V špajzi mávame tesne vedľa seba dve pivá a dve krabice trvanlivého mlieka. Od istého času pozorujem, že namiesto piva si radšej beriem mlieko. Čím to je? Asi to bude nízkou kvalitou súčasných pív. Ani pivo už nie je také ako bývalo... Pamätám si ešte na tie časy dobrých pív, keď som si v letných horúčavách objednal hneď dve pivá, aby som uhasil svoj prvotný smäd. Až potom prišli ďalšie. Už nie sú letá ako bývali.
S mojim pozorovaním som sa zdôveril kolegovi v práci a on hneď vytiahol podobnú historku. Kedysi, v lete chodieval do garáže, aby tam vylepšoval svoje fáro, alebo len tak čosi robil a dalo sa tam vydržať v pohode. Dnes už nie, v garáži prakticky nič neurobí, lebo v lete je tam tak horúco, že sa to nedá zniesť. Došlo vraj ku zmene klímy, aj globálne, aj miestne sa otepľuje. Už nie sú letá ako bývali.
Musel som sa nad tým zamyslieť, lebo to príliš nesedelo s mojim pivným prípadom a spýtal som sa ho, či sa náhodou nezmenil on? Pri každom pozorovaní je totiž treba skúmať obe strany: pozorovaný jav i pozorovateľa. Čo keď sa zmenil on? A čo keď som sa zmenil aj ja? Veď roky nezastavíš a keď sa mení klíma Zeme, menia sa aj naše pocity a mení sa aj chuť piva. Čo sa teda naozaj mení a čo viac? To je tá otázka ako z Hamleta: "Byť, či nebyť..."
2010/09/20
2010/09/19
Ajeto
Čitatelia blogov si už môžu vydýchnuť po referendovom dusne, aj keď sa obávam, že ešte bude dlho rezonovať v propagandistických analýzach. Je to umenie ľudovej politiky, ktorá sa v modernej dobe preniesla z pohostiného prostredia istých zariadení na chladný, často anonymný internet. Posúďte sami, ako skončilo naše referendum (zdroj: blog.sme.sk):
Nabudúce: bez politiky...
- Deň neúspešného referenda alebo deň zdravého rozumu...
- Po Referende: Kto vyhrá cenu za najväčšieho referendového somára?
- Referendum je neplatné, ale dáva jasný príkaz
- Referendum nebolo celkom neúspešné
- Mohlo to dopadnúť aj horšie
- Ale, ale, pán prezident
- Krátky článok o referende
- Načo je vôbec Slovákom demokracia?
- Ke slovenskému 'referendu snů' nepřišla ani čtvrtina voličů
- Voľby cez internet chce 70 % Slovákov
Nabudúce: bez politiky...
2010/09/14
Next, perpetum mobile
Vo finančnom svete sa uplatňuje technológia "perpetum mobile". Stačí vystopovať vzájomné pôsobenie elementov v danom okruhu a podľa princípu na akom je postavený urýchľovač elementárnych častíc to roztočiť. Po vložení príslušnej finančnej energie obiehajúce peniaze v okruhu začnú na seba narážať a množiť sa. Potom sa správne nastavia príslušné výstupné odbočky a lapače. Tak nejako na mňa pôsobí zámer spoplatnenia internetového obsahu.
Všetko vo vesmíre je energia a hmota, len ľudské myšlienky a nápady sú nehmotné. Hmota sa pohybuje a premieňa na energiu, potom naopak, ale nikdy sa podstata nerozmnožuje a nestratí. Preto ešte nebol patentovaný žiaden využiteľný princíp večne sa točiaceho stroja. Chvíľu však taký systém môže perfektne fungovať. Keď fukneme do vrtuľky roztočí sa, ale bez vetra sa po chvíli zastaví. Náš vietor je však zvyčajne zadarmo. Takže k tomu, aby spoplatnenie internetu fungovalo, je potrebné, okrem nápadu a iniciácie, naraziť aj na bezplatný vietor...
A to sme u podstaty veci, ako o tom hovorí Tomáš Bella v článku na strategie.cz : „Na prvé počutie to znie absurdne, spoplatniť užívateľov, ktorí sú pre vás najdrahší, pretože vám vytvárajú obsah...". Prvá fáza kolotoča sa začala na Slovensku v roku 2004 v denníku SME spustením čitateľských blogov. Od začiatku to bol sympatický počin, ako občasný dopisovateľ novín aj v minulosti som to chápal ako dobrý nápad, trochu podobný starým praktikám novín, ktoré si vážili svojich dopisovateľov.
Dopisovatelia novín boli v minulosti odmeňovaní honorovaním zverejnených príspevkov, čo bolo na minulé časy skôr symbolické, ale predsa. Projekt blogov, ktorý spustili SME v roku 2004 bol nadmieru úspešný, noviny získali "viac ako 10 tisíc autorov pracujúcich zadarmo". To je fakt úspešné "perpetum mobile" a točí sa dodnes, bez zdanlivého prísunu energie, dokonca niekedy sa zdá, že jej má prebytok...
Zdokonalené "perpetum" spoplatnenia obsahového webu je iste ambiciózny, ale aj rozporuplný projekt a práve v tej rozporuplnosti "perpetua" je jeho záludnosť. Ráta s prísunom energie dobrovoľných prispievateľov, ktorý si však za prístup budú platiť niečo naviac. Myslím si, že bezplatný internet neexistoval nikdy, lebo všetci sa pripájame za poplatok svojmu poskytovateľovi. Teraz ide o to, oddeliť systém od (časti) obsahu. V tom je riziko, že budeme platiť dvakrát... Samozrejme, len za "bonusový" obsah, ale to je jedno.
Tak ako sa hovorí o zjednotení výberu poplatkov pre viaceré weby, tak by sa mohlo zjednotiť aj platenie za prístup s platením za obsah, ale to by bol "big-big" problém, ako triediť a rozdeľovať zisky, lebo o to v podnikaní ide v prvom rade a kde sa delia peniaze, tam je problém. V biznise platí občas to isté ako v politike - rozdeľ a panuj... Druhou fázou je potom sceľovanie a to sa podľa potreby opakuje... To by však už bolo o niečom inom. Držme si palce, aby sme prežili Nový rok 2011 v pohode a aby nespoplatnený obsah bol, napriek víziám, kvalitnejší, ako ten druhý... :)
Všetko vo vesmíre je energia a hmota, len ľudské myšlienky a nápady sú nehmotné. Hmota sa pohybuje a premieňa na energiu, potom naopak, ale nikdy sa podstata nerozmnožuje a nestratí. Preto ešte nebol patentovaný žiaden využiteľný princíp večne sa točiaceho stroja. Chvíľu však taký systém môže perfektne fungovať. Keď fukneme do vrtuľky roztočí sa, ale bez vetra sa po chvíli zastaví. Náš vietor je však zvyčajne zadarmo. Takže k tomu, aby spoplatnenie internetu fungovalo, je potrebné, okrem nápadu a iniciácie, naraziť aj na bezplatný vietor...
A to sme u podstaty veci, ako o tom hovorí Tomáš Bella v článku na strategie.cz : „Na prvé počutie to znie absurdne, spoplatniť užívateľov, ktorí sú pre vás najdrahší, pretože vám vytvárajú obsah...". Prvá fáza kolotoča sa začala na Slovensku v roku 2004 v denníku SME spustením čitateľských blogov. Od začiatku to bol sympatický počin, ako občasný dopisovateľ novín aj v minulosti som to chápal ako dobrý nápad, trochu podobný starým praktikám novín, ktoré si vážili svojich dopisovateľov.
Dopisovatelia novín boli v minulosti odmeňovaní honorovaním zverejnených príspevkov, čo bolo na minulé časy skôr symbolické, ale predsa. Projekt blogov, ktorý spustili SME v roku 2004 bol nadmieru úspešný, noviny získali "viac ako 10 tisíc autorov pracujúcich zadarmo". To je fakt úspešné "perpetum mobile" a točí sa dodnes, bez zdanlivého prísunu energie, dokonca niekedy sa zdá, že jej má prebytok...
Zdokonalené "perpetum" spoplatnenia obsahového webu je iste ambiciózny, ale aj rozporuplný projekt a práve v tej rozporuplnosti "perpetua" je jeho záludnosť. Ráta s prísunom energie dobrovoľných prispievateľov, ktorý si však za prístup budú platiť niečo naviac. Myslím si, že bezplatný internet neexistoval nikdy, lebo všetci sa pripájame za poplatok svojmu poskytovateľovi. Teraz ide o to, oddeliť systém od (časti) obsahu. V tom je riziko, že budeme platiť dvakrát... Samozrejme, len za "bonusový" obsah, ale to je jedno.
Tak ako sa hovorí o zjednotení výberu poplatkov pre viaceré weby, tak by sa mohlo zjednotiť aj platenie za prístup s platením za obsah, ale to by bol "big-big" problém, ako triediť a rozdeľovať zisky, lebo o to v podnikaní ide v prvom rade a kde sa delia peniaze, tam je problém. V biznise platí občas to isté ako v politike - rozdeľ a panuj... Druhou fázou je potom sceľovanie a to sa podľa potreby opakuje... To by však už bolo o niečom inom. Držme si palce, aby sme prežili Nový rok 2011 v pohode a aby nespoplatnený obsah bol, napriek víziám, kvalitnejší, ako ten druhý... :)
2010/09/11
Zvláštna sobota
Začalo to už v piatok, keď som zašiel do svojej pomarančovej ústredne, aby som niečo urobil s expirovanou zmluvou na mobilné telefonovanie. V poslednom roku som málo vyvolával, tak mi bohate stačilo 50 minút na mesiac. Platil som za to približne 12 € a málokedy som to prekročil.
Slečna Betka Orangeová, tá s veľkým oblúkovitým podpisom, ma oboznámila s mojimi najvýhodnejšími paušálmi bez nového telefónu (môj starý je ešte jarý)... Neuveriteľné je, že najvýhodnejší paušál pre mňa (ako z TV reklamy) je zase ten 50 minútový do všetkých sietí. Čo je ešte neuveriteľnejšie a z čoho sa ešte dodnes neviem spamätať je fakt, že odteraz ma to isté množstvo hovorov bude stáť takmer presne o polovicu menej.
Kam to len tento mobilný svet speje?
Sobota je u nás trhovým dňom, kedy je možné okrem nákupov stretnúť aj niekoľko starých známych. Tak to bolo aj dnes. Nakúpil som čiernu reďkev - zdravú to zeleninu, ktorej liečivé účinky uznáva aj moderná medicína. Podporuje tvorbu žlče a rozpúšťa drobné žlčové kamienky. Ešte by mohla aj tie druhé... Reďkev je vraj vhodná aj pri redukčnej diéte a čo je hlavné, je chutná.
Nakúpil som aj menej zdravé pochúťky, jaterničku a žobrácku kašu... Nie že by som chodil po žobraní, ale táto kombinácia, pekne opražená mi náramne chutí s čerstvým chlebom a pripomína mi dávne časy. Zabudol som však nakúpiť ovocie a to bolo kameňom úrazu hneď ako som prišiel domov. Padla mi na hlavu záludná ženina otázka: "A slivky si kúpil?" Nuž veru nekúpil, keď mi ráno nepovedala, že chce robiť slivkové gule. A mohli byť výborné...
Ešte to nestačí na zvláštnu sobotu? Tak pridám už len správu o tom, že suseda robila nedeľné rezne výnimočne už dnes... Ibaže trochu netradične ich klepala až o trinástej hodine.
Slečna Betka Orangeová, tá s veľkým oblúkovitým podpisom, ma oboznámila s mojimi najvýhodnejšími paušálmi bez nového telefónu (môj starý je ešte jarý)... Neuveriteľné je, že najvýhodnejší paušál pre mňa (ako z TV reklamy) je zase ten 50 minútový do všetkých sietí. Čo je ešte neuveriteľnejšie a z čoho sa ešte dodnes neviem spamätať je fakt, že odteraz ma to isté množstvo hovorov bude stáť takmer presne o polovicu menej.
Kam to len tento mobilný svet speje?
Sobota je u nás trhovým dňom, kedy je možné okrem nákupov stretnúť aj niekoľko starých známych. Tak to bolo aj dnes. Nakúpil som čiernu reďkev - zdravú to zeleninu, ktorej liečivé účinky uznáva aj moderná medicína. Podporuje tvorbu žlče a rozpúšťa drobné žlčové kamienky. Ešte by mohla aj tie druhé... Reďkev je vraj vhodná aj pri redukčnej diéte a čo je hlavné, je chutná.
Nakúpil som aj menej zdravé pochúťky, jaterničku a žobrácku kašu... Nie že by som chodil po žobraní, ale táto kombinácia, pekne opražená mi náramne chutí s čerstvým chlebom a pripomína mi dávne časy. Zabudol som však nakúpiť ovocie a to bolo kameňom úrazu hneď ako som prišiel domov. Padla mi na hlavu záludná ženina otázka: "A slivky si kúpil?" Nuž veru nekúpil, keď mi ráno nepovedala, že chce robiť slivkové gule. A mohli byť výborné...
Ešte to nestačí na zvláštnu sobotu? Tak pridám už len správu o tom, že suseda robila nedeľné rezne výnimočne už dnes... Ibaže trochu netradične ich klepala až o trinástej hodine.
2010/09/09
Kde som to čítal?
Demontáž akéhokoľvek pomníka z hocakého miesta by mala byť výsledkom širšieho spoločenského konsenzu a nie rozhodnutím úzkej stranícko-politickej špičky z jednej politickej strany, navyše v období tesne po voľbách. Sú to dávno prežité rituály pripomínajúce skôr 19. storočie.
2010/09/05
Zmena
Zmena je život, aj tak hovoria múdre vety. V nedávnych dňoch sa mi podarilo uvidieť zmenu, ktorá je už staršia, len ja som ju uvidel po prvýkrát na vlastné oči. Videl som po dlhom čase naše Vysoké Tatry. Bolo to prvýkrát v ére po veternej smršti z 19. novembra 2004 (predtým aj v roku 1915). Skoro 6 rokov po nej. Musím priznať, že Vysoké Tatry, ako si ich pamätám, sú dnes iné. Sú väčšie, vyššie a jasnejšie (relatívne)... Stále sú však nádherné, aj keď trochu inak oblečené.
2010/08/28
Na prelome vekov
>>> Podľa čínskeho horoskopu som baran, prezlečený za ovcu:
Rád by som vedel, kde na to chodia Číňania. Že by čítali moje blogy? Vari ich niekto prekladá do čínštiny? Priznajte sa!
A čo mi radí aktuálny horoskop na dnes? Tu je z neho malý citát:
Milujte ľudí, zvieratá, všetko okolo, nie iba peniaze a nájdete slobodný a naplnený život.
Medzi nami, naplnený život je synonymom konca?
>>>
Dozvedám sa prekvapujúcu vec - vraj vo výške od 80 do 450 km nad zemou, v termosfére, teplota stúpa až do 1500°C a v tej vrstve lietajú kozmonauti (...). Neuveriteľné, ako to pánbožko zariadil. Sme v uzatvorenom tepelnom systéme - pekelný kotol s kúrením máme pod zemou a tiež nad všetkým hore, takpovediac v nebi sa kúri tiež. Alebo je to očistec? Asi som vtedy chýbal, keď sme sa tieto veci učili v škole na náboženstve, lebo je to pre mňa šokujúca novinka.
Vysvetlenie som našiel po krátkom listovaní na tejto stránke:
>>>
Čo som vlastne tým názvom článku chcel povedať? Ani neviem, ale pri dnešných raňajkách mi napadlo, že sa končí moja éra letného času. Možno skončí skôr, ako oficiálne vyhlási EÚ. Ja sa totiž riadim ukazovateľmi: paprika a rajčina. Keď mi dozreje prvá paprika, začína môj letný čas a keď postupne vymizne zo stola posledná (spolu s kapsaicínom) a rajčinami, je to neklamný znak konca leta aj s jeho časom. Plody supermarketov sa nerátajú...
Som zvláštne dieťa prírody, čo rozdáva lásku.Na počkanie dávam dôveru a tá sa mi vracia späť.Vo všetkom čo vidím nájdem krásu.
Som starý baran v peknom ovčom rúchu.
Rád by som vedel, kde na to chodia Číňania. Že by čítali moje blogy? Vari ich niekto prekladá do čínštiny? Priznajte sa!
A čo mi radí aktuálny horoskop na dnes? Tu je z neho malý citát:
Milujte ľudí, zvieratá, všetko okolo, nie iba peniaze a nájdete slobodný a naplnený život.
Medzi nami, naplnený život je synonymom konca?
>>>
Dozvedám sa prekvapujúcu vec - vraj vo výške od 80 do 450 km nad zemou, v termosfére, teplota stúpa až do 1500°C a v tej vrstve lietajú kozmonauti (...). Neuveriteľné, ako to pánbožko zariadil. Sme v uzatvorenom tepelnom systéme - pekelný kotol s kúrením máme pod zemou a tiež nad všetkým hore, takpovediac v nebi sa kúri tiež. Alebo je to očistec? Asi som vtedy chýbal, keď sme sa tieto veci učili v škole na náboženstve, lebo je to pre mňa šokujúca novinka.
Vysvetlenie som našiel po krátkom listovaní na tejto stránke:
"Termosféra dosahuje do výšek až kolem 500 km. Hustota atmosféry je tady už velmi malá. V termosféře létají umělé družice a raketoplány a přitom nejsou prakticky brzděny. Teplota s výškou roste až na zhruba 1500°C. Nelze ji ale změřit teploměrem, vzhledem k hustotě se určuje z kinetické rychlosti částic."Tak je to celkom jasné, nič nie je tak horúce, aby sme sa popálili. Vzduch má síce vysokú teplotu, ale prakticky ho tam je tak málo, ako keby tam ani nebol... Je to virtuálna, vypočítaná teplota. Ostáva mi ešte veľa na doučenie...
>>>
Čo som vlastne tým názvom článku chcel povedať? Ani neviem, ale pri dnešných raňajkách mi napadlo, že sa končí moja éra letného času. Možno skončí skôr, ako oficiálne vyhlási EÚ. Ja sa totiž riadim ukazovateľmi: paprika a rajčina. Keď mi dozreje prvá paprika, začína môj letný čas a keď postupne vymizne zo stola posledná (spolu s kapsaicínom) a rajčinami, je to neklamný znak konca leta aj s jeho časom. Plody supermarketov sa nerátajú...
2010/08/25
Noviny na Slovensku
Pôvodne som chcel napísať "Slovenské noviny", ale takto je to vari priliehavejšie... Chcem sa zamyslieť hlavne nad obsahom pojmu "noviny". Noviny na Slovensku nevychádzajú len kvôli spravodajstvu, toho máme nadbytok a aktuálne každú chvíľu v TV vysielaní, aj v rozhlase a samozrejme aj na internete, z ktorého čerpajú všetci...
Internet je dnes prvotným zdrojom, kto sa hrabe vo virtualite, tomu sú už aj televízne noviny zastaralé... Miesto novinám tak trochu zaberajú aj blogy. V nich sa často nájde pravda nepožutá redaktormi, je v úplne čerstvom a surovom stave, ale často aj okorenená patričnými emóciami autora...
Zdá sa, že naše papierové noviny vychádzajú hlavne kvôli mimoriadnym prílohám, tie sú ešte predajné, aj keď ich obsah nie je až tak oslnivý. Zvyčajne sa tvári aktuálne, ako napríklad teraz o tom, koľko stojí výbava školáka (a pritom stačí zájsť do "supermarketu")... K tomuto názoru ma priviedli pravidelné reklamy na noviny v iných médiách.
Pôsobí to tak, že prílohy (a tiež reklama) sú ťažiskom novinárskej práce v papierovom "spravodajstve". Z hľadiska atraktívnosti novín už spravodajstvo nie je až tak dôležité. Ešte tak bulvár a vlastná politika v komentároch a často aj skrytá v spravodajstve... Ten kto by si mal kúpiť noviny, už spravidla o všetkom vie.
Noviny už nie sú tým čím boli, potenciálny čitateľ je dobre informovaný. Našťastie pre noviny, je ešte zopár ľudí, ktorí to chcú vidieť čierne na bielom. A aby som nezabudol, je tu ešte šport v novinách a aj ten u veľkej časti populácie píše históriu...
