Stránky

29 októbra 2011

Ukrajina 1980

V roku 1980 som sa dal nahovoriť na cestu autobusom do Kyjeva - na výstavu úspechov ukrajinského národného hospodárstva, cca 1200 km. Cestovali sme Karosou, to je taká historická značka autobusu v dobovej turistickej úprave.

Cesta bola rozdelená na niekoľko úsekov. Prvú noc sme strávili ešte doma, na Morskom oku. Odtiaľ sme ráno vyrazili k hraniciam. "Sovieti" nám tam skonfiškovali všetky cestovné zásoby jedla, ktoré sme si, netušiac čo sa s nimi stane, nakúpili na cestu a podrobili nás dôkladnej prehliadke.

Zvláštnym spôsobom na nás zapôsobila široká Ukrajinská krajina. Cesty boli zväčša lemované hustým stromoradím, takže sme len občas uvideli šíre ukrajinské lány, aj tie čo ležali neobrobené. Všetky tunely a mosty strážili vojaci. V dedinách stáli domy dosť ďaleko, za bielymi latkovými plotmi.

Na každej dôležitej križovatke bolo stanovište milície. Mali o všetkom prehľad. Večer, za šera sa muselo jazdiť len s parkovacími svetlami. Na Ukrajine sme mali prvú zastávku v Užhorode, kde sme aj obedovali. Pred stravovaním v ZSSR nás doma varovali ale možno preto, že sme boli len na Ukrajine, nemôžem sa na stravu sťažovať. Druhú zastávku sme mali vo Ľvove.

Cieľom našej cesty bol Kyjev a v ňom spomenutá výstava úspechov, ktorá bola pre nás až taká zaujímavá, že sme na jej prehliadku s ťažkým srdcom obetovali až pol hodinu. Najsilnejším zážitkom bolo vidieť partiu údržbárov na strechy jedného pavilónu. Opravárenská čata sa skladala zo samých žien, ktoré poctivo pracovali s horúcou smolou pri izolovaní strechy. Jediný muž v skupine bol ich vedúci, ktorý dozeral na prácu a fajčil machorku opretý o múrik.

Druhým šokujúcim poznatkom boli žobrajúce deti v uliciach Kyjeva. Vtedy to bolo u nás niečo nepredstaviteľné. Z mesta si pamätám len obchodný dom "GUM" s otrasnými toaletami - jediná misa v malej miestnosti pre ženy i mužov, kde sa čakalo v zmiešanej fronte. Spiatočná cesta prebehla bez zvláštnych udalostí a najkrajším zážitkom bol prechod našich hraníc. Potešili sme sa krásnej a útulnej slovenskej krajine s nádhernými dedinami, kvalitnými cestami. Vtedy pre nás platilo to známe, že všade dobre a doma najlepšie.

28 októbra 2011

ČSR

Československá republika prešla za historický krátky čas, od 28. októbra 1918 do 31. decembra 1992, rôznymi metamorfózami. Keby bola vydržala, dnes by mala 93, skončila však vo veku 74 rokov. Včera v Lampe diskutovali aj o konci federácie Česka a Slovenska v roku 1992.Premietli aj dokumentárny záznam z rokovaní Federálneho zhromaždenia k tej udalosti. Dnes už našťastie nie sú ústrednou témou stanoviská za a proti rozdeleniu, už je čas pozrieť sa na tie udalosti s odstupom a historicky.

Zaujímavý bol ten dokument, vidieť vtedajších poslancov ako relatívne mladých ľudí, vrátane Klausa. Bol to čas, keď sa rozhodovalo o konci federácie, ale v podstate išlo už len o formu a detaily rozdelenia. Rozhodnutia o rozdelení sa pripravovali na oboch stranách dlho pred záverečnými formuláciami. Už od novembra `89 sa objavovali problémy vo vzájomných vzťahoch dvoch federatívnych republík, a akejsi asymetrickej federácii. Postupne narastala nervozita na oboch stranách a stupňovali sa vzájomné výčitky, kto na koho dopláca.

