Stránky

29 decembra 2014

RTVS pred Silvestrom

Už dávnejšie mám výhradu voči kvalite zvuku v správach RTVS. Celkom to nechápem. Ide o to, že niektoré nástupy, hlavne v štúdiu, čo je ešte podivnejšie vyskočia s úrovňou hore a pôsobí to dosť neprofesionálne. U iných TV som si to nevšimol, dokonca aj v reportážach z terénu je to v podstate dobré. Pôsobí to ako mikrofón s automatickým nastavovaním úrovne, po tichu úroveň vybudenia zosilňovača narastá. Nástup reči potom "vystrelí" a vzápätí nastaví správnu úroveň.

Na príčine môže byť skutočne používanie nevhodnej automatiky, prípadne nesprávna manipulácia s ňou. Alebo nie, len jednoducho zvukár zaspí. Neviem prečo to tak je, ale dúfam, že po Novom roku to bude lepšie. Lebo chtiac, či nechtiac budem musieť prejsť na pozeranie televíznych novín Markízy. Od zajtra už budem písať len veselo. Až do konca roku.

19 decembra 2014

Všetko v jednom

Predvianočný čas, je aj časom trhov a predaja všemožných zbytočností. Občas sa podarí kúpiť aj niečo užitočné. Pre každého je užitočné niečo iné. Bez nadšenia prechádzam okolo stánkov so sladkosťami, vrátane neodmysliteľného skalického trdelníka a krowiek. Bez záujmu míňam aj  cigánsku pečienku a pančované nápoje. Na pravý skalický trdelník treba ísť do Skalice ku Františkánom. Zastavil som sa pri klobásach z Békešskej Čaby. Keď si už dali takú námahu, kúpil som jednu. Trochu ma sklamali, lebo v Tešedíkove robia lepšie.

To bolo predvčerom, včera tam už tie klobásy neboli, len stánok miestneho mäsiara. Nekúpil som nič a nemal som v úmysle kupovať klobásy ani v "kamennej" predajni neďaleko trhoviska. Keď som však uvidel, že starú predajňu s neochotnými predavačkami  zrušili a je tam nová firma, neodolal som. Príjemne ma prekvapili usmiate a ochotné predavačky aj ponuka na ochutnanie niektorých výrobkov. Na základe ochutnávky som sa rozhodol pre hrubú klobásu značky "Árpi bácsi, štipľavá" z Eliášoviec a neobanoval som, je výborná.

Cestou domov ma oslovil pouličný predajca kníh, aby som si kúpil knihu. Nemal som záujem, niesol som si pre potešenie klobásu. V tých knihách sú vraj staré indické védy, tie najstaršie a najväčšie múdrosti, staré 5000 rokov. Aj tak som odmietol, ani na cenu som sa nepýtal. Niektoré mali najmenej 500 strán, silné čítanie. Nedávno som sa dočítal na internete že tie texty sú v podstate oveľa mladší výtvor, tak som mu to povedal. Vraj je to tak, že záleží na tom, kto čomu verí. S tým som musel súhlasiť, o viere sa nediskutuje. Keď zbadal (zacítil), že mám v taške klobásu, povedal, že som požierač mŕtvol a na svoje očistenie si zopakoval mantru: Hare Krišna.     

13 decembra 2014

Je to tak

Každá doba si vytvára vlastné znaky, alebo inak aj charakter(istiku). Začnem z druhého konca. Poézia je stará ako písmo, veď aj klinovým písmom napísaný epos o Gilgamešovi svedčí o  charaktere tej dávnej doby. Už vtedy sa básnici a zapisovatelia legiend zamýšľali nad tým, kto sme a kam (a ako) smerujeme. Epos o Gilgamešovi pochádza z čias siedmeho storočia pred Kristom, ale jeho základ pochádza vraj až z doby 2000 rokov pred našim letopočtom.