______________
Wikipedia: A newspaper is a regularly scheduled publication containing news, information, and advertising.
Po slovensky aj: úloha novín je spravodajská, relaxačná, náučná, popularizačná, a iné.
Noviny sú hmotnostne ľahká publikácia na jedno použitie (v minulosti aj na dve), zvyčajne vytlačená na lacnom papieri...
Internet je dnes prvotným zdrojom, kto sa hrabe vo virtualite, tomu sú už aj televízne noviny zastaralé... Miesto novinám tak trochu zaberajú aj blogy. V nich sa často nájde pravda nepožutá redaktormi, je v úplne čerstvom a surovom stave, ale často aj okorenená patričnými emóciami autora...
Zdá sa, že naše papierové noviny vychádzajú hlavne kvôli mimoriadnym prílohám, tie sú ešte predajné, aj keď ich obsah nie je až tak oslnivý. Zvyčajne sa tvári aktuálne, ako napríklad teraz o tom, koľko stojí výbava školáka (a pritom stačí zájsť do "supermarketu")... K tomuto názoru ma priviedli pravidelné reklamy na noviny v iných médiách.
Pôsobí to tak, že prílohy (a tiež reklama) sú ťažiskom novinárskej práce v papierovom "spravodajstve". Z hľadiska atraktívnosti novín už spravodajstvo nie je až tak dôležité. Ešte tak bulvár a vlastná politika v komentároch a často aj skrytá v spravodajstve... Ten kto by si mal kúpiť noviny, už spravidla o všetkom vie.
Noviny už nie sú tým čím boli, potenciálny čitateľ je dobre informovaný. Našťastie pre noviny, je ešte zopár ľudí, ktorí to chcú vidieť čierne na bielom. A aby som nezabudol, je tu ešte šport v novinách a aj ten u veľkej časti populácie píše históriu...
______________
Wikipedia: A newspaper is a regularly scheduled publication containing news, information, and advertising.
Po slovensky aj: úloha novín je spravodajská, relaxačná, náučná, popularizačná, a iné.
Noviny sú hmotnostne ľahká publikácia na jedno použitie (v minulosti aj na dve), zvyčajne vytlačená na lacnom papieri...
2010/08/23
Od rána do večera
Ráno, ako prvý vstáva básnik, na obed vedec skúma svet a večer to všetko zhodnotí filozof. Tak nejako syntetizoval kultúru Ladislav Ballek v televíznom rozhovore. Mne sa to celkom zapáčilo, lebo detstvo som mal poetické, v strednom veku som spoznával život v práci i v zábave a teraz to môžem filozoficky hodnotiť a zhrnúť do stručných poučení. Je však na mieste otázka: "Pre koho?". Tá otázka je značne podobná tej základnej a večnej: "Kto sme a kam kráčame?". Ktosi nedávno povedal, že človek si začal seba uvedomovať už pred miliónmi rokov. Je veľmi pravdepodobné, že ten proces ešte neskončil, v nás len pokračuje, sme jeho súčasťou...
Človek však nie je živý len kultúrou, ku všetkému potrebuje energiu a často aj kultúru transformuje na vnútornú energiu... Tá je vraj fyzikálne večná a nezničiteľná. Ktovie. Tak, alebo inak, pendlujeme od kultúry k jedlu a naopak, niekedy sa najeme kultúrne, inokedy si dáme po americky "fast food".
Pred chvíľou som dopiekol domáci chlieb a dosť nekultúrne som si ho natrel začerstva a za horúca výbornou nátierkou a chutilo mi to, aj keď neviem čo sú to "topiony", riskol som...
Zajtra sú u nás hody, príde veľká návšteva, na stole bude kačka pečená podľa receptu z blogu i-gurmána. Veľmi nerád píšem o tom, čo bude, mám radšej minulý čas, ale dúfam, že tu nemôže prísť k omylu a kačka s medom bude super. Veď o tom až potom...
V Česku už meteorológovia zahlásili koniec leta a začiatok jesene. Vari už leta v Čechách stačilo? Hlavne že letné búrky ustanú... U nás to môže byť inak, možno si leto na nás vyberie cezčas a aj to babie si užijeme do sýtosti. Veď už nie sme českou federáciou ani v počasí...
Človek však nie je živý len kultúrou, ku všetkému potrebuje energiu a často aj kultúru transformuje na vnútornú energiu... Tá je vraj fyzikálne večná a nezničiteľná. Ktovie. Tak, alebo inak, pendlujeme od kultúry k jedlu a naopak, niekedy sa najeme kultúrne, inokedy si dáme po americky "fast food".
Pred chvíľou som dopiekol domáci chlieb a dosť nekultúrne som si ho natrel začerstva a za horúca výbornou nátierkou a chutilo mi to, aj keď neviem čo sú to "topiony", riskol som...
Zajtra sú u nás hody, príde veľká návšteva, na stole bude kačka pečená podľa receptu z blogu i-gurmána. Veľmi nerád píšem o tom, čo bude, mám radšej minulý čas, ale dúfam, že tu nemôže prísť k omylu a kačka s medom bude super. Veď o tom až potom...
V Česku už meteorológovia zahlásili koniec leta a začiatok jesene. Vari už leta v Čechách stačilo? Hlavne že letné búrky ustanú... U nás to môže byť inak, možno si leto na nás vyberie cezčas a aj to babie si užijeme do sýtosti. Veď už nie sme českou federáciou ani v počasí...
2010/08/15
Cyprián a Svätopluk
Včera som namiesto vychádzky sedel. Bola to opäť náhoda, na poslednú chvíľu sme sa ocitli v kine MAX. O filme Lietajúci Cyprián som si už niečo prečítal v recenziách, vnímal som reklamnú kampaň a tiež pozitívne reakcie známych, ktorí film videli. Musím uznať, že vo filmovom marketingu sa už trochu vyznáme...
Ale nič nie je jasnejšie ako vlastná skúsenosť a prax nad teóriou. Pravda nie je vo hviezdach, ale na plátnach kín... Jakubisko nás už naučil, že film je film, aj keď čerpá inšpiráciu z histórie. Dávna realita môže byť niečo celkom iné. Teraz mi je už jasné, že film sa nemusí držať ani legendy. Veď už Jánošík to ukázal dosť jasne v mnohých spracovaniach.
Historický filmový príbeh je filmový a píšu ho naši súčasníci, je to o ich pohľade a o ich názoroch na veci minulé. Lietajúci Cyprián z filmu ma trochu sklamal. Nie herec, herecky to bolo takmer dokonalé, ale skôr mám výhrady k dynamike filmu, ktorá bola taká, že môj sused v kine si párkrát "schrupol" a mne sa tiež chvíľami otvárala sánka (zívanie je "nákazlivé").
Marketing bol úspešný, kúpil som si lístok do kina (5 €) a to ostatné už nie je podstatné, prežil som. Vcelku to bol dobrý film, ale v mojej stupnici filmárskej kvality sa umiestnil len v oblasti slušného priemeru. Veď je náš, aj keď Cyprián nakoniec neletel na krídlach podľa Da Vinciho, ale skončil ako neúspešný paraglidista...
Už sa teším na nový Jakubiskov film o Svätoplukovi. Jakubisko by sa však mal poponáhľať, kým sa Svätoplukov kôň na hrade nesplaší.
Bola by to hanba, keby sa medzičasom podarilo "sochoborcom" Svätopluka odstrániť a je mi úplne jedno, ako ho sfilmuje Jakubisko - či to bude kráľ, alebo "len" veľký panovník starých Slovanov (Sclavus), či starých Slovákov (Sclavus).
Keď sa nad tým problémom zamyslím "historicky", vlastne národy v tom čase vôbec neboli jasné, šlo o teritóriá a panovníci komunikovali v latinčine, takže pena na ústach je úplne zbytočná na oboch stranách. Ide len o slovíčka a zástupný problém... Svätoplukova doba bola zlatým vekom malej globalizácie, ktorá logicky zanikla.
Ale nič nie je jasnejšie ako vlastná skúsenosť a prax nad teóriou. Pravda nie je vo hviezdach, ale na plátnach kín... Jakubisko nás už naučil, že film je film, aj keď čerpá inšpiráciu z histórie. Dávna realita môže byť niečo celkom iné. Teraz mi je už jasné, že film sa nemusí držať ani legendy. Veď už Jánošík to ukázal dosť jasne v mnohých spracovaniach.
Historický filmový príbeh je filmový a píšu ho naši súčasníci, je to o ich pohľade a o ich názoroch na veci minulé. Lietajúci Cyprián z filmu ma trochu sklamal. Nie herec, herecky to bolo takmer dokonalé, ale skôr mám výhrady k dynamike filmu, ktorá bola taká, že môj sused v kine si párkrát "schrupol" a mne sa tiež chvíľami otvárala sánka (zívanie je "nákazlivé").
Marketing bol úspešný, kúpil som si lístok do kina (5 €) a to ostatné už nie je podstatné, prežil som. Vcelku to bol dobrý film, ale v mojej stupnici filmárskej kvality sa umiestnil len v oblasti slušného priemeru. Veď je náš, aj keď Cyprián nakoniec neletel na krídlach podľa Da Vinciho, ale skončil ako neúspešný paraglidista...
Už sa teším na nový Jakubiskov film o Svätoplukovi. Jakubisko by sa však mal poponáhľať, kým sa Svätoplukov kôň na hrade nesplaší.
Bola by to hanba, keby sa medzičasom podarilo "sochoborcom" Svätopluka odstrániť a je mi úplne jedno, ako ho sfilmuje Jakubisko - či to bude kráľ, alebo "len" veľký panovník starých Slovanov (Sclavus), či starých Slovákov (Sclavus).
Keď sa nad tým problémom zamyslím "historicky", vlastne národy v tom čase vôbec neboli jasné, šlo o teritóriá a panovníci komunikovali v latinčine, takže pena na ústach je úplne zbytočná na oboch stranách. Ide len o slovíčka a zástupný problém... Svätoplukova doba bola zlatým vekom malej globalizácie, ktorá logicky zanikla.
2010/08/13
O prachu a čase
"Prach si, a na prach sa obrátiš". Je to veta pripomenutia márnosti všetkého nášho úsilia na tomto svete, je to aj o tom, že naše telo je pominuteľné. Je to aj o tej "špirále", ktorú spomína vo svojom článku Vlado Gregor.
Pri pohľade na všeobecnú skromnosť a uniformitu textov na náhrobných kameňoch som sa zamyslel a napadlo mi, prečo tam o človeku, ktorý odíde z nášho duchovného sveta, neuvádzame viac faktov z jeho života? Obvykle je tam meno, rok narodenia a rok úmrtia, prípadne nejaký verš bez historickej hodnoty. (Hviezdička - krížik podľa symboliky, ale správne by tam mala byť hviezdička aj na konci, lebo každý koniec je aj začiatkom...)
Nebolo by zaujímavé zanechať viac informácií budúcim generáciám historikov? Aspoň základné údaje, kde sa narodil, kde pracoval, kadiaľ v živote chodil, ako pochodil, čím sa vyznamenal, čo spôsobil...? (Koľko blogov napísal... :).
Čím viac som túto tému v duchu spracovával do konkrétnej podoby, tým viac sa zvyšovala moja pochybnosť o dôležitosti priebežných faktov zo života človeka pre všeobecnú informáciu o súčasnej spoločnosti a civilizácii pre budúce generácie.
Je pravdou, že sme nadšení aj z úplne banálnych textov, vykopaných spopod nánosu vekov, ale predsa... Jednoduchosť a uniformita nápisov na náhrobkoch sú zrejme aj vyjadrením istej rovnosti v hodine smrti, návratom k prachu.
Trvanlivosť náhrobných kameňov a nápisov na nich je tiež z pohľadu ďalekej histórie veľmi krátka, zvlášť keď si uvedomíme, že spoločnosť si vyberá a uchováva na všetkých možných médiách dôležité informácie. Archívy sú preplnené, lenže je tu aj skúsenosť z Alexandrie, archívy nie sú večné...
Nepredvídané katastrofy a zlomy často zmenia všetky naše predpoklady, čo sa malo zachovať, to sa zničí - len náhoda rozhodne o tom, čo prežije budúce veky. Možno teda aj tie mená a letopočty sú z pohľadu histórie tak trochu trúfalosťou - kockou, ktorú hádže čas...
Pri pohľade na všeobecnú skromnosť a uniformitu textov na náhrobných kameňoch som sa zamyslel a napadlo mi, prečo tam o človeku, ktorý odíde z nášho duchovného sveta, neuvádzame viac faktov z jeho života? Obvykle je tam meno, rok narodenia a rok úmrtia, prípadne nejaký verš bez historickej hodnoty. (Hviezdička - krížik podľa symboliky, ale správne by tam mala byť hviezdička aj na konci, lebo každý koniec je aj začiatkom...)
Nebolo by zaujímavé zanechať viac informácií budúcim generáciám historikov? Aspoň základné údaje, kde sa narodil, kde pracoval, kadiaľ v živote chodil, ako pochodil, čím sa vyznamenal, čo spôsobil...? (Koľko blogov napísal... :).
Čím viac som túto tému v duchu spracovával do konkrétnej podoby, tým viac sa zvyšovala moja pochybnosť o dôležitosti priebežných faktov zo života človeka pre všeobecnú informáciu o súčasnej spoločnosti a civilizácii pre budúce generácie.
Je pravdou, že sme nadšení aj z úplne banálnych textov, vykopaných spopod nánosu vekov, ale predsa... Jednoduchosť a uniformita nápisov na náhrobkoch sú zrejme aj vyjadrením istej rovnosti v hodine smrti, návratom k prachu.
Trvanlivosť náhrobných kameňov a nápisov na nich je tiež z pohľadu ďalekej histórie veľmi krátka, zvlášť keď si uvedomíme, že spoločnosť si vyberá a uchováva na všetkých možných médiách dôležité informácie. Archívy sú preplnené, lenže je tu aj skúsenosť z Alexandrie, archívy nie sú večné...
Nepredvídané katastrofy a zlomy často zmenia všetky naše predpoklady, čo sa malo zachovať, to sa zničí - len náhoda rozhodne o tom, čo prežije budúce veky. Možno teda aj tie mená a letopočty sú z pohľadu histórie tak trochu trúfalosťou - kockou, ktorú hádže čas...
2010/08/10
Nový svetový (môj) poriadok
Nie je ľahké písať do takto vynoveného blogu. Musím dávať pozor, kam kladiem nové písmená, aby boli slová pekne upratané. Je to podobné, ako keď si urobím po dlhšom čase poriadok na pracovnom stole. Snažím sa potom nové veci ukladať v zmysle svojho "spisového" poriadku. Ak vôbec nejaký mám...
Na svojom pracovnom stole som už dávno neupratoval. Mám tu zmes papierov z práve dokončeného projektu, zmes dôležitých podkladov i zbytočností, aj veľmi dôležitých VIP papierov (VIP - Veľmi Interesantný Papier). Len tak zbežne som to teraz prelisoval - je tam okrem vecí na vyhodenie aj jedna vlastná a jedna požičaná kniha a papierová servítka, na ktorej mám poznačenú e-mailovú adresu, nedávno získanú pri poháriku dobrej slivovice od dobrej známej.
Niekedy je dobré urobiť si taký poriadok aj v hlave. S tým nemám problém, v tej virtuálnej rovine sa ľahko upratuje. Tam sa mi darí udržiavať poriadok vďaka tomu, že mám dobrý "spisový" poriadok. Dokonca mám jasno aj v politike - viem kto, kde, kedy a s kým a prečo, lebo nikto nikdy nie je sám... Podstata poriadku tkvie v systéme. Je to aj o tom, že zbytočnosti si netreba odkladať a hlavu treba udržiavať v kondícii (nie hlavou o múr) a k tomu sú dobré aj na prvý pohľad zbytočné údaje. Napríklad také heslá, krížovky a PIN kódy, ktorými sme dokonale obkolesení.
V stresovej situácii som začal loviť v staropamäti to nešťastné číslo a zakrátko sa vynorilo nad hladinu. Odvtedy viem, že stres zvyšuje aktivitu a schopnosti mozgu. Viem, že si nemusím žiaden PIN, ani žiadne heslo zapisovať. Stačí trocha stresu a mám ho späť. Heslá preto mením často, z čisto tréningových dôvodov a nikdy si ich nezapisujem... Mám na ne computer v hlave a každodenný stres poruke.
Na svojom pracovnom stole som už dávno neupratoval. Mám tu zmes papierov z práve dokončeného projektu, zmes dôležitých podkladov i zbytočností, aj veľmi dôležitých VIP papierov (VIP - Veľmi Interesantný Papier). Len tak zbežne som to teraz prelisoval - je tam okrem vecí na vyhodenie aj jedna vlastná a jedna požičaná kniha a papierová servítka, na ktorej mám poznačenú e-mailovú adresu, nedávno získanú pri poháriku dobrej slivovice od dobrej známej.
Niekedy je dobré urobiť si taký poriadok aj v hlave. S tým nemám problém, v tej virtuálnej rovine sa ľahko upratuje. Tam sa mi darí udržiavať poriadok vďaka tomu, že mám dobrý "spisový" poriadok. Dokonca mám jasno aj v politike - viem kto, kde, kedy a s kým a prečo, lebo nikto nikdy nie je sám... Podstata poriadku tkvie v systéme. Je to aj o tom, že zbytočnosti si netreba odkladať a hlavu treba udržiavať v kondícii (nie hlavou o múr) a k tomu sú dobré aj na prvý pohľad zbytočné údaje. Napríklad také heslá, krížovky a PIN kódy, ktorými sme dokonale obkolesení.
V bežnom živote si bežný človek zapisuje PIN kódy na kúsky papiera a skladuje ich spolu s kreditkami v peňaženke... Aby boli pekne poruke (pre prípadných zlodejov tiež...:). Ja to tak nerobím (nie som bežný.:), môj systém mi to nedovoľuje. Vkladám si papieriky do hlavy...Z dávnejšej minulosti si spomínam na takú malú príhodu s telefónnym číslom jedného suseda, ktoré bolo veľmi ťažké na zapamätanie. Boli to vtedy iba štyri číslice, ale v hrozne ťažkej kombinácii. Skúšal som si na to číslo napasovať nejakú mnemotechnickú pomôcku, ale aj tá sa mi rýchlo vyparila. Vlastne som to číslo nikdy nepotreboval, až raz na vzdialenej dovolenke.
V stresovej situácii som začal loviť v staropamäti to nešťastné číslo a zakrátko sa vynorilo nad hladinu. Odvtedy viem, že stres zvyšuje aktivitu a schopnosti mozgu. Viem, že si nemusím žiaden PIN, ani žiadne heslo zapisovať. Stačí trocha stresu a mám ho späť. Heslá preto mením často, z čisto tréningových dôvodov a nikdy si ich nezapisujem... Mám na ne computer v hlave a každodenný stres poruke.
2010/08/02
Letný strih
Pristrihol som svoj blog na spôsob leta. Vynechal som niektoré veci, ktoré sa neosvedčili a zbytočne zaťažovali stránku pri načítavaní. Napríklad aj "Google Friend Connect" a dúfam, že som tým nestratil verných čitateľov. Myslím si, že klonovanie blogu na spôsob sociálnej siete nie je tá správna idea, ak je to blog určený všetkým, tak sú všetci rovnako vítaní. Zmenil som farebné usporiadanie a pridal som niektoré nové prvky. Myslím si, že občasná zmena nezaškodí, zmena účesu podstatu človeka, ani blogu nezmení...
Sú prázdniny a ja už vlastne dovolenkujem. Zbieram životné inšpirácie aj na cestách, ale nezabúdam ani na internet. Niekedy mám pocit, že svet je tak malý, že sa zmestí do niekoľkých internetových stránok. Mám svoj základný výber v "čítačke" a je tam všetko čo potrebujem. Občas niečo pridám, občas vyradím. Čítačka má tú výhodu, že niekedy stačí prejsť iba titulky, prípadne krátky "perex" a ďalšie otváranie je zbytočné, šetrí mi čas... Môj základný zoznam má asi 30 položiek.