Bola to hektická doba, keď sa každý deň čosi menilo. Písala sa história záveru federácie ČSFR. Trvalo to tri roky a potom prišlo vyvrcholenie a uvoľnenie. Začala sa cesta dvoch samostatných štátov. Stále to nebola prechádzka ružovým sadom, vzájomné obviňovania a slovné útoky sa rozdelením neskončili. Na českej strane, celkom bezdôvodne, dlhšie pretrvávala akási urazenosť, povýšenectvo a vo vzťahu k Slovensku sa v médiách uplatňoval postoj, ako by Slovensko neexistovalo. Len pre negatívne správy sa našiel priestor.

Odporcovia rozdelenia na Slovensku sa pýtali, či sa tu teraz budeme mať lepšie, či už budeme mať menej problémov. Realisticky som na také otázky odpovedal, že až teraz nám začnú skutočné problémy. A bola to pravda. Chvíľu to vyzeralo tak, že medzi Slovenskom a západom je akási virtuálna železná opona. Vraj kvôli Mečiarovi. Nebola to pravda, bolo to pre iné ekonomické záujmy, ktoré Mečiar nebol ochotný naplniť. To ostatné už naši súčasníci poznajú ako zápas médií o demokraciu, ale stále išlo o to, ako hovorieval Václav Klaus, o peniaze až v prvom rade.

Patrí sa zaspomínať, boli to pekné časy v Československu. Lebo sme tam žili a boli sme mladí. V histórii neexistujú návraty po rovnakej trajektórii, vždy sa čosi mení. Dnes už naše televízie opäť spájajú talenty "Československa". Zdá sa, že to nikomu nevadí, veď kultúrne sme na rovnakej vlne, to je pravda. Len tie peniaze nás trochu delia. Po tohtoročnej dovolenke v Čechách mám pocit, že by bolo lepšie, keby sa už aj u nich platilo Eurom. Až potom by to bola paráda v strednej Európe. Žiadne "vekslovanie", rovnaké meny,  priame porovnávanie cien a súťaž, kto je lepší. Takto sme stále lepší my...


26 októbra 2011

Jan Kraus vie čo hovorí

Výnimočne som si včera pozrel tú časť Adela-šou, kde ona akože griluje Krausa. Nič také sa však nekonalo, rozprával hlavne on a bolo to stále o niečom, ani slovo o ničom. To sa však o otázkach Adely nedá povedať. Recesiu zavŕšila žuvačkovou bublinou.

Tá relácia mi preto pripadla ako jedna veľká žuvačková bublina. Nepomohli ani traja vyvolení nahrávači v pozadí. Ba práve naopak, Sajfa použil medzi rečou jeden (a možno v relácii aj viac) hrubý krčmový výraz pri odovzdávaní svojej žuvačky do rúk protagonistky relácie. I tak sa hádam dá (relatívne) vyzdvihnúť hlavný predstaviteľ, že pozadie poklesne. Inak, je bohužiaľ pravda, že je to akýsi, dúfam že prechodný, módny trend.

U mňa je to jasné, dlho nebudem skúšať túto reláciu. Kraus absolútne obstál, keď nepodľahol bulvárnemu tlaku. Je zabávač a to je rozdiel. Mám dojem, že k Adele išiel v tomto čase hlavne z marketingových dôvodov, lebo od piatka začína svoju obnovenú "slovenskú" kariéru, tentokrát na TA3.

