Stránky

27 februára 2013

Poézia priečneho rezu

Dobrá poézia sa nemusí držať zabehnutých pravidiel, mala by byť osobitá, svojská. K poetickému stavu ma po čase priviedla poézia Jána Maršálka, v rozmermi malej zbierke, Priečny rez. Poézie nikdy nie je treba veľa, jej pôsobenie nezáleží na kvantite, preto nie sú malé zbierky, len veľké svojou jedinečnosťou.

Priečny rez ma prekvapil kultivovanosťou slov, básnickými skrývačkami, ale aj priamou rečou myšlienok. Sú to cesty a návraty je to doba a iná doba a čas...
Len to, čo sa nám sníva _ nezdaní čas _ zvyšok draho zaplatíme.
Tak hovorí básnik v úvode o čase. Všímam si v básni pravdy a myšlienky podané s gráciou a úctou k životu.
Už dlho utekám _ pred uvravenou svorkou _ túlavých slov. 
Taká je naozaj doba, veľa slov a málo povedaného. Aký je dobrý deň podľa básnika?
...kto mal v sebe radosť _ zaspieval si. _ Kto nechcel žiť _ prežil.
Myšlienka pútnikov života:
...Idem _ lebo nevládzem _ stáť...
Slovo ako hlavný nástroj básnika (a s ním myšlienka):
...čosi sa stalo _ vravy je hojnosť _ ale slov málo.
Niečo, čo sa už musí povedať:
Nie - to už neutajím _ vec prerástla hranice _ môjho mlčania.
Čo je to žiť?
Pospať si zopár nocí _ v izbe pre hostí _ potom sa ticho vložiť _ do rúk večnosti.
Aj to, čo je mimo _  je tajne v nás.
A mnoho, mnoho iných príťažlivých myšlienok a poznaní nachádzam v poézii trenčianskeho rodáka Jána Maršálka, Priečny rez. Aj vďaka takýmto útlym knižkám sa nebojím o budúcnosť slovenskej poézie, lebo jej prítomnosť je silne badateľná. Vďaka za poetický večer.



CV knihy a autora nájdete na nete.

Ján Maršálek, Priečny rez, vydavateľstvo Post Scriptum, Bratislava 2012 


22 februára 2013

Lepšie ceny a smrť Jánošíkova

Možno som rodený pesimista, lebo keď počujem alebo čítam reklamné oznámenie: "lepšie ceny vo februári" (a pod), objaví sa mi k tomu hneď aj otázka, že pre koho sú tie ceny lepšie? Obchodník má iste niekoľko dobrých dôvodov pre ktoré je tá cena pre neho výhodná práve teraz a iste to nie sú pekné oči zákazníka. Zákazník ak uverí, tak nakúpi a nakúpi aj to čo práve, alebo vôbec nepotrebuje. Reklama účinkuje v prospech obchodu.

Niekedy nestačia ani "lepšie ceny", potom nastupujú "cenové bomby". Tomu sa už hovorí "bombastická reklama". Trochu miernejšie sú "cenové hity" kde sa útočí na konzumentov populárnej hudby. Takmer hororový je oznam pre otrlých: "cenový masaker". Do takého obchodu by som radšej nešiel, lebo by som sa nechcel nechať zmasakrovať, hoci aj cenou.

Z výpredajových akcií by sa mohlo zdať, že reklama znižuje cenu, lenže to treba vidieť "globálne". Pred akciou sa zrejme ceny vyšplhali tak vysoko, že už sú nereálne. Následný výpredaj ich teda z časti iba "normalizuje". Aj "podnikatelia" sa musia učiť svojmu remeslu. Istý majiteľ reštaurácie sa po rokoch podnikania priznal, že spočiatku si myslel, že on ako súkromník, si môže nahodiť ceny aké sa mu zachce. Po čase dospel k poznaniu, že to tak nefunguje. Musel sa obzerať, ako to robia iní a poriadne kalkulovať.

Reklama je všemocná čarodejka. Aspoň si to niektorí myslia. Aj včera večer mi zavolala jedna pani, vraj robí anketu "čo si myslíte o reklame?". Tak som jej povedal čo si myslím, že reklama nepridáva k tovaru hodnotu, len zvyšuje jeho cenu. Ani som nepočkal, čím ma chce odmeniť, lebo nič, ani anketa o reklame nie je zadarmo a položil som. Mám dobré telefónne číslo, všetci marketingoví "anketári" mi volajú. Alebo si tie čísla vzájomne posúvajú, zväčša so zlým úmyslom: "keď som ja nepochodila, nepochodíš ani ty". Zväčša sú to ženy, ale nájdu sa aj muži.    