Tak či onak, okolo blogov sa logicky vytvárajú čitateľské "kluby". Ich nepísané (alebo písané) členstvo sa časom mení, aj keď "skalní" čitatelia ostávajú... Je isté, že časom sa môže meniť aj obsah blogu, jeho kvalita a čiastočne aj zameranie. Hodnotenie kvality je tu však značne problematické. V lepšom prípade je blog zaujímavejší a získava nových čitateľov, v opačnom prípade ich stráca. Stráca ich aj v čase dovoleniek. Ak blog nie je zárobkovou činnosťou, netreba sa tým príliš zaťažovať, platí tu nedeformovaný princíp ponuky a dopytu. Taký malý trhový princíp, kapitalizmus na hranie.
Sú prázdniny a ja už vlastne dovolenkujem. Zbieram životné inšpirácie aj na cestách, ale nezabúdam ani na internet. Niekedy mám pocit, že svet je tak malý, že sa zmestí do niekoľkých internetových stránok. Mám svoj základný výber v "čítačke" a je tam všetko čo potrebujem. Občas niečo pridám, občas vyradím. Čítačka má tú výhodu, že niekedy stačí prejsť iba titulky, prípadne krátky "perex" a ďalšie otváranie je zbytočné, šetrí mi čas... Môj základný zoznam má asi 30 položiek.
Tak či onak, okolo blogov sa logicky vytvárajú čitateľské "kluby". Ich nepísané (alebo písané) členstvo sa časom mení, aj keď "skalní" čitatelia ostávajú... Je isté, že časom sa môže meniť aj obsah blogu, jeho kvalita a čiastočne aj zameranie. Hodnotenie kvality je tu však značne problematické. V lepšom prípade je blog zaujímavejší a získava nových čitateľov, v opačnom prípade ich stráca. Stráca ich aj v čase dovoleniek. Ak blog nie je zárobkovou činnosťou, netreba sa tým príliš zaťažovať, platí tu nedeformovaný princíp ponuky a dopytu. Taký malý trhový princíp, kapitalizmus na hranie.
2010/07/23
Leto nekončí, show must go on
Opäť som vonku nameral 42,5°C na slnku. Na slnku meriam preto, lebo... Ak vyjdem von a som na slnku, stávam sa jeho terčom a útočí na mňa práve tá slnečná teplota, tej sa musím brániť a ochladzovať sa. Bránil som sa aj včera podvečer, po krátkej a intenzívnej práci v záhrade. Najlepšia obrana je vraj útok, hovoria šachisti, tak som cestou z garáže zaútočil na najbližšie "osviežovadlo" zvané bufet. Je to celkom obľúbené miesto pre svoju neformálnosť, nie je to žiaden novodobý "pub", ani klasická krčma. Sedí sa na terase a je tam vždy chládok a pivo sa točí.
Už z diaľky bolo vidieť, že je tam plno smädných ľudí. Čapovali správne vychladenú desinu. Prisadol som si ku dvojici mládežníkov. Všetky stoly naokolo boli čiastočne obsadené kolektívom nepíšucích blogerov... Každý prísediaci tam rozprával svoj príbeh, hodnotili politiku a ohovárali susedov (ktovie, možno, za to neručím). Niektorí lenivci dokonca iba sem-tam vyhlasovali svoje statusy ako na facebooku - ešte jedno čapované, prosím... O rôznorodosť tvárí tam tiež nebola núdza. Pilo tam rôzne vekové zloženie, mne sa pri stole ušiel ročník 1982. Pripojil som sa k reči, lebo točili okolo televíznych seriálov a na tie mám dosť vyhranený názor.
Mladíci sa len tak medzi rečou pochválili, že oni si z komunizmu veľa nepamätajú, lebo stihli byť iba iskričkou, ale za pionierov ich už nevzali... Ja si pamätám oveľa viac, ale nebol som ani iskričkou, ani pionierom. Šupli ma na strednej škole rovno za zväzáka a tým aj moja socialistická politická kariéra skončila. Ale to nie je dôležité, nie o tom som chcel. Náš rozhovor sa začal televíznymi seriálmi, ktorými ma vtiahli do nezáväznej debaty. Bola to celkom podnetná seriálová výmena skúseností.
Netvrdím, že diskusia bola podnietená mojim veľkým pivom, ani ich, neviem koľkým. Proste to bolo zaujímavé, aj keď sme nemali rovnaký repertoár. Iste si už aj oni čosi odsedeli pri obrazovke, či pri monitore. Ja, s mojim jediným obľúbeným seriálom Stargate SG1, som tam síce bol ako chudobný príbuzný, moc som sa nemohol rozťahovať, ale boli tolerantní a neťahali ma do podrobností tých ich. Napriek tomuto môjmu postihnutiu viem o mnohých seriáloch, ktoré bežali a bežia v TV. Niečo, čo stačí na povrchnú, naoko zasvätenú krčmovú reč, lebo keď sa rečník vytasí rovno s pointou, netreba už siahodlhé vysvetľovanie, na vyzvanie oponentov to stačí...
Postupne sme sa v reči dostali aj do hlbšej minulosti a bol som hviezdou, keď som im povedal, že som sa narodil cez druhú svetovú vojnu... Mal som na tvári týždňové strnisko, tak tomu nebolo ťažké uveriť, aj sám seba by som o tom presvedčil pred zrkadlom... Zdá sa, že mladých tá stará história zaujíma a vedia si už niečo uvedomiť z ľudskej vývojovej špirály, ktorá sa stále opakuje len s inými hercami a kulisami. Je im jasné, že vždy ide o moc a to všetko s ňou spojené. Láka ich to, aj keď to ešte nezažili na vlastnej koži. Hovorí sa, že moc má mocné a rôznorodé účinky, dokonca vie aj meniť charaktery... Jej vedľajším produktom je vždy pokrok, alebo úpadok spoločnosti a občas nejaká tá všeobecná kríza. Veď aj to už poznáme zo skúsenosti na vlastnej koži.
Rovnako zaujímavé bolo dnešné stretnutie s mojim bývalým kolegom. Hneď po podaní rúk, po rokoch čo sme sa nevideli, vystrelil na mňa priamo svoj názor na súčasnú politickú situáciu u nás. Potešilo ma, že je podobný tomu, ktorý som si z politickej "reality show" vyprodukoval ja sám, aj keď čítam blogy a on iba noviny... Tým nechcem povedať, že ma blogy v politike akosi ovplyvňujú, skôr iba znechucujú, často sú to len psychologické sondy do stavu duše a myslenia autorov...
Nesúhlasím s tým, čo sa tam teraz objavilo, že my Slováci sme hlupáci. Je pravda, že máme isté spozdenie v odhaľovaní podvodníkov, dôjde nám to zväčša, až keď nás podvedú. Teda aspoň to, ale hlúpi nie sme, aj keď ten autor vyhovuje kritériu hlúposti. Veď uvidíme ako bude, ani mladých netreba podceňovať, tiež sa im časom oči otvoria. Všetko čo je dané výchovou a mladíckym vzdorom sa časom ustáli v rovnovážnej polohe skúsenosťou nadobudnutej múdrosti. Len medzitým neprísť o gate... (ani o star-gate). Tí dvaja mladíci z krčmy v tom už majú jasno, ja im verím, lebo sú dobre vychovaní. Dokonca mi pri odchode aj ruku podali a to sa v krčme často nestáva...
Už z diaľky bolo vidieť, že je tam plno smädných ľudí. Čapovali správne vychladenú desinu. Prisadol som si ku dvojici mládežníkov. Všetky stoly naokolo boli čiastočne obsadené kolektívom nepíšucích blogerov... Každý prísediaci tam rozprával svoj príbeh, hodnotili politiku a ohovárali susedov (ktovie, možno, za to neručím). Niektorí lenivci dokonca iba sem-tam vyhlasovali svoje statusy ako na facebooku - ešte jedno čapované, prosím... O rôznorodosť tvárí tam tiež nebola núdza. Pilo tam rôzne vekové zloženie, mne sa pri stole ušiel ročník 1982. Pripojil som sa k reči, lebo točili okolo televíznych seriálov a na tie mám dosť vyhranený názor.
Mladíci sa len tak medzi rečou pochválili, že oni si z komunizmu veľa nepamätajú, lebo stihli byť iba iskričkou, ale za pionierov ich už nevzali... Ja si pamätám oveľa viac, ale nebol som ani iskričkou, ani pionierom. Šupli ma na strednej škole rovno za zväzáka a tým aj moja socialistická politická kariéra skončila. Ale to nie je dôležité, nie o tom som chcel. Náš rozhovor sa začal televíznymi seriálmi, ktorými ma vtiahli do nezáväznej debaty. Bola to celkom podnetná seriálová výmena skúseností.
Netvrdím, že diskusia bola podnietená mojim veľkým pivom, ani ich, neviem koľkým. Proste to bolo zaujímavé, aj keď sme nemali rovnaký repertoár. Iste si už aj oni čosi odsedeli pri obrazovke, či pri monitore. Ja, s mojim jediným obľúbeným seriálom Stargate SG1, som tam síce bol ako chudobný príbuzný, moc som sa nemohol rozťahovať, ale boli tolerantní a neťahali ma do podrobností tých ich. Napriek tomuto môjmu postihnutiu viem o mnohých seriáloch, ktoré bežali a bežia v TV. Niečo, čo stačí na povrchnú, naoko zasvätenú krčmovú reč, lebo keď sa rečník vytasí rovno s pointou, netreba už siahodlhé vysvetľovanie, na vyzvanie oponentov to stačí...
Postupne sme sa v reči dostali aj do hlbšej minulosti a bol som hviezdou, keď som im povedal, že som sa narodil cez druhú svetovú vojnu... Mal som na tvári týždňové strnisko, tak tomu nebolo ťažké uveriť, aj sám seba by som o tom presvedčil pred zrkadlom... Zdá sa, že mladých tá stará história zaujíma a vedia si už niečo uvedomiť z ľudskej vývojovej špirály, ktorá sa stále opakuje len s inými hercami a kulisami. Je im jasné, že vždy ide o moc a to všetko s ňou spojené. Láka ich to, aj keď to ešte nezažili na vlastnej koži. Hovorí sa, že moc má mocné a rôznorodé účinky, dokonca vie aj meniť charaktery... Jej vedľajším produktom je vždy pokrok, alebo úpadok spoločnosti a občas nejaká tá všeobecná kríza. Veď aj to už poznáme zo skúsenosti na vlastnej koži.
Rovnako zaujímavé bolo dnešné stretnutie s mojim bývalým kolegom. Hneď po podaní rúk, po rokoch čo sme sa nevideli, vystrelil na mňa priamo svoj názor na súčasnú politickú situáciu u nás. Potešilo ma, že je podobný tomu, ktorý som si z politickej "reality show" vyprodukoval ja sám, aj keď čítam blogy a on iba noviny... Tým nechcem povedať, že ma blogy v politike akosi ovplyvňujú, skôr iba znechucujú, často sú to len psychologické sondy do stavu duše a myslenia autorov...
Nesúhlasím s tým, čo sa tam teraz objavilo, že my Slováci sme hlupáci. Je pravda, že máme isté spozdenie v odhaľovaní podvodníkov, dôjde nám to zväčša, až keď nás podvedú. Teda aspoň to, ale hlúpi nie sme, aj keď ten autor vyhovuje kritériu hlúposti. Veď uvidíme ako bude, ani mladých netreba podceňovať, tiež sa im časom oči otvoria. Všetko čo je dané výchovou a mladíckym vzdorom sa časom ustáli v rovnovážnej polohe skúsenosťou nadobudnutej múdrosti. Len medzitým neprísť o gate... (ani o star-gate). Tí dvaja mladíci z krčmy v tom už majú jasno, ja im verím, lebo sú dobre vychovaní. Dokonca mi pri odchode aj ruku podali a to sa v krčme často nestáva...
2010/07/13
Leto končí...
Nie je to moje najväčšie želanie, leto mám rád, ale k nemu patria aj daždivé dni a rýchle búrky. Pohľad na môj aktuálny teplomer hovorí o poklese. Dnes 32, včera na slnku 42 a predvčerom 38,5.. Tak sa mi zdá, že letnú špicu máme za sebou. Mala by nasledovať uhorková sezóna. Šalátovky sú už v sezóne, čaká sa len na nakladačky... Pre niektorých už začala aj na blogoch, našťastie je tu referendum a prezidentova takzvaná "obštrukcia"... Chcel by som vidieť, čo by to bolo, keby dal posúdiť otázky Ústavnému súdu...
Čo je však referendum proti Biblii? Od istého času sledujem blog.pravda a zdá sa, že je to celkom slušná konkurencia pre blog.sme. Niekomu sa to nepozdáva, ale je od vekov známa vec, že pravda zvíťazí (ak má v rukách moc, lebo inak je to naopak)... K základným atribútom slobodného podnikania patrí aj konkurencia, ktorá automaticky (našťastie) neurčuje, kde je pravda, veď nakoniec má každý tú svoju. Pravda je niečo ako vlastný názor a vlastné vnímanie sveta. Pravda je výklad a uchopenie faktov.
Som rád, že pravda (podobne ako číslo 5) ešte žije... Čítal som na blogu pravda článok o biblických pravdách (kde inde patrí blog o pravdách?)... V diskusii pod článkom sa vyskytlo:
To mi pripadá ako značne veľké nedorozumenie, veď mýty a legendy nie sú len záležitosťou dávnej histórie, sú živé a živšie ako kedykoľvek predtým... Len sa im hovorí inak (vymývanie mozgov, mediálna kampaň), stokrát opakovaná lož je po čase "pravdivou" legendou. Spomínaný článok za veľa nestojí, neprináša nič nové ani objavné, je len udičkou na diskutérov...
Zatiahlo sa, možno zaprší...
Čo je však referendum proti Biblii? Od istého času sledujem blog.pravda a zdá sa, že je to celkom slušná konkurencia pre blog.sme. Niekomu sa to nepozdáva, ale je od vekov známa vec, že pravda zvíťazí (ak má v rukách moc, lebo inak je to naopak)... K základným atribútom slobodného podnikania patrí aj konkurencia, ktorá automaticky (našťastie) neurčuje, kde je pravda, veď nakoniec má každý tú svoju. Pravda je niečo ako vlastný názor a vlastné vnímanie sveta. Pravda je výklad a uchopenie faktov.
Som rád, že pravda (podobne ako číslo 5) ešte žije... Čítal som na blogu pravda článok o biblických pravdách (kde inde patrí blog o pravdách?)... V diskusii pod článkom sa vyskytlo:
"...civilizované národy sa v súčasnosti myslím už snažia zbavovať legiend a mýtov vo svojich dejinách..."
To mi pripadá ako značne veľké nedorozumenie, veď mýty a legendy nie sú len záležitosťou dávnej histórie, sú živé a živšie ako kedykoľvek predtým... Len sa im hovorí inak (vymývanie mozgov, mediálna kampaň), stokrát opakovaná lož je po čase "pravdivou" legendou. Spomínaný článok za veľa nestojí, neprináša nič nové ani objavné, je len udičkou na diskutérov...
Zatiahlo sa, možno zaprší...
2010/07/11
Tajomstvá češtiny (1)
"Za nezávislost Katalánska protestovalo v Barceloně přes milion lidí" (LN)
Dilema: protestujem za niečo, alebo proti niečomu?2010/07/09
Záblesky nostalgie
polnočná nálada
v rannom svite
nechápe lunu
a vlnám bráni umierať
útesy voda nerozleptá
leda by často a dlho dunela
skala čo nemá srdce
a nikdy ho ani nebude mať
je čas žiť zo dňa na deň
len medzi dvomi métami
je jeden zrod a jedna smrť
a potom už nič na zemi
nič nie je vopred lacno dané
a preto nikdy nie je
dielo v básni
dokonané
2010/07/07
Re-ferendum
Referendum je platné, keď sa ho zúčastní viac ako polovica oprávnených voličov, a je záväzné, ak položenú otázku podporila väčšina hlasujúcich... V referende nesmú byť otázky o základných právach a slobodách, o daniach, odvodoch či o štátnom rozpočte.A je to tu - ďalšie neúspešné a zbytočné referendum, ktoré bude aj proti vládnemu programu. Vychádzam z toho, že niektoré otázky z neho sa už dostali do programu nastupujúcej koalície a z predpokladu istejšieho ako istota, že účasť nedosiahne požadovaný počet. Znamená to, že referendové otázky nebudú schválené a vláda by mala z toho faktu vychádzať... Toľko predpoveď z mojej krištáľovej gule...
Som za každý rozumný návrh a riešenie smerujúce k zlepšeniu stavu ekonomiky a všeobecného pocitu istoty na Slovensku, čoho predpokladom je okrem iného aj politická kultúra. Zoberme si napríklad koncesionárske poplatky, tie fakticky neexistujú, namiesto nich je tu špeciálna daň za odber elektriny. Preto je táto otázka minimálne zle položená a protiústavná. Referendum prezident nemal vôbec vypísať...
Chlieb bude rovnako drahý, či peniaze vytiahneme z peňaženky, alebo zaplatíme kartou. Bude to prvé referendum, ktorého sa nezúčastním, ale to nie je dôležité. Už viac o referende pomlčím, svoj názor som už raz publikoval a nezmenili ho žiadne nové okolnosti.
____
Na okraj: Viete kde ste boli 7. 7. 1977 ? Odvtedy uplynulo presne 33 rokov...
2010/07/03
Bratislavský sen
Sny sú obvykle hmlisté, neurčité a najmä ich rýchlo zabúdame. Sú však aj výnimky, ako ten dnešný, zameraný na detaily...
Do Bratislavy som prišiel na úrad, na predvolanie, aby som si dal zapísať zmenu bydliska do vodičského oprávnenia. Keď som konečne našiel príslušné dvere, bolo to na poschodí (všímajte si detaily), vedľa bola kancelária vojenskej správy, ale do dverí sa muselo vystúpiť po rebríku. Tú vojenskú správu už poznám z iného sna, tak ma to neprekvapilo.
Vošiel som na úrad pre udeľovanie vodičských oprávnení. Toho pána som tiež poznal, v inom sne mi už vybavoval nejakú inú zmenu... Veľmi sa ponáhľal, ale keď som mu podal ID kartu, skonštatoval, že adresu mám správne zapísanú. Uvedomil som si, že je to naozaj tak, nemenil som svoje bydlisko. Nakoniec som zistil, že aj tak som si vodičský preukaz zabudol doma.
Po vybavení na úrade som sa dal na cestu z nám. Ľ. Štúra, kde je príslušný úrad, na vlak do Vajnor. Pustil som sa krížom, cez rôzne skratky a pasáže cez mesto rovno na Vajnory. Tak to robím v každom sne z Bratislavy. O niekoľko ulíc som vošiel do malej reštaurácie (to nemám vo zvyku, v snoch nikdy nejem). Čašník ma poznal, aj ja som to tam dôverne poznal.
Prisadol som si k voľnému stolu vedľa ktorého bola veľká kovová misa s mletým mäsom pripraveným na hamburgery. Vstal som, aby som z pripravenej zmesi vytvaroval podlhovasté placky a čašník ich potom odnášal do kuchyne. Vtedy som si uvedomil, že je horúco a ja som iba v bielom tielku a šedých slipoch... Detail, ktorý sa tam dostal, ktovie prečo.
Do miestnosti vošla plnoštíhla dáma v bledomodrých letných šatách a sadla si k môjmu stolu. Prekvapilo ma to, lebo to bola moja bývalá kolegyňa, povedzme, že sa volala Mária. Nadviazali sme iba očný kontakt a keď som skončil s kuchtením, sadol som si oproti nej. Zvláštny a dôležitý detail zo sna je, že už sme nesedeli na okraji miestnosti, ale rovno v jej strede.
Mária sa na chvíľu vzdialila do vstupnej chodbičky a vtedy sa mi zdalo, že je nejako telesne postihnutá a je na vozíčku. Keď sa vrátila, ukázalo sa, že to vôbec nie je pravda. To už skoro ani nebol sen, lebo som začal vnímať reálny svet, spolu s otázkou, prečo to tak bolo a nie inak? Nezvyknem si vykladať sny podľa snára, ale teraz mi prichodili na um rôzne spojitosti.
