať, tie sú buď tradičné, alebo nanovo nadobudnuté. Nedospel som k tomu, aby som označil niektorý z týchto dní voľna za zbytočný, z hľadiska pracujúcich je pozitívny ten počet, ktorý máme. Len je trochu škoda, že taký február nemá žiaden deň voľna, asi preto že je krátky a Víťazný február sme zrušili ako antagonický k našej kapitalistickej súčasnosti. Podobne je na tom jún a október, mesiace bez jediného štátneho sviatku. V októbri je aspoň kopec (7) pamätných dní (sviatok 28. októbra sme zrušili spolu so starou republikou).
V priebehu času sa sviatky vyhlasovali, ale aj rušili. Skúsme radšej chvíľu vydržať so stavom, aký máme, lebo fiktívne úspory zo zrušeného sviatku by nestáli za tú neistotu.
Nedávno sa rozprúdila diskusia o počte našich štátnych sviatkov. Vraj ich je 15, ale keď som si ich spočítal, máme ich len 5. Je to:
1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky
5. júl - Sviatok svätého Cyrila a Metoda
29. august - Výročie SNP
1. september - Deň ústavy Slovenskej republiky
Okrem toho máme v roku 2012 ďalšie dni pracovného pokoja (niektoré sú pohyblivé):
6. januára - Zjavenie Pána - Traja králi
6. apríla - Veľký piatok
9. apríla - Veľkonočný pondelok
1. máj - Sviatok práce
8. mája - Deň víťazstva nad fašizmom
15. septembra - Sedembolestná panna Mária
1. novembra - Sviatok všetkých svätých
24. decembra - Štedrý deň
25. decembra -Prvý sviatok vianočný
26. decembra -Druhý sviatok vianočný
Dohromady máme v tomto roku 15 dní pracovného voľna. 17. novembra pripadá na sobotu, 1. a 15. september je sobota a 1. január je nedeľa. Zaujímavé je, že Veľký piatok je vždy v piatok a Veľkonočný pondelok vždy v pondelok po Veľkej noci.
Ak zbilancujeme tento rok, z počtu 15 dní pracovného voľna je skutočne len 11 dní. Každý rok je to trochu inak.
1. január je zároveň Nový rok a ten bol odjakživa voľný. Neprichádza do úvahy toto meniť.
5. júl je nový sviatok, je cirkevný, ale v podstate aj historicky významný deň, vymoženosť novej doby.
29. august je tradičný sviatok s tak dlhou tradíciou, na ktorú nemožno zabudnúť pre chvíľkový rozmar.
1. september je tiež nový sviatok spojený s prijatím našej ústavy. Zároveň je to symbolický začiatok školského roku, to by sa malo zdôrazniť.
Niektoré dni nám pripomínajú nedávnu históriu. K cirkevným sa nebudem vyjadrovať, tie sú buď tradičné, alebo nanovo nadobudnuté. Nedospel som k tomu, aby som označil niektorý z týchto dní voľna za zbytočný, z hľadiska pracujúcich je pozitívny ten počet, ktorý máme. Len je trochu škoda, že taký február nemá žiaden deň voľna, asi preto že je krátky a Víťazný február sme zrušili ako antagonický k našej kapitalistickej súčasnosti. Podobne je na tom jún a október, mesiace bez jediného štátneho sviatku. V októbri je aspoň kopec (7) pamätných dní (sviatok 28. októbra sme zrušili spolu so starou republikou).
V priebehu času sa sviatky vyhlasovali, ale aj rušili. Skúsme radšej chvíľu vydržať so stavom, aký máme, lebo fiktívne úspory zo zrušeného sviatku by nestáli za tú neistotu.
Niekto píše
Niekto píše len vtedy, keď sa stane v jeho blízkosti niečo dôležité. Iní píšu len tak, akoby zo zvyku. Ak si to uvedomia, vstúpia do seba a na chvíľu prestanú písať. Niekto podľahne kritike a niekto si to zhodnotí po svojom a nedá sa odradiť. Blog môže byť aj o vlastnom uspokojení a naplnení skromných literárnych ambícií. Môže byť ako poistný ventil, ktorý sa otvára, keď je už vnútorný pretlak pary neznesiteľný. Rovnakú službu, ba možno oveľa lepšiu, by urobil rozhovor z očí do očí, alebo aspoň z mailu do mailu, či z talku na talk. V blogu sa stáva uvoľnená para verejným tajomstvom, z energie je iba ľahká hmla. Je to rozhovor jednej osoby s celým svetom.
Podľa princípu všetko, alebo nič.
Skôr nič.
Bez pointy...
Podľa princípu všetko, alebo nič.
Skôr nič.
Bez pointy...
2012/04/30
Ars Organi 2012
Včera sa uskutočnil otvárací koncert 5. ročníka medzinárodného organového festivalu v Nitre. Piaristický kostol sv. Ladislava praskal vo švíkoch, všetky miesta boli obsadené. Hosťami otváracieho koncertu boli Musica Aeterna s umeleckým vedúcim Petrom Zajíčkom a Monika Melcová, vynikajúca slovenská organistka, pôsobiaca v Španielsku. Na Slovensku už viackrát koncertovala, v Bratislave, v Košiciach a inde, tak sú jej interpretačné kvality slovenskému publiku pomerne dobre známe. Jej silnou stránkou sú aj organové improvizácie. Toľko na úvod stačí, teraz prejdem ku svojim dojmom...
V Piaristickom kostole sv. Ladislava sme boli na koncerte Davida Di Fiore, v rámci 3. ročníka festivalu Ars Organi. Odchádzali sme vtedy s výbornými dojmami z interpretácie i z akustiky chrámu. Na včerajší otvárací koncert sme meškali asi 20 minút, ale o nič sme neprišli, len o úvodné slová organizátora. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli voľné miesto, ale potom už práve začínala Musica Aeterna. Tento súbor "pre starú hudbu" sme mali možnosť počuť na niekoľkých koncertoch v Bratislave. Moje zážitky z ich vystúpenia boli vždy vynikajúce. Vždy sa to odohrávalo v komornom prostredí malej sály, tentokrát do toho vstupovala akustika chrámu.
Spomínam si na jedno vystúpenie súboru Musica Aeterna v Kafé Scherz na Palisádach. V rámci úvodného slova sme si vypočuli aj vysvetlenie vzniku názvu "komorná hudba". Kedysi, keď sa panstvo bavilo, chceli mať ako pozadie hudbu a na to slúžila malá hudobná skupina, hrajúca pre pánov, ktorí sa ale vcelku bezohľadne zabávali medzi sebou. Dnes je to úplne inak, poslucháči komornej hudby v tichu vnímajú tie staré tóny. Píšem o tom preto, že akustika kostola, teraz ešte pozmenená priestorovým lešením v oltárnej časti, dodávala komornej hudbe "tretí rozmer". Po mojich zážitkoch z komornej hudby v malej sále to bola akási pridaná hodnota. Tak, či onak, mám radšej to "komorné" prostredie.
Program otváracieho koncertu bol zostavený z diel skladateľov: Francesco Geminiani, Georg Fridrich Händel, Johan Sebastian Bach, Felix Mendelson Bartholdy a Max Reger, všetko v podaní súboru Musica Aeterna s organovým doprovodom Moniky Melcovej. Záverečné organové sólo predniesla Monika na chrámovom organe. Veľký úspech mala aj záverečná improvizácia na motívy slovenskej piesne. Koncert mal veľký ohlas u publika, tak súbor Musica Aeterna, ako aj sólo Moniky Melcovej.
5. ročník festivalu Ars Organi v Nitre sa začal a bude pokračovať striedavo v Evanjelickom kostole sv. Ducha a v Piaristickom kostole sv. Ladislava, vždy v nedeľu o 19:00 hod. Predstavia sa interpreti:
Suzanne Z'Graggen, Švajčiarsko (Evanjelický kostol)
Lars Notto Birkeland, Nórsko
Mária Plšeková a Marek Štrbák, Slovensko
Marco Paolacci, Taliansko (Rakúsko)
V Piaristickom kostole sv. Ladislava sme boli na koncerte Davida Di Fiore, v rámci 3. ročníka festivalu Ars Organi. Odchádzali sme vtedy s výbornými dojmami z interpretácie i z akustiky chrámu. Na včerajší otvárací koncert sme meškali asi 20 minút, ale o nič sme neprišli, len o úvodné slová organizátora. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli voľné miesto, ale potom už práve začínala Musica Aeterna. Tento súbor "pre starú hudbu" sme mali možnosť počuť na niekoľkých koncertoch v Bratislave. Moje zážitky z ich vystúpenia boli vždy vynikajúce. Vždy sa to odohrávalo v komornom prostredí malej sály, tentokrát do toho vstupovala akustika chrámu.
Spomínam si na jedno vystúpenie súboru Musica Aeterna v Kafé Scherz na Palisádach. V rámci úvodného slova sme si vypočuli aj vysvetlenie vzniku názvu "komorná hudba". Kedysi, keď sa panstvo bavilo, chceli mať ako pozadie hudbu a na to slúžila malá hudobná skupina, hrajúca pre pánov, ktorí sa ale vcelku bezohľadne zabávali medzi sebou. Dnes je to úplne inak, poslucháči komornej hudby v tichu vnímajú tie staré tóny. Píšem o tom preto, že akustika kostola, teraz ešte pozmenená priestorovým lešením v oltárnej časti, dodávala komornej hudbe "tretí rozmer". Po mojich zážitkoch z komornej hudby v malej sále to bola akási pridaná hodnota. Tak, či onak, mám radšej to "komorné" prostredie.
Program otváracieho koncertu bol zostavený z diel skladateľov: Francesco Geminiani, Georg Fridrich Händel, Johan Sebastian Bach, Felix Mendelson Bartholdy a Max Reger, všetko v podaní súboru Musica Aeterna s organovým doprovodom Moniky Melcovej. Záverečné organové sólo predniesla Monika na chrámovom organe. Veľký úspech mala aj záverečná improvizácia na motívy slovenskej piesne. Koncert mal veľký ohlas u publika, tak súbor Musica Aeterna, ako aj sólo Moniky Melcovej.
5. ročník festivalu Ars Organi v Nitre sa začal a bude pokračovať striedavo v Evanjelickom kostole sv. Ducha a v Piaristickom kostole sv. Ladislava, vždy v nedeľu o 19:00 hod. Predstavia sa interpreti:
Suzanne Z'Graggen, Švajčiarsko (Evanjelický kostol)
Lars Notto Birkeland, Nórsko
Mária Plšeková a Marek Štrbák, Slovensko
Marco Paolacci, Taliansko (Rakúsko)
2012/04/25
Básne a básnici
Prišiel som na úžasnú podobnosť medzi fotografiou a básnickým umením. Inšpiroval ma článok Tibora Javora "Internet vás fotiť nenaučí" a následne diskusia k článku. Podľa všetkého to vyzerá tak, že medzi "umeleckou" fotografiou a tou inou je hlboká priepasť. Niekedy mám dojem, že je to tak aj medzi tvorbou "profesionálnych" básnikov a medzi básňami, ktoré píšu "básnici všedného dňa" ako únik ich každodenných emócií. Oni majú pocit, že sa musia zveriť spriazneným dušiam na internete. Ak si to pozorne všímate, iste zbadáte istý rozdiel, ktorý sa podobá rozdielu medzi "umeleckou" fotografiou a tou druhou.
Tým sa nechcem dotknúť kvality tej, či onej básnickej tvorby, o tom táto úvaha nie je. Je logické, že básnický profesionál, či umelecký fotograf ovláda svoje umelecké remeslo do najmenších podrobností. Vie aké parametre nastaviť, ovláda pravidlá "fotošopu" a všetky nuansy poetického rýmovania a rytmu. Ovláda dokonale svoj jazyk. Ak vie kde a kedy môže ignorovať pravidlá, je na vyššej úrovni. Tak či onak, dôležitý je obsah, myšlienka, ktorú pochopí čitateľ. Práve v tomto aspekte sa mi zdá, že sú na tom lepšie neprofesionálni básnici. Neviem však, či to platí aj u fotografov.
Amatérskych internetových básnikov je veľa. Nie všetci vedia to svoje cítenie a objavné myšlienky podať aj v primeranej "básnickej" forme. Preto vznikol tzv. "voľný verš"... Toho sa však rýchlo zmocnili aj básnici z povolania. Nakoniec ani nie je dôležité, kto je lepší. O všetkom rozhodujú čitatelia. Aby som bol presnejší, často rozhodujú aj vydavatelia, meno a renomé autora, ale v konečnom dôsledku je tu to osobné neviditeľné prepojenie čitateľa s básňou. K tomu som v tejto úvahe dospel a tak si v praxi vyberám, či otvorím knihu, alebo stránku básnika na internete.
Tým sa nechcem dotknúť kvality tej, či onej básnickej tvorby, o tom táto úvaha nie je. Je logické, že básnický profesionál, či umelecký fotograf ovláda svoje umelecké remeslo do najmenších podrobností. Vie aké parametre nastaviť, ovláda pravidlá "fotošopu" a všetky nuansy poetického rýmovania a rytmu. Ovláda dokonale svoj jazyk. Ak vie kde a kedy môže ignorovať pravidlá, je na vyššej úrovni. Tak či onak, dôležitý je obsah, myšlienka, ktorú pochopí čitateľ. Práve v tomto aspekte sa mi zdá, že sú na tom lepšie neprofesionálni básnici. Neviem však, či to platí aj u fotografov.
Amatérskych internetových básnikov je veľa. Nie všetci vedia to svoje cítenie a objavné myšlienky podať aj v primeranej "básnickej" forme. Preto vznikol tzv. "voľný verš"... Toho sa však rýchlo zmocnili aj básnici z povolania. Nakoniec ani nie je dôležité, kto je lepší. O všetkom rozhodujú čitatelia. Aby som bol presnejší, často rozhodujú aj vydavatelia, meno a renomé autora, ale v konečnom dôsledku je tu to osobné neviditeľné prepojenie čitateľa s básňou. K tomu som v tejto úvahe dospel a tak si v praxi vyberám, či otvorím knihu, alebo stránku básnika na internete.
2012/04/24
Referenčné rádio
Som lenivý, alebo mi prsty odvykli od klávesnice? Tak či onak, je tu téma, ktorá sa mi už dlhšie povaľuje v hlave. Potrebujem ju odtiaľ dostať von. Obed som už dovaril (paprikáš s klobásou), tak môžem začať s písaním.
Rádio je dnes už takmer zabudnutý fenomén, ale to je iba zdanie. Pretože jazdíme autami, tam vnútri je rádio neodmysliteľnou súčasťou cesty. Z tradície sa zachováva aj v domácnostiach. Dnes pichnú rádio do všetkého, čo je pripojené na elektrinu, alebo má baterky. Prehrávač CD má rádio, každý budík je "rádiobudík", hodiny sú kombinované s rádiom a dokonca aj na WC máme automaticky hrajúce rádio. To má svoje výhody, často sa dozvieme aj to, čo sme nechceli. Nevýhodou je, že ak sa preberá zaujímavá téma, bývam akosi dobrovoľne nútený si tam posedieť dlhšie, aby som počkal na pointu, alebo aspoň na koniec odseku.
Rádio je najčastejšie o hudbe, teda hlavne v aute. Doma naopak, aspoň u nás je rádio zaujímavé hlavne kvôli správam a diskusiám, ktoré bývajú zaujímavejšie ako tie pod "lampou". Tak sme sa dostali k tomu, čo vlastne rádio je. Ide totiž o obsah, nie o frekvencie a zväčša ani o kvalitu reprodukcie, ak je informačná hodnota vysoká. V našom éteri je kopec rádiových vysielačov. Kedysi to bolo jednoduché, bol Slovenský rozhlas a Hviezda. Tá bola spravodajská, kombinovaná s "populárnou" hudbou. Tie správy vtedy boli takmer o ničom, nič nové sa zväčša nedialo a aj to, čo by mohlo byť dôležité, bolo zabalené v presolenej omáčke.
