Stránky

12 mája 2009

Reštauračné asociácie

Je to zvláštne, ako vedia niektoré vnemy vyvolať spomienky na iné prežité príjemnosti. Práve som dovečeral bravčové dusené na fazuľkách s perfektnou ryžou a ako na krídlach som sa ocitol v roku 1955 v reštaurácii III. cenovej skupiny v Sklených Tepliciach, oproti kúpaliska, kde som trávil niekoľko dní mimoriadnych prázdnin s bratrancom, ktorý ma tu prvýkrát učil "distingvovane" narábať s príborom.

On sa učil za kuchára, takže už bol spoločensky vzdelaný a ja obyčajný dedinský chalan. Bola to moja prvá reštaurácia v živote, stretol som tam dievča, moju prvú virtuálnu frajerku (očné kontakty a výmena adries :). Vlastne, keď to preberiem dopodrobna, nebola prvá, ale to je jedno, detských lások býva viac. Tá reštaurácia, ako všetky v tom čase, bola v čase obeda na roztrhanie. Niekedy sa čakalo aj pol hodiny, kým sa uvoľnil nejaký stôl.

Na tanieri som mal vtedy najčastejšie také jednoduché jedlo - vyprážaný rezeň so zemiakmi, k tomu polievka aj s pohárom minerálky tak asi za 8 - 12 Kčs. Na prvý pohľad úplne iná skúsenosť, ako dnešná večera, ale každá doba má svoju typickú atmosféru jedální, typické jedlá a aj ich typické chute, ktoré ak sú príjemné, pretrvávajú v spomienkach.
Za dávneho socializmu muselo byť všetko typizované, uniformné a tak aj do jedál, aj do klobás sa smelo dávať len predpísané množstvo pochutín. Ten svet reštauračných chutí bol preto trochu fádny. Až prišiel vysnívaný 68. rok a nastal zlom aj v ochucovaní jedál. V ére Dubčeka už mohli byť aj klobásy pikantné, tak ako sa robievali doma pri zabíjačkách, ku klobásam sa začali servírovať feferónky.

Pekári začali piecť "dubčekové rožky", veľké a chutné ako malá francúzska bageta (slintám :) a na chrumkavom povrchu pripečená hrubozrnná soľ. No proste, bola to úžasná jar i leto. Rusi prišli, ale stravovacie návyky Dubčekovej éry našťastie v reštauráciách pretrvali až do "nežnej". Až nástupom prvotného kapitalizmu sa opäť postupne začali meniť aj reštauračné jedlá.
Blahobyt a rozvrstvenie spoločnosti priniesli bohatosť chutí a porcie sa začali prispôsobovať tučným zadkom zbohatlíkov až tak, že keď si dnes objednáte v "nóbl" reštaurácii vyprážaný bravčový rezeň, na tanieri vám donesú dva. Jasné, že aj cena tomu zodpovedá a niet úniku z tejto situácie, lebo znižovaním dávok by musela byť znížená aj cena a tadiaľ je dnes cesta zarúbaná, darmo Dzurinda hlásal, že kde je vôľa, tam je i cesta...

Čo som to vlastne chcel povedať? Zase mám problém s pointou, ale už si zvykám. Musím sa teda vrátiť k dnešnej večeri, ktorá to svojou vynikajúcou chuťou všetko spôsobila a pritom to nebolo v reštaurácii, ale doma. Možno práve preto, že všade je dobre, ale doma sa varí najlepšie...

2 komentáre:

  1. na vyborne dubcekovske rozky si aj ja pamatam a tie zrna soli som tajne olupovala zo vsetkych kupenych.. :)
    *
    a sikovna gazdinka, ktora vie udrziavat v takej fajn pohode svojho stravnika, si zasluzi polonu.. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Staré časy v reštauráciách sa mi už nechce komentovať. Tie nové sú však zaujímavé... Pestrosťou i kvalitou. Cez víkend som bola v super zariadení. S výbornou reštauráciou i ostatnými službami. Fantastické jedlá, príjemná, kvalitná a nevtieravá obsluha, čisto, krásne. S nádhernou kulisou zo všetkých strán - svieže lúky, lesy, kopce, ovce,... až som bola prekvapená (vážne!). Fakt som nečakala také príjemné pohodlie a krásu v horskom hoteli. (Aby ma niekto "nehrešil" za nedovolenú reklamu, tak názov nepoviem. Na požiadanie však rada prezradím...). :-)

    OdpovedaťOdstrániť