Jasným signálom leta je uhorková sezóna, včerajší obed s kyslými uhorkami je jasným signálom končiaceho zimného obdobia. Boli dobré, ale čerstvým paradajkám sa to nevyrovná. Myslím tým naozaj na čerstvé, lebo tieto skleníkové, hydroponické, v umelom spánku privezené z Afriky, Španielska a podobne, môžu o rajčinovej chuti len snívať. Verím na jar, ktorá prinesie jar aj k nám.
Konzumácia batátov je vraj dobrou prevenciou rakoviny, degeneratívnych očných chorôb, depresií a srdcovo-cievnych ochorení. Skoro by sa dalo povedať, že batáty sú na všetko. Nie na dve veci, ako sa hovorí, ale na všetko. Včera sme začali preventívne konzumovať túto zvláštnosť. Bol som v pomykove, či to mám jesť sladké, alebo si to môžem posoliť?
Čo by sa stalo, keby niekto tie sladké zemiaky geneticky upravil, aby neboli sladké? Boli by lepšie (a jedlé)? A vôbec, čo by bolo, keby bolo všetko inak? Občas sa podobné otázky na verejných fórach vyskytnú. Dokonca aj v knihe, ktorú práve čítam, sa vyskytla podobná otázka v školskom zadaní, že čo by bolo keby vyhral ten, čo prehral bitku? Na to sa kedysi odpovedalo: Keby pes ne..al, tak by ho roztrhlo.
Zdá sa to byť celkom lákavé, meniť históriu. Fakty sa síce zmeniť nedajú, ale sem, tam niečo zamlčať, to sa dá. Tak, že sa "pozabudne" na niektoré okolnosti. Najprv len tak, čo by bolo keby bolo, alebo nebolo to, či ono. Históriu nemožno meniť, ale menia sa názory na ňu. Na jednej strane je to pochopiteľné, na druhej strane, hodnotiť dobu podľa iných okolností než aké boli, nie je pravdivé. Ide o ten koncept zmeny, či zamlčania okolností.
To, čo sa stalo, sa už nikdy nestane inak, ale aj to je hlúposť, lebo to, čo sa stane má voľné pole pôsobnosti a to je vlastne budúcnosť. Budúcnosť vieme meniť, vieme ju ovplyvniť. Východisko k budúcnosti je však vždy v minulosti. Historia magistra vitae, ako hovorí starý Cicero. Ak zabudneme na to, čo hovorí história (faktami a okolnosťami), riskujeme, že ju zažijeme rovnako ešte raz a možno s ťažšími dôsledkami.
Niekto hovorí, že život je krátky, ale nie je to pravda. Predstavte si, že by ste mali naplánovať život človeka podrobne, povedzme na sto rokov. Nemožné. Sú síce krajiny, kde aj nemožné je možné, ale do rozprávok sa radšej nemontujem.
Večer pred spaním si hovoríme, tak čo nás čaká zajtra? Určite niečo, lebo keby nič, tak by to bolo hrozné nedorozumenie. Mňa teraz, napríklad, čaká každý deň nový článok, úvaha na waboviny. Že to skoro nikto nečíta, to je druhá vec, ale to už nie je môj problém, aj tak je to méta. V písaní sa už dávno zhodujem s Milanom Lasicom, keď kdesi kedysi povedal, že najťažšie je napísať prvú vetu a potom to už ide. Už ich tu mám 10, tak by sa mali vety sypať ako plevy z mláťačky.
Nie všetky predsavzatia a méty sa naplnia v každej etape. Treba byť v tomto smere trochu skromným. Okrem takej zábavy, ako je písanie úvah, či esejí, alebo poviedok, sú aj iné méty, ak to tak možno nazvať, napríklad upratovanie. Ešte väčšou métou je veľké upratovanie. Malé upratovanie znamená malý neporiadok, veľké sa robí pri veľkom... Ale nie o tom som chcel písať.
Život sa delí na etapy. Nie že by to bolo treba, ale tak to naozaj chodí. Už ako malí si hovoríme, až raz budem veľký. Potom ideme do školy, tá má od začiatku svoje zvláštne etapy a v nich sa čaká na prázdniny. Cez prázdniny sa žije. Škola je teda jasná, etapovite sa míňa a speje k čiastkovým métam, k vysvedčeniam. Po absolvovaní všetkých škôl sa začína "žiť".
Je to tak, lebo človek žije len preto, aby žil a tvoril (všeličo) a nemal by prestať tvoriť nikdy, lebo "netvorenie" znamená koniec. V podstate je jedno, čo človek tvorí, len aby tvoril. Sú síce povolania, v ktorých sa demoluje vytvorené, ale to je vždy len začiatok novej tvorby niekoho iného. To už je o ľudskej spoločnosti.
Nechcem prirovnávať ľudí ku spoločenstvu mravcov, alebo včiel, ale fakt je, že najdôležitejšie vo včelstve sú robotnice. Nie, že by matka bola zbytočná, má svoje poslanie, bez ktorého by neboli ani robotnice. To je systém prežitia. A trúdy? Sú nad matkou, ale nie je ich veľa. Pre matku sú dôležité. Potom ich vyháňajú.
Dostal som sa veľmi ďaleko od dnešnej etapovej témy, mal by som sa vrátiť k pointe. Neplánujte si teda celý život, stačí mať méty a predsavzatia. Každý deň, aby bolo čo plniť a dosahovať. Métou sú prázdniny, aj začiatok nového (školského) roka. Predsavzatia si nedávajte na Nový rok, ale každý deň a nemusia byť veľké, lebo aj malé méty sú dobré.
Pozrel som sa na definíciu cloudu:
Definícia cloudu sa môže zdať nejasná, ale v podstate je to termín používaný na opis globálnej siete serverov, z ktorých každý má jedinečnú funkciu. Cloud nie je fyzická entita, ale namiesto toho je to rozsiahla sieť vzdialených serverov po celom svete, ktoré sú navzájom spojené a majú fungovať ako jeden ekosystém.
Tieto servery sú navrhnuté tak, aby ukladali a spravovali údaje, spúšťali aplikácie alebo doručovali obsah alebo službu, ako sú streamované videá, webová pošta, kancelársky softvér alebo sociálne médiá. Namiesto prístupu k súborom a údajom z miestneho alebo osobného počítača k nim pristupujete online z akéhokoľvek zariadenia s pripojením na internet – informácie budú dostupné kdekoľvek a kedykoľvek ich budete potrebovať.
Napriek tomu, že tá definícia je nejasná, je z nej všetko jasné. Všetci sme v "oblakoch", keď používame gmail a s tým spojené všetky služby:
Vyhľadávanie - Mapy - YouTube - Správy - Gmail - Meet - Chat - Kontakt - Disk - Kalendár - Prekladač - Fotky - Duo - Chrome - Finance - Dokumenty - Tabuľky - Prezentácie - Knihy - Blogger - Hangouts - Keep - Jamboard - Trieda - Earth - Zbierky - Umenie - Google Ads - Cestovanie - Formuláre
Našiel som tam aj tie, ktoré bežne používam (bold).
Google nie je jediný, kto ponúka cloud. Má to výhodu, že cez internetové spojenie sa k týmto dátam dostanete z každého svojho zariadenia a kdekoľvek na svete, kde je prístup na internet. Ak ten zmizne, nedostanete sa nikde. Čo je však doma, to je doma a to sa počíta. Rozhoduje sa každý sám za seba.
Čo bude zajtra, neviem.
Organizácia vlastného archívu fotografií je základ budúcej prehľadnosti a schopnosti, nájsť v ňom veci podľa tém, alebo času vzniku. Keď som začal zhromažďovať svoje fotografie v archíve, vedel som, že si musím zvoliť jednoduchý systém, ktorý vydrží dlho a bude tak jednoduchý, že ho dodržím aj pri maximálnej lenivosti, proste za každých okolností. Vtedy som začal používať na úpravu fotografií program Zoner. Označovanie adresárov som zjednotil na formáte:
rok-mesiac-deň-názov lokality, alebo heslo, napr. 2022-02-22_Bratislava
formát premenovaných súborov, premenovaných hneď po stiahnutí z karty do počítača podľa databázy exif: 2022-02-22_08-15-06-001 - posledné trojčíslie je rozlišovacie poradové číslo pre prípad, že dva súbory vznikli v rovnakej sekunde a zároveň to vyjadruje pôvodné poradie snímku na karte.
Z HD počítača treba súbory občas zálohovať na externý disk, minimálne raz do roka. Držať dlhodobo archív na HD by asi bolo zbytočné. Aktuálne súbory na internet sú vždy upravené a uložené v špeciálnej databáze.
V prípade potreby vstupu do archívu stačí pripojiť externý disk. Vyhľadávanie súborov prostredníctvom Windowsu je najhoršie aké poznám, tak som skúsil FileLocator Late odporúčam toto riešenie.
Zajtra pôjdeme do oblakov, teda do cloudu...