Vráťme sa však do našej súčasnosti. Pri dlhšej jazde autom zväčša hľadám hudbu, ktorá by mi práve v danej situácii ladila s náladou. Istý čas som pri cestách pociťoval nedostatok "vážnej" hudby. Domáce rádiá prešli v našej domácnosti akýmsi výberovým konaním, v ktorom jednoznačne zvíťazil Slovenský rozhlas. Teraz pod krídlami Zemkovej RTVS. Je to jediné naše solídne rádio a ešte na dôvažok je platené z našich verejnoprospešných poplatkov, tak to za to stojí. Aj z dôvodu jednoduchosti sú všetky naše rádiá naladené na Rádio Slovensko. Stačí zapnúť hociktoré a už to ide. Samozrejme, aj v tej malej miestnôstke (kde aj poslanci NRSR chodia pešo) je naladené Slovensko.
Zvykli sme si počúvať Rádiožurnál na pravé poludnie, Od istého času mu konkurujú TV noviny na Jojke. Veď majú lepšiu pozíciu, lebo sa hovorí, že lepšie je raz vidieť aako dvakrát počuť. Rádiožurnál je vlastne náš hlavný referenčný program. Občas počúvame sobotný zábavník, alebo aj rozprávanie Borisa Filana. Najťažšie je odísť z WC v prebiehajúcej zaujímavej diskusii, povedzme, že na tému Vesmír, či iné spoločensky zaujímavé témy (aj nočné diskusie sú lákadlom na dlhší pobyt). Dalo by sa pokračovať v počúvaní pri hociktorom inom rádiu, alebo aj pri "rádiobudíku", ale byt je zväčša okupovaný televíziou. Jediné, na čom som si nezvykol, sú internetové rádiá. Ostávam verný klasike so Slovenskom.
Zdá sa, že rádio ešte dlho ostane nažive. Aj dávno zabudnuté gramofóny znova ožívajú. Prichádzame na to, že nie je všetko pravé javorové v digitálnej dokonalosti. Tak ako je vzrušujúce ladenie orchestra pred koncertom, tak je aj praskot starých platní osviežením a umocnením zážitku.
Do počúvania.
Rádio je dnes už takmer zabudnutý fenomén, ale to je iba zdanie. Pretože jazdíme autami, tam vnútri je rádio neodmysliteľnou súčasťou cesty. Z tradície sa zachováva aj v domácnostiach. Dnes pichnú rádio do všetkého, čo je pripojené na elektrinu, alebo má baterky. Prehrávač CD má rádio, každý budík je "rádiobudík", hodiny sú kombinované s rádiom a dokonca aj na WC máme automaticky hrajúce rádio. To má svoje výhody, často sa dozvieme aj to, čo sme nechceli. Nevýhodou je, že ak sa preberá zaujímavá téma, bývam akosi dobrovoľne nútený si tam posedieť dlhšie, aby som počkal na pointu, alebo aspoň na koniec odseku.
Rádio je najčastejšie o hudbe, teda hlavne v aute. Doma naopak, aspoň u nás je rádio zaujímavé hlavne kvôli správam a diskusiám, ktoré bývajú zaujímavejšie ako tie pod "lampou". Tak sme sa dostali k tomu, čo vlastne rádio je. Ide totiž o obsah, nie o frekvencie a zväčša ani o kvalitu reprodukcie, ak je informačná hodnota vysoká. V našom éteri je kopec rádiových vysielačov. Kedysi to bolo jednoduché, bol Slovenský rozhlas a Hviezda. Tá bola spravodajská, kombinovaná s "populárnou" hudbou. Tie správy vtedy boli takmer o ničom, nič nové sa zväčša nedialo a aj to, čo by mohlo byť dôležité, bolo zabalené v presolenej omáčke.
Vráťme sa však do našej súčasnosti. Pri dlhšej jazde autom zväčša hľadám hudbu, ktorá by mi práve v danej situácii ladila s náladou. Istý čas som pri cestách pociťoval nedostatok "vážnej" hudby. Domáce rádiá prešli v našej domácnosti akýmsi výberovým konaním, v ktorom jednoznačne zvíťazil Slovenský rozhlas. Teraz pod krídlami Zemkovej RTVS. Je to jediné naše solídne rádio a ešte na dôvažok je platené z našich verejnoprospešných poplatkov, tak to za to stojí. Aj z dôvodu jednoduchosti sú všetky naše rádiá naladené na Rádio Slovensko. Stačí zapnúť hociktoré a už to ide. Samozrejme, aj v tej malej miestnôstke (kde aj poslanci NRSR chodia pešo) je naladené Slovensko.
Zvykli sme si počúvať Rádiožurnál na pravé poludnie, Od istého času mu konkurujú TV noviny na Jojke. Veď majú lepšiu pozíciu, lebo sa hovorí, že lepšie je raz vidieť aako dvakrát počuť. Rádiožurnál je vlastne náš hlavný referenčný program. Občas počúvame sobotný zábavník, alebo aj rozprávanie Borisa Filana. Najťažšie je odísť z WC v prebiehajúcej zaujímavej diskusii, povedzme, že na tému Vesmír, či iné spoločensky zaujímavé témy (aj nočné diskusie sú lákadlom na dlhší pobyt). Dalo by sa pokračovať v počúvaní pri hociktorom inom rádiu, alebo aj pri "rádiobudíku", ale byt je zväčša okupovaný televíziou. Jediné, na čom som si nezvykol, sú internetové rádiá. Ostávam verný klasike so Slovenskom.
Zdá sa, že rádio ešte dlho ostane nažive. Aj dávno zabudnuté gramofóny znova ožívajú. Prichádzame na to, že nie je všetko pravé javorové v digitálnej dokonalosti. Tak ako je vzrušujúce ladenie orchestra pred koncertom, tak je aj praskot starých platní osviežením a umocnením zážitku.
Do počúvania.
2012/04/19
Sheep-hot-dog
V Amerike vynašli hot-dog (horúci pes, alebo párok v rožku). Môj patentovateľný vynález som internacionálne nazval sheep-hot-dog. Správne sa sheep-dog prekladá ako ovčiak. Slovenský ekvivalent anglického názvu pre môj vynález by bol bryndza v rožku. To vecne zodpovedá podstate vynálezu. Slovenská bryndza je nenapodobiteľná dobrota, tak ju treba jesť pri každej príležitosti a hlavne v máji, keď je aj bryndza májová. Príprava je veľmi jednoduchá. Vezmete do rúk chrumkavý čerstvý rožok odkrojíte oba konce a prstom urobíte z každej strany dieru v rožku. Potom stačí obe diery nadiať bryndzou a je to! Dobrú chuť.
Recenzie
Pôvodne som si myslel, že recenzia je činnosť určená len hlavám odborníkov, ale podľa Wikipédie, aj podľa logiky veci mi vychádza, že odborné posúdenie (odborná recenzia) je len jedna z viacerých možností. Vykonávanie recenzie môže byť v istých kontextoch aj kritikou. Recenzia dokonca existuje aj ako publicistický žáner. Veľmi zaujímavá činnosť, nič nevymýšľať, len kritizovať (chváliť) diela iných. Posudzovanie umeleckého, alebo vedeckého diela pred jeho zverejnením sa ukazuje ako užitočná pomoc dielu.
Mám v tomto smere nejaké praktické skúsenosti, aj keď svoje "recenzie" nenazývam tak, ale vyhlasujem ich za moje dojmy z literatúry a iných umeleckých diel, či predstavení. Ak vynecháme tie "profesionálne" recenzie odborníkov, tak si myslím, že každý má právo posudzovať veci a diela, s ktorými sa zoznámi a nadobudne k nim nejaký vzťah. Aj bežnom živote tak konáme. Porovnávanie a v zápätí posudzovanie vecí a javov je akýmsi základom poznania. Najprv novú vec porovnáme so svojimi skúsenosťami a potom ju môžeme posudzovať.
Recenzie sa vyskytujú aj na stránkach internetových obchodov, kde môže každý užívateľ, ktorý si danú vec zakúpil, napísať o svojej skúsenosti s výrobkom. Tak môže prípadne aj varovať potenciálnych zákazníkov pred nákupom danej veci. Tiež som sa nedávno nechal odradiť. Zvažoval som kúpu gramofónu (kto by nevedel čo je to gramofón, nech si odskočí na Wikipédiu). Skrátka, keď som už mal vybratý výrobok, pozrel som si recenziu zákazníka a nenašiel som v nej nič pozitívne, len samé nedostatky daného výrobku. Kúpa sa nekoná, hľadám ďalej.
Recenzie teda môžu byť aj užitočné a žiadané. V oblasti umenia a vedy sú dokonca akýmsi povinným prvkom spätnej väzby, ktorá núti autora k zamysleniu, prípadne k budúcemu zlepšeniu diela. Toľko stačilo, prišiel čas, aby som vyšiel s mojou pointou na tému recenzie. K napájaniu počítača používam sieťovú rozbočku s vypínačom. Je to praktické, keď všetko povypínam, je to vlastne hlavný vypínač napájania. Zistil som, že mám nadmernú spotrebu týchto rozbočiek, už dve skončili s nefunkčným vypínačom to je to veľké červené na konci).
Opravovanie nie je z hľadiska bezpečnosti odporúčané, aj keď je pre šikovného elektrikára možné. Náhrada nespoľahlivého plastového vypínača s krátkou životnosťou takým istým typom je zase len dočasným riešením. Moje odporúčanie znie - nekupovať takýto dočasný výrobok, ale radšej iný typ, s iným vypínačom a prípadne aj s rozšírením na ochranu zariadení pred prepätím. To je na dnes všetko. Veľa slov pre nič a za nič. Keď tie slová na internete sú také lacné...
Mám v tomto smere nejaké praktické skúsenosti, aj keď svoje "recenzie" nenazývam tak, ale vyhlasujem ich za moje dojmy z literatúry a iných umeleckých diel, či predstavení. Ak vynecháme tie "profesionálne" recenzie odborníkov, tak si myslím, že každý má právo posudzovať veci a diela, s ktorými sa zoznámi a nadobudne k nim nejaký vzťah. Aj bežnom živote tak konáme. Porovnávanie a v zápätí posudzovanie vecí a javov je akýmsi základom poznania. Najprv novú vec porovnáme so svojimi skúsenosťami a potom ju môžeme posudzovať.
Recenzie sa vyskytujú aj na stránkach internetových obchodov, kde môže každý užívateľ, ktorý si danú vec zakúpil, napísať o svojej skúsenosti s výrobkom. Tak môže prípadne aj varovať potenciálnych zákazníkov pred nákupom danej veci. Tiež som sa nedávno nechal odradiť. Zvažoval som kúpu gramofónu (kto by nevedel čo je to gramofón, nech si odskočí na Wikipédiu). Skrátka, keď som už mal vybratý výrobok, pozrel som si recenziu zákazníka a nenašiel som v nej nič pozitívne, len samé nedostatky daného výrobku. Kúpa sa nekoná, hľadám ďalej.
Recenzie teda môžu byť aj užitočné a žiadané. V oblasti umenia a vedy sú dokonca akýmsi povinným prvkom spätnej väzby, ktorá núti autora k zamysleniu, prípadne k budúcemu zlepšeniu diela. Toľko stačilo, prišiel čas, aby som vyšiel s mojou pointou na tému recenzie. K napájaniu počítača používam sieťovú rozbočku s vypínačom. Je to praktické, keď všetko povypínam, je to vlastne hlavný vypínač napájania. Zistil som, že mám nadmernú spotrebu týchto rozbočiek, už dve skončili s nefunkčným vypínačom to je to veľké červené na konci).
Opravovanie nie je z hľadiska bezpečnosti odporúčané, aj keď je pre šikovného elektrikára možné. Náhrada nespoľahlivého plastového vypínača s krátkou životnosťou takým istým typom je zase len dočasným riešením. Moje odporúčanie znie - nekupovať takýto dočasný výrobok, ale radšej iný typ, s iným vypínačom a prípadne aj s rozšírením na ochranu zariadení pred prepätím. To je na dnes všetko. Veľa slov pre nič a za nič. Keď tie slová na internete sú také lacné...
2012/04/17
Sudcovi mrkvu
Nie som futbalový fanúšik, ale aj tak som bol niekoľkokrát na futbale. Najkrajší z mojich futbalov bol pred rokmi zápas Slovana s domácou Trnavou. Toľko nadávok a sprostých slov som nikdy predtým nepočul. Z "lingvistického" hľadiska to teda bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Tak či onak, bolo to dávno, dnes to asi vyzerá na štadiónoch trochu inak (lepšie?). Videl som, tiež dávno, niekoľko dedinských futbalových zápasov. Tam to bývalo z jazykového hľadiska trochu miernejšie. Pokriky ako "sudcovi mrkvu" boli vtedy to najsilnejšie, čo sa dalo počuť.
Mrkva je teda, podľa futbalového sveta symbolom neschopnosti, či skôr zaujatosti a nespravodlivosti sudcu. Niekedy to však bývala len verbálna odplata rozhodcovi za spravodlivé pískanie proti domácim, keď napríklad nechcel odpískať jedenástku voči hosťom. Neviem prečo práve mrkva, možno preto, že sa tak trochu podobá na sudcovskú píšťalu a surová sa tiež dáva do úst. Mimochodom, surová mrkva je veľmi chutná, aj keď odborníci v poslednom čase tvrdia, že v uvarenej mrkve sa zachovajú niektoré jej vitamíny v stráviteľnejšej forme.
Nerád podlieham všeobecným tlakom a cudzím názorom, hlavne tým čo sa tvária vedecky ako "Bifidus Reguláris" a podobne. Stále mi chutí mrkva v stave, ako ju futbaloví priaznivci občas ponúkajú svojim nespravodlivým rozhodcom. A vôbec, snažím sa stravovať zdravo a to znamená podľa toho, čo mi chutí. Teraz mi chutí surová mrkva a je mi jedno, či nejaká zložka bude v mojich črevách ťažšie spracovaná. Niekedy však človek v bežnom živote urobí takú vec, za ktorú by si naozaj zaslúžil tú symbolickú mrkvu z futbalu. Mne teraz chutí surová mrkva "de facto", ale možno by som si zaslúžil aj tú symbolickú.
________
Toto bola náhrada za sľubovaný "sobotník". Trh sa totiž nekonal a ja som nenatrafil na inú náhradnú tému... :)
Mrkva je teda, podľa futbalového sveta symbolom neschopnosti, či skôr zaujatosti a nespravodlivosti sudcu. Niekedy to však bývala len verbálna odplata rozhodcovi za spravodlivé pískanie proti domácim, keď napríklad nechcel odpískať jedenástku voči hosťom. Neviem prečo práve mrkva, možno preto, že sa tak trochu podobá na sudcovskú píšťalu a surová sa tiež dáva do úst. Mimochodom, surová mrkva je veľmi chutná, aj keď odborníci v poslednom čase tvrdia, že v uvarenej mrkve sa zachovajú niektoré jej vitamíny v stráviteľnejšej forme.
Nerád podlieham všeobecným tlakom a cudzím názorom, hlavne tým čo sa tvária vedecky ako "Bifidus Reguláris" a podobne. Stále mi chutí mrkva v stave, ako ju futbaloví priaznivci občas ponúkajú svojim nespravodlivým rozhodcom. A vôbec, snažím sa stravovať zdravo a to znamená podľa toho, čo mi chutí. Teraz mi chutí surová mrkva a je mi jedno, či nejaká zložka bude v mojich črevách ťažšie spracovaná. Niekedy však človek v bežnom živote urobí takú vec, za ktorú by si naozaj zaslúžil tú symbolickú mrkvu z futbalu. Mne teraz chutí surová mrkva "de facto", ale možno by som si zaslúžil aj tú symbolickú.