Kalkuluje sa aj v politike. Istý politik na sľubnom začiatku svojej kariéry povedal, že za prezidenta nechce kandidovať ako občiansky kandidát. Vraj by to nebolo poctivé, preto chce byť politickým kandidátom "novej pravice". Po zvolení sa však nechce pozerať na štát optikou "pravica-ľavica", ale zo širšieho uhla. Znie to ako "oxymoron": kandidovať s pravicou, ale potom vládnuť inak, širokospektrálne. Kto uverí, ten nakúpi... Zmena postoja po zvolení, na ktorú sme si už skoro zvykli, ale keď sa to vopred ohlási, je to (vraj) pravda. Predpokladám, že starú "pravicu" by chcel amputovať.    

Ja by som už najradšej amputoval sneh z ciest, ale on len padá a padá. V Terchovej už chystajú spomienkové podujatia na Jánošíka. Budú aj Jánošíkové dni, lebo už uplynulo 300 rokov od jeho smrti. Zase bude plno rečí a úvah na blogoch a v "lepších" médiách o tom, či bol Jánošík hrdina, alebo zbojník. Legenda sem, legenda tam. Ako keby nebolo o čom. Ale do Terchovej by sa oplatilo zájsť aj v polovici marca. Bude tam veselo, skoro ako v lepšej televízii: jarmok remesiel, domáca zakáľačka, stretnutie Jánošíka s Aničkou a aj vešanie na šibenici... A mnoho iného.  

16 februára 2013

Asteroid

Včera okolo nás preletel veľký asteroid. Malý spadol na zem. Na TV Barrandov začali dávať prvý trezorový seriál z československej produkcie roku 1989. Režisér z neho po "nežnej" odmietol vystrihať sovietskych súdruhov, tak šiel (seriál) do trezoru. Ďalší dôkaz, že o všetkom rozhodujú ľudia. Ľudia rozhodujú a ľudia píšu. Nie národy, nie republiky. Aj Rasťo Piško píše. Úvod jeho postrehu o poslancoch síce rýchlo stratil platnosť, na šéfovi UPN sa už dohodli. Veď by to bola škoda, nechať taký dobrý "flek" neobsadený.

Tak to už niekedy s kritikou býva. Mňa však viac zaujalo jeho rozprávanie o využívaní archívov v STV (už bývalej). Nekritizuje prístup konkrétnych ľudí a to je chyba, lebo "my Slováci" sme nezostavovali "milú insitnú a neškodnú" reláciu Noc v archíve. Dalo by sa úspešne pochybovať, či je to "milá" relácia. Mne taká vôbec nepripadá, skôr naopak, ako by jej hlavným cieľom bolo "nás Slovákov" maximálne zosmiešniť. Samozrejme aj tých niekdajších tvorcov televízneho programu. Ako by záznamy zostrihali s konkrétnym cieľom. 
 Je príznačné pre nejakých konkrétnych ľudí, že my dnes už nemáme ani Slovenskú televíziu, len akési "spojené kráľovstvo" RTVS. Aj to sa niekedy prezentuje ako prechodný stav, lebo už reportéri strkajú pod nos mikrofóny s nápisom "RTV". Nechcem to ďalej domýšľať, lebo bude niekto argumentovať, že štvorpísmenková skratka sa tam nezmestí a že to nie je "európske".  
Rasťo Piško by si želal aby takáto relácia išla do hĺbky, pomenovala pocity, krivdy. A tam by chcel menovať konkrétnych ľudí, ktorí nám ubližovali. Tlieskam pozitívne odhaleniu, že Česká televízia (stále česká) pracuje s archívom systematicky a premyslene. Naozaj ich strihové zábavné relácie v poslednom období sú nadmieru zábavné a lahodiace oku i uchu. Nie je v nich žiadne zosmiešňovanie, žiadna nenávisť voči sebe... Lebo stále sme to MY, čo tvoríme, len konkrétni ľudia sa menia. 

Česká televízia koncipuje svoje spomienkové strihy premyslene, s cieľom diváka potešiť a zabaviť. A darí sa jej to vynikajúco. Na rozdiel od čiernej "noci v archíve". Niekto by mohol argumentovať, že oni toho kvalitného majú z minulosti viac. Je to pravda, lenže to z minulosti je aj naše spoločné. Dnes nie je možné, ani žiaduce preparovať minulosť a skalpelom oddeliť v kultúre to, čo bolo kedysi spojené. To ostane spojené "nafurt". Veď napríklad seriál Nemocnica na okraji mesta je stále živý a spoločný. Aj vďaka vynikajúcemu Ladislavovi Chudíkovi.

