Zo života hmyzu

Za slniečka, skoro zrána,

vstala včielka, vybúvaná.

Vstala – a už letí, hej!
po lúčine zelenej.

(Ľudmila Podjavorinská)

 

 

 

Zajtra bude hydina  a podobné domáce zvieratstvo...

Kvety

 Kvety nič nepokazia...

Zajtra: Hmyz

Nič

Nič a prázdno, ostali len spomienky. Budúcnosť? Nemôžem to slovo vysloviť, lebo všetci ho majú plné ústa a ja chcem niečo iné. Chcem budúcnosť v kontinuu. Sme už perfektne rozdelení, sme dobrí a zlí. Len nikto nevie, kto je kto. Zdá sa vám, že je to zmätočné, že je to pesimistické? Ani nie. Bohužiaľ.  

Televízia súkromne historicky

Len zopár exotov tvrdí, že nepozerá televízny program, ale možno, že do zóny otrockého nepozerania TV smerujeme dobrovoľne, či nie, všetci. Bez televízie sa dá žiť. Horšie by to bolo bez internetu, lebo cez internet sú už prepojené žily a nervy systému koexistencie modernej spoločnosti. Účty, platby, obchod, financie, zábava a informácie. Prvotné ľudské spoločnosti internet nepotrebovali. Bez neho sa tam raz možno vráti aj naša. 

Pre človeka nie je internet dôležitý, dôležitý je však pre ľudskú spoločnosť, lebo si naň už vypestovala "závislosť". Prvý televízny prijímač, ktorý vyzeral ako veľké rádio s malou obrazovkou som videl u nás na dedine niekedy v roku 1956-1957. Na programe bol nejaký balet, alebo to bol hokej, to už neviem. 

O rok na to kúpila naša škola veľký televízor, boli sme ho pomôcť priniesť zo železničnej stanice do školy s našim učiteľom. Postavili sme ho na stôl, strčili do zásuvky a pozerali sme na úžasné zrnenie. Anténa ešte nebola namontovaná. Neskôr, už ako rodina sme si kúpili na pôžičku prvý československý televízor značky Orchidea (1964), ktorý mal ako prvý hranatú obrazovku a asymetrické usporiadanie. 

Vyrábal sa od 1964 do 1966 v Pardubiciach. Dokúpil som si k nemu diaľkové ovládanie na kábli. Dal sa ním nastaviť jas a kontrast a vypnúť televízor. Bol to pokrok, lebo tzv. CRT televízory mali odporúčanú pozorovaciu vzdialenosť najmenej 5x uhlopriečku. Tento TV prijímač nám vydržal veľmi dlho. 

Každých 8 rokov bolo treba vymeniť obrazovku. Samozrejmosťou bolo namontovať do neho "viedenský" zvukový modul. Nesjôr som do neho namontoval aj senzorové ovládanie prepínania kanálov. Naša Orchidea takto vydržala prakticky až do roku 1988, kedy doslúžila a nahradil ju farebný televízor Rubin-Tesla. 

Rubin-Tesla nám dlho nevydržal, dokonca sme kvôli nemu pozerali našu "revolúciu" s vynechaním jednej farebnej zložky. V medziobdobí opráv sme mali (na výpomoc) malý rumunský čiernobiely televízor, už neviem akej značky. Éru LED televízorov sme začali spoľahlivým "Panasonic Viera" (80 cm) a ako záložný je malý Samsung.   

 

Taká bola a je naša televízna história...

Rádio

Rádio je dobrá vec, ale nesmie sa to s ním preháňať. Kedysi rádio prichádzalo do domácnosti dnes je to naopak. V rádiách sa kecá ako doma, diskusie sú také, že domácnosť vťahujú do rádia. Ja mám radšej tú starú koncepciu, keď rádio prichádza k nám. Rádio má len jednu veľkú výhodu, že ho môžeme vypnúť a tak zabrániť tomu, aby nás vsalo do seba, do svojich (akože našich) problémov. 

Rádiá sú rôzne a teraz nemám na mysli rozhlasové stanice, lebo to je skoro jedno, všetky majú rovnaký rozprávačský mód, či je to tzv. verejnoprávne médium alebo komerčné, len tým druhým ide v prvom rade o peniaze. Prvým ide o moc. V rádiu je najdôležitejšou vecou reč a tá dokáže zabaviť, ale aj otráviť. S hudbou je to jednoduchšie, ak mi neladí rytmus alebo melódia, preladím alebo odchádzam. Aj v hudobnej produkcii sú však prvky reči (texty piesní), ktoré môžu byť, ale nemusia byť vydarené. 

Piesne sú v podstate zhudobnenou poéziou a ak tá poézia nemá patričné kvality, hudobné pozadie, ani rytmus jej nepomôže, len zdôrazní jej chyby. Prijímanie hudby záleží aj od vkusu poslucháča. Odkiaľ pramenia moje skúsenosti? Kedysi sme počúvali hudbu z kvalitného rádia a z reproduktorových sústav v kvalite hi-fi. To je minulosť, dnes je iná doba, máme "kuchynské" rádio, WC rádio, dielenské rádio a rádio v aute.

Rádio v aute je na tom asi najlepšie, často je spoločníkom, ktorému netreba odpovedať na otázky. Zapíname ho v pravý čas, keď nám chýba spoločnosť, ktorá drží bdelý stav vodiča. Ak rádio ruší, okamžite ho vypíname. V aute slúži rádio hlavne ako pozadie, keď sa pasažierom nechce rozprávať aj ako informácia o situácii na cestách. Občas príde k slovu aj CD prehrávač s obľúbeným hudobným žánrom alebo s vtipným rozprávaním. Dalo by sa povedať, že rádio je dobrý sluha, ale zlý pán. 

Príroda, krajina

 Príroda nikdy nesklame

 

Kyslé uhorky

Jasným signálom leta je uhorková sezóna, včerajší obed s kyslými uhorkami je jasným signálom končiaceho zimného obdobia. Boli dobré, ale čerstvým paradajkám sa to nevyrovná. Myslím tým naozaj na čerstvé, lebo tieto skleníkové, hydroponické, v umelom spánku privezené z Afriky, Španielska a podobne, môžu o rajčinovej chuti len snívať. Verím na jar, ktorá prinesie jar aj k nám. 

 

Sladké zemiaky

Konzumácia batátov je vraj dobrou prevenciou rakoviny, degeneratívnych očných chorôb, depresií a srdcovo-cievnych ochorení. Skoro by sa dalo povedať, že batáty sú na všetko. Nie na dve veci, ako sa hovorí, ale na všetko. Včera sme začali preventívne konzumovať túto zvláštnosť. Bol som v pomykove, či to mám jesť sladké, alebo si to môžem posoliť?

