Stránky

29 októbra 2011

Ukrajina 1980

V roku 1980 som sa dal nahovoriť na cestu autobusom do Kyjeva - na výstavu úspechov ukrajinského národného hospodárstva, cca 1200 km. Cestovali sme Karosou, to je taká historická značka autobusu v dobovej turistickej úprave.

Cesta bola rozdelená na niekoľko úsekov. Prvú noc sme strávili ešte doma, na Morskom oku. Odtiaľ sme ráno vyrazili k hraniciam. "Sovieti" nám tam skonfiškovali všetky cestovné zásoby jedla, ktoré sme si, netušiac čo sa s nimi stane, nakúpili na cestu a podrobili nás dôkladnej prehliadke.

Zvláštnym spôsobom na nás zapôsobila široká Ukrajinská krajina. Cesty boli zväčša lemované hustým stromoradím, takže sme len občas uvideli šíre ukrajinské lány, aj tie čo ležali neobrobené. Všetky tunely a mosty strážili vojaci. V dedinách stáli domy dosť ďaleko, za bielymi latkovými plotmi.

Na každej dôležitej križovatke bolo stanovište milície. Mali o všetkom prehľad. Večer, za šera sa muselo jazdiť len s parkovacími svetlami. Na Ukrajine sme mali prvú zastávku v Užhorode, kde sme aj obedovali. Pred stravovaním v ZSSR nás doma varovali ale možno preto, že sme boli len na Ukrajine, nemôžem sa na stravu sťažovať. Druhú zastávku sme mali vo Ľvove.

Cieľom našej cesty bol Kyjev a v ňom spomenutá výstava úspechov, ktorá bola pre nás až taká zaujímavá, že sme na jej prehliadku s ťažkým srdcom obetovali až pol hodinu. Najsilnejším zážitkom bolo vidieť partiu údržbárov na strechy jedného pavilónu. Opravárenská čata sa skladala zo samých žien, ktoré poctivo pracovali s horúcou smolou pri izolovaní strechy. Jediný muž v skupine bol ich vedúci, ktorý dozeral na prácu a fajčil machorku opretý o múrik.

Druhým šokujúcim poznatkom boli žobrajúce deti v uliciach Kyjeva. Vtedy to bolo u nás niečo nepredstaviteľné. Z mesta si pamätám len obchodný dom "GUM" s otrasnými toaletami - jediná misa v malej miestnosti pre ženy i mužov, kde sa čakalo v zmiešanej fronte. Spiatočná cesta prebehla bez zvláštnych udalostí a najkrajším zážitkom bol prechod našich hraníc. Potešili sme sa krásnej a útulnej slovenskej krajine s nádhernými dedinami, kvalitnými cestami. Vtedy pre nás platilo to známe, že všade dobre a doma najlepšie.

2 komentáre:

  1. áno, vtedy sme si vážili svoj domov a domov si vážil nás, našu prácu. bejvávalo.
    dnes sme smetiskom európy a konzumentmi najrôznejších šmejdov, ktoré k nám kšeftári dovezú. a opäť sme sa stali hladovou dolinou :-(

    OdpovedaťOdstrániť
  2. haston, ale naše Slovensko je aj tak stále najkrajšie :)

    OdpovedaťOdstrániť