________
Toto bola náhrada za sľubovaný "sobotník". Trh sa totiž nekonal a ja som nenatrafil na inú náhradnú tému... :)
2012/04/13
Tatársky piatok trinásteho
Neverím na žiadne nešťastné piatky, ale dnes sa ma osud snažil
presvedčiť, že nešťastná trinástka dokáže narobiť neplechu. Najprv to
lepšie, pozvali ma na oslavu 20. výročia založenie istej firmy, ktorá mi
občas dá trochu zarobiť. Vždy to dobre padne, tak som šiel. Na prvý
pohľad by sa zdalo, že to bude super a aj by bolo, lebo som si dal
tatársky biftek a to sa mi stalo naposledy pred tridsiatimi rokmi. Kvôli
iným povinnostiam som však musel milú spoločnosť kolegov a kolegýň po hodine
opustiť.
Nešťastím pre mňa bolo, že som tým predčasným odchodom prišiel o tradičné pečené prasiatko, ktoré prišlo na rad neskôr. Doma som si potom robil čaj po anglicky, teda čaj s mliekom. Za tým účelom som otvoril plnotučné mlieko. Tie "odmliečnené" mlieka s nízkym obsahom tuku nemám rád. Otvorenú krabicu s mliekom som dával do chladničky a keď som mu robil miesto, vypadla mi z rúk plastová fľaša s tatárskou omáčkou. Normálne by sa nemalo stať nič, ale tá fľaša sa pri páde rozbila. Podlaha pred chladničkou bola ochutená nešťastnou tatárskou omáčkou. To je už hodné piatku trinásteho.
Zajtra je sobota s číslom 14, bude to šťastný deň, o čom som presvedčený a bude o tom aj zajtrajší "sobotník" (ak nebude, tak to nebol šťastný deň).
Nešťastím pre mňa bolo, že som tým predčasným odchodom prišiel o tradičné pečené prasiatko, ktoré prišlo na rad neskôr. Doma som si potom robil čaj po anglicky, teda čaj s mliekom. Za tým účelom som otvoril plnotučné mlieko. Tie "odmliečnené" mlieka s nízkym obsahom tuku nemám rád. Otvorenú krabicu s mliekom som dával do chladničky a keď som mu robil miesto, vypadla mi z rúk plastová fľaša s tatárskou omáčkou. Normálne by sa nemalo stať nič, ale tá fľaša sa pri páde rozbila. Podlaha pred chladničkou bola ochutená nešťastnou tatárskou omáčkou. To je už hodné piatku trinásteho.
Zajtra je sobota s číslom 14, bude to šťastný deň, o čom som presvedčený a bude o tom aj zajtrajší "sobotník" (ak nebude, tak to nebol šťastný deň).
2012/04/12
Sociálna sieťovina
Na internete je tlačenica sociálnych sietí. Každá by svojim členom zniesla aj modré z neba. Tak si ich skúsme vymenovať (podľa wikipedie):
Ešte by som pridal sieťovku "g+", ale výpočet by tým zrejme neskončil, toto sú len tie najväčšie. Nikto asi nepozná všetky a bolo by to aj zbytočné. Pre jedného človeka stačí "nula" sociálnych sietí až "jedna". Na svojej ceste internetom som stretol Facebook, Myspace, Orkut, Hi5, netLog a samozrejme g+. Prichádzalo to postupne, nie v tomto poradí ako som ich vymenoval. Ako by mi blogy nestačili. V blogosfére som pomerne skromný, mám dva živé blogy a tri príležitostné. Nie že by som to chcel, ale tak som dospieval na časovej osi od prvých nesmelých krokov až k internetovej dospelosti.
Prvou sieťou do ktorej som nešťastne spadol bol Orkut. Nič pozitívne mi to neprinieslo, len poznatok, že odkedy to prevzal Google, nedá sa stade zutekať, leda ak zrušením svojho Google konta (na ktorom je už čosi navešané). Ktosi ma medzičasom nahovoril na Hi5 a sám odtiaľ na to rýchlo zutekal. Na Myspace som vstúpil kvôli nejakej hudbe, bol tam vtedy ktosi z príbuzenstva. NetLog, ani neviem prečo. Na Facebook som sa dal v čase, keď sa hovorilo, že kto tam nie je, neexistuje a ja myslím, teda som tam. Poslednou sieťou, ktorá ma mala dobrovoľne zachrániť pred "samotou" je g+.
Ani neviem prečo ešte aj to "g plus", ale je to všetko tak googlovsky navzájom posplietané, Gmail s Picasou a blogosférou a ktovie ešte s čím. Možno je tá pluska dobrá, ale jeden sa nemôže roztrhať do toľkých bludných kruhov, leda ak by objasnil záhadu kruhov v obilí. Z času na čas mi príde kulantný email s upozornením, že na tej a tej sociálnej sieti mám málo priateľov a že už som tam dávno nebol a že by ma niekto chcel vidieť a ja tam nemám fotku. A tak podobne. Radšej som vymazal z pamäti tie prístupové heslá. Priatelia v kruhoch, tak sa na mňa nehnevajte, chystám sa totiž prejsť od všeobecného zamerania k úzko smerovanej špecializácii.
---
kulantný príd. ‹f› kniž. prehnane zdvorilý, ochotný, príjemný v konaní (najmä obchodnom): k-é konanie; k-á cena primeraná, prijateľná; (Slovník cudzích slov, akademický)
Ešte by som pridal sieťovku "g+", ale výpočet by tým zrejme neskončil, toto sú len tie najväčšie. Nikto asi nepozná všetky a bolo by to aj zbytočné. Pre jedného človeka stačí "nula" sociálnych sietí až "jedna". Na svojej ceste internetom som stretol Facebook, Myspace, Orkut, Hi5, netLog a samozrejme g+. Prichádzalo to postupne, nie v tomto poradí ako som ich vymenoval. Ako by mi blogy nestačili. V blogosfére som pomerne skromný, mám dva živé blogy a tri príležitostné. Nie že by som to chcel, ale tak som dospieval na časovej osi od prvých nesmelých krokov až k internetovej dospelosti.
Prvou sieťou do ktorej som nešťastne spadol bol Orkut. Nič pozitívne mi to neprinieslo, len poznatok, že odkedy to prevzal Google, nedá sa stade zutekať, leda ak zrušením svojho Google konta (na ktorom je už čosi navešané). Ktosi ma medzičasom nahovoril na Hi5 a sám odtiaľ na to rýchlo zutekal. Na Myspace som vstúpil kvôli nejakej hudbe, bol tam vtedy ktosi z príbuzenstva. NetLog, ani neviem prečo. Na Facebook som sa dal v čase, keď sa hovorilo, že kto tam nie je, neexistuje a ja myslím, teda som tam. Poslednou sieťou, ktorá ma mala dobrovoľne zachrániť pred "samotou" je g+.
Ani neviem prečo ešte aj to "g plus", ale je to všetko tak googlovsky navzájom posplietané, Gmail s Picasou a blogosférou a ktovie ešte s čím. Možno je tá pluska dobrá, ale jeden sa nemôže roztrhať do toľkých bludných kruhov, leda ak by objasnil záhadu kruhov v obilí. Z času na čas mi príde kulantný email s upozornením, že na tej a tej sociálnej sieti mám málo priateľov a že už som tam dávno nebol a že by ma niekto chcel vidieť a ja tam nemám fotku. A tak podobne. Radšej som vymazal z pamäti tie prístupové heslá. Priatelia v kruhoch, tak sa na mňa nehnevajte, chystám sa totiž prejsť od všeobecného zamerania k úzko smerovanej špecializácii.
---
kulantný príd. ‹f› kniž. prehnane zdvorilý, ochotný, príjemný v konaní (najmä obchodnom): k-é konanie; k-á cena primeraná, prijateľná; (Slovník cudzích slov, akademický)
2012/04/11
Reset
Ak sa počítač zašmodrchá a nejde ďalej, pomôže mu reset. Tak a podobne to treba občas urobiť aj s tým PC, čo nosíme v hlave. Zbaviť sa na chvíľu všetkých starostí, dopriať si ticha, alebo sa vrhnúť na nejaké umenie. Umenie totiž povznáša myseľ do nezvyčajných metafor. Možno to neplatí pre ľudí, ktorí sa umením živia, to neviem posúdiť. Našťastie pre nás, existuje veľa umeleckých smerov, kde sa môžeme nájsť a hlavne existuje hudba, ktorá povznesie každého ducha.
My ne-umelci, pragmaticky zameraní na každodennú lopotu, v potu tváre si zarábať na každodenný chlieb, sa necháme zdvíhať do výšav všetkým čo znamená umenie a talent, všetkým čo presahuje všedný deň. Zvláštne miesto v tom má hudba. Ale aj literatúra a najmä poézia. Vnímať básnické vyjadrovanie je nádhera, ale nie vždy sa to čitateľovi podarí. Je na to potrebné isté duševné (emocionálne) rozpoloženie. Tým skôr sa to dá predpokladať u básnikov pri tvorbe.
K tomu, aby vznikla dobrá báseň je treba kus talentu a tiež to zvláštne rozpoloženie, ktoré tvorí mosty s budúcim čitateľom. Z toho by sa dalo odvodiť, že básnici sú šťastní ľudia, lebo sa často nachádzajú v stave emocionálneho povznesenia, alebo naopak - aj smútok je zdrojom silných emócií. Často musia padať do stavu "resetu", ktorý ich núti vyjadrovať sa v rýmoch, v rytme nálady slov podať svoje rozpoloženie zahalené do metafor.
My ne-umelci, pragmaticky zameraní na každodennú lopotu, v potu tváre si zarábať na každodenný chlieb, sa necháme zdvíhať do výšav všetkým čo znamená umenie a talent, všetkým čo presahuje všedný deň. Zvláštne miesto v tom má hudba. Ale aj literatúra a najmä poézia. Vnímať básnické vyjadrovanie je nádhera, ale nie vždy sa to čitateľovi podarí. Je na to potrebné isté duševné (emocionálne) rozpoloženie. Tým skôr sa to dá predpokladať u básnikov pri tvorbe.
K tomu, aby vznikla dobrá báseň je treba kus talentu a tiež to zvláštne rozpoloženie, ktoré tvorí mosty s budúcim čitateľom. Z toho by sa dalo odvodiť, že básnici sú šťastní ľudia, lebo sa často nachádzajú v stave emocionálneho povznesenia, alebo naopak - aj smútok je zdrojom silných emócií. Často musia padať do stavu "resetu", ktorý ich núti vyjadrovať sa v rýmoch, v rytme nálady slov podať svoje rozpoloženie zahalené do metafor.
2012/04/08
Aktualita
Krátke, neaktuálne zamyslenie...
Aktualita je, podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka, časová vec, správa. Sú také obdobia, keď čítame a píšeme aktuálne o práve prichádzajúcich, alebo prebiehajúcich udalostiach. Takmer všetci o tom píšu a kto píše inak, ten pláva proti prúdu.
Kedysi za panovania prezidenta Gottwalda vymysleli taký slogan: Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku. Našťastie to nie je celkom tak, slobodná vôla človeku občas radí na chvíľu stáť, len tak na chodníku a slobodne myslieť. Neplávať s prúdom, ale proti nemu.
Nie je to počin, ktorý by človeka vyniesol do vyšších sfér, lebo je známe, že v kolektíve je sila. To však neznamená, že mimo kolektívu nemôže existovať rozum. Dav má isté prvky spoločného konania, je synchronizovaný v činoch, ale jeho kolektívne myslenie nie je celkom porovnateľné s myslením jednotlivca. V každom kolektíve totiž nutne vyniknú osobnosti, ktoré ho ďalej vedú, myslia a určujú smer.
Aktualita je, podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka, časová vec, správa. Sú také obdobia, keď čítame a píšeme aktuálne o práve prichádzajúcich, alebo prebiehajúcich udalostiach. Takmer všetci o tom píšu a kto píše inak, ten pláva proti prúdu.
Kedysi za panovania prezidenta Gottwalda vymysleli taký slogan: Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku. Našťastie to nie je celkom tak, slobodná vôla človeku občas radí na chvíľu stáť, len tak na chodníku a slobodne myslieť. Neplávať s prúdom, ale proti nemu.
Nie je to počin, ktorý by človeka vyniesol do vyšších sfér, lebo je známe, že v kolektíve je sila. To však neznamená, že mimo kolektívu nemôže existovať rozum. Dav má isté prvky spoločného konania, je synchronizovaný v činoch, ale jeho kolektívne myslenie nie je celkom porovnateľné s myslením jednotlivca. V každom kolektíve totiž nutne vyniknú osobnosti, ktoré ho ďalej vedú, myslia a určujú smer.
2012/04/07
Nová nádej
O Veľkom piatku sa na rôznych miestach popísalo dosť a téma je už asi vyčerpaná. Ja nemám čo by som k tomu dodal, objaví sa znova o rok. Včerajší veľký sviatok je o niečom inom, ale keďže nie je okrúhly, tak radšej o ňom pomlčím, lebo patrí do sféry súkromnej.
Na budúci týždeň začne pre mňa nová jar. V sobotu začnem chodiť na trhovisko, nakupovať skorú zeleninu a neskoré ovocie. Ak sa bude dať, tak aj občasné námety na "sobotník". Na sklonku zimy som mal pocit, že veci okolo mňa sa nehýbu, ba chvíľami sa mi zdalo, že sa nehýbu tým správnym smerom. Jar prináša novú nádej, nový a správny smer. Dá sa to tak povedať, lebo na rozdiel od politiky, nový život je naozaj tým jediným správnym smerom, ktorý poznáme.
Na budúci týždeň začne pre mňa nová jar. V sobotu začnem chodiť na trhovisko, nakupovať skorú zeleninu a neskoré ovocie. Ak sa bude dať, tak aj občasné námety na "sobotník". Na sklonku zimy som mal pocit, že veci okolo mňa sa nehýbu, ba chvíľami sa mi zdalo, že sa nehýbu tým správnym smerom. Jar prináša novú nádej, nový a správny smer. Dá sa to tak povedať, lebo na rozdiel od politiky, nový život je naozaj tým jediným správnym smerom, ktorý poznáme.
2012/04/04
Tradičná kuchyňa
Opäť ma napadla (alebo mi napadla?) dobrá myšlienka, ako urobiť príťažlivý titulok článku. O jedlo, teda o kuchyňu sa zaujíma každý. Jesť sa musí, aj keby na chlieb nebolo. Popravde však nechcem uvažovať o receptoch, ani by som práve teraz, po obede a po patričnej sieste nemohol. Lebo už som ja raz taký kuchár, že varím (dobre) len vtedy, keď som hladný. Tak, či onak, skromne očakávam prílev čitateľov priamo z vyhľadávačov google a nudle, ale aj z iných. Samozrejme, že tých pár stálych čitateľov, ktorým nevadí občas prežuť aj prázdnu slamu, vítam osobitne srdečne.
Sranda musí byť, hlavne keď je človek najedený a má dobrú náladu. Vraj smiech trénuje bránicu a podporuje trávenie. Otázne je len to, čo sa v takej sýtej hlave urodí. Veď posúďte sami, lebo mne to teraz má rodiť a vy by ste mali zbierať plné klasy. Neašpirujem na žiadnu literárnu cenu, len si robím radosť z každodenného. No nie celkom z každodenného písania, lebo svoje plodné dni striedam umne s neplodnými. Viem, že je to strata času a života podľa zásady "carpe diem". Žiť sa musí pravidelne, kontinuálne a každodenne (v noci sa zväčša spí). Aj stretnúť človeka s básňou každodenne.