Čo by sa stalo, keby niekto tie sladké zemiaky geneticky upravil, aby neboli sladké? Boli by lepšie (a jedlé)? A vôbec, čo by bolo, keby bolo všetko inak? Občas sa podobné otázky na verejných fórach vyskytnú. Dokonca aj v knihe, ktorú práve čítam, sa vyskytla podobná otázka v školskom zadaní, že čo by bolo keby vyhral ten, čo prehral bitku? Na to sa kedysi odpovedalo: Keby pes ne..al, tak by ho roztrhlo.  

Zdá sa to byť celkom lákavé, meniť históriu. Fakty sa síce zmeniť nedajú, ale sem, tam niečo zamlčať, to sa dá. Tak, že sa "pozabudne" na niektoré okolnosti. Najprv len tak, čo by bolo keby bolo, alebo nebolo to, či ono. Históriu nemožno meniť, ale menia sa názory na ňu. Na jednej strane je to pochopiteľné, na druhej strane, hodnotiť dobu podľa iných okolností než aké boli, nie je pravdivé. Ide o ten koncept zmeny, či zamlčania okolností.

To, čo sa stalo, sa už nikdy nestane inak, ale aj to je hlúposť, lebo to, čo sa stane má voľné pole pôsobnosti a to je vlastne budúcnosť. Budúcnosť vieme meniť, vieme ju ovplyvniť. Východisko k budúcnosti je však vždy v minulosti. Historia magistra vitae, ako hovorí starý Cicero. Ak zabudneme na to, čo hovorí história (faktami a okolnosťami), riskujeme, že ju zažijeme rovnako ešte raz a možno s ťažšími dôsledkami.   

Etapy, méty a predsavzatia

Niekto hovorí, že život je krátky, ale nie je to pravda. Predstavte si, že by ste mali naplánovať život človeka podrobne, povedzme na sto rokov. Nemožné. Sú síce krajiny, kde aj nemožné je možné, ale do rozprávok sa radšej nemontujem. 

Večer pred spaním si hovoríme, tak čo nás čaká zajtra? Určite niečo, lebo keby nič, tak by to bolo hrozné nedorozumenie. Mňa teraz, napríklad, čaká každý deň nový článok, úvaha na waboviny. Že to skoro nikto nečíta, to je druhá vec, ale to už nie je môj problém, aj tak je to méta. V písaní sa už dávno zhodujem s Milanom Lasicom, keď kdesi kedysi povedal, že najťažšie je napísať prvú vetu a potom to už ide. Už ich tu mám 10, tak by sa mali vety sypať ako plevy z mláťačky.

Nie všetky predsavzatia a méty sa naplnia v každej etape. Treba byť v tomto smere trochu skromným. Okrem takej zábavy, ako je písanie úvah, či esejí, alebo poviedok, sú aj iné méty, ak to tak možno nazvať, napríklad upratovanie. Ešte väčšou métou je veľké upratovanie. Malé upratovanie znamená malý neporiadok, veľké sa robí pri veľkom... Ale nie o tom som chcel písať. 

Život sa delí na etapy. Nie že by to bolo treba, ale tak to naozaj chodí. Už ako malí si hovoríme, až raz budem veľký. Potom ideme do školy, tá má od začiatku svoje zvláštne etapy a v nich sa čaká na prázdniny. Cez prázdniny sa žije. Škola je teda jasná, etapovite sa míňa a speje k čiastkovým métam, k vysvedčeniam. Po absolvovaní všetkých škôl sa začína "žiť". 

Je to tak, lebo človek žije len preto, aby žil a tvoril (všeličo) a nemal by prestať tvoriť nikdy, lebo "netvorenie" znamená koniec. V podstate je jedno, čo človek tvorí, len aby tvoril. Sú síce povolania, v ktorých sa demoluje vytvorené, ale to je vždy len začiatok novej tvorby niekoho iného. To už je o ľudskej spoločnosti.

Nechcem prirovnávať ľudí ku spoločenstvu mravcov, alebo včiel, ale fakt je, že najdôležitejšie vo včelstve sú robotnice. Nie, že by matka bola zbytočná, má svoje poslanie, bez ktorého by neboli ani robotnice. To je systém prežitia. A trúdy? Sú nad matkou, ale nie je ich veľa. Pre matku sú dôležité. Potom ich vyháňajú. 

Dostal som sa veľmi ďaleko od dnešnej etapovej témy, mal by som sa vrátiť k pointe. Neplánujte si teda celý život, stačí mať méty a predsavzatia. Každý deň, aby bolo čo plniť a dosahovať. Métou sú prázdniny, aj začiatok nového (školského) roka. Predsavzatia si nedávajte na Nový rok, ale každý deň a nemusia byť veľké, lebo aj malé méty sú dobré.

     

Archív cloud

Pozrel som sa na definíciu cloudu: 

Definícia cloudu sa môže zdať nejasná, ale v podstate je to termín používaný na opis globálnej siete serverov, z ktorých každý má jedinečnú funkciu. Cloud nie je fyzická entita, ale namiesto toho je to rozsiahla sieť vzdialených serverov po celom svete, ktoré sú navzájom spojené a majú fungovať ako jeden ekosystém.
    Tieto servery sú navrhnuté tak, aby ukladali a spravovali údaje, spúšťali aplikácie alebo doručovali obsah alebo službu, ako sú streamované videá, webová pošta, kancelársky softvér alebo sociálne médiá. Namiesto prístupu k súborom a údajom z miestneho alebo osobného počítača k nim pristupujete online z akéhokoľvek zariadenia s pripojením na internet – informácie budú dostupné kdekoľvek a kedykoľvek ich budete potrebovať. 

Napriek tomu, že tá definícia je nejasná, je z nej všetko jasné. Všetci sme v "oblakoch", keď používame gmail a s tým spojené všetky služby:

Vyhľadávanie - Mapy - YouTube - Správy - Gmail - Meet - Chat - Kontakt - Disk - Kalendár - Prekladač -  Fotky - Duo - Chrome - Finance - Dokumenty - Tabuľky - Prezentácie - Knihy - Blogger - Hangouts - Keep - Jamboard - Trieda - Earth - Zbierky - Umenie - Google Ads - Cestovanie - Formuláre

Našiel som tam aj tie, ktoré bežne používam (bold).  

Google nie je jediný, kto ponúka cloud. Má to výhodu, že cez internetové spojenie sa k týmto dátam dostanete z každého svojho zariadenia a kdekoľvek na svete, kde je prístup na internet. Ak ten zmizne, nedostanete sa nikde. Čo je však doma, to je doma a to sa počíta. Rozhoduje sa každý sám za seba. 

Čo bude zajtra, neviem.