24 októbra 2011

Cimpr-campr

Mám taký hlúpy zvyk, že sedávam v miestnosti kde beží televízor. Najradšej ho mám vtedy, keď je vypnutý zvuk. Dá sa vypnúť aj obraz, ale to ma napadne vždy až po TV novinách. Vypnutý zvuk je ideálny hlavne pri reklamách. Najväčším zlom na reklamách je ich neustále opakovanie, omieľanie do nekonečna. Tento mediálny prízrak som si prvýkrát uvedomil už v čase hlbokej totality. Vtedy bola v rozhlase moja najpočúvanejšia stanica "Hviezda". Bola to taká spravodajská a hudobná stanica, podobne ako mnoho dnešných, ak nie všetky.

Stávalo sa, že bolo treba urobiť dôkladnejšiu údržbu môjho ľudového vozítka značky SKODA, tak som sa na celé dopoludnie presťahoval do garáže, kde som vykonal všetky predpísané, aj nepredpísané úkony. Medzi tie periférne patrilo aj podoťahovanie všetkých skrutiek, aby auto držalo nasledujúcich 5 km pohromade. Len sa na to muselo ísť opatrne, lebo menej dôležitejšie skrutky neznášali veľkú silu a radi sa ukrútili. Ale nie o tom som tu dnes chcel uvažovať. Pri práci som počúval rádio, stanicu Hviezda.

Každú polhodinu sa opakovali tie isté nezaujímavé správy o tom, čo strana, vláda a Veľký brat... Reklamy vtedy ešte neboli v masovej miere ako dnes, ale tie opakujúce sa bezduché správy boli po niekoľkonásobnom vypočutí horšie ako reklama.

Naša reklama v televízii i v rozhlase je rovnako zameraná. Je bohužiaľ dosť podobná uponáhľanému životu a detinským naivným predstavám. Som presvedčený, že  ľudí najčastejšie zaujme práve svojimi negatívnymi stránkami. Tvorcovia reklám si asi myslia, že čím horšia a stupídnejšia reklama, tým lepšie.

Už dlhšie sa chystám urobiť recenziu reklamného vysielania. Zaznamenať všetky reklamy dňa, zhodnotiť ich úroveň, rozobrať a roztrhať ich na cimpr-campr.


 

19 októbra 2011

Oblaky

Aj neúspech môže byť inšpiráciou k článku. Neúspešne som sa pokúšal poslať príspevok do diskusie pod článkom 4M "Nesťahujte dáta hore-dolu". V podstate išlo o to, že používanie "cloudu" na ukladanie objemných dát je náročné na čas a teda nabáda k nejakému rozumnejšiemu prístupu. Pre mňa nepochopiteľné je, že by som si mal z internetu niečo stiahnuť (napr. film) a potom si ho, pre prípad, odložiť na svoj "oblačný" priestor.

Mne sa celý tento systém "cloudu" zdá byť značne nejasný, ako z diaľky dobre vyzerajúce trasovisko. Lebo sa pri ňom nič nehovorí o dôležitosti vlastných dát, ako by bolo jedno, či ide o fotku z výletu, alebo nákres a popis vlastnej patentovej prihlášky pred jej podaním na patentový úrad. V tom je to klausovské "nedorozumění". Alebo inak povedané: niekomu je to úplne jasné a práve preto sa o tom nehovorí.
V realite aj v "oblakoch" musí človek vedieť čo robí, inak je zle. A v tom je, aká-taká istota. 

A ešte na záver malý citát sám zo seba, z neodoslaného diskusného príspevku:

"Za dôležité považujem tie dáta, ktoré sú mnou "vlastnoručne" zhotovené a získané vlastnou tvorivou činnosťou. Tie podľa mňa, nepatria na "cloud", lebo to odporuje základným princípom súkromného vlastníctva, na ktorom je založená spoločnosť."   

17 októbra 2011

Čože je to päťdesiatka?

Zvláštny je ten čas. Ubehlo len 50 rokov a my sa opäť stretávame. Pritom to nie je tak dávno, v spomienkach sa vynárajú časy, keď sme sa trochu obávali skúšobnej maturitnej komisie, ale každý nejako inak. Ja som odložil bokom všetko, okrem ruštiny. Z tej som to mal nahnuté, lebo už pol roka pred maturitou som programovo zanedbával tento jazyk.