Archív je pamäť, uloženie toho, čo stojí za zachovanie pre seba, alebo aj pre iných. To, čo je v archíve obvykle časom nadobúda vyššiu hodnotu a stáva sa zaujímavým. Archívne sú aj spomienky (tie dobré). Ak hovorím o archíve, myslím tým hlavne na archív fotografií. V ére klasickej fotografie išlo o archív negatívov, ktoré sa museli starostlivo uložiť označiť a zaevidovať, lebo orientácia v položkách archívu je v budúcnosti veľmi dôležitá.
Popri archívnych negatívoch sa ukladali rodinné fotografie do fotoalbumov. Albumy rodinných fotografií bývali spestrením rodinných návštev, niekedy možno pre návštevníkov trochu nudné, ale bývali svedkom absolvovaných dovoleniek, rastu detí, obvykle až do doby kým sa osamostatnili. Keď to zhrnieme, v dobe "analógovej" nebol problém s archiváciou. Najstaršia zachovaná fotografia v našom archíve je cca z roku 1870. Zachovala sa v papierovej forme. V dnešnej dobe nie je problém preniesť obrazy do digitálnej podoby.
Fotografovanie v tej dávnej analógovej dobe bolo úspornejšie, kinofilm síce bol drahý a mal len 36 políčok (Exakta a pod.). Filmový formát 6x6 (Flexaret a pod) ich mal ešte menej. Digitálne fotoaparáty priniesli pohodlné fotografovanie, ale priniesli aj obrovské plytvanie zábermi, lebo prakticky to nič nestojí, na kartu sa zmestí veľa fotiek. Posledným výkrikom modernej techniky sú mobilné telefóny so zabudovaným fotoaparátom a kamerou, ktoré sa už pomaly vyrovnávajú kvalitou bežným kompaktným digitálnym fotoaparátom.
Staré analógové fotoaparáty sa presunuli do múzeí (česť výnimkám), podobne aj analógové a po nich aj digitálne kamery. Mobilný telefón uspokojí väčšinu amatérskych fotografov a kameramanov. Publikuje sa na internete, obvykle na sociálnych sieťach.
Výsledkom technickej modernizácie je, že dnes fotí každý aj "kameruje" každý a to v každej dennej i nočnej dobe. Vzniká tak obrovské množstvo balastu, veď to nič nestojí, a potom to vytriedime... Triedenie je značne prácna záležitosť, tak sa to málokedy urobí. Zodpovednejší jedinci spomedzi fotografov amatérov svoje fotky archivujú na počítačových HD, upravujú v špeciálnych programoch. Ešte zodpovednejší si robia zálohu na externých diskoch. Vyznať sa po rokoch v tom množstve je veľký problém, ak sme si hneď na začiatku nezaviedli jednoduchý, prehľadný, trvale udržateľný archívny systém a poriadok.
O jednom archívnom systéme digitálnych fotografií nabudúce.
Pozdravujem túto reláciu Slovenského rozhlasu, je jedna z najlepších. Tiež si rád zaspomínam na hudbu, ktorú mám rád. Nechcel som dnes písať o hudbe v Slovenskom rozhlase, ale trochu naozaj zaspomínať, ktorú hudbu mám rád. Mal som v živote také obdobie, keď mi záležalo na vernosti reprodukcie hudby nazývanej hi-fi. V obývačke sme mali len 2x20 W súpravu s kvalitnými troj-pásmovými reproduktorovými sústavami vlastnej výroby, aby sme nerušili susedov. V každom prípade to boli zvláštne a pekné časy domáceho počúvania hudby.
Nerozlišovali sme, čo je "vážna" hudba a čo iný žáner. Zdrojom signálu bol obvykle dobrý gramofón, magnetofón B58 a tuner Tesla Hifi ST100. Nadchýnali sme sa kvalitnou reprodukciou tónov. Čas bol však neúprosný, reproduktorové sústavy sú rozobraté, magnetofón je nemoderný, aj kazeťáky sú "out". Namiesto tunera máme kuchynské rádio s CD prehrávačom a s kazeťákom (na zvyšok starých CC kaziet. Hudba z Youtube cez počítačové reproduktory už nie je to pravé hi-fi.
Pre oživenie pamäti spomeniem zopár titulov LP platní (abecedne), od každého autora je uvedený len jeden titul:
Al Jarreau, Al Jarreau; Allan Caddy, Tribute to E.
Humperdinck; Armstrong Louis, 20 golden
hits;
Avdlevski A., Ukrajinský národný zbor; Bach,
Motetá pre zmiešané hlasy; Bartošová Iveta,
Iveta Bartošová;
Brabec Jiří a iní,
Expres; Česká filharmonie, Bedřich Smetana:
Má vlast; Dream Express, Just Wanna Dance with
You;
Drupi, Drupi; Ekseption,
Ekseption 5; Elán, Hodina slovenčiny; Elton
John, Love songs; Evergreeny,
Naše evergreeny; Fermáta, Dunajská
legenda; Filipová Lenka, Řeka života; Gombitová
Marika, 99 zápaliek; Gott Karel,
To vám byl dobrý rok; Gulda Friedrich,
Beathoven; Hammel P., Cyrano z
predmestia; Hegerová Hana, Recital 2; Christoff
Boris, Bulharské a ruské religionské; Janú
Petra, Exploduj; Karajan Herbert, von Johan Strauss; Kocianová Jana, Večná
hra; Kochanský, Marián, My nič, my
muzikanti; Kuhmo festival, Prokofiev, Čajkovský
a ďalší; Les Swingle singers, Johan Sebastian
Bach; Lipa Peter a iní, Gustav Offermann a jeho
sólisti; Lučenič L., Bodliak na plavkách
; Macošková Mária, Ej hoj, také som ja
dievča; Mahler Gustav, Adagio zo Symfonie č.
10; Malásek Jiří, Romantický
klavír; Malokarpatská, Na slovenské
svadbě; Marta Kubišová, Songy a
balady; Melódie, Melódie strieborného
plátna; Mládek Ivan, Dobrý den; Mlsna
Milan, Strýco Marcin koštuje; Modern
Talking, Modern Talking; Nagy Peter,
Chráň svoje bláznovstvá; Ráž J., Elán
3; Rogers Kenny, Greatest hits; Semafor,
Zavěste prosim; Singers Unlimited, Čtyři z
nás; Slabák Jan, Veselé Vánoční
hody; Smoljak, Svěrák, Dobytí sev.
pólu-Cimrman; SND činohra, Na skle
maľované; Strauss Richard, Don Juan, sym.
Poem, Op. 20 Suchý Jiří a ďalší; Šimek Miroslav, Kursy první
pomoci; Štepka Stanislav, Jánošííík; Urbánková
Naďa, 24 hodin s Naďou; Vágner Karel,
Duhová víla a setkání; Valach Gustav,
Rozprávky; Valovič Vladimír, Revival Jazz
Band; Vávra Víť., Koncert bez plakátu; Verdi
Giuseppe, Quatro pezzi sacri; Vobruba Josef,
Opus club 02; Vondráčková Helena,
Múzy; Voskovec-Verich, Klobouk ve
křoví; Zagorová Hana, Bludička; Zbor
mníchov, Gregoriánsky chorál; Zmožek Jiří,
Na české svadbě 2; Žbirka Miroslav, Sezónne
lásky;
Na gramofón sme mali aj množstvo aktuálnych singlov. Boli to nádherné časy, stoja za spomienku aspoň so starým zoznamom. Potom prišla éra CD platní, v novej digitálnej kvalite, bez charakteristického šumu a praskania pri prehrávaní z gramofónových platní.
Najkrajšie obdobie prišlo, keď sme začali pravidelne navštevovať živé koncerty, najmä pod Pyramídou, ale aj v kostoloch a chrámoch. Nášmu vkusu vtedy dominovala organová hudba. Obdivovali sme slovenských, ale aj zahraničných interpretov na organových koncertoch v mestách:
Nitra, Bratislava, Kremnica, Banská Bystrica, Martin, Trnava, Horné Saliby, Galanta, Žilina, Kunešov
Tomu sa hovorí, staré dobré časy...
Neodvolávam ministrov ani premiéra, ale svoje predchádzajúce vyjadrenie (pred mesiacom) o seriáli Hranica. Vtedy som napísal:
"Nedávno sme sa zapozerali do nového televízneho seriálu Hranica. Už je to minulosť, lebo sme prišli k názoru, že je to "Horná Dolná", len v zelenom."
Už to neplatí, odvolávam to vyjadrenie o seriáli Hranica a nie je to tým, že by som zmenil svoje estetické cítenie. Nie je pravda, že som ho prestal pozerať, dokonca je pravda, že ma (po mesiaci) zaujal tak, že to tu chcem povedať. Áno, je to žáner trochu podobný Hornej Dolnej, ale realizácia sa vydarila oveľa lepšie ako tam. Je to o ľudskej hlúposti tam i tu, ale v Hranici je menej urážlivých a zneucťujúcich scén. Je tam veľký diel nadsádzky, irónie a zobrazenie negatívnych charakterových vlastností postáv a to zaujme.