Zameranie na detaily - večer som pozeral dokument o osobnostiach z histórie fotografie. Tvorba tých fotografistov mi bola veľmi blízka a vôbec mi nepripadali iné, ako moje dnešné vnímanie sveta na fotografiách. Tiež sa snažím vidieť hlavne nevšedné detaily, som na ne dosť zaťažený, preto sa k celkom a polocelkom musím úplne racionálne nútiť.
Druhou inšpiráciou pre sen bol tiež dokument o maliarovi Vincetovi van Goghovi. Zaujímavé sú tie voľné a iste aj subjektívne popisy a výklady maliarových zámerov. Je to niečo ako pútavá detektívka, pátrať po skrytých detailoch. Je to podobné, ako to známe: Čo chcel touto básňou básnik povedať? Môže byť veľa vysvetlení, fantázia je neobmedzená, ale tie pravdepodobné v divákovi vyvolajú odozvu. Tak to bolo aj tu.
S popisovaním fotografických výtvorov mám isté skúsenosti, ak to robí odborník, býva to niekedy až prekvapivé, ako napríklad zmena výrezu zmení celkový dojem. Nedávno som pozeral podobný dokument o jednom jedinom obraze Rembrandta. Pol hodina a bolo to stále zaujímavé.
V súvislosti s Vincentom som si spomenul aj na jeho listy Theovi a ich veľmi vydarenú reinkarnáciu. Všetko so všetkým súvisí... Aj sen so životom.
Do Bratislavy som prišiel na úrad, na predvolanie, aby som si dal zapísať zmenu bydliska do vodičského oprávnenia. Keď som konečne našiel príslušné dvere, bolo to na poschodí (všímajte si detaily), vedľa bola kancelária vojenskej správy, ale do dverí sa muselo vystúpiť po rebríku. Tú vojenskú správu už poznám z iného sna, tak ma to neprekvapilo.
Vošiel som na úrad pre udeľovanie vodičských oprávnení. Toho pána som tiež poznal, v inom sne mi už vybavoval nejakú inú zmenu... Veľmi sa ponáhľal, ale keď som mu podal ID kartu, skonštatoval, že adresu mám správne zapísanú. Uvedomil som si, že je to naozaj tak, nemenil som svoje bydlisko. Nakoniec som zistil, že aj tak som si vodičský preukaz zabudol doma.
Po vybavení na úrade som sa dal na cestu z nám. Ľ. Štúra, kde je príslušný úrad, na vlak do Vajnor. Pustil som sa krížom, cez rôzne skratky a pasáže cez mesto rovno na Vajnory. Tak to robím v každom sne z Bratislavy. O niekoľko ulíc som vošiel do malej reštaurácie (to nemám vo zvyku, v snoch nikdy nejem). Čašník ma poznal, aj ja som to tam dôverne poznal.
Prisadol som si k voľnému stolu vedľa ktorého bola veľká kovová misa s mletým mäsom pripraveným na hamburgery. Vstal som, aby som z pripravenej zmesi vytvaroval podlhovasté placky a čašník ich potom odnášal do kuchyne. Vtedy som si uvedomil, že je horúco a ja som iba v bielom tielku a šedých slipoch... Detail, ktorý sa tam dostal, ktovie prečo.
Do miestnosti vošla plnoštíhla dáma v bledomodrých letných šatách a sadla si k môjmu stolu. Prekvapilo ma to, lebo to bola moja bývalá kolegyňa, povedzme, že sa volala Mária. Nadviazali sme iba očný kontakt a keď som skončil s kuchtením, sadol som si oproti nej. Zvláštny a dôležitý detail zo sna je, že už sme nesedeli na okraji miestnosti, ale rovno v jej strede.
Mária sa na chvíľu vzdialila do vstupnej chodbičky a vtedy sa mi zdalo, že je nejako telesne postihnutá a je na vozíčku. Keď sa vrátila, ukázalo sa, že to vôbec nie je pravda. To už skoro ani nebol sen, lebo som začal vnímať reálny svet, spolu s otázkou, prečo to tak bolo a nie inak? Nezvyknem si vykladať sny podľa snára, ale teraz mi prichodili na um rôzne spojitosti.
Zameranie na detaily - večer som pozeral dokument o osobnostiach z histórie fotografie. Tvorba tých fotografistov mi bola veľmi blízka a vôbec mi nepripadali iné, ako moje dnešné vnímanie sveta na fotografiách. Tiež sa snažím vidieť hlavne nevšedné detaily, som na ne dosť zaťažený, preto sa k celkom a polocelkom musím úplne racionálne nútiť.
Druhou inšpiráciou pre sen bol tiež dokument o maliarovi Vincetovi van Goghovi. Zaujímavé sú tie voľné a iste aj subjektívne popisy a výklady maliarových zámerov. Je to niečo ako pútavá detektívka, pátrať po skrytých detailoch. Je to podobné, ako to známe: Čo chcel touto básňou básnik povedať? Môže byť veľa vysvetlení, fantázia je neobmedzená, ale tie pravdepodobné v divákovi vyvolajú odozvu. Tak to bolo aj tu.
S popisovaním fotografických výtvorov mám isté skúsenosti, ak to robí odborník, býva to niekedy až prekvapivé, ako napríklad zmena výrezu zmení celkový dojem. Nedávno som pozeral podobný dokument o jednom jedinom obraze Rembrandta. Pol hodina a bolo to stále zaujímavé.
V súvislosti s Vincentom som si spomenul aj na jeho listy Theovi a ich veľmi vydarenú reinkarnáciu. Všetko so všetkým súvisí... Aj sen so životom.
2010/07/02
Pozdravy, komplimenty a spamy
Pozdravy a komplimenty.____________________
Já jsem pan Pete Bong Bing Ting I práce s Bank of China jsem design podnikání v výši USD 22,5 milionu metru mají být prevedeny do offshore úcet s vaší pomoc, pokud si to prejí.
Mel bych požádat o vaši pomoc pri realizaci této transakce, mám v úmyslu dát 30% z celkových financních prostredku jako náhradu za vaši pomoc, ale pokud já posílám vás všechny transakce, informace o dorucení Vaší odpovedi.
Mužete mne kontaktovat na muj soukromý email: ..... a pošlete mi tyto informace pro dokumentaci úcelu.
1) jméno a príjmení 2) stávající adresou pobytu 3) soukromé telefonní císlo,
Teším se na zprávy od vás.
S pozdravem, Pan Pete Bong Bing Ting
I posielam týmto pozdrav too to you Pete...
2010/06/29
Guláš
Už je všetko jasné a na poriadku. Bravčové na guláš z minulého týždňa je vo vare a predbežne, po prvom ochutnávaní som spokojný. Veď ani nemôže byť zlý, keď som ho skladal z kvalitných surovín, vrátane perfektnej papriky z našej záhrady. Aj paradajky sú dopestované tu v okolí, žiaden dovoz z Afriky, ale futbalová Afrika minulých dní je mementom i poučením.
Nepozeral som žiaden futbalový zápas, s výnimkou toho nášho posledného s cieľavedomými Holanďanmi. Stačilo mi to úplne, už nikdy futbal z juhu Afriky nezapnem a môžu za to vuvuzely, ktoré sa stali symbolom šampionátu. To však nie je všetko, vuvuzely sa stali pre mňa aj symbolom globalizácie a smeru, kam svet (ľudstvo) smeruje.
Včelí zvuk vuvuzel mi pripomína kobylky, ktoré útočia na všetko živé okolo seba. Symbolika ako vyšitá. Predstavte si ten rozdiel, zvuk čistého hudobného nástroja, potom zvuk komorného kvarteta a nakoniec melodický preduchovnelý zvuk veľkého orchestra. S nástupom big-beatu sa začal klásť dôraz na rytmus a rock and roll zbúral všetky konvencie. Africký vplyv sa prvýkrát prejavil z jazzovaní. Je jasné, že vývoj ľudskej spoločnosti je úzko spätý s jej hudbou.
Hudba vyjadruje vnútorné snahy, túžby a cítenie skryté v podvedomí. Netvrdím, že vuvuzely sa stanú novým hudobným žánrom, ale vidím v nich silnú symboliku stavu ľudskej spoločnosti. Našťastie, nové smery v hudbe nikdy celkom nepochovali tie minulé, mnohí sa k nim s potešením vracajú. Vuvuzely nie sú to, čo by príjemne znelo mojim ušiam, moje cítenie a ideály to nie sú. Možno sa ľudstvo raz vráti ku svojim hudobným preferenciám a vuvuzely ostanú len hmlistou spomienkou na slepú uličku. Dobrovoľne, alebo z donútenia...?
Guláš je dovarený, chuť je výborná. Ktovie, ako dopadne ten náš politický? Hlavné smery sa však už dostali na povrch, už vieme "vocode"... Keď sa varí guláš, nezabránite šíreniu vône po celom dome.
Nepozeral som žiaden futbalový zápas, s výnimkou toho nášho posledného s cieľavedomými Holanďanmi. Stačilo mi to úplne, už nikdy futbal z juhu Afriky nezapnem a môžu za to vuvuzely, ktoré sa stali symbolom šampionátu. To však nie je všetko, vuvuzely sa stali pre mňa aj symbolom globalizácie a smeru, kam svet (ľudstvo) smeruje.
Včelí zvuk vuvuzel mi pripomína kobylky, ktoré útočia na všetko živé okolo seba. Symbolika ako vyšitá. Predstavte si ten rozdiel, zvuk čistého hudobného nástroja, potom zvuk komorného kvarteta a nakoniec melodický preduchovnelý zvuk veľkého orchestra. S nástupom big-beatu sa začal klásť dôraz na rytmus a rock and roll zbúral všetky konvencie. Africký vplyv sa prvýkrát prejavil z jazzovaní. Je jasné, že vývoj ľudskej spoločnosti je úzko spätý s jej hudbou.
Hudba vyjadruje vnútorné snahy, túžby a cítenie skryté v podvedomí. Netvrdím, že vuvuzely sa stanú novým hudobným žánrom, ale vidím v nich silnú symboliku stavu ľudskej spoločnosti. Našťastie, nové smery v hudbe nikdy celkom nepochovali tie minulé, mnohí sa k nim s potešením vracajú. Vuvuzely nie sú to, čo by príjemne znelo mojim ušiam, moje cítenie a ideály to nie sú. Možno sa ľudstvo raz vráti ku svojim hudobným preferenciám a vuvuzely ostanú len hmlistou spomienkou na slepú uličku. Dobrovoľne, alebo z donútenia...?
Guláš je dovarený, chuť je výborná. Ktovie, ako dopadne ten náš politický? Hlavné smery sa však už dostali na povrch, už vieme "vocode"... Keď sa varí guláš, nezabránite šíreniu vône po celom dome.
2010/06/25
Tradične dobrý IQ
Tak som si opäť po roku zašiel na tradičný jarmok remesiel. Robia to u nás už skoro 20 rokov, a to je dostatočná doba na tradíciu. Prvé čo ma zaujalo, bolo niekoľko trdelníkových stánkov, trdelníky už dnes nerobia iba v Skalici. Rozšírili sa do sveta a môžem povedať, že aj tí netradiční trdelníci sa to už naučili. Prešiel som celé námestie, stretol som kopu starých známych, ale málo mladých...
Na konci ulice, pri poslednom stánku, už ani neviem čo predával, mi trhovník vyčítal, že nič nekupujeme, že čo sme to za ľudia, že takto sa na trhoch nechodí. Nikto sa neusmeje, nikto nič nekúpi. Ani on sa nesmial, vraj mu vytopilo dom. Snažil som sa nejakú zbytočnosť z jeho tretiek vybrať, ale nič sa mi nehodilo. Májový dážď (alebo júnový?) ma jemne začal kropiť, keď som od vytopeného odchádzal.
Už len za mnou zakričal, že kde mám dáždnik? Nikto nemal, všetci sme jemne mokli. Na trhovisku mám taký zvyk, že všetko najprv prejdem, urobím si celkovú predstavu a vytypujem si pevné body, kde sa ešte chcem zastaviť. Tak som aj teraz urobil. Zvyčajne býva mojim pevným bodom nákup "krowiek", ale teraz som odolal, lebo vlani mi pripadali dosť neoriginálne. Namiesto krowiek som sa zastavil u tureckých medov.
Sú rôzne medy z Turecka, ja mám najradšej tie tvrdé, ktoré mi pripomínajú detstvo. Ďalším pevným bodom bola škrabka na zemiaky a zeleninu. Už máme doma tri rôzne vyhotovenia, ale táto bola nejaká extra, obojstranná a made in Nemecko. Tak to nekúp, keď to bolo iba za 8 €... Zvlášť, keď výrečný predavač v záujme marketingu predo mnou v momente nastrúhal jemný šalát z uhorky, mrkvy a z cibule. Aj som sa obával, či ma s tým žena nevyhodí, ale malo to celkom inú dohru.
Z iného súdka boli aj moje obľúbené syry. Nakúpil som oštiepok, pravý Oravský údený a tiež neúdený. K tomu som zobral ešte, vari polkilové balenie korbáčikov, tiež z Oravy. Trhy sú predsa len raz do roka. Polkilovú májovú bryndzu od oravských oviec mi tesne vyfúkla mladá žena, ktorá sa až triasla na poriadne bryndzáky... Nech jej chutia. Priznávam, že vôňa pečeného mäsa navôkol ma akosi stáčala k tým grilovacím stánkom. Na obed už bolo trochu pozde, ale ja som ešte neobedoval. Odolal som, bral som to len ako potravu pre dušu.
Na trhoch bolo veľa pekných drevených i mechanických hračiek, bol tam živý kováč, ktorý kul rozžeravené železo, kopa oblečenia a čo ja viem, čo ešte. Dobre že som odolal pečienke, lebo doma ma čakala hliva ustricová. Na tanieri predsa, aby ste si nemysleli, že je to prezývka... Po jedle som sa chystal predviesť novú škrabku na zemiaky. Samotná škrabka bola pre mňa malina, ale dostal som k tomu ešte taký prípravok, do ktorého sa škrabka osadí a použije sa to ako komplet na strúhanie zeleniny.
Zdalo sa to byť jednoduché, ale nedával som pozor, keď mi to predvádzal predavač, tak som musel zapojiť do hry všetky moje závity spolu s inteligenčným kvocientom. Trvalo mi to 10 minút (s hodinovým prerušením na TV seriál SG1), kým som prišiel na jedinú správnu kombináciu tých dvoch čísel... Do Mensy by ma s takým výsledkom asi nezobrali, ale veď sa tam ani netlačím. Napriek tomu moje víťazstvo nad hlavolamom ma náramne potešilo. Odteraz si môžem hovoriť, že mám IQ najmenej do úrovne škrabky na zemiaky.
Na konci ulice, pri poslednom stánku, už ani neviem čo predával, mi trhovník vyčítal, že nič nekupujeme, že čo sme to za ľudia, že takto sa na trhoch nechodí. Nikto sa neusmeje, nikto nič nekúpi. Ani on sa nesmial, vraj mu vytopilo dom. Snažil som sa nejakú zbytočnosť z jeho tretiek vybrať, ale nič sa mi nehodilo. Májový dážď (alebo júnový?) ma jemne začal kropiť, keď som od vytopeného odchádzal.
Už len za mnou zakričal, že kde mám dáždnik? Nikto nemal, všetci sme jemne mokli. Na trhovisku mám taký zvyk, že všetko najprv prejdem, urobím si celkovú predstavu a vytypujem si pevné body, kde sa ešte chcem zastaviť. Tak som aj teraz urobil. Zvyčajne býva mojim pevným bodom nákup "krowiek", ale teraz som odolal, lebo vlani mi pripadali dosť neoriginálne. Namiesto krowiek som sa zastavil u tureckých medov.
Sú rôzne medy z Turecka, ja mám najradšej tie tvrdé, ktoré mi pripomínajú detstvo. Ďalším pevným bodom bola škrabka na zemiaky a zeleninu. Už máme doma tri rôzne vyhotovenia, ale táto bola nejaká extra, obojstranná a made in Nemecko. Tak to nekúp, keď to bolo iba za 8 €... Zvlášť, keď výrečný predavač v záujme marketingu predo mnou v momente nastrúhal jemný šalát z uhorky, mrkvy a z cibule. Aj som sa obával, či ma s tým žena nevyhodí, ale malo to celkom inú dohru.
Z iného súdka boli aj moje obľúbené syry. Nakúpil som oštiepok, pravý Oravský údený a tiež neúdený. K tomu som zobral ešte, vari polkilové balenie korbáčikov, tiež z Oravy. Trhy sú predsa len raz do roka. Polkilovú májovú bryndzu od oravských oviec mi tesne vyfúkla mladá žena, ktorá sa až triasla na poriadne bryndzáky... Nech jej chutia. Priznávam, že vôňa pečeného mäsa navôkol ma akosi stáčala k tým grilovacím stánkom. Na obed už bolo trochu pozde, ale ja som ešte neobedoval. Odolal som, bral som to len ako potravu pre dušu.
Na trhoch bolo veľa pekných drevených i mechanických hračiek, bol tam živý kováč, ktorý kul rozžeravené železo, kopa oblečenia a čo ja viem, čo ešte. Dobre že som odolal pečienke, lebo doma ma čakala hliva ustricová. Na tanieri predsa, aby ste si nemysleli, že je to prezývka... Po jedle som sa chystal predviesť novú škrabku na zemiaky. Samotná škrabka bola pre mňa malina, ale dostal som k tomu ešte taký prípravok, do ktorého sa škrabka osadí a použije sa to ako komplet na strúhanie zeleniny.
Zdalo sa to byť jednoduché, ale nedával som pozor, keď mi to predvádzal predavač, tak som musel zapojiť do hry všetky moje závity spolu s inteligenčným kvocientom. Trvalo mi to 10 minút (s hodinovým prerušením na TV seriál SG1), kým som prišiel na jedinú správnu kombináciu tých dvoch čísel... Do Mensy by ma s takým výsledkom asi nezobrali, ale veď sa tam ani netlačím. Napriek tomu moje víťazstvo nad hlavolamom ma náramne potešilo. Odteraz si môžem hovoriť, že mám IQ najmenej do úrovne škrabky na zemiaky.
2010/06/21
Paprika
Nie a nie sa pohnúť dopredu. Stále prší a je zima. Slnečné dni sú v nedohľadne. A ktovie, či aj bude leto? Tento rok možno nie, ale či ešte niekedy? To len tak mlátim prázdnu slamu, lebo viem, že leto bude vždy znova a znova, len my tu už nebudeme, lebo sme dočasní. Tak si sem-tam dožičme nejaké potešenie. Ako ja dnes.
Skočil som poliať papriku v skleníku a aby som nešiel domov naprázdno, obral som pár paprík. Dovedna ich bolo asi dvadsať. Ledva som ich doniesol domov, už mi tiekli slinky na tú dobrotu. Prvýkrát za sezónu, tak naplno z vlastných zdrojov, to poteší. Vzal som z každej odrody po jednom kuse, k tomu čerstvé maslo a čerstvý chlieb... Hádam až príliš veľa dobroty naraz.
Päť paprík rôznej veľkosti a druhu na tanieri - malá a štíhla, tmavo zelená feferónka, vedľa nej iná, baculatejšia a svetlo zelená. Potom pokrútený baraní roh (alebo kozí?) spolu s okrúhlou, žltozelenou jablkovou paprikou a nakoniec moja klasika, veľká zelená Anthea. Podotýkam, že celá táto papriková koalícia je riadne štipľavá... Ale každá sama o sebe inak, ako v istom politickom zlepenci...
Skočil som poliať papriku v skleníku a aby som nešiel domov naprázdno, obral som pár paprík. Dovedna ich bolo asi dvadsať. Ledva som ich doniesol domov, už mi tiekli slinky na tú dobrotu. Prvýkrát za sezónu, tak naplno z vlastných zdrojov, to poteší. Vzal som z každej odrody po jednom kuse, k tomu čerstvé maslo a čerstvý chlieb... Hádam až príliš veľa dobroty naraz.