Prejavilo sa to aj na známkach, tak som si nemohol dovoliť žiadne maturitné zlyhanie. Ani ja, ani moja učiteľka si to nemohla dovoliť, preto mi pri ruskej gramatike výdatne pomohla s príčastím minulým trpným. To sa nezabúda. Aj tak dodnes neviem, čo je to, ale už to môžem prezradiť, všetko je premlčané. Na premlčanie študentských prehreškov stačí aj pol života, nieto skoro celý.

Je to v starej pamäti, ako sme vtedy vzájomne súperili a niekdy si aj pomáhali. Bolo nás 35, mali sme zložité vzťahy, niekto bol v pohode, na iného si bolo treba dať pozor, ale až teraz je jasné, že to bola dobrá škola do života. Nie je to tak dávno, čo som dostal záruku na moju šťastnú budúcnosť a potom to ostalo len na mojich pleciach. Tak to asi malo byť, život sa najlepšie učí natvrdo, hodením do vody.

Bol to osud prísnejší, ako vtedy prideľované umiestenky do zamestnania. Vyšlo to dobre, prežil som a aj som sa naučil plávať. Nesťažujem sa, lebo minulosť nedáva alternatívu. Tak sme sa aj včera, už po niekoľkýkrát stretli s minulosťou. Z našej triedy ostali len dve tretiny, ale sme stále tá istá 4. B. Stále sú to kamaráti, aj keď len na pár hodín a raz za 5 rokov, ale vtedy akosi naplno. Vďaka za to poznanie spolupatričnosti.

Tých pár hodín bolo strašne málo na rozhovory každý s každým. Nikto z nás sa nezmenil, každý je taký aký bol vtedy, len vlastné charakterové črty a životné čiary máme, istejšie ako v počítači, zapísané vo vráskach. Sme chlapi, čo vážia viac ako decká po maturite. Teda fakt je, že len dievčatá sú krajšie :). Tí odvážnejší z nás prežili svoj život v Kanade a teraz len kvôli chvíľke stretnutia s nami prileteli domov. Stať sa na chvíľu opäť členom triedneho kolektívu 4. B.

Rozhovory po 50-tich rokoch sú iné ako bývali predtým, už nevystavujeme svoje maximá životných úspechov na obdiv, už nás viac tešia vnúčatá a pokoj v duši. Osem z nás už odišlo tam, odkiaľ niet návratu. Som presvedčený, že sa tam stretli a stále si majú o čom rozprávať, na čo spomínať. Majte sa tam fajn. Určite spomínajú aj na tie šťastné roky mladosti, ktoré si teraz vážime oveľa viac ako vtedy.

Stále sme jedna trieda, stále sme tí istí, len už máme lepší prehľad o tom, čo je život. Ale učiť a stretávať sa budeme ďalej. Kým sa bude dať...

14 októbra 2011

Dom, alebo dva domy

Filmový príbeh "DOM" je o "kuse života ťažkého". Nie celkom v zmysle poézie Jiřího Wolkera, len taký dojem som z filmu získal, že je to film o ťažkom živote všetkých zúčastnených. Rodina žijúca tesne pri sebe, ale komunikatívne na míle vzdialená od seba. Otec, staviteľ domu (Miroslav Krobot) je tak presvedčivý, že keby sa úplne na konci filmu, keď chmáry trochu ustúpia, iba pousmial, bolo by to proti všetkému, čo vo filme stelesňovala jeho tvár. Napriek tomu som to očakával, aspoň náznak, ale márne.

Staršia dcéra, šťastne z lásky nešťastne vydatá, sa zmieta v existenčných problémoch, ale aj tak sa s manželom milujú, aj keď ich stíha jedna smola za druhou, veď majú dve deti a inú cestu si ani nevedia predstaviť. Tvrdé hlavy vo filme dominujú. Mladšia, maturantka, sa nešťastne zapletie so ženatým učiteľom, čo urýchli jej dospievanie, dá jej to smer, ale pred tým si musí užiť slasti i žiale rozchodu, ktorý je nevyhnutný.