Archív 002 - HD

Organizácia vlastného archívu fotografií je základ budúcej prehľadnosti a schopnosti, nájsť v ňom veci podľa tém, alebo času vzniku. Keď som začal zhromažďovať svoje fotografie v archíve, vedel som, že si musím zvoliť jednoduchý systém, ktorý vydrží dlho a bude tak jednoduchý, že ho dodržím aj pri maximálnej lenivosti, proste za každých okolností. Vtedy som začal používať na úpravu fotografií program Zoner. Označovanie adresárov som zjednotil na formáte:

rok-mesiac-deň-názov lokality, alebo heslo, napr. 2022-02-22_Bratislava

formát premenovaných súborov, premenovaných hneď po stiahnutí z karty do počítača podľa databázy exif: 2022-02-22_08-15-06-001 - posledné trojčíslie je rozlišovacie poradové číslo pre prípad, že dva súbory vznikli v rovnakej sekunde a zároveň to vyjadruje pôvodné poradie snímku na karte. 

Z HD počítača treba súbory občas zálohovať na externý disk, minimálne raz do roka. Držať dlhodobo archív na HD by asi bolo zbytočné. Aktuálne súbory na internet sú vždy upravené a uložené v špeciálnej databáze. 

V prípade potreby vstupu do archívu stačí pripojiť externý disk. Vyhľadávanie súborov prostredníctvom Windowsu je najhoršie aké poznám, tak som skúsil FileLocator Late odporúčam toto riešenie.

Zajtra pôjdeme do oblakov, teda do cloudu...

 

Archív 001

Archív je pamäť, uloženie toho, čo stojí za zachovanie pre seba, alebo aj pre iných. To, čo je v archíve obvykle časom nadobúda vyššiu hodnotu a stáva sa zaujímavým. Archívne sú aj spomienky (tie dobré). Ak hovorím o archíve, myslím tým hlavne na archív fotografií. V ére klasickej fotografie išlo o archív negatívov, ktoré sa museli starostlivo uložiť označiť a zaevidovať, lebo orientácia v položkách archívu je v budúcnosti veľmi dôležitá.   

Popri archívnych negatívoch sa ukladali rodinné fotografie do fotoalbumov. Albumy rodinných fotografií bývali spestrením rodinných návštev, niekedy možno pre návštevníkov trochu nudné, ale bývali svedkom absolvovaných dovoleniek, rastu detí, obvykle až do doby kým sa osamostatnili. Keď to zhrnieme, v dobe "analógovej" nebol problém s archiváciou. Najstaršia zachovaná fotografia v našom archíve je cca z roku 1870. Zachovala sa v papierovej forme. V dnešnej dobe nie je problém preniesť obrazy do digitálnej podoby.

Fotografovanie v tej dávnej analógovej dobe bolo úspornejšie, kinofilm síce bol drahý a mal len 36 políčok (Exakta a pod.). Filmový formát 6x6 (Flexaret a pod) ich mal ešte menej. Digitálne fotoaparáty priniesli pohodlné fotografovanie, ale priniesli aj obrovské plytvanie zábermi, lebo prakticky to nič nestojí, na kartu sa zmestí veľa fotiek. Posledným výkrikom modernej techniky sú mobilné telefóny so zabudovaným fotoaparátom a kamerou, ktoré sa už pomaly vyrovnávajú kvalitou bežným kompaktným digitálnym fotoaparátom. 

Staré analógové fotoaparáty sa presunuli do múzeí (česť výnimkám), podobne aj analógové a po nich aj digitálne kamery. Mobilný telefón uspokojí väčšinu amatérskych fotografov a kameramanov. Publikuje sa na internete, obvykle na sociálnych sieťach.

Výsledkom technickej modernizácie je, že dnes fotí každý aj "kameruje" každý a to v každej dennej i nočnej dobe. Vzniká tak obrovské množstvo balastu, veď to nič nestojí, a potom to vytriedime... Triedenie je značne prácna záležitosť, tak sa to málokedy urobí. Zodpovednejší jedinci spomedzi fotografov amatérov svoje fotky archivujú na počítačových HD, upravujú v špeciálnych programoch. Ešte zodpovednejší si robia zálohu na externých diskoch. Vyznať sa po rokoch v tom množstve je veľký problém, ak sme si hneď na začiatku nezaviedli jednoduchý, prehľadný, trvale udržateľný archívny systém a poriadok. 

O jednom archívnom systéme digitálnych fotografií nabudúce.

1870

fotoalbum 1958

Bratislavské črepiny

Čo fotiť v Bratislave, keď už všetko bolo nafotené?

 

 

Túto hudbu mám rád

Pozdravujem túto reláciu Slovenského rozhlasu, je jedna z najlepších. Tiež si rád zaspomínam na hudbu, ktorú mám rád. Nechcel som dnes písať o hudbe v Slovenskom rozhlase, ale trochu naozaj zaspomínať, ktorú hudbu mám rád. Mal som v živote také obdobie, keď mi záležalo na vernosti reprodukcie hudby nazývanej hi-fi. V obývačke sme mali len 2x20 W súpravu s kvalitnými troj-pásmovými reproduktorovými sústavami vlastnej výroby, aby sme nerušili susedov. V každom prípade to boli zvláštne a pekné časy domáceho počúvania hudby.

Nerozlišovali sme, čo je "vážna" hudba a čo iný žáner. Zdrojom signálu bol obvykle dobrý gramofón, magnetofón B58 a tuner Tesla Hifi ST100. Nadchýnali sme sa kvalitnou reprodukciou tónov. Čas bol však neúprosný, reproduktorové sústavy sú rozobraté, magnetofón je nemoderný, aj kazeťáky sú "out". Namiesto tunera máme kuchynské rádio s CD prehrávačom a s kazeťákom (na zvyšok starých CC kaziet. Hudba z Youtube cez počítačové reproduktory už nie je to pravé hi-fi. 

Pre oživenie pamäti spomeniem zopár titulov LP platní (abecedne), od každého autora je uvedený len jeden titul:

Al Jarreau, Al Jarreau; Allan Caddy, Tribute to E. Humperdinck; Armstrong Louis, 20 golden hits;
Avdlevski A., Ukrajinský národný zbor; Bach, Motetá pre zmiešané hlasy; Bartošová Iveta, Iveta Bartošová;
Brabec Jiří a iní, Expres; Česká filharmonie,  Bedřich Smetana: Má vlast; Dream Express, Just Wanna Dance with You;
Drupi, Drupi; Ekseption, Ekseption 5; Elán, Hodina slovenčiny; Elton John, Love songs; Evergreeny, Naše evergreeny; Fermáta, Dunajská legenda; Filipová Lenka, Řeka života; Gombitová Marika, 99 zápaliek; Gott Karel, To vám byl dobrý rok; Gulda Friedrich, Beathoven; Hammel P., Cyrano z predmestia; Hegerová Hana, Recital 2; Christoff Boris, Bulharské a ruské religionské; Janú Petra, Exploduj; Karajan Herbert, von Johan Strauss; Kocianová Jana, Večná hra; Kochanský, Marián, My nič, my muzikanti; Kuhmo festival, Prokofiev, Čajkovský a ďalší; Les Swingle singers, Johan Sebastian Bach; Lipa Peter a iní, Gustav Offermann a jeho sólisti; Lučenič L., Bodliak na plavkách ; Macošková Mária, Ej hoj, také som ja dievča; Mahler Gustav, Adagio zo Symfonie č. 10; Malásek Jiří, Romantický klavír; Malokarpatská, Na slovenské svadbě; Marta Kubišová, Songy a balady; Melódie, Melódie strieborného plátna; Mládek Ivan, Dobrý den; Mlsna Milan, Strýco Marcin koštuje; Modern Talking, Modern Talking; Nagy Peter, Chráň svoje bláznovstvá; Ráž J., Elán 3; Rogers Kenny, Greatest hits; Semafor, Zavěste prosim; Singers Unlimited, Čtyři z nás; Slabák Jan, Veselé Vánoční hody; Smoljak, Svěrák,   Dobytí sev. pólu-Cimrman; SND činohra, Na skle maľované; Strauss Richard, Don Juan, sym. Poem, Op. 20 Suchý Jiří a ďalší; Šimek Miroslav, Kursy první pomoci; Štepka Stanislav, Jánošííík; Urbánková Naďa, 24 hodin s Naďou; Vágner Karel, Duhová víla a setkání; Valach Gustav, Rozprávky; Valovič Vladimír, Revival Jazz Band; Vávra Víť., Koncert bez plakátu; Verdi Giuseppe, Quatro pezzi sacri; Vobruba Josef, Opus club 02; Vondráčková Helena, Múzy; Voskovec-Verich, Klobouk ve křoví; Zagorová Hana, Bludička; Zbor mníchov, Gregoriánsky chorál; Zmožek Jiří, Na české svadbě 2; Žbirka Miroslav, Sezónne lásky;

Na gramofón sme mali aj množstvo aktuálnych singlov. Boli to nádherné časy, stoja za spomienku aspoň so starým zoznamom. Potom prišla éra CD platní, v novej digitálnej kvalite, bez charakteristického šumu a praskania pri prehrávaní z gramofónových platní. 

Najkrajšie obdobie prišlo, keď sme začali pravidelne navštevovať živé koncerty, najmä pod Pyramídou, ale aj v kostoloch a chrámoch. Nášmu vkusu vtedy dominovala organová hudba. Obdivovali sme slovenských, ale aj zahraničných interpretov na organových koncertoch v mestách:

Nitra, Bratislava, Kremnica, Banská Bystrica, Martin, Trnava, Horné Saliby, Galanta, Žilina, Kunešov 

Tomu sa hovorí, staré dobré časy...

Pokus o slnečno

Dnes svieti slnko a teplomer zdolal jedenástku. Hlavne, že je veselo.   

Z roku 1973:

 

- Prečo sa víta Nový rok s pohárom v ruke?

- Lebo všetci nevedia piť z fľaše (Roháč)

 

- Každý spisovateľ má mozole na zadku (Murphy)   

 

Vymyslieť vtip nie je ľahké. Ešte som v živote žiaden nevymyslel. Nejaké sa síce stali, samé od seba, ale neboli vymyslené. Spomínam... možno nabudúce.

 

Odvolaná hranica

Neodvolávam ministrov ani premiéra, ale svoje predchádzajúce vyjadrenie (pred mesiacom) o seriáli Hranica. Vtedy som napísal: 

"Nedávno sme sa zapozerali do nového televízneho seriálu Hranica. Už je to minulosť, lebo sme prišli k názoru, že je to "Horná Dolná", len v zelenom."

Už to neplatí, odvolávam to vyjadrenie o seriáli Hranica a nie je to tým, že by som zmenil svoje estetické cítenie. Nie je pravda, že som ho prestal pozerať, dokonca je pravda, že ma (po mesiaci) zaujal tak, že to tu chcem povedať. Áno, je to žáner trochu podobný Hornej Dolnej, ale realizácia sa vydarila oveľa lepšie ako tam. Je to o ľudskej hlúposti tam i tu, ale v Hranici je menej urážlivých a zneucťujúcich scén. Je tam veľký diel nadsádzky, irónie a zobrazenie negatívnych charakterových vlastností postáv a to zaujme.

Samotný príbeh v tomto prípade nie je dôležitý, pašovanie ako zápletka dáva veľa možností na situačný humor, vhodný na výsmech, aj keď tam ide aj o celkovú spoločenskú a ekonomickú situáciu ľudí v Krivom. Mimochodom, Obec Krivé existuje, ale nemá s týmto seriálom nič spoločné. Nie je na ukrajinskej hranici, ale skôr na poľskej. Ostal som pri sledovaní tohto seriálu aj preto, že som podobné prostredie zažil (nie pašovanie, len "ďaleký" východ) a môžem povedať, že seriál je v istých súvislostiach karikatúrou blízkou realite. 

Najdôležitejšia vec, prečo ho stále pozerám, sú však herecké výkony u všetkých hercov, ktorí dokonale stvárnili dané postavy. Je to charakterová symfónia. Sú presvedčiví, dokonca až tak, že chvíľami mám dojem, že nehrajú postavu, ale seba. To svedčí aj o dobrom výbere hercov na charakterové postavy. Priliehavý je aj podtitul seriálu na stránke: "Za všetkým hľadaj ženu". Je to trochu predobraz sveta, v ktorom by o všetkom rozhodovali ženy (sorry).  

Ešte k typológii postáv v seriáli, je to pestrá zmes charakterov, dostatok hlúposti na pranierovanie, ale hlavne, presvedčivé stvárnenie a veľmi vyrovnané herecké kvality. Nemôžem všetkých menovať, ale aspoň šéfku pašerákov Zorku (Hana Gregorová), skoro som ju nepoznal, bola ako ozajstná šéfka z Krivého. Dosť bolo mojej chvály, aj tak sa to nedozvedia. Toto už neodvolám a vydržím až do 80. časti seriálu sedieť na...  gauči.

Foto postáv.

Sčot

Nedávno bola v relácii Duel otázka, čo je to "sčot", po našom počítadlo. Počítadlo nie je počítač, ani kalkulačka, je to jednoduchý prípravok na malé počty. V podstate ide o detskú hračku, ktorú už asi nik neocení. V niektorých krajinách vraj vedia "sčot" používať k neuveriteľným počtárskym úlohám. Guličky počítadla sú v počítadle ako pamäťové bunky. Najjednoduchším počítadlom sú prsty na rukách. Tie majú k dispozícii deti, odkedy ich rodičia naučia ukázať, "Ukáž, koľko máš rokov?".