Chudíka som videl aj v tom spomínanom seriáli z roku 1989 (vo štvrtok pokračuje) a musel som s uspokojením konštatovať, že je to náš vynikajúci herec a dával punc dokonalosti aj českým seriálom z československej éry. Čo keby sme sa už raz poučili aj od Českej televízie, že by sme prestali s nenávisťou voči sebe a začali sa snažiť o kultivovanú televíznu zábavu? Niečo by sa určite našlo aj v našom archíve, len by sa k tomu musel zvoliť iný prístup. A nielen v zábave, aj v historických návratoch do minulosti. Česká televízia v tom dáva mnoho príkladov.

Prečo by sme sa nemohli poučiť? Minulosť je predsa naša, treba sa na ňu pozrieť pravdivo, ale bez umelo živenej nenávisti.

11 februára 2013

Na vrchole pyramídy

Vrchol našej rozhlasovej pyramídy je niekde na úrovni základov. Z hľadiska hudobného umenia je to symbolické, lebo tam často predvádzajú vrcholné hudobné diela špičkoví interpreti. Organové koncerty pod pyramídou Slovenského rozhlasu, stanice Devín sú už roky známe a stretávajú sa so záujmom publika. Vypočul som si tam už organové diela v predvedení viacerých slovenských i zahraničných interpretov. V uplynulú nedeľu to bola  Daniela Belancová.

Recitál Daniely Belancovej bol výborne zostavený, boli tam diela klasikov z rôznych období vývoja organovej hudby. Výber skladieb presne zodpovedal mojim kritériám na príjemné počúvanie organovej hudby. Jej interpretácia bola perfektná až tak, že som začal mať dojem, že ženy sú lepšie organistky ako muži. Ale nejde o žiadne škatuľkovanie, poznám veľa výborných organistov, a je jedno, či je to muž, alebo žena. Záleží len na talente a precíznom prístupe.

Do tohto koncertu boli zaradené skladby, ktoré nepatria k tým najčastejšie interpretovaným a práve to bolo zaujímavé. Zväčša šlo o skladby bohato štrukturované, využívajúce široký rozsah tónov a súzvukov. Pri porovnaní s prvým koncertom tohtoročnej 16. sezóny organových koncertov pod pyramídou s Christianom Schmittom, ma Daniela Belancová zaujala oveľa viac.  K samotnej hudbe nie je treba veľa slov, je to v oblasti pocitovej. Preto odporúčam archív Slovenského rozhlasu: Daniela Belancová pod pyramídou.

Príjemné počúvanie.
(V potlesku budete počuť aj mňa :)
10.2.2013 - DANIELA BELANCOVÁ (Slovensko)
Johann Sebastian Bach (1685-1750) Koncert a mol (podľa Vivaldiho), BWV 593 II. Adagio, III. Allegro
Felix Mendelssohn-Bartholdy (1809-1847) Sonáta B dur, č.4, op.65
Allegro con brio. Andante religioso. Allegretto. Allegro maestoso e vivace.
Eugene Gigout (1844-1925) Scherzo Grand choeur dialogué
César Franck (1822-1890) Prelúdium, fúga a variácia h mol, op. 18
Louis Vierne (1870-1937) Pi?ces de fantaisie Feux Follets, č.4, op. 53
Charles Marie-Widor (1844 -1937) Symfónia č.5 f mol, op. 42 I. Allegro vivace

05 februára 2013

Prakolektív a praslužby

Na záver jednej časti Hviezdnej brány sa usadil Jack O’Neill so Samanthou Carterovou na brehu jazera pri O’Neillovej chate a tvárili sa, že chytajú ryby, hoci tam žiadne nie sú. Pohoda. Sem tam nejaká nezáväzná veta a v pozadí sa motá Daniel Jackson a Teal’c. Bez slov chystajú grilovačku. Každý robí to čo chce a to čo treba, žiadne povely, žiadna organizácia a všetko klape. Absolútny súlad v absolútnom kolektíve. Tak to asi bolo aj v kolektíve u pračloveka a tak to býva pri dovolenkách na chate.

Vidím to ako dnes. Na terase chaty sedia dve osoby, dolu pod nimi je trávnik, vpravo je ohnisko. Zakladám oheň a ktosi už krája mäso na guláš. Iný čistí cibuľu a ostatnú zeleninu. Deti sa hrajú s loptou, triafajú do basketbalového koša vedľa chaty. Slnečný deň a čistý vzduch lesa už o hodinu prifarbuje vôňa guláša. Pri tom všetkom sa z času na čas vedie nezáväzný rozhovor o zajtrajšom výlete. Akurát rybník je ďaleko, tak ryby chytať nebudeme. Taký obyčajný dovolenkový prakolektív.