Samotný príbeh v tomto prípade nie je dôležitý, pašovanie ako zápletka dáva veľa možností na situačný humor, vhodný na výsmech, aj keď tam ide aj o celkovú spoločenskú a ekonomickú situáciu ľudí v Krivom. Mimochodom, Obec Krivé existuje, ale nemá s týmto seriálom nič spoločné. Nie je na ukrajinskej hranici, ale skôr na poľskej. Ostal som pri sledovaní tohto seriálu aj preto, že som podobné prostredie zažil (nie pašovanie, len "ďaleký" východ) a môžem povedať, že seriál je v istých súvislostiach karikatúrou blízkou realite.
Najdôležitejšia vec, prečo ho stále pozerám, sú však herecké výkony u všetkých hercov, ktorí dokonale stvárnili dané postavy. Je to charakterová symfónia. Sú presvedčiví, dokonca až tak, že chvíľami mám dojem, že nehrajú postavu, ale seba. To svedčí aj o dobrom výbere hercov na charakterové postavy. Priliehavý je aj podtitul seriálu na stránke: "Za všetkým hľadaj ženu". Je to trochu predobraz sveta, v ktorom by o všetkom rozhodovali ženy (sorry).
Ešte k typológii postáv v seriáli, je to pestrá zmes charakterov, dostatok hlúposti na pranierovanie, ale hlavne, presvedčivé stvárnenie a veľmi vyrovnané herecké kvality. Nemôžem všetkých menovať, ale aspoň šéfku pašerákov Zorku (Hana Gregorová), skoro som ju nepoznal, bola ako ozajstná šéfka z Krivého. Dosť bolo mojej chvály, aj tak sa to nedozvedia. Toto už neodvolám a vydržím až do 80. časti seriálu sedieť na... gauči.
Nedávno bola v relácii Duel otázka, čo je to "sčot", po našom počítadlo. Počítadlo nie je počítač, ani kalkulačka, je to jednoduchý prípravok na malé počty. V podstate ide o detskú hračku, ktorú už asi nik neocení. V niektorých krajinách vraj vedia "sčot" používať k neuveriteľným počtárskym úlohám. Guličky počítadla sú v počítadle ako pamäťové bunky. Najjednoduchším počítadlom sú prsty na rukách. Tie majú k dispozícii deti, odkedy ich rodičia naučia ukázať, "Ukáž, koľko máš rokov?".
My sme v škole rýchlo prešli od prstov a počítadiel k počítaniu spamäti. Prsty nám spočiatku zakazovali. Dnes sa také memorovanie odmieta, ale fakt je, že stále viem "malú násobilku" použiť kdekoľvek, svedčí o tom, že to nebolo na škodu. Malá násobilka sa hodí (hodila sa) často aj v praktickom živote. Prvú kalkulačku som si kúpil kedysi dávno v Tuzexe. Nazbierali sa mi nejaké "bony" za devízy ušetrené na pracovnej ceste (v Poľsku), tak som sa jedného dňa postavil do radu pred bratislavským Tuzexom.
Kúpil som si za asi 80 bonov obyčajnú kalkulačku, ktorá vedela základné počtárske úkony a bol som z toho "šťastný". Nevydržala dlho, musel som ju reklamovať. Potom bola fajn, ale nakoniec skončila zabudovaná do zariadenia "čítač 100 MHz". Bolo to v časoch, keď ešte nebolo jednoduché zohnať vhodný displej. Kalkulačka ako špeciálny displej riadený obvodmi čítača (vlastná konštrukcia):
Svetlo je základom živého vesmíru, preto ho želáme zosnulým ako "svetlo večné". Je to paradox, aj nie je. Na cintorínoch sa v modernej dobe zapaľujú "zelené" sviečky. Sú na baterky. Baterky sa vybijú a musia sa zlikvidovať ako nebezpečný odpad. Starodávna sviečka zhorí, spáli nejaký ten oxygén a premení ho na CO2. Teplo ostane na cintoríne a produkt horenia sa započíta do klimatickej zmeny.
Ak vezmeme do úvahy to čo nás v škole učili, že energia nevzniká, ani sa nestráca, len sa premieňa (v izolovanej fyzikálnej sústave je celková energia nemenná), máme to márne. A je naša Zem izolovanou fyzikálnou sústavou? Energia je zmena a zmena je život. Ako sa teda chová svetlo, ktoré je istým druhom energie? Prichádza k nám z vesmíru, vyrábame ho premenou inej energie, a tak nám svetlo uniká do vesmíru.
Na Zemi máme veľa každodenných spotrebičov energie. O spotrebe vesmírnych rakiet a lietadiel, aj vojenských, sa radšej nehovorí, to ako keby existovalo mimo našej "izolovanej fyzikálnej sústavy". Všetko veľké však veľa zožerie (aj elektrické autá žerú energiu). Aj veľké výletné aj iné lode spália kopu nafty. Aj tie milióny áut na cestách. Globálny svet má globálnu spotrebu. Aspoň, že už vedci hľadajú pre seba inú planétu, kam by sa mohli presťahovať. Lebo ja už nepoletím.
V jednej ľudovej opileckej pesničke sa spieva o tom, že "zasadil som liter rumu, vyrástol mi demižón". Ja som zasadil cibuľu sadzačku do krtinca a neviem, či bude cibuľa krtkovi chutiť. Dobrá správa je, že vraj krtkovia nemajú radi vôňu cibule, tak hádam vyrastie. Ak nevyrastie, prídem o investíciu 3,5 €. Budem sa musieť snažiť, aby som zase zarobil na honorároch. Viete si to predstaviť, budeme sedieť okolo krbu v záhrade a zľava i sprava vyťahovať mladú cibuľku. Paráda.
Čítam knihu od Lisa Berne, Nevestin bozk (Ikar 2022). Už som skoro na konci, prešiel som cez sľubne sa rozvíjajúci romantický úvod, so zápletkou nečakaného zasnúbenia až po vyvrcholenie (dvakrát) s opisom intímností páru na, takpovediac, dnešnej úrovni a to ešte pred svadbou. Dej sa odohrávajúci vo vyššej anglickej spoločnosti v roku 1811.
Vzrušujúce čítanie s anglickou uhladenosťou a strojenosťou, ale s opisom ľudských vlastností, ako by to bolo v období 21. storočia. Ešte neviem, ako to skončí, zatiaľ došlo ku katastrofickému zlomu, z hľadiska majetku panstva, a obávam sa o osud veľkej lásky Lívie a Gabriela. On mal v pláne odísť do Brazílie, aby sa zbavil spoločenských pút v rodine. Ona o tom ešte nevie...
Držte im (mi) palce.
V čakárni u lekára sa pacient vždy niečo dozvie. Ako dnes, že celé Slovensko je choré, že máme chorú vládu. No neviem, keď v televízii po telesnej stránke vyzerajú normálne, až na to, že do tváre im nevidieť. Keď však povie doktor, že všetci sú chorí, otázna je už len diagnóza. Máme odborníkov na všetky choroby, treba to liečiť. A aká je potom naša diagnóza?
Čo je káva? Podľa našej tradície, káva, to sú mleté kávové zrná zaliate vriacou vodou v horčičáku. Samozrejme, ani Google (DuckDuckGo) nevie, čo je to "horčičák". Podľa nich je to "nákrčník", ale u nás to boli kedysi sklenené poháre, asi 2 dcl, v ktorých sa predávala horčica. Obyčajná, alebo kremžská. Po spotrebovaní horčice ostali v domácnosti kvalitné horčičáky, do ktorých sa robila "zalievaná" (turecká) káva. Proste, taký ekologický prístup.
Čítal som o jednom talianskom letcovi, ktorý omylom preletel z Rakúska do ČSSR a po pristátí mu ponúkli kávu. Urobili mu našu "tureckú" do horčičáku. Nestačil sa čudovať, čo mu to vlastne dali. Oni už vtedy boli takí fajnoví a rozmaznaní, že poriadna zalievaná káva im nechutila.
Obyčajne si robím dve kávy denne - po raňajkách a po obede. Dnes som mal chuť aj večer, ale neurobil som si kávu, ale "café lungo".
Caffé lungo je espresso, ktoré je pripravené s väčším množstvom vody a je teda menej silné.
Ale čo je espresso?
Espresso sa pripravuje približne zo 7 g jemne mletej kávy (ako do nášho horčičáku). Optimálne množstvo vody je 50 až 60 ml (u nás 150 ml). Podáva sa najlepšie v malých šálkach kónického tvaru zo silného porcelánu. Typickým znakom espressa je zlatá, jemne melírovaná krémová vrstva, ktorá nápoj korunuje. Podle chuti sa pridáva navrch cukor. (Fajnovosti nemusia byť, cukor dávame do kávy a potom treba nápoj zamiešať).
Kto by sa v tom vyznal...
Caffe ristoretto (ristreto), Caffé corto, Espresso, Caffé lungo, Caffé macchiato, Latte macchiato, Espresso con panna (panenské espresso?), Caffé doppio, Caffé correto, Cappuccino, Caffé latte, Café au lait, Kapuziner, Café cortado, Caffé mocca, Espresso granitá / Café granitée, Iced Espresso, Eiskaffee, Café Créme / Schümli...