Smršť nedorozumení a nepochopenia, ktorá sa ženie plátnom až do záverečného vyvrcholenia, sa akosi logicky, ale samovoľne končí a s tým padajú aj kamene zo sŕdc divákov. Po záverečnej scéne filmu divák čaká záver, akýsi happy end, ale ten sa nekoná, idú titulky. Titulky v úvode filmu akosi čakáme, ale nechodia, okrem názvu, treba si počkať na záver.

Čo povedať laicky k filmu? Je to film, kde sa toho veľa nenahovorí, ale o to viac sa tam zobrazujú ľudské duše. Duše sú hlavným komunikátorom medzi postavami. Duše predstavované nie (len) očami, ako sa hovorí, že sú oknom do duše, ale celým výrazom tváre. Len v tvári je vidieť všetko a tvár je hereckým nástrojom, ktorý zvládajú len výborní herci.

Tento film nám dovolí čítať reč duše postáv z tvárí hercov. Film je skutočne založený na hereckých výrazoch a k tomu prispôsobenej kamere, ktorá je síce miestami dynamická, ale ak to posúva dej, dovolí nám skúmať tú pôsobivú nemú reč. Práve toto herci zvládli na výbornú. Skoro by som povedal, že filmom nás nesú výborné fotografické portréty postáv v rôznych životných momentoch a v nemých dialógoch. V nich je to najdôležitejšie pre pochopenie vzťahov.

Vynikajúco zahraný otec, zacyklovaný v starostiach, ktoré nenachádzajú želanú odozvu v rodine, stavia dom pre obe svoje dcéry. Nevďačná úloha. Výborne a bez zbytočného pátosu je zahraná postava maturantky. Nádherná žena, nielen krásou, ale aj svojimi omylmi, živelnosťou a výrazom citových pohnutí. Proste žena na prahu dospelosti. Tie citové pohnutia u nej trochu plávajú na povrchu, ale tak sa to dá očakávať aj u reálnej dospievajúcej ženy. Všetky postavy majú u mňa výbornú známku. A ešte jedna krátka chvíľa sa mi veľmi páčila - hra na organe v kostole.

Dobrý film.      

DOM, Slovenská republika, Česká republika, rok 2011 
Námet, scenár a réžia: Zuzana Liová
Kamera: Jan Baset Střítežský, Juraj Chlpík
Hrajú: Miroslav Krobot (Imrich, v slovenskom znení Ľubomír Paulovič), Judit Bárdos (Eva), Taťjana Medvecká, (Viera, v slovenskom znení Táňa Radeva), Marián Mitaš (Jakub), Marek Geišberg (Milan), Lucia Jašková (Jana), Ester Kadlecová Geislerová (Hana, v slovenskom znení Ela Lehotská), Ivan Romančík (Karol), Jana Oľhová (Milanova matka), Attila Mokos (kňaz)

13 októbra 2011

Sme a budeme

Zvláštna doba vyžaduje zvláštne činy, tak som prekročil svoj tieň a kúpil som si noviny značky SME. Potešiteľné bolo, že okrem koncovej ceny (s DPH) 45 centov som už nedoplácal žiadne podiely do piana. Pritom tieto noviny zo stredy 12. 10. 2011 sú plné komentárov. Tie sú síce monotematické, ale v takej historickej chvíli padnutia (pravicovej) vlády je to ospravedlniteľné. Začal to Matúš Kostelný so svojim straníckym stĺpčekom. Radičovej koniec vraj neprinesie nič dobré. Zdá sa však, že sulíkovci vykonali len to, k čomu smerovali od začiatku. Teda by mohli byť spokojní, keby sa boli občas pozreli do toho politického zrkadla.  