Päť paprík rôznej veľkosti a druhu na tanieri - malá a štíhla, tmavo zelená feferónka, vedľa nej iná, baculatejšia a svetlo zelená. Potom pokrútený baraní roh (alebo kozí?) spolu s okrúhlou, žltozelenou jablkovou paprikou a nakoniec moja klasika, veľká zelená Anthea. Podotýkam, že celá táto papriková koalícia je riadne štipľavá... Ale každá sama o sebe inak, ako v istom politickom zlepenci...
2010/06/19
Drótovať, flekovať
Tak nejako sa ozývali kedysi hlasy drotárov v našich dedinách. Drotár šiel po ulici, zväčša tlačil bicykel a vykrikoval predmet svojho podnikania. Smaltované hrnce sa po čase prederavili a aby ich nebolo treba vyhodiť, zavolal sa do dvora drotár. Nožnicami na plech vystrihol dva krúžky s dierkou. Vypýtal si od gazdinky trochu múky a vodu na zarobenie kvásku, ktorý potom použil ako lepidlo, či tmel pod plechové "fľaky". Tie priložil z oboch strán diery a železným nitom ich spojil.
Okrem drotárov chodievali aj "handrári". Tí zbierali staré šatstvo a iné nepotrebné handry. Ako bonus dávali za to ľuďom lacné kuchynské riady, taniere a misky. V oblasti zberu druhotných surovín sa pohybovali aj "kožkári". Tí podobne ako handrári zbierali kože z domácich zvierat. Na jeseň sa na dolniakoch objavili predavači jabĺk a iného ovocia z oblasti Prievidze, kde bol prebytok úrody.
Všetko zaniklo, len zberači starého nábytku sa občas prejdú ulicou, samozrejme autom s tlampačom. Všetkých týchto "lacných Jožkov" nahradili supermarkety. Na vozoch nám vozia ovocie a zeleninu zo Španielska, a dokonca aj z Afriky (nielen južné ovocie). Rajčiny síce vyzerajú ako rajčiny, ale chuť nechávajú vo svojej domovine a tak je to aj s inými druhmi. Naše sady sa scvrkávajú.
V dnešných časoch nastupujú nový "lacný Jožkovia", len sa už nevolajú drotári ani handrári, sú to vymakaní marketingoví manažéri. Chodia z bytu do bytu so vzorkom svojho výrobku, majú slušné, ale "vlezlé" a neodbytné správanie. Sú oblečení v kvalitných oblekoch a pre zvýšenie efektu ich zvykne sprevádzať aj sympatická žena ako doplnok. Včera ponúkali akési parfumy.
Fascinujúci je ich perfektne nacvičený výstup, len im ho nesmie potenciálny odberateľ prerušiť. Po úvodných zdvorilostných frázach vytiahol balíček, v ktorom bola akási voňavka pre ženy. Potom nasledovala stať o voňavkách pre mužov... Tu som ho prerušil, že sa zbytočne namáha, tak mi vzal ponúknutý darček a stále slušne, ale sklamane sa porúčali. Iste aj neúspešný odchod majú nacvičený.
Samostatnou kapitolou je telefonický marketing. Kde áno a kde nie, zoženú si vaše telefónne číslo a žiadajú vás o chvíľu času na anketu, alebo vás po nacvičenom monológu pozvú na seansu, kde zažijete prekvapenia a čo to vám dajú aj zadarmo. Nič nemusíte kúpiť, leda ak z vďačnosti za obed zadarmo. Všetko je možné odmietnuť už v zárodku, ak máte srdce z kameňa a svedomie vám dovolí strápniť volajúceho.
Najnovším hitom je právnický telefonický marketing. Dodnes nie som schopný prísť na to, či je to dobré, alebo nie. Volala mi jedna slečna z akejsi právnickej kancelárie, že mi môžu poskytnúť výhodné právnické služby... V tom momente som si začal spytovať svedomie, čože som to nekalého vykonal, keď ma chcú zachraňovať právnici? Lebo čo keď moje číslo našli v registri trestov? Som presvedčený, že ho mám panensky čistý, ale ktovie? Nedaj Bože, aby som takú službu potreboval.
Právny štát, to je pojem, ktorý sa občas dostane do diskusií, ale zväčša sa používa len ako kladivo na čarodejnice. Čo znamená telefonický právny marketing z pohľadu štátu, to je otázka. Zrejme právnici nemajú do čoho pichnúť... Môže to znamenať, že dôvera v právo hlboko poklesla a ľudia sa radšej dohodnú mimo práva a súdu. To by nebolo zlé.
Tiež to môže znamenať, že väčšina z nás sa pohybuje v medziach zákona a nie je v konflikte s právom iných. To by hádam tiež nebolo zlé. Núka sa mi na záver také prirovnanie, že právnici sú ako tí drotári, plátajú diery na deravých hrncoch. Drotári museli drôtovať len dovtedy, kým sme nezačali používať kvalitné (a drahé) riady, diery sa prestali vyskytovať a tak postupne zaniklo drotárske remeslo.
Okrem drotárov chodievali aj "handrári". Tí zbierali staré šatstvo a iné nepotrebné handry. Ako bonus dávali za to ľuďom lacné kuchynské riady, taniere a misky. V oblasti zberu druhotných surovín sa pohybovali aj "kožkári". Tí podobne ako handrári zbierali kože z domácich zvierat. Na jeseň sa na dolniakoch objavili predavači jabĺk a iného ovocia z oblasti Prievidze, kde bol prebytok úrody.
Všetko zaniklo, len zberači starého nábytku sa občas prejdú ulicou, samozrejme autom s tlampačom. Všetkých týchto "lacných Jožkov" nahradili supermarkety. Na vozoch nám vozia ovocie a zeleninu zo Španielska, a dokonca aj z Afriky (nielen južné ovocie). Rajčiny síce vyzerajú ako rajčiny, ale chuť nechávajú vo svojej domovine a tak je to aj s inými druhmi. Naše sady sa scvrkávajú.
V dnešných časoch nastupujú nový "lacný Jožkovia", len sa už nevolajú drotári ani handrári, sú to vymakaní marketingoví manažéri. Chodia z bytu do bytu so vzorkom svojho výrobku, majú slušné, ale "vlezlé" a neodbytné správanie. Sú oblečení v kvalitných oblekoch a pre zvýšenie efektu ich zvykne sprevádzať aj sympatická žena ako doplnok. Včera ponúkali akési parfumy.
Fascinujúci je ich perfektne nacvičený výstup, len im ho nesmie potenciálny odberateľ prerušiť. Po úvodných zdvorilostných frázach vytiahol balíček, v ktorom bola akási voňavka pre ženy. Potom nasledovala stať o voňavkách pre mužov... Tu som ho prerušil, že sa zbytočne namáha, tak mi vzal ponúknutý darček a stále slušne, ale sklamane sa porúčali. Iste aj neúspešný odchod majú nacvičený.
Samostatnou kapitolou je telefonický marketing. Kde áno a kde nie, zoženú si vaše telefónne číslo a žiadajú vás o chvíľu času na anketu, alebo vás po nacvičenom monológu pozvú na seansu, kde zažijete prekvapenia a čo to vám dajú aj zadarmo. Nič nemusíte kúpiť, leda ak z vďačnosti za obed zadarmo. Všetko je možné odmietnuť už v zárodku, ak máte srdce z kameňa a svedomie vám dovolí strápniť volajúceho.
Najnovším hitom je právnický telefonický marketing. Dodnes nie som schopný prísť na to, či je to dobré, alebo nie. Volala mi jedna slečna z akejsi právnickej kancelárie, že mi môžu poskytnúť výhodné právnické služby... V tom momente som si začal spytovať svedomie, čože som to nekalého vykonal, keď ma chcú zachraňovať právnici? Lebo čo keď moje číslo našli v registri trestov? Som presvedčený, že ho mám panensky čistý, ale ktovie? Nedaj Bože, aby som takú službu potreboval.
Právny štát, to je pojem, ktorý sa občas dostane do diskusií, ale zväčša sa používa len ako kladivo na čarodejnice. Čo znamená telefonický právny marketing z pohľadu štátu, to je otázka. Zrejme právnici nemajú do čoho pichnúť... Môže to znamenať, že dôvera v právo hlboko poklesla a ľudia sa radšej dohodnú mimo práva a súdu. To by nebolo zlé.
Tiež to môže znamenať, že väčšina z nás sa pohybuje v medziach zákona a nie je v konflikte s právom iných. To by hádam tiež nebolo zlé. Núka sa mi na záver také prirovnanie, že právnici sú ako tí drotári, plátajú diery na deravých hrncoch. Drotári museli drôtovať len dovtedy, kým sme nezačali používať kvalitné (a drahé) riady, diery sa prestali vyskytovať a tak postupne zaniklo drotárske remeslo.
2010/06/18
po...
Gabriel Šípoš sa vo svojom blogu zamýšľa nad zlou taktikou média "Sme" pred voľbami. Vlastne priznáva, že Sme robí politiku, v tomto prípade podľa neho kontraproduktívne. K môjmu úžasu dospel k celkom logickému záveru, že nám chýba "alternatívny denník". V tejto súvislosti som si spomenul na nedávny článok Filipa Struhárika na jeho blogu, že "Fico má vlastný denník". Nejakou divnou kombináciou k tomu dospel, možno v obave z konkurencie pre jeho domovské médium skritizoval nového majiteľa Pravdy.
Pre mňa je v našich papierových médiách príliš veľa poloprávd, preto si v zásade žiadne noviny nekupujem. Pre istotu som si hneď pozrel aj moje internetové portfólio "denných" informácií a nenašiel som tam žiaden "mienkotvorný" slovenský denník, ak nepočítam blogy. Tie mi dávajú dostatočne pestrý obraz reality a dostatočne pravdivý, aj keď, samozrejme všetkému ani na blogoch netreba veriť. Tiež je tam veľa straníckej propagandy, ale na to sa dá použiť jednoduchý filter. Niekde stačí čítať len titulky a niekedy stačí aj meno známeho autora... Rozhodne si svoje názory tvorím bez mediálnych barličiek. Žiadúce sú fakty.
Včera som chvíľu počúval televíznu diskusiu pod Lampou, kde sa v podstate zaoberali podobným problémom, že čo bolo v médiách pred voľbami... Naivne som si myslel, že stále platí novinárska prax, ktorá si (kedysi) vyžadovala overenie informácie z dvoch nezávislých zdrojov. Prítomnému redaktorovi stačilo, že ON verí akejsi nahrávke, ktorú dostal nevedno od koho na stôl. Kde je viera, tam nie sú potrebné argumenty a fakty blednú závisťou.
Silne mi to pripomenulo Mečiarove najlepšie časy, keď nachádzal ráno na stole akési zaujímavé informácie z neznámeho zdroja. Nikto vraj nevie, kto z pozadia poťahuje za nitky keď marionety konajú a to je trochu nepríjemné. Ono je to v skutočnosti obludnejšie, ako sa zdá. Médiá vládnu z pozadia viac ako by sme si mysleli. Už za "komunistov" ich priliehavo nazvali siedmou veľmocou (len zabudli, že lož nemá krídla). V Lampe sa asi míňa petrolej a v Hríbovom rybníku nápadov sa voda nenápadne vyparuje a to kapry nemajú rady.
Pre mňa je v našich papierových médiách príliš veľa poloprávd, preto si v zásade žiadne noviny nekupujem. Pre istotu som si hneď pozrel aj moje internetové portfólio "denných" informácií a nenašiel som tam žiaden "mienkotvorný" slovenský denník, ak nepočítam blogy. Tie mi dávajú dostatočne pestrý obraz reality a dostatočne pravdivý, aj keď, samozrejme všetkému ani na blogoch netreba veriť. Tiež je tam veľa straníckej propagandy, ale na to sa dá použiť jednoduchý filter. Niekde stačí čítať len titulky a niekedy stačí aj meno známeho autora... Rozhodne si svoje názory tvorím bez mediálnych barličiek. Žiadúce sú fakty.
Včera som chvíľu počúval televíznu diskusiu pod Lampou, kde sa v podstate zaoberali podobným problémom, že čo bolo v médiách pred voľbami... Naivne som si myslel, že stále platí novinárska prax, ktorá si (kedysi) vyžadovala overenie informácie z dvoch nezávislých zdrojov. Prítomnému redaktorovi stačilo, že ON verí akejsi nahrávke, ktorú dostal nevedno od koho na stôl. Kde je viera, tam nie sú potrebné argumenty a fakty blednú závisťou.
Silne mi to pripomenulo Mečiarove najlepšie časy, keď nachádzal ráno na stole akési zaujímavé informácie z neznámeho zdroja. Nikto vraj nevie, kto z pozadia poťahuje za nitky keď marionety konajú a to je trochu nepríjemné. Ono je to v skutočnosti obludnejšie, ako sa zdá. Médiá vládnu z pozadia viac ako by sme si mysleli. Už za "komunistov" ich priliehavo nazvali siedmou veľmocou (len zabudli, že lož nemá krídla). V Lampe sa asi míňa petrolej a v Hríbovom rybníku nápadov sa voda nenápadne vyparuje a to kapry nemajú rady.
2010/06/12
Komárom
Horúcou politickou témou týchto dní sú komáre. Ak náhodou po voľbách Fico stratí vládu, na komárov si už nikto nespomenie, tak radšej tento spot venujem komárom už teraz. Teda, nech zhynú komáre! Osobne ma ešte veľmi neobťažili, len dnes ráno, keď som sa vybral do volebnej miestnosti, ma obleteli hneď ako som vyšiel von. Našťastie ma netrafili. Možno v tom bolo aj kus politiky, aby som si to nerozmyslel a šiel voliť. Ako by tušili aj komáre, aké číslo som si vybral a tiež chcú svetlú budúcnosť pre svoje deti a vnúčence...
Včera podvečer to však vyzeralo hrozivejšie, hlúčik susediek mávajúcich rukami pod lipou sa rozčuľoval, čože je toto za svet, keď sa kvôli komárom nemôžeme pokojne ani porozprávať? Nedávno sa sťažovali, že čo je to za počasie, keď stále prší a prší... Od zajtra budú bedákať, že je horúco a mohlo by zapršať. Veru tak to chodí. Naše susedky si rady zaklebetia, inak povedané, vymieňajú si čerstvé informácie, ale aj také čo už trochu zapáchajú a sú po záruke... Niektoré sú všetečné ako markíza a iné iba joj-kajú.
Čo ma nepáli, by som nemal hasiť, lebo nie som hasič, tak by to na dnes stačilo o komároch, lebo ako sa zdá, som zatiaľ voči nim dočasne imúnny. Veď uvidíme po voľbách, či prestanú štípať mojich spoluobčanov. Ak neprestanú, vytiahneme do boja proti komárom (a kliešťom) s repelentmi...
Včera podvečer to však vyzeralo hrozivejšie, hlúčik susediek mávajúcich rukami pod lipou sa rozčuľoval, čože je toto za svet, keď sa kvôli komárom nemôžeme pokojne ani porozprávať? Nedávno sa sťažovali, že čo je to za počasie, keď stále prší a prší... Od zajtra budú bedákať, že je horúco a mohlo by zapršať. Veru tak to chodí. Naše susedky si rady zaklebetia, inak povedané, vymieňajú si čerstvé informácie, ale aj také čo už trochu zapáchajú a sú po záruke... Niektoré sú všetečné ako markíza a iné iba joj-kajú.
Čo ma nepáli, by som nemal hasiť, lebo nie som hasič, tak by to na dnes stačilo o komároch, lebo ako sa zdá, som zatiaľ voči nim dočasne imúnny. Veď uvidíme po voľbách, či prestanú štípať mojich spoluobčanov. Ak neprestanú, vytiahneme do boja proti komárom (a kliešťom) s repelentmi...
2010/06/10
Som majster
Dnes iba pár slov...Už pol roka pečiem chlieb v domácej pekárničke, pridŕžam sa receptov. Dnes som bol lenivý a nehľadal som žiaden recept, prvýkrát som dávkoval suroviny od oka, ale s citom. Vodu, mlieko, jogurt, múku soľ, ocot a droždie. Pre zlepšenie chuti rascu a ľanové semienka počas miesenia. Výsledkom je najkrajší a najchutnejší chlieb, aký som kedy upiekol.
Dnes som zložil tovarišské skúšky na domáceho majstra pekára.
2010/06/07
Obrtlík
Niekedy potrebujem zvláštne veci. Tak už nejaký čas premýšľam nad jedným drobným a užitočným vynálezom do domácnosti. Neprezradím čoho sa dotýka, len náznakovo, že ide o tú malú intímnu miestnôstku, kde aj kráľ Svätopluk chodil pešo. Na hrade mal iste svoj vyhradený kút s dierou v podlahe, ale vonku musel za kríky, ako všetci poddaní.
Pravdupovediac, ten môj vynález nemá nič spoločné so Svätoplukom, rovnako ako nenávistné tirády na blogoch proti odhaleniu jeho sochy na bratislavskom hrade. Nechápem, skadiaľ berú Svätoplukovi opozičníci takú istotu, veď existuje také oslovenie v liste od pápeža, že Svätopluk je kráľ, tak budeme ďalej hľadať dokument, v ktorom sa píše, že kráľ nie je? Na východe by povedali "I tak še da". Tak sa bazíruje na tom, že síce mohol byť kráľ, ale nebol korunovaný. V Kocúrkove by to lepšie nevymysleli.
Tak, či onak, Svätopluk bol vládcom Veľkomoravskej ríše a teda aj panovníkom našich slovenských a slovanských predkov. Vôbec nie je dôležité ako sa vyvinul dnešný názov Slovák. Slová sa menia úplne zákonite a prirodzene sa s časom vyvíjajú. Sme tu a budeme tu aj v budúcnosti... Slová sú niekedy zavádzajúce. Aj to "sme", také poctivé slovo a čo z neho urobil Mečiar... Teda ak sa dobre pamätám, bolo to za jeho panovania, keď sa roztrhla stará mládežnícka Smena a jej odtrhnutá časť sa nazvala SME a teraz nevieme, čo sme a čí sme... Tomu sa hovorí čaro nechceného.
Kam ma to doviedol ten nevinný obrtlík, až do tajomných mediálnych zákutí... Patrí sa dokončiť myšlienku, tak som teda vošiel do železiarstva a pýtal som si obrtlík. Čakal som, že bude nasledovať niekoľko minút otázok a odpovedí na telo, ale nič také sa nestalo. Predavačka mi rovno ukázala na skrinku, kde bolo niekoľko obrtlíkov rôznych veľkostí.
Obrtlík sa mi však už vôbec nehodil do krámu, lebo pôvodnú myšlienku som na mieste činu modifikoval na iné čudo, ktoré ešte nemá meno. Počkám teda do blízkych volieb a potom ho pomenujem. Dovtedy sa budem modliť, aby Svätopluk ostal na hrade, aby zajtra neodcválal s Hlinom dolu z kopca.
Pravdupovediac, ten môj vynález nemá nič spoločné so Svätoplukom, rovnako ako nenávistné tirády na blogoch proti odhaleniu jeho sochy na bratislavskom hrade. Nechápem, skadiaľ berú Svätoplukovi opozičníci takú istotu, veď existuje také oslovenie v liste od pápeža, že Svätopluk je kráľ, tak budeme ďalej hľadať dokument, v ktorom sa píše, že kráľ nie je? Na východe by povedali "I tak še da". Tak sa bazíruje na tom, že síce mohol byť kráľ, ale nebol korunovaný. V Kocúrkove by to lepšie nevymysleli.
Tak, či onak, Svätopluk bol vládcom Veľkomoravskej ríše a teda aj panovníkom našich slovenských a slovanských predkov. Vôbec nie je dôležité ako sa vyvinul dnešný názov Slovák. Slová sa menia úplne zákonite a prirodzene sa s časom vyvíjajú. Sme tu a budeme tu aj v budúcnosti... Slová sú niekedy zavádzajúce. Aj to "sme", také poctivé slovo a čo z neho urobil Mečiar... Teda ak sa dobre pamätám, bolo to za jeho panovania, keď sa roztrhla stará mládežnícka Smena a jej odtrhnutá časť sa nazvala SME a teraz nevieme, čo sme a čí sme... Tomu sa hovorí čaro nechceného.