My sme v škole rýchlo prešli od prstov a počítadiel k počítaniu spamäti. Prsty nám spočiatku zakazovali. Dnes sa také memorovanie odmieta, ale fakt je, že stále viem "malú násobilku" použiť kdekoľvek, svedčí o tom, že to nebolo na škodu. Malá násobilka sa hodí (hodila sa) často aj v praktickom živote. Prvú kalkulačku som si kúpil kedysi dávno v Tuzexe. Nazbierali sa mi nejaké "bony" za devízy ušetrené na pracovnej ceste (v Poľsku), tak som sa jedného dňa postavil do radu pred bratislavským Tuzexom.

Kúpil som si za asi 80 bonov obyčajnú kalkulačku, ktorá vedela základné počtárske úkony a bol som z toho "šťastný". Nevydržala dlho, musel som ju reklamovať. Potom bola fajn, ale nakoniec skončila zabudovaná do zariadenia "čítač 100 MHz". Bolo to v časoch, keď ešte nebolo jednoduché zohnať vhodný displej.  Kalkulačka ako špeciálny displej riadený obvodmi čítača (vlastná konštrukcia):

   

Svetlo

Svetlo je základom živého vesmíru, preto ho želáme zosnulým ako "svetlo večné". Je to paradox, aj nie je. Na cintorínoch sa v modernej dobe zapaľujú "zelené" sviečky. Sú na baterky. Baterky sa vybijú a musia sa zlikvidovať ako nebezpečný odpad. Starodávna sviečka zhorí, spáli nejaký ten oxygén a premení ho na CO2. Teplo ostane na cintoríne a produkt horenia sa započíta do klimatickej zmeny. 

Ak vezmeme do úvahy to čo nás v škole učili, že energia nevzniká, ani sa nestráca, len sa premieňa (v izolovanej fyzikálnej sústave je celková energia nemenná), máme to márne. A je naša Zem izolovanou fyzikálnou sústavou? Energia je zmena a zmena je život. Ako sa teda chová svetlo, ktoré je istým druhom energie? Prichádza k nám z vesmíru, vyrábame ho premenou inej energie, a tak nám svetlo uniká do vesmíru. 

Na Zemi máme veľa každodenných spotrebičov energie. O spotrebe vesmírnych rakiet a lietadiel, aj vojenských, sa radšej nehovorí, to ako keby existovalo mimo našej "izolovanej fyzikálnej sústavy". Všetko veľké však veľa zožerie (aj elektrické autá žerú energiu). Aj veľké výletné aj iné lode spália kopu nafty. Aj tie milióny áut na cestách. Globálny svet má globálnu spotrebu. Aspoň, že už vedci hľadajú pre seba inú planétu, kam by sa mohli presťahovať. Lebo ja už nepoletím.

Symbol

 Vraj je to symbol...

 

 

Zasadil som

V jednej ľudovej opileckej pesničke sa spieva o tom, že "zasadil som liter rumu, vyrástol mi demižón". Ja som zasadil cibuľu sadzačku do krtinca a neviem, či bude cibuľa krtkovi chutiť. Dobrá správa je, že vraj krtkovia nemajú radi vôňu cibule, tak hádam vyrastie. Ak nevyrastie, prídem o investíciu 3,5 €. Budem sa musieť snažiť, aby som zase zarobil na honorároch. Viete si to predstaviť, budeme sedieť okolo krbu v záhrade a zľava i sprava vyťahovať mladú cibuľku. Paráda.

Nevestim bozk

Čítam knihu od Lisa Berne, Nevestin bozk (Ikar 2022). Už som skoro na konci, prešiel som cez sľubne sa rozvíjajúci romantický úvod, so zápletkou nečakaného zasnúbenia až po vyvrcholenie (dvakrát) s opisom intímností páru na, takpovediac, dnešnej úrovni a to ešte pred svadbou. Dej sa odohrávajúci vo vyššej anglickej spoločnosti v roku 1811. 

Vzrušujúce čítanie s anglickou uhladenosťou a strojenosťou, ale s opisom ľudských vlastností, ako by to bolo v období 21. storočia. Ešte neviem, ako to skončí, zatiaľ došlo ku katastrofickému zlomu, z hľadiska majetku panstva, a obávam sa o osud veľkej lásky Lívie a Gabriela. On mal v pláne odísť do Brazílie, aby sa zbavil spoločenských pút v rodine. Ona o tom ešte nevie... 

Držte im (mi) palce. 

 

Čakáreň

V čakárni u lekára sa pacient vždy niečo dozvie. Ako dnes, že celé Slovensko je choré, že máme chorú vládu. No neviem, keď v televízii po telesnej stránke vyzerajú normálne, až na to, že do tváre im nevidieť. Keď však povie doktor, že všetci sú chorí, otázna je už len diagnóza. Máme odborníkov na všetky choroby, treba to liečiť. A aká je potom naša diagnóza?

Káva

Čo je káva? Podľa našej tradície, káva, to sú mleté kávové zrná zaliate vriacou vodou v horčičáku. Samozrejme, ani Google (DuckDuckGo) nevie, čo je to "horčičák". Podľa nich je  to "nákrčník", ale u nás to boli kedysi sklenené poháre,  asi 2 dcl, v ktorých sa predávala horčica. Obyčajná, alebo kremžská. Po spotrebovaní horčice ostali v domácnosti kvalitné  horčičáky, do ktorých sa robila "zalievaná" (turecká) káva. Proste, taký ekologický prístup.

Čítal som o jednom talianskom letcovi, ktorý omylom preletel z Rakúska do ČSSR a po pristátí mu ponúkli kávu. Urobili mu našu "tureckú" do horčičáku. Nestačil sa čudovať, čo mu to vlastne dali. Oni už vtedy boli takí fajnoví a rozmaznaní, že poriadna zalievaná káva im nechutila. 

Obyčajne si robím dve kávy denne - po raňajkách a po obede. Dnes som mal chuť aj večer, ale neurobil som si kávu, ale "café lungo".  

Caffé lungo je espresso, ktoré je pripravené s väčším množstvom vody a je teda menej silné.

Ale čo je espresso?  

Espresso sa pripravuje približne zo 7 g jemne mletej kávy (ako do nášho horčičáku). Optimálne množstvo vody je 50 až 60 ml (u nás 150 ml). Podáva sa najlepšie v malých šálkach kónického tvaru zo silného porcelánu. Typickým znakom espressa je zlatá, jemne melírovaná krémová vrstva, ktorá nápoj korunuje. Podle chuti sa pridáva navrch cukor. (Fajnovosti nemusia byť, cukor dávame do kávy a potom treba nápoj zamiešať).

Kto by sa v tom vyznal...

Caffe ristoretto (ristreto), Caffé corto, Espresso, Caffé lungo, Caffé macchiato, Latte macchiato, Espresso con panna (panenské espresso?), Caffé doppio, Caffé correto, Cappuccino, Caffé latte, Café au lait, Kapuziner, Café cortado, Caffé mocca, Espresso granitá / Café granitée, Iced Espresso, Eiskaffee, Café Créme / Schümli...