Naučiť sa to je problém, nie to ešte v praxi rozoznať. Najnovšie máme v kapsulách ešte aj "Zázvor anti pandémic CVD19" a to už je "iné kafe", ktoré určite ani Taliani nepoznajú.
PS - po napísaní len krátky dodatok.
Postskriptum pôvodne označuje dodatok listu, obvykle za podpisom. V elektronických textoch a v e-mailoch je možné dodatočne vkladať čokoľvek. Postskriptum sa často používa pre informácie, ktoré nesúvisia s hlavnou správou, rušili by jeho súvislosť, alebo keď chce pisateľ nakoniec dodať niečo osobnejšie. Výraz sa často používa v metaforickom, prenesenom význame, pre rozsiahlejší dodatok knihy a článku.
PS1 - Takže čo dodať, aby to nesúviselo s tým, čo už bolo "napísané", aby to nerušilo naše kruhy? Neviem, všetko je O.K., ako sa odo dneška na Slovensku konštatuje. Postskriptum je aj vydavateľstvo, z ktorého vyšla kniha, ktorú som prečítal. Bolo to dávno (2013), poézia ma už tak často neoslovuje. Prečo nie? Lebo básnikov je stále viac a viac. To je v princípe dobré, ale na každý typ poézie sa musí čitateľ inak sústrediť, nájsť si čas aby pochopil obsah aj ducha básne. Aby zažil jej atmosféru.
PS2 - Básne sa nedajú rýchlo čítať, stratili by na prenesenej obsažnosti, cesta od autora k čitateľovi by bola dlhá. No a na básne sa treba ladiť a naladiť do rovnakej tóniny a rovnakého rytmu ako autor. Možno vy to vnímate inak, ja takto.
Pokazil sa mi vysávač. Ten starý v garáži. Má už hádam sto rokov (cca), ale ľúto mi bolo ho vyhodiť, tak som začal s jeho renováciou. Musel som vyhodiť káblový bubon, lebo tam dochádzalo opakovane ku skratom & poistky lietali skoro až k dodávateľovi energie. Dostal nový troj-žilový kábel a novú saciu hubicu. Pravda je, že auto vysajem na čerpacej stanici za 5O centov, ale občas treba pozametať, ale aj povysávať podlahu v garáži, lebo je to v druhom rade aj dielňa. Príroda sa mi poďakuje za zodpovedný prístup. A či nie?
Účtovníctvo je dôležité aj v rodine. Príjmy a výdavky musia byť v rovnováhe, inak nastane kolaps. Kedysi sme stávali každý mesiac v rade pri poštových priehradkách, dnes chcú všetko bezhotovostne, cez banky. Nie je v tom žiaden problém, pokiaľ elektronika, teda internet funguje...
Hlboko v temnej slovenskej doline sa skrýva tajomný ranč. Prvý dojem, akoby moderného hotela, stratíte hneď po vstupe do jeho vnútra, keď sa dozviete, že ten štíhly mladík je recepčný, čašník a možno aj upratovačka v jednej osobe. Ukáže vám vašu izbu s príslušenstvom a ak súhlasíte s platbou vopred za celý pobyt, dá vám kľúč a tým to pre neho skončí. Batožinu si po stodvadsiatich schodoch navláčite sami až na vyvýšené poschodie. Prekvapenie vás čaká s príchodom noci, keď sa chcete uložiť k spánku, po namáhavom dni. Vonku, pod oknami vyteká voda z potrubia a z výšky dva a pol metra hlučne dopadá na hladinu jazierka.
Cez deň si to veľmi nevšímate, ani kašírovaný bocian na brehu jazera vám príliš nevadí, veď je to tak romantické, ale v noci je vodopád úderom pod pás. Po prebdetej noci premýšľate o tom, ako odtiaľ zmiznúť, druhú noc spíte za zatvorenými oknami, ale po polnoci sa niekde v dome spustí tajomný hukot motora, pravdepodobne je to chladnička. Spôsobuje vám to podobné rozkoše ako padajúca voda.
Nasledujúci večer sa odhodláte vyskúšať kvalitu hotelovej kuchyne.
Bravčová pečeň je tvrdá ako kameň a čiernohorský rezeň, zhotovený z
troch najhorších kúskov mäsa, aké sa v okolí našli, chutí ako žuvačka.
Po všetkom ste ešte stále tolerantní nesťažujete sa a znesiete ďalšiu
noc na ranči. Ráno sa však vyskytne problém s autom, kvôli ktorému
musíte nutne skočiť do najbližšej dediny, tak žiadate recepčného o
pomoc... Zbytočne. Už vás ani neprekvapí, že majiteľka sa nechá zaprieť,
aj so svojim autom.
V posledný večer máte šťastie, stretnete
sa s majiteľkou aj s vedúcou prevádzky... Posťažujete sa, reakciou je
nepochopenie a nesúhlas. Počas pobytu ste si všímali okolie, aj vnútro
hotela. Okolo budovy je bohatá kvetinová výsadba, ale na schodišti
mraky zdochnutých múch a za kreslom na chodbe, centimeter riadne
starého prachu. S pocitom úľavy odchádzate do civilizovaného
sveta... Aj tak sa dá realizovať vidiecka turistika...
Dnešnou inšpiráciou je komentár k "Lenivosti" od Ivety: "Keď lenivosť prerastie do nudy, začne sa pokrok."
O tom by sa dalo polemizovať, ale myslím si, že tam, kde je nuda, nemôže byť lenivosť a možno aj naopak. Nudiť sa možno, napríklad aj v čakárni u lekára a tam nie sme kvôli lenivosti, jedine, že by to bol špecialista na liečenie lenivosti. Lenivec je lenivý preto a vtedy, keď má robotu, ale robiť sa mu nechce. Podľa slovník.sk je lenivec muž (človek), ktorý sa práci vyhýba, teda ju má, len sa mu do nej nechce (leží na gauči).
Definícia podľa wikipédie:
"Lenivosť je opakom činorodosti. Lenivosť je nečinnosť v duchovnej, pracovnej alebo aj v inej oblasti. Lenivý človek nevyužíva potenciál svojich schopností, nie je ochotný konať, alebo sa starať. Duchovná lenivosť je odpor a nechuť k duchovným hodnotám. V rámci kresťanstva je lenivosť jedným zo siedmich hlavných hriechov."
Až tak ďaleko by som nešiel, to sú zrejme krajné hodnoty, ale život nie je čierno-biely, je zväčša šedivý. Ja sa však mýliť môžem, lebo viem, že neviem, ale toto môže byť ako horor: "Nedostatok pohybu z lenivosti môže viesť napríklad k obezite. Ale nechuť k fyzickým aktivitám môže byť dedičná..."
Wikipédia neberie do úvahy lenivosť ako dôvod na uľahčenie si práce vymýšľaním zlepšenia postupov (technológie), alebo námahy. V takom prípade ale naozaj nejde o lenivosť, ale len o odpor, nechuť k nejakej konkrétnej práci podľa zaužívaných postupov a dalo by sa to považovať za činorodosť. Cieľom takto kompenzovanej lenivosti je vylepšiť postupy a prácu vykonať lepšie.
Fenomén lenivosti som si prvýkrát všimol v dávnych časoch, keď som čítal humoristicko-satirický časopis Roháč: "Na gauči vzdychá, ležiac ako drevo, tak by som chcel robiť, ale sa mi nechce..."
Toto motto sa mi tak zapáčilo, že mi ostalo vypálené v pamäti. Podobne ako niektoré básničky, či úryvky z literárnych textov, ktoré sme sa mali v škole naučiť naspamäť. Vďaka vtedajšej škole a učiteľom, vďaka za to, že nás naučili mnoho vecí, všeobecne nás vzdelali a aj nás naučili učiť sa. To nie je málo, vedieť v živote zbierať vedomosti, informácie, je viac ako všetko vedieť. Viď slová klasika, ktorý vedel, že nič nevie, ale vedel to pochopiť. Dúfajme, že z našich školských čias sa na školách niečo zachovalo, že to všetko nenahradili reformy a reformy reforiem.
Trochu som odbočil od dnešnej témy, ktorú mi láskavo vnukla moja dcéra I. M. (Ima), nie preto, že by si myslela, že som lenivec (to dúfam), ale preto, že lenivosť je, okrem iného aj matkou pokroku. Spomeňte si na včerajšiu úvahu "o pokroku" a je jasné, že bez lenivosti by to ani nešlo. Ani vo vojenskej oblasti. Dnes sa vojakom, letcom, tankistom nechce sadať "do tankoch", lebo je to nebezpečné. Radšej sedia v teple a do vojny pošlú drony a diaľkovo riadené stroje. To je pokrok, už sa nemusíme zabíjať sami.
Ale inak, nemyslím si ani ja, že som lenivec, aj keď si ešte spomínam, ako ma teta naháňala s remeňom, keď som nechcel moržovať kukuricu. To sa v puberte stáva... Možno tak trochu patrím k "lenivcom", ktorí radi vymýšľajú rôzne "zlepšováky" pre uľahčenie práce. Keď je človek (chlapec) mladý, rád sníva o vynálezoch a zlepšovákoch, skrátka o veľkých veciach, ktoré ho čakajú. Potom príde realita a poteší ho každá maličkosť, čo sa podarí. Pokiaľ možno, každodenne. Vďaka za takú lenivosť, ktorá prináša ovocie.