Kam ma to doviedol ten nevinný obrtlík, až do tajomných mediálnych zákutí... Patrí sa dokončiť myšlienku, tak som teda vošiel do železiarstva a pýtal som si obrtlík. Čakal som, že bude nasledovať niekoľko minút otázok a odpovedí na telo, ale nič také sa nestalo. Predavačka mi rovno ukázala na skrinku, kde bolo niekoľko obrtlíkov rôznych veľkostí.
Obrtlík sa mi však už vôbec nehodil do krámu, lebo pôvodnú myšlienku som na mieste činu modifikoval na iné čudo, ktoré ešte nemá meno. Počkám teda do blízkych volieb a potom ho pomenujem. Dovtedy sa budem modliť, aby Svätopluk ostal na hrade, aby zajtra neodcválal s Hlinom dolu z kopca.
2010/06/04
Pele-mele
Všetko, čo sa nehodí do žiadnej inej rubriky, patrí do pele-mele. V niekdajšom časopise "Mladý svět" boli v tejto rubrike rôzne zahraničné zaujímavosti a kuriozity, zvlášť z toho vzdialeného a nedostupného, západného sveta. V roku 1968 sa tam prvýkrát objavili aj také veci ako "call-girl", alebo "strip-tease", ale čoskoro sa písalo aj o AIDS. Vo vtedajších "našich médiách" to ešte bolo tabu, ale čitatelia Mladého světa mali výnimku, boli informovaní medzi prvými.
V duchu pele-mele sa teraz prenesiem do súčasnosti, do každodennej potreby, ktorou je je konzumácia jedla. Aj včera večer som zabudol na správnu životosprávu a špekuloval som nad tým, akú zaujímavosť si pripraviť. V ostatnom čase mi náramne chutí mlieko a výrobky z neho. Hlavne to originálne kravské mlieko, priamo od zdroja, teda z automatu prvovýrobcov. Nedávno som našiel v chladničke krabicové mlieko s nápisom 0,1% tuku... Na rehot, že vraj mlieko.
S veľkým sebazaprením som vypil za pohár bielej žbrndy, ktorá chutila ako zriedený latex. Nikdy som latex nepil, ale určite nechutí horšie ako nevlastná sestra mlieka s 0,1% tuku. Včera som to chudobné mlieko obišiel zďaleka, to nie je pre mňa primeraná strava a padol mi zrak na jogurt. Samozrejme plný smotanový jogurt od výrobcu, ktorého uznávam a konzumujem. A bola tam ešte májová bryndza, tak som skúsil novinku - do jogurtu som vmixoval asi 5 lyžičiek májovej bryndze a bolo to super, bombové.
Prší. A prší a prší... Televízne štáby sa vybrali, kam inam, ako do do obce Prša. V Prši prší, to je naozaj zábavné. V Prši napršalo, a riečka Suchá sa vyliala. Tam neďaleko je aj tá krajina, v ktorej sa voda sypala a piesok sa lial, veď to poznáte z maminých rozprávok. A prší nielen v Prši, prší aj tu, aj tam, aj všelikde inde. Kravčík nás varoval a stále varuje. Treba zlikvidovať lesné cesty a je to. Niečo na tom asi bude. Ešte že na Váhu máme priehradovú kaskádu z minulosti.
Ako zvyčajne, aj proti názorom Kravčíka sa našli oponenti. Bolo to síce už dávnejšie, ale ktovie, aké majú skóre dnes? Keď prší a prší... Ale vždy pršalo a dúfajme, že ešte dlho bude. Nie teraz a takto v jednom kuse, ale občas by predsa len malo napršať, aby to oteplovanie klímy nebolo také strašné... A aby nám rástli rajčiny, paprika, mak, mrkva, kukurica a petržlen, víno a tak ďalej.
atď.
V duchu pele-mele sa teraz prenesiem do súčasnosti, do každodennej potreby, ktorou je je konzumácia jedla. Aj včera večer som zabudol na správnu životosprávu a špekuloval som nad tým, akú zaujímavosť si pripraviť. V ostatnom čase mi náramne chutí mlieko a výrobky z neho. Hlavne to originálne kravské mlieko, priamo od zdroja, teda z automatu prvovýrobcov. Nedávno som našiel v chladničke krabicové mlieko s nápisom 0,1% tuku... Na rehot, že vraj mlieko.
S veľkým sebazaprením som vypil za pohár bielej žbrndy, ktorá chutila ako zriedený latex. Nikdy som latex nepil, ale určite nechutí horšie ako nevlastná sestra mlieka s 0,1% tuku. Včera som to chudobné mlieko obišiel zďaleka, to nie je pre mňa primeraná strava a padol mi zrak na jogurt. Samozrejme plný smotanový jogurt od výrobcu, ktorého uznávam a konzumujem. A bola tam ešte májová bryndza, tak som skúsil novinku - do jogurtu som vmixoval asi 5 lyžičiek májovej bryndze a bolo to super, bombové.
Prší. A prší a prší... Televízne štáby sa vybrali, kam inam, ako do do obce Prša. V Prši prší, to je naozaj zábavné. V Prši napršalo, a riečka Suchá sa vyliala. Tam neďaleko je aj tá krajina, v ktorej sa voda sypala a piesok sa lial, veď to poznáte z maminých rozprávok. A prší nielen v Prši, prší aj tu, aj tam, aj všelikde inde. Kravčík nás varoval a stále varuje. Treba zlikvidovať lesné cesty a je to. Niečo na tom asi bude. Ešte že na Váhu máme priehradovú kaskádu z minulosti.
Ako zvyčajne, aj proti názorom Kravčíka sa našli oponenti. Bolo to síce už dávnejšie, ale ktovie, aké majú skóre dnes? Keď prší a prší... Ale vždy pršalo a dúfajme, že ešte dlho bude. Nie teraz a takto v jednom kuse, ale občas by predsa len malo napršať, aby to oteplovanie klímy nebolo také strašné... A aby nám rástli rajčiny, paprika, mak, mrkva, kukurica a petržlen, víno a tak ďalej.
atď.
2010/06/02
Trochu čierneho humoru
Momentálne som v stave, že mám po krk vážnych vecí, žiada sa mi trochu srandy. Kde však vziať, keď volebný ošiaľ, strašenie, ponižovanie, hanobenie je obrazom týchto virtuálnych dní? Tí, ktorí si myslia, že ovládajú jedinú pravdu a všade už boli, sú dnes hrdinovia virtuálneho davu. Je príznačné, že všetko, čo sa na slovenskom internete napíše, je antifico a často aj "proti všem" na Slovensku. Kde sú hlasy z druhej strany?
Múdro mlčia?
Zdalo by sa, že preferencie sú naopak ako sú, alebo internet je v tomto čase enkláva nenávisti. Pre mňa je nepredstaviteľné, aby som ponižoval ľudskú dôstojnosť človeka, aj keď je to, s prepáčením, politik. Napríklad aj tak, že by som si dal do profilu jeho prečiarknutý portrét a ešte aj požiadal o "tvárové" priateľstvo. Musel by som sa sám cítiť ako vyvrheľ...
Dovoľte slobodne dovoliť...
Múdro mlčia?
Zdalo by sa, že preferencie sú naopak ako sú, alebo internet je v tomto čase enkláva nenávisti. Pre mňa je nepredstaviteľné, aby som ponižoval ľudskú dôstojnosť človeka, aj keď je to, s prepáčením, politik. Napríklad aj tak, že by som si dal do profilu jeho prečiarknutý portrét a ešte aj požiadal o "tvárové" priateľstvo. Musel by som sa sám cítiť ako vyvrheľ...
Dovoľte slobodne dovoliť...
2010/05/31
Veľký nákup
V našom Tescu došlo k veľkému prevratu, všetko je tam hore nohami. Správnejšie by však bolo povedať, že práve teraz to tam má hlavu a pätu na správnom mieste. Je náramne zaujímavé, že až teraz, po desaťročí prevádzky naopak, tam má všetko svoju logiku. Nebudem to popisovať, najlepšie je vidieť na vlastné oči. Ale nie o tom som chcel točiť reč, to je číra náhoda, že som sa dnes, cestou z práce zastavil práve tam.
Nemal som žiaden pevný nákupný cieľ, iba sa mi ešte nechcelo domov. Niekto by povedal, že som mal radšej vstúpiť do seba na nejakom duchovnom mieste, lenže sama moja práca sa nazýva duševnou (nie duchovnou), tak sa mi občas žiada niečo materiálne. Viem, že keď je človek hladný, nemal by nakupovať potraviny, lebo je riziko, že nakúpi zbytočne veľa... To je zaujímavý poznatok, ku ktorému sa autorsky hlásim už dávnejšie.
Druhé maslo z máslostroja som kúpil zabalené v "mastnom" papieri. Tak sa kedysi balilo maslo, kým nevynašli viacvrstvový staniol. Reminiscencie na minulosť sú lákavé. Aj módny názov "Biomaslo" brnká na city nevšednosti. Kto by už nenaletel na maslo BIO? Tie kravy si hádam aj zuby umývajú po každom dojení... A mnoho iných masiel tam ostalo na regáli, mnou príliš nepovšimnutých. Napríklad aj také Írske maslo a maslo zo Škótska (nie whisky)... Ceny boli riadne, len sa mi zdalo, že započítali do nich aj letiskové poplatky a cenu prachu zo sopky Ejakula...
Ak zhrniem môj veľký nákup, nakoniec pozostával iba z biomasla, z ručne baleného masla a zo štvrťkila májovej bryndze. Po domácom testovaní, hneď začerstva to jednoznačne na body vyhrala "májovka", na druhom mieste sa umiestnilo biomaslo (skutočná maslová chuť) a bronzová medaila sa ušla poslednému maslu, ručne balenému... Mojim favoritom však aj naďalej ostáva poľské maslo, ktoré som raz dostal v Kauflande, ktoré bolo neskutočne maslové...
Nemal som žiaden pevný nákupný cieľ, iba sa mi ešte nechcelo domov. Niekto by povedal, že som mal radšej vstúpiť do seba na nejakom duchovnom mieste, lenže sama moja práca sa nazýva duševnou (nie duchovnou), tak sa mi občas žiada niečo materiálne. Viem, že keď je človek hladný, nemal by nakupovať potraviny, lebo je riziko, že nakúpi zbytočne veľa... To je zaujímavý poznatok, ku ktorému sa autorsky hlásim už dávnejšie.
Podobné je to aj pri náhodnej návšteve reštaurácie za účelom zažehnania hladu. Keď sa hladnými očami vpíjam do jedálneho lístka, všetko v ňom je lákavé a neviem sa rozhodnúť. Po skonzumovaní obrovskej porcie, ako je to u nás po revolúcii zvykom, si vždy pripomínam - nabudúce nechoď do reštaurácie keď si hladný, lebo sa prežerieš... Lenže aj to patrí do skupiny nesplniteľných želaní, keď som najedený, ani ma nenapadne čítať jedálny lístok a tak je to vždy rovnako.Môj veľký nákup v Tescu zapríčinilo maslo. Nie to moje na hlave, ale tak nevídane široký sortiment výberu rôzne zabalených masiel (je to tak, obal niekedy predáva lepšie ako mladá usmiata predavačka). Schválne hovorím, že rôzne zabalených, lebo vnútri je aj tak v každom iba 82% masla. Najkrajšie zabalené bolo maslo s etiketou "Ručne balené maslo". Papierová geletka a v nej maslo v igelitovom vrecúšku, navrchu ručne zviazané námorníckym uzlom a na tom ešte papierový deklík. Kúpil som.
Druhé maslo z máslostroja som kúpil zabalené v "mastnom" papieri. Tak sa kedysi balilo maslo, kým nevynašli viacvrstvový staniol. Reminiscencie na minulosť sú lákavé. Aj módny názov "Biomaslo" brnká na city nevšednosti. Kto by už nenaletel na maslo BIO? Tie kravy si hádam aj zuby umývajú po každom dojení... A mnoho iných masiel tam ostalo na regáli, mnou príliš nepovšimnutých. Napríklad aj také Írske maslo a maslo zo Škótska (nie whisky)... Ceny boli riadne, len sa mi zdalo, že započítali do nich aj letiskové poplatky a cenu prachu zo sopky Ejakula...
Ak zhrniem môj veľký nákup, nakoniec pozostával iba z biomasla, z ručne baleného masla a zo štvrťkila májovej bryndze. Po domácom testovaní, hneď začerstva to jednoznačne na body vyhrala "májovka", na druhom mieste sa umiestnilo biomaslo (skutočná maslová chuť) a bronzová medaila sa ušla poslednému maslu, ručne balenému... Mojim favoritom však aj naďalej ostáva poľské maslo, ktoré som raz dostal v Kauflande, ktoré bolo neskutočne maslové...
2010/05/30
Gastronomické zastavenie
Stravovanie na cestách je vždy dobrodružstvom, ak človek nechodieva pravidelne tou istou trasou. V sobotu sme išli z Vrútok na juh, keď v dopravných informáciách hlásili okolo Šturca uzávierku cesty. Operatívne som to teda v Príbovciach otočil na Prievidzu. Cesta je to, ako stará známa, viackrát sme po nej jazdili, ale tentokrát som vôbec nepremýšľal nad smerom, viedla ma totiž madam z Navigonu. Ona ešte nemá meno, ale budem jej musieť nejaké vymyslieť. Zatiaľ je jasné len to, že je to ONA.
Je to žena s ráznym ale zrozumiteľným vyjadrovaním, ostrá ako učiteľka základnej školy, keď dostane triedu lajdákov. Takmer generál. Často ju zlostím, ako aj teraz keď som ju naprogramoval na trasu cez Šturec a odbočil som neohlásene na Prievidzu. Dlho ma napomínala, aby som sa otočil späť, vymýšľala rôzne odbočky, kam som mal zabočiť, ale ja som sa stále držal svojho, odvrával som a nechal som ju rozčuľovať sa. Človek by si myslel, že elektronická madam sa nebude správať emocionálne, ale opak je pravdou.
Keď ma už po stý raz nabádala, aby som sa otočil a vrátil späť, cítil som v jej hlase zúfalstvo, až mi jej začalo byť ľúto a skoro som podľahol kúzlu jej osobnosti. Veď to poznáte - slušne vychovaný chlap a dáma... Urobili by sme im čo im na očiach vidíme (niekedy). Tak sme došli až do Prievidze a tam ONA rezignovala na priebežný cieľ a začala ma opäť v pokoji navigovať na juh Slovenska. Cítil som, že aj jej odľahlo. Odkedy ju mám, zažil som s ňou aj zopár veselých príhod. Ako napríklad tú na parkovisku pri železničnej stanici v Štúrove.
Zaparkoval som, odpojil som madam od palubnej siete a len tak som si ju strčil do vrecka na košeli, aby ma hriala... Tak, ako myslíte, telo na telo... Ako som tak kráčal ku stanici, pred vchodom sa rozprávali dvaja taxikári a práve tam sa z ničoho nič ozvala moja milá príkazovým tónom: "Ste v slepej uličke, otočte sa!" V tom momente som si pripadal ako tajný agent FBI. Teda už ako trochu prezradený. Tváril som sa, že nič a ona, potvora to ešte raz zopakovala. Taxikári zabudli o čom viedli reč a nechápavo sa začali okolo seba obzerať, potom za mnou a ja zase nič, až som sa stratil vo vstupnej hale stanice.
Tak toto bol iba trochu dlhší úvod do ohlásenej gastronomickej situácie... Už ani neviem, ako sa tá dedina volala kde sme sa zastavili na obed, ale reštaurácia sa volala Drevená dedina, alebo dedinka... Drevená chalupa, štýlovo zariadená, zdalo sa, že to bude v pohode. Objednal som si cesnačku takú jednoduchú bez smotany a "tajomstvo čiernej hory"(Čiernohorský rezeň v zemiakovom cestíčku posypaný syrom). Cesnačka bola fajn.
Tajomstvo čiernohorské by som hodnotil známkou 5 (z desiatich) a oblohu nulou. Ak to vôbec možno nazvať oblohou. Tú by som bol rád dal zjesť kuchárovi. To som ešte nevidel, tak drzo a lajdácky naservírovaný tanier. Všetky krúžky uhorky boli povädnuté až povrchovo zaschnuté, paradajky rovnako a trocha kapusty, tá jediná bola jedlá. Malo to všetky znaky oblohy zo včerajšieho dňa, ktoré pozbierali z tanierov po včerajších hosťoch. To všetko naložené na obschnutom vrchnom liste šalátu, ktorého okraje už zo záhrady boli žlto lemované.
Tak som bol z toho v šoku, že som sa ani nesťažoval. Nabudúce to tak nenechám. Sľubujem.
Je to žena s ráznym ale zrozumiteľným vyjadrovaním, ostrá ako učiteľka základnej školy, keď dostane triedu lajdákov. Takmer generál. Často ju zlostím, ako aj teraz keď som ju naprogramoval na trasu cez Šturec a odbočil som neohlásene na Prievidzu. Dlho ma napomínala, aby som sa otočil späť, vymýšľala rôzne odbočky, kam som mal zabočiť, ale ja som sa stále držal svojho, odvrával som a nechal som ju rozčuľovať sa. Človek by si myslel, že elektronická madam sa nebude správať emocionálne, ale opak je pravdou.
Keď ma už po stý raz nabádala, aby som sa otočil a vrátil späť, cítil som v jej hlase zúfalstvo, až mi jej začalo byť ľúto a skoro som podľahol kúzlu jej osobnosti. Veď to poznáte - slušne vychovaný chlap a dáma... Urobili by sme im čo im na očiach vidíme (niekedy). Tak sme došli až do Prievidze a tam ONA rezignovala na priebežný cieľ a začala ma opäť v pokoji navigovať na juh Slovenska. Cítil som, že aj jej odľahlo. Odkedy ju mám, zažil som s ňou aj zopár veselých príhod. Ako napríklad tú na parkovisku pri železničnej stanici v Štúrove.
Zaparkoval som, odpojil som madam od palubnej siete a len tak som si ju strčil do vrecka na košeli, aby ma hriala... Tak, ako myslíte, telo na telo... Ako som tak kráčal ku stanici, pred vchodom sa rozprávali dvaja taxikári a práve tam sa z ničoho nič ozvala moja milá príkazovým tónom: "Ste v slepej uličke, otočte sa!" V tom momente som si pripadal ako tajný agent FBI. Teda už ako trochu prezradený. Tváril som sa, že nič a ona, potvora to ešte raz zopakovala. Taxikári zabudli o čom viedli reč a nechápavo sa začali okolo seba obzerať, potom za mnou a ja zase nič, až som sa stratil vo vstupnej hale stanice.
Tak toto bol iba trochu dlhší úvod do ohlásenej gastronomickej situácie... Už ani neviem, ako sa tá dedina volala kde sme sa zastavili na obed, ale reštaurácia sa volala Drevená dedina, alebo dedinka... Drevená chalupa, štýlovo zariadená, zdalo sa, že to bude v pohode. Objednal som si cesnačku takú jednoduchú bez smotany a "tajomstvo čiernej hory"(Čiernohorský rezeň v zemiakovom cestíčku posypaný syrom). Cesnačka bola fajn.
Tajomstvo čiernohorské by som hodnotil známkou 5 (z desiatich) a oblohu nulou. Ak to vôbec možno nazvať oblohou. Tú by som bol rád dal zjesť kuchárovi. To som ešte nevidel, tak drzo a lajdácky naservírovaný tanier. Všetky krúžky uhorky boli povädnuté až povrchovo zaschnuté, paradajky rovnako a trocha kapusty, tá jediná bola jedlá. Malo to všetky znaky oblohy zo včerajšieho dňa, ktoré pozbierali z tanierov po včerajších hosťoch. To všetko naložené na obschnutom vrchnom liste šalátu, ktorého okraje už zo záhrady boli žlto lemované.
Tak som bol z toho v šoku, že som sa ani nesťažoval. Nabudúce to tak nenechám. Sľubujem.