Každodenné písanie vo všetkých známych dejinných epochách ústilo do písania "denníčkov". Pamätám si však, že "vtedy" si "denníček" písali hlavne dievčatá. V denníčku nesmelo chýbať ani vážne varovanie: Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj! Taký denníček putoval od prispievateľa ku prispievateľovi a písali sa do neho hlavne vtipné všeobecne známe venovacie frázy. V autorkách sa už vtedy rodili poetky a výtvarné umelkyne, až kým neprišli na tie iné radostné stránky života. Dnes sa zápisníku odborne hovorí "diár" (zápisník s kalendárom na denné záznamy) a píše sa tam spravidla pravidelne a každodenne. Teda aspoň by sa malo.
Bol som onoho času na vojne, presnejšie na základnej vojenskej službe, tak mi akákoľvek pravidelnosť dodnes trochu zaváňa prísnosťou a rozkazovaním. "Diárujem" preto radšej nepravidelne. V kasárňach sme mali vylepené veľké čínske heslo: Urob každý deň jednu vec proti svojej vôli a plnenie tvojich povinností nebude pre teba ťažké. To heslo je mierne kontraproduktívne a možno aj kontra-indikované voči pohodlnému životu. Proti "gustu" však neplatia žiadne námietky, tak si každý hľadá svoju cestu k čiastkovým i ku konečnému cieľu. Aj v diári.
Keď som už vymyslel taký úderný titulok článku, musím na chvíľu aj do kuchyne. Tradičná kuchyňa v našej (staršej) generácii je založená na varení vo veľkom hrnci (na Vianoce a Veľkú noc v kotli), aby bolo aj na večeru a na zajtra a niekedy aj na pozajtre a popozajtre. Na ospravedlnenie si potom vymysleli slogan, že guláš je najlepší na tretí deň. To je síce pravda, ale nie každé jedlo je guláš v tom lepšom zmysle slova. Lebo musíme myslieť aj na kvalitu. To isté sa hovorí aj o "silvestrovskej" kapustnici (mňam), ale tým končím a žiadne iné jedlo nepripúšťam do kategórie "repete".
Som totiž mladý (duchom) a preto sa dožadujem iného, inovatívneho prístupu. Napríklad také rýdzo "minútkové" varenie, iné na každú príležitosť a náležite pestré, len pre daný počet osôb a jeden, maximálne dva chody. Ľahko sa mi to hovorí lebo už nemám (telesne) osemnásť a tobôž moje telo už nepožaduje enormné množstvo energie pre enormné množstvo aktivity. Preto nemám rád ani reštaurácie, kde sa predbiehajú vo veľkosti mastných porcií, len aby bola aj cena mastná. Preferujem kvalitu pred kvantitou.
Hádam som to tu a teraz "jazykovo" príliš neprehnal, nepatrí sa používať za každú cenu množstvo cudzích slov, keď máme dosť aj tých našich. Hlavne takto po predvolebnej kampani. Je to tak, ale takýto blogový "denníček", ergo diár musí niečim upútať pozornosť čitateľa a to v každom odseku. Len autor musí prísť na to, čo je v danom okamihu prekvapujúce a príťažlivé. V každom prípade však najväčšie prekvapenie musí prísť v pointe. Tam musí článok celkom logicky skončiť a bodka nestačí. Len vymyslieť a nekradnúť... Opäť teda hľadám pointu, ale nečrtá sa mi žiadna. Leda ak tá, že po dobrom jedle a sieste sa niekedy treba ponáhľať niekam. Tak sa tu majte, ja bežím.
Sranda musí byť, hlavne keď je človek najedený a má dobrú náladu. Vraj smiech trénuje bránicu a podporuje trávenie. Otázne je len to, čo sa v takej sýtej hlave urodí. Veď posúďte sami, lebo mne to teraz má rodiť a vy by ste mali zbierať plné klasy. Neašpirujem na žiadnu literárnu cenu, len si robím radosť z každodenného. No nie celkom z každodenného písania, lebo svoje plodné dni striedam umne s neplodnými. Viem, že je to strata času a života podľa zásady "carpe diem". Žiť sa musí pravidelne, kontinuálne a každodenne (v noci sa zväčša spí). Aj stretnúť človeka s básňou každodenne.
Každodenné písanie vo všetkých známych dejinných epochách ústilo do písania "denníčkov". Pamätám si však, že "vtedy" si "denníček" písali hlavne dievčatá. V denníčku nesmelo chýbať ani vážne varovanie: Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj! Taký denníček putoval od prispievateľa ku prispievateľovi a písali sa do neho hlavne vtipné všeobecne známe venovacie frázy. V autorkách sa už vtedy rodili poetky a výtvarné umelkyne, až kým neprišli na tie iné radostné stránky života. Dnes sa zápisníku odborne hovorí "diár" (zápisník s kalendárom na denné záznamy) a píše sa tam spravidla pravidelne a každodenne. Teda aspoň by sa malo.
Bol som onoho času na vojne, presnejšie na základnej vojenskej službe, tak mi akákoľvek pravidelnosť dodnes trochu zaváňa prísnosťou a rozkazovaním. "Diárujem" preto radšej nepravidelne. V kasárňach sme mali vylepené veľké čínske heslo: Urob každý deň jednu vec proti svojej vôli a plnenie tvojich povinností nebude pre teba ťažké. To heslo je mierne kontraproduktívne a možno aj kontra-indikované voči pohodlnému životu. Proti "gustu" však neplatia žiadne námietky, tak si každý hľadá svoju cestu k čiastkovým i ku konečnému cieľu. Aj v diári.
Keď som už vymyslel taký úderný titulok článku, musím na chvíľu aj do kuchyne. Tradičná kuchyňa v našej (staršej) generácii je založená na varení vo veľkom hrnci (na Vianoce a Veľkú noc v kotli), aby bolo aj na večeru a na zajtra a niekedy aj na pozajtre a popozajtre. Na ospravedlnenie si potom vymysleli slogan, že guláš je najlepší na tretí deň. To je síce pravda, ale nie každé jedlo je guláš v tom lepšom zmysle slova. Lebo musíme myslieť aj na kvalitu. To isté sa hovorí aj o "silvestrovskej" kapustnici (mňam), ale tým končím a žiadne iné jedlo nepripúšťam do kategórie "repete".
Som totiž mladý (duchom) a preto sa dožadujem iného, inovatívneho prístupu. Napríklad také rýdzo "minútkové" varenie, iné na každú príležitosť a náležite pestré, len pre daný počet osôb a jeden, maximálne dva chody. Ľahko sa mi to hovorí lebo už nemám (telesne) osemnásť a tobôž moje telo už nepožaduje enormné množstvo energie pre enormné množstvo aktivity. Preto nemám rád ani reštaurácie, kde sa predbiehajú vo veľkosti mastných porcií, len aby bola aj cena mastná. Preferujem kvalitu pred kvantitou.
Hádam som to tu a teraz "jazykovo" príliš neprehnal, nepatrí sa používať za každú cenu množstvo cudzích slov, keď máme dosť aj tých našich. Hlavne takto po predvolebnej kampani. Je to tak, ale takýto blogový "denníček", ergo diár musí niečim upútať pozornosť čitateľa a to v každom odseku. Len autor musí prísť na to, čo je v danom okamihu prekvapujúce a príťažlivé. V každom prípade však najväčšie prekvapenie musí prísť v pointe. Tam musí článok celkom logicky skončiť a bodka nestačí. Len vymyslieť a nekradnúť... Opäť teda hľadám pointu, ale nečrtá sa mi žiadna. Leda ak tá, že po dobrom jedle a sieste sa niekedy treba ponáhľať niekam. Tak sa tu majte, ja bežím.
2012/03/30
Žinčica
Toto je vlastne reklama na dobrý osviežujúci nápoj, na skutočnú žinčicu z Oravy. Ak chcete pravú bryndzu, najlepšie je, objednať si ju zo Zázrivej. Stačí si objednať kilo a pol bryndze, plus nejaké korbáčiky, donesú vám to až do bytu. Ako všimné za tak veľký nákup vám donesú aj fľašu tej najpravejšej žinčice. Chcem byť optimistický, tak preto som začal týmto príjemným zážitkom.
Teraz som však v koncoch, ako pokračovať optimisticky. Myslím, myslím a teda som. Je to dosť pozitívne, myslieť si, že stačí byť? Asi nie, ale niekedy aj to je veľký úspech. Mám ešte niekoľko krátkodobých cieľov, mám aj strednodobé, iba tie čo sa bežia na dlhé trate ma momentálne nezaujímajú. Dobré je, že sa mi vracia chuť do písania.
Medzi krátkodobé ciele patrí nové kreslo k počítaču. Rodina ma presvedčila, že si ho zaslúžim, aj keď som už tri otočné stoličky rozlámal. Nie že by som toľko vážil, ale často som ich používal v nepredpokladaných polohách. Práve preto bude nosnosť nového kresla až 150 kg. Pre istotu, lebo písať je niekedy drina, hlavne vtedy, ak predtým treba prečítať všetky novosti a príspevky zo spriatelených blogov.
Dnes budem dobre spať spánkom spravodlivých. Zaslúžil som sa o svoj denný chlebíček v podobe príspevku na wabovinách. Nie je to málo, aj keď by som chcel viac. Asi už bolo dosť o mne, mal by som sa poohliadnuť aj po iných spoločenských témach. Hádam aj na tie sa nájde čas, ak mi udrú do nosa. Voľby sú už "pasé", teraz nastupuje všedná rutina. Hoc aj na tému "žinčica".
Teraz som však v koncoch, ako pokračovať optimisticky. Myslím, myslím a teda som. Je to dosť pozitívne, myslieť si, že stačí byť? Asi nie, ale niekedy aj to je veľký úspech. Mám ešte niekoľko krátkodobých cieľov, mám aj strednodobé, iba tie čo sa bežia na dlhé trate ma momentálne nezaujímajú. Dobré je, že sa mi vracia chuť do písania.
Medzi krátkodobé ciele patrí nové kreslo k počítaču. Rodina ma presvedčila, že si ho zaslúžim, aj keď som už tri otočné stoličky rozlámal. Nie že by som toľko vážil, ale často som ich používal v nepredpokladaných polohách. Práve preto bude nosnosť nového kresla až 150 kg. Pre istotu, lebo písať je niekedy drina, hlavne vtedy, ak predtým treba prečítať všetky novosti a príspevky zo spriatelených blogov.
Dnes budem dobre spať spánkom spravodlivých. Zaslúžil som sa o svoj denný chlebíček v podobe príspevku na wabovinách. Nie je to málo, aj keď by som chcel viac. Asi už bolo dosť o mne, mal by som sa poohliadnuť aj po iných spoločenských témach. Hádam aj na tie sa nájde čas, ak mi udrú do nosa. Voľby sú už "pasé", teraz nastupuje všedná rutina. Hoc aj na tému "žinčica".
2012/03/26
Týždeň pred a po
Politika sa mi stále dostáva pred oči, len mi teraz nikto nemôže vyčítať, že som neprišiel k volebnej urne. Prvýkrát. Nezvyklé je, že z dlhej chvíle a z nedostatku iných príležitostí, som si prečítal týždeň s bodkou pred aj za. Ten predvolebný, ale aj smútočné vydanie po voľbách. Grafiku povolebnej titulnej strany pochváliť nemôžem, je odpudivá. Pripomenulo mi to najhoršie obdobie na facebooku.
Pozoruhodné je, že v jednom článku predvolebného čísla som našiel jednu múdru myšlienku, o ktorej som sa tu chcel trochu rozpísať. Teraz ju hľadám a ako by sa vyparila, niet jej. Tak to niekedy býva, zmení sa uhol pohľadu, Dunajom pretečie veľa vody, či vodopády múdrosti vyschnú a predvolebná múdrosť je preč. Naozaj mám ťažké obdobie, ani čítanie kníh mi nejde.
Knihy by som radšej písal, ale môj vydavateľ ešte nemá sponzorov. Život ide nezadržateľne ďalej a v krokových zmenách. Neprelieva sa zo skalky na skalku, ale padá vodopádom. Myslel som si, že múdrosť je výsadou starších, ale aj to sa mení. Dnes už aj dorastajúce deti uvažujú o živote (by the way), ale načo veľa rečí, prečítajte si originál od xoxo.
Pozoruhodné je, že v jednom článku predvolebného čísla som našiel jednu múdru myšlienku, o ktorej som sa tu chcel trochu rozpísať. Teraz ju hľadám a ako by sa vyparila, niet jej. Tak to niekedy býva, zmení sa uhol pohľadu, Dunajom pretečie veľa vody, či vodopády múdrosti vyschnú a predvolebná múdrosť je preč. Naozaj mám ťažké obdobie, ani čítanie kníh mi nejde.
Knihy by som radšej písal, ale môj vydavateľ ešte nemá sponzorov. Život ide nezadržateľne ďalej a v krokových zmenách. Neprelieva sa zo skalky na skalku, ale padá vodopádom. Myslel som si, že múdrosť je výsadou starších, ale aj to sa mení. Dnes už aj dorastajúce deti uvažujú o živote (by the way), ale načo veľa rečí, prečítajte si originál od xoxo.
2012/03/22
Bezbrehé ticho
Tycho Brahe (1546-1601), pôvodným menom Tyge Ottesen Brahe (wikipedia), bol význačný dánsky astronóm. Napriek tomu, asi sa zaoberal dôležitejšími vecami astronómie, ako je ticho vo vesmíre. Ani mňa by ticho len tak nenapadlo, keby ma neinšpirovala kniha, ktorú som práve začal čítať. Začína totiž tichom v troch rôznych podobách.
Nezmieňuje sa o "vesmírnom" tichu, ale ja si myslím, že tam všade medzi hviezdami a planétami je to naozajstné ticho, ak za ticho považujeme neschopnosť prostredia, šíriť a odrážať zvukové vlny nášho počuteľného spektra. Ale ktovie ako je to, ak je tam namiesto vákua rozfúkaná neznáma temná hmota? Ticho teda dokonale oddeľuje vesmírne svety. Našťastie, lebo by sme sa z toho hluku asi zbláznili, v takom priestore musí byť života až, až...
Najviac ma z toho pozemského ticha č. 1 zaujalo jeho narušenie vetrom, dažďom, búrkou a hlavne morským vlnobitím. Bájna predstava detstva s bosými nohami v blate a daždi. Druhé je ticho noci v ľudskom obydlí, kde všetci spia vo svojom klbku, oddelení od seba vesmírnou prázdnotou izby. To tretie radšej nespomeniem, lebo vtedy už my jednotlivci nebudeme počuť ani plač pozostalých.
Zdá sa, že som tú dnešnú pointu spackal... Tak to dopadne, keď sa inšpirujem vo vonkajšom vesmíre. Tentokrát som začal vzdychať podľa "Načo" z denníka DH, aj keď som niekde inde ako on, píšem, aby bolo napísané. Ostáva len tá otázka, načo? A aj keď to vyznieva pesimisticky, je v tom zakódovaný optimizmus.
Nezmieňuje sa o "vesmírnom" tichu, ale ja si myslím, že tam všade medzi hviezdami a planétami je to naozajstné ticho, ak za ticho považujeme neschopnosť prostredia, šíriť a odrážať zvukové vlny nášho počuteľného spektra. Ale ktovie ako je to, ak je tam namiesto vákua rozfúkaná neznáma temná hmota? Ticho teda dokonale oddeľuje vesmírne svety. Našťastie, lebo by sme sa z toho hluku asi zbláznili, v takom priestore musí byť života až, až...