Pokrok znamená ísť vpred, napredovať, povýšiť, zdokonaľovať, ale dôležitý je v každom prípade hlavne smer pokroku. Pokrok je napredovanie, krok za krokom. Hovorí sa, že aj revolúcia je pokrokom, lenže ona je zvyčajne príliš veľkým krokom a často krokom do neznáma. Po nej nasledujú kroky vedúce opäť k normalizácii, k preskupeniu síl a účinkujúcich, ale aj k požieraniu vlastných detí, lebo niečo končí, keď iné začína.
Možno aj kráčanie na popravisko revolúcie je svojim spôsobom pokrok, lebo sú tam kroky ako základ slova. Síce nesprávnym smerom, ale technicky sa kráča vždy vpred, nech ideme kamkoľvek. Späť vraj kráča iba rak. Hodnotenie pokroku však záleží od postavenia hodnotiteľa, od jeho uhla pohľadu, či patrí k minulosti, alebo k tým, čo práve rastú. Aj vedecký pokrok môže viesť nesprávnym smerom, teda k deštrukcii a k zneužitiu, zvlášť ak hovoríme o vojenskom pokroku.
Vojna vraj vždy prináša vedecký a technický pokrok, často až príliš rýchlo a veľmi nesprávnym smerom, za vysokú cenu. Aplikácia vojenského pokroku do civilnej praxe, do naozajstného života, prichádza vždy až v druhom rade, ak vôbec prichádza, lebo nie všetko z vojenskej praxe je použiteľné v živote ľudí a to nehovorím o ekológii, o planéte, na ktorej žijeme. V prípade vojen sa na ekologické škody neprihliada...
Vedecká inšpirácia z blogu pravda.
... spolu s anglickými zistili, že svet je v skutočnosti zmesou neustálych zmien jasu, mihotania tieňov, mrkania a všadeprítomných pohybov. Hýbu sa naše oči, hýbe se naša hlava, hýbe se naše telo (úžasný poznatok) a vplyv týchto pohybov na zrak je v skutočnosti dosť výrazný. Demonštrujú to natáčaním videa pri chôdzi. Poznáme to, ako sa svet okolo nás hýbe pri "kamerovaní" - pomôže len statív.
Náš mozog to všetko vníma veľmi stabilne, tie pohyby nás nerušia. Vraj ide o kolosálny podvod nášho mozgu. Nehodnotí každý vizuálny snímok, ktorý naše oči zachytia. Namiesto toho vyhodnocuje to, čo sme videli počas posledných 15 sekúnd.Nevnímame teda svet ako pohyblivá kamera. Z toho je už jasné, prečo sú tak nepríjemné rýchlo sa meniace kamerové zábery, vo väčšine akčných filmov, aj zábery snímané voľnou rukou pri chôdzi.
Zdá sa, že kameramani, režiséri a počítačoví strihači už nevedia ako upútať diváka, tak uplatňujú taký pekelný strihový sled. Počítače nie sú ako naše oko, sú rýchle a nemajú tú žiadúcu korekciu 15 sekundového spomalenia. Otázkou je, ako tie (počítačom vytvorené) scény vplývajú na ľudskú psychiku. To by mohol byť námet ďalšej rozsiahlej výskumnej úlohy amerických vedcov. Ale možno to už preskúmali, preto tie trikové akčné filmy...
Znovu sa vynára klasická otázka: Kam spejeme?
Inšpirácia z článku na Oslovi.
V niektorých záhradách to už ožíva.
 |
| foto: T. I. |
 | |
| foto: T. I. |
Ďakujem za jarný (mailový) pozdrav.
V každej ľudskej činnosti, v každej situácii je dôležité mať správnu orientáciu. Orientovať sa musíme vo svetových stranách v záhrade, v politike a hlavne v živote (myslieť strategicky, ale aj takticky). Orientácia je a vždy bola dôležitá aj v obliekaní. Chlapci si nemôžu obliecť dievčenské šaty a naopak, ale dievčatá si už od istého času obliekajú čokoľvek z chlapčenskej módy. Výnimkou sú hádam len trenírky.
Trenírky sme kedysi, ako chlapci, nosievali furt. Najčastejšie červené. Podľa trenírok sa dalo poznať, kto je pravák a kto ľavák. Aj to bola súčasť orientácie, ale správne sme sa museli orientovať hlavne pri obliekaní. Kvôli orientácii sa do každého oblečenia všíva taký malý kúsok látky, na ktorom sú údaje výrobcu, alebo pracie pokyny. V čase trenírok sa hovorievalo, že si ich treba obliekať hnedým dozadu. Potom prišli slipy, boxerky a pod.
Orientačný pásik v novšej dobe už nešijú vzadu, na košeliach to mohlo omínať na krku, ale šijú ho vľavo. Aspoň ja som sa nestretol s tým, že by tento znak bol všitý na pravej strane. To by už bol totálny chaos a stratilo by to orientačný zmysel. Orientácia je totiž vždy predmetom dohody. Také sú fakty, dnes sa už aj pri trenírkach treba orientovať bielym pásikom vľavo (ibaže by ste našli nejaké trofejné z 50-tich rokov).
Orientácia je najdôležitejšia v cestovaní a v turistike. Bolo by zlé, keby ste si poplietli Dunaj s Dunajcom, alebo Váh s Hronom, či Níl s Amazonkou. Našťastie, to sa dnes už nemôže stať, lebo cestujeme podľa navigácie GPS. Inou prekážkou pri cestovaní môžu byť prípadné chaotické covidové predpisy. Útechou nám vždy môžu byť správne (tradičné) duchovné orientácie.
Včera som sa pozeral na štatistiku návštevnosti tohto blogu, teda stručne a jasne:
Príspevky na wabovinách od roku 2006: 1072, komentáre: 3264
Návštevnosť stránky: 168508, dnes 4, včera: 42, tento mesiac: 960. minulý mesiac: 951
Odkiaľ prichádzate:
Na fejsbúku sa človek všeličo dozvie. Nemyslím tým, že čo mal dnes kto na večeru, ale niečo zo spoločenských udalostí a nemyslím tým politiku, tá sa robí inde. Nedávno som tam čítal o relácii "Večera s Havranom", ktorú už dávno nepozerám. Dočítal som sa, že pri Havranovej večeri sa hovorilo o rozklade našej spoločnosti, vraj "Facebook" rozkladá spoločnosť (Andrej Bán, Večera s Havranom). Nuž, to už je vážna vec, možno by som sa mal odtiaľ odhlásiť, alebo je to inak?
Facebook je nástroj na komunikáciu a komunikácia, ako hovoria odborníci, je základom porozumenia. Mám pocit, že nie fejsbúk je na vine, ale ľudia s ultimatívnymi názormi, s jednou jedinou správnou pravdou, za ktorú vydávajú svoj názor. Nie je jedno, či poviem, alebo napíšem: "myslím si, že", mám názor, alebo sa vyjadrím "Je to tak!", "Nemáš pravdu!", "Klameš" a pod. Podobné imperatíva kazia, niekedy dokonca znemožňujú diskusiu a rozdeľujú spoločnosť.
Facebook za nič nemôže, je to len názorová platforma, nástroj ako napríklad motyka, či rýľ. Pri nesprávnom používaní môžu byť nebezpečné aj ako zbrane. Samozrejme, zlý úmysel škodí aj pri miernej reči, ale na to musíme byť pripravení, zlé úmysly odhaľovať. Nie umelou inteligenciou a anonymne, ale vždy pri čítaní fejsbúkových statusov. Zavádzanie cenzúry je kontraproduktívne, lebo po nej prichádza zosilnená reakcia na iných úrovniach.
(dnes sa používa facebook aj v adaptovanej podobe fejsbúk či fejsbuk).
Rozhovor, či komunikácia, je základom vzťahu. Rozhovor je aj výskumná a diagnostická technika, pri ktorej jedna strana dáva otázky, druhá strana odpovedá. Treba vedieť, že to, čo odpovedajúca strana hovorí, nemusí byť len to, čo si naozaj myslí. Zaujímavé je tiež, že rozhovor nemôže byť neutrálny, záleží na oboch stranách. Stojí za to prečítať si články o rozhovore, aj keď v nich ide vlastne o novinársku formu.
Zajtra o diskusiách na facebooku, názoroch, slobode a tak podobne. Aj o internete všeobecne.
Až keď si zadáte do vyhľadávača slovo "likvidátor" dozviete sa o istých ľuďoch a funkciách zaujímavé veci.
Likvidátor je ústrednou postavou likvidácie firmy, ktorý riadi celý priebeh likvidácie, a to so všetkými zodpovedajúcimi právami a povinnosťami.
Likvidátor zabezpečuje zber kuchynského odpadu, zber použitého oleja, ale môže mať aj povolenie na likvidáciu odpadu z prevádzky manikúry a pedikúry.