Pravica tak prvýkrát (?) u nás zlyhala, ale pozitívne je, že na pomoc prišla ľavica. Nie na pomoc pravici, ale na pomoc Slovensku. A vôbec je zvláštne, že v blogoch a diskusiách sa toľko píše o správnej pravici a zlej ľavici. Pravicový Matovič dokáže vysloviť názor, že väčšina voličov si želá pravicu. Hádam len zbožné želanie, alebo klapky na očiach. Bolo by načase dospieť a prestať sa nezmyselne deliť na pravicu a ľavicu. Dajme priechod spravodlivosti a uznajme, že aj ľaváci majú právo na život. Pravica bez ľavice je chromá a naopak tiež.

Páčil sa mi emotívny záver Radičovej, v ktorom nezabudla ani na silnú výčitku voči médiám. Na lepšie noviny to však asi nebude stačiť. 

06 októbra 2011

Revolučné tlačítko "like"

Rád sa vyjadrujem k niečomu, čo ma pozitívne zaujalo, ale ani oponovanie iným názorom mi nie je  cudzie. Adam Debnár píše vo svojom článku o užitočnosti tlačítka "like", teda o pozitívnom hodnotení článkov na internete a zatracuje alternatívne "dislike". Poviem rovno, že mne to pripadá značne nevyvážené a nespravodlivé, ale aj odtrhnuté od reality. Akoby virtuálny svet bol niečo iné, ako ten ozajstný a ako by to tak malo ostať na veky vekov.

Predstavte si, o koľko viac čitateľov by vyjadrilo svoj názor napríklad k tomuto článku, keby mali k dispozícii "like" aj "dislake"... Osamotené tlačítko "like" nie je skutočnou spätnou väzbou. Myslím, že spoločnosť aj internetové komunity na to časom prídu. Táto situácia má svoj predobraz v situácii okolo "piana". Na úplne voľnom internete, ktorý sa bil o návštevníkov, sa odrazu kladú prekážky "nespoplatneným" návštevníkom a čuduj sa svete, funguje to. Funguje to najmä v tom smere, že množstvo zbytočných, bezobsažných a tiež hrubých vyjadrení k veci a aj od veci bolo pozitívne odfiltrovaných.

Vrátim sa k pokusu, ktorý prebiehal istý čas na blog.sme.sk, keď zaviedli pod článkami voľbu: "Články tohto autora už nikdy viac nechcem  čítať". Bolo to trochu tvrdé a nedokonalé, ale výhodné pre čitateľa hlavne v predvolebných kortešačkách, ale aj v iných prípadoch. Ten zoznam si čitateľ mohol kedykoľvek vymazať a začať s čistým štítom znova. Autor sa však o takomto negatívnom hodnotení nikdy nedozvedel.

Po krátkom čase tento autorský "dislike" z neznámych dôvodov zrušili. Možno práve pre podobné pseudo-argumenty, ktoré uvádza vo svojom článku Adam. Až potom som si uvedomil, ako mi to chýba. Využíval som to, aj keď sa priznávam, že vždy len na krátku dobu, lebo zakaždým som bol zvedavý, čo sa tam skrýva, tak som zoznam vymazával.

Dá sa argumentovať "pre" aj "proti", ale aj tak si myslím, že negatívna spätná väzba autorom chýba. Určite by  mala odraz v istej sebakritike, čo by bolo k dobru veci. Pravdou je, že aj v pozitívnom "karmovaní" a v čítanosti článku sa dá nájsť prvok relatívnej spätnej väzby. Napriek všetkému by som bol za takú "čistú" negáciu ako je "unlike". Je jedno, či by bola zverejnená alebo viditeľná len autorovi. Bol by to kus úprimnosti na nete.