Najviac ma z toho pozemského ticha č. 1 zaujalo jeho narušenie vetrom, dažďom, búrkou a hlavne morským vlnobitím. Bájna predstava detstva s bosými nohami v blate a daždi. Druhé je ticho noci v ľudskom obydlí, kde všetci spia vo svojom klbku, oddelení od seba vesmírnou prázdnotou izby. To tretie radšej nespomeniem, lebo vtedy už my jednotlivci nebudeme počuť ani plač pozostalých.
Zdá sa, že som tú dnešnú pointu spackal... Tak to dopadne, keď sa inšpirujem vo vonkajšom vesmíre. Tentokrát som začal vzdychať podľa "Načo" z denníka DH, aj keď som niekde inde ako on, píšem, aby bolo napísané. Ostáva len tá otázka, načo? A aj keď to vyznieva pesimisticky, je v tom zakódovaný optimizmus.
2012/03/21
Svetlo a tma
Tma vraj neexistuje, je len nedostatok svetla. Tieň je miesto s menším prídelom svetla. Podobne je na tom deň a noc. Noc neexistuje, je to len chvíľa bez jasného svetla. To sa nám totiž stále rúti rovno a bez viditeľných zákrut. Tak isto neexistuje ani sen, je to len vnímanie reality so zatvorenými očami. Je presahom dňa do noci, je svetlom v tieni a niekedy je bádaním v minulosti.
2012/03/20
Ťažké knihy
Človek sa niekedy dostane do situácie, keď sa musí zásadne rozhodnúť a tiež do takej, ktorá je hrozne ťažká. Práve to sa mi nedávno stalo. Začalo to celkom nenápadne, dostal som sa do stavu, kedy som musel predpokladať, že budem mať veľa času na čítanie kníh.
Vďaka celkom zaujímavým recenziám som sa rozhodol pre knihu od Antoine Bello: Falzifikátori. Malo to byť o Lajke, o prvom psovi vo vesmíre, ktorý nikdy neexistoval, o Krištofovi Kolumbusovi, ktorý neobjavil Ameriku či o falošných archívoch Stasi... A možno to o tom aj je, prečítal som len kapitolu Reykjavik, čo ma príliš neoslovilo. Knihu som musel odložiť, lebo bola veľmi ťažká - 423 strán a v závere poznámka: Príbeh pokračuje. Skutočne ťažká kniha, veď váži 625 g a to je v mäkkej väzbe.
V knihe sa píše o technológiách, akými sa pozmeňujú dejinné udalosti. Konečne, je známe, že históriu ľudstva vždy píšu (a prepisujú víťazi). Napriek neúspechu s falšovateľmi dejín ma ešte stále lákala história, tak som si kúpil niečo ľahšie z histórie (len 175 strán a 222 g) Terry Deary: Dvadsiate storočie, s podtitulom, Hrôzostrašná história (no nekúp to...). Celkom by som sa zhodoval s hodnotením Anny Taškej z Litcentra, keby...
Keby som sa predtým trochu nezačítal do Falzifikátorov. Začal som hodnotiť tú druhú knihu, teda Dvadsiate storočie ako jeden z pokusov prispôsobiť si históriu. Ani to by hádam nebolo to najhoršie, lebo kniha je určená deťom vo Veľkom Anglicku, dokonca doplnená akoby komiksovými obrázkami. Je to skutočne ľahká detská kniha, len celkom nechápem zámer slovenského vydavateľa (Slovart), že tú knihu o histórii dvadsiateho storočia videného len cez úzky priezor anglických zámerov anglického autora vydal na Slovensku. Prečítal som ju, lebo mi nezaťažila ruky, ale veľmi nezaťažila ani ten môj kašovitý útvar v lebke.
Vyvrcholením tejto ťažkej situácie je kniha, ktorú práve otváram (835 strán, 1027 g čistej váhy v mäkkom balení). Tak či onak, asi dostane prednosť pred falšovateľmi histórie, aj keď je na pohľad oka i rúk ťažká. Zatiaľ o nej viac, ani menej nepoviem. Mám strach múdreho muža...
V každom prípade, toto je začiatok novej éry na wabovinách po vynútenej prestávke. Dúfam a verím.
Vďaka celkom zaujímavým recenziám som sa rozhodol pre knihu od Antoine Bello: Falzifikátori. Malo to byť o Lajke, o prvom psovi vo vesmíre, ktorý nikdy neexistoval, o Krištofovi Kolumbusovi, ktorý neobjavil Ameriku či o falošných archívoch Stasi... A možno to o tom aj je, prečítal som len kapitolu Reykjavik, čo ma príliš neoslovilo. Knihu som musel odložiť, lebo bola veľmi ťažká - 423 strán a v závere poznámka: Príbeh pokračuje. Skutočne ťažká kniha, veď váži 625 g a to je v mäkkej väzbe.
V knihe sa píše o technológiách, akými sa pozmeňujú dejinné udalosti. Konečne, je známe, že históriu ľudstva vždy píšu (a prepisujú víťazi). Napriek neúspechu s falšovateľmi dejín ma ešte stále lákala história, tak som si kúpil niečo ľahšie z histórie (len 175 strán a 222 g) Terry Deary: Dvadsiate storočie, s podtitulom, Hrôzostrašná história (no nekúp to...). Celkom by som sa zhodoval s hodnotením Anny Taškej z Litcentra, keby...
Keby som sa predtým trochu nezačítal do Falzifikátorov. Začal som hodnotiť tú druhú knihu, teda Dvadsiate storočie ako jeden z pokusov prispôsobiť si históriu. Ani to by hádam nebolo to najhoršie, lebo kniha je určená deťom vo Veľkom Anglicku, dokonca doplnená akoby komiksovými obrázkami. Je to skutočne ľahká detská kniha, len celkom nechápem zámer slovenského vydavateľa (Slovart), že tú knihu o histórii dvadsiateho storočia videného len cez úzky priezor anglických zámerov anglického autora vydal na Slovensku. Prečítal som ju, lebo mi nezaťažila ruky, ale veľmi nezaťažila ani ten môj kašovitý útvar v lebke.
Vyvrcholením tejto ťažkej situácie je kniha, ktorú práve otváram (835 strán, 1027 g čistej váhy v mäkkom balení). Tak či onak, asi dostane prednosť pred falšovateľmi histórie, aj keď je na pohľad oka i rúk ťažká. Zatiaľ o nej viac, ani menej nepoviem. Mám strach múdreho muža...
V každom prípade, toto je začiatok novej éry na wabovinách po vynútenej prestávke. Dúfam a verím.
2012/03/05
Koho?
V jednej predvolebnej ankete na internete som zodpovedal hŕbu otázok o politike a o verejnom živote. Vyšlo mi, že mojim preferenciám najlepšie vyhovuje program istého hnutia. To je však len virtuálna rovina. Prečo to tak nie je aj v skutočnosti? Lebo je tu vždy istý rozpor medzi slovami a činmi. Dokonca, často je rozpor aj medzi slovami a slovami. Rozpor medzi (predvolebnými) slovami a (povolebnými) činmi sa dostaví za každých okolností, po každej voľbe, ale predsa len, koho?
Napravo, či naľavo, na tom dnes už veľmi nezáleží, to sú len zásterky. Rozhodujú ľudia a hlavne širšie okolnosti, ktoré stanovujú hranice našim želaniam. Mnoho ľudí z politiky sme už spoznali. Niektorí sa prejavili, iní ešte nemali príležitosť a chceli by. Napriek tomu ich poznáme, lebo najviac možno veriť tej ich civilizačnej sile v pozadí - mať moc (so všetkými súvislosťami). Hádam len u jednej koalície možno veriť sľubom. Aspoň niektorým. Ak sľúbia, že budú privatizovať, tak aj budú a "okolnosti" im zatlieskajú. V inom často klamú, alebo sa mýlia.
Pred voľbami je vždy problematické vylúpnuť racionálne jadro zo slov. Niekedy sa to pozná ľahko, že tí čo kričia klamú, alebo sa jednoducho mýlia. A možno len pre istotu nezarátali do kalkulácií okolnosti, aby to vyznelo krajšie. Naša vnútorná politika totiž už nie je len naša. Bola iba chvíľu. Podobne ako naša ekonomika už dávno nie je naša. Len ľudia ostali. Osamotení. O pár dní skončia sľuby a život pôjde ďalej. K pevnému bodu ďalších štyroch rokov. Dúfajme, že v pokoji.
Napravo, či naľavo, na tom dnes už veľmi nezáleží, to sú len zásterky. Rozhodujú ľudia a hlavne širšie okolnosti, ktoré stanovujú hranice našim želaniam. Mnoho ľudí z politiky sme už spoznali. Niektorí sa prejavili, iní ešte nemali príležitosť a chceli by. Napriek tomu ich poznáme, lebo najviac možno veriť tej ich civilizačnej sile v pozadí - mať moc (so všetkými súvislosťami). Hádam len u jednej koalície možno veriť sľubom. Aspoň niektorým. Ak sľúbia, že budú privatizovať, tak aj budú a "okolnosti" im zatlieskajú. V inom často klamú, alebo sa mýlia.
Pred voľbami je vždy problematické vylúpnuť racionálne jadro zo slov. Niekedy sa to pozná ľahko, že tí čo kričia klamú, alebo sa jednoducho mýlia. A možno len pre istotu nezarátali do kalkulácií okolnosti, aby to vyznelo krajšie. Naša vnútorná politika totiž už nie je len naša. Bola iba chvíľu. Podobne ako naša ekonomika už dávno nie je naša. Len ľudia ostali. Osamotení. O pár dní skončia sľuby a život pôjde ďalej. K pevnému bodu ďalších štyroch rokov. Dúfajme, že v pokoji.
2012/03/03
Nevyvážená telka
Pozerám sa na nový vzhľad TV obrazovky a padám. Vľavo hore je kanálové logo, ku ktorému je prilepená textová reklama na budúcu kanálovú reláciu. Vpravo hore je skromné koliesko s arabskou číslovkou - vek vhodnosti (vraj). Niektoré relácie by mali byť nevhodné až do 90 rokov, potom je to aj tak jedno. Vpravo dolu je vyskakovacia grafika alebo animovaná reklama. Niekedy je blikajúca. Už nič rušivejšie sa nedá vymyslieť (a o to v TV (reklame) ide). Len ľavý dolný ROH zíva prázdnotou. Vymyslite prosím už niečo vážení dolniaci a ľavičiari pre vyváženie televíznej zábavy!
2012/02/29
Kam sme došli
Kto to vie? Pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou, ale natrápi sa pri tom. Nenávisť necháme bokom, s pravdou príliš nesúvisí. Pravda je vďačnou témou úvah, ale písať o pravde ešte neznamená písať pravdu. Zdá sa, že hranica medzi pravdou a "nepravdou" nie je nijako výrazná. Niekedy lož bije do očí a pravda sedí zastrčená v kúte. Ak si uvedomíme, že aj zamlčanie pravdy možno v istých súvislostiach považovať za lož, tak je orientácia v pravde ešte zložitejšia. Hlavne v politike.
Psychologička Zuzana Podkonická sa v diskusiu na TV JOJ (34:20 min.) vyjadrila, že každý z nás klame 10 až 200 krát denne. Ešte som svoje denné klamstvá nepočítal, ale pri takej frekvencii blogovania sa iste nemusím hanbiť :). Hrozivé je to číslo, ale vraj najčastejšie klameme s dobrým úmyslom. Ešte že tak, že rozhodujúci je úmysel. A čo dôsledky lží? Sú oblasti, kde sa čistá pravda ani nepredpokladá, napríklad v tej politike. Možno ani nejde o pravdu či lož, možno ide len o to, že omylom považujeme sľuby a chvastúnstvo za vyslovenie pravdy.
Faktom je, že v spoločenskom živote, teda v politike, sa vždy klamalo (aj pretvárka je istý druh klamstva), klame sa a asi aj bude, lebo moc je veľká čarodejka. Aj dobré úmysly a dobré predsavzatia možno po čase kategorizovať ako vedomé, či nevedomé klamstvo. Alebo proste ako omyl, zlé zadanie, nesprávne vstupné informácie, nedokonalá analýza a závery, či neschopnosť zastávať danú funkciu. To sa dá vidieť v politike často. Iná situácia je v osobných a partnerských vzťahoch. Tam ide o viac.
Psychologička Zuzana Podkonická sa v diskusiu na TV JOJ (34:20 min.) vyjadrila, že každý z nás klame 10 až 200 krát denne. Ešte som svoje denné klamstvá nepočítal, ale pri takej frekvencii blogovania sa iste nemusím hanbiť :). Hrozivé je to číslo, ale vraj najčastejšie klameme s dobrým úmyslom. Ešte že tak, že rozhodujúci je úmysel. A čo dôsledky lží? Sú oblasti, kde sa čistá pravda ani nepredpokladá, napríklad v tej politike. Možno ani nejde o pravdu či lož, možno ide len o to, že omylom považujeme sľuby a chvastúnstvo za vyslovenie pravdy.
Faktom je, že v spoločenskom živote, teda v politike, sa vždy klamalo (aj pretvárka je istý druh klamstva), klame sa a asi aj bude, lebo moc je veľká čarodejka. Aj dobré úmysly a dobré predsavzatia možno po čase kategorizovať ako vedomé, či nevedomé klamstvo. Alebo proste ako omyl, zlé zadanie, nesprávne vstupné informácie, nedokonalá analýza a závery, či neschopnosť zastávať danú funkciu. To sa dá vidieť v politike často. Iná situácia je v osobných a partnerských vzťahoch. Tam ide o viac.
2012/02/27
Závislosť
Ak sa človeku nedostáva niečo, na čo si zvykol na čom je nejakým spôsobom závislý, pociťuje to ako nepohodu a nespravodlivosť. Nerád ostávam v takomto stave dlhšie, lebo mám pocit, že mi čosi dôležité uniká pomedzi prsty. Chýba mi to.
Existujú rôzne náhražky, no tie nie sú rovnocenné originálu. Pred časom som kdesi (tu na okraji sveta) napísal, že život možno naplniť žitím, alebo čítaním kníh. Nie je to pravda, aspoň nie celá. Kniha je len slabou náhražkou života.
Podstatnou esenciou života je HUDBA. Hudba je nenahraditeľná pre naše zdravie, je duševným vitamínom "C". Ak chýba dlhší čas, objavujú sa abstinenčné príznaky. Duša stráca imunitu. Bez hudby si človek často ani nezaslzí dojatím a dojatie je duševným adrenalínom.
Amerika je unavená
Rád píšem o svojich dojmoch z filmov. Ešte radšej píšem o prvých dojmoch, ak sú. Občas píšem aj o svojich povrchných dojmoch. V každom prípade sú to moje vlastné dojmy, od nikoho si ich nepožičiavam. Ktovie, kam by som mal zaradiť dojmy zo včerajšieho prideľovania Oskarov? Sú prvé, ale tak trochu aj povrchné. Napriek tomu si z nich robím ďalekosiahle závery.
Vo filmovom priemysle som v poslednom desaťročí (možno viac) zaregistroval nadvládu dynamickej kamery nad klasikou. Tá istá bláznivá dynamičnosť sa objavuje aj v zostrihu scén. Divák má dojem, že svet sa skladá z kratučkých okamihov a že profesionálna stabilná kamera je "out". V móde je "kvázi" amatérska kamera. Áno, je to móda. Už to obletelo svet, tá vlna zanechala stopu aj na Slovensku a v Česku tiež.