Likvidátor je aj názov filmu s Arnoldom (1996), likviduje tam nepohodlných svedkov. Je to trochu mimo misu tohto zhrnutia, lebo film je film... Neviem, či som ho videl, je dosť starý, ale určite som o nič neprišiel, ako je jasné z niektorých recenzií, napríklad: "Nebyť toho, že tam hrá Arnold, tak by to nestálo za nič. Klasická akcia... s deravým scenárom, nezničiteľným Arnoldom a nezmyselnými akčnými sekvenciami". Fakticky, takých filmov je veľa.
V istom zmysle sa občas ujímam funkcie likvidátora elektroniky v domácnosti. Je to zaujímavá úloha, často rozoberať aj nerozoberateľné veci, keď príde na rad aj kladivo a sekáč.Účelom je triedenie na rôzne druhy separovaného odpadu, hlavne plasty a kovy a samotnú elektroniku zvlášť. V elektronike sa občas nájdu aj užitočné komponenty, alebo súčiastky, ktoré môžu dostať novú šancu na život. Nie je to nič akčné, ale Arnold by na to určite použil pekný balík trhaviny.
Voľný deň, kostol, na výlety, alebo len jednoduchý relax s nohami na stole. Kedysi bola nedeľa jediným dňom bez práce. Ľudia sa vyobliekali do sviatočného, niekedy aj s kravatou. Dobrý obed to zaklincoval. Nebolo mäso každý deň. Pamätám si, že piatočný pôst sa dodržiaval, aj streda bola s múčnym jedlom. V sobotu bola múčna kaša (fučka) s opraženou cibuľkou.
V nedeľu tradične vyprážané rezne so zemiakmi a v lete s uhorkovým, alebo rajčinovým šalátom. Vo výnimočných dňoch, keď sa urodili, boli v nedeľu pečené holuby s plnkou. Dnes už jedia pečené holúbätá hádam len v Austrálii.
Na dedinskom dvore vždy behalo niekoľko kusov hydiny: sliepky, husi aj kačice. V zajačích klietkach bolo vždy niekoľko kusov pripravených na spestrenie našej stravy. Keď som bol malý, mali sme aj kozu. Kozie mlieko som nechcel piť, preto ma naši vždy oklamali, že je tá kávička z kravského mlieka. Hádam to nie je ani dnes vzácnosť, že deťom niečo nechutí.
Na nové chute si človek musí zvyknúť. A niekedy aj zabudnúť. Na chuť materského mlieka si už naozaj nepamätám. Inak zjem všetko, odmietam len hríby z neznámeho zdroja.
Dobrú chuť, ak ste ešte neobedovali (nevečerali, a pod.)
Fotografia je fenomén starý približne 196 rokov. Podľa definície je fotografia umenie i veda využívajúca svetlo k vytvoreniu trvalého obrazového záznamu. Pôvodne sa to dialo chemickým procesom, dnes hlavne pomocou snímacieho čipu. Klasická fotografia na svetlo citlivý film bola iste náročnejšia, bolo treba nastaviť expozíciu v závislosti na svetelných podmienkach, buď odhadom, alebo pomocou expozimetra. Neskôr to všetko zvládala automatika, bolo treba nastaviť len citlivosť filmu.
V digitálnej dobe netreba nič nastavovať, všetko riadi automatika (malý robot schovaný vnútri aparátu). Ani zaostrovať netreba. Pamäťové médiá obsiahnu veľké množstvo záberov, tak ani šetriť miestom nie je treba. Je to obrovská výhoda a zjednodušenie, ale na druhej strane to zvádza fotografa k neuváženému "cvakaniu", veď doma sa z toho niečo vyberie (tiež to tak robím). Doma je s takou databázou fotografií potom viac roboty ako pri fotení v teréne. Tak, či onak, dôležitý je len výsledok.
Fotografia musí povedať niečo o objekte fotografie, ale aj o autorovom pohľade na svet, ak má byť dobrá. Osobitným prípadom je dokumentárna fotografia, ktorá má hlavne verne zobrazovať danú realitu. Druhý protipól je "umelecká fotografia". Na tú sa kladú zvýšené estetické požiadavky. Mala by formálne aj obsahovo smerovať k dokonalosti. Ľahko sa to hovorí, ale život nie je čierno-biely. Čiernobiela fotografia je zvláštny druh fotografie, niekedy má opodstatnenie, ale vyžaduje si špeciálny prístup a jasný zámer.
Neznamená to, že keď farebnú fotografiu zbavíme farieb, dostaneme čierno-bielu. Tak to nefunguje, lebo č-b fotografia má trochu iné vyjadrovacie prostriedky a postupy. Ostáva už len čosi povedať o obrazovej kompozícii, ktorá je aj u fotografie nadmieru dôležitá. Dôležitý je aj názov fotografie. Kompozícia je samostatná pasáž z fotografického umenia, tak radšej z nej na dnes vycúvam. Vlastne som chcel písať o niečom úplne inom (už neviem o čom), ale k tomu som sa nedostal ani pol slovom.
Po dlhých rečiach ešte pár ilustrácií z archívu:
... podceňujú lavíny. To nie je odraz reality, len som si zaspomínal na Ivana Mládka. Ľudia hlavne pracujú, aby mali z čoho žiť. Práca je, svojim spôsobom, náplňou života. Niekto si môže myslieť, že podstatný je v živote relax (láska), spoznávanie krajín a ľudí, ale to je len, ako sa kedysi hovorilo, nadstavba. Jedno bez druhého by človeka naozaj netešilo. Všetko s mierou, to je základ. Nuda je hádam horšia ako práca. Kto to nezažil, neuverí.
V našich mladých časoch sme každý deň v škole spievali "Pieseň práce":
Tá práca matka pokroku a s ňou armáda po boku...
V originále je "armáda otroků", ale ja si to takto pamätám. Heslá o práci využívali aj iné režimy a nikdy v nich nešlo o potešenie z práce. Keby som to mal spievať dnes, armádu by som rozhodne z práce vynechal. Keď pracuje armáda, je zle a možno aj najhoršie. Na prácu by sme v modernom svete najradšej poslali "roboty", ako to vymyslel Karel Čapek už v roku 1921 vo svojej sci-fi dráme RUR.
V roku 1920 sa narodil vedec a spisovateľ sci-fi románov Isaac Asimov, klasik žánru sci-fi a vynálezca "nultého zákona robotiky" pre humanoidné roboty. Humanoidný robot po ňom neskôr dostal meno ASIMO.
Od Asimova sa môžeme poučiť aj v inom - nikdy vraj nemal dosť vtipov a humoru.
Všetko na našom svete bolo vymyslené dobre, bohužiaľ "ľudia robia kraviny" (I.M.) a všetko dobré hneď preinačia na zlé, proti niekomu. Tá premena dobrého na zlé však vždy trvá nejakú dobu. Dnes je vo svete techniky a robotiky veľa dobrého (napríklad, "slobodný" internet), tak sa tešme optimisticky, že to ešte chvíľu vydrží.
Duša a telo sú spojené do jedného celku, len dušu nie je na prvý pohľad vidieť. Na detailné pozorovanie duše sa sústreďujú psychológovia, psychoanalytici a psychiatri. Tí posledne menovaní sa vlastne zameriavajú až na následky porúch duše. Psychológovia sú vzdelaní ľudia, zameraní na vedu študujúcu kognitívne procesy a afektívne stavy (Wikipédia). Z tej definície nie som múdry, ale v praxi som poznal zopár psychológov, najmä pri testoch, ktoré nám občas dajú urobiť naši vedúci.
Poznal som psychológa, bol to kamarát, ktorý ma jednu hodinu presviedčal, aby som sa zapojil do istej pyramídovej hry (nemenujem). Vysvetlil mi všetky výhody toho kroku a boli to obrovské perspektívy blížiace sa k šesťcifernej hodnote vtedajšej meny. Za celý čas rozhovoru neobjavil ani jednu jedinú nevýhodu. Nepresvedčil ma, lebo som to považoval za sci-fi. Neexistujú na svete veci, ktoré by nevrhali nejaké tiene... Tieň síce nič nehovorí o podstate, ale dáva možnosť tušiť niečo o forme. Bez tieňa je narušená rovnováha sveta.
Tiene na duši sú iba chybou v programe a sú relatívne. Einstein musel o tom niečo vedieť, keď vymyslel teóriu relativity. Podobne relatívny je aj pojem "normálnosť". Pozrieme sa do zrkadla a vidíme normálneho človeka, ale keď kráčame ulicou, sme radi, že všetci, ktorých stretneme, sú iní. Na prvý pohľad je každý normálny, ale nie podľa mojej normy zo zrkadla.
Možno sa podobáme v duši. Hovorí sa, "stretol spriaznenú dušu", a myslí sa obvykle na niečo iné... Berieme rôznorodosť ako fakt a tomu sa hovorí tolerancia. Ale čo je empatia? Trochu viac ako tolerancia, lebo ide aj o pochopenie duše toho druhého, ani nie o spriaznenosť, len o pochopenie. Pochopte, že toto sú len moje laické úvahy. Sľubujem, že sa polepším a nabudúce budem písať o "niečom inom".