Naučiť sa to je problém, nie to ešte v praxi rozoznať. Najnovšie máme v kapsulách ešte aj "Zázvor anti pandémic CVD19" a to už je "iné kafe", ktoré  určite ani Taliani nepoznajú.

Post scriptum

PS - po napísaní len krátky dodatok.

Postskriptum pôvodne označuje dodatok listu, obvykle za podpisom. V elektronických textoch a v e-mailoch je možné dodatočne vkladať čokoľvek. Postskriptum sa často používa pre informácie, ktoré nesúvisia s hlavnou správou, rušili by jeho súvislosť, alebo keď chce pisateľ nakoniec dodať niečo osobnejšie. Výraz sa často používa v metaforickom, prenesenom význame, pre rozsiahlejší dodatok knihy a článku. 

PS1 - Takže čo dodať, aby to nesúviselo s tým, čo už bolo "napísané", aby to nerušilo naše kruhy? Neviem, všetko je O.K., ako sa odo dneška na Slovensku konštatuje.  Postskriptum je aj vydavateľstvo, z ktorého vyšla kniha, ktorú som prečítal. Bolo to dávno (2013), poézia ma už tak často neoslovuje. Prečo nie? Lebo básnikov je stále viac a viac. To je v princípe dobré, ale na každý typ poézie sa musí čitateľ inak sústrediť, nájsť si čas aby pochopil obsah aj ducha básne. Aby zažil jej atmosféru.

PS2 - Básne sa nedajú rýchlo čítať, stratili by na prenesenej obsažnosti, cesta od autora k čitateľovi by bola dlhá. No a na básne sa treba ladiť a naladiť do rovnakej tóniny a rovnakého rytmu ako autor. Možno vy to vnímate inak, ja takto.

Vysávač

Pokazil sa mi vysávač. Ten starý v garáži. Má už hádam sto rokov (cca), ale ľúto mi bolo ho vyhodiť, tak som začal s jeho renováciou. Musel som vyhodiť káblový bubon, lebo tam dochádzalo opakovane ku skratom & poistky lietali skoro až k dodávateľovi energie. Dostal nový troj-žilový kábel a novú saciu hubicu. Pravda je, že auto vysajem na čerpacej stanici za 5O centov, ale občas treba pozametať, ale aj povysávať podlahu v garáži, lebo je to v druhom rade aj dielňa. Príroda sa mi poďakuje za zodpovedný prístup. A či nie? 

Slnečná clona

Slnečná clona v aute je super vynález. Jednoduché zariadenie, vždy po ruke a nikdy nesklame. Dalo by sa to síce vylepšiť, aby lepšie tienilo slnko aj zo strán. Možno by to chcelo nejakú drobnú elektroniku, ktorá by clonu vysúvala a tvarovala podľa smeru slnečných lúčov. Nechám to už na konštruktérov elektrických áut. Licencia nápadu je voľná.

Nedeľa

 povedané obrazom... Stačí uhádnuť polohu.

Účty

Účtovníctvo je dôležité aj v rodine. Príjmy a výdavky musia byť v rovnováhe, inak nastane kolaps. Kedysi sme stávali každý mesiac v rade pri poštových priehradkách, dnes chcú všetko bezhotovostne, cez banky. Nie je v tom žiaden problém, pokiaľ elektronika, teda internet funguje... 

Strašidelný ranč

Hlboko v temnej slovenskej doline sa skrýva tajomný ranč. Prvý dojem, akoby moderného hotela, stratíte hneď po vstupe do jeho vnútra, keď sa dozviete, že ten štíhly mladík je recepčný, čašník a možno aj upratovačka v jednej osobe. Ukáže vám vašu izbu s príslušenstvom a ak súhlasíte s platbou vopred za celý pobyt, dá vám kľúč a tým to pre neho skončí. Batožinu si po stodvadsiatich schodoch navláčite sami až na vyvýšené poschodie. Prekvapenie vás čaká s príchodom noci, keď sa chcete uložiť k spánku, po namáhavom dni. Vonku, pod oknami vyteká voda z potrubia a z výšky dva a pol metra hlučne dopadá na hladinu jazierka. 

Cez deň si to veľmi nevšímate, ani kašírovaný bocian na brehu jazera vám príliš nevadí, veď je to tak romantické, ale v noci je vodopád úderom pod pás. Po prebdetej noci premýšľate o tom, ako odtiaľ zmiznúť, druhú noc spíte za zatvorenými oknami, ale po polnoci sa niekde v dome spustí tajomný hukot motora, pravdepodobne je to chladnička. Spôsobuje vám to podobné rozkoše ako padajúca voda. 

Nasledujúci večer sa odhodláte vyskúšať kvalitu hotelovej kuchyne. Bravčová pečeň je tvrdá ako kameň a čiernohorský rezeň, zhotovený z troch najhorších kúskov mäsa, aké sa v okolí našli, chutí ako žuvačka.
Po všetkom ste ešte stále tolerantní nesťažujete sa a znesiete ďalšiu noc na ranči. Ráno sa však vyskytne problém s autom, kvôli ktorému musíte nutne skočiť do najbližšej dediny, tak žiadate recepčného o pomoc... Zbytočne. Už vás ani neprekvapí, že majiteľka sa nechá zaprieť, aj so svojim autom.

V posledný večer máte šťastie, stretnete sa s majiteľkou aj s vedúcou prevádzky... Posťažujete sa, reakciou je nepochopenie a nesúhlas. Počas pobytu ste si všímali okolie, aj vnútro hotela. Okolo budovy je bohatá kvetinová výsadba, ale na schodišti mraky zdochnutých múch a za kreslom na chodbe, centimeter riadne starého prachu. S pocitom úľavy odchádzate do civilizovaného sveta... Aj tak sa dá realizovať vidiecka turistika...

(stalo sa v lete 2007)

Nuda

Dnešnou inšpiráciou je komentár k "Lenivosti" od Ivety: "Keď lenivosť prerastie do nudy, začne sa pokrok." 

O tom by sa dalo polemizovať, ale myslím si, že tam, kde je nuda, nemôže byť lenivosť a možno aj naopak. Nudiť sa možno, napríklad aj v čakárni u lekára a tam nie sme kvôli lenivosti, jedine, že by to bol špecialista na liečenie lenivosti. Lenivec je lenivý preto a vtedy, keď má robotu, ale robiť sa mu nechce. Podľa slovník.sk je lenivec muž (človek), ktorý sa práci vyhýba, teda ju má, len sa mu do nej nechce (leží na gauči).