2010/05/23
Kreativita
Pôvodne som chcel písať o duši, ale nedá mi, aby som si nevšimol veľkú hromadu článkov i fotiek z nedeľného "pride" pochodu v Bratislave. Už to tak vyzerá, ako kedysi, keď sa vykrikovalo z hlavného prúdu: "Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku". Nuž, tak len stojím a nestačím sa čudovať diskusiám, ktoré nikam nevedú, kde nie sú jasné pravidlá a pojmy, kde je všetko naopak a aj tolerantní sú netolerantní...
Viac o tom už ani slovo...
Niektoré veci v živote berieme tak ako idú, nezaujíma nás prečo je to tak. O funkciu iných sa zaujímame viac. Niekedy je to len čistá zvedavosť, inokedy to môže pomôcť pochopiť daný dej a napomáha to aj jeho úspešnému priebehu. Ako príklad môžem uviesť snahu obéznych o schudnutie, výsledok sa dostaví skôr a istejšie, ak človek pozná mechanizmus príjmu kalórií a výdaja energie a snaží sa podľa toho upraviť svoj životný rytmus. Len sa pri tom nesmie narušiť žiaden prirodzený regulačný systém organizmu.
Vedci kdesi na (divokom) západe zase objavili čiernu skrinku v našom mozgu. Skúmali vzťahy medzi tvorivosťou a mentálnym zdravím a prišli na to, že oba tieto stavy majú pravdepodobne spoločnú hranicu a niekedy aj presah. Táto veta ma zaujala, lebo som laik: "Laik by očakával, že kreatívny človek má aj z biologického hľadiska v mozgu čosi „navyše“..." V skutočnosti je to vraj práve naopak (o koliesko menej?), podobne ako u ľudí s diagnózou schizofrénia.
Zjednodušene povedané, v mozgu vraj máme také miesto, cez ktoré sa prenášajú informácie a vnemy na ďalšie spracovanie, či na skúmanie ich vzťahov v logickom centre. Je to akýsi filter, ktorý prenesie do vedomia bežného človeka len veci, ktoré sú potrebné pre jeho bežný život. U nadmieru kreatívnych ľudí filter nefunguje tak prísne, sito je riedke a preto je možné v mozgu kreatívca viac kombinovať a objavovať logické súvislosti, ktoré iným unikajú.
Ak však tieto "neodfiltrované" informácie prejdú do mozgu s neurologickou poruchou, vytvárajú tam neskutočné bludné predstavy a asociácie. Tento veľmi laický popis problematiky si môžete osvetliť prečítaním originálneho článku o nadpriemernej tvorivosti, lebo ja som to nemusel správne pochopiť a možno je môj filter iba takého bežného typu s hustým sitom... Mne z toho vychádza zaujímavý poznatok, že aj tie "najduchovnejšie" veci sú možno len dôsledkom správneho, či neobvyklého usporiadania základných kamienkov v hlave.
Teraz sa už ani nečudujem, že Dan Brown sa vo svojej knihe Stratený symbol pokúšal ľudskú dušu odvážiť... Čisté bláznovstvo, a nepochopenie podstaty je to, lebo duša nie je hmota, je iba jej prejavom, takpovediac prejavom múdrej omáčky (softvéru)... Váženie duše človeka je niečo podobné, ako by sme chceli exaktne hľadať dušu softvéru napríklad v počítači tým, že by sme porovnávali hmotnosť funkčného a pokazeného počítača.
Často keď sa pozrieme do oddaných psích očí, alebo do "tváre" iných tvorov, prvé čo nás napadne je: Čo si asi ten psík práve myslí? A to je neklamný dôkaz toho, že aj iné tvory myslia, len nevieme ako, lebo rozprávajú inou rečou. Na záver si ešte dovolím uviesť výsledok vlastného pozorovania vlastnej kreativity zhrnutý do múdrej vety: "Kreativitu ovplyvňuje aj spôsob sedenia pri písaní. Ak sedím (až ležím) pohodlne, kreativita oproti sedeniu so vzpriamenou chrbticou klesá..."
Klesá, ba doslova padá aj teraz, až na nulu...
Príjemnú nedeľu.
Viac o tom už ani slovo...
Niektoré veci v živote berieme tak ako idú, nezaujíma nás prečo je to tak. O funkciu iných sa zaujímame viac. Niekedy je to len čistá zvedavosť, inokedy to môže pomôcť pochopiť daný dej a napomáha to aj jeho úspešnému priebehu. Ako príklad môžem uviesť snahu obéznych o schudnutie, výsledok sa dostaví skôr a istejšie, ak človek pozná mechanizmus príjmu kalórií a výdaja energie a snaží sa podľa toho upraviť svoj životný rytmus. Len sa pri tom nesmie narušiť žiaden prirodzený regulačný systém organizmu.
Vedci kdesi na (divokom) západe zase objavili čiernu skrinku v našom mozgu. Skúmali vzťahy medzi tvorivosťou a mentálnym zdravím a prišli na to, že oba tieto stavy majú pravdepodobne spoločnú hranicu a niekedy aj presah. Táto veta ma zaujala, lebo som laik: "Laik by očakával, že kreatívny človek má aj z biologického hľadiska v mozgu čosi „navyše“..." V skutočnosti je to vraj práve naopak (o koliesko menej?), podobne ako u ľudí s diagnózou schizofrénia.
Zjednodušene povedané, v mozgu vraj máme také miesto, cez ktoré sa prenášajú informácie a vnemy na ďalšie spracovanie, či na skúmanie ich vzťahov v logickom centre. Je to akýsi filter, ktorý prenesie do vedomia bežného človeka len veci, ktoré sú potrebné pre jeho bežný život. U nadmieru kreatívnych ľudí filter nefunguje tak prísne, sito je riedke a preto je možné v mozgu kreatívca viac kombinovať a objavovať logické súvislosti, ktoré iným unikajú.
Ak však tieto "neodfiltrované" informácie prejdú do mozgu s neurologickou poruchou, vytvárajú tam neskutočné bludné predstavy a asociácie. Tento veľmi laický popis problematiky si môžete osvetliť prečítaním originálneho článku o nadpriemernej tvorivosti, lebo ja som to nemusel správne pochopiť a možno je môj filter iba takého bežného typu s hustým sitom... Mne z toho vychádza zaujímavý poznatok, že aj tie "najduchovnejšie" veci sú možno len dôsledkom správneho, či neobvyklého usporiadania základných kamienkov v hlave.
Teraz sa už ani nečudujem, že Dan Brown sa vo svojej knihe Stratený symbol pokúšal ľudskú dušu odvážiť... Čisté bláznovstvo, a nepochopenie podstaty je to, lebo duša nie je hmota, je iba jej prejavom, takpovediac prejavom múdrej omáčky (softvéru)... Váženie duše človeka je niečo podobné, ako by sme chceli exaktne hľadať dušu softvéru napríklad v počítači tým, že by sme porovnávali hmotnosť funkčného a pokazeného počítača.
Často keď sa pozrieme do oddaných psích očí, alebo do "tváre" iných tvorov, prvé čo nás napadne je: Čo si asi ten psík práve myslí? A to je neklamný dôkaz toho, že aj iné tvory myslia, len nevieme ako, lebo rozprávajú inou rečou. Na záver si ešte dovolím uviesť výsledok vlastného pozorovania vlastnej kreativity zhrnutý do múdrej vety: "Kreativitu ovplyvňuje aj spôsob sedenia pri písaní. Ak sedím (až ležím) pohodlne, kreativita oproti sedeniu so vzpriamenou chrbticou klesá..."
Klesá, ba doslova padá aj teraz, až na nulu...
Príjemnú nedeľu.
2010/05/18
Investovanie v čakárni
Opäť som sa zúčastnil na pozorovaní pacientov v čakárni našej doktorky a zároveň na pracovnej konferencii. Bol som objednaný na desiatu hodinu, ale pre istotu som prišiel o hodinu skôr a aj tak som skončil ako posledný vybavený pacient o pol štvrtej odpoludnia. Na troch ďalších smútiacich pacientov sa už neušlo.
Bolo to zvláštne, trochu iné ako obvykle. Sadol som si najprv k najkrajšej žene v čakárni, aj keď čítala knihu a hneď som s ňou začal nadväzovať nezáväzný rozhovor. Slovo dalo slovo a o pol hodiny, keď som sa spýtal na meno, vysvitlo že je to dcéra môjho bývalého kolegu. Tiež som sa predstavil a nakoniec sme skončili medzi priateľmi na facebooku.
Tesne pred poludním sa vo dverách objavil môj šéf, s ktorým som mal po vizite dohodnuté pracovné konanie. Ukázalo sa, že ma nejde súriť, ale tiež prišiel ako pacient. Tak sme napokon, až do chvíle keď ma doktorka zavolala, pracovali. Dnes sa to dá. Pracovať sa dá v sede, aj za pochodu.
Môj vedúci si vybavoval telefonáty každých 15 minút a medzitým sme rozoberali problematiku stredných zdrojov znečisťovania ovzdušia v džungli právnych predpisov. Je to vraj tak, že bez mačety sa cez naše úradné pralesy nedá prejsť. Chvíľami sme zapájali do diskusie aj ostatných účastníkov konferencie, aby nemali dlhú chvíľu.
V kultúrnejších krajinách to vraj funguje tak, že projekt sa zrealizuje a keď je hotový, príde ku kolaudácii pri ktorej musí investor preukázať dodržanie všetkých noriem a platných pravidiel. Ak obstojí, môže začať vyrábať. Ak nie, má smolu, nadarmo vyhodil peniaze.
Naša právna logika je taká, že najprv treba schváliť projekt, integrovane aj stavebne a vybaviť stavebné povolenie. Až potom môže začať realizácia. Má to svoju logiku, ale tú socialistickú z minulosti, keď všetky investičné prostriedky patrili štátu, tak si ich takýmto postupom chránil. Ale už je 20 rokov po...
Bolo to zvláštne, trochu iné ako obvykle. Sadol som si najprv k najkrajšej žene v čakárni, aj keď čítala knihu a hneď som s ňou začal nadväzovať nezáväzný rozhovor. Slovo dalo slovo a o pol hodiny, keď som sa spýtal na meno, vysvitlo že je to dcéra môjho bývalého kolegu. Tiež som sa predstavil a nakoniec sme skončili medzi priateľmi na facebooku.
Tesne pred poludním sa vo dverách objavil môj šéf, s ktorým som mal po vizite dohodnuté pracovné konanie. Ukázalo sa, že ma nejde súriť, ale tiež prišiel ako pacient. Tak sme napokon, až do chvíle keď ma doktorka zavolala, pracovali. Dnes sa to dá. Pracovať sa dá v sede, aj za pochodu.
Môj vedúci si vybavoval telefonáty každých 15 minút a medzitým sme rozoberali problematiku stredných zdrojov znečisťovania ovzdušia v džungli právnych predpisov. Je to vraj tak, že bez mačety sa cez naše úradné pralesy nedá prejsť. Chvíľami sme zapájali do diskusie aj ostatných účastníkov konferencie, aby nemali dlhú chvíľu.
V kultúrnejších krajinách to vraj funguje tak, že projekt sa zrealizuje a keď je hotový, príde ku kolaudácii pri ktorej musí investor preukázať dodržanie všetkých noriem a platných pravidiel. Ak obstojí, môže začať vyrábať. Ak nie, má smolu, nadarmo vyhodil peniaze.
Naša právna logika je taká, že najprv treba schváliť projekt, integrovane aj stavebne a vybaviť stavebné povolenie. Až potom môže začať realizácia. Má to svoju logiku, ale tú socialistickú z minulosti, keď všetky investičné prostriedky patrili štátu, tak si ich takýmto postupom chránil. Ale už je 20 rokov po...
2010/05/17
Kultúrna a gastronomická nostalgia
Nostalgia, ale nie ako túžba po niečom vzdialenom, skôr spomienka oprášená od páchnuceho nánosu niekdajšej reality. Taká nostalgia môže mať rôzne príčiny. Ako dnes večer, keď som ostal sedieť pri filme "Poprask na ceste E4" z roku Pána 1979 (presnejšie z dávneho roku súdruhov...). Československá komédia, ale lepšie by jej sedelo pravdivé označenie Česká.Český humor znášam celkom dobre, znesiem dosť vysoké dávky. Táto komédia z pozdne socialistickej reality je založená hlavne na vtedajších hereckých hviezdach, ktoré vcelku milujem, aj keď sa dali nahovoriť do prostoduchých rolí strojníkov, šoférov cigánov a otrhancov, ale aj vedúcich majstrov a kontrolórov. Proste na tú dobu typické postavy súdruhov.
Viac ako vtedy, pôsobia dnes oslovenia súdruh a súdružka dosť komicky, aj keby to nebola komédia, ale na vtip to nestačí. Nechcem film recenzovať, len nostalgicky spomínam na tie časy, ktoré nám tak realisticky priblížila TV joj. Dokonca sa im aj dvakrát roztrhol film s krátkou prestávkou bez reklamy, ako kedysi v malom dedinskom kine keď nešikovný premietač menil kotúče. Dokonalá ilúzia, až mi z toho naskakovala husia koža.
Inú, gastronomickú nostalgiu som zažil a doslova strávil pred pár dňami na druhej strane Dunaja v malom meste Győr, neďaleko Medveďova. Kedysi, keď sme tam chodievali častejšie, bolo to spestrené o hraničné kontroly a príslušný nákupný adrenalín. Teraz sme len pochodili pamätihodnosti mesta a keďže už bol pokročilý čas obeda, zašli sme do najbližšieho "étterem".Bolo to v mestskom dome a ako sa ukázalo, bola to akási mestská závodná jedáleň, kde ponúkali jednotné menu, skladajúce sa z hustej polievky so širokými fliačkami a zemiakmi a hlavným chodom bola biela zemiaková omáčka s niekoľkými kúskami perkeltu s červenou paprikovou šťavou. Taká starodávna dedinská klasika bývala raz do týždňa aj u nás. Tak som si zaspomínal na časy, keď ešte mama varila...
Do polievky som si hodil za pol lyžičky "čípoš" paprikovej pasty aby lepšie chutila a naozaj chutila, hádam až príliš. Keď som dojedal bielo červenú omáčku s kúskami mäsa, už som tušil, že to nebude príliš kóšer... Nie tak, ako si myslíte, môj žalúdok znesie veľa, ale už pri odchode z mesta som sa cítil ako ten vlk, čo mu horár zašil do brucha kamenie namiesto babky a Karkulky. Pravdu povediac, ani tie dve by som tam nechcel mať.
Naplno sa to prejavilo už pri Mosonmagyaróváre, ale hrdinsky som to vydržal až domov. Nepomohol ani Carbontox. Ťažká to bola noc a ťažký aj ďalší deň. Bola to daň za moju nostalgickú nenažranosť. Odteraz si budem pamätať, že aj spomienky na staré časy je dobré dávkovať si iba v primeranom množstve. Preexponovanie spôsobuje žalúdočné problémy. Nech sa na mňa súdruhovia v Maďarsku a Česku nehnevajú.
2010/05/13
Hotel
Toto nie je ani náhodou pokus o prekonanie príťažlivosti rovnomenného románu z hotelového prostredia, je to pohľad z druhej strany, teda zo strany prijímateľa hotelovej služby. Nie som Artúr, ani Roman (čo je "Base Jumper") a vôbec nie som Jana Kirchner, ktorá s vami a len s vami všetko dokáže (a tak stále dokola)... Jednoducho "som kto som...".Zvláštne a príznačné je, že pri dojednávaní podmienok ubytovania v hoteli, v etape záujmu o rezerváciu sa stretávam len so samými príjemnými ľuďmi. U mňa to platí všeobecne, až na jednu výnimku, keď bola na vine jazyková bariéra. Pri ubytovaní a najmä pri účtovaní pobytu už také všeobecné pravidlo neplatí. Včera bolo moje účtovanie spojené s úsmevmi a s obojstrannou spokojnosťou.
Našli sa však z mojej strany aj sťažnosti, ktoré som sa snažil sformulovať do kultivovanej podoby, v záujme zlepšenia stavu, pre budúcnosť. Nebol som totiž spokojný s organizáciou stráženého parkoviska, pri ktorom si musel zákazník sám obehať kľúč, odomknúť ťažkú závoru a tiež ju obslúžiť, odparkovať a vrátiť kľúč. Parkovací postup bol nepríjemný hlavne ráno pri výjazde. Za túto "službu" požadujú príplatok 2,5 €/noc.
Ak sú poplatky vopred oznámené, tak je na zákazníkovi či službu využije, alebo nie. Fakt je, že na tomto hotelovom parkovisku som celý čas videl iba nemecké značky a jediné slovenské auto bolo moje. Možno aj za to môže jazyková bariéra... Ostatní Slováci a Česi (bola ich menšina) parkovali voľne na úzkej ceste a tam, kde sa okolo hotela dalo. Ušetrili.
Tých niekoľko dní v tomto hoteli som strávil s rodinou a to ma priviedlo k myšlienke, ktorá stojí za patentovanie. Nabudúce, ak budem hľadať hotelové ubytovanie dám si podmienku, že na izbe nesmie byť TV prijímač, alebo ak aj bude, musí mať zablokované "markízácke" a "jojkárske" kanály. Pravda je, že kvôli nim som sa snažil zaspať čím skôr, aby som to nemusel ani počúvať.
Nie vždy je dobré (zvlášť na dovolenke), aby sa človek cítil v hoteli tak ako doma :).
...
Aby som bol konkrétny, hotel sa menuje... ale radšej nie, za reklamu mi neplatia. Len toľko, že je na konci slepej ulice, po ktorej sa ďalej dostanete len pešo, asi 500 m do kúpeľného centra. Naokolo les, nádherná príroda a potôčik, ale nie veľmi hlučný - proste rajská flóra.
2010/05/07
Azylový dom
Včera som požiadal o azyl v azylovom dome "Second hand". V pätách som mal hrozivé búrkové mračná a prvé obrovské kvapky ma dostihli práve pred vchodom do tejto špeciálnej predajne použitých odevov. Je to ľahká prízemná stavba z prefabrikovaných dielcov, vlastne "drevený" barak plný "značkovej" veteše, pôsobiacej lacným dojmom (aj ceny o tom svedčia) rovnako ako samotná stavba.
Je to zvláštne prostredie obnosenej elegancie, ktorá ma vôbec nenadchýna a vyšité značky mi pripomínajú púťové atrakcie, či americký western. Presúval som sa medzi regálmi sem tam, obchytkával som čiesi staré háby navoňané vôňou pracích práškov a aviváže. Vonku lialo ako z krhle, zvuk dažďa použil plochú strechu ako veľký bubon. Na rozhovor s unudenou predavačkou som v tom hluku nemal chuť, len som sa nechal nasmerovať k regálom s ľahkými vetrovkami, aby som vyzeral ako kupujúci spoluobčan.
V tom kúte s vetrovkami som odhaľoval štítky s informáciou o materiálovom vyhotovení a hlavne o veľkosti. Ani jedna nemala dostatočný počet "eXtenzií", všetky boli pre moju telesnú schránku nedostatočné. Okolo dámskych blúzok som sa iba prešuchol, tiež boli akési ploché, nič pre mňa. Stále pršalo a ja som nechal svoj dáždnik doma. V secondhande s dažďom nepočítali, lebo regál s použitými parazólmi som tam nevidel.
Môj zvláštny azyl trval asi 15 minút, keď sa zvuk dažďa ustálil na minimálnej hodnote. Poďakoval som sa predavačke za prístrešie a bez zdvorilostného nákupu som odišiel do čisto prepraného vzduchu. Bol čistý ako krátko po stvorení sveta. Bez náznaku chemických prímesí, bez aviváže a bez poletujúcich peľových zrniek. Nie že by mi peľové zrnká vadili, veď patria do prírody (rovnako ako medveď), len pre úplnosť som si na ne spomenul.
Májový dážď - v chladničke raj. Tak si to dnes opakujeme, aby sme sa nejako odseparovali od múdrosti našich predkov. Spomenul som si v tej čistej pohodičke na mojich 55 rajčín, ktoré som včera vysadil v záhrade. Iste sa mi poďakujú za vhodný termín ich uvedenia do života a dúfam, že v lete sa mi poďakujú aj za túto výdatnú májovú zálievku. Nech im dažďová voda padne na zdravie a ich chutné plody na môj úžitok.