Už na začiatku tejto série každodenností som zverejnil nesmelú výzvu na poskytovanie námetov pre vážne i nevážne úvahy o čomkoľvek. Aj "o čomkoľvek" je dobrý námet, ale ťažký, preto si ho nechávam na neskôr, nech ešte trochu dozreje. Dnes je tu malá slávnosť, dostal som prvý čitateľský námet s jednoduchým názvom "Tiene". Dalo by sa povedať, či napísať, podľa českej kreslenej rozprávky "A je to". Alebo niečo ako Pat a Mat, ale to som už použil.
Ku stvoreniu tieňov nie je treba skoro nič, ale svetlo je bezpodmienečne nutné. Tiež je nutný objekt, alebo subjekt, ktorý tieň vrhá. Bez svetla niet tieňov. Svetlo a tieň, to je ako dobro a zlo, alebo láska a nenávisť. Niekto hovorí, že bez svetla niet šťastia v živote. Žijeme na svete, ktorý bez svetla nie je možný, teda táto základná podmienka šťastia tu je automatický prítomná. Podobne je to aj s láskou, aj tá je tu automaticky prítomná. Alebo nie? Láska má mnoho foriem, existuje nekonečné množstvo prejavov lásky. Aj jej tieňov...
Mnoho reálnych veci sme si preniesli do zástupnej formy slov, ktoré sú často len len slovami, ale nejako sa musíme dorozumievať, sme tvory spoločenské.
(pokračovanie zajtra a možno aj o tieňoch na duši).
Kedysi dávno bolo zvykom dievčat, že si písali denník. Vraj je to užitočná vec, ako píše istý bloger na blogovisku sme.sk. Poväčšine som s ním súhlasil, aj keď pod pojmom denník si možno predstavovať všeličo. Tie dievčatá si kedysi písali pekné denníky, dali si do nich vpisovať rôzne venovania od kamarátok, spolužiakov a aj od iných spriaznených duší. Do ich denníčkov sa aj kreslilo (kytice a tak podobne). Najčastejšia fráza, ktorá v denníku nesmela chýbať bola: "Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj". Básnické črievko sa hodnotilo už vtedy.
Odkiaľ to všetko viem? Mal som tri sestry. Aj dospievajúce dievky si občas ešte písali denník, ale už to neboli detské veršovačky, skôr intímne záležitosti, ktoré neboli určené pre širšie okolie. Mali charakter spovedníka. Obvykle sa končili, pri prvej (či poslednej) vážnej známosti a ocitli sa v koši (v skartovačke), pre istotu, lebo ako sa v rozprávkach hovorí: "Potom sa vzali a žili šťastne až do smrti". Dospelácke denníky skoro vymizli, ale príchod internetu a blogovania im dodal novú energiu.
Internetové denníky už nie sú to, čo kedysi bývali denníčky. Sú to, viac-menej vážne pokusy o literárnu tvorbu, zväčša neumelé, niekedy úprimné, ale aj fabulované (vymyslené). Vraj tak autor najlepšie spoznáva sám seba. No, skúste si niečo zo svojich zážitkov napísať a potom to po sebe prečítať. Môžete byť prekvapení. Veľmi zaujímavé je aj čítanie svojich výtvorov po dlhšom časovom odstupe. Nielen, že sa dozviete o sebe aj to, čo by ste inak nevedeli, ale sa aj dozviete "kto som a kam kráčam" a zabavíte sa.
Poznám to dobre z mojich wabovín. Nezáleží na tom, koľko čitateľov si ma otvorí, ja to čítam, ako by to napísal niekto neznámy... Po rokoch som si dal vytlačiť súbor vybratých článkov (fejtóny, eseje, poviedky, či len denníky?). Na literárnej forme až tak nezáleží, ide aj o zrkadlenie histórie doby, v ktorej boli písané. Doba sa zákonite musí prejaviť v príbehoch, lebo súvislostiam sa nikdy nedá vyhnúť.
Uvedomujem si, že táto doba s tvárami zahalenými, je historicky archívne (vo videách) znehodnotená už od začiatku. A to by hádam mohla byť bodka za dnešnou úvahou, historický odkaz na okolnosti doby.
Opäť je tu staršia inšpirácia od Borisa. V jednej sobotnej relácii rozprával sugestívne o novom Komárňanskom moste, že som to chcel vidieť na vlastné oči. Stalo sa, bola nedeľa, tak bol most dokonale opustený, len slnko svietilo oproti z juhu. Malá ukážka jeho technickej krásy z našej strany:
Požičal som si toto slovné spojenie, ale nechcem písať o seriáli Horná Dolná, lenže je to symbolom niečoho, čo už možno aj zľudovelo ako prípad nevšednej bláznivosti v televíznych kanáloch. Pomenovať to bláznivou komédiou (crazy) je slabé ako dvakrát varené vrecko čaju. Horná dolná je viac, lepšie povedať, je menej.
Všetka česť iným názorom, ale ja to beriem ako etalón čohosi, čo sa nedá nazvať hlúposťou, ale neviem to inak pomenovať. Ako v tej reklame na úroky v banke: vyššie, ešte vyššie... len tu to ide nižšie, ešte nižšie. Taká ľudová zábava do krčmy. Ale teraz vlastne krčmy neexistujú...
Nedávno sme sa zapozerali do nového televízneho seriálu Hranica. Už je to minulosť, lebo sme prišli k názoru, že je to "Horná dolná", len v zelenom.
Mám rád sobotné rozprávačské relácie a dialógy Borisa Filana. Dnes boli na tému Brno a to ma priviedlo ku spomienkam na toto mesto. Netvrdím, že ho poznám (to mesto), hádam len niektoré miesta a miestečká. Moja posledná návšteva Brna sa uskutočnila v roku 1989, bolo to týždňové školenie o PC technikách na Brnenskej priehrade. Bolo tam fajn, spomínam si, ako sme sa rehotali na známom prejave Milouše, ktorý sa už vtedy cítil ako kôl v plote. Odvtedy najradšej obchádzam Brno po "diaľnici".
Zo školenia sme odišli o deň skôr, ale len do mesta. Prespali sme jednu noc v hoteli neďaleko divadla Bratří Mrštíku (možno sa dnes už volá inak). Večer sme (s kolegom) išli na film Forest Gump a po kine na námestie Svobody, kde sa konala "revolučná" manifestácia. Za alebo proti, to už zmazal čas. Na všetkých prístupoch k námestiu stáli policajné hliadky, ale nezasahovali do priebehu. Vypočuli sme si prejavy a na druhý deň ráno vlakom domov.
Iná návšteva v Brne bola za nejakým iným účelom, ale bolo to niekoľko rokov ešte pred "revolúciou" a bolo to zamerané tak trochu smerom ku kultúre a k audiovizuálnej technike. Premietali sa tam, okrem iného, "tajne" zaznamenané farebné klipy z rakúskej TV. Pekné farebné obrázky s Amandou Lear. Ráno som išiel z hotela Voronež smerom k výstavisku, potom "šalinou" niekam pod Petrov na pracovné stretnutie.
Ešte raz dávno, za študentských čias, som reprezentoval Slovensko na šachovom turnaji. Bolo to v nejakom študentskom domove na Cihlářskej ulici. Majstrom som sa nestal, ale nejaké remízy som uhral. Bol to spoločenský zájazd (družobný) s tamojšou školou. Potulkami Moravou sme sa zastavili aj pri Macoche a v Ostrave.
Raz, dávno, ale už neviem kedy to bolo, som bol na Špilberku v kazematách, kde mučili väzňov tak, že ich zamurovali a nechali im kvapkať vodu na hlavu. Odvtedy sa v istých situáciách hovorí - kvapká ti na karbid... Alebo je všetko inak?
Dostal som šach-mat aj s osobným poďakovaním. Našťastie mi v tom liste vyká a dodržal aj gramatické pravidlá písania listov, inak by som sa nahneval. To je len jeden z príbehov Pat a Mat. Nerád to priznávam, beriem to ako mat v šachovej partii. Zrejme som ešte tak ďaleko morálne nedorástol, aby som odmietol 300 € príspevok do rodinného rozpočtu.
Ako som včera napísal, už sa objavili, ako naschvál, nejaké neplánované výdavky a čo nevidieť, príde čas platenia rôznych pravidelných daní, poplatkov, poistiek a služieb, tak neviem, či tých 300 bubákov bude stačiť. Nevadí, uskromníme sa. Vďaka pani poštárka.
Rozhodujúce dni sa obyčajne označujú ako deň "D". Môžu byť dobré, ale nemusia. Deň, ktorý je zlý sa označuje deň "B", to znamená deň blbec. Blbec je asi české slovo, ale veľmi dobre rozumieme blbcom aj na Slovensku. Deň blbec je taký deň, keď sa všetko kazí.
Včera sme mali jeden taký vzorový deň blbec, najprv sa pokazil mlynček na kávu a hneď za ním sekáč a krájač zeleniny. Mali už dávno svoje dobré služobné roky za sebou, ale to neznamená, že by mali odísť do večných zberných surovín naraz.