Včerajšia "oscarová" slávnosť mi dáva nádej, že táto hlúpa módna vlna upadá. Filmári sa vrátia ku svojim koreňom, prestanú sa módne opičiť po dynamike kamery a strihu. Hádam objavia stabilnú a dokonale premyslenú kameru a hádam opäť dospejeme k tomu, že filmy budú robiť hlavne herci a nie len štáb okolo nich. Tvár herca (dobrého) je totiž to, čo vyjadruje dušu a svet ľudí.
Dobrým príkladom takého prístupu je pre mňa slovenský film "Dom".
Vo filmovom priemysle som v poslednom desaťročí (možno viac) zaregistroval nadvládu dynamickej kamery nad klasikou. Tá istá bláznivá dynamičnosť sa objavuje aj v zostrihu scén. Divák má dojem, že svet sa skladá z kratučkých okamihov a že profesionálna stabilná kamera je "out". V móde je "kvázi" amatérska kamera. Áno, je to móda. Už to obletelo svet, tá vlna zanechala stopu aj na Slovensku a v Česku tiež.
Včerajšia "oscarová" slávnosť mi dáva nádej, že táto hlúpa módna vlna upadá. Filmári sa vrátia ku svojim koreňom, prestanú sa módne opičiť po dynamike kamery a strihu. Hádam objavia stabilnú a dokonale premyslenú kameru a hádam opäť dospejeme k tomu, že filmy budú robiť hlavne herci a nie len štáb okolo nich. Tvár herca (dobrého) je totiž to, čo vyjadruje dušu a svet ľudí.
Dobrým príkladom takého prístupu je pre mňa slovenský film "Dom".
2012/02/26
Trikrát a dosť
Zásada "trikrát a dosť" zavedená v trestnom práve vyzerá na prvý pohľad dobre a dokonca aj spravodlivo. Na druhý pohľad, teda z opačného konca spoločnosti, by mohla navodzovať atmosféru, že až pri treťom opakovaní zločinu rovnakej kategórie ide o ošemetnú záležitosť s nedoziernymi následkami pre páchateľa. Iste to tak naozaj nie je, ale ten pohľad môže dávať páchateľom akýsi pocit odkladu "definitívy".
Nie som potenciálne postihnuteľný touto zásadou, ale aj tak mám k nej spomenutú výhradu. Podobnú zásadu však uplatňujem aj ja doma v kuchyni. Pri čistení starých zemiakov uchopím každý zemiak trikrát a dosť. Prvým krokom je vyrezanie klíčkov a hrubých viditeľných kazov na povrchu nožom. Druhou fázou je očistenie povrchu škrabkou. Nakoniec nožom dočistím všetky drobnosti, opláchnem a rozkrájam do hrnca.
Zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by proti tomuto postupu "trikrát a dosť" protestoval.
2012/02/24
Večné istoty
Donedávna existovala jediná istota a tou bola nemenná a neprekročiteľná rýchlosť svetla.Vedci, túžiaci po nových objavoch, ju spochybnili. Dnes už ani to nie je isté, vraj išlo iba o chybné zapojenie káblov. Negácia negovanej istoty znamená jej návrat?
Kde už je Archimedes, čo žiadal iba pevný bod, aby mohol pohnúť planétou Zem? Iste netušil, že svetlo je niečo, čo okolo nás lieta rýchlosťou 299 792 458 metrov za sekundu. Samozrejme iba vo vákuu a iste len cez deň, lebo v noci svetlo spí ako slnko. Žiarovky sa nepočítajú...
Sedíme a nestačíme sa čudovať, ako sa ohýbajú základné pravdy. Všetko je relatívne, aj "Homo erectus", čo sa zmenil na "Homo sapiens" už nie je to čo býval. Zliezli sme zo stromov a začali sme chodiť. Myslíme, teda si myslíme, že sme. A sedíme. Nielen v base, sedíme vždy a všade, pri každej príležitosti.
Vítame návštevu a prvé čo jej núkame: "Sadnite si, prosím". Často sedíme so založenými rukami a chodíme na rôzne "sedenia". Hádam iba niektoré recepcie, vďaka "švédskym" stolom sa konajú postojačky. Sedíme vo vlaku, v autobuse a najmä v aute. Tam asi najviac. Na koni sedia už iba výnimočne úspešní jedinci. Z výšky hľadia na svet pod nimi.
Už teda nie sme "erectus", rôzne sa ukláňame a veľa spoločensky i nespoločensky sedíme. Mýlime sa, ak sa nazývame "Homo sapiens". Mýli sa aj Wikipedia keď píše, že Človek rozumný je jediný žijúci druh človeka, že ostatné druhy vyhynuli. Zdá sa však, že v detailnom pohľade sa "Človek rozumný" vyskytuje zriedkavejšie, ako by sa zdalo.
Kde už je Archimedes, čo žiadal iba pevný bod, aby mohol pohnúť planétou Zem? Iste netušil, že svetlo je niečo, čo okolo nás lieta rýchlosťou 299 792 458 metrov za sekundu. Samozrejme iba vo vákuu a iste len cez deň, lebo v noci svetlo spí ako slnko. Žiarovky sa nepočítajú...
Sedíme a nestačíme sa čudovať, ako sa ohýbajú základné pravdy. Všetko je relatívne, aj "Homo erectus", čo sa zmenil na "Homo sapiens" už nie je to čo býval. Zliezli sme zo stromov a začali sme chodiť. Myslíme, teda si myslíme, že sme. A sedíme. Nielen v base, sedíme vždy a všade, pri každej príležitosti.
Vítame návštevu a prvé čo jej núkame: "Sadnite si, prosím". Často sedíme so založenými rukami a chodíme na rôzne "sedenia". Hádam iba niektoré recepcie, vďaka "švédskym" stolom sa konajú postojačky. Sedíme vo vlaku, v autobuse a najmä v aute. Tam asi najviac. Na koni sedia už iba výnimočne úspešní jedinci. Z výšky hľadia na svet pod nimi.
Už teda nie sme "erectus", rôzne sa ukláňame a veľa spoločensky i nespoločensky sedíme. Mýlime sa, ak sa nazývame "Homo sapiens". Mýli sa aj Wikipedia keď píše, že Človek rozumný je jediný žijúci druh človeka, že ostatné druhy vyhynuli. Zdá sa však, že v detailnom pohľade sa "Človek rozumný" vyskytuje zriedkavejšie, ako by sa zdalo.
2012/02/22
Budíček...
Ja čas, po čase napísať niečo o ničom, lebo nič o niečom tu už bolo.
Tak som to zložito uviedol, že som medzitým zabudol, o čom to malo byť. To je asi nedostatok nás mysliteľov, že máme veľa myšlienok a niekedy nevieme vybrať tú správnu v pravý čas. Včera som mal len dve myšlienky, tak bolo ľahké zaumieniť si, že "zajtra o nich napíšem". Dnes mám najmenej tri, len neviem o čom sú, lebo mi uniká prítomnosť do minulosti.
Kašlať na myšlienky, skúsim napísať niečo len tak, bezmyšlienkovite. Písať bez myšlienky je podobné, ako zverejniť fotografiu bez obsahu. Mohla by mať správnu kompozíciu, technickú úroveň, ale keď tam nie je nič čo by upútalo zrak, je to zlá fotka. A tu, keď chýba myšlienka, je to zlý text.
Najradšej píšem o knihách, lebo v nich je život a myslenie autora. Aj o ľuďoch v čakárni u lekára sa dobre píše. Niekedy je čas na pozorovanie až pridlhý, včera som bol podozrivo rýchlo vybavený. Až tak, že som sa slečny v červenom a s knihou od Chaima Potoka nestačil povypytovať na všetko, čo som chcel.
Našťastie som jej nestihol dať ani odkaz na tento blog, teda môžem smelo napísať, že bola celkom sympatická. Tá slečna. Včera boli všetci sympatickí. Aj doktorke som prezradil, po odbornom vyšetrení, že je sympatická. Nie tak priamo, ale širokým oblúkom. Že to správne pochopila, prezradil jej úsmev, aj úsmev ambulantnej sestry.
Odchádzam s myšlienkou, nabudúce si lepšie strážiť myšlienky.
Tak som to zložito uviedol, že som medzitým zabudol, o čom to malo byť. To je asi nedostatok nás mysliteľov, že máme veľa myšlienok a niekedy nevieme vybrať tú správnu v pravý čas. Včera som mal len dve myšlienky, tak bolo ľahké zaumieniť si, že "zajtra o nich napíšem". Dnes mám najmenej tri, len neviem o čom sú, lebo mi uniká prítomnosť do minulosti.
Kašlať na myšlienky, skúsim napísať niečo len tak, bezmyšlienkovite. Písať bez myšlienky je podobné, ako zverejniť fotografiu bez obsahu. Mohla by mať správnu kompozíciu, technickú úroveň, ale keď tam nie je nič čo by upútalo zrak, je to zlá fotka. A tu, keď chýba myšlienka, je to zlý text.
Najradšej píšem o knihách, lebo v nich je život a myslenie autora. Aj o ľuďoch v čakárni u lekára sa dobre píše. Niekedy je čas na pozorovanie až pridlhý, včera som bol podozrivo rýchlo vybavený. Až tak, že som sa slečny v červenom a s knihou od Chaima Potoka nestačil povypytovať na všetko, čo som chcel.
Našťastie som jej nestihol dať ani odkaz na tento blog, teda môžem smelo napísať, že bola celkom sympatická. Tá slečna. Včera boli všetci sympatickí. Aj doktorke som prezradil, po odbornom vyšetrení, že je sympatická. Nie tak priamo, ale širokým oblúkom. Že to správne pochopila, prezradil jej úsmev, aj úsmev ambulantnej sestry.
Odchádzam s myšlienkou, nabudúce si lepšie strážiť myšlienky.
2012/02/14
Hore bez
Kedysi bývali okná plné muškátov. Vraj kvôli smradu, ktorý odháňa muchy a komáre. Iná doba prináša iné metódy, na oknách sa čoraz častejšie objavujú orchidey. Z hľadiska zápachu (sorry) si môžu podať ruky s muškátmi. Problém je len v tom, že orchidey sú vnútri a teda neplašia muchy, ale nás. Konkrétne mňa. Istým riešením by bolo, zabudnúť ich poliať. Alebo čakať, kým ich EU v rámci ekologickej normotvorby nezakáže?
Nikdy nepíšem bez diakritiky, ak niekomu píšem. Ale vážim si aj seba, tak aj pre seba tak píšem. Výnimkou sú len e-maily Slovákom do neznámej cudziny a správy SMS. Tie už vôbec nemilujem, lebo to čo vyťukám do SMS za 5 minút, vybavím telefonicky za pol minúty. Tak načo sa trápiť, aj tak na SMS nezbohatnem.
Pre istotu a pre tie výnimočné prípady som si nainštaloval "stripovací" program. Odstráni diakritiku na šup. Škoda len, že to nevie aj naopak. Taký múdry program(átor) sa ešte nenarodil a to je škoda. Asi to bude preto, že pri písaní s diakritikou musí spisovateľ aj myslieť a to zatiaľ žiaden program nedokáže.
Niekedy v "talku" napíšem niečo aj bez diakritiky. Keď chcem byť záhadný. Lebo pri texte bez príslušných dĺžňov a mäkčeňov, teda "hore bez", čitateľ nikdy nemá istotu, čo chcel básnik, alebo pragmatik povedať. Stáva sa aj opak, teda čitateľ číta opak toho, čo je napísané. Akosi naschvál tuší to, čo by nemal. Tento prípad "striptízu" by som mohol uzatvoriť konštatovaním, že "bezdiakritika" v slovenskom texte (ale aj v Česku určite) je prinajlepšom dvojzmyselná.
Nikdy nepíšem bez diakritiky, ak niekomu píšem. Ale vážim si aj seba, tak aj pre seba tak píšem. Výnimkou sú len e-maily Slovákom do neznámej cudziny a správy SMS. Tie už vôbec nemilujem, lebo to čo vyťukám do SMS za 5 minút, vybavím telefonicky za pol minúty. Tak načo sa trápiť, aj tak na SMS nezbohatnem.
Pre istotu a pre tie výnimočné prípady som si nainštaloval "stripovací" program. Odstráni diakritiku na šup. Škoda len, že to nevie aj naopak. Taký múdry program(átor) sa ešte nenarodil a to je škoda. Asi to bude preto, že pri písaní s diakritikou musí spisovateľ aj myslieť a to zatiaľ žiaden program nedokáže.
Niekedy v "talku" napíšem niečo aj bez diakritiky. Keď chcem byť záhadný. Lebo pri texte bez príslušných dĺžňov a mäkčeňov, teda "hore bez", čitateľ nikdy nemá istotu, čo chcel básnik, alebo pragmatik povedať. Stáva sa aj opak, teda čitateľ číta opak toho, čo je napísané. Akosi naschvál tuší to, čo by nemal. Tento prípad "striptízu" by som mohol uzatvoriť konštatovaním, že "bezdiakritika" v slovenskom texte (ale aj v Česku určite) je prinajlepšom dvojzmyselná.
2012/02/13
Polemický monológ s knihou
V predchádzajúcom článku som spomenul knihu Elisabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj. Písal som to v stave istého nadšenia zo štýlu, akým je kniha napísaná, teda aspoň jej prvá tretina. Dočítal som do polovice a ďalej som nevládal.
Tá prvá časť ma priviedla k názoru, že človek rád preberá pri hodnotení diela štýl, akým je kniha napísaná. Tak by som teda mal písať, či rozprávať o tejto knihe. Ona "Píše ľahko, vzletne a plynulo, je to o svete, o cestovaní, o Bohu a samozrejme o umení a duchovnej sfére". (To som napísal ja). To je stručne povedané a tak by som mal teraz písať aj ja - ľahko, vzletne a plynulo. No, nie je to také ľahké, ako sa zdá. Ale človek by rád...
V časti zážitkov z Indie sa pre môj vkus príliš rozširuje o meditáciách, o rôznych technikách, ako sa priblížiť k Bohu, aj keď ten je vlastne v nás. Tak sa to tam popisuje. Tam to pre mňa strácalo príťažlivosť, stránku za stránkou, lebo sa nechystám do žiadneho "ašrámu". Teraz trochu polemiky s Elisabeth Gilbertovou (voľná interpretácia):
- Ľudská myseľ je opičia, Myšlienky skáču z konára na konár.Prečo si hovoríme, keď navštívime krásne miesto, že sa tam chceme vrátiť, keď tam práve sme? Tiež zaujímavý myšlienkový zvrat z knihy.
(Niekedy naozaj)
- Človek je tým, na čo myslí.
(S tým by sa dalo teoreticky súhlasiť. Ak myslí napríklad na sex, je sexuálne príťažlivý?)
- Problémom myšlienok je to, že nikdy nie sme tam, kde práve sme.
(Iste, sme všade a nikde, pokiaľ nemeditujeme.)
- Skáčeme z minulosti do budúcnosti ale málokedy visíme v prítomnosti.
(Prítomnosť je pritom večná, je vždy! Ale stále iná.)
Z kapitol o meditáciách ma zaujal názor, že práve meditácia je snaha o sústredenie myslenia na prítomnosť, zbaviť sa postranných myšlienok. Z toho mi vychádza (ak to preženiem), že vrcholným cieľom meditácie je nemyslieť, prestať skákať zo stromu na strom (ako opica) a ustrnúť v jednej prítomnosti. Mantra je teda nástroj na vedenie myšlienok v stále menších kruhoch, až na jej vrchole zastanú na jednom bode, teda na bode nemyslenia a podľa teórie mantry je to v bode na okraji "pobrežia božskosti".
Zdalo by sa, že to je teda stav podobný spánku, ale nie je to tak. Sny v spánku sú v duchovnom kontakte s telom, v ktorom sa tvoria. Nejde teda o žiaden dotyk s božskou nekonečnosťou.