Nič nové pod týmto slnkom. Básnici zrejme existujú, odkedy je tento svet svetom ľudí. Čo nás k tomu vedie, aby sme pekne rozprávali (písali) o peknom, alebo len pekne o všetkom? Píše sa aj o nepeknom, ale to je iná kapitola. Epos o Gilgamešovi je o hľadaní nesmrteľnosti. Aké aktuálne v každej dobe. Vykresľuje údel človeka, ktorý mu bol určený osudom. Lenže osud je a vždy bol len o prežitej skúsenosti a aký bude, určujú snahy človeka, príroda a náhody.

"Keď naprší a uschne, blato ostáva..." Dopĺňam tento citát z básne Martiny Bolekovej - blato ostáva, len je suché a často sa mení na prach a prachom ostáva až kým nenaprší. Preto, lebo básne sú aj o lietaní v myšlienkach, len tak z kvetu na kvet. Básne sa píšu sebe, iným a ešte raz sebe pre potešenie. Vždy sú preto aj o básnikovi.

Básne sú ako obrazy, tiež ich možno kategorizovať ako klasiku, modernu, aj kubizmus sa v nich dá nájsť. Je to aj (podľa básne Martiny Bolekovej)...
... obraz
na ktorom sa rútiš do seba
ako by som predsa len bola tvoja
narušená statika.

Báseň je aj výstižné svedectvo o charaktere svojej doby (našej, súčasnej a možno každej):
amen
namiesto náruče
som rozvážne otvorila ústa
Tak jednoduché a výstižné: Namiesto náruče otvárať ústa! Rozvážne, ale aj premyslene, cielene a úskočne a podlo a v službách vyšších, či nižších mét kohosi. Tak to iste poetka nemyslela, ale je to tak.


____________________________________________________

Martina Boleková (o nej tu) získala 3. cenu v literárnej  súťaži Básne 2010. Zbierku vydal Koloman Kertész Bagala a literárnyklub s.r.o. v roku 2011 v edícii Literárny pluk. Obsahuje diela 10 ocenených autorov.

PS:

Toto nie je recenzia, tá (možno v zátvorke) príde neskôr.

Tu je (oficiálna) recenzia: Básne 2010  (výborná)

10 decembra 2014

Ďakujem

Ďakujem vám za všetky predvianočné komerčné ponuky v elektronickej pošte na nákup vecí, ktoré práve v tomto období vôbec nepotrebujem a ani po ňom iste potrebovať nebudem. Ak budem niečo potrebovať, dám vám vedieť, alebo prídem osobne. Tým nechcem naznačiť, aby ste mi tie, podľa vás  nevyhnutné potreby, chodili ponúkať osobne. Božechráň!

Občas naozaj niečo potrebujem. Hoci aj pre šťastie, či pre akútnu potrebu. Keď sa niečo pokazí alebo zaúčinkuje škriatok zabudovaný do každého moderného výrobku, treba to dať draho opraviť, alebo kúpiť nový, lepší výrobok. Lepší znamená plánovaný kúsok pravidelnej inovácie, hlavne z dôvodu lákania spotrebiteľov na novú kvalitu. Škriatok sa teda stará o kolobeh materiálu a práce v prírode.

Napríklad, taká žehlička. Nedávno sa porúčala naša najnovšia, vo veku necelých dvoch rokov. Ešte by bola vhodná na uplatnenie reklamácie. Len keby existoval od nej bloček z predajne. Pre akútnu potrebu manželka otvorila skriňu v komore a vypadlo z nej 5 podobných žehličiek vo výslužbe. Funkčná bola len jedna, tá najstaršia chudera. V nej ešte nebolo zabudované to "kurvítko", škriatok, ktorý sa stará o to, aby sa výrobok pokazil tesne po uplynutí záruky.  

06 decembra 2014

Špagát a symetria naoko

Ako na špagáte som sa dostal z Londýna do symetrie. Začal som totiž čítať knihu Alexandry Potterovej "Čo nové kočka?", ktorá v úvode začína opisom ulíc v jednej štvrti Londýna a to mi hneď bolo veľmi blízke. Londýn je od nás dosť ďaleko, ale kto tam už raz bol, musí mať toto mesto rád, aj keď si uvedomí jeho chyby. Možno to ani nie sú chyby, len jeho svojrázna tvár.