Za dňom blbec nasledoval deň D a to je deň, keď sa v našej domácnosti objavil nový lepší mlynček na kávu aj nový elektrický sekáč na zeleninu. Mlynček sme odskúšali, je výkonnejší, tichší a dobre melie. Zeleninový sekáč vyskúšame zajtra, ale o tom tu už nebude aktuálna reportáž.
Občas treba doplniť nádržku ostrekovača v aute, lebo dobrý výhľad je základom dobrého šoférovania. Ostrekovač v aute je veľmi dôležitý, podobne ako pravdivé informácie o faktoch pri rozhodovaní.
V komunikácii, v diskusii, ale aj v reklamne je dôležité aj oslovenie osloveného nádejného partnera. U nás je taká obyčaj, kamaráti si medzi sebou tykajú. Neznámym, ktorých si chceme uctiť, alebo niečo od nich chceme, zvykneme vykať. Na vojenčine bol kedysi taký zvyk, že všetci sme si tykali, okrem vyšších veliteľských funkcií.
Kedysi dávno sa používalo aj "onikanie" na oslovovanie starých rodičov, dnes už viac-menej len ako paródia.
Niekde inde vo svete majú iné obyčaje, veľmi nerozlišujú tykanie a vykanie (napr. angličtina to nerozlišuje). Mnohé reklamné agentúry, ktoré pôsobia v tomto našom kultúrnom prostredí to nevedia. Nie, že by na tom až tak záležalo, ale je fakt, že reklama, ktorá mi tyká ako malému hlúpemu chlapcovi u mňa nemá šancu.
Deti sú radosť aj starosť. Pôvodne som dnes chcel písať o istej pani ministerke, ktorá má starosť o seniorov, tak si zmyslela, že ich za nás obdaruje z rozpočtu republiky a každému kúpi darček. Podmienkou by malo byť absolvovanie kurzu základných počítačových zručností, takže nie každému, len tým, ktorí ešte tie znalosti nemajú. Bohužiaľ som mimo, lebo s počítačom som pracoval profesionálne najmenej 25 rokov. Ťažko v dnešnom svete hľadať spravodlivosť. Spravodlivé sú dnes už hádam len deti. Tak asi do dvoch rokov.
Máme doma dve dvojročné dvojčatá a tie si spravodlivo premenili náš byt na hraciu plochu. Všetko je na hranie. Nie je to tak dávno a pamätáme si naše detské roky, keď sme mali na hranie nielen byt, ale aj dvor, neďaleký háj a hádam aj celú dedinu. Hračky neboli tak sofistikované, vrcholom bol drevený koník ručne vyrezávaný a pre dievčence rôzne handrové bábiky. Bolo to šťastné detstvo, aj keď vojna práve skončila a možno práve preto. Vzdialené spomienky, ale odrazu sú tak blízke.
Pôvodne som chcel písať o bratstve, ale chuť včerajšieho obeda zvíťazila nad bratstvom. Bratstvo sa dá vyjadriť aj v gastronómii - české jedlo s maďarským prvkom feferónu uvarené a skonzumované na Slovensku, to je takmer medzinárodné bratstvo, je to viac, ako bratstvo chudobných francúzskych revolucionárov s buržoáziou a šľachtou namierené proti kráľovi. Naša sviečková mieri len tam, kde mieria všetky ostatné, s láskou uvarené a upečené jedlá.
Trochu vážne by sa dalo povedať, že ani skutočné bratstvo nie je zárukou pokoja a mieru. Spomeňme si na Svätoplukove prúty, ktoré odovzdal s mierovým posolstvom spolupráce svojim trom synom. Po jeho smrti sa začala veľká ríša rozpadať pre ich rozbroje. Poučenie je teda jedna vec, ale bratské spolužitie je úplne iná vec. Iné druhy bratskej pomoci sú nám známe aj z nedávnej minulosti, ale Svätopluk aj tak mal pravdu, v jednote je sila.
V Česku majú aj pokračovanie tejto múdrosti, ale to sa do slušného článku nehodí, ostaňme radšej u sviečkovej a pri feferónkach. Tvorba v oblasti gastronómie nie je ničím usmerňovaná, dokonca isté porekadlo hovorí, že o chuti do jedla sa nediskutuje. Kým je chuť, je všetko. Modernisti síce vymýšľajú všelijaké diéty, ale podľa mňa je chuť najdôležitejšia.
Zdá sa, že keby sme sa stravovali podľa internetu, bola by naša strava veľmi pestrá, ale tak to bolo aj v minulosti, len internet nebol. Raz sa dočítate, že toto je škodlivé a nemali by ste to jesť (väčšinou sú to tie dobré a chutné jedlá), inokedy je zdravé niečo úplne iné. Je to skoro ako striedanie ročných období a sezón.Horšie je, keď sa za ročné obdobie považuje aj módny trend.
Dobrú chuť! Nech žije bratstvo, ale aj sesterstvo!
Na začiatku Veľkej francúzskej revolúcie dobyli väznicu Bastila pod heslom "Sloboda-Rovnosť-Bratstvo". Nerád by som sa zaoberal históriou, toho je plný internet, ako skoro všetkého. Ak chcete napríklad uvariť dobrú mäsovú polievku, nalistujte si recept na internete. Keby len jeden, je ich tam ako maku. Internet je veľká všeobecná encyklopédia (zatiaľ). Napriek tomu, že je dosť nespoľahlivá, je to aj tak encyklopédia.
Všetko, čo sa dnes napíše na internete, je založené na princípe rovnosti. Píšem, že "dnes", lebo to nemusí trvať večne. Vypnúť internet je rovnako ľahké ako vypnúť žiarovku v obývačke, a to nehovoríme o obľúbenom hesle "blockaut", značne podobnému heslu "lockdown", ktoré majú už aj niektorí mocní dneška najradšej. Verme, že sa to u nás nestane (to prvé).
Internet je svetový fenomén, takže vypnutie jednej krajiny nie je až tak zaujímavé, ako vypnúť všetko. Elektronika je našou súčasťou, to je fakt. Bez nej by sme dnes už boli ako bez rúk. A to, čo nás čaká, vlastne už je to tak trochu tu, je 5G. Nedávno som bol u suseda, ktorý si prerába byt na svoj obraz (už pol roka na tom robí) a u neho už 5G funguje.
Je to veľká výhoda, keď si môže rozsvietiť svetlo v obývačke aj keď nie je doma a podobne. Ovládať všetko z kresla, cez mobil je úžasná vec. Človek príde domov, sadne si a už sa nemusí vôbec hýbať. Na hýbanie má predsa fitnescentrum. Zabúdame len na jedno, že bez pohybu sa mení naše prostredie a prostredie je to, čo mení aj naše telo. A keby len telo, na lenivosť sa ľahko zvyká aj duševne.
Aký teda bude človek budúcnosti v sci-fi románoch? Malý a tučný? Nie! Veľký a tučný, lebo potravy je dosť a jesť sa bude furt. Vo "fantastike" všetko záleží od preferencií autora, možno aj rovnosť. O tom však silne pochybujem, lebo vývoj smeruje k iným métam.
Sloboda je to, o čom sa veľa hovorí, ale málokto si pod tým predstavuje to isté. Absolútna sloboda človeka môže existovať len na opustenom ostrove. V spoločenstve ľudí je sloboda vždy relatívnym pojmom. Preto boli vymyslené základné ľudské práva. Sú to tie, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia. Z toho je jasné, že človek je slobodný len chvíľu po narodení, potom sa musí prispôsobovať výchove rodičov, školy a iných okoloidúcich.
Neskôr ho vychováva ulica aj ihriská. Keď začne rozumieť materinskej reči a iným rečiam, naučí sa čítať, začnú ho vychovávať knihy, noviny, časopisy a najmä elektronické médiá a internet. To už je paľba ako na frontovej línii. Vtedy je už sloboda v háji zelenom. Trochu z nej sa zakuklí niekde v hlave, trochu v srdci a kopa slobody ostane v bruchu, lebo "proti gustu žiaden dišputát"...
Dospelák sa začne prispôsobovať aktuálnej vláde, písaným aj nepísaným zákonom, zákonom globálnym, aj všetkým fyzikálnym a vesmírnym zákonom.
Sloboda sa začne vnímať ako značne relatívny pojem. Rešpektuje okolie, susedov, spoločnosť reprezentovanú štátom a rôznymi spoločenskými organizáciami, dokonca aj tzv. "neziskovými" organizáciami. Nastupuje fáza života, kvôli ktorej to všetko robíme, byť osožným spoločnosti - mať vlastné deti, vlastné pracovné zaradenie. Pracovať vo firmách 45 rokov pri páse, pri stroji, alebo pri počítači, ktorý sa na rozdiel od obsluhy, stále aktualizuje.
Záverečná fáza, ktorej sa kedysi hovorilo "zaslúžený odpočinok" môže skončiť ako depozit v špecializovanom zariadení. Slobodné okolie začne bedákať nad najohrozenejším typom človeka, preto mu poskytujú výhody prednostného špeciálneho ošetrenia. Nemám na mysli eutanáziu... Úplne nakoniec sa dosahuje absolútna sloboda pod heslom "odpočívaj v pokoji".
