Stránky

22 decembra 2010

Pekelná muzika naostro

Nedávno som márne zháňal knihu Pekelná muzika od Pištu Vandala a dnes ju už mám prečítanú. Na dvakrát, polovicu včera pred spaním a druhú dnes vo vani. Bolo to tak, že som interpeloval autora, a on mi knihu obratom poslal. Hovorí sa, že darovanej knihe sa nehodno pozerať na zuby, ale mne to nedá a musím spraviť výnimku z pravidla. Nedá mi aby som sa nezdôveril so svojimi kultúrno - literárnymi dojmami z tejto knihy. 

Najprv technické údaje,  kniha má 120 strán malého formátu, je v mäkkej väzbe na hrubom papieri. Tak hrubý, že pri prevracaní listov som mal pocit, že beriem medzi prsty dva listy. Tým by som skoro vyčerpal moje kritické postrehy a môžem sa pozrieť na obsah knihy. Je to rozprávanie príbehu hudobníka (autora) z metalovej, či punkovej kapely a to je práve to, v čom sa nevyznám. Pre mňa sú všetky tie kapely, ktoré sú založené na prehnaných decibeloch a rámuse v jednej veľkej hromade. Tá kopa je ako celok mimo môjho hudobného cítenia a záujmu.


Literárna stránka tohto diela mi je oveľa bližšia a preto už o hudbe ani slovo. Počas čítania mi behali mozgovňou rôzne postrehy a to je pre mňa to hlavné. Niekedy to boli blízke prirovnania, inokedy len také matné podobenstvá a metafory. Pišta Vandal má svojský, nenapodobiteľný štýl, aj keď v istom ohľade je trendový. Dokonca som si pomyslel, že prekonal aj matkinho Matkina. Matkinovou témou je síce skôr sex ako všetko ostatné, Vandal sa o sex opiera len obrazne. Matkina  prekonáva autentickosťou slovníka 17 ročných chalanov bažiacich napodobniť dobové hudobné vzory.  

Najprv ma tá autentickosť trochu zarazila. Nechcem povedať, že tie inkriminované vety sú vulgarizmami, oni sú totiž v tých kontextoch iba autentické, aj keď si nedávajú servítku pod bradu. Zapadajú do koloritu a plynulosti opisu prostredia a charakteru postáv. Charaktery vie autor vykresliť skratkovitým spôsobom, ako výstižnú karikatúru. Keď som sa nad tým zamyslel, tie výrazové prostriedky nie sú ďaleko od tých, ktoré sme v našej stredoškolskej a najmä vojensko služobnej konverzácii často používali (ja iba v krajných, katastrofických prípadoch :)). Dokonca som sa po vojne musel svojim spôsobom aklimatizovať, čo bolo skoro také ťažké, ako prestať fajčiť.

Slovník a ostatné vyjadrovacie prostriedky teda autorovi uznávam za primerané a funkčné, inak by tam chýbala šťava a korenie. Fakt je, že autor vie narábať so slovom, aj do viet ich ukladať štýlovo a pútavo, ako by ani nešlo o knihu, ale o rozprávanie príbehov. Preto sa kniha číta ako Dan Brownovka (...). V tomto smere mi trochu pripomenula aj rozprávky Borisa Filana, až na tie otvorené pikantnosti. Pikantnosť (aj jej vystupňovaná forma), je neprehliadnuteľná v súčasnej rýchlej literatúre faktu, potešenia a lacných emócií. Je to asi daň za desaťročia uhladenosti a formálnej šedivosti slova.

Ak to teda zhrniem, Pekelná muzika od Pištu Vandala je pútavé čítanie patrične okorenené. Sám autor v závere píše, aby čitateľ knihu po prečítaní niekomu požičal (posielam ďalej), nech koluje ako vhodné čítanie do vlaku, na stredne dlhé cesty. Maximálne tri hodiny, inak si treba brať ešte ďalšie čítanie, alebo krížovku. Alebo žiť aj na cestách ten vzrušujúci autentický život a potom o tom napísať román. V duchu doby, veď dnes už každý kto sa naučil čítať aj píše. Keď inak nie, tak aspoň bloguje... Len moja kniha ešte čaká na sponzorov...
...   
Pre ilustráciu dopĺňam malú ukážku Vandalov z YouTube
...

A pre opozdilcov ešte jeden dodatok, úryvok z knihy Pištu Vandala:
Je trápne, ak sa robíme (muži) múdrejšími, než sme. Niekto nás vždy odhalí. Často sú to ženy. Lepšie je byť nevedomným a naivným hlupákom, ako nafúkaným chvastúňom a tlčhubom. Toho sa držím v živote, v textoch i v muzike. A zato ma vraj moja žena ľúbi.
   

2 komentáre:

  1. Nielen že mi je na hony vzdialená punková hudba, ale ja od nej panicky utekám. Pozrela som si na youtube ukážku Vandalov, aby som bola trochu v obraze, ale nedopozerala som - skutočne ,,pekelná muzika".. :). Z tvojej recenzie ale cítiť, že to bolo vcelku pohodové a ľahké čítanie. Je to ako s filmami - mám rada vážne filmy, nad ktorými môžem rozmýšľať, ale niekedy sa žiada niečo úplne jednoduché, len tak prebehnúť očami a vypnúť mozog - a podľa tvojej recenzie je táto knižka práve taká ľahká a príjemná.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Zvláštne je čítať knihu, ktorú napísal človek, ktorého poznáš. Je v tom isté pozitívne zaujatie, ale a trochu iný kritický pohľad ako na známeho autora bestselerov... :)

    OdpovedaťOdstrániť