Spomenul som si na pokojnú atmosféru Londýna, vyváženú celkom symetricky ruchom ulíc v centre mesta nadmerne rušnou dopravou. Na Piccadilly Circus, ktorý vôbec nie je tak honosný, ako sa zdá z obrázkov a pohľadníc, na celkom príjemný Chinatown. Zo spomienok nemôžem vynechať parky, hlavne Hyde Park a hotel na Sussex Gardens s malou izbičkou v podkroví. 

Tá izba v starom hoteli bola tesne po rekonštrukcii, ktorú práve dokončili majstri hovoriaci neznámou rečou, ale výučný list by som im hneď zobral, keby to šlo. Dvere do kúpelne opravili tak, že sa nedali zatvárať. Zase kus symetrie, honosnosť a dokonalosť Londýna vyvážená lajdáckou remeselnou prácou, to poteší. Napriek tomu, anglické raňajky s perfektne opraženou slaninou, klobáskami a hlavne fazuľovou paradajkovou omáčkou boli vynikajúce.

Nie že by tam nebola kopa iných jedál a nápojov na výber, ale tá fazuľa so slaninou bola takým motorom, s ktorým som prechodil celý deň Londýnom.Videli sme všetko, aj keď je to nemožné, teda aspoň všetko, čo sme chceli a všetko to, čo človeku s nadhľadom dá predstavu o takom meste ako je Londýn. So slnkom i dažďom, múzeá a galérie, staré i nové dominanty mesta. Proste symetria, ktorá je základom aj v umení, aj v architektúre, aj medzi ľuďmi.  

Ľudia v Londýne sú svetoví. Doslova zo všetkých kútov sveta. Aj reštaurácie a puby. Na hlavné jedlo v neskoré popoludnie sme vystriedali kuchyňu anglickú, taliansku, indickú a ešte jednu, ktorú si nepamätám. V každej národnej jedálni sme mali aj ich národné pivo. Len v indickej sme nejedli štýlovo - pravou rukou, ale príborom, ako doma. Kto by po takých zážitkoch a pripomenutí v knihe Alexandry Potterovej nepomyslel na symetriu? 

Pre fundovaný a symetrický prechod do symetrie som použil wikipédiu. Odvážne som sa začítal do odbornej práce "Symetria vo fyzike" od Juraja Hámorníka z Lieskovca (2008) a následne do študentských referátov, kde som našiel presnú kópiu Juraja Hámorníka od autora "ivana123". Krásna symetria aj na internete. Aj internet je tak trochu umeleckou disciplínou, lebo aj tam existuje čarovná symetria "copy - paste".

Bez ohľadu na kópiu, musím uznať, že odborné pojednanie O symetrii vo fyzike ma zaujalo. Hlavne ten všeobecný úvod do symetrie, ale aj spôsob aplikácie pojmu do vedeckej fyziky. 
"Symetria, či už si to uvedomujeme alebo nie, nás obklopuje na každom kroku. Či už pri obliekaní (napríklad keď si obliekate ponožky, mali by byt symetrické, aspoň zhruba), pri počúvaní hudby (zvuk do pravého alebo ľavého ucha), alebo v podstate pri akejkoľvek činnosti."
Kto by nesúhlasil, nech si ten citát prečíta ešte raz, je tam napísané zhruba to, že symetria je všade, ale zhruba (aspoň, iba). Čistá a dokonalá symetria sa u živých organizmov nenosí, chápe ju len matematika a geometria.

Zvoľna, po poslednom uzle na fiktívnom špagáte už prechádzam na záver tejto mojej symetrickej úvahy, teda k akejsi pointe píšuceho čitateľa. Nie spisovateľa, lebo spisovateľ píše a píše a číta len recenzie na svoje diela (ak ich ešte číta) a to nie je symetrické. Správny človek sa vyvažuje do symetrie čítania a písania. Koľko prečítaš, toľko napíš (o tom, zhruba) . Upresňujem ešte raz: zhruba, teda približne, aspoň ako naoko. 

Aktualizácia:

Chcete si tú inšpiratívnu knihu o kočke a Londýne kúpiť? Je v BUXe...