Je to zvláštne prostredie obnosenej elegancie, ktorá ma vôbec nenadchýna a vyšité značky mi pripomínajú púťové atrakcie, či americký western. Presúval som sa medzi regálmi sem tam, obchytkával som čiesi staré háby navoňané vôňou pracích práškov a aviváže. Vonku lialo ako z krhle, zvuk dažďa použil plochú strechu ako veľký bubon. Na rozhovor s unudenou predavačkou som v tom hluku nemal chuť, len som sa nechal nasmerovať k regálom s ľahkými vetrovkami, aby som vyzeral ako kupujúci spoluobčan.
V tom kúte s vetrovkami som odhaľoval štítky s informáciou o materiálovom vyhotovení a hlavne o veľkosti. Ani jedna nemala dostatočný počet "eXtenzií", všetky boli pre moju telesnú schránku nedostatočné. Okolo dámskych blúzok som sa iba prešuchol, tiež boli akési ploché, nič pre mňa. Stále pršalo a ja som nechal svoj dáždnik doma. V secondhande s dažďom nepočítali, lebo regál s použitými parazólmi som tam nevidel.
Môj zvláštny azyl trval asi 15 minút, keď sa zvuk dažďa ustálil na minimálnej hodnote. Poďakoval som sa predavačke za prístrešie a bez zdvorilostného nákupu som odišiel do čisto prepraného vzduchu. Bol čistý ako krátko po stvorení sveta. Bez náznaku chemických prímesí, bez aviváže a bez poletujúcich peľových zrniek. Nie že by mi peľové zrnká vadili, veď patria do prírody (rovnako ako medveď), len pre úplnosť som si na ne spomenul.
Májový dážď - v chladničke raj. Tak si to dnes opakujeme, aby sme sa nejako odseparovali od múdrosti našich predkov. Spomenul som si v tej čistej pohodičke na mojich 55 rajčín, ktoré som včera vysadil v záhrade. Iste sa mi poďakujú za vhodný termín ich uvedenia do života a dúfam, že v lete sa mi poďakujú aj za túto výdatnú májovú zálievku. Nech im dažďová voda padne na zdravie a ich chutné plody na môj úžitok.
2010/05/05
Nitra, Ars Organi
3. ročník medzinárodného organového festivalu sa začal v nedeľu 25. apríla 2010 v Piaristickom kostole sv. Ladislava úvodným koncertom Davida Di Fiore(1962) zo Seattle v USA. Od roku 2007 vyučuje hru na organe, liturgickú hru a improvizáciu na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku (podrobnejšie životopisné údaje a o udalosti, aj na tejto stránke).Nebudem písať o oficialitách, pre mňa bolo zvláštnosťou, že si umelec neželal potlesk počas koncertu, ale
až na úplný záver. Bol to zvláštny a silný zážitok, spôsob hry, zvuk organu a akustika kostola zneli v dokonalej súhre. Už úvodná skladba Toccata a fúga d mol od J. S. Bacha nasadila vysokú úroveň celého koncertu. Krásne, jasné a čisté tóny, neuveriteľná virtuozita interpreta. Pre mňa nový zážitok z organovej hudby.Tento koncert ma priviedol k podobenstvu organovej hudby, k pyramíde, kde štyri rohy základne tvoria:
skladateľ, skladba, nástroj a priestor chrámu. Nad tým všetkým stojí interpret a udáva výšku vrcholu pyramídy. V tomto prípade to bola pyramída značne vysoká...
O organe nemám bližšie informácie, je trojmanuálový a podľa môjho názoru znie nádherne v akusticky vynikajúcom priestore najväčšieho nitrianskeho chrámu.
Druh
ý koncert sa uskutočnil o týždeň v 
Evanjelickom kostole Sv. Ducha, v absolútnom kontraste moderného kostola so všetkým, čo k tomu patrí, oproti historickej budove chrámu z roku 1789. Interpretom bol István Mátyás (Maďarsko). V repertoári sa objavili okrem Bacha a Schumana aj skladby maďarských autorov.
Očakával som so záujmom aj Ave Mária od Ferenca Liszta (lebo hrával v bratislavskom Dóme), ale neoslovila ma. Dojem z tohto koncertu sa nevyrovnal zážitku z koncertu v Piaristickom kostole, moderný interier ma akusticky vôbec nenadchol nadmernou ozvenou v málo členitom interiéri, ani organ (dvojmanuálový) svojim zvukom v tom priestore.V nasledujúcu nedeľu sa predstaví opäť v Piaristickom kostole domáca interpretka Mária Plšeková a pribudne aj trúbka Leonarda Leeba z Rakúska. Trúbka vraj v tom kostole znie úžasne. V ďalších dvoch pokračovaniach zaznejú skladby v podaní Mareka Štrbáka (Slovensko) a Pavla Kohouta z Českej republiky, na striedačku v týchto dvoch Nitrianskych kostoloch.
2010/05/02
Fw: Jarná hra
Niekedy môžu byť návraty celkom zaujímavé, tak som sa vrátil v čase do apríla 2006, vytiahol som a oprášil jarný spot z môjho pra-blogu, keď sa ešte voda sypala a piesok sa lial...
(3 apríl 2006)
Kráčam rušnou ulicou a vnímam protiidúcich chodcov - ženy a dievčatá, hlavne tie... Nad nami je modrá obloha s bielymi oblakmi, tak ako sa sluší na začiatok jari. A nielen to, aj dievčatá na ulici majú modré oči a je v nich vidno obláčiky...
Oči žien a dievčat sú rovnako pôsobivé s okuliarmi ako bez nich. Budia predstavivosť. Tie nežné tváre bohýň sa vznášajú v oblakoch jarných vôní. V ich sklách vidím celú modrú oblohu a svet. Za tou oblohou tuším ich skúmavé pohľady...
Tak to býva pri jarných stretnutiach - sledujeme dve oči oproti a oni sledujú nás. Je to vzrušujúci súboj dvoch párov očí. Kto vyhrá? Tvárim sa že nič, aj ona. Chcem vydržať až do víťazného konca, no nevydržím! Prehral som - usmial som sa na znak, že prijímam prehru.
Vzápätí aj tie druhé oči, tá anjelská tvár zobrazí úsmev. Preletí iskra a víťazstvo je spečatené. Vzájomne vyhral úsmev... A tak to ide celou ulicou. Jedno víťazstvo krajšie ako druhé. Dnešný deň si značím do kalendára ako Deň víťazstva.
(3 apríl 2006)
2010/05/01
Keby som bol...
Keby som bol... Keby som bol vtáčkom ...
Ale keby som bol adminom "mienkotvorného" blogu, tento spot by som musel vyradiť z titulky a presunúť ho do súkromných, lebo o blogovaní sa vraj má písať iba súkromne. Našťastie som tu adminom iba sám sebe, nikto mi za blogovanie neplatí ani tu, ani v žiadnom inom serióznom blogovisku. Tak mi treba.
Dnes mám v úmysle písať aj o intímnosti najintímnejšej, o tom že som zlenivel a už sa mi nechce písať o ničom a najmä nie pravidelne. Načo aj, keď odozva je takmer nulová. Hoci je návštevnosť ustálená "niveau stabil" až mierny pokles, nestačí to na uspokojenie lenivého ega... Chýba tu to staré známe: Každý deň stretnúť človeka (to vraj stačí).
Nie že by nebolo o čom písať, každý deň sa niečo stane, ale súčasná atmosféra slovenskej i globálnej spoločnosti je nepriaznivá. Inter Arma (cooptativo) Silent Musae. Múzy mlčia, keď zúri boj o korytá. Okolo je mela, bije sa hlava nehlava, zväčša sprava doľava, facka za fackou sa valí... Výnimočne a dočasne bojujú o hlasy voličov. Niekedy aj proti zmyslu veci, lebo ak niekomu vynadajú do ľavákov, pravák sa z neho nikdy nestane.
Keby som bol prezidentom - to je už takmer historický exkurz do nedávnych osláv oslobodenia (hubári si to slovo môžu dať do úvodzoviek). Ale nechcel som o oslobodení, ani o zotročení, iba o pietnych miestach, ako sú cintoríny, hroby neznámych vojakov a podobne. Zakázal by som tam "parádemarš", dupanie a streľbu.
Vojaci, ktorí by vstupovali na cintorín, by dostali posledný vojenský povel "Pieta" ešte vonku a potom by už nesmeli pochodovať. Minútu ticha by stáli so sklonenou hlavou a "povely" by vydával veliteľ miernym civilným hlasom. Každý by začínal slovom Prosím... vzdajte úctu zosnulým minútou ticha... a na záver Ďakujem, alebo tak podobne.
Zdá sa, že proti kríze skladáme zbrane a flinty hádžeme do žita. Tá finančná prišla z Ameriky a zdá sa, že sa jej tu u nás zapáčilo, chcela by dostať európsky ekonomický azyl. Grécko a ďalší sa topia v neprekonateľných problémoch optimizmu "trvalo udržateľného" rastu... Aj menovú úniu už začína spochybňovať nejeden politológ. Škoda odkazovať na príslušné stránky, ja verím, že sa to "vyvrbí" pozitívne.
ps:
Štvrtková "lampa" o maďarskom "povolebnom" smerovaní bola vcelku zaujímavá. Maďarský smer naznačený v diskusii sa mi zdal byť vcelku realistický, aj po odfiltrovaní pochopiteľného nadšenia u diskutujúcich. Musíme dúfať, sledovať a sústrediť pozornosť na ekonomiku. Z toho žijeme...
Ale keby som bol adminom "mienkotvorného" blogu, tento spot by som musel vyradiť z titulky a presunúť ho do súkromných, lebo o blogovaní sa vraj má písať iba súkromne. Našťastie som tu adminom iba sám sebe, nikto mi za blogovanie neplatí ani tu, ani v žiadnom inom serióznom blogovisku. Tak mi treba.
Dnes mám v úmysle písať aj o intímnosti najintímnejšej, o tom že som zlenivel a už sa mi nechce písať o ničom a najmä nie pravidelne. Načo aj, keď odozva je takmer nulová. Hoci je návštevnosť ustálená "niveau stabil" až mierny pokles, nestačí to na uspokojenie lenivého ega... Chýba tu to staré známe: Každý deň stretnúť človeka (to vraj stačí).
Nie že by nebolo o čom písať, každý deň sa niečo stane, ale súčasná atmosféra slovenskej i globálnej spoločnosti je nepriaznivá. Inter Arma (cooptativo) Silent Musae. Múzy mlčia, keď zúri boj o korytá. Okolo je mela, bije sa hlava nehlava, zväčša sprava doľava, facka za fackou sa valí... Výnimočne a dočasne bojujú o hlasy voličov. Niekedy aj proti zmyslu veci, lebo ak niekomu vynadajú do ľavákov, pravák sa z neho nikdy nestane.
Keby som bol prezidentom - to je už takmer historický exkurz do nedávnych osláv oslobodenia (hubári si to slovo môžu dať do úvodzoviek). Ale nechcel som o oslobodení, ani o zotročení, iba o pietnych miestach, ako sú cintoríny, hroby neznámych vojakov a podobne. Zakázal by som tam "parádemarš", dupanie a streľbu.
Vojaci, ktorí by vstupovali na cintorín, by dostali posledný vojenský povel "Pieta" ešte vonku a potom by už nesmeli pochodovať. Minútu ticha by stáli so sklonenou hlavou a "povely" by vydával veliteľ miernym civilným hlasom. Každý by začínal slovom Prosím... vzdajte úctu zosnulým minútou ticha... a na záver Ďakujem, alebo tak podobne.
Zdá sa, že proti kríze skladáme zbrane a flinty hádžeme do žita. Tá finančná prišla z Ameriky a zdá sa, že sa jej tu u nás zapáčilo, chcela by dostať európsky ekonomický azyl. Grécko a ďalší sa topia v neprekonateľných problémoch optimizmu "trvalo udržateľného" rastu... Aj menovú úniu už začína spochybňovať nejeden politológ. Škoda odkazovať na príslušné stránky, ja verím, že sa to "vyvrbí" pozitívne.
ps:
Štvrtková "lampa" o maďarskom "povolebnom" smerovaní bola vcelku zaujímavá. Maďarský smer naznačený v diskusii sa mi zdal byť vcelku realistický, aj po odfiltrovaní pochopiteľného nadšenia u diskutujúcich. Musíme dúfať, sledovať a sústrediť pozornosť na ekonomiku. Z toho žijeme...
2010/04/23
Lampa zhasla
Včera som ostal pri sledovaní diskusnej relácia Lampa až do prestávky s kapelou, viac by som nebol vydržal tú Hríbovú námahu dosiahnuť v "diskusii" svoj stanovený cieľ. Tak to na mňa pôsobilo, keď sa snažil hraním sa so slovíčkami dotlačiť účastníkov diskusie k výroku, že oslobodenie nebolo oslobodením, lebo potom sme žili v totalite.
Jeho logika ma vrhla v čase o najmenej 40 rokov späť. Neakceptoval logiku diskutujúcich a dokonca ani ich faktický súhlas s jeho názorom. Pripadalo mi to detinsky naivné a strašne účelovo zjednodušené. Ak si uvedomíme len pár faktov, že Európa bola násilne okupovaná fašistickou armádou, nijako inak sa toho nemohla zbaviť ako oslobodením.
Stalo sa tak postupom armád spojencov. My sme boli logicky, časovo a geograficky oslobodení Červenou armádou a stalo sa tak aj na základe dohôd spojencov (silných) o rozdelení sfér vplyvu po vojne, v snahe zabrániť opakovaniu podobných udalostí, ako bola druhá svetová vojna.
Myslenie stratégov však už vtedy naznačovalo nový vývoj napätia na kontinente a vo svete, z priateľov sa postupne stávali nepriatelia, vzniklo a stupňovalo sa napätie v studenej vojne. Postihlo to totalitnými prvkami obe strany, východ aj západ (Ameriku). Východ oveľa jednoznačnejšie a silnejšie. Západná Európa sa dostávala rýchlo z následkov vojny dobrou ekonomickou spoluprácou a vzájomnou pomocou.
Vo východnej sfére sme boli aj my, ale to už bol povojnový vývoj, ktorého sme sa zúčastňovali spočiatku sami ako slobodný a demokratický štát, obnovený a oslobodený. Slovensko sa hlásilo k obnovenej republike, bolo jej súčasťou, teda nedá sa v zmysle oslobodenia posudzovať oddelene, Slovenský vojnový štát bol fakticky anulovaný. Do silného područia Moskvy sme sa dostali až po februári 48 zásluhou našich vlastných politikov, teda aj vlastnou vinou.
Moderátorovi Lampy je toto všetko určite známe, len mu vadí slovko "oslobodenie". Otázkou je, prečo? Pravdou je, že to bolo tak dávno, že už si ani nevieme dobre predstaviť význam toho slova. V tom je problém, slovo zastaralo, lebo žijeme slobodní a v mieri.
V tomto európskom priestore vzniklo toľko rôznych historických interakcií národov, že ospravedlneniam by nebolo konca kraja, zvlášť keby sme stále na tie, ktoré už raz odzneli zabúdali a zabúdali sa pozrieť do budúcnosti a pod nohy kadiaľ kráčame.
Jeho logika ma vrhla v čase o najmenej 40 rokov späť. Neakceptoval logiku diskutujúcich a dokonca ani ich faktický súhlas s jeho názorom. Pripadalo mi to detinsky naivné a strašne účelovo zjednodušené. Ak si uvedomíme len pár faktov, že Európa bola násilne okupovaná fašistickou armádou, nijako inak sa toho nemohla zbaviť ako oslobodením.
Stalo sa tak postupom armád spojencov. My sme boli logicky, časovo a geograficky oslobodení Červenou armádou a stalo sa tak aj na základe dohôd spojencov (silných) o rozdelení sfér vplyvu po vojne, v snahe zabrániť opakovaniu podobných udalostí, ako bola druhá svetová vojna.
Myslenie stratégov však už vtedy naznačovalo nový vývoj napätia na kontinente a vo svete, z priateľov sa postupne stávali nepriatelia, vzniklo a stupňovalo sa napätie v studenej vojne. Postihlo to totalitnými prvkami obe strany, východ aj západ (Ameriku). Východ oveľa jednoznačnejšie a silnejšie. Západná Európa sa dostávala rýchlo z následkov vojny dobrou ekonomickou spoluprácou a vzájomnou pomocou.
Vo východnej sfére sme boli aj my, ale to už bol povojnový vývoj, ktorého sme sa zúčastňovali spočiatku sami ako slobodný a demokratický štát, obnovený a oslobodený. Slovensko sa hlásilo k obnovenej republike, bolo jej súčasťou, teda nedá sa v zmysle oslobodenia posudzovať oddelene, Slovenský vojnový štát bol fakticky anulovaný. Do silného područia Moskvy sme sa dostali až po februári 48 zásluhou našich vlastných politikov, teda aj vlastnou vinou.
Moderátorovi Lampy je toto všetko určite známe, len mu vadí slovko "oslobodenie". Otázkou je, prečo? Pravdou je, že to bolo tak dávno, že už si ani nevieme dobre predstaviť význam toho slova. V tom je problém, slovo zastaralo, lebo žijeme slobodní a v mieri.
V tomto európskom priestore vzniklo toľko rôznych historických interakcií národov, že ospravedlneniam by nebolo konca kraja, zvlášť keby sme stále na tie, ktoré už raz odzneli zabúdali a zabúdali sa pozrieť do budúcnosti a pod nohy kadiaľ kráčame.
2010/04/21
2010/04/20
Hodina duchov
Keď sme boli malí, strašili nás polnočnou hodinou duchov. Časy sa menia a duchovia majú v modernej dobe iné maniere. Práca ma dnes priviedla do môjho starého kolektívu, kde sa mi ušiel jeden z desiatich počítačov. Všetky sú udržiavané na aktuálnej výkonnostnej úrovni, vrátane softvéru, tak je to v podstate jedno, kto kde sedí, aj tak sme všetci na jednej sieti.
Mojou úlohou bolo modifikovať dokumentáciu k projektu, čo okrem textu obsahovalo aj zmeny na dvoch výkresoch. Keď som už mal všetko hotové, chystal som sa zapísať aktuálny stav a odísť na obed, na monitore sa objavila správa v tom zmysle, že spracovateľovi softvéru je ľúto, že moja práca je stratená. Vtom zaznel poludňajší zvon na kostolnej veži a monitor v zápätí nadobro zhasol. Márne boli moje vzdychy a snaha o záchranu.
Rozhorčene som sa posťažoval kolegom, ale namiesto údivu sa začali smiať, či neviem že ten počítač sa každý deň, presne o dvanáste hodine uvedie do hypnotického spánku so stratou všetkých neuložených dát... Veru som to nevedel a ani systémový analytik vraj netuší, čím to je, ale už to trvá nejaký čas. Hodina duchov a poludníc v modernom vyhotovení. Aj v dnešnej dobe je niečo medzi nebom, zemou a počítačmi.
Malé katastrofy sa naozaj stávajú každodenne. A vedci v CERN-e sa trápia s malými čiernymi dierami...
Mojou úlohou bolo modifikovať dokumentáciu k projektu, čo okrem textu obsahovalo aj zmeny na dvoch výkresoch. Keď som už mal všetko hotové, chystal som sa zapísať aktuálny stav a odísť na obed, na monitore sa objavila správa v tom zmysle, že spracovateľovi softvéru je ľúto, že moja práca je stratená. Vtom zaznel poludňajší zvon na kostolnej veži a monitor v zápätí nadobro zhasol. Márne boli moje vzdychy a snaha o záchranu.
Rozhorčene som sa posťažoval kolegom, ale namiesto údivu sa začali smiať, či neviem že ten počítač sa každý deň, presne o dvanáste hodine uvedie do hypnotického spánku so stratou všetkých neuložených dát... Veru som to nevedel a ani systémový analytik vraj netuší, čím to je, ale už to trvá nejaký čas. Hodina duchov a poludníc v modernom vyhotovení. Aj v dnešnej dobe je niečo medzi nebom, zemou a počítačmi.
Malé katastrofy sa naozaj stávajú každodenne. A vedci v CERN-e sa trápia s malými čiernymi dierami...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)