Iveta Bartošová spieva "Léto, léto mí...". Tá vidina leta je stále lákavejšia. Je zima a odchádza ako keby sa jej nechcelo. Aj tak onedlho zasejem papriku, aby vyklíčila ešte na rozkúrených radiátorových rebrách. Inak sú tu len všedné dni. Raz za mesiac zaplatím účty a čakám na ďalšiu platbu aj svojmu mobilnému operátorovi. Platím na pošte, tak mi to vyhovuje. Raz za mesiac mám zaistený cieľ vychádzky. Niekedy treba chvíľu čakať, niekedy nie.

Môj operátor mi píše: Plaťte naše faktúry jednoduchšie a bez čakania. Platba cez náš samoobslužný terminál stojí len 0,7 €! Super! Na pošte platím za to isté 0,4 €... Niet nad dobré služby.  

03 februára 2013

Miluj ma, alebo

Film Miluj ma, alebo odíď, má spoločného menovateľa s filmom Lietajúci Cyprián v slovenskej režisérke Mariana Čengel Solčanskej, pôvodom z Nitry. Nitru spomínam úmyselne, lebo jej najnovší film Miluj ma, alebo odíď sa natáčal neďaleko jej rodného mesta. Niektoré interiéry sú zo Šale a hlavná časť príbehu sa odohráva v chalupe na brehu Váhu v Nededi. Aj z toho dôvodu asi mal v Šalianskom kine úspech, no nielen preto.

Z môjho pohľadu, poviem hneď na úvod, je to výborný film vďaka perfektnému stvárneniu psychológie postáv ale aj vďaka vynikajúcej kamere, dobrému strihu a nefalšovanému životnému príbehu. Je zvláštne, že úvod filmu vo mne vyvolával pocit, že to bude na spôsob sériovo produkovaných televíznych seriálov. Našťastie sa to rýchlo zmenilo a strhujúce scény "všedného" života postáv nás vtiahli do realistickej, až naturalistickej atmosféry malého mesta.

Práve to nahliadnutie do zákulisia formálnosti mi evokovalo spomienky na filmy z čias "socialistického realizmu". Nie pre podobnosť, ale ako protipól formálnemu realizmu tých čias. Tým nechcem povedať, že v tých dávnych rokoch sa nenatočilo niekoľko dobrých filmov, lebo vznikli aj také, ktoré pravdivo zobrazili zákulisie vtedajšieho ťažkého života. Rozmýšľal som, ako tento štýl Mariány Solčanskej nazvať a vyšlo mi, že je to realizmus všedného života. Nie každého sa dotknú príbehy postáv v tomto filme, ale sú tak pravdivo stvárnené, že musím priznať, že iste také existujú a nie kdesi ďaleko.

K samotnému príbehu, je to príbeh ženy čerstvo rozvedenej, ale aj jej dcéry z prvého manželstva, jej dvoch kamarátok. Jedna z nich sa priznáva k najstaršiemu remeslu a druhá k nezáujmu o sex s ňou od jej manžela. Dcéra z prvého manželstva sa cíti zanedbávaná, len mladšia dcéra je ešte plná životných očakávaní a berie oboch rodičov, ako by navždy bola ich. V niekoľkých scénach filmu sa to hemží, obrazne povedané, "pípaním", ale sú to situácie, kde skutočný rozhovor asi tak prebieha, teda je to funkčné a výraznejšie to vykresľuje charaktery a situáciu.

Ženské trio vo filme dáva tušiť, že je to film o ženských problémoch, že je to film pre ženy. Aj preto, lebo v hlavnej mužskej úlohe je Marko Igonda ako čerstvo rozvedený manžel, ktorý poletuje okolo žien dosť nezúčastnene (seriálovo). Z opačnej strany je síce o neho záujem, ale on má už novú milenku, aj keď v jednej scéne na chalupe s bývalou ženou sa nevyhne sexu. Vcelku mi tam rola Marka pripadala ako čerešnička na opekaných zemiakoch. Nie je to chyba, len to podtrhuje fakt, že je to celé o ženskej stránke problému, o ženskom myslení.

Musím v závere ešte raz vyzdvihnúť kameru, ale aby som nebol len pozitívny, poviem, že záverečná pieseň mi pripadla ako povinná jazda, prílepok na oživenie titulkov.

Oporúčanie: Miluj ma, alebo odíď je výborný slovenský film, treba ho vidieť aj preto, aby sme si uvedomili, že dobrý film sa dá natočiť aj na rovine, že ten rovinatý kraj má tiež svoje príťažlivé lokality i tváre ľudí a život pulzujúci s dynamikou ako kdekoľvek inde na svete.


Miluj ma alebo odíď
Dráma
Slovensko, 2012, 95 min
Réžia: Mariana Čengelová - Solčanská
Hrajú: Marko Igonda, Éva Bandor, Diana Pavlačková, Elena Podzámska, Ivan Palúch