01 októbra 2011

Rozšírená typológia osobnosti

Jeden z najväčších mysliteľov 20. storočia Carl Gustav Jung usilovne bádal vo vnútornom svete človeka. Zaoberal sa vzťahmi vlastného "ja" na rôznych úrovniach vedomia a nevedomia. Inšpiroval básnikov, filozofov, teológov rovnako ako literárnych vedcov a psychológov. Osobnosti delil podľa temperamentu v závislosti na prístupe k okolitému svetu. Podľa toho stanovil dve základné typológie (wikipedia): 
introvert -  človek žijúcí predovšetkým svojím vnútorným životom, avšak veľmi vnímavý ku svojmu okoliu, premýšlavý, empatický pozorovateľ, rozvážný vo svojom jednaní a opatrný vo svojich citoch. Má sklony k mlčanlivosti v prípade neexistencie relevantného tématu, preferuje nepriamu komunikáciu (e-maily, listy, SMS) pred hovorom... V prípade nutnosti je však po určitú dobu schopný sa správať ako extrovert. Často žije spomienkami na minulosť. 

extrovert - človek žijúcí navonok - povrchný a spontánny. Ľahko komunikuje a dokáže zahajovať a udržovať rozhovor „o ničom“, jedná rozhodne a rýchlo až zbrklo. Po citovej stránke je veľmi otvorený ale jeho city sú taktiež povrchné a je menej vnímavý k svojmu okoliu, ale zato je veľmi adaptabilný... K spokojnosti potrebuje byť v centre diania, najlepšie aj pozornosti, preto sa rád objavuje na akciách s väčším množstvom ľudí. Extrovert je podla Junga realista a praktik.
Niekedy sa hovorí, že každý človek je pre seba aj psychológom.Teda aspoň ja to hovorím, preto skúmam spoločenské javy a pozorujem chovanie ľudí. Nedávno som sa zúčastnil jednej spoločenskej udalosti, na ktorej sa podával kompletný obed aj s polievkou. Taký ten obligátny hovädzí vývar s rezancami.

Pri polievke som periférne sledoval správanie 16-tich  spolujedákov a delil som ich na introvertov a extrovertov. Ako sa to pozná? Introvert, keď dojedá polievku, nakloní si tanier k sebe, aby nabral čo najviac polievky na lyžicu. Extroverti nakláňajú tanier od seba, aby všetci videli, ako im to ide od ruky. Pomer I/E bol 10/4.

Nie vždy sa človek stretne s ľuďmi pri polievke, a potom nevie, či má tú česť s intro-, alebo extro- vertom. Viem však ešte najmenej o jednej zvláštnej situácii, keď sa to dá bezpečne rozoznať. Napríklad v takej záhradkovej osade. Introverti si nechajú všetky zbytky rastlín a zapracujú ich do kompostu, aby neprichádzali o živú hmotu. Extroverti sa snažia vyviesť čo najviac zeleného odpadu do zberného kontajnera. Žiaľ, tento výskum som nedokončil, mám teraz veľa práce v záhrade. Neprezradím však, či kompostujem, alebo vyvážam.

Mám veľa skúseností z priamych i nepriamych pozorovaní ľudí a ako všetci, som teda aj psychológ amatér, tak som si dovolil rozšíriť Jungovú typológiu o ďalší typ:  

kontrovert - je to človek v podstate introvertný, ale navonok sa prejavuje ako extrovert s nadmerne kritickým pohľadom na všetko, čo on sám nevymyslí, nenapíše a tak podobne. Nechce byť členom žiadneho spoločenstva, ktoré sám neuzná, hlavne sa dištancuje od svojho národa a od svojho štátu. Za toto rozšírenie vďačím najmä diskutérom, ale aj autorom na najlepšom a najväčšom blogovacom systéme Slovenska. Ale aj inde možno nájsť také typy. Keď si rozhodíte siete po internetovej sieti, určite ich objavíte. Nebuďte prekvapení, ak nájdete aj takých, čo sa dištancujú sami od seba a od svojho narodenia.