Asi by som si mohol povedať spolu s autorkou, že na meditáciu sa mi hodí citát z filmu Čeľuste: "Budeme potrebovať väčší čln". Keďže člny sú už raz a navždy rozdané, mantra asi ostane navždy mimo mňa.
Poznámka:
Nič z tohto polemického dialógu neberte vážne, nič to nie je, len voľne poletujúce myšlienky vyprovokované knihou Elisabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj.
_____________________________________
Film je vraj podobne rozpačitý ako kniha...
Alebo výstižný názov pre recenziu filmu: Nuda v Indii.
... dodatočne odporúčam túto najkrajšiu recenziu filmu.
2012/02/11
Prerušený celibát
Práve dnes som sa rozhodol, na chvíľu prerušiť internetový celibát. Medzitým, v medzičase som sa vrhol na obcovanie s knihami. Sú plné dojmov a života, len ten skutočný nenahradia. Dočítal som Spasiteľa od Jo Nesba, detektívka každým "coulem", potom konečne svojho prvého Coelha: Víťaz je sám. Tiež detektívka, ale fakticky bez detektívov.
Autor sa viac rozširuje o filmovom festivale v Canes a popritom tam účinkuje zvláštny typ šialeného vraha. Tie opisy miesta festivalu boli celkom príjemné mojim spomienkam, ale príliš veľa detailov zo snaženia nádejných filmových hviezdičiek a zákulisia festivalu.
Najnovšie som vzal do rúk babský román Elizabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj. Nie je až taký babský, ale ten pohľad ženy na život je zaujímavý. Píše ľahko, vzletne a plynulo. A je to o svete, o cestovaní, o Bohu a samozrejme o umení a duchovnej sfére. Zatiaľ stále naozaj zaujímavo. Ešte neviem, ako skončí, ale verím jej. Verím životu v knihách aj mimo.
Moja prestávka sa končí, dopísania nabudúce.
Autor sa viac rozširuje o filmovom festivale v Canes a popritom tam účinkuje zvláštny typ šialeného vraha. Tie opisy miesta festivalu boli celkom príjemné mojim spomienkam, ale príliš veľa detailov zo snaženia nádejných filmových hviezdičiek a zákulisia festivalu.
Najnovšie som vzal do rúk babský román Elizabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj. Nie je až taký babský, ale ten pohľad ženy na život je zaujímavý. Píše ľahko, vzletne a plynulo. A je to o svete, o cestovaní, o Bohu a samozrejme o umení a duchovnej sfére. Zatiaľ stále naozaj zaujímavo. Ešte neviem, ako skončí, ale verím jej. Verím životu v knihách aj mimo.
Moja prestávka sa končí, dopísania nabudúce.
2012/01/27
Minca času
Blogy sú vo svojej podstate podenkovou žurnalistikou. To obvykle z hľadiska aktuálnosti, ale často aj z aspektu kvality. Chcem veriť, že toto nie je môj prípad ( :-)) Každý človek (aj bloger, ak je človek) verí, že je svojim spôsobom výnimočný. A naozaj je a musí byť, lebo každý jedinec je v myslení jedinečný. V tom som asi aj ja tým najobyčajnejším človekom. Tiež si všeličo namýšľam a domýšľam...
Práve sa chystám urobiť taký malý pokus. Dva, či tri týždne sem nenapíšem ani slovo, budem len sledovať, ako klesá (stúpa :) čítanosť článkov z archívu mojich wabovín. Nebudem reagovať na diskusiu, ale nie je zakázaná. Chcem vedieť či to tento blog prežije. Šance sú. Je tu vyhľadávanie v blogu, stačí napísať slovo a otvorí sa konzerva duše mojej (fí ha, to mi teda vyšlo :) na danú tému.
Je tu "obsah wabovín" podľa dátumu, je tu "zoznam rubrík" zoradený podľa abecedy (v zátvorkách je počet príspevkov na danú tému). Niet nič ľahšie, ako sa naladiť na moju nôtu. Ostáva mi len dúfať (aj vám, ak máte čas určený na bohapusté čítanie starých myšlienok), že tam nájdete niečo zaujímavé a nadčasové. Viem, že čas sú peniaze a v dnešnej dobe nimi mrháme, aj keď si stále myslíme, že ich nemáme dosť. Padnú do dlane a pomedzi prsty von. Ako čas.
Trvácnosť a platnosť múdrych myšlienok je dôležitá, niektoré sa dajú použiť (aj zneužiť - viď politika) podľa potreby a príležitosti. Niečo zhasne s najmenším vánkom času. Hádžem teda práve teraz svoju testovaciu mincu do fontány.
Práve sa chystám urobiť taký malý pokus. Dva, či tri týždne sem nenapíšem ani slovo, budem len sledovať, ako klesá (stúpa :) čítanosť článkov z archívu mojich wabovín. Nebudem reagovať na diskusiu, ale nie je zakázaná. Chcem vedieť či to tento blog prežije. Šance sú. Je tu vyhľadávanie v blogu, stačí napísať slovo a otvorí sa konzerva duše mojej (fí ha, to mi teda vyšlo :) na danú tému.
Je tu "obsah wabovín" podľa dátumu, je tu "zoznam rubrík" zoradený podľa abecedy (v zátvorkách je počet príspevkov na danú tému). Niet nič ľahšie, ako sa naladiť na moju nôtu. Ostáva mi len dúfať (aj vám, ak máte čas určený na bohapusté čítanie starých myšlienok), že tam nájdete niečo zaujímavé a nadčasové. Viem, že čas sú peniaze a v dnešnej dobe nimi mrháme, aj keď si stále myslíme, že ich nemáme dosť. Padnú do dlane a pomedzi prsty von. Ako čas.
Trvácnosť a platnosť múdrych myšlienok je dôležitá, niektoré sa dajú použiť (aj zneužiť - viď politika) podľa potreby a príležitosti. Niečo zhasne s najmenším vánkom času. Hádžem teda práve teraz svoju testovaciu mincu do fontány.
2012/01/24
Jo Nesbo
Čítanie je droga, ktorá sa človeku po čase vypomstí neuveriteľným spôsobom. Ako som už kdesi povedal, človek buď žije svoj život, alebo číta cudzie.
Možnože sú tie písmená v knihách natreté zvláštnou omamujúcou farbou, čo nás vťahuje do deja a odrezáva od života. Keby som bol spisovateľ a keby som písal detektívky tak dobre ako súčasný najlepší európsky autor Jo Nesbo, tak by som si to určite vybral za námet ďalšieho thrilleru.
Čitateľ vystupuje ako obeť tajného sprisahania. Číta v posteli najnovšiu detektívku o 14 ročnom dievčati, ktoré bolo znásilnené v tábore Armády spásy na latríne. Únava mu zatvára oči, je presvedčený, že to je pozdnou nočnou hodinou. Odloží knihu a zaspáva v tej najpohodlnejšej polohe.
Zrazu má pocit, že je svieži a čosi ho budí. Nie, ešte sa naozaj nezobúdza, to je predsa sen. Vo sne číta knihu. Drží ju v ruke, ale vidí len časť osvetlenú kužeľom svetla. Jasne vidí tlačený text, číta slová a vety. Ba priam mu vstupujú do hlavy a slová sa menia na významy, vety na myšlienky. Rozprávajú mu strašidelný príbeh.
Je to ako naozaj, až kým sa nezobudí. Potom sa naozaj zobudí a v hlave má knihu. Otázkou je len to, kto ju napísal?
Možnože sú tie písmená v knihách natreté zvláštnou omamujúcou farbou, čo nás vťahuje do deja a odrezáva od života. Keby som bol spisovateľ a keby som písal detektívky tak dobre ako súčasný najlepší európsky autor Jo Nesbo, tak by som si to určite vybral za námet ďalšieho thrilleru.
Čitateľ vystupuje ako obeť tajného sprisahania. Číta v posteli najnovšiu detektívku o 14 ročnom dievčati, ktoré bolo znásilnené v tábore Armády spásy na latríne. Únava mu zatvára oči, je presvedčený, že to je pozdnou nočnou hodinou. Odloží knihu a zaspáva v tej najpohodlnejšej polohe.
Zrazu má pocit, že je svieži a čosi ho budí. Nie, ešte sa naozaj nezobúdza, to je predsa sen. Vo sne číta knihu. Drží ju v ruke, ale vidí len časť osvetlenú kužeľom svetla. Jasne vidí tlačený text, číta slová a vety. Ba priam mu vstupujú do hlavy a slová sa menia na významy, vety na myšlienky. Rozprávajú mu strašidelný príbeh.
Je to ako naozaj, až kým sa nezobudí. Potom sa naozaj zobudí a v hlave má knihu. Otázkou je len to, kto ju napísal?
Karpatský oblúk
Karpatský oblúk, ako geografický pojem predstavuje horský masív, tiahnúci sa veľkou časťou územia Európy. Jeho dĺžka je približne 1500 km. Najvyšší vrch je náš a volá sa Gerlachovský štít (2655 m n.m.). Oblúk začína v Bratislave a končí v Srbsku, južne od Železných vrát.
Karpatský oblúk prechádza cez niekoľko domovských krajín: Rakúsko, Česko, Slovensko, Poľsko, Ukrajina, Rumunsko, Maďarsko a Srbsko. A práve v tom je môj gastronomický problém "T" versus "K". Nedávno som si v susednom meste kúpil "Karpatskú klobásu" vo veľkom obchode "T" a bola výborná.
Včera mi došli zásoby, tak som zašiel do nášho veľkého obchodu "K" a mali tam tiež "Karpatskú klobásu", tak som si kúpil. Chuťou je však o triedu horšia, síce ešte jedlá, ale úplne iná chuť. Obsahuje viac pálivého korenia a ani s kvalitou mäsa to nie je zrovnateľné s klobásou pochádzajúcou z "T".
Tak vznikla moja asociácia s Karpatským oblúkom. Ten môj klobásový karpatský oblúk má dva konce, jeden je "K" a druhý "T". Medzi nimi je zrejme široká škála kvalitatívnych odchýlok, od najhoršej po najlepšiu. To je bohužiaľ naša súčasnosť, nedá sa spoľahnúť ani na značku.
Nutne potrebujeme stabilitu, bez nej bude každá ves, iný pes. Tak ako vraví protagonista jednej farby z politického spektra. Psí záprah musí mať všetkých psov podobnej výkonnosti.
Karpatský oblúk prechádza cez niekoľko domovských krajín: Rakúsko, Česko, Slovensko, Poľsko, Ukrajina, Rumunsko, Maďarsko a Srbsko. A práve v tom je môj gastronomický problém "T" versus "K". Nedávno som si v susednom meste kúpil "Karpatskú klobásu" vo veľkom obchode "T" a bola výborná.
Včera mi došli zásoby, tak som zašiel do nášho veľkého obchodu "K" a mali tam tiež "Karpatskú klobásu", tak som si kúpil. Chuťou je však o triedu horšia, síce ešte jedlá, ale úplne iná chuť. Obsahuje viac pálivého korenia a ani s kvalitou mäsa to nie je zrovnateľné s klobásou pochádzajúcou z "T".
Tak vznikla moja asociácia s Karpatským oblúkom. Ten môj klobásový karpatský oblúk má dva konce, jeden je "K" a druhý "T". Medzi nimi je zrejme široká škála kvalitatívnych odchýlok, od najhoršej po najlepšiu. To je bohužiaľ naša súčasnosť, nedá sa spoľahnúť ani na značku.
Nutne potrebujeme stabilitu, bez nej bude každá ves, iný pes. Tak ako vraví protagonista jednej farby z politického spektra. Psí záprah musí mať všetkých psov podobnej výkonnosti.
2012/01/21
Túto rundu platím (varím) ja
Tak som si včera zaspomínal na Waldemara keď som chystal obed pre 5 ľudí. Nie som kuchár, ale k tomu hádam ani nemusím byť. Keby to malo byť pre 70 ľudí, to by už bolo niečo iné.
Mnohé profesie sa dajú zvládnuť aj s dostatkom prirodzenej inteligencie a s trochou sedliackeho rozumu. Napríklad taký vodoinštalatér, na to ani nemusí mať človek vysokú školu.
Pred pár dňami sa mi stalo, že bolo treba vymeniť vodovodnú batériu v kuchyni. Žiaden problém, ten nastal až keď som zistil, že ani jeden z dvoch ventilov na trase dokonale netesní. Našťastie išlo len o kvapkanie, a to som stačil zachytávať do podloženej nádobky. Asi tak ako to kedysi Vlasta Burian vo filme deklaroval: Ad vitrum adlatum (do prinesenej nádoby).
Všetko dobre dopadlo, nikoho som nevytopil.
Takých prípadov fušovania odborníkom do remesla by sa našlo viac. Trochu ma prekvapilo, len keď sa mi zdravotný brat v nemocnici na chirurgii priznal, že je vyučený automechanik. A tak nejako pristupoval aj k sádrovaniu zlomeniny.
Mnohé profesie sa dajú zvládnuť aj s dostatkom prirodzenej inteligencie a s trochou sedliackeho rozumu. Napríklad taký vodoinštalatér, na to ani nemusí mať človek vysokú školu.
Pred pár dňami sa mi stalo, že bolo treba vymeniť vodovodnú batériu v kuchyni. Žiaden problém, ten nastal až keď som zistil, že ani jeden z dvoch ventilov na trase dokonale netesní. Našťastie išlo len o kvapkanie, a to som stačil zachytávať do podloženej nádobky. Asi tak ako to kedysi Vlasta Burian vo filme deklaroval: Ad vitrum adlatum (do prinesenej nádoby).
Všetko dobre dopadlo, nikoho som nevytopil.
Takých prípadov fušovania odborníkom do remesla by sa našlo viac. Trochu ma prekvapilo, len keď sa mi zdravotný brat v nemocnici na chirurgii priznal, že je vyučený automechanik. A tak nejako pristupoval aj k sádrovaniu zlomeniny.
2012/01/18
Môj džob
Občas sa stávajú také veci, že posledný kúsok chleba je tvrdý ako kameň a človek namiesto žitia číta. Z chladničky vyjedá posledný trojuholník taveného syra, ktorý zapíja kávou. Ešte že tá existuje ako životabudič. Len či to čítanie stojí za to, či je ten vstrebávaný život vhodnou náhražkou skutočného života, to už je iná otázka. Kniha je síce vec, ktorú niekto považuje za božstvo, ale nie každá má tú božskú auru.
Momentálne sa cítim ako zamestnanec firmy, ktorá mi za odmenu leda ak vynadá. Som čitateľ a kto je viac? Spýtal by sa kedysi baník? Som čitateľ čo nepočíta s ničím iným, len s knihou, v ktorej je na každých 25 strán jedna životná múdrosť. Ktovie, či je to málo alebo dosť. Vlastne to ani nie je kniha, ktorú by bolo možné uchopiť a potom založiť do knižnice. Je to len "súlistie" 150 husto popísaných strán textu.
Momentálne sa cítim ako zamestnanec firmy, ktorá mi za odmenu leda ak vynadá. Som čitateľ a kto je viac? Spýtal by sa kedysi baník? Som čitateľ čo nepočíta s ničím iným, len s knihou, v ktorej je na každých 25 strán jedna životná múdrosť. Ktovie, či je to málo alebo dosť. Vlastne to ani nie je kniha, ktorú by bolo možné uchopiť a potom založiť do knižnice. Je to len "súlistie" 150 husto popísaných strán textu.
- S každou robotou je to takto, platia presne toľko, aby v nej človek vydržal, presne toľko aby sa na ňu nevy...al a neukázal im päty. A možno je to len znak úrovne nášho kapitalizmu. A možno príznak novodobého otroctva.