Definícia podľa wikipédie: 

"Lenivosť je opakom činorodosti. Lenivosť je nečinnosť v duchovnej, pracovnej alebo aj v inej oblasti. Lenivý človek nevyužíva potenciál svojich schopností, nie je ochotný konať, alebo sa starať. Duchovná lenivosť je odpor a nechuť k duchovným hodnotám. V rámci kresťanstva je lenivosť jedným zo siedmich hlavných hriechov."

Až tak ďaleko by som nešiel, to sú zrejme krajné hodnoty, ale život nie je čierno-biely, je zväčša šedivý. Ja sa však mýliť môžem, lebo viem, že neviem, ale toto môže byť ako horor: "Nedostatok pohybu z lenivosti môže viesť napríklad k obezite. Ale nechuť k fyzickým aktivitám môže byť dedičná..."  

Wikipédia neberie do úvahy lenivosť ako dôvod na uľahčenie si práce vymýšľaním zlepšenia postupov (technológie), alebo námahy. V takom prípade ale naozaj nejde o lenivosť, ale len o odpor, nechuť k nejakej konkrétnej práci podľa zaužívaných postupov a dalo by sa to považovať za činorodosť. Cieľom takto kompenzovanej lenivosti je vylepšiť postupy a prácu vykonať lepšie.   

Lenivosť

Fenomén lenivosti som si prvýkrát všimol v dávnych časoch, keď som čítal humoristicko-satirický časopis Roháč:  "Na gauči vzdychá, ležiac ako drevo, tak by som chcel robiť, ale sa mi nechce..."  

Toto motto sa mi tak zapáčilo, že mi ostalo vypálené v pamäti. Podobne ako niektoré básničky, či úryvky z literárnych textov, ktoré sme sa mali v škole naučiť naspamäť. Vďaka vtedajšej škole a učiteľom, vďaka za to, že nás naučili mnoho vecí, všeobecne nás vzdelali a aj nás naučili učiť sa. To nie je málo, vedieť v živote zbierať vedomosti, informácie, je viac ako všetko vedieť. Viď slová klasika, ktorý vedel, že nič nevie, ale vedel to pochopiť.  Dúfajme, že z našich školských čias sa na školách niečo zachovalo, že to všetko nenahradili reformy a reformy reforiem.

Trochu som odbočil od dnešnej témy, ktorú mi láskavo vnukla moja dcéra I. M. (Ima), nie preto, že by si myslela, že som lenivec (to dúfam), ale preto, že lenivosť je, okrem iného aj matkou pokroku. Spomeňte si na včerajšiu úvahu "o pokroku" a je jasné, že bez lenivosti by to ani nešlo. Ani vo vojenskej oblasti. Dnes sa vojakom, letcom, tankistom nechce sadať "do tankoch", lebo je to nebezpečné. Radšej sedia v teple a do vojny pošlú drony a diaľkovo riadené stroje. To je pokrok, už sa nemusíme zabíjať sami.

Ale inak, nemyslím si ani ja, že som lenivec, aj keď si ešte spomínam, ako ma teta naháňala s remeňom, keď som nechcel moržovať kukuricu. To sa v puberte stáva... Možno tak trochu patrím k "lenivcom", ktorí radi vymýšľajú rôzne "zlepšováky" pre uľahčenie práce. Keď je človek (chlapec) mladý, rád sníva o vynálezoch a zlepšovákoch, skrátka o veľkých veciach, ktoré ho čakajú. Potom príde realita a poteší ho každá maličkosť, čo sa podarí. Pokiaľ možno, každodenne. Vďaka za takú lenivosť, ktorá prináša ovocie. 

Vedecký pokrok

Pokrok znamená ísť vpred, napredovať, povýšiť, zdokonaľovať, ale dôležitý je v každom prípade hlavne smer pokroku.  Pokrok je napredovanie, krok za krokom. Hovorí sa, že aj revolúcia je pokrokom, lenže ona je zvyčajne príliš veľkým krokom a často krokom do neznáma. Po nej nasledujú kroky vedúce opäť k normalizácii, k preskupeniu síl a účinkujúcich, ale aj k požieraniu vlastných detí, lebo niečo končí, keď iné začína.

Možno aj kráčanie na popravisko revolúcie je svojim spôsobom pokrok, lebo sú tam kroky ako základ slova. Síce nesprávnym smerom, ale technicky sa kráča vždy vpred, nech ideme kamkoľvek. Späť vraj kráča iba rak. Hodnotenie pokroku však záleží od postavenia hodnotiteľa, od jeho uhla pohľadu, či patrí k minulosti, alebo k tým, čo práve rastú. Aj vedecký pokrok môže viesť nesprávnym smerom, teda k deštrukcii a k zneužitiu, zvlášť ak hovoríme o vojenskom pokroku. 

Vojna vraj vždy prináša vedecký a technický pokrok, často až príliš rýchlo a veľmi nesprávnym smerom, za vysokú cenu. Aplikácia vojenského pokroku do civilnej praxe, do naozajstného života, prichádza vždy až v druhom rade, ak vôbec prichádza, lebo nie všetko z vojenskej praxe je použiteľné v živote ľudí a to nehovorím o ekológii, o planéte, na ktorej žijeme. V prípade vojen sa na ekologické škody neprihliada...  

Vedecká inšpirácia z blogu pravda. 

Americkí vedci...

... spolu s anglickými zistili, že svet je v skutočnosti zmesou neustálych zmien jasu, mihotania tieňov, mrkania a všadeprítomných pohybov. Hýbu sa naše oči, hýbe se naša hlava, hýbe se naše telo (úžasný poznatok) a vplyv týchto pohybov na zrak je v skutočnosti dosť výrazný. Demonštrujú to natáčaním videa pri chôdzi. Poznáme to, ako sa svet okolo nás hýbe pri "kamerovaní" - pomôže len statív. 

Náš mozog to všetko vníma veľmi stabilne, tie pohyby nás nerušia. Vraj ide o kolosálny podvod nášho mozgu. Nehodnotí každý vizuálny snímok, ktorý naše oči zachytia. Namiesto toho vyhodnocuje to, čo sme videli počas posledných 15 sekúnd.Nevnímame teda svet ako pohyblivá kamera. Z toho je už jasné, prečo sú tak nepríjemné rýchlo sa meniace kamerové zábery, vo väčšine akčných filmov, aj zábery snímané voľnou rukou pri chôdzi.

Zdá sa, že kameramani, režiséri a počítačoví strihači už nevedia ako upútať diváka, tak uplatňujú taký pekelný strihový sled. Počítače nie sú ako naše oko, sú rýchle a nemajú tú žiadúcu korekciu 15 sekundového spomalenia. Otázkou je, ako tie (počítačom vytvorené) scény vplývajú na ľudskú psychiku. To by mohol byť námet ďalšej rozsiahlej výskumnej úlohy amerických vedcov. Ale možno to už preskúmali, preto tie trikové akčné filmy... 

Znovu sa vynára klasická otázka: Kam spejeme?