- Naozaj je zvláštne chodiť do práce a robiť niečo, v čom sa vôbec nevyznáme, pričom sa od nás očakáva, že budeme vynikajúcimi odborníkmi.Čakajú ma ešte štyri múdrosti, ak bude aj naďalej dodržaná doterajšia frekvencia ich výskytu. Možno sa ani nedá povedať, že som v tejto práci čitateľ a možno to ani nie je práca. Povedať, že som teraz čitateľ, by bolo veľmi nepresné. Skôr by som povedal, že som čítač, ak nechcem skĺznuť do anglickej terminológie. Ak to celé dočítam, asi budem po-čítač.
2012/01/13
Ako na to
Vopred upozorňujem, že toto nie je recept vhodný nasledovania. Stalo sa mi, že som si mal uvariť niečo na obed. Tak mi v prvom momente napadol guláš, ako jedlo vhodné a chutné, pritom nenáročné na prípravu. To by som však musel ísť nakúpiť mäso. Zmenil som námet na kapustnicu, tiež je to jednoduché a klobása je v chladničke. Lenže nemám kapustu...
Kapustnica za zmenila na ešte jednoduchšiu záležitosť, zemiaky pečené v šupke. Umyl som 6 veľkých zemiakov, potom mi napadlo, že bude jednoduchšie ich uvariť. Keď som ich už mal v ruke, tak som ich ošúpal, dal som vodu so soľou na oheň. Do toho som pokrájal na drobno očistené zemiaky. Keď už boli skoro dovarené, dostal som zjednodušujúci nápad: uvariť klobásu v zemiakoch.
Stalo sa tak, klobásu som rozdelil na dva kusy a dal som variť pod hladinu zemiakov. Keď sa mi zdalo, že už je uvarená, pripadlo mi rozumné ju nakrájať na drobné kúsky. Tak som aj urobil a vrátil som všetko do zemiakov. Blížilo sa vyvrcholenie, ale ešte som vzal nástroj na pretláčanie zemiakov a zo všetkého som urobil kašu. Kaša vyzerala dobre, len bola trochu riedka, tak som ju zahustil hladkou múkou.
Klobásová kaša na tanieri vyzerala, skoro ako hustý zemiakový paprikáš, ale ešte si to pýtalo niečo navrch. Nie opraženú cibuľku, to by už bolo veľa, ale maslo... Tak som rozložil kúsky masla po povrchu kaše a mňam, je po obede.
Kapustnica za zmenila na ešte jednoduchšiu záležitosť, zemiaky pečené v šupke. Umyl som 6 veľkých zemiakov, potom mi napadlo, že bude jednoduchšie ich uvariť. Keď som ich už mal v ruke, tak som ich ošúpal, dal som vodu so soľou na oheň. Do toho som pokrájal na drobno očistené zemiaky. Keď už boli skoro dovarené, dostal som zjednodušujúci nápad: uvariť klobásu v zemiakoch.
Stalo sa tak, klobásu som rozdelil na dva kusy a dal som variť pod hladinu zemiakov. Keď sa mi zdalo, že už je uvarená, pripadlo mi rozumné ju nakrájať na drobné kúsky. Tak som aj urobil a vrátil som všetko do zemiakov. Blížilo sa vyvrcholenie, ale ešte som vzal nástroj na pretláčanie zemiakov a zo všetkého som urobil kašu. Kaša vyzerala dobre, len bola trochu riedka, tak som ju zahustil hladkou múkou.
Klobásová kaša na tanieri vyzerala, skoro ako hustý zemiakový paprikáš, ale ešte si to pýtalo niečo navrch. Nie opraženú cibuľku, to by už bolo veľa, ale maslo... Tak som rozložil kúsky masla po povrchu kaše a mňam, je po obede.
Sprepitné
Včera mi došla kniha, doručená Slovenskou poštou. Od istého času mi poštárka nosí malé balíčky rovno do bytu. Za to som patrične vďačný. Dnes mi doručil knihu "alternatívny" doručovateľ, ani neviem aká je to firma, akýsi "expres". Patrí sa preto okomentovať priebeh doručenia.
Ráno o siedmej mi prišla SMS s tým, že dnes mi doručia zásielku a ak by som nebol doma, aby som zavolal na dané číslo. V pohode, som doma, tak nevolám. Po obede mi zavolal doručovateľ, že je pred domom, aby som si prišiel pre balíček. Prezul som si papuče, a šiel som pred dom. Keďže to bola dobierka (9,44€), platil som 10 eurovkou a výdavok som si vzal so slovami - Keďže som si pre zásielku prišiel dolu a nebola mi doručená do bytu, sprepitné patrí mne.
sprepitné [-o-; -ô, -í] s malá, obyč. peňažná odmena za preukázané služby, robotu, diškrécia
Ráno o siedmej mi prišla SMS s tým, že dnes mi doručia zásielku a ak by som nebol doma, aby som zavolal na dané číslo. V pohode, som doma, tak nevolám. Po obede mi zavolal doručovateľ, že je pred domom, aby som si prišiel pre balíček. Prezul som si papuče, a šiel som pred dom. Keďže to bola dobierka (9,44€), platil som 10 eurovkou a výdavok som si vzal so slovami - Keďže som si pre zásielku prišiel dolu a nebola mi doručená do bytu, sprepitné patrí mne.
sprepitné [-o-; -ô, -í] s malá, obyč. peňažná odmena za preukázané služby, robotu, diškrécia
2012/01/10
Pozitívne videnie
Tak rád by som napísal niečo pozitívne! Problém je v tom, že čisté pozitívum na svete hádam ani neexistuje. Všetko dobré má svoje ale, alebo ten povestný háčik. Napríklad tie nové úseky rýchlostnej cesty z Nitry do Banskej Bystrice. Konečne je už viac ako dva mesiace slávnostne otvorená, čo je pochopiteľne pozitívne. Ale už tam vraj bola aj hromadná havária. Dokonca zrazili na ceste aj stádo diviakov. Budovatelia sú tiež prekvapení, že na nej jazdí dvakrát toľko vozidiel, ako sa rátalo. Tomu veľmi nerozumiem, veď pri plánovaní sa musí počítať s rezervou.
Ďalšia vec je, že Google mapy ešte túto cestu nezaregistrovali, nie je na mapách (R1 je na satelitných snímkoch až od Mlyňan). Tiež by som sa čudoval, ale keby som bol investor, prípadne majiteľ tej cesty, asi by som preventívne Google mapy informoval a žiadal o zaradenie úseku. Chápem, že inak tú cestu zaregistrujú až pri novom snímkovaní terénu. To isté sa týka aj aktualizácie máp pre GPS. Tam je to možno zložitejšie, lebo je viacero typov navigácií a máp, ale tiež by som čakal, že investor poskytne mapové podklady pre zaradenie cesty.
Ukončím tento pozitívno-negatívny spot humorom, presnejšie citáciou z jedného zaujímavého článku:
"Angličtina má jednu důležitou vlastnost. Můžete mluvit dlouho, nic neříct, ale přitom neznít hloupě."
Že by len angličtina?
Viď originál...
Ďalšia vec je, že Google mapy ešte túto cestu nezaregistrovali, nie je na mapách (R1 je na satelitných snímkoch až od Mlyňan). Tiež by som sa čudoval, ale keby som bol investor, prípadne majiteľ tej cesty, asi by som preventívne Google mapy informoval a žiadal o zaradenie úseku. Chápem, že inak tú cestu zaregistrujú až pri novom snímkovaní terénu. To isté sa týka aj aktualizácie máp pre GPS. Tam je to možno zložitejšie, lebo je viacero typov navigácií a máp, ale tiež by som čakal, že investor poskytne mapové podklady pre zaradenie cesty.
Ukončím tento pozitívno-negatívny spot humorom, presnejšie citáciou z jedného zaujímavého článku:
"Angličtina má jednu důležitou vlastnost. Můžete mluvit dlouho, nic neříct, ale přitom neznít hloupě."
Že by len angličtina?
Viď originál...
2012/01/07
Gorila píše
Kto sa ešte nevyjadril ku Gorile, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. Starý vtip o súdruhovi Žinčicovi z času na čas ožíva. Chcel by som vedieť, či všetci čo píšu o Gorile, vedia o čo ide (najmä v pozadí). Ja teda neviem, len tak hmlisto, napriek tomu, že mám uši i oči otvorené. Objavili sa nejaké dokumenty, o ktorých vraj nie je isté ani to, či sú pravé, alebo nie a za všetkým je ako korunný svedok jeden novinár. Ten zároveň tvrdí, že tá kauza sa nevyšetrí a iste aj vie prečo. Je to takto veľmi zjednodušene povedané, ale ako kostra príbehu na okraj opičích tancov to stačí. Vraj ide o odpočúvanie a korupciu na vysokých postoch.
V každom prípade to načasovanie určite ovplyvnili blížiace sa voľby, lebo ide o záležitosť staršieho dáta. Ten mediálny a hlavne blogerský boom mi trochu pripomína staré časy, keď sa "pracujúci" vyjadrovali k rôznym vtedajším kauzám (napríklad 2000 slov, Charta 77, anticharta a pod.), ale o samotnej podstate sa nehovorilo a ani veľmi nevedelo. Na "blogu.sme" bolo na tému "Gorila" napísaných za posledné tri mesiace 46 článkov a to asi nie je konečné číslo, aj keď frekvencia výskytu má klesajúcu tendenciu. Ktovie, čo ešte prinesie predvolebný zápas o korytá.
Korupcia je hrozná vec. V tejto súvislosti som si uvedomil, že najčastejšie sa hovorí o korupcii a vplyve domácich zbohatlých subjektov a menej už o korupcii súvisiacej s nadnárodnými monopolmi, ktoré po privatizácii spravujú naše lukratívne strategické monopoly a médiá. Ktovie prečo, veď ľudia sme rovnakí? Podobný zmätok mám aj vo vzťahu k dvom subjektom, ktoré sa tu v pozadí silných politických strán najčastejšie spomínajú - J@T a Penta. A to samozrejme vo vzťahu k dvom silným stranám, lebo slabé nerozhodujú, nech sa to A.M. páči, alebo nie.
A nakoniec, kto má politikov korumpovať, keď nie bohaté subjekty? My chudobní na to nemáme :)
V každom prípade to načasovanie určite ovplyvnili blížiace sa voľby, lebo ide o záležitosť staršieho dáta. Ten mediálny a hlavne blogerský boom mi trochu pripomína staré časy, keď sa "pracujúci" vyjadrovali k rôznym vtedajším kauzám (napríklad 2000 slov, Charta 77, anticharta a pod.), ale o samotnej podstate sa nehovorilo a ani veľmi nevedelo. Na "blogu.sme" bolo na tému "Gorila" napísaných za posledné tri mesiace 46 článkov a to asi nie je konečné číslo, aj keď frekvencia výskytu má klesajúcu tendenciu. Ktovie, čo ešte prinesie predvolebný zápas o korytá.
Korupcia je hrozná vec. V tejto súvislosti som si uvedomil, že najčastejšie sa hovorí o korupcii a vplyve domácich zbohatlých subjektov a menej už o korupcii súvisiacej s nadnárodnými monopolmi, ktoré po privatizácii spravujú naše lukratívne strategické monopoly a médiá. Ktovie prečo, veď ľudia sme rovnakí? Podobný zmätok mám aj vo vzťahu k dvom subjektom, ktoré sa tu v pozadí silných politických strán najčastejšie spomínajú - J@T a Penta. A to samozrejme vo vzťahu k dvom silným stranám, lebo slabé nerozhodujú, nech sa to A.M. páči, alebo nie.
A nakoniec, kto má politikov korumpovať, keď nie bohaté subjekty? My chudobní na to nemáme :)
2012/01/05
Crash report
Inak povedané, správa o havárii, také malé intímne krimi noviny. Mám len jednu hlavnú zlú správu, aj keď sa mi dnes prihodila ešte jedna menšia katastrofa, o tej budem písať niekedy inokedy. Poďme teda k veci: havaroval mi môj počítačový systém. Do môjho systému patrí okrem počítača aj monitor, tlačiareň, kopa rôzneho príslušenstva od myší (mám ich viac v rezerve) cez klávesnicu a tlačiareň až po celú kopu káblov. Tie najviac vzrušujú moju ženu, vždy jojká keď ich vidí. Samozrejme, do systému neodmysliteľne patrí aj stôl a stolička.
Už by mohlo byť jasné, ktorý komponent z tohto systému mi dnes havaroval. Áno, zradila ma stolička. Všetky počítačové stoličky sú poddimenzované, už podo mnou havarovali tri a každá bola inej konštrukcie. Nie, nemám nad sto, dovolené zaťaženie stoličky si pri kúpe vždy overujem, aby som bol v limite. S nami, čo sme stále ľudia, by mali výrobcovia stoličiek predsa počítať. Tiež by mali rátať s tým, že PC stolička nie je len na sedenie, ale aj na "polo-ležanie".
Už aj v kámasutre sa píše, že polohy treba striedať a pri dlhej práci na počítači to platí dupľovane. Teoretici a doktori síce hovoria, že chrbtica by mala byť vzpriamená, potom bazírujú na rôznych správnych uhloch, ale voda života tečie vždy samospádom dolu, s tým sa nedá nič robiť. Tak som sa dnes na stoličke trochu narovnal, smerom k vodorovnej polohe, operadlo zrazu strašne zarachotilo a bol som naozaj vodorovne prehnutý cez sedátko.
Pud sebazáchovy mi chránil hlavu, tak som to vyvažoval nohami. Jedna noha si to odniesla narazením o roh stola. Kosť nártu vydržala, len na povrchu sa objavilo trochu krvi, čo ani nestojí za reč. Chodiť môžem, tak som si hneď, za trest kúpil tú najjednoduchšiu kuchynskú stoličku s kovovým rámom. Nosnosť 120 kg, ale žiadne hojdanie nebude, lebo pri hojdaní sa záťaž zvyšuje koeficientom 1,8 a v tom je u PC stoličiek zakopaný pes.
Už by mohlo byť jasné, ktorý komponent z tohto systému mi dnes havaroval. Áno, zradila ma stolička. Všetky počítačové stoličky sú poddimenzované, už podo mnou havarovali tri a každá bola inej konštrukcie. Nie, nemám nad sto, dovolené zaťaženie stoličky si pri kúpe vždy overujem, aby som bol v limite. S nami, čo sme stále ľudia, by mali výrobcovia stoličiek predsa počítať. Tiež by mali rátať s tým, že PC stolička nie je len na sedenie, ale aj na "polo-ležanie".
Už aj v kámasutre sa píše, že polohy treba striedať a pri dlhej práci na počítači to platí dupľovane. Teoretici a doktori síce hovoria, že chrbtica by mala byť vzpriamená, potom bazírujú na rôznych správnych uhloch, ale voda života tečie vždy samospádom dolu, s tým sa nedá nič robiť. Tak som sa dnes na stoličke trochu narovnal, smerom k vodorovnej polohe, operadlo zrazu strašne zarachotilo a bol som naozaj vodorovne prehnutý cez sedátko.
2012/01/02
Novoročná úvaha
Je tu Nový rok. Teší sa každý kto má nohy, ľudia skáču od radosti. Ale čo sa vlastne stalo? Skoro nič. Slnko je tam, kde býva vždy a mesiac svieti v noci. Čas letí preč bez viditeľných zaváhaní. Nuž, taký je život, lebo plynie. Nezastaví sa ani na okamih, ani s úderom polnoci. Nastala zmena ročného čísla a zmena je vlastnosť života. Tak to plynie, mení sa a opakuje stále. V tom je božský poriadok. My to len opisujeme a číslujeme a myslíme si, že bez nás by to nešlo, ale ide. Aj my plynieme, meníme sa, opakujeme sa. Z pokolenia na pokolenie.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)