Inšpirácia z článku na Oslovi.

Jarné vánky

 V niektorých záhradách to už ožíva.

foto: T. I.

foto: T. I.

 

 

Ďakujem za jarný (mailový) pozdrav.

Orientácie

V každej ľudskej činnosti, v každej situácii je dôležité mať správnu orientáciu. Orientovať sa musíme vo svetových stranách v záhrade, v politike a hlavne v živote (myslieť strategicky, ale aj takticky). Orientácia je a vždy bola dôležitá aj v obliekaní. Chlapci si nemôžu obliecť dievčenské šaty a naopak, ale dievčatá si už od istého času obliekajú čokoľvek z chlapčenskej módy. Výnimkou sú hádam len trenírky. 

Trenírky sme kedysi, ako chlapci, nosievali furt. Najčastejšie červené.  Podľa trenírok sa dalo poznať, kto je pravák a kto ľavák. Aj to bola súčasť orientácie, ale správne sme sa museli orientovať hlavne pri obliekaní. Kvôli orientácii sa do každého oblečenia všíva taký malý kúsok látky, na ktorom sú údaje výrobcu, alebo pracie pokyny. V čase trenírok sa hovorievalo, že si ich treba obliekať hnedým dozadu. Potom prišli slipy, boxerky a pod.

Orientačný pásik v novšej dobe už nešijú vzadu, na košeliach to mohlo omínať na krku, ale šijú ho vľavo. Aspoň ja som sa nestretol s tým, že by tento znak bol všitý na pravej strane. To by už bol totálny chaos a stratilo by to orientačný zmysel. Orientácia je totiž vždy predmetom dohody. Také sú fakty, dnes sa už aj pri trenírkach treba orientovať bielym pásikom vľavo (ibaže by ste našli nejaké trofejné z 50-tich rokov). 

Orientácia je najdôležitejšia v cestovaní a v turistike. Bolo by zlé, keby ste si poplietli Dunaj s Dunajcom, alebo Váh s Hronom, či Níl s Amazonkou. Našťastie, to sa dnes už nemôže stať, lebo cestujeme podľa navigácie GPS. Inou prekážkou pri cestovaní môžu byť prípadné chaotické covidové predpisy. Útechou nám vždy môžu byť správne (tradičné) duchovné orientácie.

Štatistika

Včera som sa pozeral na štatistiku návštevnosti tohto blogu, teda stručne a jasne:

Príspevky na wabovinách od roku 2006: 1072, komentáre: 3264
Návštevnosť stránky: 168508, dnes 4, včera: 42, tento mesiac: 960. minulý mesiac: 951

Odkiaľ prichádzate:

Facebook

Na fejsbúku sa človek všeličo dozvie. Nemyslím tým, že čo mal dnes kto na večeru, ale niečo zo spoločenských udalostí a nemyslím tým politiku, tá sa robí inde. Nedávno som tam čítal o relácii  "Večera s Havranom", ktorú už dávno nepozerám. Dočítal som sa, že pri Havranovej večeri sa hovorilo o rozklade našej spoločnosti, vraj "Facebook" rozkladá spoločnosť (Andrej Bán, Večera s Havranom). Nuž, to už je vážna vec, možno by som sa mal odtiaľ odhlásiť, alebo je to inak? 

Facebook je nástroj na komunikáciu a komunikácia, ako hovoria odborníci, je základom porozumenia. Mám pocit, že nie fejsbúk je na vine, ale ľudia s ultimatívnymi názormi, s jednou jedinou správnou pravdou, za ktorú vydávajú svoj názor. Nie je jedno, či poviem, alebo napíšem: "myslím si, že", mám názor, alebo sa vyjadrím "Je to tak!", "Nemáš pravdu!", "Klameš" a pod. Podobné imperatíva kazia, niekedy dokonca znemožňujú diskusiu a rozdeľujú spoločnosť.

Facebook za nič nemôže, je to len názorová platforma, nástroj ako napríklad motyka, či rýľ. Pri nesprávnom používaní môžu byť nebezpečné aj ako zbrane. Samozrejme, zlý úmysel škodí aj pri miernej reči, ale na to musíme byť pripravení, zlé úmysly odhaľovať. Nie umelou inteligenciou a anonymne, ale vždy pri čítaní fejsbúkových statusov. Zavádzanie cenzúry je kontraproduktívne, lebo po nej prichádza zosilnená reakcia na iných úrovniach.   

(dnes sa používa facebook aj v adaptovanej podobe fejsbúk či fejsbuk).

 

Rozhovor

Rozhovor, či komunikácia, je základom vzťahu. Rozhovor je aj výskumná a diagnostická technika, pri ktorej jedna strana dáva otázky, druhá strana odpovedá. Treba vedieť, že to, čo odpovedajúca strana hovorí, nemusí byť len to, čo si naozaj myslí. Zaujímavé je tiež, že rozhovor nemôže byť neutrálny, záleží na oboch stranách. Stojí za to prečítať si články o rozhovore, aj keď v nich ide vlastne o novinársku formu.    

Zajtra o diskusiách na facebooku, názoroch, slobode a tak podobne. Aj o internete všeobecne.

Likvidátor

Až keď si zadáte do vyhľadávača slovo "likvidátor" dozviete sa o istých ľuďoch a funkciách zaujímavé veci.

Likvidátor je ústrednou postavou likvidácie firmy, ktorý riadi celý priebeh likvidácie, a to so všetkými zodpovedajúcimi právami a povinnosťami.

Likvidátor zabezpečuje zber kuchynského odpadu, zber použitého oleja, ale môže mať aj povolenie na likvidáciu odpadu z prevádzky manikúry a pedikúry.

Likvidátor je aj názov filmu s Arnoldom (1996), likviduje tam nepohodlných svedkov. Je to trochu mimo misu tohto zhrnutia, lebo film je film... Neviem, či som ho videl, je dosť starý, ale určite som o nič neprišiel, ako je jasné z niektorých recenzií, napríklad: "Nebyť toho, že tam hrá Arnold, tak by to nestálo za nič. Klasická akcia... s deravým scenárom, nezničiteľným Arnoldom a nezmyselnými akčnými sekvenciami". Fakticky, takých filmov je veľa.

V istom zmysle sa občas ujímam funkcie likvidátora elektroniky v domácnosti. Je to zaujímavá úloha, často rozoberať aj nerozoberateľné veci, keď príde na rad aj kladivo a sekáč.Účelom je triedenie na rôzne druhy separovaného odpadu, hlavne plasty a kovy a samotnú elektroniku zvlášť. V elektronike sa občas nájdu aj užitočné komponenty, alebo súčiastky, ktoré môžu dostať novú šancu na život. Nie je to nič akčné, ale Arnold by na to určite použil pekný balík trhaviny.

Pri vode

 Dnes to bude bez slov...

Mlčať je vraj zlato.